I V K s.r.o.


Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/73/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116210165
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6116210165.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore
žalobcu LITA, autorská spoločnosť, so sídlom v Bratislave, Mozartova 9, 810 01, IČO: 00 420 166, právne
zastúpenej JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Bratislave,
Nám. Biely kríž 3, P.O.BOX 39, 830 03, proti žalovanému I V K s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici,
Cikkerova 5, 974 01, IČO: 36 054 003, právne zastúpeným JUDr. Oskar Chnápko, advokát, KOVAL &
spol., Advokátska kancelária, Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica 1, IČO: 45 018 201, o zaplatenie
sumy 1.404,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 15C/159/2016-318 zo dňa 21.09.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi priznáva od žalovaného nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu istiny vo výške 1.404,- Eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.404,- Eur odo dňa
27.05.2016 až do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).
Z jeho dôvodov vyplýva, že vychádzal z ustanovení §190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. (nový autorský
zákon), §5 ods. 14, §18 ods. 2 písm. h), §40 ods. 1, § 48 ods. 1, §49 ods. 1, 2, §56 ods. 1 písm. g),
§57 ods. 1, §78 ods. 1, 5, §79 ods. 1, §80 ods. 1, §81 ods. 1 písm. h), i), j), k), §84 ods. 1 zákona
č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej aj len „starý
autorský zákon“ alebo „AZ“), zo Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/ES z 22.05.2001
o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
(ďalej len „smernica“).
Konštatoval, že žalobca je organizácia kolektívnej správy (ďalej v texte aj „OKS“) na základe
oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 Ministerstva kultúry SR zo dňa 11.05.2010 č.
MK-663/2010-70/6165, a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov
práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Postavenie
organizácie kolektívnej správy autorských práv má žalobca v zmysle právnej úpravy zákona č. 618/2003
Z.z., ale aj podľa nového autorského zákona č. 185/2015 Z.z., platného od 01.01.2016. Žalobca
vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho
verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Pri takýchto
spôsoboch použitia diel ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo
zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení, alebo



v iných prevádzkach ako reštaurácie, kaviarne, bary a podobne. Poskytovanie signálu prostredníctvom
týchto technických zariadení pre klientov takýchto prevádzok a zariadení sa považuje za verejný prenos
diel. Na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva žalobca takýmto verejným prenosom,
uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné licenčné zmluvy. Základom na určenie
licenčnej odmeny je Sadzobník žalobcu, a to časť II., sekcia B, odsek 2.
Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia v štandarde hotel *** Urpín City Residence
v Banskej Bystrici na Cikkerovej ulici 5. V tomto zariadení používal v roku 2015 žalovaný predmety
ochrany spravované žalobcom, a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania
(retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Žalobca má z webovej stránky žalovaného a
z ďalších zdrojov voľne prístupných na internete vedomosť o tom, že v zariadení, prevádzkovanom
žalovaným, dochádza k verejnému prenosu 27 technickými zariadeniami v izbách hotela Urpín City
Residence. V zmysle zákona č.618/2003 Z.z. je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho
súhlasu, udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy, okrem prípadov zákonných licencií. Pri danom
spôsobe použitia diel ide o kolektívne spravované práva, spravované žalobcom. Na takéto použitie
diel autorov, zastupovaných žalobcom, sa vyžaduje súhlas vo forme hromadnej licenčnej zmluvy,
uzatvorenej medzi žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy a žalovaným ako používateľom diel.
Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel.
Žalovaný ako člen Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky (ďalej aj len „ZHR“) osobitnou
príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR na jeho zastupovanie vo veci usporiadania práv a povinností,
vyplývajúcich z použitia diel, požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom.
Medzi žalobcom a ZHR prebiehali v roku 2015 rokovania o podmienkach hromadnej licenčnej zmluvy,
ktoré boli neúspešné. Žalobca vyzval žalovaného vzhľadom na neoprávnené používanie spravovaných
predmetov ochrany na vydanie bezdôvodného obohatenia a uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy
na zvyšok roka 2015, avšak bezúspešne. Žalobca si preto uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel za obdobie od 01.01.2015 do 31.12.2015 vo
výške 1.404,- Eur podľa Sadzobníka licenčných odmien.
V priebehu rokovaní ponúkal žalobca členom ZHR pri uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu vo
výške 40 % z ročnej licenčnej zmluvy, avšak takto zvýhodnený návrh ZHR neakceptoval a navrhoval
licenčnú odmenu len vo výške 1.000,- Eur za všetkých svojich členov, t.j. viac ako 206 prevádzok, ktorí
poskytujú ubytovacie služby s technickými zariadeniami, spôsobilými na verejný prenos, pričom ide o
viac ako 10.000 technických zariadení na celý rok 2015. Na neprimeranú ponuku žalobca nepristúpil.
ZHR v roku 2015 podalo vo veci Sadzobníka žalobcu aj podnet Protimonopolnému úradu Slovenskej
republiky, odboru zneužívania dominantného postavenia a vertikálnych dohôd. Po prešetrení skutkového
a právneho stavu a podaní vysvetlenia žalobcom sa Protimonopolný úrad Slovenskej republiky
podnetom ZHR ako nedôvodným nezaoberal.
Žalobca preto vyzval jednotlivých členov ZHR ako priamych používateľov predmetov ochrany verejným
prenosom bez súhlasu nositeľov práv, teda aj žalovaného, na vydanie bezdôvodného obohatenia;
reakciou bola iniciatíva ZHR na spoločné rokovanie so žalobcom, ktoré sa uskutočnilo dňa 15.10.2015,
kedy ZHR predložilo žalobcovi návrh dohody o urovnaní podľa §51 Občianskeho zákonníka, ktorej
súčasťou bol návrh Kolektívnej licenčnej zmluvy. Posledné rokovanie medzi žalobcom a ZHR sa konalo
dňa 13.01.2016, na ktorom ponúkol zástupca ZHR zaplatenie odmeny za členov ZHR vo výške cca 10
% ročnej licenčnej odmeny. Žalobca s takýmto návrhom nesúhlasil vzhľadom na zákonnú povinnosť
rovnakého zaobchádzania s povinnými subjektmi, aj nečlenmi ZHR.
Dôvodom neuzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy bol spor o výške licenčných odmien, kedy ZHR
odmietol akceptovať Sadzobník žalobcu, vychádzajúci z kritérií, stanovených pre licenčné odmeny v
§45 AZ a z medzinárodných štandardov, uplatňovaných pre licenčné odmeny zahraničnými partnermi
žalobcu, ktorých diela žalovaný vo veľkej miere používa, a ktoré spravuje žalobca. Aj zľava 40% zo
Sadzobníka, ponúkaná pri uzatvorení kolektívnej licenčnej zmluvy, bola pre ZHR nepostačujúca.
V zmysle starého autorského zákona vo všeobecnosti platí, že pokiaľ chce ktorýkoľvek používateľ
legálne použiť dielo, musí mať predchádzajúci súhlas autora, teda uzatvorenú licenčnú zmluvu. Je na
používateľovi, aby uviedol, ktoré diela chce používať a akým spôsobom ich chce použiť a aby autora
požiadal o udelenie súhlasu na takto používateľom špecifikované predmety ochrany a spôsoby použitia
a nie na autorovi. Pri aplikácii tohto základného pravidla pri verejnom prenose by tak nastala situácia,
že by si používateľ musel zistiť programovú štruktúru jednotlivých vysielateľov, autorov a nositeľov práv,
ktorých diela budú súčasťou vysielania a tak požiadať buď týchto autorov a nositeľov práv, alebo ich
zástupcov, o udelenie licencie. V zmysle výslovnej právnej úpravy a aj jej princípov nie je potrebné, aby sa
pred uzatváraním hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy pre daný prípad použitia diel jednotlivo
preukazoval presný výpočet spravovaných predmetov ochrany, pretože pri takomto postupe by musel



