GURLEX, s.r.o.


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoPr/1/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117204001
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:5117204001.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viera Zoľáková a členov senátu
JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: P.. Z. M., O. XX, XXX XX Ž.,
právne zastúpeného: LALINSKÝ advokát s.r.o., AK so sídlom Nám. Andreja Hlinku 1, 010 07 Žilina,
proti žalovanej: Gurlex. s.r.o., Prešovská 8, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 31 731 228, právne zastúpenej:
JUDr. Vladimír Pavlov, advokát so sídlom Mlynárska 15, 040 01 Košice, v spore o vyplatenie cestovných
náhrad, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. XXCpr/X/XXXX-XXX zo dňa
30.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Priznáva žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad napadnutým rozsudkom č. k. XXCpr/X/XXXX-XXX zo dňa 30.10.2017 I. výrokom
zamietol žalobu a II. výrokom priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej
čiastky, na tom základe že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.2013 pracoval od 1.4.2013 u
žalovaného ako obchodný manažér s miestom výkonu práce v sídle žalovaného. Pracovný pomer
žalobcu u žalovaného skončil dohodou o skončení pracovného pomeru dňa 14.6.2016. Žalobca uviedol,
že počas trvania pracovného pomeru vykonával pracovné cesty, a to najmä do zahraničia, pričom
každú pracovnú cestu si viedol vo svojej evidencii pracovných ciest. Vysielanie na pracovné cesty
mali strany sporu dohodnuté v pracovnej zmluve s tým, že žalobca má právo na náhradu výdavkov a
iných nutne vynaložených nákladov súvisiacich so služobnou cestou. Nakoľko žalobcovi neboli riadne
uhradené cestovné náhrady, domáha sa žalobca ich úhrady podanou žalobou. Žalovaný poprel žalobné
tvrdenia žalobcu s tým, že žalobca sa v podanej žalobe odvoláva na zákon o cestovných náhradách,
ale v podanej žalobe nijako nešpecifikuje výšku požadovanej sumy. Uviedol, že jeho zamestnanci si
cestovné náhrady uplatňujú predložením riadne vyplneného cestovného príkazu, a na základe tohto je
potom možné uplatnený nárok skontrolovať a plniť. Žalovaný namietol, že žalobca nepredložil žiadne
relevantné podklady k uplatnenému nároku, teda nesplnil si zákonné povinnosti k uplatneniu si nároku na
náhradu cestovných náhrad, uplatnený nárok nijako relevantne nešpecifikoval ani neuplatnil zákonným
spôsobom. Žalovaný uviedol, že počas celého trvania pracovného pomeru žalobca žiaden nárok na
vyplatenie cestovných náhrad neuplatnil, v dôsledku toho žalovaný za každý odpracovaný deň žalobcovi
teda poskytoval prostredníctvom stravovacích poukážok stravovanie, pričom žalobca si žiaden iný nárok
nikdy neuplatňoval. Žalovaný namietol, že žalobca nikdy neuviedol podrobné údaje o vykonávaných
pracovných cestách, t.j. údaje o poverení na vykonanie ciest, časové úseky trvania ciest, miesto



