EUBIRAC a.s.


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Cob/28/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118379539
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:6118379539.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej v právnej veci žalobcu: EUBIRAC a.s., so sídlom
Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 683 066, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr.
CIMRÁK s.r.o., so sídlom Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, proti žalovanému: Obec Malý
Slivník, so sídlom 082 67 Malý Slivník 48, IČO: 00327433, o zaplatenie 12.373,22 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 24Cb/16/2019-317 zo dňa 3.3.2021,
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Čiastočne mení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 64.021,75 eur od 25.10.2018 do 6.12.2018 a zo sumy
24.697,78 eur od 25.10.2018 do 14.12.2018, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej zamietavej časti potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Mení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného
konania v rozsahu 72,10 %.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu
zamietol a priznal žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť mu 101.092,75 eur s príslušenstvom (spojené veci sp. zn. 24Cb/16/2019 a sp. zn.
24Cb/115/2019). V podanej žalobe tvrdil, že na základe písomnej zmluvy o dielo vykonal pre žalovaného
stavebné práce, žalovaný mu však za tieto práce nezaplatil. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
označil a predložil zmluvu o dielo, faktúry s prílohami, žiadosť zo dňa 22.8.2018 s prílohami, výzvu č. X s
prílohami, výzvu č. X s prílohami, odstúpenie od zmluvy, výzvu na prevzatie staveniska. V spore navrhol
vypočuť svedka A. B. C., ktorý vykonával na stavbe stavebný dozor.

Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Tvrdil, že stavba materskej školy
mala byť financovaná z finančných prostriedkov verejných rozpočtov, žalobca však ako zhotoviteľ
dlhodobo nedodržiaval harmonogram stavebných prác, na čo bol opakovane upozorňovaný. Navyše bez
relevantných dôvodov odstúpil od zmluvy pred dokončením diela, stavebné práce, ktorých zaplatenia



sa domáha vykonal takým spôsobom, že stavbu v dĺžke 140 metrov zateplil a ponechal bez strechy a v
súvislosti s predmetom sporu prebieha v obci vládny audit. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
označil a predložil zmluvu o dielo, zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, zápisy z
kontrolných dní, výzvu zo dňa 18.7.2018, odpoveď na odstúpenie od zmluvy zo dňa 2.11.2018, odpoveď
na výzvu na prevzatie staveniska zo dňa 7.11.2018, vrátenie faktúry zo dňa 27.2.2019.

Okresný súd Prešov rozsudkom sp. zn. 24Cb/16/2019 konanie v časti o zaplatenie 88.719,53 eur zastavil
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Voči rozsudku podal odvolanie žalobca.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 4Cob/64/2019 zo dňa 18.6.2020 rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V tomto uznesení vyslovil právny názor, podľa
ktorého bude úlohou súdu prvej inštancie sa vysporiadať s prejavom žalobcu smerujúcim k odstúpeniu
od zmluvy. Až na základe posúdenia platnosti, resp. neplatnosti tohto právneho úkonu bude namieste
vyvodiť z takéhoto úkonu právne dôsledky pre obe zmluvné strany, a to aj cez prípadnú aplikáciu § 265
Obchodného zákonníka.

Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa ustanovení § 391 ods. 2 CSP v spojení s § 41, § 42 ods.
1, § 44 ods. 1, § 536 ods. 1, 2, 3, § 548 ods. 1, § 555 ods. 2, § 302, § 344 a § 355 ods. 1 Obchodného
zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka a § 373 a § 265 Obchodného zákonníka.

Súd prvej inštancie mal za to, že v predmetnej právnej veci bolo nesporné, že medzi stranami bola
uzatvorená zmluva o dielo, na základe ktorej sa žalobca zaviazal vykonať pre žalovaného dielo
„Materská škola v obci Malý Slivník - časť stavebné práce“ a žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi
880.520,28 eur. Sporné bolo, či zo strany žalobcu došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy a či má
žalobca voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 12.373,22 eur a úrokov z omeškania zo sumy
101.092,75 eur.

Súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom a dospel k záveru, že
právny úkon odstúpenia od zmluvy žalobcom je absolútne neplatný, nakoľko neboli naplnené dôvody
na odstúpenie od zmluvy. Žalobca nepreukázal existenciu objektívnych dôvodov nutných k zmene
projektovej dokumentácie. Zmluvné strany označili porušenie zmluvy za podstatné okrem iného, ak
objednávateľ neposkytne zhotoviteľovi spolupôsobenie potrebné pre realizáciu tejto zmluvy a toto
nesplnenie zmarí u zhotoviteľa možnosť vykonať dielo alebo vykonať ho načas. Žalobca nepreukázal,
že by mu žalovaný nebol poskytol spolupôsobenie potrebné pre realizáciu zmluvy. Zmena projektovej
dokumentácie nebola navrhnutá zo strany žiadnej odborne spôsobilej osoby, ani zo strany projektového
manažéra, ani zo strany stavebného dozora, žalovaný bol preto povinný vykonať dielo tak, ako sa k
tomu v zmluve zaviazal.

Žalobca tri mesiace pre termínom dokončenia diela žiadal o vytvorenie plochy pre príjazd kamiónov v
počte 25 ks a auto žeriavu ťažkotonážneho, rozmer plochy 50 x 15 metrov, požadoval odkop susedného
pozemku po predložení súhlasu obce od majiteľa pozemku, spevnenie komunikácie pre možnosť
príjazdu žeriavu o rozmere 7 x 140 metrov, žiadal o zmenu rozmeru okien a dverí z výšky 2.500 mm na
2.300 mm, keďže výšku 2.500 mm považoval za príliš vysokú, žiadal o statický prepočet, aké preklady
uložiť ponad okná rozmerov 2.500 x 2.800 mm, žiadal doplniť lešenie pre zateplenie objektu a úpravu
terénu tak, aby sa odkopala zadná časť svahu, žiadal aj o zabezpečenie vyhrievania strešných vpustí
a dopracovať výkaz klampiarskych prvkov, prípadne zmeniť asfaltovú krytinu strechy za fóliu, čím bolo
preukázané, že do verejného obstarávania úmyselne predložil zjavne podhodnotenú cenovú ponuku.

Predložením zápisov z kontrolných dní na stavbe žalovaný preukázal, že žalobca bol v omeškaní so
zhotovovaním diela a nemal dostatok pracovných kapacít, jeho postup v snahe zrušiť zmluvu o dielo
bol účelový.



Nevykonaním diela riadne a v dohodnutej lehote sa žalobca dostal do omeškania so zhotovením diela,
čím žalovanému vznikol voči žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 500,- eur denne za
každý deň omeškania. Porušením zmluvy žalobca spôsobil žalovanému škodu vo výške 946.877,35 eur
(č. l. 176), keďže mu znemožnil čerpanie nenávratného finančného príspevku z prostriedkov európskych
rozpočtov. Podstatná zmena projektu je porušením zmluvy o NFP, čo zakladá povinnosť žalovaného ako
prijímateľa vrátiť poskytnutý príspevok. Prípadné nové uzatvorenie zmluvy o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku žalobcu s poskytovateľom nemá vzťah k predmetnej právnej veci.

Žalobca nepreukázal vykonanie stavebných prác v hodnote 12.373,22 eur, v zmysle zmluvy mal byť k
vystavenej faktúre doložený zisťovací protokol o vykonaných prácach podpísaný stavebným dozorom,
faktúra mala byť podpísaná stavebným dozorom a objednávateľom, žalobca nepriložil príslušné strany
stavebného denníka podpísané staveným dozorom a objednávateľom.

