GAMO a.s.


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžfk/8/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200055
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6017200055.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a z
členiek senátu JUDr. Sone Langovej (sudca spravodajca) a JUDr. Anny Peťovskej PhD. v právnej veci
sťažovateľa (predtým žalobcu): GAMO, a.s., Banská Bystrica, Kyjevské námestie 6, 974 04 Banská
Bystrica, IČO: 36 033 987, zastúpeného JUDr. Bohumilom Novákom, advokátom, Advokátska kancelária
so sídlom Horná 27, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č.
104358602/2016 a č. 104358368/2016 zo dňa 24. novembra 2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/12/2017-85 zo dňa 14. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 24S/12/2017-85 zo dňa 14. septembra 2017 z a m i e t a.
Sťažovateľovi právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej v texte rozsudku aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom
č. k. 24S/12/2017-85 zo dňa 14. septembra 2017 podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. v znení
neskorších predpisov, Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žaloby žalobcu, ktorými sa
domáhal preskúmania rozhodnutí žalovaného č. 104358602/2016 a č. 104358368/2016 zo dňa 24.
novembra 2016, ktorými potvrdil rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica: 1/ č. 103239346/2016
zo dňa 30. mája 2016, ktorým správca dane žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet na dani z pridanej
hodnoty (DPH) vo výške 36.895,74 € a vyrubil mu daň vo výške 23.151,41 € za zdaňovacie obdobie
október 2012, 2/ č. 104358368/2016 zo dňa 24.11.2016, ktorým správca dane žalobcovi nepriznal
nadmerný odpočet DPH vo výške 79.878,19 € a vyrubil mu daň vo výške 59.909,90 € za zdaňovacie
obdobie august 2012.

2. V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd uviedol, že všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti
bez ich konkretizácie na daný prípad neumožňujú prieskum zákonnosti správnym súdom vykonať.
Správny súd nie je Správnym súdnym poriadkom oprávnený dôvody nezákonnosti, či už v postupe
správneho orgánu alebo v rozhodnutí vyhľadávať z obsahu správneho spisu a tak všeobecne
uplatnené dôvody konkretizovať. Námietku, že žalovaný potvrdil rozhodnutia správcu dane, ktoré
nerešpektovali právny názor uvedený v predchádzajúcich zrušovacích rozhodnutiach vyhodnotil ako
nedôvodnú. Predchádzajúce rozhodnutia správcu dane boli zrušené pre nepreskúmateľnosť spôsobenú
nedostatkom dôvodov, pričom prvostupňové rozhodnutia, ktoré boli napadnutými rozhodnutiami
potvrdené už takouto chybou netrpia.

3. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd námietku, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti,
pretože z obsahu správneho spisu zistil, že žalobca vo svojom odvolaní voči prvostupňovému



rozhodnutiu správcu dane namietal to, že mu správca dane neumožnil svojim postupom, aby pred
vydaním prvostupňového rozhodnutia namietal jeho zamestnanca, ktorý rozhodoval vo vyrubovacom
konaní, avšak samotnú námietku nepodal.

4. Žalobca v žalobách namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre jeho zmätočnosť a
nezrozumiteľnosť. Na uvedenú námietku krajský súd uviedol, že napadnuté rozhodnutia ako aj
rozhodnutia správcov dane obsahujú náležitosti podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Žalovaný v
odôvodneniach napadnutých rozhodnutí uviedol všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole dane z
pridanej hodnoty za august a október 2012 správca dane zistil. Podrobne opísal postup správcu dane
počas daňovej kontroly a vyrubovacích konaní, uviedol skutočnosti, ktoré správca dane zistil a z akých
dôkazov a šetrení. V odôvodnení uviedol aj to, čo bolo dôvodom nazretia do spisu z daňovej kontroly
vykonanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie júl 2012 a to, že išlo o v merite veci rovnaké obchodné
prípady, pričom opísal zistenia relevantné aj pre daňovú kontrolu za august a október 2012. Uzavrel, ako
vyplýva z odôvodnení napadnutých rozhodnutí, že správca dane neuznal odpočítanie dane z pridanej
hodnoty z dodávateľských faktúr dodávateľa CorpIn s.r.o., pretože nebol dôveryhodne preukázaný vznik
daňovej povinnosti a dodávka softvéru počas daňovej kontroly a ani počas vyrubovacieho konania.
Žalovaný ďalej odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav, dôkazy
vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach a zistený skutkový stav správne právne posúdil a rozhodnutie
náležite odôvodnil. Žalovaný v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí uviedol aj to, ako sa vyrovnal
s odvolacími námietkami žalobcu.

5. Žalobné námietky o nezákonnosti daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie august a október 2012 na
dani z pridanej hodnoty neboli takisto dôvodné. Správca dane vykonal daňovú kontrolu, ktorú žalobcovi
riadne oznámil a ktorú riadne ukončil doručením protokolu z daňovej kontroly s výzvou na vyjadrenie.
Tvrdenie žalobcu, že správca dane vykonával vyhľadávaciu činnosť nemá oporu v obsahu správneho
spisu. Správca dane vykonáva vyhľadávaciu činnosť mimo vykonávanej daňovej kontroly. Daňový
poriadok oprávňuje správcu dane na vykonanie daňovej kontroly, pričom druh a obsah kontrolných
činností nie je v zákone vypočítaný a to ani príkladmo. Podstatné je, že oprávnenia správcu dane
vymedzuje § 44 Daňového poriadku, podľa ktorého sa daňová kontrola vykoná v rozsahu, ktorý je
potrebný na dosiahnutie jej účelu a ktorým je zistenie alebo preverenie skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane. Žalobca v žalobách neuvádzal, ktorý konkrétny úkon správcu dane vykonaný v
rámci daňovej kontroly bol v rozpore s uvedeným rozsahom oprávnení správcu dane. Nebola dôvodná
ani námietka nezákonného postupu. Z obsahu správneho spisu je zrejmé, že žalobca si v kontrolovaných
zdaňovacích obdobiach uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry za dodávku softvéru
od dodávateľa CorpIn s.r.o. Nemožno nič vyčítať správcovi dane, ktorý už v predchádzajúcom období
vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2012,
kedy si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúry za dodávku softvéru od toho istého
dodávateľa CorpIn s.r.o., že sa oboznámil s výsledkami tejto daňovej kontroly a s jednotlivými tam
vykonanými zisteniami, z ktorých zistil, že obsahujú dôkazy, ktoré sú relevantné aj pri preverovaní
obchodov realizovaných týmto dodávateľom v auguste a októbri 2012. Takýto postup bol súladný s §
24 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého možno v daňovej kontrole a v daňovom konaní použiť
ako dôkaz všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecnými záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o
rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecký posudky, verejné listiny, protokoly o
daňových kontrolách, zápisnica o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.

6. Námietka o porušení § 46 ods. 5 Daňového poriadku nebola dôvodná, pretože nemala oporu v
obsahu správneho spisu. V oznámení, ktoré bolo žalobcovi doručené 29.5.2014 správca dane žalobcovi
oznámil, aké úkony boli vykonané počas daňovej kontroly a aké skutočnosti z nich boli zistené veľmi
podrobne a v tomto oznámení aj uviedol, že z rozsiahleho šetrenia správcu dane nebolo preukázané,
že predmet presne špecifikovaných faktúr bol dodaný spoločnosťou CorpIn s.r.o. v množstve a cene,
akú deklaroval kontrolovaný daňový subjekt predloženými dokladmi a taktiež nebolo možné preveriť
pôvod fakturovaného predmetu. Nakoľko nebolo preukázané dodanie tovaru osobou uvedenou na
faktúrach, nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u spoločnosti CorpIn s.r.o. a tým následný nárok
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty daňového subjektu Gamo s.r.o. Správca dane v predmetnom
oznámení ďalej uviedol, že svoje závery opieral o preverené skutočnosti v rámci výkonu daňovej
kontroly, ako aj z poznatkov získaných pri výkone daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2012, z



ktorých vyplýva, že pochybnosti správcu dane o reálnosti prijatia deklarovaného zdaniteľného plnenia
v mesiacoch august a október 2012 od dodávateľa CorpIn s.r.o. a subdodávateľa IDB s.r.o. neboli v
priebehu výkonu daňovej kontroly odstránené a dôveryhodne preukázané. Uvedené oznámenie bolo
žalobcovi doručené ešte počas daňovej kontroly, pred vyhotovením protokolu. Z uvedeného vyplýva, že
námietka nezákonnosti postupu spočívajúceho v tom, že bol porušený § 46 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.
z. nemá oporu v obsahu správneho spisu. Nezákonnosť daňovej kontroly podľa žalobcu mala spočívať
aj v tom, že bola simulovaná, pretože v nej nebolo vykonané dokazovanie. Žalobca nekonkretizuje, ktorý
konkrétny dôkaz, alebo ktorá konkrétna zisťovaná skutočnosť boli počas daňovej kontroly vykonané a
zisťované v rozpore s Daňovým poriadkom.

