News and Media Holding a.s.


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/37/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1520204897
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1520204897.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň
JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobkyne: D.. P. I., F.. XX.X.XXXX, R. K. XXX/X,
Š. na Z., zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o., Šumavská 3, Bratislava,
IČO: 36 856 592, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 47
256 281, zastúpenému: Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 36 861
154, o uloženie povinnosti uverejniť opravu a odpoveď v periodickej tlači, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 39C/44/2020-69, zo dňa 22.10.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu
dňa 28.8.2020 sa žalobkyňa domáhala, aby súd žalovaného zaviazal povinnosťou v najbližšom vydaní
týždenníka H. X C. pripravovanom po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, na rovnocennom mieste
a rovnakým písmom akým bolo uverejnené nepravdivé skutkové tvrdenie a s označením „oprava“
uverejniť opravu s nasledovným znením: „Dňa 25.6.2020 bol v týždenníku H. X C., na stranách XX I. XX,
uverejnený článok s názvom ,W.‘ na ktorého strane XX, v časti textu označenom ako ,W.‘., sa uvádza
skutkové tvrdenie, v zmysle ktorého je P. I. spolupodnikateľkou poslankyne NR SR H. P.. Uvedené
skutkové tvrdenie je nepravdivé. P. I. nevykonáva spolu s poslankyňou NR SR H. P. podnikateľskú
činnosť, a to v žiadnej forme podnikania.“; domáhala sa aj zaplatenia primeranej peňažnej náhrady
za nezverejnenie opravy vo výške 1.660 eur. Zároveň sa žalobkyňa domáhala v najbližšom vydaní
týždenníka H. X C. pripravovanom po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku na rovnocennom mieste a
rovnakým písmom, akým bolo uverejnené skutkové tvrdenie, a s označením „odpoveď P. I.“ ktoré musí
byť uverejnené rovnakým písmom, akým bol uverejnený nadpis textu obsahujúceho skutkové tvrdenie,
uverejniť odpoveď s nasledovným znením: „Dňa 25.6.2020 bol v týždenníku H. X C., na stranách XX
I. XX, uverejnený článok s názvom ,W.‘, na ktorého strane XX, v časti textu označenej ako ,W.‘ Z., sa
uvádza skutkové tvrdenie, v zmysle ktorého sa advokát D. I., po tom ako ho hľadala Národná kriminálna
agentúra, sám prihlásil na odporúčanie svojej švagrinej P. I.. Uvedené skutkové tvrdenie je neúplné
a pravdu skresľujúce. Je pravdou, že som švagrinou advokáta D. I., avšak zároveň som v danom
čase pôsobila ako jeho riadne zvolená obhajkyňa v príslušnom trestnom konaní, pričom z titulu môjho
procesného postavenia obhajkyne, advokát D. I. ako klient konzultoval so mnou postup svojej obhajoby.“;
domáhala sa tiež primeranej peňažnej náhrady za nezverejnenie odpovede žalobkyne vo výške 1.660
eur.



2. Žalobu skutkovo odôvodnila tým, že žalovaný je vydavateľom periodickej tlače - týždenníka H. X
C.. Dôvodila, že týždenník H. X C. uverejnil dňa 25.6.2020, v čísle XX, ročník N., na J. XX-XX článok
s názvom „W., ktorý sa primárne týkal poslankyne NR SR H. P. (ďalej len ako „článok“). Na strane
XX článku, v časti textu označenej ako „W. Z., sa uvádza skutkové tvrdenie, v zmysle ktorého je
žalobkyňa spolupodnikateľkou poslankyne NR SR H. P.M., pričom toto skutkové tvrdenie je nepravdivé.
Uviedla, že nevykonáva spolu s poslankyňou NR SR H. P.Q. podnikateľskú činnosť, a to v žiadnej
forme podnikania, keď nepravdivosť tohto skutkového tvrdenia je overiteľná aj z príslušných verejných
registrov. Z uvedeného dôvodu požiadala žalovaného, aby v najbližšom vydaní týždenníka H. X C.
pripravovanom po doručení „Žiadosti o uverejnenie opravy podľa § 7 Tlačového zákona a žiadosti o
uverejnenie odpovede podľa § 8 Tlačového zákona“, zo dňa 20.7.2020, doručenej žalovanému dňa
23.7.2020, na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, akým bolo uverejnené nepravdivé skutkové
tvrdenie a pravdu skresľujúce, neúplné tvrdenie, dotýkajúce sa cti, dôstojnosti a súkromia žalobkyne,
uverejnil opravu a tiež odpoveď žalobkyne. Potvrdila, že je švagrinou advokáta D. I., avšak zároveň v
danom čase pôsobila ako jeho riadne zvolená obhajkyňa v príslušnom trestnom konaní, pričom z titulu
jej procesného postavenia obhajkyne advokát D. I., ako klient, konzultoval s ňou postup svojej obhajoby.
Dodala, že v žiadnej časti článku sa explicitne či implicitne neuvádza jej vzťah s advokátom D. I. ako
vzťah obhajkyne a klienta. Rovnako tak sa v žiadnej časti článku explicitne či implicitne neuvádza ani to,
že pôsobí ako advokátka. Pre drvivú väčšinu čitateľov týždenníka H. X C. je úplne neznámou osobou,
a teda čitatelia nemajú vedomosť o jej pôsobnosti ako advokátky a obhajkyne advokáta D. I.. V článku
sa meno žalobkyne spomína v časti „W. Z.“, kde ju žalovaný označuje za „diskutabilnú persónu“, spolu
s C. B., E. D. I. E. P., u ktorých je verejne známe podozrenie z páchania trestnej činnosti spočívajúcej
v ovplyvňovaní súdnych konaní. Doplnila, že z kontextu je každému čitateľovi zrejmé, že žalovaný ju
vykresľuje v negatívnom svetle. Zmienka o tom, že advokát D. I. sa prihlásil orgánom činným v trestnom
konaní na odporúčanie žalobkyne ako jeho švagrinej (bez doplnenia skutkového tvrdenia o informáciu
o jej pôsobnosti ako advokátky a obhajkyne menovaného), ju spája s trestnou činnosťou, z ktorej je D.
I. podozrivý. Článok tak podľa žalobkyne navodzuje čitateľom dojem, že ako súkromná fyzická osoba a
rodinný príslušník konzultuje s advokátom D. I. skutkové a právne okolnosti jeho trestnej veci a má vplyv
na jeho postup. Zároveň článok implicitne navodzuje podozrenie, že jej aktivity sú porovnateľné s ďalšími
„diskutabilnými osobami“ ktoré sa v texte článku uvádzajú. V prípade skutkového tvrdenia doplneného
o informáciu o pôsobnosti žalobkyne ako advokátky a obhajkyne menovaného by použité skutkové
tvrdenie nebolo pravdu skresľujúce a čitateľ by mal danú možnosť interpretovať jej konanie v súvislosti
s osobou advokáta D. I. ako riadny výkon jeho obhajoby vyplývajúci zo vzťahu medzi obhajcom a jeho
klientom a nie zo vzťahu príbuzenského. Zdôraznila, že žalovaný na list žiadnym spôsobom nereagoval a
žiadostiam o uverejnenie opravy a odpovede nevyhovel. Poukázala na to, že najbližšie číslo týždenníka
H. X C. pripravované po doručení žiadosti o uverejnenie opravy a odpovede (t. j. po 23.7.2020) bolo Č.
XX, zo dňa 30.7.2020, preto v tomto čísle týždenníka bol žalovaný povinný uverejniť opravu a odpoveď
žalobkyne. Dátum 30.7.2020 je rozhodujúcim pre začiatok plynutia 30-dňovej lehoty na podanie žaloby
na súd v zmysle § 10 ods. 3 Tlačového zákona, keď posledný deň na podanie predmetnej žaloby bol
29.8.2020, z čoho je zrejmé, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote. S poukazom na § 10 ods.
4 Tlačového zákona si uplatnila nárok aj na peňažnú náhradu za nezverejnenú opravu a odpoveď
v celkovej výške 3.320 eur, ktorá suma je tvorená peňažnou náhradou za nezverejnenú opravu vo
výške 1.660 eur a peňažnou náhradou za nezverejnenú odpoveď vo výške 1.660 eur, ktorá náhrada by
čiastočne kompenzovala negatívne dôsledky článku, ktoré sa prehlbujú pasivitou žalovaného.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie mal
za preukázané, že dňa 25.6.2020 v týždenníku H. X C., ktorého vydavateľom je žalovaný, na str. XX-XX
R. Č. „. J. J.“ bol uverejnený článok s názvom „W., ktorý sa týkal prepojenia vybraných osôb podozrivých
z trestnej činnosti na osobu verejného záujmu - poslankyňu H. P., keď v časti článku označenom ako
„W. Z. je časť venovaná aj žalobkyni. Autorka článku v úvode tejto časti článku týkajúceho sa žalobkyne
uviedla: „Poslankyňa podnikala s ďalšou diskutabilnou persónou. Pred dvomi rokmi zrušila firmu s P.
I., švagrinou advokáta I., podozrivého z členstva v organizovanej skupine.“ Okrem textu boli v článku
uverejnené fotografie s textom: „H.. So švagrinou zadržaného a advokáta D. I. mala poslankyňa firmu.“;
„NA B.. J. I. švagrinou P. podnikala aj trávila dovolenky.“ V poslednej vete tejto časti článku autorka
uviedla žalobou napadnutý výrok: „F. J. J. H. na Z.I. J. Š. I. J. H. P..“.

4. Skutočnosť, že poslankyňa H. P. so žalobkyňou podnikali nebola sporná a mal ju za preukázanú
z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, Odd. Sro, vl. č. 24428/B obchodnej
spoločnosti PRIMA REAL, spol. s r.o., ktorá bola zrušená uznesením Okresného súdu Bratislava I, sp.



zn. CbR/235/2016, zo dňa 29.3.2018, bez likvidácie, právoplatným dňom 21.5.2018 a ex offo vymazaná
z obchodného registra dňa 26.6.2018. Zároveň zistil, že v úvode časti článku dotýkajúceho sa aj
žalobkyne bola skutočnosť o zrušení obchodnej spoločnosti autorkou článku jasne uvedená. Rovnako
nebolo sporné, že žalobkyňa je švagrinou D. I.. Článok s titulom „W., „Nová splnomocnenkyňa vlády
pre sociálnu politiku H. P. je svojim životopisom na smiech, v žiadnej firme by si ním ani neškrtla“,
je venovaný kontroverznej minulosti poslankyne, kritike jej odbornosti zastávať novovytvorenú funkciu
splnomocnenkyne vlády pre sociálnu prácu a rodinu, osobným vzťahom s osobami v článku uvedenými
a kritikou jej motivačného listu a životopisu.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo sporné, či sa jedná o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace
úsudky a či žiadosť o uverejnenie opravy a odpovede spĺňala parametre jasne vyžadované dotknutými
ustanoveniami § 7 ods. 3 a § 8 ods. 3 Tlačového zákona. Ozrejmil, že inštitút práva na odpoveď
predstavuje vo svojich dôsledkoch (prípustný) zásah do slobody prejavu tlače. Aby pri aplikácii tohto
právneho nástroja v praxi nedochádzalo k jej neprimeranému obmedzeniu, je zákonodarcom schválená
konštrukcia poskytovanej ochrany limitovaná jasne stanovenými hranicami. Pri posudzovaní žiadosti
žalobkyne o uverejnenie odpovede bolo preto povinnosťou súdu skúmať, či žalobkyňou koncipované
žiadosti o uverejnenie tlačovej opravy a odpovede a v nich obsiahnuté znenie tlačovej opravy a odpovede
spĺňajú parametre vyžadované ustanoveniami § 7 ods. 3 a § 8 ods. 3 Tlačového zákona. Mal za to,
že článok pod titulom „W.“ je nutné hodnotiť ako celok (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 11.11.2005,
sp. zn. I. ÚS 453/03, rozhodnutie Ústavného súdu ČR zo dňa 8.2.2004, sp. zn. I. ÚS 156/99). Dôvodil,
že v článku autorka opakovane uviedla, že poslankyňa a žalobkyňa v minulosti spolu podnikali ako aj
skutočnosť, že firma v ktorej spolu podnikali bola pred dvomi rokmi zrušená. Toto pravdivé skutkové
tvrdenie bolo uvedené aj v úvode časti týkajúcej sa žalobkyne. Zo žalovaným pripojeného mediálneho
rešeršu mal za preukázané, že informácia o tom, že žalobkyňa bola advokátkou a obhajkyňou D.. D.
I. v článku uvádzanej trestnej veci, bola známa širšej verejnosti ešte pred uverejnením napadnutého
článku, ktorý sa ako celok zaoberal osobnými vzťahmi poslankyne v minulosti a preto autorka článku
použila na vyjadrenie vzťahu medzi žalobkyňou a D.. D. I. pravdivú skutočnosť, že je jeho švagrinou. Toto
pravdivé skutkové tvrdenie podľa názoru súdu prvej inštancie nepredstavuje žiadne senzačné prepojenie
a prezentovanie bombastických špekulácií v záujme žalovaného generovať zisk prostredníctvom svojich
článkov. Zároveň uviedol, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, akým spôsobom sa predmetné tvrdenie
založené na pravdivom skutkovom základe dotklo jej cti, dôstojnosti alebo súkromia.

6. Dal do pozornosti, že právo na opravu aj právo na odpoveď slúži na založenie povinnosti vydavateľa
periodickej tlače alebo tlačovej agentúry uverejniť opravu, resp. odpoveď, ak sa právo na opravu
alebo právo na odpoveď uplatnilo v súlade s podmienkami Tlačového zákona. Podstatou inštitútov
práva na opravu, práva na odpoveď alebo práva na dodatočné oznámenie, je umožniť rýchlu nápravu
a zabezpečiť tak „uvedenie vecí na pravú mieru“ v špecifickom masmediálnom prostredí. Právo na
odpoveď a právo na opravu predstavujú rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú podmienkami vzniku a
uplatnenia. Oprava je činnosť, ktorá má za cieľ odstránenie chyby. Odpoveďou je vyjadrenie sa na
otázku, reakciou na skôr urobený prejav tretej osoby. Prostredníctvom práva na odpoveď sa oprávnená
osoba môže brániť skutkovému tvrdeniu, ktoré sa dotýka cti, ľudskej dôstojnosti alebo súkromia fyzickej
osoby. Odpoveďou sa také skutkové tvrdenie poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Právo na odpoveď
slúži na odstránenie zlého dojmu, ktorý si verejnosť vytvorila alebo mohla vytvoriť o osobe, o ktorej
masmédia uverejnili informácie. Právo na odpoveď vzniká iba tomu, kto má dôvod brániť sa pred
skutkovým tvrdením, ktoré sa dotklo osoby negatívne. Účelom práva na odpoveď je priznanie „práva na
posledné slovo“ tomu, kto bol poškodený zverejnenou informáciou, t. j. možnosti fyzickej osoby chrániť
si osobnostné práva, pokiaľ obsahom odpovede je korekcia skutkového tvrdenia. Právo na odpoveď je
samostatné právo, ktoré nesúvisí s právom na ochranu osobnosti. Preto napriek spoločnému záujmu o
ochranu cti, dôstojnosti alebo súkromia nie je dôvod spojiť uplatnenie práva na odpoveď s porušením
práva na ochranu osobnosti.

7. Dôvodil, že žalobkyňa vytrhnuto z kontextu článku napadla samostatne žalobou o uverejnenie opravy
a o uverejnenie odpovede poslednú vetu časti článku, ktorá sa týkala aj jej osoby: „F. J. J. H. na Z. J. Š. I.
J. H. P..“, keď k časti „F. J. J. H. na Z. J. Š....“ viazala uplatnené právo na odpoveď a k časti: „...Š. I. J. H.
P. si uplatnila právo na opravu, keď tvrdila, že ide o nepravdivé, neúplné a pravdu skresľujúce skutkové
tvrdenia. Dospel k záveru, že v kontexte informácií poskytnutých v článku sa jedná o hodnotiaci úsudok
autorky, ktorý si žalobkyňa vykladá neprimerane, vytrhnutý z kontextu. V uvedených súvislostiach
vyhodnotil výhrady žalobkyne ako neopodstatnené a zjavne účelové, keď v článku napáda hodnotiace



úsudky nepodliehajúce právu na zverejnenie opravy a odpovede. Z vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že predmetné hodnotiace úsudky majú pravdivý skutkový základ, ktorý žalobkyňa ani
nepoprela. Dodal, že podľa súdnej praxe je súčasne potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej
periodickej tlače určenej na informovanie najširšej verejnosti (na rozdiel napr. od odborných publikácií),
ktorá v určitých prípadoch musí, predovšetkým vzhľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský
záujem, pristupovať k určitým zjednodušeniam, a nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie
(či skreslenie) musí nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb (rozhodnutie
Ústavného súdu ČR zo dňa 8.2.2000, sp. zn. I. ÚS 156/99). Dôležité preto musí byť vždy to, aby celkové
vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, čo v danom prípade bolo splnené. Ťažko teda možno
trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení, a tým klásť na novinárov vo svojich dôsledkoch nesplniteľné
nároky.

8. Konštatoval, že opravou a vlastnou odpoveďou žalobkyňa v rozpore s dotknutými ustanoveniami
Tlačového zákona napadla hodnotiace úsudky (hodnotiaci úsudok/názor autorky článku, resp. záver,
ktorým autorka uzavrela túto časť článku) a v žiadosti o uverejnenie tlačovej odpovede nepreukázala
spôsobilosť žalobkyňou označených „skutkových tvrdení“ zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne.
Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalovaný nemal povinnosť uverejniť opravu a odpoveď z
dôvodov, že neboli splnené zákonné náležitosti pre uverejnenie opravy a odpovede, pretože smerovali
voči hodnotiacim úsudkom vytrhnutým z kontextu článku ako celku a teda nespĺňali náležitosti v zmysle
ustanovení Tlačového zákona. Zdôraznil, že predmetom tlačovej opravy v zmysle
§ 7 ods. 1 Tlačového zákona a tlačovej odpovede v zmysle § 8 ods. 1 Tlačového zákona nemôžu
byť hodnotiace úsudky (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.2.2009, sp. zn. 5Cdo/55/2008), keď
hodnotiaci úsudok ako taký vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý
postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych)
kritérií.

9. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie za použitia § 7 ods. 1 až ods. 6, § 8 ods. 1 až ods. 6, §
10 ods. 1 až ods. 7 zákona č. 167/2008 Z. z. (Tlačový zákon) v znení účinnom od 1.11.2019 žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a
§ 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci samej plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalobkyni v rozsahu
100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania bude v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Podstatným zhrnutím
skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Žalobkyňa namietala predovšetkým porušenie svojho práva na spravodlivý proces, a to konkrétne
postupom súdu prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, myšlienkový postup
nahradil stručnými konštatovaniami svojich názorov, zároveň sa vôbec nevysporiadal s obsahom jej
procesného útoku, ktorého časť ani neuviedol, pričom odôvodnenie je vo viacerých častiach vnútorne
rozporné. Dôvodila, že spomenuté vady činia napadnuté rozhodnutie arbitrárnym, nepreskúmateľným
a nezrozumiteľným, nenapĺňajúcim kvalitatívne požiadavky odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 C. s.
p., keď jej ani po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku nie je známe, prečo súd
prvej inštancie žalobu zamietol. Zároveň uvedené vady odôvodnenia rozsudku predstavujú zároveň
tzv. inú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p. Súčasťou práva strany konania na
spravodlivý proces je aj právo na odôvodnenie rozhodnutia v požadovanej kvalite. Doplnila, že slovenský
civilný proces je dvojinštančný, čo znamená, že strana konania má právo poznať posúdenie zo strany
súdu prvej inštancie a následne má právo na posúdenie obsiahnuté v odôvodnení reagovať a napádať
ho prostredníctvom odvolania, ktoré preskúma odvolací súd. Keďže z dôvodu nepreskúmateľnosti
rozhodnutia však odvolací súd v danom prípade svoju úlohu v naznačenom smere plniť nemôže, má
to za následok porušenie práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces a zároveň aj inú vadu konania



v zmysle odvolacích dôvodov podľa písm. b) a d). Uviedla, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, stačí, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci, pričom poukázala na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/07, sp. zn.
III. ÚS 153/07, sp. zn. IV. ÚS 115/03, sp. zn. III. ÚS 119/03, sp. zn. III. ÚS 209/04 a sp. zn. III. ÚS 305/08.
Poznamenala, že v danom prípade súd prvej inštancie nereagoval na žiadny jej argument a tiež vôbec
neuviedol obsah jej procesného útoku z písomného podania: „replika žalobkyne-vyjadrenie žalobkyne
k vyjadreniu žalovanej k žalobe“ zo dňa 15.3.2021. Rovnako neuviedol ani obsah jej procesného
útoku prezentovaný na pojednávaní konanom dňa 22.10.2021, ktorý v zásade vychádzal z uvedeného
písomného podania a poukázala na to, že súd prvej inštancie mal povinnosť uviesť obsah jej procesného
útoku a argumentačne sa s ním vyporiadať, predovšetkým v odseku 9, kde zakomponoval viaceré
konštatovania na ktoré argumentačne reagovala primárne v replike.

12. Dala do pozornosti, že súd prvej inštancie v odseku 9 napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že
článok pod titulom „W. je nutné hodnotiť ako celok, pričom poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu
ČR sp. zn. I. ÚS 453/03 a sp. zn. I. ÚS 156/99
a žalovaný taktiež vo svojom vyjadrení k žalobe poukazoval na nález Ústavného súdu ČR
sp. zn. I. ÚS 453/03, ktoré však nesúvisia s prejednávanou vecou, pretože sa zaoberajú zásahom do
osobnostných práv, netýkajú sa Tlačového zákona. Zdôraznila, že svojho práva sa domáha podľa §
7 ods. 1 Tlačového zákona, nedomáha sa ochrany svojich osobnostných práv v zmysle Občianskeho
zákonníka, preto pre účely opravy je irelevantné posudzovať zásah do jej osobnostných práv. Ak by aj
žalovaný v dotknutom texte uviedol pravdivé skutkové tvrdenia a následne nepravdivé skutkové tvrdenie,
bol by povinný uverejniť opravu podľa § 7 ods. 1 Tlačového zákona z dôvodu uvedenia nepravdivého
skutkového tvrdenia a bolo by bezpredmetné skúmať „celkové vyznenie daného skutkového tvrdenia v
určitom kontexte“ ako je to pri posudzovaní zásahu do osobnostných práv. Podstatné je či ide o pravdivé
alebo nepravdivé skutkové tvrdenie.

13. Oponovala skutkovému záveru súdu prvej inštancie, že v článku autorka opakovane uviedla, že
poslankyňa a žalobkyňa v minulosti spolu podnikali ako aj skutočnosť, že firma v ktorej spolu podnikali
bola pred dvomi rokmi zrušená a toto pravdivé skutkové tvrdenie bolo uvedené aj v úvode časti týkajúcej
sa žalobkyne (odsek 9 rozsudku). Uviedla, že v žiadnej časti článku sa neuvádza, že je bývalou
spolupodnikateľkou poslankyne NR SR H. P.. Na strane XX sa uvádza, že pred dvoma rokmi H. P. zrušila
firmu so žalobkyňou, ale z toho nevyplýva, že v čase písania článku nepodnikajú spolu v inej firme.
Taktiež text na prelome strán XX I. XX: „R. J. C., Ž. H. Q., I. D. T. P.S. C. J. J. C. H. J. Š. S. R. H. Č..“
nehovorí nič o spolupodnikaní žalobkyne I. H. P.. Na strane XX sa nachádza fotografia životopisu H. P.,
kde sa uvádza „XXXX - XXXX H. Č.“, avšak neskoršie tvrdenie autorky článku, že pred dvoma rokmi H.
P. zrušila firmu so žalobkyňou naznačuje, že informácia uvedená v životopise nie je správna. Skutkové
tvrdenie na strane XX na konci odseku „W.“. Z. preto vyznieva prinajmenšom zmätočne. Dodala, že
nenapáda skutkové tvrdenie, že pred dvoma rokmi zrušila firmu s poslankyňou NR SR H. P. ani skutkové
tvrdenie, že v minulosti spolu podnikali, ale skutkové tvrdenie, že je spolupodnikateľkou H. P., ktoré
je zjavne nepravdivé. Poznamenala, že slovné spojenie „na odporúčanie spolupodnikateľky“ vyjadruje
skutočnosť v prítomnom čase. Ak by teda mal autor článku na mysli spolupodnikateľku v minulosti, musel
by použiť iné slovné spojenie. Zhrňujúco uzavrela, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neskúmal
napadnuté skutkové tvrdenie vo vzťahu ku ktorému sa domáhala práva na zverejnenie opravy, keď takto
postupoval pravdepodobne preto, že podľa jeho názoru treba na článok nazerať ako celok a autorka
uviedla na iných miestach v článku pravdivé skutkové tvrdenia ohľadne spolupodnikania žalobkyne a
H. P. v minulosti. Súd je však povinný skúmať pravdivostnú hodnotu skutkového tvrdenia voči ktorému
sa domáhala práva na uverejnenie opravy, a to bez ohľadu na pravdivostnú hodnotu iných skutkových
tvrdení, pretože to vyplýva z výslovnej vôle zákonodarcu v § 7 ods. 1 Tlačového zákona. Doplnila, že aj
keby bola pravdivostná hodnota iných skutkových tvrdení vzťahujúcich sa na spolupodnikanie žalobkyne
a H. P. relevantná, v predmetnom prípade platí, že zo žiadneho obsahu predmetného článku nevyplýva,
že v čase písania článku žalobkyňa a H. P. nie sú spolupodnikateľky. Práve naopak, v článku je žalobkyňa
nepravdivo označená ako spolupodnikateľka H. P..

14. Ako absurdné a zarážajúce vyhodnotila konštatovanie súdu prvej inštancie, že zo žalovaným
pripojeného mediálneho rešeršu mal za preukázané, že informácia, že bola advokátkou a obhajkyňou
D.. D. I. v článku uvádzanej trestnej veci, bola známa širšej verejnosti ešte pred uverejnením článku
napadnutého žalobou a tiež argumentáciu žalovaného, že informácia o tom, že žalobkyňa bola



obhajkyňou advokáta D. I. je všeobecne známa, s čím sa v žiadnom prípade nestotožnila. Namietala,
že nie je pravdou, že daná informácia bola široko medializovaná takmer všetkými médiami v Slovenskej
republike krátko pred vydaním článku, keď žalovaný poukázal v tejto súvislosti na články publikované
pred vyše mesiacom pred uverejnením predmetného článku a ide len o internetové zdroje. Zdôraznila, že
nie je verejne známou osobou a drvivá väčšina čitateľov ju vôbec nepozná. Zverejnené skutkové tvrdenie
vyhodnotila ako neúplné a pravdu skresľujúce, zasahujúce do jej súkromia, cti a dôstojnosti. Poukázala
tiež na to, že existujú tisíce čitateľov týždenníka H. X C., ktorí internet nepoužívajú a ďalšie tisíce ľudí,
ktorí síce internet používajú, ale neprečítali si články zverejnené v iných médiách dňa 15.5.2020, resp.
jeden článok na neznámom portáli „U..sk“ dňa 18.5.2020. Mala za zjavné, že drvivá väčšina čitateľov
nemala informáciu o tom, že bola obhajkyňou D.. D. I., keď je otázne, či čitatelia majú vôbec vedomosť
o menách obhajcov mediálne najznámejších obvinených, ktorí sa opakovane a po dlhý čas objavujú vo
všetkých typoch médií, čo nie je prípad D.. D. I.. K záveru súdu prvej inštancie, že nepreukázala, akým
spôsobom sa predmetné tvrdenie založené na pravdivom skutkovom základe dotklo jej cti, dôstojnosti
alebo súkromia uviedla, že nerozumie, aké skutočnosti mala v konaní preukazovať v tejto súvislosti.
Ako dôkaz predložila článok, v ktorom sa nachádza napadnuté skutkové tvrdenie, pričom zároveň
už v podanej žalobe (na strane 3) vysvetlila zásah do dotknutých práv, avšak súd prvej inštancie jej
argumentáciu prehliadol a nevysporiadal sa s ňou preskúmateľným spôsobom. Zopakovala, že v článku
sa jej meno spomína v časti
„W. Z., kde ju žalovaný označuje za „diskutabilnú persónu“, a to spolu s ďalšími osobami u ktorých je
verejne známe podozrenie z páchania trestnej činnosti spočívajúcej v ovplyvňovaní súdnych konaní.
Mala za to, že z kontextu je každému čitateľovi zrejmé, že žalovaný ju vykresľuje v negatívnom svetle.
Zmienka o tom, že advokát D. I. sa prihlásil orgánom činným v trestnom konaní na odporúčanie
žalobkyne ako jeho švagrinej (bez doplnenia skutkového tvrdenia o informáciu jej pôsobnosti ako
advokátky a obhajkyne menovaného), ju spája s trestnou činnosťou, z ktorej je advokát D. I. podozrivý.
Článok navodzuje čitateľom dojem, že ako súkromná fyzická osoba a rodinný príslušník konzultuje s
advokátom D. I. skutkové a právne okolnosti jeho trestnej veci a má vplyv na jeho postup. V prípade
úplného skutkového tvrdenia (doplneného o informáciu o jej pôsobnosti ako advokátky a obhajkyne
menovaného) by použité skutkové tvrdenie nebolo pravdu skresľujúce a čitateľ by mal danú možnosť
interpretovať jej konanie v súvislosti s osobou advokáta D. I. ako riadny výkon jeho obhajoby vyplývajúci
zo vzťahu medzi obhajcom a jeho klientom a nie zo vzťahu príbuzenského. Zdôraznila, že jej neprekáža
označenie za švagrinú advokáta D. I., ale neúplné a pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, že D. I. sa
sám prihlásil na odporúčanie svojej švagrinej, a to bez uvedenia toho, že konala ako obhajkyňa, nie
ako švagriná. Doplnila, že uvedená informácia je nevyhnutná aj z toho dôvodu, že autorka článku na
označenie žalobkyne použila zjavne negatívny hodnotiaci úsudok „diskutabilná persóna“ a zároveň je
zaradená do odseku s nadpisom „W. Z..

15. Zmätočnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia namietla aj z dôvodu, že súd
prvej inštancie napadnuté skutkové tvrdenia raz považoval za skutkové tvrdenia, v inej časti odôvodnenia
zasa za hodnotiace úsudky. Tiež na jednej strane registroval rozdiel medzi právom na ochranu osobnosti
v zmysle Občianskeho zákonníka a právom chráneným Tlačovým zákonom, na druhej strane však
opakovane poukazoval na judikatúru, ktorá sa vzťahuje práve na ochranu osobnosti. Argumentovala, že
súd prvej inštancie (v odseku 8 rozsudku) uviedol viaceré skutočnosti, ktoré vzhľadom na definičné znaky
skutkových tvrdení možno tiež označiť za skutkové tvrdenia, pretože disponujú pravdivostnou hodnotou.
Konkrétne uviedol, že žalobkyňa a poslankyňa NR SR H. P. spolu podnikali, že zrušili obchodnú
spoločnosť a že žalobkyňa je švagrinou D. I.. Podobne (v odseku 9 rozsudku) uviedol skutočnosť o
zrušení firmy, ktorú označil za pravdivé skutkové tvrdenie, rovnako ako aj skutočnosť, že je švagrinou
D. I.. V rozpore s uvedeným následne (v odseku 14 rozsudku) označil kvalitatívne obdobné skutkové
tvrdenia (P. I. je spolupodnikateľkou poslankyne NR SR H. P. a advokát D. I. sa po tom ako ho hľadala
Národná kriminálna agentúra, sám prihlásil na odporúčanie svojej švagrinej P. I.) za hodnotiace úsudky.
Zároveň zmätočne uviedol, že ťažko teda možno trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení, a tým
klásť na novinárov vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky. Namietala, že súd prvej inštancie bez
akéhokoľvek odôvodnenia kvalifikoval napadnuté skutkové tvrdenia ako hodnotiace úsudky, pričom v
odseku 14 rozsudku len stručne skonštatoval, že v kontexte informácií poskytnutých v článku sa v
tomto prípade jedná o hodnotiaci úsudok autora, avšak bez toho, aby zakomponoval do odôvodnenia
svoj myšlienkový postup, ktorý ho k danému záveru priviedol a samozrejme bez vysporiadania sa s jej
argumentáciou. Dôvodila, že ak tvrdenie, že žalobkyňa a H. P. v minulosti spolu podnikali je skutkovým
tvrdením, tak potom logicky musí byť skutkovým tvrdením aj tvrdenie vzťahujúce sa na súčasnosť, teda
že žalobkyňa je spolupodnikateľkou H. P.. Ak tvrdenie, že žalobkyňa je švagrinou D. I. je skutkové



tvrdenie, tak aj tvrdenie, že D. I. sa prihlásil sám na odporúčanie svojej švagrinej je skutkovým tvrdením.
Skutočnosť, či je žalobkyňa švagrinou D. I. pripúšťa pravdivostnú hodnotu a tak isto ako tvrdenie, že sa D.
I. prihlásil na odporúčanie žalobkyne. Ide o pravdivé skutkové tvrdenie, ktoré v konaní ani nebolo medzi
stranami sporné, zároveň však ide o skutkové tvrdenie neúplné a pravdu skresľujúce, pričom sa zároveň
dotýka cti, dôstojnosti a súkromia žalobkyne. Poukázala zároveň, že súd prvej inštancie v odseku 14
rozsudku aj významovo nesprávne identifikoval výrok opravy „...švagrinej a spolupodnikateľky H. P.“,
keď v rámci výroku opravy nenapádala skutkové tvrdenie, že je švagrinou advokáta D. I., keďže dané
skutkové tvrdenie je zjavne pravdivé. Poznamenala, že súd prvej inštancie správne uviedol, že právo na
odpoveď je samostatné právo, ktoré nesúvisí s právom na ochranu osobnosti, preto napriek spoločnému
záujmu o ochranu cti, dôstojnosti alebo súkromia nie je dôvod spojiť uplatnenie práva na odpoveď s
porušením práva na ochranu osobnosti. Napriek uvedenému však súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu ČR, ktoré sa vzťahujú práve na ochranu osobnosti
(odseky 9 a 14 rozsudku).

16. Záverom zhrnula, že súd prvej inštancie rezignoval na svoju povinnosť napadnutý rozsudok riadne
odôvodniť, ktorú nahradil stručnými konštatovaniami svojich názorov utvorených zjavne na základe
toho, že sa nekriticky a bezbreho stotožnil s procesnou obranou žalovaného. Nesprávne tiež vyhodnotil
napadnuté skutkové tvrdenia ako hodnotiace úsudky a namiesto posudzovania pravdivostnej hodnoty
skutkového tvrdenia vo vzťahu ku ktorému sa domáhala opravy, posudzoval iné, významovo odlišné
výroky vzťahujúce sa na minulosť, hoci napadnutý výrok je zjavne nepravdivý. V súvislosti so skutkovým
tvrdením, vo vzťahu ku ktorému sa domáhala odpovede, vôbec neposudzoval jej argumentáciu, že
napadnuté skutkové tvrdenie je neúplné a pravdu skresľujúce, pričom sa zároveň dotýka cti, dôstojnosti
a súkromia žalobkyne a zároveň úplne nepochopiteľne a arbitrárne označil skutočnosť, že je obhajkyňu
advokáta D. I., za skutočnosť známu širšej verejnosti. Dodala, že uplatnené odvolacie dôvody sú
navzájom prepojené, pričom vychádzajú predovšetkým z porušenia práva žalobkyne na spravodlivý
proces.

17. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zotrval na doterajších prednesoch a podaniach, pričom
nároky žalobkyne neuznal a žalobou uplatnené nároky považoval za neopodstatnené. V plnom rozsahu
stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý považoval za dostatočne odôvodnený a vecne správny.
Bol názoru, že žiadosť ako aj žaloba o uverejnenie odpovede sú neopodstatnené, keďže neboli splnené
zákonné náležitosti pre uverejnenie odpovede pretože: (i) odpoveď smeruje voči hodnotiacim úsudkom
a teda nespĺňa náležitosti v zmysle § 8 ods. 3 v spojení s § 8 ods. 6 písm. a) Tlačového zákona; (ii)
ak by aj výrok odpovede predstavoval skutkové tvrdenie (s čím žalovaný nesúhlasil), uvedené tvrdenie
by nebolo nepravdivé, neúplné ani pravdu skresľujúce, t. j. neboli by splnené podmienky vzniku práva
na uverejnenie odpovede v zmysle § 8 ods. 1 Tlačového zákona. Rovnako bol názoru, že aj žiadosť a
žaloba o uverejnenie opravy sú neopodstatnené pre nesplnenie zákonných náležitostí pre uverejnenie
opravy, pretože: (i) oprava smeruje voči hodnotiacim úsudkom a teda nespĺňa náležitosti v zmysle § 7
ods. 3 v spojení s § 7 ods. 6 písm. a) Tlačového zákona; (ii) ak by aj výrok opravy predstavoval skutkové
tvrdenie (s čím žalovaný nesúhlasil), tak uvedené tvrdenie by nebolo nepravdivé, t. j. žalovaný by nebol
povinný zverejniť opravu v zmysle § 7 ods. 6 písm. b) Tlačového zákona.

18. Poukázal na to, že v zmysle § 8 ods. 1 Tlačového zákona právo na odpoveď nemôže smerovať
voči hodnotiacim úsudkom, ale iba voči skutkovým tvrdeniam uverejneným v periodickej tlači, keď
podľa existujúcej judikatúry hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu
zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných
(subjektívnych) kritérií. Mal za to, že žalobkyňou napadané výroky obsahujú hodnotiace úsudky autorky
článku, pričom aj tieto sú založené na pravdivých skutkových základoch. Dôvodil, že výrok odpovede
„F. J. J. H. na Z. J. Š....“ predstavuje hodnotiaci úsudok autorky článku, ktorým poukazuje na to, že
sa D. I. prihlásil na podnet inej osoby, pričom v tomto prípade to súčasne bola jeho švagriná. Autorka
článku ďalej nerozoberá podrobné detaily trestného konania a preto na účely informovania verejnosti
nie je podstatné v akom postavení bola žalobkyňa voči danej osobe v predmetnom trestnom konaní.
Dodal, že keby médiá informovali verejnosť tvrdeniami, ktoré by sa obmedzili len na strohé konštatovanie
skutočností týkajúcich sa trestného konania, stratili by tak svoju úlohu „strážneho psa“, ktorú im priznáva
ESĽP a poukázal na to, že ani samotná žalobkyňa nepoprela, že hodnotiaci úsudok výroku odpovede je
postavený na pravdivom skutkovom základe, a teda, že sa osoba spomínaná v článku rozhodla prihlásiť
na jej podnet. Prekážalo jej len označenie jej vlastnej osoby, ktoré nepovažoval za nepravdivé, neúplné
ani pravdu skresľujúce.



19. Dôvodil, že článok nerozoberá detaily trestného konania D. I. a jeho zastupovania v trestnom konaní,
ale len prepojenia vybraných osôb podozrivých z trestnej činnosti na osobu verejného záujmu H. P..
Tvrdenie, že D. I. sa prihlásil na odporúčanie svojej „švagrinej“ a „spolupodnikateľky“ H. P. plynule
nadväzuje na informácie uvedené v článku, ktoré predchádzali predmetnému tvrdeniu, konkrétne, že
H. P.Q. podnikala so žalobkyňou, a že žalobkyňa je „švagrinou“ D. I. podozrivého z významnej trestnej
činnosti. Dal do pozornosti, že výrok odpovede a opravy sú súčasťou jednej vety: „Následne sa sám
prihlásil na odporúčanie svojej švagrinej a spolupodnikateľky H. P..“ Výroky, ktoré žalobkyňa napáda sa
nachádzajú v závere jednej pasáže článku, ktorá poukazuje na prepojenie H. P. na rôzne verejne známe
osoby, v tomto konkrétnom prípade na prepojenie so žalobkyňou ako „švagrinou“ D. I., t. j. prepojenie
cez osobu v príbuzenskom vzťahu s D. I.. Dodal, že tvrdenie, že D. I. sa prihlásil na odporúčanie
svojej „švagrinej“ a „spolupodnikateľky“ H. P. je poslednou vetou časti článku venujúcej sa prepojeniu
H. P. a D. I., ktorá vecne nadväzovala na informácie v predchádzajúcich častiach článku a preto aj
v zmysle konštantnej súdnej praxe je predmetné tvrdenie potrebné interpretovať v celom kontexte
článku. Pre úplnosť uviedol, že informácia, že žalobkyňa je obhajkyňou D. I. bola široko medializovaná
takmer všetkými médiami v Slovenskej republike krátko pred vydaním článku, a to aj zo strany TASR
či samotného žalovaného, a preto v čase vydania článku bolo možné túto informáciu považovať za
všeobecne známu, viď napríklad: „T. I. D. I. J. J. H. na H.. Q. Z. Q. O. D. Z.I. P. I..“ [W.: (XX+) H. Q.:
U. I. W. P. Q. D. K. na H. (H..sk); dátum vydania: XX.X.XXXX] a tiež: „H. C. U. C. F. - O. Z. I. D. I. I. E.
E., P. Z. za Š. Q. na W.Í.. Po C. W. H.. Ako redakciu I..sk informovala advokátka D. I. P. I., keď sa jej
klient dozvedel, že ho hľadá polícia, sám sa jej prihlásil.“ (zdroj: I. D. I. W. P. Q. U. H., H. J. J. | I..sk;
dátum vydania: XX.X.XXXX).

20. S poukazom na § 7 ods. 1 Tlačového zákona uviedol, že právo na opravu nemôže smerovať voči
hodnotiacim úsudkom, ale iba voči skutkovým tvrdeniam uverejneným v periodickej tlači, k čomu dal
do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.2.2009, sp. zn. 5Cdo/55/2008. Dôvodil,
že aj keď v prípade výroku opravy ide o hodnotiaci úsudok, tento je takisto postavený na pravdivom
skutkovom deji, čo preukázal predložením úplného výpisu z obchodného registra, podľa ktorého H. P. a
žalobkyňa boli v čase od roku 2001 do roku 2018 spoločníčky spoločnosti PRIMA REAL, spol. s.r.o. a
súčasne istú dobu spoločne aj konateľky uvedenej spoločnosti. Doplnil, že zo spojenia „na odporúčanie
spolupodnikateľky“ pritom nevyplýva, že spolupodnikanie sa deje v prítomnom čase písania článku,
pričom články je potrebné hodnotiť vždy v ich celku a nie iba jednotlivo vytrhnuté kontexty, k čomu
poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 11.11.2005, sp. zn. I. ÚS 453/03. Dal do pozornosti,
že autorka v častiach článku, ktoré predchádzali výroku opravy, niekoľkokrát zdôraznila, že sa jedná o
bývalú spolupodnikateľku H. P., priemerný čitateľ by si preto nemal možnosť pomýliť túto skutočnosť od
hodnotiaceho úsudku autorky, kde explicitne slovo „bývalá“ v jedinom prípade nevyjadrila. Poznamenal,
že autorka článku v závere dotknutej pasáže len hodnotí skutočnosti, na ktoré už niekoľkokrát skôr
poukázala a to napríklad vetou: „H. C. S. W. M. J. P. I.O., Š. I. I.... .“.

21. Za nepravdivé označil tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s
jej argumentáciou, keďže v odôvodnení uviedol, že: „ ...v uvedenom kontexte sú výhrady žalobkyne
neopodstatnené a zjavne účelové...“ a v ďalších častiach rozhodnutia sa vysporiadal aj s tvrdeniami
žalobkyne, ktoré boli podstatné vo vzťahu k predmetu konania. Dodal, že tvrdeniami žalobkyne, ktoré boli
vzhľadom na okolnosti neopodstatnené a zjavne účelové sa súd prvej inštancie vzhľadom na konštantnú
rozhodovaciu prax súdov nemal povinnosť zaoberať, k čomu poukázal aj na rozsudok Najvyššieho
súdu SR, zo dňa 25.6.2014, sp. zn. 5MCdo/39/2012. Argumentoval, že súd prvej inštancie sa správne
vysporiadal aj s potrebou hodnotenia článku ako jedného celku a k žalobkyňou namietanému uvedeniu
podporných rozhodnutí týkajúcich sa konania o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka (a nie
konania podľa Tlačového zákona) uviedol, že rešpektovanie judikatúry v obdobných súdnych prípadoch
nie je podmienené absolútnou totožnosťou ich skutkových dejov. Ak judikatúrny prípad dáva jasný
výklad právnemu pravidlu, ktoré je aplikovateľné pre niekoľko konaní obdobného charakteru (akým
je aj toto konanie vo vzťahu k uvádzaným prípadom), potom jeho závery nie je možné ignorovať a
je povinnosťou jednotlivých subjektov takto poskytnutý výklad rešpektovať. Ďalej uviedol, že závery
uvedených podporných rozhodnutí je potrebné skúmať aj v súvislosti s prejednávaným konaním, nakoľko
iba takýmto skúmaním je možné dospieť k záveru či sa v danom prípade jedná o hodnotiaci úsudok alebo
o údajné skutkové tvrdenie, v tejto súvislosti je pritom potrebné skúmať najmä obsah dotknutých výrokov
a nie iba ich doslovné jazykové znenie. Poznamenal, že hodnotiaci úsudok je v súlade s príslušnou
judikatúrou potrebné chápať ako subjektívny názor autorky článku, ktorý je vyjadrený v kontexte celého



znenia článku. Aj čitateľ, ktorý predmetný článok číta tento vníma ako jeden celok s jeho obsahovým
pochopením a nikdy výroky nečíta osamostatnene vytrhnuté z kontextu. Z tohto dôvodu napádané výroky
predstavujú hodnotiace úsudky autorky založené na takom skutkovom základe, ktorý autorka článku
čitateľom s ohľadom na celý kontext článku pravdivo prezentuje.

22. Záverom uviedol, že žalobkyňa v priebehu celého konania nepreukázala, že by k údajnému zásahu
do jej práv, t. j. k zásahu do práva na jej česť, dôstojnosť alebo súkromie skutočne došlo, tak ako to
predpokladá § 8 Tlačového zákona a na preukázanie takéhoto zásahu nenavrhla vykonať ani jeden
dôkaz. Mal za to, že výroky neboli spôsobilé dotknúť sa práv žalobkyne a údajný zásah do jej práv
v priebehu konania ostal len v rovine subjektívnych tvrdení žalobkyne, k čomu dal do pozornosti aj
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16Co/259/2019, zo dňa 25.5.2021, pričom malo byť pritom
práve záujmom žalobkyne, aby tvrdenia uvedené v žalobe vedela aj primerane preukázať, čo neurobila.

23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie, vychádzajúc z § 384 ods. 1 C. s. p. prejednal odvolanie žalobkyne podľa
§ 385 ods. 1 C. s. p. na pojednávaní konanom dňa 27.6.2023, na ktorom v potrebnom rozsahu zopakoval
dokazovanie listinami založenými v spise, za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C. s. p. veta
za bodkočiarkou a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto
ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

24. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z. z (ďalej len „Tlačový zákon“) ak periodická tlač alebo
agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe, na základe ktorého možno
osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať o uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia.
Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu uverejniť bezodplatne.

25. Podľa § 7 ods. 2 Tlačového zákona žiadosť o uverejnenie opravy sa musí doručiť vydavateľovi
periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní odo dňa vydania periodickej tlače alebo zverejnenia
agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie, inak právo na opravu zaniká.

26. Podľa § 7 ods. 4 Tlačového zákona vydavateľ periodickej tlače je povinný opravu uverejniť do
ôsmich dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie opravy alebo v najbližšom vydaní periodickej tlače
pripravovanom po doručení žiadosti o uverejnenie opravy. Tlačová agentúra je povinná opravu uverejniť
do ôsmich dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie opravy.

27. Podľa § 8 ods. 1 Tlačového zákona ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje
nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo
súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno
osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače a
tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne; uverejnením odpovede zaniká vo vzťahu
k tomu istému skutkovému tvrdeniu právo na opravu.

28. Podľa § 8 ods. 2 Tlačového zákona žiadosť o uverejnenie odpovede sa musí doručiť vydavateľovi
periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní odo dňa vydania periodickej tlače alebo zverejnenia
agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahuje skutkové tvrdenie podľa odseku 1, inak právo na odpoveď
zaniká.

29. Podľa § 8 ods. 4 Tlačového zákona vydavateľ periodickej tlače je povinný odpoveď uverejniť do
troch dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie odpovede alebo v najbližšom vydaní periodickej tlače
pripravovanom po doručení žiadosti o uverejnenie odpovede. Tlačová agentúra je povinná odpoveď
uverejniť do troch dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie odpovede.

30. Podľa § 10 ods. 2 Tlačového zákona ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra
neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z
podmienok na ich uverejnenie, rozhodne o povinnosti uverejniť opravu, odpoveď alebo dodatočné
oznámenie na návrh osoby, ktorá o ich uverejnenie vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru
požiadala, súd.



31. Podľa § 10 ods. 3 Tlačového zákona návrh podľa odseku 2 sa musí podať na súd do 30 dní po
uplynutí lehoty na uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia, inak právo domáhať
sa na súde uverejnenia opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia zaniká.

32. V po posudzovanej veci sa žalobkyňa domáha uverejnenia opravy za nepravdivé skutkové tvrdenie
uverejnené v týždenníku H. X C. dňa 25.6.2020, v článku s názvom „W., v časti označenej ako „W. Z.,
v ktorom bola označená za spolupodnikateľku poslankyne Národnej rady J. H. P. a zároveň si uplatňuje
nárok na zaplatenie primeranej peňažnej náhrady za nezverejnenie opravy vo výške 1.660 eur. Zároveň
sa žalobkyňa domáha aj uverejnenia odpovede za neúplné a pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie
uverejnené v rovnakom vydaní týždenníka H. X C., v rovnakom článku a jeho časti, v zmysle ktorého sa
advokát D. I., po tom, ako ho hľadala Národná kriminálna agentúra, sám prihlásil na odporúčanie svojej
švagrinej P. I. a uplatňuje si tiež nárok na zaplatenie primeranej peňažnej náhrady za nezverejnenie
odpovede vo výške 1.660 eur.

33. Po zopakovaní dokazovania odvolací súd zistil, že dňa 25.6.2020 v týždenníku H. X C., ktorého
vydavateľom je žalovaný, bol uverejnený článok s názvom „., ktorý je venovaný kontroverznej
minulosti poslankyne Národnej rady SR H. P., kritike jej odbornosti zastávať novovytvorenú funkciu
splnomocnenkyne vlády pre sociálnu prácu a rodinu, osobným vzťahom s osobami v článku uvedenými,
z ktorých niektoré sú podozrivé z trestnej činnosti a kritikou jej motivačného listu a životopisu, pričom
v časti článku označenom ako „W. Z. sa uvádza: „H.I. H. J. Ď. C. H.. H. C. S. W. M. J. P. I., Š.R. I. I.,
H. W. Č. R. Z. J..“. V závere tejto časti článku po stručnom odkaze na podozrenie prepojenia švagra
žalobkyne, advokáta D. I., so zločineckou skupinou Q. a na postup Národnej kriminálnej agentúry voči
nemu je uvedená veta: „Následne sa sám prihlásil na odporúčanie svojej švagrinej a spolupodnikateľky
H. P..“. v súvislosti s ktorou sa domáha žalobkyňa uverejnenia opravy ako aj uverejnia odpovede.

34. Listom zo dňa 20.7.2020, doručeným žalovanému dňa 23.7.2020, žalobkyňa požiadala žalovaného
ako vydavateľa týždenníka H. X C. v súvislosti s uvedeným článkom o uverejnenie opravy za nepravdivé
skutkové tvrdenie, v zmysle ktorého bola označená ako spolupodnikateľka poslankyne Národnej rady
SR H. P. a v nadväznosti na uverejnenie skutkového tvrdenia v zmysle ktorého sa advokát D. I., po
tom, ako ho hľadala Národná kriminálna agentúra, sám prihlásil na odporúčanie svojej švagrinej P. I.,
požiadala o uverejnenie odpovede z dôvodu, že uvedené skutkové tvrdenie označila za neúplné a pravdu
skresľujúce, pričom žalovaný na žiadosť nereagoval a v najbližšom čísle týždenníka po doručení žiadosti,
t. j. v čísle XX, zo dňa 30.7.2020, žalobkyňou žiadanú opravu a odpoveď nezverejnil.

35. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, Odd. Sro, vl.
č. 24428/B obchodnej spoločnosti PRIMA REAL, spol. s r.o., ktorá bola zrušená uznesením Okresného
súdu Bratislava I, sp. zn. CbR/235/2016, zo dňa 29.3.2018, bez likvidácie, právoplatným dňom
21.5.2018 a ex offo vymazaná z obchodného registra dňa 26.6.2018 vyplýva, že žalobkyňa a H. P. boli
spoločníčkami v uvedenej spoločnosti.

36. Informácia o prihlásení sa advokáta D. I. na polícii v spojitosti s uvedením žalobkyne ako jeho
obhajkyne bola dňa 15.5.2020 zverejnená na: V..X.H..sk, V..Q..sk, U.:/..W..sk, V..C..sk, V..B..sk, V..H..sk,
V..Q..B. I. V..J..sk.

37. Odvolací súd konštatuje, že zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že lehoty na podanie žiadosti
o uverejnenie odpovede a opravy v zmysle § 7 ods. 2 a § 8 ods. 2 Tlačového zákona, ako aj lehota na
podanie žaloby v zmysle § 10 ods. 3 v spojení s § 7 ods. 4 a § 8 ods. 4 Tlačového zákona boli dodržané
a táto skutočnosť nebola v konaní sporná.

38. Keďže ťažiskovým bodom odvolacej argumentácie žalobkyne bolo nesprávne posúdenie charakteru
napadnutých výrokov súdom prvej inštancie ako hodnotiacich úsudkov, proti ktorým nemožno žiadať
opravu ani uverejnenie odpovede podľa Tlačového zákona, podstatou pre vyriešenie sporu v
prejednávanej veci bolo zodpovedanie otázky, či v prípade žalobkyňou napadnutých výrokov ide o
skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky a či uplatnený nárok na uverejnenie opravy a odpovede a s
nimi spojené nároky na zaplatenie primeranej peňažnej náhrady za ich nezverejnenie spĺňajú požiadavky
uvedené v § 7 a § 8 Tlačového zákona.
39. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že Tlačový zákon poskytuje inštitútmi
opravy a odpovede ochranu pred skutkovým tvrdením, na základe ktorého možno osobu presne určiť,



a to pred každým skutkovým tvrdením, ak je nepravdivé (oprava) alebo ak je nepravdivé, neúplné
alebo pravdu skresľujúce a zároveň sa dotýka aj cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo
názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby (odpoveď). Zodpovednosť podľa Tlačového zákona je
zodpovednosťou objektívnou a dôkazné bremeno týkajúce sa pravdivosti uverejnených tvrdení ako aj to,
že zodpovedajú požiadavke úplnosti a nie sú pravdu skresľujúce, znášajú vydavateľ či tlačová agentúra,
ktorí musia pre úspech v spore preukázať, že uverejnené údaje sú pravdivé.
40. Hoci platné právo neobsahuje legálnu definíciu pojmov „skutkové tvrdenie“ a „hodnotiaci úsudok“, ich
obsah bol ustálený právnou teóriou a súdnou praxou. Skutkové tvrdenie popisuje určitý fakt (skutočnosť),
objektívne existujúcu realitu, ktorá je aj zistiteľná dokazovaním a ktorej pravdivosť môže byť preverená.
Tvrdenia sú teda pravdivé, nepravdivé alebo čiastočne nepravdivé - pravdu skresľujúce či neúplné.
Takéto sú informácie, ktoré nie sú výslovne nepravdivé, avšak sú podané v takom kontexte, ktorý vytvára
falošný obraz o skutočnosti. Pravdivosť skutkových tvrdení možno dokazovať.
41. Hodnotiaci úsudok naproti tomu vyjadruje subjektívny postoj, názor jeho autora na určitý
fakt, pričom tento fakt autor hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe
autorovi vlastných kritérií. Pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné dokazovať práve preto,
že vychádza zo subjektívneho hodnotenia určitého faktu jeho autorom, je však možné skúmať,
či tento hodnotiaci úsudok vychádza z pravdivého základu (rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo dňa 28.10.2013, sp. zn. 3Cdo/61/2011 <https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam?
documentId=njzwwxzsgaytcxztl5rwi327gyyq&refSource=text>).
42. Skutkové tvrdenie teda vyjadruje objektívnu existenciu určitej skutočnosti, hodnotiaci úsudok
vyjadruje subjektívny postoj, názory a závery autora článku k určitým faktom. Hodnotiaci úsudok môže
byť vyjadrený aj s určitou mierou novinárskeho zveličenia a preháňania. Na posúdenie, či v konkrétnom
prípade ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok, je potrebné zohľadniť aj kontext celého
článku, charakter použitého žánru (napr. komentár v osobitnej rubrike tomuto žánru určenej), a to, či je
priemernému čitateľovi zrejmé, že ide o hodnotiaci úsudok, a nie o skutkové tvrdenie.

43. Vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému právu na opravu odvolací súd konštatuje dôvodnosť
námietky žalovanej, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, že označenie
žalobkyne ako spolupodnikateľky H. P. v dotknutej vete je hodnotiacim úsudkom. Slovné spojenie
„...spolupodnikateľky H. P....“ napĺňa v plnej miere znaky skutkového tvrdenia, keďže ide o
popísanie objektívne existujúceho faktu, zistiteľného dokazovaním, ktorého pravdivosť môže byť
preverená. Samotné umiestnenie v záverečnej vete danej časti článku nepredstavuje naplnenie znakov
hodnotiaceho úsudku, teda prezentáciu úvahy, subjektívneho postoja autorky článku na určitý fakt,
pričom v použitom slovnom spojení bez akýchkoľvek pochybností absentuje prvok subjektívneho
hodnotenia.

44. Hodno uviesť, že inštitút opravy podľa Tlačového zákona poskytuje ochranu pred uverejnením
akýchkoľvek nepravdivých skutkových tvrdení o osobe. Predpokladom vzniku práva na opravu je teda
iba nepravdivosť uverejneného skutkového tvrdenia o konkrétnej osobe, a to aj bez toho, aby sa
nepravdivé skutkové tvrdenie súčasne dotýkalo cti fyzickej osoby, dobrej povesti právnickej osoby alebo
aby malo negatívny vplyv na fyzickú alebo právnickú osobu. Podmienkou je celková nepravdivosť
tvrdenia, nepostačuje iba to, že môže pravdu skresľovať, teda musí ísť o tvrdenie výslovne nepravdivé
ako celok.

45. V nadväznosti na žalobkyňou v odvolaní namietané použitie rozhodovacej činnosti súdov vzťahujúcej
sa na ochranu osobnosti pri posudzovaní žalobkyňou uplatnených nárokov odvolací súd poukazuje
skutočnosť, že ochranu práv fyzickej aj právnickej osoby pred zneužitím slobody prejavu zabezpečuje
tak Tlačový zákon ako aj Občiansky zákonník v ustanoveniach o ochrane osobnosti. Uvedená právna
úprava sa vzájomne nevylučuje, naopak vzájomne sa doplňuje, preto je na mieste v prípade uplatnenia
si práva podľa Tlačového zákona v primeranej miere aj použitie rozhodnutí vyšších súdnych autorít
týkajúcich sa ochrany osobnosti. Odvolací súd preto konštatuje, že v prípade práva na ochranu osobnosti
podľa Občianskeho zákonníka, ale aj pri právach chránených Tlačovým zákonom je potrebné vychádzať
z celkového kontextu článku, v ktorom sa dotknuté skutkové tvrdenie uvádza, keďže všeobecne
akceptovanej požiadavke na pravdivosť obsahu periodickej tlače zodpovedá iba také skutkové tvrdenie,
ktoré vytvára pravdivý opis skutočnosti vo svojom kontexte danom uverejneným textom ako celkom.

46. Označenie žalobkyne ako „spolupodnikateľky“ je preto potrebné vnímať v kontexte celého článku,
kde sa v rovnakej časti článku, v bezprostredne predchádzajúcom odseku nachádza informácia, že



poslankyňa pred dvoma rokmi zrušila firmu so žalobkyňou, pričom žalovaný preukázal v konaní, že
žalobkyňa I. H. P. spolu podnikali v spoločnosti PRIMA REAL, spol. s r.o., ktorá bola dňa 26.6.2018
vymazaná z obchodného registra. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil argumentáciu žalobkyne, že
slovné spojenie „...na odporúčanie....spolupodnikateľky H. P. vyjadruje skutočnosť v prítomnom čase,
nakoľko z bezprostrednej následnosti uvedených skutkových tvrdení je zrejmé, že čitateľ nemohol
nadobudnúť dojem o tom, že by poslankyňa so žalobkyňou podnikala aj v čase zverejnenia článku.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že nejde o nepravdivé skutkové tvrdenie, v
dôsledku čoho nie je naplnená podmienka na uloženie povinnosti zverejniť opravu v zmysle § 7 ods.
1 Tlačového zákona, preto je žaloba v časti uplatneného nároku na zverejnenie opravy, ako aj na
zaplatenie primeranej finančnej náhrady za nezverejnenie opravy nedôvodná.

47. V súvislosti so žalobkyňou uplatneným právom na odpoveď odvolací súd v zhode s argumentáciou
žalobkyne konštatuje, že namietaný výrok, že sa (advokát D. I.) prihlásil sám na odporúčanie
svojej švagrinej (žalobkyne), je popisom skutočnosti zistiteľnej dokazovaním, s možnosťou preverenia
pravdivosti, čím napĺňa charakteristické znaky skutkového tvrdenia a teda súd prvej inštancie dospel k
nesprávnemu skutkovému záveru, že ide o hodnotiaci úsudok autorky článku.
48. Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom práva na odpoveď v zmysle § 8 ods. 1 Tlačového
zákona môže byť okrem nepravdivého skutkového tvrdenia i skutkové tvrdenie neúplné alebo pravdu
skresľujúce, ktoré sa súčasne dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby alebo dobrej
povesti právnickej osoby. Nepravdivým skutkovým tvrdením je tvrdenie, ktoré ako celok nemá kladnú
pravdivostnú hodnotu. Pravdu skresľujúce sú skutkové tvrdenia, ktoré nie sú samy osebe výslovne
nepravdivé, avšak sú podané v takom kontexte, ktorý vytvára falošný obraz o skutočnosti, alebo sú
neúplné. Vzhľadom na špecifiká (predovšetkým) všeobecnej periodickej tlače nemožno trvať vždy na
absolútnej úplnosti a presnosti uverejnených údajov. Prípustná je preto určitá miera zjednodušenia či
dokonca nepresnosti, avšak pri rešpektovaní zásady, že celkové vyznenie uverejnených informácií v
relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam.
49. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa je švagrinou advokáta D. I. a zároveň že v čase jeho
prihlásenia sa na polícii pôsobila ako jeho riadne zvolená obhajkyňa. Ako dôvodnú vyhodnotil odvolací
súd argumentáciu žalobkyne, že v dôsledku neuvedenia informácie o tom, že nie je len švagrinou,
ale v danom čase bola aj obhajkyňou advokáta D. I. v príslušnom trestnom konaní, je dotknuté
tvrdenie neúplným skutkovým tvrdením, keďže uvedená časť článku sa zaoberala práve osobou D. I. a
podozrením z jeho prepojenia na zločineckú skupinu Q..

50. V tejto súvislosti nemôže obstáť obrana žalovaného o všeobecnej vedomosti verejnosti o tom, že
žalobkyňa bola v danej dobe obhajkyňou D. I., keď ním predložený zoznam článkov zverejnených dňa
15.5.2020 v niektorých internetových médiách, ktoré obsahujú túto informáciu, nemôže pri takomto
jednorazovom publikovaní, navyše v článkoch, ktoré sa primárne sústreďovali na osobu D. I. a okolnosti
jeho prihlásenia sa na polícii, zakladať záver o všeobecnej vedomosti verejnosti o pôsobení žalobkyne
ako obhajkyne menovaného, ktorá by nahrádzala neuvedenie tejto skutočnosti v dotknutom skutkovom
tvrdení.

51. Je potrebné zdôrazniť, že Tlačový zákon na uloženie povinnosti zverejniť odpoveď vyžaduje v §
8 ods. 1 nielen preukázanie, že dotknutý článok obsahoval neúplné skutkové tvrdenie, ale zároveň
vyžaduje preukázanie, že sa takéto neúplné skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia
žalobkyne, pričom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že slovné spojenie „dotýka sa“ uvedené v § 8
ods. 1 Tlačového zákona vo vzťahu k uvedeným zložkám nehmotných práv je potrebné vykladať v jeho
objektívnom chápaní, teda nie subjektívnom vnímaní danou osobou. To znamená, že táto podmienka je
splnená iba vtedy, ak by dané skutkové tvrdenie považovala za dotýkajúce sa týchto zložiek spravidla
každá osoba na mieste žiadateľa.

52. Odvolací súd sa však nestotožnil s námietkou žalobkyne, že zmienka o tom, že advokát D. I.
sa prihlásil orgánom činným v trestnom konaní na odporúčanie žalobkyne ako jeho švagrinej (bez
doplnenia, že bola aj jeho obhajkyňou), ju spája s trestnou činnosťou, z ktorej je advokát D. I. podozrivý
a že článok navodzuje čitateľom dojem, že ako súkromná fyzická osoba a rodinný príslušník konzultuje
s advokátom D. I. skutkové a právne okolnosti jeho trestnej veci a má vplyv na jeho postup.

53. Z umiestnenia dotknutej vety v závere časti článku označenej ako „W. Z., ktorá sa venovala osobám
prepojeným s osobou H. P. a najmä v kontexte celého článku, ktorého nosnou témou bola osoba



poslankyne Národnej rady SR H. P. odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňou napadnuté skutkové
tvrdenie ju nijako nespája s trestnou činnosťou z ktorej je podozrivý jej príbuzný a nemožno z neho
vyvodiť ani spojenie žalobkyne s inými osobami uvedenými v časti „W. Z. (C.. B., E.. P., E.. D.), keď článok
sa v danej časti venuje prepojeniu týchto osôb práve na H. P. I. nevyplýva z neho uvedenie prepojenia
na žalobkyňu, preto nie je podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé naplniť podmienku objektívneho
„dotknutia sa“ cti, dôstojnosti a súkromia žalobkyne.

54. Žalobkyňa poukázala aj na nadpis danej časti článku, ktorý vzbudzuje negatívne asociácie, avšak
odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že práve nadpis sa posudzuje osobitným spôsobom a je v ňom
prípustná aj vyššia miera zveličenia, nakoľko jeho primárnym účelom je zaujať potenciálnych čitateľov,
avšak podstatné je posudzovať ho v spojitosti s obsahom článku (v danom prípade s obsahom danej
časti článku). Odvolací súd konštatuje, že aj keď v danom prípade nadpis „W. Z. obsahoval istú mieru
nadsadenia, v spojitosti s obsahom dotknutej časti článku je dávka nadsadenia v ňom použitá plne
akceptovateľná a to aj so zreteľom na skutočnosť, že periodikum H. X C. nie je spravodajským médiom,
ale ide o spoločenský bulvár, ktorého ťažiskovými témami sú politika, business a spoločenský život.

55. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa ničím nepreukázala, že by sa ňou označené skutkové tvrdenie
objektívne dotklo jej cti, dôstojnosti alebo súkromia tým, že by spájalo žalobkyňu s trestnou činnosťou
jej príbuzného, resp. s inými osobami, u ktorých je všeobecne známe podozrenie z ich trestnej činnosti,
nedošlo teda k naplneniu podmienok na uloženie povinnosti zverejniť odpoveď v zmysle § 8 ods. 1
Tlačového zákona, preto je žaloba aj v časti uplatneného nároku na zverejnenie odpovede a zaplatenie
primeranej finančnej náhrady za jej nezverejnenie nedôvodná.

56. Na uvedenom základe, po zhodnotení vecnej a právnej argumentácie žalobkyne v odvolaní, odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 C. s. p. ako vo výroku vecne správny, avšak
z iných dôvodov, potvrdil.

57. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému
priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).