TOP Leasing s.r.o. "v likvidácii"


Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14C/37/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112205691
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2013:8112205691.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: TOP Leasing, s.r.o.,
Streďanská 4056, Topoľčany, IČO: 34 106 448, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr.
Zuzana Čížová, s.r.o. so sídlom J. Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, proti žalovaným v 1. rade:
F.. I. Š., J.. X.XX.XXXX, G. Z. XX, K., v 2. rade: Z. Š., V.. Ž., J.. XX.X.XXXX, G. Z. XX, K., obaja právne
zastúpení JUDr. Vladimírom Babinom, advokátom so sídlom Hlavná 29, Prešov, v konaní o určenie
neúčinnosti právneho úkonu takto

r o z h o d o l :

žalobu z a m i e t a ,

žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovaným trovy konania v sume 323,95 EUR na účet právneho
zástupcu žalovaných, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou súdu doručenou dňa 23.2.2012 navrhol žalobca určiť, že prevod nehnuteľností zapísaných v
KN Správy katastra K. J. X. Č.. XXXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape č. XXXX
- záhrady vo výmere 710 m2, č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 352 m2 a stavba -
rodinný dom súp. Č.. XXXX na parcele č. XXXX, v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/6-iny medzi N.
Ž., J.. XX.X.XXXX, G. Š. XXXX/X, K. ako predávajúcim a žalovanými v 1. a 2. rade ako kupujúcimi, na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.2.2009, ktorej vklad bol povolený Správou katastra K. pod I. XXX/
XXXX zo dňa 24.2.2009 je voči žalobcovi právne neúčinný. Zároveň navrhol uložiť žalovaným v 1. a 2.
rade povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania.

V rámci žaloby žalobca poukázal na to, že ako prenajímateľ s podnikateľom N. Ž., H. K., Š. X, K.
ako nájomcom uzavrel leasingovú zmluvu, v rámci ktorej sa nájomca zaviazal platiť žalobcovi odplatu
t.j. nájomné v zmysle splátkového kalendára, ktorý bol neoddeliteľnou časťou leasingovej zmluvy,
Keďže nájomca opakovane neuhrádzal splátky leasingu v lehote ich splatnosti za mesiace október roku
2008 až marec roku 2009, čím porušil zmluvné podmienky zmluvy o finančnom prenájme, žalobca
vypovedal nájomcovi leasingovú zmluvu z dôvodu podstatného porušenia zmluvných podmienok.
Následne žalobca finančne vysporiadal vzájomné pohľadávky a záväzky vyplývajúce z leasingovej
zmluvy s tým, že N. Ž. ako nájomcovi ostala zachovaná povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.114,95 EUR.
Keďže N. Ž. túto sumu neuhradil, žalobca si svoj nárok uplatnil žalobou na Okresnom súde Bánovce nad
Bebravou, ktorý rozsudkom sp. zn. 5Cb/42/2011 zo dňa 6.10.2011 rozhodol tak, že N. Ž. zaviazal zaplatiť
žalobcovi sumu 4.047,95 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05% denne od 29.8.2009 do
zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 1.006,39 EUR, pričom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10.11.2011 a vykonateľnosť dňa 15.11.2011. Keďže si N.
Ž. nesplnil povinnosť uloženú rozsudkom, žalobca zaslal dňa 13.11.2011 súdnemu exekútorovi JUDr.
Radovanovi Ferencovi návrh na vykonanie exekúcie. Na základe žiadosti súdneho exekútora N. H. K.



oznámila listom zo dňa 1.2.2012, že N. Ž. bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti vedenej na
X. Č.. XXXX H..Ú.. K., ktorá bola vkladom č. I. XXX/XXXX zo dňa 24.2.2009 prevedená na F.. I. Š.
M. Z. Š., V.. Ž., t.j. žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí teda nadobudli spoluvlastnícky podiel N. Ž. počas
trvania jeho záväzku vyplývajúceho z leasingovej zmluvy voči žalobcovi. N. Ž. sa teda zbavil majetku
predajom ktorého mohol žalobca uspokojiť svoju pohľadávku voči nemu. Skutočnosť, že osoby, na
ktoré bol prevedený spoluvlastnícky podiel sú blízki príbuzní N.Í. Ž., keďže žalovaná v 2. rade je jeho
sestrou a žalovaný v 1. rade je jeho švagrom (sestriným manželom), potvrdzuje domnienku, že jeho
konanie spočívajúce v prevode spoluvlastníckeho podielu bolo vedené s úmyslom ukrátiť uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Keďže žalovaní sú osobami blízkymi N. Ž., v takýchto prípadoch
platí vyvrátiteľná domnienka o úmysle ukrátiť veriteľa dlžníka. Dôkazným bremenom zákon zaťažuje
druhú stranu odporovateľného úkonu, keďže ustanovuje, že táto domnienka neplatí len vtedy, ak druhá
strana preukáže, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
Žalobcovi stačí tvrdiť, že napádaným úkonom došlo k jeho ukráteniu. Ak žalovaný (blízka osoba)
mieni dosiahnuť zamietnutie žaloby, musí dokazovať vynaloženie náležitej starostlivosti, ktorá však
nepostačovala na poznatky o úmysle dlžníka ukrátiť jeho veriteľa. V tejto spojitosti má žalovaný nielen
povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť a nadväzne aj dôkazné bremeno.

Zo splátkového kalendára, ktorý tvorí prílohu leasingovej zmluvy Č.. XXXX/XX/XX-M. zo dňa 26.10.2007
vyplýva, že N. Ž. mal uhrádzať splátky leasingu v sume 17.580,50 Sk mesačne od 26.10.2007 do
25.9.2010 s tým, že od 25.10.2010 do 25.3.2011 mal uhrádzať poistné vo výške 1.542,- Sk.

Z dodatku č. 001 k leasingovej zmluve zo dňa 3.11.2008 vyplýva, že N. Ž. a žalobca sa dohodli na odklade
leasingových splátok za obdobie 11/2008, 12/2008 a 1/2009 s tým, že po skončení doby odkladu, žalobca
k 1.2.2009 nanovo prepočíta splátkový kalendár.

Listom zo dňa 20.4.2009 žalobca zrušil N. Ž. leasingovú zmluvu dňom 20.4.2009, najneskôr dňom
doručenia tohto listu.

Z listu zo dňa 23.7.2009 označeného ako finančné vysporiadanie leasingovej zmluvy a započítanie
záväzkov a pohľadávok vyplýva, že rozdiel v prospech žalobcu predstavuje sumu 4.114,95 EUR.

Z rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 6.10.2011 sp. zn. 5Cb/42/2011, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 10.11.2011 a vykonateľnosť dňa 15.11.2011 vyplýva, že N. Ž. bola uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.047,95 EUR s 0,05%-tným denným úrokom z omeškania od
29.8.2009 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá a N. Ž. bola zároveň uložená
povinnosť nahradiť trovy konania v sume 1.006,39 EUR v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Z vyjadrenia N. H. K. zo dňa 1.2.2012, ktorá bola adresovaná exekútorskému úradu JUDr. Radovana
Ferenca vyplýva, že N. Ž. bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti vedenej na X. Č.. XXXX
H..Ú.. K., ktorá bola vkladom č. I. XXX/XXXX prevedená na žalovaných, pričom vklad bol povolený dňa
25.2.2009 a zmluva bola vyhotovená dňa 23.2.2009.

Z výpisu z X. Č.. XXXX H..Ú.. K. vyplýva, že žalovaní v 1. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností evidovaných na tomto liste vlastníctva v podiele 4/6-ín a žalovaná v 2. rade je ešte zároveň
podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1/6-iny.

Zo zmluvy o úvere č. XXX XXX XXXX zo dňa 20.10.2004 vyplýva, že Ľudová banka a N. Ž. uzavreli
zmluvu o úvere, predmetom ktorej bol úver vo forme kontokorentného úveru vo výške 1.200.000,- Sk.

Zo zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnostiam uzavretou medzi Ľudovou bankou a záložnými veriteľmi,
N. Ž., žalovanou v 2. rade, ich matkou M. Ž., ako aj ďalšími podielovými spoluvlastníkmi vyplýva, že
predmetom tejto zmluvy je dohoda zmluvných strán o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. XXXX H..Ú.. K..



Z výzvy na zaplatenie splatnej pohľadávky zo dňa 13.2.2009 vyplýva, že zostatok pohľadávky Volksbank
Slovensko ku dňu 13.2.2009 predstavuje sumu 27.956,89 EUR.

Z listu zo dňa 19.2.2009 označeného ako súhlas s prevodom vlastníckeho práva k spoluvlastníckym
podielom na predmete záložného práva vyplýva, že banka týmto dáva súhlas s prevodom vlastníckeho
práva k spoluvlastníckym podielom podielových spoluvlastníkov ako záložcov, a to spoluvlastníckych
podielov podielových spoluvlastníkov na vyššie uvedenej založenej nehnuteľnosti: N. Ž., spoluvlastnícky
podiel 1/6-ina, Ž. M., spoluvlastnícky podiel 1-ica, ktoré budú prevedené na nadobúdateľov F.. Š. I. M.
Š. Z., V.. Ž., pričom nadobúdatelia nadobudnú predmetné spoluvlastnícke podiely zaťažené záložným
právom zriadeným v prospech banky.

Z pokladničného doklady Volksbanky Slovensko, a.s. vyplýva, že dňa 25.2.2009 bola F.. I. Š. zložená
suma 28.200 EUR.

Z kúpnej zmluvy zo dňa 23.2.2009 vyplýva, že predávajúci N. Ž. M. M. Ž. ako predávajúci odpredali
žalovaným v 1. a 2. rade ako kupujúcim svoje spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach evidovaných
na X. Č.. XXXX za dohodnutú kúpnu cenu 40.663 EUR s tým, že dohodnutú kúpnu cenu uhradia
kupujúcim predávajúcim takto:

a) predávajúcemu N. Ž.:

- časť kúpnej ceny vo výške 12.447.72 EUR uhradili kupujúci predávajúcemu N. Ž. v hotovosti v roku
1998.

- druhú časť kúpnej ceny vo výške 10.788,02 EUR uhradia kupujúci predávajúcemu N. Ž. ako
priamu splátku Ľudovej banke, a.s. na vyrovnanie úveru predávajúceho N. Ž., na oddĺženie dotknutých
nehnuteľností, v zmysle záložnej zmluvy, ktorá bola zapísaná na LV pod č. I. XXXX/XX dňa 27.10.2004
a to do troch dní od podpisu tejto kúpnej zmluvy. N. Ž. s týmto bezvýhradne súhlasí, čo potvrdzuje
podpisom tejto kúpnej zmluvy.

b) predávajúcej M. Ž.:

- dohodnutú časť celkovej kúpnej ceny vo výške 17.427,26 EUR uhradili kupujúci predávajúcej M. Ž. v
hotovosti. M. Ž. potvrdzuje prevzatie tejto finančnej čiastky v hotovosti podpisom tejto kúpnej zmluvy.
Zároveň prehlasuje, že táto čiastka bude rovnako do troch dní od podpisu tejto kúpnej zmluvy uhradená
Ľudovej banke, a.s. na vyrovnanie úveru predávajúceho N. Ž., na oddĺženie dotknutých nehnuteľností
v zmysle záložnej zmluvy, ktorá bola zapísaná na LV pod č. I. XXXX/XX dňa 27.10.2004.

