Up Slovensko, s. r. o.


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/273/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201876
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1017201876.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a
členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcov:
1. SODEXO PASS SR, s.r.o., IČO: 35 741 350, Tomášikova 64, 831 04 Bratislava, zastúpený: PRK
Partners s.r.o., Hurbanovo námestie 3, 811 06 Bratislava 2. DOXX - Stravné lístky, spol. s r.o., IČO:
36 391 000, Kálov 356, 010 01 Žilina, zastúpený: Advokátska kancelária Nedelka Kubáč Oršulová
advokáti, Mickiewiczova 9, 811 07 Bratislava, 3. Edenred Slovakia, s.r.o., IČO: 31 328 695, Karadžičova
8, P.O.BOX 21, 820 15 Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária PaulQ, s.r.o., Karadžičova 2,
811 09 Bratislava, 4. Up Slovensko, s. r. o., IČO: 31 396 674, Tomášikova 23/D, 821 01 Bratislava (v
čase podania žaloby LE CHEQUE DEJEUNER s.r.o., Tomášikova 23/D, 821 01 Bratislava), zastúpený:
Čechová & Partners, Staromestská 3, 811 03 Bratislava, 5. VAŠA Slovensko, s.r.o., Račianske mýto 1/
B, 831 02 Bratislava, (spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia s Edenred Slovakia, s.r.o., IČO: 31 328
695, Karadžičova 8, P.O.BOX 21, 820 15 Bratislava) proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky, Drieňová 24, 826 03 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31/2017/
ODK-2017/KH/R/2/025 zo dňa 11.09.201, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 31.07.2014 bol úradu (žalovanému) emailom doručený podnet týkajúci sa podozrenia z dohody
obmedzujúcej súťaž, resp. zosúladeného postupu žalobcov. V tejto súvislosti s predmetným podnetom
a v nadväznosti na výsledky prešetrovania úrad nadobudol dôvodné podozrenie na možné protisúťažné
konanie žalobcov DOXX, Edenred Slovakia, LE CHEQUE DEJEUNER, SODEXO PASS SR a VAŠA
Slovensko. Z uvedeného dôvodu vykonal úrad dňa 13.08.2014 podľa § 22a ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.
z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990
Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v
znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZOHS“ alebo ako „zákon“)
neohlásené inšpekcie v priestoroch žalobcov DOXX, Edenred Slovakia, LE CHEQUE DEJEUNER,
SODEXO PASS SR a VAŠA Slovensko, ako aj v priestoroch Asociácie emitentov stravovacích poukážok
(ďalej len „AESP“), nakoľko AESP je záujmovým združením právnických osôb, členmi ktorého sú
právnické osoby, ktoré majú oprávnenie podnikať v oblasti stravovacích poukážok a iných benefitných
poukážok.
2. Žalovaný v súlade s § 22 ods. 1 písm. a) ZOHS v znení účinnom do 30.06.2014 a rovnako v
súlade s § 22 ods. 1 písm. a) a b) ZOHS znení účinnom od 01.07.2014“ alebo „zákon“) vykonával



prešetrovanie v oblasti emitovania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok a benefitných poukážok,
za účelom získania informácií o stave súťaže v danom odvetví a zistenia, či je dôvod na začatie konania,
a to predovšetkým so zameraním sa na možnú dohodu o určení cien a iných obchodných podmienok,
na rozdelenie trhu a na možnú koordináciu správania podnikateľov pôsobiacich na uvedenom trhu v
procese verejného obstarávania, v obchodnej verejnej súťaži, prípadne v inej obdobnej súťaži.
3. Na základe skutočností, ktoré vyplynuli z analýzy podkladov a informácií získaných v priebehu
inšpekcií, začal úrad dňa 16.02.2015 správne konanie číslo 0003/OKT/2015 vo veci možných dohôd
obmedzujúcich súťaž podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a), c) a f) ZOHS a čl. 101
Zmluvy, a to vo forme priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru alebo iných obchodných
podmienok, vo forme rozdelenia trhu alebo zdrojov zásobovania a vo forme koordinácie podnikateľov
vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s
verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou, ako aj vo
forme výmeny citlivých obchodných informácií, najmä informácií o cenách tovarov a služieb a o
obchodných podmienkach v oblasti vydania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok, ako aj
iných benefitných poukážok, uzatvorených medzi žalobcami DOXX, Edenred Slovakia, LE CHEQUE
DEJEUNER, SODEXO PASS SR a VAŠA Slovensko. Uvedené správne konanie č. 0003/OKT/2015 bolo
začaté v súlade s § 18 ods. 2 Správneho poriadku dňom doručenia oznámenia o začatí konania prvému
z účastníkov konania, t. j. dňa 16.02.2015.
4. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom správneho konania boli, okrem iného, aj protisúťažné
praktiky spočívajúce v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži
alebo inej obdobnej súťaži, úrad sa v súlade s § 22 ods. 2 ZOHS v znení účinnom od 01.07.2014 dňa
04.03.2015 obrátil na verejných obstarávateľov/obstarávateľov/vyhlasovateľov súťaže so žiadosťou o
predloženie originálov všetkých dokladov a dokumentov z použitého postupu. S predmetnou žiadosťou
sa úrad obrátil na verejných obstarávateľov/obstarávateľov/vyhlasovateľov súťaže: Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava (ďalej len „Allianz“),
Banskobystrická regionálna správa ciest, a.s., IČO: 36 836 567, so sídlom Majerská cesta 94, 974 96
Banská Bystrica (ďalej len „BBRSC“), Centrum vedecko-technických informácií SR, Lamačská cesta 8/
A, 811 04 Bratislava (ďalej len CVTISR“), DATACON, spol. s r.o., IČO: 35 757 388 so sídlom Záhradnícka
151, 821 08 Bratislava (ďalej len „DATACON“), Letisko M. R. Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS),
IČO: 35 884 916, so sídlom Letisko M. R. Štefánika, 823 11 Bratislava II (ďalej len „Letisko M. R.
Štefánika - Airport Bratislava“), Obecný úrad Čaklov, IČO: 00 332 291, Čaklov č. 116, 094 35 pošta Soľ
(ďalej len „Obecný úrad Čaklov“), Štátny fond rozvoja bývania, IČO:31 749 542, Lamačská cesta 8, 833
04 Bratislava 37 (ďalej len „Štátny fond rozvoja bývania“), Železnice Slovenskej republiky, Bratislava v
skrátenej forme „ŽSR“, IČO: 31 364 501, so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava (ďalej len „ŽSR“)
a Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., IČO: 35 914 939, so sídlom Rožňavská 1, 832 72 Bratislava
(ďalej len „ŽSS“).
5. Dňa 12.03.2015 úrad v súlade s § 22 ods. 2 ZOHS v znení účinnom od 01.07.2014 vyžiadal od Zväzu
hotelov a reštaurácií SR, Bajkalská 25, 821 01 Bratislava (ďalej len „ZHRSR“) poskytnutie podkladov a
informácií súvisiacich s používaním stravných lístkov zo strany reštaurácií a hotelov. Rovnako sa dňa
12.03.2015 úrad obrátil aj na viaceré obchodné reťazce, a to v súvislosti s poskytnutím podkladov a
informácií ohľadom zavedenia limitácie počtu stravných lístkov prijímaných v obchodných reťazcoch. S
predmetnou žiadosťou sa úrad obrátil na obchodné reťazce: BILLA s.r.o., so sídlom Bajkalská 19/A,821
02 Bratislava (ďalej len „BILLA“), COOP Jednota Slovensko, spotrebné družstvo, so sídlom Bajkalská
25, 827 18 Bratislava (ďalej len „COOP Jednota Slovensko“), Kaufland Slovenská republika v.o.s., so
sídlom Trnavská cesta 41/A, 831 04 Bratislava (ďalej len „Kaufland“), Lidl Slovenská republika v.o.s.,
so sídlom Ružinovská 1/E, 821 02 Bratislava (ďalej len „Lidl“), TERNO Group k. s., so sídlom Ivánska
cesta 12, 821 04 Bratislava (ďalej len „TERNO“) a TESCO STORES SR, a.s., so sídlom Kamenné nám.
1/A, 815 61 Bratislava (ďalej len „TESCO“).
6. V priebehu správneho konania sa úrad obrátil aj na účastníkov konania so žiadosťou o prehodnotenie
obchodného tajomstva a dôverných informácií a poskytnutie iného znenia týchto informácií alebo
podkladov. Na základe tejto žiadosti bolo úradu doručené prehodnotenie obchodného tajomstva a
dôverných informácií, vrátane poskytnutia nedôvernej verzie od všetkých účastníkov konania. Vzhľadom
na podklady a informácie získané úradom odheslovaním zaheslovaných dokumentov žalobcu DOXX
sa úrad dňa 20.04.2015 obrátil na obstarávateľov/vyhlasovateľov súťaže so žiadosťou o predloženie
originálov všetkých dokladov a dokumentov z použitého postupu obstarávania/ obchodnej verejnej
súťaže: VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK, IČO: 00 156 752, so sídlom Karloveská
2, P.O.BOX 45, 842 04 Bratislava (ďalej len „VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA“) a Slovenská pošta,
a.s., IČO: 36 631 124, so sídlom Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica (ďalej len „Slovenská



pošta“). Na základe analýzy podkladov predložených VODOHOSPODÁRSKOU VÝSTAVBOU a
Slovenskou poštou úrad listom zo dňa 07.05.2015 oznámil účastníkom konania (žalobcom), že v
predmetnom správnom konaní rozširuje predmet konania o možné dohody obmedzujúce súťaž podľa
§ 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a), c) a f) ZOHS a čl. 101 Zmluvy, a to konkrétne o dohody
obmedzujúce súťaž uzatvorené medzi podnikateľmi DOXX a VAŠA Slovensko spočívajúce vo výmene
citlivých obchodných informácií a v koordinácii podnikateľov v obstarávaní obstarávateľa Slovenská
pošta a v obstarávaní obstarávateľa VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA.
7. Ďalej v priebehu správneho konania si úrad vyžiadal od účastníkov konania predloženie podkladov
a informácií za účelom zistenia relevantného obratu podnikateľa, trhového podielu na relevantnom trhu
a výšky priemernej provízie, ktorú platia obchodné reťazce a reštauračné zariadenia za preplatenie
(výkup) stravovacích poukážok, ako aj predloženie výkazov ziskov a strát za obdobie rokov 2009 až
2014, súvahy podnikateľa za rok 2014 a podkladov a informácií týkajúcich sa cenníkov uplatňovaných vo
vzťahu ku klientom za obdobie rokov 2009 až 2014. Okrem toho, sa úrad obrátil aj na AESP so žiadosťou
o poskytnutie informácie, ktorí podnikatelia sú členmi AESP, dátum ich vstupu/výstupu/vylúčenia, ako
aj za účelom zistenia celkového trhového podielu všetkých podnikateľov, ktorí sú (boli) členmi AESP.
Dňa 21.07.2015 bolo úradu doručené podanie žalobcu Edenred Slovakia, dňa 04.08.2015 podanie
žalobcu VAŠA Slovensko a dňa 08.10.2015 podanie žalobcu LE CHEQUE DEJEUNER, ktorými sa
predmetní podnikatelia domáhali ochrany pred nezákonným zásahom v podobe inšpekcie vykonanej v
ich priestoroch, ako aj v podobe nakladania s dokumentmi a informáciami v priestoroch podnikateľa a
iného postupu úradu v priebehu správneho konania. V súvislosti s vyššie uvedeným správnym konaním
bola dňa 16.10.2015 vydaná Výzva pred vydaním rozhodnutia evidovaná pod č. 4474/PMÚ SR/2015
(ďalej len „výzva“), v ktorej úrad stanovil účastníkom konania lehotu na vyjadrenie sa 20 pracovných dní
odo dňa doručenia výzvy.
8. Následne vydal dňa 11.02.2016 úrad rozhodnutie č. 2015/KH/1/1/023 (ďalej tiež ako „prvostupňové
rozhodnutie“), podľa ktorého konanie žalobcov DOXX - Stravné lístky, spol. s r.o., Edenred Slovakia, s. r.
o., LE CHEQUE DEJEUNER s.r.o., SODEXO PASS SR, s. r. o., a VAŠA Slovensko, s. r. o., spočívajúce
v tom, že títo podnikatelia v období od 01.01.2009 do 21.07.2014 koordinovali svoje správanie na
relevantnom trhu emitovania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok a benefitných poukážok,
vrátane služieb s tým súvisiacich, na území Slovenskej republiky, a to tým, že uplatňovali spoločnú
obchodnú stratégiu, ktorá spočívala v
- nesúťažení o klientov konkurencie, a to tým, že vyššie uvedení žalobcovia neoslovovali klientov
konkurencie, resp. v prípade ich oslovenia uplatnili cenovú ponuku v takej podobe, že k súťaži o klienta
reálne nedochádzalo (tzv. „štandardná ponuka“), neponúkali nulové poplatky klientom konkurencie,
neponúkali benefity a bonusy klientom konkurencie, koordinovali svoje správanie v procese verejných
obstarávaní, obchodných verejných súťaží a iných obdobných súťaží,
- uplatňovaní systému tzv. „vyrovnanej kompenzácie strát“ (balance), ktorý predstavoval povolené
získanie klienta konkurencie v prípade straty vlastného klienta, tak aby sa vo vzájomnej bilancii medzi
vyššie uvedenými podnikateľmi dosiahol vyrovnaný stav (nulová bilancia),
so zámerom udržať stabilné úrovne trhových podielov na dotknutom relevantnom trhu, pričom tento
svoj zámer aj následne realizovali uplatňovaním vyššie uvedenej spoločnej obchodnej stratégie vo
vzťahu ku klientom konkurencie, bolo dohodou obmedzujúcou súťaž a/alebo zosúladeným postupom
spočívajúcim v priamom alebo nepriamom určení cien tovaru alebo iných obchodných podmienok, v
dohode o rozdelení trhu a v koordinácii vo verejnom obstarávaní, obchodnej verejnej súťaži alebo
inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou
obdobnou súťažou, ktorý má za cieľ obmedzenie súťaže na relevantnom trhu emitovania, distribúcie a
predaja stravovacích poukážok a benefitných poukážok, vrátane poskytovania služieb s tým súvisiacich,
na území Slovenskej republiky a ktorý je podľa ustanovenia § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a) a
b) a s § 4 ods. 4 písm. a), c) a f) ZOHS v znení neskorších predpisov a čl. 101 ods. 1 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (ďalej aj ako „ZFEÚ“) zakázaný.
9. Konanie uvedených žalobcov spočívajúce v tom, že títo podnikatelia v období od 24.01.2011
do 27.02.2014 koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu emitovania, distribúcie a predaja
stravovacích poukážok, vrátane služieb s tým súvisiacich, na území Slovenskej republiky, a to tým, že
určili maximálny počet stravovacích poukážok prijímaných zo strany obchodných reťazcov pri jednom
nákupe od jedného emitenta na základe vopred odsúhlasenej dohody, čím sa vzájomne obmedzili pri
uzatváraní zmlúv o akceptovaní stravovacích poukážok s obchodnými reťazcami v dôsledku zjednotenia
svojich obchodných podmienok v týchto zmluvách, so zámerom zvýšenia výnosnosti provízie na výstupe
(t.j. odmeny za preplácanie nominálnej hodnoty stravovacích poukážok za hotovosť), bolo dohodou
obmedzujúcou súťaž spočívajúcou v priamom alebo nepriamom určení obchodných podmienok, ktorá



má za cieľ obmedzenie súťaže na relevantnom trhu emitovania, distribúcie a predaja stravovacích
poukážok, vrátane poskytovania služieb s tým súvisiacich, na území Slovenskej republiky a ktorá je
podľa ustanovenia § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) a s § 4 ods. 3 písm. a) ZOHS v znení
účinnom do 30.06.2014 a čl. 101 ods. 1 ZFEÚ zakázaná.
10. Podľa § 38 ods. 1 ZOHS v znení neskorších predpisov úrad za uvedené konanie vo výrokovej
časti prvostupňového rozhodnutia uložil žalobcom nasledovné pokuty: DOXX - Stravné lístky, spol. s
r.o. pokutu vo výške XXX.XXX,- EUR, Edenred Slovakia, s. r. o. pokutu vo výške XXX.XXX,- EUR, LE
CHEQUE DEJEUNER s.r.o. pokutu vo výške X.XXX.XXX,- EUR, SODEXO PASS SR, s. r. o. pokutu vo
výške XX.XXX,- EUR a VAŠA Slovensko, s. r. o., pokutu vo výške XXX.XXX,- EUR.
11. Proti uvedenému podali všetci žalobcovia v zákonom stanovenej lehote 15 dní rozklad, o ktorom
rozhodol žalovaný tak, že zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že podľa § 38h ods. 1 ZOHS v
znení neskorších predpisov v znení účinnom od 18.4.2016 za konanie uvedené v prvostupňovom
rozhodnuté všetkým žalobcom uložil taktiež zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov
od právoplatnosti konečného rozhodnutia.
12. Pri vydaní napadnutého rozhodnutia sa rada úradu riadila viacerými právnymi úvahami. V
napadnutom rozhodnutí preskúmala námietky účastníkov konania (žalobcov) a dospela k názoru, že
závery prvostupňového orgánu uvedené v prvostupňovom rozhodnutí v časti 6.5 Vplyv na obchod medzi
členskými štátmi sú správne. Podľa Rady úradu v súlade s judikatúrou európskych súdov pre posúdenie
toho, či má dohoda vplyv na obchod medzi členskými štátmi nie je rozhodujúce, či zahŕňa viacero
členských štátov alebo len teritórium jedného členského štátu. Rada úradu tak, ako prvostupňový orgán,
vychádzala zo skutočnosti, že kritériom pre uplatnenie čl. 101 ZFEÚ je preukázanie, že dohoda, ktorá
je predmetom posudzovania, môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Bola toho názoru, že
horizontálne kartely zahŕňajúce celé územie členského štátu sú spravidla spôsobilé ovplyvniť obchod
medzi členskými štátmi. Účastníci správneho konania uzavreli dohodu obmedzujúcu súťaž na vysoko
koncentrovanom trhu so stabilným počtom veľkých hráčov, pričom pokrývali v posudzovanom období
výraznú časť relevantného trhu - posudzovanú dohodu obmedzujúcu súťaž uzavrelo všetkých päť
väčších konkurenčných spoločností.
13. Rada úradu poukázala na skutočnosť, že účastníci konania uzavretím dohody obmedzujúcej súťaž,
ktorej právne posúdenie je uvedené v časti 6.3. prvostupňového rozhodnutia, ovplyvnili podmienky na
predmetnom relevantnom trhu, tento si rozdelili, pričom vo vzťahu k podstatnej časti trhu predmetná
dohoda obmedzujúca súťaž nahradila súťaž, čo zamedzilo benefitom, ktoré trhové prostredie prináša.
Podľa Rady úradu bolo prvostupňovým orgánom jednoznačne preukázané, že základným cieľom
predmetnej dohody obmedzujúcej súťaž bolo udržanie si klientov, respektíve stabilných trhových
podielov a to inak, ako prostredníctvom férovej súťaže. Rada úradu rovnako ako prvostupňový
orgán považovala takéto podmienky na relevantnom trhu za spôsobilé brániť prieniku ekonomických
subjektov z ostatných členských štátov, a takéto správanie účastníkov dohody obmedzujúcej súťaž bolo
prevenciou pred efektívnym vstupom na trh iných podnikateľov, či už domácich, alebo zahraničných
subjektov.
14. V ďalšom rada tvrdila, že prvostupňový orgán preukázal, že účastníci konania uzavreli dohodu
obmedzujúcu súťaž, ktorá ovplyvnila samotnú štruktúru trhu. Posúdenie takejto dohody ako spôsobilej
ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi je plne v súlade s judikatúrou európskych súdov, podľa ktorej
dohody, ktoré ovplyvňujú štruktúru trhu vylúčením, alebo hrozbou vylúčenia podnikateľov pôsobiacich v
EÚ majú byť subjektom európskeho práva, teda sa má uplatniť čl. 101 Zmluvy .V tejto súvislosti rada
uviedla, že viacerí účastníci konania patria do skupiny nadnárodných spoločností pôsobiacich v oblasti
emitovania poukážok obdobných ako v SR v zahraničí . Emitovanie stravných a iných poukážok je
predmetom podnikateľskej aktivity vo viacerých európskych, ako aj mimoeurópskych krajinách, napr. v
ČR, Poľsku, Francúzsku, Rakúsku, Rumunsku, Taliansku, Lichtenštajnsku, Belgicku, Fínsku, Maďarsku,
Nemecku, Švédsku a pod. Bariéry vstupu na tento relevantný trh sú zároveň nízke a neexistuje žiadne
opatrenie, ktoré by bránilo vstupu zahraničných subjektov na trh. Z uvedeného vyplýva, že existoval
potenciál vstupu iných zahraničných subjektov na predmetný relevantný trh, pred ktorým účastníci
dohody obmedzujúcej súťaž prijali opatrenia spočívajúce v ich protisúťažnom správaní, ktoré bolo
predmetom prvostupňového rozhodnutia.
15. V súvislosti s dohodou obmedzujúcou súťaž, ktorej právne posúdenie je obsahom časti 6.4
prvostupňového rozhodnutia, spočívajúcej v limitácii počtu stravných lístkov, Rada úradu poukázala
na fungovanie predmetného relevantného trhu. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že emitent
stravných lístkov tieto predáva zamestnávateľom, títo ich za čiastočnú úhradu poskytujú zamestnancom,
ktorí si tieto uplatňujú na akceptačných miestach. Týmito sú reštauračné zariadenia, alebo obchodníci, u
ktorých je možné za stravné lístky nakúpiť potraviny, pričom z prvostupňového rozhodnutia vyplynulo, že



reštauračné zariadenia si uplatňujú lístky v obchodných reťazcoch namiesto toho, aby tieto odpredávali
emitentom, čím týchto z ich pohľadu pripravujú o zisk - znižujú im províziu na výstupe. Z povahy
poskytovania služieb na predmetnom relevantnom trhu vyplýva, že na to, aby sa nejaký subjekt úspešne
etabloval na trhu, musí získať určitú sieť akceptačných miest a zamestnávateľov, teda klientov, ktorých si
podelili účastníci dohody obmedzujúcej súťaž vyššie uvedeným spôsobom. Prvostupňový orgán podľa
názoru rady preukázal, že účastníci dohody obmedzujúcej súťaž limitáciou počtu stravných lístkov,
ktoré obchodné reťazce mohli akceptovať, sledovali zvýšenie svojich provízií, a teda upevnenie svojej
pozície na relevantnom trhu, čím sa posilňovala prevencia pred vstupom iných subjektov na tento trh.
Zosúladením obchodných podmienok uplatňovaných vo vzťahu k obchodným reťazcom týkajúcich sa
limitácie počtu akceptovaných stravných lístkov vylúčilo hospodársku súťaž medzi účastníkmi v tejto
oblasti.
16. V súvislosti s námietkou žalobcu LE CHEQUE DEJEUNER, ktorý namietal, že stravovacie poukážky
sú výlučne produktom národného práva, ktoré upravuje ich existenciu, podmienky vydávania, nominálnu
hodnotu, použitie a pod. výlučne vo vzťahu ku konkrétnemu členskému štátu a stravovacia poukážka
emitovaná v Slovenskej republike nie je použiteľná v žiadnom inom členskom štáte a naopak, a tiež,
že nemôžu mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi, pretože dopyt a ponuka na predmetnom
relevantnom trhu z povahy produktu nepôsobia cezhranične, Rada úradu uviedla, že tieto skôr smerujú
k spôsobu vymedzenia geografického relevantného trhu. Poukázala taktiež na to, že vymedzenie
relevantného trhu nemá dosah na posúdenie vplyvu na obchod medzi členskými štátmi. Obchod medzi
členskými štátmi môže byť ovplyvnený tiež v prípadoch, kedy je relevantný trh národný, alebo ešte
užší. Aplikácia vplyvu na obchod medzi členskými štátmi je teda nezávislá od definície relevantného
trhu . Vzhľadom na charakter relevantného trhu, ktorý bol predmetom tohto správneho konania, a
tovarov na ňom, protisúťažné praktiky svojou povahou a účinkami nemajú ako obmedziť cezhraničný
obchod v zmysle obchodovania so stravnými lístkami emitovanými v SR so zahraničím, alebo lístkami
zo zahraničia v SR.
17. Rada úradu taktiež nepovažovala za relevantnú námietku účastníkov konania týkajúcu sa
vysporiadania prvostupňového orgánu s informáciami o zákonnej úprave a povahe stravovacích
poukážok a ich právnu úpravu v iných krajinách Európy. K uvedenému záveru Rada úradu dospela
vzhľadom na to, že existenciu stravovacích poukážok v iných krajinách považuje za relevantnú vo vzťahu
k posúdeniu vplyvu na obchod medzi členskými štátmi iba vo vyššie uvedenom zmysle, a teda ako
existencie trhov, na ktorých pôsobia podnikatelia v zahraničí, a teda majú skúsenosti, ktoré by ich mohli
motivovať na vstup na relevantný trh SR.
18. Ohľadom námietok žalobcu SODEXO PASS SR, ktorý poukázal na rozsudok SDEÚ vo veci
Vereniging van Samenwerkende Prijsregelende Organisaties in de Bouwnijverheid a ostatní proti Komisii
ES zn. T-29/92 v zmysle ktorého podľa účastníka konania na to, aby sa uplatnil článok 101 Zmluvy (vplyv
na obchod medzi členskými štátmi EÚ) je potrebné preukázať aspoň jeden z troch nepriaznivých vplyvov
na hospodársku súťaž: vplyv na ponuku z iných členských štátov, vplyv na dopyt z iných členských
štátov a ponuku zúčastnených podnikateľov v iných členských štátoch, Rada úradu konštatovala, že
takýto záver z predmetného rozsudku priamo nevyplýva. V uvedenej veci Komisia svoj záver o aplikácii
európskeho práva založila na týchto troch skutočnostiach. Súd uviedol, že by bola postačujúca aj len
jedna z nich . Súd teda preskúmal postup Komisie v konkrétnom prípade a neformuloval všeobecné
pravidlá použiteľné pre akúkoľvek situáciu.
19. Vzhľadom na uvedené argumenty rada úradu dospela k záveru, že dohody, ktoré sú predmetom
predmetného správneho konania, môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a úrad je z tohto
dôvodu v súlade s ustanoveniami Nariadenia č. 1/2003 povinný pri posudzovaní týchto dohôd
obmedzujúcich súťaž a/alebo zosúladených postupov aplikovať čl. 101 ZFEÚ, nakoľko svojou povahou
majú za následok posilňovanie rozdelenia trhov na národnej báze tým, že zabraňujú vstupu podnikateľov
z iných členských štátov v rozpore s cieľmi ZFEÚ.
20. V súvislosti s nezákonnosťou inšpekcie rada úradu uviedla, že zistila, že námietky účastníkov
konania uvádzané v rozkladoch títo vzniesli už aj v priebehu prvostupňového konania a úrad sa s
nimi podrobne a rozsiahlo vysporiadal. So závermi prvostupňového orgánu sa Rada úradu stotožnila,
považovala ich za dostatočne odôvodnené a argumentáciu prvostupňového orgánu dopĺňa nasledovne:
21. To, že zákon v prípade inšpekcie v podnikateľských priestoroch nešpecifikuje ďalšie podmienky pre
jej vykonanie, však neznamená, že sa mohla pri jej výkone uplatniť „svojvôľa“ úradu. Zákon zveruje
úradu významné kompetencie vo verejnom záujme v oblasti ochrany hospodárskej súťaže. Úrad preto
disponuje silnými právomocami, ktorým na druhej strane korešpondujú povinnosti podnikateľov, u
ktorých sa inšpekcia vykonáva, podriadiť sa právomoci úradu. Verejný záujem v prípade jeho stretu
s iným záujmom chráneným zákonom je vždy potrebné dôkladne posudzovať v kontexte každého



prípadu a dôsledne odôvodniť jeho prevahu nad iným záujmom, s ktorým sa do stretu dostal. V prípade
zásahu do práva na súkromie takýto zásah musí sledovať legitímny cieľ vo verejnom, resp. všeobecnom
záujme. Medzi použitými prostriedkami a legitímnym cieľom, ktorý sa má dosiahnuť prostredníctvom
akýchkoľvek opatrení uplatňovaných štátom, musí navyše existovať aj vzťah proporcionality. Táto
požiadavka je vyjadrená pojmom „spravodlivá rovnováha“, ktorá musí byť dosiahnutá medzi potrebami
všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivca . Rovnováha
verejného a súkromného záujmu je teda dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia
každého základného práva a slobody.
22. Verejným záujmom v prípade vykonávania inšpekcie je získanie dôkazov na odhalenie porušenia
súťažných pravidiel a efektívne ukončenie porušenia a tiež potrestanie podnikateľov, ktorí sa takéhoto
porušenia dopúšťajú. Efektívnosť inšpekcie pritom primárne závisí na postupoch a krokoch súťažného
úradu a spolupráci podnikateľa, ktorý je zo zákona povinný sa inšpekcii podriadiť. Uvedené je v súlade
s tým, že verejná moc je moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či
už priamo, alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán
verejnej moci, nie je teda v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutí tohto orgánu
nezávisí od vôle subjektu. Správne zistenie skutkového stavu veci, ku ktorému v podstate inšpekcia
smeruje, nemôže byť však bez ďalšieho nadradené potrebe zabezpečenia zákonného a spravodlivého
procesu. Vzhľadom na uvedené iba citlivá aplikácia všetkých uplatňovaných právnych zásad v určitom
pomere môže viesť k správnemu a spravodlivému postupu správneho orgánu.
23. Je značne nepravdepodobné, že informácie, ku ktorým úrad získal prístup prostredníctvom
neohlásenej inšpekcie by mohol získať aj inak, s výnimkou využitia programu zhovievavosti podľa §
38d zákona. Subjekty by s veľkou pravdepodobnosťou nepredložili dôkazy o porušení zákona proti sebe
dobrovoľne na základe štandardnej žiadosti úradu o predloženie informácii a podkladov a navyše v
prípade, ak by si boli vedomé, že sú predmetom prešetrovania úradu, takéto potenciálne dôkazy by
mohli zničiť. Existoval teda legitímny cieľ inšpekcie a možno konštatovať, že v určitých prípadoch je
inšpekcia nenahraditeľná inými vyšetrovacími prostriedkami.
24. Úrad začal v roku 2014 prešetrovanie podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona v znení účinnom do
30.06.2014 (§ 22 ods. 1 písm. a) a b) zákona v znení účinnom od 01.07.2014) na trhu emitovania,
distribúcie a predaja stravovacích a iných benefitných poukážok. V rámci prešetrovania nadobudol
podozrenie, že na tomto trhu môžu byť medzi žalobcami DOXX, VAŠA Slovensko, Edenred Slovakia,
SODEXO PASS a LE CHEQUE DEJEUNER, vrátane ich právnych predchodcov a/alebo podnikateľov
s nimi majetkovo alebo personálne prepojenými uzatvorené dohody a/alebo zosúladené postupy
obmedzujúce súťaž podľa § 4 ods. 1 zákona a čl. 101 ZFEÚ. Podľa indícií úradu mohlo k týmto
praktikám dochádzať v období od roku 2011 do súčasnosti (t.j. do momentu vykonania inšpekcie).
Informácie, ktoré úrad viedli k podozreniu z protisúťažného správania, získal úrad vlastnou vyšetrovacou
činnosťou z verejne dostupných zdrojov. Vzhľadom na to, že úrad dospel k záveru, že v rámci daného
prešetrovania najefektívnejším spôsobom, ako získať informácie na preverenie tých informácii, ktorými
už disponoval, a zároveň získať ďalšie nové informácie, ktoré by mohli potvrdiť možné porušenie zákona,
je vykonanie neohlásenej inšpekcie, podpredseda úradu vydal poverenie na jej vykonanie. Inšpekcia
sa uskutočnila v dňoch 13. - 14.08.2014 v priestoroch všetkých účastníkov konania. Cieľom inšpekcie
v prvom rade nemôže byť tzv. lov informácii (z angl. „fishing expedition“), t.z. náhodné hľadanie a
zabavenie usvedčujúcich materiálov na mieste výkonu inšpekcie bez predchádzajúceho podozrenia
odôvodneného aspoň určitými indíciami . Aby cieľom inšpekcie nebolo iba takéto náhodné hľadanie
usvedčujúcich dôkazov, a teda nedochádzalo k neproporcionálnemu zásahu do práv podnikateľov, musí
úrad disponovať určitými informáciami už pred samotným výkonom inšpekcie. V štádiu pred inšpekciou
úrad ešte nemusí disponovať jednoznačnými dôkazmi o porušení, ale postačujúce sú informácie v
podobe indícii, ktoré umožnia nadobudnúť úradu dôvodné podozrenie, že došlo k porušeniu súťažných
pravidiel . Cieľom inšpekcie je potom tieto domnienky či podozrenia preveriť. V tejto súvislosti možno
konštatovať, že prihliadajúc aj na judikatúru európskych súdov, ako aj na slovenskú súdnu prax, práve
štandard „dôvodného podozrenia“ je vhodné pri absencii bližšej právnej úpravy pre vykonanie inšpekcie
v podnikateľských priestoroch aplikovať aj na tento účel. Rada úradu sa preto zaoberala v prvom rade
tým, či úrad už pred začatím inšpekcie disponoval takými informáciami, na základe ktorých mohol mať
dôvodné podozrenie, že došlo k dohodám účastníkov konania na trhu stravovacích a iných benefitných
poukážok a teda či pri zásahu úradu vo forme neohlásenej inšpekcie bola rešpektovaná zásada
legality a proporcionality. Na tento účel Rada úradu preskúmala podklady, ktorými úrad disponoval v
čase pred inšpekciou a obsah samotného poverenia na vykonanie inšpekcie. Vykonanie inšpekcie vo
vzťahu k predmetu tohto konania úrad v poverení odôvodnil tak, že má podozrenie na protisúťažné
konanie účastníkov konania vo forme dohôd a/alebo zosúladených postupov obmedzujúcich súťaž v



oblasti vydania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok a iných benefitných poukážok, a to vo
forme: horizontálnych dohôd obmedzujúcich možnosti podnikateľa stanoviť cenu alebo iné obchodné
podmienky stravovacích poukážok a iných benefitných poukážok; výmeny citlivých informácií medzi
konkurentami, ktoré obmedzujú možnosti podnikateľa stanoviť cenu alebo iné obchodné podmienky
stravovacích poukážok a iných benefitných poukážok; koordinácie správania alebo spoločného postupu
týchto podnikateľov v súvislosti s ich účasťou vo verejných obstarávaniach, iných obchodných súťažiach
a iných obdobných súťažiach, pričom táto spolupráca mohla mať rôzne podoby. Dohoda účastníkov
konania sa mala podľa podozrení úradu týkať rozdelenia trhu a služieb predovšetkým formou rozdelenia
zákazníkov tak, že každý z účastníkov dohody poskytoval predmetné tovary a služby iba dohodou
určeným zákazníkom, resp. zákazníkom na základe vzájomnej dohody s inými účastníkmi dohody. Úrad
vo všeobecnej rovine uviedol, že jeho vychádzajú predovšetkým z analýzy správania sa predmetných
podnikateľov vo verejných obstarávaniach a/alebo obchodných verejných súťažiach, kde každý z
účastníkov dohody poskytoval služby iba určitým zákazníkom.
25. Rada úradu zistila, že podozrenia úradu vychádzali z nasledovných podkladov : Analýza trhu,
Analýza verejných obstarávaní, Podnet (anonymný podnet doručený úradu emailom), Medializované
informácie, Informácia o spojení SODEXO a LE CHEQUE DEJEUNER a Dokument Transparency
International Slovensko „Príznaky kartelových dohôd vo verejnom obstarávaní“.
26. Rada úradu posúdila predmetné podklady a dospela k záveru, že mohli zakladať dôvodné
podozrenie, že na trhu emitovania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok, ako aj benefitných
poukážok, môže dochádzať k protisúťažnému správaniu, spočívajúcom v nesúťažení o klientov, a to
formou dohody o určení cien a iných obchodných podmienok, rozdelení trhu a kolúzie vo verejných
obstarávaniach či iných súťažiach. Vo fáze pred inšpekciou pritom môže úrad iba predvídať formy
koordinácie podnikateľov, ktoré mohli viesť k obmedzeniu hospodárskej súťaže, o ktorom má dôvodné
podozrenie. Rada úradu preto dospela k záveru, že úrad, vychádzajúc predovšetkým z informácií
dostupných z verejných zdrojov a z ním vykonaných analýz z dostupných mu podkladov a informácií,
ako aj z informácii známych mu z jeho úradnej činnosti, mal dostatočné dôvodné podozrenie o možnom
uzavretí a realizácii dohody/zosúladeného postupu obmedzujúceho hospodársku súťaž, resp. viacerých
dohôd/zosúladených postupov obmedzujúcich hospodársku súťaž na trhu emitovania, distribúcie a
predaja stravovacích poukážok, ako aj benefitných poukážok. Rada úradu nepovažovala za dôvodné
námietky účastníkov konania o tom, že by dôvodné podozrenie bolo nedostatočné. Okrem toho,
obstarané podklady treba hodnotiť spolu a vo vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Pri súhrnnom
pohľade na podklady, ktoré zhromaždil prvostupňový orgán, bolo vidno, že už samotná charakteristika
trhu ho predurčuje na náchylnosť k trhovým zlyhaniam. Analýza verejných obstarávaní tieto podozrenia
doplnila a poukázala na malú aktivitu hráčov na trhu pri predkladaní ponúk, keď za sledované obdobie
rokov 2011 - 2014 približne v 40% verejných obstarávaní boli podané len dve súťažné ponuky a pri
niektorých obstarávateľoch dochádzalo k dodávkam len od určitého poskytovateľa. Pri tomto trhu,
ktorý sa vyznačuje homogénnym, vysoko štandardizovaným produktom, ktorý podlieha regulácii, a teda
nevyžaduje pre konkrétneho zákazníka prípravu sofistikovaného, na mieru šitého riešenia, je takéto
správanie subjektov pôsobiacich na trhu neštandardné. K tomu sa pridružili aj ďalšie podklady, ako je
podnet, informácie zistené z médií, závery nezávislého subjektu Transparency International Slovensko
a tiež zistenie úradu, že dva zo subjektov pôsobiacich na trhu mali dôvod okrem stretnutí na pôde AESP
dôvod na výmenu informácií aj dôvodu ich spojenia. Po komplexnom zhodnotení týchto podkladov Rada
úradu uzatvorila, že podozrenie úradu bolo dostatočne odôvodňovalo zásah v podobe inšpekcie.
27. V prípade námietok účastníkov o tom, že nie je zrejmé, či tieto podklady skutočne vznikli pred
inšpekciou, Rada úradu uviedla, že účastníci konania svoje výhrady formulujú v rovine všeobecných
úvah, ale nepredkladajú žiaden dôkaz o tom, že by úrad skutočne nejaký z podkladov k dispozícii nemal
alebo by ho obstaral dodatočne. Rada úradu sa preto zamerala na všeobecné preskúmanie postupu
úradu pri pred inšpekciou a zistila, že tento nevykazuje známky nezákonnosti. Spôsob vedenia spisu
vo fáze prešetrovania a spôsob evidencie podkladov v ňom je vecou interných postupov úradu. Úrad
hneď po vykonaní analýz, t.j. pred inšpekciou, k týmto dokumentom pripojil informácie o ich vzniku,
tzv. metadáta, a tieto založil do spisu vedenému k prešetrovaniu. Toto podľa Rady úradu predstavovalo
dostatočne vierohodný dôkaz o tom, kedy uvedené dokumenty vznikli. Metadáta, t.j. informácie o tom,
kedy predmetné dokumenty úrad vytvoril, sú založené v prešetrovacom spise a je možné ich preskúmať.
Úrad nie je povinný podklady na inšpekciu sprístupňovať účastníkom konania, ale len súdu za účelom
preskúmania správnosti postupov.
28. K námietke žalobcu LE CHEQUE DEJEUNER, kde tento poukázal na inú časť rozhodnutia a
výzvy Rady o tom, že metadáta je možné meniť, Rada úradu uviedla, že ide o vyjadrenie úradu a
Rady v inej súvislosti. V časti týkajúcej sa zabezpečenia autenticity kopírovaných dát sa úrad a Rada



úradu vyjadrovali k spôsobu, ktorý bol pri kopírovaní použitý a k jeho zákonnosti, pričom Rada úradu
v bode 203 výzvy uviedla cit: „Pokiaľ ide o kopírované dokumenty (typu textový dokument, tabuľkový
dokument) môže síce prísť k zmene určitých metadát , ktoré však na účely prešetrovania a získavania
dôkazov, ktoré využíva úrad nie sú dôležité, avšak neprichádza k zmene obsahu súboru a nemení sa
ani jeho hash hodnota a teda ide o identický súbor.“ Údaje k vytvoreniu dokumentov nevykazujú žiadne
známky pochybností o tom, kedy boli dané dokumenty vytvorené a naviac, o tom, že boli vytvorené pred
inšpekciou, svedčia aj ďalšie okolnosti - podklady, z ktorých úrad vychádzal, sú, s výnimkou podnetu,
verejne dostupnými informáciami a ich obsah sa nepochybne viaže k času pred vykonaním inšpekcie.
Pokiaľ ide o podnet doručený e-mailom, e-mail obsahuje dátum a čas doručenia pracovníkom úradu, a
tento čas predchádza vykonaniu inšpekcie. Takisto, novinový článok obsahuje dátum, kedy bol vytvorený
a zverejnený. Naviac, Rada úradu preverila printovú verziu uvedeného vydania článku a zistila, že sa
zhoduje s elektronickou verziou, s ktorou pracoval prvostupňový orgán. Námietky účastníkov konania o
to, že by článok mohol mať v čase pred inšpekciou iný obsah, sa teda nepotvrdili.
29. Pokiaľ ide o namietané porušenia práva na obhajobu, ktoré mali byť spôsobené nemožnosťou
účastníkov konania oboznámiť sa s podkladmi na inšpekciu, Rada úradu tieto nepovažovala za dôvodné.
Ako už uviedla, vo fáze prešetrovania je primerané obmedziť v záujme zachovania jeho efektivity
sprístupňovanie podozrení zhromažďovaných úradom. Tie podklady, ktoré boli použité ako dôkazy v
správnom konaní - analýza trhu, analýza verejných obstarávaní, podnet, medializované informácie,
informácia o spojení SODEXO PASS SR a LE CHEQUE DEJEUNER a Dokument Transparency
International Slovensko) úrad riadne zaradil do spisu k správnemu konaniu a účastníci konania sa s
nimi oboznámili. Dokument Transparency International Slovensko ako verejne prístupný dokument bol
účastníkom konania poskytnutý formou odkazu (linku) na jeho umiestnenie a prístup k nemu, pričom pre
prípad jeho nedostupnosti je printová verzia založená v spise k prešetrovaniu. Nedostupnosť dokumentu
sa však nevyskytla a účastníci konania sa s ním oboznámili a vyjadrovali sa k nemu, čo svedčí o tom,
že ich práva na obhajobu neboli nijako poškodené.
30. K námietke žalobcu DOXX, že Rada úradu mala bližšie preveriť vierohodnosť a určitosť obsahu
podnetu, Rada úradu uviedla, že tento poskytoval dostatok informácií, ktoré sú konkrétne a určité. Autor
e-mailu uviedol, že organizoval verejnú súťaž, na účasť v ktorej oslovil všetkých členov AESP. Výsledky
tejto súťaže podľa jeho názoru naznačovali, že členovia AESP sa koordinujú v priebehu tendrov a
spoločne postupujú voči koncovým zákazníkom - spotrebiteľom, a to dohodou o ponúkanej cene a o
obchodných podmienkach. Upozornil aj na vplyv členov AESP na danom trhu a požiadal o dôvernosť
z dôvodu obáv pred postihmi. V podnete sú podrobne uvedené detaily o osobách zastupujúcich
dotknutých podnikateľov, vrátane ich emailových adries a mobilných čísel. Uvedené informácie v
spojení s ostatnými podkladmi tak podľa Rady úradu spolu odôvodňujú vykonanie inšpekcie.
31. K námietkam ohľadom analýzy 300 verejných obstarávaní Rada úradu akceptovala námietky
účastníkov konania, že skutočne v prípadoch, na ktoré poukazujú, nešlo o samostatné verejné
obstarávania, ale o dodávky na základe uzatvorenej rámcovej zmluvy . Je pravdou, že výpovedná
hodnota analýzy o tom, že dochádzalo k udržiavanie klientov jednotlivými hráčmi je oslabená. Napriek
tomuto nedostatku, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že dostupnosť verejných informácií o výsledkoch
verejných obstarávaní je nedostatočná, Rada úradu zistila, že v analýze stále ostávajú verejné
obstarávania, kde dochádzalo k udržiavaniu klientov v po sebe nasledujúcich verejných obstarávaniach.
Popritom ostalo faktom, že za sledované obdobie rokov 2011 - 2014 v približne 40% sledovaných
verejných obstarávaní boli podané len dve súťažné ponuky. Rada úradu preto uzatvára, že hoci je
výpovedná hodnota analýzy nižšia, než predpokladal úrad, stále v spojení s ostatnými podkladmi
postačuje na odôvodnenie vykonanej inšpekcie.
32. K odkazom na rozsudok KS v Brne zo dňa 29. mája 2017, sp. zn. 30 Af 29/2016 Rada úradu po
oboznámení sa s týmto rozsudkom konštatovala, že závery súdu nespochybňujú zákonnosť inšpekcií v
tomto prípade. KS v Brne vytkol českému úradu, že jeho podozrenie sa týkalo len niekoľkých konkrétnych
tendrov, avšak inšpekcia sa vzťahovala na všetky verejné obstarávania v sektore stavebníctva. Podľa
KS Brno teda český úrad zrejme nedisponoval dostatočným podozrením na to, že podozrivá praktika
sa realizuje na celom trhu stavebníctva. V posudzovanom prípade však podľa Rady úradu úrad
disponoval dostatočným podozrením na širšiu protisúťažnú schému, než len podozrením na kolúziu
v konkrétnych tendroch. Podklady na inšpekciu ako analýza verejných obstarávaní, analýza trhu a
dokument Transparency International Slovensko obsahujú indície o protisúťažnom správaní účastníkov
konania na trhu ako takom, nielen na ich izolované dohody týkajúce sa niekoľkých jednotlivých tendrov
bez vzájomného súvisu. Úrad disponoval dostatočným dôvodným podozrením na vykonanie inšpekcie.
Ako vyplýva z analýzy trhu, ide o trh náchylný na kartelové dohody. Analýza verejných obstarávaní, aj
po akceptovaní námietok účastníkov konania indikuje, že súťaž na trhu nebola taká intenzívna, ako by



sa dalo pri charaktere trhu predpokladať, keďže vo väčšine skúmaných tendrov boli podávané len dve
súťažné ponuky a v rámci sledovaného obdobia 2011 - 2014 si jednotliví emitenti udržiavali konkrétnych
klientov. Tieto podklady dopĺňa podnet, obsahujúci konkrétne podozrenie vo verejnej obchodnej súťaži,
medializované informácie, informácia o spojení dvoch z emitentov a dokument spoločnosti Transparency
International Slovensko o možnom karteli dvoch z emitentov na danom trhu.
33. V ďalšom sa Rada úradu zaoberala obsahom poverenia, na základe ktorého sa inšpekcia
uskutočnila. V posudzovanom prípade úrad v povereniach ako predmet inšpekcie špecifikoval možné
dohody a/alebo zosúladené postupy obmedzujúce súťaž podľa § 4 ods. 1 zákona a čl. 101 ZFEÚ
na území Slovenskej republiky v období od roku 2011 do súčasnosti medzi podnikateľmi/žalobcami
DOXX, Edenred Slovakia, LE CHEQUE DEJEUNER, SODEXO PASS SR a VAŠA Slovensko, vrátane
ich právnych predchodcov/alebo podnikateľov s nimi majetkovo alebo personálne spojenými, za možnej
účasti AESP. Tieto dohody a/alebo zosúladené postupy sa mali týkať trhu emitovania, distribúcie a
predaja stravovacích poukážok, ako aj benefitných poukážok a mali spočívať v dohodách o určení
cien stravovacích, ako aj iných benefitných poukážok, alebo iných obchodných podmienok, výmene
citlivých informácií, najmä o cenách stravovacích, ako aj iných benefitných poukážok a koordinácii
uvedených podnikateľov vo verejných obstarávaniach, obchodných verejných súťažiach alebo iných
obdobných súťažiach, ktorá sa realizovala prostredníctvom rozdelenia trhov tovarov a služieb týkajúcich
sa stravovacích poukážok, ako aj iných benefitných poukážok, a to predovšetkým formou rozdelenia
zákazníkov. V odôvodnení ďalej úrad spresnil, že spolupráca podnikateľov vo verejných obstarávaniach,
obchodných verejných súťažiach alebo iných obdobných súťažiach mohla mať rôzne podoby, najmä
dohodu o výške cien, rozdelení zákaziek, nepredložení ponuky, rotácii zákaziek, dohodu o následných
kompenzáciách prostredníctvom subdodávok alebo inak. Úrad tiež spresnil úlohu AESP a vysvetlil, aká
mohla byť jej úloha v protisúťažnom konaní. Úrad v čase pred inšpekciou, vychádzajúc zo záverov
obstaraných analýz a podkladov, identifikoval možné protisúťažné konania. Z ustálenej európskej
súťažnej judikatúry vyplýva, že na účely dostatočne odôvodneného rozhodnutia o vykonaní inšpekcie
má Komisia vymedziť, ako už bolo uvedené vyššie, oblasť, kde k protisúťažnej praktike došlo, a tiež
povahu takejto praktiky. Takto požadovaný štandard je odôvodnený a postačujúci a je uplatňovaný aj
v praxi úradu.
34. Vo fáze pred inšpekciou úrad môže disponovať určitými indíciami o existencii koordinácie vo
verejnom obstarávaní na určitom trhu, ktoré má v úmysle inšpekciou preveriť. V tejto súvislosti môže
disponovať aj dôkazmi viažucimi sa na konkrétne tendre. Počas inšpekcie, ktorou chce overiť existenciu
takejto koordinácie na danom trhu, však nemusí nájsť dôkazy týkajúce sa práve daného tendra, ale
iného, ktorý však tiež preukazuje podozrenie úradu o koordinácií na danom trhu. Pri inom výklade by sa
mohlo stať, že ak úrad nenájde počas inšpekcie dôkazy práve vo vzťahu k takto vopred identifikovaným
obstarávaniam, avšak nájde dôkazy k iným, nebolo by vôbec možné preukázať porušenie zákona aj
napriek jednoznačným dôkazom o ňom.
35. Opätovne bolo potrebné vychádzať z toho, že cieľom inšpekcie je overiť domnienky úradu o
porušení zákona, v tomto prípade to, že sa účastníci konania okrem iného koordinovali pri v procese
verejného obstarávania alebo verejnej obchodnej súťaže, pričom na základe vykonaných analýz mal
úrad podozrenie, že išlo o jednu dlhodobejšiu schému protiprávneho správania na trhu emitovania,
distribúcie a predaja stravovacích poukážok, ako aj benefitných poukážok. Z tohto pohľadu nie je
podstatné, či sa úradu podarilo nájsť dôkazy vo vzťahu k tým istým obstarávaniam, či súťažiam, ktoré na
základe svojej analýzy pred inšpekciou identifikoval alebo nie. Úrad v podstate ani nemusí mať v určitých
prípadoch vôbec indície, ktorých konkrétnych obstarávaní alebo súťaží sa malo protiprávne konanie
týkať. Podstatným je však to, aby úrad následne v poverení na vykonanie inšpekcie dostatočne vymedzil
predmet inšpekcie tak, aby podnikateľ, u ktorého sa inšpekcia vykonáva vedel, z čoho je obvinený
a vedel si tak určiť rozsah svojej spolupráce s úradom. Takto formulovaný predmet poverenia úradu
na inšpekciu spĺňal podľa Rady úradu požiadavky určené judikatúrou. Úrad dostatočne špecifikoval
oblasť podnikania, ktorého sa inšpekcia týka, geografický rozsah posudzovaného správania dostatočne
vymedzil ako Slovenská republika. Nad rámec požadovaného ohraničil aj časový rámec možného
porušenia zákona. Poverenie jednoznačne vymedzilo ako oblasť prieskumu emitovanie, distribúciu a
predaj stravovacích poukážok, ako aj benefitných poukážok. Účastníci konania, u ktorých sa uskutočnila
inšpekcia, mali možnosť identifikovať čoho sa inšpekcia týkala, t.j. konkrétnu oblasť ich podnikateľskej
činnosti, z čoho bolo pre nich dostatočne zrejmé, že zamestnanci úradu môžu uplatňovať svoje
kompetencie v rámci výkonu inšpekcie iba v súvislosti s touto oblasťou ich podnikateľskej činnosti a
naopak, že oni majú povinnosť spolupracovať iba v súvislosti s touto oblasťou podnikateľskej činnosti.
Účastníci konania mohli teda identifikovať z poverenia, v akom rozsahu mali poskytnúť úradu spoluprácu
a súčinnosť, a tým uplatňovať svoje právo na obhajobu. Úrad tiež dostatočne popísal povahu údajného



obmedzenia súťaže a spôsob, ako mali byť dotknutí podnikatelia do takéhoto možného obmedzenia
súťaže zahrnutí. Úrad v poverení špecifikuje, že dotknutí podnikatelia sa mohli dopustiť konania v
rozpore so zákazom uvedeným v § 4 ods. 1 zákona vo forme dohody alebo zosúladeného postupu medzi
konkurentmi, ktorého cieľom alebo následkom je obmedzenie súťaže vyššie popísanou formou. Úrad
ďalej špecifikoval, že spolupráca medzi podnikateľmi mohla mať rôzne podoby, najmä podobu dohody
o výške cien, o rozdelení zákaziek alebo inej formy koordinácie, alebo akejkoľvek inej koordinácie vo
verejných obstarávaniach a obchodných verejných súťažiach zahŕňajúcej aj dohodu o nepredložení
ponuky, dohodu o rotácii zákaziek, dohodu o následných kompenzáciách prostredníctvom subdodávok,
alebo iným spôsobom.
36. K námietkam účastníkov konania vo vzťahu k nedostatočnému opísaniu porušenia formou limitácie,
Rada úradu uviedla, že v poverení bolo jednoznačne uvedené, že podozrenie úradu sa týka aj dohôd
a/alebo zosúladeným postupov, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok obmedzenie možnosti
podnikateľa ako emitenta, distribútora alebo predajcu stravovacích poukážok a iných benefitných
poukážok stanoviť cenu alebo iné obchodné podmienky za stravovacie poukážky, ako aj iné benefitné
poukážky. Rada úradu v tejto súvislosti poukázala na porovnanie na odôvodnenie rozhodnutia Komisie
citované v rozsudku Súdneho dvora z 25.júna 2014 vo veci C-37/13P účastníkov Nexans a Nexans
France SAS.
37. Na základe podkladov, ktoré mal úrad pred inšpekciou k dispozícii, pritom možno konštatovať,
že na preukázanie možnej dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž, o ktorej mal úrad podozrenie,
by už nebolo možné získať ďalšie podklady a informácie z iných zdrojov, pričom rozhodujúce
dôkazy o porušení zákona sa mohli nachádzať práve u podnikateľov, resp. subjektov, ktoré mohli
na predpokladanom protisúťažnom konaní participovať, a to v priestoroch, kde sa takéto informácie
a podklady bežne nachádzajú t.j. v ich podnikateľských priestoroch a dopravných prostriedkoch, ako
aj v priestoroch ich odvetvového združenia AESP. Poverenie obsahovalo tiež dostatočné poučenie
podnikateľov o právomociach úradu, čo umožňuje podnikateľovi identifikovať jeho povinnosti, ktoré
počas inšpekcie má. V rámci poučenia úrad citoval všetky relevantné ustanovenia zákona o právomoci
úradu. Rada úradu preto dospela k záveru, že úrad disponoval v čase pred výkonom inšpekcie
dostatočným dôvodným podozrením o porušení súťažných pravidiel, na základe čoho podpredseda
úradu vydal poverenie na vykonanie inšpekcie, ktoré obsahovalo všetky požadované náležitosti. Zásah
úradu formou inšpekcie bol preto v súlade so zásadou legality a proporcionality. Rada úradu na doplnenie
poukázala aj na rozsudok Krajského soudu v Brne vo veci Delta Pekárny, a.s. .
38. Viacerí účastníci konania namietali s poukazom na vybrané prvostupňové rozhodnutia úradu
porušenie zásady materiálnej rovnosti, resp. povinnosti postupovať v rovnakých veciach rovnako. K
týmto námietkam Rada úradu konštatovala, že všetky účastníkmi konania uvádzané rozhodnutia sa
týkali zastavenia konania v prvom stupni a neboli napadnuté opravnými prostriedkami. Právoplatné
rozhodnutia prvostupňového orgánu, voči ktorému je Rada úradu hierarchicky nadriadeným orgánom a
preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ju nemôžu zaväzovať rozhodovať určitým spôsobom. Keďže
účastníkmi konania uvádzané rozhodnutia neboli predmetom odvolacieho konania, neprináležalo Rade
úradu v tomto správnom konaní posudzovať správnosť postupov prvostupňového orgánu a vyjadrovať
sa k nim.
39. V súvislosti s potrebou súhlasu s inšpekciou, rada vo svojom rozhodnutí uviedla, že účastníci
konania odvodzujú potrebu predchádzajúceho súdneho súhlasu s inšpekciou jednak z článku 8 EDĽP
a súvisiacej judikatúry ESĽP a tiež z výkladu národnej právnej úpravy, ktorý podal NS SR v rozhodnutí
Capgemini. Pokiaľ ide o požiadavky čl. 8 EDĽP, resp. jemu zodpovedajúcemu čl. 7 Charty základných
práv a slobôd Európskej únie (ďalej len „Charta“), ESĽP ustálil, že nedostatok predchádzajúcej súdnej
kontroly môže byť kompenzovaný účinnou ex post facto kontrolou. To znamená, že prehliadkou dotknuté
subjekty musia mať možnosť dosiahnuť účinnú kontrolu ako faktickú, tak aj právnu, ktorá sa týka nielen
sporného opatrenia, ale aj priebehu úkonu. Pokiaľ k úkonu už došlo, musia opravné prostriedky umožniť,
aby bola postihnutej osobe poskytnutá vhodná náprava. Pri inšpekcii to teda znamená, že súd musí
preskúmať primeranosť zásahu, a to tak, že posúdi okolnosti, ktoré úrad k inšpekcii viedli, posúdi
vhodnosť zásahu, dobu jeho trvania a rozsahu prešetrovania . Musia tiež existovať predpisy týkajúce sa
prípadného zničenia získaných kópií. Pokiaľ ide o námietku, že NS SR v niektorých prípadoch osobitne
skúmal, či podaniu návrhu podľa § 250v OSP predchádzalo podanie sťažnosti podľa zákona č. 9/2010
Z.z. o sťažnostiach, a preto je ex post súdna kontrola neúčinná, Rada úradu poukázala jednak na
judikatúru ESĽP, ktorá nevylučuje splnenie určitých procesných podmienok prípustnosti žaloby, a jednak
na rozsudky NS SR, kde NS SR konštatoval, že požiadavka predchádzajúceho podania sťažnosti podľa
zákona o sťažnostiach nie je v rozpore s požiadavkami ESĽP cit.: „ Ani posledný rozsudok ESĽP vo
veci sťažnosti č. 97/11 účastníkov Delta Pekárny a.s. v. Česká republika vyhlásený uvedeným súdom



02.októbra 2014 v súvislosti s poskytnutím súdnej pomoci pri prieskume správnej sankcie uloženej
za nesplnenie povinnosti počas procesu „dawn raid", t.j. prekvapivej inšpekcie nenaznačuje, že by
ESĽP na procesnú povinnosť využiť predbežné prerokovanie nezákonnosti inšpekcie nazeral ako na
neprimeranú.“
40. K námietkam účastníkov konania, že NS SR odmieta preskúmať inšpekcie, pokiaľ sa v danom
prípade už vedie správne konanie, Rada úradu uviedla, že takýto postup súdu nemožno považovať
za neúčinnosť ex post súdnej kontroly. inšpekcia sa spravidla, tak, ako aj v posudzovaných prípadoch,
realizuje v štádiu prešetrovania, teda pred začatím správneho konania. V posudzovanom prípade sa
inšpekcie uskutočnili v dňoch 13. - 14.08.2015. Správne konanie bolo začaté až 16.02.2016. Účastníci
konania však podali návrhy podľa § 250v OSP až s výrazným časovým odstupom po vykonaní inšpekcie
a to až v štádiu, keď vo veci prebiehalo správne konanie. Rada úradu konštatuje, že možnosť ex
post súdnej kontroly tak, ako ju vyžaduje judikatúra ESĽP, je v podmienkach SR daná a je len na
dotknutých subjektoch, ako ju využijú. Pokiaľ tak neurobia v súlade s podmienkami, ktoré právna úprava
vyžaduje, nemožno to považovať za nedostatok právnej úpravy. K tejto otázke sa už vyjadril aj Ústavný
súd SR (ďalej len „ÚS SR“) vo veci účastníka konania VAŠA Slovensko. VAŠA Slovensko na ÚS SR
namietala, že NS SR rozsudkom, ktorým konanie o jej návrhu na ochranu podľa § 250v OSP zastavil,
porušil viaceré jej ústavné práva. ÚS SR odmietol jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú s tým, že v
danom prípade bol NS SR v dôsledku toho, že sťažovateľka podala svoju žalobu s výrazným časovým
odstupom od vykonania inšpekcie, povinný najprv sa zaoberať otázkou existencie a splnenia podmienok
pre rozhodovanie o žalobe podľa § 250v OSP a bez zistenia, že tieto trvajú, nemohol vec sťažovateľky
meritórne prejednať.
41. K námietke, že potreba súdneho súhlasu na inšpekcie v podnikateľských priestoroch sa uvádza
aj v komentári Správneho súdneho poriadku, Rada úradu uviedla, že nie je pravdivá. V uvedenom
diele sa takýto záver vôbec nenachádza. Naopak, v uvedenom komentári autori píšu, že úrad podáva
návrh na súd v dvoch prípadoch - pre Komisiu na výkon jej právomocí a na výkon činnosti podľa §
22a ods. 8 zákona (inšpekcia v iných ako obchodných priestoroch). Naviac, autori predmetného diela
ako sudcovia NS SR v pozícii predsedov senátov rozhodovali viaceré prípady žalôb o ochranu pred
nezákonným zásahom v podobe inšpekcie úradu, a to za právnej úpravy relevantnej pre posúdenie tejto
veci a požiadavku na súdny súhlas v žiadnom z rozhodnutí, vrátane rozhodnutí publikovaných v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu SR, neformulovali.
42. K námietkam žalobcov na nezákonný postup na inšpekcii a nezákonné nakladanie s dátami rada
uviedla, že inšpekciu úrad uskutočňuje vo fáze, keď disponuje iba určitými indíciami o podozrení z
porušenia zákona a inšpekcia má tieto práve potvrdiť alebo vyvrátiť. Nie je teda možné od úradu
spravodlivo požadovať, aby v takejto fáze prešetrovania vedel jednoznačne určiť presné kľúčové slová.
Pri takto kladených nárokoch na úrad by mohlo dôjsť ak nie k znemožneniu, tak aspoň k výraznému
sťaženiu plnenia jeho úloh, ktoré vo verejnom záujme zabezpečuje. Ďalšou podstatnou skutočnosťou v
tejto súvislosti je to, že aj presne určené kľúčové slovo, teda priamo súvisiace s predmetom inšpekcie,
môže mať relatívne všeobecný charakter a pritom nie je možné nahradiť ho konkrétnejším kľúčovým
slovom. Výber kľúčových slov je výslovne na rozhodnutí úradu. V tomto prípade boli použité kľúčové
slová tvorené menami osôb, u ktorých úrad predpokladal zapojenie do protisúťažného konania, názvami
spoločností a charakterom predpokladanej protisúťažnej praktiky. Použité kľúčové slová teda spadali
do rámca poverenia na inšpekciu. Výber kľúčových slov a ich použitie pri inšpekcii teda nemožno
označiť za neprimerané. Rada úradu neakceptovala ani námietku, že by skutočnosť, že úrad pri inšpekcii
vyhľadával aj dokumenty, ktoré mali objasniť fungovanie relevantného trhu a hospodársky a právny
kontext dohody priamo usvedčovala úrad z nezákonného zásahu, pretože vyhľadával podklady, ktoré
pred inšpekciou nemal k dispozícii. Ako už Rada úradu vysvetlila, pred inšpekciou úrad disponuje len
obmedzeným množstvom informácií, ktoré vedú k podozreniu o protiprávnom konaní. Cieľom inšpekcie
je tieto podozrenia potvrdiť alebo vyvrátiť, čomu napomôžu nielen priamo dôkazy o komunikácii, ale
aj ďalšie informácie o kontexte podozrivého správania podnikateľov. Ak by úrad disponoval dostatkom
dôkazov a informácií pre posúdenie prípadu, nebolo by potrebné inšpekciu vykonať.
43. Takisto Rada úradu neakceptovala námietku, že rozšírenie rozsahu Oznámenia o začatí konania
po ukončení prehliadania svedčí o tom, že úrad prehľadával aj dokumenty mimo poverenia. Informácie
získané na inšpekcii môžu v určitých prípadoch prispieť k rozhodnutiu úradu začať správne konanie.
Predmet inšpekcie nemusí vždy plne korešpondovať predmetu začatého správneho konania, keďže ide
o dva odlišné inštitúty s odlišným cieľom. inšpekcia je zameraná na hľadanie dôkazov, zatiaľ čo správne
konanie vedie k vydaniu rozhodnutia o porušení zákona. V tomto konaní pritom nie je predmet konania
odlišný od predmetu inšpekcie.



44. Námietky žalobcov o tom, že tieto dôvody na pokračovanie prehliadania neboli uvedené v
zápisniciach z inšpekcie, Rada úradu nepovažoval za dôvodné. Pokiaľ tieto skutočnosti objektívne
existovali, nie je zápisnica jediným prostriedkom, ako ich možno preukázať. Zápisnica môže slúžiť
na zaznamenanie osobitných dôvodov, ktoré by sa v neskoršom štádiu obtiažne preukazovali (napr.
popis konkrétnych technických problémov na mieste), avšak pri tých dôvodoch, ktoré boli relevantné
pre tento prípad, ich nezaznamenanie v zápisnici nemá vplyv na preukázanie dôvodnosti pokračovania
selekcie v priestoroch úradu. Dôvody na pokračovanie prehliadania na úrade v tomto prípade sú to
totiž verifikovateľné kedykoľvek, t.j. je možné aj bez osobitného zaznamenania v zápisnici overiť, že
úrad počas inšpekcie vyselektoval veľké množstvo dokumentov, ako aj skutočnosť, že prípad bol už
čiastočne medializovaný správou Transparency International v roku 2011. Dokumenty vyhľadané na
základe kľúčových slov úrad skopíroval na dátové nosiče (CD, DVD, BR-D) a zároveň na pevný disk
pracovnej stanice úradu (HDD) ako zálohu. Presný postup zaznamenal v zápisniciach. Kópiu všetkých
skopírovaných dokumentov úrad ponechal podnikateľom na pracovnej ploche ich zariadení, alebo na
ich nosičoch. Uvedeným postupom úrad zabezpečil, aby si sám podnikateľ mohol skontrolovať, aké dáta
úrad vyselektoval a mohol následne od úradu žiadať ich osobitnú ochranu, napríklad, že ide o obchodné
tajomstvo alebo dôvernú komunikáciu advokáta s klientom. Podnikateľ tiež môže po identifikovaní
určitých dokumentov ako dokumentov výlučne súkromnej povahy, alebo ako nesúvisiacich s predmetom
inšpekcie, požadovať od úradu ich vrátenie. Takýto postup je v súlade s rozhodovacou praxou ESĽP
- ESĽP takýto postup francúzskeho súťažného úradu pri inšpekcii považoval za jednu zo záruk voči
zneužitiu v prípade Vinci Construction and GMT génie civil et services proti Francúzsku. Hoci všetci
žalobcovia namietali masívne kopírovanie dát a odobratie nesúvisiacej korešpondencie, či dokonca
dôvernej komunikácie advokáta s klientom, doposiaľ žiaden z nich v skopírovaných dátach takéto
konkrétne dokumenty neoznačil a nežiadal od úradu ich vrátenie. Potrebu vrátenia konkrétnych kópií
dokumentov účastníci konania nežiadali ani v sťažnostiach podaných v období máj - október 2015, ani v
žalobách podaných v období august 2015 - október 2016, čo znamená u niektorých účastníkov takmer
rok, u niektorých podstatne viac, od vykonania inšpekcií. Všeobecné námietky o potrebe likvidácie
všetkých zaistených dokumentov z dôvodu, že obsahujú nesúvisiace dáta, vznesené s takýmto časovým
odstupom, Rada úradu hodnotila ako účelové. Pokiaľ ide o postup pri ďalšej selekcii dokumentov na
úrade, Rada úradu konštatovala, že postupom úradu nedošlo k porušeniu práv podnikateľov. Napriek
tomu, že úrad vykonal selekciu až v priestoroch úradu, podnikatelia mali plne garantované všetky
práva na takýto postup úradu sa viažuce. Možnosť ďalšej selekcie na úrade v prípadoch, kedy na to
existujú dôvody, je v súlade s rozhodovacou praxou NS SR. Nosiče úradu s kópiami dokumentov
získaných na inšpekcii sa uložili v zabezpečených priestoroch úradu a následne sa zlikvidujú postupom
podľa Smernice č. 17/2013. Smernica stanovuje, že likvidáciu nariadi riaditeľ odboru, ktorý inšpekciu
vykonal, a to vtedy, ak získané podklady a informácie neodôvodňujú začatie správneho konania v
danej veci alebo uplynulo šesť mesiacov od konečného rozhodnutia v danej veci, ktorým sa rozumie
právoplatné rozhodnutie úradu alebo Rady úradu, proti ktorému nebola podaná žaloba, právoplatné
rozhodnutie súdu, ktorým bola žaloba proti rozhodnutiu Rady úradu zamietnutá alebo konanie zastavené
alebo iný právoplatný rozsudok súdu. Uvedený postup je dôvodný, pretože pokiaľ nie je právoplatne
ukončené správne konanie, vrátane súdneho prieskumu, nie je možné s konečnou platnosťou uzavrieť,
či sa v elektronických kópiách dokumentov nenachádzajú ďalšie podklady, ktoré majú pre konanie
význam. Pokiaľ totiž boli dáta vyselektované na základe kľúčových slov, spadajúcich do vecného rámca
inšpekcie, možno dôvodne predpokladať, že s prešetrovaným konaním súvisia.
45. K výhradám účastníkov konania o zadržiavaní nesúvisiacich/súkromných dát Rada úradu poukázala
na vyššie uvedené úvahy a sumarizovala ich takto: Ak boli dáta vyselektované na základe kľúčových
slov, nie je predpoklad, že by sa v skopírovaných dokumentoch mali nachádzať dáta nesúvisiace s
inšpekciou; Ak by sa predsa len stalo, že sa v kópií dokumentov nejaké súkromné dáta nachádzajú,
úrad ku každému nakladaniu s nimi pozýva podnikateľa, ktorý má právo byť prítomný. Inak s nimi
úrad nenakladá a sú osobitne chránené - zapečatené a uložené v osobitných priestoroch; Pokiaľ
ide o namietané s inšpekciou nesúvisiace podnikateľské dáta, treba uviesť, že táto skutočnosť sa
často nedá vyhodnotiť na prvýkrát. Súvis dokumentov s protiprávnym konaním sa môže ukázať až v
neskorších štádiách. Nie je zriedkavé, že najmä v prípade kartelových dohôd, kedy sú si podnikatelia
dobre vedomí protiprávnosti svojho konania, býva komunikácia vedená pomocou rôznych skratiek, šifier
či dohodnutých hesiel tak, aby sa zabezpečilo utajenie zakázaného konania aj v rámci samotného
podnikateľa. Často môže ísť len o útržky komunikácie a až po podrobnom posúdení rôznych dokumentov
a informácií vo vzájomných súvislostiach je možné posúdiť relevantnosť nájdených dokumentov pre
prešetrovaný prípad.



46. Žalobcovia v ďalšom poukazovali na rozsudok NS SR vo veci Datalan a rozsudok ESĽP vo
veci DELTA pekárny a argumentovali, že Smernica úradu č. 17/2003 nezodpovedá požiadavkám
ESĽP na právnu úpravu, ktorá má byť zárukou proti zneužitiu právomoci. Rada úradu konštatovala,
že táto úvaha účastníkov konania vychádza z nesprávnej interpretácie rozsudku ESĽP vo veci DELTA
Pekárny. ESĽP v bode 92. rozsudku vo veci DELTA Pekárny uzatvára, že cit. „bez predchádzajúceho
povolenia zo strany sudcu, bez účinnej kontroly nevyhnutnosti napadnutého opatrenia ex posteriori
a bez predpisov týkajúcich sa prípadného zničenia získaných kópií... neboli záruky dostatočné, aby
zabránili riziku zneužitia právomoci zo strany Úradu...“. Z uvedeného podľa Rady úradu vyplýva, že
to, čo požaduje ESĽP vo veci DELTA Pekárny, nie sú dostatočne podrobné interné predpisy alebo
zákonná úprava likvidácie dát, ale účinná ex post kontrola ako kompenzácia neexistujúcej ex ante súdnej
kontroly. Ex post kontrola je účinná o.i. vtedy, ak umožňuje nariadiť likvidáciu dát na základe návrhu
žalobcu. Táto podmienka v prípade DELTA Pekárny splnená nebola, pretože súdy v ČR žaloby na
ochranu pred nezákonným zásahom nepripúšťali. V právnych podmienkach SR je však táto požiadavka
splnená, ako Rada úradu vysvetlila v časti týkajúcej sa potreby súdneho príkazu. Relevantný právny
predpis v čase vykonania inšpekcií, t.j. OSP, umožňoval v § 250v ods. 4 súdu nariadiť zničenie všetkých
kópií (nariadenie obnovenia stavu pred zásahom). Nie je preto v tejto súvislosti podstatné, či úrad má
alebo nemá problematiku likvidácie dát upravenú v interných predpisoch, pre garanciu práv subjektov,
u ktorých sa inšpekcia vykonáva je rozhodujúce, či existujú dostatočné záruky v podobe súdneho
prieskumu. Inými slovami, ESĽP by podľa Rady úradu zrejme nepovažoval za dostatočnú záruku proti
svojvôli smernicu, ktorej výkon kontroluje úrad, pokiaľ by neexistoval nezávislý súdny dozor.
47. K námietke žalobcu DOXX a uvádzaným rozhodnutiam ESĽP Rada úradu tvrdila, že úrad ani Rada
nepochybujú o tom, že ide o zásah do práv subjektu, o ktorého dáta sa jedná. Tento zásah bol realizovaný
v rámci právneho rámca, bol primeraný sledovanému cieľu a boli poskytnuté dostatočné záruky pred
zneužitím dát tak, ako to vyžaduje judikatúra ESĽP.
48. Podľa Rady úradu na účely použitia úradom úplne postačujú spôsoby kopírovania, ktoré v danom
prípade úrad použil, keďže aj pri tomto postupe je zabezpečené zachovanie obsahu jednotlivých
dokumentov a správ. V danej situácii úrad na inšpekcii vzhľadom na to, aký druh informácií si potreboval
zabezpečiť zvolil postup, ktorý je veľmi jednoduchý na pochopenie pre bežného užívateľa počítača a
takýto bežný užívateľ si je schopný si ho odkontrolovať a preveriť, či počas tohto postupu nedošlo k
manipulácii s dátami.
49. Pokiaľ ide o námietky, kde sa účastníci konania dovolávajú záverov NS SR vo veci DATALAN, kde
NS SR považoval použitý spôsob pečatenia za nedostatočný, Rada úradu uvádza, že v danom prípade
NS SR vychádzal z okolností, ktoré nastali v danom prípade a žalobca ich namietal. Žalobca vo veci
DATALAN namietal skutočnosti, ktoré v tomto prípad nenastali - údajné odlepenie pečatiacej pásky,
pochybenia zamestnanca úradu pri zadávaní hesla k pracovnej stanici úradu a pod. Z týchto záverov NS
SR, ktoré boli prijaté ako reakcia na konkrétne námietky žalobcu v danom prípade, nemožno vyvodzovať
všeobecný záver pre posudzovaný prípad.
50. Ďalej účastníci konania namietali, že úrad na podporu svojich záverov poukazuje na postupy
Komisie. Právomoci úradu nemožno stotožňovať s právomocami Komisie podľa Nariadenia 1/2003 .
Procesné úkony sa riadia národným právom (zákon a správny poriadok). Úrad sa nemôže v rozhodnutí
odvolávať na Nariadenie 1/2003. Úrad nesprávne argumentuje rozhodnutiami DATALAN a Vinci
Construction and GMT génie civil et services proti Francúzsku . Rozhodnutie ESĽP nemalo byť
uprednostnené pred závermi súdov SR . K týmto otázkam Rada úradu uviedla, že nespochybňujú
zákonnosť postupu úradu. Je nesporné, že pri aplikácii európskeho práva, t.j. čl. 101 a 102 ZFEÚ bola
členským štátom ponechaná procesná autonómia a preto je relevantné národné právo. Treba však
uviesť, že v podmienkach SR je zákon a osobitne jeho časť o inšpekciách formulovaná podľa vzoru
právomocí Komisie v Nariadení 1/2003. Úrad preto môže na podporu svojich záverov argumentačne
použiť aj prax Komisie a relevantnú judikatúru SDEÚ, najmä pokiaľ rieši otázky, ktoré v podmienkach SR
ešte neboli riešené národnými súdmi. Pokiaľ ide o závery ESĽP, Rada úradu poukazuje na to, že EDĽP
je dokument, ktorým je Slovenská republika viazaná a preto závery ESĽP, formulované v jeho judikatúre,
sú rozhodujúce orgány povinné rešpektovať. Napokon, vo svojich námietkach sa sami účastníci na
rozhodnutia ESĽP odvolávajú a žiadajú ich zohľadňovanie. Z požiadaviek ESĽP vychádzal aj NS SR v
namietanom prípade DATALAN a aplikoval ich na konkrétny posudzovaný prípad. Úrad preto podobne
pri posúdení prípadu zohľadňoval relevantnú judikatúru ESĽP, konkrétne rozhodnutie Vinci Construction
and GMT génie civil et services proti Francúzsku.
51. Žalobca Edenred Slovakia poukazoval na to, že pri inšpekcii nedostal Usmernenie k právomoci
Protimonopolného úradu SR vykonávať inšpekcie. Táto námietka bola podľa názoru rady nepravdivá. V
zápisnici z inšpekcie u tohto podnikateľa, ktorú tento podnikateľ podpísal, je uvedené cit.: „Následne bolo



zástupcovi podnikateľa odovzdané Usmernenie k právomoci Protimonopolného úradu SR vykonávať
inšpekcie v zmysle § 22a ods. 1 zákona “. Žalobca LE CHEQUE DEJEUNER osobitne namietal, že pri
inšpekcii v jeho priestoroch došlo k skopírovaniu celej e-mailovej schránky konateľa spoločnosti a že
takýto postup bol neprimeraný. Touto námietkou sa zaoberal už úrad v priebehu konania a v bode 700
a nasl. Vysvetlil, že k skopírovaniu celej e-mailovej schránky konateľa prikročil z dôvodu, že konateľ
nebol na mieste prítomný a IT technik podnikateľa úradu uviedol, že k mailom môže pristupovať aj
cez vzdialený prístup. Mohlo teda dochádzať k manipulácii s dátami počas inšpekcie. Zálohu celej e-
mailovej schránky teda úrad vyžiadal pre prípad, že by sa ukázalo, že komunikácia bola v priebehu
inšpekcie manipulovaná. Rada úradu konštatovala, že počas inšpekcie dňa 13.08.2014, dochádzalo zo
strany podnikateľa LE CHEQUE DEJEUNER k poskytovaniu rozporných vyjadrení ohľadom obmedzenia
prístupu k e-mailovým kontám . Prvotné informácie, že k e-mailovým kontám nie je možné pristupovať
vzdialene, bol neskôr v priebehu inšpekcie korigovaný s tým, že je možný prístup cez mobilný telefón.
Neskôr, dňa 15.08.2014 podnikateľ LE CHEQUE DEJEUNER poskytol úradu printscreen záznamu
o poslednej synchronizácii konateľa spoločnosti s poštovou databázou cez iPhone 4. Z uvedeného
podkladu však podľa Rady úradu nevyplýva, že nebolo možné k poštovej databáze pristupovať cez iné
mobilné zariadenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti na strane žalobcu LE CHEQUE DEJEUNER
existovalo riziko, že mohlo dochádzať k manipulácii s elektronickou schránkou konateľa a preto postup,
ktorý zvolil úrad, t.j. skopírovanie zálohy celej schránky konateľa, považuje Rada úradu za primeraný.
52. Ďalší žalobca LE CHEQUE DEJEUNER tiež namieta nezrovnalosti v zápisoch z prehliadania
podkladov na úrade. Zo zápisov podľa účastníka konania nie je zrejmé, na ktorých pracovných staniciach
sa podklady prehliadali. Vysvetlenie úradu, že ide o chybu v písaní, účastník konania považuje za
nedostatočné a upozorňuje na to, že neexistujú dostatočné záruky, že dokumenty v tlačenej podobe
zodpovedajú skopírovaným dátam. K namietaným pochybeniam v zápisoch z prezerania úrad takisto
uviedol dostatočné vysvetlenie v bode 707 rozhodnutia. Úrad predpokladal prehliadanie na konkrétnej
stanici a do zápisu uviedol zodpovedajúce číslo DHM. Stanica sa však ukázala nefunkčná, tak úrad
operatívne prikročil k prehliadaniu na inej stanici, číslo DHM v zápise však už neopravil. Prezeranie sa
však vždy uskutočnilo v prítomnosti zástupcu podnikateľa, miestnosť bola vždy po ukončení zapečatená
a teda je vylúčené, čo tvrdí účastník konania, že by mohlo dochádzať k prezeraniu na viacerých
pracovných staniciach. Rada úradu vysvetlenie úradu považuje za vierohodné a ani účastník konania
nekonretizoval, ako mala podľa jeho názoru táto zrejmá chyba v písaní vplývať na zákonnosť získania
dôkazov.
53. Rada úradu sa stotožnila so závermi prvostupňového orgánu o tom, že v prípade dohôd
obmedzujúcich súťaž na základe cieľa nie je potrebné relevantný trh definovať. Tento záver vyplýva
z ustálenej judikatúry európskych súdov, na ktorú poukazuje úrad v rozhodnutí. Hoci to nebolo pre
posúdenie protizákonnosti konania účastníkov konania nevyhnutné, úrad sa v rozhodnutí definíciou trhu
zaoberal v záujme zrozumiteľnosti a presvedčivosti rozhodnutia, ako aj účely posúdenia relevantných
okolností pre určenie pokuty a to v miere, v akej to bolo potrebné pre rozhodnutie. Voči takémuto postupu
Rada úradu nenamietala. Nie je vylúčené, že pri posudzovaní určitých praktík by bolo potrebné presné
vymedzenie a popis trhov stravovacích a benefitných poukážok, prípadne aj ich ďalšie členenie na
trh emitovania a akceptácie. Pre posúdenie tohto prípadu to však nie je potrebné, pretože v oboch
posudzovaných deliktoch ide o dohodu obmedzujúcu súťaž na základe cieľa.
54. V súvislosti s dohodou o spoločnej obchodnej stratégii so zámerom udržania stabilných trhových
podielov žalobcovia spochybňovali dokazovanie pomocou nepriamych dôkazov, vo všeobecnej rovine,
ako aj vzhľadom na ich použitie v tomto prípade. Rada úradu v prvom rade uviedla, že v správnom práve
sa neuplatňuje zásada legálneho poradia dôkazných prostriedkov alebo dôkazov a uplatňuje sa zásada
voľného hodnotenia dôkazov. Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a
objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Správny orgán hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 34 ods. 1 a 5
správneho poriadku. Rozdiel medzi priamymi a nepriamymi dôkazmi nie je v ich dôkaznej sile, ale v tom,
akým spôsobom sa viažu k skutku, ktorý je predmetom dokazovania - priamy dôkaz priamo potvrdzuje
alebo vyvracia dokazovanú skutočnosť, nepriamy dôkaz potvrdzuje alebo vyvracia skutočnosť pomocou
inej skutočnosti, ktorá sa dokazovanou súvisí nepriamo. Keďže dokázanie trestného činu nepriamymi
dôkazmi pripúšťa dokonca aj trestné právo, podľa názoru Rady bolo dokazovanie nepriamymi dôkazmi
v správnom práve nespochybniteľné. S poukazom na ust. § 34 správneho poriadku rada odmietla
námietky týkajúce sa nepoužiteľnosti dôkazov, ktoré pochádzajú z iného obdobia, než je vymedzené v
poverení na inšpekciu. Úrad v poverení na inšpekciu nad rámec judikatúrou stanovených požiadaviek
uviedol aj predpokladané obdobie skúmaného protisúťažného konania.



55. Pokiaľ účastníci konania namietali použiteľnosť faxovej správy z dôvodu, že úrad o komunikácii s
jej odosielateľom nevyhotovil telefonické záznamy, v spise je založená ako anonymná, a preto môže
ísť o podvrh s cieľom kompromitácie účastníkov konania, Rada úradu uviedla, že pravidlá dokazovania
nevylučujú ani použitie dôkazov, u ktorých nie je známy subjekt, ktorý ich správnemu orgánu poskytuje.
Takéto dôkazy treba skúmať v spojitosti s ostatnými obstaranými podkladmi a keďže v tomto prípade
je po komplexnom vyhodnotení všetkých skutočností v spise možno konštatovať, že obsah predmetnej
správy je v súlade so závermi plynúcimi z ostatných dôkazov, ide o dôkaz svedčiaci v prospech záverov
úradu. V tejto súvislosti Rada úradu poukázala opäť na rozsudok NS SR vo veci kartelovej dohody
„Dialnice“, kde pri dôkazoch, ktoré úrad určitým spôsobom označil, ale nespĺňali zákonom stanovený
postup ich vykonania, NS SR tieto dôkazy a ich použiteľnosť pripustil, zdôrazňujúc ust. § 34 správneho
poriadku a spôsobilosť týchto podkladov objasniť skutkový stav.
56. Žalobca taktiež namietali aj relevanciu analýzy 300 verejných obstarávaní z dôvodu, že obsahuje
len malú vzorku, resp. vo vyjadrení k výzve Rady spochybnili niektoré položky s tým, že nešlo o
samostatné verejné obstarávania, ale o plnenia na základe uzavretých rámcových zmlúv. K námietkam
ohľadom analýzy 300 verejných obstarávaní Rada úradu akceptovala námietky účastníkov konania, že
skutočne v prípadoch, na ktoré poukazujú, nešlo o samostatné verejné obstarávania, ale o dodávky na
základe uzatvorenej rámcovej zmluvy . Je pravdou, že výpovedná hodnota analýzy o tom, že dochádzalo
k udržiavanie klientov jednotlivými hráčmi je oslabená. Napriek tomuto nedostatku, ktorý vyplýva zo
skutočnosti, že dostupnosť verejných informácií o výsledkoch verejných obstarávaní je nedostatočná,
Rada úradu zistila, že v analýze stále ostávajú verejné obstarávania, kde dochádzalo k udržiavaniu
klientov v po sebe nasledujúcich verejných obstarávaniach . Popritom ostáva faktom, že za sledované
obdobie rokov 2011 - 2014 v približne 40% sledovaných verejných obstarávaní boli podané len dve
súťažné ponuky. Rada úradu preto konštatovala, že hoci je výpovedná hodnota analýzy nižšia, než
predpokladal úrad, stále v spojení s ostatnými dôkazmi svedčí v prospech záverov o protisúťažnom
konaní.
57. Žalobcovia Edenred Slovakia a VAŠA Slovensko v rozkladoch namietali, že sa nemohli oboznámiť s
identitou klienta, ktorého sa týka e-mailová komunikácia, na ktorú úrad poukazuje v bodoch 136 (účastník
konania VAŠA Slovensko) a 1225 (účastník konania Edenred Slovakia) prvostupňového rozhodnutia.
Rada úradu zistila, že účastníci konania v priebehu prvostupňového konania o sprístupnenie identity
klienta, ktorú účastník konania DOXX označil ako predmet svojho obchodného tajomstva, nežiadali.
Účastník konania Edenred Slovakia túto námietku vzniesol vo výzve pred vydaním prvostupňového
rozhodnutia a úrad na ňu reagoval v bode 1227 rozhodnutia. Rada úradu sa stotožnila so záverom
prvostupňového orgánu, ktorý uviedol v bode 1227 rozhodnutia, týkajúceho sa účastníka konania
Edenred Slovakia, že v danom prípade zverejnenie identity klienta nemá na závery vyvodené z daného
dôkazu vplyv. Identifikácia klienta totiž nič nemení na tom, že v danom prípade podnikatelia DOXX a
Edenred Slovakia medzi sebou komunikovali o tom, či je podnikateľ DOXX dodávateľom poukážok pre
tohto klienta. To isté platí podľa Rady úradu aj na komunikáciu podnikateľa DOXX a VAŠA Slovensko
citovanú v bode 136 rozhodnutia, kde je podstatné, že sa títo podnikatelia informovali o neponúkaní
nulových poplatkov. Podstatný je obsah komunikácie medzi oboma podnikateľmi navzájom, nie to,
ktorého konkrétneho klienta sa ponuka týkala. Podľa Rady úradu však vzhľadom na to, že ide o
bilaterálnu komunikáciu medzi DOXX a Edenred Slovakia, resp. DOXX a VAŠA Slovensko o konkrétnom
klientovi, nemôže ísť o obchodné tajomstvo podnikateľa DOXX voči týmto dvom podnikateľom. Rada
úradu vo výzve pred vydaním rozhodnutia uviedla, že umožní podnikateľom Edenred Slovakia a VAŠA
Slovensko oboznámiť sa s identitou klienta, ktorého sa daná komunikácia týka. Účastník konania VAŠA
Slovensko sa dostavil do priestorov úradu a do tejto časti spisu nahliadol.
58. Prvostupňový orgán charakterizoval konanie účastníkov dohody ako dohodu a/alebo zosúladený
postup, pričom svoje závery o tom, že v prípade komplexných porušení nie je potrebné protisúťažné
konanie kvalifikovať presne ako dohodu v užšom zmysle alebo zosúladený postup, podrobne a s
poukazom na ustálenú judikatúru európskych súdov podrobne popísal v bodoch 450 a nasl. rozhodnutia.
Rada úradu sa s týmito závermi stotožnila. V danom prípade úrad posudzoval dohodu podľa európskeho
práva a paralelne aj podľa národného a keďže členské štáty sú povinné uplatňovať európske právo
jednotne a účinne a § 4 zákona je zosúladený s čl. 101 ZFEÚ, je judikatúra európskych súdov na
prípad plne uplatniteľná. Pokiaľ ide o preukázanie, že posudzované správanie skutočne predstavuje
kompexné porušenie a zahŕňa prvky ako dohody, tak aj zosúladeného postupu, Rada úradu sa
stotožnila so závermi prvostupňového orgánu uvedenými v bodoch 460 a nasl. rozhodnutia, kde tento
opísal, ako tieto koncepty aplikoval na posudzovaný prípad. Obsah pojmov dohoda a zosúladený
postup sa pritom môže prelínať. Nie je vždy nevyhnutné, najmä v prípadoch komplexu porušení
dlhodobého trvania, charakterizovať správanie výlučne ako dohodu alebo zosúladený postup. Niekedy



to dokonca ani nemusí byť možné, keď porušenie môže vykazovať súčasne charakteristiky oboch
týchto foriem. V posudzovanom prípade konanie vykazuje znaky oboch typov zakázaného správania.
Z obstaraných dôkazov totiž vyplýva, že účastníci konania prostredníctvom schémy praktík, ktoré
zahŕňali koordináciu pri neponúkaní výhodných cenových podmienok (nulových poplatkov) a iných
benefitov klientov konkurencie, ako aj koordináciu priamo v konkrétnych verejných obstarávaniach,
sledovali udržanie stabilných trhových podielov a príjmov z ponuky služieb klientom, ktorí nemali
v dôsledku kartelu možnosť výberu medzi konkurenčnými ponukami a výhodnejšími podmienkami.
Účastníci konania dodržiavanie dohody monitorovali, vymieňali si informácie a v prípadoch, keď
predsa len došlo k strate klienta, uplatnili mechanizmus kompenzácie strát tak, aby ich trhové podiely
zachované. Pokiaľ sa účastníci konania domáhali, aby úrad preskúmal, či ich paralelné správanie nie
je výsledkom štruktúry a charakteristiky trhu, Rada úradu konštatovala, že toto v danom prípade nie je
potrebné a charakter trhu nemôže vyvrátiť závery úradu o dohode obmedzujúcej súťaž. Rada úradu
svoju argumentáciu podporila tak, že podľa ustálenej, najmä európskej judikatúry súdov (konkrétne
uvedenej v napadnutom rozhodnutí), paralelné správanie samé o sebe nemôže byť považované za
dôkaz zosúladenia s výnimkou, že zosúladenie prestavuje jediné prijateľné hodnoverné vysvetlenie pre
také správanie podnikateľov na trhu. Požiadavka nezávislého rozhodovania sa na trhu samozrejme
nezbavuje podnikateľov práva prispôsobovať sa existujúcemu, či očakávanému, správaniu konkurencie
na trhu, avšak za striktného vylúčenia akýchkoľvek priamych alebo nepriamych kontaktov, ktorých cieľom
alebo účinkom môže byť alebo ovplyvnenie správania sa na trhu skutočného alebo potenciálneho
konkurenta alebo odkrytie takému konkurentovi správanie, ktoré sa rozhodli prijať alebo zamýšľajú prijať.
Úrad pri dokazovaní nevychádzal výlučne zo správania sa podnikateľov na trhu a výslednej situácie na
trhu, ale vychádzal z dôkazov, ktoré obsahovali komunikáciu účastníkov konania o budúcom správaní
na trhu. Tieto dôkazy doplnil dôkazmi o vzniknutej situácii na trhu - analýza 300 verejných obstarávaní
údajmi a nemenné trhové podiely počas celého obdobia porušovania sú v súlade s ostatnými zisteniami.
Prvostupňový orgán preto postupoval správne, keď neakceptoval námietky účastníkov konania o tom, že
ich správanie bolo výsledkom autonómneho rozhodovania a výsledok na trhu bol len dôsledkom trhovej
štruktúry. Podľa Rady úradu z tohto dôvodu ani nebolo potrebné zaobstarať podklady o fungovaní trhu,
napr. o presunoch klientov medzi emitentami.
59. V súvislosti s preukázaním protiprávneho konania mala rada za to, že úrad zabezpečil súbor
hodnoverných dôkazov s vysokou dôkaznou hodnotou, keďže ide o interné aj vzájomné e-maily, zápisy
a poznámky a interné dokumenty z obdobia protiprávneho správania, ktoré vytvorili alebo si zasielali
či inak zdieľali zástupcovia účastníkov konania, spravidla konatelia, ktorí priamo v spoločnostiach
prijímali rozhodnutia. Ide teda o dôkazy z obdobia, keď účastníci konania ešte neboli vyšetrovaní a
tieto nie sú ovplyvnené vyšetrovaním a preto ich význam je značný. Dôkazy sú zrozumiteľné, jasné
a logické nezakladajúce pochybnosti a taká je aj ich interpretácia zo strany úradu. Ide o dôkazy
detailne pojednávajúce o porušení, ktoré sa navzájom dopĺňajú a neodporujú si. Je z nich možné
jednoznačne vyvodiť protiprávne konanie. Interná komunikácia v jednotlivých spoločnostiach a postupy
jednotlivých účastníkov nadväzujú na celkovú dohodnutú stratégiu. Dôkazy vyprodukované úradom v
podobe celkového prehľadu o verejných obstarávaniach (analýza 300 verejných obstarávaní) a trhových
podielov účastníkov konania počas posudzovaného obdobia dopĺňajú závery vyvodené z komunikácie
účastníkov konania a ich interných záznamov. Závery úradu vyplývajú z konzistentného súboru dôkazov
a sú dostatočne podložené. Účastníci konania spochybňovali obstarané dôkazy a predkladali ich odlišnú
interpretáciu. Rovnaké námietky predkladali už počas prvostupňového rozhodnutia. V posudzovanom
prípade z dôkazov vyplýva, že kategorizáciu viedli všetci účastníci konania rovnako s používaním
rovnakých kategórií a pojmov. Podobne, prehľady o akvizíciách a kompenzáciách boli vedené u všetkých
účastníkov konania rovnakým spôsobom. Už to je predstavuje indíciu o tom, že interná kategorizácia
klientov nie je výsledkom autonómneho rozhodnutia jednotlivých podnikateľov. Zjavné podobnosti v
interných postupoch svedčia o tom, že cieľom označovania jednotlivých kategórií klientov, či vedenia
prehľadov o klientoch nebolo vyvinutie individuálnej konkurenčnej obchodnej stratégie, ale uľahčenie
komunikácie a nastavenie spoločného postupu voči týmto kategóriám klientov s konkurentmi.
60. Ďalej rada v napadnutom rozhodnutí odmietla námietku žalobcu VAŠA Slovensko o údajne
rozporných záveroch úradu v bode 887 rozhodnutia a Rady úradu v bode 335 výzvy Rady. Úrad aj Rada
úradu nespochybňovali možnosť každého podnikateľa interne kategorizovať klientov či viesť si prehľady
o správaní sa konkurencie. Poukazovali však na to, že v tomto prípade boli prehľady a kategorizácia
vedené za iným účelom než je individuálne nastavenie obchodnej stratégie. Ak účastník konania VAŠA
Slovensko poukazoval na to, že úrad údajne „akceptuje“ možnosť internej kategorizácie a vedenia
prehľadov o konkurencii, treba dodať, že účastník konania vo vyjadrení k výzve Rady cituje len časť
textu bodu 887 rozhodnutia (v nasledujúcej citácii je zvýraznená časť textu, ktorú účastník konania



neuvádza a naopak je pre záver úradu podstatná). Celý záver úradu v bode 887 znie cit: „V kontexte
predmetnej námietky účastníci konania poukazujú aj na to, že kategorizovanie klientov predstavuje
logický postup každého súťažiteľa, rovnako ako monitorovanie konkurentov. V súvislosti s predmetnou
námietkou úrad dodal, že súhlasí s týmto vyjadrením účastníkov konania , no na druhej strane, ide
o relativizovanie zisteného skutkového stavu, kde sa nejednalo iba o kategorizovanie klientov za
účelom určenia nezávislej obchodnej stratégie, rovnako ako nešlo o monitorovanie správania účastníkov
konania za účelom zistenia, či je určitý podnikateľ na trhu konkurencieschopný.“ Vidno teda, že závery
úradu a Rady úradu sa neodlišujú. Tvrdenia účastníkov konania o nezávislých interných stratégiách sú v
rozpore s obstaranými dôkazmi, ktoré preukazujú, že obsah ponúk voči jednotlivým kategóriám účastníci
konania medzi sebou komunikovali, sledovali, o akú kategóriu klienta ide a podľa toho mu predkladali
buď konkurenčnú ponuku (nulové poplatky v prípade snahy o získanie klienta, ktorý bol voľný), alebo
ponuku vo forme štandardných cenníkov (klienti konkurencie) . Pokiaľ niektorí účastníci konania tvrdia,
že nulové poplatky ponúkali a súťažili, alebo iní naopak, že nulové poplatky neponúkali, lebo je to proti
ich obchodným zámerom, Rada úradu konštatovala, že tieto námietky nemajú vplyv na závery, ku ktorým
úrad dospel. Ako vyplývalo z obstaraných dôkazov, stalo sa, že účastníci konania predložili klientovi
konkurencie ponuku s nulovými poplatkami. Spravidla k tomu dochádzalo zo strany zamestnancov na
nižších pozíciách, ktorí nemuseli mať vedomosť o dohode.
61. K námietke žalobcu Edenred Slovakia, že tento neponúkal nulové poplatky z dôvodu vlastného
obchodného rozhodnutia a svoj postoj sa ani neobával verejne prezentovať, Rada úradu uviedla, že
takéto ponuky účastník konania podával a teda jeho vyjadrenie je v rozpore so získanými podkladmi,
a navyše, účasť tohto podnikateľa na dohode je preukázaná celým súborom dôkazov. Aj vo vzťahu
k ďalším aspektom protisúťažného konania a záverom úradu účastníci konania namietali, že išlo o
ich individuálne rozhodnutia, napr. o neúčasti v tendroch, a tieto boli motivované internými dôvodmi
každého účastníka konania. Tiež boli prezentované námietky, že súťažné právo nenúti podnikateľov
k súťaži či k účasti v tendroch. Účastníci Edenred a VAŠA Slovensko dopĺnili, že ich stretnutia v
určitom období mali iné ciele, a tie sú legitímne. VAŠA Slovensko tiež argumentovala, že dôkazy o
stretnutiach nie sú dôkazmi o dohode, osoby, ktoré reprezentujú účastníkov konania sa môžu poznať a
stretávať či komunikovať z čisto osobných dôvodov. Základnou požiadavkou súťažného práva je, aby
každý podnikateľ stanovoval svoju stratégiu na trhu samostatne, t.j. bez ohľadu na to, či sa rozhodne
aktívne sa uchádzať o klienta, alebo nie, takéto rozhodnutie nesmie byť ovplyvnené vedomosťou
o správaní konkurencie. Požiadavka na nezávislé rozhodovania sa na trhu samozrejme nezbavuje
podnikateľov práva prispôsobovať sa existujúcemu, či očakávanému, správaniu konkurencie na trhu,
avšak za striktného vylúčenia akýchkoľvek priamych alebo nepriamych kontaktov, ktorých cieľom alebo
účinkom môže byť alebo ovplyvnenie správania sa na trhu skutočného alebo potenciálneho konkurenta
alebo odkrytie takému konkurentovi správanie, ktoré sa rozhodli prijať alebo zamýšľajú prijať. Úrad v
rozhodnutí preukázal kontakty a komunikáciu medzi účastníkmi konania, ktorých cieľom bolo nastavenie
spoločnej stratégie na trhu. Komunikácia, ktorú úrad zaistil, je obchodného charakteru, vzťahuje sa k
podnikateľským aktivitám účastníkov konania a k posudzovanému konaniu. Uvedené námietky žalobcov
rada neakceptovala.
62. Ďalšiu skupinu námietok voči dokazovaniu predstavovali argumenty o tom, že nedošlo k vzájomnej
komunikácii, lebo e-maily mohli byť posielané omylom, obsah komunikácie a dokumentov mohol byť
vytvorený konkurenciou s cieľom diskreditácie spoločnosti, či účelovo zamestnancami, ktorí chceli
zdôrazniť svoju dôležitosť pred nadriadenými, e-mailové konto, z ktorého sa realizovala komunikácia,
bolo vytvorené s cieľom kompromitovať spoločnosť Edenred Slovakia a jej predstaviteľa, resp. nie
je preukázané, že dokumenty naozaj vytvorili zástupcovia účastníkov konania, pretože metadáta na
dokumentoch možno upravovať. K týmto argumentom Rada úradu uviedla, že účastníci konania
prezentujú hypotetické vysvetlenia, ktoré však v porovnaní s celkovým súborom dôkazov, ktoré sú
vo vzájomnom súlade, neobstoja. Vzhľadom na to, že komunikácia sa odohrávala kontinuálne počas
dlhšieho časového obdobia a spravidla medzi tými istými osobami, nemožno prisvedčiť námietkam o
cielenom vytváraní dokumentov, e-mailových kont či obsahu komunikácie s úmyslom škodiť účastníkom
konania, ani brať na zreteľ hypotetickú možnosť úpravy metadát pri niektorom z dokumentov. Rada úradu
zdôraznila, že všetky dôkazy, ktoré sa týkajú komunikácie, resp. interné dokumenty, ktoré úrad v konaní
používa ako dôkazy, boli zaistené priamo v počítačoch pracovníkov a manažmentu účastníkov konania
počas neohlásených inšpekcií, čo vyvracia argumenty účastníkov konania o ich umelom vytváraní.
63. Osobitne žalobcovia namietali, že úrad vo vzťahu ku kompenzácii strát nepreukázal, že sa na
nej účastníci konania dohodli. V tejto súvislosti Rada úradu zdôraznila, že pojem dohoda v zmysle
zákona a ZFEÚ nevyžaduje rovnaký stupeň právnej určitosti, ako je vnímaný na účely občianskeho
alebo obchodného práva. Pod pojmom dohoda vníma súťažné právo nielen celkový plán alebo



podmienky výslovne dojednané, ale tiež implementáciu toho, čo bolo dohodnuté na báze rovnakého
mechanizmu a v súlade s rovnakým spoločným cieľom. Za dohodu obmedzujúcu súťaž je v súťažnom
práve teda považované správanie, ak sa účastníci pridŕžajú spoločného plánu, ktorý obmedzuje ich
individuálne obchodné správanie určovaním určitých hraníc ich vzájomného správania sa ako aj/
alebo nekonania určitým spôsobom na trhu. Je ustálená súdna prax v tom, že na to, aby bolo možné
konštatovať dohodu, je postačujúce aby podnikatelia vyjadrili spoločný zámer správať sa na trhu určitým
spôsobom . Nie je pritom nevyhnutné aby sa strany dohody na spoločnom pláne aj vopred dohodli. Ako
vyplýva z ustálenej judikatúry európskych súdov, aj v prípade Komisie je bežné, že ak Komisia objaví
nejaký dôkaz o nezákonnom kontakte medzi podnikateľmi, tento môže byť iba určitým fragmentom,
takže je často nevyhnutné „rekonštruovať“ určité detaily dedukciou. Uvedené je nevyhnutné práve z
dôvodu, že kartely sú organizované v utajení a dôkazy dokumentárneho charakteru sú redukované na
minimum. Z uvedeného dôvodu potom ak aj súťažný orgán nájde dôkaz takéhoto charakteru, tento
môže byť často fragmentom, resp. je neúplný. V súlade s tým potom existencia určitej protisúťažnej
praktiky musí byť odvodená z viacerých okolností a indícii, ktoré pri absencii iného prijateľného, či
hodnoverného vysvetlenia predstavujú dôkaz porušenia súťažných pravidiel. V danom prípade úrad
posudzoval dohodu, ktorej cieľom bolo rozdelenie zákazníkov tak, aby sa zachovali stabilné trhové
podiely účastníkov konania a ich príjmy z poskytovania služieb týmto zákazníkom. Zo zaobstaraných
dôkazov vyplýva, že súčasťou systému nastaveného účastníkmi konania bol aj mechanizmus kontroly
trhových podielov, pričom všetci účastníci konania si viedli rovnaké prehľady stratených a získaných
klientov vo vzťahu k ostatným účastníkom konania a v rámci internej komunikácie riešili, či a do
akej miery možno preberať klientov konkurencie. Prehľady strát účastníci konania viedli nie ako straty
klientov, ale ako straty vo vzťahu ku konkurentom, a na základe toho potom atakovali klientov len voči
daným konkurentom a v zodpovedajúcom objeme stravníkov. Podľa Rady úradu úrad dostatočne a v
súlade s prístupom konštante uplatňovaným európskymi súdmi preukázal, že kompenzácia strát bola
mechanizmom, ktorý bol súčasťou celkového plánu, a teda posudzovanej dohody.
64. V tomto prípade bola rada toho názoru, že žalobcovia sami nepredložili nič, čo by úradom získané
dôkazy a z nich vyvodené závery o skutkovom stave spochybnilo. Naopak, žalobcovia aj vo svojich
vyjadreniach pripúšťali, že ku komunikácii a kontaktom medzi nimi došlo, avšak dôvod tejto komunikácie
zdôvodňovali inými legitímnymi cieľmi ako obmedzovaním hospodárskej súťaže.
65. Pokiaľ ide o námietky ku konkrétnym dôkazom, ktoré prvostupňový úrad použil a vyhodnotil a
účastníci konania ich opätovne vzniesli v rozkladoch, Rada úradu v zmysle vyššie uvedených princípov
preskúmala, či vysporiadanie sa s námietkami účastníkov konania je v súlade s požiadavkou na riadne
odôvodnenie rozhodnutia. Zistila, že prvostupňový orgán sa starostlivo zaoberal každou námietkou
každého z účastníkov konania, vyhodnotil ich a svoje závery uviedol v odôvodnení rozhodnutia.
Rozsiahla časť rozhodnutia sa zaoberá práve vysporiadaním sa s námietkami účastníkov konania (časť
7.3., str. 302 - 375 prvostupňového rozhodnutia).
66. Žalobcovia dolej spochybňovali posúdenie ich konania ako jedného trvajúceho deliktu, najmä
z dôvodu nepreukázania spoločného cieľa, ktorého by si boli všetci vedomí a prispievali k nemu
svojím konaním. Jednotlivé praktiky sa vzájomne dopĺňali, aby bol splnený cieľ stabilizácie trhových
podielov účastníkov konania - bez ohľadu na to, akým spôsobom dochádzalo k uzatváraniu vzťahov
s klientami, účastníci konania rešpektovali, komu bol klient pridelený. Teda či už išlo o priame
oslovovanie klientov s cenovými ponukami, alebo verejných obstarávateľov, ktorí využívali procesy
verejného obstarávania, účastníci konania sledovali, komu z nich daný klient patrí a tomu prispôsobili
svoje aktivity voči klientovi. Systém kompenzácie strát mal zabezpečiť, aby aj v prípadoch, ak by
predchádzajúce mechanizmy nezaistili stabilitu trhových podielov, účastníci dohody vzniknutú situáciu
„napravili“. Aj prvok komplementarity je teda v tomto prípade prítomný. Pri subjektívnej podmienke
je dôkazný štandard vyžadovaný európskou judikatúrou relatívne nízky - postačuje, že podnikateľ
mohol rozumne predpokladať protisúťažné konanie ostatných účastníkov . V posudzovanom prípade
bolo podľa názoru rady preukázané, že účastníci konania počas celého obdobia porušovania medzi
sebou komunikovali, o čom svedčia zaistené interné dokumenty účastníkov konania, interná e-mailová
komunikácia, interné záznamy z porád a bilaterálna e-mailová komunikácia komunikácia účastníkov
konania vrátane komunikácie o koordinácii v tendroch. Účastníci konania sa stretávali sa či už medzi
sebou, alebo spoločne na pôde AESP. Úrad zaistil o protiprávnom konaní e-mailovú komunikáciu,
týkajúcu sa všetkých účastníkov konania, ako aj interné dokumenty, ako sú prehľady získaných a
stratených klientov, ktoré viedli všetci účastníci konania vo vzťahu k ostatným z nich. Tieto dôkazy
dopĺňajú zistenia zo situácii na trhu - počas celého sledovaného obdobia boli trhové podiely účastníkov
konania stabilné. Úrad podľa Rady úradu naviac získal aj dôkazy, ktoré svedčia o tom, že účastníci si
boli vedomí „plnenia“ spoločného cieľa.



67. Žalobcovia SODEXO PASS SR a Edenred Slovakia namietali, že úrad voči nim nepreukázal praktiku
neponúkania benefitov, Rada úradu konštatovala že neponúkanie benefitov nepredstavuje samostatné
protisúťažné konanie, ale je súčasťou jedného trvajúceho porušenia a bolo len jedným zo spôsobov,
ako účastníci plnili dohodnutú stratégiu nesúťaženia o klientov konkurencie. Úrad podľa Rady úradu
dostatočne preukázal, že uvedenú dohodnutú politiku nesúťaženia napĺňali všetci členovia kartelu.
Rovnaký záver platí aj voči argumentu žalobcu LE CHEQUE DEJEUNER o tom, že úrad nedostatočne
individualizoval zodpovednosť každého z účastníkov a nezohľadnil, že pri kolúzii v tendroch LE CHEQUE
DEJEUNER nevystupoval vo všetkých tendroch.
68. Vo vyjadrení k výzve Rady spoločnosť DOXX namietala, že definícia protisúťažného konania v
rozhodnutí je nejasná a nepreskúmateľná. Uviedla, že úrad vo výroku definoval toto konanie vo forme
rozdelenia trhu uvádza spolu s ďalšími dvoma formami protisúťažného konania - s dohodou o priamom
alebo nepriamom určení cien tovaru alebo iných obchodných podmienok a koordinácii podnikateľov
vo verejnom obstarávaní. V časti 4.1 rozhodnutia sa v bode 67 hovorí o výmene citlivých informácií
a vzájomnej koordinácii správania. Hoci sa vo výzve úradu ako súčasť tohto protisúťažného konania
uvádzala nedovolená výmena informácií, v rozhodnutí vo výroku už toho konanie uvedené nie je, aj
keď v jeho odôvodnení v bode 67 sa o nej hovorí. Rada úradu túto námietku neakceptovala. Pokiaľ
ide o právnu kvalifikáciu konania, rozhodujúce je jeho posúdenie vo výroku rozhodnutia. V bode 67
rozhodnutia úrad všeobecne opísal, akým spôsobom účastníci konania koordinovali svoje správanie a
uvádza, že si vymieňali citlivé obchodné informácie o rozličných aspektoch svojej cenovej a obchodnej
politiky. Z textu je evidentné, že ide o súhrnný pojem pre informácie, ktoré úrad bližšie opisuje v
ďalších častiach rozhodnutia a nejde o právnu kvalifikáciu konania ako dohodu o výmene informácií.
Rada úradu posúdila námietky účastníkov konania a dospela k záveru, že postup prvostupňového
orgánu a jeho závery sú správne. Prvostupňový orgán dostatočne zistil skutkový stav a tento správne
právne posúdil. Dôkladne sa zaoberal všetkými námietkami účastníkov konania a tieto v rozhodnutí
vyhodnotil. Rada úradu pri formulovaní svojich záverov vychádza zo základných konceptov, ktoré sú
vlastné európskemu súťažnému právu a vyplývajú z ustálenej rozhodovacej praxe SDEÚ. Ako zistil
prvostupňový orgán a nespochybňujú ani účastníci konania, jednou zo súťažných výhod pri ponuke
stravných poukážok klientom - zamestnávateľom - je počet akceptačných miest, kde môžu zamestnanci
stravné lístky využiť. Emitenti stravných lístkov teda majú prirodzene snahu zazmluvniť čo najviac
akceptačných miest, a to rôznych kategórií. V portfóliu akceptačných miest figurujú jedálne, potraviny,
bistrá, kaviarne, hostince, ovocie-zelenina, mäso-údeniny, fast-food, veľkosklady mrazených potravín
a iné. Zapojenie určitej prevádzky do systému akceptačných miest je súčasťou obchodnej stratégie
emitenta tak, aby dosiahol čo najširšie pokrytie a to mohol prezentovať ako svoju súťažnú výhodu
oproti svojim konkurentom. Súčasťou tejto stratégie sú aj zmluvné podmienky, ktoré emitent prevádzke
ponúka, resp. sú medzi akceptačným miestom a emitentom dojednané. Zmluvné podmienky medzi
emitentami a akceptačnými miestami nie sú štandardizované, ani zákonom regulované, a emitenti ich
označujú ako predmet obchodného tajomstva. Keďže účastníci konania komunikovali o obchodných
podmienkach, ktoré zamýšľali svojim obchodným partnerom ponúkať, ustálili sa na tom, aké bude
presné znenie obchodnej podmienky pre určitú kategóriu akceptačných miest (obchodné reťazce) a
následne ju s rovnakým obsahom obchodným reťazcom aj navrhovali, nepochybne porušili základný
princíp vlastný súťažnému právu o tom, že každý podnikateľ má na trhu svoju obchodnú politiku
realizovať nezávisle. V posudzovanom prípade prvostupňový orgán opísal, akým spôsobom funguje
trh so stravnými poukážkami. Z týchto zistení vyplýva, že zatiaľ čo pri uvádzaní stravných poukážok
do obehu, t.j. pri ich nákupe od emitenta, je provízia, ktorú môžu emitenti zamestnávateľom účtovať,
zákonom regulovaná tak, že je stanovené jej maximum, pri spätnom výkupe poukážok emitentami od
akceptačných miesť provízia regulovaná nie je, a je len vecou vyjednávacej sily zmluvných partnerov
(emitent vs. akceptačné miesto), aká provízia bude zmluvne dohodnutá. Pri výkupe akceptačné miesto
nemá možnosť výberu, u ktorého emitenta si môže nechať stravný lístok preplatiť - povinnosť výkupu
má len ten emitent, ktorý stravný lístok vydal.
69. Ako sa preukázalo v prvostupňovom rozhodnutí, akceptačné miesta majú rôznu vyjednávaciu
silu voči emitentom a ich zmluvné podmienky nie sú identické. Úrad zistil, že provízia na výstupe
zazmluvnená medzi emitentami a obchodnými reťazcami je priemerne nižšia, než provízia na výstupe
medzi emitentami a reštauračnými zariadeniami, a to o jeden percentuálny bod . Kým pri reštauračných
zariadeniach v niektorých prípadoch provízia na výstupe dosahovala až 80%, pri obchodných
reťazcoch bola maximálna výška provízie cca 5,5% . Účastníci konania namietali vyhodnotenie týchto
údajov a argumentovali konkrétnymi príkladmi, kde boli provízie vyššie u obchodných reťazcov ako
u reštauračných zariadení, resp. poukazovali na to, že prípad 80% provízie je ojedinelý. Rada úradu
konštatovala, že pri formulovaní záverov úrad vychádzal z priemerných údajov a z nich vyplývajú



závery uvedené v rozhodnutí. Z tohto dôvodu si reštauračné zariadenia nenechávali lístky preplácať
u emitentov, ale tieto používali na vlastné nákupy potravín. Treba dodať, že akceptačné miesta
nemajú povinnosť nechať si stravné lístky odkúpiť u emitenta, t.j. emitent nemá právo na ich „návrat“,
naopak, pokiaľ sa mu emitovaný lístok nevráti, nie je zaň povinný zaplatiť províziu a ostáva mu
celá suma, pozostávajúca z provízie na vstupe a nominálnej hodnoty lístka. Neexistuje ani zákonom
stanovený zákaz opakovaného používania stravných lístkov na nákupy. Rada úradu ďalej konštatovala,
že v posudzovanom období regulačný rámec nastavený legislatívou reguloval len maximálnu výšku
provízie, ktorú si emitenti smú uplatňovať voči zamestnávateľom pri nákupe stravných lístkov. Ostatné
parametre zmluvných vzťahov a fungovania sektora ponechávali priestor na uplatňovanie obchodnej
stratégie emitentov a teda na súťaž medzi nimi. Existovala súťaž, ktorá mohla byť konaním emitentov
obmedzená a emitenti ju aj obmedzili tým, že spoločne nastavovali určitý typ zmluvných podmienok
voči akceptačným miestam. V riadne fungujúcom súťažnom prostredí je každý podnikateľ povinný
si svoju obchodnú stratégiu nastavovať samostatne a akékoľvek kontakty konkurentov s cieľom
zosúladenia ich obchodných podmienok sú neprijateľné. Rada úradu konštatovala, že emitenti svojím
konaním preukázateľne umelo zasiahli do fungovania trhu a autonómne vyjednávanie každého z nich
o obchodných podmienkach s obchodnými reťazcami nahradili spoločným nastavením podmienok
voči obchodným reťazcom, využijúc svoju celkovú vyjednávaciu silu. Ako totiž vyplýva z dôkazov
obstaraných prvostupňovým orgánom, žiaden z emitentov by nepresadzoval takúto požiadavku voči
obchodnému reťazcu sám, bez záruky, že budú rovnako postupovať aj ostatní emitenti. Rada úradu
taktiež konštatovala, že konanie emitentov stravných lístkov, spočívajúce v zosúladení ich obchodných
podmienok voči obchodným reťazcom s cieľom limitovať počet prijímaných lístkov v obchodných
reťazcoch, možno charakterizovať ako dohodu obmedzujúcu súťaž na základe cieľa a nie je potrebné
preukazovať protisúťažný následok takéhoto konania.
70. Účastníci konania poukazovali na rozsudok SDEÚ z 11.09.2014 vo veci C-67/13 - P Groupement des
cartes bancaires v Komisia. Poukazovali na to, že súd v danom prípade požadoval vykonanie analýzy,
aby mohlo byť určité konanie považované za také obmedzenie súťaže, aby mohlo byť kvalifikované
z hľadiska cieľa, ktorý chcela dohoda dosiahnuť. Rada úradu konštatovala, že predmetný rozsudok
Súdneho dvora nijako nevyvracia postup úradu a Rady úradu v tomto prípade. Relevantnými odsekmi
v danom rozsudku sú ods. 49 a 50. Súd v nich uvádza, že z judikatúry je zrejmé, že niektoré typy
koordinácie medzi podnikateľmi majú dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž na to, aby
bolo možné dospieť k záveru, že preskúmanie ich účinkov nie je nevyhnutné . Súd poukazuje na to,
že judikatúra vychádza z toho, že určité formy koordinácie medzi podnikateľmi možno považovať za
škodlivé pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže už z dôvodu ich samotnej povahy. Ako ďalej
uvádza súd, v prípade, že analýza určitého typu koordinácie medzi podnikmi neodhalí dostatočný stupeň
škodlivosti vo vzťahu k hospodárskej súťaži, bude potrebné skúmať jeho následky, a aby bolo možné
ho zakázať, požadovať zhromaždenie dôkazov preukazujúcich, že hospodárska súťaž bola skutočne
citeľným spôsobom vylúčená, obmedzená alebo skreslená. V predmetnom prípade Súdny dvor vyčítal
Všeobecnému súdu, že pri definovaní obmedzenia súťaže prostredníctvom cieľa Všeobecný súd nevzal
dostatočný zreteľ na relevantnú judikatúru, podľa ktorej základným právnym kritériom pre určenie,
či koordinácia medzi podnikateľmi predstavuje obmedzenie súťaže „cez cieľ“ je zistenie, že taká
koordinácia už na základe samotnej povahy škodí riadnemu fungovaniu súťaže. Súdny dvor vytkol
Všeobecnému súdu, že v danom prípade tento nijako nevysvetlil, v rozpore s danou judikatúrou, v
akom zmysle, resp. ako dané posudzované obmedzenie súťaže obsahuje už samo, svojou povahou,
dostatočný stupeň poškodenia súťaže, aby mohlo byť charakterizované ako obmedzenie cieľové. V
tomto smere preto Súdny dvor potom požadoval analýzu, ktorá podľa neho v rozsudku Všeobecného
súdu absentovala.
71. Rada úradu tiež podotkla, že predmetom daného konania bola úplne iná protisúťažná praktika, ako
je posudzovaná v tomto prípade. Komisia posudzovala správanie subjektu Groupement des cartes
bancaires ako rozhodnutie združenia podnikateľov, v oblasti systému platobných kariet vo Francúzsku.
Posudzované správanie podľa názoru Komisie malo charakter vylučovacej dohody, ktorej cieľom
bolo brániť hospodárskej súťaži nových účastníkov trhu vydávania platobných kariet vo Francúzsku.
Vzhľadom na to, že predmetom konania pred Radou úradu je úplne iná praktika, než posudzoval SDEÚ
v predmetnom rozsudku, na závery SDEÚ použiteľné len v rovine základných východísk pre posúdenie
obmedzenia podľa cieľa, ktoré úrad podľa Rady úradu aplikoval správne. Žalobcovia opakovane
poukazovali na tento rozsudok SDEÚ, ako aj na návrhy generálneho advokáta v tomto prípade a tvrdili,
že dohoda o limitácii nevykazuje dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž na to, aby bolo
možné dospieť k záveru, že preskúmanie ich účinkov nie je nevyhnutné. Podľa Rady úradu úrad v
rozhodnutí dostatočne vysvetlil a zdôvodnil, že v tomto prípade účastníci konania spoločne dohodli



obchodné podmienky, ktoré budú uplatňovať voči zmluvným partnerom a teda porušili základný koncept
hospodárskej súťaže o tom, že každý podnikateľ si má svoju obchodnú stratégiu na trhu určovať sám.
Rada úradu doplnila, že v takýchto prípadoch nie je potrebné zisťovať skutočné dopady na súťaž, a
preto nie je potrebné ani dopĺňať dokazovanie porovnávaním hypotetickej situácie pred/po limitácii, ako
navrhujú účastníci konania.
72. Vo svojej argumentácii žalobcovia vychádzali z premisy, že akékoľvek iné použitie stravovacích
poukážok, než nákup jedného teplého jedla zamestnancom denne (t.j. jeden lístok = jeden teplý obed), je
protizákonné. Zmyslom ich dohody bola ochrana trhu, zamestnancov a ich zdravia a zamestnávateľov,
ktorí by v dôsledku nesprávneho stravovania zamestnancov mohli byť poškodení. Takáto dohoda bola
teda podľa nich legitímna. Rada úradu v prvom rade poukázala na znenie ust. § 152 Zákonníka práce.
Akokoľvek by sme uvažovali o prípadnom prínose jedného teplého jedla pre zdravie zamestnancov
v porovnaní s inými spôsobmi stravovania, na čo nie sú úrad ani účastníci konania kompetentní,
faktom ostáva, že zákonodarca zvolil úpravu, ktorá ponecháva zamestnávateľom možnosť voľby, ako
splnia svoju povinnosť voči zamestnancom. Zákonodarca tiež v žiadnom predpise nestanovil, že by
zamestnanci z dôvodu ochrany zdravia pri práci boli povinní stravovať sa výlučne teplým jedlom.
Účastníkom konania neprináleží preberať úlohu zákonodarcu a zužovať zákonom stanovený rámec,
resp. nahrádzať zákonom stanovené pravidlá vlastnou reguláciou. To prináleží výlučne zákonodarnému
orgánu. Pokiaľ by aj účastníci konania chceli pristúpiť k určitej samoregulácii ich správania, nesmie sa
tak diať v rozpore so zákonom stanovenými pravidlami. Ak teda zákonodarca v § 152 zákonníka práce
ustanovil možnosť zamestnávateľa zabezpečiť stravovanie aj iným spôsobom než výlučne poskytnutím
jedného teplého jedla zamestnancovi, ani iným predpisom neobmedzil možnosť zamestnancov použiť
naraz v akejkoľvek prevádzke, ktorá stravné lístky akceptuje, viac stravných lístkov na jeden nákup,
neprináleží táto úloha emitentom stravných lístkov. Rovnako nepatrí emitentom stravných lístkov
„ochrana“ zamestnancov pred pre nich údajne nepriaznivou legislatívou, ktorá by mohla byť v budúcnosti
prijatá. Vyhodnotenie spoločenskej potreby prijatia určitej zákonnej regulácie v štáte prináleží subjektom
povereným zákonodarným procesom, ktoré za to nesú politickú zodpovednosť voči spoločnosti a
voličom, a nie účastníkom trhu.
73. Neobstáli ani námietky účastníkov konania o tom, že ich cieľom bola ochrana segmentu vo
verejnom záujme, pretože ako bolo vysvetlené, aj pri takýchto aktivitách je potrebné rešpektovať
pravidlá hospodárskej súťaže, ktoré sú takisto prijaté a uplatňované vo verejnom záujme. Rada úradu
neakceptovala ani námietku SODEXO PASS SR o tom, že išlo o samoregulačné opatrenie, ktoré sa
nerealizovalo a AESP od neho upustila. Ako vysvetlil prvostupňový orgán v bode 488 prvostupňového
rozhodnutia, účastníci konania ešte pred tým, než k rozhodnutiu na pôde AESP o tom, že limitácia
bude realizovaná individuálne, vykonali kroky vedúce k vzájomnej informovanosti o postupoch a
teda vedeli predvídať s primeranou istotou kroky svojich konkurentov. V posudzovanom prípade
mala Rada úradu za preukázané, že účastníci konania nepostupovali tak, že by na nimi vnímané
nedostatky upozorňovali príslušné orgány, ale rozhodovanie zákonodarcu nahradili vlastnou dohodou
voči iným účastníkom trhu - obchodným reťazcom. Uvedený záver má oporu v získaných dôkazov -
e-mailová komunikácia zaistená u účastníkov konania nesvedčí o tom, že by ich primárnym záujmom
bolo upozorniť MPSVaR SR na nedostatky v systéme, ale naopak, keďže očakávali neochotu zo
strany obchodných reťazcov, resp. verejnosti, podriadiť sa ich návrhom, chceli si zabezpečiť podporné
stanovisko orgánu verejnej moci. Rovnaké argumenty platia podľa Rady úradu aj na údajné obavy
účastníkov konania z falšovania stravných poukážok. Rada úradu poukázala na ustálenú rozhodovaciu
prax európskych súdov, že je úlohou orgánov verejnej moci a nie podnikov alebo združení súkromných
podnikov, aby zabezpečili dodržiavanie právnych predpisov. Aplikácia právnych predpisov si môže
vyžadovať komplexné posúdenie, ktoré neprináleží týmto podnikom alebo združeniam týchto podnikov .
V tejto súvislosti odmietla námietku VAŠA Slovensko a irelevantnosti rozhodnutia SDEÚ vo veci C-68/12
Protimonopolný úrad SR proti Slovenskej sporiteľni z dôvodu, že tento prípad sa vzťahuje len na cieľové
dohody. Úrad aj Rada úradu posúdili limitáciu ako cieľovú dohodu a naviac, z predmetného rozsudku
nevyplýva, že by sa tento záver mal vzťahovať výlučne na cieľové dohody.
74. Rada úradu rovnako neakceptovala ani námietku DOXX o tom, že z jeho strany vykonal v zmluvách
s reštauračnými zariadeniami všetky potrebné kroky na zabránenie opakovaného použitia lístkov. Pokiaľ
dochádza k porušovaniu zmluvných povinností účastníka konania, je potrebné ich riešiť dostupnými
právnymi prostriedkami a tieto problémy nemôžu slúžiť na ospravedlnenie porušovania súťažných
pravidiel.
75. Pokiaľ ide o námietku žalobca Edenred Slovakia, že v SR neexistuje orgán, kde by si účastník
konania mohol vymôcť dodržiavanie zmluvných ustanovení, Rada úradu konštatovala, že takýmto
orgánom sú všeobecné súdy.



