GM ROCK s.r.o.


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8S/32/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200481
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7017200481.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa
a členov senátu JUDr. Dany Bystrianskej a JUDr. Mareka Kotoru, v právnej veci žalobcu: GM ROCK
s.r.o., Hlavná 92, 040 01 Košice, IČO: 31 735 410, právne zastúpeného JUDr. Ladislavom Miklošom,
advokátom, so sídlom Vodná 6, 040 01 Košice, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia,
Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, 827 99
Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. SK/0761/99/2016 zo dňa 14.06.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 10.07.2017, doručenou do podateľne Krajského súdu v Košiciach 11.07.2017 v zákonom
stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP), sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal
preskúmania rozhodnutia žalovaného č. SK/0761/99/2016 zo 14.06.2017, ktorým žalovaný ako správny
orgán druhého stupňa, postupujúc podľa § 58 ods. 1, § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov, v konaní o odvolaní žalobcu proti
prvostupňovému rozhodnutiu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre
Košický kraj č. P/0356/08/16 z 10.11.2016, ktorým bola žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) uložená peňažná pokuta vo
výške 500 € pre porušenie § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa tak, že zamietol odvolanie žalobcu
a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach
pre Košický kraj z 10.11.2016.

2. Vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti voči žalobcovi oprel správny orgán prvého stupňa
v rozhodnutí z 10.11.2016 o zistenia vyplývajúce z kontroly v prevádzkarni žalobcu IRISH PUB, Hlavná
92, Košice vykonanej 25.08.2016, ktorou bolo zistené, že účastník konania (žalobca) nezabezpečil
dodržanie povinnosti predávajúceho podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého je
predávajúci povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, keď v čase kontroly predávajúci nevydal
doklad o kúpe výrobku zakúpeného vo vykonanom kontrolnom nákupe (1 balenie cigariet MARLBORO
GOLD v cene 3,70 €).

3. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia z 10.11.2016 Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie
v Košiciach uviedol skutkové a právne dôvody pre uloženie sankcie - pokuty vo výške 500 € pre
porušenie právnych povinností predávajúceho uvedených v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
rozsudku, reagoval na obsah vyjadrenia žalobcu k oznámeniu o začatí správneho konania a k obsahu



inšpekčného záznamu, vrátane námietok, podľa ktorých nezákonnosť vykonanej inšpekcie vyplýva aj z
použitia maloletej osoby pre vykonanie kontrolného nákupu. Na základe záverov vyplývajúcich z obsahu
administratívneho konania správny orgán prvého stupňa v rozhodnutí z 10.11.2016 konštatoval:

„Správny orgán po preskúmaní všetkých podkladov pre rozhodnutie dospel k záveru, že za kontrolou
zistené porušenie zákona účastník konania v plnej miere zodpovedá. Povinnosťou predávajúceho,
to znamená podnikateľa, ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky alebo poskytuje služby, je zabezpečiť
splnenie všetkých povinností tak. ako mu ich ukladá zákon. Za ich nesplnenie zodpovedá predávajúci
objektívne, to znamená bez ohľadu na zavinenie, zodpovedá za výsledok.

Inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOI“) vykonávajú v obchodných prevádzkach
kontroly za účelom zistenia, či predávajúci. dodávatelia. výrobcovia, resp. dovozcovia dodržiavajú
povinnosti a zákazy, vyplývajúce im zo zákona o ochrane spotrebiteľa alebo právnych aktov Európskych
spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa. Kontrola bola vykonaná v súlade so zákonom č. 128/2002
Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 16 ods. 1 zákona predávajúci je povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku alebo
o poskytnutí služby, v ktorom je uvedené: a/ obchodné meno a sídlo predávajúceho, prípadne miesto
podnikania fyzickej osoby, b/ adresa prevádzkarne, c/ dátum predaja, d/ názov a množstvo výrobku
alebo druh služby, e/ cena jednotlivého výrobku alebo služby a celková cena, ktorú spotrebiteľ zaplatil.

Porušenie vyššie uvedenej povinnosti bolo vykonanou kontrolou spoľahlivo preukázané, keďže účastník
konania v čase kontroly nevydal doklad o kúpe výrobku zakúpeného vo vykonanom kontrolnom
nákupe (1 balenie cigarety MARLBORO GOLD á 3,70 eur), účtovanom v celkovej hodnote 3,70
eur. Doklad o kúpe výrobku nebol vydaný v žiadnej forme, t.j. ani vo forme náhradného dokladu
- paragónu. Účastník konania skutkové zistenia nespochybnil žiadnym relevantným spôsobom.
Správny orgán má za to. že kontrola bola vykonaná v súlade so zákonom č. 128/2002 Z. z. o
štátnej kontrole vnútorného trhu. S obsahom inšpekčného záznamu, v ktorom je kontrolou zistený
skutkový stav riadne zdokumentovaný, inšpektori SOI vykonávajúci kontrolu. štandardným spôsobom
oboznámili dotknutú osobu - zamestnankyňu kontrolovanej osoby (čašníčku), prítomnú v čase kontroly v
kontrolovanej prevádzkarni. Písomné vyhotovenie inšpekčného záznamu bolo ponechané (odovzdané)
v kontrolovanej prevádzkarni, jeho prevzatie potvrdila svojím podpisom pri kontrole prítomná dotknutá
osoba, pričom správny orgán nemá žiadne pochybnosti o jej slobodnej vôli pri podávaní vysvetlivky
k predmetnému inšpekčnému záznamu. V inšpekčnom zázname je zároveň jasne zadokumentovaný
presný čas a miesto vykonania kontroly.

K návrhu účastníka konania na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov správny orgán poukazuje
na § 34 ods. 4 a 5 Správneho poriadku, v zmysle ktorého vykonávanie dôkazov patrí správnemu
orgánu, pričom správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. V danom prípade bol preukázateľne dodržaný zákonný
postup pri preverovaní dodržiavania zákazu predaja a povinnosti odopretia predaja podľa zákona o
ochrane nefajčiarov inšpektormi SOI, a to na základe predchádzajúceho písomného súhlasu zákonného
zástupcu maloletej osoby, ktorý sa nachádza v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so
sídlom v Košiciach pre Košický kraj, v zapečatenej obálke. Navrhovanie dôkazov je právom a zároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, avšak len správny orgán rozhodne, ktorý z označených,
resp. navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci správneho orgánu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania (§ 3 ods. 4 Správneho poriadku) a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Správny orgán zdôrazňuje. že rozhodnutie vo veci bolo
vydané po posúdení všetkých skutočností, ktoré boli zistené jednak pri výkone kontroly, ako aj na základe
jednotlivých vyjadrení a tvrdení žalobcu, a teda vo vzájomných súvislostiach.

Pre posúdenie protiprávnosti konania účastníka konania, t.j. či v danom prípade došlo k porušeniu
povinnosti podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, je pritom podstatné zistenie, či doklad o kúpe
za vykonaný nákup bol vydaný spotrebiteľovi. Zo skutkového stavu zisteného pri predmetnej kontrole
vyplýva, že táto povinnosť splnená nebola, a teda k porušeniu predmetného ustanovenia zákona o



ochrane spotrebiteľa nepochybne došlo. Správny orgán po preskúmaní podkladov k danej veci dospel
k záveru, že skutkový stav považuje za presne a spoľahlivo zistený na posúdenie veci, na základe čoho
k vykonaniu ďalších dôkazov nepristúpil.

Správny orgán vzhľadom na uvedené opätovne dôrazne odmieta tvrdenie účastníka konania, že
kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom. Vykonať kontrolný nákup v danom prípade, t.j. preveriť
dodržiavanie zákazu predaja a povinností odopretia predaja tabakových výrobkov osobám mladším
ako 18 rokov, a zároveň aj povinnosť vydať spotrebiteľovi (čo maloletá osoba nepochybne taktiež je),
nie je možné iným spôsobom ako prostredníctvom maloletej osoby, ktorá vykoná predmetný nákup.
V zmysle § 5 ods. 3 zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany
spotrebiteľa „Slovenská obchodná inšpekcia je na základe predchádzajúceho písomného súhlasu
zákonného zástupcu maloletej osoby oprávnená vykonať kontrolu dodržiavania zákazu predaja a
povinnosti odopretia predaja podľa osobitného predpisu za prítomnosti maloletej osoby, ktorá vykoná
kontrolný nákup podľa § 4 ods. 3 písm. g/“. Uvedené si správny orgán dovoľuje podporiť aj názorom
Krajského súdu v Bratislave, uvedeným v rozsudku sp. zn. 1S/134/2014 zo dňa 28.05.2015, podľa
ktorého „vykonať kontrolný nákup v danom prípade, t.j. preveriť dodržiavanie zákazu predaja tabakových
výrobkov osobám mladším ako 18 rokov, nie je možné iným spôsobom ako prostredníctvom maloletej
osoby, ktorá vykoná predmetný nákup. SOI na základe predchádzajúceho súhlasu zákonného zástupcu
maloletej osoby v zmysle ust. § 5 ods. 3 zák. č. 128/2002 Z. z. je oprávnená vykonať kontrolu
dodržiavania zákazu predaja a povinnosti odopretia predaja podľa osobitného predpisu za prítomnosti
maloletej osoby. Z uvedeného dôvodu súd námietku žalobcu, že zákon pri výkone kontroly neumožňuje
súčinnosť maloletej osoby pri výkone kontroly a že maloletý je oprávnený byť len prítomný pri kontrole,
nie vykonávať úkony v rámci kontrolnej činnosti, nepovažoval za dôvodnú.“

Správny orgán zdôrazňuje, že maloletá osoba sa vykonaných kontrol zúčastnila so súhlasom jej
zákonného zástupcu (ktorý bol uzrozumený o účele prítomnosti svojho dieťaťa na kontrole - vykonanie
kontrolného nákupu) a za prítomnosti ním poverenej osoby.

K námietke účastníka konania, týkajúcej sa nevymedzenia, čo považuje správny orgán za poskytnutie
dostatočného časového priestoru na vydanie dokladu, správny orgán uvádza, že predávajúci je povinný
vydať doklad o kúpe výrobku bez zbytočného odkladu, pričom správnosť tejto úvahy podporuje aj
zákonom č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice, konkrétne § 8 ods. 1
cit. zákona, v zmysle ktorého je podnikateľ povinný po zaevidovaní tržby v elektronickej registračnej
pokladnici odovzdať kupujúcemu pokladničný doklad ihneď po jeho vytlačení v elektronickej registračnej
pokladnici. Je zrejmé, že pokiaľ je po zaregistrovaní kupovaného výrobku do ERP prevzatá zaň peňažná
hotovosť od kupujúceho a zakúpený výrobok odovzdaný do jeho dispozície, má byť zároveň odovzdaný
spotrebiteľovi aj doklad o kúpe tohto výrobku, čo preukázateľne splnené nebolo. Na základe uvedených
skutočností, keďže skutkový stav zistený v čase kontroly po porovnaní so stavom, ktorý je vyžadovaný
všeobecne záväznými právnymi predpismi, bol spoľahlivo vyhodnotený ako stav protiprávny, bolo
rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

V zmysle § 24 ods. 1 zákona vyplýva správnemu orgánu obligatórna povinnosť pristúpiť k uloženiu
sankcie predávajúcemu za porušenie povinností podľa citovaného zákona, ktoré v danom prípade bolo
preukázané. Pre konštatovanie, či k porušeniu povinností ustanovenej zákonom došlo, je rozhodujúci
skutkový stav zistený v čase kontroly.

Pri určení výšky pokuty bolo v zmysle § 24 ods. 5 zákona prihliadnuté najmä na charakter protiprávneho
konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti, vzhľadom na
nedodržanie povinnosti predávajúceho vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku. Následkom
porušenia tejto povinnosti došlo k porušeniu práv spotrebiteľa, chránených dotknutými ustanoveniami
zákona o ochrane spotrebiteľa.

Pri určení výšky pokuty bol zohľadnený význam a dôležitosť vydávania dokladu o kúpe výrobku, keďže
tento má nesporný význam pri kontrole obsahu a hodnoty nákupu a pri uplatnení práv vyplývajúcich zo
zodpovednosti za vady konkrétneho výrobku, pričom jeho absencia môže sťažiť, ba dokonca aj zmariť
spotrebiteľovi prípadné budúce uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady výrobkov. Doklad o kúpe
výrobku totiž predstavuje jeden z najdôležitejších dôkazov o právnych vzťahoch medzi predávajúcim a
spotrebiteľom (kupujúcim), ktoré vyplývajú z prevažne anonymne uzatváraných kúpnych zmlúv.



Správny orgán zároveň prihliadol k tomu, že účel sledovaný zákonom, vyjadrený v ustanovení § 3
ods. 1 zákona, podľa ktorého chránenými právami spotrebiteľa sú práve ochrana jeho ekonomických
záujmov a právo na informácie, vzhľadom na zistené nedostatky, v zákonom požadovanej miere a úrovni,
dosiahnutý nebol.

Pokuta, ktorú môže v zmysle § 24 ods. 1 zákon správny orgán uložiť do výšky 66 400 eur, bola uložená na
dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby. Výšku uloženej pokuty považuje správny orgán za primeranú
a má za to, že uloženie pokuty bude mať nielen sankčný, ale najmä preventívny účinok.“

4. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí zo 14.06.2017 zotrval na záveroch obsiahnutých v
prvostupňovom rozhodnutí z 10.11.2016 a reagujúc na odvolacie námietky (obsahovo totožné s dôvodmi
podanej žaloby) konštatoval, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v súvislosti s námietkami
účastníka konania má za to, že účastník konania (žalobca) v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti,
ani dôkazy, ktoré by ho zbavili zodpovednosti za zistené nedostatky. Nevzhliadol preto dôvody pre
zrušenie alebo zmenu prvostupňového rozhodnutia vychádzajúceho z dikcie § 16 ods. 1 zákona o
ochrane spotrebiteľa. K obsahu odvolacích námietok ďalej žalovaný argumentoval nasledovne:

„K námietke účastníka konania, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie, čím mu bola
odňatá možnosť náležite argumentovať proti rozhodnutiu, voči ktorému chcel využiť opravný prostriedok,
odvolací orgán uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že hlavným podkladom
rozhodnutia bola kontrola vykonaná inšpektormi SOI zo dňa 25.08.2016 tak, ako je to uvedené v
samotnom odôvodnení rozhodnutia. Výstup z kontroly tvorí Inšpekčný záznam, ktorý mal k dispozícii aj
samotný účastník konania. Hmotným dôkazom bol práve Inšpekčný záznam, ktorý potvrdil porušenie
zákona o ochrane spotrebiteľa, konkrétne § 16 ods. 1 tým, že na riadne zaplatený nákup nebol vydaný
doklad o kúpe v žiadnej forme a s takýmto konštatovaním súhlasila aj zamestnankyňa účastníka konania,
ktorá sama vlastnoručne doplnila poznámku, ktorou uvedené zistenia nepopiera, ale priznáva, že doklad
o kúpe „nestihla vydať chlapcovi“. Odvolací orgán považuje ďalej za potrebné uviesť, že podľa § 47
ods. 3 Správneho poriadku, „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli
podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu
pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami
účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. - Citované zákonné ustanovenie,
teda nestanovuje správnemu orgánu povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia podklady vo forme ich
zoznamu (podľa názvu). Relevantné je uviesť skutočnosti, ktoré boli pre rozhodnutie správneho orgánu
podkladom. Správny poriadok v danom smere rieši materiálnu stránku veci, keď samotné podklady,
z ktorých dané skutočnosti vychádzajú, sú obsiahnuté v príslušnom spisovom materiáli, do ktorého
má účastník konania možnosť v priebehu správneho konania nazrieť. Odvolaciemu orgánu však v
tomto ohľade nedá nespomenúť, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí popísal postup
správneho orgánu vychádzajúci z jednotlivých podkladov z chronologického hľadiska, keď bolo uvedené
najskôr zistenie správneho orgánu vychádzajúce z inšpekčného záznamu zo dňa 25.08.2016, následne
začatie správneho konania dňa 30.09.2016, vyjadrenie účastníka konania k začatiu konania zo dňa
07.10.2016. Na základe uvedeného má odvolací orgán za to, že prvostupňový správny orgán presne
uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a samotné podklady pre rozhodnutie sú
súčasťou spisovej dokumentácie, čo je v súlade so zákonom. V prípade, ak mal účastník konania v
priebehu konania záujem oboznámiť sa s jednotlivými podkladmi, mohol využiť svoje právo na nazretia
do spisu podľa ust. § 23 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého „Účastníci konania a ich zástupcovia
a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s
výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným
spôsobom.“, pričom účastník konania svoje právo do vydania rozhodnutia využil.

