GAMO a.s.


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoPr/7/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717212306
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6717212306.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcu F.. S. A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom N. E. XXX, XXX XX N. E., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou POLÁČEK & partneri s.r.o., so sídlom Dlhá 2039/6, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 47 257
032, proti žalovanému GAMO a.s., so sídlom Kyjevské námestie 6, 974 04 Banská Bystrica, IČO: 36 033
987, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r.o., so sídlom Horná 13, 974
01 Banská Bystrica, IČO: 47 234 148, v konaní o zaplatenie sumy 24 655,56 Eur, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14Cpr/15/2017-330 z 21. 06. 2018 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o zamietnutí žaloby potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku o nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že
žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie sumy 24 655,56 Eur
zamietol (prvý výrok) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (druhý
výrok).
1.1 Z obsahu spisu a odôvodnenia predmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca
si v konaní voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie sumy 24 655,56 € z titulu pracovnej zmluvy
manažéra (ďalej len „pracovná zmluva“), ktorá bola uzatvorená dňa 31. 01. 2014 medzi ním ako
zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom. V zmysle článku III. bod 2 písm. a/ pracovnej zmluvy
sa zmluvné strany dojednali na tom, že žalobca má právo užívať pri výkone svojej funkcie osobné
motorové vozidlo vo vlastníctve žalovaného s výkonom, bezpečnosťou a pohonom 4x4, zodpovedajúcim
vykonávanému druhu práce a spoločenskej úrovne, v rámci ktorej sa bude žalobca pri výkone svojej
funkcie pohybovať. V článku III. bode 2 písm. b/ pracovnej zmluvy si zmluvné strany dohodli, že
žalobca má nárok na osobného šoféra, ktorého mzdu za vykonanú prácu bude hradiť zamestnávateľ
v dohodnutej výške. Žalovaný tento záväzok nedodržal a preto si musel žalobca zabezpečiť motorové
vozidlo aj so šoférom na vlastné náklady. Žalobca v konaní uplatnil náklady na osobné motorové vozidlo
a na osobného šoféra za obdobie november 2014 až jún 2015, resp. za pomernú časť mesiaca november
2014 až do júna 2015.
1.2 Súd prvej inštancie konštatoval, že z textácie pracovnej zmluvy nevyplýva, že by sa zamestnávateľ
zaviazal hradiť náklady na využitie iného motorového vozidla a iného vodiča, než zabezpečeného



zamestnávateľom, no vyplýva z nej, že zamestnávateľ pracovnou zmluvou prevzal záväzok zabezpečiť
pre žalobcu pri plnení pracovných úloh a pri výkone jeho funkcie služobné motorové vozidlo vrátane
vodiča. Žalobca nemal žiadne oprávnenie, ktoré by vyplývalo z pracovnej zmluvy, zabezpečiť si na
plnenie pracovných povinností pre zamestnávateľa motorové vozidlo spolu s vodičom na vlastné
náklady s refundáciou od zamestnávateľa. Na takýto postup by ho oprávňovala len písomná dohoda so
zamestnávateľom, ktorá však ako vyplynulo z vykonaného dokazovania nebola uzavretá. Z ustanovenia
§ 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v platnom znení (ďalej aj „zákon o
cestovných náhradách“) vyplýva, že pri pracovných cestách je možné použiť motorové vozidlo iné než
poskytnuté zamestnávateľom len po písomnej dohode so zamestnávateľom a len v takomto prípade
vzniká nárok na náhradu nákladov za použitie motorového vozidla. To, že k písomnej dohode nedošlo,
potvrdzuje jednak e-mailová komunikácia, z ktorej je zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným prebiehali
niekoľkomesačné rokovania ohľadne jej uzavretia a jednak žalobca sám v konaní potvrdil, že k takejto
písomnej dohode nedošlo.
1.3 Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ mal žalobca v práci vytvorené prekážky zo strany
zamestnávateľa (neposkytnutím osobného motorového vozidla spolu so šoférom), nemal povinnosť
pokračovať v plnení pracovných povinností, čím by mu vznikol nárok vyplývajúci zo zákona č.
311/2001 Z. z. Zákonníka práce v platnom znení (ďalej aj „Zákonník práce“) pri prekážkach na strane
zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3. Nebol však oprávnený zabezpečiť si odstránenie takejto prekážky
sám.
1.4 Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že k zmene pracovnej zmluvy oprávňujúcej ho zabezpečiť si iné
motorové vozidlo a šoféra na plnenie pracovných úloh došlo ústnu dohodou so zamestnávateľom, súd
prvej inštancie mal za to, že v konaní nebol preukázaný jej konkrétny obsah a žalobca neuniesol ani
dôkazné bremeno preukázania príčinnej súvislosti medzi využitím motorového vozidla a služieb vodiča
a plnením pracovných povinností pre žalovaného.
1.5 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“) z dôvodu plného úspechu žalovaného v spore.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a
h) C. s. p., t. j. z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
2.1 Žalobca v odvolaní uviedol, že samotné nedodržanie písomnej formy nespôsobuje v zmysle
Zákonníka práce neplatnosť ústnej dohody o zmene dohodnutých pracovných podmienok medzi
zamestnancom a zamestnávateľom. Táto skutočnosť vyplýva z ustanovení § 42 ods. 1 a § 17 ods.
2 a 3 Zákonníka práce. V konaní bolo dokazovaním preukázané, že žalobca musel na priamy pokyn
zamestnávateľa (žalovaného) dovtedy používané služobné motorové vozidlo odovzdať, pričom žalovaný
žalobcovi vybratú alternatívnu ponuku neposkytol. V marci 2015 predseda predstavenstva žalovaného
Ing. Vladimír Demčík odsúhlasil žalobcovi paušálnu náhradu minimálne vo výške 1 235,- €. Ďalej žalobca
uvádza, že zo strany žalovaného došlo k viacerým porušeniam Zákonníka práce. Ostatní manažéri u
žalovaného mali pridelené osobné motorové vozidlá pre vlastnú potrebu a žalobcovi bola táto výhoda
upretá. Žalobca motorové vozidlo využíval takmer každý deň, často mimo oficiálnu pracovnú dobu a
pracovné dni. Takýto postup žalovaného žalobcu poškodzoval, diskriminoval a porušovanie povinností
zo strany žalovaného ako zamestnávateľa nemôže byť na škodu žalobcu ako zamestnanca, ktorý je
slabšou stranou.
2.2 Žalobca nesúhlasil ani s konštatovaním súdu prvej inštancie, podľa ktorého by mal preukázať v akej
miere používal dotknuté vozidlo pre zamestnávateľa a v akej pre súkromné účely, nakoľko mu takáto
povinnosť z ničoho nevyplývala (ani zo Zákonníka práce, ani z pracovnej zmluvy, interných predpisov
žalovaného, ani zo zaužívanej praxe k novembru 2013 a ani z postupu žalovaného voči ostatným
manažérom v rovnakom postavení ako žalobca). Navyše žalobca ešte pred podaním žaloby doručil
žalovanému knihy jázd, náklady na pohonné hmoty, opravy a údržbu, na šoféra atď., ako aj zoznam,
resp. popis jednotlivých subjektov s označením konkrétnych osôb a času, kedy s nimi rokoval, napr. e-
mail žalobcu z 27. 05. 2016.
2.3 Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže k 100 % náhrade trov konania,
resp. aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie.



3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie,
v zmysle ktorých z textácie pracovnej zmluvy nevyplýva, že by sa žalovaný ako zamestnávateľ zaviazal
hradiť náklady na využitie iného motorového vozidla žalobcom. Medzi ním a žalobcom nikdy nedošlo
ani len k ústnej dohode o tom, že by bol žalobca oprávnený zariadiť či zjednať zabezpečenie si cudzieho
motorového vozidla na ťarchu zamestnávateľa od tretej osoby. Zo samotnej žalobcom predloženej e-
mailovej korešpondencie vyplýva, že prebiehal len dohodovací proces a nie zavŕšenie dohody.
3.1 Ďalej žalovaný poukázal na zákon o cestovných náhradách, ktorý vyžaduje dodržanie písomnej
formy pri dohode o použití osobného motorového vozidla, ktoré nie je vo vlastníctve či držbe
zamestnávateľa. Žalobca nepreukázal, že by mu udelil písomný súhlas s použitím vozidla tretej osoby, za
ktoré by sa zaviazal hradiť úhradu nákladov. Vzhľadom na uvedené je možné prípadnú žalobcom tvrdenú
ústnu dohodu považovať za neplatný právny úkon, pričom tvrdenú neplatnosť odvodzuje žalovaný nie
s ohľadom na ustanovenia Zákonníka práce, ale s poukazom na zákonnú úpravu zákona o cestovných
náhradách ako lex specialis a zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „O.z.“) ako
lex generalis, ktorého znenie § 40 sankcionuje nedodržanie zákonom predpísanej formy absolútnou
neplatnosťou takéhoto právneho úkonu.
3.2 Podporne žalovaný uviedol, že zo znenia pracovnej zmluvy a všeobecných ustanovení vyplýva, že
strany si pre prípadnú zmenu obsahu pracovnej zmluvy vymienili povinné dodržanie písomnej formy,
pričom v takomto prípade už nejde o zákonom predpísanú formu pre realizáciu právneho úkonu,
ale jedná sa o dohodu zmluvných strán vo forme právneho úkonu, na ktorú sa nemôže aplikovať
zákonné ustanovenie Zákonníka práce, keďže strany si vymienili podmienku osobitne a je nutné
aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. V takom prípade by ústne uzatvorená
dohoda nezodpovedala forme dohodnutej zmluvnými stranami a išlo by o absolútne neplatný právny
úkon, na ktorého neplatnosť má súd povinnosť prihliadnuť.
3.3 Napokon sa žalovaný vyjadroval k listinám, ktorými sa žalobca snažil preukázať mieru použitia iného
než zamestnávateľovho vozidla pre zamestnávateľa a pre súkromné účely.
3.4 Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

4. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p.
preskúmal vec v celom rozsahu podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380
ods. 1 C. s. p. a mimo nich podľa § 380 ods. 2 C. s. p. v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok,
ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu,
že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a
nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že prvý
výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správny a je potrebné ho podľa § 387
ods. 1, 2 C. s. p. potvrdiť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podrobnostiach poukazuje. Vo výroku o trovách konania
bol rozsudok zmenený podľa § 388 C. s. p len z formálnych dôvodov. Reagujúc na odvolacie námietky
žalobcu na zdôraznenie vecnej správnosti prvého výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
odvolací súd uvádza nasledovné:

5. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Žalobca si v konaní uplatňoval voči žalovanému zaplatenie
sumy 24 655,56 Eur. Svoj nárok odôvodnil tým, že z pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi ním ako
zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom dňa 31. 01. 2014 mu z článku III. bod 2 písm. a/
tejto zmluvy vyplývalo právo využívať pri výkone svojej funkcie osobné motorové vozidlo vo vlastníctve
zamestnávateľa s výkonom bezpečnosťou a pohonom 4x4 zodpovedajúcim vykonávanému druhu práce
a spoločenskej úrovne, v rámci ktorej sa bude zamestnanec pri výkone svojej funkcie pohybovať. Z
článku III. bod 2 písm. b/ pracovnej zmluvy mu vyplýval nárok na osobného šoféra, ktorého mzdu mal
hradiť žalovaný v dohodnutej výške. Nakoľko žalovaný tento záväzok nedodržal, žalobca bol nútený
zabezpečiť si motorové vozidlo so šoférom na vlastné náklady po prebiehajúcich rokovaniach na základe
ústnej dohody. Suma 24 655,56 Eur, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha, predstavuje všetky náklady
žalobcu na zabezpečené motorové vozidlo so šoférom za obdobie od mesiaca november 2014 až do
mesiaca jún 2015.

6. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na
právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.



7. Podľa § 54 Zákonníka práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa
zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej
zmluvy vyhotoviť písomne.

8. V zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný
orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov,
právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý
sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon
alebo osobitný predpis.

9. Podľa § 7 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, ak sa zamestnanec písomne dohodne so
zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového
vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (ďalej len
„základná náhrada") a náhrada za spotrebované pohonné látky; ak zamestnanec použije cestné
motorové vozidlo na žiadosť zamestnávateľa, odsek 10 sa nepoužije.

10. Žalobca v odvolaní uviedol, že medzi ním ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom
existovala ústna dohoda o zmene pracovných podmienok a nedodržanie písomnej formy tejto dohody
nie je v zmysle § 17 Zákonníka práce dôvodom pre jej neplatnosť. K tejto odvolacej námietke odvolací
súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že existencia ústnej dohody a jej obsahu
nebola v spore preukázaná. Aj samotné tvrdenia žalobcu ohľadne jej existencie sú rozporuplné jednak
v tom, že žalobca sám nevie, kedy malo dôjsť k presnému ústnemu uzatvoreniu dohody o zmene
pracovnej zmluvy, keď vo vyjadrení k odporu žalovaného zo dňa 25. 04. 2018 uviedol, že odsúhlasená
kalkulácia na sumu 1 235,- Eur je z marca 2015; na pojednávaní konanom sa dňa 26. 04. 2018 žalobca
uviedol, že k odsúhlaseniu paušálu vo výške 1 235,- Eur došlo v apríli 2015 a v odvolaní opätovne
hovorí o odsúhlasenej paušálnej náhrade v marci 2015. Navyše listina, na ktorej sa uvedená suma
nachádza, nehovorí o tom, čoho sa uvedená suma týka, že tým dochádza k súhlasu zamestnávateľa so
zmenou pracovných podmienok spočívajúcich v zabezpečení a používaní cudzieho motorového vozidla
zamestnancom pri pracovných cestách a hradení nejakého paušálu.

11. V zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej aj „O. z.“), ak právny úkon
nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

12. Podporne odvolací súd uvádza, že aj keby bola preukázaná existencia ústnej dohody, v zmysle § 7
ods. 1 zákona o cestovných náhradách, podmienkou poskytnutia náhrady za použitie iného motorového
vozidla ako toho, ktoré je poskytnuté zamestnávateľom je písomná forma dohody o použití cestného
motorového vozidla. Na použitie iného motorového vozidla než zamestnávateľovho pri pracovnej ceste
sa teda vyžaduje forma právneho úkonu predpísaná zákonom o cestovných náhradách, nie Zákonníkom
práce a otázky zákonom o cestovných náhradách neupravené sa spravujú Občianskym zákonníkom
ako lex generalis. V zmysle § 40 O. z. zákon spája s nedodržaním zákonom predpísanej písomnej
formy právneho úkonu absolútnu neplatnosť. V tomto konaní žalobca nepreukázal, že by uzavrel takúto
písomnú dohodu a absencia takejto písomnej dohody ani nebola sporná. Z uvedeného vyplýva, že
prípadná ústna dohoda o použití iného než zamestnávateľovho motorového vozidla pri pracovných
cestách by bola v zmysle § 40 O. z. absolútne neplatná.

13. Podporne sa odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciu žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu, že aj
keby došlo k uzavretiu ústnej dohody o zmene pracovnej zmluvy, zmluvné strany si pre prípadnú zmenu
obsahu pracovnej zmluvy vymienili povinné dodržanie písomnej formy, na ktoré sa vzťahujú všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa článku V. ods. 1 pracovnej zmluvy manažéra dojednaný
obsah tejto pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú
na jej zmene. Zmena sa musí vykonať formou písomného číslovaného dodatku podpísaného obidvomi
zmluvnými stranami. V súvislosti s ustanovením § 1 ods. 4 Zákonníka práce je nevyhnutné akceptovať
aj ďalšie Občianskym zákonníkom uvádzané dôvody neplatnosti právneho úkonu. Vzhľadom na to za
neplatný v pracovnoprávnych vzťahoch treba považovať aj taký právny úkon, ktorý nebol urobený formou
dohodnutou stranami právneho vzťahu (nie formou predpísanou Zákonníkom práce. Písomná forma
právneho úkonu musí byť dodržaná vtedy, ak sa na tom strany dohodli. Nedodržanie zmluvnými stranami
dohodnutej písomnej formy pracovnoprávneho úkonu má za následok neplatnosť právneho úkonu (nie