Zo zmluvy zároveň vyplýva, že kupujúci prehlasujú, že predávajúcej svojej matke, resp. svokre M. Ž., V..
X. ponechajú užívanie rodinného domu a pozemkov, ku ktorým sú spoluvlastnícke podiely podľa tejto
zmluvy predmetom predaja, resp. kúpy do konca života. V prípade vzájomnej dohody môže byť M. Ž.
zo strany kupujúcich poskytnuté náhradné bývanie v rovnakej kvalite.

Konateľ žalobcu F.. Z. J. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že N. Ž. uzavrel dňa 26.10.2007
leasingovú zmluvu ohľadom návesu Asko, pričom svoje záväzky riadne nesplácal, preto bola leasingová
zmluva na jar roku 2009 vypovedaná a predmet leasingu bol odobratý a následne pri vyúčtovaní leasingu
vznikol rozdiel cca 4.000 EUR, ktorý N. Ž. dobrovoľne neuhradil, preto bola podaná žaloba a keďže
svoj dlh neuhradil ani na základe rozhodnutia súdu, bol podaný návrh na vykonanie exekúcie, pričom
exekútor zistil skutočnosť, že menovaný bol spolumajiteľom rodinného domu, a svoj podiel previedol na
svoju sestru a jej manžela, teda žalovaných v 1. a 2. rade, čím vlastne ukrátil žalobcu ako veriteľa s
poukazom na ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka. Konateľ žalobcu zároveň vypovedal, že ich
spoločnosť mala vedomosť o tom, že na predmetnej nehnuteľnosti, teda rodinnom dome existuje záložné
právo, avšak nebolo zrejmé koho sa týka, keďže tam bolo viacero spoluvlastníkov a taktiež nebolo
zrejmé, či záložné právo vyplýva z nejakého úveru, resp. iných skutočností. Zároveň uviedol, že svojich
klientov overujú v praxi aj cestou internetového portálu správy katastra, avšak keďže existuje veľké



množstvo katastrálnych území a nie je v ich silách overiť, či potencionálny klient nevlastní nehnuteľnosti
aj v iných katastrálnych územiach než je jeho trvalé bydlisko. K osobe N. Ž. taktiež uviedol, že tento
realizoval prepravy pre K.. H. z Bánoviec nad Bebravou, ktorý sa vyjadril, že mu už dlhodobo poskytuje
prácu, a to prepravy do Ruskej federácie s tým, že prácu mu aj bude do budúcna poskytovať. Poukázal
aj na to, že existuje aj určitý univerzálny register, z ktorého nevyplývalo, že by mal byť p. N. Ž. v nejakej
platobnej neschopnosti, resp. že si neplní svoje záväzky.

Žalovaný v 1. rade F.. I. Š. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že ostal veľmi prekvapený, keď
im prišla zásielka zo súdu a vlastne až vtedy sa dozvedel o tom, že existuje nejaká spoločnosť TOP
Leasing a že jeho švagor bral od nich náves na leasing. Uviedol, že švagrovi ešte v roku 1998 požičal
nejaké peniaze, ktoré nevrátil a vždy sa vyjadroval tak, že má prácu a že mesačne vyrobí aj 200.000,-
Sk, čo sa jemu zdali na túto dobu veľké peniaze. Ďalej uviedol, že švagor zobral úver v hodnote
1.200.000,- Sk, ktorý zabezpečil založením rodinného domu, ktorý mal viacerých spoluvlastníkov, preto
musel mať súhlas od všetkých. Uviedol, že on sa do tejto veci zainteresoval až vtedy, keď banka
posielala upomienky s tým, že nie je splácaný úver, pričom prišla aj výzva, že zostatok úveru v sume
cca 28.000 EUR je nevyhnutné uhradiť do 31.1.2009. V priebehu nasledujúceho mesiaca teda mesiaca
február roku 2009, preto riešili všetky tieto záležitosti, keďže chceli zachrániť dom jednak s poukazom
na to, že aj oni tam v minulosti bývali a bývala tam aj jeho svokra, ktorá by tým pádom prišla o
bývanie. Z týchto dôvodov vyplatili za manželkinho brata N. Ž. sumu 28.000 EUR a keďže chceli mať
s manželkou určité záruky, dohodli sa na prevode podielu 1/6-iny N. Ž. na nich a svoj podiel na nich
tiež previedla aj svokra, teda s manželkou sú podieloví spoluvlastníci v podiele 4/6-ín a tento podiel
majú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, pričom manželka je tiež výlučnou spoluvlastníčkou
podielu 1/6-iny a vlastníkmi zvyšnej 1/6-iny sú deti nebohého brata jeho manželky. Žalovaný v 1. rade
zároveň uviedol, že keďže s manželkou bývali u svokry, pôvodne mali plán, že tento rodinný dom
zrekonštruujú a ostanú tam bývať, pričom manželka túto vec riešila aj s najstarším bratom, ktorý bol
na Cypre a za ktorým vycestovala, pričom tento sa vyjadril tak, že on nič nechce, ale bolo by dobré
niečo vyplatiť jeho deťom. Na druhej strane sa však svokra k tomu postavila tak, že s tým nesúhlasila,
keďže sa jej nepáčilo to, že ona ešte žije a za jej života sa už vysporiadavajú majetky, pričom on chcel
túto situáciu riešiť práve z dôvodu, aby v prípade keby svokra zomrela, neostali veci nevysporiadané.
Keďže v tomto ohľade k dohode nedošlo a žalovaný v 1. rade mal pozemok od svojich rodičov, 1.9.2009
začal stavať rodinný dom. Žalovaný v 1. rade sa taktiež vyjadril, že vzťahy so N. Ž. neboli zlé do času,
pokiaľ nežiadali s manželkou vrátiť pôžičku, preto sa narušili vzťahy ohľadom financií, ale vlastne aj
všeobecne. Ohľadom skutočnosti, aké mal informácie o dlhoch svojho švagra uviedol, že mal vedomosť
o tom, že švagor nespláca úver Volksbanke, pričom sa o tom dozvedel niekedy v roku 2008 a následne
na základe listu z banky, kde bolo uvedené, že dlh je potrebné vysporiadať do 31.1.2009, pretože v
opačnom prípade nastúpi exekútor. O nejakých ďalších švagrových dlhoch však nemal informácie, resp.
ani o tom, ako sa mu darilo v podnikaní. Ohľadom hodnoty rodinného domu žalovaný v 1. rade uviedol,
že keď bral švagor úver v roku 2004 tak bol dom ohodnotený na 2,1 milióna korún, pričom v čase, keď
odkupovali jeho podiel, oficiálny znalecký posudok neexistoval, ale vtedy im pripravovala doklady realitná
kancelária a medzi nimi bola dohoda, že hodnota rodinného domu bola 4,2 milióna Sk, pričom pokiaľ
by sa vychádzalo z tejto ceny, tak hodnota podielu N. Ž. by bola asi 700.000,- Sk, avšak keďže zaňho
vlastne žalovaní zaplatili zostatok úveru vo Volksbanke, tak spolu so zostatkom pôžičky z roku 1998
táto suma predstavuje celkovo sumu 1,2 milióna Sk a s touto sumou sa vlastne kalkulovalo aj pri kúpnej
zmluve, s tým že bolo dohodnuté aj to, že svokra má v dome právo doživotného bývania. Žalovaný v
1. rade uviedol, že dlh vyplývajúci z úverovej zmluvy bol banke zaplatený dňa 25.2.2009 a v ten deň
bola uzavretá aj kúpna zmluva. Zároveň uviedol, že v čase, keď sa prevádzali spoluvlastnícke podiely
mali určité obavy, hoci z rečí jeho švagra vždy vyplynulo, že im on môže skôr požičiavať a nie oni jemu,
pričom iba cestou známych napr. na daňovom úrade, sociálnej poisťovni a zdravotnej poisťovni zisťovali,
či nemá nejaké dlhy, avšak nezistili, aby mal nejaké dlhy. Taktiež uviedol, že švagor sa vyjadroval, že
vybavuje nejaké povolenie, že kúpil nejaké nové auto s tým, že chce ísť podnikať na západ.

