EUBIRAC a.s.


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/111/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217215922
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovič
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1217215922.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovič a členiek senátu
JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej, v právnej veci žalobcu: LiNi s.r.o., Moravský Svätý
Ján č. 7, 908 71 Moravský Svätý Ján, IČO: 47 574 101, zast. URBAN GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o.,
advokátska kancelária, Havlíčkova 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: EUBIRAC
a.s., Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 683 066, zast. Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o.,
Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, o zaplatenie 3.065,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 51Cb/114/2017-417 zo dňa 25.03.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 51Cb/114/2017-417 zo dňa
25.03.2022 p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má proti žalobcovi právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) I. výrokom zamietol žalobu a II. výrokom
žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o ktorej výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
07.07.2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 3.065,14 eur s príslušenstvom
a na náhradu trov konania. Žalobca uviedol, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o dielo, čo dokazuje
žalobcom a žalovaným podpísaná objednávka, pričom na základe tejto objednávky vykonal žalobca
ako zhotoviteľ pre žalovaného ako objednávateľa elektroinštalačné práce na stavbe: "Rekonštrukcia a
obnova NKP kaštieľa Divín", pričom po vykonaní diela žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 140088 za
naviac práce na predmetnej stavbe. Nakoľko je žalovaný voči žalobcovi v omeškaní s úhradou faktúry,
žalobca si zároveň uplatnil voči žalovanému aj nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania odo
dňa 12.12.2014 (t.j. deň nasledujúci po dni splatnosti faktúry).

2. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom dňa 21.02.2018 č.k. 51Cb/114/2017-185 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 06.04.2018 č.k. 51Cb/114/2017-218, ktorým súd zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 3.065,14 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 3.065,14
eur od 12.12.2014 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi
priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Zároveň uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške
40,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.



3. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, na odvolanie žalovaného, uznesením zo dňa 20.05.2021
č.k. 4Cob/58/2020-364 rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 51Cb/114/2017-185 zo dňa
21.02.2018, v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 51Cb/114/2017-217 zo dňa 06.04.2018 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Súd prvej inštancie opätovne vykonal vo veci dokazovanie v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v
Bratislave oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu, vyjadrením investora
stavby - obec Divín. Uviedol, že nevykonal dokazovanie návrhmi žalobcu prednesenými na pojednávaní
konanom dňa 25.03.2022, a to: výsluchom p. T., oboznámením stav. denníka, výsluchom žalobcu,
výsluchom štatutára obce Divín, výsluchom nemenovaných troch svedkov, ani dopytom na obec Divín v
zmysle návrhu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 25.03.20220 s odôvodnením, že z návrhu žalobcu
nie je zrejmé, aké skutočnosti by sa mali týmito dôkazmi preukázať a akým spôsobom by vykonanie
týchto dôkazov vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam žalobcu mohlo ovplyvniť (zmeniť) skutkový stav zistený
v priebehu konania. Súd tieto návrhy žalobcu zamietol aj s poukazom na § 153 ods. 2 CSP, vzhľadom
na to, že žalobca nepredložil tieto návrhy na doplnenie dokazovania včas a ich vykonanie by znamenalo
odročenie pojednávania. Súd mal za to, že žalobca mal dostatok času a možností, aby využil prostriedky
procesného útoku a predložil súdu návrhy na doplnenie dokazovania včas, keby konal starostlivo so
zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
Súd posudzoval zistený skutkový stav podľa ust. § 536 ods. 1, 2, § 537 ods. 1, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1,
§ 554 ods. 1, § 560 ods. 1, § 564, § 565 a § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka (ďalej aj ako „OBZ“).

5. Po opakovanom vykonaní dokazovania, vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení, v
intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave, súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalobou uplatnený nárok je skutkovo i právne neopodstatnený a žalobu zamietol. Po vyhodnotení
výsledkov vykonaného dokazovania dospel opätovne k záveru, že medzi žalobcom ako zhotoviteľom
a žalovaným ako objednávateľom bola na základe písomnej objednávky č. IngPF/1910/2014 zo dňa
18.07.2014 uzavretá platná zmluva o dielo, pričom uvedená zmluva svojím obsahom zodpovedá zmluve
o dielo tak, ako je tento zmluvný typ vymedzený v § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Uvedená
skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná. Rovnako medzi stranami sporu nebol sporný
obsah a znenie objednávky č. IngPF/1910/2014 zo dňa 18.07.2014, ktorú v priebehu konania v zhodnej
podobe predložil súdu tak žalovaný ako aj žalobca a ktorej obsah nebol stranami spochybnený.

6. Spornou medzi účastníkmi bola predovšetkým otázka, či žalobca vykonal práce, ktorých zaplatenie si
uplatnil u žalovaného faktúrou č. 140088 vystavenou na sumu 3.065,14 eur, splatnou dňa 11.12.2014,
ktorou žalovanému fakturoval na základe objednávky PF/1910/2014, stavba: „Rekonštrukcia a obnova
NKP kaštieľa Divín“, časť: elektroinštalácie a či tieto práce boli žalovanému riadne odovzdané v súlade
s dohodou zmluvných strán.

7. Žalovaný v konaní rozporoval nielen samotné vykonanie prác, ale predovšetkým namietal, že žalobca
dielo riadne neodovzdal v súlade s dohodnutou zmluvou o dielo (objednávkou) a následne doplnil
procesnú obranu o tvrdenie, že nie je ani preukázané, že to bol práve žalobca v postavení zhotoviteľa,
ktorý tieto práce vykonal, pretože na stavbe pracovalo niekoľko subdodávateľov.

8. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zmluvné strany si spôsob platenia ceny diela určili v bode 3/
"Platobné podmienky" písomnej objednávky. Nárok na zaplatenie ceny diela mohol žalobcovi vzniknúť
len za splnenia podmienok uvedených v danom bode 3/.
Okrem toho, že žalobca bol povinný cenu vyúčtovať faktúrou, bol povinný k nej ako obligatórne prílohy
priložiť ďalšie listiny, a to konkrétne: Zisťovací protokol o vykonaných stavebných prácach, Protokoly
o odovzdaní a prevzatí prác, Súpis vykonaných prác a dodávok; všetky s originálmi podpisov. Navyše
mal priložiť aj kópiu objednávky podpísanú obidvoma zmluvnými stranami. Z obsahu objednávky je bez
akýchkoľvek pochybností zrejmé, čo všetko malo byť prílohou faktúry, avšak žalobca ani jeden z týchto
dokumentov súdu nepredložil. Súd uzavrel, že nakoľko žalobca ani jeden z týchto dokladov k predmetnej
faktúre nepriložil, nárok na zaplatenie ceny diela mu ani nemohol vzniknúť (rozhodnutie NS SR sp. zn.
2Obdo/60/2019).

9. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že vyššie uvádzané doklady neboli k žalobcom
predloženej faktúre priložené (a to napriek tomu, že tieto doklady tvorili prílohu objednávky a boli
predložené žalobcovi ako zhotoviteľovi za tým účelom, aby ich vyplnil po zhotovení diela a odovzdal



žalovanému spolu s faktúrou) a stotožnil sa s tvrdením žalovaného, že predloženie listín, ktoré boli
súčasťou objednávky, a ktoré (ako tvrdil sám žalobca) boli spolu s objednávkou zviazané a opatrené
pečiatkou žalovaného, nie je možné považovať za doklad preukazujúci vykonanie prác v rozsahu
objednávky a za odovzdanie predmetu diela; a to najmä za stavu, keď sú tieto listiny opatrené dátumom
04.07.2014, pričom samotná objednávka je z 18.07.2014 a dielo malo byť vykonané do 28.08.2014. Nie
je možné, aby došlo k odovzdaniu diela v deň jeho objednávky, resp. vopred dva týždne pred samotným
dátumom objednávky.

10. Rovnako súd naďalej zotrval na názore, že nie je možné podmieňovať platbu za vykonanie diela
žalobcovi zaplatením, resp. nezaplatením faktúr žalovaného voči investorovi, nakoľko ide o iný právny
vzťah medzi inými účastníkmi a investor nebol objednávateľom diela u žalobcu ako jeho zhotoviteľa, ale
bol ním výlučne sám žalovaný, a preto výlučne na žalovanom spočíva povinnosť zaplatenia žalobcom
fakturovanej ceny diela (rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 3 Cob/134/2012).

11. Vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby sa súd už nezaoberal výpoveďami svedkov a dôvodmi, pre
ktoré pripustil ich svedeckú výpoveď, v rozpore s koncentračnou zásadou (ako tvrdil žalovaný), nakoľko
skutočnosti preukazované touto výpoveďou už neboli rozhodujúce pre rozhodnutie súdu vo veci samej,
a to najmä s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Obdo/60/2019.

12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý
mal vo veci plný úspech, súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške
náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením.

