Beckman Coulter Slovenská republika s. r. o.


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/179/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310213554
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1310213554.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek
senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej v právnej veci žalobcu: poem.sk, s.r.o., Školská
58, Vinosady, IČO: 36 766 984, zast.: JUDr. Andrej Struhár, advokát, Kubániho 16, Bratislava - Staré
Mesto proti žalovanému: Beckman Coulter Slovenská republika s. r. o., Einsteinova 23, Bratislava,
IČO: 35 683 546, zast.: JUDr. Ľubomír Hlbočan, advokát, Vajnorská 20, Bratislava o zaplatenie sumy
68.520,65 eura s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k.
23Cb 151/2010-874 zo dňa 11.4.2016 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb 151/2010-874 zo dňa
11.4.2016 p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania
rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Súčasne uložil
žalobcovi povinnosť nahradiť trovy štátu.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 12.11.2010 domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 68.520,65 eura s príslušenstvom. Žalobca svoj nárok odôvodnil
tým, že spoločnosť DACRA, s. r. o., IČO: 44 053 207 (pôvodné obchodné meno ERFIN consulting, s. r.
o.) a žalovaný uzatvorili dňa 21.4.2008 mandátnu zmluvu v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 21.12.2009,
ktorej predmetom bol záväzok spoločnosti DACRA, s. r. o. ako mandatára zabezpečiť správu a
vymáhanie pohľadávok žalovaného, ktoré evidoval voči zdravotným zariadeniam (Fakultná nemocnica
Nitra, Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Nemocnica s poliklinikou Považská Bystrica, Kysucká
nemocnica s poliklinikou Čadca a Všeobecná nemocnica s poliklinikou Šahy). Spoločnosť DACRA, s. r.
o. podľa bodu IV. 2 zmluvy vystavila a doručila žalovanému faktúru č. 2010027 na sumu 63.595,50 eura s
dátumom vystavenia 15.10.2010 a splatnosťou dňa 29.10.2010 a faktúru č. 2010028 na sumu 4.925,15
eura s dátumom vystavenia 15.10.2010 a splatnosťou dňa 29.10.2010, ktoré žalovaný neuhradil. Podľa
žalobcu záväzkom spoločnosti DACRA, s. r. o. nebola činnosť ako taká, ale záväzok zabezpečiť určitý
výsledok s tým, že nárok na odmenu vznikol pripísaním peňazí na účet žalovaného. K oddlžovaniu
nemocníc štátom žalobca uviedol, že to sa nevzťahovalo na všetky nemocnice a aj tie nemocnice, ktoré
sa ho zúčastnili, museli vykonať určité právne úkony voči svojim veriteľom, preto je otázka oddlžovania
právne irelevantná.

3. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania ustálil, že predmetom tohto konania bol
nárok žalobcu ako právneho nástupcu spoločnosti DACRA, s. r. o. z titulu postúpania pohľadávky na