76. Viacerí žalobcovia sa domáhali uplatnenia výnimky podľa § 4 ods. 5 zákona, resp. čl. 101 ods. 3
ZFEÚ, pričom argumenty, ktoré predkladajú, sú v podstate obdobné, ako argumenty, ktoré uvádzajú
na zdôvodnenie legitimity ich konania. Podľa účastníkov konania dôvodom na vyňatie má byť ochrana
sektora pred používaním stravných lístkov v rozpore s ich zákonným určením, zabránenie falšovaniu,
ochrana spotrebiteľov pred prípadným zavedením pre nich nepriaznivej legislatívy a zabránenie
porušovaniu daňových a pracovnoprávnych predpisov. Na uplatnenie výnimky uvedenej v článku 101
ods. 3 ZFEÚ je potrebné, aby boli splnené štyri kumulatívne podmienky stanovené v tomto ustanovení.
Dohody musia, po prvé, prispievať k zlepšeniu výroby alebo distribúcie tovaru alebo k podpore
technického alebo hospodárskeho pokroku, po druhé, umožniť spotrebiteľom primeraný podiel na z
toho vyplývajúcich výhodách, po tretie, nesmú ukladať príslušným podnikateľom obmedzenia, ktoré nie
sú nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov, a po štvrté, nesmú umožniť týmto podnikateľom vylúčiť
hospodársku súťaž vo vzťahu k podstatnej časti daných výrobkov alebo služieb. Tieto podmienky musia
byť splnené kumulatívne. Rada úradu osobitne poukázala na tretiu z uvedených podmienok, podľa ktorej
dohoda nesmie ukladať príslušným podnikateľom obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutné na dosiahnutie
cieľov uvedených v prvej podmienke stanovenej v článku 101 ods. 3 ZFEÚ, resp. § 4 ods. 5 zákona.
Aj keby dôvody uvádzané účastníkmi konania mali spočívať v donútení iných subjektov, zapojených do
systému nakladania so stravnými poukážkami, dodržiavať právne predpisy, účastníci konania mali v tejto
súvislosti podať podnet na príslušný orgán a nie uzatvárať dohodu o fixácii obchodných podmienok v
zmluvách a tým vylúčiť súťaž medzi sebou. Pokiaľ ide o výhody uvádzané účastníkmi konania v podobe
daňových a pracovnoprávnych výhod pre zamestnancov, Rada úradu uviedla, že na takéto argumenty
nie je možné prihliadať pri posúdení prosúťažných a protisúťažných účinkov dohody. Výhody prameniace
z iných právnych predpisov nie sú viazané na uzatvorenú dohodu, a teda ich nemožno považovať za
jej prosúťažné účinky. Vzhľadom na uvedené mala Rada úradu za jednoznačne preukázané, že
nebola splnená prinajmenšom jedna zo štyroch kumulatívnych podmienok, čo vzhľadom na legislatívne
nastavenie vyžadujúce splnenie všetkých štyroch podmienok znamená, že nie je potrebné zaoberať sa
ani ďalšími z nich.
77. Rada úradu túto problematiku uzatvára tak, že účastníci konania tým, že sa dohodli na počte
stravných lístkov, ktoré by mali obchodné reťazce akceptovať pri jednom nákupe a tento návrh
zmluvných podmienok následne voči zmluvným partnerom presadzovali, umelo zasiahli do fungovania
trhu a autonómne vyjednávanie každého z nich o obchodných podmienkach s obchodnými reťazcami
nahradili spoločným nastavením podmienok voči obchodným reťazcom. Pokiaľ by totiž ktorýkoľvek
emitent navrhoval takúto zmluvnú podmienku obchodným reťazcom individuálne, dostal by sa do
konkurenčnej nevýhody oproti ostatným emitentom, pretože by v porovnaní s ostatnými emitentami
jeho stravné lístky mali obmedzené použitie a stali by sa menej atraktívnymi pre zamestnancov a
teda aj pre zamestnávateľov. Spoločným postupom voči obchodným reťazcom emitenti sledovali cieľ
obmedzenia platieb stravnými lístkami v obchodných reťazcoch, kde uplatňovali nižšie provízie na
výstupe, v prospech platieb v reštauráciách, kde bola táto provízia vyššia.
78. Žalobcovia taktiež namietali, že pri posudzovaní prípadu je potrebné použiť záruky a zásady
dokazovania podľa Trestného poriadku. Žalobca LE CHEQUE DEJEUNER odkazuje na závery NS SR,
prezentované napr. v rozsudku 4Sžo/39/2014 z 15.1.2015, kde sa uvádza, že trestanie za správne
delikty (priestupky a iné delikty právnických osôb) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih
za trestný čin. Preukázanie protisúťažného konania musí byť preukázané s rovnakým štandardom, ako
je tomu v trestnom práve, t.j. nad akúkoľvek pochybnosť. Rada v tejto súvislosti uviedla, že potrebu
individuálneho skúmania, či sa v danom správnom konaní uplatní konkrétna zásada trestného konania,
uplatnil aj Ústavný súd v náleze I. ÚS 505/2015-55 zo dňa 13.1.2016 vo veci Siemens AG. Tento nález
ÚS SR je osobitne dôležitý, pretože sa týka práva hospodárskej súťaže a uplatnenia trestných zásad
v konaní pred úradom. Hoci v danej veci predmetom riešenia bolo použitie zásady zákazu reformatio
in peius, postup, ktorý použil ÚS SR, je návodom, ktorý je potrebné použiť aj pri skúmaní, či sa v
konaní pred úradom uplatnia aj ostatné zásady trestného konania. V posudzovanom prípade ÚS SR
dovodil, že niet dôvodu na uplatňovanie zákazu reformatio in peius v správnom konaní a postupom Rady
úradu, keď v odvolacom konaní zvýšila sťažovateľovi pokutu, neboli porušené jeho ústavné práva. ÚS
SR vo svojich záveroch ÚS SR v rozsiahlom odôvodnení opätovne rozobral rozhodovaciu prax súdov
EÚ, ESĽP, ČR aj SR. Dovodil, že niet ústavnoprávneho dôvodu pre subsumpciu ochrany hospodárskej
súťaže do kategórie kvázi trestného práva. Právo na ochranu hospodárskej súťaže je súčasťou odvetvia
správneho práva a v konaní podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže niet dôvodu uplatňovať
základné procesné práva priznané ústavou z titulu kvázi trestnej povahy tohto konania. Rada úradu
vzhľadom na uvedené skúmala, či existuje dôvod na uplatnenie dôkazného štandardu tak, ako je tomu



v trestnom práve. Dôkazné bremeno znáša úrad. V tomto smere niet rozdielov medzi čl. 6 (2) EDĽP, §
32 ods. 1 správneho poriadku, ani európskou judikatúrou.
79. Podľa judikatúry súdov EÚ (bližšie viď napadnuté rozhodnutie) v súvislosti s plnením dôkazného
bremena v súťažných prípadoch je možné spoliehať sa za určitých okolností na úsudky
alebo predpoklady v prípade, ak neexistujú akékoľvek vyrovnávajúce indikácie (tzv. „countervailing
indications“), ktoré vyplývajú z daného súboru podkladov v konaní. SDEÚ viackrát judikoval osobitosť
preukazovania protisúťažného konania: „...činnosti v rámci protisúťažných postupov a dohôd sa
uskutočňujú tajne, stretnutia sa uskutočňujú potajomky a na ne sa vzťahujúca dokumentácia je
obmedzená na minimum. Z toho vyplýva, že ak aj Komisia objaví písomnosti jasne potvrdzujúce
protiprávne naviazanie kontaktu medzi hospodárskymi subjektmi, tieto písomnosti obyčajne budú len
zlomkovité a nesúrodé do tej miery, že je často nutné vyvodiť niektoré detaily prostredníctvom dedukcií.
Vo väčšine prípadov sa preto existencia protisúťažného postupu alebo dohody musí vydedukovať z
určitého množstva zhôd okolností a znakov, ktoré posudzované ako celok môžu v prípade neexistencie
iného koherentného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.“ . Rada
úradu konštatovala, že požiadavku dôkazného štandardu „nad rozumnú pochybnosť“ vyplývajúcu z
trestného práva nie je možné pre konanie pred úradom dovodiť z pozitívneho práva SR, ani z EDĽP.
Naopak, ako vyplýva z ustálenej judikatúry európskych súdov, tento koncept bol luxemburskými súdmi
priamo odmietnutý. Vzhľadom na potrebu efektívneho vyšetrovania súťažných deliktov a osobitosti
právnej úpravy súťažného práva, ktorú reflektoval aj Ústavný súd v náleze vo veci Siemens AG, Rada
úradu uzatvára, že tento koncept v posudzovanom konaní nie je potrebné uplatniť.
80. Účastníci konania namietali, že Rada úradu, používajúc argumentáciu o tom, že požiadavku
dôkazného štandardu „nad rozumnú pochybnosť“ vyplývajúcu z trestného práva nie je potrebné v konaní
pred úradom uplatniť, protirečí viacerým rozhodnutia úradu, kde úrad takýto štandard uplatnil , ako aj
vlastnému rozhodnutiu č. 2015/KH/R/2/004 z 12. februára 2015. Z tohto rozhodnutia Rady účastníci
konania citujú časť, kde Rada úradu uviedla, že hoci NS SR v rozsudku z 30.12.2013 sp. zn. 1
Sžhpu/1/2009 akceptoval nepriame dôkazy, uvedené nemožno aplikovať automaticky a je potrebné
v každom prípade skúmať indície z toho pohľadu, či pre ne existuje prirodzené vysvetlenie a či tieto
nasvedčujú tomu, že medzi podnikateľmi prišlo k nezákonnej protisúťažnej dohode. Rada úradu v tejto
súvislosti uviedla, že v žiadnom z uvádzaných rozhodnutí úrad ani Rada úradu komplexne neriešila
otázku aplikovateľnosti trestnoprávnych zásad tak, ako tomu je v tomto prípade. Závery v rozhodnutiach
uvádzaných účastníkmi konania sa vzťahujú k posúdeniu konkrétnych okolností daných prípadov a
naviac, ide o prvostupňové rozhodnutia úradu, ktoré neprešli prieskumom pred Radou úradu. Rada
úradu ako odvolací orgán nemôže byť viazaná rozhodnutiami orgánu, voči ktorému je v hierarchicky
nadradenom postavení. Pokiaľ ide o uvádzané rozhodnutie Rady úradu, nemožno z neho vyvodiť záver,
že by Rada úradu vzniesla požiadavku na aplikovanie dôkazného štandardu tak, ako je tomu v trestných
veciach. Rada úradu uviedla, že judikatúru NS SR nemožno aplikovať automaticky a je potrebné v
každom konkrétnom prípade starostlivo vyhodnotiť zaobstarané dôkazy.
81. Pokiaľ ide o námietku právnej neistoty, Rada úradu uviedla že na rozdiel od trestných činov neexistuje
pre postihovanie správnych delikktov ucelený procesný kódex a naviac, správne delikty predstavujú
veľmi diferencovanú množinu protiprávnych konaní, ktoré sa od seba výrazne líšia spoločenskou
nebezpečnosťou. Je pravdou, že niektoré sa môžu v tomto smere blížiť aj trestným činom a je
preto namieste, aby vyšetrujúce správne orgány mali rozdielne právomoci a boli na ne kladené aj
rozdielne požiadavky pokiaľ ide o zabezpečenie zákonnosti procesu. Podobne uvažuje aj ESĽP, keď pri
aplikácii jednotlivých článkov Dohovoru vyhodnocuje konkrétne okolnosti prípadu a nie je preň zásadne
rozhodujúca klasifikácia deliktu ako trestného či administratívneho podľa národného práva . Takýto
postup napokon aplikujú aj súdy SR - možno poukázať na už vyššie spomínanú analýzu ÚS SR vo
veci Siemens, týkajúcu sa aplikácie zákazu reformatio in peius v správnom konaní, ktorý nemožno
vyvodiť z pozitívneho práva a napriek tomu treba posúdiť, či v určitých typoch správnych konaní nie je
dôvod na jej použitie z iných dôvodov. S poukazom na tento prístup ESĽP a slovenských súdov, ako aj
citované znenie Správneho súdneho poriadku, Rada úradu vyhodnotila potrebu aplikácie konkrétnych
zásad trestného konania a ukladania trestov v tomto prípade.
82. Účastníci konania k použitiu argumentov z rozsudku NS SR vo veci „Dialnice“ uvádzali, že vo veci
tohto rozsudku prebieha konanie pred ÚS SR. Počas konania pred Radou úradu vydal ÚS SR uznesenie,
ktorým dve sťažnosti voči tomuto rozsudku odmietol ako zjavne neopodstatnené.
83. Ďalej účastníci konania namietali záver Rady o tom, že správne orgány nedisponujú takými
vyšetrovacími právomocami ako orgány činné v trestnom konaní, naopak, podľa účastníkov konania má
úrad aj právomoci, ktoré orgány činé v trestnom konaní nemajú. Rada úradu uviedla, že uvedené tvrdenie
je použité na ilustráciu odlišnosti trestného vyšetrovacieho procesu od správneho a na zdôvodnenie



nemožnosti automaticky aplikovať všetky požiadavky, ktoré sa uplatňujú v trestnom procese na konanie
pred správnym orgánom.
84. V súvislosti s pokutou rada v napadnutom rozhodnutí uviedla, že žalobcovia v rozkladoch a ich
doplneniach v priebehu druhostupňového konania zotrvali na svojich námietkach prezentovaných už v
priebehu prvostupňového konania. Rada úradu dospela k záveru, že prvostupňový orgán sa starostlivo
zaoberal každou zo vznesených námietok a reagoval na ňu. Rada úradu sa stotožnila so závermi
prvostupňového orgánu, s výnimkou jeho úvah o potrebe aplikácie zásad trestného práva. Primárne
rada odkázala na vyššie uvedené zásady trestného práva. V zmysle uvedeného je potrebné pri každej
zásade, ktorú stanovuje Trestný zákon a Trestný poriadok pre trestné konania, skúmať, či je potrebné ju
uplatniť aj v správnom trestaní. Nie je preto správny záver prvostupňového orgánu o tom, že je potrebné
automaticky použiť zásady trestania podľa trestného práva aj na správne trestanie. V posudzovanom
prípade sa účastníci konania dopustili dvoch samostatných deliktov - dohody o rozdelení trhu a dohody
o limitácii. Úrad v súlade so zásadami ukladania trestov podľa Trestného zákona skúmal, ktorý z
uvedených deliktov je závažnejší a pokutu ukladal za tento delikt. Spáchanie druhého deliktu považoval
za priťažujúcu okolnosť a pokutu z tohto dôvodu zvýšil.
85. Použitie absorpčnej zásady výslovne zakotvuje zákon o priestupkoch, ktorý uvádza, že na to, aby
mohol správny orgán uplatniť absorpčnú zásadu, je potrebné kumulatívne splnenie troch podmienok,
a to: a) jeden konkrétny páchateľ sa dopustil viacerých priestupkov, t. j. aspoň dvoch priestupkov,
b) rozhoduje sa o nich v jednom konaní, t. j. o súbeh nepôjde vtedy, ak napr. o jednom priestupku
páchateľa už bolo právoplatne rozhodnuté a následne sa rozhoduje o inom/ďalšom priestupku toho
istého páchateľa a c) priestupky, ktorých sa páchateľ dopustil a o ktorých sa koná/rozhoduje, prejednáva
ten istý správny orgán. Potrebu v správnych konaniach skúmať, či možno absorpčnú zásadu použiť,
vyjadril aj Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach. V rozsudku vydanom vo veci sp. zn. 2Sžf/44/2011
napríklad uviedol, že cit.: „Najvyšší súd SR považuje za potrebné vzhľadom na dôvody odvolania
žalovaného zdôrazniť, že napriek tomu, že doterajšia judikatúra v oblasti administratívneho trestania
sa nedotkla sankcionovania v oblasti daňového práva, tak i v tejto oblasti súdneho prieskumu pri
preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov je povinnosťou správneho súdu skúmať, v
prípade ak žalobca ako daňový subjekt spáchal viacero správnych deliktov, či mu správca dane pri
ukladaní pokuty za tieto delikty nemal v zmysle absorpčnej zásady uplatňujúcej sa v trestnom práve
uložiť iba jednu pokutu ako sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný, a to o to viac, ak
túto skutočnosť žalobkyňa namietla.“ Zároveň z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu vyplýva aj to,
že zásadu absorpcie nemožno automaticky z trestného práva preberať do jednotlivých „pododvetví“
správneho práva. Napríklad v rozsudku vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia úradu, sp. zn.
5Sžh/2/2015, Najvyšší súd uviedol, že cit: „Navyše vo vzťahu k absorpčnej zásade pri stanovovaní výšky
sankcií najvyšší súd poukazuje na odlišný mechanizmus tejto zásady v trestnom práve, ktorej uplatnenie
nemá vždy opodstatnenie v správnom práve. Je nepochybný úmysel zákonodarcu v prejednávanej veci
určiť kritéria pre stanovenie výšky sankcie prostredníctvom ustanovenia § 38 ods. 10 ZOHS
86. Z vyššie uvedeného vyplýva, že správny orgán by pri aplikácii trestných zásad v správnom konaní a v
správnom trestaní mal vziať do úvahy a s náležitou odbornou starostlivosťou posúdiť, konkrétnu právnu
úpravu, úmysel zákonodarcu v nej vyjadrený, povahu správneho konania a správneho deliktu. Správny
orgán by mal tiež vyhodnotiť, či je priestor na použitie analógie. Mal by vziať do úvahy individuálny záujem
účastníka konania a ochranu jeho postavenia v rámci správneho trestania, ako aj otázku zachovania
ochrany záujmov a hodnôt, na ktorých ochrane je verejný záujem a prípadnú viazanosť medzinárodnými
dohodami.
87. Za účelom bližšieho objasnenia kritérií braných do úvahy pri ukladaní pokút vydal úrad Metodický
pokyn. Metodický pokyn vysvetľuje základné princípy pri ukladaní pokút (resp. bližšie vysvetľuje
zákonné kritériá brané do úvahy pri ukladaní pokút) za porušenie zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž a
zneužívania dominantného postavenia posudzovaných úradom podľa zákona ako aj podľa čl. 101 a 102
ZFEÚ. Tento pokyn vychádza z Usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods.
2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (ďalej ako „Usmernenie Európskej komisie“), na ktorý aj priamo odkazuje.
Metodický pokyn stanovuje metodológiu kalkulácie pokuty na základe kritérií, ktoré sú ustanovené vo
vyššie uvedenom ustanovení zákona. Pokuty ukladané za porušenie súťažného práva majú preventívnu
a represívnu funkciu, na čo kladie dôraz aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor vo
svojich rozhodnutiach jednotne ustanovil, že pokuty ukladané za porušenie článkov 101 a 102 ZFEÚ
sa stanovujú s cieľom potrestať nelegálne konanie podnikateľov (represívna zložka) a zároveň majú
odstrašujúci účinok (preventívna zložka) nielen na takéto konkrétne porušujúce podniky, ale i všeobecne
na iné spoločnosti, aby nedošlo k porušovaniu európskeho súťažného práva do budúcnosti. Cieľom
pokút je teda nielen trest, ale aj prevencia. Odstrašovanie je vlastne súčasťou posúdenia závažnosti



porušenia, keďže toto sa musí posudzovať aj s ohľadom na odstrašujúci účinok pokút . Tieto dve
funkcie pokút nie je možné rozdeliť. Z týchto teoretických predpokladov vychádza aj metodológia
kalkulácie pokút ukladaných úradom za zneužitie dominantného postavenia, alebo porušenie zákazu
dohôd obmedzujúcich súťaž, ktorá je uvedená aj v Metodickom pokyne. Základom pre určenie pokuty
je suma relevantného obratu za posledný rok porušenia. Suma relevantného obratu sa potom upravuje
v závislosti od závažnosti a dĺžky protiprávneho konania a ďalej sa výška pokuty upravuje podľa
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, prípadne zohľadnením ďalších okolností špecifických pre daný
prípad. Použitie relevantného obratu ako základu pre výpočet pokuty má teda svoj ekonomický zmysel.
Tento bol však potvrdený aj súdmi: „Z ustálenej judikatúry napokon vyplýva, že časť obratu pochádzajúca
z tovaru, na ktorý sa porušenie vzťahuje, je spôsobilá správne naznačiť rozsah porušenia na relevantnom
trhu“ Tento princíp je uvedený aj v Usmernení Európskej komisie, kde sa v bode 6 uvádza, že kombinácia
hodnoty predaja, ktorej sa porušovanie týka a doba trvania porušovania poskytuje vhodnú referenčnú
hodnotu (proxy) na vyhodnotenie ekonomického významu porušenia zákona ako aj relatívneho podielu
každého z podnikateľov na porušení. Referencia na tieto ukazovatele je vhodnou indikáciou o rádovej
výške pokuty. Zároveň pri výpočte pokuty platí, že cieľom úradu je zachovať efektívnu súťaž na
trhu a nie likvidácia jednotlivých podnikateľov. Zákon o ochrane hospodárskej súťaže stanovuje tiež
hornú hranicu, nad ktorú nie je možné už pokutu uložiť. Ide o hranicu 10 % z obratu, ktorý tvorí
súčet všetkých tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru bez nepriamych daní, ku ktorému sa
pripočíta finančná pomoc poskytnutá podnikateľovi. Hranicu 10 % z obratu podniku ako maximálnu
výšku pokuty za porušenie stanovuje pre Európsku komisiu Nariadenie 1/2003. Podobne ako v praxi
Európskej komisie, táto hranica nie je úradom vnímaná ako škála, v rozpätí ktorej je možné uložiť
pokutu v závislosti od závažnosti protiprávneho konania (t.j. menšie % za menej závažné delikty a
väčšie % za závažné delikty), ale ako horná hranica, ktorá zabezpečí, že uložená pokuta nebude
neprimerane vysoká. Zohľadnenie závažnosti protiprávneho konania naopak zabezpečuje výpočet
pokuty na základe relevantného obratu. Zákon o ochrane hospodárskej súťaže (v nadväznosti na to bod
31 Metodického pokynu) umožňuje pokutu v odôvodnených prípadoch na žiadosť podnikateľa znížiť z
dôvodu jeho ťažkej finančnej situácie.
88. Z vyššie analyzovanej judikatúry a odbornej literatúry vyplýva, že aplikáciu trestnoprávnych zásad nie
je možné stotožňovať s aplikáciou konkrétnych ustanovení Trestného zákona alebo Trestného poriadku
(poprípade Priestupkového zákona) vo vedenom správnom konaní. Tiež je nepochybné, že nie všetky
trestnoprávne zásady sa uplatňujú rovnako vo všetkých správnych konaniach, s čím ráta aj textácia
ustanovení Správneho súdneho poriadku. Je teda potrebné vyhodnotiť, ktoré trestnoprávne zásady je
potrebné v rámci správneho konania vedeného úradom použiť. Je logické, že v tomto smere je potrebné
prihliadať aj na povahu protiprávneho konania, resp. povahu odvetvia správneho práva, v rámci ktorého
je protiprávne konanie postihované a na povahu zásad, ktoré sa majú uplatniť. Ako je uvedené už
vyššie, zatiaľ čo niektoré trestnoprávne zásady sa uplatňujú skôr ako základné právne zásady, ktoré sú
vyjadrené tiež v Ústave Slovenskej republiky a ktoré je potrebné rešpektovať bez výnimky (napríklad
zásada zákazu retroaktivity, atď.), ďalšie zásady už z povahy veci nie je možné v správnom konaní
aplikovať. Aby pokuta naplnila svoj zmysel, je zrejmé a logické, že sa uloží pokuta za každý relevantný
obrat z každého porušenia zákona (rôzne porušenia sa môžu týkať iného relevantného trhu, môžu mať
rôznu závažnosť a teda aj rôznu úroveň pokuty vo vzťahu k relevantnému obratu). Za každé porušenie
zákona sa teda vypočíta pokuta reprezentujúca celkový očakávaný zisk podnikateľa z protisúťažného
konania, a preto by mala byť pokuta stanovená minimálne v tejto výške. Aplikovanie absorpčnej zásady
by znamenalo zníženie výšky uloženej pokuty pri viacerých porušeniach zákona. Aplikovanie tejto
zásady teda by viedlo k situácii, že očakávané zisky z protisúťažných praktík budú prevyšovať výšku
pokuty, a preto sa nedá očakávať, že pokuta bude pôsobiť dostatočne odstrašujúco, čo je jedným z jej
cieľov. Z uvedeného vyplýva, že je správne, ak sa za každé porušenie zákona vypočíta suma, ktorá by z
hľadiska metodológie jej výpočtu, vychádzajúc z relevantného obratu, mala odrážať celkový očakávaný
zisk podnikateľa, a preto by pokuta mala byť stanovená minimálne v tejto výške. V opačnom prípade by
podnikateľ porušením zákona získal a nebol by odrádzaný, od toho, aby zákon aj v budúcnosti porušoval.
V prípade aplikácie absorpčnej zásady by nebol dostatočne zohľadnený ekonomický význam všetkých
porušení. Rada v tejto súvislosti podotkla, že úrad ukladá pokuty aj za porušenie článkov 101 a 102
Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Hoci ukladanie sankcií je ponechané na vnútroštátnu právnu úpravu
a teda (zatiaľ) nepodlieha povinnej harmonizácii, je želateľným výsledkom, aby vymáhanie európskeho
súťažného práva bolo vo všetkých členských štátov Európskej únie rovnako efektívne. Prihliadnuc na
vyššie uvedené, je možné dospieť k záveru, že v prípade absorpčnej zásady nie je možné pri ukladaní
pokuty podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže uplatniť analógiu s Trestným zákonom. Účastníci
konania požadovali s odkazom na rozhodnutia NS SR, resp. právnu úpravu v priestupkovom práve



uplatnenie absorpčnej zásady. Rada úradu netvrdí, že v iných oblastiach správneho trestania nie je
uplatnenie absorpčnej zásady namieste. V predchádzajúcom texte však vysvetlila, prečo nie je potrebné
túto zásadu uplatniť v súťažnom práve. Odkazy na rozhodnutia NS SR z iných oblastí správneho
trestania preto nie sú relevantné.
89. Rada úradu súhlasila so závermi prvostupňového orgánu, že dohoda o rozdelení trhu je závažnejším
porušením zákona z dôvodov uvádzaných v časti 8 (body 1382 - 1385 prvostupňového rozhodnutia).
Tento záver nerozporovali ani účastníci konania. Základným východiskom pre ukladanie pokuty je
relevantný obrat. Posudzovaný prípad sa vyznačuje tým, že relevantný obrat, ktorého sa týkal typovo
závažnejší delikt, t.j. dohoda o rozdelení trhu, zahŕňal aj relevantný obrat, ktorého sa týkala dohoda o
limitácii. Dohoda o rozdelení trhu sa totiž vzťahovala k trhu emitovania, distribúcie a predaja stravovacích
a benefitných poukážok, zatiaľ čo dohoda o limitácii sa týkala len trhu emitovania, distribúcie a predaja
stravovacích poukážok. Vzhľadom na túto okolnosť sa v tomto prípade pokuta ukladaná za dohodu o
rozdelení trhu javí ako dostatočná a podľa Rady úradu ju nebolo potrebné navýšiť. Pokuta ukladaná za
dohodu o rozdelení trhu v sebe zahŕňa relevantný obrat za emitovanie, distribúciu a predaj stravovacích
poukážok a zároveň je dostatočne vysoká na to, aby plnila funkciu všeobecnej a individuálnej prevencie,
ako aj represie.
90. Normy súťažného práva sa oproti iným odvetviam práva vyznačujú tým, že pracujú s výrazne
väčším množstvom neurčitých pojmov. Zákazy nedovoleného správania, ako aj na ne nadväzujúce
sankčné mechanizmy, sú formulované všeobecne a ponechávajú významný priestor pre správnu úvahu
rozhodujúceho orgánu.
91. Žalobca DOXX poukázal na rozhodnutie ÚS SR o tom, že metodickými pokynmi nemožno zasahovať
do ústavných práv subjektov. S týmto tvrdením Rada úradu nemala dôvod nesúhlasiť. Pokiaľ však ide
o obsah uvádzaného rozhodnutia ÚS SR, treba pripomenúť, že v ňom ÚS SR riešil práve situáciu,
kde sa sťažovateľka domáhala aplikácie Metodického pokynu úradu . ÚS SR vyhodnotil, že interný
predpis nemožno považovať za prameň práva a preto sa jeho aplikácie nemožno domáhať sa súde. ÚS
SR zdôraznil záväznosť tohto typu aktov dovnútra inštitúcie, t.j. len pre subjekt, ktorý ho vydal. Keďže
Metodický pokyn upravuje výlučne postup úradu a to v rámci zákonom stanovených kritérií, táto námietka
nemá pre posúdenie prípadu význam.
92. Takisto Rada úradu neakceptovala námietku, že vydaním Metodického pokynu úrad prekračuje
hranice deľby moci v štáte a prisvojuje si zákonodarnú moc. Ako je vysvetlené vyššie, Metodický pokyn
len objasňuje aplikačnú prax úradu a nevybočuje z medzí zákona.
93. Ďalej sa Rada úradu zaoberala námietkami týkajúcimi sa konkrétnej metodiky použitej pri výpočte
pokuty pre účastníkov konania. Účastníci konania vidia rozpor medzi 30% hranicou, ktorú používa
Metodický pokyn v spojení v relevantným obratom a 10% hranicou z celkového obratu podnikateľa,
ktorú stanovuje zákon. Pojem relevantný obrat a obrat na účely posúdenia 10 % hranice sú dva odlišné
inštitúty, ktoré plnia zásadne iný účel. Relevantný obrat je pojem zavedený Metodickým pokynom
na účely stanovenia základnej sumy pokuty. Základná suma pokuty sa stanoví na základe súčinu
relevantného obratu a percenta určeného na základe závažnosti porušovania zákona (v rozsahu do
30 %), pričom následne sa tento súčin prenásobí počtom rokov, počas ktorých k porušovaniu zákona
dochádzalo a vyhodnotí sa existencia priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. Nakoniec úrad zhodnotí,
či neprišlo k prekročeniu 10% z celkového obratu. Celkový obrat je vymedzený v § 3 ods. 5 zákona.
Podľa § 38 ods.1 zákona úrad pri ukladaní sankcie za protisúťažné praktiky, t.j. aj dohodu obmedzujúcu
súťaž, nesmie uložiť pokutu presahujúcu 10% z celkového obratu podnikateľa, a to za posledné uzavreté
účtovné obdobie pred vydaním rozhodnutia. Účelom takejto právnej úpravy je zabrániť uloženiu takých
pokút, pri ktorých je predoklad, že ich podniky vzhľadom na ich veľkosť determinovanú ich celkovým
obratom, nebudú schopné uhradiť. Ide teda o hranicu jednotne uplatňovanú na všetky podniky a
premenlivú v závislosti od veľkosti každého z nich, ktorá smeruje k vylúčeniu nadmernej a neprimeranej
pokuty. Táto horná hranica má teda odlišný a autonómny cieľ v porovnaní s kritériami závažnosti
a dĺžky trvania porušenia. Má len jediný možný dôsledok, a to ten, že výška pokuty vypočítaná na
základe týchto kritérií bude znížená na najvyššiu povolenú úroveň. Jej uplatnenie znamená, že dotknutý
podnikateľ v zásade neplatí pokutu, ktorú by bol inak povinný zaplatiť v dôsledku posúdenia založeného
na týchto kritériách, predovšetkým na kritériu obohatenia sa z protiprávneho konania. Záverom Rada
úradu zdôraznila, že pre všetkých účastníkov dohody bol postup úradu predvídateľný, nakoľko zákon
jednoznačne stanovuje, že pokuta môže byť uložená do 10% z celkového obratu a zároveň, Metodický
pokyn nadobudol účinnosť od 1.2.2008, teda ešte predtým, než podľa zistení úradu účastníci konania
začali protisúťažné konanie uplatňovať. Metodický pokyn je jasný a určitý v tom, ako sa vypočíta
relevantný obrat a aké je rozpätie % za závažnosť. Účastníci konania si preto mohli byť vedomí toho, ako



bude úrad k určovaniu sankcie za ich správanie pristupovať. Rada úradu preto neakceptovala námietky
účastníkov konania o rozpore postupu podľa Metodického pokynu so zákonom.
94. Žalobcovia ďalej namietali, že výnosy za marketing nie je možné do relevantného obratu započítavať,
pretože nesúvisia s predajom stravovacích poukážok. Rada úradu považovala postup prvostupňového
orgánu za správny a stotožnila sa s jeho vyjadrením. Marketingové služby nie sú samostatnou činnosťou
účastníkov konania, ale sú závislé od ich pôsobenia na trhu so stravovacími a benefitnými poukážkami.
Účastníci konania sú atraktívni pre zadávateľov reklamy práve z dôvodu, že dodávajú produkt, ku
ktorému je možné reklamu pripojiť. Objem reklamy umiestnenej na trh týmto spôsobom a výnosy z nej
závisia od objemu poukážok, ktoré sa dostávajú do obehu. Keďže predmetom dohody bola stabilizácia
trhových podielov účastníkov konania na trhu s poukážkami, kartelom boli dotknuté aj príjmy, ktoré
záviseli od objemu poukážok umiestňovaných na trh. Žalobca Edenred Slovakia namietal rozdielny
prístup úradu, keď účastníkovi konania DOXX z relevantného obratu odrátal výnosy z vernostného
programu OK BONUS a v prípade podnikateľa Edenred Slovakia neodrátal obraty týkajúce sa služieb T-
profi kariet, resp. TR kariet, ktoré spoločnosť ponúka ako alternatívu stravovacích poukážok, Rada úradu
zistila, že postup úradu bol správny. Program OK Bonus je vernostný program so systémom zliav pre
zákazníkov, ktorý však nie je viazaný stravovacie či benefitné poukážky, ale existuje nezávisle. Jediným
spoločným znakom poukážok a systému OK Bonus je to, že prevádzkovateľom OK bonusu je spoločnosť
DOXX. TR-karta (Stravovacia karta Ticket Restaurant) a Karta Ticket profi sú produktmi spoločnosti
Edenred, ktoré sú naviazané na stravovacie poukážky. Karta Ticket Profi je predplatená platobná karta
vydaná v spolupráci so spoločnosťou MasterCard a predstavuje spôsob vyplácania hotovosti v pobočke
Edenred v Bratislave. Slúži na preplatenie vrátených stravovacích poukážok Ticket Restaurant priamo
na kartu Ticket Profi, čím bude mať akceptačné miesto (napr. reštaurácia, obchodný reťazec) finančné
prostriedky okamžite k dispozícii a môže si ich vybrať z ktoréhokoľvek bankomatu na území SR. Táto
karta je teda využívaná akceptačným miestom. Z uvedeného porovnania bolo zrejmé, že nie je dôvod,
aby úrad z relevantného obratu spoločnosti Edenred Slovakia vyňal obrat za elektronické alternatívy
„papierových“ poukážok.
95. Žalobca LE CHEQUE DEJEUNER namietal, že kritérium spoločného podielu účastníkov dohody
na trhu nemá oporu v zákone. Rada úradu uviedla, že spôsob, akým sa vyhodnotí závažnosť konania,
pozostáva z viacerých prvkov a jedným z nich je aj spoločný podiel účastníkov dohody na trh. Je zrejmé,
že čím väčšiu časť trhu účastníci dohody pokrývajú, tým je dopad ich konania naň väčší. Toto kritérium
ako jedno z relevantných pre určenie závažnosti konania explicitne uvádza aj Metodický pokyn v bode
13.
96. Viacerí žalobcovia namietali posúdenie dĺžky protiprávneho konania. Podľa Rady úradu
prvostupňový orgán správne zistil a zhodnotil dĺžku protiprávneho konania. Pokiaľ ide o začiatok
protiprávneho konania, Rada úradu sa stotožnila s tým, že ho úrad určil správne, keď za základ vzal
dátum, z ktorého pochádza dokument preukazujúci uplatňovanie spoločnej obchodnej stratégie všetkými
účastníkmi konania. V prípade posudzovania protisúťažných dohôd, ktoré bývajú jej účastníkmi výslovne
utajované aj pokiaľ ide o miesto a dokumenty s takýmito kontaktmi súvisiace sú bežne redukované
na minimum, nemožno od správneho orgánu spravodlivo vyžadovať, aby vždy preukázal miesto a
presný obsah stretnutí. Nie je preto vždy nevyhnutné ani preukázať presný dátum začatia protiprávneho
konania, ak je protiprávne konanie inak dostatočne dôkazmi podložené. V posudzovanom prípade úrad
postupoval v zmysle uvedených princípov. Ako je zrejmé z niektorých dôkazov, konkrétne z Faxovej
správy, ktorá sa týka obdobia roku 2001 a dokumentu „DX_komunikace“ , ktorý sa týka stretnutí v
roku 2008, k určitým protisúťažným konaniam mohlo dochádzať už aj pred časom, ktorý úrad určil ako
začiatok porušovania.
97. Viacerí účastníci konania sa dožadovali individuálneho zhodnotenia ich účasti na dohode, resp.
vyhodnocovania každého kritéria pre určenie pokuty samostatne pre každého z účastníkov. Tiež vzniesli
námietky o tom, že závažnosť mala byť určená pre každého z účastníkov individuálne vzhľadom na
jeho účasť na dohode. Rada úradu konštatovala, že úrad nepochybil, keď zhodnocoval všetky kritériá
spoločne pre všetkých účastníkov konania, pretože v danom prípade bola závažnosť aj dĺžka účasti
na dohode zistená rovnako pre všetkých účastníkov konania. Rozhodnutie nie je z tohto dôvodu
nepreskúmateľné, pretože je z neho zrejmé, ktoré kritériá a ako úrad vyhodnotil a ako na ich základe
vypočítal výslednú sumu pokuty pre každého z účastníkov konania.
98. Rada úradu v súvislosti s námietkami ohľadom vymedzenia predmetu správneho konania
predovšetkým prihliadala na základný zmysel, podstatu protisúťažného správania účastníkov tohto
správneho konania, ktorým bola eliminácia hospodárskej súťaže medzi účastníkmi konania na
relevantnom trhu emitovania, distribúcie a predaja stravovacích a benefitných poukážok, vrátane služieb
s tým súvisiacich na území SR uplatňovaním spoločnej obchodnej stratégie so zámerom udržania



stabilných trhových podielov na predmetnom relevantnom trhu. Rada úradu nepovažovala za správne,
ani účelné, posudzovať z pohľadu cieľa a efektov tohto protisúťažného správania účastníkov konania
každý z čiastkových prejavov uvedený v bode I. výroku prvostupňového rozhodnutia samostatne,
nakoľko prvostupňový orgán jednoznačne preukázal, že účastníkom predmetnej dohody obmedzujúcej
súťaž išlo o rozdelenie predmetného trhu. To, že k tomuto cieľu používali viaceré konania, ktoré variovali
v čase, ako aj v účasti kartelistov, nemá vplyv na záver o celkovom porušení. Dôležitým aspektom
majúcim vplyv na závery Rady úradu vo vzťahu k správnosti posúdenia predmetu konania je aplikácia
konceptu jedného trvajúceho porušenia (tzv. single continuous infringement).
99. V ďalšom kroku sa Rada úradu zamerala na posúdenie, či účastníci konania mali vedomosť o tom,
že prvostupňový orgán zmenil klasifikáciu posudzovaného správania tak, ako je vyššie uvedené, a či
teda účastníci konania mali možnosť sa voči takémuto postupu prvostupňového orgánu zodpovedajúcim
spôsobom brániť. Rada úradu nezistila pochybenie prvostupňového orgánu ani v tomto smere. Svoje
závery Rada úradu oprela v prvom rade o skutočnosť, že účastníci konania boli prvostupňovým orgánom
informovaní o predmete konania v Oznámení o začatí konania , Oznámení o rozšírení predmetu konania
a následne v priebehu správneho konania úrad tieto skutky iba právne vyhodnotil a ich skutkovú stránku
detailne opísal vo výzve pred vydaním rozhodnutia, ku ktorej mali účastníci konania právo sa vyjadriť.
Vzhľadom na uvedené mala Rada úradu za to, že účastníci konania mali dostatočné informácie na to,
aby vedeli uplatniť svoje právo na obhajobu.
100. Žalobcovia SODEXO PASS SR, DOXX a LE CHEQUE DEJEUNER namietali, že v prvostupňovom
konaní konali a rozhodovali osoby, o ktorých nepredpojatosti možno mať pochybnosti. Konkrétne, ide o
podpredsedu úradu, ktorý podpisoval prvostupňové rozhodnutie, riaditeľa odboru kartelov a pracovníčku
tohto odboru, ktorí sa vyjadrovali na tlačovej konferencii po vydaní prvostupňového rozhodnutia. Podľa
účastníka konania SODEXO PASS SR sú dokonca zaujatí všetci pracovníci úradu. Dôvodom zaujatosti
podľa mala byť skutočnosť, že prvostupňový orgán po tom, ako vydal rozhodnutie, informoval verejnosť
o jeho obsahu a okrem rozhodnutia sa vyjadroval aj k fungovaniu trhu so stravnými poukážkami a
prezentoval návrhy na zmenu v systéme podpory stravovania zamestnancov, s ktorými sa chcel obrátiť
na MPSVaR SR. Informácie úrad verejnosti sprostredkoval na tlačovej konferencii dňa 25.02.2016 a v na
ňu nadväzujúcich vyjadreniach v médiách. Rada úradu sa s námietkami účastníkov konania zaoberala
a dospela k nasledovným záverom:
101. Zmyslom rozhodovania o námietke predpojatosti je posúdenie, či u osôb, ktoré majú vo veci konať
a prijať rozhodnutie, existujú okolnosti spochybňujúce ich nestranné posúdenie a rozhodnutie vo veci a
ak áno, tieto osoby z konania a rozhodovania vylúčiť. Vzhľadom na štádium tohto správneho konania, t.j.
stav po vydaní prvostupňového rozhodnutia, už nie možné namietané osoby z konania a rozhodovania
vo veci vylúčiť.
102. V prvom rade sa Rada úradu vyjadrila k namietanej zaujatosti celého úradu. Toto tvrdenie nie
konkretizované a z podaných rozkladov nie je zrejmé, ktoré osoby, z akých dôvodov a akým spôsobom
mohli mať vplyv na rozhodovanie vo veci. Rada úradu poukázala na ustálený výklad o tom, že v
správnom konaní môže byť vylúčený len konkrétny zamestnanec, nie celý správny orgán .
103. Rada úradu sa ďalej zaoberala dôvodmi uvádzanými voči konkrétnym trom pracovníkom úradu
- podpredsedovi úradu, riaditeľovi odboru kartelov a pracovníčke odboru kartelov, ktorí vystúpili na
tlačovej konferencii k prvostupňovému rozhodnutiu dňa 25.02.2016. Podľa § 9 správneho poriadku
je pracovník správneho orgánu vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vtedy, ak s ohľadom
na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho
nepredpojatosti a tiež vtedy, ak sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako pracovník správneho orgánu
iného stupňa. Zmyslom uvedeného ustanovenia je zamedziť, aby sa v konaní prejavovali osobné
subjektívne záujmy zamestnancov a členov správnych orgánov. Predpojatosťou sa rozumie taký pomer
zamestnanca alebo člena správneho orgánu účastníkovi konania, k jeho zástupcovi alebo k veci, ktorý
nezabezpečuje objektívne prejednanie a rozhodnutie veci. Zo spisového materiálu, ani z námietok
účastníkov konania nevyplynulo, že by namietaní pracovníci úradu mali nejaký pomer k účastníkom
konania alebo ich zástupcom. Pokiaľ ide o pomer k veci, týmto sa rozumie najmä prípad, ak je
zamestnanec správneho orgánu sám účastníkom konania, má na veci osobný alebo majetkový záujem,
alebo má takýto záujem osoba blízka zamestnancovi správneho orgánu . Takéto skutočnosti účastníci
konania nenamietajú. Podľa Rady úradu skutočnosti, ktoré uviedli žalobcovia, nemôžu zakladať dôvod
na vylúčenie zamestnancov úradu. Zamestnanci úradu, ktorí sa podieľali na vydaní prvostupňového
rozhodnutia, o ňom následne, po jeho vydaní, informovali verejnosť. Informovanie o výsledkoch činnosti
štátneho orgánu patrí k jeho štandardným aktivitám a je v súlade s právom verejnosti na informácie.
104. Žalobca SODEXO PASS SR argumentoval, že úrad mu tým, že vydal rozhodnutie, ktoré má 450
strán, znemožnil efektívnu obhajobu. Účastník konania prepočítaval, koľko dní a hodín by asi malo trvať



čítanie a oboznamovanie sa s jednou stranou rozhodnutia a dospel k názoru, že za týchto okolností je 15-
dňová lehota na podanie rozkladu nedostatočná. Rada úradu uviedla, že rozsah rozhodnutia zodpovedá
rozsahu posudzovaného konania a potrebe vyhodnocovania obsiahleho dôkazného materiálu. Veľká
časť rozhodnutia (cca 200 strán) je venovaná podrobnému vysporiadaniu sa s námietkami účastníkov
konania. Z tohto dôvodu nemožno považovať počet strán rozhodnutia za neprimeraný. Žalobca Edenred
Slovakia taktiež namieta rozsah rozhodnutia v počte 450 strán. Rozhodnutie je podľa neho neprehľadné,
zmätočné, spôsob členenia textu neumožňuje orientáciu v ňom, čo je v rozpore s právom na obhajobu.
V porovnaní s textom výzvy podľa § 33 úrad rozšíril text o cca 200 strán, ktoré sa venovali vyjadreniu k
námietkam účastníkov konania vzneseným vo výzve. Úrad mal podľa účastníka konania takto doplnenú
výzvu zaslať na vyjadrenie účastníkom konania, nie vydať rozhodnutie. Pokiaľ ide o rozsah rozhodnutia
a jeho štruktúru, Rada úradu odkázal na vyššie uvedené vyjadrenie. K požiadavke na doplnenie výzvy
Rada úradu uvádza, že účelom výzvy pred vydaním rozhodnutia je dať účastníkom informáciu o
vykonanom dokazovaní a o predbežných záveroch, ktoré z neho úrad vyvodil. Túto požiadavku výzva
zaslaná účastníkom konania spĺňa. Vysporiadanie sa s námietkami účastníkov má byť obsiahnuté v
odôvodnení rozhodnutia, čo je v tomto prípade taktiež splnené. Nie je zrejmé, aký by malo mať význam
zasielanie vyjadrení úradu k jednotlivým námietkam na opätovné vyjadrenie účastníkom konania, pokiaľ
na ich základe úrad nedopĺňal dokazovanie ani nemenil predbežné posúdenie.
105. Žalobca DOXX namietal, že sprístupnením neprávoplatného rozhodnutia bol porušený princíp
prezumpcie neviny a tiež zákon a správny poriadok, pretože obsahom rozhodnutia je vlastne prepis
spisu. Ak by postup úradu bol správny, nemali by ustanovenia o obmedzení prístupu do spisu podľa
zákona a správneho poriadku význam. Rada úradu uváiedla, že podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o
slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, ktorý
vo vzťahu k osobitným predpisom, ako je správny poriadok a zákon, predstavuje všeobecnú normu a
pokiaľ nejde o kategórie informácií osobitne chránené týmto predpisom, je úrad povinný rozhodnutie
sprístupniť. Rada úradu však dodala, že tak, ako je uvedené aj v časti o ochrane obchodného tajomstva,
skutočnosť, či úrad postupoval správne pri sprístupňovaní rozhodnutia po jeho vydaní, nemá vplyv na
zákonnosť vydaného rozhodnutia.
106. Všetci účastníci konania celkovo, aj vo vzťahu ku konkrétnym častiam odôvodnenia rozhodnutia
namietali, že úrad sa s ich námietkami nevysporiadal dostatočne a rozhodnutie je z tohto dôvodu
nepreskúmateľné. Podobne sa vyjadrili účastníci konania aj vo vzťahu k predbežným záverom Rady
úradu, ktoré uviedla vo výzve a považovali ich za nepreskúmateľné.
107. Rada úradu preto skúmala, či rozhodnutie trpí takouto vadou a či je z tohto dôvodu nezákonné.
108. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
109. Vychádzajúc z práva na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) aj vo vzťahu k rozhodnutiu
správneho orgánu je potrebné aplikovať konštanty vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.1.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96,
Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 9.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk
proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90) týkajúce sa odôvodnení
súdnych rozhodnutí (m.m. nález Ústavného súdu SR I. ÚS 56/01 zo dňa 10.7.2002), a teda rozhodnutie
správneho orgánu musí uviesť relevantné a dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo vydané .
110. V tejto súvislosti sú relevantné aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky - IV. ÚS
115/03 a I. ÚS 46/05, ako aj rozhodnutie ESĽP zo dňa 29. mája 1997 vo veci Georgidias v. Grécko,
Recueil III/1997, v zmysle ktorých odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.
111. Rada úradu poukazuje aj na nedávne uznesenie ÚS SR , týkajúce sa prípadu „Dialnice“ , kde ÚS
SR uviedol cit: „Ústavný súd uznáva, že súčasťou základného práva na spravodlivé konanie podľa č.
46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou voči takému uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konaní, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na



záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03).“
112. Rada úradu v zmysle vyššie uvedených princípov zisťovala, či vysporiadanie sa s námietkami
účastníkov konania je v súlade s požiadavkou na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Zistila, že
prvostupňový orgán sa starostlivo zaoberal každou námietkou každého z účastníkov konania, vyhodnotil
ich a svoje závery uviedol v odôvodnení rozhodnutia. Rada úradu považovala v tomto prípade
vyhodnotenie námietok za zrozumiteľné, presvedčivé a dostatočné. Takýto spôsob odôvodnenia spĺňa
požiadavky § 46 správneho poriadku a je v súlade so závermi formulovanými ústavným súdom aj ESĽP.
Podľa Rady úradu ide dokonca o nadštandardný prístup úradu v porovnaní s uvádzanou judikatúrou,
ktorá nevyžaduje, aby sa súd zaoberal každou námietkou, pokiaľ účastník konania môže vyvodiť
odpoveď na svoje výhrady z celkového kontextu odôvodnenia.
113. Pokiaľ ide o závery Rady úradu, formulované vo výzve Rady, Rada úradu tieto nepovažuje za
nezrozumiteľné. Z výzvy Rady bolo zrejmé, ako Rada úradu nahliada na závery provostupňového orgánu
a z akých dôvodov. Skutočnosť, že účastníci konania so závermi nesúhlasia, neznamená, že tieto závery
sú nezrozumiteľné alebo nedôvodné.
114. V ďalšom žalobcovia DOXX a LE CHEQUE DEJEUNER namietali, že úrad neakceptoval ich
žiadosti o ochranu určitých dokumentov ako ich obchodného tajomstva. Uviedli, že úrad nepostupoval
v súlade s § 40 ods. 8 a 9 zákona, keď vo vzťahu k informáciám, ktoré účastníci konania označili ako
obchodné tajomstvo, dospel k záveru, že tieto informácie nemôžu predstavovať obchodné tajomstvo
a sprístupnil ich vo verejnej verzii rozhodnutia. Účastníci konania namietajú argumentáciu úradu, že
ochranu podľa § 17 Obchodného zákonníka nemôžu požívať informácie, ktoré nie sú v súlade s právnym
poriadkom, v tomto prípade informácie, ktoré sa týkajú samotnej podstaty protiprávneho konania,
resp. predstavujú dôkaz o ňom. Účastníci konania dôvodia, že doposiaľ nebolo vydané právoplatné
rozhodnutie o protiprávnom konaní. Rada úradu po oboznámení sa s námietkami účastníkov konania
dospela k záveru, že tieto nie je možné riešiť v tomto správnom konaní, pretože namietaný postup
úradu sa netýka zákonnosti postupu úradu pri rozhodovaní, ani zákonnosti vydaného rozhodnutia.
Úrad je oprávnený vyžadovať podľa § 22 ods. 2 zákona všetky informácie, ktoré sú potrebné na jeho
činnosť od subjektov tam uvedených. Pokiaľ sú niektoré z vyžadovaných informácií chránené na základe
osobitných predpisov, úrad im poskytuje potrebnú ochranu pred sprístupnením neoprávneným osobám.
Neznamená to však, že úrad automaticky akceptuje ochranu, ktorú poskytujúci subjekt požaduje.
Úrad preveruje, či poskytované informácie skutočne spadajú do kategórií informácií, ktoré je potrebné
v zmysle osobitných predpisov ochraňovať, a len potom ochranu zabezpečí. V praxi môže nastať
situácia, že úrad neakceptuje navrhované označenie a ochranu poskytnutých informácií. Rada úradu
nespochybnila, že správny orgán je povinný poskytnúť ochranu chráneným informáciám, ani to, že v
rámci konania správny orgán musí preveriť, či sa skutočne jedná o informácie, ktoré ochranu vyžadujú.
Správne konanie však nie je konaním o tom, či došlo k porušeniu práv k obchodnému tajomstvu. Rada
úradu v správnom konaní preskúmava zákonnosť procesu vedúceho k vydaniu prvostupňového orgánu
a nie vyhotovovanie verejnej verzie prvostupňového rozhodnutia a jeho zverejnenie.
115. Dňa 18.4.2016 nadobudla účinnosť zmena zákona o ochrane hospodárskej súťaže, v zmysle ktorej
bol úrad povinný podľa § 38h ods. 1 uložiť podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na
dobu troch rokov, ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej
súťaž, ktorá spočívala v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži
alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo
inou obdobnou súťažou. S účinnosťou od 18.4.2016 je povinnosťou úradu uložiť zákaz účasti podľa §
38h zákona o ochrane hospodárskej súťaže aj ak ide o uloženie pokuty za porušenie zákazu dohody
obmedzujúcej súťaž, ku ktorému došlo pred 18. 4. 2016, ak by na základe osobitného predpisu o
verejnom obstarávaní účinného do 17. 4. 2016 tento podnikateľ v dôsledku takéhoto rozhodnutia
úradu nespĺňal podmienku osobného postavenia z dôvodu, že mu bolo preukázané závažné porušenie
odborných povinností. Vzhľadom na uvedené Rada úradu dospela k záveru, že vo výroku rozhodnutia,
ktorým uloží pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá spočívala v koordinácii
podnikateľov vo verejnom obstarávaní, je povinná uložiť podnikateľom podľa § 38h zákona o ochrane
hospodárskej súťaže v znení účinnom od 18.4.2016 zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu
troch rokov.
116. Žalobca VAŠA Slovensko vo vyjadrení k výzve Rady uviedol, že ide o retroaktívne ukladanie
sankcie. Rada úradu uviedla, že v tomto prípade o retroaktivitu nejde. Ako vyplýva z textu vyššie,
nie je novou sankciou, ktorá by pred účinnosťou novely zákona podnikateľom za uzatvorenie dohody
obmedzujúcej súťaž nehrozila. Prechodné ustanovenia jasne stanovujú ukladanie zákazu podľa § 38h
zákona aj ak ide o uloženie pokuty za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ku ktorému došlo



pred 18. aprílom 2016, ak by na základe osobitného predpisu o verejnom obstarávaní účinného do
17. apríla 2016 tento podnikateľ v dôsledku takéhoto rozhodnutia úradu nespĺňal podmienku osobného
postavenia z dôvodu, že mu bolo preukázané závažné porušenie odborných povinností.

II. Podania žalobcu 1 SODEXO PASS SR, s.r.o.

117. Žalobca 1. Obchodná spoločnosť SODEXO PASS SR, s.r.o. (ďalej aj ako Sodexo) vo svojej žalobe
tvrdil, že rozhodnutia žalovaného sú nezákonné a žiadal ich zrušenie.
118. V úvode svojej žaloby poukázal na globálne princípy aplikovateľné na celú oblasť vydávania
stravovacích poukážok, ktoré sú založené na troch pilieroch: vyhradené použitie, limitované použitie
a nezameniteľná povaha. V ďalšom uviedol praktické princípy používania stravovacích poukážok vo
Francúzsku, Luxembursku a taktiež na Slovensku. Je toho názoru, že stravovacie poukážky boli
vytvorené ako alternatíva k stravovaniu zamestnancov zabezpečené tradičnou formou, t.j. v jedálni
alebo donáškou jedla na pracovisko. Úmysel zákonodarcu ohľadom používania stravovacích poukážok
vyplýva aj z ich daňovej regulácie. Konkrétne z ich zaradenia medzi príjmy oslobodené od dane podľa
§ 5 ods. 7 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o daní z príjmov a aj z ich zaradenia medzi daňové
výdavky podľa §19 ods. 2 písm. c) bodu 5. zákona č. 595/2003 Z. z. o daní z príjmov. Zrejmý je
záujem zákonodarcu ustanoviť stravné poukážky ako alternatívny benefit k tradičným formám priameho
stravovania.

119. V súvislosti s dohodou o obmedzení odmietol, že by táto predstavovala dohodu cieľom ktorej by
bolo vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie súťaže podľa § 4 ods. 1 ZOHS a článku 101 ods. 1 Zmluvy
o fungovaní Európskej Únie. Namietal, že cieľ konania podnikateľov združených v Asociácii emitentov
stravovacích poukážok (ďalej len AESP) nebol protisúťažný. Stravovacie poukážky musia napĺňať
zákonný účel týchto výnimiek - t.j. nahrádzať stravovanie zamestnancov počas ich pracovnej zmeny. Je
takmer isté, že pokiaľ stravovacie poukážky nebudú spĺňať svoj zákonný účel, zo strany zákonodarnej
moci nastane novelizácia príslušnej daňovej legislatívy spočívajúca v odňatí daňovo výhodného režimu
stravným poukážkam. Vzhľadom na problémy, ktoré sa vyskytli v systéme stravovacích poukážok sa
jednotliví účastníci tohto systému snažili nájsť určitú formu samoregulácie, ktorá by zabránila nežiaducim
javom (ako je napr. falšovanie a zneužívania stravovacích poukážok, používania stravovacích poukážok
ako obeživa a pod.).

120. Konania kvalifikované Úradom ako tzv. Dohoda o obmedzení predstavuje len snahu súťažiteľov
na nastavení a zachovaní takých podmienok fungovania tohto podnikateľského odvetvia, ktorá v praxi
zlepší fungovania celého systému a významne zmenší riziko zneužívania stravovacích poukážok na
iné ako zákonodarcom preferované účely ich použitia. Navyše cieľom tejto snahy nebolo obmedziť
hospodársku súťaž, ale okrem predchádzajúcich cieľov bolo ďalším cieľom aj ochrániť toto odvetvie
pred stratou legislatívnych výhod, ktoré umožňujú jeho fungovanie v súčasnom rozsahu a pomáhajú
tak napĺňať verejný záujem na jeho fungovaní. Zachovanie priaznivého legislatívneho stavu povedie k
zachovaniu režimu výhodného pre spotrebiteľa a k zachovaniu hospodárskej súťaže na trhu. Ak totiž
dôjde k zrušeniu trhu so stravovacími poukážkami (napríklad v dôsledku straty legislatívnych výhod),
tak bude akákoľvek súťaž na tomto trhu vylúčená úplne a tento stav bude mať negatívne následky na
samotných spotrebiteľov.

121. Žalobca Sodexo bol toho názoru, že údajnú Dohodu o obmedzení preto nemožno považovať
za konanie, ktorého cieľom by mohlo byť narušenie hospodárskej súťaže. Cieľom údajnej Dohody
o obmedzení bolo iba zlepšiť fungovania celého systému zabezpečenia stravovania zamestnancov
prostredníctvom stravovacích poukážok - t.j. zabrániť zneužívaniu stravovacích poukážok pre praktiky,
ktoré nie sú a ani nemôžu byť v súlade s ich zákonným účelom. Opatrenie bolo vedené s cieľom ochrániť
fungovanie tohto podnikateľského odvetvia, nie však narušovať súťaž medzi jednotlivými súťažiteľmi.
Údajná Dohoda o obmedzení nemá za dôsledok ani narušenie hospodárskej súťaže. Počet stravovacích
poukážok, ktorý súťažiteľ umožňuje prijímať supermarketom, totiž nie je kritériom, v ktorom by jednotliví
súťažitelia voči seba navzájom akokoľvek súťažili. Za takéto kritériá je treba považovať napr. výšku
marže, veľkosť klientskeho portfólia, splatnosť plnení výmenou za prijaté stravné poukážky, a pod.
Stanovenie údajnej Dohody o obmedzení preto nie je narušením súťaže, pretože vôbec nie je súťažným
kritériom a týchto kritérií sa vôbec nedotýka. Je toho názoru, že žalovaný preto v rozhodnutiach
nesprávne posúdil diskusie vedené v rámci AESP ako dohodu, ktorej cieľom je vylúčenie, obmedzenie
alebo narušenie súťaže podľa § 4 ods. 1 Zákona a článku 101 ods. 1 ZFEÚ.



122. Žalobca Sodexo ďalej v žalobe namietal, že žalovaný nesprávne posúdil situáciu týkajúcu
sa údajnej Dohody o obmedzení ako koordináciu obchodných podmienok - teda ako protisúťažné
správanie. V skutočnosti však tento prípad predstavoval návrh samoregulácie v rámci AESP, ktorá
mala zlepšiť fungovanie systému stravovacích poukážok. Práve navrhovaná samoregulácia, ktorá
mala predstavovať údajnú Dohodu o obmedzení spĺňala test proporcionality - t.j. návrh regulačných
pravidiel v tomto prípade bol objektívne nevyhnutný na dosiahnutie jasne formulovaného a legitímneho
cieľa vo verejnom záujme a išlo o mechanizmus, ktorý je vo vzťahu k súťaži najmenej obmedzujúci.
Samotné navrhované samoregulačné opatrenia nijako nebránilo spotrebiteľom stále nakupovať potravín
za stravovacie poukážky v maloobchodných predajniach potravín a aj v reťazcoch. Prerokovávaná
samoregulácia tak jednoznačne mala mať oveľa širší cieľ, ktorý mal zlepšiť fungovanie celého systému
stravovacích poukážok zameraného na sprostredkovania stravovania zamestnancom, znížiť riziko
zneužitia a falšovania stravovacích poukážok a znížiť riziko zneužitia stravovacích poukážok ako novej
formy platobných prostriedkov. Vo vzťahu k testu proporcionality žalovaný tvrdí, že Dohoda o obmedzení
nespĺňala požiadavku, že nesmie ukladať príslušným podnikateľom opatrenia, ktoré nie sú nevyhnuté
na dosiahnutie cieľov. Konkrétne žalobca tvrdil, že účastníci Dohody o obmedzení nemali uzatvárať
dohodu o fixácii obchodných podmienok, ale mali podať podnet na príslušný orgán. V ďalšom nesúhlasil
so záverom žalovaného, že navrhovaná samoregulácia nebola objektívne nevyhnutná. Je toho názoru,
že postoj žalovaného v konečnom dôsledku znamená, že prakticky nie je možná žiadna samoregulácia
odvetvia v žiadnom smere, ale je možné iba podávať podnety regulačným orgánom a čakať či sa nimi
budú vôbec zaoberať.

123. Okrem vyššie uvedeného žalobca Sodexo namietal, že argument žalovaného, že reštaurácie majú
vyššiu províziu na výstupe nijako nepreukazuje, že by Dohoda o obmedzení mala protisúťažný cieľ alebo
protisúťažný účinok. Celková čistá ziskovosť preplácania v prípade obchodných reťazcov a v prípade
reštaurácií nebola veľmi odlišná, rozdielne ceny v podstate prirodzene odrážali rozdielny pomer nákladov
obehu a preplácania stravovacích poukážok v rozličných segmentoch trhu. Zdôraznil, že aj napriek tomu,
že sa zdá, že percento poplatkov za preplácanie stravovacích poukážok bolo iné v prípade preplácania
stravovacej poukážky z obchodných sietí a iné v prípade preplácania prevádzkovateľom reštaurácií
alebo iných stravovacích zariadení, toto automaticky neznamenalo rozdielnu ziskovosť. Určite nie je
možné povedať, že ziskovosť z preplácania veľkého množstva stravovacích poukážok z obchodných
sietí bola podstatne nižšia ako v prípade preplácania reštauráciami. Žalobca Sodexo nikdy nepovažovala
za dôležitý dôvod alebo dokonca obchodný cieľ zvýšenie svojej ziskovosti prostredníctvom nastavenia
limitu na akceptovanie 5 ks stravovacích poukážok. Skutočnosť, že prípadné obmedzenie množstva
prijímaných stravovacích poukážok nemá vplyv na jej ziskovosť takisto potvrdzuje skutočnosť, že
údajná Dohoda o obmedzení nemohla mať protisúťažný cieľ. Žalovaný sa v Rozhodnutiach s vyššie
uvedenými námietkami riadne nevysporiadal. V bode 547 Druhostupňového rozhodnutia žalovaný iba
stručne uviedol, že námietky účastníkov konania o opodstatnenosti vyšších provízií na výstupe pre
reštauračné zariadenia z dôvodu vyšších nákladov na manipuláciu s nimi nemá rozhodujúci vplyv na
celkový záver žalovaného, ktorý bol založený na komplexne vyhodnotenom súbore dôkazov. Hlavným
cieľom, ktorý žalobca Sodexo a účastníci konania údajnou Dohodou o obmedzení sledovali bola podľa
žalovaného snaha o zvýšenie provízií na výstupe. Ak teda cieľom účastníkom Konania skutočne bola
snaha o zvýšenie provízií na výstupe, mal sa žalovaný minimálne riadne vysporiadať s námietkami,
ktoré účastníci Konania vrátane žalobcu Sodexo vo vzťahu k tejto otázke počas Konania predkladali.
Konštatovanie žalovaného, že tieto námietky nemali celkový vplyv na celkový záver Úradu je zjavne
nedostatočné.

124. V podanej žalobe taktiež namietal, že ak by aj Dohoda o obmedzení predstavovala dohodu
obmedzujúcu hospodársku súťaž, je žalobca Sodexo presvedčený, že Dohoda o obmedzení je
dohodou vyňatou zo zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž v súlade s článkom 101 ods. 3 Zmluvy
a § 4 ods. 5 Zákona. Kritériá výnimiek podľa článku 101 ods. 3 Zmluvy a § 4 ods. 5 Zákona
sú vo svojej podstate rovnaké. Všetky podmienky podľa článku 101 ods. 3 Zmluvy sú v prípade
Dohody o obmedzení nepochybne splnené a poskytuje zodpovedajúce odôvodnenie vo vzťahu ku
každej konkrétnej podmienke. Za účelom aplikácie prvej podmienky pro-súťažný účinok vyplývajúci z
dohody musí prevýšiť jeho protisúťažné účinky a je potrebné overiť, aká je súvislosť medzi dohodou a
tvrdenými výhodami a aká je hodnota týchto výhod. Žalobca Sodexo sa domnieva, že neexistujú žiadne
protisúťažné účinky údajnej Dohody o obmedzení. Aj keby nejaké takéto účinky boli, tieto protisúťažné
účinky by boli zanedbateľné a pro-súťažné účinky by ich určite prevážili. Pokiaľ ide o pro-súťažné



účinky, žalobca Sodexo zdôraznil, že časť nominálnej hodnoty stravovacích poukážok predstavuje
príjem zamestnanca, ktorý je oslobodený od dane z príjmu tohto zamestnanca. Ďalšou výhodou je,
že zamestnanec používaním stravovacích poukážok získava aj možnosť vybrať si spomedzi viacerých
možností, kde sa bude stravovať počas práce a nie je obmedzený na jedáleň zamestnávateľa. Bez
príslušných ustanovení v pracovnom a daňovom práve, ktoré umožňujú zamestnávateľom poskytovať
stravovacie poukážky zamestnancom, aby pre nich zabezpečili jedno teplé jedlo a vhodný nápoj
a bez zodpovedajúceho daňového zvýhodnenia tohto príspevku, by však zamestnávateľ stravné
poukážky nedával svojim zamestnancom a zamestnanec by prišiel o vyššie spomenuté výhody. Systém
zabezpečenia jedného teplého jedla a vhodného nápoja cez stravovacie poukážky je však ohrozený
skutočnosťou, že stravovacie poukážky sú používané aj na iné účely (platby za veľké nákupy, atď.)
a to čoraz viac a častejšie. Toto časté používanie stravovacích poukážok na iné účely než na tie,
na ktoré sú zamerané, prináša riziko, že zákonodarca zmení príslušnú pracovnoprávnu a daňovú
legislatívu a zastaví možnosť zabezpečenia jedného teplého jedla a vhodného nápoja pre zamestnancov
prostredníctvom stravovacích poukážok s daňovými výhodami pre zamestnancov. V tomto prípade by
zamestnanci definitívne stratili možnosť prijímania stravovacích poukážok ako príjmov oslobodených
od dane a taktiež možnosť výberu konkrétnej reštaurácie alebo stravovacieho zariadenia, kde by sa
chceli stravovať. Údajná Dohoda o obmedzení by určite zaistila, že stravovacie poukážky budú primárne
používané na zabezpečenie jedného teplého jedla a vhodného nápoja, a že nebudú zneužívané. Táto
dohoda by teda vylúčila alebo aspoň značne obmedzila riziko, že právne predpisy odoberú daňové úľavy
a iné pracovnoprávne výhody stravovacím poukážkam kvôli ich zneužitiu. Toto vylúčenie alebo zníženie
rizika je práve pro-súťažný účinok.

125. Ďalším pro-súťažným účinkom je skutočnosť, že údajná Dohoda o obmedzení by umožnila zabrániť
falšovaniu stravovacích poukážok. V tejto súvislosti s falšovaním stravovacích poukážok poznamenal,
že spoločnosť Sodexo (a pravdepodobne aj ďalší emitenti stravovacích poukážok) by nepreplatila
obchodným reťazcom žiadne takéto falšované stravovacie poukážky. Preto prijatie falšovaných
stravovacích poukážok obchodnými reťazcami zjavne predstavuje stratu pre takéto obchodné reťazce.
Falšovatelia stravovacích poukážok majú záujem na možnosti použitia čo najväčšieho množstva
stravovacích poukážok na jeden pokus. Preto je nákup v obchodnom reťazci ideálnym miestom na
uskutočňovanie takéhoto podvodu. Nijako neobmedzené množstvo stravovacích poukážok, ktoré je
možné použiť pri jednom nákupe výrazne uľahčuje použitie neplatných resp. falošných stravovacích
poukážok a vôbec nemotivuje príslušné akceptačné miesta k dôkladnej kontrole prijímaných poukážok.
V prípade, ak by bol najvyšší počet stravovacích poukážok prijatý v jednom nákupe obmedzený na
relatívne nevýznamné čiastky pre účely podvodu, snaha o falšovanie stravovacích poukážok by sa
zminimalizovala. Zjednodušene povedané, náklady na prípravu falzifikovaných stravovacích poukážok
by boli pravdepodobne vyššie alebo aspoň rovnaké ako je nominálna hodnota stravovacích poukážok
prijatých v jednom nákupe. V tomto prípade by falšovateľ musel rozdeliť svoj nákup na niekoľko
menších nákupov, čo je časovo náročnejší proces a v prípade opakovania veľmi veľkého počtu malých
nákupov jedným subjektom, by to určite vyvolalo podozrenie a umožnilo obchodným reťazcom predísť
takýmto podvodom. Preto by Dohoda o obmedzení znížila aj riziko pre obchodné reťazce stať sa
poškodenými podvodom spáchaným prostredníctvom použitia falšovaných stravovacích poukážok.
Zdôraznil, že existuje jasná súvislosť medzi údajnou Dohodou o obmedzení a tvrdenými výhodami a
hodnota týchto výhod je tiež zrejmá. Výhody v tomto prípade spočívajú v skutočnosti, že zamestnanci
neplatia dane, zdravotné a sociálne poistenie z príjmov, ktoré dostávajú prostredníctvom stravovacích
poukážok. Toto nepochybne predstavuje úspory nákladov pre zamestnancov. Taktiež tu je príčinná
súvislosť medzi údajnou Dohodou o obmedzení a úsporou nákladov, keďže údajná Dohoda o obmedzení
by výrazne znížila riziko zamestnancov, že prídu o tieto daňové úľavy kvôli legislatívnym zmenám, a
budú musieť platiť dane. Skutočnosť, že ide o objektívnu ekonomickú výhodu s reálnou hodnotou, môže
byť ilustrovaná príkladom, že v prípade keď zamestnanec dostane 2 eurá v hotovosti, ide o predmet
dane z príjmov a aj povinného zdravotného a sociálneho poistenia. Na druhej strane, pokiaľ dostane
rovnakú sumu od zamestnávateľa ako príspevok na stravné poukážky, táto suma nebude predmetom
dane ani povinného zdravotného a sociálneho zabezpečenia.

126. Podľa názoru žalobcu Sodexo je zrejmé, že existencia stravovacích poukážok predstavuje
objektívny benefit aj pre podnikateľov prevádzkujúcich reštaurácie a ďalšie stravovacie zariadenia. Je
zjavné, že po zavedení stravovacích poukážok zaznamenal produkt týchto reštaurácií, ponuka denného
menu zamestnancom, zvýšený nárast v objeme predaja a stal sa populárnym medzi zamestnancami
zabezpečujúcimi si stravovanie počas práce. Toto bezpochyby pomohlo všetkým reštauráciám a



ostatným stravovacím zariadeniam. Takisto poznamenal, že údajná Dohoda o obmedzení by zlepšila
fungovanie trhu s predajom stravovacích poukážok tým, že prispieva k zachovaniu pôvodného účelu
stravovacích poukážok podľa príslušnej legislatívy a tohto podnikateľského odvetvia ako takého.

127. Podľa Usmernenia koncept "primeraného podielu" implikuje, že výhody prechádzajúce na
spotrebiteľa musia aspoň kompenzovať spotrebiteľom za akýkoľvek skutočný alebo pravdepodobne
negatívny dopad, ktorý mu bol spôsobený obmedzením súťaže. Rozhodujúcim faktorom je celkový
dopad na spotrebiteľov týchto výrobkov na relevantnom trhu a nie dopad na jednotlivých členov tejto
skupiny spotrebiteľov. Pokiaľ sú obmedzujúce účinky dohody relatívne obmedzené a účinnosť je značná,
je pravdepodobné, že spravodlivý podiel úspory nákladov prejde na spotrebiteľa. Vo vzťahu k tejto
požiadavke žalobca Sodexo zdôraznil, že všetky vyššie spomenuté požiadavky sú splnené. Po prvé,
žalobca Sodexo si nie je vedomý žiadnych negatívnych dôsledkov údajnej Dohody o obmedzení na
spotrebiteľov - t.j. zamestnancov využívajúcich stravné poukážky. Z tohto dôvodu nie je potrebné ďalej
skúmať výhody prechádzajúce na spotrebiteľov. Ďalej zdôraznil, že stravovacie poukážky sú spojené
s dôležitými výhodami pre spotrebiteľov, a to, že aspoň časť nominálnej hodnoty nepodlieha daniam z
príjmov zamestnancov (t.j. ide o príjmy zamestnancov oslobodené od daní). Preto spotrebitelia budú
mať vo veľkej väčšine výhody z týchto úspor nákladov a zo skutočnosti, že riziko legislatívnej eliminácie
takýchto úspor nákladov bolo odstránené alebo aspoň znížené. Vzhľadom na skutočnosť, že tieto
výhody sú podstatné je pravdepodobné, že primeraný podiel úspor nákladov prejde na spotrebiteľov. Sú
to práve spotrebitelia - zamestnanci, ktorí vďaka zachovaniu stravovacích poukážok získavajú daňovo
neutrálny príspevok od zamestnávateľa na stravovanie a ťažia z výhody podpory stravovania aj v prípade
tých zamestnávateľov, kde by závodné stravovanie nebolo realizovateľné, čo je prípad drvivej väčšiny
zamestnávateľov v Slovenskej republike.

128. K tretej podmienke žalobca Sodexo uviedol, že príslušná dohoda nesmie obsahovať obmedzenia,
ktoré nie sú nevyhnutné na dosiahnutie výhod vytvorených príslušnou dohodou. Avšak akýkoľvek
zásah príslušného orgánu hospodárskej súťaže by mal byť uskutočnený iba vtedy, keď je dostatočne
jasné, že existujú reálne a uskutočniteľné alternatívy. Strany musia iba vysvetliť a preukázať prečo
by takéto zjavne reálne a významne menej obmedzujúce alternatívy dohody boli podstatne menej
účinné. Zdôraznil, že táto podmienka je splnená. Hlavné ciele údajnej Dohody o obmedzení, t.j.
zlepšenie fungovania systému zabezpečenia stravovania zamestnancom prostredníctvom stravovacích
poukážok, a to napríklad znížením rizika zneužívania systému a následnej straty daňových úľav
a taktiež zabezpečenie, že stravovacie poukážky budú používané na ich primárny účel môžu byť
dosiahnuté iba v prípade úpravy celého systému. Teda údajná Dohoda o obmedzení by musela
byť použitá v celom systéme stravovacích poukážok na Slovensku, t.j. všetky stravovacie poukážky
prijaté na Slovensku by museli byť pokryté údajnou Dohodou o obmedzení, inak by tu naďalej ostala
možnosť zneužitia tohto systému. Toto platí, aj keď ide v zásade o teoretickú úvahu, pretože Dohoda
o obmedzení nebola v Slovenskej republike nikdy v praxi implementovaná. V skutočnosti nebola
mysliteľná žiadna iná a uskutočniteľná alternatíva k údajnej Dohode o obmedzení, ako znížiť takéto
riziko nevhodných legislatívnych zmien. Údajná Dohoda o obmedzení by uložila spotrebiteľom iba
jediné obmedzenie, a to počet stravovacích poukážok, ktoré môžu použiť na jednotlivý dielčí nákup.
Toto obmedzenie je pritom nevyhnutné práve pre dosiahnutie cieľa uvedeného v predchádzajúcom
bode - t.j. zachovanie stravovacích poukážok na trhu v Slovenskej republike. Žiadne iné relevantné
obmedzenie by súťažiteľom uložené nebolo. Žalovaný v Rozhodnutiach uviedol, že tretia podmienka,
podľa ktorej dohoda nesmie ukladať príslušným podnikateľom obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutné
na dosiahnutie cieľov nebola naplnená, pretože aj keby dôvody uvádzané účastníkmi konania mali
spočívať v donútení iných subjektov, zapojených do systému nakladania so stravnými poukážkami,
dodržiavať právne predpisy, účastníci konania mali v tejto súvislosti podať podnet na príslušný orgán
a nie uzatvárať dohodu o fixácii obchodných podmienok v zmluvách a tým vylúčiť súťaž medzi sebou.
Nesúhlasil ani so záverom žalovaného, že účastníci Konania mali v tejto súvislosti podať podnet na
príslušný orgán. Neexistuje predsa žiadny príslušný orgán výkonnej moci/regulačný orgán, ktorý by
mohol zabezpečiť dosiahnutie cieľa sledovaného navrhovanou samoreguláciou, t.j. zlepšiť fungovanie
celého systému stravovacích poukážok zameraného na sprostredkovania stravovania zamestnancom,
znížiť riziko zneužitia a falšovania stravovacích poukážok a znížiť riziko zneužitia stravovacích poukážok
ako novej formy platobných prostriedkov. Ide totiž o ciele, ktoré predstavujú určitú formu všeobecnej
prevencie a nie o vyriešenie konkrétnych prípadov jednotlivých zlyhaní. Tak napríklad orgány činné v
trestnom konaní, prípadne daňové úrady môžu vyriešiť konkrétne prípady falšovania či zneužívania



stravovacích poukážok, nemôžu však prijať nijaké opatrenie, ktorým by sa všeobecne predišlo takýmto
zlyhaniam do budúcnosti.

129. V súvislosti so štvrtou podmienkou podľa Usmernenia uviedol, že táto vyžaduje, aby dohoda
nedovoľovala zahrnutým podnikom možnosť eliminovania hospodárskej súťaže vo vzťahu k podstatnej
časti dotknutých produktov. Kým zdroje skutočnej súťaže sú väčšinou najdôležitejšie, keďže sú najľahšie
overiteľné, zdroje potenciálnej súťaže musia byť taktiež vzaté do úvahy. Posúdenie potenciálnej súťaže
vyžaduje analýzu prekážok vstupu podnikateľom, ktorí sa ešte nezúčastňujú súťaže na príslušnom
trhu. Pri posudzovaní prekážok vstupu a skutočných možností pre nový vstup vo väčšom rozsahu je
taktiež potrebné preskúmať regulačný rámec s cieľom stanoviť jeho vplyv na nové vstupy a náklady
na vstup vrátane stratených nákladov. Stratené náklady sú tie, ktoré nemôžu byť nijako nahradené v
prípade, že účastník následne opustí trh. Čím vyššie sú stratené náklady, tým vyššie sú aj obchodné
riziká pre potenciálnych novo vstupujúcich podnikateľov. Ďalej je potrebné preskúmavať minimálny
rozsah potrebný pre dosiahnutie úspor z rozsahu v rámci odvetvia, t.j. množstvo výstupov, pri ktorom
sú priemerné náklady minimalizované. Pokiaľ je minimálny rozsah potrebný pre dosiahnutie úspor z
rozsahu veľký v porovnaní s veľkosťou trhu, tak je pravdepodobné, že účinný vstup bude nákladnejší
a rizikovejší. Taktiež je potrebné preskúmavať konkurenčnú silu potenciálnych novo vstupujúcich
podnikateľov. Účinný vstup je obzvlášť pravdepodobný, kde potenciálni účastníci majú prístup aspoň
k tak nákladovo účinným technológiám ako súčasní súťažitelia alebo k inej súťažnej výhode, ktorá
im dovoľuje účinne súťažiť. Pokiaľ sú potenciálni novo vstupujúci podnikatelia na rovnakej alebo
horšej technologickej úrovni v porovnaní so súčasnými súťažiteľmi a nedisponujú inou významnou
výhodou, tak je vstup riskantnejší a menej účinný. V neposlednom rade je potrebné preskúmavať
postavenie kupujúcich a ich schopnosť prinášať na trh nové zdroje hospodárskej súťaže. Údajná Dohoda
o obmedzení by v žiadnom prípade nevylučovala hospodársku súťaž tým, že bude zavádzať nové
prekážky pre vstup alebo zvýšením existujúcich prekážok vstupu. V tejto súvislosti žalobca Sodexo
zdôraznil, že údajná Dohoda o obmedzení by nemala vplyv na regulačný rámec, neviedla k novej cene
vstupu vrátane stratených príjmov, nezmenila (nezvýšila) minimálny rozsah potrebný pre dosiahnutie
úspor z rozsahu v rámci odvetvia, neovplyvnila prístup potenciálnych novo vstupujúcich podnikateľov
k aspoň tak nákladovo účinnej technológii ako majú ostatní účastníci, neumožňovala vstup iba silným
kupujúcim a ich schopnosti prinášať na trh nové zdroje hospodárskej súťaže. Žalobca Sodexo tiež
konštatoval, že by vylúčenie hospodárskej súťaže na dotknutom trhu predaja stravovacích poukážok v
Slovenskej republiky nehrozilo, pretože jednotliví súťažitelia by aj naďalej súťažili vo svojich ponukách
ohľadom marže, veľkosti klientskeho portfólia, splatností plnenia výmenou za prijaté stravné poukážky,
a pod. Obmedzenie má výlučne za cieľ zabrániť zneužívaniu stravovacích poukážok v rozpore s ich
zákonným účelom. Vylúčenie súťaže preto neprichádza do úvahy. Vzhľadom na uvedené bol žalobca
Sodexo presvedčený, že údajná Dohoda o obmedzení za žiadnych okolností nemôže predstavovať
dohodu, ktorá svojim cieľom alebo účinkom obmedzuje hospodársku súťaž podľa § 4 ods. 1 Zákona
a článku 101 ods. 1 Zmluvy. Bez toho, aby bolo dotknuté vyššie uvedené, sa domnieval, že pro-
súťažné výhody, ktoré by vyvolala údajná Dohoda o obmedzení by určite prevážili akékoľvek potenciálne
protisúťažné účinky. Bol toho názoru, že akákoľvek potenciálna Dohoda o obmedzení určite spĺňa
kritéria pre výnimky podľa článku 101 ods. 3 Zmluvy a podľa § 4 (5) Zákona. Závery Úradu o nesplnení
podmienok tejto výnimky uvedené v Rozhodnutiach sú preto nesprávne.

130. Ohľadom dohody o rozdelení trhu žalobca Sodexo uviedol, že neexistuje žiaden dôkaz o tom, že
sa účastníci Konania dohodli na spoločnej obchodnej stratégii a jej uplatňovaní. Vo vzťahu k záverom
žalobcu o jednotlivých údajných činnostiach spoločnosti. Žalobca v prvom rade namieta, že žalovaný
Dohodu o rozdelení trhu nepreukázal a porušil povinnosť presne a úplne zistiť skutkový stav veci, keď
na svoje závery voči účastníkom Konania nezaobstaral relevantné dôkazy. V súvislosti s neponúkaním
nulových poplatkov klientom konkurencie žalobca Sodexo namietal, že žalovaným uvádzané dôkazy
nijako nedokazujú, že by sa spoločnosť Sodexo dohodla s ostatnými účastníkmi Konania na neponúkaní
nulových poplatkov klientom konkurencie. Dôkazy, z ktorých Rozhodnutia vychádzali nie sú výsledkom
činnosti spoločnosti Sodexo, ale pochádzajú z činnosti ostatných účastníkov Konania. Spoločnosť
Sodexo nemala napríklad žiadny vplyv a ani možnosť ovplyvniť obsah a vznik interných poznámok
konateľa spoločnosti VAŠA Slovensko. Preto je obsah tohto dôkazu voči spoločnosti Sodexo absolútne
nedôveryhodný a nedostatočný. To isté platí aj pre ostatné dôkazy, ktoré pochádzajú z činnosti ostatných
účastníkov Konania. Žalobca Sodexo preto trvá na tom, že žalovaný mal vyhodnotiť tieto dôkazy ako
nedôveryhodné a nedostatočné voči spoločnosti Sodexo. Pokiaľ ide o údajné neponúkanie benefitov
klientom konkurencie, spoločnosť Sodexo upozorňuje, že aj samotný Úrad v Prvostupňovom rozhodnutí



priznáva, že nemá žiadne dôkazy voči spoločnosti Sodexo. Úrad totiž uvádza, že hoci nezískal dôkaz
o tom, že by podnikatelia Edenred Slovakia a SODEXO PASS SR uplatňovali obchodnú stratégiu
týkajúcu sa neponúkania "benefitov/bonusov" klientom konkurencie, Úrad odôvodnene predpokladá, že
títo podnikatelia buď sami uplatňovali politiku neponúkania "benefitov/bonusov" klientom konkurencie
alebo museli mať vedomosť aj o tejto zložke kartelovej dohody, resp. ju mohli rozumne predpokladať.
Žalobca Sodexo trvá na tom, že Úrad mal vyššie uvedenú situáciu interpretovať v prospech spoločnosti
Sodexo. Úrad svojím postupom porušil zásadu prezumpcie neviny (ktorej súčasťou je aj pravidlo "v
pochybnostiach v prospech obvineného - in dubio pro reo"), ktorá je výslovne zakotvená v článku 6
ods. 2 Dohovoru a aj v článku 50 Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ako jedna zo zásad trestného
konania musí byť analogický aplikovaná aj v rámci prípadov správneho trestania (do ktorého patrí aj tento
prípad), čo potvrdzuje aj judikatúra. Aj vo vzťahu k údajnému nepredloženiu ponuky žalobca zdôraznil,
že neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by sa spoločnosť Sodexo dohodla s ostatnými účastníkmi Konania
na jej neúčasti v akomkoľvek tendri.

131. Ďalej namieta, že žalovaný nezabezpečil dostatočné podklady na preukázanie účasti spoločnosti
Sodexo na systéme kompenzácie strát. Bol presvedčený, že nepreukázanie Dohody o rozdelení je
dostatočným dôvodom na zrušenie obidvoch Rozhodnutí. Bez toho, aby spoločnosť Sodexo akokoľvek
menila toto stanovisko však spoločnosť Sodexo uviedla v žalobe aj ďalšiu argumentáciu vo vzťahu k
záverom Úradu o jednotlivých údajných činnostiach spoločnosti Sodexo v rámci Dohody o rozdelení.

132. Žalobca v podanej žalobe ďalej namieta, že postup príslušných podnikateľov pripomínajúci
spoločnú obchodnú stratégiu, ktorá by mala dokazovať Dohodu o rozdelení trhu, nie je následkom
protiprávnej dohody, ale následkom rozumného jednostranného a autonómneho prispôsobenia sa
podnikateľov trhovým podmienkam. Trh stravovacích a iných benefitných poukážok predstavuje
pomerne transparentný trh s len malým počtom účastníkov. Transparentnosť trhu vyplýva zo samotnej
povahy ponúkaného produktu. Prípustný rozsah nominálnych hodnôt stravovacích poukážok je
stanovený záväznou legislatívou. Navyše je zrejmé, že predovšetkým zamestnávatelia budú mať záujem
o kúpu stravovacích poukážok pre svojich zamestnancov. Z tohto dôvodu je pre každého hráča ľahké
identifikovať potenciálnych zákazníkov. Okrem toho maximálne potenciálne poplatky v prípade predaja
stravovacích poukážok klientom - zamestnávateľom sú podľa §152 ods. 5 Zákonníka práce obmedzené
na najviac 3% nominálnej hodnoty stravovacích poukážok. Tieto evidentné skutočnosti ovplyvňujú
obchodnú stratégiu každého podnikateľa. Žalovaný nesprávne a nedostatočne zobral do úvahy tieto
objektívne existujúce trhové podmienky.

133. Žalovaný v Rozhodnutí poukázal na viacero interných prehľadov/analýz vyhotovených interne
konkrétnymi účastníkmi Konania, v ktorých boli klienti vo všetkých prípadoch rozlišovaní na vlastných
klientov, voľných klientov a klientov konkurencie. Namietal, že vyššie uvedené rozlišovanie nedokazuje
žiadnu spoločnú obchodnú stratégiu, ale predstavuje len prirodzené rozlišovanie klientov, ktoré bežne
využívajú mnohí podnikatelia, ktorí aktívne monitorujú svoje obchodné portfólio aj v iných sektoroch.
Aké iné kategórie klientov by mali byť vytvorené pre účely obchodnej stratégie? Je úplne logické, že
akýkoľvek podnikateľ monitoruje oddelene svojich vlastných klientov, klientov konkurencie a nových
klientov alebo potenciálnych klientov, ktorí doteraz nevyužívali príslušné služby od žiadneho dodávateľa.
Niet pochýb o tom, že vo vyššie uvedených trhových okolnostiach musí byť obchodná stratégia iná
v prípade vlastných klientov (kde je už dohodnutá určitá výška poplatkov), iná v prípade klientov
konkurencie (ktorí predstavujú klientov už používajúcich stravovacie poukážky, a ktorí by mohli byť
získaní hlavne ponukou nižších poplatkov) a iná stratégia v prípade nových klientov, ktorí nikdy nepoužili
tento produkt (kde je určitá šanca získať vyššie poplatky, pretože klienti nie sú oboznámení s úrovňou
poplatkov ponúkaných ostatnými konkurentmi). Cieľ maximalizovať výšku poplatkov v čo najväčšej
možnej miere v jednotlivých prípadoch teda vysvetľuje, prečo sú rôzne podmienky ponúkané pre rôzne
kategórie klientov. Ide o prirodzený vývoj trhu, nie o výsledok protiprávnej dohody medzi konkurentmi.
Maximalizovanie poplatkov je predsa legitímny cieľ daného podnikania. Vytváranie zisku je súčasťou
systému trhového hospodárstva na ktorom je založené ústavné zriadenie Slovenskej republiky. Toto
predsa nemožno spochybňovať či akokoľvek relativizovať. V takom prípade by totiž išlo o popretie
ústavného práva na slobodné podnikanie zaručeného v článku 35 ods. 1 predpisu č. 460/1992 Zb.
Ústavy Slovenskej republiky v účinnom znení (ďalej len "Ústava Slovenskej republiky").

134. Žalobca Sodexo trval na tom, že na zistenie protiprávnosti údajnej Dohody o rozdelení je tak navyše
k objektívnemu správaniu (napr. kategorizovanie klientov a pod.) nevyhnutné dokázať, že účastníci



Konania sa vzájomne dohodli, že kategorizovanie klientov použijú ako nástroj toho, ako dosiahnuť
údajnú dohodu na udržanie stabilných úrovní trhových podielov. Úrad toto nijako nedokázal. Preukázanie
určitej komunikácie medzi účastníkmi Konania, ktorej obsah nijako nedokazuje dohodu o tom, že použijú
jednotné kategorizovanie klientov ako nástroj na udržanie stabilných úrovní trhových podielov je v tomto
prípade nedostatočné.

135. V prípade otázky "nulových" poplatkov (poplatkov za nákup) žalobca zdôraznil, že v prípade
posudzovania obchodnej stratégie v oblasti stravovacích a benefitných poukážok, je potrebné vziať
do úvahy, že univerzálne uplatňovanie nulových provízií pre každého zákazníka by nebolo schopné
generovať dostatočné finančné prostriedky na pokrytie nákladov a výdajov súvisiacich so správou a
prevádzkou vydávania a distribúcie stravovacích poukážok klientom a tiež pre vytvorenie nejakého
zisku. Na druhej strane, uniformné uplatňovanie maximálnej povolenej výšky poplatkov (poplatkov za
nákup) z vydávania stravovacích poukážok (3%) by nebolo možné vzhľadom k aktuálnej konkurenčnej
situácii na trhu. Ponúkanie nulových poplatkov (poplatkov za nákup) z obchodného hľadiska nemá
zmysel. Spoločnosti predsa musia vytvárať zisk. V prípade takejto ponuky, predaj stravovacích
poukážok predstavuje stratu, pretože náklady na vydanie stravovacích poukážok (náklady na tlač,
platy príslušných zamestnancov atď.) by neboli pokryté. Rovnako príjmy vygenerované z preplácania
stravovacích poukážok partnerom (napr. podnikom akceptujúcim stravné poukážky ako platbu za
ich produkty či služby) by neboli dostačujúce pre generovanie dostatočných finančných prostriedkov.
Preto ponúkanie stravovacích poukážok s nulovými poplatkami každému klientovi nemá z obchodného
hľadiska zmysel a akúkoľvek neochotu účastníkov Konania ponúkať stravné poukážky s nulovými
poplatkami možno vysvetliť ako vyhýbanie sa realizácii neprospešnej a neziskovej (v niektorých
prípadoch dokonca stratu vyrábajúcej) ponuky, ktorá nemôže zlepšiť obchod a zisky príslušných
účastníkov. Navyše ekonomika spoločnosti Sodexo - najmä úroveň dosahovaného zisku - dlhodobo
preukázateľne neumožňovala ponúkať nulové poplatky. Neponúkanie nulových poplatkov klientom
konkurencie vo vzťahu k spoločnosti Sodexo Úrad riadne nepreukázal.

136. Žalobca Sodexo trvá na tom, že aj v tomto prípade mal žalovaný vziať do úvahy, že ponúkanie
benefitov a bonusov musí byť pozorne posudzované z obchodného hľadiska, pretože je pomerne
nákladné. Preto v záujme zachovania ziskovosti nie je rozumné ponúkať benefity a bonusy každému
klientovi konkurencie a je potrebné to zvážiť. Akékoľvek rozhodnutie o neponúkaní benefitov či
bonusov tak musí byť považované za dôsledok jednostranného obchodného rozhodnutia príslušného
podnikateľa, aby sa zabránili a minimalizovali nevýnosné obchodné ponuky. Aj v súvislosti s údajným
neponúkaním benefitov klientom konkurencie žalobca dodáva, že toto konanie Úrad riadne nepreukázal.

137. Okrem už uvedeného naznačil existenciu dvoch foriem tohto údajného konania, a to prvej, ktorá
mala spočívať v údajnom nepredložení ponuky a druhej, ktorou malo byť predloženie krycej ponuky.
Vo vzťahu k údajnému nepredloženiu ponuky žalobca zdôrazmil, že neexistuje žiaden dôkaz o tom,
že by sa spoločnosť Sodexo dohodla s ostatnými účastníkmi Konania na jej neúčasti v akomkoľvek
tendri. Neúčasť vo veľkom počte tendrov bola výsledkom jednostranného, autonómneho a nezávislého
rozhodnutia žalobcu. Zdôraznil, že on priamo nepredložil žiadnu ponuku v akomkoľvek tendri uvedenom
v Rozhodnutí. Z tohto dôvodu je zjavné, že je nemožné aby spoločnosť Sodexo podávala akúkoľvek
kryciu ponuku.

138. Žalobca okrem uvedeného taktiež namietal, že údajný systém kompenzácie strát predstavuje umelú
konštrukciu zo strany Úradu a táto konštrukcia nemá žiadnu oporu v dôkazoch. E-mailová komunikácia,
na ktorú poukázal žalovaný nijakým spôsobom nedokazuje dohodu spoločnosti Sodexo s ostatnými
účastníkmi Konania na systéme kompenzácie strát. Vytváranie a vedenie tzv. win - lost listov (t.j.
zoznamov obsahujúcich mená a objemy stratených klientov v príslušnom období a zoznam klientov a
objemu, o ktorých sa predpokladá, že budú získaní, alebo ktorí boli získaní) predstavuje bežnú obchodnú
prax a umožňuje podnikateľom riadiť svoje obchodné činnosti na akomkoľvek trhu. Konštatoval, že
neexistuje žiadne pravidlo o tom, že jedinou obchodnou stratégiou by malo byť zvyšovanie trhových
podielov za akékoľvek náklady. Práve naopak, každá obchodná stratégia musí rešpektovať charakter
príslušného trhu. V prípade trhu stravovacích poukážok, by bolo zvýšenie trhových podielov možné iba
v prípade podstatného zníženia poplatkov ponúkaných zákazníkom. To by však predstavovalo stratu
v príjmoch a v ziskoch a takáto strata by predstavovala náklady zvýšenia. Je však pravdepodobné,
že náklady na zvýšenie by mohli byť, osobitne v prípade začatia "cenovej vojny" medzi konkurenciou,
vyššie ako nové príjmy od novo získaných bývalých klientov konkurencie. Vo vzťahu k vyššie uvedenému



žalobca zdôraznil, že ani podľa súťažného práva neexistuje povinnosť žalobcu alebo akéhokoľvek
iného podnikateľa začať "cenovú vojnu" s konkurenciou, ktorá by mohla viesť k výraznému zníženiu
príjmov z poplatkov a v prípade, ak by nebola dostatočne zvládnutá, tak by mohla dokonca skončiť
bankrotom spoločnosti. Namietal, že v tomto prípade nie je dokázaná ani prvá rozhodujúca skutočnosť,
a to dohody medzi účastníkmi Konania na údajnom systéme kompenzácie strát. Neexistuje totiž
žiaden dôkaz vo vzťahu k spoločnosti Sodexo, že by sa spoločnosť Sodexo dohodla s akýmkoľvek
účastníkom Konania na systéme kompenzácie strát. Žalovaný vo vzťahu k žalobcovi zdôrazňuje pri
systéme kompenzácie strát najmä internú komunikáciu (interné e-maily) v rámci spoločnosti Sodexo.
Táto interná komunikácia však nijako nedokazuje dohodu spoločnosti Sodexo s ostatnými účastníkmi
Konania na systéme kompenzácie strát. Výsledkom tejto komunikácie je totiž len interný pokyn v rámci
spoločnosti Sodexo, aby bola udržaná pôvodná ponuka spoločnosti Sodexo. Z príslušnej komunikácie
však nijako nevyplývajú dôvody na podanie takéhoto pokynu. Spoločnosť Sodexo tvrdí a trvá na tom, že
vyššie uvedený pokyn bol prijatý na základe nezávislého, autonómneho a jednostranného rozhodnutia
spoločnosti Sodexo o jej obchodnej politike. V tejto súvislosti spoločnosť Sodexo zdôrazňuje, že v tomto
prípade je osobitne potrebné prihliadať na vyššie uvedený argument spoločnosti Sodexo, týkajúci sa
problematiky znižovania poplatkov z hľadiska jej hospodárskych výsledkov.

139. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný mal v tomto prípade zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, ako je ustanovené v § 32
ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len "Správny
poriadok"). Ak totiž žalovaný považoval vyššie uvedenú internú komunikáciu ako dôkaz dokazujúci účasť
spoločnosti Sodexo na systéme kompenzácie strát, boli povinní zisťovať dôvody pre ktoré spoločnosť
Sodexo udelila interne pokyn udržiavať poslednú pokutu, a to napr. výsluchom príslušných osôb zo
spoločnosti Sodexo, ktoré udelili tento pokyn a pod. Otázka dôvodov udelenia týchto pokynov totiž
v Konaní nebola preukázaná a panujú o nej minimálne objektívne pochybnosti. Spoločnosť Sodexo
trvá na tom, že tento pokyn bol výsledkom nezávislého, autonómneho a jednostranného rozhodnutia
spoločnosti Sodexo a v tomto prípade v žiadnom prípade nešlo o dôkaz preukazujúci účasť spoločnosti
Sodexo na údajnej Dohode o rozdelení trhu, respektíve na údajnom systéme kompenzácie strát. Žalobca
navyše opakovane vo svojich podaniach počas Konania namietala vyššie uvedený nedostatok, t.j.
že si Úrad nezaobstaral potrebné podklady pre rozhodnutie. Úrad sa však v Rozhodnutiach s touto
námietkou nijakým spôsobom nevysporiadal. Argumentácia žalovaného o systéme kompenzácie strát a
jeho údajných cieľoch (udržanie stabilných trhových podielov účastníkov Konania) predstavuje kľúčový
argument Úradu, ktorým Úrad podporil svoj záver o údajnej Dohode o rozdelení trhu. S odvolaním sa
na tento argument Úrad interpretuje ním uvádzané skutočnosti (napr. e-mailovú komunikáciu, interné
záznamy a pod.) ako dôkazy údajnej Dohody o rozdelení trhu. Navyše s odkazom na existenciu tohto
údajného mechanizmu a jeho cieľa žalovaný prehliadol a nevzal do úvahy objektívne charakteristiky
trhu a podnikania ako a nezaoberal sa otázkou možnosti paralelného konania účastníkov Konania
a ďalšími súvisiacimi otázkami. Preto bol Úrad povinný zisťovať presne a úplne skutočný stav veci
a najmä dôvody pre ktoré spoločnosť Sodexo udelila interne pokyn udržiavať poslednú pokutu, a to
napr. výsluchom príslušných osôb zo spoločnosti Sodexo. Túto povinnosť si však Úrad nesplnil, čím
nevyhovela požiadavke Správneho zákona, v zmysle ktorej mala zistiť presne a úplne skutočný stav
veci. Trval na tom, že všetky závery žalovaného ohľadom účasti spoločnosti Sodexo na Dohode o
rozdelení trhu sú umelé a sú v rozpore s objektívnou štruktúrou a stavom súťaže na slovenskom trhu
stravovacích poukážok. Spoločnosť Sodexo preto nesúhlasí so záverom Rady Úradu, že závery Úradu
ako prvostupňového orgánu majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

140. Žalobca súhlasil s tým, že na to aby sa na obidve Dohody mohol aplikovať článok 101 ZFEÚ je Úrad
povinný preukázať, že tieto Dohody mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi EÚ. Nesúhlasí však
s tým, že by skutočnosti uvádzané Úradom v Rozhodnutiach odôvodňovali takýto záver. Naopak tieto
skutočnosti jednoznačne odôvodňujú záver, že Dohody (aj keby predstavovali dohody obmedzujúce
hospodársku súťaž - s čím spoločnosť Sodexo nesúhlasí) by nikdy nemohli mať v žiadnom prípade vplyv
na obchod medzi členskými štátmi EÚ, ktorý je nevyhnutnou podmienkou aplikácie článku 101 ZFEÚ.
Úrad dospel v tomto prípade k záveru o údajnom vplyve na obchod medzi členskými štátmi v prvom
rade na základe skutočnosti, že údajné Dohody sa mali týkať celého územia Slovenskej republiky. Len
táto skutočnosť je však na konštatovanie vplyvu na obchod medzi členskými štátmi EÚ nedostatočná.
Aj judikatúra európskych súdov, ktorú v tejto súvislosti cituje Úrad v Rozhodnutiach totiž jasne uvádza,
že protisúťažné dohody zahŕňajúce celé územie členského štátu sú len "spravidla" spôsobilé ovplyvniť
obchod medzi členskými štátmi. Použitie výrazu " spravidla" jasne naznačuje, že v takomto prípade



nejde o pravidlo, ktoré sa musí uplatniť pre všetky protisúťažné dohody s celoštátnym rozsahom, ale
môžu existovať aj výnimky (síce nie časté). Prípad obidvoch Dohôd je presne takou výnimkou, kedy
by tieto Dohody nemohli mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi (a to aj keby sa Úradu podarilo
preukázať ich protisúťažnú povahu).

141. Okrem iného poukázal na Oznámenie Komisie - Usmernenia k pojmu ovplyvnenie obchodu
obsiahnutom v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. EÚ C 101, 27.4.2004, s. 81) (Ďalej len "Usmernenie k
pojmu"). Úrad ním v dokonca v Rozhodnutiach viackrát argumentoval. Napriek tomu neanalyzoval záver
o vplyve na obchod medzi členskými štátmi v súlade s týmto Usmernením k pojmu. Bod 43 Usmernenia
k pojmu totiž jasne uvádza, že "Zaradenie nepriameho alebo potenciálneho vplyvu do analýzy vplyvov
na obchod medzi členskými štátmi neznamená, že analýzu možno založiť na bezvýznamných alebo
hypotetických vplyvoch. Pravdepodobnosť, že konkrétna dohoda bude mať nepriamy alebo potenciálny
vplyv, musí vysvetliť orgán alebo strana, ktorá tvrdí, že obchod medzi členskými štátmi možno
významným spôsobom ovplyvniť. Hypotetický alebo špekulatívny vplyv nepostačuje na uplatnenie
práva Spoločenstva. Napríklad dohoda, ktorá zvyšuje cenu výrobku, ktorý nie je obchodovateľný,
znižuje disponibilný príjem spotrebiteľov. Keďže spotrebitelia majú menej peňazí na útratu, môžu
kúpiť menej výrobkov dovezených z iných členských štátov. Prepojenie medzi takýmto vplyvom na
príjem a obchod medzi členskými štátmi je však vo všeobecnosti príliš bezvýznamné nato, aby
sa uplatňovalo právo Spoločenstva." V prípade Dohody o rozdelení Úrad tvrdil, že jej cieľom bolo
udržanie si klientov, respektíve stabilných trhových podielov. Úrad považoval takéto podmienky
na relevantnom trhu za spôsobilé brániť prieniku ekonomických subjektov z ostatných členských
štátov. Obidve skutočnosti sa však nevytvárajú bariéry vstupu zahraničných podnikateľov na trh. Ako
môžu stabilné trhové podiely resp. udržanie klientov brániť vstupu zahraničných podnikateľov na
slovenský trh? Tieto skutočnosti môžu len veľmi hypoteticky (a nepriamo) brániť prieniku zahraničných
podnikateľov na slovenský trh. V prípade Dohody o obmedzení Úrad tvrdí, že jej účastníci sledovali
zvýšenie svojich provízií, a teda upevnenie svojej pozície na relevantnom trhu, čím sa posilňovala
prevencia pred vstupom iných subjektov na tento trh. Aj toto je len hypotetický a špekulatívny
vplyv, ktorý sa veľmi podobá vyššie uvedenému hypotetickému vplyvu nižších disponibilných príjmov
spotrebiteľov na nákup výrobkov dovezených z iných členských štátov. V skutočnosti v prípade
každej dohody obmedzujúcej súťaž sledujú jej účastníci získanie hospodárskych výhod resp. zlepšenie
(alebo minimálne stabilizovanie) svojej pozície na relevantnom trhu. Preto by Úrad v prípade každej
dohody obmedzujúca súťaž mohol vždy tvrdiť, že táto dohoda zlepšovala resp. stabilizovala postavenie
účastníkov na trhu, preto táto dohoda mohla ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Ak by akceptoval
takúto argumentáciu, tak by potom neexistoval dohoda obmedzujúca súťaž, ktorá by neovplyvnila
obchod medzi členskými štátmi a na ktorú by sa nevzťahoval článok 101 ZFEÚ - čo je zjavne absurdný
záver. Žalovaný v Rozhodnutiach tvrdí, že dôsledku obidvoch Dohôd malo dôjsť k strate benefitov,
ktoré trhové prostredie prináša, resp. že súťažitelia mali jednotlivým klientom konkurencie ponúkať
stravovacie poukážky s vyššími províziami, ako by ponúkali v prípade údajnej riadnej konkurencie.
Teda dôsledkom údajného protisúťažného konania mala byť zvýšená úroveň marží pri vydávaní (resp.
predaji) stravovacích poukážok zamestnancom. Tieto údajné dôsledky (aj keby sa preukázali) však
môžu predstavovať len oveľa väčší dôvod pre vstup nových konkurentov (zahraničných podnikateľov)
na slovenský trh, ale nie brániť im v prieniku na slovenský trh. Vyššie marže by totiž pre nových
konkurentov - zahraničných podnikateľov zlacnili ich vstup na trh v Slovenskej republike. Akýkoľvek
nový hráč by totiž nemusel znižovať svoje marže pri oslovovaní nových zákazníkov (aktuálnych klientov
konkurencie) tak veľmi ako v prípade, ak by títo zákazníci platili svojim aktuálnym dodávateľom
stravovacích oveľa menšie marže. Vydávanie stravovacích poukážok si nevyžaduje žiadne osobitné
technické alebo technologické predpoklady, ktorých by sa mali údajné protisúťažné konania týkať.
Žiadny aspekt údajných protisúťažných konaní nebránil akémukoľvek zahraničnému podniku v založení
svojho pôsobenia na Slovensku za účelom poskytovania služieb vydávania stravovacích poukážok.
Vplyvy údajných Dohôd, ktoré mali brániť prieniku zahraničných podnikateľov, ktoré uvádza Úrad v
Rozhodnutiach sú úplne hypotetický a bezvýznamné.

142. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že samotný žalovaný pripustil v Druhostupňovom
rozhodnutí, že sa zároveň stotožňuje s tým, že vzhľadom na charakter relevantného trhu, ktorý bol
predmetom tohto správneho konania, a tovarov na ňom, protisúťažné praktiky svojou povahou a
účinkami nemajú ako obmedziť cezhraničný obchod v zmysle obchodovania so stravnými lístkami
emitovanými v SR so zahraničím, alebo lístkami zo zahraničia v SR. Následný záver Úradu o tom,
že podľa neho však z tohto vyplýva, že bola naplnená podmienka vplyvu na obchod medzi členskými



štátmi vo vzťahu k obmedzeniu pôsobenia konkurencie z iných členských štátov vzhľadom na povahu
a účinky týchto protisúťažných praktík, je nesprávny. Vplyvy údajných Dohôd, ktoré mali brániť prieniku
zahraničných podnikateľov, ktoré uvádza Úrad v Rozhodnutiach sú úplne hypotetický a bezvýznamné.

143. Vo vzťahu k judikatúre európskych súdov, že obchod medzi členskými štátmi je ovplyvnený, ak
ide o dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá pokrýva územie jedného štátu takej povahy, že podnikateľov z
iných členských štátov stavia do roviny že sa alebo stanú členmi dohody, alebo budú v konkurenčnej
nevýhode, ktorú uvádza Úrad v Rozhodnutia, spoločnosť Sodexo namietala, že zo skutkových okolností,
ktoré Úrad uvádza v Rozhodnutiach je jasné, že ani jedna Dohoda nezakladala pre potenciálnych
zahraničných konkurentov žiadne nevýhody, ak by sa nestali jej členmi. Povaha Dohôd tak bola iná
ako povaha dohôd uvádzaných v tejto judikatúre. Preto je Úradom uvádzaná judikatúra neaplikovateľná
v tomto prípade. Rada Úradu v Druhostupňovom rozhodnutí uviedla aj, že z judikatúry európskych
súdov vyplýva, že nie je priamo potrebné preukázať, že opatrenia na vylúčenie vstupu konkurentov
z ostatných členských krajín na trh, ktorého sa týka ich dohoda boli zo strany účastníkov dohody
skutočne prijaté. Následne v poznámke pod čiarou odkázala na body 79 a 80 Usmernenia o pojme.
V bode 80 Usmernenia o pojme sa hovorí "Vzhľadom na skutočnosť, že pojem vplyv na obchod
zahŕňa potenciálny vplyv, nie je rozhodujúce, či sa takéto opatrenia zamerané proti konkurentom z iných
členských štátov v akomkoľvek danom časovom okamihu naozaj prijmú. Ak je kartelová cena podobná
cenám prevládajúcim v iných členských štátoch, nemusí členom kartelu vzniknúť bezprostredná potreba
prijať opatrenia proti konkurentom z iných členských štátov. Podstatné je, či existuje pravdepodobnosť,
že ich prijmú, keď sa zmenia trhové podmienky, alebo nie. Pravdepodobnosť toho záleží na prítomnosti
prirodzených prekážok obchodu na trhu, vrátane toho, či je daný výrobok obchodovateľný." Vyššie
uvedené síce potvrdzuje, že nie je potrebné preukazovať prijatie opatrenia na vylúčenie konkurentov.
To však samo o sebe nestačí. Je totiž nevyhnutné analyzovať, či existuje pravdepodobnosť, že
takéto opatrenia prijmú účastníci dohody obmedzujúcej súťaž, keď sa zmenia trhové podmienky,
alebo nie. Úrad však v Rozhodnutiach takúto analýzu neuviedol. V prípade obidvoch Dohôd však
zjavne neexistovala pravdepodobnosť, že ak by sa zmenil trhové podmienky tak by ich účastníci prijali
opatrenia na vylúčenie konkurentov. Vzhľadom na povahu stravovacích poukážok a skutočnosť, že
pre ich vydávanie neexistujú žiadne osobitné požiadavky však žiadne takéto opatrenia ani objektívne
neboli možné. Z tohto dôvodu je tak zjavné, že aj keď neexistuje povinnosť Úradu preukázať prijatie
opatrenia na vylúčenie konkurentov, tak toto samo o sebe nestačí na prijate záveru o existencii vplyvu na
obchod medzi členskými štátmi. Žalobca je vzhľadom na uvedené presvedčený, že údajné protisúťažné
správanie nemalo takú povahu a účinky, aby bolo spôsobilé obmedziť konkurenciu z iných členských
štátov. Z tohto dôvodu neexistuje v tomto prípade vplyv na obchod medzi členskými štátmi Európskej
únie a záver Úradu o oprávnenosti aplikácie článku 101 ZFEÚ je nesprávny a nezákonný.

144. Žalobca vzniesol v Rozklade námietku predpojatosti voči zamestnancom Úradu, ktorí konali a
rozhodovali v tomto Konaní na 1. stupni. Zároveň vzniesol počas Konania na 2. stupni námietku
predpojatosti aj voči predsedovi Úradu. Námietku predpojatosti voči predsedovi zamietol Úrad v
samostatnom rozhodnutí o námietke predpojatosti č. 31/2017/ODK-2017/Z/R/1/016 zo dňa 15. júna
2017. Úrad v Druhostupňovom rozhodnutí zamietol námietky predpojatosti voči zamestnancom Úradu,
ktorí konali a rozhodovali v tomto Konaní na 1. stupni a tvrdil aj, že skutočnosti, ktoré uvádzajú
účastníci konania (vrátane spoločnosti Sodexo), nemôžu zakladať dôvod na vylúčenie zamestnancov
Úradu. Informovanie o výsledkoch činnosti štátneho orgánu patrí k jeho štandardným aktivitám a je
v súlade s právom verejnosti na informácie. Žalobca trval na tom, že v tomto Konaní na 1. stupni
za Úrad konali a rozhodovali zamestnanci Úradu o ktorých nepredpojatosti možno mať objektívne
pochybnosti. Konkrétne, (i) p. B. - zamestnankyňa Úradu, ktorá vybavovala túto vec, (ii) p. G.k - riaditeľ
Odboru kartelov Úradu v čase vydania Prvostupňového rozhodnutia a (iii) p. O. - podpredseda
Úradu, ktorý podpisoval Prvostupňové rozhodnutie. Trval na tom, že vyššie uvedený zamestnanci
Úradu mali nepochybne záujem (pravdepodobne osobný) rozhodnúť túto vec tak, že v tomto prípade
išlo o protisúťažné konanie a tomuto svojmu záujmu prispôsobili aj výklad a interpretáciu dôkazov
v tomto Konaní. Úrad a jeho jednotliví predstavitelia a zamestnanci, ktorí boli zapojení v príprave
Rozhodnutia boli od začiatku Konania presvedčení o údajnej neefektívnosti a zbytočnosti systému
stravovacích poukážok a hľadali len dôvody, ako túto neefektívnosť dokázať, a to aj prostredníctvom
údajných dohôd obmedzujúcich súťaž. Preto všetky skutočnosti, dôkazy v Konaní vykladali zaujato v
neprospech účastníkov Konania a takisto zaujato zamietali jednotlivé námietky účastníkov Konania,
vrátane námietok spoločnosti Sodexo uvedených vo Vyjadrení. Tvrdenia Rady Úradu, že skutočnosti,
ktoré uviedla spoločnosť Sodexo spadali pod informovanie verejnosti o výsledku rozhodovacej činnosti



Úradu sú nesprávne a nezodpovedajú realite. Vyššie uvedené vyhlásenia jednoznačne prekročili
rámec rozhodovacej činnosti Úradu. Úrad napríklad v Rozhodnutiach nerozhodoval o efektívnosti
systému stravovacích poukážok, napriek tomu na vyššie uvedenej tlačovej konferencii hodnotili systém
stravovacích poukážok ako neefektívny. Navyše nie je ani pravda tvrdenie Rady Úradu, že by malo ísť
o tzv. vyjadrenia Úradu v rámci súťažnej advokácie, ktoré formulovali osoby po vydaní Prvostupňového
rozhodnutia s konkrétnym obsahom. Už v texte Prvostupňového rozhodnutia je jasne prezentované,
že Úrad zastáva názor, že systém stravovacích poukážok nepredstavuje benefit pre spotrebiteľov, t.j.
ide o názor, ktorý mal Úrad už v čase písania Prvostupňového rozhodnutia. Spoločnosť Sodexo takisto
poukázala na to, že rovnako existujú aj pochybnosti o nepredpojatosti predsedu Úradu, ktorý napríklad
v článku v Hospodárskych novinách zo dňa 21. marca 2016 s názvom "Na trhu gastrolístkami môže
ľahko vzniknúť kartel" uviedol viaceré vyjadrenia k ďalšiemu postupu vo veci a k zákonnosti Inšpekcií
vo veci, ktorá bola v tom čase predmetom prieskumu pred Radou Úradu, napr. vyjadrenie: "Avšak naše
dôkazy boli získané inšpekciou priamo u týchto podnikateľov a oni napadli na súdoch aj zákonnosť
týchto inšpekcií.... Do každej inšpekcie ideme s tým, že máme dôvodné podozrenie a dôkazy. Som teda
presvedčený, že sú v poriadku, ale musia o tom rozhodnúť súdy. " Predseda protimonopolného úradu SR
jasne vyjadril svoje presvedčenie o zákonnosti Inšpekcií a dôkazov získaných počas Inšpekcií napriek
tomu, že vo svojich rozkladoch viacerí účastníci, vrátane spoločnosti Sodexo podrobne spochybnili
zákonnosť dôkazov získaných počas Inšpekcií a aj zákonnosť samotnej Inšpekcie. Je zrejmé, že na
príprave a vydaní Prvostupňového rozhodnutia a aj Druhostupňového rozhodnutia sa podieľali ľudia o
ktorých nepredpojatosti možno mať pochybnosti. Toto predstavuje zjavne nezákonný postup Úradu v
Konaní, ktorý spôsobil, že obidve Rozhodnutia sú nezákonné a musia byť zrušené.

145. Žalobca dňa 13. augusta 2014 vykonal v priestoroch spoločnosti Sodexo neohlásenú Inšpekciu
na základe podozrenia z možného protisúťažného správania niekoľkých podnikateľov podnikajúcich v
oblasti vydávania stravovacích poukážok, vrátane spoločnosti Sodexo. Úrad počas Inšpekcie predložil
spoločnosti Sodexo poverenia na výkon inšpekcie pre príslušných inšpektorov zo dňa 8. augusta
2014 (ďalej len "Poverenia"). Poverenia majú relatívne rozsiahle odôvodnenie (približne 2 strany),
avšak odôvodnenie bolo iba na veľmi všeobecnej úrovni a iba v súvislosti s údajnou Dohodou o
rozdelení trhu. Dohoda o obmedzení nie je spomenutá ani v odôvodnení ani vo výroku Poverení.
Poverenia ďalej napríklad neobsahujú dostatočné označenie dôkazov, na ktoré sa mal inšpektor
zamerať počas Inšpekcie, a ani ďalšie náležitosti vyžadované príslušnou judikatúrou. Žalovaný počas
Inšpekcie použil viac než 40 kľúčových slov pri vyhľadávaní v e-mailových schránkach príslušných
zamestnancov spoločnosti Sodexo. Niekoľko kľúčových slov bolo veľmi všeobecných (ako "ponuka",
"dražba", "tender") a umožnilo zabaviť skoro všetku (alebo možno všetku) e-mailovú komunikáciu
príslušných zamestnancov. Úrad na základe tohto hľadania zabavil niekoľko tisíc e-mailov.

146. Poukázal taktiež na rozsudky SDEÚ, v zmysle ktorých je Komisia povinná špecifikovať predmet
a dôvod vyšetrovania a v rámci toho jasne poukázať na údajné fakty, ktoré plánuje prešetriť. Pri
prieskume rozhodnutia Komisie o inšpekcii SDEÚ zisťuje, či existujú rozumné dôvody pre podozrenie z
porušenia súťažných pravidiel. Vzhľadom na vyššie spomenuté pravidlá pre vykonanie inšpekcie, ako
boli ďalej špecifikované v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne rozsudku v sp. zn.
5Sžnz/2/2015 zo dňa 25.07.2015, žalobca tvrdí, že inšpekcia bolo nezákonná a predstavovala zakázanú
"fishing expedition" rybársku expedíciu. Namietal, že Poverenia mali nedostatočné a veľmi všeobecné
odôvodnenie. Úrad počas Inšpekcie navyše použil veľmi všeobecné kľúčové slová a zhabal skoro všetku
(alebo možno všetku) obchodnú e-mailovú komunikáciu, čo taktiež predstavovalo rybársku expedíciu.
V prípade Inšpekcie navyše požiadavky ESĽP pre zákonnosť zásahu do práva na ochranu súkromia
podľa článku 8 Dohovoru neboli splnené. inšpekcia konkrétne nespĺňa požiadavku, ktorá stanovuje, že
príkaz na vykonanie kontroly (Inšpekcie) má byť vydaný sudcom alebo iným nezávislým orgánom, ktorý
by zaistil nezávislý dohľad nad takou procedúrou. Počas Inšpekcie taktiež nebola prítomná žiadna tretia
strana, ktorá by kontrolovala zákonnosť priebehu Inšpekcie. Žalobca v Rozhodnutiach uviedol, že sa
nestotožňuje s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "Najvyšší súd") vysloveným v
rozhodnutí vo veci Capgemini , podľa ktorého mal na vykonanie inšpekcie v podnikateľských priestoroch
Úrad postupovať v zmysle § 78a OSP, a teda mal mať na výkon inšpekcie predchádzajúci súhlas súdu.
Podľa žalobcu je toto rozhodnutie v rozpore s doterajšou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu. Preto
sa Úrad v Rozhodnutiach odmietol riadiť týmto právnym názorom. Žalobca s vyššie uvedeným záverom
Úradu nesúhlasí. Spoločnosť Sodexo je presvedčená, že v tomto prípade je nevyhnutné aplikovať vyššie
uvedený názor Najvyššieho súdu na potrebu predchádzajúceho súhlasu súdu s vykonaním inšpekcie
v podnikateľských priestoroch. V tomto prípade totiž bola Inšpekcia vykonaná v čase, keď bol OSP



vrátane ustanovenia § 78a OSP účinný a Úrad mal teda postupovať v súlade s ním. V tejto súvislosti
nie sú na mieste ani úvahy Úradu o aplikácii Správneho súdneho poriadku, keďže tento zákon v čase
vykonania Inšpekcie ani neexistoval a už vôbec nebol účinný. Je presvedčený, že Úrad nemôže uvedený
názor Najvyššieho súdu svojvoľne odmietnuť s argumentom, že je v rozpore s doterajšou rozhodovacou
praxou Najvyššieho súdu. Úrad predsa nie je orgánom oprávneným samostatne odstraňovať rozpory v
judikatúre Najvyššieho súdu. To môže iba tzv. veľký senát v zmysle § 48 CSP.

147. Žalovaný ďalej argumentuje, že námietkami voči vykonanej inšpekcii sa Najvyšší súd naposledy
zaoberal v rozhodnutí vo veci Diaľnice , v ktorom sa tiež nepriklonil k právnemu názoru vyslovenému
vo veci Capgemini. Žalobca v tejto súvislosti namieta, že uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu vo
veci Diaľnice sa nijako netýkalo otázky potreby predchádzajúceho súhlasu súdu s inšpekciou Úradu.
Konkrétne Najvyšší súd sa v tomto rozhodnutí nijako výslovne nevyjadroval k tomu, či je predchádzajúci
súhlas súdu s inšpekciou potrebný alebo nie. Aj záver Najvyššie súdu, ktorý Rada Úradu cituje v bode
174 Druhostupňového rozhodnutia - "Podľa názoru súdu mali zamestnanci úradu riadne poverenie
na vykonanie inšpekcie" nijako nekomentuje potrebu predchádzajúceho súhlasu súdu s vykonaním
inšpekcií. Žalobca bol preto presvedčený, že uvedené rozhodnutie vo veci Diaľnicie nie je možné na tento
prípad aplikovať, ale na tento prípad musí byť aplikované rozhodnutie vo veci Capgemini. Vykonanie
inšpekcii Úrad v tomto prípade potreboval predchádzajúci súhlas. V tomto prípade predchádzajúci
súhlas súdu s vykonaním inšpekcií chýba, a preto sú inšpekcie a všetky dôkazy, ktoré nimi boli získané
nezákonné a Úrad ich nemohol použiť ako podklady pre vydanie Rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie
uvedené inšpekcia nebola zákonná, a preto jej výsledok - získanie dôkazov, taktiež nebol zákonný.
Z tohto dôvodu dôkazy, ktoré boli zhabané počas Inšpekcie nemôžu byť použité v Konaní ako dôkaz
proti žalobcovi. Úrad s ohľadom na nezákonnosť dôkazov zozbieraných počas Inšpekcie nemá žiadne
dôkazy proti Sodexo, ktoré by mohli byť zákonne použité a Rozhodnutia sú tak absolútne nepodložené
a neodôvodnené.

148. Okrem uvedeného žalobca v správnej žalobe taktiež žiadal prerušenie konania

149. Vo vyjadrení zo dňa 30.04.2018 žalobca Sodexo v nadväznosti na vyjadrenie žalovaného v tejto
súvislosti zdôraznil, že argumenty Úradu uvedené v Rozhodnutiach už spoločnosť Sodexo dostatočne
vyvrátila svojou argumentáciou uvedenou v Žalobe. Preto žalobca v celom rozsahu odkázal na svoju
argumentáciu uvedenú v Žalobe a trval na nej.

150. Žalovaný vo Vyjadrení zdôraznil, že účastníci Konania komunikovali o obchodných podmienkach,
ktoré zamýšľali svojim obchodným partnerom ponúkať, a teda sa ustálili na tom, aké bude presné
znenie obchodnej podmienky pre určitú kategóriu akceptačných miest (obchodné reťazce) a následne
ju s rovnakým obsahom obchodným reťazcom aj navrhovali, čím nepochybne porušili základný princíp
vlastný súťažnému právu o tom, že každý podnikateľ má na trhu svoju obchodnú politiku realizovať
nezávisle. Ďalej žalovaný uviedol, že nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu, že neobmedzené
používanie stravných lístkov na nákupy nie je používané na súťaž medzi podnikateľmi - súťažným
kritériom, a teda dohoda o limitácii nemohla mať na súťaž medzi nimi žiadny vplyv. Žalobca
Sodexo nesúhlasí s vyššie uvedenou argumentáciou Úradu. V prvom rade spoločnosť Sodexo
namieta, že konania kvalifikované Úradom ako tzv. Dohoda o obmedzení predstavovali len snahu
súťažiteľov na nastavení a zachovaní takých podmienok fungovania tohto podnikateľského odvetvia,
ktorá v praxi zlepší fungovania celého systému a významne zmenší riziko zneužívania stravovacích
poukážok na iné ako zákonodarcom preferované účely ich použitia. Cieľom tejto snahy nebolo
obmedziť hospodársku súťaž, ale okrem predchádzajúcich cieľov bolo ďalším cieľom aj ochrániť toto
odvetvie pred stratou legislatívnych výhod, ktoré umožňujú jeho fungovanie v súčasnom rozsahu a
pomáhajú tak napĺňať verejný záujem na jeho fungovaní. Preto žalobca Sodexo namietal, že údajnú
Dohodu o obmedzení nemožno považovať za konanie, ktorého cieľom by mohlo byť narušenie
hospodárskej súťaže. Cieľom údajnej Dohody o obmedzení bolo iba zlepšiť fungovanie celého
systému zabezpečenia stravovania zamestnancov prostredníctvom stravovacích poukážok - t.j. zabrániť
zneužívaniu stravovacích poukážok pre praktiky, ktoré nie sú a ani nemôžu byť v súlade s ich zákonným
účelom. Opatrenie bolo vedené s cieľom ochrániť fungovanie tohto podnikateľského odvetvia, nie však
narušovať súťaž medzi jednotlivými súťažiteľmi.

151. Žalobca Sodexo takisto nesúhlasil so záverom Úradu, že množstvo stravných lístkov je súťažným
kritériom používaným v súťaži. Tento svoj záver zakladá žalovaný na chybnej úvahe, že "... žiaden



predpis nereguluje počet lístkov, ktoré môžu byť v rámci jedného nákupu prijímané, t.j. platný právny
rámec umožňuje osobám disponujúcim stravnými lístkami použiť pri jednom nákupe neobmedzený
počet lístkov..." , V prvom rade žalobca zdôraznil, že neexistuje komplexná právna regulácia stravných
lístkov, ktorá by stanovovala všetky detaily vrátane možnosti použiť stravné lístky na nákupy a pod.
V skutočnosti sú stravné lístky v zásade regulované len v jednom ustanovení zákona č. 311/2001
Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákonník práce"), a to v jeho § 152.
Konkrétne § 152 ods. 2 Zákonníka práce stanovuje, že "Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa
odseku 1 najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi
v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného
zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej
osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje
u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok
na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako
štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie
ďalšieho teplého hlavného jedla."Z toho, že vyššie uvedené ustanovenie neuvádza maximálny počet
stravných lístkov pri nákupe Úrad vyvodzuje, že právna úprava umožňuje použitie neobmedzeného
počtu stravných lístkov pri jednom nákupe. Toto však predstavuje nesprávny, striktne jazykový výklad
príslušného ustanovenia, ktorý neberie do úvahy účel stravných lístkov - zabezpečiť stravovanie
zamestnancom. Zdôraznil, že vyššie uvedená právna úprava výslovne nezakazuje použitie stravných
lístkov ani na nákup alkoholu a cigariet (na čo sa v súčasnosti stravné lístky používať nedajú). V
zmysle striktne jazykového výkladu prezentovaného žalovaným a ním uvádzanej logiky by preto mala
právna úprava dovoľovať použitie stravných lístkov aj na nákup alkoholu a cigariet a aj toto malo byť
súťažným kritériom v ktorom môžu súťažiť vydavatelia stravných lístkov. Takýto záver je však absurdný
a išlo by o celkom zrejmé popretie účelu stravných lístkov. Preto pri výklade príslušného ustanovenia
Zákonníka práce je nevyhnutné vziať do úvahy účel stravovacích poukážok - zabezpečiť stravovanie
zamestnancom. Na tento účel je úplne postačujúce aj použitie menej ako 5 stravných lístkov pri jednom
nákupe (napr. 2-3 stravné lístky naraz). Tento účel stravných lístkov uvedený v Zákonníku práce vylučuje,
aby mohla byť súťažným kritériom v oblasti stravovacích poukážok možnosť použiť neobmedzený počet
stravných lístkov pri jednom nákupe.

152. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že spoločnosti Sodexo a ďalším účastníkom Konania
neprináleží preberať úlohu zákonodarcu a nahrádzať zákonom stanovené pravidlá vlastnou reguláciou.
Podľa Úradu bolo preukázané, že účastníci Konania na nimi vnímané nedostatky neupozorňovali
príslušné orgány, ale rozhodovanie zákonodarcu nahradili vlastnou dohodou voči obchodným reťazcom.
Žalobca Sodexo nesúhlasí s vyššie uvedenou argumentáciou žalovaného a namieta, že žalovaný
nesprávne posúdil situáciu týkajúcu sa údajnej Dohody o obmedzení ako koordináciu obchodných
podmienok - teda ako protisúťažné správanie. Situácia uvádzaná Úradom nepredstavovala dohodu
súťažiteľov ale predstavovala návrh samoregulácie v rámci Asociácie emitentov stravovacích poukážok,
ktorá mala zlepšiť fungovanie systému stravovacích poukážok. Ak by Úrad posúdil uvedené konanie
ako návrh samoregulácie, tak by musel dospieť k záveru, že tento návrh bol úplne v súlade s účelom
stravných lístkov stanoveným v Zákonníku práce a spĺňal kritéria proporcionality. Preto nemohol návrh
samoregulácie predstavovať žiadne porušenie súťažných pravidiel.

153. Ďalej žalobca Sodexo namietal, že argumentácia žalovaného, že účastníci Konania mali
podať podnet na príslušný orgán je čistá fabulácia. Neexistuje predsa žiadny príslušný orgán
výkonnej moci/regulačný orgán, ktorý by mohol zabezpečiť dosiahnutie cieľa sledovaného navrhovanou
samoreguláciou, t.j. zlepšiť fungovanie celého systému stravovacích poukážok zameraného na
sprostredkovania stravovania zamestnancom, znížiť riziko zneužitia a falšovania stravovacích poukážok
a znížiť riziko zneužitia stravovacích poukážok ako novej formy platobných prostriedkov. Ide totiž o
ciele, ktoré predstavujú určitú formu všeobecnej prevencie a nie o vyriešenie konkrétnych prípadov
jednotlivých zlyhaní. Tak napríklad orgány činné v trestnom konaní, prípadne daňové úrady môžu
vyriešiť konkrétne prípady falšovania či zneužívania stravovacích poukážok, nemôžu však prijať nijaké
opatrenie, ktorým by sa všeobecne predišlo takýmto zlyhaniam do budúcnosti.

154. Žalovaný vo Vyjadrení odmietol námietky žalobcu Sodexo, ktorý odôvodnil vyššiu výšku provízií
pre stravovacie zariadenia rozdielnou efektivitou preplácania poukážok. Preto žalobca nesúhlasil s
vyššie uvedenou argumentáciou Úradu. Ďalej namietal, že argument Úradu, že reštaurácie majú
vyššiu províziu na výstupe nijako nepreukazuje, že by Dohoda o obmedzení mala protisúťažný cieľ



alebo protisúťažný účinok. Celková čistá ziskovosť preplácania v prípade obchodných reťazcov a
v prípade reštaurácií nebola veľmi odlišná, rozdielne ceny v podstate prirodzene odrážali rozdielny
pomer nákladov obehu a preplácania stravovacích poukážok v rozličných segmentoch trhu. V tejto
súvislosti žalovaný vo Vyjadrení uviedol, že "bez znižovania nákladov v oblasti prijímania poukážok
od reštaurácii, je možné konštatovať, že žalobcovi by sa udržala zhruba rovnaká úroveň nákladov,
ale limitáciou použitia stravných poukážok reštauráciami v obchodných reťazcoch („obchádzaním“
zvýšených poplatkov) by dochádzalo k zvyšovaniu ziskovosti žalobcu. Aj tvrdenie, že má subjekt vyššie
náklady so zazmluvňovaním reštaurácií, ktoré potom „obchádzajú“ zvýšené poplatky tým, že používajú
stravné poukážky na platbu v obchodných reťazcov práveže predstavuje argument, ktorý podporuje
ziskovosť dohody o limitácii. Na základe uvedeného možno konštatovať, žalobcom uvedené tvrdenia
naopak naznačujú podstatnú ziskovosť opatrení, z ktorých pozostáva dohoda o limitácii." Žalobcovi
nie je úplne jasné, čo presne chcel žalovaný vyššie uvedeným tvrdením povedať. Zdá sa, že Úrad
asi naznačuje, že spoločnosť Sodexo by mala rovnakú úroveň nákladov aj keby došlo k zvyšovaniu
množstva poukážok prijímaných od reštaurácií ako dôsledok obmedzenia maximálneho množstva
poukážok prijímaných pri jednom nákupe. Takýto záver je však úplne nesprávny a predstavuje len
hypotetickú špekuláciu Úradu, bez uvedenia konkrétnych skutočnosti, ktoré by ju preukazovali.

155. Žalobca taktiež namietal, že situácia s nákladmi by v spoločnosti Sodexo nezostala rovnaká, ale
zmenila by sa v závislosti od reálneho vývoja. Ako spoločnosť Sodexo uviedla v Žalobe, poukážky od
reštaurácií sa spracovávajú na stolných zariadeniach, pričom tento proces vyžaduje vyššie personálne
a prevádzkové náklady. Ak by si teda napr. reštaurácie začali preplácať väčšie množstvo poukážok,
spoločnosť Sodexo by napríklad musela zvýšiť počet pracovných síl, a preto by náklady na preplácanie
poukážok od reštaurácií rástli. Naopak, ak by si reštaurácie preplácali menej poukážok, počet
pracovných síl spoločnosti Sodexo určených pre spracovanie poukážok do reštaurácií by sa mohol znížiť
a náklady spoločnosti Sodexo by preto klesali. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca trvá na tom, že
záver Úradu o zvýšení ziskovosti nemá oporu vo vykonaných dôkazoch a je v rozpore so skutočnosťami
preukázanými spoločnosťou Sodexo. Zároveň žalobca Sodexo trval na tom, že Úrad sa v Rozhodnutia
nedostatočne vysporiadal s dôkazmi a námietkami spoločnosti Sodexo vyvracajúcimi tvrdenia Úradu o
zvyšovaní ziskovosti pri zvyšovaní množstva poukážok prijímaných od reštaurácií.

156. Podľa žalovaného bolo preukázané, že nebola splnená aspoň jedna z podmienok výnimky podľa čl.
101 ods. 3 ZFEÚ. Keďže zo znenia tohto článku vyplýva, že podmienky musia byť splnené kumulatívne,
nie je možné predmetnú výnimku uplatniť v prípade, ak nie je splnená hoci len jedna z podmienok.
Preto sa Úrad ani nezaoberal splnením ostatných podmienok a skonštatoval, že podmienky na aplikáciu
výnimky podľa čl. 101 ods. 3 ZFEÚ neboli splnené. Žalobca trval na tom, že Dohoda o obmedzení určite
spĺňa kritéria pre výnimky podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ a podľa § 4 (5) Zákona. Konkrétne dôvody prečo
došlo k splneniu podmienky výnimky uviedla spoločnosť Sodexo v časti D.1.4. Žaloby a týmto na ne v
celom rozsahu odkazuje. Závery Úradu o nesplnení podmienok tejto výnimky uvedené v Rozhodnutiach
sú preto zjavne nesprávne.

157. Žalovaný vo Vyjadrení tvrdí, že Dohoda o rozdelení trhu bola aj vo vzťahu spoločnosti Sodexo
jasne preukázaná. V tejto súvislosti žalobca namietal, že Úrad Dohodu o rozdelení trhu nepreukázal
a porušil povinnosť presne a úplne zistiť skutkový stav veci, keď na svoje závery voči účastníkom
Konania nezaobstaral relevantné dôkazy. Podrobné námietky v tomto smere uviedla spoločnosť Sodexo
v Žalobe a týmto na ne v celom rozsahu odkazuje. Žalobca Sodexo trvá na tom, že všetky závery
Úradu ohľadom účasti spoločnosti Sodexo na Dohode o rozdelení trhu sú umelé a sú v rozpore s
objektívnou štruktúrou a stavom súťaže na slovenskom trhu stravovacích poukážok. Spoločnosť Sodexo
preto nesúhlasí so záverom Rady Úradu, že závery Úradu ako prvostupňového orgánu majú oporu vo
vykonanom dokazovaní.

158. Podľa žalovaného základnou požiadavkou súťažného práva je, aby každý podnikateľ stanovoval
svoju stratégiu na trhu samostatne, t.j. bez ohľadu na to, či sa rozhodne aktívne sa uchádzať o klienta,
alebo nie, takéto rozhodnutie nesmie byť ovplyvnené vedomosťou o správaní konkurencie. Úrad tvrdil, že
preukázal kontakty a komunikáciu medzi účastníkmi Konania, ktorých cieľom bolo nastavenie spoločnej
stratégie na trhu. Žalobca preto namieta, že postup príslušných podnikateľov pripomínajúci spoločnú
obchodnú stratégiu, ktorá by mala dokazovať Dohodu o rozdelení trhu, nie je následkom protiprávnej
dohody, ale následkom rozumného jednostranného a autonómneho prispôsobenia sa podnikateľov
trhovým podmienkam.



159. Žalobca ďalej poznamenal, že trh stravovacích a iných benefitných poukážok predstavuje
pomerne transparentný trh s len malým počtom účastníkov. Transparentnosť trhu vyplýva zo samotnej
povahy ponúkaného produktu. Prípustný rozsah nominálnych hodnôt stravovacích poukážok je
stanovený záväznou legislatívou (vyhláškou Ministerstva práce). Navyše je zrejmé, že predovšetkým
zamestnávatelia budú mať záujem o kúpu stravovacích poukážok pre svojich zamestnancov. Z tohto
dôvodu je pre každého hráča ľahké identifikovať potenciálnych zákazníkov. Okrem toho maximálne
potenciálne poplatky v prípade predaja stravovacích poukážok klientom - zamestnávateľom sú podľa
§152 ods. 5 Zákonníka práce obmedzené na najviac 3% nominálnej hodnoty stravovacích poukážok.
Tieto evidentné skutočnosti ovplyvňujú obchodnú stratégiu každého podnikateľa. Trval na tom, že
žalovaný nesprávne a nedostatočne zobral do úvahy tieto objektívne existujúce trhové podmienky.

160. Žalobca zároveň namieta, že dôkazy o kontaktoch a komunikácii medzi účastníkmi Konania, ktoré
uvádza Úrad v Rozhodnutiach nijako nepreukazujú dohodu účastníkov Konania na spoločnej obchodnej
stratégií. Záver Úradu o dohode účastníkov Konania na spoločnej obchodnej stratégií je iba vymyslená
konštrukcia Úradu, ktorá nemá oporu v dôkazoch prezentovaných Úradom v Rozhodnutiach.

161. Žalovaný uviedol, že systém kompenzácie strát ako súčasť Dohody o rozdelení trhu bol
jednoznačne preukázaný na základe komplexného súboru dôkazov. Preto neakceptoval námietky
spoločnosti Sodexo v tomto smere. Vo vzťahu k systému kompenzácie strát žalobca takisto namietal,
že údajný systém kompenzácie strát predstavuje umelú konštrukciu zo strany Úradu a táto konštrukcia
nemá žiadnu oporu v dôkazoch. E-mailová komunikácia, na ktorú poukazuje Úrad nijakým spôsobom
nedokazuje dohodu spoločnosti Sodexo s ostatnými účastníkmi Konania na systéme kompenzácie
strát .Konania, ktoré boli Úradom umelo spojené do "systému" kompenzácie strát, jednoznačne nie
sú súčasťou žiadneho komplexného systému. Práve naopak, každá čiastková akcia/správanie môže
byť vysvetlená ako inteligentné prispôsobenie sa transparentnému trhu a môže byť interpretovaná ako
výsledok príslušného obchodného rozhodnutia o získaní príslušného nového klienta alebo klientov.

162. Žalobca trval na tom, že všetky závery Úradu ohľadom účasti spoločnosti Sodexo na Dohode o
rozdelení trhu sú umelé a sú v rozpore s objektívnou štruktúrou a stavom súťaže na slovenskom trhu
stravovacích poukážok. Preto nesúhlasil so záverom Rady Úradu, že závery Úradu ako prvostupňového
orgánu majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

163. Žalovaný odmietol tvrdenia žalobcu Sodexo, že by v danom prípade bol vplyv na obchod medzi
členskými štátmi bezvýznamný alebo hypotetický, čo už podľa Úradu jasne vyplýva z Druhostupňového
rozhodnutia. Žalobca nesúhlasil s vyššie uvedenou argumentáciou Úradu. Úrad dospel v tomto prípade
k záveru o údajnom vplyve na obchod medzi členskými štátmi v prvom rade na základe skutočnosti,
že údajné Dohody sa mali týkať celého územia Slovenskej republiky. Len táto skutočnosť je však na
konštatovanie vplyvu na obchod medzi členskými štátmi EÚ nedostatočná. Záver o vplyve na obchod
medzi členskými štátmi Úrad nemôže založiť na bezvýznamných alebo hypotetických vplyvoch. V tomto
prípade však Úrad v Rozhodnutia založil svoj záver o vplyve na obchod medzi členskými štátmi práve
na hypotetických (a možno aj bezvýznamných) vplyvoch. V prvom rade v prípade Dohody o rozdelení
žalovaný tvrdil, že jej cieľom bolo udržanie si klientov, respektíve stabilných trhových podielov. Úrad
považoval takéto podmienky na relevantnom trhu za spôsobilé brániť prieniku ekonomických subjektov
z ostatných členských štátov. Obidve skutočnosti sa však nevytvárajú bariéry vstupu zahraničných
podnikateľov na trh.

164. Takisto v prípade Dohody o obmedzení žalovaný tvrdil, že jej účastníci sledovali zvýšenie svojich
provízií, a teda upevnenie svojej pozície na relevantnom trhu, čím sa posilňovala prevencia pred vstupom
iných subjektov na tento trh. Aj toto je len hypotetický a špekulatívny vplyv, ktorý sa veľmi podobá vyššie
uvedenému hypotetickému vplyvu nižších disponibilných príjmov spotrebiteľov na nákup výrobkov
dovezených z iných členských štátov. V skutočnosti v prípade každej dohody obmedzujúcej súťaž
sledujú jej účastníci získanie hospodárskych výhod resp. zlepšenie (alebo minimálne stabilizovanie)
svojej pozície na relevantnom trhu. Preto by Úrad v prípade každej dohody obmedzujúca súťaž
mohol vždy tvrdiť, že táto dohoda zlepšovala resp. stabilizovala postavenie účastníkov na trhu, preto
táto dohoda mohla ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Ak by sme žalobca akceptoval takúto
argumentáciu, tak by potom neexistoval dohoda obmedzujúca súťaž, ktorá by neovplyvnila obchod
medzi členskými štátmi a na ktorú by sa nevzťahoval článok 101 ZFEÚ. Vzhľadom na vyššie uvedené je



žalobca presvedčený, že v tomto prípade neexistuje vplyv na obchod medzi členskými štátmi Európskej
únie a záver Úradu o oprávnenosti aplikácie článku 101 ZFEÚ je nesprávny a nezákonný.

165. Podľa žalovaného zo spisového materiálu ani z námietok účastníkov Konania nevyplynulo, že by
namietaní pracovníci Úradu mali nejaký pomer k účastníkom Konania alebo ich zástupcom. Žalobca s
vyššie uvedeným tvrdením Úradu nesúhlasí. Z námietok spoločnosti Sodexo jasne vyplývajú dôvody, pre
ktoré možno mať dôvodné pochybnosti o zaujatosti namietaných zamestnancov Úradu. Preto žalobca
stále trval na tom, že vyššie uvedení zamestnanci Úradu mali nepochybne záujem (pravdepodobne
osobný) rozhodnúť túto vec tak, že v tomto prípade išlo o protisúťažné konanie a tomuto svojmu záujmu
prispôsobili aj výklad a interpretáciu dôkazov v tomto Konaní.

166. Žalovaný zareagoval na rozhodnutie Capgemini, na ktoré poukázala spoločnosť Sodexo v Žalobe.
Podľa Úradu nejde o judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale ide iba o jeden rozsudok, v
ktorom je uvedený odlišný právny názor ako dovtedy, ako aj následne vydaných rozsudkoch. Konštantná
prax súdov (okrem rozhodnutia Capgemini) podľa Úradu pre inšpekciu nevyžadovala a ani nevyžaduje
súhlas súdu. Žalobca s takýmto tvrdením Úradu nesúhlasil. Rozhodnutie Capgemini vydal Najvyšší súd
Slovenskej republiky v súlade s vtedy účinnou právnou úpravou a Úrad mal v súvislosti s vykonaním
Inšpekcie jeho závery aplikovať. Žalovaný nemôže uvedený názor Najvyššieho súdu svojvoľne
odmietnuť s argumentom, že je v rozpore s doterajšou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu. Úrad
predsa nie je orgánom oprávneným samostatne odstraňovať rozpory v judikatúre Najvyššieho súdu. To
môže iba tzv. veľký senát v zmysle § 48 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Žalobca
Sodexo bol preto stále presvedčený, že na vykonanie Inšpekcii Úrad v tomto prípade potreboval
predchádzajúci súhlas. V tomto prípade predchádzajúci súhlas súdu s vykonaním Inšpekcií chýba, a
preto sú Inšpekcie a všetky dôkazy, ktoré nimi boli získané nezákonné a Úrad ich nemohol použiť ako
podklady pre vydanie Rozhodnutí.

167. Žalobca zásadne nesúhlasil a odmietal, že by bol zapojený do nelegálnych konaní, ktoré Úrad
a Rada Úradu opisujú v Rozhodnutiach. Taktiež považoval vysporiadanie sa Úradu v Prvostupňovom
rozhodnutí a Rady Úradu v Druhostupňovom rozhodnutí s jeho námietkami uvedenými v Rozklade za
nedostatočné.

