Základná škola s materskou školou, Vlčany 1547


Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17Cpr/1/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313228307
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká
ECLI: ECLI:SK:OSGA:2015:2313228307.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou HOSŤOVECKOU, v právnej
veci navrhovateľky: H.. G. L., rod. F., nar. XX. X. XXXX, bytom X. č. XXX, zast.: Mgr. Ivica Šišoláková,
advokátka so sídlom 924 01 Galanta, Nová Doba 920/5, proti odporcovi: Základná škola s materskou
školou č. 1547 Vlčany, so sídlom 925 84 Vlčany, IČO: 37 863 673, zast.: BARKOCI law firm, s.r.o., so
sídlom 811 06 Bratislava - Staré Mesto, Námestie Slobody 28, o neplatnosť právneho úkonu, takto

r o z h o d o l :

Súd určuje, že Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 8. 8. 2013, doručené navrhovateľke dňa
27. 8. 2013, je neplatné.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 25.10.2013 domáhala, aby súd určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 27. 8. 2013 je neplatné. Zároveň žiadala, aby súd určil, že
pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom trvá. Ďalej sa domáhala, aby súd zaviazal odporcu
na vrátenie práv navrhovateľky vyplývajúcich z jej pracovnoprávneho pomeru s odporcom do predošlého
stavu jestvujúceho pred neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 27. 8. 2013.
Posledným petitom návrhu sa navrhovateľka domáhala určenia náhrady mzdy v sume priemerného
zárobku odo dňa, keď oznámila odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, kým jej odporca
umožní pokračovať v práci alebo, ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Zároveň si uplatnila
svojim návrhom aj náhradu trov konania.

Svoj návrh odôvodnila tým, že dňa 23. 8. 1990 uzatvorila s odporcom pracovnú zmluvu, na základe
ktorej pracovala ako učiteľka základnej školy s materskou školou vo Vlčanoch. Odporca dňa 8. 8. 2013
pod číslom konania XXX/XXXX vydal písomné oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru
s navrhovateľkou, ktoré bolo navrhovateľke doručené poštou dňa 27. 8. 2013. Ako dôvod skončenia
pracovného pomeru odporca uviedol neospravedlnenú neprítomnosť navrhovateľky na pracovisku v
období od 28. 6. 2013 do 17. 7. 2013. Odporca zistenú neprítomnosť navrhovateľky na pracovisku
v spomenutom čase sám vyhodnotil ako neospravedlnenú absenciu podľa článku 11 ods. 1 písm. b)
Pracovného poriadku pre pedagogických zamestnancov, odborných zamestnancov a nepedagogických
zamestnancov základnej školy a podľa článku 14 ods. 5 písm. l) Pracovného poriadku (neospravedlnená
neprítomnosť zamestnanca v práci v dobe presahujúcej 2 dni v mesiaci). Podľa odporcu tieto závery
sa stali dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákona
číslo 311/2001 Z.z. Tomuto rozhodnutiu odporcu predchádzalo jeho zisťovanie dôvodu neprítomnosti
navrhovateľky na pracovisku. Za týmto účelom ju listom zo dňa 26. 7. 2013 požiadal zdokladovanie
neprítomnosti na pracovisku. Odporca od navrhovateľky dňa 2. 8. 2013 obdržal písomnú odpoveď zo
dňa 30. 7. 2013 podrobným popisom dôvodov jej neprítomnosti. Navrhovateľka v dňoch 28. 6. 2013 až
17. 7. 2013 na svojom pracovisku skutočne nebola prítomná. Ide o obdobie, ktoré podľa vystaveného
potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti číslo M XXXXXX časť IV. „hlásenie zamestnávateľovi a



