VH TRADE, s.r.o. Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/74/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109211444
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7109211444.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu
JUDr. Gabriely Varhalíkovej a JUDr. Drahomíry Brixiovej v spore žalobcu: FARTING, s.r.o., so sídlom
Ulič č. 95, IČO: 36 603 741, zastúpeného JUDr. Janou Oravcovou, advokátkou, Štefánikova 40, Košice
proti žalovanému: VH TRADE, s.r.o. Košice Mudroňova 31, Košice, IČO: 31 729 002, zastúpenému
spoločnosťou Advokátska kancelária Illeš, Šimčák & Partners, s.r.o., Štúrova 27, Košice, IČO: 36 861
472 o zaplatenie 95.837,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Košice I č.k. 30Cb/54/2010-300 z 19.10.2016 takto

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

III. Štátu priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
95.837,39 eur s 10% ročným úrokom z omeškania od 24.1.2009 do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku, žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnej výške 100% a žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu v plnej výške 100%.

2. Týmto rozsudkom (vyhovujúcim výrokom) rozhodol súd prvej inštancie o žalobe žalobcu, ktorou
uplatnil žalobca nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 95.837,39 eur s prísl., keď súd konštatoval
dôvodnosť uplatneného peňažného nároku a keď pri jeho posudzovaní na námietky uplatnené
žalovaným (námietky neprimeranosti zmluvnej pokuty, vznesenie kompenzačnej námietky, námietky
neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky - námietky aktívnej legitimácie - námietky premlčania)
neprihliadol, keďže ich nepovažoval za dôvodné.

3. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie obdobne ako už skôr vydané rozhodnutie (ide v poradí
o druhé rozhodnutie) zistením, že žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 18.5.2009 domáhal
zaplatenia sumy 95.837,39 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne od 24.1.2009 do
zaplatenia, čo žalobca odôvodnil tým, že spoločnosť DEMIDOFF s.r.o., Košice (ako budúci predávajúci),
mala so žalovaným (ako budúcim kupujúcim) uzavretú Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve č. 2D-2008,
predmetom ktorej bol záväzok budúceho predávajúceho uzatvoriť s budúcim kupujúcim kúpnu zmluvu
na odpredaj nehnuteľností a to - Domu č.s. XXXX postaveného na parcele č. XXX/X; parcely KNC č.
XXX/X, záhrady o výmere 153m2 a parcely KNC č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere
307m2, nachádzajúcich sa v katastrálnom území D. C., M. T. - D. C., okres T. W., zapísaných na LV
č. XXXXX a to za podmienok dohodnutých v zmluve o budúcej kúpnej zmluve. V článku III. citovanej



zmluvy, boli špecifikované záväzky budúceho predávajúceho a budúceho kupujúceho a pre prípad
porušenia ktorejkoľvek povinností zmluvných strán boli dohodnuté zmluvné pokuty, konkrétne v čl.
III. bod 4 zmluvy o budúcej zmluve sa budúci kupujúci zaviazal do 2 pracovných dní od predloženia
negatívneho stanoviska štátu zastúpeného Ministerstvom kultúry na ponuku predaja národnej kultúrnej
pamiatky budúcim predávajúcim neodvolateľne vinkulovať sumu vo výške 21.680.000 Sk t.j. 719.644,16
eur ako časti kúpnej ceny v P. a.s., s podmienkou, že táto bude budúcemu predávajúcemu vyplatená
po predložení originálu listu vlastníctva, na ktorom bude kupujúci zapísaný ako výlučný vlastník
nehnuteľností bez tiarch. V prípade porušenia tejto povinnosti je budúci kupujúci povinný zaplatiť
budúcemu predávajúcemu zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z kúpnej ceny dohodnutej v článku II. C
Zmluvy za každý deň omeškania.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca odôvodnil uplatnený nárok aj tým, že spoločnosť
DEMIDOFF s.r.o., ako dlžník mala uzavretú so žalovaným ako veriteľom zmluvu o úvere č. 1D-2008,
ktorej predmetom bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 4.500.000,00 Sk t.j. 149.372,63
eur do dvoch pracovných dní od povolenia vkladu záložného práva zriadeného podľa článku IV. Zmluvy
o úvere. V článku III. Zmluvy o úvere doba poskytnutia úveru v bode 4, bola dohodnutá zmluvná pokuta
pre prípad, ak veriteľ v lehote 2 kalendárnych dní od povolenia vkladu záložného práva zriadeného podľa
článku IV. zmluvy o úvere neposkytne dlžníkovi úver vo výške 4.500.000,00 Sk. Zmluvná pokuta bola
dohodnutá vo výške 20 % ročne z výšky poskytnutého úveru počítaným od poskytnutia úveru.

5. Konštatoval súd prvej inštancie, že spoločnosť DEMIDOFF s.r.o., vyúčtovala žalovanému zmluvnú
pokutu, pretože zo strany žalovaného došlo k omeškaniu so splnením si povinností vyplývajúcich z
článku III. bodu 4 Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve č. 2D-2008, ako aj z článku III. bodu 4 Zmluvy o
úvere č. 1D-2008 a dňa 15.1.2009 vystavila aj faktúru č. 08011 s dátumom splatnosti 23.1.2009 vo výške
95.837,39 eur, ktorá bola žalovanému zaslaná doporučene, a ktorú žalovaný neuhradil.

6. Spoločnosť DEMIDOFF s.r.o., (ako postupca) Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009
postúpila svoju pohľadávku vyplývajúcu z faktúry č. 08011 vo výške 95.837,39 eur na postupníka -
spoločnosť FARTING s.r.o. a oznámila túto skutočnosť žalovanému listom zo dňa 9.3.2009. Vzhľadom
na to, že uvedenú čiastku žalovaný žalobcovi neuhradil, žiadal žalobca žalobe vyhovieť.

7. Súd prvej inštancie poukázal aj na vyjadrenia a stanoviská žalovaného (časť ich obsahu premietol
do napadnutého rozhodnutia), ktorý so žalobou nesúhlasil, namietal neexistenciu nárokov žalobcu vo
výške uplatnenej žalobou, neprimeranosť zmluvnej pokuty a uplatnil jej zníženie, namietal dôvodnosť a
existenciu pohľadávky a odhliadnuc od stanoviska vo veci vzniku nároku na zmluvnú pokutu mal za to,
že aj v prípade, ak by nárok na zmluvnú pokutu vznikol, tento nárok zanikol a v súčasnosti neexistuje.
Uviedol, že pre prípad, že by súd uznal existenciu pohľadávky žalobcu, táto zanikla v dôsledku
započítania s pohľadávkou žalovaného ako kupujúceho z titulu zľavy z kúpnej ceny nehnuteľnosti
(kompenzačnú námietku uplatnil do výšky žalobcom uplatneného nároku ako nárok zo zodpovednosti za
vady) voči spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. ako predávajúcemu. Vzniesol námietku neúčinnosti Zmluvy o
postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009 v zmysle § 59a, §66a Obchodného zákonníka, od ktorej žalobca
ako postupník odvodzuje svoje hmotnoprávne postavenie v konaní, v dôsledku čoho namietal aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu a vzniesol aj námietku premlčania nároku.

8. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 16.4.2014, č.k.
30Cb/54/2010 -233 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel a že Krajský súd v Košiciach uznesením č.k.
3Cob/191/2014 -282 zo dňa 21.12.2015 rozhodol tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

9. Zároveň konštatoval súd prvej inštancie, že na pojednávaní dňa 19.10.2016 právni zástupcovia strán
sporu nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a zotrvali na svojich vyjadreniach a podaniach,
že právny zástupca žalovaného opätovne vzniesol námietku premlčania tak, ako to uviedol v rámci
odvolacieho konania. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že v danej veci rozhodoval už za účinnosti
nového civilného procesného kódexu, z dôvodu ktorého s odkazom na jeho čl. 8 a 9 súd ďalšie
dokazovanie vo veci nevykonal a uviedol, že rozhodol na základe obsahu spisu a preukázaných tvrdení
strán sporu.



10. Súd prvej inštancie teda vychádzajúc z vykonaného dokazovania, ktoré predchádzalo jeho
pôvodnému rozhodnutiu vo veci zo dňa 16.4.2014, citujúc ust. § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 261 ods. 9 a § 497 Obchodného zákonníka, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 365 veta
prvá, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z., § 300 Obchodného zákonníka, § 301, § 428, § 59a ods. 1, 3 a 4 Obchodného
zákonníka, čl. 8 a 9 a § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku uzavrel, že na základe vykonaného
dokazovania bolo nepochybne preukázané, že spoločnosť DEMIDOFF s.r.o., ako postupca Zmluvou o
postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009 postúpila svoju pohľadávku vyplývajúcu z faktúry č. 08011 vo
výške 95.837,39 eur na postupníka, a to spoločnosť FARTING s.r.o., so sídlom Mojmírova 8, Košice,
ktorú skutočnosť oznámila žalovanému listom zo dňa 9.3.2009.

11. Rovnako mal za preukázané, že spoločnosť DEMIDOFF s.r.o., so sídlom Popradská 58, Košice,
zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I, Oddiel Sro, Vložka č. 16229/V, ako budúci
predávajúci, mala uzavretú Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve č. 2D-2008 so žalovaným ako budúcim
kupujúcim, ktorej predmetom bol záväzok budúceho predávajúceho uzatvoriť s budúcim kupujúcim
kúpnu zmluvu na odpredaj nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat.úz. D. C., M. T. - D. C., okres T.
W., zapísaných na LV č. XXXXX. V článku III. Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve - Ďalšie dojednania
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, boli špecifikované záväzky budúceho predávajúceho a budúceho
kupujúceho a pre prípad porušenia ktorejkoľvek povinností budúceho predávajúceho, alebo budúceho
kupujúceho boli dohodnuté zmluvné pokuty. V bode 4 tohto článku sa budúci kupujúci zaviazal do
2 pracovných dní od predloženia negatívneho stanoviska štátu zastúpeného Ministerstvom kultúry na
ponuku predaja národnej kultúrnej pamiatky budúcim predávajúcim neodvolateľne vinkulovať sumu vo
výške 21.680.000,- Sk t.j. 719.644,16 eur ako časti kúpnej ceny v P. a.s. s tým, že táto bude vyplatená
budúcemu predávajúcemu po predložení originálu listu vlastníctva, na ktorom bude kupujúci zapísaný
ako výlučný vlastník nehnuteľností bez tiarch a v prípade porušenia tejto povinnosti je budúci kupujúci
povinný zaplatiť budúcemu predávajúcemu zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z kúpnej ceny dohodnutej
v článku II. C Zmluvy za každý deň omeškania.

12. Taktiež mal za preukázané, že spoločnosť DEMIDOFF s.r.o. ako dlžník uzavrela so žalovaným ako
veriteľom zmluvu o úvere č. 1D-2008, ktorej predmetom bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi úver vo
výške 4.500.000 Sk t.j. 149.372,63 eur do dvoch pracovných dní od povolenia vkladu záložného práva
zriadeného podľa článku IV. zmluvy o úvere a pre prípad, ak veriteľ v lehote dvoch kalendárnych dní
od povolenia vkladu záložného práva zriadeného podľa článku IV. zmluvy o úvere neposkytne dlžníkovi
úver vo výške 4.500.000 Sk, bola dohodnutá zmluvná pokute vo výške 20 % ročne z výšky poskytnutého
úveru počítaným od poskytnutia úveru ( článok III. bod 4 zmluvy o úvere).

13. Podľa názoru súdu sa žalovaný dostal do omeškania so splnením si povinností vyplývajúcich tak
z článku III. bodu 4 Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve č. 2D-2008, ako aj z článku III. bodu 4 Zmluvy o
úvere č. 1D-2008 a právny predchodca správne vyúčtoval zmluvnú pokutu žalovanému a dňa 15.1.2009
vystavil faktúru č. 08011 s dátumom splatnosti 23.1.2009 vo výške 95.837,39 eur. Žalovaný faktúru
č. 08011 neuhradil a z tohto dôvodu súd zaviazal žalovaného na úhradu sumy 95.837,39 eur, ktorá
pozostáva zo zmluvnej pokuty od 16.10.2008 do 6.11.2008 v súlade s čl. III. bod 4 zmluvy o budúcej
zmluve č. 2D-2008 vo výške 95.591,85 eur (2.879.800,00 Sk) za 22 dní omeškania a zmluvnej pokuty
od 26.9.2008 do 28.9.2008 v súlade s čl. III. bod 4 zmluvy o úvere č. 1D-2008 vo výške 245,54 eur
(7.397,25 Sk) za počet dní omeškania - 3 dni.

14. Podľa názoru súdu je výška zmluvnej pokuty primeraná a nie neprimerane vysoká, aby súd využil
moderačné právo podľa § 301 Obchodného zákonníka navrhnutým žalovaným, nakoľko predmetný
záväzok uzavrieť kúpnopredajnú zmluvu na nehnuteľnosti a zaplatiť kúpnu cenu bol vo výške 869.016,79
eur; t.j. dosahuje výšku 11% zo záväzku. Vinkulácia peňažných prostriedkov v danej výške 21.680.000,-
Sk ako časti kúpnej ceny v P., a.s. s podmienkou, že táto bude budúcemu predávajúcemu vyplatená
po predložení originálneho listu vlastníctva, na ktorom bude budúci kupujúci zapísaný ako výlučný
vlastník, je podľa názoru súdu povinnosťou dôležitého charakteru, splnenia si povinnosti zložiť (zaplatiť)
kúpnu cenu, pričom je úplne právne bezvýznamná tá skutočnosť, kedy skutočne došlo k uzavretiu
samotnej kúpnej zmluvy. Zdôraznil, že budúci kupujúci predsa bol sankcionovaný zmluvnou pokutou -
za nesplnenie lehoty od predloženia negatívneho stanoviska štátu zastúpeného Ministerstvom kultúry
SR na ponuku predaja nehnuteľnosti a vinkulácie sumy a nie lehotou uzavretia samotnej kúpnej zmluvy;
resp. samotným prevodom nehnuteľnosti.



15. Súd prvej inštancie obranu žalovaného nepovažoval za úspešnú a uviedol, že ustanovenia o
zmluvných pokutách uzavretých v zmluve o budúcej zmluve č. 2D-2008 a v zmluve o úvere č. 1D-2008
považoval za platné a účinné, uzavreté medzi zmluvnými stranami dobrovoľne, bez nátlaku a dokonca
nie vo vzájomnej vyváženosti, ale v prospech žalovaného. Poukázal na to, že právny predchodca
žalobcu mal v zmysle zmluvných podmienok uzavretých zmlúv, niekoľkonásobne viac povinností splniť,
za ktoré mu hrozila zmluvná pokuta, pričom všetky povinnosti aj dodržal.

16. Ďalej uviedol, že Obchodný zákonník uprednostňuje princíp zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie,
teda zodpovednosť objektívnu. Vyplýva to z dikcie § 300, ktorá vylučuje vplyv okolností vylučujúcich
zodpovednosť (§ 374) na povinnosť platiť zmluvnú pokutu. Toto ustanovenie vylučuje v obchodných
vzťahoch použiť ustanovenie § 545 ods. 3 Občianskeho zákonníka. To znamená, že dlžník sa v
obchodných vzťahoch nemôže zbaviť povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu preukázaním, že porušenie
zabezpečenej povinnosti nezavinil, čo aj tvrdil žalovaný vo svojej obrane v konaní, že nemohol vinkulovať
sumu včas a v dohodnutej lehote a teda vinkulovaná suma bola zabezpečená až dňa 7.11.2008.

17. Konštatoval súd prvej inštancie, že negatívne stanovisko Ministerstva kultúry SR bolo predložené
žalovanému dňa 13.10.2008. V zmysle zmluvy mal vinkulovať túto sumu do 2 pracovných dní, t.j. od
16.10.2008 sa dostal do omeškania a až na 23. deň (7.11.2008) vinkuloval sumu 719.644,16 eur v
prospech právneho predchodcu žalobcu. Pokiaľ podľa tvrdenia žalovaného má byť táto lehota dvoch
dní nereálna a takmer nemožná na splnenie, poukázal súd prvej inštancie na to, že túto lehotu si dohodli
účastníci zmluvy dobrovoľne, o tejto lehote vedel žalovaný už v čase uzavretia zmluvy o budúcej kúpe
2D-2008 zo dňa 19.9.2008, teda minimálne cca mesiac vopred.

18. Obranu žalovaného v konaní, že žiadosť na Ministerstvo kultúry SR o stanovisko s lehotou 30 dní /
v zákonnej úprave / na odpoveď pre právneho predchodcu žalobcu a tým aj s vplyvom na dĺžku lehôt a
ich počítanie medzi účastníkmi zmluvy, považoval súd prvej inštancie za právne nepodstatnú. Žalobca v
konaní preukázal, že v zmysle zmluvy o úvere 1D-2008 z 19.9.2008 čl. III. bodu 4 zriadil záložné právo v
prospech žalovaného - veriteľa dňa 23.9.2008 a v lehote 2 dní mal žalovaný poskytnúť úver právnemu
predchodcovi žalobcu do 25.9.2008, pričom tak učinil až dňa 29.9.2008 , t.j. dostal sa do omeškania
troch dní a správne žalobca vypočítal zmluvnú pokutu vo výške 245,54 eur.

19. Obranu žalovaného v konaní, že si uplatnil zľavu z kúpnej ceny v zmysle čl. VII. bod 1 kúpnej
zmluvy listom z 23.1.2009 za vady na predmetnej nehnuteľnosti súd neuznal, a to z dôvodov, že ako
vyplynulo z dokazovania v konaní, žalovaný vedel v čase prevodu v akom stave sa nachádza predmetná
nehnuteľnosť. To znamená, že technický stav nehnuteľnosti žalovanému bol dobre známy. Od roku 2005
prebiehala rekonštrukcia stavby, resp. v rokoch 2006 až 2007 (stavebné povolenie na stavbu z 2.6.2006)
bola pozastavená pre nedostatok financií zo strany právneho predchodcu žalobcu. Ako vyplynulo zo
svedeckej výpovede C.. J., konateľ žalovaného ako záujemca za spoločnosť VH TRADE v roku 2007
prešli celú budovu od pivnice až po strop a na konci prehliadky pri vstupe oznámili žalovanému cenu,
a že sú platcami DPH.