zaplatenie odmeny žalovaným za spoločnosťou DACRA, s. r. o. vymožené pohľadávky pre žalovaného
v zmysle faktúr č. 2010027 a č. 2010028, pričom ako sporný sa ukázal výklad mandátnej zmluvy
upravujúci podmienky vzniku nároku spoločnosti DACRA, s. r. o., resp. žalobcu na predmetnú odmenu,
a preto musel súd prvej inštancie s odkazom na názor odvolacieho súdu, zisťovať skutočný úmysel a
vôľu zmluvných strán obsiahnutých v mandátnej zmluve v okamihu jej uzatvárania. Prvoinštančný súd
mal za preukázané, že iniciátorom vzniku záväzkového vzťahu z predmetnej mandátnej zmluvy bola
spoločnosť DACRA, s. r. o., ktorá podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovanému predložila
návrh predmetnej mandátnej zmluvy, s ktorou žalovaný súhlasil. Ďalej uviedol, že prax medzi zmluvnými
stranami bola ustálená tak, že žalovaný na konci mesiaca urobil kontrolu platieb, ktoré prišli ako úhrady
pohľadávok od dlžníkov žalovaného. Následne vtedajší konateľ žalovaného p. Š. oznámil túto informáciu
spoločnosti DACRA, s. r. o. pri osobných stretnutiach s konateľom tejto spoločnosti, na čo následne
spoločnosť DACRA, s. r. o. vystavila žalovanému faktúru. Spoločnosť DACRA, s. r. o. takto vystavovala
faktúry na mesačnej báze. Takto vystavené faktúry p. F. N. ako hlavná účtovníčka žalovaného predložila
vtedajšiemu konateľovi žalovaného p. Š., ktorý takúto faktúru schválil a podpísal, na čo žalovaný faktúru
uhradil (vyplývalo z výpovedí R.. L. Š. H.. a F. N.). Vystaveniu sporných faktúr však nepredchádzala
vyššie uvedená zaužívaná prax. Žalovaný informáciu o vymožení pohľadávok týkajúcich sa sporných
faktúr spoločnosti DACRA, s. r. o. neoznámil, pričom podľa zaužívanej praxe malo k oznámeniu prísť
na konci každého mesiaca po pripísaní úhrad na účet žalovaného, pričom spoločnosť DACRA, s. r. o.
nepreukázala, že by v daných mesiacoch (december 2009 až september 2010) uskutočnila akékoľvek
úkony vo vzťahu k žalovanému za účelom jeho oznámenia stavu vymožených pohľadávok, pričom
bolo nesporné, že na účet žalovaného boli pripísané úhrady jeho pohľadávok. Nesporné bolo aj to, že
tieto úhrady súviseli s oddlžením nemocníc štátom, pričom z výpovedi p. Š., ktorý bol v spornom čase
konateľom žalovaného, ako aj z výpovede F. N. podľa názoru konajúceho súdu vyplývalo, že práve z
tohto dôvodu nebol spoločnosti DACRA, s. r. o. oznamovaný stav vymožených pohľadávok, pretože na
vymožení týchto pohľadávok spoločnosť DACRA, s. r. o. nemala žiadny podiel. Tomu zodpovedalo aj
následné správanie spoločnosti DACRA, s. r. o., ktorá od žalovaného za predmetné obdobie nežiadala
žiadne informácie o stave vymožených pohľadávok (resp. nepreukázala, že žiadala od žalovaného
takéto informácie) a ani žalovanému nevystavila žiadnu faktúru. K vystaveniu sporných faktúr došlo až v
októbri 2010, čo bolo takmer 10 mesiacov od vymoženia predmetných pohľadávok a až po vypovedaní
mandátnej zmluvy žalovaným. Na základe vyššie uvedeného preto súd prvej inštancie konštatoval,
že spoločnosť DACRA, s. r. o. v rozhodnom období akceptovala skutočnosť, že k úhrade pohľadávok
žalovaného došlo bez jej pričinenia z dôvodu oddlženia nemocníc štátom, preto nepožadovala od
žalovaného informácie o stave vymáhaných pohľadávok a ani nevystavila v rozhodnom období podľa
zaužívanej praxe faktúry, teda nevyzvala žalovaného na splnenie si jeho zmluvnej povinnosti/záväzku
zaplatenia odmeny za vymožené pohľadávky, pričom rovnako danú skutočnosť akceptoval v rozhodnom
období aj žalovaný. Uvedenému svedčí aj správanie spoločnosti DACRA, s. r. o. na úseku plnenia si
svojich daňových povinností, pretože z daňového hľadiska neevidovala, že v rozhodnom období poskytla
akékoľvek zdaniteľné plnenie žalovanému. To znamená, že úmysel oboch zmluvných strán, ktorým sa
mali riadiť podmienky vzniku nároku spoločnosti DACRA, s. r. o. na odmenu z mandátnej zmluvy, bol
tak spoločnosti DACRA, s. r. o., ako aj žalovanému známy, čomu zodpovedala ich zaužívaná prax
a aj ich následné správanie. Preto treba podľa mienky prvoinštančného súdu v zmysle § 266 ods. 1
Obchodného zákonníka vykladať prejav vôle obsiahnutý v mandátnej zmluve, týkajúci sa vzniku nároku
spoločnosti DACRA, s. r. o. na odmenu tak, že nárok spoločnosti DACRA, s. r. o. na odmenu vznikol až
splnením jej záväzku - uskutočnením úkonov v mene žalovaného súvisiacim s vymáhaním pohľadávok
za predpokladu pripísania vymáhanej pohľadávky na účet žalovaného. Súd prvej inštancie sa teda
nestotožnil s tvrdením žalobcu, že odmena spoločnosti DACRA, s. r. o., IČO: 44 053 207 prináležala
automaticky po pripísaní finančných prostriedkov od dlžníka žalovaného na účet žalovanému bez ohľadu
na činnosť spoločnosti DACRA, s. r. o. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že k uvedenému záveru by
dospel aj výkladom podľa objektívneho kritéria uvedeného v § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka,
nakoľko podstatou mandátnej zmluvy je podľa jej zákonnej úpravy uvedenej v § 566 a nasl. Obchodného
zákonníka v prvom rade záväzok mandatára (teda v tomto prípade spoločnosti DACRA, s. r. o.) zariadiť
v mene a na účet mandanta za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov, a
preto bez splnenia tohto záväzku mandatárom nemôže mandatár požadovať od mandanta splnenie si
jeho záväzku z mandátnej zmluvy, ktorou je zaplatenie odplaty. Súčasne konajúci súd uviedol, že aj pri
aplikácii tretieho výkladového pravidla uvedeného v § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka by k totožnému
záveru, keďže návrh zmluvy predkladala spoločnosť DACRA, s. r. o., IČO: 44 053 207, a preto by
nejasnosť ohľadom vzniku nároku na odmenu musela byť vykladaná v jej neprospech. Konajúci súd tiež
konštatoval, že žalobca nepreukázal, že k plateniu pohľadávok zo strany nemocníc žalovanému prišlo v



