Národný bezpečnostný úrad


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/228/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200514
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1013200514.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: Mgr. H. H., bytom E. pri T. XXX, XXX XX,
právne zastúpená spoločnosťou Bardač s.r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 47 243
252, proti žalovanému: Národný bezpečnostný úrad, so sídlom Budatínska 30, P. O. Box 16, 850 07
Bratislava, IČO: 36 061 701, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 30. januára 2013,
č.: 1347/2013/LP-002, o odvolaní žalobkyne proti Rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 5S
69/2013-60 zo 7. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
sp.zn. 5S 69/2013-60 zo 7. apríla 2015, z r u š u j e a v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“, „súd prvého stupňa“, „súd“) rozsudkom sp.zn.
5S 69/2013-60 zo 7. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“, „napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa“) zamietol žalobný návrh žalobkyne, v ktorom sa domáhala preskúmania a zrušenia
rozhodnutia žalovaného z 30. januára 2013, č.: 1347/2013/LP-002, (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“,
„preskúmavané rozhodnutie“) v spojení s rozhodnutím Národného bezpečnostného úradu, Odboru
legislatívy a práva, Bratislava č. 3276/2012/LP-008 z 19. decembra 2012 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie, „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“), ktorým bola žalobkyňa uznaná vinnou
zo spáchania priestupku na úseku ochrany utajovaných skutočností podľa § 78 ods. 2 písm. a/ a b/
zákona č. 215/2004 Z.z., ktorého sa dopustila v období od 19. marca 2007 do 28. marca 2007 v redakcii
časopisu Žurnál tým, že porušila povinnosť podľa § 39 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z. neodkladne
odovzdať Národnému bezpečnostnému úradu alebo útvaru Policajného zboru získanú informáciu alebo
nájdenú vec, ktorá je utajovaná, a tým porušila povinnosť podľa § 39 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z.z.,
že sa oboznámila s utajovanou skutočnosťou a povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach,
s ktorými sa oboznámila, na základe skutkovej vety, ktorá je súčasťou rozhodnutia prvostuňového
správneho orgánu, za čo jej podľa § 79 ods. 3 písm. b/ zákona č. 215/2004 Z.z. bola uložená pokuta
vo výške 100,- eur.

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že z administratívneho spisu zistil, že Národný
bezpečnostný úrad, Odbor kontroly 4. októbra 2007 rozhodnutím č. 4018/2007/OK-009 ako výsledok
kontroly uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku na úseku ochrany utajovaných skutočností
podľa § 78 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona
č. 215/2004 Z.z., ktorých sa žalobkyňa mala dopustiť v období od 19. marca 2007 do 28. marca
2007 v redakcii Žurnál tým, že porušila povinnosť podľa § 39 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z.
neodkladne odovzdať Národnému bezpečnostnému úradu alebo útvaru Policajného zboru získanú
utajovanú skutočnosť alebo informáciu, a tým porušila povinnosť podľa § 39 ods. 2 zákona č. 215/2004
Z.z. neodkladne oznámiť Národnému bezpečnostnému úradu alebo útvaru Policajného zboru, že
sa oboznámila s utajovanou skutočnosťou a zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa



oboznámila. Týmto sa žalobkyňa mala dopustiť priestupkov na úseku ochrany utajovaných skutočností
podľa § 78 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 215/2004 Z.z., za čo jej bola podľa § 78 ods. 3 písm. b/
zákona č. 215/2004 Z.z. uložená pokuta vo výške 15.000,- Sk. Na základe včas podaného rozkladu
o tomto rozhodol v pôvodnom konaní žalovaný 5. decembra 2007 rozhodnutím č. 6607/2007/LP-002
tak, že rozklad zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Na základe včas podanej žaloby vo veci
rozhodoval Krajský súd v Bratislave, ktorý Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 2S 79/2008
z 30. marca 2011 žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že v danom prípade sa žalobkyňa dopustila dvoch porušení zákona
súčasne podľa § 78 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 215/2004 Z.z., pričom utajované skutočnosti boli
zaradené do druhého stupňa utajenia v zmysle klasifikácie stanovenej v § 3 zákona č. 215/2004 Z.z..
Mal za to, že za podstatnú bola správne vyhodnotená skutočnosť, že žalobkyňa sa svojim konaním
podieľala na uverejnení článku v printovom médiu a na celosvetovo dostupnej internetovej stránke. Z
uvedeného hľadiska žalobe nemohol súd stotožňujúc sa so závermi správneho orgánu vyhovieť. Na
odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktoré včas podala žalobkyňa, potom rozhodol
Najvyšší súd Sloenskej republiky Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Sžo
34/2010 z 24. novembra 2011, tak že zmenil Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 2S 79/2008
z 30. marca 2011 a rozhodnutie žalovaného č.k.: 6607/2007/LP-002 z 5. decembra 2007 a rozhodnutie
Národného bezpečnostného úradu, Odboru kontroly, č. 4018/2007/OK-009 z 8. októbra 2007 zrušil a
vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu trov
konania v sume 445 eur a 75 centov na účet právneho zástupcu žalobkyne. Najvyšší súd Slovenskej
republiky svoje rozhodnutie zdôvodnil arbitrárnosťou a nie konkrétnym, len všeobecným odôvodnením
rozhodnutia správneho orgánu pokiaľ išlo o výšku uloženej pokuty ako výsledku správneho uváženia.
Zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri vydaní nového rozhodnutia musí správny orgán dbať aj
nato, aby vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o priestupku bolo náležite špecifikované
tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Pokiaľ ide o samotnú materiálnu
stránku alebo skutkovú stránku predmetu konania, z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by sa Najvyšší
súd Slovenskej republiky týmto zaoberal.

Po vrátení veci súdom potom žalovaný nariadil vo veci pojednávanie určené na 13. novembra 2012, na
ktoré žalobkyňu prostredníctvom právneho zástupcu predvolal a ktorého sa právny zástupca zúčastnil a
vzniesol tam konkrétne námietky. Následne bolo vydané Národným bezpečnostným úradom, Odborom
legislatívy a práva nové prvostupňové rozhodnutie č.: 3276/2012-LP-008 z 19. decembra 2012, ktorým
bola žalobkyňa uznaná za vinnú zo spáchania priestupkov na úseku ochrany utajovaných skutočností
podľa § 78 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 215/2004 Z.z., ktorých sa dopustila v období od 19. marca
2007 do 28. marca 2007 v redakcii časopisu Žurnál tým, že porušila povinnosť podľa § 39 ods. 1 zákona
č. 215/2004 Z.z. neodkladne odovzdať úradu alebo útvaru Policajného zboru získanú informáciu alebo
nájdenú vec, ktorá je utajovaná a tým, že porušila povinnosť podľa § 39 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z.z.
neodkladne oznámiť úradu alebo útvaru Policajného zboru, že sa oboznámila s utajovanou skutočnosťou
a zachovať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámila.

Správny orgán konštatoval, že obvinená tým, že získala utajovanú písomnosť č. VS 200-D-
I-000185PČ-16-16-2004 z 28. spetembra 2004, stupeň utajenia Dôverné, výtlačok jediný, počet
listov 3, vec: „Vyhodnotenie vývoja OPP HOLUB za obdobie od 25.08.2004 do 27.09.2004 -
informácia, predloženie“ a túto neodkladne neodovzdala Národnému bezpečnostnému úradu alebo
útvaru Policajného zboru, porušila povinnosť nepovolanej osoby ustanovenú v § 39 ods. 1 zákona č.
215/2004 a tým, že po oboznámení sa s uvedenou utajovanou písomnosťou použila získané informácie
v článku „Prievan v tajných trezoroch“, ktorý bol uverejnený v týždenníku Žurnál, č. 3/2007 a zároveň na
internetovej stránke týždenníka Žurnál, porušila povinnosť nepovolenej osoby ustanovenú v § 39 ods.
2 zákona č. 215/2004 Z.z., a tým sa dopustila priestupkov na úseku ochrany utajovaných skutočností
podľa § 78 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 215/2004 Z.z.,
za čo jej podľa § 78 ods. 3 písm. b/ zákona č. 215/2004 Z.z. bola uložená pokuta vo výške 100,-
eur. Svoje rozhodnutie prvostupňový správny orgán zdôvodnil výsledkami dokazovania, z ktorých pre
neho jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa sa dopustila vo výrokovej časti uvedeného priestupku a
na takom skutkovom základe ako to bolo ním ustálené v rámci ústneho pojednávania, ktoré bolo
nariadené a určené na termín 13. novembra 2012, po zrušení rozhodnutia rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky ničím neosvedčila a nevyvrátila, že by sa uvedeného priestupku dopustila.
Pokiaľ išlo o výšku uloženej pokuty, tu správny orgán oproti pôvodnému konaniu výšku pokuty znížil s
poukazom na ďalšie správanie sa žalobkyne. Na základe včas podaného rozkladu potom vo veci bolo



