Xylo Machinery SK s.r.o.


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/169/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111214049
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:8111214049.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1a/ K.. E. G., narodeného XX. E. XXXX,
bývajúceho v J., R. XX, 1b/ S. G., narodeného X. X. XXXX, bývajúceho v Ľ., J. P. XX, 1c/ G. D.
rod. G., narodenej X. E. XXXX, bývajúcej v J., R. XX (ako právnych nástupcov po pôvodnej žalobkyni
1/ C. G., narodenej XX. E. XXXX, zomrelej X. E.Á. XXXX, naposledy bývajúcej v Ľ., J. P. XX), 2a/
A.. Ľ. H.F., narodenej XX. E. XXXX, bývajúcej v J.S., Z. XX, 2b/ A.. J. H., narodeného X. R. XXXX,
bývajúceho v E. XXX (ako právnych nástupcov po pôvodnej žalobkyni 2/ H. H., narodenej X. E. XXXX,
zomrelej X. H. XXXX, naposledy bývajúcej v J., Z. XX), 3/ C. G., bývajúceho v Ľ., H. XX, 4/ K.. E. G.,
narodeného XX. E.X. XXXX, bývajúceho v J., R. XX, 5/ S. G., narodeného X. X. XXXX, bývajúceho
v Ľ., J. P. XX, 6/ G. D. rod. G.S., narodenej X. E. XXXX, bývajúcej v J., R. XX, zastúpených JUDr.
Lýdiou Farbakyovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Floriánova 12, 7/ E. G., bývajúceho v Ľ., ul. Š.
Č.. X, zastúpeného Mgr. Miroslavom Balážom, advokátom so sídlom v Prešove, ul. Sládkovičova č. 8,
proti žalovanému Xylo Machinery SK s. r. o., IČO: 31 733 085, so sídlom v Prešove, Bardejovská 24,
zastúpenému spoločnosťou BDO Legal, s. r. o., IČO: 51 803 330, so sídlom v Bratislave, Mostová 2, o
určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 28C 113/2011, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21. januára 2019 sp. zn. 16 Co 15/2018 v znení
opravného uznesenia z 29. júna 2020 č. k. 16 Co 15/2018-982, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1a/ až 7/ náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej bude
rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 25. októbra
2017, č. k. 28C 113/2011-793 v znení opravného uznesenia z 27. apríla 2020 č. k. 28C 113/2011-968
určil, že nehnuteľnosti
č. CKN 3006 o výmere 2 933 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. CKN 3010 o výmere 1 471 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. CKN 3011 o výmere 844 m2, druh pozemku ostatné plochy,
č. CKN 3012 o výmere 1 341 m2, druh pozemku ostatné plochy,
zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Ľ. a podľa geometrického plánu č. Gp
1117/2014 zo 6. augusta 2014 novovytvorené parcely

č. CKN 3007/2 o výmere 587 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. CKN 3008/3 o výmere 2 059 m2, druh pozemku zastavané plochy,
č. CKN 3009/3 o výmere 3 091 m2, druh pozemku ostatné plochy,
č. CKN 3013/2 o výmere 485 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. CKN 3014/2 o výmere 556 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, patria v podiele 1 do
dedičstva po O. G., zomr. XX. C. XXXX (výrok I.).



Zároveň určil, že pôvodná žalobkyňa 2/ H. H. a žalobca 3/ C. G. sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti:

č. CKN 3006 o výmere 2 933 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. CKN 3010 o výmere 1 471 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. CKN 3011 o výmere 844 m2, druh pozemku ostatné plochy,
č. CKN 3012 o výmere 1 341 m2, druh pozemku ostatné plochy
zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Ľ. a podľa geometrického plánu č. Gp
1117/2014 zo 6. augusta 2014 novovytvorených parciel

č. CKN 3007/2 o výmere 587 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. CKN 3008/3 o výmere 2 059 m2, druh pozemku zastavané plochy,
č. CKN 3009/3 o výmere 3 091 m2, druh pozemku ostatné plochy,
č. CKN 3013/2 o výmere 485 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
č. CKN 3014/2 o výmere 556 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria
každý v podiele 1 k celku (výrok II.).

Žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok III.) a štátu
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok IV.).

2.Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že právni predchodcovia žalobcov sa stali
vlastníkmi predmetných nehnuteľností na základe vydržania, keď dobromyseľne do držby týchto
nehnuteľností vstúpili na základe Výmeru z roku 1948, pričom predmetné parcely aj reálne užívali.
Na vydržanie nemala vplyv ani argumentácia, že prvotná konfiškácia majetku po C. C. neprebehla v
súlade s vtedy platnými zákonmi, pretože v roku 1948 nikto nemohol tušiť, že C. C. v čase konfiškácie
už nežil. Predložený výmer súd považoval za listinu, na základe ktorej právni predchodcovia žalobcov
vstúpili do oprávnenej držby. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o tom, že žalobcom neuplynula
vydržacia lehota 10 rokov. Uviedol, že ak vniesli pozemky do družstva a následne v roku 1965 právny
predchodca žalobcov žiadal o zrušenie prídelovej listiny, je zrejmé, že ešte v roku 1965 sa považoval
za vlastníka predmetných nehnuteľností. Mal za to, že v danom prípade boli splnené podmienky pre
vydržanie predmetných nehnuteľností a preto sa právni predchodcovia žalobcov stali ich vlastníkmi,
keď im vydržacia lehota uplynula najneskôr 1. januára 1961. Na prípadné vydržanie vlastníckeho
práva k týmto pozemkom aj zo strany žalovaného, súd neprihliadal. Uviedol, že právni predchodcovia
žalobcov, ako aj samotní žalobcovia sa od zmeny spoločenských pomerov od roku 1989, domáhali
svojich vlastníckych práv k týmto pozemkom (v tomto smere si uplatnili aj reštitučný nárok, resp.
podali žalobu na súde). Práve aktivita právnych predchodcov žalobcov a potom aj samotných žalobcov
svedčila v prospech ich dobromyseľnosti pre vydržanie a v neprospech dobromyseľnosti vydržania
žalovaného. Žalovaný, resp. právny predchodca žalovaného musel vedieť, že takéto konania po roku
1989 prebiehali, čo bolo zrejmé aj z prebiehajúceho konania na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
16C/91/1996, resp. reštitučných konaní, listov právnych predchodcov žalobcov adresovaných právnemu
predchodcovi žalovaného, konaní ROEP, kedy bolo zrejmé, že existujú duplicitné listy vlastníctva na
predmetné nehnuteľnosti.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 21. januára 2019, č. k. 16 Co
15/2018-856 v znení opravného uznesenia z 29. júna 2020 č. k. 16 Co 15/2018-982, napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.

4. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol skutkové okolnosti svedčiace v prospech vlastníckeho práva
žalobcov, a to, že dňa 30. apríla 1948 vydalo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
v Bratislave Výmer o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR (ďalej len
„Výmer“), ktorým boli do vlastníctva C. G. a jeho manželky H. R. (právnych predchodcov žalobcov)
pridelené pôdohospodárske nehnuteľnosti v k. ú. F., a to parcely označené ako časť parcely č. 28,29
graf. ozn. 1, časť parcely 242/1 graf. ozn. 228 roľa o výmere 17.264 m2, časť parcely 248/1 graf. ozn.
222.221/a roľa o výmere 11.510 m2, časť parcely č. 248/1 graf. ozn. 221 roľa o výmere 11.510 m2,
časť parcely 260/1, 272/1 graf. ozn. 229 roľa o výmere 5.755 m2. Podľa článku IV., sa Výmer považuje
za verejnú listinu, dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti,
na základe ktorej príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez



podmienky dodatočného ospravedlnenia. Bývalým vlastníkom týchto nehnuteľností bol C. C.. Dňa 29.
septembra 1948 bola spísaná Zápisnica, predmetom ktorej bolo odovzdanie nehnuteľností po bývalom
vlastníkovi prídelcom do držby a úžitku na základe prídelového plánu schváleného ORK pod č. 2609/48
z 12. apríla 1948 a prevzatie týchto nehnuteľností prídelcami do držby a úžitku, a to k 1. marcu 1945. Z
uvedenej zápisnice vyplynulo, že pred odovzdaním držby a úžitku predmetných nehnuteľností prídelci
zaplatili najmenej prvú splátku (10 %) prídelovej ceny. Dňa 21. mája 1953 vyhotovilo Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy Konečný prídelový plán s rozvrhom prídelových cien a
splátkovým plánom, v zmysle ktorého mali právni predchodcovia žalobcov za pridelené pozemky zaplatiť
prídelovú cenu 101 797 Kčs. Z listu Štátnej sporiteľne v Bratislave zo 17. apríla 1957 adresovaného
právnym predchodcom žalobcov vyplynulo, že ich sporiteľňa vyzvala na zaplatenie nedoplatku za
pridelený pôdohospodársky majetok vo výške 19 699,20 Kčs. Z prehlásenia právneho predchodcu
žalobcov zo 4. mája 1959 vyplynulo, že v súvislosti so založením celoobecného JRD v obci Ľ. sa rozhodol
dať jeho poľnohospodársky majetok tiež do užívania tohto JRD. Súčasne odovzdal pri sústreďovaní
živočíšnej výroby tiež na neho pripadajúcu čiastku dobytka s prihliadnutím na výšku obhospodarovaného
pozemku. List Finančného odboru Okresného národného výboru v Prešove z 11. mája 1965 označený
ako „Konanie o likvidácii pohľadávok z MPPR - nesúlad medzi účtovným a skutočným stavom, žiadosť
o odstránenie“ adresovaný Odboru vodného hospodárstva pre veci poľnohospodárstva a lesníctva,
obsahoval zoznam prídelcov a žiadosť odboru VPLH, aby boli urobené opatrenia k odstráneniu nesúladu
(aj v prípade právneho predchodcu žalobcov) stavu, kedy prídelcovi boli pridelené pozemky, ktoré neboli
celkom zaplatené a sú v obhospodarovaní ŠM. Cena, ktorá v danom čase nebola ešte zaplatená,
predstavovala sumu 10 205 Kčs. Odbor vodného hospodárstva pre veci poľnohospodárstva a lesníctva
ONV v Prešove následne rozhodnutím z 28. júla 1965 podanej žiadosti Finančného odboru z 11. mája
1965 vyhovel a z účtu vedeného na Finančnom odbore pre prídelcov - právnych predchodcov žalobcov,
odpísal sumu 10 205 Kčs. Z Potvrdenia Finančného odboru z 25. apríla 1966 vyplynulo, že právny
predchodca žalobcov mal k osobnému vlastníctvu vyrovnané aj úroky.