7. K námietkam ohľadom nezákonnosti krajský súd uviedol, že správny súd nepredstavuje tretiu
inštanciu v daňovom konaní. Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia správneho orgánu (§ 135 SSP). Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového
stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať
dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo na rozhodnutie vo veci.
Správny súd vždy, ak ho na to oprávňujú dôvody nezákonnosti uplatnené v žalobe, t. j. na základe
žalobných dôvodov môže skúmať, či správnym orgánom zistený skutkový stav bol zistený úplne, či
zistený skutkový stav postačoval na rozhodnutie vo veci, či zistený skutkový stav a skutkové závery
vyplynuli z vykonaných dôkazov, t. j. či išlo o skutočnosti v konaní zisťované a tiež, či skutkový stav
zistený správnym orgánom zodpovedá obsahu správneho spisu. Z uvedeného vyplýva, že žalobné
námietky, ktorými žalobca prezentuje svoje vlastné hodnotenie vykonaných dôkazov možno vyhodnotiť
len ako nesúhlas s hodnotením, ktoré vykonal žalovaný, pričom nesúhlas žalobcu nestačí na to,
aby súd mohol dospieť k záveru, že rozhodnutie je nezákonné. Žalobca v žalobe neuvádzal, v čom
konkrétne bola úvaha žalovaného a správcu dane, ktorou hodnotili vykonané dôkazy v rozpore s
obsahom vykonaných dôkazov. Poukázal na výpoveď svedka D. v tom zmysle, že táto bola vyhodnotená
v rozpore s tým, čo svedok D. potvrdil. Neuvádzal ale, čo konkrétne z výpovede svedka D. je v
rozpore so záverom správcu dane, ktorým bola táto výpoveď hodnotená, že nejde o dôkaz o prijatí
zdaniteľného plnenia žalobcom od dodávateľa CorpIn s.r.o. Odôvodnenia prvostupňových rozhodnutí,
ako aj napadnutých rozhodnutí obsahujú hodnotenie výpovede pána D., v ktorej uviedol, že softvér
od spoločnosti CorpIn s.r.o. osobne, ako pracovník žalobcu, objednával e-mailom, nevedel, ktorý
dopravca tovar žalobcovi doručil, uviedol, že tovar bol v zapečatenej obálke, ďalej, že dodávku mali
tvoriť licenčné kľúče k softvéru. Tá istá zapečatená obálka bola vložená do ďalšej obálky a zaslaná
kuriérskou spoločnosťou spoločnosti Mashreq kft. Maďarsko. Túto výpoveď správca dane vyhodnotil
tak, že z nej nevyplýva potvrdenie fyzickej existencie softvéru. Ani e-mailová komunikácia medzi
žalobcom a jeho dodávateľom a žalobcom a jeho odberateľom nie je dôkazom o existencii softvéru,
o jeho nadobudnutí a dodaní. Ďalej, že daňový subjekt a ani žiadny z deklarovaných dodávateľov
nepreukázal reálnu existenciu softvéru, keďže ani kontrolovaný daňový subjekt neskontroloval, či je
predmet plnenia kompletný a vyhovuje jeho požiadavkám ako odberateľa. Takýmto úvahám, spojeným s
hodnotením vykonanej svedeckej výpovede nemožno vytknúť žiadny rozpor s obsahom tejto výpovede
a ani rozpor so zásadami logického uvažovania. Ani vybočenie zo zákonom stanovených medzí pri
hodnotení dôkazov, pretože uvedený dôkaz bol vyhodnotený jednotlivo aj v súvislosti s ostatnými
vykonanými dôkazmi. Námietka nezákonnosti dôkazov z dôvodu, že zástupca dodávateľa Ing. L. a
konateľ dodávateľa (v čase vykonávania preverovaných obchodov) Peter Gembický neboli vypočutí v
postavení svedka, neobstojí. Správca dane poukazoval na výsledky miestneho zisťovania u dodávateľa
žalobcu vykonaného prostredníctvom dožiadaného správcu dane, pri ktorom zástupca dodávateľa podal
požadované informácie. Miestne zisťovanie je zákonom predpokladanou činnosťou správcu dane. Nie
je zrozumiteľné, prečo sa žalobca domnieva, že zástupca dodávateľa, Ing. A. L., ktorý sa pri miestnom
zisťovaní nevedel vyjadriť k žiadnej konkrétnej veci týkajúcej sa preverovaných obchodov, by mal byť
vypočutý ako svedok a ani o akých skutočnostiach by mal podať, resp. mohol podať svedeckú výpoveď.
Taktiež v daňovej kontrole ani vo vyrubovacom konaní žalobca nenavrhol dôkaz výsluchom Ing. A. L..
Neobstojí ani námietka, že dôkazy boli vykonané nezákonne, keď Peter Gembický nebol vypočutý ako
svedok, pretože Peter Gembický bol v konaní vypočutý ako svedok, a to prostredníctvom dožiadaného
správcu dane Daňového úradu v Trnave a žalobca bol o výsluchu tejto osoby upovedomený postupne
trikrát. Vyslúchaný pritom odmietol ako svedok vypovedať. Neobstojí ani žalobná námietka, podľa ktorej
bolo vykonané preverovanie bez súčinnosti so žalobcom a žalobca sa k jeho výsledkom nemohol vyjadriť
s poukazom na preverovanie kuriérskej spoločnosti, pretože žalobca bol podrobne oboznámený so
všetkými úkonmi správcu dane, aj s výsledkami vykonaných šetrení a miestnych zisťovaní a žalobcovi



bola daná možnosť sa k týmto zisteniam vyjadriť, či už to bolo počas daňovej kontroly alebo počas
vyrubovacieho konania.

8. Žalobnú námietku o nezákonnom postupe správcu dane považoval krajský súd takisto ako
nedôvodnú. Bolo v danom prípade podstatné, že vykonané preverovanie vykonal správca dane bez
toho, aby správca dane požadoval od žalobcu predloženie dôkazov, ktoré sa týkajú jeho subdodávateľov
alebo odberateľa. Úlohou žalobcu bolo preukázať, že boli splnené podmienky tak na odpočet dane
z pridanej hodnoty, ako aj na oslobodenie od platenia dane pri plnení, ktoré malo byť vyvezené
do iného členského štátu Európskej únie. Tvrdenie žalobcu, že zo záveru žalovaného, že reálnosť
existencie tovaru sa nedá preukázať vyplýva, že žiadal od žalobcu, aby preukázal nepreukázateľné,
je mimo logiky. Správca dane a žalovaný v odôvodneniach jasne a zrozumiteľne uviedli, z akého
dôvodu už nebolo možné počas daňovej kontroly, resp. vyrubovacích konaní preukázať, že softvér,
ktorý mal byť predmetom preverovaných obchodov skutočne existoval a to z dôvodu, že došlo k
takým zmenám vo vlastníctve a aj v obsadení štatutárnych orgánov tak na strane dodávateľa a
subdodávateľov, ako aj na strane odberateľa, ktoré znemožňujú získanie dôkazov od týchto subjektov
a zároveň žalobca nedisponuje dôkazmi o reálnej existencii tohto softvéru. Žalobca to potvrdil aj na
pojednávaní, kedy súdu vysvetlil, že predmetom plnenia boli licenčné kľúče k softvéru, ktorými žalobca
nedisponoval, a teda na základe nakúpených licenčných kľúčov by ani nemohol overiť, či mu takéto
softvérové moduly dodané boli, resp. že softvérové moduly ďalej dodával svojmu odberateľovi s tým,
že odberateľ musel softvérom disponovať, aby mohol na základe takýchto licenčných kľúčov aktivovať
kúpené softvérové moduly. Žalovaný, resp. správca dane správne argumentoval, že skutočnosť, že
dodávateľ a subdodávatelia a odberateľ sú nezastihnuteľní, nemôže byť dôvodom pre poskytnutie
úľav daňovému subjektu (žalobcovi) spočívajúcich v obmedzení povinností riadne preukázať všetky
podklady pre overenie správnosti uplatneného odpočtu, resp. oslobodenia od dane. Správca dane nie je
povinný dokazovať uskutočnenie obchodu. Toto patrí do dôkaznej povinnosti daňovníka, ktorý si uplatnil
odpočítanie dane, resp. oslobodenie od dane z pridanej hodnoty.

