AA - centrum, s. r. o.


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/68/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8708207741
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8708207741.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa: AA - centrum, s.r.o., IČO: 31 729 851, so
sídlom Levočská č. 6, Poprad, právne zastúpeného JUDr. Mikulášom Buzgóom, advokátom, Štúrova
č. 20, Košice, proti odporkyni: Ing. W. B., nar. XX. X.. XXXX, bytom T. č. XX, M., právne zastúpenej
JUDr. Michalom Piskoríkom, advokátom, Štefánikova č. 96/63, Poprad, o určenie nadobudnutia práva
zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním a iné, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č. k. 17C/184/2008 - 253 zo dňa 7. 6. 2011, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh a navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť
odporkyni k rukám jej právneho zástupcu trovy konania vo výške 496,53 eur.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa po zmene žalobného návrhu, pripustenej uznesením
súdu na pojednávaní dňa 1. 6. 2010, domáha proti odporkyni určenia, že nadobudol vydržaním právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva odvádzať odpadové vody z miesta vyústenia
z vnútornej kanalizácie na pozemku parc. č. 767/1, vedeného v LV č. XX, pre k.ú. M. kanalizačnou
prípojkou vedenou cez pozemky parc. č. 767/2 a parc. č. 769 vo vlastníctve odporkyne vedené v LV č.
XXXX pre k.ú. M. tak, ako táto kanalizačná prípojka je zakreslená do geometrického plánu spoločnosti
GEOPLAN, spol. s r.o. zo dňa 29 1. 2010 a zároveň, aby určil, že navrhovateľ má oprávnenie vstúpiť na
pozemok parc. č. 767/2 a parc. č. 769 vedené v LV č. XXXX za účelom vykonávania nevyhnutnej údržby
a opravy kanalizačnej prípojky. Zároveň žiadal o náhradu trov konania.

Odporkyňa s týmto návrhom nesúhlasila. Popierala splnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie
uplatneného práva vydržaním. Poukázala na to, že navrhovateľ má objekty na parc. č. 767/1 napojené
na inú kanalizáciu a nič mu nebráni, aby si zriadil novú kanalizačnú prípojku na nehnuteľnostiach v jeho
vlastníctve.

Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom
nehnuteľností vedených v LV č. XX pre k.ú. M., okrem iných aj parc. č. 767/1 o výmere 235 m2 a stavby
s. č. 868 na tomto pozemku. Jeho predchodca ČSAO, n. p. Košice nadobudol pozemok vedený v pzkn.
vl. č. 279 pre k. ú. M. ako mpč. 391/1 od vtedajších podielových spoluvlastníčok B. X. a L. U. kúpnymi
zmluvami z 26. 4. 1977. Znalecký posudok R. I., na ktorý zmluvy odkazujú, sa nezachoval ani v archíve
predchodcu navrhovateľa, ani na Správe katastra Poprad. Po privatizácii štátneho podniku podľa
rozhodnutia MSPNM SR č. 199/92 zo dňa 4. 4. 1992 a po prevzatí majetku bývalého štátneho podniku,
a tiež po zmene právnej formy nadobúdateľa tohto majetku i následného notárskeho osvedčenia o
vydržaní N 140/94, Nz 132/94 z 15. 4. 1994, je navrhovateľ vedený ako výlučný vlastník okrem iného
aj k pozemku parc. č. 767/1.



Odporkyňa je výlučnou vlastníčkou parc. č. 767/2 a parc. č. 769 na základe kúpnej zmluvy zo dňa
16. 5. 2000 s tým, že nehnuteľnosti nakupovala s manželom do bezpodielového spoluvlastníctva od
predávajúcich W. R., B. R., B. R., A. R. a W. R.. W. R. si notárskym osvedčením N 123/2000, Nz 125/2000
dala osvedčiť vydržanie vlastníckeho práva ku pozemku parc. č. 767/2, s poukazom na to, že si pôvodné
podielové spoluvlastníctvo vyporiadala so svojím nebohým manželom A. R.. V pzkn. vl. č. 1570 bol
zapísaný pozemok parc. č. 392/6 tzv. spoločný dvor s tým, že jeho vlastníkmi k 15. 12. 1976 boli T. R.
v podiele 1/3, K. R. v podiele 1/6, B. X. v podiele 1/6, L. R. v podiele 1/6, A. R. v podiele 1/12 a W. R.
v podiele 1/12. V pzkn. vl. č. 1765 bol zapísaný pozemok parc. č. 392/1 označený ako garáž s dvorom,
ktorý nadobudli do vlastníctva dňa 5. 10. 1954 A. R. v 1 , W. R. v 1. Súčasťou tzv. spoločného dvora
pozemku parc. č. 392/6 zapísaného v pzkn. vl. č. 1570 boli aj súčasné parc. č. 767/2 a parc. č. 769.

