TRANSPAREX

 Súd: Okresný súd Bratislava II Spisová značka: 25Cb/17/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216200613 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Hupka ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2018:1216200613.5  ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY  Okresný súd Bratislava II., v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Hupkom, v právnej veci žalobcu: Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s., Prešovská 48, Bratislava 826 46, IČO: 35 850 370, zast.: Advokátska kancelária Roštár - Slovák, s.r.o., Révová 7, Bratislava 811 02, proti žalovanému: KOVODRUŽSTVO, družstvo, Gagarinova 10A, Bratislava 821 05, IČO: 00 167 444, zast,: JUDr. Ing. Branislav Pecho, PhD., Piaristická 2, Nitra 949 01, o zaplatenie 12.546,20 EUR s prísl.  r o z h o d o l :  I. Súd konanie v časti o zaplatenie istiny 4.620,54 EUR s príslušenstvom a v časti istiny 7.925,66 EUR z a s t a v u j e .  II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 665,76 EUR od 25.2.2014 do 20.7.2016, zo sumy 601,62 EUR od 18.3.2014 do 20.7.2016, zo sumy 89,16 EUR od 18.4.2014 do 20.7.2016, zo sumy 665,76 EUR od 18.4.2014 do 20.7.2016, zo sumy 643,64 EUR od 20.5.2014 do 20.7.2016, vo výške 9,15 % ročne zo sumy 665,76 EUR od 18.6.2014 do 20.7.2016, zo sumy 643,64 EUR od 18.7.2014 do 20.7.2016, zo sumy 665,76 EUR od 19.8.2014 do 20.7.2016, vo výške 9,05 % ročne zo sumy 665,76 EUR od 25.9.2014 do 20.7.2016, zo sumy 643,64 EUR od 18.10.2014 do 20.7.2016, zo sumy 665,76 EUR od 25.11.2014 do 20.7.2016, zo sumy 643,64 EUR od 25.12.2014 do 20.7.2016, zo sumy 665,76 EUR od 20.1.2015 do 20.7.2016, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- EUR a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.  III. Žalobcovi súd priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.  o d ô v o d n e n i e :  1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 15.1.2016 domáhal zaplatenia sumy 12.546,20 EUR s príslušenstvom titulom náhrady škody.    2. Žalobu odôvodnil tým, že z ust. § 15 ods. 7 písm. b) a ust. § 16 ods. 7 písm. b) zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vodovodoch a kanalizáciách“) sa odber pitnej vody ako aj odvod odpadových vôd uskutočňuje na základe písomnej zmluvy uzatvorenej medzi žiadateľom o pripojenie na verejný vodovod, resp. verejnú kanalizáciu a vlastníkom verejného vodovodu. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že podmienkou pre oprávnený odber vody, resp. využívanie verejnej kanalizácie je žiadosť žiadateľa o uzatvorenie písomnej zmluvy a samotné uzatvorenie zmluvy, ktorou sa žiadateľovi udeľuje oprávnenie na odber pitnej vody a odvod odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku. Nakoľko žalovaný odoberal pitnú vodu a odvádzal odpadovú vodu a vody z povrchového odtoku, t.j. využíval verejný vodovod a verejnú kanalizáciu v správe žalobcu bez existencie zmluvy a bez poskytnutia protiplnenia, má za to, že žalobcovi spôsobil škodu. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu sumy za využívané služby zaslaním faktúr v celkovej sume 12.546,20 EUR. Žalobca si zároveň uplatňuje úrok z omeškania z nezaplatených faktúr a náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.  3. Pred otvorením pojednávania žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenia istiny 4.620,54 EUR s prísl. v rámci vyjadrenia k odporu zo dňa 19.4.2016 a písomným podaním zo dňa 26.7.2016 v časti istiny 7.925,66 EUR z dôvodu úhrady dňa 20.7.2016.  4. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť súd konanie v zmysle ustanovenia § 145 ods. 2 CSP v späťvzatej časti zastavil.  