LIVONEC, s.r.o.


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/36/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200392
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:8013200392.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a
členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: LIVONEC
s.r.o., IČO: 31 730 671, so sídlom Hraničná 13, Poprad, právne zastúpeného: BAJO LEGAL,
s.r.o., so sídlom Landererova 8, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného
č. 1100305/1/78436/2013 z 20. februára 2013, č. 1100305/1/78437/2013 z 20. februára 2013,
č. 1100305/1/78438/2013 z 20. februára 2013, č. 1100305/1/78440/2013 z 20. februára 2013, č.
1100305/1/78441/2013 z 20. februára 2013, č. 1100305/1/78444/2013 z 20. februára 2013, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S 35/2013-50 z 23. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/35/2013-50 z 23. októbra
2015 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom č. k. 3S 35/2013-50 z 23.
októbra 2015 podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutí žalovaného č. 1100305/1/78436/2013
z 20. februára 2013, č. 1100305/1/78437/2013 z 20. februára 2013, č. 1100305/1/78438/2013 z 20.
februára 2013, č. 1100305/1/78440/2013 z 20. februára 2013, č. 1100305/1/78441/2013 z 20. februára
2013, č. 1100305/1/78444/2013 z 20. februára 2013, ktorými žalovaný potvrdil rozhodnutia Daňového
úradu Prešov zo dňa 06.07.2012, číslo: 9712402/5/1542616/2012/Bru, ktorým bol vyrubený rozdiel
dane z pridanej hodnoty (ďalej len rozdiel DPH) za zdaňovacie obdobie január 2005 v sume 7 966,54
Eur, číslo: 9712402/5/1542756/2012/Bru, ktorým bol vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie
február 2005 v sume 5 928,43 Eur, číslo: 9712402/5/1542996/2012/Bru, ktorým bol vyrubený rozdiel
DPH za zdaňovacie obdobie marec 2005 v sume 5 922,12 Eur, číslo: 9712402/5/1543098/2012/
Bru, ktorým bol vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2005 v sume 12,61 Eur, číslo:
9712402/5/1543300/2012/Bru, ktorým bol vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie máj 2005
v sume 6 609,57 Eur a číslo: 9712402/5/1543412/2012/Bru, ktorým bol vyrubený rozdiel DPH za
zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 8 972,74 Eur (ďalej len rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu), platiteľovi dane LIVONEC, s.r.o., Poprad, (ďalej len žalobca).

Krajský súd uviedol, že z administratívneho spisu zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu
daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2005, z ktorej
vyhotovil protokol č. 717/320/63/69861/2007/Švi zo dňa 17.12.2007, ktorý bol s daňovým subjektom
prerokovaný dňa 18.01.2008. Tento deň prerokovania sa považuje za deň doručenia protokolu.



Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4080/08/Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým vyrubil
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2005 v sume 240 000,- Sk platiteľovi dane.
Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č. I/225/6018-61265/2008/991048-3 zo dňa 18.07.2008
dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane
pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný platobný výmer číslo: 9712402/5/1542616/2012/
Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január
2005 v sume 7 966,54 Eur. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty bolo zistené porušenie
§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým,
že platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane na základe faktúr od spoločnosti StOFiS, s.r.o., Gočárova
1508, Čadca a to fa. int. č. DF/05/0199, č.20051101 zo dňa 11.01.2005 za dodávku hasiacich prístrojov
v celkovej sume 318 870,50,- Sk, DPH 50 912,10,- Sk, fa int. č. DF/05/0202, č. 20051401 zo dňa
14.01.2005 (objednávka zo dňa 01.01.2005) za marketingové služby v celkovej sume 940 100,- Sk, DPH
150 100,- Sk, fa. int. č. DF/05/0219, č. 20052701 zo dňa 27.01.2005 za dodávku hasiacich prístrojov v
celkovej cene 244 188,- Sk, DPH 38 988,- Sk, pričom nebolo preukázané dodanie uvedených tovarov
a služieb od vyššie uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4080/08/Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým
vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2005 v sume 299 930,- Sk
platiteľovi dane. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č. I/225/6018-61267/2008/991048-3
zo dňa 18.07.2008 dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný platobný výmer číslo:
9712402/5/1542756/2012/Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie február 2005 v sume 5 928,43 Eur. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej
hodnoty bolo zistené porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.
222/2004 Z. z. o DPH tým, že platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane na základe faktúr od spoločnosti
VORTEX, s.r.o., Nobelova 30, Bratislava, a to fa. int. č. DF/05/0354, č. 3240205 zo dňa 24.02.2005 za
marketingové služby v celkovej sume 1 118 600,- Sk, DPH 178 600,-Sk, pričom nebolo preukázané
dodanie uvedených služieb od vyššie uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4121/08/Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým vyrubil
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2005 v sume 330 290,- Sk platiteľovi dane.
Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č. I/225/6018-61268/2008/991048-3 zo dňa 18.07.2008
dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane
pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný platobný výmer číslo: 9712402/5/1542996/2012/
Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec
2005 v sume 5 922,12 Eur. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty bolo zistené porušenie
§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že
platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane na základe faktúr od spoločnosti VORTEX, s.r.o., Nobelova 30,
Bratislava, a to fa. int. č. DF/05/0505, č. 210305 zo dňa 21.03.2005 za marketingové služby v celkovej
sume 1 117 410,- Sk, DPH 178 600,-Sk, pričom nebolo preukázané dodanie uvedených služieb od vyššie
uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4144/08/Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým vyrubil
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 v sume 380,- Sk platiteľovi dane.
Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č. I/225/6018-61270/2008/991048-3 zo dňa 18.07.2008
dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane
pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný platobný výmer číslo: 9712402/5/1543098/2012/
Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl
2005 v sume 12,61 Eur. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty bolo zistené porušenie §
49 ods. 7 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že platiteľ vykonal odpočítanie dane pri kúpe
osobných automobilov (DPH 2 x 190,-Sk).

Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4145/08/Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým vyrubil
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2005 v sume 199 120,- Sk platiteľovi dane.
Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č. I/225/6018-61271/2008/991048-3 zo dňa 18.07.2008
dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane
pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný platobný výmer číslo: 9712402/5/1543300/2012/



Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2005
v sume 6 609,57 Eur. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty bolo zistené porušenie §
49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že
platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane na základe faktúr od spoločnosti VORTEX, s.r.o., Nobelova 30,
Bratislava, a to fa. int. č. DF/05/0951, č. 1260505 zo dňa 26.05.2005 za marketingové služby v celkovej
sume 1 247 120,- Sk, DPH 199 120,-Sk, pričom nebolo preukázané dodanie uvedených služieb od
vyššie uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4159/08/Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým vyrubil
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 496 880,- Sk platiteľovi dane.
Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č. I/225/6018-61272/2008/991048-3 zo dňa 18.07.2008
dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane
pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný platobný výmer číslo: 9712402/5/1543412/2012/
Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005
v sume 8 972,74 Eur. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty bolo zistené porušenie §
49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že
platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane na základe faktúr od spoločnosti VORTEX, s.r.o., Nobelova
30, Bratislava, a to fa. int. č. DF/05/1040, č. 1020605 zo dňa 02.06.2005 za marketingové služby v
celkovej sume 1 043 630,- Sk, DPH 166 630,-Sk a fa int. č. DF/05/1057, č. 1290605 zo dňa 29.06.2005
za marketingové služby v celkovej sume 649 383,-Sk, DPH 103 683,-Sk, pričom nebolo preukázané
dodanie uvedených služieb od vyššie uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

K námietke žalobcu smerujúcej k nedostatku právomoci správcu dane vydať rozhodnutie krajský súd
uviedol, že je neopodstatnená. Právomoc daňového úradu ako správcu dane vydávať rozhodnutia
vyplýva zo zákona 479/2009 Z. z.