III. Podania žalobcu 2 DOXX - Stravné lístky, spol. s r.o.

168. Žalobca 2, obchodná spoločnosť DOXX - Stravné lístky, spol. s r.o. (ďalej aj ako Doxx) sa žalobou
zo dňa 04.12.2017 domáhal zrušenia rozhodnutia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,
Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky („PMÚ“) č. 31/2017/ODK-2017/KH/R/2/025 zo dňa
11.09.2017 a žiadal priznať nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Eventuálne, ak by správny
súd v konaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná (§ 190 SSP) a nie sú dané dôvody pre
zrušenie druhostupňového rozhodnutia podľa § 191 SSP, žalobca Doxx v súlade s § 198 ods. 1 písm.
a) SSP navrhol, aby po vykonaní príslušného dokazovania, správny súd rozsudkom znížil pokutu
uloženú žalobcovi Doxx rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2016/KH/1/1/004
zo dňa 11.02.2016 v spojení s rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, Rady
Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 31/2017/ODK-2017/KH/R/2/025 zo dňa 11.09.2017
(„Rozhodnutie PMÚ“).
169. V žalobe uviedol, že Rada neuniesla a nesprávne využila svoju právomoc a zároveň aj povinnosť,
preskúmať Rozhodnutie PMÚ v celom rozsahu, ako jej to umožňuje i ukladá § 59 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Následkom tohto bolo potvrdené nezákonné
Rozhodnutie PMÚ, ktoré vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov. Poverenia na vykonanie inšpekcie č. IP-157/2014 (samostatne vydaného
pre každého z inšpektorov, „Poverenie“) obsahovalo len vágne dôvody, ktoré mali viesť žalovaného k
vykonaniu inšpekcie 13.08.2014, a bolo preto nedostatočne odôvodnené a neurčité; tým sa žalovaný
dopustil vykonania nezákonnej, tzv. „rybárskej“ expedície. Zároveň z dôvodu absencie riadneho
uvedenia dôvodov v Poverení sa žalovaný dopustil nezákonného postupu v podobe excesívneho
prezerania a kopírovania dát a nezákonne postupoval aj pri výkone inšpekcie 13.08.2014 a následnom
prešetrovaní údajného protisúťažného konania, keď zhromažďoval údaje a nakladal s nimi bez
zákonného podkladu, ako aj neprípustného dohľadávania dôkazov o prípadom porušení zákona.
Žalobca Doxx rovnako tvrdí, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Taktiež je



podstatným skutočnosť, že žalovaný nedodržal postupy, ktoré by zabezpečili originalitu a autenticitu
získaných údajov v súlade s požiadavkami dobrej praxe v oblasti získavania a uchovávania dôkazov
získaných v digitálnej podobe.
170. Žalobca Doxx mal za to, že žalovaným označené podklady ako indície pre dôvodné podozrenie na
porušenie súťažných pravidiel, samostatne a ani ako celok žiadnym spôsobom neodôvodňujú vydanie
Poverenia v tak širokom rozsahu. Žalobca Doxx tvrdí, že inšpekcia 13.08.2014 bola nezákonným
zásahom v podobe „rybárskej expedície“, nakoľko neexistovalo žiadne dôvodné podozrenie pre takýto
široký zásah, pričom cieľom inšpekcie 13.08.2014 bolo neprípustné vyhľadávanie dôkazov o porušení
ZOHS. Navyše žalobca Doxx taktiež tvrdil, že kontrola dôvodného podozrenia už na základe indícií
existujúcich v čase podpísania Poverenia nie je objektívne možná inak ako tak, že tieto boli radené
do žurnalizovaného administratívneho spisu. Jedine takýmto spôsobom mohol podpredseda PMÚ
vyhodnotiť, či tieto samostatne alebo vo vzájomnej súvislosti preukazovali dôvodné podozrenie z
porušenia ZOHS, a teda odôvodňovali vykonanie inšpekcie 13.08.2014.
171. Ďalej uviedol, že je poverenie je navyše vágne, neurčité a široko naformulované čo do rozsahu, v
ktorom mohla byť vykonaná inšpekcia v obchodných priestoroch bez toho, aby došlo k neodôvodnenému
dohľadávaniu dôkazov a je nepreskúmateľné. V Poverení nie je uvedené a konkretizované ani jedno
z verejných obstarávaní, vo vzťahu ku ktorému by sa mali daní podnikatelia protisúťažného konania
prípadne dopustiť. O vágnosti formulovania Poverenia svedčí i spôsob, akým v ňom z vecného
hľadiska PMÚ prostredníctvom slova „najmä“ vymedzil relevantný trh. Rovnako žalobca Doxx uvádza, že
Poverenie je neurčité aj vo vzťahu k prešetrovaným podnikateľom, ktorí sa mali údajného protisúťažného
konania zúčastniť. Žalobca Doxx ďalej tvrdí, že Poverenie navyše uvádza len veľmi všeobecné
domnienky o akomsi protisúťažnom konaní, ktoré nie je možné prisúdiť žiadnemu podnikateľovi, ktorý
by sa mal domnelo zúčastňovať protisúťažného konania a nie je možné ich prisúdiť ani žiadnemu
konkrétnemu verejnému obstarávaniu. Poverenia k zbieraniu informácií a podkladov v rozsahu, ktorý
tak rozhodne nemožno považovať za primeraný. Voľba týchto kľúčových slov znamená, že žalovaný si
umelo vytvoril podmienky pre vstup do takmer všetkých obchodných dokumentov žalobcu a dokumentov,
ktoré sa týkali subjektov, ktoré nemali byť pokryté Poverením. Žalobca Doxx tak tvrdí, že v dôsledku
neoprávneného zhromažďovania a nakladania s dokumentmi boli porušené ústavné práva jemu
garantované v čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy SR a čl. 8 Dohovor, a čl. 12 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv, t.j. právo na súkromie, právo na ochranu listového tajomstva a právo na
ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov týkajúcich sa jeho osoby. Žalobca Doxx taktiež
tvrdí, že postup žalovaného pri získavaní dôkazov v digitálnej podobe je nepreskúmateľný už len s
ohľadom na skutočnosť, že neexistovala právna úprava, ktorá by v čase vykonania inšpekcie 13.08.2014
a následne počas prezerania kópií Dát v priestoroch žalovaného, upravovala postup pri získavaní, držaní
a nakladaní s dôkazmi v digitálnej podobe. To, že žalovaný postupuje bez právnej úpravy je v rozpore
s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať len v na základe zákona a v jeho
medziach.
172. Žalobca Doxx v ďalšom rozporoval skutočnosť, že žalovaný odmietol uplatnenie trestnoprávnych
zásad. Žalobca Doxx tvrdí, že sankčné konanie pred PMÚ SR má kvázitrestný charakter. Navyše, ak
ZOHS a správny poriadok nedávajú odpovede na to, aké zásady administratívneho trestania použiť, je
nutné analogicky uplatňovať zásady uplatniteľné v trestnom práve alebo zásady používané pri trestaní
priestupkov podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch („ZoP“).
173. Žalobca Doxx tak tvrdil, že na daný prípad je uplatniteľný dôkazný štandard „nad mieru rozumnej
pochybnosti“, a to viac že je súčasťou rozhodovacej praxe žalovaného. Žalobca Doxx upozorňuje,
že zásada tzv. countervailing indications, na ktorú sa žalovaný odvoláva v súvislosti s dokazovaním
sa použije, iba „za určitých okolností“ a iba v prípadoch, kedy je potrebné vyvodiť prostredníctvom
dedukcií „iba niektoré detaily“. Žalovaný tak môže použiť dedukciu iba v obmedzenej miere. Dedukcia
predovšetkým nie je prípustná pri preukazovaní, či k vlastnému protisúťažnému konaniu došlo, ale iba pri
preukazovaní jednotlivých aspektov/častí protisúťažného konania. Rovnako platí, že na základe zásady
tzv. countervailing indications nie je možné ignorovať dôkazy svedčiace proti existencii protisúťažného
konania, ako to urobil žalovaný. V prípade, ak ZOHS a ani správny poriadok nestanovujú zásady
ukladania trestov pri súbehu deliktov, potom je potrebné sa prikloniť k analógii s inou právnou úpravou,
v danom prípade so ZoP.
174. Žalobca Doxx okrem uvedeného tvrdil, že definovanie protisúťažného konania 1 ako „komplexného
porušenia“ vo forme rozdelenia trhu a podradenie jednotlivých čiastkových okolností údajného porušenia
ZOHS pod tento správny delikt je absolútne neprípustné. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal,
že jednotlivé namietané čiastkové porušenia, ktoré boli podradené pod protisúťažné konanie sú
spojené jednotným cieľom. Žalovaný vo vzťahu k protisúťažnému konaniu nepreukázal, že ide o jednu



cieľovú dohodu a neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k záveru, že žalobca Doxx sa mal zúčastniť
protisúťažného konania ako celku, a to každej jednej jeho zložky a počas celého obdobia so všetkými
ostatnými účastníkmi konania. Žalovaný totiž porušil zásadu individualizácie zodpovednosti vo vzťahu
ku každému účastníkovi domnelého protisúťažného konania. Konštatoval, že žalovaný nevykonal takú
potrebnú analýzu, z ktorej by bolo možné presvedčivo dospieť k tomu, že domnelé protisúťažné konanie
1 malo potrebný stupeň škodlivosti na súťaž. Žalobca Doxx tak tvrdil, že vo vzťahu k § 4 ods. 1
ZOHS o tom, že protisúťažné konanie 1 je cieľovou dohodou sú závery žalovaného nepreskúmateľné s
ohľadom na nedostatok dôvodov. Žalobca Doxx navyše tvrdí, že tým, že žalovaný neidentifikoval akým
spôsobom sa mal žalobca Doxx dopustiť protisúťažného konania a zahrnul všetky prípady údajného
protisúťažného konania pod jedno „komplexné protisúťažné konanie“, tak vedie k tomu, že jednotliví
účastníci správneho konania sú postihovaní aj za prípady namietaného protisúťažného konania (najmä
prípady verejných obstarávaní/obstarávaní), ktorých sa nezúčastnili. Dané vedie k porušeniu práva
na spravodlivý proces, nakoľko neumožňuje dostatočnú individualizáciu zodpovednosti jednotlivých
účastníkov konania za prípadné porušenie ZOHS, čo sa prejavilo aj v nesprávnom stanovení výšky
sankcie. Žalobca Doxx namietal aj voči vyvodeniu záveru, že na protisúťažné konanie 1 sa použila teória
komplexné deliktu. Ustanovenie § 4 ods. 1 ZOHS, podľa ktorého žalovaný postupuje, je v tomto prípade
jednoznačné a rozoznáva tri samostatné formy protisúťažného konania. Argumentácia pre uplatnenie
teórie komplexného deliktu nemôže smerovať k tomu, že sa žalovaný reálne vyhne preukazovaniu
protisúťažného konania 1 a dokázaniu spôsobu akým došlo k jeho naplneniu.
175. Žalobca Doxx ďalej tvrdil, že pri komunikácii o limitácii stravných lístkov medzi účastníkmi konania
žiadna obchodná stratégia vo vzťahu k obchodným reťazcom odhalená nebola, t.j. nedošlo napríklad
medzi nimi k zladeniu výšky provízií pre obchodné reťazce, či k zosúladeniu mechanizmov kontroly
dodržiavania limitácie. Rovnako, neexistovala prípadná komunikáciu ohľadom vynútenia dodržiavania
limitácie v zmluvách, nastavení sankčných mechanizmov, či iná. Keďže ustanovením § 4 ods. 1 ZOHS sú
pokryté len také dohody medzi konkurentmi, ktoré sa týkajú ich budúceho správania sa na trhu, žalobca
Doxx tvrdí, že bez riadneho vyhodnotenia charakteru obchodnej podmienky limitácie stravných lístkov z
hľadisko toho, či táto je súťažným parametrom, nemôže dôjsť k vysloveniu záveru o porušení § 4 ods. 1
ZOHS. Podklady, na ktoré sa žalovaný odvoláva ako na tie, ktoré podľa jeho názoru preukazujú spoločný
protisúťažný cieľ členov AESP, a to zvýšiť výnosy na výkupe stravných lístkov, sú podkladmi, ktoré nijako
jeho závery o cieľovej dohode nepodporujú. Keby reštauračné zariadenia konali v súlade so zmluvnými
ustanoveniami a rešpektujúc právnu úpravu Zákonníka práce a účel, na ktorý boli stravné lístky určené
a zmluvné vzťahy s emitentmi stravných lístkov, nemohli by v čase údajného porušenia súťažných
predpisov, použiť stravné lístky na nákup potravín v obchodných reťazcoch. Pri posudzovaní postupu
účastníkov konania na trhu na základe hypotetického porovnávacieho scenára tak treba zobrať do
úvahy, že by v čase údajného protisúťažného konania žalobcu neexistoval nákup za neobmedzený počet
stravných lístkov v obchodných reťazcoch. Keďže by tento neobmedzený nákup neexistoval, potom
je nutné aj na domnelú dohodu o limitácii stravných lístkov nazerať ako na neexistujúcu. V dôsledku
toho potom aj komunikácia medzi účastníkmi konania ohľadom limitácie bola z hľadiska uplatneného
testu irelevantná, a nemohla teda v žiadnom prípade predstavovať porušenie súťažných pravidiel. Touto
skutočnosťou sa však žalovaný vôbec nezaoberal a ako iné námietku, túto nevyhodnotil.
176. Žalobca Doxx navyše uviedol, že prípadná samoregulácia AESP ohľadom limitácie stravných
lístkov by mala zamedziť atakom smerujúcim k zrušeniu poskytovania stravných lístkov a samoregulácia
tak smerovala k ochrane trhu a daného sektora. Diskusia medzi členmi AESP bola totiž vedená v
čase, kedy boli prerokovávané zmeny Zákonníka práce s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny
SR a kedy bola prehodnocovaná celková politika nastavenia zabezpečenia stravovania zamestnancov.
V tomto prípade teda diskusia o samoregulačných opatreniach mala riešiť problém so systémovými
nedostatkami.
177. Žalovaný určil, že k protisúťažným konaniam malo domnelo dôjsť na relevantnom trhu emitovania,
distribúcie a predaja stravovacích poukážok a benefitných poukážok, vrátane služieb s tým súvisiacich,
pričom však tvrdí, že pri dohodách na základe cieľa nie je potrebné relevantný trh definovať. Žalobca
Doxx s daným vyjadrením a postupom nesúhlasil, nakoľko bez správneho vymedzenia relevantného
trhu, nie je možné ustáliť sa na závere, že ide o protisúťažné konania na horizontálnej úrovni, nakoľko len
správna definícia relevantného trhu určuje postavenie podnikateľov z hľadiska konkurenčného vzťahu
a rozsah, v akom si títo vzájomne v súťaži konkurujú, dospieť k záveru, že protisúťažné konania mohli
mať tak vysoký stupeň škodlivosti, že tieto je nutné považovať v zmysle § 4 ods. 1 ZOHS za dohody
podľa cieľa, nemožno bez jeho vymedzenia ani určiť, či by prípadné konanie konkurentov mohlo mať
potenciálne dopad na súťaž, nemožno naplniť pojem „dopad na súťaž“ vyžadovaný § 38 ods. 3 ZOHS
pri určení výšky sankcie, správne určiť relevantný obrat ako základ pre stanovenie základnej sumy



sankcie a konečne nemožno vykonať analýzu vplyvu prípadného protisúťažného konania na obchod
medzi členskými štátmi pre ustálenie sa na závere, že sa uplatňuje čl. 101 ods. 1 ZFEÚ. Žalobca Doxx tak
konštatoval, že ak nedošlo k správnemu zadefinovaniu relevantného trhu, potom všetky uvedené závery
žalovaného, pre ktoré sa definícia relevantného trhu vyžaduje, sú nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov.
178. Ďalej žalobca Doxx uviedol , že žalovaný nesprávne uplatnil hmotné právo na posudzovaný
prípad. Žalovaný totiž žiadnym spôsobom nekvantifikuje a nepreukazuje, vplyv protisúťažných konaní
na obchod medzi členskými štátmi len tento predpokladá, odvodzujúc ho od domnelých negatívnych
dopadov na slovenský trh. Rozhodnutia žalovaného sú nezákonné v dôsledku použitia nesprávneho
hmotného práva a z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu.
179. Žalobca Doxx je toho názoru, že žalovaný pri stanovení pokuty podľa § 38 ods. 1 v spojení s § 38
ods. 3 ZOHS nepostupoval v súlade so zásadou individualizácie trestu, čím sa stanovenie výšky pokuty
stáva nepreskúmateľným vo vzťahu k jednotlivým účastníkom konania. Žalobca Doxx tvrdí, že žalovaný
bol povinný každú jednu okolnosť, ktorú bral do úvahy pri stanovení pokuty, vyhodnocovať vo vzťahu ku
každému jednému účastníkovi konania samostatne. Rada zmätočne a rozporuplne odôvodnila postup
pri stanovení výšky sankcie, kedy síce odmietla uplatnenie absorpčnej zásady, avšak napriek tomu
potvrdila sankciu uloženú v Rozhodnutí PMÚ s odôvodnením, že síce za každé protisúťažné konanie je
potrebné uložiť pokutu samostatne, ale v tomto konkrétnom prípade bude postačujúce, ak bude uložená
pokuta len za protisúťažné konanie. Rada neurčila, ak upustila od uloženia sankcie za protisúťažné
konanie, akú právnu úpravu použila alebo podľa akej právnej zásady postupovala.
180. Žalobca Doxx ďalej tvrdil, že žalovaný prekročil medze správnej úvahy pri stanovení sankcie.
Totiž ak metodika určenia pokuty podľa Metodického pokynu umožňuje žalovanému, aby pri stanovení
základnej sumy sankcie vykalkuloval sankciu mnohonásobne vyššiu ako je zákonom stanovený limit
10 % z celkového obratu, potom je viac ako zrejmé, že tento Metodický pokyn nemá oporu v zákone
a ide nad jeho rozsah, čo je neprípustné. Žalovaný nesprávne stanovil aj relevantný obrat, pre určenie
základnej sumy sankcie, pričom podľa jeho názoru, výnosy z benefitných poukážok, výnosy z marketingu
a výnosy z výkupu stravných lístkov do tohto obratu nemali byť zahrnuté. Žalobca Doxx navyše tvrdil,
že žalovaný nevyhodnotil, či relevantný obrat pre stanovenie výšky sankcie za protisúťažné konanie 1
nemá zahrňovať obrat dosiahnutý z účasti vo verejných obstarávaniach, na ktoré žalovaný poukazuje
v Rozhodnutí PMÚ. Žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil a nepodložil relevantnými dôkazmi v
spise, prečo % závažnosti stanovené na úrovni 30 % je práve tým primeraným. Zároveň žalobca Doxx
tvrdil, že ak existuje, čo i len jediná poľahčujúca okolnosť, potom nie je možné pristúpiť k stanoveniu
sankcie na úrovni zákonom stanoveného maxima podľa § 38 ods. 1 ZOHS. Vo vzťahu k výške pokuty
zároveň žalobca Doxx tvrdí, že bola použitá prílišná tvrdosť zákona, bol opomenutý princíp primeranosti.
Žalobca Doxx v prvom rade tvrdí, že rozhodnutia žalovaného sú nezákonné nakoľko žalovaný pri
stanovení sankcie podľa ZOHS nepostupoval v súlade so zásadou individualizácie trestu, čím sa
následne stanovená výška sankcie stáva vo vzťahu k žalobcovi Doxx nepreskúmateľnou. Žalobca Doxx
ďalej tvrdil, že výrok IV Rozhodnutia Rady o zákaze účasti vo verejných obstarávaniach mu bol uložený
predčasne a v rozpore s ustanovením § 44e ZOHS, a to z dôvodu, že pred vydaním Rozhodnutia
Rady nedošlo k naplneniu podmienok existencie závažného porušenia odborných povinností podľa
osobitného predpisu. Rozhodnutie Rady je z tohto dôvodu nezákonné.
181. Žalobca Doxx podrobne poukazuje na to, že žalovaný nemal, z hľadiska obsahu ani času ich
získania, k dispozícii také indície, ktoré by odôvodňovali formulovanie Poverenia v takom rozsahu
a taký široký zásah. Žalobca Doxx ďalej podrobne argumentuje, že neexistuje žiaden jednoznačný
a nespochybniteľný dôkaz, že indície mal žalovaný v čase formulácie Poverenia a rozhodovaní o
zásahu zo strany podpredsedu PMÚ k dispozícii. V tejto súvislosti dal do pozornosti tunajšieho súdu
rozsudok Krajského súdu v Brne („KS Brno“), sp. zn. 30Af 29/2016 zo dňa 29.05.2017. Žalobca Doxx
vo svojej doterajšej argumentácii pred PMÚ ako aj Radou počas správneho konania tvrdil, že nie je s
určitosťou preukázané, že indície, na ktoré sa žalovaný odvoláva existovali v čase pred formulovaním
Poverenia a vykonaním inšpekcie 13.08.2014, keďže tieto boli do administratívneho spisu zaradené až
na základe zápisnice IZ-817/2015 zo dňa 01.10.2015. PMÚ v bode 566 Rozhodnutia PMÚ poukazuje
rozsiahlo na sumár informácií, ktoré mu mali slúžiť ako indície pre uskutočnenie inšpekcie 13.08.2014.
Rada v Rozhodnutí Rady tvrdí, že preskúmala podklady, ktorými PMÚ disponoval pred vykonaním
inšpekcie 13.08.2014 a v bode (99) Rozhodnutia Rady dospela k záveru, že tieto mohli zakladať
dôvodné podozrenie, že na relevantnom trhu mohlo dôjsť k protisúťažnému konaniu „spočívajúcom v
nesúťažení o klientov, a to formou dohody o určení cien a iných obchodných podmienok, rozdelení trhu a
kolúzie vo verejných obstarávaniach či iných súťažiach.“ Žalobca Doxx uviedol, že žalovaným podávaná
argumentácia vo vyššie spomínaných bodoch je úplne v rozpore s jeho povinnosťou viesť riadne



katalogizovaný administratívny spis (bez ohľadu na to, v akom štádiu prešetrovania alebo správneho
konania sa nachádza), ktorý by v časovej súslednosti poukazoval na to, akým spôsobom sa vyvíjalo
uvažovanie správneho orgánu o porušení zákona. Dané platí navyše bez ohľadu na to, či by vo fáze
prešetrovania mal žalobca Doxx prístup k tomuto administratívnemu spisu. Administratívny spis totiž
nezabezpečuje len prístup účastníkov konania k dôkazom za účelom zabezpečenia práva na obhajobu
ale aj schopnosť preskúmavacieho súdu posúdiť spôsob, akým boli dôkazy vykonávané a spôsob,
akým sa vyvíjalo, či menilo premýšľanie správneho orgánu o posudzovanom porušení. V tejto súvislosti
žalobca Doxx uvádza, že „Spis (spisový materiál) tvoria všetky písomnosti, ktoré sa vzťahujú na tú
istú vec, t.j. všetky písomné podania, vrátané príloh, akty iných orgánov a inštitúcii, zápisnice, písomné
vyhotovenia rozhodnutí, iné spisové záznamy. Spisový materiál vyhotovený v jednotlivých štádiách
konania, netvorí samostatný spis, ale sa pripája k predchádzajúcemu.“ Ak by aj existovali tvrdené indície
v čase pred vydaním Poverenia a vykonaním inšpekcie 13.08.2014, o čom v tomto momente neexistuje
žiaden dôkaz, keďže neboli riadne zaradené do katalogizovaného spisu pred vydaním Poverenia a
neexistuje dôkaz o tom, že podpredseda PMÚ mal v čase podpisu Poverenia k dispozícii takýto spis, je
postup žalovaného vo vzťahu k existencii týchto indícií minimálne nepreskúmateľný. Podpredseda PMÚ
bol totiž jedinou inštanciou v tom čase, ktorá rozhodovala o oprávnenosti vykonať inšpekciu 13.08.2014,
a teda k prevereniu indícií pred podpisom Poverenia malo dôjsť minimálne v rozsahu, v akom by
tieto indície a ich dostatočnosť poveroval súd v rámci predchádzajúceho súhlasu súdu na vykonanie
inšpekcie, a teda v rozsahu, v akom sa preveruje dostatočné podozrenie súdom pri vydávaní súhlasu na
vykonanie inšpekcií v súkromných priestoroch. Žalobca Doxx tvrdil, že kontrola existencie dôvodného
podozrenia už na základe indícií existujúcich v čase podpísania Poverenia nie je objektívne možná inak
ako tak, že tieto indície sú radené do žurnalizovaného administratívneho spisu. Poukázal na to, že už
len dôvodná pochybnosť o existencii takéhoto spisu by mala byť dostatočná pre to, aby boli indície ako
podklad odôvodňujúci vykonanie inšpekcie 13.08.2014 zamietnuté, keďže pri tak rozsiahlom zásahu do
práv prešetrovaného subjektu, nie je možné takúto dôvodnú pochybnosť pripustiť.
182. Žalobca Doxx ďalej konštatoval, že nie žalobca Doxx, ale žalovaný znáša dôkazné bremeno, aby
preukázal, že jeho zásah v podobe inšpekcie 13.08.2017 bol plne v súlade so zákonom. Žalovaný
je jediným, kto má tak preukázať, že disponoval indíciami práve v čase pred vydaním Poverenia a
vykonania inšpekcie 13.08.2017 a preukázať, že indície nespochybniteľne a s tvrdeným obsahom
existovali vo formalizovanej podobe v čase, kedy podpredseda PMÚ podpisoval Poverenie a mal
možnosť pred podpísaním Poverenia ich rozsahu a odôvodnenosť zásahu preveriť. Žalobca Doxx mal
za to, že i keď žalovaný operuje teóriou o potrebe existencie dôvodného podozrenia pre vykonanie
inšpekcie, touto podmienkou sa pri vyhodnocovaní jednotlivých indícií neriadil a žalobca Doxx poukazuje
na to, že jednotlivé indície jednotlivo a ani v celku nepreukazovali existenciu dôvodného podozrenia na
vykonanie inšpekcie 13.08.2014 v tak širokom rozsahu.
183. Okrem už uvedeného žalobca Doxx uviedol, že ak by aj predmetná analýza mala obsahovať
závery o kartelizácii trhu (čo neobsahuje, respektíve čo z nej nijako nevyplýva) mohla by byť, v duchu
rozsudku KS Brno vo veci stavebného kartelu, potenciálne podkladom len na vykonanie inšpekcie
13.08.2014 vo vzťahu k tým konkrétnym verejným obstarávaniam, ktoré boli ako domnelo samostatné
obstarávania preverené v rámci tejto analýzy. predložených dokumentov však vyplýva, že zďaleka nebol
preverený takýto počet samostatných verejných obstarávaní. Žalobca Doxx síce nepristúpil k prevereniu
všetkých záznamov v predmetnej analýze, avšak minimálne z rozsahu preverenia, ktoré žalobca Doxx
vykonal vyplýva, že je možné spochybniť takmer 70 položiek v rámci predmetného zoznamu pôvodne
označených ako samostatné verejné obstarávania. Ďalšie spochybnenia sú predkladané ostanými
účastníkmi konania.
184. V podanej žalobe ďalej tvrdil, že obsahom anonymného podnetu bolo len veľmi vágne podozrenie
na prípadné porušenie súťažných predpisov. Nie je predsa mysliteľné, že pisateľ podnetu mohol
mať informáciu o tisícke verejných obstarávaní v sledovanom období, ktorých sa zúčastňovali
jednotliví prešetrovaní podnikatelia a vo vzťahu ku každému výberovému konaniu, ktoré uskutočňovali
podnikatelia na predmetnom trhu. Predmetný anonymný podnet tak nemohol slúžiť ako podklad
na prezretie tak veľkého množstva Dát počas inšpekcie 13.08.2014 a ani nemohol byť podkladom
pre tak širokú formuláciu Poverenia. Podnet totiž obsahuje vágne podozrenie len vo vzťahu k
jednému verejnému obstarávaniu, o ktorom mohol podať informáciu predkladateľ daného podnetu
ako „zamestnanec inštitúcie s 1000 zamestnancami“, ktorý organizoval výberové konanie pre určitú
spoločnosť. Všetky ostatné informácie, ako je odkaz na existenciu Asociácie emitentov stravovacích
poukážok („AESP“) ako aj informácie o jednotlivých zástupcoch spoločností sú informáciami, ktoré sú
bežne dostupné na trhu a mohli byť dostupné aj z konkrétneho verejného obstarávania. Žalobca Doxx
tak má za to, že tento podnet samotný nemohol slúžiť ako indícia širšieho porušenia súťažných pravidiel



a dôvod pre širokú formuláciu Poverenia, ako to prezentoval žalovaný. Poverenie samotné neobsahuje
žiadnu zmienku o tom, že by predmetom inšpekcie 13.08.2014 malo byť preverenie indícií, ktoré sa
nachádzajú v medializovaných informáciách a smerujú k pripravovaným opatreniam v podobe limitácie
stravných lístkov v obchodných reťazcoch. Je tak dôvodné predpokladať, že daný článok nemal PMÚ
v čase prípravy Poverenia k dispozícii. Žalobca Doxx mal za to, že žalovaným označené podklady
ako indície pre dôvodné podozrenie na porušenie súťažných pravidiel, samostatne a ani ako celok
žiadnym spôsobom neodôvodňujú vydanie Poverenia v tak širokom rozsahu. inšpekcia 13.08.2014
bola nezákonným zásahom v podobe „rybárskej expedície“, nakoľko neexistovalo žiadne dôvodné
podozrenie pre takýto široký zásah, pričom cieľom inšpekcie 13.08.2014 bolo evidentne neprípustné
vyhľadávanie dôkazov o porušení ZOHS.
185. Žalobca Doxx okrem už uvedeného ďalej v žalobe tvrdil, že PMÚ nemal dostatok indícií k
naformulovaniu tak rozsiahleho Poverenia. Poverenie je navyše vágne, neurčité a široko naformulované
čo do rozsahu, v ktorom mohla byť vykonaná inšpekcia v obchodných priestoroch bez toho, aby došlo
k neodôvodnenému dohľadávaniu dôkazov, a je tak nepreskúmateľné. Žalobca Doxx ďalej tvrdil, že
aj vtedy ak by Poverenie spĺňalo formálne náležitosti stanovené ZOHS, nezbavuje dané povinnosti
žalovaného, aby formuloval účel a predmet Poverenia tak, aby dávalo prešetrovanému subjektu
dostatočnú možnosť zistiť rozsah svojej povinnosti spolupracovať pri výkone inšpekcie, zabezpečiť
právo na obhajobu, skontrolovať rozsah, v ktorom môžu byť na mieste získavané dáta a údaje od
prešetrovaného podnikateľa. Svoju argumentáciu podporil rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci Datalanm, M.S. a Capgemini. V bode (132) Rozhodnutia Rady je len potvrdený
záver o tom, že Poverenie nedostatočne definuje rozsah namietaných porušení ZOHS, ktorých sa mali
podnikatelia uvedení v Poverení dopustiť, keďže len vymenúva dostupné praktiky porušenia súťažných
predpisov formou uzatvorenia dohody obmedzujúcej súťaže podľa § 4 ods. 1 ZOHS. PMÚ v Poverení
len vo všeobecnej rovine uviedol, že porušenia mali spočívať v uzatvorení dohôd alebo zosúladených
postupov, vo výmene trhovo citlivých informácií, či v koordinácii správania vo verejných obstarávaniach
a v obchodných verejných súťažiach. V Poverení nie je uvedené a konkretizované ani jedno z verejných
obstarávaní, vo vzťahu ku ktorému by sa mali daní podnikatelia protisúťažného konania prípadne
dopustiť. Žalovaný naopak na svoju obranu uviedol, že nebol povinný špecifikovať, akým prípadným
protisúťažným konaním malo dôjsť k porušeniu ZOHS (tvrdenie vyplýva z bodov (134) až (136)
Rozhodnutia Rady), ak špecifikoval oblasť podnikania, ktorého sa inšpekcia týka a geografický trh a že
nad rámec požiadaviek európskej praxe označil aj časové obdobie, ktorého sa podozrenie z porušenia
malo týkať. Takéto zdôvodnenie rozsahu Poverenia je podľa žalobcu však právne neprípustné. V prvom
rade neumožňuje preskúmať primeranosť a odôvodnenosť zásahu verejnej moci voči prešetrovanému
subjektu. Takéto odôvodnenie ani nezodpovedá ostatnej rozhodovacej praxi NS SR vo veci Datalan, či
M.S. Poverenie je základný a v podmienkach právneho poriadku dnes jediný dokument, ktorý oprávňuje
na zásah do osobnej sféry prešetrovaného subjektu. Nemožno teda za zákonné považovať poverenie,
ktoré je nepreskúmateľné pre vágnosť a nedostatok dôvodov. Z podkladov, ktoré označil žalovaný ako
indície o dôvodnom podozrení z porušenia súťažných predpisov takýto široký rozsah podozrení, o
akých sa žalovaný snaží, poukazujúc na bod (132) Rozhodnutia Rady, presvedčiť, nevyplýva. Samotné
nezákonné Poverenie tak predstavuje dôvod nezákonnosti celej inšpekcie 13.08.2014. O vágnosti
formulovania Poverenia svedčí i spôsob, akým v ňom z vecného hľadiska žalovaný prostredníctvom
slova „najmä“ vymedzil relevantný trh, keď uviedol, že predmetom a účelom inšpekcie 13.08.2014 je
získanie podkladov o protisúťažnom konaní medzi podnikateľmi „najmä v oblasti vydania, distribúcie
a predaja stravovacích poukážok, ako aj iných benefitných poukážok“. Prostredníctvom takéhoto
vymedzenia mohol žalovaný získavať informácie aj o iných podnikateľských aktivitách jednotlivých
podnikateľov alebo podnikateľov s nimi prepojených, a to aj mimo trhu stravovacích alebo benefitných
poukážok. PMÚ síce v bode 576 Rozhodnutia PMÚ tvrdí, že išlo len o štylistickú chybu a že z ostatných
častí Poverenia je zrejmé, že išlo len o jediný relevantný trh. Žalobca Doxx však uvádza, že Poverenie
je svojou povahou individuálny právny akt a takáto chyba v časti „Predmet a účel“ Poverenia, je tak
podľa žalobcu neprípustná a spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, nejasnosť a neurčitosť, a teda aj
nezákonnosť. Je zrejmé, že Poverenie tak umožňovalo prehľadať akékoľvek dokumenty podnikateľskej
oblasti Žalobcu, čo je neprimerané. Podľa žalobcu bolo takto formulované Poverenie vo vzťahu k
neurčitému okruhu subjektov, rovnako nezákonné, nakoľko pod skupinu takýchto ďalších podnikateľov
je možné podradiť kohokoľvek.
186. Žalobca Doxx ďalej tvrdil, že Poverenie navyše vo svojom odôvodnení uvádza len veľmi všeobecné
domnienky o akomsi protisúťažnom konaní, ktoré nie je možné prisúdiť žiadnemu podnikateľovi,
ktorý by sa mal domnelo zúčastňovať protisúťažného konania a nie je možné ich prisúdiť ani
žiadnemu konkrétnemu verejnému obstarávaniu (ako to požaduje napríklad rozsudok NS SR vo veci



M.S.). V ďalšom dal do pozornosti nedávnu rozhodovaciu prax SDEÚ kde bolo konštatované, že
požiadavka dostatočne špecifikovať dôvody v rozhodnutí musí byť vyhodnotená vo vzťahu k všetkým
okolnostiam prípadu, nielen pokiaľ ide o samotné znenie opatrenia, a musí dávať dostatočný priestor
pre prešetrovaný subjekt, aby určil rozsahu svojej povinnosti spolupracovať a bolo mu zaručené právo
na obhajobu. Poverenie obsahovalo len vágne uvedenie dôvodov, ktoré viedli k vykonaniu inšpekcie
13.08.2014, a bolo nedostatočne odôvodnené a neurčité. Umožnilo tak žalovanému vykonať inšpekciu
13.08.2014 s cieľom, iba pri tejto inšpekcii zistiť možné protisúťažné konanie a priamo pri inšpekcii
dohľadať dokumenty a podklady, ktoré by potenciálne mohli nasvedčovať porušeniu zákona. Tým sa
žalovaný dopustil vykonania nezákonnej inšpekcie. V tejto súvislosti žalobca Doxx konštatoval, že už
len skutočnosť, že Poverenie nebolo formulované riadne znamená, že žalovaný nemal ani len zákonný
podklad na to, aby vkročil do priestorov žalobcu, tobôž, aby pristúpil ku skopírovaniu Dát a k odneseniu
Dát, ktoré sa v priestoroch žalobcu nachádzali. Žalobca Doxx tak tvrdí, že túto argumentáciu nie je
možné uplatniť, nakoľko predpokladá, že by bol dodržaný zákonný postup vo vzťahu k získaniu všetkých
ostatných Dát, čo sa však v tomto prípade nestalo ako žalobca Doxx poukazuje v tomto čl. IV bode 1
žaloby.
187. Žalobca Doxx okrem už uvedeného tvrdil, že z Poverenia tak vôbec nie je možné vyčítať, vo
vzťahu k akým verejným obstarávaniam, k akým prípadným klientom alebo kedy mali byť verejné
obstarávania uskutočnené a vo vzťahu minimálne k akej skupine verejných obstarávaní mal žalovaný
podozrenie z porušenia súťažných predpisov a mohol teda vykonať inšpekciu 13.08.2014. Poverenie
neobsahuje žiadnu limitáciu vo vzťahu k dokumentom, ktoré mohli byť počas inšpekcie 13.08.2014
v priestoroch žalobcu prezerané. Je zrejmé, že žalobca Doxx svoje aktivity vykonáva len na jednom
relevantnom trhu, a teda neexistencia bližšieho určenia rozsahu podozrenia z porušenia súťažných
predpisov prostredníctvom vymedzenia verejných obstarávaní alebo iného bližšieho vymedzenia
domnelých porušení, umožnila v zásade žalovanému prehliadať celú obchodnú dokumentáciu, čo nie
je prípustné. Skutočnosť, že PMÚ nemal dostatok indícií na vykonanie inšpekcie v rozsahu, v akom
ju vykonal, Poverenie je vágne a neurčité, neexistuje vzťah medzi domnelými indíciami a formuláciou
Poverenia, spochybňuje zákonnosť zásahu v podobe neohlásenej inšpekcie a jej vykonanie a podporuje
argumentáciu, že cieľom žalovaného bolo len náhodné dohľadávanie dôkazov.
188. V súvislosti s nedostatkami formulácie Poverenia a postupom žalovaného ďalej žalobca Doxx
poukázal na skutočnosť, že postupom Rady došlo k porušeniu zásady postupovať v porovnateľných
prípadoch rovnako. Žalobcovi Doxx je z verejne dostupných zdrojov známe, že žalovaný v súlade
so závermi NS SR vo veci Datalan ukončil iné správne konanie. Poverenie, na základe ktorého bola
vykonaná inšpekcia 13.08.2014 vykazuje rovnaké nedostatky, ako sú nedostatky, ktoré boli vytknuté
NS SR v prípade Datalan, M.S. (následne v prípade Capgemini) a pre ktoré bolo zastavené konanie
voči podnikateľovi DWC z vyššie uvedeného dôvodu. Namietal, že tieto prípady sú síce z hľadiska
procesného zastavením konania v prvom stupni ale sú s judikovanými vecnými závermi, a teda by sa
mala Rady nimi ako existujúcou rozhodovacou praxou žalovaného riadiť. Uplatnenia rovnakého postupu,
keďže požiadavka na rovnaký postup vychádza zo zásady rovnakého zaobchádzania v rovnakých, či
porovnateľných prípadoch a je plne v súlade s princípom právnej istoty a zásadou legitímnych očakávaní.
189. Žalobca Doxx ďalej namietal, že pri inšpekcii 13.08.2014 došlo v dôsledku toho, že žalovaný
nemal dôvodné podozrenie na vykonanie inšpekcie 13.08.2014 a v dôsledku neurčito formulovaného
Poverenia k zbieraniu informácií a podkladov v rozsahu, ktorý tak rozhodne nemožno považovať za
primeraný. Keďže neurčito a všeobecne formulované Poverenie sa vzťahovalo na akékoľvek verejné
obstarávanie/obchodnú verejnú súťaž, ktorej sa mohol žalobca Doxx zúčastniť, umožnilo žalovanému
získanie akýchkoľvek dokumentov alebo komunikácie o akýchkoľvek prípadoch verejného obstarávania/
obchodnej verejnej súťaže, ktorú žalobca Doxx mohol mať v čase inšpekcie 13.08.2014 k dispozícii.
O excesívnosti prehľadávania Dát svedčí aj skutočnosť, akým spôsobom volil PMÚ kľúčové slová, na
základe ktorých malo dôjsť k prvotnej selekcii dokumentov počas inšpekcie 13.08.2014 a následnej
selekcii dokumentov počas prezerania Dát v priestoroch PMÚ. Voľba týchto kľúčových slov znamená,
že žalovaný si umelo vytvoril podmienky pre vstup do takmer všetkých obchodných dokumentov
žalobcu a dokumentov, ktoré sa týkali subjektov, ktoré nemali byť pokryté Poverením. V tejto súvislosti
predložil žalobca Doxx správnemu súdu Odborné vyjadrenie znalca Ing. Ivana Makaturu, znalca z oblasti
elektrotechnika, bezpečnosť a ochrana informačných systémov, ktorý je zapísaný v Zozname znalcov,
tlmočníkov a prekladateľov vedeným Ministerstvo spravodlivosti SR. Na základe príliš všeobecne
formulovaných kľúčových slov tak došlo k neoprávnenému zhromažďovaniu a získavaniu podkladov
a k neoprávnenému vyhotoveniu kópií Dát v rozsahu, ktorý je v rozpore s princípom primeranosti a
požiadavkou na minimalizáciu zásahov orgánov verejnej správy do slobodnej sféry podnikateľa.



190. Žalovaný sa obhajoval v napadnutom rozhodnutí, že navyše, účastníci konania, ktorých zariadenia
sa prehliadali, resp. ich právni zástupcovia boli prítomní pri vyhotovovaní kópií a použitý postup im
bol vysvetlený, pričom skutočnosť, že konkrétne dáta pochádzajú z konkrétneho počítača potvrdili
svojimi podpismi v zápisnici. V tejto súvislosti žalobca Doxx podotýka, že účastníci konania svojím
podpisom osobitne nemohli potvrdzovať správnosť vykonaného postupu žalovaného pri získavaní Dát
z hľadiska zabezpečenia originality a autenticity zhromaždených Dát. Žalobca Doxx však tvrdil, že
postup žalovaného je nepreskúmateľný už len s ohľadom na skutočnosť, že neexistovala právna
úprava, ktorá by v čase vykonania inšpekcie 13.08.2014 a následne počas prezerania kópií Dát v
priestoroch žalovaného počas Prešetrovania, upravovala postup pri získavaní, držaní a nakladaní s
dôkazmi v digitálnej podobe. Postup žalovaného tak nie je možné v tomto smere verifikovať. Postup
žalovaného počas inšpekcie 13.08.2014 a následne pri prehliadaní Dát v priestoroch žalovaného,
pri ich získavaní, uchovávaní a ochrane počas Prešetrovania a správneho konania, je v rozpore s
dobrou praxou v oblasti získavania a uchovávania digitálnych dôkazov s cieľom zaručiť nepopierateľnosť
pôvodu, nespochybniteľné preukázanie originality a integrity získaných dát. V tejto súvislosti žalobca
Doxx tvrdí, že sú v rozpore s touto dobrou praxou aj interné predpisy, podľa ktorých mal žalobca Doxx
postupovať.
191. Žalobca Doxx okrem už uvedeného ďalej konštatoval, že nezákonným je nielen to, že žalovaný
nemal žiadne dôvodné podozrenie na vykonanie inšpekcie 13.08.2014 a že vágne Poverenie mu
umožňovalo prehľadávať v priestoroch žalobcu akúkoľvek obchodnú korešpondenciu, ale aj skutočnosť,
že žalovaný zhromaždil, drží a nakladá s Dátami nezákonne. došlo k neprimeranému zhromaždeniu Dát
a skutočnosť, že pri ich získavaní neboli dodržané pravidlá bezpečnosti a zabezpečená originalita, je
samo o sebe dostatočným pre vyslovenie záveru, že došlo k nezákonnému zhromažďovaniu, držbe a
nakladaniu s Dátami v rozpore s čl. 19 ods.3 Ústavy SR. Ďalšou skutočnosťou, že zhromažďovanie,
držba a nakladanie s dátami je nezákonné je samotný fakt, že žalovaný postupoval bez právnej
úpravy, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať len v
na základe zákona a v jeho medziach. V čase vykonania inšpekcie 13.08.2014 žalovaný disponoval
jediným dokumentom, ktorý určitým spôsobom upravoval postup, ako nakladať s Dátami získanými
počas inšpekcie 13.08.2014. Týmto dokumentom mala byť Smernica Úradu o procesných pravidlách
pri likvidácii údajov v elektronickej podobe č. 17/2013 („Smernica 17/2013“). Ustanovenia § 22 a §22a
ZOHS totiž takúto právnu úprava neobsahujú. Svoje tvrdenia podporil uznesením ÚS SR sp. zn. I. ÚS
505/2015-27 zo dňa 18.11.2015, v ktorom ÚS SR dospel k záveru, že metodické pokyny nepredstavujú
normatívny akt, ktorým by bolo možné zasiahnuť do ústavných práv akýchkoľvek subjektov (viď body 19
a nasl. uznesenia). Analogicky je tak možné dospieť k záveru, že uvedená Smernica 17/2013 nemôže
dostatočným spôsobom garantovať ochranu ústavných práv dotknutých subjektov a nemôže byť teda
dostatočnou zárukou pred zneužitím Dát. Smernica 17/2013, ako výlučne interný dokument žalovaného,
nemôže konvalidovať neexistenciu právnej úpravy zhromažďovania, uchovávania a nakladania s dátami
získanými počas inšpekcie a pre prešetrovaný subjekt nepodáva dostatočné záruky, ktorými sa nahrádza
požadovaná právna úprava nakladania s dátami. Smernica 17/2013 nemôže zhojiť tento nedostatok
z viacerých dôvodov. V prvom rade, nie je zákonom a ani iným prameňom vnútroštátneho práva ako
takého. V druhom rade nebola ani relevantne publikovaná, pričom je dostupná len na základe žiadosti
podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a teda nespĺňa ani podmienku ESĽP ohľadom
dostupnosti (právnej) úpravy. Ďalej ani ako neformálny, nezáväzný a len interný akt ani v súčasnosti s
ohľadom na svoju povahu neposkytuje žalobcovi Doxx a ani iným subjektom žiadne účinné záruky alebo
práva, ktorých by sa bolo možné efektívne sa domáhať.
192. Taktiež uviedol, že obsiahla judikatúra ESĽP potvrdzuje i to, že samotné zhromaždenie dát a
ich uchovávanie verejnou autoritou je zásahom do práv subjektu. Osobitne v tejto veci žalobca Doxx
poukazuje na rozhodnutie Veľkej komory ESĽP v prípade Amann (sťažnosť č. 27798/95, Amann proti
Švajčiarsku), v ktorom sa ESĽP zaoberal situáciou, keď orgán verenej moci zhromaždil a uchovával
informácie o podnikateľovi od roku 1981, pričom k napadnutiu takéhoto uchovávania dát došlo až o 9
rokov neskôr, v roku 1990. Štát sa bránil, predmetné údaje neobsahovali citlivé údaje o súkromnom
živote podnikateľa, podnikateľ nebol žiadnym spôsobom znevýhodnený v dôsledku zhromaždenia a
držby týchto dát a s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy neboli sprístupnené tieto údaje tretím osobám.
Napriek tomu ESĽP uzavrel, že aj samotné zhromaždenie a držba údajov predstavuje zásah do súkromia
podnikateľa. Následne ESĽP vyhodnotil, že takýto zásah nebol v súlade so zákonom, nakoľko právna
úprava Švajčiarska nebola dostatočná, a teda z dôvodu jej prílišnej všeobecnosti nespĺňala podmienku
predvídateľnosti, a nemohla byť považovaná za dostatočne jasnú a detailnú na zabezpečenie adekvátnej
ochrany sťažovateľa pred zásahmi zo strany orgánov verejnej moci. Z vyššie uvedeného jednoznačne
vyplýva, že ak je právna úprava zhromažďovania, držania, či nakladania s dátami nedostatočná, alebo



takáto práva úprava absentuje, ide o nezákonný zásah do práv prešetrovaného subjektu a porušenie
čl. 8 Dohovoru. V tejto súvislosti Žalobca Doxx uviedol, že aj keby len teoreticky bolo dostatočne
možné zahojiť pochybenie v podobe neexistencie bezprostrednej a účinnej ex post facto kontroly, k
porušeniu čl. 8 Dohovoru dochádza samostatne aj v dôsledku neexistencie právnej úpravy ničenia
získaných kópií Dát, na čo žalobca Doxx poukázal vyššie. Žalobca Doxx bol navyše presvedčený, že
tento zásadný procesný nedostatok, a to neexistencia právnej úpravy zhromažďovania a nakladania s
dátami a neexistencia dostatočných procesných záruk likvidácie dát nie je možné zhojiť dodatočným
súdnym prieskumom. Ako bolo vyššie poukázané prostredníctvom rozhodovacej praxe ESĽP tento
záver nie je správny a dokonca ani podložený rozhodnutím ESĽP vo veci Delta Pekárny, ako si ho
žalovaný nesprávne vykladá. Žalobca Doxx už poukázal na to, že držba dát bez relevantnej právnej
úpravy upravujúcej ich držbu, spôsoby nakladania a likvidácie nie je zlučiteľná s požiadavkami ESĽP
na dostatočné záruky proti zneužitiu (Dela Pekárny, taktiež a contrario Bernh Larsen). Obdobne ESĽP
aj vo veci S. a Marper stanovuje, že „vnútroštátne právo musí tiež poskytovať adekvátne záruky, aby
zadržané dáta boli dostatočne chránené pred neoprávneným použitím a zneužitím“.
193. Z rozsudkov ESĽP ako aj NS SR tak vyplýva, že je nevyhnutné, aby existovala právna úprava
zhromažďovania, nakladania a likvidácie s dátami, ktoré boli získané počas inšpekcie, pričom vo veci
Amann vyslovil ESĽP záver, že ak aj právna úprava existuje, musí byť jasná a detailná, nakoľko z
dôvodu prílišnej všeobecnosti a nedostatočnej „jasnosti a detailnosti“ právnej úpravy ide o existenciu
neprijateľného zásahu. Keďže v právnom poriadku SR takáto právna úprava neexistuje a dokonca
neexistujú ani interné pravidlá a postupy PMÚ, ktoré by zabezpečili bezpečnosť, originalitu a ochranu
získaných dát počas inšpekcie, postup žalovaného pri inšpekcii 13.08.2014 je nutné považovať za
nezákonný zásah a za nezákonnú je nutné označiť i následnú držbu a nakladanie s Dátami. Žalobca
Doxx tak tvrdil, že v dôsledku neoprávneného zhromažďovania a nakladania s Dátami boli poručené
jeho ústavné práva, garantované v čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy SR, čl. 8 Dohovoru a
čl. 12 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, t.j. právo na súkromie, právo na ochranu listového tajomstva
a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov týkajúcich sa jeho osoby.
194. Ďalej žalobca Doxx namietal, že absencia právnej úpravy zhromažďovania, držby a nakladania
s dátami získanými počas inšpekcie je samotná dôvodom, pre to, aby pred vykonaním inšpekcie bol
daný predchádzajúci súhlas súdu rovnako, ako je tomu v prípade inšpekcie v súkromných priestoroch.
Žaloba vo veci nezákonného zásahu rozhodne neplnila a ani v súčasnosti ani neplní funkciu efektívneho
nástroja súdnej kontroly, a to z dôvodu nesplnenia aspektu „rýchlosti“ a „dosiahnuteľnosti“. Uvedené
závery potvrdil napr. ESĽP vo svojom zásadnom rozsudku vo veci Delta Pekárny. Prekážkou efektívnej
súdnej kontroly je aj tá skutočnosť, že zásahová žaloba nie je možná, pokiaľ je vedené správne konanie
a prešetrovaný subjekt je odkázaný na to, aby sa bránil v následnom administratívnom prieskume
rozhodnutia PMÚ. V tejto súvislosti žalobca Doxx poukázal na rozhodovaciu prax NS SR vo veci SBA a
vo veci Impa, kedy boli žaloby vo veci nezákonného zásahu orgánu verejnej správy zamietnuté práve
z dôvodu prebiehajúceho správneho konania. Súdy tak do tohto momentu akceptovali len subsidiárny
charakter zásahovej žaloby vo vzťahu k žalobe vo veci administratívneho prieskumu. Ak dnes súdy
SR bežne rozhodujú tak, že odmietajú konať vo veci nezákonného zásahu len z dôvodu, že vo veci
je otvorené správne konanie, potom žalobca Doxx má za to, že neexistuje efektívna súdna kontrola
postupu PMÚ počas inšpekcie. Takáto situácia je pritom temer identická so situáciou, ktorú ESĽP vo
veci Delta Pekárny označil za nedostatočnú efektívnu ex post kontrolu, ktorá porušuje čl. 8 Dohovoru, na
čo bolo vyššie v texte poukázané. Je zrejmé, že vzniká zmätočnosť a rozporuplnosť pri výklade právnej
úpravy potreby predchádzajúceho súhlasu s inšpekciou naznačuje, že právna úprava je nejasná. Dané
je v rozpore s požiadavkou na dostatočnosť a jasnosť právnej úpravy a rovnako následne potom v
záujme zachovania právnej istoty a práv prešetrovaného subjektu by malo dôjsť k vyššej miere ochrany,
a teda bol potrebný súhlas súdu s inšpekciou. V tejto súvislosti bol žalobca Doxx presvedčený, že ak
by neexistovala povinnosť udeliť predchádzajúci súhlas súdu s vykonaním inšpekcie, a to z dôvodu, že
existuje dostatočná ex post súdna kontrola, potom je nutné dospieť k záveru, že v prípade výkonu takejto
kontroly, by súd mal postupovať v súlade s tým istým štandardom a preukazovať tie isté skutočnosti,
ako by postupoval v prípade, ak by udeľoval predchádzajúci súhlas na vykonanie kontroly v súkromných
priestoroch, a to postupom podľa § 430 a nasl. SSP.
195. Žalobca Doxx poukázal na to, že sankčné konanie pred PMÚ SR má kvázitrestný charakter, ako
vyplýva z nižšie podávanej judikatúry. Ak má súťažné právo kvázitrestný charakter, potom musia byť
uplatňované pri ukladaní trestov aj zásady, ktoré majú povahu trestnoprávnych zásad, a to vrátane
zásad pre uplatnenie dôkazného štandardu, či pre uloženie sankcie. Navyše, je nutné poukázať, že ak
ZOHS a správny poriadok nedávajú odpovede na to, aké zásady administratívneho trestania použiť, je
nutné analogicky uplatňovať zásady uplatniteľné v trestnom práve alebo ako vyplýva z judikatúry zásady



používané pri trestaní priestupkov podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch („ZoP“). Rovnako je
nutné upriamiť pozornosť aj na to, že i keď žalovaný v tomto prípade postupuje podľa čl. 101 ZFEÚ,
Nariadenie 1/2003 v bode 5 recitálu je jednoznačné a priznáva procesnú autonómiu národnému právu
pokiaľ ide o rozsah dokazovania. V tejto súvislosti žalobca Doxx poukázal na viaceré rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Navyše podľa jeho názoru nebolo prípustné, aby podmienky
aplikácie určitej zásady v správnom konaní neboli jasné od samého začiatku a aby dotknutý účastník
správneho konania až podľa konkrétnych okolností zisťoval, či sa na neho určitá zásada vzťahuje alebo
nie. Išlo by o konanie v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, v ktorom je v rámci princípu právneho
štátu subsumovaný princíp právnej istoty a z neho vyplývajúca zásada legitímnych očakávaní. V tomto
konkrétnom prípade žalobca Doxx navyše zistil až z Rozhodnutia Rady, že trestnoprávne zásady sa
neuplatňujú, pričom sa nemá uplatňovať ani zásada absorpčná pri ukladaní trestov, ktorú však PMÚ
uplatnil v prvostupňovom rozhodnutí. Takýmto postupom bol žalobca Doxx vystavený právnej neistote,
a to až do momentu vydania Výzvy II. Žalobca Doxx tak tvrdil, že je nesporné, že konanie pred PMÚ
má povahu kvázi-trestnú a záver žalovaného o tom, že tomu tak nie je, nie je podporený ani rozsiahlou
slovenskou a ani európskou rozhodovacou praxou. Ak žalovaný vylúčil uplatnenie trestnoprávnych
zásad, dopustil sa vážnej chyby pri posudzovaní konania žalobcu a postupoval v rozpore so zákonom.
Žalobca Doxx ďalej argumentoval, že žalovaný pochybil, ak vylúčil z uplatnenia v danom prípade tak
zásadné trestnoprávne zásady, ako je preukázanie „porušenia nad mieru rozumnej pochybnosti“ a s tým
súvisiacu zásadu in dubio pro reo a absorpčnú zásadu.
196. Žalobca Doxx ďalej uviedol, že je nemysliteľné, aby podľa odôvodnenia Rady akceptoval, že síce
existujú rozhodnutia PMÚ, v ktorých použil dôkazný štandard „nad mieru rozumnej pochybnosti“, avšak
keďže ich nevydala Rada alebo nepodliehali prieskumu, nie sú relevantné pre rozhodovaciu prax a
nevyvolávajú účinky právnej istoty a legitímnych očakávaní. Takýto záver nie je možné práve s ohľadom
na uvedené právne princípy a zásady akceptovať. Nie je teda možné opomenúť, že v konaniach
pred PMÚ bol dôkazný štandard „nad mieru rozumnej pochybnosti“ akceptovaný a uplatňovaný.
Žalobca Doxx upozornil, že zásada tzv. countervailing indications ako sám žalovaný uvádza (bod (574)
Rozhodnutia Rady) sa použije, iba „za určitých okolností“ a iba v prípadoch, kedy je potrebné vyvodiť
prostredníctvom dedukcií „iba niektoré detaily“. Žalovaný tak môže použiť dedukciu iba v obmedzenej
miere. Dedukcia predovšetkým nie je prípustná pri preukazovaní, či k vlastnému protisúťažnému konaniu
došlo, ale iba pri preukazovaní jednotlivých aspektov/častí protisúťažného konania. Rovnako platí, že na
základe zásady tzv. countervailing indications nie je možné ignorovať dôkazy svedčiace proti existencii
protisúťažného konania, ako to urobil Žalovaný. Žalobca Doxx navyše k vyjadreniu Žalovaného v bode
(579) Rozhodnutia Rady uviedol, že požiadavka dôkazného štandardu „nad rozumnú pochybnosť“ síce
nevyplýva z Dohovoru, je však dôležitejšie uviesť, že ESĽP naopak neprikazuje použiť určitý konkrétny
dôkazný štandard na posudzovanú situáciu pri uplatnení čl. 6 Dohovoru a rovnako tak ani Dohovor
takýto príkaz neobsahuje. Teda použitie dôkazného štandardu „nad rozumnú pochybnosť“ nie je žiadnou
právnou úpravou, rozhodovacou praxou ESĽP, či priamo Dohovorom vylúčené. Zároveň v dôsledku
procesnej autonómie národných orgánov ani vylúčené nemôže byť.
197. Žalobca Doxx ďalej namietal, že právne a faktické posúdenie protisúťažných konaní v
rozhodnutiach žalovaného je nejasné, nesprávne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo robí
rozhodnutia žalovaného nezákonnými. Dôvody pre tieto závery podáva ďalej v tejto časti. Žalobca Doxx,
bez toho aby spochybnil oprávnenie žalovaného počas správneho konania zmeniť právnu kvalifikáciu
skutku, tvrdil, že rozdiel medzi definovaním rozsahu prešetrovaných skutočností v Poverení, následne v
Oznámení a v Oznámení o rozšírení a úplne iné skutky finálne posudzované v rozhodnutiach žalovaného
nemožno považovať len za povolené prekvalifikovanie skutku počas správneho konania. Žalovaný
totiž finálne vydal rozhodnutia žalovaného o úplne iných porušeniach ZOHS ako o tých, pre ktoré boli
začaté správne konania. Navyše tento rozpor potvrdil tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaný nemal pred
vykonaním inšpekcie 13.08.2017 indície, ktoré by nasvedčovali porušeniam v rozsahu, v akom boli tieto
ustálené rozhodnutiami žalovaného.
198. Rada sa plne stotožnila so závermi PMÚ vyjadrenými v Rozhodnutí PMÚ, avšak sa žiadnym
spôsobom nevysporiadala s nedostatkom dôkazov pre definovanie domnelého protisúťažného konania
1, o ktoré sa Rozhodnutie PMÚ opiera. Žalobca Doxx tvrdil, že definícia protisúťažného konania 1
tak vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. V rozhodnutiach žalovaného totiž absolútne
absentuje právne posúdenie, či protisúťažné konanie 1, ktoré má byť vo forme rozdelenia trhu, dohody
o priamom alebo nepriamom určení cien tovaru alebo iných obchodných podmienok a koordinácie
podnikateľov vo verejnom obstarávaní, skutočne naplňuje skutkové podstaty pre uvedené protisúťažné
konania. Časť 6 Rozhodnutia PMÚ a ani časť 8 Rozhodnutia Rady takúto analýzu neobsahujú.



199. Žalobca Doxx ďalej tvrdil, že žalovaný zásadným spôsobom pochybil, keď protisúťažné konanie
1 definoval ako „komplexné protisúťažné konanie“ vo forme dohody a/alebo zosúladeného postupu
o rozdelení trhu a jednotlivé prípady údajného porušenia ZOHS (ide o prípady uvedené v časti 6
Rozhodnutia PMÚ) podradil pod toto „komplexné protisúťažné konanie“. Žalobca Doxx totiž tvrdí, že
postup žalovaného, ktorým by podradil jednotlivé prípady údajných protisúťažných konaní pod jedno
„komplexné protisúťažné konanie“ by bol možný iba vtedy, ak by PMÚ jasne a jednoznačne preukázal, že
jednotlivé prípady údajných protisúťažných konaní boli prepojené a medzi účastníkmi správneho konania
existovala jasná dohoda o rozdelení trhu. Ďalej namietal, že žalovaný o protisúťažnom konaní 1 hovorí
v zmysle teórie komplexného deliktu, ako o „dohode a/alebo zosúladenom postupe“. Žalobca Doxx
však vo vzťahu k teórii komplexného deliktu tvrdí, že ustanovenie § 4 ods. 1 ZOHS je v tomto prípade
jednoznačné a ZOHS rozoznáva tri samostatné formy protisúťažného konania. Navyše, ustanovenie
§ 4 ods. 3 ZOHS jednoznačne aj tieto formy definuje. Argumentácia uplatnenia teórie komplexného
deliktu nemôže smerovať k tomu, že sa žalovaný reálne vyhne preukazovaniu protisúťažného konania
1, opomenie identifikovať aká forma dohody obmedzujúcej súťaž bola naplnená a akým spôsobom
došlo k jej naplneniu. Žalobca Doxx tak naďalej tvrdil, že žalovaný je povinný vymedziť, či v prípade
protisúťažného konania 1 išlo o dohodu v užšom slova zmysle, kedy by sa jednotliví podnikatelia reálne
dohodli na určitom postupe, t.j. na rozdelení trhu a v zmysle tejto schémy sa správali na trhu. Ak však
nešlo o dohodu v užšom slova zmysle, mal potom žalovaný identifikovať a objasniť, prečo konanie
účastníkov konania nedosahovalo úroveň a silu „dohody“ a bolo zosúladeným postupom, respektíve mal
by preveriť, či vôbec mohlo mať správanie, ktoré popisuje, formu zosúladeného postupu. Žalobca Doxx
tvrdí, že v rozhodnutiach žalovaného takéto vyhodnotenie absentuje, a preto tieto sú nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov. Tvrdil, že pre účely preukázania porušenia je zásadné, či protisúťažné konanie
1 žalovaný odvodzuje od správania sa účastníkov konania na trhu, a k tomu musí priradiť jasné dôkazy
(ak by išlo o zosúladený postup) alebo správanie sa účastníkov konania na trhu je následkom „spoločnej
obchodnej stratégie“ a v takom prípade musí popísať jasné dôkazy o existencii takejto spoločnej stratégie
(konanie vo forme dohody v užšom slova zmysle). Avšak tieto skutočnosti nie sú z rozhodnutí žalovaného
zrejmé, čo ich robí nepreskúmateľnými pre nedostatok dôvodov. Žalovaný ani nedokazuje, že išlo o jedno
ucelené kompletné porušenie počas celého obdobia spojené jednotným cieľom. Nielen to, žalobca Doxx
tvrdí, že pri preukazovaní bola porušená zásada individualizácie zodpovednosti za protisúťažné konania
a následne aj zásada individualizácie trestu. Žalobca Doxx nenachádza v rozhodnutí žalovaného žiadne
odôvodnenie vo vzťahu k tomu, ako sa on sám a vo vzťahu, ku ktorým parciálnym zložkám mal dopustiť
namietaného protisúťažného konania.
200. Podľa žalobcu, žalovaný v rozhodnutiach žalovaného nepredkladá žiadny priamy dôkaz o tom,
že jednotlivé prípady protisúťažného konania, boli účastníkmi konania vykonané s cieľom rozdelenia
trhu, že účastníci konania postupovali vedome podľa vopred dohodnutej stratégie a že existuje
medzi jednotlivými zložkami protisúťažného konania prepojenie v podobe jednotného cieľa. Žalovaný
predkladá iba nepriame dôkazy. Avšak žalobca Doxx tvrdil, že ani dôkazy, ktoré by bolo možné
potenciálne označiť za nepriame, nepreukazujú, že by tu takýto konsenzus, správať sa tvrdeným
spôsobom, mohol existovať, respektíve že by sa strany tvrdeným spôsobom na trhu aj správali.
Žalobca Doxx v súvislosti s touto argumentáciou uviedol, že ak sa žalovaný opiera o nepriame dôkazy,
musí na základe týchto nepriamych dôkazov, bez akejkoľvek pochybnosti preukázať, že žalobca
Doxx sa zúčastnil protisúťažného konania, v každom jednom tvrdenom rozsahu spolu s ostatnými
účastníkmi konania a rovnako musí preukázať, že tu existovalo prepojenie medzi jednotlivými časťami
protisúťažného konania, ktoré by odôvodňovalo záver, že ide o jedno „komplexné protisúťažné konanie“.
Ak by aj žalovaný z dôvodu nedostatku priamych dôkazov pristúpil k použitiu metódy dedukcie,
mal by najskôr vylúčiť všetky iné možné vysvetlenia komunikácie účastníkov konania a až následne
pristúpiť k procesu vyvodzovania detailov o domnelom protisúťažnom konaní prostredníctvom dedukcií.
Žalobca Doxx má za to, že poukázal, najmä v Rozklade a doplneniach Rozkladu na množstvo
okolností a nezrovnalostí, z ktorých je zrejmé, že žalovaný takéto vyhodnotenie nevykonal. Vzhľadom
na skutočnosť, že dôkazné bremeno bezpochyby spočíva na žalovanom, malo by byť iniciatívou
žalovaného vylúčiť všetky iné relevantné vysvetlenia v administratívnom spise nazhromaždenej
komunikácie. Žalobca Doxx tak uviedol, že v každom jednom z protisúťažných konaní, musia dôkazy
slúžiť potvrdeniu existencie protisúťažného konania a nie predpokladané a žalovaným zmyslené
protisúťažné konanie slúžiť potvrdzovaniu už získaných dôkazov.
201. Žalobca Doxx mal za to, že žalovaný bol povinný postupovať v súlade so zásadou in dubio pro
reo. Navyše tvrdil, že žalovaný musí riešiť prípady s vôľou byť otvorený všetkým dôkazom a všetkým
argumentom, pričom právo byť vypočutý nebolo dodržané, keďže bol žalovaný od začiatku nastavený
zamietavo k akejkoľvek argumentácii žalobcu. Navyše, napriek tomu, že si žalovaný vymienil, v bode



(397) Rozhodnutia Rady, že nepriame dôkazy preukazujú porušenie v prípade, ak neexistuje žiadne
iné dôveryhodné vysvetlenie, žalovaný sa s argumentáciou žalobcu a ostatných účastníkov konania ani
relevantne nevysporiadal. Žalobca Doxx tvrdil, že východiská pre záver žalovaného o tom, že spoločným
cieľom účastníkov konania, ktorý preukazuje prepojenie jednotlivých domnelých porušení a finálne teda
dohodu o rozdelení trhu, sú nesprávne. V prvom rade, je rozhodnutím každého podnikateľa, aby si určil,
či sa bude zúčastňovať súťaže alebo nie, či jeho trhový podiel je dostatočný, resp. či má v úmysle
tento zvýšiť. Žalovaný nepredložil jediný dôkaz o tom, priamy, či nepriamy, že by cieľom tvrdeného
komplexného protisúťažného konania mala byť stabilizácia trhových podielov. Žalobca Doxx ponúkal
nulové poplatky, ako aj benefity a bonusy aj klientom konkurencie, rovnako ako oslovoval klientov
konkurencie výhodnejšími ponukami.
202. Taktiež žalobca Doxx tvrdil, že nepodložené sú tvrdenia žalovaného, že sa účastníci konania
dohodli aj na kategorizovaní klientov, ktoré malo byť identické. Žalovaný nepredložil a nepodložil
prostredníctvom vierohodných dôkazov, že kategorizovanie klientov jednotlivými účastníkmi konania
bolo výsledkom dohody. Žalovaný síce tvrdil, že s ohľadom na podobnosti pri kategorizovaní klientov
nie je možné vysvetliť túto podobnosť inak ako tým, že sa na ňom účastníci konania dohodli. Žalobca
Doxx však naopak tvrdil, že je oveľa pravdepodobnejšie vysvetlenie, že pri akomkoľvek podnikaní je
celkom bežné rozlišovať klientov na vlastných, klientov konkurencie a nových. Takáto kategorizácia tak
v žiadnom prípade nemôže predstavovať dôkaz o protisúťažnom konaní. To platí aj pre tvrdenie, že
účastníci konania uplatňovali voči rôznym kategóriám klientov rôzne podnikateľské stratégie. Takýmto
dôkazom mohlo byť iba to, že sa účastníci protisúťažného konania na takejto kategorizácii a prístupe
ku klientom dohodli. Takýto dôkaz však žalovaný nepredkladá a ani sa v administratívnom spise
nenachádza. Žalobca Doxx podotkol, že súťažné právo v žiadnom prípade nenúti podnikateľov k
súťaži na trhu, napr. k účasti na verejných obstarávaniach. Rovnako je právom podnikateľov chrániť si
svoje postavenie na trhu napr. aj tým, že nebude atakovať zákazníkov konkurencie, pretože v takom
prípade možno čakať odvetné opatrenia konkurentov. Podnikateľ, ktorý investoval nemalé prostriedky
do získania určitého klienta a nadviazal s ním dlhodobú spoluprácu, musí mať právo si takéhoto klienta
chrániť pred atakmi konkurentov, to nevylučuje, že aj tým spôsobom, že sám klientov konkurencie
nebude atakovať. Uvedený postup podnikateľov je neprípustný iba vtedy, ak je výsledkom nie situácie
na trhu ale dohody s konkurentmi. Existenciu takejto dohody o nenapádaní klientov ale žalovaný
nepreukazuje. Žalobca Doxx v konečnom dôsledku uviedol, že žalovaný navyše ani nepreskúmal, či
interná komunikácia nazhromaždená v spise, ktorú považuje za nepriame dôkazy o vedomej koordinácii
medzi účastníkmi konania, nie je naopak len dôsledkom paralelného postupu na trhu, ktorý je odvodený
od nezávislého pozorovania situácie na trhu a reakcií konkurentov, čo nie je v konečnom dôsledku
protisúťažné. Povinnosť preukázať, že sa žalobca Doxx dopustil protisúťažných konaní tak jednoznačne
zaťažuje žalovaného.
203. Žalobca Doxx ďalej tvrdil, že sa žalovaný nevysporiadal ani s druhou časťou definície podľa §
4 ods. 1 ZOHS, a to materiálnou podmienkou, ktorá predpokladá, že určité konanie je obmedzuje
hospodársku súťaž, jedine v prípade, ak jeho cieľom je obmedzenie súťaže alebo obmedzenie súťaže
mohlo byť jeho následkom. S ohľadom na charakter protisúťažného konania, ako dohody obmedzujúcej
súťaž o rozdelení trh, je nutné predpokladať, že táto mala a priori za cieľ obmedzenie súťaže, a preto
ďalšia analýza nie je potrebná. V dôsledku tohto záveru žalovaný nepredkladá jediný dôkaz o tom, že
by cieľom malo byť obmedzenie súťaže. Žalovaný navyše tvrdí, že žiadnu analýzu vykonať nemusel.
Z rozhodovacej praxe SDEÚ je zrejmé, že bolo potrebné vykonať analýzu minimálne v rozsahu, či
namietané protisúťažné konanie 1 dosahuje taký stupeň škodlivosti pre súťaž, že by došlo k naplneniu
pojmu „dohoda podľa cieľa“ a nebola by potrebná ďalšia analýza potenciálnych dopadov na súťaž na
trhu. Žalobca Doxx konštatoval, že ani PMÚ a ani Rada nevykonali takú potrebnú analýzu, z ktorej by
bolo možné presvedčivo dospieť k tomu, že domnelé protisúťažné konanie 1 malo potrebný stupeň
škodlivosti na súťaž. Dané o to viac, ak ani len nepristúpili k riadnemu definovaniu relevantného trhu.
Záver o tom, že protisúťažné konanie je cieľovou dohodou je nepreskúmateľný s ohľadom na nedostatok
dôvodov.
204. Žalovaný sa k preukazovaniu protisúťažného konania 2 vyjadruje v časti 9 Rozhodnutia Rady,
pričom v bode (499) Rozhodnutia Rady uvádza, že postup PMÚ a jeho závery sú správne a PMÚ
dostatočne zistil skutkový stav. Žalobca Doxx s týmto záverom nesúhlasil, tvrdiac, že nebolo preukázané,
že by v danom prípade mohlo ísť o cieľovú dohodu, nebol preukázaný ani potenciál negatívneho
dopadu na súťaž, limitácia počtu stravných lístkov nemôže mať žiaden dopad na súťaž na trhu,
nakoľko sa primárne nerokovalo o súťažnom parametri, spôsob akým žalovaný vykonával dokazovanie
je nedostatočný a zhromaždené dôkazy nepodporujú záver o protisúťažnom konaní, a teda nie je
preukázané, že došlo k naplneniu definície dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 1 ZOHS. Skôr



ako žalobca Doxx pristúpil k argumentácii v tejto časti tvrdí, že bez toho, aby bol riadne zadefinovaný
relevantný trh, žalovaný nemohol pristúpiť ani k riadnemu prevereniu dopadov namietaného konania na
súťaž na trhu. Žalobca Doxx tak tvrdí, že už s ohľadom na túto skutočnosť sú rozhodnutia žalovaného
v tejto časti nepreskúmateľné. Žalobca Doxx konštatoval, že žalovaný nepreukázal ani nepreukazoval
parametre, na ktoré sa vo vyššie citovaných častiach rozhodnutí žalovaného odoláva, pričom svoj záver
o „cieľovej dohode“ nepodporil takou argumentáciou, z ktorej by bolo zrejmé, že konanie žalobcu a
ostatných účastníkov konania mohlo mať taký stupeň škodlivosti na hospodársku súťaž, pri ktorom by
bolo možné jednoznačne dovodiť, že ide o cieľovú dohodu v súlade s definíciou § 4 ods. 1 ZOHS.
Žalobca Doxx vo vzťahu k námietkam voči zisteniam a postupu žalovaného, ktoré predkladá v tejto
časti ohľadom protisúťažného konania, predložil dodatočne počas konania KS BA expertné vyjadrenie
- ekonomickú analýz. Podmienky, postupy alebo obchodné podmienky, ktoré žiadnym spôsobom nie
sú schopné ovplyvniť budúce správanie sa podnikateľov na trhu nepodliehajú kartelovému zákazu.
Žalovaný mal teda v prvom rade preveriť, či v prípade limitácie počtu stravných lístkov ide o takú
obchodnú podmienku, ktorá budúce správanie sa konkurentov na trhu môže ovplyvniť a následne tak
ovplyvniť aj súťaž medzi nimi. Žalovaný mal dostatočne jasne a zrozumiteľne určiť, ktoré parametre a
akým spôsobom ovplyvňujú súťaž na trhu, pokiaľ ide o výkup stravných lístkov, či medzi tieto parametre
skutočne môže byť zaradený aj počet stravných lístkov, ktoré môžu obchodné reťazce prevziať od svojich
klientov. V tomto rozsahu, keďže takéto posúdenie absentuje, sú rozhodnutia žalovaného v tejto časti
nepreskúmateľné. Žalobca Doxx tvrdil, že pri komunikácii o limitácii stravných lístkov medzi účastníkmi
konania žiadna obchodná stratégia vo vzťahu k obchodným reťazcom nebola odhalená, t.j. nedošlo
napríklad medzi nimi k zladeniu výšky provízií pre obchodné reťazce, či k zosúladeniu mechanizmov
kontroly dodržiavania limitácie, neexistovala prípadná komunikáciu ohľadom vynútenia dodržiavania
limitácie v zmluvách, nastavení sankčných mechanizmov, či iná. Nie je preto zrejmé, o aké odhalenie
obchodnej stratégie medzi konkurentmi by malo ísť. Navyše, ak by žalovaný pristúpil k tomu, či ide o
obchodnú podmienku, ktorá je súťažným parametrom a vykonal s tým súvisiacu analýzu zistil by, že
základnými parametrami, pre ktoré sa určitá prevádzka rozhodne vstúpiť do spolupráce s emitentom
je výška odmeny, ktorú emitent účtuje pri preplácaní stravných lístkov a frekvencia a doba preplácania
stravných lístkov. Tieto parametre potom ovplyvňujú zazmluvňovanie akceptačnej siete.
205. Žalobca Doxx okrem uvedeného tvrdil, že nie je zrejmé, v akých iných prípadoch výška provízie
bola takto vysoká v reštauračných zariadeniach. V tejto časti sú tvrdenia žalovaného, opierajúc sa o
tvrdenia PMÚ nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo podporuje závery, že žalovaný existenciu
protisúťažného konania ani len nedokazoval. Žalobca Doxx navyše tvrdil, že aj keby bola pravda, že
výška provízie v obchodných reťazcoch je o 1 % nižšia ako v reštauračných zariadeniach, úroveň 1
% nie je možné považovať za takú, ktorá hovorí o „nepomerne“ vyšších províziách v reštauračných
zariadeniach oproti obchodným reťazcom, resp. za takú, ktorá by preukazovala snahu účastníkov
konania uzatvoriť cieľovú dohodu obmedzujúcu súťaž. Závery žalovaného o tom, že cieľom dohody malo
byť dosiahnutie výšky provízií a zvýšenie výnosov na výkupe, sú nepodložené, a teda nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov. Ak žalovaný považuje za dôvod pre nedovolenú cieľovú dohodu aj to, že
by stravenkové spoločnosti chceli zabrániť, aby reštaurácie využívali stravné lístky ako sekundárne
platidlo na nákupy v obchodných reťazcoch, žalobca Doxx uvádza, že by išlo o legitímny postup týchto
spoločností. Žalobca Doxx totiž tvrdil, že stravný lístok je primárne určený na zabezpečenie teplého
jedla počas dňa pre zamestnanca a konečným užívateľom je práve tento zamestnanec, jeho použitím
v reštauračnom zariadení dochádza reálne k „spotrebovaniu“ tohto lístka, v zmysle zmluvných pravidiel
medzi reštauračným zariadením a žalobcom, každé reštauračné zariadenie je povinné vrátiť tento
stravný lístok ako „spotrebovaný“ žalobcovi Doxx, stravné lístky nie sú určené na to, aby fungovali
ako sekundárne platidlo. Žalobca Doxx taktiež konštatoval, že ani komunikácia medzi účastníkmi
domnelého protisúťažného konania 2 a interná komunikácia, ktorú prezentuje PMÚ v častiach 4.2.1
a 4.2.2 Rozhodnutia PMÚ, žiadnym spôsobom nepodporuje argumentáciu o existencii protisúťažného
cieľa. Je zrejmé, že podklady, na ktoré sa žalovaný odvoláva ako na tie, ktoré podľa jeho názoru
preukazujú spoločný protisúťažný cieľ členov AESP, sú tak podkladmi, ktoré nijako jeho závery o cieľovej
dohode nepodporujú. Navyše je nutné uviesť, že Rada sa s touto skutočnosťou žiadnym spôsobom
nevysporiadala, napriek tomu, že predmetné poukazuje na logický rozpor medzi závermi žalovaného
a dôkazmi, o ktoré svoj záver žalovaný opiera. Protisúťažné konanie nemôže byť popisované ani ako
„dohoda o limitácii“, keďže neexistuje žiaden relevantný dôkaz, že k takejto dohode v užšom slova malo
medzi účastníkmi konania dôjsť. Takýto dôkaz žalovaný nepredložil. Neexistovali dôkazy a žalovaný ani
nepredkladá dôkazy o tom, že by došlo k dohode o limitácii počtu stravných lístkov alebo že by takáto
dohoda bola na trhu spoločne účastníkmi konania uplatňovaná, a teda implementovaná. Navyše, ako



uviedol žalobca Doxx, je zrejmé, že z komunikácie nazhromaždenej v administratívnom spise žiaden
spoločný cieľ limitácie počtu stravných lístkov nevyplýva.
206. Žalobca Doxx ďalej uviedol, že keby reštauračné zariadenia konali v súlade so zmluvnými
ustanoveniami a rešpektujúc právnu úpravu Zákonníka práce a účel, na ktorý boli stravné lístky určené
a zmluvné vzťahy s emitentmi stravných lístkov, nemohli by v čase údajného porušenia súťažných
predpisov, použiť stravné lístky na nákup potravín v obchodných reťazcoch. Obdobné platí aj v prípade
zamestnancov, ktorí používajú stravné lístky v obchodných reťazcoch v rozporoch s ich účelom. Pri
posudzovaní postupu účastníkov konania na trhu na základe hypotetického porovnávacieho scenára
tak treba zobrať do úvahy, že by v čase údajného protisúťažného konania žalobcu neexistoval nákup
za neobmedzený počet stravných lístkov v obchodných reťazcoch. Keďže by tento neobmedzený
nákup neexistoval, potom je nutné aj na domnelú dohodu o limitácii stravných lístkov nazerať ako
na neexistujúcu. V dôsledku toho potom aj komunikácia medzi účastníkmi konania ohľadom limitácie
bola z hľadiska uplatneného testu irelevantná, a nemohla v žiadnom prípade predstavovať porušenie
súťažných pravidiel. Touto skutočnosťou sa však žalovaný vôbec nezaoberal a ako iné námietku, túto
nevyvrátil. Žalovaný bol povinný minimálne preukázať, že namietané protisúťažné konanie malo alebo
mohlo mať za následok negatívny dopad na hospodársku súťaž na trhu. Preukázanie prichádza do
úvahy buď na základe konkrétnych (meraných) výsledkov na trhu (skutočné narušenie) alebo na základe
dostatočne vierohodnej (ekonomickej) predikcie (potenciál narušenia).
207. Žalobca Doxx navyše tvrdil, že spolupráca členov AESP vychádzala z legitímneho cieľa, ktorým
bola ochrana fungovania sektoru ako takého a zabezpečenie, aby sektor fungoval spôsobom a podľa
princípov, na základe ktorých bol vytvorený. Žalovaný úplne ignoroval skutočnosti, ktoré fungovanie
trhu so stravnými lístkami ovplyvňujú, ako aj právny kontext fungovania tohto trhu. Systém stravných
lístkov môže totiž efektívne fungovať len za predpokladu, že si zamestnávatelia plnia svoje zákonné
povinnosti v podobe poskytnutia teplého jedla počas práce prostredníctvom stravných lístkov tak, ako
je to upravené v § 152 Zákonníka práce. Nekorektné používanie stravných lístkov bolo dlhodobo
kritizované ako zamestnávateľmi, tak aj štátnymi orgánmi. Prax, ktorá sa negatívne vyvinula na trhu,
odporovala podstate a zmyslu systému stravovacích poukážok, ako bol legislatívne a zmluvne zavedený
v Slovenskej republike. Žalobca Doxx tak tvrdil, že domnelé protisúťažné konanie nebolo preukázané
v rozsahu naplnenia pojmu cieľovej dohody a ani dohody podľa následku, a teda nebolo preukázané,
že môže predstavovať konanie odporujúce § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a) ZOHS, respektíve
čl. 101 ods. 1 ZFEÚ.
208. Žalobca Doxx taktiež tvrdil, že nedefinovanie relevantného trhu robí všetky závery vo
vyššie spomínaných bodoch nepreskúmateľnými pre nedostatok dôvodov a nepreskúmateľnými pre
nedostatok dôvodov sú tak aj rozhodnutia žalovaného. Žalobca Doxx tvrdil, že sa mal žalovaný zamyslieť
nad charakterom tohto trhu ako tzv. „two sided market“ (dvojstranného trhu), pri posudzovaní ktorého
je potrebné vyhodnocovať osobitné charakteristiky týchto trhov. Ide totiž o trhy, pri ktorých na každej
strane trhu existujú rôzne dodávateľsko - odberateľské väzby, t.j. na každej strane trhu podnikatelia
uspokojujú potreby iných zákazníkov. V tomto prípade tak bolo potrebné riadne zhodnotiť, akým
spôsobom ovplyvňuje súťaž na strane „dodávky“, súťaž na strane „nákupu“ a vice versa. Všetky vyššie
uvedené pochybnosti odôvodňujú záver, že rozhodnutia žalovaného sú v tejto časti nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov.
209. Žalobca Doxx v súvislosti s použitím hmotnoprávnej úpravy čl. 101 ods. 1 ZFEÚ namietal, že závery
žalovaného o potrebe uplatnenia čl. 101 ZFEÚ na posúdenie protisúťažného konania sú nepodložené a
nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu. Žalobca Doxx tvrdí, že žalovaný nesprávne uplatnil hmotné
právo na posudzovaný prípad. Žalobca Doxx tvrdil, že žalovaný nesprávne uplatnil hmotné právo
na posudzovaný prípad. Žalovaný sa opiera o závery, ktoré sa týkajú domnelého preukazovania
negatívnych dopadov protisúťažných konaní na trh a tieto negatívne dopady odvodzuje od skutočnosti,
že ide o cieľové dohody. Žalovaný tak žiadnym spôsobom nekvantifikuje a nepreukazuje, vplyv
protisúťažných konaní na obchod medzi členskými štátmi len predpokladá odvodzujúc ho od domnelých
negatívnych dopadov na slovenský trh, a teda rozhodnutia žalovaného v tejto časti vychádzajú z
nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalobca Doxx tvrdil, že žalovaný, pre vyvodenie záveru, či
dochádza k ovplyvneniu obchodu medzi členskými štátmi mal vykonať samostatnú analýzu. Vo vzťahu
k namietanému protisúťažnému konaniu a k argumentácii žalovaného, že i horizontálna dohoda v
jednom členskom štáte môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, žalobca Doxx uviedol, že ani
tento predpoklad nezbavuje žalovaného, aby vykonal samostatnú analýzu tejto situácie. Dané, okrem
už spomínaného bodu 12 vyplýva aj z bodu 77 Usmernenia k pojmu ovplyvnenie obchodu, keďže
„Keď sa dohody alebo zneužívajúce postupy vzťahujú na územie jedného členského štátu, môže byť
potrebné pristúpiť k podrobnejšiemu preskúmaniu schopnosti dohôd alebo zneužívajúcich postupov



ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.“, o to viac, ak v bode 78 Usmernenia k pojmu ovplyvnenie
obchodu sa hovorí o tom, že „Horizontálne kartelové dohody, ktoré sa vzťahujú na celý členský štát, sú
zvyčajne schopné ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.“, čo neznamená, že k takémuto ovplyvneniu
môže dôjsť. Žalobca Doxx tvrdil, že bez vykonania samostatnej analýzy naplnenia pojmov súvisiacich s
doktrínou „možnosť ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi“, a to vo vzťahu ku každému domnelému
protisúťažnému konaniu samostatne, sú odkazy žalovaného na únijnú rozhodovaciu prax o „vplyve
na obchod“ v tomto smere predčasné. Mal za to, že pre dovodenie záverov o „možnosti ovplyvniť
obchod medzi členskými štátmi“ a pre ustálenie sa na tom, že je nutné uplatniť čl. 101 ods. 1 ZFEÚ na
obe domnelé protisúťažné konania, mal žalovaný vykonať samostatnú analýzu preukazujúcu naplnenie
jednotlivých pojmov podľa Usmernenia k pojmu ovplyvnenie obchodu, čo sa nestalo. Žalovaný tak bez
vykonania vyžadovanej analýzy uplatnil čl. 101 ods. 1 ZFEÚ, čo robí rozhodnutia žalovaného minimálne
nepreskúmateľnými pre nedostatok dôkazov. Žalobca Doxx tvrdil, že čl. 101 ods. 1 ZFEÚ navyše nie
je možné uplatniť vo vzťahu k obom protisúťažným konaniam, čo znamená, že žalovaný uplatnením
nesprávnej právnej úpravy vydal nezákonné rozhodnutie.
210. Uplatňujúc Metodický pokyn bola žalobcovi Doxx uložená Rozhodnutím PMÚ pokuta vo výške
10 % z obratu dosiahnutého v roku 2014, t.j. za posledné účtovné obdobie, v ktorom sa mal žalobca
Doxx dopustiť protisúťažných konaní. PMÚ tak uložil pokutu v maximálnej výške pokuty prípustnej podľa
§ 38 ods. 1 ZOHS. Žalobca Doxx uviedol, že zákonný limit podľa § 38 ods. 1 ZOHS bol XXX XXX
eur. Žalobca Doxx v tejto časti poukázal na skutočnosť, že Rozhodnutie Rady je nezrozumiteľné, ak
síce potvrdzuje výšku pokuty stanovenú prvostupňovým orgánom ale nie je jasné, ako Rada k tomuto
potvrdzujúcemu výroku dospela. Je zrejmé, že Rada odmietla uplatnenie absorpčnej zásady, avšak
neuplatnila ani sčítaciu zásadu pri sankcionovaní za protisúťažné konanie, i keď jej uplatnenie zrejme
zamýšľala, keďže tvrdí, „že je správne, ak sa za každé porušenie zákona vypočíta suma, ktoré by z
hľadiska metodológie jej výpočtu, vychádzajúc z relevantného obratu, mala odrážať celkový očakávaný
zisk podnikateľa, a preto by pokuta mala byť stanovená minimálne v tejto výške.“ Ak teda Rada zvolila
postup, že sankcia za protisúťažné konania 1 zohľadňuje aj sankciu za druhé protisúťažné konania
je zarážajúce, že sankcia za protisúťažné konanie 1 je potom aj po zmene filozofie uloženia sankcie,
odmietnutí postupu PMÚ v súvislosti s uplatnením absorpčnej zásady, (upustení od uloženia sankcie za
protisúťažné konania 2 rovnaká, t.j. na úrovni zákonného maxima ako je sankcia za obe protisúťažné
konania uložená v Rozhodnutí PMÚ.
211. Nezrozumiteľnosť postupu Rady pri potvrdení Rozhodnutia PMÚ ohľadom výroku o uložení sankcie
možno zhrnúť nasledovne: Rada súhlasila s postupom PMÚ na základe Metodického pokynu a tento
odobrila aj čo do výšky uloženej sankcie, Rada ale nesúhlasila s uplatnením absorpčnej zásady, a preto
odôvodnila, že za každé protisúťažné konanie je potrebné stanoviť samostatnú sankciu, avšak keďže
sankcia za protisúťažné konanie 1 je dostatočná, nie je potrebné uložiť sankciu za protisúťažné konanie
2, Rada plánovala uplatniť sčítaciu zásadu s odôvodnením, avšak finálne sčítaciu zásadu neuplatnila,
Rada tvrdila, že za protisúťažné konanie 2 už nie je dôvod sankciu navýšiť, i keď jej to ZOHS v zásade
neumožňoval, keďže sankcia uložená už za protisúťažné konanie 1 bola na maximálnej možnej hranici
zákonného limitu, Rada síce tvrdila, že stačí uložiť sankciu za protisúťažné konanie 1 ale potvrdzuje
sankciu v rovnakej výške ako stanovil PMÚ aj s priťažujúcou okolnosťou za protisúťažné konanie 2.
Žalobca Doxx tak tvrdil, že tieto rozpory samé osobe odôvodňujú záver, že Rozhodnutie Rady je vo
vzťahu k potvrdeniu výšky sankcie nezrozumiteľné. Metodikou stanovenia sankcie, PMÚ dospel k tomu,
že po zohľadnení všetkých kritérií ním stanovených podľa Metodického pokynu, mala byť žalobcovi
Doxx stanovená sankcia vo výške XX XXX XXX,XX eur, čo je viac ako 20 násobok ustanovením §
38 ods. 1 ZOHS stanoveného maxima. Použitou metodikou došlo k prekročeniu zákonného maxima,
t.j. 10 % z celkového obratu (XXX XXX eur) už v prvom kroku, a to pri stanovení % závažnosti za
porušenie súťažných predpisov. Stanovenie úrovne % závažnosti na 30 % znamenalo, že už v tejto
fáze sa sankcia vyšplhala na úroveň X XXX XXX,X eur, čo je takmer trojnásobok § 38 ods. 1 ZOHS
stanoveného maxima. Žalobca Doxx tvrdil, že ak metodika určenia pokuty podľa Metodického pokynu
umožňuje žalovanému, aby pri stanovení základnej sumy sankcie vykalkuloval sankciu mnohonásobne
vyššiu ako je zákonom stanovený limit 10 % z celkového obratu, potom je zrejmé, že tento Metodický
pokyn nemá oporu v zákone a ide nad jeho rozsah, čo je neprípustné. Následne potom uplatnenie
správnej úvahy, ktorá umožňuje určiť sankciu nad rámec § 38 ods. 1 ZOHS, je neprípustné a nezákonné.
Žalobca Doxx bol toho názoru, že postup stanovenia výšky pokuty podľa Metodického pokynu, ktorý už
pri kalkulácii základnej sumy sankcie umožňuje prekročenie zákonného limitu je logicky nesprávny a je
v rozpore so zásadami uplatnenia správnej úvahy.
212. Žalobca Doxx ďalej uviedol, že relevantný obrat nie je možné určiť, ak žalobca Doxx vopred neurčil
exaktne a správne relevantný trh. V tomto je teda postup žalovaného nepreskúmateľný pre nedostatok



dôvodov. Žalobca Doxx však namietal, že obe domnelé protisúťažné konania sa týkali len stravovacích
poukážok, čo teda predpokladá, že výnosy z benefitných poukážok by nemali byť zarátavané do
relevantného obratu. Žalobca Doxx rovnako tvrdil, že žalovaný žiadnym spôsobom nešpecifikoval, v
rámci popisu relevantného trhu, čo sa myslím pod „súvisiacimi službami“. Trh vymedzil ako relevantný
trh „emitovania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok a benefitných poukážok, vrátane služieb s
tým súvisiacich“. Marketingové služby nie sú služby, ktoré súvisia so zabezpečením dodávky stravných
lístkov, či benefitných poukážok odberateľom, ani so spätným výkupom stravných lístkov od reštaurácií,
či obchodných reťazcov, respektíve výkupom poukážok. Navyše, nejde o služby, ktoré sú poskytované
na pravidelnej báze. Výnosy za marketing tak nie je možné zarátavať do relevantného obratu pre určenie
základnej sumy pokuty. Žalobca Doxx navyše tvrdil, že žalovaný nevyhodnotil, či relevantný obrat pre
stanovenie výšky sankcie za protisúťažné konanie nemá zahrňovať obrat dosiahnutý vo verejných
obstarávaniach, na ktoré žalovaný poukazuje v Rozhodnutí PMÚ a prostredníctvom ktorých sa snaží
dokázať protisúťažné konanie v podobe dohody o rozdelení trhu. Žalobca Doxx bol tak toho názoru, že i
napriek tomu, že si žalovaný vymienil postup podľa Metodického pokynu, sám tento postup nedodržal, a
to už pri stanovení základného východiska pre kalkuláciu výšky sankcie. Bez ohľadu na vyššie uvedené,
rozhodnutia žalovaného sú nepreskúmateľné z dôvodu, že nedošlo k určeniu relevantného trhu, ktorý
je základom pre stanovenie relevantného obratu.
213. Žalobca Doxx v prvom rade taktiež tvrdil, že stanovenie koeficientu závažnosti je nepreskúmateľné
s ohľadom na skutočnosť, že tento nemôže byť určený bez toho, aby nebol určený skutočný dopad
na trh. Žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil a nepodložil relevantnými dôkazmi v spise, prečo %
závažnosti stanovené na úrovni 30 % je práve tým primeraným.
214. Žalobca Doxx ďalej poukázal na to, že § 38 ods. 3 ZOHS, ako jedno z kritérií pre stanovenie
výšky sankcie požaduje posúdenie skutočného dopadu protisúťažného konania na relevantný trh. Podľa
ustálenej judikatúry, rozhodovacej praxe ako aj súťažnej teórie je potrebné v rámci dokazovania striktne
rozlišovať medzi určením zodpovednosti za kartel a uložením zodpovedajúcej pokuty. Stanovenie
zodpovednosti a uloženie pokuty pritom vyžadujú úplne odlišné úvahy a analýzy súťažného orgánu,
keďže ide o dve úplne odlišné právne otázky. Žalobca Doxx tak tvrdil, že z uvedených dôvodov,
nemá vyjadrenie žalovaného v bode (738) Rozhodnutia Rady, podľa ktorého nie je pri cieľových
dohodách potrebné preukazovať dopad, oporu v zákone Neberie totiž do úvahy rozdiel v sile dôkazov
potrebných pre preukázanie porušenia a v sile dôkazov potrebných pre stanovenie kritéria určenia
sankcie v podobe dopadu na trh. Ak žalovaný vo svojich rozhodnutiach neuviedol vo vzťahu k skutočným
dopadom údajných protisúťažných konaní žalobcu žiadne skutočnosti, dôkazy, úvahy alebo akékoľvek
iné odôvodnenie a uložil žalobcovi Doxx pokutu bez preukázania zákonom požadovaných okolností, sú
rozhodnutia žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
215. Žalobca Doxx bol okrem iného toho názoru, že navýšenie o 15 % je neprimeraným vo vzťahu
k samostatnému určeniu výšky pokuty podľa § 38 ods. 1 ZOHS. Ak by žalovaný stanovoval sankciu
len samostatne za protisúťažné konanie 2 na najvyššej možnej úrovni zákonného limitu, t.j. do 10 %
obratu za predchádzajúce účtovné obdobie, nikdy by v rámci zákonného limitu nedosiahla táto sumu,
ktorá prislúcha podľa Rozhodnutia PMÚ k priradeným 15 % zo základnej sumy pokuty, keďže 15 %
predstavovalo až 2,6 násobok zákonného limitu. Z tohto hľadiska bolo uplatnenie priťažujúcej okolnosti
neprimerané. Navyše, ak Rada rozhodla o tom, že za protisúťažné konanie 2 sa sankcia neukladá,
potom nemohla ani uplatniť navýšenie 15 % na základe priťažujúcej okolnosti. V tomto smere je postup
Rady nezrozumiteľný. Žalovaný opomenul brať do úvahy skutočnosť, že domnelé protisúťažné konanie 2
nebolo implementované v praxi, a teda nemohlo mať žiaden reálny dopad na trh. Ak existuje čo i len jedna
poľahčujúca okolnosť, nemôže byť sankcia uložená na hranici zákonného maxima. V takom prípade by
žalovaný konal v rozpore s princípom primeranosti a jeho postup by bol rovnako nezákonný, nakoľko
sa logicky predpokladá, že hranica zákonného maxima predpokladá, že žiadna z takýchto okolností
neexistuje.
216. Keďže žalovaný sa opomenul zaoberať skutočným dopadom domnelých protisúťažných konaní
na trh, nemohol ani dospieť k uloženiu primeranej sankcie. Žalobca Doxx ďalej tvrdil, že sankcia
je neprimeraná aj s ohľadom na skutočnosť, že minimálne domnelé protisúťažné konanie 2 nebolo
uplatnené v praxi, a teda sankcia uložená na hranici zákonného maxima je neprimeraná. Navyše sa
žalobca Doxx domnieval, že pokuta na úrovni 10 % celkového obratu, teda v danom prípade XXX XXX
eur je neprimeraná aj vo vzťahu k investíciám, ktoré žalobca Doxx vykonal a plánuje vykonať v súvislosti
s rozvíjajúcim sa trhom elektronických straveniek a pre potreby etablovania sa na tomto trhu. Žalobca
Doxx v tejto súvislosti uvádza, že za roky 2014 až 2016 preinvestoval v rámci projektu Elektronizácia
stravných lístkov viac ako XXX tis. eur, pričom na rok 2017 boli plánované investície v objeme viac
ako XXX tis. eur. Okrem toho, musí spoločnosť v roku 2017 prefinancovať zvýšené spotrebné, mzdové



a režijné náklady v hodnote viac ako XXX tis. EUR, ktoré prináša projekt elektronizácie stravných
lístkov. Je zrejmé, že sankcia odčerpá žalobcovi Doxx nemalé finančné prostriedky, ktoré tento plánuje
investovať do rozvoja poskytovania služieb pre klientov aj do budúcnosti. Žalovaný uplatnil neprimeranú
tvrdosť pri ukladaní sankcie, čo je v rozpore s teóriu trestania, keď uložil sankciu na úrovni maxima
povoleného ZOHS, a to napriek skutočnosti, že nebol preukázaný reálny dopad protisúťažných konaní
na trh, či existovali poľahčujúce okolnosti. Rada dospela k tej istej výške sankcie ako PMÚ. Rozhodnutie
PMÚ Rada potvrdila, avšak odôvodnenie sankcie a postup jej určenia, uplatnená metodika aj spôsob
argumentácie, na základe ktorého mala Rada dospieť k tej istej výške sankcie je odlišný od Rozhodnutia
PMÚ. Primárne, Rada v druhom stupni poprela uplatnenie absorpčnej zásady a prijala inú metodiku
určenia sankcie pri viacčinnom súbehu deliktov. Žalobca Doxx mal za to, že jeho právom je brániť sa
nielen voči výške sankcie, ktorá mu je ukladaná, ale aj voči jednotlivým aspektom jej určenia, pričom
toto právo mu bolo odoprené.
217. Žalobca Doxx mal za to, že na uloženie povinnosti podľa § 38h ZOHS žalobcovi Doxx je nutné
nazerať v spojení s prechodnými ustanoveniami, keďže k domnelým protisúťažným konaniam malo
dôjsť pred účinnosťou novely ZOHS 18.04.2016 a rovnako aj správne konanie bolo začaté pred
účinnosťou tejto novely ZOHS. V konečnom dôsledku bolo aj Rozhodnutie PMÚ, ako prvostupňové
rozhodnutie vydané pred účinnosťou novely ZOHS.
218. Podľa ZVO sa teda za závažné porušenie odborných povinností žalobcu považovala taká situácia,
kedy by existovalo v čase rozhodovania Rady konečné rozhodnutie o tom, že žalobca Doxx sa zúčastnil
kartelovej dohody. Žalobca Doxx však konštatuje, že takéto konečné rozhodnutie v čase, kedy žalovaný
rozhodoval o uložení zákazu účasti vo verejnom obstarávaní nebolo. Žalobca Doxx tak tvrdí, že neboli
splnené podmienky na postup podľa § 44e ZOHS. Žalobca Doxx tvrdil, že výrok IV Rozhodnutia Rady
o zákaze účasti vo verejných obstarávaniach mu bol uložený predčasne a v rozpore s ustanovením §
44 e ZOHS. Rozhodnutie Rady je z tohto dôvodu nezákonné.
219. V podanej správnej žalobe Žalobca Doxx navrhol správnemu súdu, aby sa obrátil s návrhom
na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ podľa § 267 ZFEÚ, a to z nasledovných dôvodov a s
nasledovnými prejudiciálnymi otázkami. V súvislosti s odôvodnením podnetu uviedol, že žalovaný na
posúdenie protisúťažného konania 2 uplatnil čl. 101 ods. 1 ZFEÚ a na tomto uplatnení trval. Je teda
podľa žalobcu daný predpoklad, na položenie prejudiciálnych otázok SDEÚ, súvisiacich s výkladom
práva Európskej únie, v posudzovanom prípade vo vzťahu k čl. 101 ods. 1 ZFEÚ. Žalobca Doxx namietal
voči záveru žalovaného, že protisúťažné konanie 2 spočívajúce v dohode o limitácii je svojou podstatou
dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 1 ZOHS a čl. 101 ods. 1 ZFEÚ, a to z dôvodu, že ide o
tzv. cieľovú dohodu. Žalovaný totiž tvrdil, že protisúťažný cieľ vyplýval priamo z charakteru predmetného
protisúťažného konania, čo žalobca Doxx poprel. V tejto súvislosti žalobca Doxx navrhol, aby sa tunajší
súd obrátil na SDEÚ s nasledovnými prejudiciálnymi otázkami:
220. Jedným zo spôsobom, ktorým si plnia zamestnávatelia v Slovenskej republike svoju zákonnú
povinnosť zabezpečovať stravovanie zamestnancov podľa § 152 Zákonníka práce je možnosť toto
zabezpečovať prostredníctvom stravovacích poukážok vydávaných emitentmi stravovacích poukážok.
Stravovacie poukážky sú prijímané v takzvaných akceptačných miestach, ktorými sú reštauračné
zariadenia a obchodné reťazce maloobchodného predaja potravín, pričom medzi emitentom a
akceptačným miestom existujú osobitné zmluvy, ktorými sa upravujú podmienky spätného výkupu
stravovacích poukážok emitentmi. Pre akceptačné miesta je pri výbere spolupráce s emitentom
rozhodujúca výška odmeny, frekvencia a doba preplácania stravovacích poukážok.
221. Stravovacie poukážky sú výlučne produktom národného práva, provízia emitentov stravovacích
poukážok pri dodávke zamestnávateľom je regulovaná národnou právnou úpravou a stravovacie
poukážky môžu byť akceptované len na území Slovenskej republiky.
222. Emitenti stravovacích poukážok sú v Slovenskej republike združení v Asociácii emitentov
stravovacích poukážok („AESP“). V rámci AESP prebiehali rokovania emitentov o tom, že by pristúpili
k obmedzeniu akceptácie stravovacích poukážok v obchodných reťazcoch maloobchodného predaja
potravín maximálne na 5 kusov na jeden nákup.
223. Ku komunikácii medzi emitentmi o obmedzení akceptácie stravovacích poukážok v obchodných
reťazcoch maloobchodného predaja potravín dochádzalo v čase, kedy silneli tlaky na zrušenie
stravovacích poukážok ako náhrady za stravu z dôvodu ich zneužívania na nákup potravín a
obchádzania tak účelu, ku ktorému boli vytvorené, a to poskytnutie teplej stravy počas dňa
zamestnancovi.
224. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky („PMÚ SR“) dospel k záveru, že účastníci konania
koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu emitovania, distribúcie a predaja stravovacích
poukážok, vrátane služieb s tým súvisiacich, na území Slovenskej republiky, určením maximálneho



počtu stravovacích poukážok prijímaných zo strany obchodných reťazcov pri jednom nákupe od
jedného emitenta na základe vopred odsúhlasenej dohody. Tvrdil, že týmto došlo k zjednoteniu svojich
obchodných podmienok v týchto zmluvách, so zámerom zvýšenia výnosnosti provízie na výstupe
(t.j. odmeny za preplácanie nominálnej hodnoty stravovacích poukážok za hotovosť). Túto dohodu
považoval PMÚ za dohodou obmedzujúcou súťaž, ktorá má za cieľ obmedzenie súťaže a ktorá je podľa
ustanovenia § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) a s § 4 ods. 3 písm. a) národnej právnej úpravy
zákona o ochrane hospodárskej súťaže a čl. 101 ods. 1 ZFEÚ, zakázaná. PMÚ SR dospel k záveru, že
čl. 101 ods. 1 ZFEÚ uplatňuje s odôvodnením, že ide o cieľovú dohodu, ktorá pokrývala celý členský štát.
225. Žalobca Doxx v žalobe s súlade s ustanoveniami § 100 ods. 2 písm. a) SSP podal návrh na
prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
na rozhodnutie správneho súdu. Svoj návrh odôvodnil tak, že v súčasnosti malo byť pred ESĽP
vedené konanie vo veci sťažnosti účastníka konania Vaša Slovensko voči Slovenskej republike, v
rámci ktorej je napádané uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 675/2016 zo dňa 11.10.2016, ktorým bola
zamietnutá ústavná sťažnosť spoločnosti Vaša Slovensko voči rozhodnutiu NS SR sp. zn. 8 Sžnz 6/
2015-100 zo dňa 29.06.2016 vo veci nezákonného zásahu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku inšpekcie
13.08.2014 vykonanej v spoločnosti Vaša Slovensko. V prípade, že je tomu tak, žalobca Doxx navrhol
prerušiť predmetné konanie do rozhodnutia ESĽP v predmetnej veci, nakoľko záver konania pred ESĽP
môže zásadne ovplyvniť rozhodovanie KS BA o námietkach, ktoré sú spojené s vykonaním „rybárskej
expedície“ počas inšpekcií vykonaných u účastníkov konania v dňoch 13.08.2014 až 15.08.2014.
226. Vyjadrením zo dňa 20.08.2018 sa žalobca Doxx bližšie vyjadril k vyjadreniu žalovaného. Svoje
vyjadrenie bližšie odôvodnil tak, že Žalovaný v čl. III Vyjadrenia namieta voči tomu, aby žalobca
Doxx súdu predkladal navrhované Odborné vyjadrenie v oblasti IT a znalecký posudok znalca v
oblasti ekonómie. Pri návrhu na odmietnutie vykonanie dokazovania sa žalovaný neopiera o žiadne
z ustanovení správneho poriadku, OSP, či SSP, iba konštatuje, že správne konanie trvalo dva roky a
žalobca Doxx mal teda dosť času, aby dôkazy predložil. K danému žalobca Doxx v prvom rade uvádza,
že už počas správneho konania žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval na argumentáciu a ani na
dôkazy, ktoré mu žalobca Doxx predkladal, naposledy vo Výzve II, ako aj v žalobe. Žalovaný bol naopak,
v súlade s ustanovením § 32 správneho poriadku povinný zadovážiť si všetky potrebné dôkazy pre
riadne a úplné určenie skutkového stavu, čo sa nestalo. Pre úplnosť žalobca Doxx dodal, že podľa § 120
písm. b) SSP, súd nie je viazaný skutkovým stavom, ktorý bol zistený zo strany žalovaného a v prípade
rozhodovania o žalobe vo veciach správneho trestania môže rozhodnúť sám a podľa § 122 SSP môže
vykonať aj iné dôkazy, ako sú účastníkmi konania navrhované. Dané neznamená, že by súdne konanie
slúžilo predlžovaniu administratívneho konania.
227. V súvislosti s oprávnením znalcov vyjadrovať sa k otázkam, ktoré sú predmetom posudzovania
prípadu zo strany verejného orgánu žalobca Doxx poukázal na rozsudok NS SR (sp. zn. 3 Sžhuv/1/2014
zo dňa 02.12.2015).
228. Žalovaný sa v predmetnej časti Vyjadrenia však osobitne vyjadril len k tej argumentácii, ktorá
sa týka predchádzajúceho súhlasu súdu na vykonanie inšpekcie a nedostatku indícií na vykonanie
inšpekcie 13.08.2014. V súvislosti s povinnosťou mať predchádzajúci súhlas s uskutočnením inšpekcie
v obchodných priestoroch, tu sa žalobca Doxx v celom rozsahu odvolal na. Avšak v súvislosti s
týmto žalobca Doxx špecificky uviedol, že svoju argumentáciu mať predchádzajúci súhlas s inšpekciou
nezaložil len na rozhodnutí NS SR vo veci Capgemini (toto bolo skôr podporné) ale odvíja ju aj od
skutočnosti, že neexistuje efektívna následná súdna kontrola.
229. Žalobca Doxx sa k nedostatkom indícií na vykonanie inšpekcie 13.08.2014 vyjadril v žalobe,
pričom na podporu svojich tvrdení predložil Odborné vyjadrenie. V súvislosti s argumentáciou žalobcu,
žalovaný v bode 87 Vyjadrenia uviedol, že spôsob vedenia spisu vo fáze prešetrovania a spôsob
evidencie podkladov na ňom je vecou interného postupu PMÚ a Rade neprináležalo kontrolovať
formálnu správnosť týchto postupov, ale len posúdiť, či mali vplyv na zákonnosť postupu PMÚ. Žalobca
Doxx však trvdí, že práve dané Rada opomenula vykonať, t.j. neposúdila, či postupy, ktoré boli zvolené
počas inšpekcie 13.08.2018 a následne počas Prešetrovania viedli k zákonnému získaniu dôkazov pre
Rozhodnutie PMÚ. Z Odborného vyjadrenia, ktoré žalobca Doxx predložil naopak vyplýva, že počas
inšpekcie 13.08.2018 a následne počas Prešetrovania žalovaný pri získavaní digitálnych dôkazov porušil
takmer všetky zásady dobrej praxe v oblasti získavania digitálnych dôkazov, pričom v tomto momente
nie je možné overiť autenticitu a originalitu dôkazov, z ktorých žalovaný vychádzal pri rozhodovaní.
230. Vo vzťahu k nedostatočnosti indícií na vykonanie inšpekcie 13.08.2014 v priestoroch žalovaného
žalobca Doxx podporil svoju argumentáciu rozhodnutím KS Brno vo veci veľkého stavebného kartelu,
ktorý už spomenul v súvislosti s neprípustnosťou formulovania poverenia na vykonanie inšpekcie
prostredníctvom demonštratívneho vymedzenia. KS Brno v kauze veľký stavebný kartel, ktorá sa týkala



koordinácie v 11 verejných obstarávaniach, dospel k záveru, že vzhľadom na nezákonnosť získania
dôkazov nemá skutkový stav, z ktorého vychádza rozhodnutie UOHS, oporu v správnom spise, t.j.
nenašiel oporu v existencii konkrétnych indícií, ktoré by odôvodňovali vykonanie inšpekcie. Rozhodnutie
v kauze veľký stavebný kartel podľa názoru žalobcu prinieslo, okrem iného, aj nasledovné závery: K
vykonaniu inšpekcie musia viesť skutkové a právne dôvody, ktoré sú rozhodujúce a tieto majú vyplývať
zo spisu, Musí existovať proporcionálny vzťah medzi rozsahom podozrenia a rozsahom poverenia na
vykonanie inšpekcie a rozsahom samotnej inšpekcie, Demonštratívne vymedzenie poverenia má za
určitých okolností za následok nezákonnosť inšpekcie.
231. V súvislosti s uplatnením zásad trestného konania, a to s ohľadom na kvázi-trestný charakter
konania pred PMÚ si však žalobca Doxx dovolil upriamiť pozornosť súdu na tzv. Engelové kritériá
(kauza Engel a ďalší v. Holandsko, sťažnosti č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72 zo dňa
08.06.1976), ktoré definoval ESĽP pri určení, či má určité konanie trestnoprávny charakter. V rámci
určenia, či určité konanie je trestnoprávnej povahy sa posudzovali tri kritériá, ktoré nemusia byť splnené
kumulatívne, a to: zaradenie skutku vo vnútroštátnom poriadku, čo znamenalo, že ak ho vnútroštátne
právo považuje za konanie trestné, je trestným konaním bez ďalšieho; povaha deliktu, v rámci ktorého
je zisťované, či ide o konanie typicky trestné, pričom sa zisťuje (a) či je uplatnené voči všetkým alebo
len vo vzťahu k nejakej skupine jednotlivcov a (b) či sankcia za daný delikt má preventívno-represívny
charakter alebo len nápravný; druh a stupeň závažnosti hroziacej sankcie, t.j. musí byť dosiahnutý
dostatočný stupeň závažnosti. Ako bolo uvedené vyššie, tieto kritériá nemusia byť splnené kumulatívne,
pričom v prípade súťažného práva rozhodne platí, že sa uplatňuje voči všetkým sankcia, ktorá má
preventívno-represívny charakter a sankcie do výšky 10 % celkového obratu a zákaz účasti vo verejných
obstarávaniach sú sankciami závažnými. S odvolaním sa na rozhodnutie ESĽP vo veci Jussila v. Fínsko,
sťažnosť č. 73053/01 z 23.11.2006 (bod 43) potom možno podporiť argumentáciu, že súťažné právo
má kvázi-trestný charakter (súťažné právo je radené pod criminal charge). Podľa názoru žalobcu je
nutné v tejto súvislosti uplatňovať štrasburskú judikatúru z dôvodu, že priznáva väčší stupeň ochrany
trestaným subjektom. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o tom, že v danom prípade vyhodnotil
pozíciu tak, že nie je potrebné uplatniť trestno-právne zásady, a to ani zásadu absorpčnú, pri ukladaní
sankcie, poukázal žalobca Doxx na rozhodovaciu prax českých súdov v súťažných veciach.
232. Žalobca Doxx naďalej tvrdil, že žalovaný nepreukázal nad mieru rozumnej pochybnosti, nepredložil
ani také priame dôkazy, či sústavu nepriamych dôkazov, ktoré by preukazovali porušenie v tvrdenom
rozsahu, t.j. porušenie vo forme dohody o rozdelení trhu. Žalobca Doxx tvrdil, že nebolo preukázané, že
namietané jednotlivé zložky protisúťažného konania 1, ktoré parciálne popisuje žalovaný v Rozhodnutí
PMÚ, sú prepojené jednotným cieľom tvoriacim jedno ucelené komplexné porušenie a že žalovaný sa
mal dopustiť protisúťažného konania 1 v celom namietanom rozsahu. Žalobca Doxx naďalej tvrdil, že
žalovaný nepredložil jediný priamy dôkaz o tom, že sa mal s ostatnými účastníkmi konania dopustiť
protisúťažného konania vo forme rozdelenia trhu. Takýto priamy dôkaz nie je označený ani v Rozhodnutí
PMÚ, či v Rozhodnutí Rady alebo vo Vyjadrení. Žalobca Doxx už žalobe objasnil, z akého dôvodu
trvá na závere, že ani nepriame dôkazy nepreukazujú, že by sa dopustil protisúťažného konania 1 vo
Výroku 1 tvrdenom rozsahu. V súvislosti s argumentáciou žalovaného v bode 130 Vyjadrenia (podpora
tvrdenia, že v rámci dokazovania nie je potrebná sústava nepriamych dôkazov a že i len jediný dôkaz
je dostatočný na dovodenie porušenia), žalobca Doxx opätovne odkazuje na svoju argumentáciu v
žalobe. V tejto poukazuje na to, že hodnota dôkazov sa neposudzuje podľa ich množstva a ani podľa
toho, ako často sa na ne súťažná autorita odvoláva vo svojom rozhodnutí. Konečne, žalobca Doxx k
záverom, ktoré sa týkajú preukázania, či došlo k uzatvoreniu dohody podľa cieľa poukazuje, okrem tých
častí rozhodnutia SDEÚ vo veci GCB, na ktoré už poukázal v žalobe, aj na tie časti tohto rozhodnutia,
ktoré akcentujú potrebu preverenia protisúťažného konania v ekonomickom a právnom kontexte. Bez
vykonania potrebnej analýzy, nie je možné jednoznačne tvrdiť, že domnelé protisúťažné konanie 1 ako
celok, či v jeho jednotlivých zložkách, je porušením podľa cieľa. Dané je platné bez ohľadu na to, koľko
dôkazov žalovaný nazhromaždil do spisu.
233. Žalobca Doxx ďalej reagoval na bod 165 Vyjadrenia, ktorým žalovaný potvrdzuje platnosť svojho
záveru o potrebe uplatniť čl. 101 ZFEÚ na protisúťažné konanie 1 a protisúťažné konanie 2 tým, že
Komisia bola o prípade notifikovaná a „posúdila skutočnosť, že predmetný prípad sa posudzuje ako
prípad s vplyvom na obchod medzi členskými štátmi.“ K tomuto žalobca Doxx uviedol, že povinnosť
notifikovať Komisiu o konaní je povinnosťou, ktorá vyplýva PMÚ z čl. 11 ods. 3 Nariadenia 1/2003
a podľa čl. 11 ods. 5 Nariadenia 1/2003 môžu orgány členského štátu konzultovať každý prípad s
Komisiou. Z týchto ustanovení však nevyplýva to, že by Komisia mala rozhodovaciu právomoc posúdiť
s konečnou platnosťou, že daný prípad je nutné posudzovať podľa čl. 101 ZFEÚ. Ďalej sa k prípadnému
názoru Komisie žalobca Doxx nemôže vyjadriť, nakoľko ho nepozná. Z rozhodovacej praxe vyplýva, že



hypotetická možnosť vstupu zahraničného podnikateľa na relevantný trh sama o sebe neodôvodňuje
aplikáciu čl. 101 ZFEÚ. Ak by dané platilo, potom by bolo takéto pravidlo nevyhnutné aplikovať na
všetky kartelové dohody posudzované žalovaným, keďže na každý relevantný trh v SR existuje možnosť
vstupu zahraničného podnikateľa. Žalovaný v bode 169 Vyjadrenia záverom uviedol, že nie je povinný,
podľa bodu 79 a 80 Usmernenia k pojmu ovplyvnenie obchodu preukázať, či opatrenia na vylúčenie
konkurencie z iných členských štátov boli skutočne prijaté. Žalobca Doxx k danému v prvom rade
uviedol, že aj Usmernenie k pojmu ovplyvnenie obchodu je nutné vykladať v celom kontexte, a to
aj v kontexte bodu 43 Usmernenia k pojmu ovplyvnenie obchodu, podľa ktorého nepriamy alebo
potenciálny vplyv dohody na obchod medzi členskými štátmi musí národná súťažná autorita vysvetliť
a zároveň sa nemožno pri hodnotení vplyvov dohody na súťaž spoliehať na vplyvy hypotetické alebo
bezvýznamné. Vyššie už žalobca Doxx objasnil, že v zmysle argumentácie žalovaného podávanej v
bode 169 Vyjadrenia, by v prípade kartelového konania na každom relevantnom trhu na území SR, kde
pôsobia nadnárodné spoločnosti bolo možné jednoduchým spôsobom dovodiť, že aj iné nadnárodné
spoločnosti majú potenciál vstúpiť na tento trh, čo by finálne znamenalo, že na každom takomto trhu by
sa bez ďalšieho musel uplatniť čl. 101 ZFEÚ.
234. K Vyjadreniu žalovaného žalobca Doxx uviedol, že sa žalovaný v danom vyjadrení žiadnym
spôsobom nevysporiadal so zmätočnosťou pri ukladaní sankcie, ktorú namieta žalobca Doxx v bode 6.2
žaloby ohľadom nezrozumiteľnosti Rozhodnutia Rady.
235. Žalovaný tvrdí, Rada konkrétne, že v súvislosti s viacčinným súbehom protisúťažného konania 1
a protisúťažného konania 2 sa neuplatňuje absorpčná zásada. Zároveň však tvrdí, že za protisúťažné
konanie 2 neukladá sankciu a žalovaný sa ani vo Vyjadrení nevyjadruje, prečo tomu tak je a akú právnu
úpravu uplatnil. Žalobca Doxx však tvrdil, že dochádza k jednočinnému súbehu protisúťažného konania
1 podľa § 4 ods. 1 ZOHS a protisúťažného konania 1 podľa čl. 101 ZFEÚ (obdobne tak vo vzťahu k
protisúťažnému konaniu 2). Žalovaný sa však v Rozhodnutí PMÚ a ani v Rozhodnutí Rady žiadnym
spôsobom nevysporiadal a neodôvodnil, akým spôsobom pristúpil k uloženiu sankcie za jednočinný
súbeh administratívnych deliktov. Aj v tomto rozsahu sú vo vzťahu k uloženiu sankcie rozhodnutia
žalovaného nezrozumiteľné. Žalovaný totiž, buď uplatnil absorpčnú zásadu v danom prípade alebo
opomenul sa predmetnou otázkou vôbec zaoberať. Bez ohľadu na dôvod, v rozhodnutiach žalovaného
nenachádza žalobca Doxx žiadne odôvodnenie k postupu, ktorý zvolil žalovaný pri sankcionovaní za
jednočinný súbeh skutkov. Žalovaný má a mal povinnosť uplatniť absorpčnú zásadu pri ukladaní trestov
za súbeh správnych deliktov, či už jednočinný alebo viacčinný, a to aj v rámci súťažného práva. Navyše,
žalobca Doxx tvrdí, že odôvodnenie, ktorým Rada zdôvodňuje postup pri sankcionovaní pri súbehu
správnych deliktov je zmätočné a nepreskúmateľné.
236. V ostatných bodoch a námietkach ohľadne vyjadrenia žalovaného žalobca Doxx opakovane
poukázal na podanú správnu žalobu, ktorej bližšie vysvetľuje svoju argumentáciu, ktorú podporil
priloženými odbornými vyjadreniami a rozhodovacou praxou slovenských a českých súdov.
IV. Podania žalobcu 3 Edenred Slovakia, s.r.o.
237. Žalobca 3 Edenred Slovakia, s.r.o. (ďalej aj ako Edenred) sa žalobou zo dňa 04.12.2017
domáhal zrušenia rozhodnutia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, Rady Protimonopolného
úradu Slovenskej republiky č. 31/2017/ODK-2017/KH/R/2/025 zo dňa 11.09.2017 a žiadal priznať
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Eventuálne, ak by správny súd v konaní dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná (§ 190 SSP) a nie sú dané dôvody pre zrušenie druhostupňového
rozhodnutia podľa § 191 SSP, žalobca Edenred v súlade s § 198 ods. 1 písm. a) SSP navrhol,
aby po vykonaní príslušného dokazovania, správny súd rozsudkom znížil pokutu uloženú žalobcovi
rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2016/KH/1/1/004 zo dňa 11.02.2016 v
spojení s rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, Rady Protimonopolného úradu
Slovenskej republiky č. 31/2017/ODK-2017/KH/R/2/025 zo dňa 11.09.2017.
238. V žalobe uviedol, že v dňoch 13.-14.08.2014 vykonal Protimonopolný úrad Slovenskej republiky
(ďalej len „Žalovaný“) prostredníctvom svojich zamestnancov inšpekciu v priestoroch pôvodného
žalobcu, spoločnosti VAŠA Slovensko, s. r. o., so sídlom: Račianske mýto 1/B, 831 02 Bratislava.
Zamestnanci žalovaného sa preukázali povereniami na vykonanie Inšpekcie. Dňa 13.08.2014 vykonal
žalovaný inšpekcie aj v priestoroch ďalších podnikateľov: DOXX - Stravné lístky, spol. s r.o., so sídlom:
Kálov 356, 010 01 Žilina, IČO: 36 391 000 (ďalej len „DOXX“) (zápisnica č. IZ-343/2014); LE CHEQUE
DEJEUNER s.r.o., so sídlom: Tomášikova 23/D, 821 01 Bratislava (ďalej len „LE CHEQUE DEJEUNER“)
(zápisnica č. IZ-344/2014); SODEXO PASS SR, s.r.o., so sídlom: Tomášikova 64, 831 04 Bratislava,
IČO: 35 741 350 (ďalej len „SODEXO PASS SR“) (zápisnica č. IZ-345/2014) a Edenred Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Karadžičova 8, 820 15 Bratislava, IČO: 31 328 695 (ďalej len „EDENRED“) (zápisnica č.
IZ-342/2014). Žalobcovi bolo doručené Oznámenie o začatí konania č. 632/2/PMÚ SR/2015 zo dňa



13.02.2015, ktorým mu bolo oznámené, že Žalovaný z vlastného podnetu začína konanie č. 0003/
OKT/2015 vo veci možnej dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a),
c) a f) ZOHS a čl. 101 ZFEÚ uzatvorenej medzi podnikateľmi, v priestoroch ktorých boli dňa 13.08.2014,
resp. 14.08.2014 vykonané inšpekcie (ďalej len „Konanie“). V súlade s ustanovením § 182 ods. 1 písm.
b) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca Edenred označuje ďalších
účastníkov konania, DOXX, LE CHEQUE DEJEUNER, SODEXO PASS SR a EDENRED. Žalovaný
žalobcu listom č. 2007/2/PMÚ SR/2015 zo dňa 07.05.2015, oznámil žalobcovi, že rozširuje predmet
konania o dohodu obmedzujúcu súťaž uzatvorenú medzi spoločnosťou DOXX a žalobcom spočívajúcu
vo výmene citlivých obchodných informácií a v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní
verejného obstarávateľa Slovenská pošta, a.s. a verejného obstarávateľa VODOHOSPODÁRSKA
VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK.
239. V priebehu prvostupňového konania, dňa 13.08.2015 podal žalobca Edenred prostredníctvom
svojich právnych zástupcov žalobu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy (ďalej len „SŽNZ“)
podľa § 250v zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), v ktorej sa domáhal
sa vydania rozsudku, ktorým bude žalovanému zakázané „prezerať, kopírovať alebo akýmkoľvek
spôsobom nakladať so všetkými informáciami a dokumentmi získanými v priebehu Inšpekcie vrátane
v žalobe špecifikovaných skopírovaných súborov uložených na dátových nosičoch a pevnom disku
pracovnej stanice, ako aj uloženia povinnosti žalovanému tieto „odstrániť a zničiť“ Súdne konanie pred
NS SR bolo vedené pod sp. zn. 8Sžnz/6/2015. Žalovaný žalobcu listom č. 4474/PMÚ SR/2015 zo
dňa 16.10.2015, doručeným dňa 19.10.2015, vyzval, aby sa v lehote 20 pracovných dní od doručenia
tohto listu vyjadril k podkladom rozhodnutia, spôsobu ich zistenia, prípadne aby navrhol ich doplnenie
(ďalej len „Výzva“). Žalovaný zároveň žalobcovi v rámci výzvy predložil informáciu o predbežných
záveroch prešetrovania, ku ktorým tento na základe jemu dostupných informácií a podkladov dospel.
Žalobca Edenred sa k záverom žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 03.12.2015, (ďalej
len „Vyjadrenie“). Následne žalovaný dňa 11.02.2016 vydal rozhodnutie č. 2016/KH/1/1/004, ktorým
rozhodol, že sa účastníci konania dopustili konaní, ktoré sú dohodami obmedzujúcimi súťaž v zmysle
ZOHS, čiže zakázané (ďalej len „Prvostupňové Rozhodnutie“). Osobitne žalovaný účastníkom konania
vytkol uzatvorenie dohody so zámerom udržať stabilné úrovne trhových podielov na dotknutom
relevantnom trhu, inými slovami „rozdelenie trhu“ (výrok I.) a uzatvorenie dohody so zámerom zvýšenia
výnosnosti provízie na výstupe, inými slovami „limitácia počtu stravovacích poukážok akceptovateľných
pri jednom nákupe“ (výrok II.). Na základe výroku I. a výroku II. boli účastníkom knania uložené pokuty,
žalobcovi vo výške 503.248 EUR (výrok III.).
240. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca Edenred dňa 29.02.2016 rozklad. Rozkladom sa
domáhal, aby žalovaný prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na nové prejednanie
a rozhodnutie alebo ho zmenil tak, že konanie voči žalobcovi zastaví, alternatívne sa žalobca Edenred
domáhal prepočítania a zníženia výšky pokuty, ak by mal žalovaný za preukázané protisúťažné konanie
žalobcu. NS SR vo veci SŽNZ nerozhodol do vydania prvostupňového rozhodnutia, ako ani do podania
rozkladu. NS SR uznesením č. k. 8 Sžnz 6/2015-100 zo dňa 29.06.2016 konanie o SŽNZ zastavil (ďalej
len „Uznesenie NS SR“). NS SR argumentoval, že predmetom konania nemôžu byť skutočnosti, ktoré
budú ďalej preskúmavané Radou úradu (ďalej len „Rada“).
241. Žalobca Edenred dňa 09.09.2016 podal proti uzneseniu NS SR ústavnú sťažnosť. Vec bola vedená
na ÚS SR pod sp. zn. III. ÚS 676/2016. Uznesením zo dňa 11.10.2016 ÚS SR sťažnosť odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (ďalej len „Uznesenie ÚS SR“). Dňa 29.06.2017 podal žalobca Edenred proti
uzneseniu ÚS SR sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorá je vedená pod
číslom 40925/17. O sťažnosti ESĽP nebolo doposiaľ rozhodnuté.
242. Rada žalobcu listom č. 31/2017/ODK-2321/5/2017 zo dňa 04.05.2017, doručeným 05.05.2017,
vyzvala, aby sa v lehote 20 pracovných dní od doručenia tohto listu vyjadril k podkladom rozhodnutia,
spôsobu ich zistenia, prípadne aby navrhol ich doplnenie (ďalej len „Výzva pred vydaním rozhodnutia
o rozklade“). Rada zároveň žalobcovi v rámci výzvy pred vydaním rozhodnutia o rozklade predložila
informáciu o predbežných záveroch prešetrovania, ku ktorým táto na základe jej dostupných informácií a
podkladov dospela. Žalobca Edenred sa k záverom Rady vyjadril písomným podaním zo dňa 20.06.2017
(ďalej len „Vyjadrenie k Výzve pred vydaním rozhodnutia o rozklade“). O rozklade rozhodol žalovaný dňa
11.09.2017 rozhodnutím č. 31/2017/ODK-2017/KH/R/2/025 (ďalej len „Druhostupňové Rozhodnutie“),
ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že ho doplnil o zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na
dobu troch rokov od právoplatnosti konečného rozhodnutia (výrok IV.). Druhostupňové rozhodnutie bolo
žalobcovi oznámené dňa 04.10.2017.
243. Žalobca Edenred považuje právne, ako aj skutkové závery uvedené v prvostupňovom
rozhodnutí a v druhostupňovom rozhodnutí za nesprávne a postup žalovaného predchádzajúci vydaniu



prvostupňového rozhodnutia za nezákonný. Prvostupňovým rozhodnutím, ako aj druhostupňovým
rozhodnutím bolo zasiahnuté do práva žalobcu na spravodlivý proces. Prvostupňové rozhodnutie a
druhostupňové rozhodnutie sú vnútorne nekonzistentné a z tohto dôvodu absolútne nepreskúmateľné.
Absolútna väčšina dôkazov, na ktoré žalovaný odkazuje, sú nezákonne získané, a teda v konaní
neprípustné. Zároveň výška udelenej pokuty, ako aj postup pri jej výpočte nie sú v súlade s právnym
poriadkom SR. Prvostupňové rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore
s administratívnym spisom a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom
verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Prvostupňové
rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie sú čiastočne nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov
a čiastočne pre nezrozumiteľnosť. Žalobca Edenred má za to, že sú dané dôvody na zrušenie
druhostupňového rozhodnutia v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) až g) SSP. Najmä z uvedených dôvodov
podal žalobca Edenred proti celému druhostupňovému rozhodnutiu žalobu podľa § 177 a nasl. v spojení
s § 194 a nasl. SSP.
244. Žalobca Edenred v žalobe uviedol, že druhostupňové rozhodnutie je rozhodnutím vydaným
orgánom verejnej správy v správnom konaní, ktoré zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej alebo právnickej osoby alebo sa jej priamo dotýka.
Žalovaný je ústredným orgánom štátnej správy, ktorý v rámci správneho konania prvostupňovým
rozhodnutím v spojení s druhostupňovým rozhodnutím založil povinnosti žalobcu (pokuta) a zrušil jeho
určité oprávnenia (zákaz účasti vo verejnom obstarávaní).
245. Fyzická alebo právnická osoba bola ako účastník administratívneho konania rozhodnutím orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Prvostupňovým
rozhodnutím v spojení s druhostupňovým rozhodnutím, ako aj konaním žalovaného, ktoré týmto
rozhodnutiam predchádzalo boli zásadným spôsobom ukrátené práva a právom chránené záujmy
žalobcu. V prípade druhostupňového rozhodnutia nejde o rozhodnutie v zmysle § 7 SSP. Žalobca
Edenred bol v druhostupňovom rozhodnutí poučený o možnosti podať proti tomuto žalobu v zmysle
ustanovení § 177 v spojení s § 194 SSP.
246. Rozhodnutie bolo žalobcovi doručené (oznámené) dňa 04.10.2017. Žaloba sa podľa § 181 ods.
1 SSP musí podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Posledný deň na podanie žaloby bol 04.12.2017. Žalobca Edenred podal žalobu v zákonnej lehote.
Podľa názoru žalobcu sú všetky podmienky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia definované v
SSP naplnené. Žalobca Edenred týmto v zákonnej lehote podal proti druhostupňovému rozhodnutiu
žalobu a napadol ho v celom rozsahu. Žalobca Edenred má za to, že druhostupňové rozhodnutie v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie
skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. V niektorých častiach ako
aj vo vzájomnej súvislosti jednotlivých častí je druhostupňové rozhodnutie v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a súčasne niektoré časti druhostupňového
rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Vo
vzťahu k spôsobu zabezpečenia dôkazov pre začatie konania, resp. dôkazov v konaní použitých došlo
k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia.
247. Žalovaný sa s odkazom na judikatúru SDEÚ podrobnejšie nezaoberal vymedzením relevantného
trhu, ktorého by sa údajné porušenie malo týkať. SDEÚ zbavuje Európsku komisiu (ďalej len „Komisia“)
povinnosti detailne vymedziť relevantný trh, ak nie je toto vymedzenie potrebné na konštatovanie
skutočnosti, že dotknutá dohoda môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a že je jej cieľom
vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu. Splnením
týchto podmienok je daná právomoc Komisie skúmať porušenie čl. 101 (pôvodného čl. 81 ZES) ZFEÚ.
Túto argumentáciu SDEÚ použil napríklad v rozsudku zo dňa 19.03.2003 vo veci T-213/00 CMA
CGM vs. Komisia, na ktorý odkazoval aj žalovaný. V tejto súvislosti bolo však potrebné podotknúť, že
Komisia v danom prípade vymedzila relevantný trh do tej miery, že bola zrejmá spôsobilosť skúmanej
dohody ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ako aj jej protisúťažné ciele v rámci spoločného trhu.
Komisia teda riadne dokázala naplnenie hypotézy čl. 101 ZFEÚ do tej miery, že sa ďalšie vymedzovanie
relevantného trhu teda javilo ako nadbytočné.
248. V súvislosti s vplyvom údajnej dohody na spoločný trh Európskej únie, žalovaný pri vymedzení
relevantného trhu v konaní úplne rezignoval na riadne skúmanie relevantného trhu, ktorý mal v
rámci prešetrovania a následného konania posudzovať. Uvedené nebolo ani nijak korigované v
druhostupňovom rozhodnutí. Žalobca Edenred považoval postup žalovaného za nesprávny a svojvoľný.