5. Súd vykonal vo veci dokazovanie vypočutím právneho zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovaného, oboznámil sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a po takto vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav veci.  6. Žalobca žalovanému vyúčtoval odvádzanie zrážkovej vody faktúrami: č. XXXXXXXXX zo dňa 3.2.2014 (1.1.2014-31.1.2014) na sumu 665,76 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 28.2.2014 (1.2.2014-28.2.2014) na sumu 601,62 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 1.4.2014 (1.3.2014-31.3.2014) na sumu 665,76 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 30.4.2014 (1.4.2014-30.4.2014) na sumu 643,64 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 31.5.2014 (1.5.2014-31.5.2014) na sumu 665,76 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 1.7.2014 (1.6.2014-30.6.2014) na sumu 643,64 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 1.8.2014 (1.7.2014-31.7.2014) na sumu 665,76 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 5.9.2014 (1.8.2014-31.8.2014) na sumu 665,76 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 1.10.2014 (1.9.2014-30.9.2014) na sumu 643,64 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 4.11.2014 (1.10.2014-31.10.2014) na sumu 665,76 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 2.12.2014 (1.11.2014-30.11.2014) na sumu 643,64 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 31.12.2014 (1.12.2014-31.12.2014) na sumu 665,76 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 2.2.2015 (1.1.2015-31.1.2015) na sumu 675,72 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 2.3.2015 (1.2.2015-28.2.2015) na sumu 610,46 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 1.4.2015 (1.3.2015-31.3.2015) na sumu 675,72 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 30.4.2015 (1.4.2015-30.4.2015) na sumu 653,60 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 1.6.2015 (1.5.2015-31.5.2015) na sumu 675,72 EUR, č. XXXXXXXXX zo dňa 30.6.2015 (1.6.2015-30.6.2015) na sumu 653,60 EUR. Zároveň žalovanému vyúčtoval vodné a stočné faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 27.3.2014 (18.2.2017-17.3.2014) na sumu 89,16 EUR. Časť faktúr žalobca žalovanému dobropisoval dňa 18.2.2016, a to dobropismi č. XXXXXXXXX na sumu 675,72 EUR, č. XXXXXXXXX na sumu 610,46 EUR, č. XXXXXXXXX na sumu 675,72 EUR, č. XXXXXXXXX na sumu 653,60 EUR, č. XXXXXXXXX na sumu 675,72 EUR a č. XXXXXXXXX na sumu 653,60 EUR v celkovej sume 4.620,54 EUR, v ktorej časti (vrátane príslušenstva) žalobca vzal žalobu späť a konanie v tejto časti zastavil. Zostávajúce faktúry žalovaný uhradil dňa 20.7.2016. Z toho dôvodu vzal žalobu späť aj v zostávajúcej časti istiny (7.925,66 EUR) a predmetom konania tak zostal už iba nárok na úrok z omeškania zo zaplatených faktúr.  7. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu k veci uviedol, že žalobca mu neposkytoval a ani neposkytuje služby, ktoré sú reprezentované vystavenými faktúrami a ktorých zaplatenia sa domáha v tomto konaní. Žalovaný niekoľkokrát písomne, ako aj telefonicky požiadal žalobcu o preverenie pripojenia žalovaného na verejnú kanalizáciu ne mieste, nakoľko žalovaný podľa jeho zistení neodvádzal a neodvádza dažďovú vodu z povrchového odtoku verejnou kanalizáciou, keďže má na pozemkoch vybudované iba vsiakovacie dažďové vpuste, ktoré nie sú reálne napojené do verejnej kanalizácie, ako aj o navrhnutie skorého termínu osobného stretnutia a obhliadky na mieste v sídle žalovaného, kde by žalovaný mohol preukázať žalobcovi túto skutočnosť, ako aj skutočnosť, že zrážková voda z    pozemkov nie je odvádzaná do verejnej kanalizácie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca neposkytoval a ani neposkytuje žalovanému reálne plnenie v súvislosti s odvádzaním zrážkovej vody do verejnej kanalizácie, tak ako žalovaný žalobcu niekoľkokrát písomne urgoval, žalovaný žiadal žalobcu o stornovanie pohľadávok (faktúr) žalobcu voči žalovanému z titulu odvádzania zrážkových vôd z povrchového odtoku verejnou kanalizáciou za roky 2013 až 2015. Žalobca čiastočne žalovanému vyhovel a stornoval faktúry za obdobie 01/2015 až 07/2015. Žalovaný neodvádzal a neodvádza dažďovú vodu z povrchového odtoku do verejnej kanalizácie prevádzkovanej žalobcom, a teda žalovaný nemohol spôsobiť žalobcovi žiadnu škodu ani sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť. Žalobca neposkytoval žalovanému služby, ktoré sú reprezentované vystavenými faktúrami, ani v kalendárnom roku 2014 ani v kalendárnom roku 2015, ktorých zaplatenia sa žalobca domáha v tomto konaní. Upozornil na tú skutočnosť, že žalobca stornoval faktúry za obdobie 01/2015 až 07/2015, ktorých zaplatenia sa však súčasne domáha v tomto konaní. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že žalobca svojím konaním (stornovaním pohľadávok/ dobropismi) uznal, že žalovaný v období kalendárneho roka 2015 neodvádzal vodu z povrchového odtoku verejnou kanalizáciou, pričom však oproti kalendárnemu roku 2014 nenastala u žalovaného žiadne iná skutočnosť, a teda žalobca žalovanému reálne neposkytoval žiadne plnenie v súvislosti s odvádzaním povrchových vôd ani v kalendárnom roku 2014, a teda žalobcovi nemohol vzniknúť voči žalovanému žiaden nárok na zaplatenie služieb ani za kalendárny rok 2014. Vzhľadom na uvedené, pohľadávku vyčíslenú a uplatňovanú žalobcom v návrhu na vydanie platobného rozkazu nepovažuje v uvedenej výške za existujúcu a uplatňovaný nárok považuje za nedôvodný a nepreukázaný.  8. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že žalovaný v podanom odpore uvádza, že žalobca neposkytoval a ani neposkytuje žalovanému reálne plnenie v súvislosti s odvádzaním zrážkovej vody do verejnej kanalizácie. Žalovaný žiadal žalobcu o stornovanie faktúr, ktoré žalobca vystavil žalovanému. Je pravda, že žalobca čiastočne žalovanému vyhovel a stornoval faktúry za obdobie 01/2015 až 07/2015. K vystaveniu faktúr došlo omylom z dôvodu zlyhania interných procesov, ktoré boli po upozornení žalovaného stornované vystavením dobropisov v celkovej sume 4.620,54 EUR (faktúry č. XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX). Žalobca informoval žalovaného listom - Odvádzanie vôd z povrchového odtoku do verejnej kanalizácie zo dňa 18.2.2016 (ďalej ako „List žalobcu“) o tom, že žiadosť o zrušenie vôd z povrchového odtoku do verejnej kanalizácie bola doručený dňa 11.2.2016 a na základe predloženej fotodokumentácie a správ z projektovej dokumentácie na odbernom mieste Galvaniho 6, Bratislava - G. zo dňa 11.2.2016 bola predmetná služba zrušená, t.j. od 31.12.2014. Na základe vyššie uvedeného žalobca pristúpil k stornovaniu vyúčtovacích faktúr. Žalobca trvá na uhradení faktúr, ktoré boli vystavené do 31.12.2014 z dôvodu, že žalobca túto službu poskytoval a žalovaný ju odobral.  9. Podľa § 323 ods. 2 Obch. zák., za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3.  10. Podľa § 407 ods. 3 Obch. zák., ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.  11. Podľa § 365 Obch. zák., dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.  12. Podľa § 369 ods. 2 Obch. zák., ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.  13. Podľa § 369c ods. 1 Obch. zák., omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.  14. Podľa § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania s plnením peňažného záväzku.    15. Podľa § 2 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.  16. Základná úroková sadzba ECB bola v období od 13.11.2013 do 10.6.201 vo výške 0,25 % ročne, v období od 11.6.2014 do 9.9.2014 vo výške 0,15 % ročne a v období od 10.9.2014 do 15.3.2016 vo výške 0,05 % ročne.  17. Predmetom konania po čiastočných späťvzatiach žaloby je už iba uplatňovaný úrok z omeškania zo zaplatených faktúr. Súd vyhodnotil zostávajúcu časť návrhom uplatneného nároku (úrok z omeškania) v súlade s predloženými písomnými dôkazmi ako aj citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne opodstatnený.  18. „Povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti. Ak sú splnené zákonné predpoklady, omeškanie dlžníka, a teda aj povinnosť platiť úroky z omeškania, nastane priamo zo zákona (ex lege), a to bez ohľadu na zavinenie. Zmluvné strany si úrok z omeškania nemusia dohodnúť v zmluve. Nárok na úrok z omeškania vznikne aj v takomto prípade priamo zo zákona. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 369 má dispozitívnu povahu, strany môžu postih za omeškanie s plnením peňažného záväzku vo forme úrokov z omeškania v konkrétnom prípade vylúčiť dohodou. Omeškanie dlžníka trvá až do doby riadneho splnenia záväzku, resp. do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom (napr. odstúpením od zmluvy, dohodou strán a pod.). V prípade omeškania s plnením peňažného záväzku sa mení obsah záväzku v tom zmysle, že na strane dlžníka pribudne povinnosť plniť popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania. Na strane veriteľa pribudne oprávnenie požadovať od dlžníka popri plnení peňažného dlhu aj úroky z omeškania. Z hľadiska funkčnosti úroku z omeškania možno hovoriť o zabezpečovacej (preventívnej) funkcii, ktorá pôsobí ex ante vo vzťahu k porušeniu povinnosti, t.j. pôsobí v smere včasného plnenia peňažného záväzku. Úrok z omeškania plní sčasti aj kompenzačnú funkciu, a to v tom rozsahu, v akom kompenzuje ujmu, ktorá vznikla veriteľovi v dôsledku toho, že nedostal peňažné plnenie včas. Napokon úrok z omeškania je aj postihom sankčným, lebo je sankciou za spôsobenie takej ujmy, ktorá nie je škodou. Výšku úrokov z omeškania a spôsob ich výpočtu upravuje odsek 1. Výška úrokov z omeškania sa spravuje predovšetkým dohodou strán. Len ak výška úrokov z omeškania nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená zákonom.“ (Oľga Ovečková a kolektív, Obchodný zákonník, komentár, Druhé, doplnené a prepracované vydanie)  19. Je nesporné, že žalovaný bol so splnením peňažného záväzku v omeškaní, preto žalobcovi vzniklo právo požadovať úrok z omeškania. Žalobcom uplatňovaný úrok z omeškania je plne v súlade so zákonnou výškou úroku z omeškania, nakoľko jeho výška nebola medzi sporovými stranami dojednaná. Úrok z omeškania súd priznal za obdobie odo dňa nasledujúcom po dni splatnosti každej faktúry do dňa zaplatenia. Omeškaním žalovaného zároveň žalobcovi vzniklo právo na paušálnu náhradu nákladov v sume 40,- EUR, na zaplatenie ktorej súd žalovaného taktiež zaviazal.  20. Následný úkon žalovaného (úhrada zostávajúcich faktúr) súd zároveň vyhodnotil ako uznanie záväzku. Podstatou tohto inštitútu je, že uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, keďže nemusí dokazovať vznik záväzku ani jeho trvanie v čase, kedy k uznaniu došlo. Naopak, je na dlžníkovi, ktorý namieta, že záväzok nevznikol, že bol splatený alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenie preukázal. Uznaním záväzku teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka.  21. V nadväznosti na vykonanú úhradu istiny súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR v obdobných veciach, nakoľko úprava inštitútu uznania záväzku je s ohľadom na jednotnú právnu tradíciu rovnaká podľa slovenského a českého právneho poriadku, sú tieto rozhodnutia primerane použiteľné aj pri aplikácii slovenských právnych predpisov.  22. „Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania a ak domnienka existencie uznaného záväzku nebola v konaní vyvrátená, súd musí mať podľa § 133 OSP skutočnosť za preukázanú.    V konaní teda môžu nastať len dve situácie - buď sa skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, považuje za preukázanú, alebo v konaní vyšiel najavo opak (obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku, t.j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju uvádza domnienka). V žiadnom prípade však nemožno za situácie platného uznania záväzku robiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol, pokiaľ ide o skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právne domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak povinný (dlžník) popiera takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami.“ (rozsudok 32 Odo 1160/2003 z 26. augusta 2004)  23. „Aj keď sa zdá byť na prvý pohľad logické, že účastníci môžu platne robiť právne úkony smerujúce k zmene alebo zániku ich práv či povinností alebo sa inak dotýkajúce ich právneho vzťahu, len za predpokladu, že medzi nimi takýto vzťah právne existuje, napriek tomu nemožno toto tvrdenie vzťahovať bez ďalšieho na akýkoľvek právny úkon bez toho, aby sa súčasne prihliadalo na to, či tu je, alebo nie je zákonom ustanovený dôvod neplatnosti takéhoto úkonu. V niektorých prípadoch existenciu pohľadávky zákon neustanovuje ako podmienku (predpoklad) právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak to je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku), ktorá nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu uznania dlhu (záväzku), keďže v dôsledku konštrukcie vyvrátiteľnej právnej domnienky (§ 558 OZ, § 323 OBZ) dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu, spočíva na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať neexistujúci dlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu, by nikdy neniesol dlžník, naopak, veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnosti uznania dlhu, a teda aj ako predpoklad na uplatnenie jeho účinkov.“ (rozsudok 32 Odo 453/2004 z 9. decembra 2004, rozsudok 32 Odo 1323/2004 z 21. júna 2004)  24. „Pokiaľ žalovaný čiastočne uhradil faktúru žalobcu bez toho, že by označil, ktoré časti plnenia považuje za neuskutočnené, a úhrada (ani neuhradený zvyšok) nesúhlasí ani so žiadnou z čiastkových fakturovaných cien, uplatní sa vyvrátiteľná domnienka upravená v ustanovení § 407 ods. 3 OBZ.“ (uznesenie 32 Odo 1178/2006 zo 17. júla 2006)  25. „Ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ spája s čiastočným plnením záväzku (poskytnutým za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku) vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v čase jeho uznania (ak nešlo o záväzok premlčaný). Ak uznanie dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa predpokladá, že záväzok v čase uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohto záväzku, dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu záväzku, spočíva na dlžníkovi (žalovanom). Na uplatniteľnosti tohto záveru potom nič nemení ani skutočnosť, že predmetom konania nie je splnenie hlavného záväzku, ktorý bol uznaný, ale splnenie záväzku na úhradu zmluvnej pokuty, ktorou bolo riadne splnenie hlavného záväzku zabezpečené. Pozitívne riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu záväzku, alebo nie, nemôže byť založené na samom popretí skutočnosti, o existencii ktorej platí vyvrátiteľná domnienka (napr. v tvrdení žalovaného, že tovar mu nebol riadne odovzdaný a žalobca nepredložil dôkaz na vyvrátenie tohto tvrdenia), keďže akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky.“ (rozsudok 29 Odo 180/2003 zo 7. mája 2003)  26. Argumentáciu žalovaného, že žalobca mu neposkytoval žiadne plnenie súd považuje za nedôvodnú a nepreukázanú. Súd v prvom rade poukazuje na rozporuplnosť v konaní žalovaného, kedy najskôr v podanom odpore (14.3.2016) spochybňuje pohľadávku žalobcu, aby jej časť neskôr (20.7.2016) žalobcovi uhradil. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že k úhrade došlo iba z toho dôvodu, že žalobca celý areál odpojil od pitnej vody, mal toto tvrdenie preukázať. K tomuto však nepredložil žiadne dôkazy. Pokiaľ by mu hrozilo neoprávnené odpojenie od pitnej vody zo strany žalobcu, mal možnosť prostredníctvom inštitútu predbežného opatrenia/neodkladného opatrenia domáhať sa zákazu prerušenia dodávky. V konečnom dôsledku mal po samotnej úhrade pohľadávky, ak túto považuje za nedôvodnú, možnosť podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. súčasne s úhradou mal žalobcovi adresovať aj svoju výhradu alebo vysvetlenie, prečo úhradu vykonáva. Iba v takom prípade by bolo možné usudzovať, že napriek úhrade túto pohľadávku neuznáva. Žalovaným predložené fotografie jednak nepreukazujú, či sa má jednať o areál žalovaného, ani to, či zrážková voda neodtekala, keďže sa jedná o statické zaznamenanie daného stavu.    27. Ako už súd uviedol vyššie, uznaním záväzku sa zakladá vyvrátiteľná právna domnienka, že záväzok v čase uznania existoval. Uznanie záväzku uľahčuje procesnú situáciu žalobcovi, ktorý už nemusí preukazovať vznik záväzku, ani jeho výšku v čase uznania. Pokiaľ teda žalovaný spochybňuje nárok žalobcu, bolo na ňom, aby preukázal, že záväzok vôbec nevznikol. Takýto dôkaz však žalovaný nepredložil a domnienku existencie dlhu v čase uznania nevyvrátil.  28. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.  29. Žalobca mal vo veci úspech v časti 7.925,66 EUR (zastavenie konania zavinil žalovaný) čo prestavuje 63 %-nú úspešnosť a žalovaný v časti 4.620,54 EUR (zastavenie konania v tejto časti zavinil žalobca) čo predstavuje 37 %-nú úspešnosť. Rozdiel medzi úspechom žalobcu a žalovaného tak predstavuje 26 %-ný úspech žalobcu.  30. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.  31. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.  Poučenie:  Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.  V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.  Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.  Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.   