Žalovaný v 1. rade sa ku skutočnosti, že mali byť uzavreté aj ručiteľské záväzky vyjadril, že v zmluve o
úvere, ktorú uzavrel N.Í. Ž. s Ľudovou bankou nie sú žiadne podpisy ručiteľov, ale túto zmluvu podpísala
iba banka a N.Í. Ž..

Žalovaná v 2. rade Z. Š. v rámci výsluchu pred súdom vypovedala, že s bratom, teda N. Ž. mala dobré
vzťahy a v roku 1998 mu s manželom požičali na účely podnikania sumu 500.000,- Sk, pričom vtedy



to nejako neriešila, keďže vedela, že brat podniká a že sa mu relatívne darí, preto nemala obavy, žeby
im peniaze nevrátil. V tom čase taktiež chceli riešiť svoje bývanie, keďže s manželom a deťmi bývali
v rodičovskom dome, kde ona vlastne bývala od narodenia, s tým, že pokiaľ by vykonali rozsiahlejšiu
rekonštrukciu, tak chceli mať istoty aj ohľadom vlastníckych vzťahov a v tomto smere sa rozprávala
s bratom aj tak, že pôžička by sa dala vyrovnať prípadným prevedením spoluvlastníckeho podielu.
Žalovaná v 2. rade rovnako vypovedala, že svoje bývanie si chceli riešiť aj prípadnou rekonštrukciou
predmetného rodinného domu, avšak keďže jej mama s tým nejako jednoznačne nesúhlasila, rozhodli
sa, že budú sami stavať, preto aj brata požiadala o vrátenie peňazí, ktorý jej peniaze nevrátil a tieto jej
nevrátil ani predtým, keď ho o to požiadala, pričom od času, kedy mu požičali peniaze sa ich vzťahy
ochladili, brat už nechodil tak často na návštevy do rodičovského domu, pričom v roku 2004 ju ešte
požiadal, aby súhlasila s tým, že založí rodičovský dom, pričom ona si v tom čase nejako neuvedomovala
dôsledky, hoci spočiatku nechcela súhlasiť, ale mama ju nejako presvedčila a aj najmladší syn jej
nebohého brata, ktorý bol splnomocnený vysporiadávať túto vec sa vyjadril tak, že pokiaľ s tým ona
bude súhlasiť, tak je to pre neho určitou zárukou, že je to v poriadku. Ďalej uviedla, že v januári r. 2009
sa dozvedela aká je situácia so splácaním úveru v banke, pričom F.. G., ktorý tam pracoval sa vyjadril
v tom zmysle, že veci treba vysporiadať, pretože pokiaľ sa tak nestane, tak nastúpi exekútor a už bude
neskoro. Túto situáciu reálne ozrejmila aj mame, ktorá bola z toho rozčarovaná a keď bola reč o tom,
aby sa dom aj odpredal a vyplatila sa dlžoba, mama povedala, že za takejto situácie jej môžu rovno kúpiť
truhlu. Ohľadom pôžičky, ktorú poskytla spolu s manželom N. Ž. v sume 500.000,- Sk uviedla, že keď
peniaze požičiavala, nejako si ani nepripúšťala, že by jej brat túto sumu nemal vrátiť, pretože podnikal
a darilo sa mu, pričom ju presvedčil tak, že sa vyjadril, že veľmi rýchlo potrebuje väčšiu sumu peňazí,
preto s tým súhlasila. V tejto súvislosti uviedla, že niekedy koncom r. 2004 im brat vrátil sumu 100.000,-
Sk, pričom dlh ostal niečo menej ako 400.000,- Sk a podľa jej názoru to bolo iba také gesto, aby mali
istotu, že im peniaze vráti, avšak zostatok už nevracal.

Žalovaná v 2. rade taktiež na otázky súdu, resp. právnych zástupcov vypovedala, že bratovi spolu s
manželom požičali sumu 480.000,- Sk a rozprávala sa s ním tiež o tom, že pokiaľ by pôžička nebola
splatená, tak sa to dá do budúcna riešiť aj cez prípadné dedičstvo po ich mame. Uviedla, že keď začali
stavať rodinný dom, vtedy oslovila brata, aby peniaze vrátil, pričom on sa vyjadril, že peniaze nemá,
preto boli nútení zobrať na výstavbu rodinného domu väčší úver a keď v roku 2004 brat zobral úver, ona
súhlasila so založením domu a vtedy im vrátil sumu 100.000,- Sk, čo bolo podľa nej gesto, aby nemali
obavy, že pôžičku nevráti. K vyjadreniu jej brata ohľadom skutočnosti, že mu požičali menšie sumy t.j.
asi 5.000,- Sk resp. 10.000,- Sk, uviedla, že tieto tvrdenia nie sú pravdivé, pričom aj v kúpnej zmluve je
cena rozložená na viacero splátok a je tam uvedené, že suma 12.447,72 EUR teda 375.000,- Sk bola
uhradená N. Ž.F. v hotovosti ešte v r. 1998.

Svedok N. Ž. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že v súčasnosti nie je v jeho možnostiach uhradiť
dlh, ktorý má voči žalobcovi, keďže na to nemá finančné prostriedky. Potvrdil, že v roku 2004 zobral úver
na sumu 1.200.000,- Sk, pričom sa jednalo o kontokorentný úver, ktorý funguje na princípe, že priebežne
sa dajú peniaze čerpať, ale je potrebné ich vrátiť, avšak on od určitého obdobia peniaze iba čerpal a
banke ich nevracal, preto od neho banka žiadala, aby dlh uhradil v určitej lehote. Keďže na to nemal
prostriedky a banka začala posielať upomienky, dá sa povedať tlačiť na splatenie tohto úveru, so sestrou
sa dohodli, že táto spolu s manželom zostatok úveru vyrovná z toho dôvodu, aby nedošlo k tomu, že
banka odpredá ich rodičovský dom, ktorý z dôvodu čerpania úveru založil. Sestra tento úver splatila dňa
25.2.2009, pričom on vtedy ešte nepredpokladal, že mu bude odobratý predmet leasingu, keďže tento
mu bol odobratý až dňa 18.5.2009, kedy bola aj ukončená leasingová zmluva, pričom on ešte vždy veril,
že nejako to bude fungovať a že peniaze zarobí. Taktiež potvrdil, že so sestrou sa vysporiadal tak, že
sa zriekol svojho podielu na rodičovskom dome v podiele 1/6-iny. Svedok sa ďalej vyjadril, že sestra
vôbec nevedela o jeho podnikateľských aktivitách, ako aj on nevedel o tom, aké aktivity vykonáva ona.
Uviedol, že síce vedela, že podniká v oblasti cestnej nákladnej dopravy, avšak určite nevedela o tom,
ako sa mu darí, resp. ako to funguje. O skutočnosť, že nespláca úver, sestru informoval niekedy vo
februári r. 2009, keď už banka tlačila na to, že hrozí predaj rodičovského domu z titulu záložného práva.
Svedok uviedol, že v čase, keď prevádzal na sestru svoj podiel na rodinnom dome, neinformoval ju o
tom, že nemá uhradené leasingové splátky voči žalobcovi, pričom v tom čase sa ho sestra sa ho ani
nepýtala, či má dlhy voči iným subjektom. Svedok potvrdil, že osobne v banke mu bolo povedané, že
pokiaľ dlh neuhradí, tak bude dom odpredaný, teda bude realizované záložné právo takýmto spôsobom.
Svedok uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by bol úver zabezpečený aj ručením a čo sa týka ručenia



pohľadávkami, tak k tomu uviedol, že sa ani mohlo jednať o blankozmenku, ktorú podpísal s tým, že
ručí svojím majetkom.

Svedok F.. Z. G. vypovedal, že v Ľudovej banke pracoval ako riaditeľ firemného centra od 1.1.2004
do septembra roku 2009 a niekedy koncom roku 2008, resp. začiatkom roku 2009 náhodne stretol
žalovanú v 2. rade, ktorá jej jeho spolužiačkou z ročníka na strednej škole a ktorá ho oslovila so svojím
problémom, pričom on následne zistil, že situácia ohľadom úveru je taká, že tento je už spravovaný v
Bratislave v rámci problémových úverov v záverečnom štádiu, preto žalovanú v 2. rade informoval o
tom, že je nevyhnutné niečo s tým robiť, pretože potom nastane riešenie cestou realizácie záložného
práva, predajom, exekúciou, resp. dražbou. Svedok uviedol, že on predmetný úver neriešil, preto sa
nemôže s úplnou určitosťou vyjadriť, čo by sa udialo v prípade pokiaľ by úver nebol splatený, avšak z
vlastnej skúsenosti vie, že v uvedenom období, teda v roku 2008 bola kríza a banky veľmi agresívne
pristupovali k realizácii nesplatených úverov, teda dá sa povedať, že si vyberali okamžité riešenia napr.
tým, že problémové pohľadávky boli odpredávané, resp. v danom prípade pokiaľ bol úver zabezpečený
záložným právom nehnuteľného majetku, bol realizovaný takto, teda predajom nehnuteľnosti.

Svedkyňa F.. F. N. v rámci výsluchu pred súdom vypovedala, že pracuje ako poradca pre podnikateľov v
Sberbank Slovensko, teda v bývalej Ľudovej banke, resp. Volksbanke, pričom spravovala aj úver dlžníka
N. Ž., ktorý nesplácal splátky úveru, preto bola k 31.1.2009 vyhlásená predčasná splatnosť tohto úveru,
ktorý bol zabezpečený zmluvou o záložnom práve k nehnuteľnosti, na ktorej bolo viacero spoluvlastníkov.
Svedkyňa uviedla, že si nepamätá na to, aby bol úver zabezpečený aj na základe ručenia nejakých
fyzických osôb. Uviedla, že v prípade, pokiaľ by zostatok úveru nebol splatený, postup by bol taký,
že vec by bola postúpená dražobnej spoločnosti a bola by riešená predajom predmetu zálohu, pričom
v takomto prípade sa to oznamuje aj jednotlivým záložcom. V danom prípade ale bola situácia taká,
že začiatkom mesiaca február po vyhlásení predčasnej splatnosti za ňou prišiel K.. Ž. spolu so svojou
sestrou a prezentovali taký postup, ktorým chceli zabrániť, aby rodinný dom nebol prevzatý bankou, teda
že K.. Ž. by previedol svoj podiel na dome na svoju sestru, ktorá by vyplatila zostatok úveru a takto to aj
následne bolo zrealizované, pričom prvotne bolo prevedené vlastnícke právo aj s ťarchou, následne bol
zaplatený zostatok úveru, pričom pre banku bolo podstatné práve to, aby bol uhradený zostatok úveru.
Svedkyňa sa zároveň vyjadrila, že v praxi sa uprednostňuje záložné právo, teda predaj nehnuteľnosti
pred ručiteľským záväzkom fyzických osôb. Potvrdila, že po predčasnom zosplatnení úveru nebola iná
možnosť riešiť úver napr. znížením splátok, resp. ďalším odkladom, pretože bolo nevyhnutné zostatok
úveru uhradiť a určite aj ona osobne žalovanú v 2. rade a jej brata informovala o tom, že pokiaľ by
zostatok úveru nebol uhradený, tak by sa realizovalo záložné právo.

Na základe vyššie uvedeného súd právne uzatvára:

Podľa § 42a Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove
právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči
nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Podľa § 42a ods. 2 OZ, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch
v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu,
ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a
osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb
s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať.

Podľa § 42a ods. 3 OZ, odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ ukrátený a ku ktorému
došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobu jemu blízkou (§ 116 a 117).

Podľa § 116 OZ, blízkou osobu je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere
rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna
z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.



Podľa § 117 OZ, stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje podľa počtu zrodení, ktorými v priamom
rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom rade obidve od najbližšieho spoločného predka.

Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v čase rozhodovania súdu mal žalobca
vykonateľnú pohľadávku voči svojmu dlžníkovi N. Ž., ktorý na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.2.2009
previedol svoj spoluvlastnícky podiel 1/6-iny k celku na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX na
žalovaných v 1. a 2. rade, teda na svoju sestru a jej manžela. V súvislosti s existenciou vymáhateľnej
pohľadávky súd poukazuje na skutočnosť, že síce je pravdou, že pohľadávka žalobcu bola presne
vyčíslená a oznámená dlžníkovi (N. Ž.) až na základe listu žalobcu zo dňa 23.7.2009, pričom k uzavretiu
kúpnej zmluvy došlo už dňa 23.2.2009, avšak podstatnou okolnosťou je, že táto pohľadávka existovala
v čase rozhodnutia súdu v danej veci. Vykonaným dokazovaním súd taktiež zistil, že neuhradené
splátky leasingu, ktoré mal N. Ž. zaplatiť žalobcovi za obdobie mesiacov 11/2008, 12/2008 a 1/2009
boli odložené s tým, že k 1.2. budú tieto splátky prepracované, pričom žalobca súdu nepredložil žiadne
doklady o tom, či došlo k prepracovaniu splátkového kalendára a doručil iba doklad zo dňa 20.4.2009
o zrušení leasingovej zmluvy. V tomto ohľade možno považovať síce za logickú reakciu žalovaných
ohľadom ich námietky, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy ešte neexistovala vymáhateľná pohľadávka
(dlžné splátky boli odložené a žalobca ani nerozhodol o posune ich splatnosti), avšak právne významnou
je skutočnosť, že v čase rozhodnutia súdu táto vymáhateľná pohľadávka existovala.

Je zároveň nesporné, že žalovaná v 2. rade ako kupujúca je sestrou N. Ž. ako predávajúceho na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.2.2009, a teda že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo medzi blízkymi
osobami, pričom v takomto prípade sa úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť
veriteľa predpokladajú, pričom osoba dlžníkovi blízka, má však možnosť preukázať (na nej je dôkazné
bremeno), že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale aj to, že jej nemožno vyčítať zavinenie
tejto jej neznalosti, resp. že úmysel dlžníka nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti. Z vykonaného
dokazovania súd zistil, že žalovaní mali zisťovať či N. Ž. má dlhy vo vzťahu k Všeobecnej zdravotnej
poisťovni, Sociálnej poisťovni a daňovému úradu, pričom tieto informácie si nezisťovali oficiálne, ale
iba cestou známych, avšak touto cestou nezistili, aby mal N. Ž. nejaké dlhy. Tieto skutočnosti však
inými dôkazmi nepreukázali. V tomto ohľade by teda bolo možné konštatovať, že žalovaní nevyvinuli
náležitú starostlivosť k poznaniu úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Obaja žalovaní sa vyjadrili, že
predpokladali skutočnosť, že N. Ž. sa ako podnikateľovi darí, pričom pokiaľ boli spolu v kontakte, nikdy
sa nevyjadroval, že by mal mať nejaké finančné problémy, mali vedomosť o tom, že jazdí s kamiónom
do Ruska, avšak nejaké bližšie informácie o jeho podnikaní a jeho finančnej situácii nemali. Potvrdili
skutočnosť, že mali vedomosť o tom, že N. Ž. mal dlh voči Ľudovej banke, pretože bral úver, ktorý
zabezpečil založením rodičovského domu, ktorého spoluvlastníčkou bola aj žalovaná v 2. rade, ktorá
preto musela súhlasiť so zriadením záložného práva. Žalovaní zároveň uviedli, že N. Ž. ešte v roku 1998
požičali sumu 480.000,- Sk. Je teda nesporné, že žalovaní mali vedomosť o dlhu žalobcu voči Ľudovej
banke, resp. nesplatenej pôžičke vo vzťahu k nim.

Súd poukazuje na skutočnosť, že aj pri prezumpcii vedomosti žalovanej v 2. rade o úmysle N. Ž.
ako dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, nemožno neprihliadnuť na okolnosti prípadu a obsah realizovaného
právneho úkonu za situácie, že predmetom záložného práva bol rodičovský dom žalovanej v 2. rade
a jej brata N. Ž., ktorý vlastne ani neinicioval uzavretie predmetnej kúpnej zmluvy, a to za situácie, že
došlo k zosplatneniu úveru s tým, že bola určená jeho konečná splatnosť, pričom v prípade neuhradenia
tejto sumy by, aj podľa názoru súdu, došlo s veľmi veľkou pravdepodobnosťou k realizácii záložného
práva, keďže tento spôsob by bol pre banku najefektívnejší, čo potvrdili aj vypočutí svedkovia (pracovníci
banky). Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že po zosplatnení úveru bol tento v takom
štádiu, že skutočne reálne hrozil predaj rodinného domu, pričom pokiaľ žalobca poukazoval na to,
že v úverovom vzťahu boli záložní veritelia aj ručiteľmi, v tomto ohľade nebolo preukázané, aby
záložní veritelia ako ručitelia boli platne uzavreli ručiteľské záväzky, pričom aj keď sú v rámci úverovej
zmluvy uvedení ako ručitelia, túto zmluvu podpísal iba N. Ž., pričom vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané platné uzavretie ručiteľských záväzkov.

V súvislosti s okolnosťami daného prípadu je podľa názoru súdu podstatná skutočnosť, že samotní
žalovaní, ktorí v minulosti v predmetnom rodinnom dome žili aj so svojou rodinou a bývanie do budúcna
chceli riešiť aj rekonštrukciou tohto domu s vysporiadaním vlastníckych vzťahov, s čím ale nesúhlasila
matka žalovanej v 2. rade a N. Ž., preto sa rozhodli stavať vlastný rodinný dom, vyvinuli iniciatívu
smerujúcu „k záchrane“ rodinného (rodičovského) domu tým spôsobom, že žalovaná v 2. rade spolu



so svojím manželom vyplatia úver za svojho brata a je zároveň logické, že za týchto okolností žiadali
previesť jeho spoluvlastnícky podiel na nich. V tejto súvislosti je podľa názoru súdu podstatné aj to, že
nie samotný dlžník žalobcu N. Ž. inicioval uzavretie kúpnej zmluvy, a teda prevod (zbavenie sa) svojho
majetku, keďže uzavretie tejto zmluvy iniciovali žalovaní, s čím N. Ž. súhlasil. Podľa názoru súdu taktiež
nemožno úplne stotožňovať všetky druhy príbuzenstva účastníkov právneho úkonu, keďže podľa názoru
súdu je rozdiel pokiaľ je právny úkon uzavretý napr. medzi manželmi, resp. ďalšími príbuznými napr. aj
medzi súrodencami, pretože intenzita a vedomosť poznania o živote a krokoch druhej strany nie je podľa
názoru súdu totožná a za danej situácie, teda že žalovaná v 2. rade sa spolu so svojím manželom snažili
zachrániť rodinný dom, v ktorom žila matka žalovanej v 2. rade, pričom je nesporné, že spoluvlastníčkou
tohto rodinného domu bola aj samotná žalovaná v 2. rade a teda, že chcela zachrániť aj svoj majetok, čo
podľa názoru súdu vytvára odlišné okolnosti napr. od situácie pokiaľ by bol N.V. Ž. sám inicioval prevod
majetku za situácie, žeby neexistoval dlh z uvedenej úverovej zmluvy. V takomto prípade by aj podľa
názoru súdu musela byť náležitá starostlivosť (aktivita) samotnej žalovanej v 2. rade, resp. jej manžela
odlišná, t.j. intenzívnejšia, keďže by bolo „logickejšie“ zisťovať dôvody, ktoré vedú jej brata, ako blízkeho
príbuzného, k prevodu majetku.

