S&T Slovakia s. r. o.


Súd: Okresný súd Brezno
Spisová značka: 6Cb/11/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122232696
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Gál
ECLI: ECLI:SK:OSBR:2022:6122232696.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Brezno, sudcom JUDr. Tiborom Gálom, v právnej veci žalobcu S & T Slovakia, s. r. o., so
sídlom 821 05 Bratislava - Ružinov, Mlynské Nivy 71, IČO: 31 349 935, zast. Malata, Pružinský, Hegedüš
& Partners, s. r. o., so sídlom 821 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, TCT Mlynské Nivy 10, IČO:
47 239 921 proti žalovanému AGB GROUP, s. r. o., so sídlom 976 64 Beňuš 496, IČO: 44 570 554,
zast. URBÁNI & Partners, s. r. o., so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Skuteckého 17, IČO: 35 646 181
v konaní o zaplatenie 625.325,97 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa vo veci domáhal toho, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 625.325,97 Eur,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 538.121,39 Eur od 16.10.2018 až do
zaplatenia, zo sumy 437.204,58 Eur od 16.10.2018 do 25.01.2019, zo sumy 137.204,58 od 26.01.2019
do 23.08.2019 a zo sumy 87.204,58 od 24.08.2019 až do zaplatenia, ako aj nahradiť žalobcovi náklady
spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. Vo svojom návrhu na vydanie platobného rozkazu v
upomínacom konaní tento nárok zdôvodnil tak, že žalobca eviduje voči žalovanému neuhradené faktúry,
jednu vo výške 538.121,39 Eur, splatnú 16.08.2018, ktorá nebola zaplatená vôbec a druhú vo výške
437.204,58, splatnú 16.08.2018, ktorá bola zaplatená čiastočne úhradami vo výške 300.000,-
Eur (25.01.2019) a vo výške 50.000,- Eur (23.08.2019). Aktuálna výška dlžnej sumy z druhej uvedenej
faktúry je teda 87.204,58 Eur a celková výška dlhu 625.325,97 Eur. Ako ďalej žalobca v tomto návrhu
uviedol, na základe dohody o zmene splatnosti záväzkov žalovaný písomne uznal existenciu záväzkov
a spolu so žalobcom sa dohodli na predĺžení splatnosti záväzkov do 15.10.2018.

2. Voči platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní pod sp. zn.
38Up/116/2022, zo dňa 11.02.2022, ktorým bolo návrhu v plnom rozsahu vyhovené, podal žalovaný
odpor a uviedol, že uplatnený nárok žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodný a nepreukázaný,
preto žiada platobný rozkaz zrušiť, vec prejednať a žalovanému priznať náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Na zdôvodnenie odporu žalovaný s poukazom na ustanovenie § 132 ods. 2 Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP) namietol, že skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v jeho žalobe
znemožňujú vymedziť predmet sporu a jeho subsumovanie pod konkrétnu právnu normu. Nesplnenie
tejto povinnosti je dôvodom na zamietnutie žaloby ako nedôvodnej. Žalobca v predmetnej veci najmä
neuviedol rozhodujúce skutočnosti, tvoriace základ pre uplatnený nárok, nie je zrejmé akú zmluvu a
s akým obsahom strany uzavreli, aký tovar a v akom rozsahu v akej dobe mal žalobca žalovanému
dodať, nebola uvedená ani cena, za ktorú mal žalobca dodať tovar pre žalovaného. Z doložených
listín síce vyplýva, že medzi stranami mala byť uzavretá kúpna zmluva podľa § 409 a nasledovných



