SAD Banská Bystrica, a.s.


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/61/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111206291
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6111206291.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jána Auxta v právnej veci žalobcu SAD Banská
Bystrica, a.s., Partizánska cesta 97, 974 67 Banská Bystrica, IČO: 36052205, zastúpeného advokátom
Mgr. Branislavom Jurgom, Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 42290899, proti žalovanému
Slovenská republika - Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, nám. Slobody 2902/6, 811
06 Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného Mesto Banská Bystrica, so sídlom ČSA 26,
974 01 Banská Bystrica, IČO: 00313271, zastúpeného advokátom Mgr. Robertom Antalom, Ul. Kláry
Jarunkovej 2, 974 04 Banská Bystrica, IČO: 37818309, o zaplatenie 2 518 142,52 Eur s prísl., odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/58/2011-808 zo dňa 15. 11. 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/58/2011-808 zo dňa 15. 11. 2017 p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného trovy odvolacieho
konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým rozhodne o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného náhrady škody vo výške
2 518 142,52 Eur podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nezákonného rozhodnutia Mesta Banská
Bystrica č. PR.V-53/2006VKS194/06 zo dňa 26. 01. 2006, ktorým tento správny orgán odňal žalobcovi
s platnosťou od 31. 01. 2006 do 01. 03. 2010 dopravnú licenciu na vykonávanie verejnej pravidelnej
mestskej hromadnej dopravy na území Mesta Banská Bystrica, keď žalobca sa domáhal ušlého zisku za
obdobie od 01. 02. 2006 do 01. 03. 2010 v sume 667 264,15 Eur a skutočnej škody na majetku vo výške
1 850.878,37 Eur (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný ako aj intervenient na strane
žalovaného má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok II. ). Súd prvej
inštancie vzhľadom na vznesenú námietku zo strany žalovaného ako aj intervenienta vystupujúceho
na strane žalovaného, keď títo vzniesli námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane
žalovaného tvrdiac, že osobou zodpovednou za prípadnú vzniknutú škodu na strane žalobcu by malo
byť mesto ako orgán územnej samosprávy, sa zaoberal touto námietkou a dospel k názoru, že vecne
pasívne legitimovaným je žalovaný. Žalovaný bol označený správne v súlade s ust. § 3 ods. 1a , § 4
ods. 1d zák. č. 514/2003 Z. z., a potom je daná aj jeho vecná pasívna legitimácia, pričom svoj právny
názor zdôvodnil v odôvodnení svojho rozhodnutia (body 31 až 43 odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie). Vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania dospel k názoru, že žalobca žalobcu nie je dôvodná. Súd prvej inštancie poukázal na
to, že podmienkou vzniku objektívnej zodpovednosti za spôsobenú škodu nezákonným rozhodnutím
je nielen existencia nezákonného rozhodnutia ale aj vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom
škody a vydaním nezákonného rozhodnutia. Nebolo sporné, že došlo k odňatiu licencie rozhodnutím



Mesta Banská Bystrica, ktoré bolo ako nezákonné zrušené Krajským súdom v Banskej Bystrici. Sporná
bola otázka existencie a rozsahu škodu, ale najmä príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a škodou na strane žalobcu. Po zrušujúcom rozhodnutí prvostupňového rozhodnutia krajským súdom
obe strany zhodne uviedli, a vyplynulo to aj z dokazovania, že existencia zmluvy o výkone vo verejnom
záujme nebola podmienkou pre výkon MHD na strane žalobcu. Rovnako nebolo sporné, že MHD mohli
vykonávať aj viaceré subjekty s platnou licenciou a schváleným spoločným cestovným poriadkom. V
období od 01. 01. 2006 do odňatia licencie dňom 31. 01. 2006 žalobca napriek tomu, že mal platnú
licenciu, MHD nevykonával. Dôkazné bremeno na preukázaní, že nevykonávanie MHD a teda v tej
súvislosti aj vznik škody na strane žalobcu, bolo v priamej príčinnej súvislosti s odňatím licencie bolo
na žalobcovi. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného ako aj intervenienta na strane žalovaného, že
pre vyriešenie otázky, či odňatie licencie s účinnosťou od 31. 01. 2006 bol jediným, resp. jedným ale
najhlavnejším dôvodom, pre ktorý žalobca nevykonával MHD, bolo potrebné skúmať aj dôvody, pre ktoré
nevykonával dopravu ešte v čase, keď mal platnú licenciu, a teda túto dopravu mohol vykonávať spolu
aj s ďalším dopravcom s platnou licenciou. Podľa tvrdenia žalobcu a svedkov, ktorých navrhol vypočuť,
nevykonávanie dopravy bolo z dôvodu džentlmenskej dohody uzatvorenej s bývalým primátorom mesta,
ktorý ich požiadal, aby nevyhrocovali vypätú situáciu a čakali na jeho pokyn, kedy by mohli opätovne
vykonávať MHD. Prerušenie výkonu si mohli dovoliť maximálne na jeden mesiac, aby nedošlo k odňatiu
licencie zo zákona. Pokiaľ odstraňovali označníky na autobusových zástavkách v tomto období a
strhávali cestovné poriadky, bolo to z dôvodu, že si brali len svoj majetok, keď nový dopravca deklaroval,
že je pripravený realizovať MHD v plnom rozsahu (N.. W. na pojednávaní dňa 20. 10. 2017). Ďalej uviedli,
že boli technicky pripravení vykonávať MHD, mali uzatvorenú zmluvu o prenájme autobusov s dcérskou
spoločnosťou mesta a platný cestovný poriadok z roku 2005 na dobu neurčitú s tým, že v priebehu
januára pravidelne rokovali o tom, kedy majú opätovne začať vykonávať MHD (N.. L. na pojednávaní
dňa 20. 10.2017). Primátor sa mal vyjadriť, aby vydržali, lebo SAD Zvolen nespĺňa podmienky licencie
ani zmluvy o výkone vo verejnom záujme. N.. O. P. vo výpovedi dňa 09. 03. 2016 uviedol, že žalobca
chcel ďalej dopravu MHD vykonávať aj s nulovým variantom bez dotácie. Ako dôkaz pripravenosti
vykonávať MHD žalobca pripojil zápisnicu z mimoriadneho zasadnutia predstavenstva z 02. 01. 2006,
prezenčnú listinu zo zasadnutia predstavenstva z tohto dáta, zápisnicu z mimoriadneho zasadnutia
predstavenstva zo 06. 01. 2006 a prehlásenie nezávislého odborového zväzu zo dňa 05. 01. 2006.
Podľa žalovaného a intervenienta na jeho strane pravým dôvodom, pre ktorý od 01. 01. 2006 žalobca
nevykonával dopravu, bola tá skutočnosť, že nemal uzatvorenú zmluvu o výkone vo verejnom záujme,
bez ktorej by nedosahoval zisk. Súd uviedol, že pokiaľ by došlo k ukončeniu výkonu MHD v Meste
Banská Bystrica zo strany žalobcu po vydaní rozhodnutia o odňatí licencie, bez ktorej ako jednej zo
základných podmienok výkonu by žalobca nemohol vykonávať MHD, bola by nesporne daná priama
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodu na strane žalobcu v dôsledku
tohto rozhodnutia. Nebolo však sporné, že k ukončeniu výkonu MHD zo strany žalobcu došlo už skôr a to
01. 01. 2006, t. j. v čase, keď ešte mal platnú licenciu na vykonávanie MHD a spĺňal podľa jeho tvrdenia
aj všetky ostatné zákonom požadované podmienky pre riadny výkon MHD (technickú pripravenosť,
platný cestovný poriadok, vydanú tarifu). Dôvod, pre ktorý napriek tomu žalobca nevykonával MHD, t. j.
existencia džentlmenskej dohody s primátorom nebola preukázaná. Okamihom, keď na základe platnej
licencie a podpísanej zmluvy o výkone vo verejnom záujme medzi Mestom Banská Bystrica a SAD
Zvolen, tento subjekt začal vykonávať MHD v Banskej Bystrici, žalobca sa mu snažil znemožniť výkon
MHD tým, že odstránil cestovné poriadky, odpílil zástavky a monitoroval jeho nedostatky pri výkone MHD.
Hoci v priebehu konania tvrdil, že aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme mohol vykonávať dopravu
a mohli túto dopravu vykonávať v meste aj viacerí prepravcovia s podmienkou schváleného spoločného
cestovného poriadku, netvrdil, ani nepreukázal, že by urobil nejaké kroky k tomu, aby bol takýto spoločný
cestovný poriadok schválený, alebo že by jednal s primátorom mesta alebo inými zodpovednými osoba
o tom, že by mohli vykonávať dopravu dvaja dopravcovia vedľa seba s platnou licenciou. Taktiež, pokiaľ
tvrdil, že mal s Mestom Banská Bystrica podpísanú zmluvu o výkone vo verejnom záujme, nepreukázal,
že v tomto období, t. j. v januári 2006, sa domáhal voči mestu z tohto titulu realizácie výkonu MHD,
pričom mal podpísanú zmluvu o nájme autobusov, prostredníctvom ktorých sa mala MHD realizovať.
Podľa názoru súdu takéto správanie sa na strane žalobcu skôr svedčí o tom, že si bol vedomý toho, že
zmluva o výkone vo verejnom záujme bola podpísaná s iným subjektom, SAD Zvolen, ktorý vykonával
od 01. 01. 2006 MHD a ktorá tomuto subjektu zabezpečovala dotácie pre výkon MHD a on sám takúto
dohodu nemal k dispozícii. Žalobca hoci v konaní prostredníctvom svedkov tvrdil, že bol pripravený
a ochotný realizovať výkon MHD aj povedľa iného dopravcu a aj bez zmluvy o výkone vo verejnom
záujme, t. j. bez dotácií, takýto výkon nerealizoval. Z jeho správania - monitorovania nedostatkov MHD
SAD Zvolen, odpílenia zastávok, jednania s primátorom vyplýva, že za takýchto podmienok ani nebol