priamej súvislosti s činnosťou spoločnosti DACRA, s. r. o., na ktorú sa zaviazala v predmetnej mandátnej
zmluve, keďže súd považoval nárok spoločnosti DACRA, s. r. o. za vzniknutý len za predpokladu, že
spoločnosť vykonala činnosti, na ktoré sa v predmetnej mandátnej zmluve zaviazala voči dlžníkom
žalovaného a na základe týchto činnosti tento dlžník žalovanému uhradil dlžnú pohľadávku. V zmysle
právneho názoru prijatého súdom prvej inštancie spoločnosti DACRA, s. r. o. na základe vyššie
uvedeného s odvolaním sa na § 566 ods. 1, § 567 ods. 2 a najmä § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka
nevznikol nárok na odmenu z predmetnej mandátnej zmluvy, pretože nevykonala činnosti, ku ktorým
sa v tejto zmluve zaviazala, nakoľko k zaplateniu dlžných pohľadávok dlžníkov žalovaného žalovanému
prišlo na základe oddlženia dotknutých nemocníc ako dlžníkov žalovaného štátom a nie na základe v
predmetnej mandátnej zmluve dohodnutej činnosti spoločnosti DACRA, s. r. o., pretože tejto spoločnosti
ako mandatárovi by vznikol nárok na odplatu, až keby riadne vykonala činnosť, na ktorú bola povinná. S
poukazom na uvedené skutočnosti rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.6.2016).