9. Žalobné námietky týkajúce sa presunu dôkazného bremena na správcu dane a jeho nezvládnutia
správcom dane neboli dôvodné, pretože nemajú oporu v predkladaných dôkazoch a z nich zisteného
skutkového stavu. Faktom je, že v prípade, keď daňovník preukáže splnenie zákonom o DPH
stanovených podmienok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a na oslobodenie od platenia dane
z pridanej hodnoty, vyčerpal dôkazné bremeno. V takom prípade, keď daňovník zvládne dôkazné
bremeno, je možné daňovníkovi odoprieť odpočítanie dane, či oslobodenie od platenia dane na základe
výkladu práva Európskej únie upravujúceho oblasť dane z pridanej hodnoty, ktorý podal Súdny dvor
Európskej únie vo svojich rozhodnutiach. Tento záväzný výklad možno vo všeobecnosti zhrnúť na dva
prípady, v ktorých správca dane v situáciách, kedy nie je sporné splnenie vecných a materiálnych
podmienok, môže odmietnuť priznať právo na odpočet DPH, či oslobodenie od jej platenia pri vývoze
zdaniteľného plnenia do iného členského štátu. Prvý, že správca dane preukáže, že išlo o zneužitie
práva, t. j. obchodné transakcie nemali ekonomický význam a ich účelom bolo len dosiahnutie daňovej
výhody u niektorého daňovníka. Druhý, že správca dane preukáže, že vykonaný obchod bol súčasťou
reťazca obchodov zaťažených podvodom a zároveň preukáže, že daňovník o tomto podvode vedel,
alebo musel vedieť. V preskúmavaných veciach boli napadnuté rozhodnutia založené na tom, že žalobca
dôkazné bremeno nezvládol, pretože nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočítanie dane
a podmienky na oslobodenie od platenia dane z pridanej hodnoty z dôvodu vývozu tovaru do iného
členského štátu osobe, ktorá je platiteľom dane v tomto členskom štáte. Žalovaný a správca dane
žalobcovi dostatočne zdôvodnili, prečo ním predkladaná faktúra sama o sebe a ani v spojení s rámcovou
zmluvou nestačí na preukázanie toho, že zdaniteľné plnenie žalobca prijal od daňovníka uvedeného na
faktúre. Je faktom, že žalobca okrem uvedeného a tvrdenia členov štatutárnych orgánov, t. j. svojich a
dodávateľových tvrdení žiadny iný dôkaz o prijatí fakturovaného tovaru od dodávateľa uvedeného na
faktúre nepredkladal. Správca dane ani vykonaním ďalších šetrení nezistil, že by boli podmienky na
odpočet dane a na oslobodenie od platenia dane splnené.

10. Pokiaľ daňovník uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné
podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Inak povedané, dôkazné bremeno sa presúva
na správcu dane len v prípade, že nie je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné plnenie od dodávateľa
uvedeného na faktúre, a teda nie je sporná ani existencia materiálneho plnenia a ani žiadne iné rozhodné
skutočnosti zakladajúce či už právo na odpočet dane z pridanej hodnoty alebo právo na oslobodenie
dane z pridanej hodnoty. Aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú žalobca v žalobách



poukazoval je založená resp. podáva výklad práva Európskej únie za takej skutkovej situácie, keď nie
je sporné, že vecné a materiálne podmienky splnené boli. Žalovaný napadnuté rozhodnutia nezaložil
na tom, ako tvrdí žalobca, že žalovaný, resp. správca dane odoprel žalobcovi právo na odpočítanie
dane a právo na oslobodenie dane z toho dôvodu, že zistil nekontaktnosť na strane dodávateľov,
subdodávateľov a odberateľa žalobcu. Na takomto skutkovom základe rozhodnutia založené nie sú.
Rozhodnutia sú založené na tom, že v daňovej kontrole a ani počas vyrubovacieho konania nebolo
preukázané, že boli splnené podmienky na odpočet dane a na oslobodenie dane z pridanej hodnoty,
pričom dôkazné bremeno na preukazovanie týchto podmienok znášal žalobca.

11. Žalobné námietky nezákonnosti napadnutých rozhodnutí z dôvodu nezákonnosti prerušenia daňovej
kontroly a nevykonaní daňovej kontroly v zákonom stanovenej lehote boli podľa krajského súdu taktiež
nedôvodné. Jednak boli len všeobecné bez konkretizácie na preskúmavané veci a jednak podľa obsahu
správneho spisu daňová kontrola za august a október 2012 na dani z pridanej hodnoty u žalobcu
prerušená nebola. Ďalej z obsahu správneho spisu vyplýva aj to, že daňová kontrola začala 26.06.2013
a skončila 11.06.2014. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku je lehota na vykonanie daňovej kontroly
najviac jeden rok odo dňa jej začatia, čo v tomto prípade, ako vyplýva z uvedených dát dodržané bolo.
Žalobca tiež namietal nezákonnosť dôkazov získaných z medzinárodnej výmeny daňových informácií,
avšak neuviedol, ktorý konkrétny dôkaz získaný z medzinárodnej výmeny bol v rozpore so zákonom.
Takže aj táto námietka nebola dostatočne konkrétna tak, aby bolo z nej možno preskúmať zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Z obsahu správneho spisu vyplýva, že v daňovej kontrole za august a október
2012 nebola podaná žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií na inú daňovú správu v inom členskom
štáte. Boli použité zistenia z daňovej kontroly za júl 2012, kde takáto žiadosť podaná bola a kde boli aj
získané informácie o daňovom subjekte odberateľa spoločnosti Mashreq kft. Žalobca neuviedol, ktorý
konkrétny dôkaz, alebo ktorá konkrétna informácia a zistenie, ktoré z nej správca dane urobil mali by byť
v rozpore so zákonom, a teda ho nebolo možné použiť pre posúdenie toho, či boli splnené podmienky
na oslobodenie od platenia dane z pridanej hodnoty. Z obsahu napadnutých rozhodnutí vyplýva, že tieto
neboli založené na informáciách získaných z medzinárodnej výmeny informácií, pretože boli založené na
tom, že žalobca nepreukázal, že boli splnené podmienky stanovené zákonom o DPH. Tie sa nepodarilo
potvrdiť ani preverovaním u odberateľa pre jeho nekontaktnosť. Na žalobné námietky, ktorými žalobca
odkazoval na námietky uvedené v odvolacom konaní bez toho, že by tieto formuloval aj v žalobe, súd
nemohol prihliadnuť, pretože súd je viazaný výlučne dôvodmi nezákonnosti uvedenými v žalobe.

12. Neboli podľa správneho súdu dôvodné ani žalobné námietky, podľa ktorých bol nesprávny záver
žalovaného o tom, že spoločnosti CorpIn s.r.o. nevznikla daňová povinnosť. Žalovaný argumentoval
tým, že v preskúmavaných veciach nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1
zákona o DPH, čím nebolo preukázané splnenie podmienky na odpočet podľa § 49 ods. 1 zákona o
DPH - nepreukázanie vzniku daňovej povinnosti pri tomto tovare a ani podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH
- nepreukázanie použitia tovaru na dodávky tovaru služieb ako platiteľa. Takáto argumentácia vychádza
presne zo znenia § 19 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého daňová povinnosť vznikla dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Vystavením faktúry vzniká pre vystaviteľa,
t. j. dodávateľa povinnosť DPH odviesť v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH, podľa ktorého osoba, ktorá
uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň je povinná zaplatiť túto daň. Na rozdiel od toho
odberateľ je oprávnený daň odpočítať až potom, ako vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1, t.
j. až potom, ako prevzal fakturovaný tovar alebo ako mu k tomuto tovaru vzniklo vlastnícke právo.

13. Na základe uvedených dôvodov správny súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol a
o trovách konania rozhodol podľa § 167 SSP.

14. Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal žalobca v zákonom určenej lehote kasačnú
sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP.

15. Uviedol, že krajský súd sa nesprával vo veci ako objektívny a nestranný verejný orgán, závažné
nezákonnosti daňových orgánov bagatelizoval, týmito sa nezaoberal, vyhodnotil ich v úplnom rozpore
so skutočnosťou, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie veci. Daňový subjekt je v celom
procese daňového konania v oslabenej pozícii, pretože už pri prijímaní daňových zákonov sú tieto
vytvárané s prihliadnutím na záujmy štátu, vykladané v záujme verejného orgánu a povinnosťou súdu



bolo, aby nerovnocenné postavenie daňového subjektu eliminoval. Krajský súd uvedeným spôsobom
nepostupoval a porušil základné ústavné právo žalobcu na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

16. Žalovaný a správca dane pri vydaní rozhodnutí nerešpektovali základné zásady daňového konania.
Po zrušení prvého rozhodnutia prikázal žalovaný prvostupňovému orgánu, aby odstránil vytýkané
nedostatky predchádzajúceho konania v spolupráci s daňovým subjektom, k čomu nedošlo, pretože
správca dane konal bez vedomosti a účasti daňového subjektu v priebehu celej daňovej kontroly.
Podľa zrušujúcich rozhodnutí žalovaného správca dane v predchádzajúcom rozhodnutí neuviedol
žiadne hodnotenie dôkazov, uviedol, že rozhodnutie správcu dane nemôže byť postavené len na
pochybnostiach, ale musí dokazovaním vyvrátiť dôkazy, ktoré predložil daňový subjekt na preukázanie
svojich tvrdení a v prípade podvodu je správca dane povinný preukázať účasť daňového subjektu na
tomto podvode. Správca dane bez akejkoľvek súčinnosti s daňovým subjektom vydal takmer totožné
rozhodnutie, ktoré žalovaný akceptoval bez zmeny skutkového či právneho stavu. Žalovaný teda sám
nerešpektoval svoje predchádzajúce právne závery.

