News and Media Holding a.s.


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/150/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514224808
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1514224808.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu
JUDr. Juraja Považana a JUDr. Jany Richterovej v právnej veci žalobcu: F.. K. Ď., J.. XX.XX.XXXX, Y.
G. E. XX, G., v zast.: Beňová s.r.o., advokátska kancelária so sídlom: Blumentálska 8, Bratislava, proti
žalovanému: News and Media Holding, a.s., IČO: 47 256 281, so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, v
zast.: Škubla & Partneri, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom: Einsteinova 25, Bratislava, o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného a žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava V č.k. 4C/178/2014-271 z 12.09.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadnej zo strán sporu sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť v týždenníku K. X O. v
čísle, ktoré bude nasledovať ako druhé v poradí po právoplatnosti tohto rozsudku na strane 4 týždenníka
na rovnakom mieste a s rovnakým typom aj veľkosťou písma, ako bolo na 4. strane týždenníka K. X
O. zo dňa XX.XX.XXXX uverejnené „Šikovný“ uverejniť text: „Ospravedlnenie F. K. Ď. za neoprávnený
zásah do práva na ochranu osobnosti“ a pod tým s použitím rovnakého typu aj veľkosti písma, ako
bol na 4. strane týždenníka K. X O. zo dňa XX.XX.XXXX vpravo dolu pod textom „Exposlanec nášho
slovutného parlamentu K. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by
mala prešetriť, či to nie je podvod“ uvedený text „strana 26“ uverejniť text: „Vydavateľ týždenníka K. X O.
sa týmto ospravedlňuje F.. K. Ď.H. za neoprávnené uverejnenie jeho fotografií a neoprávnený zásah do
práva na ochranu jeho osobnosti uskutočnený uverejnením fotografií, nepravdivým skutkovým tvrdením
a neprimeraným hodnotiacim úsudkom v článku v týždenníku K. X O. v čísle X dňa XX.XX.XXXX na
strane 26 až 28 týždenníka“.

2. Žalovanému druhým výrokom svojho rozsudku uložil povinnosť zdržať sa ďalších zásahov do
osobnostných práv žalobcu prostredníctvom článku ,,Šikovný", ktorý je uverejnený na internetovej
stránke odporcu E.:/..K..N.-X-O.-N.-po-J.-L.-G.-K.-O.-I.-E.-J..E. <E.:/..K..N.-X-O.-N.-po-J.-L.-G.-K.-O.-I.-
E.-J..E.> a vyššie uvedený článok spolu s uverejnenými fotografiami žalobcu v tomto článku o d s t r
á n i ť zo stránky E.:/..K..N.-X-O.-N.-po-J.-L.-G.-K.-O.-I.-E.-J..E. <E.:/..K..N.-X-O.-N.-po-naI.-L.-G.-K.-
O.-I.-E.-J..E.> do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

3. Svojím tretím výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu
2.000,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.



4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou na tunajšom súde
dňa 28.10.2014, doplnenou podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 28.08.2015 sa voči právnemu
predchodcovi žalovaného SPOLOČNOSTI 7 Plus, s.r.o. domáhal s poukazom na ust. § 11 a nasl.
ochrany osobnosti v dôsledku neoprávneného zásahu odporcu, ku ktorému malo dôjsť uverejnením
článku v čísle X týždenníka K. X O. vydanom dňa XX.XX.XXXX s nadpisom „Šikovný“ a podtitulom
„Exposlanec K. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by mala prešetriť,
či to nie je podvod“, vrátane upútavky a sprievodných fotografií, pričom žiadal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť uverejniť ospravedlnenie spôsobom a v znení vymedzenom v žalobnom petite, v spojení
s jeho zmenou pripustenou na pojednávaní súdu dňa 23.10.2015 a súčasne ho zaviazal k náhrade
nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur v súlade s ust. § 13 O.s.p. a k náhrade trov konania.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že v týždenníku K. X O. v
čísle vydanom dňa XX.XX.XXXX na štvrtej strane medzi upútavkami k najzaujímavejším článkom
bola uverejnená fotografia žalobcu s nadpisom „Šikovný“ s textom: „Exposlanec nášho slovutného
parlamentu K. Ď.H. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by mala
prešetriť, či to nie je podvod. Na piatej strane je v obsahu týždenníka uvedený nadpis článku „Šikovný“ s
podtextom Exposlanec Ď. a odkazom na stranu 26-28. Následne je na troch stranách (26-28) uverejnený
článok zamestnanca odporcu M. Q. (v tiráži týždenníka je vedený ako redaktor týždenníka) s nadpisom
„Šikovný“ a podtitulom: „Exposlanec K. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi.
Prokuratúra by mala prešetriť, či to nie je podvod“. V článku sa po úvode opisujúcom podanie žaloby
na ochranu osobnosti a požadovanie od vydavateľstva týždenníka okrem ospravedlnení na rôznych
miestach časopisu aj tučného odškodného vo výške 30.000 eur v súvislosti s jeho štúdiom počas výkonu
trestu odňatia slobody uvádza, že nemusí platiť súdny poplatok. Po opise udalostí z minulosti žalobcu,
jeho trestného stíhania a odsúdenia, vrátane uloženého trestu odňatia slobody a peňažného trestu a
podmienečného prepustenia na slobodu v máji 2010 sa ďalej píše: Štát sa však žiadnych peňazí od Ď.
nedočkal. Pán exposlanec a podnikateľ totiž náhle schudobnel. Ešte v ten istý mesiac ako ho prepustili
z výkonu trestu, požiadal o registráciu do evidencie nezamestnaných. Úrad práce to vykonať odmietol,
pretože bývalý väzeň bol spoločníkom v niekoľkých firmách -a to nezamestnaný byť nemôže. / Ď. sa
však nevzdal a napokon zožal úspech. V auguste 2010 predložil úradu práce zmluvy o prevode podielu v
obchodných spoločnostiach na manželku a bratislavský úrad práce ho zaradil do evidencie uchádzačov
o zamestnanie. Vynachádzavý Ď. kul železo zahorúca a následne požiadal o dávku v hmotnej núdzi.
V žiadosti uviedol, že nevlastní nehnuteľnosti ani majetok a že má nulový príjem. A dokonca nevlastní
ani žiadne auto. Jednoducho, chudáčik. / Úrad práce mu vyhovel a dodnes by mal byť poberateľom
sociálnych dávok. A práve status občana v hmotnej núdzi Ď. pomohol k tomu, aby mohol podať žalobu
a požiadať o tučné odškodné bez súdneho poplatku. Navyše mu štát zaplatí ešte aj právnu pomoc.
Exposlancovi a podnikateľovi bývajúcemu v honosnej vile v tej najlepšej lokalite hlavného mesta. / Štát
od roku 2005 poskytuje právnu pomoc osobám v materiálnej núdzi, ktoré pre nedostatok prostriedkov
nemôžu využívať existujúce právne služby. Koná tak prostredníctvom Centra právnej pomoci (CPP),
rozpočtovej organizácie patriacej pod ministerstvo spravodlivosti. Tento rok disponuje úrad sumou
1.687.629 eur. A sám voči Ď. nemôže nič. „My môžeme konať len na základe rozhodnutia úradu práce“
Ak by tomu pánovi bola odňatí dávka v hmotnej núdzi, v prípade neoprávneného poskytovania právnej
pomoci by centrum mohlo žiadať aj úhradu za už vykonané právne kroky, ktoré tejto osobe naše centrum
poskytlo,“ povedala nám D. H. z CPP. / Kľúčovou tak zostáva otázka, č K. Ď. naozaj patrí medzi osoby
v hmotnej núdzi. / Podnikateľ? : Už sme spomenuli, že podmienkou na získanie dávok v hmotnej núdzi
je evidencia v zozname uchádzačov o zamestnanie. A tá sa nemôže uskutočniť vtedy, ak dotyčný má
majetkové podiely vo firmách, prípade je ich konateľom. Pred rokom sme napísali, že Ď. stále figuruje
vo viacerých firmách ako ich majiteľ či konateľ. On sa bránil tým, že je natoľko chudobný, že si nemôže
dovoliť zaplatiť poplatok vo výške 66 eur, aby ho vymazali z Obchodného registra. / Je naozaj zvláštne,
že štát na jednej strane nedokáže údajnému nemajetnému chudákovi odpustiť poplatky za to, aby si
upratal po sebe v Obchodnom registri, a na druhej strane mu veľkodušne ponúka drahú právnu pomoc
a odpustenie vysokých súdnych poplatkov. Rozhodli sme sa teda pozrieť, ako funguje jedna z Ď.H.
firiem. Overovali sme si účtovnú závierku spoločnosti FINSQUASH, spol. s r.o., priamo v zbierke listín
na bratislavskom krajskom súde, v ktorej figuruje Ď. ako väčšinový spoluvlastník. V nej už minimálne
od augusta 2010, kedy predložil úradu práce zmluvy o prevode podielu v obchodných spoločnostiach,
nemal Ď. za firmu konať. Veď na základe aj týchto skutočností bol zaradený do evidencie uchádzačov
o zamestnanie a následne požiadal o dávku v hmotnej núdzi. / V zbierke listín 21. januára 2012 ešte
nebola účtovná závierka za rok 2011 k dispozícii, za rok 2010 však áno. K. Ď.W. vlastnoručne podpísal
ako konateľ sprievodný list, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou účtovnej závierky za rok 2010. List je



datovaný 16. mája 2011, teda deväť mesiacov po tom, ako sa mal ocitnúť v hmotnej núdzi. List spolu so
závierkou podal osobne dňa 27.januára 2011. Firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval
ako konateľ, a teda nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v
hmotnej núdzi. Takéto konanie môže vykazovať znaky trestného činu podvodu. A asi bude zaujímavé
sledovať aj reakciu úradu práce, ktorý K. Ď. zaradil do evidencie v rozpore so zákonom. / V luxusnej
vile: Ď. býva v exkluzívnej adrese nad G. E. v luxusnej vile. Tá však nikdy nepatrila jemu, ale jeho dcére
H.. Postavila si ju, keď mala 7 rokov. Potvrdil to sám Ď.W., no neprezradil, ako sa jej to podarilo. V tom
čase sa totiž učila v škole len čítať a písať. „Fakt je, že rodinný dom stavala v rokoch 1995 a 1996 moja
vtedy maloletá dcéra. Je v tom morálny problém?“ pýta sa okrem iného Ď. v liste, ktorý zaslal Rade
pre reklamu ako reakciu na náš článok, v ktorom sme na exposlancove praktiky upozornili. Keď sme
chceli položiť zopár otázok aj samotnému Ď., telefón, ktorý používa, zodvihla, aspoň podľa hlasu, zrejme
jeho exmanželka. Ď. nám ochotne k telefónu dala. Ten si našu prvú otázku o účtovnej závierke firmy
FINSQUASH vypočul a okamžite zložil. Zrejme vedel, že niekedy je mlčať zlato. / A to sme sa ani nestihli
spýtať, odkiaľ zobrala jeho sedemročná dcéra tie milióny na stavbu honosnej vily v tej najexkluzívnejšej
oblasti Bratislavy. / Asi musela rozbiť prasiatko.

6. Z obsahu spisovej zložky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave (ďalej len úrad práce)
týkajúcej sa osoby žalobcu za relevantné obdobie r. 2010 až 2012 zaslanej súdu na jeho žiadosť
vyplýva, že Žiadosť o zradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle § 34 zákona č.
5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov podal úradu práce dňa 19.05.2010.
Dňa 27.5.2010 bolo vydané rozhodnutie, ktorým žalobca nebol zaradený do evidencie uchádzačov o
zamestnanie podľa ust. § 34 ods. 2 písm. b), a teda nevyhovuje definícii uchádzača o zamestnanie
podľa § 6 ods. 2 písm. b), a teda nemôže byť vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie podľa § 34
ods. 13 písm. h) zákona č. 5/2004 Z.z. z dôvodu, že bol zapísaný v Obchodnom registri ako spoločník
v spoločnostiach CHEMCOOP spol. s r.o., NATÁLKA spol. s r.o. v likvidácii, PRIVATCLEAR spol. s r.o.,
D.M.D. spol. s r.o., CHEMTRANS spol. s r.o., BARTIN spol. s r.o., NÁŠ DOM spol. s r.o. a FINSQUASH
spol. s r.o. Na odvolanie žalobcu Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny svojim rozhodnutím číslo
AA/2010/27997/9826/OISS zo dňa 8.7.2010 citované rozhodnutie zrušilo a vrátilo na nové prejednanie
a rozhodnutie z dôvodu, že sa úrad práce dostatočne nezaoberal písomným vyjadrením účastníka,
konkrétne jeho tvrdením, o vykonávaní, resp. nevykonávaní samostatnej zárobkovej činnosti a teda
úradu uložil účastníka predvolať a až po riadne zistenom skutkovom stave vo veci po jej objektívnom
posúdení opätovne rozhodnúť. Ďalšie rozhodnutie úradu práce bolo vydané dňa 26.7.2010 z obdobných
dôvodov s tým, že žalobca neprikázal skončenie prevádzkovania lebo vykonávania samostatnej
zárobkovej činnosti podľa § 34 ods. 2 písm. b) a ani prevod obchodného podielu na iného spoločníka
príp. ak to spoločenská zmluva pripúšťa prevod obchodného podielu na tretiu osobu, t.j. osobu stojacu
mimo spoločnosti. Na opätovné odvolanie žalobcu Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím
zo dňa 3.11.2010 č. AA/2010/46/721/15051/OPČ-SSZ zrušil aj v poradí druhé rozhodnutie úradu prace
č. 0135057/2010N1 zo dňa vec opakovane vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie, keď poukázal na to,
že prvostupňový správny orgán opomenul skutočnosť, že žiadosť o zaradenie nebola zo strany žalobcu
podaná v zmysle § 34 ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti, t.j. ako občana po skončení
prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti, ale v zmysle § 34 ods. 2 písm. h)
cit. zákona, t.j. ako osoba po skončení výkonu trestu odňatia slobody, keď v odôvodnení konštatuje,
že žalobca pri podaní žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázal
ani jeden zo spôsobov zániku spoločníka v obchodných spoločnostiach a až v priebehu konania
asi 3 mesiace po podaní žiadosti došlo dňa 1.8.2010 k uzatvoreniu zmlúv o prevode obchodného
podielu a k osvedčeniu podpisov dňa 10.8.2010 a úradu uložil vyžiadať si výpisy z obchodného
registra obchodných spoločností, v ktorých žalobca figuroval, posúdiť, kedy došlo k zániku spoločníka
v spoločnosti a voči tretím osobám a v tomto smere vzhľadom na zistenia posúdiť splnenie podmienky
pre požívanie statusu uchádzača o zamestnanie s odkazom na § 148 Obchodného zákonníka. Dňa
2.8.2010 podal žalobca novú žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, o ktorej
bolo rozhodnuté dňa 10.8.2010 a to zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie
ku dňu 1.8.2010 rozhodnutím č-0135057/2010/N1/Z po tom, čo predložil spolu s odvolaním proti
predchádzajúcemu rozhodnutiu o nezaradení do evidencie Zmluvy o prevode obchodného podielu na
iného spoločníka vo vyššie označených spoločnostiach. Rozhodnutím Úradu práce č. 002309/2011 zo
dňa 4.1.2012 bola nariadená obnova konania, v ktorom bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov
o zamestnanie z dôvodu, že pri kontrole spisového materiálu dňa 28.9.2011 bolo zistené, že žalobca
predložil zmluvy o prevode obchodných podielov bez náležitostí osvedčenia podpisov účastníkov
zmlúv, tak ako to stanuje § 115 ods. 3 Obchodného zákonníka, pričom dňa 4.10.2011 boli úradu



doručené výpisy z Obchodného registra, v ktorých žalobca stále figuroval ako spoločník v šiestich
spoločnostiach s ručením obmedzeným. Následne po preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho
konania úrad rozhodnutím zo dňa 19.1.2012 zmenil výrokovú časť rozhodnutia č. 013505/2010/N1 v
časti dátumu zaradenia uchádzača o zamestnanie po preskúmaní mimo odvolacieho konania a to ku
dňu 10.8.2010 za zohľadnenia overenia podpisov na zmluvách o prevode obchodného podielu. Dňa
2.2.2012 sa žalobca opätovne odvolal, na čo odvolací orgán svojim rozhodnutím zo dňa 3.4.2012 ostatne
citované rozhodnutie zrušil z dôvodu jeho nesúladu so správnym poriadkom a zákonom o službách
zamestnanosti.

7. Žalobca vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že fotografie vznikli evidentne pri jeho prenasledovaní
pred jeho obydlím a cestou, netuší kam. Nevie, za akých okolností vznikli, kedy ho fotili. Neboli robené
s jeho súhlasom. Určite neboli robené pri výkone verejnej moci. Nepovažuje sa za osobu legitímneho
verejného záujmu, ak tak iba zvráteného záujmu verejnosti, ktorý ale nemá uspokojovať seriózna
tlač. Predmetný článok má podľa neho bulvárny charakter, to zn. bez spravodajskej licencie. Je čírim
obchodom a teda kto zaň zodpovedá si musí byť vedomý toho, že pri presiahnutí istej hranice musí
znášať následky. To, že fotografia v MHD vznikla evidentne pri mojom sledovaní v takomto dopravnom
prostriedku tiež svedčí o tom, že je skutočne v hmotnej núdzi, pretože inak by sa určite skôr viezol autom,
prípadne aj so šoférom. Neželá si, aby médium ako žalovaný o ňom písalo akékoľvek informácie. Nikomu
by nebolo príjemné, ak by sa ocitol v takejto situácií. Ak by aj zverejnené informácie boli pravdivé, musel
by to strpieť, ale v danom prípade to téma legitímna nebola, keďže nepravdy, ktoré autor článku bez
mihnutia oka vydával za pravdy mali dopad na negatívne vnímanie čitateľa, že urobil niečo v rozpore s
platnými zákonmi. V čase uverejnenia článku bol konateľom obchodnej spoločnosti, nevedel ale uviesť
akých, pričom poprel, že by za konateľstvo bral odmenu, keďže šlo o spoločnosti, ktoré iba fakticky
existovali, bez vykonávania činností. Obchodné podiely v obchodných spoločnostiach previedol na
manželku, bolo ich 6 a prevádzal ich bezodplatne, resp. za symbolickú hodnotu 1 euro, t.j. za ich reálnu
hodnotu v tom čase, pričom k prevodu pristúpil z dôvodu, že ho o to požiadal úrad práce s odôvodnením,
že chceli vyhovieť jeho žiadosti a zaevidovať ho ako uchádzača o zamestnanie. Otázka, či spoločníctvo
v obchodnej spoločnosti bráni evidencii, bola medzi ním a úradom sporná už predtým po prepustení z
výkonu trestu odňatia slobody, kedy dokonca podával opravné prostriedky, ktorým bolo vyhovené a z
tohto dôvodu úrad pri opakovanom rozhodovaní hľadal spôsob ako mu vyhovieť. Pracovník úradu práce
ho kontaktoval telefonicky, s tým, že mu vyhovejú vtedy, keď im preukáže prevod obchodných podielov,
čo napokon za zotrvávania na jeho právnom názore, aj urobil. Je rozvedený a to od 29.06.2011, pričom
si voči bývalej manželke uplatnil príspevok na výživu rozvedeného manžela. Býva v dome vo vlastníctve
jeho dcéry, ktorá mu prirodzene ako dcéra otcovi poskytuje ubytovanie. Dom bol skolaudovaný asi v roku
2000, keď mala dcéra asi 11 rokov, pričom bol postavený z prostriedkov, ktoré jej poskytli ako rodičia. V
dome v čase vydania článku býval a naďalej býva on, či v ňom v roku 2000 bývala aj manželka, nevedel
uviesť.

8. Svedok M. Q., autor dotknutého článku vo svojej výpovedi uviedol, že u odporcu pracoval do
16.2.2014. Prácu rozdeľoval šéfredaktor, a keďže sa zaoberal politikou, pridelil mu ako zaujímavú tému
na spracovanie pána Ď. v súvislosti s ktorým sa aj v iných médiách objavili záležitosti po jeho prepustení
z väzenia. Neskôr sa už problematikou nezaoberal, k tejto téme napísal asi 2 či 3 články a vzhľadom
na odstup času si už presné detaily nepamätal. Pán Ď. mal asi zaplatiť kauciu, aby bol podmienečne
prepustený z väzenia, kde sedel asi za podvody, ktorú nezaplatil keď dôvodil tým, že je sociálny prípad
a už nevlastnil žiaden majetok. Nakoľko predtým išlo o poslanca a teda verejne činnú osobu, považovali
v redakcii za zaujímavé vec prešetriť. Šlo o zaujímavý fenomén, nakoľko pán Ď. naďalej býval na
lukratívnej adrese v G. a aj vozidlá, na ktorých jazdil kým mu bol odobratý vodičský preukaz, neboli asi
najlacnejšie a zrazu po návrate z väzenia nemal nič. Túto tému mu ako zaujímavú zadal teda šéfredaktor.
Pri spracovávaní článku vychádzal zo všeobecne dostupných zdrojov, to zn. z médií, ktoré už na túto
tému písali pred nimi, keďže ako týždenník nereagovali bezprostredne na udalosti. Niektoré veci z
internetu, konkrétne z Obchodného registra si overoval aj priamo v Justičnom paláci, keďže internetový
výpis má len informatívny charakter. Okrem výpisu z registra určite pozeral aj účtovné závierky firiem, v
ktorých pán Ď.H. figuroval. Následne zistené skutočnosti publikoval avšak potom, čo podľa zaužívanej
praxe šéfredaktor veci overoval aj v právnickej spoločnosti, ktorá zastupovala vydavateľa. Právnickej
firme bol väčšinou predkladaný už hotový článok, ktorý od neho šiel šéfredaktorovi na schválenie, pričom
niektoré konkrétne body si overoval z právneho hľadiska, a následne editorovi na konečnú formálnu
kontrolu. Obsahovú kontrolu mal teda na starosti šéfredaktor. Presnú adresu žalobcu si nepamätal,
spomínal si len, že to bolo v lukratívnej časti mesta, vo vile, ktorú vlastní pravdepodobne jeho dcéra,



vtedy vlastnila, čo si vtedy overoval. Išlo o nehnuteľnosť, ktorá musela mať odhadom hodnotu rádovo
vo viacerých miliónoch ešte v slovenských korunách, už len vzhľadom na pozemok, na ktorom je
postavená. Mali zaangažovaného aj fotografa, ktorý mal za úlohu overiť a zdokumentovať aj to, či
pán Ď. v tejto vile skutočne býva, teda či do nej vchádza a vychádza, a teda ju reálne využíva na
bývanie. Pred publikovaním článku dali priestor aj žalobcovi, čo bola zaužívaná prax, v prípade sporu
vždy dávali priestor na vyjadrenie dotknutej osobe. Bolo to telefonicky, kontaktoval sa s pani Ď., či bola
resp. je manželkou pána Ď., uviesť nevedel. Pán Ď. nezdvíhal telefón. Článok vznikal asi dlhšie, lebo
potrebovali fotografie, ktoré k nemu boli nevyhnutne potrebné. Presne to kvantifikovať nevie. Nechodili
mu spätné reakcie na článok. Všeobecne pokiaľ príde reakcia, tak príde na vydavateľstvo. Z úradu
práce kontaktoval pani Ž., vtedajšiu riaditeľku a to pred napísaním posledného z článkov, keďže si
potrebovali overiť, či bol pán Ď. skutočne zapísaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Na jej reakciu
si už nespomínal, ale pokiaľ si pamätal, bol žalobca evidovaný. Čo sa týka právnej analýzy podmienok
zaradenia po evidencie uchádzačov o zamestnanie k článku k tomu uviedol, že článok vo finálnej
podobe môže byť doplnený, v pôvodnej surovej verzii to možno nebolo. Pokyn, aby sa témou zaoberal
neprišiel z právneho oddelenia, nebolo to v ich kompetencii. Dopĺňať niečo k surovej verzii, ktorá sa ale
neuchováva môže šéfredaktor, avšak netvrdil, že to tak bolo v tomto prípade. V tomto prípade sa na
právne oddelenie neobrátil. Zaradenie konkrétnych fotografií k článku mal v kompetencii editor, zástupca
šéfredaktora, prípadne šéfredaktor, alebo vedúci oddelenia. Radový redaktori sa väčšinou tejto fázy
nezúčastňujú, on konkrétne fotografie videl až po uverejnení článku. Nepamätal si, že by bol autorom
titulku a podtitulku. Že žalobca nespĺňal kritéria uchádzačov o zamestnanie zisťoval šéfredaktor, ktorý
to overoval na právnom. Konzultoval to s právnickou firmou a túto informáciu mu dodal on. V tomto
prípade som sa pred uverejnením článku so žalobcom nerozprával, po predstavení sa mu stihol položiť
iba jedinú otázku, na čo mu žalobca zložil telefón.

9. Svedok S. H. vo svojej výpovedi uviedol, že pre žalovaného pracoval som ako fotoreportér, pričom s
touto prácou skončil asi pred tromi rokmi. Pred pojednávaním videl relevantné fotky k tomuto konaniu
od právneho zástupcu žalovaného, s ktorým sa stretol na ulici. Čo sa týka vzniku hlavnej - otváracej
fotografie, zachytávajúcej žalobcu s kufríkom v ruke na ulici, ktorú jedinú zo sprievodných fotografií v
článku som vyhotovil on, vznikla po zadaní pracovnej úlohy, ktorú dostal od šéfredaktora alebo jeho
zástupcu a to ísť a odfotiť pána Ď.. Na týchto témach v tom čase v redakcii pracovalo veľa ľudí.
Poprel autorstvo ostatných fotografií, ktoré mohol urobiť hociktorý z fotografov. Predpokladal, že žalobca
nevedel, že ho fotí. Bežná prax pri odovzdávaní fotografií bola taká, že po tom, čo dostal pracovnú
úlohu, išiel ju splniť a následne fotku odovzdal do redakcie po jej technickej úprave, to zn. uložil ju
do elektronického systému. Ďalej už do procesu zverejnenia fotografií nezasahoval, ani do ich výberu.
Súhlas dotknutých osôb v praxi vopred nikdy neriešil, sám sa s osobami, ktoré fotografoval nekontaktoval
a nepýtal sa ich na to, či ich môže odfotiť a fotografie použiť. Bola mi zadaná úloha, ktorú splnil. Nevedel
prečo a na čo žalobcu fotí a ani ho to nezaujímalo. Na týchto témach pracoval fotograf, ktorý bol voľný.
Pamätal si, že v tom čase sa žalobcu týkalo viac tém, ktoré sa riešili priebežne. Otváracia fotografia
je prvá veľká fotografia, ktorou sa otvára článok. Zvyčajne jedna z najlepších, ktoré sa k danej téme
podarilo urobiť, resp. fotka, ktorá najlepšie vystihuje spracovávanú tému.

10. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka).

11. Každá osoba má teda právo, aby vytvorením a použitím fotografie (napr. predaj alebo zverejnenie)
nebolo zasiahnuté do jej súkromia alebo aby fotografiou nebola porušená ochrana prejavov jej osobnej
povahy (napr. podoby, tanca, spevu). Privolenie zákon nevyžaduje v prípade tzv. zákonných licencií: 1/
ak sa fotografie použijú na úradné účely na základe zákona (napr. v trestnom konaní na identifikáciu
osoby, na evidenčné účely etc.), 2/ ak sa použijú primeraným spôsobom na vedecké a umelecké účely,
pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore
s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Podľa citovaných ustanovení teda pre legálne vytvorenie a
použitie (napr. predaj alebo zverejnenie) fotografie si treba odpovedať na dve otázky: a/ či dochádza
vytvorením a použitím fotografie k zásahu do súkromia osoby,
b/ či je potrebné privolenie na vyhotovenie a použitie fotografie.

12. Základným kritériom pre posúdenie, či fotograf môže vyhotoviť fotografiu, je, či jej vytvorením
zasiahne do súkromia fotografovanej osoby. Hoci zákon presne nestanovuje, kedy už nejde o súkromie



jednotlivých osôb, snažia sa o to súdy svojou rozhodovacou činnosťou (Ústavný súd Slovenskej
republiky, Európsky súd pre ľudské práva).

13. Právo na rešpektovanie súkromného života sa automaticky redukuje v závislosti od toho, do akej
miery jednotlivec sám dáva svoj súkromný život do kontaktu s verejným životom alebo do úzkeho
spojenia s inými chránenými záujmami. Obsah zákonnej spravodajskej licencie dovoľuje jej nositeľom
nakladať s predmetmi vymedzenými v 12 ods. 1 OZ (t.zn. okrem iného aj s podobizňami) spôsobom
spočívajúcim v ich vyhotovení a použití pre účely tlačového, filmového, rozhlasového a televízneho
spravodajstva. Aj tu však platí, že takéto použitie nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami
dotknutej fyzickej osoby. Na úkor osobného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zákonom
uprednostňovaný všeobecný záujem na výkone spravodajskej činnosti, u ktorej sa predpokladá, že slúži
verejnej informovanosti občanov. Táto licencia však k zaisteniu verejného záujmu na informáciách
v prospech spravodajstva nie je akákoľvek, týkajúca sa zásahov do osobného súkromia vo forme
uvádzania skutočností súkromného života. Je tomu tak preto, že skutočnosti, týkajúce sa súkromného
života sú zásadne súčasťou osobného súkromia (vnútornej intímnej sféry) a nemôžu byť vecou
verejného záujmu. Relatívna výnimka je pripustená výlučne u osôb tzv. verejného záujmu, avšak iba
potiaľ, pokiaľ je uvádzanie takých skutočností na verejnosti v priamej súvislosti s činnosťou tejto fyzickej
osoby vo verejnom živote - t.z. že majú konkrétny význam pre hodnotenie schopností a spôsobilosti
vykonávať verejnú činnosť, alebo sa priamo vzťahujú k záležitosti verejného záujmu.

14. Právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe. Výpočet jednotlivých zákonom
chránených zložiek osobnosti sa v uvedenom ustanovení uvádza príkladmo. Popri práve na ochranu
života, zdravia občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy sem možno zaradiť aj právo na
ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, súkromného a rodinného života (garantované
i v článku 19 Ústavy Slovenskej republiky).

15. Ochrana práva na súkromie zahŕňa širokú ochranu intímnej sféry, vnútorného myšlienkového, či
citového života človeka, jeho život v rodine, vo vzťahu k inej osobe, s ktorou je v úzkom citovom,
priateľskom alebo obdobnom vzťahu. Svojím spôsobom ide o základné osobnostné právo, pretože
zásahy do práva na meno, podobu, prejavy osobnej povahy či telesnú integritu sa zväčša bezprostredne
dotýkajú aj vnútornej, intímnej sféry fyzickej osoby. Ochrana intímnej sféry je chránená všeobecne. To
znamená, že o porušenie práva na ochranu osobného súkromia ide aj v tých prípadoch, keď ide o
pravdivé tvrdenia zasahujúce do intímnej sféry fyzickej osoby.

16. Z hľadiska poskytnutia právnej ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený
zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že
neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej
osoby.

17. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná.
Neoprávneným zásahom nie sú ani podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom,
adresované príslušným orgánom.

18. Použite zákonom demonštratívne vymenovaných prostriedkov právnej ochrany osobnosti fyzickej
osoby prichádza do úvahy bez ohľadu na zavinenie neoprávneného zásahu, pretože v danom prípade
prichádza do úvahy objektívna zodpovednosť. Občianskoprávna sankcia by bola vylúčená iba v prípade,
ak by zásah spočíval v skutkových tvrdeniach, ktoré sa preukážu pravdivými, avšak súčasne by nemohlo
ísť o také skutkové tvrdenia, ktoré zasahujú do sféry súkromia, chránenej právom. Ak sa dotýkajú tejto
sféry sú totiž aj pravdivé tvrdenia neoprávneným zásahom.

19. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

20. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku takejto náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť



vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. (§ 13 ods. 2 a 3 Občianskeho
zákonníka).

21. Primeranosť zadosťučinenia závisí od okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu.
Okrem morálneho plnenia spočívajúceho v ospravedlnení alebo v odvolaní znevažujúcich výrokov
spravidla tam, kde k nim došlo, nastupuje v prípade, pokiaľ takéto zadosťučinenie nie je postačujúce so
zreteľom na znížené dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti a to nielen v bežnej ale v
značnej miere, možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie. Takéto právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch prichádza do úvahy aj vtedy, keď už morálna satisfakcia nie je aktuálna.

22. Podmienku zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere je
možné vyjadriť tak, že musí ísť o takú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby, ktorú pociťuje -
objektívne posúdené - ako závažnú. Za takéto závažné ujmy odôvodňujúce finančné zadosťučinenie sú v
súdnej praxi považované predovšetkým ujmy, ktoré vznikli prostredníctvom hromadných oznamovacích
prostriedkov, ktoré ako potvrdzujú skúsenosti, majú spravidla široký vplyv na verejnosť so značným
ohlasom. Peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je účinným vyvažovacím právnym nástrojom v úsilí
čeliť nežiaducim neoprávneným zásahom do osobnosti fyzických osôb a to predovšetkým zásahom
sledujúcim škandalizačné osočujúce a ohováračské ciele, resp. cieľ vyvolať senzáciu za účelom
dosiahnutia, resp. zvýšenia zisku.

23. Na naplnenie kritéria objektívneho ohrozenia osobnostných práv sa vyžaduje vznik hrozby
konkrétneho nebezpečenstva zníženia vážnosti fyzickej osoby v očiach širšej verejnosti. To znamená,
že stačí, aby sa znevažujúce tvrdenie dostalo na vedomie tretím osobám. Za obzvlášť nebezpečné
zásahy je možné považovať tie, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. Uverejnenie nepravdivých
difamujúcich tvrdení o určitej osobe v hromadných informačných prostriedkoch môže totiž spôsobiť
veľmi závažnú ujmu vo sfére osobnosti fyzickej osoby a môže viesť až k jej úplnému znemožneniu,
keďže v takýchto prípadoch je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že zverejnením difamujúcich údajov
dochádza k zníženiu vážnosti a dôstojnosti fyzickej osoby vo vzťahu k značnému množstvu čitateľov
tlače.

24. Výšku peňažného zadosťučinenia, ktoré má byť poskytnuté za účelom reparácie následku
neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, určuje súd na základe voľnej úvahy, pri
ktorej však prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Takéto určenie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkami
spravodlivosti. Súd musí mať za preukázané, že v danom prípade existujú okolnosti dokladajúce, že v
konkrétnom prípade nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a to najmä z hľadiska intenzity, trvania
a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých poškodenej osobe, vzhľadom na jej postavenie v rodine
a spoločnosti. Pre určenie výšky je rozhodujúci návrh samotnej postihnutej osoby, pretože konanie
o ochranu osobnosti je návrhovým konaním. Požadovaná výška peňažného zadosťučinenia tak tvorí
maximálnu hranicu, ktorú súd môže priznať. Hľadiská, z ktorých pri rozhodovaní o výške nemajetkovej
ujmy súd vychádza mu však nebránia, aby postihnutej fyzickej osobe za účelom primeraného vyváženia
a zmiernenia vzniknutej nemajetkovej umy priznal menej, než požaduje, prípadne jej návrh v tomto
smeru v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.

25. Do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka môže
vydavateľ periodickej tlače neoprávnene zasiahnuť zverejnením difamujúcich skutkových tvrdení (najmä
zverejnením nepravdivých skutočností), týkajúcich sa fyzickej osoby, či publikáciou neprípustných
hodnotiacich úsudkov o tejto osobe (napr. neprípustnou kritikou občana, alebo jeho konania) a to nielen
v publicistickom útvare vyjadrujúcom stanovisko oznamovacieho prostriedku či jeho redaktora, ale aj v
článku, ktorý stanovisko periodika ani jeho autora nevyjadruje, pokiaľ sú v ňom obsiahnuté údaje, ktoré
sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby.

26. Je namieste dôsledné rozlišovanie faktov a hodnotiacich úsudkov. Kým pravdivosť prvých je
možné dokázať, správnosť druhých preukázať nie je možné. Skutkové tvrdenia majú objektívnu
povahu. Spravidla ide o rozširovanie nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich skutočností. Určujúcim
charakterom neoprávnenosti informácie jej difamujúci, dehonestujúci, prípadne až degradujúci
charakter. Porušenie práva na česť a dôstojnosť môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami,
ktorú môžu objektívne spôsobiť ujmu na cti a dôstojnosti dotknutého subjektu v očiach ostatných osôb.



To, či je určité tvrdenie difamujúce treba posudzovať nielen podľa použitých výrazov, formulácií, ale aj z
celkového dojmu s prihliadnutím na všetky okolnosti a súvislosti, za ktorých k tvrdeniu došlo.

27. Hodnotiaci úsudok predstavuje subjektívny tvrdenie, vyjadrujúce osobný názor toho, kto hodnotiaci
úsudok vyslovuje. Právne akceptovateľný je taký hodnotiaci úsudok, ktorý je vecný, konkrétny a
primeraný čo do obsahu a formy a nesmie vybočovať z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa.

28. Základným rozdielom medzi faktom a hodnotiacim úsudkom je v originalite hodnotiaceho úsudku.
Hodnotiaci úsudok má totiž v sebe tvorivé prvky autora v tom zmysle, že vytvorí určitý jemu vlastný
logický záver (t.j. jeho vlastný hodnotiaci úsudok) na základe určitých informácií. Takéto podklady by mali
byť uvedené, aby bolo umožnené vytvorenie si vlastného názoru, vlastného hodnotiaceho úsudku. Obe
zložky hodnotiaceho úsudku (podklady a vyvodenie logického záveru) musia tvoriť jednotný kompaktný
celok a musia byť logicky spojené - logicky na seba nadväzovať. Hodnotiaci úsudok nemožno chápať tak,
že nepodlieha žiadnym pravidlám, nakoľko v takom prípade by sa vytvoril inštitút, ktorý by ad absurdum
znegoval právo na ochranu osobnosti.

29. Tam, kde je určité vyjadrenie hodnotiacim úsudkom, môže primeranosť zasahovania do práva na
slobodu prejavu závisieť na tom, či pre napadnuté vyjadrenie existuje dostatočný faktický podklad,
pretože aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek faktického podkladu môže byť prehnaný.

30. Hodnotiaci úsudok zverejnený v tlači môže byť považovaný za ako taký nielen vtedy, ak je
sprevádzaný skutočnosťami, na ktorých sa zakladá. Nevyhnutnosť súvislostí medzi hodnotiacim
úsudkom a skutočnosťami, ktoré ho podopierajú sa môže meniť prípad od prípadu podľa špecifických
okolností.

31. Použite zákonom demonštratívne vymenovaných prostriedkov právnej ochrany osobnosti fyzickej
osoby prichádza do úvahy bez ohľadu na zavinenie neoprávneného zásahu, pretože v danom prípade
prichádza do úvahy objektívna zodpovednosť. Občianskoprávna sankcia by bola vylúčená iba v prípade,
ak by zásah spočíval v skutkových tvrdeniach, ktoré sa preukážu pravdivými, avšak súčasne by nemohlo
ísť o také skutkové tvrdenia, ktoré zasahujú do sféry osobnosti chránenej právom. Ak sa dotýkajú tejto
sféry sú totiž aj pravdivé tvrdenia neoprávneným zásahom.

32. Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené Ústavou SR v čl. 26 ods. 1, ktoré však nesmie
neoprávnene zasahovať do cti a dobrého mena (povesti) fyzických a právnických osôb. Dochádza tak k
stretu dvoch základných práv uverejnených aj Listinou základných práv a slobôd, a to práv na ochranu
osobnosti (čl. 10 Listiny) a práva na slobodu prejavu a na informácie (čl. 17 Listiny). Ústavou upravené
(a pritom jediné) obmedzenia ich výkonu sú upravené v jej čl. 26 ods.4. Medzi tieto obmedzenia patrí
aj „ochrana práv a slobôd iných“. Pri uplatňovaní týchto základných práv ide o vytvorenie primeranej
rovnováhy medzi právom na informácie na strane jednej a právom na ochranu osobnosti toho, o ktorom
sa informácie získavajú, pričom sa uznáva, že u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu priestoru
ich osobnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv.

33. Medzi osoby verejného záujmu možno zaradiť všetky kategórie osôb z politického, športového alebo
kultúrneho života, bez ohľadu na to, či sú týmito osobami dlhodobo alebo krátkodobo, resp. či sa jedná o
absolútne alebo relatívne osoby verejného záujmu. Už tradične sú za absolútne osoby verejného záujmu
považovaní v užšom zmysle politici a v širšom ponímaní aj športovci, vedci, spisovatelia, herci, speváci
alebo iné osoby zo šoubiznisu, na ktoré sa upriamuje pozornosť verejnosti a ktoré sa týmito osobami stali
zväčša na základe vlastného rozhodnutia. Za relatívne osoby verejného záujmu označujeme subjekty,
ktoré sú prechodne stredobodom pozornosti na základe udalosti, ktorú verejnosť zaujíma, bez ohľadu
na to, či je prijímaná pozitívne alebo negatívne. Spoločné pre obidve skupiny absolútnych aj relatívnych
osôb je to, že sú známe a priťahujú pozornosť verejnosti vďaka činnosti alebo skutkom, ktoré sa s
týmito osobami spájajú a ktoré ich odlišujú od ostatných osôb, hoci len na prechodné obdobie. Osoba
verejného záujmu sama nevyhnutne a otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany médií a
širokej verejnosti každé svoje slovo a skutok a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, najmä ak ona sama
robí verejné vyhlásenia, ktoré pripúšťajú kritiku. Avšak aj osoby verejného záujmu majú osobitné právo
na súkromie a taktiež právo na rešpektovanie ich cti, dôstojnosti a dobrého mena a je žiaduce ich vnímať
a posudzovať individuálne, pričom potreba takejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej
diskusie o prejavoch takejto osoby.



34. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR osoba obvinená z trestného činu sa vznesením obvinenia
stáva osobou verejného záujmu, pričom patrí do tej skupiny týchto osôb, ktorých zaradenie je
odôvodňované ich vlastným konaním. Miera jej povinnosti tolerancie voči kritike je však výrazne menšia
než u iných osôb verejného záujmu, nižšia než u osoby odsúdenej. Je to dané tým, že aj novinár musí
neustále brať do úvahy princíp prezumpcie neviny a skutočnosť, že obvineného nemožno považovať
za páchateľa trestného činu, pričom stále nie je vylúčené, že jeho trestné stíhanie sa skončí inak než
právoplatným odsúdením (nález II. ÚS 403/2013-42).

35. Podľa Občianskeho zákonníka sa neobmedzuje sloboda prejavu len na základe kritéria pravdivosti
či nepravdivosti danej informácie, ale na základe intenzity zásahu danej informácie do osobnostných
práv a slobodu prejavu tak možno obmedziť i ohľadne niektorých pravdivých informácii. Záleží tiež
na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, na subjekte zásahu, objekte zásahu, na jeho obsahu, pokiaľ
spočíva v skutkových tvrdeniach a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol uskutočnený. K úspešnému
uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo
ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ a k takému zisteniu dôjde súd po posúdení všetkých
okolností konkrétneho prípadu. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. U práva na ochranu občianskej
cti následok spočíva v zníženú vážnosti u spoluobčanov a v ohrození postavenia. Ak sa dostanú
prednesené výroky na verejnosť alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je daná objektívna spôsobilosť
vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana.

36. Vzhľadom k cieľom právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorého prvoradou požiadavkou je chrániť
osobnosť občana pred zásahmi, ku ktorým nebol pôvodca zásahu oprávnený, nevyžaduje Občiansky
zákonník k úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti zavinenie. Preto, kto sa zásahu dopustil,
nemôže sa zbaviť zodpovednosti ani dôkazom, že bol v omyle.

37. Ak je konkrétna fyzická osoba nedôvodne spájaná s kritizovanou alebo spoločensky odsudzovanou
činnosťou, ide o zásah spôsobilý vyvolať ujmu na práve na česť a dôstojnosť takejto osoby. A ak dôjde k
takémuto zásahu verejnou publikáciou, ide o zásah objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť
fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere.

38. Za obsah periodickej tlače zodpovedá v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači
vydavateľ, pokiaľ citovaný zákon neustanovuje inak. Zodpovednosť vydavateľa je vylúčená v prípade, a)
ak obsah informácie, ktorú poskytol ústavný činiteľ, orgán verejnej moci, rozpočtová organizácia alebo
príspevková organizácia zriadená orgánom verejnej moci alebo právnická osoba zriadená zákonom, ak
je táto informácia uverejnená v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve v pôvodnom znení a
jej spracovaním pre uverejnenie sa nezmenil jej pôvodný obsah, b) obsah uverejneného oznámenia v
naliehavom verejnom záujme (§ 5 ods. 2 citovaného zákona).

39. Podľa znenia relevantných ustanovení zákona č. 5/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase
(t.j. v čase rozhodovania o žiadosti žalobcu o zaradenie o evidencie uchádzačov o zamestnanie
ako aj v čase zverejnenia napadnutého článku), bolo základnou podmienkou zaradenia do evidencie
uchádzačov naplnenie legálnej definície uchádzača o zamestnanie. Do evidencie nebolo možné
spravidla zaradiť osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť, rozdelené do 4 skupín: 1/ zamestnanci - osoby
v pracovnom pomere vykonávajúce závislú práce na základe pracovnej zmluvy alebo osoby v obdobnom
pracovnom vzťahu (napr. štátnozamestnanecký pomer), 2/ tzv. dohodári - t.j. osoby v pracovnoprávnom
vzťahu vykonávajúce prácu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
(dohoda vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti a dohoda o brigádnickej práci študentov),
prípadne na základe právneho vzťahu podľa osobitného predpisu (napr. na základe príkaznej zmluvy
podľa Občianskeho zákonníka, resp. mandátnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka), 3/ samostatne
zárobkovo činné osoby - osoby vykonávajúce poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v
lesoch a na vodných plochách zapísané do evidencie podľa osobitného predpisu, prevádzkujúce
alebo vykonávajúce živnosť podľa osobitného predpisu, vykonáva činnosť podľa osobitných predpisov
(napr. daňoví poradcovia, advokáti, notári a pod.), ale tiež fyzická osoba, ktorá je spoločníkom
verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným
podľa osobitného predpisu, fyzická osoba, ktorá vykonáva sprostredkovanie zamestnania za úhradu
podľa a fyzická osoba, ktorá vykonáva dočasné a podporované zamestnávanie podľa osobitných
ustanovení tohto predpisu. Výkon funkcie konateľa nebolo v zákonných ustanoveniach citovaného



právneho predpisu v jeho znení účinnom v rozhodnom čase ex lege poňaté ako samostatne zárobková
činnosť, pričom v prípade, že vykonával funkciu konateľa ako zamestnanec, takáto skutočnosť vo
svojich právnych dôsledkoch znamenala, že osoba, ktorá je súčasne konateľom s.r.o. a zamestnancom,
sa považovala na účely evidovania na úrade za zamestnanca a nie za samostatne zárobkovo činnú
osobu, z ktorého dôvodu sa aplikovala zákonná prekážka evidovania pod písm. a), z ktorej však zákon
poznal výnimku a to ak takéto osoby vykonávali zárobkovú činnosť na základe pracovnoprávneho
vzťahu alebo právneho vzťahu podľa osobitného predpisu, ak mzda alebo odmena za vykonávanie
týchto činností nepresiahla 65 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa
osobitného predpisu platnej k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa preukazuje výška
mzdy alebo odmeny. Z uvedených pravidiel zaradenia, resp. nezradenia do evidencie uchádzačov o
zamestnanie potom vyplývalo, že konateľ s.r.o. mohol byť zaevidovaný v evidencii na úrade práce za
kumulatívneho splnenia dvoch zákonných podmienok a to a) mal súčasne status zamestnanca a b) ako
zamestnanec mal mzdu nepresahujúcu zákonom stanovenú hranicu 65 % zo sumy životného minima
pre jednu plnoletú fyzickú osobu. Vo svetle uvedených skutočností potom skutkové tvrdenie uvedené v
článku, ktoré uvádza ako fakt, že žalobca ako konateľ spoločnosti nespĺňal (rozumej nemohol spĺňať)
kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi je nepravdivé
a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok, že takéto konanie môže vykazovať znaky trestného činu
podvodu sa javí ako neprimeraný, t.j. ako úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si vlastný
úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za následok
aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom. (14/2001 ZSP). Napokon skutočnosť, že žalobca spĺňal
kritéria pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie bolo preukázané obsahom pripojeného spisu Úradu
práce sociálnych vecí a rodiny, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že úrad práce, postup ktorého je nutné
považovať za postup de lege lata, vydal v správnom konaní rozhodnutie, na základe ktorého bol v
čase zverejnenia napadnutého článku žalobca zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie, bez
ohľadu na trvanie správneho konania, v ktorom boli tak zo strany žalobcu ako i úradu využívané opravné
prostriedky.

40. Súd prvej inštancie je toho názoru, že je nutné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej
tlače, určenej pre informovanie najširšej verejnosti, ktorá v určitých prípadoch musí - predovšetkým s
ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem - pristupovať k určitým zjednodušeniam
(či skresleniam), a nie je možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie, či skreslenie musí
nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. Možno pripustiť určitú mieru
zveličovania, ironizovania, či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolností
považované za urážlivé. Táto miera je však limitovaná skutkovými okolnosťami uvedenými v článku,
ktoré použitie týchto prostriedkov či výrazov umožňujú, t.z. musí mať základ v skutkovom deji, z ktorého
vychádza. A hoci nie je možné trvať na absolútnej presnosti skutkových tvrdení a jednoznačnosti
hodnotiacich úsudkov a klásť tak na novinárov vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky, je nevyhnutné
sledovať, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, čo v danom prípade podľa
názoru súdu nebolo naplnené. Nie bez významu je v danom kontexte skutočnosť potvrdená svedeckou
výpoveďou autora článku, že bol konzultovaný s právnym servisom žalovaného, čo vyžadoval aj
Etický kódex Spoločnosti 7Plus, podľa ktorého je pri zverejňovanie informácií povinnosťou redaktorov
podávať čitateľom pravdivé, presné a neskreslené informácie; publikovanie neoverených informácií,
resp. informácií z nedôveryhodných zdrojov je zakázané. Podľa názoru uvedené ustanovenia Etického
kódexu slúžia práve k eliminácii zvýšenej možnosti vyvodzovania občianskoprávnej zodpovednosti
žalovaného, ktorý nepochybne s poukazom na vyššie uvedené zodpovedá za celkové pravdivé vyznenie
zverejnených informácii, keď v danom prípade mal súd za naplnené predpoklady zodpovednosti
žalovaného.

41. V danom prípade súd na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v súvislosti s uverejnením
napadnutého vyššie označeného článku v čísle X týždenníka K. X O. dňa X.X.XXXX - konkrétne
uverejnením preukázateľne nepravdivého skutkového tvrdenia a nadväzujúceho hodnotiaceho úsudku
v citácii: „Firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ, a teda nespĺňal
kritéria pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú hmotnej núdzi. Takéto konanie
môže vykazovať znaky trestného činu podvodu“ a ďalej tiež zverejním dvoch zo súboru sprievodných
fotografií - „otváracej fotografie“ zobrazujúcej žalobcu kráčajúceho v zime ulicou a žalobcu cestujúceho
v MHD došlo k neoprávnenému zásahu do troch aspektov práva na ochrany osobnosti žalobcu a to 1. k
zásahu do jeho práva na česť a dôstojnosť, 2. práva na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom
substráte, konkrétne práva na podobizeň, predmetom ktorého je zobrazenie (portrét) podoby občana,



teda registrácia individuálnych čŕt jeho tváre, prípadne celej postavy a 3. práva na súkromie žalobcu.
Označené konanie žalovaného bolo potrebné kvalifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcu objektívne spôsobilý znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu v širokom okruhu verejnosti
a spoločnosti s poukazom na charakter média, v ktorom došlo k uverejneniu.

42. V danom prípade sa vzhľadom na okolnosti prípadu súd stotožnil s právnym názorom žalovaného,
že žalobcu je nutné považovať za osobu verejného záujmu napriek značnej dobe, ktorá uplynula od
zániku jeho poslaneckého mandátu, a to konkrétne za relatívnu osobu verejného záujmu v kontexte
spravodajskej témy napadnutého článku, fokusovaného na verejné zdroje, resp. nakladanie s nimi de
facto v priamej príčinnej súvislosti s predchádzajúcou trestnou činnosťou žalobcu v čase výkonu jeho
verejnej funkcie, ktorou na seba jednoznačne upriamil záujem širokej verejnosti, keď navyše z článku
nepochybne vyplýva, že vznikol v nadväznosti na súvisiace súdne rozhodnutia, resp. konania, keď
jedným z nich bolo upustenie od peňažného trestu v značnej výške, ktorý by v prípade jeho riadneho
vyplatenia tvoril príjem štátneho rozpočtu, pričom z verejných zdrojov je financovaná aj bezplatná právna
pomoc osobám v hmotnej núdzi. Pretrvávanie statusu osoby verejného záujmu je v danom prípade
zapríčinené konaním samotného žalobcu a to nie len v súvislosti s jeho predchádzajúcou spoločensky
odsúdenia hodnou činnosťou, ale aj v súvislosti s jeho ďalšími krokmi, ktoré podnikal po jeho prepustení z
výkonu trestu odňatia slobody, ktorými sa hoci možno nie cielene sám staval do centra záujmu verejnosti,
a teda bol povinný vo vyššej miere strpieť oprávnenú kritiku, ku ktorej napadnutý článok nepochybne
smeroval. Verejné zdroje a ich prerozdeľovanie totiž vzbudzujú oprávnený záujem verejnosti. Hoci
je možné pripustiť, že vecou verejného záujmu je aj sprostredkúvať informácie o skutkoch nesúcich
znaky trestných činov, ktoré v súvislosti s ich zameraním a závažnosťou taktiež môžu vzbudiť záujem
verejnosti, v tejto súvislosti je potrebné osobitne zdôrazniť, že médiá musia dbať na to, že informácie
v tomto smere musia byť podávané s osobitnou mierou opatrnosti a riadne verifikované, keďže pokiaľ
by boli závery mienkotvornej tlače v tomto smere neopodstatnené, vychádzajúce z nepravdivých
skutkových tvrdení, bez ohľadu na ich zdroj, okrem prípadov osobitne upravených v § 5 ods. 2 zákona
o periodickej tlači, takéto tvrdenie môže samo o sebe predstavovať citeľný zásah do práva tejto osoby
na ochranu jej osobnosti, a to v prípade nepravdivých skutkových tvrdení napriek tomu, že ide o osobu
verejného záujmu. V posudzovanej veci neboli naplnené kritériá vylúčenia zodpovednosti vydavateľa
zodpovednosti, keďže obsah súdom vyhodnotenej nepravdivej informácie neposkytol ústavný činiteľ,
ani orgán verejnej moci, či rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zriadená orgánom
verejnej moci, prípadne právnická osoba zriadená zákonom a informácia nebolo uverejnená - prevzatá
v periodickej tlači v pôvodnom znení bez zmeny jej pôvodného obsahu a hoci obsah uverejneného
oznámenia súd vyhodnotil ako zameraný na riešenie vecí verejného záujmu, rozhodne nemožno v
danom prípade hovoriť o naliehavom verejnom záujme vzhľadom na odstup času medzi samotnou
žiadosťou žalobcu o zapísanie do evidencie nezamestnaných o následné priznanie dávok v hmotnej
núdzi, odpustení peňažného trestu a zverejnením článku.

43. Súd považuje za potrebné dodať, že podľa konštantnej súdnej judikatúry (napríklad rozhodnutie
Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 209/2004) súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia dať
odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky) nastolené účastníkmi konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam. Súd teda svoje rozhodnutie založil na vyššie uvedených
relevantných skutočnostiach a nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa ku všetkým početným, ale vo
vzťahu k predmetnému rozhodnutiu nepodstatným pripomienkam, námietkam a tvrdeniam vznášanými
v priebehu konania jeho účastníkmi. Iba na margo však považuje za vhodné uviesť, že napr. skutočnosť,
či si žalobca splnil, resp. nesplnil povinnosť štatutára podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov
v obchodnom registri je pre rozhodnutie súdu v kontexte posudzovaných kritérií z hľadiska spôsobilosti
zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu veci irelevantná a rovnako nebola napr. predmetom
dokazovania v predmetnej veci účelovosť konania žalobcu a ani výslovne pertraktovaná v napadnutom
článku, pričom žalobca nenamietal ani potenciálne implicitné vyvodenie takéhoto označenia jeho
konania z textu napadnutého článku, preto sa ňou súd v posudzovanej veci bližšie nezaoberal. Zameral
sa výlučne na žalobcom namietané tvrdenia, resp. hodnotiace úsudku a ich spôsobilosť zasiahnuť do
práva na ochranu osobnosti žalobcu a na spravodajskú licenciu uverejnených sprievodných fotografií.

44. Čo sa týka zásahu formou zverejnených fotografií žalobcu špecifikovaných v odseku 46 tohto
rozsudku, ktoré zachytávajúc na hmotnom substráte podobu žalobcu, súd musel prihliadať na
okolnosti zhotovenia uvedených fotografií (bez vedomia žalobcu, t.z. evidentne z väčšej vzdialenosti za
použitia objektívu, pričom zachytávali situáciu osobnej povahy, odohrávajúcu sa v bežnom súkromnom



občianskom živote žalobcu, bez zjavného vecného súvisu s inak informačným charakterom článku a
predovšetkým ku skutočnosti, že žalobca nedal na ich vyhotovenie za výsostne súkromných okolností
a na ich uverejnenie súhlas. Podľa názoru súdu archívne ilustračné fotografie zhotovené v súlade
so spravodajskou licenciou, ktoré mal žalovaný zjavne k dispozícii (ostatné sprievodné fotografie k
napadnutému článku, okrem označených v odseku 46 tohto rozsudku) boli postačujúce pre dosiahnutie
sledovaného informačného účelu článku.

45. Súd zastáva názor, že akceptujúc investigatívny charakter článku, pre účely vyhľadávacej žurnalistiky
musí mať zverejnená fotografia reálny vecný súvis s legitímnou témou. Za takéto fotografie je v danom
prípade možné označiť archívne fotografie zo súdneho konania, ako aj fotografie zachytávajúce žalobcu
pred budovou justičného paláca, rovnako ako fotografia jeho rodinného domu, resp. žalobcu pred
svojim obydlím v kontexte spracovávanej témy, avšak nad rámec sledovaného účelu sa jednoznačne
javia byť zverejnené fotografie zachytávajúce žalobcu v bežných životných situáciách, keď podľa
názoru súdu pohyb na ulici či v MHD je jednoznačne vecou súkromia danej osoby, keď navyše boli
zhotovené nepozorovane, bez vedomia a súhlasu žalobcu. Pripustenie legitimity zverejnenia takýchto
fotografií by vo svojich dôsledkoch mohlo mať nedozierne následky na absolútnu stratu pocitu súkromia
a slobodnej dispozície s vlastnou podobizňou ako prejavom osobnej povahy v ktorejkoľvek situácii
každodenného občianskeho života, v ktorom má každý jednotlivec právo na rešpektovanie súkromia (a
to aj na verejnosti, resp. verejne prístupných miestach) a ochranu pred šikanóznym neopodstatneným
prenasledovaním za okolností, ktoré nemajú priamy súvis s možným verejným záujmom. Súkromím sa
v danom kontexte rozumie právo na život podľa vlastných predstáv chránený pred publicitou.

46. Súd opakovane aj v súvislosti s výpoveďou autora článku uvádza, že samotný charakter článku
považoval predovšetkým za spravodajský, kritický, písaný za účelom informovania občanov, ktorí majú
právo byť informovaní o spôsobe nakladania s verejnými zdrojmi. Gro článku malo i podľa názoru súdu
vecný charakter a boli v ňom uvedené fakty. Tvrdenie označené v odseku 46 tohto rozsudku, s ním
súvisiaci hodnotiaci úsudok a zverejnenie fotografií bez zjavného vecného súvisu so spracovávanou
témou zo súkromia žalobcu, však vybočovali z hraníc potrebných na dosiahnutie spravodajského cieľa
a zanechávali dehonestujúci dojem. Súd uvedené formulácie považoval za neprimeranú čo do obsahu
i formy ako i bez vecného základu, z ktorého je nutné vychádzať pri snahe o dosiahnutie informačných
cieľov.

47. Významná úloha tlače v štáte, ktorý sa riadi zákonmi a jej právo informovať verejnosť o otázkach
spoločenského života je nespochybniteľné. Nesmie však prekročiť určité stanovené hranice, medziiným
tie na ochranu dobrého mena, z jej podstaty vyplýva aj spôsob, ktorý je v súlade s jej povinnosťami
a zodpovednosťou poskytovať informácie a myšlienky k veciam verejného záujmu. (mutatis mutandis
rozsudok Castells v. Španielsko z 23. apríla 1992, Séria A, č. 236, str. 23, ods. 43).

48. Úlohou žalovaného ako vydavateľa, zodpovedajúceho za obsah vydania periodickej tlače v zmysle
vyššie citovaných ustanovení zákona o periodickej tlači v platnom znení (odsek 43 tohto rozsudku) bolo,
aby pred publikáciou článok, skutkové tvrdenia, hodnotiace úsudky a sprievodné fotografie komplexne
posúdil a zhodnotil, či jeho zverejnením môže zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu,
teda či týmto zverejnením mohlo dôjsť k zníženiu jeho vážnosti, cti a dôstojnosti v očiach značného
množstva čitateľov a to s poukazom na vyššie uvedené napriek statusu žalobcu v predmetnej veci ako
osoby relatívneho verejného záujmu. Súd mal za to, že zverejnením fotografií súkromného charakteru
a hodnotiacim úsudkom vychádzajúcim z nepravdivého skutkového tvrdenia označeného ako fakt, bol
v danom prípade zo strany žalovaného prekročený i prípustný rámec spravodajskej licencie. Žalovaný
sa v tejto súvislosti teda nemôže dovolávať ani toho, že autor článku konal v dobrej viere, vychádzal z
verejne dostupných zdrojov, prípadne zverejnil údaje, ktoré boli už zverejnené v iných periodikách, ani
že dodržiaval novinársku etiku.

49. Sloboda prejavu totiž nemôže byť bezbrehá. Novinárska etika stanovuje jej hranice. Ak by súd
neuznal právo na ochranu osobnosti žalobcu, znamenalo by to, že jednému právu, t.z. právu na
informácie, by bola bezdôvodne daná prednosť pred právom iným - právom na ochranu osobnosti a
súkromného života.

50. Pri hľadaní rovnováhy a proporcionality medzi právom žalobcu na ochranu osobnosti a právom
žalovaného na slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť právo fyzickej osoby na ochranu osobnosti.



51. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti sa vzhľadom k účelu ochrany osobnosti
nevyžaduje zavinenie. Takisto sa nevyžaduje vyvolanie následkov zásahu.

52. Súd považoval za postačujúce zistenie, že zásah zo strany žalovaného bol objektívne spôsobilý
narušiť resp. ohroziť práva žalobcu chránené ustanovením § 11 OZ a neoprávnene zasiahol do
jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, práva na ochranu prejavov osobnej povahy a súkromia. Pri
posudzovaní objektívnej spôsobilosti zásahu súd vychádzal z prostredia, z intenzity, povahy a spôsobu
neoprávneného zásahu, z charakteru a rozsahu zasiahnutých hodnôt osobností, z trvania a rozsahu
ohlasu v spoločnosti ako aj z obsahu a formy zásahu, ktorý spočíval v uverejnení fotografií súkromného
charakteru bez súhlasu dotknutej osoby, presahujúcej informačné ciele, zverejnení nepravdivej
informácie a v neadekvátnom znevažujúcom hodnotiacom úsudku. Uvedené mal za dostatočne
preukázané žalobcom prezentovanými dôkazmi. Intenzitu zásahu súd posudzoval predovšetkým s
prihliadnutím na to, že týždenník, v ktorom bolo uvedené uverejnený je na trhu s periodickou tlačou
jedným z najpredávanejších a tým pádom i najčítanejších. Závažnosť miery intenzity, ktorá sa prejavila
vo výške priznaného zadosťučinenia súd vyvodzoval aj od spoločenského a profesionálneho postavenia
žalobcu, s prihliadnutím na už predchádzajúce zhoršenie jeho dobrej povesti vlastným neadekvátnym
konaním.

53. Preto v danom vzhľadom na konštatovanie neoprávnenosti zásahu do práva žalobcu na ochranu
jeho osobnosti súd návrhu vyhovel čiastočne v časti uverejnenia ospravedlnenia v upravenej forme.
Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť Ospravedlnenie - resp.
aspoň upútavku ospravedlnenia na všetkých miestach v poradí druhého čísla po právoplatnosti rozsudku
týždenníka K. X O., kde bol propagovaný, resp. zverejnený napadnutý článok a to veľkosťou písma
zodpovedajúcej textu napadnutého článku na tom ktorom mieste v periodiku. Súd vo zvyšku v časti
nad rozsah uvedený vo výroku tohto rozsudku žalobu v časti ospravedlnenia zamietol s poukazom
na skutočnosť, že požadovanú formu ospravedlnenia považoval v plnom požadovanom rozsahu za
neprimeranú závažnosti a rozsahu zásahu, keď článok odhliadnuc od jediného nepravdivého skutkového
tvrdenia, súvisiaceho neprimeraného hodnotiaceho úsudku a dvoch z väčšieho počtu fotografií súd
považoval za korektný. Preto sa obmedzil na ospravedlnenie v redukovanom znení zodpovedajúcom
forme zásahu ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a návrh zamietol aj v časti, v ktorej sa žalobca
domáhal zaviazať žalovaného zdržať sa uverejňovania a rozširovania všetkých označených fotografií,
t.j. vrátane tých, na ktoré sa vzťahovala spravodajská licencia, čo by podľa názoru súdu predstavovalo
neprimerané obmedzenie práva žalovaného na slobodu prejavu, ergo nedôvodný zásah do slobody
tlače. Čo sa týka fotografií, ktoré boli súdom vyhodnotené ako vyhotovené bez spravodajskej licencie,
v prípade ich ďalšieho šírenia by sa žalovaný vystavoval riziku ďalších súdnych sporov, a teda v tejto
časti súd považuje požadovaný výrok za nadbytočný, pričom vyhovel aj časti návrhu na odstránenie
článku z internetovej stránky žalobcu, čo považoval za dôvodné z hľadiska upustenia od ďalšieho trvania
neprimeraného zásahu, pričom v tejto časti nebolo možné nápravu dosiahnuť inak.

54. Súd mal po vykonanom dokazovaní za to, že v prejednávanej veci sú splnené zákonom stanovené
podmienky aj pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch - materiálnej satisfakcie s
poukazom na vyššie odôvodnený záver, že charakterom zásahu v danom prípade došlo k neoprávneným
zásahom k nemajetkovej ujme závažne postihujúcej žalobcu, pričom bol spôsobilý aj ďalej znižovať jeho
už doposiaľ naštrbenú vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti a to v značnej miere.

55. Závažnosť ujmy vzniknutej žalobcovi vyvolanej zásahom žalovaného súd vzhľadom na celkovú
povahu zásahu ako aj jednotlivé okolnosti posudzoval ako objektívnu, nakoľko za obdobných okolností
by masovému šíreniu prejavu osobnej povahy, nepravdivej informácii a prehnaného hodnotiaceho
úsudku, nezodpovedajúceho skutočnosti, ako tomu došlo pri uverejnení napadnutého článku, nechcela
čeliť žiadna osoba, ktorej ďalšie spoločenské i profesionálne pôsobenie, resp. opätovné zaradenie do
spoločnosti obzvlášť po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, je značne závislé od jeho dobrej
povesti, resp. od jej zlepšenia, keď napadnutý článok vo svojich dôsledkoch smeroval k opaku.

56. Pri úvahe o výške primeranej peňažnej satisfakcie, ktorá by bola v súlade s požiadavkou
spravodlivosti k okolnostiam, za ktorých k neoprávnenému zásahu do cti, dôstojnosti a povesti žalobcu
došlo, súd vychádzal zo závažnosti ujmy spôsobenej žalobcovi, čo do jej intenzity, charakteru, rozsahu
a trvania a šírky cieľovej skupiny čitateľov. Konkrétne prihliadal na skutočnosť, že k zásahu došlo v



masovokomunikačnom prostriedku s celoslovenským dosahom a bezprostredne malo širší ohlas, čo mal
súd výpoveďou autora článku a fotografa za preukázané celou sériou článkov, v kontexte s ktorou bol
napadnutý článok uverejnený. Súčasne súd zohľadňoval i možný dopad ohlasu zverejnenia nepravdivej
informácie a úsudku do sféry ďalšieho pracovného uplatnenia žalobcu po jeho prepustení z výkonu
trestu odňatia slobody. Súd ďalej zohľadňoval i značnú predajnosť a tým pádom i čítanosť a komerčný
úspech týždenníka, v ktorom došlo k zásahu, ktorý má výrazný vplyv na vytváranie verejnej mienky.
Súd vychádzal aj zo skutočnosti, že ochrana práva dotknutej osoby pôsobí účinne a preventívne nielen
voči rušiteľovi, ale aj na všetkých ostatných, ktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do
osobnostných práv iba v prípade priznania primeraného finančného zadosťučinenia, zodpovedajúceho
možnostiam zodpovedného subjektu.

57. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené činitele, súd považoval za primeranú výšku nemajetkovej
ujmy v peniazoch zodpovedajúcu zásahu do práv žalobcu v celkovom rozsahu 2.000 eur. Z uvedenej
sumy predstavuje čiastka 1.000 primeranú satisfakciu v súvislosti so zásahom do práva žalobcu na
ochranu prejavu osobnej povahy zachyteného na hmotnom substráte, ku ktorému došlo uverejnením
fotografií súkromného charakteru bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu (po 500 eur za každú
fotografiu). Zvyšnú sumu 1.000 eur súd považoval za primeranú satisfakciu zodpovedajúcu zásahu
do sféry súkromia (500 eur) a práva na dobré meno , česť a dôstojnosť (500 eur), ku ktorým
došlo súčasne so zverejnením predmetnej fotografie, ako aj zverejnením nepravdivého faktu (/ako
konateľ/“ ...nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej
núdzi“) a neprimeraného difamujúceho hodnotiaceho úsudku („Takéto konanie môže vykazovať znaky
trestného činu podvodu“). Vo zvyšku návrh, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia primeraného
zadosťučinenia v peniazoch v celkovej výške 30.000 eur, súd zamietol.

58. Súd má za to, že zásah do slobody prejavu žalovaného uložením povinnosti zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v určenej výške, vykonaný na základe zákona sleduje legitímny
cieľ vyjadrený v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru (ochranu povesti tretích osôb).

59. Týmto rozhodnutím priznanú sumu materiálnej satisfakcie je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v
paričnej lehote do 3 dní od jeho právoplatnosti.

60. O trovách konania súd rozhodol za použitia ust. § 255 ods. 1 CSP podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Napriek čiastočnému zamietnutiu návrhu a to
tak vo vzťahu k požadovanému ospravedlneniu ako aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
súd za plný úspech vo veci na strane žalobcu považoval jednak konštatovanie vzniku neoprávneného
zásahu a jednak priznanie nemajetkovej ujmy, za zohľadnenia paušálnej advokátskej tarify v prípadoch
ochrany osobnosti (§ 10 ods. 8 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.). S poukazom na uvedené teda súd
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, o výške ktorých trov rozhodne v súlade
s ust. § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.

61. Odvolací súd rozsudkom sp. zb. 5Co/152/2016 zo dňa 28.03.2017 rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil.

62. Ústavný súd SR svojím nálezom sp. zn. I. ÚS 235/2020 zo dňa 22.09.2020, konštatoval porušenie
základných práv žalovaného rozsudkom odvolacieho súdu a preto tento zrušil a vec vrátil odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie.

63. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý žiada odvolací súd, aby predmetné
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, resp. aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Svoje odvolanie žalobca právne odôvodnil podľa § 365 písm. h/, f/ C.s.p. Žalobca súhlasí s
názorom súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného prišlo k viacnásobnému porušeniu žalobcových
práv a to, práva na dobré meno, česť, dôstojnosť, ochranu prejavu osobnej povahy zachyteného na
hmotnom substráte, no žalobca má za to, že súd v napadnutom rozsudku priznal žalobcovi neprimerane
nízku náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2000 eur. Taktiež sa žalobca nestotožňuje s výrokom súdu
o morálnom zadosťučinení žalobcu formou ospravedlnenia od žalovaného, ktorý považuje žalobca
za nedostatočný. Žalobca žiada v rámci svojho odvolania o uverejnenie ospravedlnenia aj na mieste
samotného článku, na strane 26 na rovnakom mieste a s rovnakým typom aj veľkosťou písma ako bolo na
strane 26 týždenníka K. X O. zo dňa XX.XX.XXXX uverejnené „Šikovný“ uverejniť text „Ospravedlnenie“



so žalobcom navrhovaný textom. Žalobca má za to, že ak bolo v konaní preukázané, že žalovaný
nezasiahol do práv žalobcu len samotným článkom uverejneným na stranách 26-28 týždenníka K. X
O. zo dňa XX.XX.XXXX ale rovnako aj „upútavkou“ na inkriminovaný článok uverejnenou na strane 5
týždenníka K. X O. zo dňa XX.XX.XXXX a prirodzene aj samotným článkom uverejneným na strane
26-28 týždenníka. Preto má žalobca za to, že nepriznanie tejto časti požadovanej morálnej satisfakcie
bolo v rozpore s právom žalobcu na primerané zadosťučinenie. Čiastku 2000 eur považuje žalobca za
zjavne neprimeranú zásahu do jeho práv. Žalobca poukazuje na to, že pri posudzovaní primeranosti
výšky materiálnej satisfakcie musí súd zohľadniť všetky podstatné okolnosti prípadu. Žalobca pri
tom poukazuje na to, že žalovaný zinkasoval uverejnením predmetného článku neporovnateľne viac
finančných prostriedkov, ako je nútený teraz ako náhradu nemajetkovej ujmy vyplatiť, rovnako tak suma
2000 eur nepôsobí preventívne proti ďalším potencionálnym porušovateľom. Žalobca poukazuje na
to, že predmetný článok je stále uverejnený na webovom sídle žalovaného. Žalobca má za to, že k
neoprávnenému zásahu do jeho práv došlo všetkými siedmimi publikovanými fotografiami a nie iba
dvomi, ako uvádza súd prvej inštancie. Predmetné fotografie nesúvisia s legitimitou témy sporného
článku. Žalobca je toho názoru, že priznané morálne zadosťučinenie nepostačuje a výška satisfakcie
2000 eur pri kumulácii všetkých zásahov a s ohľadom aj na fakt, že predmetný týždenník je masmédium
s celoslovenským pôsobením je konajúcim súdom zjavne nedostatočne ohodnotená v dôsledku čoho
rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

64. Voči predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie taktiež žalovaný, ktorý žiada
odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu
zamieta, resp. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje
odvolanie žalovaný odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. h/, f/, b/, /d C.s.p. Podľa žalovaného súd
nesprávne posúdil vetu „firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ a teda
nespĺňal kritéria pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi“, ktorá
je skutkovým tvrdením , keďže z predmetnej formulácie je zjavné že sa jedná o názor. Súd nesprávne
posúdil aj otázku, či konateľ mohol poberať dávky v hmotnej núdzi. Súd nesprávne posúdil, že 2 zo 7
fotografii použitých v článku zasiahli do práva žalobcu na ochranu osobnosti pre neexistenciu vecného
súvisu s článkom. Žalovaný namieta, že jedným z motívov článku bola skutočnosť, že žalobca ako
poberateľ dávok v hmotnej núdzi býval v nehnuteľnosti značnej hodnoty a žalovaný chcel túto skutočnosť
preveriť Vecný súvis fotografii vyplýva aj z popisiek k fotografiám. Žalovaný ohľadne fotografie žalobcu
v MHD uvádza, že šlo o zaujímavý fenomén a taktiež, že technika prípravy článku spadala pod
investigatívnu. Žalovaný poukazuje na rozsudok ESĽP č. 8772/10 zo dňa 19.09.2013. Žalovaný má
za to, že téma článku predstavuje legitímnu tému verejného záujmu, žalobca je osobou verejného
záujmu, fotografie v článku majú vecný súvis s obsahom článku a fotografie žalobcu použité v článku
boli vyhotovené na verejných priestranstvách, na ktorých je sama o sebe znížená ochrana súkromia.
Žalovaný je toho názoru, že výrok 1. o uložení ospravedlnenia žalovanému je neurčitý a nevykonateľný.
Uloženie predmetného ospravedlnenia je neprimerané a je v rozpore s konštantnou judikatúrou v tejto
oblasti. Žalovaný taktiež namieta, že výrok 2 je neprimeraný a obmedzujúcu ústavné právo, resp.
slobodu žalovaného (slobodu prejavu). Žalovaný taktiež namieta, že žalobcovi bola rozsudkom priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v sume 2000 eur, pričom v konaní nebol vykonaný jeden jediný dôkaz,
ktorým by bolo preukázané, že žalobcovi reálne vznikla konkrétna ujma a táto ujma by bola v príčinnej
súvislosti s článkom. žalovaný má taktiež za to, že súd mal aplikovať ust. § 255 ods. 2 C.s.p., keďže
žalobca bol v časti ospravedlnenia úspešný len čiastočne.

65. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné.
Na základe vykonaných dôkazov bolo hodnoverne preukázané, že žalovaný sa dopustil viacnásobného
zásahu do osobnostných práv žalobcu a to obzvlášť intenzívnym spôsobom hromadnou publicitou.
Žalovaný má za to, že vetu „firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ a
teda nespĺňal kritéria pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi“
že ide o názor a, že predmetná veta nemôže predstavovať skutkové tvrdenie. Žalobca má za to, že
všetkými predmetnými fotografiami prišlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Žalobca sa stotožňuje
s rozhodnutím súdu odstrániť predmetný článok v elektronickej podobe ako celok. Žalobca je toho
názoru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že sú splnené podmienky na priznanie zadosťučinenia
v peniazoch a poukazuje na rozhodnutia NS SR 1Cdo/15/1997 z 24.06.1998, 1Cdo/123/2010 z
27.04.2011. Žalobca sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že súd mal aplikovať ust. § 255 ods.
2 C.s.p., keďže si súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, že zo strany žalovaného došlo k
porušeniu práv žalobcu.



66. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného a ani žalobcu nie je opodstatnené.

67. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.).

68. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387
ods. 2 C.s.p.

69. Predmetom ochrany osobnosti podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka sú také rýdzo osobné práva
občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté, pričom cieľom a zmyslom tejto
občianskoprávnej ochrany je všestranný rozvoj a uplatnenie osobnosti človeka.

70. Základom sporu v prejednávanej veci, je konflikt medzi ústavou a dohovorom garantovanou slobodou
prejavu (čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 dohovoru) a základným právom žalovaného vyhľadávať a rozširovať
informácie, resp. možnosťou obmedziť slobodu prejavu zákonom (čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy), a právom
na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 ústavy). Podstatou
rozhodovania vo väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou
garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a
základným právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej
judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp.
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a
základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09,
PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej
miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu,
či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).

71. Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu
zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu
k „informáciám" a „myšlienkam", ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé
a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva.
Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej
spoločnosti" (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976,
§ 49).

72. V prejednávanom prípade malo k neoprávnenému zásahu žalovaného dôjsť uverejnením článku
v čísle X týždenníka K. X O. vydanom dňa XX.XX.XXXX. Podstatou článku bolo informovanie širokej
verejnosti, že exposlanec K. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Vykonaným
dokazovaním na súde prvej inštancie bolo preukázané, že časť článku poskytuje mylné a defamačné
informácie o žalobcovi, v tomto smere odvolací súd cituje odsek 44 predmetného rozhodnutia súdu prvej
inštancie „Podľa znenia relevantných ustanovení zákona č. 5/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom
čase (t.j. v čase rozhodovania o žiadosti žalobcu o zaradenie o evidencie uchádzačov o zamestnanie
ako aj v čase zverejnenia napadnutého článku), bolo základnou podmienkou zaradenia do evidencie
uchádzačov naplnenie legálnej definície uchádzača o zamestnanie. Do evidencie nebolo možné
spravidla zaradiť osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť, rozdelené do 4 skupín: 1/ zamestnanci - osoby
v pracovnom pomere vykonávajúce závislú práce na základe pracovnej zmluvy alebo osoby v obdobnom
pracovnom vzťahu (napr. štátnozamestnanecký pomer), 2/ tzv. dohodári - t.j. osoby v pracovnoprávnom
vzťahu vykonávajúce prácu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
(dohoda vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti a dohoda o brigádnickej práci študentov),
prípadne na základe právneho vzťahu podľa osobitného predpisu (napr. na základe príkaznej zmluvy
podľa Občianskeho zákonníka, resp. mandátnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka), 3/ samostatne



zárobkovo činné osoby - osoby vykonávajúce poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v
lesoch a na vodných plochách zapísané do evidencie podľa osobitného predpisu, prevádzkujúce
alebo vykonávajúce živnosť podľa osobitného predpisu, vykonáva činnosť podľa osobitných predpisov
(napr. daňoví poradcovia, advokáti, notári a pod.), ale tiež fyzická osoba, ktorá je spoločníkom
verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným
podľa osobitného predpisu, fyzická osoba, ktorá vykonáva sprostredkovanie zamestnania za úhradu
podľa a fyzická osoba, ktorá vykonáva dočasné a podporované zamestnávanie podľa osobitných
ustanovení tohto predpisu. Výkon funkcie konateľa nebolo v zákonných ustanoveniach citovaného
právneho predpisu v jeho znení účinnom v rozhodnom čase ex lege poňaté ako samostatne zárobková
činnosť, pričom v prípade, že vykonával funkciu konateľa ako zamestnanec, takáto skutočnosť vo svojich
právnych dôsledkoch znamenala, že osoba, ktorá je súčasne konateľom s.r.o. a zamestnancom, sa
považovala na účely evidovania na úrade za zamestnanca a nie za samostatne zárobkovo činnú osobu,
z ktorého dôvodu sa aplikovala zákonná prekážka evidovania pod písm.a), z ktorej však zákon poznal
výnimku a to ak takéto osoby vykonávali zárobkovú činnosť na základe pracovnoprávneho vzťahu
alebo právneho vzťahu podľa osobitného predpisu, ak mzda alebo odmena za vykonávanie týchto
činností nepresiahla 65 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného
predpisu platnej k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa preukazuje výška mzdy alebo odmeny.
Z uvedených pravidiel zaradenia, resp. nezradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie potom
vyplývalo, že konateľ s.r.o. mohol byť zaevidovaný v evidencii na úrade práce za kumulatívneho splnenia
dvoch zákonných podmienok a to a) mal súčasne status zamestnanca a b) ako zamestnanec mal
mzdu nepresahujúcu zákonom stanovenú hranicu 65 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú
fyzickú osobu. Vo svetle uvedených skutočností potom skutkové tvrdenie uvedené v článku, ktoré
uvádza ako fakt, že žalobca ako konateľ spoločnosti nespĺňal (rozumej nemohol spĺňať) kritériá pre
evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi je nepravdivé a z neho
vyplývajúci hodnotiaci úsudok, že takéto konanie môže vykazovať znaky trestného činu podvodu sa
javí ako neprimeraný, t.j. ako úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si vlastný úsudok o veci
vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za následok aj skreslenie hodnotiaceho úsudku
čitateľom. (14/2001 ZSP). Napokon skutočnosť, že žalobca spĺňal kritéria pre evidenciu uchádzačov
o zamestnanie bolo preukázané obsahom pripojeného spisu Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, z
ktorého jednoznačne vyplynulo, že úrad práce, postup ktorého je nutné považovať za postup de lege
lata, vydal v správnom konaní rozhodnutie, na základe ktorého bol v čase zverejnenia napadnutého
článku žalobca zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie, bez ohľadu na trvanie správneho
konania, v ktorom boli tak zo strany žalobcu ako i úradu využívané opravné prostriedky.”

73. Odvolací súd uvádza, že hodnotiaci úsudok uverejnený v článku, ktorý žalovaný prezentoval ako
fakt, že žalobca ako konateľ spoločnosti nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie,
ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi, nie je pravdivé a čitateľovi neposkytuje informácie zakladajúce
sa na pravdivých informáciách. Poskytovanie pravdivých informácii médiami, je pritom najmä v dnešnej
dobe dôležité viac než kedykoľvek predtým, keďže prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov
sme dennodenne zahltený informáciami rôzneho druhu, pričom nie každý má dostatok času, alebo
možností si overiť každú informáciu, ktorú načerpá a to či už dobrovoľne alebo nie (počúvanie rádia,
sledovaním televízie, alebo prezeraním časopisu). Keďže média zohrávajú v našej spoločnosti kľúčovú
úlohu, pretože sú „strážnym psom“ demokracie. Každý zásah do slobody prejavu médií treba posudzovať
veľmi prísne a napriek tomu, že odvolací súd súhlasí s tým, že verejné osoby (akou je, alebo v rozhodnom
čase bol aj žalobca) musia znášať prísnejšie zásahy do ich osobnostných práv, je nevyhnutné aby aj v
ich prípade informácie, ktoré o nich média uverejnia boli založené na pravdivom základe. Nehovoriac
o tom, že pre spoločnosť je vhodné aby novinári zakladali svoje výroky na pravdivých informáciách,
pretože sa od nich očakáva vyšší stupeň informovanosti a znalostí než od ich bežného čitateľa, ktorý
venuje nimi napísanému článku len obmedzený čas a nie je spravodlivé žiadať, aby každý odsek alebo
informáciu podrobil svojmu vlastnému overovaniu.

74. Aj vzhľadom na uvedené odvolací súd má za to, že je vhodnejšie článok ako celok stiahnuť z
internetovej stránky žalovaného. Problematická časť článku tvorí jej dôležitú časť a v kontexte celého
článku dotvára pohľad čitateľa na osobu žalobcu a odôvodňuje pozastavenie sa jeho autora (a aj určité
znepokojenie) nad tým, že ako je možné žalobcovi v jeho situácii priznať dávky v hmotnej núdzi. Odvolací
súd teda považuje uvedenú časť článku ako podstatnú a je toho názoru, že nie je možné článok deliť a
vyberať z neho len určité časti, bez toho aby nestratil svoj zmysel.



75. V prípade výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd poukazuje na to, že nemajetková ujma v peniazoch
predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu
osobnosti. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia (ospravedlnenie) ako rýdzo osobné právo, nestačí na
zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Napriek tomu, že ide
o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má
za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Občiansky zákonník neurčuje minimálnu ani
maximálnu hranicu nemajetkovej ujmy. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu.

76. Výšku nemajetkovej ujmy a to 2.000 eur súd prvej inštancie odôvodnil v odseku 61 rozsudku, pričom
odvolací súd sa s jeho odôvodnením stotožňuje a výšku 2.000 eur považuje za primeranú zodpovedajúcu
zásahu do práv žalobcu. Odvolací súd poukazuje na to, že výška nemajetkovej ujme nemôže presiahnuť
výšku odškodnenia napr. obete násilného trestného činu. Nakoľko v prípadoch obetí násilných trestných
činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca života, je možné považovať za
primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú ujmou na dobrom mene, vážnosti, cti a dôstojnosti
nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade
by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné
hodnoty. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o
ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady
za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko).
Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR, keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo
viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných
základných právach (rozsudok NS SR, Sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006).

77. Pre porovnanie ako nemajetkovú ujmu za smrť dieťaťa Krajský súd Nitra, sp. zn. 5Co/264/2017 v
spojení s rozhodnutím Okresného súdu Topoľčany 6C/143/2015 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za
smrť dcéry 25.000 eur za zásah do práv matky, Krajský súd Bratislava, sp. zn. 4Co 470/2011 zo dňa
20.2.2013 potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému z
rodičov po 24 895,44 eur za smrť dcéry. Za smrť súrodenca Krajský súd Prešov, sp. zn. 10Co/5/2018
priznal náhradu nemajetkovej ujmy za smrť brata 1 x 10.000 eur za zásah do práv brata, Krajský súd
Prešov, sp. zn. 20Co/183/2014 potvrdil náhradu nemajetkovej ujmy za smrť brata 1 x 5.000 eur za
zásah do práv brata.

78. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

79. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods.
1 C. s. p. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej, nepriznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán konania, keďže žiadna z nich nemala úspech v
odvolacom konaní.

80. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).