News and Media Holding a.s.


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/259/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515211030
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1515211030.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov
JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobkyne: I.. Z. C.Á., nar. XX.X.XXXX,
S. X, I., zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r.o., Šumavská 3, Bratislava,
IČO: 36 856 592, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 47
256 281, zastúpenému Škubla & Partneri s.r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 36 861
154, o uloženie povinnosti uverejniť tlačovú odpoveď a ochranu osobnosti, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 12C/327/2015-172, zo dňa 3.7.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu
18.5.2015 domáhala voči žalovanému splnenia povinnosti uverejniť v prvom nasledujúcom čísle
printového denníka C. N. S., ktorý bude pripravovaný po právoplatnosti rozsudku, jej odpoveď, a
to na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, akým bol článok zo dňa XX.X.XXXX uverejnený v
denníku C. N. S., číslo XX, ročník XX, pod názvom „. Z. C. F. Y. XXXX I. a „. G. F. C. s označením
„odpoveď“, ku ktorému bude pripojené meno a priezvisko žalobkyne, tohto znenia: „Odpoveď p. Z.
C.. Dňa XX.X.XXXX bol v denníku C. N. S., číslo XX, ročník XX, publikovaný článok pod názvom
„. Z. C. F. Y. X.XXX I., a to na strane X a „. G. F. C.“., a to na strane XX a XX, pričom článok na
seba nadväzoval. V názve článku, a to na strane X boli uverejnené nepravdivé a pravdu skresľujúce
informácie, a to, že Z. C. zarába kráľovsky 7000 mesačne. Na strane W. denníka bolo nepravdivo
uvedené, že peniaze, ktoré zarobí však vie aj poriadne rozhadzovať. V obsahu článku na strane
XX bola uvedená nepravdivá a pravdu skresľujúca informácia, a to že si tak Z. C. môže summa
summarum privyrobiť viac ako 7000 Eur mesačne, čo jej na bezstarostný a hlavne luxusný život bohato
stačí a na strane XX bola uvedená nepravdivá a pravdu skresľujúca informácia, a to, že zarába ako
kráľovná, vďaka svojim rozprávkovým príjmom sa zaradila medzi najlepšie platených slovenských I.,
žije si skutočne na vysokej nohe o čom svedčí aj jej márnotratnosť. Nepravdivá bola tiež informácia,
že na oslavu narodením svojho otca si neváhala pozvať jeho obľúbeného speváka C. N., za ktorého
vysolila okolo 6000 Eur. Týmto uvádzame zverejnené informácie na pravú mieru, pretože mesačný
príjem Z. C. nie je vo výške 7.000 Eur, resp. viac, nezarába ako kráľovná, nemá rozprávkový príjem a
nezaradila sa medzi najlepšie platených slovenských I., peniaze, ktoré zarobí nerozhadzuje, nevedie
bezstarostný a luxusný život, nežije si na vysokej nohe a nie je márnotratná. Na oslavu narodenín
svojho otca Z. C. nepozvala speváka C. N.. Na oslave narodenín jej otca sa zúčastnil S. N. ako
blízky známy a to bez nároku na akýkoľvek honorár. Navyše predmetná oslava sa konala už pred



tromi rokmi pred zverejnením predmetného článku.“ Žalobkyňa zároveň žiadala zaviazať žalovaného
povinnosťou odstrániť z internetového portálu R.:/..C..sk článok o nej, zverejnený dňa X.X.XXXX, pod
názvom: „I. U. C.: F. Z. Y.Á. a článok zverejnený dňa XX.X.XXXX pod názvom: „. C. G. I. D.: T. na
Č. Y. F..“. Zároveň požadovala zaviazať žalovaného povinnosťou zverejniť v prvom nasledujúcom čísle
printového denníka C. N. S., ktorý bude pripravovaný po právoplatnosti rozsudku, ospravedlnenie so
zvýrazneným písmom a nasledovným nadpisom a v nasledovnom znení: Ospravedlnenie vydavateľa p.
Z. C.. News and Media Holding, a.s. sa ospravedlňuje p. Z. C. za uverejnenie nepravdivých a pravdu
skresľujúcich informácii týkajúcich sa jej osoby V článku publikovanom dňa XX.X.XXXX v denníku
C. N. S., číslo XX, ročník XX, pod názvom „. Z. C. F. Y. XXXX I., a to na strane X a „. G. F. C., a
to na strane XX a XX. Uvedeným konaním News and Media Holding a.s. neoprávnene zasiahla do
občianskej cti, dôstojnosti, vážnosti, súkromia a mena p. Z. C.. Rovnako sa domáhala, aby súd zaviazal
žalovaného povinnosťou zverejniť na internetovom portáli P..C..sk ospravedlnenie so zvýrazneným
písmom s nasledovným nadpisom a v nasledovnom znení: ,,Ospravedlnenie vydavateľa p. Z. C.. News
and Media Holding a.s. sa ospravedlňuje p. Z. C. za uverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich
informácii týkajúcich sa jej osoby v článkoch zverejnených na internetovom portáli R.:/..C..sk dňa
X.X.XXXX pod názvom „. U. C.: F. Z. Y. a dňa XX.X.XXXX pod názvom: „. C. G. I. D.: T., na Č. Y. F..“.
Uvedeným konaním News and Media Holding a.s. neoprávnene zasiahla do občianskej cti, dôstojnosti,
vážnosti, súkromia a mena p. Z. C..“. Súčasne žiadala zaviazať žalovaného povinnosťou uhradiť jej
20.000 eur titulom nemajetkovej ujmy. Uvedeného sa žalobkyňa domáhala na tom skutkovom základe,
že žalovaný zverejnil vo svojich článkoch nepravdivé skutkové tvrdenia, ktoré boli spôsobilé podnietiť
verejnosť, aby uverila tomu, že skutočne zarába mesačne viac ako 7.000 eur, že žije márnotratným,
až rozšafným spôsobom života. V žalobe uviedla, že použité výrazy „nevie čo s peniazmi“, „peniaze,
ktoré zarobí vie aj poriadne rozhadzovať“, či „márnotratnosť“ vo vzťahu k jej osobe, pôsobia voči nej
dehonestujúco, urážlivo a vážnym spôsobom sa dotýkajú jej cti a dôstojnosti. Tvrdila, že informácie
uvedené v článkoch neboli ničím podložené, boli nepravdivé, pravdu skresľujúce a hrubo zavádzajúce
verejnosť, pričom sa dotkli jej cti, dôstojnosti a súkromia. Žalobkyňa mala za to, že takýmto spôsobom
formulované informácie boli spôsobilé znížiť všeobecnú mienku o nej ako o súkromnej osobe, a ako
o reklamnej tvári niekoľkých spoločností. Bola názoru, že samotné morálne zadosťučinenie nie je
postačujúce najmä s prihliadnutím na rozsah zásahu, t. j. skutočnosť, že k zásahu do jej osobnosti
došlo jedným z najčítanejších denníkov s celoslovenskou pôsobnosťou, a vzhľadom na umiestnenie
printového článku (titulná strana printového denníka), na početnosť nepravdivých článkov, ako aj dĺžku
zásahu. V žalobe zdôraznila, že motívom zverejnenia predmetných článkov nebolo spravodajstvo alebo
poskytnutie informácií významných pre širokú verejnosť, ale zrejmá snaha aj za cenu neodsúhlaseného
neetického a protiprávneho medializovania jej súkromných záležitostí, udržať alebo zvýšiť čitateľnosť
periodika a teda finančný prospech žalovaného.

2. Súd prvej inštancie na úvod skonštatoval, že žalobkyňa podaním doručeným súdu 8.4.2016 upravila
petit žaloby z dôvodu, že podľa tlačového zákona nie je možné žiadať právo na odpoveď na článok
zverejnený na internetovom portáli; žalobu tak vo výroku 2 vzala späť a pri ostatných výrokoch upravila
petit žaloby v označení žalovaného a uvedením nadpisu článkov.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu
k skutkovému stavu ustálil, že dňa X.X.XXXX bol na stránke žalovaného P..C..sk uverejnený článok
pod názvom: „. U. C.: F. Z. Y.; dňa XX.X.XXXX bol na rovnakej stránke žalovaného zverejnený článok s
názvom: „. C. G. I. D.: T., na Č. Y. F.; a v rovnaký deň, t. j. XX.X.XXXX, vyšiel na titulke denníka C. N.
S. článok s názvom: „. Z. C. F. Y. XXXX I.. Zistil, že výzvou zo dňa 13.4.2015, odoslanou žalovanému
15.4.2015 a prevzatou žalovaným 17.4.2015, žiadala žalobkyňa okrem iného aj uverejnenie odpovede
v zmysle § 8 tlačového zákona. Podotkol, že žalovaný na predmetnú výzvu nijako nereagoval, a žiadosti
žalobkyne na uverejnenie odpovede nevyhovel.

4. Súd prvej inštancie poznamenal, že v prvom rade súd skúmal dôvodnosť nároku žalobkyne v časti
uloženia povinnosti žalovanému na uverejnenie odpovede. S poukazom na doterajšiu rozhodovaciu
činnosť súdov ozrejmil, že právnym predpokladom odpovede v zmysle § 8 tlačového zákona nie sú
všetky informácie uverejnené v periodickej tlači, ale iba tie, ktoré majú povahu skutkového tvrdenia,
pričom s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 61/2011, zo dňa 28.10.2013,
dodal, že podstatou odpovede je uviesť uverejnené skutkové tvrdenie na pravú mieru vlastným opisom
skutkových tvrdení dotknutou osobou. Podotkol, že výkladom § 8 ods. 3 tlačového zákona, ktorý
stanovuje náležitosti žiadosti o uverejnenie odpovede, možno dospieť k záveru, že právo dotknutej



osoby na uverejnenie odpovede sa nespája s akýmkoľvek publikovaným skutkovým tvrdením, ale
len s takým, ktoré sa dotýka jej cti, dôstojnosti alebo súkromia s takým následkom, že je na mieste
toto skutkové tvrdenie popierať, dopĺňať, spresňovať alebo vysvetľovať. Zdôraznil, že predpokladom
oprávnenia domáhať sa uverejnenia odpovede podľa tlačového zákona je taktiež to, že odpoveď je
primeraná rozsahu napadnutého oznámenia, a ak je napadnutá iba jeho časť, potom tejto časti; a že
z odpovede je zrejmé, kto ju robí.

5. Pokiaľ sa jedná o rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami, súd prvej
inštancie objasnil, že skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná
pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná; a v zásade platí, že oznámenie pravdivej
informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje
skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti.
Skonštatoval, že z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej
presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí,
aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia), pričom porušenie práva na česť, resp. dobrú
povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť
ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť
difamačne. Podčiarkol, že na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny
názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a
prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek
dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej
prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky;
to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Dodal, že vecnosť
kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci
úsudok; hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností
logicky dovodiť.

6. Po preskúmaní napadnutého článku uverejneného v printovom médiu dospel súd prvej inštancie k
záveru, že nároku žalobkyne v časti o uverejnenie odpovede nemožno vyhovieť, nakoľko to, čo označuje
za skutkové tvrdenia, nie sú skutkovými tvrdeniami spôsobilými zasiahnuť do cti, dôstojnosti alebo
súkromia fyzickej osoby. Vyslovil názor, že výroky, že: žalobkyňa si môže summa summarum privyrobiť
viac ako 7.000 eur mesačne, čo jej na bezstarostný a hlavne luxusný život bohato stačí, že zarába ako
kráľovná a vďaka svojím rozprávkovým príjmom sa zaradila medzi najlepšie platených slovenských I.,
že si žije na vysokej nohe o čom svedčí aj jej márnotratnosť; nemožno považovať za skutkové tvrdenia,
ale za hodnotiace úsudky autorky článku. Poznamenal, že uvedené výroky nie sú objektívne existujúcou
realitou, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, teda ich pravdivosť nie je overiteľná; nemožno totiž
overiť pravdivosť toho, či určitá suma postačuje na bezstarostný a hlavne luxusný život, ani pravdivosť
toho, čo je zárobok kráľovnej, a ani to, či je niekto márnotratný, resp. žije si na vysokej nohe. Súd
prvej inštancie ďalej považoval za potrebné uviesť, že ak by aj bolo možné overiť pravdivosť niektorých
výrokov, napr. že žalobkyňa zarába viac ako 7.000 eur mesačne, alebo že sa zaradila medzi najlepšie
platených slovenských I., takéto dokazovanie žiadna zo sporových strán a najmä žalobkyňa, na ktorej
spočívalo dôkazné bremeno, nenavrhla. Dodal, že prihliadol aj na argumentáciu žalovaného, podľa ktorej
sa v súdnom konaní možno domáhať len takého znenia odpovede, ktoré bolo súčasťou žiadosti o jej
uverejnenie, pričom v prejednávanom spore žiadosť o odpoveď žalobkyne v zmysle žalobného petitu 1
nespĺňa formálne predpoklady vyžadované zákonom, keďže žalobkyňa v žalobe oproti zneniu odpovede
v žiadosti zo dňa 13.4.2015 v úvode pridala znenie „Odpoveď p. Z. C. a rovnako aj na záver znenia
posledného odseku odpovede pridala dovetok „pred zverejnením predmetného článku.“

7. Na ozrejmenie právnej stránky ochrany osobnosti súd prvej inštancie uviedol, že sa jedná o všeobecné
osobnostné právo, t. j. subjektívne právo každej fyzickej osoby bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti,
náboženstva atď., ktoré tvorí súhrn jednotlivých čiastkových osobnostných práv, predmetom ktorých je
osobnosť fyzickej osoby ako celku v jej telesnej a morálnej jednote. Objasnil, že pre úspešné uplatnenie
žalôb podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné, aby sa jednalo o neoprávnený zásah,
ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo len ohroziť osobnosť fyzickej osoby, v dôsledku čoho vznikne
nemajetková ujma; pričom v prípade zásahu do osobnosti fyzickej osoby platí objektívna zodpovednosť.

8. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podstatným v tomto spore o ochranu osobnosti medzi
žalovaným (ako vydavateľom printového denníka C. N. S. a prevádzkovateľom internetovej stránky



P..C..sk, kde boli uverejnené namietané články) a žalobkyňou, u ktorej malo dôjsť uverejnením
namietaných článkov k neprípustnému zásahu do jej osobnostných práv zakladajúcemu aj nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch; bolo zodpovedanie otázky, či v danom prípade došlo k
neprimeranému obmedzeniu, či popretiu práva alebo slobody jednej zo sporových strán, t. j. ústavou a
dohovorom garantovanej slobody prejavu (Čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a Čl. 10 Dohovoru), resp. základného
práva žalovaného vyhľadávať a rozširovať informácie, a práva na ochranu osobnosti žalobkyne, ktoré
je taktiež garantované ústavou (najmä Čl. 19 Ústavy SR). Zdôraznil, že uplatňovanie základných práv
a slobôd, a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou
ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva; to znamená, že ani
existencia zásahu do osobnostných práv nemusí vždy nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti
takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti
posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (proporcionality).

9. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky
KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“. Pokiaľ sa jedná o otázku KTO, uviedol,
že žalovaný ako vydavateľ a prevádzkovateľ internetového portálu je tzv. „nositeľom“ slobody prejavu a
má privilegované postavenie z aspektu ochrany slobody prejavu, ktorá patrí novinárom a masmédiám,
a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu; s tým, že novinárom je dokonca umožnené
používať určitú mieru preháňania a provokácie. K otázke O KOM pripomenul, že hranice akceptovateľnej
kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u bežných občanov. Podotkol, že v prejednávanom spore
obsahoval namietaný článok informácie týkajúce sa, v čase zverejnenia článku, televíznej moderátorky
jednej z najsledovanejších televízií na Slovensku, ktorá sa v danom čase zároveň stala jednou z
tvárí projektu reťazca W. pod názvom „. W., kde sa prezentovala ako X.M. Z. C., pričom aj vďaka
tomuto projektu začala vydávať (prevažne) knihy receptov; je teda zrejmé, že žalobkyňa je tzv. osobou
verejnou, pričom verejné osoby vstupom do verejného priestoru musia tolerovať vyššiu mieru záujmu
o ich osobu. V nadväznosti na otázku ČO bolo obsahom namietaného článku, súd prvej inštancie
ustálil, že žalovaný v namietaných článkoch informoval o aktuálnej životnej situácii žalobkyne. Mal
za to, že záujem verejnosti o osobu žalobkyne, a teda aj o jej aktuálnych životných úspechoch či
neúspechoch, potvrdzujú aj články z mediálnej rešerše predloženej žalovaným, z ktorých je zrejmé,
že rôzne médiá poskytovali už pred uverejnením namietaných článkov informácie nielen o pracovných
aktivitách žalobkyne, ale aj o jej súkromí, poskytované ňou samotnou. Pri posudzovaní proporcionality
súd prvej inštancie posudzoval aj otázku KDE, a ozrejmil, že vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie
sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Mal za preukázané, že sporné články
boli uverejnené na internetovej obdobe denníka C. N. S., ktorá bola v danom čase (piatok 10.4.2015)
desiatou najnavštevovanejšou stránkou na Slovensku (zdroj: R.:/..G.) a v printovom denníku vydávanom
žalovaným, ktorý bol v danom čase S. najčítanejším denníkom v SR (po T. Č., zdroj: P..Z..sk) s nákladom
42.389 ks predaných výtlačkov v mesiaci apríl 2015. Vo vzťahu k otázke KEDY, súd prvej inštancie zistil,
že o osobe žalobkyne sa v rôznych printových i internetových médiách informuje priebežne, často vo
forme interview, alebo ako propagácia jej aktivít, resp. pri zmene jej životných situácií, nie raz za aktívnej
spolupráce samotnej žalobkyne, ktorá tak verejnosti poskytuje informácie aj o svojom súkromí a blízkych
osobách (akým aktivitám sa žalobkyňa alebo jej deti venujú - napr. práci v záhrade, príp. akým športom
sa jej deti venujú, kde bývajú) a poskytuje aj fotografie zo svojho súkromia (i keď nie priamo médiám,
ale na sociálnych sieťach). Pokiaľ sa jedná o otázku AKO, súd prvej inštancie poukázal na právny názor
vyjadrený v náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 357/96, podľa ktorého polemické výroky zásadne
vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože
každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože
sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti. Súd prvej inštancie sa
ďalej stotožnil s argumentáciou žalovaného, že výroky uvedené v článkoch, aj keby boli kvalifikované
ako skutkové tvrdenia, nie sú žiadnym spôsobom spôsobilé privodiť žalobkyni značnú ujmu v jej
osobnostných právach, nakoľko nie sú difamujúce, znevažujúce, rovnako nie sú neprimeranou kritikou
a nezneucťujú meno žalobkyne; práve naopak, články vyznievajú pozitívne v tom zmysle, že žalobkyňa
prekonala zlé obdobie a darí sa jej vďaka jej pracovnej aktivite. Skonštatoval, že články medzi čitateľmi
vzbudili pozitívne reakcie, o čom svedčí aj diskusia na stránke žalovaného k článku 1, napr. D. K. -
Gymnázium Fiľakovo uviedla: „. je šikovne, vzdelané a pracovité ziena, navyše je to matka 2 deti. Bez
škandálov sa dostala tam kde je. Tak jej prajme! Z. drzim palce!“ a ďalšie reakcie znejú: „šikovným patrí
svet a ona je jedna s tých nech sa jej darí aj naďalej. Z. fandím ti si šikula.“ alebo: „Prajem tejto dáme
veľa ďalších úspechov v práci a teším sa na nové M..



10. Na vyššie uvedenom základe súd prvej inštancie vyslovil názor, že dotknuté články neboli spôsobilé
zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, keďže nebolo preukázané konkrétne pôsobenie článkov
nielen voči verejnosti, ale ani voči okruhu jej blízkych a známych. Zdôraznil, že ak žalobkyňa tvrdila,
že článok spôsobil zníženie jej cti, povesti, dôstojnosti, či dobrého mena v spoločnosti, bolo jej
dôkazným bremenom túto skutočnosť preukázať; žalobkyňa však za účelom preukázania svojich
tvrdení nenavrhla napriek výzvam súdu vykonať žiaden dôkaz. Pripomenul, že výroky uvedené v
článkoch vyvracala len svojimi tvrdeniami, ktoré nijakým spôsobom nepreukazovala; tvrdenia, že v
danom období nezarábala 7.000 eur mesačne a viac, odmietala preukázať s odôvodnením, že je
viazaná mlčanlivosťou. Poznamenal, že ani z jej ďalších skutkových tvrdení nevyplynul žiaden zásah
do práva na ochranu osobnosti, pretože netvrdila, že by bola vystavená negatívnym reakciám okolia,
či už súkromného alebo profesijného. Dodal, že mediálny obsah namietaných článkov bol nestranný,
objektívny a vyvážený, autorka článkov aj svojou výpoveďou potvrdila, že dodržiavajúc etický kódex
novinára dôsledne overovala informácie tým, že uviedla zdroj zverejňovaných informácií týkajúcich sa
príjmu žalobkyne a poskytla žalobkyni možnosť na vyjadrenie jej názoru k publikovanej téme. Podčiarkol,
že pre absolútny nedostatok dôkazov nemohol posúdiť, či aj zvyšné namietané výroky v článkoch, ktoré
vyhodnotil ako skutkové tvrdenia (a nie hodnotiace úsudky) sú pravdivými, resp. pravdu skresľujúcimi
informáciami a rovnako ako autorka článkov, resp. žalovaný, môže vysloviť iba domnienku, že vzhľadom
na pracovnú vyťaženosť žalobkyne a jej viaceré pracovné aktivity je vysoko pravdepodobné, že jej príjem
je vyšší ako v minulosti, keď jej príjem predstavoval len honorár za moderovanie a nezahrňoval aj aktivitu
pre reťazec W. a vydávanie kníh. Súd prvej inštancie však nemal za preukázané, či príjem žalobkyne
predstavuje 7.000 eur a viac, resp. či sa zaradila medzi najlepšie platených slovenských I.; rovnako
tak nemohol overiť pravdivosť tvrdenia žalobkyne, či na oslavu narodenín svojho otca pozvala C. N.
alebo iného speváka, a či a v akej výške zaplatila za jeho vystúpenie nejaký honorár. Konštatujúc, že
vzhľadom na to, že nezistil, že by zásah v podobe zverejnených článkov bol neoprávnený, resp. že by
bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť právo na ochranu osobnosti žalobkyne, rozhodol súd prvej
inštancie za použitia § 5 ods. 1, § 8 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 10 ods. 2, ods. 3 zákona č. 167/2008
Z. z., § 11, § 12 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 16 Občianskeho zákonníka, čl. 8
ods. 1, čl. 10, ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaného
pod č. 209/1992 Zb., Čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy SR, tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu. O
trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., a žalovanému ako celkovo
úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

11. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania
(§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že
základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo k zásahu,
ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach, a teda pre
priznanie primeraného zadosťučinenia sa nevyžaduje existencia následkov zásahu a postačuje už len
samotná spôsobilosť privodiť ujmu na dotknutých právach. Bola názoru, že súd prvej inštancie mal preto
len posúdiť obsah namietaných článkov z hľadiska toho, či sú alebo nie sú objektívne spôsobilé privodiť
ujmu na dotknutých právach, a vykonanie dokazovania nevyhnutné nebolo. Dôvodila, že predmetom
sporu je zásah prostredníctvom mediálneho obsahu, teda článkov publikovaných v printovom médiu a
na internete, čo znamená, že si svoju dôkaznú povinnosť vo vzťahu k preukázaniu, že došlo k zásahu,
splnila pripojením namietaných článkov k žalobe. Pripomenula, že v spore označila za nepravdivé najmä
skutkové tvrdenia, že jej príjem predstavuje 7.000 eur mesačne, že sa zaradila medzi najlepšie platených
slovenských moderátorov, že si pozvala na oslavu narodenín svojho otca speváka C. N., a že tomuto
spevákovi zaplatila honorár vo výške okolo 6.000 eur. Vyjadrila presvedčenie, že už len tieto samotné
nepravdivé skutkové tvrdenia bez akéhokoľvek ďalšieho doplňujúceho obsahu sú spôsobilé privodiť jej
ujmu na osobnostných právach, keďže u jej najbližšej rodiny môžu podnietiť celý rad otázok, ako napr.
prečo sa tak vysoký príjem neodrazil na životnej úrovni jej detí, prečo míňa tisíce eur za speváka, keď
tieto peniaze môžu byť použité na uspokojovanie dôležitejších potrieb jej rodiny, alebo prečo sa svojim
najbližším nezdôverila, že jej príjem je vysoko nadštandardný a mnoho iných nepríjemných otázok,
ktorým mohla čeliť a aj čelila. Dodala, že tieto nepravdivé skutkové tvrdenia môžu ovplyvniť a aj ovplyvnili
jej pracovné prostredie.



12. Žalobkyňa nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že dotknuté články vyznievajú pozitívne
v tom zmysle, že prekonala zlé obdobie a darí sa jej vďaka jej pracovnej aktivite. V tejto súvislosti
upriamila pozornosť na skutočnosť, že žalovaný v článkoch používa slová a slovné spojenia ako
napríklad „peniaze, ktoré zarobí, však vie aj poriadne rozhadzovať“, „a teraz pomaly nevie, čo s
peniazmi!“, „o tom, že Z. si teraz skutočne žije na vysokej nohe, svedčí aj jej márnotratnosť“, „za ktorého
vysolila okolo šesťtisíc eur“; ktoré vyznievajú jednoznačne negatívne. Podčiarkla, že články akcentujú jej
negatívne vlastnosti ako nezodpovednosť a márnotratnosť, a jedná sa vlastne o kritiku jej životného štýlu,
konkrétne nakladania s peniazmi. Mala za to, že k porušeniu práva na česť môže dôjsť aj publikovaním
neprípustných hodnotiacich úsudkov, vzhľadom na mieru expresivity výrazov a ich neprimeranosť.
Považovala za potrebné zdôrazniť, že preukazovanie nepravdivosti skutkových tvrdení obsiahnutých v
namietaných článkoch nebolo jej povinnosťou, ale naopak bolo povinnosťou žalovaného preukázať ich
pravdivosť, pretože dôkazné bremeno ohľadne preukázania pravdivosti skutkových tvrdení spočíva na
tom subjekte, ktorý dané skutkové tvrdenia prezentoval. Podotkla, že neoprávneným je taký zásah, ktorý
je v rozpore s objektívnym právom, pričom takým zásahom je zásadne každé nepravdivé alebo pravdu
skresľujúce tvrdenie o fyzickej osobe, ktoré zasahuje do jej osobnosti. Citujúc uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Cdo 81/2010, zo dňa 31.5.2010, uviedla, že obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného;
pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho ktorého účastníka však treba rešpektovať aj tzv.
negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne
nepreukazuje; na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej
právnej skutočnosti. Domnievala sa, že je neprípustné, aby jej žalovaný najprv difamačnými článkami
spôsobil ujmu na jej osobnostných právach a následne ešte aj zneužil súdne konanie vedené práve
kvôli týmto článkom na to, aby od nej vylákal presné informácie o jej príjme. Dodala, že ak žalovaný
prezentoval skutkové tvrdenia o výške jej príjmu, mal preukázať, že už v čase publikovania článkov
disponoval informáciou o výške jej príjmu.

13. Žalobkyňa v odvolaní upriamila pozornosť na výsluch svedkyne S. Y. V. - autorky namietaných
článkov a uviedla, že vzhľadom na vzťah tejto svedkyne k žalovanému možno mať dôvodné pochybnosti
o jej nezaujatosti. Podotkla, že z jej výpovede navyše vyplynulo, že výšku príjmu žalobkyne nemala za
preukázanú a išlo len o akýsi odhad. Žalobkyňa poukázala na to, že svedkyňa sa zároveň vyjadrila, že
keby jej (žalobkyňa) odpovedala na otázku ohľadne výšky príjmu, tak by článok ani nevznikol; mala za to,
že z uvedeného vplynulo, že vzhľadom na to, že nebola ochotná odpovedať na citlivú osobnú otázku, tak
ju svedkyňa spolu so žalovaným „vytrestali“ a žalovaný zverejnil difamačné články. Ďalej zdôraznila, že
na oslavu narodenín bol pozvaný iný spevák, a to S. N., nebol mu vyplatený žiaden honorár, pretože ide
o jej blízkeho priateľa a navyše oslava, na ktorú bol tento spevák pozvaný sa uskutočnila približne tri roky
pred zverejnením napádaných článkov, teda v čase, kedy ešte ani nespolupracovala so spoločnosťou
W. a nedosahovala údajné kráľovské príjmy, o ktorých sa autorka v článkoch zmieňovala; z uvedeného
vyvodila, že autorka potrebovala dotvoriť obraz o jej márnotratnosti poukazom na konkrétnu situáciu, v
ktorej sa márnotratnosť prejavila a preto si jednoducho vymyslela príbeh o pozvaní speváka C. N. za
honorár 6.000 eur, čím sa ešte prehlbuje difamačný charakter a zároveň už aj tak veľmi nízka úroveň
článkov. Skonštatovala, že napriek tomu, že v konaní namietala nezaujatosť predmetnej svedkyne, súd
prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevyjadril k tejto námietke, čím nedal odpoveď
na všetky relevantné otázky. Vo vzťahu k výpovedi tejto svedkyne napokon poznamenala, že jej nebolo
doručené predvolanie alebo upovedomenie o výsluchu, pričom výsluch sa mal vykonať dožiadaním na
súde v Košiciach, a keďže o tomto úkone upovedomená nebola, nemohla uplatňovať svoje procesné
práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Žalobkyňa sa nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie, že obsah namietaných článkov je
nestranný, objektívny a vyvážený, že autorka článku aj svojou výpoveďou potvrdila, že dodržiavajúc
etický kódex novinára dôsledne overovala informácie tým, že uviedla zdroj zverejňovaných informácií
týkajúcich sa jej príjmu a poskytla jej možnosť na vyjadrenie názoru k publikovanej téme. Pokiaľ sa
jedná o test proporcionality vykonaný súdom prvej inštancie podčiarkla, že problematika jej príjmu nie
je otázkou legitímneho verejného záujmu a novinári v žiadnom prípade nemajú sociálnu povinnosť
poskytovať verejnosti informácie o jej príjme a verejnosť nemá právo takéto informácie dostať. Dodala,
že je síce pravdou, že nie je bežný občan a je verejne známa, avšak nie je verejne činná, ako napríklad
politici, u ktorých je ich majetok predmetom legitímneho záujmu spoločnosti.



15. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa poznamenala, že zásah do
osobnostných práv je potrebné hodnotiť vždy objektívne s prihliadnutím na konkrétnu situáciu, v
ktorej došlo k neoprávnenému zásahu, ako aj na osobu postihnutej fyzickej osoby. Bola názoru, že
v tomto spore sú jej dôkazné možnosti značne sťažené, pretože z objektívnych dôvodov nemá ako
preukázať koľko potenciálnych reklamných partnerov stratilo na základe publikovaných článkov záujem
o spoluprácu s ňou, pretože je nemysliteľné, aby v konaní navrhla vypočuť ako svedkov predstaviteľov
všetkých potenciálnych reklamných partnerov, z ktorých by to niektorí dosvedčili. Podotkla, že rovnako
tak nie je v záujme jej detí účelné, aby tieto boli vystavené ďalšej psychickej záťaži spojenej s účasťou
na súdnych pojednávaniach, aby konkrétne opisovali, akým spôsobom ich napadnuté články negatívne
zasiahli. Domnievala sa, že prichádza do úvahy aj uplatnenie preventívnej funkcie vzhľadom na
špecifický vzťah medzi ňou ako osobou, ktorá je verejne známa a žalovaným, ktorý zverejňuje bulvárny
obsah a nie je vylúčené, že dôjde v budúcnosti k ďalším zásahom do jej osobnostných práv. Podčiarkla,
že je potrebné prihliadnuť aj na fakt, že od publikovania článkov uplynul relatívne dlhý čas, t. j. niekoľko
rokov, počas ktorého články negatívne pôsobia, a preto sa nepeňažná forma zadosťučinenia nejaví
ako dostačujúca a je potrebné zvažovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Citujúc rozhodnutie
Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 581/1999, zo dňa 31.5.2001, uviedla, že pokiaľ je primárny spôsob
zadosťučinenia v dobe rozhodovania súdu už natoľko oslabený, že svojím spôsobom stráca svoje
funkcie, je povinnosťou súdu tým starostlivejšie zvažovať priznanie finančného zadosťučinenia.

16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne
správny potvrdiť. Súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňou napádané časti článkov
nepredstavujú skutkové tvrdenia, ale hodnotiace úsudky, a preto ich pravdivosť nemohol preukazovať.
Vyjadril presvedčenie, že pravdivý skutkový základ hodnotiacich úsudkov bol v konaní dostatočne
preukázaný. Oponoval tvrdeniu žalobkyne, že zverejnenie článkov spôsobilo nepriaznivý následok na
jej osobnostných právach a v názorovej zhode so súdom prvej inštancie mal za to, že ide len o
subjektívny pocit žalobkyne, pričom preukázanie konkrétneho údajného zásahu spočívalo na nej, avšak
tento zásah riadne nepreukázala. Zdôraznil, že v súdnych sporoch týkajúcich sa náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch sa za obdobie účinnosti § 13 Občianskeho zákonníka etablovala zaužívaná koncepcia,
že priznanie takejto relutárnej náhrady dotknutej osobe je možné len v prípade, ak žalobca unesie
dôkaznú povinnosť vrátane dôkazného bremena na preukázanie, že neoprávneným zásahom došlo k
zníženiu jeho cti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere, pričom pociťovanie a prežívanie
nemajetkovej ujmy spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere
sa musí hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu
došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne
k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho hľadiska). Argumentoval, že
žalobkyňa nikde neuviedla, akým konkrétnym spôsobom došlo k neoprávnenému zásahu do jej práv,
len tvrdila, že zásah mal spočívať v možnosti podnietiť u najbližšej rodiny celý rad otázok, ako napr.
prečo sa tak vysoký príjem neodrazil na životnej úrovni jej detí, prečo míňa tisíce eur za speváka, v
možnosti ovplyvniť ju v pracovnom prostredí alebo možnosti narušiť u širokej verejnosti obraz, akým sa
žalobkyňa prezentuje na verejnosti, a zároveň vzbudzovať závisť a iné negatívne postoje. Domnieval
sa, že uvedenými vyjadreniami sama žalobkyňa potvrdila, že k žiadnemu skutočnému zásahu do jej
práv nedošlo.

17. Žalovaný považoval za potrebné zdôrazniť, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na
uverejnenie odpovede je splnenie viacerých prísnych zákonných požiadaviek podľa § 8 tlačového
zákona, ktoré zo strany žalobkyne splnené neboli. Pripomenul, že obligatórnymi náležitosťami žiadosti o
uverejnenie odpovede je popis skutkového tvrdenia uverejneného v periodickej tlači s uvedením, v čom
je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce a v čom sa dotýka cti, dôstojnosti
alebo súkromia fyzickej osoby, a kde sa toto skutkové tvrdenie v periodickej tlači nachádzalo; súčasťou
žiadosti o uverejnenie odpovede je aj písomné znenie odpovede, ktorá sa obmedzí len na skutkové
tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie uvedené v periodickej tlači poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí.
Zastával názor, že žalobkyňa na hodnotiaci úsudok uvedený v dotknutých článkoch mohla a aj reagovala
len vlastným protichodným hodnotiacim úsudkom.
Podčiarkol, že samotná žalobkyňa sama nevie identifikovať, či predmetné tvrdenia považuje za pravdivé
alebo pravdu skresľujúce, nakoľko uvádza, že v článkoch boli uvedené „nepravdivé a pravdu skresľujúce
informácie“, z čoho potom nie je možno určiť, či žalobkyňa chcela napádané tvrdenia poprieť alebo len
doplniť, vysvetliť, či spresniť.



18. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobkyne, že nebola upovedomená o výsluchu svedkyne - autorky
článkov vykonaného dožiadaním. Poukázal na upovedomenie o termíne výsluchu tejto svedkyne (č. l.
150 a 151 spisu) s tým, že bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 3.11.2017; následne
dňa 7.11.2017 bol prostredníctvom emailu právny zástupca žalobkyne upovedomený o tom, že výsluch
svedkyne bude uskutočnený dožiadaním prostredníctvom Okresného súdu Košice - okolie. Žalovaný
podotkol, že predložil prostredníctvom svojho právneho zástupcu Okresnému súdu Košice - okolie
otázky na svedkyňu a rovnakú možnosť mala aj žalobkyňa. Dodal, že žalobkyňa mala možnosť vyjadriť
sa k výsluchu svedkyne, prípadne navrhnúť doplnenie výsluchu svedkyne aj na poslednom pojednávaní
dňa 3.7.2018, na ktorom bol oboznámený obsah výsluchu tejto svedkyne.

19. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny, preto ho v súlade s
§ 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.5.2021 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

20. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie
relevantnosti tvrdení žalobkyne na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na jeho
obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd
prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny
záver o nedôvodnosti žalobkyňou uplatňovaného nároku voči žalovanému, ktorého sa žalobkyňa
domáhala titulom práva na ochranu osobnosti, do ktorého malo byť žalovaným zasiahnuté dňa 9.4.2015
zverejnením špecifikovaných výrokov v článkoch na stránke žalovaného P..C..sk pod názvom: „. U. C.:
F. Z. Y.; dňa XX.X.XXXX na rovnakej stránke žalovaného zverejnením článku s názvom: „. C. G. I. D.:
T., na Č. Y. F.; a v rovnaký deň, t. j. dňa XX.X.XXXX, zverejnením na titulke denníka C. N. S. článok s
názvom: „. Z. C. F. Y. XXXX I.

21. Pretože odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami žalobkyne v
odvolaní (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu
a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu
žaloby založených súdom prvej inštancie na úvahe o objektívnej nespôsobilosti namietaných výrokov
zasiahnuť do cti a dôstojnosti žalobkyne, čím je vylúčená možnosť domáhať sa práva na odpoveď v
zmysle tlačového zákona, keď navyše namietané výroky neboli výlučne skutkovými tvrdeniami.

22. Podľa Článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na
slobodu prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa
aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem
iného) ochrany povesti alebo práv iných.

23. Podľa Článku 26 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom,
ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

24. Podľa Článku 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena.

25. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.



26. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal z premís vyplývajúcich z
ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR a to, že všetky základné práva a slobody sa chránia
len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému
obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 256/07); ako aj judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej
činnosti, že sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu
zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. V niektorých situáciách však musí
sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v Čl. 26 ods. 4 Ústavy SR explicitne uvádzajú dôvody
obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému
charakteru spoločnosti. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda
okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom
v Čl. 19 Ústavy SR a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek
základného práva alebo slobody, teda aj slobody prejavu, považuje za ústavne akceptovateľné len vtedy,
ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona a je nevyhnutné v
demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa a je primerané, t. j. je v súlade so zásadou
proporcionality (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02, I. ÚS 193/02, I. ÚS 416/2011, IV. ÚS
492/2012).

27. V posudzovanej veci tak súd prvej inštancie správne identifikoval, že došlo k obmedzeniu slobody
prejavu žalovaného na zákonnom podklade, ktorý tvorili § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom
zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu osobnosti žalobkyne, čo nepochybne možno
považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností súd prvej inštancie vykonal v náležitom a vec
vyžadujúcom rozsahu test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO,
KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“.

28. Vychádzajúc z odpovedí na jednotlivé otázky testu proporcionality súd prvej inštancie dospel k
správnym právnym záverom formulovaným v jadre (podstate) napadnutého rozhodnutia, že namietané
výroky z predmetných článkov a to konkrétne, že si „...summa summarum si tak mesačne môže privyrobiť
viac ako 7.000 eur, čo na bezstarostný a hlavne luxusný život bohato stačí...“, „....zarába ako kráľovná a
vďaka svojím rozprávkovým príjmom sa zaradila medzi najlepšie platených slovenských I.....“., „...že si
žije na vysokej nohe o čom svedčí aj jej márnotratnosť...“ nemožno považovať za skutkové tvrdenia, ale
za hodnotiace úsudky autorky článku, keďže uvedené výroky nie sú objektívne existujúcou realitou, ktorá
je zistiteľná pomocou dokazovania, teda ich pravdivosť nie je overiteľná; nemožno totiž overiť pravdivosť
toho, či určitá suma postačuje na bezstarostný a hlavne luxusný život, ani pravdivosť toho, čo je zárobok
kráľovnej, a ani to, či je niekto márnotratný, resp. žije si na vysokej nohe.

29. Odvolací súd sa s týmito dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje
na skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal s vyššie
uvedenými aspektmi predmetnej žaloby na ochranu osobnosti, resp. práva na odpoveď v zmysle
tlačového zákona.

30. K odvolacím námietkam žalobkyne o tom, že výroky, že jej príjem predstavuje 7.000 eur mesačne,
že sa zaradila medzi najlepšie platených slovenských moderátorov, že si pozvala na oslavu narodenín
svojho otca speváka C. N., a že tomuto spevákovi zaplatila honorár vo výške okolo 6.000 eur, sú
objektívne spôsobilé privodiť jej ujmu na osobnostných právach; či slová a slovné spojenia ako napríklad
„peniaze, ktoré zarobí, však vie aj poriadne rozhadzovať“, „a teraz pomaly nevie, čo s peniazmi!“, „o
tom, že Z. si teraz skutočne žije na vysokej nohe, svedčí aj jej márnotratnosť“, „za ktorého vysolila
okolo šesťtisíc eur“ akcentujú jej negatívne vlastnosti ako nezodpovednosť a márnotratnosť, a jedná
sa vlastne o kritiku jej životného štýlu, konkrétne nakladania s peniazmi; odvolací súd opätovne
uvádza, že podstata nedôvodnosti žaloby tkvie v objektívnej nespôsobilosti týchto výrokov zasiahnuť
do osobnostných práv žalobkyne, vyplývajúcej z hodnotenia posudzovaných výrokov v širšom kontexte
(testu proporcionality) ako celku, teda rozhodujúcim je celkové vyznenie dotknutého prejavu (článku)
a nie (ako na to v odvolaní poukazuje žalobkyňa) izolované slová, slovné spojenia, či výroky, pričom
na preukázanie negatívnych dopadov žalobkyňa nenavrhla vykonať žiadny dôkaz, a preto ostali iba
v rovine jej subjektívnych pocitov. Odvolací súd preto v zhode so súdom prvej inštancie uzatvára, že
pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti v danom prípade založenom na zverejnení
predmetných tvrdení majúcich povahu hodnotiacich úsudkov (resp. polemických výrokov) v bulvárnom



médiu o zmene majetkových pomerov žalobkyne ako osoby absolútneho verejného záujmu, nemohol
žalovaný neprípustným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne.

31. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že v dôsledku nedoručenia predvolania na výsluch svedkyne S.
Y. V., nemohla v konaní uplatňovať svoje procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, hodno uviesť, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že žalobkyňa, resp. jej právny
zástupca skutočne boli riadne predvolaní na výsluch svedkyne dňa 6.2.2018, keďže z obsahu vyplýva,
že právnemu zástupcovi žalobkyne bolo dňa 3.11.2017 do vlastných rúk doručené predvolanie na
termín výsluchu dňa 21.11.2017, ktorý však bol zrušený. Napriek uvedenému pochybeniu súdu však iba
samotné porušenie procesného práva strany sporu nepostačuje byť relevantným odvolacím dôvodom
podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., pretože takto identifikovaný nesprávny procesný postup musel
znemožniť strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. V posudzovanej veci bola svedkyňa navrhnutá na vypočutie žalovanou
stranou, pričom žalobkyňa na bezprostredne nadväzujúcom procesnom úkone súdu prvej inštancie
- pojednávaní dňa 3.7.2018 nepredvolanie na výsluch vôbec nenamietala napriek tomu, že si toho
musel byť vedomý jej právny zástupca, ktorý po oboznámení s výsluchom svedkyne namietal iba
zaujatosť svedkyne a účelovosť jej výpovede; na uvedenom základe je preto odvolací súd názoru, že
pokiaľ mala žalobkyňa možnosť nápravy stavu spôsobeného nesprávnym procesným postupom súdu
prvej inštancie a nápravy porušeného procesného práva (napr. žiadosťou o zopakovanie výsluchu)
sa nedomáhala, teda túto možnosť vedome nevyužila, pričom v konaní bola právne zastúpená, týmto
procesným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu procesného práva žalobkyne v takej
miere, že by došlo tiež k porušeniu práva na spravodlivý proces.

32. Keďže žalobkyňa v podanom odvolaní ďalej neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými
by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, a s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní
nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil
v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní
plný úspech priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).