mať žalovaný presný a konkrétny prehľad o budúcom televíznom a rozhlasovom vysielaní na všetkých
staniciach, ktoré má v úmysle sprístupňovať svojim klientom, vrátane kompletného prehľadu o autoroch
a iných nositeľov práv k týmto dielam a požiadať autorov a nositeľov práv o udelenie ich súhlasu.
Ministerstvo kultúry SR, vykonávajúce v zmysle §83 AZ dohľad nad výkonom činnosti žalobcu, v
Stanovisku z 20.05.2015 poukazuje na §81 ods. 1 písm. g) AZ a uvádza, že väčšina OKS má navyše
zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje, uverejnený na svojom webovom sídle. Používateľ teda
má na účely uzavretia licenčnej zmluvy možnosť zistiť, ktorých nositeľov práv OKS zastupuje, či už
priamo alebo na základe recipročných zmlúv so zahraničnými OKS. Žalobca v súlade s platnými
právnymi predpismi vykonáva rozúčtovanie prijatých odmien jednotlivým autorom a nositeľom práv za
každé jednotlivé použitie diela, teda za každý predmet ochrany. Preukazovanie konkrétnych autorov a
konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielaní v roku 2015, je nereálne a objektívne
nemožné. Práve pre vylúčenie takýchto situácii s cieľom zabezpečenia ochrany práv autorov je zavedený
inštitút kolektívnej správy, hromadnej licenčnej zmluvy a povinnosti používateľov plniť priamo oprávnenej
organizácii kolektívnej správy, pokiaľ nepreukáže používateľ, že kolektívna správa bola vylúčená.
Žalovaný má uzatvorené licenčné zmluvy so SOZA a SLOVGRAM a pri týchto subjektoch nemal
preukázaný zoznam nositeľov práv iným spôsobom, ako je to u žalobcu, teda nemal preukázaný zoznam
predmetov ochrany. Pri neuzatvorení licenčnej zmluvy dochádza k závažnému zásahu do výhradných
autorských práv. Autorské práva sú svojou povahou právami absolútnymi, pôsobia erga omnes, a teda
z ich výkonu sú vylúčené všetky ostatné osoby, pokiaľ im to subjekt týchto práv neumožní; autorských
práv sa nemožno vzdať, ani ich previesť. Hromadnou licenčnou zmluvou organizácia kolektívnej správy
udeľuje používateľom súhlas na používanie predmetov ochrany; je na používateľovi, do akej miery toto
právo využíva; podstatou licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. Pokiaľ mieni
používateľ realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových a zvukových zariadení, je
jeho povinnosťou mať uzatvorené licenčné zmluvy buď so všetkými autormi, ktorých diela sú súčasťou
televízneho a rozhlasového vysielania, čo je nereálne, alebo mať uzatvorené hromadné licenčné zmluvy
s organizáciami kolektívnej správy, ktoré zastupujú autorov a nositeľov práv diel, ktoré sú súčasťou
televízneho a rozhlasového vysielania.
K duplicite kolektívne spravovaných práv medzi jednotlivými organizáciami kolektívnej správy v
Slovenskej republike nedochádza. Uzatvorením zmluvy so SOZA žalovaný získal súhlas autorov a
iných nositeľov práv k hudobným dielam. Uzatvorením zmluvy so SLOVGRAM získal súhlas výkonných
umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov
a iných nositeľov týchto práv. Nezískal však súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, a napriek tomu nakladal s
dielami týchto autorov a iných nositeľov práv, zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel.
Žalobcom zastupovaný okruh autorov je výrazne vyšší v porovnaní s ostatnými organizáciami kolektívnej
správy (SOZA, SLOVGRAM). Žalobca v 2015 uzatvoril hromadné licenčné zmluvy na rovnaké predmety
ochrany, ako je to v prejednávanom prípade, s 218 subjektmi - prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení,
za odmenu podľa Sadzobníka žalobcu. Na základe toho žalobca vypočítal obvyklú licenčnú odmenu
pre žalovaného za rok 2015. Aj Ústavný súd SR v uznesení II.ÚS 101/2011 z 24.03.2011 považoval
uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa sadzobníka odmien za dôkaz toho, že iní
používatelia na rozdiel od sťažovateľa považovali odmenu za primeranú. Odmena, obvyklá na získanie
licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva (§56 ods.
1 písm. g) AZ), je podkladom pre výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré je jedným z práv autora. Výška
bezdôvodného obohatenia je hmotnoprávnym predpisom pevne stanovená ako dvojnásobok odmeny,
ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného
zásahu do tohto práva; je explicitne stanovená zákonom a nie je daná možnosť voľby alebo úvahy
pri jej výške. Pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je podľa §56 Autorského zákona
postačujúce preukázať, že do autorského páva sa neoprávnene zasiahlo, čo žalobca preukázal.
Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia za neoprávnené používanie predmetov ochrany vychádza
žalobca zo Sadzobníka, uverejneného na www stránke žalobcu a z počtu zvukovoobrazových zariadení
v prevádzke žalovaného Hotel Urpín City Residence. Podľa týchto údajov žalovaný v roku 2015
verejne vyhlasoval, že poskytuje hosťom ubytovanie v 27 ubytovacích jednotkách, rozdelených do
4 kategórii, pričom pri každej kategórii ubytovania uvádza, že sú vybavené televízorom a satelitom.
Deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích jednotkách žalovaného znamená, že na
izbách sú umiestnené funkčné zariadenia, vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia
používať na účely, na ktoré sú určené, a teda že žalovaný ponúka vo svojom trojhviezdičkovom zariadení