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. b), c), d) a f) O.s.p. (účinného do 30.6.2016). Namietal nezákonnosť postupu súdu prvej inštancie
pri hodnotení dôkazov a zisťovaní skutočností rozhodujúcich pre vec samú. Najmä namietal postup
konajúceho súdu ohľadne výpovede R.. V., ktorý považuje za zmätočný, nakoľko návrh na vykonanie
tohto výsluchu súd listom zo dňa 15.4.2015 najskôr neakceptoval z rovnakých dôvodov ako uvádzal v
rozsudku. Následne (bez odôvodnenia zmeny svojho postupu) predvolal R.. V. ako svedka a výsluch
ako svedka aj vykonal. Pri výsluchu ho poučoval ako svedka. Až v rozsudku a bez toho, aby poukázal na
aspoň jednu konkrétnu skutočnosť tvrdí, že výpoveď je nedôveryhodná. Postup súdu považuje žalobca
za nezákonný aj preto, lebo súd mal tento svoj postoj oznámiť ešte pred skončením dokazovania a
umožniť tak žalobcovi minimálne zvážiť navrhnutie iných dôkazov. Z rozsudku nie je zrejmé ani to, prečo
súd nehodnotil danú výpoveď minimálne ako „vyjadrenie fyzickej osoby“ podľa § 125 O.s.p. Rovnako
z rozsudku nevyplýva, prečo súd nevyhodnotil písomné čestné vyhlásenie uvedenej osoby zo dňa
4.6.2015, hoci z neho vyplýva opis skutočností týkajúcich sa vzniku mandátnej zmluvy a jej plnenia, teda
takých skutočností, ktoré sa mali skúmať aj podľa pokynu v zmysle uznesenia sp. zn. 1Cob 262/2012
v tejto veci. Žalobca ďalej namietal postup prvoinštančného súdu ohľadne výpovede svedka Š., ktorú
súd označil za nedôkaznú v určitých častiach z dôvodu, že medzi jeho skoršou výpoveďou a následnou
výpoveďou má byť rozpor v tvrdeniach o tom, kto pripravil návrh mandátnej zmluvy a rozpor ohľadne
vzniku nároku spoločnosti DACRA s.r.o na odmenu. Ako bližšie uviedol žalobca v odvolaní, dôvody
súdu nie sú oprávnené a odporujú zápisniciam o pojednávaniach, v ktorých sú výpovede tohto svedka
zachytené. Žalobca tiež vytýkal súdu prvej inštancie, že bez zdôvodnenia nevykonal, resp. nevyhodnotil
listinné dôkazy, a to prílohy k mandátnej zmluve, čestné vyhlásenie R.. S. V. zo dňa 4.6.2015, hoci
išlo o listiny, ktorých obsah sa týka záverov súdu. Z ich obsahu vyplýva, aký bol postup štatutárneho
zástupcu zmluvnej strany (pôvodný žalobca v konaní) pri uzavretí mandátnej zmluvy, čo jej uzavretím
bolo sledované a aký bol postup strán pri realizácií zmluvy (najmä článok III príloh). Žalobca vyjadril
nesúhlas so záverom prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého „zo strany žalobcu nebolo preukázané
vykonanie činností podľa mandátnej zmluvy zo dňa 21.4.2008 ohľadne tých pohľadávok, v súvislosti s
vymožením ktorých právny predchodca žalobcu vystavil faktúry na úhradu odmeny za ich vymoženie a v
zmysle ktorého mal nárok spoločnosti DACRA, s.r.o. podľa prejavu vôle strán mandátnej zmluvy vznikať
až uskutočnením úkonov v mene žalovaného súvisiacich s vymáhaním pohľadávok za predpokladu
pripísania vymáhanej pohľadávky“. Tento záver konajúceho súdu považuje žalobca za rozporný s
obsahom mandátnej zmluvy, s vykonaným dokazovaním a v rozporný s ustanoveniami zákona (najmä
v častiach o výklade právneho úkonu v obchodnoprávnych vzťahoch, ktoré súd nepoužil korektne).
Nesprávnosť postupu súdu spočíva v tom, že vôbec nevykladal „sporný“ prejav vôle strán mandátnej
zmluvy vo veci nároku na odmenu postupom podľa zákona. Neskúmal ani „skutočnú vôľu strán v
okamihu uzatvárania zmluvy“, teda okolnosti súvisiace so vznikom zmluvy a neprihliadal na úmysel
strán a osobitne žalovaného pri uzatváraní zmluvy (hoci bol preukázaný svedeckou výpoveďou, ktorej
časť nie je podľa rozsudku nedôkaznou, t.j. pre konanie je relevantná). Jediné kritérium, ktoré použil, by
mala byť zaužívaná prax zmluvných strán. Ohľadne tejto praxe dospel však k neúplným a predčasným
záverom, ktoré odporujú vykonanému dokazovaniu. Žalobca ďalej namietal, že prvoinštančný súd svojím
postupom mandátnu zmluvu ako právny úkon nevykladal, ale nezákonne menil a dopĺňal prejav vôle
strán. Podľa súdu prvej inštancie si strany mali dohodnúť, že nárok vzniká uskutočnením úkonov v mene
žalovaného súvisiacich s vymáhaním pohľadávok za predpokladu pripísania vymáhanej pohľadávky
na účet žalovaného (strana 19 posledný odsek rozsudku). Z rozsudku pri tom vôbec nevyplýva, ktoré
ustanovenie mandátnej zmluvy takto súd vykladá a ak by to mal byť článok IV, odsek 1, ako je tento



výklad zlučiteľný s jeho jazykovým vyjadrením v zmluve, a že takýto bol aj úmysel strán v čase jej
uzavretia. Výklad súdu je v rozpore s jazykovým vyjadrením a s obsahom mandátnej zmluvy. Ako
podmienku vzniku nároku prvoinštančný súd definuje niečo, čo si strany nedohodli. Mení tým vôľu strán,
pretože dohoda o vzniku nároku súvisela s exkluzivitou mandátnej zmluvy. Zmluvné strany v mandátnej
zmluve totiž definovali aj to, čo sa rozumie deblokáciou a činnosťou mandatára podľa tejto zmluvy
(podľa článku I, odsek 3 mandátnej zmluvy za činnosť mandatára podľa tejto zmluvy treba považovať
u pohľadávok zaplatenie na účet mandanta dlžníkom, alebo iným subjektom). Táto časť zmluvy určuje,
čo je podľa strán činnosťou mandatára a na základe čoho sa skúma (t.j. vymoženie sumy, nie úkony
vymáhania). Nesprávne závery súdu spočívajú aj v tom, kedy konštatovanie o vzniku nároku na odmenu
(strana 19 posledný odsek rozsudku) odporuje aj správaniu strán pri plnení mandátnej zmluvy. Ani v
súvislosti s opisom praxe, ktorú medzi sebou zmluvné strany mali zaviesť, súd prvej inštancie neuvádza,
že by na základe nejakého dôkazu mal preukázané, že najskôr si strany potvrdzovali uskutočnenie
úkonov súvisiacich s vymáhaním pohľadávok a až následne a na základe toho by dochádzalo k
oznámeniu výšky vymoženej sumy či výšky odmeny spoločnosti DACRA, s.r.o. Z výpovedí svedka
Š.F. to nevyplýva. Ak na výpoveď R.. V. súd neprihliadal a ani jeho čestné vyhlásenie, potom nie je
zrejmé, z akého dôkazu súd vôbec vychádzal. Nesprávnosť záverov prvoinštančného súdu je daná
podľa názoru žalobcu aj tým, že súd dôsledne nevychádzal zo skutočností, na ktoré má prihliadať
podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, teda na okolnosti súvisiace so vznikom zmluvy, úmysel
žalovaného pri uzatváraní samotnej zmluvy a tiež okolnosti, ktoré popierajú súdom vymedzenú prax
strán. Dokazovaním nebolo preukázané a ani tvrdené žalovaným, že by žalovaný vyplácal odmenu len
po tom, čo mal konkretizované úkony právneho predchodcu žalobcu pri vymáhaní pohľadávok. Čiže
z celého následného správania strán po uzavretí zmluvy nevyplývajú skutočnosti o nejakom spôsobe
zaužívanej „praxe“, ako ju definuje súd. Žalobca ďalej uviedol, že v konaní bolo preukázané vykonanie
úkonov ohľadne vymáhania, teda vo veci pohľadávky žalovaného voči NsP Čadca bol predložený dôkaz
- emailová komunikácia s finančným riaditeľom NsP Čadca, z ktorej je zrejmé že žalobca vykonal úkony
smerujúce k vymáhaniu pohľadávok, čo potvrdil aj svojou výpoveďou svedok R.. Š.. Tieto pohľadávky
boli vymožené, čiže v tomto rozsahu boli splnené podmienky definované súdom pre vzniku nároku,
napriek tomu súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v tomto rozsahu. Rozsudok si tak vnútorne odporuje,
lebo ani vlastné závery súdu a preukázanie ich splnenia nestačili k vyhoveniu žalobe. Žalobca tiež
namietal, že prvoinštančný súd nezohľadnil, že mandátna zmluva bola dohodnutá ako zmluva s plnou
exkluzivitou (čl. II ods. 2 písm. b a c) mandátnej zmluvy). Na jednej strane bola odmena podmienená
dosiahnutím výsledku, na strane druhej podľa mandátnej zmluvy má predchodca žalobcu nárok na
odmenu vždy, keď budú na účet žalovaného pripísané peňažné prostriedky od dlžníkov, ktoré sú
predmetom vymáhania. S exkluzivitou súviselo to, že odmena bola určená len ako podiel z vymoženej
sumy. Aj keby predchodca žalobcu urobil x úkonov, odmenu by nezískal, ak by nedošlo k vymoženiu.
Vznik nároku na odmenu je teda vyvážením postavenia strán a toto nie je možné meniť výkladom, ktorý
zmluve odporuje. Žalobca považuje tiež za nesprávne, ak súd mandátnu zmluvu vykladá postupom
podľa § 261 ods. 1 a následne aj podľa odseku 2, resp. podľa odseku 4 Obchodného zákonníka.
Výkladové pravidlá podľa § 266 Obchodného zákonníka sú hierarchizované. Teda, ak sa použije odsek
1, potom použitie odseku 2 je vylúčené. Výslovne to plynie z § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Odsek 4 sa použije len v prípade, ak prejav vôle pripúšťa rôzne výklady. To, že zmluva v časti nároku
na odmenu pripúšťa rôzny výklad, súd nezdôvodnil. Súd prvej inštancie pri svojich záveroch tvrdí, že ak
by postupoval podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, potom pre vznik nároku na odplatu chýba
vykonanie činnosti mandatára. Činnosť mandatára podľa § 566 Obchodného zákonníka môže spočívať
vo vykonaní právnych úkonov alebo zariadení inej záležitosti. Mandátna zmluva definuje, že za činnosť
mandatára podľa tejto zmluvy treba považovať u pohľadávok zaplatenie na účet mandanta dlžníkom,
alebo iným subjektom. Ak teda došlo k pripísaniu peňažných prostriedkov na vymáhané pohľadávky,
potom v zmysle mandátnej zmluvy a stanoveného pravidla došlo k preukázaniu aj činnosti mandatára.
Strany v zmluve definovali, čo sa považuje za preukázanie činnosti. Na základe všetkých uvedených
skutočností žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

5. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

6. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v
rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací
súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto
postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa



ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti.

7. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny,
keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec
posúdil správne aj po právnej stránke.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

9. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 68.520,65 eura s príslušenstvom ako odmeny
podľa mandátnej zmluvy uzavretej medzi právnej predchodcom žalobcu a žalovaným, na základe
ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal ako mandatár vykonávať pre žalovaného vymáhanie
a spravovanie pohľadávok mandanta voči jeho dlžníkom. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil.
Podľa jeho názoru žalobcovi nevznikol nárok na odmenu v zmysle mandátnej zmluvy, nakoľko žalobca
nevykonal žiadnu činnosť, na ktorú sa v zmluve zaviazal a k zaplateniu dlžných pohľadávok žalovaného
prišlo na základe oddlženia dotknutých nemocníc. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobu
zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že
odmena spoločnosti DACRA, s.r.o. prináležala automaticky po pripísaní finančných prostriedkov od
dlžníka žalovaného na účet žalovaného bez ohľadu na činnosť spoločnosti DACRA, s.r.o., ale podľa
jeho názoru nárok na odmenu vznikol až splnením záväzku spoločnosti DACRA, s.r.o. - uskutočnením
úkonov v mene žalovaného súvisiacimi s vymáhaním pohľadávok za predpokladu pripísania vymáhanej
pohľadávky na účet žalovaného.

10. Podľa § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre
mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v
mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.

11. Podľa § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka strany sa nemôžu odchýliť od základných ustanovení
uvedených pre jednotlivé zmluvné typy v tejto časti a od ustanovení, ktoré ustanovujú povinnú písomnú
formu právneho úkonu.

12. Podľa § 571 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne
mandatárovi nárok na odmenu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to,
či priniesla očakávaný výsledok alebo nie.

13. Podľa článku I bodu 1 mandátnej zmluvy zo dňa 21.4.2008 je predmetom zmluvy záväzok mandatára
zabezpečiť v mene mandanta a na jeho účet vymáhanie a spravovanie pohľadávok mandanta voči
jeho dlžníkom za účelom dosiahnutia maximálneho výnosu zo zverených pohľadávok - deblokácia
pohľadávok a záväzok mandanta zaplatiť za činnosť podľa tejto zmluvy dohodnutú odmenu.

14. Podľa článku I bodu 2 mandátnej zmluvy za účelom splnenia záväzku uvedeného v odseku 1 sa
mandatár zaväzuje robiť všetky úkony súvisiace s vymáhaním pohľadávok mimosúdnou cestou, a to
najmä viesť rokovania s dlžníkmi, vybavovať písomnú korešpondenciu s dlžníkmi, zisťovať údaje o
dlžníkoch, dojednávať splátkové kalendáre s dlžníkmi a podávať návrhy na riešenie pohľadávok.