K názoru žalobcu, že nasledujúci deň po doručení rozhodnutí o odvolaní automaticky začalo vyrubovacie
konanie podľa § 44 zákona č. 511/1992 Zb., že začala plynúť 15 dňová lehota na vydanie rozhodnutia
podľa § 44 ods. 6 citovaného zákona, a že to určuje § 15 ods. 13 štvrtá veta, krajský súd uviedol, že nie je
správny. Ustanovenie § 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. stanovuje 15 dňovú lehotu na rozhodnutie ale
len v prípade, že bola vykonaná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, a to od jej skončenia,
ale nie od doručenia rozhodnutia o odvolaní, v ktorom odvolací orgán rozhodnutie zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Ustanovenie § 44 zákona č. 511/1992 Zb. neustanovuje lehotu na vydanie
rozhodnutia po zrušení rozhodnutia odvolacím orgánom a vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobcom citovaný nález Ústavného súdu SR sa týka
lehoty na výkon daňovej kontroly, ktorú považuje za lehotu zákonnú. Zároveň Ústavný súd SR vyslovil
právny názor, že lehotu na vykonanie kontroly nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie podľa §
30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb. Lehoty uvedené v § 30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb.
nepovažuje za lehoty zákonné, ale za lehoty procesné, ktorých nedodržanie nespôsobuje nezákonnosť
rozhodnutia. Preto tento nález nemožno aplikovať na daný prípad.

K námietke žalobcu, že správcovi dane vo vzťahu k daňovému subjektu zaniklo právo vyrubiť daň dňom
31.12.2012 a rozhodnutia vydané po tomto dni, t. j. napadnuté rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu zo dňa 04.03.2013 sú nezákonné, krajský súd uviedol, že je nedôvodná. Správca dane vyruboval
daň za zdaňovacie obdobia január, február, marec, apríl, máj a jún 2005. Daň za zdaňovacie obdobie
január až jún 2005 podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. mohol správca dane vyrubiť do konca roka
2010. Keďže pred uplynutím tejto lehoty bol vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu
dane (doručený protokol o daňovej kontrole dňa 18.01.2008), plynie 5 ročná lehota od konca roka, v
ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Daňový subjekt bol o tomto úkone vyrozumený
dňa 18.01.2008, t. j. doručením protokolu podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb., a preto ďalšia 5
ročná lehota uplynula 31.12.2013.

K tvrdeniu žalobcu, že úprava pretrhnutia prekluzívnej lehoty je upravená v zákone č. 511/1992 Zb.,
ako aj v daňovom poriadku rovnako, t. j. v oboch úpravách je určujúci okamih vyrozumenia o úkone
smerujúcom k vyrubeniu dane, krajský súd uviedol, že nie je správna. Zákon č. 511/1992 Zb. považoval
za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane doručenie protokolu podľa § 15 ods. 12 a
deň prerokovania protokolu sa považoval za deň jeho doručenia, a teda deň prerokovania protokolu bol



deň, kedy bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Keďže v danom prípade sa za deň doručenia
protokolu považuje deň 18. január 2008, lehota na vyrubenie dane uplynie dňom 31.12.2013, a keďže
nezaniklo právo na vyrubenie dane počas odvolacieho konania, žalovaný nemohol tieto rozhodnutia
zrušiť.

Námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávnych zistení,
vyčerpaniu dôkazného bremena zo strany žalobcu, vyhodnotil krajský súd ako nedôvodné. Správne
orgány popísali dostatočným spôsobom zistený skutkový stav, vykonali rozsiahle dokazovanie a ich
vyhodnotenie, ako aj porušenie právnych predpisov zo strany žalobcu.

Krajský súd poukázal na to, že pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť
má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou
je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na
základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre
správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových
subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové dokazovanie nie je konaním
vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, ktorý rozhodne, ktoré dôkazy
vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov.
V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V
zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Sžf/90/2014 zo dňa 04.11.2015) .

Krajský súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v
spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia
ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č.
511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods.2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za
zákonom splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania
dane z pridanej hodnoty), a ktorý si tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si
uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu slúži až
na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt,
na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet
dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

Odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a
odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o takzvaný osobný charakter zdaniteľných plnení, pri
ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre
musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie
dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli
skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencia faktúry, ale
aj preukazovanie zaplatenia týchto súm nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona
č.222/2004 Z. z. o DPH.