ubytovaným hosťom funkčné zariadenia, čím potvrdil verejný prenos. Na základe uvedených verejných
vyhlásení žalovaného mal žalobca preukázaný počet zvukovoobrazových a zvukových zariadení.
Podľa §81 ods. 1 písm. h) AZ je OKS povinná uzatvárať zmluvy s používateľmi za primeraných a
rovnakých podmienok. V zmysle §81 ods. 1 písm. g) AZ má používateľ možnosť požiadať žalobcu
o vydanie potvrdenia, či je konkrétny nositeľ práv zastupovaný danou organizáciou. Žalovaný nikdy
nepožiadal žalobcu o vydanie potvrdenia.
Žalobca je jedinou organizáciou kolektívnej správy v Slovenskej republike, ktorá je na základe
priameho mandátu, vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry SR a zmlúv o zastupovaní,
oprávnená vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým,
hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Tým je daná jeho aktívna legitimácia v
spore.
Pokiaľ žalovaný predkladal analýzu licenčných platieb spoločnosti KPMG, vypracovanú 20.09.2015,
tvrdiac, že žalobca si uplatňuje odmeny štvornásobne vyššie ako organizácie kolektívnej správy v
iných štátoch Európskej únie a poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej, ak organizácia
kolektívnej správy požaduje za svoje služby sadzby, ktoré sú podstatné vyššie ako sadzby uplatňované
v iných členských štátoch, ktorú skutočnosť je potrebné považovať za indíciu o zneužití dominantného
postavenia, okresný súd uzavrel, že predmetom sporu nie je stanovenie optimálnej priemernej ceny,
ale vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška je stanovená Autorským zákonom (§56 ods. 1
písm. g/).
Analýza bola vypracovaná na základe objednávky ZHR a samotní autori túto analýzu označujú ako
štúdiu, uvádzajúc, že jej cieľom je analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo
vybraných krajinách Európy a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatku.
Autori tejto analýzy súčasne uvádzajú v časti dôležité upozornenia, že primárne zdroje predstavovali
predovšetkým dáta, poskytnuté ZHR a rozhovory so zástupcami a zamestnancami OKS jednotlivých
krajín. O aké dáta sa jednalo, nie je v analýze bližšie uvedené. Sekundárny zber informácií bol podľa
autorov tejto analýzy čerpaný z dát štatistického úradu Európskej komisie, dokumentov poskytnutých
ZHR a dostupných sadzobníkov. Autori nemali k dispozícií všetky informácie, všetky sadzobníky
a nezohľadňovali všetky organizácie kolektívnej správy v porovnávaných krajinách. Samotní autori
analýzy tiež konštatujú, že vykonali určité analytické procedúry na základe dostupných informácií, a
že nemožno vylúčiť prípadné nezrovnalosti či skreslenie informácií, spôsobené zámerným poskytnutím
nepravdivých údajov zdrojovými subjektmi.
Analýza vychádza z porovnávania vybraných krajín - Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko,
Španielsko, Česká republika a Slovenská republika. Krajiny boli vybrané v spolupráci zo zadávateľom,
čo znamená, že už výber krajín bol tendenčný a účelový najmä z toho dôvodu, že vo Švajčiarsku, ktoré
nie je členom EÚ, vôbec nedochádza k výberu poplatkov za verejný prenos, realizovaný technickými
zariadeniami v izbách ubytovacích zariadení. Autorom analýzy sa napr. vôbec nepodarilo zistiť výšku
poplatkov za verejný prenos v Rakúsku. Pri komparácii licenčných odmien sa autori sústreďovali na
autorov audiovizuálnych diel, pričom ostatné, podľa tvrdenia autorov analýzy minoritnej časti, nebrali pri
porovnávaní licenčných odmien do úvahy. S takýmto skresľujúcim postupom nemožno súhlasiť.
Navyše z analýzy nie je zrejmé, kto sa v jej kontexte považuje za autora audiovizuálneho diela.
Tento pojem sa značne odlišuje v rôznych krajinách sveta. V Českej republike sa za autora
audiovizuálneho diela považuje výlučne režisér audiovizuálneho diela a v Slovenskej republike sa
za autora audiovizuálneho diela považujú najmä, teda nielen režisér, autor scenára, autor dialógov
a autor hudby. Zákon navyše v Slovenskej republike len demonštratívne stanovuje počet autorov
audiovizuálnych diel. Za autora audiovizuálneho diela sa teda považuje každá osoba, ktorá sa tvorivou
činnosťou podieľala na jeho vytvorení. Je to najmä kameraman, sú to napríklad autori výtvarnej zložky,
to znamená výtvarníci pri animovaných dielach.
Žalobca je tou organizáciou kolektívnej správy, ktorá na zmluvnom základe zastupuje producentov a
autorov z USA. Jedná sa o dominantnú skupinu nositeľov práv. Česká DILIA, na ktorú odkazuje analýza,
nezastupuje amerických producentov.
Autori pri porovnávaní odmien v úvode analýzy uviedli, že zohľadňujú všetky zľavy poskytované
jednotlivými organizáciami kolektívnej správy, minimálne pri žalobcovi je však analýza neúplná
a nepresná. Autori analýzy uvádzajú iba 10 % zľavu za včasné uzatvorenie zmluvy a vôbec
neuvádzajú ďalšie zľavy poskytované žalobcom, odstupňované podľa počtu používaných zariadení. Nie
je zohľadnená ani zľava, ktorú žalobca využíva, ak sa uzatvára kolektívna licenčná zmluva, a ktorú
žalobca ponúkal členom ZHR vo výške 40 %, hoci je pravda, že ZHR takúto ponuku neprijal.



V časti, týkajúcej sa Nemecka, analýza vôbec nezahŕňa OKS BILD KUNST, ktorá zastupuje významnú
časť audiovizuálnej tvorby, keďže zastupuje režisérov audiovizuálnych diel a kameramanov ako aj
práva autorov výtvarných a fotografických diel, ktoré sú tiež súčasťou televízneho vysielania. Analýza
uvádza ako jedinú organizáciu, zastupujúcu autorov audiovizuálnych diel výhradne VG Wort, čo je
nezodpovedajúce realite, keďže táto zastupuje iba autorov scenárov a literárnych predlôh.
Vo Francúzsku autori analýzy pri výpočte uplatňovaných odmien opomenuli zaradenie platieb
organizácie SACD, ktorá zastupuje najpodstatnejšiu časť autorov audiovizuálnych diel a diel použitých
v audiovizuálnych dielach.
Ohľadom Talianska berie analýza do úvahy iba organizáciu SIAE, pričom vo výpočte zastupovaných
autorov absentujú autori audiovizuálnych diel, to znamená, že opätovne nemožno vykonať porovnanie.
V analýze ohľadom Rakúska samotní autori neboli schopní určiť podiel autorov audiovizuálnych diel na
celkovo vybratých odmenách, pričom organizácia kolektívnej správy VdFS, ktorá zastupuje podstatnú
časť audiovizuálnej tvorby, vyberá licenčné odmeny od televíznych vysielateľov a nie priamo od
hotelových zariadení, a preto tieto poplatky nie sú vôbec zahrnuté v celkovom prehľade.
Skreslenie údajov v analýze má potom za následok skutočnosť, že sadzby uplatňované v Českej
republike boli znížené 1,1-krát násobne, v Nemecku 2,59 násobne, vo Švajčiarsku 4,46 násobne, vo
Francúzsku 2,28-krát násobne, v Taliansku 1,87-krát násobne, v Španielsku 1,62 násobne a v Rakúsku
2,75 násobne. Žalovaným predložená analýza je nepoužiteľná na určenie výšky obvyklej licenčnej
odmeny, ale aj na určenie primeranej výšky licenčnej odmeny.
Ohľadom analýzy okresný súd uzavrel, že ide o porovnávaciu štúdiu - analýzu licenčných platieb v
hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybraných krajinách EÚ, pričom
nejde o nezávislú štúdiu, samotní autori ju označujú len ako štúdiu, ktorej cieľom je analyzovať spôsob a
výšku poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách EÚ a na základe multikriteriálnej kalkulácie
navrhnúť vhodnú výšku poplatkov, odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym
správcom.
Ak používateľ nesúhlasí s podmienkami príslušnej organizácie kolektívnej správy, má legálnu možnosť
podať žalobu na súd o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy. Žalovaný tak neurobil napriek výzve
žalobcu, že má možnosť usporiadať si vzťahy voči nemu takýmto spôsobom. Ani podanie takejto žaloby
(podľa §82 ods. 1 AZ) by samo osebe neznamenalo oprávnenie používateľa používať predmety ochrany.
Pokiaľ by totiž používateľ podal takúto žalobu, bolo jeho povinnosťou zložiť bankovú záruku alebo zložiť
peňažné prostriedky do notárskej úschovy alebo úschovy súdu. Predmetom tohto sporu a dokazovania
však nie je určovanie primeranej odmeny. Preto analýza KPMG je nepoužiteľná v tomto spore.
Používatelia, ktorí neuzatvorili zmluvy v čase stanovené žalobcom podľa Sadzobníka, nemali žiadny
nárok na zľavy a ani im neboli poskytnuté.
Tvrdenia žalovaného o tom, že je nespravodlivé platiť rovnaké platby za rovnaké služby v Bratislave a
v Banskej Bystrici, je irelevantné; aj tvrdenia žalovaného, či zvukovoobrazové zariadenia v ubytovacích
kapacitách žalovaného boli spôsobilé sprostredkovať signál, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie,
keď žalobca opiera svoj návrh len o existenciu 27 kusov zvukovoobrazových zariadení, nachádzajúcich
sa v izbách ubytovacieho zariadenia prevádzkovaného žalovaným, je nespôsobilé vyvrátiť tvrdenia
žalobcu.
Okresný súd konštatoval, že žalobca je aktívne legitimovaný v prejednávanej veci. Autorský zákon je
normou lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý je normou lex generalis. V zmysle
§84 ods. 1 AZ, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich
práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa §80, používateľ je
povinný plniť svoje povinnosti, vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie
kolektívne správy, ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov
práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, ďalej
na základe toho oprávnenia vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu
akýmikoľvek technickými prostriedkami. Ak používateľ chce používať predmety ochrany a ak je na daný
spôsob používania predmetov ochrany udelené oprávnenie na kolektívny výkon správy, tak používateľ
je povinný splniť svoje povinnosti priamo oprávnenej organizácii kolektívnej správy, pokiaľ používateľ
nepreukáže, že konkrétny nositeľ práv kolektívnu správu vylúčil.
Žalobca, ako organizácia kolektívnej správy, zriadená v zmysle §78 a §79 AZ Ministerstvom kultúry SR,
má oprávnenie na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov, a to na základe a v rozsahu zmlúv
s autormi a v zmysle §81 ods. 1 písm. i) AZ má právo vymáhať vo svojom mene v prospech nositeľov
práv bezdôvodné obohatenie z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva. Pri stanovení
výšky bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného súd vychádzal zo Sadzobníka žalobcu, ktorý je