Čo sa týka námietok účastníka konania, ktorými poukazuje na odňatie jeho zákonných práv, kde cituje
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, odvolací orgán uvádza, že článkom 48 ods. 2 Ústavy SR
sa nezaručuje iba právo na verejné prerokovanie veci a právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ale rovnako tento článok zaručuje aj právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom.
Článkom 48 ods. 2 Ústavy SR sa zaručuje každému, o práve koho orgán verejnej moci rozhoduje,
vyjadriť sa k tým dôkazom, ktoré sa v konaní vykonávajú, avšak podľa názoru ústavného súdu
predmetným článkom sa nezaručuje povinnosť orgánu verejnej moci vykonať' každý navrhnutý dôkaz.



Čo sa týka výšky uloženého postihu, správny orgán uložil výšku postihu v zákonom stanovenej sadzbe
do 66 400 eur, odvolací orgán má za to, že výška pokuty vzhľadom na hornú hranicu sadzby nie
je represívna, naďalej plní preventívnu funkciu. Správny orgán výšku pokuty považuje za primeranú,
vzhľadom na charakter a rozsah zistených nedostatkov, ako aj na poškodenie spotrebiteľa. Pre odvolací
orgán bolo preto dôležité najmä zistenie kontroly SOI, že v čase kontroly pretrvával protiprávny stav.
Správny orgán nemôže pri ukladaní výšky sankcie zohľadniť skutočnosti uvádzané účastníkom konania.
V prípade zisteného porušenia zákona je totiž správny orgán v zmysle § 24 ods. 1 zákona o ochrane
spotrebiteľa, povinný pristúpiť k uloženiu postihu. Výšku pokuty pokladá správny orgán za primeranú
zistenému skutkovému stavu a poukazuje na to, že je uložená na dolnej hranici zákonnej sadzby.
Správny orgán pri ukladaní výšky pokuty zohľadnil okolnosti daného prípadu, ako aj dôvody zisteného
porušenia zákona účastníkom konania. Správny orgán pri ukladaní výšky pokuty prihliadal aj na
následky, nakoľko nevydaním dokladu o kúpe, si nemôže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu zakúpeného
tovaru, resp. služby.

Čo sa týka aplikácie absorpčnej zásady, odvolací orgán uvádza, že absorpčná zásada pri ukladaní trestu
spočíva v tom, že páchateľ sa potrestá a trest sa mu uloží iba za jeden trestný čin najprísnejšie trestný.
Podľa názoru odvolacieho orgánu sa aplikácia zásad trestného práva, konkrétne v danom prípade
absorpčnej zásady (uloženie jedného trestu) pri viacčinnom súbehu rôznorodom, v podmienkach
administratívneho trestania, javí v predmetnom špecifickom prípade, pri preukázaní rôznych povinnosti
chrániacich rozdielny objekt záujmu ochrany práv a oprávnených záujmov spotrebiteľa, stanovených
viacerými zákonmi v oblasti ochrany spotrebiteľa, obsahujúci vlastný sankčný mechanizmus, ako
neaplikovateľná v praxi vzhľadom na špecifickosť samotnej úpravy. Vykonanou kontrolou bolo zistené
tak porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj zákona o ochrane nefajčiarov, ide teda o dva odlišné
skutky, keď došlo k porušeniu odlišných objektov zákonom chránených záujmov upravených odlišnými
právnymi predpismi.

K námietke účastníka konania, kde poukazuje na absenciu nevyhnutných obsahových náležitosti
výroku správneho rozhodnutia, konkrétne poukazuje na skutočnosť, že výrok predmetného rozhodnutia
neobsahuje uvedenie presného popisu ako k spáchaniu správneho deliktu malo dôjsť, resp. je
nedostatočné a neúplné, čo môže viesť k jeho zámene s iným skutkom, odvolací orgán vylučuje
tvrdenie, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je nepreskúmateľná pre zameniteľnosť skutku s
iným skutkom. Odvolací orgán sa nestotožňuje s názorom účastníka konania, nakoľko z prvostupňového
rozhodnutia je zrejmé, aké povinnosti boli účastníkom konania porušené a na základe akých zákonných
ustanovení je účastníkovi konania uložená povinnosť spolu s lehotou na plnenie, čo sú jediné náležitosti
výroku rozhodnutia podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Účastník konania od začiatku správneho
konania nemal pochybnosť, o akých skutkoch je vedené správne konanie. Rovnako odvolací orgán
uvádza, že čas kontroly bol vo výroku rozhodnutia jednoznačne určený dátumom 25.08.2016 v
kontrolovanej prevádzkarni IRISH PUB, Hlavná 92, Košice, pričom z inšpekčného záznamu vyplýva
aj uvedenie presného času kontroly, ktorá bola vykonaná o 17:00 hod. K samotnému vymedzeniu
času spáchania iného správneho deliktu odvolací orgán uvádza, že uvedený atribút výroku rozhodnutia
je splnený, ak je vo výroku uvedený dátum vykonanej kontroly, v čase ktorej bolo zistené porušenie
zákona, s čím sa stotožňujú aj samotné súdy, keď napr. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn.
6Sžo/34/2013 zo dňa 22.02.2013 potvrdil dostatočnosť výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia
žalovaného, ktorý čas spáchania iného správneho deliktu vymedzil v rozhodnutí dňom vykonania
kontroly. Podľa názoru príslušného krajského súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia, v spojitosti
s ostatnými náležitosťami, bola formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje
zameniteľnosť skutku s iným, pričom Najvyšší súd SR uvedený právny záver svojím rozsudkom potvrdil.
Dostatočnosť výrokovej časti rozhodnutia v otázke vymedzenia času spáchania deliktu dňom vykonania
kontroly bola potvrdená Najvyšším súdom SR aj v rozsudku sp. zn. 6Sžo/33/2014, v ktorom súd uviedol:
„Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný vo výroku jasne opísal porušenia právnych povinností, kladených
žalobcovi za vinu, ktoré boli zistené kontrolou dozorujúceho orgánu v presne určených dňoch a v
presne určených prevadzkárňach žalobcu. Takto špecifikovaný výrok dostatočne identifikuje porušenia
právnych povinnosti žalobcu tak, aby nemohli byť zameniteľné s iným a v budúcnosti nenastali okolnosti z
dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky
veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj pre zabezpečenie riadneho práva na
obhajobu. Napokon samotný žalobca v administratívnom konaní, vzhľadom k charakteru jeho obrany
nemal pochybnosti o nedostatku alebo nesprávnej špecifikácii skutkov (času, priestoru, spotrebiteľských
zmlúv a pod.), ktorými sa mal dopustiť porušenia právnych povinností, kladených mu dozorujúcim



orgánom za vinu. V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že pokiaľ aj orgány inšpekcie v
administratívnom konaní o zisťovaní a sankcionovaní správneho deliktu postupujú analógia legis podľa
trestnoprávnej úpravy, to neznamená, že trestnoprávnu úpravu aplikujú doslovne, pretože pre ich postup
a rozhodovanie je základným hmotnoprávnym predpisom zákon o ochrane spotrebiteľa a procesným
Správny poriadok.“ Odvolací orgán ďalej uvádza, že kontrola Slovenskou obchodnou inšpekciou spočíva
v porovnaní kontrolou zisteného skutkového stavu so stavom predpísaným. Na základe podkladov bola v
čase kontroly v kontrolovanej prevádzkarni účastníka konania riadne vykonávaná prevádzková činnosť,
čo považuje odvolací orgán za podstatné pre zistenie a zdokumentovanie skutkového stavu.

Odvolací orgán k námietke účastníka konania ohľadom Odporúčania výboru ministrov Rady Európy č.
R (91) dodáva, že ide o právne nezáväzný dokument, ktorý je dôležitým interpretačným nástrojom pre
národné správne súdy, ktorým odvolací, ani prvostupňový správny orgán, viazaným nie je. K námietke
účastníka konania týkajúcej sa práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, odvolací orgán ďalej uvádza, že požiadavky Dohovoru sú v slovenskej právnej
úprave zabezpečené inštitútom správneho súdnictva, v ktorom súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov organov verejnej správy.

K uplatňovaniu účastníkom konania poukázaných trestnoprávnych zásad, odvolací orgán ešte dodáva,
že pre administratívne trestanie platia trestnoprávne štandardy, avšak v zmysle judikatúry Najvyššieho
súdu SR pri zachovaní zdravého rozumu a s istou mierou voľnosti nemožno vyžadovať všetky
trestnoprávne štandardy bezo zvyšku, pretože administratívne trestanie neprináša taký zásah do práv
konkrétneho subjektu, ako je to v trestnej veci.

Odvolací orgán nemohol prihliadnuť na ostatné argumenty účastníka konania, nakoľko uvedené
argumenty nezbavujú účastníka konania jeho objektívnej zodpovednosti za kontrolou zistené porušenie
zákonom stanovených povinností. Účastník konania uvedenú povinnosť porušil, keď predávajúci
nevydal spotrebiteľovi doklad o kúpe v žiadnej forme bezprostredne po zakúpení tovaru. Účastník
konania je povinný po celý čas výkonu svojej podnikateľskej činnosti dodržiavať všetky právne predpisy
vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa, vrátane zákona o ochrane spotrebiteľa. Odvolací orgán
poukazuje na to, že účastník konania zodpovedá za zistené nedostatky na základe princípu objektívnej
zodpovednosti, t.j. bez ohľadu na zavinenie alebo iné okolnosti danej veci: zodpovedá za protiprávny
výsledok. Pre konštatovanie porušenia povinnosti je rozhodujúci skutkový stav zistený inšpektormi
SOI počas výkonu kontroly. Uvedené správne delikty partia medzi ohrozovacie delikty, a preto nie je
nevyhnutné, aby došlo k poruchovému následku; stačí, že takýto protiprávny následok reálne hrozí.

Odvolací orgán trvá na kontrolných zisteniach uvedených v inšpekčnom zázname SOI zo dňa
25.08.2016. Za zistené nedostatky zodpovedá účastník konania v plnom rozsahu. Pre postih za zistený
skutkový stav je rozhodujúca skutočnosť, že bol porušený zákon a rozsah následkov protiprávneho
konania bol zohľadnený pri určovaní výšky postihu.

Na základe vyššie uvedených skutočnosti pokladáme skutkový stav za spoľahlivo zistený a jeho
protiprávnosť za nepochybne preukázanú. Správny orgán nezistil v odvolacom konaní dôvod na zrušenie
alebo zmenu napadnutého rozhodnutia.

O výške pokuty rozhoduje inšpektorát SOI, ktorý podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, uloží predávajúcemu za porušenie povinností ustanovených
v tomto zákone pokutu až do výšky 66 400 eur.

Podľa § 24 ods. 5 cit. zákona, sa pri určení výšky pokuty prihliada najmä na charakter protiprávneho
konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti.

Správny orgán zohľadnil skutočnosť, že nevydaním dokladu o kúpe bol poškodený spotrebiteľ tým, že
doklad o kúpe výrobku je relevantným dokladom, ktorý má význam pri uplatňovaní práv zo zodpovednosti
za vady predanej veci, resp. služby a zároveň je dôkazom existencie kúpnej zmluvy pri predaji medzi
predávajúcim a kupujúcim - spotrebiteľom. Doklad o kúpe výrobku patrí medzi dôkazy, ktoré vypovedajú
o predávajúcom a o obsahu záväzkového vzťahu.



Správny orgán uložil pokutu v spodnej hranici zákonnej sadzby, má zato, že pokuta uložená v tejto výške
je vzhľadom na jej represívno-výchovnú funkciu, ako aj prihliadnutím na zákonom stanovené medze
pokutou primeranou.“

5. Obsahom žaloby z 10.07.2017 boli námietky žalobcu vytýkajúce žalovanému správnemu orgánu:

- Nezákonný postup - absenciu absorpčnej zásady.
- Nedostatočný výrok a odôvodnenie rozhodnutia.
- Nenariadenie ústneho pojednávania a porušenie práva účastníka konania byť vypočutý.
- Nezákonnosť dôkazných prostriedkov a nevykonanie dôkazov.
- Nesprávne právne posúdenie veci.
- Nesprávne vedenie administratívneho spisu.

6. Nezákonný postup v súvislosti s absenciou absorpčnej právnej zásady, žalobca vzhliadol v
nasledovných dôvodoch:

„Žalobca v odvolaní v bode VII. namietal porušenie absorpčnej zásady, keď prvostupňový správny
orgán Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj (ďalej iba
inšpektorát ), vykonal v prevádzke IRISH PUB, Hlavná 92, Košice, dňa 25.08.2016 kontrolu dodržiavania
zákona č. 377/2004 v znení zákona č. 87/2009 Z. z a zároveň súčasne v ten istý deň a čase, jedným,
a tým istým úkonom vykonal aj kontrolu dodržiavania zákona č.250/2007 Z. z. v znení neskorších
predpisov, pričom je zrejmé, že kontrolou mali byt' preukázané zistené porušenia zákona č. 377/2004
v znení zákona č. 87/2009 Z. z., čo sa týka ochrany nefajčiarov, ktoré sú špecifikované vo výrokovej
časti rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia inšpektorátu č. F/0357/08/16/, zo dňa 10.11.2016, ďalej
z kontrolných zistení tiež vyplynulo aj porušenie zákona, resp. porušenie povinností ustanovených v
zákone o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z .z. tak, ako tieto jednotlivé porušenia sú špecifikované v
rámci výrokovej časti rozhodnutia inšpektorátu č. P/0356/08/16, zo dňa 10.11.2016.

Je zrejmé, že inšpektorát rozhodoval rozhodnutím, chránil (mal kompetenciu) záujem v oblasti zákona
o ochrane nefajčiarov č. 377/2004 v znení zákona č. 87/2009 Z. z., pričom prvostupňové rozhodnutie č.
F/0357/08/16 vydal dňa 10.11.2016. Takisto je zrejmé, že inšpektorát predmetnou kontrolou a konaním
chránil aj záujem daný zákonom o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. a vo vzťahu k tomuto zákonu
rozhodol iným rozhodnutím pod č. P/0356/08/16, v ten istý deň, dňa 10.11.2016.

Dôkaz: - rozhodnutie F/0357/08/16 zo dňa 10.11.2016.

