BALA, a.s.


Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16Cb/92/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215205188
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný
ECLI: ECLI:SK:OSDS:2016:2215205188.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: B-BAU s.r.o.,
IČO: 43 796 010, so sídlom Horná ul. 476, Horná Potôň, zastúpeného: JUDr. Juraj Czirfusz, advokát v
Dunajskej Strede, proti žalovanému: BALA, a. s., IČO: 36 228 427, so sídlom Veľká Budafa 66, Holice,
zastúpenému: Potásch & Potásch s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, o 4.563,60 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 4.050,28 € s 9,05 %
ročným úrokom z omeškania od 20. januára 2015.
II. V časti o zaplatenie 513,32 € s 9,05 % ročným úrokom z omeškania od 20. januára 2015 sa žaloba
zamieta.
III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 1.632,65 € (v tom 1.420,41 € trovy
právneho zastúpenia a 212,24 € ostatné trovy konania) do troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk
JUDr. Juraja Czirfusza, advokáta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu 25. marca 2015 domáhal (po čiastočnom späťvzatí žaloby
a zastavení konania uznesením vyhláseným na pojednávaní 26. februára 2016) voči žalovanému
zaplatenia súm uvedených vo výroku. V žalobe predniesol, že pre žalovaného na základe jeho
objednávky riadne vykonal stavebné práce v októbri 2013, ktoré mu aj vyfakturoval, no žalovaný ich
nezaplatil.

2. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu, ktorý súd vydal, žiadal žalobu zamietnuť. Nepoprel,
že žalobca pre žalovaného určité práce na stavbe Autobusovej stanice v Dunajskej Strede vykonával.
Poprel však, že by si účtované práce objednal, neprevzal ich oprávnenou osobou, nebola mu doručená
faktúra, ani žalobca tento záväzok neuviedol v inventarizácii. Faktúra navyše neobsahovala dva
dokumenty, ktoré žalobca k faktúram obvykle prikladal, a fakturované práce vykonala iná spoločnosť.

3. Žalobca v replike k odporu doplnil, že žalovaný objednával práce väčšinou ústne a ich vykonanie
potvrdzoval jeho pracovník B. L.Q.. Ten odsúhlasil aj sporné práce, na základe čoho ich žalobca
vyfakturoval. Zaslanie faktúry v roku 2013 preukázať nevie, ale bola opätovne doručená v roku 2015

4. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 O. s. p.), ktoré sa konalo v termínoch
29. októbra, 10. decembra 2015, 29. januára, 26. februára a 15. apríla 2016, na ktorom za prítomnosti
účastníkov a ich právnych zástupcov vykonal dokazovanie
- výsluchom účastníkov (konateľ žalobcu, zápisnica o pojednávaní z 10. decembra 2015, č. l. 51 a 52,
s. 2 a 3, zápisnica o pojednávaní z 29. januára 2016, č. l. 71 až 75, s. 5, a zápisnica o pojednávaní z
26. februára 2016, č. l. 112 až 117, s. 6); predseda predstavenstva žalovaného, zápisnica o pojednávaní
z 10. decembra 2015, s. 3),



- výsluchom svedkov: B. L. (zápisnica o pojednávaní z 29. januára 2016, s. 2 a 3), U. A. (zápisnica o
pojednávaní z 29. januára 2016, s. 4 a 5), B. W. (zápisnica o pojednávaní z 26. februára 2016, č. l. 112
až 117, s. 3, a zápisnica o pojednávaní z 15. apríla 2016, č. l. 156 až 159, s. 2), U.D. P. (zápisnica o
pojednávaní z 26. februára 2016, s. 3 a 4), P. Č. (zápisnica o pojednávaní z 26. februára 2016, s. 4), C.
I. (zápisnica o pojednávaní z 26. februára 2016, s. 4 a 5) a
- listinami, a to: súpis vykonaných prác z 11. novembra 2013 (č. l. 6), faktúra č. XXXXXXX (č. l. 7),
saldokonto dodávateľských faktúr podľa dodávateľov (č. l. 19 a 20), evidencia dochádzky - apríl, máj
2013 (č. l. 21), evidencia dochádzky - august 2013 (č. l. 22), obálky (č. l. 23 a 24), faktúra č. XXXXXXX
(č. l. 77), súpis z 10. januára 2014 (č. l. 78), detail obratu (č. l. 79), faktúra č. XXXXXXX (č. l. 80), súpis
z 9. decembra 2013 (č. l. 81), detail obratu (č. l. 82 a 83), faktúra č. XXXXXXX (č. l. 84), súpis z 10.
októbra 2013 (č. l. 85), detail obratu (č. l. 86 a 87), faktúra č. XXXXXXX (č. l. 88), súpis z 12. septembra
2013 (č. l. 89), detail obratu (č. l. 90 a 91), faktúra č. XXXXXXX (č. l. 92), súpis z 8. augusta 2013 (č. l.
93), detail obratu (č. l. 94), faktúra č. XXXXXXX (č. l. 95), súpis z 10. júla 2013 (č. l. 96), detail obratu (č.
l. 97), faktúra č. XXXXXXX (č. l. 98), súpis z 10. júna 2013 (č. l. 99), detail obratu (č. l. 100), faktúra č.
XXXXXXX (č. l. 101), súpis z 11. januára 2013 (č. l. 102), faktúra č. XXXXXXX (č. l. 103), detail obratu
(č. l. 104), faktúra č. X/XXXX (č. l. 146), súpis z 8. novembra 2013 (č. l. 147), faktúra č. X/XXXX (č. l.
148), súpis z 8. novembra 2013 (č. l. 149), podklady k dani z pridanej hodnoty (č. l. 161)
- obhliadkou fotografií č. l. 142, 144, 145, 152 a 153,
a mimo pojednávania 16. marca 2016 vykonal dokazovanie miestnou obhliadkou v priestoroch v
autobusovej stanice v Dunajskej Strede (zápisnica č. l. 130)
a v spojení s uznanými, resp. nespornými skutočnosťami (§ 120 ods. 3 a § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento

skutkový stav:

5. a) Žalobca je obchodná spoločnosť, ktorej predmetom činnosti je okrem iného uskutočňovanie stavieb,
výkopové a zemné práce. Žalovaný je obchodná spoločnosť, ktorej predmetom činnosti sú okrem iného
stavebné práce, ale tiež uskutočňovanie stavieb. (nesporné skutočnosti)

b) Žalobca a žalovaný boli pred rokom 2013 dlhodobo vo vzájomnom obchodnom styku a v roku 2012 a
2013 žalobca prostredníctvom svojich zamestnancov pre žalovaného začal vykonávať práce na stavbe
Autobusová stanica SAD v Dunajskej Strede. Na tomto stavenisku pôsobil ako stavbyvedúci svedok B.
L., ktorý bol zamestnancom žalovaného. Ako stavbyvedúci bol svedok L. oprávnený ústne objednávať
si určité drobné práce, medzi nimi búracie, pomocné a zemné práce, ktoré vykonával žalobca. Takto
si práce od žalobcu objednal aj v decembri 2012, apríli, máji, júni, júli, auguste, septembri, novembri
a decembri 2014. Tieto práce žalobca vykonal, svedok L. ich prekontroloval a ich vykonanie potvrdil
svojím podpisom na súpise prác za príslušný mesiac. Základom pre určenie ceny prác bol interný
cenník žalovaného na príslušný rok, s čím bol žalobca uzrozumený a na základe ktorého svedok L. do
súpisu prác doplnil ich jednotkové ceny. Na základe toho žalobca vždy vystavil faktúru, ktorú žalovaný
uhradil. Nebolo dokázané, že by žalobca vedel, že svedok L. si musí objednávku prác nechať schváliť
u predsedu alebo člena predstavenstva žalovaného. Taktiež nebola dokázaná prax medzi stranami, že
by bezpodmienečným predpokladom akceptácie prác a nároku na ich zo strany žalovaného bolo, aby k
faktúre bola pripojená písomná objednávka a súpis vykonaných prác, prípadne evidencia dochádzky.

c) Svedok L. v októbri 2013 takýmto spôsobom (ústne) poveril zamestnancov žalobcu, aby postupne
vykonali práce, ktorých vykonanie potvrdil v súpise z 11. novembra 2013 (č. l. 6). K jednotlivým prácam
zároveň doplnil aj jednotkové ceny a výslednú cenu bez DPH, a to takto:
Popis prác Množstvo € za mer. jednotku Cena spolu bez DPH
1. výkop základov totemu 5,74 m3 10,16 58,32
2. výkop pätiek pre dopr. značky 8,14 m3 10,16 82,70
3. výkop jamy pre závory 4,12 m3 10,16 41,86
4. búranie betónov 4,95 m3 24,00 118,80
5. nakladanie vybúraných hmôt 14,6 m3 2,66 38,83
6. betonáž pod zámkovú dlažbu 64 m3 6,97 446,08
7. štrkové lôžko pod zámkovú dlažbu 240,6 m3 2,66 639,99
8. zhutnenie podložia pod zámk. dlažbu 583,64 m2 0,66 385,20
9. odkopanie zeminy pre areálové osvetlenie 67,2 m3 3,32 223,10
10. výkop pätiek pre osvetlenie 4,36 m3 10,16 44,30



11. búranie betónov pre vpusty 4,8 m3 24,00 115,20
12. výkop pätiek pre zábradlie 14,3 m3 10,16 145,29
13. úprava zeminy v zelenom páse 114 m3 2,66 303,24
14. vyčistenie kanal. šachiet a nakladanie suti 96 hod. 3,98 382,08
15. búranie betónových plôch pomocou bágra 88 hod. 3,98 350,24
Nebolo dokázané, za čo malo žalobcovi patriť ďalších 427,77 € uvedených s súpise prác bez
akéhokoľvek popisu.
Tieto práce vykonávali zamestnanci žalobcu - svedkovia W., P., Č., a to čiastočne v spolupráci s ďalšími
subdodávateľmi žalovaného, napr. P. I. a C. M..

d) Tieto práce žalobca vyfakturoval žalovanému faktúrou č. XXXXXXX, a to v celkovej sume 3.803 €
bez DPH, teda 4.563,60 € s DPH (č. l. 7). Nebolo dokázané, kedy žalobca zaslal žalovanému originál
tejto faktúry a originál súpisu prác z 11. novembra 2013. Listom podaným 15. januára 2015 však žalobca
žalovanému doručil nový výtlačok tejto faktúry spolu s kópiou súpisu prác.

6. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§
132 O. s. p.).

Súd v záujme prehľadnosti neuvádzal pri jednotlivých skutkových zisteniach presné odkazy na jednotlivé
dôkazné prostriedky, keďže zistený skutkový stav je v podstate výsledkom hodnotenia všetkých dôkazov,
najmä svedeckých výpovedí vo vzájomných súvislostiach a tiež v súvislosti s listinami a obhliadkami.
Pred samotným vysvetlením toho, ako súd jednotlivé dôkazné prostriedky hodnotil, treba urobiť dve
všeobecné poznámky.

