DM audit, s.r.o.


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/131/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114207798
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:6114207798.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr.
Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: Ing. Mgr. Miroslav Šperka LL.M.,
Kapitulská 12, Banská Bystrica, správca konkurznej podstaty úpadcu: DONIVO TD, s.r.o., so sídlom v
Banskej Bystrici, Zvolenská cesta 165, IČO: 36 746 321, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin
Kováčik, s.r.o., Komenského 3, Banská Bystrica, proti žalovanému: EUROVIA CS, a.s., Národní 10,
Praha, Česká republika, IČO: 45 274 924, zast. JUDr. Jana Ďurišová, advokátka, Medená 18, Bratislava,
o zaplatenie 309.168,82 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II
č.k. 35Cb/90/2014-1439 zo dňa 30.5.2018 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
296.285,56 eur, s 9%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 60.626,78 eur od 14.1.2012 do
zaplatenia, zo sumy 3.481,72 eur od 7.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 1.296,67 eur od 7.2.2012 do
zaplatenia, zo sumy 7.733,40 eur od 7.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 33.364,56 eur od 7.2.2012 do
zaplatenia, 0,02%-ným denným úrokom z omeškania zo sumy 5.767,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia,
zo sumy 11.558,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 10.089,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia,
zo sumy 4.454,68 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 12.629,65 eur od 12.9.2012 do zaplatenia,
zo sumy 13.054 ,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 3.899,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia,
zo sumy 9.269,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 11.134,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia,
zo sumy 11.006,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 18.364,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia,
zo sumy 65.966,25 eur od 17.12.2011 do 3.3.2015, zo sumy 59.079,92 eur od 4.3.2015 do zaplatenia,
zo sumy 5.996,93 eur od 12.9.2012 do 3.3.2015, s 0,05% -ným denným úrokom z omeškania zo sumy
7.739,96 eur od 28.12.2011 do zaplatenia, zo sumy 248,53 eur od 9.1.2012 do zaplatenia, zo sumy
6.887,82 eur od 22.1.2012 do zaplatenia, zo sumy 4.601,87 eur od 7.2.2012 do zaplatenia, do 15 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Zároveň v prevyšujúcej časti konanie zastavil (výrok II.) a
žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa voči žalovanému pôvodne domáhal
zaplatenia sumy 309.168,82 eur s úrokmi zo súm a za obdobia presne špecifikované v žalobe doručenej
súdu prvej inštancie dňa 4.4.2014 titulom neuhradenej ceny výkonov z Rámcovej zmluvy z 1.11.2009
(106.503,13 eur), titulom neuhradenej ceny diela zo Zmluvy o dielo z 10.5.2010 (183.187,51 eur) a
titulom neuhradenej ceny služieb zo Zmluvy o prevádzke vozidiel zo 14.2.2011 (19.478,18 eur). Podaním
doručeným súdu 16.6.2015 vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie 12.883,26 eur späť, nakoľko



žalovaný 4.3.2017 túto sumu žalobcovi uhradil. S poukazom na ust. § 145 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
konanie v časti rozdielu medzi žalobným petitom a čiastočným späťvzatím zastavil.

3. Žalovaný nepoprel existenciu uvedených zmlúv, ani vedomosť o existencii faktúr, ktoré vystavil úpadca
žalovanému. Avšak poukázal na to, že faktúry č. 220110044 na sumu 110.061,20 eur a č. 220110067
na sumu 183.640,98 eur neobsahovali práce a zabudovaný materiál uvedený v zisťovacích protokoloch
potvrdených zástupcom žalovaného v zmysle čl. 5.1 predmetnej zmluvy. Do uvedených faktúr bola
zahrnutá i odmena za práce, ktoré neboli predmetom zmluvy a neboli úpadcom dodané, teda z faktúry
č. 220110044 išlo o práce spočívajúce v doprave za obdobie od 18.4.2011 do 17.5.2011 v objeme
63.263,65 eur + DPH a z faktúry č. 220110067 z 10.9.2011 na sumu 1.841,27 eur a zo 16.9.2011 na
sumu 200.163,91 eur, čím malo dôjsť na strane úpadcu k bezdôvodnému obohateniu a z titulu tohto
nároku žalovaný listami z 13.2.2012 a 20.11.2012 túto svoju pohľadávku započítal, čím mala zaniknúť
pohľadávka žalobcu voči žalovanému vo výške 271.595,32 eur.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie (Zmluvou o dielo č. PH 753-0030-09 z 10.5.2010, Dodatkom
č. 1 z 12.1.2011, Dodatkom č. 2 z 8.4.2011, Dodatkom č. 3 (bez uvedenia dátumu), Zápismi v stavebnom
denníku, faktúrou č. 220110044 z 31.5.2011, faktúrou č. 220110067 zo 7.7.2011, č. 220110156 z
12.10.2011, č. 220110164 z 28.1.2011, č. 220110170 z 9.11.2011, č. 220110171 zo 14.11.2011,
č. 22010172 z 22.11.2011, č. 220110174 z 8.12.2011, č. 220110175 z 8.12.2011, č. 220110176 z
8.12.2011, č. 220110177 z 8.12.2011, č. 220110178 z 8.12.2011, č. 220110012, č. 220100392, č.
220100379, č. 220100296, č. 220100296, č. 220100230, č. 220100189, č. 220100143, č. 120110058,
zápočtom vzájomných pohľadávok zo strany žalovaného, vyjadrením žalobcu, výsluchom svedka (N.),
rozhodnutiami Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 26Cbi/1/2013-337, Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 43CoKR/38/2014-391 a Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/48/2015) a zistil, že žalovaný
(ako objednávateľ) a úpadca (ako zhotoviteľ) uzatvorili 10.5.2010 Zmluvu o dielo, na základe ktorej sa
úpadca zaviazal zhotoviť a odovzdať dielo „zemné teleso SO 101 na úseku stavby „Rýchlostná cesta
R1 Nitra - Tekovské Nemce a Banská Bystrica severný obchvat, projekt PPP“, „Rýchlostná cesta R1
Beladice - Tekovské Nemce“ - km 6,375 - 8,525, 8,800 - 9,100 a 1,755 - 2,00 (násyp) a km 7,00 - 7,30,
7,675 - 8,025, 9,300-10,275 a 1.700 - 2,325 (výkop)“.
Z čl. 5.1. Zmluvy o dielo a z čl. VIII. ods. 3 písm.m/ Všeobecných obchodných podmienok vyplýva,
že žalovaný sa zaviazal uhrádzať úpadcovi vykonané práce na základe mesačných faktúr, kedy
fakturovaná cena mala vecne a finančne zodpovedať objemu prác vykonaných v príslušnom mesiaci
a hodnote zabudovaného materiálu, ktoré mali byť uvedené v zisťovacích protokoloch potvrdených
oprávneným zástupcom žalovaného. Úpadca doručil žalovanému okrem faktúr č. - 220110164,
220110170, 220110171, 220110172, 220110174, 220110175, 220110176, 220110177, 220110178 v
celkovej výške 125.981,31 eur aj faktúru č. 220110044 z 31.5.2011 vystavenú na sumu 110.061,20
eur + DPH, ktorou žalovanému vyúčtoval práce spočívajúce v doprave za obdobie od 18.4.2011 do
17.5.2011 vo výške 63.263,65 eur a faktúru č. 220110067 zo 7.7.2011 na sumu 183.640,98 eur + DPH.
Teda faktúrami č. 220110044 a č. 220110067 vyúčtoval žalovanému práce spolu vo výške 296.285,56
eur s DPH.
Z čl. 5.2. Zmluvy o dielo vyplýva, že žalovaný bol oprávnený zadržať ceny diela bez DPH sumu vo
výške 5% z titulu zádržného práva a ďalších 5% z titulu garančnej zábezpeky. Teda z neuhradenej
fa.č. 220110156 na sumu 71.963,18 eur z 12.10.2011 bol žalovaný povinný zaplatiť úpadcovi len sumu
65.966,25 eur (t.j. fakturovanú sumu zníženú o zádržné právo a garančnú zábezpeku). Teda z titulu
zádržného práva (čl. 5.2. Zmluvy o dielo) vznikli žalovanému voči úpadcovi pohľadávky z faktúr č.
220110156, 220110044, 220110012, 220100392, 220100379, 220100296, 220100230, 220100189,
220100143, 120110058 t.j. spolu vo výške 46.265,51 eur.
Ďalej súd prvej inštancie zistil, že žalovaný vykonal jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok,
čím došlo k zániku pohľadávky úpadcu voči žalovanému vo výške 238.213,07 eur a úpadca zostal
žalovanému dlžný sumu 33.382,25 eur, ktorú si žalovaný uplatnil prihláškou v konkurznom konaní
vedenom na majetok úpadcu. Listom z 28.11.2012 žalobca oznámil žalovanému popretie pohľadávky
v plnej výške z dôvodu, že uvedená pohľadávka neexistuje. Jednostranný zápočet úpadca spochybnil,
keďže žalovaný nijako nepreukázal bezdôvodné obohatenie na strane úpadcu.
Súd prvej inštancie poukázal aj na tvrdenie žalovaného, že v rámci schvaľovacieho procesu sa k
sporným faktúram nevyjadril jeden článok, ktorý bol oprávnený posúdiť takúto fakturáciu a následne
sa faktúry posunuli na účtovné oddelenie, kde boli uhradené. V inom prípade žalovaný vrátil úpadcovi
faktúry, ktoré odmietol uhradiť práve z tých istých dôvodov a úpadca takúto námietku žalobcu uznal.



