Nemocnica s poliklinikou Brezno, n.o.


Súd: Okresný súd Brezno
Spisová značka: 4C/132/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6313202754
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Kekeňák, PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSBR:2017:6313202754.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Brezno sudcom JUDr. Ondrejom Kekeňákom, PhD., v právnej veci žalobkyne W. O., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom T. X, J., právne zast. JUDr. Marian Holý, advokát so sídlom AK Boženy
Němcovej 1/A, Brezno proti žalovanej Nemocnica s poliklinikou Brezno, n. o. so sídlom Brezno, Banisko
1, IČO: 31 908 969, zast. I.. T. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, G., o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaslať žalobkyni list s ospravedlnením
nasledujúceho obsahu :

„Ospravedlňujeme sa Vám za to, že sme Vám a Vášmu dieťatku v dňoch XX.XX.XXXX až XX.XX.XXXX
neposkytli potrebnú zdravotnú starostlivosť. Ospravedlňujeme sa Vám, že v dôsledku nedostatkov v
nami poskytovanej zdravotnej starostlivosti sme spôsobili smrť Vášho dieťaťa.“

II. Súd žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáha od žalovanej titulom vzniknutej nemajetkovej ujmy
zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 150 000,- Eur, z a m i e t a.

III. Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na súde dňa 19.03.2013 sa žalobkyňa domáha, aby súd rozhodol, že žalovaní 1/
Nemocnica s poliklinikou Brezno, n. o., 2/ C.. K. T., sú povinní do troch dní od právoplatnosti rozsudku
zaslať jej list s nasledujúcim obsahom: „Ospravedlňujeme sa Vám za to, že sme Vám a Vášmu dieťatku
v dňoch XX.XX.XXXX až XX.XX.XXXX neposkytli potrebnú zdravotnú starostlivosť. Ospravedlňujem
sa Vám, že v dôsledku nedostatkov v nami poskytovanej zdravotnej starostlivosti sme spôsobili smrť
Vášho dieťatka.“ Súčasne sa domáha, by súd zaviazal žalovaných 1/, 2/ zaplatiť jej titulom vzniknutej
nemajetkovej ujmy spoločne a nerozdielne sumu vo výške 150 000,- Eur do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. Uplatnila si aj nárok na priznanie náhrady trov konania.

2. V žalobe uviedla, že v roku 2005 so svojim vtedajším druhom, s ktorým žila v Španielsku, počala dieťa.
V prvých mesiacoch tehotenstva bývala a pracovala v Španielsku, kde však nemala evidovaný trvalý
pobyt a bývala tam iba na základe povolenia k pobytu a pracovného povolenia. Ona a ani jej vtedajší
priateľ nemali žiadnu skúsenosť s tehotenstvom a pôrodom, a preto sa neskôr po dohode so svojimi
rodičmi vrátila späť do Brezna, kde navštevovala pôrodnícku ambulanciu s tým, že pôrod sa uskutoční
v nemocnici v Brezne. Jej tehotenstvo nebolo bezproblémové. Bolo označené ako rizikové, avšak bez
potreby predbežnej hospitalizácie. Podľa údajov dostupných ošetrujúcemu lekárovi bol pôrod plánovaný
na XX.XX.XXXX. V pôvodne určenom termíne však pôrod spontánne neprebehol. Dňa XX.XX.XXXX
vo večerných hodinách jej odtiekla plodová voda, ktorá mala zelenú farbu. Za pomoci svojich rodičov a



susedov sa dostavila do nemocnice v Brezne, kde ju o XX.XX hodine prijali na hospitalizáciu za účelom
pôrodu. V tom čase mal na pôrodníckom oddelení službu primár C.. W. P.. Pri jej príchode na oddelenie
ju prijala len sestrička, ktorá jej spravila všetky vstupné vyšetrenia bez prítomnosti službu konajúceho
lekára. S lekárom sestrička hovorila iba telefonicky a jej povedala, že ona to napíše a lekár to ráno
podpíše.

3. Už na príjme v nemocnici oznámila, že jej odtiekla plodová voda, ktorá bola zelenej farby. Lekár na
príjme však tomu zjavne nevenoval dostatočnú pozornosť. Zo strany lekára došlo k nedostatočnému
vyšetreniu jej osoby ako rodičky prijatej na oddelenie za účelom pôrodu. Neskôr dokonca nesprávne
vyhodnotil kardiografické (CTG) záznamy, ktoré spravila sestrička pri príjme na oddelenie a tiež dňa
XX.XX.XXXX o XX.XX hodine. Dňa XX.XX.XXXX od XX.XX hodiny ráno nastúpila službu C.. K. T..
Táto lekárka sa tiež mala oboznámiť s jej vstupným vyšetrením a kardiografickým záznamom, ktoré
nesprávne vyhodnotila. Ďalšie kardiografické záznamy boli spracované dňa XX.XX.XXXX o XX.XX
hodine, teda počas služby tejto lekárky. V čase jej prijatia na pôrodnícke oddelenie boli hospitalizované
iba dve rodičky. Neskôr ostala na oddelení sama, pretože druhá hospitalizovaná rodička už porodila a
bola presunutá na novorodenecké oddelenie. Uviedla, že vo večerných hodinách dňa XX.XX.XXXX od
XX.XX hodiny a v ranných hodinách dňa XX.XX.XXXX bola na oddelení úplne sama; službukonajúca
lekárka C.. T. a ani sestričky na oddelení o ňu nejavili záujem, neprišli ju ani pozrieť.

4. V noci z XX.XX. na XX.XX.XXXX mala veľké bolesti. Nemohla sa však dovolať žiadnej pomoci, pretože
na izbe nebolo žiadne zariadenie, ktorým by si pomoc privolala. Na jej krik a volanie nikto neodpovedal.
V bolestiach nebola schopná ani vyjsť z izby na chodbu. Takto bola bez akejkoľvek pomoci a záujmu
personálu ponechaná v utrpení až do rána do XX.XX hod. dňa XX.XX.XXXX, kedy prišla sestrička spraviť
ďalšie CTG vyšetrenie. Pri tomto vyšetrení bola zistená nedostatočná činnosť srdca plodu, preto ju
sestrička preložila na operačnú sálu. Lekárka C.. T. mala zabezpečiť operačný tím. Aj pri zabezpečovaní
operácie bolo konanie službu konajúcej lekárky C.. T. a nemocnice chaotické a neprofesionálne. Ďalší
lekár C.. E. boli síce bezodkladne informovaný telefonicky o tom, že bude po neho vyslaná sanitka, ktorú
vyčkával pred svojim domom, avšak vzhľadom na to, že táto neprichádzala, rozhodol sa jej ísť oproti.
Takto prišiel pešo až do samotnej nemocnice bez toho, aby sa so sanitkou stretol. Tieto nedostatky v
organizácii práce v nemocnici vyústili do toho, že operácia sa začala až o XX.XX hodine. To bolo tiež
dôvodom toho, že jej dieťa sa ešte pred operáciou udusilo v jej tele a po operácii sa ho už lekárom
nepodarilo oživiť.

5. Žalobkyňa poukázala na to, že vec bola riešená v trestnom konaní, v ktorom bol preverovaný postup
službukonajúcich lekárov. V priebehu vyšetrovania boli zabezpečené viaceré znalecké posudky, ktoré
vyhodnocovali všetky okolnosti prípadu. V konečnom dôsledku bol braný do úvahy najmä znalecký
posudok forensic.sk., Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o., č. XXX/XXXX, ktorý vyhodnotil
aj výsledky predchádzajúcich posudkov. Podľa tohto posudku došlo k nedostatočnému poskytovaniu
zdravotníckej starostlivosti zo strany ošetrujúcich lekárov. Ošetrujúci nemocničný personál, najmä lekári,
nedostatočne vyhodnotili dostupné informácie a CTG vyšetrenia. Už pri prvom príjme sama oznámila
lekárom, že jej odtiekla zelená plodová voda. C.. P. sa pritom vyjadril, že ani nezistil, že by bol potrebný
operačný zákrok, pretože jej plodová voda neodtiekla. Podľa vyjadrenia znalca mal však lekár už túto
informáciu vyhodnotiť ani rizikovú, pretože zelená plodová voda signalizuje ohrozenie infekciou alebo
nedostatok kyslíka. Nedostatočne boli zo strany lekárov vyhodnotené CTG záznamy z vyšetrení činnosti
srdca plodu. Predmetný znalecký posudok súčasne konštatuje, že nedostatky v práci zdravotníckeho
personálu v nemalej miere vychádzali z nedostatkov na strane samotnej nemocnice. Tieto spočívajú
na jednej strane v nedostatočnom technickom vybavení (zastarané prístroje, chýbajúce signalizačné
zariadenia na izbách), na druhej strane v chaotickej organizácii práce v nemocnici pri službách mimo
bežných pracovných dní. Všetky tieto faktory sa odzrkadlili v tom, že vinnou z trestného činu ublíženia
na zdraví bola uznaná iba žalovaná 2/. Bol jej uložený trest v nízkej výške práve z dôvodu, ktoré boli
ovplyvnené nedostatkami na strane žalovanej 1/, teda nemocnice.

6. Žalobkyňa v žalobe poukázala na ust. § 11, § 12 a § 13 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len Občiansky
zákonník alebo O.z.). Dôvodila, že konaním žalovaných došlo k tomu, že boli porušené práva na ochranu
osobnosti, a to jednak jej vlastné, ako aj jej ešte nenarodeného dieťaťa. S plnou dôverou sa totiž
obrátila na nemocnicu a jej lekárov v čase, kedy ako prvorodička s rizikovým tehotenstvom potrebovala
ich lekársku starostlivosť o seba a svoje dieťa. Lekárska starostlivosť jej však bola vinou žalovaných
poskytnutá nedostatočne. To malo za následok smrť dieťaťa ešte pred jeho narodením. Jej osobne tým



vznikla silná psychická trauma. V priebehu jednej hodiny stratila dieťa, ktoré deväť mesiacov nosila pod
srdcom, pričom toto dieťa malo právo na život, ktoré mu bolo odmietnuté neadekvátnym správaním sa
lekárov pri pôrode. Dlho sa so stratou svojej prvorodenej dcéry nevedela zmieriť. Neskôr zámerne odišla
späť do Španielska, kde sa snažila so svojim partnerom so stratou dieťa zmieriť. Vo svojom partnerovi
však videla aj svoje dieťa, čo sa prirodzene odzrkadlilo v častých citových výstupoch. Jej priateľ
nechápal, prečo stále plače; nevedel ju v jej smútku utešiť. Je len samozrejmé, že takýto nevyrovnaný
vzťah potom nemal dlhé trvanie. Neprišla teda iba o dieťa, ale aj o partnera. Po rozpade vzťahu hľadala
psychickú oporu vo vzťahu s iným mužom. Bol to z jej strany skôr akt zúfalstva, ani toto priateľstvo
dlho nevydržalo napriek tomu, že sa z neho narodil syn. Ani tejto jej priateľ nechápal, prečo býva často
smutná a prečo plače. Nechcel si dať vysvetliť, že sa opakovane zúčastňuje vyšetrovacích úkonov,
ktoré jej stratu prvého dieťaťa neustále pripomínajú. Neskôr sa vrátila bývať späť do Brezna k svojim
rodičom. Skutočnosť, že trestné konanie nebolo stále ukončené, malo na jej psychiku veľmi nepriaznivý
vplyv. V tomto všetkom žila až do decembra 2012, kedy jej bolo doručené písomné uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici o zamietnutí odvolania C.. T. proti rozsudku Okresného súdu Brezno sp.zn.
2T/172/2006-416. Takmer sedem a trištvrte roka stále opakovane myslela na dieťa, ktoré sa vinou
lekárov a nemocnice nedožilo svojho narodenia a očakávala spravodlivé rozhodnutie vo veci.

7. V priebehu celého trestného konania ju opakovane urážalo správanie sa žalovanej 2/, ktorá si žiadnu
chybu nechcela pripustiť. Ešte horšie však bolo vystúpenie žalovanej 2/ po vyhlásení rozhodnutia
odvolacieho súdu o zamietnutí jej odvolania, kde sa vyjadrila, že dieťa patrilo aj tak do koša, pretože to
bol „neger“. Pre ňu bolo ťažkou citovou stratou už to, že stratila dieťa, ktoré deväť mesiacov nosila vo
svojom tele. To, že ho lekárka, ktorá tiež zavinila jeho smrť, označila za „negra“, ju hlboko ranilo. Týmto
spôsobom sa rany na jej duši len prehlbovali namiesto toho, aby ich čas upokojil a hojil. Na takúto stratu
človek nemôže zabudnúť, iba postupom času sa dá bolesť zmierňovať. Žila však v tom, že ani jej dieťa
nemôže byť v pokoji v hrobe, kým nebudú potrestaní tí, ktorí môžu za jeho smrť. Ani to, že nakoniec
bola službu konajúca lekárka uznaná za vinnú za smrť jej dcéry, jej na duši nepomohlo, pretože uložený
trest je tak mierny, že sa míňa akýmkoľvek účinkom.