a) Ustanovenie § 132 O. s. p. ukladá súdu hodnotiť všetky dôkazy jednotlivo, ale tiež vo vzájomnej
súvislosti. Citované ustanovenie znamená, že súd má uvážiť dôveryhodnosť a presvedčivosť každého
jednotlivého dôkazu (listiny, výpovede) samostatne s ohľadom na ich obsah, ale aj s ohľadom na
sprievodné javy (správanie účastníka alebo svedka pri výpovedi, schopnosť reagovať na dopĺňujúce
otázky a pod.). Zároveň má však súd uvážiť aj dôveryhodnosť a presvedčivosť každého dôkazu v
súvislosti s inými dôkazmi. Súd má teda uvážiť, či obsah určitého dôkazného prostriedku súhlasí s
obsahom ostatných prostriedkov a do akej miery všetky dôkazné prostriedky spolu vytvárajú presvedčivý
a dôveryhodný obraz skutkového stavu. Môže sa stať, že jednotlivé dôkazy budú pôsobiť pochybne,
nejasne, nepresvedčivo. Vo svojom súhrne sa však budú do tej miery logicky dopĺňať, že celkovo vytvoria
presvedčivý obraz skutkového stavu. Potom ale treba prehodnotiť aj pôvodne rezervované hodnotenie
jednotlivých dôkazov samostatne. Práve logická postupnosť a dôveryhodný výsledok všetkých takto
hodnotených dôkazov posilňuje aj dôveryhodnosť každého jednotlivého dôkazu samostatne.

b) Ďalej treba pripomenúť, že v prerokúvanej veci tvoria podstatnú časť hodnotených dôkazných
prostriedkov výpovede svedkov. Hoci svedok má povinnosť vypovedať pravdu pod trestnými následkami
(§ 126 O. s. p.), sú svedkovia len ľudia a ich vo svojej výpovedi sú odkázaní na to, do akej miery je ich
pamäť schopná uchovať a následne reprodukovať udalosti, ku ktorým vypovedajú. V prerokúvanej veci
boli predmetom výsluchu svedkov udalosti z októbra (resp. všeobecne zo záveru roka) 2013, teda spred
viac než dvoch rokov. Je pochopiteľné, že s takým časovým odstupom môže ľudská pamäť vykazovať
určité zlyhania, teda o určitých udalostiach nemusí vypovedať presne. Svedkovia (najmä zamestnanci
žalobcu vykonávajúci sporné stavebné práce) sú navyše pomocní robotníci, ktorí práce na stavbe
autobusovej stanice vykonávali nielen v októbri, ale aj v novembri 2013, a popri tom vykonávali práce
aj na iných miestach. Na všetkých týchto miestach pritom vykonávali typovo podobné práce (pomocné
- výkopové, búracie, zemné, prípadne betonážne práce a pod.). Preto súd považuje za normálne, že
im tieto práce môžu splývať, resp. že si nepamätajú presne, čo robili v ktorý deň a v ktorý mesiac.
Dôveryhodnosť ich výpovedí však napriek tomu vyplýva z toho, že tieto výpovede zapadajú do kontextu
výpovedí iných osôb.

Súd teda jednotlivé dôkazy v súvislosti uvážil takto:

c) Obchodný vzťah medzi žalobcom a žalovaným potvrdili vo svojej výpovedi v podstata obaja štatutári
(výpovede v zápisnici č. l. 51/rub a č. l. 52), pričom taktiež nebolo sporné, že žalobca vykonával práce na
Autobusovej stanici SAD v Dunajskej Strede (výpovede tamtiež). Postavenie B. L. ako stavbyvedúceho
na tejto stavbe potvrdili taktiež obaja štatutári, ako aj svedkovia W. a Č. (výpovede v zápisnici č. l. 114



a 115) a aj sám L. (zápisnica č. l. 72). Skutočnosť, že B. L. objednával, resp. zadával práce priamo na
stanovisku, potvrdili zhodne výpovede konateľa žalobcu (zápisnica č. l. 51/rub), ale aj sám L. (zápisnica
č. l. 72), svedkovia W. a Č. (zápisnica č. l. 114 a 115). Rovnako sám L., ale aj predseda predstavenstva
žalovaného (zápisnica č. l. 52), svedok A. (zápisnica č. l. 74) a v neposlednom rade aj svedok I.,
ktorý sám bol stavbyvedúcim na iných stavbách a potvrdil svoje oprávnenie niektoré práce objednávať
(výpoveď v zápisnici č. l. 116). Výpovede svedka A. ani L. o tom, že L. nebol ten, kto mal posledné
slovo, nijako nedokazujú, že by o tom vedel žalobca alebo jeho zamestnanci. Inak povedané, nie je
zrejmé, že by svedok A. alebo L. niekedy žalobcovi prejavili, že má vyčkať so začatím prác až do ich
schválenia svedkom A. resp. predsedom predstavenstva. O takejto potrebe interného schválenia sa
napokon nezmieňoval ani svedok I.. Naopak, svedkovia W., P. aj Č. v podstate zhodne potvrdili, že im
svedok L. ráno na stavbe rozdeľoval prácu, pričom nehovorili nič o tom, že by si ju bol predtým očividne
nechal schváliť zo strany svedka A. alebo predsedu predstavenstva.

d) O tom, že takéto práce boli objednávané ústne, svedčia aj listiny č. l. 77 až 104. Vo všetkých týchto
prípadoch ide o práce, ktoré žalobca fakturoval žalovanému bez toho, aby k nim existovala písomná
objednávka, a žalovaný ich napriek tomu zaplatil. Tým je vylúčená pravdivosť výpovede predsedu
predstavenstva žalovaného a svedka A., v tej časti, v ktorej tvrdili, že bez písomnej objednávky by žiadna
faktúra nebola uhradená. Práve uvedenými listinami je vyvrátené aj tvrdenie, že takéto boli fakturačné
pravidlá, teda je nimi vyvrátené, že by medzi účastníkmi existovala obchodná prax, podľa ktorej by
predpokladom vzniku nároku za cenu za stavebné práce (resp. podmienkou jej splatnosti) bolo doručenie
takejto písomnej objednávky, navyše v štandardnom formáte. To isté platí aj pre žalovaným tvrdenú
podmienku predloženia evidencie dochádzky k faktúre, keďže svedok I. vo svojej výpovedi výslovne
uviedol, že ako stavbyvedúci sa mohol rozhodnúť, že dochádzku vypĺňať nebude (výpoveď v zápisnici
č. l. 116). Svedok L. pritom nevedel potvrdiť, či sa k súpisu prác za október skutočne vypĺňala evidencia
dochádzky.

