MIRPUS Constructions, s.r.o. „v konkurze“


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoKR/17/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115201125
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6115201125.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Daniely Maštalířovej v právnej veci
žalobcu 1XX.XX.XXXX, J., narodeXX.XX.XXXX,71, bytom F. T. XXX/XX, XXX XX U. U., štátny občan
SR, a žalobcu 2/ R. J., narodený XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/XX, XXX XX U. U., štátny občan SR,
obaja zastúpení JUDr. Ing. Darinou Králikovou, advokátkou, so sídlom kancelárie Námestie Štefana
Moysesa 17A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 43 266 797, proti žalovanému 1/ H.. D. H., F. 2, XXX XX
U. U., zn. správcu S 1500, ktorý bol správcom konkurznej podstaty úpadcu MIRPUS Constructions,
s.r.o., so sídlom Laskomerská cesta , 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 052 132, právne zastúpenému
Advokátskou kanceláriou JAKUBČO spol. s r.o., so sídlom Mladých budovateľov 2, 974 11 Banská
Bystrica, IČO: 50 570 897, konajúci prostredníctvom JUDr. Jaroslava Jakubča, PhD., advokát a konateľ,
žalovanému 2/ Tatra banka, a. s., so sídlom Hodžovo námestie 6, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686 930,
zastúpenému spoločnosťou Aequitas, s.r.o., so sídlom Dolná 19, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 628
841, o nároku na náhradu škody v sume 3. 917. 458,47 Eur, o odvolaní žalobcu 1/ a 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 27Cbi/5/2015-661 zo dňa 30. januára 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 27Cbi/5/2015-661 zo dňa 30. januára 2019
potvrdzuje.

II. Žalovaným 1/ a 2/ priznáva voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou konanie žalobcu 2/ v
časti 356.000,-Eur zastavil. Druhou výrokovou vetou žalobu žalobcu v ostatnej časti zamietol a treťou
výrokovou vetou žalovaným 1/ a 2/ priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou zo dňa 26.01.2015 domáhali zaplatenia
sumy 3.917.458,47 Eur titulom nároku na náhradu škody od žalovaných 1/ a 2/ tak, že žalovaní 1/ a 2/
sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 3.329.839,70 Eur a žalobcovi 2/ spoločne
a nerozdielne sumu vo výške 587.618,77 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V žalobe poukázali
na to, že boli spoločníkmi a konateľmi spoločnosti MIRPUS Constructions, s.r.o., Banská Bystrica,
(ďalej len "MIRPUS" alebo "úpadca"), ktorá bola zrušená dňa 21.02.2014 po splnení konečného rozvrhu
výťažku a z obchodného registra vymazaná dňa 30.07.2014. Dňa 26.07.2007 spoločnosť MIRPUS
ako zhotoviteľ diela uzavrel so spoločnosťou Inforama real spol. s r.o., Bratislava, od 12.04.2011
podnikajúca pod obchodným menom PREMIANT s.r.o., Žilina, ako objednávateľom diela zmluvu o
dielo. Za účelom financovania realizácie zmluvy o dielo spoločnosť MIRPUS uzavrela so žalovaným 2/
zmluvy o úvere, ktoré v kópii priložili žalobcovia ako prílohu žaloby. Za účelom zabezpečenia týchto



zmlúv žalobcovia uzatvorili so žalovaným 2/ zmluvy o zriadení záložného práva, k žalobe pripojené
ako prílohy. Týmito zmluvami došlo k založeniu celého majetku spoločnosti MIRPUS, zároveň aj k
založeniu osobného majetku žalobcu 2/. Žalobcovia v žalobe uviedli, že k uzatvoreniu týchto zmlúv
pristúpili len s podmienkou, že jediným a výhradným realizátorom financovania tak objednávateľa diela
ako aj spoločnosti MIRUPS ako zhotoviteľa diela bol žalovaný 2/. Nebyť tejto podmienky žalobcovia
by neuzatvorili zmluvu o dielo a tým pádom by ani neboli nútení zriadiť záložné právo na celý svoj
majetok a dostať sa do situácie kedy ich podnikateľská činnosť závisela od riadneho plnenia zmluvy o
dielo s objednávateľom diela. Nakoľko objednávateľ diela si neplnil povinnosti zo zmluvy o dielo, teda
neuhrádzal spoločnosti MIRPUS, ako zhotoviteľovi diela faktúry, spoločnosť MIRPUS sa dostala do
finančne nevýhodnej situácie o čom informovala aj žalovaného 2/ ako subjekt financujúci obidve zmluvné
strany zmluvy o dielo a to sťažnosťou resp. podnetom na prešetrenie neštandartného postupu banky
zo dňa 28.05.2009. Z dôvodu neuhradenie záväzkov voči žalovanému 2/ tento vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru vyplývajúcu z predmetných zmlúv. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úverov malo za
následok vydanie uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2K/64/2010 zo dňa 14.03.2011,
ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 54/2011 dňa 18.03.2011, ktorým bol vyhlásený konkurz
na majetok úpadcu MIRPUS a do funkcie správcu bol ustanovený žalovaný 1/. Konkurz bol zrušený
po splnení konečného rozvrhu výťažku a dňa 30.7.2014 došlo k výmazu obchodnej spoločnosti z
obchodného registra.

3. Žalovaní 1/ a 2/ žiadali žalobu žalobcov zamietnuť. Žalovaný 2/ namietal nedostatok svojej pasívnej
legitimácie s odôvodnením, že žalobcovia nijakým spôsobom nepreukázali, že žalovaný 2/ je nositeľom
hmotnoprávnej zodpovednosti v tomto konaní, nepreukázali ani vznik škody spôsobenej protiprávnym
konaním zo strany žalovaného 2/ a ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody spôsobenej protiprávnym
konaním zo strany žalovaného 2/ a ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti.
Namietol tiež aktívnu legitimáciu žalobcu 2/ keď uviedol, že žalobcovia si do konkurzného konania
vedeného na majetok úpadcu neprihlásili žiadne pohľadávky a to ani riadne ani podmienené a veritelia
ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu neboli
uspokojení v celom rozsahu.

4. Žalovaný 1/ vzniesol námietku premlčania nakoľko v konkurznom konaní č.k. 2K/64/2010 došlo
k speňažovaniu majetku úpadcu dražbou dňa 17.02.2012, k speňažovaniu rodinného domu dňa
11.01.2012, k speňažovaniu súboru pohľadávok č. 1 Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 20.03.2012,
k speňažovaniu pohľadávky voči spoločnosti PREMIANT s.r.o. Zmluvou o postúpení pohľadávky dňa
02.04.2012 a k speňažovaniu súboru pohľadávok č. 2 Zmlúv o postúpení pohľadávok dňa 09.05.2012 z
čoho je zrejmé, že všetky tieto úkony, ktoré sú rozhodujúcimi pre posúdenie premlčacej lehoty sa udiali
viac ako dva roky pred podaním žaloby, ktorá bola podaná dňa 26.01.2015. Zdôraznil, že pri speňažovaní
majetku úpadcu postupoval s odbornou starostlivosťou a neporušil žiadne ustanovenia ZoKR. Tiež
uviedol, že v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu bol jediným konateľom úpadcu žalobca
1/ a tiež poukázal na správanie žalobcu 1/ v konkurznom konaní keď k pohľadávkam žalovaného 2/
uviedol, že neuspokojenie svojich pohľadávok si žalovaný zapríčinil sám, nakoľko neprikázal a následne
nevymáhal založené pohľadávky a dovolil aby došlo k úplnému zníženiu majetku dlžníkov úpadcu, no
zároveň nepoprel výšku ani právny titul a ani oprávnenosť pohľadávky z čoho je zrejmé, že žiadny zo
žalobcov nijakým spôsobom nespochybnil počas konkurzného konania výšku, právny titul a ani pravosť
pohľadávok uplatnených a riadne prihlásených žalovaným 2/. Tiež uviedol, že žalobcovia nepreukázali
porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného 1/, ako správcu a ani zo strany žalovaného 2/,
ako zabezpečeného veriteľa a rovnako nepreukázali ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a
konaním žalovaného 1/ a 2/. Podľa názoru žalovaného 1/ žalobcovia nepreukázali vznik škody, nakoľko
žalobcami tvrdená škoda nemohla vôbec vzniknúť keďže skutočnou škodou sa rozumie zmenšenie
majetku poškodeného v príčinnej súvislosti so zavinením, porušením právnych povinností zo strany
žalovaných a nakoľko zo strany žalovaných nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti, nemohlo
dôjsť ani k vzniku škody, pričom žalobcami tvrdená škoda nezohľadňuje skutočnú hodnotu dotknutého
majetku v rozhodnom čase, ale je založená na existujúcich právnych pravidlách a nereálnych hodnotách
nehnuteľností a pohľadávok a dokonca na údajnom nezapísaní neexistujúcich hnuteľných vecí do
konkurznej podstaty úpadcu.

5. Súd prvej inštancie mal z obsahu spisu za preukázané, že žalovaný 2/ si prihlásil do konkurzného
konania vedeného na majetok úpadcu pohľadávky v celkovej sume 1.135.914,93 Eur. Preukázané
naopak nemal, že by si žalobcovia prihlásili do konkurzného konania akúkoľvek pohľadávku voči



úpadcovi teda, že by boli účastníkmi konkurzného konania vedeného na majetok spoločnosti MIRPUS.
Z obsahu konkurzného spisu súd nezistil, že by žalobcovia ako spoločníci úpadcu, ani úpadca sám
nepodal žiadny podnet na vykonanie dohľadu nad žalovaným 1/, ako správcom alebo žalovaným
2/, ako zabezpečeným veriteľom udeľujúcim záväzný pokyn pri speňažovaní majetku oddelenej
podstaty. Konkurzný súd teda v rámci konkurzného konania nijakým spôsobom nekonštatoval porušenie
povinností správcu konať s odbornou starostlivosťou, ani porušenie akýchkoľvek zákonných ustanovení
pri speňažovaní majetku konkurznej podstaty a to ani všeobecnej, a ani oddelenej podstaty. V súvislosti
s tvrdeniami žalobcov ohľadom porušovania povinností správcu konať s odbornou starostlivosťou
( žalovaného 1/ ), alebo porušenia povinnosti žalovaného 2/, ako zabezpečeného veriteľa súd
konštatoval, že predmetom tohto konania nemôže byť preskúmavanie povinností správcu konať s
odbornou starostlivosťou alebo dodržiavanie zákonného postupu pri udeľovaní pokynov a následného
speňažovania majetku oddelenej podstaty. Týmito skutočnosťami je podľa názoru súdu oprávnený sa
zaoberať len konkurzný súd v rámci konkurzného konania a to, či už z vlastnej iniciatívy, na podnet
osoby, ktorá prejaví záujem o vykonanie dohľadu alebo na návrh ktoréhokoľvek účastníka konania.
Zastáva názor, že pokiaľ súd nekonštatoval v rámci konkurzného konania porušenie povinností správcu,
prípadne príslušného orgánu udeľujúceho pokyny na speňažovanie majetku úpadcu, súd nie je v rámci
tohto konania oprávnený zaoberať sa touto otázkou. Poukázal tiež na to, že žalobcovia podali žalobu
na náhradu škody takmer rok potom ako bola spoločnosť úpadcu zrušená.

6. Ďalej uviedol, že žalobcovia v rámci konania preukazovali bonitu majetku úpadcu dokladmi a
znaleckými posudkami, resp. porovnávaním znaleckých posudkov. Súd uviedol, že preskúmavanie
záverov znaleckých posudkov nepatrí do kompetencie ani správcu a ani súdu, v prípade že žalobcovia
zastávali názor o ich podhodnotení, mohli využiť svoje právo namietať takýto postup v rámci konkurzného
konania čo však nevyužili. Uviedol, že ani v tomto konaní nijakým spôsobom nepreukázali svoje tvrdenia
ohľadom porušovania povinností správcu konať s odbornou starostlivosťou pri speňažovaní majetku
úpadcu a rovnako nijakým spôsobom nepreukázali, že by im vznikol akýkoľvek nárok na likvidačnom
zostatku pričom ich závery o nároku na likvidačný zostatok a ich výške sa zakladajú čisto na hypotetickej
ničím nepodloženej rovine.

7. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia nepreukázali
zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaných za škodu a tieto skutočnosti nemožno preukázať
ani doplnenými návrhmi na vykonanie dokazovania, preto návrhy na doplnenie dokazovania nad
rámec dokazovania vykonaného súdom súd považoval za neúčelné a nehospodárne. Poukázal na
zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, ktorými sú porušenie právnej povinnosti, vznik
škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou a zavinenie. Súd
konštatoval, že žalobcovia nijakým spôsobom nepreukázali porušenie povinnosti žalovaného 1/ ani
žalovaného 2/. Porušenie povinností odvodzujú v prípade žalovaného 1/ od porušenia povinností konať
s odbornou starostlivosťou pri speňažovaní majetku pričom z vykonaného dokazovania mal súd za
jednoznačne preukázané, že konkurzný súd nekonštatoval porušenie povinností správcu konať a ani z
konkurzného spisu nevyplýva že by v priebehu konkurzného konania nastali také skutočnosti z ktorých
by bolo možné odvodzovať porušenie akejkoľvek povinnosti zabezpečeným veriteľom ( žalovaným 2/).

8. Okresný súd poukázal aj na fakt, že jednou z podmienok vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu
je úpadok v zmysle § 3 ZoKR s tým, že z obsahu konkurzného spisu jednoznačne vyplýva, že dlžník
bol v úpadku a to nielen vo forme platobnej neschopnosti ale aj vo forme predĺženia čomu nasvedčuje
skutočnosť, že veritelia úpadcu boli v rámci konkurzného konania uspokojení len v časti prihlásených
pohľadávok. Ostatná časť zostala neuspokojená. Súd zastáva názor, že za úpadok nesú zodpovednosť
práve štatutárne orgány úpadcu, v tomto prípade žalobca 2/, a preto jeho argumentáciu ohľadom
podhodnotenia majetku a nízkeho výťažku získaného speňažením majetku úpadcu patriaceho do
konkurznej podstaty súd považoval len za prenášanie zodpovednosti na tretie osoby vykonávajúce
svoje práva a povinnosti v rámci konkurzného konania v súlade s ustanoveniami ZKR. Mal za to, že
žalobcovia nijakým spôsobom nekonkretizovali porušenie konkrétnych povinností žalovaného 1/ a 2/ a
nepreukázali, že by im vôbec nejaká škoda vznikla. Súd ďalej zastáva názor, že nakoľko spoločnosť
úpadcu sa dostala do úpadku v zmysle ustanovenia § 3 ZKR, za túto situáciu sú zodpovedné práve
štatutárne orgány úpadcu v dôsledku neplnenia povinností v zmysle § 135a Obchodného zákonníka bola
spôsobená škoda primárne veriteľom úpadcu, ktorých pohľadávky boli v rámci konkurzného konania
riadne prihlásené a zistené a neboli uspokojené v celom rozsahu. Škoda označovaná žalobcami v
žalobcom návrhu je čisto hypotetická a odvíja sa od účtovnej hodnoty majetku úpadcu, ktorá evidentne



nezodpovedala reálnej hodnote majetku úpadcu, čo sa odzrkadlilo nielen pri speňažovaní v rámci
exekučného konania ale aj v rámci konkurzného konania tým, že reálne hodnota určovaná trhom
nezodpovedala účtovnej hodnote na ktorú poukazovali žalobcovia počas konania. Podľa názoru súdu
samotný pokles hodnoty nehnuteľností na ktorí poukazujú žalobcovia nemá za následok porušenie
povinností správcu z dôvodu, že majetok nebol speňažený za hodnotu určenú znaleckým posudkom
v čase uzatvárania zmlúv o záložnom práve. Skutočnosti, ktoré vyšli najavo v rámci tohto konania
nenasvedčujú tomu, že by znehodnotenie nehnuteľností mal spôsobiť správca, nakoľko k poklesu
hodnoty cien nehnuteľností došlo ešte pred vyhlásením konkurzného konania tak ako to vyplýva
z jednotlivých žalobcami predložených posudkov. K poklesu hodnoty nehnuteľností nasvedčujú aj
tvrdenia správcu o nákladoch vynaložených na ich údržbu, ktoré žalobcovia nijakým spôsobom v
rámci konania nerozporovali. Nakoľko žalobcovia nepreukázali porušenie právnej povinnosti a ani vznik
škody ako základných atribútov nárokov na náhradu škody, nemožno hovoriť ani o príčinnej súvislosti
medzi porušením právnej povinnosti a uplatnenou škodou. Rovnako podľa názoru súdu nemožno
hovoriť ani o zavinenom konaní s poukazom na argumentáciu uvedenú v rozhodnutí okresného súdu.
Pokiaľ žalobcovia poukazovali na prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 415 Občianskeho
zákonníka, nakoľko žalobcovia nepreukázali vznik akejkoľvek škody nemožno hovoriť o porušení
prevenčnej povinnosti. Tvrdenia žalobcov ohľadom porušenia povinností žalovaného 1/ a 2/ sú podľa
názoru súdu ničím nepodložené a javia sa skôr ako účelové a tendenčné v snahe revanšovať sa za
likvidáciu spoločnosti úpadcu, ktorú v konečnom dôsledku spôsobil úpadca sám.

9. Súd v závere považoval za potrebné poukázať na to, že napriek tomu, že všetky podania boli v
zmysle ustanovení O.s.p. aj CSP doručované žalovaným na vyjadrenie, títo sa opakovane vyjadrili,
že sa k nim vyjadria bližšie na pojednávaní, preto súd pri predvolávaní poučil opakovane žalobcov o
sudcovskej a zákonnej koncentrácii, napriek tomu právny zástupca žalobcov na pojednávaní rozširoval
svoju právnu argumentáciu bez toho, aby akokoľvek preukázal základné znaky uplatneného nároku
na náhradu škody tým, že žalobcovia boli vyzvaní na uplatnenie prostriedkov procesnej obrany a
procesného útoku najmenej päť pracovných dní pred pojednávaním. Tieto si uplatnili žalobcovia až na
pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý predniesol na pojednávaní rozsiahle podanie
s obsahom ktorého vopred neoboznámil ostatné strany sporu, ani súd a napriek prísľubu právneho
zástupcu, že doručí svoje vyjadrenie súdu aj v písomnej forme, ku dňu vyhotovenia rozsudku nebolo
súdu zo strany žalobcov ani ich právneho zástupcu doručené žiadne podanie.

10. Súd poukázal na to, že žalovaný 1/ zobral na pojednávaní späť svoj návrh na prerušenie konania
ako aj návrh na spojenie veci s konaním vedeným na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn.
26Cbi/2/2014. S ohľadom na tieto skutočnosti sa súd touto argumentáciu ani nezaoberal a vzhľadom
k vznesenej námietke prekážky litispendencie vykonal dokazovania priložením spisu 26Cbi/2/2014, z
ktorého mal jednoznačne preukázané, že žalobca 1/ ( správne žalobca 2/ ) sa v predmetnom súdnom
konaní domáha nároku na náhradu škody na tom istom skutkovom základe v časti nároku na náhradu
škody vo výške 356.000,-Eur a preto súd konanie v tejto časti zastavil.

11. Vzhľadom na zistený skutkový stav dospel súd k záveru, že žalobcovia nepreukázali vznik nároku
na náhradu škody, nepreukázali porušenie povinností žalovaného 1/ alebo 2/, preto súd žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a
žalovaným, ktorí boli v konaní úspešní priznal voči žalobcom právo na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

12. Proti rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ z dôvodu, že konajúci
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušenie práva na spravodlivý
proces ( § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h).

13. K tvrdeniu súdu, že si žalobcovia neprihlásili do konkurzného konania akúkoľvek pohľadávku
voči úpadcovi prípadne, že by žalobcovia ako spoločníci úpadcu alebo úpadca sám podal podnet
na vykonanie dohľadu nad žalovaným 1/, ako správcom konkurznej podstaty alebo žalovaným 2/,
ako zabezpečeným veriteľom udeľujúcim záväzný pokyn pri speňažovaní majetku oddelenej podstaty
žalobcovia uviedli, že si neprihlásili do konkurzného konania pohľadávku voči úpadcovi nakoľko



voči úpadcovi žiadnu pohľadávku neevidovali resp. neevidujú. Predmetom konania je náhrada škody
spôsobená konaním žalovaných v konkurznom konaní a preto táto pohľadávka nemohla byť uspokojená
z majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu. Žalobcovia majú za to, že v prípade riadneho
speňaženia majetku v konkurznom konaní žalovanými by ostal prebytok, ktorý by bol v následnej
likvidácii spoločnosti žalobcom ako spoločníkom tejto spoločnosti odovzdaný bez toho, aby si žalobcovia
ako spoločníci úpadcu prihlásili túto pohľadávku do konkurzného konania.

14. K tvrdeniu súdu, že predmetom konania nemôže byť preskúmavanie povinnosti správcu konať s
odbornou starostlivosťou alebo dodržiavanie zákonného postupu pri udeľovaní pokynov a následného
speňažovania majetku oddelenej podstaty, nakoľko týmito skutočnosťami je oprávnený zaoberať sa
len konkurzný súd žalobcovia uviedli, že majú za to, že skutočnosť, že konkurzný súd nekonštatoval
porušenie povinností správcu, či príslušného orgánu udeľujúceho pokyny na speňažovanie majetku
úpadcu nevylučuje oprávnenie všeobecného súdu zaoberať sa touto otázkou v konaní o náhradu
škody spôsobenej konaním žalovaných v konkurznom konaní. Žalobcovia majú za to, že konajúci súd
je povinný preskúmať konanie žalovaných počas konkurzného konania pokiaľ žalobcovia tvrdia, že
porušením povinnosti žalovaných konať s odbornou starostlivosťou a v súlade s platnými právnymi
predpismi vznikla žalobcom škoda na likvidačnom zostatku úpadcu, ktorý by im v prípade riadneho
konania žalovaných ako spoločníkom úpadcu prináležal.

15. K tvrdeniu súdu, že žalobcovia podali žalobu o náhradu škody takmer rok po zrušení spoločnosti
úpadcu uviedli, že výšku škody uplatňovanej v tomto konaní bolo možné začať zisťovať až okamihom
zrušenia konkurzu plnením konečného rozvrhu výťažku, čo sa stalo dňa 04.02.2014. Žalobcovia neboli
účastníkmi konkurzného konania a nemali zákonnú možnosť toto konanie sledovať priebežne, trvalo
takmer rok pokiaľ sa žalobcom podarilo výšku škody prostredníctvom znaleckej organizácie vyčísliť a
uplatniť jej náhradu v súdnom konaní.

16. K tvrdeniu súdu o nepravdivých tvrdeniach žalobcov o bonite majetku úpadcu, nakoľko z týchto
dôkazov je zrejmé preukázaný spôsob speňažovania majetku v exekučnom konaní, k tvrdeniu súdu,
že žalobcovia nepreukázali svoje tvrdenia ohľadom porušovania povinností správcu konať s odbornou
starostlivosťou pri speňažovaní majetku úpadcu a nepreukázali, že by im vznikol akýkoľvek nárok na
likvidačnom zostatku žalobcovia uviedli, že v čase konania preukázali, že nehnuteľnosť - rodinný dom
ktorá sa dňa 11.01.2012 vydražila za sumu 159.000,-Eur by bola v exekučnom konaní vydražená za
minimálny výťažok 204.000,-Eur, čo vyplýva zo správy súdneho exekútora JUDr. Tomáša Boľoša zo
dňa 29.06.0211. Ďalej uviedli, že majú za to, že súd sa v prvom rade nezaoberal tvrdeniami žalobcov o
porušovaní povinností žalovaných počas konkurzného konania, čo malo za následok spôsobenie škody
žalobcom preto považujú za zmätočné vyjadrenie súdu v bode 42.rozhodnutia, že žalobcovia porušenie
povinností žalovaných nepreukázali. Majú za to, že do konania doložili dôkazy potvrdzujúce ich tvrdenia,
avšak konajúci súd sa v tomto kontexte s predloženými dôkazmi absolútne nezaoberal, pričom navyše
zamietol návrh na doplnenie dokazovania výsluchmi svedkov, ktorých výsluchmi by sa potvrdilo tvrdenie
žalobcov o postupovaní pohľadávok v rozpore so zákonom o konkurze a vyrovnaní.

17. Žalobcovia ďalej uviedli, že nesúhlasia s tvrdením súdu, že nepreukázali zákonné predpoklady
vzniku zodpovednosti žalovaných za škodu keď súd uviedol, že porušenie povinnosti nie je oprávnený
v danom konaní skúmať, pričom žalobcovia počas konania jednoznačne uviedli, v čom vidia porušenie
povinnosti žalovaných počas konkurzného konania, avšak konajúci súd sa s tvrdeniami žalobcov
absolútne nezaoberal. Žalobcovia navrhli vykonať dôkaz a to výsluch jednotlivých postupníkov
postúpených pohľadávok aby bolo zrejmé určiť ich zámer pri dražení predmetných pohľadávok, prípadné
prepojenie na žalovaných alebo aby uviedli, akú hodnotu nadobudnutých pohľadávok získali čím by sa
preukázala ich bonita, čo je jediný spôsob ako je možné zistiť aktuálny stav postúpených pohľadávok a
tak posúdiť ich vymožiteľnosť. Tieto návrhy na vykonanie dôkazov súd zamietol.

18. K tvrdeniu súdu, že právna zástupkyňa žalobcov napriek poučeniu o aplikácii zásady sudcovskej
koncentrácie rozširovala právnu argumentáciu bez toho, aby akokoľvek preukázala základné znaky
uplatneného nároku na náhradu škody a do dňa vyhotovenia rozhodnutia nedoručila súdu svoje
vyjadrenie aj v písomnej forme žalobcovia uviedli, že z dôvodu technickej chyby naozaj nedošlo
k doručeniu vyjadrenia žalobcov ku dňu vyhotovenia rozhodnutia v písomnej forme, pričom právna
zástupkyňa sa na pojednávaní za danú chybu ospravedlnila a nakoľko väčšiu časť vyjadrenia
odprezentovala na pojednávaní ústnou formou, považovala za bezpredmetné uvedené vyjadrenie



zasielať i písomnou formou. Ďalej uviedli, že počas súdneho konania im bolo prostredníctvom právnej
zástupkyne znemožnené vyjadriť sa v plnom rozsahu k vyjadreniu žalovaných, pričom konajúci súd
namietal obsiahlosť vyjadrenia právnej zástupkyne, ktorá bola zároveň požiadaná aby dané vyjadrenie
podstatne skrátila, čím bolo žalobcom odňaté právo na spravodlivý súdny proces.

19. Žalobcovia nesúhlasia s tvrdením súdu o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov nakoľko samotná
skutočnosť, že konkurzné konanie na úpadcu bolo ukončené, pričom po jeho ukončení neostal úpadcovi
žiaden majetok na základe čoho bol úpadca vymazaný z obchodného registra nezakladá nedostatok
aktívnej legitimácie žalobcov, keď žalobcovia sa ako nositelia hmotnoprávneho oprávnenia podanou
žalobou domáhajú nároku na náhradu škody, ktorá im ako spoločníkom úpadcu, ktorí majú nárok na
likvidačnom zostatku vznikla práve tým, že žalovaní nezákonným spôsobom a v rozpore s dobrými
mravmi speňažili majetok úpadcu, čím zavinili absenciu likvidačného zostatku v prospech žalobcov vo
výške žalovanej sumy.

20. Žalobcovia ďalej v odvolaní uviedli, že podaním adresovaným žalovanému 1/ pod názvom „Podnet
na podanie písomnej žiadosti správcom konkurznej podstaty úpadcu ako navrhovateľom dražby na
upustenie od opakovanej dražby zo dňa 13.02.2012“ vyzvali žalovaného 1/, v danej veci aktívne vecne
legitimovaného na zabránenie výkonu dražby, ktorá sa má konať dňa 17.02.2012, kde predmetom
dražby bolo sídlo úpadcu, pričom žalobcovia podnet žalovanému 1/ podrobne zdôvodnili. Žalovaný 1/
na tento podnet nijako nereagoval. Žalobcovia doručili spoločnosti MIONEX, S.R.O. ako dražobníkovi
námietky proti dražbe nehnuteľnosti, ktoré zdôvodnili obdobne ako u podania podaného žalovanému
1/ avšak dražobník na uvedené námietky nereagoval. Zároveň dňa 10.04.2012 doručili žalovanému
1/ „Podnet na podanie písomnej žaloby správcom konkurznej podstaty úpadcu o určenie neplatnosti
opakovanej dobrovoľnej dražby na príslušný súd“ a vyzvali žalovaného 1/ ako aktívne vecne
legitimovaného na podanie žaloby o určenie neplatnosti dražby sídla úpadcu a keď žalovaný 1/ tento
podnet vyhodnotil ako nedôvodný.

21. Na základe uvedených skutočností žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica v plnom rozsahu zrušil a vec vrátil mu vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie.

22. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že z ustanovenia § 181 ods. 1 CSP, okrem
iného vyplýva, že z dôvodov procesnej ekonómie žalobca a rovnako aj žalovaní neprednášajú doslovne
celý obsah ich písomných podaní, ale majú predniesť len podstatnú časť. Právnej zástupkyni žalobcov
bolo na pojednávaní umožnené nielen predniesť podstatné časti jej vyjadrenia, ale dokonca jej bolo
umožnené aby citovala celé pasáže svojho podania, ktoré považovala za podstatné. Obsahom práva
na spravodlivý proces nie je podľa názoru žalovaného 1/, aby bolo stranám sporu umožnené v rozpore
so zásadou procesnej ekonómie doslovne prednášať celé písomné podania najmä ak sú strany sporu
právne zastúpené. Právny zástupca by mal byť schopný predniesť podstatný obsah svojho písomného
podania, čo sa v posudzovanom prípade aj stalo. Žalovaný 1/ dôrazne odmietol, že by boli prednesy
právnej zástupkyne žalobcov akokoľvek skrátené v rozpore s ustanovením § 181 ods. 1 CSP, naopak
súd poskytol na prednesy dostatočný priestor. Na základe týchto skutočností je žalovaný 1/ toho názoru,
že prvostupňový súd neporušil žiadne z pravidiel civilného procesu, odvolaním napadnutý rozsudok je
vecne správny a vyhlásený na základe zákonného postupu.

23. Ďalej uviedol, že žalobcovia aj v podanom odvolaní tvrdili rovnaké skutočnosti ako v prvostupňovom
konaní, pričom tieto skutočnosti nenapĺňali ani jeden zo základných predpokladov zodpovednosti
za škodu. Žalobcovia nepreukázali porušenie právnej povinnosti zo strany správcu ani zo strany
zabezpečeného veriteľa. Správca speňažil majetok prostredníctvom zákonom dovolených spôsobov
speňažovania, ktoré umožňovali minimalizovať informačnú asymetriu, sprístupnili speňažovanie
všetkým záujemcom na miestne a časovo relevantnom trhu, vďaka čomu boli výťažky zo speňaženia
zhodné s trhovou cenou tohto majetku v danom čase a mieste. Trhová hodnota pohľadávok bola daná
výsledkami ponukových konaní a na základe správcovi dostupných poznatkov boli najvyššie ponuky
jednotlivých záujemcov primerané právnemu stavu pohľadávok a majetkovým pomerom jednotlivých
dlžníkov. Správca teda pri speňažovaní konal s odbornou starostlivosťou a porušenie povinnosti správcu
nezistil súd prvého stupňa a ani príslušný konkurzný súd.



24. Ďalej uviedol, že žalobcovia nepreukázali ani príčinnú súvislosť medzi údajným vznikom škody a
konaním správcu. Žalobcovia mali možnosť prostredníctvom kvalifikovaných podnetov adresovaných
konkurznému súdu a príslušným orgánom zabrániť aj údajne nevýhodnému speňaženiu pohľadávok a
predaju nehnuteľností. Rovnako mali žalobcovia možnosť využiť inštitút žaloby o neplatnosť dražby.

25. Ďalej uviedol, že žalobcovia nepreukázali ani vznik škody. Spôsobená škoda sa podľa § 442
ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza len v rozsahu skutočnej škody a ušlého zisku. Z tvrdení
žalobcov vyplýva, že sa domáhajú náhrady škody založenej na hypotetických hodnotách vyplývajúcich
z účtovníctva a nie z aktuálnych znaleckých posudkov. Uviedol, že za zásadný nedostatok nároku
na náhradu škody je okrem iného nutné považovať aj absenciu skutočnej škody na strane žalobcov,
keď existencia skutočnej škody nebola zo strany žalovaných ani preukázaná a dokonca ani tvrdená.
Zmenšovanie majetku žalobcov tak ako je opísané v žalobe a v odvolaní je len hypotetickou konštrukciou
bez reálneho základu, bez reálneho zmenšenia majetku. Vzhľadom k výške pohľadávok veriteľov
prihlásených do konkurzného konania a vzhľadom k skutočnej ( trhovej ) hodnote majetku úpadcu by
nemohol ani len hypoteticky zostať po zrušení konkurzu majetok vo výške 3.917.458,47 Eur ako tvrdia
v podanej žalobe. Pokiaľ by platilo, že úpadca mal v čase vyhlásenia konkurzu majetok v hodnote
6.977.864,27 Eur a záväzky len vo výške 3.060.405,81 Eur ( viď žaloba strana 20-21 ), potom mali
konatelia úpadcu podať návrh na povolenie reštrukturalizácie, ktorá by bola pri uvedenom majetkovom
stave nepochybne úspešná a zároveň mali žalobcovia ako konatelia brániť vyhláseniu konkurzu nakoľko
by za tohto stavu neboli na konkurz splnené podmienky. Údajne bonitné peňažné pohľadávky v tvrdenej
výške 5.646.458,97 Eur ( strana 20 žaloby ) by totiž poskytovali dostatočnú likviditu, ktorá by chránila
spoločnosť MIRPUS construction s.r.o. pred úpadkom, resp. by umožnila formálne alebo neformálne
reštrukturalizovať podnikanie tejto spoločnosti. Priebeh konkurzu a konania, ktoré vyhláseniu konkurzu
predchádzalo preukázal, že tvrdenia žalobcov nie sú založené na reálnych podkladoch a trhových
hodnotách majetku.

26. Žiadny z dôkazov predložených zo strany žalobcov v tomto konaní nepreukázal, že by hodnota
majetku úpadcu zodpovedala ich tvrdeniam, preto uplatnený nárok na náhradu škody zostal po skončení
dokazovania len v rovine hypotetickej konštrukcie bez preukázania skutočnej škody. Žalovaní navyše
žiadnu právnu povinnosť neporušili a preto nemohlo ani dôjsť k údajnému nezákonnému zmenšeniu
majetku žalobcov. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému 1/ náhradu trov konania v celom rozsahu.

27. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov v súvislosti s ich tvrdením, že im odňal právo
na spravodlivý súdny proces uviedol, že s poukazom na ustanovenie § 181 ods. 1, § 180, § 179
ods.1 CSP nie je možné považovať výzvu súdu voči právnemu zástupcovi žalobcov za nesprávny
procesný postup, naopak súd týmto procesným postupom konal v súlade s ustanoveniami § 181
ods. 1 a § 179 ods. 1 CSP. Súčasne poukázal na ustanovenie § 153 ods. 1 CSP. Ďalej poukázal
na rozhodnutie Najvyššie súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/153/2011 podľa ktorého: „ Súd pri
vykonávaní dôkazov nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykonaná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na
návrhy účastníkov konania.“ V súvislosti s vykonaním dôkazov navrhnutých žalobcami predmetom
dokazovania nemalo byť preukázanie rozhodujúcich skutočností, ale skutočnosti, ktoré s prejednávanou
vecou vôbec nesúvisia. Konanie vedené pred Okresným súdom Banská Bystrica pod č.k. 27Cbi/5/2015
je konaním o náhradu škody pri ktorom je potrebné preukazovať za a) porušenie povinnosti, b) vznik
škody, c) príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, d) výšku škody. Súd nevykonal
dôkazy, ktoré v zmysle tvrdenia samotných žalobcov majú smerovať k preukázaniu zámeru dražiteľov
pohľadávok, čo je skutočnosť ktorá absolútne nesúvisí s predmetom konania, prepojenia dražiteľov na
žalovaných, opäť ide o skutočnosť, ktorá nemá pre posúdenie veci žiadny význam, preukázania bonity
pohľadávok. Uspokojenie pohľadávky alebo bonita dlžníka z pohľadávky je skutočnosťou, ktorá môže
mať len hypotetický význam vo vzťahu k výške škody. Žiadnym spôsobom však nepreukazuje porušenie
povinnosti žalovaného 2/ ani žalovaného 1/, ani vznik škody a ani príčinnú súvislosť medzi porušením
povinnosti a vznikom škody. Stav nehnuteľnosti žalobcov má len hypotetický vzťah k výške škody
nakoľko vychádza výlučne z presvedčenia žalobcov, že ich nehnuteľnosť mala byť vydražená za vyššiu
cenu, než bola v skutočnosti dohodnutá. Žiadnym spôsobom však nepreukazuje porušenie povinnosti
žalovaného 1/ a 2/, ani vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody.



Dôkazy navrhnuté žalobcami a súdom nevykonané tak len okrajovo smerovali k určeniu výšky škody.
Nakoľko však žalobcovia nepreukázali porušenie povinnosti, vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi
porušením povinnosti a vznikom škody, bolo by ich vykonávanie neúčelné, nehospodárne a nemalo byť
žiaden vplyv na zistenie rozhodujúcich skutočností.

28. Žalovaný 2/ ďalej uviedol, že dôkazy , ktoré majú podľa názoru žalobcov preukazovať porušenie
povinností, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nimi nič podobné preukazujú. Žalobcovia žiadnym
spôsobom nerozporujú existenciu pohľadávky Inforama real spol. s.r.o. voči úpadcovi, ale výlučne
skutočnosť, že jednostranné započítanie je neplatné nakoľko Inforama real spol. s.r.o. v ňom uvádza,
že pohľadávku úpadcu neuznáva. V uvedenom prípade však platí, že ak pohľadávka úpadcu voči
spoločnosti Inforama real spol. s.r.o. neexistovala potom nemožno tvrdiť, že by sa z nej úpadca uspokojil.
Pokiaľ existovala, potom bolo oproti nej možné započítať pohľadávku Inforama real spol.s.r.o. a to aj
počas konkurzného konania. Z dôkazu označeného žalobcami, ktorými je jednostranné započítanie
pohľadávok spoločnosti Inforama real spol.s.r.o. tak v žiadnom prípade nemožno vyvodzovať, že došlo
k vzniku škody na majetku úpadcu o ktorý sa znížil likvidačný zostatok na ktorý by mali žalobcovia nárok.
Z tohto dôkazu zároveň nevyplýva ani porušenie povinnosti žalovaným 1/ alebo žalovaným 2/.

29. Ďalej žalovaný 2/ vo vyjadrení poukázal na ustanovenie § 41 ZKR podľa ktorého „Súd počas
konkurzného konania vykonáva dohľad nad činnosťou správcu. Súd je pri výkone dohľadu oprávnený
požadovať od správcu vysvetlenia alebo správy o priebehu konkurzného konania, ktoré je správca
povinný súdu v určenej lehote poskytnúť“. Vzhľadom na uvedené platí, že dohľad nad činnosťou správcu
a porušením povinností správcu vykonáva konkurzný súd. Nápravy prípadných pochybení správcu sa
tak možno domáhať výlučne v konkurznom konaní a nie v konaní pred všeobecným súdom po skončení
konkurzu. Žalobcovia nepreukázali, že by im vôbec mohol vzniknúť podiel na likvidačnom zostatku,
nepreukázali preto ani vznik škody, nakoľko túto škodu odvodzujú výlučne zo skutočností, že mal ostať
akýsi hypotetický likvidačný zostatok, ktorý vypočítali odpočítaním pasív úpadcu ( vo výške 3.060.405,81
Eur ) podľa zoznamu pohľadávok prihlásených do konkurzu od tvrdenej hodnoty majetku úpadcu.
Uviedol, že žalobcovia nie sú aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby, keďže nikdy nemohol
vzniknúť likvidačný zostatok po úpadcovi na ktorý by im patril nárok a nie sú veriteľmi prihlásenými v
konkurze. Súčasne žalobcovia nepreukázali ani porušenie právnej povinnosti, a vznik škody a príčinnú
súvislosť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný 2/ navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného
súdu Banská Bystrica potvrdil a žalovanému 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

30. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovaného 1/ a 2/ nevyjadrili.

31. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 CSP prejednal odvolanie
žalobcov podľa ustanovenia § 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
( § 385 ods. 1 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

32. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo a zistil, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie ako aj s
dôvodmi v nich uvedenými stotožňuje v celom rozsahu pričom na zdôraznenie ich správnosti ( § 387
ods. 2 CSP ) a reagujúc na odvolacie námietky žalobcov uvádza nasledovné dôvody.

33. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali zaplatenia sumy 3.917.458,47 Eur titulom nároku na
náhradu škody od žalovaných 1/ a 2/, ktorú im mali spôsobiť počas konkurzného konania vedeného na
úpadcu MIRPUS Constructions, s.r.o., Banská Bystrica. Konaním podrobne rozpísaným a zdôvodneným
súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku ako aj v žalobe žalobcov.

34. Podľa ust. § 8 ods. 2 ZKV správca zodpovedá za spôsobenú škodu podľa ust. § 420 Obč. zákonníka.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú porušenie právnej povinnosti, existencia
škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Porušenie
právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. K
porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo opomenutím toho, čo malo
byť v súlade s právom vykonané. Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej



sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Príčinná
súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi
protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej
súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno je len predpokladať.
Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný.
Pre splnenie podmienok zodpovednosti nie je rozhodujúce, či škoda bola spôsobená úmyselne alebo
z nedbanlivosti. Toto rozlíšenie je relevantné z hľadiska rozsahu náhrady škody. Občiansko-právna
úprava vychádza z prezumpcie zavinenia, zavinenie sa predpokladá. Tento predpoklad sa vzťahuje len
na zavinenie nedbanlivostné, neplatí pre zavinenie úmyselné, ani pre hrubú nedbanlivosť. Občiansky
zákonník však umožňuje zbaviť sa zodpovednosti ( tzv. exkulpáciu). Škodca musí preukázať existenciu
takých okolností, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení
všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať.

35. V odôvodnení rozsudku, ktorým sa zamieta žaloba na náhradu škody, súd vysvetlí aké predpoklady
pre priznanie nároku na náhradu škody zákon vyžaduje. Ak je ich splnenie požadované kumulatívne
a súd zistí, že nesplnenie čo i jedného z predpokladov postačuje, ak súd následne vysvetlí, ktorý z
týchto predpokladov nebol splnení, nakoľko pre nesplnenie čo i len jedného z predpokladov nie je možné
nárok na náhradu škody priznať. Po takomto zistení by bolo zo strany súdu zaoberať sa skúmaním
splnenia ďalších predpokladov nehospodárne ( rozsudok Najvyššie súdu Slovenskej republiky sp.zn.
5Obo 2/2015; 5 Obo/16/2015 ).

36. Odvolací súd bol toho názoru, že takéto vysvetlenie nesplnenia predpokladov pre uznanie nároku
na náhradu škody odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie obsahuje v ods. 57
napadnutého rozhodnutia. Obsahuje podrobné vysvetlenie prečo súd prijal záver, že k porušeniu právnej
povinnosti ako jedného základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia §
420 Občianskeho zákonníka na strane žalovaných 1/ a 2/ nedošlo.

37. Odvolací súd sa stotožnil aj s tvrdením súdu prvej inštancie, že predmetom konania o náhradu škody
nemôže byť preskúmavanie povinností správcu konať s odbornou starostlivosťou a ani dodržiavanie
zákonného postupu pri udeľovaní pokynov a následného speňažovania majetku oddelenej podstaty,
ktorými skutočnosťami je oprávnený zaoberať len konkurzný súd v rámci konkurzného konania tak, ako
to má na mysli ustanovenie § 41 ZKR, podľa ktorého súd počas konkurzného konania vykonáva dohľad
nad činnosťou správcu. Súd je pri výkone dohľadu oprávnený požadovať od správcu vysvetlenia alebo
správy o priebehu konkurzného konania, ktoré je správca povinný súdu v určenej lehote poskytnúť.
Podľa uvedeného ustanovenia súd ako dominus litis funguje vždy v prípade konfliktu medzi správcom
a veriteľmi alebo medzi veriteľmi navzájom a svoj procesný vplyv prejaví v rozhodnutí sporu pričom
jeho rozhodnutie je záväzné pre účastníkov tohto konfliktu alebo iné osoby. Konkurzné konanie je
osobitný druh civilného konania a preto aj pri rešpektovaní jeho špecifík zodpovednosť za priebeh
tohto konania nesie vždy súd. Súd musí vykonávať pernamentný dohľad nad správcom. Zákonný
sudca musí zabezpečiť predovšetkým plynulosť konania aby táto nezávisela len od aktivity správcu
alebo veriteľských orgánov. Ustanovenie o dohľade súdu nad správcom je potrebné interpretovať ako
príkazové a preto je zákonný sudca povinný vykonávať dohľad nad správcom od ktorého postupu
závisí plynulosť konania. Hlavnou formou dohľadu je vyžadovanie pravidelných správ a vysvetlení o
postupe správcu pri správe a speňažovaní majetku a rozdeľovaní výťažku. Správy sú potom podkladom
na to, aby súd vynucoval od správcu riadne plnenie povinností a v prípade ich porušovania aby
uplatnil sankčné mechanizmy vrátane odvolania správcu z funkcie. Tento dohľad trvá od ustanovenia
správcu ( predbežného správcu ) do funkcie a trvá až do zrušenia konkurzu. Dohľad veriteľov
nad správcom vykonávajú veritelia od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu. Dohľad nad
správcom sa vykonáva možnosťou výmeny správcu; udeľovaním pokynov a odporúčaní pri správe
majetku, pri speňažovaní majetku, pri prevádzkovaní podniku alebo jeho časti, pri inej činnosti správcu;
schvaľovaním návrhu rozvrhu výťažku a inými spôsobmi ustanovenými v zákone. Zároveň podľa
ustanovenia § 40 ods. 2 ZKR správca počas konkurzu vykonáva správu majetku podliehajúceho
konkurzu, speňažuje majetok podliehajúci konkurzu a z výťažku zo speňaženia tohto majetku v súlade s
týmto zákonom uspokojuje veriteľov úpadcu a vykonáva aj ďalšie práva a povinnosti v priebehu konkurzu
v súlade s týmto zákonom.

38. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak teda konkurzný súd nekonštatoval v rámci konkurzného konania
porušenie povinností správcu, prípadne príslušného orgánu udeľujúceho pokyny na speňažovanie



majetku úpadcu, má odvolací súd za to, že v rámci tohto konania nie je oprávnený otázkou či správca
konal s odbornou starostlivosťou a porušil povinnosti v rámci speňažovania majetku a porušením
povinnosti žalovaného 2/ sa zaoberať. K tvrdeniu žalobcov, že konajúci súd je povinný preskúmať
konanie žalovaných počas konkurzného konania pokiaľ žalobcovia tvrdia, že porušením povinnosti
žalovaných konáť s odbornou starostlivosťou a v súlade s platnými právnymi predpismi vznikla
žalobcom škoda na likvidačnom zostatku úpadcu, ktorý by v prípade riadneho konania žalovaných ako
spoločníkom úpadcu prináležal, odvolací súd poukazuje na to, že ak žalobcovia tvrdia, že je konajúci súd
povinný preskúmať konanie žalovaných počas konkurzného konania je zrejmé, že tak mohol urobiť len
konkurzný súd a to počas konkurzného konania ako správne uvádzajú žalobcovia ale len v rozsahu ako
to povoľuje zákon o konkurze a reštrukturalizácii, teda jednak dohľad súdu nad správcom konkurznej
podstaty, prípadne povinnosť príslušného orgánu, ktorý ukladá podľa tohto zákona ( zákona o konkurze
a reštrukturalizácii ) záväzné pokyny a odporúčania správcovi.

39. Ak konkurzný súd nemal v priebehu konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu
preukázané porušenie povinnosti správcu prípadne nezákonné konanie žalovaného 2/ ako
zabezpečeného veriteľa nemôžu potom podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovia tvrdiť, že im žalovaní
1/ a 2/ spôsobili škodu na likvidačnom zostatku úpadcu, ktorý by im v prípade riadneho konania
žalovaným ako spoločníkom úpadcu prináležal.

40. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaní 1/ a 2/ nenaplnili základné
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, ktorá mala byť spôsobená žalobcom 1/ a 2/. Dôkazné
bremeno ohľadne porušenia právnej povinnosti ako jedného zo základných predpokladov zodpovednosti
za škodu v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka spočíva na poškodenom ( žalobcoch ).
Súd má za to, že sa žalobcom nepodarilo preukázať, že by žalovaný 1/ ako správca konkurznej podstaty
a žalovaný 1/ ako konkurzný veriteľ porušili nejakú právnu povinnosť z ktorej by si žalobcovia mohli
odvíjať nárok na náhradu škody. Nepreukázali ani ďalšie predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu,
a to existenciu škody, príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou, zavinenie s poukazom
na ustanovenie 3 ZKR, ani samotnú škodu, ktorá by mala byť podľa názoru súdu skutočná, nielen
hypotetická, ako je tomu v tomto prípade.

41. Odvolací súd v tejto súvislosti musí súhlasiť aj s tvrdením žalovaného 1/ uvedeným vo vyjadrení k
odvolaniu žalobcov kde uvádza, že pokiaľ by platilo, že úpadca mal v čase vyhlásenia konkurzu majetok
v hodnote 6.977.864,28 Eur a záväzky len vo výške 3.060.405,81 Eur potom by mali konatelia úpadcu
podať návrh na povolenie reštrukturalizácie, zároveň brániť vyhláseniu konkurzu, nakoľko by za tohto
stavu neboli na konkurz splnené podmienky. V neposlednom rade žalobcovia ani nepreukázali svoje
tvrdenia o tom, že by v prípade riadneho speňaženia majetku v konkurznom konaní žalovanými ostal
prebytok, ktorý by bol v následnej likvidácii spoločnosti žalobcom ako spoločníkom tejto spoločnosti
odovzdaný bez toho aby si žalobcovia ako spoločníci úpadcu prihlásili túto pohľadávku do konkurzného
konania. Jedná sa o tvrdenie žalobcov ničím nepodložené a preto sa musel odvolací súd v celom
rozsahu stotožniť s názorom súdu prvej inštancie vyslovenom v napadnutom rozhodnutí, že žalobcovia
nepreukázali zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaných za škodu.

42. K námietke žalobcov, že im bolo odňaté právo na spravodlivý súdny proces keď mali za to, že
ich právnej zástupkyni na pojednávaní nebolo umožnené predniesť svoje vyjadrenie, odvolací súd
konštatuje, že štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v ustanovení
§ 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
v skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil, prečo nevykoná ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Zároveň platí, že
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia bezpochyby neznamená povinnosť súdu zaoberať
sa vo svojom odôvodnení všetkými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu, ale len zásadnými pre
rozhodnutie vo veci. Je treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS
252/04 ) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola úspešná, t.j. aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi ( I.ÚS 50/02 ).



43. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru,
že tieto kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP napadnutý rozsudok spĺňa
a jeho odôvodnenie zodpovedá základnej ( formálnej ) štruktúre odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Vyplýva z neho čoho sa žalobcovia svojou žalobou domáhali a z akých dôvodov, aké je stanovisko
žalovaných k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil,
aký skutkový stav bol súdom zistený, aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil ako
subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t.j. aké konkrétne subjektívne práva
a povinnosti vyvodil pre strany sporu a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a
povinností strán sporu vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so
všetkými podstatnými vyjadreniami prednesených v konaní.

44. Súd prvej inštancie konanie žalobcu 2/ v časti 356.000,-Eur zastavil s poukazom na vznesenú
námietku prekážky litispendencie keď zistil, že v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica
sp.zn. 26Cbi/2/2014 sa žalobca 2/ R. domáha proti totožným žalovaným ako v konaní 27Cbi/5/2015
nároku na náhradu škody vo výške 356.000,-Eur na tom istom skutkovom základe.

45. Odvolací súd zistil, že v konaní 26Cbi/2/2014 bolo rozhodnuté Okresným súdom Banská Bystrica
rozsudkom zo dňa 6.novembra 2018. Súd žalobu zamietol a žalovanému 1/ a 2/ priznal právo na náhradu
trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca Peter Michal.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací uznesením č.k. 43CoKR/3/2019-467 zo dňa 28.marca
2019 odvolanie žalobcu ako oneskorene podané odmietol. Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na
prebiehajúce konanie na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 26Cbi/2/2014 kde sa žalobca 2/
domáhal náhrady škody voči totožným žalovaným vo výške 356.000-Eur správne súd prvej inštancie v
tejto časti konanie zastavil.

46. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že vytknuté vady napadnutého
rozsudku neboli zistené, napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd podľa
ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP a rozhodol, že žalovaný 1/ a 2/, ktorí boli v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešní majú voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí,
samostatným uznesením ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 CSP ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).



Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)