Nemocnica s poliklinikou Prievidza so sídlom v Bojniciach


Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoPr/2/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3520202801
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3520202801.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Beáty Čupkovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu MUDr. O. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
B. XX, Z., právne zastúpený Mgr. Petrom Švarcom, advokátom so sídlom Nám. slobody 1, Prievidza,
proti žalovanému: Nemocnica s poliklinikou Prievidza so sídlom v Bojniciach, Nemocničná č. 2, Bojnice,
IČO: 17 335 795, právne zastúpená JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou so sídlom Pavla Mudroňa
26, Martin, o neplatnosť odvolania z funkcie a zaplatenie doplatku mzdy, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 24. januára 2022, č.k. 5Cpr/8/2020 - 152,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd n e p r i p ú š ť a zmenu žaloby.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti vrátane výroku o trovách,
teda vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobcu v časti o zaplatenie náhrady mzdy
za čas od 20.07.2020 do 29.07.2021 s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zastavil. Vo zvyšnej
časti žalobu zamietol, žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsah 100%,
kedy o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia
vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že jeho
odvolanie z funkcie primára gynekologicko-pôrodnícke oddelenia listom žalovaného zo dňa 02.06.2020
je neplatné. V priebehu konania súd pripustil zmenu žaloby, ktorou žalobca rozšíril svoj nárok o
zaplatenie doplatku mzdy vo výške 7.767,50 eur s príslušenstvom a úrokmi z omeškania. Súd prvej
inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 42 ods. 2, § 54, § 1 ods. 4 Zákonníka
práce, ďalej ust. § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 59 ods. 1, § 3 ods. 1 Zákonníka
práce a ďalej § 1 ods. 4, § 5 ods. 1, 9 zák.č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a
tiež § 137 písm. a/, d/ a § 145 ods. 1, 2, 3, § 146 ods. 1, 2 CSP. Súd prvej inštancie uviedol, že
žalobca právne argumentoval tým, že odvolanie z funkcie primára oddelenia vzhľadom na skutočnosť,
že k nemu došlo počas trvania pracovného pomeru, rovnako ako k vymenovaniu do funkcie, nie je
možné posudzovať podľa ust. § 42 ods. 2 Zákonníka práce, ale s použitím analógie podľa zákonného
ustanovenia, ktoré je tomuto právnemu inštitútu obsahovo právne najbližšie, teda podľa zákonných
ustanovení o zmene pracovného pomeru. Z dôvodu absentujúceho súhlasu žalobcu je preto podľa
názoru žalobcu potrebné posúdiť právny úkon žalovaného, a to odvolanie z funkcie ako absolútne
neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre jeho rozpor s právnym predpisom. S
týmto právnym názorom žalobcu sa súd nestotožňuje. Nie je žiaden dôvod na odvolanie z funkcie
nahliadať ako na dvojstranný právnym úkon vyžadujúci konsenzus zo strany zamestnanca. Odvolanie z



funkcie bolo opakovane viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu charakterizované ako jednostranný
právny úkon, ktorý je potrebné vykladať ako prejav vôle smerujúci k zániku práva, ktorý právny
predpis takýmto prejavom spája. Právny úkon je neurčitý, ak je neurčitý jeho obsah, t.z. že ak by
sa nepodarilo obsah vôle spôsobom stanoviť. Žalobou napadnutý právny úkon je určitý, nakoľko
obsahuje uvedenie funkcie, z ktorej sa žalobca odvoláva, ako aj dátum nadobudnutia právnych účinkov.
Žiaden právny predpis nestanovuje povinnosť uviesť pri odvolaní jeho dôvody a nesankcionuje ho
neplatnosťou v prípade absencie týchto dôvodov. Počet právnych úkonov, ktorý Zákonník práce pre
prípad absencie dôvodov sankcionuje neplatnosťou, nie je možné podľa názoru súdu analogicky
rozširovať. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že aj keď samotné rozhodnutie odvolať žalobcu z
funkcie primára, uvedenie konkrétnych dôvodov neobsahuje, nebolo arbitrárne, alebo bez dôvodné.
Dôvodom na jeho odvolanie neboli nedostatky v odborných schopnostiach žalobcu, ale jeho nedostatky
v komunikačných schopnostiach a opakované sťažnosti podriadených zamestnancov na spôsob jeho
komunikácie a celkové správanie k podriadeným zamestnancom, najmä k strednému zdravotnému
personálu. Skutočnosť, že práve tento dôvod bol samotnému žalobcovi aj komunikovaný aj zo strany
vedenia nemocnice pri samotnom doručovaní odvolania vyplýva tak z výpovede žalobcu ako z jeho
podania - Oznámenia adresovaného predsedovi TSK. To, že žalobca takéto dôvody nepovažuje za
dostatočné, popiera ich, či odmieta prijať a sústreďuje pozornosť na osobné animozity vo vzťahu ku
kolegyni MUDr. I., je podľa názoru súdu bez právneho významu. Súd mal rozsah a závažnosť z týchto
dôvodov preukázaný tak z listinných dôkazov, akým bolo prehlásenie zamestnancov oddelenia, ako aj
zápisnice z porady vedenia a rovnako i výpoveďami všetkých v konaní vypočutých svedkov. Žalobcove
argumenty, že zamestnanci podpisujúc hromadné prehlásenie, nevedeli čo podpisujú, ostali v rovine
nepreukázaných tvrdení. Rovnako skutočnosť, že prehlásenie bolo spísané ex post po jeho odvolaní,
neoslabuje jeho dôkaznú silu, naopak dodáva mu na dôveryhodnosti práve pre odpadnutie prípadného
strachu zamestnankýň zo žalobcu, ktorý v tom čase nebol už ich nadriadeným pracovníkom. V priebehu
konania žalobca v rámci dispozície vzal žalobu späť v časti o zaplatenie náhrady mzdy za čas od
20.07.2020 do 29.07.2021 s úrokom z omeškania vo výške 5%, a preto súd s prihliadnutím na súhlasné
stanovisko žalovaného v tejto časti konanie zastavil.