e) Z výpovede svedka L. potom súd vyšiel aj pri posudzovaní otázky, či dané práce skutočne boli
vykonané. Svedok uznal svoj podpis na súpise č. l. 6 a priznal, že sa práce pred prevzatím kontrolovali.
Podľa názoru súdu tomuto záveru neškodí, že si svedok nevedel presne spomenúť na to, či tieto práce
boli žalobcom vykonané. Z listinných dôkazov na č. l. 77 až 103 totiž vyplýva, že žalovaný pred októbrom
2013 ani potom neodmietol úhradu fakturovanej ceny prác z dôvodu, že by neboli vykonané. Jediným
prípadom bola faktúra č. 2013015, kedy však nešlo o neakceptáciu súpisu, ale o dohodu o znášaní
určitých nejasností vo vzťahu k investorovi, čo žalovaný nijako nespochybnil. Okrem toho, ani svedok I.
nevedel o tom, že by svedok L. ako stavbyvedúci niekedy potvrdil prevzatie nevykonaných prác (výpoveď
v zápisnici č. l. 116). Tieto skutočnosti spolu s tým, že svedok priznal podpis na súpise prác č. l. 6 a jeho
kontrolu pred podpisom, vo vzájomnej súvislosti dokazujú, že tieto práce v danom čase tento svedok
videl, skontroloval a ich riadne vykonanie podpísal. Preto ich treba považovať za objednané a vykonané.
To isté platí aj pokiaľ ide o ceny prác. Svedok L. sám uviedol, že ceny vpisoval do súpisu on sám podľa
interného cenníka žalovaného. Zhodný spôsob určovania ceny vyplýva aj zo súpisov na č. l. 77 až 104,
čo dokazuje, že žalobca bol s cenníkovými cenami žalovaného oboznámený, resp. súhlasil s tým, že
bude vykonávať práce za tieto ceny, takže tento spôsob určovania cien bol medzi účastníkmi bežný a
stabilný.

f) Zo všetkých týchto dôvodov nie je opodstatnená ani námietka žalovaného (podanie z 19. februára
2016), že listiny č. l. 77 až 104 nič nepreukazujú, resp. sú irelevantné. Práve naopak, tieto listiny
kľúčovým spôsobom spochybňujú dôveryhodnosť kategorických tvrdení žalovaného a predsedu jeho
predstavenstva o spôsobe objednávania, evidencie a fakturácie a ako celok významným spôsobom
potvrdzujú dôveryhodnosť a pravdivosť výpovede konateľa žalobcu a svedkov o týchto skutočnostiach.
Podobne dôveryhodnosť ich výpovedí dokresľuje to, že žalobca uplatňovanú faktúru skutočne uviedol v
rámci priznania k dani z pridanej hodnoty v októbri 2013 (podklad č. l. 161). Pochybnosti v tomto smere
nevyvoláva ani tvrdená rozdielnosť vo formátoch faktúr - kópie a originálu, ktorého vysvetlenie zo strany
žalobcu (že mal iba kópiu, originál musel v roku 2015 znova vytlačiť, pričom účtovný počítačový program
ju automaticky tlačil v novom formáte) je logické a dôveryhodné.

K obsiahlym námietkam žalovaného voči vykonávaným dôkazom treba uviesť:

g) Žalovaný predovšetkým vzniesol procesnú námietku proti prípustnosti výpovede svedkov W., P.
a Č. (podanie z 19. februára 2016) v podstate z dôvodu, že mu neboli oznámení vopred, takže si



nemohol pripraviť obhajobu. Súd sa s touto námietkou nestotožnil. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p.
totiž nevyplýva povinnosť súdu vopred upozorňovať účastníkov na to, kto a kedy bude predvolaný ako
svedok. Súd podľa § 120 ods. 1 tretej vety O. s. p. môže výnimočne vykonať dôkazy bez návrhu, kedy
zákon vôbec nepredpisuje, že by na to mal účastníkov vopred upozorňovať. Preto nie je neprípustné ani
to, ak svedkov privedie sám účastník bez toho, aby to vopred oznámil súdu alebo protistrane. Žalobca
okrem toho upozornil na navrhované dokazovanie na pojednávaní 29. januára 2016, kde jeho právny
zástupca uviedol, že budú navrhovať výsluch zamestnancov žalobcu. Tieto skutočnosti podľa názoru
súdu dostatočne umožňovali žalovanému sa na tieto výsluchy pripraviť. Okrem toho podľa § 122 ods. 3
O. s. p. súd môže rozhodnúť, aby sa dôkazy vykonané pred ním doplnili alebo opakovali. Žalovaný mal
teda až do skončenia konania príležitosť žiadať opakovanie výsluchu svedkov, ak sa domnieval, že pri
ich výsluchu na pojednávaní 26. februára 2016 nebol na ich výsluch dostatočne pripravený, resp. ak tu
boli skutočnosti, ktoré s nimi potreboval objasniť. Žalovaný však takýto návrh neurobil, z čoho možno
vyvodiť, že na nich (ani po zistení ich totožnosti a následnej možnosti pripraviť sa na ich výsluch) žiadne
ďalšie otázky nemal. Aj z tohto dôvodu hodnotí súd námietku žalovaného v jeho podaní z 19. februára
2016 ako účelovú obštrukciu.

h) Podstatná časť námietok žalovaného smerovala voči údajnej nečitateľnosti súpisu prác, v dôsledku
čoho by ho nebolo možné akceptovať ako dôkaz o prácach. S tým súvisela aj námietka, že neboli
predložené jeho originály. O. s. p. však nikde neustanovuje, že by nebolo možné vykonávať dokazovanie
aj kópiou listiny (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obo 61/2009). Samozrejme takáto kópia podlieha
hodnoteniu zo strany súdu aj čo do svojej autentickosti. V prerokúvanej veci však svedok L. uznal svoj
podpis, ako aj svoje písmo na súpise č. l. 6, a v konečnom dôsledku ani svedok A. predloženému súpisu
z formálnej stránky nič nevytkol. V otázke tvrdenej nečitateľnosti si navyše sám žalovaný odporuje, keď
na jednej strane považuje súpis za nečitateľný, na druhej strane je z neho (keď treba) schopný zistiť, že
dané práce určite nemohli byť vykonané. Aj túto námietku súd preto vyhodnotil ako účelovú.

