Nemocnica s poliklinikou Brezno, n.o.


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/299/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6313202754
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6313202754.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov JUDr.
Alexandra Mojša a JUDr. Ivice Hanuskove, v právnej veci navrhovateľky W. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom
J., T. 1, zastúpenej advokátom JUDr. Marianom Hollým, Advokátska kancelária Brezno, B. Němcovej
1/A, proti odporcom 1/ Nemocnica s poliklinikou Brezno, n. o., so sídlom Brezno, Banisko 1, IČO: 31
908 969, 2/ C.. K. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., L. L. XXXX/XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou
Sedlačko & Partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o ochranu osobnosti
a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľky proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu
Brezno č. k. 4C/132/2013 - 113 zo dňa 04. 12. 2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd čiastočný rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporkyni 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Brezno napadnutým čiastočným rozsudkom rozhodol tak, že návrh voči odporkyni 2/ v
celom rozsahu zamietol a odporkyni 2/ náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľka sa návrhom
podaným 19. 03. 2013 proti odporcom 1/ a 2/ domáhala, aby je do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia zaslali ospravedlňujúci list a aby jej navrhovateľke spoločne a nerozdielne zaplatili
nemajetkovú ujmu v sume 150.000 EUR do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V návrhu uviedla,
že v roku 2005 bola tehotná, išlo o jej prvé tehotenstvo, bolo rizikové, ale bez potreby predbežnej
hospitalizácie. Dňa 26. 03. 2005 vo večerných hodinách navrhovateľke odtiekla plodová voda a
dostavila sa do nemocnice v J., kde ju o 23,20 hod hospitalizovali za účelom pôrodu. Všetky
vstupné vyšetrenia spravila sestrička bez prítomnosti službukonajúceho lekára. Dňa 27. 03. 2005
ráno nastúpila službu odporkyňa 2/, ktorá nesprávne vyhodnotila vstupné vyšetrenia. V noci z 27.
na 28. 03. 2005 mala navrhovateľka veľké bolesti. Z izby, v ktorej bola umiestnená, sa nemohla
dovolať pomoci, lebo na izbe nebolo žiadne signalizačné zariadenie. Na volanie jej nik neodpovedal
a v bolestiach nebola schopná vyjsť na chodbu. Bez pomoci a záujmu personálu bola ponechaná
úplne sama do rána, kedy o 04.50 hod dňa 28. 03. 2005 prišla sestrička urobiť ďalšie vyšetrenie.
Pri CTG vyšetrení bola zistená nedostatočná činnosť srdca plodu a navrhovateľka bola preložená na
operačnú sálu. Zabezpečenie operácie a operačného týmu prebehlo chaoticky a neprofesionálne a
operácia začala až o 06.15 hod. Z uvedených dôvodov sa očakávané dieťa navrhovateľky udusilo v jej
tele ešte pred operáciou, lekárom sa dieťa po operácii nepodarilo oživiť. Vec bola riešená v trestnom
konaní, postup lekárov bol preverovaný znaleckými posudkami. V znaleckom posudku č. 123/2011,
ktorý vypracoval Inštitút forenzných medicínskych expertíz, s. r. o., boli konštatované nedostatky v
práci zdravotníckeho personálu, ktoré vychádzali z nedostatkov nemocnice v technickom vybavení a
chaotickej organizácie práce. Odporkyňa 2/ bola uznaná vinnou z trestného činu ublíženia na zdraví. V
decembri 2012 bolo navrhovateľke doručené rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici o zamietnutí



odvolania odporkyne 2/ proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 2T 172/2006-416 z 16. 04. 2012.
Skutočnosť, že trestné konanie bolo stále neukončené, malo na psychiku navrhovateľky nepriaznivý
vplyv. Navrhovateľka takmer sedem a trištvrte roka stále opakovane myslela na dieťa, ktoré sa vinou
lekárov a nemocnice nenarodilo. V priebehu trestného konania si odporkyňa 2/ žiadnu chybu nechcela
pripustiť. Navrhovateľka k námietke premlčania vznesenej odporcami uviedla, že v trestnom konaní
náhradu škody uplatnila a s touto otázkou sa Okresný súd Brezno vysporiadal v rozsudku č. k. 2T
172/2006-416 z 16. 04. 2012 tak, že navrhovateľku odkázal na občiansko-právne konanie. V trestnom
konaní bol právny základ daný, nebola určená len výška požadovanej náhrady. Jej nárok bol v trestnom
konaní uplatnený a počas trestného konania premlčacia lehota spočívala. Od vyhlásenia rozsudku v
trestnom konaní do podania žaloby uplynulo 11 mesiacov a dva dni a celkovo 2 roky, 4 mesiace a 20
dní. Primár oddelenia nie je štatutárnym zástupcom odporcu 1/ a nemôže v jeho mene konať navonok.
Jeho bezprostredné vyjadrenie ľútosti navrhovateľka nepovažovala za dostatočné. Prvá časť žalobného
návrhu, v ktorom navrhovateľka požaduje ospravedlnenie, nepodlieha premlčaniu.

