POLYGRAF PRINT spol. s r.o.


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obdo/16/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113228767
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8113228767.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA
spol. s r. o., so sídlom Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, proti žalovanému: POLYGRAF
PRINT spol. s r.o., so sídlom Čapajevova 44, 080 01 Prešov, IČO: 31 733 280, zastúpenému Eva
Petránová Advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36 854 581,
konajúcou JUDr. Evou Petránovou, advokátkou, ako konateľkou spoločnosti, o zaplatenie 8 504,88 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 19Cb/229/2013, o dovolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu Prešov č. k. 2Cob/9/2015-289 zo dňa 17. septembra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a .
II. Žalobca n e m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 2. decembra 2014 konanie nad sumu 6 528,42 eur s 8,5 %
úrokmi z omeškania ročne zo sumy 6 099,76 eur od 20. mája 2014 do zaplatenia zastavil. Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6 528,42 eur s 8,5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 6
099,76 eur od 20. mája 2014 do zaplatenia a trovy konania vo výške 423,70 eur na súdnom poplatku,
a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca si žalobou uplatnil nároky na
odmenu za právne služby poskytnuté žalovanému, ktoré boli vyúčtované faktúrou č. 091/13 zo dňa 5.
augusta 2013, splatnou 15. augusta 2013, na sumu 8 504,88 eur. V priebehu konania po plneniach
žalovaného vzal žalobca čiastočne žalobný návrh späť, preto súd v späťvzatej časti konanie zastavil.
Vo zvyšku vyhodnotil žalobný návrh za opodstatnený. Mal za preukázané, že žalobca poskytoval
žalovanému právne služby najskôr podľa zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 4. novembra
2005, neskôr podľa zmluvy zo dňa 23. februára 2011. V zmysle obsahu uvedených zmlúv sa žalovaný
zaviazal žalobcovi okrem paušálnej mesačnej odmeny zaplatiť v prípade poskytovania právnych služieb
v súdnom i mimosúdnom konaní aj tarifnú odmenu prisúdenú v rámci náhrady trov konania súdnym
rozhodnutím. Zmluva zo dňa 23. februára 2011 bola uzavretá na dobu neurčitú. Právny vzťah medzi
stranami sporu zanikol na základe výpovede žalovaného zo dňa 29. apríla 2013, doručenou žalobcovi
30. apríla 2013 a po uplynutí dohodnutej 3-mesačnej výpovednej doby. Faktúrou č. 091/13 z 5. augusta
20l3 vyúčtoval žalobca žalovanému odmenu za poskytnuté právne služby pozostávajúce z prisúdených
tarifných odmien v základných súdnych konaniach vo výške 8 504,88 eur s DPH (podľa špecifikácie
uvedenej v prílohe faktúry), na ktorú žalovaný reagoval návrhom Dohody o urovnaní. Žalobca s týmto
návrhom dohody nesúhlasil.

3. Súd prvej inštancie vzťah strán sporu posúdil ako vzťah mandátnej zmluvy podľa ust. § 566 a
nasl. Obchodného zákonníka s tým, že zmluva o poskytovaní právnych služieb vychádza aj z úpravy
realizovanej zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Zdôraznil pritom význam obsahu uzavretej dohody,
i to čo vyplýva z príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Z uzavretých dohôd vyplynul



nepochybne aj nárok na zaplatenie tzv. prísudku trov konania, ktoré trovy konania mu patrili na
základe toho, že v každej veci, v ktorej vystupoval ako zástupca žalovaného, mu bolo riadne udelené
plnomocenstvo. Odmena za zastupovanie klienta pred súdom tak, ako vyplynula z uzavretých zmlúv
o poskytovaní právnych služieb bola nad rámec paušálnej dohodnutej odmeny za príslušný mesiac.
Za nedôvodné vyhodnotil námietky žalovaného o tom, že ust. § 12 vyhlášky, na ktorú odkazuje čl. III
dohôd, upravuje len tarifnú odmenu v trestnom konaní a priestupkovom konaní. Medzi stranami v konaní
nebolo počas trvania zmluvného vzťahu až do tohto súdneho konania sporným, aké nároky zo zmluvy
aj so zdôraznením praxe zavedenej účastníkmi vyplývajú. Konštatoval, že údaj v zmluve s odkazom na
uvedené ust. § 12 vyhlášky nerobí predmetné zmluvy (ktoré nemusia byť ani písomné) neplatnými. Nárok
na tarifnú odmenu za zastupovanie v základných konaniach preto žalobcovi patrí. Za takéhoto stavu
bolo dôvodným ešte zodpovedať otázku, či je dôvodnou námietka premlčania uplatňovaná žalovaným.
Vzhľadom na povahu záväzkového vzťahu medzi účastníkmi bolo potrebné pre posúdenie námietky
premlčania aplikovať ust. § 397 a nasl. Obchodného zákonníka v uzavretých zmluvách nebola upravená
splatnosť tzv. prísudku trov právneho zastúpenia. Potom, čo žalobca zastupoval žalovaného v súdnych
konaniach a trovy právneho zastúpenia boli žalobcovi priznané, na základe udelených plnomocenstiev
ich žalobca vymáhal v exekučnom konaní. Aj podľa svedkyne L., ak boli trovy vymožené, vystavoval
žalobca tzv. nulové faktúry až po skončení tohto súdneho sporu. Žalovaný tieto faktúry aj prijímal.
Zadaného stavu preto nemohlo dôjsť k premlčaniu uplatnených nárokov. Žalovaný nepreukázal, že by
splatnosť odmeny advokáta uplynula právoplatnosťou rozhodnutia, v ktorom bol prísudok trov priznaný.
Súd zdôraznil aj to, že nemožno žiadať od advokáta, aby zastupoval klienta a chránil jeho záujmy bez
toho, aby mu bola poskytnutá odmena za tieto služby. Ak sa medzi stranami sporu dohodlo, že advokát
má nárok na zaplatenie týchto trov právneho zastúpenia (tzv. prísudku), nemôže mať na priznanie tejto
odmeny vplyv ani to, že by odmena bola nevymožiteľná. Iný spôsob usporiadania vzájomných pomerov
účastníkov vyplývajúci z dohodnutých zmluvných vzťahov by odporoval spravodlivému usporiadaniu
veci. Odmena podľa mandátnej zmluvy je vždy vecou dohody oboch strán. Žalovaný nebol donútený k
úprave o výške odmeny, ani túto skutočnosť v konaní netvrdil. Keď sa dobrovoľne a slobodne dohodol
so žalobcom na výške odmeny, patrí táto odmena aj v časti prísudku trov tak, ako ju uplatnil v žalobe.
Žalobcovi bol priznaný aj uplatňovaný nárok na príslušenstvo s odkazom na ust. § 369 Obchodného
zákonníka. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie plným úspechom žalobcu v
konaní. Priznal mu preto náhradu trov vo výške 423,70 eur titulom zaplateného súdneho poplatku.

4. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, súd preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny. Preto ho podľa § 219 ods. 1 O.
s. p. potvrdil a stranám sporu s poukazom na § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s.
p. nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

5. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie sa riadil zásadami vyplývajúcimi z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a dospel k záveru, že
uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie napadnutej časti rozhodnutia
súdu prvého stupňa. Z hľadiska skutkových záverov aj odvolací súd pri viazanosti dôvodmi podaného
odvolania vychádzal z toho, aké skutočnosti vyplynuli z dokazovania realizovaného pred súdom prvej
inštancie v zmysle ust. § 153 ods. 1 O. s. p. na základe procesnej iniciatívy strán v konaní. Súd prvej
inštancie vykonal stranami sporu navrhované dôkazy a na základe nich vyvodil vo veci aj skutkové
závery. Skutkový stav, ako ho zistil súd prvej inštancie bol v podstate pri aplikácii ust. § 213 ods.
1 O. s. p. záväzný aj pre odvolací súd. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie z vykonaných
dôkazov vyvodil správne skutkové závery o obsahu uzavretých zmlúv o poskytovaní právnych služieb a
v podstate z hľadiska uplatnenej námietky premlčania správne konštatoval, že v písomných zmluvách
o poskytovaní právnych služieb nie je upravená splatnosť tzv. prísudku trov právneho zastúpenia.
Odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvej inštancie o tom, že určujúcou pre platenie odmeny advokáta
bolo to, čo si zmluvné strany v zmluve dohodli. Pre platenie advokátskej odmeny je určujúcou práve
skutočnosť vyplývajúca zo zmluvnej voľnosti umožniť subjektom takéhoto zmluvného vzťahu realizovať
vlastné osobné hospodárske predstavy a zámery v súlade s ich individuálnymi záujmami a potrebami.
Súhlasil s použitím výkladových pravidiel upravených v § 266 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka so
zdôraznením praxe, na ktorú poukázal prvoinštančný súd. Čl. III zmluvy z 23. februára 2011 i čl.
III zmluvy zo 4. novembra 2005 bez akýchkoľvek pochybností zakladal nárok žalujúcej advokátskej
spoločnosti zaplatenie odmeny pozostávajúcej aj z tarifnej odmeny prisúdenej v rámci náhrady trov
konania. Ak sa žalovaný bránil tým, že ust. § 12 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov
upravuje iba nárok na tarifnú odmenu prisúdenú v trestnom, či priestupkovom konaní, tak samotná



táto vyhláška nie je normou, ktorá by upravovala základ nároku na odmenu, ale upravuje spôsob
určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne
služby poskytované klientom na základe dohody alebo ustanovenia na to oprávneným orgánom. Pre
základ nároku sú určujúcimi zmluvné dojednania. Z týchto výkladových pravidiel, aj so zdôraznením
obsahu vykonaných dôkazov, vyplynulo, že okrem paušálnej odmeny, ktorá bola upravená v čl. III
oboch zmlúv, advokátovi prislúchala aj tarifná odmena súvisiaca s právnym zastupovaním v súdnych
i mimosúdnych konaniach. Svedkyňa L. vo svojej výpovedi potvrdila, že takéto nároky žalobca ako
advokát klientovi účtoval s tým, že ak došlo k vymoženiu týchto nárokov, tak vystavoval tzv. nulovú
faktúru. Z priebehu tohto konania vyplynulo aj to, že časť takto samostatných nárokov na tarifné odmeny
žalovaný aj žalobcovi v priebehu konania plnil, čo viedlo napokon aj ku čiastočnému späťvzatiu návrhu.
Aj tento postup potvrdil to, že súdom prvej inštancie stupňa prijaté závery odkazujúce vo výkladových
pravidlách na prax účastníkov predmetného vzťahu odôvodňovala záver o nároku žalobcu na tarifnú
odmenu za zastúpenie aj v súdnych občianskoprávnych konaniach. Odvolaciu námietku žalovaného
preto vyhodnotil ako nedôvodnú. K ďalšej námietke odvolateľa - námietke premlčania odvolací súd
uviedol, že relevantným pre jej posúdenie bolo to, čo zistil súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania.
Odvolací súd sa stotožnil s tým, že z dôkazov, ktoré boli realizované na základe procesnej iniciatívy
strán sporu nevyplynulo to, že by sa v písomnej dohode, alebo inak dohodli o úprave splatnosti tzv.
prísudkov trov právneho zastúpenia. Tvrdenia, ktoré realizovali účastníci konania na výzvu odvolacieho
súdu boli podľa odvolacieho súdu pokusom o produkovanie nových skutočností, na ktoré odvolací súd
v systéme neúplnej apelácie v zmysle ust. § 205a O. s. p. (pri preukázateľnom poučení účastníkov
konania pred súdom prvej inštancie podľa § 120 ods. 4 O. s. p.) nemôže prihliadať. Z čl. III dohody
nevyplynulo dohodnutie času, do ktorého sa mala advokátom vyúčtovať tarifná odmena za úkony
súvisiace za zastupovanie v súdnom, či mimosúdnom konaní. Čas plnenia obchodných záväzkov
všeobecne upravuje ustanovenie § 340 Obch. zák. Zákon určuje dobu splnenia (splatnosť), nie však
čas vzniku práva samotného. Ak nie je čas splnenia (splatnosť) dohodnutý, ani dohodnutý spôsob jeho
určenia, určuje ho veriteľ tým, že plnenie po dlžníkovi požaduje, a v takom prípade začína premlčacia
doba plynúť dňom nasledujúcim po tom, kedy ho o to požiadal, teda, keď už vznikol dlh ako nárok (actio
nata). Odvolací súd poukázal na § 391 ods. 1, podľa ktorého pri právach vymáhateľných na súde začína
plynúť premlčacia doba od dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo
iné. Uviedol, že z hľadiska aplikácie ustanovení o premlčaní bolo dôležité presne vedieť okamih, kedy
v konkrétnom prípade začína plynúť premlčacia doba. Tá je v podstate v predmetnej veci závislá na
aplikácii vyššie uvedených ustanovení § 340 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie podľa ktorého ak išlo o zmluvu, ktorá bola uzavretá na dobu neurčitú a v
rámci plnení advokáta pre klienta dochádzalo k jednotlivým úkonom súvisiacim aj so zastúpením klienta
advokátom v súdnych konaniach, neodporovalo uzavretej dohode, ak žalobca takéto vyúčtovania robil
až po prípadných exekučných konaniach podľa ich výsledku, t. j. podľa toho, či nárok na odmenu za
poskytovanie právnych služieb prisúdených v rámci náhrady trov konania bol vymožený alebo nie. Ak
žalovaný preukázateľne aj na predmetné veci, ktoré sú uvedené v špecifikácii pripojenej k predmetnej
faktúre, poskytol žalobcovi priestor na to, aby ako splnomocnený zástupca vymáhal tieto nároky a k
skončeniu zastúpenia došlo ešte pred ukončením týchto exekučných konaní, potom nemohla premlčacia
doba týkajúca sa týchto predmetných nárokov začať plynúť skôr, než došlo k úkonu, ktorým žalobca
vyzval žalovaného na plnenie odmeny za právnu službu - odmenu vyúčtoval. Advokát bez zbytočného
meškania účtoval tarifnú odmenu po tom, čo mu bolo oznámené vypovedanie plnomocenstva. Preto
vyhodnotil odvolaciu námietku ako nedôvodnú, pričom odvolacie dôvody sa nevenovali bližšie výhradám
voči prisúdenému príslušenstvu, či už na úrokoch z omeškania alebo na náhrade trov konania.

6. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd odôvodnil tým, že žalovaný bol v konaní
neúspešný a žalobca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu č. k. 2Cob/9/2015-289 zo dňa 17. septembra 2015 podal žalovaný
dovolanie. V ňom uviedol, že v predmetnom konaní došlo k vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), keď mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Žalovaný v konaní nemal možnosť dostatočným spôsobom brániť svoje práva, pričom
odvolací súd rozhodol na základe právneho posúdenia veci, ku ktorému sa žalovaný nemal možnosť
náležite vyjadriť. Žalovaný odôvodňuje dovolanie v súlade s ust. § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O. s. p., a
to tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1, b) konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.



8. V dovolaní žalovaný popísal skutkový a právny stav veci zistený súdom prvej inštancie a stanovisko
súdu prvej inštancie k veci. Taktiež v dovolaní uviedol, čo tvrdil žalobca v odvolacom konaní, obsah
výzvy odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 O. s. p. (možné použitie § 340 ods. 1, 2 a § 391 ods. 2
Obchodného zákonníka v súvislosti s námietkou premlčania vznesenou žalovaným), reakciu žalobcu na
túto výzvu a stanovisko odvolacieho súdu k veci.

9. K prípustnosti dovolania žalovaný uviedol, že dovolanie je prípustné z dôvodu postupu odvolacieho
súdu pri vydávaní rozhodnutia v predmetnej právnej veci. Odňatie možnosti konať pred súdom vidí
žalovaný v tom, že odvolací súd neurčitou výzvou zo dňa 14. júla 2015 vyzval žalovaného, aby sa
vyjadril k možnému použitiu ust. § 340 ods. 1, 2 a § 391 ods. 2 Obchodného zákonníka. Išlo o
aplikáciu právneho predpisu, ktorý pri doterajšom rozhodovaní veci nebol použitý. Na základe takto
neurčitej výzvy, odvolací súd po vyjadrení strán sporu aplikoval ustanovenie § 340 ods. 2 Obchodného
zákonníka a právoplatne rozhodol, pričom jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení,
voči ktorému žalovaný nemá možnosť podať riadny opravný prostriedok. Odvolací súd nebol podľa
zákona oprávnený aplikovať ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka v predmetnej právnej veci,
aplikáciu tohto ustanovenia nesprávne právne posúdil, žalovanému doručil nezrozumiteľnú výzvu na
vyjadrenie, nenariadil vo veci pojednávanie a nezákonne rozhodol. Ust. § 340 Obchodného zákonníka
sa môže aplikovať na situácie, kedy plnenie dlžníka spočíva v nepeňažnom plnení. Predmetom tohto
konania bolo peňažné plnenie za poskytnuté právne služby na základe Zmluvy o poskytovaní právnych
služieb zo dňa 4. novembra 2005 a na základe Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 23.
februára 2011. Ustanovenie § 340 Obchodného zákonníka o čase plnenia, sa vzťahuje na nepeňažné
plnenie, ktoré poskytuje dodávateľ tovarov alebo služieb (napr. predávajúci z kúpnej zmluvy, zhotoviteľ
zo zmluvy o dielo a pod.). Odvolací súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ak predmet sporu
posúdil na základe § 340 Obchodného zákonníka, ktorý v doterajšom konaní nebol aplikovaný. Išlo o
nesprávne právne posúdenie a nesprávnu aplikáciu ustanovenia právneho predpisu odvolacím súdom,
voči ktorému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný. Odvolací súd nielenže aplikoval
ustanovenie, ktoré sa na daný spor nevzťahuje, ale na základe neurčitej výzvy odňal žalovanému
možnosť konať pred súdom. O skutočnosti, že išlo iba o formálne splnenie povinnosti odvolacím súdom,
vyplývajúcej z ust. § 213 ods. 2 O. s. p., vyplýva aj z neprihliadnutia odvolacieho súdu na vyjadrenie
žalovaného k tejto výzve zo dňa 14. júla 2015, na ktorú odvolací súd reagoval len tak, že ide o pokus
produkovania nových skutočností, na ktoré odvolací súd v systéme neúplnej apelácie podľa § 205a O.
s. p. nemôže prihliadať.

10. V ďalšom texte dovolania poukázal dovolateľ na ust. § 571 Obchodného zákonníka a uviedol,
že z uvedené zákonného ustanovenia vyplýva, že splatnosť odmeny mandatára vzniká momentom
riadneho vykonania dohodnutej činnosti. V danom prípade právoplatným ukončením súdneho konania,
v ktorom žalobca zastupoval žalovaného, ako advokát, došlo k riadnemu vykonaniu činnosti, na ktorú
bol poverený na základe osobitného plnomocenstva, pre to ktoré súdne konanie. Právoplatnosťou
rozhodnutia vznikol žalobcovi nárok na odmenu za činnosť, v tomto prípade za právne zastúpenie
v súdnom konaní. Uvedená splatnosť nároku na odmenu žalobcu voči žalovanému vyplýva priamo
zo zákona a keďže v zmluvách nebola osobitne medzi účastníkmi dohodnutá, je nutné vychádzať zo
zákonnej úpravy. Je nesprávny postup odvolacieho súdu, ak uviedol, že splatnosť a začatie plynutia
premlčacej doby nemohla začať plynúť skôr, než došlo k úkonu, ktorým žalobca vyzval žalovaného
na úhradu odmeny za právne služby, t. j. odmenu vyúčtoval. Ak veriteľ môže vyvolať splatnosť dlhu
sám (názor odvolacieho súdu), potom môže svoje právo ako protiklad dlhu aj vykonať. Z toho dôvodu
ustálená súdna prax judikuje, že v týchto prípadoch je prvá objektívna možnosť na vykonanie práva,
daná už okamihom, keď veriteľ mohol najskôr požiadať o splnenie. Inak povedané, pre začiatok plynutia
premlčacej doby je rozhodujúci deň bezprostredne nasledujúci po dni kedy došlo k vzniku tohto práva,
nie teda až deň kedy došlo k splatnosti dlhu na základe výzvy veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že v danom
prípade sa nie je možné; stotožniť s argumentáciou odvolacieho súdu, ktorá spočívala na nesprávnom
právnom posúdení veci. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že prvá objektívna možnosť na vykonanie práva,
bola daná už okamihom, keď žalobca mohol žalovaného požiadať o zaplatenie odmeny, t. j. nasledujúci
deň po právoplatnom rozhodnutí, v tej ktorej právnej veci a v daný deň začala plynúť aj premlčacia
doba. Odvolací súd pri rozhodovaní opomenul ust. § 340a Obchodného zákonníka. Zmena právnej
úpravy účinná od 1. februára 2013 vyplývajúca z prijatej smernice Európskeho parlamentu a Rady č.
2011/7/EÚ zo dňa 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách
(prepracované znenie), ktorá je publikovaná v úradnom vestníku Európskej únie. Zmluvné strany si



majú možnosť dohodnúť lehotu na plnenie peňažného záväzku v rámci limitácie stanovenej v § 340a
Obchodného zákonníka. Poukázal na § 365 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka upravujúceho lehotu na
plnenie v prípadoch peňažného záväzku. Ak si zmluvné strany v zmluve nedohodli lehotu na plnenie
peňažného záväzku je stanovená tým spôsobom, že zákon po márnom uplynutí lehoty 30 dní (uvedenej
v odseku 2), konštruuje omeškanie dlžníka. Zákonná 30-dňová lehota na plnenie peňažného záväzku
plynie od okamihu, keď veriteľ poskytol dlžníkovi plnenie (tovar alebo služby). Ust. § 365 Obchodného
zákonníka je kogentné teda strany sa od neho nemôžu dohodou odchýliť a akékoľvek dohody o odklade
splatnosti odmeny za poskytnuté právne služby sú absolútne neplatné právne úkony a súd na nich
nemôže prihliadať.

11. Na základe nezákonného postupu odvolacieho súdu a jeho nesprávneho právneho posúdenia
veci pri aplikácii zákonného ustanovenia, ktoré sa na daný spor nedá použiť, ako aj na rozdielne
skutkové závery súdu prvej a druhej inštancie, žalovaný navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov dovolacieho
konania.

12. K dovolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril písomne. Uviedol, že navrhuje dovolanie ako neprípustné
odmietnuť, prípadne, aby pre neexistenciu danosti dovolacích dôvodov a vád konania, dovolanie
zamietol. K nároku na náhradu trov dovolacieho konania v prípade jeho úspechu v dovolacom konaní
výslovne uviedol, že si túto náhradu trov dovolacieho konania neuplatňuje.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací‚ [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie bolo podané včas, bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné
odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/
C. s. p.).

14. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č.
99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), dovolací súd
postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p. (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré
nastali v konaní pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované), a prípustnosť
dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O. s. p.

15. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu.
Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.
s. p. v znení účinnom v čase podania dovolania).

16. V zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.

17. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolací súd v zmysle § 451 ods. 3 C. s. p. stručne uvádza, že
dovolateľom napadnutý rozsudok nevykazuje znaky žiadneho z rozsudkov uvedených v § 238 O. s. p.
Dovolanie žalovaného preto podľa § 238 O. s. p. prípustné nie je.

18. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. (v znení účinnom v čase
podania dovolania) ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu
uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to strana v konaní namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu
podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p.



19. Podľa § 237 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) dovolanie je prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c)
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.

20. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku alebo uzneseniu, avšak v zmysle § 237 ods. 2 O. s. p. s vylúčením rozhodnutí v exekučnom
konaní podľa osobitného predpisu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo
závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia majúcich za následok
tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1
písm. a/ až g/ O. s. p. možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené.

21. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. §
237 ods. 1 O. s. p. Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/, g/ O. s. p.
nenamietal, pričom existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.

22. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytknutej vady, ktorej sa mal odvolací súd dopustiť, sa
dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p. a teda, či sa žalovanému postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

23. Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle O. s. p. treba rozumieť taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi (strane sporu) znemožnilo realizovať jeho procesné práva, ktoré
sú mu priznané v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva strany sporu na
spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem
zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.

24. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal strane sporu jej procesné práva, ktoré jej právny poriadok priznáva.

25. Žalovaný v dovolaní namietol, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že odvolací súd
mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom. Žalovaný v konaní nemal možnosť dostatočným
spôsobom brániť svoje práva, pričom odvolací súd rozhodol na základe právneho posúdenia veci, ku
ktorému sa žalovaný nemal možnosť náležite vyjadriť a nenariadil pojednávanie vo veci. Žalovaný
namietol, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1, b) konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Odňatie možnosti konať pred súdom vidí žalovaný v tom, že odvolací súd
neurčitou výzvou zo dňa 14. júla 2015 vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k možnému použitiu ust. §
340 ods. 1, 2 a § 391 ods. 2 Obchodného zákonníka. Išlo o aplikáciu právneho predpisu, ktorý pri
doterajšom rozhodovaní veci nebol použitý. Na základe takto neurčitej výzvy, odvolací súd po vyjadrení
strán sporu aplikoval ustanovenie § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka a právoplatne rozhodol, pričom
jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, voči ktorému žalovaný nemá možnosť
podať riadny opravný prostriedok. Namietol tiež, že na reakciu žalovaného na výzvu odvolacieho súdu
podľa § 213 O. s. p. odvolací súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol.

26. K dovolacej námietke nesprávneho posúdenia veci dovolací súd uvádza, že nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny
predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo o sebe,



ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. a
nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery,
by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (v danom prípade podľa
§ 238 O. s. p.). O taký prípad v prejednávanej veci nejde, preto sa posúdením správnosti právneho
posúdenia veci dovolací súd nemohol zaoberať.

27. K námietke odňatia možnosti konať pred súdom daním len formálnej výzvy podľa § 213 ods. 2 O. s. p.
na vyjadrenie k možnej aplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktoré nebolo dovtedy pri rozhodovaní
použité, riadnym nevysporiadaním sa s odpoveďou na túto výzvu odvolacieho súdu a nenariadením
pojednávania pred odvolacím súdom, dovolací súd uvádza, že nezistil existenciu takej vady konania
pred odvolacím súdom, ktorá by odňala žalovanému právo konať pred súdom.

28. Podľa ust. § 213 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu) ak je
odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby
sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

29. Výzva podľa § 213 ods. 2 O. s. p. je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti
opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred
odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania,
čo je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jeho účelom je zabrániť
vydávaniu tzv. „nepredvídateľných“ rozhodnutí. Pokiaľ by odvolací súd nevyzval strany sporu v zmysle
§ 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadrili k
možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal by účastníkovi
konania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

30. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného ust. § 213 ods. 2 O. s. p. obe strany sporu vyzval na
vyjadrenie sa k možnej aplikácii § 340 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 391 ods. 1 Obchodného
zákonníka (č. l. 251), ktoré ustanovenia súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nepoužil. Výzva
bola daná i formulovaná v súlade s ust. § 213 ods. 2 O. s. p. Obe strany sporu na uvedenú výzvu
písomne reagovali, pričom žalovaný sa k možnej aplikácii týchto ustanovení konkrétne nevyjadril a
uvádzal tvrdenia k skutkovému stavu, pričom rozoberal právny vzťah strán sporu a jeho obsah, so
zameraním sa na čl. III Zmluvy o poskytovaní právnych služieb. Treba uviesť, že odvolací súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení súdu prvej inštancie a z dôkazov vykonaných
v priebehu prvoinštančného konania. Ustanovenia § 340 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 391
ods. 1 Obchodného zákonníka doplnil k svojej úvahe o okamihu splatnosti predmetnej pohľadávky v
súvislosti s posudzovanou námietkou premlčania sa nároku žalobcu, ktorou sa zaoberal aj súd prvej
inštancie vo svojom rozhodnutí. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd následne vysporiadal
(i keď stručne) aj s obsahom reakcie žalovaného (aj žalobcu) na výzvu podľa § 213 ods. 2 O. s. p.
Keďže z obsahu reakcie žalovaného na výzvu súdu vyplýva, že sa k aplikácii uvedených ustanovení
Obchodného zákonníka vôbec nevyjadroval, dovolací súd mal následný postup odvolacieho súdu, ako
aj jeho vysporiadanie sa s obsahom reakcie žalovaného na jeho výzvu za dostatočný a zodpovedajúci
spravodlivému súdnemu procesu.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na prejednanie odvolania žalovaného nenariadil
pojednávanie, ale svoje rozhodnutie dňa 17. septembra 2015 verejne vyhlásil (§ 214 ods. 2 O. s. p.). V
tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na ust. § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom ku dňu 30. júna
2016, teda aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu), z ktorého vyplýva, že odvolací súd (predseda
senátu odvolacieho súdu) je na prejednanie odvolania povinný nariadiť pojednávanie len vtedy, ak ide
o prejednanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej a za predpokladu, že je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ďalej ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak ide o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V
ostatných prípadoch, než uvedených v § 214 ods. 1 O. s. p., možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Je teda na úvahe príslušného odvolacieho senátu,



v ktorých prípadoch bude nariadenie pojednávania považovať za potrebné. S aplikáciou citovaného
ustanovenia je spojený účel urýchlenia, zhospodárnenia a racionalizácie súdneho konania.

32. V danom prípade odvolací súd rozhodoval len na základe skutočností vyplývajúcich zo súdneho
spisu, z vyjadrení strán sporu k namietaným skutočnostiam. Nerozhodoval o žiadnych tzv. novotách v
konaní, nezohľadňoval nič iné ako to, čo už vyšlo najavo v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom
k všetkým skutočnostiam sa mali možnosť strany sporu vyjadriť. Pokiaľ odvolací súd využil zákonnú
možnosť o odvolaní žalovaného rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pričom nedoplňoval a ani
neopakoval dokazovanie k veci samej, nemožno dospieť k záveru, že by odňal žalovanému právo
konať pred súdom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je dovolací súd toho názoru, že postup
odvolacieho súdu bol zákonný, tento v konaní postupoval v súlade s procesnými právnymi predpismi a
žalovanému neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie
jeho práv a oprávnených záujmov.

33. Vzhľadom na námietku odňatia možnosti konať pred súdom dovolací súd ďalej pre úplnosť uvádza,
že súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústava SR“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132 a § 157
ods. 1 O. s. p.). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé. Ustanovenie § 157 O. s. p. sa uplatňovalo aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p. v
znení v čase rozhodovania odvolacieho súdu) s tým, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

34. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď R 111/1998) zastáva názor, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.,
ale ide len o tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim
prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť
sa od tohto názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu
zakladajúceho len tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho
súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/140/2009, 1Cdo/181/2010, 2MCdo/18/2008, 2Cdo/83/2010,
4Cdo/310/2009, 5Cdo/290/2008, 5Cdo/216/2010, 6Cdo/25/2012, 7Cdo/52/2011, 7Cdo/109/2011).

35. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. ( v znení v čase
podania dovolania).

36. Z týchto dôvodov možno konštatovať, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s.
p. zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia len vo výnimočných prípadoch. Dovolací súd má za to, že
v danom prípade o takýto výnimočný prípad, ako je uvedený v Stanovisku občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016, nejde. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
obsahuje vysvetlenie podstatných dôvodov, pre ktoré vo veci rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil. Odôvodnenie obsahuje stanovisko odvolacieho súdu k jednotlivým odvolacím
námietkam, ako aj k reakciu strán sporu na jeho výzvu podľa § 213 ods. 2 O. s. p. a svoje stanovisko
k týmto vyjadreniam strán sporu.

37. Odvolací súd v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnil rozhodujúce skutočnosti , všetky
rozhodujúce argumenty strán sporu i stanovisko k nim, nie je nelogické, ani nezrozumiteľné. Nemožno



preto konštatovať, že by rozsudok odvolacieho súdu neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných
dôvodov pre rozhodnutie odvolacieho súdu.

38. V zmysle vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade k odňatiu možnosti
dovolateľa konať pred súdom nedošlo a odvolacie konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 ods.
1 písm. f/ O. s. p., ktorá by odôvodňovala prípustnosť podaného dovolania.

39. So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c/ C.
s. p. ako procesné neprípustné odmietol.

40. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd odôvodňuje len stručne (§
451 ods. 3 veta druhá C. s. p.), a to plným úspechom žalobcu v dovolacom konaní (§ 453 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 C. s. p.) a jeho výslovným prejavom neuplatňovať si náhradu trov dovolacieho konania.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.