MBM-GROUP, a.s.


Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/176/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118241548
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:6118241548.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a
členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu: Transtav s.r.o.,
so sídlom M. R. Štefánika 1250, 050 01 Revúca, IČO: 36 783 633, zastúpeného právnym zástupcom
JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, so sídlom F. X/A, XXX XX R., proti žalovanému: MBM-GROUP,
a.s., so sídlom Hviezdoslavovo nám. 213, 029 01 Námestovo, IČO: 36 740 519, zastúpenému právnym
zástupcom JUDr. Antonom Tabačákom, Ph.D., advokátom, so sídlom Hlavná 82, 027 42 Oravský Biely
Potok, IČO: 42 221 919, v konaní o zaplatenie 3.121,44 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7Cb/20/2018-91 zo dňa 15. augusta 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 7Cb/20/2018-91 zo dňa 15. augusta 2018 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa výroku I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 3.121,44 Eur s úrokom z omeškania 0,1% denne zo sumy:
- 21.407,72 Eur od 01.10. 2013 do 02.10.2013
- 14.407,72 Eur od 03.10.2013 do 19.12.2013
- 11.121,44 Eur od 20.12.2013 do 15.04.2014
- 3.121,44 Eur od 16.04.2014 do zaplatenia
a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- Eur, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Samostatným výrokom II. bolo rozhodnuté, že žalovaný je povinný nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, vyčíslené v uznesení, vydanom po právoplatnosti rozsudku.

2. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na žalobu žalobcu doručenú Okresnému súdu
Banská Bystrica dňa 02.03.2018, ktorou žalobca žiadal vyhovieť žalobe na tom základe, že žalovaný
u žalobcu Objednávkou č. 002/2013-1247 zo dňa 03.04.2013 objednal tovar - kamenivo príslušnej
frakcie (ďalej aj ako „žalobca“, resp. „právny predchodca žalobcu“). Žalobca uviedol v žalobe, že
dodal objednané kamenivo žalovanému, pričom presné množstvo a frakcia boli zadávané žalovaným
operatívne telefonicky. Dohoda medzi zmluvnými stranami neobsahovala osobitné požiadavky na
akosť/vlastnosti kameniva. Podľa žalobcu kamenivo spĺňalo kvalitatívne požiadavky v zmysle STN EN
13242:2002 + A1:2007. Po dodaní tovaru žalobca vystavil faktúru č. 1330013 zo dňa 06.06.2013 na
sumu 21.407,72 Eur s dátumom splatnosti dňa 06.07.2013. Žalobca v žalobe poukázal ďalej na to,
že až po uplynutí vyše mesiaca od dodania kameniva žalovanému, žalovaný listom označeným ako
„Vrátenie faktúry č. 1330020“ zo dňa 15.07.2013 žalobcovi vrátil faktúru s odôvodnením, že ju nie
je možné uznať, pretože vykonané statické zaťažovacie skúšky na konštrukciu násypu nevyhoveli a
predbežným dôvodom mal byť podľa tvrdení žalovaného nadmerne zahlinený materiál (vysoký podiel



jemnej frakcie). Žalobca ďalej uviedol, že aj napriek tomuto žalovaný dňa 10.09.2013 podpísal uznanie
dlhu, a teda uznal, že dlh v čase podpisu existuje, je dôvodný a potvrdil aj jeho výšku. Žalobca reklamáciu
žalovaného neuznal. Mal za to, že ak kamenivo nesplnilo požiadavky laboratória, ktorému žalovaný dal
vzorku kameniva na skúšku, tak toto bolo spôsobené nesprávnym zapracovaním/hutnením kameniva zo
strany žalovaného, za nevhodného počasia, žalovaný hutnil plochu v daždi a zhutnenú plochu nenechal
žalovaný riadne vyschnúť. Neodborný pracovný postup žalovaného podľa žalobcu nemôže byť na
jeho ujmu. Z tohto dôvodu žalobca odmietol akékoľvek tvrdené nároky žalovaného na náhradu škody.
Podľa všeobecných obchodných podmienok reklamácia tovaru podliehala článku 5., podľa ktorého
tovar bolo možné reklamovať pri jeho prevzatí a nie po jeho zapracovaní. Žalovaný bol povinný pri
prevzatí tovaru vykonať jeho obhliadku (čl. 5.2 VOP). Akékoľvek viditeľné a zjavné vady bol žalovaný
povinný reklamovať výhradne len pri preberaní tovaru v mieste dodania tovaru. V súlade s článkom
5.4 všeobecných obchodných podmienok, ak žalovaný nepodá správu o vadách tovaru bezodkladne
po tom, čo sa o nich dozvedel, nemá právo z vád tovaru. Žalobca poukázal na ust. § 427, § 428
Obchodného zákonníka, aj podľa ktorých zákonných ustanovení žalovanému ako kupujúcemu nebolo
možné priznať právo z vád tovaru, ak žalovaný nepodal žalobcovi - predávajúcemu správu o vadách
tovaru bez zbytočného odkladu po tom, čo ich zistil, resp. pri vynaložení odbornej starostlivosti mal
zistiť pri prehliadke. Žalovaný žalobcovi zaslal faktúru č. 13VF0073 na sumu 3.121,44 Eur za náklady
spojené s výmenou štrkovej vrstvy. Žalobca listom zo dňa 13.11.2013 na túto faktúru reagoval, že
neuznáva reklamáciu žalovaného. Jednostranný zápočet žalovaného dokladom zo dňa 13.11.2013
žalobca neuznal, ktorým jednostranným zápočtom uplatnil žalovaný voči žalobcovi pohľadávku, ktorá
vyplývala z faktúry č. 13VF0073 vo výške 3.121,44 Eur. Jednostranný zápočet žalovaného žalobca vrátil
žalovanému dňa 15.11.2013 s vyjadrením, že neuznáva faktúru, ktorá je uvedená v zápočte. Žalobca mal
za to, že žalovaný si nesplnil záväzok a nezaplatil časť faktúry č. 1330013, z ktorej zostáva uhradiť sumu
3.121,44 Eur napriek tomu, že žalovaný so žalobcom dňa 10.09.2013 podpísal uznanie dlhu, v ktorom sa
zaviazal dlh uhradiť v splátkach, preto žiadal žalobe vyhovieť spolu aj s úrokmi z omeškania 0,1% denne
z dlžnej sumy v zmysle dohody a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa
ust. § 369c Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z.z.. Žalobca v
žalobe súčasne uplatnil aj obranu v zmysle ust. § 428 ods. 2 Obchodného zákonníka.

3. V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu bolo uvedené, že vo veci bol vydaný
platobný rozkaz, proti ktorému žalovaný podal odpor, v ktorom namietal, že pohľadávka žalobcu bola
zaplatená formou jednostranného zápočtu pohľadávok zo dňa 13.11.2013. Žalovaný sa bránil námietkou
premlčania, ako aj, že faktúru z ktorej je uplatnená pohľadávka nevedie v účtovníctve.

4. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania za aplikácie ustanovení § 409 ods. 1, § 369 ods.
1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 558, § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka
žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

5. Podľa výsledkov vykonaného dokazovania okresný súd skonštatoval, že žalobca uplatnil voči
žalovanému nárok na zaplatenie 3.121,44 Eur s príslušenstvom na tom základe, že žalovanému podľa
objednávky dodal tovar - kamenivo, za čo mu žalovaný cenu účtovanú faktúrou č. 1330013 zo dňa
06.06.2013 na sumu 21.407,72 Eur s dátumom splatnosti dňa 06.07.2013 v celom rozsahu nezaplatil,
keďže doteraz zostáva na úhradu žalovaným 3.121,44 Eur i napriek tomu, že žalovaný písomne uznal
tento dlh voči žalobcovi a zaviazal sa ho zaplatiť v troch splátkach. Žalovaný nepoprel, že mu žalobca
dodal tovar, že mu žalobca za dodanie tovaru účtoval cenu uvedenú vo faktúre, ktorú doteraz nezaplatil
v sume 3.121,44 Eur a nepoprel ani to, že uznal písomne svoj dlh voči žalobcovi. Žalovaný sa bránil
len tým, že jeho dlh zanikol započítaním pohľadávok úkonom jednostranného započítania zo dňa
13.11.2013, ako aj, že došlo k premlčaniu pohľadávky žalobcu. Okresný súd uviedol, že námietku
premlčania uplatnenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú, ak dňa 10.09.2013 žalovaný uznal písomne
svoj záväzok voči žalobcovi, na základe čoho došlo k začiatku plynutia novej 10-ročnej premlčacej lehoty.
Pokiaľ teda žalobca podal žalobu dňa 02.03.2018, podal ju počas premlčacej lehoty.

6. Okresný súd nevyhodnotil za opodstatnenú obranu žalovaného ani v tom, že by pohľadávka
žalobcu zanikla jednostranným započítaním vzájomných pohľadávok žalovaným, ktoré bolo datované
13.11.2013. Okresný súd uviedol, že sporné bolo, či došlo k platnému započítaniu pohľadávok medzi
žalobcom a žalovaným, pretože žalobca ho neuznal, čo oznámil žalovanému listom zo dňa 15.11.2013. Z
úkonu jednostranného započítania vyplynulo, že žalovaný si k pohľadávke žalobcu započítal pohľadávku
z faktúry č. 13VF0073 na sumu 3.121,44 Eur. Touto faktúrou žalovaný účtoval žalobcovi náklady



spojené s výmenou štrkovej vrstvy. Okresný súd považoval za účelovú obranu žalovaného ohľadne
zániku pohľadávky žalobcu započítaním, pretože v čase uznania dlhu voči žalobcovi dňa 10.09.2013,
žalovanému už bolo známe zamietavé stanovisko žalobcu k jeho reklamácii, ktoré mu žalobca oznámil
listom zo dňa 27.08.2013, pričom žalovaný nepoprel, že toto stanovisko žalobcu obdržal. Ak žalovaný
uznal dlh voči žalobcovi, ktorého súčasťou bol aj uplatnený záväzok, v čase jeho uznania bol uzrozumený
s tým, že žalobca jeho reklamáciu neuznáva a následne vystavenie faktúry na náhradu nákladov, ktoré
podľa tvrdenia žalovaného vznikli z dôvodu, že tovar dodaný žalobcom mal vady, bolo nedôvodné
a poťažne zápočtom takejto neexistujúcej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi nemohlo dôjsť k
zániku pohľadávky žalobcu voči žalovanému. Okresný súd podotkol, že napriek tomu, že žalovaný
mal vedomosť o zamietavom stanovisku žalobcu k faktúre, reklamácii tovaru, aj zápočtu pohľadávok,
ktoré vystavil žalovaný, a to jednak z korešpondencie, ktorá medzi stranami sporu prebehla pred
začatím konania, ako aj zo žaloby, neuviedol žiadne ďalšie tvrdenia, ani nepredložil žiadny dôkaz na
preukázanie dôvodnosti svojho tvrdenia o oprávnenosti vyúčtovania nákladov spojených s odstránením
vád, samotnej reklamácie tovaru a v nadväznosti na to platnosti započítania vzájomných pohľadávok.
Ďalej okresný súd podotkol, že v odpore proti platobnému rozkazu žalovaný uviedol, že faktúru žalobcu,
ktorá sa týka uplatneného nároku, uviedol vo svojom kontrolnom výkaze. Uvedené uviedol na základe
poučenia v platobnom rozkaze, že v odpore okrem vecného odôvodnenia musí uviesť, či faktúru žalobcu
ktorá sa týka uplatneného nároku, uviedol vo svojom kontrolnom výkaze podľa ust. § 78a zákona č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Ak faktúru v kontrolnom výkaze uviedol, na odôvodnenie odporu
musí uviesť také skutočnosti, ktoré závažným spôsobom spochybňujú žalobcom uplatnený nárok a
svoje tvrdenia musí v lehote na podanie odporu osvedčiť listinnými dôkazmi, na ktoré sa odvoláva, inak
sa odpor nepovažuje za vecne odôvodnený. Okresný súd skonštatoval, že napriek tomuto poučeniu
a faktu, že žalovaný uplatnenú faktúru uviedol vo svojom kontrolnom výkaze, žalovaný nepredložil
žiadne tvrdenia a dôkazy na preukázanie tvrdení o zániku pohľadávky žalobcu započítaním. Pokiaľ
žalovaný žalobcom uplatnenú faktúru neevidoval vo svojom účtovníctve, resp. záväzok z nej považoval
za zaniknutý započítaním, bolo potom otázne, prečo vo svojom kontrolnom výkaze uviedol žalobcom
uplatnenú faktúru, keď toto sa podáva podľa stavu ku koncu zdaňovacieho obdobia, v danom prípade
podľa stavu ku koncu roka 2013. Okresný súd vyhodnotil obranu žalovaného za nedôvodnú, z ktorého
titulu žalobe žalobcu vyhovel.

7. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1
CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému trovy konania v rozsahu 100%, ktoré budú vyčíslené v
uznesení vydanom po právoplatnosti rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný. Žalovaný namietal, že za aplikácie
ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP okresný súd dospel podľa vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, ako aj, že rozhodnutie okresného súdu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Žalovaný v odvolaní nepoprel, že Objednávkou č. 002/2013-1247 zo dňa 03.04.2013 objednal
u žalobcu tovar, a to kamenivo príslušnej frakcie. Žalovaný však zvýraznil, že po zapracovaní
kameniva bolo zistené, že toto nevyhovelo vykonaným zaťažovacím a statickým skúškam na konštrukcii
násypu následkom akosti/vlastnosti nezodpovedajúcej požiadavkám laboratória. Po zistení nevhodnosti
kameniva žalovaný okamžite upovedomil žalobcu, a to formou listu označeného ako Vrátenie faktúry č.
1330020 s odôvodnením, že túto nie je možné uznať, ak vykonané zaťažovacie skúšky na konštrukciu
násypu nevyhoveli z dôvodu nadmerne zahlineného materiálu (vysoký podiel jemnej frakcie). Žalobca
vrátenie faktúry žalovaným neuznal. Žalovaný následne žalobcovi zaslal faktúru č. 13VF0073 na sumu
3.121,44 Eur za náklady spojené s výmenou štrkovej vrstvy. Z dôvodu, že žalobca naďalej trval na
neuznaní reklamácie žalovaného, tak žalovaný dokladom zo dňa 13.11.2013 jednostranným zápočtom
započítal svoj záväzok voči žalobcovi s pohľadávkou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť z faktúry č.
13VF0073 vo výške 3.121,44 Eur. Žalovaný nesúhlasil so záverom rozsudku okresného súdu, podľa
ktorého akékoľvek viditeľné a zjavné vady bol žalovaný povinný reklamovať výhradne len pri preberaní.
Na dodanom kamenive sa vady preukázali až pri manipulácii s ním, preto dodaný tovar mal skryté vady,
nie zjavné vady, ktoré pri preberaní nebolo možné spozorovať voľným okom. Žalovaný pri zapracovaní
materiálu postupoval s odbornou starostlivosťou a profesionálnym pracovným postupom. Preto tvrdenie
žalobcu, ktorý spochybňuje postup žalovaného, považoval žalovaný za účelové a nepodložené žiadnymi
relevantnými dôkazmi. Žalovaný zvýraznil, že bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o vadách tovaru,
informoval žalobcu formou vrátenia faktúry. Žalovaný považoval záväzok z faktúry č. 1330013 v sume



3.121,44 Eur za uhradený jednostranným započítaním pohľadávok v zmysle ust. § 580 Občianskeho
zákonníka. Z tohto dôvodu žalovaný nie je povinný zaplatiť žalobcovi okresným súdom priznanú
pohľadávku spolu s príslušenstvom. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie
konanie.

10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Považoval rozsudok okresného súdu za vecne správny.
Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, ktorý uviedol, že po zistení nevhnodnosti kameniva okamžite
upovedomil o tejto skutočnosti žalobcu, a to formou listu označeného ako Vrátenie faktúry č. 1330020
zo dňa 15.07.2013. Z tohto listu vyplýva, že statické zaťažovacie skúšky boli vykonané dňa 10.06.2013,
teda už v tomto období sa žalovaný dozvedel o „vadách“ tovaru. Od tohto dňa potom žalovanému
začala plynúť lehota na bezodkladné podanie správy o vadách tovaru. Pokiaľ žalovaný tieto vady
oznámil až listom zo dňa 15.07.2013, doručeným žalobcovi dňa 17.07.2013, tak podľa žalobcu nebolo
to bez zbytočného odkladu tak, ako to vyžaduje ust. § 428 Obchodného zákonníka. K lehote bez
zbytočného odkladu žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.08.2018, sp.
zn. 2 Cdo 150/2017, v ktorom bolo vyjadrené, že ide o veľmi krátku lehotu, ktorou je mienené
bezodkladné, nemeškajúce, bezprostredné či okamžité konanie smerujúce k splneniu povinnosti či
k urobeniu právneho úkonu alebo iného prejavu vôle, pričom doba trvania lehoty bude závisieť od
okolností konkrétneho prípadu. Ďalej žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.
zn. 26Cob/108/2005 z ktorého rozhodnutia vyplýva, že pod pojmom „bez zbytočného odkladu“ treba
rozumieť lehotu spravidla v trvaní pár dní, no určite nie mesiac. V danej veci boli oznámené vady tovaru
až po viac ako 30 dňoch, to znamená, neboli podľa žalobcu oznámené vady žalovaným včas, t. j. bez
zbytočného odkladu. Podľa žalobcu o vady ani nemohlo ísť, pretože žalovaný si nevymienil v objednávke
konkrétne požiadavky na dodaný tovar, nešpecifikoval podiel jemnej frakcie, a preto mu bol dodaný
štandardný, bežný tovar (kamenivo).

11. Žalobca mal za to, že nemohlo dôjsť k zániku jeho pohľadávky jednostranným započítaním, na
základe faktúry žalovaného č. 13VF0073 na sumu 3.121,44 Eur, za náklady spojené s výmenou štrkovej
vrstvy. Žalovaný dňa 10.09.2013 uznal dlh, v tomto čase mu bolo známe stanovisko žalobcu k jeho
reklamácii, t. j. mal vedomosť, že žalobca reklamáciu žalovaného neuznal a podpisom uznania dlhu
dal žalovaný jednoznačne najavo, že pohľadávka žalobcu je v celom rozsahu oprávnená. Započítanie
preto nie je dôvodné a podľa žalobcu pohľadávka žalovaného voči žalobcovi ani neexistovala, preto
nemohla zaniknúť zápočtom. Ak žalovaný namieta rozsudok okresného súdu v časti „Akékoľvek viditeľné
a zjavné vady bol žalovaný povinný reklamovať výhradne len pri preberaní“ a „ak žalovaný nepodá
správu o vadách tovaru bezodkladne po tom, čo sa o nich dozvedel, nemá právo na náhradu vád z
tovaru“, tak táto časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu predstavuje len argumentáciu žalobcu,
ktorú uplatnil pred okresným súdom a ktorú uviedol okresný súd vo svojom odôvodnení. Podľa žalobcu
pred okresným súdom bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný správu o vadách tovaru žalobcovi
zaslal až po viac ako 30 dňoch, preto v súlade s konštantnou judikatúrou možno dospieť k záveru, že
vady neboli oznámené včas. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť po tom, ako odvolací súd
vyhodnotí odvolacie dôvody žalovaného v rozsahu a v medziach dôvodov podaného odvolania.

12. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Žalovaný naďalej zotrval na podanom odvolaní. Trval
na tom, že po zistení nevhodnosti kameniva bez zbytočného odkladu upovedomil žalobcu o tejto
skutočnosti, a to formou listu označeného ako Vrátenie faktúry č. 1330020. Takisto žalovaný uviedol,
že nemožno striktne určiť, čo sa považuje za oznámenie urobené bez zbytočného odkladu, vzhľadom
na objektívne skutočnosti konkrétneho prípadu. Podľa žalovaného v objednávke boli presne stanovené
hodnoty jednotlivých frakcií kameniva. Žalovaný pri zapracovaní materiálu postupoval s odbornou
starostlivosťou, profesionálnym pracovným postupom a pri výkone činnosti si zadovážil všetky potrebné
dokumenty a informácie. Žalovaný považoval tvrdenia žalobcu o neodbornosti postupu žalovaného za
účelové. Žalovaný mal za to, že jeho záväzok vyplývajúci z časti faktúry č. 1330013 v sume 3.121,44
Eur bol uhradený jednostranným započítaním v zmysle ust. § 580 Občianskeho zákonníka. Žalovaný
zotrval na tom, že okresný súd zistil nesprávne skutkový stav, vydal nesprávne rozhodnutie, ako aj,
že okresný súd dospel k nesprávnym právnym záverom, preto žalovaný zotrval na návrhu zrušenia
rozsudku okresného súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie.

13. K vyjadreniu žalovaného bolo zaslané vyjadrenie žalobcu. Uviedol, že podľa Objednávky žalovaného
č. 002/2013-1247 zo dňa 03.04.2013, žalobca dodal kamenivo žalovanému, pričom objednávka
neobsahovala požiadavku na 9% podielu jemných zŕn. Žalovaný sám uviedol, že predmetné statické



skúšky boli vykonané dňa 10.06.2013, tzn. už v tomto čase žalovaný mal vedomosť o údajnej
nevhodnosti dodaného materiálu a až listom zo dňa 15.07.2013 oznámil žalobcovi, že neuznáva faktúru
z dôvodu, že statické skúšky na konštrukciu násypu nevyhoveli požiadavkám, pretože materiál podľa
žalovaného bol nadmerne zahlinený (vysoký podiel jemnej frakcie). Sporným bola otázka, či žalovaný
oznámil vady žalobcovi bez zbytočného odkladu. Žalobca súhlasil, že tento pojem nie je zákonom
definovaný, a preto treba vychádzať zo súdnej praxe, ako aj okolností prípadu. V zmysle aktuálnej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 150/2017 žalobca poukázal na to, že ide o
veľmi krátku lehotu, ktorou je mienené bezodkladné, nemeškajúce, bezprostredné či okamžité konanie
smerujúce k splneniu povinnosti či k urobeniu právneho úkonu alebo iného prejavu vôle, pričom doba
trvania lehoty bude závisieť od okolností konkrétneho prípadu. Súdna prax je jednoznačná v tom, že
bezodkladne predstavuje približne 7 až 8 dní a v danej veci to bolo viac ako 30 dní. Preto ani s ohľadom
na okolnosti toho prípadu nie je možné túto lehotu považovať za lehotu bez zbytočného odkladu.
Pohľadávka žalobcu nemohla zaniknúť jednostranným započítaním, pretože bola uzavretá dohoda o
uznaní dlhu a o splátkach, ktorú dohodu podľa žalobcu možno považovať za urovnanie sporných práv a
povinností medzi stranami sporu, výsledkom čoho bolo uznanie záväzku žalovaného v celom rozsahu.
Žalobca zotrval na návrhu potvrdenia rozsudku okresného súdu s priznaním trov odvolacieho konania.

14. K vyjadreniu žalobcu sa následne opätovne vyjadril žalovaný. Žalovaný poukázal na to, že síce
skúšky boli vykonané dňa 10.06.2013, avšak protokol o výsledku skúšky bol vystavený až dňa
24.06.2013 a doručený žalovanému niekoľko dní po tomto dátume. Dátum vystavenia protokolu dňa
24.06.2013 je uvedený aj na Protokole o skúške č: 19/2013/ŠD/Z, ktorý tvorí súčasť spisu. Žalovaný
ihneď po doručení Protokolu o skúške č: 19/2013/ŠD/Z listom zo dňa 15.07.2013 oznámil žalobcovi,
že neuznáva faktúru z dôvodu, že statické skúšky na konštrukciu násypu nevyhoveli požiadavkám,
pretože materiál bol nadmerne zahlinený. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu v tom, že by mal
vedomosť o nevhodnosti materiálu už dňa 10.06.2013, pretože v tento deň bol len uskutočnený odber
vzorky a v samotnom Protokole o skúške č: 19/2013/ŠD/Z je uvedené, že skúška bola vykonaná dňa
19.06.2013 a protokol o skúške bol vystavený až dňa 24.06.2013 a následne poštou doručený na sídlo
spoločnosti. Žalovaný sa o vadách dozvedel až po tomto dátume a tieto vady oznámil žalobcovi listom
dňa 15.07.2013, to znamená, bez zbytočného odkladu v zmysle ust. § 428 Obchodného zákonníka.
Žalovaný uviedol, že dodaný tovar - kamenivo mal skryté vady, o ktorých sa žalovaný dozvedel až po
doručení Protokolu o skúške č: 19/2013/ŠD/Z. V rovine námietky premlčania, ktorú uplatnil žalovaný,
okresný súd postupoval v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Okresný súd neuznal námietku
premlčania uplatnenú žalovaným aj napriek tomu, že v konaní nebola preukázaná vedomosť žalovaného
o tom, že uznáva premlčaný dlh, keď ako osoba neznalá práva ani nevedel, čo presne tento inštitút
znamená a aké má právne dôsledky a už vôbec nevedel, že podpisom uznania začína plynúť nová
premlčacia doba. Dohoda o uznaní dlhu nie je opatrená dátumom podpisu zo strany žalovaného, a
preto je sporné, kedy ju žalovaný podpísal. Dátum podpisu oboma stranami je potrebný na určenie
plynutia novej 10 - ročnej premlčacej doby. Obsah dohody o uznaní dlhu formuloval výlučne žalobca
bez toho, aby bol so žalovaným dojednaný. Žalovaný ako dlžník nevedel o premlčaní dlhu, preto
uznanie záväzku nemá právne následky predpokladané v ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Žalovaný
žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, pokiaľ bolo rozhodnuté na
základe nesprávnych skutkových zistení a rozhodnutie okresného súdu podľa žalovaného vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Na základe postupu okresného súdu zo dňa 25. júna 2019, ktorý zaslal vyjadrenie žalovaného
žalobcovi, tento sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu. Zdôraznil, že prostriedkami procesného
útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, návrhy na dokazovanie, ktoré ak
neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, tak v odvolacom konaní je možné ich použiť len za splnenia
podmienok v zmysle ust. § 366 CSP. Žalobca zvýraznil, že žalovaný v konaní pred okresným súdom
netvrdil, že by mu bol Protokol o skúške č. 19/2013/ŠD/Z doručený po dátume 24.06.2013. Tieto tvrdenia
použil až v odvolacom konaní. Nič žalovanému nebránilo, aby tieto okolnosti uviedol pred okresným
súdom. V zmysle ust. § 365 ods. 3 CSP žalobca poukázal na to, že v odvolacej lehote je žalovaný povinný
vymedziť nielen rozsah, ale aj dôvody podaného odvolania. Z tohto dôvodu nie je možné prihliadnuť
na ďalšie námietky žalovaného, vzťahujúce sa k uplatnenému premlčaniu žalobcovho nároku, ak túto
obranu žalovaný nepoužil v odvolacej lehote. Pokiaľ ide o dohodu o uznaní dlhu, ak by žalovaný nemal
záujem túto podpísať, tak by nedošlo k jej podpísaniu. Odvolanie žalovaného smerovalo proti rozsudku
okresného súdu z dôvodov, že pohľadávka žalobcu zanikla na základe zápočtu a len týmto dôvodom



odvolania je odvolací súd viazaný, a preto žalobca navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne
správny.

16. Okresný súd uznesením č.k. 7Cb/20/2018-155 zo dňa 2. júla 2019, právoplatným a vykonateľným
dňa 09.08.2019 pripustil, aby z konania na strane žalobcu vystúpil Marek Čupka - TRANSTAV, s miestom
podnikania M. R. Štefánika - Tržnica 1250, 050 01 Revúca, IČO: 37 542 532 a na jeho miesto vstúpil
TRANSTAV s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika - Tržnica 1250, 050 01 Revúca, IČO: 36 783 633. Vzhľadom
k tomuto právoplatnému uzneseniu krajský súd ďalej konal s takto zameneným žalobcom.

17. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ustanovenia § 379, §
380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalovaného a verejným vyhlásením rozsudku krajským
súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku
vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere
hlasov 3:0.

18. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/176/2019-172 zo dňa
21.01.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného
uznesenia krajského súdu dňa 10.03.2020 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe
čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

19. Podstatné v danej odvolacej právnej veci je to, že krajský súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania žalovaného obsiahnutými v ním podanom odvolaní (č.l. 97, 98 spisu) a z nich len tými, ktoré
nemali charakter novôt uplatnených až v rámci odvolacieho konania. Tento postup krajského súdu bol
v súlade s ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 364 CSP, podľa ktorého rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania v spojení s
ust. § 380 ods. 1 CSP, podľa ktorého odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. V odvolaní žalovaný
namietal, že žalobcom uplatnená pohľadávka vyplývajúca z faktúry č. 1330013 zanikla jednostranným
úkonom započítania, datovaným žalovaným dňa 13.11.2013, ktorým žalovaný uplatnil pohľadávku voči
žalobcovi vyplývajúcu z faktúry č. 13VF0073 na sumu 3.121,44 Eur. Ďalej v odvolaní žalovaný vo
vzťahu k jednostrannému úkonu započítania uviedol, že ním uplatnená pohľadávka vyplýva z riadneho
a včasného uplatnenia reklamácie, ak podľa neho vady tovaru, a to kameniva dodaného žalobcom,
boli žalovaným uplatnené bezodkladne po tom, čo sa o týchto vadách žalovaný dozvedel. Žalovaný v
odvolaní uviedol, že vady tovaru sa preukázali až pri manipulovaní s ním, pretože išlo o skryté a nie
zjavné vady, ktoré nebolo možné pri preberaní spozorovať voľným okom. Až po zapracovaní kameniva
ako tovaru dodaného žalobcom bolo zistené, že toto nevyhovelo vykonaným zaťažovacím a statickým
skúškam na konštrukcii násypu dôsledkom akosti/vlastnosti nezodpovedajúcej požiadavkám laboratória.
Žalovaný poukázal na to, že dodaný tovar žalobcu bol vadný, pretože vykonané zaťažovacie skúšky
na konštrukciu násypu nevyhoveli z dôvodu nadmerne zahlineného materiálu (vysoký podiel jemnej
frakcie). Podľa žalovaného práve pre vadnosť tohto tovaru dodaného žalobcom vznikli žalovanému
náklady spojené s výmenou štrkovej vrstvy na sumu 3.121,44 Eur, ktoré uplatnil vo faktúre č. 13VF0073,
ktoré náklady ako pohľadávku použil žalovaný na jednostranný zápočet s pohľadávkou žalobcu
uplatnenou v súdnom konaní, a preto mal za to, že vo veci okresný súd nerozhodol správne, a to ani po
skutkovej, ani po právnej stránke. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že pri zapracovaní materiálu postupoval
s odbornou starostlivosťou a profesionálnym pracovným postupom.

20. Krajský súd zvýrazňuje, že odvolacím dôvodom žalovaného bola námietka obrany spočívajúca v
zániku žalobcovej pohľadávky jednostranným úkonom započítania žalovaným datovaným 13.11.2013.
V zákonnej odvolacej lehote žalovaný iné odvolacie dôvody neuviedol. Pokiaľ žalovaný až v ďalších
úkonoch, a to vo vyjadreniach, ktoré boli uskutočnené za aplikácie ust. § 374 CSP, rozširoval svoju
obranu v uvádzaní ďalších odvolacích dôvodov, v označovaní ďalších dôkazov, tak tieto nemohli
tvoriť relevantný základ pre konanie Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho, pretože sa
nejednalo o odvolacie dôvody, ktoré by žalovaný uviedol v zákonnej odvolacej lehote. Z uvedeného
procesnoprávneho stavu vyplýva, že pokiaľ žalovaný až v ďalších úkonoch, vyjadreniach uskutočnených
za aplikácie ust. § 374 CSP rozširoval odvolacie dôvody o posúdenie námietky premlčania okresným
súdom, o včasnosti uplatnenia reklamácie žalovaným podľa dôkazu Protokolu o skúške č. 19/2013/ŠD/
Z, uplatňovanie námietky k úkonu uznania, resp. dohody o uznaní dlhu, tak k týmto, až po odvolacej



lehote vyjadreným odvolacím dôvodom, krajský súd nemohol prihliadať, a preto sa nemohli stať ani
relevantným základom na posudzovanie napadnutého rozsudku okresného súdu.

21. Ďalej krajský súd uvádza, že z odvolacích dôvodov žalovaného vyjadrených v zákonnej odvolacej
lehote, tak ako sú vymedzené v podanom odvolaní žalovaného a vyjadrené aj krajským súdom
v odôvodnení tohto rozsudku vyššie, bolo možné akceptovať len tie, ktoré nemali charakter novôt
uplatnených až v odvolacom konaní v zmysle ust. § 366 CSP, pokiaľ nebol preukázaný žiaden z dôvodov
vyjadrených pod písm. a) až d) tohto zákonného ustanovenia, pre ktorý by bolo namieste, aby sa aj
novotou uplatnenou v odvolacom konaní zaoberal krajský súd.

22. Oboznámením sa so spisovým materiálom bolo zistené, že žalovaný v odpore podanom
proti platobnému rozkazu uvádza, že pohľadávka žalobcu zanikla formou jednostranného zápočtu
pohľadávok dňom 13.11.2013, ďalej, že premlčacia doba je štyri roky, z ktorého titulu žalovaný
vzniesol námietku premlčania a žiadal, aby okresný súd preskúmal, či nedošlo k premlčaniu žalobcom
uplatneného nároku, žalovaný žalobcom uplatnený nárok nevedie v účtovníctve a faktúru žalobcu, z
ktorej bol uplatnený nárok o zaplatenie 3.121,44 Eur, žalovaný uviedol vo svojom kontrolnom výkaze.
Len tieto tvrdenia, resp. túto obranu uviedol žalovaný v konaní pred okresným súdom, ku ktorej
obrane neoznačil žiaden dôkaz. Rovnako žalovaný ani na pojednávaní konanom pred okresným súdom
prostriedky procesnej obrany, dôkazy, oproti tým, ktoré vyjadril v ním podanom odpore datovanom
04.05.2018, nerozšíril.

23. Krajský súd podľa spisového materiálu zistil, že žalovaný bol poučený o sudcovskej ako aj o zákonnej
koncentrácii konania, ktoré poučenie vyplývalo z č.l. 41 spisu a ktoré bolo žalovanému doručené
spolu s vydaným platobným rozkazom, žalobou, ako aj prílohami, čo vyplýva z doručenky na č.l. 59
spisu, podľa ktorej žalovanému ako adresátovi bol doručený zoznam príloh, v ktorom zozname je
vyjadrené aj poučenie, a to v predmete správy, ako aj v zozname príloh, v ktorom zozname poučenie
nasleduje v poradí za Osvedčením o registrácii pre DPH, ktoré osvedčenie je na č.l. 40 spisu, za
ktorým nasleduje poučenie podľa č.l. 41 spisu. Ak žalovaný bol poučený o zákonnej ako aj sudcovskej
koncentrácii konania a až v ním podanom odvolaní uvádza prostriedky procesnej obrany, ktoré nepoužil
v konaní pred súdom prvej inštancie a súčasne nepreukázal žiaden z taxatívnych dôvodov uvedených
pod písm. a) až d) ust. § 366 CSP, tak potom následne až v ním podanom odvolaní tieto uvádzané
prostriedky procesnej obrany nevyjadrené v konaní pred súdom prvej inštancie, nemohli tvoriť relevantný
odvolací dôvod. Uvedený záver krajského súdu sa vzťahuje k obrane žalovaného o zániku žalobcovej
pohľadávky jednostranným úkonom započítania, ak pred súdom prvej inštancie tvrdil bez ďalšieho
zánik pohľadávky žalobcu započítaním datovaným 13.11.2013 a až v odvolacom konaní v podrobnosti
vyjadroval skutkové aj právne okolnosti k pohľadávke, ktorú žalovaný použil na započítanie, ktoré
tvrdenia o včasnosti reklamácie, o charaktere skrytej vady, o odbornosti svojho postupu, o vykonaných
zaťažovacích, statických skúškach neuvádzal pred okresným súdom v rámci svojej procesnej obrany.
Zo strany žalovaného tak v ním podanom odvolaní išlo o novo vyjadrené tvrdenia procesnej obrany,
na ktoré za aplikácie ust. § 366 CSP odvolací súd nemohol prihliadať, naviac, ak k takýmto tvrdeniam
mal žalovaný pred okresným súdom vytvorené podmienky pokiaľ spolu s vydaným platobným rozkazom
boli žalovanému v rámci príloh doručené všetky dôkazy, ktoré tvorili súčasť podanej žaloby žalobcu
v zmysle doručenky pre žalovaného na č.l. 59 spisu, v nadväznosti na to, keď žalobca v žalobe
podrobne uviedol tvrdenia aj k jednostrannému zápočtu žalovaného datovaného 13.11.2013 (č.l. 9
spisu). Žalovaný až v podanom odvolaní namietal charakter vád, ktoré uplatnil pri reklamácii, namietal
spôsob vybavenia reklamácie žalobcom, čo neuplatnil pred okresným súdom, preto za aplikácie ust. §
366 CSP v spojení s ust. § 383 CSP bol krajský súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný
súd. Ak žalovaný až v ním podanom odvolaní namietal rozlišovanie vád uplatnených pri reklamácii ako
vád skrytých, tak k tomuto nebolo možné prihliadnuť a uvedené ani posudzovať zo strany krajského
súdu. Novo tvrdené prostriedky procesnej obrany v rozlišovaní vád a uplatnenej reklamácie žalovaným
ako vád skrytých a ich včasnosti uplatnenia, nebolo možné hodnotiť odvolacím súdom, keďže tieto
neboli uplatnené pred okresným súdom, pokiaľ žalovaný prostriedok procesnej obrany pred súdom prvej
inštancie skoncentroval len do tvrdenia o zániku žalobcovej pohľadávky úkonom započítania.

24. Žalovaný i napriek poučeniu súdom prvej inštancie o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania
nepostupoval v zmysle Čl. 8 CSP, z ktorého vyplýva, že ako strana sporu bol povinný označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto podoprieť aj dôkazmi, a to v súlade s princípom
hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Obrana žalovaného, ktorá voči žalobcovej pohľadávke v podanom



odpore žalovaného bola koncipovaná len zánikom žalobcovej pohľadávky úkonom započítania, bez
ďalších tvrdení a označených dôkazov, nemohla spôsobiť nepriznanie pohľadávky žalobcovi, ak
konkrétne tvrdenia s odkazom na dôkazy žalovaný vo vzťahu k obrane započítania vzniesol až v ním
podanom odvolaní. Žalovaný v konaní pred okresným súdom neuviedol tvrdenia o charaktere vád, resp.
v tom, že malo ísť o vady skryté, z čoho táto skrytosť vád vychádzala, neuviedol tvrdenia o včasnosti
uplatnenej reklamácie, a to i napriek tomu, že žalobca v žalobe, ktorá bola žalovanému doručená
spolu s prílohami k žalobe, podrobne vymedzil uplatnený nárok, ako aj vyjadrenia k úkonu započítania
žalovaným. Žalovaný prostriedky procesnej obrany, ktoré sa týkali hodnotenia vád a lehoty pre včasnosť
ich uplatnenia vyjadril skutočnosťami až v rámci odvolacieho konania, ktoré neuplatnil pred okresným
súdom, preto nemohli predstavovať relevantný odvolací dôvod ani pre konanie a rozhodovanie krajského
súdu. Inými slovami podrobné tvrdenia o započítaní uskutočneného žalovaným dňom 13.11.2013, k
pohľadávke použitej na započítanie, žalovaný uviedol až v ním podanom odvolaní, ktoré za aplikácie
ust. § 366 CSP nemohli byť odvolacím súdom vzaté do úvahy. Ak zo strany žalovaného v ním podanom
odvolaní išlo o novoty v zmysle ust. § 366 CSP, tak následne ani odvolací súd nemal daný zákonný
priestor, cez žalovaným vyjadrené novoty až v odvolacom konaní, k posudzovaniu prijatých záverov
okresného súdu. Za tohto procesnoprávneho stavu potom vo vyvolanom odvolacom konaní mohol byť
rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, pokiaľ
pohľadávka žalobcu nezanikla žalovaným len tvrdenou, avšak nepreukázanou pohľadávkou uplatnenou
úkonom jednostranného započítania.

25. Odvolací dôvod žalovaného spočívajúci v námietke nesprávnych skutkových zistení, ako aj
nesprávneho právneho posúdenia, mohol byť hodnotený len v rámci tých skutkových tvrdení, ktoré použil
žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré neuviedol žalovaný až v ním podanom odvolaní.
Žalovaný bol povinný vyjadriť skutkové tvrdenia, čo pred okresným súdom nesplnil a až po ich vyjadrení
by bolo možné ich podrobiť právnemu posúdeniu.

26. Na základe viazanosti skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie za aplikácie ust. § 383
CSP nebolo sporné, že bol založený záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným, a to v zmysle
Objednávky žalovaného č. 002/2013-1247 zo dňa 03.04.2013, podľa ktorej žalobca, resp. jeho právny
predchodca plnil tovar, ktorého cenu vyúčtoval faktúrou č. 1330013, z ktorej zostatok, a to cena
3.121,44 Eur sa stala predmetom súdneho sporu. V konaní pred okresným súdom sa vo vzťahu k tejto
pohľadávke žalovaný bránil, že zanikla započítaním datovaným 13.11.2013. Žalovaný pred okresným
súdom i napriek podrobnej argumentácii žalobcu v žalobe a doložených dôkazov k obrane započítania,
ktoré uskutočnil žalovaný, neuviedol ďalšie skutkové tvrdenia, ani neoznačil dôkazy na preukázanie
opodstatnenosti ním započítanej pohľadávky. Za takého stavu ak žalovaný pred súdom prvej inštancie
neuplatnil prostriedky, a to konkrétne skutkové tvrdenia s označením dôkazov voči ním uplatnenej
pohľadávke na započítanie, a to pohľadávky 3.121,44 Eur vyplývajúcej z faktúry č. 13VF0073, ktorú
žalobca rozporoval, tak bolo nevyhnutné konštatovať, že žalovaný túto ním uplatnenú pohľadávku na
započítanie nepreukázal. Naviac, došlo k uznaniu dlhu žalovaným, v ktorom je za právneho predchodcu
žalobcu ako veriteľa uvedený dátum 10.09.2013, obsahom ktorého je vyjadrenie, že žalovaný ako dlžník
uznáva dlh, ktorý vznikol z faktúry č. 1330013, a to nedoplatok vo výške 21.407,72 Eur so záväzkom
jeho úhrady v dohodnutých splátkach, ktorý uznaný dlh žalovaným, jeho zostatok tvoril predmet súdneho
sporu. Ani tento úkon uznania dlhu žalovaný v konaní pred okresným súdom nevyvrátil, preto je
nevyhnuté aj z tohto úkonu akceptovať vyplývajúce právne dôsledky, a to v tom smere, že nemohlo dôjsť
k premlčaniu žalobcom uplatnenej pohľadávky práve z titulu uznania dlhu žalovaným. Aj úkon uznania
dlhu bol žalovanému doručený v zmysle doručenky podľa č.l. 59 spisu a ani vo vzťahu k tomuto dôkazu
žalovaný pred súdom prvej inštancie nevyužil prostriedky procesnej obrany, preto v odvolacom konaní aj
z tohto úkonu bolo nevyhnutné vychádzať. Opätovne krajský súd zdôrazňuje rozsah odvolacích dôvodov
žalovaného vyjadrených v zákonnej odvolacej lehote, keď nebolo namietané vyhodnotenie nepremlčania
žalobcom uplatnenej pohľadávky. Pokiaľ žalovaný v neskorších svojich podaniach, a to vyjadreniach
namieta, že pri úkone uznania nebola preukázaná vedomosť žalovaného o tom, že uznáva premlčaný
dlh, tak išlo o obranu žalovaného neuplatnenú v odvolacej lehote.

27. Krajský súd oboznámením sa s odvolaním žalovaného a s jeho následnými vyjadreniami zistil,
že v odvolacej lehote žalovaný nenamietal okresným súdom vyhodnotenú námietku premlčania, ktorú
vzniesol žalovaný. Túto námietku žalovaný uplatnil až po odvolacej lehote, a to vo vyjadrení č.l. 145,
146 spisu, odoslanom 06.06.2019 (rozsudok okresného súdu doručený žalovanému 30.09.2018). Tento
odvolací dôvod žalovaného nebol uplatnený v zákonnej odvolacej lehote. Krajský súd preto nebol



povinný sa touto námietkou žalovaného zaoberať. Je však potrebné zo strany krajského súdu uviesť,
že žalovaný okrem žaloby žalobcu a v nej podrobne vyjadrených skutkových a právnych tvrdení mal
doručené listiny, súčasťou ktorých bol aj úkon uznania dlhu, uzavretý v zmysle ust. § 558 Občianskeho
zákonníka a dohodu o splátkach dlhu datovanú 10.09.2013. Napriek uvedenému sa žalovaný pred
okresným súdom v konkrétnosti nevyjadril k námietke premlčania. V podanom odpore len uviedol, že
dáva do pozornosti skutočnosť, že v zmysle ust. § 397 Obchodného zákonníka je premlčacia doba štyri
roky a tým vzniesol námietku premlčania a súčasne žiadal, aby okresný súd preskúmal, či nedošlo k
premlčaniu žalobcom uplatneného nároku.

28. Okresný súd v napadnutom rozsudku v jeho odôvodnení uplatnenú námietku premlčania žalovaným
posúdil vo väzbe na úkon uznania dlhu uzavretý v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka a dohody
o splátkach dlhu, ktorý úkon bol medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným
ako dlžníkom. K uznaniu dlhu žalovaným došlo 10.09.2013. V tomto úkone uznania dlhu žalovaný
ako dlžník uviedol, že uznáva voči veriteľovi, a to právnemu predchodcovi žalobcu dlh, ktorý vznikol
neuhradením faktúry č. 1330013, nedoplatok vo výške 21.407,72 Eur, so splatnosťou k 06.07.2013.
Vzhľadom k dátumu splatnosti dlhu k 06.07.2013 a jeho uznaniu 10.09.2013 je nepochybné, že v čase
úkonu uznania žalovaným, dlh žalovaného pri tomto dátume splatnosti nemohol byť premlčaný tak,
ako to namietal žalovaný až vo vyjadrení v odvolacom konaní s poukazom na ust. § 558 Občianskeho
zákonníka. Nemožno preto konštatovať, že v čase úkonu uznania dlhu žalovaným by žalovaný uznal
premlčaný dlh a tým následne zákonite ani nemôže byť hodnotená rovina vedomosti alebo nevedomosti
o jeho premlčaní, ak k momentu uznania dlh žalovaného nebol premlčaný. Krajský súd dodáva, že pokiaľ
okresný súd žalovaným vznesenú námietku premlčania v ním podanom odpore hodnotil za aplikácie
ustanovení § 558 Občianskeho zákonníka, tak k uvedenému pristúpil v súlade s tým, čo prejavil
právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaný ako dlžník v úkone, ktorý bol podpísaný právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným, keď toto uznanie bolo uskutočnené s odkazom na ust. §
558 Občianskeho zákonníka. Ak úkon uznania dlhu žalovaným je datovaný 10.09.2013, potom podľa
ust. § 558 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka,
premlčacia doba 10 rokov od úkonu uznania t.j. od 10.09.2013, pri doručení žaloby na okresný súd dňa
02.03.2018 neuplynula a tak pohľadávka žalobcu nemohla byť premlčaná.

29. Krajský súd k námietke premlčania ktorú uplatnil žalovaný nie v rámci odvolacej lehoty v
ním podanom odvolaní, ale až následne vo svojom vyjadrení, považuje za potrebné poukázať na
rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, podľa ktorej na námietku premlčania právnej povahy je
možné nazerať, len ak nevyžaduje doplnenie skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. Inými
slovami, na námietku premlčania uplatnenú sporovou stranou až v odvolacom konaní je možné prihliadať
len potiaľ, ak je možné ju hodnotiť na základe skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Obdo 39/2008, sp. zn. 5 Cdo/120/2009, sp. zn. 5 MCdo/14/2008).
Znamená to, že námietke premlčania bráni len to, aby bola spojená s neprípustným uplatňovaním
nových skutočností a dôkazov. Žalovaný v odvolaní neuplatnil odvolací dôvod premlčania a ani to, že
pri úkone uznania nebol splnený skutkovo-právny predpoklad vedomosti žalovaného o uznaní dlhu,
ktorý podľa žalovaného mal byť v čase uznania premlčaný. Túto námietku ako už bolo uvedené vyššie
žalovaný uplatnil až vo vyjadrení, ktoré nasledovalo za aplikácie ust. § 374 CSP. Žalovaný pri doručení
žaloby žalobcu a k nej doložených listín, včetne úkonu uznania dlhu bol s týmto úkonom pred okresným
súdom oboznámený, o jeho obsahu mal vedomosť, ako aj o dátume 10.09.2013 na tomto úkone, preto
akékoľvek skutkovo-právne námietky viažuce sa k tomuto úkonu mal možnosť uplatňovať pred okresným
súdom. Ak uvedenú zákonnú možnosť žalovaný nevyužil, tak potom v odvolacom konaní sa rovnako ako
aj zo strany okresného súdu vychádzalo z obsahu úkonu uznania dlhu, vyjadreného dátumu 10.09.2013
a skutočnosti, že pri splatnosti dlhu žalovaného 06.07.2013 nevyplynulo, že by k dátumu 10.09.2013
vyjadreného v úkone uznania dlhu žalovaný uznával premlčaný dlh.

30. Ani jeden z v odvolacej lehote uvedených odvolacích dôvodov žalovaného nemal svoju právnu
relevanciu k tomu, aby došlo k zmene napadnutého rozsudku okresného súdu, prípadne k jeho zrušeniu
a vráteniu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok
okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči
žalovanému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov



konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, za aplikácie ust.
§ 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.



Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.