Roľnícko-obchodné družstvo


Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/279/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8804117215
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8804117215.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.
Petra Straku a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu: P. A., nar. XX.X.XXXX, bytom v I. nad E.,
Z. XXX/X, právne zastúpený: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - JUDr. Stanislav Kaščák, s.r.o. so sídlom
vo Vranove nad Topľou. Ul. 1. mája 1246, IČO: 47 245 034, proti žalovaným: 1/ B. C., nar. XX.X.XXXX,
bytom A. XXX, právne zastúpený: JUDr. Miroslavom Gogom, AK Vranov nad Topľou, Štúrova č. 129, 2/
Roľnícko-obchodné družstvo, so sídlom Vyšný Žipov 289, IČO: 31 737 421, 3/ Kooperativa poisťovňa,
a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o náhradu
škody na zdraví., o odvolaní žalobcu a žalovaného v 1/ rade proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad
Topľou č. k. 5C/165/2004 zo dňa 28.04.2015 takto

r o z h o d o l :

1. Zastavuje sa odvolacie konanie o odvolaní žalobcu.

2. Mení sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku voči žalovanému v 1. rade B. C. tak, že sa žaloba proti
nemu zamieta.

3. Vyhovujúci výrok voči žalovaným v 2. a 3. rade zostáva nedotknutý.

4. Odmieta sa odvolanie žalovaného v 1. rade proti zastavujúcemu výroku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) konanie o
zaplatenie sumy 772,12 eur zastavil, žalovaným v rade 1/ až 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 38 948,28 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu čo do zvyšku
zamietol a rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca si žalobou uplatnil voči žalovaným náhradu škody z ublíženia
na zdraví titulom bolestného za 170 bodov a za sťaženie spoločenského uplatnenia za 2950 bodov.
S ohľadom na trvalé poškodenie zdravia si uplatnil zvýšenie základného bodového ohodnotenia
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia o 30 násobok a požadoval sumu 5.616.000,- Sk. Tvrdil,
že dopravnú nehodu zavinil žalovaný v rade 1/ ako vodič osobného motorového vozidla Škoda Felícia
Combi ev.č. Z., a to nesprávnou technikou jazdy. Pri tejto dopravnej nehode utrpel žalobca zranenia,
ktoré si vyžiadali dlhodobú hospitalizáciu a viaceré operačné zákroky. V dôsledku zranení mu ochrnula
pravá strana, lebo mal poškodenú ľavú stranu mozgu a trvalé následky trvajú doposiaľ. Vykonaným
dokazovaním súd zistil, že dňa 6.9.2002 došlo k dopravnej nehode, ktorej účastníkmi boli žalobca a
žalovaný v rade 1/. Žalobca po požití nezisteného množstva alkoholu, asi o 21.00 hod. viedol svoje
osobné motorové vozidlo po štátnej ceste od Vranova nad Topľou smerom na Prešov. Medzi obcami