5. Dňa 21. decembra 1993 Katastrálny úrad, správa katastra Prešov identifikovala parcely právneho
predchodcu žalobcov tak, že parc. č. 272/1 bola premietnutá na parc. č. 272/229, parc. č. 242/1 na parc.
č. 242/228, parc. č. 248/1 na parc. č. 248/221 a 248/250. Právni predchodcovia žalobcov mali vyššie
uvedené premietnuté parcely evidované aj v Katastri nehnuteľností Prešov, k. ú. Ľ. na LV č. XXXX.

6. V ďalšom odvolací súd poukázal na to, že právny predchodca žalobcov listom z 29. decembra 1993
vyzval spoločnosť Drevokombinát Šariš, a. s. na finančné vysporiadanie, s odôvodnením, že si 1. júna
1992 uplatnil na Pozemkovom úrade uznanie vlastníckeho práva k pozemkom, pričom táto požiadavka
bola splnená. Vzhľadom na to, že predmetné pozemky boli zastavané areálom spoločnosti, požiadal
ju o finančnú náhradu. Právny predchodca žalobcov vyzval túto spoločnosť na poskytnutie finančnej
náhrady aj listom z 28. februára 1994. Dňa 28. mája 1996 právni predchodcovia žalobcov podali na
spoločnosť Drevokombinát Šariš, a. s. žalobu na Okresný súd Prešov. Listom z 25. januára 2006 právny
predchodca žalobcov vyzval na vyporiadanie vlastníctva k sporným pozemkom i spoločnosť Kronospan
Slovakia, spol. s. r. o.

7. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal i na skutkové okolnosti, z ktorých si vlastnícke právo k
pozemkom uplatňoval žalovaný. Z nich vyplývalo, že dňa 17. mája 1958 podal Odbor poľnohospodárstva
a lesného hospodárstva rady ONV v Prešove knihovanú žiadosť o poznačenie konfiškátu adresovanú
Ľudovému súdu v Prešove. Uvedenou Žiadosťou Odbor navrhol, aby bolo vydané uznesenie, ktorým by
súd povolil zápis vo vložke č. 49 a 509 k. ú. Ľ. na nehnuteľnosti č. 1 zapísané na mene C. C. a spol.
pod B 1 v Ľ.. Poznamenať sa mala konfiškácia majetku pre Československý štát. Dňa 13. septembra
1958 vydal Ľudový súd v Prešove uznesenie č. 1041/58, ktorým vyššie uvedený zápis povolil. Dňa 30.
júna 1971 bola medzi Okresným národným výborom, finančný odbor ako odovzdávajúcou organizáciou
a spoločnosťou Piloimpregna n. p. ako preberajúcou organizáciou uzatvorená Hospodárska zmluva o
prevode správy národného majetku v zmysle ustanovenia § 347 zákona č. 109/1964 Zb. (Hospodársky
zákonník). Uvedenou Hospodárskou zmluvou malo dôjsť k prevodu správy k nehnuteľnostiam v k. ú. Ľ.,
zapísaných v pozemkovo knižnej vl. č. 49. Správa k týmto pozemkom sa mala previesť bezodplatne,
pričom dôvodom prevodu správy malo byť územné rozhodnutie ONV odboru výstavby na plánovanú
investičnú výstavbu „Drevokombinátu Šariš“. Medzi spoločnosťou Drevokombinát Šariš, a. s. ako
predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim bola dňa 15. augusta 1997 uzatvorená kúpna zmluva č.
040297, predmetom ktorej bol predaj sporných nehnuteľností. Vklad tejto kúpnej zmluvy bol správou
katastra povolený dňa 30. októbra 1997.



8. Odvolací súd poukázal na to, že Nariadením Slovenskej národnej rady č. 64/1946 Sb. n. SNR boli dňa
1. marca 1945 pozemky, ktoré boli predmetom tohto sporu, skonfiškované ich pôvodnému vlastníkovi
C. C.. Tieto pozemky boli následne prerozdeľované Povereníctvom pôdohospodárstva a poz. reformy v
Bratislave jednotlivým prídelcom. Jednými z týchto prídelcov boli aj právni predchodcovia žalobcov (C.
G. a H. R.), ktorí sporné pozemky dostali do vlastníctva na základe Výmeru z 30. apríla 1948. Uvedený
výmer však nebol zapísaný do pozemkovej knihy. Nakoľko k takémuto zápisu nedošlo, štát na nich
naďalej hľadel ako na skonfiškované pozemky, t. j. ako na majetok štátu. Z uvedeného dôvodu podal
Odbor poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV v Prešove knihovanú žiadosť o poznačenie
konfiškátu v pozemkovo knižnej vložke č. 49 a 509 k. ú. Ľ..

9. Odvolací súd mal za to, že samotná skutočnosť, že si právni predchodcovia žalobcov nedali Výmer
o vlastníctve zapísať do pozemkovej knihy neznamenala, že sa prestali cítiť byť vlastníkmi sporných
pozemkov a neznamenala ani to, že svoje vlastnícke právo k týmto pozemkom stratili. V tomto
smere poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/123/2003,
v zmysle ktorých, „Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj sú v súčasnosti dokladmi o
vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre
zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd
nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to,
či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným
správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného,
pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov (zrušením alebo
zmenením). Súd je viazaný rozhodnutím správneho orgánu o prídele nehnuteľnosti potiaľ, že je povinný
vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho
práva je rozhodnutie o ich prídele.“ V zmysle posudzovania ochrany vlastníckeho práva k prideleným
nehnuteľnostiam, na základe právnych predpisov spred roka 1948, bol potom súd podľa § 194 ods. 2
CSP (do 30. júna 2016 podľa § 135 ods. 2 OSP) viazaný rozhodnutím príslušného správneho orgánu
o tom, že pre určitú osobu je právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva rozhodnutie o prídele
nehnuteľností, že prídelca získal vlastníctvo k nehnuteľnostiam v prídele označeným a že prídel bol
uskutočnený za cenu uvedenú v rozhodnutí. Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) závisí od
rozlišovania chybných (vadných) a nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k
nulite a na zásadu prezumpcie správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv.
paakt), nevznikajú z neho žiadne právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní
prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd
za to, že Výmer o vlastníctve z 30. apríla 1948 bol vydaný orgánom, ktorý mal na to, podľa ustanovenia
§ 1 odsek 1 nariadenia č. 104/1946 Zb., právomoc. Uvedený akt nebolo možné považovať za akt nulitný.
Odvolací súd potom nemal právomoc skúmať jeho prípadnú vadnosť a preto nepovažoval za dôvodnú
námietku žalovaného, že ku konfiškácii sporných pozemkov došlo v čase, kedy p. C. C. už nežil. Výmer
o vlastníctve je verejnou listinou vydanou príslušným štátnym orgánom, ktorej správnosť sa prezumuje.
Nešlo o zmluvný vzťah medzi dvoma súkromnými osobami, ktorým sa prevádzalo vlastnícke právo k
nehnuteľnosti, ale išlo o akt mocenskej autority, ktorý už sám o sebe v zmysle ustanovenia § 1 odsek
2 nariadenia č. 104/1946 Zb. preukazoval vlastnícke právo prídelcu k pridelenému pozemku (§ 1 ods.
2 nariadenia č. 104/1946 Zb.). Z uvedeného odvolací súd následne vyvodil, že záznam vlastníckeho
práva vykonaný knihovým súdom, nemal v danom prípade konštitutívne, ale iba deklaratórne účinky.
V prípade nadobúdania vlastníckeho práva na základe Výmerov o vlastníctve pôdy sa tak intabulačný
princíp neuplatnil.

10. Odvolací súd poukázal na to, že právni predchodcovia žalobcov od pridelenia sporných pozemkov
tieto skutočne obhospodarovali, mali ich vo faktickej držbe. Skutočnosť, že ich odovzdali v roku 1959 do
užívania celoobecného JRD v obci Ľ., neznamenalo, že ich už nemali vo faktickej držbe. V tejto súvislosti
odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 117/1994 z
28. februára 1995, v zmysle ktorého „Odovzdanie poľnohospodárskych pozemkov do užívania JRD,
neprerušuje plynutie vydržacej lehoty (§ 18 ods. 3 zák. SNR č. 293/1992 Zb.)“ Odvolací súd tiež poukázal
na socialistický režim, ktorý v období rokoch 1960-1990 na území Slovenskej republiky panoval, s tým,
že uvedené obdobie bolo okrem iného typické zavedením nového hospodárskeho zriadenia vo forme
znárodňovania. V konaní bolo ďalej preukázané, že právni predchodcovia žalobcov sa cítili byť vlastníkmi
aj po novembri 1989, čo preukazovali hlavne ich výzvy z 29. decembra 1993 a 28. februára 1994,
adresované právnemu predchodcovi žalovaného, ako aj žaloba z 28. mája 1996. Bolo tiež preukázané,



že predchodcovia žalobcov za sporné pozemky v zmysle Výmeru, Zápisnice a Konečného prídelového
plánu zaplatili požadovanú sumu.

