Letecká vojenská nemocnica, a.s.


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/8/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114200579
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7114200579.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov
JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v spore žalobkyne Y. Q., W.. XX.X.XXXX,V., T. X,
zast.j Mgr. Tomášom Kreibikom, advokátom, Košice, Opálová 18 proti žalovanému Letecká vojenská
nemocnica a. s., Košice, Murgašova 1, IČO: 36 601 578, zast. Vojčík & partners s. r. o., Košice, Rázusova
28, IČO: 36 866 563, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. 13Cpr/1/2014-245 z 21.4.2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) žalobu zamietol a priznal žalovanému
právo na náhradu trov konania voči žalobkyni vo výške 100 %.

2. Vychádzal z toho, že žalobkyňa svoju žalobu písomne doplnila dňa 22.4.2014, kde poukázala, že u
žalovaného pracovala od 15.10.1997, teda vyše 16 rokov bez porušenia pracovnej disciplíny a nemala
žiadne napomenutie, nebola ani upozornená na porušovanie pracovnej disciplíny. Cena hodiniek 40
ročných v sume 2 € nie je dôvod na skončenie pracovného pomeru týmto výnimočným spôsobom, keďže
nešlo vo veci o závažné porušenie pracovnej disciplíny. V žalobe žalobkyňa uviedla, že primárka ju stále
ponižovala pred pacientmi a personálom a šikanovala ju, pričom v pracovných vzťahoch sa zakazuje
diskriminácia zamestnancov na pracovisku. V danom prípade nebol zákonný dôvod na skončenie
pracovného pomeru týmto mimoriadnym a výnimočným spôsobom a poukazovala na mieru intenzity
porušenia pracovnej disciplíny, ktorá podľa nej v danom prípade nie je. Žalobkyňa žalobu doplnila dňa
12.5.2014, kde uviedla, že považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné, pretože sa
stará osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, teda o svojho manžela R. Q., pričom podľa Zákonníka
práce zamestnávateľ nemôže skončiť pracovný pomer so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku
osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Aj z tohto dôvodu je preto okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany žalovaného voči žalobkyni podľa žalobkyni neplatné.

3. Žalovaný poukázal ďalej na to, že nie je rozhodujúca hodnota odcudzeného predmetu a ani to,
či išlo o predmet vo vlastníctve žalovaného alebo inej osoby, ktorá bola v priestoroch žalovaného
hospitalizovaná. Práve naopak, skutočnosť, že išlo o predmet vo vlastníctve osoby, ktorá bola u
žalovaného hospitalizovaná ešte viac umocňuje závažnosť konania žalobkyne. Poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.10.2012 spisovej značky 21Cdo/2596/2011, v zmysle
ktorého útok na majetok zamestnávateľa, či už priamy (napríklad krádežou, poškodzovaním, zneužitím a
pod.) alebo nepriamy (napríklad pokusom odčerpať časť majetku zamestnávateľa bez zodpovedajúceho
protiplnenia) predstavuje z hľadiska vymedzenia relatívne neurčitej hypotézy § 68 ods. 1 písm. b)



Zákonníka práce takú významnú okolnosť, že už spravidla sama o sebe postačuje pre záver o porušení
povinnosti zamestnanca vyplývajúcej z právnych predpisov vzťahujúcich sa k nim vykonávanej práci
zvlášť závažným spôsobom. Žalovaný má preto za to, že v danom prípade boli naplnené všetky zákonné
dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou a preto žalobu považoval v celom
rozsahu za neopodstatnenú.

4. Žalobkyňa predložila súdu Preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý bol
vydaný jej manželovi R. Q. dňa 18.6.2013 Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach.
Zároveň žalobkyňa predložila sobášny list vydaný obcou Košická Polianka matričným úradom, ktorým
preukazovala, že s R. Q. uzavrela manželstvo dňa 12.10.1978, že toto trvá a že žijú v spoločnej
domácnosti a ona sa o neho osobne stará. Ďalej žalobkyňa predložila súdu oznámenie Sociálnej
poisťovne pobočka Košice zo dňa 22.6.1998 o priznaní čiastočnej invalidity jej manželovi R. Q.. Z
výpovede žalobkyne súd zistil, že zamestnávateľovi, teda žalovanému neoznámila skutočnosť, že jej
manžel je zdravotne ťažko postihnutý. K tejto výpovedi žalovaný poukázal na to, že týmto porušila
žalobkyňa demonštratívny výpočet povinnosti zamestnancov uvedených v § 81 písm. g) Zákonníka
práce a poukázal na § 17 ods. 3 Zákonníka práce, že neplatnosť právneho úkonu, ak si spôsobí
zamestnanec sám nemôže byť na ujmu zamestnávateľa. Zamestnávateľ nemal možnosť legálnym
spôsobom zistiť, že žalobkyňa sa stará o manžela ako o osobu zdravotne ťažko postihnutú, nemohol
to zistiť zo žiadnej evidencie vzhľadom na ochranu osobných údajov. Žalobkyňa tvrdila, že to, že
jej manžel je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím vedel žalovaný už od roku 2001. Uviedla,
že každý rok musela mzdovej účtovníčke písomne predkladať potvrdenie Sociálnej poisťovne na
ročné zúčtovanie mzdy. Tieto potvrdenia sa nachádzajú u žalovaného na mzdovej učtárni a preto
zamestnávateľ vedel, že jej manžel je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Túto skutočnosť
oznámila aj vrchnej sestre duplicitne a bola každému všeobecne známa. Žalovaný písomne dňa
29.9.2014 k tvrdeniam žalobkyne uviedol, že žalovanému nebola skutočnosť, že manžel žalobkyne je
osobou ťažko zdravotne postihnutou oznámená v roku 2001, nebolo mu doručené rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 22.6.1998 o čiastočnej invalidite manžela žalobkyne. Z prerokovania okamžitého
skončenia pracovného pomeru zamestnanca LVN a. s. predloženého žalovaným súd zistil, že základná
odborová organizácia pri Leteckej vojenskej nemocnici dňa 20.11.2013 na základe žiadosti žalovaného
prerokovala okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou a výbor ZOO nemal
námietky voči okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou. V konaní boli vypočutí
svedkovia Y. L., Y.. R. V., Q. L., T.. Y.. K. H. E. E. Q.. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 11.3.2015 potvrdila,
že odcudzila hodinky, ktoré sú však podľa nej nulovej hodnoty a týmto svojím konaním nespôsobila
žalovanému žiadnu škodu. Nikdy nebola predtým písomne napomínaná na porušenie pracovnej
disciplíny, pričom pre žalovaného pracovala vyše 18 rokov. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení zo
dňa 18.6.2015 uviedla súdu, že je pravdou, že odcudzila hodinky, ktoré však boli bezcenné, ale v danom
prípade išlo o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a mohol žalovaný s ňou skončiť pracovný
pomer iným spôsobom než tým, ktorým skončil, teda daním okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Aj konanie žalovaného nasvedčuje, že sa snažil skončiť pracovný pomer so žalobkyňou dohodou,
pričom takúto dohodu žalobkyňa odmietla. Mohol skončiť teoreticky pracovný pomer so žalobkyňou
aj výpoveďou. Podľa žalobkyne je okamžité skončenie pracovného pomeru výnimočným spôsobom
skončenia pracovného pomeru a žalobkyňa pracovala u žalovaného 18 rokov bez porušenia pracovnej
disciplíny. Hodinky po nebohom pacientovi F. H. sa nachádzali na inšpekčnej izbe, neboli uložené
v trezore a neboli o tejto skutočnosti oboznámení príbuzní nebohého. Preto navrhla žalobkyňa, aby
vzhľadom na spoluzodpovednosť žalovaného a na stav, ktorý nastal po smrti pána H. predložil pokyny
ako sa má v týchto prípadoch postupovať. V danej veci nie je intenzita porušenia povinností na tento
výnimočný spôsobom skončenia pracovného pomeru daná a preto žiadala žalobe žalobkyňa vyhovieť.
Žalovaný predložil súdu Pracovný poriadok žalovaného zo dňa 1.7.2009. Z článku 6 predmetného
pracovného poriadku žalovaného súd zistil, že v bode 1 sa uvádza, čo sa považuje za závažné
porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru. Okrem iného
za závažné porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru
sa považuje najmä krádež, sprenevera respektíve pokus o krádež majetku zamestnávateľa, majetku
iných zamestnancov, pacientov a ostatných. Ako dôkaz, že aj žalobkyňa bola školená a oboznámená
s pracovným poriadkom predložil súdu žalovaný zápis o školení zamestnancov, medzi ktorými je aj
podpis žalobkyne zo dňa 20.5.2013, kedy sa školili s pracovným poriadkom a inými prevádzkovými
poriadkami platiacimi u žalovaného. Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom
skončenia pracovného pomeru. Ide o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý smeruje ku
skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia



zamestnancovi. Zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne,
a to len z dôvodov taxatívne uvedených v zákone. Dôvodom, pre ktorý môže zamestnávateľ použiť tento
výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru je porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom
závažným spôsobom. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi základné povinnosti
zamestnancov uvedené v § 81 a 82 Zákonníka práce. Základnou otázkou, ktorú v tomto konaní súd riešil
bolo to, či žalobkyňa svojím konaním, teda odcudzením náramkových hodiniek patriacich zosnulému
F. H., porušila pracovnú disciplínu menej závažným spôsobom ako to tvrdila žalobkyňa alebo išlo o
závažné porušenie pracovnej disciplíny ako to tvrdil žalovaný. Podľa názoru súdu v danom prípade
odcudzením hodiniek zomrelému pacientovi išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany
žalobkyne, pretože konala v rozpore s oprávneným záujmom žalovaného, ktorý je poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti v Košiciach, k odcudzeniu hodiniek došlo na oddelení dlhodobo chorých. Išlo o
odcudzeniu predmetu, ktorý patril hospitalizovanému pacientovi, ktorý následne zomrel. V prípade nie
je rozhodujúca cena odcudzených hodiniek, ale to, že išlo o predmet, ktorý patril hospitalizovanému
pacientovi, pričom príbuzní pacienta žiadali tieto hodinky po nebohom vydať. Súd posúdil toto konanie
žalobkyne ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Toto konanie je nemorálne, v rozpore s dobrými
mravmi a základnými zásadami zdravotníckej etiky bez ohľadu na hodnotu odcudzených hodiniek. Je
neprípustné, aby zdravotnícky personál odcudzoval majetok patriaci hospitalizovaným pacientom, aby
žalovaný upozorňoval svojich zamestnancov, že nemajú odcudzovať predmety patriace pacientom. V
danom prípade bol poškodený všeobecný kredit žalovaného ako poskytovateľa verejnej zdravotnej
starostlivosti. Ďalšou skutočnosťou, pre ktorú žiadala vysloviť žalobkyňa neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru bolo to, že sa stará o osobu zdravotne ťažko postihnutú a to o svojho
manžela. V konaní však nebolo preukázané, aby túto skutočnosť oznámila zamestnávateľovi, hoci jej
takúto povinnosť ukladá Zákonník práce vo všeobecných povinnostiach O trovách konania súd rozhodol
podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP.

5. V podanom odvolaní žalobkyňa žiadala zmeniť rozsudok a určiť, že skončenie pracovného pomeru
zo dňa 26.11.2013 je neplatné. Priznať náhradu mzdy a priznať trovy konania v rozsahu 100 %.

6. Okrem iného v odvolaní namietala to, že žalobkyňa v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru
sa starala o svojho chorého manžela Jozefa Hricka, ktorý je ťažko zdravotne postihnutou osobou a
to z dôvodu ťažkej operácie chrbtice a je hluchý. Žalobkyňa predložila súdu Preukaz fyzickej osoby s
ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý bol vydaný jej manželovi dňa 18.6.2013. Žalobkyňa predložila
Sobášny list vydaný obcou Košická Polianka matričným úradom, ktorým žalobkyňa preukázala, že s
R. Q. uzavrela manželstvo dňa 12.10.1978, že toto trvá a že žijú v spoločnej domácnosti a ona sa
o neho osobne stará. Žalobkyňa predložila súdu oznámenie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, zo
dňa 22.6.1998 o priznaní čiastočnej invalidity jej manželovi R. Q.. Žalobkyňa, keď robila poriadok na
izbe, našla náramkové hodinky, žalobkyňa náramkové hodinky nechala na inšpekčnej izbe a žalobkyňa
upovedomila dennú sestru, aby ich odovzdala vrchnej sestre alebo do kancelárie.

7. V zmysle ustálene judikatúry Slovenskej republiky jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o
postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny, pričom hodnotenie
intenzity porušenia pracovnej disciplíny ovplyvňuje osoba zamestnanca, resp. funkcia (jej význam),
ktorú zastáva, doterajšie plnenie pracovných povinností, spôsob porušenia pracovných povinností a
situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca
spôsobilo zamestnávateľovi škodu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo
74/2008 zo dňa 29. septembra 2009, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo
17/2011, zo dňa 14. júna 2011, sp. zn. 21Cdo 1252/2002 a pod. .) Žalobkyňa pracovala u žalovaného
od 10.10.1997. Žalobkyňa vykonávala prácu riadne po celú dobu trvania pracovného pomeru. Uvedené
potvrdila i priamo nadriadená, vrchná sestra Q. L., v zmysle ktorej „urobila všetko, čo jej bolo povedané“.
Žalobkyňa svoju prácu vyplývajúcu z pracovného zaradenia vykonávala riadne a svedomito a v súlade
s pokynmi nadriadených.

8. Prvostupňový súd pri určení miery závažnosti konania žalobkyne nebral do úvahy ani porušenia
povinností zodpovednou osobou A. T., t.j. že hodinky po nebohom pacientovi F.. H. sa nachádzali na
inšpekčnej izbe, neboli uložené v trezore, neboli oboznámený príbuzný nebohého. V zmysle ustálenej
judikatúry je potrebné posudzovať intenzitu porušenia pracovnej disciplíny komplexne, t .j. v zmysle
vyššie uvádzaných kritérií a nie je možné izolovať posudzovanie len na niektoré kritérium bez širších
súvislostí.



9. S prihliadnutím na uvedené, t.j. na doterajší riadny výkon práce žalobkyne, dĺžku výkonu práce vyše
16 rokov bez disciplinárneho pokarhania, skutkové okolnosti , dôsledky pre zamestnávateľa, konanie
ďalších zamestnancov zamestnávateľa, máme zato, že konanie žalobkyne nie je porušením pracovnej
disciplíny najvyššej intenzity, t.j. závažným porušením pracovnej disciplíny.

10. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že na tomto oddelení zomrel pacient, pán H., ktorý
mal medzi svojimi osobnými vecami uložené aj náramkové hodinky. Žalobca tieto hodinky zapísal a
odložil na inšpekčnej izbe za účelom ich odovzdania pozostalým. Zhruba mesiac od tejto udalosti,
počas nočnej smeny. Žalobca vzal hodinky zosnulého z inšpekčnej izby a uložil ich do svojej skrinky.
Žalobca tak neoprávnene odcudzil hodinky, ktoré neboli odovzdané príbuzným pána H., k čomu sa aj
pri viacerých príležitostiach priznal viacerým osobám zo svojho pracovného prostredia. S poukazom
na rozsudok Okresného súdu Košice I vydaný pod sp. zn. 13Cpr/l/2014 zo dňa 21.04.2017 (ďalej len
„Rozsudok") Žalovaný nepovažuje za potrebné bližším spôsobom opätovne dokazovať, že k skutku
došlo takýmto spôsobom, a že skutkové okolnosti uvedené v tomto vyjadrení vychádzajú zo zisteného
a preukázaného skutkového stavu prejednanej veci. Žalovaný tento skutok vyhodnotil ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny v súlade s pracovným poriadkom Žalovaného a zákonníkom práce.
Žalovaný sa na tomto mieste a v nasledujúcich bodoch pokúsi stručne zhrnúť prečo kategoricky
odmieta tvrdenia Žalobcu o tom, že hodinky boli bezcenné a nikto o nich nejavil záujem, preto ich
odcudzenie podľa neho nemôže predstavovať závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný je
presvedčený, že v prejedávanom spore nemožno lipnúť na hodnote hodiniek, ktorá bola mimochodom
odhadovaná iba osobami, ktoré nie sú odborníkmi v danej oblasti. Išlo o odcudzenie majetku ťažko
chorej osoby hospitalizovanej v zdravotnej starostlivosti Žalovaného. V tomto prípade nie je rozhodujúca
cena hodiniek, ale je potrebné brať zreteľ aj na ľudský rozmer prejednávaného prípadu. V súvislosti
s hodnotou odcudzených hodiniek Žalovaný opätovne zdôrazňuje prijatý názor, že útok na majetok
zamestnávateľa, či už priamy alebo nepriamy, predstavuje takú okolnosť, ktorá už spravidla sama
o sebe postačuje pre prijatie záveru o porušení pracovných povinností zvlášť závažným spôsobom
[rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.10.2012, sp. zn. 21Cdo/2596/2011]. V prvom
rade je potrebné pripomenúť skutočnosť, že týmto konaním nepochybne došlo k závažnému porušenia
pracovnej disciplíny z dôvodu konania v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce § 81 písm. a), podľa
ktorého je jednou zo základných povinností zamestnanca „povinnosť pracovať zodpovedne a riadne,
plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa
osobitného predpisu," a rovnako aj písm. c), v zmysle ktorého musí „dodržiavať právne predpisy a
ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený". Súd
už bol v súlade s bodom 32. Rozsudku oboznámený so skutočnosťou, že uvedený skutok bol aj
zrejmým porušením interného predpisu zamestnávateľa - pracovného poriadku platného u Žalovaného,
s ktorým bol Žalobca nepochybne oboznámený. Taktiež nemožno opomenúť ani prílohu č. 4 k zákonu č.
578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
- Etický kódex zdravotníckeho pracovníka. Tento kódex bol platný a účinný aj v čase odcudzenia
hodiniek Žalobcom, pričom sa podľa § 27 uvedeného zákona nepochybne vzťahuje aj na prácu Žalobcu.
Podľa jeho ustanovení „Poslaním zdravotníckeho pracovníka je vykonávať zdravotnícke povolanie
svedomito, statočne, s hlbokým ľudským vzťahom k človeku, v súlade s právnymi predpismi. Má
povinnosť vykonávať starostlivosť o zdravie jednotlivca a spoločnosti v súlade so zásadami ľudskosti,
v duchu úcty k ľudskému životu od jeho počiatku až do konca s rešpektovaním dôstojnosti ľudského
jedinca... Zdravotnícky pracovník si musí byť vedomý svojho postavenia, svojej úlohy v spoločnosti
a svojho vplyvu na okolie.". Skutok, ktorého sa dopustil Žalobca je u Žalovaného bezprecedentným
porušením pracovnej disciplíny. Je predsa neprijateľné, aby pacienti, osoby často fyzicky limitované
alebo s obmedzeným vnímaním reality a inými problémami, boli v zariadení, ktoré navštívia v nádeji
nájsť pomoc od kvalifikovaných osôb, vystavení takémuto ohrozeniu a zásahu do ich práv. Nehovoriac
o kategórii dlhodobo chorých pacientov, kde bol hospitalizovaný aj pán H., ktorého hodinky boli
odcudzené, čo nepochybne výrazne poškodilo kredit, dobré meno a povesť Žalovaného. Pacienti
v takomto prípade pochopiteľne majú pochybnosti o dôveryhodnosti personálu Žalovaného, pretože
skutok Žalobcu nepochybne vyslal negatívny signál do spoločnosti umocnený o okolnosť, že sa jedná
o vec, ktorá zostala po zosnulom pacientovi, ktorý sa na lôžku u Žalovaného nachádzal už dlhšiu
dobu. Nemožno prijať argumentáciu Žalobcu v Odvolaní, z ktorého je zrejmý dehonestujúci podtón,
ktorým podáva skutočnosti prípadu zo svojej perspektívy. Žalovaný má zato, že pravidlá slušnosti,
úcty k ľudskej dôstojnosti a elementárne morálne zásady nemusí svojim zamestnancom prízvukovať



alebo ich o nich poučovať. Závažnosť skutku, ktorého sa Žalobca dopustil sa odzrkadľuje aj vo vnímaní
rodín pacientov aj samotných pacientov Žalovaného. Hodinky boli odcudzené zosnulému z oddelenia v
zariadení, poskytujúce zdravotnú starostlivosť. Takéto zariadenia už od nepamäti používajú v očiach ľudí
určitý status pomoci, sú stelesnením priestoru, kde bude pacient vyliečený, zbavený bolesti alebo oňho
v tých najhorších prípadoch bude postarané pri zachovaní jeho dôstojnosti. Je neetické, nemorálne a
neprípustné zneužiť negatívne situácie osôb, ktoré služby takýchto zariadení, medzi nimi aj Žalovaného,
využívajú. Konanie Žalobcu bolo okrem porušenia normatívnych právnych aktov, interných právnych
aktov, porušením aj základným pravidlám slušnosti, etiky a dobrých mravov. S prihliadnutím na dôveru,
ktorú do zdravotníckych pracovníkov pacienti vkladajú, berúc do úvahy, že v prípadoch ťažko chorých
musí pacient dôverovať zdravotníckemu personálu absolútne, je skutok Žalobcu odsúdeniahodným
porušením morálky zdravotníckeho pracovníka. Žalobca sa v Odvolaní vyjadril, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany Žalovaného bolo neplatné, pretože podľa § 68 ods. 3 Zákonníka práce
bol v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru osobou, ktorá sa starala o ťažko zdravotne
postihnutú osobu. Už v konaní na prvom stupni Žalovaný poskytol k tejto otázke plnohodnotné dôvodenie
a vyjadril sa prečo nie je možné aplikovať uvedené ustanovenie na skutkový stav v danej veci. Žalobca
tvrdil, že o skutočnosti, že sa stará o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, Žalovaný vedel už v
roku 2001. Žalovaný je názoru, že uvedené tvrdenie úspešne vyvrátil už v konaní na prvom stupni.
Už len fakt, že príslušný orgán určil, že pán manžel Žalobkyne je zdravotne ťažko postihnutý až dňa
31.12.2001, vypovedá o zavádzajúcej argumentačnej línii prítomnej, ako v celom konaní, tak aj pri
tvrdeniach týkajúcich sa tejto otázky. Napriek tvrdeniam Žalobcu, že každý rok musela Žalovanému
predkladať potvrdenia Sociálnej poisťovne, z ktorých táto skutočnosť bola zrejmá, nemožno s tvrdeniami
Žalobcu súhlasiť a tak je potrebné opätovne spomenúť skutočnosti, ktoré aj Okresný súd Košice I
uviedol v Rozsudku ako preukázané. Z dokumentov týkajúcich sa dávok dôchodkového poistenia v
skutočnosti totižto vyplývalo len to, že pán manžel Žalobkyne bol dôchodca, nie že bol osobou s ťažkým
zdravotným postihnutím, čo by zakladalo dôvod prečo by sa na Žalobkyňu mala aplikovať úprava podľa
§ 68 ods. 3 Zákonníka práce. Čo viac, samotný Žalobca na pojednávaní dňa 11.07.2014 uviedol, že túto
skutočnosť Žalovanému nikdy neoznámil. V dôsledku uvedeného má Žalovaný zato, že neoznámením
tejto pre pracovný pomer, a s ním súvisiacimi právami a povinnosťami, závažnej skutočnosti samotný
Žalobca porušil svoje povinnosti uvedené v § 81 písm. g) Zákonníka práce. Žalobca bol ako zamestnanec
povinný okrem iného „písomne oznamovať zamestnávateľovi bez zbytočného odkladu všetky zmeny,
ktoré sa týkajú pracovného pomeru a súvisia s jeho osobou...". Žalovaný sa tak nemal ako v súlade s
právnym poriadkom SR dozvedieť, že Žalobca sa stará o manžela, ktorý je zdravotne ťažko postihnutým.
Neoznámenie skutočnosti, ktorú sa Žalobca snaží počas celého konania na prvom stupni aj v Odvolaní
snaží prezentovať ako preňho v konaní výhodnú, nemožno v zmysle predchádzajúcich odsekov tohto
vyjadrenia považovať za prijateľnú. Žalobca jej neoznámením porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu
zo Zákonníka práce, pričom to chce premeniť na svoju argumentačnú výhodu, ktorá by mu pomohla
uspieť v konaní. Žalovaný sa nemal odkiaľ, inak ako priamym oznámením Žalobcom, dozvedieť o
tomto statuse, v dôsledku čoho nemožno posúdiť konanie Žalovaného ako v rozpore s relevantnou
právnou úpravou. Žalovaný považuje Žalobcovu argumentáciu použitú v Odvolaní: „Žalobca mal zato, že
Žalovaný o uvedenom informácie má, nakoľko sa uvedeným netajila..." za zavádzajúcu a neprijateľnú.
K danej otázke nie je čo viac čo viac uviesť, v dôsledku čoho zostáva pri tvrdeniach, ktoré k danej
otázke už viackrát poskytol v konaní na prvom stupni a odkazom na skutkový stav potvrdený Okresným
súdom Košice I v Rozsudku. S prihliadnutím na uvedené, Žalovaný je názoru, že v danom prípade
boli naplnené všetky zákonné dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru so Žalobcom a
Odvolanie považuje za zavádzajúce od okolností, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci relevantné. Žalovaný
má za to, že pripustenie výkladu, že protiprávne odcudzenie majetku pacienta zdravotníckeho zariadenia
zdravotníckym personálom, ktoré dokonca vykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu krádeže,
je len menej závažným porušením pracovnej disciplíny, je neprijateľné a neakceptovateľné, nakoľko sa
jedná o taký skutok a porušenie pracovnej disciplíny, ktoré je možné klasifikovať jedine len ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca. Žalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach Rozsudok
Okresného súdu Košice I vydaný dňa 21.04.2017 v konaní vedenom pod sp. zn. 13Cpr/l/2014 ako vecne
správny v plnom rozsahu potvrdil.

11. V ďalšom vyjadrení označenom ako stanovisko zo dňa 22.11.2017 o. i. žalobkyňa uviedla,
že rozsudok je porušením pracovného práva ako aj porušením pracovného poriadku platného u
žalovaného, s ktorým bol žalobca nepochybne oboznámený. Iba príkladné vymedzenie druhov
porušenia pracovnej disciplíny, ktorým nie sú súdy viazané pri posudzovaní stupňa intenzity, pretože
vždy je potrebné zistiť súdom konkrétne okolnosti porušenia pracovnej disciplín y, nemôžu zakladať jej



neúspech v tomto konaní. žalobkyňa pri svojej práci vždy dbala, aby vykonávala zdravotnícke poslanie
svedomito, ku pacientom sa správala ľudsky a bola im vždy podľa možností nápomocná.

12. Vo vyjadrení k stanovisku žalobkyne, žalovaný poukázal v tomto vyjadrení zo dňa 23.1.2018, že
navrhuje potvrdiť rozsudok ako vecne správny, pretože upozornenie na možnosť výpovede podľa §
63 ods. 1 písm. e) zák .č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, sa vyžaduje
pri menej závažnom porušení pracovnej disciplíny, tolerovanie správania sa žalobkyne nebolo možné i
vzhľadom s rizikom pre žalovaného i pre možné prichýlenie budúcich pacientov, zamestnanci na základe
svojvoľnej úvahy nemôžu určovať hodnotu hnuteľnej veci patriacej pacientovi. Žalobkyňa si následne
privlastnila hodinky a potom ich vydala až po určitom čase, keď príbuzní a ich zástupcovia, či pozostalí,
žiadali tieto hodinky vrátiť späť.

13. Odvolací súd postupom podľa § 485 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal
napadnutý rozsudok a spôsobom verejného vyhlásenia rozsudku potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny, pričom sa zhoduje s dôvodmi uvedenými v rozsudku.

14. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným
spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie
veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci
po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp. keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú (§ 220 CSP).

15. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces (konanie) podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod č.460/92
Zb., v znení neskorších ústavných zákonov), Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák.
č. 23/91 Zb.) a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného
oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho
možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie
jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 355 CSP), t. j. aby mohol odvolanie
odôvodniť z hľadiska § 365 ods. 1 CSP, lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje
iba nedostatočné dôvody, v takom prípade strana sporu objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť,
resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím
dôvodom má odvolanie odôvodniť.

16. Žalobkyňa vytýkala právne posúdenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd k tomuto reaguje tak,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej sa aplikuje konkrétna právna norma na zistený
skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa



príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie).

17. V riešenej veci nešlo o mylnú aplikáciu právnych predpisov a súd prvej inštancie vec správne právne
uzavrel, keď žalobu zamietol. V sporovom konaní má strana sporu povinnosť tvrdenia a povinnosť
dôkaznú, to ešte ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Právo
súdu vykonať aj stranami sporu neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možností a
nie povinností, čo sa nezmenilo od účinnosti novej právnej úpravy v procesných predpisoch, zák. č.
160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016.

18. Súd prvej inštancie použil správnu a opodstatnenú argumentáciu ohľadne porušenia pracovnej
disciplíny žalobkyne a jej zotrvanie v pracovnom pomere u žalovaného už nebolo v súlade s právnymi
predpismi, ani s internými predpismi žalovaného.

19. Odvolací súd nebude rozvádzať pri tomto pokuse trestného činu krádeže pracovný poriadok
žalovaného včítane kódexu možného etického správania sa ošetrovateliek, ale považuje záver rozsudku
súdu prvej inštancie za vecne správny.

20. Predovšetkým odvolací súd uzatvára, že žalobkyňa aj žalovaný má právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo
je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú mať význam pre rozhodnutie (nález I.ÚS/46/05).

21. Odvolací súd v zhode s argumentmi súdu prvej inštancie posúdil konanie žalobkyne ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny, bolo to nemorálne a v rozpore s dobrými mravmi a základnými zásadami
zdravotníckej etiky, lebo bez ohľadu na hodnotu odcudzených hodiniek je predsa nemožné, aby
zdravotnícky personál aj pre budúcnosť odcudzoval majetok patriaci hospitalizovaným pacientom, aby
nutne mal následne žalovaný upozorňovať svojich zamestnancov, že nemajú odcudzovať hnuteľné
predmety patriace pacientom (šperky, klenoty, hodinky a podobne). Bol síce poškodený všeobecný kredit
žalovaného ako poskytovateľa verejnej zdravotníckej starostlivosti, ale žalovaný sa vyporiadal s konaním
žalobkyne v súlade s právnymi predpismi.

22. Je treba prisvedčiť vyjadreniu žalovaného zo dňa 23.1.2018, že aj keď sa v replike odvoláva
žalobkyňa na nepatrnú, resp. nulovú hodnotu hodiniek, výška škody má význam len pre trestnoprávne
konanie, keďže naplnenie základnej skutkovej podstaty trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr.
zákon, zák. č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, je potrebné aspoň malá škoda, t. j. škoda
prevyšujúca sumu 266 € podľa prvej vety § 125 ods. 1 Tr. zák., k intenzívnemu porušeniu pracovnej
disciplíny s veľmi nemorálnym konaním za účelom obohatenia došlo.

23. Aplikáciu § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, zák. č. 40/1964 Zb. je treba však aj podporne v
tomto pracovnoprávnom spore použiť, lebo bezdôvodným obohatením podľa § 451 ods. 2 Obč. zák.
je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, hodnota prospechu je nepodstatná, aj
keď žalobkyňa potom vrátila cudziu vec, bez právneho dôvodu si privlastnila túto cudziu vec, obohatila
sa bezdôvodne, konala nedobromyseľne a potom sa k bezdôvodnému obohateniu sama aj priznala,
čo však nemení na tom, že hodiny času, ktoré odbíjali pacientovi, ktorý je už nebohý, mali pre neho
nepochybne aj pre jeho rodinu a pre zástupcov rodiny nesmiernu hodnotu.

24. Odvolací súd potvrdil rozsudok podľa § 387 CSP a zhoduje sa v celom rozsahu s dôvodmi uvedenými
v rozsudku súdu prvej inštancie (§ 390 CSP).

25. Z procesného hľadiska (aj uznesenie NS SR 6Cdo/68/2016 zo dňa 27.4.2017) je treba podľa
ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu poukázať pri neplatnostiach skončení pracovných pomerov,
že ak súd odvolací nezistí vady konania, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia bolo
zachované v tomto spore (II.ÚS/76/07), žalobkyňa neponúkala nové dôkazy, ktoré by zvrátili zistený
skutkový stav a odvolací súd sa ani nemienil odchýliť od zisteného skutkového stavu a ak súhlasí
odvolací súd s právnym záverom súdu prvej inštancie, nemôže napadnuté rozhodnutie zmeniť, je tu
povinnosť podľa § 387 CSP potvrdiť rozsudok prvej inštancie ako vecne správny.



26. Výrok o trovách odvolacieho konania sa odôvodňuje § 396 CSP, lebo aj keď bol úspešný žalovaný,
jeho vyjadrenia už po vyhlásení rozsudku nepovažuje odvolací súd za účelne vynaložené trovy konania,
lebo neobsahovali nové dôkazy, i keď ozrejmili odvolacie dôvody a orientáciu odvolateľa v tomto konaní,
ktorý si bránil len svoje práva.

27. Povinnosť odvolacieho súdu doručovať vyjadrenia k stanoviskám strán sporu alebo stanoviska
na vyjadrenia strán sporu po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie nie je bezbrehá a odvolací
súd nemôže súčasným doručením všetkých týchto vyjadrení aj keď neobsahujú žiadnu argumentáciu,
vyvolávať ďalšie napätie v spore.

28. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.



Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.