vykonania cesty a účel, akú prácu vykonal a komu podal správu o výsledku cesty, ako a kedy si nárok
na cestovné náhrady uplatnil a pod. Z uvedeného dôvodu navrhol žalovaný žalobu zamietnuť. Súd
prevedeným dokazovaním zistil tento skutkový stav:
Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.2013 pracoval od 1.4.2013 u žalovaného ako obchodný
manažér s miestom výkonu práce v sídle žalovaného. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil
dohodou o skončení pracovného pomeru dňa 14.6.2016.
Žalobca sa pôvodne domáha úhrady sumy 10.000,- eur s príslušenstvom vo forme úroku z omeškania,
pričom žalovanú sumu nijako nešpecifikoval. Na preukázanie svojho nároku žalobca uviedol, že počas
trvania pracovného pomeru vykonával pracovné cesty, a to najmä do zahraničia, pričom každú pracovnú
cestu si viedol vo svojej evidencii pracovných ciest. Vysielanie na pracovné cesty mali strany sporu
dohodnuté v pracovnej zmluve s tým, že žalobca má právo na náhradu výdavkov a iných nutne
vynaložených nákladov súvisiacich so služobnou cestou. Podaním doručeným dňa 22.3.2017 žalobca
navrhol pripustenie zmeny petitu žaloby s tým, že svoj nárok vyčíslil tak, že za obdobie od 7.1.2014 do
19.12.2014 si uplatnil nárok na sumu 7.548,21 eur, za obdobie od 7.1.2015 do 23.12.2015 si uplatnil
nárok na sumu 7.568,03 eur a za obdobie od 7.1.2016 do 22.4.2016 si uplatnil nárok na sumu 1.920,-
eur. Svoj nárok teda uplatnil vo výške 17.036,24 eur. Na pojednávania dňa 3.10.2017 opätovne upravil
svoj nárok s tým, že požadoval celkovú úhradu sumy 16.749,49 eur. Žalovaný poprel žalobné tvrdenia
žalobcu a navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na skutočnosť, že v podanej žalobe žalobca nijako
nešpecifikuje výšku požadovanej sumy. Namietol, že jeho zamestnanci si cestovné náhrady uplatňujú
predložením riadne vyplneného cestovného príkazu, a na základe tohto je potom možné uplatnený
nárok skontrolovať a plniť. Žalobca nikdy nepredložil žiadne relevantné podklady k uplatnenému nároku,
teda nesplnil si zákonné povinnosti k uplatneniu si nároku na náhradu cestovných náhrad. Ani v
podanej žalobe ani v žiadnom inom podklade neuviedol podrobné údaje o vykonávaných pracovných
cestách, t.j. údaje o poverení na vykonanie ciest, časové úseky trvania ciest, miesto vykonania cesty
a účel, akú prácu vykonal a komu podal správu o výsledku cesty, ako a kedy si nárok na cestovné
náhrady uplatnil a pod. Počas celého trvania pracovného pomeru žalobca žiaden nárok na vyplatenie
cestovných náhrad neuplatnil, v dôsledku toho žalovaný za každý odpracovaný deň žalobcovi teda
poskytoval prostredníctvom stravovacích poukážok stravovanie, pričom žalobca si žiaden iný nárok
nikdy neuplatňoval. Pokiaľ žalobca predložil spracované poverenia na vykonanie pracovnej cesty, tieto
boli spracované až dodatočne externou spoločnosťou, neboli podpísané ani za zamestnávateľa ani
za zamestnanca nie je možné nijako zistiť, odkiaľ žalobca čerpal v nich uvedené údaje. Žalovaný
predložil predtlač cestovného príkazu, v ktorom je podrobne uvedené, akým spôsobom má zamestnanec
vyslaný na pracovnú cestu deklarovať jednotlivé údaje, pričom žalobca túto povinnosť nesplnil. Žalovaný
namietol, že žalobcom dodatočne predložené poverenia na pracovnú cestu nemožno považovať za
dôkaz o vyslaní žalobcu na pracovné cesty ani za dôkaz o uskutočnení pracovných ciest. Súčasne
namietol, že žalobca mal uzavretú ďalšiu pracovnú zmluvu v Poľsku. Rozsudok právne odôvodnil ust.
§ 57 ods. 1 Zákonníka práce, ust. § 2 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. a ods. 2 tohto zákona, ust. § 3
ods. 1, § 4 ods. 1 a § 10 ods. 1 a § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z. z o cestovných náhradách.