Bystré a Čierne nad Topľou začal s vozidlom otáčať do protismeru v čase, keď od Prešova prichádzalo
osobné motorové vozidlo riadené žalovaným v rade 1/, ktoré prednou časťou narazilo do otáčajúceho sa
vozidla žalobcu. Vzhľadom na dobrovoľné plnenie žalovaného v rade 3/ vzal žalobca žalobu späť v časti
772,12 eur, preto súd konanie v tejto časti zastavil. Súd si v tomto konaní čiastočne osvojil stanovisko
žalobcu, že príčinou stretu motorových vozidiel bol náraz vozidla Škoda Felícia do jeho stojaceho vozidla.
Lenže vzhľadom na rozsiahle znalecké dokazovanie a podrobné vyjadrenia a analýzy znalcov z oblasti
dopravy a cestnej premávky, je súd toho názoru, že zohľadnenie alkoholu u žalobcu sa už musí prejaviť
v ustálenej miere jeho zodpovednosti na strete oboch vozidiel, avšak nemožno v žiadnom prípade obísť
aj mieru účasti žalovaného, u ktorého zistil mieru účasti, avšak už na ňu neprihliadol. Takýto postup by
nebol správny, najmä by sa priečil právnemu názoru opakovane vyslovenému odvolacím súdom v
tomto súdnom konaní. Za danej procesnej situácie a dôkazov v spise sa javí miera účasti žalobcu a
žalovaného v pomere 80 % žalobca a 20 % žalovaný v l. rade zodpovedajúca vykonanému dokazovaniu.
Z týchto dôvodov súd vyhodnotil túto prvotnú príčinu na vzniku škôd na 80 %, čo predstavuje mieru
zodpovednosti za škodu zapríčinenú žalobcom a zvyšných 20 % pričítal vodičovi druhého vozidla, teda
žalovanému v 1. rade, a to za nesprávnu techniku jazdy, nesprávny odhad správania vodiča stojaceho
vozidla a zvýšenú rýchlosť. Súd zaviazal žalovaných k zaplateniu sumy 38 948,28 eur spoločne a
nerozdielne vychádzajúc z predpokladu, že je daná spoločná zodpovednosť a to u žalovaného v rade
1/ je táto zodpovednosť zodpovednosťou subjektívnou, u žalovaného v rade 2/ je táto zodpovednosť
zodpovednosťou objektívnou. Žalovaný v rade 3/ bol priamo žalobcom označený ako žalovaný, a
to s ohľadom na § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Preto súd zaviazal žalovaných v rade 1/ až 3/ zaplatiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 38 948,28 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Proti tomuto rozsudku čo do výroku o čiastočnom zastavení konania a o povinnosti žalovaného v rade
1/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 38 948,28 eur podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalovaný v rade 1/. V odvolaní okrem iného namietal, že nie je daná právna zodpovednosť
žalovaného v rade 1/, nakoľko motorové vozidlo viedol v rámci služobnej cesty. K čiastočnému
zastaveniu konania uviedol, že súd v tejto časti konanie už raz zastavil. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý výrok rozsudku o zastavení konania v časti 772,12 eur zrušil a vo výroku o povinnosti
žalovaného v rade 1/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 38 948,28 eur zmenil a žalobu
voči žalovanému v rade 1/ zamietol.

4. Proti výroku o zamietnutí žaloby čo do zvyšku podal včas odvolanie žalobca. Žalobca nepovažuje
rozdelenie zodpovednosti za vznik škody za správne. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak,
že súd vyhovie žalobe v celom rozsahu, alebo rozsudok v napadnutej časti zrušiť a v rozsahu zrušenia
vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu žalovaného v rade 1/ podal vyjadrenie žalobca. Uviedol, že ak by súdy považovali
žalovaného v rade 1/ za osobu, ktorá nie je pre toto konanie pasívne legitimovaná, tak by to už dávno
zohľadnili. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a zaviazať žalovaných na náhradu
trov odvolacieho konania.

6. Žalobca podaním zo dňa 25.05.2015 (č. l. 467) zobral svoje odvolanie späť (podľa 3 výroku rozsudku)
a žiadal odvolacie konanie zastaviť.

7. Podaním zo dňa 12.05.2016 žalobca oznámil súdu, že žalovaný v rade 3/ uhradil žalobcovi sumu
38 948,28 eur.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) skôr, než pristúpil k preskúmavaniu veci,
zaoberal sa včasnosťou, prípustnosťou odvolania žalobcu a žalovaného v rade 1/ a tým, či odvolania
boli podané oprávnenou osobou, a zistil, že odvolanie žalovaného v rade 1/ proti výroku o čiastočnom
zastavení konania je potrebné odmietnuť. Vzhľadom na späťvzatie odvolania žalobcom odvolací súd
odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavil (§ 369 CSP). Odvolací súd vzhľadom na včas podané
odvolanie žalovaného v rade 1/ preskúmal rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanému
v 1/ rade (suspenzívny účinok), ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.
§ 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 1. rade
proti vyhovujúcemu výroku je dôvodné.



9. V zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že škoda je spôsobená právnickou osobou
alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činností tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto
osoby sami za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa
pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

10. Toto ustanovenie v podstate vyjadruje zásadu, v zmysle ktorej ak niekto spôsobil škodu pri
vykonávaní činnosti, ktorú vykonával pre inú právnickú alebo fyzickú osobu (ďalej len „zamestnávateľ“),
tak za škodu zodpovedá zamestnávateľ. Aplikácia tohto pravidla prichádza do úvahy najmä vtedy,
keď zamestnanec pri plnení svojich pracovných povinností spôsobí škodu tretej osobe. V takomto
prípade poškodenému za škodu nezodpovedá priamo zamestnanec, ale jeho zamestnávateľ. Nemusí
ísť však len o zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu. Formulácia v Občianskom zákonníku postihuje
aj prípady, keď niekto koná v prospech právnickej alebo fyzickej osoby na základe iného právneho
pomeru než pracovnoprávneho, hoci najčastejšie ide o vykonávanie činnosti práve na základe
pracovnoprávneho pomeru.