V Obchodnom zákonníku je pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov ustanovené pravidlo,
v dôsledku ktorého sa neposkytne právna ochrana takému výkonu práva, ktoré je v rozpore s
poctivým obchodným stykom. Z tohto dôvodu je integrálnou obsahovou súčasťou práv prameniacich
z obchodných záväzkov (§ 261) podmienka poctivého obchodného styku. Pre obchodné záväzkové
vzťahy, s ohľadom na uvedený generálny a explicitný výraz zákazu zneužitia práva, môžeme s určitosťou
odvodiť, že zákaz zneužitia práva je silnejší ako dovolenie dané právom. Poctivý obchodný styk je v
porovnaní s pojmom dobré mravy pojmom užším, pričom aj pre obchodné záväzky je v dôsledku § 1
odsek 2 aplikovateľné pravidlo o rozpore s dobrými mravmi a následná sankcia neplatného právneho
úkonu. Osobitosť úpravy obchodných záväzkových vzťahov sa prejavuje aj v tom, že táto sankcia
nebýva tak dôrazne uplatňovaná ako v práve občianskom, naopak, aj pri rozpore so zákonom sa hľadajú
riešenia, ktoré akcentujú princíp právnej istoty. Zákaz zneužitia práva ako princíp súkromného práva má
napomôcť optimalizácii súladu záujmov rôznych subjektov a tým dosahovaniu cieľa súkromného práva,
ktorým je dosiahnutie, udržanie a zabezpečenie rovnováhy zúčastnených spoločenských záujmov pri
plnej sebarealizácii a spoločenskej emancipácii jednotlivca. Zákaz zneužitia práva by sme mali súčasne
vnímať aj ako zásadu výkladu objektívneho práva a zásadu výkladu právnych úkonov.

Žalobca sa podanou žalobou domáha zaplatenia ceny za stavebné práce, ktoré boli vykonané v rozpore
so zásadou poctivého obchodného styku. Budova materskej školy o dĺžke 140 metrov je nedokončená,
bez strechy, tepelná izolácia bola vykonaná technologicky nesprávne, teda ešte pred postavením
strechy, preto budova postupne chátra. Výkon práva v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku
nepožíva právnu ochranu.

Konanie žalobcu napĺňa znaky nekalej súťaže, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že vo verejnom
obstarávaní zvíťazil predložením podhodnotenej cenovej ponuky, následne nebol schopný dielo
dokončiť a požadoval zmenu projektu tak, aby došlo k navýšeniu ceny za dielo. Žalobca porušil pravidlá
hospodárskej súťaže a účasť na hospodárskej súťaži zneužil. Štatutárny zástupca žalobcu je navyše
v súčasnosti trestne stíhaný v súvislosti s obzvlášť závažným zločinom subvenčného podvodu a so
zločinom poškodzovania záujmov Európskych spoločenstiev, súd prvej inštancie preto žalobu žalobcu
pre výkon práva v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku zamietol.

O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z .z. Civilný
sporový poriadok, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Keďže bol žalovaný v spore plne úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania voči
neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %.

Voči tomuto rozsudku ako celku podal žalobca včas odvolanie z dôvodu, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo



k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie podľa odvolateľa spočíva v tom, že dňa 3.3.2021
uskutočnil pojednávanie napriek tomu, že žalobca neudelil súhlas s pojednávaním v jeho neprítomnosti.
Poukazom na ustanovenie § 1 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 24/2021 Z. z. mal
žalobca za to, že na prejednanie iných vecí ako sú uvedené v ods. 1 písm. a) až o) Vyhlášky je podľa
písm. p) ustanovenia § 1 ods. 1 Vyhlášky je potrebný súhlas s pojednávaním v ich neprítomnosti. Žalobca
súhlas s pojednávaním v jeho neprítomnosti neudelil, navyše svoju neúčasť vopred ospravedlnil,
a to z dôvodu, že ním splnomocnený právny zástupca sa zúčastnil očkovania, o čom súdu zaslal aj
potvrdenie. V dôsledku uvedeného žalobca požiadal súd o odročenie, pričom táto žiadosť bola odoslaná
súdu bezprostredne po tom, čo sa na základe telefonického rozhovoru s pracovníčkou súdu dozvedel,
že súd napriek platnosti Vyhlášky plánuje predmetné pojednávanie vykonať. Pre odvolateľa pre krátkosť
času nebolo možné zabezpečiť substitučne splnomocneného advokáta v takej miere, aby boli plne
chránené záujmy a práva žalobcu, ako aj na to, že druhý advokát Advokátskej kancelárie JUDr. Cimrák
– D. E. F. je osobou vyššieho veku (nad 60 rokov), nie je zaočkovaný a taktiež má rôzne zdravotné
problémy, ktoré môžu mať vplyvom ochorenia COVID-19 závažné následky. Zároveň zdôraznil, že
žalobca v tejto veci výslovne vyžadoval účasť svojho advokáta na pojednávaní, čo priamo vylučuje
možnosť zastúpenia formou účasti advokátskeho koncipienta. Poukazujúc na § 1 ods. 2 Vyhlášky
žalobca uviedol, že v danej veci bolo predvolanie na predmetné pojednávanie žalobcovi doručené dňa
2.12.2020, avšak z jeho znenia nevyplýva, žeby sa malo toto pojednávanie uskutočniť v intenciách
uvedených v § 1 ods. 2 Vyhlášky. Z toho dôvodu nebola splnená podmienka na vykonanie pojednávania
ani podľa tohto ustanovenia.

Na základe vyššie uvedeného bolo žalobcovi takýmto postupom súdu nepochybne odopreté právo na
spravodlivý súdny proces.

K platnosti odstúpenia žalobca v odvolaní uviedol, že Krajský súd v Prešove vo svojom uznesení zo
dňa 18.6.2020 jasne uviedol, že podstatným je právne posúdenie, či zmluva o dielo uzatvorená medzi
stranami existuje aj po prejave žalobcu smerujúcom k odstúpeniu od zmluvy, a to práve v nadväznosti
na reálny výkon tak žalobcu ako aj žalovaného, teda v súvislosti na ich následné správanie sa. Rovnako
tak poukázal na to, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nešpecifikoval či odstúpenie považuje
v rozpore so zákonom alebo ho obchádza alebo sa tento úkon prieči dobrým mravom, či poctivému
obchodnému styku.

Poukazujúc na ustanovenie § 344 žalobca uviedol, že v zmluve o dielo si strany dojednali možnosť
odstúpenia od zmluvy, pričom jedným z dôvodov na odstúpenie bol prípad, keď objednávateľ neposkytne
zhotoviteľovi spolupôsobenie potrebné pre realizáciu zmluvy, a toto nesplnenie zmarí u zhotoviteľa
možnosť vykonať dielo alebo ho vykonať načas. Vzhľadom na odstúpenie od zmluvy zo strany
žalobcu bolo neposkytnutie potrebného spolupôsobenia zo strany žalovaného spočívajúce v rôznych
technických prekážkach na stavbe ako aj v existencii naviac prác, ktoré neboli kryté pôvodnou zmluvou
o dielo.

