EKO SVIP, s.r.o.


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Cob/85/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114210308
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114210308.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Jozefa Angeloviča a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: Telegrafia, a.s., so sídlom Lomená
7, 040 01 Košice, IČO: 17 081 386, právne zastúpeného JUDr. Helena Knopová, advokátka so sídlom
Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovanému: EKO SVIP, s.r.o, so sídlom Ovocinárska 48, 083 01
Sabinov, IČO: 36 449 717, právne zastúpeného JUDr. Jaroslav Čollák, advokát so sídlom Floriánska 19,
040 01 Košice, v konaní o zaplatenie 10.278,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 8Cb/164/2014-47 zo dňa 23.6.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
žalobu zamietol a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 1.711,45 eur,
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 1.094,95 eur a súdneho poplatku vo výške 616,50
eur na účet právneho zástupcu žalovaného

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou tamojšiemu súdu dňa
8.4.2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 10.278,10 eur s 14,25 % ročným
úrokom z omeškania od 12.1.2008 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil
tým, že žalovanému na základe Zmluvy o dielo číslo LZX05 - 0012, vyfakturoval dodávku systému pre
zber a prenos, za inštaláciu systému pre zber a prenos, dodávku a montáž snímačov a aktiváciu prenosu
GPRS, faktúrou číslo 7010110 sumu 10.278,10 eur dňa 27.12.2007, splatnou dňa 11.1.2008. Žalovaný
svoj dlh uznal, o čom podľa žalobcu, svedčí aj jeho potvrdenie správnosti zostatku ku dňu 25.2.2014.

3. Voči vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný dňa včas odpor, v ktorom vzniesol námietku
premlčania uplatneného nároku s tým, že inventarizácia pohľadávok zo dňa 25. 2.2014, je iba potvrdením
správnosti zostatku, avšak v žiadnom prípade nie uznaním záväzku čo do dôvodu a výšky v zmysle
ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka. Podľa ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka, je
premlčacia doba 4 roky a keďže splatnosť faktúry číslo 7010110 nastala dňa 11.1.2008, žalobca si svoje
právo na súde uplatnil dňa 8.4.2014 po uplynutí premlčacej doby, preto s poukazom na ustanovenie §
392 ods. 1 Obchodného zákonníka mal žalovaný za to, že po uplynutí premlčacej doby tento nárok je
premlčaný.

4. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenia § 387 ods. 1, § 392 ods. 1, § 397 ods. 1, všetko Obchodného
zákonníka, dospel k záveru, že návrh žalobcu je premlčaný z dôvodu uplynutia 4-ročnej lehoty, keď



splatnosť faktúry č. 7010110 nastala 11.1.2008 a žalobca si svoje právo na súde uplatnil dňa 8.4.2014,
teda po uplynutí premlčacej doby.

5. Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcich sa uznania záväzku vo forme inventarizácie pohľadávok,
súd prvej inštancie uviedol, že inventarizácia pohľadávok je iba potvrdením správnosti zostatku, avšak
nie je uznaním záväzku z dôvodu a výšky v zmysle ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka, nakoľko
vychádzajúc z obsahu inventarizácie záväzkov nevyplýva z toho určitosť a zrozumiteľnosť uznávacieho
prejavu, písomná forma uznania záväzkov, identifikácia dlžníka a veriteľa, identifikácia záväzku, prejav
vôle dlžníka uznať určitý záväzok a rozsah uznania záväzku, ako aj podpis konajúcej osoby. Z tejto
listiny podľa okresného súdu vyplýva, že ide o účtovné odsúhlasenie zostatkov a tieto náležitosti, ako
náležitosti uznania záväzkov z uvedenej listiny, nevyplývajú.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalovanému ako plne
úspešnému účastníkovi, priznal právo na ich náhradu (trovy konania tvoria zaplatený súdny poplatok za
podanie odporu proti platobnému rozkazu vo výške 616,50 eur. Trovy právneho zastúpenia podľa § 10 a
nasl. Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov pozostávajú z odmeny za poskytnutie
právnych služieb za 3 úkony právnej služby v hodnote 270,54 eur (prevzatie a príprava zastúpenia v r.
2014, podanie odporu proti platobnému rozkazu dňa 3.7.2014, účasť na pojednávaní dňa 23.6.2016), 2
x režijný paušál za rok 2014 vo výške 8,04 eur a 1 x režijný paušál za rok 2016 vo výške 8,58 eur, čo
spolu činí 836,28 eur, ako aj z hotových výdavkov, a to cestovných náhrad podľa zák. č. 283/2002 Z. z.
o cestovných náhradách, za použitie osobného motorového vozidla zn. O. O. (W.. C.. XXXX) v celkovej
výške 18,44 eur (základná náhrada za cestu Košice - Prešov a späť, t. j. 38 km x 2 x 0,183 eur/km [§
1 písm. b) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z. z.] činí 13,90 eur
a náhrada za spotrebované pohonné hmoty, s priemernou spotrebou 5,5 l/100 km; spolu 2 x 38 km x
0,055 l/km x 1,089 eur, t. j. vo výške 4,54 eur); a náhrady za stratu času (cesta Košice - Prešov a späť,
teda 4 začaté polhodiny, t. j. 4 x 14,30 eur) v celkovej výške 57,20 eur. Trovy právneho zastúpenia teda
spolu činia 1.094,30 eur (836,28 eur + 18,44 eur + 57,20 eur + 20 % DPH).