V tejto súvislosti poukázal súd aj na písomné vyjadrenie žalobcu, z ktorého vyplýva, že faktúrou č.
220110044 účtoval žalovanému práce vykonané v období od 18.4.2011 do 17.5.2011, ktoré mali spočívať
v doprave materiálu, ktorého objem dosiahol 27 245,53 ton, čo malo zodpovedať odplate za dopravu vo
výške 63.263,65 eur + DPH. Túto dopravu materiálu účtoval úpadca na základe záznamov o prevádzke
vozidla, ktoré doložil evidenciou svojich pohľadávok a záväzkov vo vzťahu ku spoločnostiam Doprastav,
a.s., GTB, a.s., Pikada, s.r.o. a OZO a.s., ktoré vykonali dopravu pre úpadcu ako subdodávatelia.
Súčasne úpadca fakturoval žalovanému i položky:
a) odkopávky a prekopávky v hornine tr. 1-4 vrátane k odvozu k ďalšiemu využitiu na stavbe do 3,0 km
a to v objeme 824 m3, čo predstavuje 1 648 ton;
b) svahovanie trvalých svahov v násypoch a to v objeme 27 000 m2. Nakoľko pri svahovaní sa vytváral
nános zeminy v hrúbke približne 5 cm, je možné vypočítať objem materiálu, ktorý mohol úpadca v tejto
súvislosti previesť, čo predstavuje objem 1 350 m3 t.j. približne 2 700 ton;
c) rozprestrenie ornice vo svahu (naloženie, doprava 1,5 km, ropr.) v objeme 1170 m2;
- rozprestrenie ornice vo svahu (naloženie, doprava 2 km, ropr.) v objeme 4600 m2;
- rozprestrenie ornice vo svahu (naloženie, doprava 4 km, ropr.) v objeme 1050 m2;
- rozprestrenie ornice vo svahu (naloženie, doprava 5 km, ropr.) v objeme 9560 m2;
- rozprestrenie ornice vo svahu (naloženie, doprava 0,5 km, ropr.) v objeme 1220 m2;
- rozprestrenie ornice vo svahu (naloženie, doprava 3 km, ropr.) v objeme 10400 m2.
Celkovo 28000 m2, pričom rozprestretá ornica tvorila nános v hrúbke približne 20 cm, takže objem
materiálu, ktorý mohol úpadca v tejto súvislosti previesť, predstavuje objem 5600 m3, t.j. približne 11200
ton.
d) dovoz materiálu (štrkodrte) z miešacieho centra 4 km o hmotnosti 7406 ton;
e) dovoz materiálu (štrkodrte) z miešacieho centra 5 km o hmotnosti 1308 ton.
Všetky položky spolu predstavujú 27062 ton, čo je hmotnosť materiálu takmer rovnajúca sa hmotnosti
materiálu, ktorú údajne dopravil úpadca pre žalovaného v období od 18.4.2011 do 17.5.2011.
Podľa žalovaného jednotkové ceny dohodnuté medzi žalovaným a úpadcom za vyššie uvedené položky
už v sebe obsahujú aj súvisiacu dopravu, a preto mal za to, že úpadca sa vo faktúre č. 220110044 snažil
žalovanému vyfakturovať dvakrát tie isté práce.
Taktiež súd poukázal na tvrdenie žalovaného, že z evidencie pohľadávok a záväzkov úpadcu vyplýva,
že v období od 18.4.2011 do 17.5.2011, t.j. v období za ktoré bola vystavená faktúra č. 220110044
dodal Doprastav a.s. úpadcovi výkony strojov len v hodnote 46.911,46 eur. Z predmetnej faktúry
nevyplýva zodpovedajúca činnosť úpadcu tomuto objemu dovezeného materiálu. Úpadca by totiž musel
žalovanému fakturovať aj za také práce ako je uloženie materiálu, prípadne odkopávky a prekopávky.
Takéto položky však v danej faktúre neboli fakturované, pretože neboli ani vykonané zo strany úpadcu.
Jedinou takouto zodpovedajúcou položkou je uloženie štrkodrte do hutnených násypov v objeme 5121
m3, čo však zodpovedá položkám súvisiacim s dopravou a to dovoz materiálu štrkodrte z miešacieho
centra 4 km o hmotnosti 7406 ton a dovoz materiálu štrkodrte z miešacieho centra 5 km o hmotnosti 1308
ton. V prípade dopravy v sume 63,65 eur + DPH pritom z faktúry vyplýva, že malo ísť údajne o úpravu
štrkodrte a to v hmotnosti 27 245,53 ton. Je však zarážajúce, prečo úpadca nezahrnul túto dopravu
do súpisu prác, ktoré tvoria prílohu faktúry č. 220110044 a boli odsúhlasené žalovaným, pričom tento
rozpis obsahuje položky vzťahujúce sa na štrkodrť. Úpadca vykonával dopravu na danej stavbe aj pre
iné spoločnosti ako objednávateľom a nie len pre spoločnosť žalovaného. Preto sa žalovaný domnieva,
že úpadca sa vo faktúre č. 220110044 snažil žalovanému fakturovať odmenu za práce, ktoré vykonal
pre iných objednávateľov. Ku faktúre č. 220110067 žalovaný uviedol, že na základe nej mal úpadca
vykonať o.i. práce spočívajúce v odkopávke a prekopávke v hornine.
Ďalej súd zistil, že 31.5.2011 prvýkrát došlo k odovzdaniu diela, pričom zo stavebného denníka vyplýva,
že dielo bolo odovzdané žalovanému ako dokončené bez zjavných vád s nedostatkami, ktoré spočívali
v povinnosti úpadcu vykonať dosvahovanie a dohumusovanie vybraných úsekov diela. Avšak v rámci
technologickej postupnosti zhotovenia diela v zmysle Zmluvy o dielo z 10.5.2010 nie je možné, aby
po odovzdaní dokončeného diela boli realizované práce ako odkopávky a prekopávky v hornine,
čo sú práce, ktorými sa začalo zhotovovať dielo, čo vyplýva aj z prehľadu fakturácie vyhotoveného
úpadcom, odkop a odvoz bahnitého materiálu na skládku, rozprestieranie ornicovho svahu, a to najmä v
objemoch, ktoré úpadca vykazuje vo faktúre č. 220110067, pokiaľ zhotoviteľ diela postupuje s odbornou
starostlivosťou. Navyše úpadca vo faktúre č. 220110067 účtuje v položkách týkajúcich sa štrkodrte
odplatu za presne tie isté výmery ako vo faktúre č. 220110044, čo je v stavebníctve nemožné, aby sa
dva mesiace po sebe vykonali práce presne v tých istých objemoch. Práce vykonané úpadcom v mesiaci
jún 2011 boli zahrnuté do faktúry z č. 220110156 z 12.10.2011.



