LIGNEX spol. s r.o.


Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 0Er/4433/2001
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7101895861
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miron Čiževský
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2015:7101895861.1

Uznesenie
Okresný súd Košice I v právnej veci vykonania exekúcie v prospech oprávneného: REPIS, reklamná
agentúra, s. r. o., so sídlom: Svornosti 26, 040 01 Košice, IČO: 36 176 346, proti povinnému: LIGNEX
spol. s r. o., so sídlom: SNP 707/1, 919 27 Dolné Lovčice, IČO: 31 732 992, o vymoženie 1.020,71
EUR s prísl. a trov exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Lenkou Borovskou, Exekútorský
úrad Košice, Kováčska 32, 040 01 Košice, pod sp. zn. EX 1051/01, o podnete súdnej exekútorky na
zastavenie exekúcie, takto

r o z h o d o l :

I. Exekúciu vyhlasuje za neprípustnú.

II. Exekúciu zastavuje.

III. Súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov exekúcie.

o d ô v o d n e n i e :

Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 27. 11. 2001, doručeného exekútorovi
dňa 4. 12. 2001 a poverenia na vykonanie exekúcie č. 5802 * XXXXXX, vydaného Okresným súdom
Košice I dňa 18. 1. 2002, bol výkonom predmetnej exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. Ján
Borovský. Dňom 13. 6. 2011 bola za náhradníčku zaniknutého exekútorského úradu súdneho exekútora
JUDr. Jána Borovského ustanovená súdna exekútorka JUDr. Lenka Borovská.

Dňa 9. 5. 2013 doručila súdna exekútorka súdu podnet na zastavenie exekúcie podaný z dôvodu, že
povinný bol vymazaný z obchodného registra dňa 22. 3. 2013, na základe zrušenia spoločnosti bez
likvidácie z dôvodu nemajetnosti. Výmaz spoločnosti (v ex. konaní povinného) bol vykonaný na základe
uznesenia Okresného súdu Trnava I č. k. 38Cbr/17/2011-247 zo dňa 20. 12. 2012, čím zanikol bez
právneho nástupcu.

Podľa ust. § 235 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, exekučné konania, ktoré sa začali do
1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 1. 2002, teda v čase začatia exekúcie, nebolo
možné danú exekúciu zastaviť pre nemajetnosť povinného. Výmazom z obchodného registra stratil
povinný spôsobilosť byť účastníkom konania, čo robí exekúciu

neprípustnou, a preto je v tomto prípade daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.g)
Exekučného poriadku a nie § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.



Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku účinného do 31. 1. 2002, súd exekúciu zastaví,
ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. 1. 2002, exekúciu zastaví súd na návrh
alebo aj bez návrhu.

Podľa ust. § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O. s. p.) v znení
neskorších predpisov, sa na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Kedykoľvek súd prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.).

Podľa ust. § 107 ods. 4 O. s. p., ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní
s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Podľa ust. § 19 O. s. p., spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a
povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa ust. § 20a ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, právnická
osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z
tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.

Spôsobilosť byť účastníkom konania (spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti) je procesnou
podmienkou konania. Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame spôsobilosti mať
práva a povinnosti podľa hmotného práva a táto podmienka musí byť splnená v čase začatia konania
až do jeho skončenia. Povinný bol počas exekučného konania vymazaný z obchodného registra, teda
nemá v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona spôsobilosť byť účastníkom konania. Splnenie
podmienky procesnej subjektivity súd skúma aj bez návrhu po celý čas konania, pričom ide o
neodstrániteľný nedostatok konania.

Strata spôsobilosti byť účastníkom konania u povinného je taký nedostatok podmienky konania, pre
ktorý exekúciu nemožno vykonať, a preto súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil.

Súdna exekútorka podaním zo dňa 30. 4. 2013 žiadala aj priznanie trov exekúcie.

Podľa § 200 ods. 1 EP, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada
za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov
potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 196 EP, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa
osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.