Obchodného zákonníka, avšak takáto zmluva nebola ako listinný dôkaz súdu predložená, žalobca
nepreukázal, že vôbec k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo, na základe dohody o podstatných náležitostiach
kúpnej zmluvy o predmete dodania, cene, množstve a termíne. Z dôkazov nevyplýva ani to, aká bola
dojednaná cena za dodanie tovaru medzi stranami. Doložené faktúry či dodacie listy neobsahujú údaj
o cene za dodaný tovar. Uvedená skutočnosť teda nevyplýva ani z týchto listinných dôkazov. Podľa
názoru žalovaného k uzavretiu takejto zmluvy ani nedošlo. K doloženej dohode o zmene splatnosti
záväzkov, kde mal žalovaný písomne uznať ich existenciu v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka,
žalovaný uviedol, že nedošlo k platnému uznaniu záväzkov v zmysle uvedeného ustanovenia zákona,
keďže zákon vyžaduje, aby dlžník uznal určitý záväzok voči veriteľovi, avšak v tomto prípade to splnené
nebolo, keďže prílohou dohody nie sú predmetné zmluvy, od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok v
predmetnom konaní a tieto neboli doložené ani v súdnom konaní. Žalobca tak nemohol uznať svoj určitý
záväzok, keď absentuje hmotnoprávny základ, na základe ktorého malo k uznaniu dôjsť. Žalobca tiež
neuviedol, na základe čoho si uplatnil nárok na úroky z omeškania v rozsahu uvedenom v návrhu na
vydanie platobného rozkazu. Napokon žalovaný namietol, že pochybnosť o žalobcovom nároku, resp.
o existencii zmlúv vyplýva aj z toho, že žalobca uviedol, že uplatňovaný nárok neuvádza v kontrolnom
výkaze tzn. že predmetné faktúry, z ktorých uplatňuje svoj nárok, neuviedol v kontrolnom výkaze DPH.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odporu poukázal na ustanovenie Obchodného zákonníka (§ 323) o
uznaní záväzku, v nadväznosti na dôkaznú situáciu v zmysle § 192 CSP, poukázal taktiež na nelogický
argument vo vyjadrení žalovaného, z ktorého vyplýva, že žalovaný mal uznať dlh za nedodaný tovar
alebo za tovar dodaný s vadami. Žalobca ďalej poukázal na princíp výkladu zmlúv, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy, ktorý rešpektuje autonómiu zmluvných strán, povahu súkromného práva a s tým
spojenú spoločensko hospodársku funkcia zmluvy, pričom pre vznik zmluvného vzťahu je základnou
podmienkou predovšetkým zhoda vôle zmluvných strán v obsahu zmluvy a táto následne vzniká, ak
sa strany dohodnú na obsahu zmluvy, teda keď adresát právneho úkonu príjme návrh na uzatvorenú
zmluvu. Ak preto žalovaný uvádza, že existujú pochybnosti o tom, či bola uzatvorená kúpna zmluva,
potom v zmysle uvedeného takáto pochybnosť nepostačuje na to, aby bol úkon považovaný za neplatný.
Žalobca zdôraznil, že žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by takáto pochybnosť vyplývala.
Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna úprava povinnosti účastníkov, kde obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Toto
bremeno (tvrdenia aj dôkazné) teda vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu a v priebehu konania
sa môže aj meniť. Najmä však na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu
určitej právnej skutočnosti. Žalobca ako veriteľ v tomto prípade spoľahlivo preukázal danosť svojho
nároku listinnými dôkazmi a je teda na žalovanom, aby preukázal, že vzniknutý dlh zaplatil, alebo že dlh
mal byť stanovený v inej výške. Žalovaný sa však žiadnym spôsobom k obsahu uplatňovaného nároku
nevyjadril.