Žalovaný totiž v prvostupňovom Rozhodnutí ani v druhostupňovom rozhodnutí riadne neodôvodnil
spôsobilosť alebo cieľ údajnej dohody ovplyvniť spoločný trh v rámci EÚ. Údajná dohoda, resp.
zosúladený postup, sa mal týkať emitovania a preplácania stravovacích poukážok resp. súvisiacich
služieb na geografickom trhu v rámci Slovenskej republiky medzi subjektmi pôsobiacimi výhradne na
tomto území. Žalovaný odkázal na judikatúru SDEÚ, ktorá pripúšťa možnosť, že rozdelenie trhu na
území jedného členského štátu môže ovplyvniť fungovanie spoločného trhu Európskej únie, nakoľko
takéto dohody bránia prieniku ekonomických subjektov z ostatných členských štátov na trh konkrétneho
členského štátu. Táto argumentácia je však podľa názoru žalobcu neaplikovateľná na posudzovaný
prípad už aj na základe argumentácie žalovaného. Žalovaný dospel k záveru, že dohoda obmedzujúca
súťaž medzi emitentmi stravovacích poukážok existovala už pred rokom 2010, pričom okruh jej
účastníkov, ako aj pravidlá dohody sa v priebehu času menili. Žalovaný taktiež poukázal na dokument
získaný v priestoroch žalobcu, ktorý by mal obsahovať stručné zhrnutie stretnutí medzi podnikateľmi
DOXX a žalobcom v rokoch 2008 a 2010, na ktorých sa malo rokovať o vstupe podnikateľa DOXX
do Asociácie emitentov stravovacích poukážok (ďalej len „AESP“). Ak existovala dohoda medzi členmi
AESP o rozdelení trhu už v období rokov 2001 až 2010, ako tvrdí žalovaný, nie je potom zrejmé, ako si
podnikateľ DOXX mohol vydobyť pozíciu v AESP a (podľa záverov žalovaného) následne sa podieľať
na dohode obmedzujúcej súťaž. Skutkový stav popísaný žalovaným teda vylučuje aplikáciu predmetnej
judikatúry SDEÚ, keďže aj za údajnej existencie dohody obmedzujúcej súťaž bol podnikateľ DOXX
schopný začať a plne rozvinúť svoje podnikateľské aktivity na území Slovenskej republiky v danom
odvetví. Žalobca Edenred zdôraznil, že v prípade podnikateľa DOXX sa nejednalo o silný, dlhodobo
a medzinárodne pôsobiaci ekonomický subjekt, čím bol znevýhodnený v porovnaní s potenciálnymi
súťažiteľmi z iných členských krajín. Žalobca Edenred v danej súvislosti taktiež poukázal napr. na
vstup podnikateľa GGFS s.r.o. na predmetný trh v roku 2013. Táto spoločnosť na predmetný trh
bez akýchkoľvek problémov vstúpila a ako nečlen AESP si získala relevantný trhový podiel. Aj keby
teoreticky existovala predmetná dohoda obmedzujúca súťaž, závery žalovaného o prekážkach prieniku
ekonomických subjektov z ostatných členských štátov na relevantný trh v Slovenskej republike nie
sú pravdivé a nevychádzajú zo žiadnej relevantnej analýzy. Žalobca Edenred zároveň namietal, že
ak by boli provízie emitentov stravovacích poukážok umelo udržiavané na vyšších hodnotách, než by
tomu bolo v prípade slobodnej hospodárskej súťaže (ako to naznačuje žalovaný), predstavovalo by
to ideálne podmienky pre vstup nového súťažiteľa na trh. Žalobca Edenred sa domnieval, že ak by
boli všetky závery žalovaného o dohode účastníkov konania s vplyvom na trh pravdivé, prípadný nový
konkurent by mohol poskytovať svoje služby za nižšie ceny a získať klientov súčasných súťažiteľov.
Preto argument žalovaného týkajúci sa spôsobilosti údajnej dohody obmedzujúcej súťaž ovplyvniť
spoločný trh Európskej únie neobstojí. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal cieľ údajnej dohody
spočívajúci vo vylúčení, obmedzovaní alebo skresľovaní hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu.
249. Napriek tomu, že žalovaný rozlišuje medzi relevantným trhom, v rámci ktorého malo dochádzať k
rozdeleniu trhu, a relevantným trhom, na ktorom sa mal neoprávnene zosúlaďovať postup pri určovaní
obchodných podmienok, jediný rozdiel podľa žalovaného spočíva v okruhu poukážok, ktorých sa tieto
údajné dohody, resp. zosúladené postupy týkajú. Žalobca Edenred v tejto súvislosti poukazuje na ďalšie
zrejmé rozdiely týchto relevantných trhov, ktoré odôvodňujú rozdielny prístup k posudzovaniu oboch
vytýkaných prípadov údajného porušenia zákona. Žalobca Edenred namietal, že v prípade údajnej
limitácie počtu stravných poukážok akceptovaných v obchodných reťazcoch emitenti nevystupovali (a
ani nevystupujú) ako navzájom si konkurujúci súťažitelia. Žalobca Edenred (ako aj ostatní emitenti
stravovacích poukážok) uzatváraním zmlúv s obchodnými partnermi vytvárajú sieť akceptačných miest,
kde je možné dané stravovacie poukážky uplatniť a zameniť (s ohľadom na účel zákona) výlučne
za stravovacie služby (najmä za jedno teplé hlavné jedlo vrátane vhodného nápoja). Žalovaný síce
zohľadnil skutočnosť, že limitácia počtu stravných poukážok sa týkala len obchodných reťazcov (a
teda nie ostatných reštauračných zariadení, ktoré sú taktiež partnermi žalobcu), na druhej strane však
absolútne ignoruje existenciu viacerých relevantných trhov, na ktorých žalobca Edenred na území
Slovenskej republiky pôsobí. Žalobca Edenred poukázal na rozdiel medzi emitovaním (vydávaním, resp.
predávaním) stravovacích poukážok klientom žalobcu (ktorými sú zamestnávatelia pôsobiaci na území
Slovenskej republiky) a ich preplácaním partnerom žalobcu, ktorými sú prevažne reštauračné zariadenia
a obchodné reťazce. Pri emitovaní stravovacích poukážok vystupuje na Slovensku niekoľko súťažiteľov
ponúkajúcich zameniteľné služby predaja a dodania stravovacích poukážok. Emitenti stravovacích
poukážok ponúkajú taktiež ďalšie služby ako napr. reklamné služby alebo emitovanie benefitných
poukážok. V tejto súvislosti žalobca Edenred zdôraznil, že všetky dôkazy, na ktoré poukazuje žalovaný,
sa týkajú výhradne distribúcie stravovacích poukážok, ktorými zamestnávatelia (klienti Žžlobcu) plnia
svoju zákonnú povinnosť stanovenú zákonom č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších



predpisov (ďalej len „ZP“). Z pohľadu spotrebiteľa nie je zameniteľná benefitná poukážka, ktorá je
akceptovaná u poskytovateľov služieb alebo tovarov nesúvisiacich so stravovaním. Preto relevantný trh
benefitných poukážok nie je totožný s relevantným trhom stravovacích poukážok.
250. Ďalším rozdielom je zákonné obmedzenie pri poplatku za sprostredkovanie stravovacích
služieb prostredníctvom stravovacích poukážok v maximálnej výške 3 % z hodnoty sumy uvedenej
na stravovacej poukážke. V prípade emitovania benefitných poukážok zákon také obmedzenie
neupravuje. Podľa názoru žalobcu by sa tieto odlišnosti (najmä z pohľadu spotrebiteľa) mali premietnuť
do vymedzenia relevantného trhu. Z pohľadu stravovacích poukážok je teda možné konštatovať
konkurenčné prostredie súťažiteľov, ktorí boli účastníkmi konania, pričom odberateľmi sú klienti
týchto konkurentov (zamestnávatelia pôsobiaci na území Slovenskej republiky). Zamestnávatelia
pôsobiaci v Slovenskej republike sa môžu na základe ceny za poskytnutie stravovacích poukážok,
veľkosti siete akceptačných miest, ako aj celkovej kvality služieb emitentov stravovacích poukážok
rozhodnúť, s ktorým emitentom uzatvoria zmluvu o sprostredkovaní stravovania. Je veľmi ojedinelé, aby
zamestnávateľ využíval služby emitovania stravovacích poukážok od viacerých emitentov. S ohľadom
na rozsah siete akceptačných miest všetkých účastníkov konania je možné konštatovať, že zmena
emitenta stravovacích poukážok zamestnávateľom nepredstavuje neprimerané ťažkosti pre koncových
spotrebiteľov (zamestnancov). Naproti tomu žalobca Edenred deklaroval, že pri získavaní svojich
partnerov, ktorí akceptujú stravovacie poukážky žalobcu, nevystupoval v konkurenčnom prostredí.
Partnerovi nebráni žiadna skutočnosť v tom, aby uzatvoril zmluvu o spolupráci aj s inými emitentmi
stravovacích poukážok. Žalobca Edenred svojmu partnerovi ponúka službu preplatenia svojich
stravovacích poukážok. Žiaden iný účastník konania neposkytuje službu preplatenia stravovacích
poukážok žalobcu. Relevantný trh preplácania stravovacích poukážok žalobcu sa dotýka iba
tých koncových spotrebiteľov (zamestnancov), ktorým boli pridelené zamestnávateľom práve tieto
stravovacie poukážky žalobcu. Pre konečného spotrebiteľa disponujúceho stravovacími poukážkami
ostatných účastníkov konania nie je relevantná skutočnosť, či má dané reštauračné zariadenie
uzatvorenú partnerskú zmluvu so žalobcom. V prípade spotrebiteľov disponujúcich stravovacími
poukážkami žalobcu nie je možné tieto reštauračným zariadením akceptovať bez uzatvorenia
partnerskej zmluvy so žalobcom. Žalobca Edenred považoval za potrebné zohľadniť aktuálnu možnosť
koncového spotrebiteľa uspokojiť svoj dopyt po strave s využitím stravovacích poukážok žalobcu. V
prípade emitovania stravovacích poukážok sa tovarový relevantný trh potenciálne dotýka všetkých
klientov (zamestnávateľov) a ostatných emitentov. Pri preplácaní stravovacích poukážok žalobcu
sa pri vymedzení relevantného trhu môžu brať do úvahy len zamestnanci - držitelia stravovacích
poukážok žalobcu a partneri, ktorí tieto akceptujú. Iní zamestnanci (držitelia stravovacích poukážok iných
emitentov), stravovacie zariadenia, ktoré neakceptujú stravovacie poukážky žalobcu, ako aj iní emitenti
nepôsobia na tomto relevantnom trhu. Pre zamestnanca - držiteľa stravovacích poukážok žalobcu nie
je alternatívou, že v danom reštauračnom zariadení sú akceptované stravovacie poukážky emitované
ostatnými účastníkmi konania, resp. v takom prípade ani prevádzkovateľ reštauračného zariadenia nemá
možnosť využiť služby preplácania stravovacích poukážok iného podnikateľského subjektu. Ak by platil
opak, stravovacie poukážky by mali charakter univerzálne vymeniteľného a akceptovaného platidla, teda
by sa maximálne približovali peniazom (zákonnej mene). Žalobca Edenred v podstate prostredníctvom
svojich klientov spotrebiteľom poskytuje stravovacie poukážky (pričom tu existuje zastupiteľné plnenie
službami iných emitentov) a následne prostredníctvom svojich partnerov tieto stravovacie poukážky
spotrebiteľom zamieňa za jedlo (pričom túto službu už neposkytuje žiaden iný emitent). Z uvedeného
vyplýva, že na území Slovenskej republiky žiaden podnikateľský subjekt neposkytuje službu, ktorá
by bola zastupiteľná za službu žalobcu preplácania stravovacích poukážok žalobcu. Klienti žalobcu
disponujú možnosťou výberu z radov emitentov stravovacích poukážok, avšak partneri žalobcu sú
viazaní výhradne zmluvným vzťahom so žalobcom (alebo iným emitentom).
251. Žalobca Edenred ďalej poukazoval na skutočnosť, že výška provízie za preplatenie stravovacích
poukážok partnerom nie je (na rozdiel od provízie za emitovanie klientom žalobcu) upravená zákonom.
Žalovaný netvrdí a ani nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce protizákonné konanie žalobcu v rámci
výšky provízie za preplatenie stravovacích poukážok. Žalobca Edenred mal za to, že stotožnenie trhu
emitovania stravovacích poukážok a trhu preplácania stravovacích poukážok, tak ako to urobil žalovaný
v napadnutých rozhodnutiach, je nesprávne a odporuje objektívnej skutočnosti. Žalovaný v tomto
ohľadne nezistil úplne a presne skutkový stav a vec a skutkové zistenia žalovaného sú nedostačujúce
na riadne posúdenie veci. Ako žalobca Edenred uviedol nižšie, toto pochybenie žalovaného má jednak
vplyv na záver ohľadne údajného porušenia čl. 101 ZFEÚ, ale aj na posúdenie povahy relevantného trhu,
prípadne dopad na trh a veľkosť relevantného trhu vo vzťahu k rozhodovaniu o pokute uloženej za údajné
porušenie ZOHS. Na základe uvedeného mal žalobca Edenred zato, že riadne vymedzenie tovarového



relevantného trhu (najmä odlíšenie predaja a preplácania stravovacích poukážok) je pre právne
posúdenie údajného protisúťažného konania účastníkov konania esenciálne. Vymedzenie relevantného
trhu žalovaným je nedostačujúce na riadne posúdenie veci a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
252. Žalobca Edenred v rámci celého administratívneho konania namietal nezákonnosť Inšpekcie,
ako aj nezákonnosť nakladania s dátami, ktoré žalovaný získal počas tejto získal. Žalobca Edenred
argumentoval v prvom rade skutočnosťou, že žalovaný v rámci šetrenia predchádzajúcemu Inšpekcie
nezabezpečil také podklady, ktoré by odôvodňovali vydanie poverenia na vykonanie Inšpekcie a
následný masívny zásah do práv žalobcu. Rovnako žalobca Edenred spochybňoval právomoc
žalovaného na vykonanie Inšpekcie spôsobom, ktorý bol aplikovaný v tomto prípade. V neposlednom
rade žalobca Edenred namietal, že následné nakladanie s informáciami a dátami zaistenými pri Inšpekcii
bolo nezákonné a porušovalo práva žalobcu. Napriek detailnej argumentácii žalobcu sa žalovaný v
prvostupňovom rozhodnutí, ako aj v druhostupňovom rozhodnutí s námietkami žalobcu a ostatných
účastníkov Konania vysporiadal formalisticky, bez toho, aby bral zreteľ na podstatu a zmysle práv,
ktorých porušenie bolo namietané. Argumentácia žalovaného vychádzala najmä z premisy efektivity
ochrany hospodárskej súťaže, ktorej podriaďuje akékoľvek svoje ďalšie konanie. V súlade s názorom
žalovaného akcentovaným v jeho rozhodnutiach vo veci, princíp efektivity ochrany hospodárskej
súťaže legitimizuje a legalizuje v zásade akýkoľvek postup žalovaného. Dôkazy nachádzajúce sa
v prešetrovacom spise nehodnotil žalovaný ako ani Rada objektívne. Všetky tieto dôkazy, ako aj
námietky účastníkov konania boli vyhodnocované účelovo, tak aby zdôvodnili legálnosť zásahu do práv
žalobcu. Ako už bolo uvedené v administratívnom konaní, žalovaný pred vykonaním Inšpekcie nemal
dostatočný podklad pre dôvodné podozrenie, že v rámci preskúmavaného trhu existuje kartel. Jediným
relevantným podkladom v tomto ohľade bolo zistenie, že predmetný trh je vysoko koncentrovaný. Takéto
zistenie (resp. všeobecne známy fakt) nemôže byť dostatočným podkladom pre vykonanie Inšpekcie a
zákonné získanie dôkazov, ktoré viedli k začatiu konania, a ktoré slúžia na preukázanie údajnej dohody
obmedzujúcej hospodársku súťaž.
253. Žalobca Edenred namietal nezákonnosť Inšpekcie z dôvodov, že poverenia udelené na vykonanie
rámci Inšpekcie, resp. inšpekcií boli podľa názoru žalobcu definované neprimerane široko bez
dostatočného skutkového podkladu k ich vykonaniu, ktorý by mal byť nimi verifikovaný. Cieľom Inšpekcie
môže byť výlučne zhromaždenie dokumentácie potrebnej na overenie určitého skutkového a právneho
stavu a jeho rozsahu, o ktorom už mal žalovaný informácie. Žalobca Edenred namietal, že žalovaný
v čase vykonania Inšpekcie, resp. inšpekcií v priestoroch ostatných účastníkov konania, nemal k
dispozícii podklady, ktoré by odôvodňovali ich vykonanie. Žalovaný teda zjavne nemal konkrétne
dôvodné podozrenie o protisúťažnom konaní žalobcu, resp. ostatných účastníkov konania.
254. Podklady, ktoré mali podľa žalovaného zakladať v čase pred vykonaním Inšpekcie dôvodné
podozrenie z protisúťažného správania boli v prvostupňovom rozhodnutí vymedzené podľa tvrdenia
žalovaného prvým z podkladov na vykonanie Inšpekcie je analýza dotknutého trhu. Žalovaný podľa
svojich tvrdení vychádzal výlučne z verejne dostupných informácií. K prvému záveru žalobca Edenred
namietal, že ide len všeobecné uvedenie charakteristík trhu, ktoré bolo možné zistiť aj bez akejkoľvek
analýzy. Tento záver samostatne a ani v spojení s inými skutočnosťami nemôže zdôvodňovať zásah
do ústavných práv žalobcu formou vykonania Inšpekcie. Žalobca Edenred doposiaľ nemal možnosť
sa s tvrdenou analýzou oboznámiť. Žalovaný v minulosti poučil právneho zástupcu žalobcu, že
administratívny spis vedený v súvislosti s prešetrovaním nie je prístupný účastníkom konania. Žalobca
Edenred namietal, že mu nebolo umožnené v plnom rozsahu vykonať jeho právo na obhajobu, keďže
žalovaný prípustnosť dôkazov opiera okrem iného o dokument, ktorý nie je súčasťou administratívneho
spisu konania a v prvostupňovom rozhodnutí, ako ani v druhostupňovom rozhodnutí nie je ani
uvedený dostatok údajov, ktoré by mohli objasniť jeho relevantnosť. Žalobca Edenred v tejto súvislosti
spochybňoval existenciu uvedeného dokumentu a jeho prípustnosť ako dôkazu v konaní. Taktiež nie
je zrejmé k akému dátumu bola predmetná analýza vykonaná, a teda nie je preukázané, či predmetná
analýza bola vykonaná ešte pred uskutočnením Inšpekcie. V neposlednom rade poukázal na nelogický
postup žalovaného, ktorý v bodoch 596 a 597 prvostupňového rozhodnutia sám uviedol, že pri výbere
kľúčových slov vykonanom v rámci inšpekcií mal záujem získať aj informácie o fungovaní relevantného
trhu, ktoré by však už mal mať z ním vykonanej predmetnej analýzy. Napriek námietkam uvedeným v
rozklade, Rada v druhostupňovom rozhodnutí na tieto nijako nereagovala.
255. Ďalším z podkladov na vykonanie Inšpekcie bola analýza verejných obstarávaní. Záverom tejto
analýzy verejných obstarávaní malo byť dôvodné podozrenie na rozdelenie trhu medzi účastníkov
konania. V súvislosti s predmetnou analýzou žalobca Edenred namietal, že nie je zrejmé, kedy bola
táto analýza vykonaná. V spise nie sú obsiahnuté žiadne dôkazy, ktoré by osvedčovali, že analýza
verejných obstarávaní bola skutočne spracovaná pred vykonaním Inšpekcie. Žalovaný len tvrdil, že



bola vykonaná pred doručením podnetu zo dňa 31.07.2014. Dôkazné bremeno neexistencie analýzy
verejných obstarávaní pred určitým dňom nie je možné presunúť na žalobcu. Je vecou žalovaného,
aby preukázal, že takouto analýzou a jej závermi disponoval pred vykonaním Inšpekcie. Rovnako
nie je však jednoznačne zaznamenaný postup pri príprave predmetnej analýzy, čím sa tento postup
javí ako nepreskúmateľný. Predmetná analýza bola do spisu konania vložená dňa 01.10.2015, ako
príloha záznamu č. IZ-817/2015, z ktorého je zrejmé, že všetky dokumenty boli do spisu zaradené
v znení dostupnom v priebehu roka 2015. Nakoľko všetky dokumenty boli evidentne získavané v
roku 2015, žalobca Edenred si dovoľuje vyjadriť podozrenie, že aj predmetná analýza bola vytvorená
až po vykonaní Inšpekcie. Inak by podľa žalobcu žalovaný danú analýzu zaradil do spisu konania
najneskôr spolu s podnetom zo dňa 31.07.2014. Relevantne a jednoznačne nie je preukázané akými
informáciami Žalovaný disponoval v čase pred vykonaním Inšpekcie. Analýza verejných obstarávaní ako
dôkaz slúžiaci na zdôvodnenie Inšpekcie ako aj dôkaz v konaní nie je dôveryhodná a preskúmateľná.
Z uvedeného dôvodu je nutné tento dôkaz považovať za neprípustný. Vedenie spisu nie je pri
skúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy bez právneho významu. Nejde
len o administratívnu činnosť. Existencia a spôsob vedenia spisu (žurnalizácia) sú podstatné vo
vzťahu k existencii dôkazov a podkladov, na ktorých je postavené konanie žalovaného. Neexistencia
riadne vedeného spisu spochybňuje zákonnosť postupu žalovaného, ktorý sa pri argumentácii ohľadne
zákonnosti Inšpekcie odvoláva práve na zistenia (analýzy) z času pred jej vykonaním. Žalobca Edenred
ďalej namietal, že metaúdaje, na ktoré odkazuje žalovaný, je možné ovplyvniť, zmeniť, upraviť alebo
úplne vymazať. Metaúdaje nemôžu byť dostatočne hodnoverným dôkazom o pôvode dokumentu alebo
akýchkoľvek jeho charakteristikách. Pokiaľ Rada v druhostupňovom rozhodnutí (bod 113) konštatoval,
že metaúdaje k vytvoreniu dokumentov nevykazujú žiadne známky pochybností o tom, kedy boli dané
dokumenty vytvorené s odkazom na to, že dokumenty sú vytvorené na základe verejne dostupných
informácií, ktorých obsah sa viaže k času pred vykonaním Inšpekcie, takáto argumentácia nemôže
obstáť. Zároveň žalobca Edenred zdôraznil, že žalovaný do spisu konania tieto metaúdaje nezaložil,
preto na tieto nemôže vo svojich rozhodnutiach odkazovať.
256. V bode 112 druhostupňového rozhodnutia Rada tvrdila, že žalovaný hneď po vykonaní analýz, t.j.
pred Inšpekciou pripojil k namietaným dokumentom metadáta. Z druhostupňového rozhodnutia však nie
je zjavné ako Rada k tomuto záveru prišla. Zo spisu a ani zo žiadnych podkladov, ktoré mal žalobca
Edenred k dispozícii na prípravu svojej obrany v konaní nevyplýva záver o pripojení metadát k analýzam
okamžite po ich vytvorení. To že žalovaný nie je ochotný dať sporné metadáta k dispozícii účastníkom
konania skôr svedčí o tom, že tieto neexistujú, resp. vo forme v akej možno sú zadokumentované
sú sporné a nepreukazujú čas vzniku analýz. Počet 295 verejných obstarávaní v rozmedzí 4 rokov
je príliš nízky počet pre vytvorenie objektívnych a ucelených záverov o neexistencii efektívnej súťaže
na relevantnom trhu, čo pripúšťa aj Rada v bode 119 druhostupňového rozhodnutia. Žalobca Edenred
nemal povinnosť evidovať všetky uskutočnené verejné obstarávania, a preto do roku 2013 takýmito
údajmi ani nedisponuje. Už však z tabuľky predloženej žalobcom v priebehu Inšpekcie (príloha č. 2
zápisnice č. IZ-342/2014) je zrejmé, že v rokoch 2013 a 2014 sa uskutočnilo najmenej 348 verejných
obstarávaní. Už z uvedeného vyplývalo, že žalovaný pracoval s absolútne nedostatočnou vzorkou
údajov. Nakoľko žalovaný disponuje značnými vyšetrovacími právomocami, argument, že vychádzal len
z verejne dostupných údajov, podľa žalobcu nie je akceptovateľný. Žalovaný nevyužil svoju zákonnú
právomoc, neprihliadol na väčšinu uskutočnených verejných obstarávaní (v rámci prešetrovania ako ani
v konaní) a ani žiadnym primeraným a preskúmateľným spôsobom tento svoj postup nezdôvodnil. Ako
uviedla spoločnosť LE CHEQUE DEJENUER vo vyjadrení k výzve žalovaného, v období, v ktorom mala
údajne existovať kartelová dohoda, sa uskutočnilo viac ako 1 600 verejných obstarávaní, čo znamená,
že žalovaný nevzal do úvahy cca 1300 (81,25 %) verejných obstarávaní. Žalobca Edenred zdôraznil, že
verejne dostupné sú dokumenty a informácie ku všetkým 1 600 spomínaným obstarávaniam a žalovaný
má v zmysle ZOHS právomoc vyžiadať si akékoľvek informácie a podklady nie len od podnikateľov,
ale aj od ktoréhokoľvek verejného obstarávateľa v Slovenskej republike. Žalobca Edenred namietal,
že analýza necelej pätiny obstarávaní nemôže poskytnúť akýkoľvek obraz o trhu. Sama Rada v
druhostupňovom rozhodnutí (bod 119) uznala, že hodnovernosť analýzy je v danom ohľade nižšia. Je
nutné konštatovať, že pri vykonaní analýzy v tak úzkom rozsahu môže žalovaný výberom vzorky ako
aj interpretáciou výsledkov značne ovplyvniť závery, ktoré analýza má poskytnúť. Nebolo zjavné ako
žalovaný vybral vzorku verejných obstarávaní, ktoré zahrnul do predmetnej analýzy. Z predložených
informácií existuje podozrenie, že vzorka bola vytváraná účelovo, tak aby žalovaný podporil svoj záver
o údajnom rozdelení trhu medzi účastníkov konania. Okrem iného žalovaný do analýzy nesprávne
zahrnul oznámenia o čerpaní - oznámenia o objednávkach na základe rámcových zmlúv, ktoré žalovaný
v predmetnej analýze uvádza, ako samostatné položky, t.j. separátne tendre. Ako uvádza spoločnosť



DOXX vo vyjadrení k výzve žalovaného, týmto je spochybnený základný argument žalovaného o tom,
že v priebehu sledovaného obdobia konkrétnych klientov stabilne získaval ten istý podnikateľ.
257. Žalobca Edenred považuje analýzu verejných obstarávaní za prejav svojvôle a neprimeraného
postupu žalovaného. Zhodne so svojimi predchádzajúcimi vyjadreniami žalobca Edenred namietal, že
nie je preukázané, kedy bola analýza verejných obstarávaní spracovaná. Sporný bol aj výber verejných
obstarávaní skúmaných v rámci predmetnej analýzy, ako aj spôsob vyhodnotenia faktov vyplývajúcich
z verejných zdrojov. Napriek tomu, že predmetné argumenty boli uplatnené aj v konaní, žalovaný sa v
prvostupňovom konaní, ako ani v konaní o rozklade s týmito vôbec nevysporiadal. Analýza verejných
obstarávaní z uvedených dôvodov samostatne a ani v spojení s inými dôkazmi nemôže dokladať záver
o dôvodnom podozrení z protisúťažného konania. Aj ak by žalovaný dokázal, že analýza verejných
obstarávaní existovala už pred vykonaním Inšpekcie, nie je táto použiteľná ako podklad, ktorý v súlade
s platným právom umožňoval vykonanie Inšpekcie. S ohľadom na tieto skutočnosti rovnako namietal
žalobca Edenred použiteľnosť analýzy verejných obstarávaní aj ako zákonného dôkazu v konaní.
258. Žalobca Edenred ďalej poukázal na to, že nie je zrejmé, kto podnet zo dňa 31.07.2014 s
pečiatkou žalovaného zo dňa 19.08.2014 skutočne poslal. Podľa žalobcu nie je vylúčené, že by
predmetný podnet bol podaný samotnými pracovníkmi žalovaného. Žalobca Edenred považoval za
neakceptovateľné, aby žalovaný mohol vykonať tak rozsiahly zásah do súkromia žalobcu len na základe
anonymného oznámenia, ktoré mohlo byť v extrémnom prípade vyprodukované účelovo len v záujme
legitimizácie Inšpekcie a získania podkladu pre jej realizáciu. Prijatie podnetu za dostatočný podklad pre
vykonanie Inšpekcie by znamenalo konkludentné schválenie nepreskúmateľného postupu žalovaného.
Podnet neobsahoval žiadne konkrétne informácie, aby bola preukázaná pravdivosť podozrení v ňom
vyjadrených. Podnet sa týkal nanajvýš jednej obchodnej verejnej súťaže. Z podnetu nie je možné
urobiť záver o existencii protisúťažného konania v rámci celého relevantného trhu. Odkaz na vedúcich
zamestnancov účastníkov konania nepovažuje žalobca Edenred za dostatočný. Žalobca Edenred sa
domnieval, že podávateľ podnetu len náhodne vybral pracovníkov bez akýchkoľvek bližších vedomostí,
ktorých mená, e-mailové adresy a telefónne čísla sa dajú získať z verejne dostupných zdrojov. Uvedené
nemohla napraviť ani skutočnosť, že žalovaný dospel, rovnako ako podávateľ podnetu, k záveru, že
sa účastníci konania dopustili protisúťažného konania. Žalobca Edenred zároveň poukázal na pečiatku
žalovaného uvedenú na podnete, ktorá je zo dňa 19.08.2014. Napriek tomu, že dátum odoslania e-
mailovej správy je 31.07.2014, jej doručenie žalovanému je preukázateľné až práve dňa 19.08.2014,
čiže takmer týždeň po vykonaní Inšpekcií. Na základe uvedeného nie je možné uzavrieť, že žalovaný
podnetom disponoval pred vykonaním Inšpekcií, a preto naň nie je možné nazerať ako na podklad pre
ich vykonanie. Rovnako aj v tomto prípade žalovaný všetky argumenty žalobcu v konaní formalisticky
odmietol ako nedôvodné, bez toho, aby sa s nimi riadne vysporiadal.
259. Žalobca Edenred namietal aj článok „Gastrolístky sa dajú použiť dvakrát, zatiaľ je to legálne“ zo
dňa 14.03.2013 dostupný na internetových stránkach ekonomika.sme.sk (ďalej len „Článok“), ktorý bol
podľa údaja uvedeného v pravom dolnom rohu dokumentu vytlačený dňa 16.06.2015, t.j. viac ako 10
mesiacov po vykonaní inšpekcií. Nie je teda preukázané, že by žalovaný týmto Článkom disponoval pred
vykonaním inšpekcií a že by teda tento slúžil ako podklad pre ich vykonanie. Ak spis konania obsahuje
znenie Článku zo dňa 16.06.2015, nie je zrejmé, čo bolo obsahom Článku pred dňom 13.08.2014.
Článok, ktorý je dostupný na internete, je možné v priebehu času upravovať prevádzkovateľom
internetových stránok. Ak Rada v druhostupňovom rozhodnutí poukazovala na zhodnosť Článku v spise
s Článkom, ktorý je k dispozícii na internete, ide o dôkaz nerelevantný pre posúdenie stavu veci v
čase pred vykonaním Inšpekcie. Žalovaný nevie v žiadnom prípade preukázať či disponoval Článkom
v čase pred 13.08.2014. Aj keď Článok mal byť na internete publikovaný pred 13.08.2014, žalovaný
nevie preukázať v akom znení bol v skutočnosti publikovaný. Uvedené pochybnosti žalobcu potvrdzuje
aj skutočnosť, že v povereniach na vykonanie Inšpekcie sa nenachádza zmienka o podozrení týkajúcom
sa limitácie počtu stravovacích poukážok v obchodných reťazcoch. Žalobca Edenred namietal, že táto
údajná dohoda obmedzujúca súťaž sa stala predmetom záujmu žalovaného až po vykonaní inšpekcií. Ak
by žalovaný podozrieval účastníkov konania z protisúťažných aktivít na úseku akceptácie stravovacích
poukážok, podľa názoru žalobcu by to nepochybne v Povereniach uviedol. V zmysle textu poverení
však mal mať žalovaný podozrenie o existencii iba dohody obmedzujúcej súťaž v oblasti vydania,
distribúcie a predaja stravovacích poukážok. Žalovaný v žiadnej časti poverení nehovorí o obchodných
partneroch, resp. akceptačných miestach, ale len o zákazníkoch účastníkov konania. Rovnako bolo
zjavné, že žalovaný vo veci limitácie počtu stravovacích poukážok v obchodných reťazcoch nerealizoval
žiadne šetrenie/zisťovanie pred tým ako vykonal Inšpekcie. Žalobca Edenred opäť zdôraznil, že potrebné
zdôrazniť, že inšpekcia nie je primárnym spôsobom zisťovania dôkazov o protisúťažnom konaní. Jej



zmyslom je len overovanie už existujúcich podozrení, ktoré žalovaný má na základe získania určitých
relevantných podkladov.
260. Pri spojení SODEXO PASS SR a LE CHEQUE DEJENUER žalobca Edenred uviedol, že
skutočnosť, že jeden podnikateľský subjekt sa majetkovo prepojí so svojím konkurentom, nie je možné
považovať za prejav protisúťažného konania. Majetkové prepojenia konkurentov sú bežnou praxou vo
všetkých podnikateľských oblastiach. Ak by malo mať takéto spojenie akýkoľvek dopad na súťaž, asi
by jeho realizácia podliehala v súlade so ZOHS schváleniu žalovaného. Podľa zistení žalovaného pred
predajom časti spoločnosti SODEXO PASS SR dochádzalo k obmedzovaniu hospodárskej súťaže, z
ktorého profitovali spoločnosti SODEXO PASS SR ako aj LE CHEQUE DEJENUER. Potom sa však z
neznámych dôvodov SODEXO PASS SR rozhodlo, že ich zisk vyplývajúci z údajnej dohody je dostatočný
a že celú divíziu emitovania stravovacích poukážok a zisky z nej vyplývajúce prenechajú spoločnosti
LE CHEQUE DEJENUER. Uvedené sa však podľa žalobcu priečilo prirodzenému postupu podnikateľov
zúčastnených na dohode obmedzujúcej súťaž. V schéme načrtnutej žalovaným sa vyskytujú značné
nezrovnalosti, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nevysvetlili, dokonca sa nimi ani len nezaoberal.
Zo spisu konania, ako ani z prvostupňového rozhodnutia nevyplývalo, že by žalovaný predmetné
spojenie v súvislosti s možnou dohodou obmedzujúcou súťaž systematicky skúmal. Tvrdenie, že nie je
vylúčené, aby medzi týmito podnikateľmi prebiehala výmena informácií v čase pred ich spojením (bod
98 druhostupňového rozhodnutia a bod 566 prvostupňového rozhodnutia) je výslovná špekulácia bez
akéhokoľvek skutkového základu. Je absurdné, ak žalovaný takýmito špekuláciami odôvodňoval zásah
do ústavou garantovaných práv. Nebolo je vylúčené (dokonca je to omnoho pravdepodobnejšie), že
medzi týmito podnikateľmi k výmene citlivých informácií neprichádzalo. V konečnom dôsledku informácia
o predmetnom majetkovom prepojení sa netýkala žalobcu. Podľa názoru žalobcu v žiadnom prípade
nezakladalo dôvodné podozrenie voči žalobcovi, ako podklad na vykonanie Inšpekcie u žalobcu. V
zmysle uvedených argumentov nemohlo byť spojenie účastníkov konania považované za podklad
pre vykonanie Inšpekcie. V žiadnom prípade táto informácia nezakladala dôvodné podozrenie z
protisúťažného konania žalobcu (resp. iných účastníkov konania), a to samostatne a ani v spojení s
inými podkladmi, ktoré údajne zabezpečil žalovaný pred vykonaním Inšpekcie.
261. Žalovaný v rámci údajných podkladov pre vykonanie inšpekcií poukazoval aj na dokument
Transparency International Slovensko s názvom „Príznaky kartelových dohôd vo verejnom obstarávaní“.
Ďalej však žalovaný neuviedol dôvod, prečo by tento dokument mal byť považovaný za podklad
pre vykonanie inšpekcií. Podkladom pre vykonanie Inšpekcie nemôže byť teoretické pojednanie o
kartelových dohodách. Dokument však žiadne fakty podporujúce podozrenie o protisúťažnom konaní
žalobcu neobsahuje.
262. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach deklaruje, že na základe informácií získaných z podkladov
uvedených vyššie existovalo dôvodné podozrenie, že hospodárska súťaž na danom trhu je skutočne
vylúčená alebo aspoň podstatne znížená. Žalovaný bol však povinný pred vykonaním inšpekcie
disponovať konkrétnymi indíciami, resp. dostatočne závažnými nepriamymi dôkazmi, vedúcimi k
podozreniam o existencii dohody obmedzujúcej súťaž. Dôvodné podozrenie, na ktoré obšírne poukazuje
žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí musí mať taktiež určitý materiálny obsah a musí byť postavené
na relevantných zisteniach. Pre legálny a legitímny zásah do ústavných práv (ktorým inšpekcia
určite je) nepostačujú špekulácie na základe faktov so spornou výpovednou hodnotou. Podľa názoru
žalobcu v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný disponoval takými podkladmi, ktoré by mohli u
neho vzbudiť dôvodné podozrenie z protisúťažného konania. Podklady, na ktoré poukazuje žalovaný
sú buď bez relevantnej vypovedacej hodnoty alebo vôbec nie je preukázané, že nimi žalovaný
disponoval v čase pred 13.08.2014. Rada ako odvolací orgán s plnou jurisdikciou namiesto riadneho
vysporiadania sa s námietkami žalobcu a ostatných účastníkov konania sa v druhostupňovom rozhodnutí
formalisticky snažila „zakryť“ nezákonný postup žalovaného pri realizácii inšpekcií. Celá argumentácia
v druhostupňovom rozhodnutí ohľadne dostatočného podkladu pre vykonanie inšpekcií bola účelová.
Rada v skutočnosti nepreskúmala postup žalovaného. Absurdne vyznieva argument v bode 109
druhostupňového rozhodnutia o tom, že účastníci konania nepredložili žiadne dôkazy o neexistencii
dostatočných podkladov, na základe ktorých mali byť vykonané Inšpekcie. Rada sa mala v tomto ohľade
zamerať na pozitívne preukázanie, že dané podklady existovali, namiesto púheho spochybňovania
argumentov účastníkov konania. Žalobca Edenred dal do pozornosti body 596 a 597 prvostupňového
rozhodnutia, v ktorých žalovaný jednoznačne deklaroval, že jeho zámerom pri výbere kľúčových slov
na účely Inšpekcie bolo okrem iného získať aj informácie o fungovaní relevantného trhu a objasniť
hospodársky a právny kontext dohody, čo uznala aj sama Rada v druhostupňovom rozhodnutí (bod 197).
Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný pred Inšpekciou nedisponoval dostatočnou sumou informácií, ktorá
by mohla vytvoriť dôvodné podozrenie o protisúťažnom konaní. Ak žalovaný nevedel bez vykonania



Inšpekcie analyzovať relevantný trh, je potrebné všetky podklady, na ktoré sa žalovaný odvoláva
považovať za spracované až po vykonaní Inšpekcie alebo za také, ktoré s ohľadom na nedostatok
informácií a relevantného porozumenia veci nemôžu pre žalovaného založiť dôvodné podozrenie.
Žalovaný takto sám priznal nezákonný zásahu do subjektívnych práv žalobcu garantovaných ústavou,
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 (ďalej len
„dohovor“) ako aj Chartou základných práv Európskej únie, vyhlásenej dňa 7.12.2000 v Nice, (ďalej
len „charta“). Žalovaný bez akýchkoľvek dôveryhodných podkladov vyvodil údajné dôvodné podozrenie,
ktoré bolo použité na legitimizáciu zásahov do práva na súkromie účastníkov konania. Keďže pre
realizáciu Inšpekcie pred jej vykonaním nedisponoval žalovaný žiadnym relevantným podkladom,
nevedel identifikovať vecne informácie, ktoré by v rámci Inšpekcie mal invazívnym zásahom do práva na
súkromie overovať. Postup žalovaného možno jednoznačne označiť za tzv. fishing expedition, kedy bez
predchádzajúcich relevantných podozrení sa snaží v priestoroch podnikateľov zabezpečiť akékoľvek
dôkazy o protisúťažnom konaní. Takýto postup bol nezákonný a zasahoval neoprávnene do práva
žalobcu na súkromie. Dôkazy získané takýmto nezákonným spôsobom sú rovnako nezákonné a nemôžu
byť s ohľadom na záruky spravodlivého procesu použité v konaní.
263. Žalobca Edenred ďalej namietal, že žalovaného nie je možné stotožňovať s Komisiou, ktorej
kompetencie sú vymedzené v Nariadení Rady (ES) č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej
súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy zo 16. decembra 2002 (ďalej len „nariadenie č.
1/2003“). Ak nariadenie č. 1/2003 splnomocňuje Komisiu k vykonaniu zásahov do práv podnikateľov,
neznamená to, že je k takému zásahu v rovnakom rozsahu splnomocnený aj žalovaný. Žalobca Edenred
nevylučoval podobnosť právomocí žalovaného a Komisie. Na druhej strane však žalobca Edenred
zdôraznil, že právomoci týchto orgánov sa odvodzujú z iných právnych úprav a nie sú identické. V
súlade s ustanovením čl. 2 ods. 2 ústavy žalovaný ako štátny orgán môže konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak nariadenie č. 1/2003 neustanovuje
žiadne oprávnenia žalovaného, nemôže tento od uvedeného prameňa práva odvodzovať akúkoľvek
svoju právomoc. Akákoľvek analógia je v tomto prípade neprípustná a naráža na ústavné limity. Žalobca
Edenred ďalej v tejto súvislosti namietal, že európske právo a priori nemôže regulovať procesné
pravidlá na úrovni členských štátov. Toto by sa priečilo princípu subsidiarity. Žalovaný nemôže rozsah
svojich právomocí a procesný postup ich realizácie odvodzovať od nariadenia č. 1/2003. Nariadenie
č. 1/2003 upravuje procesný postup výlučne Komisie a nie národných orgánov poverených dohľadom
nad dodržiavaním pravidiel hospodárskej súťaže. Postup žalovaného pri inšpekcii upravuje ZOHS a
subsidiárne zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“). Preto sa žalovaný
podľa názoru žalobcu nemohol v prejednávanej veci odvolávať na nariadenie č. 1/2003. Žalobca
Edenred namietal, že inšpekcia bola vykonaná v rozpore s právomocami žalovaného definovanými
ZOHS. Podpredseda žalovaného nedisponoval takými podkladmi, na základe ktorých by mohlo v súlade
s citovaným predpisom vydať poverenie na vykonanie Inšpekcie. Samotná inšpekcia sa v súlade s
premisou neprípustnosti tzv. „fishing expedition“ prieči ZOHS a postup žalovaného je potrebné označiť
ako nezákonný.
264. Ďalej žalovaný s odkazom na existenciu poverení deklaroval, že existujú primerané a účinné záruky
proti zneužitiu pri Inšpekcii skopírovaných dát. Avšak práve extenzívne definovaný predmet Inšpekcie
vyjadrený v povereniach a spôsob akým bola inšpekcia realizovaná spôsobujú nemožnosť riadnej
obrany žalobcu proti neoprávnenému a neodôvodnenému zásahu do jeho práv pri zabezpečovaní dát
v rámci Inšpekcie. Žalobca Edenred reálne nemal možnosť namietať realizáciu tzv. „fishing expedition“,
nakoľko pri vykonaní Inšpekcie nebolo zjavné akými podkladmi žalovaný disponuje a čo má byť v
skutočnosti predmetom záujmu poverených pracovníkov. Z rozsahu skopírovaných dát je však zjavné,
že žalovaný nevedel čo vlastne hľadá a aké skutočnosti majú byť fakticky overené v rámci Inšpekcie.
Je potrebné odmietnuť argumentáciu Rady uvedenú v druhostupňovom rozhodnutí, že legitímnym
dôvodom a predmetom Inšpekcie môže byť snaha overiť si „domnienku o porušení zákona“ (bod 134
druhostupňového rozhodnutia).
265. Takto široko definovaný predmet Inšpekcie je nezákonný a naráža na garancie základných práv a
slobôd účastníkov konania. Je evidentné, že predmetom Inšpekcie nemôže byť výlučne snaha vylúčiť v
konaní účastníkov konania akékoľvek porušenie ZOHS. Takto formulovaný predmet je absolútne široký
a zodpovedá v definičných znakoch neprípustnej „fishing expedition“. Žalobca Edenred zdôraznil, že
ústavné práva môžu byť zo strany štátnych orgánov obmedzené len v nevyhnutnej možnej miere, tak
aby bola zachovaná ich podstata a zmysel. Realizovať Inšpekciu s cieľom overiť „dodržiavanie zákona“
je neprípustné, nakoľko ZOHS a ani žiaden iný právny predpis nedávajú žalovanému právomoc na
takto široký zásah do práv žalobcu. Ďalej žalovaný tvrdil, že účastníci konania majú k dispozícii účinný
nástroj na súdny prieskum zákonnosti inšpekcie „ex posteriori“. Malo ísť o návrh podľa § 250v OSP.



Žalobca Edenred taký návrh namietajúc zákonnosť Inšpekcie, ako aj zákonnosť následného nakladania
so získanými dátami podal na príslušný súd. Žalovaný však napriek žiadosti žalobcu a jednoznačnej
vedomosti o existencii tohto súdneho konania odmietol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia
NS SR. Namiesto toho, aby žalovaný vyčkal na posúdenie zákonnosti Inšpekcie a zákonnosti nakladania
so získanými údajmi príslušným súdom, bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Na neúčinnosť
takéhoto súdneho prieskumu možno poukázať s ohľadom na skutočnosť, že žaloba vo veci nezabránila
žalovanému vo veci ďalej konať a s ohľadom na vydané prvostupňové rozhodnutie bolo následne
konanie pred NS SR zastavené.
266. Žalobca Edenred ďalej poukázal aj na rozhodnutie ESĽP vo veci sťažnosti č. 37971/97 Societé
Colas a ďalší proti Francúzskej republike zo dňa 16.4.2017, kde ESĽP konštatoval porušenie článku 8
dohovoru vykonaním inšpekcie bez predchádzajúcej súdnej kontroly ako aj na rozsudok NS SR vo veci
Capgemini zo dňa 28.4.2016, sp. zn. 8Sžnz/2/2015, ktorým NS SR konštatoval, že Žalovaný mal mať na
vykonanie inšpekcie v podnikateľských priestoroch podnikateľa Capgemini predchádzajúci súhlas súdu.
Žalobca Edenred mal ďalej za to, že v prípade absencie takého predchádzajúceho súdneho súhlasu
môže byť inšpekcia vykonaná iba v prípade existencie efektívneho nástroja následnej súdnej kontroly,
tak ako skonštatoval ESĽP vo veci sťažnosti č. 97/11 Delta Pekárny proti Českej republike zo dňa
2.10.2014. Súdny prieskum zákonnosti inšpekcie podľa § 250v OSP však za daných okolností nemohol
byť považovaný za efektívny nástroj následnej súdnej kontroly. Ak žalovaný s poukazom na zásadu
efektivity argumentoval, že vnútroštátne procesné normy nemôžu brániť skutočnému uplatňovaniu
pravidiel hospodárskej súťaže, žalobca Edenred namietal, že absencia procesných noriem, ktoré by
garantovali účastníkom konania ochranu pred svojvôľou žalovaného pri nakladaní so získanými údajmi,
nemôže ísť na ťarchu účastníkov konania. Navyše tvrdená zásada efektivity rozhodne nemôže byť
uplatnená na úkor subjektívnych práv zaručených ústavou, resp. dohovorom a chartou.
267. Žalovaný sa nesprávne domnieval, že čl. 2 ods. 2 ústavy nemožno vykladať reštriktívne. Žalovaný
sa extenzívnym výkladom čl. 2 ods. 2 ústavy snaží prekonať insuficientnú právnu úpravu a nedostatok
jeho právomocí definovaných priamo v právnom predpise so silou zákona. Žalobca Edenred namietal,
že v súlade s ustálenou judikatúrou a princípmi materiálneho právneho štátu je potrebné čl. 2 ods.
2 ústavy vykladať reštriktívne. Iba jasne a zreteľne definované právomoci štátnych orgánov môžu
byť aplikovateľné pri zásahu do subjektívnych práv osôb. Akýkoľvek extenzívny výklad, analógia a
zásahy do subjektívnych práv na základe nejasne definovaných právomocí sa priečia základným
ústavným princípom. Žalovaným aplikovaná argumentácia je vo všeobecnosti neaplikovateľná. Obzvlášť
výrazne tento problém možno vidieť pri postoji žalovaného k otázke nakladania so zaistenými dátami
podnikateľov. Nie je možné, aby žalovaný podľa ľubovôle nakladal s dátami zaistenými pri Inšpekcii a bez
akéhokoľvek právneho podkladu rozhodoval o ich zničení alebo nezničení. Každá fyzická a právnická
osoba by mala mať istotu, že so všetkými údajmi získanými žalovaným bude určitým spôsobom
nakladané a že v určitej lehote budú tieto zničené. Taká právna úprava so silou zákona by bránila svojvôli
žalovaného v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy.
268. Žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí spomína obmedzenia jeho právomocí pri výkone inšpekcie.
Žalovaný opakovane poukazoval na možnosť podnikateľa namietať odoberanie dokumentov, ktoré
s predmetom Inšpekcie nesúvisia. Žalobca Edenred však namietal, že práve túto možnosť kvôli
neobmedzene široko definovaným povereniam nemal. Ako žalovaný sám v prvostupňovom rozhodnutí
uviedol, inšpekcie sa mali týkať všetkých činností žalobcu, resp. ostatných účastníkov konania, preto
žalobca Edenred nemal možnosť sa brániť proti svojvôli žalovaného pri prehliadaní dokumentov.
Žalovaný taktiež poukazoval na použitie pečatiacich pások a obálok pri odoberaní údajov účastníkov
konania. To, že v prejednávanej veci neprišlo priamo k zabezpečeniu tzv. pečatiacej pásky, ktorá po
odlepení nebola nijako poškodená neznamená, že obálky a pečatiace pásky použité pri inšpekciách
zodpovedajú štandardným bezpečnostným požiadavkám na uchovávanie zabezpečených údajov.
Spôsob, ktorým boli zabezpečené údaje aj v prejednávanej veci pečatené bol NS SR označený ako
nedostatočné. Už len tento fakt postačoval na to, aby inšpekcia bola v demokratickom a právnom
štáte označená ako nezákonná a dôkazy takto zabezpečené ako neprípustné. V tejto súvislosti bolo
s ohľadom na bod 665 prvostupňového rozhodnutia vhodné uviesť, že žalovaný poukazoval na v
súčasnosti ojedinelý a inými rozhodnutiami prekonaný právny názor vyjadrený v rozsudku NS SR
sp. zn. 10Sžz/9/2014, že návrh žalobcu je prípustný len v prípade, že bola podaná námietka voči
výkonu Inšpekcie zaznamenaná priamo do zápisnice o jej vykonaní alebo podaná sťažnosť pred
podaním návrhu na súd a zároveň návrh na súd podaný v lehote 30 dní od vykonania Inšpekcie. Tento
právny názor je v rozpore s rozhodnutiami NS SR (napr. 8Sžz/2/2012, 3Sžz/1/2009, 10Sžz/2/2013,
10Sžz/8/2014, 5Sžnz/1/2015 alebo 5Sžnz/2/2015) ako aj ÚS SR (napr. III. ÚS 341/2007, III. ÚS
274/2007, III. ÚS 72/2010, III. ÚS 396/2015, III. ÚS 375/2015 alebo III. ÚS 376/2015). Žalovaný sa



aktuálnou a prevažujúcou rozhodovacou praxou slovenských súdov ani len nezaoberal, vec nesprávne
právne posúdil, kvôli čomu je potrebné prvostupňové rozhodnutie ako aj druhostupňové rozhodnutie
jednoznačne považovať za nezákonné.
269. Žalobca Edenred súhlasil s tvrdením žalovaného, že tento nie je povinný v poverení uvádzať,
akými konkrétnymi dôkazmi disponuje. To však nezbavuje žalovaného povinnosti v poverení presne
uviesť, aké skutočnosti má v úmysle overiť. Ak je rozsah poverenia príliš široký (a skutočnosti, ktoré
majú byť overené, neurčité), musí ísť jednoznačne o nezákonnú inšpekciu (fishing expedition). V danom
prípade žalovaný v poverení na vykonanie Inšpekcie neuviedol konkrétne porušenie a obmedzoval sa
predovšetkým na použitie slova „najmä“. Ďalej žalovaný v poverení na vykonanie Inšpekcie dostatočne
neoznačil dôkazy, ktoré má v rámci Inšpekcie hľadať a ako uvádza spoločnosť LE CHEQUE DEJEUNER,
zbieral dokumenty aj mimo obdobia tvrdeného porušovania uvedeného v poverení. Nezákonnosti
Inšpekcie svedčí aj skutočnosť, že žalovaný v priebehu konania menil právnu kvalifikáciu skutku z
pôvodných niekoľkých samostatných deliktov (pričom v poverení neuvádza praktiku limitácie počtu
stravných lístkov) na jedno trvajúce porušenie, z čoho je zrejmé, že žalovaný v čase vydania poverenia
nemohol mať dostatočné a dôvodné podozrenie o tvrdenom komplexnom porušení zákona, na ktoré
žalovaný často odkazuje pri vyjadreniach k námietkam účastníkov.
270. Žalobca Edenred ďalej namietal, že žalovaný mu v rámci Inšpekcie odňal príliš rozsiahlu
dokumentáciu na základe široko formulovaných kľúčových slov, ktorú v časovo neohraničenom období
podrobne skúmal, pričom väčšina získanej dokumentácie zjavne s predmetom Inšpekcie nesúvisela.
Poverenia boli pracovníkom žalovaného udelené na obdobie najdlhšie 7 pracovných dní. Žalovaný
prekročil časový limit poverení, pričom toto prekročenie preskúmateľným spôsobom nezdôvodnil a ani
inak nezaznamenal. Ak by bol daný postup primeraný a zákonný, strácal by sa zmysel udeľovania
poverení podľa ZOHS a ich časová ohraničenosť. Žalovaný sa s uvedeným argumentom riadne
nevysporiadal, len všeobecne poukázal na zásadu efektivity, ktorou sa žalobca Edenred zaoberá vyššie.
271. Podľa názoru žalobcu sú závery rozhodnutia vo veci Datalan zo dňa 25.6.2015, sp. zn.
5Sžnz/2/2015 priamo aplikovateľné na prejednávanú vec, nakoľko ide o skutkovo a právne takmer
totožné situácie. Žalovaný v oboch prípadoch použil totožné voľnopredajné obálky a pečatiace pásky,
rozsah poverení bol v oboch prípadoch široký a prakticky sa vzťahoval na všetku podnikateľskú činnosť
dotknutých podnikateľov, prehľadávanie získaných údajov sa uskutočňovalo až po uplynutí platnosti
poverení. Dokonca si žalobca Edenred dovolil vyjadriť názor, že vo veci Datalan NS SR boli zrušené
poverenia podrobnejšie (obsahovali viac relevantných skutočností) než poverenia v prejednávanej
veci. Rada sa pri porovnaní týchto dvoch skutkových stavov v druhostupňovom rozhodnutí (bod 238)
obmedzila čisto na formálne vyjadrenie, bez toho, aby sa argumentmi a namietanou nezákonnosťou
skutočne vecne zaoberal.
272. Podľa názoru žalobcu žalovaný nemôže namiesto rozsudku 5Sžnz/2/2015 aplikovať rozhodnutie
ESĽP vo veci Vinci Construction and GMT génie civil et services proti Francúzsku zo dňa 02.04.2015,
ktoré sa týka inšpekcie vykonanej vo Francúzku. Francúzsky právny poriadok upravuje výkon inšpekcie
odlišne od právneho poriadku Slovenskej republiky, najmä vyžaduje predchádzajúcu autorizáciu
inšpekcie súdom. Žalobca Edenred zdôraznil, že súd vydá oprávnenie na inšpekciu na základe
podkladov predložených súťažnou autoritou po ich dôkladnom posúdení. Ako bolo vyššie uvedené,
žalobca Edenred namietal nedostatok podkladov, ktoré by mohli zdôvodniť Inšpekciu a extenzívne
vymedzené poverenie, čo zjavne v citovanom francúzskom prípade nebolo predmetom sporu. Ak
bol postup francúzskeho súťažného orgánu v súlade so zákonom, neznamená to, že bol postup
zákonný v prejednávanej veci aj na Slovensku. Žalobca Edenred v rozklade ako aj v predchádzajúcom
konaní namietal nedostatočnosť slovenskej právnej úpravy. Nie je zrejmé, prečo žalovaný uprednostnil
aplikáciu rozhodnutia týkajúceho sa Francúzska pred aplikáciou novších rozhodnutí slovenských súdov.
Navyše podľa názoru žalobcu predmetom konania pred ESĽP bola najmä dôvernosť komunikácie
medzi advokátom a jeho klientom (LLP), čo žalobca Edenred nenamieta. Z týchto dôvodov sa uvedené
rozhodnutie ESĽP javí ako neaplikovateľne na prejednávanú vec.
273. Žalobca Edenred namietal, že žalovaný hodnoverným spôsobom nepreukázal, že dôkazy
založené v spise konania zodpovedajú dokumentom nájdeným v priestoroch účastníkov konania v
rámci vykonaných inšpekcií. Žalobca Edenred okrem iného v zápisnici z Inšpekcie neuviedol, ako
boli zabezpečené nosiče s odňatými dátami a ani nezabezpečil autenticitu odňatých dokumentov
vygenerovaním „hash“ funkcie. Uvedené pochybnosti sú umocnené vyššie spomenutou argumentáciou
týkajúcou sa nedostatočných garancií proti zneužitiu právomocí žalovaného.
274. Žalovaný tvrdil, že autenticita zabezpečených elektronických dát je zabezpečená podpisom
pečatiacej pásky. Žalobca Edenred s odkazom na svoju predchádzajúcu argumentáciu namietal, že
funkčnosť týchto pečatiacich pások sa v konaniach NS SR sp. zn. 5Sžnz/1/2015 a 5Sžnz/2/2015



ukázala ako nedostatočná. Ak je možno pečatiace pásky (nálepky) Žalovaného použiť opakovane,
resp. odlepiť z voľnopredajnej obálky bez poškodenia, podpis zástupcu žalobcu na takejto nálepke
nezabezpečuje autenticitu údajov ani minimálne. Taktiež bolo potrebné prihliadnuť na to, že často
neporušenie pásky potvrdzuje iná osoba, než tá, ktorá pásku skutočne podpísala. Prax žalovaného
neposkytuje dostatočné záruky pred zneužitím jeho právomoci. Zároveň žalobca Edenred vo vzťahu k
bodu 696 prvostupňového rozhodnutia a bodu 234 druhostupňového rozhodnutia namietal, že podpisom
vytlačených kópií dokumentov podnikateľ, resp. jeho právny zástupca nepotvrdzujú pravosť a autenticitu
týchto dokumentov. Títo podpisom potvrdzujú len ich prevzatie. Podnikateľ, resp. jeho právny zástupca
nie sú spôsobilí potvrdiť autenticitu dokumentov, ktoré boli žalovaným vytlačené, t. j. potvrdiť, že
vytlačený dokument bol nájdený v priestoroch podnikateľa. Je absurdné takto vykladať podpis zápisnice,
ak celé technické vybavenie a postupy žalovaného pri inšpekcii a následnom nakladaní s dátami
nezabezpečujú dôveryhodným spôsobom zachovanie autenticity dát a ich nezneužitie.
275. V súlade so svojimi predchádzajúcimi vyjadreniami žalobca Edenred namietal nezákonnosť
vykonaných Inšpekcie, ako aj dôkazov, ktoré žalovaný získal v rámci Inšpekcie, resp. inšpekcií
uskutočnených dňa 13.08.2014, resp. 14.08.2014 v priestoroch účastníkov konania. Rovnako
žalobca Edenred namieta nezákonnosť následného nakladania s týmito dôkazmi. Podľa názoru
žalobcu zo spisu z administratívneho konania, ako aj z preverovacieho spisu vyplýva, že žalovaný
nedisponoval takými podkladmi, ktoré by mohli vyvolať dôvodné podozrenie, že na relevantnom
trhu dochádza k protisúťažnému konaniu. Napriek tejto skutočnosti podpredseda žalovaného v
zásade v rozpore s príslušnými ustanoveniami ZOHS vydal poverenia na vykonanie Inšpekcie a
poverený pracovníci žalovaného u žalobcu Inšpekciu aj vykonali. Ako sám žalovaný konštatoval v
napadnutých Rozhodnutiach, účelom Inšpekcie bolo v konečnom dôsledku výlučne preveriť neexistenciu
nešpecifikovaných porušení zákona. Z tohto vyplýva, že žalovaný nepreveroval v rámci Inšpekcie
existujúce podozrenia z protisúťažného konania. V rámci Inšpekcie mal žalovaný záujem získať
akékoľvek nešpecifikované údaje, ktorý mi mohol preukázať akékoľvek porušenie ZOHS. Žalovaný
namiesto Inšpekcie v súlade s ustanoveniami § 22a ZOHS realizoval tzv. „fishing expedition“, ktorý je
neprípustný a predstavuje neoprávnený zásah do práva Žalobcu na súkromie, ako aj práva žalobcu
na spravodlivý proces. Poverenia na vykonanie Inšpekcie boli formulované mimoriadne široko, čo
odporuje koncepcii ochrany základných práv a slobôd v rámci demokratického a právneho štátu. Na
základe poverení bolo v zásade podpredsedom žalovaného legitimizovaný neprimerane extenzívny
zásah do práv žalobcu. Formulácia poverení neumožňovala zistiť čo má byť predmetom Inšpekcie a
žalovaný bol na základe tohto podkladu oprávnený zaistiť prakticky akúkoľvek informáciu. inšpekcia
bola teda plánovaná ako fishing expedition, poverenia boli vydané spôsobom a v rozsahu, ktorý
umožňoval vykonať fishing expedition a v konečnom dôsledku žalovaný fishing expedition aj vykonal.
inšpekcia je bezprecedentným zásahom do práv žalobcu. Prax žalovaného v preskúmavanom prípade
je mimoriadne nebezpečná, nakoľko štátny orgán na základe premisy efektívnej ochrany hospodárskej
súťaže vykonáva ústavne nekonformné zásahy do práva dotknutých subjektov. Žalovaný získal pri
Inšpekcii dôkazy, na základe ktorých bolo začaté konanie a tieto dôkazy boli použité aj v konaní
na preukazovanie porušenia ZOHS. Keďže samotná inšpekcia bola nezákonná, nezákonné musia
byť aj všetky takto získané dôkazy. Zákonu odporuje konanie aj Rozhodnutia vydané v konaní. Na
základe uvedených skutočností, s ohľadom na nezákonnosť inšpekcií a dôkazov takto získaných je
potrebné konštatovať, že druhostupňové rozhodnutie ,ako aj prvostupňové rozhodnutia sú nezákonné.
Žalobca Edenred mal za to, že správny súd by mal rozsudkom zrušiť druhostupňové rozhodnutiu podľa
ustanovení § 191 ods. 1 písm. g), f) a c) SSP.
276. K právnemu posúdeniu žalobca Edenred uviedol, že žalovaný dospel po zanalyzovaní všetkých
jemu dostupných podkladov k záveru, že účastníci konania zaviedli spoločnú obchodnú stratégiu, cieľom
ktorej mala byť stabilizácia trhových podielov a rozdelenie trhu medzi účastníkov konania. Spoločná
obchodná stratégia mala údajne spočívať v nasledovných zložkách:
· v rozlišovaní troch kategórii klientov, a to na tzv. vlastných, voľných a klientov konkurencie, voči ktorým
uplatňovali cenové a obchodné podmienky v závislosti od kategórie, do ktorej klient spadal, čoho cieľom
malo byť vylúčenie súťaže o klienta,
· v uzatvorení a uplatňovaní tzv. dohody o neponúkaní „nulových poplatkov“ a „benefitov“ klientom
konkurencie,
· v koordinácii správania v tendroch, a
· v tzv. systéme „kompenzácie strát“, ktorý predstavoval povolené získanie klienta konkurencie v prípade
straty vlastného klienta, aby sa medzi účastníkmi konania dosiahol vyrovnaný stav.



277. V konaní o rozklade sa Rada stotožnila so závermi z prvostupňového rozhodnutia a toto
potvrdila. Žalobca Edenred v tomto ohľade namietal nezákonnosť druhostupňového rozhodnutia.
Žalobca Edenred v súlade so svojim predchádzajúcimi vyjadreniami v konaní zdôraznil, že žalovaný
nezabezpečil presvedčivé dôkazy, že by sa žalobca Edenred podieľal vo vymedzenom čase na
protisúťažnom konaní, tak ako je to opísané v prvostupňovom rozhodnutí a druhostupňovom rozhodnutí.
Žalovaný začal konanie na základe nezákonne získaných dôkazov. Žalobca Edenred vyššie v tejto
žalobe zdôvodňuje, prečo považuje Inšpekciu a takto zabezpečené dôkazy za nezákonné a pre konanie
nepoužiteľné. Žalobca Edenred odvolávajúc sa na svoju predchádzajúcu argumentáciu zdôraznil, že
žalovaný nemal žiadne zákonné dôkazy, na podklade ktorých by mohol začať správne konanie vo
veci dohody o rozdelení trhu. Všetky dôkazy, ktoré podľa žalovaného usvedčujú žalobcu a ostatných
účastníkov konania z porušenia ZOHS sú získané nezákonne, a preto na tieto nie je možné prihliadať.
V rámci konania interpretoval žalovaný dôkazy získané pri Inšpekcii tak, že vytvoril konštrukciu
údajného kartelu, do ktorého mali byť zapletení všetci účastníci konania v období od 01.01.2009 do
21.07.2014. Žalovaný svoje závery opieral o interpretáciu dôkazov, údajne potvrdzujúcu v určitých
prípadoch vzájomnú komunikáciu účastníkov konania a údajnú výmenu citlivých informácií. Rovnako
žalovaný svoju domnienku o existencii kartelu, ktorý po vymedzenú dobu zahŕňal celé odvetvie, opiera
o interpretáciu internej komunikácie. Žalobca Edenred zdôraznil, že v spise nie je žiaden dôkaz,
ktorým by žalovaný vedel preukázať že v období od 01.01.2009 do 21.07.2014 existovala a bola
uplatňovaná medzi žalobcom a ktorýmkoľvek účastníkom konania, resp. medzi účastníkmi konania
navzájom dohoda o spoločnej obchodnej stratégii so zámerom udržania stabilných trhových podielov
(tzv. dohoda o rozdelení trhu). Poukazujúc na svoje predchádzajúce vyjadrenia, ako aj na vyjadrenia
ostatných účastníkov konania žalobca Edenred zdôraznil, že ku všetkým dôkazom, ktoré v súlade s
prvostupňovým rozhodnutím ako i druhostupňovým rozhodnutím sú podkladom pre záver žalovaného,
boli poskytnuté relevantné vysvetlenia resp. tieto boli argumentačne vyvrátené. Z pohľadu zákonnosti
je podľa žalobcu potrebné skúmať, či z dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise možno,
aplikujúc zákonnú povinnosť žalovaného úplne a presne zistiť skutkový stav, dovodiť záver o existencii
dohody o rozdelení trhu. Rozhodnutia žalovaného stoja výlučne na interpretácii dôkazov. Z dôkazov
obsiahnutých v spise nie je možné bezprostredne dovodiť existenciu dohody o rozdelení trhu tak ako ju
prezentuje žalovaný. Žalobca Edenred namieta, že rozhodnutia vychádzajú z podkladov, ktoré vo vzťahu
k existencii dohody o rozdelení trhu (rozsiahlej schéme protisúťažných praktík, ktoré počas vymedzenej
doby viedli k rozdeleniu trhu medzi účastníkov konania) môžu mať najviac charakter indícií (skutočností,
z ktorých je možné dovodiť ďalšie skutočnosti, bez toho, aby tieto boli spôsobilé s ohľadom na svoj obsah
byť dôkazmi). To, že zabezpečené podklady považuje žalovaný za nepriame dôkazy vyplýva ani nie tak
z ich povahy a obsahu, ale z ich interpretácie žalovaným. Sám o sebe žiaden z dôkazov pomocou svojho
obsahu nepotvrdzuje existenciu dohody o rozdelení trhu. Akákoľvek výmena informácií medzi účastníkmi
konania, resp. interná komunikácia v rámci organizácie účastníkov konania, zisťovanie a evidovanie
štandardných informácií o fungovaní trhu, resp. správanie sa účastníkov konania na trhu nedokumentujú
existenciu dohody o rozdelení trhu. Rovnako dôkazy, na ktoré v rozhodnutiach poukazoval žalovaný ani
vo vzájomnej súvislosti nepotvrdzujú záver o existencii takejto dohody. Výlučne žalovaného sugestívna
interpretácia zabezpečených podkladov vytvára teóriu existencie dohody o rozdelení trhu s parametrami
popísanými v prvostupňovom rozhodnutí. I keď proces dokazovania je o interpretácii zabezpečených
vecných dôkazov, žalobca Edenred má za to, že ide o postup, ktorý musí zodpovedať logickým zásadám
a výkladovým pravidlám. Interpretácia dôkazov správnym orgánom nemôže byť v demokratickom a
právnom štáte účelovou výlučne s cieľom preukázania tvrdení správneho orgánu. Žalobca Edenred mal
za to, že v správnom konaní (aj v konaniach týkajúcich sa ochrany hospodárskej súťaže) je správny
orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Povinnosť správneho orgánu vyplývajúca
s ustanovení § 32 Správneho poriadku je potrebné vykladať striktne, tak aby bola zabezpečená
zákonnosť konania a chránené ústavné práva účastníkov administratívneho konania. Nie je možné
akceptovať premisu žalovaného, že v záujme efektívnej ochrany hospodárskej súťaže sa uplatňujú iné
(nižšie) dôkazné štandardy, ktoré by umožnili dovodzovať žalovanému závery pre rozhodnutie v zásade
dedukciou pri voľnej interpretácii dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise. Žalobca Edenred
mal za to, že požiadavka na jednoznačné a nespochybniteľné preukázania porušenia ZOHS vyplýva z
aplikovaných právnych predpisov. Žalovaný podľa názoru žalobcu a určitosťou, ktorú vyžaduje Správny
poriadok nepreukázal existenciu dohody o rozdelení trhu. Interpretácia dôkazov žalovaným nie je logická
a zámerne a účelovo opomína akékoľvek iné možnosti interpretácie, ktoré by v danej situácií boli
logickejšie. Žalovaný pri interpretácií dôkazov obsiahnutých v spise považuje za preukázané skutočnosti,
ktoré jednoznačne zo zabezpečených faktov nevyplývajú a tieto potom používa na vysvetlenie ostatných
dôkazov.



278. Pri preukazovaní protisúťažného konania vychádzal žalovaný z premisy, že paralelné správanie
sa účastníkov konania na trhu nie je možné vysvetliť inak ako aplikáciou protisúťažných praktík.
V rámci rozhodnutí ďalej argumentoval, že podľa jeho názoru nie je v posudzovanom prípade ani
nevyhnutné aplikovať koncept skúmania alternatívnych vysvetlení paralelného správania sa účastníkov
konania, nakoľko o ich protisúťažných praktikách svedčia aj iné dôkazy. Tu žalovaný opäť poukázal
na súbor dôkazov (indícií), ktoré podľa názoru žalobcu nepreukazujú existenciu dohody o rozdelení
trhu. Neexistuje logické a nespochybniteľné prepojenie medzi dôkazmi, na ktoré poukazuje žalovaný
a jeho vysvetlením tzv. paralelného správania sa účastníkov konania. Zo strany žalovaného týmto
argumentačným postupom nebol vo veci dohody o rozdelení trhu presne a úplne zistený skutkový
stav veci. Žalovaný sa poukazovaním na všeobecné princípy a ich vlastnú interpretáciu vyhýbal svojej
zákonnej povinnosti nespochybniteľne preukázať žalobcovi účasť na zakázanom protisúťažnom konaní.
279. Všetky argumenty žalovaného ohľadne logiky interpretácie dôkazov s poukazom na skutočnosti,
ktoré tvrdenia žalovaného (jeho interpretáciu dôkazov) priamo vyvracajú odmieta žalovaný opäť len
s odkazom na ďalšie svoje predpoklady, bez toho, aby na overenie týchto existovali dôkazy. Žalobca
Edenred (aj ostatní účastníci konania) poukazovali na logické medzery v záveroch žalovaného ohľadne
implementácie dohody o rozdelení trhu pomocou spoločnej obchodnej stratégie uplatňovanej rovnako
všetkými účastníkmi konania v priebehu celého posudzovaného obdobia (bod 67 a súv. prvostupňového
rozhodnutia). Akékoľvek materiálne dôkazy o nepravdivosti záverov žalovaného tento odmieta len
odkazom na vlastnú interpretáciu preukazovanej skutočnosti (pre ktorú nemá žalovaný žiadne dôkazy).
Ak žalobca Edenred namietal, že v posudzovanom období získaval klientov konkurencie resp. ponúkal aj
nulové poplatky, a preto neplatí záver žalovaného o spoločnej obchodnej stratégii, žalovaný predkladané
dôkazy odmieta výlučne formalisticky s odkazom na opatrenie „kompenzácia strát“, ktoré malo byť takto
žalobcom aplikované.
280. Žalobca Edenred namietal, že rozhodnutia nie sú individualizované vo vzťahu k jednotlivým
účastníkom konania. Žalovaný namietal, že z Rozhodnutí nie je zjavné, aké dôkazy svedčia o účasti
žalobcu na prípadnej dohode o rozdelení trhu. Správne konanie sa nevedie voči všetkým jeho
účastníkom „solidárne“. Každý účastník konania zodpovedá výlučne za svoje konanie. Ak žalovaný
rozhoduje o právach a právom chránených záujmov konkrétnych subjektov, musí individuálne posúdiť
či a ako zo strany konkrétneho subjektu prišlo k porušeniu zákona. Žalovaný účasť všetkých účastníkov
konania na dohode o rozdelení trhu odôvodňuje v bode 477 prvostupňového rozhodnutia. Nejde však o
individualizované odôvodnenie vo vzťahu k jednotlivých účastníkom. Žalovaný len zhrňujúco poukazoval
na zdôvodnenia skôr uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, bez toho aby uviedol z aký konkrétne
dôkazov vyvodzuje účasť žalobcu na dohode o rozdelení trhu. Výlučne úvahy žalovaného o existencii
spoločnej obchodnej stratégie účastníkov konania a cieli údajnej dohody medzi účastníkmi konania, nie
sú spôsobilé žalobcovi preukázať zákonom zakázané konanie. Rovnako žalobca Edenred namietal, že
nebolo riadne preukázané, že by sa podieľal na praktikách, ktoré boli podľa názoru žalovaného podstatou
realizácie dohody o rozdelení trhu. Žalobca Edenred namietal, že žalovaný nemôže generalizovať svoje
závery, t.j. napr. ak by aj mal dôkaz o komunikácii medzi určitými účastníkmi konania o konkrétnej
záležitosti, nemôže to bez ďalšieho viesť k záveru, že všetci účastníci konania spolu zdieľali všetky
citlivé informácie. Tento záver je zo svojej podstaty veľmi nepravdepodobný. Ak Žalovaný v bode 727
prvostupňového rozhodnutia s odkazom na skutkové okolnosti prípadu uvádza, že protisúťažné konanie
sa malo týkať aj benefitných poukážok, žalobca Edenred namietal, že žalovaný doposiaľ nepreukázal
(a ani netvrdil), že by sa žalobca Edenred mal dopustiť protisúťažného konania vo vzťahu k benefitným
poukážkam. Jedná sa opäť o prípad zovšeobecňovania žalovaným, t. j. žalovaný implicitne pripisuje
žalobcovi konanie, ktoré zjavne nevykonával.
281. Závery žalovaného jednoducho nie sú logické. Nič nenasvedčuje tomu, že e-mailom adresovaným
žalobcovi spoločnosť DOXX sledovala rovnaký úmysel, ako e-mailom adresovaným spoločnosti LE
CHEQUE DEJEUNER. Žalovaný nevysvetlil, prečo si myslí, že číselné údaje v e-maili adresovanom
žalobcovi predstavujú identifikačné čísla klientov. Prvý číselný údaj totiž nie je možné stotožniť so
žiadnou právnickou osobou. Ak by predmetné číselné údaje aj boli identifikačnými údajmi klienta,
tieto údaje samé o sebe nemajú žiadnu výpovednú hodnotu a e-mail neposkytuje žiadnu ďalšiu
informáciu, ktorá by aspoň indikovala, aký bol účel predmetného e-mailu. Druhý číselný údaj zodpovedá
identifikačnému číslu mesta Fiľakovo. Mesto Fiľakovo sa v záznamoch žalobcu nenachádza. Žalovaný
nemá dôvod domnievať sa, že žalobca Edenred na predmetný e-mail reagoval. Je veľmi pravdepodobné,
že spoločnosť DOXX poslala predmetný e-mail žalobcovi omylom, že e-mail bol v skutočnosti určený
interne dovnútra spoločnosti DOXX a skutočný adresát poznal kontext e-mailu a bol schopný na e-mail
reagovať.



282. Čo sa týka priamych dôkazov o koordinácii účastníkov konania vo verejných súťažiach, tak na
úvod konštatoval, že žalovaný vytýkal žalobcovi koordináciu v štyroch tendroch v druhej polovici roku
2012. Žalobca Edenred namietal, jeho údajnú koordináciu v týchto tendroch nepoužiť ako dôkaz o účasti
žalobcu na trvajúcom delikte vo forme dohody o rozdelení trhu, ktorá mala údajne fungovať medzi 5
najväčšími hráčmi na trhu počas obdobia 5 a pol roka. Navyše, závery o účasti žalobcu na koordinácii
v rámci predmetných tendrov sú nesprávne.
283. V bode 172 prvostupňového rozhodnutia žalovaný konštatoval, že medzi spoločnosťou DOXX a
žalobcom prebiehala komunikácia, obsahom ktorej bola účasť, resp. neúčasť žalobcu na predmetnom
verejnom obstarávaní. Tento záver žalovaný vyvodzoval zo skutočnosti, že podnikateľ DOXX informoval
spoločnosť EDENRED o tom, že žalobca Edenred sa predmetného verejného obstarávania nezúčastní.
Nevedel, ako sa spoločnosť DOXX dozvedela o rozhodnutí žalobcu nezúčastniť sa verejného
obstarávania. Žalovaný disponoval viacerými e-mailami, kde iní účastníci konania získavajú informáciu
priamo od klienta. Je možné, že aj v tomto prípade zamestnanec klienta (obstarávateľa) informoval
DOXX o zámere žalobcu stiahnuť kauciu, z čoho spoločnosť DOXX vyvodzovala záver o rozhodnutí
žalobcu nezúčastniť sa súťaže. Únik informácií o ponukách uchádzačov vo verejných obstarávaniach
nemôže byť takým zriedkavým javom, aby žalovaný v rámci hodnotenia nepriamych dôkazov odmietol
zobrať do úvahy aj túto možnosť. Žalovaný nepredložil ani jeden dôkaz toho, že by žalobca Edenred
komunikoval s inými účastníkmi konania. Čo sa týkalo samotného nepredloženia ponuky zo strany
žalobcu do tendra Centra vedecko-technických informácií Slovenskej republiky (Ďalej len „CTVI SR“),
žalovaný nemôže predpokladať, že nepredloženie ponuky je prejavom protisúťažného správania, bez
toho, aby mal tento predpoklad podložený relevantnými dôkazmi. Žalovaný tiež nesmie zabúdať, že
podmienky súťaže boli v predmetnej zákazke nastavené tak, že uchádzač mohol zadať navrhovanú
cenu stravovacieho lístku iba v rozmedzí 100% až 0,01% jeho nominálnej hodnoty, čo predstavuje
nulovú alebo zápornú províziu pre emitenta stravovacích lístkov. Je teda zrejmé, že ak chcel uchádzač
predložiť výhodnejšiu ponuku ako konkurenti, musel by predložiť ponuku so zápornými poplatkami,
čo pre uchádzača automaticky predstavuje stratu. Žalobca Edenred usúdil, že aj prípadné víťazstvo v
tendri by bolo pre žalobcu za daných podmienok natoľko nevýhodné, že sa nakoniec rozhodla ponuku
nepredložiť aj napriek počiatočným nákladom spojeným s prípravou ponuky. Nerozumel, ako žalovaný
v tomto postupe žalobcu, ktorý má celkom zjavne racionálny základ, môže vidieť porušenie súťažných
pravidiel. Navyše, CTVI SR bol zdieľaný klient žalobcu a ďalších účastníkov konania. Z tohto pohľadu je
vylúčená aj prípadná argumentácia žalovaného, že dôvodom nepodania ponuky bola realizácia dohody
o neoslovovaní klientov konkurencie.
284. Žalovaný tvrdil, že disponuje e-mailovou komunikáciou jednoznačne potvrdzujúcou koordináciu
správania sa/výmenu citlivých informácií medzi spoločnosťou DOXX a žalobcom. Žalovaný dospel na
základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam.
285. Žalobca Edenred ďalej namietal skutočnosť, že žalovaný nepreukázal, že spôsob vyhotovenia
kópie predmetného e-mailu (rozumieme, že e-mail bol údajne nájdený počas inšpekcie v spoločnosti
DOXX) vylučoval manipuláciu s obsahom prílohy a že s obsahom prílohy nebolo manipulované ani v
rámci odheslovania prílohy. Ak by žalovaný aj preukázal, že obsah prílohy v spisoch žalovaného je
identický s obsahom prílohy e-mailu, kópiu ktorej žalovaný vyhotovil v rámci inšpekcie v priestoroch
spoločnosti DOXX, potom by žalovaný mohol nanajvýš tvrdiť, že zamestnanec spoločnosti DOXX
zaslal zamestnancovi žalobcu e-mail obsahujúci zaheslovanú prílohu. Žalovaný však nepreukázal, že
zamestnanec žalobcu sa oboznámil s obsahom predmetnej prílohy. O predmetnom e-maile nemáme
vedomosť. Dôvodov, prečo sa zamestnanec žalobcu neoboznámil s predmetnou prílohou mohlo byť
viacero. Napríklad nie je možné vylúčiť, že zamestnanec DOXX poslal predmetný e-mail na adresu
zamestnanca žalobcu omylom. V skutočnosti mohol byť tento e-mail určený inej osobe.
286. Žalovaný poukázal na to, že rozdiel medzi údajnou cenou z e-mailu (X,XXX eur) a cenou, ktorú
ponúkla spoločnosť DOXX (X,XXX eur) bol nepatrný. V skutočnosti tento rozdiel predstavuje 25%
hodnoty číselného údaja z e-mailu. Nakoniec, spoločnosť DOXX ponúkla vyššiu cenu (a teda zhoršila
svoje šance na úspech) aj napriek tomu, že podľa názoru žalovaného vedela o cene žalobcu. Takýto
postup DOXX by bol nelogický. Nakoniec, v rámci predmetného tendra sa používali aj iné kritéria
pre výber víťaznej ponuky (lehota na vybavenie reklamácie, výška sankcie za nedodržanie termínu
vybavenia a výška sankcie za nedodržanie termínu dodania). Z tohto pohľadu, ak by žalobca Edenred a
DOXX naozaj mali v úmysle zosúladiť svoje ponuky v predmetnom tendri, potom by si tieto spoločnosti
museli vymeniť aj údaje vzťahujúce sa na iné kritériá, k čomu evidentne nedošlo. Podmienky predmetnej
verejnej súťaže boli nejasné a žalobca Edenred sa obrátil na obstarávateľa so žiadosťou o vysvetlenie
podmienok súťaže. Domnieval sa, že e-mailová komunikácia mohla súvisieť s vysvetlením postupu
obstarávateľa pri hodnotení ponúk.



287. K dôkazom o priamom kontakte medzi účastníkmi konania za účelom zosúladenia obchodných
stratégii žalovaný ako dôkaz o predmetnom porušení príkladmo uviedol interné zápisy/poznámky
konateľa žalobcu. Predmetné zápisy zo stretnutia - dokument označený ako „DX_komunikace“ sú v
prvostupňovom rozhodnutí citovaný viackrát a zrejme ich žalovaný považuje za jeden z rozhodujúcich
dôkazov v neprospech žalobcu. Paradoxne, práve tento dokument poskytuje opačný dôkaz - dôkaz
o tom, že medzi žalobcom a jeho konkurentami existoval konkurenčný boj a že žalobca Edenred sa
žiadnej dohody o rozdelení trhu nezúčastnil. Na úvod bolo potrebné uviesť, že predmetný dokument
pochádza z obdobia pred rokom 2011, teda mimo časového rámca Inšpekcie. Tento dokument preto nie
je možné použiť ako dôkaz o protisúťažnom konaní žalobcu. Z dokumentu nie je jasné, kto predmetný
dokument pripravil a kto bol účastníkom stretnutí s pánom Šmehýlom. Žalovaný nepredložil žiadne
dôkazy, ktoré by preukazovali, že dokument vyhotovil zástupca žalobcu, resp. že stretnutia s p. E. sa
zúčastnil zástupca žalobcu. Z dokumentu nie je jasné, ktoré časti dokumentu je potrebné považovať
za zhrnutie obsahu rozhovoru, a ktoré za poznámky autora textu nereflektujúce obsah rozhovoru. V
ďalšom texte pre zjednodušenie vychádzame z domnienky, že naozaj išlo o stretnutie medzi zástupcom
žalobcu a p. E., a to bez toho, aby sme uznali autenticitu dokumentu a skutočnosť, že predmetný
dokument má akýkoľvek vzťah ku žalobcovi. Dokument neobsahuje žiadnu informáciu, z ktorej by sa dalo
vyvodzovať, že medzi účastníkmi konania boli vymieňané citlivé informácie, alebo že účastníci sa dohodli
na zosúladenom postupe pri ich konkurenčných aktivitách. Naopak, obsah dokumentu potvrdzuje, že
medzi konkurenčnými spoločnosťami a žalobcom prebieha tvrdý konkurenčný boj.
288. K dôkazom o vzájomnom kontakte medzi účastníkmi konania za účelom zistenia či došlo k
uplatneniu cenových a obchodných podmienok dal žalobca Edenred do pozornosti, že sa ho v
skutočnosti týkajú len body 269, 301 a 305 prvostupňového rozhodnutia. K e-mailovej komunikácii,
na ktorú sa žalovaný odvolával v bode 269, 301 a 305 sa žalobca Edenred už vyjadril vyššie v
časti o vedení prehľadov získaných/stratených klientov účastníkmi konania. O dôkazoch o údajných
bilaterálnych stretnutiach vyplývajúcich z e-mailovej komunikácie týkajúcej sa žalobcu (bod 301) platí
to isté čo je uvedené v bode vyššie. K dôkazom o uskutočňovaní telefonických hovorov, sa uvedené
žalobcu v zmysle poznámky pod čiarou č. 134 netýka. Preto sa nemôže jednať o dôkaz proti žalobcovi.
K stretnutiu medzi žalobcom a ďalšími účastníkmi konania, z bodu 883 prvostupňového rozhodnutia
a rovnako tak z bodu 333 druhostupňového rozhodnutia vyplýval záver o tom, že dôkaz akýchkoľvek
osobných kontaktov medzi zamestnancami/členmi vedenia konkurenčných spoločností je priamym
dôkazom o účasti na kartelovej dohode. Toto je mylná, ba až nebezpečná predstava žalovaného o
rozsahu jeho právomoci na jednej strane, a rozsahu základných práv účastníkov konania na strane
druhej. Aj keby žalovaný z interných poznámok získaných od žalobcu alebo iných účastníkov konania
v priebehu Inšpekcie aj preukázal, že medzi žalobcom a zástupcami konkurentov prebiehali stretnutia,
získané poznámky či zápisy neobsahujú nič z čoho by sa dalo vyvodzovať, že výsledkom ktoréhokoľvek
stretnutia bola dohoda obmedzujúca súťaž alebo výmena citlivých obchodných informácií. Žalovaný
sa totiž dopúšťal základnej chyby pri svojom uvažovaní - ani konatelia konkurenčných spoločností
nemajú zakázané, aby sa stretávali. V mnohých prípadoch môžu byť priatelia, stretávať sa aby sa
porozprávali o rodinných záležitostiach, alebo dokonca o spoločných investičných aktivitách. Patrí
medzi základne prejavy slušností v biznise v prípade zmeny vedenia predstaviť nových členov vedenia
účastníkom na trhu, dokonca konkurencii. Dokumenty citované v poznámkach pod čiarou č. 135, 137 a
139 druhostupňového rozhodnutia z tohto hľadiska nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu.
289. Informácia o obrate je verejne prístupnou informáciou a nie je ani obchodne citlivou informáciou.
Aj keby žalovaný preukázal výmenu takýchto informácií, čo však z predložených dokumentov v časti
4.1.3 prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, takáto výmena by nebola zakázaná. Navyše, výmena
informácie o obrate v rozsahu v akom ju prezentuje žalovaný nemôže byť priamym dôkazom o účasti na
dohode o rozdelení trhu. Výmena informácie o obrate mohla, napríklad, súvisieť s akvizičnými aktivitami
účastníkov konania.
290. K dôkazom porušenia pravidiel spolupráce, sa žalovaný sa odvoláva na body 115, 137 a 151
prvostupňového rozhodnutia ako na body preukazujúce údajné porušenie pravidiel spolupráce zo strany
konkurencie. Tieto body obsahujú iba internú komunikáciu zamestnancov účastníkov Konania - v
dvoch prípadoch zamestnancov spoločnosti DOXX a v jednom prípade zamestnancov spoločnosti LE
CHEQUE DEJEUNER. Takéto dokumenty nie je možné považovať za priame dôkazy proti žalobcovi.
291. Podľa názoru žalovaného sa žalobca Edenred zúčastnil tzv. dohody o neponúkaní „nulových
poplatkov“ klientom konkurencie. Tento záver je nesprávny. Z vykonaného dokazovania vyvodzuje
Žalovaný nesprávne skutkové zistenia. V tejto časti sa venujeme analýze dodatočných dôkazov,
ktoré žalovaný špecificky používa na preukázanie účasti žalobcu na údajnej dohode o neponúkaní
nulových poplatkov. Podľa názoru žalovaného prezentovaného v bode 128 prvostupňového rozhodnutia



dokument označený ako „Dx_komunikace“ je dôkazom o tom, že použitie „štandardnej ponuky“ bolo
podmienkou, ktorá platila pre všetkých členov AESP. Nerozumieme, na základe akých logických úvah
žalovaný dospel k predmetnému záveru. Predmetný dokument totiž neobsahuje nič, čo by mohlo
podporiť takýto záver. Na základe analýzy e-mailovej komunikácie medzi DOXX a LE CHEQUE
DEJEUNER žalovaný prezentuje v bode 130 prvostupňového rozhodnutia zovšeobecňujúci názor, že
„v prípade, že niektorý z účastníkov konania porušil podmienky spolupráce (teda neponúkol klientovi
konkurencie „nulové poplatky“, tak o porušení týchto podmienok sa účastníci konania vzájomne
informovali a požadovali vysvetlenie - „zaujatie stanoviska“. Tento názor žalovaného je nesprávny.
Analyzovaná e-mailová komunikácia neobsahuje nič, čo by dovoľovalo žalovanému rozšíriť tento záver
na žalobcu. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné venovať sa podrobnejšie analýze predmetnej e-
mailovej komunikácie. Žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí nepreukázal, že by sa účastníci konania
dohodli na neponúkaní „nulových poplatkov“ klientom konkurencie, ani to, že by sa v praxi tak správali.
292. Na záver zhrnul, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí nepredložil ani jeden priamy dôkaz
na podporu názoru, že sa žalobca Edenred zúčastnil dohody o neuplatňovaní nulových poplatkov ak
išlo o ponuku pre klientov konkurencie. Žiadna zo skutočností a dokumentov, na ktoré sa žalovaný v
prvostupňovom rozhodnutí odvolával (či už ide o správanie sa na trhu, e-mailovú komunikáciu alebo
iné dokumenty) nemali takú dôkaznú povahu, ktorou by presunuli dôkazné bremeno na žalobcu. V
každom prípade, žiadna skutočnosť a ani dokument nie je takým nepriamym dôkazom, ktorý by zakladal
vo vzťahu k dokazovanej skutočnosti príčinný vzťah nepripúšťajúci iný záver. Žalovaný nepreukázal,
že by sa žalobca Edenred oboznámil s údajnými protisúťažnými aktivitami iných účastníkov konania
či bola svedkom uzavretia kartelovej dohody. Nemal preto dôvod preukazovať žiadny dôkaz o tom,
že sa žalobca Edenred dištancoval od kartelovej dohody, ako to naznačuje žalovaný v bode 886
prvostupňového rozhodnutia. Napriek tomu, že žalobca Edenred vo Vyjadrení nabádal žalovaného
na vykonanie analýzy za účelom zistenia, či žalobca Edenred odmietal ponúkať nulové poplatky v
prípade ak išlo o klientov konkurencie, žalovaný žiadnu analýzu obchodnej politiky účastníkov konania
nevykonal. Trval na tom, že žalobca Edenred nulové poplatky ponúkal aj v prípade klientov konkurencie,
čo nakoniec preukazuje aj obsah spisu.
293. K údajnej dohode o neponúkaní „benefitov/bonusov“ klientom konkurencie, podľa názoru
žalovaného sa žalobca Edenred zúčastnil na tzv. dohode o neponúkaní „benefitov a bonusov“ klientom
konkurencie. Tento záver žalovaného je nesprávny. Z vykonaného dokazovania vyvodzuje žalovaný
nesprávne skutkové zistenia. V tejto časti sa ďalej venujeme analýze dodatočných dôkazov, ktoré
žalovaný špecificky používa na preukázanie účasti žalobcu na údajnej dohode o neponúkaní benefitov
a bonusov.
294. V bodoch 152 až 1541 prvostupňového rozhodnutia žalovaný analyzoval internú e-mailovú
komunikáciu spoločnosti DOXX a spoločnosti LE CHEQUE DEJEUNER. Obsahom predmetnej internej
komunikácie bola informácia o tom, aké marketingové nástroje používa žalobcu. Nevidel nič nezvyčajné
na tom, ak účastníci trhu sledujú a analyzujú marketingovú stratégiu konkurentov. Predmetná e-
mailová komunikácia však v žiadnom prípade neposkytovala dôkaz o tom, že medzi žalobcom a jeho
konkurentmi platí zákaz používania marketingových nástrojov spomínaných v e-mailovej komunikácii. Z
nepochopiteľných dôvodov žalovaný v bode 152 potreboval zdôrazniť nasledujúcu vetu, ktorá sa vyskytla
v internej komunikácii spoločnosti DOXX: „Ak to nazveme špeciálnou ponukou, nebude to bonus“.
Nevylučujeme, že v rámci spoločnosti DOXX platil interný zákaz ponúkania bonusov a zamestnanci
spoločnosti DOXX sa v snahe vyrovnať ponuku žalobcu obsahujúcu bonus snažili obísť vlastné predpisy
tak, že sa vyhli použitiu pojmu „bonus“. Ak takýto zákaz použitia bonusov v rámci spoločnosti DOXX
aj platil, žalobcovi neprináleží hodnotiť takéto nezávislé obchodné rozhodnutie spoločnosti DOXX. To,
že sa zamestnanci snažia obísť interné predpisy vlastnej spoločnosti, nie je nič nezvyčajné. Ďalej, z
bodu 1036 prvostupňového rozhodnutia vyplýval, že záver žalovaného o účasti na dohode ohľadom
neuplatňovania benefitov je založený na presvedčení, že túto politiku rovnakým spôsobom uplatňovali
všetci účastníci konania. Nie je jasné, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k záveru, že žalobca
Edenred neuplatňoval takéto benefity. Nie je jasné, prečo žalovaný vidí niečo nezvyčajné v tom, ak
účastník konania benefity a darčeky neponúka. Z dôkazov predložených žalovaným nie je možné
vyvodzovať záver, že ponúkanie darčekov a benefitov sa stalo na trhu takým bežným, že odlišný prístup
účastníka konania by mal automaticky vzbudzovať podozrenie o tom, že takýto prístup je výsledkom
zakázanej dohody.
295. Žalobca Edenred zhrnul, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí nepredložil ani jeden priamy
dôkaz na podporu názoru, že žalobca Edenred sa zúčastnil dohody o neuplatňovaní bonusov/benefitov
ak išlo o ponuku pre klientov konkurencie. Žiadna zo skutočností a dokumentov, na ktoré sa žalovaný
v prvostupňovom rozhodnutí odvolával (či už ide o správanie sa na trhu, e-mailovú komunikáciu alebo



iné dokumenty) nemajú takú dôkaznú povahu, ktorou by presunuli dôkazné bremeno na žalobcu. V
každom prípade, žiadna skutočnosť a ani dokument nie je takým nepriamym dôkazom, ktorý by zakladal
vo vzťahu k dokazovanej skutočnosti príčinný vzťah nepripúšťajúci iný záver. Žalovaný nepreukázal,
že by sa žalobca Edenred oboznámil s údajnými protisúťažnými aktivitami iných účastníkov konania
či bola svedkom uzavretia kartelovej dohody. Nemal preto dôvod preukazovať žiadny dôkaz o tom, že
sa žalobca Edenred dištancoval od kartelovej dohody, ako to naznačuje žalovaný v bode 886. Napriek
tomu, že žalobca Edenred vo Vyjadrení nabádal žalovaného na vykonanie analýzy za účelom zistenia,
či žalobca Edenred odmietal ponúkať bonusy/benefity v prípade ak išlo o klientov konkurencie, žalovaný
žiadnu analýzu obchodnej politiky účastníkov konania nevykonal. Trváme na tom, že žalobca Edenred
bonusy/benefity ponúkal aj v prípade klientov konkurencie, čo nakoniec preukazuje aj obsah spisu.
296. K záveru k dohode o rozdelení trhu, žalobca Edenred kategoricky odmietal, že by žalovaný v
konaní zabezpečil dôkaz, ktorý by priamo preukazoval jeho účasť na údajnej dohode obmedzujúcej
súťaž. Ak žalovaný argumentoval spoločne vo vzťahu k všetkým účastníkom konania, že účasť na
dohode o rozdelení trhu bola preukázaná. Na základe uvedených skutočností je potrebné konštatovať,
že druhostupňové rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutia sú v časti týkajúcej sa tzv. dohody o
rozdelení trhu vo vzťahu k žalobcovi nezákonné. Žalobca Edenred maô za to, že správny súd by mal
rozsudkom zrušiť druhostupňové rozhodnutiu podľa ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP.
297. K limitácii počtu stravovacích poukážok akceptovateľných pri jednom nákupe žalobca Edenred
poukázal na to, že žalovaný v bode 504 prvostupňového rozhodnutia, ako aj v bode 560
druhostupňového rozhodnutia uvádza, že na základe získaných dôkazov dospel k záveru o
protisúťažnom konaní účastníkov konania, ktoré malo spočívať vo vzájomnej koordinácii svojho postupu
pri realizácii limitácie počtu stravovacích poukážok, a s tým súvisiacich rokovaniach s obchodnými
reťazcami. Žalovaný vychádzal z elektronickej komunikácie medzi účastníkmi konania, ktorú zaistil
počas u nich vykonaných inšpekcií (vrátane Inšpekcie). Podľa tvrdenia žalovaného sa spolupráca
účastníkov konania týkajúca sa limitácie počtu stravovacích poukážok v obchodných reťazcoch
začala najneskôr 24.01.2011 a táto bola skončená 27.02.2014. Z vyššie uvedenej časti týkajúcej sa
nezákonnosti dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalovaný sa pred vykonaním inšpekcií nezaoberal
možnosťou limitácie počtu stravovacích poukážok akceptovateľných pri jednom nákupu v obchodných
reťazcoch. Dôkazy, ktoré žalovaný v rámci vykonaných inšpekcií získal a ktoré považuje za preukazujúce
existenciu dohody obmedzujúcej súťaž vo vzťahu k obchodným reťazcom, získal žalovaný nezákonne
vzhľadom na realizáciu tzv. fishing expedition. V súlade s vyššie uvedeným žalobca Edenred namietal
ich neprípustnosť dôkazov použitých žalovaným. Podľa žalovaného nezákonné konanie účastníkov
konania spočívalo v rokovaní o zavedení limitácie počtu akceptovaných stravovacích poukážok v
obchodných reťazcoch, údajnom vymedzení detailných podmienok takejto limitácie, upravení spôsobu
zavedenia limitácie a vzájomnom informovaní o aktuálnom štádiu zavedenia takejto limitácie. Žalovaný
rovnako považoval za odporujúce právnym predpisom, že účastníci konania v približne rovnakom
období (v prvej polovici roka 2013) uskutočňovali rokovania s obchodnými reťazcami o zavedení
limitácie počtu stravovacích poukážok, a to spoločne aj individuálne, pričom za týmto účelom
predkladali obchodným reťazcom návrhy dodatkov zmlúv o spolupráci, obsahom ktorých boli podmienky
limitácie, vopred zjednotené všetkými účastníkmi konania. Uvedeným konaním mali účastníci konania
podľa žalovaného vedome nahradiť riziká hospodárskej súťaže vzájomnou spoluprácou, čím vylúčili
hospodársku súťaž medzi sebou, pokiaľ ide o individuálnu úpravu obchodných podmienok týkajúcich
sa prijímania stravovacích poukážok pri nákupe v obchodných reťazcoch. Takéto správanie je pritom
podľa žalovaného v rozpore so základným konceptom hospodárskej súťaže, v zmysle ktorého každý
podnikateľ musí nezávisle určiť, akú politiku chce viesť na trhu, a podmienky, ktoré zamýšľa ponúknuť
svojim klientom, či obchodným partnerom. Tento koncept bráni podľa žalovaného akémukoľvek
priamemu alebo nepriamemu kontaktu medzi konkurentmi, ktorého cieľom alebo účinkom je vytvorenie
takých podmienok hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú bežným súťažným podmienkam na
danom trhu, so zreteľom na charakter ponúkaných produktov alebo služieb, veľkosť a počet podnikateľov
a objem daného trhu.
298. Žalovaný v bodoch 521 a 523 druhostupňového rozhodnutia konštatoval, že v danom segmente
existovala súťaž a spoločným postupom účastníkov konania táto mohla byť obmedzená. Na základe
uvedeného žalovaný v Rozhodnutiach dospel k záveru, že konanie účastníkov konania napĺňa všetky
aspekty dohody obmedzujúcej súťaž a/alebo zosúladeného postupu v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1
ZOHS v spojení s § 4 ods. 3 písm. a) ZOHS v znení účinnom do 30.06.2014 a podľa čl. 101 ods. 1 ZFEÚ,
ktorá predstavuje zakázanú dohodu obmedzujúcu súťaž. Žalovaný sa podľa bodu 524 druhostupňového
rozhodnutia domnieva, že išlo o dohodu obmedzujúcu súťaž na základe cieľa a nie je potrebné v tejto
situácii preukazovať protisúťažný následok konania. Žalobca Edenred mal za to, že uvedené konanie



nie je nedovoleným konaním, ktoré by v súlade s príslušnými ustanoveniami ZOHS bolo zakázanou
dohodou obmedzujúcou súťaž. Žalobca Edenred sa domnieval, že účastníci konania si ako podnikatelia
nevymieňali žiadne citlivé informácie, akákoľvek komunikácia medzi účastníkmi konania nemala žiaden
vplyv na ich konanie v rámci hospodárskej súťaže. Účastníci konania nezosúlaďovali svoju obchodnú
politiku. Ak by aj išlo o tzv. zosúladený postup podnikateľov, tento nemal a nemohol mať negatívny vplyv
na hospodársku súťaž na relevantnom tovarovom a geografickom trhu. Žalobca Edenred zdôraznil, že
s ohľadom na akceptáciu stravovacích poukážok neexistovala medzi účastníkmi konania súťaž, a teda
v prípade tzv. dohody o limitácii nešlo o nedovolené obmedzenie hospodárskej súťaže.
299. Uvedené žalobca Edenred zdôvodnil povahou stravovacích poukážok (stravných lístkov) a
elementami údajnej dohody. Otvorenie témy limitácie ani pojmovo nenapĺňa znaky dohody obmedzujúcej
súťaž. Samotným otvorením témy limitácie v žiadnom prípade nedochádza k odstráneniu akejkoľvek
neistoty ohľadom akéhokoľvek konania v budúcnosti. Je zarážajúce, že žalovaný považoval za
problematickú akúkoľvek diskusiu ohľadom tejto témy, a to aj vtedy, ak mal žalovaný za preukázané, že
v rámci diskusie nebola dosiahnutá žiadna zhoda (napr. bod 347 prvostupňového rozhodnutia).
300. Žalobca Edenred nerozumel, čo žalovaný chápe pod zavedením limitácie, keďže žiadna limitácia
nikdy zavedená nebola. Nerozumel, o akých podmienkach hovorí žalovaný, keďže v prvostupňovom
rozhodnutí sa žalovaný venoval jedine maximálnemu počtu stravovacích poukážok. Navyše, ani z
odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia jednoznačne nevyplývalo, či bola v rámci AESP dosiahnutá
nejaká zhoda ohľadom maximálneho počtu stravovacích poukážok, ktorý sa má akceptovať pri jednom
nákupe. Nerozumel, ako diskusia, ba dokonca aj prípadná zhoda o tom, aký maximálny počet
stravovacích poukážok akceptovaných pri jednom nákupe je optimálny z pohľadu naplnenia zákonného
rámca a účelu používania stravovacích poukážok môže odstrániť neistotu ohľadom budúcich aktivít
účastníkov konania. Žalovaný nepredložil dôkaz na podporu názoru, že účastníci konania sa zaviazali
aplikovať limitáciu. Žalobca Edenred nechápal, ako „snaha získať podporné stanovisko štátnych
inštitúcií“ súvisí s problematikou ochrany hospodárskej súťaže. Spolupráca pri oslovovaní štátnych
inštitúcií v rámci riešenia problémov odvetvia ekonomiky je úplne bežná v akomkoľvek sektore.
301. Žalobca Edenred ďalej v žalobe uviedol, že nerozumel, čo rozumel žalovaný pod spôsobom
realizácie limitácie. Pre prípad, že žalovaný namietal, že účastníci konania sa dohodli adresovať
predmetné obmedzenie obchodným reťazcom uvádzame nasledujúce: V bode 375 prvostupňového
rozhodnutia žalovaný odkázal na e-mail spoločnosti LE CHEQUE DEJEUNER, z ktorého vyvodzoval
záver, že účastníci konania riešili otázku, ako dosiahnuť „aby každá prevádzka akceptujúca stravovacie
poukážky prijala od držiteľa poukážky 2 max. 5 poukážok pri jednom použití“. Už tento e-mail vyvracal
záver žalovaného, že sa účastníci dohodli na obmedzení vo vzťahu k obchodným reťazcom. Ak
žalobca Edenred aj začal oslovovať ako prvé väčšie obchodné reťazce, potom to bolo výsledkom jeho
vlastného rozhodnutia a aplikácie tzv. Paretovho princípu (80% obratu pochádza od 20% zákazníkov).
Bolo logické, že žalobca Edenred sa zameral na prevádzkarne s najväčším obratom. Žalovaný
nepreukázal, že by medzi účastníkmi konania bola nejaká forma dohody o spôsobe presadzovania
limitácie počtu stravovacích poukážok pri jednom nákupe v rokovaniach s inými stranami, napr. vo
forme hrozby ukončenia zmlúv v prípade nesúhlasu s limitáciou, vo forme implementácie určitých
sankcií, implementácie jednotných zmluvných podmienok a podobne. Medzi účastníkmi konania takáto
dohoda neexistovala. Ak sa účastník konania rozhodol presadzovať limitáciu, postupoval samostatne,
a spôsobom, ktorý považoval za vhodný.
302. Ohľadom informácii o rokovaniach s obchodnými reťazcami a o výsledkoch rokovaní žalobca
Edenred uviedol, že prvostupňové rozhodnutie neobsahovalo žiadne dôkazy na podporu tvrdenia, že
účastníci konania sa navzájom informovali o prebiehajúcich rokovaniach s obchodnými reťazcami. V
bode 1330 žalovaný tvrdil, že „Práve vzhľadom na skutočnosť, že účastníci konania sa spoločne rozhodli
na zavedení limitácie, diskutovali a dohodli sa na konkrétnych podmienkach a postupe realizácie, tak
napriek skutočnosti, že dotknutí podnikatelia rokovali s obchodnými reťazcami aj individuálne, nemožno
spochybniť, že správanie účastníkov konania bolo výsledkom dohody“. Tento záver žalovaného bol
nesprávny. Opakovane poukázal na to, že žalovaný by mohol nanajvýš tvrdiť, že účastníci konania sa v
rámci AESP zjednotili na tom, aký maximálny počet stravovacích poukážok akceptovaných pri jednom
nákupe je optimálny z pohľadu naplnenia zákonného rámca a účelu stravovacích poukážok. Záver, že
prípadná zhoda v tejto otázke bola dôkazom, že vo vzťahu k obchodným reťazcom účastníci konania
postupovali koordinovane, je nesprávny. Zdôraznil, že žalovaný nepreukázal, že by si žalobca Edenred
vymieňal s inými účastníkmi konania citlivé obchodné informácie, napr. informácie týkajúce sa obsahu
zmlúv medzi žalobcom a obchodnými reťazcami. K výmene takejto informácie nedochádzalo. Naopak,
v spise sa nachádzajú dôkazy na podporu záveru, že účastníci konania v ich prípadných rokovaniach
s obchodnými reťazcami postupovali samostatne. Nechápal, ako prípadná výmena informácie o účele



limitácie (naplnenie zákonného rámca a zákonného účelu používania stravovacích poukážok) môže
súvisieť s problematikou ochrany hospodárskej súťaže, resp. ako vedomosť o účele limitácie môže
odstrániť neistotu ohľadom budúcich konkurenčných aktivít účastníkov konania. Poukázal na to, že
dôkazné bremeno ohľadom preukazovania vplyvu na hospodársku súťaž v celom rozsahu zaťažuje
žalovaného. Žalovaný neposkytol žiadne relevantné argumenty ani dôkaz na podporu názoru, že
obmedzenie maximálneho počtu stravovacích poukážok pri jednom nákupe má za cieľ alebo môže mať
za následok obmedzenie súťaže.
303. K obmedzeniu súťaže nebolo ani cieľom obmedzenia počtu stravovacích poukážok. Žalovaný spolu
s Radou zhodne tvrdili, že cieľom obmedzenia počtu stravovacích poukážok bolo obmedzenie súťaže.
Závery o protisúťažnom cieli žalovaný evidentne vyvodzoval z argumentu, že cieľom tejto iniciatívy
bolo zvýšenie výnosov jednotlivých účastníkov konania. Tento argument nebol podložený žiadnym
relevantným dôkazom. Naopak, v spise sa nachádza dostatok materiálov, ktoré preukazujú opak:
304. Z e-mailu, na ktorý sa žalovaný odvolával v bode 347 prvostupňového rozhodnutia jednoznačne
vyplývalo, že obmedzenie počtu stravovacích poukážok je žalobcom vnímané ako nástroj na
zabezpečenie toho, že sa stravovacie poukážky budú používať zákonným spôsobom - jeden lístok
- jedno teplé jedlo. Boli to reštauračné zariadenia, ktoré spôsobili, že táto iniciatíva na verejnosti
skĺzla do roviny diskusie o zvýšení ziskov účastníkov konania. Takéto nepochopenie a takúto
manipuláciu s faktami účastníci konania odmietali, čo vyjadroval napríklad e-mail citovaný v bode 407
prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný v bode 1313 prvostupňového rozhodnutia z nezrozumiteľných
dôvodov prikladal význam tomu, že na prieskum ZHRSR upozornila členov AESP konateľka spoločnosti
DOXX. Nerozumel, prečo sa žalovaný sústredil práve na tento fakt. Konateľka spoločnosti DOXX poslala
prieskum ZHRSR členom AESP iba pre informáciu, bez ďalšieho komentára. Poukázal aj na to, že
obdobné iniciatívy za účelom zabezpečenia fungovania systému stravovacích poukážok v súlade so
zákonným rámcom boli účastníkmi konania vyvíjané aj v minulosti. Napr. pred desiatimi rokmi prebehla
iniciatíva, v rámci ktorej sa účastníci konania snažili presvedčiť účastníkov trhu, aby neakceptovali
stravovacie poukážky v rámci nákupov alkoholu a cigariet. Uvedené podporoval záver, že zámerom
účastníkov konania je podporiť zákonné fungovanie systému.
305. Žalobca Edenred zdôraznil, že výška provízie je výsledkom slobodného prejavu vôle, zmluvy
medzi akceptačným miestom a emitentom. Nevidel nič protiprávne v tom, ak emitent požaduje, aby sa
predmetná zmluva dodržovala. V tejto súvislosti sa potreboval vyhradiť voči prekrúcaniu jeho vyjadrenia
žalovaným. V bode 1286 prvostupňového rozhodnutia žalovaný v súvislosti s preukazovaním údajného
protisúťažného cieľa dohody argumentoval, že žalobca Edenred potvrdil, že v prípade zavedenia
limitácie maximálneho počtu poukážok by sa ziskovosť žalobcu vrátila na úroveň, ktorá jej bola
garantovaná v situácii, ak by stravovacie zariadenia dodržiavali svoje zákonné a zmluvné povinnosti.
Žiadne vyjadrenie žalobcu takéto tvrdenie neobsahovalo. Žalobca Edenred tvrdil len toľko, že ak by
táto iniciatíva aj mala mať nejaký vplyv na ziskovosť, nebolo by možné hovoriť o zvyšovaní ziskovosti.
Žalobca Edenred sa teda nevyjadroval k tomu, či iniciatíva aj naozaj bude mať nejaký vplyv na ziskovosť.
V každom prípade, otázka ziskovosti nikdy nebola dôvodom, prečo sa žalobca Edenred pripojil k
predmetnej iniciatíve. Na záver bolo možné konštatovať, že skutkové zistenia žalovaného nepodporovali
jeho záver o tom, že iniciatíva smerujúca k limitácii počtu stravovacích poukážok pri jednom nákupe má
za cieľ alebo môže mať za následok obmedzenia súťaže.
306. Ak by žalovaný aj preukázal, že účastníci konania dosiahli zhodu v tom, aký maximálny počet
stravovacích poukážok akceptovaných pri jednom nákupe je optimálny z pohľadu naplnenia zákonného
rámca a účelu stravovacích poukážok, takáto dohoda by spĺňala podmienky individuálnej výnimky v
zmysle § 4 ods. 5 ZOHS. Z dôvodu právnej istoty uviedol, že v prípade, ak by sa na predmetnú dohodu
aplikoval čl. 101 ZFEÚ, takáto dohoda by spĺňala aj podmienky individuálnej výnimky v zmysle § 101 ods.
3 ZFEÚ. Maximálny počet stravovacích poukážok bol zadefinovaný tak, aby v čo najmenšom rozsahu
obmedzoval zamestnancov a organizácie, ktoré stravovacie poukážky prijímajú (napr. zamestnancov
pri pokladniach). Pri obmedzení počtu stravných lístkov na 5 sa vychádzalo z toho, že jeden stravný
lístok je možné použiť na nákup jedného teplého jedla denne (pravidelnosť stravovania), a že nie je
možné rozumne predpokladať, že pri nákupoch potravín, ktoré sa majú použiť na prípravu teplého
jedlá zodpovedajúceho zásadám zdravej výživy, je možné urobiť nákup na obdobie dlhšie ako jeden
týždeň (resp. 5 pracovných dní). Z praktických dôvodov (napr. vyťaženosť predavačov pri pokladniach,
požiadavky na IT systémy a pod.) bolo možné vychádzať z toho, že ak by akceptačné miesto aj
súhlasilo s implementáciou limitácie maximálneho počtu stravovacích poukážok prijímaných pri jednom
nákupe, bude mať praktické problémy s tým, ak by jednotliví emitenti chceli používať rôzne limity.
Z vyššie uvedeného bolo zrejmé, že iniciatíva smerujúca k limitácii počtu stravovacích poukážok
nielenže sledovala legitímny cieľ a mala prispieť k zlepšeniu systému využitia stravovacích poukážok,



ale neukladala žiadne obmedzenia idúce nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie tohto cieľa.
Z tohto pohľadu bola splnená aj podmienka podľa § 4 ods. 5 písm. b) ZOHS. Iniciatíva smerujúca
k obmedzeniu maximálneho počtu stravovacích poukážok neumožňuje žiadnemu účastníkovi vylúčiť
súťaž vo vzťahu k podstatnej časti dotknutého tovaru na relevantnom trhu. Bola teda splnená aj
podmienka podľa § 4 ods. 5 písm. c) ZOHS.
307. Žalobca Edenred namietal, že rozhodnutia boli nezákonné, nakoľko dohoda o limitácii ako ju
vymedzil žalovaný nie je zakázanou dohodou obmedzujúcou hospodársku súťaž. V prvom rade žalobca
Edenred zdôraznil, že v segmente akceptácie stravovacích poukážok a ich spätného odkupu neexistuje
hospodárska súťaž. Stravovacie poukážky sú špecifický nástroj, ktorým sa v rámci pracovnoprávneho
zákonodarstva realizujú sociálne opatrenia pre zamestnancov. Práve charakteristika stravovacej
poukážky predurčuje spôsob jej použitia a obmedzenia, ktoré sú s jej použitím spojené. Dohoda o
limitácii nepredstavovala harmonizovanie obchodnej politiky účastníkov konania, ktoré by mohlo mať
vplyv na hospodársku súťaž. Limitácia počtu nijako nezasahovala do fungovania trhu a autonómne
rozhodovanie účastníkov konania v rámci hospodárskej súťaže nebolo takýmto opatrením nijako
dotknuté. Rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak by aj bola dohoda o
limitácii dohodou obmedzujúcou hospodársku súťaž, žalobca Edenred odmietal, že by išlo o tzv. cieľovú
dohodu a žalovaný mal v rámci konania povinnosť preukázať skutočný vplyv na relevantný trh. Keďže
toto žalovaný neuskutočnil, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.
Na základe uvedených skutočností bolo potrebné konštatovať, že druhostupňové rozhodnutie, ako aj
prvostupňové rozhodnutie sú v časti týkajúcej sa tzv. dohody o limitácii vo vzťahu k žalobcovi nezákonné.
Žalobca Edenred mal za to, že správny súd by mal rozsudkom zrušiť druhostupňové rozhodnutie podľa
ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP.
308. Aplikáciu zásad trestného práva v správnom konaní a v správnom trestaní nepopieral ani sám
žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí (bod 564 a 565) s odkazom na dohovor, Odporúčanie Výboru
ministrov Rady Európy č. R (91) členským štátom o správnych sankciách (ďalej len „Odporúčanie“), ako
aj na ustanovenia SSP.
309. Žalobca Edenred s tvrdeniami žalovaného nesúhlasil. Žalobca Edenred mal za to, že dôkazný
štandard „nad rozumnú pochybnosť“ je aplikovateľný aj v konaniach týkajúcej sa ochrany hospodárskej
súťaže. Predmetný dôkazný štandard bol v právnom poriadku aplikovaný za účelom ochrany
základných práv a slobôd dotknutých subjektov pred svojvôľou verejných orgánov. Priamo zákonodarca
predpokladal využitie základných zásad pre trestného konania podľa Trestného poriadku v rámci
správneho trestania. V rámci konania bolo potrebné pri výklade a aplikácii ZOHS a Správneho poriadku
zohľadňovať práve túto zásadu vyjadrenú v SSP. Žalovaný ako orgán aplikácie práva bol povinný platné
právo realizovať a toto vykladať spôsobom, ktorý nie plnohodnotne reflektoval ochranu základných
práv a slobôd v zmysle ústavy. S prihliadnutím na právo na spravodlivý proces a právo na prezumpciu
neviny sa musel žalovaný rozhodnúť, ktoré zo zásad trestného konania bude aplikovať. Vodítkom a
rozhodujúcim faktorom pri takomto posúdení nemôže byť uľahčenie výkonu správy štátnym orgánom.
Práve naopak, rozhodujúcim pri tomto posúdení majú byť garancie práv dotknutých subjektov. Rovnako
žalobca Edenred odmietal tvrdenie a záver v bode 578 druhostupňového rozhodnutia. Práve s ohľadom
na spôsob prípravy a realizácie Inšpekcie nebolo pravdivé tvrdenie žalovaného o nedostatočných
právomociach, ktoré mu neumožňujú v dokazovaní dodržiavať dôkazné štandardy podľa trestného
práva. Žalobca Edenred pripúšťal, že žalovaný nemohol využiť operatívno - pátracie prostriedky.
Žalobca Edenred zdôraznil, že tieto prostriedky ani nie sú nevyhnutné na zákonnú realizáciu právomocí
žalovaného. Na druhej strane však žalovaný vykonával podľa § 22a ZOHS masívne zásahy do práv
dotknutých subjektov bez akéhokoľvek predbežného súhlasu súdu, resp. iného orgánu, ktorý by mohol
preskúmať oprávnenosť požiadavky na realizáciu Inšpekcie. Práve príklad v tomto konaní dokumentoval,
že žalovaný nielenže má dostatočne široké právomoci, aby dokázal zabezpečiť dôkazy, ktoré by mali
obstáť v dôkaznom štandarde „nad rozumnú pochybnosť“, ale svoje právomoci takpovediac nadužíva.
Žalobca Edenred mal za to, že na základe podkladov, ktoré sa údajne nachádzali v prešetrovacom
spise by orgány činné v trestnom konaní nemohli realizovať prehliadku iných priestorov alebo získať
príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov podľa Trestného poriadku. Rovnako spôsob akým
žalovaný inšpekcie vykonával a ako zabezpečuje dôkazy v rámci inšpekcií by v rámci trestného
konania bolo neprípustné. V tejto súvislosti poukázal žalobca Edenred na aktuálnu rozhodovaciu prax
žalovaného dokumentovanú, rozhodnutia o zastavení konania zo dňa 02.02.2017 0030/OKT/2015, zo
dňa 31.03.2016, číslo 2016/ZK/1/1/014, zo dňa 30.03.2016, číslo 2016/ZK/1/1/013 a zo dňa 08.03.2016,
číslo 2016/ZK/1/1/010. Vo všetkých z uvedených konaní žalovaný disponoval jednoznačnými priamymi
ako na nepriamymi dôkazmi o kolúzii dotknutých podnikateľov.



310. Spôsob akým sa žalovaný s námietkou vysporiadal v bode 581 druhostupňového rozhodnutia
je neakceptovateľný. Ak ide o právoplatné rozhodnutia, tieto v rámci činnosti žalovaného definujú
určitý štandard, bez ohľadu na to, či komplexne riešia otázku dôkazného štandardu. Ak sa žalovaný
(Rada) chcel od záverov týchto rozhodnutí odchýliť mal to relevantným spôsobom odmietnuť. Rovnako
aj všetky ostatné námietky účastníkov konania s ohľadom na aplikáciu dôkazného štandardu „nad
rozumnú pochybnosť“ sú žalovaným odmietané formalisticky. Žalovaný sa nijako nevysporiadal s
imperatívom ochrany základných práv a slobôd účastníkov konania. Pri argumentácii proti aplikácii
uvedeného dôkazného štandardu postupuje žalovaný účelovo. Žalobca Edenred mal za to, že žalovaný
v rozpore so zákonom na prejednávanú veci primerane neaplikoval základné zásady trestného konania.
V konaní nebolo porušenie ZOHS žalovaným preukázané nad rozumnú pochybnosť, teda spôsobom,
ktorý vyplýva z právnych predpisov a nebola rešpektovaná prezumpcia neviny žalobcu. Rozhodnutia
vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu žalovaným bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Na základe uvedených skutočností bolo potrebné konštatovať,
že druhostupňové rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné. Žalobca Edenred má
za to, že správny súd by mal rozsudkom zrušiť druhostupňové rozhodnutie podľa ustanovení § 191 ods.
1 písm. c) a e) SSP.
311. Žalobca Edenred v žalobe zdôraznil aj iné vady konania, kde žalovaný hovoril o vyvrátiteľných
domnienkach, na ktorých je založené podozrenie pre porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. Žalobca
Edenred však v rámci svojho vyjadrenia jednoznačne vyvrátil (alebo prinajmenšom spochybnil)
domnienky žalovaného, resp. tomuto poskytol iné logické vysvetlenia. Žalovaný tieto však rezolútne
odmietol pre ich údajnú neprípustnosť alebo irelevantnosť. Žalovaný totiž dovodil, že k postupu určitého
účastníka konania sa relevantne môže vyjadriť práve len tento dotknutý účastník konania (bod 875
prvostupňového rozhodnutia). Ostatným účastníkom konania dal žalovaný na vedomie, že sa ich inými
vysvetleniami úkonov konkurencie nebude zaoberať. Žalobca Edenred svojimi tvrdeniami poskytoval
svoje stanovisko aj k postupu a obchodnej stratégii svojich konkurentov, koná tak však len v úmysle
poskytnúť žalovanému iné logické vysvetlenie skúmaných skutočností. Ak žalovaný odôvodňuje údajné
porušenie súťažných pravidiel žalobcom zväčša odkazom na postup konkurentov žalobcu, tento má
právo sa k tomu vyjadriť. Bolo by v rozpore s právom na obhajobu žalobcu, ak by žalovaný mohol
označiť konanie žalobcu za protiprávne na základe dôkazov, ku ktorým sa žalobca Edenred nemôže
účinne vyjadriť. Žalobca Edenred v danej situácii nemal inú možnosť, než poskytnúť žalovanému
iné logické vysvetlenia a predpoklady. Následne bolo povinnosťou žalovaného preskúmať a zvážiť
možnosti poskytnutých vysvetlení a s týmito sa vysporiadať. Ak sa relevantnou argumentáciou žalobcu
nezaoberal, dopustil sa tým odňatia práva žalobcu na obhajobu v rámci konania, ako aj zapríčinil
nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia, ako aj druhostupňového rozhodnutia.
312. Žalovaný v bode 876 prvostupňového rozhodnutia a bode 410 a 418 druhostupňového rozhodnutia
účastníkom konania vytýkal, že namietajú účelovosť výkladu žalovaného, ale na druhej strane
neposkytujú žiadne alternatívne vysvetlenia. To je však v rozpore s predchádzajúcim bodom (875) v
zmysle vyššie uvedeného. Žalovaný touto protirečivou argumentáciou účastníkom konania absolútne
odňal možnosť efektívnej obrany proti obvineniam žalovaného. Z odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia v konečnom dôsledku vyplývalo, že žalobca Edenred nemal žiadnu možnosť namietať
proti argumentom žalovaného, čo žalobca Edenred samozrejme považoval za neprípustné. Žalovaný
nemohol tvrdiť, že pri posudzovaní konania jedného účastníka konania môže vychádzať z internej
e-mailovej komunikácie iného účastníka konania, a zároveň nedať možnosť sa k tejto e-mailovej
komunikácii vyjadriť. Žalovaný totiž neakceptoval alternatívne vysvetlenia prvého účastníka konania
ohľadom e-mailovej komunikácie druhého účastníka konania práve z dôvodu, že sa jedná o cudziu e-
mailovú komunikáciu. Tvrdeniam a obvineniam žalovaného sa teda nebolo možné účinne brániť.
313. Žalovaný v bode 1066 prvostupňového rozhodnutia na jednej strane vysvetľuje skutkový stav ako
protisúťažné konanie účastníkov konania a na druhej strane nepripúšťa iné vysvetlenie s odôvodnením,
že alternatívne vysvetlenie by znamenalo porušenie zákona verejným obstarávateľom. Nie je zrejmé,
prečo žalovaný pripúšťal výklad skutkového stavu, ktorý znamená protizákonné konanie účastníka
konania, a zároveň odmieta taký výklad, ktorý by znamenal porušenie zákona iným subjektom. V prípade
údajnej dohody účastníkov konania na limitácii počtu akceptovaných stravovacích poukážok žalovaný
však argumentáciu žalobcu o protizákonnosti tzv. recyklácie stravných poukážok a ich využívania
inak ako na zabezpečenie stravovania zamestnancov odmietal ako irelevantnú. Postup žalovaného
považoval žalobca Edenred za nekonzistentný a nezákonný. Tým, že sa žalovaný v konaní nezaoberal
relevantným spôsobom námietkami žalobcu, bolo žalobcovi odňaté právo na prístup k spravodlivosti.
Žalovaný (Rada) v rámci druhostupňového konania rovnako na podstatnú časť námietok žalobcu
nereagovala, čo zapríčinilo porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces.



314. Žalobca Edenred v žalobe poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného o pokute je nepreskúmateľné
pre čiastočne nezrozumiteľnosť a čiastočne pre nedostatok dôvodov. Zistenie skutkového stavu
žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a zákonné určenie výšky pokuty. Žalobca
Edenred taktiež namietal, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ pre určenie výšky pokuty, bol
v rozpore s administratívnymi spismi. Spôsob, ako bola určená výška pokuty a rozhodnutie o zákaze
účasti vychádza taktiež z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe uvedených skutočností
bolo potrebné konštatovať, že druhostupňové rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie boli v časti
týkajúcej sa tzv. dohody o limitácii vo vzťahu k žalobcovi nezákonné. Žalobca Edenred mal za to, že
správny súd by mal rozsudkom zrušiť druhostupňové rozhodnutie podľa ustanovení § 191 ods. 1 písm.
c), d), e) a f) SSP.
315. Žalobca Edenred v žalobe s súlade s ustanoveniami § 100 ods. 2 písm. a) SSP podal návrh na
prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
na rozhodnutie správneho súdu. Žalobca Edenred poukázal na skutočnosť, že proti Uzneseniu US
SR podal žalobca Edenred Sťažnosť ESĽP. Uvedené konanie na ESĽP je zásadné pre posúdenie
súladnosti postupu US SR a NS SR vo veci SŽNZ s dohovorom, ústavou a zákonom. Žalobca Edenred
sa domnieval, že s ohľadom na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť NS SR vo veciach Datalan
a Capgemini mal tento o SŽNZ meritórne rozhodnúť. Postup US SR a NS SR považuje žalobca
Edenred za prekvapivý a v rozpore s platným právom o čom bude rozhodovať ESĽP. Konanie o
SŽNZ má pre posúdenie tejto veci správnym súdom zásadný význam. Ako bolo uvedené vyššie v tejto
žalobe, žalobca Edenred namietal zákonnosť Inšpekcie, ako aj zákonnosť a prípustnosť dôkazov, ktoré
žalovaný Inšpekciou získal. Žalobca Edenred zdôraznil, že bez dôkazov získaných počas Inšpekcie by
žalovaný ani nezačal konanie. Podstatná časť dôkazov, ktoré sú podkladom Rozhodnutí bola získaná
v rámci Inšpekcie. Nezákonnosť Inšpekcie by znamenala nepoužiteľnosť dôkazov takto získaných.
Žalobca Edenred by sa ocitol v dôkaznej núdzi a podľa názoru žalobcu by dôsledkom muselo byť
zastavenie konania. Žalobca Edenred pri svojom návrhu na prerušenie konania odkázal na uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 15Co/2/2017-913, zo dňa 14.03.2017, ktorým bolo konanie
prerušené až do skončenia konania vedeného na ESĽP pod č. 27429/19 vo veci „Truban proti Slovenskej
republike“ (ďalej len „uznesenie o prerušení konania“). Proti uzneseniu o prerušení konania bola podaná
ústavná sťažnosť ako aj odvolanie na NS SR. NS SR rozhodnutím sp zn. 2Co 2/2017 zo dňa 11.10.2017
odvolanie ako neprípustné odmietol. US SR uznesením č.k. III. ÚS 556/2017-24 zo dňa 20.09.2017
sťažnosť proti uzneseniu o prerušení konania odmietol. Vzhľadom na uvedené žalobca Edenred navrhol,
aby správny súd svojim uznesením v zmysle § 100 ods. 2 písm. a) SSP prerušil konanie o tejto žalobe
do skončenia konania vedeného na ESĽP pod č. 40925/17 vo veci VAŠA Slovensko, s.r.o. p. Slovensku.
316. Okrem uvedeného žalobca Edenred v správnej žalobe taktiež žiadal prerušenie konania v súlade
s ustanoveniami § 100 ods. 2 písm. a) SSP. Poukázal na skutočnosť, že proti Uzneseniu US SR podal
Žalobca Edenred Sťažnosť ESĽP. Uvedené konanie na ESĽP je zásadné pre posúdenie súladnosti
postupu US SR a NS SR vo veci SŽNZ s dohovorom, ústavou a zákonom. Žalobca Edenred sa
domnieval, že s ohľadom na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť NS SR vo veciach Datalan a
Capgemini mal tento o SŽNZ meritórne rozhodnúť. Postup US SR a NS SR považoval Žalobca Edenred
za prekvapivý a v rozpore s platným právom o čom bude rozhodovať ESĽP. Konanie o SŽNZ má podľa
názoru žalobcu pre posúdenie tejto veci správnym súdom zásadný význam. Žalobca Edenred v podanej
správne žalobe namietal zákonnosť Inšpekcie ako aj zákonnosť a prípustnosť dôkazov, ktoré Žalovaný
Inšpekciou získal. Zdôraznil, že bez dôkazov získaných počas Inšpekcie by Žalovaný ani nezačal
Konanie. Podstatná časť dôkazov, ktoré sú podkladom Rozhodnutí bola získaná v rámci Inšpekcie.
Nezákonnosť Inšpekcie by znamenala nepoužiteľnosť dôkazov takto získaných. Žalobca Edenred by
sa ocitol v dôkaznej núdzi a podľa názoru Žalobcu by dôsledkom muselo byť zastavenie konania. Vo
vzťahu k Uzneseniu US SR môže byť v konaní vedenom na ESĽP konštatované porušenie Dohovoru,
zakladajúce legitimáciu na obnovu konania. Ďalej žalobca Edenred argumentoval, že je žiadúce, aby
ďalší procesný postup v konaní vychádzal z definitívne ustáleného názoru na súvisiace ústavnoprávne
otázky čo je nevyhnutne podmienené právoplatným skončením prebiehajúceho konania na ESĽP.
Predčasné rozhodnutie správneho súdu bez meritórneho posúdenia otázky nezákonnosti inšpekcií na
základe skôr podaných žalôb by bolo samoúčelné a neefektívne. Žalobca Edenred pri svojom návrhu
na prerušenie konania odkázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 15Co/2/2017-913,
zo dňa 14.03.2017, ktorým bolo konanie prerušené až do skončenia konania vedeného na ESĽP pod č.
27429/19 vo veci „Truban proti Slovenskej republike“ (ďalej len „uznesenie o prerušení konania“). Proti
uzneseniu o prerušení konania bola podaná ústavná sťažnosť ako aj odvolanie na NS SR.
317. Žalobca Edenred vyjadrením z 07.06.2018 na vyjadrenie žalovaného z 21.03.2018 a 29.03.2018
uviedol a k prerušeniu konania dodal, že sa stotožnil s názorom žalovaného, že v prípade, ak by



ESĽP v predmetnej veci konštatoval porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v znení protokolov č. 3, 5 a 8 (ďalej len „dohovor“), nedošlo by zo strany ÚS SR ku konštatovaniu
nezákonnosti Inšpekcie VAŠA. Na druhej strane prejednanie veci ÚS SR a konštatovanie porušenia
práv žalobcu Uznesením NS SR VAŠA a zrušenie tohto otvára priestor na meritórne prejednanie. Práve
z doterajšej rozhodovacej činnosti NS SR v obdobných veciach možno dovodzovať, že v prípade
meritórneho prejednania SŽNZ VAŠA by boli Inšpekcie posúdené ako nezákonné, čo by ďalej malo
zásadný vplyv na správne konanie. Práve z tohto dôvodu je žiadúce, aby ďalší procesný postup v konaní
vychádzal z definitívne ustáleného názoru na vyššie uvedené otázky, čo je nevyhnutne podmienené
skončením prebiehajúceho konania na ESĽP. Žalobca Edenred naďalej trval na tom, aby správny súd
svojim uznesením v zmysle § 100 ods. 2 písm. a) SSP prerušil predmetné konanie až do skončenia
konania vo veci Sťažnosti ESĽP.
318. Žalovaný vo Vyjadreniach tvrdil, že je neprípustné, aby žalobca Edenred mohol v rámci dokazovania
pred správnym súdom navrhnúť vykonanie odborného vyjadrenia jednak v otázke postupu žalovaného
pri získavaní a následnom nakladaní s dôkazmi získanými v rámci Inšpekcií, ako aj v otázke výpočtu
pokuty uloženej žalovaným a primeranosti jej výšky. Žalovaný pritom dôvodil tým, že žalobca Edenred
mal tieto dôkazné prostriedky navrhnúť počas konania, resp. že v týchto otázkach nie sú oprávnení
vyjadrovať sa znalci alebo experti. Žalobca Edenred v tejto súvislosti odkázal na § 120 písm. b), v
zmysle ktorého správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže
sám vykonať dokazovanie, ak rozhoduje v konaní o správnej žalobe vo veciach správneho trestania.
V zmysle vyššie uvedeného, je preto len na správnom súde, či a v akom rozsahu správny súd vykoná
dokazovanie v konaní o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Žalobcovi teda nie
je zrejmé, z čoho vyplývajú závery žalovaného o neprípustnosti predmetných dôkazných prostriedkov,
keďže tieto nie sú v rozpore s vyššie uvedeným a vo Vyjadreniach nevyplýva nič z čoho by vyplýval opak.
Žalobca Edenred navyše vo vzťahu k námietke žalovaného o jeho príslušnosti, resp. príslušnosti Komisie
konať vo vyššie uvedených otázkach poukázal na uznesenie NS SR, ktorý v súvislosti s prípustnosťou
dôkazného prostriedku (znaleckého posudku), napriek danej pôsobnosti správneho orgánu konštatoval,
že: „V rámci plnej jurisdikcie môže súd vykonať dokazovanie nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti
napadnutého administratívneho rozhodnutia. Správny súd by nariadením kontrolného znaleckého
dokazovania nenahrádzal činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len odstránil
pochybnosti, ktoré v rámci správneho konania nastali. Právny predpis správnemu súdu nezakazuje
možnosť nariadenia znaleckého dokazovania na posúdenie technického stavu veci, ktorý patrí do
predmetu pôsobnosti Úradu priemyselného vlastníctva SR, preto sa nemožno stotožniť s tvrdením
krajského súdu o nemožnosti ustanovenia znalca na tento predmet.“ V konečnom dôsledku bolo vecou
žalovaného, ako správneho orgánu zistiť úplne a presne skutkový stav veci, a za týmto účelom si
zabezpečiť všetky nevyhnutné dôkazy. Žalobca Edenred mal legitímne očakávanie, že v konaní budú
orgány štátnej správy postupovať v súlade s právnymi predpismi aj v rozsahu svojej nachádzacej
činnosti. Tieto očakávania boli sklamané, nakoľko ani Rada úradu nerealizovala dokazovanie vo veci
spôsobom, ktorý zodpovedal požiadavkám Správneho poriadku. V tejto situácii nebolo možné považovať
prekladanie dôkazov vo forme, napr. znaleckých posudkov alebo odborných vyjadrení žalobcom za
neprípustné. Právne predpisy v konečnom dôsledku nijako nelimitujú možnosť prekladať na podporu
argumentov v žalobe ďalšie dôkazy, ktoré preukazujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Takýto
výklad právnych predpisov by bol aj v rozpore s právom na spravodlivý proces a právom na riadne
preskúmanie správneho rozhodnutia nezávislým a nestranným súdom. Z vyššie uvedeného vyplývalo,
že žalobca Edenred bol v rámci konania o preskúmavaní zákonnosti Rozhodnutia oprávnený navrhnúť
odborné vyjadrenie ako dôkazný prostriedok na podporu tvrdení, ktoré uvádza v žalobe. Ak bol takýto
dôkaz označený v žalobe a je k prejednávanej veci relevantný, mal by byť správnym súdom aj riadne
vykonaný. Aj na základe vyššie uvedeného žalobca Edenred dopĺňal predmetnú časť tohto vyjadrenia
o odpovede znalca Ing. Ivana Makaturu, znalca z oblasti elektrotechnika, bezpečnosť a ochrana
informačných systémov, ktorý je zapísaný v Zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov vedeným
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky pod evidenčným číslom 915004 (ďalej len „Znalec“)
na otázky týkajúce sa nezákonnosti Inšpekcií a dôkazov v rámci nich získaných v zmysle Odborného
vyjadrenia č. 201800034716 zo dňa 05.06.2018 (ďalej len „Odborné Vyjadrenie“).
319. Žalovaný vo Vyjadreniach uvádzal, že sa vymedzením relevantného trhu v Rozhodnutiach
zaoberal, a to z dôvodu zrozumiteľnosti a presvedčivosti Rozhodnutí, ako aj na účely posúdenia
relevantných okolností pre určenie výšky pokuty. Žalovaný pri vymedzení relevantného trhu rozlišuje
medzi relevantným trhom, v rámci ktorého malo dochádzať k rozdeleniu trhu, a relevantným trhom,
na ktorom sa malo dochádzať k limitácii počtu stravovacích poukážok akceptovateľných pri jednom
nákupe. Jediný rozdiel však podľa žalovaného spočíva iba v okruhu poukážok, ktorých sa tieto údajné



dohody, resp. zosúladené postupy týkajú. Žalobca Edenred pritom odmieta vymedzenie relevantného
trhu vo vzťahu k údajnej dohode o rozdelení trhu, v rámci ktorého žalovaný stotožňuje stravovacie
poukážky a benefitné poukážky. Medzi týmito je zrejmý rozdiel, a to jednak z pohľadu ich zameniteľnosti,
ale aj z pohľadu zákonnej regulácie. Žalobca Edenred navyše poukázal na skutočnosť, že žiadny z
dôkazov, ktoré mali založiť dôvodné podozrenie o existencii údajnej dohody obmedzujúcej súťaž, sa
na benefitné poukážky nevzťahoval. Žalobca Edenred ďalej namietal, že v prípade údajnej limitácie
počtu stravovacích poukážok akceptovaných v obchodných reťazcoch emitenti nevystupovali (a ani
nevystupujú), ako navzájom si konkurujúci súťažitelia. Žalobca Edenred v tomto ohľade poukázal na
rozdiel medzi emitovaním (vydávaním, resp. predávaním) stravovacích poukážok klientom žalobcu
(ktorými sú zamestnávatelia pôsobiaci na území Slovenskej republiky) a ich preplácaním obchodnými
partnermi (ďalej len jednotlivo ako „Partner“ a spoločne ako „Partneri“) žalobcu, ktorými sú prevažne
reštauračné zariadenia a obchodné reťazce. Pri emitovaní stravovacích poukážok vystupuje na
Slovensku niekoľko súťažiteľov ponúkajúcich zameniteľné služby predaja a distribúcie stravovacích
poukážok, ktorí plnia svoju zákonnú povinnosť stanovenú zákonom č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce
v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“). Žalobca Edenred (ako aj ostatní emitenti stravovacích
poukážok) uzatváraním zmlúv s Partnermi vytvárajú sieť akceptačných miest, kde je možné dané
stravovacie poukážky uplatniť a zameniť výlučne za stravovacie služby. V prípade spotrebiteľov
disponujúcich stravovacími poukážkami žalobcu nie je možné tieto zo strany reštauračného zariadenia,
resp. obchodného reťazca akceptovať bez uzatvorenia partnerskej zmluvy so žalobcom. Pri získavaní
svojich Partnerov, ktorí akceptujú stravovacie poukážky žalobcu, žalobca Edenred nevystupoval v
konkurenčnom prostredí. Partnerovi nebráni žiadna skutočnosť v tom, aby uzatvoril zmluvu o spolupráci
aj s inými emitentmi stravovacích poukážok. Žalobca Edenred svojmu Partnerovi ponúkal službu
preplatenia svojich stravovacích poukážok, ktorú žiaden iný emitent neposkytuje (a ani poskytnúť
nemôže). Relevantný trh preplácania stravovacích poukážok žalobcu sa teda dotýka iba Partnerov
žalobcu a tých koncových spotrebiteľov (zamestnancov), ktorým boli pridelené práve tieto stravovacie
poukážky žalobcu. Iní emitenti, iní zamestnanci (držitelia stravovacích poukážok iných emitentov)
a stravovacie zariadenia, ktoré neakceptujú stravovacie poukážky žalobcu nepôsobia na tomto
relevantnom trhu. V skratke, žalobca Edenred prostredníctvom svojich klientov poskytuje spotrebiteľom
stravovacie poukážky (pričom v tomto prípade existuje zastupiteľné plnenie službami iných emitentov) a
následne prostredníctvom svojich Partnerov tieto stravovacie poukážky spotrebiteľom zamieňa za stravu
(pričom túto službu už neposkytuje žiaden iný emitent). Klienti žalobcu disponujú možnosťou výberu z
radov emitentov stravovacích poukážok, avšak Partneri žalobcu sú viazaní výhradne zmluvným vzťahom
so žalobcom, resp. iným emitentom. Žalobca Edenred navyše dodal, že žiadne konanie, na ktoré sa
žalovaný v Rozhodnutiach odvoláva ako ani žiaden z dôkazov, ktoré tvoria podklad pre Rozhodnutia sa
netýkajú relevantného trhu preplácania stravovacích poukážok.
320. Žalobca Edenred vo vyjadrení poukázal na stotožnenie relevantného trhu emitovania stravovacích
poukážok a relevantného trhu preplácania stravovacích poukážok, tak ako to urobil žalovaný v
napadnutých Rozhodnutiach, bolo nesprávne a odporuje objektívnej skutočnosti. Sám žalovaný pritom
podľa Vyjadrení nevylučoval, že presné vymedzenie trhu stravovacích poukážok a trhu benefitných
poukážok, ako aj ich ďalšie členenie na trh emitovania a trh akceptácie, resp. preplácania, by bolo v
danom prípade potrebné. S odkazom na rozsudok SDEÚ zo dňa 19.03.2003 vo veci T-213/00 CMA CGM
v. Európska komisia (ďalej len „Komisia“), žalovaný ďalej dodal, že vzhľadom k tomu, že údajná dohoda
o rozdelení trhu a dohoda o limitácii sú tzv. cieľovými dohodami, relevantný trh detailne nevymedzil,
a teda sa dopadom predmetných dohôd na relevantný trh ani ďalej nezaoberal. Žalobca Edenred
opätovne namietal, že údajná dohoda o rozdelení trhu resp. údajná dohoda o limitácii nie sú cieľovými
dohodami. Toto tvrdenie žalovaný v priebehu administratívneho bral ako základ svojho postupu, avšak
nikdy takúto skutočnosť nepreukázal. Rovnako v tejto súvislosti však žalovaný nevzal do úvahy, že
Komisia v danom prípade vymedzila relevantný trh do takej miery, že spôsobilosť skúmanej dohody
ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ako aj jej protisúťažné ciele v rámci spoločného trhu boli
zrejmé. Naproti tomu, žalovaný v Rozhodnutiach riadne neodôvodnil spôsobilosť alebo cieľ predmetných
dohôd ovplyvniť spoločný trh v rámci Európske únie. Žalovaný konštatoval, že predmetné dohody
sa údajne mali týkať emitovania a preplácania stravovacích poukážok, resp. súvisiacich služieb na
geografickom trhu v rámci Slovenskej republiky, a to medzi subjektmi pôsobiacimi výhradne na tomto
území. Žalovaný v tomto ohľade odkázal na judikatúru SDEÚ, ktorá pripúšťa možnosť, že rozdelenie
trhu na území jedného členského štátu môže ovplyvniť fungovanie spoločného trhu Európskej únie,
nakoľko takéto dohody bránia prieniku ekonomických subjektov z ostatných členských štátov na trh
konkrétneho členského štátu. Táto argumentácia žalovaného je však podľa žalobcu neaplikovateľná už
len z dôvodu rozporu predmetnej judikatúry SDEÚ so skutkovým stavom, ktorý popísal žalovaný. Ak



by však existovala dohoda o rozdelení trhu medzi členmi Asociácie emitentov stravovacích poukážok
(ďalej len „AESP“) už v období rokov 2001 až 2010, tak ako tvrdil žalovaný, nie je potom zrejmé, ako
si účastník Konania DOXX - Stravné lístky, spol. s r.o., (ďalej len „DOXX“) mohol vydobyť pozíciu v
AESP a následne sa, podľa záverov žalovaného, podieľať na dohode obmedzujúcej súťaž. Žalobca
Edenred zdôraznil, že v prípade spoločnosti DOXX sa nejednalo o silný, dlhodobo a medzinárodne
pôsobiaci ekonomický subjekt, čím by bol znevýhodnený v porovnaní s potenciálnymi súťažiteľmi z
iných členských krajín. Napriek tomu spoločnosť DOXX bola schopná začať a plne rozvinúť svoje
podnikateľské aktivity na území Slovenskej republiky v danom odvetví. Žalobca Edenred v danej
súvislosti poukáazl taktiež aj na vstup spoločnosti GGFS s.r.o., (ďalej len „GGFS“) na predmetný trh
v roku 2013. GGFS, ktorej základné imanie je tvorené aj zahraničnou majetkovou účasťou vstúpila na
predmetný trh bez akýchkoľvek problémov a ako nečlen AESP si získala relevantný trhový podiel. Riadne
vymedzenie tovarového relevantného trhu, najmä odlíšenie emitovania a preplácania stravovacích
poukážok, je pre právne posúdenie údajného protisúťažného konania účastníkov konania zásadné.
Uvedené pochybenie žalovaného malo vplyv jednak na záver ohľadne údajného porušenia článku 101
ZFEÚ, ale aj na posúdenie povahy relevantného trhu, prípadne dopad na trh a veľkosť relevantného trhu
vo vzťahu k rozhodovaniu o uložení pokuty. Na základe uvedených skutočností, žalobca Edenred naďalej
trval na tom, že vymedzenie relevantného trhu žalovaným je nedostačujúce na riadne posúdenie veci
a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Rozhodnutia navyše vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V zmysle uvedeného, žalobca Edenred naďalej trval na svojom závere o nezákonnosti
Rozhodnutí, ako aj na nutnosti ich zrušenia tunajším súdom.
321. Vo vzťahu k nezákonnosti Inšpekcií sa žalovaný vo Vyjadreniach, s odvolaním na Rozhodnutia,
zaoberal obzvlášť iba potrebe predchádzajúceho súdneho súhlasu súdu s inšpekciami a účinnej súdnej
kontrole ex post facto v prípade absencie takéhoto súhlasu. Žalovaný ďalej aj okrajovo poznamenal,
že je otázne do akej miery je možné sa zaoberať prieskumom zákonnosti Inšpekcie, nakoľko SŽNZ
bola podľa žalovaného podaná oneskorene. V prvom rade žalobca Edenred zdôraznil, že v súvislosti
s nezákonnosťou Inšpekcií poukazoval počas celého konania na skutočnosť, že žalovaný v rámci
šetrenia predchádzajúcemu Inšpekciám nezabezpečil také podklady, ktoré by odôvodňovali vydanie
poverení na vykonanie Inšpekcií a následný masívny zásah do práv žalobcu. Žalobca Edenred taktiež
spochybňoval aj právomoc žalovaného na vykonanie Inšpekcie spôsobom, ktorý bol aplikovaný v
danom prípade. Žalobca Edenred mal za to, že žalovaný pri vykonaní Inšpekcií dňa 13.08.2014, resp.
14.08.2014, ako aj pri vykonaní inšpekcií v priestoroch ostatných účastníkov konania nepostupoval
v intenciách platných právnych predpisov. Postup žalovaného pri Inšpekciách, pri odňatí dokumentov
a informácií, ich skopírovaní na dátové nosiče ako aj ich uchovávaním v priestoroch žalovaného
považoval žalobca Edenred za nezákonný. Za rovnako nezákonný považoval žalobca Edenred aj
proces odpečatenia, prezerania, selekcie a všetkého ďalšieho nakladania s odňatými dokumentmi a
informáciami. K nezákonnosti Inšpekcií, ako aj k nezákonnosti dôkazov získaných v rámci Inšpekcií sa
žalobca Edenred podrobne a vyčerpávajúco vyjadroval v žalobách. Žalobca Edenred v tejto súvislosti
poukázal na závery Odborného vyjadrenia.
322. Vo vyjadrení žalobca Edenred konštatoval, že nie je zrejmé, kto podnet zo dňa 31.07.2014 s
pečiatkou žalovaného zo dňa 19.08.2014 (ďalej len „Podnet“) skutočne poslal. Podľa žalobcu nebolo
vylúčené, že by predmetný Podnet bol podaný samotnými pracovníkmi žalovaného. Žalobca Edenred
považoval za neakceptovateľné, aby žalovaný mohol vykonať tak rozsiahly zásah do súkromia žalobcu
len na základe anonymného oznámenia, ktoré mohlo byť v extrémnom prípade vyprodukované účelovo
len v záujme legitimizácie Inšpekcie a získania podkladu pre jej realizáciu. Žalobca Edenred zároveň
poukázal na pečiatku žalovaného uvedenú na Podnete, ktorá je zo dňa 19.08.2014. Napriek tomu,
že dátum odoslania e-mailovej správy je 31.07.2014, jej doručenie žalovanému je preukázateľné až
práve dňa 19.08.2014, čiže takmer týždeň po vykonaní Inšpekcií. Na základe uvedeného nebolo možné
uzavrieť, že žalovaný Podnetom disponoval pred vykonaním Inšpekcií, a preto naň nie je možné nazerať
ako na podklad pre ich vykonanie.
323. Vo vzťahu k autenticite a originalite Podnetu sa vyjadril znalec v odpovedi na otázku č. 14
a 15 Vyjadrenia. Znalec konštatoval, že uvedenie mena údajného odosielateľa, a času odoslania
údajnej správy elektronickej pošty v tlačenej podobe je z hľadiska digitálnych dôkazov nedôveryhodnou
informáciou, ktorá má zanedbateľnú preukaznú hodnotu. Vytlačený dokument, resp. scan bližšie
neurčeného pôvodného formátu dokumentu ktorý je predkladaný ako digitálny dôkaz, nie je digitálnym
dôkazom. Ak by mal byť dokument získaný z konkrétneho dátového úložiska použitý ako digitálny dôkaz,
potom by mal vyšetrujúci zachovať aj nepozmenený bitový obraz pôvodných údajov s uvedeným údajom
o čase v ktorom tento bitový obraz vznikol. Aby bolo možné zaručiť dodatočné a dlhodobo udržateľné
preukázanie pôvodu získaných digitálnych dôkazov, musela by byť zaručená zásada opakovateľnosti



a reprodukovateľnosti získaných dát. Postup, ktorý zvolil žalovaný počas Inšpekcií pri získavaní a
zaisťovaní potenciálnych digitálnych dôkazov nezabezpečil, aby zaistené potenciálne digitálne dôkazy
boli opakovateľné a reprodukovateľné, a aby opakovateľnosť a reprodukovateľnosť bolo možné
dodatočne demonštrovať preukázateľným spôsobom. Znalec uzatvoril, že nejestvuje teda žiadna
skutočnosť, ktorá by mohla potvrdiť originalitu a autenticitu Podnetu.
324. Žalobca Edenred ďalej namietal, že článok „Gastrolístky sa dajú použiť dvakrát, zatiaľ je to legálne“
zo dňa 14.03.2013 dostupný na internetových stránkach ekonomika.sme.sk (ďalej len „Článok“) bol
podľa údaja uvedeného v pravom dolnom rohu dokumentu vytlačený dňa 16.06.2015, t. j. viac ako 10
mesiacov po vykonaní Inšpekcií. Nie je teda preukázané, že by žalovaný týmto Článkom disponoval pred
vykonaním inšpekcií a že by teda tento slúžil ako podklad pre ich vykonanie. Ak spis konania obsahuje
znenie Článku zo dňa 16.06.2015, nie je zrejmé, čo bolo obsahom Článku pred dňom 13.08.2014.
Článok, ktorý je dostupný na internete, je možné v priebehu času upravovať prevádzkovateľom
internetových stránok. Ak Rada v druhostupňovom rozhodnutí poukazovala na zhodnosť Článku v spise
s Článkom, ktorý je k dispozícii na internete, ide o dôkaz nerelevantný pre posúdenie stavu veci v čase
pred vykonaním Inšpekcií. Žalovaný nevedel v žiadnom prípade preukázať či disponoval Článkom v čase
pred 13.08.2014. Aj keď Článok mal byť na internete publikovaný pred 13.08.2014, žalovaný nevedel
preukázať v akom znení bol v skutočnosti publikovaný. Uvedené pochybnosti žalobcu potvrdzovala aj
skutočnosť, že v povereniach na vykonanie Inšpekcií sa nenachádzala zmienka o podozrení týkajúcom
sa limitácie počtu stravovacích poukážok v obchodných reťazcoch. Žalobca Edenred namietal, že táto
údajná dohoda obmedzujúca súťaž sa stala predmetom záujmu žalovaného až po vykonaní inšpekcií u
účastníkov konania. Ak by žalovaný podozrieval účastníkov konania z protisúťažných aktivít na úseku
akceptácie stravovacích poukážok, podľa názoru žalobcu by to nepochybne v povereniach na vykonanie
Inšpekcií uviedol. V zmysle textu poverení však mal mať žalovaný podozrenie o existencii iba dohody
obmedzujúcej súťaž v oblasti vydania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok. Žalovaný v žiadnej
časti poverení nehovoril o obchodných partneroch, resp. akceptačných miestach, ale len o zákazníkoch
účastníkov konania. Na nezákonnosť Inšpekcií žalobca Edenred upozornil ešte v čase pred vydaním
prvostupňového rozhodnutia, keď žiadal NS SR o prieskum zákonnosti Inšpekcií v rámci konania o
SŽNZ a SŽNZ VAŠA. Žalovaný však napriek žiadosti žalobcu a jednoznačnej vedomosti o existencii
týchto súdnych konaní odmietol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia NS SR. Namiesto toho,
aby žalovaný vyčkal na posúdenie zákonnosti Inšpekcií a zákonnosti nakladania so získanými údajmi
príslušným súdom, bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Prvostupňové rozhodnutie následne žalobca
Edenred napadol Rozkladmi a toto bolo ďalej predmetom preskúmavania Radou. Práve z dôvodu
prebiehajúce-ho druhostupňového konania pred Radou, NS SR konanie o SŽNZ, ako aj konanie o SŽNZ
VAŠA zastavil dôvodiac, že predmetom konaní pred NS SR nemôžu byť skutočnosti, ktoré budú ďalej
preskúmavané Radou. Aj z týchto dôvodov, rovnako ako v žalobách, žalobca Edenred poukázal na to,
že súdny prieskum zákonnosti podľa § 250v OSP nemôže byť považovaný za účinný nástroj následnej
súdnej kontroly v zmysle judikatúry ESĽP, najmä však rozhodnutia ESĽP vo veci sťažnosti č. 97/11
Delta Pekárny proti Českej republike zo dňa 02.10.2014, ktorým by bolo možné zabezpečiť primeranú
ochranu práv dotknutých osôb pred svojvoľnými zásahmi orgánov verejnej moci. Uvedenú skutočnosť
akcentuje práve absencia predchádzajúceho súdneho súhlasu s vykonaním zásahu do práv Žalobcu
prostredníctvom Inšpekcií vykonaných žalovaným.
325. Žalobca Edenred vo vyjadrení namietal, že žalovaný hodnoverným spôsobom nepreukázal, že
dôkazy založené v spise konania zodpovedajú dokumentom nájdeným v priestoroch účastníkov konania
v rámci vykonaných inšpekcií. Žalobca Edenred okrem iného v zápisniciach z Inšpekcií neuviedol
ako boli zabezpečené nosiče s odňatými dátami a ani nezabezpečil autenticitu odňatých dokumentov
vygenerovaním „hash“ funkcie. Uvedené pochybnosti sú umocnené práve argumentáciou týkajúcou
sa nedostatočných garancií proti zneužitiu právomocí žalovaného, uvedenou v žalobách. Žalovaný
tvrdil, že autenticita zabezpečených elektronických dát je zabezpečená podpisom pečatiacej pásky.
Žalobca Edenred namietal, že funkčnosť týchto pečatiacich pások sa v konaniach NS SR sp. zn.
5Sžnz/1/2015 a 5Sžnz/2/2015 ukázala ako nedostatočná. Žalobca Edenred poukázal na závery NS
SR vyplývajúce z rozhodnutia vo veci Datalan zo dňa 25.6.2015, sp. zn. 5Sžnz/2/2015. To, že v
prejednávanej veci neprišlo priamo k zabezpečeniu tzv. pečatiacej pásky, ktorá po odlepení nebola
nijako poškodená neznamená, že obálky a pečatiace pásky použité pri inšpekciách zodpovedajú
štandardným bezpečnostným požiadavkám na uchovávanie zabezpečených údajov. Spôsob, ktorým
boli zabezpečené údaje aj v prejednávanej veci pečatené bol NS SR označený za nedostatočný. Už len
tento fakt postačuje na to, aby Inšpekcie boli v demokratickom a právnom štáte označené ako nezákonné
a dôkazy takto zabezpečené ako neprípustné. Ak je možno pečatiace pásky (nálepky) žalovaného použiť
opakovane, resp. odlepiť z voľnopredajnej obálky bez poškodenia, podpis zástupcu žalobcu na takejto



nálepke nezabezpečuje autenticitu údajov ani minimálne. Taktiež bolo potrebné prihliadnuť na to, že
často neporušenie pásky potvrdzuje iná osoba, než tá, ktorá pásku skutočne podpísala. Prax žalovaného
neposkytuje dostatočné záruky pred zneužitím jeho právomoci.
326. Zároveň žalobca Edenred vo vzťahu k bodu 696 prvostupňového rozhodnutia a bodu 234
druhostupňového rozhodnutia namietal, že podpisom vytlačených kópií dokumentov podnikateľ,
resp. jeho právny zástupca nepotvrdzujú pravosť a autenticitu týchto dokumentov. Títo podpisom
potvrdzujú len ich prevzatie. Podnikateľ, resp. jeho právny zástupca nie sú spôsobilí potvrdiť autenticitu
dokumentov, ktoré boli Žalovaným vytlačené, t. j. potvrdiť, že vytlačený dokument bol nájdený v
priestoroch podnikateľa. Je absurdné takto vykladať podpis zápisnice, ak celé technické vybavenie
a postupy žalovaného pri inšpekcii a následnom nakladaní s dátami nezabezpečujú dôveryhodným
spôsobom zachovanie autenticity dát a ich nezneužitie.
327. Žalovaný vo vyjadreniach uvádzal, že vo vzťahu k údajnej dohode o rozdelení trhu zabezpečil súbor
hodnoverných dôkazov, ktoré svedčia v závery úradu o preukázaní predmetnej dohody obmedzujúcej
súťaž. Žalovaný príkladmo a vo všeobecnosti odkazuje na internú, ale aj vzájomnú komunikáciu a
stretnutia medzi jednotlivými účastníkmi konania, interné záznamy a postupy účastníkov konania a
dôkazy v podobe celkového prehľadu o verejných obstarávaniach, teda analýzu takmer 300 verejných
obstarávaní vykonanú žalovaným. V súvislosti s komunikáciou medzi účastníkmi konania žalovaný
konštatoval, že žalobca Edenred a ani žiaden z účastníkov konania nevyvrátil závery, ktoré žalovaný
z tejto komunikácie vyvodzoval a nestotožňuje sa so žiadnym z tvrdení žalobcu. Žalobca Edenred
mal naopak za to, že tieto dôkazy boli v celom rozsahu spochybnené, resp. vyvrátené skutočnosťami
tvrdenými v žalobách, a teda nemôžu odôvodňovať závery žalovaného o údajnej dohode o rozdelení
trhu medzi účastníkmi konania. Z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu, že sa týmito žalovaný vo Vyjadreniach
bližšie nezaoberá, žalobca Edenred odkazuje na svoju rozsiahlu argumentáciu v žalobách, kde sa
konkrétnym dôkazom a záverom z nich vyplývajúcich pre žalovaného venuje podrobne. Žalovaný vo
Vyjadreniach s odkazom na závery NS SR vo veci Dialnice argumentuje, že nepriame dôkazy, ktoré
majú preukazovať údajnú dohodu o rozdelení trhu a žalobcovu účasť na nej sú použiteľné aj bez ohľadu
na to, že medzi nimi nie je logický súvis. Žalobca Edenred konštatoval, že žalovaný v tomto ohľade
v rozpore s § 32 Správneho poriadku nezistil presne a úplne skutočný stav v predmetnej veci. Tieto
dôkazy nepreukazujú žalovaného závery o údajnej dohode o rozdelení trhu a navyše žalobca Edenred
(ako aj ďalší účastníci konania) k nim poskytol dostatočne relevantné tvrdenia, ktoré závery žalovaného
jednoznačne vyvracajú. Žalovaný sa napriek tomu v celom konaní, ako aj vo Vyjadreniach vyhýbal
zohľadneniu týchto skutočností a vlastnou interpretáciou dôkazov obsiahnutých v spise dospieval k
názoru o preukázaní údajnej dohody o rozdelení trhu. Postup žalovaného možno označiť za výlučne
účelové odmietanie akéhokoľvek argumentu žalobcu tak, aby v konečnom dôsledku bol potvrdený
záver žalovaného o existencii dohody o rozdelení trhu. V konečnom dôsledku aj z judikatúry SDEÚ,
na ktorú odkazuje žalovaný vyplýva, že aj dedukcia protisúťažného správania z množstva nepriamych
dôkazov ma svoje hranice. Z tohto dôvodu nemožno prisvedčiť postupu žalovaného, ktorým bez toho,
aby zohľadnil argumenty žalobcu (a ostatných účastníkov konania) vykonal iba dôkazy svedčiace v
prospech vlastných a nelogicky vykonštruovaných záverov žalovaného. Je to práve žalovaný, ktorý je
ako správny orgán zaťažený povinnosťou zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si
obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Rovnaký postoj zastáva aj judikatúra SDEÚ.
328. K dohode o limitácii počtu stravovacích poukážok akceptovateľných pri jednom nákupe žalobca
Edenred poukázal na žalovaného, ktorý vo vyjadreniach uvádzal, že na základe vykonaných dôkazov
dospel k názoru, že žalobca Edenred spolu s ďalšími účastníkmi konania vzájomne koordinovali svoje
správanie za účelom obmedzenia množstva prijímaných stravovacích poukážok konkrétnej kategórie
akceptačných miest - obchodných reťazcov prostredníctvom jednotného štandardizovaného znenia
obchodných podmienok. Na ich presnom znení sa mali spoločne ustáliť a v takomto znení ich aj ich
ponúkať obchodným reťazcom. Uvedeným konaním žalobcu, ako aj ďalších účastníkov konania mala
byť podľa žalovaného údajne obmedzená hospodárska súťaž. Na úvod bolo potrebné zdôrazniť, že
žalovaný sa pred vykonaním Inšpekcií nezaoberal možnou dohodou, ktorá by spočívala v limitácii
počtu stravovacích poukážok akceptovateľných pri jednom nákupe v obchodných reťazcoch. Informácie,
ktoré žalovaný považuje za dôkazy protisúťažného konania získal žalovaný iba z dôvodu, že Inšpekcie
boli vykonané v neprimerane širokom rozsahu. Za daných okolností bolo nutné považovať takéto
údajné dôkazy za nezákonné a v konaní neprípustné. Žalovaný vo Vyjadreniach uvádzal, že predmetné
správanie žalobcu a ostatných účastníkov konania pojmovo napĺňa skutkovú podstatu kartelovej dohody,
ktorá má byť posudzovaná ako dohoda obmedzujúca súťaž na základe cieľa, kedy nie je potrebné
preukazovať protisúťažný následok uvedeného konania. Žalovaný však nepreukázal žiaden údajný
protisúťažný cieľ takejto dohody. Žalobcovi tak nie je zrejmé na základe akých skutočností dospieva



žalovaný k uvedenému záveru. S ohľadom na túto skutočnosť mal žalovaný v Rozhodnutiach preukázať
či a aký protisúťažný následok mala mať predmetná dohoda o limitácii, ak tvrdí, že ide o protisúťažnú
praktiku. Žalovaný ďalej s odkazom na judikatúru SDEÚ uvádzal, že pri posudzovaní, či ide o tzv.
cieľovú dohodu je nutné posúdiť obsah a sledovaný cieľ, ako aj ekonomický a právny kontext, ktorého
je súčasťou. Pri posudzovaní právneho a ekonomického kontextu takejto dohody je podľa žalovaného
potrebné posúdiť, či ešte existuje súťaž, ktorá môže byť obmedzená. Žalobca Edenred však považoval
za nutné zopakovať, že na relevantnom trhu akceptácie stravovacích poukážok účastníci konania (ako
ani ďalší emitenti stravovacích poukážok) nemajú postavenie navzájom si konkurujúcich súťažiteľov a
v tomto kontexte nemožno hovoriť ani o hospodárskej súťaži, ktorá by mohla byť obmedzená, pretože
táto v danom segmente neexistuje. Účel stravovacích poukážok a ich povaha vyplývajúca z právnych
predpisov jednoducho súťaž v tomto ohľade nepripúšťajú. Danej problematike sa žalobca Edenred
venoval podrobne v časti o vymedzení relevantného trhu, a preto odkazuje na príslušnú časť tohto
vyjadrenia.
329. Údajným protisúťažným cieľom predmetnej dohody o limitácii malo byť podľa žalovaného
dosiahnutie stavu, kedy akceptačné miesta (reštauračné zariadenia) nebudú využívať stravovacie
poukazy na nákup potravín v iných akceptačných miestach (obchodných reťazcoch), ale tieto si nechajú
preplatiť u príslušného emitenta stravovacích poukazov, a to aj za cenu vyššej provízie. Súčasný,
a teda opačný stav žalovaný legitimizoval tvrdením, že opakované použite stravovacích poukážok
reštauračnými zariadeniami nie je zákonom zakázané. Takýto záver by však znamenal, že žalovaný
ignoroval účel a právnu povahu stravovacích poukážok a naopak schvaľoval postup reštauračného
zariadenia, ktoré by neoprávnene prenášalo náklady súvisiace s platením provízie na výstupe na
obchodný reťazec. Žalobca Edenred aj na tomto mieste považoval za dôležité zdôrazniť, že Stravovacia
poukážka nie je ekvivalentom peňazí, a teda univerzálnym platidlom, ktoré by malo slúžiť ako výmenná
hodnota na opakovaný veľkoobchodný nákup potravinového alebo iného tovaru. Uvedené platí aj v
prípade, ak ustanovenie § 152 ZP a priori nevylučuje nákup aj iného tovaru ako teplého jedla a nápoja.
330. Pokiaľ sa žalovaný vysporiadaval s konaním, ktoré by obmedzovalo počet stravovacích poukážok
použitých pri jednom nákupe takým spôsobom, že odkazuje žalobcu a ďalších účastníkov konania
na príslušné orgány namiesto stanovenia vlastných pravidiel, Žalobca Edenred namietal, že partneri
emitentov, ktorí takýmto spôsobom „recyklujú“ stravovacie poukážky, okrem obchádzania zákonom
stanoveného účelu stravovacích poukážok, porušujú aj zmluvnú povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o
akceptácii stravovacích poukážok. Je preto legitímne, ak by sa žalobca Edenred takémuto konaniu zo
strany obchodných reťazcov snažil zamedziť alebo predísť obmedzením počtu stravovacích poukážok
použitých pri jednom nákupe. Z uvedeného dôvodu nemožno predmetné konanie žalobcu a ďalších
účastníkov konania stotožňovať so skutkovým stavom v Rozsudku SDEÚ zo dňa 07.02.2013 vo veci
C-68/12 P Protimonopolný úrad SR proti Slovenskej sporiteľni, a.s., ktorý žalovaný označoval za
ustálenú prax európsky súdov. Navyše, ako už v konaní poukázala spoločnosť VAŠA, ak by aj žalovaný
preukázal údajnú nezákonnosť konania, ktoré smerovalo k obmedzeniu počtu stravovacích poukážok
použitých pri jednom nákupe, takéto konanie by zároveň spĺňalo podmienky individuálnej výnimky
v zmysle § 4 ods. 5 ZOHS, resp. § 101 ods. 3 ZFEÚ. Žalobca Edenred mal za to, že za daných
okolností boli splnené všetky tri podmienky pre udelenie individuálnej výnimky. Pokiaľ sa žalovaný vo
Vyjadrení VAŠA obmedzoval len na spochybnenie podmienky podľa § 4 ods. 5 b) argumentáciou,
že žalobca Edenred, resp. ďalší účastníci konania mali uprednostniť podanie podnetu na príslušný
orgán, žalobca Edenred poukázal na svoj predchádzajúci argument ohľadom legitímnej úpravy práv
a povinností medzi zmluvnými stranami, teda vo vzťahu ku obchodným reťazcom ako obchodným
partnerom žalobcu, resp. ďalších účastníkov konania. Na základe vyššie uvedeného mal žalobca
Edenred za to, že Rozhodnutia sú v časti o údajnej protisúťažnej dohode o limitácii počtu stravovacích
poukážok akceptovateľných pri jednom nákupe nepreskúmateľné a vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci a nedostačujúceho zistenia skutkového stavu žalovaným na riadne posúdenie veci. V
zmysle uvedeného, žalobca Edenred naďalej trval na svojom závere o nezákonnosti Rozhodnutí, ako
aj na nutnosti ich zrušenia tunajším súdom.
331. Napriek tomu, že žalovaný vo Vyjadreniach argumentoval tým, že aplikácia zásad trestného
práva v správnom konaní podlieha individuálnemu skúmaniu, ktoré zásady je možné použiť, nijakým
spôsobom sa nezaoberá použitím žalobcom namietaných zásad individualizácie sankcie, prezumpcie
neviny a in dubio pro reo v predmetnom konaní. Vo vzťahu k posledným dvom menovaným zásadám
žalovaný len, rovnako formalistickým spôsobom ako v Rozhodnutiach, uzatváral, že na základe
vykonaných dôkazov preukázal protisúťažné konanie všetkých účastníkov konania vrátane žalobcu.
Žalobca Edenred mal však za to, že uvedené zásady boli Rozhodnutiami, ako aj postupom žalovaného,
ktorý im predchádzal porušené. Uvedené vyplývalo práve z nedostačujúceho zistenia skutkového stavu



žalovaným, kedy žalovaný na podklade nezákonných dôkazov získaných v rámci Inšpekcií (ako aj
inšpekcií u ostatných účastníkov konania) rozširoval a zovšeobecňoval závery z nich vyplývajúce na
všetkých účastníkov konania, čo v konečnom dôsledku nutne reflektuje nepreskúmateľnosť napádaných
Rozhodnutí. Takýto postup žalovaného nie je možné v podmienkach demokratického právneho štátu
akceptovať. Žalobca Edenred s odkazom na relevantnú súdnu prax poukazuje v žalobách na nutnosť
použitia uvedených zásad v správnom konaní, a to predovšetkým pri správnom trestaní. Žalovaný sa
však okrem opakovaného odkazu na nález ÚS SR o nepoužiteľnosti zásady reformatio in peius v prípade
zvýšenia pokuty žalovaným v druhostupňovom konaní jednotlivým zásadám ďalej nezaoberá, a teda
ani nijako nespochybnil žalobcovu argumentáciu o potrebe použitia spomínaných zásad v predmetnom
konaní. Vo všetkých uvedených konaniach žalovaný disponoval jednoznačnými priamymi ako aj
nepriamymi dôkazmi o kolúzii dotknutých podnikateľov. V odôvodneniach citovaných rozhodnutí bolo
popísané konanie očividným protisúťažným konaním, ťažkým kartelom. Účastníci predmetných konaní
predkladali žalovanému alternatívne vysvetlenia skutočností, ktoré mali preukazovať protizákonné
konanie. Žalovaný bez akýchkoľvek pochybností tvrdenia dotknutých podnikateľov uznal a všetky
konania boli zastavené s vysvetlením, že zistené skutočnosti nie sú takými dôkazmi, ktoré by bez
akejkoľvek pochybnosti preukazovali účasť na dohode obmedzujúcej súťaž. Žalobca Edenred mal za to,
že žalovaný v rozpore so zákonom, slovenskou a európskou judikatúrou, ako aj súčasnou rozhodovacou
praxou žalovaného v predmetnom konaní primerane neaplikoval základné zásady trestného konania. V
zmysle vyššie uvedeného žalobca Edenred naďalej trval na závere o nezákonnosti Rozhodnutí, ako aj
na nutnosti ich zrušenia tunajším súdom.
332. Žalovaný vo Vyjadreniach uvádzal, že pri určovaní výšky pokút vychádzal z Metodického pokynu o
postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich
súťaž zo dňa 01.07.2014 (ďalej len „Metodický pokyn“), ktorého cieľom je predovšetkým zabezpečiť
jednotný postup a objasniť kritéria stanovené ZOHS pri ukladaní pokút podľa ZOHS v praxi. Podľa
žalobcu Metodický pokyn nezavádza nové kritéria a kritéria stanovené zákonom nijakým spôsobom
nemodifikuje. Žalobca Edenred vo vzťahu k vyššie uvedenému naďalej zotrvával na svojom pôvodnom
tvrdení uvedenom v žalobách, že Metodický pokyn nie je všeobecne záväzným právnym predpisom
a v zmysle článku 13 ústavy nie je možné jeho prostredníctvom zasiahnuť do práv osôb. Metodický
pokyn je vydávaný a menený priamo žalovaným. Obsah Metodického pokynu ako aj jeho akákoľvek
zmena je závislá výlučne na rozhodnutí žalovaného. Keďže platné právo existenciu Metodického pokynu
nepredpokladá, neexistujú ani žiadne zákonné obmedzenia alebo príkazy ohľadne jeho obsahu. Bez
ohľadu na znenie Metodického pokynu je žalovaný pri ukladaní pokuty oprávnený vychádzať výlučne
z maximálnej hranice možnej pokuty definovanej ZOHS. V rozpätí definovanom zákonom môže a
má žalovaný aplikovať poľahčujúce a priťažujúce okolnosti. Žalobca Edenred dal do pozornosti, že
žalovaný má v zmysle § 38 ods. 1 písm. a) ZOHS právomoc uložiť podnikateľovi pokutu do výšky 10%
z jeho celkového obratu za posledný kalendárny rok. Následne ustanovenie § 38 ods. 1 vymedzuje
skutočnosti, na ktoré mal žalovaný prihliadať pri ukladaní pokút. Gramatickým ako i systematickým
výkladom uvedeného ustanovenia možno dospieť výlučne k nasledovnému záveru. Maximálna výška
pokuty, ktorú môže žalovaný uložiť je 10 % z jeho celkového obratu za posledný kalendárny rok. Nie je
prípustné, aby žalovaný pri výpočte pokuty za základ vzal akúkoľvek sumu presahujúcu túto hranicu a
následne aplikoval v súlade s § 38 ods. 3 okolnosti podstatné pre určenie jej konečnej výšky (priťažujúce
a poľahčujúce okolnosti). Takýto postup považuje žalobca Edenred za nezákonný.
333. Žalovaný ďalej vo Vyjadrení poukazoval na rozdiel medzi relevantným obratom a celkovým
obratom. Tieto rozlišuje najmä preto, aby podnikateľ, ktorému žalovaný ukladal pokutu bol schopný túto
pokutu uniesť, ak by bol jeho obrat v čase vydania rozhodnutia nižší ako obrat v čase porušovania, čím
sa má zabezpečiť spravodlivé potrestanie zákona. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že skutočnosť,
že sa žalobca Edenred venuje len jednej činnosti, a teda sa jeho relevantný obrat približuje celkovému
obratu, nemožno zohľadniť a vec posudzovať inak. Žalovaný pritom za relevantný obrat považoval
celkový obrat každého účastníka konania v roku 2014. V tejto súvislosti žalobca Edenred opakovane
poukazoval na svoju argumentáciu týkajúcu sa vymedzenia relevantného trhu. Podľa žalobcu nebolo
možné spoločne posudzovať obrat získaný na základe provízie pri predaji stravovacích poukážok spolu
s obratom vyplývajúcim z provízie z preplácania stravovacích poukážok od obchodných partnerov
emitentov. Výška provízie pri predaji žiadnym spôsobom neovplyvňuje výšku provízie pri preplácaní.
334. Na základe vyššie uvedeného žalobca Edenred naďalej trval na svojom závere o nezákonnosti
Rozhodnutí, ako aj na nutnosti ich zrušenia konajúcim súdom.

V. Podania žalobcu 4 Up Slovensko, s. r. o. (predtým LE CHEQUE DEJEUNER s.r.o.)



335. Žalobca 4 Up Slovensko, s. r. o. (ďalej aj ako Up Slovensko) sa žalobou zo dňa 04.12.2017
domáhal zrušenia rozhodnutia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, Rady Protimonopolného
úradu Slovenskej republiky č. 31/2017/ODK-2017/KH/R/2/025 zo dňa 11.09.2017 a žiadal priznať
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Eventuálne, ak by správny súd v konaní dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná (§ 190 SSP) a nie sú dané dôvody pre zrušenie druhostupňového
rozhodnutia podľa § 191 SSP, žalobca Up Slovensko v súlade s § 198 ods. 1 písm. a) SSP navrhol,
aby po vykonaní príslušného dokazovania, správny súd rozsudkom znížil pokutu uloženú žalobcovi
rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2016/KH/1/1/004 zo dňa 11.02.2016 v
spojení s rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, Rady Protimonopolného úradu
Slovenskej republiky č. 31/2017/ODK-2017/KH/R/2/025 zo dňa 11.09.2017.
336. V žalobe uviedol, že v dôsledku Inšpekcie a postupov Žalovaného došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred žalovaným, ktoré malo za následok vydanie nezákonného Prvostupňového
rozhodnutia žalovaným, odborom kartelov, a následne Rozhodnutia Radou žalovaného. Nezákonnosť
týchto postupov žalobca Up Slovensko v priebehu Konania namietal.
337. V záujme prehľadnosti ich žalobca Up Slovensko zhrnul do nasledovných námietok: Žalovaný pred
vykonaním Inšpekcie nedisponoval dostatočnými skutočnosťami zakladajúcimi dôvodné podozrenie o
účasti Žalobcu na určitom porušení. Neexistovali zákonné dôvody na nariadenie a vykonanie Inšpekcie
v priestoroch Žalobcu, vymedzenie predmetu a účelu Inšpekcie v Povereniach bolo príliš široké, neurčité
a vágne, poverenia neuvádzali ani jasné dôvody na podozrenie, že dôkazy o porušení môžu byť
nájdené v priestoroch Žalobcu, počas Inšpekcie došlo v priestoroch Žalobcu zo strany Žalovaného k
masívnemu prezeraniu, kopírovaniu a odňatiu elektronických dokumentov a údajov Žalobcu v rozsahu,
ktorý vzhľadom na okolnosti vykonania Inšpekcie nebol nevyhnutný. Inšpekcia a jej rozsah boli teda
v rozpore s požiadavkou zásady proporcionality, pod hrozbou sankcie Žalovaný bezdôvodne žiadal a
odňal neobmedzené kópie dát emailovej schránky konateľa Žalobcu, a zhromaždenie dát Žalobcu, ich
následné prehliadanie a zadržiavanie v priestoroch Žalovaného bolo nezákonné.
338. V ďalšom poukázal žalobca Up Slovensko na niektoré zásadné požiadavky pre výkon inšpekcií a
garancie vyplývajúce z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“),
práva EÚ, slovenského práva, ako aj rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), Súdneho dvora EÚ ďalej len „SDEÚ“) a slovenských súdov, ktoré Žalovaný nedodržal.
339. Žalobca Up Slovensko v podanej žalobe tvrdí, že Žalovaný pred Inšpekciou nemal podklady, na
základe ktorých by mohol mať dôvodné podozrenie o možnom porušení v rozsahu predmetu Inšpekcie v
zmysle Poverení. Vzhľadom na to bolo nariadenie Inšpekcie a jej uskutočnenie nezákonné, svojvoľné a
v rozpore so zásadou primeranosti. Inšpekcia predstavuje výrazný zásah do základných práv a slobôd,
predovšetkým práva na ochranu súkromia a práva na ochranu pred nezákonným zhromažďovaním
údajov. Je nevyhnutné, aby Žalovaný uplatňoval základné zásady správneho konania, vrátane zásady
zákonnosti a primeranosti, už aj v štádiu šetrenia a to v súlade s princípmi dobrej správy.
340. Žalobca Up Slovensko namieta, že (v čase pred vykonaním Inšpekcie) neexistovalo žiadne
dôvodné podozrenie na vykonanie Inšpekcie v rozsahu predmetu a účelu Inšpekcie vymedzeného
v Povereniach. Podklady, ktoré Rada Žalovaného takto označila v Rozhodnutí (a Žalovaný, odbor
kartelov v Prvostupňovom rozhodnutí) , takými nie sú, a preto bola inšpekcia nezákonná. Navyše, nie je
preukázané, žeby týmito podkladmi Žalovaný mal disponovať v čase pred vykonaním Inšpekcie.
341. Ďalej uviedol, že Žalobcovi nie je známe, či nad rámec tých podkladov Žalovaný, odbor
kartelov, disponoval alebo poskytol pre účely prieskumu Prvostupňového rozhodnutia Rade Žalovaného
ďalšie podklady na vykonanie Inšpekcie, ako to Žalovaný, odbor kartelov naznačil v Prvostupňovom
rozhodnutí . Žalobcovi nebol umožnený prístup do vyšetrovacieho spisu. Všetky podklady odôvodňujúce
vykonanie Inšpekcie mali byť v Rozhodnutí (a Prvostupňovom rozhodnutí) riadne označené a pripojené
k administratívnemu spisu a Žalobcovi oznámené, aby mal Žalobca Up Slovensko možnosť sa s
nimi oboznámiť a vyjadriť sa k ním. Ak existujú iné dôvody, resp. podklady pre vykonanie Inšpekcie,
ktoré Žalovaný, odbor kartelov ani Rada Žalovaného nezaložili do administratívneho spisu, a ktoré
neboli v Rozhodnutí (ani Prvostupňovom rozhodnutí) označené, potom nemôžu predstavovať podklad
rozhodnutia vo veci, keďže Žalobca Up Slovensko sa k týmto podkladom alebo dôvodom nemohol v
Konaní vyjadriť. K jednotlivým podkladom, ktoré mali podľa Žalovaného zakladať dôvodné podozrenie
na vykonanie Inšpekcie, predložil Žalobca Up Slovensko v Konaní opakovane námietky , Rada
Žalovaného sa s nimi nevysporiadala a v Rozhodnutí v zásade len zopakovala závery prezentované v
Prvostupňovom rozhodnutí.
342. V súvislosti s analýzou trhu uviedol, že táto mala byť vyhotovená a založená vo vyšetrovacom spise
ako spis č. 1. Avšak žiaden takýto dokument do administratívneho spisu založený nebol. Žalobca Up
Slovensko nemal prístup do vyšetrovacieho spisu Žalovaného. Z administratívneho spisu, z Rozhodnutia



ani z Prvostupňového rozhodnutia nie je možné odvodiť dostatok informácií umožňujúcich posúdenie
relevantnosti tejto analýzy. Už len z tohto dôvodu na túto analýzu ako na podklad pre Inšpekciu a tiež na
podklad pre Rozhodnutie nemožno prihliadať. Nesprístupnením tejto analýzy v administratívnom spise
vo vyhotovení, v akom mala byť založená do vyšetrovacieho spisu, nebolo Žalobcovi v Konaní umožnené
v plnej miere uplatniť právo na obhajobu. Z tohto pohľadu sú tiež nepreskúmateľné vyjadrenia Rady
Žalovaného ohľadom spôsobu a času vykonania tejto analýzy.
343. Analýza mala vo všeobecnosti indikovať, že sa jedná o trh „náchylný na kartelové dohody“ .
Náchylnosť trhu na kartelové dohody Žalovaný, odbor kartelov v Prvostupňovom rozhodnutí zdôvodnil
tým, ide o vysoko koncentrovaný trh, na ktorom v minulosti pôsobilo len päť väčších spoločností.
Žalobca Up Slovensko argumentuje tým, že ani vysoko koncentrovaný trh nemôže automaticky zakladať
dôvodné podozrenie o konkrétnom porušení, osobitne v situácii, keď v podstate neexistujú žiadne
prekážky vstupu na trh pre potenciálnu konkurenciu, ako je tomu v tomto prípade. Všetci Účastníci
boli členmi Asociácie emitentov stravovacích poukážok (ďalej len „AESP“). Je bežné, že účastníci
trhu sa združujú v asociáciách podnikateľov - táto skutočnosť nemôže zakladať dôvodné podozrenie
ohľadom možných protisúťažných aktivít, inak by akékoľvek asociácie medzi konkurentmi neboli vôbec
mysliteľné v žiadnom odvetví priemyslu alebo služieb, keďže by a priori zakladali dôvodné podozrenia o
kartelových dohodách. Jedná sa o trh s homogénnym a štandardizovaným produktom. Z Rozhodnutia
nie je zrejmé, ako má táto skutočnosť zakladať dôvodné podozrenie o kartelovej dohode. Účastníci
sa mali opakovane stretávať v tendroch, čo má vo všeobecnosti zvyšovať riziko prípadnej kolúzie.
Takéto trhy si majú všeobecne vyžadovať zvýšenú pozornosť súťažných orgánov. Žalovaný, odbor
kartelov odkázal na materiál Žalovaného a materiál OECD ohľadom kolúzie (bid riggingu) vo verejnom
obstarávaní. Tieto materiály majú obsahovať „…katalóg skutočností, ktoré môžu signalizovať existenciu
dohôd obmedzujúcich súťaž v súvislosti s verejnými obstarávaniami…“, z čoho Žalovaný, odbor
kartelov odvodil, že „…identifikovanie takýchto skutočností predstavuje dostatočné indície pre vykonanie
inšpekcie, pričom úrad počas svojej analýzy trhu identifikoval viaceré z nich, a teda považoval za
nevyhnutné preveriť dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže…“ Takýto záver žalobca Up Slovensko
v podanej správnej žalobe odmietal. V prvom rade, Žalovaným uvádzané materiály predstavujú
zovšeobecnené teoretické štúdie. Ako Žalovaný sám uvádza, indície v nich môžu (no nemusia) indikovať
možné kolúzie. Katalóg možných indícii obsahuje viacero takých, ktoré sa v súťažiach vyskytujú
štandardne aj bez akejkoľvek kolúzie (napr. stiahnutie ponúk, neúspešnosť v predkladaní, predloženie
menšieho počtu ponúk, veľké cenové rozdiely v ponukách), a teda bez skúmania konkrétnych okolností
nie sú spôsobilé založiť žiadne podozrenie na vykonanie inšpekcie v konkrétnom prípade. Viaceré z
uvedených indícii si navzájom odporujú (napr. víťazstvo stále toho istého uchádzača, striedavé víťazstvo
medzi rôznymi uchádzačmi). Ak mali byť viaceré indície, ktoré mal Žalovaný identifikovať, dôvodom pre
vykonanie Inšpekcie, potom Žalovaný nevysvetlil a nezdôvodnil, ktoré konkrétne indície vo vzťahu ku
ktorým verejným obstarávaniam Žalovaný pred vykonaním Inšpekcie mal a na základe akých podkladov.
Averejných obstarávaní (Analýza VO) nemohla založiť žiadne podozrenia ba ani indície. Vzhľadom na
uvedené žalobca Up Slovensko odmieta špekulatívny záver Rady Žalovaného v bode 121. Rozhodnutia
o tom, že „…súťaž na trhu nebola taká intenzívna, ako by sa dalo pri charaktere trhu predpokladať, …“.
Rada Žalovaného nevysvetlila, aká intenzívna súťaž pri charaktere tohto trhu mala byť, Žalovaný (Rada
ani odbor kartelov) neuskutočnil žiadne meranie skutočnej intenzity trhu a porovnanie s tým, čo podľa
neho malo byť a nebolo.
344. Okrem iného v súvislosti s analýzou žalobca Up Slovensko uvádza, že z administratívneho spisu
však vôbec nevyplýva, kedy, a či bola táto analýza skutočne vykonaná pred Inšpekciou. Toto tvrdenie
nemá oporu v administratívnom spise, a preto je nepreskúmateľné. Tento podklad, ako podklad na
vykonanie Inšpekcie preto neobstojí, a je potrebné ho odmietnuť.
345. Analýza VO je ako celok chybná, nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Vzhľadom na úplne nepresné,
skreslené a opakovane nesprávne závery, ktoré z nej Žalovaný vyvodil tak v Rozhodnutí, ako aj
Prvostupňovom rozhodnutí, Analýza VO nielenže neobstojí ako dôkaz o porušení, ale nebola ani
spôsobilá založiť akékoľvek podozrenie o možnom porušení. Žalovaný mal analýzu vykonať dôsledne
a svoje prvotné zistenia mal pred vykonaním Inšpekcie preveriť. Ak Rada Žalovaného uvádza, že
predmetom Analýzy VO mali byť len informácie verejne dostupné v čase vykonávania prešetrovania,
potom Žalobca Up Slovensko namietal, že v súlade so zásadou primeranosti použitia vyšetrovacích
prostriedkov mal Žalovaný najskôr využiť menej invazívne právomoci s cieľom zadovážiť si skutočne
dôveryhodný podklad, ktorý by bol spôsobilý založiť dôvodné a rozumne prijateľné podozrenie
dostatočné pre potrebu vykonať Inšpekciu. Žalovaný mal najmä najprv osloviť obstarávateľov a vyžiadať
si podklady k tendrom organizovaným počas posudzovaného obdobia, tieto náležite vyhodnotiť a
vykonať dôslednú analýzu obstarávaní. Až v prípade, ak by dostatočne spoľahlivá analýza vykázala



dôvodné podozrenia, mohol by si tieto overiť Inšpekciou v rozsahu, v akom by boli podozrenia z takejto
analýzy dôvodné. 89.
346. Ohľadom metadát žalobca Up Slovensko uviedol, že tieto nemôžu slúžiť ako dôkaz o tom,
kedy bol dokument vyhotovený, a s poukazom na požiadavku postupu v súlade s princípmi dobrej
správy je včasná a riadna žurnalizácia spisu aj v štádiu prešetrovania nevyhnutnou podmienkou
preskúmateľnosti zákonnosti postupu Žalovaného, vrátane toho, či Žalovaný disponoval určitými
podkladmi v čase pred Inšpekciou. V rozpore s princípmi dobrej správy čas spracovania Analýzy VO
zaradenej do administratívneho spisu z nej jednoducho nevyplýva, tieto skutočnosti nevyplývajú ani z
administratívneho spisu. Nie je teda overiteľné, kedy bola Analýza VO spracovaná, a či ňou Žalovaný
disponoval pred vykonaním Inšpekcie. Vzhľadom na tieto a ďalšie dôvody podrobnejšie uvedené
Žalobcom k Analýze VO v časti v žalobe a jej prílohách možno konštatovať že, Analýzu VO nemožno
považovať za relevantný a spoľahlivý zdroj informácií a ani za podklad, ktorý by bol spôsobilý založiť
dôvodné podozrenie pre vykonanie Inšpekcie.
347. Žalobca Up Slovensko ďalej v podanej žalobe spochybnil vierohodnosť tohto anonymného podnetu
(emailu). Z Rozhodnutia ani z Prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, žeby Žalovaný uskutočnil
akúkoľvek previerku hodnovernosti podnetu, osoby jeho zdroja a jeho vzťahu k opísaným skutočnostiam.
Rada Žalovaného si bez ďalšieho skúmania osvojila názor anonymného oznamovateľa, že výsledky
jednej neidentifikovanej súťaže pre neidentifikovanú spoločnosť s 1000 zamestnancami naznačujú
kolúziu Účastníkov na celom trhu. Výsledky jednej súťaže nemohli ani naznačovať, žeby sa členovia
AESP mali koordinovať v priebehu všetkých tendrov, šlo o ničím nepodložené špekulácie autora
anonymného emailu. Anonymný e-mail od neidentifikovanej osoby o jednom obstávaní nemôže
zakladať dôvodné podozrenie vo vzťahu k celému predmetu Inšpekcie v zmysle Poverení a viesť
k prešetreniu všetkých aktivít Účastníkov v široko definovanom časovom období. Svoje argumenty
podporil rozhodnutiami Najvyšší súdu vo veciach Datalan a Capgemini, kde súd uviedol, že podozrenia
mohli z poverení Žalovaného na vykonanie inšpekcie v daných veciach vyplynúť nanajvýš k jednému
konkrétnemu projektu, avšak nie vo vzťahu k iným projektom, ohľadom ktorých Žalovaný tiež vykonal
inšpekcie, pričom Najvyšší súd konštatoval, že „Žalovaný v konaní nepreukázal, že disponoval
dostatočným podkladom pre vykonanie inšpekcie v tomto rozsahu“ . K podobným záverom dospel
nedávno Krajský súd v Brne vo veci Stavebný kartel. V danom prípade bol síce podkladom na vykonanie
inšpekcie anonymný podnet, ten však identifikoval tri konkrétne obstarávania, vo vzťahu ku ktorým malo
dôjsť ku kolúzii konkrétne špecifikovaným spôsobom medzi tam označenými konkrétnymi podnikateľmi,
podnet obsahoval ďalšie konkrétne detaily . Napriek tomu Krajský súd v Brne v danej veci rozhodnutie
Úradu pre ochranu hospodárskej súťaže ČR (ďalej len „ÚOHS“) zrušil práve preto, že ten vykonal
inšpekciu v rozsahu, ktorý ďaleko presahoval podozrenia ohľadom konkrétnych tendrov uvedených v
anonymnom oznámení .
348. Žalobca Up Slovensko tak taktiež do pozornosti skutočnosť, že z administratívneho spisu nemožno
bez pochybností ustáliť ani to, žeby Žalovaný disponoval týmto podnetom už pred Inšpekciou. Predmetný
dokument bol totiž podateľňou Žalovaného zaregistrovaný na základe podacieho čísla podateľne
Žalovaného č. 2126 s dátumom 19.08.2014 . Jediný dôkaz o doručení podnetu Žalovanému vyplývajúci
z administratívneho spisu je prezenčná pečiatka Žalovaného na podnete, v ktorej sa uvádza „DOŠLO
19.08.2014“, t.j. až po vykonaní Inšpekcie. Niet dôvodu, prečo by Žalobca Up Slovensko mal vychádzať
z iného dátumu doručenia Žalovanému. Rada Žalovaného mala preskúmať nielen zákonnosť ale aj
správnosť postupov Žalovaného pred Inšpekciou . Z Rozhodnutia nevyplýva, žeby Rada Žalovaného
akokoľvek preverila hodnovernosť podnetu a skúmala, či podnet zaradený do vyšetrovacieho spisu
až po Inšpekcii bol Žalovanému skutočne doručený a tento bol prečítaný ešte pred Inšpekciou, Rada
Žalovaného v Rozhodnutí len uvádza, že email obsahuje dátum a čas doručenia. To však nerozptyľuje
pochybnosti o čase jeho získania. Rada Žalovaného namietala, že pochybností Žalobcu o čase
obstarania podkladov pre Inšpekciu sú len hypotetickými tvrdeniami, ktoré musí Žalobca Up Slovensko
vierohodne podložiť. Žalobcovi nebolo jasné, ako má Žalobca Up Slovensko vierohodne inak podložiť
pochybnosť o tom, či email mal Žalovaný k dispozícii v ním tvrdenom čase, keď žiadne iné v tomto
ohľade relevantné podklady v administratívnom spise nie sú.
349. Žalobca Up Slovensko taktiež nesúhlasil ani s tým, žeby spôsob žurnalizácie nemal dopad na
zákonnosť postupu Žalovaného. Riadna a včasná žurnalizácia a dôsledné vedenie spisu je jeden zo
základných princípov dobrej správy a nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia toho, aby bol postup
Žalovaného, vrátane preukázania času zistenia relevantných skutočností, riadne preskúmateľný súdom
z pohľadu, aké dôvody a podklady na vykonanie Inšpekcie Žalovaný skutočne mal pred jej vykonaním,
a či tieto skutočne zakladali dôvodné podozrenie vo vzťahu k predmetu vykonanej Inšpekcie tak, ako
táto požiadavka vyplýva z ustálenej judikatúry. V prípade, ak spis takto vedený nebol, ide o procesnú



vadu, ktorá sama o sebe robí postup Žalovaného pri šetrení nepreskúmateľný a teda nezákonný, táto
nezákonnosť má potom nevyhnutne za následok nezákonnosť všetkých ďalších na to nadväzujúcich
úkonov, Prvostupňového rozhodnutia a Rozhodnutia. Taktiež zásadne nesúhlasil s tvrdením, že spôsob
vedenia spisu a evidencie podkladov v ňom vo fáze prešetrovania je len vecou interných postupov
Žalovaného a Rade Žalovaného neprináleží kontrolovať správnosť týchto postupov . V súlade so
zásadou jedného konania a úplného prieskumu mala Rada Žalovaného preskúmať všetky relevantné
aspekty postupu Žalovaného, z Rozhodnutia však nevyplýva, žeby sa tak stalo. Vzhľadom na uvedené
bol žalobca Up Slovensko toho názoru, že ani tento anonymný podnet ako podklad, ktorý by mal zakladať
dôvodné podozrenie pre vykonanie Inšpekcie, neobstojí.
350. K medializovaným informáciám sa žalobca Up Slovensko vyjadril tak, že ďalším z podkladov na
vykonanie Inšpekcie mal byť článok publikovaný v denníku Sme pod názvom „Gastrolístky sa dajú použiť
aj dvakrát“. Mal sa týkať údajnej limitácie počtu stravovacích poukážok akceptovaných obchodnými
reťazcami (ďalej len „Limitácia“), vo vzťahu ku ktorému však v Povereniach chýba akákoľvek zmienka
alebo súvislosť, a teda akýkoľvek zákonný základ pre Inšpekciu. Už len samotná absencia akejkoľvek
zmienky o možnom porušení ohľadom Limitácie v Povereniach robí akékoľvek šetrenie ohľadom tohto
nešpecifikovaného skutku nezákonným.
351. Rada Žalovaného s poukazom na oznámenie od žalobcu SODEXO PASS SR adresované jeho
odberateľom o zmene u dodávateľa stravovacích poukážok vzhľadom na to, že SODEXO PASS SR sa
stal spoločníkom Žalobcu, uviedla: „Z verejne dostupných informácií úrad vyvodil, že nie je vylúčené,
že medzi týmito podnikateľmi prebiehala výmena citlivých obchodných informácií ešte v čase, keď
títo podnikatelia vystupovali na trhu ako samostatné hospodárske subjekty.“ Podľa žalobcu je toto
konštatovanie špekulatívne, ak nie je vylúčené, žeby mohlo dôjsť k porušeniu, nemožno z toho odvodiť
dôvodné podozrenie, že k porušeniu došlo. Rovnako totiž nie je vylúčené, že sa tak nestalo. Zamýšľané
alebo uskutočnené trvalé spojenia konkurenčných podnikov (koncentrácie) nemôžu zakladať dôvodné
podozrenie o protisúťažnom konaní spájajúcich sa podnikov v období pred spojením, veď preto je v
zákone č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej
správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákon“) tiež ucelená právna úprava kontroly koncentrácií. Ak by sme pripustili opak, potom by Žalovaný
musel inšpekciou preveriť všetky plánované alebo uskutočňované koncentrácie. Vzhľadom na uvedené
bol toho názoru, že ani táto informácia ako podklad, ktorý by mal zakladať dôvodné podozrenie pre
vykonanie Inšpekcie, neobstojí.
352. Ďalej žalobca Up Slovensko uviedol, že ďalším podkladom mal byť dokument s názvom „Príznaky
kartelových dohôd vo verejnom obstarávaní“ od Transparency International Slovensko. Žalobca Up
Slovensko nevedel, dokument s akým obsahom sa mal na tejto stránke k danému dňu nachádzať, nemá
žiadne záruky, že bol identický s tým dokumentom, ktorý mal Žalovaný ako podklad vziať do úvahy
pred vykonaním Inšpekcie. Existencia a obsah tohto dokumentu ku dňu pred vykonaním Inšpekcie v
administratívnom spise zdokumentované vôbec nie sú. Žalovaný skutočne nevykonal žiadne štatistické
zisťovanie a porovnanie takto širokej vzorky obstarávaní vykonaných v rozhodnom období, aby zistil,
či tieto vôbec poukazujú na nejaké prvotné štatistické podozrenia, z ktorých by bolo možné následne
odvodiť dôvodné podozrenia o určitom možnom porušení, ktoré by bolo potrebné následne inšpekciou
preveriť, napriek tomu, že disponuje dostatočnými vyšetrovacími právomocami, vrátane oprávnenia
vykonať sektorové šetrenie. Ako je ďalej vysvetlené v tejto Žalobe Analýza VO nevykázala ani len prvotné
štatistické podozrenia.
353. Následne žalobca Up Slovensko zhrnul vyššie uvedené skutočnosti ohľadom podkladov, ktorými
mal Žalovaný disponovať pred Inšpekciou tak, že neboli dostatočné na realizáciu tak masívneho zásahu
do základných práv Žalobcu, akým bola inšpekcia. Podklady boli v zásade len všeobecného charakteru.
Indície o možnej transparentnosti či oligopolnej štruktúre trhu by mohli založiť dôvody maximálne na
vykonanie sektorového šetrenia Žalovaným v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) Zákona, nie však na tak
významné zásahy do základných práv Žalobcu, k akým v tomto prípade došlo. V administratívnom spise
nie je zdokumentované, že Žalovaný mal disponovať so všetkými podkladmi, na ktoré sa odvoláva,
v čase pred vykonaním Inšpekcie. Pojem „dôvodné podozrenie“ v súvislosti s Inšpekciou v kontexte
potreby zabezpečenia dostatočnej ochrany základných práv, do ktorých bolo zasiahnuté, nevyhnutne
vyžaduje ďaleko vyššiu mieru zistenia faktov a vykonania analýz, ktoré by ešte pred prikročením
k Inšpekcii zakladali skutočne dôvodné podozrenie ohľadom určitého konkrétneho porušenia. Ak
by pripustil, že podklady, na ktoré sa Žalovaný odvoláva, by mali stačiť na založenie „dôvodného
podozrenia“ zakladajúceho potrebu vykonať inšpekciu, týmto spôsobom by mohol Žalovaný kedykoľvek



vykonať inšpekciu na akomkoľvek trhu, ktorý by vo všeobecnosti vykazoval znaky „náchylnosti na
kartely“.
354. K nezákonnosť Poverení, výkon Inšpekcie predstavoval „rybársku výpravu“ (fishing expedition)
žalobca Up Slovensko uviedol, že boli nezákonné. Vymedzenie predmetu Inšpekcie v nich bolo natoľko
neurčité a široké, že umožňovalo Žalovanému požadovať a preverovať v podstate akékoľvek informácie
a dokumenty týkajúce sa jeho akejkoľvek činnosti. Neexistovalo dôvodné podozrenie na vykonanie
Inšpekcie v tak široko vymedzenom predmete. Ak by sa Žalovanému javilo, že v nejakom konkrétnom
prípade malo existovať dôvodné podozrenie ohľadom možného protisúťažného konania, mal tento
prípad v predmete Inšpekcie v Povereniach konkrétne označiť a Inšpekciu zamerať len na preverenie
konkrétnych podozrení. Je nevyhnutné, aby každé poverenie na vykonanie inšpekcie špecifikovalo
predmet a účel inšpekcie dostatočne konkrétne, jasne a zrozumiteľne nepripúšťajúc žiadne pochybnosti
o tom, aký je zamýšľaný rozsah inšpekcie a teda aj rozsah povinnosti podnikateľa so Žalovaným
počas inšpekcie spolupracovať, akékoľvek štylistické nedostatky, respektíve chyby v písaní v poverení
na vykonanie inšpekcie je potom nevyhnutné vykladať na ťarchu Žalovaného. Aj v zmysle rozsudkov
Najvyššieho súdu vo veciach Datalan a Capgemini, ako aj nedávneho rozsudku Krajského súdu v
Brne vo veci Stavebný kartel je nevyhnutné, aby poverenie čo najpresnejšie špecifikovalo konanie,
ktoré má zakladať porušenie, a toto musí zodpovedať konaniu, ohľadom ktorého má Žalovaný už
pred inšpekciou dôvodné podozrenie o porušení. Následne opätovne poukázal na vyššie uvedené
rozhodnutie Krajského súdu v Brne. Trh stravovacích (a iných benefitných) poukážok bez presnejšej
špecifikácie zahŕňa v podstate všetky aktivity Žalobcu. Oproti tomu je vymedzenie ako „trh tovarov a
služieb“ nepochybne ešte ďaleko širšie, tento pojem zahŕňa v podstate akékoľvek podnikateľské aktivity.
Podobne, ako to konštatoval Krajský súd v Brne vo veci Stavebný kartel, aj tu použitie slova „najmä“
akékoľvek zúženie predmetu vymedzeného ako „trh tovarov a služieb“ úplne relativizuje a umožňuje
bezhraničné vyšetrovanie Žalovaným. Žalovaný označil ako šetrené porušenie akékoľvek možné a
mysliteľné schémy kolúzie v akomkoľvek obstarávaní kdekoľvek v celej oblasti podnikania Žalobcu, a to v
podstate kedykoľvek, to všetko v zásade len na základe všeobecných indícií, ktoré nemajú žiadnu väzbu
k určitému skutkovému stavu. Ak by sme akceptovali argumentáciu Rady Žalovaného citovanú vyššie,
potom na základe Poverení si mal byť Žalobca Up Slovensko vedomý, že je obvinený z akýchkoľvek
možných porušení § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a), c) a f) Zákona a čl. 101 ZFEÚ v rámci
celej jeho oblasti podnikania a v podstate vo vzťahu k neobmedzenému časovému obdobiu, a teda má
spolupracovať a predložiť všetko, čo si Žalovaný vyžiada.
355. Žalobca Up Slovensko bol toho názoru, že v intenciách vyššie uvedenej judikatúry je teda zjavné,
že inšpekcia bola nezákonná tiež s ohľadom na vymedzenie jej predmetu a účelu v Poverení, postup
Žalovaného predstavoval nedovolenú rybársku expedíciu (fishing expedition). Reálna možnosť Žalobcu
posúdiť rozsah svojej povinnosti spolupracovať s Odporcom počas Inšpekcie, a najmä posúdiť resp.
namietať prípadný nedostatok súvislosti medzi požadovanými dokumentmi a predmetom a účelom
Inšpekcie definovanými v Poverení bola (tiež v kontexte hroziacich sankcií zo strany Žalovaného za
nespoluprácu) týmto spôsobom v zásade vylúčená.
356. Pokiaľ ide o Rozdelenie trhu, proti tomu, žeby Žalovaný mal mať dôvodné podozrenie na jedno
komplexné a trvajúce porušenie pred Inšpekciou len na základe ním označených všeobecných indícií,
svedčí aj tá skutočnosť, že Žalovaný začal Konanie ohľadom niekoľkých konkrétnych obstarávaní ako
samostatných možných porušení, t.j. spoločné správne konanie o viacerých samostatných správnych
deliktoch, túto kvalifikáciu dokonca potvrdil aj rozšírením predmetu Konania o ďalšie dve samostatné
obstarávania neskorším oznámením o jeho rozšírení. Ak by mal Žalobca Up Slovensko v čase
vykonania Inšpekcie skutočne dôvodné podozrenie na existenciu jednej dlhodobej protiprávnej schémy,
a toto sa mu malo v Inšpekcii potvrdiť, nezačal by Konanie ako spoločné konanie ohľadom viacerých
samostatných protisúťažných konaní (aj pokiaľ ide o jednotlivé samostatne identifikované obstarávania)
a nepristúpil by k prehodnoteniu uvedeného až vo Výzve Úradu . Uvedené jasne naznačuje, že
pred vykonaním Inšpekcie Žalovaný vôbec nemal jasno v tom, čo vlastne hľadá, a spoľahol sa na
neodôvodnene široko koncipovaný predmet Inšpekcie v Povereniach. Pokiaľ ide o Limitáciu, tá mala
predstavovať samostatné porušenie spočívajúce v inom skutku, než bol skutok, ktorý mal zakladať
porušenie spočívajúce v Rozdelení trhu. Ak mal Žalovaný už pred vykonaním Inšpekcie dôvodné
podozrenie zo spáchania (aj) iného skutku (Limitácie), predmet v Povereniach mal obsahovať skutkový
opis každého z prešetrovaných možných porušení, tak, aby tieto nemohli byť zamenené s inými.
Uvedené je vždy nevyhnutné pre vytýčenie hraníc povinnosti spolupráce podnikateľa počas inšpekcie.
Vo vymedzení predmetu a účelu Inšpekcie v Povereniach však úplne chýba akýkoľvek opis skutku, ktorý
by sa čo i len v základných skutkových okolnostiach zhodoval so skutkom Limitácie, ako ho Úrad určil
v Prvostupňovom rozhodnutí. Žalobca Up Slovensko vo svojej žalobe ďalej uvádza, že argumentácia



Žalovaného v tomto ohľade len potvrdzuje neurčitosť vymedzenia predmetu a rozsahu Inšpekcie v
Povereniach - v zmysle tejto argumentácie je toto vymedzenie aplikovateľné na akékoľvek aktivity
Žalobcu v akejkoľvek oblasti v rámci jej podnikateľskej činnosti.
357. V súlade s argumentáciou Žalovaného, že predmet inšpekcie v poverení stanovuje podnikateľovi
hranice povinnej spolupráce počas inšpekcie, Žalobca Up Slovensko namietal, že rovnako je predmet
inšpekcie v poverení na jej vykonanie záväzný pre Žalovaného pokiaľ ide o to, aké dokumenty ohľadom
akého možného porušenia na akom trhu a za aké obdobie môže požadovať. Ak totiž Žalovaný v
Povereniach v rámci vymedzenia predmetu Inšpekcie vymedzil aj časové obdobie, za ktoré hodlá
získať dokumenty , vymedzil tým vecne predmet Inšpekcie aj časovo ohraničeným obdobím, ktorého
sa majú dokumenty týkať, a týmto vymedzením aj sám pre seba stanovil hranice vyplývajúce z
predmetu Inšpekcie, ktorými bol pri Inšpekcii viazaný. Ak by sme pripustili, že predmet inšpekcie stačí
vymedziť vecne len pokiaľ ide o identifikáciu aktivít podnikateľa, potom by Žalovaný mohol vo vzťahu
k danému predmetu požadovať akékoľvek dokumenty z akéhokoľvek časového obdobia. To v spojení
s definovaním šetrených aktivít spôsobom, ktorý postihuje celú podnikateľskú činnosť podnikateľa, ako
je tomu v tomto prípade, umožňuje Žalovanému vystaviť si v podstate bianco poverenia umožňujúce
preskúmavať akékoľvek dokumenty týkajúce sa akýchkoľvek aktivít počas akéhokoľvek obdobia, čo je
neprípustné, takýto postup a výklad by bol v príkrom rozpore so zásadou zákonnosti a proporcionality.
Vzhľadom na uvedené Žalobca Up Slovensko namietal, že dokumenty, ktoré boli počas Inšpekcie
odobrané a nespadajú do obdobia vymedzeného v predmete Inšpekcie v Povereniach, boli odňaté mimo
definovaného predmetu Inšpekcie, a už len z tohto dôvodu predstavujú nezákonný dôkaz.
358. Žalobca Up Slovensko v podanej správnej žalobe konštatuje, že žalovaný počas Inšpekcie
a aj po jej skončení postupoval v rozpore so zásadou zákonnosti a primeranosti (proporcionality).
Opodstatnený a primeraný totiž nebol ani rozsah vykonania samotnej Inšpekcie, kde vzhľadom na
použitie generických kľúčových slov došlo počas Inšpekcie v priestoroch Žalobcu neodôvodnene k
masívnemu skopírovaniu a odňatiu rozsiahlej databázy dokumentov Žalobcu. Bez toho, aby na to
existovali závažné dôvody, Žalovaný nevykonal užší výber dokumentov počas Inšpekcie na mieste,
namiesto toho všetky hrubým výberom identifikované dokumenty skopíroval, odňal, a pokračoval v
ich selekcii a prezeraní v priestoroch Žalovaného, takto skopírované dokumenty dodnes zadržiava.
Zjavne neprimeraný a neopodstatnený bol tiež ďalší postup Žalovaného v súvislosti s vyžiadaním a
odňatím úplnej emailovej komunikácie konateľa Žalobcu dňa 15.08.2014 ako aj postup pri ich následnom
prehliadaní a ďalšom nakladaní v priestoroch Žalovaného. Žalobca Up Slovensko preto namietal tiež
svojvoľnosť a nezákonnosť nižšie opísaných postupov Žalovaného pri kopírovaní, selekcii a následnom
nakladaní s odňatými dokumentmi Žalobcu v priestoroch Žalovaného, čím boli porušené základné práva
Žalobcu, najmä práva podľa článku 19 ods. 3 Ústavy na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
359. Vyjadril svoj nesúhlas s Radou Žalovaného, že sa nejednalo o generické kľúčové slová a ich
výber nebol neprimeraný , ani s odborom kartelov Žalovaného, že použitie generických slov ako napr.
„verejné obstarávanie“ je možné za účelom pochopenia fungovania trhu, že voľba kľúčových slov viedla
iba ku skopírovaniu údajov, ktoré prima facie súvisia s predmetným prešetrovaním a zvolené kľúčové
slová primerane obmedzili rozsah skopírovaných údajov, a zabezpečili odfiltrovanie dát, ktoré s účelom
Inšpekcie nesúvisia. Kľúčové slová boli vybrané spôsobom, ktorý umožnil neprípustne široký výber. Len
z notebooku konateľa Žalobcu bolo počas Inšpekcie do súboru petrik.nsf Žalovaným skopírovaných
6793 emailových správ, ďalej 682 súborov a 31 priečinkov, z notebooku zamestnanca Žalobcu p. Babála
bolo Žalovaným skopírovaných 3486 súborov a 119 priečinkov, a tiež rozsiahle množstvo emailov. V
rámci užšieho výberu vykonaného následne v priestoroch Žalovaného z vyššie uvedeného celkového
množstva (rádovo s istotou viac ako 10000 dokumentov skopírovaných Žalovaným v priestoroch
Žalobcu) Žalovaný vybral a vytlačil 128 dokumentov , ktoré zaradil do administratívneho spisu. Ostatné
skopírované elektronické dokumenty teda s poukazom na argumenty Žalovaného uvedené vyššie
možno považovať za také, ktoré zjavne nesúvisia s podstatou protisúťažného konania a spadajú
mimo predmetu Inšpekcie. Z uvedeného potom ale vyplýva, že v prípade Žalovaného došlo pri
Inšpekcii - použijúc kľúčové slová určené Žalovaným - k skopírovaniu 99% (a pravdepodobne viac)
elektronických dokumentov Žalobcu, ktoré nemali zjavný súvis s podstatou protisúťažného konania,
preto neboli vytlačené a zaradené do správneho spisu, Žalobca Up Slovensko však dodnes uchováva
ich elektronické kópie.
360. Okrem iného žalobca Up Slovensko uviedol, že skutočnosť, že Žalobca Up Slovensko daný postup
počas Inšpekcie nenamietal, je z hľadiska dodržania zásady proporcionality irelevantná. Inšpekcia
predstavuje pre podnikateľa stresový moment. Nemožno od neho žiadať, aby počas inšpekcie promptne
reagoval na všetky návrhy Žalovaného ohľadom procesného postupu pri Inšpekcii. Zo Zápisnice z



Inšpekcie je zjavné, že Žalobca Up Slovensko ani na možnosť žiadať, aby Žalovaný vykonal kompletnú
selekciu na mieste počas Inšpekcie, upozornený nebol. Naopak, inšpektori jednoducho len oznámili
Žalobcovi postup, ktorý uplatnia, a pri ktorom skopírujú dáta použijúc kľúčové slová, (t.j. hrubý výber).
Odpečatenie a následné prezeranie týchto databáz sa malo uskutočniť v priestoroch Žalovaného v
ňom určenom termíne. V kontexte rozsiahlych vyšetrovacích a sankčných právomocí, ktorými Žalovaný
v súvislosti s inšpekciou disponuje, je to Žalovaný, ktorý má vysvetliť nielen svoje právomoci ale aj
povinnosti a tomu zodpovedajúce práva účastníka. Žalovaný ma upozorniť Žalobcu na svoju povinnosť
konať primerane a vykonať selekciu dokumentov primárne v priestoroch Žalobcu. A tak nehodlal urobiť,
tiež - s poukazom na citovanú judikatúru Najvyššieho súdu - mal uviesť jasné a konkrétne dôvody, prečo
to nie je možné. Postup Žalovaného pri skopírovaní dát počas Inšpekcie dňa 13.08.2014 preto nemožno
považovať za proporcionálny a teda ani zákonný, rovnako preto Žalobca Up Slovensko odmietal
tvrdenie, že v dôsledku Inšpekcie Žalovaný odňal len tie dáta, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou
mali súvisieť s predmetom Inšpekcie, a teda nezasiahol do práv podnikateľa viac, ako bolo nevyhnutné.
361. Žalovaný zálohu celej e-mailovej schránky vyžiadal od Žalobcu dňa 13.08.2014 počas Inšpekcie
z dôvodu, že konateľ Žalobcu nebol počas Inšpekcie na mieste prítomný a IT technik Žalobcu mal
počas Inšpekcie uviesť, že k emailom mohol konateľ Žalobcu pristupovať aj cez vzdialený prístup.
Podľa Žalovaného tak mohlo dochádzať k manipulácii s dátami počas Inšpekcie na diaľku. Zálohu celej
emailovej schránky si mal Žalobca Up Slovensko vyžiadať a aj získať pre prípad, že by sa ukázalo, že
komunikácia bola v priebehu Inšpekcie na diaľku manipulovaná. Vzhľadom na rozsiahle vyšetrovacie
právomoci Žalovaného a tiež v kontexte hrozby uloženia pokuty, na ktorú bol Žalobca Up Slovensko
pri Inšpekcii aj upozornený, nemožno ani od Žalobcu očakávať, že by musel byť schopný na mieste
kvalifikovane a obratom reagovať a argumentovať proti požiadavke na sprístupnenie celej emailovej
komunikácie konateľa Žalobcu. Naopak, v súlade so zásadou primeranosti mal Žalovaný prísne dbať na
to, aby v každom momente postupoval primerane a v nevyhnutnom rozsahu. Požiadavka na predloženie
kópie zálohy úplnej emailovej schránky konateľa Žalobcu a - v nadväznosti na preukázanie toho, že s
emailovou databázou jej konateľa nebolo počas Inšpekcie manipulované - jej odobratie dňa 15.08.2014
bolo vzhľadom na opísané okolnosti neprimerané, a tak svojvoľné a nezákonné. Pokiaľ Žalovaný,
odbor kartelov uviedol, že pri následnom prezeraní dokumentov v priestoroch Žalovaného mal používať
práve túto zálohu celej emailovej schránky konateľa Žalobcu odňatú dňa 15.08.2014 , čo Žalobca Up
Slovensko nevedel na mieste zistiť ani posúdiť potom namietaná nezákonnosť postupu Žalovaného
pri skopírovaní a odňatí celej emailovej schránky konateľa Žalobcu má automaticky za následok
nezákonnosť všetkých na to nadväzujúcich úkonov Žalovaného, a v neposlednom rade nezákonnosť
Prvostupňového rozhodnutia a Rozhodnutia, keďže tieto sú založené aj na týchto nezákonne získaných
dokumentoch.
362. Postup Žalovaného pri nakladaní so skopírovanými elektronickými dokumentmi v priestoroch
Žalovaného pri absencii akejkoľvek relevantnej právnej úpravy tohto postupu, ktorá by zakotvila
dostatočné záruky ochrany práv a právom chránených záujmov Žalobcu pri tomto postupe, predstavuje
konanie štátneho orgánu v rozpore s ustanovením článku 2 ods. 2 Ústavy. Žalobca Up Slovensko bol
presvedčený, že tento procesný nedostatok nie je možné zhojiť ani následným súdnym prieskumom.
Všetky podklady, ktoré sú podľa Žalovaného relevantné a majú pre Konanie význam, mali byť včas a
riadne do administratívneho spisu zaradené. To vyplýva z povinnosti Žalovaného zistiť presne a úplne
skutočný stav veci a viesť riadne žurnalizovaný spis. Ak ich Žalovaný do administratívneho spisu doteraz
nezaradil, zjavne ich posúdil ako nesúvisiace s predmetom Konania, a teda neexistuje zákonný dôvod
na ich držanie. Z rovnakého dôvodu sú ustanovenia Smernice vyžadujúce ponechanie elektronických
kópií dokumentov, vrátane tých, ktoré do administratívneho spisu zaradené neboli, prejavom svojvôle
Žalovaného bez akejkoľvek zákonnej opory. Žalobca Up Slovensko preto neakceptoval postup, kedy na
základe excesívne vymedzeného predmetu Inšpekcie a s použitím generických kľúčových slov Žalovaný
skopíruje takmer celú databázu obchodnej korešpondencie Žalobcu, z nich pri užšom výbere vyberie
pre účely Konania ani nie 1% zo skopírovaných dokumentov, a ostatné si odloží na dobu najmenej 6
mesiacov po konečnom rozhodnutí zrejme ako poistku. Takýto postup je nezákonný a svojvoľný zásah
do základných práv Žalobcu podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy.
363. Žalovaný v Konaní tiež rozporoval viaceré zásadné nezrovnalosti, ku ktorým v zmysle zápisov
z prezerania dátových nosičov týkajúcich sa Žalobcu, ktoré sa uskutočnilo v priestoroch Žalovaného
v dňoch 25.-27.08.2014, 04.09.2014 a 08.-12.09.2014, mohlo dôjsť. Zo zápisov nie je zrejmé, na
ktorých pracovných staniciach Žalovaného boli skopírované dáta prehliadané, a ktoré nosiče dát
boli skopírované a prehliadané, zápisy sú v tomto ohľade nejasné a sporné. Zápisy obsahujú aj
nezrovnalosti, pokiaľ ide o identifikáciu nosičov dát, ktoré mali byť prehliadané. Zápis IZ-377/2014
uvádza prezeranie dát skopírovaných z dátového nosiča tu označeného ako BD-R PETRIK MAIL s



odkazom na dátové nosiče DVD/BD-R, ktoré mali byť skopírované dňa 13.08.2014 počas Inšpekcie
a tiež s odkazom na Zápisnicu z Inšpekcie (IZ-344/2014), kde sa však dátový nosič BD-R vôbec
neuvádza. Zápisy IZ-379/2014, IZ-381/2014, IZ-383/2014, IZ-389/2014, IZ-393/2014 a IZ-399/2014
konštatujú prezeranie BD-R PETRIK MAIL, tiež s odkazom na Zápisnicu z Inšpekcie, no zo zápisov
IZ-381/2014 a IZ-383/2014 tiež vyplýva, že po poludňajšej prestávke sa malo popoludní pokračovať
v prezeraní DVD. 196. Ako bolo uvedené vyššie, kópia zálohy celej emailovej schránky konateľa
Žalobcu, ktorú Žalovaný skopíroval a prevzal dňa 15.08.2014 (v nadväznosti na výzvu Žalobcovi počas
Inšpekcie dňa 13.08.2014) mala byť zaznamenaná na dátovom nosiči typu BD-R, na ktorom mal byť
súbor „spetrik.nsf“ a nosič mal byť označený ZALOHA PETRIK MAIL. Dátový nosič s týmto názvom
nie je spomenutý ani v jednom z vyššie uvedených zápisov. V Zápisnici z Inšpekcie sa zas uvádza
dátový nosič typu DVD s názvom PETRIK MAIL, neuvádza sa nosič BD-R. Dátové nosiče DVD a BD-
R (blu-ray disc) nie sú rovnaké, i keď na prvý pohľad vyzerajú podobne, nie je istota, aký zdroj dát
bol vlastne prehliadaný. Zápisy a zápisnice musia byť vyhotovené Žalovaným v súlade s požiadavkami
riadnej správy tak, aby zachytili priebeh úkonov presne a verne, musia umožniť preskúmať postup
Žalovaného. Nie je možné nezrovnalosti namietané Žalobcom pričítať len chybe v písaní, a naopak tam,
kde Žalobca Up Slovensko poukázal na iný priebeh skutočností, trvať na obsahu zápisníc. poukazuje na
istú mieru nepozornosti Žalovaného pri postupoch nakladania s dátovými nosičmi a zaznamenávania
týchto procesov Žalovaným v zápisoch a zápisniciach (zápisnice vyhotovovali zamestnanci Žalovaného,
nie Žalobca Up Slovensko). V prípade akýchkoľvek pochybností však takéto nezrovnalosti nemôžu byť
vykladané na ťarchu Žalobcu. Žalobca Up Slovensko namietal, že neexistujú záruky toho, že v priebehu
prehľadávania dát v priestoroch Žalovaného nemohlo dôjsť, hoci aj len nedopatrením, napr. v dôsledku
chyby (tak, ako sa to malo podľa Žalovaného stať pri vyhotovovaní zápisov z prezerania dát v priestoroch
Žalovaného) tiež k nejakej chybe pri manipulácii a nakladaní so získanými dátami.Vyššie uvedené
nezrovnalosti prameniace zo zápisov z prehliadania dokumentov v priestoroch Žalovaného robia celý
vyššie opísaný proces nielen pochybným ale najmä nepreskúmateľným. Už len táto skutočnosť, navyše
spojená s neexistenciou dostatočnej právnej úpravy tohto procesu, má za následok, že neexistujú
dostatočné záruky toho, že obsah dokumentov v tlačenej podobe vytlačených v priestoroch Žalobcu a
zaradených do administratívneho spisu, ktoré sú zároveň podkladom Rozhodnutia (a Prvostupňového
rozhodnutia) je autentický a s určitosťou zodpovedá dátam skopírovaným počas Inšpekcie u Žalobcu,
a teda nie je možné vylúčiť opak.
364. Žalobca Up Slovensko ďalej namietal, že inšpekcia bola vykonaná bez toho, aby opodstatnenosť a
dôvody pre jej vykonanie posúdil pred jej vykonaním nezávislý a nestranný súd. V prípade neexistencie
výslovnej zákonnej požiadavky na predchádzajúci súhlas súdu s Inšpekciou ESĽP vyžaduje účinnú ex
post súdnu kontrolu. V kontexte doterajšieho priebehu Konania nebolo možné považovať za účinnú
ex post súdnu ochranu ani možnosť podať návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy podľa ust. § 250v OSP (do 30.06.2016), keďže Žalovaný - na základe podkladov
zhromaždených spôsobom, ktorý viacerí Účastníci v rámci súdneho prieskumu namietali na Najvyššom
súde ako nezákonný zásah, resp. dodnes namietajú na tunajšom súde (Žalobca Up Slovensko a
spoločnosť DOXX) v konaní o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, Žalovaný v Konaní
aj napriek sťažnostiam Účastníkov pokračoval, odmietol podnet Žalobcu (a iných Účastníkov) na
prerušenie Konania z dôvodu prebiehajúcich konaní o nezákonnom zásahu na Najvyššom súde,
vydal Prvostupňové Rozhodnutie a neskôr aj Rozhodnutie, a kedy aj Najvyšší súd konania iniciované
spoločnosťami Edenred Slovakia a VAŠA Slovensko medzitým zastavil práve preto, že prebieha Konanie
u Žalovaného. V danej situácii preto nebola iná možnosť zabezpečiť účinnú súdnu ochranu, než požiadať
príslušný súd o súhlas s Inšpekciou ešte pred jej vykonaním. Pokiaľ Rada Žalovaného v Rozhodnutí
marginalizuje význam záverov vyslovených Najvyšším súdom v rozsudku vo veci Capgemini s tým, že
ide o ojedinelý právny názor. Je však potrebné poukázať na to, že Najvyšší súd sa touto otázkou v danom
rozsudku dôsledne zaoberal a túto náležite zdôvodnil. V každom prípade rozsudok vo veci Capgemini,
ktorý bol senátom Najvyššieho súdu prijatý jednomyseľne, znamená prinajmenšom vyslovenie zásadnej
pochybnosti v otázke doterajšej praxe Žalovaného, pokiaľ ide o zákonnosť vykonávaných inšpekcií z
pohľadu potreby súhlasu súdu s inšpekciou. Ak čo i len jeden senát Najvyššieho súdu v čo i len jednej
veci jednomyseľne vyslovil tento názor, nepochybne to znamená prinajmenšom to, že právna úprava
je v tejto otázke značne nejasná. V súlade s požiadavkami na efektívnu súdnu ochranu vyplývajúcimi
z judikatúry ESĽP Najvyšší súd vo veci Capgemini túto nejasnosť správne vyložil v prospech ochrany
základných práv spoločnosti Capgemini.
365. Okrem už uvedeného žalobca Up Slovensko uviedol, že je nepochybné, že základné právo na
ochranu súkromia a obydlia v zmysle článku 8 Dohovoru patrí rovnako právnickým ako fyzickým osobám.
Preto aj v prípade, ak by tunajší súd dospel k záveru, že predchádzajúci súhlas súdu s Inšpekciou



sa v tomto prípade nevyžadoval, Žalobca Up Slovensko zastával názor, že niet dôvodu, prečo by sa
mal v prípade inšpekcie v podnikateľských priestoroch uplatniť iný (nižší) štandard požiadaviek na
preukázanie existencie dôvodného podozrenia pred inšpekciou, než to výslovne vyžaduje Zákon (§
22a ods. 8) v spojení s § 433 - 437 SSP (resp. do 30.06.2016 § 78a OSP) pre prípad inšpekcie v
súkromných priestoroch. Podľa názoru Žalobcu je potrebné otázku, či mal Žalovaný dostatočne dôvodné
podozrenie na vykonanie Inšpekcie pred jej vykonaním v celom rozsahu predmetu Poverení, skúmať
obdobne, ako by táto bola posudzovaná podľa § 430 - 437 SSP súdom pred udelením súhlasu s
inšpekciou v prípade, ak by Žalovaný z tých istých dôvodov žiadal súd o udelenie súhlasu s inšpekciou v
súkromných priestoroch zamestnanca Žalobcu pred jej vykonaním. Pokiaľ nedôjde k ex ante posúdeniu
primeranosti a nevyhnutnosti inšpekcie a súhlasu s inšpekciou zo strany súdu pred jej uskutočnením,
mali by byť všetky vyššie uvedené skutočnosti jasne uvedené v povereniach na vykonanie inšpekcie,
aby bolo možné zabezpečiť možnosť následného preskúmania, či všetky tieto skutočnosti existovali
a boli splnené v čase pred vykonaním inšpekcie. Žalobca Up Slovensko konštatoval, že tomu tak v
tomto prípade nie je. Z Poverení nevyplýva dostatočne určitá špecifikácia možného porušenia, jeho
závažnosti, a dôvodov účasti Žalobcu na ňom, ani to, žeby mal Žalovaný pred Inšpekciou mať dôvodné
podozrenie vo vzťahu k celému predmetu Inšpekcie v zmysle Poverení. Žalobca Up Slovensko v
Povereniach ani neoznačil čo najpresnejšie, ktoré určité podklady alebo dokumenty (dôkazy) by mali
byť Inšpekciou nájdené ani nevysvetlil, aký má byť ich význam. Rovnako Žalobca Up Slovensko
neuviedol konkrétne dôvody, pre ktoré predpokladá, že sa tieto určité podklady a dokumenty nachádzajú
práve v podnikateľských priestoroch Žalobcu. Napokon, v rozpore so zásadou primeranosti Žalovaný
v Povereniach ani nevysvetlil, prečo považuje navrhovanú Inšpekciu v celom rozsahu jej predmetu za
primeranú a nevyhnutnú, a prečo nie je možné dosiahnuť jej sledovaný účel inak.
366. V súvislosti relevantnými otázkami týkajúcimi sa dobrej praxe pri nakladaní s elektronickými dátami
a zabezpečení ich autenticity predložil odborné vyjadrenie znalca Ing. Ivana Makaturu, znalca z oblasti
elektrotechnika, bezpečnosť a ochrana informačných systémov, ktorý je zapísaný v Zozname znalcov,
tlmočníkov a prekladateľov vedeným Ministerstvo spravodlivosti SR pod evidenčným číslom 915004 a
navrhol tunajšiemu súdu vykonať tento dôkaz.
367. Žalobca Up Slovensko ďalej namietal, že Žalovaný (ani Rada ani odbor kartelov) v tomto prípade
neaplikoval základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť
na správne trestanie, najmä: zásadu in dubio pro reo, dôkazný štandard preukázania existencie
porušenia a individuálnej vedomej účasti Žalobcu na porušení vyplývajúci z Trestného poriadku, a
zásadu materiálnej pravdy a legality. Ďalej žalovaný v rozpore s vyhľadávacou zásadou preniesol
dôkazné bremeno na Žalobcu a Žalovaný tiež postupoval v rozpore so zásadou materiálnej rovnosti. V
dôsledku uvedeného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred Žalovaným, ktoré malo
za následok vydanie nezákonného Rozhodnutia Radou Žalovaného a nezákonného Prvostupňového
rozhodnutia Žalovaným, odborom kartelov.
368. V zmysle stabilnej judikatúry ESĽP je rozhodnutie o uložení pokuty za kartelovú dohodu trestným
rozhodnutím, účastníkovi preto priznáva záruky práva na spravodlivý proces porovnateľné s prípadmi
trestného práva . V konaní o správnom trestaní vo veci kartelu (teda aj v Konaní) sa nepochybne
uplatňuje tiež zásada prezumpcie neviny a zásada in dubio pro reo, ktoré sú zakotvené v Dohovore,
a z ktorých aplikácie vyplýva, že dôkazné bremeno je na strane štátu a každý prípad, ktorý vyvoláva
dôkazné pochybnosti, musí byť vykladaný v prospech obvineného. Je preto žiaduce, aby sa vo veciach
administratívnych deliktov v oblasti súťažného práva, kde Žalovaný nesporne disponuje rozsiahlymi
vyšetrovacími a sankčnými právomocami porovnateľnými s tými, ktoré majú orgány činné v trestnom
konaní, uplatnili v podmienkach národného procesného práva záruky priznané obvinenému z trestného
činu a základné zásady trestného konania vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, vrátane
zásady in dubio pro reo a dôkazného štandardu podľa Trestného poriadku. Dôkazný štandard potrebný
na preukázanie iného správneho deliktu je však v zmysle zásady národnej procesnej autonómie
predmetom národného procesného práva jednotlivých členských štátov EÚ (ďalej len „členské štáty“).
Európska legislatíva neharmonizuje tieto pravidlá. V skutočnosti, aj Nariadenie 1/2003 výslovne uznáva
existenciu vlastnej procesnej právnej úpravy, keď v ods. 5 preambuly uvádza: „...nariadenie nemá vplyv
ani na vnútroštátne predpisy o miere dokazovania...“. Navyše, aj SDEÚ pri uplatňovaní európskeho
práva používa svoje vlastné pravidlá a štandard dokazovania, pritom neharmonizuje automaticky
procesné pravidlá, ktoré by museli používať národné súdy. Judikatúra SDEÚ nevyžaduje od národných
súdov, aby posudzovali dôkazy v špecifických prípadoch určitým konkrétnym spôsobom. Inými slovami,
nie je možné prihliadať na to, akým spôsobom posúdil dôkazy v konkrétnom prípade SDEÚ a z toho
odvodiť, že zvolený postup sa musí v podobných prípadoch použiť rovnako na národnej úrovni. Pri
aplikácii čl. 101 ZFEÚ (t.j. európske súťažné hmotné právo) sa teda postupuje v procesnom postupe



(procesné právo), ktorý sa spravuje, na základe §2 ods. 3 Zákona, ustanoveniami §22 až 41 Zákona a
subsidiárne ustanoveniami Správneho poriadku, aplikujúc tiež základné zásady trestného konania podľa
Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie (§ 195 písm. c) SSP). Európske právo
teda nebráni národným súdom a súťažným orgánom uplatniť v prípadoch súťažného práva štandard
dokazovania, ktorý sa aplikuje pri trestných činoch.
369. Pokiaľ ide o procesný postup, Zákon v otázke dôkaznej povinnosti osobitné ustanovenia
nezakotvuje, a teda uplatnia sa ustanovenia Správneho poriadku. Žalovaný povinný zistiť presne a
úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Úplnosť
zistenia znamená, že boli zhromaždené a vykonané všetky prešetrenia a dôkazy, ktoré majú pre danú
vec rozhodujúci význam. Presnosť zistenia znamená, že skutkové zistenia vyvodené z vykonaného
prešetrenia zodpovedajú skutočnému stavu a nie sú ani nepresne interpretované, ani skreslené či už
vedome, alebo nevedome . Presnosť zistenia tiež znamená, že zistený stav veci musí zodpovedať
reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu veci je základným predpokladom zákonnosti
a správnosti rozhodnutia správneho orgánu. Správny orgán znáša dôkazné bremeno a musí obstarať
dôkazy o všetkých rozhodujúcich skutočnostiach bez ohľadu na to, v prospech koho svedčia. Pri
konaní začatom ex offo je povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci vo verejnom záujme a
dôkazné bremeno postihuje v plnom rozsahu správny orgán. Žiaden z účastníkov takéhoto konania nie
je procesne zodpovedný za to, či sa určitú skutočnosť podarí alebo nepodarí preukázať.
370. Žalobca Up Slovensko taktiež konštatoval, že popri vyššie zmienených zásadách je v rámci
správneho trestania nevyhnutné použiť tiež základné zásady trestného konania podľa Trestného
poriadku (§ 195 písm. c) SSP). V súvislosti s minimálnym dôkazným štandardom Trestný poriadok
vyžaduje od orgánov činných v trestnom konaní, aby postupovali tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú
okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch
smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie (§ 2 ods. 10 Trestného
poriadku). Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom (§
2 ods. 12 Trestného poriadku). Svoje argumenty podporil aj judikatúrou slovenských súdov, ktorá
potrebu uplatnenia zásad trestného konania v oblasti správneho trestania potvrdzuje. Napr. rozsudok
Najvyššieho súdu zo dňa 15.01.2015 sp. zn. 4Sžo/39/2014. 243. Rozhodnutie o tom, že bol spáchaný
správny delikt, preto analogicky vyžaduje také zistenie skutkového stavu, aby posudzované skutočnosti
nepripúšťali žiaden iný výklad ako ten, že došlo k spáchaniu deliktu. Tento dôkazný štandard potom
platí vo vzťahu ku všetkým zložkám a skutkovým znakom tvrdeného správneho deliktu. Vzhľadom
na uvedené považoval Žalobca Up Slovensko závery Rady Žalovaného zhrnuté žalobe vyššie za
nesprávne. V Konaní bolo nevyhnutné v plnej miere aplikovať všetky záruky a práva prislúchajúce
obvinenému z trestného činu, medzi ktoré nepochybne možno zaradiť prezumpciu neviny, z ktorej
vyplýva požiadavka, aby správny orgán preukázal obvinenému subjektu jeho účasť na protiprávnom
konaní nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, a to zároveň bez toho, aby skutkový stav založený v značnej
miere na domnienkach považoval za zistený a požadoval, aby obvinený subjekt preukazoval opak.
371. Napriek existencii odlišností Žalovaný nesporne disponuje rozsiahlymi vyšetrovacími a sankčnými
právomocami . Aj Najvyšší súd poukázal na to, že Žalovaný disponuje silnými právomocami, z ktorých
niektoré korešpondujú s inštitútmi trestného práva (napr. zaistenie veci, domová prehliadka, prehliadka
nebytových priestorov) . Práve vzhľadom na rozsiahle vyšetrovacie a sankčné právomoci Žalovaného
je nevyhnutné, aby v konaní o správnom trestaní za kartely Žalovaný v čo najväčšej miere dodržiaval
požiadavky, ktoré vyplývajú zo základných zásad trestného konania, a teda aby sa aj v otázke dôkazného
bremena a dôkazného štandardu na Žalovaného kládli požiadavky plynúce zo zásad trestného konania.
V tomto rozsahu je tiež potrebné zabezpečiť, aby účastník konania vo veci správneho trestania za kartely
nemal horšie postavenie, ako má páchateľ trestných deliktov.
372. V ďalšom žalobca Up Slovensko uviedol, že závery Žalovaného ohľadom dôkazného štandardu
sú tiež v rozpore s rozhodovacou praxou Žalovaného, v ktorej Žalovaný nielenže uplatnil v iných
prípadoch dôkazný štandard „nad akúkoľvek pochybnosť“, ale v týchto veciach opakovane vyslovil
všeobecné požiadavky na dôkazný štandard uplatniteľný v jeho rozhodovacej praxi. V nedávnom
rozhodnutí Žalovaného č. 68/2017/OKT-2017/ZK/1/1/004 z 02.02.2017 mal Žalovaný za preukázanú
mimoriadne neobvyklú podobnosť jednotkových cien dvoch ponúk, kde z 1315 položiek mali byť takmer
všetky zhodné, uchádzači sa museli poznať, v opakovaných elektronických aukciách sa nesprávali
ako konkurenti, každý z uchádzačov spolupracoval s tým istým externým dodávateľom pri príprave
ponuky, a aj napriek týmto zisteniam Žalovaný dospel k záveru, že „…zhromaždené podklady netvoria
taký ucelený súbor dôkazov, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností preukazovali, že účastníci konania



prejavili vôľu koordinovať svoje správanie…“. Rovnaké zovšeobecnené závery k miere potrebného
dôkazného štandardu vyslovil Žalovaný v celej sérii ďalších rozhodnutí. Pritom všetky tieto prípady
Žalovaný posudzoval v takmer rovnakom období, ako prípad, ktorý je predmetom tejto Žaloby. Aj v týchto
prípadoch Žalovaný disponoval podobnými nepriamymi dôkazmi, ako v prípade opísanom vyššie, no v
každom z nich dospel k záveru, že nedisponuje takým uceleným súborom dôkazov, o ktorý by mohol
jednoznačne (bez akýchkoľvek pochybností) oprieť záver o porušení. V kontexte vyššie uvedeného
podľa Žalobcu neobstojí vyjadrenie Rady Žalovaného, že v žiadnom z predošlých rozhodnutí Žalovaný
otázku aplikovateľnosti trestnoprávnych zásad neriešil tak komplexne, ako tomu je v tomto prípade,
že šlo o prvostupňové rozhodnutia, ktoré neprešli prieskumom na druhom stupni, a že je potrebné
vyhodnotiť zaobstarané dôkazy v konkrétnych prípadoch . Žalobca Up Slovensko uviedol, že tu ide
o otázku systematického uplatňovania dôkazného štandardu Žalovaným vo svojej rozhodovacej praxi
a na to nadväzujúcu precedenčnú zásadu - požiadavku predvídateľnosti rozhodovania a legitímnych
očakávaní, t.j. Žalovaný opakovane rozhodol v kartelových veciach v prospech obvinených v súlade so
zásadou v prípade akýchkoľvek pochybností v prospech nevinného. Žalovaný procesným postupom v
Konaní tak porušil tiež ustanovenie § 37 ods. 1 Zákona v spojení s ustanovením § 3 ods. 5 Správneho
poriadku, t. j. „Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch
nevznikali neodôvodnené rozdiely.“, čo bez ďalšieho zakladá v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP právny
dôvod na zrušenie Rozhodnutia a Prvostupňového rozhodnutia.
373. V prípade rozdelenie trhu žalobca Up Slovensko namietal, že Rada Žalovaného v Rozhodnutí
dospela k nesprávnemu záveru, keď uzavrela, že Žalovaný, odbor kartelov dodržal pravidlá dokazovania
a skutkové závery, ku ktorým v súvislosti s preukázaním účasti Žalobcu na Rozdelení trhu dospel,
a tieto majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Rada Žalovaného najmä nevykonala riadny a úplný
prieskum Prvostupňového rozhodnutia ani pokiaľ ide o skutkové zistenia Žalovaného, odboru kartelov,
pokiaľ ide o správnosť skutkových záverov, ktoré z nich Žalovaný, odbor kartelov odvodil, a tiež pokiaľ
ide o právne posúdenie Rozdelenia trhu ako jedného pokračovacieho deliktu. V súvislosti so súhrnom
dôkazov, ktoré mal Žalovaný, odbor kartelov ohľadom Rozdelenia trhu obstarať a Rada Žalovaného
mala preskúmať, a skutkových záverov, ktoré z nich mala Rada Žalovaného (a Žalovaný, odbor kartelov)
vyvodiť, Žalobca Up Slovensko tvrdil, že Rozhodnutie v spojení s Prvostupňovým rozhodnutím je
nezákonné, keďže Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal Žalobcovi nad akúkoľvek
rozumnú pochybnosť účasť na Rozdelení trhu z nasledovných dôvodov: zistenie skutkového stavu
Žalovaným ohľadom správneho deliktu Rozdelenia trhu bolo v prvom rade nedostatočné pre riadne
posúdenie veci, viaceré zásadné skutkové zistenia, ktoré vzal Žalovaný za základ Rozhodnutia (a
Prvostupňového rozhodnutia), nesprávne interpretoval a dospel k nesprávnym skutkovým záverom,
ktoré nemajú oporu v administratívnom spise, viaceré sú s ním dokonca v rozpore, v rozpore s
požiadavkami vyplývajúcimi z požiadavky na preukázanie skutkového stavu presne a úplne tak, aby
o zistených skutkových záveroch nebola akákoľvek rozumná pochybnosť, Žalovaný založil skutkové
závery na celej rade domnienok a špekulácií, ktoré neboli riadne overené a preukázané, tieto domnienky
nemajú oporu v administratívnom spise, prípadne sú s ním dokonca v rozpore, a námietky a závažné
pochybnosti vznesené zo strany Žalobcu (a ďalších Účastníkov) v tomto ohľade neboli nad akúkoľvek
pochybnosť rozptýlené. Naopak, Žalovaný v rozpore s vyhľadávacou zásadou a zásadou in dubio pro
reo neprípustným spôsobom preniesol dôkazné bremeno na Žalobcu. Z hľadiska právneho posúdenia
skutkových záverov, ku ktorému mala Rada Žalovaného v Rozhodnutí (a Žalovaný, odbor kartelov
v Prvostupňovom rozhodnutí) dospieť, Žalobca Up Slovensko tvrdil, že Rozhodnutie v spojení s
Prvostupňovým rozhodnutím je nezákonné vzhľadom na nesprávne právne posúdenie veci Žalovaným
v dôsledku nasledovného: nepreukázanie základných znakov skutkovej podstaty porušenia podľa
§ 4 Zákona a čl. 101 ZFEÚ, nesprávne právne posúdenie dohody o Rozdelení trhu ako jedného
komplexného trvajúceho / pokračovacieho správneho deliktu (single continuous infringement), ktorým
Rozdelenie trhu malo byť, a na základe ktorého pôvodne samostatné protisúťažné dohody špecifikované
v oznámeniach o začatí a o rozšírení Konania Žalovaný až vo Výzve Úradu „zlúčil“ do jedného
pokračovacieho deliktu, nepreukázanie osobitných skutkových znakov, naplnenie ktorých je potrebné
navyše v takom prípade preukázať, nedostatočné vysporiadanie sa s kvalifikáciou Rozdelenia trhu
ako dohody a/alebo zosúladeného postupu, a nepreukázanie dopadu na obchod medzi členskými
štátmi. Z hľadiska preskúmania Prvostupňového rozhodnutia, pokiaľ ide o zistenia a závery Žalovaného,
odbor kartelov ohľadom Rozdelenia trhu a účasti Žalobcu na ňom, Žalobca Up Slovensko tvrdil, že
Rozhodnutie je nezákonné z dôvodu nepreskúmateľnosti Rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. V
rozpore s povinnosťou na úplné a dôkladné preskúmanie správnosti aj zákonnosti Prvostupňového
rozhodnutia Rada Žalovaného nevykonala prieskum Prvostupňového rozhodnutia v požadovanom



rozsahu. Rada Žalovaného sa nevysporiadala náležite s námietkami Žalobcu ohľadom skutkových a
právnych záverov Žalovaného, odboru kartelov, v Prvostupňovom rozhodnutí v súvislosti s preukázaním
účasti Žalobcu na dohode o Rozdelení trhu.
374. Bol toho názoru, že v tomto prípade na základe podkladov v administratívnom spise nemožno
jednoznačne a nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť dospieť k záverom prezentovaným v Rozhodnutí
a Prvostupňovom rozhodnutí. Ako je ďalej uvedené, dôkazy boli Žalovaným hodnotené a vykladané
účelovo, tam, kde Žalobca Up Slovensko oponoval a predkladal k dôkazom alternatívne vysvetlenia,
tieto boli odmietnuté buď bez akéhokoľvek vysvetlenia alebo jednoducho preto, že údajne nič
nemenia na prijatých záveroch. Ďalej, Žalovaný postavil mnohé zo skutkových záverov len na
subjektívnych (a častokrát emotívnych) úvahách rôznych jednotlivcov, ktoré mali byť zaznamenané v
interných záznamoch alebo emailoch (mnohokrát u iných Účastníkov). Žalovaný však nevykonal žiadnu
previerku dôkazov či už overením kompetencie a vierohodnosti daných osôb, ich vzťahu k veciam,
o ktorých sa vyjadrujú, a pravdivosti ich subjektívnych vyjadrení (napr. výpoveďou svedka), ale ani
overením objektívnej skutočnosti, o ktorej sa vyjadrujú, napr. overením skutočných okolností a obsahu
predložených jednotlivých ponúk, či o priebehu a výsledku jednotlivých obstarávaní.
375. Rada Žalovaného uviedla, že ako nepriamy dôkaz môže byť za určitých okolností použité faktické
správanie sa súťažiteľov na trhu, pokiaľ indikuje koordinovanosť a nedá sa vysvetliť inak. Poukazuje
pritom na judikatúru európskych súdov. V situácii, kedy je dokazovanie postavené na rade nepriamych
dôkazov, je nevyhnutné aby tieto tvorili vo vzájomnej súvislosti taký harmonický a uzavretý celok, ktorý
nepripúšťa iný záver, a na základe ktorého možno bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti konštatovať
len jeden záver - porušenie Zákona. V súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z právneho poriadku SR
Žalovaný znáša v plnej miere dôkazné bremeno. Žalovaný nepredložil ani také priame dôkazy ani
takú sústavu nepriamych dôkazov, ktoré by nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť svedčili v prospech
skutkových záverov, ku ktorým ohľadom účasti Žalobcu na Rozdelení trhu Žalovaný dospel. Žalobca
Up Slovensko opakovane poukázal na to, že v správnom konaní znáša dôkazné bremeno v plnej miere
Žalovaný. Žalobca Up Slovensko nebol procesne zodpovedný za to, či sa určitú skutočnosť podarí alebo
nepodarí preukázať. Nebolo možné teda spravodlivo požadovať od Žalobcu ani to, aby zastupoval úlohy
Žalovaného a nechával ešte v priebehu správneho konania vypracovávať vlastné ekonomické analýzy
na preukázanie nesprávnosti zistení Žalovaného.
376. Dohoda o nepredkladaní inej, než tzv. štandardnej ponuky vo výške štandardných cenníkov
klientom konkurencie z hľadiska zabezpečenia jej fungovania by mala zmysel vtedy, ak by východiskové
štandardné cenníky Účastníkov boli navzájom zladené a koordinované. Ak by totiž boli v tejto schéme
medzi cenníkmi konkurentov rozdiely, potom pri uplatnení tejto dohody by mohli vznikať nezrovnalosti
a spory (ak napr. jeden konkurent má štandardnú cenu 2,5% a iný konkurent zas napr. 1,5%, potom
v prípade prvého by predloženie ponuky klientovi konkurencie vo výške 1,6% bolo porušením dohody,
a pre druhého nie). Žiadne zistenia ani závery ohľadom zosúladenia cenníkov Žalovaný nepredložil. Z
podkladov v administratívnom spise ani nevyplýva, žeby mal Žalobca Up Slovensko predkladať ponuky
klientom konkurencie minimálne na úrovni jeho štandardných cenníkov. Z týchto pokladov vyplýva opak.
Žalobca Up Slovensko predkladal klientom konkurencie individualizované ponuky s nižšími cenami,
než boli cenníkové ceny, čo opakovane namietal vo vyššie uvedených podaniach v Konaní. Záver, že
Žalobca Up Slovensko mal voči klientom konkurencie uplatňovať ponuky na úrovni jeho štandardných
cien, Žalovaný (odbor kartelov) opiera tiež o dokument, ktorý mal Žalovaný získať počas Inšpekcie u
Žalobcu, a ktorý mal byt interným zoznamy Žalobcu o budúcich súťažiach v rokoch 2013 a 2014 . Ak by
sme aj pripustili zákonnosť tohto dôkazu (čo vzhľadom na námietky k Inšpekcii Žalobca Up Slovensko
popiera), analýza tohto dokumentu dokazuje opak, t.j. že Žalobca Up Slovensko prekladal klientom
konkurencie individualizované ponuky, v niektorých prípadoch dokonca na úrovni nulových poplatkov,
a mnohokrát bol aj vo vzťahu ku klientom konkurencie v obstarávaniach úspešný. Záver, že Žalobca
Up Slovensko smel usilovať len o voľných klientov, Žalovaný, odbor kartelov založil tiež na analýze
interného emailu, ktorý mal získať počas Inšpekcie u Žalobcu . Medzi voľných klientov pritom podľa
Žalovaného mali patriť takí, ktorí v danom čase nemali poskytovateľa stravovacích poukážok. Závery,
ktoré z daného dokumentu odvodil Žalovaný, však z neho nevyplývajú. Ak by sa aj malo jednať o zákonne
získaný dôkaz, čo Žalobca Up Slovensko vzhľadom na nezákonnosť Inšpekcie odmietal, sú jeho závery
nesprávne. Z obsahu tohto dokumentu vyplýva, že v danom čase mal mať daný klient uzavretú zmluvu
o zabezpečení stravovania poskytovaním stravovacích poukážok tak so Žalobcom ako aj zároveň so
spoločnosťou DOXX. Nešlo teda ani o klienta konkurencie ani o voľného klienta, ani o vlastného
klienta. Tento klient v danom čase zrejme uprednostnil odoberanie poukážok od Žalobcu, rovnako
sa však mohol sám rozhodnúť, aby poslal objednávku spoločnosti DOXX. Obsah dokumentu skôr
naznačuje, že DOXX sa snažil motivovať klienta, aby odoberal od spoločnosti DOXX, a preto mu ponúkol



výhodnejšie podmienky. Daný dôkaz preto preukazuje opak - konkurenčný boj dvoch spoločností o
klienta. Tento prípad poukazuje na ďalšiu dôležitú skutočnosť, s ktorou sa Žalovaný nevysporiadal, a
ktorá spochybňuje fungovanie kartelovej dohody spôsobom, akým ju Žalovaný opísal, a to, že Žalobca
Up Slovensko nebol exkluzívnym a jediným dodávateľom stravovacích poukážok klientom, klient mohol
mať v tom istom čase uzavreté zmluvy o dodávke poukážok s viacerými dodávateľmi a bolo len na
klientovi, aby sa rozhodol, od koho bude poukážky aktuálne objednávať. Žiadna exkluzivita ani záväzok
klienta reálne objednávať poukážky od Žalobcu totiž zo štandardnej zmluvy so Žalobcom nevyplývala.
377. Ohľadom dohody o neponúkaní „nulových poplatkov“ klientom konkurencie a dohody o neponúkaní
„benefitov“ klientom konkurencie žalobca Up Slovensko opakovane namietal v Konaní, kde predložil
aj výhrady k celej rade konkrétnych dôkazov hodnotených Žalovaným, odborom kartelov, na základe
ktorých dospel k nepodloženým, nesprávnym ba v mnohých prípadoch zjavne opačným záverom, než
z týchto podkladov vyplývali. Žalobca Up Slovensko poukázal na konkrétnych dôkazoch na to, že v
rozpore so závermi Žalovaného Žalobca Up Slovensko aktívne oslovoval aj klientov konkurencie s
konkurenčnými, ba dokonca aj s nulovými ponukami a benefitmi. Rada Žalovaného nevysvetlila, ktorí
zamestnanci Žalobcu mali mať, a ktorí nemali mať vedomosť o údajnej dohode, a teda ktorí zamestnanci
Žalobcu prekladali za Žalobcu ponuky s nulovými poplatkami klientom konkurencie práve pre svoju
nevedomosť o dohode a bez vedomosti tých zamestnancov, ktorí o údajnej dohode vedieť mali.
378. Závery Žalovaného (Rady aj odboru kartelov) o tom, že Žalobca Up Slovensko sa mal zúčastniť
na dohode spočívajúcej v uplatňovaní vopred premyslenej dlhodobej schémy krycích ponúk a
nepredkladania ponúk, sú nesprávne a nepodložené. Žalobca Up Slovensko namietal, že Analýza
VO je ako celok nesprávna, nedostatočná, nepodložená a špekulatívna. Žalovaný pri jej spracovaní
porušil povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Analýza VO nemá žiadnu dôkaznú hodnotu
a ako dôkaz účasti Žalobcu na Rozdelení trhu ako jednom pokračovacom delikte je potrebné Analýzu
VO ako celok odmietnuť. V zozname obstarávaní, ktorých sa Žalobca Up Slovensko zúčastnil resp.
v ktorých bol úspešný v rokoch 2011-14, ktorý Žalovaný získal počas Inšpekcie u Žalobcu , bolo
uvedených 719 položiek / obstarávaní. Už len z tohto zoznamu muselo byť Žalovanému jasné, že v
tomto období sa s určitosťou konalo omnoho viac obstarávaní, než zahrnul do Analýzy VO. Ak by
Žalovaný postupoval s náležitou starostlivosťou, musel by nepochybne identifikovať viac obstarávaní
(vid nižšie). Avšak ani v nadväznosti na získanie tohto zoznamu od Žalobcu Žalovaný v rozpore s
vyhľadávacou zásadou nevykonal žiadne dokazovanie a Analýzu VO nerozšíril. Závery opierajúce
sa o Analýzu VO, sú zjavne nesprávne a vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu
veci. Z celkovo 152 obstarávateľov u 147 obstarávateľov nie je možné na základe Analýzy VO vôbec
konštatovať, žeby klienti boli rozdelení a každého z nich získaval stabilne ten istý Účastník, ktorému
bol daný klient pridelený, ani žeby Analýza VO ako celok svedčila v prospech záveru, že tu dochádzalo
k udržiavaniu klientov v po sebe nasledujúcich verejných obstarávaniach. Uvedené tiež preukazuje,
že Žalovaný pri spracovaní Analýzy VO nepostupoval s náležitou obozretnosťou. Pokiaľ mala Analýza
VO slúžiť v Konaní ako vierohodný dôkaz o porušení, v súlade s vyhľadávacou zásadou mala Rada
Žalovaného pôvodné nesprávne (a Žalobcom v Konaní opakovane namietané) závery založené na
Analýze VO verifikovať vykonaním dôkladnej analýzy výsledkov obstarávaní uskutočnených počas
údajného obdobia porušenia. Obdobne, Rada Žalovaného nevykonala žiadne overenie tvrdení o tom,
že podľa Analýzy VO v približne 40% sledovaných obstarávaní mali byť predložené len dve súťažné
ponuky. Už z pohľadu vyššie spomenutých pochybení je takýto záver nepodložený a pochybný. Rada
Žalovaného musela vedieť o tom, že len v rokoch 2011-2014 sa uskutočnilo ďaleko viac obstarávaní,
mala ich teda preveriť. Závery Rady Žalovaného o tom, že účasť v obstarávaniach nebola tak intenzívna,
ako by mala byť , je nakoniec potrebné ako špekulatívne a nepodložené odmietnuť. Rada Žalovaného
sa vôbec nezaoberala analýzou reálnych podmienok na trhu, nevysvetlila ani to, aká by mala súťaž
na danom trhu byť, aká miera účasti v obstarávaniach by bola primeraná vzhľadom na podmienky na
trhu, no najmä nevykonala v tejto veci žiadne zisťovanie ani dokazovanie. Rada Žalovaného však z
administratívneho spisu musela prinajmenšom vedieť, že od Žalobcu počas Inšpekcie Žalovaný vyžiadal
a prevzal zoznam obstarávaní, ktorých sa Žalobca Up Slovensko zúčastnil, alebo v ktorých bol úspešný
za roky 2011-14 a v ňom bolo uvedených 719 položiek / obstarávaní. Už len z tohto pohľadu je tvrdenie
o málo intenzívnej účasti v obstarávaniach vo vzťahu k Žalobcovi nepodložené a špekulatívne. Tým,
že Rada Žalovaného sa týmito skutočnosťami ani nezaoberala, porušila povinnosť zistiť riadne a najmä
úplne skutočný stav veci. Vzhľadom na uvedené bolo zistenie skutkového stavu veci nedostatočné
pre riadne posúdenie veci. Navyše, tým že sa spoľahla na závery Žalovaného, odboru kartelov, ba
dokonca zopakovala nesprávne závery v Rozhodnutí, nevykonala riadny a úplný prieskum napadnutého
Prvostupňového rozhodnutia, neoverila riadne správnosť zistení a záverov Žalovaného, odboru kartelov.
Aj v dôsledku uvedených skutočností je Rozhodnutie nezákonné.



379. Rada Žalovaného v Rozhodnutí uviedla, že k chybám v Analýze VO došlo, a preto je jej výpovedná
hodnota oslabená . O to viac udivuje, keď Rada Žalovaného v Rozhodnutí zároveň uvádza, že „…
v analýze stále ostávajú verejné obstarávania, kde dochádzalo k udržiavaniu klientov…“, a uvádza
zoznam týchto klientov . Medzi nimi totiž spomína práve takých, u ktorých Žalobca Up Slovensko už
pred vydaním Prvostupňového rozhodnutia namietal, že ide o obstarávateľov, u ktorých sa vyskytlo viac
dodávateľov a teda nedochádzalo u nich k udržiavaniu klientov, a tiež takých, u ktorých sa tiež vyskytlo
viac dodávateľov alebo u ktorých tiež nešlo o viac obstarávaní, ale len o jedno s následnými čiastkovými
plneniami tej istej zmluvy. Teda v 9 z 12 prípadov, ktoré Rada Žalovaného uvádza v Rozhodnutí ako
dôkaz svojho záveru o tom, že „…v analýze stále ostávajú verejné obstarávania, kde dochádzalo k
udržiavaniu klientov v po sebe nasledujúcich verejných obstarávaniach.“ , je záver Rady Žalovaného
opakovane nesprávny, nemá oporu v Analýze VO, a vychádza z nedostatočne zisteného skutkového
stavu veci. To opäť preukazuje, že Rada Žalovaného nevykonala riadne, úplné a dôsledné preskúmanie
Prvostupňového rozhodnutia. Ak sa mali Účastníci koordinovať len v určitých obstarávaniach, Žalovaný
nevysvetlil v ktorých áno a v ktorých nie, a najmä nevysvetlil, aký má potom Analýza VO dôkazný
význam z hľadiska preukázania Rozdelenia trhu ako jedného komplexného pokračovacieho deliktu
na celom relevantnom trhu. Na to, aby Žalovaný uznal Žalobcu zodpovedným z účasti na koordinácii
Účastníkov v obstarávaniach ako súčasť jedného pokračovacieho deliktu Rozdelenia trhu mal Žalovaný
Žalobcovi preukázať, že Žalobca Up Slovensko sa v jednotlivých obstarávaniach počas uvedeného
obdobia vedome zúčastnil alebo nezúčastnil alebo predložil len „kryciu“ ponuku s úmyslom prispieť
vlastným konaním k spoločnému cieľu, ktorým malo byť uplatňovanie spoločnej obchodnej stratégie
voči klientom konkurencie so zámerom udržiavať stabilné trhové podiely. Tiež by musel preukázať, že
Žalobca Up Slovensko si bol vedomý správania sa iných Účastníkov, vzájomnej komplementárnosti a
súvislosti všetkých čiastkových porušení (vrátane dohôd o neponúkaní nulových a záporných poplatkov
a nepredkladaní iných, než len „štandardných“ ponúk klientom konkurencie) a nevyhnutnosti všetky
tieto dodržiavať v záujme trvalého dosahovania spoločného cieľa. Nestalo sa tak. Tým je zásadne
spochybnený záver Žalovaného o tom, že svojou účasťou alebo neúčasťou v obstarávaniach mal
Žalobca Up Slovensko vedome a úmyselne prispievať k napĺňaniu spoločného cieľa, a teda, že konanie
Žalobcu v jednotlivých obstarávaniach posudzovaných Žalovaným malo byť súčasťou jednej rozsiahlej
schémy - pokračovacieho deliktu Rozdelenia trhu.
380. Žalobca Up Slovensko okrem uvedeného namietal, že tzv. kompenzácia strát, ako ju prezentoval
Žalovaný ako súčasť pokračovacieho deliktu Rozdelenia trhu, predstavuje umelú konštrukciu zo
strany Žalovaného, ktorá nemá oporu v administratívnom spise, a pri mnohých dôkazoch, o ktoré
svoje skutkové závery Žalovaný opiera, sú jeho závery v rozpore s obsahom spisu. Všeobecne má
mechanizmus kompenzácie strát tak, ako ho Žalovaný, odbor kartelov prezentoval, viacero zásadných
logických chýb. Žalobca Up Slovensko tieto v Konaní namietal, Rada Žalovaného na tieto argumenty
v Rozhodnutí nereagovala. Žalobca Up Slovensko si podľa Žalovaného, odboru kartelov mal viesť
prehľady stratených a získaných klientov vo vzťahu k ostatným Účastníkom za účelom kontroly plnenia
dohody o Rozdelení trhu. Všetci klienti mali byť rozdelení medzi Účastníkov. Napriek tomu, ak došlo k
„ataku“ klienta Žalobcu zo strany iného Účastníka, Žalobca Up Slovensko mal „kontraatakovať“ klientov
konkurenta avšak len v zodpovedajúcom objeme stravníkov . Druhý Účastník to mal strpieť. Ani z vyššie
uvedeného a ani z prehľadov ziskov a strát, ktoré si Žalobca Up Slovensko mal viesť , však nevyplýva,
žeby boli vytvárané práve ako súčasť údajnej dohody Žalobcu s inými Účastníkmi o neatakovaní klientov
konkurencie a o Rozdelení trhu. Z daných prehľadov je naopak zrejmé, že Žalobca Up Slovensko
aktívne oslovoval klientov konkurencie bez ohľadu na vzájomnú bilanciu. Jednotný systém kompenzácie
strát by preto v praxi nemohol ako celok efektívne fungovať ani na základe Žalovaným uvádzaných
prehľadov; ak by každý z Účastníkov na kompenzáciu strát uplatňoval vo svojich prehľadoch odlišnú
metodiku vykazovania objemov „ziskov a strát“, dochádzalo by k vzájomnému napádaniu rozdielne
veľkých klientov. S týmto rozporom sa Žalovaný nevysporiadal, hoci je z pohľadu udržania teórie o
jednom pokračovacom správnom delikte Rozdelenia trhu významný. Vzhľadom na uvedené neobstoja
ani závery Žalovaného, že prehľady o akvizíciách klientov a kompenzáciách mali byť vedené u všetkých
Účastníkov rovnako . Z hľadiska obsahu rovnaké neboli. Prehľady zostavené z pohľadu počtu klientov
alebo počtu stravníkov alebo podľa výšky obratu sú neporovnateľné a z pohľadu toho, ako podľa
Žalovaného mal celý systém Rozdelenia trhu ako celok fungovať, nemajú dôkaznú hodnotu. Konštatoval,
že žalovaný Žalobcovi žiadnu účasť na akejkoľvek výmene informácií o obrate s inými Účastníkmi
nepreukázal.
381. Žalovaný (ani Rada ani odbor kartelov) nevykonal žiadne objektívne zisťovanie ohľadom správneho
vymedzenia príslušného tovarového relevantného trhu v súlade so zákonnou definíciou tohto pojmu (§
3 ods. 2 a 3 Zákona) a ani nezávislú a objektívnu kvantifikáciu podielov na trhu všetkých Účastníkov,



spoľahol sa výlučne na ich interné odhady. Pokiaľ Žalovaný hodlal svoje závery o účasti Žalobcu
na Rozdelení trhu počas celého obdobia trvania tohto porušenia založiť tiež na podiele na trhu, mal
vykonať náležité vymedzenie relevantného trhu a dôsledný výpočet podielov Účastníkov na tomto trhu.
Žalovaný v tomto ohľade porušil vyhľadávaciu zásadu a povinnosť zistiť riadne a úplne skutočný stav
veci. Aj v prípade, ak sa Žalovaný spoľahol len na odhady Účastníkov, nevykonal žiadne preverenie
týchto odhadov a posúdenie možných odchýlok. Žalovaný nezohľadnil možné odlišné metodiky, ktoré
Žalobca Up Slovensko a ďalší Účastníci pri odhade svojich podielov na trhu uplatnili. Bez riadneho
vymedzenia relevantného trhu a len na základe odhadov podielov na trhu od Účastníkov bez ich
náležitého preverenia Žalovaný nemohol spoľahlivo a nad akúkoľvek pochybnosť dospieť k skutkovým
záverom o nemennosti trhových podielov každého z Účastníkov na dotknutom relevantnom trhu. Rada
Žalovaného sa v Rozhodnutí s týmito námietkami nevysporiadala. V Rozhodnutí (v bodoch 396. -
407.) námietky Žalobcu k nepreukázaniu dohody o kompenzácii strát Rada Žalovaného poukázala na
potrebu „rekonštruovať“ určité detaily skutkového stavu dedukciou, keďže kartely sú tajné, na potrebu
opierať sa o indície, a v nadväznosti na to v podstate len zopakovala základné závery Žalovaného,
odboru kartelov o tom, že Účastníci si mali rozdeliť zákazníkov s cieľom zachovať stabilné podiely
na trhu a zaviedli mechanizmus kontroly trhových podielov. Rada Žalovaného však nevysvetlila, ako
mohol tento systém v praxi fungovať za podmienok, ktoré Žalobca Up Slovensko v stručnosti uviedol
vyššie. Týmto spôsobom Rada Žalovaného v podstate rezignovala na svoju úlohu vykonať náležitý a
úplný prieskum Prvostupňového rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené ohľadom záverov k účasti
Žalobcu na Rozdelení trhu Žalobca Up Slovensko namietal, že zistenie skutkového stavu Žalovaným
nebolo dostatočné na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý v súvislosti s Rozdelením trhu vzal
Žalovaný za základ Rozhodnutia a Prvostupňového rozhodnutia, nemá oporu v administratívnom spise,
viaceré skutkové závery sú navyše v zjavnom rozpore s obsahom administratívneho spisu. Závery Rady
Žalovaného vyslovené v bode 375. Rozhodnutia sú preto podľa Žalobcu nesprávne a nepodložené.
382. Žalovaný bol povinný preukázať Žalobcovi naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty dohody
obmedzujúcej súťaž podľa § 4 Zákona a čl. 101 ZFEÚ, a tiež osobitných znakov skutkovej podstaty
jedného trvajúceho porušenia - pokračovacieho deliktu minimálne v dôkaznej miere a spôsobom
opísaným vyššie. Rozhodnutie, ani Prvostupňové rozhodnutie toto nepreukazujú. Na vyslovenie
jedného nepretržitého pokračovacieho deliktu je preto nevyhnutné tiež preukázať, že všetky jednotlivé
čiastkové porušenia, ktoré sú sami o sebe porušeniami, sa ako prvky jedného pokračovacieho
deliktu vzájomne dopĺňajú a vzájomne pôsobia tak, aby spolu dosiahli zamýšľané protisúťažné účinky
v rámci jediného cieľa. Za tým účelom je potrebné v prvom rade riadne obsahovo vymedziť a
riadne preukázať všetky čiastkové porušenia, ktoré mali byť determinované spoločným protisúťažným
cieľom, a zároveň ich podrobiť testu interdependencie (t.j. posúdiť, či všetky spolu súviseli a dopĺňali
sa). Pri tom je potrebné zobrať do úvahy a podrobiť analýze všetky argumenty, ktoré by mohli
svedčiť v neprospech takéhoto záveru. Vedomosť každého z účastníkov, nie len jeho konanie, je
totiž rozhodujúcim kritériom interdependencie jednotlivých čiastkových porušení. Je preto nevyhnutné
preukázať aj vedomosť každého jedného účastníka o vzájomnej podmienenosti čiastkových porušení
všetkých účastníkov. Žalobca Up Slovensko preto namietal, že Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a
Žalobcovi nepreukázal nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť tak, ako sa to vyžaduje v zmysle aplikácie
zásad Trestného poriadku, naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty jedného pokračovacieho
deliktu podľa § 4 Zákona a čl. 101 ZFEÚ, pokiaľ ide o účasť Žalobcu na Rozdelení trhu.
383. Rada Žalovaného (ani Žalovaný odbor kartelov) v prvom rade nepreukázala, žeby medzi Žalobcom
a ostatnými Účastníkmi existovala dohoda o spoločnom jednotiacom pláne, ktorý mal viesť k Rozdeleniu
trhu, a žeby čiastkové konania Žalobcu opísané Žalovaným, odborom kartelov v Prvostupňovom
rozhodnutí, boli Žalobcom vykonané s úmyslom prispieť takto k naplneniu jedného spoločného plánu
spolu s ostatnými Účastníkmi. Žalovaný v tomto ohľade nepredložil žiaden relevantný (priamy) dôkaz,
a podklady, na ktoré sa Žalovaný v Prvostupňovom rozhodnutí odvoláva, nepredstavujú ani ničím
nerušenú sústavu nepriamych dôkazov, ktorá by nevyhnutne k týmto skutkovým zisteniam a záverom
viedla. Žalovaný v Prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že za účelom údajnej stabilizácie trhových
podielov, čo malo byť spoločným cieľom uplatňovania jednotnej obchodnej stratégie, malo dochádzať
k výmene informácií o obrate Účastníkov, ktoré mali umožňovať Účastníkom zistiť výšku trhového
podielu a jeho prípadnú zmenu. Tým si mali Účastníci zabezpečiť potrebnú mieru transparentnosti svojho
správania sa na trhu, „…ktorá je pre zisťovanie prípadných odchýlok nevyhnutná.“. S poukazom na
citované Žalobca Up Slovensko namietal, že k preukázaniu vedomého príspevku Žalobcu k plneniu
spoločného cieľa bolo tiež nevyhnutné preukázať vedomú účasť Žalobcu na koordinácii a výmene
informácií o obrate za účelom monitorovania plnenia dohody. Ako však Žalobca Up Slovensko podrobne



uviedol vyššie, žiadna výmena informácií o obrate s ktorýmkoľvek iným Účastníkom nebola Žalobcovi
preukázaná.
384. Všetky dôkazy toho, kedy sa Žalobca Up Slovensko správal inak/opačne, než jednotný plán
mal predpokladať, Žalovaný (Rada a aj odbor kartelov) interpretoval buď ako dôkazy o dodržiavaní
dohody (napr. v prípade zmeny klienta sa malo jednať o dôsledok uplatnenia „kompenzácie strát“) alebo
jednoducho ako dôkazy o porušovaní dohody o Rozdelení trhu zo strany Žalobcu, a teda vždy ako
dôkazy v prospech jeho záverov. Takýto výklad dôkazov je však nesprávny a účelový. Rada Žalovaného,
napriek námietkam Žalobcu sa nevysporiadala s náležitým logickým a prijateľným vysvetlením, ako
tieto dôkazy o inom/opačnom správaní sa Žalobcu, než jednotný plán mal predpokladať, majú do celej
schémy Rozdelenia trhu zapadať, nevysvetlila, ako majú tieto prípady vzájomne dopĺňať čiastkové
porušenia celkovej schémy Rozdelenia trhu a s nimi vzájomne pôsobiť tak, aby dosiahli zamýšľané
protisúťažné účinky v rámci jediného cieľa - uplatňovania jednotnej obchodnej stratégie voči klientom
konkurencie, keď sú v skutočnosti dôkazom jej neuplatňovania zo strany Žalobcu. Z takéhoto konania
Žalobcu rozhodne nemožno spoľahlivo a nad akúkoľvek pochybnosť odvodiť úmysel Žalobcu svojim
konaním prispieť k naplneniu spoločného plánu a cieľa, ktorým malo byť jednotným spôsobom
uplatňovať obchodnú stratégiu voči klientom konkurencie so zámerom udržať stabilné trhové podiely
na dotknutom trhu. Tým nebol Žalobcovi preukázaný prinajmenšom jeden z imanentných skutkových
znakov Rozdelenia trhu. Vzhľadom na uvedené nemožno pričítať Žalobcovi zodpovednosť za Účasť na
Rozdelení trhu ako jednom trvajúcom / pokračovacom správnom delikte. Závery Rady Žalovaného v
Rozhodnutí (a Žalovaného, odboru kartelov v Prvostupňovom rozhodnutí) o účasti Žalobcu na Rozdelení
trhu, ktoré malo predstavovať jeden komplexný pokračovací správny delikt sú nielen nepodložené a
nesprávne, pokiaľ ide o skutkové závery Žalovaného, ale Žalovaný tiež dospel k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci, keď údajnú a nepreukázanú účasť Žalobcu na jednotlivých čiastkových porušeniach
opísaných vyššie navyše vyhodnotil aj ako účasť Žalobcu na jednom pokračovacom inom správnom
delikte.
385. Žalovaný, odbor kartelov, uviedol, že za začiatok porušenia Rozdelenia trhu považuje dátum
01.01.2009. Tento záver oprel výlučne o interný prehľad bilancie ziskov a strát klientov Žalobcu, ktorý mal
byť interne vedený Žalobcom za kalendárne roky 2009-2012 . Uviedol tiež, že nakoľko daný dokument
preukazuje vedenie prehľadov zo strany Žalobcu voči iným Účastníkom, ide o dôkaz uplatňovania
„kompenzácie strát“ medzi všetkými Účastníkmi. Na tomto základe možno určiť začiatok protisúťažného
konania. Rada Žalovaného sa s týmito závermi v Rozhodnutí stotožnila. Predmetný prehľad bilancie
nie je vôbec spôsobilý preukazovať akúkoľvek existenciu zhody vôle Žalobcu s vôľou ktorýchkoľvek
iných Účastníkov participovať na Rozdelení trhu, a to už vôbec nie od dátumu 01.01.2009. Ak si tento
interný prehľad Žalobca Up Slovensko mal k danému času vyhotoviť, nedokazuje to, že k danému času
existovala zhodná vôľa najmenej dvoch Účastníkov na dohode o Rozdelení trhu. Na stanovenie začiatku
porušenia vo forme akejkoľvek kartelovej dohody musí byť nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že k
danému času existovala zhoda vôle aspoň dvoch konkurentov. Predmetný dokument toto nepreukazuje.
Je toho názoru, že závery Žalovaného v Rozhodnutí (v časti 11.2.5) a Prvostupňovom rozhodnutí (v
časti 6.7.1) sú preto nesprávne a ide o nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k stanoveniu začiatku
porušenia Rozdelenia trhu.
386. Žalobca Up Slovensko ďalej namietal, že Žalovaný (ani Rada ani odbor kartelov) sa nezaoberal
náležite individuálnou mierou účasti Žalobcu (a každého z Účastníkov) na Rozdelení trhu. Ani z
Rozhodnutia Rady Žalovaného nevyplýva, akým spôsobom mal Žalobca Up Slovensko (a každý ďalší
Účastník) na Rozdelení trhu individuálne participovať, aká mala byť jeho úloha a jeho vlastná miera
účasti na porušení a zodpovednosti za porušenie. V neposlednom rade Rada Žalovaného (rovnako,
ako Žalovaný, odbor kartelov) opomenula tieto skutočnosti náležite vyhodnotiť pri ukladaní pokuty
Žalobcovi (k tomu viď nižšie). Závery Žalovaného, odboru kartelov, kde na jednej strane tvrdí, že
každý Účastník mal participovať na Rozdelení trhu rovnako, a zároveň uvádza, že dohodnuté pravidlá
sa mali v priebehu rokov meniť, a rovnako sa mal meniť aj počet účastníkov kartelovej dohody, sú
rozporné. Žalovaný nevysvetlil, ako sa mal meniť počet účastníkov kartelovej dohody, ako sa mali
meniť jej pravidlá, aký to malo mať dopad na účasť, rolu a dobu trvania účasti Žalobcu na Rozdelení
trhu. Žalobca Up Slovensko poukázal na to, že zodpovednosť za iné správne delikty (podobne ako
v oblasti trestných činov či priestupkov) je prísne individuálna zodpovednosť, a preto sa musí vždy
preukázať každému konkrétnemu subjektu individuálne. Je nevyhnutné v každom jednotlivom prípade
správneho deliktu spočívajúceho v porušení Zákona skúmať a náležite preukázať individuálnu úlohu a
mieru účasti podnikateľa na protiprávnom konaní. Tým, že Rada Žalovaného v tomto prípade aplikovala
na konanie Žalobcu aj čl. 101 ZFEÚ a za jeho porušenie uložila Žalobcovi pokutu, bola povinná preukázať
Žalobcovi aj zavinenie ako jednu z imanentných náležitostí správneho deliktu podľa čl. 101 ods. 1 ZFEÚ.