Zo stavebného denníka súd zistil, že pri najvyššej vyťaženosti strojov používaných v tomto období na
stavbe boli odpracované počty hodín, ktoré keby boli ocenené nadpriemernou hodinovou sadzbou, by
predstavovali práce v hodnote 30.048,00 eur, kolový bager 376 hodín á 43,00 eur = 16.168.00 eur,
buldozér 128 hodín á 50,00 eur = 6.400,00 eur, grejder 16 hodín á 55,00 eur = 880,00 eur, nákladné
auto 200 hodín á 33,00 eur = 6.600,00 eur. Podľa tvrdenia žalovaného hodinová sadzba v stavebníctve
sa však používa len zriedkavo, nakoľko je pre objednávateľa diela veľmi nevýhodná. Je preto nereálne,
aby úpadca dodal žalovanému v období jún 2011 práce v hodnote 183.640,98 eur + DPH, keďže takýto
objem nezodpovedá ani počtu hodín úpadcom použitých strojov. Žalovaný považuje za rozporuplnú
skutočnosť, že žalobca vo svojom písomnom vyjadrení poukazuje na subdodávky výkonov strojov a
fakturáciu subdodávateľov týkajúcu sa dopravy, avšak vo faktúre č.220110067 nepoužil na ich fakturáciu
voči žalovanému ten istý spôsob, ako vo faktúre č. 220110044, ale použil sporovými stranami zaužívaný
formát súpisu prác. Žalovaný poprel tvrdenie žalobcu, že prax zmluvných strán bola taká, že aj faktúra
neobsahujúca súpis vykonaných prác potvrdený zo strany žalovaného bola považovaná za riadne
vystavenú a spôsobilú na preplatenie. Žalovaný tvrdil, že počas spolupráce s úpadcom bola uhradená
iba jediná faktúra bez pripojeného súpisu prác odsúhlasených žalobcom a to faktúra č. 220100189 zo
dňa 4.8.2010, čo nie je možné považovať za etablovanie praxe medzi zmluvnými stranami.
Žalobca považoval konanie žalovaného za účelové, smerujúce k vyhnutiu sa úhrade svojich splatných
záväzkov voči úpadcovi. Žalovaný predmetné úhrady až do momentu kedy mal uhradiť svoje posledné
zostávajúce záväzky voči úpadcovi nikdy nespochybňoval. Žalovaný podľa jeho názoru nepreukázal,
že úpadca účtoval práce, ktoré neboli predmetom diela. Zdôraznil, že žalovaný dielo prevzal a riadne
zaň zaplatil. Na strane úpadcu nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, pretože faktúry č. 220110044
a 220110067 boli zo strany žalovaného uhradené oprávnene a nimi fakturované práce v prospech
žalovaného boli riadne realizované. Podľa názoru žalobcu prax zmluvných strán bola taká, že aj faktúra,
ktorá neobsahovala súpis vykonaných prác potvrdený zo strany žalovaného, bola zmluvnými stranami
považovaná za riadne vystavenú a spôsobilú na preplatenie. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na
konkrétne faktúry č. 220100189, 220100230 a 220100296. Faktúra č. 220110044 zo dňa 31.5.2011
zahŕňala práce za obdobie od 18.4.2011 do 17.5.2011, teda za obdobie vykonávania diela ešte pred jeho
prvým odovzdaním. Faktúra č. 220110067 zo dňa 7. 7.2011 zahŕňala práce za obdobie od 18.5.2011 do
30.6.2011, z čoho je zrejmé, že časť fakturovaných prác spadá ešte do obdobia pred prvým odovzdaním
diela (18.5. až 31.5.2011) a preto je zrejmé, že nemohlo ísť iba o drobné práce.
Zo svedeckých výpovedí, ktoré sú obsiahnuté v rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 26Cbi
1/2013-337 súd zistil, že AP., ktorý mal v rozhodnom období u úpadcu na starosti fakturáciu, uviedol, že
práce sa fakturovali až po tom, čo boli tieto celkom dokončené a následne geodeticky zamerané. Svedok
G. H., ktorý bol v rozhodnom období zástupcom hlavného stavbyvedúceho, nebol, ako vyplýva z jeho
výpovede, osobne prítomný na stavbe počas vykonávania diela. Súpisy vykonaných prác potvrdzoval
výlučne na základe informácií od svojich stavbyvedúcich. O priebehu prác mohol mať sprostredkované
informácie. Vo svojej výpovedi taktiež neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že
sporné práce vykonané neboli a obmedzil sa len na všeobecné tvrdenia. Naopak zo svedeckej výpovede
N. U. vyplynulo, že práce fakturované spornými prácami boli zo strany úpadcu riadne vykonané, nakoľko
k týmto prácam úpadca disponuje zodpovedajúcimi dokladmi. Priebeh týchto prác je zaznamenaný aj
v stavebnom denníku. Žalobca uviedol, že úpadca nevlastnil žiadne stroje a výkony týchto strojov si
zabezpečoval cez subdodávateľov, najmä cez spoločnosť Doprastav, a.s. Výkony vozidiel si úpadca
zabezpečoval vlastnými vozidlami, ako aj cez subdodávateľov, najmä od spoločnosti Doprastav, a.s.,
GTB, a.s., Pikáda, s.r.o. a OZO, a.s. Cenu týchto prác subdodávatelia fakturovali úpadcovi a všetky tieto
faktúry boli zo strany úpadcu uhradené. Úpadca pri fakturácii vykonaných prác žalovanému vychádzal
aj z týchto faktúr. Bolo by to nelogické, aby úpadca uhrádzal subdodávateľom práce, ktoré v skutočnosti
neboli vykonané. Žalobca uviedol aj prehľad vykonaných a zaplatených prác subdodávateľom a to
spoločnosti Doprastav v období od 18.4.2011 až 30.6.2011 uhradených 151.134,48 eur, dodávateľovi
GTB, a.s. za obdobie od 1.5.2011 do 30.6. 2011 37.418,10 eur, dodávateľovi Pikáda, s.r.o. od 1.6.2011
do 30.6.2011 7.485,25 eur a OZO, a.s. od 1.6.2011 do 30.6. 2011 6.087,24 eur, t. j. spolu 202.125,07
Eur. Práce spočívajúce vo výkonoch vlastných vozidiel úpadcu za obdobie od 18.4.2011 do 30.6.2011
predstavujú sumu 47.691,62 eur. Aj podľa tvrdenia svedka p. H. sú v stavebnom denníku zaznamenané
len práce, ktoré boli skutočne vykonané a práce, ktoré úpadca fakturoval žalovanému sú v stavebnom
denníku riadne zaznamenané a je teda zrejmé, že boli skutočne vykonané.
Podľa názoru žalobcu, ak si chcel žalovaný uplatniť zľavu z ceny diela a nároky z vád diela, mal tak
učiniť zákonom stanoveným spôsobom a včas. Žalovaný dielo prevzal, zaplatil zaň a pokiaľ považoval
faktúry za sporné, mal ich vrátiť. Ak zistil na diele nedostatky, mal tieto reklamovať bez zbytočného
odkladu potom, čo tieto mohol zistiť. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na čl. 11 ods. 3 Zmluvy o dielo



s tým, že žiadnu písomnú reklamáciu a ani uplatnené nároky z vád diela zo strany žalovaného nedostal.
Žalovaný riadne uhradil obe sporné faktúry v plnej výške. S poukazom na ustanovenie § 323 ods. 1 a
2 Obchodného zákonníka tak uznal svoj záväzok voči úpadcovi v plnej výške. Na strane úpadcu preto
nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré spočíva v neoprávnenej úhrade sporných faktúr a preto
žiadal, aby súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

5. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia § 536 ods. 1, § 365, §
369 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. dospel súd prvej inštancie
k záveru, že pokiaľ mal žalovaný za to, že úpadca nevykonal dielo riadne, bol oprávnený uplatniť si
u úpadcu nároky z vád diela reklamáciou v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.
Žalovaný si však u úpadcu takéto nároky nikdy neuplatnil. Bez ohľadu na to, či išlo o práce, ktoré ako to
tvrdil žalovaný, úpadca ani nebol povinný na základe zmluvy o dielo vykonať, alebo či úpadca nevykonal
práce, ktoré mali podľa zmluvy o dielo byť vykonané, v každom prípade by sa jednalo o nároky titulom
vadného plnenia zo zmluvy o dielo. Podľa názoru súdu absencia zisťovacích protokolov podpísaných
zástupcom žalovaného pri sporných faktúrach je len formálnou náležitosťou fakturácie zo strany úpadcu,
a tento nedostatok žalovaný akceptoval práve tým, že vyššie uvedené dve faktúry uhradil. Napokon,
samotná skutočnosť, že k faktúram neboli pripojené povinné prílohy nepreukazuje, že úpadca nevykonal
práce, ktoré žalobcovi fakturoval.

6. Súd prvej inštancie pri hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo záveru, že spornými
faktúrami úpadca účtoval žalovanému práce vykonané v rámci existujúceho zmluvného vzťahu medzi
žalovaným a úpadcom, a preto pokiaľ sa žalovaný domnieval, že práce neboli zo strany úpadcu riadne
vykonané, keď ich úpadca pri fakturácii nedoložil zisťovacími protokolmi podpísanými zástupcami
žalovaného, mal možnosť uplatniť si voči úpadcovi nároky z vadného plnenia, a to bez ohľadu na to, že
tieto faktúry zaplatil. Žalovaný však v konaní nepreukázal, že by si voči úpadcovi nároky titulom vadného
plnenia uplatnil. Súd vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný tým, že zaplatil úpadcovi vyššie uvedené
dve faktúry, pričom si neuplatnil nároky titulom vadného plnenia, uznal oprávnenosť fakturácie zo strany
úpadcu, pokiaľ ide o rozsah a objem dohodnutých prác, ako aj ich cenu. Žalovaný neuniesol v konaní
dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenie, že úpadca sa bezdôvodne obohatil tak, že žalovaný
pri plnení záväzkov objednávateľa v rámci zmluvného vzťahu uhradil úpadcovi ako zhotoviteľovi aj za
práce, ktoré úpadca nevykonal. Rozpory medzi svedeckou výpoveďou svedka, ktorý na predmetnej
stavbe konal za žalovaného a výpoveďou bývalého pracovníka úpadcu, nie sú v tomto smere právne
relevantné, samotné svedecké výpovede nepreukazujú tvrdenia žalobcu, resp. tvrdenia žalovaného. Ak
aj žalovaný nikdy (v iných prípadoch) nezaplatil úpadcovi faktúru bez potvrdeného súpisu prác, ako to
tvrdí, nepreukazuje to, že práce, cenu ktorých mu úpadca fakturoval vyššie uvedenými faktúrami bez
potvrdeného súpisu prác (a ktoré cenu žalovaný aj zaplatil), neboli úpadcom vykonané.

7. Na základe uvedených záverov súd žalobe, po čiastočnom späťvzatí, v celom rozsahu vyhovel,
pričom pri ustálení vyššie uvedeného skutkového stavu, nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy
navrhované stranami sporu.

8. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP a žalobcovi, ktorý mal v
danom prípade plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie (výrok I) zmenil tak, že žalobu zamieta a potvrdil v časti, ktorou súd prvej
inštancie zastavil konanie v prevyšujúcej časti (výrok II.). Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania
v zmysle príslušných ustanovení CSP. Odvolací dôvod založil na ust. § 365 ods. 1 písm.e/, f/ a h/ CSP
t.j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Zdôraznil, že v konaní bolo preukázané, že úpadca (ako zhotoviteľ) a žalovaný (ako objednávateľ)
10.5.2010 uzatvorili Zmluvu o dielo č. PH 753-0030-09.