15. Podľa článku I bodu 3 mandátnej zmluvy za deblokáciu, resp. činnosť mandatára podľa tejto zmluvy
treba považovať u pohľadávok zaplatenie na účet mandanta dlžníkom, alebo iným subjektom.

16. Z citovaného ustanovenia § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak nie je účastníkmi
v zmluve dohodnuté inak, je jedinou podmienkou pre vznik nároku mandatára na odmenu ním riadne
vykonaná činnosť. Zákon súčasne dáva účastníkom zmluvy možnosť sa od tohto ustanovenia odchýliť
a dohodnúť nárok na odmenu napr. vo forme paušálu, prípadne jeho vznik viazať na iné skutočnosti.



Nemožno však opomenúť, že od kogentného ustanovenia § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka sa
dohodou zmluvných strán nemožno odchýliť.

17. Jednotlivé ustanovenia dotknutej mandátnej zmluvy je potrebné posudzovať v celkovom kontexte,
pričom z článku I bodu 1 vyplýva záväzok právneho predchodcu žalobcu ako mandatára „zabezpečiť
vymáhanie a spravovanie pohľadávok“, na ktorý nadväzuje bod 2, ktorý obsahuje demonštratívny
výpočet činností, ktoré bol právny predchodca žalobcu povinný vykonávať. Súčasne bod 3 článku 1
uvádza, že za deblokáciu, resp. činnosť mandatára treba považovať u pohľadávok zaplatenie na účet
mandanta dlžníkom alebo iným subjektom.

18. Vzhľadom na uvedené možno považovať záver prijatý súdom prvej inštancie, v zmysle ktorého nárok
spoločnosti DACRA, s. r. o. na odmenu vznikol až splnením jej záväzku - uskutočnením úkonov v mene
žalovaného súvisiacim s vymáhaním pohľadávok za predpokladu pripísania vymáhanej pohľadávky na
účet žalovaného, za správny. Naopak, prijatím záveru žalobcu by ad absurdum mohla nastať situácia,
že právnemu predchodcovi žalobcu by vznikol nárok na odmenu samotnou skutočnosťou - pripísaním
peňažných prostriedkov na účet žalovaného, a to aj bez akejkoľvek činnosti žalobcu, resp. jeho právneho
predchodcu, teda nárok na odmenu by vznikol uzavretím predmetnej mandátnej zmluvy a pripísaním
peňažných prostriedkov na účet žalovaného, čo odporuje kogentnému ustanoveniu § 566 ods. 1
Obchodného zákonníka. Ak aj si zmluvné strany v článku 1 bode 3 dohodli, že „za deblokáciu, resp.
činnosť mandatára treba považovať u pohľadávok zaplatenie na účet mandanta dlžníkom alebo iným
subjektom“, takáto dohoda nemôže byť v rozpore s § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje
povinnosť mandatára zariadiť obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta.
Pokiaľ zákon hovorí o zariadení obchodnej záležitosti uskutočnením právnych úkonov, nemôžu si
zmluvné strany dohodnúť, že činnosťou mandatára je zaplatenie pohľadávky na účet mandanta, pretože
v takom prípade nemusí mandatár žiadnu činnosť vyvinúť.

19. S poukazom na uvedené skutočnosti, vyvodil súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania správny
záver, že v zmysle mandátnej zmluvy zo dňa 21.4.2008 vznikol mandatárovi nárok na odmenu po
vykonaní konkrétnych úkonov v súvislosti s predmetom tejto zmluvy. Skutočnosti, že predpokladom
pre vznik nárok na odmenu je vykonávanie konkrétnych činností, zodpovedá text zmluvy, konkrétne
článok I bod 1 a 2. Vo vzťahu k uvedenému záveru je bez významu fakt, že žalovaný počas celej
doby trvania zmluvného vzťahu (s výnimkou dvoch dotknutých faktúr) vyplácal odmenu právnemu
predchodcovi žalobcu bez preukazovania konkrétnych úkonov, ktorá právny predchodca žalobcu v
súvislosti s vymáhaním a spravovaním pohľadávok vykonal.

20. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolací súd, preskúmajúc ho v rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní, za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

22. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).