Vzhľadom na vyššie uvedené je Rozhodnutie (a Prvostupňové rozhodnutie) nezákonné jednak z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia vzhľadom na absenciu náležitého posúdenia naplnenia jedného zo
základných skutkových znakov porušenia, ktorým je zavinená individuálna účasť Žalobcu na Rozdelení
trhu, a tiež z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.
387. Ak Žalovaný pri niektorých čiastkových porušeniach naznačuje, že malo ísť o dohodu (napr. v
prípade kategorizácie klientov, neponúkania nulových poplatkov a benefitov, a v prípade kompenzácie
strát), vo vzťahu k účasti Žalobcu na nich Žalovaný nepreukázal naplnenie základných skutkových
znakov dohody, keďže nešpecifikuje, k akému zhodnému prejavu a stretu vôle malo vo vzťahu k
týmto čiastkovým porušeniam dôjsť, medzi Žalobcom a ktorými inými konkrétnymi Účastníkmi, kedy,
kde a za akých podmienok. Naopak, ako bolo podrobnejšie opísané vyššie, mnohé podklady v
administratívnom spise svedčia vo vzťahu k Žalobcovi o opaku, t.j. že Žalobca Up Slovensko prejavoval
vôľu správať sa inak, než tvrdí Žalovaný. Žalobca Up Slovensko bol toho názoru, že pokiaľ Žalovaný
kvalifikuje protiprávne konanie ako jeden pokračovací delikt pozostávajúci z viacerých samostatných
čiastkových porušení, musí, popri existencii osobitných skutkových znakov vlastných pre pokračovací
delikt, vo vzťahu k jednotlivým čiastkovým porušeniam, ktoré ho spolu tvoria, preukázať tiež naplnenie
skutkových znakov imanentných pre dohodu alebo zosúladený postup v zmysle § 4 ods. 3 Zákona
a čl. 101 ZFEÚ v závislosti od formy konkrétneho čiastkového porušenia. Žalobca Up Slovensko sa
domnieval, že z judikatúry, na ktorú poukazuje Rada Žalovaného, vyššie uvedený názor Žalovaného
jednoznačne nevyplýva. V rozsudku vo veci Herkules Chemicals Všeobecný súd uviedol, že „Z
povahy tak komplexného porušenia treba dvojaké charakterizovanie porušenia Komisiou v Článku 1
Rozhodnutia vykladať tak, že nevyžaduje, súčasne a kumulatívne, dôkaz, že každý zo skutkových
prvkov obsahuje definičné pojmy tak dohody, ako aj zosúladeného postupu, ale tak, že odkazuje na
celý komplex zahŕňajúci množstvo faktických prvkov, z ktorých niektoré boli označené za dohody, a
niektoré za zosúladené postupy...“. S tým je spojená tiež záruka, že ak Žalovaný označí niektoré
čiastkové porušenia ako dohodu (a niektoré ako zosúladený postup), Žalobca Up Slovensko musí mať
v rámci výkonu práva na obhajobu možnosť namietať nepreukázanie skutkových znakov vlastných pre
tú/ktorú formu porušenia. Upustiť od tejto požiadavky v prípade jedného (komplexného) pokračovacieho
deliktu, ktorý pozostáva zo série čiastkových porušení, z ktorých každé samo o sebe by predstavovalo
porušenie, pričom niektoré by predstavovali dohodu a niektoré iné zosúladený postup, je v tomto
ohľade neprípustným zbavením Žalovaného dôkazného bremena a zľahčením miery dokazovania
pokračovacieho deliktu v porovnaní s individuálnymi porušeniami. V prípade preukazovania skutkových
znakov jedného pokračovacieho deliktu Žalovaný musí okrem preukázania naplnenia skutkových
znakov dohody alebo zosúladeného postupu vo vzťahu k jednotlivým spájaným čiastkovým porušeniam
preukázať tiež vyššie opísané osobitné skutkové znaky vlastné pre jeden pokračovací delikt. S
poukazom na vyššie uvedené bol Žalobca Up Slovensko toho názoru, že právne posúdenie Rozdelenia
trhu v Rozhodnutí a v Prvostupňovom rozhodnutí ako „dohoda obmedzujúca súťaž a/alebo zosúladený
postup“ je nesprávne. Žalovaný v Rozhodnutí (ani v Prvostupňovom rozhodnutí) nevysvetlil, ktoré z
čiastkových porušení, ktoré Žalovaný považoval za súčasť Rozdelenia trhu, považoval za dohodu
(v užšom zmysle slova) a ktoré za zosúladený postup. V dôsledku uvedeného je Rozhodnutie (a
Prvostupňové rozhodnutie) v tomto ohľade nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V dôsledku
uvedeného Žalovaný tiež znemožnil Žalobcovi možnosť namietať správne zaradenie jednotlivých
čiastkových porušení pod príslušné formy porušenia a tým aj prípadné nepreukázanie všetkých
imanentných skutkových znakov príslušnej formy porušenia Žalovaným, čím Žalovaný zasiahol do práva
Žalobcu na obhajobu.
388. Žalobca Up Slovensko okrem uvedeného namietal, že zistenia a závery Rady Žalovaného v
Rozhodnutí (ako aj Žalovaného, odboru kartelov v Prvostupňovom rozhodnutí) v súvislosti s Limitáciou
sú nepodložené a nesprávne. Žalobca Up Slovensko namietal nezákonnosť Rozhodnutia v spojení s
Prvostupňovým rozhodnutím vzhľadom na nasledovné: zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce
na riadne posúdenie veci. Žalovaný porušil povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci a pre tento
účel obstarať všetky potrebné podklady, nesprávne vyhodnotenie podkladov v administratívnom spise.
Skutkový stav, ktorý vzal Žalovaný do úvahy je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá
oporu, nepreukázanie Žalobcovi naplnenia skutkových znakov účasti na dohode o Limitácii, jej začiatku
a rozsahu, nesprávne právne posúdenie Limitácie ako dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá má za cieľ
obmedzenie súťaže, nepreukázanie existencie protisúťažného cieľa Limitácie, nezohľadnenie širšieho
ekonomického a právneho kontextu, najmä zákonnej povahy (poukážka), účelu (sprostredkovanie
zabezpečenia stravovania zamestnancov) a charakteru stravovacej poukážky (služba sprostredkovania
stravovania pre zamestnancov, nie tovar - platobný prostriedok), nesprávne právne posúdenie zámeru
zvýšiť výnosovosť provízie na výstupe ako súčasť skutkovej podstaty dohody obmedzujúcej súťaž z



hľadiska cieľa, a nepreukázanie dopadu na obchod medzi členskými štátmi. Z hľadiska preskúmania
Prvostupňového rozhodnutia pokiaľ ide o zistenia a závery Žalovaného, odbor kartelov ohľadom
Limitácie a účasti Žalobcu na nej, Žalobca Up Slovensko tvrdí, že Rozhodnutie je nezákonné z dôvodu
nepreskúmateľnosti Rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. V rozpore s povinnosťou na úplné a dôkladné
preskúmanie správnosti aj zákonnosti Prvostupňového rozhodnutia Rada Žalovaného nevykonala
prieskum Prvostupňového rozhodnutia v požadovanom rozsahu. Rada Žalovaného sa nevysporiadala
náležite s námietkami Žalobcu ohľadom skutkových a právnych záverov Žalovaného, odboru kartelov,
v Prvostupňovom rozhodnutí v súvislosti s preukázaním účasti Žalobcu na dohode o Limitácii.
389. Záver Žalovaného o tom, že cieľom Limitácie malo byť zvýšenie zisku Žalobcu však nemá žiadnu
oporu v skutkových zisteniach. V prvom rade, porovnanie výšky samotných provízií, ktoré mali platiť
reštauračné zariadenia, s tými, ktoré mali platiť obchodné reťazce, samo o sebe nepreukazuje nič
o tom, aký je skutočný zisk (rozdiel medzi výnosmi a nákladmi) z týchto provízií. Žalovaný okrem
porovnania priemerných provízií v tomto ohľade nevykonal žiadne dokazovanie ani analýzu napriek
tomu, že to Žalobca Up Slovensko namietal . Žalovaný (Rada aj odbor kartelov) opakovane uvádzal, že
maximálna výška provízie u reštauračných zariadení dosahuje v niektorých prípadoch viac ako 80% .
Toto tvrdenie je však absurdné, na čo Žalobca Up Slovensko opakovane v Konaní upozornil . Napriek
tomu ho znova zopakovala aj Rada Žalovaného v bode 517. Rozhodnutia . Žalovaný nevysvetlil, z akých
podkladov pri tomto skutkovom zistení vychádzal a ignoroval opakované námietky a vysvetlenia Žalobcu
v tomto ohľade. Žalobca Up Slovensko poukázal na to, že mohlo ísť o ojedinelý a veľmi špecifický
prípad . Ak Rada Žalovaného uvádza, že sa tak malo stať v „niektorých“ (teda viacerých) prípadoch,
Rada Žalovaného aj napriek opakovaným námietkam Žalobcu nevysvetlila, v ktorých prípadoch sa tak
malo stať, aby sa Žalobca Up Slovensko k tomu vedel náležite vyjadriť. Tento dôkaz je preto potrebné
odmietnuť.
390. Žalobca Up Slovensko najmä namietol v predchádzajúcom konaní, že z dôkazu, na ktorý sa
Žalovaný, odbor kartelov v súvislosti s preukázaním vzniku dohody o Limitácii v Prvostupňovom
rozhodnutí odvoláva , vôbec nevyplýva akákoľvek zhoda vôle Účastníkov a to ani v základnej otázke
správať sa na trhu určitým spôsobom - t.j. vôle zaviesť Limitáciu, a už vôbec nie zhoda ohľadom rôznych
detailov a aspektov Limitácie. Naopak, tento dôkaz preukazuje, že v čase, ktorý Žalovaný určil za
začiatok Limitácie , t.j. ku dňu 24.01.2011, neexistovala zhoda ani ohľadom toho, či vôbec Limitáciu
zaviesť. Žalobca Up Slovensko preto namietal, že ide o nesprávne skutkové aj právne posúdenie. Z
daného emailu nemožno odvodiť existenciu zhodnej vôle všetkých Účastníkov na zavedení Limitácie
k danému dátumu. Naopak, ak jeden z Účastníkov uvádza, že formulácia obmedzenie nákupov v
reťazcoch má byť zo zápisnice vylúčená, nemožno to vykladať inak, ako dôkaz o nesúhlase daného
účastníka. Žalovaný a ani Rada Žalovaného na podporu svojich tvrdení o existencii zhody vôle Žalobcu
a iných Účastníkov o zavedení Limitácie k danému dátumu nepredložila žiaden iný vierohodný dôkaz,
nevykonala ani dokazovanie v tejto veci. Závery Rady Žalovaného ohľadom preukázania jedného z
imanentných znakov porušenia - začiatku dohody o Limitácii je potrebné odmietnuť ako nesprávne.
Napokon, Žalobca Up Slovensko v Konaní namietal tiež to, že Žalovaný, odbor kartelov, nepreukázal
rozsah dohody o Limitácii pokiaľ ide o spôsob realizácie, a najmä pokiaľ ide o adresátov údajnej dohody
o Limitácii . Žalovaný - tak v Rozhodnutí ako aj v Prvostupňovom rozhodnutí (tam aj vo výroku aj
v odôvodnení) používal pojem „obchodné reťazce“ bez toho, aby vôbec vysvetlil, ktoré subjekty má
pod týmto pojmom na mysli, a teda voči komu mala dohoda o Limitácii smerovať. Už vo Vyjadrení k
Výzve Úradu Žalobca Up Slovensko poukázal na to, že viaceré významné obchodné reťazce, ktoré
dokonca Žalovaný, odbor kartelov počas Konania oslovil s požiadavkou na poskytnutie informácií
(TESCO STORES, TERNO Group), potvrdili Žalovanému, že ani neboli oslovení žiadnym z Účastníkov
ohľadom akejkoľvek Limitácie. Mnohé ďalšie siete predajní, ktoré určite do pojmu „obchodné reťazce“
spadajú, a ktoré za „obchodné reťazce“ považoval pre účely Konania aj Žalovaný, ako napr. METRO
CASH & CARRY SLOVAKIA, LABAŠ, CBA SLOVAKIA, RETAIL VALUES STORES, DILIGENTIA R.C.
Žalovaný pri zisťovaní skutkového stavu ani neoslovil . Tým nebol dostatočne zistený skutkov stav
veci ohľadom jedného zo skutkových znakov dohody o Limitácii, ktorý Žalovaný výslovne uviedol vo
výroku Prvostupňového rozhodnutia, t.j. že dohoda o Limitácii sa mala týkať „obchodných reťazcov“. Na
tieto námietky Žalobcu v Doplnení Rozkladu Rada Žalovaného v Rozhodnutí (s výnimkou všeobecného
potvrdenia správnosti záverov Žalovaného, odboru kartelov, v bode 499. Rozhodnutia) ani nereagovala.
Žalobca Up Slovensko aj v bode 241. Doplnenia Rozkladu namietol, že nezrovnalosti v skutkových
zisteniach Žalovaného, odboru kartelov, ohľadom dohody o Limitácii, na ktoré Žalobca Up Slovensko
v Konaní poukázal, spôsobujú, že skutkový stav takto vymedzený v Prvostupňovom rozhodnutí, pokiaľ
ide o uzavretie dohody a účasť Žalobcu na dohode o Limitácii, je zistený nedostatočne. Žalovaný,
odbor kartelov sa nevysporiadal s rozpormi medzi jednotlivými podkladmi, a neuniesol dôkazné



bremeno, pokiaľ ide o presné a úplné zistenie skutočného stavu a najmä oporu pre jeho skutkové
tvrdenia ohľadom Limitácie v administratívnom spise. Rada Žalovaného sa s námietkami Žalobcu k
nedostatočnému zisteniu skutkového stavu Žalovaným ohľadom Limitácie v Rozhodnutí nevysporiadala.
Rada Žalovaného porušila povinnosť riadne a úplne preskúmať nielen zákonnosť ale aj správnosť
Prvostupňového rozhodnutia aj v otázke skutkových zistení ohľadom Limitácie. Rada Žalovaného tým
tiež porušila povinnosť zistiť úplne a presne skutočný stav veci v súlade so základnými zásadami
trestného konania, vrátane dôkazného štandardu podľa Trestného poriadku.
391. Žalobca Up Slovensko v žalobe okrem iného uviedol, že Rada Žalovaného v Rozhodnutí dospela
k nesprávnemu právnemu posúdeniu Limitácie ako dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá má mať za
cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže. Rovnaký nesprávny záver vyslovil Žalovaný, odbor kartelov, v
Prvostupňovom rozhodnutí. Limitácia nepredstavovala žiadnu dohodu obmedzujúcu súťaž. Z judikatúry
SDEÚ teda vyplýva, že kritériom hodnotenia, či ide o dohodu z hľadiska cieľa, je „zjavnosť“ obmedzenia
súťaže. Medzi takýmito „zjavne“ obmedzujúcimi dohodami boli uvedené iba typické a opakujúce sa
formy obmedzení súťaže, často vyjadrené či už priamo v znení čl. 101 ods. 1 ZFEÚ, alebo v zoznamoch
tzv. veľmi tvrdých obmedzení (hard core restrictions) v nariadeniach Komisie o skupinových výnimkách
zo zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž, nie však netypické obmedzenia špecifické pre konkrétny trh.
Uvedené kritériá Súdny dvor ďalej rozvinul v rozsudku Groupement des cartes bancaires, kde výslovne
potvrdil, že pojem dohôd z hľadiska cieľa sa musí vykladať „reštriktívnym spôsobom“, a odmietol opačný
názor Všeobecného súdu. Tento pojem možno uplatniť len na určité typy koordinácie medzi podnikmi,
„…ktoré majú dostatočný stupeň škodlivosti na hospodársku súťaž, aby bolo možné sa domnievať, že
preskúmanie ich účinkov nie je nevyhnutné. Okolnosť, že typy dohôd predpokladané v čl. 81 ods. 1
ES [dnes čl. 101 ods. 1 ZFEÚ] nepredstavujú taxatívny zoznam zakázaných dohôd, je v tomto ohľade
irelevantná.“ Z citovanej judikatúry je teda zrejmé, že neprimerane kreatívne rozširovanie pojmu dohôd
z hľadiska cieľa je neprípustné. Dokonca ani len typické obmedzenia súťaže, ktoré sa vo všeobecnosti a
na základe skúseností považujú za veľmi tvrdé obmedzenia, nemusia vždy a automaticky predstavovať
dohody z hľadiska cieľa. Podľa Žalobcu Limitáciu nie je možné považovať za dohodu z hľadiska cieľa.
V dôsledku uvedených pochybení Žalovaného trpí Rozhodnutie a Prvostupňové rozhodnutie v časti
o Limitácii nezhojiteľnými vadami spočívajúcimi v nedostatočnom vyhodnotení relevantných kritérií a
nesprávnom právnom posúdení skutku Limitácie ako dohody obmedzujúcej súťaž z hľadiska cieľa podľa
§ 4 ods. 1 Zákona a čl. 101 ods. 1 ZFEÚ.
392. Keďže Žalovaný v danom prípade priamo aplikoval aj č. 101 ZFEÚ, Žalobca Up Slovensko si
dovolil podotknúť, že vyššie uvedené je v prvom rade otázkou výkladu priamo účinných právnych aktov
Európskej únie a ustálenej judikatúry SDEÚ, a teda zodpovedanie otázok výkladu práva Európskej
únie je v tomto prípade relevantné na vydanie rozhodnutia tunajšieho súdu vo veci samej. V tejto
súvislosti žalobca Up Slovensko navrhol, aby sa tunajší súd obrátil na Súdny dvor s návrhom na vydanie
predbežného nálezu v zmysle čl. 267 ZFEÚ.
393. Ďalej žalobca Up Slovensko namietal, že Rada Žalovaného (ani Žalovaný, odbor kartelov)
nevykonala dôkladnú analýzu právneho a ekonomického kontextu systému stravovacích poukážok.
Úvahy Rady Žalovaného o tom, že Účastníci majú Limitáciou obmedziť súťaž na danom relevantnom
trhu sú špekulatívne. Rada Žalovaného tvrdí, Limitáciou dôjde k eliminácii možnej súťažnej výhody,
ktorá má spočívať v ponuke možnosti akceptácie neobmedzeného počtu stravovacích poukážok pri
jednom nákupe, alebo v možnosti ich opakovaného použitia pri nákupe potravín. Žalovaný nezohľadnil
skutočnosť, že právny účel stravovacích poukážok je jasne definovaný zákonom (§ 152 Zákonníka
práce), v zmysle ktorého je zamestnávateľ povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách
stravovanie priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti v nasledovných formách najmä poskytovaním
jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny.
Zákon nehovorí o alternatívnom využití stravovacích poukážok na iný účel, než na účel sprostredkovania
stravovania zamestnancov u osoby oprávnenej poskytovať stravovacie služby. Stravovacia poukážka
tak vo svojej podstate predstavuje službu sprostredkovania stravovania zamestnancov, nie je sama o
sebe tovarom. Nie je to stravovacia poukážka samotná, ako tovar, ktorú Žalobca Up Slovensko dodáva,
ale služba sprostredkovania stravovania pre zamestnancov. To vyplýva aj zo súťažných podkladov
u obstarávateľov, kde predmetom obstarávania je obstarávanie zabezpečenia stravovacích služieb ,
nie platobných prostriedkov. Tento účel potvrdzuje aj daňový režim, v ktorom stravovacie poukážky
fungujú. Zamestnávateľ prispieva na stravovanie zamestnanca príspevkom, ktorý - výlučne, pokiaľ je
poskytovaný na účel zabezpečenia stravovania - je na strane zamestnanca oslobodený od dane z
príjmov zo závislej činnosti (§ 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov), a na strane zamestnávateľa
zas - výlučne za podmienky, že sa jedná o príspevok na stravovanie zamestnanca poskytovaný za
podmienok stanovených osobitným predpisom (§ 152 Zákonníka práce) - ide o zákonom uznaný



daňový výdavok/náklad. Napokon, ako služba sprostredkovania (nie ako tovar) stravovacia poukážka
nepodlieha ani DPH (DPH podlieha len provízia emitenta ako cena za službu sprostredkovania).
Stravovacie poukážky sú svojou právnou povahou zo zákona určené na jednorazové použitie na vyššie
uvedený účel. Opakované použitie stravovacej poukážky je v rozpore nielen s jej účelom ale aj s jej
právnou povahou. Používanie stravovacích poukážok vlastníkmi reštaurácií, ktoré tieto poukážky už raz
prijali, na opakované použitie za účelom nákupu potravín ako tovaru pre ich podnikateľskú činnosť, je
v jasnom rozpore so zákonnou povahou a účelom stravovacích poukážok. V momente, ako pripustíme
neobmedzené a opakované použitie stravovacích poukážok (napr. reštauračnými prevádzkami na
nákupy tovaru pre ďalšie použitie v rámci ich podnikateľskej činnosti) prestávame hovoriť o stravovacích
poukážkach, keďže v tom momente poukážky strácajú svoju zákonnú povahu a zákonný účel, a stáva
sa z nich iný platobný prostriedok spadajúci na iný relevantný trh.
394. Rada Žalovaného (a aj Žalovaný, odbor kartelov) aplikovala formalistický prístup. Navyše pri
hodnotení námietok Žalobcu Žalovaný, odbor kartelov postupoval účelovo. Napríklad v Prvostupňovom
rozhodnutí uviedol, že Účastníci sa mali nechať inšpirovať informáciami z Českej republiky (z českej
odvetvovej asociácie). Pokiaľ však Žalobca Up Slovensko poukázal na právnu úpravu stravovacích
poukážok existujúcu v iných krajinách EÚ, to Žalovaný, odbor kartelov už odmietol ako irelevantné .
Pritom práve to isté, čo Žalovaný (Rada aj odbor kartelov) posudzuje ako ťažký kartel, je legitímnou
praxou v mnohých európskych krajinách. Žalobca Up Slovensko detailne vysvetlil v podanej žalobe, že
účelová a množstevná limitácia počtu stravných lístkov, ktoré možno jednorázovo použiť, a obmedzenie
možnosti ich opakovaného použitia ako platobného prostriedku existujú v mnohých iných členských
štátoch, či už ak samoregulačné opatrenie alebo je toto priamo zakotvené v právnom poriadku
daného štátu. Žalobca Up Slovensko poukázal na to, že poukážky sú neprevoditeľné/neprenositeľné,
obmedzené na účel stravovania a najmä sa nedajú opakovane použiť napríklad vo Francúzsku,
Taliansku, Španielsku, Lichtenšajnsku, Belgicku, Luxembursku, Fínsku, Maďarsku, Portugalsku, v
Nemecku a Rakúsku sú to zas daňové opatrenia, ktoré ich iné použitie obmedzujú. Teda snaha o
presadenie tohto obmedzenia, či už opatrením na trhu, alebo v súčinnosti s kompetentnými štátnymi
orgánmi, by bola legitímna. Ak by sme pripustili, že tieto snahy mali byť sami o sebe už z hľadiska
cieľa (ako to tvrdí Žalovaný) nezákonné, potom aj regulačné (alebo samoregulačné) opatrenia v tomto
smere prijaté a zavedené do praxe v iných krajinách EÚ s evidentne tým istým cieľom by museli byť
považované už svojou povahou (z hľadiska cieľa) za protiprávne a narušujúce hospodársku súťaž, a
tak by nesmeli byť ani tolerované alebo zakotvené v právnom poriadku. Pripomenul že Žalovaný (Rada
aj odbor kartelov) tvrdí, že Limitáciou bol porušený aj čl. 101 ZFEÚ, teda to isté primárne právo EÚ,
ktoré priamo a v rovnakej miere platí aj v iných členských štátoch, kde sú vyššie spomenuté opatrenia
legitímne. Teda v iných krajinách vykladajú kompetentné orgány čl. 101 ZFEÚ zrejme inak. Potom sa
Žalobca Up Slovensko domnieva, že aj z tohto dôvodu by bolo na mieste obrátiť sa na Súdny dvor s
prejudiciálnou otázkou k povahe tohto porušenia ako dohody z hľadiska cieľa z pohľadu aplikácie čl. 101
ZFEÚ. Ak bol podľa Žalovaného nevyhnutnou súčasťou skutkovej podstaty Limitácie, potom z hľadiska
preukázania skutku tento výrok nemá oporu v administratívnom spise (nebol preukázaný). Z hľadiska
právneho posúdenia ide vo výroku Prvostupňového rozhodnutia v tejto časti tiež o nesprávne právne
posúdenie, zámer zvýšiť výnosovosť provízie nie je cieľom dohody obmedzujúcej súťaž. Cieľom dohody
z hľadiska cieľa môže byť jedine samotné obmedzenie súťaže na danom relevantnom trhu, existencia
takéhoto cieľa sa musí dôkladne skúmať v ekonomickom a právnom kontexte dohody ako žalobca Up
Slovensko uviedol vyššie.
395. Pojmy „obchodná politika na trhu“ a „obchodná podmienka“ sú tu chápané tak široko, že akákoľvek
komunikácia ohľadom akejkoľvek „inej obchodnej podmienky“ medzi konkurentmi je automaticky
zakázaná a natoľko škodlivá pre hospodársku súťaž, že ju možno a priori považovať za dohodu, ktorá
má za cieľ obmedziť súťaž. S tým žalobca Up Slovensko nesúhlasil, ide o formalistický a zjednodušený
prístup. Je vždy nutné skúmať, či sa jedná o také obchodné podmienky, ktoré majú vzťah k hospodárskej
súťaži medzi konkurentmi na trhu.S ohľadom na už uvedené žalobca Up Slovensko konštatoval, že
„Obchodné podmienky“ podnikateľa v tak širokom poňatí môžu okrem podmienok, ktoré majú zjavnú
súvislosť s hospodárskou súťažou, ako napr. ceny, zahŕňať aj také obchodné podmienky, ktoré s
hospodárskou súťažou nemajú žiadnu súvislosť, a kde si konkurenti nekonkurujú. Je preto v prvom rade
potrebné skúmať, či daná „iná obchodná podmienka“ predstavuje pre súťažiteľa akúkoľvek konkurenčnú
výhodu, alebo je vo vzťahu k hospodárskej súťaži neutrálna. V prípade pochybností je (s poukazom na
vyššie uvedené) nevyhnutné takúto podmienku a jej spôsobilosť ovplyvňovať súťaž medzi konkurentmi
náležite skúmať v kontexte širšieho právneho a ekonomického kontextu zamýšľanej dohody.
396. Záver o protisúťažnom charaktere dohody o Limitácii Žalovaný postavil v zásade na hypotéze,
že možnosť použiť stravovacie poukážky neobmedzene, t.j. bez limitu pri jednom nákupe, alebo aj



opakovane, je konkurenčnou výhodou, a teda súťažným prvkom, ohľadom ktorého si Účastníci navzájom
konkurujú . Žalovaný pritom predkladá tieto úvahy bez toho, aby ich oprel o akúkoľvek relevantnú
analýzu. Táto hypotéza je mylná, v tomto aspekte si Účastníci nekonkurujú. V rozpore so zákonným
určením povahy a účelu stravovacích poukážok, ktoré nemožno ignorovať, Žalovaný vyššie zmienenou
hypotézou umelo vytvára parameter súťaže na relevantnom trhu emitovania, distribúcie a predaja
stravovacích poukážok, ktorý neexistuje. Limitácia sa nemala týkať žiadneho z parametrov súťaže
prebiehajúcej na relevantnom trhu emitovania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok, ktorými sú
aj podľa Žalovaného cena - teda výška provízie, sieť - počet akceptačných miest a lehota doručenia
stravovacích poukážok . Žiaden z týchto súťažných parametrov by Limitáciou dotknutý nebol, ani
v jednom z nich Žalovaný nezistil koordináciu, či už vo forme cenových dojednaní, rozdelenia si
akceptačných miest, alebo zjednotenia platobných podmienok. Úvahy Rady Žalovaného o možných
záujmoch zamestnávateľov na neobmedzenom použití stravovacích poukážok ich zamestnancami a o
konkurenčných nevýhodách, do ktorých by sa emitent dostal, ak by Limitáciu zaviedol , sú špekulatívne
a najmä ničím nepodložené. Žalobca Up Slovensko tvrdí, že kritérium možnosti neobmedzeného
použitia stravovacích poukážok je pre zamestnávateľov bezvýznamné, zamestnávatelia sú totiž zo
zákona povinní touto cestou alternatívne zabezpečiť stravovanie zamestnancov v súlade s § 152
Zákonníka práce, pre zamestnávateľov je z tohto pohľadu relevantným pokrytie sieťou zazmluvnených
akceptačných miest poskytujúcich stravovacie služby v blízkosti pracoviska na to, aby boli schopní
zabezpečiť plnenie svojej povinnosti podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce, na čo Limitácia nemohla mať
žiaden dopad. Žalovaný v rozpore s požiadavkou na presné a úplné zistenie skutočného stavu veci a
napriek návrhom Žalobcu na doplnenie dokazovania v tomto ohľade , nevykonal žiadne dokazovanie
ohľadom toho, či je možnosť neobmedzeného (alebo opakovaného) uplatnenia stravovacích poukážok
vnímaná zamestnávateľmi ako akákoľvek (konkurenčná) výhoda. Toto zistenie je pritom zásadné
pre posúdenie, či sa vôbec jedná o súťažný parameter, a teda či tu vôbec o akúkoľvek dohodu
obmedzujúcu súťaž či už z hľadiska cieľa alebo z hľadiska účinku, a ak áno, aká je jeho váha v celkovej
súťažnej interakcii medzi konkurentmi na danom relevantnom trhu. Rada Žalovaného v Rozhodnutí vec
nesprávne právne posúdila, ak potvrdila závery Žalovaného v Prvostupňového rozhodnutia. V kontexte
vyššie uvedeného je aj tvrdenie Rady Žalovaného a o tom, že „…existovala súťaž, ktorá mohla byť
konaním emitentov obmedzená…“ , nepodložené a špekulatívne. Pokiaľ Rada Žalovaného uviedla, že
akceptačné miesto nemá pri výkupe možnosť výberu, u ktorého emitenta si môže nechať stravný lístok
preplatiť, keďže povinnosť výkupu má len ten emitent, ktorý stravný lístok vydal , a teda Žalobca Up
Slovensko má výkup garantovaný , potom to nevyhnutne znamená, že medzi Žalobcom a ostatnými
Účastníkmi neprebieha vôbec žiadna súťaž na trhu akceptácie stravovacích poukážok. To nevyhnutne
musí viesť k nesprávnosti záverov Rady Žalovaného o akejkoľvek protisúťažnej povahe Limitácie.
397. Žalobca Up Slovensko okrem uvedeného namietal, že Rada Žalovaného dospela v Rozhodnutí
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď v Rozhodnutí potvrdila správnosť záverov Žalovaného,
odboru kartelov, ktorý v Prvostupňovom rozhodnutí posúdil Rozdelenie trhu aj Limitáciu ako porušenie
článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Závery Žalovaného, odboru kartelov v Prvostupňovom rozhodnutí boli v tejto
otázke nesprávne, nepodložené, nemali z hľadiska skutkového zistenia veci oporu v administratívnom
spise, a vyústili do nesprávneho právneho posúdenia Rozdelenia trhu a Limitácie ako porušenia čl. 101
ZFEÚ . Podobne aj okrem spomenutého nesprávneho právneho posúdenia veci Rada Žalovaného v
Rozhodnutí uvádza tiež viaceré závery, ktoré však nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a teda
zistenie skutkového stavu veci bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie tejto právne otázky. V dôsledku
vyššie uvedených dôvodov je podľa žalobcu Rozhodnutie (ako aj Prvostupňové rozhodnutie) nezákonné.
Mal za to, že Rozdelenie trhu a Limitácia nemohli mať žiaden ani potenciálny vplyv na obchod
medzi členskými štátmi, pretože dopyt a ponuka na predmetnom relevantnom trhu z povahy produktu
vôbec nepôsobia cezhranične. Aplikácia článku 101 ZFEÚ v predmetnom prípade teda nebola na
mieste. Opakovane poukázal na judikatúru SDEÚ a to rozsudok Všeobecného súdu vo veci Publishers
Association, rozsudok Všeobecného súdu vo veci Michelin a rozsudok Všeobecného súdu vo veci
Wouters. Je toho názoru, že z citovanej judikatúry je zrejmé, že protisúťažné praktiky obmedzené na
územie jedného členského štátu môžu mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi, len pokiaľ svojou
povahou a účinkami obmedzujú cezhraničný obchod alebo pôsobenie konkurencie z iných členských
štátov. Na to, aby sa uplatnil článok 101 ZFEÚ (t.j. aby mala dohoda obmedzujúca súťaž vplyv na
obchod medzi členskými štátmi), je potrebné preukázať aspoň jeden z trochu nepriaznivých vplyvov na
hospodársku súťaž: vplyv na ponuku z iných členských štátov, vplyv na dopyt z iných členských štátov,
a ponuku od zúčastnených podnikateľov v iných členských štátoch.
398. Rada Žalovaného nevysvetlila, aké opatrenia mal Žalobca Up Slovensko prijať s cieľom zamedziť
vstupu zahraničných subjektov na relevantný trh, a ako mal potenciálnym konkurentom zamedziť v



možnosti súťažiť o zamestnávateľov a o akceptačné miesta, ani to, ako inak by malo mať Rozdelenie
trhu alebo Limitácia akýkoľvek vylučovací efekt alebo cieľ voči akýmkoľvek iným, či už slovenským
alebo zahraničným podnikateľom, ktorý by mali záujem poskytovať služby na danom trhu v Slovenskej
republike. Zatiaľ čo judikatúra, na ktorú Rada Žalovaného v Rozhodnutí v tejto časti poukazuje, sa
týkala praktík, ktorých súčasťou boli zjavne opatrenia majúce za cieľ obmedzenie vývozu, dovozu alebo
vstupu na daný trh pre podnikateľov z iných členských štátov, v tomto prípade žiadne z opatrení alebo
praktík, ktoré Rada Žalovaného v Rozhodnutí v súvislosti s Rozdelením trhu (alebo Limitácie) uvádza
a hodnotí ako ich súčasť, sa nijako netýka akéhokoľvek vylučovania iných podnikateľov z trhu alebo
akéhokoľvek obmedzovania alebo vytvárania bariér brániacich vstupu iných podnikateľov na trh. Každý
z klientov Žalobcu mohol kedykoľvek (počas stanoveného domnelého trvania dohôd o Rozdelení trhu a
Limitácie) jednostranne ukončiť zmluvu so Žalobcom bez akýchkoľvek sankcií. Navyše klienti Žalobcu
neboli viazaní žiadnou exkluzivitou, t.j. mohli sa rozhodnúť uzavrieť zmluvu aj s viacerými emitentmi
naraz. Ani existujúca zmluva klienta nezaväzovala k skutočnému objednávaniu stravovacích poukážok
u Žalobcu, t.j. aj počas platnosti zmluvy mohol ktorýkoľvek klient uzavrieť zmluvu s akýmkoľvek iným
súčasným alebo potenciálnym emitentom a začať objednávať stravovacie poukážky od neho. To isté platí
aj o zmluvách s akceptačnými miestami, nič nebránilo akémukoľvek súčasnému alebo potenciálnemu
emitentovi súťažiť o akceptačné miesta, t.j. osloviť a zazmluvniť ktorékoľvek akceptačné miesto bez
ohľadu na to, či dané akceptačné miesto bolo zároveň zmluvným partnerom Žalobcu. Je štandardnou
praxou, že rôzne akceptačné miesta majú podpísané zmluvy o akceptovaní stravovacích poukážok s
viacerými (prípadne so všetkými) emitentmi stravovacích poukážok, a teda prístup ku akceptačným
miestam mali a aj majú aj potenciálni konkurenti. Ak by aj teoreticky došlo, ako Žalovaný tvrdí, na základe
vzájomnej dohody k uplatňovaniu odlišných podmienok pri predaji stravovacích poukážok v závislosti
od kategórie klienta a neboli by ponúknuté iné, než „štandardné“ ponuky klientom iného Účastníka, čo
Žalobca Up Slovensko odmieta, to by nemohlo brániť iným podnikateľom, ktorí by mali záujem realizovať
vstup na daný relevantný trh, aktívne oslovovať existujúcich klientov Žalobcu (a iných Účastníkov) s
lepšími podmienkami, než boli tie, ktoré mali byť predkladané Žalobcom (a inými Účastníkmi) „vlastným
klientom“. To osobitne platí v situácii, kedy Rada Žalovaného uznala, že neexistujú bariéry vstupu na trh.
Vlastní klienti neboli viazaní Žalobcom žiadnou exkluzivitou, viazanosťou alebo nevypovedateľnosťou
zmlúv. S týmto sa Rada Žalovaného nevysporiadala, resp. zistené skutočnosti rozhodujúce pre vydanie
rozhodnutia vo veci vyhodnotila nesprávne. To isté platí aj o zmluvách s akceptačnými miestami. Ani
v prípade Rozdelenia trhu, ani v prípade Limitácie Žalovaný nezistil žiadnu exkluzivitu, ani „rozdelenie
si“ akceptačných miest, či akékoľvek iné praktiky, ktoré by mohli mať za cieľ alebo následok vylúčenie
potenciálnych konkurentov z možnosti osloviť a zazmluvniť si ktorékoľvek akceptačné miesto. Vzhľadom
na uvedené v otázke existencie alebo vytvárania bariér vstupu resp. opatrení, ktoré by mali zabrániť
vstupu možných konkurentov zo zahraničia na slovenský trh vydávania a predaja stravovacích poukážok
považuje závery Rady Žalovaného (a Žalovaného, odboru kartelov) nesprávne a nemajú oporu v
administratívnom spise. Stravovacie poukážky emitované v Slovenskej republike nie sú použiteľné na
žiadnom inom národnom trhu kdekoľvek mimo Slovenskej republiky.
399. Žalobca Up Slovensko taktiež namietal, že Rada Žalovaného nedostatočne preskúmala
Prvostupňové rozhodnutie a v Rozhodnutí dospela k nesprávnym záverom v otázke vymedzenia
relevantného trhu. V dôsledku toho, že sa Rada Žalovaného odmietla zaoberať presným vymedzením
relevantného trhu a neaplikovala dôsledne ust. § 3 ods. 2 - 4 Zákona na tento prípad, hoci, ako je
to uvedené nižšie, to bolo potrebné pre riadne posúdenie veci a tiež pre riadne a úplné preskúmanie
Prvostupňového rozhodnutia, je Rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V dôsledku
uvedeného Rada Žalovaného tiež dospela k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v otázke aplikácie
čl. 101 ods. 1 ZFEÚ na daný prípad a v otázke zohľadnenia zákonných kritérií pri stanovení výšky pokuty
uloženej Žalobcovi. V dôsledku vyššie uvedených dôvodov považoval Rozhodnutie (ako aj Prvostupňové
rozhodnutie) nezákonné. Žalovaný, odbor kartelov nepreukázal, žeby sa dohoda o Rozdelení trhu
mala týkať aj iných benefitných poukážok. Úvahy Žalovaného sú preto v tomto smere nepodložené
a špekulatívne . Rada Žalovaného sa týmito otázkami v Rozhodnutí ani nezaoberala. Stravovacie
poukážky na jednej strane a iné benefitné poukážky na strane druhej sú z pohľadu zákonných kritérií
uvedených vyššie (najmä ich charakteristika, cena a účel použitia) a právneho základu pre ich vydávanie,
navzájom nezastupiteľné , a preto nemôžu spadať pod jeden relevantný trh. Ďalej bolo potrebné určiť,
vo vzťahu ku ktorým odberateľom mala byť protisúťažná praktika zameraná. S touto otázkou sa Rada
Žalovaného ani nezaoberala. Vo vzťahu k Rozdeleniu trhu Rada Žalovaného v Rozhodnutí uviedla, že
toto porušenie sa malo týkať zamestnávateľov a (nepriamo) zamestnancov . Žalovaný nepredložil žiaden
dôkaz, žeby Rozdelenie trhu malo mať akýkoľvek dopad na predaj stravovacích (alebo akýchkoľvek
iných) poukážok vydávaných Žalobcom samostatne zárobkovým osobám / živnostníkom. Napriek tomu



do relevantného trhu, ktorý mal byť dotknutý každým z uvedených porušení, zjavne zahrnul aj túto
kategóriu klientov , hoci vzhľadom na ich veľkosť, charakter distribúcie poukážok týmto osobám, a najmä
na to, že nebolo preukázané akékoľvek porušenie vo vzťahu k nim, by títo nemali do relevantného
trhu patriť. Pokiaľ Rada Žalovaného uviedla, že akceptačné miesto nemá pri výkupe možnosť výberu,
u ktorého emitenta si môže nechať stravný lístok preplatiť, keďže povinnosť výkupu má len ten
emitent, ktorý stravný lístok vydal , a teda Žalobca Up Slovensko má výkup garantovaný , potom to
nevyhnutne znamená, že medzi Žalobcom a ostatnými Účastníkmi neprebieha vôbec žiadna súťaž
na trhu akceptácie stravovacích poukážok. To nevyhnutne musí viesť k nesprávnosti záverov Rady
Žalovaného o akejkoľvek protisúťažnej povahe Limitácie. Okrem toho, každá akceptačná prevádzka sa
môže dobrovoľne rozhodnúť, či vôbec, a ak áno, poukážky ktorého eminenta a za akých podmienok bude
akceptovať. V každom prípade, rokovania s klientmi (zamestnávateľmi) a rokovania s akceptačnými
miestami prebiehajú úplne nezávisle a nie sú vzájomne nijako podmienené. Bez ohľadu na to, ako mal
byť správne vymedzený tovarový relevantný trh pre Rozdelenie trhu a pre Limitáciu, Rada Žalovaného
sa v rozpore so Zákonom presným vymedzením relevantného trhu vôbec nezaoberala, nevykonala v
tejto veci žiadne analýzy ani dokazovanie, rovnako tak neurobil ani Žalovaný, odbor kartelov. V dôsledku
uvedeného je Rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Rada Žalovaného v dôsledku
uvedeného tiež nevyhnutne dospela k nesprávnym zisteniam a záverom resp. k nesprávnemu právnemu
posúdeniu v právne relevantných otázkach menovaných vyššie.
400. V súvislosti s uložením pokuty Žalovaným Žalobcovi a so závermi, ku ktorým Rada Žalovaného
v tejto súvislosti v Rozhodnutí dospela, Žalobca Up Slovensko namietal, že Rozhodnutie Rady
Žalovaného, a tiež Prvostupňové rozhodnutie Žalovaného, odbor kartelov, sú nezákonné z nasledovných
dôvodov: nepreskúmateľnosť Rozhodnutia v časti týkajúcej sa výšky uloženej pokuty pre nedostatok
dôvodov, pokiaľ ide o to, že: Rada Žalovaného (a rovnako Žalovaný, odbor kartelov) pri určení
výšky uloženej pokuty (výmere pokuty) opomenula dôkladne zvážiť všetky kritéria stanovené v §
38 Zákona, najmä nevzala náležite do úvahy skutočný dopad na trh, veľkosť relevantného trhu
a neplnenie dohody v praxi, Rada Žalovaného (a rovnako Žalovaný, odbor kartelov) v rozpore s
požiadavkou na individualizáciu trestu a s princípom zákazu diskriminácie opomenula náležite zohľadniť
vo výmere pokuty individuálne a samostatne vo vzťahu k Žalobcovi jeho individuálnu účasť a mieru
jeho zodpovednosti na sankcionovanom porušení, tým, že Rada Žalovaného nezohľadnila pri výmere
pokuty tie kritériá, ktorých zohľadnenie pri posúdení závažnosti porušenia Zákon Žalovanému ukladá,
najmä skutočný dopad na trh a veľkosť relevantného trhu, Rada Žalovaného (a rovnako Žalovaný, odbor
kartelov) vec nesprávne právne posúdila, nepreskúmateľnosť Rozhodnutia v časti týkajúcej sa uloženej
pokuty pre nezrozumiteľnosť, pokiaľ ide o:
· aplikáciu a dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,
· potvrdenie a zdôvodnenie správnosti postupu Žalovaného, odboru kartelov pri výmere výšky pokuty
uloženej Žalobcovi podľa Metodického pokynu Žalovaného,

v Konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred Žalovaným, ktoré mohlo mať za
následok nezákonnosť Rozhodnutia (ako aj Prvostupňového rozhodnutia), keďže:
· postup Žalovaného pri výmere pokuty, a v dôsledku toho aj výška uloženej pokuty, vybočili zo
zákonného rozsahu správnej úvahy Žalovaného,
· Rada Žalovaného (a rovnako Žalovaný, odbor kartelov) pri výmere pokuty svojvoľne a nad rámec
povolenej správnej úvahy prihliadala tiež na také okolnosti a kritéria, ktorých zohľadnenie Zákon
nepredvída, čo viedlo k zvýšeniu závažnosti sankcionovaného porušenia v rozpore so Zákonom,
· došlo k porušeniu zásady materiálnej rovnosti.

401. Žalovaný, odbor kartelov postupom pri výmere pokuty uloženej Žalobcovi podľa Metodického
pokynu vybočil z rozsahu správnej úvahy, ktorej medze sú stanovené Zákonom a dospel k stanoveniu
pokuty pre Žalobcu vo výške, ku ktorej by v prípade, ak by postupoval v súlade so Zákonom a
riadne zohľadnil všetky Zákonom stanovené relevantné okolnosti v rozpätí zákonnej sadzby (0-10%
z celkového obratu), nemohol dospieť. Rada Žalovaného postup Žalovaného, odboru kartelov pri
výmere pokuty týmto spôsobom obhajuje. Závery Rady Žalovaného v tejto časti Rozhodnutia v kontexte
rozsiahlej argumentácie k potrebe postupovať podľa Metodického pokynu sú však nezrozumiteľné.
Spôsob určenia výšky pokuty uloženej Žalobcovi Žalovaným, odbor kartelov v Prvostupňovom
rozhodnutí a potvrdenej Radou Žalovaného v Rozhodnutí, podľa právne nezáväzného dokumentu,
ktorým je Metodický pokyn, bol zjavne v rozpore s ustanoveniami Zákona ohľadom výmery pokuty v
rámci zákonom stanovených podmienok a znamenal nezákonné vybočenie Žalovaného zo Zákonom



stanoveného rozsahu správnej úvahy. Tým došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred Žalovaným, ktoré mohlo mať za následok nezákonnosť Rozhodnutia (ako aj Prvostupňového
rozhodnutia). V tejto súvislosti poukázal žalobca Up Slovensko taktiež na judikatúru Najvyššieho súdu
v trestných veciach, napr. sp. zn. 2 Tost 19/2015.
402. Metodický pokyn je interný dokument dobrovoľne prijatý Žalovaným, ktorý nemá žiadnu oporu v
Zákone ani v inej zákonnej norme, a preto nemôže vyvolávať právne účinky navonok, ani voči Žalobcovi,
a nemôže byť právne záväzným podkladom pre určité rozhodnutie Žalovaného . Jedine Zákon (ust. § 38
ods. 1 a 3 Zákona) upravuje právne záväzným spôsobom kritéria a limity pre výpočet a ukladanie pokút
za dohody obmedzujúce súťaž. Metodický pokyn teda (interne) ukladá Žalovanému, aby postupoval pri
výmere pokuty spôsobom, ktorý vybočuje z hraníc voľnej úvahy stanovených Zákonom, takýto postup
nemá oporu v zákone, a preto je svojvoľný a nezákonný. Rovnako nemajú žiadnu oporu v Zákone úvahy
Rady Žalovaného v Rozhodnutí o potrebe aplikovať postup v zmysle Metodického pokynu preto, aby sa
vo výške pokuty náležite zohľadnil predpokladaný zisk z porušenia (overcharge rate). Zákonné kritériá
pre posúdenie závažnosti porušenia sú povaha porušenia, dopad na trh a veľkosť relevantného trhu,
predpokladaný zisk z porušenia ako kritérium závažnosti zákon neuvádza.
403. V prípade žalobcu však Žalovaný, odbor kartelov - postupujúc podľa Metodického pokynu - dospel
svojou voľnou úvahou k sume pokuty XX XXX XXX,XX. eur, ktorú sumu potom (v poslednom kroku)
znížil na X XXX XXX,XX eur tak, aby zodpovedala maximálnej možnej výmere trestu v zmysle § 38
ods. 1 zákona. To znamená, že suma pokuty pôvodne uvažovaná po zohľadnení všetkých relevantných
priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, vrátane tých, ktoré má Žalovaný vziať do úvahy podľa § 38
ods. 3 Zákona, bola 20,7-násobne vyššia, než je maximálna výmera pokuty podľa Zákona. Rada
Žalovaného považuje tento postup za správny. Tento postup však bol v rozpore tak so znením ako
aj s účelom ustanovení Zákona týkajúcich sa ukladania pokuty. Zákon stanovuje maximálnu sumu
pokuty ako zákonom stanovený interval, v rámci ktorého má byť sankcia nielen uložená, ale v rámci
ktorého má tiež dôjsť k uplatneniu voľnej úvahy Žalovaného berúc pritom do úvahy všetky Zákonom
stanovené kritéria relevantné pre konkretizáciu výšky pokuty. Postup, pri ktorom Žalovaný najprv určí
ako základ pokuty sumu ďaleko presahujúcu zákonné maximum a až následne na túto sumu aplikuje
zákonné kritéria výmery pokuty, je nezákonný, tento postup nemôže náležite zohľadniť zákonné kritéria
pre stanovenie výšky pokuty. V momente, ako sa pri posudzovaní závažnosti dostane Žalovaný so
sumou tzv. základnej pokuty nad zákonné maximum, stávajú sa akékoľvek ďalšie úvahy o závažnosti,
o dĺžke trvania porušenia a ďalších zákonných (priťažujúcich a poľahčujúcich) okolnostiach, o spôsobe
ich vyhodnotenia a premietnutia do výšky ukladanej pokuty irelevantnými a nepreskúmateľnými, keďže
v konečnom dôsledku nemajú žiaden vplyv na výšku ukladanej pokuty v rámci zákonných limitov.
Skutočnosti, ktoré by inak mali viesť k moderácii výšky pokuty v zákonom stanovených medziach -
vzhľadom na zákonné maximum - tak zostanú úplne nezohľadnené. Svoje argumenty podporil Právnou
úpravou EÚ a praxou Komisie pri ukladaní pokút. Z odôvodnenia Rozhodnutia nie je zrejmé, čo je
podľa Žalovaného adekvátna pokuta z pohľadu Žalovaným detailne analyzovanej potreby naplnenia
jej preventívnej funkcie. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle ešte lepšie zohľadniť pozitívnu koreláciu
medzi ziskom z porušenia a obratom podnikateľa na ovplyvnenom trhu, určite by to urobil priamo
zákonnou úpravou hornej hranice sadzby pokuty. Naopak, to, že zákonodarca už pri zákonnej úprave
hornej hranice pokuty 10% z celkového obratu podnikateľa vzal náležite do úvahy aj potrebu plne
zabezpečiť preventívnu funkciu pokuty zohľadňujúc tiež ekonomickú realitu, napokon potvrdila aj
Rada Žalovaného v Rozhodnutí, keď uviedla „Zákon o ochrane hospodárskej súťaže vychádza …
z vlastného konceptu ukladania pokút, kde je metodológia založená na empirických ekonomických
poznatkoch a reflektuje ekonomickú realitu. Rovnako ako trestnoprávne predpisy aj zákon o ochrane
hospodárskej súťaže stanovuje konkrétny a podrobný spôsob ukladania sankcií … a hornej hranice pre
uloženie sankcie.“ V tomto ohľade bolo podľa názoru žalobcu Rozhodnutie Rady Žalovaného ohľadom
uloženia pokuty v kontexte odôvodnenia správnosti postupu Žalovaného, odboru kartelov pri výmere a
uložení pokuty Žalobcovi nelogické, vnútorne rozporné a nezrozumiteľné, a preto podľa názoru Žalobcu
nepreskúmateľné.
404. Žalobca Up Slovensko ďalej namietal, že z Rozhodnutia nie je zrejmé, či Žalovaný uplatnil a dodržal
pri uložení pokuty Žalobcovi zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona, a ktoré. Podľa Žalobcu
odmietnutie aplikácie absorpčnej zásady Radou Žalovaného pri ukladaní pokuty za viac správnych
deliktov podľa Zákona nie je na mieste. Nejde o selektívnu aplikáciu len vybraných zásad trestania za
trestné činy, ako to uvádza Rada Žalovaného , ale o potrebu ich uplatnenia v rozsahu, v akom určitá
otázka v oblasti ukladania sankcií za správne delikty nie je v právnom poriadku výslovne upravená.
Nielen v oblasti trestania trestných činov ale aj priestupkov sa absorpčná zásada aplikuje, analogická
aplikácia v oblasti správneho trestania iných správnych deliktov je preto opodstatnená. Žalobcovi



nie je zrejmé, aké konkrétne závery z rozsiahlej a vnútorne rozpornej polemiky o uplatnení resp.
neuplatnení trestnoprávnych zásad a absorpčnej zásady majú pre tento prípad plynúť. Z Rozhodnutia
sa nedá odvodiť, či a aké zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona Rada Žalovaného v tomto
prípade nakoniec uplatnila, a ako. Rozhodnutie je vo svetle odôvodnenia postupu pri použití zásad
ukladania trestov podľa Trestného zákona nelogické, vnútorne rozporné, a preto nezrozumiteľné a
nepreskúmateľné. Bez ohľadu na to však, ako bolo vysvetlené vyššie, akékoľvek úvahy o uplatnení
absorpčnej alebo kumulatívnej zásady sú vybočením zo Zákonom stanoveného rozsahu správnej úvahy,
pokiaľ, ako v tomto prípade, sa uvažuje nad tým, či základné sumy pokuty uvažované za každý z
dvoch deliktov, kedy každá z nich sama o sebe presahuje zákonnú hornú hranicu 10% z obratu,
majú byť spočívané, alebo sa uvažuje len nad základnou pokutou za závažnejší delikt vymeranou vo
výške presahujúcej zákonnú hranicu 10%. S poukazom na vyššie uvedené Žalobca Up Slovensko tiež
navrhol, aby tunajší súd podľa § 195 písm. c), d) a e) SSP) posúdil zákonnosť Rozhodnutia (vrátane
Prvostupňového rozhodnutia) a postupu Žalovaného pri ukladaní a výmere pokuty Žalobcovi tiež, pokiaľ
ide o uplatnenie tých zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania.
405. Ani otázka skutočného dopadu na trh, a už vôbec nie zistenie, aký určitý očakávaný zisk mal z
údajného porušenia vzniknúť, neboli v Konaní vôbec posudzované a v tomto ohľade Žalovaný nevykonal
ani žiadne dokazovanie. Nie je potom zrejmé, ako sa má s poukazom na tvrdenia Rady Žalovaného
citované vyššie docieliť to, aby bol dosiahnutý dostatočne odstrašujúci účinok uloženej pokuty, keď
Rada Žalovaného nevie, aký aspoň približne by mal byť určitý očakávaný zisk z takéhoto porušenia.
Ak na druhej strane Rada Žalovaného tvrdí, že nemusí v konkrétnom prípade vôbec zisťovať zisk z
protiprávneho konania , potom všetky rozsiahle úvahy o priemernom overcharge rate pri kartelových
dohodách odôvodňujúcom použitie základnej sadzby pokuty v rozpätí 0-30% relevantného obratu na
jej hornej hranici sú len teoretické úvahy bez akejkoľvek relevancie k tomuto prípadu či zohľadnenia
jeho konkrétnych skutkových okolností, a tak prísne posúdenie závažnosti tohto porušenia a jeho
zohľadnenie v určení tzv. základnej sadzby pokuty na úrovni 30% tzv. relevantného obratu zostáva v
tomto prípade nezdôvodnené. Vzhľadom na tieto dôvody je Rozhodnutie v časti uloženej výšky sankcie
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
406. Žalobca Up Slovensko ďalej konštatoval, že nikde z Rozhodnutia ani z Prvostupňového rozhodnutia
nevyplýva, žeby bol skutočný dopad na trh v dôsledku porušenia Žalovaným náležite zistený,
kvantifikovaný a tak ako zákonné kritérium výmery pokuty vzatý do úvahy. Naopak, v bode 738.
Rozhodnutia Rada Žalovaného uvádza, že „pri cieľových dohodách nie je potrebné preukazovať dopady
dohody, nakoľko ich škodlivý účinok sa predpokladá“. Táto úvaha Rady Žalovaného by mohla byť
relevantná nanajvýš z hľadiska preukázania dohody z hľadiska cieľa ako takej, avšak pri výmere
pokuty za porušenie a v rámci toho pri posúdení závažnosti konania sa nemožno uspokojiť len s
konštatovaním, že tieto dohody majú vo všeobecnosti dostatočný stupeň škodlivosti na súťaž už len na
základe svojej povahy. Takýto postup pri hodnotení zákonného kritéria závažnosti porušenia, ktorým je
skutočný dopad na trh, je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Argumentácia Rady Žalovaného
v Rozhodnutí (a Žalovaného, odboru kartelov v Prvostupňovom rozhodnutí) o dopade na trh, ktorá
je postavená buď na nepodložených tvrdeniach alebo len na teoretických úvahách o všeobecnej
škodlivosti kartelových dohôd a hypotetických dopadoch na trh bez toho, aby Žalovaný preukázal
skutočné dopady, ktoré by odôvodňovali zvýšenú mieru závažnosti v konkrétnom prípade, a tým zvýšenú
výšku pokuty, je nedostatočná. Rozhodnutie (a Prvostupňové rozhodnutie) je preto v časti týkajúcej sa
výšky uloženej pokuty nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Navyše, tým, že Žalovaný vzal pri
posúdení závažnosti do úvahy neexistujúci (alebo prinajmenšom nepreukázaný) hypotetický škodlivý
dopad porušenia na trh a na spotrebiteľov, postupoval pri výmere pokuty tiež svojvoľne a nezákonne.
Svoje argumenty podporil rozhodnutím Najvyššieho súdu v rozsudku 5Sžhpu/1/2014.
407. Žalobca Up Slovensko ďalej uviedol, že tým, že Rada Žalovaného zohľadnila spoločný podiel
Účastníkov na trhu ako kritérium zakladajúce zvýšenú mieru závažnosti porušenia bez toho, aby
posúdila a preukázala skutočný dopad porušenia na trh, postupovala mimo rámca Zákonom stanovenej
voľnej úvahy, a tým svojvoľne a nezákonne.
408. Žalovaný pri zohľadnení dĺžky trvania porušenia vo výške pokuty postupoval v rozpore so
Zákonom stanovenými hranicami voľnej úvahy. Žalovaný totiž určil sumu základnej pokuty ako 30% z
„relevantného obratu“ podľa Metodického pokynu (teda u Žalobcu 30% zo sumy XX XXX XXX eur),
čím u Žalobcu už dospel k sume presahujúcej zákonné maximum 10% z celkového obratu Žalobcu, a
takto určenú sumu ďalej násobil počtom rokov trvania porušenia (t.j. 6 rokov). V dôsledku toho dospel
k sume základnej pokuty XX XXX XXX,XX eur . Takýto postup nemá oporu v Zákone, je svojvoľný a
preto nezákonný.



409. Žalobca Up Slovensko bol toho názoru, že vzhľadom na dôvody podrobnejšie vysvetlené vyššie je
Rozhodnutie ako aj Prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa pokuty uloženej Žalobcovi a jej výšky
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Okrem toho, tým že Žalovaný zohľadnil pri posúdení zvýšenej
miery závažnosti porušenia (a tým aj výšky pokuty) okolnosti, ktorých posúdenie Zákon nepredvída,
prekročil zákonný rozsah správnej úvahy Žalovaného. Takýto postup bol svojvoľný a nezákonný, v
dôsledku čoho došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred Žalovaným, ktoré mohlo mať
za následok nezákonnosť Rozhodnutia (ako aj Prvostupňového rozhodnutia).
410. V súvislosti s výškou pokuty, ktorá bola Žalobcovi Prvostupňovým rozhodnutím uložená a
Rozhodnutím Rady Žalovaného potvrdená, Žalobca Up Slovensko tiež namietal neprimeranú tvrdosť
uloženej výšky pokuty a porušenie zásady materiálnej rovnosti. Tým došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred Žalovaným, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
411. Žalobca Up Slovensko taktiež odôvodnil svoj návrh na sankčnú moderáciu pokuty tak, že namietal
že metóda výpočtu pokuty podľa Metodického pokynu, ktorú Žalovaný pri stanovení výšky pokuty uplatnil
viedla k uloženiu pokuty Žalobcovi v maximálnej zákonnej výške, ktorá je zjavne neprimerane tvrdá a
vysoká a neprimeraná povahe skutku Žalobcu, ktorý bol predmetom Rozhodnutia (a Prvostupňového
rozhodnutia) . Zákonné kritériá, ktoré Žalovaný mal zohľadniť, vrátane neplnenia dohody v praxi, čo bol
nesporne prípad prinajmenšom vo vzťahu k Limitácii, zostali úplne nezohľadnené. Je nemysliteľné, aby
za týchto okolností bola uložená pokuta v maximálnej zákonom stanovenej výške. Za týchto okolností
Žalovaný nesmel uložiť Žalobcovi pokutu v maximálnej výške Zákonom stanovenej sadzby pokuty.
Preto v prípade, ak by tunajší súd záverečnému návrhu Žalobcu na zrušenie Rozhodnutia s spojení s
Prvostupňovým rozhodnutím nevyhovel, Žalobca Up Slovensko s poukazom na dôvody uvedené vyššie
bol toho názoru, že pokutu, ktorá mu bola Rozhodnutím (a Prvostupňovým rozhodnutím) uložená, je
potrebné podstatne znížiť. Predložil odborné vyjadrenie
412. V závere správnej žaloby žalobca Up Slovensko namietal, že Rada Žalovaného uložila (v bode
IV. výrokovej časti Rozhodnutia) žalobcovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov
v rozpore so zákonom. Rada Žalovaného nesprávne aplikovala ustanovenia § 44e Zákona (v znení
účinnom od 18.04.2016) v spojení s ust. § 26 ods. 1 písm. g) a ust. § 26 ods. 6 a 7 zákona č. 25/2006 o
verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov, v znení účinnom do 17.04.2016 (ďalej len „ZOV“).
V zmysle Rozhodnutia (a Prvostupňového rozhodnutia) sa mal Žalobca Up Slovensko zúčastniť na
porušení formou Rozdelenia trhu, ktorej súčasťou mala byť podľa Žalovaného aj koordinácia vo verejnom
obstarávaní (čo Žalobca Up Slovensko odmietal) v období do 21.07.2014, teda pred účinnosťou
predmetnej zmeny Zákona. Ust. § 38h ods. 1 Zákona sa teda na daný prípad priamo neaplikuje a do
úvahy prichádza jedine aplikácia prechodných ustanovení § 44e Zákona. Podľa § 44e Zákona, Žalovaný
uloží zákaz podľa § 38h Zákona, aj keď ide o uloženie pokuty za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej
súťaž, ku ktorému došlo pred 18.04.2016, ak by na základe osobitného predpisu o verejnom obstarávaní
účinného do 17.04.2016 tento podnikateľ v dôsledku takéhoto rozhodnutia úradu nespĺňal podmienku
osobného postavenia z dôvodu, že mu bolo preukázané závažné porušenie odborných povinností vo
forme účasti na dohode obmedzujúcej súťaž. Týmto osobitným predpisom bol ZOV. Podľa § 26 ods. 1
písm. g) ZOV sa verejného obstarávania mohol zúčastniť len ten, kto spĺňal podmienky účasti týkajúce sa
osobného postavenia, vrátane tej podmienky, že mu nebolo v predchádzajúcich troch rokoch preukázané
závažné porušenie odborných povinností, ktoré dokáže verejný obstarávateľ preukázať. Lehota podľa
odseku 1 písm. g) plynula odo dňa, kedy sa rozhodnutie, ktorým bolo vyslovené závažné porušenie
odborných povinností, stalo konečným. V zmysle vyššie citovaných ustanovení ZOV podnikateľ, ktorému
bolo preukázané závažné porušenie odborných povinností, prestal spĺňať podmienky účasti vo verejnom
obstarávaní až v tom momente, kedy sa stalo rozhodnutie, ktorým mu to bolo možné preukázať,
konečným. Žalobca Up Slovensko namietal, že u Žalobcu tento moment ešte nenastal. Správny súd
vo veci tejto správnej žaloby ešte právoplatne nerozhodol žiadnym zo spôsobov vymenovaných v §
26 ods. 7 ZOV. Žalobca Up Slovensko preto v čase vydania napadnutého Rozhodnutia stále spĺňal a
dodnes stále spĺňa podmienku osobného postavenia podľa § 26 ods. 1 písm. g) ZOV, keďže Rozhodnutie
nemožno považovať za konečné. Podmienky stanovené v § 44e Zákona na uloženie zákazu podľa §
38h Zákona splnené neboli. Rada Žalovaného vydala rozhodnutie o zákaze účasti Žalobcu vo verejnom
obstarávaní v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami Zákona a ZOV.
413. Okrem uvedeného žalobca Up Slovensko v správnej žalobe taktiež žiadal prerušenie konania v
súlade s ustanoveniami § 100 ods. 2 písm. a) SSP. V súčasnosti malo byť pred ESĽP vedené konanie vo
veci sťažnosti účastníka konania VAŠA Slovensko voči Slovenskej republike, v rámci ktorej je napádané
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 675/2016 zo dňa 11.10.2016, ktorým bola zamietnutá
ústavná sťažnosť účastníka VAŠA Slovensko, s.r.o. voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžnz 6/
2015-100 zo dňa 29.06.2016 vo veci nezákonného zásahu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku inšpekcie



13.08.2014 vykonanej Žalovaným u tohto Účastníka. Jednalo sa o inšpekciu vykonanú v tej istej veci,
ako bola vykonaná inšpekcia Žalovaným u Žalobcu. V prípade, že je tomu tak, Žalobca Up Slovensko
navrhol tunajšiemu súdu prerušiť predmetné konanie do rozhodnutia ESĽP v predmetnej veci, nakoľko
záver konania pred ESĽP môže zásadne ovplyvniť rozhodovanie tunajšieho súdu o námietkach Žalobcu
predložených v podanej správnej žalobe. Žalobca Up Slovensko mal za to, že podmienky na prerušenie
konania budú splnené aj podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP, v prípade, ak sa tunajší súd obráti na Súdny
dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania.

414. Vyjadrením zo dňa 07.06.2018 sa žalobca Up Slovensko Up Slovensko bližšie vyjadril v vyjadreniu
žalovaného. Vo podaní uviedol, že pokiaľ ide o dôvody nezákonnosti napadnutých Rozhodnutí, ktoré
Žalobca Up Slovensko namietal v žalobnom bode 1. (Inšpekcia) časti III. na str. 8 a nasl. Žaloby, Žalovaný
sa vo Vyjadrení dotkol len otázky potreby predchádzajúceho súhlasu súdu na vykonanie inšpekcie
Žalovaným. Pokiaľ Žalovaný (v bode 44. Vyjadrenia) odkazuje na svoje vyjadrenia k žalobe v konaní
na ochranu pred nezákonným zásahom u iného Účastníka (konanie vedené na tunajšom súde pod
sp. zn. 6Sa/65/2016), Žalobca Up Slovensko sa k týmto iným vyjadreniam vyjadriť nevie, keďže nie je
účastníkom tohto súdneho konania, a teda k daným vyjadreniam nemá prístup. Žalovaný vo Vyjadrení
uvádza, že predpokladom na vykonanie inšpekcie v podnikateľských priestoroch je existencia poverenia
na vykonanie inšpekcie podpísaná podpredsedom alebo predsedom Žalovaného. Ďalej uvádza, že
inšpekcie v podnikateľských priestoroch Žalovaný vykonával bez predchádzajúceho súdneho príkazu
a „v tomto smere existuje konštantná prax úradu, ako aj rozhodovacia prax súdov.“, cituje z viacerých
súdnych rozhodnutí a prikladá zoznam súdnych rozhodnutí. Podľa názoru Žalobcu však judikáty na ktoré
sa odvoláva Žalovaný, nepredstavujú žiadnu ustálenú judikatúru k predmetnej otázke, keďže v podstate
v žiadnom z uvedených prípadov sa otázka chýbajúceho súdneho príkazu výslovne nerieši, z rozsudkov
nevyplýva, žeby sa v daných prípadoch súd potrebou súdneho príkazu pre inšpekciou výslovne zaoberal,
a ani v nich súd požiadavku na predchádzajúci súhlas súdu s inšpekciou výslovne neodmietol.
415. Žalobca Up Slovensko ďalej uviedol, že Najvyšší súd sa v rozhodnutí vo veci Capgemini otázkou
potreby súdneho príkazu dôsledne zaoberal a svoj záver aj náležite odôvodnil, preto podľa názoru
Žalobcu Žalovaný tvrdením, že ide o ojedinelý právny názor, marginalizuje význam záverov vyslovených
Najvyšším súdom v tomto rozsudku. Navyše, nie je v kompetencii Žalovaného riešiť prípadné rozpory
v judikatúre Najvyššieho súdu, rozsudok vo veci Capgemini vydal Najvyšší súd, príslušný senát
Najvyššieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne, Žalovaný mal teda závery vyslovené Najvyšším
súdom v danej veci aplikovať. Skutočnosť, že minimálne v jednom rozhodnutí vo veci Capgemini
senát Najvyššieho súdu jednomyseľne rozhodol v prospech žalobcu v danej veci a vyslovil názor,
že pri vykonaní inšpekcie bol potrebný súdny príkaz, vyvoláva prinajmenšom zásadné pochybnosti o
tom, či je právna úprava požiadavky na súdny príkaz v prípade inšpekcií vykonaných Žalovaným v
podnikateľských priestoroch podnikateľa, jednoznačná, dostatočná a jasná. Žalobca Up Slovensko má
za to, že v prípade nejasností v právnej úprave sa má táto nejasnosť jednoznačne vyložiť v prospech
ochrany práv a záujmov prešetrovaného subjektu (t.j. v prospech Žalobcu) tak, ako to rozhodol Najvyšší
súd vo veci Capgemini, a teda bol potrebný súhlas súdu s Inšpekciou aj v tejto veci. Podľa názoru
Žalobcu je totiž nepochybné, že základné právo na ochranu súkromia a obydlia v zmysle článku 8
Dohovoru patrí rovnako právnickým ako aj fyzickým osobám. Žalobca Up Slovensko preto zastáva
názor, že niet dôvodu uplatniť v priestoroch právnických osôb nižší štandard požiadaviek na ochranu
Ústavou garantovaných práv, a tým tiež na preukázanie existencie dôvodného podozrenia a možnosť
ich preskúmania ex ante nezávislým súdom, ako je tomu v prípadoch inšpekcie v tzv. iných priestoroch
podnikateľa resp. v súkromných priestoroch.
416. Žalobca Up Slovensko bol toho názoru, že v kontexte doterajšieho priebehu konania nie je možné
považovať za účinnú ex post súdnu ochranu možnosť podať návrh na ochranu pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy podľa ust. §250v OSP. Žalovaný v tomto prípade aj napriek sťažnostiam
Účastníkov pokračoval v Konaní, podnet Žalobcu na prerušenie Konania z dôvodu prebiehajúcich konaní
o nezákonnom zásahu na Najvyššom súde odmietol a vydal Prvostupňové rozhodnutie a následne aj
Rozhodnutie. Taktiež súdy konajúce vo veci žalôb proti nezákonnému zásahu podaných žalobca Up
Slovenskomi Edenred Slovakia, s. r. o. a VAŠA Slovensko, s. r. o. sa ich žalobami odmietli zaoberať
a konania zastavili v zásade z toho dôvodu, že v danom čase prebiehalo správne konanie vo veci
samej. Tým ale je začatím správneho konania vo veci samej vždy znemožnená možnosť domáhať sa
účinne ochrany pred nezákonným zásahom správneho orgánu na nezávislom súde, začatie správneho



konania ohľadom akéhokoľvek podozrenia z porušenia je pritom plne v dispozícii Žalovaného. Takúto
situáciu preto podľa Žalobcu nemožno považovať za účinnú ex post súdnu ochranu pred nezákonným
zásahom, keďže reálna možnosť účastníka domôcť sa účinnej a včasnej ex post ochrany zo strany
súdu pred nezákonným zásahom v podobe nezákonnej inšpekcie je v zásade nulová. Tomuto stavu
pretrvávajúcej právnej neistoty bolo možné predísť, ak by Žalobca Up Slovensko bol požiadal súd o
súhlas s Inšpekciou ešte pred jej vykonaním, a nezávislý a nestranný súd by ešte pred Inšpekciou
dôkladne preskúmal odôvodnenosť a primeranosť navrhovaného vykonania Inšpekcie. V tejto súvislosti
Žalobca Up Slovensko ďalej poukazuje na argumenty predložené v podanej správne žalobe.
417. Tvrdenia Žalovaného, že potreba aplikácie dôkazného štandardu „nad akúkoľvek pochybnosť“
aplikovanú v trestnom práve nevyplýva z Dohovoru, sú podľa názoru žalobcu irelevantné. Otázka
dôkazného štandardu je nepochybne vecou vnútroštátnej procesnej autonómie každého signatárskeho
štátu Dohovoru a Dohovor túto otázku neupravuje ani neobmedzuje. Naopak, v zmysle judikatúry
ESĽP je rozhodnutie o uložení pokuty za kartelovú dohodu nepochybne trestným rozhodnutím, preto
účastníkovi priznáva záruky práva na spravodlivý proces porovnateľné s prípadmi trestného práva.
Je preto žiaduce, aby sa vo veciach administratívnych deliktov v oblasti súťažného práva uplatnili v
podmienkach národného procesného práva záruky priznané obvinenému z trestného činu a základné
zásady trestného konania vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, vrátane zásady in dubio
pro reo a dôkazného štandardu podľa Trestného poriadku. Argumenty Žalovaného v Rozhodnutí (len
zopakované vo Vyjadrení) v tomto ohľade Žalobca Up Slovensko v podanej Žalobe.
418. V súvislosti s právnou úpravou EÚ a judikatúrou SDEÚ Žalovaný nevysvetlil, prečo by malo
dôsledné uplatňovanie zmienených trestnoprávnych zásad aj na prípade šetrenia porušenia pravidiel
hospodárskej súťaže robiť aplikáciu súťažných pravidiel vyjadrených v čl. 101 ZFEÚ nemožným
alebo neprimerane sťaženým, osobitne v situácii, keď, ako je ďalej uvedené, Žalovaný už v praxi
dôkazný štandard „nad akúkoľvek pochybnosť“ v iných prípadoch aplikoval (viď nižšie). Aplikácia týchto
procesných štandardov pri presadzovaní európskeho hmotného práva nebude v rozpore s európskym
právom, ako to Žalovaný tvrdil, keďže, ako bolo uvedené vyššie, európske právo výslovne počíta s tým,
že miera dokazovania je vecou národnej procesnej autonómie členských štátov.
419. Pokiaľ sa Žalovaný rozhodol neuplatniť v danej veci dôkazný štandard vyplývajúci z trestného práva
tiež s odkazom na vyššie spomenutý nález Ústavného súdu, potom Žalobca Up Slovensko namietal
v prvom rade to, že argumentácia, že správne konanie v súťažných veciach (tu vo veci správneho
trestania) nie je kvázitrestným konaním, nie je v súlade s vyššie spomenutou ustálenou rozhodovacou
praxou súdov, ktorá naopak potvrdzuje kvázitrestný charakter a uplatňovanie trestnoprávnych zásad
v konaniach vedených pre porušenie súťažného práva. Ako bolo spomenuté, to platí aj vo vzťahu
k judikatúre ESĽP. Okrem toho, z predmetného nálezu Ústavného súdu, ktorý sa zaoberal skutkovo
odlišným prípadom, nemožno jednoznačne dovodiť to, žeby sa v konaní pred Žalovaným mal uplatniť
iný a nižší štandard dokazovania, než aký sa štandardne aplikuje v trestných veciach. Ústavný súd
sa v danom prípade zaoberal otázkou aplikácie jednej konkrétnej zásady, a to zásady reformatio in
peius, nie dôkazného štandardu použiteľného v konaní pred Žalovaným. V neposlednom rade, SSP
používa v súvislosti s konaním o tejto Žalobe pojem „trestanie“ (jedná sa o správnu žalobu vo veciach
správneho trestania). Potrebu zabezpečenia ochrany práv obvineného aj v tomto kvázitrestnom konaní
zákonodarca zohľadnil v ustanovení § 195 ods. 1 písm. d) SSP, keď stanovil otázky (vrátane aplikácie
zásad trestného konania), pri skúmaní ktorých „Správny súd nie je vo veciach správneho trestania
viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby…. Napadnuté Rozhodnutia Žalovaného (a Konanie, ktoré im
predchádzalo), majú aj z tohto pohľadu zjavne trestný charakter, čo je nevyhnutným predpokladom
analogického uplatnenia trestných zásad, vrátane dôkazného štandardu.
420. Žalobca Up Slovensko sa tiež domnieva, že názor Žalovaného o potrebe individuálneho skúmania
potreby uplatnenia jednotlivých konkrétnych trestných zásad v jednotlivých prípadoch, je nesprávny
a neudržateľný tiež z pohľadu právnej istoty a predvídateľností správnych rozhodnutí Žalovaného.
Nemožno pripustiť, aby podmienky aplikácie určitej zásady v správnom konaní neboli jasné od
úplne samého začiatku, a aby sa účastník správneho konania dozvedel v podstate až zo správneho
rozhodnutia o tom, či sa určitá zásada v jeho prípade aplikovala alebo nie. Takýto postup je zjavne v
rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy, a z neho vyplývajúcou zásadou právnej istoty a legitímnych očakávaní.
V tomto konkrétnom prípade sa Žalobca Up Slovensko navyše dozvedel až z Výzvy Rady pred
vydaním Rozhodnutia Žalovaného, že trestnoprávne zásady, vrátane absorpčnej zásady pri ukladaní
trestov, ktorú však Žalovaný, odbor kartelov uplatnil v Prvostupňovom rozhodnutí (k tomu nižšie),
neboli uplatnené v miere, akú Žalobca Up Slovensko legitímne očakával. Žalovaný totiž opakovane
rozhodol v kartelových veciach v prospech obvinených v súlade so zásadou v prípade akýchkoľvek
pochybností v prospech obvineného. Žalovaný použitie tejto zásady v spomenutých iných prípadoch



nespochybnil ani v Rozhodnutí ani vo Vyjadrení. Z pohľadu legitímnych očakávaní a právnej istoty
je irelevantné, či rozhodnutia, v ktorých Žalovaný tento dôkazný štandard opakovane aplikoval, prešli
prieskumom Rady Žalovaného alebo nie. Naopak, z pohľadu legitímnych očakávaní sú relevantné,
keďže sú súčasťou rozhodovacej praxe Žalovaného. V súlade so zásadou legitímnych očakávaní a
predošlou rozhodovacou praxou Žalovaného bolo legitímnym očakávaním Žalovaného, že - v súlade s
dovtedy Žalovaným opakovane uplatneným dôkazným štandardom „nad akúkoľvek pochybnosť“, budú
tieto pochybnosti vykladané v prospech Žalobcu. Nestalo sa tak, Žalovaný v podstate až v Rozhodnutí
Rady Žalovaného (resp. vo Výzve Rady, ktorá mu predchádzala) vysvetlil, že dôkazný štandard „nad
akúkoľvek pochybnosť“ v danom prípade voči Žalobcovi neuplatnil. Už len táto skutočnosť sama o sebe
predstavuje podľa názoru Žalobcu takú vadu konania, ktorá robí napadnuté Rozhodnutia Žalovaného
nezákonnými.
421. Žalobca Up Slovensko aj s poukazom na judikatúru a odbornú literatúru spomenutú v žalobe je
presvedčený, že je nevyhnutné, aby v situácii, kedy je dokazovanie postavené na rade nepriamych
dôkazov, nepriame dôkazy tvorili vo vzájomnej súvislosti taký harmonický a uzavretý celok, ktorý
nepripúšťa iný záver, a na základe ktorého možno bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti konštatovať
len jeden záver - porušenie Zákona. Žalobca Up Slovensko poukázal v Žalobe na to, že v súvislosti
s požiadavkami na sústavu nepriamych dôkazov Rada Žalovaného v Rozhodnutí predložila názor
odchýlny nielen od ustálenej judikatúry slovenských súdov, ale tiež od vlastných vyjadrení v inom
predchádzajúcom prípade . Ani odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu v prípade Diaľnice v bode 104.
Vyjadrenia nepotvrdzuje správnosť postupu Žalovaného v tejto veci. V prvom rade, názor vyslovený
Najvyšším súdom v danej veci sa týkal konkrétnych okolností prípadu, ktoré boli špecifické a odlišné.
Bez ohľadu na to však, ako Žalobca Up Slovensko vysvetlil v Žalobe a uviedol v tomto vyjadrení,
Žalovaný v tomto prípade založil svoje závery tiež na celej rade domnienok a indícií, ktoré pripúšťajú
celé množstvo rôznych výkladov. Viaceré dôkazy a indície Žalovaný vyložil účelovo a nesprávne,
alternatívne vysvetlenia predkladané Žalobcom v Konaní Žalovaný odmietol buď bez akéhokoľvek
vysvetlenia, alebo jednoduchým konštatovaním, že aj tak nemenia celkové závery Žalovaného. V súlade
s požiadavkami vyplývajúcimi z právneho poriadku SR Žalovaný znáša v plnej miere dôkazné bremeno.
Podľa Žalobcu Žalovaný aplikovaním vyššie citovaného názoru v rozpore s požiadavkou presného
a úplného preukázania skutkového stavu neprípustným spôsobom preniesol dôkazné bremeno na
Žalobcu tým, že ho žiadal o predloženie dôkazu opaku tvrdení Žalovaného.
422. Okrem uvedeného je žalobca Up Slovensko toho názoru, že Žalovaný nepreukázal, žeby medzi
Žalobcom a ostatnými Účastníkmi existovala dohoda o spoločnom jednotiacom pláne, ktorý mal viesť
k Rozdeleniu trhu, a žeby čiastkové porušenia, ktorých sa mal Žalobca Up Slovensko dopustiť, boli
Žalobcom vykonané s úmyslom prispieť takto k naplneniu jedného spoločného plánu spolu s ostatnými
Účastníkmi. Žalovaný v tomto ohľade nepredložil žiaden relevantný (priamy) dôkaz, a podklady, na
ktoré sa Žalovaný v Prvostupňovom rozhodnutí odvoláva, nepredstavujú ani ničím nerušenú sústavu
nepriamych dôkazov, ktorá by nevyhnutne k týmto skutkovým zisteniam a záverom viedla.
423. V administratívnom spise v Konaní je celý rad dôkazov o tom, že Žalobca Up Slovensko konal
v mnohých prípadoch inak/opačne, než ako by mal konať v súlade s dohodou o Rozdelení trhu a
jej jednotným plánom, ktorý Žalovaný predpokladá. Je nepravdepodobné, aby v prípade existencie
dohody o Rozdelení trhu v rozsahu a s obsahom, ako ju skutkovo vymedzil Žalovaný a pri úmysle
Žalobcu prispievať svojim správaním k dosiahnutiu spoločného cieľa, sa Žalobca Up Slovensko správal
v takej miere inak. Pokiaľ by Žalobca Up Slovensko mal v úmysle participovať na tomto spoločnom
cieli, musel by tomu prispôsobiť svoje správanie na trhu a Žalovaný by nemal disponovať dôkazmi
o početných a opakovaných výskytoch konania Žalobcu v rozpore s takto definovaným spoločným
cieľom. To nevyhnutne narušuje teóriu o tom, žeby tie čiastkové konania Žalobcu, ktoré vyhovujú
záverom Žalovaného, mali byť nevyhnutne a len dôsledkom účasti Žalobcu na Rozdelení trhu a naopak
nevylučuje, že v daných prípadoch sa Žalobca Up Slovensko takto správal na základe vlastného
nezávislého rozhodnutia. Nebolo pritom povinnosťou Žalobcu preukazovať opak tvrdení Žalovaného. Aj
napriek námietkam Žalobcu sa Žalovaný v Rozhodnutí nijako nevysporiadal s požiadavkou na náležité,
logické a prijateľné vysvetlenie, ako tieto dôkazy o inom/opačnom správaní sa Žalobcu, než jednotný
plán mal predpokladať, majú do celej schémy Rozdelenia trhu zapadať, nevysvetlil, ako majú tieto
prípady vzájomne dopĺňať čiastkové porušenia celkovej schémy Rozdelenia trhu a s nimi vzájomne
pôsobiť tak, aby dosiahli zamýšľané protisúťažné účinky v rámci jediného cieľa - uplatňovania jednotnej
obchodnej stratégie voči klientom konkurencie, keď sú v skutočnosti dôkazom jej neuplatňovania zo
strany Žalobcu. Z takéhoto konania Žalobcu rozhodne nemožno spoľahlivo a nad akúkoľvek pochybnosť
odvodiť úmysel Žalobcu svojim konaním prispievať k naplneniu spoločného plánu a cieľa, ktorým malo
byť jednotným spôsobom uplatňovať obchodnú stratégiu voči klientom konkurencie so zámerom udržať



stabilné trhové podiely na dotknutom trhu. Tým nebol Žalobcovi preukázaný prinajmenšom jeden z
imanentných skutkových znakov Rozdelenia trhu. Závery Žalovaného o účasti Žalobcu na Rozdelení
trhu, ktoré malo predstavovať jeden pokračovací správny delikt, sú nielen nepodložené a nesprávne,
pokiaľ ide o skutkové závery Žalovaného, ale Žalovaný tiež dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci, keď údajnú a nepreukázanú účasť Žalobcu na jednotlivých čiastkových porušeniach vyhodnotil aj
ako účasť Žalobcu na jednom pokračovacom inom správnom delikte - Rozdelení trhu.
424. Ďalej žaloby uviedol, že Žalovaný ďalej opakoval, že reštaurácie si nenechávali preplácať stravné
lístky u emitentov, ale ich používali na vlastné nákupy potravín, a to z toho dôvodu, že provízia
zazmluvnená na výstupe (voči akceptačným miestam, t.j. MO reťazcom a reštauráciám) mala byť
vyššia v prípade reštaurácii, než v prípade MO reťazcov . Tu však Žalovaný vo Vyjadrení dospel
k nesprávnym záverom. V prvom rade to, že provízia, ktorú podľa Žalovaného mali pri preplácaní
stravovacích poukážok platiť MO reťazce, mala byť nižšia, než tá, ktorú mali platiť reštaurácie, nemohlo
byť pre reštaurácie dôvodom použitia stravných lístkov na opätovný nákup potravín namiesto ich vrátenia
emitentom (za účelom preplatenia ich nominálnej hodnoty). Z pohľadu reštaurácií je predsa irelevantné,
akú províziu platia MO reťazce, pri použití stravných lístkov na nákup sa použije ich nominálna hodnota.
Rovnako by teda boli motivovaní, a zrejme rovnako by sa správali reštaurácie aj v prípade, ak by boli
provízie u MO reťazcov ešte vyššie, resp. nech by boli provízie u reštaurácií akékoľvek, ale nie nulové,
reštaurácie by mali mať stále motív zbaviť sa stravných lístkov nákupom tovaru v MO reťazcoch a vyhnúť
sa tak plateniu provízii za ich výkup úplne. Prevádzkovateľ reštaurácie teda buď použil stravné lístky na
nákup potravín v nominálnej hodnote, (v rozpore s ich zákonným účelom a povahou), alebo v súlade so
zmluvou s emitentom si ich nechal preplatiť u emitenta a za túto službu zaplatil dohodnutú províziu. Záver
uvedený vo Vyjadrení je teda zjavne nesprávny. Žalovaný tiež opakovane tvrdil, že ekonomickým cieľom
Limitácie bolo dosiahnuť, aby sa poukážky nepoužívali na ďalšie nákupy v MO reťazcoch zo strany
reštaurácií, lebo tak dochádzalo k ich preplácaniu emitentmi za nižšie provízie . Čiže podľa Žalovaného
s cieľom zvýšiť „výnosnosť provízie na výstupe“ , malo byť pre Žalobcu a iných Účastníkov výhodnejšie
dosiahnuť, aby boli stravné lístky vrátené priamo reštauráciám a im preplatené. Žalobca Up Slovensko
však v Žalobe (a v Konaní opakovane) poukázal na to, že samotná výška provízie (teda hrubých
výnosov) ešte nie je ukazovateľom skutočného zisku (teda výnosov po odpočítaní nákladov). Žalovaný
mal posúdiť, aký zisk Žalobca Up Slovensko dosahuje z provízie voči MO reťazcom resp. z provízie voči
reštauráciám, v tejto veci však Žalovaný nevykonal žiadne zisťovanie ani dokazovanie. Pritom aj v iných
oblastiach obchodu je prirodzené, že poskytovatelia služieb majú odlišné ceny voči rôznym kategóriám
odberateľov v závislosti od súvisiacich nákladov a tiež množstva odoberaného tovary/služby (štandardne
napr. cenníky dodávateľov energií pre spotrebiteľov), vyššia cena/vyššia provízia (vyšší hrubý výnos bez
zohľadnenia súvisiacich nákladov) nemusí vôbec znamenať aj vyšší zisk. V tejto časti sú teda závery
Žalovaného zjavne nepodložené, nezakladajú sa na dostatočne zistenom skutočnom stave. Napokon, v
tejto súvislosti Žalobca Up Slovensko nechápe, ako môže Žalovaný vo vyjadreniach k žalobám ostatných
Účastníkov opakovane uvádzať záver, že provízia pri reštauračných zariadeniach mala v niektorých
prípadoch dosahovať až 80%, keď Žalobca Up Slovensko toto tvrdenie opakovane vytýkal ako absurdné
a vysvetľoval jeho mylnosť tak v priebehu Konania, ako aj v žalobe, Žalovaný na to nereagoval.
425. Konštatoval, že je pravdou, že výslovná právna úprava účelu a použitia stravných lístkov je
veľmi strohá, § 152 Zákonníka práce neuvádza výslovný zákaz neobmedzeného a opakovaného
použitia stravovacích poukážok. To však neznamená, že sa má pristúpiť k takému výkladu zákona,
ktorý ignoruje ich zákonný účel a povahu. Veď zákonná úprava výslovne nezakazuje ani použitie
stravovacích poukážok na nákup iného napr. nepotravinového tovaru, či dokonca alkoholu a cigariet,
a napriek tomu stravné lístky na platbu za takýto tovar použiť nemožno. Žiadne výslovné obmedzenia
v tomto ohľade sa nenachádzajú v zákone, v zmluvách a príslušných obchodných podmienkach
Žalobcu je zakotvené, že stravné lístky nemožno používať na nákup alkoholu, cigariet, drogistického
tovaru, predpokladáme, že podobné obmedzenia sú zakotvené v zmluvných dokumentoch zrejme aj
u ostatných Účastníkov. Pokiaľ, naopak, daňové predpisy predvídajú uznanie nákladov súvisiacich so
stravovacími poukážkami u zamestnávateľa a uznanie stravovacích poukážok ako príjem oslobodený
od dane z príjmov na strane zamestnanca len, ak sú tieto použité na účely zabezpečenia stravovania
za podmienok stanovených zákonom (t.j. § 152 Zákonníka práce). Z vyššie uvedených dôvodov sú
úvahy Žalovaného o tom, že zákonná garancia možnosti použitia neobmedzeného počtu stravných
lístkov pri jednom nákupe je niečo, čo berú obstarávatelia - zamestnávatelia do úvahy pri obstarávaní
stravných lístkov , opäť len ničím nepodloženou špekuláciou, Žalovaný ohľadom tohto záveru nevykonal
žiadne dokazovanie a ani zisťovanie, Žalovaný neoslovil zamestnávateľov a vôbec nezisťoval, ktoré
kritériá sú pri úvahách zamestnávateľov o výbere dodávateľa služieb sprostredkovania stravovania (a
tým stravovacích poukážok) pre nich relevantné, a ktoré naopak nie. Aj v tomto zásadnom ohľade opiera



svoje celkové závery o Limitácii ako dohode obmedzujúcej súťaž z hľadiska cieľa o ničím nepodložené
a nepreukázané závery. Žalobca Up Slovensko je toho názoru, že žalovaný vo Vyjadrení ani jeden
z argumentov uvedených vyššie a ďalej podrobne zdôvodnených v žalobe nijako nespochybnil ani
nevyvrátil, jeho tvrdenia sú v tomto ohľade nepresvedčivé a v zásade len opakujúce to, čo už uviedol v
napadnutých Rozhodnutiach, a čo Žalobca Up Slovensko v Žalobe vyvrátil.
426. Žalovaný v Rozhodnutí odkazoval na judikatúru SDEÚ, Žalobca Up Slovensko však jej
aplikovateľnosť na daný prípad v Žalobe spochybnil, vo všetkých Žalovaným citovaných prípadoch sa
jednalo o skutkovo úplne odlišné situácie, a Žalovaný v Rozhodnutí a ani vo Vyjadrení nevysvetlil, ako
majú byť závery vyslovené v týchto prípadoch vôbec aplikovateľné na predmetnú vec. Pokiaľ Žalovaný
opakovane poukazuje na aplikáciu Usmernenia k vplyvu , Žalobca Up Slovensko už v Žalobe (podrobne
uviedol, že Komisia v Usmerneniach k vplyvu uvádza, že horizontálne kartely zahŕňajúce celé územie
členského štátu sú spravidla, teda nie automaticky vždy, spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými
štátmi , a teda je nevyhnutné detailne skúmať konkrétne okolnosti prípadu. Žiadna zo skutočností,
ktoré Komisia uvádza v Usmernení k vplyvu ako relevantné pre prípady dohôd, ktoré sa týkajú územia
jedného členského štátu a sú spôsobilé mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi, nebola v tomto
prípade identifikovaná, to sa týka menovite aj skutočností uvedených v bodoch 20. a 82. Usmernenia k
vplyvu, na ktoré odkazuje Žalovaný aj vo Vyjadrení . Bod 20. Usmernenia k vplyvu hovorí o praktikách
spočívajúcich vo vylúčení alebo hrozbe vylúčenia z trhu. Ako Žalobca Up Slovensko podrobne vysvetlil
v žalobe, žiadne vylučovacie praktiky ako súčasť Rozdelenia trhu alebo Limitácie v danom prípade
preukázané neboli. Usmernenia k vplyvu zas hovorí o praktikách spočívajúcich v donútení konkurentov
z iných členských štátov pridať sa k dohode obmedzujúcej hospodársku súťaž, alebo v ich vylúčení z
dohody, ak to pre nich znamená konkurenčnú nevýhodu. Ani tieto skutkové okolnosti neboli ani v prípade
Rozdelenia trhu a ani v prípade Limitácie zistené a preukázané. Spochybnil argumentáciu žalovaného
ohľadne rozsudku Súdneho dvora vo veci C-475/99 Ambulanz Glockner, Žalobca Up Slovensko však
nerozumel, v čom má byť daný prípad relevantný pre prejednávanú vec. Jednalo sa o špecifickú situáciu
posúdenia prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom týkajúcej sa súladu nemeckej národnej legislatívy
umožňujúcej vytvorenie monopolu na poskytovanie služieb rýchlej resp. dopravnej zdravotnej služby na
určitom území Nemecka, s čl. 106 ZFEÚ (predtým 86 ZES - monopoly vo verejnom záujme) v spojení s
čl. 101 a 102 ZFEÚ (predtým čl. 81 a 82 ZES), v dôsledku odmietnutia poskytnutia povolenia nemeckou
národnou autoritou podľa vtedy platnej (federálnej resp. spolkovej) národnej právnej úpravy Nemecka
na poskytovanie tejto služby. Súdny dvor však jasne konštatoval, že v danom prípade sa nejedná o
žiadnu dohodu obmedzujúcu súťaž, a ani o porušenie čl. 101 ZFEÚ. V danom prípade šlo zjavne o
zákonné ustanovenia, ktoré umožňovali príslušnému orgánu vydať rozhodnutie brániace zahraničnému
subjektu vstupu na daný trh, pričom Súdny dvor vyslovil názor, že predmetná legislatíva bola v súlade
s požiadavkami čl. 106 ods. 1 ZFEÚ predtým čl. 86 ods. 1 ZFEÚ). Závery tohto rozsudku preto nie sú
na prejednávanú vec podľa názoru žalobcu vôbec aplikovateľné.
427. Okrem uvedeného žalobca Up Slovensko konštatoval, že v prípade Rozdelenia trhu ani v prípade
Limitácie neboli preukázané žiadne vylučovacie praktiky, ktoré by akokoľvek bránili iným subjektom
vstúpiť na trh. Neexistovali žiadne dohody o exkluzivite, o viazaných zmluvách ani iné skutočnosti,
ktoré by akokoľvek bránili iným potenciálnym konkurentom z iných členských štátov vstúpiť na trh
a do zmluvných vzťahov s klientmi Žalobcu. Pritom samotný Žalovaný v Rozhodnutí konštatoval, že
bariéry vstupu na tento trh sú nízke a neexistuje žiadne opatrenie, ktoré by bránilo vstupu zahraničných
subjektov na trh . Za týchto okolností nemohlo nič brániť iným podnikateľom, ktorí by mali záujem
realizovať vstup na daný relevantný trh, aktívne oslovovať existujúcich klientov Žalobcu (a iných
Účastníkov) s lepšími podmienkami, než boli tie, ktoré mali byť v zmysle tvrdení Žalovaného predkladané
Žalobcom (a inými Účastníkmi) „vlastným klientom“. Žalobca Up Slovensko v Žalobe tiež poukázal
na to, že závery Žalovaného v Rozhodnutí o vytváraní bariér vstupu sa ani nezakladajú na žiadnych
relevantných zisteniach, dôkazoch a ani analýzach a nemajú oporu v správnom spise. Žalovaný
tieto skutočnosti vo Vyjadrení nevyvrátil. Argumentoval skutočnosťou, že je nevyhnutné analyzovať,
či existuje prinajmenšom pravdepodobnosť, že takéto opatrenia účastníci dohody obmedzujúcej súťaž
príjmu v situácii, keď sa zmenia trhové podmienky, alebo nie; táto pravdepodobnosť záleží na
prítomnosti prirodzených prekážok obchodu, vrátane toho, či ide o obchodovateľný výrobok. Žalovaný
sa pravdepodobnosťou prijatia takýchto opatrení zo strany Účastníkov pre prípad zmeny trhových
podmienok vôbec nezaoberal, v tejto veci nevykonal žiadnu analýzu. Z Rozhodnutia ani Vyjadrenia
nevyplýva, žeby Žalovaný preskúmal aj opačnú hypotézu, či práve povaha poukážok ako výlučne
národných produktov bez schopnosti fungovať ako produkt obchodovateľný cezhranične a špecifickosť
a odlišnosť národnej právnej úpravy nie sú dôvodom, prečo (iné) zahraničné subjekty neprejavili záujem
o vstup na trh.



428. Žalovaný ďalej obhajuje metodiku v zmysle Metodického pokynu tým, že metodika vychádza tiež
zo všeobecných poznatkov Komisie a iných súťažných autorít . Podobne, ako je to v prípade dôkazného
štandardu, ani druh, či výška sankcií za porušenie práva hospodárskej súťaže a postup pri ukladaní
a výpočte sankcií súťažnými orgánmi členských štátov EÚ (zatiaľ) nie sú harmonizované na úrovni
európskeho práva a sú v zmysle zásady národnej procesnej autonómie predmetom národnej právnej
úpravy jednotlivých členských štátov. Tou je v podmienkach Slovenskej republiky výlučne právna úprava
v § 38 a nasl. Zákona. Z Nariadenia 1/2003 ani z iných predpisov EÚ nevyplýva povinnosť národných
súťažných orgánov aplikovať vo svojej praxi takú istú metodiku ukladania pokút, akú aplikuje Komisia.
Ani SDEÚ pri uplatňovaní európskeho práva neharmonizuje procesné pravidlá, ktoré by museli používať
národné súdy v tejto oblasti, ani nevyžaduje od národných súdov, aby posudzovali ukladanie sankcií
národnými súťažnými orgánmi určitým konkrétnym spôsobom. Preto skutočnosť, že Komisia používa
vo svojej praxi určitú metodiku ukladania pokút, ktorú si osvojil Žalovaný a premietol do Metodického
pokynu, nemá z pohľadu dnes platného pozitívneho práva SR relevanciu. Nie je preto možné prihliadať
na to, akým spôsobom uložila pokuty Komisia a ako uvedené v konkrétnych rozhodnutiach posúdil
SDEÚ a z toho odvodiť, že tento postup sa musí použiť aj na národnej úrovni v praxi Žalovaného. Ani
skutočnosť, že sa Žalobca Up Slovensko venuje len jednej činnosti, a teda jeho „relevantný obrat“ sa
rovná celkovému obratu neoprávňuje Žalovaného k postupu, ktorý aplikoval, kedy zohľadnil zákonné
kritéria závažnosti a dĺžky trvania porušenia nad hornou hranicou sadzby pokuty. Nejde tu o zabránenie
nenáležitého preferenčného zaobchádzania s podnikateľmi generujúcimi obrat len z jednej činnosti, ako
to tvrdí Žalovaný, ale o uplatnenie voľnej/správnej úvahy pri posudzovaní všetkých zákonných kritérií
pri výmere pokuty výlučne v rámci sadzby pokuty stanovenej Zákonom (0-10% z celkového obratu) bez
ohľadu na to, akú činnosť a koľko rôznych činností podnikateľ vykonáva.
429. V ostatných bodoch a námietkach ohľadne vyjadrenia žalovaného žalobca Up Slovensko
opakovane poukázal na podanú správnu žalobu, ktorej bližšie vysvetľuje svoju argumentáciu, ktorú
podporil priloženými odbornými vyjadreniami.

VI. Podania žalobcu 5 VAŠA Slovensko, s.r.o. (zlúčený s Edenred Slovakia, s.r.o.)

430. Žalobca 5 VAŠA Slovensko, s.r.o. (ďalej aj ako Vaša Slovensko) sa žalobou zo dňa 04.12.2017
domáhal zrušenia rozhodnutia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, Rady Protimonopolného
úradu Slovenskej republiky č. 31/2017/ODK-2017/KH/R/2/025 zo dňa 11.09.2017 a žiadal priznať
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Eventuálne, ak by správny súd v konaní dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná (§ 190 SSP) a nie sú dané dôvody pre zrušenie druhostupňového
rozhodnutia podľa § 191 SSP, žalobca Vaša Slovensko v súlade s § 198 ods. 1 písm. a) SSP navrhol,
aby po vykonaní príslušného dokazovania, správny súd rozsudkom znížil pokutu uloženú žalobcovi
rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2016/KH/1/1/004 zo dňa 11.02.2016 v
spojení s rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, Rady Protimonopolného úradu
Slovenskej republiky č. 31/2017/ODK-2017/KH/R/2/025 zo dňa 11.09.2017.
431. V žalobe uviedol, že v dňoch 13.-14.08.2014 vykonal Protimonopolný úrad Slovenskej republiky
(ďalej len „Žalovaný“) prostredníctvom svojich zamestnancov inšpekciu v priestoroch pôvodného
žalobcu, spoločnosti VAŠA Slovensko, s. r. o., so sídlom: Račianske mýto 1/B, 831 02 Bratislava.
Zamestnanci žalovaného sa preukázali povereniami na vykonanie Inšpekcie. Dňa 13.08.2014 vykonal
žalovaný inšpekcie aj v priestoroch ďalších podnikateľov: DOXX - Stravné lístky, spol. s r.o., so sídlom:
Kálov 356, 010 01 Žilina, IČO: 36 391 000 (ďalej len „DOXX“) (zápisnica č. IZ-343/2014); LE CHEQUE
DEJEUNER s.r.o., so sídlom: Tomášikova 23/D, 821 01 Bratislava (ďalej len „LE CHEQUE DEJEUNER“)
(zápisnica č. IZ-344/2014); SODEXO PASS SR, s.r.o., so sídlom: Tomášikova 64, 831 04 Bratislava,
IČO: 35 741 350 (ďalej len „SODEXO PASS SR“) (zápisnica č. IZ-345/2014) a Edenred Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Karadžičova 8, 820 15 Bratislava, IČO: 31 328 695 (ďalej len „EDENRED“) (zápisnica č.
IZ-342/2014). Žalobcovi bolo doručené Oznámenie o začatí konania č. 632/2/PMÚ SR/2015 zo dňa
13.02.2015, ktorým mu bolo oznámené, že Žalovaný z vlastného podnetu začína konanie č. 0003/
OKT/2015 vo veci možnej dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4
písm. a), c) a f) ZOHS a čl. 101 ZFEÚ uzatvorenej medzi podnikateľmi, v priestoroch ktorých boli
dňa 13.08.2014, resp. 14.08.2014 vykonané inšpekcie (ďalej len „Konanie“). V súlade s ustanovením
§ 182 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca
Vaša Slovensko označuje ďalších účastníkov konania, DOXX, LE CHEQUE DEJEUNER, SODEXO
PASS SR a EDENRED. Žalovaný žalobcu listom č. 2007/2/PMÚ SR/2015 zo dňa 07.05.2015, oznámil
žalobcovi, že rozširuje predmet konania o dohodu obmedzujúcu súťaž uzatvorenú medzi spoločnosťou
DOXX a žalobcom spočívajúcu vo výmene citlivých obchodných informácií a v koordinácii podnikateľov



vo verejnom obstarávaní verejného obstarávateľa Slovenská pošta, a.s. a verejného obstarávateľa
VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK.
432. V priebehu prvostupňového konania, dňa 13.08.2015 podal žalobca Vaša Slovensko
prostredníctvom svojich právnych zástupcov žalobu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy
(ďalej len „SŽNZ“) podľa § 250v zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“),
v ktorej sa domáhal sa vydania rozsudku, ktorým bude žalovanému zakázané „prezerať, kopírovať
alebo akýmkoľvek spôsobom nakladať so všetkými informáciami a dokumentmi získanými v priebehu
Inšpekcie vrátane v žalobe špecifikovaných skopírovaných súborov uložených na dátových nosičoch
a pevnom disku pracovnej stanice, ako aj uloženia povinnosti žalovanému tieto „odstrániť a zničiť“
Súdne konanie pred NS SR bolo vedené pod sp. zn. 8Sžnz/6/2015. Žalovaný žalobcu listom č. 4474/
PMÚ SR/2015 zo dňa 16.10.2015, doručeným dňa 19.10.2015, vyzval, aby sa v lehote 20 pracovných
dní od doručenia tohto listu vyjadril k podkladom rozhodnutia, spôsobu ich zistenia, prípadne aby
navrhol ich doplnenie (ďalej len „Výzva“). Žalovaný zároveň žalobcovi v rámci výzvy predložil informáciu
o predbežných záveroch prešetrovania, ku ktorým tento na základe jemu dostupných informácií a
podkladov dospel. Žalobca Vaša Slovensko sa k záverom žalovaného vyjadril písomným podaním
zo dňa 03.12.2015, (ďalej len „Vyjadrenie“). Následne žalovaný dňa 11.02.2016 vydal rozhodnutie
č. 2016/KH/1/1/004, ktorým rozhodol, že sa účastníci konania dopustili konaní, ktoré sú dohodami
obmedzujúcimi súťaž v zmysle ZOHS, čiže zakázané (ďalej len „Prvostupňové Rozhodnutie“). Osobitne
žalovaný účastníkom konania vytkol uzatvorenie dohody so zámerom udržať stabilné úrovne trhových
podielov na dotknutom relevantnom trhu, inými slovami „rozdelenie trhu“ (výrok I.) a uzatvorenie dohody
so zámerom zvýšenia výnosnosti provízie na výstupe, inými slovami „limitácia počtu stravovacích
poukážok akceptovateľných pri jednom nákupe“ (výrok II.). Na základe výroku I. a výroku II. boli
účastníkom knania uložené pokuty, žalobcovi vo výške 503.248 EUR (výrok III.).
433. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca Vaša Slovensko dňa 29.02.2016 rozklad.
Rozkladom sa domáhal, aby žalovaný prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na nové
prejednanie a rozhodnutie alebo ho zmenil tak, že konanie voči žalobcovi zastaví, alternatívne sa žalobca
Vaša Slovensko domáhal prepočítania a zníženia výšky pokuty, ak by mal žalovaný za preukázané
protisúťažné konanie žalobcu. NS SR vo veci SŽNZ nerozhodol do vydania prvostupňového rozhodnutia,
ako ani do podania rozkladu. NS SR uznesením č. k. 8 Sžnz 6/2015-100 zo dňa 29.06.2016 konanie o
SŽNZ zastavil (ďalej len „Uznesenie NS SR“). NS SR argumentoval, že predmetom konania nemôžu
byť skutočnosti, ktoré budú ďalej preskúmavané Radou úradu (ďalej len „Rada“).
434. Žalobca Vaša Slovensko dňa 09.09.2016 podal proti uzneseniu NS SR ústavnú sťažnosť. Vec
bola vedená na ÚS SR pod sp. zn. III. ÚS 676/2016. Uznesením zo dňa 11.10.2016 ÚS SR sťažnosť
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (ďalej len „Uznesenie ÚS SR“). Dňa 29.06.2017 podal žalobca
Vaša Slovensko proti uzneseniu ÚS SR sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
ktorá je vedená pod číslom 40925/17. O sťažnosti ESĽP nebolo doposiaľ rozhodnuté.
435. Rada žalobcu listom č. 31/2017/ODK-2321/5/2017 zo dňa 04.05.2017, doručeným 05.05.2017,
vyzvala, aby sa v lehote 20 pracovných dní od doručenia tohto listu vyjadril k podkladom rozhodnutia,
spôsobu ich zistenia, prípadne aby navrhol ich doplnenie (ďalej len „Výzva pred vydaním rozhodnutia
o rozklade“). Rada zároveň žalobcovi v rámci výzvy pred vydaním rozhodnutia o rozklade predložila
informáciu o predbežných záveroch prešetrovania, ku ktorým táto na základe jej dostupných informácií
a podkladov dospela. Žalobca Vaša Slovensko sa k záverom Rady vyjadril písomným podaním zo dňa
20.06.2017 (ďalej len „Vyjadrenie k Výzve pred vydaním rozhodnutia o rozklade“). O rozklade rozhodol
žalovaný dňa 11.09.2017 rozhodnutím č. 31/2017/ODK-2017/KH/R/2/025 (ďalej len „Druhostupňové
Rozhodnutie“), ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že ho doplnil o zákaz účasti vo verejnom
obstarávaní na dobu troch rokov od právoplatnosti konečného rozhodnutia (výrok IV.). Druhostupňové
rozhodnutie bolo žalobcovi oznámené dňa 04.10.2017.
436. Žalobca Vaša Slovensko považuje právne, ako aj skutkové závery uvedené v prvostupňovom
rozhodnutí a v druhostupňovom rozhodnutí za nesprávne a postup žalovaného predchádzajúci vydaniu
prvostupňového rozhodnutia za nezákonný. Prvostupňovým rozhodnutím, ako aj druhostupňovým
rozhodnutím bolo zasiahnuté do práva žalobcu na spravodlivý proces. Prvostupňové rozhodnutie a
druhostupňové rozhodnutie sú vnútorne nekonzistentné a z tohto dôvodu absolútne nepreskúmateľné.
Absolútna väčšina dôkazov, na ktoré žalovaný odkazuje, sú nezákonne získané, a teda v konaní
neprípustné. Zároveň výška udelenej pokuty, ako aj postup pri jej výpočte nie sú v súlade s právnym
poriadkom SR. Prvostupňové rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore
s administratívnym spisom a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom



verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Prvostupňové
rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie sú čiastočne nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a
čiastočne pre nezrozumiteľnosť. Žalobca Vaša Slovensko má za to, že sú dané dôvody na zrušenie
druhostupňového rozhodnutia v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) až g) SSP. Najmä z uvedených dôvodov
podal žalobca Vaša Slovensko proti celému druhostupňovému rozhodnutiu žalobu podľa § 177 a nasl.
v spojení s § 194 a nasl. SSP.
437. Žalobca Vaša Slovensko v žalobe uviedol, že druhostupňové rozhodnutie je rozhodnutím vydaným
orgánom verejnej správy v správnom konaní, ktoré zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej alebo právnickej osoby alebo sa jej priamo dotýka.
Žalovaný je ústredným orgánom štátnej správy, ktorý v rámci správneho konania prvostupňovým
rozhodnutím v spojení s druhostupňovým rozhodnutím založil povinnosti žalobcu (pokuta) a zrušil jeho
určité oprávnenia (zákaz účasti vo verejnom obstarávaní).
438. Fyzická alebo právnická osoba bola ako účastník administratívneho konania rozhodnutím orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Prvostupňovým
rozhodnutím v spojení s druhostupňovým rozhodnutím, ako aj konaním žalovaného, ktoré týmto
rozhodnutiam predchádzalo boli zásadným spôsobom ukrátené práva a právom chránené záujmy
žalobcu. V prípade druhostupňového rozhodnutia nejde o rozhodnutie v zmysle § 7 SSP. Žalobca Vaša
Slovensko bol v druhostupňovom rozhodnutí poučený o možnosti podať proti tomuto žalobu v zmysle
ustanovení § 177 v spojení s § 194 SSP.
439. Rozhodnutie bolo žalobcovi doručené (oznámené) dňa 04.10.2017. Žaloba sa podľa § 181 ods.
1 SSP musí podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Posledný deň na podanie žaloby bol 04.12.2017. Žalobca Vaša Slovensko podal žalobu v zákonnej
lehote. Podľa názoru žalobcu sú všetky podmienky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia definované
v SSP naplnené. Žalobca Vaša Slovensko týmto v zákonnej lehote podal proti druhostupňovému
rozhodnutiu žalobu a napadol ho v celom rozsahu. Žalobca Vaša Slovensko má za to, že druhostupňové
rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. V niektorých
častiach ako aj vo vzájomnej súvislosti jednotlivých častí je druhostupňové rozhodnutie v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a súčasne niektoré časti
druhostupňového rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím sú nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov. Vo vzťahu k spôsobu zabezpečenia dôkazov pre začatie konania, resp. dôkazov
v konaní použitých došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,
ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
440. Žalovaný sa s odkazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej Únie (ďalej len „SDEÚ“)
podrobnejšie nezaoberal vymedzením relevantného trhu, ktorého by sa údajné porušenie malo týkať.
SDEÚ zbavuje Európsku komisiu (ďalej len „Komisia“) povinnosti detailne vymedziť relevantný trh, ak
nie je toto vymedzenie potrebné na konštatovanie skutočnosti, že dotknutá dohoda môže ovplyvniť
obchod medzi členskými štátmi a že je jej cieľom vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie
hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu. Splnením týchto podmienok je daná právomoc Komisie
skúmať porušenie čl. 101 (pôvodného čl. 81 ZES) ZFEÚ. Túto argumentáciu SDEÚ použil napríklad v
rozsudku zo dňa 19.03.2003 vo veci T-213/00 CMA CGM vs. Komisia, na ktorý odkazoval aj žalovaný. V
tejto súvislosti bolo však potrebné podotknúť, že Komisia v danom prípade vymedzila relevantný trh do
tej miery, že bola zrejmá spôsobilosť skúmanej dohody ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ako
aj jej protisúťažné ciele v rámci spoločného trhu. Komisia teda riadne dokázala naplnenie hypotézy čl.
101 ZFEÚ do tej miery, že sa ďalšie vymedzovanie relevantného trhu teda javilo ako nadbytočné.
441. V súvislosti s vplyvom údajnej dohody na spoločný trh Európskej únie, žalovaný pri vymedzení
relevantného trhu v konaní úplne rezignoval na riadne skúmanie relevantného trhu, ktorý mal v
rámci prešetrovania a následného konania posudzovať. Uvedené nebolo ani nijak korigované v
druhostupňovom rozhodnutí. Žalobca Vaša Slovensko považoval postup žalovaného za nesprávny
a svojvoľný. Žalovaný totiž v prvostupňovom Rozhodnutí ani v druhostupňovom rozhodnutí riadne
neodôvodnil spôsobilosť alebo cieľ údajnej dohody ovplyvniť spoločný trh v rámci EÚ. Údajná dohoda,
resp. zosúladený postup, sa mal týkať emitovania a preplácania stravovacích poukážok resp. súvisiacich
služieb na geografickom trhu v rámci Slovenskej republiky medzi subjektmi pôsobiacimi výhradne na
tomto území. Žalovaný odkázal na judikatúru SDEÚ, ktorá pripúšťa možnosť, že rozdelenie trhu na
území jedného členského štátu môže ovplyvniť fungovanie spoločného trhu Európskej únie, nakoľko
takéto dohody bránia prieniku ekonomických subjektov z ostatných členských štátov na trh konkrétneho
členského štátu. Táto argumentácia je však podľa názoru žalobcu neaplikovateľná na posudzovaný
prípad už aj na základe argumentácie žalovaného. Žalovaný dospel k záveru, že dohoda obmedzujúca



súťaž medzi emitentmi stravovacích poukážok existovala už pred rokom 2010, pričom okruh jej
účastníkov, ako aj pravidlá dohody sa v priebehu času menili. Žalovaný taktiež poukázal na dokument
získaný v priestoroch žalobcu, ktorý by mal obsahovať stručné zhrnutie stretnutí medzi podnikateľmi
DOXX a žalobcom v rokoch 2008 a 2010, na ktorých sa malo rokovať o vstupe podnikateľa DOXX
do Asociácie emitentov stravovacích poukážok (ďalej len „AESP“). Ak existovala dohoda medzi členmi
AESP o rozdelení trhu už v období rokov 2001 až 2010, ako tvrdí žalovaný, nie je potom zrejmé,
ako si podnikateľ DOXX mohol vydobyť pozíciu v AESP a (podľa záverov žalovaného) následne sa
podieľať na dohode obmedzujúcej súťaž. Skutkový stav popísaný žalovaným teda vylučuje aplikáciu
predmetnej judikatúry SDEÚ, keďže aj za údajnej existencie dohody obmedzujúcej súťaž bol podnikateľ
DOXX schopný začať a plne rozvinúť svoje podnikateľské aktivity na území Slovenskej republiky v
danom odvetví. Žalobca Vaša Slovensko zdôraznil, že v prípade podnikateľa DOXX sa nejednalo o
silný, dlhodobo a medzinárodne pôsobiaci ekonomický subjekt, čím bol znevýhodnený v porovnaní s
potenciálnymi súťažiteľmi z iných členských krajín. Žalobca Vaša Slovensko v danej súvislosti taktiež
poukázal napr. na vstup podnikateľa GGFS s.r.o. na predmetný trh v roku 2013. Táto spoločnosť
na predmetný trh bez akýchkoľvek problémov vstúpila a ako nečlen AESP si získala relevantný
trhový podiel. Aj keby teoreticky existovala predmetná dohoda obmedzujúca súťaž, závery žalovaného
o prekážkach prieniku ekonomických subjektov z ostatných členských štátov na relevantný trh v
Slovenskej republike nie sú pravdivé a nevychádzajú zo žiadnej relevantnej analýzy. Žalobca Vaša
Slovensko zároveň namietal, že ak by boli provízie emitentov stravovacích poukážok umelo udržiavané
na vyšších hodnotách, než by tomu bolo v prípade slobodnej hospodárskej súťaže (ako to naznačuje
žalovaný), predstavovalo by to ideálne podmienky pre vstup nového súťažiteľa na trh. Žalobca Vaša
Slovensko sa domnieval, že ak by boli všetky závery žalovaného o dohode účastníkov konania s vplyvom
na trh pravdivé, prípadný nový konkurent by mohol poskytovať svoje služby za nižšie ceny a získať
klientov súčasných súťažiteľov. Preto argument žalovaného týkajúci sa spôsobilosti údajnej dohody
obmedzujúcej súťaž ovplyvniť spoločný trh Európskej únie neobstojí. Žalovaný žiadnym spôsobom
nepreukázal cieľ údajnej dohody spočívajúci vo vylúčení, obmedzovaní alebo skresľovaní hospodárskej
súťaže v rámci spoločného trhu.
442. Napriek tomu, že žalovaný rozlišuje medzi relevantným trhom, v rámci ktorého malo dochádzať k
rozdeleniu trhu, a relevantným trhom, na ktorom sa mal neoprávnene zosúlaďovať postup pri určovaní
obchodných podmienok, jediný rozdiel podľa žalovaného spočíva v okruhu poukážok, ktorých sa tieto
údajné dohody, resp. zosúladené postupy týkajú. Žalobca Vaša Slovensko v tejto súvislosti poukazuje
na ďalšie zrejmé rozdiely týchto relevantných trhov, ktoré odôvodňujú rozdielny prístup k posudzovaniu
oboch vytýkaných prípadov údajného porušenia zákona. Žalobca Vaša Slovensko namietal, že v
prípade údajnej limitácie počtu stravných poukážok akceptovaných v obchodných reťazcoch emitenti
nevystupovali (a ani nevystupujú) ako navzájom si konkurujúci súťažitelia. Žalobca Vaša Slovensko
(ako aj ostatní emitenti stravovacích poukážok) uzatváraním zmlúv s obchodnými partnermi vytvárajú
sieť akceptačných miest, kde je možné dané stravovacie poukážky uplatniť a zameniť (s ohľadom
na účel zákona) výlučne za stravovacie služby (najmä za jedno teplé hlavné jedlo vrátane vhodného
nápoja). Žalovaný síce zohľadnil skutočnosť, že limitácia počtu stravných poukážok sa týkala len
obchodných reťazcov (a teda nie ostatných reštauračných zariadení, ktoré sú taktiež partnermi žalobcu),
na druhej strane však absolútne ignoruje existenciu viacerých relevantných trhov, na ktorých žalobca
Vaša Slovensko na území Slovenskej republiky pôsobí. Žalobca Vaša Slovensko poukázal na rozdiel
medzi emitovaním (vydávaním, resp. predávaním) stravovacích poukážok klientom žalobcu (ktorými
sú zamestnávatelia pôsobiaci na území Slovenskej republiky) a ich preplácaním partnerom žalobcu,
ktorými sú prevažne reštauračné zariadenia a obchodné reťazce. Pri emitovaní stravovacích poukážok
vystupuje na Slovensku niekoľko súťažiteľov ponúkajúcich zameniteľné služby predaja a dodania
stravovacích poukážok. Emitenti stravovacích poukážok ponúkajú taktiež ďalšie služby ako napr.
reklamné služby alebo emitovanie benefitných poukážok. V tejto súvislosti žalobca Vaša Slovensko
zdôraznil, že všetky dôkazy, na ktoré poukazuje žalovaný, sa týkajú výhradne distribúcie stravovacích
poukážok, ktorými zamestnávatelia (klienti Žžlobcu) plnia svoju zákonnú povinnosť stanovenú zákonom
č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“). Z pohľadu spotrebiteľa
nie je zameniteľná benefitná poukážka, ktorá je akceptovaná u poskytovateľov služieb alebo tovarov
nesúvisiacich so stravovaním. Preto relevantný trh benefitných poukážok nie je totožný s relevantným
trhom stravovacích poukážok.
443. Ďalším rozdielom je zákonné obmedzenie pri poplatku za sprostredkovanie stravovacích
služieb prostredníctvom stravovacích poukážok v maximálnej výške 3 % z hodnoty sumy uvedenej
na stravovacej poukážke. V prípade emitovania benefitných poukážok zákon také obmedzenie
neupravuje. Podľa názoru žalobcu by sa tieto odlišnosti (najmä z pohľadu spotrebiteľa) mali premietnuť



do vymedzenia relevantného trhu. Z pohľadu stravovacích poukážok je teda možné konštatovať
konkurenčné prostredie súťažiteľov, ktorí boli účastníkmi konania, pričom odberateľmi sú klienti
týchto konkurentov (zamestnávatelia pôsobiaci na území Slovenskej republiky). Zamestnávatelia
pôsobiaci v Slovenskej republike sa môžu na základe ceny za poskytnutie stravovacích poukážok,
veľkosti siete akceptačných miest, ako aj celkovej kvality služieb emitentov stravovacích poukážok
rozhodnúť, s ktorým emitentom uzatvoria zmluvu o sprostredkovaní stravovania. Je veľmi ojedinelé,
aby zamestnávateľ využíval služby emitovania stravovacích poukážok od viacerých emitentov. S
ohľadom na rozsah siete akceptačných miest všetkých účastníkov konania je možné konštatovať,
že zmena emitenta stravovacích poukážok zamestnávateľom nepredstavuje neprimerané ťažkosti
pre koncových spotrebiteľov (zamestnancov). Naproti tomu žalobca Vaša Slovensko deklaroval,
že pri získavaní svojich partnerov, ktorí akceptujú stravovacie poukážky žalobcu, nevystupoval v
konkurenčnom prostredí. Partnerovi nebráni žiadna skutočnosť v tom, aby uzatvoril zmluvu o spolupráci
aj s inými emitentmi stravovacích poukážok. Žalobca Vaša Slovensko svojmu partnerovi ponúka službu
preplatenia svojich stravovacích poukážok. Žiaden iný účastník konania neposkytuje službu preplatenia
stravovacích poukážok žalobcu. Relevantný trh preplácania stravovacích poukážok žalobcu sa dotýka
iba tých koncových spotrebiteľov (zamestnancov), ktorým boli pridelené zamestnávateľom práve tieto
stravovacie poukážky žalobcu. Pre konečného spotrebiteľa disponujúceho stravovacími poukážkami
ostatných účastníkov konania nie je relevantná skutočnosť, či má dané reštauračné zariadenie
uzatvorenú partnerskú zmluvu so žalobcom. V prípade spotrebiteľov disponujúcich stravovacími
poukážkami žalobcu nie je možné tieto reštauračným zariadením akceptovať bez uzatvorenia
partnerskej zmluvy so žalobcom. Žalobca Vaša Slovensko považoval za potrebné zohľadniť aktuálnu
možnosť koncového spotrebiteľa uspokojiť svoj dopyt po strave s využitím stravovacích poukážok
žalobcu. V prípade emitovania stravovacích poukážok sa tovarový relevantný trh potenciálne dotýka
všetkých klientov (zamestnávateľov) a ostatných emitentov. Pri preplácaní stravovacích poukážok
žalobcu sa pri vymedzení relevantného trhu môžu brať do úvahy len zamestnanci - držitelia stravovacích
poukážok žalobcu a partneri, ktorí tieto akceptujú. Iní zamestnanci (držitelia stravovacích poukážok iných
emitentov), stravovacie zariadenia, ktoré neakceptujú stravovacie poukážky žalobcu, ako aj iní emitenti
nepôsobia na tomto relevantnom trhu. Pre zamestnanca - držiteľa stravovacích poukážok žalobcu nie
je alternatívou, že v danom reštauračnom zariadení sú akceptované stravovacie poukážky emitované
ostatnými účastníkmi konania, resp. v takom prípade ani prevádzkovateľ reštauračného zariadenia
nemá možnosť využiť služby preplácania stravovacích poukážok iného podnikateľského subjektu. Ak
by platil opak, stravovacie poukážky by mali charakter univerzálne vymeniteľného a akceptovaného
platidla, teda by sa maximálne približovali peniazom (zákonnej mene). Žalobca Vaša Slovensko v
podstate prostredníctvom svojich klientov spotrebiteľom poskytuje stravovacie poukážky (pričom tu
existuje zastupiteľné plnenie službami iných emitentov) a následne prostredníctvom svojich partnerov
tieto stravovacie poukážky spotrebiteľom zamieňa za jedlo (pričom túto službu už neposkytuje žiaden
iný emitent). Z uvedeného vyplýva, že na území Slovenskej republiky žiaden podnikateľský subjekt
neposkytuje službu, ktorá by bola zastupiteľná za službu žalobcu preplácania stravovacích poukážok
žalobcu. Klienti žalobcu disponujú možnosťou výberu z radov emitentov stravovacích poukážok, avšak
partneri žalobcu sú viazaní výhradne zmluvným vzťahom so žalobcom (alebo iným emitentom).
444. Žalobca Vaša Slovensko ďalej poukazoval na skutočnosť, že výška provízie za preplatenie
stravovacích poukážok partnerom nie je (na rozdiel od provízie za emitovanie klientom žalobcu)
upravená zákonom. Žalovaný netvrdí a ani nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce protizákonné
konanie žalobcu v rámci výšky provízie za preplatenie stravovacích poukážok. Žalobca Vaša Slovensko
mal za to, že stotožnenie trhu emitovania stravovacích poukážok a trhu preplácania stravovacích
poukážok, tak ako to urobil žalovaný v napadnutých rozhodnutiach, je nesprávne a odporuje objektívnej
skutočnosti. Žalovaný v tomto ohľadne nezistil úplne a presne skutkový stav a vec a skutkové zistenia
žalovaného sú nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Ako žalobca Vaša Slovensko uviedol nižšie,
toto pochybenie žalovaného má jednak vplyv na záver ohľadne údajného porušenia čl. 101 ZFEÚ, ale aj
na posúdenie povahy relevantného trhu, prípadne dopad na trh a veľkosť relevantného trhu vo vzťahu
k rozhodovaniu o pokute uloženej za údajné porušenie ZOHS. Na základe uvedeného mal žalobca
Vaša Slovensko zato, že riadne vymedzenie tovarového relevantného trhu (najmä odlíšenie predaja
a preplácania stravovacích poukážok) je pre právne posúdenie údajného protisúťažného konania
účastníkov konania esenciálne. Vymedzenie relevantného trhu žalovaným je nedostačujúce na riadne
posúdenie veci a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
445. Žalobca Vaša Slovensko v rámci celého administratívneho konania namietal nezákonnosť
Inšpekcie, ako aj nezákonnosť nakladania s dátami, ktoré žalovaný získal počas tejto získal.
Žalobca Vaša Slovensko argumentoval v prvom rade skutočnosťou, že žalovaný v rámci šetrenia



predchádzajúcemu Inšpekcie nezabezpečil také podklady, ktoré by odôvodňovali vydanie poverenia na
vykonanie Inšpekcie a následný masívny zásah do práv žalobcu. Rovnako žalobca Vaša Slovensko
spochybňoval právomoc žalovaného na vykonanie Inšpekcie spôsobom, ktorý bol aplikovaný v tomto
prípade. V neposlednom rade žalobca Vaša Slovensko namietal, že následné nakladanie s informáciami
a dátami zaistenými pri Inšpekcii bolo nezákonné a porušovalo práva žalobcu. Napriek detailnej
argumentácii žalobcu sa žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj v druhostupňovom rozhodnutí s
námietkami žalobcu a ostatných účastníkov Konania vysporiadal formalisticky, bez toho, aby bral zreteľ
na podstatu a zmysle práv, ktorých porušenie bolo namietané. Argumentácia žalovaného vychádzala
najmä z premisy efektivity ochrany hospodárskej súťaže, ktorej podriaďuje akékoľvek svoje ďalšie
konanie. V súlade s názorom žalovaného akcentovaným v jeho rozhodnutiach vo veci, princíp efektivity
ochrany hospodárskej súťaže legitimizuje a legalizuje v zásade akýkoľvek postup žalovaného. Dôkazy
nachádzajúce sa v prešetrovacom spise nehodnotil žalovaný ako ani Rada objektívne. Všetky tieto
dôkazy, ako aj námietky účastníkov konania boli vyhodnocované účelovo, tak aby zdôvodnili legálnosť
zásahu do práv žalobcu. Ako už bolo uvedené v administratívnom konaní, žalovaný pred vykonaním
Inšpekcie nemal dostatočný podklad pre dôvodné podozrenie, že v rámci preskúmavaného trhu existuje
kartel. Jediným relevantným podkladom v tomto ohľade bolo zistenie, že predmetný trh je vysoko
koncentrovaný. Takéto zistenie (resp. všeobecne známy fakt) nemôže byť dostatočným podkladom
pre vykonanie Inšpekcie a zákonné získanie dôkazov, ktoré viedli k začatiu konania, a ktoré slúžia na
preukázanie údajnej dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž.
446. Žalobca Vaša Slovensko namietal nezákonnosť Inšpekcie z dôvodov, že poverenia udelené na
vykonanie rámci Inšpekcie, resp. inšpekcií boli podľa názoru žalobcu definované neprimerane široko
bez dostatočného skutkového podkladu k ich vykonaniu, ktorý by mal byť nimi verifikovaný. Cieľom
Inšpekcie môže byť výlučne zhromaždenie dokumentácie potrebnej na overenie určitého skutkového a
právneho stavu a jeho rozsahu, o ktorom už mal žalovaný informácie. Žalobca Vaša Slovensko namietal,
že žalovaný v čase vykonania Inšpekcie, resp. inšpekcií v priestoroch ostatných účastníkov konania,
nemal k dispozícii podklady, ktoré by odôvodňovali ich vykonanie. Žalovaný teda zjavne nemal konkrétne
dôvodné podozrenie o protisúťažnom konaní žalobcu, resp. ostatných účastníkov konania.
447. Podklady, ktoré mali podľa žalovaného zakladať v čase pred vykonaním Inšpekcie dôvodné
podozrenie z protisúťažného správania boli v prvostupňovom rozhodnutí vymedzené podľa tvrdenia
žalovaného prvým z podkladov na vykonanie Inšpekcie je analýza dotknutého trhu. Žalovaný podľa
svojich tvrdení vychádzal výlučne z verejne dostupných informácií. K prvému záveru žalobca Vaša
Slovensko namietal, že ide len všeobecné uvedenie charakteristík trhu, ktoré bolo možné zistiť aj bez
akejkoľvek analýzy. Tento záver samostatne a ani v spojení s inými skutočnosťami nemôže zdôvodňovať
zásah do ústavných práv žalobcu formou vykonania Inšpekcie. Žalobca Vaša Slovensko doposiaľ nemal
možnosť sa s tvrdenou analýzou oboznámiť. Žalovaný v minulosti poučil právneho zástupcu žalobcu,
že administratívny spis vedený v súvislosti s prešetrovaním nie je prístupný účastníkom konania.
Žalobca Vaša Slovensko namietal, že mu nebolo umožnené v plnom rozsahu vykonať jeho právo na
obhajobu, keďže žalovaný prípustnosť dôkazov opiera okrem iného o dokument, ktorý nie je súčasťou
administratívneho spisu konania a v prvostupňovom rozhodnutí, ako ani v druhostupňovom rozhodnutí
nie je ani uvedený dostatok údajov, ktoré by mohli objasniť jeho relevantnosť. Žalobca Vaša Slovensko v
tejto súvislosti spochybňoval existenciu uvedeného dokumentu a jeho prípustnosť ako dôkazu v konaní.
Taktiež nie je zrejmé k akému dátumu bola predmetná analýza vykonaná, a teda nie je preukázané, či
predmetná analýza bola vykonaná ešte pred uskutočnením Inšpekcie. V neposlednom rade poukázal
na nelogický postup žalovaného, ktorý v bodoch 596 a 597 prvostupňového rozhodnutia sám uviedol,
že pri výbere kľúčových slov vykonanom v rámci inšpekcií mal záujem získať aj informácie o fungovaní
relevantného trhu, ktoré by však už mal mať z ním vykonanej predmetnej analýzy. Napriek námietkam
uvedeným v rozklade, Rada v druhostupňovom rozhodnutí na tieto nijako nereagovala.
448. Ďalším z podkladov na vykonanie Inšpekcie bola analýza verejných obstarávaní. Záverom tejto
analýzy verejných obstarávaní malo byť dôvodné podozrenie na rozdelenie trhu medzi účastníkov
konania. V súvislosti s predmetnou analýzou žalobca Vaša Slovensko namietal, že nie je zrejmé, kedy
bola táto analýza vykonaná. V spise nie sú obsiahnuté žiadne dôkazy, ktoré by osvedčovali, že analýza
verejných obstarávaní bola skutočne spracovaná pred vykonaním Inšpekcie. Žalovaný len tvrdil, že
bola vykonaná pred doručením podnetu zo dňa 31.07.2014. Dôkazné bremeno neexistencie analýzy
verejných obstarávaní pred určitým dňom nie je možné presunúť na žalobcu. Je vecou žalovaného,
aby preukázal, že takouto analýzou a jej závermi disponoval pred vykonaním Inšpekcie. Rovnako
nie je však jednoznačne zaznamenaný postup pri príprave predmetnej analýzy, čím sa tento postup
javí ako nepreskúmateľný. Predmetná analýza bola do spisu konania vložená dňa 01.10.2015, ako
príloha záznamu č. IZ-817/2015, z ktorého je zrejmé, že všetky dokumenty boli do spisu zaradené v



znení dostupnom v priebehu roka 2015. Nakoľko všetky dokumenty boli evidentne získavané v roku
2015, žalobca Vaša Slovensko si dovoľuje vyjadriť podozrenie, že aj predmetná analýza bola vytvorená
až po vykonaní Inšpekcie. Inak by podľa žalobcu žalovaný danú analýzu zaradil do spisu konania
najneskôr spolu s podnetom zo dňa 31.07.2014. Relevantne a jednoznačne nie je preukázané akými
informáciami Žalovaný disponoval v čase pred vykonaním Inšpekcie. Analýza verejných obstarávaní ako
dôkaz slúžiaci na zdôvodnenie Inšpekcie ako aj dôkaz v konaní nie je dôveryhodná a preskúmateľná.
Z uvedeného dôvodu je nutné tento dôkaz považovať za neprípustný. Vedenie spisu nie je pri
skúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy bez právneho významu. Nejde
len o administratívnu činnosť. Existencia a spôsob vedenia spisu (žurnalizácia) sú podstatné vo
vzťahu k existencii dôkazov a podkladov, na ktorých je postavené konanie žalovaného. Neexistencia
riadne vedeného spisu spochybňuje zákonnosť postupu žalovaného, ktorý sa pri argumentácii ohľadne
zákonnosti Inšpekcie odvoláva práve na zistenia (analýzy) z času pred jej vykonaním. Žalobca Vaša
Slovensko ďalej namietal, že metaúdaje, na ktoré odkazuje žalovaný, je možné ovplyvniť, zmeniť,
upraviť alebo úplne vymazať. Metaúdaje nemôžu byť dostatočne hodnoverným dôkazom o pôvode
dokumentu alebo akýchkoľvek jeho charakteristikách. Pokiaľ Rada v druhostupňovom rozhodnutí (bod
113) konštatoval, že metaúdaje k vytvoreniu dokumentov nevykazujú žiadne známky pochybností o
tom, kedy boli dané dokumenty vytvorené s odkazom na to, že dokumenty sú vytvorené na základe
verejne dostupných informácií, ktorých obsah sa viaže k času pred vykonaním Inšpekcie, takáto
argumentácia nemôže obstáť. Zároveň žalobca Vaša Slovensko zdôraznil, že žalovaný do spisu konania
tieto metaúdaje nezaložil, preto na tieto nemôže vo svojich rozhodnutiach odkazovať.
449. V bode 112 druhostupňového rozhodnutia Rada tvrdila, že žalovaný hneď po vykonaní analýz, t.j.
pred Inšpekciou pripojil k namietaným dokumentom metadáta. Z druhostupňového rozhodnutia však
nie je zjavné ako Rada k tomuto záveru prišla. Zo spisu a ani zo žiadnych podkladov, ktoré mal
žalobca Vaša Slovensko k dispozícii na prípravu svojej obrany v konaní nevyplýva záver o pripojení
metadát k analýzam okamžite po ich vytvorení. To že žalovaný nie je ochotný dať sporné metadáta k
dispozícii účastníkom konania skôr svedčí o tom, že tieto neexistujú, resp. vo forme v akej možno sú
zadokumentované sú sporné a nepreukazujú čas vzniku analýz. Počet 295 verejných obstarávaní v
rozmedzí 4 rokov je príliš nízky počet pre vytvorenie objektívnych a ucelených záverov o neexistencii
efektívnej súťaže na relevantnom trhu, čo pripúšťa aj Rada v bode 119 druhostupňového rozhodnutia.
Žalobca Vaša Slovensko nemal povinnosť evidovať všetky uskutočnené verejné obstarávania, a preto
do roku 2013 takýmito údajmi ani nedisponuje. Už však z tabuľky predloženej žalobcom v priebehu
Inšpekcie (príloha č. 2 zápisnice č. IZ-342/2014) je zrejmé, že v rokoch 2013 a 2014 sa uskutočnilo
najmenej 348 verejných obstarávaní. Už z uvedeného vyplývalo, že žalovaný pracoval s absolútne
nedostatočnou vzorkou údajov. Nakoľko žalovaný disponuje značnými vyšetrovacími právomocami,
argument, že vychádzal len z verejne dostupných údajov, podľa žalobcu nie je akceptovateľný. Žalovaný
nevyužil svoju zákonnú právomoc, neprihliadol na väčšinu uskutočnených verejných obstarávaní (v
rámci prešetrovania ako ani v konaní) a ani žiadnym primeraným a preskúmateľným spôsobom tento svoj
postup nezdôvodnil. Ako uviedla spoločnosť LE CHEQUE DEJENUER vo vyjadrení k výzve žalovaného,
v období, v ktorom mala údajne existovať kartelová dohoda, sa uskutočnilo viac ako 1 600 verejných
obstarávaní, čo znamená, že žalovaný nevzal do úvahy cca 1300 (81,25 %) verejných obstarávaní.
Žalobca Vaša Slovensko zdôraznil, že verejne dostupné sú dokumenty a informácie ku všetkým 1 600
spomínaným obstarávaniam a žalovaný má v zmysle ZOHS právomoc vyžiadať si akékoľvek informácie
a podklady nie len od podnikateľov, ale aj od ktoréhokoľvek verejného obstarávateľa v Slovenskej
republike. Žalobca Vaša Slovensko namietal, že analýza necelej pätiny obstarávaní nemôže poskytnúť
akýkoľvek obraz o trhu. Sama Rada v druhostupňovom rozhodnutí (bod 119) uznala, že hodnovernosť
analýzy je v danom ohľade nižšia. Je nutné konštatovať, že pri vykonaní analýzy v tak úzkom rozsahu
môže žalovaný výberom vzorky ako aj interpretáciou výsledkov značne ovplyvniť závery, ktoré analýza
má poskytnúť. Nebolo zjavné ako žalovaný vybral vzorku verejných obstarávaní, ktoré zahrnul do
predmetnej analýzy. Z predložených informácií existuje podozrenie, že vzorka bola vytváraná účelovo,
tak aby žalovaný podporil svoj záver o údajnom rozdelení trhu medzi účastníkov konania. Okrem iného
žalovaný do analýzy nesprávne zahrnul oznámenia o čerpaní - oznámenia o objednávkach na základe
rámcových zmlúv, ktoré žalovaný v predmetnej analýze uvádza, ako samostatné položky, t.j. separátne
tendre. Ako uvádza spoločnosť DOXX vo vyjadrení k výzve žalovaného, týmto je spochybnený základný
argument žalovaného o tom, že v priebehu sledovaného obdobia konkrétnych klientov stabilne získaval
ten istý podnikateľ.
450. Žalobca Vaša Slovensko považuje analýzu verejných obstarávaní za prejav svojvôle a
neprimeraného postupu žalovaného. Zhodne so svojimi predchádzajúcimi vyjadreniami žalobca Vaša
Slovensko namietal, že nie je preukázané, kedy bola analýza verejných obstarávaní spracovaná. Sporný



bol aj výber verejných obstarávaní skúmaných v rámci predmetnej analýzy, ako aj spôsob vyhodnotenia
faktov vyplývajúcich z verejných zdrojov. Napriek tomu, že predmetné argumenty boli uplatnené aj v
konaní, žalovaný sa v prvostupňovom konaní, ako ani v konaní o rozklade s týmito vôbec nevysporiadal.
Analýza verejných obstarávaní z uvedených dôvodov samostatne a ani v spojení s inými dôkazmi
nemôže dokladať záver o dôvodnom podozrení z protisúťažného konania. Aj ak by žalovaný dokázal,
že analýza verejných obstarávaní existovala už pred vykonaním Inšpekcie, nie je táto použiteľná
ako podklad, ktorý v súlade s platným právom umožňoval vykonanie Inšpekcie. S ohľadom na tieto
skutočnosti rovnako namietal žalobca Vaša Slovensko použiteľnosť analýzy verejných obstarávaní aj
ako zákonného dôkazu v konaní.

451. Žalobca Vaša Slovensko ďalej poukázal na to, že nie je zrejmé, kto podnet zo dňa 31.07.2014
s pečiatkou žalovaného zo dňa 19.08.2014 skutočne poslal. Podľa žalobcu nie je vylúčené, že by
predmetný podnet bol podaný samotnými pracovníkmi žalovaného. Žalobca Vaša Slovensko považoval
za neakceptovateľné, aby žalovaný mohol vykonať tak rozsiahly zásah do súkromia žalobcu len na
základe anonymného oznámenia, ktoré mohlo byť v extrémnom prípade vyprodukované účelovo len
v záujme legitimizácie Inšpekcie a získania podkladu pre jej realizáciu. Prijatie podnetu za dostatočný
podklad pre vykonanie Inšpekcie by znamenalo konkludentné schválenie nepreskúmateľného postupu
žalovaného. Podnet neobsahoval žiadne konkrétne informácie, aby bola preukázaná pravdivosť
podozrení v ňom vyjadrených. Podnet sa týkal nanajvýš jednej obchodnej verejnej súťaže. Z podnetu
nie je možné urobiť záver o existencii protisúťažného konania v rámci celého relevantného trhu. Odkaz
na vedúcich zamestnancov účastníkov konania nepovažuje žalobca Vaša Slovensko za dostatočný.
Žalobca Vaša Slovensko sa domnieval, že podávateľ podnetu len náhodne vybral pracovníkov bez
akýchkoľvek bližších vedomostí, ktorých mená, e-mailové adresy a telefónne čísla sa dajú získať
z verejne dostupných zdrojov. Uvedené nemohla napraviť ani skutočnosť, že žalovaný dospel,
rovnako ako podávateľ podnetu, k záveru, že sa účastníci konania dopustili protisúťažného konania.
Žalobca Vaša Slovensko zároveň poukázal na pečiatku žalovaného uvedenú na podnete, ktorá je zo
dňa 19.08.2014. Napriek tomu, že dátum odoslania e-mailovej správy je 31.07.2014, jej doručenie
žalovanému je preukázateľné až práve dňa 19.08.2014, čiže takmer týždeň po vykonaní Inšpekcií. Na
základe uvedeného nie je možné uzavrieť, že žalovaný podnetom disponoval pred vykonaním Inšpekcií,
a preto naň nie je možné nazerať ako na podklad pre ich vykonanie. Rovnako aj v tomto prípade žalovaný
všetky argumenty žalobcu v konaní formalisticky odmietol ako nedôvodné, bez toho, aby sa s nimi riadne
vysporiadal.
452. Žalobca Vaša Slovensko namietal aj článok „Gastrolístky sa dajú použiť dvakrát, zatiaľ je to legálne“
zo dňa 14.03.2013 dostupný na internetových stránkach ekonomika.sme.sk (ďalej len „Článok“), ktorý
bol podľa údaja uvedeného v pravom dolnom rohu dokumentu vytlačený dňa 16.06.2015, t.j. viac ako 10
mesiacov po vykonaní inšpekcií. Nie je teda preukázané, že by žalovaný týmto Článkom disponoval pred
vykonaním inšpekcií a že by teda tento slúžil ako podklad pre ich vykonanie. Ak spis konania obsahuje
znenie Článku zo dňa 16.06.2015, nie je zrejmé, čo bolo obsahom Článku pred dňom 13.08.2014.
Článok, ktorý je dostupný na internete, je možné v priebehu času upravovať prevádzkovateľom
internetových stránok. Ak Rada v druhostupňovom rozhodnutí poukazovala na zhodnosť Článku v
spise s Článkom, ktorý je k dispozícii na internete, ide o dôkaz nerelevantný pre posúdenie stavu
veci v čase pred vykonaním Inšpekcie. Žalovaný nevie v žiadnom prípade preukázať či disponoval
Článkom v čase pred 13.08.2014. Aj keď Článok mal byť na internete publikovaný pred 13.08.2014,
žalovaný nevie preukázať v akom znení bol v skutočnosti publikovaný. Uvedené pochybnosti žalobcu
potvrdzuje aj skutočnosť, že v povereniach na vykonanie Inšpekcie sa nenachádza zmienka o podozrení
týkajúcom sa limitácie počtu stravovacích poukážok v obchodných reťazcoch. Žalobca Vaša Slovensko
namietal, že táto údajná dohoda obmedzujúca súťaž sa stala predmetom záujmu žalovaného až po
vykonaní inšpekcií. Ak by žalovaný podozrieval účastníkov konania z protisúťažných aktivít na úseku
akceptácie stravovacích poukážok, podľa názoru žalobcu by to nepochybne v Povereniach uviedol.
V zmysle textu poverení však mal mať žalovaný podozrenie o existencii iba dohody obmedzujúcej
súťaž v oblasti vydania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok. Žalovaný v žiadnej časti poverení
nehovorí o obchodných partneroch, resp. akceptačných miestach, ale len o zákazníkoch účastníkov
konania. Rovnako bolo zjavné, že žalovaný vo veci limitácie počtu stravovacích poukážok v obchodných
reťazcoch nerealizoval žiadne šetrenie/zisťovanie pred tým ako vykonal Inšpekcie. Žalobca Vaša
Slovensko opäť zdôraznil, že potrebné zdôrazniť, že inšpekcia nie je primárnym spôsobom zisťovania
dôkazov o protisúťažnom konaní. Jej zmyslom je len overovanie už existujúcich podozrení, ktoré
žalovaný má na základe získania určitých relevantných podkladov.



453. Pri spojení SODEXO PASS SR a LE CHEQUE DEJENUER žalobca Vaša Slovensko uviedol, že
skutočnosť, že jeden podnikateľský subjekt sa majetkovo prepojí so svojím konkurentom, nie je možné
považovať za prejav protisúťažného konania. Majetkové prepojenia konkurentov sú bežnou praxou vo
všetkých podnikateľských oblastiach. Ak by malo mať takéto spojenie akýkoľvek dopad na súťaž, asi
by jeho realizácia podliehala v súlade so ZOHS schváleniu žalovaného. Podľa zistení žalovaného pred
predajom časti spoločnosti SODEXO PASS SR dochádzalo k obmedzovaniu hospodárskej súťaže, z
ktorého profitovali spoločnosti SODEXO PASS SR ako aj LE CHEQUE DEJENUER. Potom sa však z
neznámych dôvodov SODEXO PASS SR rozhodlo, že ich zisk vyplývajúci z údajnej dohody je dostatočný
a že celú divíziu emitovania stravovacích poukážok a zisky z nej vyplývajúce prenechajú spoločnosti
LE CHEQUE DEJENUER. Uvedené sa však podľa žalobcu priečilo prirodzenému postupu podnikateľov
zúčastnených na dohode obmedzujúcej súťaž. V schéme načrtnutej žalovaným sa vyskytujú značné
nezrovnalosti, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nevysvetlili, dokonca sa nimi ani len nezaoberal.
Zo spisu konania, ako ani z prvostupňového rozhodnutia nevyplývalo, že by žalovaný predmetné
spojenie v súvislosti s možnou dohodou obmedzujúcou súťaž systematicky skúmal. Tvrdenie, že nie je
vylúčené, aby medzi týmito podnikateľmi prebiehala výmena informácií v čase pred ich spojením (bod
98 druhostupňového rozhodnutia a bod 566 prvostupňového rozhodnutia) je výslovná špekulácia bez
akéhokoľvek skutkového základu. Je absurdné, ak žalovaný takýmito špekuláciami odôvodňoval zásah
do ústavou garantovaných práv. Nebolo je vylúčené (dokonca je to omnoho pravdepodobnejšie), že
medzi týmito podnikateľmi k výmene citlivých informácií neprichádzalo. V konečnom dôsledku informácia
o predmetnom majetkovom prepojení sa netýkala žalobcu. Podľa názoru žalobcu v žiadnom prípade
nezakladalo dôvodné podozrenie voči žalobcovi, ako podklad na vykonanie Inšpekcie u žalobcu. V
zmysle uvedených argumentov nemohlo byť spojenie účastníkov konania považované za podklad
pre vykonanie Inšpekcie. V žiadnom prípade táto informácia nezakladala dôvodné podozrenie z
protisúťažného konania žalobcu (resp. iných účastníkov konania), a to samostatne a ani v spojení s
inými podkladmi, ktoré údajne zabezpečil žalovaný pred vykonaním Inšpekcie.
454. Žalovaný v rámci údajných podkladov pre vykonanie inšpekcií poukazoval aj na dokument
Transparency International Slovensko s názvom „Príznaky kartelových dohôd vo verejnom obstarávaní“.
Ďalej však žalovaný neuviedol dôvod, prečo by tento dokument mal byť považovaný za podklad
pre vykonanie inšpekcií. Podkladom pre vykonanie Inšpekcie nemôže byť teoretické pojednanie o
kartelových dohodách. Dokument však žiadne fakty podporujúce podozrenie o protisúťažnom konaní
žalobcu neobsahuje.
455. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach deklaruje, že na základe informácií získaných z podkladov
uvedených vyššie existovalo dôvodné podozrenie, že hospodárska súťaž na danom trhu je skutočne
vylúčená alebo aspoň podstatne znížená. Žalovaný bol však povinný pred vykonaním inšpekcie
disponovať konkrétnymi indíciami, resp. dostatočne závažnými nepriamymi dôkazmi, vedúcimi k
podozreniam o existencii dohody obmedzujúcej súťaž. Dôvodné podozrenie, na ktoré obšírne poukazuje
žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí musí mať taktiež určitý materiálny obsah a musí byť postavené
na relevantných zisteniach. Pre legálny a legitímny zásah do ústavných práv (ktorým inšpekcia
určite je) nepostačujú špekulácie na základe faktov so spornou výpovednou hodnotou. Podľa názoru
žalobcu v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný disponoval takými podkladmi, ktoré by mohli u
neho vzbudiť dôvodné podozrenie z protisúťažného konania. Podklady, na ktoré poukazuje žalovaný
sú buď bez relevantnej vypovedacej hodnoty alebo vôbec nie je preukázané, že nimi žalovaný
disponoval v čase pred 13.08.2014. Rada ako odvolací orgán s plnou jurisdikciou namiesto riadneho
vysporiadania sa s námietkami žalobcu a ostatných účastníkov konania sa v druhostupňovom rozhodnutí
formalisticky snažila „zakryť“ nezákonný postup žalovaného pri realizácii inšpekcií. Celá argumentácia
v druhostupňovom rozhodnutí ohľadne dostatočného podkladu pre vykonanie inšpekcií bola účelová.
Rada v skutočnosti nepreskúmala postup žalovaného. Absurdne vyznieva argument v bode 109
druhostupňového rozhodnutia o tom, že účastníci konania nepredložili žiadne dôkazy o neexistencii
dostatočných podkladov, na základe ktorých mali byť vykonané Inšpekcie. Rada sa mala v tomto ohľade
zamerať na pozitívne preukázanie, že dané podklady existovali, namiesto púheho spochybňovania
argumentov účastníkov konania. Žalobca Vaša Slovensko dal do pozornosti body 596 a 597
prvostupňového rozhodnutia, v ktorých žalovaný jednoznačne deklaroval, že jeho zámerom pri výbere
kľúčových slov na účely Inšpekcie bolo okrem iného získať aj informácie o fungovaní relevantného
trhu a objasniť hospodársky a právny kontext dohody, čo uznala aj sama Rada v druhostupňovom
rozhodnutí (bod 197). Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný pred Inšpekciou nedisponoval dostatočnou
sumou informácií, ktorá by mohla vytvoriť dôvodné podozrenie o protisúťažnom konaní. Ak žalovaný
nevedel bez vykonania Inšpekcie analyzovať relevantný trh, je potrebné všetky podklady, na ktoré
sa žalovaný odvoláva považovať za spracované až po vykonaní Inšpekcie alebo za také, ktoré s



ohľadom na nedostatok informácií a relevantného porozumenia veci nemôžu pre žalovaného založiť
dôvodné podozrenie. Žalovaný takto sám priznal nezákonný zásahu do subjektívnych práv žalobcu
garantovaných ústavou, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č.
3, 5 a 8 (ďalej len „dohovor“) ako aj Chartou základných práv Európskej únie, vyhlásenej dňa 7.12.2000 v
Nice, (ďalej len „charta“). Žalovaný bez akýchkoľvek dôveryhodných podkladov vyvodil údajné dôvodné
podozrenie, ktoré bolo použité na legitimizáciu zásahov do práva na súkromie účastníkov konania.
Keďže pre realizáciu Inšpekcie pred jej vykonaním nedisponoval žalovaný žiadnym relevantným
podkladom, nevedel identifikovať vecne informácie, ktoré by v rámci Inšpekcie mal invazívnym zásahom
do práva na súkromie overovať. Postup žalovaného možno jednoznačne označiť za tzv. fishing
expedition, kedy bez predchádzajúcich relevantných podozrení sa snaží v priestoroch podnikateľov
zabezpečiť akékoľvek dôkazy o protisúťažnom konaní. Takýto postup bol nezákonný a zasahoval
neoprávnene do práva žalobcu na súkromie. Dôkazy získané takýmto nezákonným spôsobom sú
rovnako nezákonné a nemôžu byť s ohľadom na záruky spravodlivého procesu použité v konaní.
456. Žalobca Vaša Slovensko ďalej namietal, že žalovaného nie je možné stotožňovať s Komisiou,
ktorej kompetencie sú vymedzené v Nariadení Rady (ES) č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej
súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy zo 16. decembra 2002 (ďalej len „nariadenie č.
1/2003“). Ak nariadenie č. 1/2003 splnomocňuje Komisiu k vykonaniu zásahov do práv podnikateľov,
neznamená to, že je k takému zásahu v rovnakom rozsahu splnomocnený aj žalovaný. Žalobca Vaša
Slovensko nevylučoval podobnosť právomocí žalovaného a Komisie. Na druhej strane však žalobca
Vaša Slovensko zdôraznil, že právomoci týchto orgánov sa odvodzujú z iných právnych úprav a nie sú
identické. V súlade s ustanovením čl. 2 ods. 2 ústavy žalovaný ako štátny orgán môže konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak nariadenie č. 1/2003
neustanovuje žiadne oprávnenia žalovaného, nemôže tento od uvedeného prameňa práva odvodzovať
akúkoľvek svoju právomoc. Akákoľvek analógia je v tomto prípade neprípustná a naráža na ústavné
limity. Žalobca Vaša Slovensko ďalej v tejto súvislosti namietal, že európske právo a priori nemôže
regulovať procesné pravidlá na úrovni členských štátov. Toto by sa priečilo princípu subsidiarity. Žalovaný
nemôže rozsah svojich právomocí a procesný postup ich realizácie odvodzovať od nariadenia č. 1/2003.
Nariadenie č. 1/2003 upravuje procesný postup výlučne Komisie a nie národných orgánov poverených
dohľadom nad dodržiavaním pravidiel hospodárskej súťaže. Postup žalovaného pri inšpekcii upravuje
ZOHS a subsidiárne zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“). Preto
sa žalovaný podľa názoru žalobcu nemohol v prejednávanej veci odvolávať na nariadenie č. 1/2003.
Žalobca Vaša Slovensko namietal, že inšpekcia bola vykonaná v rozpore s právomocami žalovaného
definovanými ZOHS. Podpredseda žalovaného nedisponoval takými podkladmi, na základe ktorých by
mohlo v súlade s citovaným predpisom vydať poverenie na vykonanie Inšpekcie. Samotná inšpekcia sa
v súlade s premisou neprípustnosti tzv. „fishing expedition“ prieči ZOHS a postup žalovaného je potrebné
označiť ako nezákonný.
457. Ďalej žalovaný s odkazom na existenciu poverení deklaroval, že existujú primerané a účinné záruky
proti zneužitiu pri Inšpekcii skopírovaných dát. Avšak práve extenzívne definovaný predmet inšpekcie
vyjadrený v povereniach a spôsob akým bola inšpekcia realizovaná spôsobujú nemožnosť riadnej
obrany žalobcu proti neoprávnenému a neodôvodnenému zásahu do jeho práv pri zabezpečovaní dát
v rámci inšpekcie. Žalobca Vaša Slovensko reálne nemal možnosť namietať realizáciu tzv. „fishing
expedition“, nakoľko pri vykonaní inšpekcie nebolo zjavné akými podkladmi žalovaný disponuje a čo
má byť v skutočnosti predmetom záujmu poverených pracovníkov. Z rozsahu skopírovaných dát je
však zjavné, že žalovaný nevedel čo vlastne hľadá a aké skutočnosti majú byť fakticky overené v
rámci inšpekcie. Je potrebné odmietnuť argumentáciu Rady uvedenú v druhostupňovom rozhodnutí,
že legitímnym dôvodom a predmetom inšpekcie môže byť snaha overiť si „domnienku o porušení
zákona“ (bod 134 druhostupňového rozhodnutia).
458. Takto široko definovaný predmet inšpekcie je nezákonný a naráža na garancie základných práv a
slobôd účastníkov konania. Je evidentné, že predmetom inšpekcie nemôže byť výlučne snaha vylúčiť v
konaní účastníkov konania akékoľvek porušenie ZOHS. Takto formulovaný predmet je absolútne široký
a zodpovedá v definičných znakoch neprípustnej „fishing expedition“. Žalobca Vaša Slovensko zdôraznil,
že ústavné práva môžu byť zo strany štátnych orgánov obmedzené len v nevyhnutnej možnej miere,
tak aby bola zachovaná ich podstata a zmysel. Realizovať Inšpekciu s cieľom overiť „dodržiavanie
zákona“ je neprípustné, nakoľko ZOHS a ani žiaden iný právny predpis nedávajú žalovanému právomoc
na takto široký zásah do práv žalobcu. Ďalej žalovaný tvrdil, že účastníci konania majú k dispozícii
účinný nástroj na súdny prieskum zákonnosti inšpekcie „ex posteriori“. Malo ísť o návrh podľa §
250v OSP. Žalobca Vaša Slovensko taký návrh namietajúc zákonnosť inšpekcie, ako aj zákonnosť
následného nakladania so získanými dátami podal na príslušný súd. Žalovaný však napriek žiadosti



žalobcu a jednoznačnej vedomosti o existencii tohto súdneho konania odmietol konanie prerušiť do
právoplatného rozhodnutia NS SR. Namiesto toho, aby žalovaný vyčkal na posúdenie zákonnosti
inšpekcie a zákonnosti nakladania so získanými údajmi príslušným súdom, bolo vydané prvostupňové
rozhodnutie. Na neúčinnosť takéhoto súdneho prieskumu možno poukázať s ohľadom na skutočnosť,
že žaloba vo veci nezabránila žalovanému vo veci ďalej konať a s ohľadom na vydané prvostupňové
rozhodnutie bolo následne konanie pred NS SR zastavené.
459. Žalobca Vaša Slovensko ďalej poukázal aj na rozhodnutie ESĽP vo veci sťažnosti č. 37971/97
Societé Colas a ďalší proti Francúzskej republike zo dňa 16.4.2017, kde ESĽP konštatoval porušenie
článku 8 dohovoru vykonaním inšpekcie bez predchádzajúcej súdnej kontroly ako aj na rozsudok
NS SR vo veci Capgemini zo dňa 28.4.2016, sp. zn. 8Sžnz/2/2015, ktorým NS SR konštatoval,
že Žalovaný mal mať na vykonanie inšpekcie v podnikateľských priestoroch podnikateľa Capgemini
predchádzajúci súhlas súdu. Žalobca Vaša Slovensko mal ďalej za to, že v prípade absencie takého
predchádzajúceho súdneho súhlasu môže byť inšpekcia vykonaná iba v prípade existencie efektívneho
nástroja následnej súdnej kontroly, tak ako skonštatoval ESĽP vo veci sťažnosti č. 97/11 Delta Pekárny
proti Českej republike zo dňa 2.10.2014. Súdny prieskum zákonnosti inšpekcie podľa § 250v OSP
však za daných okolností nemohol byť považovaný za efektívny nástroj následnej súdnej kontroly. Ak
žalovaný s poukazom na zásadu efektivity argumentoval, že vnútroštátne procesné normy nemôžu
brániť skutočnému uplatňovaniu pravidiel hospodárskej súťaže, žalobca Vaša Slovensko namietal,
že absencia procesných noriem, ktoré by garantovali účastníkom konania ochranu pred svojvôľou
žalovaného pri nakladaní so získanými údajmi, nemôže ísť na ťarchu účastníkov konania. Navyše
tvrdená zásada efektivity rozhodne nemôže byť uplatnená na úkor subjektívnych práv zaručených
ústavou, resp. dohovorom a chartou.
460. Žalovaný sa nesprávne domnieval, že čl. 2 ods. 2 ústavy nemožno vykladať reštriktívne. Žalovaný
sa extenzívnym výkladom čl. 2 ods. 2 ústavy snaží prekonať insuficientnú právnu úpravu a nedostatok
jeho právomocí definovaných priamo v právnom predpise so silou zákona. Žalobca Vaša Slovensko
namietal, že v súlade s ustálenou judikatúrou a princípmi materiálneho právneho štátu je potrebné
čl. 2 ods. 2 ústavy vykladať reštriktívne. Iba jasne a zreteľne definované právomoci štátnych orgánov
môžu byť aplikovateľné pri zásahu do subjektívnych práv osôb. Akýkoľvek extenzívny výklad, analógia
a zásahy do subjektívnych práv na základe nejasne definovaných právomocí sa priečia základným
ústavným princípom. Žalovaným aplikovaná argumentácia je vo všeobecnosti neaplikovateľná. Obzvlášť
výrazne tento problém možno vidieť pri postoji žalovaného k otázke nakladania so zaistenými dátami
podnikateľov. Nie je možné, aby žalovaný podľa ľubovôle nakladal s dátami zaistenými pri Inšpekcii a bez
akéhokoľvek právneho podkladu rozhodoval o ich zničení alebo nezničení. Každá fyzická a právnická
osoba by mala mať istotu, že so všetkými údajmi získanými žalovaným bude určitým spôsobom
nakladané a že v určitej lehote budú tieto zničené. Taká právna úprava so silou zákona by bránila svojvôli
žalovaného v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy.
461. Žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí spomína obmedzenia jeho právomocí pri výkone inšpekcie.
Žalovaný opakovane poukazoval na možnosť podnikateľa namietať odoberanie dokumentov, ktoré s
predmetom Inšpekcie nesúvisia. Žalobca Vaša Slovensko však namietal, že práve túto možnosť kvôli
neobmedzene široko definovaným povereniam nemal. Ako žalovaný sám v prvostupňovom rozhodnutí
uviedol, inšpekcie sa mali týkať všetkých činností žalobcu, resp. ostatných účastníkov konania, preto
žalobca Vaša Slovensko nemal možnosť sa brániť proti svojvôli žalovaného pri prehliadaní dokumentov.
Žalovaný taktiež poukazoval na použitie pečatiacich pások a obálok pri odoberaní údajov účastníkov
konania. To, že v prejednávanej veci neprišlo priamo k zabezpečeniu tzv. pečatiacej pásky, ktorá po
odlepení nebola nijako poškodená neznamená, že obálky a pečatiace pásky použité pri inšpekciách
zodpovedajú štandardným bezpečnostným požiadavkám na uchovávanie zabezpečených údajov.
Spôsob, ktorým boli zabezpečené údaje aj v prejednávanej veci pečatené bol NS SR označený ako
nedostatočné. Už len tento fakt postačoval na to, aby inšpekcia bola v demokratickom a právnom
štáte označená ako nezákonná a dôkazy takto zabezpečené ako neprípustné. V tejto súvislosti bolo
s ohľadom na bod 665 prvostupňového rozhodnutia vhodné uviesť, že žalovaný poukazoval na v
súčasnosti ojedinelý a inými rozhodnutiami prekonaný právny názor vyjadrený v rozsudku NS SR
sp. zn. 10Sžz/9/2014, že návrh žalobcu je prípustný len v prípade, že bola podaná námietka voči
výkonu Inšpekcie zaznamenaná priamo do zápisnice o jej vykonaní alebo podaná sťažnosť pred
podaním návrhu na súd a zároveň návrh na súd podaný v lehote 30 dní od vykonania inšpekcie. Tento
právny názor je v rozpore s rozhodnutiami NS SR (napr. 8Sžz/2/2012, 3Sžz/1/2009, 10Sžz/2/2013,
10Sžz/8/2014, 5Sžnz/1/2015 alebo 5Sžnz/2/2015) ako aj ÚS SR (napr. III. ÚS 341/2007, III. ÚS
274/2007, III. ÚS 72/2010, III. ÚS 396/2015, III. ÚS 375/2015 alebo III. ÚS 376/2015). Žalovaný sa
aktuálnou a prevažujúcou rozhodovacou praxou slovenských súdov ani len nezaoberal, vec nesprávne



právne posúdil, kvôli čomu je potrebné prvostupňové rozhodnutie ako aj druhostupňové rozhodnutie
jednoznačne považovať za nezákonné.
462. Žalobca Vaša Slovensko súhlasil s tvrdením žalovaného, že tento nie je povinný v poverení uvádzať,
akými konkrétnymi dôkazmi disponuje. To však nezbavuje žalovaného povinnosti v poverení presne
uviesť, aké skutočnosti má v úmysle overiť. Ak je rozsah poverenia príliš široký (a skutočnosti, ktoré
majú byť overené, neurčité), musí ísť jednoznačne o nezákonnú inšpekciu (fishing expedition). V danom
prípade žalovaný v poverení na vykonanie inšpekcie neuviedol konkrétne porušenie a obmedzoval sa
predovšetkým na použitie slova „najmä“. Ďalej žalovaný v poverení na vykonanie inšpekcie dostatočne
neoznačil dôkazy, ktoré má v rámci inšpekcie hľadať a ako uvádza spoločnosť LE CHEQUE DEJEUNER,
zbieral dokumenty aj mimo obdobia tvrdeného porušovania uvedeného v poverení. Nezákonnosti
inšpekcie svedčí aj skutočnosť, že žalovaný v priebehu konania menil právnu kvalifikáciu skutku z
pôvodných niekoľkých samostatných deliktov (pričom v poverení neuvádza praktiku limitácie počtu
stravných lístkov) na jedno trvajúce porušenie, z čoho je zrejmé, že žalovaný v čase vydania poverenia
nemohol mať dostatočné a dôvodné podozrenie o tvrdenom komplexnom porušení zákona, na ktoré
žalovaný často odkazuje pri vyjadreniach k námietkam účastníkov.
463. Žalobca Vaša Slovensko ďalej namietal, že žalovaný mu v rámci inšpekcie odňal príliš rozsiahlu
dokumentáciu na základe široko formulovaných kľúčových slov, ktorú v časovo neohraničenom období
podrobne skúmal, pričom väčšina získanej dokumentácie zjavne s predmetom inšpekcie nesúvisela.
Poverenia boli pracovníkom žalovaného udelené na obdobie najdlhšie 7 pracovných dní. Žalovaný
prekročil časový limit poverení, pričom toto prekročenie preskúmateľným spôsobom nezdôvodnil a ani
inak nezaznamenal. Ak by bol daný postup primeraný a zákonný, strácal by sa zmysel udeľovania
poverení podľa ZOHS a ich časová ohraničenosť. Žalovaný sa s uvedeným argumentom riadne
nevysporiadal, len všeobecne poukázal na zásadu efektivity, ktorou sa žalobca Vaša Slovensko zaoberá
vyššie.
464. Podľa názoru žalobcu sú závery rozhodnutia vo veci Datalan zo dňa 25.6.2015, sp. zn.
5Sžnz/2/2015 priamo aplikovateľné na prejednávanú vec, nakoľko ide o skutkovo a právne takmer
totožné situácie. Žalovaný v oboch prípadoch použil totožné voľnopredajné obálky a pečatiace pásky,
rozsah poverení bol v oboch prípadoch široký a prakticky sa vzťahoval na všetku podnikateľskú
činnosť dotknutých podnikateľov, prehľadávanie získaných údajov sa uskutočňovalo až po uplynutí
platnosti poverení. Dokonca si žalobca Vaša Slovensko dovolil vyjadriť názor, že vo veci Datalan NS
SR boli zrušené poverenia podrobnejšie (obsahovali viac relevantných skutočností) než poverenia
v prejednávanej veci. Rada sa pri porovnaní týchto dvoch skutkových stavov v druhostupňovom
rozhodnutí (bod 238) obmedzila čisto na formálne vyjadrenie, bez toho, aby sa argumentmi a namietanou
nezákonnosťou skutočne vecne zaoberal.
465. Podľa názoru žalobcu žalovaný nemôže namiesto rozsudku 5Sžnz/2/2015 aplikovať rozhodnutie
ESĽP vo veci Vinci Construction and GMT génie civil et services proti Francúzsku zo dňa 02.04.2015,
ktoré sa týka inšpekcie vykonanej vo Francúzku. Francúzsky právny poriadok upravuje výkon inšpekcie
odlišne od právneho poriadku Slovenskej republiky, najmä vyžaduje predchádzajúcu autorizáciu
inšpekcie súdom. Žalobca Vaša Slovensko zdôraznil, že súd vydá oprávnenie na inšpekciu na
základe podkladov predložených súťažnou autoritou po ich dôkladnom posúdení. Ako bolo vyššie
uvedené, žalobca Vaša Slovensko namietal nedostatok podkladov, ktoré by mohli zdôvodniť Inšpekciu
a extenzívne vymedzené poverenie, čo zjavne v citovanom francúzskom prípade nebolo predmetom
sporu. Ak bol postup francúzskeho súťažného orgánu v súlade so zákonom, neznamená to, že bol
postup zákonný v prejednávanej veci aj na Slovensku. Žalobca Vaša Slovensko v rozklade ako
aj v predchádzajúcom konaní namietal nedostatočnosť slovenskej právnej úpravy. Nie je zrejmé,
prečo žalovaný uprednostnil aplikáciu rozhodnutia týkajúceho sa Francúzska pred aplikáciou novších
rozhodnutí slovenských súdov. Navyše podľa názoru žalobcu predmetom konania pred ESĽP bola najmä
dôvernosť komunikácie medzi advokátom a jeho klientom (LLP), čo žalobca Vaša Slovensko nenamieta.
Z týchto dôvodov sa uvedené rozhodnutie ESĽP javí ako neaplikovateľne na prejednávanú vec.
466. Žalobca Vaša Slovensko namietal, že žalovaný hodnoverným spôsobom nepreukázal, že dôkazy
založené v spise konania zodpovedajú dokumentom nájdeným v priestoroch účastníkov konania v
rámci vykonaných inšpekcií. Žalobca Vaša Slovensko okrem iného v zápisnici z inšpekcie neuviedol,
ako boli zabezpečené nosiče s odňatými dátami a ani nezabezpečil autenticitu odňatých dokumentov
vygenerovaním „hash“ funkcie. Uvedené pochybnosti sú umocnené vyššie spomenutou argumentáciou
týkajúcou sa nedostatočných garancií proti zneužitiu právomocí žalovaného.
467. Žalovaný tvrdil, že autenticita zabezpečených elektronických dát je zabezpečená podpisom
pečatiacej pásky. Žalobca Vaša Slovensko s odkazom na svoju predchádzajúcu argumentáciu namietal,
že funkčnosť týchto pečatiacich pások sa v konaniach NS SR sp. zn. 5Sžnz/1/2015 a 5Sžnz/2/2015



ukázala ako nedostatočná. Ak je možno pečatiace pásky (nálepky) Žalovaného použiť opakovane,
resp. odlepiť z voľnopredajnej obálky bez poškodenia, podpis zástupcu žalobcu na takejto nálepke
nezabezpečuje autenticitu údajov ani minimálne. Taktiež bolo potrebné prihliadnuť na to, že často
neporušenie pásky potvrdzuje iná osoba, než tá, ktorá pásku skutočne podpísala. Prax žalovaného
neposkytuje dostatočné záruky pred zneužitím jeho právomoci. Zároveň žalobca Vaša Slovensko vo
vzťahu k bodu 696 prvostupňového rozhodnutia a bodu 234 druhostupňového rozhodnutia namietal, že
podpisom vytlačených kópií dokumentov podnikateľ, resp. jeho právny zástupca nepotvrdzujú pravosť
a autenticitu týchto dokumentov. Títo podpisom potvrdzujú len ich prevzatie. Podnikateľ, resp. jeho
právny zástupca nie sú spôsobilí potvrdiť autenticitu dokumentov, ktoré boli žalovaným vytlačené, t.
j. potvrdiť, že vytlačený dokument bol nájdený v priestoroch podnikateľa. Je absurdné takto vykladať
podpis zápisnice, ak celé technické vybavenie a postupy žalovaného pri inšpekcii a následnom nakladaní
s dátami nezabezpečujú dôveryhodným spôsobom zachovanie autenticity dát a ich nezneužitie.
468. V súlade so svojimi predchádzajúcimi vyjadreniami žalobca Vaša Slovensko namietal nezákonnosť
vykonaných inšpekcie, ako aj dôkazov, ktoré žalovaný získal v rámci inšpekcie, resp. inšpekcií
uskutočnených dňa 13.08.2014, resp. 14.08.2014 v priestoroch účastníkov konania. Rovnako žalobca
Vaša Slovensko namieta nezákonnosť následného nakladania s týmito dôkazmi. Podľa názoru
žalobcu zo spisu z administratívneho konania, ako aj z preverovacieho spisu vyplýva, že žalovaný
nedisponoval takými podkladmi, ktoré by mohli vyvolať dôvodné podozrenie, že na relevantnom
trhu dochádza k protisúťažnému konaniu. Napriek tejto skutočnosti podpredseda žalovaného v
zásade v rozpore s príslušnými ustanoveniami ZOHS vydal poverenia na vykonanie inšpekcie a
poverený pracovníci žalovaného u žalobcu Inšpekciu aj vykonali. Ako sám žalovaný konštatoval v
napadnutých Rozhodnutiach, účelom inšpekcie bolo v konečnom dôsledku výlučne preveriť neexistenciu
nešpecifikovaných porušení zákona. Z tohto vyplýva, že žalovaný nepreveroval v rámci inšpekcie
existujúce podozrenia z protisúťažného konania. V rámci inšpekcie mal žalovaný záujem získať
akékoľvek nešpecifikované údaje, ktorý mi mohol preukázať akékoľvek porušenie ZOHS. Žalovaný
namiesto inšpekcie v súlade s ustanoveniami § 22a ZOHS realizoval tzv. „fishing expedition“, ktorý je
neprípustný a predstavuje neoprávnený zásah do práva Žalobcu na súkromie, ako aj práva žalobcu
na spravodlivý proces. Poverenia na vykonanie inšpekcie boli formulované mimoriadne široko, čo
odporuje koncepcii ochrany základných práv a slobôd v rámci demokratického a právneho štátu. Na
základe poverení bolo v zásade podpredsedom žalovaného legitimizovaný neprimerane extenzívny
zásah do práv žalobcu. Formulácia poverení neumožňovala zistiť čo má byť predmetom inšpekcie a
žalovaný bol na základe tohto podkladu oprávnený zaistiť prakticky akúkoľvek informáciu. inšpekcia
bola teda plánovaná ako fishing expedition, poverenia boli vydané spôsobom a v rozsahu, ktorý
umožňoval vykonať fishing expedition a v konečnom dôsledku žalovaný fishing expedition aj vykonal.
inšpekcia je bezprecedentným zásahom do práv žalobcu. Prax žalovaného v preskúmavanom prípade
je mimoriadne nebezpečná, nakoľko štátny orgán na základe premisy efektívnej ochrany hospodárskej
súťaže vykonáva ústavne nekonformné zásahy do práva dotknutých subjektov. Žalovaný získal pri
Inšpekcii dôkazy, na základe ktorých bolo začaté konanie a tieto dôkazy boli použité aj v konaní na
preukazovanie porušenia ZOHS. Keďže samotná inšpekcia bola nezákonná, nezákonné musia byť aj
všetky takto získané dôkazy. Zákonu odporuje konanie aj Rozhodnutia vydané v konaní. Na základe
uvedených skutočností, s ohľadom na nezákonnosť inšpekcií a dôkazov takto získaných je potrebné
konštatovať, že druhostupňové rozhodnutie ,ako aj prvostupňové rozhodnutia sú nezákonné. Žalobca
Vaša Slovensko mal za to, že správny súd by mal rozsudkom zrušiť druhostupňové rozhodnutiu podľa
ustanovení § 191 ods. 1 písm. g), f) a c) SSP.
469. K právnemu posúdeniu žalobca Vaša Slovensko uviedol, že žalovaný dospel po zanalyzovaní
všetkých jemu dostupných podkladov k záveru, že účastníci konania zaviedli spoločnú obchodnú
stratégiu, cieľom ktorej mala byť stabilizácia trhových podielov a rozdelenie trhu medzi účastníkov
konania. Spoločná obchodná stratégia mala údajne spočívať v nasledovných zložkách:
· v rozlišovaní troch kategórii klientov, a to na tzv. vlastných, voľných a klientov konkurencie, voči ktorým
uplatňovali cenové a obchodné podmienky v závislosti od kategórie, do ktorej klient spadal, čoho cieľom
malo byť vylúčenie súťaže o klienta,
· v uzatvorení a uplatňovaní tzv. dohody o neponúkaní „nulových poplatkov“ a „benefitov“ klientom
konkurencie,
· v koordinácii správania v tendroch, a
· v tzv. systéme „kompenzácie strát“, ktorý predstavoval povolené získanie klienta konkurencie v prípade
straty vlastného klienta, aby sa medzi účastníkmi konania dosiahol vyrovnaný stav.



470. V konaní o rozklade sa Rada stotožnila so závermi z prvostupňového rozhodnutia a toto potvrdila.
Žalobca Vaša Slovensko v tomto ohľade namietal nezákonnosť druhostupňového rozhodnutia. Žalobca
Vaša Slovensko v súlade so svojim predchádzajúcimi vyjadreniami v konaní zdôraznil, že žalovaný
nezabezpečil presvedčivé dôkazy, že by sa žalobca Vaša Slovensko podieľal vo vymedzenom čase na
protisúťažnom konaní, tak ako je to opísané v prvostupňovom rozhodnutí a druhostupňovom rozhodnutí.
Žalovaný začal konanie na základe nezákonne získaných dôkazov. Žalobca Vaša Slovensko vyššie v
tejto žalobe zdôvodňuje, prečo považuje Inšpekciu a takto zabezpečené dôkazy za nezákonné a pre
konanie nepoužiteľné. Žalobca Vaša Slovensko odvolávajúc sa na svoju predchádzajúcu argumentáciu
zdôraznil, že žalovaný nemal žiadne zákonné dôkazy, na podklade ktorých by mohol začať správne
konanie vo veci dohody o rozdelení trhu. Všetky dôkazy, ktoré podľa žalovaného usvedčujú žalobcu a
ostatných účastníkov konania z porušenia ZOHS sú získané nezákonne, a preto na tieto nie je možné
prihliadať. V rámci konania interpretoval žalovaný dôkazy získané pri Inšpekcii tak, že vytvoril konštrukciu
údajného kartelu, do ktorého mali byť zapletení všetci účastníci konania v období od 01.01.2009 do
21.07.2014. Žalovaný svoje závery opieral o interpretáciu dôkazov, údajne potvrdzujúcu v určitých
prípadoch vzájomnú komunikáciu účastníkov konania a údajnú výmenu citlivých informácií. Rovnako
žalovaný svoju domnienku o existencii kartelu, ktorý po vymedzenú dobu zahŕňal celé odvetvie, opiera
o interpretáciu internej komunikácie. Žalobca Vaša Slovensko zdôraznil, že v spise nie je žiaden dôkaz,
ktorým by žalovaný vedel preukázať že v období od 01.01.2009 do 21.07.2014 existovala a bola
uplatňovaná medzi žalobcom a ktorýmkoľvek účastníkom konania, resp. medzi účastníkmi konania
navzájom dohoda o spoločnej obchodnej stratégii so zámerom udržania stabilných trhových podielov
(tzv. dohoda o rozdelení trhu). Poukazujúc na svoje predchádzajúce vyjadrenia, ako aj na vyjadrenia
ostatných účastníkov konania žalobca Vaša Slovensko zdôraznil, že ku všetkým dôkazom, ktoré v
súlade s prvostupňovým rozhodnutím ako i druhostupňovým rozhodnutím sú podkladom pre záver
žalovaného, boli poskytnuté relevantné vysvetlenia resp. tieto boli argumentačne vyvrátené. Z pohľadu
zákonnosti je podľa žalobcu potrebné skúmať, či z dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise
možno, aplikujúc zákonnú povinnosť žalovaného úplne a presne zistiť skutkový stav, dovodiť záver
o existencii dohody o rozdelení trhu. Rozhodnutia žalovaného stoja výlučne na interpretácii dôkazov.
Z dôkazov obsiahnutých v spise nie je možné bezprostredne dovodiť existenciu dohody o rozdelení
trhu tak ako ju prezentuje žalovaný. Žalobca Vaša Slovensko namieta, že rozhodnutia vychádzajú z
podkladov, ktoré vo vzťahu k existencii dohody o rozdelení trhu (rozsiahlej schéme protisúťažných
praktík, ktoré počas vymedzenej doby viedli k rozdeleniu trhu medzi účastníkov konania) môžu mať
najviac charakter indícií (skutočností, z ktorých je možné dovodiť ďalšie skutočnosti, bez toho, aby tieto
boli spôsobilé s ohľadom na svoj obsah byť dôkazmi). To, že zabezpečené podklady považuje žalovaný
za nepriame dôkazy vyplýva ani nie tak z ich povahy a obsahu, ale z ich interpretácie žalovaným. Sám
o sebe žiaden z dôkazov pomocou svojho obsahu nepotvrdzuje existenciu dohody o rozdelení trhu.
Akákoľvek výmena informácií medzi účastníkmi konania, resp. interná komunikácia v rámci organizácie
účastníkov konania, zisťovanie a evidovanie štandardných informácií o fungovaní trhu, resp. správanie
sa účastníkov konania na trhu nedokumentujú existenciu dohody o rozdelení trhu. Rovnako dôkazy, na
ktoré v rozhodnutiach poukazoval žalovaný ani vo vzájomnej súvislosti nepotvrdzujú záver o existencii
takejto dohody. Výlučne žalovaného sugestívna interpretácia zabezpečených podkladov vytvára teóriu
existencie dohody o rozdelení trhu s parametrami popísanými v prvostupňovom rozhodnutí. I keď proces
dokazovania je o interpretácii zabezpečených vecných dôkazov, žalobca Vaša Slovensko má za to,
že ide o postup, ktorý musí zodpovedať logickým zásadám a výkladovým pravidlám. Interpretácia
dôkazov správnym orgánom nemôže byť v demokratickom a právnom štáte účelovou výlučne s cieľom
preukázania tvrdení správneho orgánu. Žalobca Vaša Slovensko mal za to, že v správnom konaní
(aj v konaniach týkajúcich sa ochrany hospodárskej súťaže) je správny orgán povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci. Povinnosť správneho orgánu vyplývajúca s ustanovení § 32 Správneho
poriadku je potrebné vykladať striktne, tak aby bola zabezpečená zákonnosť konania a chránené
ústavné práva účastníkov administratívneho konania. Nie je možné akceptovať premisu žalovaného,
že v záujme efektívnej ochrany hospodárskej súťaže sa uplatňujú iné (nižšie) dôkazné štandardy, ktoré
by umožnili dovodzovať žalovanému závery pre rozhodnutie v zásade dedukciou pri voľnej interpretácii
dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise. Žalobca Vaša Slovensko mal za to, že požiadavka
na jednoznačné a nespochybniteľné preukázania porušenia ZOHS vyplýva z aplikovaných právnych
predpisov. Žalovaný podľa názoru žalobcu a určitosťou, ktorú vyžaduje Správny poriadok nepreukázal
existenciu dohody o rozdelení trhu. Interpretácia dôkazov žalovaným nie je logická a zámerne a účelovo
opomína akékoľvek iné možnosti interpretácie, ktoré by v danej situácií boli logickejšie. Žalovaný pri
interpretácií dôkazov obsiahnutých v spise považuje za preukázané skutočnosti, ktoré jednoznačne zo
zabezpečených faktov nevyplývajú a tieto potom používa na vysvetlenie ostatných dôkazov.



471. Pri preukazovaní protisúťažného konania vychádzal žalovaný z premisy, že paralelné správanie
sa účastníkov konania na trhu nie je možné vysvetliť inak ako aplikáciou protisúťažných praktík.
V rámci rozhodnutí ďalej argumentoval, že podľa jeho názoru nie je v posudzovanom prípade ani
nevyhnutné aplikovať koncept skúmania alternatívnych vysvetlení paralelného správania sa účastníkov
konania, nakoľko o ich protisúťažných praktikách svedčia aj iné dôkazy. Tu žalovaný opäť poukázal
na súbor dôkazov (indícií), ktoré podľa názoru žalobcu nepreukazujú existenciu dohody o rozdelení
trhu. Neexistuje logické a nespochybniteľné prepojenie medzi dôkazmi, na ktoré poukazuje žalovaný
a jeho vysvetlením tzv. paralelného správania sa účastníkov konania. Zo strany žalovaného týmto
argumentačným postupom nebol vo veci dohody o rozdelení trhu presne a úplne zistený skutkový
stav veci. Žalovaný sa poukazovaním na všeobecné princípy a ich vlastnú interpretáciu vyhýbal svojej
zákonnej povinnosti nespochybniteľne preukázať žalobcovi účasť na zakázanom protisúťažnom konaní.
472. Všetky argumenty žalovaného ohľadne logiky interpretácie dôkazov s poukazom na skutočnosti,
ktoré tvrdenia žalovaného (jeho interpretáciu dôkazov) priamo vyvracajú odmieta žalovaný opäť len s
odkazom na ďalšie svoje predpoklady, bez toho, aby na overenie týchto existovali dôkazy. Žalobca Vaša
Slovensko (aj ostatní účastníci konania) poukazovali na logické medzery v záveroch žalovaného ohľadne
implementácie dohody o rozdelení trhu pomocou spoločnej obchodnej stratégie uplatňovanej rovnako
všetkými účastníkmi konania v priebehu celého posudzovaného obdobia (bod 67 a súv. prvostupňového
rozhodnutia). Akékoľvek materiálne dôkazy o nepravdivosti záverov žalovaného tento odmieta len
odkazom na vlastnú interpretáciu preukazovanej skutočnosti (pre ktorú nemá žalovaný žiadne dôkazy).
Ak žalobca Vaša Slovensko namietal, že v posudzovanom období získaval klientov konkurencie resp.
ponúkal aj nulové poplatky, a preto neplatí záver žalovaného o spoločnej obchodnej stratégii, žalovaný
predkladané dôkazy odmieta výlučne formalisticky s odkazom na opatrenie „kompenzácia strát“, ktoré
malo byť takto žalobcom aplikované.
473. Žalobca Vaša Slovensko namietal, že rozhodnutia nie sú individualizované vo vzťahu k jednotlivým
účastníkom konania. Žalovaný namietal, že z Rozhodnutí nie je zjavné, aké dôkazy svedčia o účasti
žalobcu na prípadnej dohode o rozdelení trhu. Správne konanie sa nevedie voči všetkým jeho
účastníkom „solidárne“. Každý účastník konania zodpovedá výlučne za svoje konanie. Ak žalovaný
rozhoduje o právach a právom chránených záujmov konkrétnych subjektov, musí individuálne posúdiť
či a ako zo strany konkrétneho subjektu prišlo k porušeniu zákona. Žalovaný účasť všetkých účastníkov
konania na dohode o rozdelení trhu odôvodňuje v bode 477 prvostupňového rozhodnutia. Nejde však o
individualizované odôvodnenie vo vzťahu k jednotlivých účastníkom. Žalovaný len zhrňujúco poukazoval
na zdôvodnenia skôr uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, bez toho aby uviedol z aký konkrétne
dôkazov vyvodzuje účasť žalobcu na dohode o rozdelení trhu. Výlučne úvahy žalovaného o existencii
spoločnej obchodnej stratégie účastníkov konania a cieli údajnej dohody medzi účastníkmi konania,
nie sú spôsobilé žalobcovi preukázať zákonom zakázané konanie. Rovnako žalobca Vaša Slovensko
namietal, že nebolo riadne preukázané, že by sa podieľal na praktikách, ktoré boli podľa názoru
žalovaného podstatou realizácie dohody o rozdelení trhu. Žalobca Vaša Slovensko namietal, že žalovaný
nemôže generalizovať svoje závery, t.j. napr. ak by aj mal dôkaz o komunikácii medzi určitými účastníkmi
konania o konkrétnej záležitosti, nemôže to bez ďalšieho viesť k záveru, že všetci účastníci konania
spolu zdieľali všetky citlivé informácie. Tento záver je zo svojej podstaty veľmi nepravdepodobný. Ak
Žalovaný v bode 727 prvostupňového rozhodnutia s odkazom na skutkové okolnosti prípadu uvádza,
že protisúťažné konanie sa malo týkať aj benefitných poukážok, žalobca Vaša Slovensko namietal,
že žalovaný doposiaľ nepreukázal (a ani netvrdil), že by sa žalobca Vaša Slovensko mal dopustiť
protisúťažného konania vo vzťahu k benefitným poukážkam. Jedná sa opäť o prípad zovšeobecňovania
žalovaným, t. j. žalovaný implicitne pripisuje žalobcovi konanie, ktoré zjavne nevykonával.
474. Závery žalovaného jednoducho nie sú logické. Nič nenasvedčuje tomu, že e-mailom adresovaným
žalobcovi spoločnosť DOXX sledovala rovnaký úmysel, ako e-mailom adresovaným spoločnosti LE
CHEQUE DEJEUNER. Žalovaný nevysvetlil, prečo si myslí, že číselné údaje v e-maili adresovanom
žalobcovi predstavujú identifikačné čísla klientov. Prvý číselný údaj totiž nie je možné stotožniť so
žiadnou právnickou osobou. Ak by predmetné číselné údaje aj boli identifikačnými údajmi klienta,
tieto údaje samé o sebe nemajú žiadnu výpovednú hodnotu a e-mail neposkytuje žiadnu ďalšiu
informáciu, ktorá by aspoň indikovala, aký bol účel predmetného e-mailu. Druhý číselný údaj zodpovedá
identifikačnému číslu mesta Fiľakovo. Mesto Fiľakovo sa v záznamoch žalobcu nenachádza. Žalovaný
nemá dôvod domnievať sa, že žalobca Vaša Slovensko na predmetný e-mail reagoval. Je veľmi
pravdepodobné, že spoločnosť DOXX poslala predmetný e-mail žalobcovi omylom, že e-mail bol v
skutočnosti určený interne dovnútra spoločnosti DOXX a skutočný adresát poznal kontext e-mailu a bol
schopný na e-mail reagovať.



475. Čo sa týka priamych dôkazov o koordinácii účastníkov konania vo verejných súťažiach, tak na úvod
konštatoval, že žalovaný vytýkal žalobcovi koordináciu v štyroch tendroch v druhej polovici roku 2012.
Žalobca Vaša Slovensko namietal, jeho údajnú koordináciu v týchto tendroch nepoužiť ako dôkaz o
účasti žalobcu na trvajúcom delikte vo forme dohody o rozdelení trhu, ktorá mala údajne fungovať medzi
5 najväčšími hráčmi na trhu počas obdobia 5 a pol roka. Navyše, závery o účasti žalobcu na koordinácii
v rámci predmetných tendrov sú nesprávne.
476. V bode 172 prvostupňového rozhodnutia žalovaný konštatoval, že medzi spoločnosťou DOXX a
žalobcom prebiehala komunikácia, obsahom ktorej bola účasť, resp. neúčasť žalobcu na predmetnom
verejnom obstarávaní. Tento záver žalovaný vyvodzoval zo skutočnosti, že podnikateľ DOXX informoval
spoločnosť EDENRED o tom, že žalobca Vaša Slovensko sa predmetného verejného obstarávania
nezúčastní. Nevedel, ako sa spoločnosť DOXX dozvedela o rozhodnutí žalobcu nezúčastniť sa
verejného obstarávania. Žalovaný disponoval viacerými e-mailami, kde iní účastníci konania získavajú
informáciu priamo od klienta. Je možné, že aj v tomto prípade zamestnanec klienta (obstarávateľa)
informoval DOXX o zámere žalobcu stiahnuť kauciu, z čoho spoločnosť DOXX vyvodzovala záver
o rozhodnutí žalobcu nezúčastniť sa súťaže. Únik informácií o ponukách uchádzačov vo verejných
obstarávaniach nemôže byť takým zriedkavým javom, aby žalovaný v rámci hodnotenia nepriamych
dôkazov odmietol zobrať do úvahy aj túto možnosť. Žalovaný nepredložil ani jeden dôkaz toho,
že by žalobca Vaša Slovensko komunikoval s inými účastníkmi konania. Čo sa týkalo samotného
nepredloženia ponuky zo strany žalobcu do tendra Centra vedecko-technických informácií Slovenskej
republiky (Ďalej len „CTVI SR“), žalovaný nemôže predpokladať, že nepredloženie ponuky je prejavom
protisúťažného správania, bez toho, aby mal tento predpoklad podložený relevantnými dôkazmi.
Žalovaný tiež nesmie zabúdať, že podmienky súťaže boli v predmetnej zákazke nastavené tak, že
uchádzač mohol zadať navrhovanú cenu stravovacieho lístku iba v rozmedzí 100% až 0,01% jeho
nominálnej hodnoty, čo predstavuje nulovú alebo zápornú províziu pre emitenta stravovacích lístkov.
Je teda zrejmé, že ak chcel uchádzač predložiť výhodnejšiu ponuku ako konkurenti, musel by predložiť
ponuku so zápornými poplatkami, čo pre uchádzača automaticky predstavuje stratu. Žalobca Vaša
Slovensko usúdil, že aj prípadné víťazstvo v tendri by bolo pre žalobcu za daných podmienok natoľko
nevýhodné, že sa nakoniec rozhodla ponuku nepredložiť aj napriek počiatočným nákladom spojeným s
prípravou ponuky. Nerozumel, ako žalovaný v tomto postupe žalobcu, ktorý má celkom zjavne racionálny
základ, môže vidieť porušenie súťažných pravidiel. Navyše, CTVI SR bol zdieľaný klient žalobcu a
ďalších účastníkov konania. Z tohto pohľadu je vylúčená aj prípadná argumentácia žalovaného, že
dôvodom nepodania ponuky bola realizácia dohody o neoslovovaní klientov konkurencie.
477. Žalovaný tvrdil, že disponuje e-mailovou komunikáciou jednoznačne potvrdzujúcou koordináciu
správania sa/výmenu citlivých informácií medzi spoločnosťou DOXX a žalobcom. Žalovaný dospel na
základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam.
478. Žalobca Vaša Slovensko ďalej namietal skutočnosť, že žalovaný nepreukázal, že spôsob
vyhotovenia kópie predmetného e-mailu (rozumieme, že e-mail bol údajne nájdený počas inšpekcie
v spoločnosti DOXX) vylučoval manipuláciu s obsahom prílohy a že s obsahom prílohy nebolo
manipulované ani v rámci odheslovania prílohy. Ak by žalovaný aj preukázal, že obsah prílohy v
spisoch žalovaného je identický s obsahom prílohy e-mailu, kópiu ktorej žalovaný vyhotovil v rámci
inšpekcie v priestoroch spoločnosti DOXX, potom by žalovaný mohol nanajvýš tvrdiť, že zamestnanec
spoločnosti DOXX zaslal zamestnancovi žalobcu e-mail obsahujúci zaheslovanú prílohu. Žalovaný však
nepreukázal, že zamestnanec žalobcu sa oboznámil s obsahom predmetnej prílohy. O predmetnom
e-maile nemáme vedomosť. Dôvodov, prečo sa zamestnanec žalobcu neoboznámil s predmetnou
prílohou mohlo byť viacero. Napríklad nie je možné vylúčiť, že zamestnanec DOXX poslal predmetný e-
mail na adresu zamestnanca žalobcu omylom. V skutočnosti mohol byť tento e-mail určený inej osobe.
479. Žalovaný poukázal na to, že rozdiel medzi údajnou cenou z e-mailu (0,012 eur) a cenou, ktorú
ponúkla spoločnosť DOXX (0,015 eur) bol nepatrný. V skutočnosti tento rozdiel predstavuje 25% hodnoty
číselného údaja z e-mailu. Nakoniec, spoločnosť DOXX ponúkla vyššiu cenu (a teda zhoršila svoje
šance na úspech) aj napriek tomu, že podľa názoru žalovaného vedela o cene žalobcu. Takýto postup
DOXX by bol nelogický. Nakoniec, v rámci predmetného tendra sa používali aj iné kritéria pre výber
víťaznej ponuky (lehota na vybavenie reklamácie, výška sankcie za nedodržanie termínu vybavenia
a výška sankcie za nedodržanie termínu dodania). Z tohto pohľadu, ak by žalobca Vaša Slovensko a
DOXX naozaj mali v úmysle zosúladiť svoje ponuky v predmetnom tendri, potom by si tieto spoločnosti
museli vymeniť aj údaje vzťahujúce sa na iné kritériá, k čomu evidentne nedošlo. Podmienky predmetnej
verejnej súťaže boli nejasné a žalobca Vaša Slovensko sa obrátil na obstarávateľa so žiadosťou o
vysvetlenie podmienok súťaže. Domnieval sa, že e-mailová komunikácia mohla súvisieť s vysvetlením
postupu obstarávateľa pri hodnotení ponúk.



480. K dôkazom o priamom kontakte medzi účastníkmi konania za účelom zosúladenia obchodných
stratégii žalovaný ako dôkaz o predmetnom porušení príkladmo uviedol interné zápisy/poznámky
konateľa žalobcu. Predmetné zápisy zo stretnutia - dokument označený ako „DX_komunikace“ sú v
prvostupňovom rozhodnutí citovaný viackrát a zrejme ich žalovaný považuje za jeden z rozhodujúcich
dôkazov v neprospech žalobcu. Paradoxne, práve tento dokument poskytuje opačný dôkaz - dôkaz o
tom, že medzi žalobcom a jeho konkurentami existoval konkurenčný boj a že žalobca Vaša Slovensko
sa žiadnej dohody o rozdelení trhu nezúčastnil. Na úvod bolo potrebné uviesť, že predmetný dokument
pochádza z obdobia pred rokom 2011, teda mimo časového rámca inšpekcie. Tento dokument preto
nie je možné použiť ako dôkaz o protisúťažnom konaní žalobcu. Z dokumentu nie je jasné, kto
predmetný dokument pripravil a kto bol účastníkom stretnutí s pánom Šmehýlom. Žalovaný nepredložil
žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že dokument vyhotovil zástupca žalobcu, resp. že stretnutia s p.
Šmehýlom sa zúčastnil zástupca žalobcu. Z dokumentu nie je jasné, ktoré časti dokumentu je potrebné
považovať za zhrnutie obsahu rozhovoru, a ktoré za poznámky autora textu nereflektujúce obsah
rozhovoru. V ďalšom texte pre zjednodušenie vychádzame z domnienky, že naozaj išlo o stretnutie medzi
zástupcom žalobcu a p. Šmehýlom, a to bez toho, aby sme uznali autenticitu dokumentu a skutočnosť,
že predmetný dokument má akýkoľvek vzťah ku žalobcovi. Dokument neobsahuje žiadnu informáciu,
z ktorej by sa dalo vyvodzovať, že medzi účastníkmi konania boli vymieňané citlivé informácie, alebo
že účastníci sa dohodli na zosúladenom postupe pri ich konkurenčných aktivitách. Naopak, obsah
dokumentu potvrdzuje, že medzi konkurenčnými spoločnosťami a žalobcom prebieha tvrdý konkurenčný
boj.
481. K dôkazom o vzájomnom kontakte medzi účastníkmi konania za účelom zistenia či došlo k
uplatneniu cenových a obchodných podmienok dal žalobca Vaša Slovensko do pozornosti, že sa ho
v skutočnosti týkajú len body 269, 301 a 305 prvostupňového rozhodnutia. K e-mailovej komunikácii,
na ktorú sa žalovaný odvolával v bode 269, 301 a 305 sa žalobca Vaša Slovensko už vyjadril vyššie
v časti o vedení prehľadov získaných/stratených klientov účastníkmi konania. O dôkazoch o údajných
bilaterálnych stretnutiach vyplývajúcich z e-mailovej komunikácie týkajúcej sa žalobcu (bod 301) platí
to isté čo je uvedené v bode vyššie. K dôkazom o uskutočňovaní telefonických hovorov, sa uvedené
žalobcu v zmysle poznámky pod čiarou č. 134 netýka. Preto sa nemôže jednať o dôkaz proti žalobcovi.
K stretnutiu medzi žalobcom a ďalšími účastníkmi konania, z bodu 883 prvostupňového rozhodnutia
a rovnako tak z bodu 333 druhostupňového rozhodnutia vyplýval záver o tom, že dôkaz akýchkoľvek
osobných kontaktov medzi zamestnancami/členmi vedenia konkurenčných spoločností je priamym
dôkazom o účasti na kartelovej dohode. Toto je mylná, ba až nebezpečná predstava žalovaného o
rozsahu jeho právomoci na jednej strane, a rozsahu základných práv účastníkov konania na strane
druhej. Aj keby žalovaný z interných poznámok získaných od žalobcu alebo iných účastníkov konania
v priebehu inšpekcie aj preukázal, že medzi žalobcom a zástupcami konkurentov prebiehali stretnutia,
získané poznámky či zápisy neobsahujú nič z čoho by sa dalo vyvodzovať, že výsledkom ktoréhokoľvek
stretnutia bola dohoda obmedzujúca súťaž alebo výmena citlivých obchodných informácií. Žalovaný
sa totiž dopúšťal základnej chyby pri svojom uvažovaní - ani konatelia konkurenčných spoločností
nemajú zakázané, aby sa stretávali. V mnohých prípadoch môžu byť priatelia, stretávať sa aby sa
porozprávali o rodinných záležitostiach, alebo dokonca o spoločných investičných aktivitách. Patrí
medzi základne prejavy slušností v biznise v prípade zmeny vedenia predstaviť nových členov vedenia
účastníkom na trhu, dokonca konkurencii. Dokumenty citované v poznámkach pod čiarou č. 135, 137 a
139 druhostupňového rozhodnutia z tohto hľadiska nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu.
182. Informácia o obrate je verejne prístupnou informáciou a nie je ani obchodne citlivou informáciou.
Aj keby žalovaný preukázal výmenu takýchto informácií, čo však z predložených dokumentov v časti
4.1.3 prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, takáto výmena by nebola zakázaná. Navyše, výmena
informácie o obrate v rozsahu v akom ju prezentuje žalovaný nemôže byť priamym dôkazom o účasti na
dohode o rozdelení trhu. Výmena informácie o obrate mohla, napríklad, súvisieť s akvizičnými aktivitami
účastníkov konania.
483. K dôkazom porušenia pravidiel spolupráce, sa žalovaný sa odvoláva na body 115, 137 a 151
prvostupňového rozhodnutia ako na body preukazujúce údajné porušenie pravidiel spolupráce zo strany
konkurencie. Tieto body obsahujú iba internú komunikáciu zamestnancov účastníkov Konania - v
dvoch prípadoch zamestnancov spoločnosti DOXX a v jednom prípade zamestnancov spoločnosti LE
CHEQUE DEJEUNER. Takéto dokumenty nie je možné považovať za priame dôkazy proti žalobcovi.
484. Podľa názoru žalovaného sa žalobca Vaša Slovensko zúčastnil tzv. dohody o neponúkaní
„nulových poplatkov“ klientom konkurencie. Tento záver je nesprávny. Z vykonaného dokazovania
vyvodzuje Žalovaný nesprávne skutkové zistenia. V tejto časti sa venujeme analýze dodatočných
dôkazov, ktoré žalovaný špecificky používa na preukázanie účasti žalobcu na údajnej dohode o



neponúkaní nulových poplatkov. Podľa názoru žalovaného prezentovaného v bode 128 prvostupňového
rozhodnutia dokument označený ako „Dx_komunikace“ je dôkazom o tom, že použitie „štandardnej
ponuky“ bolo podmienkou, ktorá platila pre všetkých členov AESP. Nerozumieme, na základe akých
logických úvah žalovaný dospel k predmetnému záveru. Predmetný dokument totiž neobsahuje nič,
čo by mohlo podporiť takýto záver. Na základe analýzy e-mailovej komunikácie medzi DOXX a LE
CHEQUE DEJEUNER žalovaný prezentuje v bode 130 prvostupňového rozhodnutia zovšeobecňujúci
názor, že „v prípade, že niektorý z účastníkov konania porušil podmienky spolupráce (teda neponúkol
klientovi konkurencie „nulové poplatky“, tak o porušení týchto podmienok sa účastníci konania vzájomne
informovali a požadovali vysvetlenie - „zaujatie stanoviska“. Tento názor žalovaného je nesprávny.
Analyzovaná e-mailová komunikácia neobsahuje nič, čo by dovoľovalo žalovanému rozšíriť tento záver
na žalobcu. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné venovať sa podrobnejšie analýze predmetnej e-
mailovej komunikácie. Žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí nepreukázal, že by sa účastníci konania
dohodli na neponúkaní „nulových poplatkov“ klientom konkurencie, ani to, že by sa v praxi tak správali.
485. Na záver zhrnul, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí nepredložil ani jeden priamy dôkaz na
podporu názoru, že sa žalobca Vaša Slovensko zúčastnil dohody o neuplatňovaní nulových poplatkov
ak išlo o ponuku pre klientov konkurencie. Žiadna zo skutočností a dokumentov, na ktoré sa žalovaný
v prvostupňovom rozhodnutí odvolával (či už ide o správanie sa na trhu, e-mailovú komunikáciu alebo
iné dokumenty) nemali takú dôkaznú povahu, ktorou by presunuli dôkazné bremeno na žalobcu. V
každom prípade, žiadna skutočnosť a ani dokument nie je takým nepriamym dôkazom, ktorý by zakladal
vo vzťahu k dokazovanej skutočnosti príčinný vzťah nepripúšťajúci iný záver. Žalovaný nepreukázal,
že by sa žalobca Vaša Slovensko oboznámil s údajnými protisúťažnými aktivitami iných účastníkov
konania či bola svedkom uzavretia kartelovej dohody. Nemal preto dôvod preukazovať žiadny dôkaz
o tom, že sa žalobca Vaša Slovensko dištancoval od kartelovej dohody, ako to naznačuje žalovaný v
bode 886 prvostupňového rozhodnutia. Napriek tomu, že žalobca Vaša Slovensko vo Vyjadrení nabádal
žalovaného na vykonanie analýzy za účelom zistenia, či žalobca Vaša Slovensko odmietal ponúkať
nulové poplatky v prípade ak išlo o klientov konkurencie, žalovaný žiadnu analýzu obchodnej politiky
účastníkov konania nevykonal. Trval na tom, že žalobca Vaša Slovensko nulové poplatky ponúkal aj v
prípade klientov konkurencie, čo nakoniec preukazuje aj obsah spisu.
486. K údajnej dohode o neponúkaní „benefitov/bonusov“ klientom konkurencie, podľa názoru
žalovaného sa žalobca Vaša Slovensko zúčastnil na tzv. dohode o neponúkaní „benefitov a bonusov“
klientom konkurencie. Tento záver žalovaného je nesprávny. Z vykonaného dokazovania vyvodzuje
žalovaný nesprávne skutkové zistenia. V tejto časti sa ďalej venujeme analýze dodatočných dôkazov,
ktoré žalovaný špecificky používa na preukázanie účasti žalobcu na údajnej dohode o neponúkaní
benefitov a bonusov.
487. V bodoch 152 až 1541 prvostupňového rozhodnutia žalovaný analyzoval internú e-mailovú
komunikáciu spoločnosti DOXX a spoločnosti LE CHEQUE DEJEUNER. Obsahom predmetnej internej
komunikácie bola informácia o tom, aké marketingové nástroje používa žalobcu. Nevidel nič nezvyčajné
na tom, ak účastníci trhu sledujú a analyzujú marketingovú stratégiu konkurentov. Predmetná e-
mailová komunikácia však v žiadnom prípade neposkytovala dôkaz o tom, že medzi žalobcom a jeho
konkurentmi platí zákaz používania marketingových nástrojov spomínaných v e-mailovej komunikácii. Z
nepochopiteľných dôvodov žalovaný v bode 152 potreboval zdôrazniť nasledujúcu vetu, ktorá sa vyskytla
v internej komunikácii spoločnosti DOXX: „Ak to nazveme špeciálnou ponukou, nebude to bonus“.
Nevylučujeme, že v rámci spoločnosti DOXX platil interný zákaz ponúkania bonusov a zamestnanci
spoločnosti DOXX sa v snahe vyrovnať ponuku žalobcu obsahujúcu bonus snažili obísť vlastné predpisy
tak, že sa vyhli použitiu pojmu „bonus“. Ak takýto zákaz použitia bonusov v rámci spoločnosti DOXX
aj platil, žalobcovi neprináleží hodnotiť takéto nezávislé obchodné rozhodnutie spoločnosti DOXX. To,
že sa zamestnanci snažia obísť interné predpisy vlastnej spoločnosti, nie je nič nezvyčajné. Ďalej, z
bodu 1036 prvostupňového rozhodnutia vyplýval, že záver žalovaného o účasti na dohode ohľadom
neuplatňovania benefitov je založený na presvedčení, že túto politiku rovnakým spôsobom uplatňovali
všetci účastníci konania. Nie je jasné, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k záveru, že žalobca
Vaša Slovensko neuplatňoval takéto benefity. Nie je jasné, prečo žalovaný vidí niečo nezvyčajné v tom,
ak účastník konania benefity a darčeky neponúka. Z dôkazov predložených žalovaným nie je možné
vyvodzovať záver, že ponúkanie darčekov a benefitov sa stalo na trhu takým bežným, že odlišný prístup
účastníka konania by mal automaticky vzbudzovať podozrenie o tom, že takýto prístup je výsledkom
zakázanej dohody.
489. Na záver zhrnul, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí nepredložil ani jeden priamy dôkaz na
podporu názoru, že žalobca Vaša Slovensko sa zúčastnil dohody o neuplatňovaní bonusov/benefitov
ak išlo o ponuku pre klientov konkurencie. Žiadna zo skutočností a dokumentov, na ktoré sa žalovaný v



prvostupňovom rozhodnutí odvolával (či už ide o správanie sa na trhu, e-mailovú komunikáciu alebo iné
dokumenty) nemajú takú dôkaznú povahu, ktorou by presunuli dôkazné bremeno na žalobcu. V každom
prípade, žiadna skutočnosť a ani dokument nie je takým nepriamym dôkazom, ktorý by zakladal vo
vzťahu k dokazovanej skutočnosti príčinný vzťah nepripúšťajúci iný záver. Žalovaný nepreukázal, že by
sa žalobca Vaša Slovensko oboznámil s údajnými protisúťažnými aktivitami iných účastníkov konania
či bola svedkom uzavretia kartelovej dohody. Nemal preto dôvod preukazovať žiadny dôkaz o tom, že
sa žalobca Vaša Slovensko dištancoval od kartelovej dohody, ako to naznačuje žalovaný v bode 886.
Napriek tomu, že žalobca Vaša Slovensko vo Vyjadrení nabádal žalovaného na vykonanie analýzy za
účelom zistenia, či žalobca Vaša Slovensko odmietal ponúkať bonusy/benefity v prípade ak išlo o klientov
konkurencie, žalovaný žiadnu analýzu obchodnej politiky účastníkov konania nevykonal. Trváme na tom,
že žalobca Vaša Slovensko bonusy/benefity ponúkal aj v prípade klientov konkurencie, čo nakoniec
preukazuje aj obsah spisu.
490. K záveru k dohode o rozdelení trhu, žalobca Vaša Slovensko kategoricky odmietal, že by žalovaný
v konaní zabezpečil dôkaz, ktorý by priamo preukazoval jeho účasť na údajnej dohode obmedzujúcej
súťaž. Ak žalovaný argumentoval spoločne vo vzťahu k všetkým účastníkom konania, že účasť na
dohode o rozdelení trhu bola preukázaná. Na základe uvedených skutočností je potrebné konštatovať,
že druhostupňové rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutia sú v časti týkajúcej sa tzv. dohody o
rozdelení trhu vo vzťahu k žalobcovi nezákonné. Žalobca Vaša Slovensko maô za to, že správny súd by
mal rozsudkom zrušiť druhostupňové rozhodnutiu podľa ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP.
491. K limitácii počtu stravovacích poukážok akceptovateľných pri jednom nákupe žalobca Vaša
Slovensko poukázal na to, že žalovaný v bode 504 prvostupňového rozhodnutia, ako aj v bode
560 druhostupňového rozhodnutia uvádza, že na základe získaných dôkazov dospel k záveru o
protisúťažnom konaní účastníkov konania, ktoré malo spočívať vo vzájomnej koordinácii svojho
postupu pri realizácii limitácie počtu stravovacích poukážok, a s tým súvisiacich rokovaniach s
obchodnými reťazcami. Žalovaný vychádzal z elektronickej komunikácie medzi účastníkmi konania,
ktorú zaistil počas u nich vykonaných inšpekcií (vrátane inšpekcie). Podľa tvrdenia žalovaného sa
spolupráca účastníkov konania týkajúca sa limitácie počtu stravovacích poukážok v obchodných
reťazcoch začala najneskôr 24.01.2011 a táto bola skončená 27.02.2014. Z vyššie uvedenej časti
týkajúcej sa nezákonnosti dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalovaný sa pred vykonaním inšpekcií
nezaoberal možnosťou limitácie počtu stravovacích poukážok akceptovateľných pri jednom nákupu v
obchodných reťazcoch. Dôkazy, ktoré žalovaný v rámci vykonaných inšpekcií získal a ktoré považuje
za preukazujúce existenciu dohody obmedzujúcej súťaž vo vzťahu k obchodným reťazcom, získal
žalovaný nezákonne vzhľadom na realizáciu tzv. fishing expedition. V súlade s vyššie uvedeným
žalobca Vaša Slovensko namietal ich neprípustnosť dôkazov použitých žalovaným. Podľa žalovaného
nezákonné konanie účastníkov konania spočívalo v rokovaní o zavedení limitácie počtu akceptovaných
stravovacích poukážok v obchodných reťazcoch, údajnom vymedzení detailných podmienok takejto
limitácie, upravení spôsobu zavedenia limitácie a vzájomnom informovaní o aktuálnom štádiu zavedenia
takejto limitácie. Žalovaný rovnako považoval za odporujúce právnym predpisom, že účastníci konania v
približne rovnakom období (v prvej polovici roka 2013) uskutočňovali rokovania s obchodnými reťazcami
o zavedení limitácie počtu stravovacích poukážok, a to spoločne aj individuálne, pričom za týmto účelom
predkladali obchodným reťazcom návrhy dodatkov zmlúv o spolupráci, obsahom ktorých boli podmienky
limitácie, vopred zjednotené všetkými účastníkmi konania. Uvedeným konaním mali účastníci konania
podľa žalovaného vedome nahradiť riziká hospodárskej súťaže vzájomnou spoluprácou, čím vylúčili
hospodársku súťaž medzi sebou, pokiaľ ide o individuálnu úpravu obchodných podmienok týkajúcich
sa prijímania stravovacích poukážok pri nákupe v obchodných reťazcoch. Takéto správanie je pritom
podľa žalovaného v rozpore so základným konceptom hospodárskej súťaže, v zmysle ktorého každý
podnikateľ musí nezávisle určiť, akú politiku chce viesť na trhu, a podmienky, ktoré zamýšľa ponúknuť
svojim klientom, či obchodným partnerom. Tento koncept bráni podľa žalovaného akémukoľvek
priamemu alebo nepriamemu kontaktu medzi konkurentmi, ktorého cieľom alebo účinkom je vytvorenie
takých podmienok hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú bežným súťažným podmienkam na
danom trhu, so zreteľom na charakter ponúkaných produktov alebo služieb, veľkosť a počet podnikateľov
a objem daného trhu.
492. Žalovaný v bodoch 521 a 523 druhostupňového rozhodnutia konštatoval, že v danom segmente
existovala súťaž a spoločným postupom účastníkov konania táto mohla byť obmedzená. Na základe
uvedeného žalovaný v Rozhodnutiach dospel k záveru, že konanie účastníkov konania napĺňa všetky
aspekty dohody obmedzujúcej súťaž a/alebo zosúladeného postupu v zmysle ustanovenia § 4 ods.
1 ZOHS v spojení s § 4 ods. 3 písm. a) ZOHS v znení účinnom do 30.06.2014 a podľa čl. 101
ods. 1 ZFEÚ, ktorá predstavuje zakázanú dohodu obmedzujúcu súťaž. Žalovaný sa podľa bodu 524



druhostupňového rozhodnutia domnieva, že išlo o dohodu obmedzujúcu súťaž na základe cieľa a nie
je potrebné v tejto situácii preukazovať protisúťažný následok konania. Žalobca Vaša Slovensko mal za
to, že uvedené konanie nie je nedovoleným konaním, ktoré by v súlade s príslušnými ustanoveniami
ZOHS bolo zakázanou dohodou obmedzujúcou súťaž. Žalobca Vaša Slovensko sa domnieval, že
účastníci konania si ako podnikatelia nevymieňali žiadne citlivé informácie, akákoľvek komunikácia
medzi účastníkmi konania nemala žiaden vplyv na ich konanie v rámci hospodárskej súťaže. Účastníci
konania nezosúlaďovali svoju obchodnú politiku. Ak by aj išlo o tzv. zosúladený postup podnikateľov,
tento nemal a nemohol mať negatívny vplyv na hospodársku súťaž na relevantnom tovarovom a
geografickom trhu. Žalobca Vaša Slovensko zdôraznil, že s ohľadom na akceptáciu stravovacích
poukážok neexistovala medzi účastníkmi konania súťaž, a teda v prípade tzv. dohody o limitácii nešlo
o nedovolené obmedzenie hospodárskej súťaže.
493. Uvedené žalobca Vaša Slovensko zdôvodnil povahou stravovacích poukážok (stravných lístkov) a
elementami údajnej dohody. Otvorenie témy limitácie ani pojmovo nenapĺňa znaky dohody obmedzujúcej
súťaž. Samotným otvorením témy limitácie v žiadnom prípade nedochádza k odstráneniu akejkoľvek
neistoty ohľadom akéhokoľvek konania v budúcnosti. Je zarážajúce, že žalovaný považoval za
problematickú akúkoľvek diskusiu ohľadom tejto témy, a to aj vtedy, ak mal žalovaný za preukázané, že
v rámci diskusie nebola dosiahnutá žiadna zhoda (napr. bod 347 prvostupňového rozhodnutia).
494. Žalobca Vaša Slovensko nerozumel, čo žalovaný chápe pod zavedením limitácie, keďže
žiadna limitácia nikdy zavedená nebola. Nerozumel, o akých podmienkach hovorí žalovaný, keďže v
prvostupňovom rozhodnutí sa žalovaný venoval jedine maximálnemu počtu stravovacích poukážok.
Navyše, ani z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia jednoznačne nevyplývalo, či bola v rámci AESP
dosiahnutá nejaká zhoda ohľadom maximálneho počtu stravovacích poukážok, ktorý sa má akceptovať
pri jednom nákupe. Nerozumel, ako diskusia, ba dokonca aj prípadná zhoda o tom, aký maximálny počet
stravovacích poukážok akceptovaných pri jednom nákupe je optimálny z pohľadu naplnenia zákonného
rámca a účelu používania stravovacích poukážok môže odstrániť neistotu ohľadom budúcich aktivít
účastníkov konania. Žalovaný nepredložil dôkaz na podporu názoru, že účastníci konania sa zaviazali
aplikovať limitáciu. Žalobca Vaša Slovensko nechápal, ako „snaha získať podporné stanovisko štátnych
inštitúcií“ súvisí s problematikou ochrany hospodárskej súťaže. Spolupráca pri oslovovaní štátnych
inštitúcií v rámci riešenia problémov odvetvia ekonomiky je úplne bežná v akomkoľvek sektore.
495. Žalobca Vaša Slovensko ďalej v žalobe uviedol, že nerozumel, čo rozumel žalovaný pod spôsobom
realizácie limitácie. Pre prípad, že žalovaný namietal, že účastníci konania sa dohodli adresovať
predmetné obmedzenie obchodným reťazcom uvádzame nasledujúce: V bode 375 prvostupňového
rozhodnutia žalovaný odkázal na e-mail spoločnosti LE CHEQUE DEJEUNER, z ktorého vyvodzoval
záver, že účastníci konania riešili otázku, ako dosiahnuť „aby každá prevádzka akceptujúca stravovacie
poukážky prijala od držiteľa poukážky 2 max. 5 poukážok pri jednom použití“. Už tento e-mail vyvracal
záver žalovaného, že sa účastníci dohodli na obmedzení vo vzťahu k obchodným reťazcom. Ak žalobca
Vaša Slovensko aj začal oslovovať ako prvé väčšie obchodné reťazce, potom to bolo výsledkom jeho
vlastného rozhodnutia a aplikácie tzv. Paretovho princípu (80% obratu pochádza od 20% zákazníkov).
Bolo logické, že žalobca Vaša Slovensko sa zameral na prevádzkarne s najväčším obratom. Žalovaný
nepreukázal, že by medzi účastníkmi konania bola nejaká forma dohody o spôsobe presadzovania
limitácie počtu stravovacích poukážok pri jednom nákupe v rokovaniach s inými stranami, napr. vo
forme hrozby ukončenia zmlúv v prípade nesúhlasu s limitáciou, vo forme implementácie určitých
sankcií, implementácie jednotných zmluvných podmienok a podobne. Medzi účastníkmi konania takáto
dohoda neexistovala. Ak sa účastník konania rozhodol presadzovať limitáciu, postupoval samostatne,
a spôsobom, ktorý považoval za vhodný.
496. Ohľadom informácii o rokovaniach s obchodnými reťazcami a o výsledkoch rokovaní žalobca Vaša
Slovensko uviedol, že prvostupňové rozhodnutie neobsahovalo žiadne dôkazy na podporu tvrdenia, že
účastníci konania sa navzájom informovali o prebiehajúcich rokovaniach s obchodnými reťazcami. V
bode 1330 žalovaný tvrdil, že „Práve vzhľadom na skutočnosť, že účastníci konania sa spoločne rozhodli
na zavedení limitácie, diskutovali a dohodli sa na konkrétnych podmienkach a postupe realizácie, tak
napriek skutočnosti, že dotknutí podnikatelia rokovali s obchodnými reťazcami aj individuálne, nemožno
spochybniť, že správanie účastníkov konania bolo výsledkom dohody“. Tento záver žalovaného bol
nesprávny. Opakovane poukázal na to, že žalovaný by mohol nanajvýš tvrdiť, že účastníci konania
sa v rámci AESP zjednotili na tom, aký maximálny počet stravovacích poukážok akceptovaných pri
jednom nákupe je optimálny z pohľadu naplnenia zákonného rámca a účelu stravovacích poukážok.
Záver, že prípadná zhoda v tejto otázke bola dôkazom, že vo vzťahu k obchodným reťazcom účastníci
konania postupovali koordinovane, je nesprávny. Zdôraznil, že žalovaný nepreukázal, že by si žalobca
Vaša Slovensko vymieňal s inými účastníkmi konania citlivé obchodné informácie, napr. informácie



týkajúce sa obsahu zmlúv medzi žalobcom a obchodnými reťazcami. K výmene takejto informácie
nedochádzalo. Naopak, v spise sa nachádzajú dôkazy na podporu záveru, že účastníci konania v
ich prípadných rokovaniach s obchodnými reťazcami postupovali samostatne. Nechápal, ako prípadná
výmena informácie o účele limitácie (naplnenie zákonného rámca a zákonného účelu používania
stravovacích poukážok) môže súvisieť s problematikou ochrany hospodárskej súťaže, resp. ako
vedomosť o účele limitácie môže odstrániť neistotu ohľadom budúcich konkurenčných aktivít účastníkov
konania. Poukázal na to, že dôkazné bremeno ohľadom preukazovania vplyvu na hospodársku súťaž
v celom rozsahu zaťažuje žalovaného. Žalovaný neposkytol žiadne relevantné argumenty ani dôkaz na
podporu názoru, že obmedzenie maximálneho počtu stravovacích poukážok pri jednom nákupe má za
cieľ alebo môže mať za následok obmedzenie súťaže.
497. K obmedzeniu súťaže nebolo ani cieľom obmedzenia počtu stravovacích poukážok. Žalovaný spolu
s Radou zhodne tvrdili, že cieľom obmedzenia počtu stravovacích poukážok bolo obmedzenie súťaže.
Závery o protisúťažnom cieli žalovaný evidentne vyvodzoval z argumentu, že cieľom tejto iniciatívy
bolo zvýšenie výnosov jednotlivých účastníkov konania. Tento argument nebol podložený žiadnym
relevantným dôkazom. Naopak, v spise sa nachádza dostatok materiálov, ktoré preukazujú opak:
498. Z e-mailu, na ktorý sa žalovaný odvolával v bode 347 prvostupňového rozhodnutia jednoznačne
vyplývalo, že obmedzenie počtu stravovacích poukážok je žalobcom vnímané ako nástroj na
zabezpečenie toho, že sa stravovacie poukážky budú používať zákonným spôsobom - jeden lístok
- jedno teplé jedlo. Boli to reštauračné zariadenia, ktoré spôsobili, že táto iniciatíva na verejnosti
skĺzla do roviny diskusie o zvýšení ziskov účastníkov konania. Takéto nepochopenie a takúto
manipuláciu s faktami účastníci konania odmietali, čo vyjadroval napríklad e-mail citovaný v bode 407
prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný v bode 1313 prvostupňového rozhodnutia z nezrozumiteľných
dôvodov prikladal význam tomu, že na prieskum ZHRSR upozornila členov AESP konateľka spoločnosti
DOXX. Nerozumel, prečo sa žalovaný sústredil práve na tento fakt. Konateľka spoločnosti DOXX poslala
prieskum ZHRSR členom AESP iba pre informáciu, bez ďalšieho komentára. Poukázal aj na to, že
obdobné iniciatívy za účelom zabezpečenia fungovania systému stravovacích poukážok v súlade so
zákonným rámcom boli účastníkmi konania vyvíjané aj v minulosti. Napr. pred desiatimi rokmi prebehla
iniciatíva, v rámci ktorej sa účastníci konania snažili presvedčiť účastníkov trhu, aby neakceptovali
stravovacie poukážky v rámci nákupov alkoholu a cigariet. Uvedené podporoval záver, že zámerom
účastníkov konania je podporiť zákonné fungovanie systému.
499. Žalobca Vaša Slovensko zdôraznil, že výška provízie je výsledkom slobodného prejavu vôle,
zmluvy medzi akceptačným miestom a emitentom. Nevidel nič protiprávne v tom, ak emitent požaduje,
aby sa predmetná zmluva dodržovala. V tejto súvislosti sa potreboval vyhradiť voči prekrúcaniu jeho
vyjadrenia žalovaným. V bode 1286 prvostupňového rozhodnutia žalovaný v súvislosti s preukazovaním
údajného protisúťažného cieľa dohody argumentoval, že žalobca Vaša Slovensko potvrdil, že v prípade
zavedenia limitácie maximálneho počtu poukážok by sa ziskovosť žalobcu vrátila na úroveň, ktorá
jej bola garantovaná v situácii, ak by stravovacie zariadenia dodržiavali svoje zákonné a zmluvné
povinnosti. Žiadne vyjadrenie žalobcu takéto tvrdenie neobsahovalo. Žalobca Vaša Slovensko tvrdil
len toľko, že ak by táto iniciatíva aj mala mať nejaký vplyv na ziskovosť, nebolo by možné hovoriť
o zvyšovaní ziskovosti. Žalobca Vaša Slovensko sa teda nevyjadroval k tomu, či iniciatíva aj naozaj
bude mať nejaký vplyv na ziskovosť. V každom prípade, otázka ziskovosti nikdy nebola dôvodom,
prečo sa žalobca Vaša Slovensko pripojil k predmetnej iniciatíve. Na záver bolo možné konštatovať, že
skutkové zistenia žalovaného nepodporovali jeho záver o tom, že iniciatíva smerujúca k limitácii počtu
stravovacích poukážok pri jednom nákupe má za cieľ alebo môže mať za následok obmedzenia súťaže.
500. Ak by žalovaný aj preukázal, že účastníci konania dosiahli zhodu v tom, aký maximálny počet
stravovacích poukážok akceptovaných pri jednom nákupe je optimálny z pohľadu naplnenia zákonného
rámca a účelu stravovacích poukážok, takáto dohoda by spĺňala podmienky individuálnej výnimky v
zmysle § 4 ods. 5 ZOHS. Z dôvodu právnej istoty uviedol, že v prípade, ak by sa na predmetnú dohodu
aplikoval čl. 101 ZFEÚ, takáto dohoda by spĺňala aj podmienky individuálnej výnimky v zmysle § 101 ods.
3 ZFEÚ. Maximálny počet stravovacích poukážok bol zadefinovaný tak, aby v čo najmenšom rozsahu
obmedzoval zamestnancov a organizácie, ktoré stravovacie poukážky prijímajú (napr. zamestnancov
pri pokladniach). Pri obmedzení počtu stravných lístkov na 5 sa vychádzalo z toho, že jeden stravný
lístok je možné použiť na nákup jedného teplého jedla denne (pravidelnosť stravovania), a že nie je
možné rozumne predpokladať, že pri nákupoch potravín, ktoré sa majú použiť na prípravu teplého
jedlá zodpovedajúceho zásadám zdravej výživy, je možné urobiť nákup na obdobie dlhšie ako jeden
týždeň (resp. 5 pracovných dní). Z praktických dôvodov (napr. vyťaženosť predavačov pri pokladniach,
požiadavky na IT systémy a pod.) bolo možné vychádzať z toho, že ak by akceptačné miesto aj
súhlasilo s implementáciou limitácie maximálneho počtu stravovacích poukážok prijímaných pri jednom



nákupe, bude mať praktické problémy s tým, ak by jednotliví emitenti chceli používať rôzne limity.
Z vyššie uvedeného bolo zrejmé, že iniciatíva smerujúca k limitácii počtu stravovacích poukážok
nielenže sledovala legitímny cieľ a mala prispieť k zlepšeniu systému využitia stravovacích poukážok,
ale neukladala žiadne obmedzenia idúce nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie tohto cieľa.
Z tohto pohľadu bola splnená aj podmienka podľa § 4 ods. 5 písm. b) ZOHS. Iniciatíva smerujúca
k obmedzeniu maximálneho počtu stravovacích poukážok neumožňuje žiadnemu účastníkovi vylúčiť
súťaž vo vzťahu k podstatnej časti dotknutého tovaru na relevantnom trhu. Bola teda splnená aj
podmienka podľa § 4 ods. 5 písm. c) ZOHS.
501. Žalobca Vaša Slovensko namietal, že rozhodnutia boli nezákonné, nakoľko dohoda o limitácii
ako ju vymedzil žalovaný nie je zakázanou dohodou obmedzujúcou hospodársku súťaž. V prvom rade
žalobca Vaša Slovensko zdôraznil, že v segmente akceptácie stravovacích poukážok a ich spätného
odkupu neexistuje hospodárska súťaž. Stravovacie poukážky sú špecifický nástroj, ktorým sa v rámci
pracovnoprávneho zákonodarstva realizujú sociálne opatrenia pre zamestnancov. Práve charakteristika
stravovacej poukážky predurčuje spôsob jej použitia a obmedzenia, ktoré sú s jej použitím spojené.
Dohoda o limitácii nepredstavovala harmonizovanie obchodnej politiky účastníkov konania, ktoré by
mohlo mať vplyv na hospodársku súťaž. Limitácia počtu nijako nezasahovala do fungovania trhu a
autonómne rozhodovanie účastníkov konania v rámci hospodárskej súťaže nebolo takýmto opatrením
nijako dotknuté. Rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak by aj bola dohoda
o limitácii dohodou obmedzujúcou hospodársku súťaž, žalobca Vaša Slovensko odmietal, že by išlo o tzv.
cieľovú dohodu a žalovaný mal v rámci konania povinnosť preukázať skutočný vplyv na relevantný trh.
Keďže toto žalovaný neuskutočnil, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie
veci. Na základe uvedených skutočností bolo potrebné konštatovať, že druhostupňové rozhodnutie,
ako aj prvostupňové rozhodnutie sú v časti týkajúcej sa tzv. dohody o limitácii vo vzťahu k žalobcovi
nezákonné. Žalobca Vaša Slovensko mal za to, že správny súd by mal rozsudkom zrušiť druhostupňové
rozhodnutie podľa ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP.
502. Aplikáciu zásad trestného práva v správnom konaní a v správnom trestaní nepopieral ani sám
žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí (bod 564 a 565) s odkazom na dohovor, Odporúčanie Výboru
ministrov Rady Európy č. R (91) členským štátom o správnych sankciách (ďalej len „Odporúčanie“), ako
aj na ustanovenia SSP.
503. Žalobca Vaša Slovensko s tvrdeniami žalovaného nesúhlasil. Žalobca Vaša Slovensko mal za to,
že dôkazný štandard „nad rozumnú pochybnosť“ je aplikovateľný aj v konaniach týkajúcej sa ochrany
hospodárskej súťaže. Predmetný dôkazný štandard bol v právnom poriadku aplikovaný za účelom
ochrany základných práv a slobôd dotknutých subjektov pred svojvôľou verejných orgánov. Priamo
zákonodarca predpokladal využitie základných zásad pre trestného konania podľa Trestného poriadku
v rámci správneho trestania. V rámci konania bolo potrebné pri výklade a aplikácii ZOHS a Správneho
poriadku zohľadňovať práve túto zásadu vyjadrenú v SSP. Žalovaný ako orgán aplikácie práva bol
povinný platné právo realizovať a toto vykladať spôsobom, ktorý nie plnohodnotne reflektoval ochranu
základných práv a slobôd v zmysle ústavy. S prihliadnutím na právo na spravodlivý proces a právo na
prezumpciu neviny sa musel žalovaný rozhodnúť, ktoré zo zásad trestného konania bude aplikovať.
Vodítkom a rozhodujúcim faktorom pri takomto posúdení nemôže byť uľahčenie výkonu správy štátnym
orgánom. Práve naopak, rozhodujúcim pri tomto posúdení majú byť garancie práv dotknutých subjektov.
Rovnako žalobca Vaša Slovensko odmietal tvrdenie a záver v bode 578 druhostupňového rozhodnutia.
Práve s ohľadom na spôsob prípravy a realizácie inšpekcie nebolo pravdivé tvrdenie žalovaného o
nedostatočných právomociach, ktoré mu neumožňujú v dokazovaní dodržiavať dôkazné štandardy
podľa trestného práva. Žalobca Vaša Slovensko pripúšťal, že žalovaný nemohol využiť operatívno -
pátracie prostriedky. Žalobca Vaša Slovensko zdôraznil, že tieto prostriedky ani nie sú nevyhnutné na
zákonnú realizáciu právomocí žalovaného. Na druhej strane však žalovaný vykonával podľa § 22a
ZOHS masívne zásahy do práv dotknutých subjektov bez akéhokoľvek predbežného súhlasu súdu, resp.
iného orgánu, ktorý by mohol preskúmať oprávnenosť požiadavky na realizáciu inšpekcie. Práve príklad
v tomto konaní dokumentoval, že žalovaný nielenže má dostatočne široké právomoci, aby dokázal
zabezpečiť dôkazy, ktoré by mali obstáť v dôkaznom štandarde „nad rozumnú pochybnosť“, ale svoje
právomoci takpovediac nadužíva. Žalobca Vaša Slovensko mal za to, že na základe podkladov, ktoré
sa údajne nachádzali v prešetrovacom spise by orgány činné v trestnom konaní nemohli realizovať
prehliadku iných priestorov alebo získať príkaz na uchovanie a vydanie počítačových údajov podľa
Trestného poriadku. Rovnako spôsob akým žalovaný inšpekcie vykonával a ako zabezpečuje dôkazy v
rámci inšpekcií by v rámci trestného konania bolo neprípustné. V tejto súvislosti poukázal žalobca Vaša
Slovensko na aktuálnu rozhodovaciu prax žalovaného dokumentovanú, rozhodnutia o zastavení konania
zo dňa 02.02.2017 0030/OKT/2015, zo dňa 31.03.2016, číslo 2016/ZK/1/1/014, zo dňa 30.03.2016, číslo



2016/ZK/1/1/013 a zo dňa 08.03.2016, číslo 2016/ZK/1/1/010. Vo všetkých z uvedených konaní žalovaný
disponoval jednoznačnými priamymi ako na nepriamymi dôkazmi o kolúzii dotknutých podnikateľov.
504. Spôsob akým sa žalovaný s námietkou vysporiadal v bode 581 druhostupňového rozhodnutia
je neakceptovateľný. Ak ide o právoplatné rozhodnutia, tieto v rámci činnosti žalovaného definujú
určitý štandard, bez ohľadu na to, či komplexne riešia otázku dôkazného štandardu. Ak sa žalovaný
(Rada) chcel od záverov týchto rozhodnutí odchýliť mal to relevantným spôsobom odmietnuť. Rovnako
aj všetky ostatné námietky účastníkov konania s ohľadom na aplikáciu dôkazného štandardu „nad
rozumnú pochybnosť“ sú žalovaným odmietané formalisticky. Žalovaný sa nijako nevysporiadal s
imperatívom ochrany základných práv a slobôd účastníkov konania. Pri argumentácii proti aplikácii
uvedeného dôkazného štandardu postupuje žalovaný účelovo. Žalobca Vaša Slovensko mal za to,
že žalovaný v rozpore so zákonom na prejednávanú veci primerane neaplikoval základné zásady
trestného konania. V konaní nebolo porušenie ZOHS žalovaným preukázané nad rozumnú pochybnosť,
teda spôsobom, ktorý vyplýva z právnych predpisov a nebola rešpektovaná prezumpcia neviny
žalobcu. Rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu
žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Na základe uvedených skutočností bolo
potrebné konštatovať, že druhostupňové rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné.
Žalobca Vaša Slovensko má za to, že správny súd by mal rozsudkom zrušiť druhostupňové rozhodnutie
podľa ustanovení § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP.
505. Žalobca Vaša Slovensko v žalobe zdôraznil aj iné vady konania, kde žalovaný hovoril o
vyvrátiteľných domnienkach, na ktorých je založené podozrenie pre porušenie pravidiel hospodárskej
súťaže. Žalobca Vaša Slovensko však v rámci svojho vyjadrenia jednoznačne vyvrátil (alebo
prinajmenšom spochybnil) domnienky žalovaného, resp. tomuto poskytol iné logické vysvetlenia.
Žalovaný tieto však rezolútne odmietol pre ich údajnú neprípustnosť alebo irelevantnosť. Žalovaný
totiž dovodil, že k postupu určitého účastníka konania sa relevantne môže vyjadriť práve len tento
dotknutý účastník konania (bod 875 prvostupňového rozhodnutia). Ostatným účastníkom konania dal
žalovaný na vedomie, že sa ich inými vysvetleniami úkonov konkurencie nebude zaoberať. Žalobca Vaša
Slovensko svojimi tvrdeniami poskytoval svoje stanovisko aj k postupu a obchodnej stratégii svojich
konkurentov, koná tak však len v úmysle poskytnúť žalovanému iné logické vysvetlenie skúmaných
skutočností. Ak žalovaný odôvodňuje údajné porušenie súťažných pravidiel žalobcom zväčša odkazom
na postup konkurentov žalobcu, tento má právo sa k tomu vyjadriť. Bolo by v rozpore s právom na
obhajobu žalobcu, ak by žalovaný mohol označiť konanie žalobcu za protiprávne na základe dôkazov,
ku ktorým sa žalobca Vaša Slovensko nemôže účinne vyjadriť. Žalobca Vaša Slovensko v danej situácii
nemal inú možnosť, než poskytnúť žalovanému iné logické vysvetlenia a predpoklady. Následne bolo
povinnosťou žalovaného preskúmať a zvážiť možnosti poskytnutých vysvetlení a s týmito sa vysporiadať.
Ak sa relevantnou argumentáciou žalobcu nezaoberal, dopustil sa tým odňatia práva žalobcu na
obhajobu v rámci konania, ako aj zapríčinil nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia, ako aj
druhostupňového rozhodnutia.
506. Žalovaný v bode 876 prvostupňového rozhodnutia a bode 410 a 418 druhostupňového rozhodnutia
účastníkom konania vytýkal, že namietajú účelovosť výkladu žalovaného, ale na druhej strane
neposkytujú žiadne alternatívne vysvetlenia. To je však v rozpore s predchádzajúcim bodom (875) v
zmysle vyššie uvedeného. Žalovaný touto protirečivou argumentáciou účastníkom konania absolútne
odňal možnosť efektívnej obrany proti obvineniam žalovaného. Z odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia v konečnom dôsledku vyplývalo, že žalobca Vaša Slovensko nemal žiadnu možnosť
namietať proti argumentom žalovaného, čo žalobca Vaša Slovensko samozrejme považoval za
neprípustné. Žalovaný nemohol tvrdiť, že pri posudzovaní konania jedného účastníka konania môže
vychádzať z internej e-mailovej komunikácie iného účastníka konania, a zároveň nedať možnosť sa
k tejto e-mailovej komunikácii vyjadriť. Žalovaný totiž neakceptoval alternatívne vysvetlenia prvého
účastníka konania ohľadom e-mailovej komunikácie druhého účastníka konania práve z dôvodu, že sa
jedná o cudziu e-mailovú komunikáciu. Tvrdeniam a obvineniam žalovaného sa teda nebolo možné
účinne brániť.
507. Žalovaný v bode 1066 prvostupňového rozhodnutia na jednej strane vysvetľuje skutkový stav ako
protisúťažné konanie účastníkov konania a na druhej strane nepripúšťa iné vysvetlenie s odôvodnením,
že alternatívne vysvetlenie by znamenalo porušenie zákona verejným obstarávateľom. Nie je zrejmé,
prečo žalovaný pripúšťal výklad skutkového stavu, ktorý znamená protizákonné konanie účastníka
konania, a zároveň odmieta taký výklad, ktorý by znamenal porušenie zákona iným subjektom. V prípade
údajnej dohody účastníkov konania na limitácii počtu akceptovaných stravovacích poukážok žalovaný
však argumentáciu žalobcu o protizákonnosti tzv. recyklácie stravných poukážok a ich využívania
inak ako na zabezpečenie stravovania zamestnancov odmietal ako irelevantnú. Postup žalovaného



považoval žalobca Vaša Slovensko za nekonzistentný a nezákonný. Tým, že sa žalovaný v konaní
nezaoberal relevantným spôsobom námietkami žalobcu, bolo žalobcovi odňaté právo na prístup k
spravodlivosti. Žalovaný (Rada) v rámci druhostupňového konania rovnako na podstatnú časť námietok
žalobcu nereagovala, čo zapríčinilo porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces.
508. Žalobca Vaša Slovensko v žalobe poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného o pokute je
nepreskúmateľné pre čiastočne nezrozumiteľnosť a čiastočne pre nedostatok dôvodov. Zistenie
skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a zákonné určenie výšky
pokuty. Žalobca Vaša Slovensko taktiež namietal, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ pre
určenie výšky pokuty, bol v rozpore s administratívnymi spismi. Spôsob, ako bola určená výška pokuty
a rozhodnutie o zákaze účasti vychádza taktiež z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe
uvedených skutočností bolo potrebné konštatovať, že druhostupňové rozhodnutie, ako aj prvostupňové
rozhodnutie boli v časti týkajúcej sa tzv. dohody o limitácii vo vzťahu k žalobcovi nezákonné. Žalobca
Vaša Slovensko mal za to, že správny súd by mal rozsudkom zrušiť druhostupňové rozhodnutie podľa
ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a f) SSP.
509. Žalobca Vaša Slovensko v žalobe s súlade s ustanoveniami § 100 ods. 2 písm. a) SSP podal
návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam na rozhodnutie správneho súdu. Žalobca Vaša Slovensko poukázal na skutočnosť, že
proti Uzneseniu US SR podal žalobca Vaša Slovensko Sťažnosť ESĽP. Uvedené konanie na ESĽP
je zásadné pre posúdenie súladnosti postupu US SR a NS SR vo veci SŽNZ s dohovorom, ústavou
a zákonom. Žalobca Vaša Slovensko sa domnieval, že s ohľadom na predchádzajúcu rozhodovaciu
činnosť NS SR vo veciach Datalan a Capgemini mal tento o SŽNZ meritórne rozhodnúť. Postup US
SR a NS SR považuje žalobca Vaša Slovensko za prekvapivý a v rozpore s platným právom o čom
bude rozhodovať ESĽP. Konanie o SŽNZ má pre posúdenie tejto veci správnym súdom zásadný
význam. Ako bolo uvedené vyššie v tejto žalobe, žalobca Vaša Slovensko namietal zákonnosť Inšpekcie,
ako aj zákonnosť a prípustnosť dôkazov, ktoré žalovaný Inšpekciou získal. Žalobca Vaša Slovensko
zdôraznil, že bez dôkazov získaných počas Inšpekcie by žalovaný ani nezačal konanie. Podstatná časť
dôkazov, ktoré sú podkladom Rozhodnutí bola získaná v rámci Inšpekcie. Nezákonnosť Inšpekcie by
znamenala nepoužiteľnosť dôkazov takto získaných. Žalobca Vaša Slovensko by sa ocitol v dôkaznej
núdzi a podľa názoru žalobcu by dôsledkom muselo byť zastavenie konania. Žalobca Vaša Slovensko
pri svojom návrhu na prerušenie konania odkázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici,
č.k. 15Co/2/2017-913, zo dňa 14.03.2017, ktorým bolo konanie prerušené až do skončenia konania
vedeného na ESĽP pod č. 27429/19 vo veci „Truban proti Slovenskej republike“ (ďalej len „uznesenie o
prerušení konania“). Proti uzneseniu o prerušení konania bola podaná ústavná sťažnosť ako aj odvolanie
na NS SR. NS SR rozhodnutím sp zn. 2Co 2/2017 zo dňa 11.10.2017 odvolanie ako neprípustné
odmietol. US SR uznesením č.k. III. ÚS 556/2017-24 zo dňa 20.09.2017 sťažnosť proti uzneseniu o
prerušení konania odmietol. Vzhľadom na uvedené žalobca Vaša Slovensko navrhol, aby správny súd
svojim uznesením v zmysle § 100 ods. 2 písm. a) SSP prerušil konanie o tejto žalobe do skončenia
konania vedeného na ESĽP pod č. 40925/17 vo veci VAŠA Slovensko, s.r.o. p. Slovensku.
510. Žalobca Vaša Slovensko vyjadrením z 07.06.2018 na vyjadrenie žalovaného z 21.03.2018 a
29.03.2018 uviedol a k prerušeniu konania dodal, že sa stotožnil s názorom žalovaného, že v prípade,
ak by ESĽP v predmetnej veci konštatoval porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 (ďalej len „dohovor“), nedošlo by zo strany ÚS SR ku konštatovaniu
nezákonnosti Inšpekcie VAŠA. Na druhej strane prejednanie veci ÚS SR a konštatovanie porušenia
práv žalobcu Uznesením NS SR VAŠA a zrušenie tohto otvára priestor na meritórne prejednanie SŽNZ
VAŠA. Práve z doterajšej rozhodovacej činnosti NS SR v obdobných veciach možno dovodzovať, že
v prípade meritórneho prejednania SŽNZ VAŠA by boli Inšpekcie posúdené ako nezákonné, čo by
ďalej malo zásadný vplyv na správne konanie. Práve z tohto dôvodu je žiadúce, aby ďalší procesný
postup v konaní vychádzal z definitívne ustáleného názoru na vyššie uvedené otázky, čo je nevyhnutne
podmienené skončením prebiehajúceho konania na ESĽP. Žalobca Vaša Slovensko naďalej trval na
tom, aby správny súd svojim uznesením v zmysle § 100 ods. 2 písm. a) SSP prerušil predmetné konanie
až do skončenia konania vo veci Sťažnosti ESĽP.
511. Žalovaný vo Vyjadreniach tvrdil, že je neprípustné, aby žalobca Vaša Slovensko mohol v rámci
dokazovania pred správnym súdom navrhnúť vykonanie odborného vyjadrenia jednak v otázke postupu
žalovaného pri získavaní a následnom nakladaní s dôkazmi získanými v rámci inšpekcií, ako aj v
otázke výpočtu pokuty uloženej žalovaným a primeranosti jej výšky. Žalovaný pritom dôvodil tým, že
žalobca Vaša Slovensko mal tieto dôkazné prostriedky navrhnúť počas konania, resp. že v týchto
otázkach nie sú oprávnení vyjadrovať sa znalci alebo experti. Žalobca Vaša Slovensko v tejto súvislosti
odkázal na § 120 písm. b), v zmysle ktorého správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným



orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak rozhoduje v konaní o správnej žalobe vo
veciach správneho trestania. V zmysle vyššie uvedeného, je preto len na správnom súde, či a v akom
rozsahu správny súd vykoná dokazovanie v konaní o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu. Žalobcovi teda nie je zrejmé, z čoho vyplývajú závery žalovaného o neprípustnosti predmetných
dôkazných prostriedkov, keďže tieto nie sú v rozpore s vyššie uvedeným a vo Vyjadreniach nevyplýva
nič z čoho by vyplýval opak. Žalobca Vaša Slovensko navyše vo vzťahu k námietke žalovaného o jeho
príslušnosti, resp. príslušnosti Komisie konať vo vyššie uvedených otázkach poukázal na uznesenie
NS SR, ktorý v súvislosti s prípustnosťou dôkazného prostriedku (znaleckého posudku), napriek danej
pôsobnosti správneho orgánu konštatoval, že: „V rámci plnej jurisdikcie môže súd vykonať dokazovanie
nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého administratívneho rozhodnutia. Správny súd by
nariadením kontrolného znaleckého dokazovania nenahrádzal činnosť správnych orgánov pri zisťovaní
skutkového stavu, ale len odstránil pochybnosti, ktoré v rámci správneho konania nastali. Právny predpis
správnemu súdu nezakazuje možnosť nariadenia znaleckého dokazovania na posúdenie technického
stavu veci, ktorý patrí do predmetu pôsobnosti Úradu priemyselného vlastníctva SR, preto sa nemožno
stotožniť s tvrdením krajského súdu o nemožnosti ustanovenia znalca na tento predmet.“ V konečnom
dôsledku bolo vecou žalovaného, ako správneho orgánu zistiť úplne a presne skutkový stav veci,
a za týmto účelom si zabezpečiť všetky nevyhnutné dôkazy. Žalobca Vaša Slovensko mal legitímne
očakávanie, že v konaní budú orgány štátnej správy postupovať v súlade s právnymi predpismi aj
v rozsahu svojej nachádzacej činnosti. Tieto očakávania boli sklamané, nakoľko ani Rada úradu
nerealizovala dokazovanie vo veci spôsobom, ktorý zodpovedal požiadavkám Správneho poriadku. V
tejto situácii nebolo možné považovať prekladanie dôkazov vo forme, napr. znaleckých posudkov alebo
odborných vyjadrení žalobcom za neprípustné. Právne predpisy v konečnom dôsledku nijako nelimitujú
možnosť prekladať na podporu argumentov v žalobe ďalšie dôkazy, ktoré preukazujú nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Takýto výklad právnych predpisov by bol aj v rozpore s právom na spravodlivý
proces a právom na riadne preskúmanie správneho rozhodnutia nezávislým a nestranným súdom. Z
vyššie uvedeného vyplývalo, že žalobca Vaša Slovensko bol v rámci konania o preskúmavaní zákonnosti
Rozhodnutia oprávnený navrhnúť odborné vyjadrenie ako dôkazný prostriedok na podporu tvrdení, ktoré
uvádza v žalobe. Ak bol takýto dôkaz označený v žalobe a je k prejednávanej veci relevantný, mal by
byť správnym súdom aj riadne vykonaný. Aj na základe vyššie uvedeného žalobca Vaša Slovensko
dopĺňal predmetnú časť tohto vyjadrenia o odpovede znalca Ing. Ivana Makaturu, znalca z oblasti
elektrotechnika, bezpečnosť a ochrana informačných systémov, ktorý je zapísaný v Zozname znalcov,
tlmočníkov a prekladateľov vedeným Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky pod evidenčným
číslom 915004 (ďalej len „Znalec“) na otázky týkajúce sa nezákonnosti inšpekcií a dôkazov v rámci nich
získaných v zmysle Odborného vyjadrenia č. 201800034716 zo dňa 05.06.2018 (ďalej len „Odborné
Vyjadrenie“).
512. Žalovaný vo Vyjadreniach uvádzal, že sa vymedzením relevantného trhu v Rozhodnutiach
zaoberal, a to z dôvodu zrozumiteľnosti a presvedčivosti Rozhodnutí, ako aj na účely posúdenia
relevantných okolností pre určenie výšky pokuty. Žalovaný pri vymedzení relevantného trhu rozlišuje
medzi relevantným trhom, v rámci ktorého malo dochádzať k rozdeleniu trhu, a relevantným trhom, na
ktorom sa malo dochádzať k limitácii počtu stravovacích poukážok akceptovateľných pri jednom nákupe.
Jediný rozdiel však podľa žalovaného spočíva iba v okruhu poukážok, ktorých sa tieto údajné dohody,
resp. zosúladené postupy týkajú. Žalobca Vaša Slovensko pritom odmieta vymedzenie relevantného trhu
vo vzťahu k údajnej dohode o rozdelení trhu, v rámci ktorého žalovaný stotožňuje stravovacie poukážky
a benefitné poukážky. Medzi týmito je zrejmý rozdiel, a to jednak z pohľadu ich zameniteľnosti, ale
aj z pohľadu zákonnej regulácie. Žalobca Vaša Slovensko navyše poukázal na skutočnosť, že žiadny
z dôkazov, ktoré mali založiť dôvodné podozrenie o existencii údajnej dohody obmedzujúcej súťaž,
sa na benefitné poukážky nevzťahoval. Žalobca Vaša Slovensko ďalej namietal, že v prípade údajnej
limitácie počtu stravovacích poukážok akceptovaných v obchodných reťazcoch emitenti nevystupovali
(a ani nevystupujú), ako navzájom si konkurujúci súťažitelia. Žalobca Vaša Slovensko v tomto ohľade
poukázal na rozdiel medzi emitovaním (vydávaním, resp. predávaním) stravovacích poukážok klientom
žalobcu (ktorými sú zamestnávatelia pôsobiaci na území Slovenskej republiky) a ich preplácaním
obchodnými partnermi (ďalej len jednotlivo ako „Partner“ a spoločne ako „Partneri“) žalobcu, ktorými sú
prevažne reštauračné zariadenia a obchodné reťazce. Pri emitovaní stravovacích poukážok vystupuje
na Slovensku niekoľko súťažiteľov ponúkajúcich zameniteľné služby predaja a distribúcie stravovacích
poukážok, ktorí plnia svoju zákonnú povinnosť stanovenú zákonom č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce
v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“). Žalobca Vaša Slovensko (ako aj ostatní emitenti
stravovacích poukážok) uzatváraním zmlúv s Partnermi vytvárajú sieť akceptačných miest, kde je možné
dané stravovacie poukážky uplatniť a zameniť výlučne za stravovacie služby. V prípade spotrebiteľov



disponujúcich stravovacími poukážkami žalobcu nie je možné tieto zo strany reštauračného zariadenia,
resp. obchodného reťazca akceptovať bez uzatvorenia partnerskej zmluvy so žalobcom. Pri získavaní
svojich Partnerov, ktorí akceptujú stravovacie poukážky žalobcu, žalobca Vaša Slovensko nevystupoval
v konkurenčnom prostredí. Partnerovi nebráni žiadna skutočnosť v tom, aby uzatvoril zmluvu o
spolupráci aj s inými emitentmi stravovacích poukážok. Žalobca Vaša Slovensko svojmu Partnerovi
ponúkal službu preplatenia svojich stravovacích poukážok, ktorú žiaden iný emitent neposkytuje (a
ani poskytnúť nemôže). Relevantný trh preplácania stravovacích poukážok žalobcu sa teda dotýka
iba Partnerov žalobcu a tých koncových spotrebiteľov (zamestnancov), ktorým boli pridelené práve
tieto stravovacie poukážky žalobcu. Iní emitenti, iní zamestnanci (držitelia stravovacích poukážok iných
emitentov) a stravovacie zariadenia, ktoré neakceptujú stravovacie poukážky žalobcu nepôsobia na
tomto relevantnom trhu. V skratke, žalobca Vaša Slovensko prostredníctvom svojich klientov poskytuje
spotrebiteľom stravovacie poukážky (pričom v tomto prípade existuje zastupiteľné plnenie službami
iných emitentov) a následne prostredníctvom svojich Partnerov tieto stravovacie poukážky spotrebiteľom
zamieňa za stravu (pričom túto službu už neposkytuje žiaden iný emitent). Klienti žalobcu disponujú
možnosťou výberu z radov emitentov stravovacích poukážok, avšak Partneri žalobcu sú viazaní
výhradne zmluvným vzťahom so žalobcom, resp. iným emitentom. Žalobca Vaša Slovensko navyše
dodal, že žiadne konanie, na ktoré sa žalovaný v Rozhodnutiach odvoláva ako ani žiaden z dôkazov,
ktoré tvoria podklad pre Rozhodnutia sa netýkajú relevantného trhu preplácania stravovacích poukážok.
513. Žalobca Vaša Slovensko vo vyjadrení poukázal na stotožnenie relevantného trhu emitovania
stravovacích poukážok a relevantného trhu preplácania stravovacích poukážok, tak ako to urobil
žalovaný v napadnutých Rozhodnutiach, bolo nesprávne a odporuje objektívnej skutočnosti. Sám
žalovaný pritom podľa Vyjadrení nevylučoval, že presné vymedzenie trhu stravovacích poukážok a trhu
benefitných poukážok, ako aj ich ďalšie členenie na trh emitovania a trh akceptácie, resp. preplácania,
by bolo v danom prípade potrebné. S odkazom na Rozsudok SDEÚ zo dňa 19.03.2003 vo veci T-213/00
CMA CGM v. Európska komisia (ďalej len „Komisia“), žalovaný ďalej dodal, že vzhľadom k tomu, že
údajná dohoda o rozdelení trhu a dohoda o limitácii sú tzv. cieľovými dohodami, relevantný trh detailne
nevymedzil, a teda sa dopadom predmetných dohôd na relevantný trh ani ďalej nezaoberal. Žalobca
Vaša Slovensko opätovne namietal, že údajná dohoda o rozdelení trhu resp. údajná dohoda o limitácii
nie sú cieľovými dohodami. Toto tvrdenie žalovaný v priebehu administratívneho bral ako základ svojho
postupu, avšak nikdy takúto skutočnosť nepreukázal. Rovnako v tejto súvislosti však žalovaný nevzal do
úvahy, že Komisia v danom prípade vymedzila relevantný trh do takej miery, že spôsobilosť skúmanej
dohody ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ako aj jej protisúťažné ciele v rámci spoločného
trhu boli zrejmé. Naproti tomu, žalovaný v Rozhodnutiach riadne neodôvodnil spôsobilosť alebo cieľ
predmetných dohôd ovplyvniť spoločný trh v rámci Európske únie. Žalovaný konštatoval, že predmetné
dohody sa údajne mali týkať emitovania a preplácania stravovacích poukážok, resp. súvisiacich služieb
na geografickom trhu v rámci Slovenskej republiky, a to medzi subjektmi pôsobiacimi výhradne na tomto
území. Žalovaný v tomto ohľade odkázal na judikatúru SDEÚ, ktorá pripúšťa možnosť, že rozdelenie
trhu na území jedného členského štátu môže ovplyvniť fungovanie spoločného trhu Európskej únie,
nakoľko takéto dohody bránia prieniku ekonomických subjektov z ostatných členských štátov na trh
konkrétneho členského štátu. Táto argumentácia žalovaného je však podľa žalobcu neaplikovateľná už
len z dôvodu rozporu predmetnej judikatúry SDEÚ so skutkovým stavom, ktorý popísal žalovaný. Ak
by však existovala dohoda o rozdelení trhu medzi členmi Asociácie emitentov stravovacích poukážok
(ďalej len „AESP“) už v období rokov 2001 až 2010, tak ako tvrdil žalovaný, nie je potom zrejmé, ako
si účastník Konania DOXX - Stravné lístky, spol. s r.o., (ďalej len „DOXX“) mohol vydobyť pozíciu v
AESP a následne sa, podľa záverov žalovaného, podieľať na dohode obmedzujúcej súťaž. Žalobca Vaša
Slovensko zdôraznil, že v prípade spoločnosti DOXX sa nejednalo o silný, dlhodobo a medzinárodne
pôsobiaci ekonomický subjekt, čím by bol znevýhodnený v porovnaní s potenciálnymi súťažiteľmi z
iných členských krajín. Napriek tomu spoločnosť DOXX bola schopná začať a plne rozvinúť svoje
podnikateľské aktivity na území Slovenskej republiky v danom odvetví. Žalobca Vaša Slovensko v danej
súvislosti poukáazl taktiež aj na vstup spoločnosti GGFS s.r.o., (ďalej len „GGFS“) na predmetný trh
v roku 2013. GGFS, ktorej základné imanie je tvorené aj zahraničnou majetkovou účasťou vstúpila na
predmetný trh bez akýchkoľvek problémov a ako nečlen AESP si získala relevantný trhový podiel. Riadne
vymedzenie tovarového relevantného trhu, najmä odlíšenie emitovania a preplácania stravovacích
poukážok, je pre právne posúdenie údajného protisúťažného konania účastníkov konania zásadné.
Uvedené pochybenie žalovaného malo vplyv jednak na záver ohľadne údajného porušenia článku 101
ZFEÚ, ale aj na posúdenie povahy relevantného trhu, prípadne dopad na trh a veľkosť relevantného
trhu vo vzťahu k rozhodovaniu o uložení pokuty. Na základe uvedených skutočností, žalobca Vaša
Slovensko naďalej trval na tom, že vymedzenie relevantného trhu žalovaným je nedostačujúce na



riadne posúdenie veci a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Rozhodnutia navyše vychádzajú z
nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle uvedeného, žalobca Vaša Slovensko naďalej trval na
svojom závere o nezákonnosti Rozhodnutí, ako aj na nutnosti ich zrušenia tunajším súdom.
514. Vo vzťahu k nezákonnosti inšpekcií sa žalovaný vo Vyjadreniach, s odvolaním na Rozhodnutia,
zaoberal obzvlášť iba potrebe predchádzajúceho súdneho súhlasu súdu s inšpekciami a účinnej súdnej
kontrole ex post facto v prípade absencie takéhoto súhlasu. Žalovaný ďalej aj okrajovo poznamenal, že
je otázne do akej miery je možné sa zaoberať prieskumom zákonnosti Inšpekcie, nakoľko SŽNZ bola
podľa žalovaného podaná oneskorene. V prvom rade žalobca Vaša Slovensko zdôraznil, že v súvislosti s
nezákonnosťou inšpekcií poukazoval počas celého konania na skutočnosť, že žalovaný v rámci šetrenia
predchádzajúcemu inšpekciám nezabezpečil také podklady, ktoré by odôvodňovali vydanie poverení
na vykonanie Inšpekcií a následný masívny zásah do práv žalobcu. Žalobca Vaša Slovensko taktiež
spochybňoval aj právomoc žalovaného na vykonanie inšpekcie spôsobom, ktorý bol aplikovaný v danom
prípade. Žalobca Vaša Slovensko mal za to, že žalovaný pri vykonaní inšpekcií dňa 13.08.2014, resp.
14.08.2014, ako aj pri vykonaní inšpekcií v priestoroch ostatných účastníkov konania nepostupoval v
intenciách platných právnych predpisov. Postup žalovaného pri Inšpekciách, pri odňatí dokumentov a
informácií, ich skopírovaní na dátové nosiče ako aj ich uchovávaním v priestoroch žalovaného považoval
žalobca Vaša Slovensko za nezákonný. Za rovnako nezákonný považoval žalobca Vaša Slovensko aj
proces odpečatenia, prezerania, selekcie a všetkého ďalšieho nakladania s odňatými dokumentmi a
informáciami. K nezákonnosti inšpekcií, ako aj k nezákonnosti dôkazov získaných v rámci inšpekcií sa
žalobca Vaša Slovensko podrobne a vyčerpávajúco vyjadroval v žalobách. Žalobca Vaša Slovensko v
tejto súvislosti poukázal na závery Odborného vyjadrenia.
515. Vo vyjadrení žalobca Vaša Slovensko konštatoval, že nie je zrejmé, kto podnet zo dňa 31.07.2014
s pečiatkou žalovaného zo dňa 19.08.2014 (ďalej len „Podnet“) skutočne poslal. Podľa žalobcu nebolo
vylúčené, že by predmetný Podnet bol podaný samotnými pracovníkmi žalovaného. Žalobca Vaša
Slovensko považoval za neakceptovateľné, aby žalovaný mohol vykonať tak rozsiahly zásah do
súkromia žalobcu len na základe anonymného oznámenia, ktoré mohlo byť v extrémnom prípade
vyprodukované účelovo len v záujme legitimizácie Inšpekcie a získania podkladu pre jej realizáciu.
Žalobca Vaša Slovensko zároveň poukázal na pečiatku žalovaného uvedenú na Podnete, ktorá je zo
dňa 19.08.2014. Napriek tomu, že dátum odoslania e-mailovej správy je 31.07.2014, jej doručenie
žalovanému je preukázateľné až práve dňa 19.08.2014, čiže takmer týždeň po vykonaní inšpekcií.
Na základe uvedeného nebolo možné uzavrieť, že žalovaný Podnetom disponoval pred vykonaním
inšpekcií, a preto naň nie je možné nazerať ako na podklad pre ich vykonanie.
516. Vo vzťahu k autenticite a originalite Podnetu sa vyjadril znalec v odpovedi na otázku č. 14
a 15 Vyjadrenia. Znalec konštatoval, že uvedenie mena údajného odosielateľa, a času odoslania
údajnej správy elektronickej pošty v tlačenej podobe je z hľadiska digitálnych dôkazov nedôveryhodnou
informáciou, ktorá má zanedbateľnú preukaznú hodnotu. Vytlačený dokument, resp. scan bližšie
neurčeného pôvodného formátu dokumentu ktorý je predkladaný ako digitálny dôkaz, nie je digitálnym
dôkazom. Ak by mal byť dokument získaný z konkrétneho dátového úložiska použitý ako digitálny dôkaz,
potom by mal vyšetrujúci zachovať aj nepozmenený bitový obraz pôvodných údajov s uvedeným údajom
o čase v ktorom tento bitový obraz vznikol. Aby bolo možné zaručiť dodatočné a dlhodobo udržateľné
preukázanie pôvodu získaných digitálnych dôkazov, musela by byť zaručená zásada opakovateľnosti
a reprodukovateľnosti získaných dát. Postup, ktorý zvolil žalovaný počas inšpekcií pri získavaní a
zaisťovaní potenciálnych digitálnych dôkazov nezabezpečil, aby zaistené potenciálne digitálne dôkazy
boli opakovateľné a reprodukovateľné, a aby opakovateľnosť a reprodukovateľnosť bolo možné
dodatočne demonštrovať preukázateľným spôsobom. Znalec uzatvoril, že nejestvuje teda žiadna
skutočnosť, ktorá by mohla potvrdiť originalitu a autenticitu Podnetu.
517. Žalobca Vaša Slovensko ďalej namietal, že článok „Gastrolístky sa dajú použiť dvakrát, zatiaľ je to
legálne“ zo dňa 14.03.2013 dostupný na internetových stránkach ekonomika.sme.sk (ďalej len „Článok“)
bol podľa údaja uvedeného v pravom dolnom rohu dokumentu vytlačený dňa 16.06.2015, t. j. viac ako 10
mesiacov po vykonaní inšpekcií. Nie je teda preukázané, že by žalovaný týmto Článkom disponoval pred
vykonaním inšpekcií a že by teda tento slúžil ako podklad pre ich vykonanie. Ak spis konania obsahuje
znenie Článku zo dňa 16.06.2015, nie je zrejmé, čo bolo obsahom Článku pred dňom 13.08.2014.
Článok, ktorý je dostupný na internete, je možné v priebehu času upravovať prevádzkovateľom
internetových stránok. Ak Rada v druhostupňovom rozhodnutí poukazovala na zhodnosť Článku v spise
s Článkom, ktorý je k dispozícii na internete, ide o dôkaz nerelevantný pre posúdenie stavu veci v čase
pred vykonaním inšpekcií. Žalovaný nevedel v žiadnom prípade preukázať či disponoval Článkom v čase
pred 13.08.2014. Aj keď Článok mal byť na internete publikovaný pred 13.08.2014, žalovaný nevedel
preukázať v akom znení bol v skutočnosti publikovaný. Uvedené pochybnosti žalobcu potvrdzovala aj



skutočnosť, že v povereniach na vykonanie inšpekcií sa nenachádzala zmienka o podozrení týkajúcom
sa limitácie počtu stravovacích poukážok v obchodných reťazcoch. Žalobca Vaša Slovensko namietal,
že táto údajná dohoda obmedzujúca súťaž sa stala predmetom záujmu žalovaného až po vykonaní
inšpekcií u účastníkov konania. Ak by žalovaný podozrieval účastníkov konania z protisúťažných aktivít
na úseku akceptácie stravovacích poukážok, podľa názoru žalobcu by to nepochybne v povereniach na
vykonanie inšpekcií uviedol. V zmysle textu poverení však mal mať žalovaný podozrenie o existencii iba
dohody obmedzujúcej súťaž v oblasti vydania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok. Žalovaný
v žiadnej časti poverení nehovoril o obchodných partneroch, resp. akceptačných miestach, ale len o
zákazníkoch účastníkov konania. Na nezákonnosť inšpekcií žalobca Vaša Slovensko upozornil ešte v
čase pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, keď žiadal NS SR o prieskum zákonnosti inšpekcií v
rámci konania o SŽNZ a SŽNZ VAŠA. Žalovaný však napriek žiadosti žalobcu a jednoznačnej vedomosti
o existencii týchto súdnych konaní odmietol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia NS SR.
Namiesto toho, aby žalovaný vyčkal na posúdenie zákonnosti inšpekcií a zákonnosti nakladania so
získanými údajmi príslušným súdom, bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Prvostupňové rozhodnutie
následne žalobca Vaša Slovensko napadol Rozkladmi a toto bolo ďalej predmetom preskúmavania
Radou. Práve z dôvodu prebiehajúce-ho druhostupňového konania pred Radou, NS SR konanie o
SŽNZ, ako aj konanie o SŽNZ VAŠA zastavil dôvodiac, že predmetom konaní pred NS SR nemôžu
byť skutočnosti, ktoré budú ďalej preskúmavané Radou. Aj z týchto dôvodov, rovnako ako v žalobách,
žalobca Vaša Slovensko poukázal na to, že súdny prieskum zákonnosti podľa § 250v OSP nemôže
byť považovaný za účinný nástroj následnej súdnej kontroly v zmysle judikatúry ESĽP, najmä však
rozhodnutia ESĽP vo veci sťažnosti č. 97/11 Delta Pekárny proti Českej republike zo dňa 02.10.2014,
ktorým by bolo možné zabezpečiť primeranú ochranu práv dotknutých osôb pred svojvoľnými zásahmi
orgánov verejnej moci. Uvedenú skutočnosť akcentuje práve absencia predchádzajúceho súdneho
súhlasu s vykonaním zásahu do práv Žalobcu prostredníctvom inšpekcií vykonaných žalovaným.
518. Žalobca Vaša Slovensko vo vyjadrení namietal, že žalovaný hodnoverným spôsobom nepreukázal,
že dôkazy založené v spise konania zodpovedajú dokumentom nájdeným v priestoroch účastníkov
konania v rámci vykonaných inšpekcií. Žalobca Vaša Slovensko okrem iného v zápisniciach z inšpekcií
neuviedol ako boli zabezpečené nosiče s odňatými dátami a ani nezabezpečil autenticitu odňatých
dokumentov vygenerovaním „hash“ funkcie. Uvedené pochybnosti sú umocnené práve argumentáciou
týkajúcou sa nedostatočných garancií proti zneužitiu právomocí žalovaného, uvedenou v žalobách.
Žalovaný tvrdil, že autenticita zabezpečených elektronických dát je zabezpečená podpisom pečatiacej
pásky. Žalobca Vaša Slovensko namietal, že funkčnosť týchto pečatiacich pások sa v konaniach NS
SR sp. zn. 5Sžnz/1/2015 a 5Sžnz/2/2015 ukázala ako nedostatočná. Žalobca Vaša Slovensko poukázal
na závery NS SR vyplývajúce z rozhodnutia vo veci Datalan zo dňa 25.6.2015, sp. zn. 5Sžnz/2/2015.
To, že v prejednávanej veci neprišlo priamo k zabezpečeniu tzv. pečatiacej pásky, ktorá po odlepení
nebola nijako poškodená neznamená, že obálky a pečatiace pásky použité pri inšpekciách zodpovedajú
štandardným bezpečnostným požiadavkám na uchovávanie zabezpečených údajov. Spôsob, ktorým
boli zabezpečené údaje aj v prejednávanej veci pečatené bol NS SR označený za nedostatočný. Už len
tento fakt postačuje na to, aby Inšpekcie boli v demokratickom a právnom štáte označené ako nezákonné
a dôkazy takto zabezpečené ako neprípustné. Ak je možno pečatiace pásky (nálepky) žalovaného použiť
opakovane, resp. odlepiť z voľnopredajnej obálky bez poškodenia, podpis zástupcu žalobcu na takejto
nálepke nezabezpečuje autenticitu údajov ani minimálne. Taktiež bolo potrebné prihliadnuť na to, že
často neporušenie pásky potvrdzuje iná osoba, než tá, ktorá pásku skutočne podpísala. Prax žalovaného
neposkytuje dostatočné záruky pred zneužitím jeho právomoci.
519. Zároveň žalobca Vaša Slovensko vo vzťahu k bodu 696 prvostupňového rozhodnutia a bodu
234 druhostupňového rozhodnutia namietal, že podpisom vytlačených kópií dokumentov podnikateľ,
resp. jeho právny zástupca nepotvrdzujú pravosť a autenticitu týchto dokumentov. Títo podpisom
potvrdzujú len ich prevzatie. Podnikateľ, resp. jeho právny zástupca nie sú spôsobilí potvrdiť autenticitu
dokumentov, ktoré boli Žalovaným vytlačené, t. j. potvrdiť, že vytlačený dokument bol nájdený v
priestoroch podnikateľa. Je absurdné takto vykladať podpis zápisnice, ak celé technické vybavenie
a postupy žalovaného pri inšpekcii a následnom nakladaní s dátami nezabezpečujú dôveryhodným
spôsobom zachovanie autenticity dát a ich nezneužitie.
520. Žalovaný vo vyjadreniach uvádzal, že vo vzťahu k údajnej dohode o rozdelení trhu zabezpečil súbor
hodnoverných dôkazov, ktoré svedčia v závery úradu o preukázaní predmetnej dohody obmedzujúcej
súťaž. Žalovaný príkladmo a vo všeobecnosti odkazuje na internú, ale aj vzájomnú komunikáciu a
stretnutia medzi jednotlivými účastníkmi konania, interné záznamy a postupy účastníkov konania a
dôkazy v podobe celkového prehľadu o verejných obstarávaniach, teda analýzu takmer 300 verejných
obstarávaní vykonanú žalovaným. V súvislosti s komunikáciou medzi účastníkmi konania žalovaný



konštatoval, že žalobca Vaša Slovensko a ani žiaden z účastníkov konania nevyvrátil závery, ktoré
žalovaný z tejto komunikácie vyvodzoval a nestotožňuje sa so žiadnym z tvrdení žalobcu. Žalobca
Vaša Slovensko mal naopak za to, že tieto dôkazy boli v celom rozsahu spochybnené, resp. vyvrátené
skutočnosťami tvrdenými v žalobách, a teda nemôžu odôvodňovať závery žalovaného o údajnej dohode
o rozdelení trhu medzi účastníkmi konania. Z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu, že sa týmito žalovaný
vo Vyjadreniach bližšie nezaoberá, žalobca Vaša Slovensko odkazuje na svoju rozsiahlu argumentáciu
v žalobách, kde sa konkrétnym dôkazom a záverom z nich vyplývajúcich pre žalovaného venuje
podrobne. Žalovaný vo Vyjadreniach s odkazom na závery NS SR vo veci Dialnice argumentuje, že
nepriame dôkazy, ktoré majú preukazovať údajnú dohodu o rozdelení trhu a žalobcovu účasť na nej sú
použiteľné aj bez ohľadu na to, že medzi nimi nie je logický súvis. Žalobca Vaša Slovensko konštatoval,
že žalovaný v tomto ohľade v rozpore s § 32 Správneho poriadku nezistil presne a úplne skutočný
stav v predmetnej veci. Tieto dôkazy nepreukazujú žalovaného závery o údajnej dohode o rozdelení
trhu a navyše žalobca Vaša Slovensko (ako aj ďalší účastníci konania) k nim poskytol dostatočne
relevantné tvrdenia, ktoré závery žalovaného jednoznačne vyvracajú. Žalovaný sa napriek tomu v
celom konaní, ako aj vo Vyjadreniach vyhýbal zohľadneniu týchto skutočností a vlastnou interpretáciou
dôkazov obsiahnutých v spise dospieval k názoru o preukázaní údajnej dohody o rozdelení trhu. Postup
žalovaného možno označiť za výlučne účelové odmietanie akéhokoľvek argumentu žalobcu tak, aby v
konečnom dôsledku bol potvrdený záver žalovaného o existencii dohody o rozdelení trhu. V konečnom
dôsledku aj z judikatúry SDEÚ, na ktorú odkazuje žalovaný vyplýva, že aj dedukcia protisúťažného
správania z množstva nepriamych dôkazov ma svoje hranice. Z tohto dôvodu nemožno prisvedčiť
postupu žalovaného, ktorým bez toho, aby zohľadnil argumenty žalobcu (a ostatných účastníkov
konania) vykonal iba dôkazy svedčiace v prospech vlastných a nelogicky vykonštruovaných záverov
žalovaného. Je to práve žalovaný, ktorý je ako správny orgán zaťažený povinnosťou zistiť presne a
úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Rovnaký postoj
zastáva aj judikatúra SDEÚ.
521. K dohode o limitácii počtu stravovacích poukážok akceptovateľných pri jednom nákupe
žalobca Vaša Slovensko poukázal na žalovaného, ktorý vo vyjadreniach uvádzal, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k názoru, že žalobca Vaša Slovensko spolu s ďalšími účastníkmi konania
vzájomne koordinovali svoje správanie za účelom obmedzenia množstva prijímaných stravovacích
poukážok konkrétnej kategórie akceptačných miest - obchodných reťazcov prostredníctvom jednotného
štandardizovaného znenia obchodných podmienok. Na ich presnom znení sa mali spoločne ustáliť a
v takomto znení ich aj ich ponúkať obchodným reťazcom. Uvedeným konaním žalobcu, ako aj ďalších
účastníkov konania mala byť podľa žalovaného údajne obmedzená hospodárska súťaž. Na úvod bolo
potrebné zdôrazniť, že žalovaný sa pred vykonaním inšpekcií nezaoberal možnou dohodou, ktorá by
spočívala v limitácii počtu stravovacích poukážok akceptovateľných pri jednom nákupe v obchodných
reťazcoch. Informácie, ktoré žalovaný považuje za dôkazy protisúťažného konania získal žalovaný iba
z dôvodu, že inšpekcie boli vykonané v neprimerane širokom rozsahu. Za daných okolností bolo nutné
považovať takéto údajné dôkazy za nezákonné a v konaní neprípustné. Žalovaný vo Vyjadreniach
uvádzal, že predmetné správanie žalobcu a ostatných účastníkov konania pojmovo napĺňa skutkovú
podstatu kartelovej dohody, ktorá má byť posudzovaná ako dohoda obmedzujúca súťaž na základe
cieľa, kedy nie je potrebné preukazovať protisúťažný následok uvedeného konania. Žalovaný však
nepreukázal žiaden údajný protisúťažný cieľ takejto dohody. Žalobcovi tak nie je zrejmé na základe
akých skutočností dospieva žalovaný k uvedenému záveru. S ohľadom na túto skutočnosť mal žalovaný
v Rozhodnutiach preukázať či a aký protisúťažný následok mala mať predmetná dohoda o limitácii, ak
tvrdí, že ide o protisúťažnú praktiku. Žalovaný ďalej s odkazom na judikatúru SDEÚ uvádzal, že pri
posudzovaní, či ide o tzv. cieľovú dohodu je nutné posúdiť obsah a sledovaný cieľ, ako aj ekonomický a
právny kontext, ktorého je súčasťou. Pri posudzovaní právneho a ekonomického kontextu takejto dohody
je podľa žalovaného potrebné posúdiť, či ešte existuje súťaž, ktorá môže byť obmedzená. Žalobca
Vaša Slovensko však považoval za nutné zopakovať, že na relevantnom trhu akceptácie stravovacích
poukážok účastníci konania (ako ani ďalší emitenti stravovacích poukážok) nemajú postavenie navzájom
si konkurujúcich súťažiteľov a v tomto kontexte nemožno hovoriť ani o hospodárskej súťaži, ktorá by
mohla byť obmedzená, pretože táto v danom segmente neexistuje. Účel stravovacích poukážok a
ich povaha vyplývajúca z právnych predpisov jednoducho súťaž v tomto ohľade nepripúšťajú. Danej
problematike sa žalobca Vaša Slovensko venoval podrobne v časti o vymedzení relevantného trhu, a
preto odkazuje na príslušnú časť tohto vyjadrenia.
522. Údajným protisúťažným cieľom predmetnej dohody o limitácii malo byť podľa žalovaného
dosiahnutie stavu, kedy akceptačné miesta (reštauračné zariadenia) nebudú využívať stravovacie
poukazy na nákup potravín v iných akceptačných miestach (obchodných reťazcoch), ale tieto si nechajú



preplatiť u príslušného emitenta stravovacích poukazov, a to aj za cenu vyššej provízie. Súčasný,
a teda opačný stav žalovaný legitimizoval tvrdením, že opakované použite stravovacích poukážok
reštauračnými zariadeniami nie je zákonom zakázané. Takýto záver by však znamenal, že žalovaný
ignoroval účel a právnu povahu stravovacích poukážok a naopak schvaľoval postup reštauračného
zariadenia, ktoré by neoprávnene prenášalo náklady súvisiace s platením provízie na výstupe na
obchodný reťazec. Žalobca Vaša Slovensko aj na tomto mieste považoval za dôležité zdôrazniť, že
Stravovacia poukážka nie je ekvivalentom peňazí, a teda univerzálnym platidlom, ktoré by malo slúžiť
ako výmenná hodnota na opakovaný veľkoobchodný nákup potravinového alebo iného tovaru. Uvedené
platí aj v prípade, ak ustanovenie § 152 ZP a priori nevylučuje nákup aj iného tovaru ako teplého jedla
a nápoja.
523. Pokiaľ sa žalovaný vysporiadaval s konaním, ktoré by obmedzovalo počet stravovacích poukážok
použitých pri jednom nákupe takým spôsobom, že odkazuje žalobcu a ďalších účastníkov konania na
príslušné orgány namiesto stanovenia vlastných pravidiel, Žalobca Vaša Slovensko namietal, že partneri
emitentov, ktorí takýmto spôsobom „recyklujú“ stravovacie poukážky, okrem obchádzania zákonom
stanoveného účelu stravovacích poukážok, porušujú aj zmluvnú povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o
akceptácii stravovacích poukážok. Je preto legitímne, ak by sa žalobca Vaša Slovensko takémuto
konaniu zo strany obchodných reťazcov snažil zamedziť alebo predísť obmedzením počtu stravovacích
poukážok použitých pri jednom nákupe. Z uvedeného dôvodu nemožno predmetné konanie žalobcu a
ďalších účastníkov konania stotožňovať so skutkovým stavom v Rozsudku SDEÚ zo dňa 07.02.2013 vo
veci C-68/12 P Protimonopolný úrad SR proti Slovenskej sporiteľni, a.s., ktorý žalovaný označoval za
ustálenú prax európsky súdov. Navyše, ako už v konaní poukázala spoločnosť VAŠA, ak by aj žalovaný
preukázal údajnú nezákonnosť konania, ktoré smerovalo k obmedzeniu počtu stravovacích poukážok
použitých pri jednom nákupe, takéto konanie by zároveň spĺňalo podmienky individuálnej výnimky v
zmysle § 4 ods. 5 ZOHS, resp. § 101 ods. 3 ZFEÚ. Žalobca Vaša Slovensko mal za to, že za daných
okolností boli splnené všetky tri podmienky pre udelenie individuálnej výnimky. Pokiaľ sa žalovaný vo
Vyjadrení VAŠA obmedzoval len na spochybnenie podmienky podľa § 4 ods. 5 b) argumentáciou, že
žalobca Vaša Slovensko, resp. ďalší účastníci konania mali uprednostniť podanie podnetu na príslušný
orgán, žalobca Vaša Slovensko poukázal na svoj predchádzajúci argument ohľadom legitímnej úpravy
práv a povinností medzi zmluvnými stranami, teda vo vzťahu ku obchodným reťazcom ako obchodným
partnerom žalobcu, resp. ďalších účastníkov konania. Na základe vyššie uvedeného mal žalobca Vaša
Slovensko za to, že Rozhodnutia sú v časti o údajnej protisúťažnej dohode o limitácii počtu stravovacích
poukážok akceptovateľných pri jednom nákupe nepreskúmateľné a vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci a nedostačujúceho zistenia skutkového stavu žalovaným na riadne posúdenie veci. V
zmysle uvedeného, žalobca Vaša Slovensko naďalej trval na svojom závere o nezákonnosti Rozhodnutí,
ako aj na nutnosti ich zrušenia tunajším súdom.
524. Napriek tomu, že žalovaný vo Vyjadreniach argumentoval tým, že aplikácia zásad trestného
práva v správnom konaní podlieha individuálnemu skúmaniu, ktoré zásady je možné použiť, nijakým
spôsobom sa nezaoberá použitím žalobcom namietaných zásad individualizácie sankcie, prezumpcie
neviny a in dubio pro reo v predmetnom konaní. Vo vzťahu k posledným dvom menovaným
zásadám žalovaný len, rovnako formalistickým spôsobom ako v Rozhodnutiach, uzatváral, že na
základe vykonaných dôkazov preukázal protisúťažné konanie všetkých účastníkov konania vrátane
žalobcu. Žalobca Vaša Slovensko mal však za to, že uvedené zásady boli Rozhodnutiami, ako aj
postupom žalovaného, ktorý im predchádzal porušené. Uvedené vyplývalo práve z nedostačujúceho
zistenia skutkového stavu žalovaným, kedy žalovaný na podklade nezákonných dôkazov získaných
v rámci inšpekcií (ako aj inšpekcií u ostatných účastníkov konania) rozširoval a zovšeobecňoval
závery z nich vyplývajúce na všetkých účastníkov konania, čo v konečnom dôsledku nutne reflektuje
nepreskúmateľnosť napádaných Rozhodnutí. Takýto postup žalovaného nie je možné v podmienkach
demokratického právneho štátu akceptovať. Žalobca Vaša Slovensko s odkazom na relevantnú
súdnu prax poukazuje v žalobách na nutnosť použitia uvedených zásad v správnom konaní, a to
predovšetkým pri správnom trestaní. Žalovaný sa však okrem opakovaného odkazu na nález ÚS SR
o nepoužiteľnosti zásady reformatio in peius v prípade zvýšenia pokuty žalovaným v druhostupňovom
konaní jednotlivým zásadám ďalej nezaoberá, a teda ani nijako nespochybnil žalobcovu argumentáciu o
potrebe použitia spomínaných zásad v predmetnom konaní. Vo všetkých uvedených konaniach žalovaný
disponoval jednoznačnými priamymi ako aj nepriamymi dôkazmi o kolúzii dotknutých podnikateľov.
V odôvodneniach citovaných rozhodnutí bolo popísané konanie očividným protisúťažným konaním,
ťažkým kartelom. Účastníci predmetných konaní predkladali žalovanému alternatívne vysvetlenia
skutočností, ktoré mali preukazovať protizákonné konanie. Žalovaný bez akýchkoľvek pochybností
tvrdenia dotknutých podnikateľov uznal a všetky konania boli zastavené s vysvetlením, že zistené



skutočnosti nie sú takými dôkazmi, ktoré by bez akejkoľvek pochybnosti preukazovali účasť na dohode
obmedzujúcej súťaž. Žalobca Vaša Slovensko mal za to, že žalovaný v rozpore so zákonom, slovenskou
a európskou judikatúrou, ako aj súčasnou rozhodovacou praxou žalovaného v predmetnom konaní
primerane neaplikoval základné zásady trestného konania. V zmysle vyššie uvedeného žalobca Vaša
Slovensko naďalej trval na závere o nezákonnosti Rozhodnutí, ako aj na nutnosti ich zrušenia tunajším
súdom.
525. Žalovaný vo Vyjadreniach uvádzal, že pri určovaní výšky pokút vychádzal z Metodického pokynu o
postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich
súťaž zo dňa 01.07.2014 (ďalej len „Metodický pokyn“), ktorého cieľom je predovšetkým zabezpečiť
jednotný postup a objasniť kritéria stanovené ZOHS pri ukladaní pokút podľa ZOHS v praxi. Podľa
žalobcu Metodický pokyn nezavádza nové kritéria a kritéria stanovené zákonom nijakým spôsobom
nemodifikuje. Žalobca Vaša Slovensko vo vzťahu k vyššie uvedenému naďalej zotrvával na svojom
pôvodnom tvrdení uvedenom v žalobách, že Metodický pokyn nie je všeobecne záväzným právnym
predpisom a v zmysle článku 13 ústavy nie je možné jeho prostredníctvom zasiahnuť do práv osôb.
Metodický pokyn je vydávaný a menený priamo žalovaným. Obsah Metodického pokynu ako aj
jeho akákoľvek zmena je závislá výlučne na rozhodnutí žalovaného. Keďže platné právo existenciu
Metodického pokynu nepredpokladá, neexistujú ani žiadne zákonné obmedzenia alebo príkazy ohľadne
jeho obsahu. Bez ohľadu na znenie Metodického pokynu je žalovaný pri ukladaní pokuty oprávnený
vychádzať výlučne z maximálnej hranice možnej pokuty definovanej ZOHS. V rozpätí definovanom
zákonom môže a má žalovaný aplikovať poľahčujúce a priťažujúce okolnosti. Žalobca Vaša Slovensko
dal do pozornosti, že žalovaný má v zmysle § 38 ods. 1 písm. a) ZOHS právomoc uložiť podnikateľovi
pokutu do výšky 10% z jeho celkového obratu za posledný kalendárny rok. Následne ustanovenie § 38
ods. 1 vymedzuje skutočnosti, na ktoré mal žalovaný prihliadať pri ukladaní pokút. Gramatickým ako
i systematickým výkladom uvedeného ustanovenia možno dospieť výlučne k nasledovnému záveru.
Maximálna výška pokuty, ktorú môže žalovaný uložiť je 10 % z jeho celkového obratu za posledný
kalendárny rok. Nie je prípustné, aby žalovaný pri výpočte pokuty za základ vzal akúkoľvek sumu
presahujúcu túto hranicu a následne aplikoval v súlade s § 38 ods. 3 okolnosti podstatné pre určenie jej
konečnej výšky (priťažujúce a poľahčujúce okolnosti). Takýto postup považuje žalobca Vaša Slovensko
za nezákonný.
526. Žalovaný ďalej vo Vyjadrení poukazoval na rozdiel medzi relevantným obratom a celkovým
obratom. Tieto rozlišuje najmä preto, aby podnikateľ, ktorému žalovaný ukladal pokutu bol schopný túto
pokutu uniesť, ak by bol jeho obrat v čase vydania rozhodnutia nižší ako obrat v čase porušovania, čím
sa má zabezpečiť spravodlivé potrestanie zákona. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že skutočnosť,
že sa žalobca Vaša Slovensko venuje len jednej činnosti, a teda sa jeho relevantný obrat približuje
celkovému obratu, nemožno zohľadniť a vec posudzovať inak. Žalovaný pritom za relevantný obrat
považoval celkový obrat každého účastníka konania v roku 2014. V tejto súvislosti žalobca Vaša
Slovensko opakovane poukazoval na svoju argumentáciu týkajúcu sa vymedzenia relevantného trhu.
Podľa žalobcu nebolo možné spoločne posudzovať obrat získaný na základe provízie pri predaji
stravovacích poukážok spolu s obratom vyplývajúcim z provízie z preplácania stravovacích poukážok
od obchodných partnerov emitentov. Výška provízie pri predaji žiadnym spôsobom neovplyvňuje výšku
provízie pri preplácaní.
527. Na základe vyššie uvedeného žalobca Vaša Slovensko naďalej trval na svojom závere o
nezákonnosti Rozhodnutí, ako aj na nutnosti ich zrušenia konajúcim súdom.