11. Poukázal na to, že počas konania na súde prvej inštancie včas predložil jednostranný zápočet
vzájomných pohľadávok spoločnosti EUROVIA CS a.s. (žalovaného) voči pohľadávkam úpadcu z
13.2.2012. Má za to, že obsah tohto právneho úkonu nesie znaky minimálne dvoch právnych úkonov, a to



jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok a uplatnenie vád diela. Navyše žalovaný v predmetnom
dokumente vymedzil, v čom považuje dielo, ktorého zhotovenie bolo predmetom Zmluvy o dielo za vadné
a poukázal na to, že práce obsiahnuté vo faktúre č. 220110044 (v rozporovanej výške) a č. 220110067 (vo
výške celej faktúry) neboli zo strany úpadcu nikdy vykonané, ako aj vymedzil uplatnenie svojich nárokov z
vád diela v súlade s § 564 Obchodného zákonníka. Podľa žalovaného teda súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní opomenul existenciu vyššie uvedeného dokumentu, keď v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol, že žalovaný si mal uplatniť nároky titulom vadného plnenia. V každom odvetní práva
platí právne výkladové pravidlo, že zmluva, resp. právny úkon sa posudzuje podľa obsahu, nie podľa
svojho pomenovania (a ani podľa pomenovania zmluvných strán alebo strany, ktorá právny úkon urobila).
Jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok z 13.2.2012 doručil žalovaný úpadcovi 14.2.2014, čo
bolo v záručnej dobe dohodnutej medzi stranami sporu v zmysle čl. 11 ods. 11.1. Zmluvy o dielo.
Citujúc ust. § 562 ods.2 Obchodného zákonníka žalovaný zdôraznil, že nedostatky priebežnej fakturácie
ceny diela mohol zistiť až po doručení konečnej vyúčtovacej faktúry č. 220110156 z 12.10.2011, a teda
je zrejmé, že pred týmto dňom žalovaný nemohol z objektívnych dôvodov nevedomosti o celkovej
fakturácii ceny diela vytknúť vady, ktoré mali spočívať v nesprávnej priebežnej fakturácii ceny diela zo
strany úpadcu. Ak je chyba fakturácie vadou diela, kontrolu celkovej fakturácie žalovaný nemohol v
žiadnom prípade vykonať prehliadkou diela pri jeho odovzdávaní 19.9.2011, a už vôbec nie prehliadkou
diela pri odovzdávaní diela 31.5.2011. Žalovaný začal vykonávať kontrolu ceny diela a jej fakturácie
po vystavení poslednej vyúčtovacej faktúry č. 220110156. E-mailom zo 16.12.2011 predložil úpadca
žalovanému prehľad fakturácie ceny diela, pričom v ňom neboli vôbec obsiahnuté výkony vozidiel (t.j.
rozporovaná časť faktúry č. 220110044, ani fa.č. 220110067). P. U., ktorý bol zamestnancom úpadcu
zodpovedným za prípravu podkladov pre fakturáciu ceny diela a ktorý bol súčasne odosielateľom e-
mailu zo 16.12.2011, o existencii žalovaným rozporovaných súm v čase predloženia prehľadu celkovej
fakturácie ceny diela (t.j. v decembri 2011, čo bolo 3 mesiace po odovzdaní diela bez vád a nedorobkov)
nevedel. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na e-mailovú komunikáciu medzi úpadcom a žalovaným
z 19.1.2018, z ktorej vyplýva, že medzi stranami sporu prebehlo osobné stretnutie ohľadom nárokov
úpadcu uplatnených spornými faktúrami. Na pojednávaní 23.4.2018 žalovaný navrhol výsluch osôb,
ktoré sa zúčastnili daného osobného stretnutia, avšak súd prvej inštancie k vykonaniu takéhoto dôkazu
nepristúpil. Podľa žalovaného možno teda konštatovať, že žalovaný svojim konaním urobil včasný
úkon reklamácie vád diela (a to aj s ohľadom na skutočnosť, že na platnosť právneho úkonu, ktorým je
uplatnenie nárokov z vád diela nie je potrebná písomná forma), keďže súd prvej inštancie nepristúpil
k vykonaniu takéhoto dôkazu a žalobca nepoprel tvrdenia žalovaného.

12. Súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal podstatnými tvrdeniami a dôkazmi
žalovaného a bez ďalšieho uzatvoril, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by si voči úpadcovi nároky
titulom vadného plnenia uplatnil. Išlo však o tvrdenia žalovaného a ním navrhnuté dôkazy, ktoré majú
podstatný význam na rozhodnutie súdu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie NS SR sp.zn.
2Cdo/238/2008 z 30.11.2009.

13. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je podľa žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie
arbitrárny a nesie prvky porušenia práva strany sporu na nestranný súd (uznesenie NS SR z 23.10.2013
sp.zn. 7Cdo/90/2013 a nález ÚS SR z 15.10.1998 sp.zn. II. ÚS 71/97).

14. Totiž žalovaným podpísané zisťovacie protokoly boli jednou z podmienok, aby úpadcovi vznikol
nárok vystaviť príslušnú faktúru a vyvolať začiatok plynutia lehoty splatnosti. Išlo o zmluvne dohodnutú
podmienku. Úpadca porušil Zmluvu o dielo, keď vystavil faktúry bez existencie zisťovacích protokolov, v
ktorých by rozsah prác zodpovedal fakturovaným sumám a ktoré by boli podpísané žalovaným. Avšak
toto porušenie zmluvného záväzku úpadcu je ponechané bez povšimnutia, ale omyl žalovaného (úhrada
faktúr, ktoré neobsahovali dohodnuté náležitosti) je sankcionovaný a teda súd prvej inštancie aplikuje
zásadu pacta sunt servanda na povinnosť žalovaného poskytnúť plnenie, avšak na povinnosť úpadcu
už nie.

15. V ďalšom odvolateľ poukázal na skutočnosť, že v zmysle ust. čl. 5.7. Zmluvy o dielo, ak daňový
doklad neobsahuje niektorú z náležitostí stanovených zákonom a VOP, príp. ak k faktúre neboli pripojené
prílohy, je takýto daňový doklad objednávateľ (žalovaný) oprávnený vrátiť zhotoviteľovi (úpadcovi) k
oprave. V takom prípade začína plynúť nová lehota splatnosti dňom doručenia opraveného daňového
dokladu. Objednávateľovi (teda žalovanému) z predmetného ustanovenia Zmluvy o dielo vyplýva, že
časti ceny diela fakturované úpadcom faktúrami č. 220110044 a č. 220110067, ktoré neobsahovali



dohodnuté náležitosti, neboli spôsobilé vyvolať začiatok plynutia lehoty splatnosti peňažného záväzku.
Táto skutočnosť je významná z hľadiska posúdenia, či je žalobca vôbec oprávnený požadovať podanou
žalobou zaplatenie úrokov z omeškania. Úpadca ani žalobca doposiaľ nedoručili žalovanému faktúry,
ktoré by zodpovedali dohode zmluvných strán obsiahnutej v Zmluve o dielo. Ak by žalobcovi aj vznikol
právny nárok na zaplatenie sumy z faktúry č. 2201100544 v žalobcom rozporovanej výške a celej
sumy z faktúry č. 220110067, čo však žalovaný popiera, doposiaľ tomuto nároku nezačala plynúť,
ani nenastala lehota splatnosti. Žalovaný sa tak nemohol dostať do omeškania. Podľa stanoviska
NS ČSSR z 20.10.1988 sp.zn. Cpj 39/88, faktúra môže vyvolať splatnosť fakturovanej ceny diela len
vtedy, ak obsahuje všetky zákonom podpísané náležitosti, je v nej uvedená cena v správnej výške.
Faktúru, v ktorej chýba niektorá zo zákonných náležitostí alebo v ktorej je uvedená nesprávna cena diela,
nie je spôsobilá vyvolať splatnosť fakturovanej ceny diela. Bez týchto náležitostí nenastáva splatnosť
fakturovanej sumy, z čoho možno vyvodiť, že nie je možné uplatňovať si nároky, ktoré z faktúry vyplývajú.
Nakoľko si zmluvné strany vzájomnou dohodou vymienili ďalšie náležitosti faktúr, je potrebné prihliadať
pri posudzovaní spôsobilosti faktúry ako nielen daňového alebo účtovného dokladu, aj na náležitosti
dohodnuté zmluvnými stranami popri náležitostiach vyplývajúcich zo zákona. Žalovaný teda poskytol
plnenie úpadcovi v rozsahu rozporovanej sumy z faktúry č. 220110044 a celej sumy fakturovanej
fa.č. 220110067 bez náležitého právneho dôvodu. Preto podľa žalovaného neobstojí tvrdenie súdu
prvej inštancie, že absencia zisťovacích protokolov podpísaných zástupcom žalovaného pri sporných
faktúrach je len formálnou náležitosťou fakturácie zo strany úpadcu, a tento nedostatok žalovaný
akceptoval práve tým, že vyššie uvedené dve faktúry uhradil. V zmysle ust. § 40 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je
neplatný. Poukazujúc na rozsudok NS SR z 28.5.2008 sp.zn. 2Obo/61/2008 žalovaný zdôraznil, že ak
sa zmluvné strany dohodnú na tom, že vystavenie faktúry s dohodnutými náležitosťami je podmienkou
pre vznik povinnosti zaplatiť na základe poskytnutého plnenia jeho cenu, nemôže absencia takéhoto
úkonu vyvolať splatnosť ceny.

16. Úpadca a žalovaný sa v Zmluve o dielo dohodli, že cena diela bude uhrádzaná priebežne, avšak
za podmienky, že faktúry budú obsahovať zisťovacie protokoly podpísané žalovaným. Týmto spôsobom
si zmluvné strany dohodli kontrolu oprávnenosti priebežnej fakturácie. Ak by žalovaný nesúhlasil s
tým, aby sa cena diela uhrádzala úpadcovi priebežne, ale až po riadnom dokončení diela a jeho
odovzdaní žalovanému, úpadca by nikdy nebol schopný z ekonomických dôvodov na svojej strane dielo
realizovať. Avšak ani existencia zisťovacích protokolov nezbavila žalovaného práva vykonať konečnú
kontrolu celkovej fakturácie ceny diela (viď. čl. 5 bod 5.4. veta prvá Zmluvy o dielo a čl. VIII ods.
12 Všeobecných obchodných podmienok), a uplatniť si tak u úpadcu korekciu čiastok zaplatených
žalovaným do momentu konečnej (záverečnej/poslednej) faktúry. Priebežná fakturácia ceny diela, ktoré
je rozsiahle (čo nepochybne výstavba rýchlostnej cesty R1 je) a následné záverečné vyúčtovanie je
bežnou praxou v odbore stavebníctva, ktorá sa uplatňuje dlhodobo. Každému subjektu aktívnemu v
oblasti stavebníctva je táto prax známa. Navyše podľa žalovaného z ust. § 548 ods. 1 a § 554 ods.
1 veta prvá Obchodného zákonníka vyplýva, že nárok na cenu vzniká až riadnym vykonaním diela.
Dielo, ktoré má vady alebo nedorobky, nie je vykonané riadne, a to ani vtedy, ak ho objednávateľ
prevezme. Teda možno vyvodiť záver, že dielo, ktoré nebolo vykonané riadne, nespôsobí vznik nároku
zhotoviteľa na zaplatenia ceny diela. Úpadca a žalovaný pritom Zmluvou o dielo nevylúčili aplikáciu §
548 ods. 1, ani § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka. Preto ani zaplatenie žiadnej priebežnej faktúry
nezbavuje žalovaného ako objednávateľa práva, aby zaplatil úpadcovi ako zhotoviteľovi len takú celkovú
výšku ceny diela, ktorá je určená v súlade so Zmluvou o dielo. Uznanie záväzku v zmysle § 323 je
vyvrátiteľná právna domnienka. Keďže dielo nebolo v čase úhrady faktúr č. 220110044 a č. 220110067
ešte riadne dokončené a nebolo žalovanému odovzdané, čo bolo v konaní aj preukázané, nemohol
žalovaný úhradou týchto čiastkových faktúr uznať to, že dielo mu bolo dodané v rozsahu daných
čiastkových faktúr, a že mu teda vznikol záväzok uhradiť celkovú cenu diela určenú podľa priebežnej
fakturácie vrátane určenia čiastkovými faktúrami č. 220110044 a č. 220110067. Ustanovenie § 407
ods. 3 Obchodného zákonníka je možné vykladať ako uznanie záväzku alebo jeho časti len s ohľadom
na všetky okolnosti jednotlivého prípadu. Právo patrí tomu, komu vzniklo, ak sú splnené podmienky
(zisťovacie protokoly, faktúry). Súd prvej inštancie však vôbec neprihliadol na účel dohody zmluvných
strán o priebežnej fakturácii a konečnej rekapitulácii priebežnej fakturácie. Pri výklade zmlúv a dohôd nie
je možné ignorovať úmysel zmluvných dojednaní, a to najmä ak ide o dohody medzi zmluvnými stranami,
ktoré pôsobia v tom istom ekonomickom odvetví, vzťahuje sa na ne povinnosť konať s odbornou
starostlivosťou a každá zmluvná strana je oprávnená odôvodnene očakávať znalosť pomerov v danom
odvetví druhou zmluvnou stranou.



17. Ďalej žalovaný poukázal na to, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, vyplýva, že žalovaný
tvrdil, že počas spolupráce s úpadcom bola uhradená iba jediná faktúra bez pripojeného súpisu prác
odsúhlasených žalobcom (t.j. faktúra č. 220100189 z 4.8.2010). Žalobca však svoje tvrdenie, že tomu
tak nebolo, preukázal aj doložením písomných dôkazov, k čomu však súd už nezaujal stanovisko. Podľa
žalovaného ako aj s ohľadom na ustálenú judikatúru, nevysporiadanie sa s každým jednotlivým tvrdením
žalobcu, ak ich súd nepovažuje za zásadné pre svoje rozhodnutie, neznamená, že rozhodnutie vykazuje
znaky arbitrárnosti. Avšak práve s ohľadom na jediný právny názor súdu prvej inštancie, a to „že žalovaný
neuplatnil u úpadcu svoje nároky z vád diela“, ktorý nie je zdôvodnený zo všetkých hľadísk, ktoré boli v
súdnom konaní rozoberané, naznačuje opomenutie súdu, že žalobca výslovne preukázal svoje tvrdenie
ohľadom tvrdenej neexistencie zisťovacích protokolov vo viacerých prípadoch, že jeho rozhodovanie
nieslo znaky arbitrárnosti a popretia práva žalovaného na nestranný súd.

18. V ďalšej časti rozsiahleho odvolania, žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí poukázal na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 29.5.2014 sp.zn.
26Cbi/1/2013-337, sumarizáciu obsahu výpovedí svedkov, avšak žalovaný má za to, že závery
Okresného súdu Banská Bystrica sa nezakladali na pravdivom obsahu podaných svedeckých výpovedí
a preto uvedený rozsudok napadol odvolaním. Obsah odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica z 29.5.2014 bol súdu prvej inštancie známy, nakoľko tento dokument doručil
žalovaný súdu 2.1.2018. Preto sa súd prvej inštancie vôbec nemusel vysporadúvať s obsahom vyššie
uvedeného rozsudku a už vôbec nie vo vzťahu k sumarizácii svedeckých výpovedí tam uvedených.

19. Avšak podľa žalovaného sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s jeho tvrdením ohľadom
výšky žalobcom uplatňovaného nároku. Totiž Zmluvou o dielo a jej Prílohou č. 3 bolo preukázané,
že v prípade, ak úpadca vykonával pre žalovaného dopravu materiálu nad rámec súvisiaci so zmluvne
dohodnutým rozsahom diela, bol povinný fakturovať, a teda oprávnený požadovať zaplatenie za dopravu
len v rozsahu cien dohodnutých v Prílohe č. 3 Zmluvy o dielo. Medzi úpadcom a žalovaným nebola
preukázaná existencia žiadnej dohody, že úpadca bol oprávnený prefakturovať žalovanému akékoľvek
náklady na dopravu, ktoré vznikli úhradou zmluvných záväzkov úpadcu voči svojim (sub)dodávateľom.
Práve naopak, v konaní bolo preukázané (predložením priebežnej mesačnej fakturácie), že úpadca
fakturoval žalovanému dopravu materiálu v súlade s Prílohou č. 3 Zmluvy o dielo za obdobia október
2010, november 2010, december 2010, marec 2011, apríl 2011, máj 2011 (v rozsahu žalovaným
nerozporovanej časti faktúry č. 220110044), čiže úpadca si bol plne vedomý obsahu Prílohy č. 3. S
ohľadom na to, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal, že si u úpadcu uplatnil nároky
z vád diela, bolo povinnosťou súdu vysporiadať sa aj s tvrdeniami žalovaného vo vzťahu k výške žalobou
uplatňovaného nároku žalobcu a dôkazmi preukazujúcimi tieto jeho tvrdenia. Išlo najmä o dokazovanie
rozsahu vykonaných prác zápismi v stavebnom denníku, z ktorých vyplývalo, že v čase od 1.6.2011 do
19.9.2011 úpadca len odstraňoval vady a nedorobky diela, ktoré boli vytknuté pri preberaní diela dňa
31.5.2011. Zápisy v stavebnom denníku vyvracajú tvrdenia žalobcu, že úpadca v období jún - september
2011 zhotovoval dielo v takom rozsahu, ako vyplýva najmä z faktúry č. 220110067.

20. Žalovaný taktiež navrhol vykonanie dokazovania odborným vyjadrením odborne spôsobilej osoby v
zmysle ust. § 206 CSP alebo znaleckým dokazovaním v zmysle § 207 CSP, pričom špecifikoval otázky,
na ktoré mali odborne spôsobilé osoby odpovedať (zameranie sa práve na rozsah úpadcom dodaných
prác pri zhotovovaní diela). Súd prvej inštancie vykonanie tohto dôkazu však nepripustil. Podľa názoru
žalovaného súd tak konal z dôvodu, že svoje rozhodnutie o prejednávanej veci založil na právnom názore
nevytknutia vád diela žalovaným. Keďže však žalovaný vady diela riadne a včas vytkol, bolo povinnosťou
žalobcu preukázať oprávnenosť svojho nároku a jeho výšky, čo však žalobca neurobil.

21. Bez ohľadu na jednotkové ceny dopravy obsiahnuté v Prílohe č. 3 Zmluvy o dielo, žalovaný
konštatoval, že vykonaným dokazovaním - najmä stavebným denníkom, bolo preukázané, že úpadca
žalovanému nedodal práce, ktoré fakturoval v rozporovanej výške faktúrou č. 220110044 a v celej výške
faktúry č. 220110067, a túto skutočnosť u úpadcu riadne a včas vytkol (bez ohľadu na to, či je možné
takúto chybovosť fakturácie považovať za vadu diela alebo nie). Navyše zo sporných faktúr si žalovaný
neuplatnil nadmerný odpočet z dane z pridanej hodnoty, na ktorý by inak mal nárok. Okrem uvedených
faktúr úpadca niekoľkokrát počas zhotovovania diela doručil žalovanému v rámci priebežnej fakturácie
faktúry, ktoré nezodpovedali rozsahu ním dodaných prác a výkonov a pokúšal sa takto uviesť žalovaného



do omylu a vylákať od neho peňažné prostriedky nad rámec dohodnutý Zmluvou o dielo a žalovaný tieto
faktúry úpadcovi vrátil ako neoprávnene vystavené.

22. V závere odvolania žalovaný okrem iného navrhol, aby odvolací súd vykonal dokazovanie odborným
vyjadrením odborne spôsobilej osoby v zmysle ust. § 206 CSP alebo znaleckým dokazovaním v zmysle §
207 CSP v rozsahu návrhu žalovaného zo 7.12.2017, ako aj výsluchom svedkov, ktoré svojou výpoveďou
preukážu obsah rokovaní medzi žalovaným a úpadcom vo vzťahu k vytknutiu vád diela.

23. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie vec správne právne
posúdil, dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre
rozhodnutie o merite veci a svoje závery dostatočne odôvodnil. Poukázal na to, že žalovaný vo svojom
odvolaní netvrdí žiadne ďalšie skutočnosti, ktorými by vyvracal správnosť prvoinštančného rozhodnutia
a s ktorými by sa už súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal.

24. V plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, podľa ktorého súd vychádzal
zo záveru, že spornými faktúrami žalobca účtoval žalovanému práce vykonané v rámci existujúceho
zmluvného vzťahu, a preto pokiaľ sa žalovaný domnieval, že práce neboli vykonané, mal si uplatniť
nároky z daného plnenia a to bez ohľadu na to, že tieto faktúry zaplatil. Žalovaný v konaní nepreukázal,
že by si u úpadcu nároky titulom vadného plnenia uplatnil. Tým, že zaplatil úpadcovi predmetné faktúry,
pričom si neuplatnil nároky titulom vadného plnenia, uznal oprávnenosť fakturácie zo strany úpadcu,
pokiaľ ide o rozsah a objem dohodnutých prác, ako aj ich cenu. Súd považoval zisťovacie protokoly len
za formálnu náležitosť fakturácie a tento nedostatok žalovaný akceptoval, keď sporné faktúry uhradil.
Napokon mal súd za to, že samotná skutočnosť, že k sporným faktúram neboli pripojené povinné prílohy
nepreukazuje, že úpadca nevykonal práce, ktoré žalovanému fakturoval. Súd teda správne hodnotil
svedecké výpovede ako irelevantné, nakoľko boli protichodné, nepreukázali ani tvrdenia žalobcu alebo
žalovaného.

25. Zároveň žalobca odmieta, že by jednostranný zápočet z 13.2.2012 bol úkonom, z ktorého má
vyplývať, že mal vady kvalifikovane reklamovať. Z obsahu je zrejmé, že žalovaný mal v úmysle započítať
podľa jeho názoru vzájomné pohľadávky, bez akéhokoľvek prejavu vôle notifikovať vady. Žalovaný v
rozpore s ust. § 366 CSP až v štádiu odvolacieho konania argumentuje, že mal v jednostrannom zápočte
z 13.2.2012 okrem započítania aj notifikovať vady diela.

26. Žalobca zdôraznil, že sporné faktúry vystavil dňa 31.5.2011 a 7.7.2011, ktoré žalovaný dňa 4.8.2011
a 16.9.2011 uhradil. Žalovaný dielo v zmysle stavebného denníka prevzal definitívne ako dokončené
19.9.2011. Až po uplynutí 5 mesiacov v jednostrannom zápočte z 13.2.2012 sa začal žalovaný domáhať,
ale len vrátenia uhradených súm z dôvodu ich mylnej úhrady, pričom ani v tomto podaní svoje nároky
titulom vád diela vo vzťahu k žalobcovi žalovaný nenotifikoval. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalovaný
sporné faktúry zaplatil a následne si dielo prehliadol a definitívne v rámci odovzdávacieho konania
prevzal 19.9.2011. Preto správne súd prvej inštancie prihliadol na námietku žalobcu, že žalovaný
zmeškal lehotu na notifikáciu prípadných vád diela resp. vady diela žalobcovi vôbec nenotifikoval a s
prihliadnutím na uvedené je za daných okolností úplne bez významu, či bola medzi zmluvnými stranami
dohodnutá záručná doba alebo nie.

27. Aj napriek tomu, že žalobca tvrdí, že žalovaný vady diela žalobcovi ani nenotifikoval, žalovaný ani
z hmotnoprávneho hľadiska v prvoinštančnom konaní nezvládol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje
tvrdenia, že žalobca sa na úkor neho bezdôvodne obohatil tak, že zaplatil žalobcovi v rámci zmluvného
vzťahu aj za práce, ktoré žalobca nevykonal.

28. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v súdnom konaní, žalobca
má za to, že predmetom súdneho konanie je zaplatenie odplaty za vykonanie diela, ktorá nebola v
konaní ani sporná, ktorú sám žalovaný uznal, keď tento nárok použil do jednostranného započítania ako
nespochybniteľný nárok žalobcu. Práve naopak, žalovaný ohľadom ním tvrdených skutočností neuniesol
dôkazné bremeno o to viac, keď sporné faktúry zaplatil. Nie je teda na mieste tvrdenie žalovaného, že
žalobca v konaní dôkazné bremeno neuniesol.

29. Podľa žalobcu sa žalovaný v podanom odvolaní snaží prispôsobovať argumentáciu a hodnotiť
vykonané dôkazy za účelom obhajoby svojej verzie, že žalobca práce fakturované spornými faktúrami



nevykonal alebo, že vady diela boli ním reklamované riadne a včas. Na tieto vyjadrenia žalobca v
prvoinštančnom konaní či už ústne, ale najmä písomne dostatočne reagoval a tvrdenia žalovaného
úspešne vyvrátil.

30. K návrhu žalovaného, aby odvolací súd vykonal dokazovanie v zmysle jeho podania zo 7.12.2017,
žalobca uvádza, že uvedenému návrhu nerozumie, keďže písomné podanie žalovaného zo 7.12.2017
obsahuje dôkazný návrh podľa § 204 CSP a to dôkaz listinou alebo listinami, s ktorými sa prvoinštančný
súd oboznámil a okrem toho žalobca na tento dôkazný návrh reagoval svojim vyjadrením z 28.12.2017.
Pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov a prednášanie skutkových tvrdení v odvolacom konaní žalobca
poukázal na koncentračnú zásadu, na ktorej je CSP založený.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby Krajský súd v Košiciach rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil.

32. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu opätovne poukázal na to, že ako prostriedok procesnej
obrany použil listinný dôkaz, ktorým bol zápočet žalovaného z 13.2.2012, ako aj iné právne úkony, ktoré
voči úpadcov urobil (e-mailová komunikácia s poukazom na osobné stretnutie úpadcu a žalovaného v
dňoch 9.1.2012 a 16.1.2012, preberanie diela 31.5.2011 a 19.9.2011) už v konaní pred prvoinštančným
súdom, naposledy vo svojom písomnom podaní z 30.4.2018. Žalovaný má za to, že v konaní pred súdom
prvej inštancie poukázal na obsah predmetných úkonov, okrem iného aj obsah zápočtu z 13.2.2012 s
uvedením, že tieto úkony obsahovali notifikáciu vád diela. Skutočnosť, že žalovaný zaplatil úpadcovi za
práce, ktoré úpadca žalovanému nedodal vyplýva zo stavebného denníka, ktorý je v časti od 18.4.2011
do 19.9.2011 súčasťou súdneho spisu a bol predložený v prvoinštančnom konaní podaním z 15.12.2014.
Žalobca obsah tohto dokumentu nerozporoval.

33. Zdôraznil, že zo stavebného denníka zaznamenávajúceho obdobie od 18.4.2011 do 19.9.2011
vyplýva, že práce a výkony, ktoré úpadca fakturoval žalovanému fa.č. 220110044 v časti sumy 63.263,65
eur + DPH, t.j. v časti sumy 75.916,38 eur, úpadca žalovanému nedodal, pretože, okrem iného, žiadne
nákladné motorové vozidlo typu, aké používal úpadca pri zhotovovaní diela na prevážanie materiálu
na a zo stavby, nebolo konštrukčne schopné urobiť také výkony, aké úpadca fakturoval žalovanému
rozporovanou časťou faktúry č. 220110044. Takéto nákladné vozidlá nie sú schopné prekonať väčšiu
vzdialenosť ako 250 km počas úpadcom deklarovaného pracovného času, ani nie sú schopné jazdiť v
rámci stavby a po vozovke vyššou priemernou rýchlosťou ako je 30-35 km/h, a aj to len vtedy, ak do
celkovej priemernej rýchlosti nie je vôbec započítaný čas strávený čakaním na ostatné stroje zapojené
do pracovných (stavebných) procesov, kedy je dosahovaná omnoho nižšia priemerná rýchlosť.

34. Žalovaný opätovne poukázal na stavebný denník, z ktorého vyplýva, že úpadca nemohol vykonať
práce v rozsahu, v akom ich fakturoval žalovanému faktúrou č. 220110067, pretože: a) Vo vzťahu k
prácam „odkopávky a prekopávky v hornine“ a „odkop a odvoz bahnitého materiálu na skládku“ vyplývajú
z predmetnej faktúry (sú v nej zaznamenané) odlišné výkony a práce úpadcu ako zo stavebného denníka
z obdobia od 21.5.2011 do 30.6.2011. Teda akoby úpadca premiestnil 26 010 m3 materiálu, ako deklaruje
vo faktúre č. 220110067, musel najazdiť so svojimi nákladnými motorovými vozidlami v období od
21.5.2011 - 30.6.2011 celkovú vzdialenosť 38 988 km (pri náklade 10 m3 na jedno auto, viac materiálu
nie je možné z konštrukčného hľadiska na úpadcom deklarované motorové vozidlá naložiť). Podľa
stavebného denníka vykonávalo dopravu 1 auto počas 10 dní a stavebný denník deklaruje 10 hodinovú
pracovnú dobu, t.j. počas dní, kedy bola vykonávaná preprava odkopov a bahnitého materiálu by musel
úpadca najazdiť priemerne 3 889 km každý deň, čo znamená, že jedno nákladné motorové vozidlo
úpadcu sa pohybovalo minimálne rýchlosťou 390 km/h. Takáto rýchlosť plne naloženého nákladného
motorového vozidla so 4 nápravami, je objektívne konštrukčne nemožná. Takéto nákladné motorové
vozidlá vykazujú rýchlosť cca 30-35 km/h bez započítania času, kedy musia nákladné motorové vozidlá
čakať na naloženie/vyloženie materiálu alebo činnosti iných do procesu zapojených strojných zariadení,
čím sa ich priemerná rýchlosť výrazne znižuje. Výkon bagra je z tohto hľadiska nepodstatný.

35. Vo vzťahu k prácam „svahovanie trvalých svahov v zárezoch“ a „svahovanie trvalých svahov v
násypoch“ z predmetnej faktúry vyplýva, že svahovanie trvalých svahov v zárezoch bolo v množstve 27
000 m2 a svahovanie trvalých svahov v násypoch bolo v množstve 16 700 m2, teda celkom svahovanie
v množstve 43 700 m2. Zo stavebného denníka z obdobia od 21.5.2011 do 30.6.2011 však vyplýva, že k
položkám 1 a 2 existuje záznam v stavebnom denníku zo dňa 21.5.2011 (kolový bager 1 ks), 22.5.2011



(kolový bager 1 ks), 23.5.2011 (kolový bager 1 ks), 24.5.2011 (kolový bager 0 ks), 25.5.2011 (kolový
bager 1 ks), 26.5.2011 (kolový bager 1 ks), 27.5.2011 (kolový bager 1 ks), 28.5.2011 (kolový bager 0 ks),
29.5.2011 (kolový bager 0 ks), 30.5.2011 (kolový bager 1 ks), 1.6.2011 (dozer 1 ks), 2.6.2011 (kolový
bager 1 ks), 3.6.2011 (kolový bager 1 ks), 5.6.2011 (kolový bager 1 ks), 6.6.2011 (kolový bager 1 ks,
dozer 1 ks), 12.6.2011 (kolový bager 1 ks), 13.6.2011 (kolový bager 1 ks), 16.6.2011 (kolový bager 1 ks,
dozer 1 ks), 17.6.2011 (dozer 1 ks) a 18.6.2011 (kolový bager 1 ks). Celkom za obdobie od 21.5.2011
do 30.6.2011 - kolový bager v počte 15 ks a dozer v počte 4 ks. Z konštrukčného hľadiska úpadcom
deklarovaných strojov a z technologického hľadiska zhotovovania diela nie je ani jeden deklarovaný stroj
schopný spracovať viac ako 1 000 m2 plochy za jeden deň, t.j. úpadca mohol počas 19 dní a strojovom
nasadení, ktoré deklaruje v stavebnom denníku, vysvahovať najviac 19 000 m2 plochy, nie však 43 700
m2, ako fakturoval spornou faktúrou č. 220110067.

36. Vo vzťahu k prácam „rozprestretie ornice vo svahu“ zo spornej faktúry č. 220110067 vyplýva, že
celkom bola rozprestretá ornica vo svahu v množstve 98 300 m2 (prepočet na m3 pri výške/hrúbke
ornice 0,20 m predstavuje 19 660 m3) pri najazdených 17 721 km. Naproti tomu podľa záznamov zo
stavebného denníka z obdobia od 21.5.2011 do 30.6.2011 je preukázané, že úpadca vykonal celkom
rozsah prác na strojoch - kolový bager 29 ks, dozer 10 ks a doprava - autá 10 ks. Teda, aby úpadca
premiestnil 19 660 m3 ornice podľa súpisu priloženého k faktúre č. 220110067, dopravné prostriedky
by museli vykonať celkovo 17 721 km jazdy (pri náklade 10 m3 na jedno auto, viac materiálu nie je
možné z konštrukčného hľadiska na úpadcom deklarované motorové vozidlá naložiť). Podľa stavebného
denníka vykonávalo dopravu 1 auto počas 19 dní a stavebný denník deklaruje 10 hodinovú pracovnú
dobu, t.j. počas dní, kedy bola vykonávaná preprava ornice, úpadca najazdil priemerne 933 km každý
deň. Pri takomto výkone zaznamenanom v stavebnom denníku by sa nákladné motorové vozidlo úpadcu
muselo pohybovať minimálne rýchlosťou 93,3 km/h. Takáto rýchlosť plne naloženého nákladného
motorového vozidla so 4 nápravami, je objektívne konštrukčne nemožná. Takéto nákladné motorové
vozidlá vykazujú rýchlosť cca 30-35 km/h bez započítania času, kedy musia nákladné motorové vozidlá
čakať na naloženie/vyloženie materiálu alebo činnosti iných do procesu zapojených strojných zariadení,
čím sa ich priemerná rýchlosť výrazne znižuje. Výkon bagra a dozera je z tohto hľadiska nepodstatný.

37. Žalovaný ďalej poukázal na práce, ktoré úpadca fakturoval žalovanému fa.č. 220110067 a ktoré
nie sú vôbec zaznamenané v stavebnom denníku v období od 21.5.2011 do 30.6.2011 - t.j. uloženie
sypaniny do zemných hrádzí a násypov, zhutnené v množstve 1 490 m3, úprava pláne v rastlom teréne
so zhutnením v množstve 2 700 m2, úprava pláne v násypoch so zhutnením v množstve 980 m2,
naloženie a odvoz materiálu v množstve 1 057 m3, dovoz materiálu z miešacieho centra 4 km v množstve
7 406 t, dovoz materiálu z miešacieho centra 5 km v množstve 1 308 t, uloženie do hutnených násypov v
množstve 5 121 m3, úprava aktívnej vrstvy v množstve 43 250 m2, dovoz materiálu do aktívnej zóny do 5
km, miešacieho centra v množstve 742 t, uloženie do hutnených násypov v množstve 7 313 m3, úprava
aktívnej vrstvy v množstve 32 563 m2, svahovanie trvalých svahov v zárezoch, svahovanie trvalých
svahov v násypoch a rozprestretie ornice vo svahu (naložení, doprava 1,5 km).

38. V závere zdôraznil, že všetky skutočnosti vyššie uvedené boli preukázané pred súdom prvej
inštancie, a teda nejde o žiadne novoty v odvolacom konaní, ktoré by sa žalovaný snažil protizákonne
uplatniť.

39. Opätovne navrhol vykonať dôkazy, ktoré špecifikoval vo svojom odvolaní, keďže má za to, že tieto
dôkazy neboli súdom prvej inštancie vykonané a navrhnuté dôkazy podľa žalovaného potvrdia jeho
vyjadrenia prezentované v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré použil ako prostriedky procesnej
obrany.

40. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zaujal stanovisko podaním zo 6.11.2018, ktorého
časť je totožná s jeho vyjadrením z 20.8.2018. Podľa názoru žalobcu je potrebné zohľadniť skutočnosť,
že dané konanie je v štádiu odvolacieho konania, kedy strany v zmysle ust. § 366 CSP už
nemôžu uplatňovať také prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, okrem prípadov stanovených v tomto ustanovení. V
danom konaní však nejde o taký prípad, na ktorý by sa vzťahovali výnimky z ust. § 366 CSP, preto v
tomto konaní žalovaný už nemôže uvádzať také skutkové tvrdenia, ktoré neuviedol v konaní pred súdom
prvej inštancie. Žalovaný však aj napriek uvedenému neustále uvádza nové skutkové tvrdenia v rozpore
s týmto ustanovením.



41. S tvrdením žalovaného, že „skutočnosť, že žalovaný zaplatil úpadcovi za práce, ktoré úpadca
žalobcovi nedodal, vyplýva zo stavebného denníka, ktorý je v časti od 18.4.2011 do 19.9.2011 súčasťou
súdneho spisu“ sa žalobca nemôže stotožniť, nakoľko vo svojich vyjadreniach v konaní pred súdom prvej
inštancie viackrát opätovne vyvrátil toto tvrdenie žalovaného, a to vždy aj s poukázaním na konkrétne
zápisy v stavebnom denníku.

42. Aj skutočnosti uvádzané žalovaným ohľadom priemernej rýchlosti automobilov úpadcu vychádzajú
zo správnych údajov a bez ohľadu na matematickú správnosť výpočtu, v prípade ak by aj tieto výpočty
boli správne, nie sú žiadnym spôsobom spôsobilé preukázať nevykonanie úpadcom fakturovanej
prepravy. Skutočnosť, že fakturovaná preprava vykonaná bola, je preukázaná záznamami o výkone
vozidla, ktoré sú priložené k rozporovanej časti faktúry s koncovým č. 044. Každý z týchto záznamov o
výkone vozidla je potvrdený oprávnenou osobou a sú z neho zrejmé skutočnosti ohľadom identifikácie
vozidla vykonávajúceho prepravu, dátumu vykonania prepravy, počte vykonaných prepráv v daný deň,
kilometrovej vzdialenosti, do ktorej sa jednotlivé prepravy vykonali, ako aj o množstve prepraveného
materiálu. Úpadca fakturoval žalovanému iba takú prepravu, ktorá je podložená príslušným záznamom
o výkone vozidla. Naviac tvrdenia žalovaného o maximálnej vzdialenosti, ktorú boli vozidlá úpadcu na
stavbe schopné prekonať za jeden deň, ako aj o maximálnej možnej rýchlosti týchto vozidiel sú ničím
nepodložené a nepravdivé. Je pravda, že pri pohybe po ceste, ktorá sa nachádza v rámci staveniska
na stavbe, sa vozidlá môžu zvyčajne pohybovať iba rýchlosťou 30-35 km/h, avšak na predmetnej
stavbe pri preprave materiálu prechádzali vozidlá po takejto ceste maximálne 10% z celkovej trasy,
zvyšnú časť prechádzali tieto vozidlá po klasickej „nestaveniskovej“ spevnenej ceste, kde takýto typ
naloženého vozidla je schopný pohybovať sa štandardnou rýchlosťou (90 - 100 km/h). Je potrebné vziať
do úvahy aj tú skutočnosť, že vozidlo sa plne naložené pohybuje vždy len jednu polovicu cesty z jedného
obratu, druhú polovicu cesty sa pohybuje bez nákladu, alebo naopak a to podľa toho, či ide o vykládku
alebo o nakládku materiálu, avšak ani túto skutočnosť žalovaný vo svojom výpočte nijak nezohľadnil. Z
uvedeného je zrejmé, že vozidlá boli schopné vykonať za pracovný deň omnoho vyššie vzdialenosti ako
uvádza žalovaný a na takéto väčšie vzdialenosti sú tieto vozidlá aj konštrukčne stavané, pričom podľa
žalobcu vozidlá úpadcu prekonali pri preprave materiálu vzdialenosti tak, ako sú uvedené v jednotlivých
záznamoch o výkone vozidla.

43. V ďalšom bode vyjadrenia žalovaný na základe vybraných záznamov zo stavebného denníka za
obdobie 21.5.2011 - 30.6.2011 a na základe jeho výpočtov maximálnych možných výkonov strojov v
tomto období preukázal, že práce fakturované vo faktúre s koncovým číslom 067 úpadca nevykonal.
Podľa žalobcu v týchto výpočtoch žalovaný absolútne nezohľadnil reálny spôsob fakturácie prác na
diele, podľa ktorých žalovaný vykonal tieto výpočty a obdobia sa nezhodujú s obdobiami, v ktorých boli
vykonávané práce fakturované faktúrou s koncovým číslom 067. Žalobca v danom prípade už viackrát
uviedol spôsob, akým sa vykonané práce na diele zahŕňali do konkrétnych faktúr. Práce na diele, ktoré sa
vykonávali v určitom období na určitom úseku, sa fakturovali až po tom, čo boli tieto práce na konkrétnom
úseku celkom dokončené a následne geodeticky zamerané. Teda práce, ktoré boli vykonávané v
skoršom období sa zvyčajne fakturovali až v neskoršom období po celkovom geodetickom zameraní.
Uvedené sa premietlo najviac vo faktúre s koncovým č. 067, kedy v tomto období došlo k prvému
protokolárnemu odovzdaniu diela a väčšina prác na diele bola dokončená a geodeticky zameraná práve
v tomto období spadajúcom do tejto faktúry. Z uvedeného je zrejmé, že výpočty uvádzané žalovaným nie
sú schopné vypovedať o správnosti fakturácie vykonaných prác vo faktúre s koncovým č. 067 a už vôbec
nie o nevykonaní týchto prác. Aj napriek tomu, že uvádzané výpočty žalovaného sú na základe vyššie
uvedených skutočností absolútne irelevantné, je potrebné zdôrazniť, že tieto výpočty nevychádzajú zo
správnych údajov a nezahŕňajú všetky vozidlá, ktoré v danom období na stavbe pracovali. Napríklad
na str. 5 vyjadrenia žalovaného nie je správne uvedené množstvo prepravovaného materiálu a zároveň
žalovaný žiadnym spôsobom neuvádza ako dospel k výpočtu najazdených km, preto je tento výpočet
neoveriteľný. V druhej tabuľke na str. 5 je nesprávne uvedený počet vozidiel, ktoré na stavbe v danom
období pracovali, nakoľko zo stavebného denníka vyplýva, že v tomto období na stavbe pracovali 2
kolesové bágre a 3 dopravné autá. Ďalej nie je pravda, že z konštrukčného hľadiska sú nákladné
vozidlá schopné odviesť iba 10 m3 materiálu, nakoľko štandardne sú tieto vozidlá schopné odviesť
17 m3 materiálu, niektoré aj viac, pričom hmotnosť prepravovaného materiálu závisí od druhu daného
materiálu. Aj v tabuľke na str. 6 vyjadrenia žalovaného sú nesprávne uvedené údaje zo stavebného
denníka, pričom tieto údaje nezohľadňujú všetky dni, v ktorých sa svahovanie vykonávalo, ani všetky
vozidlá, ktoré na stavbe pracovali.



44. Taktiež žalobca poukázal na to, že vyjadrenia žalovaného uvádzané v duplike z 8.10.2018 sú v
rozpore s jeho predchádzajúcimi písomnými aj ústnymi vyjadreniami uvádzanými v konaní pred súdom
prvej inštancie. Obrana žalovaného od začiatku tohto konania spočívala v tvrdení, že žiadne z prác,
ktoré boli vyfakturované spornými faktúrami (t.j. druhá časť faktúry č. 044 týkajúca sa prepravy a
celá faktúra č. 067), neboli vykonané a vzhľadom k tomu, že tieto faktúry boli zo strany žalovaného
úpadcovi zaplatené neoprávnene, vzniklo na strane úpadcu bezdôvodné obohatenie vo výške zaplatenej
sumy. Avšak tvrdenia žalovaného uvádzané v duplike z 8.10.2018 nepotvrdzujú, že by žiadne z prác
fakturované spornými faktúrami neboli vykonané, ale práve naopak, sám žalovaný v tomto vyjadrení
uvádza práce z týchto sporných faktúr, ktoré podľa neho vykonané boli a ktorých vykonanie uznáva.
Preto je nepochybne zrejmé, že tieto faktúry nemohli byť zaplatené neoprávnene tak, ako to doteraz
tvrdil žalovaný. Podľa žalobcu obe tieto faktúry boli zaplatené oprávnene a žalovaný nepreukázal vznik
žiadneho bezdôvodného obohatenia na strane úpadcu.

45. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca opätovne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdiť ako vecne správny a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.

46. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

47. Žalovaný odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/, a h/ CSP, t.j. že
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

48. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -
hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

49. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkovým zistením, ktoré nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktoré nezodpovedá postupu
vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní
vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových
strán nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo alebo vtedy ak
sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo vyskytne logický
rozpor.

50. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav



nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

51. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu vrátane preskúmania napadnutého rozsudku dospel k
záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s
ust. § 191 CSP, na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj
svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne
vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

52. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387
ods. 2 CSP), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného
odvolací súd uvádza:

53. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, a preto toto
rozhodnutie v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

54. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaný žiadnym spôsobom
nepreukázal uplatnenie vád diela, prípadne nevykonanie prác a to spôsobom, ktorý vyžadujú príslušné
ustanovenia Obchodného zákonníka, prípadne uzavretá zmluva o dielo. O takomto uplatnení nesvedčí
ani jeho jednostranný zápočet z 13.2.2012.

55. Pri zisťovaní skutkového stavu súd prvej inštancie nevychádzal z rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica sp.zn. 26Cbi/1/2013, ale z výpovedi svedkov v tomto konaní.

56. Súd prvej inštancie sa dôsledne vyporiadal aj s námietkami žalovaného, týkajúcimi sa zisťovacích
protokolov a splatnosti faktúr.

57. Žalovaným navrhované doplnenie dokazovania odborným vyjadrením alebo znaleckým
dokazovaním, vzhľadom na ostatné dôkazy neprichádza do úvahy, pretože v danom prípade by takýto
postup mohol vychádzať iba z predpokladov a nevychádzal by z konkrétnych skutočností.

58. Žalovaný dielo podľa stavebného denníka ako dokončené 19.9.2011 bez akýchkoľvek námietok
prevzal.

59. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolaním napadnuté výroky rozhodnutia (okrem výroku o
čiastočnom zastavení konania) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

60. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).