17. Sťažovateľ trval na tom, že pri prerokovaní pripomienok, ktoré predložil k protokolu z daňovej
kontroly vzniesol námietku zaujatosti voči zamestnankyniam daňovej správy, ktoré vykonávali daňovú
kontrolu na základe poverenia účinného len do jej skončenia a po ukončení daňovej kontroly nemali
oprávnenie ďalej vo veci konať. Podľa správcu dane o námietke splnomocneného zástupcu daňového
subjektu bolo rozhodnuté a rozhodnutie bolo doručené, pričom sťažovateľ namietal doručenie rozhodnutí
o námietke zaujatosti. Právny zástupca žalobcu v čase doručovania nebol prítomný, bol na pracovnej
ceste, čo vopred oznámil doručovacej pošte. Namietal, že zamestnankyne správcu dane boli vylúčené z
konania vo vyrubovacom konaní. Keďže v tomto konaní rozhodovali zamestnankyne bez toho, aby bolo
rozhodnuté o námietke ich zaujatosti, jedná sa o vážnu procesnú prekážku spôsobujúcu nezákonnosť
konania. Predmetnú námietku sťažovateľa z uvedeného dôvodu súd nesprávne právne posúdil.

18. Sťažovateľ trval na tom, že rozhodnutie správcu dane je nepreskúmateľné pre zmätočnosť a
nezrozumiteľnosť a je doslovným popísaním protokolu z daňovej kontroly bez úvah, ktorými sa správca
dane spravoval pri hodnotení dôkazov. Poukázal na okolnosť, že podľa napadnutého rozhodnutia
žalovaného je prvostupňové rozhodnutie správcu dane správne, aj keď je úplne totožné s pôvodným
rozhodnutím zo dňa 25. 03. 2015, ktoré žalovaný 2 krát zrušil z dôvodu nesplnenia zákonom
stanovených požiadaviek podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku. Závery krajského súdu sú v rozpore
s obsahom administratívneho spisu a napadnutých rozhodnutí, pretože sa v nich nikde nenachádza
hodnotenie, ktoré skutočnosti sú len informáciami a ktoré dôkazmi. Neobsahujú vyhodnotenie dôkazov
v ich vzájomnej súvislosti tak, aby bolo možné zistiť, z ktorých dôkazov súd vyvodil skutkové a
následne právne závery. Rozhodnutie krajského súdu považuje za zmätočné a nezrozumiteľné, pretože
bez akejkoľvek zmeny skutkového stavu a obsahu prvostupňových rozhodnutí označil rozhodnutie
žalovaného za zákonné a dospel k opačnému záveru ako žalovaný v rozhodnutiach o zrušení
prvostupňového rozhodnutia, pričom zmenu tohto názoru nezdôvodnil.

19. Správca dane po tom, ako mu sťažovateľ predložil všetky doklady svojvoľne a nezákonne bez
vedomosti daňového subjektu vykonával rôzne dôkazy, čím vykonával vyhľadávaciu činnosť, ktorú
v rámci daňovej kontroly nemôže vykonávať. Keďže takúto činnosť vykonával, postupoval v rámci
daňovej kontroly nezákonne. Ak mal pochybnosti o pravdivosti predložených a uvádzaných skutočností,
mal vyzvať sťažovateľa na vyjadrenie, prípadne predloženie dôkazov. Namiesto toho začal svojvoľne
zisťovanie dožiadaniami, o ktorých nemal vedomosť. K základným právam daňového subjektu je, že
dôkazy musia byť vykonávané tak, aby sa k nim mohol daňový subjekt vyjadriť už pri vykonávaní, nie
až po ich vykonaní. Takýto postup podľa názoru sťažovateľa určuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Je potrebné zdôrazniť, že zákon o správe daní správcovi dane neumožňuje vykonávať dôkazy,
pretože správca dane len vedie dokazovanie. Ak teda krajský súd tvrdil, že správca dane vykonal
dokazovanie, uniklo jeho pozornosti, že na takýto postup správca dane nemá oprávnenie. Správca dane
doteraz neoznámil, aké má pochybnosti o predložených dôkazoch a neoznámil to ani v rozhodnutí, čím
znemožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k pochybnostiam a navrhnúť dôkazy na ich odstránenie.

20. Keďže sťažovateľovi nebola doručená výzva podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, nemohol sa v
rámci daňovej kontroly dozvedieť, o ktorých skutočnostiach má správca dane pochybnosti. Oznámenie
zo dňa 29. 05. 2014 sťažovateľ nepovažuje za takúto výzvu. Podľa právneho názoru krajského súdu



predmetné oznámenie bolo doručené 29. 05. 2014, pričom protokol z daňovej kontroly bol vyhotovený
už 7 dní po jeho vydaní. Krajský súd preto rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. Krajský súd v celom rozsahu prevzal nezmysly daňových orgánov napriek snahe sťažovateľa na
pojednávaní vysvetliť skutkový stav. Súčasťou obchodnej činnosti sťažovateľa boli len licenčné kľúče,
ktoré potreboval zákazník na to, aby mohol používať vybrané moduly z celkového programu. Zisťovanie
skutočností o softvére - programe bolo zbytočné. Sťažovateľ obchodoval len s prístupovými kódmi a
nie so softvérom. Celé dokazovanie teda smerovalo nesprávnym smerom a i závery z neho prijaté sú
preto nesprávne. Podľa sťažovateľa sám správca dane tvrdil, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov
je nepreukázateľné, ak teda je niečo nepreukázateľné, nemožno to preukázať. Napriek nemožnosti
preukázať nejakú skutočnosť daňové orgány a krajský súd túto žiadajú od sťažovateľa preukázať.

22. Sťažovateľ vyčítal krajskému súdu, že tvrdenie o tom, že v rozhodnutí daňových orgánov sú uvedené
všetky dôkazy nie je správne, pretože uvedené skutočnosti tam uvedené nie sú. Krajský súd zhodne
so žalovaným skonštatoval, že doručená obálka s licenčnými kľúčami nepreukázala fyzickú existenciu
softvéru. Tento záver zvýraznil tým, že emailová komunikácia medzi žalobcom a jeho dodávateľom a
žalobcom a jeho odberateľom nie je dôkazom o existencii softvéru o jeho nadobudnutí, dodaní, pričom
ani sťažovateľ neskontroloval, či je predmet plnenia kompletný a vyhovuje požiadavkám. Ak si vypočutý
svedok nepamätal, ktorý prepravca zásielku do sídla sťažovateľa doručoval, je to logické, pretože
zásielka prišla na podateľňu a tam ju prevzala iná pracovníčka. Takisto je logická skutočnosť, že obálky
s doručenými licenčnými kľúčami sťažovateľ neotváral, pričom táto obsahovala softvér - PIN kód, ktorý
vytvorila iná firma. Ak krajský súd nepovažuje za dôkaz emailovú komunikáciu, musí vysvetliť, prečo ju
za takýto dôkaz nepovažuje a uviesť, aké iné dôkazy vyvracajú túto formu komunikácie a existenciu a
dodanie tovaru. Ak niet iných dôkazov opaku, ktorý musí predložiť žalovaný, musí sa vychádzať len z
dôkazov, ktoré sú k dispozícii. Daňové orgány nikdy nespochybnili dobromyseľnosť sťažovateľa a nebolo
spochybnené, že by sa mohol zúčastniť podvodu alebo mal o ňom vedomosť.

23. Krajský súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa. Nebolo spochybnené, že
dodávateľ sťažovateľa je zdaniteľnou osobou, vystavil faktúru, čím mu vznikla daňová povinnosť.
Neobstojí preto tvrdenie krajského súdu o nepreukázaní vzniku daňovej povinnosti dodávateľa.
Rozsudok krajského súdu preto považuje za nepreskúmateľný pre neexistenciu dôvodov.

