OVOLAGÚNA, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice


Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/248/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116220517
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7116220517.9

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň
JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu OVOLAGÚNA, spoločnosť s ručením
obmedzeným Košice, so sídlom v Košiciach, Textilná 1, IČO: 31 736 823, zast. JUDr. Zoltánom Koreňom,
advokátom, Košice, Hrnčiarska 2, proti žalovanému Rádu Premonštrátov - Opátstvo Jasov, so sídlom
v Jasove, ul. Podzámok 166/28, IČO: 00 587 125, zast. JUDr. Lucia Jurgová, advokátka s.r.o., Poproč,
Slnečná 37, IČO: 47 236 884 a JUDr. Pavlom Sitárom, advokátom, Košice, Zvonárska 8, o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia zmluvy o nájme a určenie trvania nájmu, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku 13C/198/2016-234 z 13.7.2018 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok a určuje, že okamžité skončenie zmluvy o nájme žalovaného zo dňa 1.10.2009
k nehnuteľnosti - nebytovému domu na ulici S. Č.. XX M. K., zapísaného v pozemnoknižnej vložke č.
6681, parc. č. 950, súp. č. 110, zapísaného na LV č. X Správy katastra K. - B. V., doručené žalobcovi
dňa 6.10.2009 je neplatné a nájomný vzťah založený zmluvou o nájme k nebytovým priestorom na S.
L.. Č.. XX M. K. z dňa 1.7.2006 trvá naďalej.

P r i z n á v a žalobcovi proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením.

M e n í výrok o trovách štátu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Košice I trovy
štátu v sume 93 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pôvodne žalobou domáhal určenia, že okamžité skončenie zmluvy o nájme žalovaného zo
dňa 1.10.2009 k nehnuteľnosti - nebytovému domu na ul. S. Č.. XX M. K., zapísanému v pozemnoknižnej
vložke č. 6681, parcela č. 950, súp. č. 110, zapísanému na LV č. X Správy katastra K., B. V., doručené
navrhovateľovi dňa 6.10.2009, je neplatné.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom 13C/347/2009-81 z 8.3.2012 žalobu zamietol a žalovanému priznal
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 318,28 €, a žalobcu tieto trovy zaviazal zaplatiť právnemu
zástupcovi žalovaného JUDr. Pavlovi Sitárovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Preskúmal žalobcom spochybnené okamžité skončenie zmluvy o nájme zo dňa 1.10.2009 a mal
za to, že žalovaný pri okamžitom ukončení nájomnej zmluvy so žalobcom realizoval svoje právo
vyplývajúce mu zo zmluvy. Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že podľa žalobcu v zmysle zmluvy síce
nezaplatenie nájomného v 30-dňovej lehote po splatnosti nájomného mohlo byť dôvodom na okamžité
zrušenie zmluvy, avšak sporný doplatok nájomného vykonal v posledný deň lehoty, t.j. dňa 30.9.2009 po



dohode s povereným pracovníkom žalovaného a predtým sumu 10.000,- EUR mal v úmysle odovzdať
žalovanému osobne. Vzal do úvahy obranu žalovaného, ktorý namietal, že nikdy nedošlo k dohode,
ktorou by sa mal zmeniť spôsob úhrady nájomného, toto malo byť uhradené na jeho účet a nikdy
žiadneho svojho zamestnanca nepoveril prevzatím nájomného v hotovosti. Zistil, že žalovaný ako
prenajímateľ uzavrel so žalobcom ako nájomcom v zmysle zákona č. 116/1990 Zb. zmluvu o nájme k
nebytovým priestorom na ul. S. Č.. XX v K. a nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 1.7.2006
do 31.12.2026. V zmluve bolo dohodnuté, že prenajímateľ každý štvrťrok vystaví faktúru na úhradu
nájomného, ktorú vystaví vždy v druhom mesiaci aktuálneho štvrťroku a faktúra mala byť splatná v tom
istom mesiaci a v článku V., bod 5, písm. b/ Zmluvy bolo dohodnuté, že dôvodom pre okamžité ukončenie
zo strany prenajímateľa je nezaplatenie nájomného v 30 -dňovej lehote po splatnosti nájomného napriek
písomnému upozorneniu prenajímateľa. Z faktúry č. 10090057, vyhotovenej žalovaným dňa 5.8.2009
mu vyplynulo, že žalovaný ňou fakturoval žalobcovi nájomné za prenajaté nebytové priestory za 3.
štvrťrok roku 2009 v sume 16.182,04 EUR, pričom dátum splatnosti je na faktúre uvedený 19.8.2009.
Z výpisu z účtu žalobcu vedeného v ČSOB, a.s., pobočka Košice mal preukázané, že časť tejto faktúry
uhradil žalobca dňa 17.9.2009 na účet žalovaného vo výške 6.182,04 EUR a dňa 30.9.2009 vložil
žalobca na svoj účet sumu 10.000,- EUR a zároveň dal príkaz na úhradu nájomného za 3. štvrťrok
2009 v prospech účtu žalovaného. Konštatoval, že žalobca mu predložil písomnú upomienku, ktorú mu
zaslal žalovaný dňa 10.9.2009 a v ktorej ho vyzval na zaplatenie vyššie citovanej faktúry a zároveň
ho upozornil na článok V., ods. 5, písm. b) citovanej zmluvy s tým, že pokiaľ suma nebude uhradená,
bude to považovať žalovaný za porušenie zmluvných podmienok. Z písomného dokladu označeného
ako Okamžité skončenie zmluvy zistil, že žalovaný dňa 1.10.2009 okamžite skončil zmluvu o nájme
nebytových priestorov so žalobcom v súlade s článkom V., bod 5, písm. b) a poukázal na to, že žalobca
neuhradil v dobe splatnosti faktúry do 30.8.2009 nájomné a toto neuhradil ani napriek uplynutiu 30-
dňovej lehoty po splatnosti nájomného. Z vyjadrenia žalobcu mu vyplynulo, že tento naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti okamžitého skončenia zmluvy o nájme nebytového priestoru vidí v tom,
že zmluvu uzatváral na dobu 20 rokov, do budovy investoval nie malé finančné prostriedky a uzavrel
podnájomné zmluvy s podnájomníkmi a okamžité skončenie zmluvy ho priviedlo do likvidačného stavu. Z
výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu zistil, že časť faktúry za nájom nebytových priestorov vo výške
10.000,- € nebola zaplatená v lehote splatnosti faktúry a preto dňa 30.9.2009 navrhol zamestnancom
žalovaného C. G. a Q. N. aby túto sumu zobrali priamo do pokladne žalovaného, ale štatutárny zástupca
žalovaného - opát V. Š. mu telefonicky oznámil, že sumu 10.000,- € má vložiť na účet žalovaného, čo aj
bolo urobené. Z výpovede svedka Jaroslava N., ktorý v opátstve pracoval do 26.1.2011, mu vyplynulo,
že štatutárny zástupca žalobcu skutočne dňa 30.9.2009 mu chcel peniaze vo výške 10.000,- € osobne
odovzdať, čo však opát zamietol, hoci pred týmto dňom sa viackrát stávalo, že ak opátstvo - žalovaný
potreboval peniaze, zavolali žalobcovi, či má k dispozícii hotovosť a ak tento peniaze mal, vyplatil nájom
skôr, než bola faktúra za nájom splatná, aj keď o takomto spôsobe platby nájomného nebola uzavretá
žiadna písomná dohoda. Tieto skutočnosti potvrdil aj svedok C. G.. Z výpisu z účtu žalovaného vedeného
v Slovenskej sporiteľni a.s. bolo zistené, že nájom za 3. Štvrťrok 2009 vo výške 10.000,- € bol pripísaný
na účet žalovaného dňa 1.10.2009. Vychádzajúc z § 3 ods. 1 až 3, § 14 zák. č. 116/1190 Zb. a §
559 ods. 1, 2 , § 567 ods. 2, § 516 ods. 1 a § 40 ods. 2 OZ mal za preukázané, že účastníci uzavreli
dňa 1.7.2006 zmluvu o nájme nebytových priestorov a v tejto presne vymedzili predmet nájmu, výšku a
splatnosť nájomného a spôsob jeho úhrady, ako aj spôsoby skončenia nájomného vzťahu. S poukazom
na článok V., bod 5 nájomnej zmluvy mal za to, že dôvodom pre okamžité ukončenie nájomnej zmluvy
zo strany prenajímateľa (žalovaného) bolo aj nezaplatenie nájomného v 30-dňovej lehote po splatnosti
nájomného napriek písomnému upozorneniu prenajímateľa a žalobcom uhrádzaný zvyšok nájomného
- 10.000,- EUR bol pripísaný na účet žalovaného až nasledujúci deň po uplynutí 30-dňovej lehoty a boli
tak splnené podmienky preto, aby žalovaný dal okamžité skončenie nájomnej zmluvy dňom 1.10.2009.
Nebolo preukázané, aby sa účastníci konania dohodli na inej forme spôsobe platenia nájomného, ako
bolo uvedené v nájomnej zmluve a žalobcovi bolo známe presné číslo účtu žalovaného i peňažný ústav,
na ktorý mal poukázať nájomné vo výške 10.000,- € titulom nájomného za 3. štvrťrok a preto žalobu
ako bezdôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a
neúspešného žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v sume 318,28 EUR. O
trovách štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť na účet súdu
trovy štátu v sume 93,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

4. Krajský súd v Košiciach rozhodujúci o odvolaní žalobcu rozsudkom 11Co/136/2012-118 z 8.8.2012
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, že okamžité skončenie zmluvy o nájme žalovaného zo dňa
1.10.2009 k nehnuteľnosti zapísanej na LV č.X v kat.úz. K. - B. V., doručené žalobcovi dňa 6.10.2009



je neplatné a žalobcovi prisúdil náhradu trov konania. Bol toho názoru, že u žalobcu bol daný naliehavý
právny záujem na požadovanom určení a okamžité skončenie zmluvy o nájme z 1.10.2009, realizované
žalovaným pokladal za neplatné, keďže prenajímateľ v rozhodnej dobe sám žalobcovi predlžil lehotu
na dodatočné zaplatenie nájomného a jeho postup pri skončení nájomného vzťahu žalobcu pokladal za
výkon práva odporujúci dobrým mravom.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozhodujúci o dovolaní žalovaného uznesením 5Cdo/56/2013-167
z 18.12.2014 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 8.augusta 2012, sp.zn. 11Co/136/2012 a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky
skutkové závery súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nepovažoval za protikladné. Závery oboch
súdov sú zhodné v tom, že v minulosti existovala prax medzi žalobcom a žalovaným pri plnení záväzku
platiť nájomné, keď žalobca odovzdával plnenie za nájom osobne pracovníkom žalovaného, ktorí boli
poverení štatutárnym zástupcom žalovaného na prevzatie plnenia za nájom. Vyplýva to z výpovede Q.
N., ktorý uviedol: „.... že pred týmto dňom sa viackrát stávalo, že ak opátstvo - žalovaný potreboval
peniaze, zavolali žalobcovi, či má v hotovosti peniaze a ak tento v hotovosti peniaze mal, žalobca vyplatil
úhradu za nájom skôr, než bola faktúra za nájom splatná“. Ani záver odvolacieho súdu neprotirečí
skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa, že žalobca mal predmetné peňažné prostriedky k dispozícii v
hotovosti v rozhodujúci deň (t.j. 30.septembra 2009), a to bez toho, aby o tom bol predložený akýkoľvek
dôkazný prostriedok. Tento záver je opätovne zrejmý z výpovede svedka Q. N., ktorý uviedol (ako už
bolo vyššie uvedené), že mu štatutárny zástupca žalobcu telefonicky oznámil, že peniaze vo výške 10
000 € za nezaplatený nájom má pripravené, aby po tieto peniaze prišiel za žalobcom. V spojení so
skutkovým zistením súdu prvého stupňa, ktorý z výpisu z účtu žalobcu vedeného v ČSOB, a.s. pobočka
Košice (strana 3, ods.3 rozsudku) zistil, že 30.septembra 2009 vložil žalobca na svoj účet sumu 10 000
€ a zároveň dal príkaz na úhradu nájomného za tretí štvrťrok 2009 v prospech žalovaného v sume 10
000 € možno konštatovať, že odvolací súd k iným skutkovým záverom ako súd prvého stupňa nedospel,
zistené skutkové závery súdu prvého stupňa však odlišne právne posúdil. Pokiaľ ide o námietku
žalovaného, že odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný odmietol prevziať plnenie za nájom, táto
rovnako neobstojí, pretože už súd prvého stupňa z výpovede svedka Q. N. zistil, že štatutárny zástupca
telefonicky usmernil svedka „aby osobne peniaze od žalobcu nepreberal“, čo slovami odvolacieho súdu
povedané znamená rovnako odopretie alebo odmietnutie hotovostného prevzatia plnenia od žalobcu.

6. Pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení ďalej Najvyšší
súd Slovenskej republiky uviedol: „Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení je treba
skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného
rozhodnutia, pritom ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení,
ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá- ktorá
určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal
meritom veci.

7. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia, že „Okamžité skončenie zmluvy o nájme
žalovaného z 1. októbra 2009 k nehnuteľnosti - nebytovému domu na ulici S. XX M. K., zapísaného v
pozemnoknižnej vložke č.6681, parcela č. 950, súpisné číslo 110, zapísaného na LV č. X Správy katastra
K.- B. V. doručené žalobcovi 6. októbra 2009 je neplatné." Žalobca naliehavosť právneho záujmu (§ 80
písm. c/ O.s.p.) na požadovanom určení odôvodňoval tým, že so žalovaným pôvodne uzatvoril zmluvu o
nájme predmetných nebytových priestorov na dobu 20 rokov a v dôsledku okamžitého skončenia zmluvy
zo strany žalovaného by nájomný vzťah skončil predčasne, čo by ho priviedlo do likvidačného stavu, aj
s prihliadnutím na investície vynaložené do prenajatej budovy.