ochotný ho realizovať. Mesto pri tom neurobilo žiadne kroky v tomto období k tomu, aby zmenilo daný
stav. Z uvedených dôvodov podľa názoru súdu potom žalobca nepreukázal, že hlavnou a podstatnou
príčinou, prečo prestal vykonávať MHD v Banskej Bystrici, bolo odňatie dopravnej licencie zo strany
Mesta Banská Bystrica, ale tá skutočnosť, že za takých podmienok, aké nastali v meste po 01. 01.
2006, dopravu MHD nechcel vykonávať. V ďalšom súd prvej inštancie, vzhľadom na námietku žalobcu
v konaní vo vzťahu k neplatnosti uzatvorenej zmluvy o výkone vo verejnom záujme so subjektom SAD
Zvolen uviedol, že otázka platnosti uzatvorenej zmluvy o výkone vo verejnom záujme s týmto subjektom
nemá pre posúdenie dôvodnosti ani výšky nároku v danom spore právnu relevanciu. Pokiaľ žalobca
tvrdil, že zmluva so SAD bola uzatvorená v rozpore so zákonom § 39 OZ, keď obchádzala účel zákona a
v prípade, ak by existovali dvaja dopravcovia, takáto zmluva nemohla byť uzatvorená ani jedným z nich,
takýto postup zo strany mesta mohol zakladať nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného
postupu ale nie nezákonného rozhodnutia. O náhrade trov konania rozhodol podľa zásady úspechu v
zmysle § 255 ods. 1 a § 262 CSP.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca a to v
celom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe žalobcu vyhovel podľa
žalobného návrhu. Odvolanie žalobca odôvodnil odvolacími dôvodmi v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f),
h), d), e) Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle §
365 ods. 1 písm. b) CSP, keď žalobca tvrdil, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neodôvodnil rozhodnutie spôsobom, ktorý
vyžaduje ust. § 220 ods. 2 CSP, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd žalobcovi odňal
možnosť konať pred súdom, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie je zároveň prekvapivé, pretože
súd podľa bodu 54 rozhodnutia považoval za nesporné, že ku ukončeniu výkonu MHD došlo zo strany
žalobcu (a to 01. 01. 2006), a to uviedol napriek tomu, že súd počas konania neurčil podľa ust. § 181 ods.
2 CSP, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že k ukončeniu výkonu MHD došlo zo strany žalobcu
(už skôr, než pred odňatím dopravnej licencie). Také skutkové tvrdenie o ukončení (zastavení) výkonu
dopravy nikým nebolo tvrdené, a ani súd také počas konania neurčil ako nesporné. Z dôvodu neurčenia
za nesporné takéto skutkové tvrdenie súdom v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP, nemohol súd z takéhoto
zistenia vychádzať ani v napadnutom rozhodnutí, pretože je to prekvapivé. Poukázal na právny rozdiel
medzi neuskutočnením spojov podľa cestovného poriadku počas januára 2006, počas ktorého žalobca
bol dopravcom oprávneným na vykonávanie dopravy a oproti tomu zastavením (ukončením) dopravy
žalobcom odňatím podnikateľského oprávnenia žalobcovi s účinnosťou od 31. 01. 2006. Prekvapivé je
toto konštatovanie súdu o nespornom ukončení dopravy žalobcom pred odňatím dopranej licencie aj
z dôvodu, že súd aj v predposlednej vete na strane dva zápisnice z pojednávania súdu dňa 20. 10.
2017 uviedol, že sporná je otázka, z akého dôvodu žalobca neprevádzkoval v januári MHD do odňatia
licencie, keď súd tu použil sloveso neprevádzkoval, t. j. nevykonal spoje podľa platného cestovného
poriadku, nepoužil slovo ukončil (zastavil) MHD, čo je podľa zákona č. 168/1996 Z. z. rozdiel. Z tohto
dôvodu považuje rozhodnutie súdu za arbitrárne, ktoré trpí ľubovôľou a pôsobí aj prekvapivo. Vo
vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP - konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, žalobca v podanom odvolaní namietal pochybenia
vo vykonanom dokazovaní. Súd počas konania v rozpore s ust. § 181 ods. 2 CSP neurčil, ktoré z
navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nevykoná okrem navrhovaného výsluchu svedka L. P., neurčil,
že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že došlo k ukončeniu MHD zo strany žalobcu (už skôr
než pred odňatím dopravnej licencie), pričom toto súd počas konania neurčil ako nesporné. Následne
súd nemohol z takéhoto zistenia vychádzať ani v napadnutom rozhodnutí (bod 54 rozsudku), pričom
opakovane uviedol, že takéto rozhodnutie je tak zároveň prekvapivé. Súd mal v zmysle čl. 2 CSP
posudzovať vec podľa konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít tak, aby umožnil čo najširšie
odškodnenie prípadu vzniknutej škody a ušlého zisku, pričom poukázal, že v súdom systéme CRAEV
sa pravidelne a konštantne odškodňujú prípady vzniku škody pri nezákonnom predčasnom zrušení
zmlúv, alebo licencií, ktoré boli na dobu určitú. Poškodený má legitímne právo očakávať, že jeho
právo bude trvať až do uplynutia určitej doby. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. f) CSP - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, žalobca namietal, že súd v rozpore so skutočným stavom, keď neexistuje zastavenie výkonu
pravidelnej autobusovej dopravy MHD v Banskej Bystrici žalobcom pred odňatím dopravnej licencie
a tiež napriek vykonaným dokazovaním zistenému skutkovému stavu, že žalobca chcel s výkonom
dopravy pokračovať a že neskončil dopravu dobrovoľne, súd v rozpore s ust. § 7 ods. 8 Zákona č.



168/1996 Z. z. konštatoval nepodložené skutkové zistenia, že žalobca ukončil MHD už skôr a to 01.
01. 2006 v čase keď mal ešte platnú dopravnú licenciu; toto nenastalo a ani právne nebolo možné. V
konaní nikto netvrdil, že žalobca pred odňatím ukončil (zastavil) MHD v Banskej Bystrici. V konaní zo
zhodného tvrdenia strán bolo nesporné, že žalobca chcel MHD ďalej vykonávať. V tomto smere poukázal
na svedecké výpovede N.. Y. Z., Y.. J. Y., N.. O. P., N.. N. W., N.. W., N.. Q. L., zápisnicu z mimoriadneho
zasadnutia predstavenstva žalobcu zo dňa 02. 01. 2006, akceptáciu zo dňa 29. 12. 2005, zmluvu o
nájme dopravných prostriedkov a nájme nehnuteľností zo dňa 30. 12. 2005 na rok 2006. Žalovaný v
konaní pred súdom potvrdil, že nespochybňuje technickú spôsobilosť žalobcu v januári na výkon dopravy
a čo sa týka skutočnosti, či chcel vykonávať dopravu, toto nespochybnil. Bolo tak nesporné, že žalobca
chcel vykonávať ďalej dopravu. Žalobca dočasne nevykonával výkon MHD v januári 2006 z dôvodu
dohody s Mestom Banská Bystrica na takom postupe a po odňatí licencie nepokračoval vo výkonoch
MHD práve z dôvodu odňatia dopravnej licencie, lebo už na jej vykonávanie bez licencie oprávnený
nebol, čo v konaní bolo preukázané výsluchmi svedka N.. Z., N.. L., N.. W., N.. P.. U žalobcu nebolo nikdy
prijaté ani odsúhlasené rozhodnutie o dobrovoľnom ukončení prevádzkovania liniek MHD a žalobca
chcel v doprave pokračovať. Iba nezákonné rozhodnutie o odňatí dopravnej licencie zapríčinilo u žalobcu
nemožnosť pokračovať v zaužívanej dopravnej činnosti v MHD podľa licencie. Žalobca bežne dopravu
MHD bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme vykonával. Mesto Banská Bystrica by neodnímalo
dopravnú licenciu, ak by žalobca sám skončil s výkonom dopravy. Žalobca neuskutočnil žiaden taký
krok, aby s dopravou skončil, ani nepožiadal o začatie konania o odňatie licencie. Ďalej namietal, že
neexistuje uzatvorená ani platná zmluva o výkone vo verejnom záujme so spoločnosťou Slovenská
autobusová doprava Zvolen, pričom poukázal na listiny nachádzajúce sa v spise s námietkou, že zmluvu
o výkone vo verejnom záujme údajne uzatvorenú dňa 29. 12. 2005 medzi Mestom Banská Bystrica ako
objednávateľom a obchodnou spoločnosťou Slovenská autobusová doprava Zvolen, a.s. ako dopravcom
doposiaľ nepodpísal zástupca štatutárneho orgánu - predstavenstva tejto spoločnosti napriek tomu,
že za akciovú spoločnosť musia podpisovať spolu traja členovia predstavenstva, keď zmluvu doposiaľ
nepodpísal N.. H. T. predseda predstavenstva Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s., zastúpenie
podpredsedom predstavenstva s dodatkom „VZ“ nie je možné. Svedeckými výpoveďami N.. W., N.. W.,
N.. P., N.. L., X. T. a Y.. T. je preukázané, že bola uzatvorená zmluva o výkonoch vo verejnom záujme
medzi žalobcom a Mestom Banská Bystrica dňa 29. 12. 2005. Bol schválený cestovný poriadok pre
žalobcu pre rok 2006, keď v konaní je preukázaná existencia platného cestovného poriadku aj na rok
2006, ide o cestovný poriadok na č. l. 172 spisu schválený Mestom Banská Bystrica bez časového
obmedzenia od 01. 01. 2005. Žalobca tvrdí, že existuje príčinná súvislosť medzi nezákonným zrušeným
rozhodnutím a vzniknutou škodou, čo preukazuje aj vo vzťahu vzniku škody predloženým znaleckým
posudkom N.. T. T. s prílohami, výsluch N.. T., výsluch N.. Z., N.. L., N.. W., N.. P.. Súd sa nevysporiadal
so skutočnosťou, že odňatie dopravnej licencie si nespôsobil žalobca, ale licenciu odňal správny orgán
z vlastného podnetu nezákonne. Napriek vykonaným dôkazom výsluchom troch svedkov (N.. W., N.. P.,
N.. L., napokon aj N.. W., ktorý najskôr potvrdil, že zmluvu žalobcovi podpísal), ktorý jasne potvrdili,
že žalobca s Mestom Banská Bystrica dňa 29. 12. 2005 uzatvoril zmluvu o výkonoch vo verejnom
záujme na rok 2006, dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalobca si bol vedomý toho, že
on takúto zmluvu nemal k dispozícii. Súd však pripustil jej uzatvorenie a zobral za preukázané, že
žalobca po jej uzatvorení originály zmluvy ponechal na meste. Súd sa vôbec nevysporiadal s týmito
vykonávanými dôkazmi o tom, že v skutočnosti mal žalobca aj zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme
s Mestom Banská Bystrica uzatvorenú. V tejto časti, teda rozhodnutie súdu zostáva nepresvedčivé a
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ku konštatovaniu súdu v bode 52 rozsudku namieta, že
nebol preukázaný taký dôvod (tvrdený žalovaným), že žalobca nevykonával dopravu z dôvodu, že
nemal uzatvorenú zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme, bez ktorej by nedosahoval zisk. Žalobca v
konaní preukázal, že chcel dopravu vykonávať aj komerčným spôsobom, preukázal, že aj v prímestskej
autobusovej doprave vykonával dopravu bez takej zmluvy. Konštatovanie súdu v bode 58 rozsudku
nezohľadňuje právny a skutkový stav veci, zmluva o VVZ so SAD Zvolen vôbec nebola uzavretá (v
konaní preukázané, že bola nepodpísaná), preto súd v bode 58 uvádza úplne nepodloženú úvahu.
Okrem toho škoda nebola spôsobená prípadným uzavretím takej zmluvy s iným subjektom, ale odňatím
licencie. Súd v rozpore so skutočným stavom, keď v konaní bolo preukázané aj výsluchom N.. W.,
v tom čase primátora intervenienta, že žalobcovi v januári 2006 nič nebránilo vykonávať dopravu
MHD, viedol svoje úvahy tým smerom, že žalobca netvrdil a nepreukázal, že by urobil nejaké kroky
k tomu, aby bol schválený spoločný cestovný poriadok, alebo že by jednal s primátorom mesta alebo
s inými oprávnenými osobami o tom, že by mohli vykonávať dopravu dvaja dopravcovia vedľa seba
s platnou licenciou. Takéto úvahy súdu ohľadom konania/nekonania žalobcu v januári 2006 sú úplne
nedôvodné, pretože žalobca nič také nepotreboval v januári 2006 riešiť, aj vzhľadom na zistený skutkový



stav, že v januári 2006 žalobcovi nič nebránilo vykonávať dopravu MHD. Intervenient odňal žalobcovi
dopravnú licenciu skôr, než začal opätovne v januári 2006 dopravný výkon poskytovať. Úvahy súdu o
spoločnom cestovnom poriadku sa mohli týkať len situácie, ak by žalobcovi nebola odňatá dopravná
licencia, teda, že by zostal dopravcom. Zákon umožňoval výkon dopravy aj viacerým dopravcom na
základe spoločného cestovného poriadku. Súd dospel svojvoľne k úvahe bez skutkového základu,
že žalobca nemal záujem dopravu vykonávať. Súd nesprávne konštatoval, že dohoda s primátorom
preukázaná nebola, keď podľa žalobcu tento preukázal, že na základe ústnej dohody medzi vtedajším
primátorom Mesta Banská Bystrica a členmi predstavenstva žalobcu bola uzatvorená gentlemanská
dohoda, že žalobca neuskutočňoval spoje podľa cestovného poriadku, maximálne na jeden mesiac
v januári 2006, súd nesprávne vytvoril skutkový základ súdneho rozhodnutia, čím došlo k vadám
v skutkových zisteniach súdu. Nesprávnosť je spôsobená nesprávnym vyhodnotením vykonaných
dôkazov. Súd nevyhodnotil každý dôkaz jednotlivo, dôkazy nevyhodnotil vôbec, ani v ich vzájomnej
súvislosti. Súd neuviedol, ako hodnotil dôkazy, ktoré sumarizoval v bode 51 rozsudku. Súd neuviedol
podstatné skutkové tvrdenie žalovaného, že tento nespochybnil technickú spôsobilosť žalobcu v januári
na výkon dopravy a nespochybnil, že žalobca chcel dopravu vykonávať. Súd prvej inštancie nemohol za
skutkového stavu veci, v ktorom bolo preukázané, že ani s druhým dopravcom mesto nemalo zmluvu
o výkonoch vo verejnom záujme uzavretú, dospieť k záveru vyjadrenému v bode 58 rozsudku. Zmluva
nielenže bola uzavretá v rozpore so zákonom, ale vôbec nebola uzavretá, pretože nebola podpísaná.
Neplatná zmluva nezakladá žiadne práva a povinnosti zo zmluvy na plnenie zmluvy, a preto ani nemohla
byť nijakou prekážkou pre žalobcu, ako uvažoval súd. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365
ods. 1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie neaplikoval na vec sa vzťahujúcu právnu normu, a to zákon
č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení zákona č. 331/2005 Z. z., pričom mal aplikovať najmä
ustanovenia § 2 ods. 1, § 4 ods. 2, § 7 ods. 1, § 7 ods. 8 a § 10 zákona č. 168/1996. Ak by ich aplikoval,
nemohol by učiniť nesprávne právne závery o ukončení dopravy skôr, ako odňatím dopravnej licencie.
Nevykonanie prepravnej povinnosti právne, ani fakticky neznamená zastavenie (ukončenie) pravidelnej
autobusovej dopravy. Názor súdu (bod 54 rozsudku), že k ukončeniu dopravy žalobcom došlo už 01.
01. 2006 je tak v rozpore vtedy s platným právnym poriadkom, ktorý na zastavenie dopravy vyžadoval
odňatie dopravnej licencie, čo nastalo až od 31. 01. 2006. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP - súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností žalobca uviedol, že žalobca sa domáhal preukázania konkrétneho škodného
následku spôsobeného odňatím dopravnej licencie aj navrhnutými dôkazmi, a to tým, aby súd si vyžiadal
od odborne spôsobilej osoby Ústavu súdneho inžinierstva, Žilinská univerzita v Žiline, prof. Ing. Jozefa
Gnapa, CSc., Žilinská univerzita v Žiline, odborného vyjadrenia k otázke vyčíslenia výšky skutočnej
škody a ušlého zisku žalobcu, pričom súd neurčil, že tento dôkaz nevykoná, dôkaz nevykonal, aj keď ho
žalobca navrhol. Súd teda nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
keďže nepovažoval za preukázanú príčinnú súvislosť medzi odňatím dopravnej licencie a vzniknutou
škodou. Nie je zrejmé, prečo súd nevykonal navrhnuté dôkazy na jej preukázanie, čím súd porušil právo
žalobcu na spravodlivé súdne konanie a na to, aby umožnil žalobcovi spravodlivú a účinnú ochranu
porušených práv. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného súd správne posúdil pasívnu vecnú
legitimáciu, teda, že išlo o prenesený výkon štátnej správy.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s výrokom rozsudku súdu, ktorým
žalobu zamietol, sa plne stotožňuje, žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, len
rekapituluje skutočnosti, ktoré opakovane uviedol vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach v
priebehu súdneho konania. Opakovane otvára otázku existencie zmluvy o výkonoch vo verejnom
záujme, ktorú mal podpísať s mestom, ale ktorej existenciu počas celého konania nepreukázal. Rovnako
opakovane poukazuje na neplatnosť ZVVZ uzatvorenej medzi mestom a spoločnosťou SAD Zvolen,
a. s., pričom ale táto otázka nemôže byť v žiadnom prípade predmetom tohto konania. Vo vzťahu
k odvolaniu zdôraznil, že v čase vydania nezákonného rozhodnutia Mesta Banská Bystrica bola
Slovenská republika už členom EÚ a na vykonávanie pravidelnej autobusovej dopravy na území
mesta sa vzťahovalo aj nariadenie Rady (EHS) č. 119/69 z 26. 06. 1969 o postupe členských štátov,
ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii služieb vo verejnom záujme v oblasti železničnej,
cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy v znení nariadenia Rady (EHS) č. 1893/91 z 20. 06. 1991.
Na zabezpečenie primeraných dopravných služieb mohli príslušné orgány členských štátov uzavrieť s
dopravnými podnikmi zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme. Toto nariadenie ustanovilo aj
pravidlá pre poskytovanie kompenzácií predstavujúcich protihodnotu za služby poskytnuté podnikmi,
ktorým bola pomoc poskytnutá na realizáciu služieb vo verejnom záujme. Pod záväzkami služieb vo



verejnom záujme sa rozumeli záväzky, ktoré by dopravný podnik neprijal alebo by ich neprijal v rovnakej
miere, či za tých istých podmienok, keby realizoval svoje vlastné obchodné záujmy. Išlo o záväzok
prevádzkovať, záväzok prepravovať a tarifný záväzok. Rozsudkom Súdneho dvora z 24. júla 2003,
C-280/00 Altmark Trans GmbH a Regierungspräsidium Magdeburg/Nahverkhersgcsellschaft Altmark
GmbH, a Oberbundsanwalt beim Bundesverwaltungsgericht Zb. 2003, s. 1-07747 (ďalej len „rozsudok
Altmark“) bola aplikácia niektorých ustanovení nariadenia Rady (EHS) Č. 1191/69 v znení nariadenia
Rady (EHS) č. 1893/91 spresnená. Do legislatívy Slovenskej republiky boli pojmy „dopravná licencia“,
„zmluva o výkonoch vo verejnom záujme“, „záväzky zo služieb vo verejnom záujme“ implementované
zákonom č. 168/1996 Z. z. hlavne do ustanovení § 7 a § 15. Mesto Banská Bystrica malo na
zabezpečenie primeraných dopravných služieb na území mesta vrátane osobitného cestovného pre
určité kategórie cestujúcich (zľavy) uzavretú so žalobcom SAD Banská Bystrica, a.s., Partizánska cesta
97, 974 67 Banská Bystrica, IČO: 36 052 205 zmluvu o výkone vo verejnom záujme číslo 110/2005/
RDKS na dobu určitú do 31. 12. 2005. V zmysle § 15 ods. 2 zákona č. 168/1996 Z. z. ukončením
platnosti zmluvy žalobcovi zanikla prevádzková povinnosť - vykonávať dopravu v súlade s dopravnou
licenciou a so zmluvou o výkone vo verejnom záujme, a tiež tarifná povinnosť - prepravovať cestujúcich
podľa tarify v zmysle cenového výmeru Mesta Banská Bystrica č. 1/2005. Žalobca prestal vykonávať
MHD 01. 01. 2006. Vychádzajúc z ustanovení § 7 ods. 2 písm. b/ a d/ zákona č. 168/1996 Z. z., kde
je ustanovená podmienka pre udelenie povolenia na zriadenie autobusovej linky (skupiny liniek), aby
spôsob vedenia autobusovej linky zabezpečil účelne a najmä vo vnútroštátnej pravidelnej autobusovej
doprave z celospoločenského hľadiska hospodárne uspokojenie predpokladaných prepravných potrieb
obyvateľstva, ako aj podmienka, aby na vykonávaní pravidelnej autobusovej dopravy mala záujem
obec (mesto), nemožno Mestu Banská Bystrica odopierať právo na vypísanie verejnej súťaže na
zabezpečenia MHD a to aj z dôvodu, že od 01. januára 2005 mesto v rámci fiškálnej decentralizácie
kompenzuje dopravcovi preukázanú stratu zo svojho rozpočtu. Ak sa Mesto Banská Bystrica rozhodlo
poskytovať dopravcovi náhradu preukázanej straty, v zmysle rozsudku Altmark muselo tak činiť iba na
základe uzavretej zmluvy o službách vo verejnom záujme. Pri tom malo zabezpečiť, aby záväzky služieb
vo verejnom záujme boli jasne definované, kritériá, na základe ktorých je vypočítaná kompenzácia
boli vopred určené objektívnym a transparentným spôsobom a aby kompenzácia nepresiahla sumu
nevyhnutnú na krytie výdavkov alebo ich časti vynaložených pri realizácii záväzkov služieb vo verejnom
záujme, zohľadniac pri tom súvisiace príjmy ako aj primeraný zisk pri realizácii záväzkov služby verejnom
záujme. Žalobca na rôznych miestach odvolania tvrdí, že chce] vykonávať dopravu v Banskej Bystrici v
roku 2006 naďalej aj bez uzavretej zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme. Teda, bez toho, že by mal
prevádzkovú povinnosť, prepravnú a tarifnú povinnosť. V bode 21 odôvodnenia rozsudku svedok, ktorý
pracoval u žalobcu však uviedol, že v prípade, ak by nebola uzavretá zmluva o výkone vo verejnom
záujme, museli by stanoviť vyššiu cenu než v cenovom výmere a prehodnotiť otázky poskytovania zliav
pre vybrané skupiny cestujúcich. Podľa vyjadrenia svedka bolo vykonávanie MHD v Banskej Bystrici pre
žalobcu ekonomicky nevýhodné (§ 7 ods. 3 zákona č. 168/1996 Z. z.). Podľa názoru žalovaného takýto
postup a deregulácia, resp. vykonávanie dopravy viacerými dopravcami by bol pre výkon samosprávy
Mesta Banská Bystrica, ktorej hlavným poslaním je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o
zabezpečovanie potrieb jej obyvateľov s prihliadnutím na sociálne a ekologické faktory a plánovanie
mesta, značne rizikový. Mesto by stratilo dôležitý nástroj dopravnej politiky. Okrem toho cenový výmer
Mesta Banská Bystrica č. 1/2005, ktorý bol pre žalobcu ekonomicky nevýhodný a reprezentoval tiež
verejný záujem, ostal naďalej v platnosti. Žalobca by sa tak na základe § 7 ods. 5 zákona č. 168/1996 Z.
z. mohol dožadovať náhrady predpokladanej straty. V súvislosti s odňatím dopravnej licencie žalobcovi
sa podľa názoru žalovaného tiež malo skúmať, či ešte boli splnené podmienky a dôvody pre jej udelenie
podľa § 7 ods. 2 písm. b/ a d/ zákona č. 168/1996 Z. z. ako aj §7 ods. 8 písm. b/ - podnikateľské
dôvody. Podľa názoru žalovaného žalobca prestal vykonávať MHD k 01. 01. 2006 z podnikateľských
dôvodov. Žalovaný podotýka, že na udelenie dopravnej licencie nie je právny nárok. Žalovaný má za to,
že všetky žalobcove vyjadrenia, ním navrhnuté a realizované dôkazy v žiadnom prípade nepreukázali
splnenie základných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody podľa zákona č. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, naopak, zo strany žalobcu boli uskutočnené zmätočným spôsobom, žalobca v
písomných vyjadreniach ako aj vo svedeckých výsluchoch smeroval len k preukazovaniu pre konanie
irelevantných skutočností, ktoré nemali pre toto konanie význam alebo vôbec nemohli byť predmetom
konania. Žalovaný sa plne sa stotožňuje s názorom súdu uvedenom v bode 56. odôvodnenia rozsudku,
že žalobca nepreukázal, že hlavnou príčinou, prečo prestal vykonávať MHD v Banskej Bystrici, bolo
odňatie dopravnej licencie zo strany mesta, ale tá skutočnosť, že za takých podmienok, aké nastali



v meste po 01. 01. 2006, MHD nechcel vykonávať. Po preštudovaní rozsudku a odvolania žalovaný
navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica potvrdil.

4. Žalobca k písomnému vyjadreniu žalovaného poukázal, že predmetom konania je náhrada škody
spôsobená nezákonným odňatím dopravnej licencie na výkon MHD, poukázal na ust. § 2 ods. 1 a 2, § 7
zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave. V dôsledku nezákonného odňatia licencie žalobcovi vznikli
škody, ktoré v konaní označil, vyčíslil a preukázal priloženými znaleckými posudkami, žalovaný nikdy
nenamietal existenciu nezákonného rozhodnutia ani vznik škody, popieral len príčinnú súvislosť. Škoda,
ktorej náhrada je predmetom konania však nevznikla zo žiadneho iného dôvodu než dôsledkom odňatia
dopravnej licencie, nevznikla tým, ako sa bránil žalovaný, že žalobca od 01. 01. 2006 do odňatia licencií
v januári 2006 dopravné výkony podľa licencie nevykonal. Žalobca neprijal rozhodnutie o ukončení
dopravy od 01. 01. 2006 ani neskôr, dopravu len dočasne nevykonal z dôvodov preukázaných v konaní.
Opakovane uviedol skutočnosti uvádzané aj v podanom odvolaní.

5. Intervenient na strane žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý
rozsudok považuje za vecne správny, zákonný a spravodlivý. Súd v konaní vykonal dostatočne
rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého správne zistil skutkový aj právny stav veci. Na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, a zároveň prejednávanú vec správne
právne vyhodnotil a posúdil a dospel k vecne správnemu rozhodnutiu. Žalovaný v rozsiahlom odvolaní
opakované tvrdí závery, ktoré z vykonaného dokazovania vôbec nevyplývajú. Je až neobvyklé, v akom
rozsahu žalobca ignoruje výsledky vykonaného dokazovania a opakovane účelovo tvrdí právne aj
skutkové závery, ktoré by si ako podklad pre rozhodnutie vo veci viac želal, ako tieto vyplývajú z
vykonaného dokazovania. V ďalšom sa vyjadril k jednotlivým tvrdeniam žalobcu uvedeným v odvolaní s
tým, že tieto uviedol len príkladmo, keď podľa intervenienta tvrdení žalobcu, ktoré sú účelovo vykladané
alebo nepravdivé a nemajúce absolútne žiadny základ vo vykonanom dokazovaní, je v odvolaní žalobcu
omnoho viac a v rozsahu 42 strán sa mnohonásobne opakujú. V konaní bolo nesporne preukázané, že
žalobca prestal vykonávať MHD dňom 01. 01. 2006, čo sám žalobca potvrdil prostredníctvom výsluchu
jeho štatutárnych zástupcov, ako aj právneho zástupcu. Nemal uzatvorenú s intervenientom zmluvu
o výkone vo verejnom záujme, hoci to žalobca tvrdil, takúto zmluvu žalobca v konaní nepredložil,
nepreukázal, že by sa akokoľvek domáhal plnenia takto uzatvorenej zmluvy. Svedok W. jednoznačne
poprel, že by takúto zmluvu podpísal. Je ťažko uveriteľné tvrdenie žalobcu, že podpísanú zmluvu vrátil
N.. W. a ten mu ju následne odmietol vydať. Predložil do súdneho spisu zápisnicu z mimoriadneho
zasadnutia predstavenstva žalobcu zo dňa 02. 01. 2006, z ktorej vyplýva, že tento deň predstavenstvo
poverilo T.. P. rokovaním s Mestom Banská Bystrica o zabezpečení MHD v Banskej Bystrici v roku
2006, z toho logicky vyplýva, že žalobca nemohol mať už skôr podpísanú zmluvu o výkonoch vo
verejnom záujme. Zo zápisnice z mimoriadneho zasadnutia predstavenstva žalobcu zo dňa 06. 01.
2006 vyplýva, že predstavenstvo schvaľuje uzatvorenie zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme č.
3/2006 RDKS s Mestom Banská Bystrica na výkon MHD na rok 2006, z čoho jasne vyplýva, že dňa
06. 01. 2006 takáto zmluva ešte nemohla byť uzatvorená, čo jednak vyplýva z formulácie „schvaľuje
uzatvorenie“, ako aj z toho, že uzatvorenú zmluvu už nie je potrebné schvaľovať, pretože táto je už
záväzná (teoreticky môže jej účinnosť byť podmienená schválením). Ak by predstavenstvo schvaľovalo
už uzatvorenú zmluvu, tak by ju muselo mať k dispozícii; žalobca však takouto zmluvou nedisponuje,
z čoho vyplýva záver, že dňa 30. 12. 2005 takáto zmluva uzatvorená nebola. Neexistuje príčinná
súvislosť, medzi ukončením vykonávania MHD žalobcom v Banskej Bystrici a nezákonným rozhodnutím
intervenienta o odňatí dopravnej licencie žalobcovi, čo vyplýva jednoznačne z toho, že ukončenie
výkonu MHD nastalo skôr ako nezákonné rozhodnutie intervenienta, pretože žalobca prestal vykonávať
MHD dňom 01. 01. 2006 a nezákonné rozhodnutie bolo vydané až dňa 26. 01. 2006. Predpoklady
zodpovednosti za škodu musia byť naplnené v logickej časovej následnosti, ktorá v danom prípade
absentuje, preto súd nemohol dospieť k záveru, že nezákonným odňatím dopravnej licencie bola
žalobcovi spôsobená škoda. Z dokazovania vyplýva, že žalobca prestal vykonávať MHD už pred odňatím
dopravnej licencie, urobil tak dobrovoľne bez toho, aby mu vo výkone MHD žalovaný alebo intervenient,
prípadne akákoľvek iná objektívna prekážka bránili, preto ani nie je rozumne odôvodniteľný záver
a takýto z vykonaného dokazovania ani nevyplynul, že by žalobca vo výkone MHD pokračoval, ak
by k odňatiu licencie nedošlo. Je to v tomto zmysle len ničím nepotvrdené a ničím nepreukázané
tvrdenie žalobcu. Odňatie dopravnej licencie nebolo príčinou ukončenia výkonu MHD žalobcom. Žalobca
MHD nevykonával ani v čase, keď dopravnú licenciu ešte nemal odňatú a MHD by nevykonával ani
v prípade, ak by mu dopravná licencia nebola odňatá, pretože v opačnom prípade by výkonom MHD
bez zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme vyrobil stratu väčšiu ako ním tvrdená škoda v tomto



konaní. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v otázke prípadného pokračovania vo výkone MHD, v
konaní však bolo preukázané výsluchom jeho štatutárnych zástupcov, že vedome a dobrovoľne prestal
žalobca vykonávať MHD, a zároveň aktívne vykonával úkony smerujúce k ukončeniu vykonávania MHD
a nie k jeho pokračovaniu. Okrem nepodložených a nepreukázateľných tvrdení, nepredložil žalobca
v priebehu konania žiadny dôkaz, z ktorého by nepochybne vyplývalo, že nevykonával MHD, resp.
že výkon MHD ukončil v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Hoci na pojednávaní dňa 20. 10. 2017
zástupca žalobcu tvrdil, že keby nebola odňatá licencia, mohli fungovať dvaja dopravcovia vedľa seba,
v rozpore s týmto tvrdením však žalobca nevykonával MHD v čase, keď mu licencia odňatá nebola.
Nemožno uveriť tvrdeniu žalobcu, že by vykonával MHD, ak by mu licencia nebola odňatá, keď už v
čase pred jej odňatím nevykonával MHD, hoci podľa jeho tvrdenia disponoval dostatočným vozovým
parkom, bol dostatočne personálne vybavený a spĺňal všetky zákonné požiadavky na výkon MHD.
Naopak, odmietal vydať mestské autobusy, likvidoval označníky na zastávkach a strhával cestovné
poriadky. Žalobcom tvrdená džentlmenská dohoda s primátorom N.. W. preukázaná nebola, ak by
aj preukázaná bola, nemala by žiaden právny význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. V konaní
dokázané skutočnosti vyvracajú akúkoľvek džentlmenskú dohodu, a to napríklad likvidácia označníkov,
strhávanie cestovných poriadkov, nevydanie mestských autobusov a s tým súvisiaca hrozba právneho
až trestnoprávneho pokračovania a samotné odňatie licencie ešte v januári 2006 taktiež nie je dôkazom
akejkoľvek džentlmenskej dohody. Nespochybniteľným faktom je, že žalobca prestal vykonávať MHD
na základe svojho dobrovoľného rozhodnutia. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil tak, že medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom tvrdenou
údajnou škodou neexistuje priama príčinná súvislosť. Žalobca túto nepreukázal, preto nebolo možné
dospieť k záveru, že nezákonným rozhodnutím bola žalobcovi spôsobená škoda, súd preto správne
žalobu zamietol. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynuli zistenia, skutkové aj právne, na
základe ktorých súd dospel k záveru, že žalovanému nevznikol právny nárok na náhradu škody voči
žalovanému. Je preto samozrejmé, že sa súd v konaní ďalej podrobne nezaoberal dokazovaním v
žalobcom navrhovaných súvislostiach ako napríklad rozsahom škody, čo by bolo nadbytočné vzhľadom
k tomu, že žalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol. Pokiaľ žalobca navrhol odvolaciemu súdu
zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie, nie je to možné, a to nielen
z dôvodu, že podľa názoru intervenienta žalobca objektívne nemá nárok na náhradu škody ale aj z
dôvodu, že rozsah žalobcom tvrdenej hypotetickej škody nebol predmetom podrobného skúmania a
dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný a aj intervenient už v priebehu konania
naznačili mnohé a významné nedostatky, resp. chyby znaleckého posudku. Odvolací súd nemá k
dispozícii dostatočné podklady a výsledky vykonaného dokazovania, na základe ktorých by mohol
žalobe vyhovieť. Intervenient súhlasí s vyjadrení žalovaného zo dňa 15. 01. 2018. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu intervenienta na strane žalovaného uviedol, že predmetom
konania je náhrada škody spôsobená nezákonným odňatím dopravnej licencie na výkon MHD, keď
licencia bola udelená na dobu určitú do marca 2010 a predčasne nezákonne odňatá ku dňu 31. 01. 2006.
Zákon ustanovil, že na zastavenie dopravy je potrebné odňať dopravnú licenciu a až s odňatím dopravnej
licencie zákon spája zastavenie dopravy. Dopravca tak ani právne nemohol zastaviť dopravu už 01.
01. 2006 napriek tomu, že na takom právnom a skutkovom omyle súd prvej inštancie celé rozhodnutie
založil. Poukázal na ust. § 7 ods. 8 zákona č. 168/1996 Z. z. Žalobca nikdy neprijal rozhodnutie o
ukončení dopravy od 01. 01. 2006, dopravu len dočasne nevykonal z dôvodov preukázaných v konaní.
Pravidelná autobusová doprava tak nebola zastavená od 01. 01. 2006, pričom opakovane uviedol
skutočnosti, ako sú uvedené v jeho vyjadrení vyššie. Iným spôsobom ako odňatím dopravnej licencie
nemôže dôjsť k zastaveniu pravidelnej autobusovej dopravy, preto ani súd nemal možnosť považovať
dočasné prerušenie dopravy v januári 2006 za jej zastavenie. Až nezákonným odňatím dopravnej
licencie došlo ku zastaveniu pravidelnej autobusovej dopravy. Poukázal na svoje záverečné vyjadrenie
zo dňa 20. 10. 2017, kde v bode 3 uviedol v konaní vykonané dôkazy, ktoré preukazujú, že žalobca
neukončil dopravu dobrovoľne a že nechcel skončiť s výkonom dopravy MHD a ku skutočnosti, že
chcel dopravu ďalej vykonávať. Všetky opačné tvrdenia intervenienta sú nesprávne. Znalec Ing. Mozolák
správne vyčíslil škodu vzniknutú v dôsledku zastavenia dopravy od 31. 01. 2006, pričom je preukázané,
že zastavenie dopravy uložil intervenient nezákonným rozhodnutím. Podaný znalecký posudok nemá
žiadnu vadu a je podaný zákonne. Schválenie uzatvorenia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme
medzi žalobcom a intervenientom dňa 29. 12. 2005 bolo v konaní preukázané. Odvolaním napadnuté
rozhodnutie je v rozpore s rozhodovacou pracou najvyšších súdnych autorít. Obrana intervenienta
nebola preukázaná, že by si tieto škody žalobca spôsobil vlastným rozhodnutím, pretože žiadne



také rozhodnutie žalobca neprijal (nevykonávať ďalej dopravu, skončiť s výkonom dopravy MHD), až
odňatie licencie žalobcu ku tomu prinútilo. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že znemožnil žalobcovi
dosiahnuť Ústavou Slovenskej republiky garantované právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci, súd mal poskytnúť porušeným právam žalobcu ochranu, nezaoberal
sa škodnými následkami odňatia dopravnej licencie, ktoré boli preukázané v konaní predloženým
znaleckým posudkom. Súd sa odmietol zaoberať vecou tak, aby bol dosiahnutý základný princíp ochrany
porušených práv žalobcu. Ignoroval všetky negatívne dôsledky odňatia dopravnej licencie.

7. Intervenient na strane žalovaného k vyjadreniu žalobcu v ďalšom písomnom vyjadrení uviedol, pokiaľ
žalobca opakovane poukazuje na ust. § 7 ods. 8 zákona č. 168/1996 Z. z., podľa ktorého na zrušenie
autobusovej linky a na zastavenie pravidelnej dopravy treba odňať dopravnú licenciu, toto ustanovenie
tiež vymenováva, v akých prípadoch možno dopravnú licenciu odňať. Toto ustanovenie upravuje odňatie
dopravnej licencie ako formálno-právny akt vo forme rozhodnutia príslušného správneho orgánu a
podľa intervenienta vôbec nesúvisí so skutkovou situáciou prejednávanej právnej veci, kedy došlo k
faktickému zastaveniu, ukončeniu výkonu dopravy zo strany žalobcu, počnúc dňom 01. 01. 2006, a
to výlučne na základe jeho vlastného dobrovoľného a úplne autonómneho rozhodnutia. Ako vyplýva z
vykonaného dokazovania, intervenient ani žiadna iná tretia osoba žalobcovi nikdy vo výkone dopravy
nebránila. Faktom zostáva, že žalobca sám dobrovoľne ukončil výkon dopravy, čo opakovane v konaní
prostredníctvom svojich štatutárnych zástupcov aj právneho zástupcu potvrdil. Citované ustanovenie
Zákona o cestnej doprave na túto preukázanú skutočnosť nemá a ani nemôže mať žiadny vplyv.
Žalobca len účelovou argumentáciou chce presvedčiť odvolací súd, že až na základe odňatia licencie
intervenientom došlo k zastaveniu dopravy, čo však nemôže obstáť, nakoľko táto bola zastavená
počnúc dňom 01. 01. 2006, a to bez ohľadu na to, či licencia bola alebo nebola žalobcovi odňatá.
Ukončenie, resp. zastavenie výkonu dopravy bolo výlučne dobrovoľným rozhodnutím žalobcu. Napokon
sám argumentuje, že mohol vykonávať dopravu aj paralelne s iným dopravcom, faktom však zostáva,
že túto dopravu jednoducho nevykonával. Ťažko preto môže dokazovať, že chcel dopravu vykonávať,
keď na druhej strane reálne túto nevykonával, hoci, ako tvrdí, mal k tomu všetky technické, personálne
a akékoľvek iné potrebné vybavenie či zabezpečenie. Znalecký posudok na vyčíslenie rozsahu škody
ani nebol predmetom súdneho skúmania, keďže súd žalobu zamietol na základe záveru, že žalobca
nemá nárok na náhradu škody. Zmluva o výkonoch vo verejnom záujme nebola medzi intervenientom
a žalobcom dňa 30. 12. 2005 uzatvorená, tak ako to tvrdí žalobca. Takouto zmluvou nedisponuje, hoci
by v zmysle svojej argumentáciu túto mal mať k dispozícii. Je nesporné, že Ing. Králik, primátor Mesta
Banská Bystrica, ku dňu 30. 12. 2005 takúto zmluvu so žalobcom neuzatvoril. Ak žalobca vo svojom
vyjadrení tvrdí, že uzatvorenie takejto zmluvy potvrdil, potom, treba uviesť, že to nie je pravdou; Ing.
Králik na pojednávaní dňa 09. 06. 2006 doslovne uviedol, že „áno má dve zmluvy, ktoré boli podpísané
z jeho strany, ale tieto nedal do rúk zástupcom navrhovateľa a zástupcovi SAD (myslená SAD Zvolen)
a bolo to práve z dôvodu, že boli vyslovené podozrenia, že už je s niekým zmluva dohodnutá“. Zároveň
potvrdil, že tieto zmluvy boli podpísané len ním, ale neboli podpísané zo strany dopravcov. Je dôležité,
že vo svojej výpovedi potvrdil, že zástupcovia žalobcov odmietli podpísať zmluvu, a teda neostávalo iné
východisko, len takúto zmluvu uzatvoriť so SAD Zvolen, ktorú aj podpísali priamo na úrade v ten deň.
Zároveň je vylúčené uzatvorenie zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme z dôvodov, ktoré intervenient
presne vymenoval vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 29. 11. 2018. Opakovane uviedol tvrdenia
zhodné s predchádzajúcim vyjadrením intervenienta k odvolaniu žalobcu.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu intervenienta opakovane uviedol, že napadnuté
rozhodnutie je nezákonné, pretože súd odmietol poskytnúť žalobcovi súdnu ochranu jeho porušených
práv, pretože sa apriórne a arbitrárne odmietol zaoberať tvrdeniami žalobcov o tom, že mu nezákonným
odňatím dopravnej licencie vznikla (mohla vzniknúť) škoda napriek tomu, že žalobca dobrovoľne v
januári 2006 z určitých dôvodov dopravu nevykonával. Bolo potrebné rozlišovať dôsledky nezákonného
odňatia dopravnej licencie od dôsledkov dočasného nevykonania dopravy, pretože nešlo o totožné
následky, ktoré vznikali nezávisle zo zjavne rozličných príčin. Žalobca uplatnil aj nároky na náhradu
škodných následkov, ktoré mu vznikli v dôsledku nezákonného odňatia podnikateľského oprávnenia.
Opakovane uvádzal skutočnosti, ktoré už uviedol v podanom odvolaní, ako aj v písomných vyjadreniach
k vyjadreniam žalovaného a intervenienta na strane žalovaného s tým, že na podanom odvolaní trvá.

9. V dôsledku odvolania podaného žalobcom krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a 380



CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Na základe podaného odvolania žalobcu tak, v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP
a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a
konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe
vykonaného dokazovania zistil a v odôvodnení rozhodnutia aj skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle ust. § 383 CSP
je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Dôkazy vyhodnotil v súlade s ust.
§ 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má
náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Žalobca v odvolaní spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej
inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ
prvoinštančný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých v skutočnosti zaujal
právny názor vyslovený vo výroku rozsudku, ktorým žalobu žalobcu zamietol. S prihliadnutím na rozsah
odvolania žalobcu a odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe
preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalobcu dôvodné nie je a nemožno mu vyhovieť.
Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Po preskúmaní veci odvolací
súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných
podmienok.

13. S poukazom na ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia. Zároveň v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného odvolací súd s
prihliadnutím na odvolacie námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní uvádza, že pokiaľ žalobca
v podanom odvolaní ako odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP uvádza, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces s námietkou, že súd prvej inštancie
rozhodnutie neodôvodnil spôsobom, ktorý vyžaduje ust. § 220 ods. 2 CSP, namietal, že rozhodnutie
je arbitrárne, trpí ľubovôľou a pôsobí prekvapivo, pričom poukazoval, že za prekvapivé považuje,
že súd v bode 54 odôvodnenia rozhodnutia považoval za nesporné, že ku ukončeniu výkonu MHD
došlo zo strany žalobcu už skôr, a to 01. 01. 2006 napriek tomu, že počas konania neurčil podľa §
181 ods. 2 CSP, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že k ukončeniu výkonu MHD došlo
zo strany žalobcu už skôr, než pred odňatím dopravnej licencie, keď takéto skutkové tvrdenie nikým
tvrdené nebolo a z dôvodu neurčenia za nesporné takéhoto skutkového tvrdenia súdom v zmysle
§ 181 ods. 2 CSP nemohol z takéhoto zistenia ani vychádzať, poukázal na právny rozdiel medzi
neuskutočnením spojov podľa cestovného poriadku počas januára 2006 a zastavením (ukončením
dopravy žalobcom odňatím podnikateľského oprávnenia s účinnosťou od 31. 01. 2006), odvolací súd
takúto odvolaciu námietku nepovažuje za dôvodnú a nemožno jej prisvedčiť. Čo sa týka námietky,
že súd prvej inštancie neodôvodnil rozhodnutie spôsobom v zmysle § 220 ods. 2 CSP odvolací súd
uvádza, že hoci odôvodnenie súdu prvej inštancie je stručné, spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom a zároveň hutne
odôvodnil rozhodnutie, uviedol zásadné dôvody podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj
myšlienkovú líniu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu.
V súvislosti s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska princípov spravodlivého
procesu a to najmä pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť, odvolací súd poukazuje, že
aj po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku, je naďalej aktuálne stanovisko Občiansko-
právneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 03. 12. 2015, R 2/2016, ktorého právna veta znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej



inštancie postupoval pri odôvodnení rozhodnutia v súlade s ust. § 220 ods. 2, pričom odôvodnenie
rozhodnutie rozhodnutia obsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu
prvej inštancie, odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa parametre zákonného odôvodnenia,
za existujúci odvolací dôvod nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv strany sporu, ale len to, že by ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, ktorá situácia
v predmetnej veci však nenastala. Pokiaľ žalobca ďalej tiež namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je zároveň prekvapivé, pretože súd podľa bodu 54 rozhodnutia považoval za nesporné, že k ukončeniu
MHD došlo zo strany žalobcu dňom 01. 01. 2006 napriek tomu, že súd počas konania neurčil podľa
§ 181 ods. 2 CSP, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že k ukončeniu výkonu MHD došlo
zo strany žalobcu už skôr, než pred odňatím dopravnej licencie s poukazom na tú skutočnosť, že
takéto tvrdenie v konaní nebolo nikým tvrdené, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyplýva, že by súd prvej inštancie v bode 54 odôvodnenia
konštatoval nespornosť ukončenia výkonu MHD s prihliadnutím na postup súdu v zmysle § 181 ods. 2
CSP, keďže celé odôvodnenie rozhodnutia súdu treba posudzovať v celom jeho kontexte a nie oddelene
vytrhnutím časti odôvodnenia. Preskúmaním obsahu spisu ako aj celého odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie dospel odvolací súd k názoru, že súd prvej inštancie v bode 54 konštatoval zistený
skutkový stav, keď z vykonaného dokazovania skutočne vyplývalo, že žalobca reálne mestskú hromadnú
dopravu v Meste Banská Bystrica nerealizoval už od 01. 01. 2006 to znamená, že nevykonával mestskú
hromadnú dopravu v Meste Banská Bystrica už od 01. 01. 2006 a fakticky došlo k ukončeniu výkonu
mestskej hromadnej dopravy, čo je nespochybniteľným faktom. Len okrajovo odvolací súd k námietke
žalobcu o splnení resp. nesplnení povinnosti súdu v zmysle § 181 ods. 2 CSP, podľa ktorého po
úkonoch podľa ods. 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové
tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, uvedie, svoje predbežné
posúdenie veci, to neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu, uvádza, že súd svoju
povinnosť splní tým, že s predmetným závermi, ako aj s oznámením, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná, oboznámi osoby prítomné na prvom pojednávaní. Pokiaľ dôjde po prejednaní veci k odročeniu
pojednávania, na ďalšom pojednávaní súd už dané skutočnosti stranám a ich zástupcom neoznamuje
(viď. komentár k Civilnému sporovému poriadku nakladateľstvo C. H. Beck Praha roku 2016). V tomto
smere odvolací súd poukazuje aj na názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo/183/2014). S prihliadnutím už na hore uvedené preto nemožno akceptovať
tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie súdu by bolo arbitrárne, trpelo ľubovôľou a pôsobilo prekvapivo.

14. Vo vzťahu k odvolacej námietku podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, keď podľa žalobcu konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď žalobca namietal
pochybenie súdu ohľadom dokazovania tvrdiac, že súd v rozpore s ust. § 181 ods. 2 CSP neurčil,
ktoré s navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nevykoná, okrem navrhovaného výsluchu svedka L. P.,
neurčil, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že došlo k ukončeniu MHD zo strany žalobcu,
odvolací súd k tejto námietke poukazuje už na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu, pričom
z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie sa priebežne a to aj nad rozsah povinností
v zmysle § 181 ods. 2 CSP vyjadroval aj k otázke spornosti resp. nespornosti skutkových tvrdení, ako
aj k otázke dokazovania. Na ostatnom pojednávaní súd dôsledne postupoval v zmysle § 182 CSP,
preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ žalobca k tejto odvolacej námietke tiež uviedol, že mal súd v
zmysle čl. II. CSP posudzovať vec podľa konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít, tak aby
umožnil čo najširšie odškodnenie prípadu vzniknutej škody a ušlého zisku, pričom sa pravidelne a
konštantne odškodňujú prípady vzniku škody pri nezákonnom predčasnom zrušení zmlúv alebo licencii,
ktoré boli na dobu určitú, keď poškodený má legitímne právo očakávať, že jeho právo bude trvať až
do uplynutia určitej doby, odvolací súd uvádza, že pre súd je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobe žalobcu postupoval v súlade s ust. § 217 ods. 1 CSP,
posudzoval atribúty zodpovednosti v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, pričom na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že v súdenej
veci nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou na strane žalobcu,
pričom nebolo preukázané, že hlavnou a podstatou príčinou, prečo prestal žalobca vykonávať mestskú
hromadnú dopravu v Meste Banská Bystrica bolo odňatie dopravnej licencie zo strany mesta, vzhľadom
k zistenému skutkovému stavu, že žalobca nerealizoval mestskú hromadnú dopravu v Meste Banská
Bystrica už pre odňatím licencie a to od 01. 01. 2006. Práve s ohľadom na zistený skutkový stav v
súdenej veci, súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, preto nemožno ani prisvedčiť, že by súd prvej
inštancie sa odklonil od konštantnej judikatúry tak, ako to tvrdí žalobca v podanom odvolaní s poukazom



na to, že súdy v prípade predčasného zrušenia zmlúv alebo licencií, ktoré boli na dobu určitú, konštantne
odškodňujú prípady vzniku škody pri nezákonnom rozhodnutí.

15. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, keď žalobca v odvolaní
uviedol, že podľa neho súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a namietal, že súd v rozpore so skutočným stavom, keď neexistuje zastavenie
výkonu pravidelnej autobusovej dopravy MHD v Banskej Bystrici žalobcom pred odňatím dopravnej
licencie, a taktiež napriek vykonaným dokazovaním zistenému skutkovému stavu, že žalobca chcel s
výkonom dopravy pokračovať, a že neskončil dopravu dobrovoľne, súd v rozpore s ust. § 7 ods. 2 zákona
č. 168/1996 Z. z. konštatoval skutkové zistenia, že žalobca ukončil MHD už skôr, a to 01. 01. 2006 v
čase, keď mal ešte platnú dopravnú licenciu, čo podľa tvrdenia žalobcu v odvolaní nenastalo a ani právne
nebolo možné s poukazom, že nikto netvrdil, že žalobca pred odňatím ukončil (zastavil) MHD v Banskej
Bystrici, pričom podľa žalobcu zo zhodného tvrdenia strán bolo nesporné, že žalobca chcel MHD Ďalej
vykonávať, keď žalovaný nespochybnil technickú spôsobilosť žalobcu v januári na výkon dopravy, ako
aj vôľu vykonávať ďalej dopravu s poukazom na to, že u žalobcu nebolo nikdy prijaté ani odsúhlasené
rozhodnutie o dobrovoľnom ukončení prevádzkovania liniek MHD, odvolací súd uvádza: k poukazu
žalobcu na ust. § 7 ods. 8 zákona č. 168/1996 Z. z., ust. § 7 citovaného zákona upravuje udelenie, ako
aj odňatie dopravnej licencie, pričom však súd prvej inštancie v súdenej veci nekonštatoval ukončenie
výkonu MHD v zmysle § 7 citovaného zákona, ale na základe faktického skutkového stavu, ktorý v konaní
bol nepochybne preukázaný, keď v konaní bolo preukázané, a to výpoveďami jednak štatutárneho
zástupcu žalobcu, ako aj svedkami, ktorí boli v konaní vypočutí, že žalobca reálne počnúc dňom 01. 01.
2006 počas obdobia, keď ešte mal platnú licenciu na vykonávanie mestskej hromadnej dopravy a spĺňal
podľa tvrdenia žalobcu aj všetky ostatné zákonom požadované podmienky pre riadny výkon mestskej
hromadnej dopravy, túto prestal vykonávať, teda fakticky ukončil výkon MHD dňom 01. 01. 2006. Práve z
tohto dôvodu súd dospel k záveru, že hlavnou a podstatnou príčinou nevykonávania MHD nebolo súdom
konštatované nezákonné rozhodnutie Mesta Banská Bystrica a s prihliadnutím k zistenému skutkovému
stavu, vzhľadom na vykonané dokazovanie, keď žalobca nepreukázal, že by mal uzavretú zmluvu o
výkone vo verejnom záujme s Mestom Banská Bystrica na obdobie od 01. 01. 2006, na základe ktorej by
mal žalobca zabezpečenú dotáciu pre výkon mestskej hromadnej dopravy v Banskej Bystrici, súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že hlavnou a podstatnou príčinou prečo
prestal vykonávať MHD v Banskej Bystrici (ktorú prestal vykonávať už od dňa 01. 01. 2006), bolo odňatie
dopravnej licencie zo strany Mesta Banská Bystrica, ku ktorému došlo po tom, čo žalobca prestal reálne
vykonávať MHD v meste Banská Bystrica od 01. 01. 2006, ale bola tá skutočnosť, že za podmienok,
ktoré nastali v meste po 01. 01. 2006, dopravu MHD vykonávať nechcel. Na tomto závere nemôže nič
zmeniť ani nespochybnenie technickej spôsobilosti žalobcu v januári na výkon dopravy, ani vyjadrenie
právnej zástupkyne žalovaného v konaní pred súdom, že nespochybňuje, že žalobca chcel vykonávať
dopravu, keďže táto sa nevyjadrila k tomu, za akých okolností žalobca chcel vykonávať dopravu,
teda nemožno jej vyjadrenie posudzovať ako tvrdenia nesporné medzi stranami sporu. Rovnako na
tomto závere nič nemôže zmeniť ani tvrdenie žalobcu v odvolaní, že u žalobcu nikdy nebolo prijaté
ani odsúhlasené rozhodnutie o dobrovoľnom ukončení prevádzkovania liniek MHD a žalobca chcel
v doprave pokračovať, keď fakticky žalobca od 01. 01. 2006 nerealizoval výkon mestskej hromadnej
dopravy v Meste Banská Bystrica hoci mohol. Pokiaľ namietal v odvolaní, že neexistuje uzatvorená ani
platná zmluva o výkone vo verejnom záujme so spoločnosťou Slovenská autobusová doprava Zvolen,
súd prvej inštancie správne v bode 57 odôvodnenia uviedol, že otázka platnosti uzatvorenej zmluvy o
výkone vo verejnom záujme so SAD Zvolen nemá pre posúdenie dôvodnosti ani výšky nároku v danom
spore právnu relevanciu. Pokiaľ ďalej v odvolaní žalobca tvrdil, že svedeckými výpoveďami N.. W., N..
W., N.. P., N.. L., N.. Z. a Y.. T. je preukázané, že bola uzatvorená zmluva o výkonoch vo verejnom záujme
medzi žalobcom a Mestom Banská Bystrica dňa 29. 12. 2005, takýto záver z vykonaného konania
vôbec nevyplýva. Je nepochybné, že Mesto Banská Bystrica v zastúpení vtedajším primátorom Ing.
Králikom jednalo o uzatvorení zmluvy o výkone vo verejnom záujme s dvomi subjektmi, a to so žalobcom
a SAD Zvolen, a. s., pričom z výpovede Ing. Králika vyplýva, že návrh zmluvy vypracovaný Mestom
Banská Bystrica, a to pre oba subjekty bol podpísaný najprv ním, pričom zmluvu po jednaniach s oboma
obchodnými spoločnosťami podpísala spoločnosť SAD Zvolen. Pokiaľ žalobca tvrdil, že takáto zmluva
bola uzatvorená aj so žalobcom, len výpoveď štatutárneho zástupcu žalobcu a svedecké výpovede
ostatných členov predstavenstva, resp. zamestnancov žalobcu, nemožno považovať za taký dôkaz,
ktorý by preukazoval aj reálne uzavretie zmluvy o výkone vo verejnom záujme so žalobcom a Mestom
Banská Bystrica na obdobie od 01. 01. 2006, keď žalobca takúto zmluvu k dispozícii nemal a druhá
zmluvná strana prípadnej zmluvy, a to Mesto Banská Bystrica konajúce prostredníctvom primátora



Ing. Králika, existenciu zmluvy poprelo. Správne súd prvej inštancie správanie sa žalobcu v období
januára 2006 (odstránenie cestovných poriadkov, odpílenie zastávok, nekonanie vo vzťahu k vytvoreniu
spoločného cestovného poriadku s ďalším subjektom SAD Zvolen, ako aj nerealizovanie výkonu MHD
od 01. 01. 2006) vyhodnotil tak, že toto svedčí o tom, že si žalobca bol vedomý, že iný subjekt má
s Mestom Banská Bystrica uzavretú zmluvu o výkone vo verejnom záujme a napriek skutočnosti, že
v konaní pred súdom tvrdil a preukazoval aj svedeckými výpoveďami, že bol pripravený a ochotný
realizovať výkon MHD aj povedľa iného dopravcu, a to aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme (teda
bez dotácií od Mesta Banská Bystrica) fakticky takýto výkon nerealizoval. Potom nemožno prisvedčiť
ani tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že existuje príčinná súvislosti medzi nezákonným zrušeným
rozhodnutím a vzniknutou škodou, ktorú preukazuje znaleckým posudkom Ing. Milana Mozoláka, jeho
výsluchom, výsluchom N.. Z., N.. L., N.. W. a N.. P.. Pokiaľ ďalej namieta, že súd sa nevysporiadal so
skutočnosťou, že odňatie dopravnej licencie si nespôsobil žalobca, ale licenciu odňal správny orgán
z vlastného podnetu nezákonne a s prihliadnutím na vykonané dokazovanie výsluchom svedkov N..
W., N.. P., N.. L., ktorí jasne potvrdili, že žalobca s Mestom Banská Bytrica dňa 29. 12. 2005 uzatvoril
zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme na rok 2006, dospel k nesprávnemu skutkovému stavu, tvrdiac
aj, že súd však pripustil uzatvorenie tejto zmluvy a zobral za preukázané, že žalobca po jej uzatvorení
originály zmluvy ponechal v meste, takáto námietka v podanom odvolaní vôbec neobstojí, pretože z
odôvodnenia celého rozhodnutia súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nemožno vyvodiť, že by súd
prvej inštancie pripustil uzavretie tejto zmluvy a zobral za preukázané, že žalobca po uzavretí zmluvy
originály nechal na meste. Takéto tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní odvolací súd považuje len za
účelové. K námietke, že súd v bode 52 konštatoval, že pravým dôvodom, pre ktorý od 01. 01. 2006
žalobca nevykonával dopravu, bola tá skutočnosť, že nemal uzatvorenú zmluvu o výkone vo verejnom
záujme, bez ktorej by nedosahoval zisk, odvolací súd uvádza, že v bode 52 súd prvej inštancie uvádzal
tvrdenia žalovaného a intervenienta na strane žalovaného. Pokiaľ ďalej uvádza, že konštatovanie súdu
v bode 58 rozsudku nezohľadňuje právny a skutkový stav veci, zmluva o VVZ so SAD Zvolen vôbec
nebola uzavretá (v konaní preukázané, že bola nepodpísaná), a preto podľa žalobcu súd v bode 58
uvádza úplne nepodloženú úvahu s poukazom na to, že škoda nebola spôsobená prípadným uzavretím
takej zmluvy s iným subjektom, ale odňatím licencie, odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka
nie je spôsobilá vo vzťahu k rozhodnutiu súdu založiť úvahu o prípadnej nesprávnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie, keď vo vzťahu k predmetu konania je právne bezvýznamná. Pokiaľ namietal, že súd
nesprávne vytvoril skutkový základ súdneho rozhodnutia, čím došlo k vadám v skutkových zisteniach
súdu, vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne a v rozpore so skutočným stavom súd viedol svoje úvahy
tým smerom, že žalobca netvrdil a nepreukázal, že by urobil nejaké kroky k tomu, aby bol schválený
spoločný cestovný poriadok, alebo že by jednal s primátorom mesta alebo inými oprávnenými osobami
o tom, že by mohli vykonávať dopravu dvaja dopravcova vedľa seba s platnou licenciou, sú nedôvodné,
pretože žalobca nepotreboval nič také v januári riešiť, aj vzhľadom na zistený skutkový stav, že v januári
2006 žalobcovi nič nebránilo vykonávať dopravu MHD, pričom intervenient odňal žalobcovi dopravnú
licenciu skôr než začal opätovne v januári 2006 dopraný výkon poskytovať, odvolací súd uvádza k
tejto odvolacej námietke, že ju nemožno považovať za dôvodnú. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
riadne uviedol aké dokazovanie vykonal a to v bode 3. odôvodnenia rozsudku súdu, uviedol podstatné
tvrdenia strán sporu, podstatný obsah vykonaných dôkazov a uviedol aj zistený skutkový stav vrátane
právneho posúdenia, a to v bodoch 54 až 56 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací
súd poukazuje aj na nedôvodnosť ďalšej odvolacej námietky žalobcu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h)
CSP, keď žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a namietal, že súd prvej inštancie neaplikoval na vec sa vzťahujúcu právnu
normu, a to zákon č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave, pričom mal aplikovať najmä ust. § 2 ods. 2,
§ 4 ods. 2, § 7 ods. 1, § 7 ods. 8 a §10 citovaného zákona s tým, že ak by ich aplikoval, nemohol
by učiniť nesprávne právne závery o ukončení dopravy skôr ako odňatím dopravnej licencie majúc
za to, že nevykonanie prebranej povinnosti právne ani fakticky neznamená zastavenie (ukončenie)
pravidelnej autobusovej dopravy, tvrdiac, že názor súdu, že k ukončeniu dopravy žalobcom došlo už
01. 01. 2006 je v rozpore s vtedy platným právnym poriadkom, ktorý na zastavenie dopravy vyžadoval
odňatie dopravnej licencie, čo nastalo až od 31. 01. 2006. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že už
vyššie poukazoval na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie neposudzoval ukončenie výkonu mestskej
hromadnej dopravy zo strany žalobcom v zmysle hore citovaného zákona, ale na základe zisteného
skutkového stavu, keď v konaní nepochybne bolo preukázané, že žalobca napriek platnej licencii ako
aj všetkým ostatným splneným podmienkam pre riadny výkon mestskej hromadnej dopravy, čo sa
týka technickej pripravenosti, platného cestovného poriadku a vydanej tarify, od 01. 01. 2006 reálne
výkon mestskej hromadnej dopravy v Meste Banská Bystrica nevykonával. V tomto smere odvolací



súd uvádza, že pokiaľ v priebehu konania žalobca opakovane uvádzal, že mohol 30 dní bez možnosti
odňať žalobcovi dopravnú licenciu Mestom Banská Bystrica nerealizovať mestskú hromadnú dopravu,
zrejme toto tvrdenie žalobca opiera o ust. § 7 ods. 8 písm. c), pričom však podľa tohto ustanovenia na
zrušenie autobusovej linky a zastavenie pravidelnej autobusovej dopravy treba odňať dopravnú licenciu.
Odňať dopravnú licenciu možno vtedy, ak autobusová linka sa stala nepotrebnou, alebo dopravca do
30 dní od právoplatnosti udelenej dopravnej licencie nezačal na nej prevádzku podľa schváleného
cestovného poriadku; podľa názoru súdu, výklad aký zvolil žalobca, nie je v súlade s ust. § 7 ods. 8
písm. c), keď podľa výkladu žalobcu by ktorýkoľvek subjekt vykonávajúci mestskú hromadnú dopravu
podľa vlastného uváženia mohol kedykoľvek nevykonávať 30 dní prevádzku MHD podľa schváleného
cestovného poriadku, čo je však v zjavnom rozpore so znením ust. § 7 ods. 8 písm. c) zák. č. 168/1996
Z. z., teda v tomto smere neobstojí tvrdenie žalobcu, že od 01. 01. 2006 mohol sa rozhodnúť, že nebude
realizovať dopravu v Meste Banská Bystrica, pretože (podľa názoru žalobcu) by mohlo dôjsť k odňatiu
licencii až potom, keby 30 dní túto prevádzku MHD nerealizoval. Na okraj už odvolací súd len uvádza,
že v prípade takéhoto výkladu zákona by každé mesto vrátanej všetkých občanov mesta a návštevníkov
mesta boli v područí podnikateľského subjektu, keď by tento podľa vlastného uváženia - tak ako to
vyplýva z prezentovaného názoru žalobcu mohol sa rozhodnúť kedykoľvek 30 dní nerealizovať dopravu
v meste. Súd prvej inštancie však nevyhodnotil ukončenie výkonu MHD zo strany žalobcu v zmysle zák.
č. 168/1996 Z. z. o cestnej preprave, pričom však vyhodnotil ukončenie výkonu mestskej hromadnej
dopravy žalobcom v meste Banská Bystrica, na základe faktického stavu, keď žalobca reálne od 01.
01. 2006 mestskú hromadnú dopravu v meste Banská Bystrica nevykonával, čo v konaní nepochybne
preukázané bolo. Práve z tohto dôvodu súd dospel k názoru, že nebola daná priama príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou na strane žalobcu v dôsledku nezákonného
rozhodnutia Mesta Banská Bystrica, ktorým odňal dopravnú licenciu rozhodnutím zo dňa 26. 01. 2006 s
účinnosťou od 31. 01. 2006. Súd správne vyhodnotil, že odňatie licencie nebolo hlavnou a podstatnou
príčinou prečo prestal vykonávať žalobca MHD v Meste Banská Bystrica. Odvolací súd k veci samej
uvádza, že podstatné je, že v čase odňatia licencie (čo bolo preukázané v konaní pred súdom prvej
inštancie) žalobca už mestskú hromadnú dopravu v meste Banská Bystrica fakticky nerealizoval. Teda
aj keď Mesto Banská Bystrica odňalo žalobcovi licenciu (v čase nevykonávania MHD) aj za situácie, že
Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 23SPp/23/2007 rozsudkom zo dňa
13. 09. 2007 tak, že zrušil rozhodnutie mesta a vec mu vrátil na ďalšie konanie, s prihliadnutím k tomu,
že dôvod uvedený v rozhodnutí mesta, ktorým odňal dopravnú licenciu, a síce že autobusové linky sa
stali nepotrebnými, nebol v zmysle zák. č. 168/1996 Z. z. § 7 ods. 1 písm. c) naplnený, a z tohto dôvodu
rozhodnutie mesta zrušil a vrátil na nové konanie, súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobcom
tvrdená škoda nebola v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím mesta, keďže žalobca ukončil
výkon MHD už dňom 01. 01. 2006. Žalobca iba tvrdil, že chcel vykonávať dopravu od 01. 02. 2006 a to aj
bez uzavretia zmluvy o výkone vo verejnom záujme, ktorá by žalobcovi zabezpečila poskytnutie dotácie
od Mesta Banská Bystrica vo vzťahu k realizácii mestskej hromadnej dopravy v meste, avšak žiadne
reálne konanie žalobca nevykonal; naopak, vykonal úkony, ktorými tento tvrdený zámer bezpochyby
spochybnil (odstránený cestovný poriadok, odstránenie zastávok); za takéto konanie podľa názoru
odvolacieho súdu v žiadnom prípade nemožno považovať iba rokovanie v rámci spoločnosti žalobcu a
ani prípadné rokovanie žalobcu s Mestom Banská Bystrica. Správne podľa názoru odvolacieho súdu
dospel súd prvej inštancie k názoru, že správanie na strane žalobcu skôr svedčí o tom, že si bol
vedomý toho, že zmluva o výkone vo verejnom záujme bola podpísaná s iným subjektom - SAD Zvolen,
ktorý vykonával od 01. 01. 2006 v Meste Banská Bystrica mestskú hromadnú dopravu, on sám takúto
dohodu k dispozícii nemal, hoci v konaní prostredníctvom svedkov tvrdil, že bol pripravený a ochotný
realizovať výkon MHD aj povedľa iného dopravcu a aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme, t. j.
bez dotácií, takýto výkon nerealizoval. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil reálne správanie žalobcu
spočívajúce v odpílení zastávok, jednaní s primátorom, že za takýchto podmienok ani realizovať MHD
v Meste Banská Bystrica ochotný nebol. Súd správne vyhodnotil, že žalobca nepreukázal, že hlavnou
a podstatnou príčinou, prečo prestal vykonávať MHD v Banskej Bystrici bolo odňatie licencie zo strany
mesta, ale tá skutočnosť, že za takých podmienok aké nastali v meste po 01. 01. 2006 dopravu MHD
nechcel vykonávať.

16. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, keď žalobca namietal,
že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, konkrétne hoci
žalobca navrhol, aby si súd vyžiadal od odborne spôsobilej osoby - Ústavu súdneho inžinierstva Žilinská
univerzita v Žiline, prof. Ing. Jozefa Gnapa, CSc. odborné vyjadrenie k otázke vyčíslenia výšky skutočnej
škody a ušlého zisku, odvolací súd uvádza, že z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 20. 10. 2017



nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ust. § 182 CSP a pred skončením
pojednávania súd vyzval strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke
veci, pričom zástupca žalobcu aj v záverečnej reči poukázal na to, že písomným podaním zo dňa 21.
04. 2017 navrhol vykonať dokazovanie vyžiadaním odborného vyjadrenia, a to od Ústavu súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity, alebo odborne spôsobilej fyzickej osoby prof. Ing. Jozefa Gnapa, CSc.
(čo odvolací súd mal preukázané z podania žalobcu zo dňa 21. 04. 2017), pričom súd prvej inštancie
následne vo veci pojednával na pojednávaní dňa 20. 10. 2017. Súd prvej inštancie na tomto pojednávaní
dôsledne postupoval v zmysle § 182 CSP, a keďže po vyjadrení strán nepovažoval za potrebné vykonať
ďalšie dôkazy, uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a následne pojednávanie odročil len
za účelom vyhlásenia rozhodnutia na deň 15. 11. 2017, na ktorom vyhlásil rozsudok vo veci samej.
Nemožno preto prisvedčiť odvolacej námietke žalobcu, že súd neurčil, že nevykoná dôkaz vyžiadaním
odborne spôsobilej osoby na otázku vyčíslenia výšky skutočnej škody a ušlého zisku žalobcu, keďže
postupom v zmysle § 182 CSP vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania rozhodol, že žalobcom
navrhnutý dôkaz nevykoná, pričom tak ako už odvolací súd uviedol vyššie, je na rozhodnutí súdu, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná. Odvolací súd má teda za to, že tento odvolací dôvod neobstojí, keďže
podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom navrhnutý dôkaz nebol ani potrebný na zistenie rozhodujúcich
skutočností, vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k
správnemu záveru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím Mesta Banská
Bystrica a žalobcom tvrdenou škodou.

17. S prihliadnutím už teda na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
§ 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. Otázka príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd
zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne
otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu, pričom tento právny záver je závislý na skutkovom zistení. Ak príčinou vzniku škody je iná
skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane, pričom súd prvej inštancie správne dospel k názoru, že
nezákonné rozhodnutie nie je podstatnou príčinou k žalobcom tvrdenému vzniku škody, keďže žalobca
už pred odňatím licencie nerealizoval výkon mestskej hromadnej dopravy v Meste Banská Bystrica.

18. Odvolací súd podrobil preskúmaniu aj závislý výrok o trovách konania, pričom preskúmaním veci
dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol vecne správne v
zmysle § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, preto súd správne priznal
žalovanému, ako aj intervenientovi vystupujúcemu na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a keďže žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom
rozsahu úspešnou stranou sporu, odvolací súd rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému a
intervenientovi vystupujúcemu na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,



d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).