24. Je vnútornou vecou každej obchodnej spoločnosti, ako si rieši svoje vnútorné personálne
otázky, do ktorých nemôže sťažovateľ zasahovať a nemôžu byť spájané s preukazovaním existencie
tovaru. Personálne zmeny dodávateľov, subdodávateľov alebo odberateľov nastali po uskutočnení
dodania či predaja tovaru a nemôžu mať žiaden vplyv na preukázanie dodania či nedodania tovaru.
Nemožnosť preverenia dodávateľov alebo odberateľov sťažovateľa vyhodnotil krajský súd v neprospech
sťažovateľa, čo je nezmysel. Uvedené svedčí tomu, že daňovým orgánom sa nepodarilo získať dôkaz
opaku, ktorým by vyvrátil tvrdenia daňového subjektu.

25. Nie je pravdou, že by sťažovateľ okrem faktúry nepredložil iné dôkazy. Predložil účtovníctvo, faktúry,
ktoré spĺňali všeobecné zákonné požiadavky, vyjadrenie konateľov, boli podané svedecké výpovede,
ktoré boli vyhodnotené v rozpore s obsahom. Poukázal na odpoveď maďarskej daňovej správy o
potvrdení prijatia zdaniteľného plnenia a jeho daňového priznania odberateľom, v ktorom je potvrdené
nadobudnutie softvéru, obsah obchodných zmlúv ako podklad k vzniku obchodov, potvrdenie prepravy
softwaru spoločnosťou TNT Expres. Dôkazmi jednoznačne bolo potvrdené reálne uskutočnenie
obchodov. Ak neexistuje žiaden hmatateľný dôkaz o predaji tovaru do iného členského štátu EÚ,
skutočnosť, že sa zdaniteľnej osobe uloží povinnosť aby poskytla takýto dôkaz, nezaručuje správne
a jednoduché uplatnenie oslobodenia od dane. Takáto povinnosť stavia zdaniteľnú osobu do situácie
neistoty. Maďarské daňové orgány potvrdili prijatie tovaru odberateľom v Maďarsku, pričom žalovaný
ani krajský súd žiaden iný dôkaz opaku nepredložili. Krajský súd tvrdil, že žalovaný nezaložil svoje
rozhodnutia o odopretí práva na odpočítanie DPH z dôvodu, že je obchodný partner nekontaktný alebo
pre nezrovnalosti na strane dodávateľov, subdodávateľov alebo odberateľov, ale že týmto dôvodom bolo
nepreukázanie splnenia podmienok na odpočet DPH alebo oslobodenie DPH. Súd však zabudol dodať,
že toto nepreukázanie žalovaný zdôvodnil práve nekontaktnosťou alebo nezrovnalosťami na strane
dodávateľa a odberateľov, čím sú dôvody krajského súdu zjavne rozporné.



26. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ žiadal, aby kasačný súd zrušil rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici, vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

27. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 11. 01. 2018 uviedol, že sa stotožňuje
s právnym posúdením veci Krajským súdom v Banskej Bystrici. Žalobca zotrval na svojich žalobných
námietkach, ku ktorým sa žalovaný vyjadril a s ktorými sa súd v napadnutom rozsudku vysporiadal.
Navrhol, aby kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil.

28. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj kasačný súd) ako súd príslušný podľa ust. § 11 písm.
g) SSP, prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 455 SSP s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <., podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s ust. § 452
ods. 1 SSP.

29. Podľa ust. § 440 písm. f) a g) SSP, kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd
v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil
účastníkovi konania, aby uskutočnili jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.
30. Predmetom skúmania kasačného súdu bolo rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z
hľadiska posúdenia, či v došlo zo strany správneho súdu k nesprávnemu procesnému postupu
znemožňujúcemu sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva a či vec bola správne právne
posúdená z dôvodov uvedených v bodoch kasačnej sťažnosti.

31. Kasačný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného
spisového materiálu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu. Závery krajského súdu spolu so
správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku.

32. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že dňa 26. 06. 2013 začala u žalobcu
daňová kontrola na DPH za zdaňovacie obdobie august a október 2012. O tejto skutočnosti bol
sťažovateľ písomne informovaný. Na ústnom pojednávaní dňa 26. 06. 2013 predložil kontrolovaný
subjekt účtovné doklady ku kontrole. Podľa jeho vyjadrenia zo dňa 28. 05. 2013 predmetom obchodného
vzťahu daňového subjektu so spoločnosťou Mashreq kft, so sídlom v Györi, Maďarsko, bol software,
ktorý sťažovateľ obdržal od svojho dodávateľa, spoločnosti CorpIn, s.r.o. so sídlom v Bratislave.
Uskutočnenie transakcií preukázal objednávkami prijatými formou mailovej komunikácie, dodacími
listami od dodávateľa a ďalšími účtovnými dokladmi. Realizáciu daňového plnenia za mesiac august
2012 preukázal daňový subjekt objednávkou vystavenou spoločnosťou Mashreq Kft, ktorá obsahovala
názov požadovaného typu softvéru a počet kusov, bez uvedenia dátumu vystavenia objednávky. Dňa
15. 08. 2012 mal dodávateľ sťažovateľa spoločnosť CorpIn s.r.o. dodať sťažovateľovi tovar obsahujúci
tovar objednaný od maďarského odberateľa. Dodávateľ žalobcu vyúčtoval cenu realizovanej dodávky
faktúrou číslo 20120005 v sume 698.940 €, z toho DPH predstavuje 139.788 €. Dňa 15. 08. 2012
sťažovateľ vystavil faktúru č. 2710000034, ktorou maďarskému odberateľovi vyúčtoval cenu dodávky
vo výške 720.607,14 €. V tomto prípade, z dokladov predložených sťažovateľom nebolo zrejmé, akým
spôsobom bola dodávka prepravená maďarskému odberateľovi. Odberateľ sťažovateľa potvrdil mailom
prevzatie dodávky podaním zo dňa 21. augusta 2012. Obdobným spôsobom bola realizovaná aj dodávka
sťažovateľa pre maďarského odberateľa z októbra 2012. V spise sa nachádza objednávka odberateľa
sťažovateľa bez dátumu vyhotovenia, na ktorom sa nachádza názov a počet požadovanej dodávky.
Požadovaný tovar mala dodať spoločnosť CorpIn s.r.o. sťažovateľovi, v zmysle príjemky - evidenčného
dokladu o premietnutí do stavu zásob sťažovateľa, vytvorenej dňa 16. 10. 2012. V zmysle faktúry číslo
20120007 zo dňa 10. 10. 2012 bol predmetný tovar dodaný sťažovateľovi dňa 10. 10. 2012 a vyúčtovaný
v sume 300.235 €, z toho je DPH vo výške 60.047 €. Tovar mal sťažovateľ dodať svojmu odberateľovi
dňa 17. 10. 2012. Tento bol vyúčtovaný faktúrou č. 2710000044 v sume 309.542,29 €. Dodací list potvrdil
odberateľ pečiatkou a podpisom. Doprava maďarskému odberateľovi mala byť zabezpečená prepravnou
spoločnosťou TNT Expres Worldwide, ktorá vykonala dňa 17. 10. 2012 prepravu zásielky, čo vyplýva z
faktúry za prepravu zásielky, vystavenej dňa 20. 10. 2012. V zmysle dokladu vystaveného prepravnou
spoločnosťou predstavoval predmet prepravy „dokument“ v počte 1 kus, o váhe 100 gramov. Odberateľ
žalobcu potvrdil mailom prevzatie dodávky podaním zo dňa 24. októbra 2012. Obchodné transakcie boli



realizované na základe Rámcových zmlúv na dodanie softvéru, uzatvorených medzi sťažovateľom a
jeho dodávateľom CorpIn s.r.o. a sťažovateľom a maďarským odberateľom Mashreq Kft., obe zo dňa
27. 06. 2012. V zmysle predmetnej zmluvy sa pod pojmom softvér považovalo umožnenie prístupu k
digitálnemu stiahnutiu softvéru z elektronického miesta predávajúceho (domáci server - virtuálny nosič
dát), a to poskytnutím prihlasovacích údajov k tomuto miestu, poskytnutie inštalačného kľúča k inštalácii
softvéru elektronickou formou, poskytnutie príslušného certifikátu k softvéru, zaslaným do 48 hodín od
obdržania od dodávateľa.

33. V spise sa nachádza rozhodnutie zo dňa 30. 07. 2013, ktorým bola prerušená kontrola na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2012, od 09. 08.
2013 do obdržania odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií.