O trovách exekúcie súd rozhodol nasledovne: k zastaveniu exekúcie došlo na základe § 57 ods. 1
písm. g) EP, lebo povinný bol počas konania vymazaný z Obchodného registra, čím stratil spôsobilosť
mať práva a povinnosti. Povinný, ktorý hradí trovy exekúcie už neexistuje, a preto ho súd nemôže
zaviazať na náhradu trov exekúcie. Súd nemohol zaviazať ani oprávneného v zmysle § 203 ods. 1
EP, pretože nezavinil zastavenie exekúcie a Exekučný poriadok v citovanom ustanovení § 203 ods. 1
EP presne stanovuje podmienky, za ktorých možno zaviazať oprávneného nahradiť trovy exekúcie, a



pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku povinného a túto automaticky pripísať
nedostatočnej opatrnosti oprávneného pri vedení exekúcie. Súd má za to, že oprávnený nezavinil
zastavenie exekúcie z dôvodu, že v čase jeho podania, t.j. dňa 4. 12. 2001, nemohol automaticky
predpokladať, že jeho podanie nie je dôvodné a povinný dňa 22. 3. 2013 zanikne, čiže súd mal za to,
že oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Súd taktiež
nemohol zaviazať oprávneného v zmysle § 203 ods. 2 EP, podľa ktorého, ak sa exekúcia zastaví z
dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí,
ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy
exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. Súd nemohol aplikovať dané
ustanovenie, nakoľko predmetná exekúcia nebola zastavená pre nemajetnosť povinného a rovnako
sa nejedná o vymoženie pohľadávky na výživnom. Z rovnakého dôvodu súd nemohol aplikovať pri
rozhodovaní o trovách exekúcie ani § 203 ods. 3 EP, pretože v danom prípade nedošlo k zastaveniu
exekúcie ex lege vyhlásením konkurzu na majetok povinného.

Súd tiež uvádza, že má možnosť a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného.
Predpokladom uloženia povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému v zmysle ust. § 203 ods.
1 Exekučného poriadku je úvaha o tom, či oprávnený svojím konaním zavinil dôvod, pre ktorý bola
exekúcie zastavená, teda či spôsobil svojím konaním stratu právnej subjektivity povinného. Uvedené
zákonné ustanovenie nie je možné vykladať tak extenzívne, že oprávnený bude povinný hradiť trovy
každej zastavenej exekúcie, ak ich nebude môcť uhradiť povinný. Uvedenej problematike sa vo svojej
rozhodovacej činnosti venoval i Ústavný súd Slovenskej republiky, a preto v tejto súvislosti súd poukazuje
na rozhodnutia Ústavného súdu: uznesenie Ústavného súdu III. ÚS 432/08-16, v ktorom konštatoval, že
samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky
exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor
nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri
výkone exekúcie. V uvedenom smere Ústavný súd poukázal na to, že riziko s výkonom profesie je
vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. K rovnakým záverom Ústavný súd dospel tiež
v uznesení sp. zn. III. ÚS 351/07-11 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 236/08-12.

V uznesení Ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 148/2010-11 zo dňa 22. 4. 2010 konštatuje, že § 203
Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov
zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce
sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo
zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. (rovnako pozri uznesenie sp. zn. I. ÚS 256/08-17 zo dňa 7. 8. 2008).

V uznesení Ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 142/08-14 zo dňa 2. 4. 2008 konštatoval, že „ani v prípade, ak
by ústavný súd posudzoval tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl.
20 ods. 1 ústavy bez zreteľa na to, či súčasne došlo aj k porušeniu ústavnoprocesných práv sťažovateľa,
nemohol by dospieť k odlišnému záveru, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi
nesvedčila legitímna nádej na nadobudnutie odmeny prv, než mu táto bola priznaná všeobecným
súdom, ktorý jediný je povolaný o výške odmeny sťažovateľa rozhodnúť. Tento záver vyplýva z dikcie
§ 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd
uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Zákon neukladá povinnosť súdu uložiť oprávnenému
nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi v každom prípade, ale iba vtedy, ak oprávnený zavinil
dôvod zastavenia exekúcie. Sťažovateľ sa však mýli aj v tom, ak vo svojej sťažnosti tvrdí, že súdny
exekútor má nárok na zaplatenie odmeny v každom prípade s poukazom na to, že zákon neustanovuje
podľa názoru žiadnu výnimku z tohto pravidla. Takouto výnimkou je totiž práve prípad predpokladaný
v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť náhradu trov
exekučného konania takto vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia exekučného
súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.“

Z citovanej judikatúry a z ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že oprávnený nemôže byť zaviazaný
na úhradu trov exekúcie. Rovnako súd nemohol zaviazať na úhradu trov exekúcie ani povinného,
nakoľko tento už neexistuje.



Vzhľadom na to, že súd nemal koho zaviazať na úhradu trov exekúcie, náhradu trov exekúcie súdnemu
exekútorovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .