GURLEX, s.r.o.


Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 20Cpr/5/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117204001
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Koman
ECLI: ECLI:SK:OSPP:2017:5117204001.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad sudcom JUDr. Petrom Komanom, v právnej veci žalobcu P.. Z. M., H.. X.X.XXXX,
C. Ž., O. XX, pr. zast.: LALINSKÝ ADVOKÁT s. r. o., Advokátska kancelária, so sídlom Žilina, Námestie
Andreja Hlinku 1, proti žalovanej GURLEX s. r. o., so sídlom Stará Ľubovňa, Prešovská 8, IČO: 31 731
228, pr. zast.: JUDr. Vladimírom Pavlovom, advokátom so sídlom Košice - Juh, Mlynárska 15, v spore
o vyplatenie cestovných náhrad, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne
samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podaným návrhom domáhal zaplatenia žalovanej čiastky na tom základe, že na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.2013 pracoval od 1.4.2013 u žalovaného ako obchodný manažér s
miestom výkonu práce v sídle žalovaného. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil dohodou o
skončení pracovného pomeru dňa 14.6.2016. Žalobca uviedol, že počas trvania pracovného pomeru
vykonával pracovné cesty, a to najmä do zahraničia, pričom každú pracovnú cestu si viedol vo svojej
evidencii pracovných ciest. Vysielanie na pracovné cesty mali strany sporu dohodnuté v pracovnej
zmluve s tým, že žalobca má právo na náhradu výdavkov a iných nutne vynaložených nákladov
súvisiacich so služobnou cestou.
Nakoľko žalobcovi neboli riadne uhradené cestovné náhrady, domáha sa žalobca ich úhrady podanou
žalobou.

2. Žalovaný poprel žalobné tvrdenia žalobcu s tým, že žalobca sa v podanej žalobe odvoláva na zákon o
cestovných náhradách, ale v podanej žalobe nijako nešpecifikuje výšku požadovanej sumy. Uviedol, že
jeho zamestnanci si cestovné náhrady uplatňujú predložením riadne vyplneného cestovného príkazu, a
na základe tohto je potom možné uplatnený nárok skontrolovať a plniť. Žalovaný namietol, že žalobca
nepredložil žiadne relevantné podklady k uplatnenému nároku, teda nesplnil si zákonné povinnosti k
uplatneniu si nároku na náhradu cestovných náhrad, uplatnený nárok nijako relevantne nešpecifikoval
ani neuplatnil zákonným spôsobom. Žalovaný uviedol, že počas celého trvania pracovného pomeru
žalobca žiaden nárok na vyplatenie cestovných náhrad neuplatnil, v dôsledku toho žalovaný za každý
odpracovaný deň žalobcovi teda poskytoval prostredníctvom stravovacích poukážok stravovanie, pričom
žalobca si žiaden iný nárok nikdy neuplatňoval. Žalovaný namietol, že žalobca nikdy neuviedol podrobné
údaje o vykonávaných pracovných cestách, t.j. údaje o poverení na vykonanie ciest, časové úseky
trvania ciest, miesto vykonania cesty a účel, akú prácu vykonal a komu podal správu o výsledku cesty,
ako a kedy si nárok na cestovné náhrady uplatnil a pod. Z uvedeného dôvodu navrhol žalovaný žalobu
zamietnuť.



3. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi založenými v spise, z čoho
zistil tento skutkový stav:

4. Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.2013 pracoval od 1.4.2013 u žalovaného ako obchodný
manažér s miestom výkonu práce v sídle žalovaného. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil
dohodou o skončení pracovného pomeru dňa 14.6.2016.
Žalobca sa pôvodne domáha úhrady sumy 10.000,- eur s príslušenstvom vo forme úroku z omeškania,
pričom žalovanú sumu nijako nešpecifikoval. Na preukázanie svojho nároku žalobca uviedol, že počas
trvania pracovného pomeru vykonával pracovné cesty, a to najmä do zahraničia, pričom každú pracovnú
cestu si viedol vo svojej evidencii pracovných ciest. Vysielanie na pracovné cesty mali strany sporu
dohodnuté v pracovnej zmluve s tým, že žalobca má právo na náhradu výdavkov a iných nutne
vynaložených nákladov súvisiacich so služobnou cestou.
Podaním doručeným dňa 22.3.2017 žalobca navrhol pripustenie zmeny petitu žaloby s tým, že svoj
nárok vyčíslil tak, že za obdobie od 7.1.2014 do 19.12.2014 si uplatnil nárok na sumu 7.548,21 eur, za
obdobie od 7.1.2015 do 23.12.2015 si uplatnil nárok na sumu 7.568,03 eur a za obdobie od 7.1.2016
do 22.4.2016 si uplatnil nárok na sumu 1.920,- eur. Svoj nárok teda uplatnil vo výške 17.036,24 eur.
Na pojednávania dňa 3.10.2017 opätovne upravil svoj nárok s tým, že požadoval celkovú úhradu sumy
16.749,49 eur.

