Viessmann, s.r.o.


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/107/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117244983
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:6117244983.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a Mgr. Miroslava Šeptáka, v sporovej právnej veci
žalobcu: Viessmann, s.r.o., so sídlom Ivánska cesta 30/A, 821 04 Bratislava, IČO: 31 388 841, právne
zastúpeného: Právny dom - advokáti, s.r.o., so sídlom Dlhá 2, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 857
793, proti žalovanému: v 1/ rade LUKE Consulting, s.r.o., so sídlom Palárikova 1083, 022 01 Čadca,
IČO: 36 386 278, a žalovanému: v 2/ rade Ing. E. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P. XXX, právne
zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010
01 Žilina, IČO: 36 436 640, v konaní o zaplatenie 58.685,22 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 5Cb/4/2018-251 zo dňa 18. júna 2019 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 5Cb/4/2018-325 zo dňa 1. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 5Cb/4/2018-251 zo dňa 18. júna 2019 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 5Cb/4/2018-325 zo dňa 1. júna 2020 vo vzťahu k žalovanému
v rade 2/ p o t v r d z u j e .

Žalovaný v rade 2/ m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu voči žalovanému v
rade 2/ zamietol a žalovanému v rade 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

2. Návrhom na vydanie platobného rozkazu doručenému Okresnému súdu Banská Bystrica dňa
02.11.2017 sa domáhal žalobca voči žalovanému v rade 1/ a 2/ zaplatenia sumy 32 788,12 Eur ako
istiny spolu s úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou. V žalobe uviedol, že žalobca ako predávajúci
a žalovaný v rade 1/ ako kupujúci uzavreli Rámcovú kúpnu zmluvu č. 7990003323 zo dňa 18.10.2013
v znení dodatku k rámcovej kúpnej zmluve č. 7990003323 (ďalej len „Zmluva“) podľa § 409 a nasl.
Obchodného zákonníka (v zmysle článku 5 ods. 2 Zmluvy nahradila Zmluva všetky predošlé rámcové
zmluvy a iné dohody medzi stranami s rovnakým alebo obdobným obsahom). Neoddeliteľnou súčasťou
Zmluvy sú Všeobecné predajné podmienky žalobcu zo dňa 23.08.2010 (ďalej ako „VOP“). Predmetom
Zmluvy bola úprava vzťahov vznikajúcich v súvislosti s dodávaním vykurovacích systémov žalobcu a
iného s tým súvisiaceho tovaru žalovanému v rade 1/. Na základe Zmluvy, žalobca dodal žalovanému
v rade 1/ tovar v dohodnutom množstve a kvalite, ktorý žalovaný v rade 1/ bez výhrad prevzal, pričom
nenamietal žiadne vady dodaného tovaru. Následne žalobca vyfakturoval žalovanému v rade 1/ dodanie
tovaru nasledovnými faktúrami (ďalej aj len „Faktúry“):
„- faktúra číslo 7990072569 zo dňa 09.12.2014, splatná dňa 08.01.2015 v sume 29.346,29 EUR,
- faktúra číslo 7990083179 zo dňa 06.08.2015, splatná dňa 05.09.2015 v sume 1.974,24 EUR,



- faktúra číslo 7990083348 zo dňa 11.08.2015, splatná dňa 10.09.2015 v sume 1.266,48 EUR,
- faktúra číslo 7990083709 zo dňa 20.08.2015, splatná dňa 19.09.2015 v sume 284,40 EUR,
- faktúra číslo 7990083710 zo dňa 20.08.2015, splatná dňa 19.09.2015 v sume 2.288,88 EUR,
- faktúra číslo 7990083967 zo dňa 27.08.2015, splatná dňa 26.09.2015 v sume 1.535,76 EUR,
- faktúra číslo 7990084263 zo dňa 04.09.2015, splatná dňa 04.10.2015 v sume 2.594,16 EUR,
- faktúra číslo 7990084601 zo dňa 10.09.2015, splatná dňa 10.10.2015 v sume 1.807,92 EUR,
- faktúra číslo 7990084929 zo dňa 17.09.2015, splatná dňa 17.10.2015 v sume 1.573,92 EUR,
- faktúra číslo 7990085368 zo dňa 25.09.2015, splatná dňa 25.10.2015 v sume 656,64 EUR,
- faktúra číslo 7990085449 zo dňa 28.09.2015, splatná dňa 28.10.2015 v sume 2.769,12 EUR,
- faktúra číslo 7990085668 zo dňa 30.09.2015, splatná dňa 30.10.2015 v sume 1.865,64 EUR,
- faktúra číslo 7990087337 zo dňa 22.10.2015, splatná dňa 21.11.2015 v sume 365,76 EUR,
- faktúra číslo 7990095622 zo dňa 29.03.2016, splatná dňa 28.04.2016 v sume 160 EUR,
- faktúra číslo 7990116118 zo dňa 07.03.2017, splatná dňa 06.04.2017 v sume 176 EUR.“ Prevzatie
tovaru fakturovaného faktúrami žalobca preukazoval dodacími listami, ktoré tvoria prílohu jednotlivých
faktúr. Prevzatie tovaru fakturovaného faktúrami žalobca preukazoval dodacími listami, ktoré tvoria
prílohu jednotlivých faktúr. Žalobca vystavil dňa 25.09.2015 dobropis v sume 629,80 Eur, ktorý započítal
na úhradu faktúry číslo 7990083179. Žalovaný v rade 1/ uskutočnil nasledovné čiastočné úhrady svojho
záväzku voči žalobcovi, ktoré žalobca započítal na úhradu jednotlivých faktúr nasledovne:
„- úhradu zo dňa 28.09.2015 vo výške 2.800 EUR, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry
7990072569,
- úhradu zo dňa 30.09.2015 vo výške 1.900 EUR, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry 7990072569,
- úhradu zo dňa 02.10.2015 vo výške 900 EUR, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry 7990072569,
- úhradu zo dňa 23.10.2015 vo výške 380 EUR, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry 7990072569,
- úhradu zo dňa 03.11.2015 vo výške 5.000 EUR, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry 7990072569,
- úhradu zo dňa 07.01.2016 vo výške 760 EUR, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry 7990072569,
- úhradu zo dňa 26.02.2016 vo výške 206,29 EUR, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry
7990072569,
- úhradu zo dňa 21.03.2016 vo výške 500 EUR, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry 7990072569,
- úhradu zo dňa 31.03.2016 vo výške 500 EUR, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry 7990072569,
- úhradu zo dňa 02.05.2016 vo výške 200 EUR, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry 7990083709,
- úhradu zo dňa 30.05.2016 vo výške 701 EUR, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry 7990072569,
- úhradu zo dňa 01.07.2016 vo výške 700 EUR, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry 7990072569.“
Nakoľko žalovaný v rade1/ neuhradil vyplývajúci nárok voči žalobcovi riadne a včas, vyzval žalovaného
v rade 1/ na jeho úhradu prostredníctvom inkasnej spoločnosti exekučná s.r.o., so sídlom Stoličková
4, 974 01 Banská Bystrica, a to listinou označenou ako „Opakovaná výzva na splnenie záväzku“ zo
dňa 16.08.2016, ktorú si žalovaný v rade prevzal dňa 24.08.2016. Žalovaný v rade 1/ uskutočnil dňa
04.10.2016 čiastočnú úhradu vo výške 700 Eur, ktorú žalobca započítal na úhradu faktúry 7990072569.
Na základe vyššie uvedených skutočnosti pohľadávka žalobcu voči žalovanému vyplývajúca zo Zmluvy
a fakturovaná Faktúrami predstavuje, čo do istiny sumu 32.788,12 Eur. Žalobca a žalovaný v rade1/ si
nedohodli výšku úrokov z omeškania pre prípad neuhradenia Záväzku riadne a včas. Žalobca uplatnil
voči žalovanému v rade 1/ okrem istiny aj zákonný úrok z omeškania:
„- vo výške 9,05 % ročne:
- zo sumy 29.346,29 EUR od 09.01.2015 do 27.09.2015,
- zo sumy 26.546,29 EUR od 28.09.2015 do 29.09.2015,
- zo sumy 24.646,29 EUR od 30.09.2015 do 01.10.2015,
- zo sumy 23.746,29 EUR od 02.10.2015 do 22.10.2015,
- zo sumy 23.366,29 EUR od 23.10.2015 do 02.11.2015,
- zo sumy 18.366,29 EUR od 03.11.2015 do 06.01.2016,
- zo sumy 17.606,29 EUR od 07.01.2016 do 25.02.2016,
- zo sumy 17.400 EUR od 26.02.2016 do 20.03.2016,
- zo sumy 16.900 EUR od 21.03.2016 do 30.03.2016,
- zo sumy 16.400 EUR od 31.03.2016 do 29.05.2016,
- zo sumy 15.699 EUR od 30.05.2016 do 30.06.2016,
- zo sumy 14.999 EUR od 01.07.2016 do 03.10.2016,
- zo sumy 14.299 EUR od 04.10.2016 do zaplatenia,
- zo sumy 1.344,44 EUR od 06.09.2015 do zaplatenia
- zo sumy 1.266,48 EUR od 11.09.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 284,40 EUR od 20.09.2015 do 01.05.2016,



