LIVONEC, s.r.o.


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3S/57/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200641
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8013200641.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň
JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej v právnej veci žalobcu LIVONEC,
s. r. o. so sídlom Poprad, Hraničná 13, IČO: 31 730 671, zastúpeného BAJO LEGAL, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Astrová 2/A, IČO: 36 860 581, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky
so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného
zo dňa 05.06.2013 číslo: 1100305/1/271018/2013, zo dňa 05.06.2013 číslo: 1100305/1/271022/2013, a
zo dňa 05.06.2013 číslo: 1100305/1/271028/2013, na základe žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 05.06.2013 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.
z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 04.03.2013, číslo 9712402/5/836254/2013/
Bru (ďalej len rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu), ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového
poriadku vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2005 v sume 13
256,98 Eur platiteľovi dane LIVONEC, s. r. o., Poprad, (ďalej len žalobca), potvrdil. V odôvodnení
preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu
podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že prvostupňový správny orgán dospel na základe zisteného
skutkového stavu k nesprávnym zisteniam, jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a
preto sú nesprávne. Rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení. Podľa správcu dane
si platiteľ dane nesplnil svoju dôkaznú povinnosť pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľných obchodov
od spoločnosti agentúra Agentúra Advertising, s.r.o., Dvojkrížna 47, Bratislava. Správca dane poukázal
na porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH) tým, že platiteľ si odpočítal
daň z tovarov a služieb, pričom nebolo preukázané dodanie uvedených tovarov a služieb, a teda ani
vznik daňovej povinnosti.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 05.06.2013 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku
rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 04.03.2013, číslo: 9712402/5/836569/2013/Bru, ktorým
bol vyrubený rozdiel dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2005 v sume 13
408,35 Eur platiteľovi dane (žalobcovi), potvrdil. Platiteľ dane podal proti rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu odvolanie, v ktorom namietal, že prvostupňový orgán dospel na základe zisteného
skutkového stavu k nesprávnym zisteniam. Jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a
preto sú nesprávne. Rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení. Podľa správcu dane



si platiteľ dane nesplnil svoju dôkaznú povinnosť pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľných obchodov
od spoločnosti MVM - Slovakia, s. r. o., Ľuda Zúbka 27/1197, Bratislava. Správca dane poukázal na
porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH tým, že platiteľ si
odpočítal daň z tovarov a služieb, pričom nebolo preukázané dodanie uvedených tovarov a služieb, a
teda ani vznik daňovej povinnosti.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 05.06.2013 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku
rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 04.03.2013, číslo: 9712402/5/836740/2013/Bru, ktorým
bol vyrubený rozdiel dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2005 v sume 29 214,63
Eur platiteľovi dane (žalobcovi) potvrdil. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol,
že platiteľ dane podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, v ktorom namietal, že prvostupňový správny
orgán dospel na základe zisteného skutkového stavu k nesprávnym zisteniam, jeho závery nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní, a preto sú nesprávne. Rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom
posúdení. Podľa správcu dane si platiteľ dane nesplnil svoju dôkaznú povinnosť pri preukazovaní
uskutočnenia zdaniteľných obchodov od spoločnosti Agentúra Advertising, s. r. o., Dvojkrížna 47,
Bratislava. Správca dane poukázal na porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/
zákona o DPH tým, že platiteľ si odpočítal daň z tovarov a služieb, pričom nebolo preukázané dodanie
uvedených tovarov a služieb, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

Žalobca ďalej namietal, že predmetné rozhodnutia sú zaťažené závažnými procesnými nedostatkami
a pochybeniami zo strany správcu dane, ktoré mali za následok nezákonnosť rozhodnutí. Uviedol,
že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pretože disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou
s prílohami, z ktorých je možné zistiť dodaný tovar, resp. služby od konkrétneho dodávateľa. Pokiaľ
správca dane tvrdí, napriek predloženým listinným dôkazom opak, prechádza naňho z hľadiska
procesného dôkazné bremeno opaku, t. j. mal by vierohodne vyvrátiť inými dôkazmi prečo listinné dôkazy
nezodpovedajú skutočnostiam v nich uvedených. Správca dane v protokole neuviedol žiadnu relevantnú
skutočnosť, ktorá by jednoznačne preukazovala, resp. spochybňovala to, že k právu na odpočítanie dane
na základe uskutočnených obchodov nedošlo. Správca dane má napokon žiadať od daňového subjektu
len také dôkazy, ktorými možno existenciu plnenia preukázať v obvyklom obchodnom styku daňových
subjektov. Uviedol, že v konaní namietal nezákonnosť postupu správcu dane v súvislosti s výkonom
opakovanej daňovej kontroly, či následných predvolaniach po upustení od opakovanej daňovej kontroly.
Namietal, že zákon správcovi dane takýto postup neumožňoval. Správca dane môže postupovať len
tak, ako mu to určuje zákon. V tomto prípade však správca dane takto nepostupoval, pretože ak zrušilo
Daňové riaditeľstvo SR dodatočné platobné výmery Daňového úradu Poprad, dňom nasledujúcim po
doručení týchto rozhodnutí automaticky začalo daňové vyrubovacie konanie podľa § 44 zákona č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.), pretože zrušením pôvodných rozhodnutí sa
proces vrátil do začiatku vyrubovacieho konania. Zdôraznil, že nešlo o začatie žiadnych nových konaní,
ale pokračovanie v pôvodných konania, ktoré sú konaniami vyrubovacími. V celom rozsahu sa na ne
vzťahuje § 44 zákona č. 511/1992 Zb. Dňom nasledujúcim po doručení rozhodnutí Daňového riaditeľstva
SR správcovi dane začala podľa neho plynúť 15 dňová lehota na vydanie rozhodnutia podľa § 44
ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.. Toto ustanovenie určuje správcovi dane povinnosť v stanovenej lehote
vydať takéto rozhodnutie. Ak správca dane v tejto lehote rozhodnutie nevydal, zanikla mu podľa neho
právomoc po uplynutí tejto zákonnej lehoty vydať v týchto konania rozhodnutie. V tomto smere treba
vychádzať z právneho názoru Ústavného súdu SR vysloveného v náleze sp. zn. III ÚS 24/2010-57 zo
dňa 29.06.2010, ktorý sa z Ústavy SR stal súčasťou nášho právneho poriadku. Nesprávny je taktiež
argument správcu dane v dodatočných platobných výmeroch, že uvedený nález sa týka lehoty v rámci
výkonu daňovej kontroly a z tohto dôvodu je v tomto konaní neopodstatnený. Nepreskúmateľné sú
argumenty správcu dane, že právomoc na vydanie rozhodnutí vo vyrubovacom konaní mu nezanikla,
resp. že zákon č. 511/1992 Zb. neurčuje osobitne lehotu na vydanie rozhodnutia po zrušení dodatočných
platobných výmerov, a preto konal v zmysle lehôt uvedených v § 30a ods. 1 a 4 zákona č. 511/1992 Zb.
Predmetný nález Ústavného súdu SR je totiž potrebné primerane aplikovať aj na posudzovaný prípad,
pretože pojednáva o charaktere zákonných lehôt uvedených v zákone č. 511/1992 Zb.. Tieto lehoty sú
totiž závažným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočneného úkonu, resp. konania. Ich porušenie
z tohto dôvodu svedčí prejavu ľubovôle zo strany štátneho orgánu, čo je v demokratickom právnom
štáte neakceptovateľné. Za závažnejšiu považuje skutočnosť, že popri 15 dňovej lehote na vydanie
rozhodnutia zo strany správcu dane Daňový poriadok upravuje v § 69 lehoty, ktorých uplynutie má za
následok zánik práva vyrubiť daň. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku s účinnosťou od 30.12.2012,



daňové konanie začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. sa dokončí podľa Daňového poriadku. Z tohto
vyplýva, že aj inštitút zániku práva vyrubiť daň je potrebné posudzovať podľa Daňového poriadku. Podľa
§ 69 ods. 1 Daňového poriadku nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok sumu podľa
osobitných predpisov po uplynutí 5 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové
priznanie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie,
alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Podľa
§ 69 ods. 2 Daňového poriadku ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie
dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty
podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Za úkon
smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných
predpisov sa v zmysle § 69 ods. 3 písm. a/ Daňového poriadku považuje doručenie protokolu z daňovej
kontroly. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov. Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel dane v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť
alebo vykázať, alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu
s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Poukázal, že Daňový poriadok na rozdiel od zákona č.
511/1992 Zb. účinného do 31.12.2011 považuje za doručenie protokolu z daňovej kontroly jeho faktické
doručenie daňovému subjektu, zatiaľ čo zákon č. 511/1992 Zb. v ustanovení § 15 ods. 12 uvádzal, že
za deň doručenia protokolu sa považoval až deň jeho prerokovania so správcom dane. Keďže správca
dane vyruboval rozdiel dane za zdaňovacie obdobie október, november, december 2005, túto daň mohol
podľa žalobcu vyrubiť do 31.12.2010. Keďže pred uplynutím tejto lehoty bol vykonaný úkon smerujúci
k vyrubeniu dane, začala plynúť nová 5 ročná lehota na vyrubenie dane od konca roka, v ktorom bol
daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Protokol o daňovej kontrole číslo 717/320/63-69863/07/Švi
zo dňa 17.12.2007 bol daňovému subjektu doručený dňa 20.12.2007, kedy bol zároveň daňový subjekt
o tomto úkone vyrozumený. Nová 5 ročná lehota teda začala plynúť odo dňa 31.12.2007 a uplynula
dňa 31.12.2012. Na základe toho zaniklo správcovi dane právo vyrubiť daň. Z uvedeného dôvodu
napadnuté rozhodnutia zo dňa 04.03.2013, t. j. rozhodnutia vydané po uplynutí lehoty na vyrubenie
dane, je potrebné posudzovať ako nezákonné. Žalobca pre úplnosť dodal, že uvedený záver by platil
rovnako v prípade, ak inštitút zániku práva vyrubiť daň by bolo potrebné posudzovať podľa zákona č.
511/1992 Zb. účinného do 31.12.2011. Tento zákon upravoval zánik práva vyrubiť daň v ustanovení §
45, v zmysle ktorého nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí 5 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať
daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti
podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. V zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. ak bol
pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty
podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Úprava
pretrhnutia prekluzívnej lehoty je teda upravená v zákone č. 511/1992 Zb. ako aj v Daňovom poriadku
rovnako, t. j. v oboch úpravách je určujúci okamih vyrozumenia o úkone smerujúcom k vyrubeniu dane.
V zmysle § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie
zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5 <http://www.zakonypreludi.sk/zz/1992-511>) sa považuje
za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2 <http://www.zakonypreludi.sk/
zz/1992-511>). Za deň doručenia protokolu sa považoval deň jeho prerokovania. Hoci bol protokol o
dňovej kontrole zo dňa 17.12.2007 s daňovým subjektom prerokovaný dňa 18.01.2008, o tomto úkone
bol daňový subjekt vyrozumený už dňa 20.12.2007. Deň prerokovania protokolu 18. január 2008 nemá
preto žiadne vplyv na plynutie novej 5 ročnej lehoty na vyrubenie dane vzhľadom na znenie § 45 ods. 2
zákona č. 511/1992 Zb. Za okamih určujúci rok, od konca ktorého začína plynúť nová 5 ročná lehota,
zákon č. 511/1992 Zb. (ako ani Daňový poriadok) nepovažoval úkon smerujúci k vyrubeniu dane, ale
deň, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Pod pojmom vyrozumenie je však potrebné
rozumieť oznámenie, ktoré je v intenciách verejného práva vnímané aj vo vzťahu do budúcnosti, t. j.
ako vyrozumenie o úkone, ktorý nastane. V takomto zmysle je potrebné vykladať § 45 ods. 2 zákona č.
511/1992 Zb. aj vo vzťahu k uvedenému prípadu. Pokiaľ teda určitá práva norma umožňuje jej výklad
v dvoch významoch, je potrebné uprednostniť ten význam, ktorým nebude zasiahnuté do ústavných
práv konkrétneho subjektu nad rámec dovolený Ústavou SR. Zo zásady ústavne komformného výkladu
vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do
úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,
resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.



Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že správcovi dane vo vzťahu k daňovému subjektu
zaniklo právo vyrubiť daň, resp. rozdiel dane za zdaňovacie obdobie október 2005, november 2005,
december 2005, dňom 31.12.2012. Rozhodnutia vydané po tomto dni je potrebné z uvedeného dôvodu
považovať za nezákonné. Zákon č. 511/1992 Zb., resp. Daňový poriadok z vyššie uvedených dôvodov
neumožňoval správcovi dane postupovať spôsobom, akým konal, preto ani nemohol vydať žiadne
rozhodnutie a konanie mal zastaviť. Správca dane v týchto veciach nemal žiadnu kompetenciu na
vydanie rozhodnutia, čo sám už čiastočne uznal, keď sa tváril, že vykonáva opakovanú daňovú kontrolu
a vzhľadom na námietku daňového subjektu od tohto postupu upustil a začal sa tváriť, že vykonáva
vyrubovacie konanie. Ide o zjavne nezákonný nulitný postup správcu dane, ktorým daňový subjekt
protiprávne zaťažoval povinnosťami a porušoval tak základné zásady daňového konania podľa § 2 ods.
1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb., ktoré následne aj citoval.

Žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu § 74 ods. 2 Daňového poriadku a zo spisového
materiálu zistil tento skutkový stav:

Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie október 2005 z ktorej vyhotovil protokol č. 717/320/63/69861/2007/Švi zo dňa 17.12.2007,
ktorý bol s daňovým subjektom prerokovaný dňa 18.01.2008. Tento deň prerokovania sa považuje
za deň doručenia protokolu. Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4243/08/Neuv
zo dňa 23.01.2008, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október
2005 v sume 801 200,- Sk platiteľovi dane. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č.
I/225/6018-61277/2008/991048-3 zo dňa 18.07.2008 dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný
platobný výmer číslo: 9712402/5/1543629/2012/Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2005 v sume 13 256,98 Eur. Keďže výrok vyššie
uvedeného dodatočného platobného výmeru nebol v súlade s § 30 ods. 2 písm. d/ zákona č. 511/1992
Zb., pretože z výroku nebolo zrejmé, za aké zdaňovacie obdobie bol vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty, Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 1100305/1/45485/2013 zo dňa 31.01.2013 dodatočný
platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane následne vydal
rozhodnutie č. 9712402/5/836254/2013/Bru zo dňa 04.03.2013, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2005 v sume 13 256,98 Eur.

Hlavným dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty bolo zistené porušenie § 49 ods. 1 a 2
písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že platiteľ dane si
uplatnil odpočítanie dane na základe faktúr od spoločnosti Agentúra Advertising, s. r. o., Bratislava, a to
fa. int. č. DF/XX/XXXX, VS 181005 zo dňa 18.10.2005 za výrobu a rozvoz letákov v celovej cene 535
500,- Sk, DPH 85 500,- Sk, fa int. č. DF/XX/XXXX, VS 211005 zo dňa 21.10.2005 za výrobu reklamných
brožúr v celkovej cene 892 500,- Sk, DPH 142 500,- Sk a fa. int. č. DV/XX/XXXX, VS 2251005 zo dňa
25.10.2005 za výrobu reklamného katalógu v celkovej cene 1 071 000,- Sk, DPH 171 000,- Sk, pričom
nebolo preukázané dodanie uvedených služieb od vyššie uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej
povinnosti.

Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie november 2005, z ktorej vyhotovil protokol č. 717/320/63-69861/2007/Švi zo dňa 17.12.2007,
ktorý bol s daňovým subjektom prerokovaný dňa 18.01.2008. Tento deň prerokovania sa považuje
za deň doručenia protokolu. Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4248/08/Neuv zo
dňa 23.01.2008, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november
2005 v sume 403 940,- Sk platiteľovi dane. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č.
I/225/6018-61278/2008/991048-r zo dňa 18.07.2008 dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný
platobný výmer č. 9712402/5/1543682/2012/Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2005 v sume 13 408,35 Eur. Keďže výrok vyššie
uvedeného dodatočného platobného výmeru nebol v súlade s § 30 ods. 2 písm. d/ zákona č. 511/1992
Zb., pretože z výroku nebolo zrejmé, za aké zdaňovacie obdobie bol vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty, Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 1100305/1/45492/2013 zo dňa 31.01.2013 dodatočný
platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane následne vydal
rozhodnutie č. 9712402/5/836569/2013/Bru zo dňa 04.03.2013, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2005 v sume 13 408,35 Eur. Hlavným dôvodom vyrubenia



rozdielu dane z pridanej hodnoty bolo zistené porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na §
51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane na
základe faktúr od spoločnosti MVM - Slovakia, s. r. o., Bratislava, a to fa. int. č. DF/XX/XXXX, VS 241105
zo dňa 24.11.2005 za osadenie a murovanie dverí v energokanáloch, protipožiarny náter a protipožiarne
utesnenie, v celkovej cene 642 600,- Sk, DPH 102 600,- Sk, fa int. č. DF/XX/XXXX, VS 111105 zo
dňa 11.11.2005 za osadenie a murovanie dverí v energokanáloch, protipožiarny náter a protipožiarne
utesnenie v celkovej cene 742 560,- Sk, DPH 118 560,- Sk a fa. int. č. DF/XX/XXXX, VS 041105 zo
dňa 04.11.2005 za osadenie a murovanie dverí v energokanáloch, protipožiarny náter a protipožiarne
utesnenie, v celkovej cene 1 143 590,- Sk, pričom nebolo preukázané dodanie uvedených služieb od
vyššie uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie december 2005, z ktorej vyhotovil protokol číslo 717/320/63-69861/2007/Švi zo dňa
17.12.2007, ktorý bol s daňovým subjektom prerokovaný dňa 18.01.2008. Tento deň prerokovania sa
považuje za deň doručenia protokolu. Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4257/08/
Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
december 2005 v sume 880 120,- Sk platiteľovi dane. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní
č. I/225/6018-61279/2008/991048-r zo dňa 18.07.2008 dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný
platobný výmer č. 9712402/5/1543737/2012/Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2005 v sume 29 214,63 Eur. Keďže výrok vyššie
uvedeného dodatočného platobného výmeru nebol v súlade s § 30 ods. 2 písm. d/ zákona č. 511/1992
Zb., pretože z výroku nebolo zrejmé, za aké zdaňovacie obdobie bol vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty, Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 1100305/1/45495/2013 zo dňa 31.01.2013 dodatočný
platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane následne vydal
rozhodnutie č. 9712402/5/836740/2013/Bru zo dňa 04.03.2013, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2005 v sume 29 214,63 Eur. Hlavným dôvodom vyrubenia
rozdielu dane z pridanej hodnoty bolo zistené porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na §
51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane
na základe faktúr od spoločnosti Agentúra Advertising, s. r. o., Bratislava, a to fa. int. č. DF/XX/XXXX,
VS 1201205 zo dňa 20.12.2005 za montáž pohybových snímačov v celkovej cene 290 122,- Sk, DPH
46 322 ,- Sk, fa int. č. DF/XX/XXXX, VS 151205 zo dňa 15.12.2005 za osadenie a murovanie dverí v
energokanáloch, protipožiarny náter a protipožiarne utesnenie v celkovej cene 1 160 025,- Sk, DPH 185
250,- Sk, fa. int. č. DF/XX/XXXX, VS 2141205 zo dňa 14.12.2005 za dodávku a montáž požiarnych dverí
v celkovej cene 1 414 315,- Sk, DPH 225 815,- Sk, fa. int. č. DF/XX/XXXX, VS 121205 zo dňa 12.12.2005
za osadenie a murovanie dverí v energokanáloch, protipožiarny náter a protipožiarne utesnenie v celovej
cene 1 470 840,- Sk, DPH 234 840,- Sk, fa. int. č. DF/XX/XXXX, VS 0611205 zo dňa 06.12.2005, za
osadenie a murovanie dverí v energokanáloch, protipožiarny náter a protipožiarne utesnenie v celkovej
cene 1 063 860,- Sk, DPH 169 860,- Sk, fa. int. č. DF/XX/XXXX, VS 051205 zo dňa 05.12.2005, za
prácu, montáž a rozmiestnenie PHP prístrojov v celkovej cene 83 538,- Sk, DPH 13 338,- Sk a fa. int. č.
DF/XX/XXXX, VS 021205 zo dňa 02.12.2005 za zemné práce, demontáž a montáž hydrantov, v celkovej
cene 29 404,90 Sk, DPH 4 694,90 Sk, pričom nebolo preukázané dodanie uvedených služieb od vyššie
uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

Na základe takto zisteného skutkového stavu žalovaný v napadnutých rozhodnutiach citoval § 1, § 2
ods. 2 písm. c/, § 5 ods. 3 písm. a/ zákona č. 479/2009 Z. z o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a
poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 1a písm. b/, bod
1, § 1a písm. c/, § 2 ods. 1, 3, § 15 ods. 1, § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 8, 12, 13, § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
511/1992 Zb., § 165 ods. 1, § 165b ods. 1 Daňového poriadku, § 19 ods. 1, 2, § 49 ods.1, § 49 ods. 2
písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 o DPH.

Žalovaný sa následne v preskúmavanom rozhodnutí vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu:

Námietka k nedostatku právomoci správcu dane vydať rozhodnutie je neopodstatnená. Právomoc
daňového úradu ako správcu dane vydávať rozhodnutia vyplýva zo zákona č. 479/2009 Z. z., podľa
ktorého daňový úrad je orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov, ktorý vykonáva správcu
daní podľa osobitného predpisu, ktorým bol v čase vyrubovacieho konania zákon č. 511/1992 Zb. a v
čase vydania rozhodnutia Daňový poriadok (§ 145b ods. 1). Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je správca



dane oprávnený v lehotách podľa § 45 zákona č. 511/1992 Zb.. V danom konkrétnom prípade, keďže
správca dane vyruboval daň za zdaňovacie obdobie október 2005, november 2005, túto daň podľa
§ 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. mohol vyrubiť do konca roka 2010, a za zdaňovacie obdobie
december 2005 do konca roka 2011. Keďže pred uplynutím tejto lehoty bol vykonaný úkon smerujúci na
vyrubenie dane alebo rozdielu dane (doručený protokol o daňovej kontrole č. 717/320/63-69861/2007/
Švi, dňa 18.01.2008), plynie 5 ročná lehota od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone
vyrozumený. Daňový subjekt bol o tomto úkone vyrozumený 18.01.2008 (doručením protokolu podľa §
15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb.), a preto ďalšia 5 ročná lehota uplynie 31.12.2013. Odvolací orgán
konštatoval, že správca dane vyrubil rozdiel dane v lehote na jej vyrubenie.

Žalobca namietal, že správca dane mal vydať rozhodnutie v 15 dňovej lehote podľa § 44 ods. 6 zákona č.
511/1992 Zb. a odvoláva sa na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010.
Ustanovenie § 44 zákona č. 511/1992 Zb. neustanovuje lehotu na vydanie rozhodnutia. Vyššie uvedený
nález Ústavného súdu SR pojednáva o lehote na výkon daňovej kontroly, ktorú považuje za lehotu
zákonnú. Zároveň tento nález hovorí aj o tom, že lehotu na vykonanie kontroly nemožno porovnávať s
lehotami na rozhodnutie podľa § 30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb. To znamená, že ani Ústavný
súd SR nepovažuje lehoty uvedené v § 30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb. za lehoty zákonné, ale
za lehoty procesné, ktorých nedodržanie nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia.

Žalobca za závažnejšiu považuje skutočnosť, že popri 15 dňovej lehote na vydanie rozhodnutia Daňový
poriadok upravuje v § 69 lehoty, ktorých uplynutie má za následok zánik práva vyrubiť daň. Keďže
podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku, daňové konanie začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. sa
dokončí podľa Daňového poriadku, aj inštitút zániku práva vyrubiť daň je potrebné posudzovať podľa
Daňového poriadku. Zdôraznil, že Daňový poriadok považuje za doručenie protokolu jeho faktické
doručenie daňovému subjektu, a keďže protokol bol daňovému subjektu doručený dňa 20.12.2007, kedy
bol podľa žalobcu zároveň daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený, nová 5 ročná lehota začala plynúť
odo dňa 31.12.2007 a uplynula dňa 31.12.2012. Na základe toho vyvodil záver, že rozhodnutia boli
vydané po uplynutí lehoty na vyrubenie dane. Žalovaný však konštatoval, že táto odvolacia námietka
nie je opodstatnená. Zo znenia § 165 ods. 1 Daňového poriadku totiž vyplýva, že právne úkony a ich
účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Právnym úkonom
smerujúcim na vyrubenie dane alebo rozdielu dane bolo doručenie protokolu o daňovej kontrole č.
717/320/63-69861/2007/Švi zo dňa 17.12.2007 podľa § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. tak, ako to
ustanovuje § 15 ods. 13 (tretia veta) zákona č. 511/1992 Zb., a to dňa 18.01.2008. Z ustanovenia §
15 ods. 12 (tretia veta) jednoznačne vyplýva, že deň prerokovania protokolu sa považuje za deň jeho
doručenia a nie žiaden iný deň, a teda ani deň 20. 12. 2007, ako to namietal žalobca. Keďže tento právny
úkon nastal 18.01.2008, jeho účinok pri správe daní zostáva zachovaný. To znamená, že úkon smerujúci
na vyrubenie dane alebo rozdielu dane nie je možné vykladať cez dnes účinné znenie § 69 Daňového
poriadku, pretože v roku 2008 nebol Daňový poriadok v platnosti a nebolo by to ani v súlade so zásadou
zákazu retroaktivity. Z uvedeného dôvodu žalovaný konštatoval, že rozhodnutie bolo vydané v lehote na
vyrubenie dane podľa § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ktoré ako jediné je možné vzhľadom na § 165
ods. 1 Daňového poriadku aplikovať. Žalovaný dodal, že správca dane bol povinný na základe právneho
názoru žalovaného vydať len rozhodnutie podľa Daňového poriadku, keďže to ukladá § 165 ods. 1
Daňového poriadku. Všetky úkony vykonané pred týmto rozhodnutím vrátane vydaných dodatočných
platobných výmerov zo dňa 06.07.2012, ktoré boli odvolacím orgánom zrušené a vec bola vrátená na
ďalšie konanie, boli vykonané podľa zákona č. 511/1992 Zb.

Ďalej žalobca poukázal na to, že uvedený záver v prípade zániku práva vyrubiť daň by rovnako platil
aj v prípade, že tento inštitút by bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 511/1992 Zb. V zmysle §
45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. plynú lehoty podľa ods. 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový
subjekt o tomto úkone vyrozumený, pričom zdôraznil slovo vyrozumený a tvrdí, že úprava pretrhnutia
prekluzívnej lehoty je upravená v zákone č. 511/1992 Zb., ako aj v Daňovom poriadku rovnako, t. j.
v oboch úpravách je určujúci okamih vyrozumenia o úkone smerujúcom k vyrubeniu dane. Žalovaný
konštatoval, že tomu tak nie je. Zákon č. 511/1992 Zb. považoval za úkon smerujúci na vyrubenie dane
alebo rozdielu dane doručenie protokolu podľa § 15 ods. 12 a deň prerokovania protokolu sa považoval
za deň jeho doručenia, a teda deň prerokovania protokolu bol dňom, kedy bol daňový subjekt o tomto
úkone vyrozumený. Tento názor žalovaný vyslovil aj na základe ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu
SR. Keďže v danom prípade sa za deň doručenia protokolu považuje deň 18. 01. 2008, lehota na
vyrubenie dane uplynie dňom 31.12.2013.



Žalovaný konštatoval, že správca dane pri vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie október 2005, november 2005 a december 2005 využil jednak dôkazy vykonané počas daňovej
kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2005, ktorú vykonal
v čase od 26.02.2007 do 18.01.2008, ďalej dôkazy získané pri kontrole dane z príjmov právnickej
osoby za zdaňovacie obdobie 2005, ako aj dôkazy získané v rámci vyrubovacieho konania po zrušení
dodatočných platobných výmerov zo dňa 23.01.2008.

K poukázaniu na súvislosti s daňovou kontrolou dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
2005 a daňou z pridanej hodnoty, ich odlišnosť a nemožnosť argumentácie touto daňou zo strany správcu
dane, čo podľa žalobcu uviedol vo svojom rozhodnutí, Ústavný súd SR sp. zn. II ÚS 1/2012-17 zo
dňa 06.03.2012, žalovaný uviedol, že Ústavný súd SR citoval z rozsudku Najvyššie súdu SR sp. zn.
2Sžf/42/2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/86/2009-86, ktorý žalobu
žalobcu proti Daňovému riaditeľstvu SR zamietol. Predmetom žaloby bolo preskúmanie zákonnosti
a postupu rozhodnutia žalovaného č. I/225/13561-120272/2009/990705-r zo dňa 04.11.2009, ktorým
bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Poprad č. 717/230/46173/09/Neuv zo dňa
27.07.2009, ktorého predmetom bol vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie 2005 v sume 92 275,74 Eur. Najvyšší súd SR poukázal na to, že predmetom tohto konania
bolo posudzovanie správnosti uplatnenia daňových výdavkov, čo sú dve odlišné konania, pretože
žalobca v súdnom konaní poukazoval na to, že žalovaný zrušil dodatočné platobné výmery týkajúce
sa DPH za rovnaké zdaňovacie obdobie, a preto mal rovnako postupovať aj v prípade dane z príjmov
právnickej osoby, pretože išlo o posúdenie rovnakých zdaniteľných obchodov. Daňové riaditeľstvo SR
zrušilo dodatočné platobné výmery na rozdiel DPH v roku 2008 a vec vrátilo na ďalšie konanie a
rozhodnutie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo nebol prípad vyrubenia rozdielu
dane z príjmov právnickej osoby za rok 2005, o čom svedčí rozsudok Najvyššieho súdu SR, ako aj
rozhodnutie Ústavného súdu SR. Keďže Najvyšší súd SR potvrdil správnosť konania správcu dane,
ako aj žalovaného, a predmetom vyrubenia rozdielu dane z príjmov právnickej osoby sú tie isté faktúry,
na základe ktorých bolo uplatnenie odpočítanie dane, nie je možné a ani reálne, aby základ dane
nebol uznaný ako nepreukázaný a daň z pridanej hodnoty, ktorá sama o sebe nemôže existovať, bola
uplatnená vo forme odpočítania dane.

Včas podanou žalobou (zhodnou s odvolaním) sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutí žalovaného
z dôvodu, že ich považuje za nesprávne, nezákonné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Poukazuje, že postup žalovaného bol v rozpore s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992. Popisuje
postup správcu dane po zrušení dodatočných platobných výmerov za predmetné zdaňovacie obdobia
Daňovým riaditeľstvom SR a poukazuje na to, že opakovane namietal nezákonnosť postupu správcu
dane v súvislosti s výkonom opakovanej daňovej kontroly a pri následných predvolaniach po upustení
od opakovanej daňovej kontroly, pretože zákon takýto postup správcovi dane neumožňoval. Tvrdí, že
ak Daňové riaditeľstvo SR zrušilo dodatočné platobné výmery dňom nasledujúcim po doručení týchto
rozhodnutí, automaticky začalo daňové vyrubovacie konanie podľa § 44 zákona č. 511/1992 Zb., pretože
zrušením pôvodných rozhodnutí sa proces vrátil do začiatku vybavovacieho konania. Tak to podľa
žalobcu určuje § 15 ods. 4 (štvrtá veta) zákona č. 511/1992 Zb. Dňom nasledujúcim po doručení
rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR správcovi dane začala podľa žalobcu plynúť 15 dňová lehota
na vydanie rozhodnutia, podľa § 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Ak správca dane v tejto lehote
rozhodnutie nevydal, zanikla mu právomoc (kompetencia) po uplynutí tejto zákonnej lehoty vydať v
týchto konaniach rozhodnutie. Poukázal na právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v náleze sp.
zn. III ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010. Správca dane nesprávne argumentoval, že uvedený nález
sa týka lehoty v rámci výkonu daňovej kontroly a taktiež podľa žalobcu sú nepreskúmateľné argumenty
správcu dane, že právomoc na vydanie rozhodnutí vo vyrubovacom konaní mu nezanikla, resp. že zákon
č. 511/1992 Zb. neurčuje osobitne lehotu na vydanie rozhodnutia po zrušení dodatočných platobných
výmerov, a preto konal v zmysle lehôt uvedených v § 30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb.. Predmetný
nález Ústavného súdu SR je potrebné primerane aplikovať aj na posudzovaný prípad, pretože pojednáva
o charaktere zákonných lehôt uvedených v zákone č. 511/1992 Zb., ktorou podľa žalobcu lehota uvedená
v § 44 ods. 6 citovaného zákona nepochybne je.

Žalobca za závažnejšiu považuje skutočnosť, že popri 15 dňovej lehote na vydanie rozhodnutia zo
strany správcu dane zákon (o správe daní, Daňový poriadok) upravuje lehoty, ktorých uplynutie má
za následok zánik práva vyrubiť daň. Poukázal na § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. Uviedol,



že v zmysle § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. doručenie protokolu podľa ods. 12 alebo spísanie
zápisnice o dohode o výške dane sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu
dane. Argumentoval, že hoci bol protokol o daňovej kontrole zo dňa 17.12.2007 s daňovým subjektom
prerokovaný dňa 18.01.2008, o tomto úkone bol daňový subjekt vyrozumený už dňa 20.12.2007 a
zároveň bol informovaný (vyrozumený) o dni prerokovania protokolu (úkone smerujúcom na vyrubenie
dane). Tvrdí, že samotný deň prerokovania protokolu 18. január 2008 nemá žiadny vplyv na plynutie
novej 5 ročnej lehoty na vyrubenie dane vzhľadom na znenie § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.,
pretože táto začala plynúť dňom 31.12.2007. Za okamih určujúci rok od konca ktorého začína plynúť
nová 5 ročná lehota totiž zákon č. 511/1992 Zb. ako ani Daňový poriadok nepovažoval úkon smerujúci
k vyrubení udane, ale deň, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Pod pojmom
„vyrozumenie“ je potrebné rozumieť oznámenie, ktoré je v intenciách verejného práva vnímané ako vo
vzťahu do budúcnosti, t. j. vyrozumenie o úkone, ktorý nastane. Žalobca pre úplnosť uviedol, že pokiaľ
by sa na vyššie uvedenú situáciu - zánik práva vyrubiť daň mal aplikovať Daňový poriadok, jej právne
posúdenie by bolo obdobné. Citoval § 165b ods. 1, § 69 ods. 1 a 2 Daňového poriadku a tvrdil, že
úprava pretrhnutia prekluzívnej lehoty je upravená v zákone č. 511/1992 Zb., ako aj v Daňovom poriadku
obdobne, t. j. v oboch prípadoch je určujúci okamih vyrozumenia o úkone smerujúcom k vyrubeniu dane,
nie samotné vykonanie úkonu. Daňový subjekt bol o úkone smerujúcom k vyrubeniu dane (prerokovanie
protokolu) vyrozumený už doručením oznámenia dňa 20.12.2007, a nie až dňa 18.01.2008, kedy došlo
k prerokovaniu protokolu.
Žalobca ďalej namietal, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán dospeli na základe zisteného
skutkového stavu k nesprávnym zisteniam, pričom zároveň nedostatočne zistili skutkový stav. Závery
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a preto sú nesprávne. Zároveň považuje rozhodnutia za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalovanému vytýkal, že v rozhodnutiach konštatuje, že
prvostupňový orgán konal v súlade so všetkými zásadami daňového konania, avšak neuviedol o
aké zásady má ísť. Žalovaný neuviedol, z ktorého spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že
správca dane dbal, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené
čo najúplnejšie. Žalobca argumentoval, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pretože disponuje
existenciou materiálneho plnenia, faktúrou s prílohami, z ktorých je možné zistiť dodaný tovar,
resp. služby od konkrétneho dodávateľa. Pokiaľ správca dane, ako aj žalovaný tvrdili napriek
predloženým listinným dôkazom opak, prešlo na nich z hľadiska procesného dôkazné bremeno opaku,
t. j. mali vierohodne vyvrátiť inými dôkazmi, prečo listinné dôkazy nezodpovedajú skutočnostiam v
nich uvedeným. Správca dane však neuviedol v protokole žiadnu právne relevantnú skutočnosť,
ktorá by jednoznačne preukazovala, resp. spochybňovala to, že k právu na odpočet DPH na
základe uskutočnených obchodov nedošlo. Správca dane, resp. žalovaný mohol napokon žiadať
od daňového subjektu len také dôkazy, ktorými možno existenciu plnenia preukázať v obvyklom
obchodnom styku daňových subjektov. Namietal, že záverečné zhrnutia odôvodnenia rozhodnutí
žalovaného sú len všeobecného charakteru a preto nespĺňajú podmienku riadneho odôvodnenia
rozhodnutia v súlade s ústavnými požiadavkami na inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy SR.
Odôvodnenie rozhodnutí ako výklad myšlienkového postupu správneho orgánu o tom, ako dospel
k príslušnému výroku rozhodnutia má spĺňať požiadavku, aby bol účastníkom konania objektívnym,
zrozumiteľným a presvedčivým, t. j. aby bolo z neho možné preskúmať správnosť postupu správneho
orgánu. Ak rozhodnutie takéto odôvodnenie neobsahuje, potom je podľa žalobcu nezrozumiteľné a
nepreskúmateľné.

Na základe týchto skutočností navrhol zrušiť rozhodnutia žalovaného a vrátiť ich na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zotrval na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení
napadnutých rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie, ktoré im predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade
so zákonom.

Predmetom preskúmania sú rozhodnutia, ktorým prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi ako
platiteľovi dane rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2005 v sume 13 256,98



Eur, za zdaňovacie obdobie november 2005 v sume 13 408,35 Eur a za zdaňovacie obdobie december
2005 v sume 29 214,63 Eur, pretože žalobca ako platiteľ dane porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v spojení
s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že si odpočítal daň z tovarov a služieb,
pričom nebolo preukázané dodanie tovarov a služieb, a teda ani vznik daňovej povinnosti vo vzťahu k už
vyššie uvedeným faktúram od spoločností MVM - Slovakia, s. r. o., Bratislava a Agentúre Advertising,
s. r. o., Bratislava.

Podľa § 1 zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje postavenie,
organizáciu, právomoc a pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti daní a poplatkov.

Podľa § 2 ods. 2 písm. c/ zákona č. 479/2009 Z. z. ,orgánmi štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
sú aj daňové úrady.

Podľa § 5 ods. 3 písm. a/ zákona č. 479/2009 Z. z. , daňový úrad vykonáva správu daní podľa osobitného
predpisu(6)

Poznámka pod čiarou 6/ (znenie účinné do 31.12.2012) znie: zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 1a písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie
správcom dane daňový úrad a obec.

Podľa § 1a písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb., na účely tohto zákona sa rozumie správou daní evidencia
a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne
a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane
vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti
správcu dane a iných orgánov podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. , v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. , správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 1 prvá veta zákona č. 511/1992 Zb. , daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane
zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo
vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.

Podľa 29 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. , netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.



Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 15 ods. 12 tretia veta zákona č. 511/1992 Zb., deň prerokovania protokolu sa považuje za deň
jeho doručenia.

Podľa § 15 ods. 13 tretia veta zákona č. 511/1992 Zb., doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo
spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie
dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2).

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak,
nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo
vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové
priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti
podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje
odpočítanie daňovej straty podľa osobitného predpisu, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí
siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto
daňová strata vykázaná.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na
vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol
daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je možné najneskôr do
desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo
v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie,
alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na
vrátenie dane.

Podľa § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok), právne úkony a ich účinky
pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku, daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej
rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v
znení neskorších predpisov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (prvá
a druhá veta) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 19 ods. 2 prvá veta zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania
služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.



Námietky žalobcu týkajúce sa procesnoprávnej aj hmotnoprávnej povahy, krajský súd vyhodnotil ako
nedôvodné.

K námietke žalobcu týkajúcej sa opakovanej daňovej kontroly krajský súd poukazuje, že takýto postup
umožňovalo správcovi dane ustanovenie § 15b ods. 1 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb., a to na podnet
Daňového riaditeľstva SR. Pokiaľ Daňové riaditeľstvo SR ako odvolací orgán zrušilo dodatočné platobné
výmery za predmetné zdaňovacie obdobia, vec vrátilo nie len na rozhodnutie, ale v prvom rade na
ďalšie konanie (§ 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.) V odôvodnení rozhodnutí o odvolaniach odvolací
orgán uviedol právny názor, v čom má spočívať ďalšie konanie a týmto právnym názorom bol správca
dane viazaný. Názor žalobcu, že nasledujúci deň po doručení rozhodnutí o odvolaní automaticky začalo
vyrubovacie konanie podľa § 44 zákona č. 511/1992 Zb., že začala plynúť 15 dňová lehota na vydanie
rozhodnutia podľa § 44 ods. 6 citovaného zákona, a že to určuje § 15 ods. 13 štvrtá veta, nie je správny.
Ustanovenie § 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. stanovuje 15 dňovú lehotu na rozhodnutie, ale len v
prípade, že bola vykonaná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, a to od jej skončenia,
ale nie od doručenia rozhodnutia o odvolaní, v ktorom odvolací orgán rozhodnutie zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Ustanovenie § 44 zákona č. 511/1992 Zb. neustanovuje lehotu na vydanie
rozhodnutia po zrušení rozhodnutia odvolacím orgánom a vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobcom citovaný nález Ústavného súdu SR sa týka
lehoty na výkon daňovej kontroly, ktorú považuje za lehotu zákonnú. Zároveň Ústavný súd SR vyslovil
právny názor, že lehotu na vykonanie kontroly nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie podľa §
30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb. Lehoty uvedené v § 30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb.
nepovažuje za lehoty zákonné, ale za lehoty procesné, ktorých nedodržanie nespôsobuje nezákonnosť
rozhodnutia. Preto tento nález nemožno aplikovať na daný prípad.