7. Proti tomuto rozsudku ako celku, podal žalobca včas odvolanie, keď bol toho názoru, že predmetná
inventarizácia pohľadávok spĺňa všetky podstatné náležitosti. Uznanie záväzku v zmysle § 323
Obchodného zákonníka, na rozdiel od uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, má
kritérium určitosti danej všeobecne, a treba mu rozumieť v súlade s ustanovením § 37 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého každý právny úkon musí byť určitý, inak je neplatný. Podľa žalobcu sa
nevyžaduje určenie priamo čo do dôvodu a čo do výšky ako priznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho
zákonníka. Z judikatúry podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že „určitosť predmetu písomného právneho
úkonu nie je obmedzená len na prípady, kedy je tento predmet špecifikovaný. V samotnom texte,
ktorý obsah úkonu zachycuje, požiadavke určitosti vymedzenia predmetu písomného právneho úkonu
vyhovuje aj písomný odkaz na jednu listinu, z ktorej je predmet úkonu objektívny (teda každému,
a nielen zmluvným stranám) poznateľný samozrejme za predpokladu, že je v tejto listine označený
úplne nezameniteľným spôsobom. V rovine hmotnoprávnej možno identifikovať pohľadávku rozmanitým
spôsobom, najmä uvedením právnej skutočnosti, na ktorej je založená, výšky, splatnosti, prípadne
aj inými skutočnosťami, vrátane odkazu na eventuálny titul, ktorým bola priznaná, vždy však tak,
aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou postupiteľa voči tomu istému povinnému“ (Rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21.1.2009 sp. zn. 32Cdo/3851/2007).

8. Na základe vyššie uvedeného pri preskúmaní predmetnej inventarizácie pohľadávok možno podľa
žalobcu zistiť, že tento dokument spĺňa všetky náležitosti, určitosti záväzku, a aj prejav vôle. Jednak
je dodržaná písomná forma stanovená Obchodným zákonníkom, je jednoznačne identifikovaný tak
veriteľ, ako dlžník, a rovnako jednoznačne identifikovaný záväzok, a to uvedením čísla faktúry, dátumu
vystavenia dokladu, jeho splatnosti, ako aj presnej výšky záväzku.

9. Zároveň žalobca poukázal na text inventarizácie, v ktorom žiadal nielen o odsúhlasenie správnosti
zostatku, ale aj o oznámenie a špecifikovanie prípadných rozdielov, ktoré sú žalovanému známe.
Nakoľko ale žalovaný potvrdil správnosť zostatku a neoznámil žalobcovi žiadne rozdiely, je podľa žalobcu
jednoznačné, že takto prejavil vôľu a uznal, že tento žalobcov konkrétne určený záväzok eviduje a
uznáva. Z tohto dôvodu podľa odvolateľa nemôžeme na tento dokument pozerať len ako na účtovné
odsúhlasenie zostatkov.



10. Na základe vyššie uvedeného mal žalobca za to, že jeho návrh bol uplatnený na súde včas, nedošlo
k jeho premlčaniu a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s jeho právnymi názormi v podanom
odvolaní nie je možné súhlasiť. Mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správne vydaný
na základe zákona a v jeho medziach. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax, v zmysle ktorej
inventarizácia pohľadávok sa nedá považovať za uznanie záväzku (rozhodnutie Krajského súdu Košice
sp. zn. 4Cob/55/2012, rozhodnutie Okresného súdu Michalovce sp. zn. 19C/197/2011, či rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obdo 17/2007).

12. V zmysle záverov uvádzanej ustálenej rozhodovacej praxe súdov, uznanie záväzku, ktoré je v
zákone upravené v ustanovení § 323 Obchodného zákonníka, vytvára pre kvalifikované uznanie záväzku
minimálne kvalitatívne náležitosti. Medzi tieto zákonné minimálne náležitosti patrí:
a) určitosť a zrozumiteľnosť uznávacieho prejavu vôle,
b) písomná forma právneho úkonu odzrkadľujúca prejav vôle uznať záväzok,
c) uznávací prejav musí obsahovať presné identifikovanie strán uznania záväzku,
d) v uznávacom právnom úkone musí byť identifikovaný záväzok, ktorý má byť uznaný,
e) záväzok musí byť uznaný čo do právneho dôvodu (teda identifikovaný právny titul),
f) záväzok musí byť uznaný čo do výšky (identifikácia rozsahu uznávacieho prejavu),
g) z uznávacieho právneho úkonu musí byť zrejme jasný prejav vôle uznať záväzok,
h) uznávací právny úkon musí disponovať vlastnoručným podpisom subjektu uznania, teda dlžníka.

13. Na základe uvedeného podľa žalovaného platí, že inventarizácia pohľadávok je iba potvrdením
správnosti zostatku, avšak nie je v žiadnom prípade uznaním záväzku, pričom ide iba o účtovné
odsúhlasenie zostatkov.

14. Nakoľko nárok žalobcu bol uplatnený na súde dňa 8.4.2014, pričom splatnosť faktúry, z ktorej
uplatňovaný nárok plynie, nastala dňa 11.1.2008, je žalobcom uplatnený nárok v zmysle § 387
premlčaný, pričom námietku premlčania žalovaný, mimo hore uvádzanej argumentácie, prezentoval aj
na pojednávaní dňa 23.6.2016.

15. Na základe uvedeného považoval žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a žiadal
konajúci súd, aby tento potvrdil.

16. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

17. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, prejednal vec podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol
účinnosť 1.7.2016 a napadnuté rozhodnutie bolo vyhlásené 23.6.2016, t. j. pred týmto dátumom, pričom
sporové strany boli poučené o možnosti podať odvolanie podľa Občianskeho súdneho poriadku. V
prípade žalobcu, ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych
predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania, i jej právnej istoty, je treba jeho odvolanie
prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase vyhlásenia rozhodnutia, proti ktorému bolo podané. V
podmienkach právneho a demokratického štátu, majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti.
Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného v
článku 1, ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny
poriadok, je aj zákaz retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal
a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu
sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny
predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením
právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať.
Subjekt práva už nemôže plniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti.

18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 O.s.p., teraz § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku, účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie žalobcu bolo
podané včas (podľa § 204 ods. 1 O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej



inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a § 202 O.s.p., aktuálne
§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 250 ods. 1 O.s.p.,
aktuálne § 127 a § 365 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.
2 písm. a) CSP, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1, písm. b) a e) CSP)., preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, viazaný pritom skutkovým stavom, ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať, alebo doplniť dokazovanie, postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

19. Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, jeho
odôvodnenia a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie a k odvolaniu žalobcu odvolací súd dodáva:

20. Podľa § 132 ods. 1 O.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

21. Podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny
výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.

22. Odvolací súd pri posudzovaní v prejednávanej veci prihliadol v prvom rade na to, ktorý z
účastníkov konania vypracoval predmetný sporný dôkaz - „Vec: Inventarizácia pohľadávok“. V konaní
bolo nesporné, a vyplýva to aj z jeho textu, že ho vypracoval žalobca ako veriteľ a adresoval ho
žalovanému ako dlžníkovi. Toto posúdenie je podstatné pre aplikovanie citovaného ustanovenia §
266 ods. 4 Obchodného zákonníka o výklade prejavu vôle pri rôznych výkladoch prejavenej vôle.
Odvolací súd posúdil tento listinný dôkaz - inventarizáciu pohľadávok podľa jeho obsahu, keď v texte
poukazujúc ,,na ustanovenie § 29 a 30 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, žiada žalobca žalovaného o
odsúhlasenie zostatkov k 31.12.2013 podľa uvedeného rozpisu. Ďalej žalobca žiada správnosť zostatku
alebo prípadne rozdiely potvrdiť do 10 dní od jeho doručenia žalovanému, a tieto rozdiely špecifikovať
podľa jednotlivých položiek s prípadným označením dátumu úhrady pohľadávky, s uvedením účtovnej
evidencie tejto pohľadávky, a to číslom účtovného dokladu, jeho dátumom, dátumom zaúčtovania a
dátumom jeho splatnosti sumou, na ktorú bol vystavený a zostatkom tejto sumy s tým, že tento zostatok
je v prospech žalobcu. V druhej časti tohto listinného dôkazu pod obchodnou pečiatkou a podpisom
povereného zamestnanca žalobcu, je uvedený ďalší text: „správnosť zostatkov potvrdzuje, spolu s
uvedením miesta, dátumu, obchodnej pečiatky žalovaného a nečitateľným podpisom“.

23. Z uvedeného podľa odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaný podpísal text v znení o vykázanom
zostatku o účtovnom stave pohľadávok, a nie text, z ktorého by vyplynulo, že žalovaný pripojením svojho
podpisu a pečiatky k predmetnému listinnému dôkazu - inventarizácii pohľadávok, uznal uplatnenú
pohľadávku žalobcu čo do dôvodu a výšky.

24. Odvolací súd dospel k záveru, že ak žalobca, ktorý vypracoval predmetný listinný dôkaz, tento
považuje za uznanie záväzku, avšak žalovaný ho nepovažuje za uznanie záväzku, treba pri výklade
vôle žalovaného, ktorú prejavil pripojením svojej pečiatky a podpisom na predmetný listinný dôkaz,
použiť interpretačné pravidlo, podľa ktorého takýto sporný prejav treba vykladať v neprospech osoby,
ktorá tento výraz použila ako prvá, a to z dôvodu, aby to preventívne do budúcna viedlo túto osobu - v
prejednávanej veci žalobcu k tomu, aby pri používaní tlačív na odsúhlasenie inventúry zostatkov, alebo
tlačív na uznanie záväzku, používal jednoznačné výrazy, ktoré by neboli interpretované na úkor druhej
strany, ak druhá strana ich podpisom nesledovala ten cieľ, ako ho sledoval žalobca.

25. Znamená to, že ak žalobca vypracoval, teda ako prvý použil v spornom listinnom dôkaze -
inventarizácia pohľadávok, konkrétny výraz „vykonania inventarizácie pohľadávok a záväzkov“, naviac
v tejto listine odkazoval na príslušné ustanovenia Zákona o účtovníctve, ktorý upravuje rozsah, spôsob
a preukázateľnosť vedenia účtovníctva fyzických a právnických osôb, ako účtovných jednotiek, a nie
príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa uznania záväzkov (§ 323 ods. 1 Obchodného
zákonníka), a naviac výrazy použité v tomto listinnom dôkaze vzbudzujú pochybnosti, či tento listinný
dôkaz je aj uznaním pohľadávok, alebo iba odsúhlasením inventúrneho zostatku pohľadávok, je treba
tento listinný dôkaz vykladať podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka v neprospech žalobcu,



ktorý takýto rozporný dôkaz vypracoval a považovať ho preto iba za odsúhlasenie inventúrneho stavu
pohľadávok, a nie aj za uznanie dlhu zo strany žalovaného ako dlžníka, čo do dôvodu a výšky.

26. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že k písomnému uznaniu záväzku
v danom prípade nedošlo, pretože z listu označeného ako „Vec: Inventarizácia pohľadávok“ zo dňa
27.1.2014, nie je možné dospieť k záveru, že dlžník chcel týmto úkonom vyjadriť uznanie svojho dlhu
voči veriteľovi.

27. V spornom prípade je potrebné vychádzať z obsahu tohto písomného prejavu, z ktorého nie je možné
dovodiť, že sa jednalo o prejav vôle žalovaného s účinkami v zmysle § 323 Obchodného zákonníka.

28. Pri právach vymáhateľných na súd začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo
uplatniť na súde, ak zákon neustanovuje inak (§ 391 ods. 1 Obchodného zákonníka). Vzhľadom na
citované ustanovenie, žalobca podal žalobu na súde dňa 8.4.2014, t. j. po uplynutí premlčacej doby v
zmysle § 397 Obchodného zákonníka, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
považoval za vecne správne, a preto ho postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

29. Rovnako správny je aj súvisiaci výrok o náhrade trov konania, keď žalovaný ako plne úspešný
účastník konania, má právo na ich náhradu. Trovy konania úspešného žalovaného ( ktorých výšku za
jeden úkon právnej pomoci a ani počet týchto úkonov žalobca v odvolaní nerozporoval ) pozostávali
zo zaplateného súdneho poplatku za podaný odpor vo výške 616,50 eur a z trov právneho zastúpenia
za 3 úkony právnej služby vykonané pred súdom prvej inštancie v hodnote á 270,54 eur (prevzatie a
príprava zastúpenia, podanie odporu proti platobnému rozkazu a účasť na pojednávaní dňa 23.6.2016).
K tomu prináleží úspešnému žalovanému aj príslušný režijný paušál za rok 2014 vo výške 8,04 eur a za
rok 2016 vo výške 8,58 eur. Správne je súdom prvej inštancie vyčíslená aj náhrada hotových výdavkov,
a to cestovných náhrad za použitie motorového vozidla a náhrada za spotrebované pohonné hmoty
a náhrada za stratu času, to všetko navýšené o príslušnú 20 %-nú DPH, nakoľko právny zástupca
žalovaného je jej platcom.

30. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v
nadväznosti na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP s tým, že plne úspešný žalovaný v odvolacom konaní
má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, keď o samotnej výške
náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (§ 262
ods. 2 CSP).

31. Toto rozhodnutie bolo jednohlasne schválené všetkými členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).