5. Žalovaný poprel žalobné tvrdenia žalobcu a navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na skutočnosť, že v
podanej žalobe žalobca nijako nešpecifikuje výšku požadovanej sumy. Namietol, že jeho zamestnanci
si cestovné náhrady uplatňujú predložením riadne vyplneného cestovného príkazu, a na základe tohto
je potom možné uplatnený nárok skontrolovať a plniť. Žalobca nikdy nepredložil žiadne relevantné
podklady k uplatnenému nároku, teda nesplnil si zákonné povinnosti k uplatneniu si nároku na náhradu
cestovných náhrad.
Ani v podanej žalobe ani v žiadnom inom podklade neuviedol podrobné údaje o vykonávaných
pracovných cestách, t.j. údaje o poverení na vykonanie ciest, časové úseky trvania ciest, miesto
vykonania cesty a účel, akú prácu vykonal a komu podal správu o výsledku cesty, ako a kedy si nárok
na cestovné náhrady uplatnil a pod. Počas celého trvania pracovného pomeru žalobca žiaden nárok na
vyplatenie cestovných náhrad neuplatnil, v dôsledku toho žalovaný za každý odpracovaný deň žalobcovi
teda poskytoval prostredníctvom stravovacích poukážok stravovanie, pričom žalobca si žiaden iný nárok
nikdy neuplatňoval.
Pokiaľ žalobca predložil spracované poverenia na vykonanie pracovnej cesty, tieto boli spracované až
dodatočne externou spoločnosťou, neboli podpísané ani za zamestnávateľa ani za zamestnanca nie je
možné nijako zistiť, odkiaľ žalobca čerpal v nich uvedené údaje. Žalovaný predložil predtlač cestovného
príkazu, v ktorom je podrobne uvedené, akým spôsobom má zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu
deklarovať jednotlivé údaje, pričom žalobca túto povinnosť nesplnil. Žalovaný namietol, že žalobcom
dodatočne predložené poverenia na pracovnú cestu nemožno považovať za dôkaz o vyslaní žalobcu
na pracovné cesty ani za dôkaz o uskutočnení pracovných ciest. Súčasne namietol, že žalobca mal
uzavretú ďalšiu pracovnú zmluvu v Poľsku.

6. Podľa § 57 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo
obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len
s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu
práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej
zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý
ho na pracovnú cestu vyslal.

7. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách pracovná cesta podľa tohto
zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné
pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto
zákona je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-
predpisy/SK/ZZ/2002/283/20150301> na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného
postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty.

8. Podľa § 2 ods. 2 cit. zákona zahraničná pracovná cesta podľa tohto zákona je čas pracovnej cesty
(odsek 1) v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty.



9. Podľa § 3 ods. 1 cit. zákona zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí
miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej
cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na
oprávnené záujmy zamestnanca.

10. Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí a) náhrada
preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, c) stravné, d)
náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov.

11. Podľa § 10 cit. zákona na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných cestách vrátane iných
náhrad a vyšších náhrad sa vzťahujú ustanovenia § 3 až 9 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/
SK/ZZ/2002/283/20150301>, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Podľa § 36 ods. 7 cit. zákona zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa
skočenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona
predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný
preddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo
vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť
zakladajúca nárok na náhrady skončená.

13. V rámci účastníckeho výsluchu žalobca uviedol, že žalovaný má v Poľsku dcérsku spoločnosť,
ktorá vedie obchodnú činnosť na území Poľskej republiky. Pracoval väčšinu svojho času v Poľsku. Jeho
činnosťou bolo pripraviť plán na týždeň, ktorý posielal konateľovi spoločnosti, ktorý žalobcu priamo
riadil. Pracovný týždeň žalobcu začínal v pondelok v sídle žalovaného, kde sa stretol s majiteľom a
prebrali pracovnú činnosť. Následne žalobca išiel do Poľska, kde vykonával svoje pracovné činnosti
podľa potreby klientov. Nakoľko nemá k dispozícii služobný počítač, nemá žiadnu evidenciu. Pracovná
zmluva s poľskou spoločnosťou bola podľa žalobcu uzavretá účelovo, aby mohol vybavovať záležitosti
spoločnosti na colnici. V Poľsku mu bol poskytovaný plat, odvody boli hradené, rovnako ak PHM
a ubytovanie. Neexistuje písomný príkaz, že bol vyslaný do zahraničia, rovnako ak vyúčtovanie
pracovných ciest žalobca nerobil.