- zo sumy 84,40 EUR od 02.05.2016 do zaplatenia,
- zo sumy 2.288,88 EUR od 20.09.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 1.535,76 EUR od 27.09.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 2.594,16 EUR od 05.10.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 1.807,92 EUR od 11.10.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 1.573,92 EUR od 18.10.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 656,64 EUR od 26.10.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 2.769,12 EUR od 29.10.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 1.865,64 EUR od 31.10.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 365,76 EUR od 22.11.2015 do zaplatenia,
- vo výške 9 % ročne:
- zo sumy 160 EUR od 29.04.2016 do zaplatenia,
- zo sumy 176 EUR od 07.04.2017 do zaplatenia.“
Okrem vyššie uvedeného si žalobca v súlade s § 369c zákona číslo 513/1991 Z.z. Obchodného
zákonníka v znení neskorších predpisov a v súlade s § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
21/2013 Z.z. uplatnil voči žalovanému v rade 1/ paušálne náklady v sume 40 Eur (ďalej len „náklady“),
spojené s uplatnením svojej pohľadávky na súde. V článku III. bod 7 VOP sa žalobca a žalovaný v rade
1/ dohodli, že v prípade omeškania žalovaného v rade 1/ so splnením akéhokoľvek záväzku alebo jeho
časti voči žalobcovi vzniknutého zo Zmluvy je žalovaný v rade 1/ povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú
pokutu vo výške 0,1% z dlžnej sumy za každý aj začatý deň omeškania žalovaného v rade 1/ s úhradou
jeho záväzkov. Na základe uvedeného si žalobca žalobou uplatnil voči žalovanému v rade 1/ okrem
istiny a zákonného úroku z omeškania aj zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne:
„- zo sumy 29.346,29 EUR od 09.01.2015 do 27.09.2015,
- zo sumy 26.546,29 EUR od 28.09.2015 do 29.09.2015,
- zo sumy 24.646,29 EUR od 30.09.2015 do 01.10.2015,
- zo sumy 23.746,29 EUR od 02.10.2015 do 22.10.2015,
- zo sumy 23.366,29 EUR od 23.10.2015 do 02.11.2015,
- zo sumy 18.366,29 EUR od 03.11.2015 do 06.01.2016,
- zo sumy 17.606,29 EUR od 07.01.2016 do 25.02.2016,
- zo sumy 17.400 EUR od 26.02.2016 do 20.03.2016,
- zo sumy 16.900 EUR od 21.03.2016 do 30.03.2016,
- zo sumy 16.400 EUR od 31.03.2016 do 29.05.2016,
- zo sumy 15.699 EUR od 30.05.2016 do 30.06.2016,
- zo sumy 14.999 EUR od 01.07.2016 do 03.10.2016,
- zo sumy 14.299 EUR od 04.10.2016 do zaplatenia,
- zo sumy 1.344,44 EUR od 06.09.2015 zo zaplatenia
- zo sumy 1.266,48 EUR od 11.09.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 284,40 EUR od 20.09.2015 do 01.05.2016,
- zo sumy 84,40 EUR od 02.05.2016 do zaplatenia,
- zo sumy 2.288,88 EUR od 20.09.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 1.535,76EUR od 27.09.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 2.594,16 EUR od 05.10.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 1.807,92 EUR od 11.10.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 1.573,92 EUR od 18.10.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 656,64 EUR od 26.10.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 2.769,12 EUR od 29.10.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 1.865,64 EUR od 31.10.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 365,76 EUR od 22.11.2015 do zaplatenia,
- zo sumy 160 EUR od 29.04.2016 do zaplatenia,
- zo sumy 176 EUR od 07.04.2017 do zaplatenia.“

3. Okresný súd Banská Bystrica vo veci dňa 22.11.2017 vydal platobný rozkaz sp. zn. 14Up/441/2017,
ktorým zaviazal žalovaných v rade 1/ a 2/ na zaplatenie žalovanej sumy. Žalovaný v rade 1/ voči
vydanému platobnému rozkazu nepodal odpor, preto tento voči nemu nadobudol právoplatnosť.

4. Voči vydanému platobnému rozkazu podal odpor žalovaný v rade 2/, v ktorom uviedol, že nárok
uplatňovaný žalobcom neuznáva v celom rozsahu.



5. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 409 Obchodného zákonníka zák. č.
513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“, „ObZ“), § 303 Obchodného zákonníka, § 311 ods. 1
Obchodného zákonníka, § 570 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „Občiansky
zákonník“, „OZ“), § 572 ods. 1 Občianskeho zákonníka, okresný súd žalobu zamietol.

6. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že hoci sa spočiatku javilo, že spornými
medzi stranami je otázka platnosti ručiteľského vyhlásenia žalovaného v rade 2/ a otázka uzatvorenia
jednotlivých kúpnych zmlúv na základe objednávok žalovaného v rade 1/, pre posúdenie veci bolo
podstatné najmä posúdenie rozsahu a trvania ručenia žalovaného v rade 2/. Okresný súd vyhodnotil,
že ručenie žalovaného platne vzniklo. Z textu zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a žalovanými, ako aj
zhodných tvrdení strán vyplynulo, že ručenie mohlo vzniknúť ako ručenie za záväzky vyplývajúce buď
z rámcovej kúpnej zmluvy alebo jednotlivej kúpnej zmluvy. Praxou žalobcu bolo pri prvom obchode si
otestovať nového zákazníka (kupujúceho, v tomto prípade žalovaného v rade 1/), pričom k uzatvoreniu
prvého zmluvného vzťahu požadoval zabezpečenie vo forme ručenia a ak sa zákazník osvedčil,
dochádzalo k uzatvoreniu Rámcovej zmluvy, kde už zabezpečenie požadované nebolo. Z vykonaného
dokazovania a zhodných tvrdení strán okresný súd zistil, že dňa 26.9.2012 bola medzi žalobcom a
žalovaným v rade 1/ uzatvorená jednotlivá kúpna zmluva č. 03/KZ/2012/ODB na dodávku tovaru pre
projekt Čistiareň odpadových vôd Kysucké Nové Mesto s dojednanou kúpnou cenou 13.920,34 Eur. Za
zaplatenie kúpnej ceny prevzal ručenie žalovaný ručiteľským vyhlásením (nazvaným Ubezpečenie pre
predávajúceho - č.l. 20 spisu) z toho istého dňa. „Toto ručenie ako akcesorický záväzok zaniklo v zmysle
§ 311 ods.1 Obchodného zákonníka zánikom zabezpečovaného záväzku na zaplatenie kúpnej ceny,
keďže, ako sa zhodli sporové strany, záväzok z titulu kúpnej ceny bol v celom rozsahu zaplatený(tvrdenie
žalovaného v rade 2 na č.l. 181, že kúpna cena bola uhradená dňa 22.3.2013 a 28.2.2013 žalobca
nerozporoval a už skôr na pojednávaní dňa 29.1.2019 zaplatenie kúpnej ceny urobil nesporným - č.l.
172). Ak následne žalobca a žalovaný v rade 1 uzatvorili dňa 18.10.2013 uzatvorili Rámcovú kúpnu
zmluvu č.790003323, v ktorej sa dohodli, že sa ňou nahrádzajú všetky predošlé Rámcové a iné dohody
medzi stranami s rovnakým alebo obdobným obsahom(čo možno hodnotiť ako nováciu v zmysle §
570 Občianskeho zákonníka), tak vzhľadom na zánik záväzkov z Kúpnej zmluvy č.03/KZ/2012/ODB,
Rámcová zmluva nemohla nahradiť žiadne záväzky. Ak by aj záväzky z jednotlivej kúpnej zmluvy, či
už v celosti alebo v časti existovali aj v čase novácie Rámcovou zmluvou, ručenie žalovaného v rade
2 by po novácii v zmysle § 572 ods.1 Občianskeho zákonníka trvalo len v pôvodnom rozsahu, keďže
v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný v rade 2 ako fyzická osoba(nie ako štatutárny orgán v
mene žalovaného v rade 1) dal súhlas so zmenou zabezpečovaného záväzku. Vzhľadom na zánik
ručenia žalovaného v rade 2, súd žalobu žalobcu uplatňovanú voči žalovanému v rade 2 titulom ručenia
v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na to bolo už nadbytočné zaoberať sa otázkou preukázania vzniku
jednotlivých kúpnych zmlúv na základe objednávok žalovaného v rade 1 a preukázania dodania tovaru
na základe jednotlivých kúpnych zmlúv, preto súd ďalej dokazovanie v tomto smere nevykonával.“ O
náhrade trov konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému v rade 2/,
úspešnému v celom rozsahu, priznal v celom rozsahu aj právo na náhradu trov konania

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. h) CSP, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, § 365 ods. 1 písm. f) CSP, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nakoľko súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § 365 ods. 1 písm. d) CSP, podľa
ktorého má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

8. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov a tvrdení strán
sporu dospel k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu a zároveň vec nesprávne právne posúdil,
najmä nesprávne právne posúdil trvanie, resp. zánik ručiteľského záväzku, jeho rozsah, povahu a
účinky uzavretia Rámcovej zmluvy (aj vzhľadom na trvanie a existenciu ručiteľského záväzku). Žalobca
zdôraznil skutočnosť opakovane tvrdenú žalobcom v prvoinštančnom konaní (na pojednávaní ako aj v
písomných vyjadreniach žalobcu), že na začiatku spolupráce s novými zákazníkmi podpíše Všeobecné
predajné podmienky (ďalej ako „VPP“). Tieto VPP následne platia počas celej spolupráce žalobcu a
zákazníka (a to bez ohľadu na to, koľko ďalších zmlúv zákazník a žalobca podpíšu). Zmluva môže
byť uzavretá buď jednorazovo na dodanie konkrétneho tovaru, alebo ako rámcová zmluva, kedy sa
počíta s tým, že žalobca bude zákazníkovi opakovane dodávať tovar. V každom prípade však platí,
že VPP sa uzavrú len raz (a to na začiatku spolupráce) a vzťahujú sa na každú zmluvu, predmetom



ktorej je predaj tovaru a poskytovanie služieb v oblasti vykurovacích systémov a iným s tým súvisiacim
tovarom, ktorá vznikne po uzavretí VPP. Súčasťou VPP je pritom aj ubezpečenie pre predávajúceho,
ktoré obsahuje aj ručiteľské vyhlásenie fyzickej osoby (spravidla štatutára alebo majiteľa zákazníka,
ktorý je právnickou osobou), ktorá po celú dobu obchodovania ručí za záväzky zákazníka voči žalobcovi,
a to aj za záväzky, ktoré vzniknú v budúcnosti (teda požaduje zabezpečenie záväzku po celú dobu
obchodnej spolupráce). V predmetnom prípade bola medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/ najskôr
uzavretá jednorazová kúpna zmluva zo dňa 26.9.2012 spolu s VPP zo dňa 26.9.2012, súčasťou ktorých
je aj ubezpečenie (obsahujúce ručiteľské vyhlásenie žalovaného v II. rade), ktoré podpísal žalovaný v
rade 2/ ako konateľ žalovaného v rade 1/. Následne, v roku 2013, uzavreli žalobca a žalovaný v rade
1/ Rámcovú kúpnu zmluva č. 790003323 zo dňa 18.10.2013 (ďalej ako „rámcová zmluva“), z čl. 3 ktorej
vyplýva, že rámcová zmluva upravuje opakované dodávky tovaru zo strany žalobcu pre žalovaného.
Priamo nad čl. 2 je vyhlásenie o tom, že VPP tvoria neoddeliteľnú súčasť rámcovej zmluvy (ide o tie VPP,
súčasťou ktorých je Ubezpečenie). Ako ďalej vyplýva z úvodných a záverečných ustanovení VPP, tieto
sa vzťahujú na všetky právne vzťahy, resp. zmluvy, ktoré sú uzavreté medzi zmluvnými stranami a týkajú
sa dodania tovaru alebo poskytovania služieb zo strany žalobcu v súlade s čl. 1 a čl. VIII bod 17 VPP.
VPP sú uzavreté na dobu neurčitú. A teda, VPP sa vzťahujú aj na dodávku tovaru, ktorá bola predmetom
žalobcovej žaloby v tomto konaní a rámcovo je upravená práve v rámcovej zmluve. Žalobca zdôraznil, že
hneď v úvode rámcovej zmluvy pod špecifikáciou zmluvných strán je výslovne uvedené, že VPP tvoria
neoddeliteľnú súčasť rámcovej zmluvy, z čoho vyplýva, že VPP uzavretím rámcovej zmluvy nemohli
byť v žiadnom prípade nahradené. Zdôraznil žalobca, že samotná povaha VPP a rámcových zmlúv
všeobecne predpokladá úpravu spravidla dlhodobejších alebo opakujúcich sa vzťahov určitého druhu
medzi zmluvnými stranami, ktoré vzniknú v budúcnosti. Ani VPP ani rámcová zmluva nie je zmluvou o
budúcej zmluve, ani zmluvou, ktorá by bola nezávislá na neskôr uzatvorených konkrétnych zmluvách,
ktoré sú však svojim obsahom s VPP alebo rámcovou zmluvou spojené (inými slovami, na základe
VPP a rámcových zmlúv dochádza k uzatváraniu konkrétnych zmlúv s konkrétnym obsahom - právnym
titulom sú teda vždy jednotlivé kúpne zmluvy a nie rámcová zmluva alebo VPP, ktoré len upravujú určité
s konkrétnou zmluvou súvisiace vzťahy - napr. otázku zabezpečovacích prostriedkov). V zmysle § 570
ods. 1 OZ, ak sa veriteľ dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom,
doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok. Podľa § 571 OZ sa doterajší záväzok
považuje za nahradený iba v rozsahu, ktorý nepochybne vyplýval z dohody o novom záväzku. Žalobca
konštatoval, že zo samotnej rámcovej zmluvy uzavretej v roku 2013 (ktorej súčasťou boli aj uzavreté
VPP) nemohli bez uzatvorenia konkrétnej kúpnej zmluvy vzniknúť žalovanému v rade 1/ voči žalobcovi
žiadne záväzky, za žiadnych okolností tak uzavretie rámcovej zmluvy nemožno hodnotiť ako nováciu
záväzku podľa § 570 OZ, ako to vyhodnotil súd prvej inštancie (str. 15 odsek 18. rozsudku), čo malo
podľa okresného súdu spôsobiť zánik ručenia vyplývajúceho z Ubezpečenia, ktoré je súčasťou VPP.
Rovnako tak nebolo obsahom a účelom uzavretej rámcovej zmluvy nepochybná dohoda (§ 571 OZ)
zmluvných strán o tom, že dochádza k novácii záväzku podľa § 570 OZ. Za žiadnych okolností nemohlo
uzavretím rámcovej zmluvy dôjsť k novácii podľa § 570 OZ, ručenie žalovaného v rade 2/ podľa žalobcu
nezaniklo, resp. nevyžadoval sa súhlas žalovaného v rade 2/ so zmenou zabezpečovaného záväzku
(keďže záväzok sa nezmenil).

9. V odvolaní žalobca uviedol, že podpisom rámcovej zmluvy nemohlo dôjsť k novácii záväzku, nakoľko
ako to vyplýva aj zo zákonného znenia, nováciou sa nahrádza záväzok a nie právny úkon (pokiaľ
by medzi žalobcom a žalovaným došlo k dohode o novácii, tak v takom prípade by došlo k novácii
záväzku žalovaného uhradiť kúpnu cenu za dodaný tovar a nie k novácii právneho úkonu - uzavretiu
kúpnej zmluvy). Zároveň žalobca opätovne zdôraznil, že k údajnej novácii VPP ani za žiadnych okolností
nemohlo dôjsť, nakoľko z uzavretej rámcovej zmluvy jednoznačne vplýva a „je nepochybné, že súčasťou
rámcovej zmluvy sú aj VPP z čoho vyplýva, že VPP ďalej platili a vzťahovali sa na záväzkové vzťahy
medzi zmluvnými stranami. Žalobca ďalej poukazuje aj na ustanovenia § 304 ods. 2 ObZ, v zmysle
ktorého možno ručením zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí
od splnenia podmienky. Ručiteľský záväzok žalovaného v II. rade je konkrétne špecifikovaný v čl. III.
Ubezpečenia, kde je pritom výslovne uvedené, že ručenie žalovaného v II. rade sa vzťahuje na akýkoľvek
záväzok žalovaného v I. rade vyplývajúci z kúpnej zmluvy alebo akýchkoľvek záväzok vyplývajúci z
VPP alebo záväzok súvisiaci s kúpnou zmluvou alebo VPP. Právny základ ručenia je obsiahnutý v čl.
III. Ubezpečenia a podľa názoru žalobcu sa vzťahuje na všetky záväzky, ktoré vzniknú v budúcnosti v
súvislosti s VPP, čo vyplýva predovšetkým z:
1. jeho obsahu, ktorý je vyjadrený slovným spojením „akýkoľvek záväzok“