Odôvodenie rozhodnutia a právne posúdenie námietok žalovaným v časti odvolacích námietok v 2.
odseku na 11. strane druhostupňového rozhodnutia:

Žalovaný uvádza, že „...Čo sa týka aplikácie absorpčnej zásady, odvolací orgán uvádza, že absorpčná
zásada pri ukladaní trestu spočíva v tom, že páchateľ sa potrestá a trest sa mu uloží iba za jeden
trestný čin najprísnejšie trestný. Podľa názoru odvolacieho orgánu sa aplikácia zásad trestného práva,
konkrétne v danom prípade absorpčnej zásady (uloženie jedného trestu) pri viacčinnom súbehu
rôznorodom, v podmienkach administratívneho trestania, javí v predmetnom špecifickom prípade,
pri preukázaní rôznych povinností chrániacich rozdielny objekt záujmu ochrany práv a oprávnených
záujmov spotrebiteľa stanovených viacerými zákonmi v oblasti ochrany spotrebiteľa, obsahujúci vlastný
sankčný mechanizmus, ako neaplikovateľná v praxi, vzhľadom na špecifickosť samotnej úpravy.
Vykonanou kontrolou bolo zistené tak porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj zákona o
ochrane nefajčiarov. Ide teda o dva odlišné skutky, keď došlo k porušeniu odlišných objektov zákonom
chránených záujmov upravených odlišnými právnymi predpismi...“.

Dôvody, v ktorých spočíva nesprávnosť právneho posúdenia žalovaným a porušenia práva na
spravodlivý proces.

S právnym posúdením a odôvodnením žalovaného nesúhlasíme. Podľa názoru žalobcu žalovaný mal
vydať v predmetnej veci len jedno rozhodnutie (za porušenie zákona o ochrane nefajčiarov a aj za
porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa) a mal uplatniť z hľadiska analógie legis, tzv. absorpčnú



zásadu, ktorej podstata spočíva v absorpcii sadzieb, teda, že prísnejší trest pohlcuje miernejší. Vznik
jednočinného súbehu nie je vylúčený v trestnom práve, t.j. nie je vylúčený ani súbeh správnych deliktov.

Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických
osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto
hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi
trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú
určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzenými právnymi princípmi.

Podľa názoru žalobcu analogické použitie vyššie uvedenej absorpčnej zásady platí tak pri jednočinnom,
ako aj pri viacčinnom súbehu, aj rôznorodých deliktov. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že ak
jedným protiprávnym konaním (čo v tomto prípade je zrejmé - pri vykonávaní kontrolného nákupu
tabakového výrobku, mal byt' zistený správny delikt nevydania dokladu o kúpe a zároveň aj neodopretie
predaja tabakového výrobku maloletej osobe), či opomenutím je naplnená skutková podstata viacerých
správnych deliktov (súbeh), a k ich prejednaniu je príslušný ten istý správny orgán, tak potom tento
správny orgán analogicky uloží sankciu vo výmere najprísnejšie trestného zbiehajúceho sa deliktu
(zásada absorpčná), pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak.

Žalobca dáva do pozornosti rozsudok NS SR č. Sž9/10/2016, zo dňa 29.09.2016, v ktorom súd uvádza,
že:... Ústavný súd tiež konštatoval, že pri súbehu správnych deliktov pri nedostatku špeciálnej úpravy
v predpisoch upravujúcich správne delikty je potrebné použiť „analogiae legis“ trestnoprávnu, tzv.
absorpčnú zásadu. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich. Čo
pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží
podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov (závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým s
ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje, a ku
ktorému je ochrana právnym predpisom určená).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal i na svoj nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011, v ktorom uviedol, že
„zásada absorpčná (pohlcovacia), ktorej obsahom je pravidlo, že vyšší, resp. prísnejší trest pohlcuje trest
nižší (poena maior absorbet minorem), je opakom kumulačnej zásady a jej uplatnenie je východiskom
pri privilegovanom trestaní súbehu. Vyskytuje sa v troch formách, a to ako absorpcia trestných činov,
absorpcia trestných sadzieb a absorpcia trestov. Pri uplatnení tejto zásady sa teda páchateľ potrestá a
trest sa mu uloží iba za trestný čin najprísnejšie trestný. Použitie tejto zásady sa v odbornej literatúre
odôvodňuje hlavne tým, že páchateľ spáchal ďalší trestný čin bez toho, aby bol varovaný odsudzujúcim
rozsudkom týkajúcim sa skoršieho trestného činu zo zbiehajúcich sa trestných činov. „V tomto náleze
ústavný súd okrem iného zhrnul slovenskú právnu úpravu trestania súbehu, ktorú je možné aplikovať aj
na prípady správneho trestania vo vzťahu k absorpčnej zásade tak, že táto sa vždy použije v prípade
jednočinného súbehu, ako aj v prípade viacčinného súbehu....“.

V danom prípade je nanajvýš zrejmé, že jedným protiprávnym konaním, či opomenutím mala byť
naplnená skutková podstata viacerých správnych deliktov (súbeh), k ich prejednaniu je príslušný ten istý
správny orgán, tak potom tento správny orgán analogicky mal uložiť sankciu vo výmere najprísnejšie
trestného zbiehajúceho sa deliktu (zásada absorpčná), pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak (napr.
aj rozsudok KS Žilina sp. zn. 21S/39/2013 zo dňa 7.8.2013.“

7. Nedostatky výrokovej časti a odôvodnenia rozhodnutia žalovaného žalobca odôvodnil nasledovne:

„Žalobca v bodoch IV. a V. odvolania namietal porušenie základného práva na spravodlivé konanie
(obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru, na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace. Žalobca namietal aj nedostatočnosť a neurčitosť výroku
rozhodnutia.

Odôvodenie rozhodnutia a právne posúdenie námietok žalovaným v časti odvolacích námietok v 3.
odseku na strane 11 rozhodnutia.

Žalovaný uvádza, že: „...vylučuje tvrdenie, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je
nepreskúmateľná pre zameniteľnosť skutku s iným skutkom. Odvolací orgán sa nestotožňuje s názorom



účastníka konania, nakoľko z prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, aké povinnosti boli účastníkom
konania porušené a na základe akých zákonných ustanovení je účastníkovi konania uložená povinnosť,
spolu s lehotou na plnenie, čo sú jediné náležitosti výroku rozhodnutia podľa § 47 ods. 2 Správneho
poriadku. Účastník konania od začiatku správneho konania nemal pochybnosť, o akých skutkoch je
vedené správne konanie. Rovnako odvolací orgán uvádza, že čas kontroly bol vo výroku rozhodnutia
jednoznačne určený dátumom 25.08.2016 v kontrolovanej prevádzkarni IRISH PUB, Hlavná 92, Košice,
pričom z inšpekčného záznamu vyplýva aj uvedenie presného času kontroly, ktorá bola vykonaná o
17:00 hod.

K samotnému vymedzeniu času spáchania iného správneho deliktu odvolací orgán uvádza, že uvedený
atribút výroku rozhodnutia je splnený, ak je vo výroku uvedený dátum vykonanej kontroly, v čase
ktorej bolo zistené porušenie zákona, s čím sa stotožňujú aj samotné súdy, keď napr. Najvyšší
súd SR v rozsudku sp. zn. 6Sžo/34/2013 zo dňa 22.02.2013 potvrdil dostatočnosť výrokovej časti
preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ktorý čas spáchania iného správneho deliktu vymedzil
v rozhodnutí dňom vykonania kontroly. Podľa názoru príslušného krajského súdu výroková časť
napadnutého rozhodnutia, v spojitosti s ostatnými náležitosťami, bola formulovaná presne, úplne a
dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným, pričom Najvyšší súd SR
uvedený právny záver svojím rozsudkom potvrdil. Dostatočnosť výrokovej časti rozhodnutia v otázke
vymedzenie času spáchania deliktu dňom vykonania kontroly bola potvrdená Najvyšším súdom SR
aj v rozsudku sp. zn. 6Sžo/33/2014, v ktorom súd uviedol: Z uvedeného je zrejmé, žalovaný výroku
riadne opísal porušenia právnych povinnosti, kladených žalobcovi za vinu, ktoré boli zistené kontrolou
dozorujúceho orgánu v presne určitých dňoch a v presne určených prevádzkarňach žalobcu. Takto
špecifikovaný výrok dostatočne identifikuje porušenia právnych povinnosti žalobcu tak, aby nemohli
byt' zameniteľné s iným a v budúcnosti nenastali okolnosti z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie,
dvojitého postihu pre rovnaký skutok pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu
dokazovania, ako aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Napokon samotný žalobca v
administratívnom konaní vzhľadom k charakteru jeho obrany nemal pochybnosti o nedostatku alebo
nesprávnej špecifikácii skutkov (času, priestoru, spotrebiteľských zmlúv a pod.), ktorými sa mal dopustiť
porušenia právnych povinností, kladených mu dozorujúcim orgánom za vinu. V danej súvislosti odvolací
súd dáva do pozornosti, že pokiaľ aj orgány inšpekcie v administratívnom konaní o zisťovaní a
sankcionovaní správneho deliktu postupujú analógia legis podľa trestnoprávnej úpravy, to neznamená,
že trestnoprávnu úpravu aplikujú doslovne, pretože pre ich postup a rozhodovanie je základným
hmotnoprávnym predpisom zákon o ochrane spotrebiteľa u procesným Správny poriadok...“ a ďalej
uvádza, že: „... Záverom k uvedenej námietke uvádzame, že zapečatená obálka so súhlasom zákonného
zástupcu maloletej osoby sa nachádza v spisovom materiáli Inšpektorátu SOI, so sídlom v Košiciach pre
Košický kraj č. F/367/8/2016, ktorý rieši problematiku iného porušenia povinnosti účastníkom konania...“.

Dôvody, v ktorých spočíva nesprávnosť právneho posúdenia žalovaným a porušenia práva na
spravodlivý proces.

Žalobca nesúhlasí s právnym názorom žalovaného z dôvodu, že inšpektorát nepostupoval zákonným
spôsobom pri vydaní rozhodnutia, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, ktoré skutočnosti
boli podkladom pre rozhodnutie, len formálne a značne stroho, len jedinou vetou v odôvodnení tohto
rozhodnutia konštatoval: „...Správny orgán po preskúmaní všetkých podkladov pre rozhodnutie dospel
k záveru, že za kontrolou zistené porušenie zákona účastník konania v plnej miere zodpovedá...“, čo je
nepostačujúce. Nebola dodržaná zásada obsahovosti rozhodnutia. Inšpektorát neuviedol v odôvodnení
ani jeden konkrétny podklad, ktorý by mal byt' podkladom pre vydané rozhodnutie.

Žalobca sa napríklad z rozhodnutia, ani z iných podkladov nedozvedel, či podkladom pre rozhodnutie
bol aj obsah písomného súhlasu zákonného zástupcu, ktorý mu nebol poskytnutý, a ktorý sa v spise
nenachádzal ani po začatí konania, či použil aj zápisnicu o nahliadnutí do spisu, čo je v rozpore s
ustanoveniami § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Inšpektorát v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ktoré
dôkazy sú podkladom pre rozhodnutie, resp. ktoré nie sú podkladom pre rozhodnutie a ani neuviedol
dôvody, prečo, a ktoré dôkazy nepoužil pre rozhodnutie, prečo ich nepreskúmal. Tým, že inšpektorát
neuviedol v odôvodnení rozhodnutia konkrétne, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie (ale
len všeobecne - všetkých), ktoré skutočnosti (dôkazy) nepreskúmal a neuviedol dôvody, prečo ich
nepreskúmal, považuje žalobca aj tento dôvod na zrušenie rozhodnutia.



V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch,
je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť
len konkretizáciou údajov vo výroku rozhodnutia obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času
a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočnosti, ktoré sú potrebné na to, aby skutok
nemohol byť zamenený s iným. Žalobca konštatuje, že inšpektorát, ani žalovaný, nepostupoval vyššie
uvedeným zákonným postupom a vo výroku rozhodnutia absentuje popis skutku s uvedením časového
sledu udalosti predchádzajúcich skutku, ako aj samotného skutku a spôsobu jeho spáchania. Je len
formálne konštatovanie právneho predpisu a so stručným popisom spáchania správneho deliktu, ktorý
podľa žalobcu nie je postačujúci, nakoľko absentuje dôkaz o prítomnosti inšpektorov pri maloletej osobe
(aby mohla byť naplnená zákonná požiadavka, že kontrola dodržiavania zákona o ochrane nefajčiarov
môže byt' vykonaná za prítomnosti maloletej osoby), ktorá mala nákup vykonať, absentuje dôkaz o ústnej
komunikácii čašníčky a osoby vykonávajúcej nákup, za účelom dokázania konštatovania v odôvodnení
rozhodnutia o poskytnutí dostatočného časového priestoru na vydanie dokladu o kúpe výrobku, najmä
ak žalobca poukazoval na skutočnosť, že maloletá osoba po prevzatí cigariet okamžite sa rýchlo vzdialila
z prevádzky a už sa nevrátila.

Uvedené potvrdzuje aj vyjadrenie čašníčky, že nestihla vydať doklad chlapcovi. Vôbec sa neprihliadlo na
skutočnosť, že maloletý mohol spanikáriť a ešte pred vydaním dokladu vykonal úkon, ktorý znemožnil
vydať doklad o kúpe, napr. rýchlo s cigaretami odišiel od barového pultu.

Je nepreskúmateľne, kto vlastne mal vykonať nákup, ktorý mal preukázať porušenie § 16 zákon č.
250/2007 Z. z., keď je zrejmé, že nákup mala vykonať len maloletá osoba, ale v inšpekčnom zázname
sa uvádza, že nám nebol vydaný doklad o kúpe. Pokiaľ by inšpektorát postupoval chronologicky, ako to
odôvodňuje v rozhodnutí, tak by malo byť, napr. v inšpekčnom zázname uvedené, že napr.: ".,, kontrolný
nákup vykonal maloletý ..a maloletému ...nebol vydaný doklad o kúpe. Na to k maloletému pristúpili
inšpektori, prevzali od neho cigarety, preukázali čašníčke, že osoba, ktorá vykonala kontrolný nákup
nemá 18 rokov, preukázali čašníčke predchádzajúci písomný súhlas zákonného zástupcu maloletého
atď...". Keďže základné tvrdenie aparátu žalovaného do dnešného dňa nebolo preukázané, rozhodnutia
a konanie žalovaného je nezákonné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Podľa názoru žalobcu, toto konštatovanie v inšpekčnom zázname je zaznamenané účelovo, len aby
bolo zrejmé, že nákup mali vykonať inšpektori. Opak je pravdou, inšpektori nákup vôbec nevykonali, nie
je zabezpečený dôkaz, kde sa vôbec pri nákupe, ktorý mala vykonať maloletá osoba nachádzali, a tak
konštatovanie, že nám nebol vydaný doklad o kúpe sa nezakladá na pravdivej skutočnosti, to znamená,
že tento dôkaz je nepreskúmateľný.

Výrok rozhodnutia nie je formulovaný jasne, stručne a pritom určite a žalobca, ktorý má rozhodnutie
vykonať nemôže bezpečne a bez pochybností poznať výsledok konania. Nebola splnená požiadavka
určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti, aby žalobca mohol jednoznačne a určite poznať konečný
výsledok konania. Odôvodnenie rozhodnutia neposkytlo skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia v
odôvodnení samom, a ani v podklade pre rozhodnutie.

Žalobca poukazuje aj na závažne procesné pochybenie inšpektorátu pri dokazovaní správnych deliktov
a následne aj pri správnom konaní vo veci.