i) Ďalšia skupina námietok žalovaného (podanie zo 7. apríla 2016 č. l. 138) spochybňovala vykonanie
sporných prác v októbri 2013 s ohľadom na viaceré (tvrdené) časové nezrovnalosti. Aj tie však boli
dokazovaním vyvrátené, resp. spochybnené. Predovšetkým, svedok L. rozhodne potvrdil, že práce
uvedené v súpise za október 2013 mohli byť na uvedenej stavbe technicky realizované v tomto období.
Súd považuje túto výpoveď za podstatnú, pretože svedok ako stavbyvedúci nevyhnutne mal a musel
mať prehľad o postupe výstavby. Svedok L. vysvetlil tiež to, že vykonaná betonáž pod zámkovú dlažbu
neznamenala pokladanie samotnej dlažby, ale prípravu podložia (jeho frakcií). Podobne svedok W. pri
miestnej obhliadke bol schopný jasne ukázať, aké práce v danom čase vykonali, a v následnej výpovedi
(zápisnica č. l. 157) bol schopný vysvetliť aj jednotlivé námietky žalovaného.
Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že na stanici sa nachádza len jeden „totem“. Z obhliadky (fotografia
č. l. 133) je zrejmé, medzi budovou a nástupišťami sú osadené aj informačné tabule, ktoré môže taktiež
označovať slovo „totem“, pričom takto práce opísal aj svedok W.. Nemožno teda súhlasiť s tým, že by
išlo o práce fakturované dvakrát. Okrem toho je z fotografie predloženej žalovaným (č. l. 145) zrejmé, že
hlavná informačná tabuľa (fotografia č. l. 142), ktorá má stáť medzi cestou a hlavnou budovou stanice,
tam k 31. októbru 2013 nestála (no 13. novembra 2013 tam už stála), takže aj práce pod ňu sa mohli
vykonávať tak koncom októbra, ako aj začiatkom novembra 2013. Preto v týchto údajoch nemožno vidieť
nijaký rozpor.
Stavba oplotenia sama osebe nie je predmetom fakturácie a nebola ani uvedená v spornom súpise prác
za október 2013. Svedok W. však vo svojej výpovedi vysvetlil, ako bolo oplotenie stavané, čo žalovaný
nespochybnil.
Nie je pravdou, že by žalobca nemohol realizovať výkopy jám pod dopravné značky. Zo súpisov prác P.
I. a C. M. (č. l. 147 a 149) totiž vyplýva, že títo realizovali osadenie dopravných značiek počítaných na
kusy, kým žalobca realizoval samotné výkopy jám. Okrem toho z obhliadky (fotografia č. l. 131) vyplýva,
že dopravné značky sú umiestnené aj v oblasti vchodu, kde je umiestnená aj závora (výkop základov
pod ňu je tiež predmetom súpisu za mesiac október 2013), čo v princípe potvrdzuje výpoveď svedka W.
o tom, že práce sa vykonávali v oblasti vjazdu do areálu stanice.
Súpismi prác od I. a M. nie je taktiež dokázané, že by žalobca nemohol vykonávať betonáž a úpravy
pod zámkovú dlažbu. Z obsahu oboch súpisov (ktoré sú inak čo do rozsahu prác úplne totožné), že títo
spracovali približne 64,5 m3 betónu. Žalobca mal podľa súpisu prác za október 2013 spracovať 64 m3
betónu, o čom však svedok Nagy sám povedal, že ide o zanedbateľné množstvo (výpoveď v zápisnici
č. l. 74). Aj z obhliadky (fotografia č. l. 132) zreteľne vyplynulo, že areál autobusovej stanice v Dunajskej
Strede je rozľahlý, čo korešponduje s vyjadrením svedka W., ktorý hovoril o potrebe 1.000 m3 betónu



na jeho zabetónovanie. Rozsah prác I. a M. uvedený v súpisoch tak zďaleka nevylučuje, aby žalobca
nevykonal betonáž v tom rozsahu, v akom je uvedená na súpise prác za október 2013.
Výpoveď svedka W. (zápisnica č. l. 157) v spojení s miestnou obhliadkou a fotografiami predloženými
žalovaným vyvracia aj tvrdenie žalovaného o tom, že práce na osvetlení boli ukončené v júli až auguste
2013. Výkop základov pre osvetlenie v súpise sporných prác za október 2013 sa totiž (ako vyplýva
zo súvislostí s predošlým riadkom) týka areálového, nie verejného osvetlenia. Obhliadkou bolo zistené
(fotografie č. l. 131, 132, 134), že v areáli stoja lampy osvetlenia aj v ostrovčekoch, okolo ktorých sa
otáčajú a stoja autobusy, čo však nie sú jediné lampy v celom areáli (lampy stoja aj pri vjazde a pri
samotnej budove). Preto skutočnosť, že niektoré jamy pre lampy boli vykopané a zasypané v júli a
auguste 2013, nijako nevylučuje výkop iných jám pod lampy v októbri 2013.
Už len na dôvažok súd považuje za účelové snahy žalovaného o nájdenie logických nezrovnalostí v
postupe výkopu, betonáže a navážania zeminy. Odhliadnuc od toho, že tieto tvrdené nezrovnalosti
vysvetlil svedok W. vo svojej výpovedi (zápisnica č. l. 157), považuje súd potvrdenie týchto prác svedkom
L. za dôkaz ich logickosti, keďže on sám bol každodenne prítomný na stavbe, dohliadal ako stavbyvedúci
na postup prác a podľa svojho vlastného vyjadrenia ich pred podpisom kontroloval. Podobne účelové sú
tvrdenia námietky ohľadom minimálneho počtu ľudí, ktorí by tam museli pracovať, keď svedok L. hovoril
o 4 až 6 ľuďoch, svedok A. o 5 až 6 ľudoch, a podľa vyjadrenia svedkov W., Č. a P. za žalobcu na stavbe
pracovali približne 4 ľudia (niektorí z nich občas). Okrem toho aj z výpovede svedka W. (zápisnica č. l.
157) vyplýva, že niektoré práce vykonávali viaceré „partie“ spoločne (konkrétne zamestnanci žalobcu
betónovali spoločne s I. a M.). Na základe toho súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalovaného
ohľadom „rozporu minimálneho personálneho vybavenia s objemom prác“.