20. Súd mal za to, že v danom prípade nemôže ísť o vady nehnuteľnosti, ak je technický stav budovy
žalovanému známy v čase kúpy, pretože práve technický stav budovy má vplyv na výšku dohodnutej
kúpnej ceny v čase podpísania zmluvy o budúcej zmluve, o čom svedčia aj zmluvné rokovania - uzavretie
zmluvy o budúcej zmluve 19.9.2008 a aj protokol o odovzdaní a prevzatí nehnuteľností z 24.11.2008.

21. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že ak by aj nejaké „vady“ budovy existovali v čase
prevodu nehnuteľností, v zmysle ust. § 428 Obchodného zákonníka mal kupujúci podať o nich správu
predávajúcemu bez zbytočného odkladu, čo v danom prípade sa nestalo - žalovaný žiadne vady na
nehnuteľnosti nevytkol právnemu predchodcovi žalobcu.

22. Žalovaný si listom z 23.1.2009 uplatnil len zľavu z kúpnej ceny, t.j. po uplynutí cca dvoch mesiacov
od ich údajného najskôr možného zistenia žalovaným z protokolu z 24.11.2008, čo súd nepovažoval za
„bezodkladné uplatnenie“, a teda by mu ich ani nepriznal.

23. Súd prvej inštancie nezobral pri rozhodovaní v úvahu žalovaným predložený znalecký posudok
č.10/2009 W.. C. B. z 9.3.2009 ( objednávka z 19.2.2009 ), nakoľko bol vypracovaný s časovým



odstupom od uzavretia kúpnej zmluvy z 11.11.2008, pričom stav nehnuteľností sa výrazne zmenil, ako
bolo preukázané v konaní - výpoveďou konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 14.12.2012, kde počas
zimných mesiacov 2008-2009 došlo k zatečeniu, bolo roztrhnuté vodovodné potrubie, nový vlastník vypol
kúrenie a cencúle boli na všetkých, oknách, fasáde a budova bola od januára 2009 v havarijnom stave.
Teda je zrejmé, že znalecký posudok nemohol vychádzať z objektívnych údajov - doplnené fotografie
v znaleckom posudku. Taktiež podľa kúpnej zmluvy z 11.11.2008, čl. VI. bod 2, dňom odovzdania
a prevzatia (t.j. 24.11.2008) prejdú na kupujúceho všetky úžitky, ako aj nebezpečie vzniku škody s
predmetnými nehnuteľnosťami spojené.

24. Súd prvej inštancie žalovaným uplatnené vady v preberacom protokole z 24.11.2008 ( že
nehnuteľnosť má zjavne poškodené steny a rozvody sietí) nepovažoval za oznámené žalobcovi,
pretože sú zjavne sporné a konateľ právneho predchodcu žalobcu p. J. s opisom zjavného poškodenia
stien a rozvodov nesúhlasil. Žalovaný mal vedomosť o tom, že prebiehala rekonštrukcia stavby, bolo
vydané stavebné povolenie na rekonštrukciu a z nedostatku peňazí právneho predchodcu žalobcu
došlo k odpredaju nehnuteľnosti. Samotný zápis v preberacom protokole nie je uplatnením vady u
predávajúceho. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že prehliadka budovy bola
vykonaná za prítomnosti zástupcu realitnej kancelárie REMAX, L. J., kedy došlo k detailnej obhliadke
objektu p. E., p. J., a táto skutočnosť nebola v konaní žiadnym spôsobom vyvrátená ani namietaná,
preto tvrdenie žalovaného, že nepoznal stav kupovanej nehnuteľnosti ( pri kúpnej cene viac ako cca 22
miliónov Sk; 869.016,79 eur) sa súdu prvej inštancie javilo ako nedôveryhodné a spochybniteľné.

25. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za neplatné a neúčinné aj následne vykonané
započítanie pohľadávky listom zo dňa 19.3.2009 žalovaným voči pohľadávke žalobcu vo výške
95.837,39 eur, nakoľko v zmysle ust. § 358 Obchodného zákonníka, táto “pohľadávka“ - uplatnenie
zľavy z kúpnej ceny nie je spôsobilá na započítanie, pretože na započítanie je možná iba existujúca,
reálna pohľadávka. Podľa názoru súdu účelovo vykonštruovaná a neexistujúca pohľadávka žalovaného
nespĺňa základné náležitosti. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že ako aj z judikatúry vyplýva,
nespôsobilými na započítanie jednostranným právnym úkonom, pretože ich nemožno uplatniť na súde,
sú pohľadávky z práv zo zodpovednosti za vady v zmysle ustanovení o zmluvných typoch ( §§ 428, 562
Obchodného zákonníka).

26. Rovnako súd prvej inštancie v rámci obrany žalovaného v konaní neuznal podanú námietku
neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.5.2013 (zrejme správne má znieť zo dňa
9.3.2009, pozn. odvolacieho súdu) - hmotnoprávneho úkonu podľa §59a a §66a Obchodného zákonníka.
Poukazujúc na ust. § 59a ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého tieto ustanovenia sa nevzťahujú
na zmluvy uzatvorené pri bežnom obchodnom styku, uviedol súd prvej inštancie, že mal za to, že
zmluva o postúpení pohľadávky je bežnou obchodnou transakciou, žalobca v konaní preukázal, že
túto pohľadávku eviduje v účtovníctve ako pohľadávku z obchodného styku, že vykonané postúpenie
pohľadávky je potrebné považovať za pohľadávku z bežného obchodného styku ( a ak to má v
predmete činnosti daná spoločnosť - faktoring, forfaiting) a nie je možné tejto pohľadávke, ak bola
zatiaľ nadobudnutá iba jedna v doterajšej činnosti spoločnosti, uprieť postavenie pohľadávky z bežného
obchodného styku. Keďže podľa názoru súdu prvej inštancie sa jedná o pohľadávku z obchodného
styku, žalovaným vznesenú námietku premlčania považoval za právne bezvýznamnú. Rovnako zastával
názor, že žalobca je aktívne legitimovaný v konaní, že nemal povinnosť doložiť do zbierky listín zmluvu
o postúpení pohľadávky a znalecký posudok, a teda nemohlo ani dôjsť k premlčaniu práva.

27. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy
95.837,39 eur od 24.1.2009 do zaplatenia, čo odôvodnil ust. § 369 Obchodného zákonníka.

28. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262
ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 % s
tým, že o jeho výške rozhodne súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením
v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP.

29. Súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 470 ods. 2 CSP a s prihliadnutím na to, že uznesením č.k.
30Cb/54/2010-191 zo dňa 15.3.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9.4.2013, priznal tlmočníkovi
O.. W. G., G.., odmenu vo výške 39,84 eur za tlmočnícky úkon na pojednávaní vo veci dňa 14.12.2012,
zaviazal na tieto trovy štátu žalovaného, ktorý nebol v konaní úspešný.



30. Proti tomuto rozsudku, v rozsahu jeho všetkých výrokov, podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§365 ods. 1, písm. b/ CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1, písm. f/ CSP), že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1, písm. h/ CSP). Navrhol, aby odvolací
súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. V odvolaní poukázal na to, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané ako v poradí už druhé rozhodnutie v merite a to
po tom, čo odvolací súd uznesením zo dňa 21.12.2015, sp. zn. 3Cob/191/2014-282 (ďalej len „zrušujúce
rozhodnutie“), zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 16.04.2014, sp. zn. 30Cb/54/2010-233
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne opätovne vydané rozhodnutie však z
prevažnej časti možno obsahovo vyhodnotiť ako totožné už so skôr zrušeným rozsudkom Okresného
súdu Košice I zo dňa 16.04.2014, sp. zn. 30Cb/54/2010-233.
Poukazujúc na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu uviedol, že odvolací súd v podstate zhrnul
najzávažnejšie vady konania pred súdom prvej inštancie tak, že (i) súd prvej inštancie vo veci rozhodol
predčasne, lebo nedostatočne zistil skutkový stav, neobjasnil pre vec rozhodujúce skutočnosti, (ii)
nevyporiadal sa so všetkými účastníkmi konania tvrdenými okolnosťami a neprihliadol na všetky dôkazy
a skutočnosti, ktoré boli v konaní predložené alebo vyšli najavo a (iii) v dôsledku toho vec nesprávne
právne posúdil. V zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd záverom jasne zhrnul, že úlohou súdu prvej
inštancie v novom konaní bude odstrániť vytýkané pochybenia, doplniť dokazovanie v naznačenom
smere, prípadne aj účastníkmi konania a v nadväznosti na zistené skutočnosti vyhodnotiť dôkazy podľa
§ 132 O.s.p., dôsledne sa vysporiadať s obranou žalovaného (s odvolacími námietkami), vo veci opäť
rozhodnúť a odôvodniť rozsudok podľa § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby jeho závery boli preskúmateľné.
Predovšetkým v časti konania týkajúcej sa dokazovania žalovaný uviedol, že je potrebné akcentovať
na zmenu procesných právnych predpisov, ktoré najmä v civilnom sporovom konaní aktuálne prinášajú
viaceré novinky, predovšetkým v dokazovaní, resp. vo vzťahu k „hľadaniu materiálnej pravdy“. Preto zo
strany súdu prvej inštancie boli obmedzené úkony smerujúce k vyhľadávaniu dôkazov. Napriek však
záverom odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení, na ktoré poukázal, nové napadnuté rozhodnutie
je takmer - najmä čo do odôvodnenia totožné s odôvodnením skoršieho rozhodnutia súdu prvej inštancie
(s výnimkou niektorých doplnení, ktoré sú podľa názoru žalovaného bez právnej ako aj skutkovej
relevancie, v istom smere až nezrozumiteľné - napr. bod 93, posledná veta, bod 111, posledná veta),
pričom k vykonaniu nových dôkazov v novom konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo, nemožno
takýto stav považovať za zistený, a teda rozhodujúci pre vyhovenie nárokom žalobcu napadnutým
rozhodnutím. V tejto súvislosti zdôraznil, že odvolací súd sa v zrušujúcom rozhodnutí zaoberal
jednotlivými zistenými skutkovými východiskami a vychádzal zo skutkového stavu rovnako ako ho zistil
súd prvej inštancie. Citujúc ust. § 391 ods. 2 CSP „ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu“,
poukázal na to, že rovnako túto právnu úpravu obsahoval aj zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znením platnom a účinnom do 30.06.2016, a to v § 226 O.s.p., v dôsledku čoho je
právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí záväzný v otázkach právnych, ale
aj skutkových. Zastával názor, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nerešpektoval záväzný
právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, čím konal v rozpore okrem iného aj
s § 391 ods. 2 CSP. Nakoľko súd prvej inštancie nevykonal už žiadne dokazovanie a doterajšie vykonané
dôkazy a svoje konanie nijako osobitne a relevantne bližšie neodôvodnil, konal tak len na základe
vlastného uváženia, čím porušil základné právo žalovaného ako strany sporu na súdnu a inú právnu
ochranu, a tiež aj princípy právnej istoty a zákazu svojvôle súdneho rozhodovania. V tejto súvislosti
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016 sp. zn. 3 Cdo 12/2016.
Vo vzťahu k zmluvnej pokute, ktorej zaplatenia sa žalobca v tomto konaní domáha a k opätovnému
posúdeniu jej (ne)primeranosti zdôraznil, že odvolací súd vyvodil záver (záväzný v zmysle § 391 ods.
2 CSP) ), že uzatvorenie kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností nebolo viazané na vinkulovanie
kúpnej ceny (jej časti), ale len na splnenie podmienky predloženia oznámenia zániku predkupného
práva štátu k nehnuteľnostiam, pričom dĺžka omeškania so splnením tejto povinnosti (neodvolateľne
vinkulovať časť kúpnej ceny) nespôsobila omeškanie s prevodom nehnuteľností, t.j. s uzavretím kúpnej
zmluvy o prevode nehnuteľností, ani so zaplatením kúpnej ceny. Súd prvej inštancie mal preto prihliadať
na hodnotu a význam zabezpečovanej porušovanej povinnosti (neodvolateľne vinkulovať časť kúpnej
ceny). Odvolací súd ďalej vyslovil záver, že takáto zmluvná pokuta je zjavne neprimeraná významu
zabezpečovanej povinnosti, pričom bolo potrebné prihliadnuť aj na to, že bol to práve žalobca, ktorý v



dohodnutej lehote nepredložil návrh kúpnej zmluvy, ktorý by korešpondoval so zmluvou o budúcej kúpnej
zmluve. Okrem toho, že súd prvej inštancie vôbec nerešpektoval vyslovený názor odvolacieho súdu v
tejto otázke a tiež v otázke minimálne vhodnosti uplatnenia moderačného práva súdu v zmysle § 301
Obchodného zákonníka, názor súdu prvej inštancie o právnej bezvýznamnosti momentu uzatvorenia
kúpnej zmluvy v kontexte posudzovaných povinností žalovaného považoval žalovaný za nesprávny
a neodôvodnený (v bode 93. napadnutého rozhodnutia). Za nelogické považoval konštatovanie súdu
prvej inštancie o sankcionovaní budúceho kupujúceho zmluvnou pokutou „za nesplnenie lehoty“ (súd
prvej inštancie mal zrejme na zreteli „za nesplnenie povinnosti .... v lehote“), pričom toto podľa názoru
žalovaného vychádza z nerešpektovania alebo nepochopenia názoru odvolacieho súdu týkajúceho sa
kritérií pre posudzovanie primeranosti/neprimeranosti zmluvnej pokuty vo vzťahu k hodnote a významu
sankciou zabezpečovanému splneniu povinnosti žalovaného.
Žalovaný zastával názor, že súd prvej inštancie evidentne nepochopil odkaz odvolacieho súdu
spočívajúci v tom, že v danej situácii mal pre uzatvorenie kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností omnoho
väčší význam moment predloženia oznámenia zániku predkupného práva štátu k nehnuteľnostiam -
pretože na tento moment sa viazala celá transakcia kúpy nehnuteľností (uzatvorenie kúpnej zmluvy)
a teda aj zaplatenie kúpnej ceny predávajúcemu (podstatné náležitosti kúpy). Samotné vinkulovanie
kúpnej ceny v banke bolo len “akýmsi“ sprievodným krokom v rámci transakcie, lebo jej porušenie nebolo
natoľko významné, aby transakcia nemala alebo nemohla nastať, hoci bola tak prísne sankcionovaná.
Preto názor súdu prvej inštancie o bezvýznamnosti, kedy skutočne došlo k uzavretiu samotnej kúpnej
zmluvy je potrebné považovať za celkom a zjavne nesprávny. V tejto súvislosti žalovaný zároveň
dodal, že považuje celkom za bezvýznamné určenie pomeru sankcií počtom na strane predávajúceho
a kupujúceho bez bližšieho prihliadnutia na charakter zabezpečenia týmito sankciami.
Rovnako zastával názor, že aj v súvislosti s uplatnením nárokov z vád kupovaných nehnuteľností
žalovaným voči právnemu predchodcovi žalobcu, resp. žalobcovi a následne vznesenej kompenzačnej
námietky, sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jednotlivými tak právnymi ako aj skutkovými
okolnosťami, ako aj s názorom odvolacieho súdu. Ten sa o.i. nestotožnil so záverom odvolacieho súdu
k neuplatneniu (nevytknutiu) vád nehnuteľností, najmä v súvislosti s listinným dôkazom - Protokolom
o odovzdaní a prevzatí nehnuteľností zo dňa 24.11.2008, z ktorého podľa názoru odvolacieho súdu
možno vyvodiť záver o tom, že zo strany žalovaného došlo k oznámeniu vád preberaných nehnuteľností.
Ďalej súd prvej inštancie neprihliadol na výpoveď konateľa žalovaného p. E., ktorý vo svojej výpovedi
uviedol, že budovu (kupovanú nehnuteľnosť) síce videl pred uzatvorením kúpnej zmluvy, avšak bolo to
asi pol roka predtým (nakoniec potvrdil to aj C.. C. J., vtedajší konateľ predávajúceho vo svojej výpovedi).
Zároveň však uviedol, že videl len spodok, a že budovu bol ochotný kúpiť len za podmienky, že bude
odstránený havarijný stav (dôjde k úpravám, po odstránení problémov, ktoré tam boli - voda, kúrenie, ...).
Ďalej potvrdil, že následne budovu videl až pri odovzdávaní, pričom k odstráneniu havarijného stavu
nedošlo. Nie je teda pravdivé konštatovanie súdu prvej inštancie, že za účasti p. E. došlo k detailnej
obhliadke objektu, hoci súd prvej inštancie tiež konštatuje, že táto skutočnosť nebola v konaní žiadnym
spôsobom vyvrátená ani namietaná - vyššie uvedené však svedčí o opaku.
Žalovaný ďalej zastával názor, že súd prvej inštancie sa taktiež nevysporiadal ani s otázkou existencie
vád kupovaných nehnuteľností, preukazovaných na základe žalovaným predloženého dôkazu -
znaleckého posudku č. 10/2009, pričom rovnako existenciu vád nehnuteľností vyvodzuje aj odvolací súd
v zrušujúcom rozhodnutí a zároveň odvolací súd uvádza, že havarijný stav nehnuteľností zo znaleckého
posudku nevyplýva. Napriek tomu ho súd prvej inštancie ako neobjektívny opakovane neakceptuje.
Žalovaný sa tiež nestotožnil s posúdením započítania pohľadávky žalovaného ako neplatným a
neúčinným, pričom rovnako súd prvej inštitúcie neodôvodnil, prečo započítavaná pohľadávka nespĺňa
základné náležitosti, resp. aké sú to. Taktiež žalovaný namietal preskúmateľnosť tvrdenia súdu prvej
inštancie z judikatúry vyplývajúcej nespôsobilosti na započítanie jednostranným právnym úkonom práv
zo zodpovednosti za vady, v zmysle ustanovení o zmluvných typoch.
Za najmarkantnejší moment nerešpektovania záväzného právneho názoru súdu vyššej inštancie súdom
nižšej inštancie považoval opätovne zotrvanie súdu prvej inštancie na názore, že v prípade postúpenia
pohľadávky, ktorej zaplatenie je predmetom tohto konania, medzi ovládanou osobou (DEMIDOFF, s.r.o.)
a ovládajúcou osobou (FARTING, s.r.o.), je potrebné považovať za „pohľadávku z bežného obchodného
styku“, pričom nie je možné tejto pohľadávke, ak bola zatiaľ nadobudnutá hoci iba jedna v doterajšej
činnosti spoločnosti uprieť postavenie pohľadávky z bežného obchodného styku.
Ohliadnuc od istej terminologickej nepresnosti (súd prvej inštancie mal zrejme v bode 113. napadnutého
rozhodnutia na zreteli, že vykonanie postúpenia pohľadávky je potrebné považovať „za bežný obchodný
styk“, atď., nie ako to nesprávne uviedol „za pohľadávku z bežného obchodného styku“), považoval
toto žalovaný za absolútne nesprávne. Okrem už v konaní žalovaným uvádzanej argumentácie k tejto