11. K tejto problematike sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 26. septembra 2013
sp.zn. 3 Cdo 228/2012), kde uviedol, že „Analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420
ods. 2 tohto zákonníka), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený
niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa
takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (pozn.: pre posúdenie, či išlo o takúto
činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti)“.

12. V uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky z 20. 8. 2002, sp. zn. 25 Cdo 9/2002 sa zase uvádza,
že „Z hľadiska zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú protiprávnym zásahom do vlastníctva
iného nie je rozhodujúce, či zásah vykonal žalovaný sám alebo prostredníctvom svojho zmluvného
partnera, ktorému túto prácu zadal“.

13. Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 23. augusta 2007 sp. zn. I. ÚS 137/07
uviedol, že „podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za
škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu
zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide
o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, ako aj § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka)“.

14. Základným predpokladom pre to, aby právnu zodpovednosť za škodu niesol zamestnávateľ je to, aby
ten, kto svojou činnosťou škodu spôsobil, vykonával túto činnosť v rámci plnenia úloh vyplývajúcich z
pracovnoprávneho vzťahu (prípadne aj iného právneho vzťahu) k tomuto zamestnávateľovi. Zásadným
kritériom pre záver, či v konkrétnom prípade bola škoda spôsobená v rámci činnosti fyzickej alebo
právnickej osoby je miestny, časový a predovšetkým vecný (vnútorný, účelový) vzťah činnosti, pri ktorej
bola škoda spôsobená, k prevádzkovej (obchodnej) činnosti zamestnávateľa, teda či objektívne išlo o
činnosť konanú pre zamestnávateľa, hoci bez jeho príkazu, len na základe vlastného rozhodnutia.

15. V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že ku škode došlo v súvislosti s plnením
pracovných úloh, nakoľko žalovaný 1. rade sa v čase nehody vracal zo služobnej cesty. Základný
predpoklad aplikácie ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka je teda splnený.

16. Ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka úzko súvisí s vecnou legitimáciou. Vecnou
legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov
nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinností (je
pasívne legitimovaný). Žalobca, ktorý uplatní svoj nárok súdnou cestou voči žalovanému, ktorý nie je
nositeľom právnej povinností, teda nie je pasívne legitimovaný, v konaní nemôže uspieť a výsledkom
takéhoto konania bude zamietnutie žaloby voči pasívne nelegitimovanému žalovanému.

17. Žalovaný v 1. rade namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie vzhľadom na skutočnosť,
že k nehode došlo pri návrate z pracovnej cesty a teda v súvislosti s plnením pracovných úloh. Túto
skutočnosť samú osebe žalobca nepoprel, tvrdil však, že namietanie nedostatku pasívnej legitimácie



žalovaného v 1. rade je už bezpredmetné, pretože už dvakrát prvoinštančný aj odvolací súd konali so
žalovaným v 1. rade ako so stranou sporu.

18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2
Cdo 205/2009, podľa ktorého: „Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je
imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj
v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta“.

19. Totožný názor vyslovil najvyšší súd SR aj v uznesení zo dňa 14.09.2011 sp. zn. 6 Cdo/156/2010: „I
keď hlavná ťarcha v tomto smere spočíva na navrhovateľovi pri formulácii návrhu na začatie konania, je
povinnosťou súdu skúmať v každom štádiu konania vecnú legitimáciu označených účastníkov konania,
prípadne zisťovať okruh osôb vecne legitimovaných bez ohľadu na to, či boli v návrhu uvedené.
Závažnosť toho zistenia je o to dôležitejšia, že dostatok či nedostatok vecnej legitimácie sa odrazí v
konečnom rozhodnutí súdu vo veci (porovnaj Zborník IV, str. 177)“.

20. Preto odvolací súd skúmal pasívnu vecnú legitimáciu žalobcu v 1. rade. Odvolací súd sa stotožňuje
so závermi súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku v rozsahu zistenia spoluzavinenia žalobcu a
žalovaného v 1. rade na škodovej udalosti a vyčíslenia výšky škody. Avšak s poukazom na § 420 ods.
2 Občianskeho zákonníka žalovaný v 1. rade nie je pasívne legitimovaný v tomto spore. Zo správne
zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný škodovú udalosť spoluzavinil pri
činnosti, ktorú vykonával v pracovnoprávnom vzťahu pre právnickú osobu podnikateľa a ktorá spadala
do pôsobnosti tejto osoby - podnikateľa.

21. Priama zodpovednosť toho, kto škodu spôsobil - žalovaného v 1.rade, by nastala iba v prípade,
že by jeho konanie, ktorým bola škoda spôsobená, nespadalo do rámca činností podnikateľa, pre
ktorého prácu vykonával, teda išlo by o exces z pracovno-právneho vzťahu (porovnaj napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25CDO1855/2012).

22. Otázkou tzv. excesu sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, keď uviedol: „Ak bola škoda
spôsobená pri činnosti, ktorou škodca, hoci v pracovnom či služobnom pomere, sledoval výlučne
uspokojovanie svojich záujmov či potrieb, ide o tzv. exces a v takom prípade zodpovedá za škodu priamo
sám“ (Ro NS ČR z 18. 5. 2006, sp. zn. 25 Cdo 670/2005).

23. Rovnako aj v rozhodnutí NS ČR z 13. 12. 2005, sp. zn. 25 Cdo 2777/2004 sa uvádza: „Škodou
spôsobenou právnickou osobou v zmysle ustanovenia § 420 ods. 2 OZ nie je, ak jej zamestnanec škodu
spôsobil pri činnosti, ktorou sledoval výlučne uspokojovanie svojich záujmov, hoci k nej došlo v pracovnej
dobe na pracovisku, a v takom prípade zodpovedá poškodenému priamy škodca“ (Ro NS ČR z 13. 12.
2005, sp. zn. 25 Cdo 2777/2004).

24. Záver, či v konkrétnom prípade bola škoda spôsobená ešte v rámci plnenia úloh zamestnávateľa,
alebo či v konkrétnom prípade bola škoda spôsobená pri činnosti, ktorá vybočuje z rámca plnenia úloh
zamestnávateľa, závisí od okolností konkrétneho prípadu. Odvolací súd nezistil, že by v škodovom
skutkovom deji u žalovaného v 1. rade malo dôjsť k takémuto excesu. Žalovaný v 1. rade použil služobné
motorové vozidlo s vedomím a so súhlasom zamestnávateľa a pri plnení pracovných úloh.

25. Prípadná zodpovednosť žalovaného v 1. rade voči žalovanému v 2. rade podľa pracovno-právnych
predpisov týmto nie je dotknutá (§ 420 ods. 2, druhá veta za bodkočiarkou).

26. Odvolací súd v týchto intenciách nevidí dôvod pre odklon od vyššie uvedenej rozhodovacej praxe.
Za stavu, keď odvolanie podal žalovaný v 1/ rade a nastal suspenzívny účinok odvolania vo vzťahu k
jeho osobe (§ 367 ods. 1, 2 C.s.p.), tak vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie voči ďalším
žalovaným v 2/ a 3/ rade zostal nedotknutý.

27. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného v 1. rade voči výroku napadnutého rozsudku o zastavení konania,
súd toto odvolanie odmieta ako podané neoprávnenou osobou podľa § 386 písm b) C.s.p.. Odvolateľ
správne uvádza, že súd prvej inštancie už skôr právoplatne rozhodol o zastavení konania v tejto časti.
Odvolací súd sa stotožňuje s odvolateľom, že ním napadnutý výrok rozsudku je nadbytočný, avšak



vzhľadom na to, že o tejto časti konania už bolo skôr právoplatne rozhodnuté a vzhľadom na to, že týmto
rozhodnutím odvolacieho súdu dochádza k zmene napadnutého rozsudku v prospech odvolateľa tak,
že žaloba voči nemu sa vo vyhovujúcom výroku zamieta, týmto napadnutým výrokom nedôjde k žiadnej
ujme na právach žalovaného v rade 1/.

28. Prvostupňový súd si vymienil rozhodnutie o trovách konania samostatným uznesením do 30. dní
od právoplatnosti rozsudku, preto odvolací súd o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania
nerozhodoval.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).