Odporkyňa 2/ uviedla, že uplatnený nárok na náhradu vznikol 29. 03. 2005 a v čase podania
návrhu na súd bol už premlčaný. Z právnej úpravy nevyplýva spoločná zodpovednosť odporcov
za zásah do práva na ochranu osobnosti. Pasívna solidarita odporcov nemôže byť založená na
individuálnej vôli navrhovateľky. Odporkyňa 2/ bola a je riadnou zamestnankyňou odporcu 1/. Na
strane odporkyne 2/ nie je daná individuálna zodpovednosť za zásah do práva na ochranu osobnosti
navrhovateľky, ktorá bola vyvolaná úmrtím jej dieťaťa počas pôrodu, pretože všetky úkony pri
poskytovaní zdravotníckej starostlivosti navrhovateľke boli realizované v rámci pracovno-právneho
vzťahu a pri bežnom, pravidelnom plnení pracovných úloh odporkyne 2/ pre zamestnávateľa. Vyjadrenie
poškodenej navrhovateľky v trestnom konaní o náhrade škody nemá za následok spočívanie plynutia
premlčacej doby. Pre určenie výšky škody navrhovateľka neuviedla žiadny dôkaz. Odporkyňa
2/ poukázala na výrazný nepomer medzi uplatnenou peňažnou náhradou a úrovňou odškodnenia
smrteľných následkov v osobnostnej sfére pozostalých. Vzhľadom na § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka odporkyňa 2/ nenesie priamu zodpovednosť za následky v osobnostnej sfére navrhovateľky
bez ohľadu na to, že v trestnom konaní bola uznaná jej vina, lebo konala v rámci pracovno-právnych
povinností pre odporcu 1/. Odporca 1/ tak isto vzniesol námietku premlčania na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v trojročnej premlčacej lehote. Odporca 1/ a primár gynekologicko-pôrodníckeho
oddelenia bezprostredne po tragickej udalosti vyjadrili navrhovateľke a jej rodičom svoju ľútosť aj v mene
zdravotníckeho zariadenia.

Odporkyňa 2/ v priebehu konania vzhľadom na uplatnenie námietky premlčania navrhla, aby súd najskôr
rozhodol o pasívnej legitimácii odporkyne 2/ resp. o tom, či sú zodpovední obaja odporcovia.

Okresný súd vychádzal z toho, že navrhovateľka uplatnila nároky na tom skutkovom základe, že
konaním odporcov boli porušené práva na ochranu osobnosti navrhovateľky aj jej nenarodeného
dieťaťa, pretože vinou odporcov navrhovateľke bola poskytnutá nedostatočná zdravotná starostlivosť.
Jej dieťaťu nebolo dopriate právo na život a navrhovateľka sama utrpela veľkú psychickú traumu.
V priebehu siedmych rokov trestného konania sa zúčastňovala vyšetrovacích úkonov, pojednávaní a
dôvodne očakávala, že súd určí vinníka za smrť jej nenarodeného dieťaťa. Rozsudkom Okresného súdu
Brezno č. k. 2T 172/2006-416 z 16. 04. 2012 bola odporkyňa 2/ uznaná vinnou z trestného činu ublíženia
na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006 a C.. W. P. bol spod rovnakého
skutku obžaloby oslobodený. Okresný súd poškodenú navrhovateľku odkázal s nárokom na náhradu
škody na občianske súdne konanie. Uznesením č. k. 2To 101/2012 - 483 z 08. 11. 2012 Krajský súd v
Banskej Bystrici zamietol odvolanie prokurátora a odporkyne 2/ C.. T..

Okresný súd dospel k záveru, že návrh nie je voči odporkyni 2/ dôvodný. Odporkyňa 2/ bola dňa 28.
03. 2005, v čase tragického úmrtia dieťaťa navrhovateľky riadnou zamestnankyňou odporcu 1/, čo bolo
preukázané pracovnými zmluvami a všetky úkony realizovala v rámci pracovno-právneho vzťahu pre
odporcu 1/ ako svojho zamestnávateľa. Bolo tak objektívne preukázané, že činnosť odporkyne 2/ v
posudzovanom období nebola postihnutá absenciou miestneho, časového ani vecného vzťahu k plneniu
úloh v prospech zamestnávateľa, odporcu 1/. Zo subjektívneho a objektívneho hľadiska sa jednalo o
plnenie pracovných úloh zamestnanca. Súd v trestnom konaní konštatoval, že odporkyňa 2/ sa trestného
činu dopustila ako zamestnankyňa odporcu 1/. Okresný súd ďalej vyslovil záver, že na zodpovednosť
za zásah do práva na súkromie podľa § 11 Občianskeho zákonníka možno aplikovať § 420 ods.
2 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie sa per analogiam vzťahuje aj na posudzovaný prípad



zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti. Na uvedené závery poukázal aj rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012 zo dňa 26. 09. 2013 a Ústavný súd SR v uznesení I
ÚS 137/07 z 23. 08. 2007. V posudzovanej veci bolo potrebné odlišovať trestnoprávnu zodpovednosť
odporkyne 2/ od jej občianskoprávnej zodpovednosti, ktorá bola vylúčená vzhľadom na pracovnoprávny
vzťah odporkyne 2/ u odporcu 1/. Z toho dôvodu odporkyňa 2/ nie je pasívne vecne legitimovaná.

Okresný súd ďalej konštatoval, že premlčanie sa nevzťahuje na prvú časť nároku, ktorým navrhovateľka
požadovala písomné ospravedlnenie a že zo žiadneho ustanovenia nevyplýva spoločná zodpovednosť
odporcov 1/ a 2/ za zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky. Čiastočným rozsudkom okresný
súd rozhodol podľa § 152 ods. 2 OSP len o časti veci. Vzhľadom na to, že vydal čiastočný rozsudok, sa
nezaoberal námietkou premlčania, ktorú vzniesla odporkyňa 2/. Odporkyňa 2/ bola v konaní úspešná,
ale nárok na náhradu trov si neuplatnila, preto jej náhradu trov okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP
nepriznal.

Navrhovateľka vo včas podanom odvolaní okresnému súdu vytýkala nesprávne skutkové zistenia a
nesprávne právne posúdenie. Nesúhlasila s tým, že okresný súd založil svoje rozhodnutie na tom, že
odporkyňa 2/ nie je vo veci pasívne legitimovaná. Navrhovateľka pri podaní návrhu vychádzala zo
skutočností uvedených v znaleckom posudku č. 123/2011, vyhotoveného pre účely trestného konania.
V odôvodnení rozsudku, ktorým bola odporkyňa 2/ uznaná za vinnú z trestného činu ublíženia na zdraví,
sa uvádza, že v dostatočnej miere nesledovala zdravotný stav navrhovateľky, náležite nevyhodnotila
kardiografické záznamy, nevykonala včas ďalšie vyšetrenia a cisársky rez, v dôsledku čoho došlo k
vnútomaternicovému uduseniu novorodenca ženského pohlavia. Bolo preukázané, že zásah do práv
navrhovateľky zavinila čiastočne odporkyňa 1/ nedostatočným technickým vybavením a organizačným
zabezpečením a že odporkyňa 2/ si nesplnila riadne svoje povinnosti lekára, ktoré jej vyplývali z
pracovnej zmluvy uzatvorenej s odporkyňou v rade 1/. Dopustila sa teda excesného konania, ktoré
zakladá priamu osobnú zodpovednosť odporkyne 2/ za zásah do osobnej integrity navrhovateľky a jej
dieťaťa, čím vznikol tak spoločný záväzok oboch odporcov podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorí majú byť k náhrade nemajetkovej ujmy zaviazaní spoločne a nerozdielne. Z uvedených dôvodov
navrhla čiastočný rozsudok okresného súdu zrušiť.

Odporkyňa 1/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rešpektuje rozhodnutie okresného súdu, že odporkyňa
2/, ktorá je zamestnaná u odporcu 1/ nie, je pasívne legitimovaná.