V závere krajský súd poukázal na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn.1S/86/2009-86 zo dňa
22.06.2010, ktorým bola žaloba žalobcu proti Daňovému riaditeľstvu SR zamietnutá. Predmetom
tejto žaloby bolo preskúmanie zákonnosti a postupu rozhodnutia žalovaného zo dňa 04.11.2009, č.
I/225/13561-120272/2009/990705-r, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Poprad zo dňa 27.07.2009, č.717/230/46173/09/Neuv, ktorého predmetom bol vyrubený rozdiel dane
z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2005 v sume 29 275,74 Eur. Keďže Najvyšší súd
SR rozsudkom sp. zn. 2Sžf/42/2010 potvrdil správnosť konania správcu dane aj odvolacieho orgánu a
predmetom vyrubenia rozdielu dane z príjmov boli tie isté faktúry, na základe ktorých bolo uplatnené
odpočítanie dane, nie je možné, aby základ dane nebol uznaný ako nepreukázaný a daň z pridanej
hodnoty, ktorá sama o sebe nemôže existovať, bola uplatnená vo forme odpočítania dane.

Krajský súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v žalobe
neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia a postup žalovaného, ako aj preskúmavané
rozhodnutie bolo v súlade so zákonom a žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov



konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca nebol v konaní úspešný, žalovaný nemá zo zákona
právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol,
že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Podľa žalobcu krajský súd neaplikoval na
otázku posúdenia práva správcu dane vyrubiť daň prechodné ustanovenie § 165b ods. 1 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní účinného od 30.12.2012, podľa ktorého daňové konanie začaté podľa
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov sa dokončí podľa daňového poriadku. V predmetnej
veci správca dane vyruboval rozdiel dane za zdaňovacie obdobie január - jún 2005 a túto daň mohol
vyrubiť do 31.12.2010. Keďže pred uplynutím tejto lehoty bol vykonaný úkon smerujúci k vyrubeniu dane,
začala podľa § 69 ods. 2 daňového poriadku plynúť nová 5-ročná lehota na vyrubenie dane od konca
roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený.
Protokol o daňovej kontrole č. 717/320/63-69863/07/Švi zo dňa 17.12.2007 bol daňovému subjektu
doručený dňa 20.12.2007, kedy bol zároveň daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Nová 5-ročná
lehota začala teda plynúť odo dňa 31.12.2007 a uplynula dňa 31.12.2012. Vzhľadom na to, že správca
dane vyrubil rozdiel dane až dňa 20.02.2013, t. j. po uplynutí práva na vyrubenie (31.12.2012), je
vyrubenie dane nezákonné.

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že krajský súd si aj nesprávne aplikovanú právnu úpravu nesprávne
vyložil. Následkom doručenia protokolu o daňovej kontrole je vznik určitých práv a povinností na strane
žalobcu. Okrem iného momentom doručenia protokolu zaniká žalobcovi právo vzniesť námietku proti
postupu zamestnanca správcu dane, alebo žalobcovi vzniká právo vyjadriť sa k záverom protokolu. Ak
má žalobca právo vyjadriť sa k záverom protokolu v lehote 8 dní, záver o tom, že vyrozumený o protokole
je až dňom jeho prerokovania, t. j. po uplynutí lehoty na vyjadrenie, je založený na nesprávnom právnom
posúdení veci. Žalobca tiež poukázal na zásadu in dubio pro mitius (v pochybnostiach miernejšie), v
zmysle ktorého v prípade možnosti rôzneho výkladu právnej normy by správny orgán mal aplikovať
výklad pre subjekt práva priaznivejší.

V odvolaní ďalej žalobca poukázal na to, že v zmysle § 165b ods. 1 daňového poriadku mal žalovaný
odvolací správny orgán postupovať podľa ustanovení daňového poriadku, rovnako aj v zmysle § 72 ods.
10 daňového poriadku, t. j. napadnuté rozhodnutia správcu dane zrušiť a konanie zastaviť. Žalovaný však
v týchto intenciách nepostupoval a z tohto dôvodu sú všetky žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonné.

Na záver odvolania žalobca uviedol, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno a pokiaľ správca dane
ako aj žalovaný tvrdili napriek predloženým listinným dôkazom opak, prešlo na neho z hľadiska
procesného dôkazné bremeno opaku, t. j. mali vierohodne vyvrátiť inými dôkazmi, prečo listinné dôkazy
nezodpovedajú skutočnostiam v nich uvedených. Aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
možno vyvodiť, že dôkazné bremeno (opätovne) zaťažuje daňový subjekt len v prípade, ak správca
dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov dovtedy predložených
daňovým subjektom.

