Šoltýs & Korniet, s. r. o.


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/167/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216211100
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1216211100.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: C. L., W.. XX.XX.XXXX, F. F.
X, F., zastúpeného: Mgr. Vierou Poništovou, nar. 02.10.1984, bytom Devínska 3727/9, Martin, proti
žalovanému: Ringier Axel Springer SK, a.s., so sídlom Prievozská 14, Bratislava, IČO: 51 251 761,
zastúpenému: Šoltýs & Korniet, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Račianska 69, Bratislava, IČO:
36 869 694, o ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17. januára 2019, č. k. 9C/134/2016-361, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany
osobnostných práv a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100
%. Po právnej stránke vec posúdil podľa článku 19, 26 ods.1, ods.2, § 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa čl. 10 ods. 1, ods. 2 Dohovoru, podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka a dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná. V prejednávanej veci nebola sporná skutočnosť, že dňa
10.06.2015 o 06:00 hod zverejnil žalovaný na svojom spravodajskom portáli O..E..sk, v časti domáce
správy, článok autorky K. L. L. W.: ". A.W. N., L. L. E. I.. T. A. M. G. Ú..". Nebola tiež sporná skutočnosť,
že v čase publikácie predmetného článku, bol žalobca jediným spoločníkom v obchodnej spoločnosti
L. L..C..I.. L. L. F. X, XXX XX F., K.I.: XX XXX XXX, A. U. I. C. Okresného L. Ž., I.: L., U. Č.. XXXXX/L,
ktorá formou maloobchodných predajní prevádzkuje sieť predajní syrov a mliečnych výrobkov na území
Slovenskej republiky. Spornými boli tvrdenia žalobcu, že žalovaný výrokmi uvádzanými v uverejnenom
článku, a to konkrétne výrokmi: "V. A. N., L. L. E. I.M.."., ". A. M. G. Ú..". E. ". U. A. L. U.ak W.. Ú. G.
C. G. neoprávnene zasiahol (a zasahuje) do práva žalobcu na ochranu osobnosti, do jeho práva na česť
a dôstojnosť, nakoľko týmito výrokmi sa jeho dôstojnosť, vážnosť a česť znížila a súčasne nimi
žalovaný poškodil postavenie žalobcu a jeho uplatnenie v spoločnosti. Žalobca tvrdil tiež, že žalovaný
v predmetnom článku zverejnil o žalobcovi a jeho podnikateľskej činnosti v (jemu patriacej) spoločnosti
L. L..C..I.. klamlivé a zavádzajúce tvrdenia, ktoré nemajú oporu v skutkových zisteniach, pre vyslovenie
uvádzaných nepravdivých hodnotiacich úsudkov neexistuje skutková základňa, ktorá by odôvodňovala
ich opodstatnenosť. Žalobca nebol v rozhodnom období štatutárnym orgánom spoločnosti L. s.r.o., ktorej
praktiky sú predmetom kritiky obsiahnutej v článku, ale iba jej spoločníkom a preto nie
je možné vyvodzovanie zodpovednosti žalobcu za prípadné nevyplácanie miezd, neplatenie odvodov
a porušovania zákazu ilegálne zamestnávať spoločnosťou L. L..C..I.., keď každodenný a bežný chod
spoločnosti s ručeným obmedzením nie je v kompetencií spoločníka, ale iba konateľa spoločnosti. Miera
expresivity vo výrazoch, ktoré použila autorka článku na označenie žalobcu, je v značnom nepomere
k cieľu kritiky. Aktívna vecná legitimácia žalobcu je v predmetnej veci daná tým, že článok obsahuje



hodnotiace výroky o osobe žalobcu, ktoré neoprávnene zasahujú do jeho práva podľa ust. § 11
Občianskeho zákonníka. Žalovaný v konaní všetky tieto uvádzané tvrdenia žalobcu namietal. Vyslovil
názor, že žalobca v priebehu konania neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybnili pravdivosť
informácií uverejnených v článku "V. A. N., L. L. E. I.C.. T. A. M. G. Ú..". Vykonaným dokazovaním mal
za preukázané, že spoločnosť L. L..C..I.. porušovala právne predpisy, a to minimálne tým, že riadne
neuhrádzala dane, sociálne a zdravotné poistenie, čo vyplýva z predložených listinných dôkazov, a to
rozhodnutí Inšpektorátu práce a účtovných závierok spoločnosti L. L..C..I.. za roky 2014, 2015 a 2016.
Čo sa týka namietaných výrokov "V. A. N., L. L. E. I.."., ". A. M. G. Ú.C..". E. ". U. A. L. U. W.. Ú.
G. C. G., v tejto súvislosti sa stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného, že tieto výroky sú uvedené
v titulku a v perexe predmetného článku (t.j. na miestach novinárskeho článku, ktoré majú uviesť a
upútať pozornosť čitateľa na nasledujúci obsah článku). Titulok článku býva preto formulovaný tak, aby
vzbudil záujem čitateľa o samotný článok, perex, t. j. krátky text nasledujúci hneď po titulku pôsobí
ako lákavý úvod samotného článku, pričom spravidla obsahuje zaujímavé informácie, ktoré autor ďalej
rozvádza v jadre článku. Je preto v danej veci nutné zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom, perexom
a vecným obsahom predmetného článku a až po jej posúdení vyvodzovať vo vzťahu k napadnutým
výrokom príslušné právne závery. Nestotožnil sa ani s názorom žalobcu na neprimerane expresívny či
provokujúci charakter sporných výrokov v článku (t.j. výroky "V. A. N.K., L. L. E. I.."., ". A. M. G. Ú..". E.
". U. A. L. U. W.Á.. Ú. G. C. G.). Samotný Ústavný súd Slovenskej republiky i Európsky súd pre ľudské
práva konštatoval, že autor je oprávnený podávanú informáciu zveličiť a prehnať tak, aby vyvolal verejnú
diskusiu a upriamil pozornosť na riešenie určitého spoločenského problému, ktorý spadá do kategórie
verejného záujmu. Mal za to, že za vec verejného záujmu je aj oblasť podnikania, pri ktorom dochádza k
prípadnému porušovaniu právnych predpisov, daňových povinností, neplateniu príspevkov do sociálnej
i zdravotných poisťovní, v dôsledku čoho je (v danom prípade) takéto konanie predmetom kritiky
napríklad na sociálnych sieťach. Konštatoval, že titulok ani perex predmetného článku neoznačuje osobu
žalobcu jeho menom a priezviskom, na základe ktorého by ho bolo možné jednoznačne identifikovať.
A aby si čitateľ tieto osoby navzájom spojil, je nevyhnutné, aby si prečítal aj vecný obsah článku.
Použitie slova "otrokár" v titulku predmetného článku titulok tvorí integrálnu súčasť tohto článku a je
posudzovaný ako celok. Z obsahu článku je zrejmé, že autorka pripisuje porušovanie právnych predpisov
spoločnosti L. L..C..I.. Autorka v tejto súvislosti zvolila expresívny výraz "otrokár", pričom tento vyjadruje
jej subjektívny postoj a hodnotenie. Z použitých vyjadrovacích prostriedkov je zrejmé, že
autorka odsudzuje konanie spoločnosti L., ktorej jediný spoločník sa nemôže od jej nezákonných praktík
dištancovať, nakoľko ako najvyšší orgán spoločnosti mal k dispozícii zákonné prostriedky na to, aby bolo
kritizovanému konaniu predídené, resp. aby od neho bolo upustené a aby bola zabezpečená adekvátna
náprava. Konštatovanie, že žalobca "uniká úradom" je taktiež nevyhnutné posudzovať v organickej
súvislosti so zvyškom článku, z ktorého je zrejmé, že kvôli viacerým porušeniam právnych predpisov
bola spoločnosť žalobcu niekoľkokrát sankcionovaná. Aj výrok, že žalobca sa o vlastných zamestnancov
nestará, je nevyhnutné posúdiť v kontexte zvyšku článku, z ktorého je zrejmé, že spoločnosť žalobcu
už v čase uverejnenia článku dlhovala na odvodoch do Sociálnej poisťovne a pravidelne neplatila
preddavky na poistné do zdravotných poisťovní. Zdôraznil, že žalobca bol v rozhodnom období jediným
spoločníkom spoločnosti L.Á. L..C..I.., vykonávajúci funkciu valného zhromaždenia, a preto musel pri
schvaľovaní účtovných závierok disponovať informáciou, že jeho spoločnosť L.N. L..C..I.. má každý
rok záväzky z pracovnoprávnych vzťahov, neplní si svoje daňové povinnosti a neplatí za svojich
zamestnancov odvody do Sociálnej a zdravotných poisťovní. Ako najvyšší orgán spoločnosti, ktorý riadi
a kontroluje spoločnosť (§ 122 Obchodného zákonníka), mal k dispozícii zákonné prostriedky,
na zjednanie nápravy ak zistí, že jeho spoločnosť neplní riadne a včas svoje zákonné povinnosti a
porušuje právne predpisy. Žalobca však ostával nečinný, čo potvrdila aj konateľka spoločnosti L., čím
žalobca toleroval porušovanie právnych predpisov spoločnosťou L. L..C..I.. Z výsledkov vykonaného
dokazovania vyvodil, že žalobca v konaní nepreukázal žiadne konkrétne dôsledky, ktoré by nastali
v príčinnej súvislosti s uverejneným článkom, resp. s namietanými výrokmi tohto článku. Čo sa týka
žalobcom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy 30.000 eur, konštatoval, že musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti, konkrétnym okolnostiam a povahe skutku, ktorým bola dobrá povesť
poškodená. Treba zohľadniť aj to, či poškodený preukázal, že mu vznikla skutočná finančná strata
alebo škoda. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy je treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, nebolo v konaní zistené, že by bola v značnej
miere znížená dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v spoločnosti tak, ako to ukladá zákon. Naviac
žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal požadovanú výšku, pričom táto pripadá do úvahy iba vtedy, ak
nepostačuje morálna satisfakcia, na ktorú žalobcovi nárok neprislúcha. Ak by aj bola morálna satisfakcia
priznaná, práve v časti nemajetkovej ujmy spočíva dôkazné bremeno na žalobcovi. V tomto smere



žalobca nenavrhol a neoznačil žiadne dôkazy. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené, z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že pre účely
právneho posúdenie oprávnenosti zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti predmetným článkom
je potrebné dôsledne rozlišovať medzi spoločnosťou L. L..C..I.. a žalobcom ako jej spoločníkom, a
že konanie spoločnosti L. L..C..I.. nemožno automaticky stotožňovať s jeho konaním aj keď je 100%-
ným spoločníkom danej spoločnosti. Uviedol, že ak mala byť cieľom predmetného článku kritika a
opis činnosti spoločnosti L. L..C..I.., nevidí dôvod pre použitie výrokov o jeho osobe, ktoré bez pochýb
namierili pozornosť' čitateľov na osobu žalobcu a vyvolajú dojem, že žalobca bol organizátorom a
iniciátorom protiprávneho konania spoločnosti L. L..C..I.., článok neobsahuje ani jeden fakt, ktorý by
tomu svedči], v konaní nebolo žalovaným ani len tvrdené to, že žalobca sa mal aktívne podieľať na
činnosti spoločnosti L. L..C..I.., žalobcovi bola žalovaným vyčítaná len pasivita, keď' neriešil správanie
konateľa a tohto neodvolal, žalobca by považoval za prípustné použitie expresívnejších a zveličujúcich
výrazov týkajúcich sa spoločnosti L. L..C..I.., ak teda mal článok poukazovať a riešiť jej činnosť', ale
nie jeho osoby. Mal za to, že v prípade zverejnenie expresívnych výrazov o jeho osobe nie je splnená
požiadavka, že by sa jednalo o vec patriacu do kategórie verejného záujmu, on nie je verejnou osobou
pokiaľ sa jedná o jeho účasť na podnikaní spoločnosti L. L..C..I.., je súkromnou osobou, majúcou
majetkovú účasť na podnikaní súkromnej spoločnosti, a preto nemožno súhlasiť ani s týmto záverom
súdu prvej inštancie majúcim za následok zamietnutie žaloby. V tejto súvislosti poukázal tiež na
rozpornosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý na jednej strane tvrdí, že výroky nie sú expresívne ani
zveličujúce a na strane druhej uvádza dôvody, pre ktoré je v súlade s právnym poriadkom, to, že sú
tieto výroky expresívne a zveličujúce. Je pravdou, že v dotknutom článku boli opisované výlučne sporné
praktiky spoločnosti L. L..C..I.., daný článok neobsahuje žiadne fakty o jeho osobe, neuvádza sa v ňom,
ako sa mal osobne a reálne podieľať na výkone podnikateľskej činnosti spoločnosti L., ako mal riadiť jej
činnosť a tiež či dával nejaké pokyny konateľke na údajné protiprávne konanie spoločnosti L. L..C..I..;
napriek tomu bol to práve žalobca, kto sa mal správať ako otrokár, nestarať sa o vlastných
zamestnancov a rokov unikať úradom. Mal za to, že ktokoľvek nezainteresovaný by si predmetný článok
prečítal, dospel by bez akýchkoľvek pochybností k záveru, že žalobca je uvádzaný ako osoba výlučne
zodpovedná za opisované protiprávne konanie spoločnosti L. L..C..I.. Je tak nepochybné, že v článku
produkovaná kritika je namierená jednoznačne proti jeho osobe, a nemožno v konečnom dôsledku prijať
záver, že jedná sa o zjednodušenie prípustné právnou úpravou a judikatúrou tak ako to uvádza súd
prvej inštancie, nakoľko toto zjednodušenie má za následok skreslenie skutočnosti. Poukázal na úlohu
a postavenie spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným, v zmysle ktorej spoločník spoločnosti nie
je osobou, ktorá fakticky riadi každodenný a bežný chod spoločnosti s ručením obmedzeným, touto
osobou je konateľ spoločnosti, spoločník vykonáva svoje právomoci v spoločnosti formou výkonu práv
na valnom zhromaždení podľa ust. § 120 Obchodného zákonníka, a preto samotná pozícia
spoločníka spoločnosti nemôže zakladať osobnú zodpovednosť spoločníka za prípadné protiprávne
konanie spoločnosti - na toto reflektuje aj trestný zákon, keď trestnú zodpovednosť vzťahuje v zásade na
konateľov spoločnosti. Nepovažoval za preukázané, že by sa aktívne podieľal na výkone podnikateľskej
činnosti spoločnosti L. L..C..I.. Nespochybňoval, že mohol mat' vedomosť o tom, čo sa deje v spoločnosti,
avšak toto právo kontroly reálne nevykonával, o prípadných porušeniach zákona sa dozvedel až
po zverejnení sporného článku, avšak následne bol zo strany konateľky informovaný, že v článku
zverejnené informácie nie sú pravdivé, ďalej sa tomu nevenoval, ako laik obsahu účtovných závierok a
daňových priznaní nerozumel, dôveroval v plnom rozsahu konateľke spoločnosti, pričom ako uviedol vo
svojom výsluchu, nejednalo sa o jeho podnikanie, na ktorom by mal záujem, bolo to reálne podnikanie
p. S., následkom čoho previedol potom svoj obchodný podiel na pani S., adresa sídla ostala po dohode
s p. S. nezmenená. Zdôraznil, že len v prípade, ak by sa preukázala jeho aktívna účasť na tvrdených
protiprávnych aktivitách spoločnosti L. L..C..I.., bolo by možné takýto zásah do jeho práva na ochranu
osobnosti pripustiť ako dôvodný, nestačí však len potencionálna možnosť, že mal vedieť o dianí v
spoločnosti a mal vyvodzovať dôsledky voči konateľke, a to práve s ohľadom na znenie napádaných
výrokov, ktoré sa týkajú jeho osobne, a nie spoločnosti ako takej. Keďže takáto jeho faktická účasť na
činnosti spoločnosti L.N. L..C..I.. nebola v konaní ani tvrdená ani preukázaná, zastával názor, že zásahy
do jeho práva na ochranu osobnosti neboli dôvodné.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa plne pridržiava svojich predošlých
vyjadrení a podaní, v zmysle ktorých poukázal na skutočnosť, že predmetný sporný článok neobsahuje



žiadne tvrdenia o žalobcovi, ktoré by mohli vyvolať v čitateľovi znevažujúci dojem
a ktoré by boli spôsobilé zásahu do osobnostných práv žalobcu. Predmetným článkom nemohla byť
spôsobená žalobcovi ujma, žalobca na účely predmetného článku nie je dotknutou osobou, a teda
nemohlo byť zasiahnuté do jeho osobnostných práv. Zdôraznil, že článok len stroho konštatuje,
že žalobca v rozhodnom čase bol majiteľom obchodu so syrmi. Novinárske zjednodušenie formou
pripisovania konania spoločnosti jej spoločníkom, ktoré je osobitne chránené v titulkoch článkov, je
novinárskej praxi pomerne častým fenoménom. Titulok článku býva formulovaný tak, aby vzbudil záujem
čitateľa o samotný článok, perex ako krátky text nasledujúci hneď po titulku, slúži ako lákavý úvod
článku a obsahuje zaujímavé informácie alebo otázky, ktoré autor v samotnom jadre článku rozvádza.
Zastával názor rešpektovaný aj ustálenou judikatúrou, v zmysle ktorého je nutné titulok a perex článku
posudzovať v organickej súvislosti so zvyškom novinového článku, pričom až po posúdení všetkých
týchto súčastí v článku vyvodzovať závery k jednotlivým výrokom. Zotrval na tom, že v danom
prípade ide o vec verejného za ujmu, nakoľko autorkou kritizované konanie spoločnosti L. L..C..I.. bolo
predmetom verejných diskusií na sociálnych sieťach, vzbudzovalo záujem širokej verejnosti o informácie
týkajúce sa tejto obchodnej spoločnosti, čo korešponduje s ustálenou rozhodovacou praxou. Zdôraznil
tiež, že autorka použitím expresívneho výrazu "otrokár" vyjadrila svoj subjektívny postoj a hodnotenie
konania spoločnosti L. L..C..I.., po prečítaní celého predmetného článku je zrejmé, že autorka článku
odsudzuje použitými výrazovými prostriedkami konanie spoločnosti L. L..C..I.. Zastával názor, že
neuplatnením práva spoločníka obchodnej spoločnosti na kontrolu konateľa nemôže byť podkladom k
pre zmenšenie zodpovednosti žalobcu za spoločnosť len z dôvodu jeho nezáujmu o chod spoločnosti.
Platné právne predpisy vymedzujú práva a povinnosti spoločníka spoločnosti s ručením obmedzený
a nevyužitie týchto práv, v tomto prípade žalobcom ako jediným spoločníkom, nie je možné pokladať
za jeho exkulpáciu v danom prípade tak, ak sa to žalobca snaží prezentovať. Žalobca sa nemôže
dištancovať od porušovania právnych predpisov spoločnosťou L. L..C..I.., nakoľko ako jediný spoločník
spoločnosti v rozhodnom období, vykonávajúci pôsobnosť valného zhromaždenia, bol orgánom, ktorý
spravuje, riadi a kontroluje tvorbu vôle spoločnosti. Mal za to, že nemôže obstáť ani tvrdenie žalobcu,
že bol len laikom. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal
žiadne konkrétne nedostatky, ktoré by nastali v príčinnej súvislosti s uverejneným článkom. Z uvedených
dôvodov navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.
5. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu
prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu (ods.1). Výkon týchto slobôd, pretože
zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam
alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme (okrem iného) aj ochrany povesti alebo práv iných (ods.2).
6. Podľa čl. 26 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1). Každý má
právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne
vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá).
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4).
7. Právo na slobodu prejavu garantované článkom 26 Ústavy SR nie je absolútne, je totiž obmedzené
tak, ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom
ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na
ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní,
teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým.
8. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena.
9. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
10. Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie
ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom.



11. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému
bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri
rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej
bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej
ponižovaním.
12. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú
požíva pre svoje správania, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti a ktorá
ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.
13. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu
objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby.
Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo
fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať.
Zásah musí byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej
ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie
pôvodcu neoprávneného zásahu.
14. Neoprávnený zásah do osobnosti môže byť spôsobený predovšetkým uverejnením nepravdivých
údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, ďalej uverejnením síce pravdivých
skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne a vyvolávajú
znevažujúci dojem, taktiež údajmi pravdu skresľujúcimi, ktoré samé osebe síce nie sú nepravdivé, ale
sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu viesť ku skresleniu informácie podávanej
verejnosti a v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ vybočujú z hraníc
vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy. Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu
a ako také je možné ich (dajú sa) overiť (dá sa dokázať ich pravdivosť). Hodnotiace úsudky (kritika) sú
vždy subjektívne, lebo sú výrazom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok vynáša. V tomto zmysle neexistuje
a nemôže existovať kritika objektívna. Existuje len kritika vecná a nevecná. Kritika je
vnímaná ako súčasť slobody prejavu a umožňuje odhaľovať negatívne spoločenské javy a nedostatky.
Oprávnená kritika tak predpokladá, že pri nej nie sú prekročené medze vecnej a konkrétnej kritiky a že je
primeraná čo do obsahu, formy a miesta. Vecná kritika vychádza z pravdivých skutočností
(podkladov) a logicky z nich vyvodzuje zodpovedajúce hodnotiace úsudky. Hodnotiaci úsudok musí
byť záverom, ktorý na základe pravdivých skutočností, je možné logicky vyvodiť. Nie je preto možné
považovať za prípustnú (oprávnenú) kritiku takú, ktorá na skutkový podklad vôbec nenadväzuje, resp. zo
žiadneho skutkového podkladu vôbec nevychádza. Konkrétnosť kritiky spočíva v tom, že východiskové
podklady tvoria konkrétne skutočnosti, ktoré musia byť uvedené, aby adresát úsudku mal možnosť
úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor. Kritika je primeraná, keď nevybočuje z medzí nutných pre
dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). Ak kritika nespĺňa uvedené
kritériá, ide o exces, ktorý je potom považovaný za neoprávnený/nedovolený výkon práva kritiky, ktorý
môže byť spôsobilý vyvolať neoprávnený zásah do osobnostných práv. Je na pôvodcovi kritiky, aby
preukázal, že existovala konkrétna okolnosť, ktorá ho oprávňovala na vyslovenie hodnotiacich úsudkov.
15. Pokiaľ ide o kategorizáciu výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, je potrebné
poznamenať, že v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút skutkového
tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu; potom ide o tzv. hybridné výroky; a navyše posudzovaný výrok
musí byť vyhodnotený v širšom kontexte, a teda rozhodujúce bude celkové vyznenie dotknutého prejavu.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že hodnotiaci úsudok požíva z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu
ochranu ako tvrdenie faktov a pre jeho akceptovateľnosť je preto postačujúce, ak má určitý skutkový
základ.
16. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu; ktorým sa domáhal ochrany
pred neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv v súvislosti s uverejnením
nepravdivých a zavádzajúcich tvrdení žalovaným na internetovom portáli O..E..sk H. XX.X.XXXX v
súvislosti s podnikateľskými aktivitami firmy L. L..C..I..; z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov
procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej
obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho posúdenie si zadovážil potrebné
dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové
závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Ustálený skutkový stav tak
umožňoval prijať spoľahlivý záver pre vyvodenie zodpovednosti žalobcu, ako jediného spoločníka
obchodnej spoločnosti L. L..C..I.., za porušovanie pracovnoprávnych predpisov touto spoločnosťou. Vec
posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i
výkladu právnych predpisov a plne korešpondujú aj so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-



aplikačnej praxe, ktorou boli zadefinované základné princípy uplatňované pri riešení kolízie práva na
slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti.
17. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade
nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu s poukazom na skutočnosť, že v
predmetnom článku neboli uverejnené nepravdivé či zavádzajúce tvrdenia, ani neprípustné hodnotiace
úsudky týkajúce sa osoby žalobcu, keď autorka vychádzala z dostupných a preukázateľných
informácií, ktoré boli pravdivé. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by
mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho
hodnotenia, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny
záver nevyplýva.
18. V danej veci bolo nepochybné, že snahou žalovaného bolo v spornom článku upriamiť pozornosť
verejnosti (čitateľa) na skutočnosť, že firma L. L..C..I.., ktorej je žalobca majiteľom ako jej jediný
spoločník, sa nespráva voči svojim zamestnancom v súlade so zákonom a porušuje pracovnoprávne
predpisy; a to s cieľom prispieť k verejnej diskusii týkajúcej sa porušovania pracovnoprávnych
predpisov zamestnávateľmi na ujmu práv zamestnancov, a vyvolať požiadavku na dosiahnutie nápravy
nežiaduceho stavu nielen zo strany kompetentných orgánov, ale aj zo strany žalobcu ako zodpovedného
subjektu. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že sporný článok nepochybne sledoval legitímny
zámer - informovať verejnosť o záležitostiach verejného záujmu.
19. S poukazom na vyššie uvedené správne súd prvej inštancie vzal na zreteľ, že v prípade otázok
verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu a rozširovaniu informácií a myšlienok
za účelom podpory (otvorenej) výmeny názorov o verejne zaujímavých témach. Tlači pri informovaní o
veciach verejného záujmu prináleží privilegované postavenie; súčasťou ktorého je aj možnosť používať
určitú vyššiu mieru preháňania a provokácie; a z toho vyplývajúca vyššia miera ochrany. Ochrana
urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok tvorí súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie
a liberálneho myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť. Na druhej strane však
nemôže byť žalobca vystavený neoprávnenej kritike v podobe agresívnych, znevažujúcich a urážlivých
útokov či nepodložených obvinení.
20. Vzhľadom na to, že žalobca bol známy vo verejnom živote, keď sa verejne prezentoval ako liečiteľ,
mohli sa stať aj jeho podnikateľské aktivity predmetom verejného posudzovania a pri tejto jeho kritike
preto bolo potrebné vychádzať z toho, že u žalobcu sú širšie stanovené hranice kritiky ako u bežného
občana, s tým spojená aj nižšia miera ochrany jeho osobnostných práv.
21. Zo skutkového hľadiska nebolo sporné, že žalovaný vychádzal pri spracovaní článku z verejne
dostupných zdrojov, a to najmä z príspevkov uverejnených na sociálnej sieti S., kde v rámci diskusie
Tabuľa hanby, sa sťažovalo viacero zamestnancov na pracovné podmienky vo firme L.N. L..C..I.. a na
jej praktiky voči zamestnancom. Autorka si overila tieto kritické príspevky na adresu firmy L. dopytom
na inšpektorát práce, o stanovisko ktorého informácie v článku o tom, že firma porušuje
pracovnoprávne predpisy, oprela. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mal dostatočný skutkový základ
pre uverejnenie informácií o firme L. L..C..I.. Z konania vyplynulo, že žalovaný postupoval správne,
pokiaľ poskytol žalobcovi priestor na vyjadrenie, ten však nereagoval.
22. Žalobca tvrdil, že na základe obsahu článku je považovaný za osobu zodpovednú za činnosť firmy L.
L..C..I.. Namietal, že jeho zodpovednosť za porušovanie právnych predpisov nemožno vyvodzovať len
zo skutočnosti, že má status spoločníka spoločnosti L. L..C..I.. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným,
že majetkové prepojenie žalobcu na firmu L. L..C..I.., zakladá jeho zodpovednosť za podnikateľské
aktivity tejto spoločnosti. Z titulu postavenia jediného spoločníka spoločnosti žalobcovi
totiž patrila riadiaca a kontrolná právomoc nad činnosťou firmy, vrátane rozhodovania o osobe konateľa
vykonávaním pôsobnosti valného zhromaždenia ako najvyššieho orgánu spoločnosti. Žalobca sa preto
nemohol dištancovať od porušovania zákona a nekalých praktík zo strany spoločnosti L. L..C..I.. Je
potrebné poznamenať, že bežne; nielen v rámci novinárskej praxe; sa pripisuje konanie spoločnosti jej
majiteľom/spoločníkom, a preto mohol žalovaný osobu žalobcu spájať s vykonávaním podnikateľskej
činnosti L.N. L..C..I.., ktorej bol jediným spoločníkom. Táto zodpovednosť žalobcu je daná bez zreteľa na
to, či sa žalobca aktívne podieľal na riadení firmy, keď aj opomenutie konania, teda nečinnosť, nezáujem
o činnosť firmy a tým tolerovanie porušovania právnych predpisov, zakladá túto jeho zodpovednosť. Je
preto bez významu obrana žalobcu, že nebol aktívne účastný na vedení spoločnosti a na jej každodennej
činnosti, že nemal vedomosť o porušovaní právnych predpisov. Pokiaľ teda bol žalobca v
predmetnom článku vykreslený ako osoba zodpovedná za činnosť firmy L.N. L..C..I.., bolo tak na
pravdivom skutkovom podklade o postavení žalobcu ako jediného spoločníka spoločnosti L. L..C..I.. a z
toho mu vyplývajúcich práv a povinností. Pripisovanie správania firmy voči jej zamestnancom žalobcovi
preto považoval odvolací súd za legitímne.



23. Funkciou (účelom) titulku článku uverejneného v printových médiách je upútať a
zaujať čitateľa tak, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a
urobil si o nich vlastný úsudok. Preto treba aj v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti akceptovať
a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky.
Všeobecný súd rozhodujúci v konaní o ochrane osobnosti musí zohľadniť organickú väzbu medzi
titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom. Pri "izolovanom" posudzovaní by totiž
väčšinu titulkov (nadpisov) uverejňovaných v tlači bolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia
(fakty), hoci skutočným zámerom ich autorov je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov
na článok, ktorý poskytuje informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Bez dostatočného zohľadnenia
organickej väzby medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom spravidla nemožno
dospieť hodnoverne k záveru, že v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo naopak, nepravdivé (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 340/09 z 18. septembra 2012).
24. V nadpise článku uvedené výrazy a spojenia boli použité na stručné a výstižné priblíženie jeho
obsahu, ktorý sa týkal konania spoločnosti L. L..C..I.., v ktorej bol v tom čase žalobca spoločníkom.
Titulok zjednodušenou formou priblížil čitateľovi obsah článku v snahe pritiahnuť jeho
pozornosť, aby si článok prečítal a bližšie sa oboznámil s informáciami, ktoré ho upútali
v nadpise článku a vytvoril si vlastný názor. V danom prípade boli výrazy použité v nadpise primerané,
zodpovedajúce problému bližšie kritizovanému v obsahu článku a neprekročili ani hranice slušnosti. Ako
na to správne poukázal súd prvej inštancie, nadpis v článku nemožno posudzovať izolovane od jeho
celkového obsahu.
25. Expresívne označenie žalobcu ako "otrokára" považoval odvolací súd za adekvátne použité na
vyjadrenie odsúdenia fungovania firmy L. L..C..I.. ako zamestnávateľa a s tým súvisiaceho negatívneho
postoja k osobe žalobcu ako jej výlučného majiteľa. Toto slovo bolo v nadpise použité na súhrnné a
zjednodušené opísanie správania firmy voči jej zamestnancom, pričom zo samotného článku bližšie
vyplýva, v čom konkrétne malo takéto konanie firmy spočívať a kto je 100% vlastníkom tejto firmy. Je
potrebné dodať, že z článku nepochybne vyplýva, že porušovania predpisov sa dopúšťa firma L.; priamo
žalobcovi tak nebolo vyčítané, že porušuje právne predpisy. Výraz "uniká úradom" použila autorka článku
na vyjadrenie skutočnosti, že firma opakovane porušuje právne predpisy. Spojenie "o
vlastných zamestnancov sa však nestará" je vyjadrením skutočnosti, že firma dlhuje na platbách
na poistné do zdravotných poisťovní, na odvodoch do Sociálnej poisťovane, dopúšťa sa nelegálneho
zamestnávania a mešká s výplatou miezd ako i stravného. Z uvedeného vyplýva, že zo strany autora
nešlo v prípade ironických a provokatívnych vyjadrení o osobné samoúčelné urážky.