pobočke Sociálnej poisťovne o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti“ nasleduje ihneď po skončení
jej práceneschopnosti. Ide však o totožné obdobie, v ktorom navrhovateľka nemala vedomosť o tom,
že práceneschopnosť započatá 14. 1. 2013 bude dňa 17. 7. 2013 ukončená a to spätne tak, že
posledným dňom jej práceneschopnosti bude deň 27. 6. 2013 a práceschopnou bude uznaná dňom 28.
6. 2013. O spätnom ukončení práceneschopnosti sa navrhovateľka dozvedela až dňa 17. 7. 2013 od
ošetrujúceho lekára H.. V. Š.. Dovtedy bola v domnení, že jej práceneschopnosť pretrváva a ona podlieha
liečebnému režimu v domácnosti. Na potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti jej lekár zaevidoval
aj dátumy ním určených priebežných navrhovateľkou absolvovaných a pre navrhovateľku plánovaných
kontrol u lekára aj v období od 28. 6. 2013 do 17. 7. 2013 a neskôr dňa 26. 6. 2013 navrhovateľke
pri kontrole lekár vystavil doklad o trvaní práceneschopnosti k 30. 6. 2013, ktorý zamestnávateľovi
zaslala poštou, pričom počas kontrol navrhovateľku vždy udržiaval vo vedomí, že jej práceneschopnosť
trvá bez zmienky o jej skončení. Dňa 17. 7. 2013 bola navrhovateľka kontaktovaná telefonicky z
ambulancie ošetrujúceho lekára a to zdravotnou sestrou. Táto navrhovateľku požiadala, aby sa dostavila
do ambulancie menovaného lekára z dôvodu vykonania potrebných záznamov. Navrhovateľka sa
preto dostavila do ambulancie ošetrujúceho lekára H.. Š., ktorý jej oznámil, že ich nedopatrením až
vtedy zistili, že už dávnejšie obdržal list zo Sociálnej poisťovne, na základe ktorého práceneschopnosť
navrhovateľky nemôže ďalej trvať a údajne je potrebné ju ukončiť a to spätne tak, že práceschopnou sa
stáva dňom 28. 6. 2013. Za tým účelom lekár navrhovateľke odobral potvrdenie o dočasnej pracovnej
neschopnosti a vystavil a odovzdal jej potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti časť IV. „hlásenie
zamestnávateľovi a pobočke sociálnej poisťovne o skončení dočasnej práceneschopnosti“ dňom 27. 6.
2013. Navrhovateľka potom lekára žiadala o vystavenie potvrdenia ospravedlňujúco jej neprítomnosť
na pracovisku v období od 28. 6. 2013 do 17. 7. 2013 potrebného pri zamestnávateľa. Lekári na to
uviedol, že aj tak sú prázdniny a zamestnávateľ to vykryje náhradným voľnom alebo iným spôsobom.
Ospravedlnenie jej odmietol vydať, hoci uznal, že chyba sa stala na jeho strane. Navrhovateľka
opustila ambulanciu lekára, kde sa však ešte v ten deň vrátila. Opätovne s ním prejednala potrebu
ospravedlnenia pre zamestnávateľa, avšak ošetrujúci lekár jej takéto potvrdenie odmietol opätovne
vydať. Počas rozhovorov jej lekár k nahliadnutiu predložil aj list zo Sociálnej poisťovne, na základe
ktorého jej údajne bolo nutné ukončiť práceneschopnosť. Išlo o súpis mien viacerých osôb, pri ktorých
menách boli uvedené rôzne dátumy. Na dokumente žiadne odporúčania alebo príkaz poisťovne na
ukončenie práceneschopnosti navrhovateľky nespozorovala. Lekár znovu priznal, že chyba sa stala
na jeho strane, avšak ospravedlnenie na kritické obdobie pre navrhovateľku pre účely zamestnávateľa
jej nevydal. Od navrhovateľky zamestnávateľ listom číslo konania XXX/XXXX zo dňa 26. 7. 2013
žiadal vydokladovanie jej neprítomnosti na pracovisku v období od 28. 6. 2013 do 17. 7. 2013.
Navrhovateľka listom zo dňa 30. 7. 2013 podrobne popísala situáciu súvisiacu s ukončením jej dočasnej
práceneschopnosti a poukázala na to, že do 17. 7. 2013 nemohla mať ani nemala vedomosť o tom,
že jej práceneschopnosť bude lekárom ukončená dňa 17. 7. 2013 a to spätne ku dňu 27. 6. 2013.
Naopak, navrhovateľka bola v tom, že určením ďalších potrebných termínov kontrol a vyšetrení jej
dočasná práceneschopnosť naďalej trvá. Z uvedeného teda vyplýva, že neprítomnosť navrhovateľky na
pracovisku nebola zavinená ani svojvoľná a nevie ju inak, ako pravdivým vysvetlením, vydokladovať.
Odporca túto odpoveď od navrhovateľky obdržal dňa 2. 8. 2013. Konanie navrhovateľky aj napriek
tomu odporca vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho s ňou okamžite
skončil pracovný pomer. Navrhovateľka preto dňa 28. 8. 2013 opätovne v ambulancii vyhľadala svojho
ošetrujúceho lekára, ktorému predložila oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru. Lekára
opätovne žiadala, aby poskytol vyjadrenie alebo potvrdenie, ktoré by svedčilo o tom, že ukončenie
pracovnej schopnosti vykonal skutočne 17. 7. 2013 spätne ku dňu 27. 6. 2013 a že do 17. 7. 2013
navrhovateľka nemala vedomosť o tom, že je práceschopnou od 28. 6. 2013. Lekár na to uviedol, že
so zamestnávateľom hovoril a oznámil mu, že k ukončeniu práceneschopnosti reálne došlo až 17. 7.
2013, ale navrhovateľke odmietol poskytnúť písomné vyjadrenie k ukončeniu jej dočasnej pracovnej
neschopnosti. Navrhovateľka zaslala odporcovi oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa
27. 8. 2013, dňa 29. 8. 2013 aj elektronicky na 2 emailové adresy zamestnávateľa a dňa 30. 8. 2013
poštou. Zamestnávateľovi bolo toto oznámenie doručené elektronicky dňa 29. 8. 2013 a poštou dňa 3.
9. 2013. Za deň doručenia oznámenia zamestnávateľovi tak možno považovať oznámenie doručené
elektronicky dňa 29. 8. 2013. Od tohto dňa si navrhovateľka uplatňuje nárok na náhradu mzdy od
odporcu. Navrhovateľka od odporcu nedostala odpoveď s reakciou na toto oznámenie. Navrhovateľka
zaslala poštou dňa 3. 10. 2013 žiadosť o späťvzatie alebo zrušenia okamžitého skončenia pracovného
pomeru odporcovi, ktorý ju prevzal dňa 8. 10. 2013. Stav, kedy nevedela o svojej povinnosti byť na
pracovisku v období od 28. 6. 2013 do 17. 7. 2013, ale mala dostatok indícii na to, aby žila v domnení, že
je práceneschopná, nezakladá zavinené porušenie pracovnej disciplíny, ako to vyhodnotil odporca, čím



nie je daný ani predpoklad na okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou. Tieto fakty v
žiadosti navrhovateľka rozšírila aj o nový argument a to, že sa osobne stará o blízku osobu navrhovateľky
- maloletú dcéru, ktorá je osobou ťažko zdravotne postihnutou. Navrhovateľka s dôvodmi okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ako aj s porušením pracovnej disciplíny, nesúhlasí. Jej neprítomnosť
na pracovisku nebola úmyselná, nestala sa ani v dôsledku jej nedbanlivosti.