VII. Argumenty žalovaného

528. Žalovaný (aj ako „úrad“) vo svojich vyjadreniach k podaným správnym žalobám uviedol, že ich
považuje za nedôvodné a žiada žaloby zamietnuť.
529. Pokiaľ žalobcovia (ďalej aj ako účastníci správneho konania) navrhujú prerušiť predmetné súdne
konanie podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP z dôvodu, že jeden zo žalobcov podal sťažnosť na Európsky
súd pre ľudské práva (ďalej aj ako ESĽP) proti uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
ako ÚS SR). Skutočnosť, že jeden zo žalobcov podal sťažnosť na ESĽP, nemôže bez ohľadu na obsah
sťažnosti napĺňať podmienky pre prerušenie konania. Ak žalobcovia navrhujú prerušiť konanie z dôvodu,
že považujú rozhodovanie o sťažnosti ESĽP za riešenie otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
správneho súdu, mali by uvedené tvrdenie, resp. splnenie podmienky na prerušenie konania preukázať
a za tým účelom by rozhodne mali k tejto žalobe aj priložiť uvedenú sťažnosť ESĽP. Za daných okolností
nie je totiž ani možné tvrdenia žalobcov potvrdiť, resp. konštatovať splnenie zákonnej podmienky na
prerušenie konania.



530. Ohľadom návrhu žalobcov na prerušenie konania žalovaný uviedol, že vo vzťahu k uzneseniu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.09.2017, sp. z.n. III. ÚS 556/2017, ktorým ÚS SR
odmietol ústavnú sťažnosť proti uzneseniu o prerušení konania, na ktoré poukázali žalobcovia, zdôraznil
žalovaný niekoľko skutočností. V prvom rade prípad, na ktorý poukázali žalobcovia je úplne odlišný
a nešlo ani o konanie v rámci správneho súdnictva. V prípade sa prelína rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici (ďalej len „KS BB“), ktorý bol zrušený na základe uznesenia ústavného súdu, následne
bol rozhodnutím KS BB zrušený (čiastočný) rozsudok okresného súdu, ale toto rozhodnutie KS BB bolo
následne zrušené rozhodnutím najvyššieho súdu a neskôr KS BB zrušil aj ďalší (čiastočný) rozsudok
okresného súdu. V danom prípade ústavný súd nehodnotil vhodnosť prerušenia konania v spomínanom
prípade (ktorý je navyše podstatne komplikovaný), ale konštatuje, že súd má právo vyhodnotiť, či je
dôvod prerušiť konanie a zdôrazňuje, že v danom štádiu nie je na ústavnom súde, aby hodnotil závažnosť
námietok vznesených v sťažnosti predloženej ESĽP, a teda ani opodstatnenosť prerušenia konania. V
žiadnom prípade teda nemožno akceptovať výklad žalobcov, v ktorom tvrdia, že ústavný súd uvedeným
vyjadruje, že je adekvátne prerušiť konanie vždy, keď sa sťažnosť na ESĽP týka prebiehajúceho
konania ani to, že jedine tak možno garantovať pozíciu ESĽP ako garanta práv priznaných Európskym
dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). Takýto záver očividne z
vyjadrení ústavného súdu nevyplýva. Podľa názoru ÚS SR vyjadreného v spomínanom uznesení, nie
je možné spochybniť právo súdu rozhodnúť, či je potrebné prerušiť konanie na základe vyhodnotenia
okolností alebo zvoliť iný, zákonom dovolený procesný postup (právo voľby procesného postupu).
Spochybnenie tohto práva voľby by mohlo byť podľa názoru ÚS SR chápané ako snaha spochybniť
funkciu ESĽP ako garanta práv priznaných Dohovorom. Pritom zdôraznil, že uznesením ústavného súdu,
proti ktorému v spomínanom prípade sťažnosť podaná na ESĽP smeruje, bolo rozhodnuté o zrušení
rozsudku KS BB, na čo nadväzovalo vydávanie celej série rozhodnutí súdov rôzneho stupňa, a teda
rozhodnutie ESĽP mohlo mať reálne a významné dôsledky na rozhodovanie v danej veci. Úrad je toho
názoru, že na základe uvedeného a v rámci okolností predmetného prípadu aj s ohľadom na absenciu
významu rozhodnutia o sťažnosti ESĽP pre rozhodovanie krajského súdu, hospodárnosť konania, dĺžku
konania a právo na rýchlu a účinnú ochranu nie je dôvod na prerušenie konania pre rozhodovanie o
sťažnosti ESĽP.
531. Vo vzťahu k návrhu žalobcov, aby krajský súd predložil prejudiciálnu otázku ohľadom aplikácie
článku 101 ZFEU na SDEÚ žalovaný uviedol, že otázka aplikácie článku 101 ZFEÚ bola jednoznačne
zodpovedaná a zdôvodnená v časti 5.2 druhostupňového rozhodnutia.
532. Vo svojom vyjadrení žalovaný opakovane upriamil pozornosť na skutočnosť, že s námietkami,
ktoré vzniesli žalobcovia v podaných žalobách sa komplexne a dôsledne vysporiadala Rada úradu
v druhostupňovom rozhodnutí. Taktiež žalovaný zotrval v plnom rozsahu na všetkých záveroch
formulovaných Radou úradu, z toho dôvodu úrad nepovažoval za žiadúce vyjadrovať sa ku všetkým
námietkam, resp. ich aspektom predneseným zo strany žalobcov a zameral sa iba na niekoľko
základných nižšie uvedených aspektov.
533. Žalovaný bol toho názoru, že Rada úradu sa dôsledne vysporiadala s otázkami spojenými s
aplikáciou článku 101 ZFEÚ v bodoch 26 až 39 druhostupňového rozhodnutia a s problematikou
vymedzenia relevantného trhu v bodoch 263 až 266 druhostupňového rozhodnutia. Ďalej zdôraznil, že v
súlade článkom 11 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel
hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva,
ktorým sa zabezpečuje jednotná aplikácia článkov 101 a 102 ZFEÚ, notifikoval Komisiu o aplikovaní
článku 101 ZFEÚ na daný prípad, a teda i Komisia má vedomosť, že predmetný prípad sa posudzuje ako
prípad s vplyvom na obchod medzi členskými štátmi. Poukázal na vyjadrenie úradu v prvostupňovom
rozhodnutí, že relevantný trh je potrebné definovať len vtedy, ak je jeho definovanie potrebné pre určenie,
či je dohoda schopná ovplyvniť trh medzi členskými štátmi alebo ak nemožno stanoviť cieľ obmedzenia
hospodárskej súťaže. Z uvedeného vyplýva, že detailné vymedzenie relevantného trhu nie je potrebné v
prípade tzv. cieľových dohôd, nakoľko cieľové dohody sú schopné už svojou samotnou podstatou narušiť
hospodársku súťaž, a to bez ohľadu na dopady týchto dohôd na relevantný trh a bez ohľadu na to, aký
je podiel účastníkov správneho konania na relevantnom trhu. Rovnako je možné dospieť k záveru o
možnosti ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi aj bez definície trhu, v prípade ak ide o zjavné
per se obmedzenie súťaže. Vzhľadom na to, že predmetné dohody obmedzujúce súťaž svojou povahou
patria medzi zjavné per se obmedzenia súťaže a tzv. cieľové dohody, úrad v súlade s judikatúrou
konštatoval, že v predmetnom konaní nebude relevantný trh vymedzovať detailne a ani sa nebude
zaoberať konkrétnym dopadom dohôd na relevantný trh. Zdôraznil, že v súlade s ustálenou judikatúrou
SDEÚ horizontálne kartely zahŕňajúce celé územie členského štátu sú spravidla spôsobilé ovplyvniť
obchod medzi členskými štátmi. V tejto súvislosti je podstatná aj pozícia podnikateľov zúčastnených na



dohode na predmetnom trhu, pričom čím silnejšia je pozícia podnikateľov na trhu, ktorí sú účastníkmi
dohody, tým je viac pravdepodobné, že dohoda je spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.
Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že účastníci správneho konania uzavreli dohodu obmedzujúcu
súťaž na vysoko koncentrovanom trhu so stabilným počtom veľkých hráčov, pričom pokrývali v
posudzovanom období výraznú časť relevantného trhu - posudzovanú dohodu obmedzujúcu súťaž
uzavrelo všetkých päť väčších konkurenčných spoločností. Uzavretím dohody obmedzujúcej súťaž,
ktorej právne posúdenie je uvedené v časti 6.3. prvostupňového rozhodnutia, účastníci správneho
konania ovplyvnili podmienky na predmetnom relevantnom trhu, tento si rozdelili, pričom vo vzťahu k
podstatnej časti trhu predmetná dohoda obmedzujúca súťaž nahradila súťaž, čo zamedzilo benefitom,
ktoré trhové prostredie prináša. Úrad považuje takého podmienky na relevantnom trhu za spôsobilé
brániť prieniku ekonomických subjektov z ostatných členských štátov. Žalovaný taktiež odkázal na názor
Rady úradu, podľa ktorej takéto správanie účastníkov dohody obmedzujúcej súťaž bolo prevenciou
pred efektívnym vstupom na trh iných podnikateľov, či už domácich, alebo zahraničných subjektov. V
tejto súvislosti Rada úradu poukázala tiež na judikatúru európskych súdov, v zmysle ktorej je obchod
medzi členskými štátmi ovplyvnený, ak ide o dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá pokrýva územie jedného
štátu takej povahy, že podnikateľov z iných členských štátov stavia do roviny že sa alebo stanú členmi
dohody, alebo budú v konkurenčnej nevýhode. V takomto prípade podnikatelia, ktorí sa nezúčastnia
dohody, nebudú mať výhody z nej plynúce, alebo ich neúčasť povedie k zvýšeniu ich nákladov na vstup
a pôsobenie na trhu, s následným dopadom na ich konkurencieschopnosť na takomto kartelizovanom
trhu. V súvislosti s dohodou obmedzujúcou súťaž, ktorej právne posúdenie je obsahom časti 6.4
prvostupňového rozhodnutia, spočívajúcej v limitácii počtu stravných lístkov, Rada úradu poukazovala
na fungovanie predmetného relevantného trhu. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že emitent
stravných lístkov tieto predáva zamestnávateľom, títo ich za čiastočnú úhradu poskytujú zamestnancom,
ktorí si tieto uplatňujú na akceptačných miestach. Týmito sú alebo reštauračné zariadenia, alebo
obchodníci, u ktorých je možné za stravné lístky nakúpiť potraviny, pričom z prvostupňového rozhodnutia
vyplynulo, že reštauračné zariadenia si uplatňujú lístky v obchodných reťazcoch namiesto toho, aby tieto
odpredávali emitentom, čím týchto z ich pohľadu pripravujú o zisk - znižujú im províziu na výstupe.
534. K námietkam žalobcov ohľadne vplyvu na obchod medzi členskými štátmi a aplikáciou článku
101 ZFEÚ dodal, že tak ako uviedla aj Rada úradu, účastníci konania uzavretím dohody obmedzujúcej
súťaž ovplyvnili podmienky na predmetnom relevantnom trhu, tento si rozdelili, pričom vo vzťahu k
podstatnej časti trhu predmetná dohoda obmedzujúca súťaž nahradila súťaž, čo zamedzilo benefitom,
ktoré trhové prostredie prináša. Rada úradu konštatovala, že podľa jej názoru bolo prvostupňovým
orgánom jednoznačne preukázané, že základným cieľom predmetnej dohody obmedzujúcej súťaž bolo
udržanie si klientov, respektíve stabilných trhových podielov a to inak, ako prostredníctvom férovej
súťaže. Rada úradu rovnako ako prvostupňový orgán považovala takéto podmienky na relevantnom trhu
za spôsobilé brániť prieniku ekonomických subjektov z ostatných členských štátov. Podľa Rady úradu
takéto správanie účastníkov dohody obmedzujúcej súťaž bolo prevenciou pred efektívnym vstupom na
trh iných podnikateľov, či už domácich, alebo zahraničných subjektov. Žalovaný preukázal, že účastníci
správneho konania uzavreli dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá ovplyvnila samotnú štruktúru trhu.
535. Žalovaný v súvislosti s námietkou žalobcov ohľadom nezákonnosti vykonanej inšpekcie
osobitne zdôraznil skutočnosti viažuce sa k potrebe predchádzajúceho súhlasu súdu s inšpekciou
v podnikateľských priestoroch. Žalobcovia v podaných žalobách viackrát poukázali na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) vo veci Capgemini zo dňa 28.4.2016, sp. zn.
8Sžnz/2/2015 (ďalej len Capgemini). Žalovaný v reakcii na námietky žalobcov, pokiaľ ide rozhodnutie
Capgemini v prvom rade zdôraznil, že nejde o judikatúru NS SR, ale dosiaľ ide iba o jeden rozsudok,
v ktorom je uvedený odlišný právny názor, ako v dovtedy, ako aj následne vydaných rozsudkoch.
V tomto rozsudku okrem iného NS SR konštatoval, že pri vykonaní inšpekcie dňa 04.02.2014 v
podnikateľských priestoroch podnikateľa Capgemini mal úrad postupovať podľa § 78a OSP, a teda mal
mať na výkon inšpekcie v priestoroch, objektoch a dopravných prostriedkoch súvisiacich s činnosťou
podnikateľa predchádzajúci súhlas súdu. NS SR potrebu súhlasu okrem iného odvodzuje z toho, že
v ZOHS účinnom do 30.6.2014 nebol ustanovený postup pri inšpekcii, náležitostiach poverenia a
interného postupu pre nakladanie s dátami, pričom inšpekcia nebola vykonaná v správnom konaní.
ZOHS upravuje vykonávanie inšpekcií aj v iných typoch priestoroch, akými sú podnikateľské priestory,
ktorých predpokladom je vydanie súhlasu súdu s inšpekciou. Podľa ZOHS ide o prípady inšpekcií
uvedené v § 22a ods. 8 ZOHS, t .j. inšpekcia v priestoroch iných ako sú podnikateľské priestory, ako aj v
súkromných priestoroch. Niektoré z vykonaných inšpekcií v podnikateľských priestoroch boli predmetom
súdneho prieskumu, či už v rámci preskúmania konečného rozhodnutia, v rámci prieskumu rozhodnutia
o uloženej sankcii za porušenie súvisiace s inšpekciou (§ 40 v spojení s § 38 ods. 5 ZOHS v znení do



30.6.2014) alebo v rámci rozhodnutia vo veci podanej žaloby na ochranu pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy (§ 250v OSP). Tieto inšpekcie v podnikateľských priestoroch žalovaný vždy
vykonával, aj naďalej vykonáva na základe poverenia, teda bez predchádzajúceho súdneho súhlasu s
inšpekciou. V tomto smere existuje konštantná prax úradu, ako aj rozhodovacia prax súdov. V rámci
doterajšej praxe úradu s výnimkou rozhodnutia Capgemini nevznikla pochybnosť o tom, či pre inšpekciu
v objektoch, priestoroch a dopravných prostriedkoch podnikateľa je potrebný súhlas súdu. Súhlas súdu
pre výkon inšpekcie v podnikateľských priestoroch sa nevyžadoval. Svoje argumenty žalovaný podporil
judikatúrou slovenských súdov, napr. rozsudky Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S 414/05 z dňa
28.2.2007 a 1S 165/2005 z dňa 29.3.2007 a rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžz/1/2013 zo dňa 17.10.2013.
536. C. žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že podľa § 22 ods. 6 ZOHS v znení účinnom do
30.06.2014 inšpekciu podľa odseku 4 v iných, ako podnikateľských priestoroch (vrátane súkromných
priestorov) možno vykonať iba na základe súhlasu súdu s inšpekciou vydaného na návrh úradu podľa
osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom bolo práve ustanovenie § 78a OSP. Podľa § 78a ods.
1 OSP, na zabezpečenie dôkazu na účely prešetrovania podľa osobitných predpisov súd na základe
návrhu Komisie alebo protimonopolného úradu do troch dní rozhodne o vydaní súhlasu s inšpekciou
objektov, priestorov alebo dopravných prostriedkov. Prílohou k návrhu na vykonanie inšpekcie Komisiou
je rozhodnutie Komisie. Aj do 30.06.2014 (rovnako aj po tomto dátume) mohol teda žalovaný vstupovať
aj do iných objektov, priestorov alebo dopravných prostriedkov podnikateľa, ako napr. objekty, priestory
alebo dopravné prostriedky, súvisiacich s činnosťou alebo konaním podnikateľa s cieľom vykonať
inšpekciu, a to na základe rozhodnutia úradu, s následným súhlasom súdu pre výkon takejto inšpekcie
podľa § 78a OSP. Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 písm. h) a i) ZOHS v znení účinnom do 30.06.2014,
mal úrad (rovnako ako v súčasnosti) stanovenú možnosť podať návrh na súd na vydanie súhlasu s
inšpekciou pre Komisiu na výkon jej činností podľa osobitného predpisu, alebo podať návrh na súd na
vydanie súhlasu s inšpekciou na výkon svojich činností podľa odseku 4; návrh na vydanie súhlasu súdu
s inšpekciou bol teda aj podľa § 22 ods. 1 písm. i) ZOHS účinného do 30.06.2014 viazaný priamo na
vykonanie inšpekcie v iných objektoch, priestoroch a dopravných prostriedkoch ako sú tie, ktoré súvisia s
činnosťou alebo s konaním podnikateľa (t. j. iných ako podnikateľských priestoroch, vrátane súkromných
priestorov). Naďalej však (obdobne ako zákon účinný do 30.06.2014) ustanovenie § 22 ods. 1 písm.
j) a k) ZOHS v znení účinnom od 01.07.2014 stanovuje povinnosť/možnosť podať návrh na súhlas
súdu s inšpekciou len na výkon svojich činností podľa § 22a ods. 8 - inšpekcia v iných priestoroch, ako
priestoroch ktoré súvisia s činnosťou a konaním podnikateľa, vrátane súkromných priestorov. Uvedené
platí aj vo vzťahu k úprave uvedenej v SSP. Povinnosť podať návrh na súhlas súdu s inšpekciou sa podľa
§ 22 ods. 1 písm. k) ZOHS účinnom od 01.07.2014 viaže len na výkon činností podľa § 22a ods. 8, a
teda v prípade inšpekcie v iných objektoch, priestoroch a dopravných prostriedkoch ako tie, ktoré súvisia
s činnosťou alebo s konaním podnikateľa, teda aj v prípade inšpekcie v tzv. súkromných priestoroch.
537. Žalobcovia v žalobách namietajú aj príliš široké a vágne vymedzenie predmetu a účelu inšpekcií
v povereniach, a tým nezákonnosť Inšpekcie. Na podporu uvedeného žalovaný uviedol aj rozsudok
Krajského súdu v Brne (ďalej len „KS Brno“) zo dňa 29. mája 2017, sp. zn. 30 Af 29/2016, o ktorom sa
uvádza, že argumenty, pre ktoré KS Brno považoval inšpekciu českého úradu za „fishing expedition“,
sú rovnako aplikovateľné aj na tento prípad. Žalobcovia dôvodili, že o vágnosti poverenia svedčí aj
spôsob, akým v ňom z vecného hľadiska úrad prostredníctvom slova „najmä“ vymedzil relevantný
trh. K uvedenému úrad žalovaný uviedol, že v prípade, ktorého sa týka rozsudok Krajského súdu v
Brne súd rozhodol o nedostatočnosti poverenia, avšak slovo „najmä“ bolo v napadnutom poverení v
danom súdnom konaní použité v inom kontexte, týkalo sa vymedzenia oblasti stavebníctva. Naproti
tomu, treba odlíšiť použitia slova „najmä“ v poverení vydanom predsedom úradu k predmetnej inšpekcii,
ktoré oprávňovalo na vykonanie inšpekcie „najmä v oblasti vydania, distribúcie a predaja stravovacích
poukážok, ako aj iných benefitných poukážok.“. V tomto prípade je zrejmé, že ide o použitie, ktoré
relevantný trh špecifikuje značne užšie, konkrétnejšie, ako vo vyššie uvedenom prípade, kde slovo
„najmä“ odkazovalo na značne širokú oblasť stavebníctva. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa
26.06.2015 sp. zn. 5Sžnz/1/2015 vo veci Datalan (ďalej len Datalan) alebo cit. rozsudku Krajského súdu v
Brne nevyplýva záver, že použitie slova „najmä“ v poverení na vykonanie inšpekcie automaticky zakladá
dôvod nezákonnosti poverenia, a tým predmetnej inšpekcie. Úrad trval na svojich tvrdeniach, ako aj na
tvrdeniach Rady úradu, že predmetné poverenie na vykonanie inšpekcie jednak obsahovalo dostatočné
vymedzenie predmetu, ako aj účelu inšpekcie, súladné so štandardom určeným európskymi súdmi pre
účely Komisie o vykonaní inšpekcie.
538. Čo sa týka námietky žalobcov, že do relevantného obratu nie je možné započítavať výnosy za
marketing, pretože tieto nesúvisia s predajom stravných lístkov, žalovaný uviedol, že marketingové
služby nie sú samostatnou činnosťou žalobcov, ale sú závislé od ich pôsobenia na trhu so stravovacími



a benefitnými poukážkami. Účastníci správneho konania sú atraktívni pre zadávateľov reklamy práve
z dôvodu, že dodávajú produkt, ku ktorému je možné reklamu pripojiť. Objem reklamy umiestnenej
na trh týmto spôsobom a výnosy z nej závisia od objemu poukážok, ktoré sa dostávajú do obehu.
Keďže predmetom dohody bola stabilizácia trhových podielov účastníkov konania na trhu s poukážkami,
kartelom boli dotknuté aj príjmy, ktoré záviseli od objemu poukážok umiestňovaných na trh.
539. K námietke žalobcov, že úrad porušil zásadu postupovať v rovnakých veciach rovnako, keď
vydal rozhodnutie č. 52/2017/OKT-2017/ZK/1/1/005 zo dňa 06.03.2017, v ktorom zohľadnil rozsudok
najvyššieho súdu vo veci Datalan a dané správne konanie zastavil, uviedol žalovaný, že v prípade
Datalan išlo o rozdielne právne, ako aj skutkové okolnosti, a takisto znenie poverenia nebolo totožné
s poverením, ktoré úrad použil pri inšpekcii v priestoroch jedného zo žalobcov dňa 13.08.2014. Okrem
iného sa rozsudok súdu týkal aj podkladu v spise úradu vo vzťahu k dôvodnému podozreniu, čo bolo
hlavným dôvodom pre nedostatok samotného poverenia a jeho formulácie, čo vôbec nie je tento prípad.
540. Pokiaľ ide o námietku žalobcov, v ktorej tvrdia, že nie je zrejmé, či podklady na vykonanie inšpekcie
skutočne vznikli ešte pred jej vykonaním uviedol žalovaný, že žalobcovia v podstate argumentujú, že
vzhľadom na spôsob evidencie týchto podkladov (neskoršie vytlačenie novinového článku, absencia
dátumu vytvorenia analýz, neskoršia evidencia podnetu), existuje pochybnosť o tom, či tieto podklady
mal úrad k dispozícií pred inšpekciou. Pokiaľ by úrad nemal k dispozícií žiadne podklady, vykonanie
inšpekcie by bolo nezákonné, od čoho by sa následne odvodzovala aj nezákonnosť získaných dôkazov.
Žalobcovia formulujú svoje výhrady v rovine všeobecných úvah, ale zároveň nepredkladá žiaden dôkaz
o tom, že by úrad skutočne nejaký z podkladov k dispozícií nemal alebo by ho bol obstaral dodatočne.
Podľa názoru úradu na spochybnenie záverov nestačí vznesenie hypotetickej námietky, ale je potrebné
takéto tvrdenie aj odôvodniť, čo napriek pomerne rozsiahlej argumentácii žiadny žalobca neurobil. Rada
úradu v druhostupňovom konaní preskúmavala vo všeobecnosti postupu úradu pri pred inšpekciou
a zistila, že tento nevykazuje známky nezákonnosti. Rade úradu neprináležalo kontrolovať formálnu
správnosť týchto postupov, ale posúdiť, či mali vplyv na zákonnosť postupu úradu.
541. Ďalej okrem uvedeného žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že formálna evidencia nie je jediným
dôkazom o tom, kedy úrad dané podklady obstaral. V rámci prešetrovania úrad predovšetkým vlastnou
vyhľadávacou činnosťou zbiera informácie z verejne dostupných zdrojov, tieto skúma a analyzuje. V
tejto fáze je najmä pri podozreniach na závažné porušenie zákona, kam spadajú aj kartely, dôležitý
aj prvok utajenia, pretože už aj samotná informácia, že určitý trh je predmetom záujmu úradu, môže
viesť k likvidácii dôkazov a k zmareniu ďalšieho vyšetrovania. Účelom prešetrovania je predovšetkým
zistiť, či je dôvod na zásah úradu v podobe otvorenia správneho konania. Vo fáze prešetrovania, kedy
sa len overujú podozrenia úradu a v tejto fáze ani nevystupujú konkrétni podnikatelia ako „obvinení“
a z tohto dôvodu im ani neprináležia práva na obhajobu, kam sa zaraďuje aj právo na prístup k
spisu a k tomu sa viažuca požiadavka na riadne vedenie spisu. Úrad v tejto súvislosti poukazuje aj
na ustálenú judikatúru SDEÚ o tom, že v prípade prieskumu rozhodnutí o inšpekcii Komisie Komisia
nie je povinná podklady na inšpekciu sprístupniť prešetrovaným podnikom, ale len súdu za účelom
prieskumu jej postupov. Úrad teda nie je povinný ani podrobne uvádzať, akými konkrétnymi dôkazmi
disponuje. Aj v zmysle európskej judikatúry, napríklad podľa rozsudku vo veci France Télécom v.
Európska komisia Všeobecný súd uviedol, že postačuje, ak Európska komisia disponuje informáciami
a dôležitými faktickými skutočnosťami, ktoré ju vedú k podozreniu, že sa dotknutý podnikateľ dopustil
porušenia, nie je však povinná ich oznamovať subjektu, u ktorého sa vykonáva inšpekcia. K danému
úrad ďalej uviedol, že úrad hneď po vykonaní analýz, t.j. pred inšpekciou, k týmto dokumentom pripojil
informácie o ich vzniku, tzv. metadáta, a tieto založil do spisu vedenému k prešetrovaniu, čo podľa
úradu predstavuje dostatočne vierohodný dôkaz o tom, kedy uvedené dokumenty vznikli. Metadáta, t.j.
informácie o tom, kedy predmetné dokumenty úrad vytvoril, sú založené v prešetrovacom spise a je
možné ich preskúmať. S poukazom na európsku judikatúru, úrad nie je povinný podklady na inšpekciu
sprístupňovať účastníkom konania, ale len súdu za účelom preskúmania správnosti postupov.
542. Žaloba vo veci nezákonného zásahu rozhodne neplnila, ani neplní funkciu efektívneho nástroja
súdnej kontroly, a tým pádom neexistuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
efektívna súdna kontrola postupu úradu počas inšpekcie. Podľa predpisov účinných v čase vykonania
inšpekcií, t. j. ustanovenia § 250v OSP o ochrane pred nezákonným zásahom sa mohol ten, kto tvrdil, že
bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy, ktorý nie je rozhodnutím, pri splnení ďalších podmienok, domáhať pred súdom ochrany. Tento
nástroj bol pomerne často využívaný subjektami, u ktorých úrad inšpekciu vykonal. Pokiaľ ide o rozsah
prieskumu, OSP neobsahuje žiadne limity. V praxi NS SR navrhovateľov skúmal podklady vedúce k
vykonaniu inšpekcie , zákonnosť poverenia, priebeh inšpekcie a ďalšie skutočnosti, ktoré navrhovatelia
namietali. Ustanovenie § 250v ods. 4 OSP stanovuje oprávnenie súdu uložiť orgánu verejnej správy



povinnosť spočívajúcu v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to
možné, obnoviť stav pred zásahom. Podľa tohto ustanovenia mohol teda súd v prípadoch, ak konštatoval
nezákonnosť inšpekcie alebo jej časti, nariadiť zničenie získaných podkladov alebo ich časti, alebo
zakázať ich ďalšie použitie, čo v praxi aj robil.
543. K námietke žalobcov, že NS SR odmieta preskúmať inšpekcie, pokiaľ sa v danom prípade už
vedie správne konanie, žalovaný uviedol, že takýto postup súdu nemožno považovať za neúčinnosť ex
post súdnej kontroly. inšpekcia sa spravidla, tak, ako aj v posudzovaných prípadoch, realizuje v štádiu
prešetrovania, teda pred začatím správneho konania. V posudzovanom prípade sa inšpekcia uskutočnila
dňa 13.08.2014. Správne konanie bolo začaté až 16.02.2016. Žalobcovia však podali návrhy podľa
§ 250v OSP až s výrazným časovým odstupom po vykonaní inšpekcie a to až v štádiu, keď vo veci
prebiehalo správne konanie. Úrad konštatoval, že možnosť ex post súdnej kontroly tak, ako ju vyžaduje
judikatúra ESĽP, je v podmienkach SR daná a je len na dotknutých subjektoch, ako ju využijú. Pokiaľ tak
neurobia v súlade s podmienkami, ktoré právna úprava vyžaduje, nemožno to považovať za nedostatok
právnej úpravy. K tejto otázke sa už vyjadril aj ÚS SR v uznesení Ústavného súdu SR III. ÚS 676/2016-13
z 11.10.2016 vo veci účastníka konania VAŠA Slovensko. VAŠA Slovensko na ústavnom súde namietala,
že najvyšší súd rozsudkom, ktorým konanie o jej návrhu na ochranu podľa § 250v OSP zastavil, porušil
viaceré jej ústavné práva. Ústavný súd odmietol jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú s tým, že
v danom prípade bol najvyšší súd v dôsledku toho, že sťažovateľka podala svoju žalobu s výrazným
časovým odstupom od vykonania inšpekcie, povinný najprv sa zaoberať otázkou existencie a splnenia
podmienok pre rozhodovanie o žalobe podľa § 250v OSP a bez zistenia, že tieto trvajú, nemohol vec
sťažovateľky meritórne prejednať. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že argumentáciu
žalobcov vyvodzujúcu potrebu predchádzajúceho súdneho súhlasu s inšpekciou z čl. 8 EDĽP, resp.
neexistenciou efektívnej súdnej kontroly treba odmietnuť.
544. Vo vzťahu k odkazom žalobcov na judikatúru ESĽP v rozhodnutiach vo veci Vinci Construction
and GMT génie civil et services proti Francúzsku zo dňa 02.04.2015, vo veci sťažnosti č. 37971/97
Societé Colas a ďalší proti Francúzskej republike zo dňa 16.4.2017 a vo veci sťažnosti č. 97/11 Delta
Pekárny proti Českej republike zo dňa 2.10.2014, žalovaný uviedol, že táto judikatúra nepovažuje
chýbajúci súdny príkaz pre inšpekciu v podnikateľských priestoroch za automatický rozpor s čl. 8
Dohovoru. ESĽP. V tomto smere rozoznáva poskytnutie potrebných záruk takéhoto zásahu, pričom
jednou z nich je aj možnosť efektívnej súdnej kontroly a posteriori. Z prístupu ESĽP je zrejmé, že
ochrana práv si nevyžaduje zmenu slovenskej právnej úpravy, resp. jej interpretácie, lebo ochrana
práv je zabezpečená už teraz, vždy bola súladná s judikatúrou. V rozhodnutí Delta Pekárny súd na
niekoľkých miestach zdôrazňuje, že tam, kde vnútroštátne právo oprávňuje správne orgány na vykonanie
inšpekcie/prehliadky bez súdneho príkazu, súd vo veciach ochrany pred svojvoľnými zásahmi verejnej
moci do práv zaručených čl. 8 potvrdil, že nedostatok súdneho príkazu k prehliadke/inšpekcii je možné
vyvážiť účinnou súdnou kontrolou realizovanou ex post facto. Poznačil, že problematike potreby súdneho
súhlasu sa okrem toho venoval aj Súdny dvor Európskej únie, ktorý napríklad v prípade Deutsche Bahn
proti Komisii taktiež uviedol, že predchádzajúci súdny súhlas nie je potrebný a zdôraznil záruky proti
svojvoľnému zásahu, pričom súdna kontrola a posteriori je jednou z nich.
545. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení zdôraznil, že úrad zabezpečil súbor hodnoverných dôkazov
s vysokou dôkaznou hodnotou, keďže ide o interné aj vzájomné e-maily, zápisy a poznámky a interné
dokumenty z obdobia protiprávneho správania, ktoré vytvorili alebo si zasielali či inak zdieľali zástupcovia
účastníkov správneho konania, spravidla konatelia, ktorí priamo v spoločnostiach prijímali rozhodnutia.
Ide teda o dôkazy z obdobia, keď účastníci správneho konania ešte neboli vyšetrovaní a tieto nie
sú ovplyvnené vyšetrovaním. Dôkazy sú zrozumiteľné, jasné a logické nezakladajúce pochybnosti a
taká je aj ich interpretácia zo strany úradu. Ide o dôkazy detailne pojednávajúce o porušení, ktoré
sa navzájom dopĺňajú a neodporujú si. Je z nich možné jednoznačne vyvodiť protiprávne konanie.
Interná komunikácia v jednotlivých spoločnostiach a postupy jednotlivých účastníkov nadväzujú na
celkovú dohodnutú stratégiu. Dôkazy vykonané úradom v podobe celkového prehľadu o verejných
obstarávaniach (analýza 300 verejných obstarávaní) a trhových podielov účastníkov konania počas
posudzovaného obdobia dopĺňajú závery vyvodené z komunikácie účastníkov správneho konania a
ich interných záznamov. Závery úradu vyplývajú z konzistentného súboru dôkazov a sú dostatočne
podložené. Taktiež pripomenul, že v správnom práve sa neuplatňuje zásada legálneho poradia
dôkazných prostriedkov alebo dôkazov a uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov. Na
dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a
ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 34 ods. 1 a 5 zákona č. 71/1967 Zb.
Správneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok)). Rozdiel medzi priamymi



a nepriamymi dôkazmi nie je v ich dôkaznej sile, ale v tom, akým spôsobom sa viažu k skutku, ktorý
je predmetom dokazovania - priamy dôkaz priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú skutočnosť,
nepriamy dôkaz potvrdzuje alebo vyvracia skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá sa dokazovanou
súvisí nepriamo. Keďže dokázanie trestného činu nepriamymi dôkazmi pripúšťa dokonca aj trestné
právo, podľa názoru úradu je dokazovanie nepriamymi dôkazmi v správnom práve nespochybniteľné.
Odmietol, že by hodnotenie dôkazov bolo zo strany úradu nelogické alebo že by dôkazy nedostatočne
preukazovali účasť žalobcov na dohode o rozdelení trhu, čo aj jasne vyplýva z prvostupňového
rozhodnutia a druhostupňového rozhodnutia.
546. V prípade námietky žalobcov, že úrad nepreukázal, že by sa žalobcovia dohodli na neponúkaní
nulových ponúk žalovaný konštatoval, že pojem dohoda v zmysle zákona o ochrane hospodárskej
súťaže nevyžaduje rovnaký stupeň právnej určitosti, ako je vnímaný na účely občianskeho alebo
obchodného práva. V prípade dohody dlhodobého trvania sa pod pojmom dohoda vníma nielen celkový
plán alebo podmienky výslovne dojednané, ale tiež implementácia toho, čo bolo dohodnuté na báze
rovnakého mechanizmu a v súlade s rovnakým spoločným účelom.
547. Úrad ďalej v súvislosti s tvrdeniami žalobcov, že úrad nepreukázal praktiku poskytovanie benefitov
konštatoval, že neponúkanie benefitov nepredstavuje samostatné protisúťažné konanie, ale je súčasťou
jedného trvajúceho porušenia a bolo len jedným zo spôsobov, ako účastníci plnili dohodnutú stratégiu
nesúťaženia o klientov konkurencie.
548. Ďalej žalovaný zdôraznil, že nie je možné akceptovať odmietanie dôkazov pochádzajúcich z činnosti
ostatných účastníkov správneho konania. Ide o dôkazy obsahovo sa vzťahujúce k posudzovanému
konaniu, vytvorené účastníkmi dohody a to v čase, keď k dohode dochádzalo. Tieto podklady majú
preto vysokú dôkaznú hodnotu a nie je relevantné, kto z účastníkov dohody ich vytvoril alebo u
ktorého z nich ich úrad získal. Trval na záveroch Rady úradu, ktorá uviedla, že v posudzovanom
prípade bolo preukázané, že účastníci správneho konania počas celého obdobia porušovania medzi
sebou komunikovali, o čom svedčia zaistené interné dokumenty účastníkov konania, interná e-mailová
komunikácia, interné záznamy z porád a bilaterálna e-mailová komunikácia účastníkov správneho
konania vrátane komunikácie o koordinácii v tendroch. Účastníci správneho konania sa stretávali sa či
už medzi sebou, alebo spoločne na pôde Asociácie emitentov stravovacích poukážok (ďalej len AESP).
Úrad zaistil o protiprávnom konaní e-mailovú komunikáciu, týkajúcu sa všetkých účastníkov konania,
ako aj interné dokumenty, ako sú prehľady získaných a stratených klientov, ktoré viedli všetci účastníci
správneho konania vo vzťahu k ostatným z nich. Tieto dôkazy dopĺňajú zistenia zo situácii na trhu -
počas celého sledovaného obdobia boli trhové podiely účastníkov správneho konania stabilné. Úrad
naviac získal aj dôkazy, ktoré svedčia o tom, že účastníci si boli vedomí „plnenia“ spoločného cieľa.
Žalovaný tiež podotkol, že v prípade dohody obmedzujúcej súťaž - kartelu, môže každý jeho účastník
v ňom plniť vlastnú úlohu. Jeden alebo viacerí účastníci kartelu môžu mať rolu iniciátora alebo lídra.
Skutočnosť, že každý účastník v karteli môže zohrávať vlastnú úlohu zodpovedajúcu jeho vlastným
špecifickým okolnostiam či podmienkam, nevylučuje jeho zodpovednosť za porušenie ako celku, vrátane
konaní uskutočnených ostatnými účastníkmi kartelu, ak vedel, že tieto majú rovnaký cieľ a tým aj rovnaký
protisúťažný efekt. Podnikateľ, ktorý sa zúčastňuje spoločného protisúťažného konania viacerých
účastníkov správaním, ktoré prispieva k realizácii spoločného cieľa, je rovnocenne zodpovedný počas
celého obdobia jeho účasti na porušení aj za konanie ostatných účastníkov sledujúcich ten istý cieľ. Ide
o prípad, keď si bol dotknutý podnikateľ vedomý nezákonného správania ostatných účastníkov, resp. to
mohol rozumne predpokladať a bol tak pripravený vziať na seba riziko.
549. K dohode o rozdelení trhu žalovaný ešte dodal, že námietku žalobcov, že dôkazy pochádzajú
z činnosti ostatných účastníkov správneho konania, a teda obsah týchto dôkazov je voči spoločnosti
SODEXO nedôveryhodný a nedostatočný, nie je možné akceptovať. Ako už bolo uvedené ide o
dôkazy obsahovo sa vzťahujúce k posudzovanému konaniu, vytvorené účastníkmi dohody a to v
čase, keď k dohode dochádzalo. Zaistená e-mailová komunikácia jednoznačne preukazuje, že už
dňa 24.01.2011 konateľ spoločnosti VAŠA Slovensko zaslal ostatným účastníkom konania e-mail
spolu so zápisom z rokovania AESP. Na e- mail reagoval zástupca spoločnosti DOXX a navrhoval
„vylúčiť formuláciu obmedzenie nákupov v reťazcoch“. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnom
stretnutí AESP bola otázka limitácie diskutovaná, pričom neskoršia komunikácia opísaná prvostupňovým
orgánom objasňuje, ako sa účastníci správneho konania postupne zaoberali konkrétnymi podmienkami,
počtom kusov a získaní podpory štátnych inštitúcií a verejnosti. Neskôr, v komunikácii z roku 2012 sa
objavujú e-maily o tom, že „vylobovaná podpora státních institucí by byla užitečná“ a v roku 2013
sa komunikuje už aj o tom, že účastníci správneho konania plánujú rokovania na Ministerstve práce
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Rada úradu konštatovala, že účastníci správneho konania
postupovali v rozpore s požiadavkou na nezávislé určovanie svojej obchodnej stratégie a navzájom



komunikovali o nastavení obchodných podmienok voči svojim zmluvným partnerom, a to už počnúc
dňom 24.01.2011.
550. Ohľadom problematiky dohody o limitácii sa žalovaný zdôraznil, že zapojenie určitej prevádzky
do systému akceptačných miest je súčasťou obchodnej stratégie emitenta. Súčasťou tejto stratégie
sú aj zmluvné podmienky, ktoré emitent prevádzke ponúka, resp. sú medzi akceptačným miestom
a emitentom dojednané. Zmluvné podmienky medzi emitentami a akceptačnými miestami nie sú
štandardizované, ani zákonom regulované, a emitenti ich označujú ako predmet obchodného tajomstva.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že keďže účastníci správneho konania komunikovali o obchodných
podmienkach, ktoré zamýšľali svojim obchodným partnerom ponúkať, ustálili sa na tom, aké bude presné
znenie obchodnej podmienky pre určitú kategóriu akceptačných miest (obchodné reťazce) a následne ju
s rovnakým obsahom obchodným reťazcom aj navrhovali, nepochybne porušili základný princíp vlastný
súťažnému právu o tom, že každý podnikateľ má na trhu svoju obchodnú politiku realizovať nezávisle.
Predpokladom fungovania hospodárskej súťaže je, že každý podnikateľ si určuje svoju obchodnú
politiku na trhu nezávisle. Požiadavka nezávislého správania nezbavuje podnikateľa práva prispôsobiť
sa existujúcemu alebo očakávanému správaniu jeho konkurentov.
551. Okrem už uvedeného žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdil, že podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZOHS
dohoda podnikateľov je každý ústny alebo písomný súhlasný prejav vôle jej účastníkov, ako aj iný
súhlasný prejav vôle vyvodený z ich konania. Z uvedeného vyplýva, že dohoda nemusí byť písomná a ani
žiadne iné formálne náležitosti nemusia byť dodržané pre naplnenie dohody v zmysle súťažného práva.
552. Žalovaný taktiež dodal, že v súvislosti s dohodou o limitácii vyznievajú argumenty žalobcov o
ochrane pred falšovaním účelovo, nakoľko v spise sa nachádzajú podklady, ktoré svedčia o tom, že
účastníci správneho konania chceli „fenomén falšovania“ len využiť na presadenie svojich zámerov.
Napríklad, zápis z internej porady v spoločnosti LE CHEQUE DEJEUNER zo dňa 15.4.2013, okrem
iného uvádza: „Limitovanie na odber 5 ks: znovu rokovať s MPSVaR, advokát, nie-použiť to ako
samoregulačné opatrenie, CHD (LE CHEQUE DEJEUNER) pripraviť dokumenty a vyraziť za hl. klientmi
(využiť i fenomén falšovania). CHD musí byť prvý, kto to bude presadzovať.
553. K námietkam žalobcov ohľadne rozdielnej výšky provízií žalovaný uviedol, že žalobcovia
spochybňujú, že ziskovosť z preplácania veľkého množstva stravovacích poukážok obchodným
reťazcom bola, vzhľadom na rozdielnu efektivitu prijímania poukážok, podstatne nižšia ako v prípade
preplácania reštauráciám. Pritom rozdielnu efektivitu práce (zvýšenie nákladov) opiera napr. o to, že v
prípade reštaurácií sa zasiela väčšie množstvo obálok s menším množstvom stravovacích poukážok a
zvýšeným nákladom získavania nových klientov - reštaurácií v porovnaní s obchodnými reťazcami. Bez
znižovania nákladov v oblasti prijímania poukážok od reštaurácii, je možné konštatovať, že žalobcom by
sa udržala zhruba rovnaká úroveň nákladov, ale limitáciou použitia stravných poukážok reštauráciami
v obchodných reťazcoch („obchádzaním“ zvýšených poplatkov) by dochádzalo k zvyšovaniu ziskovosti
žalobcov. Aj tvrdenie, že má subjekt vyššie náklady so zazmluvňovaním reštaurácií, ktoré potom
„obchádzajú“ zvýšené poplatky tým, že používajú stravné poukážky na platbu v obchodných reťazcov
práveže predstavuje argument, ktorý podporuje ziskovosť dohody o limitácii. Na základe uvedeného
konštatoval, žalobcom uvedené tvrdenia naopak naznačujú podstatnú ziskovosť opatrení, z ktorých
pozostáva dohoda o limitácii. Bez ohľadu na tieto hypotézy, Rada úradu v druhostupňovom rozhodnutí
jasne uviedla, že úrad v predmetnom konaní obstaral dôkazy v podobe komunikácie účastníkov
správneho konania, zaistenej pri inšpekcii, podkladov od Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej
republiky (ďalej len „ZHRSR“), verejne dostupných informácií (informácie v médiách) a vlastného
zisťovania u správneho účastníkov konania a dospel k záveru o tom, že účastníci správneho konania
pri dohode o limitácii sledovali svoj vlastný prospech, ich ekonomickým cieľom bolo dosiahnuť, aby sa
stravné lístky uplatnené u reštauračných zariadení nepoužívali na ďalší nákup v obchodných reťazcoch,
pretože tak dochádzalo k ich preplácaniu u emitentov za nižšie provízie, než by tomu bolo v prípade, ak
by eminent lístok spätne odkúpil od reštauračného zariadenia. Rada úradu teda jasne konštatovala, že
na základe komplexného vyhodnotenia súboru dôkazov v súlade s § 34 Správneho poriadku dospela
k záveru, že účastníci dohody o limitácii sledovali svoj vlastný prospech, ich ekonomickým cieľom bolo
zamedziť preplácaniu stravných lístkov za nižšie provízie, vyhodnocované dôkazy nevykazovali medzi
sebou rozpory ohľadom záverov, ku ktorým úrad dospel a predmetné námietky žalobcov preto nemali
rozhodujúci vplyv na celkový záver Rady úradu.
554. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora (napr. spojené prípady
96/82-102/82,104/82,105/82,108/82 a 110/82 IAZ International Belgium a ďalší v Komisia [1983] ECR
3369, ods. 25 a prípad C-209/07 Beef Industry Development Society a Barry Brothers [2008] ECR
I-0000) v snahe posúdiť, či má dohoda protisúťažný cieľ, je potrebné posúdiť obsah skúmanej dohody,
cieľ, ktorý sleduje a ekonomický a právny kontext, ktorého je súčasťou. Na účely určenia, či dohoda



má za cieľ obmedzenie súťaže, nie je nevyhnutné skúmať, či si strany dohody dojednali nejaké
špeciálne ustanovenie alebo či mali v čase uzavretia dohody rovnaký zámer. Primárnou je otázka
sledovaného cieľa v ekonomickom kontexte, v ktorom má byť dohoda aplikovaná. Z ustálenej súdnej
praxe tiež nevyplýva, že iba tie dohody, ktoré zbavujú spotrebiteľov určitých výhod, majú protisúťažný
cieľ. Pritom treba pripomenúť, že cieľom článku 101 ZFEÚ je chrániť nielen záujmy konkurentov
alebo spotrebiteľov, ale aj štruktúru trhu na trhu a teda súťaž ako takú. Pri posudzovaní právneho a
ekonomického kontextu dohody obmedzujúcej súťaž je potrebné posúdiť, či ešte existuje súťaž, ktorá
môže byť obmedzená. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť aj judikatúru európskych súdov, podľa
ktorej pri posudzovaní zjavných porušení je analýza právneho a ekonomického kontextu obmedzená.
Protisúťažný cieľ dohody, ktorý je sledovaný uzavretím dohody obmedzujúcej súťaž, nemôže byť v
konečnom dôsledku zmenený analýzou ekonomického prostredia. Pokiaľ by sa konanie účastníkov
konania presadilo do zmluvných vzťahov, viedlo by v konečnom dôsledku viedlo k obmedzeniu možností
spotrebiteľov, držiteľov stravných lístkov, pri ich používaní na nákupy jedla v obchodných reťazcoch.
Pritom platná právna úprava neustanovuje, že by zamestnanci z dôvodu ochrany zdravia pri práci boli
povinní stravovať sa výlučne teplým jedlom ani nereguluje, koľko jedla a v akej cene môže spotrebiteľ
za stravný lístok nakúpiť v rámci jedného nákupu, a teda nemožno takýto jav bez všetkého ani označiť
ako použitie v rozpore so zákonným účelom.
555. Ďalej žalovaný argumentoval, že pokiaľ by aj účastníci správneho konania chceli pristúpiť k určitej
samoregulácii ich správania, nesmie sa tak diať v rozpore so zákonom stanovenými pravidlami. Ak teda
zákonodarca v § 152 Zákonníka práce ustanovil možnosť zamestnávateľa zabezpečiť stravovanie aj
iným spôsobom než výlučne poskytnutím jedného teplého jedla zamestnancovi, ani iným predpisom
neobmedzil možnosť zamestnancov použiť naraz v akejkoľvek prevádzke, ktorá stravné lístky akceptuje,
viac stravných lístkov na jeden nákup, neprináleží táto úloha emitentom stravných lístkov.
556. Pokiaľ ide o námietku, že k rokovaniam s obchodnými reťazcami účastníci správneho konania
pristúpili na základe individuálneho rozhodnutia, žalovaný konštatoval, že z podkladov v spise vyplýva
opak. Úrad v súvislosti s uplatnením výnimky podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ, resp. § 4 ods. 5 zákona
o ochrane hospodárskej súťaže zdôrazňuje nasledovné skutočnosti. Na uplatnenie výnimky uvedenej
v článku 101 ods.3 ZFEÚ je potrebné, aby boli splnené štyri kumulatívne podmienky stanovené v
tomto ustanovení. Rada úradu v druhostupňovom rozhodnutí osobitne poukázala na tretiu z uvedených
podmienok, podľa ktorej dohoda nesmie ukladať príslušným podnikateľom obmedzenia, ktoré nie sú
nevyhnutné na dosiahnutie cieľov uvedených v prvej podmienke stanovenej v článku 101 ods. 3 ZFEÚ.
Aj keby dôvody uvádzané žalobcom mali spočívať v donútení iných subjektov, zapojených do systému
nakladania so stravnými poukážkami, dodržiavať právne predpisy, účastníci správneho konania, vrátane
žalobcov, mali v tejto súvislosti podať podnet na príslušný orgán a nie uzatvárať dohodu o fixácii
obchodných podmienok v zmluvách a tým vylúčiť súťaž medzi sebou. Na základe uvedeného mala Rada
úradu za jednoznačne preukázané, že nebola splnená aspoň jedna z daných podmienok a vzhľadom
na znenie ustanovenia článku 101 ods. 3 ZFEÚ, konkrétne, že uvedené podmienky musia byť splnené
kumulatívne, t.j., ak nie je splnená hoci len jedna z nich, nie je možné uplatniť predmetnú výnimku.
Taktiež žalovaný zdôraznil, že tak ako uviedla Rada úradu, napriek rozsiahlej argumentácii účastníkov
správneho konania o nevyhnutnosti ich dohody z dokazovania vykonaného úradom vyplynulo, že
účastníci správneho konania pri dohode o limitácii sledovali svoj vlastný prospech.
557. K argumentom žalobcov ohľadom aplikácie základných zásad trestného práva žalovaný uviedol, že
zásady práva sú vedúce právne idey, na ktorých je postavený celý systém práva. Niektoré sú použiteľné
pre celý systém práva, ale niektoré sú typické len pre jednotlivé právne odvetvia. Potrebu aplikácie
trestných zásad v správnom konaní a v správnom trestaní súdy odvodzujú napríklad z Dohovoru, ako aj
z Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) členským štátom o správnych sankciách (ďalej
len „Odporúčanie“). Podľa Odporúčania sa majú uplatňovať v správnych konaniach zásada zákonnosti,
zásada zákazu retroaktivity, zásada ne bis in idem, zásada konania o správnom delikte v primeranej
lehote, zásada ukončenia správneho konania o delikte rozhodnutím, špeciálne zásady (právo osoby
byť informovaná o obvinení voči nej, právo na primeraný čas na obhajobu, právo na informácie o
povahe dôkazov, právo byť vypočutá, právo na odôvodnenie rozhodnutia), zásada, že dôkazné bremeno
nesie správny orgán a zásadu preskúmateľnosti rozhodnutia, ktorým sa ukladá sankcia. SSP vo svojich
ustanoveniach nešpecifikuje, ktoré zo základných zásad treba zobrať pri správnom trestaní a pri
správnom konaní do úvahy. Je potrebné individuálne skúmať, ktoré zásady budú použité, a ktoré nie. Čo
sa týka zásady prezumpcie neviny a zásady in dubio pro reo, úrad nespochybnil ich aplikovateľnosť, ale
na druhej strane rázne odmietol, že by v danom prípade boli tieto zásady porušené. Žalovaný poukázal
na dôkazy, ktorými úrad v danom prípade disponoval, vrátane komunikácie účastníkov správneho
konania, na základe ktorých bolo jasne preukázané, že došlo k porušeniu právnych predpisov o ochrane



hospodárskej súťaže tak, ako bolo uvedené v napadnutom rozhodnutí. Z toho dôvodu žalovaný odmietol
akékoľvek tvrdenia o porušení týchto zásad.
558. Svoje tvrdenia žalovaný podporil rozhodovacou praxou európskych súdov, súdy EÚ, ktoré požadujú
presvedčivé dôkazy o tom, že údajné porušenie bolo spáchané. Vo svojich rozhodnutiach tvrdia,
že musí ísť o „dostatočne presné a koherentné dôkazy odôvodňujúce názor, že došlo k porušeniu.
Potrebu individuálneho skúmania, či sa v danom správnom konaní uplatní konkrétna zásada trestného
konania, uplatnil aj ÚS SR v náleze I. ÚS 505/2015-55 zo dňa 13.1.2016 vo veci Siemens AG. Tento
nález ústavného súdu sa týka práva hospodárskej súťaže a uplatnenia trestných zásad v konaní pred
úradom. Hoci v danej veci predmetom riešenia bolo použitie zásady zákazu reformatio in peius, postup,
ktorý použil ústavný súd, je návodom, ktorý je potrebné použiť aj pri skúmaní, či sa v konaní pred
úradom uplatnia aj ostatné zásady trestného konania. V posudzovanom prípade ústavný súd dovodil,
že niet dôvodu na uplatňovanie zákazu reformatio in peius v správnom konaní a postupom Rady
úradu, keď v odvolacom konaní zvýšila sťažovateľovi pokutu, neboli porušené jeho ústavné práva.
Žalovaný posúdil tento prípad ako správny delikt, ktorým došlo k porušeniu národného ako aj európskeho
práva. Vychádzajúc zo znenia ZOHS je úrad povinný v prípadoch, ktoré majú európsky rozmer,
priamo aplikovať účinným spôsobom európske právo. Aplikáciou dôkazného štandardu z trestného
konania by došlo k nastaveniu nepomerne vyššieho štandardu dokazovania ako na európskej úrovni,
resp. použitím analógie trestného práva na správne trestanie za porušenie súťažných pravidiel by bol
narušený systém ochrany hospodárskej súťaže. Prijatím takéhoto prístupu by teda došlo k ohrozeniu
efektívnosti uplatňovania čl. 101, resp. aj čl. 102 ZFEÚ, ktorými je Slovenská republika viazaná. Žalovaný
taktiež tvrdil, že požiadavku dôkazného štandardu „nad rozumnú pochybnosť“ vyplývajúcu z trestného
práva nie je možné na konanie pred úradom dôvodiť z pozitívneho práva Slovenskej republiky, ani
z Dohovoru. Vzhľadom na potrebu efektívneho vyšetrovania súťažných deliktov a osobitosti právnej
úpravy súťažného práva bol žalovaný toho názoru, že aplikáciu základných zásad v tomto prípade nie
je potrebné uplatniť. Slovenská republika je povinná zabezpečiť efektívny výkon ustanovení nariadenia
Rady č. 1/2003 zo dňa 16.12.2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch
81 a 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorým sa zabezpečuje jednotná aplikácia článkov
101 a 102 ZFEÚ. Úrad posúdil tento prípad ako správny delikt, ktorým došlo k porušeniu národného
ako aj európskeho práva.
559. K námietkam žalobcov ohľadom nepripustenia iného vysvetlenia konania účastníkov správneho
konania s tým, že by to znamenalo porušenie zákona verejným obstarávateľom žalovaný podotkol, že
podnikateľ, ktorý je obvinený z protisúťažného konania, nemôže svoju obhajobu založiť iba na vágnych
informáciách o tom, že spoločnosť DOXX mohla získať informáciu o neúčasti spoločnosti VAŠA v
predmetnom tendri od klienta - verejného obstarávateľa, keďže takéto tvrdenie nie je ničím podložené.
560. Na námietky žalobcov týkajúcich sa pokuty žalovaný uviedol, že pri ukladaní pokuty posudzuje
závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení zákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu
alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri
posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde
je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy
aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa
spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie
majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.
Keďže zákon nestanovuje presne, ako má úrad premietnuť napr. kritérium závažnosti do matematického
výpočtu sumy pokuty, musí úrad použiť správnu úvahu. Voľná úvaha pri rozhodovaní o výške pokuty za
správny delikt je myšlienkový proces, v rámci ktorého má správny orgán zvažovať závažnosť porušenia
právnych predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu protiprávneho konania, jeho následky a dobu
protiprávnosti tak, aby uložená sankcia spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel.
Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia
a dohôd obmedzujúcich súťaž zo dňa 01.07.2014 (ďalej len Metodický pokyn) nezavádza nové kritériá
nad rámec zákonných, ani zákonom stanovené kritériá nemodifikuje, iba konkrétne objasňuje, ako úrad
pristupuje k hodnoteniu zákonných kritérií, t. j. závažnosti a dĺžky protiprávneho konania a iných, v
zákone demonštratívne uvedených skutočností. Postup stanovený v Metodickom pokyne napomáha
dotknutým subjektom premietnuť neurčito formulované zákonné kritériá do konkrétnejšej sumy hroziacej
pokuty, čo v konečnom dôsledku prispieva k preventívnemu účinku právnej normy. Z tohto dôvodu treba
odmietnuť námietky účastníkov konania o tom, že Metodický pokyn nemá oporu v zákone.
561. Čo sa týka námietky žalovaného ohľadom konkrétnej metodiky použitej pri výpočte pokuty,
konkrétne rozporu, ktorý žalobcovia videli medzi 30% hranicou, ktorú používa Metodický pokyn v
spojení v relevantným obratom a 10% hranicou z celkového obratu podnikateľa, ktorú stanovuje zákon



žalovaný argumentoval, že relevantný obrat a obrat na účely posúdenia 10 % hranice sú dva odlišné
inštitúty, ktoré plnia zásadne iný účel. Relevantný obrat je pojem zavedený Metodickým pokynom
na účely stanovenia základnej sumy pokuty. Základná suma pokuty sa stanoví na základe súčinu
relevantného obratu a percenta určeného na základe závažnosti porušovania zákona (v rozsahu do
30 %), pričom následne sa tento súčin prenásobí počtom rokov, počas ktorých k porušovaniu zákona
dochádzalo a vyhodnotí sa existencia priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. Nakoniec úrad zhodnotí,
či neprišlo k prekročeniu 10% z celkového obratu. Relevantným obratom podnikateľa sa rozumie obrat
za predaj tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo
týka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu. Žalovaný pri tom zohľadňuje relevantný
obrat dosiahnutý za posledné uzavreté účtovné obdobie, v ktorom sa podnikateľ dopustil porušovania.
Kombinácia hodnoty predaja súvisiaceho s porušením a trvaním porušenia sa pritom považuje za
vhodnú hodnotu na vyhodnotenie ekonomického významu porušenia, ako aj relatívneho podielu
každého podnikateľa na porušení. Takto sa najefektívnejšie zabezpečí, aby pokuta korešpondovala so
ziskom z protisúťažnej praktiky, nakoľko predpokladaný zisk z porušenia zákona je pozitívne korelovaný
s obratom podnikateľa na dotknutom trhu počas trvania porušenia zákona. Podľa § 38 ods.1 ZOHS úrad
pri ukladaní sankcie za protisúťažné praktiky (t. j. aj dohodu obmedzujúcu súťaž) nesmie uložiť pokutu
presahujúcu 10% z celkového obratu podnikateľa, a to za posledné uzavreté účtovné obdobie pred
vydaním rozhodnutia. Účelom tohto ustanovenia je zabrániť ukladaniu pokút, pri ktorých je predpoklad,
že ich podniky vzhľadom na ich veľkosť determinovanú ich celkovým obratom nebudú schopné zaplatiť.
Výška pokuty je vypočítaná na základe týchto kritérií a bude znížená na najvyššiu povolenú úroveň.
Jej uplatnenie znamená, že dotknutý podnikateľ v zásade neplatí pokutu, ktorú by bol inak povinný
zaplatiť v dôsledku posúdenia založeného na týchto kritériách, predovšetkým na kritériu obohatenia sa z
protiprávneho konania. Zdôraznil, že zatiaľ čo relevantný obrat sa viaže k obdobiu porušovania s cieľom
postihnutia predpokladaného zisku z protiprávneho konania, celkový obrat sa zisťuje k momentu vydania
rozhodnutia tak, aby zohľadňoval aktuálnu ekonomickú situáciu podnikateľa. Môže sa totiž stať, že v
čase porušovania podnikateľ generoval podstatne vyšší obrat v porovnaní s obratom, ktorý dosahuje v
čase vydávania rozhodnutia a pokutu skutočne zodpovedajúcu protiprávnemu konaniu by nebol schopný
uniesť. Podotkol, že úradom nastavená metodika vychádza zo všeobecných poznatkov úradu, ako aj
Komisie a iných súťažných autorít. Pre všetkých účastníkov dohody bol postup úradu predvídateľný,
nakoľko zákon jednoznačne stanovuje, že pokuta môže byť uložená do 10% z celkového obratu a
zároveň, Metodický pokyn nadobudol účinnosť od 1.2.2008, teda ešte predtým, než podľa zistení úradu
účastníci konania začali protisúťažné konanie uplatňovať. Metodický pokyn je jasný a určitý v tom, ako
sa vypočíta relevantný obrat a aké je rozpätie % za závažnosť. Účastníci správneho konania, si preto
mohli byť vedomí toho, ako bude úrad k určovaniu sankcie za ich správanie pristupovať.
562. V prípade námietky žalobcov, že pri samotnom stanovovaní výšky sankcie podľa § 38 ods. 3 ZOHS
je potrebné vyhodnocovať dopad namietaného protisúťažného konania na relevantný trh považoval úrad
v prvom rade za potrebné uviesť, že protisúťažné konanie, za ktoré úrad uložil žalobcovi sankciu, je
cieľovou dohodou. Pri cieľových dohodách sa škodlivý účinok na trh prezumuje, vyplýva zo samotnej
povahy tejto dohody. Pokiaľ ide o preukazovanie dopadu na účely sankcie, preukazovanie dopadu
protisúťažného konania na relevantný trh nie je podmienkou na uloženie sankcie, ale dá sa skôr
považovať za skutočnosť, ktorú je možné zohľadniť, v prípade, ak sa dá dopad na trh vyčísliť, pričom
však táto uložená sankcia by mala vyčíslenie dopadu protisúťažného konania na trh presahovať.
563. Čo sa týka individualizácie pokuty a individuálneho zohľadnenia účasti žalobcov na dohode,
žalovaný mal za to, že postupoval správne keď zhodnocoval všetky kritériá spoločne pre všetkých
účastníkov správneho konania, pretože v danom prípade bola závažnosť aj dĺžka účasti na dohode
zistená rovnako pre všetkých účastníkov správneho konania. Rozhodnutie nie je z tohto dôvodu
nepreskúmateľné, pretože je z neho zrejmé, ktoré kritériá a ako úrad vyhodnotil a ako na ich základe
vypočítal výslednú sumu pokuty pre každého z účastníkov správneho konania.
564. V súvislosti s námietkou žalobcov ohľadom zákazu účasti vo verejnom obstarávaní žalovaný
uviedol, že s účinnosťou od 18.4.2016 je povinnosťou úradu uložiť zákaz účasti podľa § 38h ZOHS aj
ak ide o uloženie pokuty za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ku ktorému došlo pred 18.
4. 2016, ak by na základe osobitného predpisu o verejnom obstarávaní účinného do 17. 4. 2016 tento
podnikateľ v dôsledku takéhoto rozhodnutia úradu nespĺňal podmienku osobného postavenia z dôvodu,
že mu bolo preukázané závažné porušenie odborných povinností. Podľa § 38h ods. 4 ZOHS v znení
účinnom od 18.4.2016, doba podľa odseku 1 a 3 začína plynúť právoplatnosťou konečného rozhodnutia;
za konečné rozhodnutie sa na účely určenia začiatku plynutia lehoty považuje: právoplatné rozhodnutie
úradu alebo rady, ktorým bol uložený zákaz podľa odseku 1 alebo 3 a proti ktorému nie je možné
podať žalobu alebo proti ktorému nebola podaná žaloba, právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bola



zamietnutá žaloba alebo zastavené konanie vo veci preskúmania rozhodnutia úradu alebo rady, ktorým
bol uložený zákaz podľa odseku 1 alebo 3. Podľa § 26 ods. 1 zákona č. 25/2006 o verejnom obstarávaní
v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 17.4.2016 sa verejného obstarávania mohol zúčastniť
len ten, kto spĺňa podmienky účasti týkajúce sa osobného postavenia. Jednou z nich (písm. g)) bola aj
podmienka, že mu nebolo v predchádzajúcich troch rokoch preukázané závažné porušenie odborných
povinností, ktoré dokáže verejný obstarávateľ a obstarávateľ preukázať. Lehota podľa odseku 1 písm.
g) plynie odo dňa, kedy sa rozhodnutie stane konečným. Podľa § 44e zákona o ochrane hospodárskej
súťaže - prechodných ustanovení k úpravám účinným od 18. apríla 2016, úrad uloží zákaz podľa § 38h
aj ak ide o uloženie pokuty za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ku ktorému došlo pred
18. aprílom 2016, ak by na základe osobitného predpisu o verejnom obstarávaní účinného do 17. apríla
2016 tento podnikateľ v dôsledku takéhoto rozhodnutia úradu nespĺňal podmienku osobného postavenia
z dôvodu, že mu bolo preukázané závažné porušenie odborných povinností vo forme účasti na dohode
obmedzujúcej súťaž. Ako uviedla Rada úradu, s účinnosťou od 18.4.2016 je povinnosťou úradu uložiť
zákaz účasti podľa § 38h zákona o ochrane hospodárskej súťaže aj ak ide o uloženie pokuty za porušenie
zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ku ktorému došlo pred 18. 4. 2016, ak by na základe osobitného
predpisu o verejnom obstarávaní účinného do 17. 4. 2016 tento podnikateľ v dôsledku takéhoto
rozhodnutia úradu nespĺňal podmienku osobného postavenia z dôvodu, že mu bolo preukázané
závažné porušenie odborných povinností. Podľa názoru žalovaného nie je možné akceptovať výklad
žalobcov, že Rada úradu nemohla uložiť zákaz účasti vo verejnom obstarávaní v druhostupňovom
rozhodnutí vzhľadom na skutočnosť, že do právoplatného rozhodnutia súdu o zamietnutí žaloby alebo
zastavenia tohto konania nie je možné považovať druhostupňové rozhodnutie za konečné rozhodnutie.
565. V súvislosti s námietkami žalobcov ohľadom spoločnej obchodnej stratégie argumentoval žalovaný,
že v danom prípade išlo len o individuálne rozhodnutia motivované internými dôvodmi. Základnou
požiadavkou súťažného práva je, aby každý podnikateľ stanovoval svoju stratégiu na trhu samostatne,
t.j. bez ohľadu na to, či sa rozhodne aktívne sa uchádzať o klienta, alebo nie, takéto rozhodnutie
nesmie byť ovplyvnené vedomosťou o správaní konkurencie. Úrad preukázal kontakty a komunikáciu
medzi účastníkmi správneho konania, ktorých cieľom bolo nastavenie spoločnej stratégie na trhu.
Komunikácia, ktorú úrad zaistil, je obchodného charakteru, vzťahuje sa k podnikateľským aktivitám
účastníkov správneho konania a k posudzovanému konaniu. Uzavrel, že podľa ustálenej, najmä
európskej judikatúry súdov, paralelné správanie samé o sebe nemôže byť považované za dôkaz
zosúladenia s výnimkou, že zosúladenie prestavuje jediné prijateľné hodnoverné vysvetlenie pre
také správanie podnikateľov na trhu. Požiadavka nezávislého rozhodovania sa na trhu samozrejme
nezbavuje podnikateľov práva prispôsobovať sa existujúcemu, či očakávanému, správaniu konkurencie
na trhu, avšak za striktného vylúčenia akýchkoľvek priamych alebo nepriamych kontaktov, ktorých cieľom
alebo účinkom môže byť alebo ovplyvnenie správania sa na trhu skutočného alebo potenciálneho
konkurenta alebo odkrytie takému konkurentovi správanie, ktoré sa rozhodli prijať alebo zamýšľajú prijať.
566. K námietkam v súvislosti so systému kompenzácie strát žalobcov žalovaný uviedol, že z dôkazov
vyplýva, že kategorizáciu viedli všetci účastníci správneho konania rovnako s používaním rovnakých
kategórií a pojmov. Podobne, prehľady o akvizíciách a kompenzáciách boli vedené u všetkých
účastníkov správneho konania rovnakým spôsobom. Už to predstavuje indíciu o tom, že interná
kategorizácia klientov nie je výsledkom autonómneho rozhodnutia jednotlivých podnikateľov. Zjavné
podobnosti v interných postupoch svedčia o tom, že cieľom označovania jednotlivých kategórií klientov,
či vedenia prehľadov o klientoch nebolo vyvinutie individuálnej konkurenčnej obchodnej stratégie, ale
uľahčenie komunikácie a nastavenie spoločného postupu voči týmto kategóriám klientov s konkurentmi.
Ako zistil úrad, zaradenie klienta do určitej kategórie určovalo pravidlá, ktoré voči nemu konkurenti
uplatňovali. Tvrdenia žalobcov o nezávislých interných stratégiách sú v rozpore s obstaranými dôkazmi,
ktoré preukazujú, že obsah ponúk voči jednotlivým kategóriám účastníci správneho konania medzi
sebou komunikovali, sledovali, o akú kategóriu klienta ide a podľa toho mu predkladali buď konkurenčnú
ponuku (nulové poplatky v prípade snahy o získanie klienta, ktorý bol voľný), alebo ponuku vo forme
štandardných cenníkov (klienti konkurencie). V danom prípade úrad posudzoval dohodu, ktorej cieľom
bolo rozdelenie zákazníkov tak, aby sa zachovali stabilné trhové podiely účastníkov správneho konania
a ich príjmy z poskytovania služieb týmto zákazníkom. Zo zaobstaraných dôkazov vyplýva, že súčasťou
systému nastaveného účastníkmi správneho konania bol aj mechanizmus kontroly trhových podielov,
pričom všetci účastníci správneho konania si viedli rovnaké prehľady stratených a získaných klientov
vo vzťahu k ostatným účastníkom správneho konania a v rámci internej komunikácie riešili, či a do akej
miery možno preberať klientov konkurencie. Paralelné správanie samé o sebe nemôže byť považované
za dôkaz zosúladenia s výnimkou, že zosúladenie prestavuje jediné prijateľné hodnoverné vysvetlenie
pre také správanie podnikateľov na trhu. Požiadavka nezávislého rozhodovania sa na trhu samozrejme



nezbavuje podnikateľov práva prispôsobovať sa existujúcemu, či očakávanému, správaniu konkurencie
na trhu, avšak za striktného vylúčenia akýchkoľvek priamych alebo nepriamych kontaktov, ktorých cieľom
alebo účinkom môže byť alebo ovplyvnenie správania sa na trhu skutočného alebo potenciálneho
konkurenta alebo odkrytie takému konkurentovi správanie, ktoré sa rozhodli prijať alebo zamýšľajú prijať.
567. Prehľady strát účastníci správneho konania viedli nie ako straty klientov, ale ako straty vo
vzťahu ku konkurentom, a na základe toho potom atakovali klientov len voči daným konkurentom a v
zodpovedajúcom objeme stravníkov. Ako tiež vyplýva z dôkazov, pokiaľ došlo k pokusom preberanie
konkurenčných zákazníkov (napr. aj ponúknutím nulových poplatkov), účastníci správneho konania sa
navzájom informovali (zasielanie „informácií z trhu/terénu“) a požadovali vysvetlenie takéhoto správania,
resp. riešili vzniknutú situáciu kontra-atakmi na klientov konkurencie. Žalovaný zaistil o protiprávnom
konaní e-mailovú komunikáciu, týkajúcu sa všetkých účastníkov konania, ako aj interné dokumenty, ako
sú prehľady získaných a stratených klientov, ktoré viedli všetci účastníci správneho konania vo vzťahu k
ostatným z nich. Tieto dôkazy dopĺňajú zistenia zo situácii na trhu - počas celého sledovaného obdobia
boli trhové podiely účastníkov správneho konania stabilné.
568. K námietke žalobcov ohľadom predpojatosti zamestnancov úradu uviedol žalovaný, že zo
spisového materiálu, ani z námietok účastníkov konania nevyplynulo, že by namietaní pracovníci úradu
mali nejaký pomer k účastníkom konania alebo ich zástupcom. Pokiaľ ide o pomer k veci, týmto sa
rozumie najmä prípad, ak je zamestnanec správneho orgánu sám účastníkom konania, má na veci
osobný alebo majetkový záujem, alebo má takýto záujem osoba blízka zamestnancovi správneho
orgánu. Takéto skutočnosti účastníci konania nenamietajú. Skutočnosť, na ktorú poukázali žalobcovia
neindikuje osobný záujem účastníkov konania na veci, ale sa týka správnosti a zákonnosti rozhodnutia,
čo Rada úradu preskúmala v rámci posúdenia protisúťažných konaní. Vo vzťahu k námietkam zaujatosti
voči predsedovi úradu boli vydané rozhodnutia Rady úradu č. 2016/Z/R/1/043 z 23.08.2016, č. 2016/Z/
R/1/056 z 19.12.2016 a 31/2017/ODK-2017/Z/R/1/016 z 15.07.2017, v ktorých bolo rozhodnuté tak, že
predseda Rady úradu nie je z konania a rozhodovania vo veci vylúčený. Vo vzťahu k žalobcami citovanej
časti vyjadrenia predsedu úradu len zdôraznil, že ako bolo konštatované aj vo vyššie uvedených
rozhodnutiach, takáto odpoveď neobsahuje predsedov právny názor na konkrétny prípad, ale všeobecné
vyjadrenie najvyššieho predstaviteľa inštitúcie o tom, že úrad je profesionálna inštitúcia, ktorá si svoje
povinnosti plní na vysokej odbornej úrovni a svoje výstupy dokáže obhájiť aj pred súdmi.
569. V závere na základe vyššie uvedeného ako aj záverov vyjadrených Radou úradu v druhostupňovom
rozhodnutí žalovaný konštatoval, že úrad (resp. Rada úradu) postupoval pri uložení zákazu účasti vo
verejnom obstarávaní ako aj pri uložení pokuty a určení jej výšky v súlade so zákonom, a teda je potrebné
odmietnuť predmetné námietky prezentované žalobcami.
570. Vo všetkých ostatným bodoch námietok žalobcov žalovaný v ďalšom plne odkázal na napadnuté
rozhodnutie, kde sa komplexne a dôsledne vysporiadal s námietkami žalobcov.

VII. Relevantné právne predpisy

571. Podľa § 4 ods. 1 ZFEÚ v znení účinnom do 30.06.2014 dohoda a zosúladený postup
podnikateľov, ako aj rozhodnutie združenia podnikateľov, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za
následok obmedzovanie súťaže (ďalej len „dohoda obmedzujúca súťaž“), sú zakázané, ak tento zákon
neustanovuje inak.

572. Podľa § 4 ods. 2 ZFEÚ v znení účinnom do 30.06.2014 na účely tohto zákona
a) dohoda podnikateľov je každý ústny alebo písomný súhlasný prejav vôle jej účastníkov, ako aj iný
súhlasný prejav vôle vyvodený z ich konania,
b) zosúladený postup podnikateľov je koordinácia správania podnikateľov, ktorá nenapĺňa znaky dohody
podnikateľov podľa písmena a) a ktorú nemožno označiť ako prirodzené nasledovanie správania iného
podnikateľa,
c) rozhodnutie združenia podnikateľov je právny akt orgánu združenia, ako aj odporúčanie orgánu
združenia.

573. Podľa § 4 ods. 3 ZFEÚ v znení účinnom do 30.06.2014 zakázaná je najmä dohoda obmedzujúca
súťaž, ktorá obsahuje
a) priame alebo nepriame určenie cien tovaru alebo iných obchodných podmienok,
b) záväzok obmedzenia alebo kontroly výroby, odbytu, technického rozvoja alebo investícií,
c) rozdelenie trhu alebo zdrojov zásobovania,



d) záväzok účastníkov dohody, že voči jednotlivým podnikateľom budú pri zhodnom alebo
porovnateľnom plnení uplatňovať rozdielne podmienky, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia
znevýhodňovaní v súťaži,
e) podmienenie uzatvárania zmlúv tak, aby zmluvné strany prijali ďalšie záväzky, ktoré povahou alebo
podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv, alebo
f) znaky koluzívneho správania, v ktorého dôsledku podnikatelia koordinujú svoje správanie, najmä v
procese verejného obstarávania.

574. Podľa § 4 ods. 4 v znení účinnom do 30.06.2014 ak sa dôvod zákazu vzťahuje len na časť dohody
podnikateľov alebo rozhodnutia združenia podnikateľov, je zakázaná len táto časť, ak z obsahu tejto
dohody alebo z obsahu tohto rozhodnutia združenia vyplýva, že ju možno oddeliť od ostatného obsahu
tejto dohody alebo z obsahu tohto rozhodnutia združenia.

575. Podľa § 4 ods. 5 v znení účinnom do 30.06.2014 Dohody obmedzujúce súťaž uzatvorené medzi
podnikateľom a inými podnikateľmi, ktorí na účely takejto dohody obmedzujúcej súťaž podnikajú na inej
úrovni výrobného reťazca alebo distribučného systému ako tento podnikateľ, úrad posudzuje v jednom
konaní, ak obsah takýchto dohôd obmedzujúcich súťaž je zhodný v predmete a v cieli.

576. Podľa § 4 ods. 1 ZFEÚ v znení účinnom od 01.07.2014 dohoda a zosúladený postup
podnikateľov, ako aj rozhodnutie združenia podnikateľov, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za
následok obmedzovanie súťaže (ďalej len „dohoda obmedzujúca súťaž“), sú zakázané, ak tento zákon
neustanovuje inak.

577. Podľa § 4 ods. 2 ZFEÚ v znení účinnom od 01.07.2014 dohodou obmedzujúcou súťaž nie je dohoda
medzi podnikateľmi, zosúladený postup podnikateľov ani rozhodnutie združenia podnikateľov, ak ich
účinok na súťaž je zanedbateľný. Dohoda medzi podnikateľmi, zosúladený postup podnikateľov, ako aj
rozhodnutie združenia podnikateľov má zanedbateľný účinok na súťaž, ak trhové podiely podnikateľov,
ktorí sú účastníkmi dohody medzi podnikateľmi, zosúladeného postupu podnikateľov, alebo rozhodnutia
združenia podnikateľov, neprekračujú prahové hodnoty, ktoré ustanoví úrad všeobecne záväzným
právnym predpisom. Zanedbateľný účinok na súťaž nemá dohoda medzi podnikateľmi, zosúladený
postup podnikateľov ani rozhodnutie združenia podnikateľov, ak má za cieľ obmedzovanie súťaže.

578. Podľa § 4 ods. 3 ZFEÚ v znení účinnom od 01.07.2014 na účely tohto zákona
a) dohoda podnikateľov je každý ústny alebo písomný súhlasný prejav vôle jej účastníkov, ako aj iný
súhlasný prejav vôle vyvodený z ich konania,
b) zosúladený postup podnikateľov je koordinácia správania podnikateľov, ktorá nenapĺňa znaky dohody
podnikateľov podľa písmena a) a ktorú nemožno označiť ako prirodzené nasledovanie správania iného
podnikateľa,
c) rozhodnutie združenia podnikateľov je právny akt orgánu združenia, ako aj odporúčanie orgánu
združenia.

579. Podľa § 4 ods. 4 ZFEÚ v znení účinnom od 01.07.2014 zakázaná je najmä dohoda obmedzujúca
súťaž, ktorá spočíva v
a) priamom alebo nepriamom určení cien tovaru alebo iných obchodných podmienok,
b) záväzku obmedzenia alebo kontroly výroby, odbytu, technického rozvoja alebo investícií,
c) rozdelení trhu alebo zdrojov zásobovania,
d) záväzku účastníkov dohody, že voči jednotlivým podnikateľom budú pri zhodnom alebo
porovnateľnom plnení uplatňovať rozdielne podmienky, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia
znevýhodňovaní v súťaži,
e) podmienení uzatvárania zmlúv tak, aby zmluvné strany prijali ďalšie záväzky, ktoré povahou alebo
podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv, alebo
f) koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/
ZZ/2001/136/20140701.html> v obchodnej verejnej súťaži <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/
SK/ZZ/2001/136/20140701.html> alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním,
obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou.

580. Podľa § 4 ods. 5 ZFEÚ v znení účinnom od 01.07.2014 zákaz podľa odseku 1 sa nevzťahuje na
dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá súčasne



a) prispieva k zlepšeniu výroby alebo distribúcie tovaru alebo k podpore technického alebo
hospodárskeho rozvoja, pričom poskytuje spotrebiteľom primeranú časť prospechu, ktorý z toho vyplýva,
b) neukladá účastníkom dohody obmedzujúcej súťaž také obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutné na
dosiahnutie cieľov podľa písmena a), a
c) neumožňuje účastníkom dohody obmedzujúcej súťaž vylúčiť súťaž vo vzťahu k podstatnej časti
dotknutého tovaru na relevantnom trhu.

581. Podľa čl. 101 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nasledujúce sa zakazuje ako nezlučiteľné s
vnútorným trhom: všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené
postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok
vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, najmä
tie, ktoré:
a) priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné podmienky;
b) obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, odbyt, technický rozvoj alebo investície;
c) rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania;
d) uplatňujú nerovnaké podmienky pri rovnakých plneniach voči ostatným obchodným partnerom, čím
ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú;
e) podmieňujú uzatváranie zmlúv s ostatnými zmluvnými stranami prijatím dodatočných záväzkov, ktoré
svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv

582. Podľa § 22a ods. 1 ZFEÚ v znení účinnom do 30.06.2014 úrad
a) vykonáva prešetrovanie na relevantnom trhu,
b) vydáva rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa tohto
zákona alebo podľa ustanovení osobitného predpisu; <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/
ZZ/2001/136/20120101.html> rozhoduje o uložení povinnosti zdržať sa takéhoto konania a o povinnosti
odstrániť protiprávny stav,
c) vydáva rozhodnutie o tom, že orgán štátnej správy pri výkone štátnej správy, orgán územnej
samosprávy pri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a orgán záujmovej
samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy porušil tento zákon,
d) postupuje a rozhoduje vo všetkých veciach ochrany súťaže vyplývajúcich z ustanovení
tohto zákona alebo z osobitných predpisov, <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/
ZZ/2001/136/20120101.html>
e) kontroluje dodržiavanie rozhodnutí vydaných v konaní pred úradom,
f) vydáva stanovisko podľa osobitného predpisu, <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/
ZZ/2001/136/20120101.html>
g) zabezpečuje medzinárodné vzťahy v oblasti ochrany súťaže na úrovni orgánov s právomocou v tejto
oblasti,
h) podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s inšpekciou pre Komisiu na výkon jej činností podľa
osobitného predpisu, <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/20120101.html>
i) podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s inšpekciou na výkon svojich činností podľa odseku 4,
j) navrhuje ďalšie opatrenia na ochranu a podporu súťaže.

583. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) a b) ZFEÚ v znení účinnom od 01.07.2014 úrad
a) vykonáva prešetrovanie v jednotlivých odvetviach hospodárstva na účel získania informácií o stave
súťaže v danom odvetví,
b) vykonáva prešetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na začatie konania podľa tohto zákona,
c) vykonáva vyšetrovacie úkony a iné úkony právnej pomoci na žiadosť orgánu hospodárskej
súťaže iného štátu na základe osobitného predpisu1aa) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/
ZZ/2001/136/20140701.html> alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,

584. Podľa § 38 ods. 1 ZOHS v znení účinnom od 01.07.2014 úrad za
a) porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž,
b) porušenie zákazu zneužitia dominantného postavenia,
c) neoznámenie koncentrácie pred tým, ako sa začnú vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce z
koncentrácie,
d) porušenie zákazu vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce z koncentrácie, ak úrad neudelil výnimku
podľa § 10 ods. 14 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/20140701.html>, alebo
e) neplnenie rozhodnutia úradu,



uloží podnikateľovi pokutu do 10 % z obratu podľa § 3 ods. 5 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/
SK/ZZ/2001/136/20140701.html> za predchádzajúce účtovné obdobie, ak § 38d <https://www.slov-
lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/20140701.html> neustanovuje inak.

585. Podľa § 38 ods. 2 ZOHS v znení účinnom od 01.07.2014 úrad za porušenie zákazu podľa
§ 39 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/20140701.html> uloží obci, vyššiemu
územnému celku alebo záujmovej samospráve pokutu do 66 000 eur.

586. Podľa § 38 ods. 3 ZOHS v znení účinnom od 01.07.2014 úrad pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a
2 posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie
do úvahy jeho povahu, prípadne dopad na trh a veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri
ukladaní pokuty prihliada prípadne aj na iné skutočnosti, najmä na opakované porušovanie, odmietnutie
spolupracovať s úradom, postavenie ako vodcu alebo iniciátora porušovania alebo neplnenie dohody
obmedzujúcej súťaž v praxi.

587. Podľa § 38d ods. 1 ZOHS úrad účastníkovi dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 1 <https://
www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/20160418.html> alebo podľa ustanovení osobitného
predpisu, <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/20160418.html> ktorej účastníci
podnikajú na rovnakej úrovni výrobného alebo distribučného reťazca, neuloží na jeho žiadosť pokutu,
ak tento účastník dohody ako prvý z vlastného podnetu predloží
a) rozhodujúci dôkaz o takom porušení alebo ako prvý požiada o rezerváciu poradia a predloží takýto
dôkaz v lehote určenej úradom a splní podmienky účasti na programe zhovievavosti, alebo
b) informáciu a dôkaz, ktorý je rozhodujúci pre vykonanie inšpekcie podľa § 22a <https://www.slov-lex.sk/
pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/20160418.html>, ktorou sa má získať rozhodujúci dôkaz umožňujúci
preukázať takéto porušenie, alebo ako prvý požiada o rezerváciu poradia a predloží takúto informáciu
a dôkaz v lehote určenej úradom a splní podmienky účasti na programe zhovievavosti.

588. Podľa § 38h ods. 1 ZOHS v znení účinnom od 18.4.2016 ak tento zákon neustanovuje
inak, úrad uloží podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov, ak
tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá spočívala
v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/
ZZ/2001/136/20160418.html> v obchodnej verejnej súťaži4a) alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s
verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou.

589. Podľa § 38h ods. 2 ZOHS v znení účinnom od 18.4.2016 úrad neuloží podnikateľovi zákaz účasti
vo verejnom obstarávaní, ak bola podnikateľovi znížená pokuta podľa § 38d ods. 2 <https://www.slov-
lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/20160418.html>.

590. Podľa § 38h ods. 3 ZOHS v znení účinnom od 18.4.2016 úrad uloží podnikateľovi zákaz účasti vo
verejnom obstarávaní na dobu jedného roka, ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu
dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá spočívala v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní,
<https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/20160418.html> v obchodnej verejnej súťaži
alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo
inou obdobnou súťažou, a táto pokuta mu bola znížená podľa § 38e <https://www.slov-lex.sk/pravne-
predpisy/SK/ZZ/2001/136/20160418.html>.

VIII. Procesné návrhy žalobcov na prerušenie konania

591. Žalobcovia navrhovali správnemu súdu, aby konanie prerušil z dôvodov, že prebieha konanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu. Konkrétne mali
na mysli konanie vedené ESĽP vo veci sťažnosti účastníka konania Vaša Slovensko voči Slovenskej
republike, v rámci ktorej je napádané uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 675/2016 zo dňa 11.10.2016,
ktorým bola zamietnutá ústavná sťažnosť spoločnosti Vaša Slovensko voči rozhodnutiu NS SR sp. zn.
8 Sžnz 6/ 2015-100 zo dňa 29.06.2016 vo veci nezákonného zásahu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku
inšpekcie 13.08.2014 vykonanej v spoločnosti Vaša Slovensko a prebiehajúce konania pred Krajským
súdom v Bratislave predmetom ktorých je preskúmanie zákonnosti inšpekcií na základe žalôb proti inému
nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 SSP.



592. Podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie
uznesením prerušiť, ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na takéto konanie
podnet.

593. Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu, ktorá
je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V prípadoch špecifikovaných v § 100 SSP tak
správny súd obligatórne alebo fakultatívne preruší konanie, prípadne urobí iné vhodné opatrenia na
plynulé konanie vo veci.

594. Pokiaľ ide o dôvod prerušenia konania podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP, ide o fakultatívnu možnosť,
pričom jeho aplikáciu zákonodarca ponechal na voľbe správnemu súdu. Podľa názoru senátu správneho
súdu postup navrhovaný žalobcami nebol vhodný, pričom v odôvodnení návrhov na prerušenie konania
nevzhliadol súd také argumenty, aby spochybnili presvedčenie, že za aktuálnej skutkovej a právnej
situácie je súd schopný na základe predmetných žalôb súdenú vec spravodlivo a zákonne posúdiť. V
konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia na základe všeobecnej správnej žaloby preskúmava sa
i samotný rozhodnutiu predchádzajúci postup správneho orgánu (proces). Tento proces preskúmava
správny súd ako celok, nie je teda dôvod na vyčkávanie na výsledok samostatne vedených konaní,
ktoré sa ho týkajú len v jednotlivých častiach. Súd sa neprerušiť konanie rozhodol aj s ohľadom na
neodškriepiteľný fakt, ako pomaly tieto vyššie uvedené konania procesne postupujú, kedy je rozhodnutie
v týchto veciach v nedohľadne. Senát správneho súdu nevidel žiadnu zákonnú prekážku pokračovať
v konaní, práve naopak, bol toho názoru, že konať plynule a rozhodnúť je potrebné bez zbytočných
prieťahov.

IX. Posúdenie veci správnym súdom

595. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného v rámci žalobných dôvodov
(§ 182 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, žalobné dôvody neodôvodňujú zrušenie
napadnutých rozhodnutí, ako to žiadali žalobcovia, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol.
596. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP
je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V
rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v
žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť
postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu
podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom
predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu
konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto
konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
597. Podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže dohoda a zosúladený postup podnikateľov, ktoré
majú za cieľ alebo môžu mať za následok obmedzovanie súťaže, sú zakázané (mimo výnimiek
ustanovených týmto zákonom). Dohoda podnikateľov je každý ústny alebo písomný súhlasný prejav
vôle jej účastníkov, ako aj iný súhlasný prejav vôle vyvodený z ich konania. Zakázaná podľa zákona o
ochrane hospodárskej súťaže je mimo iné aj dohoda obmedzujúca súťaž, ktorá obsahuje priame alebo
nepriame určenie cien tovaru alebo iných obchodných podmienok, záväzok obmedzenia alebo kontroly
výroby, odbytu, technického rozvoja alebo investícií, rozdelenie trhu alebo zdrojov zásobovania alebo
nesie znaky koluzívneho správania, v ktorého dôsledku podnikatelia koordinujú svoje správanie, najmä
v procese verejného obstarávania.

598. Podnikateľ na účely zákona o ochrane hospodárskej súťaže je podnikateľ podľa osobitného
predpisu, ďalej fyzická osoba a právnická osoba, ich združenia a združenia týchto združení, ak ide o
ich činnosti a konania, ktoré súvisia alebo môžu súvisieť so súťažou bez ohľadu na to, či tieto činnosti



a konania sú alebo nie sú zamerané na dosahovanie zisku. Dohody obmedzujúce súťaž uzatvorené
medzi podnikateľom a inými podnikateľmi, ktorí na účely takejto dohody obmedzujúcej súťaž podnikajú
na inej úrovni výrobného reťazca alebo distribučného systému ako tento podnikateľ, úrad posudzuje v
jednom konaní, ak obsah takýchto dohôd obmedzujúcich súťaž je zhodný v predmete a v cieli.

599. Účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu
(priestupku, či iného správneho deliktu), kto ho spáchal a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť.
Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie
tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom
skutku sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. Objasniť správny delikt znamená
okrem iného spoľahlivo zistiť a ustáliť všetky jeho typové znaky, teda znaky skutkovej podstaty
správneho deliktu, medzi ktoré patrí aj jeho subjektívna stránka. Definičným znakom správneho deliktu je
konanie, protiprávnosť, sankcionovateľnosť, zodpovedná osoba, zavinenie - okrem prípadov konštrukcie
zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, ustanovenie znakov deliktu priamo zákonom.

600. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného
správnym orgánom, úlohou správnych orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech
obvineného a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť,
či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za správny delikt.

601. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo
skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne
preukazujú vinu. Z pripojeného administratívneho spisu, z dôkazov, ktoré, boli podkladom pre
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu i žalovaného, jednoznačne vyplynulo, že opis skutku
vyplynuvší z vykonaných dôkazov je totožný so skutkom, ako bol popísaný v napadnutých rozhodnutiach
a súd nemá žiadny relevantný dôvod spochybňovať skutkové ani právne závery správnych orgánov. V
administratívnom konaní mal správny orgán za preukázané, že žalobcovia sa dopustili konania v rozpore
so zákonom tak ako to bolo opísané v žalobe napadnutých rozhodnutiach.

602. Súd neakceptoval žalobnú námietku týkajúcu sa absencie definovania relevantného trhu v
žalobe napadnutých rozhodnutiach. Žalobcom bolo v rozhodnutiach napadnutých žalobami kladené
za vinu konanie porušujúce ZOHS, konkrétne že žalobcovia v rozpore so zákonom koordinovali svoje
správanie na relevantnom trhu emitovania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok a benefitných
poukážok, vrátane služieb s tým súvisiacich, na území Slovenskej republiky, a to tým, že uplatňovali
spoločnú obchodnú stratégiu, so zámerom udržať stabilné úrovne trhových podielov na dotknutom
relevantnom trhu, pričom tento svoj zámer aj následne realizovali uplatňovaním spoločnej obchodnej
stratégie vo vzťahu ku klientom konkurencie. Opísané konanie spĺňalo formálne aj materiálne znaky
dohody obmedzujúcej súťaž a/alebo zosúladenia postupu spočívajúceho v priamom alebo nepriamom
určení cien tovaru alebo iných obchodných podmienok, dohody o rozdelení trhu a koordinácie vo
verejnom obstarávaní, obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným
obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou s cieľom obmedziť súťaž
na relevantnom trhu emitovania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok a benefitných poukážok,
vrátane poskytovania služieb s tým súvisiacich, pričom je zároveň podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3
písm. a) a b) a s § 4 ods. 4 písm. a), c) a f) ZOHS v znení neskorších predpisov a čl. 101 ods. 1 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie toto konanie zakázané.
603. Niet pochýb o tom, že dohody medzi priamymi konkurentmi (horizontálne dohody), ktoré
mal žalovaný za preukázané v správnom konaní vykonanom dokazovaní a ako ich opísal vo
svojich rozhodnutiach, majú protisúťažný efekt. Cieľovými dohodami sú také dohody, ktoré priamo
alebo nepriamo majú za cieľ vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže. Takéto
obmedzenia predstavujú tým väčšiu hrozbu pre súťaž, čím väčší podiel na trhu majú účastníci cieľovej
dohody, ktoré takéto obmedzenia využívajú. Cieľová dohoda firiem s významnou trhovou silou môže
zavedením horizontálnych obmedzení spôsobiť závažné obmedzenie hospodárskej súťaže, a to najmä
obmedzením konkurencie medzi jednotlivými súťažiteľmi, ktorí nie sú členmi dohody. Žalobcovia uzavreli
dohodu obmedzujúcu súťaž na vysoko koncentrovanom trhu so obmedzeným a stabilným počtom
veľkých hráčov, pričom pokrývali v posudzovanom období výraznú časť relevantného trhu. Posudzovanú
dohodu obmedzujúcu súťaž uzavrelo všetkých päť najväčších konkurenčných spoločností. Uvedené
pred súdom potvrdili aj právni zástupcovia žalobcov. Predmetná dohoda obmedzujúca súťaž nahradila
súťaž, čo zamedzilo priaznivým dôsledkom konkurencie, ktoré trhové prostredie prináša.



604. Horizontálne kartely zahŕňajúce celé územie členského štátu sú spravidla spôsobilé ovplyvniť
obchod medzi členskými štátmi. V tejto súvislosti je podstatná aj pozícia podnikateľov zúčastnených na
dohode na predmetnom trhu, pričom čím silnejšia je pozícia podnikateľov na trhu, ktorí sú účastníkmi
dohody, tým je viac pravdepodobné, že dohoda je spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.
Obchod medzi členskými štátmi je v zmysle európskej judikatúry ovplyvnený vtedy, ak ide o dohodu
obmedzujúcu súťaž, ktorá pokrýva územie jedného štátu takej povahy, že podnikateľov z iných členských
štátov stavia do roviny, že sa buď stanú členmi dohody, alebo budú v konkurenčnej nevýhode. V
takomto prípade podnikatelia, ktorí sa nezúčastnia dohody, nebudú mať výhody z nej plynúce, alebo ich
neúčasť povedie k zvýšeniu ich nákladov na vstup a pôsobenie na trhu, s následným dopadom na ich
konkurencieschopnosť na takomto kartelizovanom trhu.

605. Relevantný trh je potrebné definovať len vtedy, ak je jeho definovanie potrebné pre určenie, či
je dohoda schopná ovplyvniť trh medzi členskými štátmi alebo ak nemožno stanoviť cieľ obmedzenia
hospodárskej súťaže. Z uvedeného vyplýva, že detailné vymedzenie relevantného trhu nie je potrebné v
prípade tzv. cieľových dohôd, nakoľko cieľové dohody sú schopné už svojou samotnou podstatou narušiť
hospodársku súťaž, a to bez ohľadu na dopady týchto dohôd na relevantný trh a bez ohľadu na to, aký
je podiel účastníkov správneho konania na relevantnom trhu.

606. Správny súd neakceptoval námietku žalobcov, že na vykonanie Inšpekcii žalovaný potreboval
predchádzajúci súhlas. Podľa žalobcov, vzhľadom na skutočnosť, že chýbal súhlas súdu s vykonaním
inšpekcií, boli inšpekcie a všetky dôkazy, ktoré nimi boli získané nezákonné a žalovaný ich nemohol
použiť ako podklady pre vydanie žalobou napadnutých rozhodnutí. Z tohto dôvodu dôkazy, ktoré boli
zhabané počas inšpekcie, nemôžu byť použité v konaní ako dôkaz proti žalobcovi.

607. V tejto súvislosti žalobcovia tiež tvrdili, že na predmetný prípad malo byť aplikované rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžnz/2/2015zo dňa 28.4.2016 vo veci žalobcu Capgemini, v ktorom
súd vyslovil právny názor, že na vykonanie inšpekcie v objektoch, priestoroch alebo dopravných
prostriedkoch mal Úrad postupovať v zmysle § 78a OSP, a teda mal mať na výkon inšpekcie
predchádzajúci súhlas súdu. Vyššie uvedený názor Najvyššieho súdu na potrebu predchádzajúceho
súhlasu súdu s vykonaním inšpekcie v podnikateľských priestoroch bolo v tomto prípade nevyhnutné
aplikovať. Inšpekcia bola vykonaná v čase, keď bol § 78a OSP účinný a Úrad mal teda postupovať v
súlade s ním.
608. Súd je povinný poskytnúť ochranu každému, kto tvrdí, že jeho právo je ohrozené alebo porušené, a
vec patrí do právomoci súdu a sú splnené všetky zákonom stanovené procesné podmienky (uznesenie
NS SR, sp. zn. 1Cdo 145/2009). Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez
akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci
konať a rozhodnúť.
609. Primárnym hodnotovým činiteľom v procese aplikácie práva musí byť spravodlivosť a výsledkom
aplikácie práva súdom musí byť rozhodnutie, ktoré je nielen zákonné, ale aj spravodlivé. Ústavou
garantované právo na spravodlivý proces v sebe zahŕňa právo účastníka konania, aby o jeho veci
bolo rozhodnuté v čo najkratšom možnom čase, bez zbytočných prieťahov a aby obsahom konania
súdov alebo iných orgánov Slovenskej republiky nebolo irelevantné konanie, porušujúce ústavno-právne
princípy (Nález Ústavného súdu II. ÚS 85/06-78 zo dňa 22.11.2006). Uvedené platí nielen pre súdne
ale aj pre administratívne konanie.

610. Súd nemal pochybnosti o tom, že predmetný postup správneho orgánu spĺňal kritéria riadneho
procesného postupu a zásah do práv žalobcov nebol nad nevyhnutný či únosný rámec v demokratickej
spoločnosti, pričom zároveň tento postup nemožno hodnotiť ani ako poškodzujúci žalobcu ako
účastníkov v administratívnom (deliktuálnom) konaní.
611. ZOHS upravuje vykonávanie inšpekcií v podnikateľských priestoroch ako aj v iných typoch
priestorov.

612. Podľa § 22 ods. 1 písm. k) ZOHS úrad podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s
inšpekciou na výkon svojich činností podľa § 22a ods. 8 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/
ZZ/2001/136/20161227>.



613. Podľa § 22a ods. 1 ZOHS pri plnení úloh podľa tohto zákona majú zamestnanci úradu, ako aj
osoby poverené plnením úloh patriacich do pôsobnosti úradu (ďalej len „zamestnanci úradu“) právo na
základe písomného poverenia (ďalej len „poverenie“) vstupovať do všetkých priestorov a dopravných
prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou alebo s konaním podnikateľa, s cieľom vykonať
inšpekciu.

614. Podľa § 22a ods. 8 ZOHS ak je dôvodné podozrenie, že sa v iných priestoroch alebo
dopravných prostriedkoch podnikateľa, ako uvedených v odseku 1, ako aj v súkromných priestoroch
alebo súkromných dopravných prostriedkoch súčasných alebo bývalých zamestnancov podnikateľa
nachádzajú podklady alebo dokumenty, ktoré súvisia s činnosťou alebo konaním podnikateľa, na základe
ktorých možno preukázať obmedzenie súťaže, úrad môže vykonať inšpekciu v týchto priestoroch na
základe súhlasu súdu s inšpekciou vydaného na návrh úradu. Súhlas súdu s inšpekciou doručí úrad
osobe, u ktorej sa inšpekcia vykoná, pri začatí inšpekcie. Ak osoba, u ktorej sa má inšpekcia vykonať,
nie je prítomná, úrad súhlas súdu s inšpekciou odovzdá na poštovú prepravu najneskôr do 24 hodín po
vykonaní inšpekcie spolu s odpisom zápisnice o vykonaní inšpekcie.

615. Sú to teda iné priestory ako priestory a dopravné prostriedky podnikateľa, ktoré súvisia s jeho
činnosťou alebo konaním, pri ktorých predpokladom na inšpekciu je vydanie súhlasu súdu s inšpekciou.
Podľa ZOHS ide o prípady inšpekcií uvedené v § 22a ods. 8, t .j. inšpekcia v priestoroch iných ako sú
podnikateľské priestory, ako aj v súkromných priestoroch.

616. Súd sa stotožnil so žalovaným, že pri predmetných inšpekciách nebol potrebný predchádzajúci
súhlas súdu. Inšpekcie v podnikateľských priestoroch žalovaný vždy vykonával, aj naďalej vykonáva na
základe poverenia, teda bez predchádzajúceho súdneho súhlasu s inšpekciou. V tomto smere existuje
konštantná prax úradu, ako aj rozhodovacia prax súdov.

617. Súd poukazuje aj na skutočnosť, že v súlade s doterajšou praxou žalovaného úradu nevznikla
pochybnosť o tom, či pre inšpekciu v objektoch, priestoroch a dopravných prostriedkoch podnikateľa
je potrebný súhlas súdu. Súhlas súdu pre výkon inšpekcie v podnikateľských priestoroch sa vo
všeobecnosti nevyžadoval. V súlade so ZOHS by mohol žalovaný vstupovať aj do iných objektov,
priestorov alebo dopravných prostriedkov podnikateľa, ako napr. objekty, priestory alebo dopravné
prostriedky, súvisiacich s činnosťou alebo konaním podnikateľa s cieľom vykonať inšpekciu, a to na
základe rozhodnutia úradu, s následným súhlasom súdu pre výkon takejto inšpekcie podľa § 78a OSP,
pričom uvedený postup je v súlade aj s novou procesnou právnou úpravou (SSP). Povinnosť podať
návrh na súhlas súdu s inšpekciou spôsobom podľa § 22 ods. 1 písm. k) ZOHS účinnom od 01.07.2014
je ustanovená len na výkon inšpekcie podľa § 22a ods. 8 ZOHS. To znamená, že predchádzajúci súhlas
je potrebný len v prípade inšpekcie, ktorú správny orgán mieni vykonať v iných objektoch, priestoroch
a dopravných prostriedkoch ako tie, ktoré súvisia s činnosťou alebo s konaním podnikateľa (napr.
inšpekcia v súkromných priestoroch).

618. Súd podotýka, že vyššie uvedený právny záver podporuje aj judikatúra ESĽP, ktorá nepovažuje
chýbajúci súdny príkaz pre inšpekciu v podnikateľských priestoroch za automatický rozpor s čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd týkajúceho sa práva na rešpektovanie súkromného a
rodinného života. ESĽP vo svojom rozhodnutí Delta Pekárny zdôraznil, že tam, kde vnútroštátne právo
oprávňuje správne orgány na vykonanie inšpekcie bez súdneho príkazu, súd vo veciach ochrany pred
svojvoľnými zásahmi verejnej moci do práv zaručených čl. 8 potvrdil, že nedostatok súdneho príkazu
k inšpekcii je možné vyvážiť účinnou súdnou kontrolou realizovanou ex post facto. Žalobcovia proti
rozhodnutiam žalovaného podali správne žaloby, nebolo im teda odopreté právo brániť porušenie svojich
práv, čím v súlade s právnym názorom ESĽP bol vyvážený nedostatok súdneho príkazu k vykonaniu
inšpekcií. Z uvedeného dôvodu preto danú námietku nemožno považovať za dôvodnú

619. Napokon je potrebné dodať, že ZOHS priamo predpokladá, že inšpekcia sa má vykonávať
predovšetkým v priestoroch podnikateľa. Nepredpokladá sa, že PMÚ SR bude vykonávať inšpekciu
mimo priestorov podnikateľa s výnimkou oprávnenia odňať podklady a nosiče s informáciami s
cieľom vyhotoviť kópie alebo získať prístup k informáciám podľa § 22a ods. 5 ZOHS alebo podľa už
spomínaného § 22a ods. 8 ZOHS.



620. K rozhodnutiu NS SR vo veci Capgemini zo dňa 28.4.2016 (sp. zn. 8Sžnz/2/2015) správny súd
uvádza, že predovšetkým rade nejde o judikatúru NS SR, ale ide doposiaľ iba o jeden rozsudok, v
ktorom je uvedený odlišný právny názor, ako v iných rozsudkoch vydaných najvyšším súdom. S ohľadom
na všetku ostatnú rozhodovaciu prax súdov sa senát krajského súdu s týmto (ako už bolo uvedené)
ojedinelým právnym názorom nestotožňuje. Súdy preskúmavali zákonnosť inšpekcií v podnikateľských
priestoroch mnohokrát na základe správnych žalôb alebo žalôb proti inému zásahu orgánu verejnej
správy, pričom v rámci takéhoto prieskumu nedostatok predchádzajúceho súhlasu súdu s vykonaním
inšpekcie nebola nikdy žalovanému vytýkaná. Doposiaľ teda nevznikla pochybnosť o tom, že k inšpekcii
v objektoch, priestoroch a dopravných prostriedkoch podnikateľa nie je potrebný súhlas súdu a správny
súd v danom prípade nezaujal odlišné stanovisko. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia
uvedené žalovaným v jeho vyjadrení k žalobám (rozsudky Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S
414/05 z dňa 28.2.2007 a 1S 165/2005 z dňa 29.3.2007 a rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžz/1/2013 zo dňa
17.10.2013), z ktorých uvedená skutočnosť vyplýva.

621. Snahou úradu v priebehu každej inšpekcie je samozrejme oddeliť s predmetom inšpekcie
nesúvisiace informácie už priamo v priestoroch podnikateľa a zbytočne ich nedržať v priestoroch
správneho orgánu, najmä pokiaľ môžu obsahovať aj údaje súkromného charakteru. Hneď po vykonaní
analýz žalovaný k preverovaným dokumentom pripojil informácie o ich vzniku (metadáta), a tieto založil
do administratívneho spisu vedenému k prešetrovaniu. Uvedené podľa názoru správneho súdu možno
bez dôkazu o opaku považovať za dostatočný a vierohodný dôkaz o tom, kedy uvedené dokumenty
vznikli. Z uvedeného hľadiska námietky o možnej manipulácii s dokumentmi žalobcov považoval súd za
účelové a ničím nepodložené tvrdenia, ktoré neboli podporené žiadnym právne relevantným dôkazom.

622. Inšpekcia žalovaného predstavuje činnosť, pri ktorej aktívne vyhľadáva dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Je zameraná na hľadanie dôkazov o protiprávnom konaní podnikateľov. Následné
správne konanie vedie k vydaniu rozhodnutia o porušení zákona. Pri formulované poverenia na
vykonanie inšpekcie pre zamestnancov žalovaného je nevyhnutné, aby toto bolo založené na dôvodnom
podozrení z porušenia hospodárskej súťaže. V opačnom prípade mohlo by sa jednať o tzv. fishing
expedition, pri ktorej sú vyhľadávané dokumenty podnikateľa podľa neprimerane širokého vymedzenia
predmetu inšpekcie (záujmu správneho orgánu), pri ktorej správny orgán vyhľadáva dôkazy bez
konkrétneho podozrenia, kedy ide skôr o lov dôkazov o vopred nevymedzenej činnosti a v konečnom
dôsledku ide skôr o náhodné zistenia ako o cieľavedomú (uvedomenú) inšpekčnú činnosť na základe
dôvodného podozrenia. Samotný hoci legitímny proces inšpekcie je nepochybne zásahom do právnej
integrity kontrolovaného subjektu, preto dostatočnou konkretizáciou predmetu inšpekcie sa tiež zabráni
neodôvodnenému nahromadeniu množstva osobných údajov, ktoré s predmetom inšpekcie vôbec
nesúvisia.

623. Aby mohol žalovaný vykonať inšpekciu, musí disponovať určitými indíciami o možnom porušení
zákona. Na druhej strane je len logické, že v čase prípravy vykonania inšpekcie správny orgán
nedisponuje všetkými dôkazmi o protiprávnom konaní. Účelom inšpekcie je overenie dôvodných
podozrení. Keďže inšpekcia predstavuje fázu prešetrovania, kedy úrad iba overuje podozrenie, nemusí
mať v tomto štádiu ešte dostatok informácii ani o všetkých subjektoch, ktoré sa mohli protisúťažného
správania zúčastniť.

624. Pokiaľ ide o námietku žalobcov, v ktorej tvrdia, že nie je zrejmé, či podklady na vykonanie inšpekcie
skutočne vznikli ešte pred jej vykonaním, súd vzhľadom na obsah administratívneho spisu a stanoviská
účastníkov nemá pochybnosti o správnosti postupu žalovaného v danom kontexte. O svojich tvrdeniach
žalobcovia nepredložili relevantné dôkazy, preto nebol dôvod spochybňovať postup žalovaného.

625. Žalovaný zabezpečil súbor hodnoverných dôkazov s vysokou dôkaznou hodnotou, keďže ide o
interné aj vzájomné e-maily, zápisy a poznámky a interné dokumenty z obdobia protiprávneho správania,
ktoré vytvorili alebo si zasielali či inak zdieľali zástupcovia účastníkov správneho konania, spravidla
konatelia, ktorí priamo v spoločnostiach prijímali rozhodnutia.

626. V prípade dohody dlhodobého trvania sú vnímateľnými nielen podmienky výslovne dojednané, ale
tiež implementácia toho, čo bolo dohodnuté na báze rovnakého mechanizmu a v súlade s rovnakým
spoločným účelom. V posudzovanom prípade bolo preukázané, že účastníci správneho konania
počas celého obdobia porušovania ZOHS medzi sebou komunikovali, o čom svedčia zaistené interné



dokumenty účastníkov konania, interná e-mailová komunikácia, interné záznamy z porád a bilaterálna
e-mailová komunikácia účastníkov správneho konania vrátane komunikácie o koordinácii v tendroch.

627. Súd nemal pochybnosti o skutočnosti, že správny orgán mal už v prípravy inšpekcie k dispozícii
relevantné indície zakladajúce dôvodné podozrenia, ktoré bol na ich základe oprávnený overiť cestou
zásahu do práv žalobcov prostredníctvom uskutočnenia inšpekcií.

628. Ako už správny súd uviedol, inšpekcia predstavuje zásah do práva na súkromie osoby, preto za
zákonný možno považovať takýto zásah, pokiaľ je odôvodnený a sleduje legitímny cieľ vo verejnom
záujme. Medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý sa má dosiahnuť prostredníctvom akýchkoľvek
opatrení uplatňovaných štátom, musí existovať aj vzťah proporcionality. V posudzovanej veci správny
orgán disponoval istými indíciami, na základe ktorých vykonal inšpekcie, aby tieto preveril a získal
ďalšie podklady a informácie. Bolo vykonaných niekoľko inšpekcií, počas ktorých správny orgán získal
informácie a podklady, ktoré potvrdili jeho domnienky, a preto následne začal správne konanie.
Na tomto mieste sa súdu žiada vyjadriť sa k námietkam žalobcov spochybňujúcim posúdenie ich konania
ako jedného trvajúceho deliktu, najmä z dôvodu nepreukázania spoločného cieľa, ktorého by si boli všetci
vedomí a prispievali k nemu svojím konaním. Pri posudzovaní protisúťažného konania vo všeobecnosti
postačuje, že podnikateľ mohol rozumne predpokladať protisúťažné konanie ostatných účastníkov. V
súdenej veci mal správny orgán za preukázané, že žalobcovia počas celého obdobia porušovania
medzi sebou komunikovali, o čom svedčia zaistené interné dokumenty, interná e-mailová komunikácia,
interné záznamy z porád a bilaterálna e-mailová komunikácia vrátane komunikácie o koordinácii v
tendroch. Bolo preukázané, že sa žalobcovia stretávali či už medzi sebou, alebo spoločne na pôde AESP.
Protisúťažné konanie spočívajúce v už vyššie opísaných dohodách o koordinácii postupu v prostredí
hospodárskej súťaže vyplynuli aj z e-mailovej komunikácie o tom, že niektorý z účastníkov dohôd porušil
podmienky spolupráce. K namietanému dôkaznému štandardu v danom kontexte súd dodáva, že pri
subjektívnej podmienke je dôkazný štandard vyžadovaný európskou judikatúrou relatívne nízky. Úrad
zaistil o protiprávnom konaní e-mailovú komunikáciu, týkajúcu sa všetkých účastníkov konania, ako aj
interné dokumenty, ako sú prehľady získaných a stratených klientov, ktoré viedli všetci účastníci konania
vo vzťahu k ostatným z nich. Tieto dôkazy dopĺňajú zistenia zo situácii na trhu. Podklady zadovážené
žalovaným svedčili o tom, že účastníci si boli protisúťažného charakteru svojho konania vedomí.
629. V zmysle judikatúry SDEÚ poverenie nemusí obsahovať definíciu relevantného trhu. Žalovaný by
mal uviesť minimálne sektor alebo oblasť podnikania s tým, že uvedie aspoň predpokladaný dotknutý
trh, aby podnikateľ vedel určiť rozsah svojej spolupráce so správnym orgánom, t.j. aby vedel, ktorej jeho
činnosti v rámci daného sektora sa prešetrovanie týka.

630. Súd sa nestotožnil s námietkami o príliš širokom a vágnom vymedzení predmetu a účelu inšpekcií
v povereniach, a tým spôsobenej nezákonnosti inšpekcie. Treba posúdiť použitie slova „najmä“ v
poverení vydanom predsedom úradu k predmetnej inšpekcii. Použitie uvedeného slova oprávňovalo na
vykonanie inšpekcie „najmä v oblasti vydania, distribúcie a predaja stravovacích poukážok, ako aj iných
benefitných poukážok.“. V tomto prípade je nad pochybnosti zrejmé, že ide o použitie slovnej skladby,
ktorá relevantný trh špecifikuje dostatočne konkrétne. Rozhodne ide o špecifikáciu užšiu a konkrétnejšiu,
ako v prípade opisovanom v rozhodnutí Krajského súdu v Brne 30Af 29/2016 uvádzanom žalobcami,
kde slovo „najmä“ odkazovalo na značne širokú oblasť stavebníctva.

631. Na základe uvedeného dospel správny súd k záveru, že v poverení, na základe ktorého žalovaný
vykonal inšpekcie, predmet nebol vymedzený neprimerane široko a z predloženého poverenia muselo
byť žalobcom dostatočne zrejmé, akej oblasti ich podnikateľskej činnosti sa inšpekcia týka. Pre takto
zadefinovaný predmet inšpekcie v poverení disponoval žalovaný potrebnými podkladmi o podozrení,
ktoré ho oprávňovali na vykonanie inšpekcie.

632. V poverení nie je potrebné formulovať presnú právnu kvalifikáciu pravdepodobného porušenia
zákona. Požiadavky kladené na poverenie, resp. oznámenie sú európskou judikatúrou určené tak, aby
správny orgán mohol využívať tento inštitút na odhaľovanie porušovania súťažných pravidiel, ktoré by
inak nebolo možné preukázať a potrestať a zároveň aby boli poskytnuté základné garancie aj subjektom,
ktoré sú povinné sa inšpekcii podriadiť.

633. Žalovaný podľa názoru správneho súdu v poverení jasne špecifikoval účel inšpekcie. V súlade
s požiadavkami európskej judikatúry správny orgán v poverení špecifikoval pravdepodobné podozrivé



správanie vyšetrovaných subjektov, a to v podobe dohôd, ktoré priamo alebo nepriamo určujú nákupné
alebo predajné ceny (marže, benefity, bonusy).

634. Z definície predmetu uvedenom na poverení k vykonaniu inšpekcií muselo byť žalobcom nad všetky
pochybnosti zrejmé, ktorej oblasti ich podnikania sa inšpekcia týkala Žalobcovia vedeli, v ktorej oblasti
ich podnikateľskej činnosti môžu zamestnanci úradu uplatňovať svoje kompetencie v rámci výkonu
inšpekcií. Taktiež žalobcovia vedeli, že majú povinnosť spolupracovať práve v súvislosti s oblasťou ich
podnikateľskej činnosti špecifikovanou v poverení - čo sa koniec koncov aj realizovalo, čo len potvrdzuje
správnosť záverov súdu. Správny orgán tiež legálne špecifikoval v poverení priestorový relevantný trh,
ktorý vymedzil ako územie Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že namietané znenie poverenie
bolo špecifikované v súlade s právnymi predpismi a spomínanou európskou judikatúrou.

635. Pokiaľ ide námietku žalobcov ohľadom aplikácie základných zásad trestného práva, túto považoval
správny súd za účelovú. Imperatív vhodného dodržiavania zásad trestného konania sa nesie priebehom
celého administratívneho (deliktuálneho) konania. Znamená to, že správny orgán na zásady trestného
konania prihliada a primerane sa nimi riadi kedykoľvek a nepretržite počas konania a z jeho postupu a
rozhodnutia táto skutočnosť musí vyplývať. Ich výpočet pri začatí konania požadovaný žalobcami bola
neadekvátna a neopodstatnená požiadavka. Na konštatovanie ich dodržania však nie je potrebný ich
explicitný výpočet v rozhodnutí. Súd v tomto kontexte nemal za preukázané porušenie spomínaných
zásad, tie preukázateľne použité vhodne boli.

636. Čo sa týka žalobných námietok ohľadom konkrétnej metodiky použitej pri výpočte pokuty, nemožno
v danom ohľade prisvedčiť tvrdeniu žalobcov o jej rozpore s právom. Otázka správnosti použitia
predmetného Metodického pokynu bola v minulosti viackrát judikovaná Najvyšším súdom SR a je
považovaná za právne nezávadnú.

637. Ako žalovaný vo svojom rozhodnutí vysvetlil, Metodický pokyn vysvetľuje základné princípy pri
ukladaní pokút (resp. bližšie vysvetľuje zákonné kritériá brané do úvahy pri ukladaní pokút) za porušenie
zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž a zneužívania dominantného postavenia posudzovaných úradom
podľa zákona ako aj podľa čl. 101 a 102 ZFEÚ. Tento pokyn vychádza z Usmernenia k metóde
stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (ďalej ako „Usmernenie
Európskej komisie“), na ktorý aj priamo odkazuje. Metodický pokyn stanovuje metodológiu kalkulácie
pokuty na základe kritérií, ktoré sú ustanovené vo vyššie uvedenom ustanovení zákona.
638. Základom pre určenie pokuty je suma relevantného obratu za posledný rok porušenia. Suma
relevantného obratu sa potom upravuje v závislosti od závažnosti a dĺžky protiprávneho konania a ďalej
sa výška pokuty upravuje podľa poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, prípadne zohľadnením ďalších
okolností špecifických pre daný prípad. Zároveň pri výpočte pokuty platí, že cieľom žalovaného je
zachovať efektívnu súťaž na trhu a nie likvidácia jednotlivých podnikateľov.
639. Základná suma pokuty sa stanoví na základe súčinu relevantného obratu a percenta určeného na
základe závažnosti porušovania zákona (v rozsahu do 30 %), pričom následne sa tento súčin prenásobí
počtom rokov, počas ktorých k porušovaniu zákona dochádzalo a vyhodnotí sa existencia priťažujúcich
a poľahčujúcich okolností. Nemôže prísť k prekročeniu 10% z celkového obratu (§ 38 ods.1 ZOHS).
Relevantným obratom podnikateľa sa rozumie obrat za predaj tovarov a služieb, ktorých sa narušenie
alebo obmedzenie súťaže.

640. Sankcie (pokuty) ukladané správnym orgánom za porušenie právnych predpisov majú preventívnu
a represívnu funkciu. SDEÚ vo svojich rozhodnutiach ustanovil, že pokuty ukladané za porušenie
článkov 101 a 102 ZFEÚ sa stanovujú s cieľom potrestať nelegálne konanie podnikateľov (represívna
zložka) a zároveň majú odstrašujúci účinok (preventívna zložka) nielen na takéto konkrétne porušujúce
podniky, ale i všeobecne na iné spoločnosti, aby nedošlo k porušovaniu európskeho súťažného práva
do budúcnosti. Cieľom pokút je teda nielen trest, ale aj prevencia. Odstrašovanie je vlastne súčasťou
posúdenia závažnosti porušenia, keďže toto sa musí posudzovať aj s ohľadom na odstrašujúci účinok
pokút . Tieto dve funkcie pokút nie je možné rozdeliť. Z týchto teoretických predpokladov vychádza
aj metodológia kalkulácie pokút ukladaných úradom za zneužitie dominantného postavenia, alebo
porušenie zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž, ktorá je uvedená aj v Metodickom pokyne.
641. V súvislosti s námietkou žalobcov ohľadom nesúhlasu s uloženým zákazom účasti vo verejnom
obstarávaní, ktoré bolo doplnené rozhodnutím Rady žalovaného, súd poukazuje na dôvodovú správu
k zákonu č. 343/2015 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým



s účinnosťou od 18.04.2016 bol novelizovaný aj ZOHS. V zmysle tejto právnej úpravy bol žalovaný
povinný podľa § 38h ods. 1 uložiť podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch
rokov, ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá
spočívala v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo
inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou
obdobnou súťažou. Uvedený zákon ukladá povinnosť žalovanému uložiť zákaz účasti aj ak ide o
uloženie pokuty za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ku ktorému došlo pred 18.04. 2016,
ak by na základe osobitného predpisu o verejnom obstarávaní účinného do 17. 4. 2016 tento podnikateľ
v dôsledku takéhoto rozhodnutia úradu nespĺňal podmienku osobného postavenia z dôvodu, že mu bolo
preukázané závažné porušenie povinností. Žalovaný mal takúto povinnosť vždy, keď uložil pokutu tzv.
bid rigging (typ kartelovej dohody predstavujúci tajnú dohodu uchádzačov pri verejnom obstarávaní -
ťažký kartelo), pričom nemal pre posúdenie uplatnenia tejto sankcie priznanú diskrečnú právomoc, kedy
zákaz uložiť a kedy nie.

642. Žalobcovia v priebehu konania predložili súdu odborné vyjadrenie W.. W. C. a ekonomickú analýzu
jednania emitentov stravovacích poukážok vypracovanej Ing. C. J.. V tejto súvislosti súd poukazuje na
ustanovenie § 135 ods. 1 SSP, podľa ktorého na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v
čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej
správy.

643. Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na to, že v administratívnom konaní sa predpokladá,
že účastník správneho konania má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania.
Podľa § 33 ZOHS je žalovaný pred vydaním rozhodnutia vo veci povinný vyzvať účastníkov konania,
aby sa ústne alebo písomne vyjadrili k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne aby
navrhli jeho doplnenie, a podať im informáciu o záveroch prešetrovania, ku ktorým úrad na základe
jemu dostupných informácií a podkladov dospel. Ako vyplýva z pripojeného administratívneho spisu,
žalovaný dal žalobcom priestor na vyjadrenie sa k veci, k zisteným podkladom rozhodnutia, pričom
mali žalobcovia možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, resp. ich správnemu orgánu predložiť. Žiaden
z účastníkov nenavrhol doplnenie dokazovania prostredníctvom predmetného odborného vyjadrenia,
resp. ekonomickej analýzy, a to za trvania celého administratívneho konania.

644. Je potrebné mať na pamäti, že správny súd nie je súdom skutkovým a prevažne nevykonáva
dokazovanie. Nie je jeho povinnosťou ani úlohou zisťovať skutkový stav veci a sám dokazovanie
zásadne nevykonáva, je jeho povinnosťou náležite sa vysporiadať s dôvodmi žaloby, nakoľko správny
súd je obsahom jednotlivých žalobných dôvodov viazaný. Správny súd je súdom posudzujúcim právne
otázky napadnutého postupu a rozhodnutia žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa, a preto
sa aj na konanie pred ním vyžaduje obligatórne zastúpenie žalobcu advokátom, čo je v predmetnej veci
dodržané.

645. V zmysle § 119 SSP síce správny súd, ktorý vychádza zo skutkového stavu zisteného
orgánom verejnej správy, môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia, avšak takáto situácia je skôr výnimočná a celkom určite nemá slúžiť k faktickému predĺženiu
alebo pokračovaniu administratívneho konania.
646. Keďže v administratívnom konaní ani jeden zo žalobcov vyššie uvedené odborné vyjadrenie ani
ekonomickú analýzu nepredložil, hoci tak urobiť mohli a neoznačili tieto dôkazy ani vo svojich žalobách
(§ 121 ods. 1 SSP) súd po zvážení všetkých aspektov uvedené dôkazy v súlade s predpokladom § 121
ods. 1 SSP tieto navrhované dôkazy nevykonal, ani na ne neprihliadal.
647. Správny súd na základe uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov dospel k záveru,
že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, dostatočne zistil skutkový stav a vec správne právne
posúdil. Žalobu žalobcov vyhodnotil ako nedôvodné a zamietol ich podľa § 190 SSP.

648. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal
právo na náhradu trov konania, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo
požadovať. Žalovanému nevznikli ani trovy právneho zastúpenia.

649. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§
139 ods. 4 SSP).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd
v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným
Centrum právnej pomoci (písm. c/).