vytvorený v súlade s autorským zákonom, pretože iná pomôcka na výpočet bezdôvodného obohatenia
neexistuje a v danom prípade nie je možné ani použitie voľnej úvahy. Výška bezdôvodného obohatenia
sa tak použitím Sadzobníka opiera o kritériá, nastavené v súlade s autorským zákonom a smeruje k
napraveniu a vyváženiu ujmy, ktorá použitím diel bez ich súhlasu autorom vznikla.
Žalobcom uplatnený nárok okresný súd posudzoval ako osobitný nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, upravený osobitným predpisom - Autorským zákonom č. 185/2015 Z.z., ktorý s účinnosťou
od 01.01.2016 zrušil zákon č. 618/2003 Z.z., a ktorý v ustanovení §190 ods. 1 odkazuje na použitie
Autorského zákona č. 618/2003 Z.z., čo sa týka vzniku právnych vzťahov vzniknutých pred 31.12.2015,
resp. nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich
vyplývajúcich. Preto okresný súd vychádzal z Autorského zákona č. 618/2003 Z.z..
Žalovaný je prevádzkovateľom hotelového zariadenia, v ktorom pre hostí v žalovanom období poskytol
v rámci vybavenia okrem iného aj káblovú televíziu, čím im umožnil sledovanie televíznych programov.
Samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ako také síce nepredstavuje verejný
prenos, avšak poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov
klientom, ubytovaných v zariadení, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu,
verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z
22.05.2001. Uvedené tiež potvrdzuje rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-306/05 a C-162/10, v ktorom
súdny dvor uviedol, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí
televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje
verejný prenos. V spore preto nebolo potrebné preukazovať funkčnosť televíznych prijímačov. Takéto
námietky popierajú samotný zmysel a účel právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom
organizácie kolektívnej správy.
Podľa §56 Autorského zákona postačuje, ak sa v konaní preukázalo, že do autorského práva sa zasiahlo
neoprávneným spôsobom. V prejednávanej veci žalovaným došlo k porušeniu autorských práv, žalovaný
ani ZHR, ktorého členom žalovaný je, nemajú súhlas na používanie diel, či už formou hromadnej
alebo kolektívnej licenčnej zmluvy. Preto žalovaný mal povinnosť uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu
so žalobcom na používanie predmetov ochrany ďalším verejným prenosom. Tým, že neuzavrel takúto
licenčnú zmluvu, realizoval ďalší verejný prenos, neoprávnene zasiahol do práv autorov a nositeľov
práv zastupovaných žalobcom. S touto skutočnosťou je priamo spojená povinnosť vydať bezdôvodné
obohatenie podľa §56 ods. 1 písm. g) AZ vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie
licencie v obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Pre vznik
nároku OKS na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti
používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, a je postačujúce, aby OKS preukázala
aspoň druhovo, akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo alebo aspoň s pravdepodobnosťou
hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov, zastupovaných danou OKS.
Predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od obvyklej odmeny.
Na základe počtu technických zariadení, verejne deklarovaných žalovaným na jeho www stránke,
vypočítal žalobca obvyklú licenčnú odmenu za rok 2015 vo výške 702,- Eur. Výška nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenie je explicitne stanovená zákonom vo výške dvojnásobku odmeny, t.j. 1.404,-
Eur.
Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, a to aj ohľadom úroku z omeškania vo výške 5 % ročne, počítaného
z istiny - sumy 1.404,- Eur od 27.05.2016 do zaplatenia.
O trovách konania súd rozhodol podľa §255 ods. 1 a §262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej v texte aj „C.s.p.“) s tým, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia
samostatným uznesením súdny úradník.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie žalovaný. Z dôvodov §365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (okresný súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces) a z dôvodu §365 ods. 1 písm. e) C.s.p.(okresný súd nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) žiadal, aby krajský súd rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na to, že
predložil okresnému súdu analýzu licenčných platieb hotelových a reštauračných zariadení kolektívnym
správcom vo vybraných krajinách Európy zo dňa 12.09.2016, ktorou poukázal na neprimeranú výšku
licenčnej odmeny, požadovanú žalobcom v tomto spore.
Okresný súd dňa 21.09.2017 vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie, ktorým žalobe v plnom rozsahu
vyhovel. Následne dňa 26.09.2017 bolo žalovanému doručené právnym zástupcom žalobcu podanie,



v ktorom sa obsiahlo vyjadruje k podaniu žalovaného zo dňa 14.09.2017, ktorým podaním žalovaný
predložil okresnému súdu analýzu licenčných platieb. Písomné vyhotovenie napadnutého rozhodnutia
bolo žalovanému doručené 24.10.2017; v odôvodnení sa okresný súd odvoláva na tvrdenia a
argumentáciu žalobcu, ktorú vyslovil vo svojom podaní, doručenom žalovanému až 5 dní po vyhlásení
napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozsudok ESĽP vo veciXa ďalší
proti Slovenskej republike zo dňa 27.04.2010, sťažnosť č. 23083/05, kde ESĽP konštatoval porušenie
práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru v dovolacom konaní v dôsledku
skutočností, že Najvyšší súd SR nezaslal sťažovateľom na vyjadrenie stanovisko žalobcov k ich
dovolaniu. Poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I ÚS 49/2001 zo dňa
19.12.2001, v ktorom vyslovil, že zásada kontradiktórnosti je porušená tam, kde súd odníme strane
sporu možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý obsahoval zistenie, významné pre jeho rozhodnutie a vytvorí
tak dotknutej strane podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými
disponuje druhá strana. Okresný súd použil v odvolaním napadnutom rozhodnutí argumentáciu a založil
svoje rozhodnutie na tvrdeniach žalobcu, ktoré bolo žalovanému doručené až 5 dní po vyhlásení
rozsudku, preto žalovaný nemal možnosť akýmkoľvek spôsobom sa k nemu vyjadriť. Týmto postupom
okresného súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Okresný súd Banská Bystrica uvádza v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na strane 7, že žalovaný
svojím podaním spochybňuje existenciu verejného prenosu v jeho zariadení Hotel Lux v Banskej Bystrici.
Žalobca (správne má byť žalovaný - pozn. odvolacieho súdu) je vlastníkom a prevádzkovateľom iného
hotelového zariadenia, a to hotela Urpín City Residence, ktorý sa nachádza na ulici J. Cikkera 5 v
Banskej Bystrici.
Žalovaný predložil prvostupňovému súdu analýzu KPMG zo dňa 12.09.2016, avšak súd vo odôvodnení
napadnutého rozhodnutia na strane 11 uvádza analýzu, ktorá mala byť vypracovaná 20.09.2015.
Žalovaný okresnému súdu nikdy neprekladal inú analýzu, ako zo dňa 12.09.2016.
Podľa tvrdení žalobcu má tento uzatvorených celkom 218 zmlúv. Z listinného dôkazu, ktorý na
pojednávaní dňa 21.09.2017 predložil žalovaný, vyplýva, že v roku 2015 bolo na území SR celkom
3 724 ubytovacích zariadení. Žalovaný (správne má byť žalobca - pozn. odvolacieho súdu) tak podľa
svojich tvrdení má uzatvorené licenčné zmluvy s necelými 6 % z celkového počtu ubytovacích zariadení
na území Slovenskej republiky, pričom základom určenia licenčnej odmeny je sadzobník žalobcu, v
ktorom absentuje akákoľvek metodika výpočtu licenčných odmien, z ktorej by bolo možné posúdiť jej
primeranosť, racionálnosť ako aj ekonomickú udržateľnosť.
Za týmto účelom žalovaný predložil prvostupňovému súdu analýzu KPMG, ktorou preukázal, že
priemerná výška mesačného poplatku kolektívnemu správcovi, ochraňujúcemu záujmy tvorcov
audiovizuálnych diel, prepočítaná za jednu izbu, je celkom 0,54 Eur za mesiac na izbu. Takýto priemerný
mesačný poplatok za jednu izbu je v rámci európskych krajín ako aj krajín EÚ považovaný za optimálny
vo vzťahu k žalobcovi a k jeho nárokom. Takúto sumu je možné považovať aj za obvyklú odmenu v
zmysle §56 ods. 1 písm. g) AZ. Spôsob určenia obvyklej odmeny, predpokladanej uvedeným zákonným
ustanovením, starý Autorský zákon žiadnym bližším spôsobom nešpecifikuje. Podľa výslovnej právnej
úpravy pri výške bezdôvodného obohatenia v prípade porušenia práva duševného vlastníctva sa
vychádza z odmeny zvyčajnej (obvyklej) v čase neoprávneného zásahu. Žalobca žiadnym spôsobom
túto výšku nepreukazuje a za obvyklú odmenu považuje odmenu, ktorú jednostranne určuje ďalších
subjektom podľa svojho sadzobníka, pričom takýto spôsob určenia nemožno považovať za súladný so
zákonom. Za obvyklú odmenu nemožno považovať odmenu určenú podľa sadzobníka. Primeranosť
takejto odmeny resp. jej charakterizovania ako obvyklej vylučuje aj monopolné postavenie žalobcu; v
týchto právnych vzťahoch žalovaný a rovnako tak ani iné subjekty nemajú možnosť namietať výšku
jednostranne zo strany žalobcu určenej obvyklej odmeny. Primeranosť odmeny je nutné posudzovať
v širšom územnom meradle a pri posudzovaní obvyklej výšky odmeny posudzovať aj iné subjekty,
ktoré poskytujú obdobné služby ako žalobca. Na území SR obdobné subjekty nevykonávajú svoju
činnosť, preto je nutné za účelom určenia obvyklej výšky odmeny posudzovať aj organizácie kolektívnej
správy, ochraňujúcich záujmy tvorcov audiovizuálnych diel tak ako žalobca, v celoeurópskom meradle.
Žalovaný toto preukazuje predloženou analýzou KPMG. Nutnosť posudzovania primeranej odmeny
v širšom územnom meradle než je územie Slovenskej republiky je nevyhnutné aj z dôvodu, že
žalobca zastupuje na území SR aj zahraničné organizácie kolektívnej správy, zastupujúce zahraničných
nositeľov autorských práv.
Žalovaný tiež navrhol nariadiť znalecké dokazovanie na určenie výšky obvyklej ceny za verejný prenos
diel autorov, ktorých zastupuje žalobca. Prvostupňový súd znalecké dokazovanie nenariadil a uviedol,
že žalovaným predloženú analýzu nemožno považovať za nezávislú štúdiu, preberajúc argumentáciu
žalobcu v podaní, ktoré žalovanému ani nebolo doručené pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Hoci