však absolútnu ako uvádza žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, ale relatívnu v zmysle § 40a
O. z.). V pracovnej zmluve si zmluvné strany výslovne vyhradili ako podmienku zmeny obsahu zmluvy
dodržanie písomnej formy bližšie špecifikovanej v článku V. odsek 1. pracovnej zmluvy a v prípade
nedodržania takejto formy by išlo v zmysle § 40 ods. 1 v spojení s § 40a O. z. o relatívne neplatný
právny úkon. Obdobne v publikácii: Barancová, H. Zákonník práce. Komentár. 3. Vydanie. Bratislava:
C. H. Beck, 2013, s. 329: „Nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy Zákonník práce nepostihuje
neplatnosťou. Pracovný pomer je platne dohodnutý aj na základe ústne uzavretej pracovnej zmluvy,
resp. i konkludentne. To však neplatí za predpokladu, že sa účastníci dohodli inak. Ak si napríklad
zmluvné strany výslovne vyhradili ako podmienku vzniku pracovného pomeru dodržanie písomnej formy
pracovnej zmluvy, pracovný pomer nevznikne, ak písomná forma pracovnej zmluvy nebola dodržaná.“
Uvedené závery možno podľa názoru odvolacieho súdu obdobne aplikovať aj na zmenu pracovných
podmienok pomocou výkladových pravidiel argumentum per analogiam a a maiori ad minus.

14. Argumentácia uvedená v 12. a 13. odseku odôvodnenia tohto rozhodnutia je (ako už bolo uvedené)
len podporná, preto odvolací súd neuplatnil postup podľa § 382 C. s. p., t.j. nevyzýval strany
sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ust. § 40 ods. 1 a 40a O. z.

15. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou žalobcu v odvolaní, podľa ktorej mu neposkytnutím
motorového vozidla pre výkon plnenia pracovných povinností bola upretá dohodnutá pracovná
podmienka. Odvolací súd však dodáva, že takáto skutočnosť neoprávňovala žalobcu prenajať si
motorové vozidla podľa svojho výberu, ktoré splácal a následne žiadať od žalovaného náhradu týchto
nákladov. V danom prípade (ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie) išlo o prekážku v práci na strane
zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ktorou sa vo všeobecnom ponímaní
rozumie situácia, ktorá zamestnancovi z objektívnych dôvodov, bez vplyvu zo strany zamestnanca,
bráni v istom časovom okamihu plniť povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru. Zamestnancovi
vzniklo právo na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku počas trvania prekážok v práci na
strane zamestnávateľa, nie však právo na zabezpečenie si osobného motorového vozidla, ktoré si
dokonca žalobca zabezpečil v novembri 2014, t.j. niekoľko mesiacov pred tým, ako mala podľa neho
byť uzatvorená ústna dohoda.

16. Ak nebola preukázaná existencia čo i len ústnej dohody o zmene pracovných podmienok,
resp. zákonom o cestovných náhradách predpísanej písomnej dohody o používaní iného než
zamestnávateľovho motorového vozidla pri pracovných cestách zamestnanca, nemá význam zaoberať
sa mierou použitia takého motorového vozidla na pracovné a súkromné účel, ani preukazovať výšku
nárokov uplatnených žalobou.

17. Napokon k veci samej odvolací súd pre úplnosť dodáva, že žalobca sa v spore domáhal nárokov
uplatnených žalobou ako nárokov patriacich mu na základe údajnej dohody o zmene pracovných
podmienok, nie na základe diskriminácie oproti zamestnancom v obdobnom pracovnom zaradení,
nepodal antidiskriminačnú žalobu. Pripustenie zmeny žaloby spočívajúcej v podstatnej zmene, či
rozšírení rozhodujúcich skutočností v zmysle § 140 ods. 2 C. s. p. navrhnuté žalobcom nebolo
a navyše v odvolacom konaní žalobu už ani meniť nemožno (§ 371 C. s. p.).

18. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalovaného na náhradu trov konania podľa pomeru
jeho úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.) nevykonateľným výrokom, v ktorom
neuviedol povinnosť a lehotu na plnenie náhrady trov konania. Vyšší súdny úradník rozhoduje v zmysle §
262 ods. 2 C. s. p. totiž len o výške a prijímateľovi náhrady trov konania, neukladá povinnosť ani neurčuje
lehotu na plnenie. Zmena výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania teda
súvisí s nesprávne formulovaným výrokom, v ktorom absentovali tieto údaje. Preto odvolací súd uložil
žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania v plnom rozsahu. Obsahovo
ide o totožné rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255 C. s. p. V treťom výroku bol preto
rozsudok súdu prvej inštancie zmenený podľa § 388 C. s. p.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s.
p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože v odvolacom konaní bol taktiež
plne úspešný žalovaný.



20. O výške a prijímateľovi náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne v zmysle
§ 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na
plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady
trov konania.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).