LIVONEC, s.r.o.


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3S/35/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200392
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8013200392.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň
JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej v právnej veci žalobcu LIVONEC,
s. r. o. so sídlom Poprad, Hraničná 13, IČO: 31 730 671, zastúpeného BAJO LEGAL, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Astrová 2/A, IČO: 36 860 581, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky
so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného
zo dňa 20.02.2013 číslo: 1100305/1/78436/2013, zo dňa 20.02.2013 číslo: 1100305/1/78437/2013, zo
dňa 20.02.2013 číslo:1100305/1/78438/2013, zo dňa 20.02.2013 číslo: 1100305/1/78440/2013, zo dňa
20.02.2013 číslo: 1100305/1/78441/2013 zo dňa 20.02.2013 číslo:1100305/1/78444/2013, na základe
žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalovaný napadnutými rozhodnutiami zo dňa 20.02.2013 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.
z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov rozhodnutia Daňového úradu Prešov zo dňa 06.07.2012, číslo: 9712402/5/1542616/2012/
Bru, ktorým bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len rozdiel DPH ) za zdaňovacie obdobie
január 2005 v sume 7 966,54 Eur, číslo: 9712402/5/1542756/2012/Bru, ktorým bol vyrubený rozdiel
DPH za zdaňovacie obdobie február 2005 v sume 5 928,43 Eur, číslo: 9712402/5/1542996/2012/Bru,
ktorým bol vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie marec 2005 v sume 5 922,12 Eur, číslo:
9712402/5/1543098/2012/Bru, ktorým bol vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2005 v
sume 12,61 Eur, číslo: 9712402/5/1543300/2012/Bru, ktorým bol vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie
obdobie máj 2005 v sume 6 609,57 Eur a číslo: 9712402/5/1543412/2012/Bru, ktorým bol vyrubený
rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 8 972,74 Eur (ďalej len rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu), platiteľovi dane LIVONEC, s. r. o., Poprad, (ďalej len žalobca), potvrdil.

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že proti rozhodnutiam prvostupňového
správneho orgánu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že prvostupňový správny orgán dospel
na základe zisteného skutkového stavu k nesprávnym zisteniam, jeho závery nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní, a preto sú nesprávne. Podľa správcu dane si platiteľ dane nesplnil svoju
dôkaznú povinnosť pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľných obchodov od spoločností StOFiS, s.r.o.
Gočárova 1508, Čadca a VORTEX, s.r.o., Nobelova 30, Bratislava. Správca dane poukázal na porušenie
§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH) tým, že platiteľ si odpočítal daň z tovarov a služieb,
pričom nebolo preukázané dodanie uvedených tovarov a služieb, a teda ani vznik daňovej povinnosti.



Žalobca ďalej namietal, že predmetné rozhodnutia sú zaťažené závažnými procesnými nedostatkami
a pochybeniami zo strany správcu dane, ktoré mali za následok nezákonnosť rozhodnutí. Uviedol,
že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pretože disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou
s prílohami, z ktorých je možné zistiť dodaný tovar, resp. služby od konkrétneho dodávateľa. Pokiaľ
správca dane tvrdí napriek predloženým listinným dôkazom opak, prechádza naňho z hľadiska
procesného dôkazné bremeno opaku, t. j. mal by vierohodne vyvrátiť inými dôkazmi prečo listinné dôkazy
nezodpovedajú skutočnostiam v nich uvedených. Správca dane v protokole neuviedol žiadnu relevantnú
skutočnosť, ktorá by jednoznačne preukazovala, resp. spochybňovala to, že k právu na odpočítanie dane
na základe uskutočnených obchodov nedošlo. Správca dane má napokon žiadať od daňového subjektu
len také dôkazy, ktorými možno existenciu plnenia preukázať v obvyklom obchodnom styku daňových
subjektov. Uviedol, že v konaní namietal nezákonnosť postupu správcu dane v súvislosti s výkonom
opakovanej daňovej kontroly, či následných predvolaniach po upustení od opakovanej daňovej kontroly.
Namietal, že zákon správcovi dane takýto postup neumožňoval. Správca dane môže postupovať len
tak, ako mu to určuje zákon. V tomto prípade však správca dane takto nepostupoval, pretože ak zrušilo
Daňové riaditeľstvo SR dodatočné platobné výmery Daňového úradu Poprad, dňom nasledujúcim po
doručení týchto rozhodnutí automaticky začalo daňové vyrubovacie konanie podľa § 44 zákona č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.), pretože zrušením pôvodných rozhodnutí sa
proces vrátil do začiatku vyrubovacieho konania. Zdôraznil, že nešlo o začatie žiadnych nových konaní,
ale pokračovanie v pôvodných konaniach, ktoré sú konaniami vyrubovacími. V celom rozsahu sa na ne
vzťahuje § 44 zákona č. 511/1992 Zb. Dňom nasledujúcim po doručení rozhodnutí Daňového riaditeľstva
SR správcovi dane začala podľa neho plynúť 15 dňová lehota na vydanie rozhodnutia podľa § 44
ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Toto ustanovenie určuje správcovi dane povinnosť v stanovenej lehote
vydať takéto rozhodnutie. Ak správca dane v tejto lehote rozhodnutie nevydal, zanikla mu podľa neho
právomoc po uplynutí tejto zákonnej lehoty vydať v týchto konaniach rozhodnutie. V tomto smere treba
vychádzať z právneho názoru Ústavného súdu SR vysloveného v náleze sp. zn. III ÚS 24/2010-57 zo
dňa 29.06.2010, ktorý sa z Ústavy SR stal súčasťou nášho právneho poriadku. Nesprávny je taktiež
argument správcu dane v dodatočných platobných výmeroch, že uvedený nález sa týka lehoty v rámci
výkonu daňovej kontroly a z tohto dôvodu je v tomto konaní neopodstatnený. Nepreskúmateľné sú
argumenty správcu dane, že právomoc na vydanie rozhodnutí vo vyrubovacom konaní mu nezanikla,
resp. že zákon č. 511/1992 Zb. neurčuje osobitne lehotu na vydanie rozhodnutia po zrušení dodatočných
platobných výmerov, a preto konal v zmysle lehôt uvedených v § 30a ods. 1 a 4 zákona č. 511/1992 Zb.
Predmetný nález Ústavného súdu SR je totiž potrebné primerane aplikovať aj na posudzovaný prípad,
pretože pojednáva o charaktere zákonných lehôt uvedených v zákone č. 511/1992 Zb. Tieto lehoty sú
totiž závažným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočneného úkonu, resp. konania. Ich porušenie
z tohto dôvodu svedčí prejavu ľubovôle zo strany štátneho orgánu, čo je v demokratickom právnom
štáte neakceptovateľné. Zákon č. 511/1992 Zb. neumožňoval správcovi dane postupovať spôsobom,
akým konal, preto ani nemohol vydať žiadne rozhodnutie a konanie mal zastaviť. Správca dane v týchto
veciach nemal žiadnu kompetenciu na vydanie rozhodnutia, čo sám už čiastočne uznal, keď sa tváril,
že vykonáva opakovanú daňovú kontrolu a vzhľadom na námietku daňového subjektu od tohto postupu
upustil a začal sa tváriť, že vykonáva vyrubovacie konanie. Ide o zjavne nezákonný nulitný postup
správcu dane, ktorým daňový subjekt protiprávne zaťažoval povinnosťami a porušoval tak základné
zásady daňového konania podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb., ktoré následne aj citoval.

