SKI CENTRUM - Banská Štiavnica, s.r.o. v likvidácii


Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/355/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211218651
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1211218651.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci navrhovateľa: SKI
CENTRUM - Banská Štiavnica, s.r.o., IČO: 36 050 440, Haburská ul. č. 49/A, Bratislava, zastúpený:
Advokátska kancelária Mišík, s.r.o., IČO: 36 862 746, Prievozská ul. č. 4B, Bratislava proti odporcovi:
Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, IČO: 00 686 832, Mierová ul. č.
19, Bratislava, o zaplatenie istiny 3.309.899,79 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 08. apríla 2015, č. k. 51C/145/2011 - 368, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi
istinu 3.309.899,79 eur a 14, 75 % úrok z omeškania ročne zo sumy 4.979.087,83 eur od 01.07. 2011
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania v sume 16.596,50
eur a trovy právneho zastúpenia v sume 50.792,95 eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa vedený
v N. D. I. O.. I.., názov účtu: O. J. K., I.. W.. V.., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 16.596,50 eur
a trovy právneho zastúpenia v sume 19.056,50 eur, na účet právneho zástupcu navrhovateľa vedený v N.
D. I. O.. I.., názov účtu: O. J. K., I.. W.. V.., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 3.309.899,79 eur so 14, 75 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 4.979.087,83 eur od 01. 07. 2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spočívajúcej v úrokoch
z omeškania vo výške 14,75 % ročne z dlžnej sumy 4.979.087,83 eur ku dňu 30.06.2011 a od 01. 07.
2011. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1, 2, § 112, § 121 ods.
3, § 442 ods. 1, § 563 Občianskeho zákonníka, § 365 ods. 1, 2, § 369 ods. 1, 2, § 373, § 387 ods. 1, 2,
§ 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 393 ods. 1, § 397, § 398 Obchodného zákonníka a vecne tým, že nárok
žalobcu je premlčaný, keďže úroky z omeškania sa premlčujú najneskôr spolu s istinou a preto pre ich
premlčanie plynie rovnaká doba od rovnakého dňa ako plynie premlčacia doba pre istinu, pričom úroky z
omeškania za dobu po uplynutí premlčacej doby istiny nie je možné priznať a nakoľko odporca vzniesol
v konaní námietku premlčania, nebolo možné návrhom uplatnené úroky z omeškania navrhovateľovi
priznať. Uviedol, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 07.09.2006, podaným na Okresný súd Bratislava
II domáhal proti odporcovi tohto konania zaplatenia sumy 4.979.087,83 eur (150.000.000,-Sk), pričom
konanie bolo vedené pod sp. zn. 6C/178/2006 s tým, že podaním zo dňa 05.12.2006 návrh doplnil a



