KOVODRUŽSTVO


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/1/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214227504
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1214227504.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcu: X.. K. W., R. A.Ň.
X.X.XXXX, T. D.: V. XX, T. zastúpený JUDr. Mariánom Ševčíkom, advokátom, so sídlom: Nezábudková
22, Bratislava proti žalovanému: KOVODRUŽSTVO, so sídlom: Gagarinova 10A, Bratislava IČO: 00
167 444 zastúpený JUDr. Ing. Branislavom Pechom, PhD., advokátom, so sídlom: Piaristická 2, Nitra,
o zaplatenie 4. 873,27 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 4. 167,39
eur s príslušenstvom a 2 100,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II, č. k. 8C/136/2015 - 291 zo dňa 15.1.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č. k. 8C/136/2015 - 291 zo dňa 15.1.2019 v
napadnutých výrokoch p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 8C/136/2015 - 291 zo dňa
15.1.2019 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4. 873,27 eur spolu s úrokom z omeškania v
sadzbe 5,25% ročne od 1.1.2014 do zaplatenia (výrok I.) a vo zvyšku žalobu žalobcu (v časti úrokov z
omeškania) zamietol (výrok II.). Zamietol aj vzájomnú žalobu žalobcu (výrok III.) a žalobcovi z konania
o jeho žalobe, ako aj z konania o vzájomnej žalobe priznal plný nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca bol od 2.4.2002 ako zamestnanec v pracovnom
pomere u žalovaného. Podľa pracovnej zmluvy zo dňa 2.4.2002 nastúpil do práce dňa 7.4.1998 a
bol prijatý na druh práce technický pracovník III. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú.
Mzda žalobcu bola upravená platobným dekrétom, s dojednaním, že práva a povinnosti zmluvných
strán sa riadia ustanoveniami Zákonníka práce, Pracovným poriadkom, Stanovami družstva a Zásadami
odmeňovania, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy. Žalobca listom zo dňa 25.9.2014 požiadal
žalovaného o úhradu nevyplatenej mzdy za obdobie jún 2013 vo výške 575,46 eur, za júl 2013 vo výške
583,13 eur a sporenie vo výške 650,- eur, za august 2013 vo výške 650,- eur, za september 2013 vo
výške 584,52 eur a sporenie vo výške 650,- eur, a za mesiac október 2013 vo výške 530,16 eur a
sporenie vo výške 650,- eur, spolu v sume 4. 873,27 eur do 7 dní odo dňa doručenia žiadosti. Žiadosť
bola žalovanému doručená dňa 26.9.2014. Listom zo dňa 24.10.2014 žalovaný žalobcovi oznámil, že zo
mzdových listov a výplatných pások zamestnancov zistil, že za obdobie rokov 2011 až 2013 si žalobca
nechal vyplatiť prémie a ostatné odmeny v rozpore so Zásadami odmeňovania žalovaného, spolu vo
výške 4. 167,39 eur a tieto žiada vrátiť. Žalovaný si započítal proti pohľadávke žalobcu vo výške 4.
467,34 eur pohľadávku voči žalobcovi vo výške 4. 167,39, čím akceptoval pohľadávku žalobcu vo výške
rozdielu 299,95 eur. Zo mzdových listov žalobcu súd prvej inštancie zistil, že žalobcovi boli v roku 2011



vyplatené prémie v celkovej výške 1. 196,03 eur a ostatné odmeny vo výške 200,- eur v roku 2012 boli
vyplatené prémie v celkovej výške 1. 336,19 eur a ostatné odmeny vo výške 150,-eur a za rok 2013
mu mali byť vyplatené prémie v celkovej výške 2. 122,71 eur. Zo mzdových listov manželky žalobcu,
tiež zamestnankyne žalovaného, súd prvej inštancie zistil, že jej boli v roku 2011 vyplatené prémie v
celkovej výške 630,80 eur, v roku 2012 jej boli vyplatené prémie v celkovej výške 661,35 eur a ostatné
odmeny vo výške 150,- eur a v roku 2013 jej mali byť vyplatené prémie vo výške 1.007,57 eur a
ostatné odmeny vo výške 2. 600,- eur. Manželka žalobcu si nevyplatené mzdové nároky spolu vo výške
2. 158,69 eur uplatnila voči žalobcovi súdnou žalobou v spore na Okresnom súde Bratislava II, pod
sp. zn. 16C/169/2015. Podľa výkazu ziskov a strát žalovaného k 31.12.2011, vykázal žalovaný v roku
2011 záporný hospodársky výsledok, stratu vo výške 183.164,-eur, v roku 2012 záporný hospodársky
výsledok, stratu vo výške 283.418,- eur a v roku 2013 plusový hospodársky výsledok, zisk vo výške
123 028,- eur.

3. Takto ustálený skutkový stav veci súd prvej inštancie posúdil podľa § 13 ods. 3, § 42 ods. 1, §
43 ods. 1, 2, 4, § 118 ods. 2, § 119 ods. 3, § 129 ods. 1-3, § 179 ods. 1,2 zákona č. 311/2001
Z. z. - Zákonník práce a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v jej základe dôvodná a vzájomná
žaloba žalovaného dôvodná nie je. Poukázal na to, že žalobca sa svojou žalobou domáhal zaplatenia
mzdy, prémií a ostatných odmien za mesiac jún až október 2013 v celkovej výške 4. 873,27 eur. Tieto
nároky žalovaný odmietol žalobcovi vyplatiť. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol v pracovnom
pomere u žalovaného. Z článku 13 pracovnej zmluvy vyplýva, že ostatné práva a povinnosti zmluvných
strán vyplývajúce z pracovnej zmluvy sa riadia ustanoveniami Zákonníka práce, Pracovným poriadkom,
Stanovami družstva a Zásadami odmeňovania, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy. Obe strany
sporu potvrdili skutočnosť, že spôsob odmeňovania zamestnancov u žalovaného upravovali Zásady
odmeňovania v KOVODRUŽSTVE. Žalovaný v konaní namietal, že žalobcovi boli uplatnené prémie a
odmeny vyplatené v rozpore so zásadami odmeňovania. Dôvodil, že predpokladom vyplatenia prémií
a odmien bolo splnenie podmienok uvedených v článku 14 ods. 1 - 3 Zásad odmeňovania. Jednou
z podmienok vyplatenia prémií pre zamestnancov bolo dosiahnutie zisku žalovaného, čo však podľa
žalovaného v roku 2013 splnené nebolo. Z článku 14 ods.2 Zásad odmeňovania vyplýva, že pokiaľ
dosiahne družstvo zisk, môžu byť vyplatené prémie zamestnancom celého družstva v plnej výške podľa
finančných možností a rozhodnutia predstavenstva okrem tých pracovníkov, ktorí porušili hospodársku
alebo pracovnú disciplínu, alebo svojím neodborným zásahom v rámci svojej kompetencie spôsobili
družstvu škodu. Z výkazu zisku a strát žalovaného za rok 2013 vyplýva, že žalovaný vykazoval v roku
2013 zisk vo výške 123.028,- eur. Žalobca voči uvedenému tvrdil, že o vyplatení prémií rozhodovalo
predstavenstvo a po odsúhlasení rozhodnutia bolo prijaté uznesenie. Súd prvej inštancie poukázal na to,
že v konaní pod sp. zn. 16C/169/2015 vedenom na Okresnom súde Bratislava II (spor manželky žalobcu
voči žalovanému o zaplatenie mzdy) bolo preukázané, že predstavenstvo o vyplácaní prémií a odmien
rozhodovalo kolektívne, potvrdil to svedecky X.. X. Z., ktorý bol v roku 2013 členom predstavenstva a
ll mesiacov aj jeho podpredsedom. Tým boli podmienky uvedené v článku 14 Zásad odmeňovania pre
vyplatenie prémií za rok 2013, podľa hospodárskeho výsledku žalovaného splnené a o výške prémii
rozhodol štatutárny orgán t. j. predstavenstvo. Podľa názoru súdu prvej inštancie však priznanie prémií
a ostatných odmien ani na existenciu hospodárskeho zisku spoločnosti viazané nie je, keď v zmysle
Zásad odmeňovania v KOVODRUŽSTVE, v prípade hospodárskeho zisku môže spoločnosť vyplatiť
prémie vo výške 100% a nevyplýva z nich, že by zamestnanci nemali nárok na žiadne prémie alebo
odmeny, ak zamestnávateľ nedosiahne hospodársky zisk.

