LIGNEX spol. s r.o.


Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 0Er/3127/2000
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7100899102
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miron Čiževský
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2019:7100899102.1

Uznesenie
Okresný súd Košice I v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s., Panónska
cesta 2, Bratislava, IČO: 35 937 874, proti povinnému: LIGNEX spol. s r.o., SNP 707/1, 919 27 Dolné
Lovčice, IČO: 31 732 992, vedenej pred súdnym exekútorom B.. E. A., N. úrad C., M. 3, pod sp. zn.
EX 80/00, takto

r o z h o d o l :

I. Exekúciu vyhlasuje za n e p r i p u s t n ú.

II. Exekúciu z a s t a v u j e .

III. Súdnemu exekútorovi náhradu trov n e p r i z n á v a

o d ô v o d n e n i e :

1. Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi dňa
8.6.2000 a poverenia k vykonaniu exekúcie č. XXXX *XXXXXX vydaného Okresným súdom Košice I
dňa 3.7.2000, bol exekúciou poverený súdny exekútor B.. E. A..

2. Dňa 30.7.2013 súdny exekútor doručil podnet na zastavenie exekúcie s poukázaním na skutočnosť,
že povinný bol dňa 22.03.2013 vymazaný z Obchodného registra a súčasne predložil exekučný spis a
vyúčtovanie trov exekúcie 151,71 € s DPH. Súd zistil z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu
Trnava, Oddiel: Sro, vložka číslo: 14207/T, že povinný LIGNEX spol. s r.o., SNP 707/1, Dolné Lovčice
919 27, IČO: 31 732 992, bol zrušený dňa 7.3.2013, právny dôvod zrušenia: rozhodnutím súdu o zrušení
obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa ust. § 68 ods. 3 písm. c) zák. č. 513/1991 Zb. z dôvodov
podľa ust. § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka a následne dňa 22.3.2013 vymazaný z Obchodného
registra. Nakoľko povinný zanikol bez právneho nástupcu a bez likvidácie, súd má za preukázané, že
povinný v danom prípade zanikol ako nemajetný.

3. Podľa ust. § 235 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v platnom znení ( ďalej len EP ),
exekučné konania, ktoré sa začali do 01. 02. 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

4.Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku znenie účinné do
31.1.2002, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať.

5. Podľa § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku znenie účinné do 31.1.2002 exekúciu
zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

6. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku znenie účinné do 31.3.2017, ak to povaha veci nevylučuje,
v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.



7. Podľa § 161 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ak
tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky
za ktorých môže konať a rozhodnúť ( ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej
podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Medzi takéto podmienky konania patrí
procesná subjektivita strán konania. Procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a
povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva ( § 61 CSP).

8. Povinný zanikol bez právneho nástupcu, tým stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, preto by
ďalšie pokračovanie exekúcie bolo neprípustné. Nakoľko ide o neodstrániteľnú vadu konania, bolo
rozhodnuté tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a exekúcia bola zastavená.

9.Konanie nebolo možné zastaviť v zmysle § 57 ods. 1 písmeno h) Exekučného poriadku, nakoľko toto
ustanovenie bolo zavedené až novelou Exekučného poriadku č. 32/2002 Z.z. účinnou od 1.2.2002. V
zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku sa predmetné exekučné konanie začalo pred 1.2.2002 a v
zmysle § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré začali do 1.2.2002 sa dokončia
podľa doterajších predpisov.

10. Strata spôsobilosti byť účastníkom konania u povinného je taký nedostatok podmienky konania, pre
ktorý exekúciu nemožno vykonať, a preto súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) EP účinného do 31. 01.
2002, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil

11. Podľa ust. § 196 EP účinného do 31. 01. 2002, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí
exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