Odpadové vody z objektov vo vlastníctve navrhovateľa na parc. č. 767/1 sú odvádzané kanalizačnou
prípojkou umiestnenom na nehnuteľnostiach vo vlastníctve odporkyne tak, ako je to znázornené na
geometrickom pláne č. 31693598 - 16/2010 z 29. 1. 2010 od spoločnosti GEOPLAN, spol. s r.o.. V konaní
nebolo sporným, že kanalizácia vybudovaná na týchto pozemkoch najskôr v roku 1954, bola v minulosti
súčasťou tzv. spoločného dvora na pozemku mpč. 392/6. Z vyjadrenia Podtatranskej vodárenskej
prevádzkovej spoločnosti a.s. vyplynulo, že spoločnosť nemá vedomosť o napojení objektu na pozemku
parc. č. 767/1 s.č. 868 na kanalizačnú prípojku, resp. verejnú kanalizáciu.

Z takto zisteného stavu súd prvého stupňa uzavrel, že je preukázané, že bez kladného rozhodnutia
súdu vo veci sa navrhovateľ nedomôže v katastri nehnuteľnosti zápisu vecného bremena spočívajúceho
v práve odvádzať odpadové vody kanalizáciou po parc. č. 767/2 a č. 769. Z toho dôvodu súd mal
za to, že sú splnené podmienky naliehavosti právneho záujmu na žiadanom určení. Po preukázaní
tohto záujmu však súd hodnotil jednotlivé dôkazy a dospel k záveru, že žalobe napriek tomu nemožno
vyhovieť. Navrhovateľ i jeho právni predchodcovia užívali nehnuteľnosti nachádzajúce sa na pozemku
parc. č. 767/1 tak, že boli napojené na predmetnú kanalizačnú prípojku. Odporkyňa, ani jej právni
predchodcovia, navrhovateľa v užívaní kanalizačnej prípojky pred roku 1974, ani doposiaľ nerušili.
Samotné užívanie kanalizácie s konkludentným, resp. ústnym súhlasom odporkyne i jej právnych
predchodcov, však nepostačuje na vydržanie práva vecného bremena. Skutočnosť, že sa niekto správa
spôsobom, ktorý naplňuje možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ešte neznamená,
že je držiteľom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. V konaní nebol preukázaný právny titul, od
ktorého by navrhovateľ mohol odvodzovať nadobudnutie práva vecného bremena, ani dobromyseľnosť
navrhovateľa i jeho právnych predchodcov v tom, že im toto právo patrí. Predpokladom vydržania
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je oprávnenosť držby. Držiteľ musí byť so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu a nemožno
vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, ani z tvrdení držiteľa v inom konaní, akým
bolo napr. konanie na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2S/6/2005. Ak navrhovateľ tvrdil, že
kanalizácia v minulosti bola súčasťou tzv. spoločného dvora, eventuálne by sa mohol domáhať určenia
spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Právny titul navrhovateľ nepreukázal kúpnymi zmluvami z
26. 4. 1977, ktorých predmetom bol iba pozemok parc. č. 391/1 a právo vecného bremena nebolo
predmetom ani osvedčenia o vydržaní N 140/94, Nz 132/94. Naopak odporkyňa preukázala vydržanie
vlastníckeho práva jej právnymi predchodcami k pozemkom parc. č. 767/2 a č. 769 i nadobudnutie
vlastníckeho práva ňou k pozemkom vrátane predmetnej kanalizačnej prípojky kúpnou zmluvou zo
dňa 16. 5. 2000. Kúpne zmluvy zo dňa 26. 4. 1977 i predmetné notárske osvedčenia o vydržaní
svedčia záveru o reálnej deľbe pôvodnej parcely č. 392/6. Len samotný výkon práva nesvedčí jeho
vydržaniu. Preto súd návrh zamietol. Osobitne súd prvého stupňa zdôraznil, že nebolo možné vyhovieť
ani návrhu na určenie oprávnenia navrhovateľa vstupovať na pozemky parc. č. 767/2 a č. 769, pretože
tu nebol ani naliehavý právny záujem, ak súd nevyhovel návrhu na určenie vecného bremena ku
samotnej kanalizačnej prípojke. Pre rozhodnutie vo veci nebolo dôležitým to, čo namietala odporkyňa, že
navrhovateľ disponuje na nehnuteľnostiach v jeho vlastníctve ďalšími štyrmi kanalizačnými prípojkami.
Pre rozhodnutie vo veci nemalo vplyv ani to, kto zabezpečuje, alebo v minulosti zabezpečoval, údržbu a
opravu prípojky. Súd napokon v závere zdôraznil, že sa nezaoberal ani obranou odporkyne spočívajúcou
v tvrdení zrejmého nepomeru medzi vecným bremenom navrhovateľa a obmedzením jej vlastníckeho
práva, aj keď je nesporné, že existencia vecného bremena by významne znížila hodnotu nehnuteľnosti
v jej vlastníctve a obmedzila by prípadnú dispozíciu s týmito nehnuteľnosťami do budúcna.