13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b), d), f), h), e) CSP. Upozornil odvolací súd na skutočnosť, že jednotlivé odvolacie
(pravdepodobne omylom uvedené „dovolacie“) dôvody sa môžu obsahovo vzájomne prelínať, a preto
je na ne nutné nahliadať ako na celok, a teda neposudzovať jednotlivé odvolacie dôvody striktne len na
základe toho, ako odvolateľ tieto formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania. Napadnuté
výroky I. a II. považuje žalobca za vecne nesprávne a nezákonné a en bloc arbitrárne. Žalobca uviedol,
že sa pridržiava a súčasne i odkazuje odvolací súd v plnom rozsahu na svoju doterajšiu skutkovú, vecnú
ako aj právnu argumentáciu uvedenú vo všetkých v doterajších písomných podaniach ako aj ústnych
prednesoch žalobcu, ktoré predstavujú neoddeliteľnú súčasť tohto odvolania.

14. Vyslovil názor, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dielo zo strany žalobcu bolo riadne a
včas vykonané a odovzdané žalovanému. Uviedol, že odklad splatnosti odplaty za už vykonané práce
žalobcom podľa akéhosi nezrozumiteľného dojednania, ktoré žalovaný a opakujúc aj jeho argumenty
súd prvej inštancie nazývajú odkladacia podmienka v čl. 3 objednávky č. IngPF/1910/2014 zo dňa
18.07.2014 je absolútne irelevantné tvrdenie, nakoľko toto dojednanie nemohlo spôsobiť právne účinky
spočívajúce v odklade povinnosti žalovaného plniť žalobcovi odplatu za vykonané práce.
Formulácia takejto odkladacej podmienky v podobe, že faktúra bude uhradená až po zaplatení faktúry
p. starostom K. okrem toho, že je vágna a absolútne neurčitá, pôsobí až komicky, pričom z nej nie
je zrejmé, po zaplatení akej faktúry starostom K. a za akú časť konkrétneho diela bude uhradená.
Zdôraznil, že vo svojich vyjadreniach poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Obdo/163/2009, v ktorom je judikované, že klauzula typu „zaplatím keď bude zaplatené“ je
absolútne neplatná.

15. Žalobca uviedol, že nárok na úhradu za vykonanie diela mu vznikol jeho zhotovením. Taktiež
nedodanie denníka zo strany žalobcu v zmysle objednávky žalovaného, ktorá mala charakter zmluvy
o dielo, nebolo v kontexte povinnosti žalovaného uhradiť cenu diela vôbec relevantnou skutočnosťou,
pričom z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že žalovaný si nikdy predloženie takéhoto denníka
nevyžadoval, resp. na jeho absenciu pri vykonávaní prác nijako neupozornil.
Žalobca bol toho názoru, že pred súdom prvej inštancie bolo v rámci vykonávania dôkazov bezpečne
preukázané vykonanie všetkých prác podľa objednávky žalovaného, a to najmä výpoveďou štatutárneho
zástupcu žalobcu ako aj ďalšími svedeckými výpoveďami osôb v procesnom postavení svedkov v
podobe listinných dôkazov, a to zápisnice z iných súdnych konaní.
Mal za to, že svedkovia jasne vypovedali, že subdodávateľsky realizovali práce pre štatutára žalobcu a
taktiež sa vyjadrili aj k druhu vykonaných prác. Taktiež tvrdenie žalovaného o tom, že zisťovací protokol
nebol podpísaný zo strany žalovaného je nepravdivé tvrdenie, nakoľko tento je riadne žalovaným