3. Z pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.2013 súd zistil, že v zmysle uvedenej zmluvy žalobca u žalovaného
počnúc dňom 1.4.2013 pracoval ako obchodný manažér s miestom výkonu práce v sídle žalovaného.
V zmysle čl. XII bod 1. zmluvy - zamestnanec môže byť kedykoľvek vyslaný zamestnávateľom na
služobnú cestu, ako na území SR tak do zahraničia. Pokiaľ to bude vyžadovať situácia, môže sa jednať
i o cesty prebiehajúce mimo pracovnú dobu zamestnanca, cez víkendy alebo sviatky. Zamestnanec na
pracovnej ceste koná prácu podľa pokynov zamestnávateľa, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.
V zmysle čl. XII bod 2. zmluvy - zamestnanec má nárok na náhradu výdajov a iných nutne vynaložených
nákladov v súvislosti so služobnou cestou v súlade so zákonom č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách
v platnom znení.
V zmysle čl. XII bod 3. zmluvy - zamestnávateľ vykoná úhradu týchto výdajov a nákladov, a to
iba na základe riadne predloženého vyúčtovania zamestnancom, doplneného daňovými dokladmi
zodpovedajúcimi príslušným predpisom.

4. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 14.6.2016 súd zistil, že pracovný pomer žalobcu
u žalovaného skončil dňa 21.6.2016.

5. Z evidencie vydaných stravný lístkov predložených žalovaným súd zistil, že neevidujú rozdiely medzi
počtom stravných lístkov vydaných žalobcovi a iným zamestnancom.



6. Z poverení na pracovnú cestu predložených žalobcom súd zistil, že na nich nie je uvedený dôvod
ciest, absentujú na nich podpisy zamestnávateľa i zamestnanca a boli vypracované dodatočne v zmysle
pokynov žalobcu. Obsahujú strohé údaje o cieli cesty v Poľsku - Krakow, Českej republike - Praha a
Maďarsku - Budapešť, bez uvedenia účelu či dôvodu cesty. Cestovné príkazy predložené žalovaným
obsahujú pritom množstvo údajov nevyhnutných pre posúdenie ich správnosti a dôvodnosti, vrátane
účtovných podkladov, podpisov a dátumov a je evidentné, že listiny predložené žalobcom tieto parametre
neobsahujú. Rovnako tak záznamy vodiča a výdavky za vozidlo EČV: K. neobsahujú ani jediný podpis
či doklad o ich predložení zamestnávateľovi. Právna zástupkyňa žalovaného namietla, že žalobcom
predložené doklady boli predložené na CD nosiči s tým, že je zrejmé, že boli vytvorené dňa 6.7.2017.
Navyše zo zmluvy o prenájme vozidla zo dňa 14.2.2012 vyplýva, že vozidlo tov. zn. Š. X. G.: K. bolo a
je v prenájme spoločnosti GURLEX GROUP PL sp. z o. o. so sídlom Libertów, Bartnickiej 35, Poľsko.

7. Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako zamestnancom a spoločnosťou GURLEX GROUP
sp. z o. o. ako zamestnávateľom dňa 1.9.2013 súd zistil, že v zmysle uvedenej zmluvy mal od 1.9.2013
žalobca pracovať ako projektový manažér v meste Libertów (Poľsko) tzv. na 1 pracovného úväzku, t.j.
2 hodiny denne, resp. 10 hodín týždenne.

8. Uzavrel, že súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať účastníkov na
nedostatočné dôkazy, prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré
dostatočne podporia ich tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ustanovením citovaného
čl. 8 C.s.p., ale aj so zásadou rovnosti účastníkov konania. Dokazovanie v občianskom procesnom práve
je v sporovom konaní založené na prejednacej zásade, ktorá je vyjadrená v citovanom ustanovení § čl. 8
C.s.p. Sporové konanie ovládané touto zásadou je chápané tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy
je vecou účastníkov. Zistený skutkový stav je tak predovšetkým výsledkom dôkaznej aktivity účastníkov.

9. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 31.3.2013 počnúc
dňom 1.4.2013 pracoval ako obchodný manažér s miestom výkonu práce v sídle žalovaného. Žalovaný
má od svojho založenia oficiálne sídlo v Starej Ľubovni, Prešovská 8. Súčasne žalobca od 1.9.2013
pracoval ako projektový manažér v meste Libertów (Poľsko) pre zamestnávateľa GURLEX GROUP sp.
z o. o., resp. GURLEX GROUP PL sp. z o. o. Či tento pracovný pomer trvá žalobca neuviedol.
Zo žiadneho dokladu predloženého v konaní ani zo žiadneho dôkazu v konaní vykonaného nevyplýva,
že by bol žalobca zamestnávateľom vyslaný na pracovnú či zahraničnú pracovnú cestu, že by túto cestu
absolvoval pre zamestnávateľa, a že by po jej ukončení preložil vyúčtovanie, i keď sa k tejto povinnosti
zaviazal tiež v pracovnej zmluve. V rámci výsluchu žalobca navyše potvrdil, že tieto doklady existovať
nemôžu, nakoľko ani žalobca sám si svoju povinnosť v zmysle zákona a pracovnej zmluvy neplnil.
Je zrejmé, že pokiaľ by bol žalobca žalovaným vyslaný na pracovnú cestu, tento pokyn by mal byť daný
písomne a po skončení pracovnej cesty malo zo strany žalobcu byť v zmysle § 36 ods. 7 zákona č.
283/2002 Z.z. riadne predložené vyúčtovanie, čo však žalobca nepreukázal. Nárok uplatnený žalobcom
tak v konaní nebol preukázaný. Navyše žalobca v priebehu konania svoj nárok opakovane menil, avšak
bez toho, že by ho podrobne špecifikoval, t.j. uviedol, akú sumu si uplatňuje ako náhradu cestovného,
stravného či náhrady výdavkov za pohonné látky a iné výdavky.

10. S ohľadom na čiastočné späťvzatie žaloby čo do sumy 286,75 eur s príslušenstvom súd v tejto časti
konanie podľa § 145 ods. 2 C.s.p. konanie zastavil a vo zvyšku súd žalobu zamietol, nakoľko žalobca
svoj nárok nepreukázal.

11. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., v konaní úspešnému žalovanému priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. samostatným
uznesením.

12. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP
zmenil rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. XXCpr/X/XXXX-XXX zo dňa 30.10.2017 tak, že žalobe
v celom rozsahu vyhovie alebo, aby rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. XXCpr/X/XXXX-XXX
zo dňa 30.10.2017 podľa ust. § 389 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
V dôvodoch odvolania poukázal na to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 písm. e/ CSP), na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), konanie má inú vadu,



ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP). Namietal, že
súd neúplne zistil skutkový stav veci, pričom len mechanicky prevzal tvrdenia žalovaného bez toho, aby
overil pravdivosť týchto tvrdení a aby vykonal dokazovanie, ktoré by smerovalo k odstráneniu rozporov
v tvrdeniach strán sporu. K tvrdeniu súdu, že žalobca nepredložil v konaní nijaký dôkaz, z ktorého by
vyplývalo, že bol vysielaný na pracovné cesty žalovaným.namietal, že toto tvrdenie súdu sa nezakladá
na pravde, lebo viac krát počas konania navrhoval vypočuť svedkov, ktorý by dokazovali, že žalobca
vykonáva pracovné cesty pre žalovaného a na jeho výslovný pokyn, ale tento dôkaz súd nevykonal,
pričom ani nezdôvodnil, z akého dôvodu tento dôkaz nevykonal. Skutočnosť, že žalobca pracovné
cesty vykonával pre žalovaného potvrdzuje aj pracovná náplň vyplývajúca z pracovnej zmluvy, ako aj
z predložených dôkazov. Ako dôkaz doložil tzv. stazky, teda vyúčtovanie svojich pracovných ciest, na
čo však súd neprihladial. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal jeho návrhom na vykonanie
dôkazu a to predloženie vyúčtovania pohonných hmôt a výpisu pohybov na karte, ktorá bola poskytnutá
žalovaným žalobcovi, č. karty XXXXXXXXXXXXXXXXXX, ale obmedzil sa iba na konštatovanie, že
právo mlčať a neprispievať k vlastnému obviňovaniu je právom žalovaného. S týmto konštatovaním sa
žalobca nestotožňuje, pretože ide o spor pracovnoprávnej povahy, kde zamestnanec na pozíciu „slabšej“
strany, ktorá logicky nemala možnosť tento dôkaz doložiť, je plniť v súlade s CSP, aby súd v takejto
veci uložil povinnosť žalovanému na predloženie uvedeného dôkazu. Argumentoval tým, že žalovaný
ho vysielal na pracovné cesty výhradne ústne a teda svojim konaním porušoval ust. § 3 ods. 1 zákona č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca objektívne od žalovaného
získať a následne predložiť písomné vysielanie na pracovnú cestu, tak ako to vo svojom odôvodnení
uvádza súd. Poukázal na komentár k zákonu o cestovných náhradách, v ktorom je uvedené, že aj v
prípade, že si zamestnávateľ nesplní svoju povinnosť písomne vyslať zamestnanca na pracovnú cestu,
patrí zamestnancovi vyplatenie cestovných náhrad. Považuje za absolútne nepochybné aj vzhľadom
na jeho pracovnú náplň, týždenný pracovný fond, ako aj výplatu žalobcu, že hlavný pracovný pomer
bol medzi žalobcom a žalovaným. Pracovné cesty vykonával pre žalovaného, keďže časovo a fyzicky
by žalobca nebol schopný pracovné cesty vykonávať pre poľského zamestnávateľa, tak ako to uvádza
žalovaný. Žalovaný mu poskytol všetky prostriedky t.j. automobil, notebook, palivovú kartu na to, aby
bol schopný plniť pracovnú náplň t.j. vykonávať pracovné cesty. Považuje za absolútne bezpredmetné
poukazovanie na zmluvu o prenájme vozidla, údajne podpísanú dňa 14.2.2012 medzi žalovaným a
poľským zamestnávateľom. Túto zmluvu podpísali konatelia žalovaného a to jeden z konateľov za
žalobcu a druhý z konateľov za poľského zamestnávateľa. Domnieva sa, že táto zmluva mohla byť
antidatovaná pre účely tohto konania. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť rozsudku, keďže odôvodnenie
rozsudku je v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP, čím súd porušil základné právo žalobcu na súdnu
a inú právnu ochranu garantovanú v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo na spravodlivý proces
garantovaný v Čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „Dohovoru“). Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nedostatočne odôvodnený, čo zakladá
jeho nepreskúmateľnosť ako aj arbitrárnosť. Súd sa vo svojom odôvodnení vôbec nezaoberal čestnými
prehláseniami doloženými žalobcom. Ďalej sa nezaoberal faktom, že žalobca dostával počas celej doby
trvania pracovného pomeru so žalovaným stravné lístky - tento fakt taktiež jednoznačne vylučuje účelové
tvrdenie žalovaného, že žalobca pracoval pre poľského zamestnávateľa. Rovnako bez povšimnutia
ostala pracovná náplň žalobcu pre žalovaného - obchodný riaditeľ pre GURLEX Group PL. Ďalej
poukázal na procesné pochybenia súdu prvej inštancie, ak prvoinštančný súd opomenul vykonať svoju
procesnú povinnosť predpísanú mu v ust. § 181 ods. 2 CSP a to určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Taktiež neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Najvyššie súdu SR sp. zn. XCdo XXX/XXXX, z ktorého vyplýva, že účastníkovi konania
má byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a k tomuto prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu)
svojich procesných oprávnení. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššie súdu SR sp. zn. XMcdo XX/XXXX
k postupu súdu podľa § 118 ods. 2 OSP a § 181 ods. 2 CSP a zdôraznil, že súd pred ukončením
dokazovania zákonom predpísaným spôsobom sa nevyjadril, čím odňal žalobcovi možnosť konať pred
súdom. Aj pri takomto závere súdov ide o tzv. „prekvapivé“ rozhodnutie, ktoré nemohol objektívne z
postupu súdu predpokladať. Taktiež vytýkal súdu prvej inštancie, že v konaní predložené ako dôkaz
listiny nevykonal zákonom predvídavým spôsobom (§ 204 CSP). Taktiež nevykonal dôkazy, ktoré
žalobca navrhoval a ani nezdôvodnil, prečo tieto dôkazy vykonané nebudú. Uvedené vady konania
zakladajú odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom, prípadne inú vadu v konaní podľa § 365 ods.
2 písm. d/ CSP.



13. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol, aby odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.
Uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie bez ďalšie vyvrátil obsahom svojich písomných
podaní predloženými listinnými dôkazmi a prednesmi na pojednávaniach žalobcom uplatnený nárok
o vyplatenie cestovných náhrad, súd prvej inštancie vykonal v konaní všetky dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe nich dospel k správnym skutkovým zisteniam a právnemu
posúdeniu veci, keď vecne a právne správne rozhodol o zamietnutí žaloby žalobcu a priznanie trov
konania žalovanému. Skutkové a právne tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní sú v príkrom rozpore
s obsahom súdneho spisu a súdom prvej inštancie na pojednávaniach vykonaného dokazovania
zachyteného najmä na záznamoch o procesných úkonoch uchovaných na nosičoch dát, ktoré sú
súčasťou súdneho spisu, a to bez ohľadu na to, ako ich v odvolaní účelovo interpretuje žalobca.
Zdôraznil, že všetky žalobcom namietané pochybenia, ktorých sa podľa neho mal v konaní dopustiť, sú
zavádzajúce, nakoľko na každom pojednávaní nariadenom v tejto právnej veci súd dôsledne postupoval
podľa ust. § 167 CSP, kedy v priebehu pojednávania výslovne poučil strany sporu o sudcovskej
koncentrácii konania a podľa ust. § 181 ods. 2 CSP strany sporu oboznámil o spornosti resp. nespornosti
v skutkových tvrdení a dôkazoch, ktoré vykoná reps. nevykoná a uviedol aj svoje predbežné posúdenie
veci. V priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že žalobca ani opakovanými zmenami
žaloby, ani dodatočným doložením listinných dôkazov, a to pracovnej zmluvy žalobcu s jeho poľským
zamestnávateľom, hodnotenia bonusových ukazovateľov žalobcu a jeho poľských kolegov za činnosti
vykonávané pre poľského zamestnávateľa, čestného vyhlásenia žalobcu, čestného vyhlásenia iného
zamestnanca poľského zamestnávateľa žalobcu a ani na CD predloženými tabuľkami spracovanými
vo formáte pdf a excel dostatočne ale najmä presvedčivo neusvedčil žalobou uplatnený nárok na
vyplatenie cestovných náhrad voči žalovanému. Z predložených listinných dôkazov, ako aj z dôkazov
predložených žalobcom v elektronickej podobe, je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že žalobca
vykonával prácu a s tým spojené pracovné cesty na území Poľská výlučne pre poľského zamestnávateľa
a to spol. GURLEX Group PL, tým sa potvrdilo, že pokiaľ vykonal žalobca pracovné cesty pre poľského
zamestnávateľa v Poľsku, čo žalovaný tvrdí od počiatku, tak si mal nárok na cestovné náhrady uplatniť u
tohto poľského zamestnávateľa, ktorý je iným právnym subjektom ako žalovaný. Z toho dôvodu žalovaný
nie je v tomto spore pasívne legitimovaný. V priebehu konania bolo preukázané, že medzi žalovaným a