2. a tiež z toho, že Ubezpečenie je súčasťou VPP; ručenie pritom výslovne hovorí o tom, že sa vzťahuje
aj na záväzky vyplývajúce alebo súvisiace s VPP; žalobca si pritom dovoľuje zdôrazniť, že zmluvné
strany uzavreli len jedny VPP.“ Podľa žalobcu nemohlo dôjsť ani k zániku ručenia ako akcesorického
záväzku v zmysle u § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka zánikom zabezpečovaného záväzku na
zaplatenie kúpnej ceny vyplývajúceho z kúpnej zmluvy, nakoľko sa ručiteľské vyhlásenie vzťahuje
aj na akékoľvek budúce záväzky žalovaného v rade 1/ vyplývajúce alebo súvisiace s VPP (ako to
vyplýva zo samotného znenia ručiteľského vyhlásenia). Analogická situácia nastáva napríklad aj v oblasti
bankovníctva, kedy sa podpisom všeobecných obchodných podmienok prípadne rámcovej zmluvy
zakladá medzi bankou a klientom dlhodobý vzťah klienta a banky, ktorý sa uskutočňuje konkrétnymi
zmluvami o poskytovaní rôznych bankových služieb a produktov. Vzhľadom na to, že právna úprava
umožňuje zabezpečenie záväzkov, ktoré vzniknú až v budúcnosti, všeobecné obchodné podmienky
bežne obsahujú rôzne zabezpečovacie inštitúty záväzkov, ktoré vzniknú na základe jednotlivých
konkrétnych zmlúv až v budúcnosti (napr. ručenie, záložné právo). Žalobca namietal záver okresného
súdu uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku (str. 15, ods. 18), že žalobca k uzatvoreniu prvého
zmluvného vzťahu s novým zákazníkom požadoval zabezpečenie vo forme ručenia a ak sa zákazník
osvedčil, dochádzalo k uzatvoreniu rámcovej zmluvy, kde už zabezpečenie požadované nebolo. Ako
vyplynulo aj z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní (str. 11 rozsudku, pokračovanie
bodu 6), ručiteľské vyhlásenie bolo uzatvárané pri prvom obchode žalobcu so žalovaným v rade 1/.
Ako ďalej právny zástupca na pojednávaní vysvetlil, súčasťou uzatvorených zmlúv sú aj VPP, pričom
žalobca potrebuje mať aj určitú záruku zaplatenia svojich pohľadávok, preto so svojimi odberateľmi
uzatvára aj ubezpečenie pre predávajúceho, ktoré obsahuje ručiteľské vyhlásenie ručiteľa. Vzhľadom na
skutočnosť, že VPP, ktorých súčasťou bolo aj ubezpečenie obsahujúce ručiteľské vyhlásenie žalovaného
v rade 2/ vzťahujúce sa na akékoľvek záväzky vyplývajúce z VPP alebo s VPP súvisiacimi, boli
neoddeliteľnou súčasťou rámcovej zmluvy a bolo uzavreté na dobu neurčitú, ručiteľské vyhlásenie
žalovaného v rade 2/ sa vzťahovalo aj na budúce záväzky žalovaného v rade 1/, ktoré vznikli z
konkrétnych kúpnych zmlúv uzavretých na základe rámcovej zmluvy. „Ako vyplýva aj z písomných
podaní žalobcu (uvedených aj na str. 12 a nasl. rozsudku), na začiatku spolupráce zákazník žalobcu
podpíše zmluvu, súčasťou ktorej sú VPP, ktoré následne platia počas celej spolupráce žalobcu a
zákazníka (a to bez ohľadu na to, koľko ďalších zmlúv zákazník a žalobca podpíšu). Na základe
uvedeného je teda zrejmé, že záver okresného súdu o nevyžadovaní zabezpečenia po „overení“
zákazníka nezodpovedá skutočnosti, nakoľko žalobca vždy požaduje zabezpečenie záväzku ručením.
Žalobca pri tom v tejto súvislosti zároveň namieta, že ohľadom tejto skutočnosti neboli strany sporu v
konaní vôbec vypočuté. Z vyššie uvedených skutočností je teda zrejmé, že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (že ak sa zákazník „osvedčil“, dochádzalo k
uzatvoreniu rámcovej zmluvy, kde už zabezpečenie požadované nebolo), nakoľko je v zmysle vyššie
uvedeného nepochybné, že žalobca požadoval a trval na zabezpečení záväzkov osobným ručením
počas celého trvania obchodného vzťahu so žalovaným v I. rade, nie len na prvý zmluvný vzťah medzi
žalobcom a žalovaným v I. rade.“ To, že vôľou žalobcu, žalovaného v rade 1/ a žalovaného v rade 2/ bolo,
aby sa ručiteľské vyhlásenie žalovaného v rade 2/ vzťahovalo na akékoľvek záväzky žalovaného v rade
1/ voči žalobcovi vyplývajúce z VPP alebo s VPP súvisiacimi, teda aj na záväzky, ktoré majú vzniknúť v
budúcnosti, jednoznačne vyplývalo zo samotného ručiteľského vyhlásenia, ktoré je obsiahnuté v článku
III. Ubezpečenia v znení: „Zodpovedná osoba týmto v zmysle § 303 Obchodného zákonníka vyhlasuje
predávajúcemu, že ak kupujúci neslní voči predávajúcemu akýkoľvek záväzok z kúpnej zmluvy a/
alebo VPP alebo záväzok s kúpnou zmluvou a/alebo VPP súvisiace, uspokojí v celom rozsahu každý
takýto nárok predávajúceho a súhlasí s jeho prejednaním a rozhodnutím spôsobom podľa článku VIII
bod 5 VPP.“ Podľa žalobcu okresný súd na základe vykonaných dôkazov a vyjadrenia strán okrem
nesprávneho zistenia skutkového stavu vychádzal aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď
podľa jeho posúdenia ručenie žalovaného v rade 2/ zaniklo zánikom zabezpečovaného záväzku z kúpnej
zmluvy z roku 2012. „Žalobca má za to, že je nepochybné, že ručenie žalovaného v II. rade trvalo a
vzťahovalo sa aj na akékoľvek záväzky žalovaného v I. rade vyplývajúce z VPP alebo akýkoľvek záväzok
žalovaného v I. rade s VPP súvisiaci.“ Na základe vyššie uvedeného mal teda žalobca za to, že VPP
sa vzťahujú aj na tovar dodaný žalovanému v rade 1/, ktorého zaplatenie a s tým súvisiace nároky sú
predmetom tohto konania, a teda žalovaný v rade 2/ má povinnosť splniť si svoj záväzok voči žalobcovi
z titulu ručenia. Z vyššie uvedených skutočností je teda zrejmé, že ručiteľské vyhlásenie žalovaného v
rade 2/ sa vzťahuje na akékoľvek záväzky vyplývajúce alebo súvisiace s VPP, ktoré vzniknú v budúcnosti
a keďže je súčasťou VPP nemohlo dôjsť za žiadnych okolností k jeho novácii. Žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe žalobcu vyhovel v celom rozsahu.



10. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v rade 2/ (ďalej už aj len „žalovaný“),
ktorý uviedol, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci,
vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 191 a nasl. CSP a dospel ku správnym skutkovým
zisteniam a právnym záverom. Rozhodnutie okresného súdu zodpovedá zákonným požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd správne ustálil, že pre posúdenie veci bolo
podstatné najmä posúdenie rozsahu a trvania ručiteľského záväzku žalovaného v rade 2/. Okresný
súd správne ustálil, že hoci ručiteľský záväzok vznikol, tak tento zanikol práve tak ako okresný súd
odôvodnil v ods. 18, odôvodnenia rozsudku. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal, a
ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav ako aj následne pojaté právne závery. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

11. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že naďalej trvá na
podanom odvolaní v celom rozsahu, ako aj na všetkých skutočnostiach v ňom uvedených. Žalobca v
súvislosti s vyjadrením žalovaného poukázal na dôvody svojho odvolania. Žalobca mal za to, že okresný
súd na základe vykonaných dôkazov a tvrdení strán sporu dospel k nesprávnemu zisteniu skutkového
stavu a zároveň vec nesprávne právne posúdil, najmä nesprávne právne posúdil trvanie, resp. zánik
ručiteľského záväzku, jeho rozsah, povahu a účinky uzavretia Rámcovej zmluvy a VPP (aj vzhľadom
na trvanie a existenciu ručiteľského záväzku). Vzhľadom na prvoinštančné konanie, kedy okresný súd
podľa žalobcu neprihliadol, resp. nesprávne právne posúdil trvanie, resp. zánik ručiteľského záväzku,
jeho rozsah, povahu a účinky uzavretia Rámcovej zmluvy, žalobca opätovne podotkol, že na začiatku
spolupráce s novými zákazníkmi podpíše Všeobecné predajné podmienky (ďalej ako „VPP“). Tieto VPP
následne platia počas celej spolupráce žalobcu a zákazníka (a to bez ohľadu na to, koľko ďalších zmlúv
zákazník a žalobca podpíšu). Zmluva môže byť uzavretá buď jednorazovo na dodanie konkrétneho
tovaru, alebo ako rámcová zmluva, kedy sa počíta s tým, že žalobca bude zákazníkovi opakovane
dodávať tovar. V každom prípade však platí, že VPP sa uzavrú len raz (a to na začiatku spolupráce)
a vzťahujú sa na každú zmluvu, predmetom ktorej je predaj tovaru a poskytovanie služieb v oblasti
vykurovacích systémov a iným s tým súvisiacim tovarom, ktorá vznikne po uzavretí VPP. Z úvodných
a záverečných ustanovení VPP vyplýva, že tieto sa vzťahujú na všetky právne vzťahy, resp. zmluvy,
ktoré sú uzavreté medzi zmluvnými stranami a týkajú sa dodania tovaru alebo poskytovania služieb zo
strany žalobcu v súlade s čl. 1 a čl. VIII bod 17 VPP. VPP sú uzavreté na dobu neurčitú, a teda, VPP
sa vzťahujú aj na dodávku tovaru, ktorá bola predmetom žalobcovej žaloby v tomto konaní a rámcovo
je upravená práve v rámcovej zmluve. V zmysle § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak sa veriteľ
dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká a
dlžník je povinný plniť nový záväzok. Podľa § 571 Občianskeho zákonníka sa doterajší záväzok považuje
za nahradený iba v rozsahu, ktorý nepochybne vyplýva z dohody o novom záväzku. Žalobca zdôraznil,
že podpisom rámcovej zmluvy nemohlo dôjsť k novácii záväzku podľa § 570 Občianskeho zákonníka,
nakoľko ako to vyplýva aj zo zákonného znenia, nováciou sa nahrádza záväzok a nie právny úkon
(pokiaľ by medzi žalobcom a žalovaným došlo k dohode o novácii, tak v takom prípade by došlo k novácii
záväzku žalovaného uhradiť kúpnu cenu za dodaný tovar a nie k novácii právneho úkonu - uzavretiu
kúpnej zmluvy). Zároveň žalobca dodáva, že k údajnej novácii VPP za žiadnych okolností nemohlo
dôjsť, nakoľko z uzavretej rámcovej zmluvy jednoznačne vplýva a je nepochybné, že súčasťou rámcovej
zmluvy sú aj VPP, čo je uvedené:
„- v článku 1 poslednej vete Rámcovej zmluvy, kde sa píše: „Pre vylúčenie všetkých pochybností sa
zmluvné strany dohodli, že neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú aj Všeobecné predajné podmienky
predávajúceho platné ku dňu 23. augusta 2010 (ďalej len „VPP“)“ a
- v časti „Prílohy“, kde tú okrem iného tvoria práve VPP, z čoho vyplýva, že VPP ďalej platili a vzťahovali
sa na záväzkové vzťahy medzi zmluvnými stranami.
Žalobca si dovoľuje záverom konštatovať, že vôľou žalobcu, žalovaného v I. rade a žalovaného v II. rade
bolo, aby sa ručiteľské vyhlásenie žalovaného v II. rade vzťahovalo na akékoľvek záväzky žalovaného v
I. rade voči žalobcovi vyplývajúce z VPP alebo s VPP súvisiacimi, teda aj na záväzky, ktoré majú vzniknúť
v budúcnosti, jednoznačne vyplýva zo samotného ručiteľského vyhlásenia, ktoré je obsiahnuté v článku
III. Ubezpečenia v znení: „Zodpovedná osoba týmto v zmysle § 303 Obchodného zákonníka vyhlasuje
predávajúcemu, že ak kupujúci neslní voči predávajúcemu akýkoľvek záväzok z kúpnej zmluvy a/alebo
VPP alebo záväzok s kúpnou zmluvou a/alebo VPP súvisiace, uspokojí v celom rozsahu každý takýto



nárok predávajúceho a súhlasí s jeho prejednaním a rozhodnutím spôsobom podľa článku VIII bod 5
VPP.“