Pokiaľ žalobca namietal hodnotu podielu N. Ž., ktorého hodnota je podľa žalobcu iba 10.165,75 EUR,
súd poukazuje na skutočnosť, že z vyjadrenia žalovaného v 1. rade vyplynulo, že pri uzatváraní kúpnej
zmluvy sa jej účastníci dohodli na základe ocenenia realitnej kancelárie na hodnote rodinného domu
vo výške 4,2 milióna Sk, čo podľa názoru súdu predstavuje v podstate reálnu trhovú hodnotu v daných
podmienkach, pričom čo sa týka spôsobu úhrady kúpnej ceny, žalobca taktiež spochybňoval pôžičku
poskytnutú N. Ž. žalovanými ešte v roku 1998, avšak súd má za to, že pokiaľ N. Ž. túto kúpnu zmluvu
podpísal, jednoznačne akceptoval výšku kúpnej ceny aj spôsob jej splatenia, teda že zostatok pôžičky
predstavuje sumu 12.447,72 EUR (375.000,- Sk). Súd taktiež poukazuje na to, že pokiaľ žalovaní
v podstate komplexne vysporiadavali svoje vzťahy so N. Ž., je logické že do tohto vysporiadania
samozrejme zahrnuli aj zostatok nesplatenej pôžičky, z čoho podľa názoru súdu nemožno vyvodiť
zanedbanie náležitej starostlivosti v zmysle citovaných zákonných ustanovení. Z predmetnej kúpnej
zmluvy vyplýva, že hodnota podielu N. Ž. predstavuje 23.235,74 EUR (700.000.- Sk), pričom nesplatená
časť úveru sa do kúpnej ceny premietla tak, že suma 10.788,02 EUR bola N. Ž. uhradená ako priama
platba v Ľudovej banke a zostatok úveru v sume 17.427,26 EUR bol uhradený matke žalovanej v
2. rade a N. Ž. a táto suma bola následne poukázaná na vyrovnanie dlhu predávajúceho N. Ž. na
oddĺženie nehnuteľností založených na základe záložnej zmluvy. V tomto ohľade, podľa názoru súdu,
nie je podstatné za akú sumu odpredala svoj podiel matka žalovanej v 2. rade a N.Í. Ž., keďže táto
dlhodobo žila so svojou dcérou a jej rodinou v predmetnom dome, pričom predaj nehnuteľnosti medzi
blízkymi príbuznými za nižšiu než trhovú cenu nie je ničím neobvyklým a matka mohla teoreticky svoj
podiel dcére napr. aj darovať.

Na základe vykonaného dokazovania teda súd dospel k záveru, že v súvislosti s okolnosťami, ktoré
predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy, nemožno žalovanej v 2. rade vyčítať to, že podľa názoru žalobcu,
nevyvinula dostatočnú aktivitu na preukázanie sociálnej a finančnej situácie svojho brata, pričom podľa
názoru súdu ani nebolo úmyslom dlžníka, teda N. Ž. ukrátiť žalobcu ako veriteľa (v čase keď mal
odložené splátky leasingu a o nových splátkach nebolo žalobcom rozhodnuté a zároveň ako sa sám
vyjadril, stále veril, že podnikanie pôjde a splátky uhradí), keďže uzavretím kúpnej zmluvy došlo vlastne
iba k vysporiadaniu zostatku úveru, resp. pôžičky, ktorú poskytli žalovaní N. Ž. a kúpna cena, ktorá
bola dohodnutá v rámci kúpnej zmluvy podľa názoru súdu zodpovedá trhovej cene predmetných
nehnuteľností, čo žalobca ani nenamietal. Žalobca taktiež vyčítal žalovanej v 2. rade skutočnosť, že táto
sa pri uzatváraní kúpnej zmluvy nepýtala N. Ž., či má aj nejaké iné dlhy. Podľa názoru súdu iba táto
samotná skutočnosť nemôže viesť k záveru, že žalovaná v 2. rade nevyvinula žiadnu aktivitu ohľadom
zistenia pomerov N. Ž.. Súd poukazuje aj na skutočnosť, že reálne možnosti zistenia pomerov inej
fyzickej osoby, ktorá môže byť aj blízkym príbuzným, nie je jednoduché aj s ohľadom na skutočnosť, že
inštitúcie ako napr. Sociálna poisťovňa a Všeobecná zdravotná poisťovňa takéto informácie, aj keď sa
jedná o súrodenca, nemôžu poskytnúť a navyše za okolností, že v prejednávanej veci bolo nevyhnutné
uhradiť urýchlene zostatok úveru, riešila žalovaná v 2. rade práve túto otázku a svojho brata ani nepýtala,
či má aj iné dlhy resp., aby jej predložil účtovné doklady. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti daného
prípadu, ktoré spočívajú v skutočnosti, že žalovaní za N. Ž. uhradili zostatok úveru a z tohto dôvodu
sa s ním dohodli na prevode jeho podielu na nehnuteľnostiach evidovaných na LV Č.. XXXX H..Ú..
K., súd dospel k záveru, že žalovaní ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať úmysel N. Ž. ako



dlžníka žalobcu, teda že N. Ž. týmto úkonom chcel ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa. Preto súd z vyššie
uvedených dôvodov žalobu zamietol.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia v súlade s vyhl.
655/2004 Z.z. v platnom znení a úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania na tieto úkony
právnej služby:

- príprava a prevzatie zastúpenia (11.42012) 58,69 EUR

+ režijný paušál 7,63 EUR

- účasť na pojednávaní (5.4.2013) 60,07 EUR

+ režijný paušál 7,81 EUR

- účasť na pojednávaní (22.5.2013) 60,07 EUR

+ režijný paušál 7,81 EUR

- účasť na pojednávaní (28.6.2013) 60,07 EUR

+ režijný paušál 7,81 EUR

Spolu 269,96 EUR

+20% DPH = 53,99 EUR, t.j. spolu trovy právneho zastúpenia 323,95 EUR.

Súd nepriznal právnemu zástupcovi žalovaných trovy konania za úkon označený ako „oznámenie o
prevzatí právneho zastúpenia a vyjadrenie vo veci samej zo dňa 18.4.2012“, keďže právny zástupca v
rámci tohto vyjadrenia iba poukázal na to, že nesúhlasí so žalobou a nesúhlasí ani s prejednaním veci
bez nariadenia pojednávania, čo podľa názoru súdu nemožno považovať za vyjadrenie vo veci samej.