14. Z pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.2013 súd zistil, že v zmysle uvedenej zmluvy žalobca u žalovaného
počnúc dňom 1.4.2013 pracoval ako obchodný manažér s miestom výkonu práce v sídle žalovaného.
V zmysle čl. XII bod 1. zmluvy - zamestnanec môže byť kedykoľvek vyslaný zamestnávateľom na
služobnú cestu, ako na území SR tak do zahraničia. Pokiaľ to bude vyžadovať situácia, môže sa jednať
i o cesty prebiehajúce mimo pracovnú dobu zamestnanca, cez víkendy alebo sviatky. Zamestnanec na
pracovnej ceste koná prácu podľa pokynov zamestnávateľa, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.
V zmysle čl. XII bod 2. zmluvy - zamestnanec má nárok na náhradu výdajov a iných nutne vynaložených
nákladov v súvislosti so služobnou cestou v súlade so zákonom č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách
v platnom znení.
V zmysle čl. XII bod 3. zmluvy - zamestnávateľ vykoná úhradu týchto výdajov a nákladov, a to
iba na základe riadne predloženého vyúčtovania zamestnancom, doplneného daňovými dokladmi
zodpovedajúcimi príslušným predpisom.

15. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 14.6.2016 súd zistil, že pracovný pomer žalobcu
u žalovaného skončil dňa 21.6.2016.

16. Z evidencie vydaných stravný lístkov predložených žalovaným súd zistil, že neevidujú rozdiely medzi
počtom stravných lístkov vydaných žalobcovi a iným zamestnancom.

17. Z poverení na pracovnú cestu predložených žalobcom súd zistil, že na nich nie je uvedený dôvod
ciest, absentujú na nich podpisy zamestnávateľa i zamestnanca a boli vypracované dodatočne v
zmysle pokynov žalobcu. Obsahujú strohé údaje o cieli cesty v Poľsku - Krakow, Českej republike
- Praha a Maďarsku - Budapešť, bez uvedenia účelu či dôvodu cesty. Cestovné príkazy predložené
žalovaným obsahujú pritom množstvo údajov nevyhnutných pre posúdenie ich správnosti a dôvodnosti,
vrátane účtovných podkladov, podpisov a dátumov a je evidentné, že listiny predložené žalobcom tieto



parametre neobsahujú. Rovnako tak záznamy vodiča a výdavky za vozidlo EČV: SL613BC neobsahujú
ani jediný podpis či doklad o ich predložení zamestnávateľovi. Právna zástupkyňa žalovaného namietla,
že žalobcom predložené doklady boli predložené na CD nosiči s tým, že je zrejmé, že boli vytvorené
dňa 6.7.2017.
Navyše zo zmluvy o prenájme vozidla zo dňa 14.2.2012 vyplýva, že vozidlo tov. zn. Škoda Octavia EČV:
K bolo a je v prenájme spoločnosti GURLEX GROUP PL sp. z o. o. so sídlom Libertów, Bartnickiej 35,
Poľsko.

18. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako zamestnancom a spoločnosťou GURLEX
GROUP sp. z o. o. ako zamestnávateľom dňa 1.9.2013 súd zistil, že v zmysle uvedenej zmluvy mal
od 1.9.2013 žalobca pracovať ako projektový manažér v meste Libertów (Poľsko) tzv. na 1 pracovného
úväzku, t.j. 2 hodiny denne, resp. 10 hodín týždenne.

19. Žalobca predložil fotokópie čestných vyhlásení dvoch nestotožnených zamestnancov či bývalých
zamestnancov spoločnosti GURLEX GROUP PL sp. z o. o., z ktorých má vyplývať nevyplácanie
cestovných náhrad, avšak jedná sa o subjekt, ktorý nie je totožný so žalovaným a navyše čestné
vyhlásenia súd vyhotovené ako predtlač v slovenskom jazyku, i keď sa má jednať o vyhlásenie poľských
občanov a nie je zrejmé, koho to boli zamestnanci a či rozumeli písomnému prejavu v slovenskom jazyku.