12. Vo vyjadrení žalobca uviedol, že si „dovoľuje zároveň súdu podať malú úvahu. Keď zmluvné strany
prejavia vôľu uzavrieť ručiteľské vyhlásenie na všetky záväzky, ktoré v budúcnosti môžu vzniknúť, tak
podľa názoru žalobcu je toto v súlade s § 304 ods. 2 Obchodného zákonníka. Pokiaľ § 303 ObZ hovorí
o určitom záväzku, tak aj vymedzenie záväzkov slovom „všetky“ alebo „akékoľvek“ predstavujú určité
vymedzenie záväzku, nakoľko zmluvné strany tým myslia úplne všetky a akékoľvek záväzky, ktoré v
budúcnosti môžu vzniknúť. Určitosť vymedzenia takéhoto záväzku potom nie je možné vymedziť inak,
ako slovným spojením „všetky záväzky“ alebo „akékoľvek záväzky“ a naopak, ručenie za všetky záväzky
potom nie je možné považovať za neplatné, nakoľko ručiteľ skutočne prejavuje vôľu prevziať ručenie
za všetky záväzky. Účelom ručiteľského vyhlásenia, je zabezpečiť všetky existujúce a budúce záväzky
žalovaného v I. rade voči žalobcovi a to ručením žalovaného v II. rade. Len samotná skutočnosť,
že právny úkon je naformulovaný široko, resp. všeobecne, nemôže spôsobovať neplatnosť takéhoto
právneho úkonu. Práve naopak, ide o budúci záväzok, ktorý vyplýva z Rámcovej zmluvy alebo VPP
alebo z rovnakého právne vzťahu, ktorým bola v danom prípade rámcová kúpna zmluva, čím je tento
záväzok určiteľný a ručiteľské vyhlásenie platné“. Žalobca mal za to, že ručiteľský záväzok žalovaného
v rade 2/ je platný, keďže predmet ručenia je dostatočne určitý, jasný a zrozumiteľný, nakoľko je
vymedzený dodatočne určiteľným spôsobom zohľadňujúcim fakt, že ide o budúci záväzok, ktorý v
čase vzniku ručiteľského záväzku neexistoval, a preto ho nebolo možné vymedziť konkrétnym názvom
právneho úkonu a dátumom jeho vzniku a rovnako ani výškou. „Pri ručiteľskom vyhlásení je potrebné
rozlišovať nielen záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti, ale aj samotný právny dôvod tohto záväzku,
ktorý tiež vznikne v budúcnosti. Avšak, záväzok ani jeho právny dôvod nebolo možné v čase vzniku
rámcovej kúpnej zmluvy vymedziť inak (mali vzniknúť až v budúcnosti), ako spôsobom, ktorý využil
žalobca, a ktorý je podľa názoru žalobcu platný. Vychádzajúc tak z podaného odvolania žalobcom, ako
aj z predmetného vyjadrenie a priebehu prvoinštančného konania, má žalobca za to, že je zrejmé, že
súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov a vyjadrenia strán okrem nesprávneho zistenia
skutkového stavu vychádzal aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca naďalej trvá na tom,
že ručenie žalovaného v II. rade nezaniklo zánikom zabezpečovaného záväzku z kúpnej zmluvy z roku
2012, tak ako k tomu dospel súd prvej inštancie. Žalobca má za to, že je nepochybné, že ručenie
žalovaného v II. rade trvalo a vzťahovalo sa aj na akékoľvek záväzky žalovaného v I. rade vyplývajúce z
VPP alebo akýkoľvek záväzok žalovaného v I. rade s VPP súvisiaci. Na základe vyššie uvedeného ma
teda žalobca za to, že VPP sa vzťahujú aj na tovar dodaný žalovanému v I. rade, ktorého zaplatenie a
s tým súvisiace nároky sú predmetom tohto konania, a teda žalovaný v II. rade má povinnosť splniť si
svoj záväzok voči žalobcovi z titulu ručenia.“

13. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že konštatovania žalobcu
nemajú oporu ani vo vykonanom dokazovaní, ani v ustálenej súdnej praxi. K povahe a charakteru
ručiteľského záväzku bolo podľa žalovaného potrebné uviesť, že žaloba voči žalovanému v rade 2/
je nedôvodná, najmä vzhľadom k tomu, že: a/ ručiteľské vyhlásenie sa nevzťahuje na rámcovú kúpnu
zmluvu č. 790003323 zo dňa 18.10.2013 (ďalej "RKZ"), ale vzťahovalo sa na kúpnu zmluvu č. 03/
KZ/2012/ODB zo dňa 26.9.2012 (ďalej "KZ"), b/ k novácii ručiteľského (ani iného) záväzku nemohlo
dôjsť; c/ ručiteľ nemôže ručiť za tovar prevzatý v rozpore so Všeobecnými obchodnými/predajnými
podmienkami, resp. v rozpore s uzavretou zmluvou a žalobca dodanie tovaru v súlade s VPP, resp.
s RKZ nepreukázal; d/ žalobca nepreukázal objednanie tovaru, ako jeden z predpokladov platného
uzavretia zmluvy podľa čl. 3 písm. a/ RKZ. VPP platné ku dňu 23.08.2010 a Ubezpečenie predávajúceho
boli podpísané dňa 26.09.2012 a vzťahovali sa ku KZ, ktorá nebola rámcovou kúpnou zmluvou, ale
kúpnou zmluvou na jednotlivý tovar, ktorý podľa bodu 1. 1. KZ bol špecifikovaný v prílohe č. 1 tejto
zmluvy, a to za cenu uvedenú v bode 2. 1. zmluvy vo výške 13.920,34 Eur. Ručiteľský záväzok
pre jeho platnosť okrem všeobecných požiadaviek na platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl. OZ)
vyžaduje: písomnú formou (§ 303 ObZ pod sankciou neplatností podľa § 40 ods. 1 OZ); konkretizáciu
záväzku dlžníka, ktorý je ručením zabezpečený; vyhlásenie ručiteľa, že splní určitý konkretizovaný
záväzok uvedený v ručiteľskom vyhlásení, pokiaľ ho nesplní dlžník; podpis ručiteľa (podľa § 40 ods.
3 OZ). KZ uzatvorená dňa 26.09.2012 bola jednotlivá kúpna zmluva, a teda zmluva podľa bodu I.
písm. b/ Ubezpečenia predávajúceho, ktorou bol zabezpečený konkrétny záväzok uvedený v tejto
jednotlivej zmluve, nie akýkoľvek iný záväzok z pripadne neskôr uzavretej rámcovej kúpnej zmluvy.
Ručiteľské vyhlásenie sa teda nevzťahuje na RKZ, keďže ručiteľské vyhlásenie bolo v tomto smere
jasné, určíte a zrozumiteľné. Rovnako sa nie je možné ani stotožniť s tvrdeniami žalobcu o charaktere



rámcovej zmluvy a viazanosti žalovaného v rade 2/ ustanoveniami neskorších zmien všeobecných
obchodných podmienok. „Je pravdou, že zmluvné strany obchodného vzťahu si môžu dohodnúť, že
právne pomery ich záväzkového vzťahu sa budú riadiť všeobecnými obchodnými podmienkami, avšak
pokiaľ sa všeobecné obchodné podmienky vzťahujú na práva, povinnosti, právom chránené záujmy
tretích osôb, fyzických, tieto nemôžu byt' prípadnými zmenami dohodnutých obchodných podmienok
postihnutý. Nie je preto pravdivé konštatovanie žalobcu, že by voľou žalovaného v rade 11 bolo sa
ručiteľské vyhlásenie žalovaného v rade 2/ vzťahovalo na akékoľvek záväzky žalovaného v rade l/
voči žalobcovi, a teda aj na záväzky, ktoré majú vzniknúť aj v budúcnosti. Takýto rozširujúci výklad
ručiteľského záväzku žalovaného v rade 2/ by mohol vo skutočnosti znamenať to, že žalovaný v rade 2/
by už nemusel byť v žiadnom, právnom ani inom vzťahu s žalovaným v rade l/ a ručil by neobmedzene
za jeho podnikanie a to v podstate až do svojej smrti. V tomto smere neobstojí ani úvaha žalobcu
o účelovom výklade § 303 a § 304 obchodného zákonníka. Nakoľko je teda nesporné, že ručiteľský
záväzok žalovaného v rade 2/ zanikol zánikom zabezpečovacieho záväzku, žaloba voči žalovanému v
rade 2/ bola nedôvodná a súd ju správne zamietol.“

14. K doručenému vyjadreniu žalovaného v rade 2/ sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že naďalej trvá
na podanom odvolaní v celom rozsahu, ako aj na všetkých skutočnostiach v ňom uvedených. Podľa
žalobcu okresný súd „na základe vykonaných dôkazov a tvrdení strán sporu dospel k nesprávnemu
zisteniu skutkového stavu a zároveň vec nesprávne právne posúdil, najmä nesprávne právne posúdil
trvanie, resp. zánik ručiteľského záväzku, jeho rozsah, povahu a účinky uzavretia Rámcovej zmluvy a
VPP (aj vzhľadom na trvanie a existenciu ručiteľského záväzku). Vzhľadom na prvoinštančné konanie,
kedy súd neprihliadol, resp. nesprávne právne posúdil trvanie resp. zánik ručiteľského záväzku, jeho
rozsah, povahu a účinky uzavretia Rámcovej zmluvy, si žalobca dovoľuje opätovne podotknúť, že na
začiatku spolupráce s novými zákazníkmi podpíše Všeobecné predajné podmienky (ďalej ako „VPP“).
Tieto VPP následne platia počas celej spolupráce žalobcu a zákazníka (a to bez ohľadu na to, koľko
ďalších zmlúv zákazník a žalobca podpíšu). Zmluva môže byť uzavretá buď jednorazovo na dodanie
konkrétneho tovaru, alebo ako rámcová zmluva, kedy sa počíta s tým, že žalobca bude zákazníkovi
opakovane dodávať tovar. V každom prípade však platí, že VPP sa uzavrú len raz (a to na začiatku
spolupráce) a vzťahujú sa na každú zmluvu, predmetom ktorej je predaj tovaru a poskytovanie služieb
v oblasti vykurovacích systémov a iným s tým súvisiacim tovarom, ktorá vznikne po uzavretí VPP).
Ako už žalobca poukázal v odvolaní, z úvodných a záverečných ustanovení VPP vyplýva, že tieto sa
vzťahujú na všetky právne vzťahy, resp. zmluvy, ktoré sú uzavreté medzi zmluvnými stranami a týkajú
sa dodania tovaru alebo poskytovania služieb zo strany žalobcu v súlade s čl. 1 a čl. VIII bod 17 VPP.
VPP sú uzavreté na dobu neurčitú, a teda, VPP sa vzťahujú aj na dodávku tovaru, ktorá bola predmetom
žalobcovej žaloby v tomto konaní a rámcovo je upravená práve v rámcovej zmluve.“

15. Ďalej žalobca vo vyjadrení uviedol, že v zmysle § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa veriteľ
dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká a
dlžník je povinný plniť nový záväzok. Podľa § 571 Občianskeho zákonníka sa doterajší záväzok pokladá
za nahradený iba v rozsahu, ktorý nepochybne vyplýva z dohody o novom záväzku. Žalobca opätovne
zdôraznil, že podpisom rámcovej zmluvy nemohlo dôjsť k novácii záväzku podľa § 570 Občianskeho
zákonníka, nakoľko ako to vyplýva aj zo zákonného znenia, nováciou sa nahrádza záväzok a nie právny
úkon (pokiaľ by medzi žalobcom a žalovaným došlo k dohode o novácii, tak v takom prípade by došlo
k novácii záväzku žalovaného uhradiť kúpnu cenu za dodaný tovar a nie k novácii právneho úkonu
- uzavretiu kúpnej zmluvy). Ďalej žalobca vo vyjadrení zotrval na argumentácií, ktorú už uviedol v
odvolaní, ako i v predchádzajúcom vyjadrení.

16. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, §
380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným
vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

17. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.



18. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

20. Odvolací súd uvádza, že v rámci danom odvolaním žalobcu preskúmal postup v prvoinštančnom
konaní a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom konštatoval, že napadnutý rozsudok
v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou
okresným súdom na zistený skutkový stav, tak ako vyplynulo z dokazovania dostatočne vykonaného pre
možnosť rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť
svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998; pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS
345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

21. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že ťažiskové odvolacie dôvody, ktorými sa odvolací súd
mohol zaoberať, spočívali v rovine právneho posúdenia veci a skutkového stavu, pričom žalobca mal
odlišné nazeranie na právne hodnotenie skutkového stavu zisteného pred súdom prvej inštancie, než
ktoré tvorilo základ meritórneho rozhodnutia. Cez odvolacie dôvody žalobcu nemal odvolací súd priestor
pre iné hodnotenie veci, než ktoré vykonal okresný súd, pričom neboli zistené dôvody pre zmenu či
zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

22. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že pod vecou je
potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym
posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav
neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce
správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval
správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. V konečnom
dôsledku teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že mu vznikol nárok na zaplatenie
58.685,- Eur. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobe
žalobcu nevyhovel a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil za aplikácie
§ 387 ods. 1CSP. Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke
dôkazného bremena uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne
na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je
jej (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov
(vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze buď v dôsledku
absencie dôkazov ako takej (napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku
ich neoznačenia, nedoloženia sporovou stranou, dopad, neúspech sa pričíta tej strane sporu, na ktorej
leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť za preukázanie skutočností,
ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah
aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových
strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že
dôkazy nie sú produkované v predpísanom procesnom štádiu prvoinštančného konania.



23. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní,
si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného
dokazovania (§ 150 CSP, § 215 CSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno
stotožňovať s právom na úspech v konaní.

24. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu mal za to, že postup okresného súdu
v prvoinštančnom konaní a následne jeho napadnutý rozsudok možno vyhodnotiť ako rozhodnutie, v
ktorom dal okresný súd odpoveď na tie nastolené otázky, a to tak v rovine žalobcom uplatneného nároku,
ako i v rovne použitej obrany žalovaného, ktoré mali pre rozhodnutie relevantný význam. „Ústavný
súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tiež vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne nedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“ (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 27. júna 2012, sp.zn. 5 Obo 48/2012).
25. Napriek tomu, že odvolací súd vníma argumentáciu žalobcu v odvolaní, je vzhľadom na všetky
už uvedené východiská a závery odvolacieho súdu namieste pripomenúť i ďalšiu zásadu, a to princíp
rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby
každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré
ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-
Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto
požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie,
podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to,
aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s
cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a
Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012,
sp.zn. 5 Cdo 16/2012). Vzhľadom na závery okresného súdu, ktorých východiskom boli teda skutkové
tvrdenia žalobcu v žalobe a v priebehu celého prvostupňového konania, prirodzene za rešpektovania
zásady iura novit curia a v neposlednom rade potom i zásady rovnosti účastníkov konania, nemohol
odvolací súd vyhodnotiť argumentáciu žalobcu použitú v odvolaní, ako takú, ktorá by mala vplyv na
už konštatovanú vecnú správnosť záverov okresného súdu, ktorý žalobu zamietol, odvolacím súdom.
Nemožno podľa krajského súdu opomínať, že súd je viazaný skutkovými tvrdeniami vymedzenými v
žalobe a nie je oprávnený uvedené skutkové tvrdenia upravovať, resp. prispôsobovať.
26. Krajský súd v súvislosti s vykonaným dokazovaním prvostupňovým súdom poukazuje na to, že „V
otázke spôsobu hodnotenia dôkazov odvolacím súdom odkazuje dovolací súd na znenie § 132 O.s.p.,
v zmysle ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci. V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie prípade z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama
osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 12. novembra 2012, sp.zn. 3 Cdo 16/2012). Krajský súd mal za to, že postup okresného
súdu v tejto posudzovanej rovine, nemožno vyhodnotiť ako nesúladný so závermi, s ktorými sa krajský
súd stotožnil a v zmysle ktorých „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj vykonávanie dôkazov s cieľom ustálenia skutkových
okolností súdenej veci, ktoré sú pre jej právne posúdenie podstatné a sú medzi účastníkmi konania
sporné“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 379/2009).

27. V rovine odvolacích námietok žalobcu sa považuje za podstatné zdôrazniť, že „I keď čl. 6 ods. 1
dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Ani ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky,
ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite - inými slovami,
právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na



zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS
52/03)“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. novembra 2012 sp.zn. 3 Cdo 16/2012) .

