GAMO a.s.


Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžfk/55/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200016
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1016200016.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci sťažovateľa: GAMO a.s., so sídlom Kyjevské námestie
6, 974 04 Banská Bystrica, IČO: 36 033 987, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Tomáš
Suchý, spol. s r. o., so sídlom Horná 13, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Úrad pre
verejné obstarávanie, so sídlom Ružová dolina 606/10, 821 09 Bratislava, o kasačnej sťažnosti
žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/3/2016-67 z 19. júla 2017, v konaní o
preskúmanie zákonnosti protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č.
12196-7000/2014-OK/5 z 10. septembra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým uznesením odmietol žalobu podľa § 98
ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) pre neprípustnosť
súdneho preskúmania žalobou napadnutého protokolu Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej aj „úrad“)
o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 12196-7000/2014-OK/5 z 10.
septembra 2015 (ďalej aj „protokol“). O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd konštatoval, že žalovaný v prejednávanej veci vykonal v
rámci dohľadu nad procesom verejného obstarávania u žalobcu kontrolu postupu zadávania predmetnej
zákazky po uzavretí zmluvy v súlade s § 146 ods. 6 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 25/2006 Z. z.“
alebo „zákon o verejnom obstarávaní“) a nakoľko kontrolou zistil porušenia zákona, o výsledku kontroly
spracoval protokol, ku ktorému umožnil žalobcovi sa písomne vyjadriť.
3. Ďalej dôvodil, že napadnutý protokol o výsledku kontroly dodržiavania zákona č. 25/2006 Z.
z. je predovšetkým zhrnutím kontrolných zistení, ktoré viedli žalovaného k záveru o porušení
zákona v postupe verejného obstarávateľa, pričom pre žalobcu z neho bezprostredne nevyplývajú
žiadne konkrétne práva a povinnosti. Uviedol, že protokol nie je rozhodnutím orgánu verejnej moci
(individuálnym správnym aktom), ktorý by zakladal, menil alebo rušil práva a povinnosti žalobcu alebo sa
ich priamo dotýkal. Protokol ako záznam o výsledkoch vykonanej kontroly podľa názoru krajského súdu
slúži predovšetkým ako podklad pre ďalší administratívny postup žalovaného. Môže byť tiež použitý ako
dôkaz o porušení zákona č. 25/2006 Z. z. zo strany žalobcu v postupe zadávania predmetnej zákazky
aj pre potreby prípadného konania o vrátenie poskytnutého finančného príspevku alebo jeho časti podľa
zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva (ďalej
len „zákon č. 528/2008 Z. z.“).



4. Krajský súd konštatoval, že uloženie pokuty, resp. povinnosti vrátiť verejné finančné prostriedky by
nepochybne predstavovalo zásah do právneho postavenia žalobcu, do jeho práv a právom chránených
záujmov. K takémuto zásahu do právnej sféry žalobcu však nemohlo dôjsť už vydaním samotného
protokolu alebo vyjadrením žalovaného k námietkam žalobcu voči protokolu, ktoré nemajú povahu
rozhodnutí o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach žalobcu. Uviedol, že ak by
došlo na základe protokolu k vydaniu rozhodnutia žalovaného o uložení pokuty pre zistené porušenie
zákona č. 25/2006 Z. z., prípadne k rozhodnutiu orgánov správy finančnej kontroly o povinnosti vrátiť
finančné prostriedky poskytnuté na účely financovania zákazky, takéto rozhodnutia sa môžu nepriaznivo
prejaviť v právnej sfére žalobcu a možno ich na základe žaloby podrobiť súdnemu preskúmaniu v
správnom súdnictve. Krajský súd doplnil, že v danom prípade sa o takýto druh rozhodnutia nejedná.

5. Krajský súd ďalej argumentoval, že vzhľadom na to, že protokol sa priamo nedotýka práv a právom
chránených záujmov žalobcu, nemôže mať za následok ujmu na jeho subjektívnych právach, a preto
súdnemu prieskumu v správnom súdnictve nepodlieha. Tento záver by v zmysle Občianskeho súdneho
poriadku (platného a účinného až do 30. júna 2016) musel viesť k zastaveniu konania v zmysle §
250d ods. 3 OSP. Podľa Správneho súdneho poriadku (platného a účinného od 1. júla 2016), ktorý sa
vzťahuje aj na konania začaté podľa piatej časti OSP, je neprípustnosť súdneho preskúmania žalobou
napadnutého opatrenia správneho orgánu dôvodom pre odmietnutie žaloby.

6. Keďže krajský súd dospel k záveru, že napadnutý správny akt žalovaného zákon zo súdneho
preskúmania vylučuje, postupoval podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP a rozhodol o odmietnutí žaloby.
Zdôraznil, že aplikácia SSP v predmetnej veci nemohla byť v neprospech žalobcu, pretože podľa
predchádzajúcej právnej úpravy by konanie muselo byť zastavené.

7. Záverom krajský súd uviedol, že súdna prax v minulosti pripustila i súdne preskúmanie protokolu
Úradu pre verejné obstarávanie o kontrole dodržiavania zákona č. 25/2006 Z. z. (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžf/26/2012), avšak za situácie, keď úrad
uložil kontrolovanému v záveroch protokolu povinnosť uviesť zistené nedostatky do súladu so
zákonom (priamo zasiahol do právnej sféry kontrolovaného) a kontrolovaný nemal k dispozícii žiaden
iný prostriedok ochrany svojich práv v rámci správneho súdnictva, pretože úrad nevyvodil voči
kontrolovanému deliktuálnu zodpovednosť za zistené porušenia zákona a poskytovateľ finančného
príspevku bez ďalšieho odmietol akceptovať výsledky verejného obstarávania a bez rozhodnutia podľa
zákona č. 528/2008 Z. z. odstúpil od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku.

8. O náhrade trov krajský súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania, nakoľko žaloba bola odmietnutá.

II.

9. Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť a navrhol
napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci krajským súdom (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP).

10. Kasačnú sťažnosť predovšetkým odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie je možné považovať
za rozhodnutie preskúmateľné v správnom súdnictve, pričom poukázal na právo na súdnu ochranu. V
súvislosti s právom na spravodlivý súdny proces poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 12/97 a Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Campbell a Fell z roku 1984.

11. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že stanovením kratšej lehoty na vyžiadanie súťažných podkladov
vo vzťahu k lehote na predkladanie ponúk, ako aj z dôvodu, že spojil do jedného verejného obstarávania
vzdelávania s rôznymi priamo nesúvisiacimi zameraniami, takto obmedzil hospodársku súťaž, pretože
v prípade rozdelenia zákazky na jednotlivé časti mohlo prejaviť záujem o účasť v tomto verejnom
obstarávaní viac potenciálnych záujemcov.

12. Ďalej poukázal na skutočnosť, že zákon o verejnom obstarávaní nemá ustanovenie o tom, že nie je
možné spojiť do jedného verejného obstarávania zákazky na dodanie viacerých druhov tovarov, resp.



nemá ustanovenie o tom, kedy má byť zákazka rozdelená na jednotlivé samostatné časti. Zákon o
verejnom obstarávaní neupravuje obmedzenia pre stanovenie lehoty na prijímanie žiadostí o súťažné
podklady. Z tohto dôvodu žalobcovi nie je zrejmé, ako mohol porušiť ustanovenia zákona o verejnom
obstarávaní tým, že stanovil kratšiu lehotu, keď žiadna lehota na prijímanie žiadostí o súťažné podklady
v zákone stanovená nie je.

13. Ďalej uviedol, že skonštatovať, že došlo k obmedzeniu hospodárskej súťaže má podľa názoru
sťažovateľa jedine všeobecný súd alebo Protimonopolný úrad, pretože žalovaný si nemôže svoju
právomoc rozširovať prostredníctvom ust. § 9 zákona o verejnom obstarávaní. Takáto právomoc mu
objektívne v zmysle zákona o verejnom obstarávaní, ako aj v zmysle zákona o ochrane hospodárskej
súťaže, neprináleží.

14. Sťažovateľ ďalej uviedol, že splnil v procese verejného obstarávania podmienky na to, aby mu
poskytovateľ v súlade so zmluvou o poskytnutí nenávratného finančného príspevku poskytol finančné
prostriedky. Uvedené podporuje aj skutočnosť, že poskytovateľ vykonal v priebehu realizácie projektu,
ako aj po skončení aktivít projektu, kontrolu procesu verejného obstarávania, aj finančného súladu
s projektom. Podľa názoru sťažovateľa, bol ukrátený na svojich právach, napriek tomu, že zmluvné
podmienky splnil, v súlade so zmluvou mu nebolo poskytnuté plnenie, napriek tomu, že poskytovateľ v
priebehu realizácie projektu vykonal viaceré kontroly a nevyzval žalobcu ako prijímateľa na vyhlásenie
nového verejného obstarávania, sú žalobcovi vytýkané určité nedostatky, ako v procese verejného
obstarávania postupoval, keď len postupoval tak, ako mu to riadiaci orgán schválil.

15. Záverom uviedol, že predmetné rozhodnutie žalovaného jednoznačne zasahuje do práv a povinností
tretích osôb, a to konkrétne do práv a povinností žalobcu tým, že konštatuje určité porušenie ustanovení
zákona o verejnom obstarávaní v už skončenom a úspešne realizovanom projekte žalobcu.

III.

16. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 10. októbra 2017 k obsahu kasačnej sťažnosti navrhol túto ako
nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. S poukazom na stanovisko uvedené
vo vyjadrení k správnej žalobe z 23. februára 2016 uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou žalobcu.
Zároveň sa v plnom rozsahu pridržiaval dôvodov, ktoré uviedol krajský súd v uznesení, najmä že žalobu
je potrebné odmietnuť pre jej neprípustnosť, nakoľko smeruje proti aktu (protokolu) orgánu verejnej
správy v administratívnom konaní, ktorý nemohol mať za následok ujmu na subjektívnych právach
žalobcu.

17. Konštatoval, že protokol predstavuje predovšetkým zhrnutie kontrolných zistení, ktoré viedli
žalovaného k záveru o porušení zákona v postupe verejného obstarávateľa, pričom pre žalobcu z
neho bezprostredne nevyplývajú žiadne konkrétne práva ani povinnosti. Protokol nie je rozhodnutím
orgánu verejnej moci (individuálnym správnym aktom), ktorý by zakladal, menil alebo rušil práva a
povinnosti žalobcu alebo sa ich priamo dotýkal. Protokol ako záznam o výsledkoch vykonanej kontroly
slúži predovšetkým ako podklad pre ďalší administratívny postup žalovaného. Zdôraznil, že protokol
môže byť tiež použitý ako dôkaz o porušení zákona o verejnom obstarávaní zo strany žalobcu v postupe
zadávania predmetnej zákazky aj pre potreby prípadného konania o vrátenie poskytnutého finančného
príspevku alebo jeho časti podľa zákona č. 528/2008 Z. z. Vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k
uloženiu pokuty zo strany žalovaného pre zistené porušenie zákona o verejnom obstarávaní, resp. z
protokolu nevyplývajú pre žalobcu určité povinnosti, nemožno tvrdiť, že došlo k zásahu do právneho
postavenia žalobcu.

18. Záverom uviedol, že protokol sa priamo nedotýka práv alebo právom chránených záujmov žalobcu,
nemôže mať za následok ujmu na jeho subjektívnych právach, a preto prieskumu v správnom súdnictve
nepodlieha.

IV.



19. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“ alebo „najvyšší súd“) ako súd kasačný
(§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v kasačnej sťažnosti sťažovateľa (453 ods. 1 a ods. 2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania
podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné
ju zamietnuť.

20. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

21. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

22. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa § 7 písm. e) SSP, správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy a
opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za
následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.

24. Najvyšší súd v tejto súvislosti, využijúc ust. § 464 ods. 1 SSP, poukazuje na rozhodnutie najvyššieho
súdu vydané v obdobnej veci pod sp. zn. 1Sžfk/9/2017 z 22. augusta 2017, z ktorého prevzatú časť
odôvodnenia vo vzťahu k napadnutému protokolu cituje:

25. „Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.
46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobcu),
t. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru
o ochrane základných práv a ľudských slobôd vybrať si podľa z prostriedkov ochrany upravených
procesnými predpismi ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto
správny súd nie je oprávnený zasahovať do tejto procesnej slobody, t. j. dispozitívne rozhodnutie
účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o
nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.

26. Aj po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku naďalej platí, že v systéme správneho
súdnictva vychádza právna úprava prístupu k súdnemu preskúmaniu právoplatného rozhodnutia orgánu
verejnej správy na základy žaloby z princípu generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého
vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy,
ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb
alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb priamo dotknuté, okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 248 OSP, §
7 SSP). Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky).

27. Je treba zdôrazniť, že Občiansky súdny poriadok upravuje právomoc správneho súdu vymedzením
rozhodnutí správnych orgánov vylúčených zo súdneho preskúmania podobne ako Správny súdny
poriadok, aj keď právna úprava správnych aktov, ktorých súdny prieskum sa nepripúšťa, je v SSP
stanovená podrobnejšie. Oba procesné predpisy však nepripúšťajú súdne preskúmanie rozhodnutí
alebo opatrení orgánov verejnej správy predbežnej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na
subjektívnych právach účastníka konania.

28. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie prípustnosti súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov
verejnej správy je teda vždy ich spôsobilosť zasiahnuť do práv, slobôd alebo záujmov subjektov, ktorým
sú určené, ako to správne tvrdí žalobca. Súdnemu preskúmaniu preto podliehajú aj také správne akty



orgánov verejnej správy, ktoré nespĺňajú formálne náležitosti rozhodnutia, za predpokladu, že sa nimi
právne záväzným spôsobom (bez možnosti nápravy prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov)
zakladajú, menia alebo rušia práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo sa ich
priamo dotýkajú. V tomto zmysle žalobca dôvodne poukazuje na vyššie označenú judikatúru definujúcu
preskúmavaciu právomoc správneho súdu.

29. Kasačný súd sa však stotožňuje s názorom žalovaného, že napadnutý protokol a zápisnica o
jeho prerokovaní uvedené požiadavky pre prípustnosť súdneho preskúmania v správnom súdnictve
nespĺňajú. Tento záver podporuje aj krajským súdom citovaná argumentácia Najvyššieho súdu v
rozsudku sp.zn. 5Sžf/26/2012 z 29. novembra 2012, na ktorý sa žalobca odvoláva, v ktorom Najvyšší súd
uviedol, že ,,...považuje za potrebné zdôrazniť, že zatiaľ čo protokol a zápisnica o prerokovaní protokolu
ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože osebe nepredstavujú
zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu, ich časť obsahujúca uloženie
povinnosti alebo sankcie je nutne, s ohľadom na ich spôsobilosť takéhoto zásahu, vylúčená spod
negatívnej enumerácie § 248 OSP...“.

30. Z tohto rozhodnutia, ako aj zo skoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu v tej istej veci sp.
zn. 5Sžf/31/2011, vyplýva, že jediným aspektom, na základe ktorého bola konštatovaná prípustnosť
súdneho preskúmania protokolu a zápisnice, bola v protokole uložená povinnosť kontrolovanému
subjektu prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a ich príčin, ktoré umožňoval uložiť v tom
čase platný zákon č. 10/1996 Z. z. Keďže žalovaný postupoval pri kontrole postupu zadávania zákazky
u žalobcu podľa ustanovení § 146a až § 146d zákona č. 26/2005 Z. z., ktoré nadobudli účinnosť od 1.
januára 2010, nebola žalobcovi v napadnutom protokole uložená žiadna povinnosť, ktorá by zasiahla
do jeho právnej sféry a ktorej uloženie by odôvodňovalo prípustnosť súdneho preskúmania protokolu
a zápisnice.

31. Protokol o výsledku dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní a zápisnica o jeho prerokovaní
nie sú individuálnymi správnymi aktmi, ktorými by sa zasahovalo do práv a právom chránených
záujmov fyzických alebo právnických osôb a preto nepodliehajú súdnemu preskúmania v správnom
súdnictve. Porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené v protokole môže byť podľa
zákona č. 528/2008 Z. z. dôvodom, aby riadiaci orgán v súvislosti s riešením zistenej nezrovnalosti pri
použití pomoci z fondov Európskej únie uplatnil svoje dohľadové i rozhodovacie právomoci, ktoré mu
z uvedeného zákona vyplývajú (§ 27a ods. 1, 2, 3, 4, 5). Protokol o kontrole dodržiavania zákona o
verejnom obstarávaní ani zápisnica o jeho prerokovaní však žiadnu povinnosť žalobcovi neukladajú.
V tejto súvislosti možno poukázať na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu vo veci sp. zn.
1Sžf/87/2015 zo 14. februára 2017, v ktorom v súvislosti s riešením otázky právomoci správneho súdu
konštatoval:

32. Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových vrchnostenských oprávnení
(kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky (protokoly, záznamy či zápisnice) sa v
správnom súdnictve najmä nazerá ako na individuálne správne úkony s charakterom predbežnej povahy,
najvyšší súd musel vyhodnotiť napadnutý úradný list ako správny akt, ktorý nie je možné jednak v
zmysle § 248 písm. a) OSP podrobiť súdnej právomoci v správnom súdnictve, ale ani v zmysle ust. § 7
Správneho súdneho poriadku, ktoré ustanovenie ešte precíznejším spôsobom vymedzuje rozhodnutia
nepodliehajúce súdnemu prieskumu, a to práve z dôvodu predchádzania aplikačným problémom.“

33. Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd právne závery krajského súdu, že napadnutý správny
akt nepredstavuje zásah do práv a právom chránených záujmov žalobcu a preto nepodlieha súdnemu
prieskumu, za vecne správne. Ide o podkladový materiál, ktorý nemôže mať za následok ujmu na
subjektívnych právach žalobcu. Keďže správna žaloba voči takýmto aktom je neprípustná podľa § 7
ods. 1 písm. e) SSP, postupoval krajský súd správne, keď odmietol žalobu pre neprípustnosť súdneho
prieskumu podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP.

34. Uvedené právne závery vyplývajúce zo skoršej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu sa rovnako
vzťahujú aj na sťažovateľom ku kasačnej sťažnosti priložené správy o zistených nezrovnalostiach a na
žiadosti na vrátenie finančných prostriedkov v stanovenej lehote (pozri aj rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/87/2015 zo 14. februára 2017, sp. zn. 1Sžf/95/2015 zo 14. februára
2017, sp. zn. 4Sžf/56/2015 z 8. júna 2016).



35. Po preskúmaní uznesenia krajského súdu v medziach sťažnostných bodov dospel najvyšší súd k
záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju postupom podľa § 461 SSP zamietol.

36. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi,
ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167
ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP
a analogicky podľa § 168 SSP).

37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta
tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.