Výrok o náhrade trov konania súd prvého stupňa súd odôvodnil úspechom odporkyne v konaní a priznal
jej nárok na náhradu trov pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia.



Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie navrhovateľ. Podľa jeho názoru sú dané odvolacie dôvody
tak, ako je to upravené v ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p. Vytýka súdu prvého stupňa, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zo správy od PVPS a.s. súd len
skonštatoval to, že táto vodárenská spoločnosť nemá vedomosť o napojení objektov na parc. č. 467/1
na kanalizáciu. Pritom zo samotnej správy i jej príloh jednoznačne vyplynulo, že minimálne od r. 1997
do 16. 7. 2003 pre objekt odporkyne a predtým jej predchodcov na parc. č. 768 sa realizovala podružná
dodávka vody cez vodovodnú prípojku a vodomer umiestnený na nehnuteľnostiach vo vlastníctve
navrhovateľa. Samotná vodárenská spoločnosť usudzuje, že obidve nehnuteľnosti používali spoločnú
kanalizačnú prípojku. Priložená schéma k tejto správe určuje aj približné umiestnenie kanalizačnej
prípojky, ktoré zodpovedá jej vyznačeniu v geometrickom pláne, ktorý bol predložený pre účely tohto
konania. Jestvujúcu kanalizačnú prípojku vyznačil aj na výkrese vypracovanom v marci 2002 aj
samotný manžel odporkyne pre účely prestavby rodinného domu. Súd skonštatoval, že v konaní
nebolo sporným, že kanalizácia bola vybudovaná najskôr v roku 1954 a bola súčasťou tzv. spoločného
dvora na pozemku mpč. 392/6. Súd mal k dispozícii aj dostatok dôkazov o tom, že kanalizačnou
prípojkou boli odkanalizované prvotné objekty právnych predchodcov navrhovateľa, z ktorých doteraz
je odkanalizovaný objekt súp. č. 868 na parc. č. 767/1 a tzv. revízna šachta na parc. č. 766/1. Právni
predchodcovia odporkyne W. a A. R. kúpili až v roku 1955 od právneho predchodcu navrhovateľa
garáže na pozemku, v súčasnosti parc. č. 768, ktoré až neskôr prestavali na rodinný dom, ktorý
neskôr kúpila odporkyňa. Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil aj predložené prehlásenie A. R.
ml.. Tvrdenia uvedené v tomto prehlásení navrhovateľ spochybnil už na pojednávaní. V prehlásení
sa konštatuje, že odpadový kanál bol vždy vlastníctvom rodiny R.. Toto však nemožno stotožniť s
vlastníctvom právnych predchodcov odporkyne W. a A. R.. Títo nehnuteľnosti kúpili až v roku 1955 od
právneho predchodcu navrhovateľa, keď kúpili garáže na pozemku v súčasnosti vedenom ako parc.
č. 768 a dovtedy boli výlučne užívateľmi tejto kanalizácie K. R., p. U. a X., po ktorých je právnym
nástupcom navrhovateľ. Lživé je vyjadrenie v uvedenom prehlásení, že ČSAO n.p. Košice užíval tento
kanál len so súhlasom rodičov A. R. ml. Ak by toto tvrdenie bolo pravdou, nemusel by byť odber
vody do objektov predchodcov odporkyne realizovaný prostredníctvom tzv. podružného odberu cez
vodomer navrhovateľa a jeho právnych predchodcov. Nepravdivé sú aj vyjadrenia o čistení kanálu a o