4. Námietky žalovaného, že konanie žalobcu bolo úmyselným konaním v rozpore s dobrými mravmi
súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodné a ničím nepreukázané. Zodpovednosť zamestnanca pri
úmyselnom konaní v rozpore s dobrými mravmi je samostatným druhom zodpovednosti zamestnanca
so zavinením zamestnanca, ktoré má formu úmyslu. Dôvod, že žalobca bol predsedom predstavenstva
žalovaného nemôže založiť jeho zodpovednosť, ktorý pri plnení svojich povinností koná v rozpore s
dobrými mravmi, tak ako to vyplýva z § 179 ods. 2 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa stotožnil
s tvrdením žalobcu, že po celú dobu jeho pôsobnosti riadne fungovali orgány družstva, ktoré nikdy
nič podobné nekonštatovali. Počas celého pôsobenia žalobcu vo funkcii predsedu predstavenstva
bolo vykonaných niekoľko auditov, ktoré nikdy nekonštatovali porušenie jeho povinností. Rovnako tak
neurobili vnútorné orgány družstva napríklad kontrolná komisia. Dôkazné bremeno tvrdení bolo na
žalovanom a skutočnosť, že súdu prvej inštancie nebolo predložené žiadne uznesenie zo zasadnutia
predstavenstva družstva prijaté v rozhodnom období týkajúce sa priznania prémií, nemôže byť dôvodom
pre zamietnutie žaloby v časti žalobcom uplatnenej nevyplatenej mzdy, prémií a ostatných odmien.



Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli
preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. Žalovaný
odmietol žalovanému vyplatiť mzdu, vrátane prémií a ostatných odmien za mesiace jún až október
2013, vo výške 4. 167,39 eur s argumentáciou, že žalobca sa voči nemu dopustil konania proti dobrým
mravom, a taktiež porušil Zásady odmeňovania v KOVODRUŽSTVE, keď si žalobca ako predseda
predstavenstva, ako aj svojej manželke, priznal prémie a ostatné odmeny. Súd prvej inštancie poukázal
na to, že mzda zamestnanca môže pozostávať z dvoch zložiek - nárokovateľnej a nenárokovateľnej.
Rozdiel je v tom, či je zamestnancovi zamestnávateľ povinný určitú zložku mzdy vyplatiť alebo nie je.
Nárokovateľná zložka mzdy musí byť zamestnávateľom zamestnancovi obligatórne uhradená. Inak je to
pri zložke mzdy nenárokovateľnej, kedy ide o fakultatívne plnenie zamestnávateľa, ktorého vyplatenia
sa od zamestnávateľa nemôže úspešne domáhať, pokiaľ zamestnávateľ nerozhodol konštitutívnym
rozhodnutím o priznaní odmeny (prémie). Ak sú prémie nenárokovateľnou zložkou mzdy, nárok na ich
vyplatenie vznikne až rozhodnutím zamestnávateľa o ich priznaní. Pre nenárokovateľnú zložku mzdy
je charakteristická jej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka stráca až rozhodnutím zamestnávateľa
o jej priznaní zamestnancovi. V takomto prípade má také rozhodnutie zamestnávateľa konštitutívny
účinok. Či zamestnávateľ uvedené rozhodnutie prijme alebo neprijme, a aký bude mať prípadné
rozhodnutie obsah, záleží v prípade fakultatívnej zložky mzdy výlučne na úvahe zamestnávateľa
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 31/2009 zo dňa 27.5.2010). V takomto
prípade je rozhodnutie zamestnávateľa svojou povahou konštitutívnym, preto až rozhodnutie mení
zložku mzdy z nenárokovateľnej na nárokovateľnú. Ak zamestnávateľ o priznaní odmeny rozhodne,
zamestnávateľ je povinný priznanú odmenu vyplatiť. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie
žalobe v časti zaplatenia sumy 4. 873,27 eur vyhovel. Žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný vyplácať
žalobcovi ako zamestnancovi a členovi predstavenstva mzdu, v súlade s ustanovením § 129 ods. 1
Zákonníka práce v termíne dojednanom v pracovnej zmluve, k 9. dňu v mesiaci. Mzda je splatná pozadu
za mesačné obdobie najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Keďže žalovaný mzdu
nevyplatil včas, žalobca má nárok požadovať okrem zaplatenia mzdy aj úhradu úrokov z omeškania
podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vo výške určenej Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.
z.., podľa záveru súdu prvej inštancie v danej veci vo výške 5,25 % ročne, preto v prevyšujúcej časti
uplatneného nároku na úrok z omeškania súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.

5. K úkonu započítania pohľadávok zo strany žalovaného súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie
§ 580 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka (ktorý je
subsidiárnym ustanovením k ustanoveniu § 1 ods. 4 Zákonníka práce), ak veriteľ a dlžník majú vzájomné
pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak
niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom,
keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade sa jednalo
o započítanie pohľadávok vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, odvolal sa súd prvej inštancie
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.2.2013, z konania sp. zn. 14Co/316/2012, podľa
ktorého práva a povinností z pracovno-právnych vzťahov zanikajú spôsobmi uvedenými v ustanovení §
32 a nasl. Občianskeho zákonníka a to dohodou o sporných nárokoch, uspokojením nároku, uplynutím
doby, na ktorú boli obmedzené, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote
- preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v Zákonníku práce uvedený taxatívne,
čo znamená, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovno-
právnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto
smere súhlasnú vôľu. Pohľadávky z pracovno-právnych vzťahov predstavujú také pohľadávky, ktoré
nemožno započítať a ani proti nim nie je možné namietať započítanie jednostranným úkonom. Zákonník
práce nepozná inštitút započítania (kompenzácie), ako je upravený v § 580 Občianskeho zákonníka,
preto zamestnávateľ svoje pohľadávky voči zamestnancovi musí uplatniť samostatnou žalobou a nie
započítacou námietkou.

6. Vzájomnú žalobu žalobcu, ktorou žalovaný žiadal od žalobcu zaplatenie 4 167,39 eur spolu s
úrokom z omeškania, ako neoprávnene vyplatené prémie a odmeny za roky 2011 až 2013, o ktoré sa



žalobca podľa žalovaného bezdôvodne obohatil a zaplatenie 2 100,-eur ako neoprávnene vyplatené
ostatné odmeny v rokoch 2011 až 2013 jeho manželke X.. Z. W., čím mal žalobca žalovanému spôsobiť
škodu, súd prvej inštancie zamietol s poukázaním na skutočnosť, že okolnosť, že žalobca bol členom
predstavenstva nie je dôvodom na vyhovenie žaloby. V spore nebolo popreté, že manželka žalobcu
vykonávala viacero prác, čím tieto odmeny boli odôvodnené. V súlade so Zásadami odmeňovania
boli splnené podmienky pre priznanie prémií za rok 2013, o výške prémií rozhodol štatutárny orgán
žalovaného predstavenstvo. Ani argument žalovaného preukázaný výkazom zisku a strát žalovaného
za rok 2011 a 2012, podľa ktorého bol žalovaný v tomto období v značnej strate nie je dôvodom
na vyhovenie návrhu žalovaného. Súd prvej inštancie poukázal opäť na to, že u žalovaného boli
činné kontrolné orgány, ktoré boli oprávnené kontrolovať všetku činnosť družstva. Žalobca, ako svedok
v konaní pod sp.zn.16C/169/2015 uviedol, že na zasadnutí predstavenstva bol obvykle prítomný aj
zástupca kontrolnej komisie. Je preto nesporné, že konanie žalobcu nie je možné považovať za v rozpore
s ustanovením § 13 ods. 3 Zákonníka práce a preukázané bolo aj to, že v období rokov 2011 až 2013 boli
vyplácané prémie v rozpätí 10 až 15 % aj iným zamestnancom. Podľa súdu prvej inštancie vzájomnej
žalobe žalovaného by nebolo možné vyhovieť ani preto, že túto opiera o titul v časti prémii o bezdôvodné
obohatenie a v časti odmien o náhradu škody, nakoľko porušenie zo strany žalobcu nebolo súdu
preukázané, a žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by toto porušenie osvedčil. Pri subjektívnej
zodpovednosti zamestnanca za škodu je potrebné splnenie zákonom stanovených zodpovednostných
predpokladov a to konanie proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s
ním, vznik škody, príčinná súvislosť medzi konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a vznik škody,
zavinenie vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je daná
len vtedy, ak by škoda pri absencii porušenia povinnosti nevznikla. Je to priama väzba javov, v rámci
ktorých jeden jav (príčina) vyvoláva druhý (následok). Účelom právnej úpravy bezdôvodného obohatenia
je zabrániť vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor iného, ak však už bezdôvodné obohatenie vzniklo,
zabezpečuje jeho vydanie. V danom prípade sa teda nemohlo jednať o bezdôvodné obohatenie, nakoľko
nárok žalobcu, teda mzda, prémie a ostatné odmeny mali byť žalobcovi vyplatené v súlade s Pracovnou
zmluvou a Zásadami odmeňovania v KOVODRUSTVE žalovaným. Súd prvej inštancie uzavrel, že
podmienky pre priznanie bezdôvodného obohatenia a náhrady škody zo strany žalovaného neboli v
danej veci preukázané.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP), prihliadnuc na úspech žalobcu v konaní.

8. Proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4. 873,27 eur s úrokom z omeškania
a výroku o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaného voči žalobcovi predmetného rozsudku podal
žalovaný odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že mu nesprávnym procesným postupom znemožnil
uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (§
365 ods. 1 písm. b CSP), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP, a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žalovaný poukázal na to, že nároky (základná mzda, prémie
a ostatné odmeny) žalobcu uplatnené v konaní vznikli v čase, kedy členom družstva (žalovaného) a
predsedom družstva (žalovaného) bol práve žalobca, ktorý napriek hospodárskej situácii žalovaného,
kedy žalovaný nevedel zabezpečovať bežnú prevádzku a riadne podnikanie žalovaného, nevedel platiť
energie, materiál a mzdy zamestnancov, kedy si žalovaný požičiaval na mzdy u tretích osôb, si dal
žalobca sám sebe vyplácať peňažné sumy v značnej výške ako prémie a ostatné odmeny, a to v rozpore
s ustanoveniami pracovnej zmluvy a v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce a právnych predpisov.
Podľa žalovaného žalobca spolu s jeho manželkou X.. Z. W., mzdovou účtovníčkou žalovaného,
neoprávnene, v rozpore s internými predpismi žalovaného, v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými
mravmi vyplácali prémie a ostatné odmeny a to bez vedomia predstavenstva družstva (žalovaného). Po
odpočítaní neoprávnene vyplatených prémií a ostatných odmien pohľadávka žalobcu voči žalovanému
ako zamestnávateľovi za jún 2013 po odpočítaní prémie vo výške 168,60 eur je 406,86 eur, za júl
2013 po odpočítaní prémie vo výške 192,42 eur je 1.040,71 eur, za august 2013 po odpočítaní prémie
vo výške 191,59 eur je 458,41 eur, za september 2013 po odpočítaní prémie vo výške 150,54 eur je
1.083,98 eur, za október 2013 po odpočítaní prémie vo výške 134,39 eur je 1.045,77 eur. Žalovaný
argumentuje, že v zmysle ustanovenia bodu 2. článku 14 Zásad odmeňovania v KOVODRUŽSTVE
(ďalej aj Zásady odmeňovania) podmienkou pre vyplácanie prémií bolo dosiahnutie zisku družstva.
Žiadny iný výklad bodu 2. článku 14 Zásad odmeňovania nie je podľa žalovaného možný. Vzhľadom



na pracovnú pozíciu žalobcu (predseda družstva) a jeho manželky (finančný a mzdový referent) museli
mať o tom vedomosť. Z výpovede svedkov X.. Z. O. X.. W., v konaní na Okresnom súde Bratislava II, sp.
zn. 16C/169/2015 vyplýva, že žalovaný bol v relevantnom období v zlej hospodárskej situácii, v strate,
dlhodobo v platobnej neschopnosti a mal vôbec problém uhrádzať riadne mzdy (niektoré mesiace neboli
mzdy dokonca vyplatené vôbec). V danej situácii priznanie akýchkoľvek prémií a odmien bolo nielen v
rozpore s dobrými mravmi, v rozpore so zákonom (§ 243a Obchodného zákonníka), ale aj v rozpore s
internými predpismi žalovaného a zásadami riadneho hospodárenia. Žalovaný síce za rok 2013 dosiahol
zisk, avšak išlo o zisk nie z prevádzky, ale o mimoriadny výnos z predaja administratívnej budovy koncom
roka 2013, ktorý bol uhradený ako tržba až v roku 2014, pričom tento mimoriadny výnos v závere roku
2013 nemohol oprávňovať žalobcu ako predsedu družstva, aby vyplácal sebe a X.. Z. W. ako svojej
manželke prémie a ostatné odmeny (alebo hocikomu inému) počas celého roka 2013, keď tento účtovný
výnos družstvo nielenže nemalo, ale o tomto budúcom výnose v čase vyplácania prémií a ostatných
odmien žalobkyni v jednotlivých mesiacoch roku 2013 ani nemohol reálne vedieť. Žalovaný namieta,
že súd prvej inštancie sa týmito tvrdeniami žalovaného nezaoberal. Ak družstvo nemalo v priebehu
rokov 2011 až 2013 peniaze na mzdy zamestnancom, bolo v strate a nie v zisku, a teda v priebehu
rokov 2011 až 2013 neboli splnené podmienky interných predpisov pre vyplácanie prémií a ostatných
odmien, o čom žalobca vzhľadom na svoju pracovnú pozíciu mal vedomosť a aj jeho manželka. O
vyplácaní prémií a ostatných odmien manželke žalobcu nemalo vedomosť predstavenstvo družstva ani
členovia družstva, čo potvrdil vo svojej výpovedi Ing. Gajar. Žalovaný namieta, že sa súd prvej inštancie
stotožnil s tvrdením žalobcu (bod 39 rozhodnutia), že počas celého jeho pôsobenia vo funkcii predsedu
predstavenstva bolo vykonaných niekoľko auditov, ktoré nikdy nekonštatovali porušenie jeho povinností
a rovnako tak neurobili vnútorné orgány družstva napríklad kontrolná komisia. Podľa žalovaného, ale
audity sa nedotýkali dôvodnosti vyplácania odmien, a preto tvrdí, že bolo potom na žalobcovi aby tieto
svoje tvrdenia preukázal. Súd prvej inštancie v rozpore so zákonom preniesol dôkazné bremeno žalobcu
na žalovaného. Nie je možné porušiť rovnosť strán sporu a požadovať výlučne od žalovaného, aby len
žalovaný preukázal svoje tvrdenia, a od žalobcu nepožadovať, aby preukázal svoje tvrdenia dôkazmi.
Dôkazné bremeno leží na žalobcovi, ak tento tvrdil, že mu boli priznané prémie, ktorých zaplatenia sa
domáha v súdnom konaní. Žalovaný argumentuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie spochybňoval
existenciu rozhodnutia o priznaní prémií a odmien a žalobca podľa žalovaného takéto rozhodnutie
nepreukázal.

9. Vo vzťahu k zamietnutiu jeho vzájomnej žaloby poukázal žalovaný na to, že o vyplácaní ostatných
odmien manželke žalobcu nebolo informované predstavenstvo družstva a v uvedenej veci absentuje
akékoľvek rozhodnutie predstavenstva družstva a súd prvej inštancie sa týmto tvrdením žalovaného
nezaoberal. Žalovaný tvrdí, že ostatné odmeny boli manželke žalobcu vyplatené bez právneho
dôvodu. Podľa žalovaného žalobca spolu s manželkou úmyselne a účelovo využili znižovanie
stavu zamestnancov na vlastné obohatenie, keď fiktívne vytvorili údajnú potrebu zastupovania iných
pracovných miest, ktoré boli nadbytočné, aby žalobca dal svojej manželke X.. Z. W. bez vedomia
predstavenstva družstva vyplácať ostatné odmeny, prémie a odmeny z dohody o vykonaní práce. X.. Z.
W. nemala v pracovnej náplni dohodnuté so žalovaným vykonávanie činností, ktoré údajne vykonávala,
a za ktoré jej boli žalobcom ako predsedom družstva priznané ostatné odmeny, pričom práve X.. Z. W.
sama viedla mzdovú agendu a vypracovávala pracovné náplne pre ostatných zamestnancov družstva, a
teda predmetné vyplácanie prémií, ostatných odmien a odmien z dohôd o vykonaní práce si tak manželia
W. vyplácali bez vedomia predstavenstva a členov družstva na ich úkor. Žalovaný tvrdí, že žalobca
dal neoprávnene vyplácať svojej manželke ostatné odmeny na ktoré nemala nárok. Žalobca napriek
zápornému výsledku hospodárenia družstva, nechal vyplácať aj svojej manželke X.. Z. W. za obdobie
rokov 2011 až 2013 značné peňažné sumy ako ostatné odmeny (vo výške 200,- EUR až 500,- EUR
mesačne) a to podľa žalovaného, jednak v rozpore s ustanoveniami Zásad odmeňovania ako interného
predpisu, v rozpore s ustanoveniami pracovnej zmluvy a v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce
a právnych predpisov. Zásady odmeňovania vyplácanie peňažnej sumy ostatné odmeny nedovoľovalo
a v uvedenej veci o ostatných odmenách pre X.. W. nebolo informované predstavenstvo družstva, v
uvedenej veci absentuje akékoľvek rozhodnutie predstavenstva družstva, a žalobca nevedel predložiť
zápisnicu zo zasadnutia predstavenstva družstva, ktoré by tieto ostatné odmeny pre p. X.. W. schválilo,
či bolo o týchto ostatných odmenách pre p X.. W. informované. Žalobca dal takto neoprávnene z
prostriedkov žalovaného vyplatiť svojej manželke X.. Z. W. peňažnú sumu za roky 2012 a 2013 vo
výške 2.100,- eur, čím v tejto výške spôsobil žalovanému škodu. Podľa žalovaného je však vyplatenie
peňažnej sumy - ostatné odmeny realizované žalobcom aj v rozpore s dobrými mravmi a porušením
zásady pracovného práva vyjadrenej v článku 2 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z.. Správaním žalobcu



ako predsedu družstva bolo naplnené aj konanie v rozpore so záujmami družstva a členov družstva (ktorí
o vyplácaní značných súm pre žalobcu a manželku žalobcu vôbec nevedelo), čím podľa žalovaného
žalobca ako predseda družstva porušil povinnosti pri správe cudzieho majetku a spôsobil družstvu
(žalovanému) škodu. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie sa týmto tvrdením nezaoberal. Rozporom
so zákonom alebo obchádzaním zákona sa rozumie pritom nielen rozpor so Zákonníkom práce, ale
aj rozpor s ustanoveniami o právnych úkonoch v zmysle Občianskeho zákonníka a Obchodného
zákonníka. Tak tomu je v prípade neplatnosti pracovnoprávnych právnych úkonov, ktorých osobitosti
upravuje vo všeobecnej časti Zákonník práce (§ 17 a nasl.), avšak pre ktoré rovnako platia všeobecné
princípy o neplatností právnych úkonov v zmysle Občianskeho zákonníka (napr. § 37, § 39). Výkon
práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi (§
13 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce). Žalovaný poukázal na to, že žalobca ako predseda družstva a
jeho manželka z pohľadu podstaty tohto súdneho sporu nie sú radovými zamestnancami žalovaného,
ale žalobca bol predseda družstva a jeho manželka bola referentom finančného a mzdového oddelenia,
ktorá pripravovala finančné výkazy pre žalovaného a pripravovala pracovné a mzdové dokumenty pre
zamestnancov žalovaného a mali tak obaja nepochybnú vedomosť o zlej hospodárskej situácii družstva,
napriek tomu si bez vedomia predstavenstva a členov družstva spolu vyplácali prémie a ostatné odmeny,
ktorými tak tunelovalí žalovaného, preto žalobca a jeho manželka tieto peňažné prostriedky neprijali
dobromyseľne. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na ekonomickú a finančnú situáciu žalovaného, kedy
žalovaný nemal na úhradu základných miezd pre robotníkov a nákup materiálu, čo spôsobovalo prestoje
a výrobné výluky u žalovaného (potvrdil svedok X.. W. O. X.. Z.), spôsobené aj konaním žalobcu ako
predsedu družstva, prémie a odmeny nemali byť zamestnancom vyplácané vôbec. Skutočnosť, že boli
prémie vyplácané aj iným zamestnancom družstva (robotníkom a radovým zamestnancom žalovaného)
je irelevantná, nakoľko robotníci a radoví zamestnanci prijali prémie v dobrej viere, ktorá však úplne
absentovala u žalobcu ako predsedu družstva, ktorý mal nepochybnú vedomosť o hospodárskej a
finančnej situácii družstva, ako aj o znení interných predpisov žalovaného, ktoré umožňovali vyplácať
prémie a ostatné odmeny len v prípade ak družstvo dosiahlo zisk, a ktorý si spolu v súčinnosti s
manželkou ako mzdovou účtovníčkou bez vedomia predstavenstva družstva a členov družstva vyplatili
prémie a ostatné odmeny. Žalovaný tvrdí, že právne úkony žalobcu, ktorý v takejto hospodárskej a
finančnej situácii žalovaného, v súčinnosti so svojou manželkou X.. Z. W., mzdovou účtovníčkou, udelil
a vyplatil sebe a X.. Z. W. ako svojej manželke prémie a ostatné odmeny a uzavrel s ňou dokonca
ďalšie dohody o vykonaní práce sú absolútne neplatné právne úkony z dôvodu rozporu s kogentnou
normou vyjadrenou v ustanovení § 243a Obchodného zákonníka. Poukázal na ustanovenie § 243a
Obchodného zákonníka, podľa ktorého sú členovia predstavenstva povinní vykonávať svoju funkciu
s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami družstva a všetkých jej členov. Najmä sú povinní
zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia,
zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám
by mohlo družstvu spôsobiť škodu alebo ohroziť jeho záujmy, alebo záujmy jeho členov, a pri výkone
svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých členov alebo záujmy
tretích osôb pred záujmom družstva. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie sa týmito jeho tvrdeniami
nezaoberal. Právne úkony žalobcu a jeho manželky, ktorými bolí žalobcovi a jeho manželke udelené
a vyplatené prémie, ostatné odmeny a odmeny z dohôd o vykonaní práce, ako aj uzavretie dohôd o
vykonaní práce, uprednostňujúce záujmy žalobcu na úkor žalovaného, sú v rozpore s právnou normou
vyjadrenou v ustanovení § 243a Obchodného zákonníka, a vyvolávajú následok absolútnej neplatnosti
pre rozpor so zákonom podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca ako predseda družstva bol povinný postupovať podľa ustanovenia § 243a Obchodného
zákonníka, a predmetné právne úkony boli v rozpore so záujmami družstva a ich účelom bolo len
uprednostniť a maximalizovať svoj prospech a prospech jeho manželky na úkor žalovaného, sú tieto
úkony v rozpore s kogentnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a ako také sú postihnuté sankciou
absolútnej neplatnosti pre rozpor so zákonom podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Plnenie
z absolútne neplatných právnych úkonov je úmyselným bezdôvodným obohatením žalobcu, ktoré
vyplatené bezdôvodné obohatenie je žalobca aj povinný žalovanému vrátiť. Žalovaný namieta, že súd
prvej inštancie sa však týmito tvrdeniami žalovaného nezaoberal. Rovnako žalovaný tvrdí, že predmetné
úkony sú neplatné aj pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko žalobca zneužil svoje postavenie predsedu
družstva a vedený totožnosťou záujmov jednej zo strán právneho úkonu (žalobcu a svojej manželky) v
kontrapozícii so záujmami druhej strany (žalovaného), ktorého zastupoval, a ktorého (žalovaného) tak
pri uskutočňovaní právneho úkonu fakticky nemal kto hájiť. Žalovaný je presvedčený, že právne úkony
(konanie) žalobcu a jeho manželky, so zámerom prospechu žalobcu a jeho manželky testom svojho
súladu s dobrými mravmi rozhodne prejsť nemôžu. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie sa týmito