3. Po vyhodnotení dôkazov uvedeným spôsobom súd ustálil, že právny úkon žalovaného, odvolanie
žalobcu z funkcie primára zo dňa 25.06.2020 je platným právnym úkonom, žalobu preto zamietol. V
nadväznosti na tento právny záver zamietol žalobu aj v časti o uloženie povinnosti zaplatiť náhradu mzdy
v rozsahu, v ktorom nedošlo k jej späťvzatiu. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Podľa § 262 ods. 1 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý namietal, že odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie neobsahuje všetky zložky, je preto nepresvedčivé, konanie pred prvým stupňom bolo
vedené v rozpore s čl. 2 CSP a bolo ním porušené právo žalobcu na spravodlivý proces a spravodlivé
súdne konanie. Žiadal preto, aby krajský súd ako súd odvolací napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, prípadne, aby ho zmenil a žalobe
vyhovel. Uviedol, že žalobca pracoval u žalovaného na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 02.01.1984.
Žalovaný bol dňom 01.06.2018 vymenovaný do funkcie primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia.
V menovaní do funkcie žalovaný zakotvil ustanovenie: „ak dôjde k nesplneniu očakávaných požiadaviek
na Vás kladených, pristúpim k Vášmu odvolaniu“. Listom zo dňa 25.06.2020 s názvom Odvolanie z
funkcie primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia, žalovaný oznámil žalobcovi, že rozhodnutím
riaditeľa ho dňom 25.06.2020 odvoláva z funkcie primára gynekologického-pôrodníckeho oddelenia.
Žalovaný odvolanie žalobcu z funkcie nijako nezdôvodnil. Na jednej strane prvostupňový súd vyslovil
v odôvodnení rozsudku názor, že žiaden právny predpis nestanovuje povinnosť uviesť pri odvolaní
jeho dôvody a nesankcionuje ho neplatnosťou v prípade absencie týchto dôvodov, avšak na strane
druhej sa dôvodmi odvolania v prejednávanej veci zaoberal. Za podstatnú považoval skutočnosť, že
znenie časti menovacieho dekrétu, ak dôjde k nesplneniu očakávaných požiadaviek na Vás kladených,
pristúpim k Vášmu odvolaniu je neurčité a neviaže sa k žiadnym bližším kritériám a okolnostiam, za
ktorých môže žalovaný pristúpiť k odvolaniu žalobcu. Mal zato, že odvolaním z funkcie primára bez
uvedenia dôvodu došlo k obchádzaniu zákona a konkrétne k ust. § 54 Zákonníka práce. Na rozdiel od
konštatovania súdu prvej inštancie mal zato, že nakoľko k vymenovaniu žalobcu do funkcie primára
došlo až po vzniku pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou, je menovanie žalobcu do
funkcie primára, ako aj jeho odvolanie z funkcie, dvojstranným právnym úkonom, na ktorého platnosť
sa vyžadovalo jeho prijatie žalobcom. Preto považuje odvolanie z funkcie primára za neplatné. List
žalovaného zo dňa 25.06.2020 s názvom Odvolanie z funkcie primára považuje za návrh na zmenu



pracovnej zmluvy zo strany zamestnávateľa v časti pracovného zaradenia žalobcu, k čomu žalobca
oznámil žalovanému listom zo dňa 08.07.2020, že s navrhovanou zmenou pracovnej zmluvy nesúhlasí.
Žalobca bol menovaný do funkcie primára na dobu štyroch rokov. Neodôvodnené arbitrárne odvolanie
dáva možnosť obchádzať výsledok výberového konania, kedy úspešný účastník výberového konania
môže byť odvolaný z funkcie bez udania dôvodu. Preto považuje časť internej smernice NSP Prievidza
„Vnútorné zásady na uskutočňovanie výberových konaní vedúcich pracovníkov“ za odporujúcu zákonu.
Odvolanie žalobcu z funkcie primára je preto v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce v náväznosti na §
39 Občianskeho zákonníka neplatné. Poukázal na znenie § 42 ods. 1, § 54, § 42 ods. 2 Zákonníka
práce, čl. 1 ods. 1 Internej smernice NSP Prievidza a § 42 ods. 2 Zákonníka práce. Pracovný pomer
žalobcu trvá od 02.01.1984 a bol založený pracovnou zmluvou a nie voľbou, alebo vymenovaním.