Súd prvej inštancie v rozsudku uvádza, že odstúpenie žalobcu od zmluvy je absolútne neplatné, nakoľko
žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, žeby mu žalovaný nebol poskytol spolupôsobenie
potrebné pre realizáciu zmluvy a rovnako tak nepreukázal existenciu objektívnych dôvodov nutných
k zmene projektovej dokumentácie. Žalobcovi nie je zrejmé na základe čoho súd dospel k takému záveru,
keď v konaní bolo nesporné, že žalobca riadne a včas vyzval žalovaného na poskytnutie súčinnosti
výzvou zo dňa 5.9.2018, 22.8.2018 a dňa 10.10.2018, pričom tieto ostali bez reakcie žalovaného.
Prílohou výziev bola obsiahla a odborná dôvodová správa, ktorá definovala problémy vzniknuté na
stavbe. Tieto nedostatky neboli v konaní účinným spôsobom spochybnené. Žalobca pripomenul, že



nedá sa preukázať neexistencia určitej skutočnosti, niečo čo sa nestalo, čo neexistuje a rovnako
preto nemožno požadovať od žalobcu, aby preukázal, že mu zo strany žalovaného nebola poskytnutá
súčinnosť, o ktoré poskytnutie žalovaného žiadal. Dôkazné bremeno je tak na strane žalovaného, avšak
ten splnenie povinnosti – poskytnutie súčinnosti v konaní nepreukázal.

Vzhľadom na skutočnosť, že podľa žalovaného žalobca neplnil harmonogram, nestíhal pracovať alebo
že mal na stavbe robotníkov, ešte podľa žalobcu neznamená, že je odstúpenie žalobcu neplatné.

Podľa žalobcu na odstúpenie zmluvy boli splnené všetky zákonné a zmluvné podmienky s tým, že
toto bolo opodstatnené, najmä z dôvodu nedostatku projektu, ktorý dodal žalovaný do verejného
obstarávania, a ktorý trpel viacerými vadami.

K záveru súdu, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu objektívnych dôvodov nutných k zmene
projektovej dokumentácie žalobca uviedol, že z jeho praxe ako aj iných zhotoviteľov diel z verejného
obstarávania vyplýva, že vždy existuje eventualita, že pri sebelepšom projekte vyjde časom na
povrch nejaký nedostatok, ktorý je potrebný odstrániť. Za týmto účelom je dojednané aj zmluvné
ustanovenie o zmene zmluvy o dielo dodatkami a na tomto mieste žalobca poukazuje na jednostrannosť
predmetnej zmluvy v prospech žalovaného, ktorý zmluvu konštruoval, a to v ust. čl. VI. bod 6.22,
kde je dojednaná výlučná právomoc žalovaného kedykoľvek meniť tvary, množstva, či rozsahy
prác vykonaných žalobcom. V zmluve však absentuje obdobné ekvivalentné ustanovenie oprávnenie
zhotoviteľa (žalobcu) iniciovať zmenu diela dodatkami. S poukazom na ustanovenie § 552 ods. 1
Obchodného zákonníka mal žalobca za to, že toto nebolo zmluvnými stranami dohodou vylúčené,
či nadobúda povahu konkrétneho ustanovenia. Žalobca preto postupoval aj v súlade s citovaným
ustanovením, písomne vyzval žalovaného na odstránenie prekážok, resp. poskytnutia potrebného
spolupôsobenia, čo však žalovaný ignoroval.

Pokiaľ súd prvej inštancie uvádza, že žalobca v konaní nepreukázal vykonanie stavebných prác
v hodnote 12.373,33 eur, tak v zmysle platnej právnej úpravy má žalobca ako zhotoviteľ nárok na cenu
práce, ktorú vykonal do odstúpenia od zmluvy. Tieto práce boli zdokladované, boli vykázané a žalovaný
ich doposiaľ v konaní nijakým spôsobom nepoprel. Žalobcovi patrí právo na úhradu zmluvnej ceny diela
na strane žalovaného, pretože toto dielo, resp. jeho časť vykonal, ktorého vykonanie žalovaný nikdy
nespochybnil. V prípade, ak mal súd pochybnosti, napriek absencii účinného popretia o vykonaných
prácach, žalobca v priebehu konania navrhol vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru
Pozemné stavby na preukázanie stavebných prác, navyše navrhol príslušnému súdu vykonať dôkaz
výsluchom svedka – stavebného dozoru žalovaného, A. B. C., ktorý bol v zmysle čl. VI. bodu 6.1
zmluvy o dielo žalovaným určený ako poverený zástupca a stavebný dozor na predmetnej stavbe.
Výsluch tohto svedka žalobca považoval za dôležitý na preukázanie skutočného vykonania prác, ktoré si
uplatnil na zaplatenie v tomto konaní. Súd prvej inštancie návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom
a znaleckým dokazovaním zamietol, nakoľko mal za to, že pre objektívne zistenie skutkového stavu
postačuje oboznámiť sa s obsahom predložených listinných dôkazov, navyše vo veci dňa 3.3.2021
rozhodol bez účasti strán sporu, a to aj napriek nesúhlasu žalobcu s pojednávaním v jeho neprítomnosti
a jeho náležitému ospravedlneniu.

V súvislosti so záverom súdu uvedeným v bode 45, podľa ktorého mali byť práce vykonané v rozpore
so zásadou poctivého obchodného styku, s tým, že v dôsledku technologicky nesprávne vykonanej
tepelnej izolácii dochádza k postupnému chátraniu budovy žalobca uviedol, že v danom prípade ide
o nepochybne odbornú otázku, a preto jej posúdenie prináleží odborne spôsobilým osobám. Žalovanému
však údajná škoda spočívajúca v novom procese poskytovania nenávratného finančného prostriedku
ešte nevznikla. Už na tomto mieste je zrejmé, že nemožno aplikovať na daný prípad ustanovenie § 265
Obchodného zákonníka, nakoľko výkonom práva žalobcu žalovanému nebola spôsobená škoda, resp.
ju žalovaný v konaní nepreukázal a doposiaľ si ju ani voči žalobcovi neuplatnil.



Pokiaľ dôvodom výkonu práva v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku bolo to, že štatutárny
zástupca žalobca je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, tak takého úvahy súdu podľa žalobcu
nie sú na mieste, nakoľko uvedené nie je predmetom tohto konania, navyše súdom spomínané trestné
stíhanie bolo zastavené uznesením Špecializovaného trestného súdu zo dňa 24.11.2020, nakoľko
skutok nebol trestným činom.

Žalobcovi nie je zrejmé ani to, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca vo verejnom
obstarávaní zvíťazil na základe zjavne podhodnotenej cenovej ponuky, v dôsledku čoho nebolo následne
schopný dielo dokončiť a požadoval zmenu projektu tak, aby došlo k navýšeniu ceny za dielo (bod
46), lebo tieto skutočnosti zo spisu na žiadnom mieste nevyplývajú, s tým, že súd k týmto záverom
dospel na základe žalobcom predloženej žiadosti o súčinnosť. Tieto dôkazy však v konaní nepochybne
preukazujú práve dôvodnosť odstúpenia žalobcu od zmluvy. V dôsledku uvedeného má žalobca za to,
že súd rozhodoval na základe klebiet a nie na základe vykonaného dokazovania, čo je nepochybne
v príkrom rozpore s právom žalobcu na spravodlivý súdny proces.

Poukazom na uvedené žalobca v rámci svojho odvolacieho návrhu žiadal, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie, žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného k náhrade trov
konania žalobcovi.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom súdu prvej
inštancie.