K podanému odvolaniu sa dňa 11.02.2016 vyjadril žalovaný a uviedol, že správca dane ako žalovaný sa
tejto veci dostatočne venovali vo svojich rozhodnutiach a na týchto záveroch aj naďalej trvajú. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že pokiaľ ide o zánik
práva vyrubiť daň, nemohol žalovaný ani krajský súd posudzovať zánik práva podľa zákona č. 563/2009
Z. z., čo žalovaný vysvetlil vo svojom rozhodnutí. Zo znenia § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.
totiž vyplýva, že právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že krajský súd nesprávne vyložil § 15 ods.
12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca sa mýli v tom, že následkom doručenia protokolu, za ktorý
považuje deň 20.12.2007, zaniká právo vzniesť námietku proti postupu zamestnanca správcu dane a
vzniká právo vyjadriť sa k záverom protokolu, ako aj v ponímaní celého procesu, ktorý v časovom slede
ustanovuje § 15 ods. 8 až 13 zákona č. 511/1992 Zb. K právomoci správcu dane, ktorú žalobca popisoval
v odvolaní žalovaný uviedol, že keďže v priebehu odvolacieho konania neuplynula lehota na vyrubenie
dane, odvolací orgán nemohol postupovať podľa ustanovenia § 72 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z.



K vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca podaním zo dňa 26.9.2016, v ktorom uviedol, že
sa plne pridržiava ním podaného odvolania, žaloby ako všetkých vyjadrení a prednesov v tejto právnej
veci. Žiadal odvolací súd, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP)
upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho
v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v
správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 SSP, odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja
ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5
dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, rozsudok
verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a súčasne
odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, s ktorými
sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na
zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 prvá veta zákona č. 511/1992 Zb., daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane
zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo
vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.

Podľa 29 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správcovi dane z jeho činnosti.



Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 15 ods. 12 tretia veta zákona č. 511/1992 Zb., deň prerokovania protokolu sa považuje za deň
jeho doručenia.

Podľa § 15 ods. 13 tretia veta zákona č. 511/1992 Zb., doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo
spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie
dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2).

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak,
nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo
vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové
priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti
podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje
odpočítanie daňovej straty podľa osobitného predpisu, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí
siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto
daňová strata vykázaná.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na
vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol
daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je možné najneskôr do
desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo
v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie,
alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na
vrátenie dane.

Podľa § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok), právne úkony a ich účinky
pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku, daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej
rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v
znení neskorších predpisov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (prvá
a druhá veta) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 19 ods. 2 prvá veta zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania
služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou



podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

Predmetom odvolacieho konania je preveriť zákonnosť žalobcom namietaného procesného postupu
správcu dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu na DPH.

K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu odvolací súd uvádza, že
zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných
daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní (§ 1a písm. c/ zákona o správe daní) a prostredníctvom
inštitútu daňovej kontroly správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane (§ 15 ods. 1 zákona o správe daní), v danom prípade nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy
vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť
závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na
skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii
(§ 2 ods. 3 zákona o správe daní v spojení s § 29 ods. 1 a 2 citovaného zákona). Z obsahu odôvodnenia
preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa s návrhom žalobcu na
doplnenie dokazovania vysporiadali a uviedli dôvod, pre ktorý by ďalšie výsledky dokazovania vo svetle
už získaných zistení nemali vplyv na priaznivejšie vyhodnotenie skutkového stavu.

Vzhľadom na okolnosti prípadu, ako i výsledky vykonaného dokazovania vyplývajúce z obsahu
administratívneho spisu, nemožno prisvedčiť obrane žalobcu spočívajúcej len v poukaze na dodatočne
uplatňované námietky proti procesným pochybeniam.

So zreteľom aj na dôvody vyššie uvedené sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými ako
aj právnymi závermi krajského súdu a jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa 250ja ods. 3 veta
druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p.,
keď neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.