12. Podľa ust. § 200 ods. 1 EP účinného do 31. 01. 2002, trovami exekúcie sú odmena exekútora,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a
exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
13. Podľa ust. § 203 EP účinného do 31. 01. 2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť
oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné
vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
14. O trovách exekúcie súd rozhodol nasledovne: k zastaveniu exekúcie došlo na základe § 57 ods.
1 písm. g) EP účinného do 31. 01. 2002: povinný, ktorý hradí trovy exekúcie zanikol a preto ho súd
nemôže zaviazať na náhradu trov exekúcie. Súd nemohol zaviazať ani oprávneného v zmysle ust. §
203 EP účinného do 31. 01. 2002, pretože nezavinil zastavenie exekúcie a EP v citovanom ustanovení
presne stanovuje podmienky, za ktorých možno zaviazať oprávneného nahradiť trovy exekúcie, a
pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku povinného, a túto automaticky pripísať
nedostatočnej opatrnosti oprávneného pri vedení exekúcie. Súd mal za to, že oprávnený nezavinil
zastavenie exekúcie z dôvodu, že v čase jeho podania, nemohol automaticky predpokladať, že jeho
podanie nie je dôvodné a povinný bude vymazaný dňa 22.3.2013 výmazom z Obchodného registra, čiže
súd mal za to, že oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

15. Súd tiež uvádza, že má možnosť a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného.
Predpokladom uloženia povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému v zmysle ust. § 203 EP
účinného do 31. 01. 2002, je úvaha o tom, či oprávnený svojim konaním zavinil dôvod, pre ktorý bola
exekúcia zastavená, teda či spôsobil svojim konaním stratu právnej subjektivity povinného. Uvedené
zákonné ustanovenie nie je možné vykladať tak extenzívne, že oprávnený bude povinný hradiť trovy
každej zastavenej exekúcie, ak ich nebude môcť hradiť povinný. Uvedenej problematike sa venoval aj
Ústavný súd Slovenskej republiky, a preto v tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného
súdu: uznesenie Ústavného súdu III. ÚS 432/08-16, v ktorom konštatoval, že samotná skutočnosť, že
v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone
exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené
a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. V
uvedenom smere Ústavný súd poukázal na to, že riziko s výkonom profesie je vyvážené výhodami
súvisiacimi s výkonom tejto profesie. K rovnakým záverom Ústavný súd dospel tiež v uznesení sp. zn.
III. ÚS 351/07-11 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 236/08-12.

16. V uznesení Ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 148/2010-11 zo dňa 22. 04. 2010 konštatuje, že § 203
Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov



zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce
sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo
zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. (rovnako pozri uznesenie sp. zn. I. ÚS 256/08-17 zo dňa 7. 8. 2008).

17. V uznesení Ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 142/08-14 zo dňa 02. 04. 2008 konštatoval, že „ani
v prípade, ak by ústavný súd posudzoval tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy bez zreteľa na to, či súčasne došlo aj k porušeniu ústavnoprocesných
práv sťažovateľa, nemohol by dospieť k odlišnému záveru, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že
sťažovateľovi nesvedčila legitímna nádej na nadobudnutie odmeny prv, než mu táto bola priznaná
všeobecným súdom, ktorý jediný je povolaný o výške odmeny sťažovateľa rozhodnúť. Tento záver
vyplýva z dikcie § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie,
môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Zákon neukladá povinnosť súdu uložiť
oprávnenému nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi v každom prípade, ale iba vtedy, ak
oprávnený zavinil dôvod zastavenia exekúcie. Sťažovateľ sa však mýli aj v tom, ak vo svojej sťažnosti
tvrdí, že súdny exekútor má nárok na zaplatenie odmeny v každom prípade s poukazom na to, že
zákon neustanovuje podľa názoru žiadnu výnimku z tohto pravidla. Legitímna nádej súdneho exekútora
nadobudnúť náhradu trov exekučného konania takto vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.“

18. Z citovanej judikatúry a z ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že oprávnený nemôže byť
zaviazaný na úhradu trov exekúcie. Rovnako súd nemohol zaviazať na úhradu trov exekúcie ani
povinného, nakoľko tento už neexistuje.

19. Na základe uvedeného súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami rozhodol tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a teda exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil
a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Poučenie:

Proti I. a II. výroku tohto uznesenia možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Košice I., v troch písomných vyhotoveniach.

V zmysle § 363 Civilného sporového poriadku (ďalej len C. s. p.) v odvolaní sa má popri
všeobecných náležitostiach (§ 127 C. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C. s. p.).

V zmysle § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené
procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods.3 C. s. p.).

Proti III. výroku tohto uznesenia odvolanie nie je prípustné (§ 357 C. s. p.).