34. Dňa 30. 07. 2013 sa uskutočnilo ústne pojednávanie, na ktorom mal byť za prítomnosti zástupcu
sťažovateľa ako svedok vypočutý Ing. Peter Ott, konateľ spoločnosti IDB, s.r.o., so sídlom v Trnave,
ktorá mala byť (podľa konateľa spol. CorpIn s.r.o.) dodávateľom softvéru a dodatočných softvérových
modulov pre komplexnú správu ucelených systémových štruktúr dodávateľa sťažovateľa, ktorý mal
uvedený softvér dodať kontrolovanému. Svedok odoprel vypovedať z dôvodu, že by výpoveďou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám v priamom rade, dcére a jej manželovi.

35. O predmete dodávky bol vypočutý ako svedok dňa 27. 06. 2013 F. D., ktorý bol osobou
realizujúcou komunikáciu s odberateľom sťažovateľa. K predmetu kontroly uviedol, že nevykonával
činnosť smerujúcu k uzatvoreniu nákupu softvéru s dodávateľom, vykonával činnosť, ktorá pozostávala
z vystavovania dielčich objednávok a podpisovania dodacích listov. Predmetom fakturácie voči
odberateľovi bola dodávka licenčných kľúčov na nemocničný informačný systém, pričom jej súčasťou
neboli žiadne dodatočné práce spojené s inštaláciou. Nevedel uviesť časové obdobie realizácie, mal
vedomosť, že v zmluve bol uvedený finálny termín. Dodávky pozostávali z viacerých čiastkových
plnení, k personálnemu, technickému zabezpečeniu sa vyjadriť nevedel. K cene fakturácie, a či
táto zodpovedala funkčnosti a využiteľnosti v praxi sa nevedel vyjadriť. Uviedol, že objednávka pre
dodávateľa softvéru bola realizovaná formou mailovej komunikácie, tovar objednával osobne na základe
požiadaviek nadriadených. Špecifikácie boli definované v zmluve, kde bol uvedený identifikačný kód
licencie, presné označenie softwarového modulu aj rámcové ceny jednotlivých typov licencií. Prepravu
tovaru nezabezpečoval, ale podľa jeho informácií mala byť uskutočnená kuriérskou spoločnosťou.
Svedok nevedel uviesť, či sa jednalo len o dodanie predmetu fakturácie. Mal vedomosť o tom, že
predmet fakturácie bol zabalený v zapečatenej obálke. Činnosť smerujúcu k uzatvoreniu obchodu s
odberateľom sťažovateľa nevykonával, vykonával len činnosť, ktorá pozostávala z predkladania ponúk
a sumarizácie dokladov a nepriame zabezpečenie odosielania tovaru zákazníkovi prostredníctvom
súčinnosti ostatných kolegov na oddelení logistiky. Uviedol, že predmetom fakturácie voči zákazníkovi
bola dodávka licenčných kľúčov na nemocničný informačný systém, pričom nemal vedomosť, či
sa jednalo o konečného odberateľa. Objednávky boli realizované formou mailovej komunikácie,
niekoľkokrát jednal za odberateľa s pánom R.. Preprava bola zabezpečená formou kuriérskej spoločnosti
TNT. K spôsobu a forme doručenia uviedol, že tá istá zapečatená obálka, ktorá bola doručená od
dodávateľa, bola vložená do väčšej obálky a zaslaná kuriérskou spoločnosťou odberateľovi. Zo strany
odberateľa došlo k potvrdeniu doručenia dodávky. Spoločnosť jeho bývalého zamestnávateľa bola len
jedným z dodávateľov predmetných licencií maďarskému odberateľovi.

36. V spise sa nachádza upovedomenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici,
odbor kriminálnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality, zo dňa 03. 03. 2013, adresované správcovi
dane, ktorým ho informoval o začatí trestného stíhania za pokračovací zločin daňového podvodu podľa
§ 277a ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe, že doposiaľ neznámy páchateľ
vystupujúci ako osoba oprávnená konať v mene spoločnosti GAMO, a.s., dňa 27.06.2012 v Bratislave,
uzatvorila s dodávateľom, CorpIn s.r.o. a odberateľom Mashreq kft. obchodný záväzkový vzťah, ktorého
predmetom bola kúpa a následný predaj bližšie nezisteného zdravotníckeho softvéru, ktorý nemal spĺňať
podmienky zdaniteľného plnenia, čím vytvoril predpoklady, na základe ktorých zodpovedná osoba zo
spoločnosti GAMO a.s., príslušnému správcovi dane podala daňové priznania a uplatnila si neoprávnene
nárok na vrátenie DPH, v celkovom rozsahu 215.809,71 €..

37. V spise sa nachádzajú aj doklady týkajúce sa preverovania zdaniteľného obchodu medzi
dodávateľom sťažovateľa a daňovým subjektom v zdaňovacom období júl 2012.



38. Správcovi dane sa nepodarilo zabezpečiť účtovné doklady spoločnosti IDB s.r.o., ktorá mala
vyhotoviť softvér tvoriaci predmet dodávok, pretože tieto boli odovzdané spoločnosti ERSTE
INVESTMENTS GROUP LIMITED so sídlom na Cypre. Došlo aj k prevodu obchodného podielu D. O.
na spoločnosť so sídlom v Paname.

39. Na základe ďalšieho šetrenia správca dane zistil, že spoločnosť TNT Express Worldwide vykonala
pre daňový subjekt prepravu na základe objednania prepravy zo dňa 20. 07. 2012, 16. 08. 2012 a 17.
10. 2012 pre spoločnosť (M)Ashreq kft. Dopravca nedisponoval informáciou, aký konkrétny tovar bol
predmetom prepravy ani dokladom o prevzatí zásielky prijímateľom.

40. Na základe informácie poskytnutej maďarskou daňovou správou, odberateľ - maďarský daňovník
priznal nadobudnutie tovaru od sťažovateľa v sume 172 393 000 HUF v 3. kvartáli roka 2012, v sume 86
440 000 HUF za obdobie 4. kvartál 2012. Maďarská daňová správa nemohla fyzické prijatie softwaru
potvrdiť, pretože sa jej nepodarilo skontaktovať s odberateľom sťažovateľa a poskytnuté informácie
vyplynuli z dostupných podaní daňového subjektu.

41. Dňa 14. 01. 2014 bol vypočutý ako svedok Peter Gembický, štatutárny zástupca dodávateľa CorpIn
s.r.o. (v rozhodnom období), ktorý uviedol, že všetka dokumentácia spoločnosti bola odovzdaná novému
vlastníkovi v USA a odmietol vypovedať o ekonomickej činnosti spoločnosti. K spôsobu dodania
predmetu transakciie pre spoločnosť GAMO, a. s. uviedol, že prepravu uskutočnil prostredníctvom
kuriérskej spoločnosti DPD, o čom doklady nepredložil. Na základe toho správca dane skonštatoval, že
dodávateľ nepreukázal vystavenie faktúr č. 20120005 zo dňa 15. 08. 2012 a 20120007 zo dňa 10. 10.
2012 pre sťažovateľa a nebolo preukázané, že z vystavených faktúr bola priznaná a odvedená daň.
Bývalý konateľ dodávateľa odmietol spolupracovať so správcom dane a odpovedať na jeho otázky.

42. Z podania kriminálneho úradu finančnej správy zo dňa 21. 02. 2014 vyplýva, že jeho pracovníci
vykonali analýzu, z výsledkov ktorej je zrejmé, že k dodaniu predmetu fakturácie medzi IDB s.r.o. a
CorpIn s.r.o. pravdepodobne nedošlo, pretože sa nedá zistiť prvotný dodávateľ predmetu fakturácie, z
čoho sa dá usudzovať, že nedošlo k reálnemu dodaniu služby.

43. Dňa 15. 05. 2014 bol sťažovateľ oboznámený s úkonmi správcu dane a so zisteniami pri výkone
daňovej kontroly, ku ktorým sa odmietol vyjadriť.

44. Na otázky zo strany správcu dane sťažovateľ uviedol, že nevie kto predmetný softvér vyvinul, kto je
jeho prvotným výrobcom, v rámci podnikateľskej činnosti kupovali a predávali hotový výrobok a nemali
dôvod na zisťovanie predmetných skutočností. Nemá vedomosť, kde bol následne predmetný softvér
implementovaný, pretože ako predávajúceho ho zaujíma len predaj výrobku a nezáleží mu na tom,
za akých okolností bol kúpený používateľom, nie je povinnosťou, ale právom kupujúceho ho využiť.
Dodávka nebola poistená, pretože za prípadnú škodu zodpovedá prepravca. Tohto dobre poznali z
predchádzajúceho obdobia ako čestného obchodného partnera.

45. Podaním zo dňa 29. 05. 2014 správca dane oboznámil sťažovateľa s výsledkami dokazovania.

46. Dňa 06. 06. 2014 bol vypracovaný protokol z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie august a október 2012. Protokol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v dňom uvedeným
prevzal sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne dňa 11. 06. 2014. Vo svojom vyjadrení
zo dňa 2. júla 2014 sťažovateľ odmietol konštatovania správcu dane a uviedol, že splnil všetky zákonné
povinnosti na preukázanie dodania tovaru. Správca dane určil deň prerokovania pripomienok k protokolu
s daňovým subjektom na deň 08. 08. 2014.

