ADVO INSOLVENCY, k.s.


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoKR/16/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116224060
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Blaha
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6116224060.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána
Blahu, členiek senátu JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. a Mgr. Miriam Kamenskej, v právnej veci žalobcu
ADVO INSOLVENCY, k.s., so sídlom Hollého 10, 949 01 Nitra, IČO: 46 772 910, so sídlom kancelárie
29. augusta č. 31, 974 01 Banská Bystrica, správca konkurznej podstaty úpadcu ELITECH, s.r.o. „v
konkurze", so sídlom M. M. Hodžu 9, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 553 701, zast. Mgr. Patrik Štefkeje,
advokát, so sídlom Školská 3, 949 01 Nitra proti žalovanému EXTRABET s.r.o., so sídlom Hronské
Kľačany 2, 935 29 Hronské Kľačany, IČO: 45 250 065, zast. HHB advokátska kancelária s.r.o., so sídlom
Kopčianska 8/A, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 52 274 896 o určenie neúčinnosti
právnych úkonov a vydanie peňažnej náhrady do konkurznej podstaty, o odvolaní žalovaného proti
rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cbi/28/2016-128 zo dňa 17. decembra 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cbi/28/2016-128 zo dňa 17. decembra 2019
potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím okresný súd v prvej výrokovej vete určil, že úhrady úpadcu žalovanému
vo výške 1.416,96 Eur výdavkovým dokladom VPD01/001 zo dňa 05. 01. 2016, vo výške 4.000,- Eur
výdavkovým dokladom VPD01/002 zo dňa 07. 01. 2016, vo výške 4.000,- Eur výdavkovým dokladom
VPD01/004 zo dňa 13. 01. 2016, vo výške 4.000,- Eur výdavkovým dokladom VPD01/006 zo dňa 14. 01.
2016, vo výške 800,- Eur výdavkovým dokladom VPD01/007 zo dňa 15. 01. 2016, vo výške 4.000,- Eur
výdavkovým dokladom VPD01/008 zo dňa 15. 01. 2016, vo výške 4.000,- Eur výdavkovým dokladom
VPD01/010 zo dňa 22. 01. 2016 a vo výške 1.000,- Eur výdavkovým dokladom VPD01/011 zo dňa 25.
01. 2016 sú voči veriteľom úpadcu, ktorí si riadne prihlásili svoje pohľadávky v konkurznom konaní sp.
zn. 1R/6/2015, právne neúčinné.

2. V druhej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do všeobecnej konkurznej
podstaty úpadcu sumu 23.216,96,- Eur, do troch dní od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. V tretej
výrokovej vete priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou doručenou
okresnému súdu dňa 16.12.2016 domáhal, aby súd určil, že úhrady úpadcu žalovanému na základe
výdavkových dokladov (uvedené v bode 1. odôvodnenia tohto rozohodnutie) v celkovej výške 23.216,96
Eur sú voči veriteľom úpadcu, ktorí si riadne prihlásili svoje pohľadávky v konkurznom konaní sp. zn.
1R/6/2015, právne neúčinné. Zároveň sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
uvedenú sumu 23.216,96 Eur do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu. Žalobca návrh odôvodňoval



tým, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 1R/6/2015 zo dňa 18.01.2016, zverejneným v
Obchodnom vestníku č. 15/2016 dňa 25. 01. 2016, zastavil reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi,
vyhlásil na majetok dlžníka konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený žalobca.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 01. 2016.

4. Žalobca tvrdil, že medzi úpadcom a žalovaným existovali viaceré obchodnoprávne vzťahy vzniknuté
na základe dodávky motorovej nafty a prenájmu vozidiel, pričom za tieto plnenia vyúčtoval žalovaný
úpadcovi 4 faktúry, konkrétne f. č. 2014/025 za dodávku motorovej nafty na sumu 18.205,10 Eur so
splatnosťou 24.10.2014, fa č. 2014/030 za prenájom vozidiel na sumu 12.000,- Eur so splatnosťou
26. 11. 2014, fa č. 2014/037 za prenájom vozidiel vo výške 12.000,- Eur so splatnosťou 19.01.2015 a
fa č. 2015/001 za prenájom vozidiel v sume 9.600,- Eur so splatnosťou 19.02.2015. Žalobca uviedol,
že v pôvodne vedenom reštrukturalizačnom konaní na majetok úpadcu sa konala dňa 18.12.2015
schvaľovacia schôdza veriteľov, ktorá sa skončila neúspešne a neschválila reštrukturalizačný plán
dlžníka. Žalobca tvrdil, že konateľ úpadcu mal na konci decembra 2015 vedomosť o tom, že v krátkej
dobe bude na majetok úpadcu vyhlásený konkurz. Podľa žalobcu úpadca bol v úpadku vo forme
predĺženia, a to už k 31.12.2014, kedy výška vlastného imania predstavovala mínus 229.475 Eur.
Napriek uvedeným skutočnostiam konateľ úpadcu uhradil vo vyššie uvedenom období od 05. 01. 2016
do 25. 01. 2016, t. j. do zverejnenia uznesenia o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, žalovanému
vyššie uvedenými platbami celkovú sumu 23.216,96 Eur. Podľa žalobcu rozsah dodávok a služieb,
vystavenie faktúr a hotovostné úhrady medzi stranami konania neboli a nie sú sporné.

5. Žalobca odôvodňoval svoju žalobu tým, že v čase vykonania napadnutých právnych úkonov, t.
j. jednotlivých úhrad mal úpadca krátkodobé záväzky vo výške 1.142.269,- Eur z ktorých väčšina
veriteľov si svoje pohľadávky riadne prihlásila v konkurznom konaní a boli zistené (napr. ANTECO
s.r.o, Považská cementáreň a.s., Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s. a ďalšie, ktoré existovali a boli
splatné už ku dňu vykonania napádaného právneho úkonu). Konečný zoznam veriteľov v konkurznom
konaní vedenom pod sp. zn. 1R/6/2015 obsahuje pohľadávky 22 prihlásených veriteľov so zistenými
pohľadávkami v celkovej výške 613.581,08 Eur. Žalobca uvádzal, že naproti tomu sa v majetku úpadcu
nachádzajú hnuteľné veci a pohľadávky (staršie mobilné telefóny, motorové vozidlo Tatra 148, r. v.
1975, pohľadávky), spísané do všeobecnej podstaty úpadcu v celkovej sume 54.440,60 Eur a mobilná
horizontálna betonáreň Europatransport Model T3 Matricola, spísaná do oddelenej podstaty úpadcu
vo výške 100.000,- Eur. Žalobca tvrdil, že úpadca má spolu majetok v konkurze za 154.440,60 Eur a
zistené pohľadávky vo výške 613.581,08 Eur. Tvrdil, že z takto prihlásených a zistených pohľadávok
konkurzných veriteľov existovali v čase vykonania napádaného právneho úkonu najmenej pohľadávky
veriteľov: ANTECO s.r.o. (IČO: 36 561 096) vo výške 37.949,68 Eur; ANTIS, s.r.o. (IČO: 36 390 453)
vo výške 24.614,21 Eur; X.. S. D. O. K., J. XXX, Q. vo výške 2.613,74 Eur; BEL-TRADE spol. s r.o.
(IČO: 35 942 436) vo výške 45.721,69 Eur; BetónRacio, s.r.o. (IČO: 34 127 836) vo výške 4.320,02 Eur;
B.M.S.-TRANS s.r.o. (IČO: 46 638 997) vo výške 3.956,96 Eur; ECOLAB, s.r.o. (IČO: 31 342 213) vo
výške 529,38 Eur; INVEST SERVIS s.r.o. (IČO: 34 125 213) vo výške 5.581,92 Eur; JOBI AUTO s.r.o.
(IČO: 45 395 390) vo výške 17.909,02 Eur; Mark Empire, s.r.o. (IČO: 46 564 632) vo výške 5.341,20
Eur; Považská cementáreň, a.s. (IČO: 31 615 716) vo výške 262.927,67 Eur a SISI real, s.r.o. (IČO:
36 736 520) vo výške 1.416,48 Eur. Podľa žalobcu bol úpadca nepochybne k 01. 01. 2016 v úpadku s
poukazom na ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. (ďalej ako „ZoKR“).

6. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca považoval vykonané úhrady úpadcom
v prospech žalovaného za právny úkon (s odkazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32 Cdo 959/2008,
23 Cdo 472/2008). Žalobca odporoval uvedeným právnym úkonom, pretože sa týkajú peňažných
prostriedkov úpadcu, teda zložky majetku podnikateľa. Pokiaľ by úpadca nevykonal úhrady, voči ktorým
žalobca odporuje, mal by v aktívach peňažné prostriedky v hotovosti vo výške 23.216,96 Eur a veritelia
by boli uspokojení aj z tejto jeho majetkovej zložky a boli by uspokojení lepšie oproti súčasnému
stavu konkurzu úpadcu. Žalobca odkazoval na ustanovenia § 58 až § 61 ZoKR pričom tvrdil, že
došlo k naplneniu skutkovej podstaty ust. § 59 ZoKR, t. j. zvýhodňujúceho úkonu uvedenými úhradami
v hotovosti voči žalovanému, čím jednoznačne úpadca tohto zvýhodnil na úkor ostatných veriteľov.
Poukázal aj na to, že úpadca a žalovaný sú spriaznené osoby podľa § 9 ZoKR, pretože jediným
spoločníkom, ako aj štatutárnym zástupcom úpadcu na strane žalobcu, ako aj žalovaného je tá istá
fyzická osoba X.. N. F.. Podľa žalobcu nie je možné prihliadnuť na prípadné námietky žalovaného, že
uvedené úhrady vykonal ako plnenie zmluvných záväzkov veriteľovi, keď nie je zrejmé, prečo po lehote
splatnosti uhrádzal „sám sebe“, t. j. inej svojej spoločnosti - žalovanému, prepojenú cez spriaznenú



osobu a nie pomerne aj iným nespriazneným veriteľom, ktorých pohľadávky vznikli a boli splatné skôr
než pohľadávky žalovaného.

7. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia
žalovaný nesúhlasil s podanou žalobou a žiadal ju zamietnuť ako nedôvodnú, keďže podľa jeho názoru
sa nejedná o žiadny nepoctivý právny úkon. Tvrdil, že nie je pravdou, že úpadca uhradil len záväzky
žalovanému, pretože uhrádzal v danom období aj iným veriteľom. Tvrdil, že sa jednalo o bežné finančné
operácie v rámci podnikateľskej činnosti. Žalovaný súhlasil s tvrdeniami v žalobe, že medzi ním a
úpadcom existovali viaceré obchodnoprávne vzťahy, avšak nesúhlasil s tvrdeniami, že úhrady na
základe týchto záväzkových vzťahov pred vyhlásením konkurzu boli vykonávané len pre žalovaného.
Poukázal na to, že v januári 2016 úpadca vykonal úhrady aj voči iným spoločnostiam, napr. V-electra v
sume 1.323,38 Eur; WAG v sume 2.506,29 Eur; Ředitelství silnic a dálnic v sume 235,88 Eur; Orange v
sume 419,36 Eur; Daňový úrad v sume 26,70 Eur a Slovak Telekom vo výške 17,51 Eur.

8. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa žiadneho pojednávania vo veci
nezúčastnil a svoju neúčasť neospravedlnil, hoci predvolanie mal riadne a včas vykázané.

9. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v záverečnej reči na pojednávaní dňa
17.12.2019 žalobca zdôraznil skutočnosť, že z obsahu predložených prihlášok vyplýva, že veritelia
označení žalobcom v žalobe, ktorých pohľadávky boli zapísané a uznané v celom rozsahu ich
prihlásenia, mali splatné pohľadávky, ktoré vznikli od roku 2012 do jesene roku 2014. Výška týchto
pohľadávok takmer 2-násobne prevyšovala pohľadávky žalovaného, ktoré boli prednostne uspokojené
zo strany úpadcu v prospech žalovaného, pričom úhrady boli realizované v januári 2016, kedy sa úpadca
už nachádzal v úpadku.

10. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie konštatoval, že existencia právnych úkonov úpadcu,
ktorými boli jednotlivé úhrady výdavkovými dokladmi v období od 05.01.2016 do 25.01.2016, ďalej aj
skutočnosť, že štatutárny zástupca, a to konateľ úpadcu X.. N. F. je totožný s konateľom žalovaného, ako
aj existencia úpadku úpadcu v období vykonania uvedených úhrad neboli v konaní sporné. Súd prvej
inštancie konštatoval, že žalobca preukázal, že v čase vykonania uvedených odporovaných právnych
úkonov mali voči úpadcovi splatné pohľadávky všetci žalobcom označení veritelia uvedení v bode 5.
odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorí si pohľadávky v konkurznom konaní uplatnili, boli aj zistené, avšak
neboli ku dňu vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie uspokojené. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalobca preukázal existenciu pohľadávok veriteľov úpadcu riadne prihlásených a v konkurznom
konaní zistených, pričom tieto pohľadávky vznikli skôr teda pred odporovanými právnymi úkonmi úpadcu.
Okresný súd z predložených prihlášok konkurzných veriteľov zistil, že veritelia úpadcu, a to ANTECO
s.r.o., ANTIS, s.r.o., X.. Jozef Bielek AUTO MARKET, BEL-TRADE spol. s r.o., B.M.S.-TRANS s.r.o.,
JOBI AUTO s.r.o. a Mark Empire, s.r.o. mali splatné pohľadávky v období od 27. 04. 2012 do 31.
01. 2015, pričom pohľadávky žalovaného označeného v žalobe boli splatné od 24. 10. 2014 do 19.
02. 2015. Okresný súd preto dospel k záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno na splnenie
základného zákonného predpokladu odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka podľa § 57 ods. 4 ZoKR,
keď preukázal existenciu platných právnych úkonov týkajúcich sa majetku dlžníka, ktoré právne úkony
ukracujú uspokojenie prihlásených pohľadávok niektorého z veriteľov dlžníka/úpadcu.

11. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s obranou žalovaného, že sa nejedná o žiadny nepoctivý právny
úkon žalovaného a že sa jednalo o bežné finančné operácie v rámci podnikateľskej činnosti. Podľa
okresného súdu v čase vykonania odporovaných právnych úkonov, t.j. od 05. 01. 2016 do 25. 01.
2016 úpadca, resp. jeho štatutárny zástupca už nemal a ani nemohol vykonávať bežné finančné
operácie v rámci podnikateľskej činnosti, nakoľko dlžník už bol v úpadku. V konaní mal preukázané,
že konkurznému konaniu úpadcu predchádzalo reštrukturalizačné konanie, ktoré bolo zastavené a
následne bol vyhlásený na majetok dlžníka/úpadcu konkurz. Vzhľadom na skutočnosť, že osoba
štatutárneho zástupcu - konateľa úpadcu bola osoba totožná so štatutárnym zástupcom - konateľom
žalovaného (ako jedného z veriteľov úpadcu), o úpadku dlžníka musela mať táto osoba (X.. N. F.)
vedomosť už dňa 18. 12. 2015, kedy sa konala schvaľovacia schôdza veriteľov, ktorá neschválila
reštrukturalizačný plán dlžníka. Podľa okresného súdu úpadok - predĺženie dlžníka vyplýval aj z účtovnej
závierky dlžníka k 31. 12. 2014, pričom úpadok dlžníka pokračoval aj v roku 2015 a tento existoval aj
v čase vykonania odporovaných právnych úkonov v mesiaci január 2016. Podľa okresného súdu sa už
nejednalo o bežné finančné operácie v rámci podnikateľskej činnosti.



12. Okresný súd konštatoval, že vykonanie uvedených úhrad úpadcom prostredníctvom jeho konateľa
výdavkovými dokladmi od 05.01.2016 do 25.01.2016 v prospech žalovaného ako jedného z veriteľov
úpadcu je možné považovať za právne úkony dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie prihlásenej
pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka podľa § 57 ods. 4 ZoKR. Vykonané úhrady považoval
okresný súd za právny úkon v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, keďže sa jedná o prejav vôle
úpadcu smerujúci k zániku záväzku úpadcu ako dlžníka voči žalovanému ako veriteľovi, teda k splneniu
dlhu. Takýto úkon vyhodnotil okresný súd ako zvýhodňujúci právny úkon, ktorý ukracoval uspokojenie
prihlásených pohľadávok niektorých z veriteľov dlžníka, pričom právny úkon bol urobený počas úpadku
dlžníka.

13. Súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel v časti určenia neúčinnosti právnych úkonov a žalobu
považoval v tejto časti za dôvodnú.

14. Okresný súd konštatoval, že v zmysle § 63 ods. 2 ZoKR ako následok neúčinnosti právnych úkonov
je povinnosť toho, voči ktorému sa právo odporovať úspešne uplatnilo, vrátiť plnenie dlžníka do dotknutej
podstaty. Podľa okresného súdu žalobca preukázal, že v čase vykonania neúčinných právnych úkonov
dlžník/úpadca splnil peňažný záväzok žalovanému ako veriteľovi vo výške 23.216,96 Eur na základe
uvedených výdavkových dokladov. Žalovaný vykonanie týchto úhrad ani nerozporoval, výslovne ich
nepoprel a túto skutočnosť považoval okresný súd za nespornú. Peňažné plnenie poskytnuté úpadcom
ako dlžníkom žalovanému ako veriteľovi vo výške 23.216,96 Eur preto považoval za preukázané a za
nesporné. Okresný súd preto považoval žalobu za dôvodnú aj v časti uplatnenia nároku na vrátenie tohto
plnenia do konkurznej podstaty úpadcu a preto vyhovel žalobe aj v tejto časti a zaviazal žalovaného
zaplatiť do konkurznej podstaty žalobcu sumu 23.216,96 Eur.

15. Proti uvedenému rozhodnutiu podal včas v celom rozsahu odvolanie žalovaný z dôvodov podľa §
365 ods.1 písm. b), f) a h) CSP. V odvolaní poukazoval na podmienku úspešnosti žaloby o neúčinnosť
právnych úkonov, ktorou okrem iného je skutočnosť, aby napadnuté právne úkony mali priamy následok
na zníženie uspokojenia pohľadávok tých veriteľov, ktorí 1. mali prihlásené pohľadávky do konkurzu
úpadcu, 2. by mali mať prospech zo žalobou napadnutých právnych úkonov úpadcu po skončení
konkurzu úpadcu, 3. ktorých pohľadávky vznikli v čase pred vznikom žalobou napadnutými úkonmi
úpadcu. Len za splnenie týchto podmienok by bol daný predpoklad ukrátenia veriteľa podľa § 57 ods. 4
ZoKR ako aj zvýhodnenie veriteľa podľa § 59 ods.1 ZoKR.

16. Žalovaný v odvolaní nenamietal, že v žalobe uvedení niekoľkí veritelia mali pohľadávky, ktoré vznikli
a boli splatné pred vznikom a splatnosťou pohľadávok žalovaného voči úpadcovi, ako napr. spoločnosti
ANTECO s.r.o., ANTIS s.r.o., JOBI AUTO s.r.o. Namietal však, že sa jedná o veriteľov nezabezpečených.

17. Podľa žalovaného súd mal skúmať otázku, či plnenie ktoré sa má vrátiť do konkurznej podstaty
v sume 23.216,96 Eur nie je zabezpečené v prospech nejakého veriteľa, t.j. či netvorí oddelenú
podstatu niektorého zabezpečeného veriteľa úpadcu. Ak by tomu tak bolo, bolo by potrebné skúmať,
či tento zabezpečený veriteľ mal svoju pohľadávku vzniknutú a splatnú pred splatnosťou pohľadávok
žalovaného, ktoré boli čiastočne splnené úhradami úpadcu vo výške 23.216,96 Eur. Ak by takýto
zabezpečený veriteľ nemal splatnú pohľadávku pred splatnosťou pohľadávky žalovaného, nebola by
naplnená podmienka zvýhodnenia veriteľa podľa § 59 ods.1 ZoKR. Ak by však takýto zabezpečený
veriteľ mal splatnú pohľadávku pred splatnosťou pohľadávok žalovaného, musel by súd skúmať, či
úkony úpadcu v celkovej výške 23.216,96 Eur spôsobili ukrátenie jeho pohľadávky a teda aj splnenie
podmienky ukrátenia podľa § 57 ods. 4 ZoKR. Žalovaný namietal, že tieto skutočnosti okresný súd
vôbec neskúmal a preto nie je isté, či a na základe čoho sa plnenie v sume 23.216,96 Eur má vrátiť do
všeobecnej konkurznej podstaty. Považoval preto napadnuté rozhodnutie za nedostatočné a arbitrárne.
Z uvedených dôvodov preto ani nevie argumentovať, či sú alebo nie sú splnené podmienky ukrátenia
veriteľa a jeho zvýhodnenie, pretože jednoznačne nebolo súdom skúmané a určené, či majetok v
hodnote 23.216,96 Eur je alebo nie je súčasťou oddelenej alebo všeobecnej podstaty. Z uvedeného
potom vyplýva aj to, či sú alebo nie sú naplnené predpoklady / podmienky pre úspech žalobcu podľa
§ 57 ods.4 a § 59 ods.1 ZoKR.



18. Žalovaný zdôrazňoval, že nie je možné odporovať tým právnym úkonom, ktoré majú povahu
bežných právnych úkonov a ktoré neboli urobené po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu. Podľa jeho
názoru napádané úkony úpadcu boli práve takýmito bežnými úkonmi.

19. Žalovaný v odvolaní uvádzal, že dlhodobo podporoval podnikanie úpadcu tým, že plnil svoje
záväzky voči úpadcovi, hoci nedostával od úpadcu protiplnenie. Tvrdil, že práve vďaka takémuto konaniu
žalovaného bol umožnený chod a fungovanie úpadcu, čo viedlo aj k zlepšeniu pozície viacerých
veriteľov na úkor majetku žalovaného. Tvrdil, že platby úpadcu voči žalovanému v januári 2016 vo
výške 23.216,96 Eur boli vykonané práve za účelom zachovania dovtedajšieho spôsobu podporného
fungovania žalovaného voči úpadcovi, t.j. aby sa predĺžilo obdobie jeho podpory a chodu. Podľa
žalovaného sa jedná o bežný obchodný úkon úpadcu podľa § 10 ods.1 ZoKR, ktorý nemá znaky úkonov
uvedených v § 10 ods.3 ZoKR. Namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, aké
úvahy viedli súd k záveru, že platby úpadcu voči žalovanému v januári 2016 v sume 23.216,96 Eur nie sú
bežnými právnymi úkonmi. Žalovaný namietal, že ods. 29 napadnutého rozhodnutia obsahuje len strohé
konštatovanie o názore súdu, že o bežný úkon sa nejedná. Takéto odôvodnenie považoval žalovaný
za nedostatočné a za arbitrárne. Namietal aj, že záver súdu o tom, že namietané úkony nepovažoval
okresný súd za bežné nie je správnym záverom. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

20. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 27.04.2020. Podľa neho námietka
žalovaného, že súd sa nezaoberal či vec, právo alebo iná majetková hodnota, ktorá patrí alebo je
vo vlastníctve žalovaného a z ktorej by sa mala vrátiť požadovaná peňažná náhrada je alebo nie je
zabezpečená v prospech zabezpečeného veriteľa úpadcu, nemá žiadnu vecnú súvislosť s vyriešením
otázky, či veritelia úpadcu, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu boli alebo neboli právnymi
úkonmi žalovaného ukrátení v zmysle § 57 ods.4 ZoKR v nadväznosti na § 59 ods.1 ZoKR.

21. Tvrdil, že vyriešenie otázky, či určitá vec, právo alebo iná majetková hodnota vo vlastníctve
žalovaného je predmetom zálohu, z ktorého by mal byť uspokojený zabezpečený veriteľ, nemá vplyv
na posúdenie otázky odporovateľnosti právnych úkonov úpadcu a ukrátenia veriteľov pri právnych
úkonoch uskutočnených so žalovaným. Pre úspech odporovateľnosti právneho úkonu je táto námietka
žalovaného bez vecnej súvislosti k základnému konaniu. Aj v prípade, pokiaľ mal žalovaný na mysli či
veci, práva alebo iné majetkové hodnoty úpadcu nie sú založené v prospech zabezpečeného veriteľa,
ktoré by mali vylučovať splnenie podmienky odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods.4 ZoKR,
nemôže táto námietka byť dôvodná.
22. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že už v žalobe zo dňa 16.12.2016 jednoznačne určil právne
úkony úpadcu uzavreté so žalovaným, ktoré žalobou napáda, žiada podrobiť odporovateľnosti ako
právne neúčinné a zároveň sa domáhal zaplatenia peňažnej náhrady do konkurznej podstaty. Súčasťou
žaloby boli aj prílohy týkajúce sa majetku úpadcu, ktoré sa zverejňujú v Obchodnom vestníku. K
žalobe bol pripojený súpis všeobecnej a oddelenej podstaty. Odkázal na súpis všeobecnej podstaty
zverejneného v Obchodnom vestníku č. OV 58/2016 zo dňa 24.06.2016, ktorého predmetom je majetok
súpisovej hodnoty 55.000,- Eur určený na uspokojenie pohľadávok prihlásených nezabezpečených
veriteľov. Tieto veci neboli predmetom žiadnej oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa, nakoľko
na nich neviazlo žiadne zabezpečovacie právo zabezpečeného veriteľa úpadcu. Odkázal na súpis
oddelenej podstaty zverejnený v Obchodnom vestníku č. OV 120/2016 zo dňa 22.06.2016, podľa ktorého
je predmetom majetku určeného na uspokojenie pohľadávky prihláseného zabezpečeného veriteľa -
Považská cementáreň a.s., IČO: 31615716 majetok úpadcu v súpisovej hodnote 100.000,- Eur.

23. Žalobca uvádzal, že z týchto súpisov všeobecnej podstaty a oddelenej podstaty je preukázané,
že v konkurznej podstate úpadcu nie je všetok majetok úpadcu zabezpečený len v prospech jedného
či viacerých zabezpečených veriteľov, ale naopak, objektívne existoval ku dňu vyhlásenia konkurzu
majetok úpadcu určený na uspokojenie prihlásených pohľadávok nezabezpečených veriteľov. Zo
žaloby a z príloh taktiež vyplýva, že v čase podania žaloby si veritelia prihlásili pohľadávky vo výške
613.581,03 Eur a majetok určený na uspokojenie týchto pohľadávok zapísaný do súpisu všeobecnej,
ako aj oddelenej podstaty predstavoval sumu 154.440,60 Eur. Podľa žalobcu ukrátenie uspokojenia
prihlásenej pohľadávky niektorého veriteľa, a to najmä nezabezpečených veriteľov podľa § 57 ods.4
ZoKR, je nepochybné. Žalobca zdôraznil, že uvedený skutkový a právny stav bol známy žalovanému
už v čase doručenia odporovacej žaloby, pričom žalovaný polemizuje o týchto skutočnostiach, o ktorých
bol oboznámený už v žalobe, až v odvolaní. Žalovaný bol však povinný predložiť dôkazy na preukázanie



jeho skutkových tvrdení. Podľa žalobcu je žalovanému z doručenej žaloby známe, že námietka skúmania
otázky splatnosti pohľadávky zabezpečeného veriteľa je zjavne nedôvodná pre existenciu majetku
zapísaného do všeobecnej podstaty úpadcu patriaceho úpadcovi ku dňu vyhlásenia konkurzu, pričom
majetok úpadcu zapísaný do oddelenej podstaty nie je jediným či výlučným majetkom úpadcu, ktorý by
mal byť určený len na uspokojenie pohľadávky zabezpečeného veriteľa. Nedôvodná je tiež námietka
žalovaného týkajúca sa nedostatočného zisťovania okresným súdom, či zabezpečený veriteľ mal
alebo nemal zabezpečenú pohľadávku vzniknutú alebo splatnú pred vznikom a splatnosti pohľadávok
nezabezpečených veriteľov označených v žalobe, ktorých ukrátenie pohľadávok napadnutými úkonmi
sa týka.
24. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že žalovaný v odvolaní nenamietal, že správcom označení
nezabezpečení veritelia v žalobe mali postavenie veriteľov, ktorých pohľadávky vznikli a stali sa
splatnými pred vznikom a splatnosti pohľadávok žalovaného. Tieto skutočnosti vyplývali zo žaloby a
z predložených prihlášok nezabezpečených veriteľov, ktoré preukazovali právny dôvod vzniku, výšku
a splatnosť pohľadávok. Súčet pohľadávok takýchto nezabezpečených veriteľov označených v žalobe
prevyšoval pohľadávky žalovaného, ktorého úpadca prednostne zvýhodnil a uspokojil tak spriaznenú
osobu pred ostatnými nezabezpečenými veriteľmi.

25. Žalobca zdôrazňoval, že ak by úpadca nevykonal napádané právne úkony, v majetku úpadcu by sa
to premietlo v peňažných prostriedkoch vo výške 23.216,96 Eur, ktoré mohli byť úpadcom použité na
uspokojenie označených nezabezpečených veriteľov v žalobe. Splnenie pohľadávok spriaznenej osoby
v čase úpadku nemožno vyhodnotiť inak ako zvýhodnenie a uprednostnenie uspokojenia spriaznenej
osoby na úkor ostatných nezabezpečených veriteľov.

26. Žalobca poukazoval aj na to, že v priebehu konania sa žalovaný vyjadril len v tom zmysle, že sa
nejednalo o žiaden nepoctivý právny úkon keď tvrdil, že sa malo jednať o bežné finančné operácie
v rámci podnikateľskej činnosti a toto konanie v prospech žalovaného ospravedlnil tým, že obdobne
v januári 2016 niektorým nezabezpečeným veriteľom tiež uhradil svoje záväzky, avšak v celkovom
súčte v čiastke 4.500,- Eur (voči spriaznenej osobe však vo výške viac ako 23.000,- Eur). Aj z
porovnania plnenia voči týmto iným nezabezpečeným veriteľom s plnením voči spriaznenej osobe
vyplýva nepomer plnenia a vyplýva z toho aj zámer dosiahnuť prospech spriaznenej osoby, navyše
keď úpadca konal s vedomosťou o tom, že na jeho majetok bude vyhlásený konkurz vzhľadom na
neúspešný priebeh reštrukturalizačného konania, na ktorom bol zúčastnený úpadca v osobe konateľa
X.. Pavla F.a a vedel vopred o zastavení reštrukturalizačného konania na základe konania schvaľovacej
schôdze dňa 18.12.2005 a z toho vyplývajúci dôsledok vyhlásenia konkurzu. Žalobca nesúhlasil s
tvrdením žalovaného o tom, že vykonané úhrady sú bežnými úkonmi podľa § 10 ods.1 ZoKR, keď
poukázal na zákonné znenie definície týchto bežných úkonov. Tvrdil, že bolo povinnosťou úpadcu, keď
vedel od 18.12.2015, že reštrukturalizačný plán nebol schválený a vedel, že konkurzný súd vyhlási
konkurz na majetok, zdržať sa vykonania takých úkonov, ktoré by mohli mať charakter ukracujúcich
alebo zvýhodňujúcich právnych úkonov. Podľa žalobcu úhrada záväzkov voči žalovanému zo strany
úpadcu nesmerovala k vytvoreniu predpokladov pre zachovanie prevádzky podniku, ale smerovala k
zvýhodneniu spriaznenej osoby pred nespriaznenými veriteľmi a k vykonaniu nie bežného právneho
úkonu v zmysle § 10 ods. 3 písm. f) ZoKR.

27. Žalobca zdôrazňoval, že nebolo povinnosťou okresného súdu iniciatívne skúmať a vyhľadávať
dôkazy svedčiace argumentácii žalovaného produkované v podanom odvolaní, pokiaľ takéto v
základnom konaní vôbec neboli uplatnené. Žalobca zdôrazňoval, že žalovaný bol počas základného
konania nečinný a túto nečinnosť nemožno nahrádzať vznesením odvolacej námietky spočívajúcej
v tvrdení žalovaného o nekonaní súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam a k
dôkazom, ktoré bol povinný tvrdiť a označiť a/alebo predložiť samotný žalovaný. Žalobca tvrdil, že
napadnuté rozhodnutie nie je možné považovať za nedostatočné a arbitrárne, pokiaľ žalovaný toto
vyčíta napadnutému rozhodnutiu a na druhej strane pokiaľ žalovaný argumentáciu prvýkrát produkoval
až v podanom odvolaní voči napadnutému rozhodnutiu a v priebehu konania takúto argumentáciu
neuplatnil do vyhlásenia rozsudku vo veci samej. Žalobca uvádzal, že žalovaný do vyhlásenia rozsudku
vo veci samej nenamietal skutočnosti a dôkazy, ktoré namieta v odvolaní a preto súd prvej inštancie ani
nemal možnosť vysporiadať sa s tvrdeniami a dôkazmi, ktoré v čase vyhlásenia rozsudku neexistovali,
keďže žalovaný ich v rámci procesnej obrany nevzniesol. Podľa žalobcu žalovaný v základnom
konaní nepredniesol žiadnu zásadnú ani relevantnú námietku, na ktorú by mal súd prvej inštancie
poskytnúť podrobnú odpoveď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Žalobca poukázal na ust. §



149, § 153 ods.1 a § 154 CSP, zdôrazňoval že žalovaný uplatnil prostriedky procesnej obrany až
po vyhlásení uznesenia na pojednávaní dňa 17.12.2019, ktorým okresný súd vyhlásil dokazovanie
za skončené. Žalovaný podľa žalobcu neuplatnil prostriedky procesnej obrany včas ani v súlade so
zásadou hospodárnosti konania v zmysle § 153 ods.1 CSP. Podľa žalobcu bol žalovaný nečinný, nesplnil
si procesnú povinnosť podľa § 150 CSP, čo má za následok nespornosť nepopretých skutkových
tvrdení žalobcu alebo neúčinnosť kvalifikovaného popretia skutkových tvrdení žalobcu alebo nemožnosť
prihliadnuť na prostriedky procesnej obrany, ktoré boli uplatnené oneskorene, t.j. po vyhlásení uznesenia
súdu prvej inštancie, ktorým sa dokazovanie končí. Tvrdil, že žalobcom uvádzané prostriedky procesnej
obrany v odvolaní nemajú charakter novoty podľa § 366 ods.1 písm. a) až d) CSP.

28. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za zákonné, spravodlivé, vecne správne a preto ho
navrhol potvrdiť a zároveň priznať žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

29. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 Civilný sporový
poriadok (CSP) v senáte bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý
verejný záujem. Rozsudok bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

30. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1R/6/2015-175
zo dňa 18. 01. 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 01. 2016 a ktoré bolo zverejnené v
Obchodnom vestníku č. 15/2016 dňa 25. 01. 2016, súd zastavil reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi
ELITECH, s.r.o., so sídlom M. M. Hodžu 9, Banská Bystrica, IČO: 36 553 701, začal voči dlžníkovi
konkurzné konanie, vyhlásil na majetok dlžníka konkurz a do funkcie správcu konkurznej podstaty
ustanovil žalobcu.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že za dodávku motorovej nafty a prenájom vozidiel vystavil žalovaný ako
veriteľ úpadcovi ako dlžníkovi faktúru č. 2014/025, splatnú dňa 24. 10. 2014 vo výške 18.205,10 Eur; f.
č. 2014/030, splatnú dňa 26. 11. 2014 vo výške 12.000,- Eur; f. č. 2014/037, splatnú dňa 19. 01. 2015 vo
výške 12.000,- Eur a f. č. 2015/001, splatnú dňa 19. 02. 2015 vo výške 9.600,- Eur, ktoré neboli úpadcom
k 01. 01. 2016 žalovanému uhradené.

32. V období od 05. 01. 2016 do 25. 01. 2016, t.j. pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu dňa
26. 01. 2016, uhradil úpadca žalovanému spolu sumu 23.216,96 Eur. V tomto období konateľ úpadcu,
ktorý je zároveň aj konateľom žalovaného, vykonal v prospech žalovaného platby: dňa 05. 01. 2016 -
účel platby faktúra č. 2014/025 - úhradu sumy 1.416,96 Eur; dňa 07. 01. 2016 - účel platby faktúra č.
2014/030 - úhradu sumy 4.000,- Eur; dňa 13. 01. 2016 - účel platby faktúra č. 2014/030 - úhradu sumy
4.000,- Eur; dňa 14. 01. 2016 - účel platby faktúra č. 2014/030 - úhradu sumy 4.000,- Eur; dňa 15. 01.
2016 - účel platby faktúra č. 2015/001 - úhradu sumy 800,- Eur; dňa 15. 01. 2016 - účel platby faktúra č.
2014/037 - úhradu sumy 4.000,- Eur; dňa 22. 01. 2016 - účel platby faktúra č. 2014/037 - úhradu sumy
4.000,- Eur a dňa 25. 01. 2016 - účel platby faktúra č. 2014/037 - úhradu sumy 1.000,- Eur.

33. Z obsahu spisu vyplýva prihlásenie pohľadávok veriteľov do konkurzného konania vedeného na
úpadcu pod sp. zn. 1R/6/2015, ktoré boli zistené spolu vo výške 613.581,08 Eur, vrátane zistených
pohľadávok žalobcom označených 12 veriteľov z 22 prihlásených konkurzných veriteľov.

34. Z výpisu z obchodného registra úpadcu vyplýva, že jeho jediným spoločníkom a jediným konateľom
je X.. N. F., bytom K. K. XX, Q..

35. Z výpisu z obchodného registra žalovaného vyplýva, že jeho jediným spoločníkom a jediným
konateľom je X.. N. F., bytom K. K. XX, Q..

36. Podľa § 57 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „ZoKR“), právne úkony týkajúce sa majetku
dlžníka sú v konkurze voči veriteľom dlžníka neúčinné, ak im správca alebo veriteľ prihlásenej
pohľadávky podľa tohto zákona odporuje. Veriteľ môže odporovať právnemu úkonu týkajúcemu sa
majetku dlžníka, len ak správca v primeranej lehote jeho podnetu na odporovanie nevyhovel.



37. Podľa § 57 ods. 2 ZoKR, právo odporovať právnemu úkonu zanikne, ak sa neuplatní u povinnej
osoby alebo na súde do jedného roka od vyhlásenia konkurzu; právo odporovať právnemu úkonu sa
považuje za uplatnené u povinnej osoby, len ak povinná osoba toto právo písomne uznala.
38. Podľa § 57 ods. 4 ZoKR, odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka,
ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.

39. Podľa § 59 ods. 1 ZoKR, zvýhodňujúcim právnym úkonom na účely tohto zákona je právny úkon,
ktorým dlžník úplne alebo sčasti splnil peňažnú pohľadávku inak splatnú až vyhlásením konkurzu,
zabezpečil svoj záväzok neskôr, ako záväzok vznikol, dohodol úpravu alebo nahradenie svojho záväzku
vo svoj neprospech alebo inak neodôvodnene zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným svojim veriteľom.

40. Podľa § 59 ods. 3 ZoKR, zvýhodňujúcemu právnemu úkonu možno odporovať, ak spôsobil úpadok
dlžníka alebo bol urobený počas úpadku dlžníka. Ak ide o zvýhodňujúci právny úkon urobený v prospech
osoby spriaznenej s dlžníkom, úpadok dlžníka v čase urobenia zvýhodňujúceho právneho úkonu sa
predpokladá, ak sa nepreukáže opak.

41. Podľa § 63 ods. 1 ZoKR, ak ide o neúčinný právny úkon týkajúci sa veci, práva alebo inej majetkovej
hodnoty prevedenej z majetku dlžníka, sú tí, voči ktorým sa právo odporovať právnemu úkonu uplatnilo,
povinní spoločne a nerozdielne poskytnúť do dotknutej podstaty peňažnú náhradu za túto vec, právo
alebo inú majetkovú hodnotu; ak sa však u niektorého z nich táto vec, právo alebo iná majetková hodnota
nachádza, možno sa od nich namiesto peňažnej náhrady domáhať vydania tejto veci, práva alebo inej
majetkovej hodnoty. Proti tomu, voči komu sa právo odporovať právnemu úkonu uplatnilo, možno uplatniť
vždy len toľko, koľko sa v dôsledku neúčinného právneho úkonu naň previedlo.

42. Podľa § 63 ods. 2 vety prvej ZoKR, ak ide o neúčinný právny úkon, ktorým dlžník splnil svoj peňažný
záväzok, veriteľ je povinný vrátiť plnenie dlžníka do dotknutej podstaty.

43. Podľa § 387 ods. 1 z.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP) odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

44. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

45. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že
súd prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne
posúdil, keď vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel. V konaní súdu prvej
inštancie nezistil odvolací súd žiadne vady, súd sa dostatočne vysporiadal s námietkami žalovaného a
odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa zákonom stanovené podmienky na odôvodnenie rozsudku
súdu ako rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie neodňal
žalovanému možnosť konať pred súdom, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, na ktoré týmto v zmysle § 387 ods.2 CSP poukazuje. Vzhľadom na obsah a
rozsah žalobcom podaného odvolania udáva odvolací súd k veci nasledovné.

46. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného voči napadnutému rozhodnutiu vychádzal
zo skutkového stavu zisteného v dostatočnom rozsahu súdom prvej inštancie a preto nepovažoval za
potrebné vykonané dokazovanie doplniť alebo ho zopakovať.

47. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd preskúmal výhradne v rozsahu a z dôvodov
uvedených žalovaným vo včas podanom odvolaní.

48. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v celom rozsahu a dospel k záveru, že žalobcom napadnuté
právne úkony úpadcu, ktorý v období od 05.01.2016 do 25.01.2016 vykonal jednotlivými úhradami
čiastočné splnenie záväzku voči žalovanému ako spriaznenej osobe, sú odporovateľnými právnymi
úkonmi, ktoré ukracujú pohľadávky ostatných veriteľov, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurznej
podstaty, pričom sa jedná o zvýhodňujúce právne úkony. Tento záver považuje odvolací súd za správny.



49. Na prvom mieste žalovaný v odvolaní proti napadnutému rozsudku tomuto vyčítal, že sa vôbec
nezaoberal otázkou, či plnenie, ktoré sa má vrátiť do podstaty nie je zabezpečené v prospech veriteľa, t.
j. či netvorí oddelenú podstatu a nezaoberal sa ani otázkou splatnosti pohľadávky prípadného takéhoto
zabezpečeného veriteľa a z tohto dôvodu namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd s takýmto záverom nesúhlasí.

50. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v priebehu konania namietal voči uplatnenému nároku
žalobcu len to, že nesúhlasil s povahou úkonov, ktoré napádal žalobca v konaní, ktoré by mali mať
nepoctivý zámer a považoval tieto úhrady vykonané v januári 2016 za bežné finančné operácie v rámci
podnikateľskej činnosti. Odkázal pritom na konkrétne úhrady voči ďalším veriteľom vykonané v januári
2016. Žiadne iné skutkové a právne tvrdenia žalovaný v konaní nerealizoval.

51. V zmysle § 149 CSP prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie
skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dokazovania, námietky k návrhom protistrany na
vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Podľa § 154 CSP, v súlade so zásadou kontradiktórnosti
súdneho konania, je možné uvedené procesné prostriedky procesnej obrany uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Žalovaný bol v predvolaní na termín posledného
pojednávania dňa 17.12.2019 poučený o povinnosti predložiť prostriedky procesnej obrany najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (č. l. 117 p.v. súdneho spisu). Žalovaný sa
na posledné pojednávanie nedostavil (ako ani na ďalšie predchádzajúce pojednávanie), hoci bol o
tejto zákonnej koncentrácii konania podľa § 154 CSP upozornený. Ku dňu vydania napadnutého
rozhodnutia žalovaný prostriedkami procesnej obrany neuplatnil žiadne skutkové ani právne tvrdenie
ani hmotnoprávne námietky týkajúce sa nesplnenia predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov
z dôvodu neskúmania postavenia oddeleného veriteľa a splatnosti jeho pohľadávok vo vzťahu k
namietaným právnym úkonom. Súd prvej inštancie sa preto nemal dôvod zaoberať okolnosťami, ktoré
v konaní neboli sporné.

52. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca už v samotnej žalobe v bode III. prvý odsek
uviedol, ktoré konkrétne hnuteľné veci a pohľadávky sú zapísané do všeobecnej podstaty úpadcu, a
to v celkovej sume 54.440,60 Eur a zároveň uviedol, ktorá časť majetku je zapísaná do oddelenej
podstaty úpadcu v hodnote 100.000,- Eur (horizontálna betonáreň Eurotransort Model T3 Matricola).
Žalovaný v priebehu celého konania až do vydania napadnutého rozhodnutia tieto žalobcom uvedené
skutkové tvrdenia nenamietal, nepoprel a tieto sa preto v zmysle § 151 ods. 1 CSP považujú za nesporné
a v zmysle § 186 ods. 2 CSP okresný súd z týchto nesporných, t.j. zhodných tvrdení strán správne
vychádzal.

53. V súlade so zásadou koncentrácie konania je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle
§ 380 ods. 1 CSP (s výnimkou uvedenou v § 380 ods. 2 CSP, o ktorú v danom prípade nejde), ktoré
boli uplatnené v lehote na podanie odvolania podľa § 362 ods. 1 CSP. Odvolací súd môže preskúmať
napadnuté rozhodnutie len z tých dôvodov, ktoré odvolateľ uplatnil v lehote na podanie odvolania (napr.
rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/279/2010). Námietky žalovaného týkajúce sa absencie skúmania
postavenia oddeleného veriteľa a splatnosti jeho pohľadávky uviedol žalovaný prvýkrát ako svoje
skutkové tvrdenia v rámci prostriedku procesnej obrany až v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu
súdu prvej inštancie. Žalovaný ako strana konania bol poučený v predvolaní na pojednávanie o
povinnosti uplatnenia prostriedkov procesnej obrany najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
dokazovanie končí. Odvolací súd preto nemohol prihliadnuť na vyššie uvedený prostriedok procesnej
obrany žalovaného týkajúci sa absencie skúmania postavenia oddeleného veriteľa a splatnosti jeho
pohľadávky a vychádzal zo skutkových tvrdení a zistení tak, ako ich ustálil a zistil súd prvej inštancie
do dňa vyhlásenia napadnutého rozhodnutia.

54. Žalovaným uvádzané skutkové tvrdenia ohľadne postavenia oddeleného veriteľa a splatnosti jeho
pohľadávky nespĺňajú ani zákonné predpoklady novoty v odvolacom konaní podľa § 366 CSP a žalovaný
to v odvolaní ani netvrdil. Odvolací súd z uvedených dôvodov preto na tieto námietky a výhrady
žalovaného uvedené v odvolaní voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie prihliadnuť nemohol a nemohol
sa nimi ani zaoberať.
55. V súvislosti so skutkovými tvrdeniami týkajúcimi sa postavenia oddeleného veriteľa vyčítal žalovaný
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa touto otázkou vôbec nezaoberal, a preto je jeho odôvodnenie
nedostatočné a arbitrárne. Odvolací súd s takýmto záverom nesúhlasí.



56. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že je povinnosťou súdu a zároveň právom strany sporu, aby
napadnuté rozhodnutie obsahovalo vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní,
ktoré môžu mať vplyv na konečné rozhodnutie a je preto povinnosťou súdu riadne zdôvodniť svoje
rozhodnutie. Pokiaľ rozhodnutie súdu neobsahuje vysporiadanie sa so všetkými okolnosťami dôležitými
pre rozhodnutie a neobsahuje riadne odôvodnenie, takéto rozhodnutie neumožňuje odvolaciemu
súdu preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu skutkových tvrdení strán sporu. Nedostatok
odôvodnenia rozhodnutia súdu a nevysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami je
porušením práva strany sporu na spravodlivý proces z dôvodu nesprávneho procesného postupu súdu
prvej inštancie. Absencia odôvodnenia neumožňuje odvolaciemu súdu podrobiť napadnuté rozhodnutie
prieskumu v odvolacom konaní o správnosti alebo nesprávnosti skutkových a právnych záverov súdu
prvej inštancie.

57. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí
odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie a
zostali sporné (napr. Nález ústavného súdu SR II. ÚS 78/95 zo 16.03.2005). Strana konania má však
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu jeho správnosti v konaní o opravnom prostriedku. Pokiaľ v rozhodnutí absentuje vyporiadanie
sa so spornými skutkovými tvrdeniami, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie o uplatnenom nároku, ide
o nepreskúmateľné rozhodnutie. Takéto rozhodnutie porušuje právo účastníka na spravodlivý proces,
pretože mu upiera možnosť skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných
prostriedkov.

58. Žalovaný v priebehu konania do vyhlásenia uznesenia súdu prvej inštancie o skončení dokazovania
nenamietal po skutkovej ani právnej stránke žiadne okolnosti týkajúce sa prípadnej existencie a
postavenia oddeleného veriteľa a majetku zapísaného do oddelenej podstaty, prípadne splatnosti
pohľadávky takéhoto zabezpečeného veriteľa. Žiadne takéto tvrdenie v konaní do vyhlásenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie realizované nebolo, nejednalo sa o spornú skutočnosť, žalovaný
nevyužil takýto prostriedok procesnej obrany do vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie a súd
prvej inštancie nemal dôvod zaoberať sa skutkovým stavom, ktorý popretý nebol. Ako už bolo
uvedené vyššie, v samotnej žalobe žalobca poukázal na majetok a jeho hodnotu zapísanú do
všeobecnej podstaty v prospech nezabezpečených veriteľov a na majetok a jeho hodnotu zapísanú
do oddelenej podstaty v prospech zabezpečeného veriteľa. Túto skutočnosť a skutkové tvrdenie
žalovaný nepoprel a súd prvej inštancie z takto tvrdeného nesporného skutkového stavu vychádzal.
Tvrdenie žalovaného o arbitrárnosti a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu
k postaveniu zabezpečeného veriteľa je preto nedôvodné, nezodpovedá obsahu spisu a prostriedkom
procesnej obrany využitých zo strany žalovaného. Odvolací súd preto na tento dôvod v odvolaní
neprihliadol.

59. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neuviedol svoje úvahy
a závery, prečo úpadcom vykonané platby v prospech žalovaného v januári 2016 vo výške 23.216,96
Eur nie sú bežnými právnymi úkonmi. S takýmto záverom odvolací súd nesúhlasí.

60. Ustanovenie § 10 ods. 1 ZoKR obsahuje všeobecné vymedzenie bežných právnych úkonov
podnikateľa pre účely zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Ustanovenie § 10 ods. 3 ZoKR naopak
negatívne vymedzuje, čo sa za bežné úkony nepovažuje. Okrem iného sa za bežný úkon nepovažuje
urobenie právneho úkonu bez primeraného protiplnenia alebo zvýhodňujúceho právneho úkonu alebo
urobenie iného právneho úkonu ukracujúceho záujmy veriteľov na uspokojení ich pohľadávok (§ 10 ods.
3 písm. f), g) ZoKR).

61. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie dospel k záveru, že napadnuté úkony, a to úhrady
úpadcu v prospech žalovaného v januári 2016 v sume 23.126,96 Eur, sú odporovateľnými právnymi
úkonmi ukracujúcimi uspokojenie pohľadávok prihlásených veriteľov, pričom sa jedná o zvýhodňujúce
právne úkony v prospech žalovaného na úkor ostatných nezabezpečených veriteľov. Odvolací súd
konštatuje, že § 10 ods.1 ZoKR pozitívne vymedzuje, čo sa za bežné úkony považuje a negatívne
vymedzuje, čo sa za bežné úkony nepovažuje. Ak preto dospel súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania k záveru, že úpadcom vykonané úhrady v prospech žalovaného v januári 2016
sú odporovateľnými právnymi úkonmi spĺňajúce skutkovú podstatu zvýhodňujúceho právneho úkonu



podľa § 59 ods.1 ZoKR, nemal dôvod zaoberať sa ešte osobitne zdôvodňovaním, prečo nepovažuje
tieto úkony za bežné, ak dospel k záveru, že ich považuje za nie bežné. Odvolací súd tým mieni
poukázať na skutočnosť, že pokiaľ dospel súd prvej inštancie k záveru o povahe namietaných úkonov
ako odporovateľných právnych úkonov, zároveň tým dal odpoveď prečo sa o bežné úkony nejedná,
pretože mal za preukázané naplnenie skutkového znaku odporovacích právnych úkonov.

62. Odvolací súd je preto toho názoru, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že napadnuté
úkony sú odporovateľnými právnymi úkonmi, dal tým odpoveď na otázku, prečo bežnými úkonmi nie sú.
Bežnými úkonmi nie sú preto, že spĺňajú podľa záveru súdu prvej inštancie povahu odporovateľných
právnych úkonov. Napriek tomuto záveru súd prvej inštancie v bode 29. napadnutého rozhodnutia
správne konštatoval, že o bežné finančné operácie v rámci podnikateľskej činnosti pri napadnutých
úkonoch nejde, pretože v tomto období už bol úpadca v úpadku, pričom konateľ úpadcu, ktorý bol
zároveň aj konateľom žalovaného, mal vedomosť už od 18.12.2015, kedy sa konala schvaľovacia
schôdza veriteľov v rámci reštrukturalizačného konania úpadcu, že táto neschválila reštrukturalizačný
plán dlžníka a o úpadku už musel mať úpadca vedomosť prostredníctvom svojho konateľa zúčastneného
na tejto schvaľovacej schôdzi.

63. Súd prvej inštancie mal preukázané vykonanie úhrad úpadcom v prospech žalovaného v období
od 05.01. do 25.01.2016 v sume 23.216,96 Eur, mal preukázané spriaznenosť žalovaného s úpadcom
prostredníctvom jediného konateľa a spoločníka X.. N. F.a, mal preukázané že v období vykonania týchto
úkonov bol už úpadca v úpadku a tieto tvrdenia sporné a žalovaným popreté neboli. Súd prvej inštancie
mal preukázané aj to, že konkrétni veritelia uvedení v bode III. žaloby mali ku dňu vykonania napadnutých
právnych úkonov pohľadávky, ktoré si následne prihlásili do konkurzu a ktoré boli zistené, pričom ich
splatnosť predchádzala splatnosti pohľadávok, ktoré boli žalovanému uhradené úpadcom v januári 2016.
Súd prvej inštancie mal preukázanú existenciu odporovaných právnych úkonov, mal preukázanú výšku
týchto úkonov, formu, mal preukázaný úpadok, spriaznenosť úpadcu a žalovaného, existenciu viacerých
veriteľov so splatnosťou pohľadávok predchádzajúcich splatnosti pohľadávok žalovaného a dospel k
správnemu záveru o ukrátení takýmto konaním úpadcu prihlásených pohľadávok veriteľov.

64. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru o povahe napadnutých
úkonov, ktoré považoval za odporovateľné, ktoré ukracujú uspokojenie pohľadávok prihlásených
veriteľov, s ktorým záverom odvolací súd sa stotožňuje, dal tým odpoveď na otázku, prečo uvedené
úkony nepovažoval za bežné úkony podľa § 10 ods.1 ZoKR. Za bežné ich nepovažoval preto, lebo mal
preukázané splnenie predpokladov na ich posúdenie ako odporovateľných úkonov podľa § 10 ods.3
písm. f) a g) ZoKR. Odvolací súd preto nesúhlasí s tvrdením žalovaného v odvolaní, že rozhodnutie je
nedostatočne odôvodnené, keď sa nezaoberá otázkou, prečo súd nepovažoval tieto úhrady za bežné
úkony v rámci činnosti úpadcu.

65. Žalovaný v odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie, ktorý nepovažoval napadnuté úkony
úpadcu za bežné. Odvolací súd sa s takýmto záverom nestotožňuje.

66. Ako bolo uvedené vyššie, pokiaľ súd prvej inštancie mal zistený úpadok úpadcu a mal zistené
vykonanie úhrady úpadcom v prospech žalovaného ako spriaznenej osoby a pokiaľ v čase tohto
úpadku mal preukázanú existenciu pohľadávok veriteľov so splatnosťou, ktoré predchádzali splatnosti
pohľadávok uhrádzaných úpadcom v prospech žalovaného v januári 2016, dospel k správnemu záveru
o existencii odporovateľnosti právnych úkonov, ktoré definoval žalobca ako úhrady úpadcu vykonané
v prospech žalovaného v januári 2016 v rozsahu 23.216,96 Eur. S takýmto právnym posúdením sa
odvolací súd s okresným súdom v plnom rozsahu stotožnil a odkazuje na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia.

67. Žiadne konkrétne námietky a výhrady, ktoré by boli spôsobilé skutkovo či právne spochybniť záver
súdu prvej inštancie o odporovateľnej povahe napadnutých úkonov žalovaný v odvolaní neuviedol.
Jeho opakované tvrdenie, že úhradami v prospech žalovaného sa malo dosiahnuť umožnenie chodu
a fungovania úpadcu a preto by mali spĺňať podmienky bežných úkonov odvolací súd nepovažoval za
relevantné.

68. Nad rámec odôvodnenia súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že za bežné úkony podľa §
10 ods.1 ZoKR sa považujú len také úkony, ktoré sú nevyhnutne potrebné na zabezpečenie riadneho



výkonu tých činností, ktoré sú predmetom podnikania alebo inej činnosti. Žalovaný ani v priebehu
konania, ani v odvolaní neuviedol, v čom má spočívať nevyhnutnosť úhrady pohľadávok v prospech
žalovaného pred úhradou pohľadávok iných veriteľov, ktorých pohľadávky sa stali splatnými skôr
ako úpadcom uhradené pohľadávky v prospech žalovaného v januári 2016. Navyše žalovaný ani v
odvolaní nespochybnil záver súdu prvej inštancie konštatovaný v bode 28. napadnutého rozhodnutia,
že tu existovalo niekoľko veriteľov, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu a ktorých splatnosť
pohľadávok nastala pred splatnosťou pohľadávok žalovaného a napriek tomu bol pri úhradách v januári
roku 2016 uprednostnený žalovaný ako spriaznená osoba úpadcu. Žalovaný síce vo svojom vyjadrení
v konaní pred súdom prvej inštancie aj v odvolaní všeobecne uvádzal, že sa jednalo o bežné úkony
zabezpečujúce chod a prevádzku úpadcu, avšak nevyhnutnosť úhrad, ktorými uprednostnil žalovaného
pred inými veriteľmi so skoršími pohľadávkami žiadnym spôsobom nezdôvodnil ani nepreukazoval a
naopak súd prvej inštancie takéto konanie žalovaného správne posúdil ako konanie naplňujúce znaky
odporovateľného právneho úkonu.

69. Keďže okresný súd považoval napadnuté úkony za odporovateľné, rozhodol správne aj v druhej
výrokovej vete, v ktorej zaviazal žalovaného na vrátenie plnenia do všeobecnej podstaty vo výške
23.216,96,-Eur.

70. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1
CSP potvrdil ako vecne správne v jeho prvej, ako aj druhej výrokovej vete.

71. Žalovaný v podanom odvolaní napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu, vrátane
tretej výrokovej vety, ktorou okresný súd žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v celom rozsahu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že o nároku na náhradu
trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods.1 CSP na základe procesného úspechu žalobcu v
konaní, ktorému ako úspešnej strane v spore priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v
celom rozsahu. Keďže žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, rozhodnutie súdu prvej inštancie
je správne aj v tretej výrokovej vete o náhrade trov konania a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie
potvrdil aj v tretej výrokovej vete.

72. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.1, § 255 ods.1 a § 262
ods.1 CSP tak, že žalobcovi ako strane úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu, ktorý úspešný v konaní nebol.

73. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).