LAT Nitrogen Slovakia s. r. o.


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/33/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7913208020
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7913208020.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov
JUDr. Igora Ragana a JUDr. Lucie Baňackej, PhD. v spore žalobcu: BOREALIS L.A.T. SLOVAKIA s.r.o.,
so sídlom Pri Železničnej stanici 946/31, Chotín, IČO: 36 536 288, zastúpený: AK MS s.r.o., Galandova 3,
Bratislava, IČO: 47 237 767, proti žalovanému: MALEX 3, spoločnosť s ručením obmedzeným Sečovce,
078 01 Sečovce - Albínov, IČO: 31 721 362, zastúpený: JUDr. Diana Treščáková, advokátka, Skladná
38, Košice, o zaplatenie 32.641,84 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trebišov, č.k. 15Cb/30/2015-451 zo dňa 30. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Trebišov č.k. 15Cb/30/2015-451 zo dňa 30. októbra 2019.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu
100 % trov konania proti žalobcovi.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca (pred zmenou obchodného mena
LINZER AGRO TRADE Slovakia s.r.o., Chotín) navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
32.641,84 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody predstavujúcej zistený schodok na tovare
uskladnenom u žalovaného - hnojive Amofos v množstve 83,33 tony, po odpočítaní čiastočnej úhrady
zo strany žalovaného vo výške 10.000,00 eur.

3. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že ako objednávateľ uzatvoril so žalovaným ako
poskytovateľom dňa 4.2.2005 Zmluvu o skladovaní a poskytovaní služieb na colnom sklade (ďalej
Zmluva), predmetom ktorej bol záväzok žalovaného skladovať objednávateľom zložený tovar tak, aby
nedošlo k jeho poškodeniu. Dňa 9.12.2011 žalobca za účelom auditu požiadal žalovaného o spresnenie
zostatku zásob predmetného hnojiva uskladneného na sklade. Žalovaný listom z 15.12.2011 potvrdil, že
zostatok zásob hnojiva Amofos v skladových priestoroch žalovaného je ku dňu 15.12.2011 v množstve
83,33 ton. Následne žalobca oznámil žalovanému termín vykonania fyzickej inventúry a požiadal
žalovaného o poskytnutie súčinnosti. Po vykonaní fyzickej inventúry dňa 12.1.2012 vystavil žalovaný
potvrdenie, v ktorom uviedol, že uznáva schodok na uskladnenom tovare v rozsahu 83,33 ton bez
manipulačnej straty a zaväzuje sa tento schodok uhradiť. Tento schodok predstavuje skutočnú škodu
pre žalobcu v rozsahu 83,33 ton hnojiva Amofos v jeho nadobúdacej hodnote 42.641,84 eur. Žalobca
uviedol, že za túto škodu v rámci objektívnej zodpovednosti zodpovedá žalovaný a žalovaný tento
schodok uznal. Následne žalovaný požiadal žalobcu, aby mu bolo umožnené zaplatiť prvú splátku v
rozsahu 25 % do 31.3.2012 a celý dlh do 30.11.2012. Dňa 16.4.2012 žalovaný uhradil žalobcovi časť



záväzku vo výške 10.000,00 eur čo predstavuje necelých 25 % z výšky škody. Zvyšnú časť vzniknutej
škody v rozsahu 32.641,84 eur žalovaný napriek tomu, že tento dlh uznal, žalobcovi neuhradil.

4. Súd vo veci vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor, v ktorom namietal, že zmluva
pripojená k žalobe nie je podpísaná štatutárnym zástupcom žalovaného, jeho podpis je sfalšovaný
a zmluva je preto neplatná. Uviedol, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol ústnou
formou. Uviedol, že od 1.3.2004 uskladnil žalobca u žalovaného hnojivo v celkovom množstve 14.584,64
ton, ktoré následne žalobca postupne zo skladu vyskladňoval, a žalovaný potvrdil reálny stav tovaru
a schodok 83,33 eur, ktorý predstavuje rozdiel medzi naskladneným a vyskladneným tovarom bez
manipulačnej straty. Tovar na sklade bol evidovaný bez manipulačnej strany, čo žalovaný uviedol aj v
potvrdení z 12.1.2012. Poukázal na to, že prevádzkuje colný sklad na základe povolenia Colného úradu
Michalovce. Podľa tohto povolenia sú normy prirodzeného úbytku a strát pri skladovaní tovaru. Bola
stanovená manipulačná norma strát vo výške 0,3 % z objemu zásielky na všetky substráty a norma
úbytku pri skladovaní materiálov, pri ktorých dochádza k vysušeniu, vypareniu, alebo rozprašovaniu ako
je to pri hnojive Amofos až v rozsahu 0,5 % z jeho skladovaného objemu. Reálna strata tak mohla
vzniknúť až v rozsahu 0,8 % z celkového množstva uskladneného tovaru. Žalovaný uviedol, že žalobca
od roku 2004 doviezol na colný sklad tovar v celkovom množstve 14.584,66 ton a po zohľadnení straty
by schodok na tovare mal predstavovať 116,68 ton za celé obdobie. Preto, ak bola strata na tovare 83,33
ton, táto strata bola v povolenom rozsahu pripadajúcom na manipulačné straty. Žalovaný uviedol, že ak
zaplatil žalobcovi 10.000,00 eur, tak túto sumu zaplatil nie preto, že by uznával uplatnenú pohľadávku
žalobcu, ale z toho dôvodu, že chcel zachovať dobré vzťahy so žalobcom.

5. Žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu potvrdil, že zmluvný vzťah medzi stranami
vznikol pred podpisom samotnej písomnej zmluvy a táto písomná zmluva o skladovaní zo dňa 4.2.2005
bola výsledkom konsenzu strán. Touto písomnou zmluvou sa následne strany riadili po celú dobu
trvania ich zmluvného vzťahu. Preto námietka žalovaného o sfalšovanom podpise pána X. je účelová,
pretože po celú dobu trvania zmluvného vzťahu so žalobcom komunikoval výlučne Q. X. - konateľ
žalovaného, žalobca bol preto dobromyseľný. Nikdy žalovaný nenamietal platnosť tejto písomnej
zmluvy, až v tomto konaní. Žalobca ďalej uviedol, že za účelom každoročného auditu, teda aj v
roku 2011 žalobca požiadal žalovaného o oznámenie zostatku zásob. Žalovaný uviedol, že žalobca
má v priestoroch žalovaného uskladnených 83,33
ton hnojiva Amofos. Pokiaľ by malo ísť o
manipulačnú stratu za celé obdobie zmluvného vzťahu, žalovaný to mal uviesť priamo v potvrdení z
15.12.2011 a žiadať o úpravu zmluvného zostatku hnojiva Amofos na sklade odpočítaním manipulačnej
straty. Dňa 25.1.2011 žalovaný potvrdil zostatok zásob hnojiva Amofos ku dňu 31.12.2010, teda za
rok predchádzajúci vzniku schodku v rozsahu 26,51 ton, ktorý prešiel do roku 2011 ako zostatok na
sklade a pripočítal sa k obratom tovaru v roku 2011. Ak by malo byť pravdivé tvrdenie žalovaného v
odpore, nemal by sa ku dňu 31.10.2010 v sklade nachádzať žiaden tovar, pretože manipulačná strata
mala byť priebežne započítavaná za celé obdobie rokov 2004 až 2010. Ani v účtovnej inventúre za rok
2010 žalovaný nežiadal účtovne upraviť zostatok hnojiva Amofos na sklade o manipulačnú stratu. Preto
tvrdenie žalovaného o tom, že manipulačná strata za roky 2004 až 2011 je 83,33 ton, je nesprávne,
pretože sám žalovaný potvrdil zostatok skladových zásob v roku 2011 v množstve 83,33 ton a v roku
2010 v množstve 26,51 ton. Žalovaný vzniknutý schodok 83,33 ton k 31.12.2011 písomne uznal listom
z 12.1.2012 a sám sa zviazal tento schodok splácať a prvú splátku vzniknutej škody žalovaný žalobcovi
uhradil v rozsahu 10.000,00 eur dňa 16.4.2012. Toto čiastočné plnenie má účinky uznania dlhu podľa
§ 407 ods. 3 Obchodného zákonníka.

6. Žalovaný v ďalších svojich písomných vyjadreniach v konaní na súde prvej inštancie uviedol,
že od roku 2004 až do roku 2011 nebola vyčíslená manipulačná strata na skladovanom tovare.
V skladových kartách sa zaznamenávala len hmotnosť privezeného a odvezeného tovaru. Až po
vyskladnení toho tovaru bol zistený reálny úbytok spôsobený manipulačnými stratami a prirodzeným
úbytkom. Žalobca uviedol, že požadoval, aby na skladových kartách bolo evidované množstvo tovaru
deklarované vo faktúrach, čím by sa snažil vyhnúť strate, ku ktorej dochádzalo prirodzene pri nakladaní
s priemyselným hnojivom Amofos. Tým sa žalobca snažil vyhnúť strete a túto sa snažil neoprávnene
previesť na žalovaného. Žalovaný uviedol, že normy strát sa vzťahujú ne celú podnikateľskú činnosť
prevádzkovateľa colného skladu, preto je neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že tieto normy strát neboli
zahrnuté do zmluvy. Žalovaný uviedol, že ak uhradil žalobcovi 10.000,00 eur, išlo o plnenie poskytnuté
v dobrej viere, aby si udržal žalobcu ako perspektívneho a dlhodobého obchodného partnera a toto



zaplatenie bolo založené na dobrovoľnosti. Ďalej uviedol, že ak žalovaný potvrdil, že uznáva schodok
na uskladnenom tovare v rozsahu 83,33 ton, tento účtovný schodok uznal bez manipulačnej straty.
Preto, ak sa žalovaný zaviazal uhradiť schodok v podstate to aj urobil, keď poukázal sumu 10.000,00
eur, ktorá môže predstavovať rozdiel medzi manipulačnou stratou a vzniknutým schodkom, pretože
manipulačná strata nebola zrátaná a manipulačná strata a prirodzený úbytok vznikli minimálne už pri
dovoze a vykládke tovaru.

7. Žalobca v svojich písomných podaniach uviedol, že nepovažuje za pravdivé tvrdenie žalovaného, že
schodok 83,33 ton hnojiva predstavuje manipulačnú stratu za celé obdobie zmluvného vzťahu, pretože je
to v rozpore s obchodnou praxou strán sporu, pretože žalobca na účely každoročného auditu požadoval
od žalovaného upresnenie zostatku uskladnených zásob. Žalovaný vždy písomne potvrdzoval aktuálne
zostatky a to v roku 2008, 2009, 2010, 2011. Až v roku 2011 žalobca inicioval vykonanie fyzickej inventúry
uskladneného tovaru a zistil schodok 83,33 ton. Ďalej uviedol, že žalovaný prehliada to, že nie všetko
hnojivo Amofos bolo uskladnené ako voľne uložený tovar. Takto bola uložená iba jeho časť, na ktorú by
bolo možné uplatňovať normy prirodzeného úbytku a strát. Z celkového množstva 275 ton bolo iba 83
ton uložených voľne, 190 ton v špeciálnych baleniach, tzv. bigbagoch, v ktorých je objektívne riziko straty
na úbytku a manipulačnej straty vylúčené. Zostatok tovaru, ktorý bol v r. 2011 odcudzený, predstavuje
rozdiel medzi príjmom dovezeného hnojiva (719,78 ton + 521,08 ton) vrátane presunu zostatku z roku
2010 v množstve 15,78 ton a výdajom hnojiva v množstve 1.166,26 ton (719,78 ton + 446,48 ton). Podľa
evidencie žalovaného na sklade sa nachádzalo aj stvrdnuté hnojivo z roku 2008 v množstve 5,24 ton
a z roku 2010 v množstve 5,49 ton, zostatok spolu 85,33 ton. Žalobca uplatnil nárok na náhradu škody
len zo zostatku 83,33 ton, v čom zohľadnil aj prípadnú manipulačnú stratu. Jednotková cena tovaru
predstavovala podľa výpisu z objednávky inventúrneho listu pri nadobúdacej cene 85,33 ton v sume
43.665,29 eur, sumu 42.641,84 ton, z čoho 10.000,00 eur bolo uhradených. Ďalej žalobca namietal, že
uznanie záväzku zo strany žalovaného má všetky náležitosti riadneho uznania dlhu a ďalej uviedol, že
žalovaný v konaní nepreukázal, že ním tvrdený stav na karte je stavom účtovným a nie reálnym stavom
na sklade.

8. Žalobca na záver uviedol, že pri vyčíslení škody vychádzal len z odsúhlasených zostatkov, ktoré
predložil žalovaný a pokiaľ si žalovaný uplatňoval manipulačnú stratu, mal si ju uplatňovať priebežne
počas trvanie zmluvného vzťahu, čo sa však nestalo.

9. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci už rozhodol skorším rozsudkom č.k. 15Cb/30/2015-299 zo
dňa 17. februára 2017, ktorým vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 32.641,84 eur
s úrokom z omeškania. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd dňa 30. apríla 2018 č.k. 4Cob/134/2017-339 tak, že
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. V tomto zrušujúcom uznesení Krajský súd v Košiciach považoval odvolanie žalovaného za dôvodné,
dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená zmiešaná zmluva, ktorá zahŕňa Zmluvu
o skladovaní aj Zmluvu zasielateľskú z dôvodu zabezpečovania nákladných motorových vozidiel alebo
vagónov žalovaným na prepravu uskladneného tovaru odberateľom žalobcu, prípadne ide aj o Zmluvu
o dielo, pretože povinnosťou žalovaného bolo zabezpečiť prepravu vyskladneného tovaru aj nakládku
uskladneného tovaru na motorové vozidlá alebo vagóny a jeho následné odosielanie odberateľom
žalobcu a tiež váženie tovaru a administratívne úkony. Odvolací súd dospel k tomu záveru, že tieto
zmluvy nevyžadujú pre svoju platnosť písomnú formu, môžu byť uzatvorené aj v ústnej forme, preto je
predmetná zmluva medzi stranami sporu zo dňa 4.2.2005 platnou zmluvou. Odvolací súd nepovažoval
za dôvodné tvrdenie žalovaného, že ide o neplatnú zmluvu len preto, že si strany nedohodli skladné,
pretože žalovaný má v predmete činnosti okrem iného aj skladovaciu a manipulačnú činnosť. Ďalej
odvolací súd uviedol, že pokiaľ si žalobca vypočítal manipulačnú stratu na tovare podľa uzatvorenej
písomnej zmluvy vo výške 0,2 % v roku 2011, tak táto nebola vypočítaná správne, pretože základom
pre jej výpočet je celé udané množstvo hnojiva v roku 2011 v rozsahu 1.200 ton a len za rok 2011 je
manipulačná strata 2,4 tony. Od manipulačných strát je potrebné odlišovať straty vzniknuté prirodzenými
vlastnosťami skladovaného tovaru. Žalovaný ako prevádzkovateľ colného skladu zodpovedá colným
orgánom za to, že množstvo tovaru v sklade bude zodpovedať dokladom preukazujúcim jeho príjem
a výdaj. Práve vzhľadom na povahu uskladneného tovaru, Colný úrad Michalovce v povolení o
prevádzkovaní colného skladu stanovil žalovanému prípustné hodnoty prirodzeného úbytku tovaru.
Inak by colný orgán riešil zistené straty vymeraním colného dlhu. Normy prirodzených strát nie sú



upravené všeobecne záväznými právnymi predpismi, preto normu prirodzených úbytkov stanovil pre
colný sklad žalovaného Colný úrad Michalovce formou správneho rozhodnutie, ktorým je povolenie na
prevádzkovanie colného skladu a pri hnojive Amofos je táto norma prirodzených úbytkov 0,5 % z jeho
skladovaného objemu. Odvolací súd v tomto zrušujúcom uznesení ďalej uviedol, že sa stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie v rozsudku, že je na ťarchu žalovaného ako skladovateľa, ak nežiadal pri
uskladňovaní tovaru jeho prevážanie a napriek tomu ho prevzal na sklad v množstve, ktoré vyplýva z
dodacích listov, čo však neznamená, že sa aj v takom prípade nemá prihliadať na manipulačné straty a
prirodzený úbytok tovaru. Keďže v priebehu rokov 2004 až 2011 neboli vykonávané inventarizácie a až
v roku 2011 si žalobca odviezol zostatok uskladneného tovaru, preto až po vyskladnení všetkého tovaru
v roku 2011 si mohol žalobca uplatniť nárok na náhradu škody, ktorý mu vznikol v tom čase zisteným
rozdielom medzi množstvom prijatého a vyskladneného tovaru. Odvolací súd uviedol, že sa nestotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie, že ak žalovaný uhradil žalobcovi 10.000,00 eur, že táto úhrada má
účinky uznania celého zvyšku dlhu podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, pretože z potvrdenia
žalovaného zo dňa 12.1.2012 v ktorom uznal schodok na uskladnenom tovare v rozsahu 83,33 ton bez
manipulačných strát vyplýva, že konateľ žalovaného, pán X. uznáva schodok, ale neuznáva jeho úhradu.
V tomto potvrdení je poukaz na schodok na vzniknutom tovare. Pán X. jednoznačne uviedol, že schodok
uznáva po odpočítaní manipulačných strát a prirodzeného úbytku, ale nie sumu požadovanú žalobcom.
Pán X. potvrdil, že sumu 10.000,00 eur zaplatil len preto, aby si udržal žalobcu ako dlhoročného
obchodného partnera, preto nemožno vyvodiť záver, že úhradou sumy 10.000,00 eur žalovaný uznal aj
zvyšok vyčíslenej pohľadávky žalobcu titulom náhrady škody.

11. Súd prvej inštancie vo veci vykonal ďalšie dokazovanie potom ako odvolací súd zrušil jeho skorší
rozsudok a vychádzal zo záverov odvolacieho súdu, ktorými je podľa §
391 ods. 2 C.s.p. viazaný.

12. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá
mu vznikla v dôsledku zisteného schodku na tovare (hnojive Amofos) uskladnenom v colnom sklade
žalovaného v množstve 83,33 tony v nadobúdacej hodnote 42.641,84 eur, po odpočítaní úhrady
10.000,00 eur, prevedenej 16.4.2012, o ktorú žalobca znížil svoju pohľadávku. Nebolo v konaní spor o
tom, že strany sporu dlhodobo podnikali. Žalovaný vo svojom colnom sklade uskladňoval tovar dovážaný
postupne žalobcom v železničných vagónoch, ktorý následne podľa pokynov žalobcu expedoval jeho
odberateľom. Rovnako nebolo sporným dovezené a vyskladnené množstvo tovaru, ktoré žalobca i
žalovaný zhodne evidovali podľa dodacích listov a odberateľských faktúr.

13. Sporné v konaní bolo to, či podľa tvrdenia žalobcu zistený schodok vo výške 83,33 tony je škodou,
za ktorú zodpovedá žalovaný ako skladovateľ alebo ide o manipulačné straty a prirodzené úbytky na
skladovanom tovare, v čom spočívala obrana žalovaného v tomto súdnom spore.

14. Súd prvej inštancie pri tomto súdnom konaní vychádzal z listinných dôkazov, ktoré predložil žalobca
a to:

- potvrdenie zo dňa 15.12.2011, ktoré vystavil žalovaný, podľa ktorého zostatok zásob spoločnosti
LINZER AGRO TRADE SLOVAKIA s.r.o. uskladnený v jeho priestoroch k 15.12.2011 predstavuje
Amofos v množstve 83,33 ton v sklade Dvorianky. Pri predtlači - Zdôvodnenie rozdielov je uvedené, že
ide o evidenčný zostatok. Zároveň potvrdil, že vyššie uvedené zásoby sú majetkom spoločnosti LINZER
AGRO TRADE SLOVAKIA s.r.o. (č.l. 194 spisu),

- inventúrny list vystavený 31.12.2011, podľa ktorého množstvo hnojiva Amofos 12-52
Rusko voľne ložené na sklade v Dvoriankach predstavuje 85,33 ton v zostatkovej
hodnote 43.665,29 ton (č.l. 10 spisu),

- potvrdenie zo dňa 12.1.2012, ktorým žalovaný potvrdil, že zostatok zásob spoločnosti LINZER AGRO
TRADE SLOVAKIA s.r.o. uskladnených v jeho priestoroch je k 31.12.2011 vo výške 0 ton. Na sklade
Dvorianky je Amofos 0 ton, prázdne bigbagy s logom LAT 180 ks. Zdôvodnenie rozdielov: BIG - BAG
poškodené pri manipulácii. Pri položke Amofos je uvedené, že MALEX 3 s.r.o. uznáva schodok na
uskladnenom tovare v rozsahu 83,33 ton bez manipulačnej straty, zaväzuje sa schodok uhradiť. Do
31.1.2012 predloží spoločnosti LINZER AGRO TRADE SLOVAKIA s.r.o. návrh úhrady schodku v cene



tovaru spolu s uznaním záväzku a spôsobom úhrady peňažného záväzku. List je podpísaný konateľom
spoločnosti MALEX s.r.o. Sečovce - Albínov (č.l. 8 spisu),

- potvrdenie zo dňa 30.1.2008, ktorým žalovaný potvrdil, že zostatok zásob spoločnosti LINZER AGRO
TRADE SLOVAKIA s.r.o. uskladnených v jeho priestoroch je k 31.12.2007 vo výške 2.174,95 ton, z toho
Amofos 1.130,56 ton, draselná soľ 1.044,39 ton (č.l. 191); potvrdenie zo dňa 2.2.2009, ktorým žalovaný
potvrdil, že zostatok zásob spoločnosti LINZER AGRO TRADE SLOVAKIA s.r.o. uskladnených v jeho
priestoroch je k 31.12.2008 vo výške 1.215,33 ton, z toho Amofos 799,67 ton, chlorid draselný 415,66 ton
(č.l. 192); potvrdenie zo dňa 4.2.2010, ktorým žalovaný potvrdil, že zostatok zásob spoločnosti LINZER
AGRO TRADE SLOVAKIA s.r.o. uskladnených v jeho priestoroch je k 31.12.2009 vo výške 410,57 ton,
z toho Amofos 307,53 ton, chlorid draselný 103,04 ton (č.l. 193); potvrdenie zo dňa 25.1.2011, ktorým
žalovaný potvrdil, že zostatok zásob spoločnosti LINZER AGRO TRADE SLOVAKIA s.r.o. uskladnených
v jeho priestoroch je k 31.12.2010 vo výške 120,69 ton, z toho Amofos 26,51 ton, chlorid draselný 94,18
ton (č.l. 91a),

- povolenie vydané dňa 21.12.2001 Colným úradom Michalovce pre spoločnosť MALEX 3, spoločnosť
s ručením obmedzeným Sečovce, so sídlom 078 01 Sečovce - Albínov, IČO: 31 721 362 na
prevádzkovanie colného skladu, č. povolenia SA0536400100273, povolenie na prevádzkovanie colného
skladu typu A pod colným dohľadom Colného úradu Čierna nad Tisou, s dňom platnosti 31.12.2001 za
použitia režimu v súlade s pravidlami ustanovenými v prílohe č. 1 určenými na prepustenie do colného
režimu Colný úrad Čierna nad Tisou, pobočka Trebišov (č.l. 28 spisu). Prílohu č. 1 k povoleniu tvorí
zoznam tovaru, ktorý nemožno v colnom sklade uskladniť (č.l. 30 spisu). V prílohe č. 2 sú okrem iného
uvedené normy prirodzeného úbytku strát. Podľa bodu 1. tejto prílohy manipulačná norma strát pri
vykládke a nakládke tovaru je stanovená na 0,3 % z objemu zásielky na všetky
citované substráty. Podľa bodu 2. tejto prílohy norma úbytku pri skladovaní materiálov, u
ktorých dochádza k vysušeniu, vypareniu, rozprášeniu a iným vplyvom je stanovená pri hnojive Amofos
0,5 % objemu (č.l. 31 spisu),

- skladovú kartu zásob vedenú pre spoločnosť LINZER AGRO TRADE SLOVAKIA s.r.o. hnojiva Amofos
12/52, podľa ktorej na colný sklad bolo v r. 2011 prijatých spolu 1.240,86 ton hnojiva (719,78 + 521,08)
a výdaj predstavoval množstvo 1.166,26 ton. Na sklade zostala zásoba hnojiva Amofos 74,6 ton,
stvrdnutého hnojiva z r. 2008 v množstve 5,24 ton a stvrdnutého hnojiva z r. 2010 v množstve 5,49 ton,
čo predstavuje spolu 10,73 ton stvrdnutého hnojiva (č.l. 158 spisu),

- žalobca predložil listinné dôkazy o poslednej dodávke tovaru na sklad žalovaného
v roku 2011 v rozsahu 496 ton.

15. Súd prvej inštancie zistil z výpovede konateľa žalobcu Ing. Y., že so žalovaným spolupracuje od roku
1998 bez toho, aby mali uzatvorenú písomnú zmluvu. V roku 2005 uzatvorili písomnú zmluvu. Uviedol,
že každoročne sa pri inventúre odsúhlasili zostatky tovaru na skladových kartách vždy k 31.12. a žalobca
fyzickú inventúru nerobil, odpisy sa robili tak, že za celý zmluvný vzťah sa odpísalo 2,5 ton, ktoré chýbali.
Problém vznikol keď žalobca chcel vyskladniť tovar v objeme 83,33 ton, ktorý mal byť podľa skladovej
karty koncom roku 2011 na sklade. Žalovaný oznámil žalobcovi, že tento tovar na sklade nie je. Konateľ
žalobcu ďalej uviedol, že nežiadali, aby žalovaný tovar pri prevzatí prevážil, k evidencii slúžil iba dodací
list. Tovar sa prevažoval na Železničnej stanici v Maťovciach, teda na colnici a rozdiel predstavoval
nepatrné hodnoty pri 500 tonovej zásielke, napr. rozdiel od 100 do 500 kg. Potvrdil, že na skladových
kartách zásob sa viedlo len evidenčné množstvo tovaru.

16. Konateľ žalovaného potvrdil, že so žalobcom spolupracuje dlhodobo, nikdy nemali žiaden problém,
ten vznikol až po vyskladnení tovaru v roku 2011. Uviedol, že k sporu by nikdy nedošlo, ak by žalovaný
nedal súhlas k tomu, aby colnica zastavila odpisovanie tovaru. Preto žalovaný súhlasil s tým, že tovar
sa bude odpisovať až po vyskladnení podľa reálnych strát. V roku 2011 vznikol problém, avšak aj
konateľ žalobcu tvrdil pri strate, že „nejako to urobíme“. Aby vznikali straty čo najmenšie, žalovaný
stvrdnuté hnojivo rozbíjal a preosieval cez sitá, avšak niektoré sa zachrániť nedalo, pretože skamenelo.
Žalobca tento tovar odmietol prevziať s tým, že doprava tohto hnojiva by bola drahšia ako samotné
hnojivo. Žalovaný takéto hnojivo považoval za odpísanú stratu a až následne zistil, že aj toto hnojivo
je vykazované ako schodok. Konateľ žalovaného ďalej uviedol, že ak na potvrdení zo dňa 15.12.2011
uviedol, že ide o evidenčný zostatok hnojiva Amofos v rozsahu 83,33 ton, tak týmto potvrdením uznal,



že na uskladnenom tovare vznikol schodok, no jeho úhradu neuznal. Konateľ žalobcu s právnikom a
konateľ žalovaného mali viacero spôsobov riešenia tohto schodku, jedným bol odpis tovaru za obdobie
spolupráce od roku 2004 a druhým spôsobom bolo to, že tovar mal zostať na sklade a postupnými
odpismi by sa schodok zlikvidoval. Konateľ žalovaného uviedol, že ak poukázal na sumu 10.000,00 eur
na účet žalobcu, urobil to preto, že tým mal odkúpiť poslednú dodávku, lebo predpokladal, že spolupráca
medzi žalobcom a žalovaným bude pokračovať naďalej.

17. Súd prvej inštancie vypočul svedka Q. X. ml. ako splnomocnenca žalovaného pre colné otázky
žalovaného, ktorý bol aj zamestnancom žalovaného. Potvrdil, že tovar sa nikdy neprevažoval. Ak sa
prevážil a zistil sa rozdiel, telefonicky bol o tom informovaný konateľ žalobcu Ing. Q. a on rozhodol
čo následne. Fakturovalo sa tak, že žalovaný mal prijať na sklad rovnaké množstvo tovaru ako bolo
deklarované vo faktúrach. Od roku 2004 do roku 2011 nebola v colnom sklade vykonaná žiadna fyzická
inventúra ani sa nevykonávali odpisy strát. Odpis sa vykonal v roku 2002, odpísali sa 2 tony. Žalovaný
mal podozrenie, že množstvo dovezeného tovaru nezodpovedá dodacím listom, pretože podľa pokynu
Ing. Q. sa do skladovej karty zapisovali množstvá uvedených v dodacích listoch, avšak žalovaný si viedol
aj osobnú evidenciu kde automaticky odpočítaval straty podľa rozhodnutia colného úradu. Žalovaný
na záver v rámci svojej obrany uviedol, že s poukazom na liberačný dôvod uznaný odvolacím súdom,
žalovaný preukázal, že strata, ktorá bola zistená na základe inventúry je dôsledkom manipulačnej straty
(0,3 % z objemu zásielky) a prirodzeného úbytku (0,5 % z objemu zásielky), čo pri hmotnosti celého
uskladneného tovaru za obdobie 2004 až 2011, t.j. spolu 15.030,26 ton je v celkovom objeme 120,24
ton. To znamená, že žalobcom uplatnený nárok zo schodku na tovare v objeme 83,33 ton nevznikol
zavinením žalovaného, ale prirodzenou povahou uskladneného tovaru a manipuláciou s ním. Preto
s ohľadom na skutočnosť, že dovolené straty sú podstatne vyššie ako schodok zistený žalobcom, je
zrejmé, že žalovaný sa liberoval z celého nároku uplatneného podanou žalobou a preto je žaloba
nedôvodná. Dôvodil, že nemožno prihliadnuť na tvrdenie žalobcu, že schodok vznikol len na tovare
dovezenom v roku 2011, keďže v konaní bolo jednoznačne preukázané, že evidenčný stav bol iný ako
skutočný a skutočné množstvo tovaru na sklade žalovaného vôbec nezodpovedalo tomuto evidenčnému
stavu. Preto navrhol žalobu zamietnuť.

18. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení §§ 527, 528, 533 Obchodného zákonníka,
ktorý upravuje zmluvu o skladovaní a zodpovednosť skladovateľa za škodu na skladovanej veci, podľa
ustanovenia § 533 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje liberačné dôvody skladovateľa, ktorý
nezodpovedá sa škodu na veci spôsobenej vadou alebo prirodzenou povahou uloženej veci.

19. Súd prvej inštancie uviedol, že existenciu záväzkového vzťahu medzi stranami sporu ustálil už
Krajský súd v Košiciach vo svojom zrušujúcom uznesení vydanom v tomto konaní, keď uzavrel, že strany
sporu uzavreli zmiešanú zmluvu, ktorá zahŕňa nielen Zmluvu o skladovaní ale aj Zmluvu zasielateľskú,
prípadne Zmluvu o dielo, ako to vyplýva z písomnej zmluvy zo dňa 4.2.2005, pretože zmluva obsahovala
aj záväzok žalovaného zabezpečovať nákladné motorové vozidlá alebo vagóny, vykonávať prepravu
vyskladneného tovaru, jeho nakládku, vykládku, váženie a administratívne úkony. Tieto zmluvy pre svoju
platnosť nevyžadujú písomnú formu, preto súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva medzi stranami sporu
bola uzatvorené platne, čo v konaní nerozporovali ani samotní vypočutí konatelia žalobcu a žalovaného.

20. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný prijímal na sklad tovar podľa množstva
deklarovaného vo faktúrach a dodacích listoch a nákladných listoch vystavených dodávateľmi,
ktoré slúžili pre evidenciu žalovaného. Vyplýva to zo zhodných tvrdení konateľa žalobcu, Ing. Q.
a konateľa žalovaného Q. X. na pojednávaní dňa 11.12.2015 a potvrdil to aj svedok Q. X. ml.
Z vykonanej inventarizácie zásob ku dňu 15.12.2011 vyplýva schodok na uskladnenom hnojive Amofos
83,33 ton, za ktorý si žalobca uplatnil v tomto konaní nárok na náhradu škody v rozsahu sumy 32.641,84
eur, potom ako žalovaný previedol úhradu na účet žalobcu vo výške 10.000,00 eur. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že nebolo sporné, že ku dňu 31.12.2011 vznikol na skladovanom tovare schodok
85,33 ton. Podstatné pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu škody od žalovaného je to, či tento
schodok je škodou, za ktorú žalovaný ako skladovateľ zodpovedá alebo existujú na strane žalovaného
ako skladovateľa aj liberačné dôvody. Liberačné dôvody skladovateľa sú uvedené v ustanovení § 533
ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý je budovaný na objektívnom princípe a dôkazné bremeno na
preukázanie niektorého z liberačných dôvodov je na skladovateľovi. Skladovateľ je zásadne povinný
vydať tovar v takom stave v akom ho prevzal na skladovanie. Žalovaný v konaní tvrdil, že schodok na
sklade na hnojive Amofos vznikol z toho dôvodu, že išlo o stratu pri manipulácii so sypkým tovarom a



aj v dôsledku prirodzenej povahy hnojiva Amofos v dôsledku jeho stvrdnutia. Prípustná výška strát je
upravená v povolení na prevádzkovanie colného skladu vydaného Colným úradom Michalovce. Podľa
bodu 1. prílohy k tomuto povoleniu manipulačná strata pri vykládke a nakládke tovaru je stanovené v
rozsahu 0,3 % z objemu zásielky na všetky substráty a pri skladovaní tovaru, pri ktorých dochádza k
vysušeniu, vyparovaniu, rozprášeniu ako je to pri hnojive Amofos je povolená strata 0,5 % z objemu.
Povolenie na prevádzkovanie colného skladu bolo vydané colným úradom, vydaným v konkrétnom
colnom konaní pre žalovaného a aj keď nie je súd podľa § 193 C.s.p. viazaný týmto rozhodnutím
štátneho orgánu, zásadne platí aby orgány verejnej moci rozhodovali o rovnakých otázkach rovnako a
aby súd v zásade vychádzal z rozhodnutí na to kompetentných orgánov. Keďže normy strát nie sú v
súčasnosti upravené všeobecne záväznými predpismi a ani žalovaný nepoukázal na právny predpis,
prípadne predpis Európskej únie, ktorý by upravoval normy strát, preto povolenie na prevádzkovanie
colného skladu a príloha č. 2 k tomuto povoleniu vydaného Colným úradom Michalovce je rozhodnutím,
ktoré stanovilo pre žalovaného ako skladovateľa normu manipulačných strát 0,3 % z objemu a normu
prirodzených úbytkov pri hnojive Amofos 0,5 % z objemu.

21. Súd prvej inštancie uviedol, že aj sám žalobca vo svojom vyjadrení k odpore pripustil dohodnutú
manipulačnú stratu 0,2 % s rozdielom medzi dodaným a vydaným tovarom tvrdiac, že táto strata mala
byť priebežne započítavaná v rokoch 2004 až 2011. Žalovaný si však túto manipulačnú stratu uplatnil až
po podaní žaloby za celé obdobie rokov 2004, 2010. Súd prvej inštancie uzavrel, že bolo preukázané,
že strany si dohodli manipulačné straty, čo vyplýva z výpovede konateľa žalovaného na pojednávaní
dňa 11.12.2015, ktorý potvrdil, že po dohode so žalobcom súhlasil, aby colnica zastavila odpisovanie
tovaru s tým, že tento sa bude odpisovať po skončení vyskladnenia podľa toho aké straty vzniknú.

22. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný si uplatnil manipulačnú stratu ako jeden
z liberačných dôvodov uvedených v § 533 ods. 2 Obchodného zákonníka.

23. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobcu v konaní, že normy prirodzeného
úbytku neboli medzi stranami dohodnuté a neslúžia na to, aby z každého množstva tovaru si žalovaný
ako skladovateľ automaticky „odkrojil“ 0,8 % z jeho objemu a následne pri vzniku schodku toto považoval
za povolené straty. V rozpore s týmto vyjadrením žalobcu je skladová karta zásob hnojiva Amofos z roku
2001, ktorú predložil žalovaný, z ktorej je zrejmé, že na skladovanom tovare žalobcu, ako objednávateľa,
sa v roku 2001 pri každej jednotlivej dodávke automaticky odpočítavala stratu 0,8 % z celého objemu
dovezeného tovaru (čl. 248 - 249). Rovnaký záver vyplýva i z inventúrnych záznamov z mimoriadnej
fyzickej inventúry tovarových zásob ku dňu 14.8.2001 a ku dňu 31.12.2003, kedy sa na prevádzke
colného skladu žalovaného vykonala inventúra prevážením celého naskladneného materiálu za účasti
komisie Ing. Y. Q. (konateľ žalobcu), p. Š.Z. a p. B., kde bol pri inventúre
14.8.2001 zistený stav zásob 2,98 ton a norma prirodzených úbytkov bola určená v objeme 9,192 ton
(č.l. 250) a pri inventúre 31.12.2003 bol zistený stav zásob 0 ton a norma prirodzených úbytkov bola
určená v objeme 7,91 ton (č.l. 251).

24. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že ak žalobca v konaní popieral možnosť aplikácie
normy prirodzených úbytkov hnojiva Amofos tak ako to stanovil colný úrad v povolení pre žalobcu
na prevádzkovanie colného skladu, že žalobca neoznačil ani nepreukázal v akej výške by podľa
neho prichádzali do úvahy prirodzené úbytky hnojiva Amofos v dôsledku jeho prirodzenej vlastnosti
- stvrdnutia. Škoda na tomto hnojive vznikla bezpochyby jeho stvrdnutím, čo bolo žalobcovi známe,
keďže konateľ žalobcu dal pokyn e-mailom žalovanému odstrániť poznámku o stvrdnutom hnojive na
skladovej karte. Súd prvej inštancie teda uzavrel, že na strane žalovaného existujú liberačné dôvody pri
zodpovednosti za schodok na skladovanom tovare v dôsledku prirodzenej povahy skladovaného hnojiva
Amofos.

25. Spornou medzi stranami podľa záverov súdu prvej inštancie zostala otázka termínu, ku ktorému sa
mali manipulačné straty a úbytky odpočítavať. Zo zhodného tvrdenia strán sporu súd prvej inštancie zistil,
že od 1.3.2004 do 31.12.2011, teda za dobu posudzovaného zmluvného vzťahu, sa fyzická inventúra
uskladneného tovaru na celom sklade žalovaného nevykonávala. Sám žalobca uviedol, že vychádzalo
sa pri inventarizácii len z odsúhlasených zostatkov, ktoré žalobcovi predkladal žalovaný. Žalovaný
potvrdil, že výšku zostatkov žalobcovi zasielal podľa účtovného zostatku zásob. Tento účtovný zostatok
žalobca uznával. Aj konateľ žalobcu Ing. Q. potvrdil, že zostatky tovaru strany odsúhlasovali len podľa
skladových kariet. Inventúra prebiehala tak, že sa porovnali stavy evidencie žalobcu a žalovaného podľa



zostatkov na skladových kartách vždy ku koncu roka. V konaní nebolo sporné to, že žalobca si odviezol
zostatok uskladneného tovaru zo skladu žalovaného v roku 2011 a následne žalovaný mu oznámil, že
v colnom sklade je schodok, teda až po vyskladnení všetkého tovaru v roku 2011.

26. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že strany si dohodli manipulačnú
stratu 0,2 % z množstva dodaného tovaru, pričom tovar bol dodaný v
množstve 15.030,26 ton, po kapitalizácii tak manipulačná strata na uskladnenom tovare za obdobie od
1.3.2004 až do ukončenia spolupráce v roku 2011 predstavuje 30,06 tony (15.030,26 ton x 0,2%). Pokiaľ
ide o prirodzený úbytok, jeho prípustná norma pre hnojivo Amofos bola určená správnym rozhodnutím
colného úradu v povolení na prevádzkovanie colného skladu pre žalovaného
vo výške 0,5 % z celkového objemu. Vzhľadom k tomu, že žalobca
účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalovaného o jej výške a zároveň potvrdil, že k prirodzeným úbytkom
dochádza stvrdnutím, súd vychádzajúc z právnej domnienky uvedenej v § 151 ods. 1, 2 C.s.p. považoval
tieto tvrdenia za nesporné. Po kapitalizácii tak manipulačná strata na uskladnenom tovare za obdobie
od 1.3.2004 až do ukončenia spolupráce v roku 2011 predstavuje 75,15 tony (15.030,26 ton x 0,5%).
Takto zistený objem manipulačnej straty 30,06 ton a objem prirodzeného úbytku predstavuje 105,21 ton,
ktoré množstvo predstavuje liberačný dôvod žalovaného podľa § 533 ods. 2 Obchodného zákonníka.

27. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že strata, ktorá bola zistená na základe inventúry v
množstve 83,33 ton hnojiva, je dôsledkom manipulačnej straty 30,06 ton a prirodzeného úbytku v
rozsahu 75,15 ton. Spolu je to 105,21 ton a preto sa žalovaný liberoval z celého nároku na náhradu
škody za schodok uplatnený žalobcom v tomto konaní.

28. Súd prvej inštancie ešte uzavrel, že ak žalobca namietal to, že žalovaný uznal nárok žalobcu a to
listinou z 12.1.2012 v zmysle ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka, podľa záverov odvolacieho
súdu v zrušujúcom uznesení v ods. 48. odôvodnenia uznesenia odvolací súd uviedol, že žalovaný
týmto neuznal vzniknutý schodok, ale len schodok v rozsahu po odpočítaní manipulačných strát, teda
nie v celej žalobcom vyčíslenej sume. Tento úmysel žalovaného uhradiť žalobcom vyčíslený schodok
nevyplýva ani z e-mailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 8.2.2012. Preto z toho,
že žalovaný uhradil sumu 10.000,00 eur nemožno vyvodiť záver, že tým uznal aj zvyšok predmetnej
pohľadávky žalobcu.

29. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci nevykonal dôkaz navrhnutý žalovaným
a nenariadil znalecké dokazovanie na pravosť podpisu konateľa žalovaného Q. X. na zmluve uzatvorenej
medzi stranami sporu v písomnej forme dňa 4.2.2015, keďže bola preukázaná existencia zmluvného
vzťahu medzi stranami sporu, čo potvrdil žalobca aj žalovaný. Súd nevykonal ani ďalší žalovaným
navrhnutý dôkaz a to opätovný výsluch konateľa žalovaného Q. X., pretože tento bol podrobne vypočutý
na pojednávaní dňa 11.12.2015.

30. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, pretože žalovaný preukázal
liberačný dôvod podľa § 533 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ako skladovateľ
nezodpovedá za škodu na skladovanom tovare v dôsledku prirodzenej povahy uloženej veci a to v
dôsledku manipulačnej straty a prirodzeného úbytku na skladovanom hnojive Amofos.

31. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že
úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

32. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v celom rozsahu.
Uviedol, že súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi uskutočňovať procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

33. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil uplatnený nárok žalobcu a to náhradu škody
na uskladnenom tovare podľa § 533 Obchodného zákonníka za vzniknutý schodok za rok 2011.
Prekvapivo po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený skorší rozsudok súdu
prvej inštancie, súd prvej inštancie diametrálne odlišne posúdil uplatnený nárok žalobcu, ak najprv



žalobe vyhovel a predmetným druhým napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalobca uviedol, že
v konaní splnil svoju dôkaznú povinnosť a preukázal ju konkrétnymi dôkazmi. Naopak vyjadrenia
žalovaného boli vyfabulované a jeho tvrdenia o postupnom vzniku schodku na skladovanom tovare za
celé obdobie trvania zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným sú nepravdivé. Žalobca v tejto
súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré sa týkajú odôvodnenia rozhodnutia
a právneho posúdenia veci a určujú, že právne posúdenie veci má byť presvedčivé a súd má každú
právnu normu aplikovať v súlade s princípom právnej istoty.

34. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
pretože žalobca poukázal na to, že na pojednávaní dňa 4.9.2019 predložil právny zástupca žalovaného
písomné vyjadrenie z 3.9.2019 s prílohami a to odpoveďou colného úradu zo dňa 23.4.2019 a
jednotlivými faktúrami. Toto vyjadrenie bolo predložené právnemu zástupcovi žalobcu na pojednávaní
bez príloh. Žalobca priamo na tomto pojednávaní 4.9.2019 vzniesol námietku sudcovskej koncentrácie
konania podľa § 153 C.s.p. a žiadal súd, aby na toto vyjadrenie, ktoré obsahuje ďalšie nové skutkové
tvrdenia a listiny neprihliadal. Súd prvej inštancie v rozpore s kontradiktórnosťou konania a sudcovskou
koncentráciou uplatnenou žalobcom, pripustil žalovaným navrhované a predložené listinné dôkazy a
vykonal ich prečítaním. Došlo tým k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania. Preto aj záver súdu
prvej inštancie uvedený v ods. 64. odôvodnenia rozsudku, že „žalovaný oznámením colného úradu a
faktúrami za vykládku preukázal, že na sklade žalovaného bolo uskladnených 15.030,26 ton hnojiva“ a
záver súdu, že žalobca toto tvrdenie nepoprel, je nesprávny. Ďalej žalobca poukázal na ustanovenie §
470 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého toto prechodné ustanovenie Civilného sporového poriadku je potrebné
vykladať v kontexte zákazu retroaktivity a teda je vylúčené, aby strana sporu po prijatí novej procesnej
úpravy vznášala napr. námietky sudcovskej koncentrácie k už uskutočneným úkonom. To, že toto
súdne konanie začalo ešte za predchádzajúcej právnej úpravy, teda za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, neznamená, že strana sporu - žalovaný zastúpený advokátom nemusí v konaní postupovať
hospodárne a uplatňovať prostriedky procesného útoku a obrany včas.

35. Žalobca ďalej uviedol, že aj na nasledujúcom pojednávaní dňa 30.10.2019 súd prvej inštancie
nepostupoval procesne správne, ak za žalovaného bol na pojednávaní prítomný substitučný advokát,
JUDr. Treščák Michal ml., za právnu zástupkyňa žalovaného JUDr. Dianu Treščákovú a nevedel
predložiť na tomto pojednávaní substitučnú plnú moc. Preto súd nemohol vo veci prijať písomné
vyjadrenie tohto substitučného zástupcu žalovaného zo dňa 30.10.2019 označené ako doplnenie
záverečného vyjadrenia vo veci a prijať obsah tohto vyjadrenia a vyhlásiť dokazovanie za skončené a
vyhlásiť rozsudok.

36. Ďalej žalobca poukázal na to, že toto konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, pretože súd posúdil predbežnú otázku v rozpore s
existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu a to s povolením na prevádzkovanie colného skladu.
Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany považoval toto povolenie za hlavný argument, podľa ktorého
príslušný správny orgán povolil normu prirodzeného úbytku a manipulačnej straty na uskladňovanom
tovare, okrem iných aj hnojiva Amofos, u ktorého išlo o predmetný schodok. Nesprávne a prekvapivo sa
s týmto povolením colného úradu stotožnil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, aj keď uvedené
ani sám žalobca netvrdil, že toto rozhodnutie je individuálny správny akt. Rozhodnutie správneho orgánu
o povolení na prevádzkovanie colného skladu nespadá pod § 193 C.s.p. a súd teda nie je týmto
rozhodnutím v súdnom konaní viazaný a je povinný sa sám vysporiadať s normou strát. Súd prvej
inštancie správne uviedol, že normy strát nie sú v súčasnosti upravené v žiadnom všeobecne záväznom
právnom predpise. Súd prvej inštancie však opomenul, že uvedené povolenie colného úradu slúži
pre žalovaného na účely prevádzkovania colného skladu a aby v prípade kontroly tovaru na sklade
žalovaného nebol zo strany colného úradu žalovanému vymeraný colný dlh, nakoľko boli povolené
odchýlky skutočného množstva tovaru. Toto povolenie teda neslúži v obchodnoprávnom vzťahu na to,
aby si skladovateľ automaticky odpočítaval manipulačnú stratu 0,3 % a normu prirodzeného úbytku
0,5 % a toto uplatňoval ako liberačný dôvod podľa § 533 ods. 2 písm. c) Obchodného zákonníka.
Toto si môže uplatňovať len vtedy, ak sa pri fyzickej inventarizácii skladovaného tovaru zistia rozdiely
medzi skutočným a účtovaným stavom a následne dôjde k riadnym písomným odpisom. To, že žalovaný
v pozícii skladovateľa nežiadal za obdobie rokov 2004 až 2011 každoročne vykonať riadnu fyzickú
inventúru tovaru, ktorý uskladňoval, nemožno vykladať na bremeno druhej zmluvnej strany, teda
žalobcu, ktorý mal dôvod veriť v písomne potvrdzované každoročné zostatky skladovej karty zásob



žalovaného. Žalobca preto procesnú obranu žalovaného považuje za účelovú, o to viac, ak žalovaný
v konaní nepreukázal všetky skladové karty zásob za obdobie od roku 2004 do roku 2011, do akej
doby bol v tom ktorom roku vyskladnený jednotlivý tovar, teda či bol vyskladnený do 30 dní, kedy
povolenie na prevádzkovanie z colného skladu neumožňovalo vznik žiadnych povolených strát a či
žalovaný pri skladovaní postupoval s odbornou starostlivosťou tak, aby nedochádzalo k úbytku tovaru,
napr. nesprávnou manipuláciou, alebo nesprávnym skladovaním na vlhkom mieste a pod. Napríklad
podľa skladovej karty zásob za rok 2011 prvá dodávka tovaru na sklad 15.3.2011 v rozsahu 384 ton
bola takmer za 2 týždne vyexpedovaná pre jednotlivých odberateľov, čiže straty sa nemohli zo strany
žalovaného uplatňovať. Paušálne uplatnenie odpočtu manipulačnej straty a normy prirodzeného úbytku
uskladneného množstva tovaru 15.030,26 ton nie je správne a je v rozpore s obsahom povolenia na
prevádzkovanie colného skladu žalovaného. Žalobca poukázal, že predmetom konania je schodok na
uskladnenom tovare za rok 2011, žiadne iné obdobie.

37. Žalobca ďalej uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože
súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že listina z 12.1.2012 nie je z právneho hľadiska
písomným uznaním záväzku podľa § 323
Obchodného zákonníka, aj keď žalobca v konaní tvrdil opak. Žalobca uviedol, že táto listina je dokonca
uznaním záväzku aj podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, pretože žalovaný v písomnom podaní
z 12.1.2012 písomne uznal záväzok a tento uznaný záväzok aj čiastočne plnil, čím došlo k opätovnému
uznaniu. Tvrdenie žalovaného, že túto úhradu vykonal iba za účelom udržania dobrých obchodných
vzťahov so žalobcom je absolútne nedôveryhodné, pretože v tom čase žalovaný jasne vedel, že žiadny
tovar už dovážaný do jeho skladu zo strany žalobcu nebude. Nie je preto možné konfrontovať faktické
konanie žalovaného v čase pred podaním žaloby a výpoveď počas súdneho konania, ktorou sa logicky
bráni následkom svojho konania. Aj na pojednávaní dňa 11.12.2015 štatutárny zástupca žalovaného
niekoľkokrát zopakoval, že uznáva schodok ale neuznáva úhradu, teda uznal základ uplatneného nároku
a toto uznanie nemožno účinne odvolať. Žalobca opakovane poukázal na to, že súd prvej inštancie má
vyhodnotiť v prvom rade to, či došlo k uznaniu záväzku zo strany žalovaného, avšak súd prvej inštancie
sa s tým vôbec nevysporiadal.

38. Žalobca ďalej poukázal, že na pojednávaní dňa 11.12.2015 štatutárny zástupca žalovaného vyhlásil,
že tovar v rozsahu viac ako 10 ton evidovaných na skladovej karte zásob v roku 2011 bol stvrdnutý
a vyviezol ho údajne na smetisko mimo skladu bez prítomnosti colného dozoru a žalobcu a bez
akéhokoľvek zápisu, čím iba nepriamo potvrdil, že ani on sám sa vo vzťahu k colnému orgánu
povolením na prevádzkovanie colného skladu neriadil, nerešpektoval ho a z uskladneným tovarom
narábal svojvoľne v rozpore s podmienkami prevádzky colného skladu, preto nepostupoval s odbornou
starostlivosťou podľa § 533 ods. 3 Obchodného zákonníka, aby prípadná škoda na uskladnenom tovare
bola čo najmenšia.

39. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie
a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

40. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že nepovažuje za dôvodné tvrdenie žalobcu v
odvolaní, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace
procesné práva a to tým, že na pojednávaní dňa 4.9.2019 bolo predložené písomné vyjadrenie
žalovaného s prílohami. Žalobca v odvolaní tvrdí, že mu tieto listinné dôkazy neboli doručené a nemal
sa možnosť k ním relevantne vyjadriť. Žalovaný uviedol, že právny zástupca žalobcu bol na tomto
pojednávaní dňa 4.9.2019 oboznámený z obsahom jednotlivých faktúr, čo je zachytené na str. 5., 6.
zápisnice z pojednávania a preto je uvedené tvrdenie žalobcu za manipulatívne a skresľujúce. Žalobca
mal vedomosť o existencii obsahu daných faktúr, pretože žalobca mal podľa ustanovenia § 76 ods. 1
Zákona o dani z pridanej hodnoty povinnosť uchovávať kópie týchto dovozných faktúr, či vývozných
dokladov a to po dobu 10 rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú. Preto nebolo nevyhnutné,
aby tieto faktúry, ktoré sa týkajú aj samotného žalobcu, boli predkladané opätovne žalobcovi. Žalovaný
uviedol, že podstatné v tomto konaní je to, že žalobca nepopieral žalovaným uvedené množstvo
uskladneného hnojiva Amofos 15.030,26 ton, preto súd prvej inštancie považoval tieto skutkové
tvrdenia strán sporu za nesporné. Ak žalobca v odvolaní poukázal na ignorovanie námietky sudcovskej
koncentrácia konania podľa § 153 C.s.p., ktorú vzniesol žalobca na pojednávaní dňa 4.9.2019, žalovaný
k tomu udáva, že o tejto námietke nebolo potrebné rozhodovať, súd rozhoduje len o návrhu na



vykonanie dôkazu s námietkou sudcovskej koncentrácie. Procesný inštitút - sudcovská koncentrácia nie
je inštitút, ktorý má prispieť náležitému objasneniu veci, o ktorom by mal súd rozhodovať. Ďalší argument
žalobcu, že JUDr. Michal Treščák je iba údajným substitučným právnym zástupcom, že k doloženiu
substitučnej plnej moci došlo ešte v deň pojednávania a dodatočne doloženie písomného substitučného
splnomocnenia na pojednávaní dňa 30.10.2019 nie je v súlade s § 161 C.s.p., pretože ide o odstrániteľnú
vadu.

41. Žalovaný k ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, ktorý uviedol žalobca, že konanie má inú vadu, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci spočívajúcu v tom, že povolenie na prevádzkovanie
colného skladu neslúži na to, aby v obchodnoprávnom vzťahu si žalovaný svojvoľne a automaticky
odpočítaval manipulačnú stratu, nepovažuje žalovaný za dôvodný odvolací dôvod. Žalovaný uviedol, že
zásadne platí požiadavka aby orgány verejnej moci rozhodovali o rovnakých otázkach rovnako, na čo
poukázal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí v ods. 70. odôvodnenia svojho rozhodnutia a
taktiež Krajský súd v Košiciach v skoršom zrušujúcom uznesení v ods. 27. odôvodnenia, keď uviedol,
že zásadne platí požiadavka, aby orgány verejnej moci rozhodovali o rovnakých otázkach rovnako a
preto je žiaduce, aby súd v zásade vyhádzal z rozhodnutí na to kompetentných orgánov, čo vyplýva z
Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku k ustanoveniu § 193 na str. 736 tohto komentára,
o viazanosti súdov inými rozhodnutiami.

42. Žalovaný uviedol, že za zavádzajúce považuje aj tvrdenie žalobcu, že predmetom konania nebol
schodok na tovare za obdobie rokov 2004 až 2010, ale len za rok 2011. Toto tvrdenie nie je možné,
pretože v konaní bolo jednoznačne preukázané, že skutočný stav v roku 2011 sa nezhodoval so stavom
evidenčným. Preto tvrdenia o vzniku schodku len v roku 2011 bolo vyvrátené aj výpoveďou Ing. Q.
(konateľa žalobcu), ktorý potvrdil, že dovezený tovar nevážil, bol v množstve uvedenom vo faktúrach,
ktoré boli prílohou Colných deklarácií, pričom strany nerobili odpisy a nerobili sa ani inventúry skutočného
zostatku na sklade. Preto schodok nemohol vzniknúť len na základe evidencie tovaru z roku 2011,
pretože skutočné množstvo tovaru na začiatku roku 2011, nebolo možné zistiť.

43. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, žalovaný uviedol, že s týmto odvolacím dôvodom žalobca spája problematiku uznania záväzku,
ku ktorému malo podľa neho dôjsť prostredníctvom písomného uznania záväzku zo strany žalovaného.
Žalovaný uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v ods.
94. odôvodnenia napadnutého rozsudku aj uznesenia Krajského súdu v Košiciach ods. 48. odôvodnenia
tohto uznesenia, podľa ktorých, z listín, ktoré predložil žalobca nepochybne vyplýva len to, že žalovaný
uznáva vzniknutý schodok ale len v rozsahu po odpočítaní manipulačných strát, teda nie v celej
žalobcom vyčíslenej sume, a úmyslom žalovaného nebolo uhradiť celý žalobcom uplatnený schodok.
Nevyplýva to ani z e-mailu z 8.2.2012. Preto nemožno ani z úhrady, ktorú vykonal žalovaný vo výške
10.000,00 eur pre žalobcu, vyvodiť záver, že žalovaný tým uznáva zvyšok uplatnenej pohľadávky
žalobcu. Táto úhrada nebola vykonaná ani vo výške, ani v lehote určenej žalobcom v liste z 2.3.2012.
Preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu.

44. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že trvá na všetkých uplatnených odvolacích dôvodoch
uvedených v odvolaní. K odvolaciemu dôvodu, že na poslednom pojednávaní absentovala plná moc,
uviedol, že nejde o neodstrániteľný nedostatok konania, ale žalobca tvrdil v odvolaní, že tento nedostatok
nebol rozhodnutím súdu prvej inštancie odstránený a súd prvej inštancie napriek tomu vo veci konal
a rozhodol. Preto súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 30.10.2019 mal postupovať podľa § 180
Civilného sporového poriadku a vydať uznesenie o tom, že bude konať v neprítomnosti žalovaného
a jeho právneho zástupcu. Súd prvej inštancie namiesto toho, nezákonne dovolil osobe, od ktorej
nemal v čase konania a rozhodovania za preukázané, že zastupuje žalovaného, aby sa zúčastnila
pojednávania, ústne doplnila záverečnú reč a argumenty, ktoré následne súd prvej inštancie použil
v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca ďalej poukázal na to, že zástupcom žalovaného je
JUDr. Diana Treščáková, PhD., advokátka a JUDr. Michal Treščák, ml., advokát je iba substitútom na
jednotlivý úkon, na ktorý ho právny zástupca žalovaného splnomocnil. Tým, že dodatočne bola doložená
substitučná plná moc pre JUDr. Michala Treščáka, ml. nebola táto vada zákonným postupom súdu prvej
inštancie odstránená, pretože vydaním rozsudku, sa konanie na súde prvej inštancie ukončilo. Týmto
postupom súdu prvej inštancie bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces, čo zakladá odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku.



45. Žalobca ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku účelovo
používa citácie odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/134/2017, ktorým
bol zrušený skorší rozsudok súdu prvej inštancie. Podľa názoru najvyšších súdnych autorít, nie každý
právny názor odvolacieho súdu je možné považovať za záväzný, pretože záväzné je iba také právne
posúdenie, ktoré sa týka riešenia takej právnej otázky, ktorá bola skutočným základom pre zrušenie
pôvodného rozhodnutia. Názory odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení nemali charakter právneho
posúdenia veci, keď pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy nepodriadil zistený skutkový stav.
Po zrušení skoršieho rozsudku súdu prvej inštancie nenastal diametrálne odlišný skutkový a právny stav
oproti predchádzajúcemu stavu pred vydaním prvého rozsudku súdu prvej inštancie, a preto súd prvej
inštancie nemohol druhým rozsudkom zamietnuť žalobu, ak prvým rozhodnutím vyhovel žalobe.

46. Žalobca poukázal na povolenie Colného úradu Michalovce na prevádzkovanie colného skladu
žalovaného, z ktorého v prílohe č. 2 vyplývajú povolené straty, avšak iba v prípade, ak nebol tovar
vyskladnený do 30 dní. Žalovaný nepreukázal, ako bol jednotlivý tovar vyskladňovaný, ale si uplatnil
nárok na prípadné straty za celé obdobie. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný nepoprel tvrdenie žalobcu,
že schodok na uskladnenom tovare vznikol a mohol vzniknúť zásadne len v roku 2011. Žalovaný
iba tvrdí, že skutočné množstvo tovaru nebolo možné na začiatku roku 2011 zistiť, čo však nie je
pravda. Žalovaný každoročne potvrdzoval listinný dôkaz, okrem iného vykonané Potvrdenie o zostatkoch
skladových zásob žalobcu u žalovaného zo dňa 25.1.2011, z ktorého vyplýva, že ku koncu roka 2010
bol zostatok tovaru - hnojiva Amofos v rozsahu 26,51 ton. Žalobca uviedol, že v odvolaní poukázal
na niekoľkonásobné uznanie záväzku, a to písomné uznanie záväzku listinou z 12.1.2012, skutkové
uznanie záväzku e-mailom z 8.2.2012 - vykonaním úhrady 10.000,00 eur a procesné uznanie záväzku
- výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 11.12.2015. Ďalej žalobca poukázal
na to, že žalovaný nepreukázal, že stvrdnutie tovaru nezapríčinil, a preto ho súd nemohol zbaviť
zodpovednosti za tento stvrdnutý uskladňovaný tovar podľa § 533 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka.
Preto žalobca trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu.

47. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že sa
v súdnom spise nenachádza plná moc na vykonávanie úkonov zo strany substitučného zástupcu
žalovaného JUDr. Michala Treščáka, ml., pretože žalovaný dňa 30.10.2019 predložil súdu
plnomocenstvo udelené mu na účasť na pojednávaní konanom dňa 30.10.2019, čím preukázal, že
bol oprávnený zastupovať žalobcu na tomto pojednávaní. Ďalej žalovaný uviedol, že už vo svojich
predchádzajúcich vyjadreniach poukázal na výpovede štatutárnych zástupcov sporových strán, ktorí
zhodne potvrdili, že na sklad žalovaného bolo za celé obdobie od roku 2004 do roku 2011 dovezené
celkové množstvo hnojiva Amofos v objeme prevyšujúcom 15.000,00 ton. Preto námietka žalobcu,
opätovne uvedená ako nová námietka po uplynutí lehoty na odvolanie, že žalovaný nepreukázal rozsah
a tým aj dôvodnosť svojho liberačného dôvodu na náhradu škodu, je irelevantná, na ktorú nie je možné
prihliadať. Ak žalobca tvrdí, že straty na tovare boli povolené len pri skladovaní tovaru do 30 dní od jeho
naskladnenia a po uplynutí tejto doby už nemali byť povolené žiadne straty, žalovaný k tomu udáva, že
úbytky na hnojive Amofos sa týkali prirodzených vlastností tohto hnojiva a manipulačných strát, ktoré
vznikali v súvislosti s manipuláciou s týmto tovarom, bez ohľadu na počet dní skladovania. To znamená,
že po uplynutí 30 dní by nebolo možné uplatňovať tieto manipulačné straty, čo je značne nelogické. Pri
rozhodovaní o výške škody je preto potrebné prihliadať na samotné vlastnosti skladovaného tovaru a
okolnosti pri manipulácii a skladovaní takého tovaru, kedy vznikajú dovolené straty, za ktoré nemôže
niesť zodpovednosť žalovaný ako skladovateľ. Preto uplatnený nárok žalobcu nie je dôvodný a žalovaný
navrhuje potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby.

48. Odvolacia duplika žalovaného bola žalobcovi doručená 26.3.2020. Ďalšie stanovisko
v odvolacom konaní žalobca nepodal.

49. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v napadnutom rozsahu,
ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na
prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie
prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.



50. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa § 379 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

51. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

52. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

53. Žalobca v odvolaní namietal, že v konaní bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, pretože
súd prvej inštancie prihliadal na procesné úkony žalovaného, ktoré v
jeho mene urobil JUDr. Michal Treščák, ml., advokát, ako substitút JUDr. Diany Treščákovej, PhD.,
advokátky, a teda prihliadal na jeho písomné podania a účasť na pojednávaní dňa 30.10.2019, na ktorom
bol vyhlásený napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie.

54. Odvolací súd k tomuto tvrdeniu žalobcu uvádza, že z obsahu spisu - zo zápisnice
o pojednávaní na súde prvej inštancie dňa 17.2.2017 vyplýva, že na tomto pojednávaní bol osobne
prítomný jediný konateľ žalovaného - Q. X. a JUDr. Michal Treščák, ml., advokát na základe substitučnej
plnej moci od JUDr. Diany Treščákovej, PhD. zo dňa 10.12.2015. Na tomto pojednávaní konateľ
žalovaného - Q. X. v úvode pojednávania, priamo do zápisnice o pojednávaní splnomocnil JUDr.
Michala Treščáka, ml., advokáta na zastupovanie žalovaného v tomto konaní, keď výslovne uviedol:
„Splnomocňujem JUDr. Michala Treščáka, ml., advokáta na zastupovanie v tomto spore na celé konanie
až do ukončenia sporu, v konaní budem mať dvoch právnych zástupcov - JUDr. Dianu Treščákovú, PhD.
a JUDr. Michala Treščáka, ml., no všetky listiny žiadam ďalej doručovať JUDr. Diane Treščákovej, PhD.
tak ako doposiaľ“. Takéto zastupovanie strany sporu dvomi advokátmi, umožňovalo v čase udelenia
tohto plnomocenstva dňa 17.2.2017 ustanovenie § 89 a nasl. Civilného sporového poriadku, ktoré
nevylučovalo pluralitu zástupcov strany sporu z radov advokátov. Preto udelenie plnej moci zo strany
žalovaného pre JUDr. Michala Treščáka, ml., advokáta ako pre druhého právneho zástupcu žalovaného
popri JUDr. Diane Treščákovej, PhD. advokátke, bolo možné. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný
odvolal túto plnú moc pre JUDr. Michala Treščáka, ml., advokáta ako svojho druhého právneho zástupcu,
preto všetky procesné úkony v tomto konaní, teda písomné podania aj účasť na pojednávaní mohol v
mene žalovaného realizovať aj JUDr. Michal Treščák, ml., advokát, aj JUDr. Diana Treščáková, PhD.,
advokátka. Preto opätovné udeľovanie substitučnej plnej moci od JUDr. Diany Treščákovej, PhD., pre
JUDr. Michala Treščáka, ml., advokáta, nebolo v tomto konaní nutné. Napriek tomu odvolací súd udáva,
že na pojednávaní konanom dňa 30.10.2019, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, ak by aj
bola pre JUDr. Michala Treščáka, ml., advokáta potrebná substitučná plná moc, jej nepredloženie na
tomto pojednávaní, by odvolací súd považoval za porušenie práva druhej strany sporu, teda žalobcu na
spravodlivý proces len vtedy, ak by túto odstrániteľnú vadu konania žalovaný neodstránil. JUDr. Diana
Treščáková, PhD. dňa 30.10.2019 splnomocnila JUDr. Michala Treščáka, ml., advokáta ako substitúta
na zastupovanie žalovaného v tomto konaní, konkrétne na účasť na pojednávaní dňa 30.10.2019 (čl.
478 spisu). Odvolací súd preto tento odvolací dôvod - nedostatok v zastupovaní žalovaného v konaní,
nepovažoval za preukázaný.

55. Žalobca ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenej peňažnej pohľadávke
žalobcu, titulom náhrady škody napadnutým rozsudkom „prekvapivo diametrálne odlišne“ od svojho skôr
prijatého záveru v skoršom rozsudku zo dňa 17.2.2017 v tomto konaní, keď týmto skorším rozsudkom
žalobe vyhovel a predmetným druhým rozsudkom zo dňa 30.10.2019, súd prvej inštancie žalobu
zamietol.

56. Odvolací súd k tomu udáva, že podľa § 391 ods. 2 C.s.p., potom ako odvolací súd zruší rozsudok
súdu prvej inštancie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vysloví vo
svojom zrušujúcom rozhodnutí. Aj v prejednávanej veci nastala takáto
procesná situácia, ktorá legitímne môže viesť k opačnému rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, ako bolo jeho prvé rozhodnutie. Aj v prejednávanej
veci Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v tomto svojom uznesení č.k. 4Cob/134/2017-339 zo
dňa 30.4.2018 zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a v odsekoch 9. - 53. odôvodnenia tohto svojho
zrušujúceho uznesenia, veľmi podrobne posudzoval súdom prvej inštancie zistený skutkový stav veci,



hodnotil vykonané dôkazy a dospel k záveru, že súd prvej inštancie nerozhodol správne, pretože na
základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, lebo nehodnotil všetky
dôkazy postupom podľa § 191 C.s.p..

57. Po tomto zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, súd prvej inštancie opätovne vo veci vykonával
rozsiahle dokazovanie, ako to vyplýva z č. l. 352 - 450 spisu, a to faktúrami, dodacími listami
skladovaného tovaru, colnými deklaráciami, písomnými vyjadreniami strán sporu, a to písomnými
vyjadreniami žalobcu zo dňa 15.8.2018 a 22.10.2019 a písomnými vyjadreniami žalovaného z 26.9.2018,
11.3.2019, 10.4.2019, 3.9.2019, 4.10.2019, 25.10.2019, 30.10.2019 a na pojednávaniach dňa 4.9.2019
a 30.10.2019, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok. Tak rozsiahle dokazovanie spolu s
realizovaním pokynov odvolacieho súdu, viedli súd prvej inštancie k inému hodnoteniu vykonaných
dôkazov a k inému právnemu záveru o dôvodnosti uplatnenej pohľadávky žalobcu, titulom náhrady
škody na uskladnenom tovare - hnojive Amofos. Odvolací súd preto nepovažoval za dôvodnú ani túto
odvolaciu námietku žalobcu o prekvapivosti rozhodnutia.

58. K ďalšiemu tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 4.9.2019
nerozhodol o žalobcom vznesenej námietke sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 C.s.p. a
pripustil vykonanie dôkazov listinami, ktoré predložil žalovaný priamo na tomto pojednávaní, odvolací
súd udáva:

59. Toto súdne konanie začalo podaním žaloby dňa 22.5.2013, teda za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Od 1.7.2016 je účinný nový civilný sporový predpis, a to zákon č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných
ustanoveniach v § 470 ods. 1 C.s.p. zakotvil, že ak nie je v Civilnom sporovom poriadku ustanovené
inak, platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti dňa
1.7.2016, avšak podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. Ak sa Civilný sporový
poriadok použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku,
nemožno uplatňovať ustanovenie Civilného sporového poriadku o predbežnom prejednaní sporu, o
popretí skutkových tvrdení protistrany a o sudcovskej koncentrácií konania, ak by boli v neprospech
strany. Preto v tejto prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval správne, ak neprihliadal na
žalobcom navrhovanú sudcovskú koncentráciu konania, pretože táto sudcovská koncentrácia konania
by bola v neprospech druhej strany, teda žalovaného. O to viac na túto sudcovskú koncentráciu konania
nemohol súd prvej inštancie prihliadať potom, čo odvolací súd zrušil jeho skorší rozsudok a nariadil mu
vykonať ďalšie dokazovanie.

60. Odvolací súd k odvolacím dôvodom uvedeným v odvolaní žalobcu, týkajúcich sa samotného
hmotnoprávneho nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky
32.641,84 eur s prísl., titulom náhrady škody za schodok na uskladnenom tovare udáva:

61. V konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom ako ukladateľom a žalovaným ako skladovateľom
vznikla Zmluva o skladovaní tovaru podľa § 527 Obchodného zákonníka, na základe ktorej žalovaný
uložil a opatroval vo svojom colnom sklade tovar - hnojivo Amofos pre žalobcu ako ukladateľa. V
konaní nebolo sporné ani to, že skladované hnojivo Amofos bolo do predmetného colného skladu
žalovaného dovážané po železnici vo vagónoch z Ruska, cez colnicu Užhorod - Maťovce. Sporné nebolo
ani to, že žalovaný na sklad prijímal tento tovar po vzájomnej dohode so žalobcom, podľa zhodných
tvrdení vypočutých konateľov žalobcu Ing. Y. Q. a Q. X. na pojednávaní dňa 11.12.2015 bez toho,
aby sa tento tovar vážil a ako doklad o množstve tovaru slúžili faktúry, dodacie listy a nákladné listy,
ktoré vystavil dodávateľ tohto hnojiva. To znamená, že na sklad prijímaný tovar - hnojivo Amofos sa
fyzicky neprevažoval. Žalovaný v konaní nenamietal, že na sklad bolo dodané za celé sporné obdobie
spolupráce žalobcu a žalovaného v období rokov 2004 - 2011 hnojivo Amofos v celkovom množstve
15.030,26 ton, čo vyplýva aj z oznámenia Colného úradu Michalovce zo dňa 23.4.2019. Pohyb tohto
hnojiva na sklade sa evidoval iba na základe účtovných dokladov.

62. Sporné v tomto konaní na súde prvej inštancie aj v odvolacom konaní bolo, či celý predmetný
schodok 85,33 ton na uskladnenom tovare hnojiva Amofos vznikol iba za posledný rok spolupráce
žalobcu a žalovaného v roku 2011, ako to tvrdí žalobca, alebo či za dobu spolupráce 2004 až 2011, ako
to tvrdí žalovaný. Je nesporné, že tento schodok bol zistený pri fyzickej inventúre skladovaného hnojiva



Amofos k 15.12.2011. Žalovaný sa v konaní bránil svojej zodpovednosti za tento schodok tým, že išlo iba
o účtovný schodok, nie reálny po fyzických inventúrach v jednotlivých rokoch trvania zmluvného vzťahu
strán sporu a že nešlo iba o schodok za rok 2011. Žalovaný uviedol, že na jeho strane je liberačný
dôvod, pre ktorý nezodpovedá za tento schodok podľa § 533 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka,
pretože tento schodok na uskladnenom tovare bol spôsobený prirodzenou povahou uloženej veci, teda
hnojivom, ktoré v prašnom stave sa rozpráši, vyparí a vznikajú straty pri jeho manipulovaní, keďže ide
o voľne ložené hnojivo vo vagónoch.

63. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie uvedený v odsekoch 70. a 71.
odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorého žalovaný, ktorý prevádzkoval colný sklad mal
povolenie na prevádzkovanie colného skladu vydané Colným úradom Michalovce dňa 21.12.2001
ako správnym orgánom a v tomto rozhodnutí v prílohe č. 2 k tomuto povoleniu na prevádzkovanie
colného skladu Colný úrad určil normu manipulačných strát skladovaného hnojiva dovážaného
zo zahraničia v rozsahu 0,3 % z objemu a normu prirodzených úbytkov tohto hnojiva Amofos
v rozsahu 0,5 % z celkového objemu. Teda celková norma strát na uskladnenom hnojive Amofos je v
rozsahu 0,8 % z jeho objemu, čo pri celkovom skladovanom tovare 15.030,26 ton za roky 2004 až 2011
predstavuje manipulačnú stratu 0,2 % z 15.030,26 ton v rozsahu 30,06 ton a prirodzený úbytok 0,5 % z
celkového objemu 15.030,26 ton, čo predstavuje 75,15 ton strata. Spolu je teda strata 105,21 ton (30,06
ton a 75,15 ton). To znamená, že schodok na uskladnenom tovare 85,33 ton je v povolenej strate 105,21
ton z celkového uskladneného tovaru.

64. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné tvrdenie žalobcu v odvolaní, že predmetný schodok 85,33 ton
vznikol iba z uskladnenia tovaru dodaného na sklad žalovaného v
roku 2011, ktoré bolo v množstve 1.200 ton, pretože toto tvrdenie nemôže mať reálny základ, pretože by
znamenalo, že za 7 rokov, teda od roku 2004 do roku 2011 z celkového uskladneného množstva hnojiva
Amofos 15.030,26 ton by neexistoval žiadny prirodzený úbytok, ani manipulačná strata, aj keď sám
žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu žalovaného z 29.10.2013 pripustil, že medzi
stranami sporu bola dohodnutá manipulačná strata 0,2 % z rozdielu medzi dodaným a vydaným tovarom
a táto strata mala byť priebežne započítavaná v rokoch 2004 až 2010. Navyše žalobca si v tomto konaní
uplatnil nárok na náhradu škody za schodok na uskladnenom tovare v rozsahu 85,33 ton iba na základe
účtovných dokladov, teda príjmových a výdavkových dokladov, aj keď pri prijímaní tovaru na sklad, sa
tento podľa dohody strán sporu sa neprevažoval, iba sa evidoval podľa dodacích listov od dodávateľov
hnojiva Amofos v Rusku pri jeho naložení na vagóny.

65. Žalovaný svoju obranu v konaní založil na liberačných dôvodoch skladovateľa spočívajúcich
v povahe skladovaného tovaru podľa ustanovení § 533 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka,
poukazujúc na rozhodnutie Colného úradu Michalovce, a to Povolenia na prevádzkovanie colného
skladu zo dňa 21.12.2001, keď pre žalovaného ako colný sklad boli povolené normy manipulačných
strát 0,3 % z objemu skladovaného hnojiva Amofos a normy prirodzených úbytkov 0,5 % z jeho objemu.
Žalobca neuviedol žiadnu alternatívu k tomuto colným úradom určenému rozsahu manipulačných strát
a prirodzených úbytkov. Žalovaný v podstate neakceptoval žiadne prirodzené úbytky ani manipulačné
straty na skladovanom tovare a ani nepreukázal, že by počas obdobia rokov 2004 - 2011 žiadal o
vykonanie fyzickej inventúry skladovaného tovaru a aby bolo priebežne zisťované skutočné množstvo
skladovaného tovaru, a teda priebežné manipulačné straty a prirodzené úbytky na hnojive Amofos.
Žalobca neuviedol, prečo by tento schodok v rozsahu 85,33 ton mal vzniknúť iba v roku 2011 a v
predchádzajúcich rokoch by nemal vzniknúť žiaden schodok. To, že žalobca akceptoval túto stratu 0,8 %,
teda 0,2 % manipulačnú stratu a 0,5 % prirodzený úbytok voľne loženého hnojiva, vyplýva aj zo skladovej
karty zásob hnojiva Amofos v roku 2001, keď žalobca a žalovaný pri skladovaní realizovali fyzickú
inventúru skladovaného hnojiva Amofos a pri každej jednotlivej dodávke automaticky odpočítavali stratu
0,8 % z celkového dovezeného objemu na colný sklad žalovaného. Táto inventúra sa vykonávala
za účasti konateľa žalobcu Ing. Y. Q., ako to vyplýva zo skladovej karty zásob hnojiva Amofos z
predchádzajúceho obdobia v roku 2001 (čl. 248 - 249 spisu). To, že žalobca netrval na fyzickej inventúre
v ďalšom rozhodnom období rokov 2004 - 2011, nemôže byť na ťarchu žalovaného ako skladovateľa a
nemôže viesť k záveru, že za toto obdobie, za ktoré sa nekonala fyzická inventúra nemá byť akceptovaná
norma manipulačnej straty a prirodzeného úbytku hnojiva Amofos podľa rozhodnutia Colného úradu
Michalovce zo dňa 21.12.2001, ktoré žalobca akceptoval pri fyzickej inventúre v roku 2001 (ods. 76.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).



66. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci
a dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaný ako skladovateľ nezodpovedá za schodok na
skladovanom hnojive Amofos, pretože podľa § 533 ods. 2 Obchodného zákonníka preukázal, že tento
schodok bol spôsobený prirodzenou povahou uloženého hnojiva Amofos, a preto správne žalobu o
náhradu škody za tento schodok, ktorý je iba účtovným rozdielom, nie fyzickým schodkom, zamietol.

67. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, ktorým žalobca namietal, že žalovaný uznal uplatnenú pohľadávku
titulom náhrady škody za schodok na skladovanom hnojive Amofos v celej žalovanej sume 32.641,84
eur vo svojom písomnom podaní z
12.1.2012 (čl. 8 spisu), ktoré žalobca považuje za uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka,
odvolací súd udáva tak ako to už uviedol odvolací súd vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení,
že z obsahu tohto písomného podania žalovaného nemožno vyvodiť záver, že žalovaný uznáva
schodok na uskladnenom tovare v rozsahu 83,33 ton v tom zmysle, že uznáva to, že uhradí žalobcovi
náhradu za tento schodok, pretože z tohto písomného podania nie je zjavné, v akom rozsahu uznáva
žalovaný schodok. V tomto písomnom podaní nie je uvedená suma, ktorú uznáva. Je tam uvedené
iba to, že žalovaný uznáva schodok na uskladnenom tovare v rozsahu 83,33 ton bez manipulačnej
straty. Práve spor o nároku na manipulačnú stratu je predmetom tohto sporu, a teda či žalovaný má
liberačný dôvod v dôsledku manipulačnej straty a prirodzeného úbytku skladovaného tovaru, čo bolo
riešené v
tomto konaní. V tomto písomnom podaní žalovaného z 12.1.2012 nie je uvedené, bez akej manipulačnej
straty, v akom rozsahu žalovaný uznáva nárok žalobcu na zaplatenie určitej peňažnej pohľadávky, ktorá
nie je ani v tomto písomnom podaní vôbec vyčíslená. Preto nemožno toto písomné podanie žalovaného
považovať za uznanie uplatnenej peňažnej pohľadávku žalobcu. Aby bolo možné písomné podanie
dlžníka považovať za uznanie peňažného záväzku, musí byť tento peňažný záväzok určený čo do
základu a výšky. Teda základ v tomto písomnom podaní chýba, pretože nie je tam uvedené ani aký
rozsah bez manipulačnej straty žalovaný uznáva a ani nie je uvedená výška dlhu, ktorý žalovaný uznáva
týmto svojim písomným podaním z
12.1.2012. Preto správne súd prvej inštancie vyhodnotil, že toto písomné podanie žalovaného nemožno
považovať za uznanie uplatnenej pohľadávky žalobcu a taktiež za uznanie nemožno považovať to, ak
žalovaný uhradil žalobcovi 10.000,00 eur bez preukázania účelu úhrady tejto sumy, teda že táto úhrada
10.000,00 eur ide na konkrétny predmetný schodok v konkrétnej výške.

68. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie o zamietnutí žaloby ako vecne správny a potvrdil aj výrok o nároku na náhradu trov konania
zo strany neúspešného žalobcu pre úspešného žalovaného.

69. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa
§ 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v
tomto odvolacom konaní úspešný priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu proti
neúspešnému žalobcovi. O výške trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa §
262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

70. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak



bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).