Odporkyňa 2/ vo vyjadrení k odvolaniu znovu poukázala na rozhodnutia súdov z ktorých vyplýva, že
ak dôjde k usmrteniu tretej osoby v dôsledku protiprávneho konania zamestnanca právnickej osoby,
ktorý sa činu dopustil v bezprostrednej miestnej, časovej a vecnej súvislosti s plnením pracovných
úloh pre zamestnávateľa, zodpovedá za zásah do práv na ochranu osobnosti výlučne zamestnávateľ
- právnická osoba. Tvrdenia navrhovateľky o osobnej, individuálnej zodpovednosti odporkyne 2/ nemá
oporu v zákone čo navrhovateľka bez náležitého právneho zdôvodnenia odmieta. Pokiaľ navrhovateľka
tvrdila, že zodpovednosť odporkyne nemala byť vylúčená v dôsledku excesu pri plnení pracovných
povinností, jej argumentácia nezohľadňuje základné princípy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
činnosti právnickej osoby tými, ktorých právnická osoba na túto činnosť použila v zmysle § 420 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Nie každé porušenie právnej povinnosti, nesplnenie zmluvnej povinnosti,
je excesom. Argumentácia navrhovateľky je v rozpore s judikatúrou všeobecných súdov, na ktorú v
konaní odporkyňa poukázala, napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012 z 26.
09. 2013, uverejnený v zbierke rozhodnutí a stanovísk pod R 128. Z právnej úpravy § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka vyplýva, že za škodu zodpovedá výlučne zamestnávateľ alebo zamestnanec
a ich solidárna zodpovednosť je normatívne vylúčená. Okresný súd sa s námietkami navrhovateľky
náležite a preskúmateľne vysporiadal, svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. Z uvedených
dôvodov navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Vzhľadom na tragické okolnosti prípadu si odporkyňa
neuplatnila nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v rozsahu danom ust. § 212 ods.
1 OSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1, 2 OSP čiastočný rozsudok podľa § 219
ods. 1, 2 OSP potvrdil ako vecne správny.

Podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti. Podľa § 420 ods. 2 škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou,



keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto
spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 01. 01.
2005, zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti poskytuje
poskytovateľ a zdravotnícki pracovníci za podmienok ustanovených osobitným predpisom (zák. č.
578/2004 Z. z. o o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Podľa § 152 ods. 2 OSP rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné,
môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že okresný súd v doterajšom konaní a dokazovaní rešpektoval
vyššie citovanú právnu úpravu a zohľadnil všetky právne významné skutočnosti, vyplývajúce zo správne
zisteného skutkového stavu. Jeho rozhodnutie o časti návrhu proti odporkyni v rade 2/ je preto z dôvodov,
ktoré uviedol okresný súd v odôvodnení rozhodnutia vecne správne. Okresný súd správne uviedol, že
na zodpovednosť za zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
možno aplikovať § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie sa per analogiam vzťahuje
aj na posudzovaný prípad. Navrhovateľka v odvolaní zotrvala na dôvodoch uplatneného nároku proti
odporkyni 2/, ale ničím nespochybnila správnosť skutkových a právnych záverov okresného súdu, ktoré
majú oporu v rozhodovacej praxi všeobecných súdov.

Nebolo sporné, že odporkyňa 2/ konala pri pôrode navrhovateľky ako zamestnanec odporcu 1/ v
rámci plnenia úloh tejto právnickej osoby ako poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, a práve z
toho dôvodu v posudzovanom prípade išlo o zásah do osobnostnej sféry navrhovateľky, ktorý bol
spôsobený odporcom 1/. Vzhľadom na miestny, časový a vecný vzťah vyplývajúci z výkonu zdravotníckej
starostlivosti pri pôrode navrhovateľky a vzhľadom na uvedenú právnu úpravu právne následky postihujú
samotnú právnickú osobu, odporcu v rade 1/. Z preukázanej trestnoprávnej zodpovednosti, ktorá bola
vyvodená proti odporkyni 2/, nie je možné bez ďalšieho urobiť záver o tom, že táto sa dopustila excesu, za
ktorý je zodpovedná navrhovateľke popri odporcovi 1/. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ pracovnoprávny
vzťah trvá, môže aj zamestnávateľ uložiť zodpovednej lekárke povinnosť vykonať samostatne alebo
spoločne so zdravotníckym zariadením požadovaný úkon ospravedlnenia za nedostatočnú zdravotnú
starostlivosť.

Čiastočným rozsudkom bolo vo vzťahu k odporkyni 2/ rozhodnuté o celej žalobe, preto bolo potrebné
rozhodnúť o trovách konania medzi navrhovateľkou a odporkyňou 2/. Pokiaľ ide o výrok čiastočného
rozsudku okresného súdu o náhrade trov prvostupňového konania, odvolací súd len poukazuje na
dôvody tam uvedené, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. Odporkyňa bola v odvolacom konaní
úspešná, ale náhradu trov, ktoré jej patrili podľa § 142 ods. 1 OSP, nepožadovala. Z toho dôvodu krajský
súd odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomere hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.