4. Na základe uvedeného sa súd zaoberal v prvom rade vznesenou námietkou žalovaného, ktorý
poukázal na nesplnenie povinnosti žalobcu pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti vo svojej
žalobe, v zmysle § 132 ods. 1 CSP. Súd pritom vychádzal z toho, že pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností predstavuje samotný základ žaloby. Zákon svojou formuláciou v § 132 ods.
1 CSP („... sa uvedie pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ...“) stanovuje povinnosť
žalobcu tieto skutočnosti uviesť, kvalitatívne zároveň stanovuje povinnosť pravdivého a úplného opisu.
Následne v ustanovení § 132 ods. 2 CSP zákon stanovuje nemožnosť nahradiť tento opis odkazom na
označené dôkazy. Žalobca teda musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok, na základe
ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu,
teda vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke. Ak potom žalobca v žalobe neuvedie všetky
potrebné tvrdenia, ale len niektoré (tj. povinnosť tvrdenia splní len čiastočne), spravidla nemusí ísť o
vadu žaloby s následkom odmietnutia, ak v nej opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol
vymedzený predmet konania po skutkovej stránke. Ak by totiž nárok nebolo možné individualizovať a
súd by tak nemal možnosť ustáliť predmet konania na základe podanej žaloby, bolo by nevyhnutné
postupovať v zmysle § 129 ods. 1 CSP.

5. V tomto prípade začatie konania bolo inicializované zo strany žalobcu podaním návrhu na vydanie
platobného rozkazu pred upomínacím súdom, v zmysle osobitného právneho predpisu (vo vzťahu k
CSP), zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov. V zmysle
§ 3 ods. 3, 4 uvedeného zákona na podanie návrhu je oprávnený ten, koho nárok na zaplatenie



určitej peňažnej sumy v eurách voči žalovanému možno odôvodnene predpokladať. Uplatňovaný nárok
možno odôvodnene predpokladať, ak vyplýva zo skutočností uvedených žalobcom a z listín pripojených
k návrhu. Ak sú žalobca a žalovaný účtovnými jednotkami, postačí pripojiť faktúru alebo inú výzvu
podobnej povahy, ktorou sa požadovalo splnenie uplatňovaného nároku od žalovaného (ďalej len
„faktúra“) a vyhlásiť, že uplatňovaný nárok žalobca eviduje vo svojom účtovníctve.

6. Pre účely upomínacieho konania teda postačuje menší štandard podaného návrhu, ktorý bol v tomto
prípade nepochybne splnený tým, že žalobca konkretizoval dve vystavené faktúry voči žalovanému,
a to jednak číslami faktúr, dátumami ich splatnosti a aj sumami, na ktoré faktúry zneli. Rovnako v
návrhu žalobca uviedol aj formuláciu, že voči žalovanému eviduje neuhradené faktúry, ktoré následne
konkretizoval. Pre vydanie platobného rozkazu zo strany upomínacieho súdu tak boli splnené zákonné
podmienky citované vyššie. Konanie sa však v dôsledku podaného odporu a následného návrhu
žalobcu na pokračovanie v konaní dostalo do svojej druhej fázy, a to prejednania pred všeobecným
súdom v zmysle CSP. Ako je uvedené vyššie, vo svojom vyjadrení k odporu žalobca (napriek
námietkam žalovaného) žiadnym spôsobom skutkové tvrdenia nedoplnil a obmedzil sa na právnu
argumentáciu, resp. polemiku s argumentami žalovaného. Toto podanie žalobcu neobsahuje žiadne
doplnenie skutkových tvrdení, teda tvrdenie v akomkoľvek smere o tom, že k niečomu došlo, k niečomu
nedošlo, niekto niečo vykonal či nevykonal. Berúc teda do úvahy obsah obidvoch týchto podaní žalobcu
(návrh na vydanie platobného rozkazu a vyjadrenie k odporu) bolo možné sumarizovať skutkové tvrdenia
tak, že žalobca vystavil voči žalovanému faktúru č. XXXXXXXXXX, splatnú dňa 16.08.2018, na sumu
538.121,39 Eur a faktúru č. XXXXXXXXXX, splatnú 16.08.2018, na sumu 437.204,58 Eur, pričom
aktuálna výška nezaplatenej sumy z druhej uvedenej faktúry je 87.204,58 Eur, v dôsledku dvoch
vykonaných úhrad zo strany žalovaného, ďalej že došlo k uzavretiu dohody o zmene splatnosti záväzkov,
kde žalovaný písomne uznal existenciu záväzkov a so žalobcom sa dohodol na predĺžení ich splatnosti
do 15.10.2018, napokon že celková výška dlhu ku dňu podania žaloby je 625.325,97 Eur. Nič viac už
tieto podania k skutkovým okolnostiam neobsahovali.