opravil tak (návrh spolu s návrhom na zmenu petitu bol odporcovi doručený dňa 07. 03. 2007), že žiadal,
aby súd odporcu zaviazal zaplatiť mu titulom náhrady škody sumu 4.979.087,83 eur (150.000.000,-
Sk) a Okresný súd Bratislava II vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23.10.2007, č. k. 6C/178/2006 -
909 tak, že návrhu navrhovateľa vyhovel a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 4.979.087,83
eur (150.000.000,-Sk), ako i trovy konania. Poukázal na skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave (v
poradí prvým) rozsudkom zo dňa 30.04.2009, č. k. 3Co/81/2008 - 997 napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že návrh zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.06.2011,
sp. zn. 4Cdo/77/2010 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
Krajský súd v Bratislave (v poradí druhým) rozsudkom zo dňa 09.02.2012, č. k. 3Co/298/2011 - 1155
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 02.03.2012 a
vykonateľnosť dňa 05.03.2012. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že
navrhovateľ si v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 6C/178/2006 uplatňoval
iba nárok na zaplatenie sumy 4.979 087,83 eur (150.000.000,- Sk), t. j. istiny titulom náhrady škody bez
príslušenstva, úrokov z omeškania, keď príslušenstvo pohľadávky, úroky z omeškania za obdobie od
05.12.2006 do 30.06.2011 v celkovej sume 3.309.899,79 eur, si uplatnil až v tomto konaní, návrhom zo
dňa 28.07.2011, a nakoľko odporca vo svojom písomnom podaní zo dňa 07.08.2012 vzniesol námietku
premlčania uplatneného príslušenstva, po zvážení všetkých okolností danej veci, so zreteľom na obsah,
zmysel a účel právnej úpravy úrokov z omeškania a premlčania majetkových práv dospel k záveru, že
námietka premlčania vznesená odporcom je dôvodná. Uviedol, že sa prioritne zaoberal otázkou, akým
právnym režimom sa pohľadávka navrhovateľa uplatnená v konaní bude spravovať a dospel k záveru,
že rozhodujúca je právna úprava Obchodného zákonníka, keď vychádzal z právnej kvalifikácie istiny,
ktorú súdy (Okresný súd Bratislava II v rozsudku zo dňa 27.10.2007, správne zo dňa 23. 10. 2007,
pozn. odvolacieho súdu, Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 09.02.2012, a následne aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29.06.2011 a v rozsudku zo dňa zo dňa 25.06.2013) po
právnej stránke posúdili podľa § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 2, § 373 Obchodného zákonníka v spojení
s § 424 Občianskeho zákonníka, a nakoľko právna úprava náhrady škody je komplexne upravená
Obchodným zákonníkom (§ 373 a nasl. Obchodného zákonníka), aj akcesorické záväzky (ktorými úrok
z omeškania nepochybne je), pokiaľ je tomuto režimu podriadený aj hlavný záväzok, sa podľa § 261
ods. 4 Obchodného zákonníka budú spravovať týmto zákonom (t. j. Obchodným zákonníkom). Uviedol,
že záväzky, ktoré vznikli v súvislosti s priznanou náhradou škody v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 6C/178/2006, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka (rozsudok NS
SR, sp. zn. 4 Obo/115/99) s tým, že použitie ustanovení Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy
iba v prípadoch, ktoré nie sú upravené v Obchodnom zákonníku (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka).
Súd prvého stupňa poukázal na to, že medzi účastníkmi zostala sporná otázka splatnosti samotnej
pohľadávky navrhovateľa na náhradu škody (istiny) vo výške 4.979.087,83 eur, uplatnenej v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 6C/178/2006, a na to nadväzujúca otázka počiatku
plynutia premlčacej doby pri uplatnených úrokoch z omeškania s tým, že po skutkovej stránke vychádzal
z toho, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že návrh na zaplatenie istiny spolu s jej doplnením bol
v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/178/2006 odporcovi doručený dňa 07.03.2007, pričom v konaní
nebolo preukázané (ani tvrdené), že navrhovateľ pred týmto dátumom akýmkoľvek spôsobom vyzval
odporcu na zaplatenie až v konaní uplatneného nároku a nakoľko Obchodný zákonník neobsahuje
ustanovenia, upravujúce splatnosť pohľadávky (vrátane pohľadávky na náhradu škody) v prípadoch,
ak čas splnenia nebol dohodnutý v zmluve, nie je ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, bolo nevyhnuté v tomto smere aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 2
Obchodného zákonníka), konkrétne ustanovenie § 563, podľa ktorého je v takýchto prípadoch dlžník
povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko
účastníci konania neuzavreli dohodu o splatnosti pohľadávky na náhradu škody, a táto nevyplývala z
právneho predpisu a nebola určená ani rozhodnutím súdu, považoval pohľadávku žalobcu na náhradu
škody vo výške 4.979.087,83 eur (150.000.000,-Sk) za splatnú dňom 07.03.2007, t. j. dňom, kedy bol
odporcovi, v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/178/2006, súdom doručený návrh a dňom nasledujúcim,
t. j. dňom 08.03.2007 sa odporca dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku. Uviedol,
že splatnosť pohľadávky na náhradu škody neposudzoval podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka,
nakoľko toto ustanovenie dopadá len na tie vzťahy, ktoré boli medzi účastníkmi upravené zmluvne a
k počiatku plynutia premlčacej doby uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že nárok bol navrhovateľovi
priznaný titulom náhrady škody, začala mu plynúť deň nasledujúci po dni, kedy sa odporca o tomto
nároku dozvedel, t. j. až doručením návrhu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp.
zn. 6C/178/2006, t.j. dňa 07.03.2007. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol,
že štvorročná premlčacia doba začala navrhovateľovi plynúť dňa 08.03.2007, uplynula dňa 08.03.2011



(aplikácia Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy, keďže všeobecná právna úprava premlčania
je obsiahnutá v ustanoveniach § 387 a nasl. Obchodného zákonníka) a nakoľko navrhovateľ podal
návrh na súd prvého stupňa dňa 29.07.2011, je jeho nárok premlčaný. Poukázal na skutočnosť, že sa
osobitne zaoberal otázkou premlčania úrokov z omeškania, vzhľadom na ich charakter a vzťah k istine,
ako jej príslušenstva s tým, že príslušenstvom pohľadávky sú podľa Občianskeho i podľa Obchodného
zákonníka úroky, ako aj úroky z omeškania, prípadne poplatok z omeškania a náklady spojené s
uplatnením pohľadávky, keď príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z omeškania je zložkou hlavnej
pohľadávky, bez ktorej nemá opodstatnenie a dospel k záveru, že ak dôjde k premlčaniu hlavného
záväzkového právneho vzťahu, tento právny následok uplynutia času sa vzťahuje aj na záväzok vedľajší,
teda aj na úroky z omeškania, nakoľko opačný výklad, t.j., že sa úroky z omeškania premlčujú nezávisle
na istine by znamenal, že v prípade nezaplatenia istiny by nikdy k premlčaniu úrokov z omeškania
nedošlo, a vznikla by kategória tzv. "nepremlčateľných práv", v dôsledku ktorých by bol dlžník nútený
prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania splatiť istinu pohľadávky, napriek tomu, že
už došlo k jej premlčaniu (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 31Cdo 4291/2009, sp. zn. 21Cdo
681/2006). Poukázal na to, že právo na úroky z omeškania, i keď sú len príslušenstvom pohľadávky,
je v určitých prípadoch relatívne samostatným právom a oprávnený si ich môže (ale nemusí) uplatniť
súčasne s istinou s tým, že v prípade, ak si navrhovateľ uplatní na súde iba právo na zaplatenie istiny
a neuplatní si aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania (tak ako to bolo aj v prejednávanej veci),
plynutie premlčacej doby sa zastavuje len vo vzťahu k istine, istina preto môže byť priznaná, avšak
premlčacia doba vzťahujúca sa na úroky z omeškania beží a môže uplynúť a môže dôjsť k premlčaniu
práva na ich zaplatenie. Uviedol, že účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v právnych vzťahoch
je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v
stanovenej premlčacej dobe - teda včas a účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že
súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká
nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva s tým, že tento inštitút umožňuje predchádzať
situáciám, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo
strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp.
hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (prakticky neobmedzene) úspešnej žalobe zo
strany veriteľa. Poukázal na skutočnosť, že námietka premlčania predstavuje spravidla obranu dlžníka
proti hrozbe, že po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo a na druhej strane možnosť
tejto námietky núti veriteľa, aby si svoje právo uplatnil včas a preto platí, že úroky z omeškania sa
premlčujú najneskôr spolu s istinou, pre ich premlčanie plynie rovnaká doba od rovnakého dňa, ako
plynie premlčacia doba pre istinu, a teda úroky z omeškania za dobu po uplynutí premlčacej doby
istiny nie je možné priznať, pričom tento záver v danej právnej veci znamená, že nakoľko úroky z
omeškania, na ktoré vznikol navrhovateľovi nárok v dôsledku omeškania odporcu so zaplatením istiny,
si neuplatnil proti nemu súdnou cestou, resp. až dňa 29.07.2011, navrhovateľ si nárok na ich zaplatenie
uplatnil na súde po uplynutí premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 08.03.2011 a keďže premlčacia doba
(podľa Občianskeho, ako aj Obchodného zákonníka) márne uplynula a odporca vzniesol v konaní
námietku premlčania, nebolo možné navrhovateľovi nárok uplatnený titulom úrokov z omeškania
priznať. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že uplatnením istiny na súde nedošlo k
nespočívaniu premlčacej doby vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky, keďže premlčacia doba neplynie
len vtedy, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v
začatom konaní riadne pokračuje, avšak navrhovateľ si právo na príslušenstvo pohľadávky v konaní pred
súdom neuplatnil. K argumentácii navrhovateľa uviedol, že rozhodnutím súdu zo dňa 23.10.2007, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 02.03.2012 a vykonateľnosť dňa 05.03.2012, nevzniklo navrhovateľovi
celkom samostatné právo požadovať od odporcu zaplatenie úrokov z omeškania, nakoľko rozhodnutím
súdu, ktorým súd dlžníkovi uložil povinnosť zaplatiť veriteľovi požadovanú peňažnú sumu, nevzniká
nové právo veriteľa na zaplatenie tejto sumy, ale dochádza iba k tomu, že súd v konaní zistil, že
na strane veriteľa vzniklo a ku dňu vyhlásenia rozhodnutia stále existuje právo voči dlžníkovi na
zaplatenie peňažnej sumy a z tohto dôvodu súd dlžníka súdnym rozhodnutím, ktoré je (na rozdiel
od práva existujúceho pred rozhodnutím súdu) vymožiteľné prostredníctvom exekúcie, zaviazal na
jeho zaplatenie, avšak takéto rozhodnutie nemá konštitutívne účinky (okrem prípadov, akým je napr.
mimoriadne zvýšenie náhrady škody na zdraví, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13
Občianskeho zákonníka), a preto pokiaľ má veriteľ právo na úroky z omeškania, nedostáva sa dlžník
do omeškania s ich platením dňom nasledujúcim po vykonateľnosti rozhodnutia súdu, ktorým mu bola
uložená povinnosť zaplatiť istinu, ale omeškanie trvá už odo dňa nasledujúceho po splatnosti istiny,
ktorej sa rozhodnutie súdu týka. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s.



p. a vecne úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu
neuplatnil a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1 písm. f/ O. s. p.),
postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) a
navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, jeho návrhu vyhovieť a odporcovi uložiť povinnosť zaplatiť mu
sumu 3.309.899,79 eur a úroky z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 4.979.087,83 eur od
01.07.2011 do zaplatenia. Navrhovateľ zároveň žiadal, v prípade potvrdenia napadnutého rozsudku
odvolacím súdom, pripustiť dovolanie v otázke, či sa premlčujú v obchodnoprávnych vzťahoch úroky
z omeškania z nezaplatenej istiny, ktorá nie je premlčaná a bola samostatne judikovaná právoplatným
rozhodnutím súdu, každým dňom samostatne vo všeobecnej premlčacej dobe (t. j. v intervale štyroch
rokov pred ich samostatným uplatnením na súde), alebo právo na úroky z omeškania sa pri takto
vymedzenej istine premlčuje ako celok márnym uplynutím všeobecnej premlčacej doby štyroch rokov
od prvého dňa omeškania. Uviedol, že súd prvého stupňa pochybil, keď vychádzal z predpokladu,
že základná istina, od ktorej sú odvodené požadované úroky z omeškania, je premlčaná s tým, že
uvedený nesprávny záver v celom rozsahu nerešpektuje dôkaznú situáciu v konaní a predstavuje
základný argument súdu prvého stupňa pre právne vyhodnotenie vznesenej námietky premlčania ako
dôvodnej, keď súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal z judikatúry súdov Českej republiky,
posudzujúcej spôsob premlčania úrokov z omeškania. Uviedol, že istina, ktorá predstavuje vo vzťahu
k uplatneným úrokom z omeškania hlavný záväzok, nie je premlčaná, bola na súde riadne a včas
uplatnená a bola aj právoplatne v celom rozsahu judikovaná (rozsudok Okresného súdu Bratislava
II zo dňa 23.10.2007, č. k. 6C/178/2006 - 909 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislave
zo dňa 09.02.2012, č. k. 3Co/298/2011 - 1155), a nakoľko prvostupňový súd vo svojej argumentácii
opakovane vychádzal z predpokladu, že judikovaná istina je premlčaná, je napadnuté rozhodnutie po
právnej stránke nesprávne. Poukázal na to, že otázka, či vo vzťahu k istine dochádza k samostatnému,
resp. nesamostatnému premlčiavaniu úrokov z omeškania rezonovala ako predmet odbornej diskusie
a bola zahrnutá aj do rozhodovacej činnosti súdov, avšak išlo výlučne o otázky spojené s riešením
situácie premlčanej istiny s tým, že v Slovenskej republike bola definitívne právne ustálená odlišne
od právneho názoru súdu prvého stupňa, prevzatého z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky
(rozhodnutia sp. zn. 31Cdo/4291/2009 a sp. zn. 21Cdo/681/2006), z dôvodu ktorého je argumentačná
rovina, zvolená súdom prvého stupňa nepriliehavá a na daný prípad sa vôbec nevzťahuje. Odmietol
postup prvostupňového súdu, ktorý na jednej strane na podporu svojich argumentov poukázal na
judikatúru nesúvisiacu s prejednávanou vecou a na druhej strane ponechal poukaz navrhovateľa na
recentnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá jednoznačne podporuje jeho názor
o nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania, bez akejkoľvek odpovede. Navrhovateľ v dôvodoch
svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že si svojim návrhom uplatnil nárok na zaplatenie úrokov
z omeškania k istine, ktorá je právoplatne judikovaná a k dnešnému dňu nebola ani len čiastočne
uhradená, avšak súd prvého stupňa svojím rozhodnutím, bez uspokojivého vysvetlenia, zasiahol do
právnych pomerov medzi účastníkmi konania tak, že nepomerne favorizoval odporcu, kedy prakticky v
celom rozsahu poprel základnú, sankčnú funkciu úrokov z omeškania v prípade právoplatne judikovanej,
avšak ani čiastočne neuhradenej istiny, čím absolutizoval princíp právnej istoty a neakceptovateľným
spôsobom uprednostnil záujmy tej strany, ktorá si svoje splatné a judikované záväzky odmieta plniť s
tým, že v situácii, kedy odporca ako dlžník si sústavne neplní svoj právoplatne judikovaný záväzok,
nemôže ani len v teoretickej rovine nastať hrozba, že by uplatnením a priznaním úrokov z omeškania
k tejto pohľadávke došlo k plneniu tzv. nepremlčateľného záväzku, keďže dlžník svoj záväzok nesplnil,
a to ani čiastočne. Poukázal na skutočnosť, že úroky z omeškania predstavujú jedinú reálnu stimuláciu
dlžníka k právnym poriadkom želanému konaniu, a to k plneniu dlhu, pričom pri sústavnom a dlhodobom
neplnení záväzku sú práve úroky z omeškania jediným reparačným prostriedkom, ktorým je možné
zhojiť ujmu, ktorá mu bola spôsobená stratou možnosti disponovať vlastným majetkom s tým, že úplným
popretím uvedeného účelu úrokov z omeškania sa prakticky marí možnosť uspokojenia navrhovateľa
ako veriteľa. Uviedol, že vyváženému usporiadaniu právnych pomerov účastníkov konania, zohľadňujúc
tak oprávnený záujem žalujúceho veriteľa na riadnom a včasnom plnení jeho pohľadávky, ako aj záujem
žalovaného dlžníka na ochrane jeho právnej istoty pred vymáhaním premlčaného dlhu, by jednoznačne
zodpovedalo priznanie tej časti žalovaných úrokov z omeškania, na ktoré vznikol nárok v štvorročnej
premlčacej dobe predchádzajúcej podaniu žaloby, ako aj úrokov z omeškania odo dňa podania žaloby
až do zaplatenia samotnej istiny, nakoľko iba týmto výkladom by sa zaistila súčasná ochrana legitímnych
záujmov oboch účastníkov konania, keďže by v jeho prospech uplatnil inštitút úrokov z omeškania, ako



aj odporcovi prospešná právna úprava premlčania. Vytkol súdu prvého stupňa, že napriek tomu, že
opätovne v priebehu konania poukazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
z ktorých jednoznačne vyplýva, že právo na úroky z omeškania sa premlčuje za každý deň omeškania
samostatne, prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia právnym názorom v nich uvedeným
vôbec nevysporiadal (napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 4Obo/319/1999, z odôvodnenia ktorého vyplýva,
„úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti
disponovať s dlžnou sumou, a preto právo na ich zaplatenie vzniká a premlčuje sa za každý deň
omeškania samostatne. Úroky z omeškania nastupujú každý deň a sú v podstate okamžite splatné,
preto sa každým dňom začína počítať nová premlčacia lehota vo vzťahu k príslušnému dennému úroku
z omeškania. Relevantnou a nosnou pre vznik práva na úroky z omeškania je právna skutočnosť vzniku
omeškania; ide o priebehovú udalosť, keď každým dňom omeškania vzniká nárok na úroky z omeškania,
a teda i premlčacia doba začína a plynie v dĺžke podľa § 397 Obchodného zákonníka, vždy od každého
omeškaného dňa samostatne.“). Navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania poukázal aj na rozsudok NS
SR zo dňa 18. 08. 2011, sp. zn. 2Obdo/36/2010, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „právo na úrok z
omeškania je právom, ktoré sa premlčuje za každý deň samostatne, pričom nemusí byť uplatnené za
celé obdobie omeškania. Úrok z omeškania vzniká v dôsledku povinnosti dlžníka splniť záväzok, t. j. z
povinnosti nebyť v omeškaní, a ak dlžník svoj záväzok nesplní, resp. záväzok nezanikne najneskôr v deň
jeho splatnosti, dlžník porušil povinnosť nebyť v omeškaní, z ktorej vzniká právo na úrok z omeškania
za tento deň. Zároveň k rovnakému dňu porušenia povinnosti začína plynúť premlčacia doba k takto
vzniknutému právu z porušenia povinnosti k úroku z omeškania. Porušením svojej povinnosti splniť
záväzok, resp. povinnosť nebyť v omeškaní, dlžník vytvára pre seba každý deň novú možnosť porušiť
povinnosť splniť záväzok i nasledujúci deň. Trvanie omeškania je preto potrebné chápať a vykladať
ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť záväzok. Úroky z omeškania sa premlčujú
vo všeobecnej štvorročnej premlčacej dobe (§ 397 Obchodného zákonníka) z čoho vyplýva, že ich
možno úspešne uplatniť v uzavretom časovom intervale, ohraničenom štyrmi rokmi odo dňa podania
žaloby spätne a dňom, keď vznikne možnosť na účinné vznesenie námietky premlčania voči istine.
Tento interval je však vždy maximálne 4 roky bez jedného dňa a každým uplynutým dňom sa o deň
zmenšuje“, ďalej na rozsudok NS SR zo dňa 31. 07. 2012, sp. zn. 2Obdo/23/2012, podľa ktorého „právo
na úrok z omeškania je právom, ktoré sa premlčuje každý deň samostatne. Trvanie omeškania je preto
potrebné chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť záväzok. Úroky
z omeškania sa premlčujú vo všeobecnej štvorročnej premlčacej dobe, z čoho vyplýva, že ich možno
úspešne uplatniť v uzavretom časovom intervale, ohraničenom štyrmi rokmi odo dňa podania žaloby
spätne, keď ostatné neskoršie sú premlčané v dôsledku uplynutia všeobecnej štvorročnej premlčacej
doby k jednotlivým denným úrokom z omeškania a dňom, keď vznikne možnosť na účinné vznesenie
námietky premlčania voči istine. Tento interval je však vždy maximálne 4 roky bez jedného dňa a
každým uplynutým dňom sa o deň zmenšuje“. Navrhovateľ vo svojom odvolaní zároveň namietol, že
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa vôbec nereflektoval na jeho
vyjadrenie, ktorým poukazoval na vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
nezohľadnil ich pri vykonaní právneho hodnotenia a žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo sa rozhodol
aplikovať právne závery vyplývajúce výlučne z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré
vychádzajú z iného skutkového stavu a sú úplne odlišné od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a preto spôsob argumentácie prvostupňového súdu zaťažil napadnutý rozsudok vadou jeho
nepreskúmateľnosti, nakoľko neposkytol žiadne vysvetlenie na jeho podstatnú argumentáciu, týkajúcu
sa premlčiavania úroku z omeškania každým dňom, a to napriek tomu, že išlo o zásadnú kľúčovú otázku
pre rozhodnutie, a neposkytol žiadne vysvetlenie, prečo sa odchýlil od ustálenej a výkladovej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a bez vysvetlenia prihliadol na odchylnú a skutkovo nesúvisiacu
judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky. Za arbitrárne považoval tvrdenie súdu prvého stupňa, že
nebolo možné aplikovať ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka vo vzťahu k momentu, od
ktorého je možné požadovať úroky z omeškania.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok
potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, keď sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že ním
vznesená námietka premlčania je dôvodná, vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky
(v právnych veciach vedených pod sp. zn. 31 Cdo/4291/2009, sp. zn. 21 Cdo/681/2006) v zmysle ktorej,
„ak dôjde k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, tento právny následok uplynutia času
sa vzťahuje aj na vedľajší záväzok, teda aj úroky z omeškania. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať. Ak by sa pripustil iný výklad, totiž, že úroky z omeškania sa premlčujú
nezávisle na istine, znamenalo by to, že v prípade nezaplatenia istiny, by nikdy k premlčaniu úrokov