Za dôležité žalobca považuje, že žalovaný, ktorý vo veci rozhodol, nebol schopný z právnych
predpisov určiť, ako mal postupovať pri dokazovaní veci, pričom neodôvodňuje povahu veci, aby
svoje odôvodnenie nebolo možne spochybniť. K odôvodňovaniu rozhodnutia používa len čítanie, resp.
citovanie tvrdení jeho zamestnancov a následne formálne konštatovanie o porušení právnych predpisov,
že to malo byť zistené objektívne a dostatočnej pričom neustále odmieta akékoľvek návrhy a dôkazy
žalobcu, čo je pre zákonnosť konania a rozhodnutie nepostačujúce a neprípustné.

Inšpektorát, ani žalovaný, nedodržali zásadu materiálnej pravdy. Žalovaný zisťoval skutkový stav v
nutnej miere sám, pričom si k výroku rozhodnutia mal zabezpečiť dôkazný prostriedok od inej osoby
(predchádzajúci písomný súhlas zákonného zástupcu maloletej osoby), avšak žalobca uvádza, že
zároveň sa do správneho konania musí premietať aj zásada prejednacia, keďže žalobcovi ukladá
povinnosť označiť dôkazy. V prípade, že si žalobca túto povinnosť nesplní, môže to viesť k tomu, že
žalovaný nerozhodne v jeho prospech. Toto je, napr. prípad žalobcu. V rámci správneho trestania sa



podľa NS SR vyšetrovacia zásada uplatní vo svojej kryštalicky čistej podobe", to znamená, že účastník
konania, ako obvinený, tak teoreticky môže zostať po celú dobu správneho konania procesne pasívny
a je na správnom orgán, aby zadovážil dostatok dôkazov pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade
si žalovaný nezadovážil žiadny dôkaz pre rozhodnutie vo veci, okrem len konštatovania inšpektorov a
citovania až v rozhodnutí, že predchádzajúci písomný súhlas zákonného zástupcu maloletej osoby sa
má nachádzať v zapečatenej obálke na inšpektoráte žalovaného, v spisovom materiáli Inšpektorátu, č.
F/367/8/2016, ktorý rieši problematiku iného porušenia povinnosti účastníkom konania, ktoré sú uvedené
na nosiči informácii, ktorým je papier. Tu žalovaný zavádza, keďže sa žalobca osobne presvedčil pri
nahliadnutí do spisu o tom, že tomu tak nebolo, v spise sa nenachádzal tento súhlas. Vyplýva to z
významu slova „...na základe predchádzajúceho písomného súhlasu zákonného zástupcu.....“.

V zmysle zásady jednotnosti konania, podľa ktorej konanie tvorí jeden celok, v rámci ktorého nie je
záväzné určené poradie úkonov, účastník konania tak ešte v dobe konania opätovne navrhoval dôkazné
prostriedky, tvrdil rozhodné skutočnosti, podával návrhy a námietky po celú dobu, vrátane odvolacieho
konania, avšak žalovaný tieto návrhy a dôkazy zamietol len formálnym konštatovaním, že je len na ňom,
ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Žalobca sa z rozhodnutia nedozvedel, z akých dôvodov nepotreboval
žalovaný navrhované dôkazy vykonať.

Z procesných povinností (povinnosť tvrdenia, povinnosť dôkazná) a procesných bremien (bremeno
tvrdenia, bremeno dôkazné) vyplýva, že povinnosť tvrdenia má primäť žalovaného, aby popísal okolnosti
podstatné pre jeho tvrdenie o porušení právnych predpisov. S ňou sa spája povinnosť dôkazná, ktorá
spočíva v nutnosti označiť pramene dôkazov, ktorými podporí svoje tvrdenia. Procesné bremená,
žalovaný neuniesol, čo vedie k patričným procesným dôsledkom.

Žalovaný nepretavil svoje tvrdenia (ktoré ani neuviedol, kde sú uložené) do materiálnej podoby za
osobnej prítomnosti žalobcu. Podľa názoru žalobcu, úlohou žalovaného v konaní síce je zisťovať a
trestať deliktné konanie účastníka konania, zároveň ale musí obstarávať všetky dôkazy, teda aj tie na
podporu obhajoby, aby osoba, ktorá správny delikt nespáchala, nebola uznaná vinnou.

Žalovaný na rozhodovanie v správnom konaní, ako aj v samotných rozhodnutiach, používa pojmy
podklady, resp. dôvody, konštatovanie inšpektorov, alebo, že hlavným podkladom bola „kontrola
vykonaná inšpektormi SOI....“. V správnom práve procesnom sa medzi podklady rozhodnutia zahrňujú
ako dôkazy, tak aj návrhy účastníkov, skutočnosti všeobecne známe (notoriety) alebo známe správnemu
orgánu z jeho činnosti, prípadne ďalšie skutočnosti. Pre predmetné správne trestanie žalobca považuje
použitie v rozhodnutí len pojmu „podklady“, resp. „dôvody“, skutočnosti, kontrola vykonaná inšpektormi
SOI, inej osoby bez uvedenia bližšej, resp. žiadnej špecifikácie, za nedostatočné, nezrozumiteľné a
nepreskúmateľné, pretože svojim neuzavretým výpočtom teoreticky umožňuje obchádzanie procesu
dokazovania v správnom konaní.

Z uvedených dôvodov žalobca považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

8. Nenariadenie ústneho pojednávania a porušenie procesného práva účastníka administratívneho
konania byť vypočutý, ako ďalšiu žalobnú námietku, žalobca odôvodnil nasledovne:

„Žalobca poukazoval na skutočnosť, že v konaní žalovaný vec nedostatočne objasnil a nenariadil ústne
pojednávanie vo veci a žalobca sa nemal možnosť vyjadriť k veci ústne, žalobca nebol vo veci vypočutý.
Žalobca uviedol, že v každom správnom konaní o správnom delikte, ktoré má spĺňať požiadavky
Dohovoru a Odporúčania výboru ministrov č. 91, je potrebné vykonať ústne pojednávanie pred správnym
orgánom prvého stupňa najmä, keď sa účastník konania ústneho pojednávania nevzdal, naopak vyvíjal
dostatočnú súčinnosť pri správnom konaní za účelom dostatočného a objektívneho objasnenia veci,
avšak správny orgán toto jeho právo zamietol bez relevantného odôvodnenia.

Odôvodenie rozhodnutia a právne posúdenie námietok žalovaným v časti odvolacích námietok 1. odseku
na 9. strane jeho rozhodnutia.

Žalovaný odôvodnil námietku žalobcu konštatovaním, že: „...poukazuje na ustanovenie § 21 ods. 1
Správneho poriadku, v zmysle ktorého správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha
veci najmä, ak sa tým prispeje k jej objasneniu alebo, ak to ustanovuje osobitný zákon. Správny poriadok



teda predpokladá dve formy konania pred správnym orgánom, administratívnu (písomnú) a ústnu. Z
dikcie zákona vyplýva, že ústne pojednávanie sa musí uskutočniť len vtedy, ak to ustanovuje osobitný
zákon alebo správny orgán ústne pojednávanie nariadi. Na konanie o správnom delikte účastníka
konania sa vzťahuje osobitný zákon, ktorým je zákon o ochrane spotrebiteľa; ktorý povinnosť' nariadiť
ústne pojednávanie správnemu orgánu neukladá a subsidiárne Správny poriadok, ktorý vyžaduje
pojednávanie nariadiť len, ak to vyžaduje povaha veci. Posúdenie vhodnosti, resp. potreby nariadenia
ústneho pojednávania neprislúcha účastníkovi konania, ale správnemu orgánu, a to len vtedy, pokiaľ
bude mať ústne pojednávanie svoje opodstatnenie. Odvolací orgán má za to, že postup, ako aj
rozhodnutie správneho orgánu, je zákonné, nakoľko zvolením administratívnej formy konania správny
orgán postupoval v súlade so Správnym poriadkom. Odvolací orgán zároveň dodáva, že vykonanie
pojednávania pred správnym orgánom predstavuje ďalšie dodatočné náklady a správny orgán finančne
zaťažuje, pričom jeho nariadenie v prípadoch, kedy vzhľadom na dostatočne zistený skutkový stav veci
nie je nevyhnutné, by bolo v rozpore so zásadami rýchlosti, hospodárnosti a efektívnosti správneho
konania. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne
sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov
a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Konanie je uskutočnené
hospodárne ak prebieha čo najrýchlejšie a s čo najmenšími nákladmi, aby nedochádzalo k zbytočnému
zaťažovaniu subjektov správneho konania. Hospodárnosť sa posudzuje nielen z finančného, ale aj z
časového hľadiska a odvolací orgán považuje za neefektívne nariaďovať ústne pojednávanie vtedy, keď
ústne pojednávanie už nemôže prispieť k ďalšiemu objasneniu veci. V určitých záležitostiach je preto
legitímne. keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavku efektivity a hospodárnosti konania.

Žalovaný v odvolaní ďalej uvádza, že: „...Odvolací orgán k námietke účastníka konania ohľadom
Odporúčania výboru ministrov Rady Európy č. R (91) dodáva, že ide o právne nezáväzný dokument,
ktorý je dôležitým interpretačným nástrojom pre národné správne súdy, ktorým odvolací, ani
prvostupňový správny orgán, viazaným nie je. K námietke účastníka konania týkajúcej sa práva na
spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odvolací
orgán ďalej uvádza, že požiadavky Dohovoru sú v slovenskej právnej úprave zabezpečené inštitútom
správneho súdnictva, v ktorom súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú
zákonnosť rozhodnutí a postupov organov verejnej správy...“.

A na záver odôvodnenia predmetnej námietky žalovaný dodáva, že: „... K uplatňovaniu účastníkom
konania poukázaných trestnoprávnych zásad, odvolací orgán ešte dodáva, že pre administratívne
trestanie platia trestnoprávne štandardy, avšak v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR pri zachovaní
zdravého rozumu a s istou mierou voľnosti, nemožno vyžadovať všetky trestnoprávne štandardy bezo
zvyšku, pretože administratívne trestanie neprináša taký zásah do práv konkrétneho subjektu, ako
je to v trestnej veci...“, pričom poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.
4Sžo/262/2015, zo dňa 01.12.2016 a na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 134/2014-19.

Dôvody, v ktorých spočíva nesprávnosť právneho posúdenia žalovaným a porušenia práva na
spravodlivý proces.

Žalobca nesúhlasí s právnym názorom žalovaného z dôvodu, že v tomto prípade ide o učebnicový
príklad, kedy je potrebné vykladať znenie § 21 Správneho poriadku tak, že povaha veci si vyžaduje
nariadenie ústneho pojednávania. V opačnom prípade žalobcovi nie je zrejmé, aký prípad by musel
nastať, aby žalovaný sám z povahy veci nariadil ústne pojednávanie.

Žalobca nesúhlasí s odôvodnením žalovaného a uvádza, že práve rozsiahla rozhodovacia prax a
judikatúra ESĽP, ako aj ÚS SR a NS SR, poukazuje na povinnosť štátnych orgánov poskytovať rovnaké
práva obvineným zo spáchania správnych deliktov a priestupkov ako obvineným z trestných činov.
Uvedená povinnosť nie je daná, ak ide len o otázky právneho posúdenia veci, bez dokazovania
veci za prítomnosti tretích osôb a za prítomnosti kontrolovaných osôb priamo pri kontrole (všetka
judikatúra, na ktorú žalovaný poukazuje vo svojom rozhodnutí). Žalobca k tomu uvádza, že v týchto
prípadoch, vzhľadom na splývanie úloh „žalobcu“ aj „sudcu“ (v tomto prípade aj úlohy „vyšetrovateľa“)
v pozícii správneho orgánu, zakotvila Rada Európy ako štandard ochrany práv obvineného v rovine
administratívneho trestania. Podľa čl. 6 Odporúčania R (91) 1 je nevyhnutné v rámci správneho konania
vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle
rezolúcie výboru ministrov Rady Európy č. (77)31, aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.



Žalobca poukazuje na skutočnosť, že existuje pomerne bohatá judikatúra NS SR, ÚS SR, štrasburského
súdu o skutočnosti, že vyššie uvedené Odporúčanie výboru ministrov č. 91 rešpektujú aj uvedené súdy
(napr. rozsudok NS SR č. 5Sžf/85/2011, v ktorom súd okrem iného uvádza, že: „...V administratívnom
trestaní treba rešpektovať Odporúčanie výboru ministrov [Rady Európy (91)] z 13.02.1991 (relative
aux sanctions administratives), podľa ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky
zásady ukladania sankcií trestných s tým...“, ďalej napr. NS SR v rozsudku č. 7Sžf/10/2016 uviedol, že:
„.aj ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 571/2015-47 zo dňa 12.04.2016 uviedol,
že: „... Ústavný súd dáva do pozornosti, že vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru, z odporúčania
Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom
ministrov Rady Európy 13.02.1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“), ako aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“; (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla
1976)) trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty
fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je
preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku
nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna
zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk
spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie č. (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom
konaní...“.

Z vyššie uvedených rozhodnutí je zrejmé, že Odporúčanie výboru ministrov č. 91 pri správnom trestaní
je potrebné rešpektovať a uvedené inštitúcie ho aj rešpektujú, len žalovaný si dovolí toto odporúčanie
nerešpektovať a týmto brániť žalobcovi v jeho právach, pričom ostatným osobám sú tieto práva
garantované, týmto odporúčaním umožňované.

Pri úvahe žalovaného, či je vhodné, resp. nepovažuje za vhodné nariadiť ústne pojednávanie (§ 21
správneho poriadku) ako prostriedok na docielenie realizácie uvedených základných procesných práv,
napr. právo byt' vypočutý, práva klásť svedkom otázky, poukazujeme na skutočnosť, že žalovaný
neanalyzoval proces zisťovania podkladov, správny postup pri vykonávaní nákupu, nezabezpečil
kľúčový dôkaz (aby sa prechádzajúci písomný súhlas zákonného zástupcu maloletého nachádzal v
spise, resp. aby mal dôkaz, že ním disponoval pred kontrolou a začatím správneho konania), pre
správne rozhodnutie a neskúmal uplatnenie správnej úvahy. Správna úvaha sa v rámci správneho
konania prejavuje vo viacerých smeroch. V prvom rade k nej siahne žalovaný pri hodnotení podkladov
rozhodnutia. Na uváženie žalovaného pri posúdení podkladov rozhodnutia a rozhodnutí nariadiť ústne
pojednávanie má nadväzovať úvaha pri voľbe výmery sankcie a obzvlášť, ak žalovaný považoval
porušenie povinnosti žalobcom za veľmi závažné.

Podľa nášho názoru, s poukázaním na právnu náuku, žalovaný správnu úvahu o nariadení ústneho
pojednávania len zneužil.

Poukazuje na skutočnosť, že inšpektorát, a ani žalovaný nenariadil ústne pojednávanie vo veci
spáchania správneho deliktu, pričom podľa nášho názoru, pri ústnom pojednávaní a výsluchu svedkov
by došlo k spoľahlivému, dostatočnému a objektívnemu objasneniu veci. 0 vykonaných dôkazoch
a úkonoch, napr. aj o vyjadreniach žalobcu k oznámeniu o začatí správneho konania nebola
nikdy správnym orgánom prvého stupňa spísaná riadna zápisnica (za účasti žalobcu, resp. jeho
splnomocneného zástupcu) v zmysle požiadaviek § 22 Správneho poriadku, z výkladu ktorého je zrejme,
že je to povinnosťou žalovaného a v konaní pred správnym orgánom - Inšpektorátom sa nemohol vyjadriť
k veci ústne, nemal možnosť byt' prítomný pri výsluchu svedkov a nemohol im klásť otázky, pričom
sa ústneho pojednávania vopred nevzdal. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR „správny orgán je
povinný procesné práva obvineného z priestupku plne rešpektovať a nie až vtedy, ak sa ich plnenia
dožaduje“.