11. Odvolací súd poukázal na to, že sporné pozemky neboli právnym predchodcom žalobcov nikdy
skonfiškované, odobraté, resp. znárodnené, títo sa stali ich vlastníkmi na základe Výmeru o vlastníctve
pozemkov, po vydaní ktorého im pozemky neboli odňaté žiadnym ďalším autoritatívnym rozhodnutím a
preto žalobcovia boli oprávnení podať žalobu o určenie vlastníckeho práva k nim. Predmetné pozemky
boli, z hľadiska ich polohy, presne identifikované znalcom. K argumentácii o nadobudnutí vlastníckeho
práva k týmto pozemkom vydržaním zo strany žalovaného (na základe Hospodárskej zmluvy z 30. júna
1971 a na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou Drevokombinát Šariš, a. s. v roku 1997),
odvolací súd uviedol, že Hospodársky zákonník (zákon č. 109/1964 Zb.) vo svojej desiatej časti s názvom
„HOSPODÁRSKE ZÁVÄZKY PRI INÝCH SPÔSOBOCH SPOLUPRÁCE MEDZI SOCIALISTICKÝMI
ORGANIZÁCIAMI“ upravoval hospodárske zmluvy s tým, že rozlišoval hospodárske zmluvy, predmetom
ktorých bol prevod správy národného majetku (jeho dočasné užívanie) a predmetom ktorých bol prevod
vlastníctva k majetku. V danej veci z hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku (§
347 Hospodárskeho zákonníka) vyplynulo, že Okresný národný výbor, finančný odbor v Prešove ako
odovzdávajúca organizácia previedol správu národného majetku - sporných pozemkov na spoločnosť
Piloimpregna n. p. Košice ako preberajúcu organizáciu. Predmetom uvedenej zmluvy bol výslovne iba
prevod správy k tomuto majetku, a nie prevod vlastníckeho práva k nemu. Z uvedeného dôvodu, v
spojení so skutočnosťou, že právni predchodcovia žalobcov sa voči spoločnosti Drevokombinát Šariš,
a. s. (právny nástupca spoločnosti Piloimpregna n. p.) domáhali náhrady za neoprávnené užívanie
sporných pozemkov, mal i odvolací súd za to, že právny predchodca žalovaného nemohol byť, pri
zachovaní odbornej starostlivosti, dobromyseľný v tom, že je vlastníkom sporných pozemkov (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 81/2013 zo 17. júna 2014). Preto v ďalšom odvolací
súd skúmal, či u žalovaného mohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva v súvislosti s kúpnou
zmluvou uzatvorenou v r. 1997.

12. V tejto súvislosti potom odvolací súd, s poukazom na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015-33 zo 16. marca 2016, zohľadnil špecifické okolnosti a individuálne
súvislosti tohto prípadu, ku ktorým došlo pri kolízii dvoch ústavných hodnôt - princípu ochrany
dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (žalovaného) a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (žalobcov). Uviedol, že žalobcov (ani ich právnych predchodcov) nebolo možné považovať za
„nedbalých vlastníkov“, keď v konaní bolo preukázané, že títo nadobudli vlastnícke právo k sporným
pozemkom na základe Výmeru z 30. apríla 1948, pozemky fakticky užívali až do zriadenia družstiev
a napriek tomu, že pozemky odovzdali v roku 1959 do správy JRD Ľ., svoje vlastnícke právo k nim
nestratili. Vzhľadom na obdobie a politickú situáciu v krajine, bolo potom pochopiteľné, že sporné
pozemky nemohli až do deväťdesiatych rokov fakticky užívať. Ani táto skutočnosť však nemala za
následok stratu vlastníckeho práva, či záver, že by boli právni predchodcovia žalobcov nedbanliví. Z
obsahu spisu vyplynulo, že od roku 1993 sa právni predchodcovia žalobcov aktívne domáhali náhrady
za obmedzenie ich vlastníckeho práva od právneho predchodcu žalovaného. Z týchto dôvodov odvolací
súd dospel k záveru, že právni predchodcovia žalobcov, resp. žalobcovia, boli bdelými vlastníkmi od
času nadobudnutia ich vlastníckeho práva v roku 1948. Vzhľadom na špecifické okolnosti tohto prípadu,
by bolo i nespravodlivé, pokiaľ by sa uprednostnil princíp ochrany nového nadobúdateľa pred ochranou
bdelých, pôvodných vlastníkov.

13. Súd prvej inštancie tak správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako
aj správne vec právne posúdil. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne
správny, potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

14. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej len „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil
poukazom na § 420 písm. d/, f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/, c/ CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil
rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že žalovaný nadobudol
časť pozemkov v rámci konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu Drevokombinát Šariš, a.
s., vedeného na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. K 399/97. V rámci tohto konkurzného konania
si právna predchodkyňa žalobcov uplatnila nárok na vyňatie časti sporných pozemkov z konkurznej
podstaty, a to pozemku parc. č. 242/1 a parc. č. 272/1, avšak ňou podaná excindačná žaloba bola
zamietnutá. V rámci excindačného konania, vedeného pred Krajským súdom v Košiciach pod sp.



zn. 17 Cb 610/00 súd ustálil, že vlastníkom týchto pozemkov bol úpadca (Drevokombinát Šariš, a.
s.), od ktorého ich nadobudol žalovaný. Žalovaný má za to, že vo vzťahu k týmto dvom pozemkom
tvorí rozhodnutie vydané v excindačnom spore prekážku „res iudicata“, čím je daná prípustnosť jeho
dovolania podľa § 420 písm. d/ CSP. V ďalšom mal za to, že mu súdy nesprávnym procesným
postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí nedal odpoveď na podstatné
otázky sporu, čím možno jeho rozhodnutie považovať za nepreskúmateľné. Odvolací súd sa totiž
nevysporiadal so žalovaným vznesenou námietkou existencie prekážky „res iudicata“, nedostatočne
zdôvodnil, prečo považoval Výmer za právne perfektný, nevysporiadal sa s otázkou aplikácie výnosu
Ministerstva spravodlivosti č. 57206 z 8. septembra 1947 v prídelovom konaní z hľadiska polohy
pozemkov a ostatných náležitostí, ktoré Výmer musel obsahovať na to, aby bol platný, nevysporiadal sa s
konfiškáciou majetku vykonanou v roku 1958, ktorou bola zrušená pôvodná konfiškácia uvedená na liste
vlastníctva pod B7 a od ktorej odvodzovali svoje vlastnícke právo žalobcovia a napokon sa nevysporiadal
s absenciou prídelovej listiny k sporným nehnuteľnostiam a so skutočnosťou, že právny predchodca
žalobcov prejavil vôľu nebyť vlastníkom sporných nehnuteľností tým, že ich opustil. Navyše za nesprávny
považoval záver odvolacieho súdu, že hospodárska zmluva z 30. júna 1971 sa týkala výlučne prevodu
správy národného majetku, hoci sa v nej výslovne uvádza nielen prevod správy, ale aj prevod vlastníctva
národného majetku. Súdy oboch inštancií sa nesprávneho procesného postupu dopustili aj tým, že
Výmer a s ním súvisiace dokumenty, ako dôkaz, vykonali bez prítomnosti žalovaného a teda nie
procesne predpísaným spôsobom na pojednávaní. Taktiež sa súdy v dostatočnom rozsahu nezaoberali
otázkou dobromyseľnosti žalovaného pri nadobúdaní nehnuteľností. V tomto smere poukázal na to, že
právni predchodcovia žalobcov nepožiadali o zápis vlastníckeho práva do katastra v období, kedy bol
uplatňovaný intabulačný princíp. Touto svojou nedbanlivosťou sami spôsobili stav, kedy štát naďalej
nakladal s pozemkami ako vlastnými a prevádzal vlastníctvo k nim na ďalšie osoby, od ktorých
odvodzuje svoje vlastníctvo žalovaný. Ak by sa súdy dostatočne venovali otázke dobromyseľnosti
žalovaného pri nadobúdaní nehnuteľností, museli by za rozhodnú skutočnosť považovať najmä pasivitu
žalobcov a ich nezáujem o skutočnosť, či v prospech ich vlastníctva svedčí aj pozemkovoknižný zápis
alebo nie, nakoľko uvedené nekonanie žalobcov spôsobilo, že žalovaný kúpil sporné nehnuteľnosti za
trhovú kúpnu cenu od nevlastníka, spoliehajúc sa na štátom vedenú evidenciu vlastníckeho práva. V
prípade straty vlastníctva žalovaného k nehnuteľnostiam, tento si už nemôže uplatniť nárok na vrátenie
kúpnej ceny voči predávajúcemu DREVOKOMBINÁT ŠARIŠ a. s., keďže uvedený subjekt zanikol
bez právneho nástupcu. Odvolací súd, za titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
považoval rozhodnutie o ich prídele, pričom však opomenul to, že k sporným nehnuteľnostiam prídelová
listina nikdy nebola vydaná. Výmer o vlastníctve pôdy nebol v tomto smere postačujúci, nakoľko z neho
nebola zrejmá presná špecifikácia nehnuteľností a neuvádzala sa v ňom ani cena, za ktorú mal byť
prídel uskutočnený. Súdy napokon neprihliadli ani na vôľu právneho predchodcu žalobcov tieto pozemky
viac nevlastniť, keď požiadal o zrušenie prídelu potom, ako tieto vložil do JRD, na základe čoho mu bol
odpustený nedoplatok, ktorý voči nemu štát evidoval.

15. V ďalšom mal dovolateľ za to, že sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Podľa neho Výmer o vlastníctve pôdy trpel vadami, v dôsledku
ktorých ho nebolo možné považovať za perfektný, pričom k sporným nehnuteľnostiam nikdy nebola
vydaná prídelová listina. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn.
3 Cdo 12/2004, 5 Cdo 157/2007, 4 Cdo 48/2008, R 44/2005, 1 MCdo 8/2009) uviedol, že výmer o
vlastníctve pôdy možno považovať za právne perfektný, ak je v ňom uvedené: kto ho vydal, označenie
právneho predpisu, podľa ktorého bol vydaný, akej veci sa týkal, bol datovaný, opatrený odtlačkom
okrúhlej pečiatky s podpisom povereníka, obsahoval mená a priezviská bývalých vlastníkov, označenie
osôb, v prospech ktorých sa vydával, obsahoval presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týkal
a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočnilo pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam. Výmer
predložený žalobcami potom neobsahoval odtlačok okrúhlej pečiatky povereníka, neboli v ňom uvedení
všetci pôvodní vlastníci nehnuteľností, nebola v ňom uvedená cena a nehnuteľnosti ním prideľované,
neboli dostatočne presne označené (kde presne sa nachádzali). Potom, čo žalovaný na tieto nedostatky
poukázal, žalobcovia predložili nový výmer, ktorý už obsahoval aj odtlačok okrúhlej pečiatky s podpisom
povereníka. Žalovaný mal za to, že sa nejednalo o tú istú listinu. Kým odvolací súd považoval tento výmer
za listinu osvedčujúcu vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov, súd prvej inštancie platnosť
výmeru neuznal, a za titul nadobudnutia vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov, považoval
vydržanie. Odvolací súd sa k týmto rozdielnym záverom súdu prvej inštancie vo svojom rozhodnutí
bližšie nevyjadril. V otázke vydržania vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalobcov žalovaný



naďalej namietal splnenie všetkých predpokladov pre vydržanie, pričom závery súdov považoval za
nesprávne. Mal za to, že absencia nevyhnutných náležitostí výmeru v spojení s okolnosťami, za ktorých
bol majetok skonfiškovaný pôvodnému vlastníkovi, viedla k záveru, že výmer o vlastníctve pôdy nemohol
byť účinne vydaný, aj keby bol opatrený pečiatkou príslušného orgánu. Nedostatok úradnej pečiatky v
rozhodnutí o vlastníctve a chýbanie podstatnej náležitosti - ceny, za ktorú sa nehnuteľnosť nadobúda,
znamenali to, že takéto rozhodnutie orgánu štátu nemohlo viesť ani k vydržaniu, pre absenciu dobrej
viery držiteľa (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 56/03).

16. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z ust. § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, keď mal za to, že súdy
vec nesprávne právne posúdili aj v otázke možnosti prelomenia zásady „nemo plus iuris“ v prospech
dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti. Uvedená právna otázka bola dovolacím súdom riešená
rozdielne v rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 71/2011, 6 Cdo 107/2011, náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 (v ktorých bola táto zásada prelomená v prospech dobromyseľného
držiteľa). Žalovaný zastáva názor, že súdy nesprávne aplikovali princíp spravodlivosti v prípade kolízie
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a dobromyseľnosti nového nadobúdateľa. Podľa neho nebolo
možné považovať žalobcov za bdelých vlastníkov, ktorí sa náležite starali o svoje vlastníctvo, keďže si
riadne nesplnili svoju povinnosť požiadať o zápis vlastníckeho práva do katastra na základe Výmeru.
V prípade, ak by tak konali, boli by sporné pozemky vyvlastnené štátom, ktorá skutočnosť by potom
zakladala reštitučný nárok voči štátu. Postup odvolacieho súdu považuje za nespravodlivý, nakoľko je
vystavený situácii, kedy vlastní na týchto pozemkoch výrobné haly a ostatné nehnuteľnosti v areáli v
Ľ.N., avšak nie pozemky pod nimi (čím je ohrozená i jeho podnikateľská činnosť). Žalovaný v čase
nadobudnutia (kúpy) sporných pozemkov vychádzal z údajov evidencie vlastníckeho práva k nim a
nemal žiadne informácie, ktoré by spochybňovali vlastníctvo predávajúceho.

17. Žalobcovia 1a/ až 6/ vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie žalovaného odmietnuť. Uviedli, že
žalovaný nepreukázal, že nehnuteľnosti nadobudol v rámci konkurzného konania K 399/97, práve
naopak preukázal, že kúpnu zmluvu podpísal 18. augusta 1997, t. j. pred vyhlásením konkurzného
konania k 399/97. Žalovaný nepreukázal ani to, že ním uvádzané parcely č. 242/1 a 272/1, ktorých
vyňatia z konkurznej podstaty sa mala právna predchodkyňa žalobcov domáhať, zodpovedajú niektorej
z parciel, ku ktorým sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva v tomto spore. Z týchto dôvodov
podľa nich nie je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. d/ CSP. Poukázali na to, že
na č. l. 284, 590, 591 sa nachádza Výmer o vlastníctve pôdy opatrený pečiatkou. Uviedli, že na to,
aby dovolací súd konštatoval vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP by muselo konanie ako celok
vykazovať znaky nespravodlivosti, a preto nestačí iba jedna izolovaná vada na uplatnenie dovolania.
V danej veci preto nebol naplnený dôvod prípustnosti dovolania ani podľa § 420 písm. f/ CSP. K
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 201/2012, sp. zn. 3 Cdo 45/2008 v zmysle ktorých „pokiaľ právny
poriadok platný v dobe vydania výmeru vyžadoval pre platnosť rozhodnutia podpis úradného orgánu k
tomu oprávneného (bez odtlačku úradnej pečiatky), nie je možné z dôvodu, že výmer takýto odtlačok
neobsahoval, takéto rozhodnutie považovať za neperfektnú verejnú listinu. Pokiaľ bolo rozhodnutie
vydané v rámci právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným
postupom v rámci správneho súdnictva a nepodlieha preskúmavaniu všeobecným súdom“. Ak by aj v
danej veci Výmer o vlastníctve pôdy z 30. apríla 1948 nebol opatrený odtlačkom okrúhlej pečiatky (hoci
bol preukázaný opak), nemohol by byť (s poukazom na uvedené závery) považovaný za neperfektnú
verejnú listinu. Pokiaľ žalovaný namietal, že k sporným nehnuteľnostiam nebola vydaná prídelová listina,
žalobcovia poukázali na to, že verejnými, vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho
práva do katastra, boli nielen prídelové listiny, ale aj samotné výmery (rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 45/2008, 4 Cdo 123/2003, 5 Cdo 110/2000, 3 Cdo 337/2006, 5 Cdo
198/2008, 4 Sž 88/1995, 4 Sž 34/1997). V ďalšom žalobcovia uviedli, že v konaní nebolo preukázané, že
by ich právny predchodca (C. G.) požiadal o zrušenie prídelu, resp. že by sa ho vzdal (tento ich iba dal do
užívania JRD). Napokon k otázke dobromyseľnosti žalovaného poukázali na to, že žalovaný v žiadnom
prípade nemohol vlastníctvo k pozemkom nadobudnúť vydržaním, lebo nebol dobromyseľný. Keďže
Československý štát nikdy nedisponoval žiadnym nadobúdacím titulom k týmto pozemkom, ani právny
predchodca žalovaného a ani žalovaný, nemohli byť v dobrej viere, že im tieto nehnuteľnosti vlastnícky
patria. Už v roku 1996 Drevokombinát Šariš, a. s. musel vedieť, že právna predchodkyňa žalobcov (H.
G.) sa žalobou podanou na Okresný súd Prešov domáhala voči nemu zaplatenia sumy 1 208 480 Sk/40
144, 18 eur za užívanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. Ľ., ktoré tento následne v roku 1997
odpredal žalovanému. Právni predchodcovia žalobcov sa po zmene politickej situácie správali ako bdelí



vlastníci, keď príslušnej správe katastra predložili predmetný Výmer na zápis vlastníckeho práva (LV
č. XXXX). Spolu s ním predložili i listiny , ktorými už v roku 1993 oznámili spoločnosti Drevokombinát
Šariš, a. s., že sa cítia byť vlastníkmi dotknutých pozemkov a žiadali o finančné vysporiadanie. Navyše
všetky spoločnosti (POLYTRANS, s. r. o., KRONOSPAN SLOVAKIA, s. r. o., Drevokombinát Šariš, a.
s.) boli majetkovo aj personálne prepojené, a teda aj samotný žalovaný už pri uzatváraní kúpnej zmluvy
musel vedieť, že si vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam uplatňovali právni predchodcovia
žalobcov, ako i to, že štát sa nikdy nestal ich skutočným vlastníkom. K prelomeniu zásady „nemo
plus iuris“ v rozhodnutiach označených žalovaným, uviedli, že v rozhodovacej činnosti ústavného súdu
existujú aj ďalšie rozhodnutia (napr. nález sp. zn. I ÚS 239/2016), svedčiace ich právnej argumentácii.

18. Žalobca 7/ vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie odmietnuť. Uviedol, že k otázke vzťahu určovacej
a vylučovacej žaloby sa už najvyšší súd vyjadril vo svojom zjednocujúcom stanovisku, podľa ktorého
sama skutočnosť, že prebieha konanie o excindačnej žalobe na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej
podstaty, nezakladá bez ďalšieho nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva k tejto
veci (sp. zn. 4 Cdo 96/2008, R 52/2010). V konaní boli vykonané riadne všetky procesné úkony vrátane
dokazovania a preto je rozhodnutie odvolacieho súdu založené na úplných skutkových zisteniach, ako
aj na správnom právnom posúdení veci. Z týchto dôvodov, podľa neho prípustnosť dovolania podľa §
420 písm. d/, f/ CSP nebola daná. Zároveň uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej by sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu a v danej veci nešlo ani o riešenie právnej otázky, ktorá by bola dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

19. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie ako strana sporu podal v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) dovolateľ, zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP) a
v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania
(§ 443 CSP) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je
dôvodné, a preto ho treba odmietnuť.

20. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

21. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ustanoveniach §
420 a § 421 CSP. V preskúmavanej veci žalovaný odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
d/, f/ CSP aj podľa § 421 ods. 1 písm. a/, c/ CSP.

22. Podľa § 420 písm. d/, f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo - prekážka
res iudicata (písm. d/), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm. f/).
Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

23.Žalovaný vo svojom dovolaní uviedol, že existuje prekážka veci rozhodnutej, nakoľko právna
predchodkyňa žalobcov sa v rámci konkurzného konania, vedeného na Krajskom súde v Košiciach pod
sp. zn. K 399/97 na majetok úpadcu Drevokombinát Šariš, a. s., excindačnou žalobou (konanie vedené
pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 17 Cb 610/00) domáhala vylúčenia pozemkov parc. č.
242/1 a parc. č. 272/1 z konkurznej podstaty úpadcu, pričom v tomto konaní nebola úspešná, nakoľko
súd potom, čo ustálil, že vlastníkom týchto pozemkov bol úpadca (Drevokombinát Šariš, a. s.), jej žalobu
zamietol. Žalovaný potom mal za to, že vo vzťahu k týmto dvom pozemkom, tvorí rozhodnutie vydané
v excindačnom spore prekážku „res iudicata“, čím bola daná prípustnosť jeho dovolania podľa § 420
písm. d/ CSP.

24. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia vedie v
každom štádiu konania bez ďalšieho k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť v novom
konaní prejednaná tá istá vec, o ktorej už bolo prv právoplatne rozhodnuté. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak
sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Z hľadiska totožnosti osôb nie je významné,
či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol



v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp.
či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné
postavenie žalovaného). Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z
rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné,
ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka
veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne (a tiež inak).

25. V danom prípade z hľadiska posúdenia opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii
prekážky veci právoplatne rozsúdenej (res iudicata) dovolací súd uvádza, že vylučovaciu (excindačnú)
žalobu je potrebné odlišovať od žaloby o určenie vlastníckeho práva. Zapísanie určitého majetku do
súpisu konkurznej podstaty umožňuje správcovi nakladať s takýmto majetkom podliehajúcim konkurzu
a následne ho speňažovať. Právnym prostriedkom ochrany inej osoby (spravidla vlastníka) proti
neoprávnenému zahrnutiu takéhoto majetku do súpisu konkurznej podstaty je práve vylučovacia
(excindačná) žaloba. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva žalobcu nie je takou právnou
skutočnosťou, ktorá by mala sama osebe za následok vylúčenie tejto veci zo súpisu majetku patriacej
do konkurznej podstaty (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 193/2019 z
3. júla 2019, rozhodnutie bolo uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky pod č. 47/2019). Predmetom a účelom vylučovacej žaloby nie je teda určenie vlastníctva, tzn.
nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri nehnuteľností, a preto výrok súdneho rozhodnutia, ktorým sa
vyhovie tejto žalobe, nie je spôsobilým podkladom pre zmenu v úradnej evidencii. V konaní o vylučovacej
žalobe môže byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbežná a to len za predpokladu, že
má pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom súd sa touto otázkou vysporiada iba v odôvodnení
rozhodnutia, nie v samotnom enunciáte. Jej účelom je dosiahnuť vylúčenie určitého majetku zo súpisu
a predísť jeho speňaženiu. Na druhej strane, prostredníctvom určovacej žaloby nemožno dosiahnuť
vylúčenie veci z konkurzu, vzhľadom na dikciu § 78 ods. 8 Zákona o konkurze. Z toho vyplýva, že tieto
dva druhy žalôb majú rozličný zmysel a význam, pričom za účelom dosiahnutia úplnej právnej ochrany
majetku tretej osoby sa vzájomne dopĺňajú. Ak sa teda žalobca domáha určenia, že je vlastníkom
nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto
tretej osobe nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože súdne rozhodnutie
o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností (§ 34 ods. 1 Katastrálneho zákona), žaloba o určení vlastníckeho práva je spôsobilým
právnym prostriedkom na odstránení neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi stranami.

26. Vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti Drevokombinát Šariš, a. s., resp. prebiehajúce
konkurzné konanie a možnosť právnej predchodkyne žalobcov podať žalobu o vylúčenie veci zo súpisu
konkurznej podstaty v zmysle § 78 ods. 4 ZKR nezakladalo absenciu jej naliehavého právneho záujmu
na určení vlastníctva k nim, príp. na určení, že tieto patria do dedičstva po poručiteľoch, pretože prípadné
rozhodnutie o vylúčení veci zo súpisu konkurznej podstaty nebolo spôsobilým podkladom pre zápis
vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, a teda nebolo spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty v
otázke vlastníctva k veci, či už žalobcov, alebo ich právnych predchodcov. V danom prípade preto išlo
o dve samostatné súdne konania, začaté na podklade dvoch druhov žalôb majúcich rozličný zmysel
a význam, ktoré sa za účelom dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku tretej osoby, iba vzájomne
dopĺňali (nešlo v nich o ten istý nárok - nemali rovnaký predmet konania). Preto tu (pokiaľ išlo o pozemky
parc. č. 242/1 a parc. č. 272/1) nemožno hovoriť ani o dvoch popri sebe existujúcich a totožných
právoplatných rozhodnutiach, a teda nešlo o prekážku res iudicata, ktorú dovolateľ namietal dovolacím
dôvodom § 420 písm. d/ CSP.

27. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.



Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

28. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu (1 Cdo 166/2018, 2 Cdo 19/2019, 3 Cdo 150/2018, 4 Cdo 27/2018, 5 Cdo 21/2018, 7 Cdo
27/2019, 8 Cdo 181/2018), teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca
strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní
(porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (1 Cdo 166/2018, 2 Cdo
19/2019, 3 Cdo 150/2018, 4 Cdo 27/2018, 5 Cdo 21/2018, 7 Cdo 27/2019, 8 Cdo 181/2018, 1 VCdo
2/2017). Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva.

29. Dovolateľ v tejto súvislosti namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, keď sa tento
vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s ním vznesenou námietkou existencie prekážky „res iudicata“,
nedostatočne zdôvodnil, prečo považoval Výmer za právne perfektný, nevysporiadal sa s otázkou
aplikácie výnosu Ministerstva spravodlivosti č. 57206 z 8. septembra 1947 v prídelovom konaní z
hľadiska polohy pozemkov a ostatných náležitostí, ktoré Výmer musel obsahovať na to, aby bol
platný, nevysporiadal sa s konfiškáciou majetku vykonanou v roku 1958, ktorou bola zrušená pôvodná
konfiškácia uvedená na liste vlastníctva pod B7, a od ktorej odvodzovali svoje vlastnícke právo
žalobcovia a napokon sa nevysporiadal s absenciou prídelovej listiny k sporným nehnuteľnostiam a so
skutočnosťou, že právny predchodca žalobcov prejavil vôľu nebyť vlastníkom sporných nehnuteľností
tým, že ich opustil.

30. V súvislosti s touto námietkou dovolací súd uvádza, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho
súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a
prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň
kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok
nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku), ktorá
prípustnosť dovolania nezakladala. S týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky
(pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).
Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej
úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu
tohto stanoviska (rovnako ako v prípade nesprávneho hodnotenia dôkazov ) nedotkli, preto ho treba
považovať aj naďalej za aktuálne.

31. V danom prípade odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie
druhej vety zjednocujúceho stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. O taký prípad ide napríklad vtedy, keď
dovolaním napadnuté rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli
„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009), prípadne keď odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia má také nedostatky, že svojou
povahou, intenzitou, významom a právnymi dôsledkami predstavuje exces, ktorý možno charakterizovať
ako „justičný omyl“ v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. Ryabykh
proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu však nedáva podklad pre tvrdenie dovolateľa, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia



súdneho rozhodnutia. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol síce stručným ale konkrétnym,
zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu a odôvodnenie jeho
rozhodnutia má náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP a preto ho v žiadnom prípade nemožno
považovať za nedostatočné alebo arbitrárne. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP
nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov, ale len
to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Dovolateľ preto
nemôže dôvodne a opodstatnene namietať, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým
odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí totiž
jasne uviedol, ktoré skutočnosti považoval za svedčiace vlastníckemu právu žalobcov k dotknutým
pozemkom [Výmer o vlastníctve pôdy z 30. apríla 1948 vydaný na to oprávneným orgánom, s presným
vymedzením osôb, ktorým boli pridelené presne špecifikované nehnuteľnosti, s označením pôvodného
vlastníka týchto nehnuteľností s tým, že išlo o verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcov
k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti (a preto nebolo potrebné preukazovať vlastníctvo aj
prídelovou listinou), vysporiadal sa i s úhradou prídelovej ceny, s ich odovzdaním právnym predchodcom
žalobcov do užívania JRD v obci Ľ., ako i s riadnou identifikáciou týchto nehnuteľností správou katastra
Prešov], poukázal na listinné dôkazy, ktorými predchodcovia žalobcov žiadali spoločnosť Drevokombinát
Šariš, a. s. o finančné vysporiadanie za užívanie týchto pozemkov, vysporiadal sa s námietkami
žalovaného ohľadne nezapísania Výmeru do pozemkovej knihy, keď samotná táto skutočnosť podľa
neho nespôsobila zánik vlastníckeho práva, s námietkami ohľadne náležitostí Výmeru, keď tento
nepovažoval za nulitný právny akt, ale za akt, u ktorého sa prezumovala jeho správnosť. Následne s
poukazom na to, že pozemky neboli právnym predchodcom žalobcov nikdy skonfiškované, odobraté,
resp. znárodnené, mal za to, že títo sa stali ich vlastníkmi na základe Výmeru (teda nie vydržaním,
ako tvrdí žalovaný), po vydaní ktorého im pozemky neboli odňaté žiadnym ďalším autoritatívnym
rozhodnutím a preto boli oprávnení podať žalobu o určenie vlastníckeho práva k nim. Odvolací súd
sa vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal aj s námietkou žalovaného týkajúcou sa nadobudnutia
jeho vlastníckeho práva k pozemkom vydržaním, keď mal za to, že hospodárskou zmluvou z 30. júna
1971 boli tieto pozemky dané spoločnosti Piloimpregna n. p. Košice len do dočasného užívania (jej
predmetom bol iba prevod správy národného majetku, kolonka prevod vlastníctva národného majetku
bola v hospodárskej zmluve prečiarknutá, zároveň išlo o bezodplatný prevod správy), a v spojení so
skutočnosťou, že právni predchodcovia žalobcov sa voči spoločnosti Drevokombinát Šariš, a. s. (právny
nástupca spoločnosti Piloimpregna n.p.) domáhali náhrady za ich neoprávnené užívanie, mal za to,
že právny predchodca žalovaného nemohol byť, pri zachovaní odbornej starostlivosti, dobromyseľný v
tom, že je ich vlastníkom. V ďalšom sa odvolací súd preto zaoberal aj dobromyseľnosťou samotného
žalovaného, resp. kolíziou princípu ochrany dobrej viery žalovaného a princípu ochrany vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka (žalobcov), keď vyhodnotil, že žalobcov (ani ich právnych predchodcov)
nebolo možné považovať za „nedbalých vlastníkov“, a preto ich vlastnícke právo nemohlo byť prelomené
ani prípadnou dobrou vierou žalovaného pri nadobúdaní (kúpe) týchto pozemkov od spoločnosti
Drevokombinát Šariš, a. s. (a teda sa v dostatočnom rozsahu zaoberal i otázkou dobromyseľnosti
žalovaného pri nadobúdaní nehnuteľností).

