AUDIOSCAN, s.r.o.


Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/24/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315206365
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2315206365.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej, sudkyne
JUDr. Boženy Husárovej a sudcu Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: AUDIOSCAN,
s.r.o., IČO: 31 582 711, Nad plážou 33/14554, Banská Bystrica, zastúpeného splnomocnencom: JUDr.
Juraj Czirfusz, advokát, Dunajská Streda, proti žalovanému: AGROREAL spol. s r.o., IČO: 31 104 649,
Hlavná 918/2, Galanta, zastúpenému splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária TIMAR & partners,
s.r.o., Šaľa, o 20.230 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 5 Cb
21/2015-95 z 21. júna 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.
II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 20.230 € s úrokom
z omeškania a paušálnou náhradou nákladov ako ceny diela - výmena časti CT prístroja vyúčtovaného
faktúrou č. 2010185, a II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalobca 8. decembra 2010 vykonal pre žalovaného dielo - dodanie a výmena náhradného dielu k
CT prístroju, ktorého cenu 20.230 € vyúčtoval žalovanému faktúrou č. 2010185 splatnou
24. decembra 2010. Listom z 31. januára 2013 označeným ako „Uznanie záväzkov a pohľadávok k
31.12.2012“ žalobca oznámil žalovanému, že podľa § 29 a 30 zákona č. 431/2012 Z. z. o účtovníctva
vykonal inventarizáciu pohľadávok a záväzkov, a požiadal ho o odsúhlasenie zostatkov neuhradených
faktúr k 31. decembra 2012 podľa pripojeného zoznamu, v ktorom sa nachádza aj faktúra č. 2010185.
Listina nebola podpísaná štatutárnym orgánom žalovaného, ale inou osobou (I. C.).

4. Z takto zisteného skutkového stavu potom súd prvej inštancie uzavrel, že prejav žalovaného v listine
o odsúhlasení zostatkov faktúr nie je uznaním záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka. Ide len
o žiadosť o odsúhlasenie zostatkov faktúr podľa zákona o účtovníctve, teda len o overenie, či účtovný
stav pohľadávok a záväzkov vzájomne zodpovedá. Osoba, ktorá takúto listinu podpísala (J. C.), nebola
oprávnená urobiť za žalovaného uznanie podľa § 323 Obch. zák. Žalobcom uplatnený nárok je nárokom
na cenu diela podľa § 546 Obch. zák., ktorá sa stala splatnou 24. decembra 2010. Týmto okamihom
začala podľa § 392 ods. 1 Obch. zák. plynúť žalobcovi ako zhotoviteľovi štvorročná (§ 397 Obch. zák.)
premlčacia doba na jej uplatnenie, ktorá potom uplynula 25. decembra 2014. Pretože žalovaný vzniesol
námietku premlčania, nemohol súd nárok priznať.



5. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie
konanie. Namietol, že súd nesprávne vyhodnotil obsah listinných dôkazov, je z nich zrejmý úmysel
žalovaného uznať záväzok, čím súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd zároveň zamietol
návrh na výsluch konateľa žalovaného, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces.

6. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalobca neodôvodnil, ktoré listinné dôkazy sú
nesprávne vyhodnotené, ak však ide o listinné dôkazy z 3. decembra 2010, tieto súd riadne vyhodnotil
a nevyplýva z nich nič, čo by preukazovalo uznanie záväzku zo strany žalovaného. Listina „uznanie
záväzkov a pohľadávok k 31.12.2012“ nespĺňa zákonné náležitosti uznania záväzku. Výsluch konateľa
žalovaného by skutkový stav nijako nezmenil.

7. Žalobca v replike zotrval na tom, že listina „uznanie záväzkov a pohľadávok k 31.12.2012“ spĺňa
náležitosti uznania záväzku a je potrebné objasniť skutočný prejav vôle konajúcich osôb.

8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce
konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani
dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario).
Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej
povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

10. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav
reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa
názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej
súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. a je v podstate založený na listinných dôkazoch, medzi ktorými sa
neprejavili žiadne rozpory. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že odvolací súd z listín
nevyvodil správne skutkové závery. Žalobca totiž namieta skôr to, že súd prvej inštancie nesprávne
vyložil obsah listiny „uznanie záväzkov a pohľadávok k 31.12.2012“ ako právneho úkonu. Otázka
výkladu právneho úkonu je však otázkou právneho posúdenia veci, nie otázka skutkových záverov. Súd
prvej inštancie správne nevykonal ani dokazovanie výsluchom konateľa žalovaného, pretože ako bude
objasnené ďalej, otázka skutočnej vôle konajúcej osoby je podľa § 266 ods. 1 Obch. zák. rozhodná len
vtedy, ak je druhej strane (tu: žalobcovi) známa. Žalobca pritom ani netvrdil, že by mu bola známa určitá
konkrétna vôľa žalovaného pri podpise uvedenej listiny. Možno súhlasiť so žalovaným v tom, že tento
výsluch by na výklade obsahu tejto listiny mohol zmeniť len málo. Inak samotné nevykonanie dôkazu
nemožno podľa ustálenej judikatúry považovať za porušenie práva na spravodlivý proces (porov. v tomto
zmysle už judikát R 6/2000).

11. Odvolací súd sa potom stotožňuje s podstatou právnej argumentácie napadnutého rozsudku, hoci v
jednotlivostiach sa dopustil určitých nepresností. Predovšetkým, otázka doby, kedy sa má plniť záväzok
platiť cenu diela v obchodnoprávnych vzťahoch, je riešená v § 548 Obch. zák., podľa ktorého
vzniká nárok na cenu vykonaním diela. Súd prvej inštancie ju tak nedôvodne odvodzoval od splatnosti
faktúry, ktorou žalobca cenu diela vyúčtoval. splatnosť ceny diela. Podľa zisteného skutkového stavu
bolo dielo vykonané 8. decembra 2010, kedy vznikol aj nárok na cenu diela a odkedy podľa § 392 ods.
1 Obch. zák. začala plynúť premlčacia doba. Nepresné je potom aj počítanie premlčacej doby, keď tá
podľa cit. ust. plynie od času, kedy sa mal záväzok splniť (do dátumu splatnosti), nie od nasledujúceho
dňa. Pretože premlčacia doba je určená podľa rokov, podľa § 122 ods. 1 Obč. zák. analogicky jej koniec
pripadne na deň, ktorý sa číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína.
Ak teda nárok na cenu diela vznikol 8. decembra 2010, plynie premlčacia doba od tohto dňa a uplynie
8. decembra 2014. Ak by plynula od 24. decembra 2010, z čoho vychádzal súd prvej inštancie, uplynula
by správne 24. decembra 2014, nie 25. decembra, ako to uviedol súd prvej inštancie. Tieto
drobné nepresnosti však nemajú žiaden vplyv na správnosť záveru súdu prvej inštancie, že uplatnený
nárok nemožno kvôli premlčaniu priznať.

12. Podstatná námietka žalobcu smeruje proti hodnoteniu prejavu vôle obsiahnutého v listine „„uznanie
záväzkov a pohľadávok k 31.12.2012“ z datovanej 13. februára 2013, v ktorej žalobca vidí uznanie
záväzku. Uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obch. zák. je právnym úkonom v zmysle § 34 Obč.
zák., teda prejavom vôle majúcim za následok zmenu právneho vzťahu (založenie domnienky existencie
záväzku a plynutie novej premlčacej doby). Podľa judikatúry však v uznaní dlhu musí byť obsiahnutý
jasný prejav vôle uznávajúceho dlžníka smerujúci k uznaniu dlhu (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3



M Obdo 4/2010). Otázku, či právny úkon je uznaním záväzku, teda či obsahuje takýto prejav vôle, treba
riešiť jeho výkladom v súlade s výkladovými pravidlami v § 266 ods. 1 až 3 Obch. zák., ktoré si podľa
judikatúry vyžadujú komplexný pohľad na okolnosti prípadu (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 4 MObdo
6/2011 a ďalšie). Vo všeobecnosti však z § 266 ods. 1 aj 2 Obch. zák. vyplýva, že pri výklade prejavu
vôle je podstatný objektívny horizont adresáta prejavu vôle, teda to, ako s ohľadom na všetky okolnosti
mohol a mal určitý prejav vôle chápať.

13. Súd prvej inštancie potom správne uzavrel, že v prerokúvanej veci spornú listinu zasielal žalovanému
sám žalobca a sám v nej uviedol, že v nej žiada žalovaného „o odsúhlasenie zostatkov
neuhradených faktúr“ a „potvrdenie správnosti vykázaných zostatkov“ s výslovným odkazom na § 29 a
30 zákona č. 431/2002 Z. z. Žalovaný na to podpísal text „Potvrdzujem správnosť vykázaných zostatkov“.
Žalobca netvrdil, že by žalovaný mal pri podpise tejto listiny nejaký konkrétny úmysel (napokon, výsluch
konateľa žalovaného navrhoval práve na to, aby sa zistilo, aký úmysel - vôľu mal), takže podľa § 266
ods. 2 Obch. zák. treba tento prejav vykladá podľa významu, ktorý by mu prikladala osoba, ktorej bol
prejav vôle určený. Podľa odvolacieho súdu by osoba v postavení žalobcu nemohla obsahu uvedenej
listiny, ak by sa oboznámila s jej celým obsahom, priložiť význam uznania záväzku v zmysle § 323
ods. 1 Obch. zák., ale len význam vzájomného odsúhlasenia údajov uvedených v účtovníctve. Ako však
žalovaný za konania správne uviedol, sama okolnosť, že určitý záväzok je evidovaný v účtovníctve ako
nezaplatený, ešte neznamená, že dlžník tento záväzok skutočne považuje za riadny a je si vedomý
svojej povinnosti splniť ho. Okrem toho treba poukázať aj na § 266 ods. 4 Obch. zák., podľa ktorého
sa prejav vôle obsahujúci výraz pripúšťajúci rôzny výklad v pochybnostiach vykladá na ťarchu strany,
ktorá ako prvá tento výraz použila. Spornú listinu nesporne spísal žalobca a zaslal ju žalovanému,
pričom príčinou nejasností sú práve použité výrazy „odsúhlasenie zostatkov“ a „potvrdenie správnosti
vykázaných zostatkov“. Ak tieto výrazy použil ako prvý žalobca, musia sa vykladať na jeho ťarchu, čo
znamená, že im nemožno pripísať význam uznania záväzku v zmysle § 323 ods. 1 Obch. zák.

14. Súd prvej inštancie potom správne uzavrel, že tento úkon nemal následky uvedené v § 407
ods. 1 Obch. zák., teda nemal za následok plynutie novej premlčacej doby od dátumu uznania. Táto
teda uplynula najskôr 8., najneskôr 24. decembra 2014 bez toho, aby bola predĺžená v zmysle cit.
ustanovenia. Žalobca mal teda najneskôr do tohto dňa urobiť úkon za účelom uspokojenia alebo určenia
jeho práva v zmysle § 402 Obch. zák., teda najmä podať žalobu na súde. Podal ju však až 26. marca
2015, kedy už nastúpili účinky podľa § 388 ods. 1 Obch. zák., súd tak uplatnené právo pre námietku
žalovaného nemohol priznať.

15. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 C. s. p. rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil (výrok I).

16. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania (výrok II).

17. Uznesenie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C.
s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.