26. Autorka sa vecne zaoberala nastoleným problémom, téma bola objektívne spracovaná, autorkou
nebol vyslovený; a ani čitateľovi nebol podsúvaný; žiadny taký názor, že by sa žalobca priamo podieľal
na týchto pochybeniach firmy, resp., že by sám konal v rozpore s platnými právnymi predpismi.
27. Podkladom pre hodnotiace úvahy redaktorky bol fakt, že spoločnosť L. L..C..I.. sa opakovane
dopúšťala nelegálneho zamestnávania, dlžila na záväzkoch voči svojim zamestnancom, riadne a
včas nevyplácala mzdy a stravné, neplatila odvody do Sociálnej poisťovne a zdravotných poisťovní.
Autorka článku vynaložila dostatočné úsilie na zistenie informácií potrebných pre kritické spracovanie
témy, jej vyjadrenia neboli prehnane expresívne, zveličujúce, poburujúce či dokonca vulgárne. Údaje
v článku neboli založené na nepravdivých informáciách či nepravdivých obvineniach, resp. nebolo
nimi neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu. Kritický postoj autorky mal teda reálny
a konkrétny skutkový základ, nebol ním prekročený rámec oprávnenej kritiky, ktorú žalobca ako osoba
zodpovedná za konanie obchodnej spoločnosti musel znášať.
28. Súd prvej inštancie tak na základe všetkých relevantných skutočností dôkladne zvážil, či
spornými článkami došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu a dospel k správnemu záveru, že v
danom prípade legitímny záujem na zabezpečení ochrany osobnostných práv žalobcu neprevážil nad
žalovaným sledovaným legitímnym záujmom na informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu.
Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že spornými článkami nebol žalobca
dotknutý na svojich osobnostných právach.

29. Záverom odvolací súd považuje za potrebné dodať, že motívom autorky nebolo znevážiť žalobcu
na úkor objektívneho informovania verejnosti o veciach verejného záujmu. Motívom autora bolo verejne
prezentovať svoj kritický pohľad na pochybenia v činnosti firmy L. L..C..I.. zamestnávajúcej množstvo
zamestnancov. Obsah spisu nedáva spoľahlivý podklad pre záver, že by žalovaný zneužil svoje práva,
že by sledoval výlučne motív žalobcu poškodiť, zdiskreditovať či škandalizovať a že by jeho prvoradým
a jediným zámerom bola snaha o vyvolanie senzácie či pobúrenia, na úkor práv a oprávnených záujmov



žalobcu. V tomto smere zostali tvrdenia žalobcu len v rovine jeho domnienok bez ich
náležitého objektivizovania v konaní.
30. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom namietané tvrdenia
a hodnotiace úsudky boli žalovaným prezentované v rámci zákonom zaručenej slobody prejavu o
záležitostiach verejného záujmu a ich uverejnením nedošlo k neoprávnenému zásahu,
t.j. zásahu objektívne spôsobilému privodiť žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach, keď nedošlo
k uverejneniu takých nepravdivých, zavádzajúcich, difamačných tvrdení či neprípustných hodnotiacich
úsudkov týkajúcich sa jeho postavenia, ktoré by presiahli rámec oprávnenej kritiky, keď forma a miesto
ich verejnej prezentácie boli primerané legitímnemu cieľu (kritizovaným skutočnostiam). Kritikou žalobcu
nedošlo zo strany žalovaného k excesu z výkonu ním realizovaného práva kritiky, ktorý by už nebolo
možné tolerovať v demokratickej spoločnosti. V danom prípade tak prevážil žalovaným sledovaný
legitímny záujem v snahe o dosiahnutie nápravy upozorniť na pracovnoprávnu zodpovednosť žalobcu,
nad legitímnym záujmom žalobcu na zabezpečení ochrany jeho osobnosti.
31. Vzhľadom na to, že v spornom článku neodzneli také informácie, ktoré by boli objektívne spôsobilé
ohroziť alebo poškodiť česť, vážnosť či dobré meno žalobcu na verejnosti, alebo neoprávnene
zasiahnuť do jeho života a spôsobiť mu tak negatívne následky v jeho ďalšej spolupráci s obchodnými
partnermi, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 C.s.p. potvrdil.
32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
33. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).