údržbe. Odvolateľ vytýka súdu prvého stupňa aj to, ak konštatoval, že navrhovateľ sa mohol domáhať
určenia spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ak tvrdí, že kanalizácia v minulosti bola súčasťou
tzv. spoločného dvora. V konaní však nebolo predmetom sporu, či vlastník pozemku č. 769 a 767/2
je aj vlastníkom starej kanalizačnej prípojky vybudovanej pred rokom 1954. Podstatným pre vec bolo
to, že predmetnú kanalizáciu pred rokom 1955 využívali výlučne právni predchodcovia navrhovateľa
a po roku 1955 až do 3. 7. 2003 spoločne právni predchodcovia navrhovateľa i navrhovateľ samotný
na jednej strane a právni predchodcovia odporkyne a odporkyňa na strane druhej. Od 3. 7. 2003 túto
kanalizáciu výlučne využíva navrhovateľ. Práve z dobromyseľného užívania „odpadového kanála“ už
právnymi predchodcami navrhovateľa bez prerušenia až do súčasnosti pramení právny titul vydržania
oprávnenosti užívania tejto kanalizačnej prípojky aj pre navrhovateľa. Súd prvého stupňa sa podľa
odvolateľa prekvapivo venuje otázkam preukázania vlastníctva prípojky s odkazom na listiny, ktoré
boli titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva odporkyňou alebo jej predchodcami. V notárskom
osvedčení N 123/2000 zo 17. 4. 2000 o existencii kanalizačnej prípojky idúcej pozemkom parc. č.
767/2 a 769 a vydržaní vlastníckeho práva k tejto prípojke nieto ani zmienky. Odvolateľ pripája k tomu
notárske osvedčenie a tvrdí, že ho predkladá ako nový dôkaz. Podobne ani v osvedčení o dedičstve
po nebohom A. R. 2D 906/97 z 9. 12. 1997 nie je o existencii kanalizačnej prípojky, či o vydržaní
vlastníckeho práva k tejto prípojke, žiadna zmienka. Nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy
zo dňa 16. 5. 2000, ktorými nadobúdala vlastníctvo odporkyňa, sú popísané v znaleckom posudku Ing.
U. O. č. 75/2000 zo dňa 14. 4. 2000. V čase vypracovania tohto znaleckého posudku prevodcovia ešte
nemali osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 767/2. Osvedčenie vlastníckeho
práva ku kanalizačnej prípojke si nikto neuplatnil. Pozemok parc. č. 767/2 a kanalizačná prípojka idúca
týmto pozemkom sa premietli do kúpnej zmluvy, ale vtedy ešte bez právneho titulu, ktorým by bolo
preukázané vlastníctvo predávajúcich ku parcele a ku kanalizačnej prípojke idúcej touto parcelou.
Preto kúpnou zmluvou zo dňa 16. 5. 2000 odporkyňa vlastníctvo ku kanalizačnej prípojke idúcej cez
pozemok parc. č. 767/2 nenadobudla. Právni predchodcovia odporkyne nikdy pred 14. 4. 2000 nevlastnili
v celosti pozemok parc. č. 767/2 (pôvodne parc. č. 392/6), ale maximálne podiel 2/12. Osvedčením
spísaným do notárskej zápisnice N 123/2000 zo dňa 17. 4. 2000 nevydržali predávajúci vlastníctvo ku
kanalizačnej prípojke idúcej cez pozemok parc. č. 767/2, preto ho ani nemohli odporkyni odpredať. Súd
prvého stupňa nepristúpil vecne k rozhodovaniu o uplatnenom nároku. Absorboval emócie odporkyne,