K poslednej zmene pracovnej zmluvy došlo dohodou medzi zamestnávateľom a zamestnancom dňa
29.05.2018 a to v časti jeho pracovného zaradenia na funkciu primára gynekologicko-pôrodníckeho
oddelenia. Tento právny úkon považuje za dohodu medzi zamestnávateľom a zamestnancom o zmene
pracovnej zmluvy v zmysle § 54 Zákonníka práce. Poukázal na § 1 ods. 1 Zákonníka práce ako
aj na § 1 ods. 4 zák.č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, z ktorých vyplýva, že
pracovnoprávne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným sa spravujú Zákonníkom práce. Navyše Zákon o
výkone práce vo verejnom záujme obsahuje len ustanovenia upravujúce výberové konanie § 5 a vôbec
neupravuje odvolanie z funkcie, čo neznamená, že odvolanie z funkcie môže byť ľubovoľné. Takýto
postup zamestnávateľa by znižoval právnu ochranu zamestnanca a zakladal by jeho právne neisté
postavenie. V zmysle § 54 Zákonníka práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len
vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce,
právny úkon, ktorý sa neurobí formou predpísaným týmto zákonom je neplatný, len ak to ustanovuje
výslovne tento zákon alebo osobitný predpis. Podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, neplatnosť právneho
úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Keďže teda na menovaní
do funkcie primára zo dňa 29.05.2018 chýba podpis žalobcu, bola takáto dohoda o zmene pracovnej
zmluvy žalobcom prijatá ústne - konkludentne aj tým, že práce vykonával fakticky a preto je platná.
K platnej dohode o ďalšom návrhu zmeny tejto pracovnej zmluvy odvolaním zo dňa 25.06.2020 je
opäť potrebný súhlas žalobcu a keďže tento absentuje, k platnej zmene pracovnej zmluvy nedošlo.
Interné predpisy žalovaného nemôžu ísť nad zákon, resp. ukladať povinnosti tam, kde im to zákon
nepriznáva, čo jednoznačne je tento prípad. Ďalej uviedol, že inštitút odvolania z funkcie primára nie je
nikde priamo ustanovený na rozdiel od riaditeľov škôl, nevyžaduje odôvodnenie odvolania po skutkovej
stránke, ale zároveň vyžaduje v zákone odkaz na zákonné ustanovenie, ktoré oprávňuje tak urobiť. V
tomto prípade argumentoval tým, že konkrétne menovanie žalobcu do funkcie je právny úkon nezávislý
od jeho pracovného pomeru, pracovný vzťah medzi účastníkmi konania trval do uzavretia zmluvy o jeho
skončení, k zániku funkcie primára u žalobcu platne nedošlo. Zánik funkcie primára žalobcu nevyplýva
zo žiadneho interného dokumentu žalovaného. Na rozdiel od prvostupňového súdu vyslovil názor, že
z vykonaných dôkazov a svedeckých výpovedí navrhnutých žalovaným dôvodnosť odvolania vôbec
nevyplynula. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané svedecké dokazovanie. Namietal
odôvodnenie súdu prvej inštancie vedomosťou žalobcu o údajnej zlej atmosfére na pracovisku. Toto
tvrdenie nie je podložené žiadnym konkrétnym dôkazom, konkrétnou osobou, s ktorou mal žalobca
konflikty okrem MUDr. I., a preto obrana voči tak všeobecnému a neuchopiteľnému argumentu o zlej
atmosfére na pracovisku, je nemožná. Rovnako aj v zápisnici z porady absentuje konkrétna osoba,
udalosť, konflikt, resp. iná skutočnosť, ktorá by odôvodňovala údajné nevhodné správanie žalobcu. Čo
sa týka prehlásenia zamestnancov zo dňa 17.07.2020, jeho dôkazná sila má byť o to väčšia, že bolo
podpísané ex post po jeho odvolaní z funkcie vedúceho pracovníka. Zo strany žalovaného však išlo o
účelové zháňanie dôvodu ex post po odvolaní žalobcu z funkcie, pretože zistil, že na odvolanie z funkcie
žalobcu mu chýba reálna dôvodnosť. S poukazom na Nález Ústavného súdu II.ÚS 117/2011 - 28 je
možné konštatovať potrebu uvedenia dôvodu odvolania z funkcie, aby mal žalobca možnosť brániť sa.
Voči žalobcovi bola konkretizovaná jediná osoba, ktorá nebola spokojná s konaním žalobcu a to bola
MUDr. I., avšak tento konflikt nemohol byť dôvodom na jeho odvolanie. Čo sa týka výpovedí svedkov,
tieto sú z druhej ruky a pre ich absolútnu abstraktnosť a nekonkrétnosť, žalobca nemôže voči nim
použiť žiadnu relevantnú procesnú obranu. Okrem konfliktu s MUDr. I., ktorý žalobca priznal vo vzťahu,
ku ktorému vedel zaujať relevantný postoj, pretože išlo o konkrétny konflikt, nebol v súdnom konaní
preukázaný žiaden iný konflikt. Z výpovedí svedkov ako aj predložených dôkazov vyplýva, že žalobca
bol vo svojej funkcii primára na vysokej odbornej úrovni a pri plnení pracovných úloh zamestnancami
bol prísny a zásadový, na oddelení vyžadoval poriadok a profesionalitu. Jediný preukázaný konflikt bol
práve pretrvávajúci konflikt medzi žalobcom a MUDr. I., ku ktorému sa žalobca podrobne vyjadril a ktorý
bol aj predmetom jeho písomných podaní. Svedeckú výpoveď MUDr. Y. I. považuje za nedôveryhodnú



vzhľadom na jej zaujatosť voči osobe žalobcu a z dôvodu upozornenia na jej zanedbanie poskytnutia
zdravotnej starostlivosti. Mal preto zato, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, pretože konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Prvostupňový súd sa komunikáciou na FB v prospech žalobcu vôbec nezaoberal a dokonca
neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a nekonštatoval ich relevantnosť a nezaujal k nim žiaden
postoj. Tak ako bolo uvedené počas konania pred súdom prvej inštancie, slovenská právna úprava
nedostatočne upravuje menovanie a odvolanie z funkcie po vzniku pracovného pomeru, ktorý vznikol
na základe pracovnej zmluvy, na rozdiel od českej úpravy. Tento nedostatok je zrejmý aj z toho, že
neexistuje judikát, ktorý by skutkovú podstatu zhodnú, alebo minimálne podobnú s týmto konaním riešil.