7. Súd nevykonal dokazovanie navrhovanými originálmi celoročnej zmluvy a súpisu prác, keďže tieto
originály súdu neboli predložené a obaja účastníci popierali, že by ich mali u seba.

Právne vec súd posúdil takto:

8. Žalobca sa domáha svojich nárokov na základe zmluvy o dielo, ktorá mala byť uzavretá na základe
ústnych objednávok žalovaného a na základe ktorej vykonal práce, za ktoré mu mal vzniknúť nárok na
zaplatenie ich ceny.

9. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalovaný i žalobca sú podnikateľmi zapísanými do
obchodného registra [§ 2 ods. 2 písm. a) Obch. zák.], ktorých predmetom konania je realizácia stavieb,
a predmetom konania je zaplatenie ceny stavebných prác vykonaných žalobcom ako podnikateľom
pre žalovaného ako podnikateľa.. Z toho vyplýva, že tieto právne vzťahy sa na oboch stranách týkali
podnikateľskej činnosti účastníkov a tak sa tieto právne vzťahy spravujú Obchodným zákonníkom v
zmysle jeho § 261 Obch. zák. Záväzok vykonať stavebné práce ako súčasť stavby je dielom v zmysle §
536 ods. 2 poslednej vety Obch. zák., takže zmluva, ktorou sa žalobca zaviazal ich vykonať za odplatu,
je v zmysle § 536 ods. 1 Obch. zák.

10. Predpokladom vzniku zmluvy je podľa § 44 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (v spojení s § 1 ods. 2
Obch. zák.) je ponuka (návrh) z jednej strany a jeho bezvýhradné prijatie zo strany druhej. V prerokúvanej
veci žalobca videl návrh na vznik zmluvy v ústnych objednávkach stavbyvedúceho - svedka L. a jeho
prijatie v samotnom vykonaní prác. Žalovaný predovšetkým spochybňoval oprávnenie svedka L. tieto
práce objednať.
Podľa § 15 ods. 1 Obch. zák. je ten, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou,
splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle prichádza. Citované ustanovenie inak
nevyžaduje, aby poverená osoba bola v akomkoľvek vzťahu k podnikateľovi (za ktorého môže konať).
Nie je teda nevyhnutné, aby bola zamestnancom alebo konala na základe výslovne uzavretej zmluvy.
Podľa ustanovenia § 15 ods. 2 Obch. zák. prípadné prekročenie tohto poverenia zaväzuje podnikateľa
vtedy, ak tretia osoba o prekročení nevedela a ani nemohla vedieť.
V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu jednak výslovne vyplýva, že svedok ako
stavbyvedúci žalovaného bol poverený (resp. takéto jeho poverenie bolo zo strany žalovaného trpené)
objednávaním určitých operatívnych prác. To potvrdil aj ďalší zamestnanec žalovaného v rovnakej
pozícii stavbyvedúci C. I.. Okrem toho však, aj keby to tak nebolo, tak zo zisteného skutkového stavu
vyplýva, že L. viackrát predtým ústne objednával rôzne práce od žalobca, ktoré žalobca vykonal,
žalovanému vyfakturoval a ten ich bez výhrad zaplatil. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca ako
tretia osoba mohol na základe tohto predošlého konania žalovaného oprávnene nadobudnúť dojem,



že stavbyvedúci L. je na objednávanie prác na stavenisku oprávnený. Ak by teda L. aj prekročil pri
objednaní prác uvedených na súpise za október 2013 svoje poverenie, podľa názoru súdu žalobca na
základe predošlých skúsenosti o prekročení tohto oprávnenie nielenže nevedel, ale ani nemohol vedieť.
S opačným argumentom žalovaného sa práve z uvedených dôvodov (predošlé skúsenosti žalobcu s
týmto spôsobom objednávania prác) nemožno stotožniť.
Na týchto záveroch nič nemení ani poukaz žalovaného na ustanovenie § 46a zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), ktoré upravuje práva a povinnosti
stavbyvedúceho. Toto ustanovenie je súčasťou verejnoprávneho predpisu, takže z neho samotného
nemožno nič vyvodiť vo vzťahu k postaveniu stavbyvedúceho v súkromnoprávnych vzťahov, osobitne
k § 15 Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu však práve postavenie stavbyvedúceho v zmysle
§ 46a stavebného zákona spravidla determinuje jeho oprávnenia aj v súkromnoprávnych vzťahoch. Je
totiž logické, že ak verejnoprávny predpis zveruje určitej osobe právo a povinnosť organizovať, riadiť a
koordinovať stavebné práce, potom je logické, že na efektívne vykonávanie týchto úloh má stavbyvedúci
aj určité súkromnoprávne oprávnenia. To zodpovedá aj podnikateľskej praxi, ako ju dosvedčuje prax
súdna (porov. v tomto smere rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 13/2011 a 5 Obdo
27/2006), ktorá spravidla oprávňuje stavbyvedúceho na objednávanie, kontrolu a preberanie prác, teda
činnosti, ktoré majú súkromnoprávnu povahu.