keď konštatoval vplyv žiadaného práva na zníženie hodnoty nehnuteľnosti. Navrhovateľ je tak toho
názoru, že súd prvého stupňa neobjektívne vyhodnotil predložené dôkazy a preto aj neobjektívne vo
veci rozhodol. Súd prvého stupňa pritom skonštatoval, že naliehavosť právneho záujmu na žiadanom
určení je daná. Odporkyňa pritom ohľadom práva odvádzať sporným kanálom splašky a odpad zaujímala
rozdielne procesné stanoviská, či už v tomto súdnom konaní alebo v stavebnom konaní pre stavbu
novostavba rodinného domu, alebo v správnom konaní vedenom na súde pod č. 2S/6/2005. Právo
odvádzať splaškové a dažďové vody do verejnej kanalizácie predmetnou kanalizáciou v tomto súdnom
konaní odmietala a právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech navrhovateľa spochybňovala.
Podľa názoru navrhovateľa splnil podmienky pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
Stavebný objekt navrhovateľa je spornou kanalizáciou odkanalizovaný, kanalizačná prípojka jestvuje a
doteraz je využívaná. Navrhovateľ pokračoval vo vykonávaní práva jeho právnych predchodcov. Nie je
mu preto možné vytknúť nedostatok dobrej viery pri objektívnom posudzovaní veci. Navrhovateľ vie, že
k vydržaniu nestačí púhe správanie sa, ktoré by mohlo byť obsahom takéhoto práva. Správanie sa, ktoré
má privodiť vydržanie, musí byť vykonávané ako právo a ten subjekt, ktorý sa takto chová, musí byť so
zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je subjektom vykonávaného práva. Podľa konštantnej
judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je
v tejto dobrej viere so zreteľom k všetkým okolnostiam. Posúdenie, či je, alebo nie je držiteľ v dobrej viere
so zreteľom ku všetkým okolnostiam, je treba hodnotiť vždy objektívne a nie zo subjektívneho hľadiska
samotného účastníka alebo treba zobrať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú je
možné s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol
mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa
pritom nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod, teda
ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul
svedčí. V tomto smere odkázal odvolateľ na rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22Cdo/417/98 z 24. 2. 2000 alebo
rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/39/99. Súd prvého stupňa nebol pritom dôsledný pri posudzovaní týchto
skutočností týkajúcich sa oprávnenosti držby, ak zdôraznil, že u navrhovateľa neexistoval právny titul pre
dobromyseľnú držbu. Právny titul je daný aj z tzv. domnelého právneho dôvodu držby. Od účinnosti Obč.
zák. po 1. 1. 1992 bolo možné prvýkrát započítať dobu užívania kanalizácie aj subjektom ČSAO š.p.,
ako zákonom požadovanú 10-ročnú vydržaciu dobu. Pokiaľ súd prvého stupňa mal výhrady voči obsahu
zmlúv z roku 1977 a ich dopadu na využívanie kanalizácie a tak i na dobromyseľnosť nadobúdateľa
k právu z vecného bremena, navrhovateľ zdôrazňuje, že po schválení privatizačného projektu 1. 4.
1992 nový subjekt, ktorý vznikol podľa zák. č. 92/1991 Zb. - Autorenova a.s., je novým subjektom,
ktorému pri splnení požiadaviek § 151o Obč. zák. samostatne plynula vydržacia 10-ročná lehota a preto
žalované právo, bez možnosti ich spochybniť vydržal, aj keď takéto právo si nedal deklarovať. Preto
navrhovateľovi, ako právnemu nástupcovi subjektu Autorenova a.s. uplynula zákonná 10-ročná lehota
pri započítaní lehoty výkonu tohto práva najneskôr 1. 4. 2002. Navrhovateľ preto žiada rozhodnutie súdu
prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť.

Odporkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu poukazuje na to, že ak odvolateľ predkladá nové
listiny, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, nemožno na tieto listiny prihliadať, pretože
navrhovateľ bol riadne pred súdom prvého stupňa poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Zdôrazňuje aj to,
že navrhovateľ pred súdom prvého stupňa nežiadal vypočuť ako svedka A. R., ktorého prehlásenie bolo
na súde oboznámené. Toto prehlásenie jednoznačne v celom rozsahu vyvrátilo tvrdenie štatutárneho
zástupcu navrhovateľa. Pred súdom prvého stupňa navrhovateľ zastúpený svojím zástupcom dňa 7. 6.
2011 na pojednávaní uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania. Keď účastníci nemali žiadne
návrhy na doplnenie dokazovania, súd vyhlásil dokazovanie za skončené. Rozsudok súdu prvého stupňa
odporkyňa považuje za správny a navrhuje ho potvrdiť. Zároveň žiada zaviazať navrhovateľa k náhrade
trov konania.

Na prejednanie podaného odvolania odvolací súd nariadil podľa § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p.
pojednávanie. S predvolaním na pojednávanie doručil účastníkom konania aj výzvu podľa § 213 ods. 2
O.s.p., aby zaujali stanovisko k možnej aplikácii vo výzve uvedených ustanovení právnych predpisov,
ktoré v doterajšom priebehu konania neboli použité.