otázke, poukázal žalovaný na to, že aj odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že postúpenie
pohľadávky, ktoré bolo jednorazové, nebolo predmetom činnosti žalobcu, ale nebolo ani činnosťou, ktorú
vykonával pravidelne.
K pojmu bežný obchodný styk žalovaný uviedol, že tento pojem nemožno vykladať čisto formálne
napr. len v zmysle predmetu podnikania zapísaného v obchodnom registri, prípadne v osvedčení o
živnostenskom oprávnení. Takýto výklad by vo svojich dôsledkoch viedol k výraznému obmedzeniu,
ba až vylúčeniu, aplikácie ustanovenia § 59a Obchodného zákonníka. V praxi je úplne bežné, že
podnikateľské subjekty si svoj predmet podnikania vymedzujú čo najširšie - napr. v maximálnom
rozsahu voľných živností, pričom v skutočnosti v rámci svojho podnikania realizujú len zlomok
zapísaných predmetov podnikania. To znamená, že takéto formálne chápanie pojmu bežný obchodný
styk by umožňovalo podnikateľským subjektom pri široko formulovanom predmete podnikania úplne,
resp. značným spôsobom eliminovať aplikáciu ustanovenia § 59a Obchodného zákonníka. Formálnu
interpretáciu termínu bežný obchodný styk preto považoval za neprípustnú pre jej rozpor s cieľom a
účelom sledovaným predmetným ustanovením. Za právne správne považoval vykladať pojem bežný
obchodný styk v materiálnom zmysle, t.j. ako faktickú činnosť, ktorú daný podnikateľský subjekt reálne pri
svojej podnikateľskej činnosti vykonáva a vykonáva ju pravidelne. Aj tu je zrejmý záujem zákonodarcu pri
obmedzení aplikácie ustanovení §59a Obchodného zákonníka v zmysle jeho odseku 4, kedy expressis
verbis upravuje výkon niektorej činnosti v rámci predmetu podnikania podnikateľom , pojmom „bežný“,
teda „obvyklý“, „pravidelný“ a pod.. Zároveň zdôraznil, že súd prvej inštancie si nesprávne zamieňa
pojem „bežný obchodný styk“ s pojmom „obchodný styk“, čo aj v kontexte vyššie uvedeného má zásadný
právny význam.
Žalovaný rovnako zastával názor, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej
inštancie nesprávne posúdil otázku namietanej neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
09.03.2009 medzi DEMIDOFF, s.r.o. FARTING, s.r.o., ďalej tiež žalobcu ako aktívne legitimovaného a
námietku premlčania vznesenú v konaní žalovaným ako právne bezvýznamnú.
Žalovaný namietal aj posúdenie otázky nároku žalobcu na zmluvnú pokutu zo zmluvy o úvere vo výške
245,54 eur. Citujúc čl. III. bod 4. zmluvy o úvere zastával názor, že zmluva o úvere ako zmluvný
typ je konsenzuálneho charakteru, teda pre splnenie povinnosti poskytnúť úver zo strany veriteľa sa
nevyžaduje aj čerpanie samotného úveru dlžníkom, ku ktorému podľa v konaní predloženého výpisu z
účtu spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. došlo v dvoch častiach, a to dňa 26.09.2008 v sume 4.000.000,- Sk
a dňa 29.09.2008 v sume 500.000,- Sk. Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že žalovaný sa
nemohol dostať do porušenia povinnosti poskytnúť úver spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. tým, keď peňažné
prostriedky z poskytnutého úveru boli spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. prevedené - čerpané následne
po povolení vkladu záložného práva k nehnuteľnostiam zabezpečujúcom poskytnutý úver (pre úplnosť
uviedol, že vklad záložného práva bol povolený dňa 23.09.2008).
V závere podaného odvolania žalovaný okrem toho, že zotrval na všetkých svojich podaniach
a vyjadreniach vrátane dôvodov uvedených v pôvodnom odvolaní podanom proti skôr vydanému
rozsudku, poukázal na to, že vyššie uvedeným postupom súdu prvej inštancie nebola vec správne
zistená a správne právne posúdená, že napadnutý rozsudok považuje za nepresvedčivý a arbitrárny
a v nadväznosti na to v súvislosti s odôvodňovaním súdnych rozhodnutí poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6Cdo/139/2011 z 12. októbra 2011, sp.zn. 6 Sžo/65/2008
z 10. februára 2009, na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp.zn. IV. ÚS15/03 z
3.7.2003, sp.zn. IV. ÚS 110/09 z 2. apríla 2009, sp.zn. III. ÚS 105/2011 z 14. júna 2011, ako aj na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá síce nevyžaduje, aby na každý argument strany,
aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak
však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998, Ruiz Torijo c.
Španielsko, rozhodnutie z 9. decembra 1994).

31. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdiť ako vecne správny. Zastával názor, že postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva
žalovaného na súdnu ochranu, rozhodnutie považoval za dostatočne odôvodnené a presvedčivé a že
rozsudok nepovažoval arbitrárny. Mal za to, že súd na základe vykonaného dokazovania dostatočne zistil
skutkový a právny stav veci a správne rozhodol, ak žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel a svoje
rozhodnutie aj podrobne odôvodnil a správne sa vysporiadal s vytýkanými pochybeniami odvolacieho
súdu. Keďže v konaní pred súdom prvej inštancie neboli preukázané žiadne nové skutočnosti a žalovaný
nenavrhol vykonať žiadne nové dôkazy, žalobca sa stotožnil so svojim vyjadrením zo dňa 1.10.2014