Námietka smerujúca k nedostatku právomoci správcu dane vydať rozhodnutie je neopodstatnená.
Právomoc daňového úradu ako správcu dane vydávať rozhodnutia vyplýva zo zákona 479/2009 Z. z.

Námietka žalobcu, že správcovi dane vo vzťahu k daňovému subjektu zaniklo právo vyrubiť daň dňom
31.12.2012 a rozhodnutia vydané po tomto dni, t. j. napadnuté rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu zo dňa 04.03.2013 sú nezákonné, je nedôvodná. Správca dane vyruboval daň za zdaňovacie
obdobia október, november a december 2005. Daň za zdaňovacie obdobie október 2005 a november
2005 podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. mohol správca dane vyrubiť do konca roka 2010. Daň
za zdaňovacie obdobie december 2005 mohol správca dane vyrubiť do konca roka 2011. Keďže pred
uplynutím tejto lehoty bol vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (doručený
protokol o daňovej kontrole dňa 18.01.2008), plynie 5 ročná lehota od konca roka, v ktorom bol daňový
subjekt o tomto úkone vyrozumený. Daňový subjekt bol o tomto úkone vyrozumený dňa 18.01.2008, t. j.
doručením protokolu podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb., a preto ďalšia 5 ročná lehota uplynula
31.12.2013.

Tvrdenie žalobcu, že úprava pretrhnutia prekluzívnej lehoty je upravená v zákone č. 511/1992 Zb., ako aj
v daňovom poriadku rovnako, t. j. v oboch úpravách je určujúci okamih vyrozumenia o úkone smerujúcom
k vyrubeniu dane, nie je správna. Zákon č. 511/1992 Zb. považoval za úkon smerujúci na vyrubenie dane
alebo rozdielu dane doručenie protokolu podľa § 15 ods. 12 a deň prerokovania protokolu sa považoval
za deň jeho doručenia, a teda deň prerokovania protokolu bol deň, kedy bol daňový subjekt o tomto
úkone vyrozumený. Keďže v danom prípade sa za deň doručenia protokolu považuje deň 18. január
2008, lehota na vyrubenie dane uplynie dňom 31.12.2013, a keďže nezaniklo právo na vyrubenie dane
počas odvolacieho konania, žalovaný nemohol tieto rozhodnutia zrušiť.

Námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávnych zistení,
vyčerpaniu dôkazného bremena zo strany žalobcu, sú nedôvodné. Správne orgány popísali
dostatočným spôsobom zistený skutkový stav, vykonali rozsiahle dokazovanie a ich vyhodnotenie, ako
aj porušenie právnych predpisov zo strany žalobcu.

Správca dane po vykonaní rozsiahleho dokazovania konštatoval, že nebolo preukázané, že vyššie
uvedené služby uskutočnila spoločnosť Agentúra Advertising, s. r. o. Správca dane trikrát vyzval
daňový subjekt na predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľného obchodu na
základe dodávateľských faktúr o tejto spoločnosti. Súčasťou dodávateľských faktúr zo dňa 18.10.2005,



21.10.2005 a 25.10.2005 nie sú žiadne prílohy, ktoré by preukazovali skutočnú výrobu, prípadne
rozvoz brožúr, katalógov a letákov. Ani pri jednej z dodávateľských faktúr sa žiadna cenová ponuka
nenachádzala. W. pri svojom písomnom vyjadrení k výzve správcu dane okrem iného uviedol, že letáky
boli distribuované na pobočke internou poštou spoločnosti LIVONEC, s.r.o. Týmto vyjadrením vlastne
potvrdil, že spoločnosť Agentúra Advertising, s.r.o., nevykonala odplatný rozvoz letákov tak, ako to
deklarovala na predmetnej faktúre. Na základe výzvy daňový subjekt dňa 6.10.2008 predložil správcovi
dane vzorku reklamnej brožúry „LIVONEC servis požiarnej a záchranárskej techniky“ z roku 1997 s
písomným vyjadrením, že materiál z roku 2005 sa minul. Vzorku reklamného katalógu „LIVONEC“, ktorý
neobsahoval žiadne údaje o tom, kým a kedy bol vytlačený, avšak na druhej strane tohto reklamného
katalógu je uvedený vývoj obratu spoločnosti LIVONEC s.r.o. v miliónoch Sk za rok 1990 až 2005,
čo svedčí o tom, že tento reklamný katalóg nemohol byť vyrobený v roku 2005, pretože obsahuje
ekonomické údaje spoločnosti aj za rok 2005, teda za obdobie, za ktoré mohla mať spoločnosť údaje až
v roku 2006 a vzorku letáku „Tlakové skúšky požiarnych hadíc“, na ktorých je uvedených iba 15 pobočiek
spoločnosti LIVONEC, s.r.o., z čoho vyplýva, že nemôže byť z dodávky v roku 2005, pretože v roku 2005
mala spoločnosť 20 pobočiek. Správca dane na základe vykonaného dokazovania správne konštatoval,
že daňový subjekt nevedel preukázať uskutočnenie dodávok služieb a tým ani vznik daňovej povinnosti
u daňového subjektu Agentúra Advertising, s.r.o., a preto platiteľovi nevznikol nárok na odpočítanie
dane. Keďže ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou daňového priznania, dôkazné bremeno je podľa §
29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. na daňovom subjekte. Žalovaný vyhodnotil aj námietku žalobcu,
v ktorom poukazuje na svedeckú výpoveď W. W., konateľa spoločnosti Agentúra Advertising, s.r.o.
Správca dane aj žalovaný konštatoval, že výpoveď tohto konateľa, ktorý prehlásil, že všetky obchodno-
právne vzťahy, ktoré realizoval so spoločnosťou LIVONEC, s.r.o., sa uskutočnili v súlade s právnymi
predpismi Slovenskej republiky. V prehláseniach tohto konateľa overených notárom sa uvádza, že na
základe zmluvných vzťahov uzavretých medzi žalobcom a spoločnosťou Agentúra Advertising, s.r.o.
boli tovary riadne dodané, služby riadne vykonané, avšak bez akejkoľvek konkretizácie a taktiež bolo
konštatované, že spoločnosť LIVONEC, s.r.o. riadne vyplatila dohodnutú odplatu. Táto výpoveď sama o
sebe, s prihliadnutím na jej obsah a ani v spojitosti s predloženými dokladmi, nepreukazuje, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúrach. Javí sa ako nepochopiteľné,
že konateľ spoločnosti Agentúra Advertising, s. r. o. W. W. nespolupracoval s miestne príslušným
správcom dane, útvary Policajného zboru v Bratislave a v Piešťanoch ho nedokázali predviesť správcovi,
ale spoločnosti LIVONEC, s.r.o., predložil 3 ks prehlásení overených notárom.

Správca dane dožiadaním zo dňa 30.03.2007 požiadal miestne príslušný Daňový úrad Bratislava IV. o
preverenie uskutočnenia zdaniteľných obchodov spoločnosťou MVM - Slovakia, s. r. o. Bratislava, so
žalobcom. Daňový úrad Bratislava IV v odpovedi na dožiadanie zo dňa 28.05.2007 okrem iného uviedol,
že vykonal miestne zisťovanie za účelom preverenia sídla spoločnosti MVM - Slovakia, s. r. o.. Na adrese
Ľuda Zúbka 27/1197, Bratislava, sa nachádza obytný panelový dom, na vchode č. 27 nie sú uvedené
mená štatutárov ani obchodné meno spoločnosti MVM - Slovakia, s. r. o., nenachádza sa tam ani poštová
schránka tejto spoločnosti. Správca dane predvolal konateľa spoločnosti na Daňový úrad Bratislava
IV, ale predvolanie nebolo prevzaté. Daňový úrad Poprad za účelom preverenia ekonomických aktivít
spoločnosti MVM - Slovakia, s.r.o., pre spoločnosť LIVONEC, s.r.o., Poprad, o preverenie účtovných a
daňových dokladov spoločnosti MVM - Slovakia s. r.o., zaslal dňa 02.08.2007 výzvu na podanie písomnej
svedeckej výpovede V. W., ktorý sa stal konateľom až dňa 14.03.2007, pričom výzva sa vrátila na daňový
úrad neprevzatá. Zdaniteľné obchody boli uskutočňované v čase, kedy bol konateľom spoločnosti W. W.
(11.01.2005 až 14.03.2007), ktorý I. s miestne príslušným správcom dane, ale spoločnosti LIVONEC,
s.r.o., predložil 3 ks prehlásení overených notárom o tom, že všetky obchodno-právne vzťahy, ktoré
realizoval so spoločnosťou LIVONEC, s.r.o., sa uskutočnili v súlade s právnymi predpismi Slovenskej
republiky. Ani svedkovia W. Y. a R..W. Martinkovič nepredložili žiadne dôkazy preukazujúce dodanie
služieb od spoločnosti MVM -Slovakia, s.r.o. Správca dane na základe vykonaného dokazovania
konštatoval, že daňový subjekt nevedel preukázať uskutočnenie dodávok služieb, a tým ani vznik
daňovej povinnosti u daňového subjektu MVM-Slovakia, s.r.o. a preto platiteľovi nevznikol nárok na
odpočítanie dane.

Správca dane dožiadaním zo dňa 02.04.2007 požiadal miestne príslušný Daňový úrad Bratislava VI. O
preverenie uskutočnenia zdaniteľných obchodov spoločnosťou Agentúra Advertising, s.r.o.Dvojkrížna
47, Bratislava. Ten v odpovedi na dožiadanie okrem iného uviedol, že spoločnosť Agentúra Advertising,
s.r.o. sa na adrese sídla spoločnosti nenachádza. Konateľ spoločnosti, ktorá vlastní a prenajíma
kancelárske priestory v budove na Dvojkrížnej 47, Bratislava nemá u nich prenajaté žiadne priestory



a nikdy sa tu nenachádzala. Pretože spoločnosť Agentúra Advertising, s.r.o. so správcom dane
nekomunikovala, nepreberala písomnosti( poštové zásielky sa vracajú s poznámkou adresát neznámy),
správca dane predvolal konateľa spoločnosti L. Q. na Daňový úrad Bratislava VI. Písomnosť sa
vrátila neprevzatá s poznámkou adresát neznámy. Po preverení trvalého pobytu konateľa v Registri
obyvateľov SR správca dane zistil, že L. Q. je prihlásený v Dubnici nad Váhom od 05.12.2006 len v
obci, ide teda o bezdomovca.

Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ako hmotnoprávna norma presne stanovuje, za
akých podmienok je možné uplatniť právo na odpočítanie dane. Všetky podmienky stanovené v zákone
musia byť splnené, teda aj podmienka preukázateľnosti, t. j. že platiteľ musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. K tejto požiadavke,
teda požiadavke preukázateľnosti, smeruje aj dokazovanie správcu dane vykonávané v rozsahu §
29 zákona č. 511/1992 Zb. s cieľom čo najpresnejšie zistiť skutkový stav, zistiť a preveriť právo na
odpočítanie dane.

Správca dane vo výzve na predloženie dôkazov podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 vyzval žalobcu
na predloženie presne špecifikovaných dôkazov, na základe ktorých by bolo možné preukázať, či došlo
k uskutočneniu fakturovaných dodávok služieb od spoločnosti Agentúra Advertising, s. r. o., Bratislava
a MVM - Slovakia, s. r. o., Bratislava, a tým aj k preukázaniu práva na odpočítanie dane. K preukázaniu
tohto práva zo strany daňového subjektu však nedošlo.

Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca
dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové dokazovanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného
vyplýva, že je to práve správca dane, ktorý rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec
dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada
voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne
orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/90/2014 zo dňa 04.11.2015).
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 aplikácia voľného
hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svoje voľné a účelové nakladanie so zisteniami
získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému
postupu, kde je správca povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie
skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných
zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu
povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,
nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo
dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011
z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods.
8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods.2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je
nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim
právom uplatniť si za zákonom splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je
iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), a ktorý si tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie
zo strany správcu slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

Odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a
odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o takzvaný osobný charakter zdaniteľných plnení, pri
ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre
musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie



dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli
skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencia faktúry, ale aj
preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona č.
222/2004 Z. z. o DPH.

V závere krajský súd poukazuje na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 1S/86/2009-86 zo dňa
22.06.2010, ktorým bola žaloba žalobcu proti Daňovému riaditeľstvu SR zamietnutá. Predmetom
tejto žaloby bolo preskúmanie zákonnosti a postupu rozhodnutia žalovaného zo dňa 04.11.2009, č.
I/225/13561-120272/2009/990705-r, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Poprad zo dňa 27.07.2009, č.717/230/46173/09/Neuv, ktorého predmetom bol vyrubený rozdiel dane
z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2005 v sume 29 275,74 Eur. Keďže Najvyšší súd
SR rozsudkom sp. zn. 2Sžf/42/2010 potvrdil správnosť konania správcu dane a odvolacieho orgánu
a predmetom vyrubenia rozdielu dane z príjmov boli tie isté faktúry, na základe ktorých bolo uplatnené
odpočítanie dane, nie je možné, aby základ dane nebol uznaný ako nepreukázaný a daň z pridanej
hodnoty, ktorá sama o sebe nemôže existovať, bola uplatnená vo forme odpočítania dane.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca nebol v konaní úspešný, žalovaný
nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.