8. V súvislosti s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu pri žalobe o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia nájmu dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že žaloba o určenie v zmysle
§ 80 písm. c/ O.s.p. nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak má požadované určenie len povahu
predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie právny vzťah alebo právo, a to najmä
vtedy, ak takáto predbežná otázka nerieši alebo nemôže riešiť celý obsah alebo dosah sporného
právneho vzťahu alebo práva. Cieľom, ktorý žalobca sledoval podaním žaloby, bolo zotrvanie (resp.
zachovanie) predmetného záväzkového vzťahu založeného zmluvou o nájme nebytového priestoru, a
nielen vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia nájmu so žalovaným. Posúdenie otázky neplatnosti
okamžitého skončenia nájomného vzťahu je len predbežnou otázkou vo vzťahu k posúdeniu otázky, či



nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným aj naďalej trvá. To platí obzvlášť v prípade, keď sa určením
platnosti alebo neplatnosti okamžitého skončenia nájmu nemôže vyriešiť celý obsah a dosah sporného
právneho vzťahu medzi účastníkmi, nemôže byť na takomto určení naliehavý právny záujem v zmysle
§ 80 písm. c/ O.s.p.

9. Keďže zmyslom navrhovaného rozhodnutia (vychádzajúc zo znenia žalobného petitu) bolo určenie
neplatnosti okamžitého skončenia nájmu, a nie určenia, či nájomný vzťah trvá aj naďalej, nemožno
očakávať, že by určovacia žaloba efektívne vyriešila otázku spornosti právnych vzťahov žalobcu k
predmetu nájmu a z toho vyplývajúcej právnej neistoty. Totižto aj v prípade vyslovenia neplatnosti
okamžitého skončenia nájmu sa rozhodnutím súdu nevyrieši definitívne otázka, kto je nájomcom.

10. So zreteľom k uvedenému zastával dovolací súd názor, že požadovanému určeniu neplatnosti
okamžitého skončenia z nájmu nebytových priestorov chýba preventívny charakter, pretože, s
prihliadnutím k jeho povahe, nie je spôsobilé eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnych
vzťahoch účastníkov. Právna otázka (okamžitého skončenia nájmu nebytového priestoru), o ktorej má
byť rozhodnuté určovacím výrokom, má totiž povahu prejudiciálnej otázky vo vzťahu k určeniu existencie
(trvania) nájomného vzťahu účastníkov k predmetnému nebytovému priestoru. Dovolací súd za tejto
situácie zastával názor, že požadované určenie neposkytuje dostatočnú záruku odvrátenia budúcich
sporov účastníkov ohľadom existencie (trvania) nájomného vzťahu k nebytovému priestoru. Pre záver o
(ne)existencii nájomného pomeru totiž nie je významné len posúdenie platnosti právneho úkonu, ktorý
mal uvedený právny vzťah ukončiť, ale je potrebné zodpovedať rad ďalších (predbežných) právnych
otázok, ktoré spomínané posúdenie bez ďalšieho nemôže obsiahnuť.

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky už vyššie vo všeobecnej rovine uviedol, že ak žalobca nepreukáže
svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide vždy o samostatný a prvoradý dôvod
pre zamietnutie žaloby, a že ak súd dospeje k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu na
žalobcom požadovanom určení, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci“.

12. Vzhľadom na to, že žalobcom pôvodne požadované určenie neposkytovalo záruku odvrátenia
budúcich sporov medzi účastníkmi, ohľadom existencie (trvania) nájomného vzťahu, dovolací súd
rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil a ako už bolo uvedené, vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. Podaním zo dňa 30.6.2015 žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby pripustil zmenu žalobného petitu
tak, aby okrem určenia neplatnosti okamžitého skončenia zmluvy o nájme zo dňa 1.10.2009 bolo určené,
že nájomné vzťah trvá naďalej.

14. Odvolací súd návrh na pripustenie zmeny žalobného petitu posúdil podľa § 95 ods.1 až 3 O.s.p. a
uznesením 2Co/106/2015-186 z 8.7.2015 pripustil zmenu návrhu v tomto znení:
U r č u j e , že okamžité skončenie zmluvy o nájme žalovaného zo dňa 1.10.2009 k nehnuteľnosti -
nebytovému domu na ulici S. Č.. XX v K., zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. 6681, parcela č. 950,
súpisné číslo 110 zapísaného na LV č. X, Správy katastra K. - B.É. V. doručené žalobcovi dňa 6.10.2009
neplatné a nájomný vzťah trvá naďalej.

15. Uznesením 2Co/106/2015-191 z 23.11.2015 odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
13C/347/2009-81 z 8.3.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že predmetom konania
(po pripustení zmeny návrhu) je okrem iného aj určenie, že nájomný vzťah žalobcu k sporným nebytovým
priestorom trvá aj naďalej a na takomto určení aj podľa výkladu NS SR má žalobca naliehavý právny
záujem. Uložil preto konajúcemu súdu v ďalšom konaní posúdiť, či nájomný vzťah žalobcu k prenajatým
priestorom na S. ul. č. XX M. K. naďalej trvá a či tento nebol v súlade s právnou úpravou platne ukončený.
Uložil teda prvoinštančného súdu vyporiadať sa s platnosťou okamžitého skončenia zmluvy o nájme z
dňa 1.10.2009 a okrem toho aj ustáliť, či nájomný vzťah nemal byť dotknutý aj iným právnym úkonom
prenajímateľa.

16. Súd prvej inštancie ďalším rozsudkom 13C/198/2016-234 z 13.7.2018 (t. j. teraz preskúmavaným
rozhodnutím) opätovne žalobu zamietol, priznal žalovanému právo na náhradu trov konania voči
žalobcovi vo výške 100 % a zaviazal žalobcu na účet Okresného súdu Košice I zaplatiť trovy štátu v
sume 93 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.



17. Zrekapituloval priebeh konania a zo zmluvy o nájme predloženej žalobcom mu vyplynulo, že tomuto
žalovaný ako prenajímateľ prenechal do užívania nebytové priestory nachádzajúce sa na S. L.. Č..
XX M. K., keď zmluvné strany sa dohodli na sume ročného nájomného tak, že do 1.1.2011 mal platiť
nájomné vrátane DPH vo výške 1.950.000,- Sk ročne a od 1.2.2011 do 30.12.2026 vo výške 2.400.000,-
Sk ročne za podmienky, že prenajímateľ každý štvrťrok vystaví faktúru na úhradu nájomného, a to
vždy v druhom mesiaci aktuálneho štvrťroku a nájomné mal žalobca uhrádzať na účet žalovaného
vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s. V bode V. predmetnej zmluvy sa strany dohodli na spôsoboch
ukončenia nájomného pomeru a výpovedných dôvodoch, pričom dôvodom pre okamžité ukončenie
zo strany prenajímateľa bolo aj nezaplatenie nájomného v 30 dňovej lehote po splatnosti nájomného
napriek upozorneniu prenajímateľa. Z faktúry č. 10090057 vyhotovenej žalovaným dňa 5.8.2009 zistil,
že ňou žalovaný fakturoval žalobcovi nájomné za prenajaté nebytové priestory za 3. štvrťrok roku 2009
v sume 16.182,04 Eur a dátum splatnosti na faktúre bol uvedený 19.8.2009. Z výpisov z účtu žalobcu
vedeného v ČSOB, a. s. mal preukázané, že časť tejto faktúry uhradil žalobca dňa 17.9.2009 vo výške
6.182,04 € a dňa 30.9.2009 vložil žalobca na svoj účet sumu 10.000 € a zároveň dal príkaz na úhradu
nájomného za 3. štvrťrok roku 2009 v prospech účtu žalovaného v tejto sume. Z písomnej upomienky
formulovanej žalovaným dňa 10.9.2009 mu vyplynulo, že ňou prenajímateľ vyzval žalobcu na zaplatenie
vyššie citovanej faktúry za 3. štvrťrok 2009 s upozornením, že pokiaľ mu dlžná suma nebude uhradená
najneskôr do troch dní od lehoty uvedenej v čl. V ods. 5. v písm. b), bude to považovať za porušenie
zmluvných podmienok. Z písomného dokladu označeného ako okamžité skončenie zmluvy zistil, že ním
žalovaný dňa 1.10.2009 okamžite skončil zmluvu o nájme nebytových priestorov so žalobcom v súlade
s čl. V bod 5 písm. b) s tým, že nájomca neuhradil v dobe splatnosti faktúru, a to do 30.8.2009 a túto
neuhradil ani napriek uplynutiu 30-dňovej lehoty po splatnosti nájomného. Podrobne ďalej reprodukoval
obsah vyjadrení štatutárneho zástupcu žalobcu, z ktorých mu vyplynulo predovšetkým to, že časť faktúry
za nájom nebytových priestorov vo výške 10.000 € nebola zaplatená v lehote splatnosti faktúry, a preto
štatutár dňa 30.9.2009 navrhol zamestnancom žalovaného C. G. a Q. N., aby zobrali finančnú hotovosť
vo výške 10.000 € priamo do pokladne žalovaného, čo však títo na pokyn štatutárneho zástupcu -
opáta V. Š. neurobili, ale mu oznámili, že peniaze vo výške 10.000 € má vložiť na účet žalovaného, na
základe čoho zástupca žalobcu sumu 10.000 € vložil na svoj účet vedený v ČSOB, a.s. a následne z
tohto účtu boli peniaze poukázané na účet žalovaného. Reprodukoval ďalej podstatný obsah vyjadrení
štatutárneho zástupcu žalovaného, ako aj vypočutých svedkov. Z výpovede Q. N. zistil, že tento v
opátstve pracoval ako správca kláštora a uviedol, že dňa 30.9.2009 bol osobne v Košiciach a vtedy mu
štatutárny zástupca žalobcu telefonicky oznámil, že peniaze vo výške 10.000 € za nezaplatený nájom
má pripravené a aby po ne prišiel, pričom však štatutárny zástupca žalovaného takýto postup odmietol a
trval na odoslaní peňazí cez banku, keď pred týmto dňom sa viackrát stávalo, že ak žalovaný potreboval
peniaze, zavolali žalobcovi, či má v hotovosti peniaze a ak tento v hotovosti peniaze mal, vyplatil nájom
aj skôr, než bola faktúra za nájom splatná, avšak o takomto spôsobe platby nájomného nebola uzavretá
žiadna písomná dohoda. Hotovostný príjem peňazí za nájomné v niektorých prípadoch pred septembrom
2009 pripustil aj svedok C. G.. Z výpovede svedkyne V.. V. F. mu vyplynulo, že u žalovaného bola
zamestnaná 7 rokov a do jej pracovnej náplne patrilo aj účtovanie, zakladanie účtovných dokladov a
písomností a z toho dôvodu písala aj upomienku adresovanú žalobcovi dňa 10.9.2009, v ktorom ho
upomínala na neuhradenie faktúry č. 10090057 splatnej k 31.8.2009, keď takéto upomienky písala na
základe pokynu opáta, ale nevedela si spomenúť, či text tejto upomienky formulovala ona alebo mala
nejakú predtlač a túto upomienku podpísala v zastúpení opáta P. V. Š.. Z výpisu z účtu žalovaného
vedeného v Slovenskej sporiteľni a.s. mal preukázané, že nájom za III. štvrťrok 2009 vo výške 10.000
€ bol na účet žalovaného pripísaný dňa 1.10.2009. Podrobne sa tiež venoval prehľadu platieb žalobcu
titulom nájmu za nebytové priestory na S. L. Č.. XX v K. na základe nájomnej zmluvy z dňa 1.7.2006
a zistil, že nájomné sčasti bývalo zaplatené po lehote splatnosti a v niektorých prípadoch platby boli
prijímané na základe pokladničného dokladu v hotovosti, ako tomu bolo 22.8.2006, kedy žalobca platil
sumu 80.000,-Sk titulom nájmu, ďalej 26.9.2006 žalovaný prijal od žalobcu sumu 187.500,-Sk a obdobne
dňa 28.9.2006 prijal titulom nájmu sumu 200.000,-Sk. V roku 2006 ďalej teda platby prebehli hotovostne
dňa 20.12.2006 v sume 300.000,-Sk, 9.1.2007 v sume 137.500,-Sk a 16.1.2007 v sume 50.000,-Sk a
ostatné platby nájomného boli zaplatené bezhotovostne. Zaoberal sa tiež obranou žalovaného, ktorý
okrem iného namietal, že žalobca na požadovanom určení nemá naliehavý právny záujem a neuniesol
ani dôkazné bremeno. Navyše podľa žalovaného žalobca nehnuteľnosti po podaní žaloby o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia nájmu protokolárne dňa 2.12.2009 odovzdal. Zistený skutkový stav
právne posúdil podľa § 3 ods. 1 až 3, § 9 a § 14 zákona č. 116/1990 Zb., ako aj podľa § 40 ods. 2,
§ 516 ods. 1, § 559 ods. 1,2 a § 567 ods. 2 Obč.zákonníka. Mal za to, že strany sporu v zmluve z
dňa 1.7.2006 presne vymedzili okrem iného výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho úhrady, ako aj



spôsoby skončenia nájomného vzťahu a je zrejmé, že nájomné za sporné obdobie nebolo v dohodnutej
výške pripísané na účet žalovaného, a to v 30 dňovej lehote, ale až nasledujúci deň 1.10.2009 a boli tak
splnené podmienky pre okamžité skončenie nájomnej zmluvy. V konaní nebolo preukázané, aby si strany
sporu boli dohodli inú formu spôsobu platenia nájomného, ako je uzavreté v nájomnej zmluve a k tejto
nebol uzavretý žiaden písomný dodatok a žalobcovi nič nebránilo, aby peniaze v sume 10.000 € vložil
priamo na účet žalovaného a nie na svoj účet s daním pokynu na prevod tejto sumy na účet žalovaného.
Mal však preukázané, že niektoré platby zo strany žalobcu boli v minulosti skutočne platené hotovostne
do pokladne žalovaného, avšak sa to dialo až po splatnosti nájomného. Je pravdou, že žalovaný vyzval
upomienkou žalobcu na zaplatenie nájmu dňa 10.9.2009, kde malo dôjsť k predĺženiu lehoty splatnosti
do 3 dní od lehoty uvedenej v článku V. ods. 5 písm. b/ zmluvy o nájme, avšak túto upomienku podpísala
zamestnankyňa žalovaného V. F., ktorá nebola oprávnená uzatvárať dodatky k zmluvám a sama túto
upomienku podpísala namiesto štatutárneho zástupcu, čo nemožno považovať za zmenu nájomnej
zmluvy ohľadne doby splatnosti nájomného. Dospel preto k záveru, že žalovaný platne ukončil nájomný
vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe zmluvy z dňa 1.7.2006. Naliehavý právny záujem
žalobcu na požadovanom určení nebol preukázaný tým, že žalobca do nehnuteľnosti vložil investície,
keďže v osobitnom konaní na Okresnom súde Košice - okolie sa žalobca voči žalovanému nedomáha
investícii, ale náhrady škody vzniknutej mu tým, že po opustení priestorov tieto nemohol ďalej dávať do
podnájmu iným podnájomníkom. Z uvedených dôvodov žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP.

18. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zmeniť a určiť, že okamžité
skončenie zmluvy o nájme zo dňa 1.10.2009 je neplatné a nájomný vzťah trvá naďalej, a to s poukazom
na odvolacie dôvody upravené v § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. K otázke včasnosti uhradenia
nájomného poukázal na to, že zvyšok nájomného v sume 10.000 € bol pripísaný žalovanému na jeho
účet dňa 1.10.2009, ale on medzitým dňa 10.9.2009 bol vyzvaný písomnou upomienkou na zaplatenie
nájmu s odvolaním sa na čl. V. ods. 5 písm. b/ zmluvy o nájme. S odvolaním sa na výsledky dokazovania
uviedol, že ponuku na prevzatie sumy 10.000 € v hotovosti do pokladne žalovaného opát V. Š. odmietol
a požiadal o úhradu zvyšku nájomného bezhotovostne prevodom z účtu, čo potvrdili aj svedkovia Q. N.,
J.. T. B. P. C. G.. Zo znenia upomienky jemu doručenej jednoznačne vyplýva, že týmto aktom došlo k
predĺženiu lehoty splatnosti nájomného o 3 dni, a to do 3.10.2009 a je tak nepochybné, že aj pri pominutí
dôvodov uvedených v ust. § 567 ods. 2 OZ bolo uhradené v lehote splatnosti. Okrem toho už odvolací
súd upozornil na to, že na vec sa vzťahuje aj ust. § 3 a § 39 OZ a tak výkon práva žalovaného spočívajúci
v okamžitom ukončení nájomného vzťahu možno považovať za závadný v zmysle § 3 ods. 1 OZ a
prichádza do úvahy jeho neplatnosť podľa § 39 OZ. Je zrejmé, že nepochybne prejavil vôľu uhradiť
dlžné nájomné, finančné prostriedky mal k dispozícii a ponúkal ich priamo na prijatie do pokladne. Z
výpovede svedkyne V. F. vyplynulo, že táto bola oprávnená podpísať upomienku, vrátane formulácie
jej textu a s poukazom na znenie § 20 ods. 2, § 33 ods. 1 a § 33b OZ táto svedkyňa, v zmysle jej
pracovnej zmluvy, ako zamestnanec správy registratúry bola oprávnená podpisovať upomienky a táto
nepochybne zaväzovala aj žalovaného. Z výpovede svedkov C. G., Q.. N. P. V.. C.. V. vyplynulo, že ani v
minulosti platby nájomného neboli striktne dodržiavané podľa zmluvy a nebolo neobvyklé, aby ich platil
v hotovosti priamo do pokladne žalovaného. Mal za to, že osvedčil naliehavý právny záujem na podanej
žalobe, nakoľko zmluvu o nájme uzavrel na dobu 20-tich rokov a v dôsledku okamžitého skončenia
zmluvy by nájomný pomer skončil predčasne, čo by ho priviedlo do likvidačného stavu. Poukázal tiež
na čiastočné zníženie nájomného vyplývajúce zo zmluvy a to o 450.000,- Sk ročne a to v dôsledku
čiastočného zohľadnenia investícii a tieto investície v dôsledku ukončenia zmluvy už využiť nemohol.
Z predložených dokladov jednoznačne vynaloženie investícii bolo preukázané a z výpovede svedka V..
C.. V. vyplynul jednoznačný zámer opáta V.. Š. zbaviť sa ho ako nájomcu.

19. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť,
keďže žalobca v konaní neuniesol ani bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno. Petit formulovaný
žalobcom označil za neurčitý, nepresný a nevykonateľný, keďže podľa špecifikácie nehnuteľnosti
žalobcom ide o tri rôzne nehnuteľnosti troch rôznych vlastníkov na S. L.. v K.. Nehnuteľnosť prenechaná
do užívania žalobcovi v skutočnosti je budova na S. L.. Č.. XX M. K. so súp. č. 89 stojaca na
parc. č. 795 kat. úz. B. V.. Pokiaľ žalobca navrhol opakovane vypočuť svedka, k procesným právam
účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý dôkaz. S odkazom na znenie aktuálneho Civilného
sporového poriadku bol toho názoru, že navrhnutá žaloba nie je prípustná, keďže zo žiadneho
osobitného právneho predpisu takáto skutočnosť nevyplýva a neprípustná je aj žaloba v časti, ktorou
sa žalobca domáhal určenia, že nájomný vzťah trvá. Po nadobudnutí účinnosti CSP na základe



princípu jeho okamžitej aplikability je na mieste v celom rozsahu žalobu ako procesne neprípustnú
zamietnuť. Naviac žalobca v konaní nepreukázal, aby do nehnuteľnosti vložil nejaké investície, ale ani
to, aby uvedené údajné investície vykonala jeho spoločnosť a nepreukázal ani obdobie, kedy mali byť
investície vykonané. Búracie práce špecifikované žalobcom ako stavebné opravy nie sú investíciou do
predmetu nájmu. O neexistencii právneho záujmu na požadovanom určení svedčí aj to, že nehnuteľnosť
žalobca protokolárne dňa 2.12.2009 so všetkým príslušenstvom odovzdal. Ku otázke včasnosti úhrady
nájomného poukázal na čl. 3 bod 3. uzatvorenej nájomnej zmluvy, podľa ktorej dlh sa mal plniť na
účet prenajímateľa a iný spôsob plnenia v konaní preukázaný nebol. V čase odoslania aj doručenia
upomienky zo dňa 10.9.2009 bol už žalobca v omeškaní so splnením splatného dlhu a teda nemohlo
dôjsť k predlženiu splatnosti jeho záväzku. Naviac V.. F. nebola osobou oprávnenou v mene žalovaného
vykonávať právne úkony. Poukázal aj na to, že počas trvania zmluvného vzťahu žalobca ani jednu úhradu
splátok nájomného nerealizoval včas a riadne.

20. Žalobca v stanovisku ku vyjadreniu žalovaného zotrval na dôvodoch odvolania aj na tom, že
podľa neho došlo k predlženiu lehoty splatnosti nájomného v zmysle formulácie upomienky zo dňa
10.9.2009, ktorú podpísala zamestnankyňa žalovaného V. F.. Samotná svedkyňa potvrdila, že do jej
bežnej pracovnej náplne patrilo písať upomienky, ale iba na základe pokynu opáta a v čase jeho
neprítomnosti listiny aj podpisovala. Z textácie spornej upomienky vyplýva, že jej formulácia nie je
obyčajnou upomienkou, ale listinou odvolávajúcou sa na znenie zmluvy o nájme s konkretizovaním
ustanovení a teda je vylúčené, aby takéto upovedomenie vyhotovila bez konzultácie s advokátskou
kanceláriou a nepochybne text musel byť odsúhlasený. Zotrval na tom, že do predmetu nájmu investoval
značné prostriedky a že na vec je potrebné aplikovať aj ust. § 3 a § 39 Obč.zák.

21. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec prejednal na pojednávaní v zmysle
§ 385 ods.1 CSP, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu
vyplývajúcom z § 380 ods.1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými
v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a po zopakovaní a doplnení
dokazovania (okrem iného aj spisom 40C/261/2012 Okresného súdu Košice I) a po poučení strán o
možnom použití ust. § 3 ods.1 a § 39 Obč.zák. dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a napadnutý
rozsudok preto zmenil a určil, že okamžité skončenie zmluvy o nájme žalovaného zo dňa 1.10.2009
doručené žalobcovi dňa 6.10.2009 je neplatné a nájomný vzťah založený zmluvou o nájme zo dňa
1.7.2006 trvá naďalej.

22. Žalobca v odvolaní použil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Podstata
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na
skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia
môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,
zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je
v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny
právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah
práva na spravodlivý proces je pomerne široký a zahŕňa predovšetkým právo na prístup k súdu, právo
na nezávislý a nestranný súd, na zákonného sudcu, na prejednanie sporu v primeranej lehote, na
poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, navrhovať dôkazy, vyjadrovať s
ak nim, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na jeho preskúmanie, atď.. Porušenie akéhokoľvek
čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu, o naplnenie odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že
konanie sa nejaví ako spravodlivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
(vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti



vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

23. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody sú naplnené. So závermi
súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, pričom nájomný vzťah s ním bol ukončený platne v dôsledku oneskorene uhradeného nájmu,
súhlasiť nemožno.

24. S prihliadnutím na charakter sporu a závery súdu prvej inštancie o neexistencii naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení, s ktorými sa stotožnil aj žalovaný, bolo nevyhnutné vysporiadať sa s
otázkou, či žalobca má právny záujem na požadovanom určení.

25. V prejednávanej veci žaloba na súde prvej inštancie bola podaná ešte dňa 21.10.2009, t.j. za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016), a preto aj s poukazom na ust. § 470
ods.2 CSP podmienky na podanie určovacej žaloby je potrebné posudzovať v zmysle § 80 písm.c/ OSP
a nie striktne v zmysle § 137 CSP, ktorý nadobudol účinnosť až po podaní žaloby.

26. Určovacia žaloba (§ 80 písm.c/ O.s.p.) mala predovšetkým preventívny charakter - jej účelom je
spravidla poskytnúť ochranu právam žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva
[určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli
porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O.s.p.)]. V prípade možnosti
žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá
neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych
sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu
alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm.b/ O.s.p., však neplatí vtedy,
ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny
záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu
považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí
byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť
odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa
určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom
sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Nejde tu o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého
určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda
viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky,
či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva
alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu
predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany
jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť
aj tak nasledovať iné konanie.

27. V zmysle ustálenej judikatúry teda naliehavý právny záujem na určení bol spravidla daný vždy,
ak rozhodnutie malo vplyv na postavenie žalobcu, prípadne, ak bez takéhoto právneho určenia by
sa právne postavenie žalobcu stalo neistým. V prejednávanej konkrétnej veci žalobca so žalovaným
nájomnú zmluvu dňa 1.7.2006 uzavreli na dobu určitú a to do 31.12.2026. Dňa 1.10.2009 prenajímateľ s
nájomcom zmluvu o nájme okamžite ukončil, s čím žalobca nesúhlasil a domáhal sa určenia neplatnosti
tohto právneho úkonu. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Cdo/56/2013-167 z
18.12.2014 vyplynulo, že jedine určenie, či nájomný vzťah trvá je spôsobilé efektívne vyriešiť otázku
spornosti právnych vzťahov žalobcu k predmetu nájmu a z toho vyplývajúcej právnej neistoty a riadiac sa
týmto (záväzným) právnym názorom žalobca 30.6.2015 požiadal o pripustenie zmeny žalobného petitu
(viď č.l. 183 spisu) a Krajský súd v Košiciach uznesením 2Co/106/2015-186 z 8.7.2015 zmenu návrhu
pripustil a žalobca sa tak domáhal okrem určenia neplatnosti okamžitého skončenia zmluvy aj určenia,
že jeho nájomný vzťah k predmetu nájmu trvá naďalej. Za tieto situácie by argumentácia výkladom §
137 CSP a zamietnutie žaloby pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu odporovali princípom
spravodlivosti, právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Mimo to žalobca pri nájomnej
zmluve uzavretej až do roku 2026 na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 7.2.2019 deklaroval
záujem priestory naďalej užívať, keďže do nich aj investoval, čo samo osebe posilňuje záver o existencii
právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení a prebiehajúce konanie môže mať vplyv i na spor
vedený pred Okresným súdom Košice-okolie pod sp.zn. 10Cb/126/2012 o náhradu ušlého zisku.



28. Žalobca nebytové priestory zrejme v záujme predchádzania ďalším sporom so žalovaným vypratal
po výzve ešte v roku 2009 a nemožno mu zazlievať, že na ochranu svojich záujmov legitímne zvolil
práve prejednávanú žalobu, spoliehajúc sa na ochranu poskytnutú súdnou cestou. Navyše súdna prax
ešte aj v súčasnosti pripúšťa v niektorých prípadoch opodstatnenosť žalôb o určenie, že výpoveď z
nájmu nebytových priestorov je neplatná (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/160/2017 z
10.1.2018).

29. Nie je sporné, že žalovaný zmluvu o nájme so žalobcom dňa 1.10.2009 skončil okamžite a že žalobca
nájomné za tretí štvrťrok 2009 mal v zmysle zmluvy uhradiť (pôvodne) do 30.9.2009 tak, aby sa vyhol
práve sankcii vo forme okamžitého ukončenia zmluvy.

30. Podľa dohody totiž prenajímateľ vystavoval faktúru na úhradu nájomného v druhom mesiaci
aktuálneho štvrťroku a tá bola splatná v tom istom mesiaci. Nájomné takto bolo splatné do 31.8.2009,
a dôvodom pre okamžité ukončenie zmluvy mohlo byť nezaplatenie nájomného v 30 dňovej lehote
po splatnosti nájomného (v tomto prípade do 30.9.2009). Z dokazovania vyplynulo, že v tento deň
(t.j. 30.9.2009) žalobca zvyšok neuhradeného nájomného 10.000 € mal k dispozícii a bol pripravený
ho uhradiť. Za tým účelom telefonicky kontaktoval pracovníka žalovaného Q. N. a chcel mu peniaze
osobne odovzdať. Pritom aj v minulosti, z iniciatívy žalovaného bola medzi účastníkmi zaužívaná prax,
že nájomné bolo takto osobne odovzdávané, čo Q. N. (výpoveď na č.l. 63-64 v zápisnici o pojednávaní zo
6.7.2011) odôvodnil tým, že ak opátstvo potrebovalo peniaze, oslovili žalobcu aj pred termínom splatnosti
nájomného a osobne ho tiež zinkasovali. Dňa 30.9.2009 však na základe pokynu opáta poverení
pracovníci žalovaného priamu platbu nájomného odmietli a vyzvali žalobcu, aby plnil prostredníctvom
banky. Tak došlo k tomu, že hoci žalobca peniaze na svoj účet uložil 30.9.2009, na účet žalovaného
tieto boli pripísané až 1.10.2009.