32. Z uvedeného potom vyplýva, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal so všetkými
odvolacími námietkami žalovaného (vznesenými aj v dovolaní), pričom detailne popi´sal obsah vsˇetky
´ch do^kazov vykonany´ch v konani´, a na´sledne ich jednotlivo a vo vza´jomny´ch su´vislostiach podrobil
komplexne´mu hodnoteniu, riadne citoval i ustanovenia, ktore´ aplikoval a z ktory´ch vyvodil svoje pra
´vne za´very, zhodné so súdom prvej inštancie. Odvolaci´ su´d tak zrozumitelˇny´m a jednoznacˇny
´m spo^sobom uviedol do^vody, ktore´ ho viedli k rozhodnutiu. Jeho postup, vo vza´jomnej su´vislosti
s konani´m a rozsudkom prvoinsˇtancˇne´ho su´du, preto nemozˇno povazˇovatˇ za neodo^vodneny
´. Podlˇa na´zoru dovolacieho su´du ma´ odo^vodnenie rozhodnutia odvolacieho su´du (ktore´ treba v
spojeni´ s rozhodnuti´m su´du prvej insˇtancie cha´patˇ ako jeden vecny´ celok) na´lezˇitosti v zmysle
§ 393 CSP.

33. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie,
ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje
odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie
(II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a



právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

34. Pre úplnosť dovolací súd (v súvislosti s argumentáciou žalobcov uvedenou v dovolaní) tiež
poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska
namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým
odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania
podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).

35. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP potom nemôže byť
ani paušálne tvrdenie dovolateľa o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonaní všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávnom vyhodnotení niektorého dôkazu (3 Cdo 26/2017, 4 Cdo
56/2017, 5 Cdo 90/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky
posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017 a nedospel k záveru o jeho ústavnej
neudržateľnosti.

36. V súvislosti so spochybňovaním správnosti skutkových zistení a spôsobu vyhodnotenia dôkazov
odvolacím súdom, dovolací súd zároveň dodáva, že nie je oprávnený preskúmavať skutkové závery, ku
ktorým dospeli súdy nižších inštancií. V zmysle § 442 CSP je totiž viazaný skutkovým stavom, z ktorého
vychádzal odvolací súd. Dovolací súd nie je treťou inštanciou a preto sa ním nemožno domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Dovolací súd na tomto mieste poukazuje na skutkové a právne závery súdov nižšej inštancie, ktoré mali
na základe vykonaného dokazovania za jednoznačne preukázané.

37. Spôsobilou založiť prípustnosť dovolania nebola ani dovolacia námietka žalovaného týkajúca sa
toho, že súdy Výmer a s ním súvisiace dokumenty, ako dôkaz, vykonali bez prítomnosti žalovaného
a teda nie procesne predpísaným spôsobom na pojednávaní. Žalovaný v tomto smere namietal, že
žalobcovia nepredložili súdu originál Výmeru, ale len jeho kópie, pričom v jednom prípade kópia tohto
Výmeru neobsahovala odtlačok okrúhlej pečiatky, a v druhom áno, čo vyvolávalo pochybnosť o pravosti
tejto listiny.

38. Dovolací súd uvádza, že pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce,
či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú
kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz
zákonom predpokladaným spôsobom. Civilný sporový poriadok (predtým Občiansky súdny poriadok)
v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny. Od
spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou
súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá
v rámci hodnotenia dôkazov, t. j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to,
čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli sporové strany. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny
hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v ust. § 191 ods. 1 CSP (predtým § 132
OSP). V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jeho dôkaznú silu (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2010, sp. zn. 3 Obo 61/2009). V danej veci
žalobcovia v konaní ako dôkaz predložili Výmer v jeho fotokópii (napr. na č. l. 590, pričom táto obsahovala
odtlačok okrúhlej pečiatky vydávajúceho orgánu), ktorá listina potom bola spôsobilá byť dôkazným
prostriedkom. Jeho originál sa nachádza v pripojenom spise Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Sp
2/2010 (v rámci príloh uplatneného reštitučného nároku na Obvodnom pozemkovom úrade Prešov),
na čo už poukazovala právna zástupkyňa žalobcov na pojednávaní dňa 3. apríla 2017. Súd prvej
inštancie preto mohol konštatovať, že kópia Výmeru o vlastníctve pôdy z 30. apríla 1948 predložená
žalobcami súhlasila s jej originálom. Súdy následne v rámci hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP,
predtým § 132 OSP) posudzovali pravosť a pravdivosť tejto listiny, keď i v spojitosti s ďalšími listinnými
dôkazmi, považovali Výmer za pravý, spĺňajúci všetky náležitosti vyžadované nariadením Slovenskej
národnej rady č. 104/1946 Zb. Žalovanému bola takisto zachovaná i možnosť sa k jeho obsahu vyjadriť,
ktorú i využil, keď namietal absenciu jeho zákonných náležitostí, z dôvodu ktorých ho považoval za
neplatný. Samotná skutočnosť, že sa súdy potom s jeho názorom ohľadne nesplnenia náležitostí Výmeru



nestotožnili, nemôže predstavovať porušenie jeho práva na spravodlivý proces, keďže súdy tento dôkaz
hodnotili podľa zásad uvedených v ust. § 191 ods. 1 CSP. Žalovaný teda mal možnosť vyjadriť sa
k tomuto dôkazu (a jeho obsahu), hoci žalobcami predloženého len v jeho fotokópii (avšak mu nič
nebránilo ani nahliadnuť do pripojeného spisu sp. zn. 6 Sp 2/2010 potom, čo právna zástupkyňa žalobcov
poukázala, že sa v ňom nachádza samotný originál tohto Výmeru), a keďže táto korešpondovala s
jeho originálom (čo riadne súd prvej inštancie konštatoval), jej vykonanie (dokazovanie prečítaním kópie
Výmeru) súdom prvej inštancie postačovalo na zistenie skutkového stavu veci.

39. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta, že v
danej veci existovala prekážka res iudicata (§ 420 písm. d/ CSP) a že mu odvolací súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP).

40. Ako už bolo konštatované, v danom prípade dovolateľ vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania
(i) z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

41. Pre všetky procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam
obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku v dovolaní zadefinuje a špecifikuje. Otázkou
relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie
skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o
otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

42. Právnou úpravou dovolania v Civilnom sporovom poriadku sa sleduje náprava nesprávností
v individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového
rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa
takto sleduje zámer minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu.

43. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP má tiež osobitný význam
korelačný vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Najvyšší súd
už v niektorých rozhodnutiach uviedol, že „ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú
predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však
možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali“ (rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017 a tiež 6 Cdo
129/2017).

44. Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, potom je povinný v dovolaní výslovne
uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal
odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R
83/2018).

45. Podľa žalovaného sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu vyslovením, že Výmer o vlastníctve pôdy spĺňal všetky náležitosti vyžadované
nariadením Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Zb., a preto sa jeho správnosť prezumovala. S
poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3 Cdo 12/2004, 5 Cdo
157/2007, 4 Cdo 48/2008, R 44/2005, 1 MCdo 8/2009) uviedol, že Výmer o vlastníctve pôdy by mohol byť
považovaný za právne perfektný, ak by v ňom bolo uvedené: kto ho vydal, označenie právneho predpisu,



podľa ktorého bol vydaný, akej veci sa týkal, bol datovaný, opatrený odtlačkom okrúhlej pečiatky s
podpisom povereníka, obsahoval mená a priezviská bývalých vlastníkov, označenie osôb, v prospech
ktorých sa vydával, obsahoval presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týkal a ďalšie podmienky,
za ktorých sa uskutočnilo pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam. Výmer predložený žalobcami
však neobsahoval odtlačok okrúhlej pečiatky povereníka, neboli v ňom uvedení všetci pôvodní vlastníci
nehnuteľností, nebola v ňom uvedená cena a nehnuteľnosti ním prideľované neboli dostatočne presne
označené (kde presne sa nachádzali). Žalovaný mal za to, že absencia nevyhnutných náležitostí výmeru
v spojení s okolnosťami, za ktorých bol majetok skonfiškovaný pôvodnému vlastníkovi, musela viesť
nevyhnutne k záveru, že výmer o vlastníctve pôdy nemohol byť účinne vydaný, aj keby bol opatrený
pečiatkou príslušného orgánu. Nedostatok úradnej pečiatky v rozhodnutí o vlastníctve a chýbanie
podstatnej náležitosti - ceny, za ktorú sa nehnuteľnosť nadobúda, znamenali to, že takéto rozhodnutie
orgánu štátu nemohlo viesť ani k vydržaniu, pre absenciu dobrej viery držiteľa (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 56/03).

46. Hoci dovolateľ v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom nedefinoval žiadnu právnu otázku, od
vyriešenia ktorej malo závisieť rozhodnutie odvolacieho súdu, pri ktorej riešení sa mal odvolací súd
odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (viac menej iba formálne namietal, že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo v nesprávnom právnom posúdení vo veci určenia vlastníckeho
práva žalobcov), dovolací súd z obsahu jeho dovolania (§ 124 CSP) vyvodil, že ňou zrejme má byť
otázka „či v danej veci listinu - Výmer o vlastníctve pôdy z 30. apríla 1948 bolo možné považovať za
verejnú listinu spôsobilú vyvolať účinky predpokladané v § 1 ods. 2 nariadenia Slovenskej národnej rady
č. 104/1946 Zb., ak táto nespĺňala všetky podstatné, zákonom požadované náležitosti tohto nariadenia“
a v ďalšom „či potom takáto listina bola oprávneným titulom pre vydržanie vlastníckeho práva žalobcov
resp. ich právnych predchodcov k pozemkom, pre absenciu dobrej viery ich držiteľov“.

47. Nariadenie č. 104/1946 Zb. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia
č. 104/1945 Zb. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Zb. SNR (ďalej len nariadenie) upravovalo, ako to
vyplýva z jeho názvu, vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945
Zb. SNR. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené
Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer definuje ako verejnú listinu dokazujúcu
vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný
knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného
ospravedlnenia (§ 1 ods. 2 nariadenia). Z uvedeného je zrejmé, že ak výmer bol vydaný k tomu
oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z
toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. Ak výmer nevydal kompetentný orgán, prípadne v ňom chýbajú
zákonom požadované podstatné náležitosti, nejde o listinu verejnú. Právnym následkom vady takejto
listiny nie je teda jej neplatnosť, ale skutočnosť, že listina povahu verejnej listiny nemá a teda, že nie je
spôsobilá vyvolať účinky predpokladané v ustanovení § 1 ods. 2 nariadenia (k tomu pozri rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 48/2008).

48. V posudzovanej veci Výmer o vlastníctve pôdy z 30. apríla 1948 spĺňal tak po formálnej,
ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti. Bol vydaný Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, teda orgánom podľa § 1 ods. 1 nariadenia k
tomu kompetentným. Je v ňom uvedené, kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa
vydáva, akej veci sa týka, je datovaný, opatrený odtlačkom okrúhlej pečiatky a podpisom povereníka,
obsahuje mená a priezviská bývalých vlastníkov, označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva, presné
označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie k
tam uvedeným nehnuteľnostiam. Ide preto nepochybne o prídelovú listinu, ktorú treba považovať za
„perfektnú“ a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej vlastnícke právo prídelcov k nehnuteľnostiam
tam označeným, včítane tých, ktoré sú predmetom sporu, preukázať. Keďže k nadobudnutiu vlastníctva
prídelom zásadne nebolo treba intabulácie, nedostatok zápisu nemal vplyv na vlastníctvo k prídelu. Z
hľadiska vlastníctva nebola preto ani v danom prípade rozhodujúca skutočnosť, že v pozemkovej knihe
nebol urobený zápis o prídelovom konaní.

49. Rovnako správny bol aj záver odvolacieho súdu, že právni predchodcovia žalobcov sa prídelu
nevzdali v prospech JRD. Odňatie prideleného majetku a vzdanie sa prídelu boli totiž dva odlišné právne
inštitúty, ktoré umožňovali v tom čase platné právne predpisy. Vzdanie sa prídelu pôdy umožňoval zákon
č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník) účinný od 1.1.1951 (ďalej len Občiansky zákonník alebo OZ)



v ustanovení § 132 ods. 1, podľa ktorého vlastníctvo sa strácalo najmä tým, že ho nadobudol niekto
iný alebo že sa ho vlastník vzdal a že išlo o jednostranný právny úkon, ktorým vlastník strácal svoje
vlastnícke právo a dochádzalo tak k jeho prechodu na štát alebo inú právnickú osobu. Pre platnosť
právneho úkonu o právach k nehnuteľnostiam zákon vyžadoval písomnú formu, okrem, ak išlo o nájom
rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len časti budovy (§ 40 ods. 1 v spojení s § 38 OZ) a
že z právneho úkonu musela vyplývať bez akýchkoľvek pochybností vôľa vlastníka vzdať sa vlastníctva
k určitej veci. Podľa názoru dovolacieho súdu treba prisvedčiť odvolaciemu súdu v tom, že v spise sa
nenachádza žiaden dôkaz o právnom úkone urobenom právnymi predchodcami žalobcov v písomnej
forme, obsahom ktorého by bol ich prejav vôle smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam
prideleným Výmerom o vlastníctve pôdy z 30. apríla 1948, včítane tých, ktoré sú predmetom sporu,
v prospech JRD. Za takýto dôkaz nie je možné považovať samotné vznesenie pozemkov právnymi
predchodcami žalobcov do JRD v roku 1959.

50. Z uvedeného je zrejmé, že rozsudok odvolacieho súdu založený na právnom názore, podľa ktorého
Výmer o vlastníctve pôdy z 30. apríla 1948 je platný a zároveň ide o verejnú listinu, vydanú príslušným
štátnym orgánom, ktorej správnosť sa prezumuje a že samotným odovzdaním pozemkov do užívania
JRD sa právni predchodcovia žalobcov nevzdali vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, nespočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd v tomto smere nepochybil, keď podľa neho Výmer
obsahoval všetky podstatné náležitosti a bol spôsobilý vyvolať účinky predpokladané v ustanovení §
1 ods. 2 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Zb., a teda sa od tejto rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu vo svojom rozhodnutí neodklonil. V dôsledku uvedeného nebol naplnený dovolací
dôvod uvedený v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

51. Pokiaľ išlo o otázku, či Výmer o vlastníctve pôdy mohol byť oprávneným titulom pre vydržanie
vlastníckeho práva žalobcov resp. ich právnych predchodcov k dotknutým pozemkom, keď podľa
dovolateľa tento z dôvodu nedostatku úradnej pečiatky a ďalších chýbajúcich podstatných náležitostí k
vydržaniu viesť nemohol, a to pre absenciu dobrej viery držiteľov, dovolací súd uvádza, že (odhliadnuc
od záveru, že Výmer spĺňal všetky podstatné náležitosti) odvolací súd svoje rozhodnutie o vlastníckom
práve žalobcov nezaložil na tom, že žalobcovia resp. ich právni predchodcovia pozemky do svojho
vlastníctva vydržali (kde by uchopovacím titulom mal byť tento Výmer), ale že sa stali ich riadnymi
vlastníkmi na základe uvedeného Výmeru, a že tieto pozemky im v ďalšom období už zákonným
spôsobom odňaté (skonfiškované, odobraté, resp. znárodnené ) neboli. Inými slovami, odvolací súd
považoval žalobcov za vlastníkov pozemkov nie titulom ich vydržania, ale titulom ich nadobudnutia na
základe Výmeru o vlastníctve pôdy, a na tom, že v ďalšom období toto vlastnícke právo nestratili. Na
otázke nastolenej žalovaným preto rozhodnutie odvolacieho súdu nespočívalo.

52. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalovaného
z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nevyplývala, keďže sa odvolací súd v otázke posúdenia náležitostí Výmeru
o vlastníctve pôdy a jeho účinkov, neodklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a na otázke,
či Výmer mohol byť oprávneným titulom pre vydržanie vlastníckeho práva žalobcov resp. ich právnych
predchodcov k dotknutým pozemkom, rozhodnutie odvolacieho súdu nespočívalo.

53. Dovolateľ zastáva názor, že jeho dovolanie je prípustné aj podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, v
zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

54. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je potom relevantná právna
otázka, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí
odlišných právnych názorov; inými slovami ide o otázku, ktorú už dovolací súd riešil, v jej riešení
dovolacími senátmi sa ale prezentuje nejednotnosť brániaca vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, je jeho
(procesnou) povinnosťou: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil
odvolací súd, b/ označením konkrétnych (odlišných, napríklad aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí
dovolacieho súdu doložiť, že predmetná právna otázka je dovolacím súdom skutočne rozhodovaná
rozdielne. V rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo 78/2017 najvyšší súd doslovne uviedol, že v takom prípade je
dovolateľ „povinný dovolací dôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých dovolací
súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne (zaujal iné právne závery)“. Obdobný záver vyjadril



najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach (napr. 3 Cdo 87/2017, 4 Cdo 14/2017, 6 Cdo 185/2016, 8 Cdo
141/2017).

55. Dovolateľ opätovne v dovolaní nekonkretizoval právnu otázku, od vyriešenia ktorej malo závisieť
rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá má byť dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne a rovnako
iba viac menej formálne namieta nesprávne vyhodnotenie prelomenia zásady „nemo plus iuris“ v
prospech dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti súdmi v ich rozhodnutiach. V tomto smere
však treba uviesť, že sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní
veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 CSP a § 432 ods. 2 CSP.

56. Dovolateľ na podporu svojich tvrdení neoznačil ani také rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré by riešili
prelomenie tejto zásady v prospech dobromyseľného nadobúdateľa rozdielne. V prvom ním označenom
rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 71/2011 najvyšší súd o. i. konštatoval, že „aj keď dôsledkom vyplývajúcim zo
zásady [„nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť viac práv,
než má sám)] je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno
vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany
dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva
názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než
má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad
akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol
(porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 2. októbra 2012). Dobrá viera
musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi
sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie
tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať
v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej
opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne
nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v
skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností,
takéto právo nesvedčí“. V danej veci išlo o prípad, keď štát ako nevlastník nehnuteľností, tieto predal na
verejnej dražbe postupom podľa zák. č. 427/1990 Zb. (v rámci tzv. malej privatizácie). Dovolací súd tu
vychádzal z názoru, že vlastníctvo nadobúdané v tzv. malej privatizácii je vlastníctvom nadobúdaným
na základe zmluvy, na ktorú sa vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva, a to zásada
„nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť viac práv, než má
sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného („pravého“) vlastníka. Jej uplatnenie znamená,
že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje
(derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani
nemohol ďalej platne previesť. Dovolací súd dodal, že aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej
zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť
situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej
viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastával názor,
že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“
možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek
pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Len
samotná skutočnosť, že štát bol zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti predávanej na verejnej dražbe v
tzv. malej privatizácii, nemohla sama o sebe založiť dobrú vieru (presvedčenie) právneho predchodcu
žalovaných (vydražiteľa), že štátu svedčí aj platný právny titul, na základe ktorého je jeho vlastnícke
právo v evidencii nehnuteľností zapísané.

57. V ďalšom z označených rozhodnutí (sp. zn. 6 Cdo 107/2011) dovolací súd (odhliadnuc
od konštatovania nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a nerešpektovania záväzného
usmernenia dovolacieho súdu týkajúceho sa právneho posúdenia veci odvolacím súdom v jeho
predchádzajúcom zrušujúcom uznesení) síce rovnako poukázal na zásadu „nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám)“, avšak v
súvislosti s úplne iným skutkovým stavom, než tomu bolo v posudzovanej veci. Vo veci sp. zn. 6 Cdo
107/2011 bolo predmetom konania určenie vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam (určenie, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva), ktorého základom bolo tvrdenie žalobcu, že kúpna zmluva uzavretá
medzi pôvodnými žalobcami a pôvodnou žalovanou o prevode vlastníctva nehnuteľností, je neplatná



v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (t. j. že jej uzavretie sa priečilo dobrým mravom). Dovolací
súd uviedol, že: „ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere
(odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo bolo skutočne
nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva
zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca
(predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu
právnej istoty je, že nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka a nie od
nevlastníka. Aj z tohto pohľadu bolo preto v danom prípade pre správne posúdenie veci určujúce zistenie,
či pôvodná žalovaná nadobudla dotknuté nehnuteľnosti v rozpore, resp. bez rozporu s ustanovením §
39 Občianskeho zákonníka. Ak by totiž dotknutý právny úkon bol postihnutý absolútnou neplatnosťou,
k prevodu vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na pôvodnú žalovanú by nedošlo, keďže
sa na takýto úkon hľadí, akoby nebol urobený. V zmysle zásady „nemo plus iuris ad alium transferre
potest quam ipse habet“ by bol rovnakou vadou postihnutý aj následný právny úkon urobený pôvodnou
žalovanou (nepeňažný vklad dotknutých nehnuteľností do obchodnej spoločnosti LZ s. r. o.) a aj kúpna
zmluva uzavretá medzi spoločnosťou LZ s. r. o. (konateľkou je pôvodná žalovaná) a žalovaným A..
B. Odvolací súd (súd prvej inštancie) sa preto mal v zmysle usmernenia vysloveného v zrušujúcom
uznesení najvyššieho súdu prejudiciálne zaoberať otázkou (ne)platnosti kúpnej zmluvy zo 4. februára
2004“.

58. Možno uzavrieť, že obe vyššie označené rozhodnutia dovolacieho súdu neriešia právne následky
uplatnenia zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže na iného
previesť viac práv než má sám)“ rozdielne a teda si neodporujú v závere, že jej uplatnenie znamená,
že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje
(derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani
nemohol ďalej platne previesť. Rozdielnosť medzi týmito rozhodnutiami potom spočíva iba v tom, že
v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 71/2011 dovolací súd po konštatovaní tohto záveru, sa v ďalšom zaoberal
aj možnosťou prelomenia tejto zásady ochranou dobrej viery nadobúdateľa, keď pripustil (celkom
výnimočne) jej prelomenie za situácie, že bolo nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ
bol dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. V rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 107/2011 sa
dovolací súd prelomením tejto zásady v prospech ochrany dobrej viery nadobúdateľa už nevenoval
(ani venovať nemohol), keďže ako sám konštatoval, odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec
nezaoberal. Vyššie označené rozhodnutia si preto vo svojich záveroch nijako neodporujú (práve naopak
sú v zhode v otázke účinkov uplatnenia zásady „nemo plus iuris“), s tým rozdielom, že v rozhodnutí
sp. zn. 6 Cdo 71/2011 dovolací súd zaujal postoj aj k otázke prelomenia tejto zásady dobrou vierou
nadobúdateľa, a v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 107/2011 sa k tejto otázke nevyjadril (a vyjadriť, pre absenciu
jej neriešenia odvolacím súdom, ani nemohol). Uvedené rozhodnutia preto nemôžu predstavovať
rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke prelomenia zásady „nemo plus iuris“ v prospech
dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti. Nakoľko v tejto veci išlo práve o posúdenie otázky
prelomenia tejto zásady dobrou vierou nadobúdateľa (žalovaného), relevantným pre toto konanie (a
dôvodom na podanie dovolania podľa § 421 CSP) mohlo potom byť len rozhodnutie sp. zn. 6 Cdo
71/2011.

59. Ďalšie žalovaným označené rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS
549/2015) a Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. II. ÚS 165/2011, II. ÚS 77/2000, III. ÚS 247/2014)
nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Pojem „ustálená rozhodovacia prax
dovolacieho súdu“ sa totiž nenapĺňa rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky, krajských
súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky, ani Európskeho súdu pre ľudské práva
(3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 165/2018, 6 Cdo 79/2017 8 Cdo 102/2017). Dovolacím súdom v zmysle § 421
ods. 1 písm. c/ CSP nie je ani Ústavný súd Českej republiky (3 Cdo 38/2019). V dovolaniach, prípustnosť
ktorých je vyvodzovaná z tohto ustanovenia, nemožno preto (úspešne) poukazovať na rozhodnutia
uvedených súdov. Pokiaľ je riešenie určitej právnej otázky týmto súdmi rozdielne, nemôže ísť o „rozdielnu
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu“ v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP (3 Cdo 204/2018).

60. Napriek vyššie uvedenému, závery týchto rozhodnutí (označených v bode 59. tohto rozhodnutia)
potom korešpondujú záverom vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 71/2011 a teda by nepredstavovali
rozdielnu rozhodovaciu prax v otázke prelomenia zásady „nemo plus iuris“ v prospech dobromyseľného
nadobúdateľa nehnuteľnosti, keďže jej prelomenie, dobrou vierou nadobúdateľa nehnuteľností,
pripúšťajú.



61. Vzhľadom na skutočnosť, že dovolateľ v dovolaní nekonkretizoval (nenastolil) právnu otázku, od
vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá mala byť dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne (s výnimkou polemiky o nesprávnom vyhodnotení prelomenia zásady „nemo plus iuris“ v
prospech dobromyseľného nadobúdateľa - žalovaného), ani neoznačil také rozhodnutia dovolacieho
súdu, ktoré by prelomenie tejto zásady posudzovali rozdielne (zaujali k tejto otázke iné právne závery),
nevymedzil uplatnený dovolací dôvod spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.

62. Aj napriek uvedenému, dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd možnosti prelomenia uvedenej
zásady posudzoval práve s ohľadom na závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 549/2015 (ako i v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu v tejto
otázke), keď zohľadnil špecifické okolnosti a individuálne súvislosti tohto prípadu, ku ktorým došlo pri
kolízii dvoch ústavných hodnôt - princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (žalovaného) a
princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (žalobcov). Uzavrel, že právnych predchodcov
žalobcov, resp. žalobcov nebolo možné považovať za „nebdelých vlastníkov“ týchto nehnuteľností,
keďže od času ich nadobudnutia v roku 1948 (na základe Výmeru z 30. apríla 1948), pozemky fakticky
užívali až do ich odovzdania v roku 1959 do správy JRD Ľ., ktorá skutočnosť nemala za následok
stratu ich vlastníckeho práva k nim (a nepredstavovala ani ich nedbanlivosť pri nakladaní s nimi), a
od roku 1993 sa aktívne domáhali náhrady za obmedzenie ich vlastníckeho práva k nim od právneho
predchodcu žalovaného (spoločnosti Drevokombinát Šariš, a. s.). Na druhej strane právny predchodca
Drevokombinátu Šariš, a. s. (spoločnosť Piloimpregna n. p.) tieto pozemky nadobudol hospodárskou
zmluvou z 30. júna 1971 len do správy (a teda nešlo o prevod vlastníckeho práva k nim), a v
spojení so skutočnosťou, že sa právni predchodcovia žalobcov domáhali od jeho nástupcu (spoločnosti
Drevokombinát Šariš, a. s.) náhrady za neoprávnené užívanie sporných pozemkov (čo muselo u neho
vyvolať pochybnosti o vlastníckom práve), nemohla byť spoločnosť Drevokombinát Šariš, a. s., ktorá
tieto pozemky následne kúpnou zmluvou v roku 1997 previedla na žalovaného, pri zachovaní odbornej
starostlivosti dobromyseľná v tom, že bola (v čase ich prevodu na žalovaného) ich vlastníkom.

63. Prelomenie zásady „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet“ nemožno potom
automaticky uplatňovať na každého nadobúdateľa nehnuteľností, ale k nej dochádza len celkom
výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že takýto nadobúdateľ bol dobromyseľný,
že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom
poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví
ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy,
ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom
na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne
obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého
práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.

64. V prejednávanej veci zistený skutkový stav podľa názoru dovolacieho súdu dobrú vieru žalovaného
(posudzujúc ju prísne) konštatovať neumožňuje. Len samotná skutočnosť, že predávajúci bol zapísaný
ako vlastník nehnuteľnosti, nemohla sama o sebe založiť dobrú vieru (presvedčenie) žalovaného,
že predávajúcemu svedčí aj platný právny titul, na základe ktorého je jeho vlastnícke právo v
evidencii nehnuteľností zapísané. Pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od neho požadovať, je
nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria
priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že spoločnosť Drevokombinát Šariš, a. s. (ako právny nástupca
spoločnosti Piloimpregna n. p.) v čase predaja disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom.
Vynaložením potrebnej aktivity bola zistiteľná a dostupná listina (hospodárska zmluva z 30. júna
1971 - založená i v katastrálnom spise), na základe ktorej došlo v roku 1971 k prevodu správy (nie
vlastníctva) týchto pozemkov z Okresného národného výboru, finančného odboru v Prešove (ako
odovzdávajúcej organizácie) na spoločnosť Piloimpregna n. p. Košice (ako preberajúcej organizácie),
dostupný bol aj jej obsah a zistiteľná bola aj informácia, ktorou disponoval Drevokombinát Šariš, a. s.,
že ho právni predchodcovia žalobcov vyzvali (a v tomto smere podali i žalobu na súd) na poskytnutie
náhrady za neoprávnené užívanie týchto pozemkov (a to v čase ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy
so žalovaným). Pochybnosti o platnom nadobúdacom titule spoločnosti Drevokombinát Šariš, a. s. a
predtým spoločnosti Piloimpregna n. p. tak mohol mať aj žalovaný. S prihliadnutím na skutočnosť, že
právnych predchodcov žalobcov nebolo možné považovať za „nebdelých vlastníkov“ a žalovaného za



dobromyseľného nadobúdateľa pozemkov, za správny (a v súlade so závermi ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu i označeným rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky) je potrebné
považovať záver odvolacieho súdu, že v danej veci nebolo možné uprednostniť princíp ochrany nového
nadobúdateľa (žalovaného) pred ochranou bdelých, pôvodných vlastníkov.

65. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu
nie je prípustné, keď sa v odvolacom konaní nepotvrdila existencia procesnej vady podľa § 420 písm.
d/, f/ CSP, ani dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/, c/ CSP. Z týchto dôvodov dovolací súd
dovolanie žalovaného odmietol podľa § 447 písm. c/, f/ CSP.

66. Dovolací súd sa vzhľadom na spôsob rozhodnutia osobitne nezaoberal návrhom žalovaného na
odklad právoplatnosti alebo vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 444 ods. 1, 2 CSP.

67. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že žalobcom 1a/ až 7/ úspešným v dovolacom konaní priznal ich plnú náhradu, a to
uložením povinnosti žalovanému zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 CSP).

68. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.