k odvolaniu žalovaného voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie zo dňa 16.04.2014 a pridržiava sa aj
všetkých vyjadrení, prednesov a tvrdení v tomto konaní. Uviedol, že žalobca svoj nárok opieral o
platne uzavreté zmluvy, a to o Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve č. 2D-2008 ako aj o zmluvu o úvere
č. lD-2008, ktorých text v obidvoch prípadoch pripravoval právny zástupca žalovaného. Poukazujúc
na článok III. zmluvy o budúcej zmluve týkajúci sa povinnosti budúceho predávajúceho, ktoré by v
prípade porušenia boli sankcionované zo strany budúceho kupujúceho, zastával názor, že súd prvej
inštancie v bode 93 rozsudku správne vyslovil svoj názor, ak považoval výšku zmluvnej pokuty za
primeranú a nie neprimerane vysokú ako aj správne považoval skutočnosť, kedy došlo k uzavretiu
kúpnej zmluvy za právne bezvýznamnú. Pokiaľ žalovaný považuje určenie pomeru sankcii počtom na
strane predávajúceho a kupujúceho za celkom bezvýznamné, s tým sa žalobca nestotožnil, pretože od
počiatku daného zmluvného vzťahu neboli dodržané zásady rovnosti zmluvných strán, pri ustanoveniach
o zmluvných pokutách nebola dodržaná vzájomná vyváženosť v neprospech žalobcu.
Žalobca jednoznačne nemohol uznať započítanie pohľadávky žalovaného ako kupujúceho z titulu zľavy
z kúpnej ceny nehnuteľností, pretože kupujúci nie „údajne“, ale skutočne vedel v akom stave sa
nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu nachádzali, žiadne vady neboli kupujúcemu - žalovanému
zatajené, kupujúcemu bol známy stav nehnuteľnosti, stav budovy na základe osobnej prehliadky budovy,
ktorú konateľ žalovaného C. E. vykonal za spoluúčasti konateľa spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. C.. C.
J. a zástupcu realitnej kancelárie REMAX L. J., kedy došlo k detailnej obhliadke objektu. Rovnako bol
oboznámený so skutočnosťou, že čiastočné stavebné a reštaurátorské práce v budove a na fasáde
budovy boli vykonané v roku 2005 a 2006 na základe vydaného stavebného povolenia a súhlasu
Krajského Pamiatkového ústavu v Košiciach. Po tejto obhliadke C.. C. J. odovzdal p. E. rozpočty
reštaurátorských nákladov. Žalobca považoval za logické, ak sa robili stavebné a reštaurátorské práce,
že boli omietky poškodené, pretože sa jednalo o národnú kultúrnu pamiatku, pamiatkari odkrývali
pôvodné maľby, robili sondy v stenách a pod. Uviedol tiež, že sa nezakladá na pravde tvrdenie
konateľa žalovaného p. E. že videl len spodok z dvojposchodovej budovy, že sa žalovaný dozvedel o
aktuálnom stave nehnuteľnosti ako aj o existujúcich vadách po nadobudnutí nehnuteľnosti do vlastníctva
žalovaného ku dňu odovzdania. Poukazujúc na hodnotu nehnuteľnosti, a to 22 mil. Sk uviedol, že
nehnuteľnosť bola predávaná prostredníctvom realitnej kancelárie REMAX, pričom realitná kancelária
prevezme od nádejného kupujúceho depozit až po obhliadke objektu a prejavenom záujme o objekt
predaja.
Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že medzi predávajúcim a kupujúcim bola dohoda, že „dezolátny“
stav nehnuteľnosti bude odstránený, uviedol žalobca, že žalovaným uvádzaná podmienka odstránenia
havarijného stavu nebola riešená v zmluve o budúcej kúpnej zmluve, ani v kúpnej zmluve. Poukázal na
to, že žalobca si nemohol dovoliť robiť na nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom prevodu nejaké úpravy,
lebo by sa sám vystavil hrozbe zmluvnej pokuty uvedenej v článku III. bod 1 písm. b/ zmluvy o budúcej
zmluve, ktorý aj citoval. Zastával názor, že kúpna cena, ktorá bola dohodnutá medzi predávajúcim a
kupujúcim v deň obhliadky, zodpovedala stavu budovy. Pokiaľ pri odovzdávaní budovy dňa 24.11.2008
bol pripravený odovzdávací a preberací protokol, na obsah ktorého žalobca poukázal a právnym
zástupcom žalovaného bolo do protokolu podpísaného právnym predchodcom žalobcu konateľom C.. C.
J. dopísané, že kupujúci si pri preberaní vyhotovil videozáznam a fotodokumentáciu ( žalobca disponuje
taktiež fotodokumentáciou celého objektu v tom čase), že nehnuteľnosť má zjavne poškodené steny a
rozvody sietí, s týmto doplnením nesúhlasil právny predchodca žalobcu a následne spísal prehlásenie,
ktoré žalovaný spolu aj s prílohami prevzal.
Podľa názoru žalobcu znalecký posudok, ktorý bol vyhotovený dňa 09.03.2009 po havárii z januára
2009, nevychádza z objektívnych údajov a žalobca ho považuje ako obranný prostriedok za právne
irelevantný. Súd prvej inštancie preto správne neuznal obranu žalovaného v konaní, že si uplatnil zľavu
z kúpnej ceny, ako aj zhodnotil, že v danom prípade nemôže ísť o vady nehnuteľností a nezobral v úvahu
znalecký posudok a následné započítanie pohľadávky považoval za neplatné a neúčinné.
Žalobca zotrval aj na svojich vyjadreniach týkajúcich sa aktívnej legitimácie žalobcu a opätovne zastával
názor, že ustanovenie § 59 a ods. 4 Obchodného zákonníka sa nevzťahuje na zmluvu o postúpení
pohľadávky zo dňa 09.03.2009, nakoľko táto je bežnou obchodnou transakciou. Z uvedeného dôvodu
nepovažoval pohľadávku žalobcu za premlčanú, a preto sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie
v bodoch 112 a 113 rozsudku, keď v rámci obrany žalovaného v konaní neuznal námietku neúčinnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky a považoval zmluvu o postúpení pohľadávky za bežnú obchodnú
transakciu, čo žalobca aj preukázal, že túto pohľadávku eviduje v účtovníctve ako pohľadávku z
obchodného styku.
Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu za neposkytnutie úveru, žalobca zotrval na tom, že vychádzala z platne
uzavretej Zmluvy o úvere č. lD-2008 a žalovaný sa dostal do omeškania s poskytnutím úveru.



32. Žalovaný vo vyjadrení k podaniu žalobcu zotrval na podanom odvolaní v celom jeho rozsahu, ako
aj na dôvodoch podaného odvolania. Zastával názor, že po zmene procesných kódexov s účinnosťou
od 1.7.2016 bolo v záujme žalobcu pre riadne a úplné zistenie skutkového a právneho stavu veci
povinnosťou (bremenom) navrhnúť súdu dôkazy na vykonanie, a to už aj s prihliadnutím na to, že
zo strany odvolacieho súdu boli v zrušujúcom rozhodnutí vytýkané viaceré pochybenia, ktoré nemohli
znamenať opätovné vyhovenie žalobe. Tým, že tak žalobca neučinil, prebral na seba zodpovednosť a
prípadný neúspech v konaní.
Opakované poukazovanie žalobcu na záväzky upravené v zmluvách, najmä na záväzky žalobcu
ako budúceho predávajúceho považoval za vytrhnuté z kontextu celého vzťahu medzi žalobcom a
žalovaným, súvisiaceho s predajom a kúpou nehnuteľnosti. K tvrdeniu žalobcu o tom, že text zmlúv,
ktorých platnosť nie je v konaní sporná ani spochybňovaná pripravoval právny zástupca žalovaného,
čo vyvoláva dojem o výlučnej zodpovednosti žalovaného za takto nastavený vzťah, uviedol, že
rovnako žalobca bol v danom čase právne zastúpený a text zmlúv podliehal nielen kontrole, ale
aj pripomienkovaniu, dopĺňaniu a zmenám zo strany žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu. Každá
uzatvorená zmluva alebo obchod je však regulovaná zákonom a na zákonnosť týchto v konečnom
dôsledku dohliada súd, preto nemôže obstáť ani názor, že bez ohľadu na výšku zmluvných pokút,
resp. na obsah dojednaných záväzkov, zmluva resp. všetky jej dojednania boli tieto výslovnou vôľou
zmluvných strán, a preto ich treba bez výhrad rešpektovať. Úpravu a obsah jednotlivých zmluvne
dojednaných záväzkov preto nemožno vnímať absolútne a ani plnenie z týchto nemusí byť tak zákonné.
Vychádzajúc aj zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí
mal za to, že právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorého sa žalobca voči žalovanému v tomto konaní
domáha je minimálne čo do výšky neprimerané.
Ohľadne existencie vád prevádzaných nehnuteľností, ich rozsahu, prípadne vedomostí žalovaného o
týchto vadách žalobca svoje tvrdenia nijako nepreukázal, zo strany žalobcu ide len o isté hypotézy
o týchto skutočnostiach (napr. že konateľ žalovaného o vadách musel vedieť, hoci tento poprel, že
realitná kancelária prevezme od nádejného kupujúceho depozit až po obhliadke objektu a prejavenom
záujme predaja, čo v danom prípade nebolo nijako preukázané, podobne aj to, že za účasti L. J. z
realitnej kancelárie došlo k detailnej obhliadke nehnuteľnosti, čo si osvojil aj súd prvej inštancie, pričom
toto nebolo taktiež nijako preukázané). Skutočnosti týkajúce sa vád kupovaných nehnuteľností ako aj
hodnota (zodpovedajúce zľave z kúpnej ceny nehnuteľnosti) však zo strany žalovaného preukázané boli,
čo má nepochybne vplyv na nutnosť zaoberať sa tiež započítaním pohľadávok žalovaného a žalobcu
uplatňovanom v rámci obrany žalovaného, hoci to súd prvej inštancie neakceptoval.
Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu zotrval žalovaný na právnom názore potvrdenom odvolacím
súdom, že v čase podania žaloby žalobca nebol aktívne legitimovaný, keďže zmluva, ktorou nadobudol
pohľadávku z titulu zmluvnej pokuty voči žalovanému od spoločnosti DEMIDOFF s.r.o. bola v zmysle §
59a Obchodného zákonníka právne neúčinná, a teda ak by aj k odstráneniu tejto prekážky po 6.11.2012
žalobcom v konaní došlo, zastával názor, že uplynula štvorročná premlčacia lehota pre uplatnenie takejto
pohľadávky a vznesená námietka premlčania bola dôvodná. V tejto súvislosti zároveň zdôraznil, že
záväzný právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí v otázke posúdenia tzv.
bežného obchodného styku, čo má zásadný význam pre aplikáciu § 59a Obchodného zákonníka na
danú situáciu, nebol zo strany súdu prvej inštancie rešpektovaný, čo znamená aj porušenie princípu
právnej istoty.

33. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom odvolania, odvolacími
dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdu prvej inštancie vec prejednal podľa § 379 - §385 CSP a
dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť, pretože
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.

34. Podľa § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

35. Konanie v tomto spore sa začalo v roku 2009 za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej
inštancie v spore rozhodol a aj odvolanie bolo podané v roku 2017, teda za účinnosti nového civilného



procesného predpisu - zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, podľa ustanovení ktorého
odvolací súd posudzoval správnosť postupu súdu prvej inštancie a dôvodnosť podaného odvolania.

36. Odvolací súd v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, pretože nebolo potrebné
zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP),
pretože napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo nesprávne po právnej stránke.

