Národná transfúzna služba SR


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/17/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315204273
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1315204273.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: K.. X. W., R..
XX.XX.XXXX, D. I. X, XXX XX Q., právne zastúpenej: Okenica Šula & Co. s. r. o., IČO: 36 866 512, so
sídlom Pražská 11, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: Národná transfúzna služba SR, IČO: 30 853
915, so sídlom Ďumbierska 3/L, 831 01 Bratislava, právne zastúpený: VALIŠ LEGAL, s.r.o., IČO: 36 834
611, so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a
náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo
dňa 6.10.2016, č.k. 42Cpr/11/2015-264, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne
výpoveďou žalovaného listom zo dňa 24.9.2014, doručeným dňa 29.9.2014 je neplatné (výrok I), žalobu
o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončí dňom právoplatnosti rozsudku a v časti o
náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru od 1.1.2015 v sume 1 519,14 eur mesačne
zamietol (výrok II) a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok III).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 11a ods. 1 veta prvá, § 17 ods. 2, § 59 ods. 1, § 61 ods. 1
a 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2, § 74, § 229 ods. 1 a 4, § 230 ods. 1 a 2, § 231 ods. 1 a
4, § 237 ods. 1, § 237 ods. 2 písm. a) a d), § 237 ods. 3 a 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka
práce, v znení platnom a účinnom ku dňu 29.9.2014 (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že neboli dodržané všetky zákonné náležitosti
výpovede z pracovného pomeru, a to prerokovanie výpovede vopred so zástupcami zamestnancov
v zmysle § 74 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dôvodom výpovede
bola organizačná zmena zo dňa 24.9.2014 a žalobkyňa sa stala nadbytočnou, vzhľadom k zrušeniu
dvoch pracovných miest lekárov na Spracovateľskom a Odbernom centre v Košiciach. Rozhodnutie
žalovaného o organizačnej zmene obsahovalo uvedenie účelu, pre ktorý zamestnávateľ organizačnú
zmenu vykonal a aj konkrétne mená zamestnancov, ktorých sa mala organizačná zmena týkať. Súd
prvej inštancie považoval za splnenú podmienku existencie rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej
zmene a existenciu príčinnej súvislosť medzi organizačnou zmenou a výpoveďou danou žalobkyni. Za
neopodstatnenú považoval súd prvej inštancie žalobkyňou spochybňovanú nadväznosť organizačnej
zmeny na Národný projekt schválený MZ SR nakoľko zásadným v danom prípade bolo to, že na
pracovisku Národnej transfúznej služby v Košiciach (ďalej len „NTS“) došlo k organizačnej zmene
spočívajúcej v znížení počtu zamestnancov v pracovnej pozícii lekár zo 6 na 4 na základe písomného



rozhodnutia zamestnávateľa a skutočnosť, že následne nedošlo k obnoveniu pracovného miesta, ktoré
vykonávala žalobkyňa. Vyhodnotil, že v prejednávanej veci nebolo preukázané, že žalovaný disponoval
pred daním výpovede takým voľným pracovným miestom, ktoré by žalobkyni mohol ponúknuť ako
vhodnú prácu, preto nebola daná zákonná ponuková povinnosť žalovaného v zmysle § 63 ods. 2
písm. a), b) Zákonníka práce a ani neplatnosti výpovede z tohto dôvodu. Za zásadnú považoval súd
prvej inštancie absenciu riadneho prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov v súlade s
§ 74 Zákonníka práce, keď z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že táto výpoveď nebola
so zástupcami zamestnancov prerokovaná vôbec, a to ani vopred ani neskôr. Uviedol, že k spísaniu
výpovede prišlo až potom, čo odborová organizácia vzala na vedomie rozhodnutie zamestnávateľa
o organizačných zmenách, avšak k samotnému rokovaniu medzi žalovaným a zástupcami ZOO pri
NTS nedošlo. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný si nesplnil svoju zákonnú
povinnosť pred daním výpovede z dôvodov prijatej organizačnej zmeny, túto výpoveď vopred prerokovať
so zástupcami zamestnancov, preto určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou
žalovaného listom zo dňa 24.9.2014, doručeným dňa 29.9.2014 je neplatné.

3. Vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku na náhradu mzdy súd prvej inštancie uviedol, že
žalobkyňa nesplnila zákonný predpoklad pre priznanie náhrady mzdy z titulu neplatne skončeného
pracovného pomeru, keď neoznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Z vykonaného
dokazovania vyvodil, že ani jeden z listov ( list zo dňa 26.11.2014 a list zo dňa 17.12.2014) neobsahoval
oznámenie, že žalobkyňa aj naďalej trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného. Žalobkyňa ani
následne, po uplynutí výpovednej doby zamestnávateľovi neoznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní
u žalovaného. Prihliadol na to, že právny zástupca žalobkyne počas konania uviedol, že žalobkyňa
sa od 1.6.2015 zamestnala a z tohto dôvodu nemá naďalej záujem byť u žalovaného zamestnaná a
teda netrvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného. Súčasná existencia nového pracovného pomeru
podľa názoru súdu prvej inštancie vytvárala u žalobkyne prekážku, aby mohla v rámci stanoveného
pracovného času byť pripravená na výkon práce u žalovaného, i keď uvedené zákon nevylučoval.
Oznámenie zamestnanca o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní u zamestnávateľa musí vyjadrovať
skutočnú vôľu zamestnanca, preto keď žalobkyňa na ďalšom zamestnávaní u žalovaného netrvala, bolo
dôvodným postupovať podľa ust. § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré v prípade neplatnej výpovede
obsahuje fikciu, že pracovný pomer v takom prípade skončil uplynutím výpovednej doby, čo je daný
prípad, kedy nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nevzniká.

4. Žalobkyňa sa v konaní domáhala aj určenia, že jej pracovný pomer u žalovaného skončil dňom
právoplatnosti rozhodnutia. Súd prvej inštancie konštatoval, že požadované určenie, že pracovný pomer
sa má skončiť určitým dňom, vymedzeným právoplatnosťou rozsudku, nemá oporu v zákone, ani v ust.
§ 79 ods. 1,4 Zákonníka práce. Súd môže podľa tohto ustanovenia rozhodnúť o skončení pracovného
pomeru len v prípade, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával, pričom súd nemal žiaden právny dôvod pre vyhovenie takejto určovacej žaloby.
Situáciu, keď zamestnanec, po tom čo s ním zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, na
ďalšom zamestnávaní netrvá, rieši ust. § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré v prípade neplatnej výpovede
obsahuje fikciu, že pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby.

5. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v časti o zaplatenie náhrady mzdy
z neplatne skončeného pracovného pomeru uplatnenej od 1.1.2015 do dňa právoplatnosti rozsudku
a v časti určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil dňom právoplatnosti rozsudku,
zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania,
nakoľko obe strany sporu boli v konaní čiastočne úspešné a čiastočne neúspešné.

7. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku I ( ktorým súd prvej inštancie určil, že skončenie
pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou žalovaného listom zo dňa 24.9.2014, doručeným dňa
2909.2014 je neplatné) a vo výroku III ( žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania)
podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. b), d),
f) a h) C.s.p.. V odvolaní poukázal na to, že o organizačnej zmene rozhodol výlučne z objektívnych
dôvodov, nakoľko už nemal možnosť žalobkyňu naďalej zamestnávať prácami podľa pracovnej zmluvy,
keďže už prácu vykonávanú žalobkyňou nepotreboval z dôvodu zníženia počtu lekárov na pracovisku



v Košiciach. K výpovedi pracovnej zmluvy so žalobkyňou došlo len v príčinnej súvislosti s týmito
organizačnými zmenami. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že absentuje riadne prerokovanie
spornej výpovede s odborovou organizáciou. Organizačná zmena a zrušenie dvoch pracovných miest
bola riadne prerokovaná a schválená odborovou organizáciou pri Národnej transfúznej službe SR
(ďalej len „ NTS SR“). Rozhodnutie o organizačnej zmene bolo predložené odborovej organizácii
prostredníctvom zamestnanca žalovaného a komunikácia medzi odborovou organizáciou a žalovaným
sa uskutočnila písomne, čo je štandardný a legitímny spôsob komunikácie. Následne bolo rozhodnutie
prerokované, pričom v súlade s prijatým uznesením na mimoriadnom zasadnutí Výboru Základnej
odborovej organizácie pri NTS odborová organizácia so zmenou súhlasila, čo preukazuje zápisnica
č. 11 zo dňa 29.4.2014, z ktorej vyplýva čas a miesto konania zasadnutia, prerokovanie organizačnej
zmeny a zrušenia dvoch pracovných miest, mená zamestnancov na zrušovaných pracovných miestach
a súhlas odborovej organizácie s organizačnou zmenou. Bol toho názoru, že neboli porušené príslušné
ustanovenia Zákonníka práce, nakoľko tento bližšie nešpecifikuje akým spôsobom má k takémuto
prerokovaniu dôjsť. Z predložených dokumentov vyplývali dôvody rozhodnutia o organizačnej zmene,
dôvody výpovede, určenie počtu zrušovaných pracovných miest, mená konkrétnych zamestnancov na
zrušovaných pracovných miestach a nemožnosť splnenia ponukovej povinnosti žalovaným. Nestotožnil
sa s názorom súdu prvej inštancie, že porušil svoju povinnosť podľa § 74 Zákonníka práce z dôvodu,
že k spísaniu výpovede došlo až po vyjadrení názoru odborovej organizácie. Práve naopak, čakal na
stanovisko odborovej organizácie, ktoré mu zákon ukladá za povinnosť, brať do úvahy. Z požiadavky, že
výpoveď má byť prerokovaná vyplývala povinnosť, aby sa zamestnávateľ na túto odborovú organizáciu
obrátil skôr, ako k výpovedi pristúpi.

8. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu nárok na náhradu
trov konania, alternatívne aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu
zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

9. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku II (ktorým súd žalobu o určenie, že pracovný pomer
žalobkyne u žalovaného skončí dňom právoplatnosti rozsudku a v časti o náhradu mzdy z neplatne
skončeného pracovného pomeru od 1.1.2015 v sume 1 519,14 eur mesačne zamietol) a vo výroku III
(ktorým žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania), podala v zákonnej lehote odvolanie
žalobkyňa, a to podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.. Nestotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie,
ktorým zamietol žalobu v časti nároku na náhradu mzdy z dôvodu, že neoznámila žalovanému, že trvá
na ďalšom zamestnávaní. Uviedla, že v konaní preukázala, že v priebehu plynutia výpovednej doby
adresovala žalovanému dve žiadosti, ktoré obsahovali výzvu aby žalovaný odvolal výpoveď a týmto bolo
zamestnávateľovi oznámené, že trvá na tom, aby pracovný pomer nebol ukončený a aby pokračoval
ďalej. Podľa jej názoru z obsahu žiadostí je vyvoditeľné stanovisko, ktoré vo vzťahu k jej zotrvaniu u
zamestnávateľa zaujala, keďže z obsahu žiadosti bol zrejmý nesúhlas so spôsobom a dôvodmi akým
s ňou žalovaný ukončil pracovný pomer a súčasne ho vyzvala, aby výpoveď odvolal. Dôvodila, že
Zákonník práce nepredpisuje formu úkonu, akou má zamestnanec oznámiť zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, avšak z obsahu jej žiadostí je táto vôľa vyvoditeľná. Poukázala na to, že
ak súd prvej inštancie nevyhodnotil predmetné žiadosti ako prejav jej záujmu na trvaní pracovného
pomeru, tak za tento okamih mal súd považovať doručenie žaloby žalovanému tak, ako to vyplýva z
ustálenej rozhodovacej praxe súdov, poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4
Cdo 42/95. K svojmu vyjadreniu na pojednávaní zo dňa 6.10.2016, že netrvá na ďalšom zamestnávaní
u žalovaného uviedla, že sa jedná o nesprávnu a mylnú interpretáciu jej vyjadrenia, nakoľko ako
žalujúca zároveň žiadala určiť, že pracovný pomer trvá až do právoplatnosti rozhodnutia súdu, preto
do tejto doby trvala na tom, aby ju zamestnávateľ zamestnával a zaplatil jej náhradu mzdy. Zmenou
žaloby trvala na uplatnenom nároku na náhradu mzdy časovo ohraničenému dňom právoplatnosti
rozhodnutia. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie o tom, že existencia nového pracovného
pomeru vytvárala na jej strane prekážku, aby mohla byť pripravená na výkon práce u žalovaného.
Poukázala na rozhodovaciu prax súdov, z ktorej vyplýva, že skutočnosť, že sa zamestnanec zamestná
u iného zamestnávateľa, nemožno vyložiť ako prejav straty záujmu byť zamestnaný u žalovaného
zamestnávateľa. Nemožno od zamestnanca požadovať, aby zostal počas súdneho konania bez práce,
len aby demonštroval svoj záujem byť zamestnaný u pôvodného zamestnávateľa. Trvala na tom,
že jej vznikol nárok na náhradu mzdy, keď už od času plynutia výpovednej doby trvala na ďalšom
zamestnávaní, a to prostredníctvom listov zo dňa 26.11.2014 a 17.12.2014, pričom na uvedenom



zotrvala podaním žaloby, ktorou žiadala o určenie, že pracovný pomer trvá a ktorou si zároveň uplatnila
nárok na náhradu mzdy.

10. Na základe uvedených skutočností žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie a uloží žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni
náhradu mzdy od 1.1.2015 do vyhlásenia rozsudku a prizná jej nárok na nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu.

11. K odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa vyjadrila podaním zo dňa 11.7.2017. V podaní vyjadrila svoj
nesúhlas s názorom žalovaného, že výpoveď bola riadne prerokovaná, nakoľko zástupca zamestnancov
rozhodnutie žalovanej o organizačnej zmene len vzal na vedomie. Zároveň poukázala na to, že sporná
výpoveď nebola prerokovaná, keďže predmetom rokovania bola organizačná zmena. Nespornou je
skutočnosť, že výpoveď bola vyhotovená až po prerokovaní, čo vyjadruje postupnosť skutkového
deja tak, že odborová organizácia spornú výpoveď neprerokovala, iba formálne vyslovila súhlas s
organizačnou zmenou. Uviedla, že žalovaný v skutočnosti mal záujem oboznámiť výbor odborovej
organizácie s rozhodnutím o organizačnej zmene a vyžiadať si k tomu stanovisko, čomu odborová
organizácia vyhovela. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozsudok prvej inštancie vo
výroku I potvrdil a priznal jej proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

12. K odvolaniu žalobkyne sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 13.7.2017 v ktorom uviedol, že dňa
24.9.2014 za účelom zvýšenia efektivity práce rozhodol o organizačnej zmene, na základe ktorej
došlo k zrušeniu dvoch pracovných miest lekárov na pracovisku žalovaného. Predmetná organizačná
zmena bola schválená Základnou odborovou organizáciou pri NTS. Na základe týchto skutočností bola
žalobkyni doručená výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že vzhľadom k
písomnému rozhodnutiu žalovaného o organizačnej zmene sa žalobkyňa a ďalšia zamestnankyňa stala
nadbytočnou. Výpoveď bola žalobkyni dňa 29.9.2014 riadne doručená, pričom trojmesačná výpovedná
doba začala plynúť dňa 1.10.2014 a uplynula dňa 31.12.2014. Žalobkyňa síce tvrdila, že ešte v priebehu
výpovednej doby adresovala zamestnávateľovi dve žiadosti, ktorých doručenie nerozporuje, avšak v
žiadnej z výziev neoznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Pokiaľ v danom prípade žalobkyňa
neoznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, predpoklad pre priznanie náhrady mzdy nebol splnený.
Správne konštatoval súdu prvej inštancie, že požadované určenie, že pracovný pomer sa má skončiť
dňom vymedzeným konkrétnou skutočnosťou (dňom právoplatnosti rozsudku) nemá oporu v zákone.
Poukázal na to, že na pojednávaní dňa 6.10.2016 právny zástupca žalobkyne uviedol nové skutočnosti,
a to že sa žalobkyňa od 1.6.2015 zamestnala a z tohto dôvodu nemá záujem na ďalšom zamestnávaní
u žalovaného. Zo strany žalobkyne došlo aj k zmene petitu tak, že žiadala aby súd zaviazal žalovaného
na náhradu mzdy od 1.1.2015 do právoplatnosti rozsudku a že do dňa právoplatnosti rozsudku trval
pracovný pomer. Mal za to, že súčasný pracovný pomer vytvára u žalobkyne prekážku, aby mohla
byť riadne pripravená na výkon práce u žalovaného. Dal do pozornosti rozhodnutie NS ČR, sp. zn.
21Cdo/1218/2005 (R 32/2007) podľa ktorého bolo potrebné aby si žalobkyňa svoj nový pracovný pomer
dojednala na dobu určitú, a to pre prípad, ak bude vyhlásené skončenie pracovného pomeru za neplatné,
aby bola schopná nastúpiť na výkon práce k žalovanému. Nie je právne možné žiadať určenie skončenia
pracovného pomeru ku dňu právoplatnosti rozsudku a ani spravodlivé žiadať zaplatenie náhrady mzdy
až do právoplatnosti rozsudku, keď sa žalobkyňa už zamestnala a jasne oznámila, že nemá záujem
na ďalšom zamestnávaní. Judikatúra, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva v danom prípade neobstojí, keď
ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce jasne formuluje zákonnú podmienku, kedy pracovný pomer
v prípade neplatnej výpovede neskončí a zamestnanec môže požadovať náhradu mzdy. Ak by každé
podanie žaloby bolo zároveň oznámením, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, vylučovalo
použitie ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce. Poukázal na to, že pokiaľ by mal súd za to, že doručenie
žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru predstavuje oznámenie žalobkyne, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, náhrada mzdy jej môže byť priznaná až od momentu, kedy sa žalovaný
o podanej žalobe dozvedel, t.j. od 7.4.2015. Na základe vyššie uvedených skutočností mal za to, že
skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je platné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného
skončil uplynutím výpovednej doby dňa 31.12.2014.