Odporkyňa v odpovedi na uvedenú výzvu uviedla, že podľa jej názoru kanalizačná prípojka je súčasťou
pozemku, ktorý nadobudla kúpnou zmluvou zavkladovanou 31. 5. 2000. Kanalizačnú prípojku zriadili
jej právni predchodcovia a uvedenou zmluvou nadobudla aj kanalizačnú prípojku. Aj z vyjadrenia A. R.,
ktoré bolo oboznámené pred súdom prvého stupňa vyplýva, že vlastníkom a užívateľom prípojky boli



vždy R.. Podľa jej názoru neexistujú objektívne dôvody, aby sa žalobe vyhovelo. Objekt patriaci žalobcovi
je napojený na samostatnú kanalizáciu. Je presvedčená, že aj po vyhovení žalobe by dochádzalo
len k ďalším žalobám a sporom a že žalobca by pod rôznymi zámienkami, napr. čistenie prípojky,
opravy a pod., neprimeraným spôsobom zasahoval do jej vlastníctva. Podľa jej názoru sa predmetnou
kanalizačnou prípojkou neodvádzajú odpadové vody z priemyselných stavieb.

Navrhovateľ v odpovedi na výzvu súdu uviedol, že predmetná kanalizačná prípojka nespĺňa kritéria
vodnej stavby podľa § 4 ods. 2 zák. č. 442/2002 Z.z. Predmetnou kanalizačnou prípojkou sa neodvádzajú
odpadové vody od priemyselných stavieb. Stavba - dom na parc. č. 767/1 nie je priemyselnou stavbou
výrobného charakteru. Podľa navrhovateľa ani aplikácia ust. § 4 ods. 6 zák. č. 442/2002 Z.z. neprichádza
do úvahy, pretože kanalizačná prípojka bola zriadená nevedno kým, pričom jej zriadenie bolo bez
zohľadnenia požiadaviek a spôsobu určených prevádzkovateľom verejnej kanalizácie. Napriek týmto
skutočnostiam navrhovateľ zdôrazňuje, že funkčnosť stavby na parc. č. 767/1 je bez spornej kanalizačnej
prípojky nemožná. Navrhovateľ odpovedá aj na list odvolacieho súdu na spôsob zápisu žiadaného
vecného bremena do katastra nehnuteľnosti tak, že v prípade vyhovujúceho rozhodnutia by sa právo
zapísalo: „Právo odvádzania odpadových vôd cez parcelu 767/2 v prospech každodobých vlastníkov č.
767/1 kanalizačnou prípojkou podľa geometrického plánu a podľa rozsudku súdu“. Navrhovateľ je aj toho
názoru, že existuje naliehavý právny záujem na žiadanom určení podľa § 80 písm. c) O.s.p. Ochranu
podľa § 151n Obč. zák. si navrhovateľ vie predstaviť vtedy, ak by už bolo vecné bremeno zapísané
v katastri nehnuteľnosti. Postup podľa § 151n Obč. zák. prichádza do úvahy vtedy, pokiaľ by došlo k
neoprávnenému zásahu do práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

Následne odvolací súd na nariadenom odvolacom pojednávaní preskúmal napadnutý rozsudok i
konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. Bol viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie
súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou sú len prípadné vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že nie sú podmienky pre potvrdenie, ani pre zmenu
rozsudku. Napriek tomu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemožno uprieť nesporné úsilie
súdu prvého stupňa, aby podľa procesnej iniciatívy účastníkov zhromaždil pre rozhodnutie o podanej
žalobe nemalé množstvo dôkazov. Súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia uvádza aj to, ako
vykonané dôkazy hodnotil a napokon aj to, ako z tohto hodnotenia vyvodil právny záver. Napriek tomu
uplatnené odvolacie dôvody zakladajú dôvod na zrušenie rozhodnutia v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm.
f), h) O.s.p..

V danej veci ide o žalobu na určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, t.j. vecného práva, ktoré
sa zapisuje do katastra nehnuteľností (§ 1 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Ak nie je právo zodpovedajúce vecnému bremenu v katastri nehnuteľnosti zapísané, má žalobca, ktorý
tvrdí, že je nositeľom tohto práva, naliehavý právny záujem na jeho určení, a to aj v prípade, že by
žalovaný výkonu tohto práva bránil. Určením práva a zápisom tohto práva v katastri nehnuteľnosti
bude odstránená neistota v právnych vzťahoch medzi účastníkmi ako osobou oprávnenou a povinnou
z vecného bremena.