tvrdeniami žalovaného nezaoberal. V tejto súvislosti poukázal aj na rozpor s právnou povinnosťou lojality
predsedu a člena družstva (žalobcu) voči ostatným členom družstva (žalovaného), majúcou obdobne
ako objektívna stránka korektívu dobrých mravou, pôvod vo všeobecných princípoch spravodlivosti
a ekvity. Povinnosť predsedu a člena družstva znamená predovšetkým záväzok predsedu a člena
družstva konať v záujme družstva a všetkých členov družstva a neuprednostňovať svoje záujmy alebo
záujmy iných pred záujmami družstva a členov družstva. Podľa žalovaného žalobca zásadu lojality
porušil, a preto sú právne úkony žalobcu a jeho manželky sú protiprávnym úkonom a pre túto vadu ich v
zmysle ustanovenia § 39 Obchodného zákonníka stíha právny následok v podobe absolútnej neplatnosti.
Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie sa však týmito tvrdeniami žalovaného nezaoberal. Špeciálny
právny predpis aplikovateľný na obchodnoprávne vzťahy, ako aj všeobecný civilný kódex kolíziu záujmov
považuje za právne neakceptovateľnú a právnemu úkonu, ktorý je takouto kolíziou postihnutý, právny
poriadok neumožňuje vyvolať predpokladané právne účinky. Podľa žalobcu bol zámer žalobcu a jeho
manželku obohatiť sa na úkor žalovaného, bez ohľadu na hospodársku a finančnú situáciu žalovaného
na prvý pohľad natoľko evidentný, že konanie žalobcu a jeho manželky nie je spôsobilé založiť žiadne
legitímne očakávania ani dobrú vieru, pričom akékoľvek pochybnosti v tomto smere rozptyľuje práve
absurdné a vulgárne parazitovanie žalobcu a jeho manželky na žalovanom a jeho členoch, sankcii v
podobe absolútnej neplatnosti nestojí v ceste potreba ochrany žiadneho subjektívneho práva, právneho
princípu ani právom chránenej hodnoty. Podľa žalovaného na vyplatené bezdôvodné obohatenie je
preto povinný žalovanému vrátiť. Žalovaný poukázal na to, že právnym titulom nevyplatenia časti
miezd v časti prémií a ostatných odmien vo výške 4.167,39 eur za mesiace júl až október 2013 je
nárok žalovaného na vrátenie neoprávnene vyplatenej časti mzdy v časti prémií a ostatných odmien
v zmysle § 222 Zákonníka práce, pričom vzhľadom na pracovnú pozíciu žalobcu je zrejmé, že túto
časť mzdy neprijal dobromyseľne, nakoľko mal nepochybnú vedomosť o podmienkach na vyplatenie
prémií a ostatných odmien v zmysle interných predpisov žalovaného, ako aj o zlej hospodárskej situácii
žalovaného. Zákonník práce definuje bezdôvodné obohatenie (§ 222 Zákonníka práce) ako získanie
majetkového prospechu plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. O plnenie
bez právneho dôvodu ide vtedy, ak právny dôvod na plnenie od samého začiatku neexistoval, teda
nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého
by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil splnenie podmienok pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a
správne mal aplikovať ustanovenie § 222 Zákonníka práce. Žalobca si ako zamestnanec žalovaného (v
pozícii predseda družstva) za obdobie rokov 2011 až 2013 nechal vyplatiť prémie a ostatné odmeny v
rozpore s ustanoveniami interného predpisu zásad odmeňovania, v rozpore s ustanoveniami pracovnej
zmluvy a v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce a právnych predpisov. Právnym titulom sumy
vo výške 2.100,- eur uplatnenej vzájomnou žalobou je nárok na náhradu škody spôsobenej žalobcom
žalovanému tým, že žalobca dal neoprávnene z prostriedkov žalovaného vyplatiť svojej manželke p.
Ing. Gabriele Repkovej peňažnú sumu za roky 2012 a 2013 vo výške 2.100,- eur ako odmeny a tvrdí,
že boli splnené všetky podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu a to zavinené konanie žalobcu v
rozpore so zákonom (konkrétne s ustanovením § 243a Obchodného zákonníka a ustanovením § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Naviac žalobca bol zamestnancom žalovaného a v zmysle ustanovenia § 179
ods. 2 Zákonníka práce zamestnanec zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobil úmyselným konaním proti
dobrým mravom. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie sa tvrdeniami žalovaného o plnení žalobkyni
bez právneho dôvodu z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre rozpor so zákonom, rozpor
s dobrými mravmi, pre porušenie zásad lojality a kolízie záujmov vôbec nezaoberal a odôvodnenie
rozhodnutia je nezrozumiteľné a nepresvedčivé, pretože sa náležite nevysporiadal s námietkami a
argumentáciou žalovaného. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby žalobu žalobcu zamietol a zaviazal žalobcu zaplatiť
žalovanému sumu 4. 167,39 eur spolu s príslušenstvom.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že istina 4.873,27 eur pozostávala len zo základnej mzdy
a prémií, ktoré schvaľovalo predstavenstvo svojim uznesením. Do 20.12.2013 KOVODRŽSTVO riadne
fungovalo a nedostalo sa do konkurzu, ale našlo si investora. O konkrétnej výške pohyblivej zložky
mzdy - prémií rozhodovalo uznesením na svojom zasadnutí predstavenstvo družstva s prihliadnutím
na konkrétne hospodárske výsledky družstva. Odmeny predstavenstvo pracovníkom družstva nikdy
neschvaľovalo, boli v kompetencii predsedu družstva. Právny zástupca žalovaného po 1.1.2014 vyplácal
zamestnancom pevné mzdy bez odmien a prémii, pričom nezmenil články v Zásadách odmeňovania,
a tým porušil Interné predpisy a stanovy družstva. V mzdových listoch je možné zistiť výšky prémií



v %, čo dokazuje skutočnosť, že prémie si žalobca nemohol sám vyplácať. Na základe doručenia
Mzdových listov (ktoré sú založené v súdnom spise 16C/169/2015) boli u každého zamestnanca
vypočítané prémie v danom mesiaci a v danom roku. Zo zistených a zapísaných údajov (% prémií) je
možné konštatovať, že prémie u všetkých zamestnancov vrátane predsedu a jeho manželky v daných
mesiacoch sú rovnaké. Je to dôkaz toho, že žalobca ani jeho manželka si nemohli sami udeľovať
prémie. K Zásadám odmeňovania žalobca uviedol, že tieto žalovaný nesprávne vykladá. Žalovaný
bol v rokoch 2012 - 2013 v zložitej hospodárskej situácii nakoľko zápasilo s poklesom objednávok a
so stratou odberateľov a tým sa dostalo do druhotnej platobnej neschopnosti. Preto predstavenstvo
družstva navrhlo členskej základni vstup investora, čiže právnickej osoby do KOVODRUŽSTVA. Bola
to jedna z možností ako zachovať zamestnanosť v KOVODRUŽSTVE. Zachovanie zamestnanosti bola
prvoradá úloha pre predstavenstvo KOVODRUŽSTVA, nakoľko dochádzalo v posledných rokoch k
úbytku zamestnancov, hlavne z dôvodu odchodu do dôchodku. Mzdy boli vyplácané vždy v danom
mesiaci. Členská základňa sa rozhodla a na členskej schôdzi schválila ako právnickú osobu, ktorá vstúpi
do KOVODRUŽSTVA ako investor - EXIM factoring a.s v zastúpení X.. R.. Žalobca poukázal na to,
že odmeny predstavenstvo pracovníkom družstva nikdy neschvaľovalo, boli v kompetencii predsedu
družstva. O výške odmien rozhodoval interným príkazom na základe dosiahnutých mimoriadnych
pracovných výsledkov a pracovného úsilia predseda družstva. Odmeny boli v kompetencii predsedu
družstva. V KOVODRUŽSTVE sa riadne vyrábalo podľa počtu objednávok a vo výrobe nevznikali
žiadne výluky. Žalovaný podľa žalobcu účelovo zavádza, keď tvrdí, že KOVODRUŽSTVO nemalo
peniaze na mzdy, lebo tie boli riadne vyplácané. O prémiách rozhodovalo uznesením na svojom
zasadnutí predstavenstvo družstva s prihliadnutím na konkrétne hospodárske výsledky družstva. Podľa
výpovede X.. Z. predstavenstvo o vyplácaní prémií rozhodovalo kolektívne. O tom, že udeľovanie
odmien bolo v kompetencii predsedu družstva rovnako svedčí výpoveď X.. Z. na pojednávaní zo dňa
25.11.2015. Prémie schvaľoval na riadnom zasadnutí predstavenstva aj X.. Z.. Podstata problému je v
nedohľadaní zápisníc zo schôdzí predstavenstva, za sťahovanie ktorých bol zodpovedný priamo JUDr.
Pecho. Zápisnice sú dôkazový materiál, kde je vidieť kto a ako hlasoval a koľko % prémií schvaľovalo
predstavenstvo ako štatutárny orgán. Po hlasovaní a riadnom prijatí uznesenia sa predmetné uznesenie
začalo realizovať, nie je zákonná možnosť takéto uznesenie zrušiť, keďže sa týka väčšieho počtu
zamestnancov. V prípade, že by sa malo zrušiť, je to možné len v čase konania predstavenstvo družstva
a nie od počiatku. Z toho vyplýva, že úkony vykonané do platnosti uznesenia predstavenstva družstva
sú bez zmeny platné a nie je ich možné spätne anulovať. Námietku voči neplatnosti nepodali ani
Komisia starostlivosti o členov a zamestnancov a ani kontrolná komisia, ktorí sú v zastúpení prítomní
na rokovaní predstavenstve družstva. Žalobca poukázal na to, že svoje tvrdenia podoprel dôkazom
v mzdových listoch založených dňa 16.11.2016 v spise 16C/169/2015. Zo mzdových listoch je možné
zistiť výšky prémií v percentách, čo dokazuje skutočnosť, že prémie si žalobca nemohol sám vyplácať.
Na základe doručenia mzdových listov boli u každého zamestnanca vypočítané prémie v danom
mesiaci a v danom roku. Zo zistených a zapísaných údajov (% prémií) je možné konštatovať, že
prémie u všetkých zamestnancov vrátane predsedu a jeho manželky v daných mesiacoch sú rovnaké.
Je to dôkaz toho, že žalobca ani jeho manželka si nemohli sami udeľovať prémie. Je to vyvrátenie
krivého obvinenia voči žalobcovi a jeho manželke ohľadom vyplácania prémií. Žalobca namieta
tvrdenie žalovaného o tom, že nefungovali žiadne kontrolné orgány. Právny zástupca žalovaného
nebol do 20.12.2013 členom ani zamestnancom KOVODRUŽSTVA. Prémie boli vyplácané na základe
rozhodnutia predstavenstva družstva s prihliadnutím na konkrétne hospodárske výsledky družstva.
Podľa Stanov družstva štatutárnym orgánom družstva je len predstavenstvo. Predstavenstvo odmeny
pracovníkom družstva nikdy neschvaľovalo, boli v kompetencii predsedu družstva. Reštruktualizáciu
družstva schválilo predstavenstvo a nikto sa neobohacoval ako tvrdí žalovaný, lebo inak by si vyplatili
všetky nevyplatené mzdy. Ostatné odmeny je len kolonka na výplatnej páske. Manželka pracovala na tzv.
Home office ako mzdová referentka a dochádzala vypomáhať s ekonomickou agendou, nakoľko nemali
na ekonomickom oddelení žiadneho pracovníka. Odmeny dostávala v súlade s internými predpismi
a Zásadami odmeňovania. Neexistuje zápisnica zo zasadnutia predstavenstva, na ktorom by sa
schvaľovali odmeny, pretože udeľovanie odmien bolo v kompetencii predsedu družstva. Žalobca uviedol,
že nikdy nikoho neobral o peniaze a KOVODRUŽSTVU nespôsobil žiadnu škodu. Konal vždy v súlade s
dobrými mravmi a v najlepšom záujme družstva, tvrdenia žalovaného žalobca považuje za nepravdivé
a účelové, pretože on nezodpovedal za hlasovanie v predstavenstve. Žalovaný nemôže pripisovať
jeho osobe zodpovednosť za schválenie prémii, ktoré schvaľuje uznesením predstavenstvo, ktoré je
štatutárnym orgánom KOVODRUŽSTVA. V roku 2013 žiadne odmeny ani nemal. V KOVODRUŽSTVE
neboli v rokoch 2011 - 2013 vyplácané prémie v plnej výške. Orgány žalovaného a vykonané audity
nezistili, že by si svojvoľne vyplácal prémie a odmeny. Žalobca odmieta výrazy o obohacovaní, nakoľko