poľským zamestnávateľom žalobcu bola ešte začiatkom roku 2012 (pozn. 14.2.2012) uzatvorená zmluva
o prenájme vozidla, ktorou žalovaný poskytol poľskému zamestnávateľovi žalobcu predmetné motorové
vozidlo a palivovú kartu na účely vykonania pracovných ciest zamestnanom poľského zamestnávateľa
žalobcu. Akékoľvek spochybňovanie tohto ním predloženého listinného dôkazu žalobcom neobstojí,
nakoľko predmetné osobné motorové vozidlo bolo používané poľským zamestnávateľom žalobcu
dávno pred tým, ako bol medzi žalobcom a poľským zamestnávateľom žalobcu, a to spoločnosťou
GURLES Group PL uzatvorený pracovnoprávny vzťah (pozn. od 1.9.2013). Z uvedeného je zrejmé, že
žalobca používal služobné motorové vozidlo a palivovú kartu, ktoré boli prenajaté žalovaným poľskému
zamestnávateľovi žalobcu na účely výkonu práce žalobcu pre jeho poľského zamestnávateľa a nie
pre žalovaného. Čo sa týka predložených čestných vyhlásení iných zamestnancov jeho poľského
zamestnávateľa, tieto sú pre toto konanie právne bezvýznamné, napokon osvedčujú niečo, čo nie je
predmetom tohto konania a nemajú žiaden súvis s predmetom sporu. Pokiaľ sa takýto zamestnanec
cítil byť dotknutý a ukrátený na svojich právach, tak si ich mal uplatňovať voči tomu, kto bol z týchto
povinností zaviazaný. Toto je nepochybne aj prípad žalobcu, ktorý by sa mal domáhať svojich nárokov
titulom cestovných náhrad, pokiaľ mu vôbec vznikli u svojho poľského zamestnávateľa t.j. spoločnosti
GURLEX Group PL. Na tom, že žalobca vykonával výkon práce v Poľskej republike pre svojho poľského
zamestnávateľa a nie pre žalovaného, nič nemení ani jeho účelovo sformulované čestné prehlásenie
zo dňa 22.6.2017. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy resp.,
že sa nimi nezaoberal, uviedol, že súd prvej inštancie na pojednávaniach strany sporu oboznámil, ktoré
dôkazy nevykoná, pričom vždy odôvodnil, prečo navrhované dôkazy nebude vykonávať s poukazom
na to, že tieto dôkazy nemajú k predmetu sporu žiaden právny význam. K námietke žalobcu, že ide o
„prekvapivý rozsudok“ poukazujúc pri tom na to, že nepredpokladal, že súd rozhodne v jeho neprospech
a že z toho dôvodu niektoré dôkazy bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť pred rozhodnutím
súdu prvej inštancie, čím mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom uviedol, že k tejto „úvahe“
žalobcu poznamenáva, že v žiadnom ustanovení Civilného sporového poriadku sa neuvádza, že súd je
povinný stranám sporu uviesť, ako bude znieť konečné rozhodnutie súdu, čo nie je to isté, ako predbežné
správne posúdenie veci, ktoré súd prvej inštancie stranám sporu na pojednávaní uviedol. Poukázal aj
na žalobcom predložené dodatočne „záverečné zhrnutie“ zo dňa 20.10.2017, ktoré bolo vyhotovené
a doručené súdu po pojednávaní konanom dňa 3.10.2017, v ktorom bolo dokazovanie uznesením