Tak, ako je už uvedené vyššie, súd prvého stupňa nepoprel naliehavosť právneho záujmu žalobcu na
žiadanom určení práva vecného bremena. Na druhej strane však uviedol, že niet právneho titulu pre
dobromyseľnosť výkonu tohto práva, ktoré by zakladalo vydržanie tohto práva.

Podľa § 151o ods. 1 Obč. zák. vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení
s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu
alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva
(vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným
bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľnosti.

Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe
po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa §134 ods. 3 Obč. zák. do doby podľa ods. 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej
držbe právny predchodca.



Podľa § 134 ods. 4 Obč. zák. pre začiatok a trvanie doby podľa ods. 1 sa použijú primerané ustanovenia
o plynutí premlčacej doby.

Vychádzajúc zo záverov súdu prvého stupňa o nedostatku právneho titulu pre vstup do výkonu
žiadaného práva a v súvislosti s odvolacími námietkami, je odvolací súd toho názoru, že dôležitým a pre
vec určujúcim sa zdá byť posúdenie požiadavky oprávnenosti výkonu práva podľa platnej právnej úpravy
vydržania. Platný právny poriadok určuje podmienky vydržania len vo vyššie citovanom ust. § 134 Obč.
zák., aj to len všeobecne. Oprávnená držba, ako základná podmienka vydržania, je potom upravená v
predchádzajúcom ust. § 130 Obč. zák. tak, že jej zásadné odlíšenie od detencie spočíva v existencii
dobromyseľnosti u držiteľa veci. Pojem dobromyseľnosti je bežne chápaný nielen subjektívne, teda z
hľadiska osobného presvedčenia držiteľa, ale so zreteľom na všetky objektívne okolnosti, z ktorých
možno usudzovať dôvodné presvedčenie držiteľa alebo vykonávateľa práva. Pretože dobromyseľnosť
je v podstate psychickým stavom vykonávateľa práva alebo držiteľa, nemožno ho priamo dokazovať,
ale dokazujú sa skutočností, z ktorých tento stav v mysli vzniká. V súdnom spore je dôkazné bremeno
na strane držiteľa, aj keď v pochybnostiach je zákonom zvýhodnený vyvrátiteľnou právnou domnienkou
o oprávnenosti držby (§ 130 ods. 1 veta druhá Obč. zák.).

Tak, ako je už uvedené vyššie, v nadväznosti na závery súdu prvého stupňa, odvolací súd zdôrazňuje,
že právny dôvod, od ktorého sa dobromyseľnosť odvodzuje, nemusí byť celkom perfektný, ale môže
ísť aj o právny dôvod neplatný, nulitný, či dokonca putatívny, pretože ťažisko problematiky vydržania
nespočíva v riešení charakteru a náležitosti právneho dôvodu ako takého, ale v objasnení okolností,
za ktorých mohol držiteľ (vykonávateľ práva) pri zachovaní potrebnej miery opatrnosti nadobudnúť
dôvodné presvedčenie, že mu vec alebo právo patrí. Stotožniť sa preto treba s odvolacou námietkou
poukazujúcou na závery vyplývajúce z rozhodnutie NS ČR vo veci sp. zn. 22Cdo/417/98. Korešponduje
aj s ďalšími názormi, napr. s názorom S. M. v M. rozhledoch, ročník 2011, č. 3, s. 116 až 117 v článku:
„K vydržaniu z hľadiska povahy právneho titulu, od ktorého možno odvodiť dobromyseľnosť.“

Medzi stranami nebolo sporným, že predchodcovia navrhovateľa i samotný navrhovateľ neboli v užívaní
kanalizačnej prípojky odporkyňou, ani jej právnymi predchodcami rušení. Súd prvého stupňa urobil
záver aj o tom, že kanalizácia bola vybudovaná najskôr v roku 1954. Bola v minulosti na pozemku
tzv. spoločnom dvore mpč. 392/6. Za takéhoto stavu, aj pri absencii právneho dôvodu zakladajúceho
dobromyseľnosť, bolo potrebné posudzovať to, či dobromyseľnosť sa nevyvádza z ďalších skutočností,
ktoré takýto stav vytvárali. Treba preto posúdiť všetky skutočností, ktoré z pôvodného podielového
spoluvlastníctva vyplynuli. Nemožno obísť ani ten fakt, ktorý vyplynul zo správy vodárenskej spoločnosti,
na ktorý poukázal odvolateľ v podanom odvolaní, keď aj dodávka vody do nehnuteľnosti, teraz vo
vlastníctve odporkyne, bola vedená cez nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľa. Vo vyššie uvedenom
rozhodnutí NS ČR sp. zn. 22Cdo/417/98 bola skutkovo riešená situácia, keď žalobca v konaní o určenie
existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na pozemku, netvrdil existenciu žiadneho,
teda ani domnelého právneho dôvodu, od ktorého by jeho právni predchodcovia odvodzovali svoju
dobromyseľnosť. Právna veta z uvedeného rozhodnutia znie: „Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať
o existujúci právny dôvod, stačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby
držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí“.