Podľa žalovaného je nepochybné, že obec poskytla maximálnu súčinnosť a žalobcovi vytvorila a poskytla
nadštandardné podmienky na to, aby bolo dielo realizované. Žalobca od počiatku nedisponoval
dostatočným technickými ako aj personálnymi kapacitami na to, ku ktorému zhotoveniu sa podpisom
zmluvy zaviazal, aj zhotovil v určenom čase. Tu je podľa žalovaného na mieste uviesť aj to, že tieto
jeho nekalé praktiky a zavádzanie sú súčasťou jeho „pôsobenia na trhu“ ako aj jeho „pôsobenia“
v nespočetných súdnych sporoch, ktoré len potvrdzujú podozrenie, resp. konštatovanie o tom, že
žalobca od začiatku prišiel na stavbu s úmyslom ju nedokončiť. Obec ako žalovaný trvá na tom, že
žalobca bezdôvodne odišiel zo stavby, čím v obci spôsobil škodu, ktorú si obec ako objednávateľ po
právoplatnom rozhodnutí súdu bude aj u žalobcu uplatňovať.

Vyjadrenie, resp. tvrdenie žalobcu o tom, že v zmluve čl. VI. bod 6.22 zmluvy o dielo je dojednaná
výlučná právomoc žalovaného kedykoľvek meniť tvary, množstva, či rozsahy prác a absentuje obdobné
ekvivalentné ustanovenie oprávnenia zhotoviteľa (žalobcu) iniciovať zmenu diela dodatkami žalobca
len potvrdzuje to, čo je uvedené vyššie, a to, že je „bežnou praxou“ žalobcu uvádzať tvrdenia, ktoré
sú zavádzajúce a úmyselne predlžuje súdne konanie. Žalobca ako zhotoviteľ mal celú zmluvu ako aj
projektovú dokumentáciu k dispozícii v rámci verejného obstarávania, a preto nie je opodstatnené brať do
úvahy ani opakované tvrdenia žalobcu o nedostatkoch v zmluve o dielo. Žalobca mal a mohol tieto jeho
námietky uplatniť ešte v priebehu verejného obstarávania o čom určite vedel, že tak ako sám sa vyjadril
vo svojich tvrdeniach, je už zhotoviteľom nespočetného množstva diel. Svojim podpisom potvrdil, že
s jej obsahom ako aj s celou projektovou dokumentáciou k zhotoveniu diela bol oboznámený a súčasne
sa zaväzuje za týchto, vo verejnom obstarávaní uvedených podmienok, dielo vykonať a dokončené ho
odovzdať obci ako objednávateľovi. K tvrdeniam žalobcu o tom, že mu obec ako žalovaný umožnila
vypratať stavenisko žalovaný uviedol, že zo strany žalobcu išlo o jednostranný krok, ktorý s nikým
nekonzultoval.

Konštatovanie žalobcu o tom, že obec iniciovala nové verejné obstarávanie na dokončenie diela len
dokazuje, že obci ako žalovanej strane od začiatku záležalo na tom, aby sa stavba materskej školy
dokončila, keďže od septembra 2021 je zavedená povinná predškolská dochádzka 5 ročných detí
do materských škôl a obec, keďže nemá materskú školu, nemôže v tomto prípade splniť zákonnú
povinnosť. Keďže obec Malý Slivník je zároveň zaradená aj medzi 150 obcí, ktoré sa zaviazali vybudovať



chýbajúci infraštruktúru v rámci projektov Európskej únie v súvislosti s početnou rómskou menšinou
žijúcou na území obce, je o to dôležitejšie tieto projekty realizovať. Zároveň je podstatné uviesť aj to,
že nedokončením diela by obci vznikla ešte väčšia škoda ako doteraz.

Je neprípustné konštatovanie žalobcu, že zabezpečenie verejného obstarávania na dokončenie diela
je potvrdením toho, že „projekt je zlý“, a to bolo dôvodom žalobcu na odstúpenie od zmluvy. To, že
boli vysvetľovane a upravované súťažné podklady len potvrdzuje to, že aj žalobca vedel o možnosti
pripomienkovať tieto podklady a zároveň sa týmto jeho konštatovaním potvrdzuje, že aj žalobca mohol
svoje námietky k zhotoveniu diela uplatniť v čase, keď to bolo možné a nepoukazovať na ustanovenia
zmluvy po tom, čo ju podpísal.

Podľa žalovaného je potrebné uviesť aj to, že obec ako objednávateľ nevyužila svoje právo odstúpiť od
zmluvy pre podozrenie, že zhotoviteľ podstatným spôsobom porušuje zmluvu, keďže boli opakovane
žalobcom ubezpečovaní, že dielo dokončí včas a v požadovanej kvalite, čo môžu potvrdiť aj navrhovaní
svedkovia. To, že to žalovaný neurobil ale nezakladá právo žalobcu bezdôvodne, bez upozornenia
a bez akéhokoľvek dôvodu odísť zo stavby a nechať nedokončené rozostavané dielo bez strechy, bez
patričného zabezpečenia stien, napospas poveternostným podmienkam, keďže žalobca musel vedieť,
že tým žalovanému spôsobil veľké problémy a škodu, ktorá niekoľkokrát prevyšuje ním požadovanú
sumu, kvôli ktorej je vedené súdne konanie.

V prílohe žalovaný zaslal vyčíslenie škody, resp. finančných prostriedkov na práce, ktoré je nevyhnutné
urobiť zo strany žalovaného pred začiatkom realizácie dostavby, a ktorá vznikla vandalizmom na stavbe.
Ďalšia škoda vznikla žalovanému tým, že musel požiadať o úver vo výške 270.000,- eur, aby vrátil
celú sumu, ktorú na stavbe preinvestoval, resp. uhradil žalobcovi. Bola to podmienka riadiaceho orgánu
pre možnosť zapojenia sa do nového projektu. V novom projekte si už nebude môcť žalovaný uplatniť
refinancovanie projektovej dokumentácie, keďže za to už bolo zaplatené v rámci prvotného verejného
obstarávania. Žalovaný doplatil niekoľko tisíc eur aj stavebnému dozoru za to, že kvôli problém so
zhotoviteľom – žalobcom mal opakované problémy, a preto žalovaný opakovane zvolával kontrolné dni,
čo automaticky znamenalo zvýšené náklady na manažment projektu.

S poukazom na vyššie uvedené sa preto žalovaný plne stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie
a žiadal, aby ho odvolací potvrdil.

Žalobca vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu považuje jeho tvrdenia
ohľadom zlého úmyslu žalobcu, ktorý mal nastúpiť na predmetnú stavbu s tým, že vedel, že ju nedokončí,
za snahu prehodiť zodpovednosť žalovaného a vzniknutú situáciu na stavbe na žalobcu. Žalobca ako
subjekt venujúci sa stavebníctvu dlhé roky nikdy nevstúpil do verejného obstarávania s vopred uváženým
úmyslom, že si svoju prácu neodvedie riadne. Je taktiež potrebné spomenúť, že v stavebníctve ako
takom nie sú výnimočné situácie, kedy napriek poctivej príprave podkladov na realizáciu stavby dôjde
k výskytu nečakaných naviac prác, či iných problémov na stavbe. Žalobca v priebehu realizácie stavby
dospel k záveru, že projektová dokumentácia nie je vyhovujúca, a preto v tomto smere požadoval
súčinnosť žalovaného, ktorú ju ale neposkytol.

Tvrdenie žalovaného, že vypratanie staveniska bolo jednostranným krokom žalobcu, je podľa žalobcu
zavádzajúce, nakoľko žalobca listom zo dňa 7.11.2018 vyzval žalovaného na prevzatie staveniska.
Žalovaný na základe svojho listu zo dňa 7.11.2018 odmietol stavenisko prevziať, pretože neuznával
odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu. Žalovaný nemal z dôvodu zrealizovaného a platného
odstúpenia od zmluvy zákonný ani zmluvný dôvod naďalej disponovať predmetným staveniskom. Pokiaľ
sa týka žalovaným predloženého vyčíslenia škody, žalobca akcentuje ustanovenie § 366 CSP, na
základe ktorého nie je možné v danej vykonať ďalšie dokazovanie k ustáleniu výšky údajnej škody
žalovaného, nakoľko žalovaný mal dostatočný časový priestor na predloženie relevantných podkladov
počas prvoinštančného konania.



Ďalšie vyjadrenia strán sporu dané neboli.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove ako aj na webovej stránke najmenej 5 dní vopred,
s tým, že ho zároveň oznámil žalobcovi z dôvodu, že ten žiadal o oznámenie miesta a času verejného
vyhlásenia rozhodnutia a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a čiastočne nie
je dôvodné.

V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa
odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ
nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny
účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd
prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je
procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich
následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe
ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd má za
to, že k naplneniu tejto odvolacej námietky nedošlo.

K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka naplnená nebola.



Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

V danej veci okresný súd určil termín pojednávania prípisom zo dňa 2.12.2020 na deň 3.3.2021,
keď predvolanie bolo dňa 2.12.2020 elektronicky doručené právnemu zástupcovi žalobcu do jeho
elektronickej schránky. Dňa 2.3.2021, t. j. deň pred konaním pojednávania o 14.11 hod doručil právny
zástupca žalobcu elektronické podanie bez zaručeného elektronického podpisu, obsahom ktorého bola
žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania z dôvodu, že jeho advokát D. E. F. sa
dňa 2.3.2021 podrobil očkovaniu proti ochoreniu COVID-19 a vzhľadom na nariadený kľud na lôžku
po dobu 24 hodín od očkovania nie je možné zabezpečiť jeho osobnú účasť na pojednávaní, zároveň
žalobca uviedol, že druhý advokát D. E. F. je osoba vyššieho veku (nad 60 rokov), nie je zaočkovaný, čo
môže mať vplyvom ochorenia COVID-19 závažné následky, a taktiež pre krátkosť času nie je možnosť
substitučne splnomocniť iného advokáta.

Žalobca vzhľadom na Vyhlášku 24/2021 uviedol, že vyslovene neudeľuje súhlas s pojednávaním v jeho
neprítomnosti.

Konajúca sudkyňa dňa 3.3.2021 o 8.10 hod (t. j. ešte pred konaním pojednávania) elektronickou formou
uviedla právnemu zástupcovi žalobcu, že jeho žiadosť o odročenie pojednávania nie je možné považovať
za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, pojednávanie sa bude konať s tým, že doporučila
právnemu zástupcovi žalobcu nechať sa na pojednávaní zastúpiť iným advokátom zdôrazniac, že
spor sa vedie od 15.11.2018 a predvolanie na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi doručené dňa
4.12.2020, a keďže očkovanie právneho zástupcu bolo plánované, bolo vhodné o tejto skutočnosti
informovať súd tak, aby nedošlo k zmareniu pojednávania, pričom vedľajšie účinky po očkovaní sú
všeobecne známa skutočnosť. Zároveň v tomto e-maily pre žalobcu konajúca sudkyňa uviedla, že včera
žalobca telefonicky kontaktoval tunajší súd, pričom mu bolo oznámené, že pojednávanie sa bude konať
a v prípade odročenia pojednávania by bolo možné stanoviť nový termín pojednávania až na jún 2021,
čo by viedlo k nedôvodným prieťahom v konaní a predlžovaniu stavu právnej neistoty medzi stranami.

Pojednávania konaného dňa 3.3.2021 sa nezúčastnila ani jedna strana sporu, pričom podľa zápisnice
súd prvej inštancie konštatoval ohľadom žiadosti žalobcu tie isté skutočnosti ako v jeho odpovedi pre
žalobcu na žiadosť o odročenie pojednávania a zároveň konštatoval, že žalovaný svoju neprítomnosť
neospravedlnil. Preto sa súd rozhodol pojednávať v zmysle § 180 v neprítomnosti žalobcu aj žalovaného
a vo veci vydal napadnutý rozsudok.

Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 62/2020 o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti
so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19, v čase mimoriadnej situácie alebo
núdzového stavu súdy vykonávajú pojednávania, hlavné pojednávania a verejné zasadnutia len v
nevyhnutnom rozsahu ustanovenom všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý vydá Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky.

Uvedeným všeobecne záväzným právnym predpisom je Vyhláška MS SR z 22.1.2021, č. 24/2021,
podľa ktorej v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu sa vykonávajú pojednávania, hlavné
pojednávania a verejné zasadnutia vo veciach označených v § 1 ods. 1 písm. a) až p), ďalej tiež konania
v Civilnom sporovom konaní a Civilnom mimosporovom konaní, ak strany sporu alebo účastníci konania
súhlasili s pojednávaním v ich neprítomnosti (§ 1 ods. 1 písm. p)) a okrem tiež uvedených vecí (§
1 ods. 1) možno v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu vykonať pojednávanie, hlavné



pojednávanie a verejné zasadnutie aj vtedy, ak ide o vec, ktorá neznesie odklad, túto skutočnosť konajúci
súd v predvolaní zdôrazní (ust. § 1 ods. 2 Vyhlášky).

Zákaz vychádzania od 8.2.2021 v zmysle Uznesenia vlády SR č. 77/2021 zo dňa 5.2.2021 sa s ohľadom
na výnimku stanovenú v bode 24 nevzťahoval na cestu na súd podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č.
62/2020 Z. z.

Z uvedeného teda vyplýva, že v čase určenia termínu pojednávania ešte nebola platná a účinná vyhláška
MS SR z 22.1.2021 č. 24/2021 Z. z. s tým, že z odpovede súdu prvej inštancie právnemu zástupcovi
žalobcu k jeho žiadosť o odročenie pojednávania vyplýva, že vec neznesie odklad, nakoľko spor sa
vedie od 16.11.2018 a v prípade odročenia pojednávania je možné stanoviť nový termín pojednávania
až na jún 2021, čo by viedlo k nedôvodným prieťahom v konaní a predlžovaniu stavu právnej neistoty
medzi stranami.

Vychádzajúc z uvedeného preto odvolací súd predovšetkým posudzoval otázku či súd prvej inštancie
dňa 3.3.2021 mohol v zmysle citovaných zákonných ustanovení vo veci konať a rozhodovať, pričom
dospel k záveru, že postup súdu prvej inštancie, keď vykonal pojednávanie dňa 3.3.2021 s poukazom
na ods. 2 (§ 1) Vyhlášky č. 24/2021 Z. z. bol správny.

Vyhláška č. 24/2021 Z. z. okrem explicitného výpočtu veci v § 1 ods. 1, v ktorých sa vykonáva
pojednávanie v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu, totiž v § 1 ods. 2 upravuje aj ďalší
dôvod, pre ktorý možno v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu vykonať pojednávanie, t. j. aj
vtedy, ak ide o vec, ktorá neznesie odklad, a to aj bez toho, aby bo potrebný súhlas strán s pojednávaním
v ich neprítomnosti (podľa § 1 ods. 1 písm. p)).

Reštančnou vecou sa rozumie spor prebiehajúci na súde, ktorý nebol vybavený, t. j. rozhodnutý v lehote
jedného roka od dôjdenia na súd a v trestnoprávnej agende a v agende starostlivosti o maloletých je
reštančná vec taká, ktorá nebola vybavená v lehote šiestich mesiacov od dôjdenia na súd. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (pozri
rozhodnutia Ústavného súdu IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04). Zákonnou povinnosťou súdu a sudcu
je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej
neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu
a sudcu vyplýva z čl. 17 CSP, ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a
neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, ďalej z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne spravidla na jedinom pojednávaní
s prihliadnutím na povahu konania.

Je zrejmé, že ust. § 1 ods. 2 Vyhlášky (kde je uvedené, že v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového
stavu možno vykonať pojednávanie, hlavné pojednávanie a verejné zasadnutie aj vtedy, ak ide o vec,
ktorá neznesie odklad) ponecháva na vôli a úvahe súdu, čo považuje za vec, ktorá neznesie odklad. Vo
Vyhláške absentuje potreba súhlasu strany sporu s pojednávaním v neprítomnosti, tak ako to uviedol
žalobca vo svojom odvolaní. Zároveň je však nevyhnutné zdôrazniť, že úvaha súdu o tom čo je potrebné
považovať za vec, ktorá neznesie odklad nesmie byť svojvoľná a musí byť logická s tým, že je zrejmé,
že reštančnú vec možno bez pochýb považovať za vec, ktorá neznesenie odklad. Preto, ak súd prvej
inštancie v prejednávanej veci dospel k záveru, že v danom prípade možno vykonať pojednávanie dňa
3.3.2021, pretože ide o vec, ktorá neznesie odklad (konkrétne z dôvodu, že ide o reštančnú vec), jeho
rozhodnutie, resp. postup nemožno považovať za nezákonný, svojvoľný a nemajúci oporu v právnom
poriadku. Práve naopak, postup súdu prvej inštancie, ktorý nariadil pojednávanie ešte v čase, keď nebola
vyhlásená, t. j. platná ani účinná Vyhláška, na deň 3.3.2021 a následne riadne odpovedal právnemu
zástupcovi žalobcu na jeho žiadosť o odročenie pojednávania, aj keď táto bola doručená len deň pred



konaním pojednávania v popoludňajších hodinách s tým, že uviedol dôvody, pre ktoré nemôže toto
pojednávanie odročiť, v ktorom nariadení a vykonaní mu nebránila žiadna zákonná ani iná prekážka
(zároveň keď § 1 ods. 2 Vyhlášky umožnil vykonať pojednávanie v prípade, ak ide o neodkladnú vec),
možno považovať za správny a predchádzajúci porušeniu princípu konania bez zbytočných prieťahov
(čl. 17 CSP), keďže imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces je totiž právo na rozhodnutie tzv.
v primeranej lehote, teda bez zbytočných prieťahov v konaní.

Rovnako nijako neobstojí námietka žalovaného, že z formulácie e-mailu zo strany sudkyne zo dňa
3.3.2020 bolo možné predpokladať, že na pojednávanie dňa 3.3.2021 nebude vo veci samej rozhodovať
a že dá stranám priestor vyjadriť sa k dokazovaniu, keď z obsahu tohto e-mailu zákonnej sudkyne nijako
nevyplýva, že vo veci nebude rozhodovať. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, nie je správny právny
názor žalobcu spočívajúci v tom, že na prejednanie iných vecí (rozdelených ako sú uvedené v ods. 1
písm. a) až o) Vyhlášky je podľa písm. p) ust. § 1 ods. 1 Vyhlášky potrebný súhlas s pojednávaním v ich
neprítomností.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie na
pojednávaní za správne a zákonné s tým, že žalobca mal možnosť osobne sa zúčastniť pojednávania,
resp. mal možnosť sa ho zúčastniť aj prostredníctvom substitučného zástupcu alebo advokátskeho
koncipienta a uplatňovať v ňom svoje práva (procesná obrana, procesný útok a iné podľa § 149 CSP)
bez toho, že by mu v tom bránila akákoľvek prekážka, a to aj s dôraznom na zásadu vigilantibus iura
scripta sunt, t. j. práva patria bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa
aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a
s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.

V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné dať do pozornosti, že súd prvej inštancie umožnil
žalobcovi vyjadriť sa nielen v podanej žalobe žalobcu a zaujať tak svoju procesnú obranu a procesný
útok, a to aj po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom, čo žalobca aj
urobil, keď sa vyjadril vo veci a navrhol doplnenia dokazovania po opätovnom vrátení veci súdom druhej
inštancie, t. j. mohol uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany.

V prejednávanej veci bolo nesporné, že žalovaný ako prijímateľ nenavráteného finančného príspevku vo
výške 946.877,35 eur za účelom čerpania tohto príspevku uzatvoril so žalobcom platne zmluvu o dielo
„Materská škôlka v obci Malý Slivník – časť stavebné práce“, a to na základe výsledkov verejného
obstarávania, ktorým víťazom bol žalobca. Žalovaný sa zaviazal dielo prevziať a zaplatiť dohodnutú
cenu vo výške 880.520,28 eur vrátane DPH.

Sporné bolo či došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy žalobcom a či má žalobca voči žalovanému
nárok na zaplatenie sumy 12.373,22 eur ako zostatku z pôvodne uplatňovaných súm 88.719,53 eur
a 12.373,22 eur, ktoré boli vedené ako samostatná konania na Okresnom súde Prešov pod sp.
zn. 24Cb/16/2019 a 24Cb/115/2019 a následne spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn.
24Cb/16/2019 uznesením zo dňa 21.6.2019.

Súd prvej inštancie výrokom v poradí prvého rozsudku zo dňa 11.9.2019, ktorý nebol napadnutý
opravným prostriedkom, konanie v časti istiny vo výške 88.719,53 eur zastavil. Predmetom konania tak
zostal zostávajúci nárok na istinu vo výške 12.373,22 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania z tejto
sumy, ktorý bol pred spojením veci uplatnený v konaní 24Cb/115/2019, ako aj po celom späťvzatí istiny,
ktorá bola predmetom tohto konania pred spojením veci vo výške 88.719,53 eur na úrok z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 64.021,75 eur od 25.10.2018 do dňa úhrady žalovaným, t. j. do 6.12.2018
a úrok z omeškania zo sumy 24.697,78 eur od 25.10.2018 do dňa úhrady žalovaným, t. j. do 14.12.2018.



Nakoľko žalovaný nerozporoval skutkové tvrdenia žalobcu spočívajúce v tom, že žalovaný dobrovoľne
dňa 6.12.2018 uhradil sumu 64.021,75 eur a dňa 14.12.2018 sumu 24.697,70 eur, o čom žalobca
predložil súdu prvej inštancie doklady o úhrade týchto súm žalovaným, z ktorých vyplýva výška ako aj
dátum úhrady. Žalovaný v konaní nijako nenamietal skutkové tvrdenia žalobcu vzťahujúce sa k tejto
pohľadávke na príslušenstvo pôvodnej pohľadávky, a to ani pokiaľ sa týka výšky istiny, z ktorej sa
odvádza tento úrok z omeškania a dňa kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením tej-ktorej
pohľadávky, čo malo za následok procesnú sankciu vo forme nespornosti nepopretých skutkových
tvrdení žalobcu (151 ods. 1 CSP), pričom zároveň z dokladov predložených žalobcom jednoznačne
vyplýva, že tieto dve úhrady pohľadávky v celkovej výške 88.719,53 eur boli vykonané až po podaní
žaloby o zaplatenie tejto sumy. Z uvedeného dôvodu odvolací súd čiastočne zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie tak, že priznal žalobcovi nárok na zaplatenie tohto nesporného príslušenstva (úroku
z omeškania) z uplatnenej istiny vo výške 88.719,53 eur, ktorá bola následne uhradená po podaní návrhu
žalovaným.

V zostatku uplatnenej istiny vo výške 12.373,22 eur ako aj príslušenstva z nej, ktorá bola pôvodne pred
spojením veci na spoločné konania predmetom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 24Cb/115/2019, mal odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za to, že nárok žalobcu
v tejto časti nie je opodstatnený.

Sporným konaním zostalo odstúpenie žalobcu od zmluvy o dielo a teda to, či táto je stále platná z dôvodu,
že žalobca bez právneho dôvodu odstúpil od zmluvy. Tak Občiansky ako aj Obchodný zákonník poznajú
právny inštitút odstúpenia od zmluvy ako jeden zo spôsobov zániku záväzkov, ktorý je možné dojednať
ako zmluvný záväzok pre jednu, alebo obidve zmluvné strany viažuc toto právo na určitú právnu
skutočnosť, udalosť, alebo možnosť odstúpenia, poskytuje samotný zákon pri jednotlivých zmluvných
typoch.

Podľa § 344 Obchodné zákonníka od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva
alebo tento alebo iný zákon. Citované ust. § 344 Obchodného zákonníka platí pre všetky obchodné typy
zmlúv (vrátene zmluvy o dielo). Na pomenované zmluvy platia všeobecné ustanovenia o odstúpení,
len pokiaľ nevyplýva niečo iné z osobitnej úpravy konkrétneho zmluvného typu. Ustanovenie § 344
Obchodné zákonníka má dispozitívnu povahu (§ 263 Obchodného zákonníka). Odstúpenie je v zásade
možné dojednať pre akýkoľvek dôvod, ktorý nie je v rozpore so zákonom alebo so zásadami poctivého
obchodné styku, nakoľko v zmysle § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Odstúpenie od zmluvy predstavuje
jednostranný právny úkon, ktorý nevyžaduje súhlas druhej zmluvnej strany.

Zmluvné strany sa v prejednávanej veci dohodli, že porušenie zmluvných povinností dohodnutých v tejto
zmluve zakladá oprávnenie odstúpiť od zmluvy tej strane, ktorá je porušením povinnosti dotknutá.
Zmluvné strany označili porušenie zmluvy za podstatné, okrem iného, ak objednávateľ neposkytne
zhotoviteľovi spolupôsobenie potrebné pre realizáciu tejto zmluvy a toto nesplnenie zmarí u zhotoviteľa
možnosť vykonať dielo, alebo vykonať ho načas. Existenciu zmluvy o dielo je potrebné vyhodnotiť
v nadväznosti na reálny výkon práv tak žalobcu ako aj žalovaného, teda v nadväznosti na ich následne
správanie sa.

V konaní bolo preukázané, že žalobca nedodržal časový a vecný harmonogram postupu prác po prevzatí
staveniska dňa 16.2.2018 tak, aby dielo mohlo byť zhotovené do 16.12.2018, na čo bol žalovaným
opakovane upozorňovaný, najmä tým, že nezabezpečil na stavbe potrebný počet zamestnancov, ako
ani všetok potrebný materiál na zhotovenie stavby. V konaní bolo nesporné, že žalovaný listom zo
dňa 18.7.2018 vyzval žalobcu s poukazom na opakované osobné a e-mailové upozornenia stavebného
dozoru ohľadom časového harmonogramu stavebných prác o okamžité posilnenie pracovných kapacít
a prijatie opatrení na urýchlenie prác na stavbe z dôvodu, že je ohrozené dokončenie stavby v danom
termíne. Následne žalobca listom zo dňa 22.8.2018, z dôvodu nevhodných klimatických podmienok
žiadal, žalovaného o zmenu zmluvy tak, že sa termín odovzdania diela predlží o 40 kalendárnych dní.



Listom zo dňa 5.9.2018 požiadal žalobca žalovaného o spolupôsobenie pri urýchlenom dopracovaní
projektovej dokumentácie, listom zo dňa 10.10.2018 žalobca zaslal žalovanému v poradí druhú výzvu na
poskytnutie spolupôsobenia z dôvodu zistenia technických prekážok a následne litom zo dňa 22.10.2018
žalobca zaslal odstúpenie od zmluvy z dôvodu neposkytnutia súčinnosti na strane žalovaného ako
objednávateľa.

Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že vyššie uvedený právny úkon odstúpenia
od zmluvy žalobcom je absolútne neplatný z dôvodu, že neboli splnené dôvody na odstúpenie od
zmluvy, keď žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázal existenciu objektívnych
dôvodov nutných v zmene projektovej dokumentácie, t. j. to, že podľa vzájomne schválenej projektovej
dokumentácie nie je možné stavbu materskej škôlky postaviť. Žalobca nepreukázal, že by mu žalovaný
neposkytol spolupôsobenie potrebné pre realizáciu zmluvy s tým, že zmena projektovej dokumentácie
nebola navrhnutá zo strany žiadnej odborne spôsobilej osoby, ani zo strany projektového manažéra, ani
zo strany stavebného dozoru, preto žalovanému nič nebránilo dielo vykonať tak, ako sa k tomu v zmluve
zaviazal.

Pokiaľ žalobca namietal nedostatky projektu, ktoré dodal žalovaný do verejného obstarávania a ktoré
trpeli viacerými vadami, tak k uvedenému odvolací súd uvádza, že žalobca v rámci verejného
obstarávania a kontraktácie zmlúv sa mohol oboznámiť so všetkými, nielen zmluvnými, ale aj reálnymi
podmienkami realizácie diela pre žalovaného vrátane ohliadky na mieste samom. Žalobca mal a mohol
tieto jeho námietky uplatniť ešte v priebehu verejného obstarávania o čom určite vedel, že tak
ako sám sa vyjadril vo svojich tvrdeniach, je už zhotoviteľom nespočetného množstva diel. Svojim
podpisom potvrdil, že s jej obsahom ako aj s celou projektovou dokumentáciou k zhotoveniu diela bol
oboznámený a súčasne sa zaväzuje za týchto, vo verejnom obstarávaní uvedených podmienok, dielo
vykonať a dokončené ho odovzdať obci ako objednávateľovi. Preto pokiaľ žalobca po oboznámení sa
s kompletnou projektovou dokumentáciou a so staveniskom podpísal so žalovaným zmluvu o dielo,
nemôže 3 mesiace pred konečným termínom odovzdania diela žiadať o vytvorenie plochy pre príjazd
kamiónov, a to dokonca v počte 25 kusov, a auto – ťažkotonážneho žeriavu o rozmeroch 5x15 metrov,
požadovať odkop susedného pozemku, spevnenie komunikácie, ako aj statické prepočty samotnej
budovy. Odvolací súd uvádza, že žalobcovi aj v prípade, ak by tieto jeho podmienky boli oprávnené,
t. j. bez splnenie týchto podmienok, by nebolo možné realizovať dielo muselo byť zrejmé, že stavebný
materiál na dielo budú privážať kamióny a tento bude dvíhať žeriav. Z celej tejto chronológie nepochybne
vyplýva účelovosť konania žalobcu, ktorý reálne bol vo výraznom omeškaní so zhotovením diela pre
žalovaného, čím mu hrozila zmluvná pokuta vo výške 500,- eur denne za každý deň omeškania ako aj, že
si od neho žalovaný bude uplatňovať náhradu škody z dôvodu, že mu znemožnil čerpanie nenávratného
finančného príspevku z prostriedku európskych rozpočtov vo výške takmer 1 mil. eur. Na toto vrátenie by
bol žalovaný povinný aj vtedy, ak by došlo k podstatnej zmene projektu o čo ho žalobca žiadal, nakoľko
je to porušenie čerpania nenávratného finančného príspevku.