podpísaný, bez ohľadu na tvrdenie žalobcu, že je podpísaný len paličkovým písmom, ktoré mal
pravdepodobne podpísať štatutár žalobcu (podľa fabulácie žalovaného). Toto tvrdenie žalovaného nemá
oporu vo vykonaných dôkazoch, žiadnym relevantným spôsobom to nepreukázal, preto je zarážajúci
jednostranný príklon súdu prvej inštancie v napádanom rozsudku k tvrdeniu žalovaného, nemajúceho
oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Poukázal na to, že v súvislosti s podnikateľskými aktivitami žalovaného bola začiatkom októbra
roku 2020 podaná prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry v kauze vranovských stojísk obžaloba na
šiestich obvinených na Špecializovaný trestný súd v Pezinku. Obžalovaný J.. V. B., W. M. a ďalšie štyri
osoby mali spáchať zločin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev a obzvlášť
závažný zločin subvenčného podvodu, pričom obvinený J.. V. B., ktorý konal v mene spoločnosti Euro-
Building, a. s. a tiež v mene žalovaného mal niesť na danej trestnej činnosti najvyššiu mieru zavinenia,
ako sa uvádza v obžalobe.
Uvedené v súčasnosti už z trestnoprávneho hľadiska riešené „podnikateľské aktivity“ žalovaného len
odrážajú nerovný obchodnoprávny vzťah žalobcu a žalovaného a konanie žalovaného voči žalobcovi
v hrubom rozpore s dobrými mravmi (čo vecne a právne správne posúdil súd prvej inštancie
v prvostupňovom rozsudku), kedy žalovaný na jednej strane mal uhradené práce, ktoré vykonal
prostredníctvom žalobcu pre obec Divín, na druhej strane však odmieta pre údajné formálne nedostatky
týkajúce sa náležitostí faktúry žalobcu uhradiť za vykonaná práce žalobcovi dohodnutú odmenu.

17. Žalobca vytkol konajúcemu súdu, že nijakým spôsobom neozrejmil, na podklade čoho (akých
skutočností a dôkazov) dospel k skutkovým a právnym záverom prezentovaným v napádanom rozsudku
a už vôbec nevysvetlil svoj presne opačný odklon od svojho predchádzajúceho rozhodnutia, ktorým
vyhovel žalobcovmu nároku.

18. Ďalej uviedol, že nie len s absolútne arbitrárnym (ne)odôvodnením súvisí aj ďalší odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nakoľko súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Zdôraznil, že arbitrárne a ničím neodôvodnené odmietnutie súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie
ohľadom žalobcom navrhovaných dôkazov bolo tak zásadným procesným pochybením súdu, ktorý mal
za následok nesprávne, a tým aj nezákonné a ústavne non-konformné rozhodnutie vo veci, letore ipso
facto znamenalo flagrantný zásah do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.
Poukázal na to, že súd prvej inštancie mylne uvádza, že žalobca navrhol vykonať súdom prvej inštancie
odmietnuté vykonanie dokazovania až na ostatnom pojednávaní, pričom tak žalobca učinil viacnásobne
a naposledy aj na súdnom pojednávaní, na ktorom súd prvej inštancie rozhodol a vyhlásil napádaný
rozsudok.
Žalobca sa nestotožnil s odôvodnením súdu k odmietnutiu vykonania dôkazov s poukazom na
koncentračnú zásadu a skutočnosť, že tieto návrhy na vykonanie dôkazov mohol žalobca učiniť dokonca
už v žalobnom návrhu. Odvolací súd predsa nerozhodol o napokon zrušenom rozsudku súdu prvej
inštancie tak, že by tento zmenil, ale rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Preto je len logické, že úlohou súdu prvej inštancie nemalo byť len
mechanické rozhodnutie, prihliadajúc na údajný právny názor súdu odvolacieho, ale riadne prejednanie
veci, a to aj vykonanie dokazovania v rozsahu, v akom je potrebné vec ustáliť pre spravodlivé rozhodnutie
o uplatnenom nároku žalobcu.

19. Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel,
eventuálne, aby ho v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie.

20. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a
odvolanie žalobcu za značne účelové a vo svojej podstate nedôvodné.

21. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu v odvolaní v bodoch 31. až 33., kde opätovne argumentuje
relevanciou odkladacej podmienky podľa čl. 3 objednávky č. lngPF/1910/2014 a poukázal v tomto smere
na rozsudok NS SR 3Obdo/163/2009, ktorého závery žalobca vedome zle interpretuje a ktoré, práve
opačne, pripúšťa platnosť takejto odkladacej podmienky.



22. Žalovaný taktiež nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu, že vykonanie predmetných prác bolo preukázané
výpoveďami svedkov v konaní. Poukázal na závery NS SR v konaní o dovolaní žalovaného sp. zn.
2Obdo/60/2016, ktorý nemal vykonanie prác žalobcu za preukázané. Predmetné dovolacie konanie bolo
vedené v konaní Okresného súdu Bratislava II pod sp. zn. 26Cb/201/2015, medzi tými istými účastníkmi
konania, v zhodnom procesnom postavení a nároky uplatnené v uvedenom konaní vyplývajú z tej istej
stavby v obci Divín, a preto v tomto smere považoval za potrebné poukázať na čl. 2 ods. 2 CSP:
„Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“ Na
základe uvedeného v tomto smere mal za to, že ide o zjavne mylnú argumentáciu žalobcu, nemajúcu
oporu v skutkovom stave.