31. Osobitne významné je, že žalovaný v upomienke z 10.9.2009 predlžil lehotu na zaplatenie dlžného
nájomného oproti zmluve o ďalšie 3 dní, t.j. do 3.10.2009. V upomienke totiž výslovne uviedol, že dlžnú
sumu je potrebné uhradiť „najneskôr do 3 dní od lehoty uvedenej v čl. 5 ods.5, písm.d/“, inak to bude
považovať za porušenie zmluvných podmienok. Ak dlžné nájomné na účet žalovaného bolo pripísané
1.10.2009, nájomné bolo uhradené včas a žalovaný nemal dôvod okamžite nájom ukončiť.

32. Upomienka zo dňa 10.9.2009 doručená žalobcovi bola spísaná na hlavičkovom papieri žalovaného,
opatrená jeho pečiatkou a parafovaná pri vytlačenom označení štatutára žalovaného - opáta a tak
žalobca oprávnene mohol kalkulovať s predlženou lehotou na zaplatenie nájomného. Opačný výklad
konania sporových strán, zaujatý súdom prvej inštancie predstavuje podľa názoru odvolacieho súdu
odobrenie výkonu práva odporujúceho dobrým mravom.

33. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

34. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

35. V danej veci išlo na jednej strane (strane žalovaného) o ochranu práv vlastníka prenajímanej
nehnuteľnej veci, na druhej strane však existovali práva žalobcu - nájomcu, ktorý nehnuteľnosť
žalovaného mal prenajatú do r. 2026. Vec bolo potrebné posúdiť nielen z hľadiska opodstatnenosti
ochrany práv žalobcu, ale aj z hľadiska, či výkon práva žalovaného okamžite ukončiť nájomnú zmluvu
výnimočne by nebolo možné vzhľadom na okolnosti veci odoprieť s poukazom na § 3 ods. 1 OZ.

36. Podľa tohto ustanovenia výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi. Ide o všeobecné ustanovenie hmotnoprávnej povahy, ktoré umožňuje
posúdiť vec súdom v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a
v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť poskytnúť právnu ochranu uplatňovanému právu. Rozhodnutie
o tom, či sú splnené podmienky na aplikáciu ust. § 3 ods. 1 OZ, v spojitosti s § 39 OZ je vždy treba
urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej sa musia zvážiť všetky rozhodné okolnosti prípadu. Ak
správanie sa subjektu pri výkone práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, má to za následok



absolútnu neplatnosť právneho úkonu (§ 39 OZ). Dobré mravy pritom predstavujú súhrn určitých etických
a kultúrnych noriem spoločnosti, z ktorých niektoré sú trvalou a nemennou súčasťou ľudskej spoločnosti
a iné sa so spoločnosťou vyvíjajú, ktoré tvoria súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem,
ktoré v historickom vývoji osvedčili istú nemennosť, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú
povahu základných noriem a sú tak morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Každé konanie,
ktoré týmto kritériám nezodpovedá, nezasluhuje si ochranu a je spojené s aplikáciou príslušnej sankcie,
a to aj neplatnosťou právneho úkonu. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah alebo
účel ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi
určuje, aký má byť obsah ich konania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku
demokratickej spoločnosti. Nie je preto vylúčené, že výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, môže byť
v rozpore s dobrými mravmi. K absolútnej neplatnosti právneho úkonu súd prihliada ex offo a účastník
v takom prípade nemusí tvrdiť a namietať neplatnosť právneho úkonu a súd je povinný skúmať všetky
dôvody absolútnej neplatnosti právneho úkonu.

37. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca 30.9.2009 nesporne prejavil vôľu uhradiť dlžné nájomné,
peniaze mal pripravené, kontaktoval povereného pracovníka žalovaného a peniazu mu chcel odovzdať
tak, ako to v minulosti medzi účastníkmi bolo zaužívané. V tomto prípade však takýto spôsob platby
bol odmietnutý a došlo k tomu, že žalovaný pripísanie peňazí na svoj účet (na účet žalobcu uložených
30.9.2009) až 1.10.2009 pokladal za oneskorené a nájomný vzťah okamžite ukončil. Takýto postup s
prihliadnutím na vzájomné konanie subjektov občianskoprávneho vzťahu, po zohľadnení objektívnych
kritérií a okolností konkrétneho prípadu možno považovať za odporujúci dobrým mravom. Žalobca pred
týmto ojedinelým odmietnutím priamej platby viackrát, z iniciatívy žalovaného peniaze odovzdal priamo
pracovníkovi žalovaného.

38. Výkon práva žalovaného spočívajúci v okamžitom ukončení nájomného vzťahu možno považovať
za závadný v zmysle § 3 ods. 1 OZ a prichádza tak do úvahy jeho neplatnosť podľa § 39 OZ.

39. Vyššie uvedené postuláty zodpovedajú aj odôvodneniu Najvyššieho súdu SR obsiahnutému
v uznesení 5Cdo/56/2013-167 z 18.12.2014, v zmysle ktorého „v minulosti existovala prax medzi
žalobcom a žalovaným pri plnení záväzku platiť nájomné, keď žalobca odovzdával plnenie za nájom
osobne pracovníkom žalovaného, ktorí boli poverení štatutárnym zástupcom žalovaného na prevzatie
plnenia za nájom. Vyplýva to z výpovede Q. N., ktorý uviedol: „...že pred týmto dňom sa viackrát stávalo,
že ak opátstvo - žalovaný potreboval peniaze, zavolali žalobcovi, či má v hotovosti peniaze a ak tento v
hotovosti peniaze mal, žalobca vyplatil úhradu za nájom skôr, než bola faktúra za nájom splatná“.

40. Práve poukaz žalobcu na včasnosť uhradenia nájomného aj vo vzťahu k upomienke žalovaného zo
dňa 10.9.2009 tvorí jadro jeho odvolacej argumentácie, s ktorou sa odvolací súd stotožnil a okamžité
skončenie zmluvy o nájme zo dňa 1.10.2009 je takto nutné považovať za neplatné.

41. Na to, aby bolo možné urobiť záver o trvaní nájomného vzťahu sporových strán, odvíjajúceho
sa od zmluvy o nájme z 1.7.2006 bolo nevyhnutné sa ako s predbežnou otázkou zaoberať aj tým,
či predmetný nájomný vzťah nebol dotknutý ďalšími - následnými právnymi úkonmi. Žalovaný pritom
nájomný vzťah založený zmluvou z 1.7.2006 mal záujem okamžite skončiť aj listami zo 17.9.2012 a
3.10.2012. Odhliadnuc od toho, že žalovaný nedokázal uspokojivo vysvetliť existenciu dvoch rôznych
okamžitých skončení zmluvy, hoci aj obsahovo takmer totožných a pri pretrvávajúcich nezrovnalostiach
ohľadom doručovania týchto dokumentov, berúc do úvahy ich následky by tieto mali byť výsledkom zrelej
úvahy prenajímateľa, keďže ide zväčša o akt jedinečný a svojimi účinkami neopakovateľný.

42. Po analýze textu oboch skončení zmluvy a prejavov zástupkyne žalovaného je zrejmé, že podľa
žalovaného žalobca predmet nájmu využíval mimo rozsah dohodnutého v zmluve, čím porušil konkrétne
čl. II. bod 3. zmluvy o nájme (viď prednes zástupkyne žalovaného na pojednávaní pred odvolacím súdom
27.6.2019).

43. Podľa čl. II. bod 3. zmluvy o nájme z 1.7.2006 nájomca mal nebytové priestory využívať v rozsahu
svojho predmetu podnikania, ktorý predmet je špecifikovaný vo výpise Obchodného registra Obvodného
súdu Košice 1, ktorý výpis je prílohou tejto zmluvy o nájme.