Ak súd prvého stupňa len z toho dôvodu, že nebol preukázaný právny titul, žalobu zamietol, jeho
rozhodnutie je predčasné a bez potrebného vyhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré by mohli založiť
dobromyseľnosť vo výkone žiadaného práva, ktorého určenia sa navrhovateľ domáha.

V súlade so zásadou dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolací súd preskúmava
správnosť zistení súdu prvého stupňa a z nich vyvodeného právneho posúdenia veci. Ak pritom dospeje
k záveru, že pre správne rozhodnutie sú potrebné také podstatné skutkové zistenia, ktoré súd prvého
stupňa neobstaral, prípadne, ktoré obstaral, avšak pre pochybenie v procesnom postupe majúcom za
následok odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom na ne pri rozhodovaní neprihliadal, musí
odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ak by
odvolací súd odoprel účastníkom možnosť prieskumu správnosti tých skutkových zistení, ktoré neboli v
konaní na súde prvého stupňa považované za právne významné, avšak zo strany odvolacieho súdu by



boli posúdené ako rozhodujúce, porušil by uvedenú zásadu občianskeho súdneho konania (viď podobne
napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/26/2008 z 21. 1. 2009). Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Podľa § 224 ods. 3 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí vo veci.

Podľa § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie,
súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

V súvislosti s vyjadreniami odporkyne k podanému odvolaniu odvolací súd považuje za potrebné dodať,
že hoci navrhovateľ v odvolaní označuje ako „nový“ dôkaz osvedčenie o vydržaní Nz 123/2000 zo 17. 4.
2000, či kúpnu zmluvu zo 16. 5. 2000 č. V-152/2000, nejde o skutočnosti nové, pretože už súd prvého
stupňa ich mal k dispozícii v čase svojho rozhodovania a sú napr. obsahom spisu už na čl. 91 a čl. 153.
Nemožno preto brať na zreteľ argumentáciu odporkyne o tom, že na tieto dôkazy nemožno v odvolacom
konaní prihliadať, pretože neboli uplatnené ani po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd zisťoval aj čo procesne požadoval odvolateľ, ak sa vyjadroval v tom zmysle, že sudkyňa
súdu prvého stupňa podľahla emocionálnym vplyvom zo strany odporkyne a že sa mala dať sama z
konania vylúčiť. Navrhovateľ objasnil pred odvolacím súdom to, že nejde o námietku zaujatosti a teda
návrh, aby sudkyňa súdu prvého stupňa bola z konania vylúčená.

V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa bude musieť teda vyporiadať so všetkými účastníkmi tvrdenými
skutočnosťami, ktoré sú relevantné pre posudzovanie dobromyseľnosti vo výkone práva, ktorého určenia
sa navrhovateľ domáha. Odvolací sú neopomína ani tie skutočnosti, ktoré môžu byť relevantné aj z
pohľadu aplikácie tých ustanovení právnych predpisov, ktoré uviedol vo výzve účastníkom konania
pri nariaďovaní odvolacieho pojednávania. Navrhovateľovi, zodpovedajúco aj jeho vyjadreniu pred
odvolacím súdom, v tomto konaní nejde len o určenie vecného bremena ku kanalizačnej prípojke, ale
aj ku dotknutým pozemkom, na ktorých je kanalizačné potrubie uložené a teda k pozemkom, ktoré sú
vo vlastníctve odporkyne. Súd prvého stupňa musí venovať pozornosť aj tomu, aby v rámci formulácie
výroku rozhodnutia vyjadril to, čoho sa navrhovateľ podaným návrhom vo veci samej skutočne domáha.
Účinná ochrana práva má byť poskytovaná bez nadmernej miery formalizmu. Žiadané určenie teda musí
zodpovedať aj tým podmienkam, ktoré sú potrebné pre zápis tohto práva v katastri nehnuteľností.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.