20. Z odpovede Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 4.8.2016 súd zistil, že nakoľko neboli predložené
podklady k tvrdeniam žalobcu, nemá inšpektor práce možnosť oprávnenosť nárokov žalobcu posúdiť a
žalobcu odkázal s jeho nárokom v zmysle § 14 Zákonníka práce na podanie žaloby.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 C.s.p. strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej
miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu,
ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán sporu.

22. Podľa čl. 8 C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

23. Súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať účastníkov na nedostatočné dôkazy,
prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia
ich tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ustanovením citovaného čl. 8 C.s.p., ale aj
so zásadou rovnosti účastníkov konania. Dokazovanie v občianskom procesnom práve je v sporovom
konaní založené na prejednacej zásade, ktorá je vyjadrená v citovanom ustanovení § čl. 8 C.s.p. Sporové
konanie ovládané touto zásadou je chápané tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy je vecou
účastníkov. Zistený skutkový stav je tak predovšetkým výsledkom dôkaznej aktivity účastníkov.

24. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.2013
počnúc dňom 1.4.2013 pracoval ako obchodný manažér s miestom výkonu práce v sídle žalovaného.
Žalovaný má od svojho založenia oficiálne sídlo v Starej Ľubovni, Prešovská 8. Súčasne žalobca od
1.9.2013 pracoval ako projektový manažér v meste Libertów (Poľsko) pre zamestnávateľa GURLEX
GROUP sp. z o. o., resp. GURLEX GROUP PL sp. z o. o. Či tento pracovný pomer trvá žalobca
neuviedol.
Zo žiadneho dokladu predloženého v konaní ani zo žiadneho dôkazu v konaní vykonaného nevyplýva,
že by bol žalobca zamestnávateľom vyslaný na pracovnú či zahraničnú pracovnú cestu, že by túto cestu
absolvoval pre zamestnávateľa, a že by po jej ukončení preložil vyúčtovanie, i keď sa k tejto povinnosti
zaviazal tiež v pracovnej zmluve. V rámci výsluchu žalobca navyše potvrdil, že tieto doklady existovať
nemôžu, nakoľko ani žalobca sám si svoju povinnosť v zmysle zákona a pracovnej zmluvy neplnil.
Je zrejmé, že pokiaľ by bol žalobca žalovaným vyslaný na pracovnú cestu, tento pokyn by mal byť daný
písomne a po skončení pracovnej cesty malo zo strany žalobcu byť v zmysle § 36 ods. 7 zákona č.
283/2002 Z.z. riadne predložené vyúčtovanie, čo však žalobca nepreukázal. Nárok uplatnený žalobcom
tak v konaní nebol preukázaný. Navyše žalobca v priebehu konania svoj nárok opakovane menil, avšak
bez toho, že by ho podrobne špecifikoval, t.j. uviedol, akú sumu si uplatňuje ako náhradu cestovného,
stravného či náhrady výdavkov za pohonné látky a iné výdavky.



25. Aby mohol žalobca so svojou argumentáciou v sporovom konaní uspieť, musí k svojim skutkovým
tvrdeniam navrhnúť také dôkazy, z ktorých by súd mohol po ich vykonaní a zhodnotení dospieť k záveru,
že má právo, ktorého uspokojenia sa vo veci domáha. Pri zisťovaní skutkového stavu, súd v zásade vždy
vychádza len z tých dôkazov, ktoré boli na návrh strán sporu vykonané. Ak žalobca potrebné dôkazy
nepredložil, znamená to, že neuniesol dôkazné bremeno, následkom čoho nemôže v konaní uspieť.
Na uvedenom závere súdu nič nezmení ani nepredloženie prípadných dôkazov zo strany žalovaného,
nakoľko právo mlčať a právo neprispievať k vlastnému obvineniu sú všeobecne uznávanými
medzinárodnými štandardmi, atribútmi pojmu spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 dohovoru
(napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 764/2013-17). Žalovaný tak nie je
povinný produkovať dôkazy proti sebe, a to bez možnosti vzniku rizika jeho procesného neúspechu.

26. S ohľadom na čiastočné späťvzatie žaloby čo do sumy 286,75 eur s príslušenstvom súd v tejto časti
konanie podľa § 145 ods. 2 C.s.p. konanie zastavil a vo zvyšku súd žalobu zamietol, nakoľko žalobca
svoj nárok nepreukázal.

27. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., v konaní úspešnému žalovanému priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. samostatným
uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku na tunajšom súde.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť
o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený
môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.