Odporca s návrhom nesúhlasil a poukázal na to, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo v súlade
s § 68 ods. 1 písm. b) ZP. Uviedol, že navrhovateľka sa nemôže dovolávať § 68 ods. 3 ZP, nakoľko
navrhovateľka odporcovi nikdy do skončenia prac. pomeru neoznámila, že sa stará o blízku osobu s
ťažkým zdravotným postihnutím (ďalej ŤZP). O tejto skutočnosti odporca nemal vedomosť. Uviedol,
že samotné ustanovenie § 68 ods. 3 ZP nie je aplikovateľné na skutkový a právny stav v tejto
veci, keďže navrhovateľkin manžel bol v čase doručenia oznámenia o skončení pracovného pomeru
na predĺženej rodičovskej dovolenke práve za účelom potreby poskytovať osobnú starostlivosť ich
zdravotne ťažko postihnutej dcére. Účelom ustanovenia § 68 ods. 3 ZP nie je chrániť zamestnancov
závažne porušujúcich pracovnú disciplínu, ale chrániť § 68 ods. 3 osoby, ktoré sú na takýchto
zamestnancoch závislé alebo sú na nich naviazané. Poukázal na to, že situácia maloletej dcéry
navrhovateľky sa okamžitým skončením pracovného pomeru nijako nezmenilo, pretože bezprostredná
a stála osobná starostlivosť jej bola aj pred okamžitým skončením, aj počas neho a aj po ňom
zabezpečovaná jej otcom - manželom navrhovateľky. Odporca je preto toho názoru, že v prejednávanom
prípade nie je možné aplikovať ustanovenia § 68 ods. 3 ZP. Jeho aplikácia sa predpokladá pri
zamestnancoch, ktorí sú jedinou osobu osobne sa starajúcou o chránené osoby, resp. osoby obsiahnuté
v § 68 ods. 3 ZP. Vo vzťahu k neoznámeniu skutočnosti, že navrhovateľka je osobou starajúcou sa
o blízku osobu s ŤZP svojmu zamestnávateľovi, poukázal na čl. 2 ZP, v zmysle ktorého výkon práv
a povinností vyplývajúcich z pracovno-právnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, nikto
nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovno-právneho vzťahu alebo
zamestnancov. Odporca súhlasil s tvrdením navrhovateľky, že Zákonník práce jej neukladá povinnosť
oznámiť odporcovi, že je osobou starajúcou sa o blízku osobu s ŤZP, napriek tomu, v zmysle základných
princípov pracovnoprávnych vzťahov, by takúto skutočnosť oznámiť mala. V prípade, že sú porušené
tieto zásady obsiahnuté v čl. 2 ZP je možné konštatovať, že dochádza k zneužitiu práva, šikanóznemu
výkladu práva a znášania nerovnováhy do pracovno-právnych vzťahov. Odporca pri okamžitom skončení
pracovného pomeru s navrhovateľkou neporušil žiadne ustanovenie ZP, nie je preto možné, aby či
už v dôsledku nedbanlivosti navrhovateľky pri ukončení DPN alebo neupovedomení zamestnávateľa
o tom, že sa stará o ŤZP blízku osobu, znášal dôsledky takéhoto konania. Konanie navrhovateľky -
neprítomnosť na pracovisku - je možné klasifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny nielen podľa ZP,
ale aj v zmysle čl. 14 ods. 5 psím. l) Pracovného poriadku, s ktorým bola oboznámená. V zmysle ustálenej
judikatúry v rámci zavinenia je postačujúca aj samotná nedbanlivosť, nie úmysel navrhovateľky.

Odporca preto žiadal v celom rozsahu návrh zamietnuť ako nedôvodný.

Navrhovateľka nesúhlasila s právnym názorom odporcu ohľadne výkladu § 68 ods. 3 ZP, nakoľko
pri zamestnancovi starajúcom sa o blízku osobu s ŤZP sa nepredpokladá, že sa jedná o osamelého
zamestnanca, ani že tento vykonáva celodennú starostlivosť o osobu s ŤZP. Svoj názor oprela o
rozhodnutie Krajského súdu Žilina pod sp. zn. 8Co/361/2011 a sp. zn. 8Co/268/2012, kde sa v
odôvodnení uvádza názor súdu na aplikáciu tohto ustanovenia. Poukázala na to, že okamžité skončenie
prac. pomeru je neplatné jednak pre porušenie § 68 ods. 3 ZP, ako aj z toho dôvodu, že zo strany
navrhovateľky neprišlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, nakoľko v tomto prípade sa
vyžaduje zavinenie, ktoré na strane navrhovateľky absentuje.

Podľa § 152 ods. 2 O.s.p., rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné,
môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.