47. Dňa 15. 08. 2014 vydal správca dane rozhodnutie, ktorým vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane v sume
139.788,09 € na DPH za zdaňovacie obdobie august 2012 a vyrubil daň vo výške 59.909,90 €. Dňa 15.
08. 2014 vydal na základe zistení z tej istej daňovej kontroly aj rozhodnutie, ktorým určil sťažovateľovi
rozdiel dane v sume 60.047,15 €, nepriznal mu uplatnený nadmerný odpočet a vyrubil mu vlastnú
daňovú povinnosť na DPH v sume 23.151,41 € za zdaňovacie obdobie október 2012. Rozhodnutia
správcu dane boli na základe odvolaní daňového subjektu žalovaným zrušené rozhodnutiami zo dňa 15.
12. 2014 z dôvodu, že správca dane, napriek tomu, že vykonal rozsiahle dokazovanie, v odôvodnení



svojho rozhodnutia neuviedol úvahu, ktorou sa spravoval pri hodnotení každého z vykonaných dôkazov
jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a obmedzil sa len na popis vykonaných dôkazov. Správca dane
dňa 25. 03. 2015 vydal nové rozhodnutia, ktorými určil daňovému subjektu rozdiel DPH v totožnej
sume a vyrubil mu opätovne totožnú daň za predmetné zdaňovacie obdobia. Na základe odvolaní
daňového subjektu boli aj v poradí druhé rozhodnutia správcu dane o vyrubení DPH zrušené z dôvodu,
že vo vyrubovacom konaní zavŕšenom vydaním rozhodnutia nepostupoval správca dane v súčinnosti s
daňovým subjektom a neumožnil mu využiť priznané práva prostredníctvom dokazovania. V rozhodnutí
správca dane vyslovil záver bez toho, aby vyhodnotil zistenia z daňovej kontroly v konfrontácii s
vyjadreniami daňového subjektu.

48. Vo vyrubovacom konaní správca dane vykonal dôkaz prostredníctvom dožiadaného daňového
úradu, v rámci ktorého dňa 01. 07. 2015 bolo vykonané miestne zisťovanie v spoločnosti DPD (Direct
Parcel Distribution SK s.r.o.) ohľadom preverenia dodania predmetu plnenia od spoločnosti CorpIn
s.r.o. pre odberateľa, spoločnosť GAMO a.s. v roku 2012. Prepravca uviedol, že predmetné spoločnosti
nepozná, nikdy s nimi neobchodoval ani nejednal. Nemal s nimi uzatvorený žiaden zmluvný vzťah.
Správca dane oboznámil daňový subjekt s výsledkami vyrubovacieho konania po odvolacom konaní dňa
18. 05. 2016. Dňa 30. 05. 2016 boli vydané nové prvostupňové rozhodnutia vo veci určenia rozdielu na
DPH a vyrubení dane za zdaňovacie obdobie august a október 2018. Žalovaný po podaní odvolaní voči
prvostupňovým rozhodnutiam tieto žalobou napadnutými rozhodnutiami potvrdil.

49. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie správou
daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa
tohto zákona alebo osobitných predpisov.

50. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

51. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

52. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

53. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

54. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

55. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

56. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké



výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

57. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.

58. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní
vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

59. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí
rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil
nárok podľa osobitných predpisov.

60. Podľa § 68 ods. 1, 3, 5 a 6 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods.
8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne,
ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa
§ 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú
kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie
vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48
ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie
vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane.
Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa
§ 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov
ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt
nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe
písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo
miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok
a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a
o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj
opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej
zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.
Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti
vyrubenej dani.
Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový
subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

61. Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom
konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri
rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť
odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací
orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo
odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

62. Podľa § 74 ods. 4 vety prvej Daňového poriadku, odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v
odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí.

63. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v účinnom znení, predmetom dane je
dodanie tovaru, poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá
koná v postavení zdaniteľnej osoby.

64. Podľa ust. § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným
majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

65. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru.



66. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej veta ods. 2 zákona o DPH v účinnom znení, daňová povinnosť
vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s
tovarom ako vlastník. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

67. Podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH, základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí
protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie
tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý
dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

68. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

69. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané.

70. Podľa ust § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

71. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve“), účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.

72. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka
poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.
73. Predmetom kasačného konania je preveriť správnosť právneho posúdenia veci krajským súdom z
dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti.

74. Kasačný súd v súvislosti s preukázaním daňového plnenia poukazuje na ust. § 443 ods. 1
Obchodného zákonníka, podľa ktorého kupujúci nadobúda vlastnícke právo k tovaru, len čo je mu
dodaný tovar odovzdaný. Uvedené ustanovenie nie je v rozpore s ust. § 8 ods. 1 a 19 ods. 1 zákona o
DPH, keďže prevzatím tovaru od svojho dodávateľa, žalobca nadobúda právo nakladať s ním ako jeho
vlastník a zároveň dochádza týmto okamihom k daňovej povinnosti.

75. Rozhodnutia daňových orgánov vychádzajú z dôkazov získaných v priebehu daňovej kontroly
a dokazovania vedeného vo vyrubovacom konaní, pričom správca dane vychádzal z dokladov
predložených daňovým subjektom, tvrdení a dokladov sťažovateľa, výpovedí vypočutých svedkov,
miestnych zisťovaní, medzinárodnej výmeny informácií, popísaných vyššie. V priebehu daňového
konania nebolo preukázané, že dodávateľ žalobcu disponoval dodaným tovarom, že s týmto mohol
nakladať ako vlastník, a teda odovzdať ho ďalej sťažovateľovi. Daňový subjekt ani jeho dodávateľ
nepredložil žiaden dôkaz o preprave a nadobudnutí konkrétneho predmetu dodania. Prepravná
spoločnosť, ktorá podľa dodávateľa žalobcu mala predmet plnenia dodať, s týmto dodávateľom
poprela akúkoľvek spoluprácu a realizáciu prepravy pre sťažovateľa. Sťažovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal prevzatie plnenia od svojho dodávateľa, túto preukazoval len dokladmi o evidencii zásob,
ktoré navyše nezodpovedali tvrdenému termínu dodania. Dodávka uskutočnená v auguste 2012 mala
byť podľa účtovných dokladov realizovaná dňa 15. 08. 2012, pričom do stavu zásob sťažovateľa bola
zaevidovaná 16.08.2012 v čase, keď už mala byť odovzdaná na prepravu k odberateľovi, čo sa malo
udiať 15. 08.2012, kedy sťažovateľ vyhotovil faktúru za realizovanú dodávku. Dodávateľ CorpIn s.r.o. mal
dodávku v mesiaci október 2012 realizovať dňa 10. 10. 2012, pričom do stavu zásob mala byť dodávka
evidenčne vnesená 16. 10. 2012. Kasačný súd zdôrazňuje, že okrem evidencie zásob neexistuje žiaden
materiálny dôkaz o prevzatí plnenia sťažovateľom, teda že mu vznikla daňová povinnosť. Tento záver
nebol spôsobilý vyvrátiť žiaden ďalší vykonaný dôkazný prostriedok.



76. Najvyšší súd dáva do pozornosti právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 5Sžf/97/2010, z ktorého vychádza ustálená judikatúra najvyššieho súdu, v ktorom
poukázal nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú
skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že
štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými
podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka),
ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu
obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva
v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti
údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák. č.
511/1992 Zb. oprávnené. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako
súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca
daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým
sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť,
dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to
predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane
získal v rámci správy daní a v priebehu konania.

77. Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť
priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa
svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak
dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane
a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom
Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne
požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode,
rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).
Možno preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od zdaniteľnej osoby
uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.

78. Správca dane mal preto právo preveriť reálnosť dodávky od spoločnosti CorpIn s.r.o., ako aj
doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy
svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia
ako i komunikácia s dodávateľom sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov
s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže
komunikáciu s dodávateľom, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru, jeho súlad s požiadavkou
uvedenou v objednávke a pod. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v
daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne
došlo tak, ako deklaruje. Už samotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ odmietol poskytnutie informácii o
svojej ekonomickej činnosti, nevykonával činnosť v oblasti poskytovania a vývoja software a programov,
údajný subdodávateľ odmietol vypovedať z dôvodu, aby predišiel trestnému stíhaniu svojej osoby a
príbuzných, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nemohol byt preverený z účtovných dokladov
dodávateľa, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti dodávok. Takýto
spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na
strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť
spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti,
ktoré povinne uvádza v priznaní.

79. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú
hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie
nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady
dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca
z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje,
preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje
nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH). Dôkazné bremeno
preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom



nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom
zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a
C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).
V tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočíva na daňovom subjekte
- žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočtu
DPH i preukázal, (nielen formálnymi dokladmi).

80. Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje na základnú zásadu obchodného práva, a to
poctivého obchodného styku ale aj dodržanie nevyhnutnej miery opatrnosti v obchodných vzťahoch.
Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľovi deklarovaných zdaniteľných plnení,
sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných
formálne vyhotovených účtovných dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca
preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika
podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, aby
sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality
DPH.

81. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si
riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, neoverí si obsah plnenia, či
tento zodpovedá dohodnutému predmetu plnenia. Je na daňovom subjekte, aby v prípade kontroly vedel
preukázať existenciu materiálneho plnenia a že vykonal rozumné opatrenia, aby sa ubezpečil, že sa
nepodieľa na nelegálnej činnosti. Nevyhnutná miera opatrnosti vyplývala aj z predmetu vzájomného
plnenia, ktorým mal byť softvér a prevod majetkových autorských práv v zmysle autorského zákona
(článok I. Dodávateľskej rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 27. 6. 2012). Javí sa v tomto prípade
neštandardnou dohoda, prinajmenšom odporujúca obchodným zvyklostiam, podľa ktorej za vady tovaru
dodaného sťažovateľom maďarskému odberateľovi zodpovedá jeho dodávateľ, spoločnosť CorpIn s.r.o.,
čo je v rozpore s úpravou § 425 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého za vady tovaru
zodpovedá predávajúci. Takisto je nelogická námietka sťažovateľa, podľa ktorej nevykonal preverenie
predmetu dodávky z dôvodu, že sa nemohol oboznámiť s obsahom dodávky, ktorá pozostávala z
tajnej informácie - licenčný kľúč, šifra. Sťažovateľ je podľa zápisu v obchodnom registri podnikateľom
v oblasti poskytovania softvéru, podniká v oblasti spracovania dát a prenosu informácií a ako taký
dochádza do kontaktu s rôznymi informáciami, s ktorými musí nakladať zákonným spôsobom a brániť
ich nelegálnemu rozširovaniu a zneužívaniu. Z titulu predmetu svojej činnosti je jeho povinnosťou
konať tak, aby sa pri svojich obchodných transakciách ubezpečil, že v prípade, ak sám nie je autorom
predávaných programov, neprispieva k šíreniu falzifikátov získaných z neoficiálnych zdrojov. V danom
prípade nepredložil doklad o tom, že nadobudol súhlas na použitie softvéru, resp. umožnenie jeho šírenia
od skutočného autora, resp. že takýto súhlas mal jeho dodávateľ. Všetky tieto súvisiace skutočnosti
neprispeli k odstráneniu pochybnosti o skutočnej realizácii daňového plnenia.

82. Podstatnou je však v tomto prípade skutočnosť, že sťažovateľ v rámci daňového konania
nepreukázal, že nadobudol predmet plnenia, a že maďarskému odberateľovi doručil tovar a služby, ktoré
mu mal poskytnúť v zmysle dodávateľskej rámcovej kúpnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania zároveň
vyplynulo, že zo strany odberateľa žalobcu nedošlo k riadnej úhrade ceny za realizované dodávky
a došlo k postúpeniu pohľadávky sťažovateľa spoločnosti dodávateľa, CorpIn s.r.o. v plnom rozsahu
Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 13. 03. 2013, teda ešte pred splatnosťou faktúr vystavených
sťažovateľom, ktorá mala nastať až 13.05.2013 a 14. 07. 2013. Na základe uvedenej zmluvy
mal dodávateľ, CorpIn s.r.o., sťažovateľovi zaplatiť celú čiastku za dodanie softvéru maďarskému
odberateľovi vo výške 1.545.743,51 €, pričom táto odplata z postúpenia mala byť započítaná so
záväzkom, ktorý má sťažovateľ voči svojmu dodávateľovi, pričom tento záväzok nebol v zmluve žiadnym
spôsobom špecifikovaný. Ani tento dôkaz predložený sťažovateľom neprispel k odstráneniu pochybnosti
o reálnosti daňového plnenia a zvyšuje pochybnosti o skutočnom účele predmetného trojstranného
kontraktu.

83. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009
zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa
23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi
(§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne



je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje
svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dne z
pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

84. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami,
snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly
nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov navrhnutých daňovým subjektom. Správca dane
nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo
všetkých vzájomných súvislostiach. Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku
a následne určenie správnej výšky základu dane nepostačuje deklarovanie prijatia dodávky tovaru alebo
služby zo strany daňového subjektu predložením daňového dokladu - faktúry, pretože formálne doklady
nepreukazujú reálnu existenciu tovaru alebo skutočného dodávateľa.

85. Kasačný súd poukazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady
skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska
je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení,
a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o
ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom,
na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa
prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

86. Z vyššie citovaných ustanovení daňového poriadku vyplýva, že je v právomoci správcu dane
využiť ako dôkaz všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
V súlade so zásadou hospodárnosti konania, vyplývajúcej z požiadavky ukončiť daňové konanie čo
najskôr, bez zbytočných prieťahov, využil správca dane dôkazné prostriedky získané aj v rámci daňovej
kontroly žalobcu na DPH za daňové obdobie júl 2012, v rámci ktorej boli preverované obchodné
vzťahy žalobcu a jeho dodávateľa, spoločnosti CorpIn s.r.o. Bolo povinnosťou žalobcu ako daňového
subjektu uplatňujúceho si nárok na odpočítanie DPH, aby preukázal skutočnú realizáciu plnenia zo
strany predmetného dodávateľa. Žalobca ku kontrole predložil ako dôkaz o plnení zo strany svojho
dodávateľa len vyššie špecifikované formálne doklady. Z nich však nevyplýva, akým spôsobom bola
určená jednotlivá i celková cena vyúčtovaná za jednotlivé špecifické druhy dodávok (licenčných kľúčov)
za súčasného splnenia osobitných právnych predpisov a od čoho sa tvorba ceny odvíjala. Sťažovateľ
nepreukázal, akým spôsobom dohodol kúpnu cenu, predajnú cenu, nepreukázal doručenie, resp.
zaslanie cenovej ponuky, ktorá sa mala odvíjať od cenovej ponuky jeho dodávateľa. Takýto spôsob
konania nezodpovedá zásade poctivých, otvorených obchodných vzťahov medzi podnikateľmi.

87. V danom prípade správca dane nepožadoval od žalobcu predloženie dôkazov o plnení daňových
povinností zo strany jeho dodávateľa, nebol neprimerane zaťažený dôkaznou povinnosťou, táto
vychádzala z podmienok určených zákonom pre priznanie odpočtu DPH. Jeho povinnosťou bolo
preukázať prevzatie zdaniteľného plnenia, čo nesplnil. V preskúmavanej veci žalobca svoje dôkazné
bremeno neuniesol a pochybnosť správcu dane o realizácii vyúčtovaného plnenia nevyvrátil.

88. Podľa názoru kasačného súdu sa správny súd dostatočným spôsobom vysporiadal s relevantnými
námietkami sťažovateľa. V konaní žalovaného, ako aj správcu dane súd nezistil také pochybenia, ktoré
by mali za následok nezákonnosť vydaných rozhodnutí.

89. Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatočné vysporiadanie sa so všetkými jeho námietkami, kasačný
súd poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález IV. ÚS
236/06) v zmysle ktorej, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo



účastníka na spravodlivý proces. Z rozsudku krajského súdu je zrejmé, že sa zaoberal podstatnými
námietkami sťažovateľa, svoj právny názor logickým spôsobom v odôvodnení rozhodnutia, v ktorom dal
jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany vysvetlil, a preto nedošlo z jeho strany k porušeniu práva účastníka konania na
spravodlivý proces.

90. Na základe uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je
dôvodná, krajský súd rozhodol na základe správneho právneho posúdenia veci. Správny súd rozhodoval
na základe stavu, ktorý bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy v súlade s
ustanovením § 135 ods. 1 SSP. Najvyšší súd zároveň nezistil, že by správny súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnili jemu patriace procesné práva, a preto sťažnosť
sťažovateľa podľa § 461 SSP zamietol ako nedôvodnú.

91. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol krajský súd podľa § 467 ods. 1 v spojitosti
s ust. § 167 ods. 1 SSP a neúspešnému sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
Žalovanému takéto právo zo zákona nevzniká.

92. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1. mája 2011).
Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý
disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj
tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnenie za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný ako oprávnený.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.