44. Pritom v zmluve, uzavretej na dobu určitú si strany pre prípad okamžitého ukončenia zo strany
prenajímateľa dohodli len dva dôvody a to:
a/úmyselnú činnosť nájomcu špecifikovanú v čl. II. ods.4 tejto zmluvy,
b/nezaplatenie nájomného v 30 dňovej lehote po splatnosti nájomného napriek písomnému upozorneniu
prenajímateľa.

45. V zmysle zaužívanej súdnej praxe z ust. § 9 ods.1, 2 a 3 zákona o nebytových priestoroch č.
116/1990 Zb. jednoznačne vyplýva, že nájom dohodnutý na určitý čas je možné skončiť len uplynutím
času, na ktorý bol dojednaný alebo len z taxatívne uvedených dôvodov v týchto ustanoveniach. Pri
výpovednom dôvode, podľa ktorého nájomca užíva nebytový priestor v rozpore so zmluvou (§ 9
ods.2 písm.a/ zák. č. 116/1990 Zb.) je potrebné, aby si účastníci pri uzatváraní zmluvy o nájme čo
najpresnejšie vymedzili účel nájmu. Pre platnosť výpovede, či okamžitého skončenia nájmu je potrebné,
aby prenajímateľ špecifikoval výpovedný dôvod a konkretizoval porušenie povinnosti, ktoré malo byť v
zmysle uzavretej zmluvy dôvodom pre výpoveď, keď nedostatočná konkretizácia výpovedného dôvodu
má za následok neplatnosť výpovede, či okamžitého skončenia nájomného vzťahu. V tomto smere obe
listiny zo 17.9.2012 a 3.10.2012 nie sú dostatočne konkrétne a určité a už vôbec z nich nemožno vyvodiť
výhradu prenajímateľa, formulovanú jeho zástupkyňou na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa
27.6.2019, podľa ktorej pri prenájme nehnuteľnosti ďalším subjektom žalobca porušoval živnostenský
zákon, keďže im pritom neposkytoval žiadne doplnkové služby.

46. Z textu čl. II. bodu 3. zmluvy z 1.7.2006 vyplýva, ako už bolo uvedené len to, že nájomca bude
nebytové priestory využívať v rozsahu svojho predmetu podnikania zapísaného v obchodnom registri.

47. Z výpisu z obchodného registra, oddielu: s.r.o., vložky č. 8718/V je zrejmé, že žalobca v rozhodnej
dobe ako predmet podnikania mal zapísané aj činnosti v oblasti nehnuteľností s vlastným alebo
prenajatým majetkom, nákup a predaj nehnuteľností a správu nehnuteľností.

48. Žalovaný v okamžitých skončeniach nájmu zo 17.9.2012 a 3.10.2012 nešpecifikoval žiaden
relevantný výpovedný dôvod, či dôvod pre okamžité skončenie nájomného vzťahu. Nepreukázal ani to,
aby žalobca nebytové priestory využíval mimo rozsahu svojho predmetu podnikania. Pokiaľ by namietal
samotné prenajímanie priestorov ďalším subjektom formou podnájomných zmlúv, je nutné poukázať
na znenie čl. VI. bod 3. dotknutej zmluvy, ktorý priamo predpokladal prenajímanie priestorov tretím
subjektom, keď prenajímateľ sa zaviazal bezdôvodne nebrániť nájomcovi v riadnom užívaní predmetu
nájmu, čo sa vzťahovalo aj pre prípad uzavretia podnájomných zmlúv, ktoré nájomca uzavrel, pričom
podnájomné zmluvy nepodliehali schváleniu prenajímateľom, avšak si tento ponechal právo nahliadnuť
do týchto zmlúv.

49. Odvolací súd však za najpodstatnejšie pokladá, že okamžité ukončenie nájomného vzťahu, či
výpoveď z nájmu, ako najvážnejší zásah do vzťahu účastníkov, aj pri potrebe ich konkretizácie a
špecifikácie majú (musia) riešiť vždy aktuálne existujúcu situáciu, brániacu v naplnení zmluvy, čo v
danom konkrétnom prípade bolo vylúčené a kroky prenajímateľa v roku 2012 iba dokumentovali jeho
snahu zbaviť sa žalobcu za každú cenu, keď tento priestory už od roku 2009 reálne pre predchádzajúce
nezhody so žalovaným neužíval.

50. Nakoľko, ako už bolo uvedené, sa žalobca okrem iného domáhal aj určenia, že nájomný vzťah k
predmetu nájmu trvá, bolo nevyhnutné skúmať, či okrem úkonu žalovaného z 1.10.2009 nájomný vzťah
nebol dotknutý - zasiahnutý iným úkonom a to bez ohľadu na konanie 40C/261/2012 pred Okresným
súdom Košice I (začaté až 31.10.2012), ktoré nemohlo tvoriť prekážku pre prejednávanú vec, už aj
pre naplnenie požiadavky čo najskoršieho vyriešenia základného sporu účastníkov zmluvného vzťahu
a zodpovedanie otázky, či nájomný vzťah žalobcu trvá. Odvolací súd musel sám rozhodnúť vo veci (§
390 CSP).

51. Nakoľko žalovaný nepreukázal žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by nájomný vzťah netrval a
okamžité skončenia nájomného vzťahu 1.10.2009, 17.9.2012 a 3.10.2012 boli po predbežnom posúdení
vyhodnotené ako neplatné, musel odvolací súd napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. Žalobca
na pojednávaní konanom 31.10.2019 prezentoval svoju snahu ukončiť konanie 40C/261/2012 pred
Okresným súdom Košice I späťvzatím žaloby a zotrval napokon na pôvodnom znení petitu, pripustenom
ešte uznesením 2Co/106/2015-186 z 8.7.2015. V záujme zvýraznenia podstatnej časti výroku o



trvaní nájomného vzťahu odvolací súd doplnil výrok tak, aby bolo zrejmé, že tento nájomný vzťah bol
založený zmluvou zo dňa 1.7.2006, aby boli odstránené akékoľvek pochybnosti o predmete sporu.
Podľa zaužívanej súdnej praxe, ak žalobca v žalobe presne, určite a zrozumiteľne formuloval z jeho
pohľadu spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore
so zákonom, ak použitím iných slov, či ich doplnením vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia totožný
spôsob určenia, ktorého sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho
rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je „otrocky“ viazaný.
Pri formulácii výroku rozhodnutia musí dbať na to, aby z obsahového hľadiska vyjadroval to, čoho sa
žalobca žalobou skutočne domáhal. Navrhnutý petit v tejto veci inak obsahuje odkaz na zmluvu stranám
sporu známu, špecifikuje predmetnú dotknutú nehnuteľnosť práve podľa tejto zmluvy a o predmete sporu
a riešenom vzťahu takto nemôžu byť žiadne pochybnosti.

52. O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 a § 255 ods.1 CSP a úspešnému žalobcovi
bol priznaný nárok na náhradu trov na súde prvej inštancie i v odvolacom konaní.

53. S prihliadnutím na výsledok konania bol zmenený i výrok o náhrade trov, vzniknutých štátu a na ich
náhradu bol zaviazaný neúspešný žalovaný.

54. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).



Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).