23. V súvislosti so skutočnosťami uvedenými žalobcom v bodoch 38. až 42., v ktorých sa snaží
očierniť žalovaného a jeho štatutárneho zástupcu argumentáciou o trestnom konaní vedenom Úradom
špeciálnej prokuratúry voči žalovanému, resp. proti jeho štatutárovi, odhliadnuc od zjavnej účelovosti
takejto argumentácie považoval za potrebné uviesť, že predmetné trestné konanie bolo voči štatutárovi
žalovaného právoplatne zastavené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

24. Nesúhlasil s námietkami žalobcu v bodoch 43. až 53. odvolania a mal za to, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia je dostatočné a presvedčivé, logické, správne, zákonné, majúce oporu v
zistenom skutkovom stave a rešpektujúce právne závery dovolacieho súdu.

25. V súvislosti s tvrdeniami v bodoch 54. až 68. odvolania žalovaný poukázal na to, že odôvodnenie
súdu k predmetnému rozhodnutiu nevykonať navrhnuté dokazovanie žalobcom bolo dané jednak ústne
na pojednávaní dňa 25.03.2022 a jednak aj písomne v bode 12. na 9. strane a v bode 21. na 12. strane
odvolaním napadnutého rozsudku. Žalovaný sa plne stotožnil s názorom súdu, že pripustenie týchto
dôkazov by bolo v absolútnom rozpore s koncentračnou zásadou konania a zásadou hospodárnosti
konania, čo v podstate tvrdil žalovaný už od prvého obdobného návrhu žalobcu na vykonanie týchto
dôkazov v konaní. Zároveň bol žalovaný v zhode s názorom prvoinštančného súdu, že výsluch týchto
svedkov nie je vo svetle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 20bdo/60/2019 vhodný a účelný. V
tomto smere žalovaný dodal, že označené uznesenie Najvyššieho súdu SR bolo de facto potvrdené aj
uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 446/2020-22 zo dňa 06.10.2020.

26. Žalovaný na podporu svojej vyššie uvedenej argumentácie dal do pozornosti odvolacieho súdu
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/220/2021-476 zo dňa 09.02.2022, ktorý bol vydaný
medzi tými istými účastníkmi konania v tom istom procesnom postavaní v konaní vedenom Okresným
súdom Bratislava II pod sp. zn. 25Cb/97/2020. Žalovaný pritom poukázal na § 186 ods. l CSP.

27. Žalovaný nad rámec odvolania žalobcu vyslovil názor, že súd prvej inštancie postupoval v súlade
s kasačnou záväznosťou právneho názoru odvolacieho súdu uvedenú v uznesení Krajského súdu v
Bratislave č.k. 4Cob/51/2020-364 zo dňa 20.05.2021, zjavne logicky a právne relevantným spôsobom sa
vysporiadal s argumentáciou žalovaného a na základe vykonaného dokazovania dospel k spravodlivému
a odôvodnenému záveru o nedôvodnosti žaloby žalobcu.
Vzhľadom na vyššie uvedené, v zmysle § 387 ods. l CSP navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

28. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez
nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli
súdu a webovej stránke súdu v súlade s § 219 ods. 3 CSP. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení
sa s dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadrením žalovaného odvolací súd dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

29. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení



rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

30. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
pretože z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom
vyslovený právny záver nevyplýva, a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné
právne hodnotenie stavu veci. Súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje
rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť
napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.

31. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie vo veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné:

32. Podľa ust. § 536 ods. 1, 2, 3 OBZ, zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a
objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.
Dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci,
jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytený výsledok
inej činnosti.
Cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže strany
v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia.

33. Podľa § 537 ods. 1 Obchodného zákonníka zhotoviteľ je povinný vykonať dielo na svoje náklady
a na svoje nebezpečenstvo v dojednanom čase, inak v čase primeranom s prihliadnutím na povahu
diela. Ak zo zmluvy alebo z povahy diela nevyplýva niečo iné, môže zhotoviteľ vykonať dielo ešte pred
dojednaným časom.

34. Podľa § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka objednávateľ je povinný zhotoviteľovi zaplatiť cenu
dohodnutú v zmluve alebo určenú spôsobom určeným v zmluve. Ak nie je cena takto dohodnutá alebo
určiteľná a zmluva je napriek tomu platná (§ 536 ods. 3), je objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá sa
obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok.

35. Podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v
čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok
na cenu vykonaním diela.

