Metrostav Slovakia a. s.


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/232/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201495
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020201495.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcov: 1. DEVÍNSKA CESTA, o.z., so sídlom Devínska cesta
92, Bratislava, IČO: 42 352 967, 2. Aliancia proti povodniam, združenie, so sídlom Devínska cesta 104/
B, Bratislava, IČO: 42 360 161, 3. J.. G. B., U. D. O. XXX/B, U., 4. Z.. J. D., U. U. XX, U., žalobcovia
1. - 4. právne zastúpení: SMA advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Michalská 7, Bratislava, IČO: 36
867 837, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, so sídlom Tomášikova 46, Bratislava, za účasti:
1. Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne nám. 1, Bratislava, IČO: 00
603 481, 2. Mestská časť Bratislava-Devín, so sídlom Kremeľská 39, Bratislava, IČO: 00 603 422, 3.
Mestská časť Bratislava-Karlova Ves, so sídlom Nám. sv. Františka 8, Bratislava, IČO: 00 603 520, 4.
Okresný úrad Bratislava, odbor starostlivosti o životné prostredie, so sídlom Tomášikova 46, Bratislava,
5. SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, Odštepný závod Bratislava, so sídlom
Karloveská 2, Bratislava, IČO: 36 022 047, 6. Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom
Prešovská 48, Bratislava, IČO: 35 850 370, 7. Krajské riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v
Bratislave, so sídlom Radlinského 6, Bratislava, 8. Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave - KDI, so sídlom
Špitálska 14, Bratislava, 9. Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, so sídlom Olejkárska 1,
Bratislava, IČO: 00 492 736, 10. ZSE Energia, a.s., so sídlom Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36 677
281, 11. Okresný úrad Bratislava, odbor krízového riadenia, so sídlom Tomášikova 46, Bratislava, 12.
Metrostav Slovakia a.s., so sídlom Mlynské Nivy 68, Bratislava, IČO: 47 144 190, právne zastúpený:
Tomášek & partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Rožňavská 2, Bratislava, IČO: 36 858 811,
o preskúmanie zákonnosti Vyhlášky Okresného úradu Bratislava zo dňa 23.06.2014, ktorou sa určuje
rozsah inundačného územia v lokalite „Ostrov Sihoť a Devínska cesta pri vodnom toku Dunaj v rkm
1872,300 - 1876,700", jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu odmieta.

Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie a rozhodnutia správnych orgánov

1. Zo súdneho a administratívneho spisu súd zistil, že dňa 28.02.2014 doručil Slovenský
vodohospodársky podnik, š.p. Odštepný závod Bratislava (ďalej ako „ SVP, š.p. OZ Bratislava“) žiadosť
o vyhlásenie a návrh rozsahu inundačného územia pre lokalitu Ostrov Sihoť a Devínska cesta v k.ú. U.
- X. T. a k.ú. U. - D.. V žiadosti uviedol, že návrh rozsahu inundačného územia pre lokalitu „Ostrov
Sihoť a Devínska cesta v k.ú. U. - X. T. a k.ú. U. - D. pri vodnom toku Dunaj v rkm 1872-1876,700“
spracoval ako správca vodohospodársky významných vodných tokov. Uvedený návrh bol vypracovaný
na podkladoch vektorového vyhodnotenia leteckého snímkovania územia, priameho geodetického
zamerania Devínskej cesty, zo stanovenia kóty hladinového prietoku Q 100 a skutočne dosiahnutej



hladiny pri povodni v júni 2013 na toku Dunaj v danej oblasti Bratislavy. K žiadosti bola pripojená grafická
príloha, na ktorej boli uvedené kóty zaznačené.

2. Dňa 28.02.2014 vydal Okresný úrad Bratislava (žalovaný) Oznámenie o začatí vodoprávneho konania
verejnou vyhláškou. V Oznámení uviedol, že oznamuje začatie vodoprávneho konania dotknutým
orgánom a známym účastníkom konania a upúšťa od ústneho pojednávania. Uviedol tiež, že oznámenie
má povahu verejnej vyhlášky podľa § 73 ods. 4 vodného zákona a musí byť vyvesené po dobu 15 dní.
Oznámenie žalovaný doručoval formou verejnej vyhlášky vyvesením dotknutými mestskými časťami,
hlavným mestom a Okresným úradom Bratislava, odborom starostlivosti o životné prostredie.

3. Dňa 24.03.2014 boli žalovanému doručené námietky voči začatiu vodoprávneho konania začatého
verejnou vyhláškou zo strany žalobcu 1/, ktorý namietal, že dané územie je momentálne využívané
na bývanie, sú tam postavené rodinné domy, ktoré majú právoplatné stavebné povolenie a dané
územie je územným plánom určené na malo podlažnú zástavbu obytného územia. Vyhlásenie
inundačného územia v intraviláne Hlavného mesta SR Bratislavy považoval za náhradné a najmä
dočasné riešenie a obmedzujúci zásah do majetkových práv. Žiadal, aby tak ako v iných mestských
častiach bola aj v tejto časti vybudovaná protipovodňová hrádza a žiadal dodržiavať rovnosť pre všetkých
občanov a postupovať rovnako, aby aj toto územie bolo rovnako ochránené ako iné časti Bratislavy
protipovodňovou hrádzou. Zastával názor, že v prípade nevybudovania protipovodňových nosných stien
v uplynulých rokoch na území Starého Mesta, Karlovej Vsi, Petržalky a Devína by voda pri povodni
v júni 2013 zasiahla veľkú časť intravilánu Starého Mesta, Petržalky a Devína a nevidel rozdiel pri
ochrane majetku občanov žijúcich v rozličných častiach mesta. Odvolával sa pritom na článok 13 ods.
2 Ústavy SR, keď pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.
Rovnako na článok 20 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého je obmedzenie vlastníckeho práva možné
iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Žiadal zrušenie vodoprávneho konania. Dňa 02.04.2014 doručil pribratý účastník Metrostav Slovakia
a.s. žalovanému námietky a namietal rozpor navrhovaného rozsahu inundačného územia so zákonom
o ochrane pred povodňami.

4. Žalovaný námietky žalobcu 1/ a spoločnosti Metrostav Slovakia a.s. predložil na vyjadrenie SVP, š.p.
OZ Bratislava. Ten zaslal žalovanému vyjadrenie k námietkam dňa 20.05.2014. Námietky žalobcu 1/
nepovažoval za dôvodné, nakoľko výstavba ochrannej línie v ostatných častiach Bratislavy bola podľa
neho realizovaná na základe vyhodnotenia a pod bezprostredným dohľadom Komisárov Európskej únie,
v zmysle smernice EÚ o povodňovej ochrane, ktorá plne rešpektuje ľudské práva a slobody. Námietky
spoločnosti Metrostav Slovakia a.s. uznal čiastočne.

5. Následne žalovaný predložil Ministerstvu životného prostredia SR návrh vyhlášky, ktorou sa určuje
rozsah inundačného územia v lokalite „Ostrov Sihoť a Devínska cesta pri vodnom toku Dunaj
v rkm 1872,300 - 1876,700“. Dňa 04.08.2014 vydalo MŽP SR stanovisko k návrhu napadnutej
vyhlášky. Uviedlo, že vyhláška Okresného úradu Bratislava (žalovaného) bola vypracovaná v súlade s
legislatívnymi pravidlami pre tvorbu všeobecne záväzných predpisov miestnych orgánov štátnej správy.
Následne vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie - Vyhlášku, ktorou určil rozsah inundačného územia
v lokalite „Ostrov Sihoť a Devínska cesta pri vodnom toku Dunaj v rkm 1872-1876,700“ (ďalej aj ako
„napadnutá vyhláška“).

II.
Žaloba

6. Žalobcovia v žalobe uviedli, že rozhodnutím žalovaného o určení inundačného územia a postupom
žalovaného, teda konaním, ktoré predchádzalo vydaniu uvedeného rozhodnutia, boli ukrátení na svojich
právach. Dôvodili, že napadnutú vyhlášku možno považovať za rozhodnutie orgánu verejnej moci,
ktorá by nemala byť vylúčená zo súdneho prieskumu a poukázali pritom na nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I.ÚS 354/08, podľa ktorého sa pod pojmom rozhodnutie orgánu verejnej moci chápe nielen
správny akt individuálnej povahy, ale aj takzvaný správny akt „zmiešanej povahy“, nakoľko hranica medzi
individuálnym a normatívnym správnym aktom v niektorých prípadoch nie je jednoznačná. Rozhodnutie
o určení inundačného územia podľa vodného zákona je síce vyhlásené vo forme vyhlášky, ale v
danom prípade sa týka konkrétnych subjektov - vlastníkov nehnuteľností v dotknutom území, ktoré je
možné určiť a ktorých práva a povinnosti vo vzťahu ku konkrétnym pozemkom boli zmenené s tým, že



obsah vlastníckeho práva bol značne obmedzený (napríklad zákazom umiestňovať bytové a nebytové
budovy), pričom im boli uložené konkrétne nové povinnosti (napríklad povinnosť vykonať opatrenia na
zamedzenie alebo zmiernenie nebezpečenstva povodne). Podľa žalobcov ide v tomto prípade o správny
akt zmiešanej povahy, ktorý nepochybne zasahuje do základných ľudských práv, a to práva vlastniť
majetok.

7. Okrem namietaného procesného postupu žalovaného správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutej vyhlášky a ktorý žalobcovia považovali za rozporný s § 3 ods. 2 správneho poriadku,
žalobcovia tiež poukázali na § 20 ods. 3 a § 50 ods. 2 zákona č. 7/2010 Z. z. o ochrane pred povodňami
a na § 8 ods. 1 vyhlášky č. 419/2010 Z. z., ktorá ako vykonávací predpis obsahuje dôvody, pre
ktoré môže správca vodného toku vypracovať návrh na určenie rozsahu inundačného územia. V tomto
prípade však podľa žalobcov správca vodohospodársky významných tokov neuviedol vo svojom návrhu
dôvody, na základe ktorých návrh na určenie rozsahu inundačného územia podal. Ďalšia námietka
žalobcov sa týkala rozporu napadnutej vyhlášky s existujúcim územným plánom Hlavného mesta SR
Bratislavy. Podľa územného plánu totiž ide o územie určené na bývanie v rodinných domoch a bytových
domoch do štyroch nadzemných podlaží. Na dotknutom území sa nachádza množstvo chát, rekreačných
zariadení a rodinných domov. Ide o územie typu intravilán hlavného mesta, ktoré je hojne využívané
na bývanie, šport a rekreáciu. Navyše dotknutým územím vedie dôležitá komunikácia, ktorá spája
centrum mesta s Devínom a Devínskou Novou Vsou. Žalobcovia poukázali na účel zákona ako aj otázku,
či cieľom ustanovení vodného zákona a zákona o ochrane pred povodňami je, aby boli inundačné
územia vyhlasované aj v lokalitách, kde síce dochádza k záplavám, ale ktoré sú trvalo osídlené a kde
prebieha výstavba v súlade s územným plánom. Tento postup by sa podľa žalobcov mal uplatňovať len
v neobývaných a nezastavaných lokalitách, v ktorých dochádza k povodniam, aby v týchto územiach v
budúcnosti neprebiehala výstavba. Pre porovnanie žalobcovia uviedli, že ak by sa zákon chápal striktne
formalisticky a okresné úrady by na návrh správcu toku vyhlasovali tieto územia v husto osídlených
a zastavaných obciach, čoskoro by mohlo byť inundačné územie vyhlásené napríklad v centre Levíc
alebo v meste Komárno. Dôvod, pre ktorých správca vodného toku dal návrh na vyhlásenie inundačného
územia v lokalite Sihoť a Devínska cesta je ten, že si dlhodobo neplní svoje povinnosti chrániť a starať
sa o rameno Dunaja v tejto lokalite a ani nevykonáva žiadne protipovodňové opatrenia.

III.
Vyjadrenie žalovaného

8. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že inundačné územie je prírodný útvar. Ide o územie
zaplavované vyliatím vody z koryta a je súčasťou koryta toku. Rozsah inundačného územia určuje
príslušný orgán štátnej vodnej správy vyhláškou, nie rozhodnutím. Nie je preto možné sa proti nemu
odvolať. Ide o normatívny správny akt, ktorý má podzákonných charakter. Preto ani proces pri vydávaní
vyhlášky v zmysle § 61 písm. i/ bod 2 vodného zákona sa nikdy nemôže riadiť podľa správneho poriadku.
Vyhláška nezasahuje do základných práv občanov a ani do práva občanov vlastniť majetok. Na základe
vyhlášky sa nemôžu vyvlastňovať pozemky. Rozsah inundačného územia sa spracováva a zameriava
bez ohľadu na to, aké objekty sa v predmetnom území nachádzajú. Nakoľko ide o prírodný útvar, ktorého
hranice sú určené na základe reálnej záplavovej čiary, a teda jeho hranice sa neurčujú umelo, preto
je zrejmé, že nie je možné súdom preskúmavať prírodný útvar a rovnako nie je možné pôsobenie
prírodného útvaru považovať za zasahovanie do základných ľudských práv. Na základe uvedeného sa
žalovaný domnieval, že vyhláška nemôže byť individuálnym správnym aktom.

9. Námietku žalobcov ohľadom rozporu predmetnej vyhlášky s územným plánom mesta vyhodnotil
žalovaný ako nedôvodnú. Uviedol, že príslušný orgán má povinnosť v lehote do troch mesiacov po
vyhlásení inundačného územia zosúladiť územný plán s inundačným územím. Inundačné územie v
lokalite ostrov Sihoť a Devínska cesta je existujúce inundačné územie, kde sa pravidelne vylieva voda
pri povodniach. Poukázal na zákonnú úpravu ochrany pred povodňami z roku 2004 a 2010, v ktorej sú
uvedené podmienky a zákazy platné v inundačných územiach bez ohľadu na to, či sú vyhlásené alebo
nevyhlásené a mali byť rešpektované pri tvorbe územného plánu mesta. V územnom pláne mesta je síce
vyznačené inundačné územie, ale napriek tomu je v lokalite ostrov Sihoť - Devínska cesta schválené
pod Devínskou cestou územie pre individuálnu bytovú zástavbu, čo je v rozpore so zákonom o ochrane
pred povodňami. Nie je povinnosťou navrhovateľa rozsahu inundačného územia vychádzať z územného
plánu, ale naopak, obec je v zmysle platných zákonov povinná zosúladiť územný plán s príslušnými
vyššími právnymi predpismi.



IV.
Rozhodnutie súdu

10. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6S/221/2014-204 zo dňa 31.01.2019 zrušil žalobou
napadnutú vyhlášku Okresného úradu Bratislava zo dňa 23.06.2014, ktorou sa určuje rozsah
inundačného územia v lokalite „Ostrov Sihoť a Devínska cesta pri vodnom toku Dunaj v rkm 1872,300
- 1876,700“ a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd zároveň priznal žalobcom 1/ až 4/
voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, pribratému účastníkovi spoločnosti Metrostav
Slovakia a.s. priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania a pribratým účastníkom 1/
až 11/ právo na náhradu trov konania nepriznal.

11. V dôvodoch rozsudku krajský súd uviedol, že súdna kontrola verejnej správy je jednou z
najnaliehavejších požiadaviek dobrého fungovania moderného štátu. Správne súdnictvo je právnym
inštitútom umožňujúcim každej osobe, ktorá sa cíti poškodená na svojich právach rozhodnutím
alebo postupom správneho orgánu, aby sa dovolala súdu ako nezávislého orgánu, ktorý rozhodne
o zákonnosti takéhoto rozhodnutia alebo postupu, a to v konaní, v ktorom správny orgán už nemá
autoritatívne postavenie, ale má postavenie účastníka konania s rovnakými právami ako ten, o koho
práva v konaní ide.

12. Krajský súd neprisvedčil tvrdeniu žalovaného, že na konanie predchádzajúce vydaniu napadnutej
vyhlášky sa nevzťahuje správny poriadok, preto ani práva žalobcov v tomto konaní nemôžu byť
dotknuté. Konštatoval, že štátne orgány rozhodujúce o právach a povinnostiach osôb, musia postupovať
podľa zákonom stanovených pravidiel. Iba tak môžu naplniť povinnosť uloženú článkom 2 ods. 2
Ústavy SR konať len na základe zákona a v jeho medziach. Preto je veľmi dôležité tieto pravidlá
poznať a vedieť, kedy štátne (alebo správne) orgány postupujú v súlade s týmito pravidlami, aké
majú povinnosti, aké majú práva a povinnosti občania, ktorých sa toto rozhodovanie týka atď. Tieto
pravidlá ustanovuje správny poriadok (zákon č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní), kde je obsiahnutá
všeobecná úprava pravidiel a postupov pre konania, ktoré vedú štátne orgány. Keďže správne orgány
vystupujú v úlohe toho, kto rozhoduje právne záväzným spôsobom o právach, povinnostiach, alebo
právom chránených záujmoch, je veľmi dôležité, aby bolo jednoznačne a jasne stanovený postup a
pravidlá, ako má správny orgán pri svojom rozhodovaní postupovať. Správny poriadok vymedzuje
všeobecný postup, práva a povinnosti týkajúce sa konania úradov, veľmi dôležité je však aj poznať
osobitné predpisy. Na úseku vodného hospodárstva je takým predpisom vodný zákon. K efektívnemu
zapojeniu sa do rozhodovacieho konania je teda potrebné poznať nielen správny poriadok, ale aj zákon,
ktorý upravuje pravidlá v oblasti, ktorej sa to ktoré rozhodovanie týka. Tento osobitný zákon, napr. vodný
zákon, totiž môže obsahovať odlišnú úpravu. Ak ale osobitný zákon nemá odlišnú úpravu, potom sa
aplikujú ustanovenia správneho poriadku. V danom prípade vodný zákon výslovne nevylučuje aplikáciu
správneho poriadku na vodoprávne konanie o vyhlásení inundačného územia podľa § 46 tohto zákona,
pričom § 73 ods. 15 vodného zákona výslovne uvádza výpočet konaní podľa uvedeného zákona, na
ktoré sa správny poriadok nevzťahuje, pričom § 46 medzi nimi nie je.

13. Krajský súd sa tiež nestotožnil s tvrdením žalovaného, že inundačné územie je prírodný útvar, ako
územie zaplavované vyliatím vody z koryta, preto určenie jeho presných hraníc nemôže zasahovať
do základných práv občanov. Krajský súd vyslovil, že podľa § 47 ods. 3 zákona o vodách a § 20
ods. 5 a 6 zákona č. 7/2010 Z.z. o ochrane pred povodňami je zrejmé, že vlastníci stavieb sú v
inundačnom území povinní vykonať a strpieť viaceré zásahy, ktoré sa za obmedzenie vlastníckeho
práva rozhodne môžu považovať. Taktiež vlastníci pozemkov, ktoré boli územným plánom určené na
zastavanie budú napadnutou vyhláškou dotknutí na svojich základných právach, a to z pochopiteľných
dôvodov. Uvedené je dôležité hlavne v kontexte, že v tomto prípade žalovaný vyhlásil inundačné územie
v intraviláne hlavného mesta, v území, kde existuje hustá výstavba, je určené na bývanie a rekreáciu.
Z § 46 vodného zákona vyplýva, že inundačným územím je územie priľahlé k vodnému toku, ktoré
je charakteristické tým, že sa voda z vodného toku vylieva. Podľa krajského súdu sa v tejto časti dá
súhlasiť so žalovaným, že jeho existencia je podmienená prírodnými podmienkami. Nakoľko záplavy z
pochopiteľných dôvodov spôsobujú škody na majetku a vo svojich dôsledkoch môžu ohroziť životy a
zdravie ľudí, bolo potrebné, aby štát v týchto územiach vymedzil povinnosti dotknutých orgánov vo sfére
ochrany pred povodňami. V § 61 vodný zákon ukladá okresnému úradu vykonávať štátny vodoochranný
dozor vo svojej pôsobnosti. Podľa § 61 písm. i/ môže okresný úrad vyhláškou určiť rozsah inundačného



územia pri vodohospodársky významných vodných tokoch, pričom krajský súd poukázal na slovíčko
„môže“, keď okresné úrady sú podľa § 22 ods. 1 zákona č. 7/2010 Z.z. o ochrane pred povodňami,
orgánmi ochrany pred povodňami. Uvedené v sebe obsahuje povinnosť okresného úradu v spolupráci so
správcom vodného toku vykonávať také opatrenia, ktoré budú minimalizovať riziká povodní a prípadných
škôd, ktoré by v dôsledku povodní mohli vzniknúť.

14. Krajský súd ďalej konštatoval, že pristúpiť k určeniu rozsahu inundačného územia (§ 47 vodného
zákona) okresný úrad síce môže, ale to ho nezbavuje povinnosti riadne si plniť povinnosti orgánu ochrany
pred povodňami. Upozornil na skutočnosť, že samotné vyhlásenie inundačného územia neochráni
dotknuté územie pred škodami bez aplikácie ďalších ochranných opatrení. Existujúce zastavané územie
obce ako husto obývaná oblasť vyžaduje od okresného úradu ako orgánu ochrany pred povodňami
koordinovanú činnosť na úseku ochrany pred povodňami. V prejednávanom prípade sa žalobcovia -
obyvatelia, či vlastníci majetku alebo ich záujmové združenia snažili domôcť „dobrej verejnej správy“
od svojho okresného úradu. Podľa krajského súdu bolo nutné plne prisvedčiť žalobcom, že uvedený
problém nemožno zúžiť na jednoduché vyhlásenie územia za inundačné. Žalobcovia sú vystavení
masívnym záplavám už niekoľko rokov. Trpí tým ich majetok, následky škôd sú značné a je pravdou,
že dôsledky vyliatej vody v tak husto obývanom území sa môžu postupne prejavovať aj v budúcnosti.
Podľa § 25 zákona č. 7/2010 Z.z. o ochrane pred povodňami okresný úrad zabezpečuje v rámci svojich
možností pracovné sily a vecné prostriedky na ochranu pred povodňami a ďalej ukladá okresnému
úradu celý rad ďalších povinností, vrátane preventívnych opatrení na ochranu pred povodňami. K
námietke nesúladu napadnutej vyhlášky z územným plánom krajský súd uviedol, že samotná existencia
územného plánu ako takého (s určením územia na rekreáciu či bývanie) nie je prekážkou vyhlásenia
inundačného územia, ak sú splnené všetky zákonné náležitosti a účel zákona. Dôležitá je pritom
povinnosť okresného úradu, ktorý určil inundačné územie, odovzdať mapovú dokumentáciu tohto
územia príslušným stavebným orgánom. Účelom a zámerom zosúladenia územného plánu s prípadnou
vyhláškou o určení inundačného územia, či jednoducho s faktickým stavom je jednoznačne zohľadniť
riziká záplav v danom území v územnom pláne a do budúcnosti nepovoliť novú výstavbu. Rovnako
dôležité je však zabezpečiť ochranu existujúcich stavieb a ľudí.

15. K námietke žalobcov ohľadom neprimeranosti zásahu žalovaného do ich ústavou chránených práv
krajský súd zdôraznil, že vo chvíli, keď sa orgán štátnej vodnej správy, teda žalovaný, ocitol v situácii,
keď určité územie v jeho pôsobnosti bolo pravidelne zaplavované a bolo nutné pristúpiť k relevantným
opatreniam, bolo jeho povinnosťou pristúpiť k riešeniam komplexne, s prihliadnutím na všetky aspekty
plánovaných riešení, teda v zmysle zásad „dobrej verejnej správy“ (good administration). To určite
neznamenalo ignorovať námietky a opodstatnený záujem žalobcov v procese prijímania napadnutej
vyhlášky. Proces vyhlásenia územia za inundačné nemožno chápať striktne formalisticky tak, že ak je
pravidelne zaplavované, tak ho bez všetkého možno určiť vyhláškou. Zvlášť v prejednávanom prípade,
keď ide o územie husto obývané, územným plánom určené na bývanie a rekreáciu, kde žije a vlastní
majetky množstvo ľudí, s prihliadnutím na fakt, že žalovaný, ako orgán oprávnený určiť inundačné
územie vyhláškou, je zároveň orgán, ktorý je povinný zabezpečiť územie pred záplavami. Došlo k
situácii, keď orgán verejnej správy bezobsažne, striktne formalisticky, preniesol fakticky zodpovednosť
za verejnú správu na fyzické a právnické osoby. Postup žalovaného sa krajskému súdu javil ako rozporný
s princípom proporcionality a princípom právnej istoty.

V.
Rozhodnutie kasačného súdu

16. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 6S/221/2014-204 zo dňa 31.01.2019 podal žalovaný kasačnú
sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd SR, ako súd kasačný, rozsudkom sp. zn. 6Sžk/11/2019 zo dňa
15.10.2020 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Kasačný
súd prioritne skúmal, či krajský súd správne právne vec posúdil, keď v napadnutom súdnom rozhodnutí
konštatoval, že „vyhláška je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu“.

17. Kasačný súd konštatoval, že normatívny správny akt, ktorý nie je rozhodnutím a contrario, nepodlieha
súdnemu prieskumu podľa čl. 46 ods. 2 prvej vety Ústavy SR, a to ani v prípade, ak sa týka
základných práv a slobôd. Preskúmavaná vyhláška sa vzťahuje na neurčitý počet adresátov rovnakého
druhu, informácie obsiahnuté vo vyhláške sú záväzné pre každý subjekt, na ktorý sa vzťahujú práva,
povinnosti a obmedzenia súvisiace s vlastnením, nájmom alebo iným postavením subjektov (fyzických



a právnických osôb), nehnuteľností nachádzajúcich sa v rozsahu inundačného územia a nehnuteľností,
na ktoré sa práva, povinnosti a obmedzenia, určené rozsahom inundačného územia, vzťahujú. Vyhláška
žalovaného je normatívnym aktom vydaným žalovaným ako kompetentným orgánom verejnej správy
vo veciach štátnej vodnej správy na vydávanie vyhlášok, ktorými sa určuje inundačné územie pri
vodohospodársky významných vodných tokoch (§ 61 ods. 1 bod 2 v spojení s § 46 ods. 1 zákona
č. 364/2004 Z. z. o vodách). Pokiaľ žalovaný vyhlášku vydal a konal v rozsahu kompetencie určenej
zákonom, charakter vyhlášky ako normatívneho aktu, vzhľadom na jej obsah, podľa kasačného súdu,
nie je možné považovať za tzv. zmiešaný alebo hybridný správny akt, ktorý by za splnenia zákonných
podmienok mohol byť preskúmateľný súdom v súdnom prieskume.

18. Kasačný súd dospel k záveru, že napadnutá vyhláška je normatívnym aktom, ktorá nie je
preskúmateľná súdom. Keďže krajský súd rozhodol na základe iného právneho názoru, boli splnené
podmienky vyhovenia kasačnej sťažnosti z dôvodov § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Kasačný súd rovnako
poukázal na viazanosť správneho súdu vysloveným právnym názorom podľa § 469 SSP.

VI.
Posúdenie veci

19. Krajský súd v Bratislave vec opätovne posúdil a viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469
SSP) ustálil, že žalobu je potrebné odmietnuť.

20. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu
verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon
neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa
základných práv a slobôd.

22. Podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy SR podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví
zákon. Týmto zákonom je zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok.

23. Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

24. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

25. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

26. Podľa § 3 ods. 1 SSP na účely tohto zákona sa rozumie
a) administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti
verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov,
b) rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom
konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa
osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka,
c) opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom
konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a
právnickej osoby priamo dotknuté,



d) nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje
v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej
povinnosti nezačal administratívne konanie,
e) iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej
správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a
právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly
alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.

27. Podľa § 3 ods. 2 SSP ak sa v tomto zákone uvádzajú slová „rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo
opatrenie orgánu verenej správy“, rozumie sa tým primerane aj uznesenie obecného zastupiteľstva,
mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva samosprávneho kraja (ďalej
len „uznesenie zastupiteľstva“).

28. Podľa § 5 ods. 2 SSP konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských
práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.

29. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

30. Podľa § 7 SSP správne súdy nepreskúmavajú
a) právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník
konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie
umožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na
prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku
oprávnená,
b) správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a
opatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich
vydal, ak tento zákon neustanovuje inak,
c) všeobecne záväzné právne predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak,
d) súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc súdu v civilnom
procese,
e) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo
poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania,
f) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ktorých vydanie závisí
výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak neznamenajú právnu
prekážku výkonu povolania, zamestnania, podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti; to neplatí na
rozhodnutia a opatrenia v sociálnych veciach,
g) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy o nepriznaní alebo odňatí
odbornej spôsobilosti fyzickej osobe a právnickej osobe, ak neznamenajú právnu prekážku výkonu
povolania alebo zamestnania,
h) rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne
rozkazy orgánov verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis.

31. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná.

32. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách inundačným územím je územie priľahlé
k vodnému toku, zaplavované vyliatím vody z koryta, ktoré je vymedzené ochrannou hrádzou alebo
protipovodňovou líniou, alebo záplavovou čiarou. Rozsah inundačného územia, ktoré je vymedzené
záplavovou čiarou, určuje orgán štátnej vodnej správy na návrh správcu vodohospodársky významných
vodných tokov.

33. Podľa § 61 písm. i/ bod 2 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách okresný úrad vo veciach štátnej vodnej
správy môže vyhláškou určiť rozsah inundačného územia pri vodohospodársky významných vodných
tokoch (§ 46 ods. 1).



34. Úlohou krajského súdu bolo opätovne vec posúdiť a v prvom rade sa vysporiadať s otázkou
preskúmateľnosti napadnutej vyhlášky žalovaného. V tejto súvislosti súd poukazuje na odôvodnenie
rozsudku Najvyššieho súdu SR v danej veci pod sp. zn. 6Sžk/11/2019 zo dňa 15.10.2020, z ktorého
vyplýva, cit.:

„25. V konaní bolo nesporným, že predmetom súdneho prieskumu bola vyhláška žalovaného o určení
rozsahu inundačného územia. Nesporným bola aj kompetencia žalovaného určiť vyhláškou rozsah
inundačného územia (§ 61 písm. i/ bod 2 vodného zákona v znení účinnom k 14.01.2015, aj v čase
podania žiadosti zúčastnenej osoby 5/, ako aj v čase vydania a nadobudnutia účinnosti napadnutej
vyhlášky). ...

29. Ustanovenie § 7 SSP negatívne vymedzuje právomoc správnych súdov, teda ustanovuje, čo správne
súdy nepreskúmavajú. Tento výpočet však logicky nie je a ani nemôže byť úplný, ale nadväzuje na
pozitívne vymedzenie právomoci, obsiahnutej v § 6 SSP. Právomoc správnych súdov je vo všeobecnosti
vymedzená v § 6 ods. 1 SSP prostredníctvom predmetu prieskumu a skúmanej otázky.

30. Predmetom prieskumu sú rozhodnutia, opatrenia, iné zásahy, nečinnosť orgánov verejnej správy
a ďalšie veci ustanovené zákonom, týkajúce sa činnosti orgánov verejnej správy. Spoločným
menovateľom všetkých týchto predmetov prieskumu je, že ide o výsledky konania, resp. nekonania
orgánov verejnej správy pri výkone verejnej správy. Od tohto elementárneho vyjadrenia predmetu
prieskumu možno potom odvodiť prvé základné vymedzenie toho, čo správne súdy nepreskúmavajú, a to
právne a iné akty, či úkony subjektov, ktoré nie sú orgánmi verejnej správy, resp. tie právne akty orgánov
verejnej správy, ktoré nie sú výsledkom výkonu verejnej správy a ktorých teda absentuje vrchnostenský
vzťah medzi orgánov verejnej správy a adresátom daného aktu. Práve z uvedenej axiómy možno odvodiť
nedostatok právomoci správnych súdov preskúmavať, napr. rozhodovanie orgánov činných v trestnom
konaní, konanie prokuratúry pri výkone trestného dozoru, verejného ochrancu práv, Ústavného súdu
SR, Národnej rady SR, atď. (komentár Správny súdny poriadok, JUDr. Jana Baricová, JUDr. Marián
Fečík, prof. JUDr. Marek Števček, PhD. a JUDr. Anita Filová a kol., 2018, ďalej aj JUDr. Jana Baricová
a kol., 2018).

31. Primárnym účelom správneho súdnictva je poskytovanie ochrany subjektívnym právam fyzických a
právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 2, § 5 ods. 2). Priamy dotyk na týchto právach je u fyzických
a právnických osôb procesnou podmienkou spojenou s existenciou ich aktívnej žalobnej legitimácie. O
priamom dotyku na subjektívnych právach však možno hovoriť v zásade len pri individuálnych správnych
aktoch, teda takých, ktoré majú konkrétneho adresáta. Z tohto dôvodu preto správne súdnictvo vo
všeobecnosti neposkytuje ochranu vo vzťahu k všeobecne záväzným právnym predpisom orgánov
verejnej správy. Adresátom týchto predpisov je totiž v zásade neurčitý počet osôb. Jedinou výnimkou
v tomto smere však v nadväznosti na bývalé znenie § 250zfa OSP naďalej zostáva preskúmanie
zákonnosti všeobecne záväzných nariadení územnej samosprávy podľa § 357 až § 367 SSP. Preto
pokiaľ zákon v § 3 ods. 1 písm. a/ SSP spája administratívne konanie aj s vydávaním normatívnych
správnych aktov, je nutné pod týmto rozumieť práve všeobecné záväzné nariadenia obcí, miest,
mestských časti a samosprávnych krajov. Vzhľadom na to, že pri všeobecne záväzných právnych
predpisoch nemožno vo vzťahu k ich adresátovi hovoriť o priamom dotyku na subjektívnych právach,
aktívnu žalobnú legitimáciu pri preskúmaní zákonnosti všeobecne záväzných nariadení zákon zveruje
vo všeobecnosti prokurátorovi a po novom pri ochrane verejného záujmu v oblasti životného prostredia aj
zainteresovanej verejnosti (§ 359). Na preskúmanie súladu všeobecne záväzného nariadenia s Ústavou
SR však je naďalej výlučne oprávnený len Ústavný súd SR, v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. c/ a d/ ústavy.
Takýto model pritom prešiel aj kontrolou ústavnosti (nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 2/2003 zo
dňa 12.11.2014).

32. Prokurátor je oprávnený preskúmavať zákonnosť aj iných všeobecne záväzných predpisov
vydávaných orgánmi verejnej správy, než len pri všeobecne záväzných nariadeniach orgánov územnej
samosprávy. V zmysle § 21 ods. 3 písm. f/ bodov 1 a 2 zákona o prokuratúre pritom ide o vyhlášky,
výnosy alebo opatrenia ústredných orgánov štátnej správy, iného štátneho orgánu alebo inej právnickej
osoby, ktorú osobitný predpis splnomocnil na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ďalej
všeobecne záväzné právne predpisy miestneho orgánu štátnej správy. Proti uvedeným všeobecne
záväzným právnym predpisom síce prokurátor je oprávnený podať protest (§ 22 ods. 1 písm. a/ a § 27



zákona o prokuratúre), no v prípade jeho nevyhovenia nemôže preniesť vzniknutý spor o zákonnosť
žalobou na správny súd. Generálny prokurátor SR je však oprávnený aj bez predchádzajúceho podania
protestu (§ 27 ods. 4 zákona o prokuratúre) obrátiť sa priamo návrhom na vyslovenie nesúladu právneho
predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily na Ústavný súd SR, podľa čl. 125
ods. 1 písm. d/ Ústavy SR a zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR - žalovaný je miestnym
orgánom štátnej správy (§ 2 zákona č. 180/2013 Z.z.).

33. Z čl. 46 ods. 2 Ústavy SR vyplýva nárok na preskúmanie iných než individuálnych správnych aktov,
keď citované ustanovenie vyslovene zaručuje len právo na prieskum zákonnosti rozhodnutí. Tým sa
zreteľne odlišuje od čl. 142 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že orgány verejnej moci, medzi ktoré
patria orgány verejnej správy, verejnomocensky nekonajú len vo forme rozhodnutí (ako individuálnych
správnych aktov), ale aj vo forme opatrení a iných zásahov, ktoré v čl. 142 ods. 1 ústavy zmieňuje
osobitne (tak i dôvodová správa, Národná rada SR, druhé volebné obdobie, tlač 643, str. 130). Judikatúra
českého ústavného súdu, ktorá preskúmateľnosť opatrení všeobecnej povahy vyvodila z čl. 36 ods. 2
Listiny, ktorého znenie je totožné s čl. 46 ods. 2 ústavy, však reagovala práve na situáciu, kedy opatrenia
všeobecnej povahy boli legislatívne normované na úrovni jednoduchého (podústavného) práva bez toho,
aby zákonodarca výslovne vytvoril aj zodpovedajúci režim jeho kontroly (porovnať napr. nález sp.zn.
IV.ÚS 2239/07). Nie je zrejmé, prečo by rovnaká nevyhnutnosť mala platiť aj v právnom poriadku SR, v
ktorom akt typu opatrenia všeobecnej povahy pozitívnoprávne upravený nie je.

34. Právomoc súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy je originárne ústavná,
založená priamo ustanovením čl. 142 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou ústavy bez toho, aby na to
bol potrebný zákon. Právomoc preskúmavať zákonnosť opatrení alebo iných zásahov akýchkoľvek
orgánov verejnej moci nie je originárne ústavná, ale vyžaduje si výslovné zákonné ustanovenie, ktoré
takúto právomoc súdom zverí. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy vyslovene zaručuje len právo na
prieskum zákonnosti „rozhodnutí“, čím sa zreteľne odlišuje od čl. 142 ods. 1 ústavy. Preto nie je
zrejmé, prečo by malo byť na základe tohto ustanovenia nevyhnutné pripustiť preskúmanie aj aktu typu
„opatrenie všeobecnej povahy“, ktorý v právnom poriadku Slovenskej republiky nie je pozitívne upravený
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL.ÚS 37/2015 zo 17. júna 2015).

35. Ústava SR vo svojom siedmom oddiele zaručuje každému právo na súdnu a inú právnu ochranu na
nestrannom a nezávislom súde alebo na inom orgáne SR (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR).

36. V čl. 46 ods. 2 Ústavy SR vymedzuje právo na ochranu pre každého, kto tvrdí, že bol ukrátený
na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy. Takejto ochrany sa môže domáhať každý
prostredníctvom súdu, za zákonom vymedzených podmienok.

37. Určujúcim pre rozsah právomocí správneho súdnictva je obsah čl. 46 ods. 2 ústavy: „Kto tvrdí,
že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby
preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“

38. Tento článok súčasne vymedzuje aj vzťah správneho súdnictva k ústavnému súdnictvu a k právomoci
Ústavného súdu SR, ktorého kompetencie fungujú na princípe subsidiarity (čl. 127 Ústavy SR).

39. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany ustanoví zákon.
Týmto zákonom, z hľadiska súdneho prieskumu, je Správny súdny poriadok (v predchádzajúcej právnej
úprave to bol zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý v
piatej časti upravoval správne súdnictvo).

40. Všeobecná právomoc správneho súdnictva vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého: „Súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo
iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.“

41. Správne súdnictvo predstavuje prostriedok ochrany subjektívnych práv a zákonom chránených
záujmov fyzických a právnických osôb a zároveň umožňuje uplatniť idey právneho štátu. Správne
súdnictvo je právnym inštitútom umožňujúcim každej osobe, ktorá sa cíti poškodená vo svojich právach
rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu, aby sa dovolala súdu alebo nezávislého orgánu, ktorý



rozhodne o zákonnosti takéhoto rozhodnutia alebo postupu, a to v konaní, v ktorom správny orgán
už nemá autoritatívne postavenie, ale má postavenie účastníka konania s rovnakými právami ako ten,
o koho práva v konaní ide. Inými slovami povedané, v tomto konaní sa uplatňuje zásada rovnosti
účastníkov konania, čo znamená, že všetci účastníci majú rovnaké postavené. Taktiež sa treba stotožniť
s názorom, že správne súdnictvo má garantovať riadne aplikovanie verejného práva. ...

46. Podľa názoru kasačného súdu normatívny správny akt, ktorý nie je rozhodnutím a contrario,
nepodlieha súdnemu prieskumu podľa čl. 46 ods. 2 prvej vety Ústavy SR, a to ani v prípade, ak sa týka
základných práv a slobôd. Preskúmavaná vyhláška sa vzťahuje na neurčitý počet adresátov rovnakého
druhu, informácie obsiahnuté vo vyhláške, sú záväzné pre každý subjekt, na ktorý sa vzťahujú práva,
povinnosti a obmedzenia súvisiace s vlastnením, nájmom alebo iným postavením subjektov (fyzických
a právnických osôb), nehnuteľností nachádzajúcich sa v rozsahu inundačného územia a nehnuteľnosti,
na ktoré sa práva, povinnosti a obmedzenia, určené rozsahom inundačného územia, vzťahujú.

47. Vyhláška žalovaného je normatívnym aktom vydaným žalovaným ako kompetentným orgánom
verejnej správy vo veciach štátnej vodnej správy na vydávanie vyhlášok, ktorou sa určuje inundačného
územie pri vodohospodársky významných vodných tokoch (§ 46 ods. 1 zákona č. 364/2004 Z.z. o
vodách), určil v § 61 ods. 1 bod 2 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách.

48. Pokiaľ žalovaný vyhlášku vydal a konal v rozsahu kompetencie určenej zákonom, charakter vyhlášky
ako normatívneho aktu, vzhľadom na jej obsah, podľa kasačného súdu, nie je možné považovať
za tzv. zmiešaný alebo hybridný správny akt, ktorý by za splnenia zákonných podmienok mohol byť
preskúmateľný súdom v súdnom prieskume.

49. Podľa názoru kasačného súdu posudzovaná vyhláška - akt nie je individuálne adresovaný žalobcom,
ani konkrétnym adresátom, keď upravuje práva a povinnosti vo vzťahu k subjektom, ktoré sú označené
vo všeobecnosti, bez ohľadu na určitého, individuálne určeného adresáta. Kasačný súd zdôrazňuje, že
zákony, iné podzákonné normy upravujú práva a povinnosti subjektov, ktoré nie sú vymedzené adresne,
ale všeobecne, úprava sa vzťahuje na určitý okruh subjektov, reguluje určitú oblasť a pod., tak ako
posudzovaná vyhláška, ktorá vymedzuje určením rozsahu inundačného územia, aj okruh subjektov, na
ktoré sa táto úprava bude aplikovať. Preto nie je možné odvodiť charakter individuálnosti - posudzovanej
vyhlášky (pri akceptácii vyhlášky ako zmiešaného správneho aktu), od určenia okruhu dotknutých
subjektov, ktorými sú vlastníci, nájomcovia alebo iné osoby určené zákonom ako vlastníci, nájomcovia
pozemkov, osôb oprávnených z iných vecných alebo obligatórnych práv, resp. iné osoby, ktoré budú
priamo dotknutí zákazmi, povinnosťami a obmedzeniami, na určenom rozsahu inundačného územia,
bez individuálne určeného adresáta.

50. Spôsobilosť aktu zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov alebo do povinností fyzickej alebo
právnickej osoby je rozhodujúcim meradlom v otázke posúdenia súdneho prieskumu, týmto meradlom
nie je označenie ani povaha správneho aktu. Tento záver však je potrebné vykladať v súvislosti s
rozsahom preskúmavanej činnosti v správnom súdnictve, ktorý vymedzuje Správny súdny poriadok a
do ktorého nie je možné subsumovať normatívne akty orgánov štátnej správy.

51. Keďže právny inštitút „opatrenia všeobecnej povahy“ nie je v právnom poriadku SR pozitívne
upravený (vrátane úpravy SSP), nie je možné vyhláškou o určení záplavového územia hodnotiť
z materiálneho poňatia (určitosť predmetu konania, neurčitosť adresátov, záväznosť), i keď je
nepochybné, že vymedzenie záplavového územia má veľký dopad na využitie nehnuteľnosti v príslušnej
oblasti, jeho vymedzenie, vrátane vymedzenia jeho aktívnych zón, pôsobí nielen voči vlastníkom,
užívateľom nehnuteľností, ale aj osobám oprávnených z iných vecných a obligačných práv.

52. Neexistuje právny inštitút, ktorý by umožňoval správnemu súdu prieskum opatrení všeobecnej
povahy, tak ako je to v českom právnom poriadku, keď v súdnom prieskume v ČR, cez tento
právny inštitút je možné preskúmať aj normatívne právne akty, za splnenia zákonných podmienok,
pri materiálnom ponímaní opatrenia všeobecnej povahy. Za opatrenie všeobecnej povahy (v ČR) sa
považuje vymedzenie záplavového územia a jeho aktívne zóny.

53. Kasačný súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL.ÚS 37/2015, v ktorom ústavný súd
konštatoval: „Právomoc súdom preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy je primárne



ústavná, založená priamo ustanovením čl. 142 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou ústavy, aby na to bol
potrebný zákon. Právomoc preskúmavať zákonnosť opatrení alebo iných zásahov akýchkoľvek orgánov
verejnej moci, nie je originálne ústavná, ale vyžaduje si výslovné zákonné ustanovenie, ktoré takúto
právomoc súdom zverí.
Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy výslovne zaručuje len právo na prieskum zákonnosti „rozhodnutí“,
čím sa zreteľne odlišuje od čl. 142 ods. 1 ústavy. Preto nie je zrejmé, prečo by malo byť na základe
tohto ustanovenia nevyhnutné pripustiť preskúmanie aj aktu typu „opatrenia všeobecnej povahy“, ktorý
v právnom poriadku SR nie je pozitívne upravený.“

54. Kasačný súd rozumie žalobcom, že sa domáhajú prieskumu aktu orgánu štátnej správy (vyhlášky),
najmä z jej environmentálnych hľadísk.

55. Taktiež chápe nutnosť, v súčasne dobe, v čo najširšom meradle „podrobovať“ zásahy štátu, v
environmentálnej oblasti, súdnemu prieskumu.

56. K takémuto postupu správneho súdu však môže správny súd pristúpiť výlučne v prípade, že
zákonodarnou mocou je správnemu súdnictvu takáto právomoc daná (v Správnom súdnom poriadku,
aj „SSP“).

57. Napriek dôležitému environmentálnemu aspektu prejednávanej veci, kasačný súd musí konštatovať,
že za súčasnej právnej úpravy (SSP) nie je daná právomoc - kompetencia správnych súdov na
preskúmanie normatívnych aktov tohto druhu - vyhláška žalovaného, na rozdiel od právnej úpravy v
Českej republike.

58. Ak by správne súdy akceptovali žalobcami navrhnutý a Krajským súdom v Bratislave, v napadnutom
rozsudku, akceptovaný procesný a hmotnoprávny postup (v danej veci), akceptovanie tejto situácie by
spôsobilo nulitnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 6S/221/2014-204 zo dňa 31.01.2019,
ktorý bol správnym súdom vo veci vydaný, ktorý by v konečnom dôsledku nebol vykonateľný, a
tým zmätočnosť tohto súdneho rozhodnutia, z dôvodu, že súdne rozhodnutie vydal súd, ktorý nebol
kompetentný - nemal právomoc takéto súdne rozhodnutie vydať, keď nemal zákonom danú kompetenciu
na súdny prieskum vyhlášky žalovaného.

59. Kasačný súd sa „nebráni“ súdnemu prieskumu vyhlášky žalovaného, resp. obdobných normatívnych
aktov: musí však existovať platná právna úprava (SSP), ktorá určí legislatívny rámec a rozsah súdneho
prieskumu týchto aktov.

60. Na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení a právnych argumentov dospel kasačný súd k
záveru, že napadnutá vyhláška je normatívnym aktom, ktorá nie je preskúmateľná súdom. ...“

35. Na základe citovaných zákonných ustanovení a v súlade s právnym názorom kasačného súdu
vysloveným v rozsudku sp. zn. 6Sžk/11/2019 zo dňa 15.10.2020 krajský súd ustálil, že žalobou
napadnutá Vyhláška Okresného úradu Bratislava zo dňa 23.06.2014, ktorou sa určuje rozsah
inundačného územia v lokalite „Ostrov Sihoť a Devínska cesta pri vodnom toku Dunaj v rkm 1872,300
- 1876,700“, nespadá do kategórie rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov v zmysle § 2 ods. 2 v
spojení s § 3 ods. 1 SSP, ktoré je možné preskúmať v správnom súdnictve. Krajský súd preto žalobu
ako neprípustnú podľa § 98 ods. 1 písm. g/ SSP odmietol.

36. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania, ak bola žaloba odmietnutá.

37. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie



znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP, § 145 ods. 2
písm. c/ SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti
neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).