by v takom prípade nemali nevyplatené mzdy za sedem mesiacov, pričom dokonca sám žalobca a
bývalý podpredseda družstva sami finančne prispeli na nákup materiálu. Naopak boli to právny zástupca
žalovaného aj Ing. Netušil, ktorí vytunelovali KOVODRUŽSTVO, pretože sľubovali, že ho zrevitalizujú,
avšak postupovali tak, že kúpili od Ministerstva hospodárstva pozemky, a následne výhodne predali
budovu žalovaného a potom sa KOVODRUŽSTVA bez budov a pozemkov dostalo inému majiteľovi.
Podľa žalobcu žalovaný podsúva súdu tvrdenia o obohacovaní, pretože v opačnom prípade by nemali
spolu s manželkou nevyplatené mzdy. Uplatnený nárok žalovaného považuje žalobca za absurdný,
žalovanému nespôsobil žiadnu škodu, nepotvrdil to žiaden audit ani kontrolné orgány družstva ani
najvyšší orgán členská schôdza. Manželka ako mzdová referentka pracovala na tzv. Home office a
minimálne 4x do týždňa mu chodievala vypomáhať s ekonomickou agendou, teda pracovala veľa hodín
nadčas a za túto prácu mala nárok na odmeny. Žalobca súdu prvej inštancie navrhol, aby rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil.

11. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobcu zopakoval, že žalobca si uplatňuje vyplatenie miezd za
obdobie, v ktorých bol predsedom žalovaného, ktoré mu neboli vyplatené práve z dôvodu, že žalovaný
nemal finančné prostriedky na mzdy zamestnancov, pričom v tomto, pre žalovaného nepriaznivom
finančnom a hospodárskom období dal žalobca vyplácať prémie a odmeny sebe a svojej manželke.

12. Žalobca v duplike k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojej argumentácii.

13. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov,
ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

14. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za
vykonanú prácu mzdu.

15. Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty
(naturálna mzda), poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

16. Podľa článku 3 Zákonníka práce zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú prácu, na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po práci. Zamestnávatelia sú povinní
poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú
čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej iniciatívy a prehlbovanie
kvalifikácie.

17. Mzda predstavuje odmenu za zamestnancom odvedenú prácu pre zamestnávateľa, ktorú možno
vyjadriť peniazmi a vyplatiť na základe písomnej alebo ústnej pracovnej zmluvy za prácu, ktorá bola
zamestnancom vykonaná. Pojem mzda sa v právnom poriadku používa na vyjadrenie odmeny za
prácu vykonávanú v pracovnom pomere pre zamestnávateľa. Dohodu o mzdových podmienkach zákon
ponecháva na vôli zmluvných strán alebo mzda môže byť stanovená právnym predpisom. Okrem mzdy
môže zamestnávateľ poskytovať tzv. nadstavbové zložky mzdy, ktorými môžu byť napríklad prémie,
odmeny a iné. Z definície mzdy je zrejmé, že viazaná na vykonanie práce.

18. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre
danú vec považoval za rozhodujúce, že žalobca mal so žalovaným uzavretú pracovnú zmluvu zo dňa
2.4.2002, podľa ktorej dňa 7.4.1998 nastúpil do práce ako technický pracovník III. Podľa pracovnej
zmluvy bolo medzi jej účastníkmi dohodnuté, že práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce z
pracovnej zmluvy sa riadia ustanoveniami Zákonníka práce, Pracovným poriadkom, Stanovami družstva
a Zásadami odmeňovania, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy. Medzi stranami konania nebolo
sporným, že žalovanému nebola za obdobie jún až október 2013 vyplatená mzda spolu vo výške 4.
873,27 eur, ktorej súčasťou sú aj prémie spolu vo výške 1 006,14 eur ( jún 2013 - 168,60 eur, júl 2013
- 192,42 eur, august 2013 -191,59 eur, september 2013 - 150,54 eur, október 2013 - 134,39 eur).

19. S ohľadom na definíciu mzdy, považuje odvolací súd námietku žalovaného, že priznanie prémii
žalobcovi odporuje dojednaniu zmluvných strán podľa Zásad odmeňovania v KOVODRUŽSTVE za
neopodstatnenú. Z článku 11 odsek 2,3 a článku 12 odsek 2 označených Zásad odmeňovania totiž



vyplýva, že súčasťou mzdy zamestnancov sú aj prémie, ako jej pohyblivá zložka vo výške od 0% do
20%. Podľa článku 14 Zásad odmeňovania sa pohyblivá zložka mzdy - prémie všetkým zamestnancom
vypláca mesačne na základe hospodárskych výsledkov družstva s mesačným oneskorením vo
vyhodnocovaní, t. j. podľa výsledkov predchádzajúceho mesiaca sa vypláca bežný mesiac. Pokiaľ
dosiahne družstvo zisk, môžu byť vyplatené prémie zamestnancom celého družstva v plnej výške
podľa finančných možností a rozhodnutia predstavenstva. O konkrétnej výške pohyblivej zložky mzdy
- prémií rozhoduje uznesením na svojom zasadnutí predstavenstvo družstva a závodu. U jednotlivých
zamestnancov s prihliadnutím na osobné a pracovné zásluhy, môže o výške pohyblivej mzdy - prémii
rozhodnúť priamy nadriadený- t. j. predseda družstva, podpredseda družstva, vedúci závodu, vedúci
výroby a manageri jednotlivých oddelení. Z uvedených dojednaní Zásad odmeňovania v kontexte ich
celého obsahu je zrejmé, že zamestnanci žalovaného boli za prácu mesačne odmeňovaní nielen pevným
zmluvným platom ale súčasťou mzdy bola aj pohyblivá, nadstavbová zložka, ktorej výška závisela od
rozhodnutia predstavenstva, pričom v prípade vykázania zisku družstvom mohlo byť predstavenstvom
družstva rozhodnuté o priznaní prémie zamestnancom v plnej výške 20%. V konaní bol súdom prvej
inštancie vykonaný dôkaz spisom Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 16C/169/2015 z ktorého boli,
okrem iných listinných dôkazov oboznámené aj Stanovy žalovaného. Podľa článku 28 bod 1 Stanov
je predstavenstvo družstva štatutárny orgán, má 3 členov (predsedu, podpredsedu a člena družstva).
Predstavenstvo je výkonným a riadiacim orgánom družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach
družstva, pokiaľ ich Stanovy nevyhradili inému. Predstavenstvo plní uznesenia členskej schôdze a
zodpovedá jej za svoju činnosť. Za predstavenstvo koná navonok predseda alebo podpredseda. Ak je
pre právny úkon, ktorý robí predstavenstvo predpísaná forma, je potrebný podpis aspoň dvoch členov
predstavenstva. V roku 2013 bol žalobca predsedom predstavenstva žalovaného a podpredsedom bol
X.. X. Z., ktorý mechanizmus rozhodovania o prémiách v rovnakej výške pre všetkých zamestnancov
žalovaného podľa Zásad odmeňovania svedecký potvrdil (listinný dôkaz - č. l. spisu - 107). Vypovedal,
že o vyplácaní odmien rozhodovalo predstavenstvo žalovaného kolektívne, a uznesenie o rozhodnutí
technicky do zápisnice spísala p. R.. Z uvedeného je zrejmé, že podmienky uvedené v článku 14 Zásad
odmeňovania na vyplatenie prémií za rok 2013 žalobcovi boli splnené. Žalobcovi ako zamestnancovi
žalovaného by tento mzdový nárok podľa článku 14 odsek 2 Zásad odmeňovania nepatril iba vtedy, ak
by porušil hospodársku alebo pracovnú disciplínu alebo svojím neodborným zásahom v rámci svojej
kompetencie spôsobil škodu.

20. Predmetnú skutkovú podstatu straty nároku žalobcu na prémie žalovaný v danom konaní
netvrdil, odvolával sa len na výklad ustanovenia článku 14 Zásad odmeňovania, podľa ktorého
zamestnancom mohli byť vyplatené prémie len v prípade dosiahnutia zisku, ktorý výklad ale v článku
14 Zásad odmeňovania nemá obsahový a potom ani právny základ. Zodpovednosť zamestnanca
za škodu spôsobenú konaním proti dobrým mravom, je samostatným druhom zodpovednosti, ktorá
predpokladá zavinenie zamestnanca vo forme úmyslu (§ 179 1,2 Zákonníka práce). Z obsahu Zásad
odmeňovania článku 14 odsek 3, veta druhá, podľa ktorej u jednotlivých zamestnancov s prihliadnutím
na osobné a pracovné zásluhy, môže o výške pohyblivej zložky mzdy - prémii rozhodnúť priamy
nadriadený - t. j. predseda družstva, podpredseda družstva, vedúci závodu, vedúci výroby a manageri
jednotlivých oddelení, vyplýva, že žalobca v otázke mzdových nárokov konal v pozícii nadriadeného
v pracovnoprávnom vzťahu. Sám žalovaný vo svojich podaniach definuje postavenie žalobcu ako
zamestnanca žalovaného v pracovnej pozícii predseda družstva (č. l. spisu - 18 21), ktorá pozícia
je najvyššou organizačnou funkciou, je to pozícia riadenia žalovaného, čo znamená, že žalobca v
mene žalovaného vykonával zamestnanecké práva. Dobré mravy nie sú Zákonníkom práce definované,
ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem
rešpektovania. Vedúci, riadiaci zamestnanci, štatutárni zástupcovi musia vždy konať v súlade s dobrými
mravmi a tak, aby nedochádzalo k zneužitiu práva. V súkromnoprávnych vzťahoch, do ktorých patria
aj pracovnoprávne vzťahy sa konanie subjektu prezumuje spôsobom, že ten, kto nejakým určitým
spôsobom konal, nezamýšľal druhej strane spôsobiť negatívne následky, ale konal poctivo a v dobrej
viere. Právnu ochranu nepožíva zjavné zneužitie práva pokiaľ jeho pôvod spočíva v zjavnom rozpore
so zákonnými pravidlami. Žalovaný mal zriadený nezávislý kontrolný orgán. Podľa článku 31 bod
1,2,4 Stanov je dôverník pre kontrolu oprávnený kontrolovať všetku činnosť družstva. Zodpovedá
iba členskej schôdzi a je nezávislý od ostatných orgánov družstva. Dôverník pre kontrolu sa vyjadruje
k ročnej účtovnej uzávierke a návrhu na rozdelenie zisku, prípade úhrady straty družstva. Dôverník
pre kontrolu je oprávnený vyžadovať od predstavenstva akékoľvek informácie o hospodárení družstva.
Predstavenstvo je povinné bez zbytočného odkladu oznámiť dôverníkovi pre kontrolu všetky skutočnosti,
ktoré môžu mať závažné dôsledky na hospodárenie alebo postavenie družstva a jeho členov. Z



uvedeného vyplýva, že kontrolný orgán žalovaného plnil aj funkciu kontrolnej činnosti vedenia a riadenia
družstva, s právom prístupu ku všetkým činnostiam družstva a s oprávnením nahliadať do všetkých
dokladov a záznamov, týkajúcich sa činnosti spoločnosti a aj kontrolovať, či vedenie a družstva
svoju pôsobnosť uskutočňuje v súlade s právnymi predpismi, stanovami a internými predpismi. Z
dokazovania v súdenej veci konštatovanie pochybenia vedenia družstva vo vzťahu k odmeňovaniu
zamestnancov za vykonanú prácu kontrolným orgánom žalovaného zistené nebolo. Za situácie, kedy
všetkým zamestnancom žalovaného boli v roku 2013, v zmysle rozhodnutia predstavenstva ako
kolektívneho štatutárneho orgánu žalovaného priznané mesačné prémie, pri funkčnosti kontrolných
orgánov žalovaného, nemôže byť výkon práv žalobcu vyplývajúcich mu z pracovnoprávneho vzťahu
v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť, že v konaní neboli predložené uznesenia zo zasadnutia
predstavenstva družstva prijaté v rozhodnom období, nemôže byť s ohľadom na výpoveď podpredsedu
predstavenstva X.. X. Z. dôkazne vyhodnotená v neprospech žalobcu, ktorý k týmto listinám, keďže pre
žalovaného už nepracuje, prístup nemá a ich predloženie zo strany žalovaného by mohlo odporovať
jeho procesnej obrane. Predmetný procesný útok žalobcu mohol žalovaný dôkazne zvrátiť predložením
uznesení zo zasadnutia predstavenstva z rozhodného obdobia, z ktorých by bolo zrejmé priznanie
nulovej alebo nižšej výšky prémie ako si uplatňuje žalobca. Pokiaľ žalovaný v súvislosti s uplatneným
mzdovým nárokom žalobcu poukazoval na zlý hospodársky výsledok družstva je potrebné zdôrazniť, že
tento sa mohol premietnuť len do rozhodnutia predstavenstva žalovaného o výške prémie (aj napríklad
o priznaní prémie zamestnancom vo výške 0%, teda o nepriznaní), ale automaticky pre zamestnancov
neznamenal stratu predmetného nároku, pretože kritériom pre základ priznania prémie nebola okolnosť
dosiahnutia zisku. Zo mzdových listov žalobcu z rozhodného obdobia za jún 2013 až október 2013
nevyplýva, že by žalobcovi vznikol okrem nároku na zaplatenie mzdy pozostávajúcej zo zmluvného
platu a prémii (terminológia Zásad odmeňovania) nárok na iné peňažné plnenie, konkrétne žalovaným
označované ako ostatné odmeny. Žalovaný si v konaní o jeho žalobe nárok na zaplatenie ostatných
odmien neuplatnil. Vzhľadom na uvedené potom súd prvej inštancie správne ustálil, že nárok žalobcu,
ktorého výška žalovaným nebola rozporovaná, keď spochybňovaný bol len jeho právny základ, je
plne opodstatnený a peňažné nároky žalovaného na vrátenie prémií žalobcom, vyplatené žalovaným
žalobcovi v rokoch 2011 - 2013, uplatnené žalovaným voči žalobcovi vzájomnou žalobou zo skutkovej
podstaty konania žalobcu v rozpore s dobrými mravmi vo výške 3. 817,39 eur nie sú dôvodné.

21. Neopodstatnená je aj vecná argumentácia žalovaného vo vzťahu ku vzájomnou žalobou
uplatnenému nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške zodpovedajúcej istine, ktorú
si mal žalobca titulom ostatných odmien v roku 2011 vyplatiť vo výške 200,- eur a v roku 2012 vo
výške 150,- eur (žalovaný tvrdil, že rozhodnutie je neplatné, pretože je v rozpore s dobrými mravmi
a ustanovením § 243a Obchodného zákonníka), ako aj ku uplatnenému nároku na náhradu škody vo
výške 2. 100,-eur, ktorá žalovanému mala vzniknúť z rozhodnutia žalobcu o vyplatení ostatných odmien
X.. Z. W., jeho manželke, zamestnankyne žalovaného v rokoch 2012 a 2013.

22. Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú
mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s
ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182
a 185.

23. Citované zákonné ustanovenie posudzuje také prípady zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktoré
vznikli zavineným porušením jeho povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním,
pričom zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca,
ale aj zavinenie a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca.
Pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady, medzi
ktoré ako správne súd prvej inštancie uviedol patrí: protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia pracovného pomeru
a okolnosť, že ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto
plnením tak, ako to vymedzuje Zákonník práce. Protiprávnym úkonom je úkon, ktorý je v rozpore
s objektívnym právom, škodou je majetková ujma, vyjadriteľná v peniazoch, pričom skutočná škoda
spočíva v skutočnom zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné
vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu, inou škodou je ujma spočívajúca v tom, že v dôsledku
škodnej udalosti nedôjde k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať, ak by nedošlo
ku škodnej udalosti, pričom dôkazné bremeno pri preukazovaní vzniku škody, ako aj jej výšky je
na zamestnávateľovi. Kauzálny nexus je ďalším zo zodpovednostných predpokladov a zavinenie je



subjektívnou právnou kategóriou, vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah škodcu k výsledku svojho
konania. Môže spočívať vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti, pričom v pracovnoprávnej zodpovednosti
forma zavinenia podstatným spôsobom ovplyvňuje rozsah náhrady škody. K založeniu zodpovednosti
zamestnanca, pri ktorej nemusí byť daný protiprávny úkon, stačí, len danosť rozporu s dobrými mravmi,
musí existovať na strane zamestnanca zavinenie vo forme úmyslu.

24. Základným predpokladom vzniku zodpovednosti žalobcu podľa citovaného ustanovenia je porušenie
právnej povinnosti (protiprávny úkon). Právna teória vykladá protiprávny úkon ako prejav ľudskej vôle,
ktorý je v rozpore s objektívnym právom, pričom je irelevantné, či ide o porušenie právnej povinnosti
vyplývajúcej z právneho predpisu alebo o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z pracovnej
zmluvy. Porušenie právnej povinnosti sa neprezumuje, ale musí byť poškodeným zamestnávateľom
preukázané. V súdnom konaní je povinnosťou poškodeného zamestnávateľa preukázať, že došlo k
určitému skutku, z ktorého je vyvodzovaná zodpovednosť za protiprávny úkon. Posúdenie, či preukázaný
skutok je protiprávnym konaním, je posúdením právnym, ktoré patrí súdu. Poškodený preukazuje
skutkové okolnosti, ktoré po právnej stránke hodnotí súd. Porušením právnej povinnosti je mienený
objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako škodca skutočne konal (prípadne opomenul konať) a tým,
ako konať mal, aby jeho konanie zodpovedalo povinnosti uloženej právnym predpisom, či inou právnou
skutočnosťou alebo zmluvou.

25. Predmetný peňažný nárok ostatné odmeny vyplýva ako zložka mzdy z článku 3 Zásad odmeňovania,
označeného ako mzdové zložky, odsek označený ako odmeny za mimoriadne pracovné výsledky,
podľa ktorého môže byť za mimoriadne úsilie na splnenie náročných pracovných úloh zamestnancovi
vyplatená aj mimoriadna odmena za pracovné výsledky z nákladov družstva. Odmenu navrhuje vedúci
závodu, respektíve manager oddelenia pred stanovením úlohy, konečnú výšku schvaľuje predseda
družstva po skončení pracovnej úlohy. Z obsahu súdneho spisu a vykonaného dokazovania v danej
veci vyplynulo, že v spore nebolo žalovaným popreté, že manželka žalobcu vykonávala pre žalovaného
viacero prác, nad rámec jej pracovnej zmluvy, čím tieto odmeny potom neboli neodôvodnené.
Rovnako žalovaný voči žalobcovi v spore nepoprel, že by neexistovali také pracovné výsledky, ktoré by
odôvodňovali priznanie osobitej odmeny žalobcovi v rokoch 2011 a 2012.

26. Žalovaným označený peňažný nárok (ostatné odmeny) je pracovnoprávnym nárokom, ktorý má
základ v Zákonníku práce a v Zásadách odmeňovania ako vnútorného mzdového predpisu žalovaného.
Odvolací súd poukazuje na to, že povinnosť vedúceho zamestnanca zabezpečovať odmeňovanie
zamestnancov vyplýva zo samotného Zákonníka práce (§ 82 písm. c/ Zákonníka práce). Preto, keďže
žalovaný sa vo svojej argumentácii obmedzil na nedostatok právneho základu pre rozhodnutie žalobcu
o priznanie ostatných odmien, pričom žalobca rozhodoval v pozícii vykonávateľa zamestnaneckých
práv s rozsahom oprávnení vymedzených Zásadami odmeňovania, a ktorý nedostatok (absencia
právneho základu) mal potom spôsobiť u žalobcu nedovolenosť a protiprávnosť konania, nemožno
vzhľadom na citované ustanovenie Zásad odmeňovania s tvrdením žalovaného súhlasiť, čím v súdenej
veci nebola pre úspešnosť vzájomnej žaloby naplnená jedna z obligatórnych zodpovednostných
podmienok za škodu a to porušenie právnej povinnosti, pretože žalovaný nepreukázal akého porušenia
povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, sa mal žalobca dopustiť. Postup
osobitého odmeňovania a plnú a samostatnú pôsobnosť rozhodovania o osobitých odmenách za plnenie
pracovných úloh predsedom predstavenstva, reprezentujúceho zamestnávateľa v pracovnoprávnom
vzťahu potvrdil aj X.. X. Z., člen družstva a v roku 2013 podpredseda jeho predstavenstva. Žalovaný
nepredložil jediný relevantný dôkaz o tom, že možnosť navrhnúť, schváliť a vyplatiť ostatnú odmenu
podlieha nejakému schvaľovaciemu konaniu. Tým v danej veci absentuje splnenie základného
predpokladu zodpovednosti žalobcu ako zamestnanca vykonávajúceho zamestnanecké práva a
povinnosti za škodu v zmysle § 179 odsek 1 Zákonníka práce, ktoré musia byť splnené kumulatívne,
pričom zo strany zamestnanca muselo dôjsť k protiprávnemu úkonu, ku vzniku škody, musí existovať
príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, predpokladom je tiež zavinenie
zamestnanca a existencia pracovného pomeru.

27. Za danej právnej situácie, pri nepreukázaní absencie skutkového základu vymedzeného v
označenom článku Zásad odmeňovania, teda pri nepreukázaní absencie osobitých pracovných
výsledkov, nemožno voči žalobcovi, výlučne z dôvodu nepriaznivých hospodárskych výsledkov družstva
konštatovať, že rozhodnutie - konanie žalobcu, ktorým si v rokoch 2011 a 2012 priznal odmeny, a
to vo výške, ktorá ani hospodársky výsledok žalovaného nemohla nejako zásadne ovplyvniť (200,-



eur a 150,-eur) je odporujúce dobrým mravom, respektíve konštatovať splnenie predpokladov vzniku
zodpovednosti žalobcu ako zamestnanca za škodu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 179 odsek
2 Zákonníka práce.

28. Žalovaný v súvislosti so zodpovednosťou žalobcu kumuloval svoj nárok voči žalobcovi titulom
zodpovednosti žalobcu za škodu ako zamestnanca, a aj ako štatutára (predsedu) žalovaného (družstva)
pre porušenie oprávnení a povinností žalobcu vo funkcii predsedu družstva, ako štatutárneho
orgánu voči družstvu, keď podľa žalovaného mal rozhodnutím o priznaní ostatných odmien konať v
rozpore so zásadou lojality k družstvu, konať pri správe majetku neodborne a v rozpore so záujmami
družstva (§ 243a Obchodného zákonníka), čo bolo determinované zlým hospodárskym výsledkom
družstva, keď družstvo nevykazovalo zisk a nemalo ani peňažné prostriedky na mzdy pre zamestnancov.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že zodpovednostný vzťah štatutárneho orgánu, pri
výkone tejto funkcie je odlišný od zodpovednostného vzťahu v pracovnom práve a riadi sa úpravou
obsiahnutou v Obchodnom zákonníku. Tieto zodpovednosti sú založené na rozdielnych právnych
základoch, nakoľko v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnancom, ide o škodu ktorá
vznikla zavineným porušením povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej
súvislosti s ním. Pracovnoprávnymi vzťahmi nie sú vzťahy, ktoré vznikli pri výkone funkcie člena
štatutárneho orgánu, keď takáto činnosť nekorešponduje s povahou a obsahom pracovného pomeru
a v prípade zodpovednosti za škodu člena štatutárneho orgánu, ide o porušenie povinnosti člena
štatutárneho orgánu, ktorou mal družstvu pri výkone tejto svojej pôsobnosti spôsobiť škodu. Keďže
vo vzťahu k rozhodovaniu o ostatných odmenách konal žalobca v pozícii výkonu zamestnávateľských
práv a povinností, v pozícii reprezentujúcej v pracovnom vzťahu stranu zamestnávateľa, teda pozíciu
nadriadeného v rámci organizačného systému družstva, pričom opak v konaní žalovaným, ktorého
zaťažovalo dôkazné bremeno preukázaný nebol, potom žalovaným uplatnené nároky nemohli vzniknúť
v príčinnej súvislosti s konaním žalobcu ako člena štatutárneho orgánu, čím nie sú dané podmienky
zodpovednosti žalobcu podľa Obchodného zákonníka.

29. Preto s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým
vyhovel žalobe žalobcu a ktorým vzájomnú žalobu žalovaného zamietol, postupom podľa § 387 odsek
1 CSP, ako vecne správny potvrdil. Nakoniec odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu
poukazuje na to, že Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne vyslovil záver, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 odsek 1 v spojení s §
262 odsek 1 CSP. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).