V danom prípade súd rozhodol čiastočným rozsudkom, t.j. rozhodol iba o časti predmetu konania a to
o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi - pracovná zmluva z č.l. 9, okamžité skončenie
pracovného pomeru z č.l. 11, potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti z č.l. 16-18, oznámenie o
trvaní na ďalšom zamestnávaní z č.l. 22, žiadosť o zrušenie okamžitého skončenia prac. pomeru
z č.l. 28-37, žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenie prac. pomeru odborovou organizáciou a



jeho prerokovanie z č.l. 217 a 219, preukaz fyzickej osoby s ŤZP z č.l. 232, výsluch osoby národnou
kriminálnou agentúrou z č.l. 242, písomné vyjadrenie Sociálnej poisťovne z č.l. 246, výpis zo zdravotnej
dokumentácie navrhovateľky z č.l. 251, písomné vyjadrenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové
Zámky z č.l. 284, písomné stanovisko Úradu Nitrianskeho samosprávneho kraja z č.l. 289, ako aj ďalším
spisovým materiálom vzťahujúcim sa na vec, vyslúchol svedkov ako aj účastníkov konania a zistil
nasledovný skutkový a právny stav veci:

Dňa 23. 8. 1990 uzatvorila navrhovateľka s odporcom pracovnú zmluvu, pričom pracovný pomer vznikol
dňom 1. 9. 1990. Navrhovateľka na základe zmluvy vykonávala funkciu vychovávateľky v školskej
družine pri Osobitnej škole Šaľa a na základe dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 30. 9. 1996, s
účinnosťou od 1. 10. 1996, funkciu učiteľky špeciálnej triedy Základnej školy Vlčany. Pracovný pomer
bol dohodnutý na dobu neurčitú s dňom nástupu do práce 1. 9. 1990.

Listom zo dňa 8. 8. 2013, doručeným navrhovateľke dňa 27. 8. 2013, odporca doručil navrhovateľke
jednostranný písomný právny úkon - okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm.
b) ZP. V ňom uvádza, že po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti navrhovateľka dňa 28. 6. 2013
nenastúpila do práce bez ďalšieho odôvodnenia a svoju absenciu žiadnym spôsobom neospravedlnila.
Svoju neprítomnosť v práci ospravedlnila len za obdobie od 18. 7. 2013 do dňa vypracovania okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ale nie za obdobie od 28. 6. 2013 do 17. 7. 2013, pričom v tomto období
odporca neeviduje žiadnu osobnú prekážku v práci na strane navrhovateľky, ktorá by ospravedlňovala
jej neprítomnosť na pracovisku. Okamžité skončenie pracovného pomeru tak odporca odôvodňuje
navrhovateľkinou neospravedlnenou absenciou na pracovisku v období od 28. 6. 2013 do 17. 7. 2013,
v dôsledku ktorej navrhovateľka vzhľadom na intenzitu a rozsah uvedenej absencie závažne porušila
pracovnú disciplínu (podľa článku 14 ods. 5 písm. l) Pracovného poriadku sa za závažné porušenie
prac. disciplíny považuje neospravedlnená neprítomnosť zamestnanca v práci v dobe presahujúcej 2
dni v mesiaci).

Listom zo dňa 27. 8. 2013 navrhovateľka oznámila odporcovi podľa § 79 ZP, že trvá na ďalšom
zamestnávaní.

Počas konania bolo preukázané, že navrhovateľka skutočne v období od 28. 6. 2013 do 17. 7. 2013
nebola prítomná na pracovisku. Dňa 14. 1. 2013 bola navrhovateľka uznaná dočasne práceneschopnou
(potvrdenie o DPN č. M 080546). Podľa záznamov ošetrujúceho lekára, boli navrhovateľke naplánované
nasledovné dátumy kontrolných vyšetrení: 25. 1. 2013, 6. 2. 2013, 18. 2. 2013, 20. 2. 2013, 18. 3.
2013, 9. 4. 2013, 24. 4. 2013, 13. 5. 2013, 18. 5. 2013, 11. 6. 2013, 26. 6. 2013, 15. 7. 2013 a 26.
7. 2013. Ako vyplýva z časti IV. „hlásenie zamestnávateľovi a pobočke sociálnej poisťovne o skončení
dočasnej práceneschopnosti“ dňom 27. 6. 2013 skončila práceneschopnosť navrhovateľky a táto bola
dňom 28. 6. 2013 (piatok) práceschopná. Vyhlásenie poistenca na tlačive (č.l. 17 spisu) o tom, že
nezatajil žiadnu rozhodujúcu skutočnosť na priznanie a výplatu náhrady príjmu je však navrhovateľkou
podpísané až dňa 17. 7. 2013, pričom sa podpisuje bezprostredne po skončení PN. Na tlačive určenom
pre Sociálnu poisťovňu (č.l. 18 spisu) je uvedené, že tlačivo po skončení DPN je poistenec povinný
odovzdať ošetrujúcemu lekárovi, ktorý ho odošle do 3 dní útvaru lekárskej posudkovej činnosti pobočky
Sociálnej poisťovne.

Z výsluchov svedkov - ošetrujúceho lekára a zdravotnej sestry súd zistil nasledovné skutočnosti:

Ošetrujúci lekár bol vysluchnutý aj pred národnou kriminálnou agentúrou, kde uviedol, že mu nie je
zrejmé, prečo je na druhej strane potvrdenia o DPN uvedený dátum 17. 7. 2013 (č.l. 17 spisu), nakoľko
tu by mal byť dátum s rozdielom 1 deň po skončení PN a nie dva týždne, takéto rozdiely sú neprípustné.
Lekár sa nevedel vyjadriť ani k tomu, prečo sú na potvrdení o DPN uvedené kontroly aj po čase skončenia
DPN (t. j. po dátume 28. 6. 2013). Lekár uviedol, že nevie vylúčiť ani potvrdiť spätné ukončenie PN u
navrhovateľky.