7. Z uvedeného pre súd vyplynulo, že je dostatočne možné individualizovať uplatnený nárok vo vzťahu
k účtovným dokladom žalobcu voči žalovanému v určitej výške, ako aj skutočnosť, že by malo ísť
o záväzok, ktorý medzi stranami sporu vznikol a ktorého existenciu mal žalovaný písomne uznať.
Nepriamo z návrhu na vydanie platobného rozkazu a z vyjadrenia k odporu tiež bolo možné dovodiť
právnu kvalifikáciu, a to že ide o obchodnoprávny záväzok. Na základe toho súd v prvom rade dospel
k záveru, že tu nie je dôvod na postup podľa 129 ods. 1 CSP, teda na odstraňovanie vád žaloby a
vyzývanie žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení (s hroziacim následkom odmietnutia). Taký postup
by bolo nevyhnutné použiť vtedy, ak by žalobca neuviedol ani tie základné skutočnosti vo vzťahu k
uplatnenému nároku, ktoré by ho umožnili individualizovať a vymedziť predmet sporu. V takom prípade
by totiž súd nemal ustálený predmet konania a v zásade by nebolo možné ani zo strany druhej sporovej
strany ani zo strany súdu zamerať svoju činnosť (argumentácia, dokazovanie, skutková, či právna
obrana) na konkrétne práva a povinnosti, tvrdenia a argumenty. Okrem toho zákonným spôsobom došlo
k uplatneniu práva a k následnému vydaniu platobného rozkazu súdom, ťažko teda možno uzavrieť, že
by súd nemohol vo veci samej rozhodovať, keď už jedno meritórne rozhodnutie vydal. Naopak vhodným
v prípade čiastočných tvrdení by bolo postupovať v zmysle § 150 ods. 2 CSP a žiadať stranu o doplnenie
skutkových tvrdení, pre zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností. To však už nebolo potrebné,
lebo tu bola činnosť žalovaného, ktorý na tento nedostatok dôrazne a opakovane upozorňoval. Podnet
na dopĺňanie teda žalobca v konaní mal.

8. Pre súd z toho vyplynulo okrem iného to, že nebolo možné skúmať pravdivosť vyslovených tvrdení
zo strany žalobcu vo vzťahu k vzniku samotného záväzku tzn. k okolnostiam uzatvárania zmluvy, k jej
forme a obsahovým náležitostiam, následne k jej prípadnej platnosti či neplatnosti, vo vzťahu k forme
a obsahu či platnosti uzavretej dohody o zmene splatnosti záväzkov, ktorá mala obsahovať aj písomné
uznanie záväzku zo strany žalovaného, a tieto porovnať s predloženými listinnými dôkazmi, či s obsahom
ostatných navrhnutých dôkazov. Je nutné dodať, že skutkové tvrdenia o vzniku a povahe záväzku je
možné v pozícii žalobcu redukovať vtedy, ak je tu vytvorená právna domnienka o existencii záväzku,
napr. v dôsledku jeho uznania. V tomto prípade je síce v žalobe tvrdené písomné uznanie záväzku zo
strany žalovaného, avšak znovu aj vo vzťahu k tomuto úkonu chýba akákoľvek jeho konkretizácia. To
znamená za akých okolností, ktorým dňom a vo vzťahu k akému presne záväzku došlo k predmetnému
uznaniu. Znovu ide o nevyhnutnú skutkovú okolnosť, ktorá zakladá procesnú možnosť jednak pre
druhú sporovú stranu reagovať na takéto skutkové tvrdenie a následne pre súd posúdiť na základe