rozhodnuté žalovaným 30. januára 2013, č.: 1347/2013/LP-002, ktorým žalovaný rozklad žalobkyne
zamietol a rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu prvostupňové rozhodnutie o priestupku ako
vecne správne a zákonné potvrdil. Žalovaný sa celkom stotožnil s právnym záverom, ku ktorému dospel
správny orgán prvého stupňa, zároveň mal nad akúkoľvek pochybnosť za preukázané, že žalobkyňa
uvedených priestupkov sa dopustila a pritom zdôraznil, že dokazovanie vo veci bolo riadne a dostatočne
vykonané a postačujúce pre vyslovenie tohto záveru. Preto navrhované zastavenie konania, ktorého
sa žalobkyňa v rozklade domáhala, s týmto nemohol sa stotožniť a rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa opätovne o uznaní žalobkyne vinnou zo spáchania uvedeného priestupku považuje za
vecne správne. Rozhodnutie zároveň považuje za dostatočne preskúmateľné a súladné s požiadavkami
preskúmateľnosti, pokiaľ ide o skutok samotný, ale pokiaľ ide aj o výšku uloženej pokuty. Zároveň
z dôvodov zhodných tak ako boli uvedené aj vo vyjadrení žalovaného, nestotožnil sa žalovaný s
namietanou vadou v konaní, ktorej sa mal správny orgán dopustiť pri doručovaní prvostupňového
rozhodnutia. Mal za to, že doručovanie bolo vykonané v súlade so zákonom, bolo vykonané riadne,
zákonne a účinne a na základe tohto bol podaný riadny opravný prostriedok (rozklad), ktorý bol podaný
včas a bol aj odôvodnený.

Súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí ako aj predloženej písomnej dokumentácie skonštatoval,
že v prejednávanej veci bolo dostatočne preukázané, že žalobkyňa, ktorá bola redaktorkou týždenníka
Žurnál, získala do svojej dispozičnej moci materiál, ktorý spĺňal náležitostí utajovanej skutočnosti v stupni
utajenia podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 215/2004 Z.z. a spolupodieľala sa na tvorbe a zverejnení
článku v časopise Žurnál č. 3/2007 pod názvom „Prievan tajných trezorov“, v ktorom boli utajované
skutočnosti publikované. Žalovanému boli tieto materiály odovzdané 29. marca 2007. Súd sa stotožnil
so žalovaným v posúdení konania žalobkyne vyjadrenom v preskúmavaných rozhodnutiach, že takýmto
počínaním sa od 19. marca 2007 do 28. marca 2007 žalobkyňa dopustila priestupkov na úseku ochrany
utajovaných skutočností podľa § 78 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 215/2004 Z.z. na tom skutkovom
základe, že neodkladne neodovzdala Národnému bezpečnostnému úradu alebo útvaru Policajného
zboru získanú utajovanú skutočnosť, alebo informáciu, ďalej tým, že porušila povinnosť neodkladne
oznámiť Národnému bezpečnostnému úradu alebo útvaru Policajného zboru, že sa oboznámila s
utajovanou skutočnosťou a nezachovala mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámila. I keď vo
všeobecnosti je treba priznať, že otázkou verejného záujmu by mohlo byť informovanie verejnosti o tom,
že došlo k vyzradeniu utajovanej skutočnosti, za verejný záujem však nemožno považovať uverejnenie
informácie z uniknutej utajovanej skutočnosti a to ani takej, ktorá sa javí nepovolanej osobe ako málo
významná. V tejto súvislosti súd poukázal i na stanovisko Vojenského spravodajstva.

Konštatoval, že už v predchádzajúcom pôvodnom konaní žiadnym z rozsudkov tak Krajského súdu v
Bratislave ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, skutková podstata priestupku spochybnená
nebola. Krajským súdom v Bratislave bola žaloba v pôvodnom preskúmavacom konaní zamietnutá ako
bezdôvodná a pozmeňujúcim Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 5Sžo 34/2010
z 24. novembra 2011 boli napadnuté rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a žalovaného
zrušené z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutia alebo nedostatočného zdôvodnenia výšky uloženej pokuty,
ktorá pôvodne bola uložená žalobkyni v sume 15.000,- Sk. Sama žalobkyňa v pôvodnom konaní
teda namietala len výšku uloženej pokuty, závery a správnu úvahu žalovaného týkajúce sa výšky
uloženej zákonnej sankcie, pričom žiadala, aby túto súd moderoval alebo alternatívne, aby rozhodnutie
žalovaného zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty
za spáchanie priestupku súd musí konštatovať, že uloženie pokuty a jej výška bola v danom prípade
v rámci prípustnej zákonnej sadzby a tieto sú zásadne v diskrečnej právomoci žalovaného. To, či sa
uložená pokuta bude pohybovať v hornej alebo dolnej hranici prípustnej sadzby závisí od uváženia
správneho orgánu, pričom je tento povinný rešpektovať zákonné kritériá stanovené v súlade s únijným
právom, vyhodnotiť ich pre daný prípad a zvolenú výšku pokuty aj náležite odôvodniť. Správne uváženie
o otázkach, v ktorých zákon dáva priestor správnemu orgánu na voľnú úvahu, je v zásade preskúmateľné
súdom iba v tom rozsahu, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V
danom prípade bola žalobkyni uložená pokuta za spáchané dva priestupky celkom vo výške 100,- eur,
pri zákonnom rozpätí až do výšky 497 eur a 30 centov. Správny orgán prvého stupňa výšku uloženej
pokuty zdôvodnil prihliadnutím na závažnosť priestupku, najmä na spôsob spáchania priestupku a jeho
následky, ale aj okolnosti, za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia, pohnútky a osobu páchateľa.
Negatívnym vplyvom na stanovenie výšky pokuty bol závažný spôsob konania žalobkyne spočívajúci v
nezachovaní mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela z predmetnej utajovanej písomnosti a
taktiež následky konania obvinenej, ktorým došlo k poškodeniu štátnych záujmov a právom chránených



záujmov Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Zároveň však správny orgán pri stanovení výšky
pokuty prihliadol aj na skutočnosť, že poslaním novinára je sprostredkovať verejnosti informácie, v tomto
prípade o otázke verejného záujmu, t.j., že pohnútkou obvinenej vedúcou k protiprávnemu konaniu
bolo informovanie verejnosti o situácii na Ministerstve obrany Slovenskej republiky. Správny orgán
tiež prihliadol na skutočnosť, že obvinená sa v nasledujúcom období od spáchania týchto priestupkov
nedopustila už ďalšieho konania, ktoré by bolo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi
upravujúcimi ochranu utajovaných skutočností a potom uloženú pokutu vo výške celkom 100,- eur
považoval za postačujúcu pre naplnenie jej účelu.

S týmto odôvodnením sa súd stotožnil a k uloženej výške pokuty konštatoval, že je uložená v súlade s
ustanovením § 78 ods. 3 písm. b/ zákona č. 215/2004 Z.z. a výška pokuty bola v súlade s požiadavkou
preskúmateľnosti čo do dostatku dôvodov, správnym orgánom zdôvodnená.

Skutkový stav vo veci bol spoľahlivo a dostatočne zistený v ponímaní plnosti a presnosti zistení, z tohto
bol vyvodený vecne správny právny záver a tento bol súladne s požiadavkami preskúmateľnosti, čo do
dostatku dôvodov aj zrozumiteľnosti, vrátane výšky uloženej pokuty, odôvodnený. Rovnako skutková
podstata priestupku bola vo výrokovej časti presne, určite a spôsobom nezameniteľným s iným konaním
vyjadrená. Preto týmto námietkam žaloby súd nepriznal úspech.

Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že konanie je zaťažené vadou, ktorá má za následok privodenie
nezákonnosti rozhodnutia, čo je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia a to v spojitosti s nezákonným
doručovaním prvostupňového rozhodnutia č. 3276/2012/LP-008
z 19. decembra 2012, toto prvostupňové rozhodnutie bolo doručované na adresu sídla advokátskej
kancelárie Prochádzka & Partners, Búdkova 4, 811 04 Bratislava. Tejto advokátskej spoločnosti
žalobkyňa udelila plnomocenstvo, i keď v adresátovi je uvedený aj Mgr. Róbert Bardáč, ktorý sa
zúčastnil ústneho prejednania priestupku 31. novembra 2012 v zastúpení advokátskej kancelárie.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňové rozhodnutie bolo priamo advokátskej
kancelárii alebo zastupujúcej advokátskej kancelárii žalobkyne bez námietky adresáta (i keď nie celkom
presne označeného) doručené, táto včas podala prostredníctvom právneho zástupcu rozklad, ktorý bol
riadne zdôvodnený. Krajský súd nevzhliadol také pochybenie, ktoré by malo za následok privodenie
nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, preto ani tejto námietke nevyhovel a žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

O trovách konania krajský súd rozhodol tak, že žalobkyni náhradu trov konania nepriznal aplikujúc §
250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodov, že žalobkyňa v konaní úspech nemala.
2.

Proti rozsudku krajského súdu podala riadne a včas odvolanie žalobkyňa, žiadala, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako odvolací súd (ďalej len „odvolací súd“) rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie a súčasne priznal
žalobkyni náhradu trov konania. V odvolaní poukazovala na to, že konanie pred krajským súdom
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, krajský súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
Tvrdila, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a v rozpore s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku. Poukazovala na ustálenú judikatúru súdov Slovenskej republiky, a že záver krajského
súdu, že vo verejnom záujme je obmedziť právo na informácie o skutočnostiach tvoriacich predmet
štátneho tajomstva a že za verejný záujem nemožno považovať uverejnenie informácií z uniknutej
utajovanej skutočnosti, s poukazom na stanovisko Vojenského spravodajstva nie sú podľa žalobkyne
odvolateľa v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, keď krajský súd v tomto smere
nezohľadnil primeranosť obmedzenia slobody šírenia prijímaní informácií podľa článku 26 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 10 Dohovoru. Zdôraznila, že dôvodom oprávňujúcim novinára uverejniť
aj utajovanú skutočnosť je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva potreba dôveryhodne podoprieť
tvrdenie príslušného média, ktoré s danou skutočnosťou súvisí a predstavuje otázku verejného záujmu.
Podľa žalobkyne v otázke naplnenia otázok verejného záujmu krajský súd jednostranne a arbitrárne
poukazoval i na stanovisko Vojenského spravodajstva (ďalej len „VS“), nakoľko je zrejmé, že u
poškodeného, ktorý je v danom prípade VS nemožno očakávať, že by s priestupkom súhlasil, v opačnom
prípade by nebol poškodeným. Podľa žalobkyne tvrdenie, že ohrozenie verejného záujmu potvrdilo aj



VS je arbitrárne, nakoľko iný záver od poškodenej nie je možné ani čakať. Tvrdila, že rozsudok krajského
súdu neobsahuje odôvodnenie žalobného bodu, v ktorom namietala absenciu materiálneho znaku
priestupku, súčasne túto skutočnosť namietala aj v správnom konaní, čo je dôvodom, prečo rozsudok
krajského súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Súčasne si uplatnila trovy konania, ktoré
špecifikovala v sume 386 eur a 71 centov s DPH a ostatné trovy v sume 35,- eur za zaplatený súdny
poplatok.

3.

Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu písomným podaním z 28. augusta 2015, zotrval na skutkových a
právnych dôvodoch, tvrdených v konaní. Odvolacie dôvody považoval za irelevantné a žiadal, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súd potvrdil a
žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov konania. Po podaní odvolania žalobkyňa prostredníctvom
právneho zástupcu, písomným podaním
z 15. februára 2015 doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 18. februára 2016 podala
námietku preklúzie. Poukázala na § 80 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z.z., podľa ktorého bol správny
orgán povinný uložiť pokutu do 1 roka odo dňa, keď sa úrad dozvedel o porušení povinnosti na úseku
ochrany utajovaným skutočností, najneskôr však do 3 rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.
Podľa názoru žalobkyne žalovaný rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej 1-ročnej lehoty, na tieto
skutočnosti krajský súd neprihliadal, i keď s poukazom na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp.zn. 2Sžo 38/2011 z 22. augusta 2012 je povinný súd, k zániku zodpovednosti za správne
delikty, prihliadnuť z úradnej povinnosti.
4.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v
spojení s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania žalobcu (§ 246c
ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku a § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, § 492
ods. 2 Správneho súdneho poriadku), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, § 492 ods.
2 Správneho súdneho poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu je potrebné vyhovieť.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (účinný od 1. júla 2016) odvolacie konania podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa
dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

Ustanovenie § 157 Občianskeho súdneho poriadku je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať
tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené. Súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,



t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky vo veciach
sp.zn. IV. ÚS 115/03, sp.zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky
súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj
právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý
argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie
je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. Európsky súd pre ľudské práva, ale
súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval
na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. Rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Toria v. Španielsko z 9. decembra 1994, sťažnosť č.
18390/91 a Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra
1994, sťažnosť č. 18064/91).

Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutí v predmetnej veci nesporne vyplýva, že žalobkyňa
bola uznaná vinnou prvostupňovým v spojení s druhostupňovým správnym rozhodnutím zo spáchania
priestupku na úseku ochrany utajovaných skutočností podľa § 78 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 215/2004
Z.z., ktorých sa dopustila v období od 19. marca 2007 do 28. marca 2007 porušením povinnosti podľa
§ 39 ods. 1 a 2 zákona č. 215/2004 Z.z. tým, že získanú utajovanú písomnosť špecifikovanú vo výroku
prvostupňového rozhodnutia neodkladne neodovzdala Národnému bezpečnostnému úradu alebo útvaru
Policajného zboru a tým, že po oboznámení sa s uvedenou utajovanou písomnosťou použila získané
informácie v článku „Prievan v tajných trezoroch“, ktorý bol uverejnený v týždenníku Žurnál č. 3/2007
a internetovej stránke týždenníka Žurnál, za čo jej podľa § 78 ods. 3 písm. b/ zákona č. 215/2004 Z.z.
bola uložená pokuta vo výške 100,- eur.

Súčasťou spisu je Protokol o výsledku kontroly Národného bezpečnostného úradu č. 3012/2007/OK-014
z 23. apríla 2007 (ďalej len „protokol o kontrole“), v ktorom správny orgán konštatoval, že žalobkyňa
spolu s ďalšou osobou porušili § 39 ods. 1 a 2 zákona č. 215/2004 Z.z., keď ako nepovolané osoby
utajované skutočnosti neodovzdali Národnému bezpečnostnému úradu alebo útvaru Policajného zboru
a časť obsahu utajovanej písomnosti zverejnili v časopise Žurnál č. 3/2007.

Podľa ustálenej judikatúry správne konanie prvostupňové a druhostupňové tvorí jeden celok a je
skončené až právoplatnosťou druhostupňového rozhodnutia.

Zákon č. 215/2004 Z.z. osobitne upravuje skutkové podstaty priestupkov v § 78 a v § 79 správnych
deliktov. V § 80 pre účely zákona č. 215/2004 Z.z. zákonodarca upravil postupy pri ukladaní pokút.

Podľa § 80 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z.z. pokutu možno uložiť do 1 roka odo dňa, keď sa úrad dozvedel
o porušení povinnosti na úseku ochrany utajovaných skutočností, najneskôr však do 3 rokov odo dňa,
keď k porušeniu povinnosti došlo.

Podľa § 80 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z. pokuta je splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o jej uložení.

Podľa § 80 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z.z. uložením pokuty podľa § 78 a 79 nie sú dotknuté ustanovenia
osobitných predpisov o náhrade škody ani nezanikajú povinnosti ustanovené týmto zákonom.

Podľa § 79 ods. 5 zákona č. 215/2004 Z.z. odkazuje, že na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje
všeobecný predpis o priestupkoch, zákon č. 372/1990 Zb..

Súd prihliada k zániku zodpovednosti za priestupok z úradnej povinnosti (ex offo) bez ohľadu na
skutočnosť, či zánik zodpovednosti za priestupok v podanej žalobe na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného alebo v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku žalobca namieta. Takýto
postup je nevyhnutý z hľadiska zabezpečenia zachovania jednoty právnych záruk a jednotného postupu
všetkých kategórií trestných obvinení v súlade s článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorého ustanovenia každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola správodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a



nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Keďže článok 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru hovorí „o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“, je
podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom
zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu alebo aj subjektu, voči ktorému je
vyvodzovaná administratívno-právna zodpovenosť.

Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) 1 o správnych sankciách, ktoré bolo schválené
Výborom ministrov dňa 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam členských
štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide
o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa
ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné
opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa
považujú za správne sankcie.

Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych
sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie Výboru ministrov
Rady Európy č. (77) 31 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov pevne
zavedené záruky v trestnom konaní.

Bez ohľadu na vznesenú námietku preklúzie, ktorú podala žalobkyňa odvolaciemu súdu, bol povinný
prvostupňový súd sa z úradnej povinnosti touto skutočnosťou zaoberať a ju vyhodnotiť, pri zachovávaní
princípu dvojinštančnosti konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
v spojení s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. Prvostupňový súd v súlade s uvedeným
nepostupoval.
Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v rozsudku prvostupňového súdu absentujú
dôvody, v ktorých by sa prvostupňový súd zaoberal námietkou, v ktorej žalobkyňa tvrdila, že v
posudzovanom priestupkovom konaní nebol naplnený materiálny znak priestupku podľa § 2 ods. 1
zákona č. 372/1990 Zb..

Za zdôvodnenie prvostupňového rozsudku v tomto smere, podľa odvolacieho súdu nemožno považovať
konštatovanie prvostupňového súdu na strane 13 prvý odstavec posledné vety, v ktorom krajský
súd konštatuje: „I keď vo všeobecnosti je treba priznať, že otázkou verejného záujmy by mohlo byť
informovanie verejnosti o tom, že došlo k vyzradeniu utajovanej skutočnosti, za verejný záujem však
nemožno považovať uverejnenie informácie z uniknutej utajovanej skutočnosti a to ani takej, ktorá sa
javí nepovolanej osobe ako málo významná.“ V tejto súvislosti súd poukazuje i na stanovisko VS, a to
ani v kontexte celého znenia odstavca, resp. celého odôvodnenia rozsudku prvého stupňa. Odvolací
súd nezistil, že by sa krajský súd osobitne touto námietkou žalobkyne zaoberal, a hodnotil ju v dôvodoch
rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že
prvostupňový súd nepreskúmal žalobnu námietku (aplikácia § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. v kontexte
ustanovenia § 78 zákona č. 215/2004 Z.z.) a ani nevyhodnotil, či správne orgány, v dôvodoch rozhodnutí,
sa s touto námietkou riadne vysporiadali.

Najvyšší súd poukazuje na to, že napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom
súdnictve v Slovenskej republike v zmysle príslušnej právnej úpravy v zásade uplatňuje, primárne
preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého
stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú
správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa vrátane
odôvodňovania rozhodnutia.

Podľa odvolacieho súdu boli splnené zákonné podmienky pre zrušenie rozsudku krajského súdu a
vrátenia veci na ďalšie konanie pri aplikácii § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku v spojení s §
250ja ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho
súdneho poriadku a § 221 ods. 1 písm. h/, f/ a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.



V ďalšom konaní krajský súd bude povinný námietku preklúzie a tvrdenie žalobkyne, že posudzovanané
priestupkové konanie nenapĺňa materiálny znak priestupku podľa § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.
vyhodnotiť a svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť.

V novom rozhodnutí krajský súd znova rozhodne aj o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c
veta prvá Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.