Pred súdom svedok uviedol, že na potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti nikdy nevypisuje termíny
kontrol, ktoré sa vykonávajú po skončení PN a to aj z toho dôvodu, že už nedisponuje tlačivom o DPN.

Z písomného vyjadrenia Sociálnej poisťovne zo dňa 8. 8. 2014 vyplýva, že ošetrujúcemu lekárovi
nebol zaslané blížiaci sa koniec podporného obdobia u navrhovateľky, takéto potvrdenie sa zasiela len



poistencovi. Po uplynutí podporného obdobia poistenec nemá nárok na výplatu nemocenskej dávky. V
prípade medicínskej opodstatnenosti je možné, aby DPN trvala aj po skončení podpornej doby jedného
roka s tým, že potvrdenie o DPN slúži už len ako ospravedlnenie pre zamestnávateľa, avšak poistenec už
nemá nárok na výplatu nemocenských dávok. Platný právny systém, ani interné predpisy Soc. poisťovne
neriešia povinnosť ošetrujúceho lekára ukončiť DPN po uplynutí podporného obdobia.

Najdôležitejším vyjadrením Sociálnej poisťovne je však nasledovné z uvedeného písomného vyjadrenia:
Ošetrujúci lekár uvádza termíny kontrol na potvrdení o DPN - diel I.A) aj po uplynutí podporného
obdobia v prípade, že DPN nebola ukončená a pacient čaká na posúdenie v Lekárskej posudkovej
komisii. V prípade, že DPN ukončená bola, je irelevantné písanie ďalších kontrol - reálne ani nemá
kde lekár tieto kontroly písať, nakoľko potvrdenie o DPN diel I.A) je ošetrujúci lekár povinný do 3 dní
od skončenia DPN odoslať Sociálnej poisťovni. Diel IV „hlásenie zamestnávateľovi a pobočke sociálnej
poisťovne o skončení dočasnej práceneschopnosti“ bol doručený Sociálnej poisťovni dňa 7. 8. 2013, diel
I „legitimácia dočasne práceneschopného poistenca“ doručil ošetrujúci lekár Sociálnej poisťovni dňa 22.
7. 2013 a doklad „Preukaz o trvaní DPN k 30 . 6. 2013“ bol vystavený 26. 6. 2013 a doručený Sociálnej
poisťovni dňa 8. 7. 2013.

Porovnaním výpovedí svedka a vyjadrením Sociálnej poisťovne súd dospel k jednoznačnému záveru,
že ukončenie PN u navrhovateľky ku dňu 27. 6. 2013, t. j. určenie jej práceschopnosti od 28. 6. 2031,
bolo vykonané spätne. Odpovede svedka sa navzájom vylučovali a odporovali si a vo vzájomných
súvislostiach so skutočnosťami uvedenými vo vyjadrení Sociálnej poisťovne súd zistil, že potvrdenie o
DPN sa po jej ukončení musí odovzdať do 3 dní od skončenia PN a preto nie je reálne možné, aby sa
do tlačiva dopisovali dátumy kontrol, ktoré sa majú vykonať po skončení PN. Navyše svedok potvrdil, že
uňho navrhovateľka na kontrole po skončení PN nebola, teda nie je dôvod, aby do tlačiva písal dátumy
kontrol u iných odborných lekárov.

Súd uveril tvrdeniam navrhovateľky, že táto bola na kontrole aj dňa 17. 7. 2013 (kedy aj odovzdala
lekárovi tlačivo a podpísala vyhlásenie poistenca), nakoľko tomu zodpovedajú zistené skutočnosti vo
svojich vzájomných súvislostiach. Tlačivo o DPN malo byť, v prípade ukončenia PN dňom 27. 6. 2013,
odoslané Sociálnej poisťovni najneskôr do 30. 6. 2013 a keďže to bola nedeľa, tak prvý nasledujúci
pracovný deň, t j. 1. 7. 2013 v pondelok. Po tomto dátume lekár nemal reálnu možnosť dopisovať do
tlačiva následne dátumy kontrol, keďže tlačivo nemal mať k dispozícii. Naopak, na tlačive sú dopisované
dátumy plánovaných kontrol aj v mesiaci júl 2013, takže tlačivo mali k dispozícii aj navrhovateľka ako
pacient, aj lekár, z čoho vyplýva, že PN ukončená nebola. Navrhovateľka tak oprávnene bola v domnení,
že jej PN trvá a teda zodpovedá liečebnému režimu v domácom prostredí (na adrese Neded č. XXX) a
z tohto dôvodu nie je možné, aby sa dostavila do práce.

Z výsluchu svedkyne - zdravotnej sestry pôsobiacej u ošetrujúceho lekára súd nezistil žiadne relevantné
skutočnosti.

Z výpisu zo zdravotnej dokumentácie navrhovateľky (č.l. 251 spisu) súd zistil, že lekár mal k dispozícii
zoznam pacientov PN k dátumu 13. 6. 2013, vrátane navrhovateľky, avšak je tu uvedený údaj o podpornej
dobe, z tohto zoznamu však nevyplýva povinnosť lekára ukončiť PN k dátumu skončenia podpornej
doby. Navrhovateľke končila podporná doba dňom 28. 6. 2013. Ani z výpisu dokumentácie o priebehu
kontrol nevyplýva, že dňa 28. 6. 2013 je navrhovateľka práceschopná, naopak sú tam zapisované ďalšie
kontroly, na uvedenom je len záznam o tom, že dňom 28. 6. 2013 pacientka vyčerpala podpornú dobu.
Pri každej ďalšej kontrole je uvedený záznam o tom, že pacientka je na PN od 14. 1. 2013, doklad o PN
č. M 080546. Po skončení PN by pritom nebolo logické, aby pri kontrolách vykonaných po 28. 6. 2013,
t. j. v júli 2013, lekár aj naďalej uvádzal trvanie DPN a číslo potvrdenia o DPN, keby PN bola ukončená.

Všetky tieto skutočnosti viedli súd k jedinému záveru a síce, že práceneschopnosť navrhovateľky trvala
od 14. 1. 2013 minimálne do 17. 7. 2013, resp. aj do 26. 7. 2013, kedy bola podľa potvrdenia o DPN
(č.l. 18 spisu) naplánovaná posledná kontrola navrhovateľky u ošetrujúceho lekára. Toto tvrdenie je
podporené aj písomným vyjadrením Úradu Nitrianskeho samosprávneho kraja pod č. CS XXXX/XXXX-
Sť zo dňa 3. 12. 2014, v ktorom sa uvádza, že bolo zistené, že ošetrujúci lekár porušil povinnosť, keď
vydal preukaz o trvaní DPN k poslednému dňu kalendárneho mesiaca, ku ktorému DPN stále trvá,
t. j. k 30. 6. 2013, ale následne DPN ukončil ešte pred uplynutím tejto lehoty a po ukončení DPN v
určenej lehote 3 dní, ani krátko po nej, nedoručil Sociálnej poisťovni doklad, ktorým by preukázal, že



DPN ukončil dňa 27. 6. 2013 a nie až 17. 7. 2013. Po prešetrení všetkých relevantných skutočností sa
zistilo, že ošetrujúci lekár ukončil DPN až dňa 17. 7.2013 s dátumom ukončenia DPN 27. 6. 2013, pričom
k rovnakému záveru dospela aj Sociálna poisťovňa.

Podľa čl. 2 základných zásad, posledná veta, zák. č. 311/2011 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ZP),
účinného k 8. 8. 2013 (t. j. deň, kedy odporca vypracoval okamžité skončenie pracovného pomeru),
Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi;
nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
alebo spoluzamestnancov.

Pojem dobré mravy Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis nevymedzuje. Obsah pojmu dobré
mravy spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem na ich
rešpektovaní. Základným zmyslom príkazu správať sa v súlade s dobrými mravmi je vylúčiť pri výkone
práva hrubé porušenie morálky, zabezpečiť základnú slušnosť pri výkone subjektívnych práv. Táto
zásada zakotvuje aj zákaz zneužitia práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Zákaz zneužitia práva predstavuje
právnu normu, ktorej porušenie oprávneným subjektom je protiprávnym úkonom. Osobitosťou takéhoto
protiprávneho úkonu je, že nevzniká porušením právnej povinnosti, ale vzniká pri výkone práva
spôsobom, ktorý zákon zakazuje. S problémom zneužitia práva bezprostredne súvisí aj šikanovanie,
ktoré možno charakterizovať ako zneužitie práva s úmyslom spôsobiť inému subjektu ujmu.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b/, ods. 2 a ods. 3 ZP, (1) Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný
pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
(2) Zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov
odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa,
keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.
(3) Zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť pracovný pomer s tehotnou zamestnankyňou, so
zamestnankyňou na materskej dovolenke alebo so zamestnankyňou a zamestnancom na rodičovskej
dovolenke, s osamelou zamestnankyňou alebo s osamelým zamestnancom, ak sa stará o dieťa mladšie
ako tri roky, alebo so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým
zdravotným postihnutím. Môže však s nimi s výnimkou zamestnankyne na materskej dovolenke a
zamestnanca na rodičovskej dovolenke (§ 166 ods. 1) z dôvodov uvedených v odseku 1 skončiť
pracovný pomer výpoveďou.

Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru.
Ide o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý smeruje ku skončeniu pracovného pomeru
so zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia zamestnancovi. Pretože v
prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru ide o veľmi vážny zásah do právneho postavenia
oboch účastníkov pracovného pomeru na rozdiel od výpovede, zamestnávateľ je oprávnený okamžite
skončiť pracovný pomer výlučne z taxatívne ustanovených dôvodov. Novelou Zákonníka práce sa
zmenila základná právna charakteristika spôsobu okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to
zakotvením pojmu výnimočnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Takýto právny model
okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje väčšina členských štátov Európskej únie. Pri
tejto zmene sa vychádza zo závažnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, a preto by sa mal
tento spôsob skončenia pracovného pomeru uplatňovať iba vo výnimočných prípadoch, keď nie je
spravodlivé od zamestnávateľa vyžadovať, aby zamestnanca ešte zamestnával počas výpovednej doby.
Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú
disciplínu. Zákonník práce nevymedzuje, čo možno považovať za závažné porušenie pracovnej
disciplíny, ktoré treba vždy skúmať individuálne v závislosti od všetkých okolností konkrétneho prípadu.
Podľa súdnej praxe (ako aj rozhodnutí Najvyššieho súdu) za závažné porušenie pracovnej disciplíny
považovali súdy neospravedlnenú absenciu zamestnancov, výkon práce pre seba a iné osoby v
pracovnom čase, nepovolené používanie dopravných prostriedkov zamestnávateľa na súkromné cesty,
opilstvo, majetkové a morálne delikty na pracovisku, ublíženie na zdraví, nerešpektovanie príkazov
nadriadených, urážky a pod.