11. Zo zisteného skutkového stavu potom vyplýva, že práce uvedené na súpise za október 2013, boli
objednané stavbyvedúcim žalovaného - svedkom L., a takéto konanie zaväzuje podľa § 15 ods. 1 a 2
Obch. zák. priamo žalovaného. Toto objednanie prác tak treba považovať za návrh zmluvy o dielo na
tieto práce.
Podľa § 275 ods. 4 Obch. zák. možno v dôsledku praxe, ktoré si strany medzi sebou zaviedli,
alebo rozhodné zvyklosti prijať návrh zmluvy aj reálnym plnením. V prerokúvanej veci je zo zisteného
skutkového stavu zrejmé, že žalobca pravidelne realizoval objednávky žalovaného tým, že ich vykonal,
pričom žalovaný (stavbyvedúci L.) ich vykonanie potvrdil a následne ich zaplatil podľa cenníkových cien.
Z toho je zrejmé, že medzi stranami sa vyvinula prax, kedy žalobca nepotvrdzoval osobitne vykonanie
prác, ale objednávku žalovaného akceptoval konkludentne - vykonaním prác. Podľa cit. § 275 ods. 4
Obch. zák. je v takomto prípade zmluva uzavretá okamihom, kedy sa daný úkon urobil, teda kedy sa
dané práce zrealizovali.

12. Podľa § 536 ods. 3 Obch. zák. musí byť obsahom zmluvy dohodnutá cena alebo spôsob jej určenia,
alebo prejav, že zmluva bude uzavretá bez určenia ceny. Zároveň je však potrebné uviesť, že aj v
obchodnom práve platí ustanovenie § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého možno právny
úkon urobiť výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník
prejaviť. Právne úkony podľa § 266 ods. 1 až 3 Obch. zák. treba vykladať podľa úmyslu konajúcej osoby,
resp. podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle
určený. Pri výklade tohto prejavu treba vziať náležitý zreteľ na všetky okolnosti, vrátane (okrem iného)
praxe, ktorú medzi sebou strany zaviedli, ako aj následného správania strán. Hoci konanie podľa § 275
ods. 4 Obch. zák. nie je právnym úkonom v pravom zmysle slova, má účinky právneho úkon (prijatie
návrhu), preto ho treba vykladať podľa rovnakých zásad ako právne úkony.
Podľa názoru súdu z praxe, ktorú medzi sebou strany zaviedli, vyplývalo, že žalobca vždy vykonával
práce za cenníkové ceny žalovaného, ktoré do súpisu vykonaných prác dopísal stavbyvedúci podľa
interného cenníka žalovaného. Nebolo dokázané, že by žalobca kedykoľvek takémuto spôsobu určenia
cien vykonávaných prác odporoval, že by ho voči žalovanému spochybňoval. Naopak, pracoval týmto
spôsobom prakticky počas celého roka 2013, žalovaný dané práce prevzal, potvrdil a ich cenu zaplatil.
S ohľadom na túto prax treba podľa názoru súdu vychádzať z toho, že súčasťou objednávok prác zo
strany žalovaného (stavbyvedúceho L.) bol konkludentný a obom stranám zrejmý odkaz na interný
cenník žalovaného, ktoré obsah bol žalobcovi v princípe známy (na základe predtým vykonaných
prác). Z neho (čo potvrdil svedok L.) vyplývali jednotkové ceny určitých prác (pokiaľ neboli určené
osobitnou zmluvou medzi objednávateľom a zhotoviteľom). Práve s ohľadom na predošlú fungujúcu
prax nemohlo byť v zmysle § 35 ods. 2 Obč. zák. a § 266 ods. 3 Obch. zák. medzi účastníkmi
pochybné, že žalovaný si aj práce uvedené v súpise za október 2013 objednáva za podmienky, že budú
ocenené podľa interného cenníka žalovaného, v dôsledku čoho treba považovať objednávky žalovaného
za konkludentne odkazujúce aj na obsah tohto cenníka. Ak žalobca podľa § 275 ods. 4 Obch. zák.
akceptoval ponuku žalovaného, akceptoval tým aj ceny uvedené v tomto cenníku.
Pokiaľ žalovaný tvrdil, že ceny uvedené v súpise nezodpovedajú cenníkovým cenám (hoci svedok L.,
ktorý tieto ceny do cenníka zjavne dopĺňal, výslovne uviedol, že ich vypisoval podľa cenníka), toto svoje



tvrdenie nijakým spôsobom nedokázal (napr. predložením spomínaného interného cenníka, v ktorom
by boli uvedené iné ceny).

13. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že medzi žalovaným ako objednávateľom a žalobcom
ako zhotoviteľom vznikla čiastočne ústne, čiastočne konkludentne a fakticky zmluva, ktorou sa žalobca
zaviazal pre žalovaného vykonať práce uvedené na súpise prác za október 2013 [uvedené v bode 5
písm. c) odôvodnenia tohto rozsudku] za cenu určenú podľa interného cenníka žalovaného. Takáto
zmluva je zmluvou o dielo v zmysle § 536 Obch. zák. a žalovanému ako zhotoviteľovi z nej vznikla podľa §
548 ods. 1 Obch. zák. povinnosť cenu vykonaného diela zaplatiť. Zo zisteného skutkového je zrejmé, že
dielo bolo vykonané, čo bolo potvrdené stavbyvedúcim žalovaného svedkom L., a to rovnako ako všetky
predošlé súpisy prác, za ktoré žalovaný zaplatil. V dôsledku toho nemal žalobca (rovnako ako vo vzťahu
k objednávkam) žiaden dôvod pochybovať o oprávnení svedka L. preberať vykonané dielo (stavebné
práce). Ukončením a odovzdaním diela (§ 554 ods. 1 Obch. zák.) bol záväzok žalobcu za daný mesiac
splnený a v zmysle § 548 ods. 1 Obch. zák. vznikla žalovanému povinnosť cenu diela (vykonaných prác)
zaplatiť ju. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že cena prác za október 2013 predstavuje celkovo
3.375,23 €, čo zvýšené o DPH predstavuje 4.050,28 €, ktorú žalovaný ako objednávateľ musí zaplatiť
zhotoviteľovi.

14. Na túto povinnosť nemá žiaden vplyv to, či bola žalobcovi doručená faktúra alebo nebola. Faktúra
má v obchodnom práve v podstate len význam výzvy na plnenie v zmysle § 340 ods. 1 Obch. zák.
(napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 5 Obdo 36/2009) a jej doručenie môže mať význam pre počítanie
omeškania v zmysle § 365 ods. 2 Obch. zák. Samo doručenie faktúry nie je predpokladom vzniku,
ani bezvýhradnou podmienkou splatnosti záväzku. Podobne nepodstatné sú odkazy žalovaného na
ustanovenie § 29 a 30 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve upravujúce inventarizáciu. Zo žiadneho
z týchto paragrafov totiž nevyplýva povinnosť kohokoľvek reagovať pozitívne alebo negatívne na výzvy
inej osoby o „odsúhlasenie stavu záväzkov“. Taktiež žiadne ustanovenie tohto zákona neupravuje žiadne
následky v prípade nedostatku takejto reakcie, napríklad v podobe zániku nároku alebo straty práva.
Taktiež nemožno takto vykladať takúto nereakciu, pretože podľa všeobecne použiteľného pravidla § 44
ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka mlčanie samo osebe neznamená prijatie návrhu, teda ani
súhlas s obsahom prejavu druhej strany (pokiaľ osobitný zákon taký súhlas nefinguje, porov. napr. § 101
ods. 3 O. s. p.; o taký prípad však v danej veci nejde).

15. Žalovanému tak vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.050,28 € ako cenu vykonaných stavebných
prác za október 2013. Podľa § 365 ods. 2 Obch. zák. v znení účinnom od 1. februára 2013 je
dlžník v omeškaní s plnením peňažného záväzku, ak ho nesplní do 30 dní od doručenia dokladu
alebo poskytnutia plnenia veriteľom, resp. ak je deň doručenia dokladu neistý, uplynutím 30. dňa od
doby poskytnutia riadneho plnenia. V prerokúvanej veci bolo plnenie poskytnuté (práce odovzdané
žalovanému) 11. novembra 2013 a ako vyplýva zo skutkového stavu, dátum doručenia dokladu je neistý.
Žalovaný sa tak dostal do omeškania od 12. decembra 2013. Omeškaním vznikla žalovanému podľa §
369 ods. 1 Obch. zák. povinnosť platiť úroky z omeškania v zákonnej výške (keďže iná výška nebola
dojednaná), a to o 9 % vyššie než je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania (§ 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. v znení účinnom od 1. februára 2015). K
12. decembru 2013 bola základná úroková sadzba 0,25 %, takže sadzba úrokov z omeškania je 9,25
%. Žalobca si však uplatňuje len 9,05 % ročný úrok od 20. januára 2015, takže mu súd nemohol priznať
viac (§ 153 ods. 2 O. s. p.).

16. Z už uvedeného je zároveň zrejmé, že súd nemohol priznať žalobcovi nárok na sumu 427,77 € bez
DPH (513,32 € s 20 % DPH). Táto suma je totiž v súpise z októbra 2013 uvedená bez akéhokoľvek
vysvetlenia, takže nie je možné určiť, aké práce mali byť za ňu vykonané, resp. o aké plnenie a z akého
titulu ide. Preto ani je možné posúdiť, či žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie tejto sumy a z akého titulu
mu malo vzniknúť.

17. Zo všetkých uvedených dôvodov tak súd žalobe žalobcu v časti vyhovel a zaviazal žalovaného
zaplatiť mu 4.050,28 € s 9,05 % ročným úrokom z omeškania plynúcim od 20. januára 2015 (výrok I).
V prevyšujúcej časti ju zamietol (výrok II).

18. O náhrade trov rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého patri prevažne úspešnému
žalobcovi nárok na náhradu (4.050,28 : 513,32 t. j. 88,8 : 11,2=) 77,6 % jeho trov. Účelne vynaložené



trovy, ktoré sa žalobcovi majú nahradiť, predstavuje súdny poplatok vo výške 273,50 € a trovy právneho
zastúpenia. Tarifná hodnota veci sa podľa § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. určuje z hodnoty veci
alebo práva ku dňu začatia poskytovania právneho služby (prevzatia zastúpenia), teda zo sumy 4.563,60
€. Základná sadzba tarifnej odmeny z tejto sumy je v zmysle § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. je 161,01
€. Súd za nahraditeľné trovy právneho zastúpenia považoval sumu 1.830,43 €, ktorá pozostáva zo
- základnej sadzby odmeny za deväť úkonov právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie
žaloby, účasť na 5 termínoch pojednávania, účasť na jednom termíne obhliadky - § 13a ods. 1 písm. a/,
c/ a d/ vyhl. 655/2004 Z. z.) po 161,01 €, teda celkovo 1.449,09 €,
- paušálnej náhrady (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za päť úkonov v roku 2015 po 8,39 € a štyri
úkony v roku 2016 po 8,58 €, teda celkovo 76,27 €,
- daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) vo výške 20 % zo sumy 1.449,09+76,27=
305,07 €.
Po zohľadnení miery úspechu (77,6 %) tak žalobcovi patrí náhrada 212,24 € zo zaplateného súdneho
poplatku a 1.420,41 € z trov právneho zastúpenia. Náhradu priznanú vo výroku III je žalovaný povinný
zaplatiť do rúk advokáta žalobcu (§ 149 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.
V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú vykonateľným rozsudkom, môže sa žalobca
domáhať jej splnenia návrhom na vykonanie exekúcie.