Je preto možné dôjsť k záveru, že väčšina judikatúry rieši problematiku škôl, prípadne iných funkcií,
kde inštitút odvolania upravuje osobitný predpis, ktorý v prípade výkonu funkcie primára absentuje.
Aj prvostupňovým súdom uvádzaná judikatúra sa týka odvolania z funkcie pracovníkov v školstve,
alebo v organizáciách, kde boli porušené interné predpisy. V prípade žalobcu žiadne interné predpisy
zamestnávateľa porušené neboli, aj keď by pripustili možnosť, že odvolanie môže byť uvedenia dôvodu,
nemôže byť svojvoľné a to už aj s ohľadom nato, že k menovaniu do funkcie došlo na základe výberového
konania.
5. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací
napadnutý rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Poukázal na § 1 ods. 4, §
5 ods. 1, 9 zák.č. 552/2003 Z.z. ako aj čl. 2.5 Pracovného poriadku a čl. VIII. vnútorných zásad. Z
týchto vyplýva, že zamestnávateľ v režime zákona o výkone práce vo verejnom záujme obsadzuje
funkcie vedúcich zamestnancov na základe vymenovania po úspešnom vykonaní výberového konania.
Zamestnávateľ nepredkladá zamestnancovi návrh dvojstranného právneho úkonu dohody, ale ho do
uvedenej funkcie vymenováva, pričom takéto vymenovanie do funkcie je svojou povahou jednostranným
právnym úkonom. Jednostranným právnym úkonom je prípadné odvolanie z jeho funkcie na základe
rozhodnutia zamestnávateľa, ak nemožnosť odvolania nie je ničím obmedzená. V tejto súvislosti si
žalobca sám protirečí, keď tvrdí, že vymenovanie sa môže uskutočniť len pred vznikom pracovného
pomeru a nie počas jeho trvania, čo nebol jeho prípad. Ak však potom vymenovanie do funkcie
nebol platným prípustným spôsobom ustanovenia do funkcie ako tvrdí žalobca, je nedôvodné domáhať
sa neplatnosti odvolania, do ktorej v konečnom dôsledku podľa žalobcu nebol platne ustanovený.
Žalobca tak účelovo prispôsobuje skutkové okolnosti želanému výsledku. Je zrejmé, že pri vymenovaní
žalobcu do funkcie primára zamestnávateľa nepredložil zamestnancovi návrh na zmenu dojednaných
pracovných podmienok, ale jednostranným úkonom na základe platného vnútroorganizačného predpisu
vymenoval žalobcu do funkcie primára. Ani skutočnosť, že žalobca pozíciu primára následne zastával
nesvedčí následne vôli k uzavretiu dohody. Nesúhlasil s názorom žalobcu vo vzťahu k nesprávnemu
právnemu posúdeniu zo strany súdu prvej inštancie o náležitostiach odvolania z funkcie. Sankciou
neplatnosti pre absenciu obsahových náležitostí môže byť postihnutý právne vtedy, ak tieto konkrétne
náležitosti ustanovuje zákon. Zákon nepredpisuje žiadne osobitné náležitosti pre úkon, ktorým je
odvolanie z funkcie, do ktorej bol zamestnanec predtým vymenovaný. Pre platnosť odvolania z funkcie
je preto postačujúca jeho určitosť a zrozumiteľnosť, ktorá je daná uvedením funkcie, z ktorej sa
zamestnanec odvoláva a dátumom odvolania z tejto funkcie. Rozsudok Najvyššieho súdu SR pod
sp.zn. 5Cdo/253/2007 konštatuje, že odvolanie z funkcie je jednostranným právnym úkonom, pretože je
prejavom vôle smerujúcim ku vzniku, zmene, alebo zániku tých práv, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú (§ 34 OZ). Pre jeho určitosť a zrozumiteľnosť sa vyžaduje, aby v ňom bola uvedená
funkcia, z ktorej sa zamestnanec odvoláva a deň, ktorým sa z nej odvoláva. Žiadne ustanovenie právnych
predpisov nestanovuje, aby v odvolaní z funkcie boli uvedené dôvody, pre ktoré je zamestnanec
odvolaný. Sankciou neplatnosti pre nedodržanie obsahových náležitostí môže byť právny úkon
postihnutý len vtedy, ak to vyslovene stanovuje zákon. Dôvody, ktoré mal súd v konaní zistené formuloval
v bode 31. rozsudku stručne a výstižne. Dôvodom na jeho odvolanie neboli nedostatky v odborných
schopnostiach žalobcu, ale jeho nedostatky v komunikačných schopnostiach a opakované sťažnosti
podriadených zamestnancov na spôsob jeho komunikácie a celkové správanie sa. Takto problémy na
pracovisku pod vedením žalobcu popisovali vypočutí svedkovia PhDr. D. S. a Mgr. G. L., MUDr. A. G.,
MUDr. Y. I.. Z výpovedí svedkov jednoznačne vyplynulo, že žalobca ako vedúci zamestnanec nezvládal
vedenie zvereného oddelenia, najmä z hľadiska korektnej komunikácie na pracovisku. Na pracovisku
preto vládla z tohto dôvodu stresujúca atmosféra s absolútne neakceptovateľnými prejavmi, hrubé
správanie, agresivita, krik na zamestnancov, dokonca vulgárne nadávky. Takéto prejavy nadriadeného
nemajú ani nemôžu byť tolerované. Je zrejmé, že pohľad žalobcu je odlišný a žalovaný tak považuje
za potrebné zdôrazniť, že jeho primárnou povinnosťou, za účelom ktorej bol zriadený, je zabezpečiť
poskytovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti pre obyvateľov, prioritne na vymedzenom spádovom



území a teda bezproblémový chod príslušných pracovísk. Práve z dôvodu neustálych komunikovaných
problémov týkajúcich sa nedobrej situácie na pracovisku vrátane hroziaceho odchodu zamestnancov za
účelom zabezpečenia riadneho chodu oddelenia, pristúpil žalovaný k jeho odvolaniu z funkcie. Súd prvej