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi základné povinnosti zamestnanca (§ 47 ods.
1 písm. b/, § 81 a § 82). Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o
zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu porušenia



pracovných povinností závažným spôsobom. Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo
základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Za porušenie pracovnej
disciplíny závažným spôsobom možno považovať napríklad opakovanú neospravedlnenú neprítomnosť
v práci. Dôvody, ktoré oprávňujú zamestnávateľa okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom,
sa musia uplatniť do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode dozvedel, najneskôr
však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Pri nedodržaní uvedenej lehoty, toto právo
zamestnávateľa zaniká (§ 36 ods. 1).

Možnosť zamestnávateľa okamžite skončiť pracovný pomer je obmedzená v prípade, ak ide o
zamestnanca osobne sa starajúceho o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím.
Zákaz okamžitého skončenia pracovného pomeru však u týchto zamestnancov nevylučuje možnosť
skončiť s nimi pracovný pomer výpoveďou. Za blízku osobu sa považuje príbuzný v priamom rade,
súrodenec a manžel.

Mal. dcéra navrhovateľky - C. L., nar. 28. 9. 2007, je podľa potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny pod č. X. C. zo dňa 23. 12. 2014 (č.l. 284 spisu), sa na základe komplexného posudku pod č.
sp. C. XXXX/XXXXX zo dňa 6. 8. 2012 považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím
s mierou funkčnej poruchy 60 %. Termín ďalšej kontroly bol stanovený až na august 2014, t .j. v čase
okamžitého skončenia prac. pomeru platili závery posudku.

Podľa § 74 ZP, Výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo
okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať
výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti
zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,
že k prerokovaniu došlo.

Od 1. januára 2013 Zákonník práce opätovne upravuje podmienky účasti zástupcov zamestnancov pri
skončení pracovného pomeru. V ustanovení § 74 ZP sa vymedzuje povinný postup zamestnávateľa pri
skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa. Zamestnávateľ je povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď
alebo okamžité skončenie pracovného pomeru. Ide o hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených
právnych úkonov zo strany zamestnávateľa. Ak zamestnávateľ túto povinnosť nesplní, následkom bude
neplatnosť výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru (aj vo väzbe na ustanovenie § 17
ods. 2 ZP).

V danom prípade k prerokovaniu okamžitého skončenia prac. pomeru došlo, keď listom zo dňa 5. 8. 2013
odporca požiadal o prerokovanie základnú organizáciu OZPŠaV ZŠ s MŠ Vlčany a táto prerokovala
žiadosť dňa 6. 8. 2013 a listom z toho istého dňa oznámila odporcovi stanovisko, že navrhovateľka
závažne porušila prac. disciplínu a súhlasí s tým, aby odporca s navrhovateľkou okamžite skončil prac.
pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP.

Podľa § 77 ZP, Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením,
skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde
najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Okamžité skončenie prac. pomeru bolo navrhovateľke doručené dňa 27. 8. 2013 (tvrdenie navrhovateľky
v návrhu, pričom odporca túto skutočnosť nijako nespochybnil) a jeho účinky mali nastať dňom 27. 8.
2013, pričom návrh na súd o neplatnosť tohto právneho úkonu bol súdu doručený dňa 25. 10. 2013, t.
j. v lehote podľa § 77, teda včas.

Ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) ZP patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou)
hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám
hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Z hľadiska vymedzenia
hypotézy právnej normy v posudzovanom prípade pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej
disciplíny zamestnancom, súd nie je viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku



alebo inom internom predpise zamestnávateľa alebo v pokyne vedúceho zamestnanca hodnotí určité
konanie zamestnanca, ktoré predstavuje porušenie pracovnej disciplíny. Súd tak môže pri skúmaní
intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť na osobu zamestnanca, na jeho funkciu, ktorú
zastával, na jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, na čas a situáciu, za ktorej došlo k
porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia
konkrétnych povinností zamestnancom, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa,
na to, či svojím konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu, a pod. Zákon tu ponecháva
súdu širokú možnosť uváženia, aby rozhodnutie o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
alebo skonč. prac. pomeru výpoveďou zodpovedalo tomu, či od zamestnávateľa možno spravodlivo
žiadať, aby pracovný pomer zamestnanca u neho aj napriek tomu pokračoval.

Po vykonanom dokazovaní súd konštatuje nasledovné: podanie odporcu (zamestnávateľa), ktorým
skončil s navrhovateľkou pracovný pomer okamžite, spĺňa tak formálne, ako aj obsahové náležitosti.
V tomto smere, oboznámiac sa s obsahom predmetného podania, vyvodil vo vzťahu k príslušným
ustanoveniam Zákonníka práce právny záver, že prejav vôle odporcu spĺňa všetky zákonom vyžadované
náležitosti, t. j. zakladá sa na presne vymedzených skutkových dôvodoch, došlo k nemu po potrebnom
súhlase zamestnancov (odborového orgánu) a nesporne bol aj navrhovateľke doručený riadnym
spôsobom. Právny úkon odporcu bol uskutočnený v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote odo dňa,
keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel.