skončené a strany sporu predniesli svoje záverečné návrhy, z čoho možno vyvodiť záver, že nešlo zo
strany súdu prvej inštancie pre žalobcu o prekvapivý rozsudok, nakoľko žalobca v tomto podaní mal ešte
potrebu sa vyjadriť k predmetu sporu, pričom z formy a obsahu tohto podania je zrejmé, že už v tomto
čase očakával pre neho negatívne rozhodnutie súdu prvej inštancie. K bodu 23 odôvodnenia odvolaním
napadnutého rozhodnutia uviedol, že pokiaľ žalobca vidí svoj neúspech v tomto sporovom konaní v ním
tvrdených pochybeniach súdu prvej inštancie, poukazuje na to, že dôkazné bremeno vždy a to aj pri
novej platnej právnej úprave Civilného sporového poriadku zaťažuje žalobcu a toto dôkazné bremeno
žalobca pred súdom prvej inštancie neuniesol.

14. Žalobca predložil súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného a uviedol, že s týmto sa v plnom rozsahu
nestotožňuje. Trval na svojich doterajších vyjadreniach a žiadal, aby konajúci súd žalobe v celom
rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na úhradu cestovných náhrad spolu s príslušenstvom a náhradu
trov konania.

15. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu odvolateľa zo dňa 26.3.2018 uviedol, že žalobcom
uvedené skutkové právne tvrdenia sú nepravdivé a hrubo skresľujúce. Žalobca predložil stanovisko k
vyjadreniu žalovaného zo dňa 26.3.2018, kde zotrval na svojich doterajších prednesoch.

16. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne.

17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
jeho vecnú a právnu správnosť. Preto sa odvolací súd sústredil pri jeho prieskume len na odvolacie
námietky žalobcu, ktoré sú s poukazom na rozsah odvolania podstatné a ohraničené lehotou včasnosti
ich uplatenia včasným odvolaním.

18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie potrebného rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania
a nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej
inštancie.

19. Podľa § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách zamestnanec je povinný do
desiatich pracovných dní odo dňa skočenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok
na náhrady podľa tohto zákona predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie
náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so
zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie
však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná
cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená.

20. Podľa § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách Zamestnávateľ je
povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie
pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť
nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom
dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné
doklady.

21. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že žalobca na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 31.3.2013 počnúc dňom 1.1.2013 pracoval ako obchodný manažér s miestom výkonu práce v sídle
žalovaného. Zo žiadneho dokladu predloženého v konaní, ani zo žiadneho dôkazu v konaní vykonaného
nevyplynulo, že by bol žalobca zamestnávateľom vyslaný na pracovnú, či zahraničnú pracovnú cestu,
že by túto cestu absolvoval pre zamestnávateľa a že by po jej ukončení predložil vyúčtovanie i keď sa
k tejto povinnosti zaviazal tiež v pracovnej zmluve. Aj keď žalobca potvrdil, že tieto doklady existovať
nemôžu, pretože žalobca si sám neplnil svoju povinnosť podľa zákona pracovnej zmluvy a nevydával
mu písomný pokyn na pracovnú cestu, aj tak bolo povinnosťou žalobcu po skončení pracovnej cesty



predložiť zamestnávateľovi v lehote určenej v ust. § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad, prípade v dlhšej dobe,
ak táto bola dohodnutá v písomnej dohode so zamestnancom alebo v kolektívnej zmluve, najneskôr však
do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiacom, v ktorom bola pracovná
cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhradu skončená. Ako to vyplýva z prevedeného
dokazovania žalobca vyúčtovanie žalovanému nepredložil.

22. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatní
sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov
(P.. Ú. XXX/XX), aby bolo rozhodnutie v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (P.. Ú.
XX/XX). Do obsahu tohto základného hodnotenia nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (P.. Ú. XX/XX). Rozhodnutie Okresného súdu v rovine dokazovania
a zistenia skutkového stavu bolo vecne správne. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu,
ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného
súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované účastníkmi v prvoinštančnom konaní a
vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne správne zistený
skutkový stav veci.

23. K námietke nesprávnych skutkových zistení a na to nadväzujúceho nesprávneho právneho
posúdenia veci okresným súdom, krajský súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdov, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je iný omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
Ani jedna z týchto situácii v predmetnej sporovej veci nenastala.

24. Za týchto okolností nemal odvolací súd pochybnosti o správnosti záverov súdu prvej inštancie.

25. Odvolací súd nezistil také procesné pochybenia súdu prvej inštancie alebo iné vady konania, ktoré
by mali za následok porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd sa nestotožňuje s
názorom žalobcu, že rozsudok súdu prvej inštancie bol prekvapivý.

26. So zreteľom na to, odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a preto
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil zo zreteľom na to,
že správny je aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania. V podrobnostiach poukazuje odvolací
súd na rozsiahle správne a výstižné dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie
(§ 387 ods. 2 CSP).

27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP
podľa ktorého žalovaný ako sporová strana mal v konaní plný úspech, teda má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli
postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).