inštancie vyhodnotil pokiaľ ide o dôvodnosť odvolania z funkcie správne v konaní vykonané dokazovanie
z výpovedí svedkov ako aj obsahom listiny - prehlásenia zamestnancov zo dňa 17.07.2020. Žalobca
tvrdí aj to, že vymenovanie do funkcie primára je nezávislé od trvania jeho pracovného pomeru a
v danej veci nastala taká skutočnosť, na základe ktorej došlo ku skončeniu funkcie primára a táto
teda trvá. S týmto názorom sa žalovaný nemôže stotožniť. Žalobca predkladá závery, že vymenovanie
do funkcie primára malo byť v skutočnosti dohodou o zmene pracovných podmienok a na druhej
strane tvrdí, že vymenovanie je nezávislé od trvania samotného pracovného pomeru, a teda že funkcia
primára neskončila - trvá. Je nepochybné, že na základe dohody o skončení pracovného pomeru prestal
existovať medzi stranami sporu akýkoľvek pracovnoprávny vzťah a ten teda nemôže trvať. Takáto
konštrukcia nemá žiadne opodstatnenie, ani racionálny základ. Žalobca sa trvaním na žalobe domáha
určenia, ktoré v kontexte so skončením pracovného právneho vzťahu nemá pre neho žiadny význam,
čo do zmeny jeho právneho postavenia, keďže jeho právne postavenie sa požadovaným určením
nemôže nijako zmeniť. Preto takejto žalobe o požadovanom určení nie je možné vyhovieť, ani z ďalších
procesných dôvodov. Žalobca sa v zmysle § 137 písm. d/ CSP domáha určenia právnej skutočnosti
neplatnosti odvolania z funkcie, hoci mu takáto možnosť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu.
Navyše za skutkových okolností, kedy pracovný pomer bol dohodou strán sporu skončený, je trvanie
na požadovanom určení bez akékoľvek skutočného opodstatnenia. Vo vzťahu k časti žaloby, ktorou súd
zamietol žalobu o plnenie, žalobca nepredkladá v odvolaní žiadnu argumentáciu. Žalobca svoj peňažný
nárok, ktorého sa v konaní domáha počas celého konania súdu prvej inštancie ani riadne nevyčíslil a vo
vzťahu k tejto časti uplatneného nároku neuplatnil ani bremeno tvrdenia. Súd nemôže suplovať vlastným
konkrétnym rozhodnutím vo veci nedostatku predchádzajúcich skutkových tvrdení žalobcu o konkrétnej
výške uplatnenej pohľadávky. Takýto nedostatok procesnej aktivity žalobcu musí ísť na jeho ťarchu. Už
s ohľadom na túto skutočnosť nemôže byť žalobca v konaní o uplatnenom peňažnom nároku úspešný.
6. K podanému vyjadreniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že obsah vyjadrenia žalovaného
korešponduje s právnou argumentáciu žalovaného v priebehu celého konania. Pre prípad, ak by sa
súd stotožnil s tvrdením žalovaného, že zánikom pracovnoprávneho vzťahu zaniká aj funkcie primára,
žalobca alternatívne navrhuje, aby súd určil, že funkcie primára MUDr. O. A. trvala do dňa skončenia
jeho pracovného pomeru u žalovaného dohodou. Čo sa týka vyjadrenia k tomuto ďalej uviedol, že
došlo k nesprávnej interpretácii žalobcu pri jeho argumentácii týkajúcich sa jednotlivých dôkazov.
Základná a nosná argumentácia je obsiahnutá v odvolaní, ktoré dáva všetky odpovede na argumentáciu
žalovaného. Žalovaný dáva do jednej roviny argumentácie žalobcu, že vymenovanie do funkcie bolo
dohodou o zmene pracovných podmienok a argumentáciou, že vymenovanie je nezávislé od trvania
pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaný udáva, že menovanie je jednostranný právny úkon s čím sa
žalobca nestotožňuje, má zato, že menovanie je len predpokladom na vznik pracovného pomeru a
odvolanie je predpokladom na výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 Zákonníka
práce. Zo Zákonníka práce nevyplýva, že výpoveď z pracovného pomeru alebo dohoda o skončení
pracovného automaticky zakladá zánik funkcie primára. Preto ako už žalobca uviedol, nenastala
právnym predpisom, ani vnútornými smernicami a určite nie na základe dohody taká skutočnosť, na
základe ktorej došlo k ukončeniu funkcie primára. Čo sa týka argumentácie zotrváva na tom závere,
že nebolo zachované právo žalobcu poznať dôvody odvolania v čase jeho ukončenia a z dôvodu, aby
dodatočne nemohlo dochádzať k zmenám dôvodov, na ktorých je odvolanie z funkcie (rozhodnutie NS
SR, sp.zn. 5Cdo/235/2011). Až po podaní žaloby žalobcom začal zabezpečovať dôvody odvolania,
aby nebolo možné jeho odvolanie považovať za svojvoľné. Citácie časti rozsudku poukazuje len na
svedectvo osôb, ktoré mali niečo počuť, avšak ani v jednom konkrétnom prípade nebolo konkretizované,
kto bola osoba, od ktorej mali informácie získať, okrem MUDr. I. nevypovedal ani jeden svedok, ktorý by
potvrdil, že s MUDr. A. - žalobcom mal konflikt alebo problém. Žalobca tak nemal reálnu možnosť sa proti
týmto tvrdeniam brániť. Konflikt s MUDr. I. vznikol z dôvodov zanedbania jej povinnosti ako to už žalobca
podrobne uviedol. Podsúvanie argumentácie, že žalobca nebol platne ustanovený, ako tvrdenia žalobcu
bod 1. str. 3 vyjadrenia žalovaného, nekorešponduje s vykonanými podaniami, ani ústnymi prednesmi
žalobcu a nie je ju možné z nich ani logicky vyvodiť.