V konkrétnom prípade sa jedná o vec trestného charakteru o to viac, keď vzhľadom na uvedené
skutočnosti predmetom správneho deliktu je sankcia za príslušný správny delikt, keď je vzhľadom i
na spoločenskú nebezpečnosť vyššia sankcia ako pri priestupkových veciach. Teda, nesporne ide o
vec trestného obvinenia, a preto procesný postup správneho orgánu nemožno pokladať ako súladný
so zákonom, pretože príslušné ústne pojednávanie malo byt' nariadené už v konaní pred správnym



orgánom prvého stupňa (napr. Nález ÚS č. 231/2010). Poukazujeme na rozsiahlu rozhodovaciu
prax súdov SR v danej problematike (napr. nález ÚS č. 231/2010-38, zo dňa 25.08.2010, rozsudky
KS v Košiciach č. 66/108/2014-52, zo dňa 12.03.2015, č. 66/36/2015-43, zo dňa 16.06.2016, č.
66/46/2016-62, zo dňa 13.10.2016), že v zmysle Dohovoru, Ústavy SR, Výboru ministrov Rady Európy
č. (91) čl. 1, zásady trestného stíhania je potrebné použiť aj na správne trestanie.

V každom správnom konaní o správnom delikte, ktoré má spĺňať požiadavky Dohovoru, je potrebné
vykonať ústne pojednávanie pred správnym orgánom prvého stupňa, najmä keď sa žalobca ústneho
pojednávania nevzdal, avšak žalovaný toto jeho právo odoprel bez relevantného odôvodnenia. Ústne
pojednávanie malo byt' nariadené pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný sa len formálne
odvoláva na znenie § 21 správneho poriadku a jeho svojvoľný výklad, bez toho, aby sa relevantným
spôsobom vysporiadal aj s konkrétnou povahou danej veci, s následnou argumentáciou kontrolovanej
osoby, potom aj s argumentáciou žalobcu.

Žalobca poukazuje práve na povahu danej veci, nakoľko žalovaný vykonáva kontrolu prostredníctvom
svojich inšpektorov, ktorí na dokazovanie správneho deliktu použili tretiu osobu, ktorú pred kontrolou
vyškolili, poskytli jej financie na nákup, prikázali jej, aby okamžite po obdŕžaní tovaru doslova ušla
z prevádzky (inak nie je zrejmý útek maloletého z prevádzky okamžite po obdŕžaní tovaru a jeho
odovzdaní inšpektorom) so zámerom dokázať určité porušenie právnych predpisov, k možnosti vykonať
nákup cigariet si museli zadovážiť aj súhlas inej osoby, žalobca požadoval v správnom konaní dôkaz
o skutočnosti, že kľúčovým procesným dôkazom - predchádzajúcim písomným súhlasom zákonného
zástupcu maloletého žalovaný disponoval, pričom pri nahliadnutí do spisu zistil, že tomu tak nebolo, to
znamená, že nie je vylúčené ani subjektívne konanie žalovaného, resp. jeho aparátu. Napr. v konkrétnom
prípade do dnešného dňa nebol vykonaný dôkaz o splnení zákonnej povinnosti žalovaným pri vykonaní
kontroly s použitím maloletej osoby. Žalovaný, ako orgán dozoru, si musí byť vedomý svojho konania
spočívajúcom v zabezpečení kľúčových dôkazov tak, aby s nimi mohol byť oznámený aj budúci účastník
konania a aj napriek tomu považuje len tvrdenie inšpektorov, ktoré je uvedené na nosiči informácii za
spoľahlivo zistené, pričom žalobca od začiatku správneho konania toto zistenie, ako aj procesný postup
rozporoval z dôvodov závažného nedodržania procesných povinnosti žalovaného. Z administratívneho
spisu nie je možné ani zistiť, kedy bol písomný súhlas zákonného zástupcu udelený, teda, či bol udelený
pred vykonanou kontrolou alebo až dodatočne bol do spisu doložený.

Žalovaný tak svojím aktívnym konaním zmaril preukázanie alebo vyvrátenie pravdepodobnej námietky
žalobcu, že nákup cigariet nevykonala osoba, ktorá bola uvedená v predchádzajúcom písomnom
súhlase zákonného zástupcu, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov,
pričom je v tomto prípade nutné prihliadnuť na zásadu in dubio pro reo.

Pokiaľ zákonodarca dáva možnosť žalovanému nenariadiť ústne pojednávanie, pokiaľ to povaha veci
nevyžaduje, tak k splneniu tejto podmienky musí žalovaný dostatočne a nespochybniteľne aj zdôvodniť
túto povahu danej veci, čo v tomto prípade žalovaný nevykonal a spolieha sa iba na formálne citovanie
právneho vnútroštátneho predpisu, pričom výslovne ignoruje právny predpis vyššej právnej sily akým
je, podľa názoru žalovaného len „odporúčanie výboru ministrov Rady Európy“, keď uvádza, že: „... Na
odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy odvolací orgán nevzhliadol, nakoľko už z názvu je zrejmé,
že predmetný dokument má len odporúčací charakter a v našom právnom poriadku nie je, a ani nemôže
byť právne záväzným nástrojom...“.

Uvedené konštatovanie žalovaného ohľadom ignorovania odporúčania Výboru ministrov Rady Európy
č. 91/1/ nechávame na posúdenie súdu.

Považujeme za potrebné uviesť, že pokiaľ žalovaný ignoruje odporúčanie takej inštitúcie, akou je Rada
Európy, a ktoré s plnou vážnosťou rešpektuje aj Ústavný súd SR, tak potom je zrejmé, že je zbytočné
aj žalobcovi poukazovať na nedostatky žalovaného v dodržiavaní jeho povinností, nakoľko tak, ako
ignoruje vyššie uvedené odporúčanie Rady Európy ( bez vysvetlenia, že toto odporúčanie má záväzný
charakter), tak aj návrhy a dôkazy žalobcu len formálne odmieta a svoje zistenia považuje bez ďalšieho
za nespochybniteľné len svojím konštatovaním.

Je to práve žalovaný, ktorý kontroluje dodržiavanie právnych predpisov kontrolovanými osobami a práve
žalovaný nie je ochotný strpieť konanie, v ktorom by dokazovanie správnych deliktov aj riadne a zákonné



vykonal aj za prítomnosti kontrolovaných osôb po vznesení obvinenia zo spáchania iných správnych
deliktov, pričom by po takomto postupe žalobca možno uznal svoju vinu, rozhodnutie by akceptoval a
nezaťažoval by súdy žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.

K argumentácii žalovaného ohľadom odkazov na uvedenú judikatúru, rozsudky a uznesenia žalobca
uvádza, že žalovaný nesprávne vyberá uvedenú judikatúru a nesprávne ju porovnáva s prípadom
žalobcu, nakoľko prípady, na ktoré žalovaný poukazuje, sa týkajú výslovne právneho posudzovanie veci
(dokumentačné dokazovanie), napr. posudzovanie zmluvných podmienok spotrebiteľských zmlúv, resp.
posudzovania reklamných šotov v televízii, keď pri kontrole sa nevykonávajú dôkazy vecným, fyzickým a
procesným spôsobom aj za prítomnosti iných prizvaných osôb, problematiky neznalej, podľa vlastného
uváženia a konania inšpektorov a za prítomnosti ďalších osôb. Napr. porovnáva prípad Rady pre
vysielanie a transmisiu s prípadom žalobcu, avšak už neporovnáva prípad z nálezu ÚS č.231/2010-38,
zo dňa 25.08.2010, ktorý sa výslovne týka žalovaného a konkrétne aj identického konania a správania
sa inšpektorov pri samotnej kontrole.

Podľa názoru Ústavného súdu (napr. I. ÚS 314/2015, zo dňa 16.12.2015) úlohou právneho štátu
je pripraviť legitímne podmienky, ktoré by boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred
kompetentným orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej úprave
jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým aj k reálnemu
výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len objektívnym postupom sa v
rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej
moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania
skutkového základu, prijať rozhodnutie (m. m. III. ÚS 226/06, III. ÚS 283/2010).

Žalobca dáva do pozornosti rozsudok NS SR č. 6Sžo/123/2015 zo dňa 26.04.2017, ktorým súd
pojednával doslova v identickom prípade, akým je aj žalobcov.

NS SR prejednával odvolanie priamo žalovaného voči rozhodnutiu Krajského súdu Košice, ktorý
rozhodnutie žalovaného zrušil, z dôvodu že žalobca v tomto prípade taktiež nebol v konaní vypočutý
a nebolo nariadené ústne pojednávanie, čím bol porušený č1. 6 Dohovoru, ako aj odporúčanie č. 91
výboru ministrov.

V uvedenom rozsudku NS SR uvádza, že „...Najvyšší súd Slovenskej republiky sa plne stotožňuje s
dôvodmi, pre ktoré krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného a v súlade s ustanovením § 219 ods. 2
O.s.p. plne poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že správne konanie je
vybudované na určitých procesných zásadách, ktorými je správne konanie ovládané vo všetkých
jeho štádiách. Právo účastníka konania aktívne sa zúčastňovať na konaní je premietnuté do zásady
aktívnej súčinnosti účastníkov konania, bližšie je táto zásada konkretizovaná v ustanoveniach § 23, §
33 Správneho poriadku. Jednou z najobvyklejších foriem súčinnosti účastníkov konania so správnym
orgánom je vyjadrovanie sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré súvisia so získavaním podkladov pre
rozhodnutie ...“.

Taktiež NS SR uvádza, že „..Taktiež považuje odvolací súd za nesprávne, aby žalovaný vzhľadom na
vytknuté nedostatky trval na tom, že skutkový stav bol zistený správne, a že ústne pojednávanie nebolo
potrebné, nakoľko by neprospelo k objasneniu veci a zistený skutkový stav uvedený v inšpekčnom
zázname považoval za dostatočne a úplne zistený. Po preskúmaní inšpekčného záznamu odvolací súd
uvádza, že skutkový stav je nedostatočne zistený..“. Žalobca len dodáva, že ten istý postup, taký istý
inšpekčný záznam a taký istý postup, volil aj žalobca v prípade uvedenom vyššie. Právny zástupca
žalovaného zastupoval aj žalobcu v prípade vyššie uvedenom.

Úradný postup inšpektorátu predstavoval protiústavný zásah do označeného základného práva, pretože
žalobcovi objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci, byt' vypočutý
(vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a
návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky a z
hľadiska konania ako celku, ho postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície. Odôvodnenie rozhodnutia



v časti, že žalovaný prihliadal na hospodárnosť a rýchlosť konania, považuje žalobca za prehnaný a
ničím nepodložený formalizmus. Žalovaný neuvádza na koho hospodárnosť myslí a pokiaľ myslí na
rýchlosť konania, tak je zrejmé, že opak je pravdou, nakoľko druhostupňové rozhodnutie vydáva až
po 6 mesiacoch od podania odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu. Formálne odvolávanie sa na
hospodárnosť a rýchlosť konania nemôže byť na ujmu žalobcu, najmä prečo žalobca nemôže vedieť,
prečo žalovaný nepostupoval zákonným spôsobom a prečo odmietol kľúčový dôkaz v konaní vykonať a
hlavne nemôže byt' upreté právo povedať ústnej čoho sa žalobca domáha a prečo nemôže aj on vypočuť
čašníčku, zákonného zástupcu maloletého tak, ako žalovaný. Nie je zrejmé, z akého dôvodu žalovaný
prihliada na rýchlosť konania, keď rozhodnutím nejde chrániť práva žalobcu, pričom pokuta uložená za
správny delikt nie je plánovaná.

9. Žalobca ďalej namietal nezákonnosť použitých dôkazných prostriedkov a nevykonanie ním
navrhovaných dôkazov, argumentujúc nasledovne:

„Žalobca v bode VI. odvolania namietali že inšpekčný záznam, ako listinný dôkaz nebol ako dôkaz
vykonaný. V danom prípade totiž žalovaný vôbec nenariadil ústne pojednávanie ani neoznámil žalobcovi,
že bude vykonávať dokazovanie mimo ústneho pojednávania. V prípade žalobcu ústne pojednávanie
neprebehlo, inšpekčný záznam bol použitý len ako citovaný.

Odôvodenie rozhodnutia a právne posúdenie námietok žalovaným v časti odvolacích námietok 1. odseku
na 10. strane rozhodnutia.

Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že: „Hmotným dôkazom bol práve inšpekčný záznam, ktorý potvrdil
porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa, konkrétne § 16 ods. 1 tým, že na riadne zaplatený nákup
nebol vydaný doklad o kúpe v žiadnej forme a s takýmto konštatovaním súhlasila aj zamestnankyňa
účastníka konania, ktorá sama vlastnoručne doplnila poznámku, ktorou uvedené zistenia nepopiera
ale priznáva, že doklad o kúpe nestihla vydať chlapcovi...“ a ďalej že: „...Odvolaciemu orgánu však v
tomto ohľade nedá nespomenúť, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí popísal postup
správneho orgánu vychádzajúci z jednotlivých podkladov z chronologického hradiska, keď bolo uvedené
najskôr zistenie správneho orgánu vychádzajúce z inšpekčného záznamu zo dňa 25.08.2016, následne
začatie správneho konania dňa 30.09.2016, vyjadrenie účastníka konania k začatiu konania zo dňa
07.10.2016. Na základe uvedeného má odvolací orgán za to, že prvostupňový správny orgán presne
uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a samotné podklady pre rozhodnutie sú
súčasťou spisovej dokumentácie, čo je v súlade so zákonom...“ a na záver odôvodnenia tejto námietky
uvádza, že: „...Článkom 48 ods. 2 Ústavy SR sa zaručuje každému, o práve koho orgán verejnej moci
rozhoduje, vyjadriť sa k tým dôkazom, ktoré sa v konaní vykonávajú, avšak podľa názoru ústavného súdu
predmetným článkom sa nezaručuje povinnosť orgánu verejnej moci vykonať každý navrhnutý dôkaz...“.

Dôvody, v ktorých spočíva nesprávnosť právneho posúdenia žalovaným a porušenia práva na
spravodlivý proces.

Žalobca nesúhlasí s právnym názorom žalovaného z dôvodu, že žalovaný len citovaním právnych
predpisov, s ich nesprávnym posúdením a výkladom a len svojim formálnym odmietnutím, odmietol
žalobcovi právo na oboznámenie sa s dôkaznými prostriedkami, ktoré mal žalovaný k dispozícii, uprel
právo na prítomnosť pri dokazovaní veci, právo vypočuť svedkov, pokiaľ žalovaný použil výpoveď svedka
v rozhodnutí (výpoveď čašníčky žalovaný použil v rozhodnutí ako súhlas so zisteniami inšpektorov).
Odôvodnenie, že: „...Hmotným dôkazom bol práve inšpekčný záznam, ktorý potvrdil porušenie zákona o
ochrane spotrebiteľa...“, je podľa názoru žalobcu absolútne nesprávne z dôvodu, že inšpekčný záznam
bez jeho vykonania nie je nič iné, len tvrdenie, resp. zabezpečenie informácii o stave, ktoré je uvedené
len na nosiči informácii.

Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Podľa § 34 ods. 2 Správneho poriadku, dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny
a ohliadka.