36. Podľa § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať dielo jeho
riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi v dohodnutom mieste, inak v mieste
ustanovenom týmto zákonom. Ak je miestom odovzdania iné miesto, než je uvedené v odsekoch 2 a 4,
vyzve zhotoviteľ objednávateľa, aby prevzal dielo.

37. Úlohou odvolacieho súdu, vzhľadom na námietky odvolateľa, bolo v prvom rade posúdiť, či v
prejednávanej veci súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a či napadnuté rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

38. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že ako zhotoviteľ uzavrel so žalovaným ako objednávateľom na
základe písomnej objednávky č. IngPF/1910/2014 zo dňa 18.07.2014 platne zmluvu o dielo. Uvedená
skutočnosť nebola medzi sporovými stranami sporná, rovnako nebol sporný obsah a znenie objednávky
č. IngPF/1910/2014. Spornou bola predovšetkým otázka, či žalobca vykonal práce, ktorých zaplatenie
si uplatnil u žalovaného faktúrou č. 140088 vystavenou na sumu 3.065,14 eur, splatnou dňa 11.12.2014,
ktorou žalovanému fakturoval na základe objednávky PF/1910/2014, stavba: „Rekonštrukcia a obnova
NKP kaštieľa Divín“, časť: elektroinštalácie a či tieto práce boli žalovanému riadne odovzdané v
súlade s dohodou zmluvných strán. Žalovaný v konaní rozporoval nielen samotné vykonanie prác,
ale predovšetkým namietal, že žalobca dielo riadne neodovzdal v súlade so zmluvne dohodnutými
podmienkami a následne doplnil procesnú obranu o tvrdenie, že nie je ani preukázané, že to bol
práve žalobca v postavení zhotoviteľa, ktorý tieto práce vykonal, pretože na stavbe pracovalo niekoľko
subdodávateľov.



39. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkou žalobcu, že z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že dielo zo strany žalobcu bolo riadne a včas vykonané a odovzdané žalovanému a že nárok na úhradu
za vykonanie diela mu vznikol jeho zhotovením.
Zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že pre nárok žalobcu na zaplatenie ceny diela platí zákonná
úprava vzniku nároku na zaplatenie dohodnutej ceny po vykonaní diela. Dohoda zmluvných strán je
rozhodujúca pre určenie časového okamihu zaplatenia ceny. Nárok na zaplatenie ceny diela mohol
žalobcovi vzniknúť len za splnenia podmienok uvedených v zmluve o dielo (objednávke).
Odvolací súd poukazuje na bod 3/ "Platobné podmienky" písomnej objednávky zo dňa 18.07.2014, v
ktorom bol medzi stranami dohodnutý spôsob fakturácie ceny za vykonané dielo s tým, že súčasťou
faktúry musia byť oprávnenými osobami podpísané:
- zaisťovací protokol o vykonaných prácach - originály podpisov
- protokoly o odovzdaní a prevzatí prác - originály podpisov
- súpis vykonaných prác a dodávok - originály podpisov
- pri každej faktúre kópiu objednávky podpísanú oboma zmluvnými stranami.

Z obsahu objednávky je zrejmé, čo všetko malo byť prílohou faktúry, avšak žalobca ani jeden z týchto
dokumentov súdu nepredložil.
Ako je zrejmé z vyššie uvedeného, medzi zmluvnými stranami bolo jednoznačne dohodnuté, že o
odovzdaní a prevzatí diela bude spísaný Protokol o odovzdaní a prevzatí prác. Odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že pokiaľ si účastníci zmluvy o dielo v tejto zmluve výslovne
dohodli, že dielo bude nimi odovzdané a prevzaté na základe protokolu, čím sa odchýlili od ustanovenia
§ 554 ods. 1 ObZ, a k tomuto protokolárnemu odovzdaniu a prevzatiu diela medzi nimi nedošlo, dielo
nemožno považovať za odovzdané a prevzaté, a teda za vykonané.
Súd prvej inštancie správne uzavrel, že nakoľko žalobca ani jeden z týchto dokladov k predmetnej faktúre
nepriložil, nárok na zaplatenie ceny diela mu ani nemohol vzniknúť. Žalobca nepreukázal v konaní
skutočnosť, že si cenu za vykonané práce uplatnil u žalovaného spôsobom dohodnutým bode 3/.

40. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že pred súdom prvej inštancie bolo v rámci
vykonávania dôkazov preukázané vykonanie všetkých prác podľa objednávky žalovaného, a to najmä
výpoveďou štatutárneho zástupcu žalobcu ako aj ďalšími svedeckými výpoveďami osôb v procesnom
postavení svedkov v podobe listinných dôkazov, a to zápisnice z iných súdnych konaní. Ako je zrejmé z
obsahu zápisníc z pojednávaní, na ktorých boli svedkovia vypočutí, súd prvej inštancie jasne a výstižne
interpretoval v napadnutom rozsudku obsah ich výpovedí, pričom v bode 21. napadnutého rozsudku
odôvodnil, z akého dôvodu sa v druhom svojom rozhodnutí výpoveďami svedkov nezaoberal.

41. Odvolací súd posúdil námietky žalobcu v súvislosti s jeho tvrdením, že svedkovia jasne vypovedali,
že subdodávateľsky realizovali práce pre štatutára žalobcu a taktiež sa vyjadrili aj k druhu vykonaných
prác ako nedôvodné, nakoľko z obsahu ich výpovedí nevyplynulo a nebolo preukázané, že vykonali
konkrétne elektroinštalačné práce, ktoré žalobca fakturoval žalovanému faktúrou č. 140088. Súd prvej
inštancie tak vyslovil správny záver, že dokazovaním žalobca nepreukázal, a teda neuniesol dôkazné
bremeno v tom smere, že dielo (práce naviac) bolo riadne odovzdané, nakoľko absentuje odovzdávací
protokol, hoci v súlade s objednávkou boli strany povinné spísať o odovzdaní a prevzatí predmetu zmluvy
protokol, potvrdzujúci splnenie zmluvných povinností žalobcu ako zhotoviteľa diela. Ako je uvedené
vyššie, rovnako žalobca k faktúre nepredložil ani ďalšie listiny, na ktorých sa strany dohodli v objednávke.
Vzhľadom na absenciu protokolu a ďalších dohodnutých listín, ktoré musia byť podpísané oboma
stranami tak nie je možné považovať nárok žalobcu v konaní za preukázaný.

42. V sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia
znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana,
ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania,
pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je
preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre
stranu nepriaznivé rozhodnutie.



43. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností
stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy
právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia,
teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana netvrdila, nebude
predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu za
následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

44. K námietke žalobcu ohľadne dohody strán v bode 3/ objednávky, že podmienkou riadneho plnenia v
predmete plnenia uvedenej časti diela zo strany objednávateľa je riadna úhrada faktúr objednávateľovi
zo strany investora diela a splatnosť faktúr vyhotovených zhotoviteľom sa podľa tohto odseku predĺži
o čas prípadného omeškania úhrady faktúry objednávateľovi za rovnaké obdobie zo strany dátumu
vystavenia pôvodnej faktúry, odvolací súd poukazuje na bod 20. napadnutého rozsudku, z ktorého je
zrejmé, že konajúci súd zotrval na názore, že nie je možné podmieňovať platbu za vykonanie diela
žalobcovi zaplatením, resp. nezaplatením faktúr žalovaného voči investorovi, nakoľko ide o iný právny
vzťah medzi inými účastníkmi a investor nebol objednávateľom diela u žalobcu ako jeho zhotoviteľa, ale
bol ním výlučne sám žalovaný, a preto výlučne na žalovanom spočíva povinnosť zaplatenia žalobcom
fakturovanej ceny diela (rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 3Cob/134/2012). Odvolací súd poukazuje v
tejto súvislosti aj na bod 39. uznesenia č.k. 4Cob/51/2020-364 zo dňa 20.05.2021, v ktorom uviedol,
že sa stotožňuje s názorom konajúceho súdu, ktorý mal za to, že žalovaný nemôže podmieňovať
platbu za vykonanie diela žalobcovi zaplatením faktúr žalovaného voči investorovi a na tomto svojom
názore aj zotrváva. Žalobca uvedený názor podoprel aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/163/2009, v ktorom je judikované, že klauzula typu „zaplatím keď
bude zaplatené“ je absolútne neplatná.

45. K námietkam žalobcu v bodoch 38. až 42. ohľadne spôsobu podnikateľských aktivít žalobcu, ev. jeho
právneho predchodcu odvolací súd uvádza, že tieto nie sú spôsobilé privodiť iné rozhodnutie vo veci,
nepreukazujú splnenie povinnosti žalobcu riadne vykonať a odovzdať naviac elektroinštalačné práce
žalovanému. Naviac v súvislosti s uvedenými tvrdeniami žalovaný uviedol, že žalobca sa snaží očierniť
žalovaného a jeho štatutárneho zástupcu argumentáciou o trestnom konaní vedenom Úradom špeciálnej
prokuratúry voči žalovanému, resp. proti jeho štatutárovi a odhliadnuc od zjavnej účelovosti takejto
argumentácie oznámil, že predmetné trestné konanie bolo voči štatutárovi žalovaného právoplatne
zastavené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

46. Odvolací súd považuje ako nedôvodnú aj ďalšiu námietku žalobcu, že konajúci súd nijakým
spôsobom neozrejmil, na podklade čoho (akých skutočností a dôkazov) dospel k skutkovým a právnym
záverom prezentovaným v napádanom rozsudku a už vôbec nevysvetlil svoj presne opačný odklon od
svojho predchádzajúceho rozhodnutia, ktorým vyhovel žalobcovmu nároku. Odvolací súd dodáva, že
napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220
CSP. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného
dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Súd hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomných súvislostiach tak, ako to prikazuje § 191 CSP. Súd dal odpoveď na tie otázky sporových
strán, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Zistenia súdu majú vecné a logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové
a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom
zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práva, ochrany
ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Odvolací súd preberá
v celom rozsahu súdom zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým
záverom. Pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, z pohľadu logiky
a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu vytknúť žiadne
nedostatky, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne, jasne a zrozumiteľne odôvodnil.

47. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne



realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie
napadnutý rozsudok splnil.

48. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a
rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (sp. zn. I. ÚS 50/04). Všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp.
zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011).

49. Odvolací súd sa ďalej zaoberal ďalším odvolacím dôvodom žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to dokazovanie výsluchom p.
Reitera, oboznámením stavebného denníka, výsluchom žalobcu, výsluchom štatutára obce Divín,
výsluchom nemenovaných troch svedkov, ani dopytom na obec Divín v zmysle návrhu žalobcu na
pojednávaní konanom dňa 25.03.2022. Žalobca sa nestotožnil ani s odôvodnením súdu prvej inštancie
k odmietnutiu vykonania dôkazov s poukazom na koncentračnú zásadu.

50. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie nie je viazaný návrhmi strán na dokazovanie, teda
je na jeho úvahe, či vykoná všetky dôkazy, ktoré strany sporu navrhujú. Uvedenú kompetenciu je tiež
potrebné chápať v súvislostiach a okolnostiach, najmä treba vziať do úvahy, že žalobca navrhol dôkazy
na pojednávaní konanom dňa 25.03.2022.
Žalobca mal teda dostatok času na predkladanie dôkazov, pričom rozhodnutie súdu o zamietnutí dôkazu
nie je možné interpretovať ako citeľný zásah do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces a vo svojom
dôsledku porušenie princípu zákazu denegatio justitiae. Odvolací súd odkazuje na bod 12. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje, v ktorom súd prvej inštancie podrobne
a dostatočne vysvetľuje, z akého dôvodu tieto dôkazy zamietol, nakoľko z návrhu žalobcu nebolo zrejmé
aké skutočnosti by sa mali týmito dôkazmi preukázať a akým spôsobom by vykonanie týchto dôkazov
vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam žalobcu mohlo ovplyvniť (zmeniť) skutkový stav zistený v priebehu
konania. Súd tieto návrhy žalobcu zamietol aj s poukazom na § 153 ods. 2 CSP, vzhľadom na to,
že žalobca nepredložil tieto návrhy na doplnenie dokazovania včas a ich vykonanie by znamenalo
odročenie pojednávania. Súd mal za to, že žalobca mal dostatok času a možností, aby využil prostriedky
procesného útoku a predložil súdu návrhy na doplnenie dokazovania včas, keby konal starostlivo so
zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
Preto súd prvej inštancie, oprávnene a dôvodne, navrhované dôkazy už nevykonával. Keďže ani v
odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok
zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie, odvolací súd neakceptoval
opodstatnenosť uvedeného dôvodu, ktoré žalobca uvádzal vo svojom odvolaní.

51. Odvolací súd záverom dodáva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, konanie nemá
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a z pohľadu logiky a argumentačnej
súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť žiadne
nedostatky. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd nevzhliadol odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. b), d), f), h) a e) CSP za dôvodné, zároveň ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty
žalobcu nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie



odkloniť, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 25.03.2022
potvrdil ako vecne správny.

52. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal právo na plnú náhradu trov odvolacieho
konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie.

53. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).