28. V odvolaní žalobca uviedol, že „Podľa žalobcu nemohlo dôjsť ani k zániku ručenia ako akcesorického
záväzku v zmysle u § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka zánikom zabezpečovaného záväzku na
zaplatenie kúpnej ceny vyplývajúceho z kúpnej zmluvy, nakoľko sa ručiteľské vyhlásenie vzťahuje aj na
akékoľvek budúce záväzky žalovaného v rade 1/ vyplývajúce alebo súvisiace s VPP (ako to vyplýva
zo samotného znenia ručiteľského vyhlásenia).“ Krajský súd vo všeobecnosti k tejto argumentácii
žalobcu uvádza, že záväzok ručiteľa, ku ktorého splneniu dochádza cestou uspokojenia ručením
zaistenej pohľadávky, teda splnením dlžníkovho záväzku, je záväzkom odlišným od záväzku dlžníka.
Záväzkový vzťah medzi ručiteľom a veriteľom sa od záväzkového vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom
líši nielen osobou nositeľa záväzku (pretože ručiteľom musí byť z povahy veci osoba odlišná od dlžníka),
ale tiež obsahom; zatiaľ čo dlžník je povinný splniť veriteľovi svoj záväzok, ručiteľ je povinný splniť
záväzok dlžníka, ak ho nesplní dlžník. Právny vzťah s ručením je ako zabezpečovací právny vzťah
svojou povahou vzťahom akcesorickým, zásadne spätý svojou existenciou s hlavným, obligačným
záväzkom a zároveň je vzťahom subsidiárnym, pretože ručiteľ nie je zaviazaný plniť veriteľovi vedľa
dlžníka, ale až vtedy, ak nesplní dlžník (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32Cdo 3911/2010). V súvislosti
s touto argumentáciou žalobcu sa odvolací súd oboznámil s obsahom spisového materiálu ako i so
závermi okresného súdu, v zmysle ktorých žalobu zmietol. Základom rozhodnutia okresného súdu
boli závery „….Hoci sa spočiatku javilo, že spornými medzi stranami je otázka platnosti ručiteľského
vyhlásenia žalovaného v rade 2 a otázka uzatvorenia jednotlivých kúpnych zmlúv na základe objednávok
žalovaného v rade 1, pre posúdenie veci je podstatné najmä posúdenie rozsahu a trvania ručenia
žalovaného v rade 2. Súd vyhodnotil, že ručenie žalovaného platne vzniklo. Z textu zmlúv uzatvorených
medzi žalobcom a žalovanými, ako aj zhodných tvrdení strán vyplynulo, že ručenie mohlo vzniknúť
ako ručenie za záväzky vyplývajúce buď z rámcovej kúpnej zmluvy alebo jednotlivej kúpnej zmluvy.
Praxou žalobcu bolo pri prvom obchode si otestovať nového zákazníka (kupujúceho, v tomto prípade
žalovaného v rade 1), pričom k uzatvoreniu prvého zmluvného vzťahu požadoval zabezpečenie vo forme
ručenia a ak sa zákazník osvedčil, dochádzalo k uzatvoreniu Rámcovej zmluvy, kde už zabezpečenie
požadované nebolo. Z vykonaného dokazovania a zhodných tvrdení strán súd zistil, že dňa 26.9.2012
bola medzi žalobcom a žalovaným v rade 1 uzatvorená jednotlivá kúpna zmluva č.03/KZ/2012/ODB na
dodávku tovaru pre projekt Čistiareň odpadových vôd Kysucké Nové Mesto s dojednanou kúpnou cenou
13.920,34 eur. Za zaplatenie kúpnej ceny prevzal ručenie žalovaný ručiteľským vyhlásením (nazvaným
Ubezpečenie pre predávajúceho - č.l. 20) z toho istého dňa. Toto ručenie ako akcesorický záväzok
zaniklo v zmysle § 311 ods.1 Obchodného zákonníka zánikom zabezpečovaného záväzku na zaplatenie
kúpnej ceny, keďže, ako sa zhodli sporové strany, záväzok z titulu kúpnej ceny bol v celom rozsahu
zaplatený(tvrdenie žalovaného v rade 2 na č.l. 181, že kúpna cena bola uhradená dňa 22.3.2013 a
28.2.2013 žalobca nerozporoval a už skôr na pojednávaní dňa 29.1.2019 zaplatenie kúpnej ceny urobil
nesporným - č.l. 172). Ak následne žalobca a žalovaný v rade 1 uzatvorili dňa 18.10.2013 uzatvorili
Rámcovú kúpnu zmluvu č.790003323, v ktorej sa dohodli, že sa ňou nahrádzajú všetky predošlé
Rámcové a iné dohody medzi stranami s rovnakým alebo obdobným obsahom(čo možno hodnotiť ako
nováciu v zmysle § 570 Občianskeho zákonníka), tak vzhľadom na zánik záväzkov z Kúpnej zmluvy č.03/
KZ/2012/ODB, Rámcová zmluva nemohla nahradiť žiadne záväzky. Ak by aj záväzky z jednotlivej kúpnej
zmluvy, či už v celosti alebo v časti existovali aj v čase novácie Rámcovou zmluvou, ručenie žalovaného
v rade 2 by po novácii v zmysle § 572 ods.1 Občianskeho zákonníka trvalo len v pôvodnom rozsahu,
keďže v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný v rade 2 ako fyzická osoba(nie ako štatutárny orgán
v mene žalovaného v rade 1) dal súhlas so zmenou zabezpečovaného záväzku. Vzhľadom na zánik
ručenia žalovaného v rade 2, súd žalobu žalobcu uplatňovanú voči žalovanému v rade 2 titulom ručenia
v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na to bolo už nadbytočné zaoberať sa otázkou preukázania vzniku
jednotlivých kúpnych zmlúv na základe objednávok žalovaného v rade 1 a preukázania dodania tovaru
na základe jednotlivých kúpnych zmlúv, preto súd ďalej dokazovanie v tomto smere nevykonával.“

29. Odvolací súd ako vecne správny vyhodnotil záver okresného súdu, „pre posúdenie veci je podstatné
najmä posúdenie rozsahu a trvania ručenia žalovaného v rade 2. Súd vyhodnotil, že ručenie žalovaného
platne vzniklo“, ku čomu sa viazali pre odvolací súd nosné a rozhodujúce závery rozhodnutia okresného
súdu(dostačujúce pre rozhodnutie) „...Z vykonaného dokazovania a zhodných tvrdení strán súd zistil,
že dňa 26.9.2012 bola medzi žalobcom a žalovaným v rade 1 uzatvorená jednotlivá kúpna zmluva
č.03/KZ/2012/ODB na dodávku tovaru pre projekt Čistiareň odpadových vôd Kysucké Nové Mesto
s dojednanou kúpnou cenou 13.920,34 eur. Za zaplatenie kúpnej ceny prevzal ručenie žalovaný



ručiteľským vyhlásením (nazvaným Ubezpečenie pre predávajúceho - č.l. 20) z toho istého dňa. Toto
ručenie ako akcesorický záväzok zaniklo v zmysle § 311 ods.1 Obchodného zákonníka zánikom
zabezpečovaného záväzku na zaplatenie kúpnej ceny, keďže, ako sa zhodli sporové strany, záväzok
z titulu kúpnej ceny bol v celom rozsahu zaplatený(tvrdenie žalovaného v rade 2 na č.l. 181, že kúpna
cena bola uhradená dňa 22.3.2013 a 28.2.2013 žalobca nerozporoval a už skôr na pojednávaní dňa
29.1.2019 zaplatenie kúpnej ceny urobil nesporným - č.l. 172)“, ktoré boli pre rozhodnutie odvolacieho
súdu a posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu rozhodujúce a dostatočne
vyčerpávajúce dôvody pre rozhodnutie, tak v prvoinštančnom ako i odvolacom konaní. Odvolací súd
mal za to, že ak dňa 26.9.2012 uzatvorili žalobca a žalovaným v rade 1/ jednotlivú kúpnu zmluvu, a
to č. 03/KZ/2012/ODB, ktorej predmetom bolo dodanie tovaru pre projekt Čistiareň odpadových vôd
Kysucké Nové Mesto s dohodnutou kúpnou cenou 13.920,34 Eur, pričom za zaplatenie takto dohodnutej
kúpnej ceny prevzal ručenie žalovaný v rade 2/ ručiteľským vyhlásením (nazvaným Ubezpečenie pre
predávajúceho - čl. 20 spisu) z toho istého dňa 26.9.2012, ktoré ručenie ako akcesorický záväzok
zaniklo v zmysle § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka, a to zánikom zabezpečovaného záväzku na
zaplatenie kúpnej ceny, keďže, ako sa zhodli sporové strany, záväzok z titulu kúpnej ceny bol v celom
rozsahu zaplatený. K uvedeným záverom jednoznačne pristupuje potom i znenie čl. I. Ubezpečenia
pre predávajúceho, z ktorého jasne vyplýva jeho časové určenie „medzi sebou v deň podpisu tejto
listiny alebo pred dňom podpisu tejto listiny uzatvorili kúpnu zmluvu“ ako i obsahové určenie, ktoré je
determinujúce i na výklad čl. III. predmetného ubezpečenia, ktoré potom bez akýchkoľvek pochybností
vylučovali, aby tvrdenia žalobcu v odvolaní, vo vzťahu k žalovanému v rade 2/, teda že „sa ručiteľské
vyhlásenie vzťahuje aj na akékoľvek budúce záväzky žalovaného v rade 1/ vyplývajúce alebo súvisiace
s VPP (ako to vyplýva zo samotného znenia ručiteľského vyhlásenia)“, by boli takými tvrdeniami, ktoré
by závery okresného súdu učinili nesprávnymi. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd, že uvedené
závery okresného súdu boli vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

30. Žalobca v odvolaní namietal, že „To, že vôľou žalobcu, žalovaného v rade 1/ a žalovaného v
rade 2/ bolo, aby sa ručiteľské vyhlásenie žalovaného v rade 2/ vzťahovalo na akékoľvek záväzky
žalovaného v rade 1/ voči žalobcovi vyplývajúce z VPP alebo s VPP súvisiacimi, teda aj na záväzky,
ktoré majú vzniknúť v budúcnosti, jednoznačne vyplývalo zo samotného ručiteľského vyhlásenia, ktoré
je obsiahnuté v článku III. Ubezpečenia v znení: „Zodpovedná osoba týmto v zmysle § 303 Obchodného
zákonníka vyhlasuje predávajúcemu, že ak kupujúci neslní voči predávajúcemu akýkoľvek záväzok
z kúpnej zmluvy a/alebo VPP alebo záväzok s kúpnou zmluvou a/alebo VPP súvisiace, uspokojí
v celom rozsahu každý takýto nárok predávajúceho a súhlasí s jeho prejednaním a rozhodnutím
spôsobom podľa článku VIII bod 5 VPP.“ Odvolací vo vzťahu k tejto odvolacej námietke uvádza, že
ju nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu.
Základom pre tento záver, boli skutočnosti vyplývajúce z Ubezpečenia pre predávajúceho (čl. 20 spisu).
Z Ubezpečenia pre predávajúceho (čl. 20 spisu) vyplýva z čl. I. „Predávajúci, spoločnosť Viessmann,
s.r.o., IČO: 31 388 841, so sídlom Ivánska cesta 30/A, 821 04 Bratislava, zapísaná v Obchodnom
registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 8377/B (ďalej iba ako „predávajúci“) a
kupujúci medzi sebou v deň podpisu tejto listiny alebo pred dňom podpisu tejto listiny uzatvorili
kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je vymedzenie a) práv a povinností predávajúceho a kupujúceho pri
dodávkach tovaru (rámcová kúpna zmluva) a/alebo b) práv a povinností predávajúceho a kupujúceho
pri jednotlivom dodaní tovaru (jednotlivá kúpna zmluva) (ďalej iba ako „kúpna zmluva“), čo potvrdili
svojím podpisom aj na týchto Všeobecných predajných podmienkach predávajúceho, ktoré sú súčasťou
tejto listiny (ďalej iba ako „VPP“)“ (č.l. 20 spisu), že strany teda kupujúci aj predávajúci skutkovo ale
aj časovo jasne, nezameniteľne a konkrétne vymedzili, na ktoré úkony sa predmetné ubezpečenie
vzťahuje, a to uvedením „medzi sebou v deň podpisu tejto listiny alebo pred dňom podpisu tejto
listiny uzatvorili kúpnu zmluvu“, pričom kúpnu zmluvu, skutkovo ďalej vymedzili pod písm. a) a b) čl.
I. Ubezpečenia pre predávajúceho. Na čl. I Ubezpečenia pre predávajúceho potom systematicky a
kontraktačne v Ubezpečení pre predávajúceho nadväzoval čl. III. „Zodpovedná osoba týmto v zmysle
§ 303 Obchodného zákonníka vyhlasuje predávajúcemu, že ak kupujúci nesplní voči predávajúcemu
akýkoľvek záväzok vyplývajúci z kúpnej zmluvy a/alebo VPP alebo záväzok s kúpnou zmluvou a/alebo
VPP súvisiaci, uspokojí v celom rozsahu každý takýto nárok predávajúceho a súhlasí s jeho prejednaním
a rozhodnutím spôsobom podľa článku VIII bod 5 VPP“ (č.l. 20 spisu). Za takého vymedzenia potom
argumentácia žalobcu „...aby sa ručiteľské vyhlásenie žalovaného v rade 2/ vzťahovalo na akékoľvek
záväzky žalovaného v rade 1/ voči žalobcovi vyplývajúce z VPP alebo s VPP súvisiacimi....“ nemohla byť
vyhodnotená odvolacím súdom ako relevantná ak čl. I. Ubezpečia pre predávajúceho jasne kvalifikoval
časovo aj skutkovo úkony konkrétnym vymedzením „medzi sebou v deň podpisu tejto listiny alebo pred



dňom podpisu tejto listiny uzatvorili kúpnu zmluvu“ ďalej definoval jasne, obsahovo kúpnu zmluvu v
čl. I. pod písm. a) a b), na ktorý nadväzoval v čl. III., z ktorého vyplýva „akýkoľvek záväzok z kúpnej
zmluvy a/alebo VPP alebo záväzok s kúpnou zmluvou a/alebo VPP súvisiace“, pričom čl. III. nebolo
možné vykladať izolovane a nezávisle od čl. I., preto ak žalobca mal za to, „že sa ručiteľské vyhlásenie
žalovaného v rade 2/ vzťahovalo na akékoľvek záväzky žalovaného v rade 1/“, tak na základe tejto
argumentácie nevidel odvolací súd priestor na odklon od záverov okresného súdu, ktoré vyhodnotil ako
vecne správne cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP. Z rovnakých postulátov potom odvolací súd vyhodnotil
aj argumentáciu žalobcu v odvolaní, „...že ručiteľské vyhlásenie žalovaného v rade 2/ sa vzťahuje na
akékoľvek záväzky vyplývajúce alebo súvisiace s VPP, ktoré vzniknú v budúcnosti“.

31. Odvolateľ v odvolaní namietal, že „Žalobca má za to, že je nepochybné, že ručenie žalovaného
v II. rade trvalo a vzťahovalo sa aj na akékoľvek záväzky žalovaného v I. rade vyplývajúce z VPP
alebo akýkoľvek záväzok žalovaného v I. rade s VPP súvisiaci“. V súvislosti s týmto tvrdením žalobcu
odvolací súd na základe obsahu spisového materiálu s dôrazom na čl. 20 spisu, na ktorom je
Ubezpečenie pre predávajúceho zo dňa 26.9.2012 po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje,
že ani táto argumentácia žalobcu nemohla mať vplyv na vecnú správnosť záverov okresného
súdu. Východiskom pre tento záver, boli skutočnosti vyplývajúce z uvedeného Ubezpečenia pre
predávajúceho. Z Ubezpečenia pre predávajúceho (čl. 20 spisu) explicitne vyplýva z čl. I. „Predávajúci,
spoločnosť Viessmann, s.r.o., IČO: 31 388 841, so sídlom Ivánska cesta 30/A, 821 04 Bratislava,
zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 8377/B (ďalej iba
ako „predávajúci“) a kupujúci medzi sebou v deň podpisu tejto listiny alebo pred dňom podpisu tejto
listiny uzatvorili kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je vymedzenie a) práv a povinností predávajúceho a
kupujúceho pri dodávkach tovaru (rámcová kúpna zmluva) a/alebo b) práv a povinností predávajúceho
a kupujúceho pri jednotlivom dodaní tovaru (jednotlivá kúpna zmluva) (ďalej iba ako „kúpna zmluva“),
čo potvrdili svojím podpisom aj na týchto Všeobecných predajných podmienkach predávajúceho, ktoré
sú súčasťou tejto listiny (ďalej iba ako „VPP“)“, z ktorého výkladu teda vyplýva, že strany, teda kupujúci
aj predávajúci, skutkovo ale aj časovo jasne, nezameniteľne a konkrétne vymedzili, na ktoré úkony sa
predmetné ubezpečenie vzťahuje, a to uvedením „medzi sebou v deň podpisu tejto listiny alebo pred
dňom podpisu tejto listiny uzatvorili kúpnu zmluvu“, pričom Kúpnu zmluvu, skutkovo ďalej vymedzili pod
písm. a/ a b/ čl. I. Ubezpečenia pre predávajúceho. Na čl. I Ubezpečenia pre predávajúceho potom
systematicky a kontraktačne v Ubezpečení pre predávajúceho nasledoval čl. III. „Zodpovedná osoba
týmto v zmysle § 303 Obchodného zákonníka vyhlasuje predávajúcemu, že ak kupujúci nesplní voči
predávajúcemu akýkoľvek záväzok vyplývajúci z kúpnej zmluvy a/alebo VPP alebo záväzok s kúpnou
zmluvou a/alebo VPP súvisiaci, uspokojí v celom rozsahu každý takýto nárok predávajúceho a súhlasí
s jeho prejednaním a rozhodnutím spôsobom podľa článku VIII bod 5 VPP“. Z uvedeného teda vyplýva,
že vyhlásenie v zmysle § 303 Obchodného zákonníka sa viazalo na kúpnu zmluvu, ktorá bola jasne
zadefinovaná v čl. I. Ubezpečenia pre predávajúceho primárne špecifikovanú kritériami „medzi sebou
v deň podpisu tejto listiny alebo pred dňom podpisu tejto listiny uzatvorili kúpnu zmluvu“, vo väzbe na
skutočnosti v čl. II. Ubezpečenia pre predávajúceho, ktoré žalobcom označené úkony nespĺňali.

32. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, že
z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek
na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či
(ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje
rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej
okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania
možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska
doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo 1/2018 z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému
predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali
byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť
skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy.
Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom
postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7Cdo 42/2010).



33. Odvolací súd nezistil skutočnosti svedčiace o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie,
výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Pri
zhodnotení celého priebehu prvoinštančného konania mal žalobca, do momentu vyhlásenia uznesenia
o skončení dokazovania na pojednávaní, vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojho útoku
voči obrane žalovaného.

34. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že
v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a
to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa
s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú
dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220
ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania.

35. Ak bola žaloba žalobcu rozsudkom okresného súdu zamietnutá, tak toto rozhodnutie bolo krajským
súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP, keďže neboli
splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie
veci na ďalšie konanie.

36. V závere svojho odôvodnenia krajský súd opäť poukazuje na § 379, § 380 ods. 1 CSP. Pokiaľ
odvolaním žalobcu neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku o trovách
konania, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tento výrok, ktorý bol ako
závislý od výroku vo veci samej rovnako potvrdený.

37. Krajský súd má za to, že ako odvolací súd sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalobcu
uvedenými v odvolaní, čo je pre náležitosť riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu
postačujúce, ak ani v konaní o opravnom prostriedku nie je odvolací súd povinný dať odpoveď na každý
argument, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný a zásadný význam, k čomu zo strany krajského
súdu došlo.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný v rade 2/, ktorému voči žalobcovi bol
priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 1 CSP s tým, že o výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.



Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.