Podľa názoru žalobcu žalovaný pochybil, keď z dôkazných prostriedkov, ktoré má k dispozícii, nevykonal
žiadny dôkaz. Žalovaný ani príkladom v rozhodnutí, resp. v oznámení o začatí správneho konania
neuvádza, čo považuje za podklad, čo za dôvod, resp. či to, čo uvádza pod pojmom podklad, resp. dôvod
a skutočnosť, kontrola je aj dôkazom, resp. dôkazným prostriedkom a neuvádza ani prameň dôkazu.

Pokiaľ pod pojmom prameň dôkazu je možne myslieť osoby (svedok, znalec) alebo veci (listina), ako
nositeľov informácie, ktorí sú objektívne vnímateľní, a z ktorých sa v procese dokazovania snaží žalovaný
získať relevantné poznatky, tak dôkazným prostriedkom je potom spôsob interakcie s daným prameňom
dôkazu (výsluch svedka, znalca, ohliadka osoby, ohliadka veci, listiny) za účelom získania informácie
v rámci procesu. Podľa názoru žalobcu, ako dôkaz sa označuje poznatok samotný, ktorý je získaný
vykonaním dôkazného prostriedku, svojou povahou sa teda viac približuje k preukazovanej skutočnosti.
Žalobca považuje za potrebné uviesť, že žalovaný používa inšpekčný záznam (pričom ani neuvádza,
či je to úradný záznam alebo len tvrdenie uvedené na nosiči, ktorým je papier) ako jednostranný úkon
a je jedným z podkladov, na základe ktorých sa žalovaný rozhoduje o ďalšom postupe pred zahájením
správneho konania a počas konania o delikte. Podľa názoru žalobcu inšpekčný záznam, aj keď iba
ako záznam, má slúžiť predovšetkým preto, aby poskytol žalovanému iba predstavu o skutkových
okolnostiach a možných dôkazov. Nie je nám zrejmé, čo inšpekčný záznam je, v akom právnom predpise
má oporu.

Žalobca uvádza, že aj NS SR (rozsudok č. 6Sžo/123/2015 zo dňa 26.04.2017 ), ako aj NS ČR (rozsudok
č. 1.4 Ads 177/2011-120) sa priklonil k názoru, že úradný záznam má len povahu prvotnej informácie
vo veci, no nie je možné považovať ho za dôkaz. Sila tohto podkladu sa však v správnom konaní rovná
sile len podpornému dôkazu. To znamená, že žalobca, ako obvinený, teoreticky nemôže byt' uznaný
vinným len na základe úradného záznamu, pričom fakticky žalovaný k tomu obvykle pripojí len podpisy
jeho pracovníkov, ktorí ho spísali a žalobca sa dostáva do neľahkej pozície.

Žalobca má za to, že inšpekčný záznam, zrejme žalovaným chápaný ako úradný záznam, by nemal
byť akceptovaný ani ako podklad rozhodnutia, resp. by mal byť nahradený spísaním protokolu v
prípade, že pojednáva o udalosti, pri ktorej nebol prítomný aj obvinený žalobca a je tak potrebné s
ním spísať protokol. Podľa názoru žalobcu, informácie z inšpekčného záznamu si žalovaný neoveril
zadovážením a vykonaním dôkazov vyplývajúcich z inšpekčného záznamu, napríklad svedeckou
výpoveďou inšpektorov, či ďalších relevantných osôb, pričom jej priebehu sa nesmie nahrádzať čítaním
inšpekčného záznamu. Čítanie zo záznamu zmarilo možnosť posudzovať vierohodnosť svedeckej
výpovede podľa jej podania.

Žalobca uvádza a namieta skutočnosť, že inšpekčný záznam bol do rozhodnutia len prečítaný a citovaný,
pričom je zrejmé, že takéto konanie je v rozpore s vyššie uvedeným, keď z dôkazných prostriedkov
žalovaný nevykonal žiadny dôkaz. Žalobca poukazuje na závažný nedostatok v dokazovaní správneho
deliktu, ked' žalovaný nevykonal ohliadku dôkazného prostriedku - predchádzajúci písomný súhlas
zákonného zástupcu maloletého, nespísal o tomto úkone zápisnicu v zmysle § 22 Správneho poriadku.
Obdobne je to aj v prípade inšpekčného záznamu z vykonanej kontroly. V tomto prípade ide o kľúčové
dôkazné prostriedky a pokiaľ z nich neboli vykonané dôkazy žiadnym spôsobom, potom žalovaný
nepostupoval zákonným spôsobom pri zabezpečovaní dôkazov pre rozhodnutie. Rovnako žalobca je
toho názoru, že žalovaný porušil § 22 Správneho poriadku, keď nespísal zápisnicu o vyjadrení žalobcu
k oznámeniu o začatí správneho konania, pričom išlo o jeden z dôležitých úkonov žalobcu v správnom
konaní.

Z rozhodnutia správneho orgánu dostatočne nevyplýva, akým spôsobom sa vysporiadal s otázkou, že v
čase správneho konania sa v spise nenachádzal predchádzajúci písomný súhlas zákonného zástupcu
maloletého, žalobca to dokázal pri nahliadnutí do spisu dňa 05.10.2016. Zo zápisnice o nahliadnutí
do spisu č. P/0356/08/16, F/0357/08/16 je zrejmé, že ani v čase po začatí správneho konania sa
tento kľúčový dôkaz v spise nenachádzal, to znamená, že kontrola za prítomnosti maloletej osoby pri
dokazovaní správneho deliktu bola vykonaná nezákonné. Až v odôvodnení rozhodnutia žalovaného sa
žalobca dozvedá, že predchádzajúci písomný súhlas zákonného zástupcu maloletého sa má nachádzať
v zapečatenej obálke v sídle inšpektorátu žalovaného, čo sa javí ako absolútne neprípustné, nakoľko
všetky dôkazné prostriedky, dôkazy, podklady, resp. iné možne listiny, sa majú nachádzať v spise a byt'
riadne žurnalizované tak, aby nebolo spochybniteľné, že so spisom bolo manipulované. V tomto prípade
žalobca namieta skutočnosť, že so spisom mohlo byť manipulované z dôvodu, že pri nahliadnutí do spisu



sa v spise nenachádzala ani zapečatená obálka a v rozhodnutí žalovaný uvádza, že predchádzajúci
písomný súhlas zákonného zástupcu maloletého sa nachádza v zapečatenej obálke v sídle inšpektorátu
žalovaného. O tomto základnom zákonnom predpoklade na vykonanie predmetnej kontroly, ani do
dnešného dňa, nemá žalobca vedomos, a žalobca ani nepozná dôvody, z akých odmieta žalovaný
sprístupniť tento kľúčový dôkaz. Z nezákonnosti nemôže vzísť zákonnosť.

Bolo primárnou úlohou žalovaného podrobne sa vysporiadať s dôvodnosťou námietky prekážky
absencie predchádzajúceho písomného súhlasu zákonného zástupcu maloletého pred vykonaním
kontroly. Podľa názoru žalobcu táto skutočnosť, ako zákonný predpoklad, mala byť uvedená aj v
inšpekčnom zázname. Žalovaný v dostatočnom rozsahu nezistil skutkový stav veci a neodôvodnil,
na základe čoho dospel k záveru, že nebolo potrebné žalobcu oboznámiť s kľúčovým dôkazným
prostriedkom pre vykonanie kontroly, a prečo sa tento dôkazný prostriedok nenachádzal v čase konania
v spise, ale niekde v sídle inšpektorátu (ani neuviedol, kde presne), ako sa vysporiadal o pravdivosti/
nepravdivosti žalobcom tvrdených skutočnosti. Tým, že z napadnutého rozhodnutia nie je možné
preskúmať, na základe ktorých zistení a akej úvahy dospel žalovaný k svojmu záveru v rozhodovanej
veci, odôvodnenie jeho rozhodnutia nespĺňa atribúty riadneho odôvodnenia.

Podľa názoru žalobcu si žalovaný nesprávne vykladá pojem vykonávanie dôkazov z dôkazných
prostriedkov, keď konštatuje, že: ...Odvolací orgán nemohol prihliadnuť na ostatné argumenty účastníka
konania, nakoľko uvedené argumenty nezbavujú účastníka konania jeho objektívnej zodpovednosti za
kontrolou zistené porušenie zákonom stanovených povinnosti. Účastník konania uvedenú povinnosť
porušil, keď predávajúci nevydal spotrebiteľovi doklad o kúpe v žiadnej forme bezprostredne po
zakúpení tovaru. Účastník konania je povinný po celý čas výkonu svojej podnikateľskej činnosti
dodržiavať všetky právne predpisy vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa, vrátane zákona o ochrane
spotrebiteľa. Odvolací orgán poukazuje na to, že účastník konania zodpovedá za zistené nedostatky na
základe princípu objektívnej zodpovednosti, t.j. bez ohľadu na zavinenie alebo iné okolnosti danej veci;
zodpovedá za protiprávny výsledok...“.

Podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o
vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny
orgán spíše zápisnicu.

Ako je zrejmé zo spisu, žalobca v správnom konaní sa písomne vyjadril, vyjadrenie riadne doručil
žalovanému a žalovaný porušil § 22 ods. 1 Správneho poriadku, keď o vyjadrení účastníka konania
- žalobcu nespísal žiadnu zápisnicu. Vzhľadom ku skutočnosti, že spísanie zápisnice o vyjadrení
účastníka konania je obligatórnou povinnosťou žalovaného, ako správneho orgánu a žalobca sa
preukázateľne vyjadril v správnom konaní, žalobca považuje nevykonanie tohto dôkazu za nezákonný
postup žalovaného, ktorý spôsobuje aj nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z uvedeného je zrejmé, že správny orgán len formálne pristupuje k povinnosti vykonať dôkazy,
pričom považuje za vykonanie dôkazov len samotné zisťovanie, zbieranie informácii a ich uloženie
na nosič informácii jeho inšpektormi. Správny orgán si nezabezpečil dostatok dôkazov na svoje
rozhodnutie, nepreskúmal námietku, z akých dôvodov nevykonal dôkazný prostriedok - predchádzajúci
písomný súhlas zákonného zástupcu maloletého. Aj uvedená skutočnosť spôsobuje nepreskúmateľnost'
rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

10. Námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci oprel žalobca o nasledovné dôvody:

„Žalobca namietal použitie maloletej osoby na dokazovanie porušenie správneho deliktu podľa zákona č.
250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, z dôvodu absencie zákonného predpisu na takéto konanie.

Odôvodenie rozhodnutia a právne posúdenie námietok žalovaným v časti odvolacích námietok v
poslednom odseku na 7. strane rozhodnutia.

Žalovaný uvádza, že: „...podľa § 5 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole na vnútornom trhu vo
veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o štátnej kontrole
na vnútornom trhu), kontrolu vnútorného trhu vykonáva Slovenská obchodná inšpekcia prostredníctvom
inšpektorov, ktorí sú zamestnancami Slovenskej obchodnej inšpekcie. V zmysle § 5 ods. 6 písm. i/



citovaného zákona, je inšpektor oprávnený vykonávať kontrolné nákupy, a to i nepriamo a pod utajenou
identitou. Podľa § 5 ods. 2 je Slovenská obchodná inšpekcia oprávnená vykonať kontrolu za účasti
prizvaných osôb. Podľa § 5 ods. 3 Slovenská obchodná inšpekcia je na základe predchádzajúceho
písomného súhlasu zákonného zástupcu maloletej osoby oprávnená vykonať kontrolu dodržiavania
zákazu predaja a povinnosti odopretia predaja podľa osobitného predpisu za prítomnosti maloletej
osohy, ktorá vykoná kontrolu nákupu podľa § 4 ods. 3 písm. g/. Z uvedených zákonných ustanovení, teda
vyplýva skutočnosť tak, ako ju aj sám účastník konania uvádza, že maloletá osoba nie je inšpektorom,
ktorý vykonáva kontrolu, avšak má status prizvanej osoby, prostredníctvom ktorej je vykonaný kontrolný
nákup. Maloletá osoba nevykonáva samotnú kontrolu, vykonáva iba kontrolný nákup, pri ktorom sú
zúčastnení inšpektori, ktorí vykonávajú kontrolu. Skutočnosť, že účastník konania nevydal maloletej
osobe doklad o kúpe, ktorá vykonala kontrolný nákup na preverenie dodržiavania zákona o ochrane
nefajčiarov, nezbavuje účastníka konania zodpovednosti za porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa.
Odvolací orgán uvádza, že v zmysle § 2 písm. a/ zákona o ochrane spotrebiteľa, je spotrebiteľom
fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. V zmysle uvedeného je teda jednoznačné, že aj
maloletá osoba napĺňa zákonné kritéria definície spotrebiteľa, a preto je zrejmé, že Slovenská obchodná
inšpekcia môže uložiť sankciu aj za porušenie povinnosti účastníkom konania voči maloletej osobe...“.

Dôvody, v ktorých spočíva nesprávnost' právneho posúdenia žalovaným a porušenia práva na
spravodlivý proces.

Žalobca nesúhlasí s právnym názorom žalovaného z dôvodu, že dokazovanie deliktu bolo vykonané
nezákonným spôsobom. Žalovaný si mal prostredníctvom súhlasu zákonného zástupcu bezodplatne
najať maloletú osobu na dokázanie deliktu spočívajúcom v neodmietnutí predať tabakový výrobok
maloletej osobe, to znamená, len na dokázanie porušenia zákona o ochrane nefajčiarov a nie na
dokázanie porušenia zákona o ochrane spotrebiteľa.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 128/2002 Z. z. Slovenská obchodná inšpekcia môže na kontrolu prizvať
zamestnancov iných orgánov, právnických osôb alebo fyzické osoby (ďalej len „prizvané osoby“) s ich
súhlasom, ak je to odôvodnené osobitnou povahou kontrolnej úlohy a požadovať ich uvoľnenie najdlhšie
na desať pracovných dní kalendárneho roka. Účasť týchto zamestnancov na kontrole sa považuje za iný
úkon vo všeobecnom záujme, za ktorý im patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku. Prizvané
osoby majú práva a povinnosti inšpektorov v rozsahu im vydaného oprávnenia, okrem oprávnenia podľa
odseku 6 písm. b/ a f/; na maloletú osobu podľa odseku 3 sa okrem oprávnenia podľa odseku 6 písm.
a/ práva a povinnosti inšpektorov nevzťahujú.

Podľa § 5 ods. 3 Slovenská obchodná inšpekcia je na základe predchádzajúceho písomného súhlasu
zákonného zástupcu maloletej osoby oprávnená vykonať kontrolu dodržiavania zákazu predaja a
povinnosti odopretia predaja podľa osobitného predpisu za prítomnosti maloletej osoby, ktorá vykoná
kontrolný nákup podľa § 4 ods. 3 písm. g/.

Podľa § 6 ods. 2 a 3 zákona č. 377/2004 Z. z. v znení zákona č. 87/2009 Z. z.. Zakazuje sa predávať
tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak osobám mladším ako 18
rokov. Každý, kto predáva tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak,
je povinný odoprieť ich predaj osobe, ktorá je mladšia ako 18 rokov.

Z vyššie uvedených ustanovení je zrejmé, že maloletá osoba nemohla byt' prizvanou osobou, nakoľko
nedala na to súhlas a žalovaný mohol maloletú osobu použiť len na kontrolu dodržiavania požiadaviek
§ 6 ods. 2 a 3 zákona č. 377/2004 Z. z. v znení zákona č. 87/2009 Z. z., na základe predchádzajúceho
písomného súhlasu zákonného zástupcu.

Žalobca súhlasí so žalovaným, že aj maloletá osoba je spotrebiteľ a má rovnaké práva ako ostaní
spotrebitelia, tu však žalobca poukazuje na skutočnosť, že neobstojí toto odôvodnenie žalovaného,
nakoľko v tomto prípade by musel byt' nákup maloletej osoby len pozastavený a muselo to byt' vykonané
len spontánne bez prechádzajúceho poučenia maloletej osoby, teda ako sa má správať pri vykonávaní
kontrolného nákupu, resp. ako má kontrolný nákup vykonať, to znamená správať sa ako inšpektor,
pričom na takúto pozíciu nemá zákonné oprávnenie. V tomto prípade žalovaný výslovne použil maloletú
na dokázanie porušenia zákona, na ktoré nemá maloletá, ani žalovaný, zákonné oprávnenie.



V konečnom dôsledku, podľa názoru žalobcu, je na zamyslenie a posúdenie, či svojim konaním žalovaný
nevystavuje maloletú osobu ohrozeniu v podobe psychického tlaku a psychického zaťaženia, tak pri
dokazovaní deliktu, ako aj z následných možných krokov, napr. aj predvolaním ako svedka v správnom,
resp. aj súdnom konaní. Žalovaný chráni maloletú osobu len tak, že jej prikazuje, aby po vykonaní
nákupu cigariet okamžite ušla z prevádzky a v ďalšom čase jej už ochranu neposkytuje. Žalovaný
už nepredpokladá možný strach, následky, resp. obavu maloletej osoby z návštevy prevádzok, v
ktorých bola súčasťou dokazovania spáchania deliktu prevádzkovateľom kontrolovanej prevádzky, čím
jej znemožňuje právo voľného výberu a vlastného rozhodovania sa o tom, kde môže ísť a ako môže
konať. Takto žalovaný koná vo všetkých prípadoch dokazovania deliktu odopretia predaja tabakových
výrobkov maloletým osobám. Právny zástupca vychádza z vlastnej skúsenosti iných prípadov, v ktorých
zastupuje žalobcov v identických prípadoch.

11. Napokon žalobca namietal aj nesprávne vedenie administratívneho spisu nasledovnými námietkami:

Žalobca namieta nesprávne vedenie administratívneho spisu z dôvodu, že má podozrenie s jeho
manipuláciou. Z jednej kontroly bol spísaný jeden inšpekčný záznam, ako podklad k dvom správnym
konaniam. Po začatí správneho konania sa mal žalobca vyjadriť k dôvodom konania. Vzhľadom k tomu,
že žalobca nepoznal dôvody konania, pretože ich žalovaný nespresnil, nešpecifikoval, žalobca mal
zámer nahliadnuť do jeho spisov (voči žalobcovi žalovaný začal dve správne konania č. P/ 0356/08/16
a č. F/0357/08/16 ). Pri nahliadnutí do spisu zistil, že je vedený len jeden spis, na ktorom sú uvedené
čísla P/0356/08/16 a F/03754/08/16.

Ďalej žalobca zistil, že v spise sa nenachádza predchádzajúci písomný súhlas zákonného zástupcu
maloletej osoby. Dôkazom je zápisnica o nahliadnutí do spisu - záznam o oboznámení sa so spisom,
z ktorého je zrejmé, že v spise sa okrem inšpekčného záznamu a dvoch oznámení o začatí správneho
konania a výpisu z obchodného registra nenachádza už žiadna iná listina. Žalovaný v rozhodnutí
uvádza, že predchádzajúci písomný súhlas zákonného zástupcu maloletej osoby sa má nachádzať na
inšpektoráte, pričom uvádza, že sa nachádza v spise č. F/0354/08/16. Žalobca už skôr uviedol, že nie
sú vedené dva spisy, ale iba jeden, ako je vyššie uvedené a je to zrejmé aj zo zápisnice s oboznámením
sa s jeho obsahom. Podľa názoru žalobcu, všetky podklady sa majú nachádzať v spise a nie niekde, na
ani presne neurčenom mieste na inšpektoráte. Z takto zisteného stavu, pokiaľ sa tento súhlas nachádza
už v spise, nie je možne objektívne dokázať, kedy bol do spisu doložený.

Ako ďalší dôkaz nesprávneho vedenia spisu žalobca uvádza aj skutočnosť, že ani rozhodnutia, ani ďalšie
listiny v spise, nie sú číslované, aby nebolo možné spochybniť ich ukladanie do spisu - žurnalizovanie.

Žalobca sa domnieva, že žalovaný po doručení žaloby rozdelil jeden spis na dva samostatné spisy.

Dôkaz: - záznam o nahliadnutí do spisu predložený žalobcom, rozhodnutia vydané žalovaným.

12. Z hore uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby súd vo veci nariadil pojednávanie a následne
vydal rozsudok, ktorým by zrušil rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a zaviazal žalovaného
k náhrade trov súdneho konania.

13. Žalovaný v rozsiahlom vyjadrení z 22.08.2017 (č. l. 25-44 spisu) k obsahu námietok uvedených v
správnej žalobe z 10.07.2017 argumentoval obsahovo zhodne s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia,
zaoberajúc sa obsahom jednotlivých žalobných námietok obsahovo identických s dôvodmi riadneho
opravného prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie
so sídlom v Košiciach z 10.11.2016.

14. Na výzvu Krajského súdu v Košiciach zo 06.09.2017 danú žalobcovi (jeho právnemu zástupcovi) v
súlade s ustanovením § 106 ods. 1 SSP (možnosť podania repliky) nepredložil právny zástupca žalobcu
ďalšie písomné vyjadrenie.

15. Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, v konaní podľa zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny
súdny poriadok) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu, a to v právnych medziach podanej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP), ako



aj v právnom režime správnej žaloby vo veciach správneho trestania (§ 194 - § 198 SSP) a dospel k
záveru, že žaloba je nedôvodná.

16. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom
fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených
týmto zákonom. Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a
slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. Pri rozhodovaní
správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu. Správny súd postupuje a rozhoduje
v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so
základnými princípmi tohto zákona. (§ 2 ods. 1, § 5 ods. 2, 3, 4 SSP)

17. Podľa § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa (vzťah k správnemu poriadku), na konanie podľa tohto
zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem § 20 ods. 3 písm. e/ až h/ a § 21 a
§ 26a, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

18. Podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný vydať spotrebiteľovi doklad
o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby, v ktorom je uvedené:

a) obchodné meno a sídlo predávajúceho, prípadne miesto podnikania fyzickej osoby,
b) adresa prevádzkarne,
c) dátum predaja,
d) názov a množstvo výrobku alebo druh služby,
e) cena jednotlivého výrobku alebo služby a celková cena, ktorú spotrebiteľ zaplatil.

19. Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, (sankcie) za porušenie povinností ustanovených
týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán
dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu
do 66 400 €; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166 000 €.

20. Podľa § 18 ods. 1 Správneho poriadku konanie sa začína na návrh účastníka konania alebo na
podnet správneho orgánu.

21. Dikcia § 18 ods. 1 Správneho poriadku, obsahuje dva alternatívne spôsoby začatia správneho
konania, a to popri návrhu účastníka konania aj spôsob začatia konania na podnet správneho orgánu,
teda na základe zásady oficiality, ktorou v administratívnych právnych veciach spravujúcich sa zákonom
o správnom konaní disponuje orgán verejnej správy. Ide o prípady, keď z hmotnoprávnej úpravy vyplýva
pre správny orgán možno alebo povinnosť začať správne konanie. Okrem ďalších prípadov je zámerom
a obsahom takéhoto konania rozhodnúť o povinnosti účastníka konania (napr. o uložení pokuty). Zdrojom
informácií pre správny orgán je v takomto prípade najčastejšie jeho vlastná činnosť, napr. dozorná
činnosť orgánov inšpekcie. Je pritom výlučne vecou správneho orgánu, aby posúdil, či a do akej miery sú
splnené zákonné podmienky na začatie konania, týkajúce sa predovšetkým ohrozenia alebo porušenia
verejného záujmu, ochrany práv a oprávnených záujmov osôb v zmysle zásady uvedenej v § 3 ods. 3
Správneho poriadku.

22. Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu prvostupňového správneho orgánu, oznámením
o začatí správneho konania z 30.09.2016 č. k. P/0356/08/16 bolo žalobcovi oznámené začatie
administratívneho konania odôvodnené tým, že 25.08.2016 vykonali inšpektori Inšpektorátu Slovenskej
obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj kontrolu v prevádzkarni IRISH PUB,
Hlavná 92, Košice, pri ktorej bolo zistené porušenie povinnosti predávajúceho vydať spotrebiteľovi
doklad o kúpe výrobku, keď vo vykonanom kontrolnom nákupe účtovanom v hodnote 3,70 € nebol
vydaný doklad o kúpe výrobku (cigarety MARLBORO GOLD), čím malo dôjsť zo strany žalobcu
k porušeniu § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Následne správne orgány oboch stupňov
vykonali administratívne konanie, výsledkom ktorého bolo preskúmavané rozhodnutie žalovaného zo
14.06.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 26.07.2017. Uloženie pokuty v sume
500 € žalobcovi správne orgány oboch stupňov vyvodili zo skutkových zistení vyplývajúcich z kontroly
z 25.08.2016 v hore uvedenej prevádzkarni žalobcu, opierajúc sa o dôkazný stav vyplývajúci z obsahu
administratívneho spisu.



23. Správny súd v prvom rade konštatuje dôvodnosť skutkových zistení a východiskových právnych
záverov správnych orgánov oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci, ako aj existenciu
vyčerpávajúcich skutkových a právnych dôvodov obsiahnutých v odôvodnení rozhodnutí správnych
orgánov oboch stupňov z 10.11.2016 a 14.06.2017. Žalovaný sa zároveň podľa názoru súdu
dôsledne vysporiadal so všetkým odvolacími námietkami žalobcu, ktorým po obsahovej právnej stránke
zodpovedajú žalobné námietky vznesené v žalobe z 10.07.2017.

24. Pokiaľ ide o obsah jednotlivých žalobných námietok, správny súd pri skúmaní ich skutkového
a právneho základu nezistil dôvody a právny potenciál pre postup podľa § 191 SSP upravujúceho
procesnoprávne možnosti zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy z právnych dôvodov uvedených
v § 191 ods. 1 písm. a/ až g/ SSP. Zároveň súd nezistil ani také právne dôvody, ktoré by korešpondovali s
možnými dôvodmi zrušenia rozhodnutia orgánov verejnej správy vo veciach správneho trestania podľa
§ 195 písm. a/ až e/ SSP, teda v prípadoch, v ktorých správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby.

25. V rámci povinnosti správneho súdu vysporiadať sa vo svojom meritórnom rozhodnutí s obsahom
všetkých relevantných žalobných námietok, súd okrem obsahu žaloby, dedukujúc aj z vyjadrenia
právneho zástupcu žalobcu pred správnym súdom na ústnom pojednávaní konanom 21.06.2018 usúdil,
že zásadnými žalobnými námietkami, vzťahujúcimi sa na dané súdne preskúmavacie konanie, je
spochybnenie zákonnosti kontrolného nákupu vykonaného dňa 25.08.2016 v prevádzkarni IRISH PUB
maloletou osobou, čo podľa názoru právneho zástupcu žalobcu neumožňoval právny predpis a taktiež
odmietnutie aplikácie, tzv. absorpčnej právnej zásady pri ukladaní sankcie za dva správne delikty, ku
ktorým malo dôjsť v uvedenej prevádzkarni žalobcu 25.08.2016 pri kontrolnom nákupe - vydanie tovaru
(tabakového výrobku) maloletej osobe a následne nevydanie dokladu o kúpe tovaru. Žalobca teda
netvrdil, že by v jeho prevádzkarni nedošlo k uvedeným právne významným skutočnostiam zakladajúcim
skutkové dôvody pre uloženie sankcií.

26. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú účasť maloletej osoby pri kontrolnom nákupe, v rámci inšpekcie
vykonanej v prevádzkarni žalobcu 25.08.2016, resp. s absenciou súhlasu zákonného zástupcu maloletej
osoby pre jej účasť na kontrolnom nákupe vykonanom v rámci inšpekcie, na ústnom pojednávaní
21.06.2018 si správny súd overil kontrolou listinného dôkazu - anonymizovanej verzie zmluvy o
poskytnutí súčinnosti pri výkone kontroly medzi prvostupňovým správnym orgánom a zákonným
zástupcom maloletého, že predmetný postup vytýkaný žalobcom nemožno hodnotiť ako protiprávny.
Zároveň súd k uvedenej námietke uvádza, že účasť maloletej osoby pri kontrolnom nákupe ako
rozhodujúci dôkazný postup bol zabezpečený prvostupňovým správnym orgánom - Inšpektorátom
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach v inom administratívnom konaní vedenom pod č.
k. F/0357/08/16 ukončenom právoplatným rozhodnutím žalovaného č. SK/0760/99/2016 z 12.10.2017 o
uložení pokuty žalobcovi vo výške 1 000 € pre porušenie povinností podľa § 6 ods. 2 zákona č. 377/2004
Z. z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

27. Ako to vyplýva z predchádzajúceho bodu odôvodnenia tohto rozsudku, vo veci boli zákonným
spôsobom vykonané dve samostatné administratívne konania, ktorých predmetom bola kontrola
dodržiavania právnych povinností vyplývajúcich na jednej strane zo zákona č. 377/2004 Z. z. o ochrane
nefajčiarov a na strane druhej podľa zákona o ochrane spotrebiteľa v preskúmavanej právnej veci.
Odlišnosť právnych vzťahov chránených uvedenými osobitnými právnymi predpismi podľa názoru
správneho súdu bola určujúcim právnym základom pre taký postup prvostupňového správneho orgánu,
ktorý zvolil voči žalovanému vedením dvoch samostatných administratívnych konaní. Ak totiž v rámci
inšpekcie vykonanej prvostupňovým správnym orgánom v prevádzke žalobcu 25.08.2016 pri kontrole
zameranej na ochranu nefajčiarov (pri ktorej prvostupňový správny orgán použil zákonným spôsobom
maloletú osobu) došlo aj k ďalšiemu zisteniu o porušení právnych predpisov v inej sfére kontrolnej
činnosti uvedeného orgánu verejnej správy (ochrana spotrebiteľa), skutkovým a právnym základom pre
zahájenie ďalšieho správneho konania bolo predmetné zistenie o nevydaní dokladu o kúpe tovaru, a
to v procesnoprávnej nadväznosti na hore citované ustanovenie § 18 ods. 1 Správneho poriadku, pri
existencii hmotnoprávnych podmienok pre vyvodenie administratívnej zodpovednosti podľa zákona o
ochrane spotrebiteľa.

28. S uvedenou argumentáciou správneho súdu úzko súvisí aj ďalšia žalobcom formulovaná žalobná
námietka vytýkajúca správnym orgánom oboch stupňov neuplatnenie, tzv. absorpčnej zásady pri



ukladaní trestu za dva správne delikty. Súd predovšetkým uvádza, že z procesnoprávneho hľadiska v
správnom konaní v preskúmavanej právnej veci, ako aj v správnom konaní vedenom u žalovaného pod
č. k. SK/0760/99/2016 (rozhodnutie žalovaného na č. l. 50 - 55 spisu) postupoval žalovaný a správny
orgán prvého stupňa podľa procesnoprávnych podmienok daných Správnym poriadkom. Uvedená
procesnoprávna norma, ani zákony o ochrane spotrebiteľa a o ochrane nefajčiarov, neumožňujú
správnemu orgánu predovšetkým z dôvodu odlišnosti dvoch samostatných právnych úprav chrániacich
osobitné sféry právnych vzťahov v oblasti verejnej správy uskutočniť „spojené“ administratívne
konanie o oboch deliktoch a následne pristúpiť k uloženiu jednej sankcie za oba správne delikty a
aplikáciu žalobcom namietanej absorpčnej zásady charakteristickej pre oblasť trestného práva. Súd
zdôrazňuje, že ide o dve samostatné skutkové zistenia, a tým aj skutkové vymedzenia vo výrokových
častiach administratívnych rozhodnutí majúce odlišný právny charakter a rovnako rozdielne podmienky
sankčného postihu podľa dvoch osobitných právnych úprav (zákony o ochrane spotrebiteľa a o ochrane
nefajčiarov).

29. Slovenská právna úprava, tzv. malého trestania rozdelená do početných právnych predpisov
vzťahujúcich sa na konkrétne sféry ochrany verejnoprávnych vzťahov neumožňuje (napr. na rozdiel
od súčasne platnej právnej úpravy administratívneho trestania v Českej republike, danej zákonom č.
250/2016 Sb.) vykonať spoločné správne konanie a pristúpiť k uloženiu spoločnej sankcie za dva a
viac správnych deliktov. Pokiaľ sa však súd už zmienil o danej právnej odlišnosti malého trestania od
právnej úpravy v inom členskom štáte EÚ, treba zároveň uviesť, že aj keby v budúcnosti zákonodarca
zamýšľal prijatie právnej úpravy obsahujúcej sankcionovanie subjektov práva za viaceré správne delikty
podľa odlišných hmotnoprávnych úprav jednou spoločnou sankciou, nesporne by dospel k záveru o
potrebe takej spravodlivej právnej úpravy, aká vyplýva z § 41 ods. 2 uvedeného zákona umožňujúceho
v odôvodnených prípadoch prekročenie zákonom stanovenej hornej hranice za najprísnejší delikt pri
vyvodení administratívnoprávnej zodpovednosti za dva a viac priestupkov (správnych deliktov).

K ďalšej argumentácii žalobcu vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 106/2011 správny súd
uvádza, že ide o nález týkajúci sa otázky ústavnosti časti aspiračnej zásady v trestnom práve a nemá
žiaden priamy právny súvis s preskúmavanou právnou vecou.

Záverom k predmetnej úvahe súd vzhľadom na výšku uloženej sankcie podľa § 24 ods. 1 zákona
o ochrane spotrebiteľa v zákonom stanovenej sadzbe (uložená pokuta 500 € pri sadzbe do 66 400
€) uvádza, že námietky právneho zástupcu žalobcu o aplikácii absorpčnej právnej zásady nemajú
svoj reálny základ v administratívnom konaní. Súd totiž konštatuje, že horná hranica zákonnej sadzby
pre daný druh administratívneho deliktu nebola prekročená, a to ani v prípade zohľadnenia ďalšieho
sankčného postihu žalobcu v správnom konaní vedenom u žalovaného pod č. k. SK/0760/99/2016.

30. K návrhu právneho zástupcu žalobcu na použitie § 198 SSP upravujúceho sankčnú moderáciu súd
uvádza, že vzhľadom na primeranosť uloženej sankcie pri dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej
sadzby (do 66 400 €) neboli dané v preskúmavanej veci právne podmienky pre takýto navrhovaný postup
správneho súdu.

31. K námietkam žalobcu týkajúcim sa výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia súd dáva
do pozornosti účastníkov konania ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej výrok a
odôvodnenie administratívneho rozhodnutia tvoria jeden funkčný celok, a teda postačuje, ak všetky
okolnosti súvisiace s vyvodením administratívnoprávnej zodpovednosti voči účastníkovi konania
vyplývajú z rozhodnutia správneho orgánu ako z celku. Popritom Najvyšší súd SR opakovane
judikuje, že pre právnu kvalitu výrokovej časti administratívneho rozhodnutia je určujúce, aby právna
požiadavka na nezameniteľnosť správneho deliktu, tvoriaceho predmet konania bola daná vecným,
časovým a miestnym vymedzením skutku, ktorého sa preskúmavaná právna vec týka. Z obsahu výroku
prvostupňového rozhodnutia z 10.06.2011 jasne vyplýva tak vecné, ako aj časové a miestne vymedzenie
skutku uvedením údajov o čase a mieste vykonania kontroly a zistenia kontrolného orgánu tvoriaceho
hmotnoprávny základ pre postih žalobcu (§ 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa). Rovnako pokiaľ
ide o odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, všetky zásadné dôkazné zistenia a
na nich sa vzťahujúce právne závery sú podľa názoru ich vyčerpávajúcou súčasťou.

32. Pokiaľ ide o požiadavku a s ňou súvisiacu námietku týkajúcu sa nenariadenia ústneho pojednávania,
správny súd poukazuje na vývoj judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR vzťahujúcu sa



na danú procesnoprávnu problematiku v právnych veciach administratívneho trestania (vyjmúc konanie
o priestupkoch), a v tejto súvislosti aj na právny názor, ktorý uviedol Krajský súd v Košiciach v rozsudku
č. k. 8S/71/2016 z 12.10.2017, v ktorom uviedol:

„Podľa § 27 zákona č. 250/2007 Z. z. (Vzťah k správnemu poriadku), na konanie podľa tohto zákona
sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem § 20 ods. 3 písm. e/ až h/ a § 21 a § 26a,
ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 21 ods. 1, prvá veta správneho poriadku (ústne pojednávanie), správny orgán nariadi ústne
pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak
to ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí
správnemu orgánu. Z citovaných ustanovení Správneho poriadku vyplýva právna povinnosť správneho
orgánu nariadiť ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej
objasneniu. Ide o tzv. demonštratívny právny výpočet dôvod, pre ktoré správny orgán nariaďuje ústne
pojednávanie. Je však pritom zrejmé, že správny orgán sa má v rámci svojej úvahy a oprávnenia
vyplývajúceho z dikcie § 34 Správneho poriadku riadiť ustanovením § 3 ods. 3 Správneho poriadku,
podľa ktorého je povinný použiť najvhodnejšie prostriedky vedúce k správnemu vybaveniu veci. Je
zároveň povinnosťou správneho orgánu vyplývajúcou zo znenia § 32 ods. 1 Správneho poriadku zistiť
presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné doklady pre rozhodnutie.
Správny orgán má v každom jednotlivom prípade v konkrétnej administratívnej veci vo svojej úvahe
vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a má nariadiť ústne pojednávanie v prípade, ak bude mať
svoje opodstatnenie, t.j. predovšetkým ak ústne pojednávanie môže prispieť k objasneniu skutkových
okolností prípadu. Spravidla je to vtedy, ak v konaní vystupujú účastníci konania s protichodnými
záujmami, keď treba vypočúvať svedkov, resp. vykonávať iné dôkazy, a tiež ústne pojednávanie
poskytne najvhodnejšiu príležitosť na to, aby všetky osoby, ktoré majú zákonné právo zúčastniť sa na
ústnom pojednávaní, t.j. účastníci konania mohli v rámci neho realizovať svoje procesné práva (Správny
poriadok, Komentár Doc. Soňa Košičiarová, PhD.).

Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Vychádzajúc z daného právneho rámca pre posúdenie povinnosti správneho orgánu v konkrétnej
administratívnoprávnej veci v konaní nariadiť ústne pojednávanie súd v prvom rade poukazuje na
dôkazné závery vyplývajúce z inšpekčných záznamov obsiahnutých v administratívnom spise správneho
orgánu prvého stupňa, ktoré aj s prihliadnutím na obsah vyjadrenia vodiča taxislužby vytvorili v
administratívnom konaní dôkazný stav majúci svoju oporu v záznamoch inšpektorov SOI. Za daného
dôkazného stavu, podľa názoru súdu nemožno správnym orgánom vytknúť v rámci procesnoprávnej
úvahy o možnosti nariadenia ústneho pojednávania záver o jeho nepotrebnosti, dôkaznej nadbytočnosti,
a teda takom dôkaznom postupe, ktorý nemôže mať právny potenciál pre zmenu dovtedajších
dôkazných záverov.

Správny súd ďalej považuje za potrebné k veci uviesť, vo vzťahu k obsahu žaloby, ale aj z vlastnej
judikatúry týkajúcej sa posudzovania procesnoprávnych otázok vo sfére správneho trestania, najmä
otázky týkajúcej sa povinnosti nariadiť ústne pojednávanie v administratívnom konaní, že obsah žaloby
tak, ako bola koncipovaná v danej časti žalobných námietok (nenariadenie ústneho pojednávania), je
nesporne motivovaný aj judikatúrou správnych súdov v Slovenskej republiky, opierajúcou sa o uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 231/2010-38 z 25.08.2010. Predmetné uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sa následne premietlo do obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 5Sžo/235/2010 z 25.11.2010, v ktorom správny súd formuloval závery, právne viazaný obsahom
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25.08.2010. Najvyšší súd SR v odôvodnení rozsudku
č. k. 5Sžo/235/2010 z 25.11.2010 okrem iného konštatoval:

„Názorom ústavného súdu je najvyšší súd viazaný, a to i napriek tomu, že pri prejednávaní správneho
deliktu nemal správny orgán v zmysle § 21 ods. 1 Správneho poriadku zákonnú povinnosť nariadiť ústne
pojednávanie, a že od ústneho pojednávania ani nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci, pretože
skutkový stav veci bol považovaný za náležite a dostatočne zistený. Podľa názoru najvyššieho súdu
nemožno opomenúť, že porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. sťažovateľkou



nie je priestupkom, nakoľko ako priestupok nie je definované ani v zákone o priestupkoch ani v inom
zákone. V preskúmavanej veci porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z. z. je správnym
deliktom poškodzujúcim spotrebiteľa, a preto na jeho prejednanie sa vzťahuje správny poriadok a nie
zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ako je to citované v rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/200/2009 z 24. februára 2010, na ktorý ústavný
súd vo svojom náleze poukazuje.“

Súd v preskúmavanej právnej veci dáva do pozornosti účastníkov konania predovšetkým dve dôležité
právne významné skutočnosti. V prvom rade už zo samotného obsahu rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 5Sžo/235/2010 z 25.11.2010 vyplýva prinajmenšom opatrný právny postoj k
požiadavke na nariadenie ústneho pojednávania v konaní o správnom delikte, ak nie postoj odmietavý,
najmä za situácie, ak od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, resp. keď
skutkový stav veci je náležite zistený. Druhou, nie menej významnou skutočnosťou je vývoj judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opierajúcej sa aj o iné, následne vydané rozhodnutia Ústavného
súdu SR v právnych veciach týkajúcich sa administratívneho trestania a posudzovania otázky povinnosti
nariadenia ústneho pojednávania. V tomto rozsahu právnej argumentácie súd poukazuje, napr. na obsah
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10Sžo/387/2015 z 23.02.2017, v ktorom Najvyšší
súd SR v právnej veci týkajúcej sa administratívneho trestania nesúhlasil so záverom krajského súdu,
že tým, že správny orgán nenariadil vo veci ústne pojednávanie, došlo k takej procesnej vade, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Vyslovil záver, že podľa judikatúry ESĽP neuskutočnenie
ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám článku 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti
a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú
osobitnou zložitosťou (napr. Varela Assalino proti Portugalsku rozhodnutie zo dňa 25.04.2002 č.
sťažnosti 64336/01). Najvyšší súd SR v odôvodnení rozsudku č. k. 10Sžo/387/2015 z 23.02.2017
zároveň poukázal na obsah uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 134/2014-19 z 05.02.2014, v ktorom
ústavný súd argumentoval nasledovne:

„Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti záveru
najvyššieho súdu, podľa ktorého nenariadením ústneho prerokovania veci radou sťažovateľke nebola
odňatá možnosť konať pred správnym orgánom. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať
za arbitrárny, či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu v podstatnej časti
opierajúceho o rozhodnutie rady totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú
aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu.“

33. K ďalšej žalobnej námietke (nezákonnosť dôkazných prostriedkov, nevykonanie dôkazov) súd
poukazuje vo vzťahu k použitiu maloletej osoby na kontrolný nákup na svoju predchádzajúcu právnu
argumentáciu týkajúcu sa súhlasu zákonných zástupcov s účasťou maloletého pri kontrolnom nákupe a
pokiaľ ide o žalobcom navrhované dokazovanie, zastáva názor zhodný s právnym názorom žalovaného
správneho orgánu opierajúci sa o dikciu § 34 ods. 1 až 6 Správneho poriadku upravujúcu dokazovanie
v správnom konaní. Z obsahu ustanovenia § 34 ods. 4 Správneho poriadku, podľa ktorého vykonávanie
dôkazov patrí správnemu orgánu vyplýva podľa ustálenej súdnej praxe záver, že je oprávnením
správneho orgánu nevykonať dôkaz navrhnutý účastníkom správneho konania, ak v rámci dôkazného
stavu docieleného v administratívnom konaní sú nespochybniteľným spôsobom preukázané skutočnosti
dôležité pre vyvodenie právnej zodpovednosti účastníka administratívneho konania. V tomto smere
je určujúcim dôkazom v preskúmavanej právnej veci inšpekčný záznam, z ktorého jasne vyplývajú
skutočnosti tvoriace základ vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti voči žalobcovi za skutok,
ku ktorému došlo dňa 25.08.2016. Ku konkretizácii tejto žalobnej námietky (tak, ako to vyplýva z obsahu
žalobného bodu 4. žaloby) správny súd poznamenáva, že súhlas zákonného zástupcu maloletého
bol prvostupňovým správnym orgánom zadovážený pre účely iného administratívneho konania a je
použiteľný aj pre preskúmavanú právnu vec. Žalobcom vytýkané porušenie § 22 Správneho poriadku
(Zápisnica o vyjadrení žalobcu k oznámeniu o začatí správneho konania) nemá svoj procesnoprávny
základ v obsahu daného zákonného ustanovenia majúceho všeobecnú právnu povahu a týkajúceho
sa prioritne dôkazov ústnej povahy, a nie písomného vyjadrenia účastníka administratívneho konania
k inšpekčnému záznamu, resp. k oznámeniu o začatí správneho konania, ktoré je v písomnej podobe
súčasťou administratívneho spisu a ktorého obsah je nespochybniteľný.



34. Z dôvodov už uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozsudku správny súd
neuznal ako dôvodné ani ďalšie žalobné námietky (uvedené pod žalobnými bodmi 5 a 6 žaloby), pretože
žalobcom uvádzané nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne vedenie administratívneho spisu
malo podľa jeho názoru súvisieť s absenciou súhlasu zákonného zástupcu s použitím maloletej osoby
pri kontrolnom nákupe dňa 25.08.2016, k čomu sa správny súd už v tomto odôvodnení rozsudku
vyjadril. Pokiaľ žalobca vytýka správnym orgánom oboch stupňov nesprávne vedenie administratívneho
spisu spočívajúce v nedostatku číslovania a žurnalizácie spisu, správny súd konštatuje, že jednotlivé
listinné dôkazy obsiahnuté v administratívnom spise správnych orgánov oboch stupňov sú číslované
a chronologicky na seba nadväzujú. K spisu je zároveň pripojený spisový prehľad - obsah spisového
materiálu č. P/0356/08/16 s uvedením strán - čísla listov jednotlivých súčastí, teda listín obsiahnutých
v administratívnom spise.

35. Vychádzajúc z hore uvedených skutkových a právnych dôvodov správny súd žalobu zamietol
procesným postupom podľa § 190 SSP.

36. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na
náhradu trov konania, a to z dôvodu neúspechu žalobcu v súdnom preskúmavacom konaní (§ 167 ods.
1 SSP), ako aj na základe zistenia, že ani u žalovaného správneho orgánu neboli splnené podmienky
pre priznanie náhrady trov konania.

37. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia
rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v
Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,



f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.