8. Uznesením č.k. 4C/132/2013-12 zo dňa 15.05.2013 súd priznal žalobkyni oslobodenie od súdnych
poplatkov.

9. Žalovaná 2/ v písomnom vyjadrení doručeným súdu dňa 07.06.2013 uviedla, že so žalobou nesúhlasí.
Vzniesla námietku premlčania práva uplatneného podľa ust. § 11 - § 13 O.z. a žiadala žalobu v celom
rozsahu zamietnuť. Dôvodila, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je podľa § 13 ods. 2
O.z. osobným právom majetkovej povahy, ktoré je možné vyjadriť peňažným ekvivalentom. Toto právo
podlieha premlčaniu vo všeobecnej premlčacej lehote podľa § 101 O.z., ktorá sa počíta od okamihu
zásahu do práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti. Nárok na náhradu vznikol dňa XX.XX.XXXX,
kedy si ho mohla žalobkyňa uplatniť prvýkrát. Podaním žaloby na Okresnom súde Brezno až dňa
19.03.2013 sa tento nárok považuje za premlčaný. Súhlasila s vyjadrením žalovanej 1/ a doplnila, že
všetky skutočnosti sa stali tak, ako sú uvedené v jeho vyjadrení k žalobe.

10. Žalovaná 1/ v písomnom podaní doručenom súdu dňa 07.06.2013 uviedla, že so žalobou nesúhlasí
a ako nedôvodnú ju žiadala zamietnuť. Tiež vzniesla námietku premlčania práva uplatneného podľa
ust. § 11 - § 13 O.z.. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy (peňažná satisfakcia) je podľa ust. § 13
ods. 2 O.z. osobným právom majetkovej povahy, ktoré je možné vyjadriť peňažným ekvivalentom.
Toto právo podlieha premlčaniu vo všeobecnej premlčacej lehote podľa § 101 O.z., ktorá sa počíta
od okamihu zásahu do práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti. Nárok na náhradu vznikol dňa
XX.XX.XXXX, kedy si ho mohla žalobkyňa po prvýkrát uplatniť. Podaním návrhu na začatie konania
na Okresnom súde Brezno dňa 19.03.2013 je potrebné považovať nárok za premlčaný, pretože
právo žalobkyne bolo premlčané uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Konkretizovala, že
začiatok plynutia premlčacej lehoty podľa § 101 O.z. je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Do zásahu
do osobnostných práv žalobkyne došlo dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hodine v čase kritického stavu
novorodenca ženského pohlavia, čo malo za následok jeho úmrtie vnútromaternicovým udusením v
priebehu pôrodu. Na základe uvedeného tak žalobkyňa mohla svoje právo na uplatnenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatniť dňa XX.XX.XXXX. Týmto dňom začala plynúť všeobecná
premlčacia lehota, plynutie ktorej sa skončilo dňa XX.XX.XXXX. Žalobkyňa podala žalobu na súd až
dňa 19.03.2013.



11. Žalovaná 1/ zároveň poukázala na skutočnosť, že ošetrujúca lekárka žalobkyne C.. T. a v tom
čase aj C.. P. ako primár gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia nemocnice s poliklinikou Brezno n. o.
bezprostredne po tejto tragickej udalosti vyjadrili svoju ľútosť žalobkyni a jej rodičom v mene svojom a
tiež v mene zdravotníckeho zariadenia. Lekári tak urobili aj napriek tomu, že ich žalobkyňa a jej rodinní
príslušníci verbálne hrubo napadli. Skutočnosti uvádzané žalobkyňou v žalobe týkajúce sa vyjadrení,
ktoré mala C.. T. vysloviť k rase dieťaťa, sa nezakladajú na pravde. Už zo samotného postavenia súdu a
jeho zodpovednosti za priebeh pojednávania vyplýva ich neprípustnosť. Preto ich žalovaná 1/ považuje
za tendenčné a premeniace z vlastných pochybností žalobkyne.

12. Žalobkyňa sa písomným podaním doručeným súdu dňa 10.10.2013 vyjadrila ku skutočnostiam,
ktoré uviedli obidve žalované vo svojich vyjadreniach k jej žalobe. Uviedla, že vyjadrenia žalovaných
nesmerujú žiadnym spôsobom k opisu skutkového stavu. Je teda zrejmé, že ho buď nespochybňujú
alebo celkom neuznávajú. S ohľadom na ich prístup k veci už v predchádzajúcom trestnom konaní je
zrejmé, že najmä žalovaná 2/ si sama žiadnu chybu nepriznáva. Výroky na adresu dieťaťa, ktoré sa
jej vinou nedožilo vlastného narodenia, odzneli na Krajskom súde v Banskej Bystrici; nerozumie, prečo
sa k tejto situácii vyjadruje iba žalovaná 1/, ktorá tam ani nebola. Vyjadrenia žalovaných sa obmedzujú
iba na vznesenie námietky premlčania uplatneného nároku na peňažnú satisfakciu. Podľa názoru
žalovaných mohla právo na priznanie peňažného nároku uplatniť po prvýkrát dňa XX.XX.XXXX; toto jej
právo sa premlčalo uplynutím premlčacej doby dňa XX.XX.XXXX. Žalované však pri vznesení námietky
premlčania neberú do úvahy priebeh trestného konania. Už v jeho prípravnom konaní vystupovala v
postavení poškodenej. V tomto procesnom postavení bola vypočúvaná pred orgánmi činnými v trestnom
konaní dvakrát, a to dňa XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX. Pri výsluchu konanom XX.XX.XXXX sa ako
poškodená pripojila k trestnému stíhaniu. Pri následkom výsluchu dňa XX.XX.XXXX sa k trestnému
stíhaniu pripojila s požiadavkou na náhradu škody (v adhéznom konaní), ktorá spočívala v poskytnutí
spôsobenej nemajetkovej ujmy. Výšku tejto škody nevyčíslila, ponechala ju na úvahu súdu. V rozsudku
Okresného súdu Brezno č.k. 2T/172/2006-416 zo dňa 16.04.2012 sa súd vysporiadal s otázkou náhrady
škody pre poškodenú v poslednom odseku výroku tak, že ju odkázal na občianske súdne konanie. Na
strane 16 v poslednom odseku rozsudku to súd odôvodnil tým, že poškodená neuviedla základ ani
výšku odškodnenia. Preto súd v trestnom konaní nemohol prejav vôle poškodenej nahradiť; odkázal ju
preto na občianske súdne konanie. S týmto odôvodnením však nemožno súhlasiť, pretože pri uplatnení
nároku na náhradu škody pri výsluchu dňa 11.09.2006 celkom zreteľne vyjadrila vôľu uplatniť si finančné
odškodnenie (satisfakciu) za stratu dieťaťa. Právny základ bol teda jednoznačne určený; nebola určená
iba výška požadovanej náhrady. Žalobkyňa dôvodila tým, že podľa § 112 vety prvej O.z., ak veriteľ
v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní
riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Je teda zrejmé, že
premlčacia doba odo dňa uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá spočívala vo finančnom odškodnení
pred príslušným orgánom činným v trestnom konaní, spočívala (jej plynutie bolo dočasne zastavené)
až do rozhodnutia vo veci samej, ktorým súd žalobkyňu odkázal na občianske súdne konanie. Odo
dňa možnosti prvého uplatnenia nároku na súde (29.03.2005) do dňa uplatnenia nároku na náhradu
škody v trestnom konaní plynula premlčacia doba 1 rok 5 mesiacov a 18 dní. Spornou sa môže javiť
otázka, či premlčacia doba spočívala až do konečného rozhodnutia odvolacieho súdu alebo len do
rozhodnutia prvostupňového súdu, ak poškodená nepodala proti výroku rozsudku č.k. 2T/172/2006-416
zo 16.04.2012, ktorým bola odkázaná na občianske súdneho konanie, odvolanie. Ani v prípade, ak
by bol braný do úvahy termín vyhlásenia rozsudku prvostupňového súdu (alternatíva pre žalobkyňu
nepriaznivejšia), nemohlo dôjsť k premlčaniu uplatneného nároku. Premlčacia doba v takomto prípade
spočívala až do dňa vyhlásenia rozsudku prvostupňového súdu, t.j. do dňa 16.04.2012 a znova začala
plynúť dňa 17.04.2012. Žalobu podala na súde dňa 19.03.2013, na základe čoho premlčacia doba
znova podľa § 112 vety prvej O.z. spočíva. Odo dňa vyhlásenia rozsudku v trestnej veci prvostupňovým
súdom (16.04.2012) do podania civilnej žaloby (19.03.2013) uplynulo 11 mesiacov a 2 dni. V dôsledku
spočívania premlčacej doby počas trestného konania tak uplynula premlčacia doba do dňa uplatnenia
nároku civilnou žalobou na súde maximálne celkom 2 roky, 4 mesiace a 20 dní. Z toho jednoznačne
vyplýva, že uplatnený nárok premlčaný nie je.

13. Žalobkyňa poukázala aj na to, že žalovaná 1/ uvádza, že bezprostredne po tragickej udalosti
vyjadril primár gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia C.. P. a ošetrujúca lekára C.. T. (žalovaná
2/) ľútosť vo svojom mene a v mene zdravotníckeho zariadenia. Vyjadrenie prípadnej ľútosti však
nemožno považovať za dostatočné ospravedlnenie, najmä nie z toho pohľadu, aké pochybenia na



strane zdravotníckeho personálu, vybavenia a zaužívaných postupov NsP Brezno n. o. boli v priebehu
trestného konania zistené. Vyjadrenia žalovaných považuje za účelové. C.. P. nie je štatutárnym
zástupcom žalovanej 1/ a nemôže v jeho mene konať navonok. Žalovaná 2/ nielen svojim vyjadrením
sa k žalobe, ale tiež svojim správaním počas celého trestného konania, dala jednoznačne najavo, že
jej dôsledky nesprávne poskytnutej zdravotníckej starostlivosti ľúto nie sú a že v tomto prípade nemá
žiadnu sebareflexiu. Pri podaní vyjadrenia k takejto žalobe je na mieste očakávať, že žalovaní znova
vyjadria ľútosť nad tým, že ich vinou zomrelo ešte nenarodené dieťa. Ani toho sa však nedočkala, čo
svedčí o celkovom prístupe žalovaných k veci. K predmetnému vyjadreniu žalobkyňa pripojila listinné
doklady, a to zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného v trestnom stíhaní vedenom na OR PZ Brezno,
ÚJaKP PZ ČVS: ORP - 114/OdV - BR - 2005 zo dňa 11.09.2006 a 03.05.2005.

14. Súd vo veci vytýčil termín pojednávania na 22.05.2014, na ktoré predvolal účastníkov konania.

15. Žalovaná 2/ v podaní doručenom súdu dňa 15.05.2014 uviedla, že žalobkyňa sa bez podrobnejšej
právnej argumentácie domnieva, že za neoprávnený zásah do jej osobnostných práv v zmysle §
11 a nasl. O.z. zodpovedajú žalovaní spoločne a nerozdielne. Vychádza zrejme z predpokladu, že
civilnoprávna zodpovednosť žalovanej 2/ je bez ďalšieho daná v nadväznosti na právoplatný výrok
rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 2T/172/2006-416 zo dňa 16.04.2012 o vine C.. K. T., ktorým je
súd viazaný (§ 135 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti žalovaná 2/ poukázala na dve relevantné skutočnosti :

a) zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku SR za daného skutkového stavu nevyplýva spoločná
zodpovednosť žalovaných za zásah do práva na ochranu osobnosti. Pasívna solidarita na strane
žalovaných nemôže byť dôsledkom individuálnej vôle žalobkyne vyjadrenej v príslušnom procesnom
úkone (žaloba), ale musí mať nevyhnutne hmotnoprávny základ. Poukázala v tej súvislosti na § 511
ods. 1 O.z.. Dôvodila, že zo žiadneho právneho predpisu, rozhodnutia súdu, dohody účastníkov a ani z
povahy plnenia nevyplýva, že návrhom uplatnený nárok má na strane žalovaných charakter spoločného
záväzku, ktorý by odôvodňoval uloženie povinnosti plniť spoločne a nerozdielne. Z tohto dôvodu nie je
pasívna solidarita žalovaných prípustná, a preto petitu návrhu nemožno v požadovanom znení vyhovieť,