žalobca v celom rozsahu spochybňuje analýzu KPMG, pravdivosť svojich tvrdení nepreukázal žiadnymi
dôkaznými prostriedkami a prvostupňový súd ani žiadnym spôsobom neverifikoval ani nedokazoval
skutočnosti, ktorými žalobca uvedenú analýzu spochybnil. Okresný súd si tvrdenia žalobcu jednostranne
osvojil a prevzal ich do dôvodov svojho rozsudku.
Okresný súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťami, namietanými žalovaným, že pri
určovaní obvyklej ceny by sa malo prihliadať aj na jednotlivé rozdiely v rámci regiónov resp. krajov.
V listinnom doklade predloženým žalovaným na pojednávaní dňa 21.09.2017 sú uvedené kapacity
obsadenosti podľa jednotlivých krajov, ako aj porovnanie tržieb za ubytovanie v jednotlivých krajoch.
Z uvedeného možno vyvodiť zjavný nepomer medzi Bratislavským krajom a ostatnými krajmi, pričom
ide o niekoľkonásobné rozdiely. Tieto skutočnosti nemožno opomenúť a mali by byť zohľadnené
pri určení obvyklej licenčnej odmeny. Nie je akceptovateľné, aby žalobca požadoval rovnakú výšku
úhrady licenčnej odmeny v Bratislavskom kraji a v ostatných krajoch, keďže ubytovacie zariadenia v
Bratislavskom kraji majú neporovnateľne vyššiu obsadenosť ako aj vyššie tržby za ubytovanie.
Okresný súd sa mal pred vydaním napadnutého rozhodnutia prejudiciálne zaoberať otázkou, čo možno
považovať za obvyklú licenčnú odmenu, čo neurobil. Napadnutým rozhodnutím priznal žalobcovi
bezdôvodné obohatenie vo výške 1.404,- Eur, ktoré predstavuje dvojnásobok nie obvyklej, ale žalobcom
určenej licenčnej odmeny.
Preto navrhol rozsudok okresného súdu v plnom rozsahu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť a uplatnil si
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalobca je v spore, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 16Co/89/2016 s iným
žalovaným LUX - BD, s.r.o., ktorého zastupuje tiež advokát JUDr. Oskar Chnápko, a kde sa jedná o
skutkovo a právne obdobnú vec. Právny zástupca žalovaného v tomto konaní doručil dňa 13.09.2017 e -
mailom právnemu zástupcovi žalobcu podanie, kedy sa jednalo o predloženie analýzy KPMG. Vzhľadom
na termín pojednávania, vytýčený v danej veci, došlo k odročeniu pojednávania a žalobca sa v tejto
veci vyjadril písomne podaním zo dňa 22.09.2017. Podanie doručoval aj JUDr. Oskarovi Chnápkovi.
Následne pri zakladaní podania z 22.09.2017 do advokátskeho spisu žalobca zistil, že na podaní síce
uviedol správnu spisovú značku, avšak nedopatrením uviedol žalovaného IVK, s.r.o.. Obratom žalobca
oznámil súdu ku konaniu sp.zn. 16Co/89/2016 a aj právnemu zástupcovi žalovaného svoj omyl a doručil
súdu a aj právnemu zástupcovi žalovaného opravené podanie. Dokonca na pojednávaní, konanom vo
veci sp. zn. 16Co/89/2016, sudca aj skonštatoval, že zo strany žalobcu došlo ku chybe v označení
žalovaného a žalobca chybu opravil. O týchto tvrdeniach predložil k vyjadreniu listinné doklady (viď č.l.
353 až 357 spisu).
Vzhľadom na uvedené v prejednávanom prípade nejde o situáciu, kedy nedoručil okresný súd vyjadrenie
druhej strany na vyjadrenie strane sporu, pretože žalobca zasielal písomné podanie - stanovisko k
analýze KPMG zo dňa 22.09.2017 v inom konaní, vedenom na okresnom súde, kedy administratívnou
chybou uviedol nesprávne označenie žalovaného, žalovaným uvádzané stanovisko žalobcu je datované
22.09.2017 a na poštovú prepravu bolo dané 22.09.2017; pokiaľ by aj bol okresný súd založil podanie
žalobcu z 22.09.2017 do spisu vedeného pod sp. zn. 15C/159/2016, tak sa jedná o podanie, na ktoré
by sa nemohlo v konaní prihliadať, keďže vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom 21.09.2017. Žalovaný iba
zneužil pochybenie právneho zástupcu žalobcu, keď tento v konaní vedenom pod sp.zn. 16Co/89/2016
nesprávne označil žalovaného a žalobca túto skutočnosť zneužil na nedôvodné a neopodstatnené
tvrdenie, že súd prvej inštancie mu uprel jeho procesné práva.
Okrem toho žalobca sa na pojednávaní dňa 21.09.2017 ústne, podrobne a rozsiahlo vyjadril k podaniu
žalovaného, doručeného súdu 14.09.2017, týkajúceho sa analýzy KPMG, a ktoré je identické s
podaním právneho zástupcu žalovaného, založeného ním do spisu pod sp.zn. 16Co/89/2016. Uvedená
skutočnosť je preukázateľná aj zvukovým záznamom z pojednávania. Navyše sporné podanie žalobcu
z 22.09.2017 sa ani nenachádza v súdnom spisu 15C/159/2016, ale v spise 16Co/89/2016. Súd pri
vyhotovení rozsudku nesporne vychádzal z vyjadrenia ústneho vyjadrenia žalobcu na pojednávaní.
Skutočnosť, že súd na strane 7 rozsudku spomína ubytovacie zariadenie Hotel Lux v Banskej
Bystrici, je iba dôsledkom nedopatrenia, keď okresný súd citoval text z vyjadrenia žalobcu zo dňa
17.08.2016, v ktorom žalobca skutočne nedopatrením uviedol toto zariadenie (že žalovaný je vlastníkom
či prevádzkovateľom Hotela Lux).
Ohľadom výhrady žalovaného, že nikdy nepredkladal do spisu analýzu KPMG z 20.09.2016, ale iba
analýzu z 12.09.2016, v tomto má pravdu a je nesporné, že v konaní bola predložená iba jedna analýza
KPMG, a to zo dňa 12.09.2016.



Ohľadom výšky bezdôvodného obohatenia odvíjajúceho sa od obvyklej odmeny žalobca zotrval na
svojom vyjadrení, že obvyklá odmena je taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované
licencie iným používateľom v Slovenskej republike a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca
založil do spisu všetky hromadné licenčné zmluvy, ktoré uzatvoril v roku 2015 a ktorými poskytol
licencie na ďalší verejný prenos. Z uvedených zmlúv je nesporné, že žalobca uzatváral v roku 2015 s
používateľmi hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa sadzobníka
autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických,
audiovizuálnych diel, účinných od 01.01.2015. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny ako obvyklej
odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti
takým používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti.
Opätovne poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011 z 24.03.2011.
Zdôraznil, že s používateľmi, ktorí v roku 2015 neoprávnene zasahovali do práv autorov a iných nositeľov
práv, uzatvoril celkom 312 dohôd o urovnaní, na základe ktorých títo používatelia vysporiadali svoje
povinnosti podľa sadzobníka žalobcu.
Žalovaný tvrdí, že na pojednávaní 21.09.2017 predložil súdu listinný dôkaz, že v roku 2015 bolo na
území SR celkovo 3 724 ubytovacích zariadení a žalobca tak mal uzatvorené licenčné zmluvy len s
necelými 6% ubytovacích zariadení. Zo zvukového záznamu z pojednávania je zrejmé, že žalobca sa k
tomuto dôkazu žalovaného vyjadril. Nie v každom ubytovacom zariadení dochádza k verejnému prenosu
prostredníctvom technických zariadení. Z celkového počtu ubytovacích zariadení 3 724 evidovaných
Štatistickým úradom SR v roku 2015 (je napr. 816 ubytovaní v súkromí, 342 turistických ubytovní,
60 chatových osád, 952 ostatných hromadných ubytovaní a tiež 852 penziónov, mnohé poskytujú
ubytovanie len v niekoľkých izbách) - v týchto zariadeniach v drvivej väčšine k verejnému prenosu
nedochádza. Zo skúseností žalobcu nie všetky štatisticky evidované ubytovacie zariadenia boli aj
skutočne prevádzkované. Niektorí prevádzkovatelia prevádzkujú viac ubytovacích zariadení a napr.
v prípade kúpeľov často ide o počet presahujúci 10 ubytovacích zariadení. Tvrdenie žalovaného,
že žalobca uzatvoril zmluvy s menej ako 6% ubytovacích zariadení z celkového počtu zariadení v
Slovenskej republike, je tak nepravdivé a účelové.
Vo vzťahu ku žalovaným predloženej analýze KPMG z 12.09.2016 ako dôkazu o obvyklej odmene
žalobca uviedol, že samotná analýza si nekládla za cieľ zistiť obvyklú licenčnú odmenu, ale jej
cieľom bolo analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách
Európy a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatkov, odvádzaných
hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom. Analýza vykazuje celý rad nedostatkov
jednak vo vzťahu k malému a účelovo vybratému počtu porovnávacích krajín, k odlišnej legislatívnej
autorskoprávnej úprave v porovnávaných krajinách, čo analýza vôbec nezohľadňuje, neúplnosti a
nesprávnosti údajov a v porovnávaní sadzieb (výšky poplatkov) na nerovnakom základe.
Žalobca podrobne rozviedol k jednotlivým porovnávaným krajinám (Slovenská republika, Česká
republika, Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Rakúsko) konkrétne skutočnosti
ohľadom autormi analýzy konštatovaných zistení.
Samotná analýza neobsahuje žiadne prílohy ako dôkazy o pravdivosti v nej uvádzaných údajov. Žalobca
poukázal na jej nedostatky, čo žalovaný nevyvrátil ani neuviedol svoje skutkové tvrdenia. Žalobca s
podaním zo dňa 17.08.2016 založil do spisu zoznam partnerských organizácií kolektívnej správy, pre
ktoré vykonáva kolektívnu správu práv v Slovenskej republike a už len z tohto zoznamu je zrejmé, že
analýza nezohľadňuje pôsobenie všetkých organizácií kolektívnej správy v porovnávaných krajinách.
Tvrdenie žalovaného, že pri určovaní obvyklej odmeny by sa malo prihliadať aj na rozdiely v rámci
regiónov je vzhľadom na žalovaným uvádzané kritériá nedôvodné, neopodstatnené a tieto kritériá
nezohľadňuje žiadna organizácia kolektívnej správy v Slovenskej republike ani v zahraničí.
Okresný súd po vykonaní dokazovania poskytol autorským právam ochranu, keď žalobe vyhovel v plnom
rozsahu. Navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť a priznať mu aj trovy odvolacieho konania.

4. Žalovaný v replike zotrval na svojom odvolaní a navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vrátiť
mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vyjadrenie žalobcu považuje za účelové. Okresný súd vo
svojom odôvodnení použil doslovné tvrdenia a argumentáciu žalobcu, ktorú žalobca vyslovil v podaní,
doručenom žalovanému až dňa 26.09.2017 a pre žalovaného je irelevantná skutočnosť, že toto podanie
bolo zaslané ku sp. zn. 16Co/89/2016, a nie ku sp.zn. 15C/159/2016. Takýto postup súdu považoval
za postup, ktorým porušil procesné práva žalovaného v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.
Aj ďalšie pochybenie okresného súdu v podobe konštatovania, že žalovaný je prevádzkovateľom Hotela
Lux v odôvodnení jeho rozsudku, nemôže ospravedlniť pochybenia okresného súdu, ktoré disponuje v



odôvodneniach nepravdivými skutočnosťami, či sa odvoláva na dôkazy, ktoré v konaní neboli žiadnou
zo strán sporu predložené.
Ďalšie tvrdenia žalobcu ohľadom obvyklej odmeny, ohľadom uzatvorenia licenčných zmlúv len s
necelými 6% ubytovacích zariadení ako aj ohľadom výšky obvyklej licenčnej odmeny a nulovej
výpovednej hodnote analýzy KPMG, považuje žalovaný za účelové tvrdenie žalobcu bez náležitého
preukázania a zdôvodnenia týchto tvrdení.
Ďalšie tvrdenia žalobcu sú podľa názoru žalovaného subjektívnymi tvrdeniami, a preto aj celé vyjadrenie
žalobcu k odvolaniu žalovaného považuje za subjektívne a účelové a v plnom rozsahu sa pridržiava
svojho písomného odvolania s tým, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca v duplike poukázal na to, že zo spisu vedeného súdom v tomto konaní ako aj z podania
žalobcu zo dňa 13.12.2017 je nesporné, že súd prvej inštancie nemohol žalovanému v tomto konaní
doručovať podanie žalobcu zo dňa 22.09.2017, pretože toto podanie bolo adresované Okresnému súdu
Banská Bystrica pre iné konanie vedené na tomto súde, takže k porušeniu základného práva žalovaného
na spravodlivý súdny proces nedošlo. Podanie žalobcu zo dňa 22.09.2017 bolo dané vo veci sp. zn.
16Co/89/2016, kedy žalobca nesprávne označil žalovaného a následne vykonal opravu tohto podania.
Súd prvej inštancie vychádzal v odôvodnení rozsudku z rozsiahleho prednesu žalobcu na pojednávaní
dňa 21.09.2017, kedy žalobca svoj ústny prednes čítal z písomnej prípravy, čo je zrejmé aj zo
spisu. Pokiaľ ide o podanie žalobcu zo dňa 22.09.20017 vo veci sp.zn. 16Co/89/2017, jeho obsah
je takmer identický s prednesom žalobcu, vykonanom na pojednávaní dňa 21.09.2017. Pri podaní zo
dňa 22.09.2017 žalobca vychádzal zo svojej písomnej prípravy na pojednávanie, preto aj následne v
podaní vo veci sp.zn. 16Co/89/2017 pochybil. Konajúci súd neporušil základné právo žalovaného, ako
to žalovaný účelovo prezentuje.
Pokiaľ ide o výhrady žalovaného k spôsobu ustálenia preukázania obvyklej licenčnej odmeny ako
základu pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobca v konaní domáha, žalobca v
plnom rozsahu odkázal na svoje písomné a ústne vyjadrenia a má za to, že obvyklá licenčná odmena
v čase neoprávneného zásahu do chránených práv bola taká, ako je uvedená v sadzobníku žalobcu,
platného od 01.01.2015.

6. Duplika bola žalovanému doručená na vedomie; právo vyjadriť sa k nej už nevyužil.

7. Predmetné konanie začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový
poriadok, ktorý v §470 ods. 1 ustanovuje, že tento zákon platí aj na konania, začaté pred nadobudnutím
jeho účinnosti. Podľa §470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný (§34 C.s.p.), vec preskúmal v rozsahu určenom §380 ods.
1, 2 C.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle §385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie
podľa §387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil.

9. Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Krajský súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie; pretože je rozsahom
a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z
hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§380 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenia právneho predpisu a súčasne vec správne posúdil.

11. V prejednávanej veci je z obsahu spisu zistiteľné, že žalobca nadobudol postavenie organizácie
kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich
s autorským právom, pretože mu bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č.
2/2004 Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.05.2010 pod č.k. MK-663/2010-70/6165, a to na výkon
kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým,



hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Postavenie organizácie kolektívnej správy
autorských práv má žalobca aj v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z..
Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia v štandarde trojhviezdičkového hotela Urpín
City Residence na Cikkerovej ulici 5 v Banskej Bystrici; v tomto zariadení používal v roku 2015
predmety ochrany, spravované žalobcom tzv. ďalším verejným prenosom vysielania (retransmisie)
prostredníctvom technických zariadení. Z webovej stránky žalovaného a z ďalších zdrojov voľne
prístupných na internete vyplýva, že v tomto zariadení dochádza k verejnému prenosu dvadsiatimi
siedmymi technickými zvukovoobrazovými zariadeniami.
Pri danom spôsobe použitia diel ide o žalobcom kolektívne spravované práva; na použitie diel autorov,
zastupovaných žalobcom, sa vyžaduje súhlas vo forme hromadnej licenčnej zmluvy, uzatvorenej medzi
žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy a žalovaným ako používateľom diel. Žalobca navrhoval
žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel.
Žalovaný je členom zväzu hotelov a reštaurácií SR (ZHR). Osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil
ZHR k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností, vyplývajúcich z použitia diel,
požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Medzi žalobcom a ZHR
prebiehali v roku 2015 neúspešné rokovania o podmienkach hromadnej licenčnej zmluvy, pretože
v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu,
udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy, okrem prípadov zákonných licencií.
Žalovaný bol žalobcom upozornený, že je povinný si vysporiadať vzťahy voči nemu a to prípadne aj
formou podania žaloby o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy v zmysle §82 ods. 1 Autorského
zákona, zložiť bankovú záruku alebo zložiť peňažné prostriedky do notárskej úschovy alebo úschovy
súdu, čo však neurobil.
Žalobca upozornil žalovaného na skutočnosť, že používa spravované predmety ochrany neoprávnene a
v takom prípade má povinnosť zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku odmeny
podľa Sadzobníka v danom roku.
V spore si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za
neoprávnené použitie diel za obdobie od 01.01.2015 do 31.12.2015, celkom vo výške 1.404 Eur.
Predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia podľa Autorského zákona, ktorého výška sa
odvíja od obvyklej odmeny, stanovenej v Sadzobníku žalobcu podľa Autorského zákona.

12. Vychádzajúc z odvolacích námietok žalovaného, po preskúmaní procesného postupu súdu prvej
inštancie, krajský súd konštatuje, že odvolanie nie je dôvodné.
Žalovaný namieta nesprávny procesný postup okresného súdu (§365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) v takej
miere, že došlo ku porušeniu jeho práva na spravodlivý proces tým, že okresný súd mu nedoručil
vyjadrenie žalobcu, resp. že mu vyjadrenie protistrany, na ktorom okresný súd založil dôvody svojho
rozhodnutia, bolo doručené až 5 dní po pojednávaní, na ktorom súd vyhlásil rozsudok.
Táto odvolacia námietka neobstojí. Na čísle listu 236 súdneho spisu je zažurnalizované elektronické
podanie právnej zástupkyne žalobcu zo dňa 17.09.2017, z obsahu ktorého vyplýva, že v právnej veci
sp.zn. 15C/159/2016 doručil žalovaný priamo žalobcovi vyjadrenie, ku ktorému sa žalobca riadne vyjadrí
na pojednávaní dňa 21.09.2017; následne zo zápisnice z pojednávania zo dňa 21.09.2017 vyplýva, že
žalobca sa k tomuto podaniu žalovaného aj skutočne ústne vyjadril (č.l. 240 a nasl.). Žiadne písomné
podanie žalobcu s písomným vyjadrením v tejto prejednávanej veci, ktoré by súd opomenul doručiť
žalovanému, v tomto spore neexituje.
Doručenie vyjadrenia žalobcu žalovanému dňa 26.09.2017 sa preukázateľne týka inej prejednávanej
na Okresnom súde Banská Bystrica veci, a to sp.zn. 16C/89/2017, s totožnými právnymi zástupcami a
obdobným predmetom sporu, kde len chybou v písaní označila právna zástupkyňa žalobcu inú spisovú
značku na písomnom podaní, ktoré pochybenie však aj vysvetlila.
Na toto pochybenie nadväzuje ďalšia odvolacia námietka ohľadom nesprávneho označenia žalovaného
v odôvodnení rozsudku (Hotel LUX v Banskej Bystrici - na strane 7 rozsudku okresného súdu), ktorá
je nedôvodná, keďže ide o jednoznačnú chybu v písaní vo vyjadrení žalobcu, doručeného okresnému
súdu dňa 19.08.2016 (č.l. 35 až 41 spisu), z ktorého okresný súd čerpal údaje pri odôvodňovaní svojho
rozhodnutia.

13. Ďalšie odvolacie námietky žalovaného ohľadom nezisťovania výšky odmeny a nevykonania
navrhovaného dokazovania súdom prvej inštancie znaleckým dokazovaním (§365 ods.1 písm. e/
C.s.p.) tiež nie sú dôvodné. Predmetom sporu v prejednávanej veci bolo zaplatenie bezdôvodného
obohatenia žalovaným, a nie určovanie výšky odmeny v Sadzobníku. Okresný súd nemal povinnosť



ani prejudiciálne rozhodovať o jej výške, i keď sa od nej odvíjal nárok na bezdôvodné obohatenie.
Hoci okresný súd podrobne nešpecifikuje dôvody akceptovania výšky odmeny, uvedenej v Sadzobníku
žalobcu, odvolací súd, dopĺňajúc dôvody rozsudku súdu prvej inštancie, vychádzajúc zo Sadzobníka
žalobcu, poukazuje na výklad pojmu „obvyklá odmena“. Aj podľa judikatúry Najvyššieho súdu Českej
republiky, ktorá je vzhľadom na podobnosť právnej úpravy aplikovateľná aj v slovenskom právnom
prostredí, sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisudzuje hodnotu meradla výšky
obvyklej autorskej odmeny (rozsudky sp.zn. 30Cdo/1759/2011 z 21.12.2012 alebo 30Cdo/2715/2015
z 27.01.2016). Žalovaný možnosť uzatvoriť so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu s navrhovanou
zľavou 40% nevyužil. Obvyklá odmena je taká, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované
licencie iným používateľom a za akú používatelia licenciu získali. Žalobca preukázal, že v rozhodnom
období uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv za odmenu, dohodnutú podľa jeho sadzobníka, čo ju
robí odmenou obvyklou. Aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS/101/2011 sa obvyklosť
licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu
obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Právna
úprava §56 ods. 1 písm. g) starého autorského zákona je špeciálnou k všeobecnej právnej úprave
bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku.

14. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný napriek neúspešným rokovaniam so žalobcom od roku 2015
nevyužil autorským zákonom (§82) danú možnosť požadovať, aby obsah hromadnej licenčnej zmluvy,
vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany, určil súd.

15. Okresný súd rozhodol správne, keď žalobe vyhovel; žalovaný v roku 2015 ako používateľ
zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) bez uzatvorenia
hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických,
hudobno-dramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia,
architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca. Žalovaný v zmysle §84
ods. 1 AZ nepreukázal, že ten-ktorý nositeľ práv (k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým
a dielam úžitkového umenia) výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv. Keďže bolo v odbore
použitia týchto predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa §80 Autorského zákona, bol žalovaný
ako používateľ povinný plniť svoje povinnosti, vyplývajúce z použitia predmetu ochrany (aj povinnosť
získať licenciu) prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon
kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany, t.j. žalobcu. Použitie diel z
uvádzaných odborov bez súhlasu nositeľov autorských práv k nim predstavuje neoprávnený zásah
do práv ich nositeľov (autorov). Tento zásah na strane žalovaného zakladá majetkový prospech a na
strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na jeho vydanie, t.j. na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ako ustanovuje §56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§220 ods. 2 C.s.p.). Okresný súd vykonal
dostatočné dokazovanie, ktoré v plnom rozsahu korešponduje s prijatým záverom v jeho rozsudku.
Rozsudok je správny aj ohľadom úroku z omeškania a vo výroku o trovách konania, osobitne odvolaním
nenapadnutými.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa §396 ods. 1 C.s.p.
(o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v spojení s §255 ods.
1 C.s.p. (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a v spojení s §262
ods. 1 C.s.p. (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí) tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta
C.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 C.s.p).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie
v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).