13. K vyjadreniu žalobkyne zo dňa 11.7.2017 sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej
inštancie dňa 8.8.2017, v ktorom uviedol, že trvá na svojom vyjadrení a odvolaní zo dňa 25.5.2017.
Mal za to, že prerokovanie spornej výpovede vyplývalo z predložených dôkazov ako aj zo svedeckých
výpovedí. Organizačná zmena a zrušenie dvoch pracovných miest bola riadne prerokovaná a schválená



odborovou organizáciou, o čom svedčí rozhodnutie o organizačnej zmene č. R 3321/2014 zo dňa
24.9.2014, uznesenie č. 56 Základnej odborovej organizácie pri NTS SR č. 14/2014, zápisnica č. 11
z rokovania Základnej odborovej organizácie pri NTS SR a výpovede svedkýň na pojednávaní dňa
28.6.2016. V zmysle rozhodnutia o organizačnej zmene bolo toto predložené zamestnankyni S.. H.,
pričom komunikácia medzi odborovou organizáciou a žalovaným prebehla písomne, čo je legitímny
spôsob komunikácie. Následne bola organizačná zmena odborovou organizáciou prerokovaná a v
súlade s prijatým uznesením odborová organizácia so zmenou a zrušením pracovných miest súhlasila.
Uvedené preukazuje zápisnica č. 11 zo dňa 29.4.2014, z ktorej vyplýva čas a miesto konania zasadnutia
výboru odborovej organizácie, prerokovanie organizačnej zmeny, mená zamestnancov na zrušovaných
pracovných miestach - K.. W. O. K.. A., súhlas odborovej organizácie s organizačnou zmenou a zrušením
pracovných miest. Hoci zápisnica používa slovné spojenie berie na vedomie, mal za to, že z toho vyplýva
jasný súhlas odborovej organizácie. Tento postup potvrdzujú aj svedecké výpovede na pojednávaní zo
dňa 28.6.2016, z čoho vyvodil, že neporušil práva žalobkyne a dodržal zákonom stanovený postup a
skončenie pracovného pomeru riadne prerokoval s odborovou organizáciou.

14. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne sa žalobkyňa vyjadrila podaním zo dňa
21.8.2017, v ktorom opätovne poukázala na dve žiadosti zo dňa 26.11.2014 a 17.12.2014 adresované
zamestnávateľovi, ktorými žiadala aby zamestnávateľ odvolal výpoveď podľa § 61 ods. 4 Zákonníka
práce. Týmto spôsobom bolo zamestnávateľovi v priebehu výpovednej doby oznámené, že trvá na
tom, aby pracovný pomer spornou výpoveďou nebol ukončený a aby na základe jej žiadosti pokračoval
ďalej. Trvala na ďalšom zamestnávaní aj tým, že podala žalobu o určenie neplatnosti výpovede spolu s
uplatnením si nároku na náhradu mzdy, na čom sa nič nezmenilo a na čom aj doposiaľ trvá. Skutočnosť,
že žiadala ukončiť pracovný pomer ku dňu právoplatného rozhodnutia vo veci samej, nie je podstatná pri
posúdení tejto právnej otázky. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/498/2012
zo dňa 16.4.2015 z ktorého vyplýva, že ak na strane zamestnanca dôjde k vzniku nového pracovného
pomeru, nemôže byť táto okolnosť dôvodom pre nepriznanie žalovanej náhrady mzdy. Netvrdila, že
každé podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je zároveň oznámením o
tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, avšak poukázala na to, že v súlade s rozhodovacou praxou
súdov je uplatnenie nároku na náhradu mzdy v žalobe zároveň oznámením o tom, že trvá na ďalšom
zamestnávaní.

15. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne a žalovaného nie
je podané dôvodne.

16. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 25.2.2015, doručenou na súd
dňa 26.2.2015 domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou žalovaného zo dňa
24.9.2014 je neplatné a pracovný pomer medzi účastníkmi konania trvá. Zároveň sa žalobou domáhala,
aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru od 1.1.2015 do dňa, kedy umožní žalobkyni pokračovať v práci. Žalobu odôvodnila
tým, že ako zamestnanec uzatvorila so žalovaným ako zamestnávateľom dňa 1.7.2009 pracovnú zmluvu
na pracovnú pozíciu lekár s nástupom do práce dňa 13.7.2009. Pracovný pomer bol pôvodne dohodnutý
na dobu určitú, avšak dohodou zo dňa 5.1.2010 došlo k zmene trvania pracovného pomeru na dobu
neurčitú. Dňa 29.9.2014 bola žalobkyni doručená písomná výpoveď zo dňa 24.9.2014 podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, z ktorej obsahu vyplýva, že žalovaný prijal dňa 24.9.2014 písomné
rozhodnutie o organizačnej zmene, podľa ktorej znižuje počet zamestnancov s cieľom zvýšiť efektivitu
práce, v dôsledku čoho sa zrušuje pracovná pozícia žalobkyne. Žalobkyňa po doručení výpovede v
priebehu plynutia výpovednej doby listami zo dňa 26.11.2014 a 17.12.2014 upozornila žalovaného
na to, že výpoveď je neplatná, preto žiadala o odvolanie výpovede s tým, že pokiaľ k odvolaniu
výpovede nedôjde, podá žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Mala za to, že
organizačná zmena bola len predstieraná, nakoľko rozhodnutiu o organizačnej zmene predchádzali
nezhody medzi stranami sporu a skutočným zámerom žalovaného bolo uvedeným spôsobom riešiť
nezhody so žalobkyňou a vytvoriť zákonný predpoklad pre možnosť výpovede. Uviedla, že v zmysle
údajov z výplatnej pásky v rozhodujúcom období bola jej priemerná hodinová mzda 8,295 eur. Na
pojednávaní dňa 6.10.2016, za prítomnosti strán sporu, súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby.
Predmetom konania tak bolo určenie, že výpoveď zo dňa 24.9.2014 doručená žalobkyni dňa 29.9.2014



je neplatná, určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončí dňom právoplatnosti rozsudku a
uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy od 1.1.2015 až do dňa právoplatnosti
rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru vo výške 1 519,14 eur mesačne.

17. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný
súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia
zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo
právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne
ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.

18. Podľa ustanovenia § 59 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b)
výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.

19. Podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer
zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

20. Podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď
iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť
tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede
nemožno dodatočne meniť.

21. Podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie
zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení
stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

22. Podľa ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď,
ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a)
zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste,
ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho
vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce
alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

23. Podľa ustanovenia § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak
sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný
prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,
že k prerokovaniu došlo.

24. Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

25. Podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a
zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom
nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak
a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.



26. Podľa ustanovenia § 229 ods. 4 Zákonníka práce zamestnanci sa zúčastňujú prostredníctvom
príslušného odborového orgánu, zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckého dôverníka na utváraní
spravodlivých a uspokojivých pracovných podmienok a) spolurozhodovaním, b) prerokovaním, c)
právom na informácie, d) kontrolnou činnosťou.

27. Podľa ustanovenia § 237 ods. 1 Zákonníka práce prerokovanie je výmena názorov a dialóg medzi
zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom.

28. Podľa ustanovenia § 237 ods. 3 Zákonníka práce prerokovanie sa uskutoční zrozumiteľným
spôsobom a vo vhodnom čase, s primeraným obsahom, s cieľom dosiahnuť dohodu.

29. Odvolacia argumentácie žalovaného smerovala k nesprávnym skutkovým a právnym záverom
súdu prvej inštancie o nesplnení hmotnoprávnej podmienky vopred prerokovať výpoveď danú žalobkyni
so zástupcami zamestnancov. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k nesplneniu
hmotnoprávnej podmienky výpovede odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v tejto časti
vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán
v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 C.s.p. a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, preto sa vyjadruje len k námietkam žalovaného v podanom
odvolaní. Spolupôsobenie zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru v zmysle ust.
74 Zákonníka práce je prejavom pracovnoprávnej ochrany zamestnanca. Tieto prvky pracovnoprávnej
ochrany sa viažu na splnenie povinnosti zamestnávateľa pred iným subjektom objasniť dôvody a ďalšie
skutkové okolnosti situácie, ktoré majú príčinnú súvislosť so vznikom dôvodu, na základe ktorého môže
zamestnávateľ v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce skončiť pracovný pomer so
zamestnancom. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú len vtedy, ak zamestnávateľ
požiada o prerokovanie skončenia pracovného pomeru s konkrétnym zamestnancom alebo priloží návrh
výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie adresovanej
príslušnému odborovému orgánu, ktorý obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením § 61 ods. 2
Zákonníka práce, t.zn., že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s
iným dôvodom. Ustanovenie § 74 Zákonníka práce o účasti príslušného odborového orgánu pri skončení
pracovného pomeru nie je možné vykladať izolovane, keďže nie je samoúčelné, ale smeruje k ochrane
zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov
z pracovného pomeru. Vychádzajúc zo zápisnice č. 11 z mimoriadneho zasadnutia V-ZO dňa 24.9.2014,
možno súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že odborová organizácia vzala na vedomie organizačnú
zmenu u zamestnávateľa ako aj skutočnosť, že táto organizačná zmena sa týkala pracovných miest
lekárov na Spracovateľskom a Odbernom centre v Košiciach, ktoré zastávala K.. X. W. O. K.. Z.
A.. Zdôrazňuje, že za prerokovanie výpovede podľa ust. § 74 Zákonníka práce nemožno považovať
predloženie menného zoznamu zamestnancov, ktorým bude daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, nakoľko takéto konanie zamestnávateľa možno považovať len za jeho oznámenie o
úmysle skončiť pracovný pomer (rozhodnutie sp.zn. 5Cdo 255/2008). Na splnenie podmienky prerokovať
výpoveď podľa ust. § 74 Zákonníka práce je potrebné, aby zástupcovia zamestnancov mali konkrétnu
vedomosť o dôvodoch skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou, nie len všeobecnú informáciu o
tom, že prerokovaná organizačná zmena by sa mala týkať žalobkyne. Zo zápisnice č. 11 z mimoriadneho
zasadnutia V-ZO dňa 24.9.2014 nemožno vyvodiť, že predmetom rokovania by mala byť výpoveď
daná žalobkyni a ani skutočnosť, že by súčasťou žiadosti o prerokovanie bol aj návrh samotnej
výpovede danej žalobkyni. Uvedené závery vyplývajú aj z výsluchu svedkyne O. H., ktorá uviedla, že
prerokovaná bola len organizačná zmena u žalovaného nie výpoveď daná žalobkyni. Vychádzajúc z
toho, že hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany
zamestnávateľa je vopred výpoveď prerokovať s príslušným odborovým orgánom, čo v prejednávanej
veci nebolo preukázané, jej nesplnenia spôsobuje neplatnosť výpovede. Vzhľadom k uvedenému sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru so žalobkyňou, výpoveďou žalovaného listom zo dňa 24.9.2014 a odvolacej
argumentácii žalovaného nemohol priznať úspech.

30. Vo vzťahu k odôvodneniu zamietajúceho výroku súdu prvej inštancie, ktorým nepriznal žalobkyni
nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru odvolací súd uvádza nasledovné.
Zamestnanec môže oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával kedykoľvek
potom, ako s ním zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, najneskôr však do rozhodnutia
súdu, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru



právoplatne skončené a ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Oznámenie
zamestnanca o tom, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, je jednostranným
právnym úkonom, ktorý je adresovaný zamestnávateľovi a ktorý nevyžaduje písomnú formu. Možno
súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, že z listov žalobkyne zo dňa 26.11.2014 a 17.12.2014 nemožno
túto vôľu bez ďalšieho vyvodiť, keď ich obsahom bolo len skonštatovanie nedôvodnosti výpovede
a výzva na odvolanie výpovede podľa § 61 ods. 4 Zákonníka práce. V zmysle ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho po neplatnom
skončení pracovného pomeru ďalej zamestnávateľ zamestnával je nahradené tým, že zamestnanec
podá žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a v žalobe si uplatní aj nárok na
náhradu mzdy v súvislosti s neplatne skončeným pracovným pomerom. Takéto uplatnenie náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru má právne účinky voči zamestnávateľovi až odo dňa, kedy
bol návrh na náhradu mzdy doručený zamestnávateľovi (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. R 36/1979,
R 48/1997). Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobou zo dňa 25.2.2015 doručenou súdu prvej inštancie dňa
27.2.2015 si žalobkyňa uplatnila aj nárok na náhradu mzdy od 1.1.2015, preto aj keď žalobkyňa síce
explicitne samostatnou listinou neoznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, k účinnému
oznámeniu žalobkyne, že trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával došlo iným spôsobom,
a to doručením žaloby žalovanému, v ktorej si žalobkyňa uplatnila aj nárok na náhradu mzdy (dňa
7.4.2015). Vzhľadom k uvedenému a s poukazom na ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce je žalobkyňou
uplatnený nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 1.1.2015
do 6.4.2015 bezzákladovým a nemajúcim oporu v hmotnoprávnej úprave.

31. I napriek nesprávnemu právnemu záveru súdu prvej inštancie o neexistencii oznámenia žalobkyne,
že trvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného, však možno konštatovať správnosť právnych záverov
súdu prvej inštancie, že žalobkyni nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
nevznikol. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia
nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je skutočnosť, že
zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Ak zamestnanec netrvá na
tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, je v ust. § 79 ods. 3 Zákonníka práce konštruovaná
právna fikcia, že pracovný pomer sa končí dohodou ( nie na základe neplatného skončenia pracovného
pomeru) a náhrada mzdy zamestnancovi nepatrí. Zamestnanec môže svoje stanovisko, či trvá na
tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, aj zmeniť; rozhodujúcim je, aké svoje stanovisko o
tom, či trvá alebo netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, oznámil v dobe vyhlásenia
súdneho rozhodnutia o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Zo zvukového záznamu
z pojednávania nariadeného súdom prvej inštancie na deň 6.10.2016 (v priebehu ktorého súd prvej
inštancie vo veci meritórne rozhodol) vyplýva, že v jeho priebehu právny zástupca žalobkyne uviedol:
„ v súvislosti vo vzťahu k náhrade mzdy uvádzam, že žalobkyňa sa k 1.6.2015 zamestnala a nakoľko
podľa procesného postupu súdu predpokladáme, že dneska bude pravdepodobne rozhodnuté, tak ku
dnešnému dňu na dotaz môj klientka uviedla, že nemá záujem, aby ten pracovný pomer naďalej
trval v prípade rozhodnutia súdu o tom, že skončenie pracovného pomeru by bolo súdom určené za
neplatné..“ Uvedené vyjadrenie právneho zástupcu žalobkyne, tak nemožno interpretovať inak, ako
zmenu stanoviska žalobkyne , že naďalej netrvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného, čo rešpektuje
aj právna úprava a to bez ohľadu na to, že podnet k jeho skončeniu spočíval v neplatnom právnom
úkone. Na správnosť uvedených záverov nemá vplyv skutočnosť, že žalobkyňa následne požiadala o
pripustenie zmeny žaloby v časti určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončí dňom
právoplatnosti rozsudku a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy od 1.1.2015
až do dňa právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru vo výške 1 519,14
eur mesačne. Súd prvej inštancie vychádzajúc z jednoznačného prejavu právneho zástupcu žalobkyne,
že žalobkyňa na ďalšom zamestnávaní u žalovaného netrvá, tak vo veci správne aplikoval ust. § 79
ods. 3 Zákonníka práce, v ktorom je konštruovaná fikcia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného
skončil dohodou uplynutím výpovednej doby, kedy žalobkyni nárok na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru nevzniká. Nesprávnou je tak argumentácia žalobkyne, že i napriek jej
oznámeniu o tom, že na ďalšom zamestnávaní u žalovaného netrvá, jej patrí nárok na náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru do dňa právoplatnosti rozhodnutia, nakoľko zmena žaloby
je dispozičným procesným úkonom strany, ktorej zmenu súd nepripustí len v prípade, ak by výsledky
doterajšieho konania nemohol byť podkladom na konania o zmenenej žalobe (§ 143 C.s.p.), čo nebol
prejednávaný prípad.



32. Odvolacím námietkam žalobkyne voči zamietajúcemu výroku v časti o určenie, že pracovný
pomer skončil dňom právoplatnosti rozsudku, odvolací súd rovnako nepriznal úspech. Nedôvodnosť
žaloby v tejto časti je zrejmou zo záverov prijatých v odseku 31 tohto rozhodnutia, keď odvolací
súd v nadväznosti na oznámenie o tom, že žalobkyňa netrvá na ďalšom zamestnávaní u žalovaného,
prezentované v priebehu pojednávania nariadeného na deň 6.10.2016 ustálil, že pracovný pomer
žalobkyne u žalovaného sa skončil dohodou ku dňu 31.12.2014 (uplynutím výpovednej doby). Možno
súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, že žaloba žalobkyne v tejto časti nemá oporu ani v hmotnom
práve. Vychádzajúc z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, súd môže rozhodnúť, že pracovný pomer
sa končí dňom právoplatnosti rozsudku iba v prípade, ak zamestnanec v dobe vyhlásenia súdneho
rozhodnutia o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru trvá na ďalšom zamestnávaní u
zamestnávateľa a ak od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával, a to iba na návrh zamestnávateľa ako strany žalovanej, na ktorého sa v tomto prípade
presúva dôkazné bremeno. Zamestnávateľ musí navrhnúť a preukázať dôvody, ktoré ho vedú k úvahe,
že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca, ktorý namieta platnosť skončenia
pracovného pomeru, naďalej zamestnával. V prejednávanej veci tento predpoklad nebol naplnený,
nakoľko žalobkyňa v dobe vyhlásenia súdneho rozhodnutia o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru netrvala na ďalšom zamestnávaní u žalovaného a žalovaný v konaní ani nežiadal o rozhodnutie,
že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Požadované určenie,
že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončí dňom právoplatného rozsudku nemá oporu ani v
ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce, preto vzhľadom k uvedenému ako aj absencii relevantných odvolacích
námietok v odvolaní žalobkyne v tomto smere, odvolací súd konštatuje, že výrok súdu prvej inštancie,
v ktorom zamietol návrh o určenie, že pracovný pomer skončí dňom právoplatnosti rozsudku, je vecne
správny.

33. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách
konania pred súdom prvej inštancie), ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.

34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p., vychádzajúc z toho, že v odvolacom konaní v časti napadnutej odvolaním
žalobkyňou mal úspech žalovaný a v časti napadnutej odvolaním žalovaným mala úspech žalobkyňa.
Na základe uvedeného vyhodnotil, že každá zo strán mala úspech len čiastočný s žiadnej zo strán
nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v ; prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa
popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).