Žalobca namietal, že správcovi dane predložil odberateľské faktúry, príjmové a výdavkové doklady,
bankové výpisy z účtov ktoré majú náležitosti daňových dokladov v zmysle § 17 zákona č.222/2004
Z.z. o DPH. Z predložených dokladov je zrejmé, že v zmysle faktúr boli platiteľovi dane tovary a
služby riadne dodané a za tovary a služby platiteľ dane riadne zaplatil odplatu. Predmetné obchody
medzi spoločnosťou LIVONEC, s.r.o. a StOFiS, s.r.o. a medzi spoločnosťou LIVONEC, s.r.o. a
VORTEX, s.r.o. boli uzavreté v zmysle platných právnych predpisov. Skutočnosť, že spoločnosť StOFiS,
s.r.o. bola podozrivá z trestnej činnosti, nepodala od roku 2005 žiadne daňové priznanie na DPH a
nezaplatila DPH, samo o sebe neznamená, že k realizácii uvedených obchodov nedošlo. Skutočnosť,
že spoločnosť VORTEX, s.r.o. nezaplatila DPH, resp., že súčasný konateľ je vo výkone trestu odňatia
slobody alebo nekomunikuje so správcom dane neznamená, že k realizácii uvedených obchodov
nedošlo. Taktiež podanie daňového priznania na DPH a zaplatenie DPH je vo výlučnej pôsobnosti
a zodpovednosti platiteľa dane VORTEX, s.r.o. Tieto skutočnosti nemôžu spoločnosť LIVONEC, s.r.o.
sankcionovať neuznaním nároku na odpočet za riadne uskutočnené zdaniteľné plnenie. Aj Najvyšší



súd SR judikoval, že nie je možné spravodlivo požadovať, aby daňový subjekt sledoval a kontroloval
výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru.

Uviedol, že skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.
222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Správca dane podľa žalobcu nespochybňuje
materiálnu existenciu dodaných hasiacich prístrojov, pohybových snímačov, požiarnych dverí, PHP
prístrojov a pod., ale skutočnosť, že tovar alebo služby boli uskutočnené spoločnosťami StOFiS, s.r.o.
a VORTEX, s.r.o. Takéto smerovanie dokazovania však presahuje rozsah dokazovania v rámci zákona
o DPH. Ak totiž daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou s prílohami, z
ktorých je možné zistiť dodaný tovar od konkrétneho dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno.
Na preukázanie skutočností, ktoré nastanú u dodávateľa, resp. jeho subdodávateľov, znáša dôkazné
bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Namietal, že správca dane nesprávne vyhodnotil svedeckú
výpoveď konateľa spoločnosti StOFiS, s.r.o. F. C., ktorý je trestne stíhaný pre majetkovú trestnú
činnosť a je aj vo väzbe. Ten uviedol, že figuroval v spoločnosti „ako biely kôň“, nerozumel tomu, čo
podpisuje, podpisoval dokumenty a dával pečiatky. Pokiaľ by však nemalo dôjsť k realizácii obchodov
a služieb medzi spoločnosťou LIVONEC, s.r.o. a spoločnosťou StOFiS, s.r.o., je nelogické, prečo by
spoločnosť StOFiS, s.r.o. vystavovala faktúry na plnenie podľa § 71 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH
a spoločnosť LIVONEC, s.r.o. by na ich základe plnila. Zdôraznil, že konateľ nemusí mať vedomosť
o všetkých obchodoch, ktoré spoločnosť realizuje. Obchodný zákonník (§ 14 - § 16) pripúšťa, aby
v mene podnikateľa konali aj iné osoby - prokuristi, poverené osoby pri prevádzke podniku, osoby
v prevádzkarni podnikateľa. Správca dane sa nevysporiadal s touto skutočnosťou, aj keď konateľ C.
uviedol, že podklady mu pripravovali iné osoby. Nesprávne boli vyhodnotené aj výpovede svedkov K.
Q. a X.. K., keď správca dane uviedol, že ide o výpovede len všeobecného charakteru. Nie je zrejmé,
z čoho správca dane vyvodil, že platiteľ dane nesplnil svoju dôkaznú povinnosť pri preukazovaní
uskutočnenia zdaniteľných obchodov od spoločnosti StOFiS, s.r.o.. Tvrdí, že listinnými dôkazmi a
svedeckými výpoveďami preukázal, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené a v zmysle § 51 ods.
1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH vzniklo u neho právo na odpočítanie dane. Aj z uznesenia
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/2012 zo dňa 06.03.2012 vyplýva, že dôkazné bremeno zaťažuje
daňový subjekt len v prípade, ak správca dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť
alebo úplnosť dôkazov. Nestotožňuje sa so závermi správcu dane, že si nesplnil dôkaznú povinnosť
ak neuviedol, ako sa kontaktoval so spoločnosťami, s kým jednal, ako zadával podmienky na tovary a
služby. Táto požiadavka správcu dane nevyplýva pre daňový subjekt zo zákona č. 222/2004 Z.z. ani
zo zákona č. 511/1992 Zb. Poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV.ÚS 591/08
a rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž/124/01 a 7Sž/131-137/01, podľa ktorých je svedecká
výpoveď adekvátnym dôkazným prostriedkom na objasnenie skutočností ohľadom dodania tovaru či
poskytnutia služieb. Ak správca dane argumentuje daňovou kontrolou dane z príjmov právnickej
osoby za zdaňovacie obdobie 2005, žalobca poukázal, že aj Ústavný súd SR v rozhodnutí zo dňa
06.03.2012, sp. zn. II.ÚS 1/2012, uviedol, že konanie v súvislosti s DPH a konanie v súvislosti s
daňou z príjmov sú dve odlišné konania. Dôvodil, že mal s obchodným partnerom uzavreté zmluvy v
súlade s Obchodným zákonníkom, ktorých notársky overené kópie doložil, z čoho vyplýva, že zdaniteľné
obchody sa uskutočnili. Namietal, že správca dane po zrušení pôvodných jeho rozhodnutí Daňovým
riaditeľstvom SR neodstránil nedostatky vytknuté odvolacím orgánom, pretože opätovne nepostupoval
spôsobom, ktorým by sa dopracoval k čo najúplnejšiemu zisteniu skutkového stavu, získané dôkazy
nevyhodnotil a svoj záver nepodložil presvedčivými úvahami. Rozhodnutie je poznačené nesprávnym
právnym posúdením, ktoré má svoj základ v nedostatočnom pochopení dôkazného bremena daňového
subjektu vo vzťahu k jeho nároku na odpočet DPH.

Žalobca poukázal na výpoveď K. K. (overenú notárom), konateľa spoločnosti VORTEX, s.r.o. v
období, kedy došlo k realizácii zdaniteľných plnení. Namietal, že správca dane neuviedol dôvod,
prečo vyhlásenie tohto konateľa nepovažuje za dôkaz preukazujúci existenciu zdaniteľných obchodov.
Skutočnosť, že sa správcovi dane nepodarilo predvolať K. K. za účelom objasnenia vyššie uvedených
skutočností nemôže byť na ťarchu daňového subjektu. V takom prípade mal správca dane postupovať
podľa zásady in dubio mitius, t.j. miernejšie - v prospech daňového subjektu. S poukazom na § 29 ods.
1 a 4 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, že pri kontrole zdaniteľných obchodov je určujúce, či doklady
evidované v účtovníctve (najmä faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné doklady, bankové výpisy z
účtov) sú riadne evidované a či plnenie na základe vystavených faktúr bolo aj v skutočnosti zaplatené.
Z predloženej dokumentácie správcovi dane bolo preukázané, že faktúry vystavené spoločnosťou
VORTEX, s.r.o. boli na jej účet riadne zaplatené žalobcom. Navyše sám konateľ K. K. v svedeckej



výpovedi vyhlásil, že v uvedenom období došlo k realizácii zdaniteľných obchodov. Nesprávne boli
vyhodnotené aj výpovede svedkov K. Q. a X.. K., keď správca dane uviedol, že ide o výpovede len
všeobecného charakteru. Tvrdil, že v rámci daňového konania bolo nadbytočným úkonom správcu dane
pýtať sa na informácie súčasného konateľa spoločnosti VORTEX, s.r.o. K. K., ktorý je konateľom až odo
dňa 21.09.2005, pričom zdaniteľné plnenia sa uskutočnili v čase, keď bol konateľom K. K. (26.012005
do 20.09.2005). Je logické, že súčasný konateľ ani nemusel o predmetných obchodoch vedieť. Z
toho dôvodu výpoveď K. K., že za jeho pôsobenia spoločnosť nevyvíjala žiadne aktivity neznamená,
že spoločnosť neobchodovala s daňovým subjektom predtým, a zároveň nemôže byť posúdená v
neprospech žalobcu. Nestotožňuje sa so závermi správcu dane, že si nesplnil dôkaznú povinnosť ak
neuviedol, ako sa kontaktoval so spoločnosťami, s kým jednal, ako zadával podmienky na tovary a
služby. Táto požiadavka správcu dane nevyplýva pre daňový subjekt zo zákona č. 222/2004 Z.z. ani
zo zákona č. 511/1992 Zb.. To, že k zdaniteľným obchodom skutočne došlo, vyplýva z predložených
dokladov platiteľa dane. Uvedené doklady neboli nikým spochybnené, ba dokonca zhodne svedecky
potvrdené konateľom spoločnosti VORTEX, s.r.o. K. K., že k realizácii zdaniteľných obchodov došlo.

Žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu § 74 ods. 2 Daňového poriadku a zo spisového
materiálu zistil tento skutkový stav:

Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie január až december 2005, z ktorej vyhotovil protokol č. 717/320/63/69861/2007/Švi zo dňa
17.12.2007, ktorý bol s daňovým subjektom prerokovaný dňa 18.01.2008. Tento deň prerokovania sa
považuje za deň doručenia protokolu.

Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4080/08/Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým
vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2005 v sume 240 000,- Sk
platiteľovi dane. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č. I/225/6018-61265/2008/991048-3
zo dňa 18.07.2008 dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný platobný výmer číslo:
9712402/5/1542616/2012/Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie január 2005 v sume 7 966,54 Eur. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej
hodnoty bolo zistené porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.
222/2004 Z. z. o DPH tým, že platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane na základe faktúr od spoločnosti
StOFiS, s. r. o., Gočárova 1508, Čadca a to fa. int. č. DF/05/0199, č.20051101 zo dňa 11.01.2005 za
dodávku hasiacich prístrojov v celkovej sume 318 870,50,- Sk, DPH 50 912,10,- Sk, fa int. č. DF/05/0202,
č. 20051401 zo dňa 14.01.2005 (objednávka zo dňa 01.01.2005) za marketingové služby v celkovej
sume 940 100,- Sk, DPH 150 100,- Sk, fa. int. č. DF/05/0219, č. 20052701 zo dňa 27.01.2005 za dodávku
hasiacich prístrojov v celkovej cene 244 188,- Sk, DPH 38 988,- Sk, pričom nebolo preukázané dodanie
uvedených tovarov a služieb od vyššie uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4080/08/Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým
vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2005 v sume 299 930,- Sk
platiteľovi dane. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č. I/225/6018-61267/2008/991048-3
zo dňa 18.07.2008 dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný platobný výmer číslo:
9712402/5/1542756/2012/Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie február 2005 v sume 5 928,43 Eur. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej
hodnoty bolo zistené porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.
222/2004 Z. z. o DPH tým, že platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane na základe faktúr od spoločnosti
VORTEX, s. r. o., Nobelova 30, Bratislava, a to fa. int. č. DF/05/0354, č. 3240205 zo dňa 24.02.2005
za marketingové služby v celkovej sume 1 118 600,- Sk, DPH 178 600,-Sk, pričom nebolo preukázané
dodanie uvedených služieb od vyššie uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4121/08/Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým
vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2005 v sume 330 290,- Sk
platiteľovi dane. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č. I/225/6018-61268/2008/991048-3
zo dňa 18.07.2008 dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný platobný výmer číslo:
9712402/5/1542996/2012/Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za



zdaňovacie obdobie marec 2005 v sume 5 922,12 Eur. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej
hodnoty bolo zistené porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.
222/2004 Z. z. o DPH tým, že platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane na základe faktúr od spoločnosti
VORTEX, s. r. o., Nobelova 30, Bratislava, a to fa. int. č. DF/05/0505, č.210305 zo dňa 21.03.2005
za marketingové služby v celkovej sume 1 117 410,- Sk, DPH 178 600,-Sk, pričom nebolo preukázané
dodanie uvedených služieb od vyššie uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4144/08/Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým vyrubil
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 v sume 380,- Sk platiteľovi dane.
Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č. I/225/6018-61270/2008/991048-3 zo dňa 18.07.2008
dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane
pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný platobný výmer číslo: 9712402/5/1543098/2012/
Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl
2005 v sume 12,61 Eur. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty bolo zistené porušenie §
49 ods. 7 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že platiteľ vykonal odpočítanie dane pri kúpe
osobných automobilov (DPH 2 x 190,-Sk).

Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4145/08/Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým vyrubil
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2005 v sume 199 120,- Sk platiteľovi dane.
Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č. I/225/6018-61271/2008/991048-3 zo dňa 18.07.2008
dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane
pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný platobný výmer číslo: 9712402/5/1543300/2012/
Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2005
v sume 6 609,57 Eur. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty bolo zistené porušenie §
49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že
platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane na základe faktúr od spoločnosti VORTEX, s. r. o., Nobelova
30, Bratislava, a to fa. int. č. DF/05/0951, č.1260505 zo dňa 26.05.2005 za marketingové služby v
celkovej sume 1 247 120,- Sk, DPH 199 120,-Sk, pričom nebolo preukázané dodanie uvedených služieb
od vyššie uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

Následne vydal dodatočný platobný výmer č. 717/230/4159/08/Neuv zo dňa 23.01.2008, ktorým vyrubil
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 496 880,- Sk platiteľovi dane.
Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím o odvolaní č. I/225/6018-61272/2008/991048-3 zo dňa 18.07.2008
dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane
pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal dodatočný platobný výmer číslo: 9712402/5/1543412/2012/
Bru zo dňa 06.07.2012, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005
v sume 8 972,74 Eur. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty bolo zistené porušenie §
49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým, že
platiteľ dane si uplatnil odpočítanie dane na základe faktúr od spoločnosti VORTEX, s. r. o., Nobelova
30, Bratislava, a to fa. int. č. DF/05/1040, č.1020605 zo dňa 02.06.2005 za marketingové služby v
celkovej sume 1 043 630,- Sk, DPH 166 630,-Sk a fa int.č. DF/05/1057, č.1290605 zo dňa 29.06.2005
za marketingové služby v celkovej sume 649 383,-Sk, DPH 103 683,-Sk, pričom nebolo preukázané
dodanie uvedených služieb od vyššie uvedenej spoločnosti, a teda ani vznik daňovej povinnosti.

Na základe takto zisteného skutkového stavu žalovaný v napadnutých rozhodnutiach citoval § 1, § 2
ods. 2 písm. c/, § 5 ods. 3 písm. a/ zákona č. 479/2009 Z. z o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a
poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 1a písm. b/, bod
1, § 1a písm. c/, § 2 ods. 1, 3, § 15 ods. 1, § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 8, 12, 13, § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
511/1992 Zb., § 165 ods. 1, § 165b ods. 1 Daňového poriadku, § 19 ods. 1, 2, § 49 ods.1, § 49 ods. 2
písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 o DPH.

Poukázal, že daňové konanie bolo začaté podľa zákona č.511/1992 Zb. a dokončí sa v súlade s § 165b
ods.1 Daňového poriadku podľa zákona č.563/2009 Z.z..

Žalovaný sa následne v preskúmavanom rozhodnutí vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu:



Námietka žalobcu k nedostatku právomoci správcu dane vydať rozhodnutie je neopodstatnená.
Právomoc daňového úradu ako správcu dane vydávať rozhodnutia vyplýva zo zákona č. 479/2009 Z.
z., podľa ktorého daňový úrad je orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov, ktorý vykonáva
správcu daní podľa osobitného predpisu, ktorým bol v čase vyrubovacieho konania zákon č. 511/1992
Zb. a v čase vydania rozhodnutia Daňový poriadok (§ 145b ods. 1). Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je
správca dane oprávnený v lehotách podľa § 45 zákona č. 511/1992 Zb.. V danom konkrétnom prípade,
keďže správca dane vyruboval daň za zdaňovacie obdobie január až jún 2005, túto daň podľa § 45
ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. mohol vyrubiť do konca roka 2010. Keďže pred uplynutím tejto lehoty bol
vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (doručený protokol o daňovej kontrole
č. 717/320/63-69861/2007/Švi, dňa 18.01.2008), plynie 5 ročná lehota od konca roka, v ktorom bol
daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Daňový subjekt bol o tomto úkone vyrozumený 18.01.2008
(doručením protokolu podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb.), a preto ďalšia 5 ročná lehota uplynie
31.12.2013. Odvolací orgán konštatoval, že správca dane vyrubil rozdiel dane v lehote na jej vyrubenie.

Žalobca namietal, že správca dane mal vydať rozhodnutie v 15 dňovej lehote podľa § 44 ods. 6 zákona
č. 511/1992 Zb. a odvoláva sa na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010.
Ustanovenie § 44 zákona č. 511/1992 Zb. neustanovuje lehotu na vydanie rozhodnutia. Vyššie uvedený
nález Ústavného súdu SR pojednáva o lehote na výkon daňovej kontroly, ktorú považuje za lehotu
zákonnú. Zároveň tento nález hovorí aj o tom, že lehotu na vykonanie kontroly nemožno porovnávať s
lehotami na rozhodnutie podľa § 30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb. To znamená, že ani Ústavný
súd SR nepovažuje lehoty uvedené v § 30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb. za lehoty zákonné, ale
za lehoty procesné, ktorých nedodržanie nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia.

Žalovaný konštatoval, že správca dane pri vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie január až jún 2005 využil jednak dôkazy vykonané počas daňovej kontroly dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2005, ktorú vykonal v čase od 26.02.2007 do
18.01.2008, ďalej dôkazy získané pri kontrole dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
2005, ako aj dôkazy získané v rámci vyrubovacieho konania po zrušení dodatočných platobných
výmerov zo dňa 23.01.2008.

K poukázaniu na súvislosti s daňovou kontrolou dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
2005 a daňou z pridanej hodnoty, ich odlišnosť a nemožnosť argumentácie touto daňou zo strany správcu
dane, čo podľa žalobcu uviedol vo svojom rozhodnutí Ústavný súd SR sp. zn. II ÚS 1/2012-17 zo dňa
06.03.2012, žalovaný uviedol, že Ústavný súd SR citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Sžf/42/2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/86/2009-86, ktorý žalobu
žalobcu proti Daňovému riaditeľstvu SR zamietol. Predmetom žaloby bolo preskúmanie zákonnosti
a postupu rozhodnutia žalovaného č. I/225/13561-120272/2009/990705-r zo dňa 04.11.2009, ktorým
bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Poprad č. 717/230/46173/09/Neuv zo dňa
27.07.2009, ktorého predmetom bol vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie 2005 v sume 92 275,74 Eur. Najvyšší súd SR poukázal na to, že predmetom tohto konania
bolo posudzovanie správnosti uplatnenia daňových výdavkov, čo sú dve odlišné konania, pretože
žalobca v súdnom konaní poukazoval na to, že žalovaný zrušil dodatočné platobné výmery týkajúce
sa DPH za rovnaké zdaňovacie obdobie, a preto mal rovnako postupovať aj v prípade dane z príjmov
právnickej osoby, pretože išlo o posúdenie rovnakých zdaniteľných obchodov. Daňové riaditeľstvo SR
zrušilo dodatočné platobné výmery na rozdiel DPH v roku 2008 a vec vrátilo na ďalšie konanie a
rozhodnutie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo nebol prípad vyrubenia rozdielu
dane z príjmov právnickej osoby za rok 2005, o čom svedčí rozsudok Najvyššieho súdu SR, ako aj
rozhodnutie Ústavného súdu SR. Keďže Najvyšší súd SR potvrdil správnosť konania správcu dane,
ako aj žalovaného, a predmetom vyrubenia rozdielu dane z príjmov právnickej osoby sú tie isté faktúry,
na základe ktorých bolo uplatnenie odpočítania dane, nie je možné a ani reálne, aby základ dane
nebol uznaný ako nepreukázaný a daň z pridanej hodnoty, ktorá sama o sebe nemôže existovať, bola
uplatnená vo forme odpočítania dane.

Včas podanou žalobou (zhodnou s odvolaním) sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutí žalovaného
z dôvodu, že ich považuje za nesprávne, nezákonné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Popisuje postup správcu dane po zrušení dodatočných platobných výmerov za predmetné zdaňovacie
obdobia Daňovým riaditeľstvom SR a poukazuje na to, že opakovane namietal nezákonnosť postupu
správcu dane v súvislosti s výkonom opakovanej daňovej kontroly a pri následných predvolaniach po



upustení od opakovanej daňovej kontroly, pretože zákon takýto postup správcovi dane neumožňoval.
Tvrdí, že ak Daňové riaditeľstvo SR zrušilo dodatočné platobné výmery dňom nasledujúcim po doručení
týchto rozhodnutí, automaticky začalo daňové vyrubovacie konanie podľa § 44 zákona č. 511/1992 Zb.,
pretože zrušením pôvodných rozhodnutí sa proces vrátil do začiatku vybavovacieho konania. Tak to
podľa žalobcu určuje § 15 ods. 4 (štvrtá veta) zákona č. 511/1992 Zb. Dňom nasledujúcim po doručení
rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR správcovi dane začala podľa žalobcu plynúť 15 dňová lehota
na vydanie rozhodnutia podľa § 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Ak správca dane v tejto lehote
rozhodnutie nevydal, zanikla mu právomoc (kompetencia) po uplynutí tejto zákonnej lehoty vydať v
týchto konaniach rozhodnutie. Poukázal na právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v náleze sp.
zn. III ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010. Správca dane nesprávne argumentoval, že uvedený nález
sa týka lehoty v rámci výkonu daňovej kontroly a taktiež podľa žalobcu sú nepreskúmateľné argumenty
správcu dane, že právomoc na vydanie rozhodnutí vo vyrubovacom konaní mu nezanikla, resp. že zákon
č. 511/1992 Zb. neurčuje osobitne lehotu na vydanie rozhodnutia po zrušení dodatočných platobných
výmerov, a preto konal v zmysle lehôt uvedených v § 30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb.. Predmetný
nález Ústavného súdu SR je potrebné primerane aplikovať aj na posudzovaný prípad, pretože pojednáva
o charaktere zákonných lehôt uvedených v zákone č. 511/1992 Zb., ktorou podľa žalobcu lehota uvedená
v § 44 ods. 6 citovaného zákona nepochybne je.

Žalobca za závažnejšiu považuje skutočnosť, že popri 15 dňovej lehote na vydanie rozhodnutia zo
strany správcu dane zákon (o správe daní, Daňový poriadok) upravuje lehoty, ktorých uplynutie má
za následok zánik práva vyrubiť daň. Poukázal na § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. Uviedol,
že v zmysle § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. doručenie protokolu podľa ods. 12 alebo spísanie
zápisnice o dohode o výške dane sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu
dane. Argumentoval, že hoci bol protokol o daňovej kontrole zo dňa 17.12.2007 s daňovým subjektom
prerokovaný dňa 18.01.2008, o tomto úkone bol daňový subjekt vyrozumený už dňa 20.12.2007 a
zároveň bol informovaný (vyrozumený) o dni prerokovania protokolu (úkone smerujúcom na vyrubenie
dane). Tvrdí, že samotný deň prerokovania protokolu 18. január 2008 nemá žiadny vplyv na plynutie
novej 5 ročnej lehoty na vyrubenie dane vzhľadom na znenie § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.,
pretože táto začala plynúť dňom 31.12.2007. Za okamih určujúci rok, od konca ktorého začína plynúť
nová 5 ročná lehota totiž zákon č. 511/1992 Zb. ako ani Daňový poriadok nepovažoval úkon smerujúci
k vyrubení udane, ale deň, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Pod pojmom
„vyrozumenie“ je potrebné rozumieť oznámenie, ktoré je v intenciách verejného práva vnímané ako vo
vzťahu do budúcnosti, t. j. vyrozumenie o úkone, ktorý nastane. Žalobca pre úplnosť uviedol, že pokiaľ
by sa na vyššie uvedenú situáciu - zánik práva vyrubiť daň mal aplikovať Daňový poriadok, jej právne
posúdenie by bolo obdobné. Citoval § 165b ods. 1, § 69 ods. 1 a 2 Daňového poriadku a tvrdil, že
úprava pretrhnutia prekluzívnej lehoty je upravená v zákone č. 511/1992 Zb., ako aj v Daňovom poriadku
obdobne, t. j. v oboch prípadoch je určujúci okamih vyrozumenia o úkone smerujúcom k vyrubeniu dane,
nie samotné vykonanie úkonu. Daňový subjekt bol o úkone smerujúcom k vyrubeniu dane (prerokovanie
protokolu) vyrozumený už doručením oznámenia dňa 20.12.2007, a nie až dňa 18.01.2008, kedy došlo
k prerokovaniu protokolu.

Žalobca ďalej namietal, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán dospeli na základe zisteného
skutkového stavu k nesprávnym zisteniam, pričom zároveň nedostatočne zistili skutkový stav. Závery
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a preto sú nesprávne. Zároveň považuje rozhodnutia za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žalovanému vytýkal, že v rozhodnutiach konštatuje, že
prvostupňový orgán konal v súlade so všetkými zásadami daňového konania, avšak neuviedol, o
aké zásady má ísť. Žalovaný neuviedol, z ktorého spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že
správca dane dbal, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené
čo najúplnejšie.

Žalobca argumentoval, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pretože disponuje existenciou
materiálneho plnenia, faktúrou s prílohami, z ktorých je možné zistiť dodaný tovar, resp. služby od
konkrétneho dodávateľa. Pokiaľ správca dane, ako aj žalovaný tvrdili napriek predloženým listinným
dôkazom opak, prešlo na nich z hľadiska procesného dôkazné bremeno opaku, t. j. mali vierohodne
vyvrátiť inými dôkazmi, prečo listinné dôkazy nezodpovedajú skutočnostiam v nich uvedeným.
Správca dane však neuviedol v protokole žiadnu právne relevantnú skutočnosť, ktorá by jednoznačne
preukazovala, resp. spochybňovala to, že k právu na odpočet DPH na základe uskutočnených
obchodov nedošlo. Správca dane, resp. žalovaný mohol napokon žiadať od daňového subjektu len také



dôkazy, ktorými možno existenciu plnenia preukázať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov.
Namietal, že záverečné zhrnutia odôvodnenia rozhodnutí žalovaného sú len všeobecného charakteru
a preto nespĺňajú podmienku riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade s ústavnými požiadavkami
na inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy SR. Odôvodnenie rozhodnutí ako výklad myšlienkového
postupu správneho orgánu o tom, ako dospel k príslušnému výroku rozhodnutia má spĺňať požiadavku,
aby bol účastníkom konania objektívnym, zrozumiteľným a presvedčivým, t. j., aby bolo z neho možné
preskúmať správnosť postupu správneho orgánu. Ak rozhodnutie takéto odôvodnenie neobsahuje,
potom je podľa žalobcu nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.

Na základe týchto skutočností navrhol zrušiť rozhodnutia žalovaného a vrátiť ich na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zotrval na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení
napadnutých rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie, ktoré im predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade
so zákonom.

Predmetom preskúmania sú rozhodnutia, ktorým prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi ako
platiteľovi dane rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2005 v sume 7 966,54
Eur, február 2005 v sume 5 928,43 Eur, marec 2005 v sume 5 922,12 Eur, apríl 2005 v sume 12,61
Eur, máj 2005 v sume 6 609,57 Eur a jún 2005 v sume 8 972,74 Eur, pretože žalobca ako platiteľ dane
porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH tým,
že si odpočítal daň z tovarov a služieb, pričom nebolo preukázané dodanie tovarov a služieb, a teda ani
vznik daňovej povinnosti vo vzťahu k v rozhodnutiu uvedeným faktúram od spoločností StOFiS, s.r.o.
Čadca a VORTEX, s.r.o. Bratislava.

Podľa § 1 zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje postavenie,
organizáciu, právomoc a pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti daní a poplatkov.

Podľa § 2 ods. 2 písm. c/ zákona č. 479/2009 Z. z. ,orgánmi štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
sú aj daňové úrady.

Podľa § 5 ods. 3 písm. a/ zákona č. 479/2009 Z. z. , daňový úrad vykonáva správu daní podľa osobitného
predpisu(6)

Poznámka pod čiarou 6/ (znenie účinné do 31.12.2012) znie: zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 1a písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie
správcom dane daňový úrad a obec.

Podľa § 1a písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb., na účely tohto zákona sa rozumie správou daní evidencia
a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne
a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane
vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti
správcu dane a iných orgánov podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. , v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.



Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. , správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 1 prvá veta zákona č. 511/1992 Zb. , daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane
zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo
vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.

Podľa 29 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. , netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 15 ods. 12 tretia veta zákona č. 511/1992 Zb., deň prerokovania protokolu sa považuje za deň
jeho doručenia.

Podľa § 15 ods. 13 tretia veta zákona č. 511/1992 Zb., doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo
spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie
dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2).

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak,
nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo
vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové
priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti
podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje
odpočítanie daňovej straty podľa osobitného predpisu, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí
siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto
daňová strata vykázaná.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na
vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol
daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je možné najneskôr do
desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo
v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie,
alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na
vrátenie dane.

Podľa § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok), právne úkony a ich účinky
pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.



Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku, daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej
rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v
znení neskorších predpisov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (prvá
a druhá veta) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 19 ods. 2 prvá veta zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania
služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

Námietky žalobcu týkajúce sa procesnoprávnej aj hmotnoprávnej povahy, krajský súd vyhodnotil ako
nedôvodné.

Námietka smerujúca k nedostatku právomoci správcu dane vydať rozhodnutie je neopodstatnená.
Právomoc daňového úradu ako správcu dane vydávať rozhodnutia vyplýva zo zákona 479/2009 Z. z..

Názor žalobcu, že nasledujúci deň po doručení rozhodnutí o odvolaní automaticky začalo vyrubovacie
konanie podľa § 44 zákona č. 511/1992 Zb., že začala plynúť 15 dňová lehota na vydanie rozhodnutia
podľa § 44 ods. 6 citovaného zákona, a že to určuje § 15 ods. 13 štvrtá veta, nie je správny. Ustanovenie
§ 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. stanovuje 15 dňovú lehotu na rozhodnutie ale len v prípade, že bola
vykonaná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, a to od jej skončenia, ale nie od doručenia
rozhodnutia o odvolaní, v ktorom odvolací orgán rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Ustanovenie § 44 zákona č. 511/1992 Zb. neustanovuje lehotu na vydanie rozhodnutia po
zrušení rozhodnutia odvolacím orgánom a vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobcom citovaný nález Ústavného súdu SR sa týka
lehoty na výkon daňovej kontroly, ktorú považuje za lehotu zákonnú. Zároveň Ústavný súd SR vyslovil
právny názor, že lehotu na vykonanie kontroly nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie podľa §
30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb.. Lehoty uvedené v § 30a ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb.
nepovažuje za lehoty zákonné, ale za lehoty procesné, ktorých nedodržanie nespôsobuje nezákonnosť
rozhodnutia. Preto tento nález nemožno aplikovať na daný prípad.

Námietka žalobcu, že správcovi dane vo vzťahu k daňovému subjektu zaniklo právo vyrubiť daň dňom
31.12.2012 a rozhodnutia vydané po tomto dni, t. j. napadnuté rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu zo dňa 04.03.2013 sú nezákonné, je nedôvodná. Správca dane vyruboval daň za zdaňovacie
obdobia január, február, marec, apríl, máj a jún 2005. Daň za zdaňovacie obdobie január až jún 2005
podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. mohol správca dane vyrubiť do konca roka 2010. Keďže pred
uplynutím tejto lehoty bol vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (doručený
protokol o daňovej kontrole dňa 18.01.2008), plynie 5 ročná lehota od konca roka, v ktorom bol daňový
subjekt o tomto úkone vyrozumený. Daňový subjekt bol o tomto úkone vyrozumený dňa 18.01.2008, t. j.
doručením protokolu podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb., a preto ďalšia 5 ročná lehota uplynula
31.12.2013.



Tvrdenie žalobcu, že úprava pretrhnutia prekluzívnej lehoty je upravená v zákone č. 511/1992 Zb., ako aj
v daňovom poriadku rovnako, t. j. v oboch úpravách je určujúci okamih vyrozumenia o úkone smerujúcom
k vyrubeniu dane, nie je správna. Zákon č. 511/1992 Zb. považoval za úkon smerujúci na vyrubenie dane
alebo rozdielu dane doručenie protokolu podľa § 15 ods. 12 a deň prerokovania protokolu sa považoval
za deň jeho doručenia, a teda deň prerokovania protokolu bol deň, kedy bol daňový subjekt o tomto
úkone vyrozumený. Keďže v danom prípade sa za deň doručenia protokolu považuje deň 18. január
2008, lehota na vyrubenie dane uplynie dňom 31.12.2013, a keďže nezaniklo právo na vyrubenie dane
počas odvolacieho konania, žalovaný nemohol tieto rozhodnutia zrušiť.

Námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávnych zistení,
vyčerpaniu dôkazného bremena zo strany žalobcu, sú nedôvodné. Správne orgány popísali
dostatočným spôsobom zistený skutkový stav, vykonali rozsiahle dokazovanie a ich vyhodnotenie, ako
aj porušenie právnych predpisov zo strany žalobcu.

Správca dane po vykonaní rozsiahleho dokazovania konštatoval, že nebolo preukázané, že vyššie
uvedené tovary a služby uskutočnila spoločnosť StOFiS, s.r.o. Čadca, ktorá mala podľa výpisu z
Obchodného registra Okresného súdu Žilina v predmete činnosti: demolačné a zemné práce, bytovú
výstavbu a občianske stavby, vykonávanie inžinierskych a priemyselných stavieb, staviteľ - vykonávanie
jednoduchých stavieb a poddodávok, predaj motorových vozidiel, predaj súčiastok a prísluš. dvojstop.
motorových vozidiel, nákup a predaj spotrebného priemyselného tovaru. Súčasťou dodávateľskej faktúry
za marketingové služby neboli žiadne prílohy, ktoré by preukazovali skutočné vykonanie služieb.
Prílohou dodávateľskej faktúry bola „Objednávka na rok 2005“ zo dňa 01.01.2005 a „Súpis vykonaných
prác StOFiS, s.r.o.“ podľa ktorého mala spoločnosť StOFiS, s.r.o. pre žalobcu vykonať tieto činnosti:
oslovovanie potenciálnych zákazníkov, osobné stretnutia s potenciálnymi zákazníkmi, doručovanie
reklamných materiálov potenciálnym zákazníkom a predloženie cenových ponúk s uvedením miest
Slovenska, v ktorých mal výkon prác prebiehať. Žalobca nepredložil správcovi dane žiadne dokumenty
preukazujúce reálne vykonanie marketingových služieb dodávateľom StOFiS, s.r.o.. V súvislosti s
dodávateľskými faktúrami na hasiace prístroje správca dane vyzval žalobcu na predloženie dôkazov
preukazujúcich ich nákup od spoločnosti StOFiS, s.r.o., ich prevzatie na sklad, kto v týchto obchodoch za
žalobcu preberal dodávky hasiacich prístrojov a kto zastupoval spoločnosť StOFiS, s.r.o. pred Daňovým
úradom Čadca bolo zistené, že spoločnosť StOFiS, s.r.o. nemala nikdy uzatvorenú zmluvu na prenájom
priestorov s vlastníkom budovy na adrese Gočárova 1508, Čadca, jediný konateľ spoločnosti F. C. sa
od 02.01.2004 na adrese trvalého bydliska nezdržiava. Daňový úrad Žilina I. spísal s F. C. zápisnicu
o ústnom pojednávaní (vo väzbe), v ktorej uviedol, že spoločnosť StOFiS, s.r.o. mu bola daná nasilu.
Bol tam ako biely kôň, dali mu 15.000,- CZK, zobrali ho vypisovať výdajky, falošné papiere, ktoré boli
spracované vopred, on dal razítko a svoj podpis. Nevedel sa vyjadriť či spoločnosti LIVONEC, s.r.o.
boli dodané hasiace prístroje a dodané marketingové služby, faktúry podpisoval pod nátlakom. Činnosť
spoločnosti zabezpečovali X.. H. a S. H.. F. C. však netvrdil, že tieto osoby boli oprávnené konať za
spoločnosť StOFiS,s.r.o., tvrdil, že pripravovali podklady, ktoré on musel pod nátlakom podpisovať. Ani
svedkyňa K. Q. a svedok X.. K. nepredložili žiadne dôkazy preukazujúce dodanie tovarov a služieb od
spoločnosti StOFiS, s.r.o.

Správca dane po vykonaní rozsiahleho dokazovania konštatoval, že nebolo preukázané, že vyššie
uvedené služby uskutočnila spoločnosť VORTEX, s.r.o. Bratislava. Priebeh dokazovania, dôkazy a ich
vyhodnotenie správca dane popísal v dodatočných platobných výmeroch za zdaňovacie obdobie február
až jún 2005.

Správca dane podľa § 29 ods. 8 zákona č.511/1992 Zb. trikrát vyzval žalobcu na predloženie
dôkazov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľného obchodu na základe dodávateľských faktúr od
spoločnosti VORTEX, s.r.o. Žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by preukazovali skutočné dodanie
služby uvedenou spoločnosťou. Súčasťou dodávateľskej faktúry za marketingové služby je iba
„Súpis vykonaných prác VORTEX, s.r.o.“ (dátum je totožný s dátumom vystavenia dodávateľskej
faktúry), podľa ktorého mala spoločnosť VORTEX, s.r.o. vykonať pre žalobcu činnosti: oslovovanie
potenciálnych zákazníkov, osobné stretnutia s potenciálnymi zákazníkmi, doručovanie reklamných
materiálov potenciálnym zákazníkom a predloženie cenových ponúk s uvedením miest Slovenska,
v ktorých mal výkon prác prebiehať. Žalobca nepredložil správcovi dane žiadne cenové ponuky
vypracované spoločnosťou VORTEX, s.r.o., nepredložil doklady o obstaraní reklamných materiálov
spoločnosťou LIVONEC, s.r.o., ako vzory reklamných materiálov predložil reklamné materiály z roku



2006, resp. reklamné materiály, u ktorých sa nedá identifikovať rok výroby. K.. Q. v písomnom vyjadrení
uviedol, že pre spoločnosť VORTEX, s.r.o. žiadne reklamné materiály netlačili, tieto si zabezpečoval
K. K., konateľ spoločnosti VORTEX, s.r.o. vo vlastnej réžii. Avšak podľa súpisu vykonaných prác, ktorý
je súčasťou faktúry za marketingové služby, spoločnosť VORTEX, s.r.o. mala vykonať iba doručovanie
reklamných materiálov. Tieto protichodné skutočnosti sú nepriamym dôkazom, že spoločnosť VORTEX,
s.r.o. reálne nevykonala marketingové služby pre žalobcu v zdaňovacom období február až jún 2005.

Správca dane vyhodnotil aj písomné vyhlásenie K. K., konateľa spoločnosti VORTEX, s.r.o., svedecké
výpovede K. Q. a X.. K. K. a vyjadrenie súčasného konateľa K. K. vykonaného v ÚVTOS V Banskej
Bystrici- Kráľovej. Na tieto skutočnosti podrobne poukázal žalovaný v preskúmavaných rozhodnutiach.

Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ako hmotnoprávna norma presne stanovuje, za
akých podmienok je možné uplatniť právo na odpočítanie dane. Všetky podmienky stanovené v zákone
musia byť splnené, teda aj podmienka preukázateľnosti, t. j. že platiteľ musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. K tejto požiadavke,
teda požiadavke preukázateľnosti, smeruje aj dokazovanie správcu dane vykonávané v rozsahu §
29 zákona č. 511/1992 Zb. s cieľom čo najpresnejšie zistiť skutkový stav, zistiť a preveriť právo na
odpočítanie dane.

Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca
dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové dokazovanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného
vyplýva, že je to práve správca dane, ktorý rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec
dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada
voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne
orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/90/2014 zo dňa 04.11.2015) .

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 aplikácia voľného
hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svoje voľné a účelové nakladanie so zisteniami
získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému
postupu, kde je správca povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie
skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných
zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu
povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,
nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo
dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011,
z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods.
8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods.2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je
nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim
právom uplatniť si za zákonom splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je
iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), a ktorý si tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie
zo strany správcu slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

Odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a
odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o takzvaný osobný charakter zdaniteľných plnení, pri
ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre
musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie
dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli



skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencia faktúry, ale
aj preukazovanie zaplatenia týchto súm nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona
č.222/2004 Z.z. o DPH.

V závere krajský súd poukazuje na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn.1S/86/2009-86 zo dňa
22.06.2010, ktorým bola žaloba žalobcu proti Daňovému riaditeľstvu SR zamietnutá. Predmetom
tejto žaloby bolo preskúmanie zákonnosti a postupu rozhodnutia žalovaného zo dňa 04.11.2009, č.
I/225/13561-120272/2009/990705-r, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Poprad zo dňa 27.07.2009, č.717/230/46173/09/Neuv, ktorého predmetom bol vyrubený rozdiel dane
z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2005 v sume 29 275,74 Eur. Keďže Najvyšší súd
SR rozsudkom sp. zn. 2Sžf/42/2010 potvrdil správnosť konania správcu dane aj odvolacieho orgánu
a predmetom vyrubenia rozdielu dane z príjmov boli tie isté faktúry, na základe ktorých bolo uplatnené
odpočítanie dane, nie je možné, aby základ dane nebol uznaný ako nepreukázaný a daň z pridanej
hodnoty, ktorá sama o sebe nemôže existovať, bola uplatnená vo forme odpočítania dane.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca nebol v konaní úspešný, žalovaný
nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.