Naviac, žalobca nepreukázal vykonanie stavebných prác v hodnote 12.373,22 eur, keď zmluvné strany si
dohodli v zmysle zmluvy, že ku každej vystavenej faktúre bude doložený zisťovací protokol vykonaných
prác podpísaný stavebným dozorom a zároveň každá faktúra musela byť podpísaný stavebným dozorom
a objednávateľom, čo žalobca nesplnil. Rovnako tak v stavebnom denníku fakturované práce neboli
popísané stavebným dozorom a objednávateľom.

Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazuje na údajnú jednostrannosť predmetnej zmluvy v prospech
žalovaného, ktorý zmluvu konštruoval, a to v ust. § čl. VI. bod 6.22. zmluvy o dielo, kde je dojednaná
výlučná právomoc žalovaného meniť tvary, množstva a rozsahy prác vykonaných žalobcom, tak k
uvedenému odvolací súd poukazuje na kontraktačnú voľnosť zmluvných strán, t. j., že žalobca nemusel
pristúpiť k takto dojednaným zmluvným podmienkam. Napokon žalobca ako veľký podnikateľský subjekt
– stavebná firma, ktorý ročne realizuje desiatky diel, sa nemôže domáhať po podpise zmluvy ochrany
zhodnej s ochranou spotrebiteľa v občianskoprávnych vzťahoch, nehovoriac o tom, že žalobca, tak
ako to okrem iného vyplýva z lustrácie v databáze súdov vykonanom v konaní 24Cb/115/2019, je
účastníkom viac ako v 120 súdnych konaniach, preto je nepochybné, a bolo tomu tak aj v tomto konaní,



že disponuje dostatočne kvalifikovaným aparátom, či už svojim alebo externým na náležité právne
posúdenie a vyhodnotenie predložených zmlúv.

Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie nevykonal znalecké dokazovanie ohľadom rozsahu
vykonaných prác žalobcom, tak jednak je potrebné poukázať na vyššie uvedenú povinnosť žalobcu,
ktorú musí splniť, aby tieto práce mohol fakturovať žalovanému a ktorú nesplnil, ako aj na to, že nič
nebránilo žalobcovi a mal na to od roku 2018 aj dostatočný časový priestor, aby predložil súkromný
znalecký posudok, z ktorého by vyplýval rozsah týchto prác a ktorý po splnení zákonných podmienok, t.
j. prehlásenia znalca, že si je vedomý následkov nepravdivého znaleckého posudku, mal rovnakú váhu
ako znalecký posudok vypracovaný na základe pokynu súdu.

Naviac, správne poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že žalobca ako zhotoviteľ
od počiatku nedisponoval dostatočnými technickými ako aj personálnymi kapacitami, čo napokon
žalobca ani nenamietal, keď dôkazné bremeno preukázať, že žalobca mohol reálne zhotoviť toto dielo
riadne a včas, zaťažovalo žalobcu, pričom aj odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že
žalobca ako víťaz verejných obstarávaní realizuje tieto práce prevažne formou subdodávok iných tretích
podnikateľských subjektov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým
zamietol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 12.373,22 eur s príslušenstvom za vecne správny a zároveň
odvolaciu argumentáciu žalobcu v tejto zamietavej časti za nedôvodnú a nespôsobilú privodiť zmenu
alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd preto s poukazom na ust. § 387 CSP rozhodnutie
súdu prvej inštancie v tejto zamietavej časti ako vecne správne potvrdil, keď pre stotožnenie sa
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (v tejto zamietavej časti) v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP
poukazuje na odôvodnenie odvolacieho ako aj prvoinštančného súdu, ktoré tvoria jeden celok.

Naopak rozhodnutie v časti príslušenstva pohľadávky, u ktorej došlo k úhrade po začatí konania v súlade
s ust. § 388 zmenil a žalobe v tejto časti vyhovel.

Rovnako tak, aj keď výrok o trovách prvoinštančného konania nebol osobitne žalobcom napadnutý, tento
ako závislí výrok na rozhodnutí vo veci samej, odvolací súd v súlade s ust. § 388 CSP zmenil, a to
s poukazom na ust. § 255 ods. 1, 2 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Ak by mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Zároveň
odvolací súd poukazuje na ust. § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie
konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

Súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi
v plnom rozsahu napriek tomu, že právoplatným výrokom rozsudku zo dňa 11.9.2019 konanie v časti
o zaplatenie sumy 88.719,53 eur zastavil. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že náhradu trov
konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Úspech vo veci sa zisťuje
porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný
úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho
žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, u žalovaného ide o plný úspech vtedy, ak bola žaloba v celom rozsahu
zamietnutá. Ak žiadna zo strán nemala vo veci plný úspech, potom má každá zo strán úspech čiastočný.
Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Zmyslom
využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik
zavinil. Pri čiastočnom zastavení konania v dôsledku späťvzatia je pre vyriešenie otázky náhrady trov
konania rozhodujúce zistenie, ktorá zo strán procesne zavinila čiastočne zastavenie konania. V rámci
rozhodnutia o trovách celého konania je potom súd povinný vyhodnotiť zastavenie konania v časti
späťvzatia žaloby ako úspech tej sporovej strany, ktorá takéto zastavenie konania procesne zavinila.



Žaloba, tak ako to uviedol odvolací súd vyššie, bola v časti o zaplatenie sumy 88.719,53 eur zobratá
späť, nie z vlastnej iniciatívy žalobcu, ale v príčinnej súvislosti zo správaním žalovaného, ktorý túto
pohľadávku uhradil po začatí konania. Odvolací súd preto dospel k záveru, že z procesného hľadiska
zavinil zastavenie konania v tejto časti žalovaný. Uvedené je potrebné vyhodnotiť ako úspech žalobcu
a neúspech žalovaného. Naproti tomu žalobca bol vo veci neúspešný v časti o zaplatenie istiny 12.373,22
eur s príslušenstvom, čo je potrebné vyhodnotiť ako úspech žalovaného. Z uvedeného vyplýva, že
procesný úspech žalobcu je 86,05 %, úspech žalovaného 13,95 % a preto konečný úspech žalobcu
v prvoinštančnom konaní je 72,10 % (86,05 – 13,95 %), v ktorom rozsahu mu patrí nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa používajú na odvolacie konanie ako
aj s poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného
konania. Pre rozhodnutie o trovách odvolacieho konania je potrebné zdôrazniť, že žalobca bol
v odvolacom celom rozsahu neúspešný pokiaľ sa týka istiny, ktorá bola predmetom odvolacieho konania
(12.373,22 eur). Preto odvolací súd nezohľadnil pri náhrade trov odvolacieho konania úspech žalobcu
v časti príslušenstva pohľadávky a priznal žalovanému voči žalobcovi plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

O výške náhrady trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Prešov v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).