Zo skutkového stavu, tak ako bol zistený v prvostupňovom konaní, súd ale dospel k záveru, že
odporca skončil s navrhovateľkou pracovný pomer neplatne. Ako je uvedené vyššie, navrhovateľka
nezavinila svoju absenciu v práci, nakoľko k žiadnej absencii ani nedošlo, pretože v čase od 28. 6.
2013 do 17. 7. 2013 bola na základe postupu ošetrujúceho lekára správne v domnení, že jej dočasná
práceneschopnosť trvá a ona podlieha liečebnému režimu v domácom prostredí. V prípade porušenia
prac. disciplíny sa musí jednať o zavinené konanie, ktoré však navrhovateľke preukázané nebolo.

Popri tomto dôvode neplatnosti skončenia prac. pomeru, súd poukazuje aj na to, že sa plne stotožnil
s právnym názorom navrhovateľky, keď poukázala aj na porušenie § 68 ods. 3 ZP. V konaní bolo
jednoznačne preukázané, že v čase okamžitého skončenia prac. pomeru sa navrhovateľka osobne
starala o blízku osobu s ťažkým zdravotným postihnutím (maloletú dcéru), a teda pokiaľ by navrhovateľka
skutočne, čo len z nedbanlivosti, porušila pracovnú disciplínu závažným spôsobom, odporca mal
zákonnú možnosť skončiť s ňou prac. pomer iba výpoveďou. Tvrdenie odporcu, že o tejto skutočnosti
nevedel je irelevantné, nakoľko navrhovateľka ho informovala okamžite po doručení písomného
právneho úkonu o tom, že sa stará o dcéru z ŤZP, a preto odporca mal možnosť na základe uvedeného,
s navrhovateľkou skončiť pracovný pomer výpoveďou (pokiaľ trval na tom, že porušila pracovnú
disciplínu). Zodpovedá pravde, že o dcéru navrhovateľky sa v tom čase počas dňa staral aj manžel
navrhovateľky, ktorý bol v tom čase na rodičovskej dovolenke práve z dôvodu nepriaznivého zdravotného
stavu ich dcéry, avšak podľa názoru súdu, zákon má na mysli osobnú starostlivosť o blízku osobu s
ŤZP počas dňa oboma manželmi (navyše aj zákon o rodine predpokladá, že o deti sa majú starať
obaja rodičia a plniť si tak riadne ich rodičovské povinnosti), ktorí neumiestnili dieťa do špecializovaného
zdravotníckeho zariadenia na celodennú starostlivosť, vrátane noci. Osobná starostlivosť predstavuje to,
že rodičia obaja poskytujú pomoc zdravotne postihnutému dieťaťu v takej miere, ako si to jeho zdravotný
stav vyžaduje. Jednoznačne bolo preukázané, že mal. Andrea, dcéra navrhovateľky, bola v auguste 2013
osobou s ŤZP, o túto osobu sa navrhovateľka s manželom starali osobne (bez umiestnenia dieťaťa do
špecializovaného zdravotníckeho zariadenia) počas celého dňa, a preto s navrhovateľkou nebolo možné
skončiť pracovný pomer okamžite. Podporne súd uvádza aj to, že je toho názoru, že odporca, aj keď
mu to navrhovateľka osobne a oficiálnou cestou neoznámila, musel vedieť o zdravotných problémoch
dieťaťa navrhovateľky, nakoľko aj pred súdom uviedol na pojednávaní dňa 27. 5. 2014, že navrhovateľka
z týchto dôvodov viackrát čerpala voľno počas posledných 2 rokov (t. j. v období leto 2011 až leto 2013),
dokonca jej bolo poskytnuté neplatené voľno. Je potrebné vziať do úvahy, že sa jedná o základnú školu
v obci Neded, kde sa učiteľský zbor navzájom pozná a je veľmi nepravdepodobné, že o sebe navzájom
nevedia takto závažné skutočnosti. V spojení s tým, že zákon nevyžaduje, aby navrhovateľka takúto
skutočnosť oznámila odporcovi, potom vo vzájomnom slede a kontexte udalostí súd má za to, že odporca
touto informáciou dňa 8. 8. 2013 disponoval (ak aj nie, nemá to vplyv na platnosť právneho úkonu).

Keďže súd po vykonanom dokazovaní nezistil zavinené závažné porušenie prac. disciplíny zo strany
navrhovateľky, ktorá sa navyše stará o mal. dcéru ako o osobu z ŤZP, súd dospel k právnemu názoru,



že okamžité končenie pracovného pomeru zo dňa 8. 8. 2013, doručené navrhovateľke dňa 27. 8. 2013,
je neplatné.

Ďalšie dokazovanie vo veci neplatnosti okamžitého skončenia prac. pomeru a to prehratie záznamu z CD
nosičov súd nevykonal, nakoľko po poučení účastníkov konania podľa § 100 ods. 1 a § 118 ods. 2 O.s.p.
navrhovateľka netrvala na tomto dôkaze. Na zázname má byť nahratý rozhovor medzi navrhovateľkou
a ošetrujúcim lekárom po tom, ako navrhovateľka dňa 17. 7. 2013 bola v ambulancii svojho lekára, keď
ju telefonicky predvolal.

Vzhľadom na uvedené skutkové a právne skutočnosti súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu
rozhodnutia.

Po právoplatnosti tohto čiastočného rozsudku súd bude vo veci ďalej konať a rozhodne o požadovanej
náhrade mzdy ako aj o ďalších uplatnených nárokoch.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia cestou
podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave, písomne alebo ústne do zápisnice.

Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť
s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý
účastník dostal jeden rovnopis. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.