37. Odvolací súd preskúmaval vo veci v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý je obsahovo
skoro totožný zo skôr vydaným rozsudkom súdom prvej inštancie, ktorý bol odvolacím súdom na základe
odvolania žalovaného zrušený. Závery zrušujúceho uznesenia zo dňa 21.12.2015, teda za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku, súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec neuviedol a v novom
konaní a rozhodnutí nerešpektoval. Po vrátení veci súd prvej inštancie doručil stranám sporu zrušujúce
uznesenie odvolacieho súdu a následne na deň 19.10.2016 vytýčil termín pojednávania. Z obsahu
zápisnice o pojednávaní vyplýva, že strany sporu zotrvali na svojich skorších prednesoch, žalovaný
osobitne na námietke premlčania nároku žalobcu a nenavrhli vykonať ďalšie dokazovanie. Na tomto
pojednávaní súd prvej inštancie vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom.

38. Predmetom sporového konania je nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie zmluvnej pokuty,
ktorú si žalobca uplatnil z dôvodu, že žalovaný sa dostal do omeškania so splnením si svojich povinností
vyplývajúcich mu z čl. III. bod 4 zmluvy o budúcej kúpnej zmluve č. 2D-2008 a tiež čl. III. bodu 4 zmluvy o
úvere č. 1D-2008. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobu zamietol,
pretože žalobcom uplatnenú zmluvnú pokutu pred súdom prvej inštancie považoval za neprimerane
vysokú, pre prípad, že by súd uznal dôvodnosť tohto nároku žalobcu zároveň uplatnil kompenzačnú
námietku do výšky žalovanej sumy, zároveň namietal neúčinnosť zmluvy o postúpení pohľadávky v čase
podania žaloby a z tohto dôvodu aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a vzniesol námietku
premlčania nároku žalobcu.

39. Podstatným pre rozhodnutie vo veci bolo posúdenie žalovaným vznesenej námietky premlčania
nároku žalobcu, na ktorú musí súd predovšetkým prihliadať.

40. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že spoločnosť DEMIDOFF, s.r.o. Košice ako budúci predávajúci
uzavrela so žalovaným ako budúcim kupujúcim dňa 19.9.2008 zmluvu o budúcej zmluve, ktorej
predmetom bol záväzok budúceho predávajúceho uzavrieť s budúcim kupujúcim kúpnu zmluvu na
odpredaj nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. D. C., M. T. - D. C., okres T. W. zapísaných na
LV č. XXXXX za podmienok dohodnutých v tejto zmluve. V zmluve o budúcej zmluve bola okrem iného
dohodnutá v čl. III. bod 4 zmluvná pokuta vo výške 0,5% z kúpnej ceny nehnuteľností za každý deň
omeškania za porušenie povinnosti budúceho kupujúceho do dvoch pracovných dní od predloženia
negatívneho stanoviska štátu zastúpeného Ministerstvom kultúry na ponuku predaja národnej kultúrnej
pamiatky budúcim predávajúcim neodvolateľne vinkulovať sumu 21.680.000,- Sk (719.644,16 eur) ako
časti kúpnej ceny v P., a.s. s tým, že táto suma bude budúcemu predávajúcemu vyplatená po predložení
originálu listu vlastníctva, na ktorom bude kupujúci zapísaný ako výlučný vlastník.

41. Súčasne tieto zmluvné strany uzavreli zmluvu o úvere, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného
ako veriteľa poskytnúť spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. ako dlžníkovi úver vo výške 4.500.000,- Sk
(149.372,63 eur) do dvoch pracovných dní od povolenia vkladu záložného práva (na nehnuteľnosti, ktoré
boli predmetom zmluvy o budúcej zmluve). Zmluvné strany si v tejto zmluve dohodli zmluvnú pokutu vo
výške 20% ročne z výšky poskytnutého úveru, ak veriteľ v lehote dvoch kalendárnych dní od povolenia
vkladu záložného práva neposkytne dlžníkovi dohodnutý úver.

42. Keďže podľa tvrdenia žalobcu došlo zo strany žalovaného k porušeniu jeho povinností vyplývajúcich
z vyššie uvedených zmlúv, spoločnosť DEMIDOFF, s.r.o. vyúčtovala žalovanému zmluvnú pokutu
faktúrou č. 08011 zo dňa 15.1.2009 splatnou 23.1.2009 vo výške 95.837,39 eur, ktorá pozostáva
zo zmluvnej pokuty od 16.10.2008 do 6.11.2008, t. j. za 22 dní omeškania vo výške 95.591,85 eur
(2.879.800,- Sk) podľa zmluvy o budúcej zmluve a zo zmluvnej pokuty od 26.9.2008 do 28.9.2008, t. j.
za tri dni omeškania vo výške 245,54 eur (7.397,25 Sk) podľa zmluvy o úvere.



43. Spoločnosť DEMIDOFF, s.r.o. ako postupca zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009
postúpila svoju pohľadávku vyplývajúcu z faktúry č. 08011 vo výške 95.837,39 eur na postupníka
spoločnosť FARTING, s.r.o., čo oznámila žalovanému listom zo dňa 9.3.2009.

44. Podľa § 59a ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase ak spoločnosť
nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu
vo výške najmenej 10% hodnoty základného imania, musí byť hodnota predmetu zmluvy určená
znaleckým posudkom. Táto zmluva nemôže nadobudnúť účinnosť skôr, ako bude uložená spolu so
znaleckým posudkom v zbierke listín. Ak je na účinnosť zmluvy potrebný zápis do osobitnej evidencie
podľa osobitného zákona, musí byť zmluva spolu so znaleckým posudkom uložená do zbierky listín pred
zápisom do osobitnej evidencie.

45. Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa primerane použijú aj na zmluvy, ktoré spoločnosť uzatvára s osobami,
ktoré sú blízke zakladateľom alebo spoločníkom spoločnosti alebo ktoré sú ovládajúcimi osobami alebo
ovládanými osobami zakladateľov alebo spoločníkov spoločnosti, a ak spoločnosť nadobúda majetok za
protihodnotu vo výške najmenej 10% hodnoty základného imania (§ 59a ods. 3 Obchodného zákonníka).

46. Podľa § 66a ods. 1 Obchodného zákonníka ovládaná osoba je spoločnosť, v ktorej má určitá osoba
väčšinový podiel na hlasovacích právach preto, že má podiel na spoločnosti alebo akcie spoločnosti, s
ktorými je spojená väčšina hlasovacích práv, alebo preto, že na základe dohody s inými oprávnenými
osobami môže vykonávať väčšinu hlasovacích práv bez ohľadu na platnosť alebo na neplatnosť takejto
dohody (§ 186a).

47. Ovládajúca osoba je osoba, ktorá má v ovládanej osobe postavenie podľa odseku 1 (§ 66a ods. 2
Obchodného zákonníka).

48. Podľa § 66a ods. 3 písm. a/ Obchodného zákonníka podiel na hlasovacích právach podľa odseku 1
sa zvyšuje o hlasovacie práva spojené s podielmi na ovládanej osobe alebo s akciami ovládanej osoby,
ktoré sú v majetku iných osôb ovládaných priamo alebo sprostredkovane ovládajúcou osobou.

49. Odvolací súd z výpisov z obchodného registra zistil, že v obchodnej spoločnosti FARTING, s.r.o. je
spoločníčkou L. D. B., K. K. X, C., Ruská federácia s obchodným podielom zodpovedajúcim peňažnému
vkladu do základného imania vo výške 5.643,- eur (170.000,- Sk), čo predstavuje 85% základného
imania, a teda má podiel na spoločnosti, s ktorým je spojená väčšina hlasovacích práv v tejto spoločnosti.
V spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. je spoločnosť FARTING, s.r.o. rovnako majiteľom 85% podielu
zodpovedajúcemu peňažnému vkladu do základného imania vo výške 5.643,- eur (170.000,- Sk), a
teda možno vyvodiť záver, že L. D. B. je tak vo vzťahu k spoločnosti FARTING, s.r.o. (priamo) ako aj
vo vzťahu k spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. (nepriamo, prostredníctvom FARTING, s.r.o.) ovládajúcou
osobou. Z uvedeného vyplýva, že spoločnosť DEMIDOFF, s.r.o. je vo vzťahu k spoločnosti FARTING,
s.r.o. ovládanou osobou a tým je splnená podmienka podľa § 59a ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého ak spoločnosť (FARTING, s.r.o.) nadobúda majetok za protihodnotu vo výške najmenej 10%
základného imania (pohľadávka vo výške 95.837,39 eur nadobúdaná za odplatu 80% prevyšuje 10%
základného imania) na základe zmluvy uzatvorenej s osobami ovládanými spoločníkmi spoločnosti
(DEMIDOFF, s.r.o. je v zmysle vyššie uvedeného ovládanou osobou spoločníka FARTING, s.r.o. - L.
D. B.), musí byť hodnota predmetu zmluvy určená znaleckým posudkom, pričom táto zmluva nemôže
nadobudnúť účinnosť skôr, ako bude uložená spolu so znaleckým posudkom v zbierke listín príslušného
obchodného registra.