z omeškania nedošlo a vznikli by tzv. nepremlčateľné práva, v dôsledku ktorých by bol dlžník nútený
prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania splatiť istinu pohľadávky, napriek tomu,
že už došlo k jej premlčaniu. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko si navrhovateľ ako veriteľ v konaní
o zaplatenie istiny 4.979.087,83 eur, právo na úhradu príslušenstva (úrokov z omeškania) neuplatnil,
plynutie premlčacej doby sa zastavuje len vo vzťahu k istine a teda istina môže byť priznaná, zatiaľ
čo premlčacia doba vzťahujúca sa k úrokom z omeškania plynie ďalej a môže uplynúť a preto môže
prísť k premlčaniu práva na zaplatenie úrokov z omeškania, z čoho vyplýva, že úroky z omeškania sa
premlčujú najneskôr spolu s istinou, pre ich premlčanie plynie rovnaká doba od rovnakého dňa ako
plynie premlčacia doba pre istinu a teda úroky z omeškania za dobu po uplynutí premlčacej doby istiny
nie je možné priznať. Uviedol, že navrhovateľ si úroky z omeškania uplatnil až po uplynutí premlčacej
doby, ktorá mu márne uplynula dňa 08. 03. 2011, t. j. deň nasledujúci po doručení žaloby na úhradu
žalovanej istiny. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, že uplatnením istiny na súde
nespočívala premlčacia doba vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky, premlčacia doba totiž neplynie
len vtedy, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v
začatom konaní riadne pokračuje, avšak navrhovateľ si právo na príslušenstvo pohľadávky v konaní
pred súdom neuplatnil. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,
nakoľko obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, t. j. čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých
dôvodov, jeho vyjadrenie vo veci, stručné, jasné a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a zároveň uviedol, že návrh
navrhovateľa na pripustenie dovolania proti prípadnému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
dôvodný nie je.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 01.06.2014, vec prejednal na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p.,
na ktorom v súlade s ust. § 213 ods. 3 O. s. p. zopakoval dokazovanie výsluchom účastníkov konania,
podľa § 129 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p., oboznámením a čítaním listinných dôkazov:
rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.10.2007, sp. zn. 6C/178/2006, rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla 2009, sp. zn. 3Co/81/2008, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 29. júna 2011, sp. zn. 4 Cdo/77/2010, a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 09.02.2012, sp. zn. 3Co/298/2011 a dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a preto je potrebné
napadnutý rozsudok zmeniť.

Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že nárok, ktorý si v konaní uplatnil je premlčaný.

V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 29.07.2011 domáhal
uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu 3.309.889,79 eur a návrhom na zmenu petitu, ktorú
súd prvého stupňa pripustil uznesením na pojednávaní dňa 08.04.2015 žiadal odporcu zaviazať na
zaplatenie sumy 3.309.889,79 eur so 14,75 % úrokom z omeškania ročne z istiny 4.979.087,83 eur od
01. 07. 2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej protiprávnym konaním odporcu v procese
poskytovania nenávratného finančného príspevku.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľovi bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.
októbra 2007, č. k. 6C/178/2006 - 909, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 09. februára 2012, č. k. 3Co/298/2011 - 1155 nadobudol právoplatnosť dňa 02. 03. 2012 priznaná
voči odporcovi istina 4.979.087,83 eur (150.000.000,- Sk), pričom v konaní nebolo sporným, že odporca
napriek tomu, že navrhovateľ disponuje právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím, mu ním
priznanú pohľadávku doposiaľ nezaplatil.

Z obsahu spisu vyplýva, že splatnosť samotnej pohľadávky na náhradu škody (istiny) vo výške
4.979.087,83 eur nastala dňa 07.03.2007, t. j. dňom, kedy bol odporcovi, v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 6C/178/2006, súdom doručený návrh, keďže navrhovateľ
pred jeho podaním na súd, odporcu na úhradu priznanej pohľadávky nevyzval (§ 563 Občianskeho
zákonníka).



Právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom. Premlčaniu podliehajú všetky práva
zo záväzkových vzťahov, s výnimkou práva vypovedať zmluvu, uzavretú na dobu neurčitú (§ 387 ods.
1, 2 Obchodného zákonníka).

Podľa § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína
premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto
práv ustanovená osobitná úprava.

Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.

Podľa § 121 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria vlastníkovi
hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvale užívali. Príslušenstvom pohľadávky
sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Účelom inštitútu premlčania je stimulácia veriteľa k včasnému uplatneniu jeho práv, snaha predchádzať
dôkaznej núdzi na strane veriteľa, ktorá vzniká v dôsledku plynutia času, prispieť k právnej istote v
súkromnoprávnych vzťahoch.

Účelom právnej úpravy úrokov z omeškania je zabezpečenie plnenia včas, čiastočná náhrada škody,
vzniknutá omeškaním plnenia, sankčná funkcia potrestania dlžníka za porušenie povinnosti, z dôvodu
ktorého aj výklad premlčania úrokov z omeškania vychádza zo zachovania rovnováhy splnenia účelu
týchto právnych inštitúcií.

Odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúci s doterajšou konštantnou judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, považuje za potrebné uviesť, že právo na úrok z omeškania je právom,
ktoré sa premlčuje za každý deň samostatne, pričom polemika môže vzniknúť nad ustálením
momentu, ku ktorému začína plynúť premlčacia doba jednotlivých úrokov z omeškania a vzhľadom
na špecifickú úpravu v Obchodnom zákonníku <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=30&p=17049>,
rozhodným okamihom nebude moment vzniku konkrétneho úroku z omeškania, dokonca ani moment
uplatniteľnosti na súde (splatnosť, actio nata), ale podľa § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka <http://
www.epi.sk/form/goto.ashx?t=31&p=3344845-3344846>sa viaže začiatok plynutia premlčacej doby ku
dňu, kedy bola povinnosť porušená. Uplynutím už len jediného dňa v rozsahu jeho 24 hodín sa dlžník
môže dostať do omeškania nezaplatením istiny a už za tento deň môže veriteľ uplatniť svoje právo na
úrok z omeškania, ako aj za každý nasledujúci deň omeškania, a to aj bez toho, aby bolo potrebné
súčasne uplatniť aj nárok na zaplatenie istiny ako hlavného záväzku. Úrok z omeškania vzniká v
dôsledku povinnosti dlžníka splniť záväzok, t. j. z povinnosti nebyť v omeškaní, a ak dlžník svoj záväzok
nesplní, resp. záväzok nezanikne najneskôr v deň jeho splatnosti, dlžník poruší povinnosť nebyť v
omeškaní, z ktorej vzniká právo na úrok z omeškania za tento deň. Zároveň k rovnakému dňu porušenia
povinnosti začína plynúť premlčacia doba k takto vzniknutému právu z porušenia povinnosti, t. j. k úroku
z omeškania. Porušením svojej povinnosti splniť záväzok, resp. povinnosti nebyť v omeškaní dlžník
vytvára pre seba každý deň novú možnosť porušiť povinnosť splniť záväzok i nasledujúci deň. Trvanie
omeškania je preto potrebné chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka
splniť záväzok. Úroky z omeškania sa premlčujú vo všeobecnej štvorročnej premlčacej dobe (§ 397
Obchodného zákonníka), z čoho vyplýva, že ich možno úspešne uplatniť v uzavretom časovom intervale,
ohraničenom štyrmi rokmi odo dňa podania žaloby spätne (ostatné neskoršie sú premlčané v dôsledku
uplynutia všeobecnej štvorročnej premlčacej doby k jednotlivým denným úrokom z omeškania) a dňom,
keď vznikne možnosť na účinné vznesenie námietky premlčania voči istine. Tento interval je však vždy
maximálne 4 roky bez jedného dňa a každým uplynutým dňom sa o deň zmenšuje.

Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď pri svojom rozhodovaní vychádzal z predpokladu,
že navrhovateľ uplatňuje úroky z omeškania z premlčanej istiny a za osobitne nesprávny je potrebné
považovať názor súdu prvého stupňa (hoci exepresiss verbis nevyjadrený v napadnutom rozhodnutí), že
úroky z omeškania sa v predmetnej veci premlčujú ako celok (ako jediné právo), pričom premlčacia doba
pre ich uplatnenie začína plynúť dňom nasledujúcim po splatnosti samotnej pohľadávky na náhradu
škody a uplynutím štvorročnej premlčacej doby od tohto dňa, bolo potrebné nárok na úroky z omeškania
(ako celok) považovať za premlčaný.



Ako už uviedol odvolací súd vyššie, právo na úrok z omeškania je právom, ktoré sa premlčuje za
každý deň samostatne, pričom začiatok plynutia premlčacej doby sa viaže ku dňu, kedy bola povinnosť
porušená (t.j. dňa 08.03.2007) a pri štvorročnej všeobecnej premlčacej dobe (§ 397 Obchodného
zákonníka), možno úroky z omeškania úspešne uplatniť v uzavretom časovom intervale, ohraničenom
štyrmi rokmi odo dňa podania žaloby spätne (ostatné neskoršie sú premlčané v dôsledku uplynutia
všeobecnej štvorročnej premlčacej doby k jednotlivým denným úrokom z omeškania) a dňom, keď
vznikne možnosť na účinné vznesenie námietky premlčania voči istine.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou navrhovateľa nielen v priebehu
prvostupňového, ale aj odvolacieho konania, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil,
nakoľko pri svojom rozhodovaní opakovane vychádzal z predpokladu, že judikovaná istina je premlčaná,
z dôvodu ktorého okamihom premlčania istiny došlo (z dôvodu akcesority) aj k premlčaniu úrokov z
omeškania (príslušenstva pohľadávky), nárok ktorý si navrhovateľ v tomto konaní uplatnil.

Je nutné zároveň poukázať na skutočnosť, že odporca do dnešného dňa navrhovateľovi istinu priznanú
právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím neuhradil ani len čiastočne z čoho vyplýva, že je
s úhradou náhrady škody naďalej v omeškaní a nakoľko doposiaľ zo strany odporcu nedošlo k úhrade
istiny (ani len čiastočne), a táto ani nie je premlčaná, nemožno dospieť k záveru, že navrhovateľovi
nevznikol nárok na príslušné úroky z omeškania, resp. že jeho nárok na úroky z omeškania je premlčaný.

Z uvedeného teda vyplýva, že súd prvého stupňa, ktorý dôvodnosť odporcom vznesenej námietky
premlčania odôvodnil aj poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 31Cdo
4291/2009 a sp. zn. 21 Cdo 681/2006 tým, že pripustením výkladu, že úroky z omeškania sa premlčujú
nezávisle na istine, by v konečnom dôsledku znamenalo, že nezaplatením istiny by nikdy k premlčaniu
úrokov z omeškania nedošlo a vznikla by kategória nepremlčateľných práv, na základe ktorých by bol
dlžník nútený prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania splatiť istinu pohľadávky
napriek tomu, že už došlo k jej premlčaniu, vec nesprávne právne posúdil, keďže v prejednávanej
veci istina premlčaná nie je a práve naopak, narastaniu úrokov z omeškania môže a mohol odporca
zabrániť splnením svojho dlhu, resp. iným spôsobom zániku samotnej pohľadávky s tým, že o premlčaní
úrokov z omeškania ako celku (so začiatkom plynutia štvorročnej premlčacej doby prvým dňom po lehote
splatnosti istiny), by bolo možné uvažovať v situácii, kedy by úroky z omeškania bolo možné vyčísliť
pevnou sumou z dôvodu, že odporca už istinu uhradil, prípadne by dlh zanikol iným spôsobom, resp.
by došlo k premlčaniu samotnej istiny a dobu omeškania dlžníka by tak bolo možné ustáliť presným
časovým obdobím.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že k omeškaniu odporcu došlo odo dňa nasledujúceho po splatnosti
navrhovateľovej pohľadávky, t. j. od 08.03.2007, pričom navrhovateľ si príslušenstvo pohľadávky
(úrokov z omeškania vo výške 14,75 % ročne z dlžnej sumy 4.979.087,83 eur, ktoré ku dňu
30.06.2011 predstavujú sumu 3.309.899,79 eur, t. j. žalovanú istinu) uplatnil návrhom doručeným
súdu prvého stupňa dňa 29.07.2011 s tým, že pohľadávku navrhovateľa na zaplatenie istiny vo výške
4.979.087,83 eur, titulom náhrady škody nemožno považovať za premlčanú, nakoľko táto bola počas
plynutia premlčacej doby uplatnená na súde (dňa 07.09.2006) a bola právoplatne priznaná rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.10.2007, č. k. 6C/178/2006 - 909 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.02.2012, č. k. 3Co/298/2011 - 1155, a nakoľko išlo o pohľadávku
obchodnoprávneho charakteru, s poukazom na ust. § 402 v spojení s § 408 ods. 1, 2 Obchodného
zákonníka, nemohlo dôjsť k jej premlčaniu

V posudzovanej veci je právne relevantnou skutočnosť, že navrhovateľom uplatnená dlžná suma (istina)
v rozsahu 4.979.087,83 eur, bola na súde uplatnená v premlčacej dobe, t. j. navrhovateľ si svoj nárok
neuplatnil ako úrok z omeškania, predstavujúci príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka) z premlčanej istiny, tak ako nárok nesprávne právne posúdil súd prvého stupňa.

Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa zastáva právny názor, že počiatok plynutia premlčacej
doby ohľadne úrokov z omeškania je viazaný na okamih vzniku nároku na úroky z omeškania ako
právneho následku porušenia povinnosti, v danom prípade povinnosti nahradiť škodu (§ 369 ods. 1
Obchodného zákonníka). Relevantnou a nosnou pre vznik práva na úroky z omeškania je právna
skutočnosť vzniku omeškania; ide o priebehovú udalosť, keď každým dňom omeškania vzniká nárok na
úroky z omeškania, a teda i premlčacia doba začína a plynie v dĺžke podľa § 397 Obchodného zákonníka,
vždy od každého omeškaného dňa samostatne.



Na podporu uvedeného právneho posúdenia danej sporovej veci odvolací súd poukazuje na judikát
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo 319/99 (uverejnený v časopise Zo súdnej praxe
č. 33/2000) a nakoľko úroky z omeškania nastupujú každý deň a sú v podstate okamžite splatné, preto
sa každým dňom začína počítať nová premlčacia lehota vo vzťahu k príslušnému dennému úroku z
omeškania.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že nakoľko si navrhovateľ uplatnil nárok na úroky z omeškania
návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 29. 07. 2011, bola zachovaná 4 -ročná premlčacia doba
pre úroky z omeškania za obdobie od 29. 07. 2007 do jeho podania na súde, z dôvodu ktorého napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že návrhu navrhovateľa vyhovel.

Vzhľadom na zmenu rozhodnutia (§ 220 O. s. p.) bolo potrebné rozhodnúť aj o trovách konania na súde
prvého stupňa (§ 224 ods. 2 O. s. p.).

Navrhovateľ bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd priznal právo na náhradu trov
prvostupňového konania, spočívajúcich v trovách, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku za
návrh v sume 16.596,50 eur a v trovách, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení podľa § 142 ods. 1 v
spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., spolu v sume 50.792,95 eur za šesť úkonov právnej služby, prevzatie a
príprava právneho zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.), návrh na začatie konania
zo dňa 29.07.2011, návrh na pripustenie zmeny návrhu zo dňa 17.01.2013 (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č.
655/2004 Z. z.), účasť na pojednávaniach pred súdom prvého stupňa v dňoch 20.02.2015 a 08.04.2015
(§ 13a ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.), vyjadrenie zo dňa 13.02.2015 (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl.
č. 655/2004 Z. z.) á 7.046,61 eur podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, vychádzajúc z hodnoty veci 3.309.899,79 eur, 2 á 7,41
eur režijný paušál v roku 2011, 1 á 7,81 eur režijný paušál v roku 2013, 3 á 8,39 eur režijný paušál v roku
2015, trovy právneho zastúpenia tak predstavujú s režijným paušálom sumu 42.327,46 eur, z ktorej 20
% DPH sumu 8.465,49 eur, trovy právneho zastúpenia, ktoré navrhovateľovi vznikli v prvostupňovom
konaní odvolací súd uložil odporcovi podľa § 149 ods. 1 O. s. p. zaplatiť navrhovateľovi na účet jeho
právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods.
2 a § 151 ods. 1 O. s. p. a navrhovateľovi priznal náhradu trov, ktoré mu v odvolacom konaní vznikli
na jeho právnom zastúpení, za dva úkony právnej služby, odvolanie proti napadnutému rozsudku zo
dňa 25.05.2015, účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 04.02.2016, ktoré bolo odročené
bez prejednania veci á 1.761,65 eur (1/4 právneho úkonu) a za účasť na pojednávaní dňa 03.03.2016
á 7.046,61 eur, 1 á 8,39 eur režijný paušál v roku 2015, 2 á 8,58 eur režijný paušál v roku 2016, 20
% DPH v sume 3.176,08 eur, spolu v sume 19.056,50 eur, za zaplatený súdny poplatok za podané
odvolanie v sume 16.596,50 eur a v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p. uložil odvolací súd odporcovi
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu, do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.