vykonaných dôkazov pravdivosť skutkového tvrdenia a jeho relevanciu vo vzťahu k uplatnenému nároku.
Ako to vyplýva z citovaného právneho predpisu, tento nedostatok nie je možné konvalidovať doloženými
listinnými dôkazmi, či návrhmi na iné dokazovanie. Zákon to vyslovene zakazuje (§ 132 ods. 2 CSP).
Nepochybne to platí vo vzťahu k okolnostiam vzniku záväzku ako aj k prípadnému vytvoreniu právnej
domnienky o jeho existencii.

9. Procesným následkom opísaného opomenutia zo strany žalobcu je konštatovanie nedôvodnosti
žaloby a jej zamietnutie. Súd zároveň dodáva, že žalobca k takto sporo koncipovaným podaniam pripojil
listiny, z ktorých bolo možné zistiť, o aký záväzok má medzi ním a žalovaným ísť, s akým obsahom aj
s akými následnými úkonmi oboch sporových strán, bola takisto doložená dohoda o zmene splatnosti
záväzkov s písomným uznaním žalovaného zo 06.08.2018, ktoré by za iných okolností dokladalo
vytvorenie hmotnoprávnej domnienky s dosahom na procesnoprávne práva a povinnosti sporových
strán, avšak listinné dôkazy súd nemal dôvod vykonávať, pretože ich obsah a zistené skutočnosti nemal
s čím porovnať, tj. vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam, ktoré by boli v konaní prednesené. Na záver
súd zdôrazňuje, že ani na vytýčenom pojednávaní po dvoch uvedených písomných podaniach žalobca
skutkové okolnosti nekonkretizoval dostatočne, len uviedol, že v tomto prípade ide o skutkovo a právne
jednoduchý prípad, o dodaný tovar, za ktorý žalovaný riadne nezaplatil jeho cenu. Ďalej uviedol, že na
zaplatenie súm žalovaného zaväzuje podpis na dodacích listoch, žalovaný nenamietal vady tovaru a
po splatnosti záväzkov došlo následne k uzavretiu dohody, ktorou bola splatnosť posunutá. Napokon
len dodal, že na základe zmlúv uzavretých medzi stranami bol dodaný tovar, a to výpočtová technika v
počte 16 a 17 kusov (nesprávny údaj, ako vyplynulo z doložených listín, pozn. súdu), po dodaní ktorých
boli vyhotovené účtovné doklady a na základe dohody strán došlo aj k posunutiu splatnosti ceny takto
dodaného tovaru. K tomu možno zhodnotiť a vytknúť zo strany súdu, že jednak takéto tvrdenia zostali aj
po osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní nedostatočné a všeobecné, uplatnený nárok nebol
dostatočne skutkovo konkretizovaný, navyše z procesného hľadiska aj v prípade, že by išlo o dodatočné
podrobné opísanie skutkových okolností, nemusel súd na tieto prihliadať s ohľadom na koncentráciu
konania, keď všetky podstatné okolnosti, najmä ak ide o skutkovo a práve jednoduchý prípad ako to
uviedol žalobca, bolo možné uviesť buď v návrhu na vydanie platobného rozkazu alebo následne vo
vyjadrení k odporu. Napriek tomu, že žalovaný tento nedostatok od začiatku namietal, žalobca, z pohľadu
súdu nepochopiteľne, na to dostatočne nereagoval a skutkové okolnosti nedoplnil.

10. Na základe uvedeného súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, konštatujúc, že žalobca neuniesol
bremeno tvrdenia, ktoré je základným predpokladom úspešného uplatnenia nároku pred súdom.

11. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v konaní bol úspešný
žalovaný, má preto nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu m o ž n o podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne
v dvoch vyhotoveniach, prostredníctvom Okresného súdu Brezno na Krajský súd v Banskej Bystrici (§
355 ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže
podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok).