News and Media Holding a.s.


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/9/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518206215
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jahnová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1518206215.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členov senátu
JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: News and Media Holding
a.s., so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 47 256 281, zastúpený spoločnosťou Škubla & Partneri
s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 36 861 154, proti žalovanému: E.. Š.
P., X. X.X.XXXX, B. XXXXX/XX, L. - K.A., zastúpený advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, so sídlom
Podbrezovská 34, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V, č. k. 56C/43/2018-141 zo dňa 13.11.2019, takto

r o z h o d o l :

I: Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V, č. k. 56C/43/2018-141 zo dňa 13.11.2019 p
o t v r d z u j e .
II: Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj súd prvej inštancie) z dôvodu premlčania práva zamietol žalobu
zo dňa 18.10.2018, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia 22.637,30 eur spolu s úrokom
z omeškania 5% ročne od 31.5.2017 do zaplatenia. Žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov
konania.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, podľa ktorého bola žalobcovi rozsudkom
Okresného súdu Bratislava V, č. k. 7C/239/2007-111 zo dňa 6.12.2007, v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave, č. k. 6 Co 64/2008-167 zo dňa 11.12.2008, ako vydavateľovi denníka J. E. G., v
súvislosti s uverejením článku s názvom „P. M. Y. uložená z dôvodu porušenia osobnostných práv
žalovaného povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500.000 Sk, čo je
16.596,96 eur, trovy konania vo výške 62.000 Sk, čo je 2.058,02 eur a trovy právneho zastúpenia vo
výške 99.957 Sk, čo je 3.317,96 eur. Po tom, ako žalobca predmetné peňažné plnenie vo výške spolu
22.637,30 eur žalovanému zaplatil, Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 18.9.2012, č. k.
II. ÚS 340/09-93 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/64/2008-167 zo dňa 11.12.2008 pre
porušenie základných práv žalobcu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Bratislave uznesením
č. k. 8 Co 606/2013-210 zo dňa 2.5.2014 rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 7C/239/2007-111 zrušil a
vec vrátil Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie. Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
č. k. 8Co 606/2013-210 zo dňa 2.5.2014 podal žalovaný dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodol uznesením č. k. 4Cdo/349/2014 zo dňa 25.11.2015 tak, že dovolanie odmietol.
Okresný súd Bratislava V z dôvodu späťvzatia žaloby konanie o ochranu osobnosti žalovaného pod sp.
zn. 7C/288/2014 zastavil a žalovanému priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
3. Žalovaný v spore vzniesol námietku premlčanie práva žalobcu.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 107odsek 1, § 451 odsek 1, 2, § 458
odsek 1 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník (ďalej aj OZ) a konštatoval, že pre začiatok plynutia



subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného
obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne zistí skutkové okolnosti, na
základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne
vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o
týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/67/2011, podľa ktorého to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru) ako
jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní
okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený
sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 OZ),
keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie. Poukázal aj na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 165/2012, podľa ktorého zrušením
rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo, dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že
právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve, t.z.n., že podľa hmotného práva táto povinnosť
neexistovala, čo však nie je prejednávaný prípad. Bezdôvodným obohatením môže byť aj plnenie na
základe vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nálezu
Ústavného súdu, ktorý upriamil pozornosť na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30
Cdo3810/2007, súd prvej inštancie mal za to, že zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo,
dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval v
hmotnom práve, tzn., že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak
odpadáva právny dôvod a poskytnuté plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením. Ak teda spočíval
právny dôvod plnenia v hmotnom práve, tak ako to bolo v prejednávanej veci, tak trvá aj v prípade
zrušeného právoplatného a vykonateľného rozsudku, ktorý ho deklaroval a poskytnuté plnenie bolo od
začiatku a aj naďalej podložené právnym dôvodom, a preto nemôže byť posudzované ako bezdôvodné
obohatenie, ktoré vzniklo plnením bez právneho dôvodu, ktorý odpadol po zrušení tohto deklarovaného
súdneho rozhodnutia. Žalobcovi začala pre uplatnenie predmetného práva na súde plynúť premlčacia
doba dňom 13.11.2012, kedy mu bol doručený nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 340/2009.
Keďže predmetnú žalobu podal na súd až dňa 18.10.2019, stalo sa tak po uplynutí premlčacej lehoty,
a preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle
ustanovenia § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP), pričom
zohľadnil mieru úspechu strán v spore.
5. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že mu nesprávnym procesným
postupom znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý proces, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie neprihliadol na právne
špecifiká daného prípadu, a to napriek tomu, že v konaní odkazoval na názor dovolacieho súdu vyjadrený
v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 124/2002 zo dňa 1.11.2004, ktorý mal
právnu relevanciu pre posúdenie merita veci, nakoľko tento sa týkal práve posúdenia začiatku plynutia
premlčacej doby v konaní o ochranu osobnosti, teda obdobného a skutkovo blízkeho právneho prípadu.
Žalobca má za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď námietku premlčania
žalovaného posúdil ako opodstatnenú. Argumentuje, že z ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že náhradu nemajetkovej ujmy konštituuje súd, pričom ten tak robí v rámci sudcovskej voľnej
úvahy s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti porušenia osobnostných práv fyzickej osoby.
Hranice moderácie zo strany súdu zase upravuje procesnoprávny predpis - zákon č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok. Je preto podľa žalobcu neprijateľné tvrdiť, a to s ohľadom na celkovú
občianskoprávnu úpravu ochrany osobnosti, že žalobcovi vznikol dlh na základe hmotného práva. V
prípade, ak by totiž súd žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy zo dňa 2.7.2007
právoplatne zamietol, žalovanému v pozícii žalobcu v predmetnom konaní by nikdy žiaden dlh voči
žalobcovi v pozícii žalovaného nevznikol. Preto zrušením právoplatného rozhodnutia, ktorým súd
konštituoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, odpadol právny dôvod plnenia žalobcom
žalovanému. Žalobca cituje z rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 124/2002, v ktorom je uvedené, že
„ len po právoplatnosti rozsudku vo veci samej (o základe a výške peňažnej satisfakcie), vynesenom
po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu sa prípadne možno domáhať vrátania pôvodného plnenia.
Súd v tomto konaní musí vykonať dôkazy podľa rozsudku dovolacieho súdu, aby opätovne posúdil
satisfakčný peňažný nárok subjektu, ktorého osobnostné právo bolo dotknuté neoprávneným zásahom
a len v závislosti od toho možno posúdiť, či a v akom rozsahu došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia
na jeho strane, prijatím poskytnutého plnenia na základe pôvodného a neskôr zrušeného súdneho
rozhodnutia. Túto základnú otázku teda súd nie je oprávnený riešiť ako otázku predbežnú, priamo v



konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade k získaniu
bezdôvodného obohatenia na strane povinného subjektu došlo až vydaním (právoplatnosťou) nového,
návrh zamietajúceho rozhodnutia vo veci ochrany osobnosti a v jeho rámci aj o peňažnej satisfakcii.
Tento záver má podstatný význam tiež pre posúdenie prípadnej námietky premlčania práva odporcom na
vrátenie plnenia poskytnutého navrhovateľom podľa neskôr zrušeného právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia.“ Žalobca argumentuje že z označeného rozsudku NS SR nielenže vyplýva súdnou praxou
dlhodobo rešpektovaný názor, že v sporoch o ochranu osobnosti súd nárok poškodeného na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch konštituuje, a nie deklaruje, ale Najvyšší súd Slovenskej republiky
zároveň uvádza, že po zrušení meritórneho rozhodnutia vo veci samej, ktorým bol nárok konštituovaný,
sa vec vracia znovu do štádia meritórneho prieskumu nároku na primerané zadosťučinenie titulom práva
na ochranu osobnosti podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že zrušením
konštitutívneho rozhodnutia zanikol právny titul plnenia predtým neúspešného žalovaného v prospech
predtým úspešného žalobcu, pričom konanie o nároku žalobcu sa vracia do štádia dokazovania, v
rámci ktorého žalobca tak, ako predtým, než došlo k zrušeniu meritórneho rozhodnutia, bude povinný
uniesť dôkazné bremeno a preukázať zásah do osobnostných práv žalobcu zo strany žalovaného, jeho
neoprávnenosť, nemajetkovú ujmu a výšku samotnej údajne spôsobnej nemajetkovej ujmy vo sfére
žalobcu. Žalobca argumentuje, že na označený rozsudok NS SR odkazoval počas konania niekoľkokrát,
nakoľko tento považoval za relevantný aspoň do tej miery, aby sa s ním súd prvej inštancie v rozsudku
riadne vysporiadal, k čomu však nedošlo. Označený rozsudok NS SR predstavuje rozhodnutie, na
ktoré odkazujú aj neskoršie rozhodnutia všeobecných súdov, neskoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napr. sp. zn. 5 M Cdo 17/2009 zo dňa 23.11.2010, rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky, napr. nález sp. zn. IV. ÚS 554/2012-35 zo dňa 26.04.2013, a teda nepredstavuje
ojedinelé rozhodnutie, ale ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Žalobca tvrdí, že po
zrušení meritórneho rozhodnutia vo veci nálezom Ústavného súdu SR, č. k. II. ÚS 340/09- 93, zo dňa
18.9.2012 sa v dobrej viere spoliehal na predmetnú súdnu prax, podľa ktorej by prípadný nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia vznikol žalobcovi až vyhlásením nového rozhodnutia vo veci samej a
od momentu vyhlásenia nového rozhodnutia vo veci samej, resp. rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
začína plynúť premlčacia doba. Poukázal na princíp ochrany dôvery občanov v právo, ktorý vychádza
z princípu právnej istoty a ktorý súdna prax považuje za dôležitý znak právneho štátu. Ak by si aj nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil do dvoch rokov od doručenia Nálezu, t. j. do 13.11.2014,
jednalo by sa o predčasne uplatnený nárok, ktorého následkom by bolo zamietnutie žaloby, ako vyplýva
aj z citovaného rozsudku NS SR. Zmysel civilného konania nemôže spočívať v tom, aby strana, ktorej
dôvod na plnenie odpadol zrušením meritórneho rozhodnutia, zahajovala nové civilné konanie, ako len
akúsi poistku (nakoľko išlo o predčasný nárok, čo vysoko predpokladalo neúspech prípadnej žaloby
o vydanie bezdôvodného obohatenia) a aby tejto strane vznikali ďalšie, nadbytočné náklady, a to
bez ohľadu na majetkové pomery, ale práve s ohľadom na princíp rovnosti strán a hospodárnosti
civilného konania. Žalobca tak s ohľadom na vyššie spomínané princípy civilného konania považuje, aj v
nadväznosti na legitímne očakávania v dôsledku rozhodovacej praxe založenej označeným rozsudkom
NS SR, za legitímny postup, kedy by v rámci nového prejednania veci po zrušujúcom náleze bolo vo
veci vydané meritórne rozhodnutie, v rámci ktorého by súd zohľadnil už žalobcom uhradené peňažné
zadosťučinenie voči žalovanému vrátane ostatných peňažných plnení na základe započítania žalobcu
oproti prípadnej novej pohľadávke žalovaného voči žalobcovi, resp. by žalobu žalovaného v pôvodnom
konaní zamietol, čím by žalobcovi vznikol nárok voči žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Až novým rozhodnutím vo veci samej, ktorým by sa buď nárok žalovaného konštituoval nanovo, alebo
ktorý by zakladal nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného, by začala plynúť
premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na základe uvedeného žalobca má za to, že
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, a
to že premlčacia doba nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť vydaním
zrušujúceho nálezu Ústavného súdu SR, nakoľko z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít je evidentné, že v konaniach o ochranu osobnosti, akým bolo aj pôvodné konanie medzi
žalobcom a žalovaným, začína premlčacia doba plynúť až od právoplatného ukončenia konania o
ochranu osobnosti. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal
ani s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého považuje námietku premlčania za odporujúcu dobrým
mravom. Uviedol, že žalovaný tvrdil, že premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala
žalobcovi plynúť vydaním Nálezu (t. j. 18.9.2012), napriek tomu žalovaný pokračoval v pôvodnom konaní
až do 20.10.2016, kedy došlo k späťvzatiu žaloby za strany žalovaného (v pôvodnom konaní v postavení
žalobcu). Žalobca (v pôvodnom konaní v postavení žalovaného) pokračoval v pôvodnom konaní v dobrej
viere a v dôvere vo výklad práva uvedený v označenom rozsudku NS SR, teda že premlčacia doba na



vydanie bezdôvodného nároku začína plynúť až novým rozhodnutím vo veci samej v pôvodnom konaní,
resp. rozhodnutím, ktorým sa pôvodné konanie končí. Vec sa snažil urovnať mimosúdne, keď vyzval
žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia výzvou zo dňa 18.4.2017, nakoľko k mimosúdnemu
urovnaniu nedošlo, v rámci zákonnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôvere
vo výklad práva založený označeným rozsudkom NS SR uplatnil svoj nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia na súde žalobou zo dňa 17.10.2018. Navyše, žalobca v konaní namietal, že rovnako spornou
otázkou ostáva, či bol nárok na ochranu osobnosti žalovaného v pôvodnom konaní vôbec oprávnený,
a či vôbec dlh žalobcu voči žalovanému v kontexte nároku na ochranu osobnosti uplatňovaného v
pôvodnom konaní vznikol. V tejto súvislosti poukazoval na výrok a odôvodnenie zrušujúceho nálezu
Ústavného súdu, na základe ktorého možno indikovať, že samotný ústavný súd považoval za nesprávne
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v pôvodnom konaní, ktorý potvrdil výrok v prvom stupni,
ktorým bola žalovanému priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 500.000 Sk. V nadväznosti
na tieto skutočnosti, vrátane faktu, že v konaní o ochranu osobnosti nebolo meritórne rozhodnuté o
dlhu žalovaného voči žalobcovi, nič nepreukazuje, a ani nenasvedčuje skutočnosti, že by žalovaným
tvrdený dlh žalovaného voči žalobcovi naozaj vznikol, pričom v konaní o ochrane osobnosti dôkazné
bremeno ohľadom preukázania existencie predpokladov pre priznanie finančnej satisfakcie zaťažovalo
žalobcu. S touto argumentáciou žalobcu k predčasnému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie sa nevyjadril ani k jednej
otázke rozhodujúceho významu namietanej žalobcom, ale obmedzil sa iba na stotožnenie s názorom
žalovaného. Zo znenia uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 síce vyplýva, že samotné
stručné odôvodnenie nie je porušením práva na spravodlivý súdny proces, vyžaduje sa však, aby súd
odôvodnením poskytol „vyčerpávajúcu skutkovú a právnu odpoveď.“ Žalobca uviedol, že rozsudok súdu
prvej inštancie nemožno považovať za dôkladne odôvodnený nielen vo všeobecnej rovine, ale špecificky
najmä v otázke odôvodnenia samotného odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe v zmysle ust. § 220
ods. 3 CSP, a to obzvlášť v prípade argumentov strán, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci.
Žalobca má za to, že napadnutý rozsudok nespĺňa judikatúrou formulované náležitosti odôvodnenia
súdneho rozhodnutia, a teda je nedostatočne odôvodnený a z tohto dôvodu nepreskúmateľný, keďže
prvoinštančný súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s viacerými pre prípad rozhodujúcimi
skutočnosťami, na ktoré žalovaný výslovne poukazoval počas konania. Žalobca nakoniec poukázal na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 408/2010 zo dňa 16.6.2011, v ktorom ústavný súd konštatoval, že:
„Ústavný súd v okolnostiach danej veci generálne predostiera, že v súdnych sporoch, v ktorých sa sudca
domáha ochrany osobnosti, a o to viac značných finančných náhrad, vzniká legitímny problém „sudca
súdi sudcu“ so zvýšeným rizikom možného korporatívneho správania sa predstaviteľov súdnej moci,
čo pri opakovane pochybných, či nedostatočne vyargumentovaných záveroch môže ohroziť legitimitu
celého sudcovského stavu“. Takýmto prípadom je podľa žalobcu aj tento spor medzi žalobcom a
žalovaným, kde žalovaný predstavuje donedávna aktívneho sudcu Najvyššieho súdu SR, ktorý sa v
rámci svojej kariéry dlhodobo pohybuje na najvyšších miestach v súdnom stave. Žalobca má za to, že s
ohľadom na tieto skutočnosti bolo preto v tomto konaní práve žiaduce, aby sa súd podrobne vysporiadal
so všetkými spornými otázkami týkajúcimi sa nároku žalobcu voči žalovanému na vydanie nemalej
finančnej čiastky. Na základe uvedeného žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alebo rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že zrušenie rozhodnutia, podľa ktorého bolo
plnené, môže mať za následok vznik bezdôvodného obohatenia len v prípade, že podľa hmotného práva
povinnosť na plnenie neexistovala. Nárok na peňažnú náhradu podľa § 13 ods. 2 OZ je charakterizovaný
ako dôsledok zodpovednosti za civilný delikt (rozh. ÚS ČR sp, zn. I. ÚS 1586/09, II. ÚS 2149/17).
Povinnosť pôvodcu ujmy plniť /platiť/ vznikla v posudzovanom prípade z deliktu samotného a nie až
údajne konštitutívnym rozhodnutím, lebo ide vždy len o rozhodnutie deklaratórnej povahy. Preto sa
žalovaný nemohol prijatím plnenia bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu, keď právny dôvod tohto
plnenia vyplýval z ust. § 13 ods. 2 OZ, teda z práva hmotného. Pokiaľ by v pôvodnom konaní nevzal
žalobu späť, nemohol by súd rozhodnúť inak, než žalobu zamietnuť práve preto, že bolo splnené to,
čoho sa žalobou domáhal. Skúmanie toho, či nárok bol alebo nebol po práve, nebolo by namieste, lebo
aj keď by po práve nebol, nemohol by sud v pôvodnom konaní uložiť žalobcovi, aby žalovanému vrátil
poskytnuté plnenie. Z tohto dôvodu tiež nebolo možné riešiť otázku, či žalobcovi vzniklo bezdôvodné
obohatenie, ani ako prejudiciálnu. Aj napriek tomu ak chcel žalobca docieliť toho, aby mu bolo vrá-
tené plnenie, ktoré poskytol žalovanému a o ktorom má chybne za to, že je bezdôvodným obohatením,
nezostalo mu nič iného, než nárok na jeho vydanie uplatniť na súde, ale včas v lehotách uvedených
v § 107 OZ, a to a/ buď vzájomnou žalobou v pôvodnom konaní, k čomu nedošlo, alebo žalobou v



novom konaní tak, ako sa to stalo v tomto prípade, ale zjavne neskoro po uplynutí lehôt uvedených
v § 107 0Z. Zrušením rozhodnutia na plnenie tak odpadol jeho právny dôvod a poskytnuté plnenie sa
môže stať bezdôvodným obohatením. Podľa recentnej judikatúry najvyššieho súdu (rozh. č. 11/1977
Zb. rozhodnutí a stanovísk a ďalšie) plynutie premlčacej doby pre uplatnenie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia začína plynúť okamihom, kedy bolo rozhodnutie, na základe ktorého bolo
plnené, právoplatne zrušené, a to bolo dňom jeho doručenia žalobcovi (išlo o nález ústavného súdu sp.
zn, II. ÚS 340/2009), ku ktorému došlo 13.11.2012. Ak žalobca podal žalobu na súd až 18.10.2018,
urobil tak po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty, preto okresný súd nepochybil, keď žalobu
z tohto dôvodu zamietol. Tam, kde na ochranu účastníka stačí zákon, niet pre aplikáciu dobrých mravov
miesto. Žalobca mal dosť prostriedkov na to, aby sa svojho práva domáhal včas, preto niet miesta pre
úvahu súdu na aplikáciu § 3 ods. 1 OZ. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok
potvrdil.
7. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na námietke nedostatočného odôvodnenia
rozsudku, keďže súd prvej inštancie sa nezaoberal podľa žalobcu ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít založenou právnym názorom obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 124/2002 zo dňa 1.11.2004. Rozhodovacia prax najvyšších súdnych
autorít, na ktorú žalobca poukazuje, je v otázke povahy rozhodnutia podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka konštantná v tom, že toto rozhodnutie považuje za rozhodnutie s konštitutívnymi účinkami,
kedy súd zakladá nárok a výšku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu, a teda súd priznaním
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konštituuje samotný nárok v konkrétnej výške, a nie deklaruje
už existujúci nárok. V tejto súvislosti žalobca poukázal na aktuálny názor Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. IV. US 72/2019-62 zo dňa 2.10.2019. Žalobca zopakoval, že súd prvej inštancie
nesprávne právne vec posúdil, keď sa stotožnil s názorom žalovaného, že rozsudok, ktorým súd
priznáva náhradu nemajetkovej ujmy titulom peňažnej satisfakcie za neoprávnených zásah do ochrany
osobnosti podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je rozsudkom deklaratórnej povahy. Žalobca
argumentuje, že súd je vždy povinný skúmať všetky aspekty vznesenej námietky premlčania, a to z
dôvodu, či uplatnenie námietky premlčania nie je výrazom zneužitia práva strany sporu, obzvlášť za
situácie, keď druhá sporová strana rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi namietne. Žalovaný
nebol iba pasívnou stranou sporu, ale naopak aktívne využíval všetky procesné možnosti na to, aby
zvrátil zamietnutie žaloby, o ktorom sa domnieval, že je jediným procesným riešením vtedajšej situácie
žalovaného. Žalovaný v pozícii žalobcu v pôvodnom konaní podal dňa 30.6.2014 dovolanie proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, 8Co/606/2013-210 zo dňa 2.5.2014, v ktorom namietal, že
krajský súd alibisticky a svojvoľne zrušil rozsudok okresného súdu s nekalým úmyslom, vyblokovať
žalobcu z prípadného dovolacieho konania po tom, čo na jeho základe okresný súd žalobu zamietne
a krajský súd takéto rozhodnutie potvrdí. Ak by bol sám zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu
zamietol, zo zákona je prípustné dovolanie pre žalobcu podľa § 238 ods. 1 OSP. Z uvedeného je zrejmé,
že žalovaný o procesnom scenári, ktorý presadzuje v rámci svojej argumentácie v tunajšom konaní,
vedel už v čase podania dovolania (čo bolo mimochodom stále v rámci dvojročnej lehoty od doručenia
zrušujúceho nálezu žalobcovi, t. j. 13.11.2012), napriek tomu však v konaní pokračoval ďalej až do
späťvzatia žaloby dňa 20.10.2016. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 349/2014
zo dňa 25.11.2015 dovolanie žalovaného v pôvodnom konaní odmietol. Ani po tomto však žalovaný
neprestal vyvíjať procesnú aktivitu a voči uzneseniu NS SR podal ústavnú sťažnosť, na základe čoho
navrhoval prerušiť pôvodné konanie, a to až do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti. Okresný súd Bratislava
V uznesením č. k. 7C/288/2014 -270 zo dňa 19.2.2016 návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol
a Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 9Co/117/2016-286 zo dňa 28.6.2016 uznesenie súdu prvej
inštancie potvrdil. K späťvzatiu žaloby žalovaným došlo v pôvodnom konaní až 20.10.2016, t. j. po
viac ako štyroch rokoch od vydania zrušujúceho nálezu. Žalobca tvrdí, že s ohľadom na uvedené sa
domnieval a stále domnieva, že námietka premlčania žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, keď
tento napriek svojej verzii o späťvzatí žaloby, ako jeho jedinej procesnej možnosti (ktorú vedel už v roku
2014) spolu s argumentáciou, ktorú uvádza dnes, a to, že plnenie žalobcu, ktorého vydania sa žalobca v
tunajšom konaní domáha, bolo splnením hmotnoprávneho dlhu, naďalej pokračoval v pôvodnom konaní
za účelom vydania meritórneho rozhodnutia vo svoj prospech. Žalobca považuje za vysoko neprijateľné
ak v materiálnom právnom štáte, osoba vykonávajúca funkciu sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, a teda funkciu, ktorá vyžaduje vysoké morálne a osobnostné predpoklady, sa svojím konaním
nielenže snažila vyhnúť opätovnému meritórnemu prejednaniu sporu o ochranu osobnosti a súdnemu
prieskumu proporcionality ústavou garantovanej slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti, ale v
tunajšom konaní zároveň presadzuje vlastný výklad právnej normy, bez akejkoľvek opory v právnej praxi
v snahe vyhnúť sa vráteniu plnenia bez právneho dôvodu žalobcovi.



8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný dôvodmi odvolania podľa § 380 CSP
a s postupom podľa § 382 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
9. V danom prípade odvolanie smeruje proti rozhodnutia, ktoré nemožno považovať za
nepreskúmateľné. Napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý súd prvej inštancie považoval
za rozhodujúci, podstatu stanovísk procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.
Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie nie celkom dôsledne vysporiadal s argumentáciou, na ktorej
žalobca založil svoju procesnú obranu v konaní, resp. neuviedol prečo ju nepovažoval za dôvodnú a
neprihliadol na ňu pri svojich záveroch, ešte nezakladá jeho nepreskúmateľnosť. Odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z
hľadiska správnosti zaujatých záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca skutkovo
a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny
proces a nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia
nezodpovedá jeho predstavám, požiadavkám a očakávaniam. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod
založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, tak nemôže
obstáť.
10. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre
danú vec považoval za rozhodujúce, že žalobca na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku
Okresného súdu Bratislava V, č. k. 7C/239/2007-111 zo dňa 6.12.2007, v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave, č. k. 6 Co 64/2008-167 zo dňa 11.12.2008 zaplatil žalovanému istinu 16.596,96 eur
(500.000,-Sk) ako náhradu nemajtekovej ujmy za porušenie osobnostných práv žalovaného a istinu
náhrady trov konania spočívajúcich v súdnom poplatku vo výške 2.058,02 eur (62.000,- Sk) a v trovách
právneho zstúpenia vo výške 3.317,96 eur (99.957 Sk). Následne nálezom Ústavného súdu SR č. k. II.
ÚS 340/09-93 zo dňa 18.9.2012 bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 6 Co 64/2008-167 zo
dňa 11.12.2008 zrušený a vec vrátená na nové rozhodnutie. Žalovaný po zrušení rozsudku Okresného
súdu Bratislava V, č. k. 7C/239/2007-111 zo dňa 6.12.2007 odvolacím súdom a vrátení veci súdu prvej
inštancie vzal žalobu z označeného konania o ochranu osobnosti v celom rozsahu späť a konanie bolo
zastavené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca v konaní tvrdil, že žalovanému poskytol plnenie
na základe dôvodu, ktorý neskôr odpadol. Žalovaný peňažné plnenie nevrátil.
11. Predmetom konania je nárok žalobcu na vrátenie peňažného plnenia, ktoré poskytol na základe
povinnosti uloženej mu právoplatným a vykonateľným rozsudkom, ktorý bol rozhodnutím Ústavného
súdu SR zrušený. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva primárne na závere, že peňažné plnenie
poskytnuté na základe povinnosti uloženej právoplatným rozsudkom sa okamihom jeho zrušenia
v dôsledku mimoriadneho opravného prostriedku stalo plnením, pre ktoré odpadol právny dôvod.
Problematickou sa v posudzovanom prípade stala otázka, s ktorým momentom je spojený počiatok
plynutia premlčacej doby. V zmysle tvrdenia žalobcu nastáva tento moment rozhodnutím v pôvodnom
konaní o veci samej. Žalovaný naopak tento moment spája s rozhodnutím Ústavného súdu SR, ktorý
zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, na základe ktorého žalobca poskytol peňažné plnenie
žalovanému.
12. Podľa § 451odsek 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.
13. Podľa § 451odsek 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
14. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj
zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
15. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, mieri na tie prípady, v ktorých v okamihu poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia,
ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol).
Okamihom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením.
Bezdôvodné obohatenie poskytnutím plnenia na základe právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol,
vzniká aj v prípadoch, keď niekto plnil na základe právoplatného súdneho rozhodnutia ukladajúceho mu
povinnosť na plnenie, ktoré bolo neskôr (na podnet mimoriadneho opravného prostriedku) zrušené s
tým, že ak bolo plnenie poskytnuté na základe právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr
zrušené, vzniká záväzok k vydaniu bezdôvodného obohatenia len vtedy, ak účastník podľa rozhodnutia
plnil povinnosť, ktorú v skutočnosti (podľa hmotného práva) nemal. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II.ÚS 18/2016 zo dňa. 9.2.2017, v zmysle ktorého
zrušenie právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy nezakladá bez ďalšieho právo strany v konaní



na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne
existujúcom hmotnoprávnom základe. Zrušenie právoplatného rozsudku zakladá samo osebe právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne
účinky, teda ak sa ním zakladajú, menia alebo rušia práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov. Z
uvedeného potom vyplýva, že ak sa domáha vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom,
závisí dôvodnosť jeho žaloby a s tým spojený počiatok plynutia premlčacej doby od toho, či právny
dôvod plnenia spočíval v reálne existujúcom hmotnoprávnom základe, teda či pôvodný rozsudok mal
deklaratórne účinky. Otázku či tu bola povinnosť plniť podľa hmotného práva a rozsah tejto povinnosti
rieši súd v konaní o žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia ako predbežnú.
16. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 124/2002, na ktoré sa odvolával v danom konaní žalobca, Najvyšší súd
SR uviedol, že o bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod odpadol, pôjde tiež v
prípade poskytnutia a prijatia plnenia na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia,
ktoré bolo neskôr zrušené. Vo všetkých týchto prípadoch môže dôjsť potom k novému prejednaniu veci
a k vydaniu rozhodnutia, ktoré je buď totožné alebo iné, než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom
pre plnenie a splnenie si hmotnoprávnej povinnosti. Tento právny dôvod teda trvá aj v prípade zrušenia
rozsudku, ktorý ho deklaroval, takže v takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až
dovtedy, kým súd opätovne nevydá svoje deklaratívne rozhodnutie o pôvodne uplatnenom nároku.
17. Z uvedeného vyplýva, že NS SR zaujal názor, že ak išlo o deklaratórne rozhodnutie súdu,
bezdôvodné obohatenie vznikne až vydaním nového rozhodnutia. Napriek tomu ale najvyšší súd v
označenom rozhodnutí tiež uviedol, že podobným prípadom je aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch (tzv. materiálna satisfakcia), ktorej základ a výšku určuje iba súd konštitutívnym rozhodnutím
(len týmto okamihom vzniká záväzok) nezávisle od výšky náhrady žiadanej žalobcom (v pôvodnom
konaní), a to podľa kritérií ustanovených v § 13 ods. 3 OZ. Preto len po právoplatnosti rozsudku vo veci
samej (o základe a výške peňažnej satisfakcie), vynesenom po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu
sa prípadne možno domáhať vrátenia pôvodného plnenia. Najvyšší súd uzavrel, že v danom prípade
k získaniu bezdôvodného obohatenia na strane povinného subjektu (žalovaného-odporcu) došlo až
vydaním (právoplatnosťou) nového, návrh zamietajúceho rozhodnutia o veci ochrany osobnosti a v jeho
rámci aj o peňažnej satisfakcii.
18. Otázku definovania konštitutívneho a deklaratórneho súdneho rozhodnutia riešil Ústavný súd
SR už v spomínanom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 18/2016 zo dňa 9. 2. 2017 a vyslovil záver, že
právoplatné deklaratórne rozhodnutie je také, ktoré nepredstavuje právny dôvod plnenia (v zmysle §
451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ale len formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie
tohto právneho dôvodu. S uvedeným právnym názorom sa stotožnil aj senát Ústavného súdu SR,
rozhodujúci dňa 2.10.2019 vo veci sp. zn. IV. ÚS 72/2019 a vyslovil, že rozhodnutie o práve na
náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa
§ 13 Občianskeho zákonníka nie je možné považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy. Ústavný
súd Slovenskej republiky vychádza z toho, že sú predmetom posúdenia a úvahy súdu otázky, či sú
vôbec splnené podmienky na priznanie tohto práva uplatneného v žalobe a v akom rozsahu. Teda
nejde tu o povinnosť na strane zasahovateľa, ktorá by vyplývala priamo z hmotného práva, a už
vôbec nie jej rozsah. Jedine vo veci konajúci súd, keď autoritatívne posúdi neoprávnenosť zásahu, ho
môže konštituovať svojím rozhodnutím. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že možnosť priznania
tohto práva vyplýva z hmotného práva, konkrétne úpravy § 13 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z
uvedeného, potom v prípade, ak dôjde k zrušeniu právoplatného rozhodnutia upravujúceho povinnosť
zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy a neexistuje tu žiadne rozhodnutie vo veci, ktorým by bolo toto
právo dotknutej osobe priznané, je potrebné vyplatenú sumu považovať za bezdôvodné obohatenie.
Preto právny záver alebo názor, že samotný zásah je právnym dôvodom priznania tohto do úvahy
prichádzajúceho hmotného práva, je mylný a nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky.
Keďže ide o konštitutívne rozhodovanie súdu, právnym dôvodom je až samotné rozhodnutie súdu o
tom, že také právo vzhľadom na okolnosti prípadu priznáva a v určitom rozsahu. Na základe uvedeného
potom ústavný súd zdôraznil, že neobstojí právny záver krajského súdu, že zrušením rozsudku vo veci
ochrany osobnosti nedochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia a premlčacia doba nezačne plynúť
až do právoplatnosti nového rozhodnutia vo veci samej.
19. Súd prvej inštancie vo vzťahu k otázke definovania charakteru zrušeného rozhodnutia preferoval
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 zo dňa 13.2.2013. V označenom náleze ústavný
súd upriamil pozornosť na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn.
30 Cdo 3810/2007 konštatoval, že bezdôvodným obohatením je aj plnenie na základe vykonateľného
rozhodnutia, ktoré bolo zrušené. V zmysle tohto rozhodnutia: „Zrušením rozhodnutia, na základe
ktorého sa plnilo, dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia



nespočíval v hmotnom práve, to znamená, že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala.
Zrušením rozhodnutia tak odpadáva právny dôvod a poskytnuté plnenie sa stáva bezdôvodným
obohatením“. V preskúmavanej veci žalobca nedôvodne argumentuje, že sa súd prvej inštancie
vo vzťahu k ustáleniu okamihu začatia plynutia premlčacej doby odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe, ktorú žalobca vyvodil z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/124/2002, pretože toto
rozhodnutie je ojedinelé a nebolo ani publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR.
Tvrdenie žalobcu, že na toto rozhodnutie naviazalo rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 M Cdo 17/2009, ako
aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 554/2012-35 zo dňa 26.4.2013, nie je správne.
Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 M Cdo 17/2009 sa síce zaoberalo
otázkou počiatku behu subjektívnej premlčacej doby pri vydaní bezdôvodného obohatenia plnením z
dôvodu, ktorý odpadol, avšak nezaoberal sa tým, čo je pre zodpovedanie tejto otázky rozhodujúce,
teda či je rozhodnutie súdu, ktoré bolo zrušené konštitutívne alebo deklaratórne. Predmetnú otázku
neriešil ani Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 554/2012-35 zo dňa 26.4.2013. Ústavný súd
v tomto rozhodnutí síce rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 124/2002 argumentoval, avšak len
v okolnostiach definovania podstaty a dôsledkov bezdôvodného obohatenia, a to v spojení s odlišným
skutkovým základom veci, ktorým nebolo vrátenie plnenia poskytnutého titulom povinnosti uloženej
právoplatným rozsudkom, ktorý bol neskôr na základe mimoriadneho opravného prostriedku zrušený.
20. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné uzavrieť, že plnením podľa právoplatného rozsudku, ktorý
bol neskôr zrušený, dôjde k bezdôvodnému obohateniu vtedy, pokiaľ ide o plnenie povinnosti, ktorá
podľa hmotného práva neexistovala. V predmetnej veci nepochybne išlo o takéto plnenie, a teda vzniklo
bezdôvodné obohatenie. Bol to dôsledok situácie, kedy došlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia
konštitutívnej povahy, pretože takýmto rozsudkom bola vytvorená nová (dovtedy neexistujúca) povinnosť
zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti
podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Právny dôvod takéhoto plnenia spočíval len vo vykonateľnom
súdnom rozhodnutí. Peňažné plnenie, ktoré bolo na základe zrušeného právoplatného rozhodnutia
zaplatené, sa stalo bezdôvodným obohatením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Inak povedané, jeho
zrušením dovtedy existujúci právny dôvod odpadol a skôr zaplatené plnenie sa stalo bezdôvodným
obohatením. Takéto bezdôvodné obohatenie vzniká okamihom, kedy bolo rozhodnutie, na základe
ktorého bolo plnené zrušené. Týmto okamihom tiež začína bežať premlčacia doba na uplatnenie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (§107 odsek 2 OZ). Súd prvej inštancie síce nesprávne
ustálil, že zrušené rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu
nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa § 13
Občianskeho zákonníka je rozhodnutím deklaratórnej povahy, avšak otázku, že v predmetnom prípade
je potrebné počiatok behu premlčacej doby spojiť s dňom doručenia nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.
1Cdo/67/2011, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 6 Co 64/2008-167 zo
dňa 11.12.2008 vyhodnotil správne. Navyše odvolací súd poukazuje na to, že predmetom žaloby v
preskúmavanej veci bol nielen nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo zaplatením
istiny 16.596,96 eur (500.000,-Sk) ako náhrady nemajtekovej ujmy z porušenia osobnostných práv, na
základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, ale aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktoré vzniklo zaplatením istiny 5.375,98 eur, ktorá predstavuje trovy konania (súdny poplatok 2.058,02
eur a trovy právneho zastúpenia 3.317,96 eur) žalovaného, spojené s konaním, v ktorom rozhodnutie
o veci bolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené. Nárok na náhradu trov konania má základ v
procesnom práve, vzniká najskôr na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má konštitutívnu
povahu. To znamená, že ide tiež o plnenie z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol a je možné
požadovať ich vrátenie ako bezdôvodné obohatenie.
21. Premlčaním sa rozumie márne uplynutie doby ustanovenej v zákone na vykonanie práva;
znamená výrazné oslabenie subjektívneho práva oprávneného účastníka, pretože premlčaním síce
jeho nárok nezaniká, nemôže však byť súdom priznaný, ak sa povinný v súdnom konaní premlčanie
dovolá (uplatní námietku premlčania práva). Právo oprávneného účastníka trvá aj naďalej, nie je však
súdne vynútiteľné (§ 100 ods. 1 Obč. zák.). Premlčaniu podlieha aj subjektívne právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, u ktorého je stanovená dvojaká, kombinovaná premlčacia doba, a to
subjektívna a objektívna. Tieto dve premlčacie doby začínajú, bežia a končia nezávisle na sebe.
Subjektívna premlčacia doba je dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná pri nezavinenom
a nedbanlivom bezdôvodnom obohatení, alebo desaťročná, ak sa jedná o úmyselné bezdôvodné
obohatenie. Pre vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby platí, že ak sa skončí beh
jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba.
Pokiaľ márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt a je vznesená námietka premlčania, nemožno
právo priznať. Pre začiatok trojročnej, resp. desaťročnej objektívnej premlčacej doby (§ 107 ods. 2 obč.



zák.) je rozhodný deň, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo. Z hľadiska posúdenia začiatku
plynutia dvojročnej premlčacej doby (§ 107 ods. 1 obč. zák.) je rozhodný okamih, keď sa oprávnený v
konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia
a kto ho získal. Inak povedané, pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie
všetky také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde.
22. V prípade, že je právoplatné rozhodnutie (z podnetu mimoriadneho postupu mimoriadneho
opravného prostriedku) zrušené, nastáva taký procesný stav, ako keby rozhodnutie nebolo vydané.
Preto spôsobilým prostriedkom pre prijatie úsudku, že odpadnutím právneho dôvodu pre plnenie vzniká
bezdôvodné obohatenie je vedomosť o zrušení rozhodnutia. Právoplatnosťou súdneho rozhodnutia
ohľadom zrušenia právoplatného a vykonateľného rozsudku ukladajúceho povinnosť plniť, začína bežať
objektívna premlčacia doba. Žalobcovi bolo rozhodnutie ústavného súdu č. k. II. ÚS 340/09-93 zo
dňa 18.9.2012 doručené dňa 13.11.2012, respektíve týmto dňom nadobudlo právoplatnosť. Keďže v
podmienkach súdenej veci bolo zrušené rozhodnutie konštitutívnej povahy, potom uvedeným okamihom
(počnúc dňom 13.11.2012) začala bežať aj subjektívna premlčacia doba. Od tohto okamihu mal
žalobca vedomosť o tom, že bezdôvodné obohatenie vzniklo, kto a v akej výške sa na jeho úkor obohatil.
Uvedené pre danú vec znamená, že ak žaloba bola na súd podaná až dňa 18.10.2018, stalo sa tak
zjavne po márnom uplynutí premlčacej subjektívnej (aj objektívnej) doby. Súd prvej inštancie preto
správne uzavrel, že s ohľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným, nie je možné právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi priznať.
23. Pokiaľ ide o rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi, žalobca dôvodne súdu prvej inštancie
vytýka, že sa touto jeho námietkou nevysporiadal, keď neuviedol prečo jeho argumenty neprijal. Inštitút
premlčania je založený na právnej zásade vigilantibus iuris scripta sunt, teda že práva patria bdelým.
V tomto ohľade sú pre uplatnenie jednotlivých práv dané lehoty, ktoré sa dĺžkou objektívne javia ako
dostatočné na uplatnenie konkrétneho práva, čo je zabezpečené aj delením lehôt na objektívne a
subjektívne, pričom subjektívne lehoty začínajú plynúť až okamihom, keď sú poškodenému známe
všetky podstatné skutočnosti pre uplatnenie daného práva. Prelomenie tejto zásady je silným zásahom
do právnej istoty subjektov, preto aby k nemu mohlo dôjsť, musia okolnosti, rozhodné pre vyslovenie
rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi, mať takú intenzitu, aby tento zásah do právnej istoty
ospravedlnili. Všeobecne platí, že výkon práva v rozpore s dobrými mravmi je predovšetkým taký
výkon práva, ktorý nie je vedený úmyslom dosiahnuť zmysel a účel sledovaný právnou normou, ale je
vedený úmyslom spôsobiť druhému účastníkovi škodu. Podmienka výkonu práva v súlade s dobrými
mravmi dopadá tiež na právo strany sporu uplatniť námietku premlčania, avšak primárne platí, že
vznesenie námietky premlčania rozpor s dobrými mravmi nepredstavuje. Takýto záver je možné prijať
len vo výnimočných prípadoch a vždy len po vyhodnotení špecifických konkrétnych okolností každého
jednotlivého prípadu. Rozpor námietky premlčania práva s dobrými mravmi je možné ustáliť vtedy,
keď námietka premlčania je výrazom zneužitia práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej
doby nezavinila a voči ktorej by v danej situácii zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol
neprimerane trdým postihom v porovaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva.
24. O takúto situáciu ale v prejednávanej veci nejde, a preto odvolací súd považuje tvrdenie žalobcu
o rozpore námietky premlčania vznesenej žalovaným za neopodstatnené. Žalobca rozpor namietania
premlčania s dobrými mravmi videl v tom, že žalovaný tvrdil, že premlčacia doba začala plynúť vydaním
nálezu ústavného súdu, napriek tomu pokračoval v pôvodnom konaní až do 20.10.2016, kedy došlo
k späťvzatiu žaloby. Žalobca pokračoval v konaní v dobrej viere a v dôvere vo výklad práva uvedený
v rozsudku NS SR 3Cdo/124/2002, na ktorý sa odvolávala nielen vtedajšia právna prax, ale na ktorý
sa odvoláva súčasna prax, a teda že premlčacia doba na vydanie bezdôvodného nároku začína
plynúť až novým rozhodnutím vo veci samej v pôvodnom konaní, snažil sa vec urovnať mimosúdne,
keď žalovaného vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia výzvou zo dňa 18.4.2017 a nakoľko k
mimosúdnemu urovnaniu nedošlo, uplatnil si nárok dňa 17.10.2018 na súde (č. l. spisu - 127 opak
listu). Predmetné okolnosti sú však len zdôvodnením subjektívneho postupu žalobcu pri uplatňovaní
(respektíve včasnom neuplatnení) predmetného práva a vnímania okolností veci a nie je z nich
možné dôvodiť, že by to bol žalovaný, ktorý nejakým spôsobom ovplyvňoval aktivitu žalobcu z hľadiska
uplatnenia nároku na súde, v dôsledku ktorej došlo k premlčaniu práva žalobcu, respektíve že by ho
nejakým klamlivým spôsobom, alebo nejakými trvdeniami uvádzal do omylu, v zmysle aby sa nedomáhal
svojho nároku. Skutočnosť späťvzatia žaloby o ochranu osobnosti nemohla mať vplyv na posúdenie
existencie a rozsahu žalobcovho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Konaním v rozpore s
dobrými mravmi nie je možné chápať ani výkon procesných práv účastníka súdneho sporu. Žalobcovi
nič nebránilo, aby svoj nárok na vrátenie plnenia uplatnil pred márnym uplynutím premlčacej doby



a skutočnosť, že tak neurobil, nemôže byť pripočítaná na ťarchu žalovaného. Rozhodnutie NS SR
3Cdo/124/2002, ktorým žalovaný argumentoval, nebolo publikované v Zbierke stanovísk NS SR a
rozhodnutí súdov SR a nemôže založiť podmienky pre neúčinnosť námietky premlčania pre rozpor s
dobrými mravmi, respektíve ospravedlniť jeho pasivitu s odkazom na dobré mravy. Odvolací súd v tejto
súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že vyššie uvedené závery sú výrazom zákonnosti postupu
súdu pri vyhodnotení inštitútu premlčania (bod 21 odôvodnenia).
25. S poukazom na vyššie prednesenú argumentáciu odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správny, preto tento rozsudok podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdil.
26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1, v spojení s
§ 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).