b) žalovaná 2/ je riadnou zamestnankyňou Nemocnice s poliklinikou Brezno, n. o., teda žalovanej
1/. Bola ňou aj v čase tragického úmrtia dieťaťa žalobkyne dňa XX.XX.XXXX. Všetky úkony v rámci
poskytovania zdravotnej starostlivosti v súvislosti s predpôrodným stavom a pôrodom žalobkyne boli
zo strany žalovanej 2/ a žalovanej 1/ realizované v rámci riadneho pracovno-právneho vzťahu a pri
bežnom a pravidelnom plnení pracovných úloh pre zamestnávateľa. Poukázala v tej súvislosti na ust. §
853 ods. 1 O.z., § 420 ods. 2 O.z. a dôvodila, že v nadväznosti na počiatky teoreticko-právnych úvah
o „odškodňovaní“ smrteľných následkov protiprávnych činov prostredníctvom ustanovení o ochrane
osobnosti podľa § 11 a nasl. O.z. je pomerne intenzívne diskutovaná aj téma analogickej (§ 853 ods.
1 O.z.) aplikácie ustanovenia § 420 ods. 2 O.z. v týchto prípadoch. Právna doktrína a súdna prax sa
medzičasom bezvýhradne ustálili v tom, že norma obsiahnutá v § 420 ods. 2 O.z. sa v celom rozsahu
vzťahuje aj na prípady zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti, čo plne zodpovedá
zmyslu a právnemu účelu, ktorému má za daných okolností použitie ustanovení o ochrane osobnosti
slúžiť. Uplatnenie tohto ustanovenia teda náležite odôvodňuje aj jeho „teleologická“ interpretácia. Na
podporu svojich tvrdení poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.12.2003, sp.zn.
30Cdo/73/2003, ktorý bol publikovaný aj v odbornom periodiku Právní rozhledy č. 7/2004 na str. 270.
Dôvodila, že v súčasnej dobe sa v rámci právnej praxe jedná o všeobecne akceptovanú a štandardne
uplatňovanú aplikáciu § 420 ods. 2 O.z., ktorú potvrdzuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR
(napr. uznesenie NS SR zo dňa 20.04.2011, sp. zn. 4Cdo/168/2009). Aj v súlade so závermi trestného
konania je zrejmé, že žalovaná 2/ spôsobila protiprávny následok ako zamestnankyňa žalovanej 1/;
výkon jej pracovnej činnosti v tejto súvislosti nebol sprevádzaný absenciou miestneho, časového ani
vecného vzťahu k plneniu úloh verejného poskytovania zdravotnej starostlivosti v NsP Brezno n. o.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že na strane žalovanej 2/ nie je daná individuálna
zodpovednosť za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne, ktorý bol vyvolaný úmrtím jej dieťaťa
počas pôrodu dňa XX.XX.XXXX.

16. Žalovaná 2/ ďalej uviedla, že žalobou uplatnený satisfakčný nárok (pokiaľ ide o jeho peňažné
vyjadrenie v rozsahu zadosťučinenia vo výške 150 000,- Eur) podlieha premlčaniu vo všeobecnej
premlčacej dobe podľa § 101 O.z.. Táto skutočnosť nie je medzi účastníkmi sporná a je potvrdená
ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Actio nata je u žalobkyne daná dňom XX.XX.XXXX, kedy



došlo k tragickému úmrtiu jej dcéry. V nasledujúci deň začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorej
koniec pripadol na piatok XX.XX.XXXX. Vzhľadom na to, že táto lehotu uplynula bez toho, aby si
žalobkyňa riadne uplatnila svoj satisfakčný nárok na súde a vyvolala tým účinky v zmysle § 112 O.z.
(spočívanie plynutia premlčacej doby), možno objektívne konštatovať, že žalobou uplatnený nárok je
premlčaný. Keďže žalovaná 1/ písomným podaním zo dňa 03.06.2013 premlčanie riadne namietla,
rovnako ako aj žalovaná 2/ písomným podaním zo dňa 01.06.2013, nie je v zmysle § 100 ods. 1
O.z. možné premlčané právo žalobkyni priznať. Pokiaľ žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení zo
dňa 10.10.2013 argumentuje tým, že nárok podľa tejto žaloby bol už riadne uplatnený v adhéznom
konaní, čo malo za následok spočívanie plynutia premlčacej doby a v konečnom dôsledku včasné
podanie žaloby, s týmto jej právnym názorom nemožno súhlasiť. Žalobkyňa si nárok v adhéznom
konaní neuplatnila riadne, čo v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku konštatoval aj Okresný súd Brezno
(rozsudok sp.zn. 1T/172/2006-416, str. 16). Pre spočívanie plynutia premlčacej doby v zmysle § 112 O.z.
je nevyhnutné, aby poškodený v adhéznom konaní uplatnil svoj nárok čo do právneho dôvodu a výšky s
dostatočnou určitosťou tak, aby o tomto nároku mohol súd konajúci v trestnej veci rozhodnúť. Vyjadrenie
poškodeného, že sa pripája k trestnému konaniu a žiada náhradu škody, tieto kritéria bez ďalšieho
nespĺňa, a preto nemá za následok spočívanie plynutia premlčacej doby. Uvedené tvrdenie potvrdzuje
aj mnohopočetná judikatúra, napr. R 7/1968, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.02.2012, sp.
zn. 1Cdo/43/2010, uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24.05.2006, sp. zn. 25Cdo/2478/2004. Za
daných okolností teda nemožno objektívne konštatovať, že žalobkyňa si riadne a včas uplatnila nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobnej zásahom do jej práva na ochranu osobnosti v adhéznom konaní
a že v dôsledku tejto skutočnosti sú odporcami vznesené námietky premlčania nedôvodné.

17. Žalovaná 2/ sa v predmetnom podaní vyjadrila aj k výške uplatneného nároku a uviedla, že uplatnená
suma 150 000,- Eur nie je v žalobe skutkovo ani právne zdôvodnená. Žalobkyňa poukazuje iba na to,
že danú sumu považuje za primeranú. Za daných okolností nie je možné vyhodnotiť, resp. verifikovať
správnosť jej argumentácie, pretože absentuje samotná argumentácia. Vo vzťahu k určeniu výšky
náhrady navyše nebol zo strany žalobkyne navrhnutý žiadny dôkaz. Ustanovenie § 13 ods. 3 O.z. je
typickým prejavom tzv. sudcovského práva, ktorého imanentným znakom je to, že výška rozsudkom
priznaného peňažného plnenia nemá bezprostredný hmotnoprávny základ, ale je dôsledkom vecne
preskúmateľnej úvahy súdu (§ 136 O.s.p.). Uviedla, že právny poriadok SR neobsahuje priamu úpravu
občiansko-právnej zodpovednosti za usmrtenie blízkej osoby voči pozostalým rodinným príslušníkom.
Teoretická diskusia o vyplnení tejto medzery v objektívnom práve je v odbornej verejnosti vedená len
približne desaťročie. Naďalej však absentujú akékoľvek vecné zákonné kritériá pre numerické vyjadrenie
„hodnoty ľudského života“, pokiaľ ide o traumu na strane pozostalých príbuzných. V štandardnej
judikatúre slovenských súdov sa z toho dôvodu medzičasom uplatňuje čiastočne analogická aplikácia
dvoch právnych inštitútov, ktorých hmotnoprávna povaha je v najvýraznejšej miere príbuzná spornej
náhrade nemajetkovej ujmy pozostalých v dôsledku zásahu do ich práva na ochranu osobnosti úmrtím
blízkej osoby :

a) právna úprava v Českej republike do 31.12.2013, ktorá je svoju úpravou zjavne najpríbuznejšia
slovenskej legislatíve, vychádza z identických princípov a hodnôt a bola do 31.12.1992 s touto
legislatívou jednotná a je taktiež založená na Občianskom zákonníku z roku 1964. V tej súvislosti
poukázala na ust. § 444 ods. 3 českého O.z. a dôvodila, že v súlade s uvedenou právnou úpravou by
odškodnenie pozostalej matky, ktorej dieťa sa nenarodilo živé, predstavovalo približne 3 100,- Eur,

b) právna úprava odškodňovania obetí násilných trestných činov v zmysle zák. č. 215/2006 Z. z. o
odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov, konkrétne
druhá a tretia veta § 5 ods. 1 vyššie citovaného zákona uvádza, že „ak bola trestným činom spôsobená
smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Ak
právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom“.
Táto suma pre rok 2014 predstavuje v nadväznosti na § 1 písm. a) Nariadenia vlády SR č. 321/2013
Z. z. 17 600,- Eur. Žalovaná 2/ s osobitným dôrazom podotkla, že citovaný zákon sa vzťahuje na
odškodňovanie obetí úmyselných násilných trestných činov, pričom ona sa žiadneho takéhoto konania
nedopustila. Jej skutok bol v trestno-právnej rovine kvalifikovaný ako zavinený na úrovni nedbanlivosti.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností žalovaná 2/ poukázala na výrazný nepomer medzi žalobou
uplatneným nárokom vo výške 150 000,- Eur a štandardnou úrovňou odškodňovania smrteľných
následkov v osobnostnej sfére pozostalých. Žalobkyňa navyše nevynaložila snahu o zdôvodnenie výšky
požadovaného odškodnenia v rovine právnej ani skutkovej.



18. Žalovaná 2/ poukázala aj na jurisdikčnú prax niektorých slovenských súdov ohľadom výšky
nemajetkovej ujmy priznanej príbuzným usmrtenej osoby. Uviedla, že jej zámerom nie je nerešpektovať
alebo dokonca spochybňovať de facto celoživotnú traumu a utrpenie žalobkyne. Uplatnený nárok však v
podstatných okolnostiach nemá oporu v právnom poriadku SR, nevytvára na strane žalovanej 2/ priestor
na jeho uznanie, a ako taký je argumentačne neudržateľný. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaná 2/
žiadala, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na tragické okolnosti prípadu si nárok
na náhradu trov konania neuplatnila. Žalovaná 2/ priložila k svojmu písomnému vyjadreniu listinné
doklady, a to rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.12.2003, sp. zn. 30Cdo/73/2003 obsiahnutý v
odbornom periodiku Právní rozhledy č. 7/2004 na str. 270, odborný článok JUDr. Petra Kerecmana, PhD.,
advokáta so sídlom AK Košice, s názvom „Ešte raz o náhrade citovej ujmy v peniazoch“, odborný článok
JUDr. Zuzany Kupcovej, PhD. s názvom „Interpretácia § 11 O.z. alebo ochrana osobnosti trochu inak“,
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/43/2010 zo dňa 29.02.2012, odborný článok s názvom
„Konanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania“ uverejnený v publikácii JUDr. Edmunda
Horvátha s názvom „Judikatúra vo veciach premlčania v súkromnom práve“, prvé vydanie, Iura Edition,
Bratislava, 2010, ako aj z internetu vytlačený článok s názvom „Wergelt II: Kolik stojí lidský život“ zo dňa
19.06.2008, publikovaný na portáli „Jiné právo“.

19. Na pojednávaní dňa 22.05.2014 žalobkyňa zotrvala na podanej žalobe v plnom rozsahu. Uviedla,
že je pravda, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/228/2012 je potrebné aj
v tomto prípade pri použití analógie podľa § 853 Obč. zákonníka aplikovať § 420 a nasl. O.z. o
náhrade škody aj pre prípad požadovanej náhrady na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Súčasne však
poukázala na to že Najvyšší súd SR v citovanom uznesení uvádza, že táto zásada nie je zásadou
výlučnou, a je preto potrebné skúmať všetky potrebné okolnosti prípadu. Ak by aj analogicky bolo
možné považovať náhradu nemajetkovej ujmy za náhradu určitej škody, ktorá vznikla žalobkyni, resp.
jej nenarodenému dieťaťu, je potrebné zaoberať sa aj širšími súvislosťami, a to predovšetkým tým,
že v súčasnej rozhodovacej praxi súdov je postavenie poškodeného postavením najsilnejším a je
jeho právo domáhať sa náhrady (či už škody alebo nemajetkovej ujmy) voči tomu, kto mu túto škodu
spôsobil, resp. zodpovedá za zásah do osobnostných práv. Z toho vyplýva, že zodpovedná nie je len
organizácia, za ktorú žalovaná 2/ vykonávala činnosť v rámci svojho pracovného zaradenia. Žalovaná
2/ za konanie, ktorým sa dopustila trestného činu, nesie aj trestnú zodpovednosť. Preto je potrebné, aby
niesla aj osobnú zodpovednosť za náhradu škody, resp. nemajetkovú ujmu, ktorú svojim protiprávnym
postupom spôsobila. Preto je daná zodpovednosť nielen organizácie, za ktorú žalovaná 2/ v pracovnom
pomere konala, ale aj priamo osobná zodpovednosť žalovanej 2/. Vychádza pritom aj zo znaleckého
posudku, z ktorého súd vychádzal pri rozhodovaní v trestnom konaní. Je toho názoru, že v danom
prípade je daná pasívna legitimácia obidvoch žalovaných aj s prihliadnutím na skutočnosť, že zásah
do osobnej integrity bol v zmysle znaleckého posudku spôsobený kombináciou nesprávnych postupov
žalovanej 2/ s nedostatočným vybavením a nedostatočnou organizáciou práce žalovanej 1/. Preto sa
žalobkyňa rozhodla žalovať obidvoch žalovaných, od ktorých žiada ospravedlnenie a zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy, a to spoločne a nerozdielne. Tým je dané aj nerozlučné spoločenstvo týchto dvoch
účastníkov konania.