7. Skôr ako odvolací súd pristúpil k preskúmaniu samotnej dôvodnosti odvolania, zaoberal sa zmenou
žalobného petitu zo strany žalobcu, ktorý vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že pre prípad, ak by
sa súd stotožnil s tvrdením žalovaného, že zánikom pracovnoprávneho vzťahu, zaniká funkcia primára,
žalobca navrhuje, aby súd určil, že funkcia primára, teda žalobcu trvala do skončenia jeho pracovného
pomeru u žalovaného dohodou. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje na znenie § 371 CSP, kedy



žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť, a preto odvolací súd nepripustil takúto zmenu žaloby v
rámci odvolacieho konania a teda sa ani týmto zmeneným návrhom ďalej nezaoberal.
8. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým
sa v celom rozsahu stotožňuje.
9. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané,
alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil
dôvody napadnutého rozhodnutia tak, ako to predpokladá § 387 ods. 2 CSP.
10. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva, že medzi stranami nebolo sporné, že
pracovnoprávny pomer medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa
02.01.1984 s tým, že žalobca bol riaditeľom NsP po absolvovaní výberového konania menovaný
do funkcie primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia dňom 01.06.2018 na obdobie štyroch
rokov. Menovací dekrét obsahoval ustanovenie, že ak nedôjde k naplneniu očakávaných požiadaviek
kladených na žalobcu, pristúpi riaditeľ nemocnice k jeho odvolaniu. Zároveň v menovacom dekréte
sa konštatuje, že vzhľadom k tomu, že uvedenú funkciu ste doteraz vykonávali, vaše platové
podmienky zostávajú nezmenené. Rovnako je nepochybné, že žalobca bol odvolaný z funkcie primára
gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia riaditeľom žalovaného dňa 25.06.2020, kedy v listine o odvolaní
sa konštatuje, že na základe rozhodnutia riaditeľa NsP zo dňa 29.05.2018 bol dňom 01.06.2018
vymenovaný do funkcie primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia. Týmto rozhodnutím riaditeľa
NsP Prievidza so sídlom v Bojniciach z funkcie primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia
odvolávam dňom 25.06.2020. Odvolanie z funkcie primára odmietol žalobca prevziať dňom 25.06.2020,
čo potvrdili dvaja svedkovia a táto skutočnosť sporná medzi stranami nebola.
11. Voľba a vymenovanie do funkcie je upravená v ust. § 42 ods. 2 Zákonníka práce ako aj vo vnútorných
zásadách na uskutočňovanie výberových konaní vedúcich pracovníkov žalovaného, platných a účinných
v čase, kedy bol žalobca menovaný do funkcie, kde v čl. 1, 2, 3, 4, 5, 6 sa upravujú zásady pre
uskutočňovanie výberových konaní vedúcich pracovníkov priebeh výberového konania, vyhlásenie
komisie, spôsob kreovania komisie s tým, že z čl. 8 daných zásad vyplýva, že právomoc riaditeľa
organizácie odvolať menovaného vedúceho zamestnanca v priebehu jeho funkčného obdobia, nie je
týmito zásadami dotknutá.
12. Žalobca v podanej žalobe ako aj v odvolaní namietal tú skutočnosť, že podľa jeho názoru je ako
menovanie, tak aj odvolanie dvojstranným právnym úkonom a keďže na odvolaní aj na menovaní chýba
podpis žalobcu, dohoda o zmene pracovnej zmluvy žalobcom prijatá ústne konkludentne aj tým, že
práce podľa tejto pracovnej zmluvy by fakticky vykonával, je platná, pričom k platnej dohode o ďalšom
návrhu na zmenu pracovnej zmluvy odvolaním zo dňa 25.06.2020 je potrebný súhlas žalobcu s tým,
že pracovný poriadok nemôže ísť nad rámec zákonných ustanovení. Rovnako žalobca v odvolaní aj v
konaní samotnom namietal, že nakoľko odvolanie z funkcie neobsahovalo žiadne odôvodnenie, nemal
možnosť sa voči takémuto odvolaniu brániť a v rámci základného práva na súdnu ochranu má odvolanie
z funkcie právo na vecné preskúmanie dôvodnosti jeho odvolania z funkcie, avšak bez znalosti dôvodu
odvolania to nie je možné.