50. Tieto skutočnosti vyplývajúce aj z tvrdení žalovaného neboli žalobcom rozporované. V skoršom
odvolaní žalovaný tvrdil, že dňa 3.12.2016 žalobca doručil do zbierky listín zmluvu o postúpení
pohľadávky, uviedol však, že nie je mu známe, či ide o zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 9.3.2009,
žalobca však túto jeho informáciu nespochybnil. S odkazom na ustanovenie § 59a ods. 4 Obchodného
zákonníka len tvrdil, že toto ustanovenie sa nevzťahuje na zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa
9.3.2009, pretože zmluvu o postúpení pohľadávky považuje za bežnú obchodnú transakciu.

51. Podľa § 59a ods. 4 Obchodného zákonníka ustanovenia odsekov 1 až 3 sa nevzťahujú na zmluvy
uzatvorené pri bežnom obchodnom styku, na nadobudnutie majetku podľa rozhodnutia súdu alebo



správneho orgánu a na majetok nadobudnutý na burze za cenu rovnajúcu sa kurzu, ktorý zodpovedá
v tom čase danej ponuke a dopytu.

52. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že pojem „bežný obchodný styk“ nie
je definovaný, spravidla pôjde o činnosti, ktoré súvisia s podnikateľskou činnosťou daného podnikateľa,
ak tieto činnosti podnikateľ vykonáva pravidelne na zabezpečenie chodu svojej podnikateľskej aktivity.
Z judikatúry súdov vyplýva, že bežný obchodný styk nemožno stotožňovať len s činnosťami, ktoré
tvoria predmet podnikania daného podnikateľa, ale je potrebné prihliadať aj na celkovú faktickú činnosť
vykonávanú podnikateľským subjektom a na konkrétne okolnosti súvisiace s nadobúdaním majetku
alebo jeho prevodom na iné osoby. Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že je bežné, že podnikateľské
subjekty si svoj predmet podnikania vymedzujú čo najširšie, hoci v skutočnosti v rámci svojho podnikania
realizujú len časť zapísaného predmetu podnikania. Za právne správne je preto potrebné vykladať pojem
„bežný obchodný styk“ v materiálnom zmysle, t. j. ako faktickú činnosť, ktorú daný podnikateľský subjekt
reálne pri svojej podnikateľskej činnosti vykonáva a vykonáva ju pravidelne.

53. V konaní nebolo sporné, že žalobca je v súlade s § 66a Obchodného zákonníka ovládajúcou
spoločnosťou vo vzťahu k spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o., od ktorej nárokov na zmluvnú pokutu na
základe Zmluvy o postúpení zo dňa 9.3.2009 odvodzuje žalobca svoje nároky, a teda že na scudzenie
majetku spoločnosti DEMIDOFF s.r.o. spoločnosti FARTING s.r.o. sa vzťahuje § 59a Obchodného
zákonníka. V konaní bolo nesporne zistené, že išlo o jediný prípad vzniku takejto pohľadávky zo
zmluvnej pokuty a aj o jediný prípad v rámci prevodu takejto pohľadávky zo spoločnosti DEMIDOFF
s.r.o.( ovládanou osobou) na spoločnosť FARTING s.r.o. (ovládajúcou osobou). Z vyjadrenia žalobcu
v posudzovanej veci rovnako vyplýva, že k nadobudnutiu pohľadávky postúpením zo spoločnosti
DEMIDOFF s.r.o. došlo v jeho činnosti len raz, a to nadobudnutím spornej pohľadávky. To znamená,
že postupovanie pohľadávok nielenže nebolo predmetom činnosti, ale nebolo ani činnosťou, ktorú
vykonával bežne. Aj konateľ spoločnosti DEMIDOFF, s.r.o. vo svojej výpovedi uviedol, že predmetom
podnikania tejto spoločnosti je investičná činnosť do projektov a nehnuteľností a postúpenie pohľadávky
bolo jediným prípadom v činnosti tejto spoločnosti.

54. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku
žalovaným namietanej neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009 uzavretej medzi
spoločnosťou DEMIDOFF, s.r.o. ako postupcom a spoločnosťou FARTING, s.r.o. ako postupníkom, v
dôsledku čoho vyvodil aj nesprávny právny záver o tom, že žalobca bol už od podania žaloby v tomto
konaní aktívne vecne legitimovaný.

55. Vecná legitimácia vo vzťahu k stranám vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého
strana je subjektom oprávnenia (povinnosti), ktoré je predmetom konania a ktoré v konečnom dôsledku
vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vyjadruje postavenie strany konania v hmotnoprávnom
vzťahu a zakladá žalovateľnosť nároku. Strana konania, ktorá je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia,
má aktívnu legitimáciu. Jej nedostatok v konaní má za následok zamietnutie žaloby bez meritórneho
preskúmania veci.

56. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárok uplatňovať (rozhodnutie NS SR zo dňa 29.6.2010 sp. zn. 2Cdo/205/2009).

57. Keďže predpokladom pre nadobudnutie účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009
bolo jej uloženie do zbierky listín príslušného registrového súdu, k čomu preukázateľne ku dňu podania
žaloby nedošlo, potom žalobca v čase podania žaloby nemohol byť aktívne vecne legitimovaný podať
žalobu na uplatnenie nároku z tejto zmluvy.

58. Ak v priebehu konania dňa 3.12.2013 žalobca uložil do zbierky listín zmluvu o postúpení pohľadávky
zo dňa 9.3.2009, ktorú skutočnosť žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil a vyplýva to aj z obsahu
spisu, k tomuto dňu sa zhojil nedostatok jeho vecnej aktívnej legitimácie.

59. Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany
nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí
premlčacej doby.



60. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť
premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

61. Podľa § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína
premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto
práv ustanovená osobitná úprava.

62. Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.

63. Žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorý sa premlčuje vo všeobecnej štvorročnej
premlčacej dobe. Premlčacia doba začala plynúť od žalobcom tvrdeného porušenia zmluvnej povinnosti
vyplývajúcej žalovanému zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, podľa súdu prvej inštancie dňa 16.10.2008
(nárok na zmluvnú pokutu uplatňuje žalobca do 6.11.2008) a podľa zmluvy o úvere začala premlčacia
doba plynúť od 26.9.2008 (nárok na zmluvnú pokutu uplatňuje žalobca do 28.9.2008). Najneskôr
štvorročná lehota na uplatnenie zmluvnej pokuty z uvedených zmlúv uplynula dňa 6.11.2012.

64. Vzhľadom na to, že ku dňu 6.11.2012 nebola zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 9.3.2009
spolu so znaleckým posudkom uložená do zbierky listín, zmluva o postúpení pohľadávky nenadobudla
účinnosť, a preto žalobca nenadobudol hmotnoprávny nárok z tejto zmluvy a tým nenadobudol ani
procesné právo uplatniť si tento hmotnoprávny nárok na súde proti žalovanému. Nič na tom nemení ani
skutočnosť, že žalobca podal dňa 18.5.2009 žalobu, pretože v tom čase nemal hmotnoprávny nárok,
nebol aktívne legitimovaný a plynutie premlčacej doby z dôvodu jeho uplatnenia v súdnom konaní tak
nemohlo spočívať.

65. S poukazom na vyššie uvedené je nesporné, že žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania
žalobcom uplatneného nároku, premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže
ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

66. Pretože neboli splnené podmienky na potvrdenie ani na zrušenie napadnutého rozsudku, odvolací
súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak,
že žalobu zamietol, pretože súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.

67. Kompenzačnou námietkou žalovaného vznesenou v konaní sa odvolací súd nezaoberal, keďže
išlo len o obranu žalovaného proti nároku žalobcu do výšky žalovanej sumy a zamietnutím žaloby
odpadli dôvody na jej posudzovanie. Ostatnými odvolacími námietkami sa odvolací súd nezaoberal, lebo
vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu ich posudzovanie už bolo bez právneho významu.

68. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

69. O trovách celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho) rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.
1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

70. Podľa § 259 CSP ak pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s výdavkami inej osoby, má
táto osoba tie isté práva a povinnosti pri ich uplatnení ako svedok.

71. Z obsahu spisu vyplýva, že konanie bolo začaté za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, za
účinnosti ktorého bolo súdom prvej inštancie priznané tlmočné a preddavkovo vyplatené tlmočníkovi
z rozpočtových prostriedkov štátu. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 148 ods. 1 O. s. p., v zmysle
ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil,
nemá ekvivalent v novom procesnom predpise, teda neobsahuje výslovnú úpravu práva štátu na
náhradu jeho výdavkov, ktoré v konaní platil a v tomto smere Civilný sporový poriadok neobsahuje ani
prechodné ustanovenie pre rozhodovanie súdu o náhrade trov štátu vynaložených v konaní začatom
a neskončenom do 30.6.2016. Odvolací súd preto v súlade s čl. 4 ods. 1 a 2 CSP a s prihliadnutím
na princíp všeobecnej spravodlivosti dospel k tomu, že od štátu nemožno spravodlivo požadovať, aby



znášal náklady tohto sporového konania. Odvolací súd zastáva názor, že na daný prípad je potrebné
vo vzťahu k štátu analogicky aplikovať vyššie citované ustanovenie § 259 CSP a štát považovať za inú
osobu, ktorej v tomto konaní vznikli výdavky, tak ako to vyplýva aj z dôvodovej správy k citovanému
ustanoveniu.

72. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd priznal štátu proti žalobcovi nárok na náhradu trov v
plnom rozsahu.

73. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).