20. Pokiaľ ide o námietku premlčania uznala, že aj Najvyšší súd SR zaujal stanovisko, že náhradu škody
v trestnom konaní je potrebné uplatniť tak, že táto škoda sa riadne vyčísli. V danom prípade sa však
jedná o náhradu škody, ktorá bola uplatnená ako nemajetková ujmu, ktorú žalobkyňa uplatnila najneskôr
pri svojom výsluchu dňa 11.09.2006 v prípravnom konaní. Z jej vyjadrenia jednoznačne vyplýva, že
žiada zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom jej výšku ponechala na úvahe súdu. Zastáva názor,
že sa jedná o dostatočné a kvalifikované uplatnenie náhrady škody v trestnom konaní. Je to totiž iný
prípad, ako keď niekomu bola spôsobená škoda krádežou alebo pri dopravnej nehode, kde je potrebné
škodu špecifikovať a riadnym spôsobom aj preukázať. Pri nemajetkovej ujme táto povinnosť podľa
jeho právneho názoru daná nie je. Súd rozhodujúci o obžalobe mohol v zmysle Trestného poriadku
rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy podľa vlastného uváženia. Poukázala aj na to, že žalobkyňa
počas celého trestného konania vystupovala aktívne: podala trestné oznámenie, zúčastňovala sa na
pojednávaniach, výsluchoch a po celý čas očakávala, že o náhrade škody rozhodne súd v trestnom
konaní. V konečnom dôsledku súd právoplatne rozhodol o vine a treste až v decembri 2012. Žalobkyňa
už v januári 2013 navštívila svojho právneho zástupcu; ktorý so žalobkyňou tento prípade niekoľkokrát
prebral a už v marci 2013, teda tri mesiace po právoplatnosti trestného rozsudku, podala žalobcu civilnú
žalobu na súde. Preto tvrdí, že konala po celý čas riadne, a to či už v trestnom konaní, ako aj po



jeho skončení. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. IIÚS 309/95 zo dňa 15.01.1999,
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/171/2012, v ktorých bolo konštatované, že za určitých
okolností môže byť vznesenie námietky premlčania uplatnením práva v rozpore s dobrými mravmi.
Vyššie uvedené uznesenie Najvyššieho súdu sa týkalo prípadu, kedy bola škoda spôsobená trestným
činom; v rámci trestného konania nedošlo k vysporiadaniu a rozhodnutiu o náhrade škody; v rámci
občiansko-právnych vzťahov by už nárok bol premlčaný, avšak práve z hľadiska uplatnenia námietky
premlčania v súlade s dobrými mravmi súdy (prvostupňový aj druhostupňový) vyhodnotili vznesenie
námietky za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a rozhodli v prospech žalobcu. Ani Najvyšší
súd SR nevidel v ich postupe žiadne pochybenie a dovolanie žalovanej zamietol. Preto zastáva názor,
že ani v posudzovanom prípade nemožno považovať nárok žalobkyne za premlčaný, pretože jednak
premlčaný nie je, keď bol riadne uplatnený a premlčacia doba spočívala podľa § 112 vety prvej O.z.. V
prípade žalovanej 1/, voči ktorej škoda nebola uplatnená, je vznesenie námietky premlčania v rozpore s
dobrými mravmi. Z týchto dôvodov je potrebné, aby sa súd zaoberal nárokom žalobkyne na zaplatenie
nemajetkovej ujmy.

21. Doplnila, že prvá časť žaloby, v ktorej žalobkyňa požaduje ospravedlnenie, premlčaniu nepodlieha.
Právo na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. O.z. nie je právom majetkovým. Z tohto titulu
nepodlieha premlčaniu. Preto je možné domáhať sa ochrany podľa vyššie uvedených ustanovení O.z.
bez obmedzenia akejkoľvek premlčacej doby. Akési vyjadrenie sústrasti, ktoré ani nie je preukázané
zo strany C.. P., nebolo dostatočné. Je potrebné, aby aj samotná nemocnica a lekárka, ktorá priamo
osobne spôsobila nedostatky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, bola zaviazaná zaslať žalobkyni
ospravedlnenie, keď jej ho už neposkytla osobne. Súdy v SR už opakovane vo svojej judikatúre
jednoznačne konštatovali, že je potrebné poskytnúť ochranu osobnosti osobám, medzi ktorými existujú
sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Pokiaľ
ide o výšku nemajetkovej ujmy, je potrebné zvážiť viac okolností. Výška nemajetkovej ujmy je súhrnom
určitých kritérií a je potrebné ich posudzovať osobitne v každom prípade, pretože každý prípad vyvoláva
iné ťažkosti a inú ujmu. V danom prípade vidí rovinu spôsobenej ujmy vzniknutej žalobkyni v troch fázach.
Žalobkyni samotnej totiž nebolo poskytnutá dostatočná zdravotná starostlivosť žalovanou 2/, ktorá plnila
pracovné úlohy pre žalovanú 1/. Tým žalobkyňa trpela. Do nemocnice prišla už dňa XX.XX., po celý
nasledujúci deň XX.XX. sa nič nedialo a až o XX.XX hodine ráno dňa XX.XX.XXXX sa prišla na žalobkyňu
pozrieť sestrička. V tom čase už žalobkyňa trpela veľkými bolesťami, ktoré jej nedovoľovali ani vstať
z postele. Nebola sama schopná privolať si akúkoľvek pomoc, nikto z ošetrujúceho personálu sa na
ňu neprišiel ani pozrieť. Samotné zistenie problematického priebehu pôrodu a zvolanie zdravotníckeho
personálu na operačnú sálu trvalo jednu hodinu 25 minút. Došlo tak k smrti nenarodeného dieťaťa,
pričom tak, ako vyplýva zo znaleckých posudkov, dieťa sa mohlo narodiť živé, hoci úplne zdravé by
nebolo. Jeho zdravotné postihnutie by však neznamenalo následnú smrť po narodení. Dieťa by sa
jednoznačne narodilo živé v prípade, ak by bola žalobkyni poskytnutá riadna lekárska starostlivosť. Za
uvedený postup znalci označili zodpovedných obidvoch žalovaných, a to či už z hľadiska organizácie
práce, ako aj z hľadiska priameho výkonu poskytovania zdravotníckej starostlivosti zo strany žalovanej
2/. Druhá rovina, ktorú je potrebné zvážiť, je smrť dieťaťa.

22. Je otázne, či to bola smrť nenarodeného dieťaťa alebo smrť živej bytosti. Ak by sa dieťa narodilo,
malo právo byť na tomto svete. Toto právo mu bolo odopreté postupom žalovaných. Jedinou osobou,
ktorá sa dnes môže domáhať satisfakcie, je matka dieťaťa, ktorá ho deväť mesiacov nosila vo svojom
tele. Aj to dieťa má právo na náhradu ujmy, ktorá mu bola spôsobená tým, že mu nebolo dopriate
prísť na tento svet živé. V neposlednom rade je potrebné uvažovať o tom, aké následky mala strata
nenarodeného dieťaťa na jeho matku. Matka dieťaťa bola v takom psychickom stave, že jej rodičia si
museli zobrať dovolenky, tráviť s ňou čas, pretože mali obavy, že spácha samovraždu. Z uvedených
dôvodov žalobkyňa radšej približne po mesiaci odišla do Španielska, pretože na Slovensku jej všetko
pripomínalo dieťa, ktoré sa nenarodilo živé. Jej vzťah s partnerom v Španielku sa rozpadol aj v
dôsledku skutočnosti, že z ich vzťahu sa nenarodilo živé dieťa. Žalobkyňa do dnešného dňa nie je
riadne vysporiadaná s uvedenými skutočnosťami aj z dôvodu, že samotné trestné konanie trvalo viac
ako sedem rokov. Počas tejto doby sa zúčastňovala vyšetrovacích úkonov, pojednávaní na súde a
očakávala, kedy súd vo veci rozhodne a určí, kto bude potrestaný za smrť jej dieťaťa. Výška požadovanej
náhrady nemajetkovej ujmy ako kombinácia týchto troch faktorov je preto primeraná. Nemožno totiž
porovnávať údaje, ktoré vo svojom písomnom vyjadrení poskytla súdu žalovaná 2/, paušálne na každý
prípad. Navyše, v písomnom vyjadrení žalovanej 2/ ide najmä o nároky, ktoré vznikli pri usmrtení ľudí
predovšetkým pri dopravných nehodách. V tomto prípade však prvorodička, mladá žena, prišla s plnou



dôverou do nemocnice, kde žiadala iba to, aby jej pomohli pri pôrode, čo jej však poskytnuté nebolo.
Sama žalobkyňa pri tom utrpela ťažké bolesti, jej dieťa sa nenarodilo živé a žalobkyňa utrpela následne
aj ťažkú psychickú traumu. Dopravnú nehodu nemožno prirovnávať s týmto prípadom, keď má byť
niekomu poskytnutá zdravotná starostlivosť odbornými pracovníkmi vo vybavenej nemocnici a táto
lekárska starostlivosť poskytnutá riadne nie je, dôsledkom čoho je nielen smrť dieťaťa, ale aj celoživotná
trauma jeho matky. Na preukázanie vyššie uvedených skutočností žalobkyňa navrhla výsluch svojich
rodičov ako svedkov, pretože oni s ňou boli počas obdobia konca tehotenstva a aj potom, ako sa vrátila
z nemocnice sama bez dieťaťa, a tento stav s ňou prežívali počas celého mesiaca.

23. Žalovaná 1/ na pojednávaní uviedla, že z predložených listinných dokladov z trestného spisu
vyplýva, že žalobkyňa bola poučená o možnosti uplatniť si náhradu škody v adhéznom konaní s
tým, že poškodený je povinný náhradu škody riadne a včas uplatniť v zmysle § 46 ods. 3, § 164
písm. a), § 287 ods. 1 Tr. por. Z predložených listinných dôkazov z trestného spisu vyplýva, že k
takémuto uplatneniu nedošlo, preto súd nemohol o tejto otázke rozhodnúť z vlastnej iniciatívy bez návrhu
oprávnenej osoby. Žalobkyňa si mala svoj nárok uplatniť takou formou, z ktorej by bol preukázateľný
dôvod a výška uplatňovaného nároku na náhradu škody. Čo je najpodstatnejšie, takýto návrh si musela
ako poškodená uplatniť najneskôr do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Uvedené
skutočnosti svedčia o tom, že predpokladom výroku súdu o náhrade škody je skutočnosť, že poškodený
si nárok na náhradu škody riadne uplatnil. K vyjadreniu žalovanej 2/ uviedla, že uplatnenie nároku
na náhradu škody voči právnemu nástupcovi v adhéznom konaní musí spĺňať základnú podmienku,
a síce, že poškodenému vznikol nárok na náhradu škody v súvislosti so spáchaným trestným činom
zamestnanca voči obvinenému. Táto podmienka nebola do dnešného dňa splnená, pretože žalobkyňa
si náhradu škody v občiansko-právnom a tiež v adhéznom konaní riadne a včas neuplatnila. Pokiaľ ide
o výšku uplatňovaného nároku 150 000,- Eur, pripojila sa k vyjadreniu právneho zástupcu žalovanej 2/
a zdôraznila, že zo zdravotnej dokumentácie vyplýva, že existujú záznamy poukazujúce na skutočnosť,
že novorodenec trpel závažnými vývojovými vadami, ktoré by bolo možné diagnostikovať, pokiaľ
by sa žalobkyňa počas tehotenstva bola včas podrobila skríningu, ktorý by preukázal potrebu viesť
graviditu ako rizikovú. Existuje predpoklad, že žalobkyňa sama mohla zabrániť vzniku poškodenia
zdravia novorodenca, pokiaľ by sa podrobila riadnej a včasnej diagnostike u žalovanej 1/, resp. v inom
zdravotníckom zariadení. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaná 1/ žiadala žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť. Opätovne vzniesla námietku premlčania voči uplatnenému nároku. Nárok na náhradu trov
konania si neuplatnila.

24. Žalovaná 2/ na pojednávaní zdôraznila, že v celom rozsahu trvá na svojom písomnom vyjadrení
z 13.05.2014. Trvala na tom, že vzhľadom na analogickú aplikáciu § 420 ods. 2 O.z. nenesie priamu
zodpovednosť za následky v osobnostnej sfére žalobkyne bez ohľadu na to, že v súčasnosti už možno
konštatovať - aj pre súd v tomto konaní záväznú skutočnosť, že došlo k spáchaniu trestného činu, keď
výrok z trestného konania o vine je v tomto prípade pre civilný súd záväzný. Napriek tomu je nesporné,
že žalovaná 2/ konala v rámci pracovno-právnych povinností pracovnú činnosť pre žalovanej 1/.
Nedopustila sa žiadneho „excesného“ konania v tom smere, že by prekročila nejaké kompetencie, práva
alebo povinnosti vyplývajúce jej z pracovnej zmluvy. Okolnosti, za ktorých došlo k úmrtiu novorodenca,
sú dostatočne ozrejmené v pripojenom trestnom spise. Z právneho hľadiska nezakladajú taký stav, ktorý
by odôvodňoval priamu zodpovednosť žalovanej 2/. Žalovaná 2/ ako zamestnankyňa žalovanej 1/ preto
nenesie priamu zodpovednosť. Vzhľadom na aplikáciu ust. § 420 ods. 2 O.z. je možné uvažovať iba o
zodpovednosti žalovanej 1/.

25. Pokiaľ ide o premlčanie, je podstatné zvážiť otázku, či spočívalo alebo nespočívalo plynutie
premlčacej doby iba vo vzťahu k odporkyni 2/, pretože v adhéznom konaní je z povahy veci možné
uplatniť nárok na náhradu škody iba voči obvinenej osobe. To znamená, že voči Nemocnici s poliklinikou
Brezno, n. o. v rámci adhézneho konania vôbec nebolo možné nárok na náhradu škody uplatniť. Aj keby
došlo k riadnemu uplatneniu nároku na náhradu škody v trestnom konaní, nemohlo to mať za následok
spočívanie plynutia premlčacej doby voči žalovanému 1/. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že námietka premlčania
zo strany Nemocnice s poliklinikou Brezno, n. o. je v rozpore s dobrými mravmi, je síce pravda, že nález
Ústavného súdu ČR približne spred 6 - 7 rokov konštatuje, že za určitých, veľmi špecifických okolností,
môže byť námietka premlčania vznesená v rozpore s dobrými mravmi, resp. že sa môže jednať o výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 O.z., avšak v prípade prejednávanom na Ústavnom
súde ČR nešlo o skutkový stav obdobný prejednávanej veci; nejednalo sa o peňažný nárok tohto typu
uplatnený v súdnom konaní. Poukázal tiež na to, že Najvyšší súd SR definitívne judikoval, že dôvodne



vznesená námietka premlčania v civilnom konaní za žiadnych okolností nemôže predstavovať výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi. Ide o rozhodnutie, ktoré bolo riadne publikované v periodiku Zo
súdnej praxe, v ktorom sa NS SR vyjadril jednoznačne a jeho rozhodnutie bolo schválené kolégiom na
publikovanie. Najvyšší súd vyslovil, že pokiaľ je námietka premlčania vznesená dôvodne, je to vždy právo
žalovanej, ktoré mu nemožno odňať ani s poukazom na výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Za
daných okolností je námietka premlčania vznesená žalovaným 1/ dôvodná. Nemožno teda konštatovať,
že by bola v rozpore s dobrými mravmi a ani v teoretickej rovine uvažovať, že by vo vzťahu k žalovanému
1/ došlo k spočívaniu plynutia premlčacej doby. Ohľadom námietky premlčania vznesenou žalovanou 2/,
jej právny zástupca zotrval na svojom písomnom stanovisku zo dňa 13.05.2014 v tom smere, že neboli
splnené zákonné podmienky na to, aby došlo k spočívaniu plynutia premlčacej doby.

26. Vzhľadom na to, že žalovaná 1/ namietla premlčanie, rovnako aj žalovaná 2/ namietla premlčanie, a
navyše zo strany žalovanej 2/ sú dôvodné pochybnosti o jej zodpovednosti vzhľadom na aplikáciu § 420
ods. 2 O.z., ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v danom prípade možno dôvodne očakávať pomerne
komplikované dokazovanie, emotívne výsluchy, ktoré budú mať značný traumatický dosah nielen na
žalobkyňu, právny zástupca žalovanej 2/ súdu navrhol, aby v danom prípade postupoval tak, ako je
štandardné v týchto typoch konaní, a síce, aby vo veci rozhodol čo do základu medzitýmnym rozsudkom
v zmysle § 152 ods. 2 vety druhej O.s.p. a ustálil najprv otázku, či žalovaní 1/, 2/ vzhľadom na § 420 ods.
2 a vznesené námietky premlčania, sú zodpovední. Pokiaľ by krajský súd v nadväznosti na odvolanie
skonštatoval, že žalovaní sú zodpovední, je následne možné viesť pomerne komplikované dokazovanie
ohľadom výšky uplatneného nároku. V súčasnej dobe je však aj v záujme samotnej žalobkyne a jej rodiny
rozhodnúť vzhľadom na skutkové okolnosti iba čisto na základe posúdenia právnych otázok, kladúc
pritom dôraz na vznesené námietky premlčania a namietanú pasívnu legitimáciu žalovanej 2/ v konaní.

27. Záverom pojednávania právny zástupca žalobkyne navrhol v ďalšom štádiu konania vypočuť
samotnú žalobkyňu, ktorá sa pojednávania v uvedený deň nezúčastnila z objektívnych dôvodov a
zároveň navrhol ako svedkov vypočuť jej rodičov.

28. Právny zástupca žalovanej 2/ navrhol v ďalšom konaní vypočuť žalovanú 2/ až potom, ako bude
súdom vypočutá žalobkyňa. Uviedol, že v stanovenej lehote doloží do súdneho spisu fotokópiu pracovnej
zmluvy uzavretej medzi žalovaným 1/ a žalovanou 2/.

29. Žalovaná 1/ prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne uviedla, že podľa jeho vedomostí
nešlo o prvé tehotenstvo žalobkyne, pretože jej prvé tehotenstvo bolo umelo prerušené; následné
tehotenstvo sa skončilo spontánnym potratom a až prípad, ktorý bol prejednávaný v trestnom konaní,
vo veci ktorej podala žalobkyňa žalobu, došlo k úmrtiu jej nenarodeného dieťaťa. Poukázal tiež
na skutočnosť, že žalovaná 1/ nebola v trestnom konaní stíhaná, čo je prirodzené, keďže trestné
stíhanie bolo vedené len proti fyzickým osobám. Žiadala, aby súd vykonal znalecké dokazovanie na
objasnenie skutočností, aký vplyv malo správanie samotnej žalobkyne ako budúcej matky v priebehu
jej tehotenstva na životaschopnosť plodu. Je jej totiž známa skutočnosť, že žalobkyňa nepodstúpila v
treťom mesiaci tehotenstva tzv. skríning, pričom v prípade, ak by ho bola podstúpila, bolo možné včas
odhaliť skutočnosti, na základe ktorých by jej tehotenstvo bolo posudzované ako rizikové. V tej súvislosti
žalovaná 1/ poukázala na vyjadrenie prof. D. K., ktoré je podľa jeho vyjadrenia obsiahnuté v pripojenom
trestnom spise.

30. Súd pojednávanie odročil za účelom oboznámenia prednesov, ako aj písomných vyjadrení
účastníkov konania. Strany sporu zároveň oboznámil, že v danej veci bude vyriešená najskôr otázka
spornosti uplatneného nároku, keď zo strany obidvoch žalovaných bola proti nemu vznesená námietka
premlčania, pričom zo strany právneho zástupcu žalovanej 2/ je namietaný aj nedostatok jej pasívnej
legitimácie v konaní.

31. Žalobkyňa súdu dňa 04.06.2014 oznámila mená, priezviská a presné bydliská svojich rodičov,
ktorých navrhla v predmetnom konaní vypočuť ako svedkov. Uviedla, že v danom prípade by bolo
podľa jej názoru pri zvážení doplnenia dokazovania v smere navrhovanom žalovanému 1/ účelnejšie
a hospodárnejšie vypočuť zástupcu Inštitútu forenzných expertíz s .r.o. MUDr. Norberta Moravanského
PhD.



32. Žalovaná 2/ podaním doručeným dňa 11.06.2014 predložila pracovnú zmluvu zo dňa XX.XX.XXXX
vrátane jej dodatku zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá potvrdzuje skutočnosť, že v rozhodnej dobe bola a aj
v súčasnosti je riadnym zamestnancom žalovanej 1/. Uvedená skutočnosť podľa jej právneho názoru
odôvodňuje aplikáciu ust. § 420 ods. 2 O.z. a vylučuje jej priamu zodpovednosť voči žalobkyni.

33. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne, že námietka premlčania uplatneného nároku predstavuje výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 O.z.), žalovaná 2/ predložila rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 1Cdo/148/2004 publikovaný v periodiku Zo súdnej praxe č. 3/2005 pod č. 30/2005 s nasledujúcou
právnou vetou: „Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní (§ 100 ods.
1 O.z.) nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1
O.z.“. Tento záver podľa jej vyjadrenia potvrdzuje aj právna teória, menovite napr. publikácia autorov
Vojčík, P. a kol. : Občiansky zákonník: Stručný komentár, 1. vydanie, Iura Edition, Bratislava, 2008, s.
2012, výňatok z ktorej súdu predložila. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalobkyne prezentované na pojednávaní
dňa 22.05.2014, v zmysle ktorého Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo dňa 26.07.2012, sp.zn.
4Cdo/171/2012 aproboval prelomenie vyššie citovaného právneho názoru a konštatoval, že vznesenie
námietky premlčania môže bez ďalšieho predstavovať výkon práva v rozpore s dobrými mravmi v
zmysle § 3 ods. 1 O.z., toto konštatovanie označila za nesprávne a zavádzajúce. Z uznesenia NS SR
nepochybne vyplýva, že sa jednalo o konanie o dovolaní proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, pri ktorom NS SR nemohol konštatovať prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku
z hľadiska § 238 O.s.p. Nakoľko prípustnosť dovolania nezakladala ani aplikácia § 237 O.s.p., tzv.
zmätočnosť konania, Najvyšší súd týmto uznesením dovolanie odmietol. V odôvodnení sa vysporiadal
iba s otázkou prípustnosti dovolania a na strane 5 odôvodnenia expressis verbis konštatuje, že otázkou
právneho posúdenia dôvodnosti vznesenej námietky premlčania sa v dovolacom konaní vzhľadom
na procesné okolnosti nemohol zaoberať. Ďalej poukázala na to, že z rozsudku Najvyššieho súdu
SR zo dňa 26.09.2013 sp.zn. 3Cdo/228/2012, ktorým na pojednávaní dňa 22.05.2014 argumentovala
žalobkyňa v prospech individuálnej zodpovednosti žalovanej 2/ za zásah do práva na ochranu osobnosti
vyplýva, že v konaní o ochranu osobnosti v dôsledku úmrtia blízkej osoby je plne dôvodná analogická
aplikácia § 420 ods. 2 O.z.. Ak teda došlo k usmrteniu tretej osoby v dôsledku protiprávneho konania
zamestnanca právnickej osoby, ktorý sa tohto činu dopustil v bezprostrednej miestnej, časovej a vecnej
súvislosti s plnením pracovných úloh pre zamestnávateľa, zodpovedá za zásah do práva na ochranu
osobnosti výlučne zamestnávateľ - právnická osoba. Odvolací súd pripustil proti svojmu potvrdzujúcemu
dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., pričom ako otázku zásadného právneho významu označil
okrem iného aj posúdenie analogickej aplikácie relevantných ustanovení O.z. o náhrade škody. Dovolací
súd vyhodnotil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako vecne správne a dovolanie zamietol. Vo
vzťahu k právnemu posúdeniu spornej otázky súčasne uviedol, že analogicky (§ 853 v spojení s §
420 ods. 2 O.s.p.), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený
niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa
takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre posúdene, či išlo o takúto činnosť, je
určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti. Súčasne z hľadiska
interpretácie objektívneho práva poukázal aj na identické závery Ústavného súdu SR prezentované v
náleze zo dňa 23.08.2007, sp. zn. I. ÚS 137/2007.

34. Žalovaná 2/ dôvodila, že ako zamestnankyňa žalovanej 1/ za vzniknutý následok žalobkyni
priamo nezodpovedá. Súčasne je pri aplikácii ust. § 420 ods. 2 O.z. normatívne vylúčená aj
spoločná zodpovednosť zamestnávateľa a zamestnanca. Pri jej činnosti, dôsledkom ktorej bol vznik
protiprávneho následku zakladajúceho žalobou uplatnený nárok, bola bez akýchkoľvek pochybností
daná bezprostredná súvislosť, a to miestna (riadny výkon práce na pracovisku - operačná sála
nemocnice v Brezne), časová (pracovný výkon službukonajúceho ošetrujúceho lekára v riadnej službe)
a vecná (výkon práce a plnenie pracovných úloh pre zamestnávateľa). Je preto nesporné, že relevantná
činnosť žalovanej 2/ v rozhodnom období nebola postihnutá absenciou miestneho, časového a ani
vecného vzťahu k plneniu úloh NsP Brezno n. o. a že sa zo subjektívneho hľadiska (vôľa konajúcej
osoby), ako aj z objektívneho hľadiska (výsledok činnosti konajúcej osoby) jednalo o plnenie pracovných
úloh zamestnanca. Tým je jej zodpovednosť voči žalobkyni v tomto konaní vylúčená, pretože by to
bezprostredne odporovalo ustanoveniu § 420 ods. Obč. zákonníka.

35. Žalovaná 2/ so svojim vyjadrením predložila súdu listinné doklady, a to pracovnú zmluvu zo
dňa XX.XX.XXXX, dodatok k pracovnej zmluve zo dňa XX.XX.XXXX, rozhodnutie NS SR sp.zn.



4Cdo/171/2012 zo dňa 26.07.2012, rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/228/2012 zo dňa 26.09.2013, ako aj
výňatok periodika Zo súdnej praxe č. 3/2005 týkajúce sa rozhodnutia NS SR sp.zn. 1Cdo/148/2004.

36. Na pojednávaní dňa 04.12.2014 účastníci konania po oboznámení listinných dokladov, ako aj
priebehu prechádzajúceho konania, zotrvali na svojich písomných a ústnych vyjadreniach. Súd strany
sporu oboznámil, že navrhnutých svedkov zatiaľ nepredvolal, pretože je potrebné vysporiadať sa najprv
s námietkami premlčania, ktoré boli vznesené žalovanými proti uplatnenému nároku, ako aj s námietkou
pasívnej legitimácie vznesenou žalovanou 2/.

37. Čiastočným rozsudkom č.k. 4C/132/2013-113 zo dňa 04.12.2014 súd vo výroku I. žalobu voči
žalovanej 2/ v celom rozsahu zamietol a vo výroku II. nepriznal žalovanej 2/ náhradu trov konania.

38. Podaním doručeným súdu dňa 14.05.2015 podala žalobkyňa odvolanie proti čiastočnému rozsudku
č.k. 4C/132/2013-113 zo dňa 04.12.2014. V odvolaní súdu vytýkala nesprávne skutkové zistenia
a nesprávne právne posúdenie. Nesúhlasila s tým, že súd založil svoje rozhodnutie na tom, že
žalovaná 2/ nie je vo veci pasívne legitimovaná. Žalobkyňa pri podaní žaloby vychádzala zo
skutočností uvedených v znaleckom posudku č. 123/2011, vyhotoveného pre účely trestného konania.
V odôvodnení rozsudku, ktorým bola žalovaná 2/ uznaná za vinnú z trestného činu ublíženia na
zdraví, sa uvádza, že v dostatočnej miere nesledovala zdravotný stav žalobkyne, náležite nevyhodnotila
kardiografické záznamy, nevykonala včas ďalšie vyšetrenia a cisársky rez, v dôsledku čoho došlo
k vnútromaternicovému uduseniu novorodenca ženského pohlavia. Bolo preukázané, že zásah do
práv žalobkyne zavinila čiastočne žalovaná 1/ nedostatočným technickým vybavením a organizačným
zabezpečením a že žalovaná 2/ si nesplnila riadne svoje povinnosti lekára, ktoré jej vyplývali z pracovnej
zmluvy uzatvorenej so žalovaným v rade 1/. Dopustila sa teda excesného konania, ktoré zakladá priamu
osobnú zodpovednosť žalovanej 2/ za zásah do osobnej integrity žalobkyne a jej dieťaťa, čím vznikol
tak spoločný záväzok oboch žalovaných podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorí majú byť k
náhrade nemajetkovej ujmy zaviazaní spoločne a nerozdielne. Z uvedených dôvodov navrhla čiastočný
rozsudok okresného súdu zrušiť.

39. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu doručenom dňa 09.06.2015 uviedla, že rešpektuje rozhodnutie
okresného súdu, že žalovaná 2/, ktorá je zamestnaná u žalovanej 1/, nie je pasívne legitimovaná.

40. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k odvolaniu opätovne poukázala na rozhodnutia súdov z ktorých vyplýva, že
ak dôjde k usmrteniu tretej osoby v dôsledku protiprávneho konania zamestnanca právnickej osoby, ktorý
sa činu dopustil v bezprostrednej miestnej, časovej a vecnej súvislosti s plnením pracovných úloh pre
zamestnávateľa, zodpovedá za zásah do práv na ochranu osobnosti výlučne zamestnávateľ - právnická
osoba. Tvrdenia žalobkyne o osobnej, individuálnej zodpovednosti žalovanej 2/ nemá oporu v zákone,
čo žalobkyňa bez náležitého právneho zdôvodnenia odmieta. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že zodpovednosť
žalovanej nemala byť vylúčená v dôsledku excesu pri plnení pracovných povinností, jej argumentácia
nezohľadňuje základné princípy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri činnosti právnickej osoby tými,
ktorých právnická osoba na túto činnosť použila v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Nie každé porušenie právnej povinnosti, nesplnenie zmluvnej povinnosti, je excesom. Argumentácia
žalobkyne je v rozpore s judikatúrou všeobecných súdov, na ktorú v konaní žalovaná poukázala,
napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/228/2012 z 26. 09. 2013 uverejnený v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk pod R 128. Z právnej úpravy § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že za škodu zodpovedá výlučne zamestnávateľ alebo zamestnanec a ich solidárna zodpovednosť je
normatívne vylúčená. Okresný súd sa s námietkami žalobkyne náležite a preskúmateľne vysporiadal,
svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. Z uvedených dôvodov navrhla napadnutý rozsudok
potvrdiť. Vzhľadom na tragické okolnosti prípadu si žalovaná 2/ neuplatnila nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia ani v odvolacom konaní.

41. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 12Co/299/2015-168 zo dňa 18.02.2016 vo výroku I
čiastočný rozsudok č.k. 4C/132/2013-113 zo dňa 04.12.2014 potvrdil a vo výroku II. nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania žalovanej 2/.

42. Súd vytýčil termín pojednávania na 23.02.2017, na ktoré predvolal strany sporu. Na pojednávaní
žalobkyňa uviedla, že s názorom a s námietkou premlčania nesúhlasí. Má za to, že ak pri výsluchu v
trestnom konaní sa žalobkyňa pripojila k trestnému stíhaniu a uplatnila si náhradu škody, ktorá zjavne



sa týka zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy, takéto uplatnenie náhrady škody v trestnom konaní bolo
plne v súlade s vtedy účinným Trestným poriadkom, podľa ktorého bolo možné už aj v trestnom konaní
uplatňovať náhradu škody, ktorá spočíva v nemajetkovej ujme spôsobenej trestným činom. Upozornila aj
na znenie rozsudku vydaného v trestnom konaní č. 2T/172/2006-416 v časti náhrady škody spôsobenej
žalobkyni, pretože v tejto časti bola poškodená W. D. odkázaná s nárokom na náhradu škody na
občianske súdne konanie. Je teda zrejmé, že aj trestný súd posudzoval otázku náhrady nemajetkovej
ujmy vo svojom konaní, o tejto však nerozhodol, ale odkázal žalobkyňu na občianske súdne konanie; je
teda zrejmé, že uplatnením toho nároku v trestnom konaní došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby
a po rozsudku odvolacieho súdu v tejto trestnej veci bola žaloba riadne uplatnená ešte pred uplynutím
premlčacej doby. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno považovať za premlčaný,
pretože počas trestného konania premlčacia doba neplynula.

43. V priebehu pojednávania žalobkyňa uviedla, že nesúhlasí so vznesenou námietkou premlčania a
trvá na tom, aby bolo vykonané dokazovanie osobným výsluchom žalobkyne a jej rodičov.

44. Na pojednávaní sa žalovaná pridržala svojich doterajších vyjadrení a uviedla, že nemá žiadne návrhy
na vykonanie dokazovania.

45. Súd návrh na vykonanie dokazovania výsluchom rodičov žalobkyne zamietol.
46. Žalobkyňa doplnila, že sa vydala, s čím súvisí aj zmena jej priezviska. V súčasnej dobe sa nevolá W.
D., ale W. O.. Záverom zhrňujúc skutkové a právne okolnosti prípadu uviedla, že sa pridržiava svojich
skutkových a právnych vyjadrení a trvá na podanej žalobe.

47. Žalovaná záverom uviedla, že súhlasí s tým, aby súd v prípade, ak to uzná za dôvodné, zaviazal
žalovanú stranu k písomnému ospravedlneniu sa žalobkyni v znení uvedenom v žalobnom petite. Vo
zvyšnej časti navrhla žalobu zamietnuť.

48. Súd vykonal dokazovanie tak, že sa oboznámil so žalobou, s písomným vyjadrením žalovanej
2/ k žalobe doručeným súdu 07.06.2013, s písomným vyjadrením žalovanej 1/ k žalobe doručeným
súdu 07.06.2013, s písomným vyjadrením žalobkyne doručeným súdu dňa 10.10.2013 a s pripojenými
listinnými dokladmi - zápisnicou o výsluchu svedka - poškodeného zo dňa 11.09.2006, ČVS: ORP - 114/
OdV-BR-2005, zápisnicou o výsluchu svedka - poškodeného zo dňa 03.05.2005, ČVS: ORP - 114/OdV-
BR-2005, s písomným vyjadrením žalovanej 2/ označeným ako „Stanovisko žalovanej 2/“ doručeným
súdu dňa 13.05.2014 a s listinnými dokladmi k nemu pripojenými, s písomným vyjadrením žalobkyne
doručeným súdu 04.06.2014, s písomným vyjadrením žalovanej 2/ doručeným súdu dňa 11.06.2014 a
s pripojenými listinnými dokladmi, najmä s pracovnou zmluvou s absolventom zo dňa 18.07.1985 a s
dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 31.08.2007, ako aj s vyjadreniami právneho zástupcu žalobkyne,
splnomocnenej zástupkyne žalovanej 1/ a právneho zástupcu žalovanej 2/, ako aj oboznámením sa s
pripojeným spisom Okresného súdu Brezno sp. zn. 2 T/172/2006.

49. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd zistil v podstatných okolnostiach tento skutkový stav :

50. Žalobkyňa sa podanou žalobou v nadväznosti na čiastočný rozsudok tunajšieho súdu č.k.
4C/132/2013-113 zo dňa 04.12.2014 domáha, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaslať jej list s
písomným ospravedlnením v znení, ktorý špecifikovala v podanej žalobe. Súčasne sa domáha, aby súd
zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť jej titulom vzniknutej nemajetkovej ujmy sumu vo výške 150 000,-
Eur. Uplatnila si aj nárok na priznanie náhrady trov konania.

51. Žalobou uplatnených nárokov sa domáha v podstate na tom skutkovom základe, že konaním
žalovanej boli porušené práva na ochranu jej osobnosti, a to jednak jej vlastné, ako aj jej nenarodeného
dieťaťa. Ako prvorodička sa s plnou dôverou obrátila na nemocnicu a jej lekárov v čase, kedy bola
v rizikovom tehotenstve a potrebovala ich lekársku starostlivosť o seba a o svoje dieťa. Adekvátna
lekárska starostlivosť jej však bola vinou žalovanej poskytnutá nedostatočne. To malo za následok smrť
jej dieťaťa ešte pred jeho narodením. Jej osobne tým vznikla silná osobná trauma, pretože stratila dieťa,
ktoré malo právo na život a ktorému bolo toto právo odopreté neadekvátnym správaním sa lekárov
pri pôrode. Spôsobenú ujmu, ktorá jej konaním žalovanej vznikla, konkretizovala v troch rovinách.
Jednak jej samotnej nebola poskytnutá dostatočná zdravotná starostlivosť C.. K. T., zamestnankyňou
žalovanej, v dôsledku čoho ona sama trpela. Počas hospitalizácie v nemocnici bola na nemocničnej



izbe ponechaná sama bez akejkoľvek pomoci ošetrujúceho personálu, ktorý sa na ňu neprišiel ani
pozrieť. Samotné zistenie problematického priebehu pôrodu a zvolanie zdravotníckeho personálu na
operačnú sálu trvalo jednu hodinu a 25 minút. V dôsledku toho došlo k smrti jej nenarodeného dieťaťa.
Poukázala na to, že zo znaleckých posudkov, ktoré boli urobené v priebehu trestného konania vyplýva,
že dieťa sa mohlo narodiť živé. Samotní znalci označili za úmrtie jej dieťaťa zodpovednú ako žalovanú
a aj C.. K. T., a to jednak z hľadiska nedostatočnej organizácie práce, ako aj z hľadiska priameho
výkonu nesprávneho poskytovania zdravotníckej starostlivosti zo strany C.. K. T.. V druhej rovine teda
vidí žalobkyňa spôsobenú ujmu v tej skutočnosti, že vyššie uvedeným pochybením žalovanej bola
spôsobená smrť jej dieťaťa. Postupom žalovanej bolo jej nenarodenému dieťaťu odopreté právo na
život. Ona ako matka dieťaťa je jedinou osobou, ktorá sa môže domáhať satisfakcie. Aj dieťa má právo
na náhradu ujmy, ktorá mu bola spôsobená tým, že mu nebolo dopriate právo na život. Ďalšiu rovinu
spôsobenej ujmy žalobkyňa špecifikovala v tom smere, že po smrti jej nenarodeného dieťaťa, ktoré
zomrelo v dôsledku nedostatočnej zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej, utrpela ona sama veľkú
psychickú traumu. Po prepustení z nemocnice bola v takom psychickom stave, že uvažovala o spáchaní
samovraždy. Utešovali ju jej rodičia, ktorí jej boli v danej situácii oporou. Približne po mesiaci odišla do
Španielska za svojim partnerom, avšak jej vzťah s ním sa po krátkej dobe rozpadol. Poukázala aj na
to, že v priebehu siedmich rokov trestného konania sa zúčastňovala vyšetrovacích úkonov, pojednávaní
súdu a dôvodne očakávala, že súd rozhodne o obžalobe a určí vinníka za smrť jej nenarodeného dieťaťa.
Za ujmu spočívajúcu v tom, že ona sama prežila a utrpela v súvislosti s príchodom dieťaťa na svet ťažké
a veľké bolesti, jej dieťa sa nenarodilo živé, v dôsledku čoho následne utrpela ťažkú psychickú traumu,
požaduje od žalovanej jednak ospravedlnenie, pretože adekvátneho ospravedlnenia a prejavenia ľútosti
sa jej zo strany žalovanej napriek jej pochybeniu nedostalo, ako aj zaplatenie sumy vo výške 150 000,-
Eur ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, zaplatenia ktorej sa domáha od žalovanej. Tvrdí, že
hoci jej bezprostredne po tragickej udalosti primár gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia nemocnice v
J. C.. P. a ošetrujúca lekárka C.. T. vyjadrili ľútosť vo svojom mene a v mene zdravotníckeho zariadenia,
takéto vyjadrenie ľútosti nemožno považovať za dostatočné ospravedlnenie najmä z toho hľadiska,
aké pochybenia na strane zdravotníckeho personálu, vybavenia a zaužívaných postupov nemocnice v
Brezne boli v priebehu trestného konania zistené. Na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy a nároku
na zaplatenie sumy vo výške 150 000,- Eur ako adekvátnej náhrady za vzniknutú ujmu navrhla vykonať
dokazovanie výsluchom svojich rodičov ako svedkov.

52. Žalovaná so žalobou nesúhlasí a žiada ju v celom rozsahu zamietnuť. Vzniesla námietku premlčania
práva uplatneného podaným návrhom. Dôvodí, že žalobou uplatnené právo podlieha premlčaniu vo
všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zákonníka, ktorá uplynula dňa XX.XX.XXXX. Vzhľadom
na to, že žalobkyňa podala žalobu na súd až dňa XX.XX.XXXX, nemožno jej nárok priznať, pretože je už
premlčaný. Tvrdí, že z jej strany, ako aj zo strany ošetrujúcej lekárky C.. K. T. došlo k vyjadreniu ľútosti
žalobkyni a jej rodičom jednak v mene zdravotníckeho zariadenia, ako aj v mene ošetrujúcej lekárky.
Poukazuje tiež na skutočnosť, že zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa sama
mohla zabrániť vzniku poškodenia zdravia novorodenca, pokiaľ by sa bola podrobila riadnej a včasnej
diagnostike v zdravotníckom zariadení počas tehotenstva vo forme tzv. skríningu. Uvedenú povinnosť
však sama žalobkyňa zanedbala. Žalovaná preto navrhuje, aby súd v ďalšom priebehu konania vykonal
znalecké dokazovanie na objasnenie skutočnosti, aký vplyv malo správanie samotnej žalobkyne ako
budúcej matky v priebehu
jej tehotenstva na životaschopnosť plodu. V prípade úspechu v konaní si žalovaná nárok na náhradu
trov konania neuplatnila.

53. V priebehu trestného konania vedeného pod sp.zn. 2T/172/2006 bola žalobkyňa vypočutá dňa
11.09.2006 o 8.25 hodine ako svedkyňa - poškodená. Žalobkyňa bola pred začatím výsluchu O. poučená
o možnosti uplatniť si právo na náhradu škody v zmysle § 46 zákona č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok).
V priebehu výsluchu žalobkyňa uviedla, že sa pripája k trestnému stíhaniu obvinených C.. W. P. a C..
K. T. a žiada náhradu škody, a to finančné odškodnenie. Na hlavnom pojednávaní tunajšieho súdu dňa
22.02.2012 žalobkyňa uviedla, že žiada náhradu škody bez špecifikácie, ktorú ponecháva na zvážení
súdu.

54. Rozsudkom Okresného súdu Brezno č.k. 2T/172/2006-416 zo dňa 16.04.2012 súd uznal C.. K. T.,
nar. XX.XX.XXXX za vinnú z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 01.01.2006 na tom skutkovom základe, že potom, čo dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hodine nastúpila
ako staršia sekundárna lekárka do ústavnej pohotovostnej služby do NsP Brezno n.o. na gynekologicko-



pôrodnícke oddelenie, v dostatočnej miere nesledovala zdravotný stav už hospitalizovanej rodičky
W. D., zároveň náležite nevyhodnotila kardiotokografické záznamy, v dobe od XX.XX hodiny až do
XX.XX hodiny dňa XX.XX.XXXX nezabezpečila realizovanie ďalšieho kardiotokografického záznamu,
sledovanie oziev plodu, prípadne iných potrebných úkonov a neverifikovala, či u nej nenastupuje
pôrodná činnosť, hoci išlo o prvorodičku po termíne pôrodu, ktorej už mala odtiecť plodová voda, a
preto nezistila včas ohrozenie plodu nedostatkom kyslíka - hypoxiou a nevykonala včas cisársky rez;
zistila to až dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hodine, keď bol v kritickom stave; aj v dôsledku toho došlo v
priebehu pôrodu o XX.XX hodine k vnútromaternicovému uduseniu novorodenca ženského pohlavia,
čím inému z nedbanlivosti spôsobila smrť. Za uvedený skutok bola C.. K. T. odsúdená na peňažný
trest vo výmere 300,- Eur, pričom súd jej pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu
ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere jeden mesiac. C.. W. P. ako ďalšieho obžalovaného
v predmetnej trestnej veci tunajší súd za skutok, ktorý mal spáchať tak, že v dobe od XX.XX.XXXX od
XX.XX hod. do XX.XX.XXXX do XX.XX hod. v NsP Brezno n.o. na gynekologicko-pôrodníckom oddelení
poskytol nedostatočnú zdravotnú starostlivosť rodičke W. D., ktorá bola prijatá dňa XX.XX.XXXX o
XX.XX hod. na tomto oddelení za účelom pôrodu, pričom ju oneskorene a nedostatočne vyšetril napriek
tomu, že išlo o rizikové tehotenstvo a následne nesprávne vyhodnotil kardiotokografické záznamy zo dňa
XX.XX.XXXX o XX.XX hod. a zo dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hod., hoci uvedené záznamy nasvedčovali
prítomnosti znakov ohrozenia plodu nedostatkom kyslíka - hypoxiou, v dôsledku čoho zapríčinil spolu
s C.. K. T., že rodičke W. D. nebol včas vykonaný operačný zákrok - cisársky rez, ale tento sa vykonal
až dňa XX.XX.XXXX o XX.XX hod. v čase kritického stavu novorodenca ženského pohlavia, čo malo
za následok jeho úmrtie vnútromaternicovým udusením v priebehu pôrodu, ktorý obžaloba kvalifikovala
ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006, spod obžaloby
prokurátora oslobodil, pretože tento skutok nie je trestným činom. Okresný súd Brezno podľa § 288 ods.
1 Tr. por. účinného od 01.01.2006 poškodenú W. D. odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske
súdne konanie, keďže návrh na náhradu škody bol neurčitý, a poškodená žiadala priznať náhradu škody
len všeobecne bez toho, aby určila jej základ a výšku, pričom tieto ponechala na zvážení súdu. Súd v
rozsudku taktiež uviedol, že okrem konania obžalovanej sa na spôsobení následku podieľalo viacero
faktorov, pričom pre určenie presného podielu zavinenia by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie,
ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho; navyše, súd by mohol rozhodnúť len o
uložení povinnosti nahradiť škodu iba voči C.. T., ktorá je v procesnom postavení obžalovanej.

55. Proti rozsudku tunajšieho súdu č.k. 2 T/172/2006-416 zo dňa 16.04.2012 podal odvolanie prokurátor
Okresnej prokuratúry Brezno, ako aj v tom čase obžalovaná C.. K. T.. Krajský súd v Banskej Bystrici
uznesením č.k. 2To/101/12-483 zo dňa 08.11.2012 odvolanie prokurátora a obžalovanej C.. K. T.
zamietol. Rozsudok tunajšieho súdu tak nadobudol právoplatnosť. Proti právoplatnému rozsudku č.k.
2T/172/2006-416 zo dňa 16.04.2012 podala dňa 14.12.2015 dovolanie C.. K. T.. Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením č.k. 4Tdo/29/2016-517 zo dňa 15.11.2016 dovolanie C.. K. T. odmietol.

56. Súd pri rozhodovaní o podanej žalobe vychádzal najmä z týchto ustanovení zákona:

57. Podľa § 11 O.z., fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

58. Podľa § 13 ods. 1 O.z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

59. Podľa § 13 ods. 2 O.z., pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

60. Podľa § 13 ods. 3 O.z., výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

61. Podľa § 15 O.z., po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi
a deťom, a ak ich niet, jej rodičom.



62. Podľa § 16 O.z., kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu,
zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

63. Podľa § 100 ods. 1 O.z., právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa ods. 2, premlčujú sa všetky majetkové práva s
výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ust. § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

64. Podľa § 101 O.z., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

65. Podľa § 112 O.z., ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného
orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania
neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného
príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

66. Podľa § 415 O.z., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

67. Podľa § 420 ods. 1 O.z., každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa ods. 2, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri
ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa
tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Podľa ods. 3, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže že škodu nezavinil.

68. Podľa § 853 ods. 1 Obč. zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani
týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj
účelom im najbližšie.

69. Ako vyplýva z citovanej právnej úpravy, predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť nielen
veci, práva, tvorivé výsledky ľudskej činnosti, ale aj určité nehmotné hodnoty a stránky osobnosti človeka.
Sú nimi napr. meno, česť, dôstojnosť, telesná integrita a pod., alebo na hmotnom substráte zachytený
prejav osobnosti, napr. písomnosti súkromnej povahy. Predmetom ochrany je osobnosť fyzickej osoby
v jej celistvosti. Čiastkové osobnostné práva sú preto chránené len v rámci celkovej osobnosti. Preto
aj výpočet jednotlivých čiastkových osobnostných práv v § 11, ktoré vytvárajú jednotné, základné
osobnostné práva, je len demonštratívny.

70. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je
neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z
hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Za neoprávnený nemožno považovať zásah do osobnostnej sféry,
ak ide o okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania (napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc,
nutná obrana či krajná núdza).