13. Odvolací súd sa nestotožňuje so žiadnou z námietok zo strany žalobcu. V § 42 ods. 2 Zákonník
práce na rozdiel od predchádzajúceho zákona č. 65/1965, teda pôvodného Zákonníka práce, voľba,
ani vymenovanie sa nepovažuje za akt - úkon, ktorým by bolo možné platne založiť pracovnoprávny
vzťah. Základom je, že osoba má vykonávať prácu v pracovnoprávnom vzťahu, ale osobitný predpis
vyžaduje, aby do tejto pozície bola zvolená, alebo vymenovaná. Je síce pravdou, že v zmysle § 42
ods. 2 Zákonníka práce, po voľbe a vymenovaní by mal byť založený pracovný pomer pracovnou
zmluvou s tým, že pokiaľ nastane situácia, že zamestnanec, čo je prejednávaný prípad, teda žalobca má
uzatvorenú pracovnú zmluvu na výkon určitého druhu práce počas trvania pracovného pomeru a potom
je menovaný do funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu,
postupom stanoveným vo vnútornom predpise po vymenovaní dôjde k následnej zmene pracovnej
zmluvy s tým, že nakoľko v prejednávanej veci mal žalobca pred svojím vymenovaním do funkcie
uzatvorený riadny pracovnoprávny vzťah so žalovaným v menovacom dekréte sa zároveň konštatuje,



že vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca fakticky vykonával prácu, do ktorej bol aj menovaný k zmene
pracovnej zmluvy pôvodne uzavretej týmto spôsobom nedošlo.
14. V prejednávanej veci išlo o posúdenie, či odvolanie žalobcu z funkcie zo strany žalovaného je platným
právnym úkonom, je rozhodujúci okrem iného aj záver o tom, aký vplyv má na platnosť tohto právneho
úkonu skutočnosť, že v ňom nebol uvedený skutkový dôvod, o ktoré sa toto opatrenie opiera.
15. Zamestnanca, ktorý bol do funkcie zvolený, alebo menovaný možno z tejto funkcie odvolať.
Odvolanie z funkcie je jednostranným právnym úkonom zamestnávateľa adresovaného zamestnancovi.
Právne úkony sú v Zákonníku práce upravené v §§ 15, 16, 17, pričom tieto ustanovenia vytvárajú právny
rámec pre interpretovanie prejavu vôle konkrétneho subjektu pracovnoprávnych vzťahov. Podľa ust. § 34
OZ právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene, alebo zániku tých práv alebo povinností,
ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Nato, aby určitý subjekt pracovnoprávneho vzťahu
urobil prejav vôle v pracovnoprávne relevantnom zmysle, musí disponovať skutočnou vôľou, ktorá musí
byť slobodná, bez nátlaku spočívajúca vo fyzickom donútení, alebo bez právnej vyhrážky a vážna a bez
omylu. Pokiaľ ide o prejav vôle, tento musí byť zrozumiteľný a určitý. Nejde o jediné náležitosti právneho
úkonu a okrem už spomenutých musia byť kumulatívne naplnené aj náležitosti subjektu pomeru vôle
ako aj náležitostí predmetu.
16. S aktom menovania nemusí zamestnávateľ spájať len vznik pracovného pomeru, ale môže ním
dôjsť k zmene pracovného pomeru zamestnanca v prípade, ak už u zamestnávateľa zamestnanec prácu
vykonáva. Rovnako aj v tomto prípade samotný akt menovania nemá žiadne právne následky a vyžaduje
sa uzatvorenie dodatku k pracovnej zmluve. V prípade odvolania zamestnanca z funkcie, ktoré zastával,
ak zamestnávateľ vykoná voči zamestnancovi právne relevantný úkon spočívajúci v jeho odvolaní z
funkcie, neupravuje modus operandi, ako má zamestnávateľ v takomto prípade postupovať. Následky
odvolania nastávajú dňom jeho doručenia zamestnancovi. Predošlý Zákonník práce č. 65/1965 pre
prípad odvolania zamestnanca z funkcie ustanovoval v § 65 ods. 3 osobitný postup „Odvolaním z funkcie,
alebo vzdaním sa funkcie sa pracovný pomer nekončí. Zamestnávateľ so zamestnancom dohodne jeho
ďalšie pracovné zaradenie u zamestnávateľa na inú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne na
inú pre neho vhodnú prácu. Ak zamestnávateľ nemá pre zamestnanca takúto prácu, alebo zamestnanec
ju odmietne, je daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c/.“ V súčasnosti zamestnanca odvoláva
zamestnávateľ z funkcie, ktorá je dohodnutá s tým, že pri odvolaní zamestnávateľ jednostranným
úkonom mení podmienky pracovnej zmluvy.
17. Vzhľadom tak, ako bolo správne v rozhodnutí súdu prvej inštancie uvedené, že Zákonník práce
neupravuje náležitosti úkonu odvolania z funkcie, z tohto potom vyplýva, že nie je podmienkou platnosti
takéhoto odvolania z funkcie písomné uvedenie dôvodov, pre ktoré je zamestnanec odvolaný z funkcie.
Pokiaľ Zákonník práce, ani iné právne predpisy nestanovujú, aby v písomnom právnom úkone, ktorým
je zamestnanec odvolávaný z funkcie uvedené, pre ktoré je zamestnanec odvolávaný, bolo by v rozpore
s pravidlami logiky, ak by zákon pre odvolanie dôvody stanovil, aby neboli v odvolacom akte tiež
konkrétne a nezameniteľne uvedené pod sankciou neplatnosti. Je treba uvážiť, že sankciu neplatnosti
pre nedodržanie obsahových náležitostí písomnej formy môže byť právny úkon postihnutý, len ak
to vyslovene stanoví Zákonník práce. Nemožno v takomto prípade použiť analógiu o prípadných
obsahových náležitostiach výpovede danej zamestnávateľom zamestnancovi, prípadne pri okamžitom
zrušení pracovného pomeru, lebo takýmto postupom by dochádzalo k zámene hmotnoprávnych
predpisov platnosti právneho úkonu (dovolenosti) právneho úkonu s vadnosťou právneho úkonu pre
nedodržanie obsahových náležitostí predpísanej formy.
18. Z tohto dôvodu potom nebol správny výklad žalobcu v tom smere, že by sa jednalo pri odvolaní
z funkcie o dvojstranný právny úkon, nakoľko ako bolo vyššie uvedené, odvolanie z funkcie je
jednostranným právnym úkonom a ktorý v Zákonníku práce nemá upravené žiadne obsahové náležitosti,
ktorých eventuálny nedostatok by zakladal sankciu neplatnosti takéhoto právneho úkonu, a preto
neuvedenie dôvodov v odvolaní z funkcie nezakladá neplatnosť takéhoto právneho úkonu tak, ako sa
v tomto konaní domáhal žalobca.
19. Rovnako neobstoja námietky zo strany žalobcu v tom smere, žeby nemal vedomosť o tom, čo
je dôvodom odvolania z jeho funkcie. Pokiaľ ako bolo vyššie uvedené Zákon o výkone práce vo
verejnom záujme č. 552/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, ani Zákonník práce č. 311/2001 Z.z.
v znení neskorších predpisov neustanovuje náležitosti odvolania, odvolanie z funkcie je jednostranným
právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, pre ktorý jeho určitosť a zrozumiteľnosť
sa vyžaduje, aby v ňom bola uvedená funkcia, z ktorej sa zamestnanec odvoláva a deň, ktorý sa
z nej odvoláva. Žiadne z ustanovení týchto predpisov neustanovuje, aby v odvolaní z funkcie boli
uvedené dôvody, pre ktoré je zamestnanec odvolaný. Sankciou neplatnosti pre nedodržanie obsahových
náležitostí môže byť právny úkon postihnutý vtedy, ak to výslovne ustanovuje zákon. V prípade,



ak by k odvolaniu z funkcie nasledovala výpoveď, táto výpoveď by už musela v zmysle Zákonníka
práce obsahovať dôvody výpovede pod sankciou neplatnosti. Samotné odvolanie z funkcie však tieto
náležitosti pre formálnu platnosť nevyžaduje uvedenie dôvodov. Pri odvolaní z funkcie preto nemožno
ani analogicky použiť právnu úpravu týkajúcu sa napríklad okamžitého skončenia pracovného pomeru,
prípadne výpovede. Platný právny poriadok nikomu nepriznáva právo na funkciu. Právo zotrvať vo funkcii
založenej menovaním, nie je súčasťou základných práv upravenej v druhej hlave Ústavy SR (rozhodnutie
Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 796/2000). Preto sa odvolací súd nestotožňuje s tvrdením žalobcu
o neplatnosti odvolania z funkcie pre absenciu skutkových dôvodov odvolania priamo v samotnom
odvolaní z funkcie.
20. Bez ohľadu na tieto skutočnosti je nutné konštatovať, že minimálne zo Zápisnice z porady zo dňa
09.06.2020 vedenia NsP Prievidza, so sídlom v Bojniciach je zrejmé, že námestníčka pre ošetrovateľstvo
informovala o opakovanom, nevhodnom správaní primára MUDr. O. A. (žalobcu) na podnet sťažností
zamestnancov z gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia. Návrh vzhľadom k opakovaným sťažnostiam
na primára, vedenie NsP súhlasí s odvolaním z funkcie primára MUDr. O. A.. Zároveň o tom, že žalobca
vedel o dôvodoch svojho odvolania, nepriamo svedčia dôkazy a to list samotného žalobcu zo dňa
10.03.2021 adresovaného predsedovi TSK Trenčín Ing. O. Baškovi, ktorý je založený v spise. Výpovede
svedkov, ktorý vypočul súd prvej inštancie a rovnako aj prehlásenie zamestnancov gynekologicko-
pôrodníckeho oddelenia, síce spísaného ex post po doručení odvolania z funkcie žalobcovi, avšak tak
ako správne uviedol súd prvej inštancie majúcu výpovednú hodnotu vo vzťahu k dôvodom odvolania z
funkcie zo strany žalovaného voči žalobcovi.
21. Čo sa týka nálezu Ústavného súdu II. ÚS 117/2011, na ktorý poukázal vo svojom odvolaní žalobca,
odvolací súd zdôrazňuje, že je pravdou, že ústavný súd v tomto náleze v právnej vete uviedol, že
zákonom stanovená možnosť štátneho orgánu rozhodnúť voľnou úvahou, nemôže znamenať ničím
nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu. Takáto svojvôľa by totiž bola v rozpore s princípom
právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho
orgánu a teda ústavne neprípustnú mieru právnej istoty. Na druhej strane však z hľadiska skutkového
je nutné tiež zdôrazniť, že v prejednávanej veci, v ktorej ústavný súd takto rozhodol, bol úplne odlišný
skutkový základ v tom smere, kde vyslovene z právneho predpisu vyplývala obligatórne možnosť odvolať
z funkcie člena rady toho, kto spĺňa niektorú zo skutkových podstát tam taxatívne definovaných a z tohto
dôvodu potom tento nález ústavného súdu na tento konkrétny prípad použiteľný nie je a takéto odvolanie
z funkcie nemožno vykladať tak, ako to bolo konštatované v náleze ústavného súdu za svojvoľné,
prípadne nepredvídateľné rozhodnutie.
22. Vo zvyšku ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a
vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v celom rozsahu.
23. Na základe vyššie uvedeného v konečnom dôsledku dospel odvolací súd k tomu záveru, že je
potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP spolu
so súvisiacim výrokom o trovách konania.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).