71. Zo samotnej žaloby a z jej odôvodnenia vyplýva, že dotknutým osobnostným právom má byť
právo na ochranu súkromia a právo na rodinný život. Súd konštatuje, že v konaní bolo preukázané,
že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, a to do jej práva na súkromie a do práva na
rodinný život. Žalobkyňa sa ako prvorodička s plnou dôverou obrátila na nemocnicu a jej lekárov v
čase, kedy bola v rizikovom tehotenstve a potrebovala ich lekársku starostlivosť o seba a o svoje
dieťa. Adekvátna lekárska starostlivosť jej však vinou žalovanej bola poskytnutá nedostatočne. To malo
za následok smrť jej dieťaťa ešte pred jeho narodením. Jej osobne tým, vychádzajúc z jej vyjadrení,
vznikla silná osobná trauma, pretože stratila dieťa, ktoré malo právo na život a ktorému bolo toto právo
odmietnuté neadekvátnym správaním sa lekárov pri pôrode. Ako to vyplýva z rozsudku tunajšieho súdu
č.k. 2T/172/2006-416 zo dňa 16.04.2012 a z trestného spisu sp.zn. 2T/172/2006 je nesporné, že C..
K. T., nar. XX.XX.XXXX konala v rámci pracovno-právnych povinností pracovnú činnosť pre žalovanú
ako pre svoju zamestnávateľku. Nedopustila sa pritom žiadneho „excesného“ konania v tom smere,
že by prekročila kompetencie, práva alebo povinnosti, ktoré jej vyplývajú z pracovnej zmluvy. Pri jej
činnosti, dôsledkom ktorej bol vznik protiprávneho následku, bola bez akýchkoľvek pochybností daná



bezprostredná súvislosť, a to miestna - riadny výkon práce na pracovisku, časová - pracovný výkon
službukonajúceho ošetrujúceho lekára v riadnej službe, ako aj vecná - výkon práce a plnenie pracovných
úloh pre zamestnávateľa. Je preto objektívne preukázané, že relevantná činnosť C.. K. T. v rozhodnom
období, kedy došlo k tragickej udalosti, nebola postihnutá absenciou miestneho, časového a ani vecného
vzťahu k plneniu úloh v prospech zamestnávateľa NsP Brezno n.o. a že sa zo subjektívneho hľadiska,
ako aj z hľadiska objektívneho, jednalo o plnenie pracovných úloh zamestnanca. Súd v tejto súvislosti
poukazuje aj na závery trestného konania, z ktorých vyplýva, že C.. K. T. spôsobila protiprávny následok
ako zamestnankyňa žalovanej. Právna norma obsiahnutá v § 420 ods. 2 Obč. zákonníka sa v
celom rozsahu vzťahuje aj na tento prípad zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti.
Na zodpovednosť za zásah do práva osoby na súkromie v zmysle § 11 Obč. zákonníka totiž možno
aplikovať ust. § 420 ods. 2 Obč. zákonníka per analogiam. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/228/2012 zo dňa 26.09.2013. Súd preto z vyššie uvedených dôvodov
posudzoval konanie C.. K. T., ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, za konanie
žalovanej ako zamestnávateľa C.. K. T. v rozhodnom období.

72. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd považuje za odôvodnenú požiadavku žalobkyne
na morálne zadosťučinenie spôsobom požadovaným v žalobe, t.j. ospravedlnením sa žalovanej
žalobkyni. Text ospravedlnenia v znení, v ktorom bol žiadaný zo strany žalobkyne voči žalovanej,
zodpovedá potrebe zadosťučinenia stavu vyvolaného žalovanou. Súd preto nevykonal žiadne jeho
korekcie. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I.
rozsudku a žalovanej uložil povinnosť zaslať žalobkyni list s ospravedlnením nasledujúceho obsahu:
„Ospravedlňujeme sa Vám za to, že sme Vám a Vášmu dieťatku v dňoch XX.XX.XXXX až XX.XX.XXXX
neposkytli potrebnú zdravotnú starostlivosť. Ospravedlňujeme sa Vám, že v dôsledku nedostatkov v
nami poskytovanej zdravotnej starostlivosti sme spôsobili smrť Vášho dieťaťa.“

73. Žalobkyňa sa žalobou domáha aj poskytnutia primeraného zadosťučinenia spočívajúceho vo
finančnej satisfakcii vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predpokladom pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je skutočnosť, že poskytnutie len morálnej satisfakcie je
nepostačujúce vzhľadom na závažnosť zásahu do osobnostných práv žalobcu. V danom prípade
odstránenie následkov zásahov a obnovenie pôvodného stavu nie je možné vzhľadom na trvalosť
a nemennosť následkov. Následky vyvolané konaním zamestnancov žalovanej v dňoch XX. -
XX.XX.XXXX, ktoré viedlo k smrti dieťaťa žalobkyne, nemožno nijakým spôsobom zvrátiť a odstrániť.
Trestné konanie, uloženie peňažného trestu a jeho vykonanie zamestnankyňou žalovanej, jej ľútosť nad
konaním je pre žalobkyňu morálnou satisfakciou, avšak podľa názoru súdu, nepostačujúcou, vzhľadom
na závažnosť spôsobeného zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Preto je dožadovanie sa aj
finančného zadosťučinenia v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zo strany žalobkyne
dôvodné.
74. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zdôvodnila sčasti tým, že jej
samotnej nebola v dňoch XX. - XX.XX.XXXX poskytnutá dostatočná zdravotná starostlivosť C.. K. T.,
zamestnankyňou žalovanej, v dôsledku čoho ona sama trpela. Počas hospitalizácie v nemocnici bola
na nemocničnej izbe ponechaná sama bez akejkoľvek pomoci ošetrujúceho personálu, ktorý sa na ňu
neprišiel ani pozrieť. Samotné zistenie problematického priebehu pôrodu a zvolanie zdravotníckeho
personálu na operačnú sálu trvalo jednu hodinu a 25 minút. V dôsledku toho došlo k smrti jej
nenarodeného dieťaťa. Poukázala na to, že zo znaleckých posudkov, ktoré boli urobené v priebehu
trestného konania vyplýva, že dieťa sa mohlo narodiť živé. Samotní znalci označili za úmrtie jej dieťaťa
zodpovednú žalovanú, ako aj C.. K. T., a to jednak z hľadiska nedostatočnej organizácie práce, ako
aj z hľadiska priameho výkonu nesprávneho poskytovania zdravotníckej starostlivosti zo strany C.. T..
Žalobkyňa vníma spôsobenú ujmu aj v tej skutočnosti, že vyššie uvedeným pochybením žalovanej bola
spôsobená smrť jej dieťaťa. Postupom žalovanej bolo jej nenarodenému dieťaťu odopreté právo na
život. Ako matka dieťaťa je jedinou osobou, ktorá sa môže domáhať satisfakcie. Aj dieťa má právo
na náhradu ujmy, ktorá mu bola spôsobená tým, že mu nebolo dopriate právo na život. Ďalšiu rovinu
spôsobenej ujmy žalobkyňa špecifikovala v tom smere, že po smrti jej nenarodeného dieťaťa, ktoré
zomrelo v dôsledku nedostatočnej zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej, utrpela ona sama veľkú
psychickú traumu. Po prepustení z nemocnice bola v takom psychickom stave, že uvažovala o spáchaní
samovraždy. Utešovali ju jej rodičia, ktorí jej boli oporou. Približne po mesiaci odišla do Španielska za
svojim partnerom, avšak jej vzťah s ním sa po krátkej dobe rozpadol.

75. Žalobkyňa žiada priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 150 000,- Eur.



76. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá platí
vo všetkých prípadoch, keď zákon pre jednotlivé práva neráta s osobitnou (kratšou či dlhšou) premlčacou
dobou. Všeobecná premlčacia doba je ustanovená v dĺžke troch rokov. Všeobecná premlčacia doba
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne posudzované - vykonať (uplatniť) po prvý raz. Týmto
dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde,
teda keď je actio nata. Preto nie je rozhodujúce, z akého dôvodu, t.j. či subjektívneho alebo objektívneho
tak oprávnený subjekt neurobil (napr. preto, že o svojom práve nevedel, že mu vo vykonaní práva bránila
určitá prekážka, akou je choroba, a pod.).

77. Ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo na inom príslušnom orgáne, premlčacia
doba počas konania neplynie, a to za predpokladu, že veriteľ v konaní riadne pokračuje. Význam
zastavenia premlčania spočíva v tom, že počas riadneho pokračovania v konaní sa premlčacia doba
nemôže skončiť. Uplatnením práva s uvedenými dôsledkami nie je jeho uplatnenie len voči dlžníkovi,
hoci aj doporučeným listom. Právo je uplatnené včas, t.j. v premlčacej dobe, ak návrh na začatie
konania (žaloba) dôjde súdu najneskôr v posledný deň premlčacej doby. Nestačí teda podať žalobu
na pošte v posledný deň tejto lehoty, lebo ide o hmotnoprávnu lehotu, ktorá sa o dobu prepravy na
súd alebo iný príslušný orgán nepredlžuje. Ak však posledný deň premlčacej doby pripadne na sobotu,
nedeľu alebo sviatok, posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 122 ods. 3 Obč.
zákonníka). Uplatnením práva sa rozumie nielen uplatnenie na súde v civilnom konaní, ale aj v trestnom,
priestupkovom alebo podobnom konaní.

78. Tunajší súd preveril, či v súlade s námietkou premlčania vznesenou žalovanou nedošlo k premlčaniu
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 150 000,- Eur. Počiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. K zásahu do práv žalobkyne došlo XX. - XX.XX.XXXX,
teda premlčacia doba začala plynúť dňa XX.XX.XXXX. Súd musí po preverení pripojeného spisu
tunajšieho súdu sp. zn. 2 T/172/2006 konštatovať, že žalobkyňa si v priebehu trestného konania uplatnila
len nešpecifikovanú náhradu škody voči obvineným/obžalovaným, bez jej konkretizácie a bez aspoň
približného určenia uplatňovanej sumy. Pre spočívanie plynutia premlčacej doby v zmysle ustanovenia
§ 112 Občianskeho zákonníka je nevyhnutné, aby si poškodená v adhéznom konaní uplatnila svoj nárok
čo do dôvodu a výšky s dostatočnou určitosťou tak, aby o tomto mohol súd konajúci v trestnej veci
rozhodnúť, k čomu s poukazom na rozsudok č.k. 2T/172/2006-416 zo dňa 16.04.2012 nedošlo; nestačí
totiž iba vyjadrenie poškodenej, že sa pripája k trestnému konaniu a žiada náhradu škody. Žalobkyňa
si teda v priebehu trestného konania neuplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho premlčacia doba počas trestného konania
nespočívala. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobkyňa uplatnila až podaním
predmetnej žaloby na súde dňa 19.03.2013. Keďže premlčacia doba začala plynúť dňa 29.03.2005 a k
jej uplynutiu došlo 29.03.2008, nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zaplatenia
ktorej sa domáha podanou žalobou, je ku dňu podania žaloby, t. j. k 19.03.2013 premlčaný.

79. Súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, že uplatnenie námietky premlčania ohľadom nároku
žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku
čoho súd nemôže námietku premlčania akceptovať. Preverením situácie, za ktorej došlo k uplatneniu
námietky premlčania, súd nezistil existenciu takých skutočností, t.j. výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi natoľko výnimočnej intenzity, ktoré by odôvodňovali tak výrazný zásah súdu do princípu právnej
istoty, akým by bolo neakceptovanie vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej. Žalobkyňa
svojim konaním, resp. nečinnosťou (neuplatnením si riadneho nároku v trestnom konaní) zapríčinila
márne uplynutie premlčacej doby, a preto súd nevidí dôvod, pre ktorý by mal žalovanou vznesenú
námietku premlčania považovať za rozpornú s dobrými mravmi a ako takú ju odmietnuť.

80. Súd z vyššie uvedených dôvodov návrh žalobkyne voči žalovanej na zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 150 000,- Eur ako premlčaný zamietol. Pre úplnosť súd
konštatuje, že premlčanie sa nevzťahuje na tú časť žaloby, ktorou si žalobkyňa voči žalovanej uplatnila
nárok na písomné ospravedlnenie (§ 100 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka) a ktorej súd tak, ako
je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku, vyhovel.



81. Súd v zmysle § 185 ods. 1 C.s.p. zamietol návrh žalobkyne na vykonanie dokazovania výsluchom jej
rodičov, keďže s ohľadom na premlčanie uplatneného nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch tak, ako je uvedené vyššie a vzhľadom na to, že súd vyhovel žalobe v časti požadovaného
ospravedlnenia žalovanej žalobkyni, voči ktorému nemala námietky ani žalovaná strana, by tieto dôkazy
nijako neprispeli k objasneniu skutkového alebo právneho stavu danej veci.

82. V priebehu konania si žalovaná neuplatnila nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa si v žalobe
uplatnila právo na náhradu trov konania.

83. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

84. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

85. V danom prípade súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 2
C.s.p., podľa ktorého, ak má účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

86. Pre účely určenia pomery úspechu medzi účastníkmi súd preskúmal uplatňovaný nárok žalobkyne
ku dňu podania žaloby. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby bola žalovanej uložená povinnosť
zaslať žalobkyni ospravedlňujúci list so znením uvedeným v žalobe, ako aj povinnosť zaplatiť jej sumu
150 000,- Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

87. Súd návrhu žalobkyne v časti, ktorou sa domáhala, aby bola žalovanej uložená povinnosť zaslať
žalobkyni ospravedlňujúci list so znením uvedeným v žalobe, vyhovel a v časti, ktorou sa od žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 150 000,- Eur, žalobu zamietol.

88. Úspech žalobkyne v predmetnom konaní teda predstavoval 50 % a neúspech 50 %. Rovnako úspech
žalovanej v predmetnom konaní predstavoval 50 % a neúspech 50 %.

89. S ohľadom na rovnaký pomer úspechu a neúspechu v konaní oboch strán, súd v zmysle § 255 ods.
2 C.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, a žiadnej zo strán nepriznal právo na
náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia písomne v dvoch
vyhotoveniach prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 362 1 C.s.p.). Odvolanie musí mať
náležitosti požadované ustanovením § 127 ods. 1 C.s.p., tzn. musí obsahovať označenie súdu,
ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané a datované.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 C.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 C.s.p.).